Vybrané Kapitoly K Cvičeniam Z Morfológie Živočíchov. Vysokoškolský Učebný Text 2020

See discussions, stats, and author profiles for this publication at: https://www.researchgate.
net/publication/339201485
Vybrané kapitoly k cvičeniam z morfológie živočíchov. Vysokoškolský učebný

text 2020
Book · February 2020
CITATIONS READS
0 29
2 authors:
Alexander Csanády Silvia Durankova

University of Presov in Presov University of Presov in Presov
156 PUBLICATIONS 220 CITATIONS 12 PUBLICATIONS 1 CITATION
SEE PROFILE SEE PROFILE
Some of the authors of this publication are also working on these related projects:
Genetic diversity of selected medically important emerging and reemerging pathogens with zoonotic potential. View project
Museum collections for biodiversity conservation View project
All content following this page was uploaded by Alexander Csanády on 12 February 2020.
The user has requested enhancement of the downloaded file.

Prešovská Univerzita v Prešove
Fakulta humanitných a prírodných vied
Alexander Csanády, Silvia Duranková
Vybrané kapitoly k cvičeniam z morfológie živočíchov
Vysokoškolský učebný text
2020
Autori: Alexander Csanády

Silvia Duranková
Recenzenti: prof. PaedDr. Ján Koščo, PhD.

prof. Mgr. Ivan Baláž, PhD.
Za odbornú a jazykovú stránku týchto vysokoškolských učebných textov

zodpovedajú autori.
Vydavateľ: Prešovská univerzita v Prešove, 2020

Publikácia bola vydaná elektronicky v Digitálnej knižnici UK PU:
http://www.pulib.sk/web/kniznica/elpub/dokument/Csanady1
© Alexander Csanády, Silvia Duranková, 2020

© Prešovská univerzita v Prešove, 2020
ISBN 978-80-555-2412-2
Naše poďakovanie za starostlivé prečítanie rukopisu a cenné pripomienky, ktoré
významne prispeli k zvýšeniu ich celkovej úrovne patrí nielen recenzentom, ale aj
RNDr. Petrovi Krišovskému, za pomoc s úpravou obrazovej prílohy predkladaného
textu.
OBSAH
ZOZNAM OBRÁZKOV ________________________________________________ 6
PREDSLOV _________________________________________________________ 8
PODMIENKY NA ZÍSKANIE HODNOTENIA PREDMETU ______________________ 9
ZÁSADY BEZPEČNOSTI PRÁCE V LABORATÓRIU __________________________ 10
MIKROSKOPICKÁ TECHNIKA __________________________________________ 14
OPTICKÉ ČASTI MIKROSKOPU ________________________________________ 17
1.TVAR A SYMETRIA TELA ________________________________________________ 24
SLOVNÍK POJMOV ___________________________________________________________ 25
OBRAZOVÁ PRÍLOHA _________________________________________________________ 28
2.KRYCIA A OPORNÁ SÚSTAVA BEZSTAVOVCOV ______________________________ 30
SLOVNÍK POJMOV ___________________________________________________________ 32
3.KRYCIA A OPORNÁ SÚSTAVA STAVOVCOV _________________________________ 44
SLOVNÍK POJMOV ___________________________________________________________ 45
4.POZOROVANIE VONKAJŠEJ A VNÚTORNEJ STAVBY DÁŽĎOVKY ZEMNEJ (LUMBRICUS
TERRESTRIS) ___________________________________________________________ 61
SLOVNÍK POJMOV ___________________________________________________________ 66
5.POZOROVANIE VONKAJŠEJ A VNÚTORNEJ STAVBY SLIZOVCA IBERSKÉHO(ARION
LUSITANICUS) __________________________________________________________ 72
6.POZOROVANIE VONKAJŠEJ A VNÚTORNEJ STAVBY RYBY _____________________ 77
7.POZOROVANIE VONKAJŠEJ A VNÚTORNEJ STAVBY TELA VTÁKA _______________ 84
8.POZOROVANIE A STAVBA SLEPAČIEHO VAJCA, SAMIČEJ POHLAVNEJ BUNKY _____ 88
SLOVNÍK POJMOV ___________________________________________________________ 90
9.POZOROVANIE VONKAJŠEJ A VNÚTORNEJ STAVBY TELA A BIOMETRIA
LABORATÓRNEHO POTKANA (LABORATÓRNEJ MYŠI)__________________________ 93
SPÔSOB MERANIA A HLAVNÉ DETERMINAČNÉ ZNAKY _________________________ 97
OBRAZOVÁ PRÍLOHA ________________________________________________________ 100
POZOROVANIE A STRUČNÝ MANUÁL K PRÍPRAVE KRESBY NA CVIČENIA Z MORFOLÓGIE
ŽIVOČÍCHOV __________________________________________________________ 101
4
LABORATÓRNE PROTOKOLY – PRAKTICKÁ ČASŤ ________________________ 111
CVIČENIE 1. TVAR A SYMETRIA TELA ____________________________________________ 111
CVIČENIE 2. KRYCIA A OPORNÁ SÚSTAVA BEZSTAVOVCOV __________________________ 112
CVIČENIE 3. KRYCIA A OPORNÁ SÚSTAVA STAVOVCOV _____________________________ 114
CVIČENIE 4. POZOROVANIE VONKAJŠEJ A VNÚTORNEJ STAVBY DÁŽĎOVKY ZEMNEJ
(LUMBRICUS TERRESTRIS) ____________________________________________________ 117
CVIČENIE 5. POZOROVANIE VONKAJŠEJ A VNÚTORNEJ STAVBY SLIZOVCA IBERSKÉHO (ARION
LUSITANICUS) ______________________________________________________________ 120
CVIČENIE 6. POZOROVANIE VONKAJŠEJ A VNÚTORNEJ STAVBY RYBY __________________ 123
CVIČENIE 7. POZOROVANIE VONKAJŠEJ A VNÚTORNEJ STAVBY VTÁČIEHO TELA _________ 126
CVIČENIE 8. POZOROVANIE A STAVBA SLEPAČIEHO VAJCA, SAMIČEJ POHLAVNEJ BUNKY __ 129
CVIČENIE 9. POZOROVANIE VONKAJŠEJ A VNÚTORNEJ STAVBY TELA A BIOMETRIA
LABORATÓRNEHO POTKANA (L. MYŠI) __________________________________________ 131
POZOROVANIE A KRESBA VYBRANÉHO ŽIVOČÍCHA NA CVIČENIA Z MORFOLÓGIE ŽIVOČÍCHOV
_________________________________________________________________________ 135
POUŽITÁ LITERATÚRA _____________________________________________ 136
5
ZOZNAM OBRÁZKOV
Obrázok 1: Časti monokulárneho mikroskopu. ........................................................ 16
Obrázok 2: Objektív. ................................................................................................ 17
Obrázok 3: Mikrotóm Amos AEM 480. ................................................................... 23
Obrázok 4: Znázornenie lúčovitej súmernosti tela. .................................................. 28
Obrázok 5: Znázornenie rovín a smeru na tele dvojstranne (bilaterálne) súmerných
živočíchoch. ............................................................................................ 28
Obrázok 6: Príklad analogických orgánov – rôzny evolučný a embryonálny pôvod,
ale rovnaká funkcia. ................................................................................ 29
Obrázok 7: Príklad homologických orgánov – rovnaký evolučný a embryonálny
pôvod, ale rôzna funkcia. ........................................................................ 29
Obrázok 8: Typy schránok jednobunkovcov. ........................................................... 36
Obrázok 9: Určovacie znaky ulít ulitníkov. .............................................................. 37
Obrázok 10: Určovacie znaky misiek lastúrnikov. ................................................... 38
Obrázok 11: Krídlo hmyzu. ...................................................................................... 39
Obrázok 12: Dvojvetvová končatina kôrovcov, článkovanie končatiny. ................. 40
Obrázok 13: Schéma vývoja článkovania nohy hmyzu (A-D) z východiskového
hypotetického stavu.............................................................................. 40
Obrázok 14: Typy tykadiel hmyzu. .......................................................................... 41
Obrázok 15: Hryzavé ústne orgány. ......................................................................... 41
Obrázok 16: Modifikované typy ústnych orgánov. .................................................. 42
Obrázok 17: Ústne orgány dvojkrídlovcov............................................................... 43
Obrázok 18: Vzhľad a stavba rybích šupín. ............................................................. 47
Obrázok 19: Schéma kostry kostnatých rýb (Teleostei, kostra ostrieža zelenkastého
– Perca fluviatilis)................................................................................ 48
Obrázok 20: Rozloženie peria vtákov....................................................................... 48
Obrázok 21: Typy a stavby peria. ............................................................................. 49
Obrázok 22: Vtáčia lebka. ........................................................................................ 50
Obrázok 23: Kostra holuba domáceho – Columba livia f. domestica. ..................... 51
Obrázok 24: Príklady kožných štruktúr cicavcov. .................................................... 52
Obrázok 25: Schéma kostry mačky domácej – Felis silvestris f. catus .................... 53
Obrázok 26: Lebka cicavca (rod Canis). .................................................................. 54
Obrázok 27: Porovnanie lebiek mačky divej, Felis silvestris (1) a mačky domácej,
Felis silvestris f. catus (2). ................................................................... 55
Obrázok 28: Porovnanie lebiek líšky hrdzavej, Vulpes vulpes (1) a psíka
medvedíkovitého, Nyctereutes procyonoides (2). ................................ 56
Obrázok 29: Rozlišovacie znaky na lebke jazveca lesného, Meles meles. ............... 56
Obrázok 30: Rozlišovacie znaky na lebke kuny lesnej, Martes martes (1) a
kuny skalnej, Martes foina (2). ............................................................ 57
Obrázok 31: Rozlišovacie znaky na lebke zajaca poľného, Lepus europaeus (1)
a králika divého, Oryctolagus cuniculus (2). ....................................... 57
Obrázok 32: Rozlišovacie znaky na lebke diviaka lesného, Sus scrofa. .................. 58
Obrázok 33: Rozlišovacie znaky na lebke a chrupe jeleňovitých (1)
a turovitých (2). .................................................................................... 58
Obrázok 34: Rozlišovacie znaky na lebke jeleňovitých: jeleňa lesného,
Cervus europaeus (1), daniela škvrnitého, Dama dama (2). ............... 59
6
Obrázok 35: Rozlišovacie znaky na lebke kôz (1) a oviec (2). ................................ 59
Obrázok 36: Schematické ukážky cicavčích zubov.................................................. 60
Obrázok 37: Pozdĺžny rez dážďovkou zemnou z čeľade Lumbricidae. ................... 67
Obrázok 38: Nervová sústava dážďovky zemnej (Lumbricus terrestris)..................67
Obrázok 39: Pozdĺžny rez hlavovou časťou dážďovky zemnej
(Lumbricus terrestris)............................................................................68
Obrázok 40: Vnútorná stavba dážďovky zemnej (Lumbricus terrestris). ................ 69
Obrázok 41: Štetina dážďovky zemnej (Lumbricus terrestris). ............................... 69
Obrázok 42: Cievna sústava dážďovky zemnej (Lumbricus terrestris) ................... 70
Obrázok 43: Cievna sústava dážďovky zemnej (Lumbricus terrestris) na
priečnom reze........................................................................................70
Obrázok 44: Vylučovacia sústava (metanefrídium) dážďovky zemnej (Lumbricus
terrestris)...............................................................................................71
Obrázok 45: Schéma rozmnožovacích orgánov dážďovky zemnej
(Lumbricus terrestris)............................................................................71
Obrázok 46: Schéma pohybu raduly slimáka záhradného (Helix pomatia) pri
prijímaní potravy.................................................................................. 75
Obrázok 47: Pozdĺžny rez hltanom slimáka záhradného (Helix pomatia) ............... 76
Obrázok 48: Pohlavná sústava slimáka záhradného (Helix pomatia)....................... 76
Obrázok 49: Pozdĺžny rez prednou časťou tela slimáka záhradného
(Helix pomatia) .................................................................................... 78
Obrázok 50: Hlavné časti tela ryby. ......................................................................... 79
Obrázok 51: Metodika merania hlavných plastických znakov na príklade kapra
obyčajného (Cyprinus carpio). ............................................................ 79
Obrázok 52: Metodika merania rýb .......................................................................... 80
Obrázok 53: Postup preparovania telesnej steny. ..................................................... 80
Obrázok 54: Druhy plutvových lúčov ...................................................................... 81
Obrázok 55: Postavenie úst a tvary chvostovej plutvy ............................................. 81
Obrázok 56: Metóda počítania pažerákových zubov ryby (kapra) a spôsob vybratia
(preparácie) žiabrových oblúkov so žiabrami a pažerákovými zubmi. .................... 82
Obrázok 57: Žiabre (A) a žiabrové paličky rýb (B). ................................................ 82
Obrázok 58: Schéma telesnej stavby kostnatých rýb (Teleostei). ............................ 83
Obrázok 59: Schéma anatómie vtáka bez kostry – kohút sliepky domácej
(Gallus gallus f. domestica). ................................................................ 86
Obrázok 60: Schéma hlasových a dýchacích ústrojov vtákov...................................87
Obrázok 61: Schéma stavby vajca a vývoj zárodočných obalov sauropsidných
stavovcov (Reptilia, Aves). .................................................................. 92
Obrázok 62: Vnútorná stavba tela potkana hnedého (Rattus norvegicus). ............... 95
Obrázok 63: Schéma pre určovanie pohlavia drobných cicavcov. ........................... 96
Obrázok 64: Spôsob merania lebečných znakov drobných cicavcov (Rodentia) a
hmyzožravcov (Eulipotyphla). ........................................................... 100
7
PREDSLOV
Dostáva sa Vám do rúk učebný text zameraný na praktické laboratórne

cvičenia pre predmet Morfológia živočíchov, určený pre študentov učiteľských a
neučiteľských študijných programov biológie a ekológie, nielen na Fakulte
humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity v Prešove.
Výchovno-vzdelávacím cieľom predloženého učebného textu je rozvíjať
poznatky o vonkajšej a vnútornej stavbe tela vybraných živočíšnych skupín. Cieľom
praktických cvičení je zdokonalenie sa študentov v praktických zručnostiach z
oblasti optickej mikroskopie a doplnenie si teoretických poznatkov pozorovaním
trvalých preparátov jednotlivých tkanív, resp. orgánov živočíchov. Študenti tiež
získajú prehľad o technike pitvy bezstavovcov a stavovcov.
Organológia, podobne ako aj iné vedné disciplíny sa opiera o základné
poznatky z ďalších vedných disciplín (napr. cytológia, histológia, systematická
zoológia, fylogenéza, biochémia, fyzika a iné). Vzhľadom na vymedzenie predmetu
a rozsahu predkladaného učebného textu nebolo možné v nich všetky tieto
informácie obsiahnuť. Je preto dôležité, aby si študenti doplnili vedomosti aj z týchto
hraničných vied organológie.
Veríme, že predkladané učebné texty budú pre študentov dostatočným a
inšpiratívnym študijným materiálom a pomôžu im úspešne aj prakticky zvládnuť
teoretické poznatky z daných vedných odborov.
autori
8
PODMIENKY NA ZÍSKANIE HODNOTENIA PREDMETU
Organizácia cvičenia
V laboratóriu pracujú študenti pri mikroskopoch samostatne a plnia úlohy v

poradí, ktoré im určil vedúci cvičenia.
Študenti sú povinní:
1. Prísť na cvičenie včas a zostať v laboratóriu až do jeho skončenia.

Neodôvodnené meškanie viac ako 10 minút je neospravedlnené. Každá
absencia musí byť ospravedlnená lekárskym potvrdením. Ak má študent
závažné osobné dôvody, pre ktoré sa nebude môcť zúčastniť na cvičení,
ohlási to vedúcemu cvičenia vopred.
2. Na cvičenie sa pripraviť vopred a poznať pracovný postup.
3. Udržiavať v laboratóriu poriadok. Pred začatím cvičenia skontrolovať
potrebné vybavenie a po skončení práce vrátiť všetko do pôvodného stavu.
Podmienky udelenia priebežného hodnotenia (zápočtu):
1. Na začiatku každého cvičenia odovzdať protokol z predchádzajúceho

cvičenia (vo formáte Word). Protokoly sú súčasťou priebežného hodnotenia.
2. Priebežné hodnotenie v polovici semestra písomnou previerkou z vybraných
pojmov.
3. Vypracovanie kresby, ako dokladového materiálu živočícha, podľa vlastného
výberu.
9
ZÁSADY BEZPEČNOSTI PRÁCE V LABORATÓRIU
1. V laboratóriu sa pracuje v pracovnom ochrannom odeve: biely laboratórny

plášť by mal byť celý zapnutý. Dlhé vlasy je nutné mať zopnuté. V prípade
potreby sa odporúča používať ďalšie ochranné pomôcky: jednorazové
latexové rukavice, ochranné okuliare, ochranný štít, alebo ochranné
polypropylénové rúško na tvár.
2. V laboratóriu je zakázané jesť, piť a fajčiť. Pred odchodom z laboratória je
nutné vždy si umyť ruky mydlom.
3. Pri práci zachovávajte pokoj a udržujte maximálnu čistotu. Pracuje sa s
maximálnou pozornosťou.
4. Každá fľaša, alebo iný druh obalu, musí mať čitateľne a zrozumiteľne
popísaný obsah.
5. S pevnými chemikáliami sa nikdy nemanipuluje holými rukami,
neodsypávajú sa do dlane a pod. Používajú sa čisté laboratórne lyžičky, alebo
špachtľa. V prípade znečistenia chemickou látkou sa ruky ihneď opláchnu a
umyjú mydlom a vodou.
6. Malé zátky sa pri práci pridŕžajú v ruke a odkladajú sa na pracovný stôl.
Zátky väčších fliaš je nutné položiť tak, aby obsah fľaše na nich prichytený
nekontaminoval pracovnú plochu. Fľaše a iné obaly je potrebné po odobratí
potrebného množstva chemikálie ihneď uzavrieť.
7. Pipetovanie jedovatých, leptavých, dráždivých a potenciálne infekčných
(biologických) kvapalín je nutné vykonávať pipetami, alebo pomocou
pipetovacieho balónika. Nikdy nie priamo ústami!
8. Pri manipuláciách s látkami v skúmavkách a iných nádobách musí ústie
nádoby smerovať od osoby aj od iných pracovníkov.
9. Tekutiny v skúmavke sa zahrievajú opatrne a pomaly od hladiny ku dnu.
Skúmavkou sa pritom pohybuje, aby sa obsah rovnomerne prehrieval a
nedošlo k náhlemu varu a vystrieknutiu vriacej kvapaliny.
10. Pachy látok sa nezisťujú priamym „pričuchnutím“, výpary sa dostávajú do
nosa mávnutím dlane. Chemikálie sa nikdy nesmú ochutnávať!
11. Koncentrované kyseliny, zvlášť kyselina sírová, sa riedi vlievaním kyseliny
do vody. Kyselina sa prilieva tenkým prúdom, po častiach a za stáleho
premiešavania roztoku sklenenou tyčinkou. Obrátený postup, t.j. prilievanie
vody do kyseliny je neprípustný. Pri rozpúšťaní pevného hydroxidu sodného
alebo draselného sa sype hydroxid po malých častiach za stáleho miešania do
vody; vždy sa počká, až je predchádzajúci podiel rozpustený.
10
12. Pri práci s horľavinami sa dbá na to, aby nemohlo dôjsť k vznieteniu pár od
otvoreného ohňa, t.j. hlavne od blízkych kahanov, ale aj elektrických
spotrebičov. Nebezpečnou je postrek chromatogramov, kedy vzniká jemný
aerosól činidla; detekciu možno vykonávať len v dobre odsávanom digestore,
alebo odsávanom boxe. Tiež žíhanie, spaľovanie a mineralizácia látok sa
vykonávajú v digestore.
13. Pri rozliatí horľaviny sa ihneď zhasnú kahany a vypnú elektrické spotrebiče.
Najvyššie prípustné množstvo horľavín v laboratóriu je stanovené presnými
predpismi. Látky oxidačných a redukčných vlastností sa nesmú spolu
rozotierať, pretože môže dôjsť k exotermickej reakcii a k nebezpečnej
explózii.
14. Chemické sklo a sklenené súčasti chemických aparatúr je potrebné pred
prácou prehliadnuť; aj nepatrná prasklina môže mať veľmi vážne následky.
Poškodené sklo je potrebné ihneď vyradiť. Poškodené sklo nesmie prísť do
umyvárne s ostatným sklom. Črepy skla aj drobné čriepky na stoloch je
potrebné opatrne a starostlivo odstrániť.
15. Tlakové fľaše je potrebné prenášať veľmi opatrne, alebo prevážať dobre
upevnené na vozíku. Nie je dovolené ich ťahať, alebo váľať po zemi. Stojace
fľašky sa vždy upevnia reťazami, remeňmi alebo popruhmi. Tlakové fľaše a
redukčné ventily sú pre jednotlivé plyny farebne označené. Nesmú byť
zamenené. Je zakázané mazať ventily kyslíkových fliaš tukom, alebo olejom,
pretože hrozí nebezpečenstvo výbuchu. Tlakové fľaše nesmú byť umiestnené
v blízkosti tepelných zdrojov ani na priamom slnečnom svetle. Ich počet v
laboratóriu je obmedzený predpismi (len nevyhnutné množstvo).
16. Ak vnikne chemická látka do úst, je potrebné zamedziť jej prehltnutí; vypľuje
sa a ústa sa vyplachujú vodou. Pri požití jedovatej látky, alebo roztoku, sa
ústa opakovane vypláchnu vodou, po vypití približne pol litra tekutiny sa
vyvolá zvracanie (dráždenie hrdla prstom) a vyhľadá sa lekárska pomoc.
17. Pri poleptaní kože kyselinami a lúhmi sa postihnuté miesto ihneď dostatočne
opláchne prúdom studenej vody. Pri väčšom postriekaní sa potom vyhľadá
lekárska pomoc. Zvlášť nebezpečné poleptanie spôsobuje kyselina
fluorovodíková, kyselina dusičná, kyselina sírová, alkalické hydroxidy,
peroxid vodíka a fenol.
18. Zasiahnuté oko sa ihneď vypláchne prúdom studenej vody, priloží sa sterilný
obväz a ihneď sa vyhľadá lekárska pomoc.
19. Pri popálení ohňom, alebo horúcimi predmetmi, je potrebné postihnuté
miesta okamžite ochladiť ľadovou vodou, alebo prikladaním igelitových
vrecúšok s vodou a ľadom (nie samotný ľad). Časti odevu stmelené s
11
popáleninami sa zásadne neodstraňujú. Pri obarení je nutné čo najrýchlejšie
stiahnuť nasiaknutý odev, popálené plochy sa kryjú len sterilným obväzom
(žiadne masti, alebo zásypy). Pri ťažších popáleninách, alebo popáleninách
väčšieho rozsahu je potrebné vyhľadať lekársku pomoc.
20. Pri úraze elektrickým prúdom, ak je postihnutý pod napätím, je nutné najprv
prerušiť prívod prúdu, alebo postihnutého vyslobodiť tak, že je záchranca
dostatočne izolovaný od zeme (suchou drevenou, gumovou alebo sklenenou
podložkou). Zabezpečí sa dýchanie, srdcová činnosť a privolá sa lekárska
pomoc.
21. Pri vzniku rezných rán, napr. laboratórnym sklom, sa krvácajúca rana umyje
prúdom vody, prípadne dezinfikuje. Na dezinfekciu menších rán je možné
použiť Ajatin, Septonex, alebo roztok manganistanu draselného. Rana sa
prelepí rýchloobväzom Spofaplast, alebo sa obviaže sterilným obväzom. Ak
sa v rane nachádzajú cudzie telesá, napr. črepiny skla, musí ich vybrať lekár.
Pri rozsiahlejšom krvácaní sa priloží kompresný obväz a vyhľadá lekárske
ošetrenie.
22. Pred začatím každej úlohy je potrebné sa vopred zamyslieť nad možnými
pracovnými rizikami.
Základné zásady poskytovania prvej pomoci
Pri nehodách poskytujeme v laboratóriu len prvú pomoc. Každý úraz je

potrebné brať vážnejšie, ako sa javí. O každom, i nepatrnom úraze, informujte
vedúceho cvičenia.
Mechanické úrazy (rezné, tržné rany) spôsobené neopatrným zaobchádzaním
so sklom, skalpelom, alebo iným pracovným nástrojom ošetríme priamo v
laboratóriu. Okolie rán umyjeme alkoholom, alebo 1,5 – 3 % roztokom peroxidu
vodíka. Pri väčších poraneniach ranu predbežne obviažeme suchým sterilným
obväzom a vyhľadáme odborné ošetrenie.
Pri popáleninách malé poranenie ochladíme tečúcou vodou, alebo na postihnuté
miesto priložíme ľad a prikryjeme suchým sterilným obväzom. Pri rozsiahlejšom
zasiahnutí popálené miesto len prikryjeme suchým sterilným obväzom kvôli ochrane
pred infekciou a zraneného dopravíme čo najskôr do nemocnice.
Poleptané miesta na pokožke opláchneme čo najskôr silným prúdom vody a
postihnuté miesto zvlhčujeme gázou namočenou do 3 % roztoku NaHCO3 pri
poleptaní kyselinami a do 3 – 10 % roztoku kyseliny octovej pri poleptaní lúhmi. Pri
zasiahnutí očí okamžite vyplachujeme oko tečúcou vodou 15 až 20 minút,
vyhľadáme lekára. Pri otravách je vhodné bezprostredne po požití vyvolať
12
zvracanie. Ako neutralizačné prostriedky sa po požití kyseliny podáva suspenzia
oxidu horečnatého v studenej vode a po požití hydroxidov zriedená kyselina octová,
alebo citrónová šťava.
Pri otravách jedovatými látkami alebo plynmi je potrebné ihneď vyhľadať
alebo privolať lekársku pomoc a informovať lekára, ktorá látka otravu spôsobila.
Pri každom úraze musíme počítať s tým, že úrazy a zľaknutia sú sprevádzané
šokom. Neliečený šok môže mať veľmi vážne následky, preto každému úrazu
venujeme starostlivosť i vtedy, keď sa účinok zjavne v čase úrazu neprejavuje.
13
MIKROSKOPICKÁ TECHNIKA
História vývoja mikroskopickej techniky:

 1590-1610: vyrobené prvé prístroje, ktoré je možné považovať za použiteľný
mikroskop (Hans a Zaccharis Janssen z Middleburgu v Holandsku)
 1632-1732: Anthony van Leeuwenhoek brúsil šošovky vynikajúcej kvality,
vyrobil približne 500 mikroskopov, ktoré zväčšovali až 270x
 1847: začiatok výroby mikroskopov firmou Carl Zeiss v Jene
 1911: fluorescenčný mikroskop s UV excitáciou (Carl Reichert)
 1932: Frits Zernicke objavil fázový kontrast (Nobelova cena v roku 1953)
 1955: diferenciálny interferenčný kontrast (Georges Normarski)
 1968: rastrovací tandemový konfokálny mikroskop (TSCM)
 1978: laserový konfokálny rastrovací mikroskop
Mikroskop delíme podľa funkcie na 3 časti:

 mechanickú časť
 optickú časť
 osvetľovaciu časť
K mechanickej časti patrí:

 statív (noha, nosič)
 stolček s vodičmi a nóniom
 tubus
 makrometrická a mikrometrická skrutka
 revolverový menič objektívov
K optickej časti radíme:

 okulár (obrátený k oku)
 objektív (obrátený k objektu)
 binokulárnu hlavu (v prípade, že je prítomná)
Osvetľovaciu časť tvoria:

 zdroj svetla (interný/externý)
 zrkadlo
 kondenzor
 irisová clona
14
 filtre
Mikroskop je optický prístroj, ktorý slúži na pozorovanie malých predmetov,

alebo ich detailov voľným okom neviditeľných, ako aj na ich presné meranie.
Najjednoduchším mikroskopom je každá spojná šošovka. Jedna šošovka – objektív
– pred ktorý sa dáva pozorovaný predmet, vytvára zväčšený a skutočný obraz
predmetu, druhá šošovka – okulár – ktorým tento obraz pozorujeme, umožňuje
ďalšie zväčšenie. Okulár a objektív netvoria v súčasných prístrojoch jednoduché
šošovky, ale každá časť sama o sebe predstavuje zložitú sústavu šošoviek. Okulár je
umiestnený v hornej časti a objektív je naskrutkovaný v dolnej časti kovovej trubice
– tubusu. Obidva tieto optické systémy sa veľmi často vymieňajú v závislosti od
toho, aké zväčšenie sa požaduje. Pri dokonalejších mikroskopoch je niekoľko
objektívov nasadených na revolveri. Otáčanie revolvera umožňuje ich ľahkú
výmenu. Tubus je spojený so statívom tak, že ho možno posúvať vertikálnym
smerom a tým meniť vzdialenosť objektívu od predmetu. Konštrukcia posúvacieho
zariadenia umožňuje hrubý a jemný posuv pomocou makrometrickej a
mikrometrickej skrutky.
15
Obrázok 1: Časti monokulárneho mikroskopu.
[Zdroj: https://www.mikroskopy-arsenal.cz/popis-mikroskopu/]
1 – okulár; 2 – okulárový tubus; 3 – monokulárna hlavica; 4 – rameno mikroskopu; 5 –

revolverová hlavica; 6 – objektív; 7 – vodič preparátu krížového stojana; 8 – krížový stojan;
9 – statív; 10 – kondenzor; 11 – koliky k ovládaniu priečneho a pozdĺžneho posuvu
krížového stojana; 12 – kolík ovládania hrubého osvetlenia; 13 – irisová aperturna clona; 14
– kolík jemného ostrenia; 15 – osvetlenie; 16 – podstavec statívu. [Zdroj: Prevzaté a
upravené z práce Kleban a kol. 1995]
16
OPTICKÉ ČASTI MIKROSKOPU
Objektív
Pre konštrukciu objektívu je dôležité prostredie v akom objektív pracuje.

Rozlišujeme „suché“ objektívy, keď medzi preparátom a objektívom sa nachádza
vzduch a „imerzné“ (ponorné, olejové), keď vzduch je nahradený tekutým médiom,
napr. špeciálnym imerzným olejom. Objektív je zložený zo 4 až 6-tich šošoviek
rôznych tvarov a rôznych druhov optického skla. Šošovky sú veľmi drobné. Musia
mať presný tvar, vyleštený povrch s antireflexnou vrstvou a všetky musia byť
navzájom vycentrované. Na laboratórne mikroskopy môže byť prostredníctvom
revolverového meniča umiestnených 3 až 7 objektívov. Ich rýchle a jednoduché
zamieňanie umožňuje otočná revolverová hlavica.
Rozlišovacia schopnosť objektívu je schopnosť rozlíšiť dva body nachádzajúce
sa vedľa seba ešte ako dva samostatné body.
Penetračná schopnosť objektívu je schopnosť súčasne zobraziť väčší, alebo
menší počet rovinných vrstiev pozorovaného predmetu. Veľmi silné objektívy (napr.
imerzné) sa vyznačujú veľmi malou hĺbkou ostrosti a zobrazujú len jedinú optickú
rovinu preparátu a časti ležiace pod, alebo nad touto rovinou sú nejasné. Slabšie
objektívy majú vyššiu penetračnú schopnosť.
Obrázok 2: Objektív.
[Zdroj: https://www.dalekohlady-puskohlady.sk/tipy-a-rady-dalekohlady-puskohlady-
mikroskopy/popis-jednotlivych-casti-mikroskopu a https://m.verkon.cz/mikroskop-
laboratorni-euromex-iscope-darkfield/ ]
17
Zväčšenie objektívov je vyznačené nasledujúcimi farbami
Zväčšenie 1x 2x 4x 10x 20x 40x 60x 100x
Farebné Svetlo Kobaltová
Čierna Šedá Červená Žltá Zelená Biela
značenie modrá modrá
Typy objektívov:
Achromatické objektívy: tento typ objektívu odstraňuje axiálnu chromatickú

aberáciu pre červené a modré svetlo. Keďže v strede zorného poľa je nulová
aberácia, je tam najlepšie rozlíšenie a najlepší kontrast.
Planachromatické objektívy: podobne odstraňujú axiálnu chromatickú aberáciu pre
červené a modré svetlo. Táto chyba však nie je odstránená len v strede zorného poľa,
ale v celom zornom poli.
Planapochromatické objektívy: odstraňujú chyby rovnako ako planachromatické
objektívy, naviac však pre celé viditeľné spektrum od červenej až po fialovú.
Dosahujú to použitím špeciálnych skiel s nízkou disperziou svetla. Tieto objektívy sú
najlepšie.
Epifluorescenčné objektívy: dokonale prepúšťajú ultrafialové svetlo a možno nimi
veľmi dobre sledovať fluorescenciu v tejto časti spektra.
Polarizačné objektívy: sú navrhnuté tak, aby bola ich orientácia v optickom
systéme maximálne pod kontrolou.
Okulár
Okulár je optická sústava, ktorá zväčšuje obraz vytvorený objektívom. Jeho

funkcia je rovnaká ako funkcia lupy. Zväčšenie okulárom je prázdne, to znamená, že
nezobrazí viac detailov ako bolo zobrazených objektívom. V praxi sa najčastejšie
stretávame s Huygensovými okulármi, ktoré sú zložené z dvoch ploskovypuklých
šošoviek umiestnených v kovovom puzdre. Horná šošovka je očná a spodná zberná.
Okuláre majú schopnosť potláčať zostatkové optické chyby, ktoré sa nepodarilo
celkom odstrániť objektívmi. Ide hlavne o chromatickú chybu, sklenutie a
astigmatizmus
Druhy okulárov:
Galileiho okulár je zložený z dvojvydutej rozptylky. Vďaka tomu obraz neprevracia

hore nohami, nevýhodou tohto okulára je ale malá možnosť priblíženia.
18
Keplerov okulár je spojná šošovka, tá už umožňuje lepšie priblíženie, ako Galileiho
okulár, na rozdiel od neho ale prevracia obraz hore nohami.
Huyghensov okulár je sústava dvoch plankonvexných spojných šošoviek. Medzi
šošovkami sa potom nachádza clona. Tento typ okuláru umožní korekcie farebných
chýb, je používaný skôr v lacnejších prístrojoch.
Ortoskopický okulár je zložený zo vstupnej clony, troch šošoviek a z výstupnej
konvexkonkávnej spojky. Tento typ okuláru umožňuje dokonalú korekciu farebných
vád, zároveň je základným typom okuláru pre astronomické zariadenia.
Ploessel-Steinheilov okulár je zložený z dvoch dvojčlených achromátov, tie sú
obrátené proti sebe. Dobre koriguje farebné chyby. Pre širokouhlé prístroje sa môžu
používať aj okuláre s viacerými zo šiestich a viac šošovkami. Tieto okuláre sa však
používajú menej.
Osvetľovacia sústava mikroskopu:
Zdroje svetla
Správne osvetlenie preparátu je rovnako dôležité ako kvalita objektívu. Najprv

sa pre diaskopické pozorovanie používalo denné slnečné svetlo, ktorého lúče sa
koncentrovali do roviny preparátu pomocou dutého zrkadla upevneného statívu
mikroskopu. Neskôr bolo nahradené žiarovkou (lampou) buď umiestnenou mimo
mikroskopu, alebo vstavanou priamo do nohy statívu. Pri moderných mikroskopoch
je vláknová žiarovka nahradená halogénovou.
Kondenzor
Ide o zariadenie, ktoré umožní dosiahnuť správne osvetlenie. Je umiestnený

pod stolčekom mikroskopu a skladá sa z viacerých šošoviek. Kondenzor koncentruje
svetelné lúče na pozorovaný preparát a je ním možno pohybovať kolmo hore a dole.
Pod kondenzorom je umiestnená irisová clona. Jej otváraním a zužovaním
regulujeme intenzitu svetla dopadajúceho na preparát. Najznámejším a najčastejšie
používaným typom je Abbeho kondenzor.
Základnou podmienkou pre správnu funkciu osvetľovacej sústavy je, že celý

optický systém mikroskopu, vrátane zdroja svetla a kondenzora, musí byť
centrovaný, t.j. všetky zložky optickej sústavy musia ležať na hlavnej optickej osi.
19
Mechanické časti mikroskopu:
Mechanická časť mikroskopu pozostáva zo statívu, tubusu a pracovného

stolčeka. Statív je zložený z dvoch častí. Podstavec (noha), ktorý je v tvare U alebo
V, pri dokonalejších mikroskopoch je hranolovitý so zabudovaným zdrojom svetla a
udržiava stabilitu mikroskopu. Druhá časť, nosič tubusu (rameno), má významnú
úlohu pri zaostrovaní obrazu pomocou dvoch skrutiek. Makrometrická skrutka
(makroskrutka) slúži na nájdenie roviny pozorovaného objektu a na hrubé zaostrenie.
Na jemné doladenie ostrosti obrazu sa používa mikrometrická skrutka
(mikroskrutka).
Aby mohol okulár spracovať primárny obraz vytvorený objektívom, musí byť
medzi nimi určitá vzdialenosť. Tú dosiahneme vložením tubusu.
Na spodnej strane tubusu je excentricky upevnený revolverový menič
objektívov (revolverová hlavica). Je to vypuklý kovový kotúč s kruhovým otvorom,
ktorým prechádza optická os mikroskopu. Pod ním je upevnený druhý otáčavý kotúč
s adekvátnym počtom otvorov pre objektívy.
Stolček mikroskopu je štvorhranná, alebo okrúhla kovová platňa, ktorá môže
byť pevná, alebo otáčavá. Väčšina mikroskopov má na stolčeku krížový vodič
preparátu, ktorým môžeme pomocou sánkového mechanizmu posúvať preparát
štyrmi smermi.
Typy mikroskopov:
Monokulárny mikroskop: má tubus s otvorom len pre jeden okulár.

Binokulárny mikrosko: na tubus je umiestnená binokulárna hlavica.
Inverzný mikroskop: umožňuje pozorovanie predmetov „zospodu“. Poloha
objektívu nie je nad, ale pod pozorovaným objektom.
Metalografický mikroskop: slúži na zistenie štruktúry kovov a ich zliatin.
Fluorescenčný mikroskop: je založený na princípe, že niektoré látky sú schopné
absorbovať svetlo určitej charakteristickej časti spektra, excitovať sa a počas návratu
do základného stavu emitovať svetlo s vyššou vlnovou dĺžkou.
Porovnávací mikroskop: je prispôsobený na pozorovanie súčasne dvoch preparátov
v jednom zornom poli.
Elektrónový mikroskop: využíva namiesto svetla prúd elektrónov. Obraz vzniká
prechodom elektrónov (transmisná mikroskopia) skúmaným predmetom, odrazom
od jeho povrchu (odrazová mikroskopia), alebo sa vytvorí elektrónmi emitovanými z
povrchu skúmaného predmetu (emisná mikroskopia). Elektróny sú urýchľované
20
vysokým napätím. V priestore, v ktorom sa pohybujú, sa musí udržiavať vysoké
vákuum.
Rastrovací elektrónový mikroskop: zväčšuje povrchové detaily v postupných
obrazoch. Obrazy sú snímané rastrovaním lúčom elektrónov. Elektrónová optika
urýchľuje a koncentruje úzky zväzok elektrónového lúča, ktorý vychádza z
elektrónovej dýzy. V porovnaní s elektrónovým mikroskopom prednosť
rastrovacieho mikroskopu spočíva v trojrozmernom efekte.
Postup pri práci s mikroskopom:
1. Mikroskop umiestnime na pevný pracovný stôl a zapojíme ho do elektrickej siete.

2. Zapneme zdroj svetla a na stolček mikroskopu umiestnime pozorovaný preparát a
upevníme ho.
3. Na revolverovom meniči nastavíme objektív s najmenším zväčšením (6x, 10x).
Objekt hľadáme pomocou makroskrutky a doostríme mikroskrutkou.
4. Následne otočením revolverového meniča vymeníme objektív za iný so
zväčšením 20x, 40x a podobne. Pri výmene objektívu postačuje doladenie obrazu
mikroskrutkou.
5. Pri zaostrení viac ako 40x pracujeme veľmi opatrene, aby sa predišlo poškodeniu
preparátu, alebo poškriabaniu frontálnej šošovky objektívu.
6. Zladíme si okuláre, na jednom z nich je možné pootočením meniť zaostrenie tak,
aby to vyhovovalo našim očiam. Zavrieme jedno oko, ktorým pozeráme do
zaostrovacieho okulára a pozorujeme len cez druhý okulár. Mikroskrutkou
doostríme obraz. Následne pozeraním jedným okom len do zaostrovacieho
okulára pootočením korekčného prstenca doostríme obraz.
7. Kondenzor je v hornej polohe, intenzitu svetla regulujeme zmenou výšky
kondenzora ako aj irisovou clonou.
8. Pri mikroskopovaní využívame obe oči.
9. V prípade, že pozorujeme veľmi malé objekty je nevyhnutné použiť imerzný
objektív 100x a imerzný olej.
Najčastejšie chyby mikroskopovania:
 nedodržanie sledu jednotlivých úkonov;

 použitie silno zväčšujúceho objektívu (40x) hneď na začiatku mikroskopovania;
 preparát je položený krycím sklíčkom dole;
 nesprávne osvetlenie a clonenie;
21
 necentrovanie objektu v zornom poli;
 nedoostrenie pozorovaného objektu pomocou mikroskrutky.
Typy a príprava mikroskopických preparátov:
Mikroskopický preparát je objekt mikrobiálneho, rastlinného alebo živočíšneho

pôvodu, uzavretý vo vhodnom médiu medzi podložným a krycím sklíčkom.
Používajú sa čerstvé – dočasné alebo trvalé mikroskopické preparáty. Ak sa
pripravuje preparát zo živého materiálu, označujeme ho ako natívny preparát.
Najdôležitejšie preparačné médiá sú voda, fyziologické roztoky, alkohol, glycerín,
glycerínová želatína a kanadský balzam.
Dočasný preparát
Zoberieme si čisté podložné sklíčko. Do stredu podložného sklíčka kvapneme

pomocou preparačnej ihly, pipety kvapku vody/fyziologického roztoku. Pomocou
skalpela, alebo žiletky pripravíme tenkú vzorku. Pinzetou ju umiestnime do stredu
podložného sklíčka. Jemne priložíme krycie sklíčko tak, aby jeden okraj sa po celej
svojej dĺžke dotýkal podložného sklíčka pod výrazne ostrým uhlom. Posunom
smerom ku kvapke so vzorkou sa na základe vzlínavosti kvapalín pokryje dotyková
plocha vodou a pomalým položením krycieho sklíčka vytvoríme hotový preparát.
Takýmto spôsobom zamedzíme tvorbe bublín v preparáte. Prebytočnú vodu
odstránime pijavým papierom. Ak je pozorovaný objekt veľmi priehľadný je
nevyhnutné použiť kontrastné farbivo (metylénová modrá, eozínová červená,
neutrálna červená a iné).
Trvalý preparát
Príprava je podobná ako pri dočasnom preparáte, len miesto vody používame
priehľadné zalievacie médium schopné vytvrdnúť na pevnú amorfnú hmotu, alebo
polymér. Trvalé preparáty musia byť fixované. Fixácia má zabrániť posmrtným
zmenám buniek a tkanív a zároveň musí zachovať jeho farbiteľnosť. Pri fixácii
dochádza k denaturácii bielkovín, čo vedie k spevneniu a zakonzervovaniu
bunkových štruktúr.
22
Fixačné prostriedky:
1. Fyzikálne: a) vysoká teplota

b) vysušenie
c) nízka teplota (tekutý dusík, suchá ľad)
2. Chemické: a) organické kyseliny (kyselina octová)
b) anorganické kyseliny (kyselina osmičelá)
c) alkoholy (metanol, etanol)
d) iné (formaldehyd, acetón)
Väčšinu fixovaných tkanív nie je možné rezať priamo, pretože sú príliš mäkké
a pri rezaní by stratili svoj pôvodný tvar. Z toho dôvodu sa musí upravené tkanivo
zalievať do pevnej, dobre rezateľnej hmoty, najčastejšie do parafínu. Predtým je
potrebné tkanivo odvodniť a následne presýtiť xylénom. Z takto pripravených
preparátov je možné na sánkových mikrotómoch zhotovovať tenké rezy (8µm).
Excízie je možné fixovať aj zmrazením v tekutom dusíku a následne je ich
možné priamo rezať na špeciálnych zmrazovacích mikrotómoch na tenké rezy (10
µm).
Obrázok 3: Mikrotóm Amos AEM 480.

[Zdroj: https://zena-r.sk/produkty/mikrotomy/]
23
1. TVAR A SYMETRIA TELA
Obdobné morfologické „vynálezy“, ktoré majú rovnaký embryonálny pôvod,

ale vznikli nezávislou cestou, sa označujú ako homoplázie (napr. krídlo vtáka a
netopiera) – iní autori týmto pojmom označujú štruktúry homologické s rovnakým
tvarom (pri homológiách a analógiách potom zdôrazňujú rovnakú funkciu).
Homologické orgány majú rovnaký embryonálny pôvod (t.j. sú vytvorené z
rovnakých zárodočných listov), ale môžu mať rôznu funkciu (napr. párové plutvy
rýb a končatiny suchozemských stavovcov; šupiny žralokov a čeľustné zuby
stavovcov). Analogické orgány majú rôzny embryonálny pôvod (t.j. vznikli z
odlišných zárodočných listov), ale funkciu a tvar môžu mať zhodné (napr. párové a
nepárové plutvy rýb). Podobnosť (analógia) tvaru vzniká v dôsledku evolučnej
konvergencie, adaptácie na podmienky prostredia rovnakým spôsobom aj u evolučne
vzdialených živočíchov (napr. krídla motýľov a vtákov, telo rýb a veľrýb a
podobne). Symetria tela je celková súmernosť živočíšneho tela, ktorá vzniká
dôsledkom spôsobu života a vplyvu životného prostredia. Nepravidelné telo
(asymetrické, irregulárne, anaxónne): je najprimitívnejšia forma živočíšneho tela
(napr. nálevníky, meňavky, hubky). Guľovité telo (sférické, homaxónne) sú orgány,
alebo časti orgánov, rozostavené do guľovej formy napr. slncovky, kolónie prvokov).
Lúčovité telo (jednoosé, radiálne, monaxónne): sú orgány uložené rovnomerne v
kruhu do tzv. antimér, t.j. v každom výreze rovín súmernosti sú totožné. Majú jednu
hlavnú os, ktorá prebieha stredom tela a niekoľko vedľajších (radiálnych) osí
kolmých na hlavnú. Telo má dva rôzne póly: predný (prostomiálny, horný) a zadný
(apikálny, spodný). Rast živočícha v smere hlavnej osi je iný ako v iných smeroch (v
smere kolmých osí rastie rovnomerne, lúčovite). Bočné osy sú rovnako dlhé, t.j. sú
rovnocenné, rovnakopólové (počtu vedľajších osí, je rovný aj počet rovín
súmernosti). Priečny prierez tela je kruh, alebo hviezdica (napr. medúza,
mechúrniky, ostnatokožce). Dvojlúčovite súmerné telo (rôznoosé, disymetrické,
heteraxónne) majú 3 osy na seba kolmé, nerovnako dlhé (ako kryštalická mriežka
rombická, kosoštvorcová). Hlavná os (zvislá) je rôzno-pólová; kým priečna os (zľava
doprava) a pozdĺžna os (spredu dozadu) sú rovnako-pólové a majú dve roviny
súmernosti (napr. sasanky, koraly, rebernatky). Dvojstranne súmerné telo
(bilaterálne symetrické) je najviac rozšíreným typom v živočíšnej ríši (napr.
bezstavovce, stavovce) a súvisí s aktívnym pohybom vpred a aktívnym získavaním
potravy.
Telom môžeme preložiť jedinú, tzv. mediánnu rovinu, ktorá ho rozdeľuje na
dve zrkadlovo súmerné polovice (pravú a ľavú). Orgány nachádzajúce sa bližšie k
mediánnej rovine majú mediálnu polohu, orgány nachádzajúce sa ďalej od
24
mediánnej roviny majú polohu bočnú, laterálnu. Okrem mediánnej roviny poznáme
aj ďalšie a to rovnobežné (sagitálne) roviny, ktoré sú rovnobežné s mediánnou
rovinou a rozdeľujú telo na nerovnaké asymetrické časti. Priečne (transverzálne)
roviny, ktoré rozdeľujú telo živočíchov na prednú, alebo hlavovú (kraniálnu)
a zadnú, alebo chvostovú (kaudálnu) časť a vodorovné (horizontálne) roviny. Tieto
sú kolmé na mediánnu rovinu a rozdeľujú telo na hornú, alebo chrbtovú (dorzálnu)
a dolnú, alebo brušnú (ventrálnu) časť. Od toho sa potom udáva aj poloha
jednotlivých orgánov, napr. kraniálna, kaudálna, dorzálna či ventrálna. Orgány na
končatinách, ktoré sú bližšie k trupu, majú polohu proximálnu, ďalej od trupu polohu
distálnu.
typy súmernosti počet osí s. počet rovín s.

0. nepravidelný tvar - -
1. guľovitá ∞ ∞
2. lúčovitá 1+n* 1+n*
3. dvojlúčovitá 3 2
4. dvojstanne súmerná 1 1
*
n = 4, 6, 8 (medúzy a polypy), n = 5 (ostnatokožce)
SLOVNÍK POJMOV
Aborálny smer – smer opačný orálnemu (napr. aborálny pól tela).

Antiméry – sú to časti (články) tela opakujúce sa v smere osí priečnych na hlavnú os
tela /napr. ramená hviezdice, ruky človeka .../
Centrifugálny smer – pri lúčovito súmerných živočíchov rozoznávame smer od
stredu (t.j. od priesečníku všetkých osí súmernosti) k periférii tela.
Centripetálny smer – pri lúčovito súmerných živočíchov rozoznávame smer od
periférie tela ku stredu (t.j. k priesečníku všetkých osí súmernosti) tela.
Distálna poloha – poloha orgánov na končatinách ďalej od trupu.
Dohrov princíp zmeny funkcie – vplyvom zmenených podmienok môže niektorý
orgán úplne zmeniť svoju funkciu i morfologickú štruktúru.
Dorzálna plocha – opačná strana (teda protiľahlá strana na dlani a chodidle).
Heteronómne článkovanie – vonkajšie článkovanie tela nezodpovedá vnútornému
(napr. pijavice, hmyz).
Hlavový (anterior, kranialný, rostrálny) koniec tela – predný koniec pri
živočíchoch pohybujúcich sa jedným smerom. K podrobnejšiemu rozlíšeniu na hlave
samotnej sa používa názov rostrálny.
25
Holozoická výživa – konzumácia tiel iných organizmov, alebo ich častí, či
produktov.
Homodynamické orgány – sú orgány vyvinuté párovito a opakujúce sa v každom
telovom článku (napr. metanefrídie obrúčkavcov).
Homonómne článkovanie – články sú rovnako organizované, rovnocenné a
vnútorná organizácia článkov zodpovedá vonkajšiemu článkovaniu (napr.
dážďovka).
Homotypické orgány – sú orgány vyvinuté v pároch (napr. obličky).
Chvostový (posterior) koniec tela – zadný koniec pri živočíchoch pohybujúcich sa
jedným smerom.
Kleinerbergerov princíp substitúcie orgánov – ak z nejakých dôvodov orgán svoju
funkciu nemôže vykonávať, môže dôjsť k nahradeniu (substitúcii) jeho činnosti iným
orgánom.
Kompenzačná hypertrofia – je jav, nastávajúci keď pri väčšom počte orgánov s tou
istou funkciou môže jeden orgán nahradiť iný, ktorý je poškodený (napr. pri zlyhaní
funkcie jednej obličky, druhá môže zosilnieť a plne nahradiť chýbajúcu obličku;
samice vtákov majú zvyčajne funkčne vyvinutý iba jeden (ľavý) vaječník, po jeho
poškodení môže dorásť a prevziať jeho funkciu pravý vaječník).
Lamarckov zákon (zákon o používaní, resp. účelnosti orgánov) – vysvetľuje, že
pri nedostatočnej činnosti niektorého orgánu daný orgán postupne zakrpatieva
(atrofuje).
Metaméry (články) – opakovanie sa úsekov v smere osi tela resp. orgánu (napr.
články tela a končatín článkonožcov, stavce chrbtice stavovcov a miechové nervy,
myoméry svalstva trupu rýb).
Oligomerizácia – je opačný proces, redukcia počtu článkov, najčastejšie dochádza k
spájaniu susedných článkov a funkčnej diferenciácii skupín článkov (napr.
vytvorenie hlavy, hrude a bruška u hmyzu).
Orálny smer – smer bez ohľadu na typ súmernosti, kde za základ sa berie ústny
otvor, alebo otvor smerujúci k ústnemu otvoru.
Palmárna plocha – dlaňová plocha prednej končatiny.
Plantárna plocha – chodidlová strana zadnej končatiny.
Polymerizácia – z morfologického hľadiska je proces zmnoženia nejakej štruktúry,
zvyčajne sledujúca jednu os (napr. článkov tela v trupe mnohonôžok).
Proximálna poloha – poloha orgánov na končatinách, ktoré sú bližšie k trupu.
Rudimentárne orgány – sú orgány, ktoré stratili počas fylogenézy svoju pôvodnú
funkciu, ale zachovali si ešte stále svoj tvar a štruktúru (napr. zvyšky zadných
končatín veľhadov a pytónov, krídla nelietavých vtákov, či kostrčové stavce a
výbežok slepého čreva u človeka).
26
Zákon korelácie orgánov – v rámci organizmu sú jednotlivé orgány navzájom
funkčne prepojené a medzi sebou koordinujú, teda existuje medzi nimi korelačný
vzťah (napr. pohlavná a vylučovacia sústava, obehová a dýchacia sústava a pod).
27
OBRAZOVÁ PRÍLOHA
Obrázok 4: Znázornenie lúčovitej súmernosti tela.

[Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Beláková 1997]
Obrázok 5: Znázornenie rovín a smeru na tele dvojstranne (bilaterálne) súmerných

živočíchoch.
[Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Trnka 2017]
28
Obrázok 6: Príklad analogických orgánov – rôzny evolučný a embryonálny pôvod, ale
rovnaká funkcia.
Obrázok 7: Príklad homologických orgánov – rovnaký evolučný a embryonálny pôvod,

ale rôzna funkcia.
[Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu: https://invivomagazin.sk/ked-dvaja-robia-to-iste...-
v-evolucii_639.html]
29
2. KRYCIA A OPORNÁ SÚSTAVA
BEZSTAVOVCOV
Krycie epitely tvoria bariéru medzi vonkajším a vnútorným prostredím

organizmu. Povrch tela pokrýva – epidermis, ktorá je u bezstavovcov jednovrstvová,
u článkonožcov pokrytá kutikulou a u stavovcov spolu s coriom (zamšou) vytvára
kožu – integument. Okrem toho tieto epitely vystielajú telové dutiny, kde sú
súčasťou seróznych blán (mezotel), vystielajú cievny systém (endotel) a vnútro
dutých orgánov (epitel čreva, maternice, močového mechúra, vývodov žliaz a pod.).
Zároveň sa jednotlivé krycie epitely od seba morfologicky líšia, podľa toho, z
koľkých vrstiev buniek sa epitel skladá. Rozlišujeme epitely jednovrstvové a
viacvrstvové. Podľa tvaru buniek rozlišujeme epitel kubický, dlaždicový a
cylindrický. Voľný povrch krycích epitelov býva špecializovaný na určitú funkciu a
vytvára špecifické útvary, napr. mikroklky, ktoré zväčšujú voľný povrch bunky a
nachádzame ich v epiteli tenkého čreva u stavovcov i bezstavovcov. Stavovce majú
ešte navyše povrch tenkého čreva zväčšený aj klkmi, ktoré u bezstavovcov
nenachádzame. Ďalšou špecializáciou povrchu krycieho epitelu sú riasinky, ktorých
charakteristickou vlastnosťou je kmitavý pohyb. Týmto spôsobom sa pohybuje hlien
a v ňom zachytené nečistoty von z dýchacích ciest. Primárnym larvám a evolučne
primitívnym živočíchom slúži takýto obrvený epitel na pohyb. U suchozemských
stavovcov je častým javom rohovatenie epitelu. Môžeme ho pozorovať na
miestach, kde je povrch epitelu vystavený mechanickým vplyvom. Povrchové bunky
takéhoto epitelu strácajú jadrá a niektoré organely. Cytoplazma týchto buniek sa
postupne napĺňa zrnami keratínu (rohoviny) a celé bunky sa potupne odlupujú od
povrchu.
Krycia sústava súvisle pokrýva celý povrch tela, ktorá do určitej miery chráni
pred vplyvom vonkajšieho prostredia (mechanickým, chemickým a fyzikálnym), ako
aj pred pôvodcami rôznych ochorení a ich biologickým nepriateľom. Rovnako môže
plniť funkciu termoregulačnú a druhotne aj vylučovaciu (napr. potné žľazy),
dýchaciu. Zároveň je nositeľom povrchového sfarbenia živočícha, nositeľom
rôznych drobných orgánov (mazové, jedové žľazy, zmyslové orgány a pod.) V
mnohých prípadoch je jej funkcia spojená aj s opornou funkciou (napr. u
článkonožcov).
Prvoky (Protozoa) majú na povrchu len cytoplazmatickú membránu, alebo sa
vyskytuje schránka (dierkavce – Foraminifera, mrežovce – Radiolaria) a nálevníky
(Ciliophora) majú na povrchu pelikulu.
30
Pokožka (epidermis) u bezstavovcov je ektodermálneho pôvodu, tvorená
jednovrstvovým epitelom. Výnimku tvoria len kmene ostnatokožce (Echinodermata)
a štetinatoústky (Chaetognatha), u ktorých je krycí epitel viacvrstvový. Niekedy je
tento epitel opatrený brvami a umožňuje pohyb (ploskule – Turbellaria). Pokožka
často na povrchu produkuje kutikulu, ktorá môže mať rôznu hrúbku.
Kutikula je obvykle tvorená chitínom a zabezpečuje lepšiu ochranu tela.
Kutikula často vytvára rôzne útvary, ako háčiky, ostne, ihlice apod. Väčšina z nich
má len mechanickú funkciu, ale niektoré sú spojene so zmyslovými orgánmi a plnia
funkciu receptorov. K pokožkovým útvarom patria aj prísavky pásomníc (Cestodes),
pijavíc (Hirudinea) a hlavonožcov (Cephalopoda). Prísavky majú tvar okrúhlej
jamky, v ktorej strede je pripojený sval. Jeho kontrakciou vznikne v jamke podtlak,
ktorý povolí až po uvoľnení svalu. Ako duplikatúra pokožky vznikajú aj krídla
hmyzu (na rozdiel od krídel vtákov), ktoré vznikli premenou končatín a sú teda s
krídlami hmyzu len analogické.
Schránku vylučujú pokožkové bunky, sú to preto nebunkové výlučky pokožky.
Rovnako môžu vznikať aj prilepovaním rozličného materiálu anorganických a
organických látok (aglutinované schránky). Nepredstavujú pravú kostru, pretože
slúžia len na ochranu alebo výstuž. Sú zložené z chitínu, uhličitanu vápenatého,
oxidu kremičitého, celulózy (jednobunkovce). Podľa stavby sú jednokomôrkové
(monotalamné), alebo mnohokomôrkové (polytalamné). Steny môžu byť celistvé t.j.
neperforované, alebo s drobnými otvormi, t.j. perforované. Dierkavce
(Foraminifera) – majú schránku, ktorej základom je osobitný tmel obsahujúci rôzne
prvky (napr. železo) a sú vždy obalené tenkou vrstvou plazmy. Sú viackomôrkové,
usporiadané pravidelne. Prvá komôrka (proloculum) je malá, ostatné sú väčšie,
obsahujúce otvory (foramina) pre panôžky (pseudopodie). Mäkkýše (Mollusca) –
schránka je produktom plášťa (palium). U ulitníkov (Gastropoda) je to ulita. Pokrýva
vak s vnútornými orgánmi a zatáča sa do typickej formy (buď sú pravotočivé, alebo
ľavotočivé) a os okolo ktorej sa otáčajú sa nazýva stĺpik (columella). Ak je ústie
vpravo od stredu stĺpika, ulita je pravotočivá, ak vľavo, je naopak ľavotočivá. Na
povrchu každej ulity, alebo schránky mäkkýšov, je vrstva organickej hmoty
conchiolin, obsahujúci pigmenty. Pod ňou je periostracum, vylučovaná krvou spolu s
CaCO3 do medzibunkovej hmoty. Spodná vrstva sa nazýva ostracum a je tvorená z
kryštálikov CaCO3, vznikajúceho na okraji plášťa. Môže obsahovať aj pigmenty.
Posledná, najspodnejšia vrstva hypostracum, je tvorená tenkými vrstvami aragonitu.
Je to perleťová vrstva, ktorá je neustále vylučovaná, pričom schránka hrubne (tiež
obaľuje cudzie telieska a tak dáva vznik perlám v perlorodkách). Na povrchu
schránky môžeme pozorovať jednotlivé prírastkové zóny. U lastúrnikov
(Lamellibranchiata) rozlišujeme dvojchlopňovú schránku – lastúru rovnakého
31
zloženia ako u ulitníkov. Lastúry sú na chrbtovej strane spojené pružným väzivom
(ligament), ktorý ich od seba odtláča. Spolu ich držia dva silné svaly - sťahovače.
Niektoré majú na chrbtovej strane aj zámok (cardo), čo je kombinácia zúbkovitých
výrastkov a priehlbiniek, ktoré presne do seba zapadajú a podporujú tak pevnosť
spojenia.
Integument článkonožcov (Arthropoda) je zložený z troch základných vrstiev:
kutikuly, epidermy a bazálnej membrány. Kutikula tvorí vonkajšiu vrstvu, je
produktom epidermy a nemá bunkovú štruktúru. Je zložená z troch vrstiev
epikutikuly, exokutikuly a endokutikuly, ktorých základom je chitín (organická látka
odolná proti kyselinám a zásadám). Častokrát je inkrustovaná aj uhličitanom
vápenatým. Je pružná, mäkká a až po zvliekaní často na veľkých plochách tvrdne v
procese označovanom sklerotizácia. Chitín nedovolí telu rásť, preto sa musia lieniť,
t.j. zvliekať starú kutikulu. Povrch kutikuly je len zriedka celkom hladký, zvyčajne je
jemne vzorovaný (charakteristická skulptúra), alebo môžu byť na povrchu prítomné
útvary rozličného tvaru a funkcie (mikrotrichie a makrotrichie). Mikrotrichie majú
kutikulárny pôvod, nemajú spojenie s epidermou, napr. mikrotrichie (na krídlach
dvojkrídlovcov). Makrotrichie sú naopak zložené z epikutikuly a exokutikuly, často
sú vnútri duté. Sú v priamom spojení s epidermou a základom je veľká epidermová
bunka (trichogénna bunka) uložená pod kalíškovitou prehĺbeninou kutikuly – lôžkom
(alveolus). Trichogénna bunka produkujúca makrotrichiu je izolovaná od ostatných
epidermových buniek tormogénnou bunkou (napr. šupiny, premenené chĺpky na
krídlach motýľov).
SLOVNÍK POJMOV
Artopódium – je článkovaná končatina hmyzu, ktorá vznikla pravdepodobne z

dvojčlánkovaného prívesku: z proximálneho článku coxopoditu a distálneho
telopoditu. Z coxopoditu vznikla neskôr panvička (coxa). Telopodit sa rozdelil na
trochantofemur, tibiotarsus a distálne uložený pretarzus. V takejto podobe je to
vyvinuté u lariev holometabolného hmyzu. Neskôr, vo fylogenéze, nastáva ďalšia
úprava končatiny. Trochantofemur sa rozdeľuje na chocholček (trochanter) a stehno
(femur); tibiotarzus na holeň (tibia) a tarzus (tarsus).
Axostyl – je spevňovací útvar predstavujúci vnútornú kostru (endoskelet)
jednobunkovcov.
Cortex – u nálevníkov je pelikula zložitejšia, na povrchu je cytoplazmatická
membrána, pod ňou sú dutiny (alveoly) oddelené alveolárnou membránou. Smerom
dovnútra je vrstva epiplazmy. Alveolárna a plazmatická membrána sa k sebe
prikladajú pri každej brve.
32
Cytoplazmatická membrána – je polopriepustná (semipermeabilná) membrána
ohraničujúca bunku od okolitého prostredia zabezpečujúca výmenu látok medzi nimi
pri osmóze a látkovej výmene. Zvyčajne sa skladá z fosfolipidov usporiadaných do
dvoch vrstiev a molekulami bielkovín ponorených rôzne hlboko do lipidov a niektoré
prenikajú dokonca celou dvojvrstvou. Môže byť aj rôzne modifikovaná, napr.
zdvojená (výtrusovce), alebo dokonca trojitá (gregariny). Cytoplazmatická
membrána môže u niektorých skupín (napr. mrežovce) produkovať i vápenaté, či
kremičité schránky.
Čeľusť (maxilla) – je končatina čeľusťového článku, slúžiaca na jemnejšie
rozdrvenie a spracovanie potravy. Je zložená zo štyroch častí: čap (cardo): bazálny
článok spojený priamo s hlavou; kmeň (stipes): veľký sklerit so širšou dolnou
časťou, tvoriaci vlastný kmeň (eustipes) a vonkajšou distálnou časťou tvoriacou
palpifer (palpipher), z ktorého vyrastá 1-7 článkové čeľusťové hmatadlo (palpus
maxillaris); lacínia (lacinia): je ozubená a distálne sa pripája na kmeň, skladá sa z
bazálnych čeľusťových zúbkov (praemaxillare) a z koncového čeľusťvého výbežku
(digitus); galea (galea) je neozubená časť čeľuste, ktorá je buď celkom, alebo
čiastočne mäkká, nesklerotizovaná.
Endokutikula – je spodná, mäkká, viac-menej priezračná obsahujúca chitín.
Epikutikula – je vrchná časť kutikuly, neobsahuje chitín.
Exokutikula – je tvrdá, žltkasto (jantárovo) sfarbená a prebehol v nej proces
sklerotizácie.
Extruzóny – sú v ektoplazme, patria sem trichocysty a toxocysty slúžiace na
získavanie potravy, obranu a vylučovanie osobitných látok pravdepodobne na
vnútrodruhovú komunikáciu.
Glutinanty (haplonemy) – patria medzi astomocnida, majú jednoduché vlákno
stočené do kĺbka.
Hryzadlo (mandibula) – slúži na prichytenie a mechanické spracovanie potravy. Je
to silný, sklerotizovaný útvar, ktorého bazálna časť ma tvar trojuholníka.
Hypostracum – posledná, najspodnejšia aragonitová vrstva schránky ulitníkov
(lastúrnikov), ktorá dodáva vnútornej časti schránky charakteristický perleťový lesk.
Je neustále vylučovaná, čím schránka aj hrubne. Táto vrstva sa podieľa i na tvorbe
periel.
Kapilárna pumpa – vodu rozvádzajúci systém pri suchozemských druhoch
rovnakonôžok založený na spojení šiesteho a siedmeho páru kráčavých nôh
(pereiopodov).
Knidocil – je predlžený mikrotubulárny bunkový výbežok nematocytu, ktorého
podráždením sa vlákno vymrští.
33
Koloblasty – nepŕhlivé bunky nepŕhlivcov napr. rebrovky (Acnidaria, Ctenophora)
lepivé bunky slúžiace na chytanie koristi a obranu.
Kutikula – nebunková štruktúra epidermy, tvoriaca vonkajšiu časť integumentu. Je
pružná, mäkká – až po zvliekaní tvrdne. Skladá sa z troch častí: epikutikula,
exokutikula a endokutikula.
Monotalamné schránky – sú podľa stavby jednokomôrkové a stavebnou hmotou
schránky môže byť chitín, uhličitan vápenatý, oxid kremičitý, celulóza
(jednobunkovce).
Nematocyty – pŕhlivé bunky, vyskytujúce sa v ektoderme u pŕhlivcov (Cnidaria
Hydrozoa) obsahujúce hypnotoxín, ktorým omračujú svoju korisť. Delia sa na
astomocnida (majú plné vlákno) a stomocnida (majú duté vlákno).
Ostracum – je pseudoprismatická vrstva schránky ulitníkov (lastúrnikov) pod
periostracom, tvorená kryštálikmi uhličitanu vápenatého.
Pelikula – u koreňonožcov a niektorých ďalších jednobunkovcov, charakteristickým
tvarom je cytoplazmatická membrána, spevnená systémom mikrotubulov, uložených
tesne na membránou. Môže byť pružná a ohybná, alebo naopak tuhá.
Penetranty (heteronemy) – patria medzi stomocnida, majú duté vlákno cez neho sa
do tela koristi dostáva hypnotoxín, na konci vlákna sú zúbky a hrot, ktorým korisť
penetrujú.
Pereiopody – kráčavé nohy rovnakonôžok (Isopoda, Oniscidea). Morfologicky
zodpovedajú endopoditom pôvodných rozvetvených nôžok. Skladajú sa zo siedmych
článkov (coxopodit, basipodit, ischiopodit, meropodit, carpopodit, protopodit a
daktylit, ktorý nesie jeden alebo viac pazúrikov)
Periostracum – je vrchná vrstva na povrchu schránky ulitníkov (lastúrnikov)
tvorená organickou hmotou nazývanou konchiolín. Často obsahuje pigmenty a rôzne
výrastky.
Polytalamné schránky – sú podľa stavby mnohokomôrkové a stavebnou hmotou
schránky môže byť chitín, uhličitan vápenatý, oxid kremičitý, celulóza
(jednobunkovce).
Postmentum – sú spojené čapy čeľustí predstavujúci sklerotizovaný útvar. Spevnená
môže byť len bazálna platnička alebo celé postmentum a vznikajú dva samostatné
sklerity – podbradok (submentum) a brada (mentum).
Prementum – je distálna časť spodnej pery, laterálne sa k nej pripája palpiger
(palpiger) s 1 až 3-článkovým spodnoperovým hmatadlom (pulpus labialis). Distálne
dva párovité prívesky a to stredné glosy (glossae) a bočné paraglosy (paraglossae).
Na vnútornej strane spodnej pery je blanitý útvar podobajúci sa jazýčku
(hypopharynx).
34
Protopodit – základný typ končatiny kôrovcov, je dvojčlánkovaná a skladá sa z
dvoch vetví: vonkajšej (exopodit) a vnútornej (endopodit). Na báze protopoditu je
jeden, alebo viac lupienkovitých príveskov (epipodity) slúžiace na dýchanie. Na
prvom článku môžu byť aj ozubené výbežky (endity) na rozdrvovanie potravy.
Rhabdity – sú tyčinkové telieska u Ploskavcov (Plathelminthes) v integumente;
zložené z bielkovinovej hmoty, ktorá po vytlačení do vody napuchne a pokryje červa
slizovou vrstvou, ktorá sa lepí na podklad a pomáha tak pri pohybe živočícha.
Sklerit – je tvrdá sklerotizovaná časť ektoskeletu hmyzu, od ostatných častí viac-
menej dobre ohraničená švami, kĺbmi a blanitými spojeniami. Rozlišujeme tri typy
skleritov pokrývajúce povrch tela: na dorzálnej strane súbor menších skleritov tzv.
tergity tvoria tergum, na ventrálnej strane hrude sú sternity tvoriace sternum a
bočná časť tela pokrytá pleuritmi sa označuje pleurum.
Spikuly (ihlice) – predstavujú vnútornú kostru (endoskelet) hubiek a sú
produkované osobitnými bunkami (skleroblastmi), nachádzajúcimi sa v mezoglei.
Delia na kalkoblasty, (vápenité ihlice), silikoblasty (kremičité ihlice) a spongoblasty
(vlákna zo spongínu, čo je bielkovinová látka podobná keratínu).
Spodná pera (labium) – je v embryonálnom štádiu párovou končatinou
spodnoperového článku. Jej bazálnu časť, spodnoperový šev (sutura labialis),
rozdeľuje na postmentum (postmentum, postlabium) a prementum (praementum,
praelabium).
Tykadlá (antennae) – patria k dôležitým čuchovým a hmatovým orgánom,
vyrastajúce na čele z tykadlovej jamky (fovea antennalis). Pri hmyze rozlišujeme dva
základné typy: článkované a bičíkové. Článkované tykadlá (napr. chvostoskoky)
majú v každom článku (okrem koncového svalu), čo umožňuje samostatný pohyb
každého viac-menej nezávisle od seba. Nemajú pedicelový orgán v druhom článku.
Bičíkové tykadlá (ostatné rady hmyzu) majú svaly len v prvom článku a celé tykadlo
uvádzajú do pohybu svaly vnútri hlavy. Majú vyvinutý pedicelový orgán. Skladajú
sa zo základného hrubého a dlhého článku – skapus (scapus); druhý článok je menší,
nazýva sa pedicel (pedicellus). Ostatné články tvoria bičík (flagellum) a ich počet a
tvar je rozličný. Podľa toho rozlišujeme rovnakočlánkované (antennae aequales) a
rôznočlánkované tykadlá (antennae inaequales).
Volvonenty (desmonemy) – patria medzi astomocnida, majú dlhé špirálovito
stočené vlákno slúžiace na prichytenie potravy.
35
OBRAZOVÁ PRÍLOHA
Obrázok 8: Typy schránok jednobunkovcov.
A – mnohokomôrková schránka dierkavca (Polystomella crispa): 1 – centrálna komôrka , 2

– jadro, 3 – póry medzi stenami komôrkami, 4 – steny komôrok, B – mnohokomôrková
schránka dierkavca (Elphidium crispum): 1 – centrálna komôrka (proloculum), 2 – otvory v
schránke, C – schránka slncovky (Actinosphaerium eichnori): 1 – ektoplazma, 2 –
endoplazma, 3 – axopódie, D – schránka slncovky (Actinophrys sol): 1 – ektoplazma, 2 –
endoplazma, 3 – axopódie, 4 – jadrá, F – schránka rodu Difflugia sp. [Zdroj: Prevzaté a
upravené z práce Beláková 1997]
36
Obrázok 9: Určovacie znaky ulít ulitníkov.
1 – dĺžka (výška), 2 – šírka, 3 – kotúč (spira), 4 – telový (posledný) závit, 5 – vrchol

(nukleárny závit), 6 – šev, 7 – retikulárna skulptúra (štruktúra), 8 – tŕne (ostne), 9 – špirálne
ryhy, 10 – spirálne rebrá, 11 – axilárne rebra, 12 – hrboly, 13 – análny kanál, 14 – vonkajší
pysk, 15 – ozubenie vonkajšieho pysku, 16 – viečko v ústi ulity, 17 – parietálny pysk, 18 –
poschodový nával (parietálny kalus), 19 – kolumelárne záhyby, 20 – báza, 21 – píšťala
(umbilicus), 22 – cievka (collumela), 23 – sifonálny kanálik. [Zdroj: Prevzaté a upravené z
práce Pfleger & Pradáč 1981, Roček 2002]
37
Obrázok 10: Určovacie znaky misiek lastúrnikov.
A – Ľavá miska (vonkajšok): 1 – vrchol, 2 – predný okraj, 3 – spodný okraj, 4 – zadný okraj,
5 – väz, 6 – prírastkové línie, 7 – radiálne rebrá, B – Pravá miska (vnútro): 1 – dĺžka, 2 –
výška, 3 – hlavné zuby, 4 – bočné zuby, 5 – predný svalový úpon, 6 – zadný svalový úpon, 7
– plášťový záhyb, 8 – plášťová línia, C – Vrcholová časť schránky (šírka misiek): 1 – predný
koniec, 2 – zadný koniec, 3 – ľavá miska, 4 – pravá miska, 5 – štít, 6 – ligament, 7 – štítok,
D – Pravá miska hrebenatky Chlamys (vnútro): 1 – bysálny zárez, 2 – hrebienok, 3 – predné
uško, 4 – zadné uško, 5 – svalový úpon, 6 – plášťová línia, 7 – zubkovaný okraj misky.
[Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Pfleger & Pradáč 1981]
38
Obrázok 11: Krídlo hmyzu.
A – schéma krídlovej plochy: 1 – remígiové pole, 2 – vanálne pole, 3 – jugálne pole, 4 –

axilárne pole, 5 – vanálny záhyb, 6 – jugálny záhyb; B – kombinovaný typ žilnatiny
recentného krídlovca: 1 – krytka, 2 – humerálna doštička, 3 – kostálna žilka, 4 – subkostálna
žilka, 5 – radiálna žilka, 6 – mediálna žilka, 7 – kubitálna žilka, 8 – postkubitálna žilka, 9 –
análna žilka, 10 – jugálna žilka, 11 – axilárie.
39
Obrázok 12: Dvojvetvová končatina kôrovcov, článkovanie končatiny.
1 – protopodit, 2 – exopodit, 3 – endopodit, 4 – praepodit, 5 – epipodit.

Obrázok 13: Schéma vývoja článkovania nohy hmyzu (A-D) z východiskového

hypotetického stavu.
(A): 1 – koxopodit, 2 – telopodit, 3 – predpanvička, 4 – panvička, 5 – trochantofemur, 6 –

tibiotarzus, 7 – chocholček (na obrázku D je rozdelený na dve časti, napríklad u vážok), 8 –
stehno, 9 – holeň, 10 – tarzus (na obr. D je už rozdelený na tarzusové chodidlové články), 11
– pretarzus. [Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Beláková 1997]
40
Obrázok 14: Typy tykadiel hmyzu.
A – bičíkové tykadlo, B – rovnako-článkové pílkovité tykadlo, C – rôzno-článkové

lupienkovité tykadlo, 1 – tykadlová jamka, 2 – svaly tykadla, 3 – tykadlový šev, 4 – skapus,
5 – pedicel, 6 – bičík. [Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Beláková 1997]
Obrázok 15: Hryzavé ústne orgány.
1 – horná pera (labrum) je široká, vypuklá platnička utvárajúca prednú plochu predústnej
dutiny, Zvrchu kryje základ hryzadla, patrí k prednej časti hlavy, 2 – hryzadlá, 3 – čeľusťové
hmatadlo, 4 – galea, 5 – lacinia, 6 – kmeň, 7 – čap /časti 3-7 tvoria čeľusť/, 8 – postmentum,
9 – prementum, 10 – glosy, 11 – paraglosy, 12 – spodnoperové hmatadlo /časti 8-12 tvoria
spodnú peru. [Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Beláková 1997]
41
Obrázok 16: Modifikované typy ústnych orgánov.
A – cuciak motýľov: 1 – galeae, 2 – palpus labialis. B – bodavo-cicavé ústne orgány bzdôch:

1 – čelový štítok (clypeus), 2 – horná pera, 3 – spodná pera, C – cuciak: 1 – čeľusťové
bodce, 2 – hryzadlové bodce, 3 – horná pera, 4 – spodná pera, D – hryzavo-lízavé ústne
orgány včely medonosnej: 1 – čap (cardo), 2 – podbradok (submentum), 3 – brada
(mentum), 4 – prementum, 5 – paraglosy, 6 – galea, 7 – glosy, 8 – labelum.
42
Obrázok 17: Ústne orgány dvojkrídlovcov.
A: bodavo-cicavé ústne orgány komárovitých (Culicidae): 1 –horná pera, 2 – spodná pera;

B: cuciak s bodavými styletmi: 3 – hryzadlá, 4 – čeľuste, 5 – hyperfarynx; C: lízavé ústne
orgány muchovitých (Muscidae): 1 – horná pera, 2 – čelový štítok, 3 – čeľusťové hmatadlo,
4 – labelum, 5 – prementum,6 – slinový kanálik, 7 – kmeň, 8 – hypofarynx, 9 –
pseudotracheae. [Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Beláková 1997]
43
3. KRYCIA A OPORNÁ SÚSTAVA STAVOVCOV
Telesná pokrývka stavovcov (koža) ma zložitú stavbu, vždy je mnohovrstvová
a rozlišujeme jej dve základne vrstvy. Na povrchu je tenká ektodermálna pokožka
(epidermis) a pod ňou leží hrubšia mezodermálna zamša (corium). Epidermis
predstavuje mnohovrstvový epitel. Spodná (bazálna) časť je tvorená deliacimi sa
bunkami. Tie postupujú smerom k povrchu, rohovatejú, splošťujú sa, odumierajú a
postupne sa z povrchu odlupujú. Vodné stavovce majú povrchové bunky len malo
zrohovatené. Naopak, suchozemské stavovce majú povrchovú vrstvu (stratum
corneum) tvorenú úplne zrohovatenými bunkami. Tieto sú nepriepustné pre vodu a
chránia telo pred vysychaním. Zrohovatené bunky sa z povrchu oddeľujú buď v
celku (hady – Ophidia), v kusoch (jaštery – Sauria), alebo v drobných šupinkách
(cicavce – Mammalia). Zrohovatené a oddelené bunky sú nahradzované delením
bazálnych buniek epidermy. Zamša je pevná a veľmi pružná vrstva, ktorá obsahuje
elastické vlákna. Jej najvrchnejšia časť, ktorá sa prikladá k epiderme, tvorí u
cicavcov vrstvu bradaviek – stratum papillare (otlačky prstov u človeka). Pod touto
vrstvou sa nachádza stratum reticulare, vrstva so sieťovitou štruktúrou. Spodnú
časť zamše tvorí tukové pletivo. Cela zamša je zároveň prestúpená krvnými cievami,
nervami a sú v nej uložené hmatové ústroje. Významnú zložku kože stavovcov
predstavujú tiež kožné žľazy (jednobunkové-mucinózne hlienové žľazy, jedové,
potné, mazové, mliečne, pachové žľazy).
Povrch tela stavovcov (rýb) je často krytý šupinami (plakoidné, ganoidné,
leptoidné), ktorých základom je zamšová bradavka vyklenutá do epidermy.
Šupiny plazov pokrývajú celý povrch tela týchto živočíchov a vznikajú
rohovatením povrchovej časti epidermy. V určitom období sa odlupujú a plaz sa
zvlieka, pričom hadom sa zrohovatená pokožka oddeľuje v celku, jaštericiam po
častiach. Šupiny sú na povrchu rôzne usporiadane a môžu sa prekrývať. Základom
rohovitej šupiny plazov je navonok vyklenutá zamšová bradavka, ktorej epidermálny
pokryv silne rohovatie.
Podobný základ má aj perie vtákov. Postupne ako perie rastie do dĺžky,
vyliačená bradavka poklesáva do kože. Epidermálna časť bradavky vytvorí
zrohovatenú strednú os. Rozlišujeme prachové a obrysové perie.
Podobne ako perie aj chlpy cicavcov sa zakladajú ako epidermálne výbežky
prenikajúce do zamše. Takto sa postupne diferencuje vlasová pošva a na jej spodnej
časti vlasová (chlpová) cibuľka, z ktorej vyrastajú chlpy alebo vlasy. Po stranách
ústia do pošvy mazové žľazy a pripája sa k nim zväzok hladkých svalových vlákien.
Z ďalších kožných derivátov rohovinovej povahy sa u cicavcov vyskytujú
nechty, kopytá, pazúre, rohy, pancier korytnačiek.
44
SLOVNÍK POJMOV
Carapax – chrbtová časť panciera korytnačiek, ktorá je viac alebo menej vyklenutá.
Skladá sa z troch hlavných typov doštičiek: okrajové (marginália, peripheralia),
stredné prirastajúce k stavcom (neuralia) a medzi nimi uložený rad stredných ku
ktorým prirastajú rebrá (pleuralia, costalia).
Ceroma – voskovka (ozobie) okolo nozdier dravcov.
Ganoidné šupiny – kosoštvorcové doštičky z kostnej hmoty s typickou ganoinovou
vrstvičkou (sklovinou) na ich povrchu u zástupcov chrupkokostnatých a
prvokostnatých rýb (dvojdyšníky, lalokoplutvovce).
Gastralia – kostené doštičky na brušnej strane tela krokodílov.
Kopyto (ungula) – je tvrdý pokožkový útvar obaľujúci väčšiu časť posledného
prstového článku živočíchov z radu nepárnokopytníkov a párnokopytníkov. Skladá
sa z dvoch častí (doštičiek): vrchnej (lamina dorsalis) a spodnej (lamina plantaris).
Kozmoidné šupiny – u násadcoplutvých rýb s charakteristickou kozmínovou
vrstvou dentínového pôvodu.
Leptoidné šupiny – u lúčoplutvých rýb, podľa tvaru ich okraja rozlišujeme
cykloidné a ktenoidné šupiny.
Nechty (unguises) – sú zrohovatené platničky vyrastajúce na koncových článkoch
prstov rúk a nôh, kde plnia ochrannú funkciu. Sú charakteristické pre primáty
(vrátane človeka). Zrohovatená nechtová platnička sa skladá z tela a koreňa, pod ňou
je zrohovatená pokožka, nechtové lôžko a matrix, odkiaľ rastú nechty do dĺžky. Pod
pokožkou nechtového lôžka sa nachádza väzivo a koreň a bočné okraje sú na
povrchu kryté kožným záhybom.
Osteoscuta – kostené štítky nachádzajúce sa u jašteríc.
Paroh (cornu) – je kostený útvar vznikajúci kostnatením kožného väziva, nie je
homologický s rohmi. Sú zvyčajne rozkonárené a periodicky zhadzované, pričom
zostáva na hlave len malý násadec, pučnica s rozšírenou ružicou navrchu, z ktorej
vyrastá nový paroh, obalený lykom (ochlpená pokožka). Charakteristické pre čeľaď
Cervidae (jelene, srny, daniele, soby a pod.) a pre samčie pohlavie (výnimkou sú
samice soba).
Pazúr (unguiculus) – je zrohovatená časť pokožky, ktorej okrúhla zahrotená krycia
doštička pokrýva hrot posledného prstového článku (napr. hmyzožravcov, hlodavcov
a mäsožravcov).
Plakoidné šupiny – drsnokožcov (paryby), sú zmiešaného mezodermálno-
ektodermálneho pôvodu. Vlastné telo šupiny je kostného (mezodermálneho) pôvodu,
kým povrchová emailová vrstva (ektodermálneho) pôvodu.
45
Plastrón – plochá brušná časť panciera korytnačiek. Tvorený párovými doskami
medzi prednými a zadnými končatinami: predná (hyoplastrón) a zadná
(hypoplastrón). Vpredu pri okraji otvoru pre predné končatiny je po oboch stranách
(epiplatrón), medzi nimi uprostred pár endoplastér (sing endoplastrón) a vzadu
xiphiplastrón.
Podotheka – rohovinový obal nôh (beháka) vtákov.
Rhamphoteca – rohovinový obal zobáka vtákov.
Roh (cornu) – vzniká rohovatením povrchových buniek pokožky nad rohovým
výbežkom (processus cornualis) čelových kostí. Rastie odspodu a jeho poranenie je
bolestivé, pretože medzi kožou a rohovinou je zamša s cievami a nervami, ktoré ho
vyživujú. Rohy sú charakteristické pre turovité, nosorožcovité a vidlorohovité
(antilopy, kozy ovce a pod.) a pre obe pohlavia (samice menšie oproti samcom). Tiež
sú duté, rôzne pokrútené, zvyčajne sa ale nevetvia (výnimkou je vidloroh americký –
Antilocarpa americana).
Ungula (kopyto) – tvrdý pokožkový útvar, ktorého krycia doštička je hrubá a
obaľuje väčšiu časť posledného prstového článku párno- a nepárnokopytníkov.
Skladá sa z vrchnej doštičky (lamina dorsalis) a spodnej doštičky (lamina plantaris).
46
OBRAZOVÁ PRÍLOHA
Obrázok 18: Vzhľad a stavba rybích šupín.
Pohľad na vonkajšiu plochu šupiny: A – ganoidná alebo kosmoidná (môže byť aj zaoblená u
recentných bahníkov a latimérie), B – cykloidná, C – ktenoidná, D – prierez kosmoidnou
šupinou, E – prierez ganoidnou šupinou, 1 – koncentrické lamely (circuli), 2 – zimný
prírastok (annulus), 3 – kanálik bočnej čiary, 4 – radiálne kanáliky, 5 – povrchové tŕne
(ktenie) neprekrytej časti šupiny, 6 – vrstva vitrodentinová, 7 – vrstva kosminová, 8 – vrstva
izopedinová, 9 – vrstva ganoinová.
[Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Gaisler & Zima 2007]
47
Obrázok 19: Schéma kostry kostnatých rýb (Teleostei, kostra ostrieža zelenkastého –
Perca fluviatilis)
1 – praemaxillare, 2 – nasale, 3 – maxillare, 4 – frontale, 5 – parietale, 6 – hyomandibulare,

7 – supraoccipitale, 8 – tvrdé plutvové lúče, 9 – pterygiofóry, 10 – mäkké plutvové lúče, 11
– neurálne a 12 – hemálne oblúky stavcov, 13 – urostyl, 14 – dentale, 15 – articulare, 16 –
quadratum, 17 – metapterygoid, 18 – praeoperculare, 19 – operculare, 20 – procoracoid, 21 –
scapula, 22 – radialia, 23 – basipterygium, 24 – horné rebrá, 25 – dolné rebrá, 26 –
hypuralia. [Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Gaisler & Zima 2007]
Obrázok 20: Rozloženie peria vtákov.
Pernice a nažiny (rod Gallus): A – chrbtová a B – brušná strana: 1 – pernica hlavová, 2 –

pernica krídlová, 3 – pernica chrbtová, 4 – pernica ramenná, 5 – pernica brušná, 6 – pernica
stehenná. [Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Gaisler & Zima 2007]
48
Obrázok 21: Typy a stavby peria.
Typy peria: A – letka, B – krycie pero, C – krycie pero s paostňom, D – vlasové pero, E –
štetinové pero, F – obrysové pero vytlačujúce prachové pero mláďaťa, G – prachové pero, H
– detail mikroskopickej stavby pera. 1 – zástavica (vexillum), 2 – kostrnka (rachis), 3 – brko
(calamus), 4– vetvy (rami), 5 – lúče (radii), 6 – háčiky (hamuli).
49
Obrázok 22: Vtáčia lebka.
Prvé tri obrázky predstavujú lebku holuba domáceho (Columba livia f. domestica) z bazálnej
(A), dorzálnej (B) a laterálnej (C) strany; posledné dva obrázky sú schémy paleognátnej (D)
a neognátnej (E) lebečnej spodiny. 1 – vomer, 2 – praesphenoid, 3 – palatinum, 4 –
pterygoid, 5 – quadratum, 6 – condylus occipitalis, 7 – veľký záhlavový otvor (foramen
magnum), 8 – occipitale, 9 – praemaxilla, 10 – nozdra, 11 – maxilla, 12 – nasale, 13 –
jugale, 14 – basipterygoidný kĺbový spoj, 15 – quadratojugale, 16 – basisphenoid, 17 –
lacrimale, 18 – frontale, 19 – parietale, 20 – ethmoidale, 21 – septum interorbitale, 22 –
squamosum, 23 – petrosum, 24 – dentale, 25 – angulare, 26 – articulare.
50
Obrázok 23: Kostra holuba domáceho – Columba livia f. domestica.
1 – lebka (cranium), 2 – voľné krčné stavce (vertebrae cervicales), 3 – humerus, 4 – ulna, 5 –

radius, 6 – scapula, 7 – vertebrocostale, 8 – processus uncinati, 9 – femur, 10 – synsacrum
(jeho súčasťou je 31, ostatné zložky sú neoznačené), 11 – voľné chvostové stavce (vertebrae
caudales), 12 – pygostyl, 13 – ulnare, 14 – clavicula (furcula), 15 – carpometacarpus, 16 –
prvý prst krídla, 17 – metacarpus tretieho prstu, 18 – procoracoid, 19 – crista sterni, 20 –
sternum, 21 – tretí prst krídla, 22 – druhý prst krídla, 23 – sternocostale, 24 – fibula, 25 –
tibiotarsus, 26 – tarsometatarsus, 27 – prvý prst nohy s vlastným metatarsom, 28 – druhý, 29
– tretí, 30 – štvrtý prst nohy (len články), 31 – pubis.
51
Obrázok 24: Príklady kožných štruktúr cicavcov.
A – možné umiestnenie pachových žliaz na tele hlodavca. B – hlavný typ chlpu, C –

rohovitý kryt distálnych koncov prstov, D – porovnanie rohu a parohu. 1 – análne žľazy, 2 –
príušné žľazy, 3 – chodidlové žľazy, 4 – bočné žľazy, 5 – brušné (pupkové) žľazy, 6 – zadné
chrbtové žľazy, 7 – nadchvostové žľazy, 8 – podchvostové žľazy, 9 – vlníky, 10 – osiníky,
11 – pesíky, 12 – hmatový chlp, 13 – mazová žľaza, 14 – krvné sínusy, 15 – kostené tkanivo
prstových článkov, 16 – rohovinová stena (nechtu, pazúra, kopyta), 17 – podnechtum
(hyponychium), 18 – prstové bruško (u kopyta označované strelka), 19 – rohovinové puzdro,
20 – germinatívna vrstva pokožky a zamša, 21 – kosť rohu, 22 – kostené tkanivo parohu, 23
– pokožka, 24 – zamša, a – necht (unguis), b – pazúr (unguiculus), c – kopyto (ungula), d –
roh (cornu), e – rastúci paroh, f – dokončený paroh.
52
Obrázok 25: Schéma kostry mačky domácej – Felis silvestris f. catus
1 – lebka (cranium), 2 – atlas, 3 – axis. 4 – siedmy krčný stavec, 5 – hrudné stavce, 6 –

bedrové stavce, 7 – kosť krížová, 8 – chvostové stavce, 9 – ilium, 10 – pubis, 11 – ischium
(9+10+11 = pelvis), 12 – rudimentárna clavicula, 13 – scapula, 14 – humerus, 15 – ulna, 16
– radius, 17 – carpus, 18 – metacarpus, 19 – digiti, 20 – costae, 21 – sternum, 22 – femur, 23
– patella, 24 – tibia, 25 – fibula, 26 – tarsus, 27 – pätová kosť (calcaneus), 28 – metatarsus.
53
Obrázok 26: Lebka cicavca (rod Canis).
A – z dorzálnej, B – bazálnej, C – laterálnej strany. 1 – lacrimale, 2 – orbita, 3 – frontale, 4 –

parietale, 5 – praemaxilla (os incisivum), 6 – nasale, 7 – maxilla, 8 – palatinum, 9 – jugale
(zygomaticum), 10 – vomer, 11 – praesphenoid, 12 – basisphenoid, 13 – squamosum
(temporale), 14 – occipitale, 15 – záhlavový otvor (foramen magnum), 16 – pterygoid, 17 –
bulla tympanica, 18 – condyli occipitales, 19 – orbitosphenoid, 20 – alisphenoid, 21 –
vonkajší zvukovod (meatus acusticus externus), 22 – dentale (mandibula), 23 – processus
coronoideus, 24 – processus articularis, 25 – processus angularis, I1 až I3 – horné hryzáky,
C1 – horný očný zub, Pm1 až Pm4 – horné črenové zuby (predstoličky), M1 až M2 – horné
stoličky, I1 až I3 – dolné hryzáky, C1 – dolný očný zub, Pm1 až Pm4 – dolné črenové zuby
(predstoličky), M1 až M3 – dolné stoličky.
54
Obrázok 27: Porovnanie lebiek mačky divej, Felis silvestris (1) a mačky domácej, Felis
silvestris f. catus (2).
[Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Anděra & Horáček 2005, Sládek & Mošanský 1985]
55
Obrázok 28: Porovnanie lebiek líšky hrdzavej, Vulpes vulpes (1) a psíka
medvedíkovitého, Nyctereutes procyonoides (2).
[Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Anděra & Horáček 2005]
Obrázok 29: Rozlišovacie znaky na lebke jazveca lesného, Meles meles.

56
Obrázok 30: Rozlišovacie znaky na lebke kuny lesnej, Martes martes (1) a kuny skalnej,
Martes foina (2).
Obrázok 31: Rozlišovacie znaky na lebke zajaca poľného, Lepus europaeus (1) a
králika divého, Oryctolagus cuniculus (2).
57
Obrázok 32: Rozlišovacie znaky na lebke diviaka lesného, Sus scrofa.
Obrázok 33: Rozlišovacie znaky na lebke a chrupe jeleňovitých (1) a turovitých (2).
58
Obrázok 34: Rozlišovacie znaky na lebke jeleňovitých: jeleňa lesného, Cervus
europaeus (1), daniela škvrnitého, Dama dama (2).
Obrázok 35: Rozlišovacie znaky na lebke kôz (1) a oviec (2).

59
Obrázok 36: Schematické ukážky cicavčích zubov.
A až E – pohľad na hornú (treciu) plochu stoličiek resp. molariformných zubov: A –

tribosfenických, B – to isté pri zhryze, C – zalambdodontných, D – dilamdodontných, E –
euthemorfných, F až G – stoličky bylinožravých cicavcov: F – selenodontné, G –
lofodontné, H – hypsodontné, I až L – prierezy rôznych typov zubov: I – mliečny očný zub
psa, J – trvalý očný zub psa, K – hryzák koňa, L – stolička človeka. 1 – sklovina, 2 –
zubovina, 3 – dreňová dutina, 4 – cement, 5 – zubná jamka, 6 – korunka, 7 – koreň, 8 –
koreňové kanáliky. [Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Gaisler & Zima 2007]
60
4. POZOROVANIE VONKAJŠEJ A VNÚTORNEJ
STAVBY DÁŽĎOVKY ZEMNEJ (LUMBRICUS
TERRESTRIS)
Dážďovka zemná (Lumbricus terrestris Linnaeus, 1758) patrí do radu

máloštetinavce (Oligocheta) a triedy obrúčkavcov (Anelida), z čeľade dážďovkovité
(Lumbricidae). Je prispôsobená životu v pôde, kde sa zdržuje väčšinou v
podzemných chodbách. Ma silnejší podkožný svalový vak a silnejšie štetiny oproti
máloštetinavcom žijúcim vo vode. Valcovité telo je dlhé až 300 mm a hrubé 6 až 9
mm. Predná časť tela je zašpicatená, zadná časť zaokrúhlená a sploštená. Pokožka na
chrbtovej strane je tmavšie sfarbená než na brušnej. Telo je zložené zo 100 až 180
článkov. Počet článkov zodpovedá vnútornej segmentácii a starnutím sa počet
článkov zvyšuje. Nové články vznikajú v rastovom pásme v blízkosti zadného konca
tela. Články v prednej časti tela sú trochu dlhšie ako ostatné. Na chrbtovej strane tela
presvitá chrbtová cieva, na opačnej strane sa nachádza cieva brušná, ležiaca pod
nervovou páskou. Ústa sú na brušnej strane predného konca tela a sú zakryté
čelovým lalokom (prostomium), ktorý nepredstavuje vlastný telesný článok (nemá
coelomovú dutinu) a na brušnej strane vytvára zreteľnú ryhu vedúcu do ústneho
otvoru. Na poslednom telesnom článku je análny otvor.
Chrbtová strana a obe bočné strany 31. resp. 32. až 37. telesného článku sú
žľaznato zdurené a vytvárajú útvar známy ako opasok (clitellum). Ten vznikol
mohutným rozvojom pokožkových žliaz v mieste opasku. Jeho tvar, veľkosť a
poloha je pre jednotlivé rody a druhy dážďoviek systematickým znakom. Na spodnej
strane opasku vystupujú po stranách dva pozdĺžne valy – pubertálne hrbolky
(tubercula pubertalis). Na každom telesnom článku s výnimkou prvých ôsmich
vyrastajú štyri páry štetín, dva páry po bokoch tela a dva páry na brušnej strane tela.
Štetiny sú ponorené do vačku v pokožke (štetinové kapsy) a vyčnievajú len nepatrne
na povrch tela. Na rozšírenú časť nad stredom štetiny (nodulus) sa upínajú svaly
pohybujúce štetinou. Pohyb štetín a ich postavenie sú určované proti sebe
pracujúcimi (antagonistickými) svalmi. Vyťahovače (protraktory) štetiny vyťahujú,
kým zaťahovače (retraktory) ich zaťahujú. Na fixovanej dážďovke možno pozorovať
pohlavné a vylučovacie otvory.
Na brušnej strane 14. článku sú jemné, ťažko pozorovateľné samičie pohlavné
otvory (vývod vajcovodov) a na 15. článku nápadné pyskovité ústie semenovodu. Od
vonkajšieho okraja oboch ústí semenovodu vedú k opasku dlhé semenné ryhy
(pubertálne ryhy), ktoré umožňujú prenos spermií pri párení. V čase párenia
61
dážďoviek nájdeme v oboch ryhách oddeľujúcich 10. článok na brušnej strane jemné
otvory zásobných vačkov (receptaculum seminis).
Na povrchu tela nad oboma pármi brušných štetín vyúsťujú jemné otvory
vylučovacích ústrojov. V ryhách oddeľujúcich jednotlivé telesné články sa
nachádzajú jemné chrbtové póry, ktoré chýbajú len pri niekoľkých predných
článkoch a spájajú telesnú dutinu s okolitým prostredím. Pri podráždení, alebo
vysychaní pokožky vystupuje cez póry z coelomovej dutiny coelomová tekutina a v
nej obsiahnuté bunky (coelomocyty). Stačí dážďovku stisnúť silnejšie pinzetou,
vylúčenú telesnú tekutinu otrieť o podložné sklíčko, prikryť krycím a pozorovať. V
telesnej tekutine uvidíme hnedožlté chloragogénne bunky a silne pohyblivé
lymfatické bunky.
Tráviaca sústava začína ústnym otvorom, ktorý pokračuje vychlípiteľnou
ústnou dutinou siahajúcou až do 3. telesného článku a svalnatým hltanom (pharynx).
Na hranici medzi ústnou dutinou a hltanom leží na prednej strane biele teliesko –
mozgová uzlina. Od hltanu k telesnej stene prebiehajú početné svalové vlákna.
Predné z nich spájajú hltan s telesnou stenou, sú krátke, kým nasledujúce sú dlhšie, a
prebiehajú naspäť a prenikajú početnými prepážkami. Sťah týchto vláken umožňuje
rozširovanie hltanu a stiahnutie dozadu. Na vnútorných stenách hltanu sú početné
žľaznaté bunky (chromofilné bunky) vylučujúce hlien, ktorý pomáha posúvaniu
potravy a obsahuje proteolitické (štiepiace) enzýmy. V 6. článku prechádza hltan v
dlhý pažerák (oesophagus), ktorý siaha až do 13. článku. Jeho zadný úsek (v 10. až
11. telesnom článku) je obojstranne rozšírený v tri páry bielych, bohato prekrvených
vápenatých teliesok, tzv. vápenitých žliaz, alebo Morrenových žliaz. Slúžia na
neutralizovanie huminových kyselín a reguláciu pH krvi v coelomovej tekutine. Dve
zadné páry týchto teliesok obsahujú žľazy vylučujúce uhličitan vápenatý. Predný pár
je len rezervoárom uhličitanu vápenatého a otvára sa do pažeráku. Pažerák sa
rozširuje do malého guľovitého hrvoľa, ktorý siaha až do 16. článku, kde tráviaca
trubica prechádza do žuvacieho žalúdka so silnou svalovinou. Vnútro svalnatého
žuvacieho žalúdku je vystlané silnou kutikulou, ktorá so zrnkami piesku pohlteného
spolu s potravou ju pomáha rozmieľať. Hrvoľ a žuvací žalúdok patria k prednému
úseku čreva a sú to v skutočnosti diferencované úseky pažeráka. Stredná časť čreva
začína v 19. článku a jeho začiatočná časť je širšia ako žuvací žalúdok a prebieha
priamo dozadu. Prepážky (disssepimenty) črevo segmentálne zaškrcujú a je pokryté
žltou hmotou, ktorá je predovšetkým nahromadená pozdĺž chrbtovej cievy a
rozoznáme v nej kyjovité chloragogénne bunky, v ktorých sa ukladá tuk a glykogén.
Tiež sa podieľajú na premene bielkovín a na exkrécii. V okolí 50. článku sa
nachádza vo vnútri čreva riasa (typhlosolis) zväčšujúca jeho tráviacu plochu.
62
Dýchacie orgány chýbajú, pretože dýchajú celým povrchom tela. Pokožka je
preto neustále vlhká a silne prekrvená. Vlhkosť udržujú jednobunkové slizové žľazy
v kožnom epitely.
Cievna sústava je uzavretá. Hemoglobín je rozpustený v krvnej plazme. Na
chrbtovej strane od zadnej časti tela až ku hltanu prebieha nad žltozeleným črevom
chrbtová cieva (vas dorsale), ktorá je stiahnuteľná a poháňa krv od zadného konca
tela smerom dopredu ku hlave. Spätnému pohybu krvi zabraňujú chlopne vo vnútri
ciev. V 7. až 11. článku odbočujú z chrbtovej cievy tepajúce spojky, tzv. srdce (vasa
dorsoventrocomissuralia), ktoré vyúsťujú do nestiahnuteľnej brušnej cievy (vasa
ventrale) uloženého pod črevom. Steny tepajúcich spojok (srdce) so silnou
svalovinou majú vo vnútri tiež chlopne. V 12. článku vychádza z chrbtovej cievy
cieva bočná (vasa dorsoextraoesophageale), ktorá prebieha pozdĺž pažeráku až k
hltanu, kde sa rozvetvuje. Z brušnej cievy vychádzajú drobné cievky, ktoré sa na
povrchu čreva rozvetvujú v kapilárny pletenec pokrytý chloragogennými bunkami.
Krv príjme v týchto cievkach živiny z čreva a vzostupnými cievkami vteká do
chrbtovej cievy. V každom telesnom článku ústi do chrbtovej cievy celkom tri páry
ciev (cievnych kľučiek). Predná cieva je veľmi jemná a pomerne zlé viditeľná,
prebiehajúca tesne pozdĺž telesnej prepážky príslušného článku a vystupujúca zo
subneurálnej cievy ležiacej tesne pod brušnou nervovou páskou. Priberá bočné vetvy
z telesnej steny a z metanefrídii. Ostatné dve drobné zadné cievy v každom telesnom
článku sú vždy viditeľné. Po stranách pod črevom a pod nervovou páskou prebiehajú
pozdĺžne párovité cievy a nepárová cieva podnervová spojená s chrbtovou cievou
okružnými spojkami primknutými k telesnej stene. Vetvy týchto cievok zásobujú
krvou a živinami pokožku, metanefrídie a niektoré ďalšie orgány.
Vo všetkých telesných článkoch, s výnimkou prvých troch a posledného, sú
napravo a naľavo od čreva uložené vylučovacie orgány – metanefrídie. Najväčšie sú
v 13. až 20. článku. Na metanefrídiach rozlišujeme časť pred prepážkou (anteseptale)
a časť za prepážkou (postseptale). Každé metanefrídium začína v predchádzajúcom
článku obrveným lievikom (nefrostom) s krátkym rozšíreným krčkom na prednej
strane prepážky. Kŕčok prechádza v kanálik, ktorý preniká prepážkou a tvorí
niekoľko kľučiek medzi črevom a brušným ohraničením telesnej dutiny. Rozšírený
svalnatý koncový úsek metanefrídiálneho kanálika je označovaný ako močový
mechúrik, vyúsťujúci z tela exkrečným pórom. Vírením riasiniek obrveného lievika
je nasávaná coelomová tekutina s vodou vnikajúcou z okolitého prostredia. Nasatá
tekutina sa v určitých miestach kanáliku zbavuje látok potrebných pre telo a zvyšok
je vylučovaný von z tela.
Dážďovka zemná je obojpohlavná (hermafrodit) a jej pohlavné orgány a ich
vývody sú v prednej tretine tela. Dva páry semenníkov sú v prednej časti 10. a 11.
63
článku (na stenách prepážok medzi 9. a 10. a medzi 10. a 11. článkom) a majú tvar
krátko-prstej rukavice. Sú prekryté testikulárnym vakom. Počiatočné štádia pri
vývoji spermii majú tvar mnohobunkových folikulov (vačkov), ktoré sa odtrhávajú
od semenníkov a padajú do dutiny testikulárneho vaku. Odtiaľ prechádzajú do troch
párov žltých semenných vačkov (vesiculae seminales), kde prebieha dozrievanie
spermii. Semenné vačky vznikajú vychlípením prepážok. Prvý pár (smeruje dopredu)
vzniká z prepážky medzi 9. a 10. článkom, druhý (smeruje dozadu) z prepážky
medzi 10. a 11. článkom a tretí (je najväčší a siaha až k 14. článku) z prepážky medzi
11. a 12. článkom. Pri párení sú zrelé spermie odvádzané zo semenných vačkov
dvoma pármi zriasených lievikov. Lieviky spolu so spermiami majú intenzívny
perleťový lesk, spôsobený silne svetlolomnými bičíkmi zrelých spermii. Vývody
lievikov (vas eferens) sa spájajú na každej strane v spoločný semenovod (vas
deferens), ktorý v 15. článku preniká stenou telesnej svaloviny a vyúsťuje samčím
pohlavným otvorom. Samičie pohlavné orgány sú tvorené párom veľmi drobných
úzko kužeľovitých a belavých vaječníkov (ovarium). Sú uložené v 13 článku a
upevnené na prepážke medzi 12. a 13. článkom. V tomto článku je na protiľahlej
strane oproti každému vaječníku v prepážke vaječný vačok, kde sa ukladajú zrelé
vajíčka pred kladením kokónu. Pod vaječným vačkom je malý lievik s krátkym
vajcovodom, smerujúcim šikmo dozadu a von z tela. Vajcovody začínajú obrveným
lievikom v stene prepážky medzi 13. a 14. článkom a vyúsťujú v 14 článku. K
samičím pohlavným orgánom patria tiež dva páry zásobných vačkov (receptaculum
seminis) uložených na spodnej strane 9. a 10. článku pod semennými vačkami. Sú to
biele guľovité telieska. Pri párení sa dážďovky prikladajú brušnou stranou tela k sebe
tak, že opasok jedného jedinca leží na 9. a 10. článku druhého jedinca, takže otvory
semenných vačkov priliehajú k sebe. Kožné žľazy opasku vylučujú sekrét, ktorý na
vzduchu tuhne. Zo samčích pohlavných otvorov sú spermie vedené semennou ryhou,
ktorá je sťahom svaloviny uzavretá do rúrky. Spermie uskladnené v semenných
zásobných vačkoch pri párení stekajú z pyskovitého ústia semenovodu v 15. článku k
opasku, kde sú nasávané do zásobných vačkov druhého jedinca. Kopulujúce
dážďovky sa pridŕžajú silnejšími štetinami v opaskovej časti, ktoré sa zabodávajú do
tela partnera. Z opaskových žliaz vzniká hlienový prstenec vo vnútri s bielkovinovou
hmotou. Je sťahovaný cez predné články a po uvoľnení sa mení v kokón. Pri
prechode hlienového prstenca cez 14. článok je do neho vtlačené jedno až niekoľko
vajíčok, ktoré sú oplodnené spermiami vytlačenými zo zásobných vačkov. Po
stiahnutí kokónu z tela sa oba otvory uzavrú a vznikne vajcovitý útvar hnedastej
farby dlhý 6 až 8 mm a široký 4 až 6 mm. K vlastnému oplodneniu dochádza vo
vnútri kokónu. Živiny a látky potrebné k vývoju zárodku sú čerpané zo žĺtku a potom
z bielkovinovej tekutiny kokónu, lebo vajíčka sú chudobné na žĺtok. Látky sú
64
čerpané pomocou špeciálneho orgánu tvoreného malým počtom buniek tzv.
embryonálnym hltanom (neskôr potlačený a nahradený vlastným hltanom).
Nervová sústava je rebríčkovitého typu. V 3. článku sa nachádza párová
nadhltanová uzlina, z ktorej vybiehajú nervové vlákna do čelového laloku. Párová
nadhltanová uzlina je spojená s prvým gangliom brušnej nervovej pásky dvomi
nervovými pruhmi, ktoré obklopujú hltan. Brušná nervová páska je tvorená párom
ganglií v každom článku, spojených dvomi tesne pri sebe ležiacimi nervovými
pruhmi. V každom článku môžeme pozorovať z ganglií vybiehajúce tri páry nervov.
Prvý pár leží blízko prepážky, ostatné dva uprostred článku. Hmatové zmyslové
bunky sú roztrúsené po celom tele, predovšetkým sústredené v jeho prednej časti.
Celá pokožka je svetlocitlivá, čo umožňujú roztrúsené svetlocitlivé zmyslové bunky
(phaeosomy), najviac sústredené opäť v prednej časti tela, najmenej uprostred tela.
Experimentálne bol dokázaný aj chuťový zmysel.
Pri pozorovaní histologických preparátov pod mikroskopom pozorujeme

nasledujúce štruktúry: na povrchu tela tenkú kutikulu, vylučovanú pokožkou
(epidermis). Je tvorená jemnými vláknami prebiehajúcimi kolmo na seba. V kutikule
sú hviezdicovité otvory ústia hlienových žliaz a veľa zmyslových terčíkov. Pod
kutikulou je jednovrstvová pokožka z úzkych valcovitých krycích buniek, ktoré
nasadajú na tenkú bazálnu membránu. Medzi valcovitými bunkami je veľa
hlienových buniek vylučujúcich sekrét. Medzi základňami epiteliálnych buniek je
možné pozorovať veľa jadier lymfatických buniek. Pod pokožkou je svalstvo,
zreteľne rozlíšené na vonkajšiu vrstvu okružnej svaloviny s povrchovo uloženými
jadrami a na vnútornú vrstvu pozdĺžnej svaloviny, ktorá je silnejšia a je rozdelená do
políčok, oddelených od seba jemnými blanami. Na spodnej strane je pozdĺžna
svalovina pokrytá výstelkou (peritoneum). Výstelka obaľuje i orgány uložené v
telesnej dutine. Okružná svalovina je prerušená vždy na hraniciach článkov, kým
pozdĺžna svalovina pokračuje bez prerušenia celým telom. Svalové vlákna okružnej
svaloviny sú uložené v spojive. Oba typy buniek (svalové aj spojivové) sa líšia
farbiteľnosťou plazmy ako aj veľkosťou jadier; kým pri svalových bunkách sú veľké
a oválne, pri spojivových sú menšie a okrúhlejšie. Políčka pozdĺžnej svaloviny sú vo
vnútri vyložené jemným bunkovým tkanivom, ktorých bunkové jadrá sú dobre
farbiteľné. Podkožný svalový vak je na štyroch miestach prerazený esovito
prehnutými a zakrivenými štetinami, uloženými v štetinových kapsách. Na štetiny
nasadá zväzok svalov umožňujúcich ich pohyb. Podkožná svalovina je prerušená na
chrbtovej strane tela v mieste chrbtových pórov (na mikroskopickom preparáte slabo
viditeľné). Vnútorná stena čreva je tvorená črevnou sliznicou z jednovrstvového
epitelu, tvoreného zo štíhlych buniek s riasinkami. Medzi nimi sú žľazové bunky,
65
ktoré sa silne farbia. Črevo je obalené výstelkou (peritoneum) z chloragogenných
buniek obsahujúcich žltozelené zrnka. Na chrbtovej strane čreva je viditeľná
stiahnuteľná chrbtová cieva, pod črevom je nervová páska (jej párovité usporiadanie
možno rozoznať v priečnom reze na hranici článkov, kým v reze prechádzajúcom
stredom článku sú oba pruhy spojené početnými priečnymi vláknami). Na chrbtovej
strane sú nad gangliami nápadné tri veľmi silné nervové vlákna, tzv. kolosálne
vlákna, ktoré prebiehajú po celej dĺžke nervovej pásky. Majú niekoľkokrát väčší
prierez než ostatné nervové vlákna a uplatňujú sa pri sťahovacom reflexe, s
vodivosťou 7 až 12 mm/s. Nervová brušná páska je tiež obalená výstelkou. Pohlavné
orgány väčšinou nie sú na preparátoch priečnych rezov zachytené.
SLOVNÍK POJMOV
Metanefridiálna sústava – je charakteristická pre väčšinu bezstavovcov s vyvinutou

druhotnou telovou dutinou (coelomom). Základnou funkčnou a stavebnou jednotkou
sú metanefrídie, slúžiace ako vylučovací orgán prevažnej väčšiny obrúčkavcov
(Annelida). Sú vyvinuté párovito v každom telovom článku okrem akronu, pygidia a
aspoň troch larválnych hrudných článkov.
Parapódia – sú bočné výbežky niektorých obrúčkavcov (Polychaeta) vznikajúce
vychlípením telesnej steny so zväzkami štetín, hmatových bŕv, žiaber a oporných
ostňov. Sú orgánmi pohybu, na segmente sú párové a spravidla delené na hornú
vetvu (notopod) a spodnú vetvu (neuropod). Na notopodoch vyrastajú lupeňovité
žiabre. Parapódia sú vystužené osnou štetinou (acikula), a okrem nich sa ešte
vyskytujú štetiny (cirry) s hmatovou funkciou.
Prostomium (acron) – je prvý článok obrúčkavcov, bez prítomnosti coelomovej
dutiny.
Pygidium – je posledný článok obrúčkavcov, bez prítomnosti coelomovej dutiny.
66
OBRAZOVÁ PRÍLOHA
Obrázok 37: Pozdĺžny rez dážďovkou zemnou z čeľade Lumbricidae.
1 – chrbtová cieva, 2 – dissepiment, 3 – brušný nervový pás, 4 – črevo, 5 – svalnatý žalúdok,

6 – metanefrídium, 7 – nadhltanové ganglium, 8 – prostómium, 9 – hltan, 10 – brušná cieva,
11 – hltanové žľazy, 12 – podhltanové ganglium.
Obrázok 38: Nervová sústava dážďovky zemnej (Lumbricus terrestris).
1 – nadhltanová uzlina, 2 – podhltanová uzlina, 3 – chrbtová a brušná vetva článkových

nervov, 4 – segmentálna uzlina.
[Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Altmann & Lišková 1979]
67
Obrázok 39: Pozdĺžny rez hlavovou časťou dážďovky zemnej (Lumbricus terrestris).
1 – coelom, 2 – dissepiment, 3 – ganglium, 4 – oesophagus, 5 – pharynx, 6 – ústa, 7 –

vápenaté žľazy; 8 – žalúdok; B – Páriace sa dážďovky; C – Stavba tela dážďovky z
ventrálnej strany: 1 – clitellum, 2 – prostomium, 3 – pubertálna lišta, 4 – pygidium; D –
Priečny rez dážďovky: 1 – coelom, 2 – cieva, 3 – črevo, 4 – ganglium, 5 – kutikula, 6 –
metanefrídium, 7 – svaly, 8 – štetinky, 9 – typhlosolis, 10 – mezenterium.
[Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Majzlan 1998]
68
Obrázok 40: Vnútorná stavba dážďovky zemnej (Lumbricus terrestris).
1 – cerebrálne ganglium, 2 – dorzálna cieva, 3 – dissepiment, 4 – črevo, 5 – kalcifilné žľazy,

6 – metanefrídie, 7 – ovária, 8 – pharynx, 9 – prostomium, 10 – proventriculus, 11 –
receptaculum seminis, 12 – spermiduct, 13 – testes, 14 – ústa, 15 – ventriculus, 16 –
vesiculae seminalis. [Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Majzlan 1998]
Obrázok 41: Štetina dážďovky zemnej (Lumbricus terrestris).

1 – nodulus [Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Altmann & Lišková 1979]
69
Obrázok 42: Cievna sústava dážďovky zemnej (Lumbricus terrestris).
1 – prvý článok, 2 – päť tepajúcich spojok (srdce) v 7 až 11 článku, 3 – tepajúca chrbtová

cieva, 4 – nestiahnuteľná brušná cieva, 5 – segmentálna cieva, 6 – podnervová cieva.
Obrázok 43: Cievna sústava dážďovky zemnej (Lumbricus terrestris) na priečnom reze.
1 – chrbtová cieva, 2 – metanefrídium, 3 – segmentálna cieva, 4 – cieva v podkožnom

svalovom vaku, 5 – brušná cieva, 6 – podnervová cieva, 7 – črevo.
70
Obrázok 44: Vylučovacia sústava (metanefrídium) dážďovky zemnej (Lumbricus
terrestris).
1 – obrvený lievik, 2 – prepážka (dissepiment), 3 – kľučkový kanálik, 4 – obrvený kanálik, 5

– močový mechúrik, 6 – ampula.
Obrázok 45: Schéma rozmnožovacích orgánov dážďovky zemnej (Lumbricus

terrestris).
1 – semenník, 2 – zásobné vačky, 3 – semenné vačky, 4 – testikulárny vak, 5 – vaječník, 6 –

vajcovod, 7 – vaječný vačok, 8 – semenovod.
71
STAVBY SLIZOVCA IBERSKÉHO(ARION
LUSITANICUS)
Slizovec iberský (Arion lusitanicus Mabille 1868) patrí do triedy ulitníkov
(Gastropoda), z čeľade slizovcovité (Arionidae), radu pľúcnatých ulitníkov. Ich telo
je vždy bez ulity, sú dosť zavalité, noha je vzadu zaoblená, bez chrbtového kýlu,
dýchací otvor (pneumostom) je v prednej časti „štítu“. Dorastá do dĺžky približne 12
cm. Sfarbenie môže mať v oranžových a hnedých odtieňoch, niekedy so sivastým,
alebo olivovým nádychom. Dýchací otvor sa nachádza v prednej polovici štítu na
jeho spodnom okraji (na rozdiel od slizniakov a slizniačikov, ktorí majú dýchací
otvor v zadnej polovici štítu). Najväčšiu časť telesnej dutiny slizovca vypĺňa tráviaca
a rozmnožovacia sústava. Rovnako môžeme pozorovať aj dýchaciu, obehovú a
nervovú sústavu, ako aj zatiahnuté tmavo pigmentované tykadlá.
Tráviaca sústava začína v hlavovej časti ústnou (bukálnou) dutinou. Na
začiatku bukálnej dutiny sa nachádza rohovitá (chitinová) čeľusť, ktorá slúži k
fixácii hlavy pri prijímaní potravy. Na konci tejto dutiny je prítomná radula
podoprená chrupkovitým odontoforom. Zvonku ju možno u niektorých pitvaných
jedincov vidieť ako chrupkovitý valček čnejúci zo zadnej strany bukálnej dutiny.
Radula je tvorená radmi plochých zúbkov obrátených dozadu. Slimák radulou
potravu strúha a posúva ďalej do hltana a pažeráka, ktorý sa rozširuje do hrvoľa. Na
povrchu pažeráka sú uložené biele slinné žľazy (viditeľné ako smotanovo biely,
alebo ružovkastý povlak). Na hrvoľ nadväzuje malý, nenápadný žalúdok a potrava sa
hromadí predovšetkým v hrvoli a potom pokračuje do čreva. Črevo a niekedy i hrvoľ
bývajú naplnené zvyškami potravy, alebo bublinkami vzduchu, čo zlepšuje ich
rozpoznateľnosť od ostatných orgánov. Žalúdok je prekrytý lalokmi tráviacej žľazy –
hepatopankreasom, ktorý má dva oddiely a produkuje predovšetkým enzým celulázu,
ktorá umožňuje trávenie celulózy. Hepatopankreas zaberá veľkú časť vnútornej
dutiny slizovca a má charakteristickú pečeňovo hnedú, či tmavohnedú farbu.
Rozmnožovacia sústava je druhou sústavou, ktorá zaberá najväčší objem
vnútornej dutiny. Keďže slizovec iberský, podobne ako ostatné mäkkýše je
hermafrodit, rozmnožovacia sústava obsahuje samčie i samičie pohlavné orgány.
Musia produkovať spermie i vajíčka a tieto pohlavné bunky sú produkované
hermafroditickou (obojpohlavnou) žľazou. Táto žľaza sa nachádza na okraji
hepatopankreasu a má aj podobne tmavú farbu. Hermafroditická žľaza má guľovitý
tvar a tmavú, hnedosivú farbu. Vajíčka a spermie sú odtiaľ odvedené
hermafroditickým duktom až do miesta tzv. križovatky. Hermafroditický duktus je
72
sfarbený na bielo a jeho tvar má podobu zamotanej šnúry do zložitých kľučiek. Z
takto vytvoreného akoby uzla sú potom vajíčka a spermie odvedené širokým
zvrásneným spermoviduktom. V mieste ich stretu sa napojuje nielen spermovidukt,
ale tiež žltková žľaza, ktorá je tvorená kompaktným tkanivom žltej, alebo
smotanovej farby. Na spermovidukt sa napojuje mäkká blanitá bursa copulatrix a
ďalej sa pohlavná sústava zreteľné rozdeľuje do tenkého kľučkovitého epifalu, ktorý
slúži k tvorbe spermatofórov obsahujúcich spermie a do širšej pošvy, ktorá slúži k
prijatiu spermatofóru získaného od pohlavného partnera. Spoločné ústie pošvy a
epifalu se nazýva atrium.
Vo vnútornej dutine slizovca iberského sa nachádzajú ďalšie, životu dôležité
sústavy, ako sú cievna a dýchacia sústava. Cievna sústava je tvorená vakovitým
srdcom, ktoré je umiestnené na vnútornej strane telesnej steny, nad dýchacím
otvorom. Srdce je obklopené obličkou (nefrídia) bieleho jazykovitého tvaru a
pľúcnym vakom, ktorý slúži k výmene dýchacích plynov. Pohybová sústava je
tvorená svalmi a slizovec sa pohybuje pomocou svalových sťahov, ktoré posúvajú
telo po slize, ktorý slimák produkuje na chodidle. Sliz sa vytvára vo veľkom
množstve v slizových žľazách, ktoré sú uprostred nohy a sú viditeľné aj z pohľadu
zvnútra, ako svetlejší vystupujúci pruh na vnútornej strane chodidla. Nervová
sústava sa nachádza nad pažerákom, tesne za bukálnou dutinou a je tvorená belavým
okolo pažerákovým prstencom. V hlavovej časti nájdeme nápadný orgán - tmavo
pigmentované zaťahovače (retraktory) tykadiel, uložené po stranách bukálnej dutiny.
K pitve používame výhradne druh slizovec iberský (A. lusitanicus), ktorý patrí
na našom území k inváznym druhom pôvodom z Pyrenejského polostrova. Ako
nepôvodný druh patrí k príkladom veľkej hrozby pre európsku biodiverzitu.
Vyskytuje sa na celom území Slovenska, pričom v súčasnosti nemá prirodzeného
nepriateľa, preto sa rýchlo množí a dokáže sa rýchlo šíriť. Je všežravý a oveľa
agresívnejší oproti naším slizovcom. Druh obýva otvorené biotopy, záhrady,
najhojnejší je na druhotných stanovištiach.
Čeľusť sa nachádza pri vstupe do bukálnej (ústnej) dutiny. Je to vlnitá doštička

tvorená chitínom. Má funkciu fixácie úst na príjem potravy. Čeľusť nájdeme ľahkým
stisnutím prstov zo strán smerom k sebe. Čeľusť, ktorá je relatívne tmavá sa
čiastočne vychlipne z ústneho otvoru a potom ju uchopíme pinzetou a ľahko ju
vytiahneme von. Keď sa vybratie týmto spôsobom nepodarí, musíme zvoliť druhú
metódu. Najprv odstrihneme bukálnu dutinu tesne za jej prirastením k ústnemu
otvoru a následne vzadu za okolopažerákovým nervovým prstencom. Odstrihnutú
bukálnu dutinu potom ľahko stlačíme medzi prstami a čeľusť vykĺzne spredu von.
Získanú čeľusť odložíme do Petriho misky s vodou a pozorujeme ju pod
73
binokulárnou lupou. Radulu vyberieme tak, že odstrihneme bukálnu dutinu (ako v
prípade pri získaní čeľuste), pretože sa nachádza v zadnej časti bukálnej dutiny.
Bukálnu dutinu odstrihneme na jej prednom i zadnom konci, a to až za odontoforom,
ktorý je zvonku viditeľný ako biely valčekovitý útvar vyčnievajúci zo zadného konca
bukálnej dutiny. Potom pozdĺžne rozstrihneme smerom dozadu bukálnu dutinu v jej
hornej časti. Po roztiahnutí bukálnej dutiny sa objaví svetlý výbežok raduly, ktorú
vytiahneme za pomoci pinzety. Z raduly môžeme vytvoriť dočasný mikroskopický
preparát a to tak, že radulu položíme na podložné sklíčko, kvapneme kvapku vody a
prekryjeme krycím sklíčkom. Pozorujeme ju v mikroskope pod rôznymi
zväčšeniami. Na radule uvidíme drobné zúbky približne rovnakého tvaru a veľkosti
usporiadané v priečnych radoch.
74
OBRAZOVÁ PRÍLOHA
Obrázok 46: Schéma pohybu raduly slimáka záhradného (Helix pomatia) pri prijímaní
potravy.
A – radula vysunutá dopredu, 1 – chrupka raduly, 2 – ústny otvor, 3 – radula, 4 – pažerák; B

– potrava rozdrvená radulou prechádza do pažeráka; C – radula v pôvodnej polohe.
Obrázok 47: Pozdĺžny rez hltanom slimáka záhradného (Helix pomatia).
1 – hltan, 2 – jazyková páska (radula), 3 – čeľusť, 4 – chrupková výstuž raduly, 5 – ústa.

75
Obrázok 48: Pohlavná sústava slimáka záhradného (Helix pomatia).
1 – gonoporus, 2 – flagelum, 3 – hermafroditická žľaza, 4 – ovispermidukt, 5 – penisový

vačok, 6 – receptaculum seminis, 7 – šípový vačok, 8 – škrupinotvorné žľazy, 9 – žltková
žľaza; B – Rez hlavou ulitníka: 1 – cerebrálne ganglium, 2 – horná čeľusť, 3 – podpora
raduly, 4 – podhltanové ganglium,5 – radula, 6 – slinné žľazy; C – Tvar hornej čeľuste; D –
Tvar šípu „lásky“. [Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Majzlan 1998]
Obrázok 49: Pozdĺžny rez prednou časťou tela slimáka záhradného (Helix pomatia)
1 – pažerák, 2 – sval zaťahujúci hltan, 3 – zhluk podpažerákových uzlín, 4 – noha, 5 – nožná
žľaza, 6 – radularná pošva, 7 – vnútorné hltanové svaly, 8 – predný okraj nohy, 9 –
vyústenie nožnej žľazy, 10 – ústny otvor, 11 – čeľusť, 12 – chrupková výstuž raduly, 13 –
radula, 14 – vyústenie slinných žliaz, 15 – mozgová uzlina.
76
STAVBY RYBY
Telo ryby je zložené z troch častí: hlava, trup a chvost. Dĺžka hlavy je daná
vzdialenosťou vrcholu papule po zadný okraj skrelových kostí t.j. skrel. Chvost je
časť tela od zadného okraja análnej plutvy (meria sa len vzdialenosť k začiatku
chvostovej plutvy – tzv. chvostový násadec). Celkový tvar tela je rôzny, podľa
pohybu a spôsobu života (vretenovitý, šípový, stlačený a pod.). Rovnako aj tvar
chvostovej plutvy je rôzny (súmerne vykrojená – kapor; uťatá bez laloku – pstruh;
zaoblená – blatniak; nesúmerne vykrojená – jeseter). Podľa spôsobu príjmu potravy
rozlišujeme rôzne postavenie úst (koncové, vrchné, spodné). Končatiny rýb
predstavujú tzv. plutvy, ktoré delíme na párové (prsné a brušné) a nepárové
(chrbtová, análna a chvostová). Plutvy sú vystužené tzv. lúčmi, ktoré rozlišujeme na
tvrdé (nevetvené) a mäkké (vetvené). Tvrdé lúče sa môžu skladať z drobných
kostičiek, usporiadaných len v jednom rade za sebou, alebo môže ísť o skostnatené,
zašpicatené tŕne bez článkovania. Pri niektorých kaprovitých rybách je posledný
tvrdý lúč chrbtovej a análnej plutvy zhrubnutý a niekedy aj pílovitý (kapor, karas). V
odbornej literatúre sú tvrdé lúče označované rímskymi číslicami, mäkké arabskými
číslicami (napr.: D VI-X, 12-16 znamená, že v chrbtovej (dorzálnej) plutve môže byť
6 až 10 tvrdých a 12-16 mäkkých lúčov). Pri niektorých druhoch je vyvinutá aj
tuková plutvička bez výstuže, tvorené len väzivom. Telo rýb je pokryté šupinami
rôzneho tvaru a stavby (tzv. cykloidné, ktenoidné a ganoidné). U rýb sa bežne
uvádza šupinový vzorec označujúci počet šupín nad, pod a v bočnej čiare:
7–8
43 —— 48
3–4
Poznámka: Pre bližšie podrobnosti pozri priložené obrázky a príslušnú literatúru.
Ryby nemajú bránicu ani hrudnú kosť. V hornej časti telesnej dutiny je dvojdielny
plynový mechúr. V literatúre si vyhľadajte čím je naplnený a akú plní funkciu a
uveďte v závere protokolu. Telesnú dutinu vyplňuje tráviaca trubica, ktorá začína
ústnou dutinou (podľa vlastného pozorovania doplníte, či vaša ryba mala zuby v
čeľustiach), pokračuje hltanom (po jeho strane sú žiabrové oblúky), pokračuje
krátkym pažerákom až do žalúdku (v prípade ak je vyvinutý), z ktorého vystupuje
krátke črevo a končí análnym otvorom. V prednej časti prekrýva tráviacu trubicu
77
pečeň so žlčovým vačkom, odkiaľ žlč odteká žlčovodmi do čreva. Cievna sústava je
uzavretá. Srdce leží pod žiabrovými oblúkmi a je dvojdielne. Odkysličená krv z tela
je vedená žilami do predsiene, odkiaľ je tlačená do komory. Z komory je vedená
brušnou aortou do žiabrových tepien a nimi do žiaber. V žiabrach sa okysličí a
dostáva sa do chrbtovej aorty, ktorou je rozvedená do celého tela. Dýchacia sústava
je tvorená žiabrami. Žiabre sú umiestnené po stranách hlavy na štyroch žiabrových
oblúkoch prekrytými skrelami. Na každom oblúku sú žiabrové lupienky usporiadané
v dvoch radách. V nich dochádza cez tenkú stenu kapilár k výmene dýchacích
plynov medzi vodou a krvou. Na vnútornom obvode sú tvrdé žiabrové tyčinky,
filtrujúce vdychovanú vodu a preciedzajúce potravu. Vylučovacím ústrojom sú
prvoobličky (mesonefros). Uvidíte ich ako tmavočervené pruhy v blízkosti
plynového mechúra. Prvoobličky vyúsťujú močovodmi (urethres) do pretiahnutého
močového mechúra (vesica urinaria), ktorého vývod ústi do močovo-pohlavnej
papily (papila urogenitalis) močovo-pohlavného vývodu (umiestneného za análnym
otvorom). Do močovo-pohlavného vývodu ústia tiež dobre vyvinuté pohlavné
orgány, ktoré sú nápadné najmä v dobe rozmnožovania (tzv. trenia), kedy prekrývajú
tráviacu trubicu a vyplňujú prevažnú časť brušnej dutiny.
78
OBRAZOVÁ PRÍLOHA
Obrázok 50: Hlavné časti tela ryby.
1 – hlava, 2 – telo (trup), 3 – chvostový násadec, 4 – chvostová plutva, 5 – prvá chrbtová

plutva, 6 – druhá chrbtová plutva, 7 – análna plutva, 8 – brušná plutva, 9 – prsná plutva, 10 –
bočná čiara, 11 – análny otvor. [Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Hanel 1992]
Obrázok 51: Metodika merania hlavných plastických znakov na príklade kapra

obyčajného (Cyprinus carpio).
1 – dĺžka hlavy, 2 – predorzálna vzdialenosť, 3 – prepektorálna vzdialenosť, 4 – vzdialenosť

medzi prsnou a brušnou plutvou, 5 – preanálna vzdialenosť, 6 – preventrálna vzdialenosť, 7
– vzdialenosť medzi brušnou a análnou plutvou, 8 – maximálna výška tela, 9 – výška
chvostového násadca, 10 – najmenšia výška tela, 11 – dĺžka chvostového násadca, 12 –
dĺžka bázy chrbtovej plutvy, 13 – dĺžka bázy análnej plutvy, 14 – dĺžka prsnej plutvy, 15 –
dĺžka brušnej plutvy, 16 – výška chrbtovej plutvy, 17 – výška análnej plutvy.
[Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Hanel 1992]
79
Obrázok 52: Metodika merania rýb.
1 – dĺžky tela, 2 – Smittovej dĺžky, 3 – celkovej dĺžky a spôsob počítania šupín u kapra
obyčajného (Cyprinus carpio). [Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Hanel 1992]
Obrázok 53: Postup preparovania telesnej steny.

80
Obrázok 54: Druhy plutvových lúčov
.
A – tvrdý hladký lúč, B – tvrdý ozubený lúč, C – tvrdý článkovaný lúč, D – mäkký vetvený
lúč. Spôsob počítania lúčov v chrbtovej plutve: I až III – tvrdé lúče 1 až 8 mäkké lúče.
Obrázok 55: Postavenie úst a tvary chvostovej plutvy

.
A – ústa smerujúce hore, tzv. horné ústa, B – ústa smerujúce dopredu, tzv. terminálne ústa, C
– ústa smerujúce dole, tzv. dolné ústa, D – heterocerkná plutva, E – difycerkná plutva, F –
homocerkná plutva.
[Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Kratochvíl 1979]
81
Obrázok 56: Metóda počítania pažerákových zubov ryby (kapra) a spôsob vybratia
(preparácie) žiabrových oblúkov so žiabrami a pažerákovými zubmi.
Obrázok 57: Žiabre (A) a žiabrové paličky rýb (B).
A: 1 – žiabrová tepna, 2 – žiabrová žila, 3 – žiabrové lístky, 4 – žiabrový oblúk; B: 1 –

žiabrové paličky, 2 – žiabrové lístky.
82
Obrázok 58: Schéma telesnej stavby kostnatých rýb (Teleostei).
Vnútorná anatómia bez kostry ostrieža zelenkastého (Perca fluviatilis). 1 – prvá a 2 – druhá
chrbtová plutva, 3 – chvostová plutva, 4 – jazyk, 5 – nozdry, 6 – hltan, 7 – koreň chrbtovej
aorty,8 – myoméry, 9 – obličky (opistonefros), 10 – bočná čiara, 11 – žalúdok, 12 – plynový
mechúr, 13 – žiabre, 14 – brušná aorta, 15 – srdce, 16 – pečeň (časť odrezaná), 17 – žlčník,
18 – pankreas, 19 – brušná plutva, 20 – pylorické prívesky, 21 – črevo, 22 – gonáda (v tomto
prípade vaječník), 23 – močový mechúr, 24 – análny otvor, 25 – močovo-pohlavná
bradavka, 26 – análna plutva.
83
STAVBY TELA VTÁKA
Celé vtáčie telo, [okrem zobáku, ktorý má rohovinový pokryv (rhamphoteca) a

beháku a prstov, ktoré majú rohovinové štítky (podotheka)], je pokryté perím. Na
tele vtáka rozlišujeme perie krycie, tiež označované ako obrysové (pennae), ktoré je
šikmo ukotvené v koži. Má charakteristický tvar a širokú zástavicu. Obrysové perie
krídel tvorí tzv. letky (remiges), ktoré delíme na ručné, lakťové a ramenné, podľa
toho, na ktorú časť krídla (predná končatina) nasadajú. Základy letiek sú z oboch
strán krídel prekryté kratšími, krídelnými krovkami. Na prvý prst nasadá niekoľko
kratších pier, ktoré vytvárajú tzv. krídelko (alula). Chvostové, alebo kormidlové
perie (počet závislý od druhu vtáka) sa stavbou podobá kryciemu periu, slúži ako
kormidlo pri lete a nasadá na poslednú kosť chrbtice, ktorá vznikla zrastom z
posledných chvostových stavcov tzv. pygostyl. Prachové perie (plumae) je evolučne
pôvodnejšia forma peria, kryjúca celé telo a je tvorená chlpovitými výrastkami
vyrastajúca z jedného miesta. Jeho funkciou je tepelná izolácia. Prachovému periu je
veľmi podobné perie kryjúce mláďatá tzv. neoptile. Pri niektorých druhoch vtákov
(napr. holubovitých) sú vyvinuté aj perá vlasové (filoplumae), umiestnené medzi
jednotlivými obrysovými perami. Sú tvorené kostrnkou bez dutého brka, ktorý má
niekedy na vrchole vyvinutú aj maličkú zástavicu. Rovnako u niektorých druhov
(Galiformes, kazuárovité, pri rode Emu) majú krycie perá na hranici kostrnky a brka
vyvinuté aj podpierko tzv. bočné pierko (hypopennae) ktoré má aj vlastnú kostrnku
(hyporachis) a podzástavicu (hypovexillum). Je na ventrálnej strane a je menšie ako
hlavné pero, alebo niekedy aj rovnako veľké.
Pero z krídla a chvosta má pevnú osovú časť, nazývanú stvol (scapus), ktorého
spodná časť vytvára duté brko (calamus) vnorené do kože. Na jeho proximálnom
konci je otvor označovaný ako proximálny pupok (umbilicus inferior), do ktorého
počas rastu pera vstupuje zo zamše papila zásobovaná krvou. Po dosiahnutí
definitívnej veľkosti pera, je dutina brka vyplnená odumretým tkanivom. Brko
prechádza v plnú pružnú kostrnku (rachis), ktorá po oboch stranách nesie zástavicu
(vexillum). Časť zástavice sa na distálnom konci pera nazýva hrot (apex), prechádza
na oboch stranách v okraj (margo). Na rozhraní medzi brkom a kostrnkou sa
nachádza druhý malý otvor označovaný ako horný, alebo distálny pupok (umbilicus
superior, alebo umbilicus distalis). V tejto časti pera (pri báze zástavice) môže byť
rôzne vyvinutý chumáč páperia (plumae). Z boku kostrnky vychádzajú na obe strany
dlhé vetvy (rami, sing. ramus), ktoré sa na koncoch zužujú a nesú na oboch stranách
84
rad lúčov (radii, barbulae). V lúčoch sa nachádzajú aj pigmenty zodpovedné za
sfarbenie pera. Jeden z týchto lúčov (radii hamati) t.j. distálny (háčikovitý) smerujúci
k vrcholu pera má na svojom povrchu drobné háčiky (hamuli). Druhý (radii arctuati)
t.j. proximálny (oblúčikovitý) lúč smerujúci k základni pera, je hladký, bez háčikov a
zahnutý (odtiaľ názov) zapadá do háčikov horných lúčov. Tým je umožnená veľká
súdržnosť pera. Letky, kormidlové perie a v menšej miere aj obrysové perie sú
ovládané svalmi, pri letkách je ich vzájomná pozícia v krídle elasticky fixovaná
šľachou, podopierajúcou brko. Operené časti kože sa nazývajú pernice (pterylae) a
neoperené časti sú nažiny (apteria). Perie je periodicky odvrhované a tento proces sa
volá prchnutie (ekdysis). Sfarbenie peria je spôsobené prítomnosťou viacerých typov
pigmentov (napr. eumelanín, pheomelanín, karotenoidy a pod.), ako aj fyzikálnym
lomom svetla (tzv. kovový lesk) t.j. perie predstavuje optickú štruktúru a celkové
sfarbenie je úzko spojené so svetlom. Podľa toho rozlišujeme dvojaké štrukturálne
sfarbenie: (1) iridescentné (menlivé farby s uhlom pohľadu, alebo osvetlením) a (2)
neiridescentné (napr. modrá, fialová, nemenlivé s uhlom pohľadu, alebo
osvetlením). Po bokoch hlavy sú umiestnené oči, prekryté tromi viečkami
(palpebrae): horné, dolné a žmurka (membrana nicticans), ktorá je prirastená vo
vnútornom kútiku oka. Za okom je umiestnený ušný otvor, smerujúci do krátkeho
vonkajšieho zvukovodu, na jeho dne je bubienok kryjúci dutinu stredného ucha.
Poznámka: manipulácia a usmrcovanie našich druhov vtákov je obmedzená

výnimkami podľa zákona č.543/2002 zo Zb. zákonov o ochrane prírody a krajiny.
85
OBRAZOVÁ PRÍLOHA
Obrázok 59: Schéma anatómie vtáka bez kostry – kohút sliepky domácej (Gallus gallus
f. domestica).
1 – nozdra, 2 – ramfotéka zobáku, 3 – jazyk, 4 – trachea, 5 – pažerák, 6 – týmus, 7 – štítna

žľaza, 8 – prištítne telieska, 9 – syrinx, 10 – hrvoľ, 11 – mozog, 12 – miecha, 13 – krkavice,
14 – jarmová žila (hrdelnica), 15 – pľúca (vzdušné vaky nie sú znázornené), 16 – žľaznatý
žalúdok, 17 – semenníky, 18 – oblička (metanefros), 19 – slezina, 20 – hrubé črevo, 21 –
semenovod (Wolffová chodba), 22 – močovod (ureter), 23 – kostrčná žľaza, 24 – aorta, 25 –
srdce, 26 – prsná svalovina, 27 – pečeň, 28 – žlčník, 29 – svalnatý žalúdok, 30 – pankreas,
31 – bursa Fabrici, 32 – kloaka, 33 – slepé črevo, 34 – tenké črevo.
86
Obrázok 60: Schéma hlasových a dýchacích ústrojov vtákov.
A – celkový pohľad a B – pozdĺžny rez syrinxom spevavcov (Oscines), C – pozdĺžny rez

syrinxom káčera (rod Anas), topografia vzdušných vakov, E – schéma stavby pľúc a
napojenie vzdušných vakov (plnou čiarou pri inspirácii, čiarkovanou pri expirácii). 1 –
chrupkovité prstence, 2 – spevavé svaly, 3 – membrana semilunaris, 4 – membrana
tympaniformis externa, 5 – membrana tympaniformis interna, 6 – trachea, 7 – bronchus, 8 –
pessulus, 9 – labium internum, 10 – labium externum, 11 – rezonančný bubienok, 12 – krčné
vzdušné vaky, 13 – medzikľučkové vzdušné vaky, 14 – predné hrudné vzdušné vaky, 15 –
zadné hrudné vzdušné vaky, 16 – brušné vzdušné vaky, 17 – pľúca, 18 – ventrobronchi, 19 –
parabronchi, 20 – dorsobronchi, 21 – mesobronchus, 22 – paleopulmo, 23 – neopulmo.
87
8. POZOROVANIE A STAVBA SLEPAČIEHO
VAJCA, SAMIČEJ POHLAVNEJ BUNKY
Vajce vzniká vo vaječníku sliepky (resp. iného druhu vtáka). Najprv sa
vyvíjajú tzv. žĺtkové folikuly, z ktorých sa po dozretí uvoľňuje žĺtok, ktorý je
zachytený lievikom vajcovodu. Počas cesty vajcovodom sa na žĺtku vytvoria ostatné
vrstvy: bielok, tenká „papierová“ blana a nakoniec škrupina. Na povrchu je vajce
pokryté vápenatou škrupinou (testa) pomerne hrubou (0,5 mm u sliepky domácej),
ktorá chráni vnútorný obsah. Je to prispôsobenie hrubým nohám a k váhe tela
sliepky. Táto škrupina nie je na všetkých miestach rovnako hrubá, najtenšia je
uprostred bočnej strany (v pozdĺžnom smere znesie škrupina zaťaženie 5 až 100 kg).
Pri presvetlení vajca veľakrát zistíme svetlé prúžky, ktoré sa pri tlaku buď
nerozširujú (t.j. trhliny v škrupine sa zacelili ešte počas tvorby vajca), alebo sa
zväčšujú už pri ľahkom tlaku (t.j. skutočné praskliny). Škrupina je tvorená
uhličitanom vápenatým (CaCO3) s nepatrnými prísadami iných solí a niektorých
organických látok (napr. keratínu – nerozpustná bielkovina obsiahnutá v rohoch,
kopytách, perí, vlasoch, rohovine a pod.). Je tvorená vo vtáčej maternici (uterus),
ktorá predstavuje dolnú, najširšiu a hrubostennú časť vajcovodu. Z bradavičnatej a
vysokej sliznice koncovej steny maternice sa vytláča vápenatá kaša, ktorá obalí
vajíčko a stvrdne v škrupinu. Povrch škrupiny vajca je ešte obalený ochrannou
bielkovinovou vrstvou tzv. nadškrupinová vrstva (preto neumyté vajce vydrží dlhšiu
dobu než umyté, ktoré skôr podlieha kazeniu).
Slepačie vajca sú rôzne zafarbené. Buď sú biele, alebo žlto až tmavo hnedé.
Farbiva škrupiny sú derivátmi hemoglobínu, ktoré sa usadzujú v škrupine a na jeho
povrchu. Najznámejšie sú oocyanín a ooporphyrín, ktoré vznikajú rozpadom
krviniek v maternici (tie sa dostávajú pravdepodobne z prasknutých vaječníkov do
maternice pomocou riasinkového epitelu vajcovodov). Očistením škrupiny napr.
liehom sa zmyje nadškrupinová vrstva a lupou na povrchu možno pozorovať póry,
do ktorých ústia drobné kanáliky cez ktoré preniká vzduch do vzduchovej komôrky
a do ostatného obsahu vajca. Do papierovej blany tieto kanáliky nezasahujú, cez ňu
vzduch preniká len difúziou. Kanálikmi rovnako uniká CO2 z vajca von a
predstavuje plyn vznikajúci životnými činnosťami zárodku. Čerstvá škrupina
neprepustí preto kanálikmi atrament, alebo ofarbenú vodu, zatiaľ čo škrupina z
vyliahnutého vajca áno. Časť škrupiny s kanálikmi je resorbovaná zárodkom.
Odvápňujúcim prostriedkom je krv zárodku, bohatá na CO2, čím sa hrúbka zmenší a
póry sa uvoľnia. V dolnej časti vajcovodu v prechodne zúženej časti (isthmus) je
vajíčko obaľované dvoma papierovými blanami (membranae papyracae), zložené z
husto a plsťovite spletených bielkovinových vláken. Tieto obaly obaľujú bielok a
88
vystielajú škrupinu. Sú bezfarebné a priesvitné, priepustné pre plynné a tekuté látky.
Riedky bielok preniká osmoticky ku žĺtku i po jeho uzavretí do papierových blán.
Na tupom póle vajca sa papierové blany rozostupujú a vytvárajú vzduchovú bublinu.
V okamihu znesenia priliehajú obe blany tesne k sebe i na tupom konci, obsah vajca
v tomto okamihu celkom vyplňuje škrupinu. Pri ochladení vajca z teploty 40 až 41
°C (teplota vtáčieho tela) sa obsah vajca zmršťuje, začína sa odparovať voda a
vzniká vzduchová bublina (jej veľkosť a umiestnenie sa dá pozorovať pri presvetlení
vajca). Postupným starnutím vajca sa vzduchová bublina rozširuje. Pod papierovou
blanou je uložený bielok (albumen) obaľujúci vajíčko pri prechode hornou a
strednou časťou vajcovodu (magnum), ktorá je vystlaná žľaznatou zriasenou
sliznicou (pars albuminifera). Obsah vajíčka je tvorený vodou a sušinou.
Dominantnými zložkami sušiny sú bielkoviny (proteíny) a tuky (lipidy). Cukry
(sacharidy), ako tretia skupina živín, sa vo vajíčku vyskytujú, ale v mnoho menšom
množstve. Poslednú časť sušiny vajíčka tvoria vitamíny a minerálne látky. V bielku
je tiež lysozým obsahujúci chlór a má baktericídny účinok. V čerstvom vajci
nájdeme dva druhy bielku – väzký hustý a tekutý riedky. U kuracieho vajca je riedky
bielok uložený centrálne v tenkej vrstve okolo žĺtka, nad ním je uložená silná vrstva
hustého bielka a periférny priestor medzi hustým bielkom a papierovou blanou
vyplňuje silnejšia vrstva riedkeho bielka. V bielku sú vytvorené z vláken ovomucínu
(výlučok sliznice vajcovodu) pútka (chalázy), ktoré udržujú žĺtok v centrálnej polohe
a tlmia vonkajšie otrasy. Poddajnosťou pútok sa otáča zárodočný terčík vždy nahor
smerom k prirodzenému zdroju tepla (nažiny na tele hniezdiaceho vtáka). Pútka
dosadajú na žĺtok a rovnako zabraňujú stúpaniu žĺtka ku škrupine, ak je vajce
ponechané dlhšiu dobu v jednej polohe. Ťažšie kloakálne pútko je upevnené k
papierovej blane v špicatom póle vajca, druhé pútko tzv. infundibulárne voľne pláva
v bielku pri tupom póle vajca (na varenom vajci ich nevidieť). Bielok s výnimkou
pútok je priehľadný a čistý. Po znesení vajca začína hustý bielok postupne získavať
tekutú formu vplyvom unikajúceho CO2. Najdôležitejšou časťou je žĺtok (vitellum),
ktoré je zložené z viacerých látok (voda, tuky, bielkoviny, rôzne soli). Tuková časť
je zložená z cholesterolu, lecitínu a triglyceridov. Žĺtok je pôvodne obrovskou
bunkou, kde po znesení oplodneného vajca dochádza ku terčíkovitému
(diskoidálnemu) ryhovaniu oplodnenej vaječnej bunky, ale zárodok nie je plne
vyvinutý. Žĺtok je obalený žĺtkovou blanou (membrana vitellina), ktorá sa vytvára
okolo žĺtka tesne pred opustením vaječníka, pred prasknutím folikuku. Folikuly sú
celé vyplnené žĺtkom a po prasknutí vstupuje vajíčko do širokej nálevky vajcovodu
(infundibulum – ostium tubae). Prechodom ďalšími časťami vajcovodu sa žĺtok
obaľuje ostatnými obalmi vajíčka. Žĺtok je tiež tvorený koncentrickými vrstvami
tmavého a svetlého žĺtka. Svetlý žĺtok tvorí stred žĺtkovej gule (veľký klk svetlého
89
žĺtku – latebra) a siaha valcovitým kanálom až ku zárodočnému terčíku (macula
germinativa). Je ľahší ako ostatná hmota žĺtku a má priemer 2 až 3 mm a tvorí na
povrchu malú nevýraznú belavú škvrnu (u oplodneného vajca je škvrna guľatá,
veľká a krvavo zafarbená). Najväčšiu časť tvorí teda žĺtok zásobný. Tvorivý žĺtok
neoplodneného vajíčka je rozdelený v plazmu a jadro vajíčka. Po oplodnení dáva
základ zárodočného terčíka. Farba žĺtka je závislá od krmiva, t.j. od obsahu žltých
rastlinných farbív xantofylov.
Poznámka: vajce sliepky domácej (Gallus gallus f. domesticus) je vhodné ako vzor
ku štúdiu vtáčieho vajca (samičej pohlavnej bunky). Jeho stavba je rovnaká ako u
ostatných druhov vtákov, ale je dostatočne veľké pre laboratórnu prácu.
SLOVNÍK POJMOV
Zásobné látky (žĺtok) sú vo vajíčku uložené rôznym spôsobom a v rôznych

koncentráciách a množstvách. Podľa toho môžeme vajíčka rozlíšiť do určitých
typov.
Vajíčka polylecitálne – s vysokým obsahom množstva žĺtku, kde žĺtok tvorí väčšinu
objemu vajíčka a žĺtok je od cytoplazmy vajíčka zreteľne oddelený. Vyskytujú sa u
živočíchov s priamym vývinom.
Vajíčka oligolecitálne – s nízkym obsahom množstva žĺtku. Vyskytujú sa u
živočíchov s nepriamym vývinom.
Vajíčka mesolecitálne – so stredným množstvom žĺtku.
Vajíčka alecitálne – sú celkom bez žĺtku (cicavce).
Vajíčka isolecitálne – majú žĺtok v cytoplazme rozptýlený rovnomerne.
Vajíčka heterolecitálne – majú žĺtok postupne koncentrovaný k vegetatívnemu pólu
(napr. obojživelníky).
Vajíčka telolecitálne – podľa vzájomnej pozície žĺtku a cytoplazmy, kde je žĺtok
dobre odlíšený od cytoplazmy a sústredený v blízkosti vegetatívneho pólu.
Vajíčka centrolecitálne – žĺtok je uprostred vajíčka a cytoplazma je akoby obalom
na jeho povrchu, (napr. vajíčka hmyzu).
Primárne vaječné obaly – vznikajú v priestore medzi oocytom a folikulom a sú
produktom oocytu alebo folikulárných buniek. Označujú sa rôznymi termínmi, napr.
membrana vitellina (u hmyzu, mäkkýšov, obojživelníkov a vtákov), chorion (u
plášťovcov a vodných stavovcov), zona pellucida (u cicavcov). V neskorších
štádiách môžu byť spevnené vláknami, alebo sklerotizované, takže sa stávajú
nepriepustnou bariérou (napr. u hmyzu). Iným typom primárneho obalu,
90
označovaného tiež názvom chorion, je ďalšia, silnejšia membrána, ktorá sa u vajíčok
hmyzu tvorí na povrchu membrána vitellina. Primárne vaječné obaly spočiatku
väčšinou pevne nasadajú na povrch oocytu, neskôr sa ale môže medzi nimi a
cytoplazmou vytvoriť perivitelinny priestor vyplnený tekutinou. Silné obaly sú
väčšinou porušené jedným alebo niekoľkými otvormi (micropyle), ktoré umožňujú,
aby do vajíčka prenikli spermie a došlo tak jeho oplodneniu.
Sekundárne vaječné obaly – vznikajú činnosťou vajcovodov, alebo ďalších ciest,
ktorými sa vajíčko dostáva z ovaria mimo telo živočícha. Vajíčka obojživelníkov
majú na povrchu rôsolovitú vrstvu, ktorá má čiastočne ochrannú funkciu, ale zároveň
umožňuje i fixáciu vajíčok na predmety pod vodou, kumuláciou do väčších
chumáčikov, nadnášaniu vo vode a výživu čerstvo vyliahnutého plodu. Tiež
vonkajšie obaly vajíčok žralokov, kožovité obaly plazov, bielok, obaly a škrupiny
vtáčích vajec.
91
OBRAZOVÁ PRÍLOHA
Obrázok 61: Schéma stavby vajca a vývoj zárodočných obalov sauropsidných

stavovcov (Reptilia, Aves).
A – prierez vajca, B – skoré a C – neskoršie štádium vývoja plazieho a vtáčieho embrya. 1 –

hustý a 2 – riedky bielok, 3 – zárodočný terčík, 4 – škrupina, 5 – vonkajšia a vnútorná
papierová blana, 6 – pútka (chalazae),7 – vzduchová komôrka, 8 – tmavý a 9 – svetlý žĺtok,
10 – žĺtková blana, 11 – latebra (vchlípenie svetlého žĺtku pod animálnym koncom, 12 –
embryo, 13 – črevo, 14 – amniová riasa, 15 – základ alantoisu, 16 – extraembryonálny
coelom, 17 – chorion (serosa), 18 – žĺtkový vak, 19 – amnion, 20 – allantois.
92
STAVBY TELA A BIOMETRIA
LABORATÓRNEHO POTKANA
(LABORATÓRNEJ MYŠI)
Telo laboratórneho potkana (l. myši) je rozdelené na hlavu, krk, trup, chvost,
predné a zadné končatiny. Celkový tvar tela, končatín a chvosta u cicavcov je rôzny
v závislosti od pohybu a spôsobu života. Potkan a myš sú prispôsobené prevažne
životu v norách. Telo je z veľkej väčšiny pokryté srsťou dvojakého typu – podsada
(jemnejšie a hustejšie osrstenie plniace termoreguláciu: delia sa na vlníky a osiníky)
a pesíky (dlhšie, silnejšie a pigmentované chlpy). Okolo úst vyrastajú dlhé sínusové
chlpy (hmatové chlpy označované podľa prítomnosti krvných splavov t.j. sínusov vo
väzivovej pošve týchto chlpov), ktoré sú u potkanov a myší, ako obyvateľov nôr
nápadne dlhé a husté, tvoriac veľkú hmatovú plochu. Chvost l. potkana (myši) je
pokrytý šupinami v krúžkoch. Prsty sú zakončené rohovitými nezaťahovateľnými
pazúrmi, ktoré neustále dorastajú. Zakrpatený palec hrudnej končatiny je bez pazúra.
Hlava je dlhá a úzka s dobre vyvinutou nosovou časťou, svedčiacou o dobrom čuchu,
lokalizovanom v zadnej časti nosovej dutiny a v čuchovom epitely vystielajúcom
kornútovito stočené škrupiny nosovej kosti. Nozdry sú úzke, pod vodou
uzatvárateľné. Veľké oči potvrdzujú, že ide o súmračné až nočné zvieratá a sú
vysunuté do strán, čo umožňuje obsiahnuť väčší obzor na úkor priestorového videnia
– význam pri úteku, t.j. ochrane pred predátorom a nebezpečenstvom.
Pre hlodavce (tiež pre zajacotvaré) je typický rázštep v hornom pysku
(philtrum) čím vzniká tzv. zajačí pysk, ktorý pri hryzení sa odhrňuje a umožňuje
hlodanie. Podľa spôsobu príjmu potravy rozlišujeme rôzny typ chrupu (hlodavý,
mäsožravý, všežravý prípadne modifikovaný), čomu sú prispôsobené aj jednotlivé
zuby. Rozlišujeme štyri základné typy zubov: I – hryzáky (dentes incisives), C –
očné zuby (dentes canines), P – predstoličky (dentes premolares) a M – stoličky
(dentes molares) – v trvalom chrupe (dentes permanentes). Pri viacerých druhoch
(napr. hlodavcov: ako sú potkany, myši, veverice a pod.) niektoré typy zubov
chýbajú, čím vzniká medzera, označovaná ako diastéma. Počet zubov v čeľustiach je
pre jednotlivé skupiny a druhy špecifický a zapisuje sa tzv. zubným vzorcom, teda
zlomkom, vždy pre ½ hornej a ½ dolnej čeľuste t.j. ICPM/ICPM (napr. pre l.
potkana, l. myš je to: 1003/1003 t.j. celkovo 16 zubov v trvalom chrupe. Hryzáky sú
zuby s neuzavretým koreňom, ktorý siaha až ku koreňu tretej stoličky, sú teda zubmi
s neustálym rastom. Len na prednej strane sú pokryté sklovinou, preto sa obrusujú
dlátovité.
93
Ušnice sú pomerne veľké, riedko a krátko osrstené. Krk je krátky a pohyblivý.
Trup je ako u väčšiny hlodavcov dlhý a valcovitý. Pod koreňom chvosta je análny
otvor, pred ktorým je u samcov vysúvateľný penis z predkožky a v čase
rozmnožovania zostupujú dospelým samcom semenníky do tenkostenného riedko
ochlpeného mieška. Klitoris samíc je veľmi podobný penisu, na jeho báze ústi
močová rúra. Medzi klitorisom a análnym otvorom je umiestnený pohlavný otvor –
pošva. Po stranách pohlavných orgánov majú hlodavce početné pachové žľazy. Na
brušnej strane sú uložené po celej dĺžke mliečnych línii mliečne žľazy vyúsťujúce na
bradavkách v 3 pároch v oblasti trieslovej a 3 páry v oblasti hrudnej.
Predné končatiny sú krátke a slabšie než končatiny zadné. Obe majú po päť
prstov, palec prednej končatiny je zakrpatený (pozri vyššie poznámku pri pazúroch).
Dlane a zadné chodidlové plôšky sú vybavené nášľapnými vankúšikmi. Podľa
spôsobu našľapovania tvoria l. potkan a l. myš prechod medzi prstochodcami
(Digitigrada) a ploskochodcami (Plantigrada). V pokoji došľapujú na celé chodidlo,
kým v behu sa dotýkajú zeme len prstovou časťou nohy. Chvost je dôležitým
vyrovnávajúcim (balančným) orgánom pri častom vztyčovaní a panáčkovaní
(niektorým druhom slúži aj na uchopovanie). Je pokrytý šupinami, ktoré u l. potkana
tvoria 210 krúžkov. Laboratórny potkan, l. myš a iné hlodavce uchopujú potravu
prednými končatinami.
Poznámka: manipulácia a usmrcovanie našich druhov cicavcov je obmedzené

výnimkami podľa zákona č.543/2002 zo Zb. zákonov o ochrane prírody a krajiny.
Preto používame v prípade pitvy len laboratórneho potkana (l. myš)!
94
OBRAZOVÁ PRÍLOHA
Obrázok 62: Vnútorná stavba tela potkana hnedého (Rattus norvegicus).
1 – vonkajšia jarmová žila, 2 – vnútorná jarmová žila, 3 – žila podkľučná, 4 – týmus, 5 –

pravá predná dutá žila, 6 – srdce, 7 – zadná dutá žila, 8 – vnútorný lalok pečene, 9 – pravá
bočný lalok pečene, 10 – pankreas, 11 – tenké črevo, 12 – tukové teleso, 13 – semenné
žľazy, 14 – prostata, 15 – miešok, 16 – konečník, 17 – slinná žľaza, 18 – lymfatická uzlina,
19 – podčeľustná žľaza, 20 – časť kľučnej kosti, 21 – žila podkľučná, 22 – hrudný sval, 23 –
prestrihnuté rebrá, 24 – srdcovnica, 25 – pažerák, 26 – ľavý bočný lalok pečene, 27 –
žalúdok, 28 – slezina, 29 – močový mechúr, 30 – časť hrubého čreva, 31 – semenovod, 32 –
slepé črevo.
[Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Altman & Lišková 1979]
95
Obrázok 63: Schéma pre určovanie pohlavia drobných cicavcov.
A – dospelá samica, B – samica so zárodkami, C – dospelý samec, 1 – oblička, 2 – močovod,

3 – močový mechúr, 4 – čreva, 5 – análny otvor, 6 – močová rúra, 7 – vaječník, 8 – tukové
teleso, 9 – maternica, 10 – pošva, 11 – zárodok, 12 – placenta, 13 – semenník, 14 –
nadsemenník, 15 – semenovod, 16 – semenné vačky, 17 – prostata, 18 – penis.
96
SPÔSOB MERANIA A HLAVNÉ
DETERMINAČNÉ ZNAKY
Determináciu cicavcov je možné robiť na základe morfologických a anatomických
znakov. Okrem toho je možné poznávať cicavce aj podľa ekologických a
etologických prejavov, čo má význam predovšetkým pre priame pozorovanie v
prírode.
Morfologické znaky zahŕňajú predovšetkým tvar a dĺžku tela a hlavy, tvar ušníc,
postavenie očí, stavbu a dĺžku končatín, pomer dĺžky chvosta k dĺžke tela, príp.
iným jeho častiam, ochlpenie, sfarbenie, hmotnosť a i.
Cicavce vážime a meriame v čerstvom stave. Pri meraní menších cicavcov (do
veľkosti veverice) používame odpichovadlá a meriame priemetové vzdialenosti na
prirodzene vystretom jedincovi. Pri väčších a veľkých cicavcoch meriame po
prirodzenej línii tela. Dĺžky uvádzame v milimetroch, pri väčších cicavcoch aj v
centimetroch.
Najčastejšie morfometrické miery používané pri cicavcoch:
1. dĺžka tela (longitudo corporis, LC): meria sa od nosa (rhinarium) po koreň

chvosta alebo po zadný okraj análneho otvoru;
2. dĺžka chvosta (longitudo caudae, LCd): meria sa od koreňa chvosta po jeho
koniec, bez koncovej srsti;
3. dĺžka zadného chodidla (longitudo pedis, LP): meria sa od výstupku pätového
kĺbu po koniec najdlhšieho prsta bez pazúra, neudáva sa pri netopieroch;
4. dĺžka ušnice (longitudo auris, LA): meria sa na vnútornej strane od spodného
okraja incisura intertragica po koniec ušnice bez koncovej srsti;
5. dĺžka trágu (longitudo tragi, LT): len pri netopieroch; meria sa od jeho bazálneho
výbežku po koniec;
6. dĺžka antebrachia (longitudo antebrachii, LAt): len pri netopieroch; meria sa od
zápästného kĺbu po výstupok lakťového kĺbu;
7. výška tela (altitudo corporis, AC): meria sa od konca prstov prednej končatiny
po najvyššie miesto pleca (v „kohútiku“);
8. dĺžka hlavy (longitudo capitis, LCa): meria sa od nosa po hmatateľný hrbolček v
zadnej časti hlavy;
97
9. šírka chodidla (latitudo pedis, LaP): meria sa na najširšom mieste chodidla v jeho
prirodzenej polohe;
10. priemer oka (diametrum oculi, DO);
11. hmotnosť (gravitas, G): uvádza sa v gramoch, alebo pri väčších cicavcoch v
kilogramoch.
Anatomické znaky predstavujú predovšetkým znaky kraniometrické, ako sú rozmery
lebky, tvar a vývin jej jednotlivých kostí a chrup. Jednotlivé lebkové miery
meriame po priamke ako priemetové vzdialenosti.
Najdôležitejšími a najčastejšie využívanými kraniometrickými mierami na

lebke sú:
1. celková dĺžka (longitudo cranii, LCr): meria sa od najprednejšieho okraja

intermaxily po koncový výbežok zadného okraja lebky;
2. kondylobazálna dĺžka (longitudo condylobasalis cranii, LCB): vzdialenosť medzi
najprednejším krajom intermaxily a najzadnejším okrajom okcipitálnych
kondylov;
3. zygomatická šírka (latitudo zygomatici, LaZ): najväčšia šírka na jarmových
oblúkoch;
4. šírka neurokrania (latitudo neurocranii, LaN): najväčšia vzdialenosť medzi
bočnými časťami lebky v mozgovej oblasti;
5. frontálna šírka (latitudo frontalis, LaF): vzdialenosť medzi vonkajšími krajmi
čelových kostí v mieste ich najväčšej šírky;
6. interorbitálna šírka (latitudo interorbitalis, LaI): najmenšia vzdialenosť orbít
(očníc) meraná z dorzálnej strany lebky;
7. dĺžka sánky (longitudo mandibulae, LMd): vzdialenosť medzi najvysunutejším
bodom na prednom okraji mandibuly a koncovým bodom stredného výbežku
zadnej časti mandibuly (processus articularis); pri čeľadi Soricidae
(Eulipotyphla) sa meria od najprednejšieho okraja mandibuly z vnútornej strany,
po koniec spodného výbežku zadnej časti mandibuly (processus angularis);
8. výška sánky (latitudo mandibulae, AM): kolmá vzdialenosť medzi najvrchnejším
bodom horného výbežku zadnej časti mandibuly (processus coronoideus) a
medzi najviac vysunutým bodom jej spodnej zadnej časti;
9. dĺžka horného a spodného radu zubov (longitudo ordinis superioris et inferioris
dentium, LOSD et LOID): dĺžka horného radu zubov sa meria pri
hmyzožravcoch (Eulipotyphla) ako vzdialenosť medzi najviac vysunutým bodom
na hryzákoch a medzi zadným okrajom alveoly poslednej hornej stoličky; pri
netopieroch (Chiroptera) a mäsožravcoch (Carnivora) od najviac vpredu
98
vyčnievajúceho bodu očného zuba po zadný okraj alveoly poslednej stoličky (pri
čeľadi Felidae po zadný okraj trháka, t.j. tretej hornej predstoličky Pm3); pri
ostatných našich cicavcoch je to vzdialenosť medzi predným okrajom alveoly
prvej predstoličky (príp. prvej stoličky) a zadným okrajom alveoly poslednej
stoličky. Podobne meriame aj dĺžku spodného radu zubov (rozdiel je pri čeľadi
Felidae, kde sa meria po zadný okraj prvej spodnej stoličky);
10. jednotlivé zuby (dentes) meriame na miestach ich najväčšej alveolárnej šírky
alebo dĺžky.
Kľúče na určovanie našich zástupcov triedy cicavcov na základe

osteologických zvyškov (resp. kraniologických znakov) sú spracované samostatne
(Sládek, Mošanský 1985; Anděra, Horáček 2005; Baláž a kol. 2013). Umožňujú
determináciou na základe znakov na lebke (cranium) a spodnej čeľusti.
Dôležitým determinačným znakom je počet jednotlivých zubov v chrupe. V
chrupe cicavcov môžeme rozlíšiť štyri základné typy zubov (dentes): hryzáky
(dentes incisivi, I), očné zuby (dentes canini, C), predstoličky (tzv. črenové zuby)
(dentes praemolares, Pm) a stoličky (dentes molares, M). Zubný vzorec sa vyjadruje
vo forme zlomku pre polovicu chrupu tak, že nad čiarou je počet jednotlivých zubov
v hornej čeľusti, pod čiarou počet jednotlivých zubov v dolnej čeľusti (sánke). Prvé
číslo vyjadruje počet hryzákov, druhé očných zubov, tretie predstoličiek a štvrté
stoličiek, (napr. 3142/3143 – je vzorec chrupu líšky hrdzavej Vulpes vulpes). Ak
súčet vrchných a spodných čísel vynásobíme dvoma, zistíme celkový počet zubov v
definitívnom chrupe. Pre označenie jednotlivých zubov používame uvedené skratky,
pričom horný alebo dolný index pri písmene udáva, o koľký v poradí hryzák, očný
zub, predstoličku alebo stoličku sa jedná a či leží v hornej alebo dolnej čeľusti, (napr.
I1 prvý očný zub maxily; M3 tretia stolička mandibuly). Ak sa niektoré zuby v chrupe
nevyskytujú, vyjadrujeme to v zubnom vzorci nulou [0]. Prirodzená medzera v rade
zubov sa označuje ako diastéma. Niektoré zuby v chrupe sa niekedy nemusia
vyvinúť. V takomto prípade to vo vzorci vyjadríme tak, že číslo dáme do zátvorky.
99
OBRAZOVÁ PRÍLOHA
Obrázok 64: Spôsob merania lebečných znakov drobných cicavcov (Rodentia) a

hmyzožravcov (Eulipotyphla).
1 – kondylobazálna dĺžka lebky (LCb), 2 – zygomatická dĺžka lebky (LaZ), 3 –

interorbitálna šírka (LaI), 4 – dĺžka nosových kostí (LN), 5 – dĺžka diastémy (LD), 6 – dĺžka
horného radu zubov (LOSD), 7 – dĺžka dolného radu zubov (LOID), 8 – dĺžka spodnej
čeľuste (LMd), 9 – výška spodnej čeľuste (AMd), 10 – výška svalového výbežku (ACo)
[Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Anděra & Horáček 2005].
100
POZOROVANIE A STRUČNÝ MANUÁL K
PRÍPRAVE KRESBY NA CVIČENIA Z
MORFOLÓGIE ŽIVOČÍCHOV
V rámci predmetu morfológia živočíchov je úlohou študentov vypracovať
perokresbu vybraných štruktúr živočíšnych tiel.
Formálne kritériá
 rozsah 2 strany A4
 originálne kresby aspoň 2 štruktúr tušom (centrofixou) na pauzovací papier
 výber objektu (živočícha) je ľubovoľný
Didaktický cieľ
 kresba je jednou z nezastupiteľných metód pozorovania, pochopenia a
zdokumentovania morfologických objektov.
Voľba kresleného objektu (živočícha) a výber pozorovanej štruktúry:
 Voľba objektu je otvorená, ľubovoľná, ale treba dávať pozor pretože s

chránenými živočíchmi nie je povolené manipulovať!
 Niektoré objekty (živočíchy) sú nám citovo blízke, preto prvá voľba je kresliť
„domácich miláčikov“, neskôr sa ale ukáže, že je obťažné niečo prekresliť a
zaznamenať detailne.
 Kritériami by mala byť dostupnosť objektu, pestrosť dostupných štruktúr a
zaujímavou ponukou námetov na detailné pozorovanie a zakreslenie.
 Pri väčšine objektov treba rátať s následnou manipuláciou a preparáciou
niektorých častí tela.
 Výber objektu sa prakticky nedá obmedziť (čo je vhodné a nevhodné), ukáže
sa to až následne, keď je potrebné kresliť detaily.
Určenie pozorovaného objektu (živočícha):
 Získali sme živočícha a potrebujeme ho pomenovať. Ako postupovať?

 Niekoľko bežných bezstavovcov a viacero stavovcov určíme pomerne ľahko
pomocou obrázkovej, populárno-náučnej literatúry, veľká väčšina i u nás
žijúcich druhov sa ale určuje náročne, je to práca pre špecialistov.
 V rámci kreslenia na predmete morfológia živočíchov nekladieme dôraz na
úplnom určení živočícha (rod, druh), stačí len približné určenie (samozrejme,
v rámci odbornej a nie laickej klasifikácie a názvoslovia); lepšie je uviesť
101
meno širšej skupiny, ako použiť nesprávny názov (napr. absencia tukovej
plutvičky u ryby a prítomnosť zmyslových „fúzov“ prezrádzajú, že sa určite
nejedná o pstruha (lososotvará ryba), ale o zástupcu kaprotvarých rýb.
 Nie je nevyhnutné mať výtvarné či technické zručnosti na to, aby obrázok bol
hodnotný; vždy je ale podstatná snaha o precíznosť a dôslednosť, presnosť v
znázorňovaných štruktúrach. Každá línia má svoj druhovo špecifický
charakter, ktorý je potrebné pochopiť a snažiť sa ho zachytiť.
Kresliť ešte i dnes rukou?
 Moderná technika ponúka veľa možností, ale pri kresbe morfologických

štruktúr je potrebné k nim pristupovať opatrne. Grafické programy ponúkajú
viacero možností, ako obrázok kresliť a upravovať. Obrázok kreslený
počítačovou grafikou je spravidla umelý, „neživý“, technický, skresľuje
realitu často viac ako neistý ťah rukou. Hoci sa zdá byť trendom, nájdeme ho
v mnohých publikáciách, niekedy i odborných.
Náčrt a definitívny obrázok
 Prvým výsledkom pozorovania a kreslenia je pracovný náčrt tvorený prvými

ťahmi ceruzkou, založený na zbežnom prehliadnutí objektu, spravidla jeho
realizácia trvá niekoľko minút.
 Do náčrtu je vhodné robiť si poznámky, komentáre k spôsobu pozorovania,
kroky pri preparácii a pod. a zároveň si urobiť jasno, čo a akým spôsobom
nakresliť.
 Uprednostňujeme kontrastnú, čiernobielu kresbu (prípadne tieňovaná
odtieňmi sivej). Takéto znázornenie umožňuje lepšie vybrať a zvýrazniť
dôležité detaily (selektívne zjednodušenie kresby).
 Vo výnimočných prípadoch, keď je farebný zdroj napr. druhovo špecifický
(napr. výrazne sfarbený živočích), alebo sa študuje jeho komunikačný
význam (etológia, sociobiológia), je možné do kresby použiť viacero farieb.
Prečo kresliť podľa skutočného objektu a nie podľa knihy (internetu)?
 Potreba preštudovať si dostupné zdroje informácií o pozorovanom

živočíchovi a vybraných štruktúrach je dôležité. Literárne zdroje nás môžu
naučiť ako pozorovať a pochopiť štruktúry, spoznať ich význam.
 Akonáhle sú kresby z iných zdrojov (internet, kniha a podobne)
zakomponované do kresby, výsledok možno považovať buď za plagiát
(porušenie autorských práv), alebo za neexistujúci objekt, akúsi skladačku z
rôznych zdrojov. Výsledkom je karikatúra objektu, napr. nakresliť oko
kobylky je zaujímavý nápad, ale bežnou mikroskopickou technikou a za
102
krátky čas nezvládnuteľný; výber objektu teda potrené zmeniť, nie dolepiť
vlastné pozorovanie obrázkami z iných zdrojov.
Niekoľko príkladov (ne)správne zvládnutých kresieb živočíchov
Príklad 1: salamandra škvrnitá: Je to atraktívny živočích, voľným okom dobre

pozorovateľný, ale je chránený, jedince zrazené na ceste sú zvyčajne deformované;
možno si urobiť fotodokumentáciu živého jedinca (nie z internetu!) a hlavne
porozmýšľať, aké detaily sú dostupné k pozorovaniu a kresleniu. Zvolený živočích je
teda použiteľný len obmedzene, uvedená kresba je nezvládnutá, navyše prevzatá z
literatúry, nekorešponduje s doloženým uhynutým jedincom! (Zdroj: študentská
práca k zápočtu).
103
Príklad 2: bystruška fialová: Je to zaujímavý živočích, s členitým telom, s
mnohými štruktúrami pozorovateľnými pod stereoskopickým mikroskopom. Napriek
tomu, patrí k chráneným živočíchom, preto manipulácia s ňou je obmedzená (možno
použiť napr. zbierkový materiál, prípadne jedince uhynuté, nájdené v pivnici a pod.).
Odporúčame zvoliť si iného dostupného zástupcu chrobákov. Kresba je precízne
vypracovaná ako celkový pohľad z dorzálnej strany, ďalším obrázkom by mal byť
vhodne zvolený detail niektorej štruktúry (Zdroj: študentská práca k zápočtu).
104
Príklad 3: lebka srnca: Lebka srnca predstavuje veľký, členitý a pomerne ľahko
dostupný (možnosť zapožičania od poľovníkov) objekt s množstvom detailov,
ktorým sa v rámci kreslenia možno venovať. Parohy sú zároveň vždy jedinečné a
podobne ako sa zuby menia vekom, sú na nich časté abnormality, čo porovnaním
viacerých lebiek môže poskytnúť vďačný materiál na kresbu. Nevýhodou môže byť
nekompletnosť materiálu (chýbajú často tvárové kosti, zuby, spodná čeľusť, niekedy
je trofej upravená spílením a pod.), čo je potrebné mať na pamäti. Uvedená kresba je
dobre zvládnutá, hoci pozorovanie zastalo na konštatovaní známych skutočností.
Kresbe chýba mierka kresby, väčšia motivácia a snaha nájsť niečo (aspoň
subjektívne) nové (Zdroj: študentská práca k zápočtu).

105
Príklad 4: zadná končatina a ústne orgány včely: Príklad úspešného zvládnutia
voľby a kresby detailov: končatiny hmyzu včely (nohy, ústne orgány); kresbe
predchádzala preparácia končatín (stačí v podobe dočasného mikroskopického
preparátu), potrebujeme len podložné sklíčko, krycie sklíčko a glycerín, alebo
kyselinu mliečnu (Zdroj: študentská práca k zápočtu).

106
Príklad 5: bzdocha ako príklad kompilátu: Obrázok bol výsledkom obtiahnutia
obrysov ilustrácie z internetového zdroja, teda je kompilátom. Obrázok nezodpovedá
pozorovanému jedincovi. Pre porovnanie originálna kresba toho istého živočícha.
Prvky asymetrie vzniknuté zosušením objektu vypovedajú o jeho originalite a
obrázok zodpovedá objektu (konkrétnemu jedincovi). (Zdroj: študentská práca k
zápočtu).
107

108
Príklad 6: lienka ako príklad pracovného náčrtu: Ventrálny pohľad na lienku
(Harmonia sp.). Kresba ako pracovný náčrt obstojí, ale ako definitívna kresba nie,
pretože má technické a obsahové nedostatky. Technické nedostatky sú zjavné: málo
kontrastná kresba ceruzkou na pauzák, roztrasené línie, nedostatočný popis obrázku;
obsahové nedostatky: telo je nakreslené nesúmerne, v zlých proporciách (zalomenie
bočnej línie pri lienkach nenájdeme), rovnako i končatiny a jednotlivé články
končatín, tykadlá nezodpovedajú skutočnosti (Zdroj: študentská práca k zápočtu).
109
Príklad 7: bystruška fialová ako príklad použitia skladania obrázkov: Obrázok
bol poskladaný z originálnej ľavej polovice, ku ktorej bola zrkadlovo skopírovaná tá
istá polovica, vznikol tak symetrický, ale nereálny obrázok. Aj bilaterálne súmerné
živočíchy majú v detailoch narušenú symetriu. Využitie jednoduchších aj
sofistikovanejších softvérových možností často vedie ku vzniku umelých produktov.
110
LABORATÓRNE PROTOKOLY – PRAKTICKÁ ČASŤ
CVIČENIE 1. TVAR A SYMETRIA TELA
Cieľ: Naučiť sa definovať základné pravidlá symetrie a poznať jednotlivé

typy súmernosti. Poznať všeobecné pojmy popisujúce tvar tela a
symetriu, polohu orgánov, analógie a homológie.
Pomôcky: dermoplastické preparáty živočíchov, preparáty hubiek, hmyzu,

schránky ostnatokožcov, alebo fotografie*, zoologický náčrtník,
písacie a kresliace potreby.
*
Poznámka: za predpokladu, že nie je k dispozícii skutočný zbierkový materiál, je
možné použiť aj kvalitné obrázkové a fotografické dokumenty
živočíchov na nácvik definovania typu súmernosti živočícha a
opísania základných smerov a pojmov promorfológie.
Úloha 1 Definovanie súmernosti živočícha na preparátoch (obrázkoch) a

opísanie základných osi a rovín symetrie a článkovanosti tela
Postup: Zvoľte si vhodný objekt, resp. obrázok (na všetky štyri typy symetrie:
asymetria, guľovitá, lúčovitá a dvojstranná súmernosť) na
pozorovanie a opísanie súmernosti živočícha. Schematicky si ho
načrtnite do pracovného zošita a zakreslite jednotlivé osi a roviny
súmernosti (symetrie). V prípade dvojstranne súmerných živočíchov
definujte aj jednotlivé smery a opíšte ich telesné výrastky odbornou
terminológiou.
Nákres:
111
CVIČENIE 2. KRYCIA A OPORNÁ SÚSTAVA BEZSTAVOVCOV
Cieľ: Pozorovať a charakterizovať kryciu a opornú sústavu bezstavovcov,

jej typické vonkajšie morfologické znaky slúžiace k rozlíšeniu
spôsobu jej života, spôsobu príjmu potravy, spôsobu pohybu a
podobne. Získať praktické poznatky o morfológii, biológii a ekológii
vybraného druhu a poznať všeobecné pojmy týkajúce sa krycej a
opornej sústavy.
Pomôcky: schránky dierkavcov (Foraminifera), ulity (lastúry) mäkkýšov

(Mollusca) – celé alebo ich úlomky, vonkajšia kostra (kutikula)
bezstavovca: kôrovce (Crustacea), rôzny hmyz (Insecta), alebo trvalé
preparáty časti tiel vonkajšej kutikuly (končatiny, ústne orgány,
krídla, tykadlá), preparačná miska, preparačné nástroje, kadička s
vodou, Petriho miska, špendlíky, stereoskopická lupa, mikroskop a
potreby na mikroskopovanie, zoologický náčrtník, písacie a kresliace
potreby, ochranné pomôcky (chirurgické rukavice, pracovný plášť),
posuvné meradlo.
Úloha 1 Pozorovanie vonkajšej štruktúry ulity (lastúry) mäkkýšov
Postup: Pozorujte voľným okom jednotlivé časti ulity (lastúry) mäkkýšov a do

pracovného zošita si schematicky zakreslite celkový tvar a ich
jednotlivé časti a opíšte ich. Zistite, či je schránka pravotočivá, alebo
ľavotočivá a zaznamenajte základné biometrické rozmery ulity
(výška, šírka), ako aj rozmery ústia (výška, šírka).
Nákres:
112
Úloha 2 Pozorovanie vonkajšej štruktúry kutikuly hmyzu
Postup: Vypreparujte jednotlivé časti kutikuly (končatiny, tykadlá, ústne

orgány, krídla hmyzu resp. použite trvalé preparáty) a pozorujte ich
pod stereoskopickou lupou, alebo pod mikroskopom. Do pracovného
zošita si schematický zakreslite ich jednotlivé časti a opíšte ich.
Nákres:
113
CVIČENIE 3. KRYCIA A OPORNÁ SÚSTAVA STAVOVCOV
Cieľ: Pozorovať a charakterizovať kryciu a opornú sústavy stavovcov, jej

typické vonkajšie morfologické znaky slúžiace k rozlíšeniu spôsobu
jej života, spôsobu príjmu potravy, spôsobu pohybu a podobne.
Získať praktické poznatky o morfológii, biológii a ekológii vybraného
druhu a poznať všeobecné pojmy týkajúce sa krycej a opornej
sústavy.
Pomôcky: rohovinové deriváty pokožky (perie, šupiny, chlpy, vlasy, kopytá

rohy), kostenné štruktúry (kosti, lebky, parožie), stereoskopická lupa,
mikroskop a potreby na mikroskopovanie, zoologický náčrtník,
písacie a kresliace potreby, ochranné pomôcky, posuvné meradlo.
Úloha 1 Pozorovanie stavby stavcov
Postup: Pozrite si trvalý osteologický preparát rôznych typov stavcov a

zakreslite si rôzne typy stavovca.
Opis: Podľa stavby tela stavca rozlišujeme päť typov stavcov: amficélne
(ryby, hatérie), procélne (žaby), opistocélne (mloky), heterocélne
(vtáky) a platycélne (cicavce).
Nákres:
114
Úloha 2 Pozorovanie stavby vtáčieho peria
Postup: Použite pero, ktoré prirodzene vypadlo a našli ste ho v prírode.

Položte ho na podložné sklíčko a pozorujte lupou, prípadne pozorujte
trvalý preparát peria z akéhokoľvek iného druhu vtáka. Zakreslite
celkový tvar a určite jej typ. Pokiaľ budú v skupine (triede) rôzne typy
peria, zakreslite všetky a na záver opíšte rozdiely medzi nimi. Pokúste
sa pozorovať lupou (mikroskopom) aj mikroskopickú štruktúru peria,
ktorú si zakreslite.
Nákres:
Úloha 3 Pozorovanie srsti (chlpov) cicavcov
Cieľ: Pozorovať štruktúru jednotlivých typov srsti a chlpov.
Postup: Pinzetou uvoľníte srsť z kože (resp. iný typ chlpu – hmatový a pod.),
položte ho na podložné sklíčko a pozorujte lupou (alebo pridajte vodu,
prikryte druhým podložným sklíčkom a pozorujte pod mikroskopom).
Prípadne pozorujte trvalý preparát srsti (chlpu) z akéhokoľvek iného
druhu cicavca. Zakreslite jej celkový tvar a určite jej typ. Pokiaľ budú
v skupine (triede) rôzne typy srsti (chlpov), zakreslite všetky a na
záver opíšte rozdiely medzi nimi.
Nákres:
115
Úloha 4 Pozorovanie lebiek a chrupu cicavcov
Cieľ: Pozorovať a zistiť štruktúru chrupu a zloženie jednotlivých typov

zubov skúmaného cicavca.
Pomôcky: vypreparovaná lebka hlodavca (l. potkan, l. myš, veverica a pod.),

mäsožravca (domáca mačka, d. pes, kuna, lasica, líška a pod.),
dvojitozubca (zajac, králik), prežúvavca (srnec lesný, jeleň lesný, ovca
domáca, koza domáca a pod.), atlasy cicavcov, zoologický náčrtník,
chirurgické rukavice, posuvné meradlo, písacie a kresliace potreby
Postup: Schematicky si nakreslite do laboratórneho protokolu lebku

študovaného živočícha a v chrupe farebne rozlíšte jednotlivé druhy
zubov. Určte, o ktorý základný typ chrupu ide (mäsožravý, hlodavý,
všežravý alebo vysoko špecializovaný bylinožravý typ). Ktoré druhy
zubov sa vyskytujú v predložených čeľustiach a lebkách? Ktoré zuby
chýbajú v čeľustiach? Určte, či je chrup úplný, alebo neúplný. Určte a
zapíšte zubný vzorec predloženého živočícha.
Nákres:
116
CVIČENIE 4. POZOROVANIE VONKAJŠEJ A VNÚTORNEJ STAVBY
DÁŽĎOVKY ZEMNEJ (LUMBRICUS TERRESTRIS)
Cieľ: Pozorovať a charakterizovať dážďovku zemnú (Lumbricus terrestris),

jej typické vonkajšie morfologické znaky slúžiace k rozlíšeniu
spôsobu jej života, spôsobu príjmu potravy a podobne. Získať
praktické poznatky o morfológii, anatómii a biológii vybraného druhu
obrúčkavca.
Pomôcky: usmrtená dážďovka, preparačná miska, kadička s vodou, Petriho

miska, preparačné nástroje, špendlíky, stereoskopická lupa, mikroskop
a potreby na mikroskopovanie, posuvné meradlo, lupa, atlasy na
určovanie obrúčkavcov, histologické preparáty, zoologický náčrtník,
písacie a kresliace potreby, ochranné pomôcky (chirurgické rukavice,
pracovný plášť).
Úloha 1 Pozorovanie vonkajšieho tvaru tela a celkového zafarbenia

dážďovky zemnej
Postup: Pozrite si vonkajší tvar dážďovky, definujte a opíšte brušnú a

chrbtovú časť tela, tiež hlavový a chvostový koniec. Definujte
postavenie úst a pohlavného vývodu, exkrečných pórov. Schematicky
zakreslite a popíšte jednotlivé štruktúry.
Nákres:
117
Úloha 2 Vnútorná anatomická stavba dážďovky zemnej
Postup: Usmrtenú dážďovku najprv opláchnite v soľnom roztoku, ktorý dobre

rozpúšťa hlien a upevnite ju pomocou špendlíkov na preparačnej
miske tak, aby bola chrbtovou stranou hore. Fixujte ju na hranici
medzi 1 a 2 telesným článkom a pred zadným koncom tela. Jemnými
nožnicami (skalpelom) prestrihnite (prerežte) kožnú svalovinu od
zadného konca smerom dopredu, asi 1 mm napravo alebo naľavo od
chrbtovej cievy. Dávame pozor, aby sme neprestrihli (neprerezali)
chrbtovú cievu alebo pod ňou ležiace črevo (odzadu až k 20. článku),
nepoškodili pohlavné orgány (v 9. až 15. článku) a článok s
mozgovým gangliom. V zadnej časti tela striháme (režeme) trochu
stranou od chrbtovej cievy. Rozstrihnutú telesnú stenu (pokožku a
podkožný svalový vak) odklopíme opatrne nabok (ale nenapíname
priveľmi) a pripevníme špendlíkmi tak, aby orgány v článkoch
nezaujali neprirodzenú polohu. Jednotlivé články sú vo vnútri tela
navzájom oddelené prepážkami (dissepimenty), ktoré prestrihneme
(prerežeme). Sú tesne pri kožnej svalovine v podobe jemných
membrán s otvormi, takže telesné články nie sú celkom od seba
oddelené a upevňujú sa na črevo a na telesnú stenu. Chýbajú len v
niekoľkých predných článkoch. Vznikli z coelomových vačkov a
dávajú základ výstelke telesnej dutiny (peritoneu). Na brušnej strane
majú prepážky otvor, ktorým prechádza nervová páska a cieva, a tiež
coelomová tekutina s voľnými bunkami (coelomocyty) z jedného
článku do druhého. Coelomová tekutina napína svalový vak a
spolupôsobí pri pohybe. Potom vezmeme pripravenú kadičku s vodou
a nalejeme ju do Petriho misky, do ktorej opatrne prenesieme celú
dážďovku alebo len vnútorné orgány. Voda zlepší viditeľnosť, obmyje
prípadné nečistoty uvoľnené pri rozstrihávaní telesnej steny a navyše
všetky orgány nadľahčí. Takto je možné pozorovať odhalené orgány,
ktoré schematicky zakreslite a popíšte jednotlivé štruktúry.
118
Nákres:
Úloha 3 Pozorovanie priečneho rezu telom
Postup: Použite trvalé histologické preparáty. Schematický zakreslite a

popíšte jednotlivé štruktúry.
Nákres:
119
SLIZOVCA IBERSKÉHO (ARION LUSITANICUS)
Cieľ: Pozorovať a charakterizovať nahého slimáka (slizovca iberského),

jeho typické vonkajšie morfologické znaky slúžiace k rozlíšeniu
spôsobu jeho života, spôsobu príjmu potravy. Získať praktické
poznatky o morfológii, biológii a ekológii vybraného druhu nahého
slimáka.
Pomôcky: usmrtený slimák (slizovec), preparačná miska, kadička s vodou,

Petriho miska, preparačné nástroje, špendlíky, stereoskopická lupa,
mikroskop a potreby na mikroskopovanie, posuvné meradlo, lupa,
atlasy na určovanie mäkkýšov, zoologický náčrtník, písacie a
kresliace potreby, ochranné pomôcky (chirurgické rukavice, pracovný
plášť).
Úloha 1 Pozorovanie vonkajšieho tvaru tela a celkového zafarbenia

slizovca iberského
Postup: Pozrite si vonkajší tvar slimáka (slizovca iberského). Definujte a

opíšte brušnú a chrbtovú časť tela, tiež hlavový a chvostový koniec.
Definujte postavenie dýchacieho otvoru, úst a pohlavného vývodu;
zafarbenie a na základe vonkajšej morfológie sa pokúste
charakterizovať základnú biológiu a ekológiu skúmaného druhu.
Nákres:
120
Úloha 2 Vnútorná anatomická stavba slizovca iberského
Postup: Usmrteného slizovca položte do preparačnej misky brušnou stranou a

upevnite ho špendlíkmi. Hlavová časť smeruje od pitvajúceho, aby
bolo zrejmé, kde je pravá a ľavá časť tela (t.j. pravá strana pitvajúceho
a pitvaného objektu je rovnaká). Ostrým koncom nožníc (skalpelom)
opatrne strihajte (režte) dvomi smermi. Prvý strih (rez) vedieme po
ľavej strane od chvostovej časti až ku hlavovému konci, a tento strih
(rez) bude končiť tesne za tykadlami. Druhý strih (rez) povedieme
kolmo na prvý strih a bude krátky. Prestrihneme ním kožu tesne za
tykadlami. Potom otvoríme telesnú dutinu a kožu zafixujeme
pomocou špendlíkov k pitevnej podložke. Strih vedieme po ľavej
strane pretože na pravej strane sú orgány, ktoré by sme mohli
prerezať. Oba strihy (rezy) musia byť dostatočne hlboké, aby
dokonale prešli kožou i svalovou vrstvou. Ak však budú príliš hlboké
môžu narušiť vnútorné orgány. Teraz máme pred sebou obnažené
orgány, ktoré opatrne uvoľníme preparačnou ihlou. Potom vezmeme
pripravenú kadičku s vodou a nalejeme ju do Petriho misky, do ktorej
opatrne prenesieme vnútorné orgány. Voda zlepší viditeľnosť, obmyje
prípadné nečistoty uvoľnené pri rozstrihávaní telesnej steny a navyše
všetky orgány nadľahčí. Po prenesení je možné pozorovať odhalené
orgány. Pitva bude zakončená vybraním rohovinovej čeľuste a raduly;
a ich prehliadkou pod binokulárnou lupou resp. mikroskopom (pozri
úloha 3).
Nákres:
121
Úloha 3 Pozorovanie rohovinovej čeľuste a jazykovej pásky (raduly)
slizovca iberského
Postup: Vypreparujte ústne orgány slimáka – rohovinovú čeľusť a chrupkovitý

jazýček s jazykovou páskou (radulou), položte ju na podložné sklíčko
a pozorujte lupou (alebo pridajte vodu, prikryte druhým podložným
sklíčkom a pozorujte pod mikroskopom). V prípade, že sa vám
nepodarí vypreparovať ústne orgány, môžete použiť aj trvalý preparát.
Zakreslite ich celkový tvar.
Nákres:
122
RYBY
Cieľ: Pozorovať a charakterizovať rybu, jej typické vonkajšie a vnútorné

morfologické znaky slúžiace k rozlíšeniu spôsobu jej života, spôsobu
príjmu potravy a sfarbenie. Získať praktické poznatky o morfológii,
biológii a ekológii vybraného druhu ryby.
Pomôcky: usmrtená ryba, preparačná miska, preparačné nástroje, špendlíky,

stereoskopická lupa, mikroskop a potreby na mikroskopovanie,
kadička s vodou, Petriho miska, posuvné meradlo, lupa, atlasy rýb,
zoologický náčrtník, písacie a kresliace potreby, ochranné pomôcky
(chirurgické rukavice, pracovný plášť).
Úloha 1 Pozorovanie vonkajšieho tvaru tela a celkového zafarbenia ryby a

jej biometria
Postup: Pozorujte vonkajší tvar ryby, postavenie úst a jednotlivých plutiev,

zafarbenie a na základe vonkajšej morfológie sa pokúste
charakterizovať základnú biológiu a ekológiu skúmaného druhu ryby.
Tiež zaznamenajte základné biometrické rozmery dĺžky tela a plutiev.
Nákres:
123
Úloha 2 Pozorovanie šupín a lúčov rýb
Postup: Pinzetou uvoľníte šupinu, položte ju na podložné sklíčko a pozorujte

lupou (alebo pridajte vodu, prikryte druhým podložným sklíčkom a
pozorujte pod mikroskopom). Na pozorovanie môžete použiť aj trvalý
preparát. Zakreslite jej celkový tvar a určte jej typ (cykloidná,
ktenoidná, ganoidná). Pozorujte i šupinu z oblasti bočnej čiary a
opíšte rozdiely, ktoré nakoniec zhrniete v závere. Pokiaľ budú v
skupine (triede) rôzne typy šupín, zakreslite všetky a na záver opíšte
rozdiely medzi nimi. Zároveň počítajte šupiny v bočnej čiare a šupiny
nad a pod bočnou čiarou. Rovnako pozorujte aj tvrdé a mäkké lúče v
plutvách a zapíšte jednotlivé počty pre jednotlivé plutvy.
Nákres:
Úloha 3 Vnútorná anatomická stavba – pitva ryby
Postup: Usmrtenú rybu položte do preparačnej misky na pravý bok a upevnite

špendlíkmi. Hlavová časť smeruje od pitvajúceho, aby bolo jasné, kde
je pravá a ľavá časť tela (t.j. pravá strana pitvajúceho a pitvaného
objektu je rovnaká). Ostrým koncom nožníc (skalpelom) zabodnite
pod análnu plutvu a opatrne strihajte (režte) stredom brucha smerom
ku hlave až po okraj skrel a žiabrový otvor. Prestrihnutú stenu tela
nadvihnite pinzetou a opatrne strihajte nožnicami (skalpelom) naprieč
hneď za hlavou smerom ku chrbtu. Podobne urobte rez od análneho
otvoru ku chrbtu. Nakoniec spojte oba konce priečnych strihov
druhým pozdĺžnym strihom (rezom) vedeným súbežne s chrbticou.
Potom odstráňte celú ľavú časť telesnej steny. Odstrihnite ešte skrelu
a pozorujte uloženie vnútorných orgánov, ktoré si zakreslite.
124
Nákres:
Úloha 4 Žiabrové oblúky – dýchacie orgány a pažerákové zuby rýb
Postup: Vypreparujte všetkých päť párov žiabrových oblúkov a zakreslite si

zloženie prvých štyroch žiabrových oblúkov, ktoré slúžia na
okysličovanie a piaty pár premenený na kostený útvar nesúci tzv.
pažerákové zuby.
Opis: V ústach na čeľustiach má väčšina rýb jednoduché háčikovité zuby,

ktoré sú výraznejšie a silnejšie u dravých druhov. Zuby môžu vyrastať
aj na iných kostiach. Kaprovité ryby zuby nemajú a ich funkciu
nahrádzajú tzv. pažerákové zuby (dentes pharyngei), vývojovo
premenený 5 žiabrový oblúk. Počet a usporiadanie sú druhovo
špecifické a slúžia ako dôležité determinačné znaky.
Nákres:
125
VTÁČIEHO TELA
Cieľ: Pozorovať a charakterizovať pozorovaného vtáka (podľa druhu), jeho

typické vonkajšie morfologické znaky slúžiace k rozlíšeniu a spôsobu
jeho života, spôsobu príjmu potravy teda jeho biológiu a ekológiu.
Uskutočniť pitvu a pozorovať vnútorné orgány vybraného druhu
vtáka.
Pomôcky: uhynutý vták* (nezabíjame!!!, v zmysle zákona č.543/2002 zo Zb.

zákonov o ochrane prírody a krajiny), preparačná miska, preparačné
nástroje, kadička s vodou, Petriho miska, špendlíky, stereoskopická
lupa, mikroskop a potreby na mikroskopovanie, ochranné pomôcky
(chirurgické rukavice, pracovný plášť), lupa, atlasy vtákov,
zoologický náčrtník, posuvné meradlo, písacie a kresliace potreby.
Úloha 1 Pozorovanie vonkajšej stavby vtáčieho tela a biometria
Cieľ: Na základe vonkajšej morfológie charakterizovať základnú biológiu a

ekológiu skúmaného druhu vtáka. Zistiť základné biometrické
rozmery tela a opísať operenie (pernice, nažiny, typy peria, sfarbenie a
podobne).
Postup: Vtáka odperte krátkymi trhnutiami za perie v smere ich rastu, lebo
koža je tenká a ľahko sa poškodí. Zakreslite v pracovnom protokole
do obrysu tela vtáka z chrbtovej i brušnej strany tela operené (tzv.
pernice – pterylae) a neoperené (tzv. nažiny – apteria) časti.
Poznámka: Meranie dĺžok jednotlivých častí závisí od skupiny vtákov (t.j. rôzny
spôsob merania u dravých, spevavých, hrabavých, vodných vtákov a
pod.), bližšie informácie v príslušnej zoologickej literatúre.
126
Nákres:
Úloha 2 Vnútorná stavba vtáčieho tela
Postup Hlavová časť smeruje od pitvajúceho, aby bolo jasné, kde je pravá a
ľavá časť tela (t.j. pravá strana pitvajúceho a pitvaného objektu je
rovnaká). Ostrým skalpelom (nožnicami) jemne rozrežte (odstrihnite)
kožu od začiatku až po koniec prsnej kosti. Rez predlžíte až k hlave a
na druhej strane až po kloaku. Kožu na oboch stranách stiahnite nabok
a upevnite ju na pitevnej miske špendlíkmi. Potom pozorujte niektoré
orgány uložené pod kožou na brušnej strane tela.
Od hlavy zostupuje priedušnica (trachea) vystužená chrupkovitými
prstencami. Pod ňou je uložený hltan (oesophagus), ktorý sa
niektorým druhom (napr. holubovitým) rozširuje v hrvoľ (ingluvies).
Na hrudi vynikajú mohutné lietacie svaly.
Ak je vyvinutý hrvoľ, opatrne vypreparujte jeho zadný koniec od
hrude a pod ním si pozrite medzikľučný vzdušný vak (saccus
clavicularis), ktorého dva tenkostenné výbežky (diverticula axillaria)
sú umiestnené medzi vidlicou (furcula) kľučnej kosti. Vlastné
nepárové telo medzikľučného vzdušného vaku je uložené v hrudnej
dutine. Na oboch bokoch krku sú dva krčné vzdušné vaky (saccus
cervicalis).
Na prsnej kosti je umiestnený mohutný sťahovač krídla tzv. veľký
hrudný sval (musculus pectoralis major) a pod ním zdvíhač krídla tzv.
hlboký prsný sval (musculus supracoracoideus). Aby ste si mohli obe
svaly prehliadnuť a pozorovať ich funkciu, odrežte veľký hrudný sval
od jeho úponu na prsnej kosti, ale ponechajte šľachovitý úpon na
ramennej kosti. Pod ním sa nachádza hlboký prsný sval. Rovnako ho
127
uvoľnite ako veľký sval a pomocou pinzety uchopte a striedavo za
svaly potiahnite, čím si overíte ich antagonistickú funkciu.
Odstrihnite obojstranne prsnú kosť po jej obvode, v mieste hrudníka
prestrihnite asi v polovici rebrá, vpredu prestrihnite silnými nožnicami
kosti krkavčiu a kľúčnu čo najbližšie ramenného kĺbu. Zdvihnite
odstrihnutú časť a odoberte ju, aby ste mohli pozorovať orgány
umiestnené v hrudnej a brušnej dutine.
Pozorujte uloženie mohutného srdca v osrdcovníku, pľúca, zvyšky
rozstrihnutých predohrudných (sacci thoraci craniales) a
zadohrudných vzdušných vakov (sacci thoraci caudales),
hnedočervenú pečeň pod srdcom kryjúcu svalnatý žalúdok, z ktorého
vychádza dvanástník tvaru U. V kľučke dvanástnika je zavesená
podžalúdková žľaza (pankreas). K zadnému koncu okraja žľaznatého
žalúdka sa pripája slezina (lien). Pozorujte i uloženie čriev. Po
nadvihnutí čriev, obličky (renes), nad ktorými sú uložené pohlavné
žľazy.
Poznámka: Pre bližšie podrobnosti o anatomickej štruktúre jednotlivých

orgánových sústav pozrite priložené obrázky a príslušnú
špecializovanú literatúru.
Nákres:
128
CVIČENIE 8. POZOROVANIE A STAVBA SLEPAČIEHO VAJCA,
SAMIČEJ POHLAVNEJ BUNKY
Cieľ: Pozorovať a charakterizovať pohlavné bunky na príklade slepačieho

vajca. Zistiť jeho typické vonkajšie morfologické znaky, zafarbenie a
zloženie. Pozorovať jeho vnútornú štruktúru.
Pomôcky: čerstvé slepačie vajce, preparačná miska, preparačné nástroje, ocot (8

% kyselina octová), stereoskopická lupa, mikroskop a potreby na
mikroskopovanie, kadička s vodou, Petriho miska, lupa, zoologický
náčrtník, písacie a kresliace potreby.
Úloha 1 Vonkajšia štruktúra a zafarbenie škrupiny vajca sliepky domácej
Cieľ: Pozorovať celkový tvar slepačieho vajca a rozlíšiť jeho jednotlivé

póly. Pozorovať sfarbenie, hrúbku škrupiny z čerstvého vajca a
škrupinu z vyliahnutého vajca (za predpokladu, že je k dispozícii).
Dokázať, že škrupina je tvorená z uhličitanu vápenatého (CaCO3) a
obsah vajca je tvorený predovšetkým z bielkovín.
Postup: Dôkazy bielkovín sa uskutočňujú napríklad dvomi chemickými

(farebnými reakciami) – biuretová reakcia (1 ml roztoku bielka vo
vode pridáme 1 ml roztoku KOH. Potom opatrne po kvapkách
pridávame roztok CuSO4. výsledkom je sfarbenie do fialova) a
xanthoproteinová reakcia (trochu vaječného bielka nalejeme do
skúmavky a pridáme 1 ml koncentrovanej kyseliny dusičnej –
výsledkom je sfarbenie do žlta). Ďalším spôsobom je jednoduchá
denaturácia – funkcia bielkovín je ovplyvnená ich štruktúrou.
Bielkoviny sú veľmi citlivé na teplo a pri vyšších teplotách (asi 50°C)
dochádza k ich poškodzovaniu a tým dôjde k strate ich funkcie. Za
vyšších teplôt sa môžu i zrážať, t.j. dochádza k denaturácii bielkovín.
K denaturácii dochádza i vplyvom látok s vysokým, alebo nízkym pH,
alebo prostredníctvom roztokov niektorých solí (napr. solí ťažkých
kovov).
Do sklenenej kadičky (zaváraninovej fľaše) nalejeme ocot a vložíme

vajce. Po dvoch dňoch pozorujeme výsledok. Pevná škrupina vajíčka,
ktorá obsahuje uhličitan vápenatý sa celkom rozpustila v octe. Pri
129
reakcii vznikla v roztoku soľ kyseliny octovej – octan vápenatý, voda
a unikali bublinky oxidu uhličitého. Vajíčko zostalo obalené len
blankou, dá sa ľahko stisnúť.
Rovnice reakcie: CaCO3 +2 CH3COOH → (CH3COO)2Ca + H2O).
Nákres:
Úloha 2 Vnútorná štruktúra slepačieho vajca: papierové blany, vzduchová

bublina, bielok a žĺtok
Cieľ: Pozorujte jednotlivé časti po postupnom odstránení jednotlivých

obalov
Postup: Odstráňte časť škrupiny vajca na tupom konci, kde sa nachádza

vzduchová bublina. Obstrihnite otvorom papierovú blanu a pozorujte
polohu zárodočného terčíka. Nakoniec obsah vajca vylejte do Petriho
misky a pozorujte jednotlivé časti riedky a hustý bielok pútka, žĺtkové
obaly a žĺtok.
Nákres:
130
TELA A BIOMETRIA LABORATÓRNEHO POTKANA (L. MYŠI)
Cieľ: Pozorovať a charakterizovať pozorovaného cicavca* (l. potkan, l.

myš), t.j. jeho typické vonkajšie morfologické znaky slúžiace k
rozlíšeniu spôsobu života teda jeho biológii a ekológii
Pomôcky: l. potkan (l. myš, alebo iný druh cicavca), preparačná miska,
preparačné nástroje, špendlíky, stereoskopická lupa, mikroskop a
potreby na mikroskopovanie, kadička s vodou, Petriho miska, lupa,
atlasy cicavcov, zoologický náčrtník, ochranné pomôcky (chirurgické
rukavice, pracovný plášť), posuvné meradlo, písacie a kresliace
potreby.
Úloha 1 Pozorovanie vonkajšej morfológie a biometria cicavca:

laboratórneho potkana (l. myši )
Cieľ: Na základe vonkajšej morfológie sa pokúste charakterizovať základnú

biológiu a ekológiu skúmaného druhu cicavca. Zistite základné
biometrické rozmery tela a opíšte osrstenie (typ srsti, sfarbenie a
podobne). Rovnako zaznamenajte základné somatické miery.
Poznámka: Meranie dĺžok jednotlivých častí závisí od skupiny cicavcov (t.j.

rôzny spôsob merania u hlodavcov, mäsožravcov, kopytníkov a pod.),
bližšie informácie pre biometriu jednotlivých druhov pozrite v
špecializovanej príslušnej literatúre.
Nákres:
131
Úloha 2 Vnútorná anatomická stavba cicavca: pitva laboratórneho
potkana (l. myši)
Cieľ: Pozorovať a zistiť vnútornú stavbu tela skúmaného cicavca.
Postup: Usmrteného l. potkana (l. myš) položte do preparačnej misky na

chrbtovú stranu tela a upevnite končatiny špendlíkmi k podložke
misky. Hlavová časť smeruje od pitvajúceho, aby bolo zrejmé, kde je
pravá a ľavá časť tela (t.j. pravá strana pitvajúceho a pitvaného
objektu je rovnaká). Srsť v strednej časti brušnej strany navlhčite a
rozčešte ju do strán. Nožnicami (skalpelom) roztrhnite kožu od penisu
(klitorisu) po bradu, nastrihnite kožu na predných i zadných
končatinách. Kožu vypreparujte a prišpendlite po stranách (všimnite
si, že koža prirastá k telu po celej ploche podkožným väzivom (kde sa
ukladá zásobný tuk) a kožnými svalmi. U dospelých samíc sa pod
brušnou kožou nachádza 6 párov mliečnych žliaz.
Od konca prsnej kosti k panve sa tiahne priamy brušný sval (musculus
rectus abdominis), rozdelený v strede väzivovým pruhom tvoriacim v
svale bielu čiaru (linea alba). Brušný sval je priečne rozčlenený na
kratšie úseky šľachovými vpismi (inscriptiones tendineae). Na bokoch
vybiehajú šikmé vonkajšie svaly brušné (m. obliquus externus). Od
prsnej kosti na prednú končatinu prebieha sval prsný (m. pectoralis).
Bočne na hrudníku je zubkovito rozčlenený ventrálny sval pílovitý
(m. serratus ventralis). Ventrálnu stranu krku tvorí podkožný sval
krčný (m. platysma myoides). Na povrchu ho pokrýva krčný pruh
(fascia coli). Po stranách krku prebieha od hrudnej kosti k uhlu dolnej
čeľusti sťahovač dolnej čeľusti (m. sternomandibularis). Pre hlodavce
je obzvlášť typický sval žuvací (m. masseter), upínajúci sa na dolnú
čeľusť. Čeľuste spája sval medzičeľustný (m. transversus
mandibulae). Na ventrálnej strane krku vidíme párové vonkajšie
jarmové žily (vena jugularis externa), lymfatické uzliny (nodus
lymphaticus) a slinné žľazy (glandulae salivariae).
Rozstrihnite brušnú stranu pozdĺž bielej čiary dopredu k mečovitému
výbežku (processus xiphoideus) prsnej kosti a dozadu k spojeniu
lonových kostí. Vpredu strih (rez) rozdvojte a odstrihnite (odrežte)
brušnú stenu pozdĺž okrajov posledných rebier. V slabinách rovnako
odstrihnite (odrežte) brušnú stenu do strán a odklopte ju.
132
Brušnú stenu vystiela pobrušnica (peritoneum parietale), ktorá cez
okružie (mesenterium) vnútorným listom (peritoneum viscerale)
prechádza na vnútorné orgány. Okružie je teda duplikatúrou
(zdvojením) pobrušnice a pripája vnútorné orgány k chrbtovej strane
dutiny.
Po nadvihnutí hrudníka za mečovitým výbežkom uvidíte plochý sval
– bránicu (diaphragma), rozdeľujúci telesnú dutinu na hrudnú a
brušnú. V strede je šľachovitá časť (centrum tendineum), od ktorej sa
lúčovito rozbiehajú svalové snopce.
Odstrihnite (rozrežte) asi na 1 cm hrudník pozdĺž prsnej kosti a
odstrihnite bránicu po obvode od stien hrudníka. Dvoma bočnými
strihmi v polovici rebier odstráňte ventrálnu stranu hrudníka,
prestrihnite kľúčne kosti a odstráňte i ventrálne svalstvo krku.
V krku vidíte hrtan (larynx), ktorý pokračuje chrupavkami vystuženou
priedušnicou (trachea). Dorzálne od priedušnice je pažerák
(oesophagus), po oboch stranách prebiehajú svetlé tepny krkavice
(arteria carotis) a červené žily jarmové (vena jugularis interna).
V hrudníku prekrýva rozvetvenie priedušnice týmus (thymus). Vľavo
v hrudnej dutine je umiestnené srdce (cor), po oboch stranách pľúca
(pulmones). Pod bránicou sú hnedočervené laloky pečene (hepar),
vľavo pod nimi naprieč je žalúdok (ventriculus). Naľavo pod
žalúdkom je dvanástorník (duodenum). Naľavo od žalúdka je slezina
(lien) ktorá môže byť variabilná vo veľkosti, v závislosti od toho či je
zviera infikované patogénmi (infikované ju majú zväčšenú). Je
jazykovitého tvaru, hnedočervenej farby. Funguje ako filter krvi a tiež
sa podieľa sa na regenerácii krvi. Do dvanástorníka ústi žlčovod
(ductus choledocus), ktorý spája vývody štyroch pečeňových lalokov.
Potkan nemá žlčový vačok, t.j. žlčník (vesica biliaris). Žalúdok
pokračuje tenkým črevom (intestinum tenue) v kľučkách. V ľavej
dolnej časti brušnej dutiny je umiestnené slepé črevo (intestinum
caecum) je charakteristické širokým priemerom so záhybmi steny na
povrchu dobre viditeľnými, šedej farby ktoré vybieha v červovitý
výbežok (processus vermiformis) V tomto mieste prechádza tenké
črevo do hrubého čreva (intestinum crassum, colon). Vzostupná časť
(c. ascendens) prechádza cez priečnu časť (c. transversum) v dobre
viditeľnú zostupnú časť (c. descendens) typickú svojim ružencovým
vzhľadom spôsobeným výkalmi v podobe valčekovitých bobkov
ústiaci v panve do konečníka (rectum) a vylučovacieho otvoru (anus).
133
Pod črevami je na chrbte telesnej dutiny pár obličiek (renes).
Dole v brušnej dutine je hruškovitý močový mechúr (vesica urinaria).
Za močovým mechúrom u samíc sa nachádza pošva (vagina)
prechádzajúcu v dvojitú maternicu (uterus duplex). U samcov je po
stranách m. mechúra predstojná žľaza t.j. prostata (prostata) a
semenné žľazy (glandulae vesiculosae). V miešku sú semenníky
(testes) s nadsemenníkmi (epididymis), z ktorých vychádzajú
semenovody (ductus deferens) vstupujúce do prostaty.
Poznámka: Pre bližšie podrobnosti o anatomickej štruktúre hlodavcov (resp.

iných cicavcov) pozrite priložené obrázky a príslušnú zoologickú a
anatomickú literatúru.
Nákres:
134
POZOROVANIE A KRESBA VYBRANÉHO ŽIVOČÍCHA NA CVIČENIA Z
MORFOLÓGIE ŽIVOČÍCHOV
Cieľ: V rámci predmetu morfológia živočíchov je úlohou študentov

vypracovať perokresbu vybraných štruktúr živočíšnych tiel.
Formálne kritériá
o rozsah 2 strany A4
o originálne kresby aspoň 2 štruktúr tušom (centrofixou) na pauzovací
papier
o výber objektu (živočícha) je ľubovoľný
Pomôcky: živočích, ceruza, pauzovací papier
Úloha Nákres ľubovoľného živočícha
Nákres:
135
POUŽITÁ LITERATÚRA
1. Altmann, A. & Lišková, E. 1979. Praktikum ze zoologie. Státní pedagogické

nakladatelství. Praha 336 s.
2. Anděra, M. & Horáček, I. 2005. Poznávame naše savce. 2. doplnené vydanie.
Sobotales. Praha. 328 s.
3. Baláž, I., Ambros, M., Tulis, F., Veselovský, T., Klimant, P. &
Augustiničová, G. 2013. Hlodavce a hmyzožravce Slovenska. Univerzita
Konštantina Filozofa v Nitre. 198 s.
4. Beláková, A. 1997. Organológia živočíchov. PF UK Bratislava, skriptá, 239
s.
5. Buchar, J., Ducháč, V., Hůrka, K. & Lellák, J. 1995. Klíč k určování
bezobratlých. Scientia. Praha. 313 s.
6. Čelechovský, A. morfologie a anatomia bezobratlých – praktická část
(pitvy)https://zoologie.upol.cz/old/SMBZ_prakticka_cast_pitvy_Celechovsky
.pdf)
7. Čelechovský, A. Srovnávací morfologie a anatomia bezobratlých.
(https://zoologie.upol.cz/old/SMBZtext_celechovsky.pdf)
8. Držík, M., Plecenik, A., Zahoran, M., Chlpik, J., Mach, Ľ., Bohunický, B.,
Varga, P., Gregor, M. & Anetta M. 2008. Moderná mikroskopia a digitálne
spracovanie obrazu (Modern Microscopy and Digital Image Processing, in
Slovak), Bratislava. 125 s.
9. Gaisler, J. & Zima, J. 2007. Zoologie obratlovců. Academia. Praha. 692 s.
10. Hanel, L. 1992. Poznávame naše ryby. Zemědelské nakladatelství Brázda.
Praha. 288 s.
11. Kapeller, K. & Strakele, H. 1999. Cytomorfológia. Osveta. Martin. 239 s.
12. Kleban, J., Mikeš, J., Fedoročko, P. 2015. Cytológia – praktický zošit na
praktické cvičenia, Equilibria, 75 s.
13. Knoz, J. 1990. Obecná zoologie II. Skriptum MU v Brně. 340 s.
14. Kratochvíl, J. 1973. Použitá zoologie. Obratlovci 2. Státní zemědelské
nakladatelství. Praha. 318 s.
15. Majzlan, O. 1998. Bezchordáty a chordáty. Danubiaprint. Bratislava. 287 s.
16. Malina, R. 2004. Všeobecná zoológia. Vysokoškolské skriptá. Univerzita
Mateja Bela. Banská Bystrica. 98 s.
17. Országhová, Z. & Schlarmannová, J. a kol. 2010. Zoologický terminologický
slovník. Univerzita Komenského. Bratislava. 232 s.
18. Pfleger, V. & Pradáč, J. 1981. Krása lastúr. Academia. Praha. 132 s.
136
19. Ptáček, V. & Žaludová, R. Obecná zoologie. Organologie.
(http://www.sci.muni.cz/ptacek/ORGANOLOGIE-a.htm)
20. Roček, Z. 1998. Obecná morfologie živočichů. Univerzita Karlova. Praha.
217 s. (http://rocek.gli.cas.cz/Courses/courses.htm)
21. Sládek, J. & Mošanský, A. 1985. Cicavce okolo nás. Vydavateľstvo Osveta.
Martin. 256 s.
22. Trnka, A. 2017. Všeobecná zoológia. II. Organológia. Trnava. 84 s.
23. Vostál, Z. & Líhová A. 1973. Úvod do zoologickej techniky. Vysokoškolské
učebné texty. Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Košice. 396 s.
Internetové zdroje
24. www.dalekohlady-puskohlady.sk/tipy-a-rady-dalekohlady-puskohlady-
mikroskopy/popis-jednotlivych-casti-mikroskopu
25. https://www.mikroskopy-arsenal.cz/popis-mikroskopu/
26. https://m.verkon.cz/mikroskop-laboratorni-euromex-iscope-darkfield/
27. https://zena-r.sk/produkty/mikrotomy/
137
Vysokoškolský učebný text
Autori: RNDr. Alexander Csanády, PhD.

Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta humanitných a
prírodných vied, Katedra biológie
PaedDr. Silvia Duranková, PhD.
Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta humanitných a
prírodných vied, Katedra biológie
Recenzenti:
prof. PaedDr. Ján Koščo, PhD.
prof. Mgr. Ivan Baláž, PhD.
Rozsah: 137 strán

Vydanie: Prvé
Vydavateľ: Prešovská univerzita v Prešove, 2020
ISBN 978-80-555-2412-2
EAN 9788055524121
View publication stats

Vybrané Kapitoly K Cvičeniam Z Morfológie Živočíchov. Vysokoškolský Učebný Text 2020

Uploaded by

Document Information

Original Title

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

Vybrané Kapitoly K Cvičeniam Z Morfológie Živočíchov. Vysokoškolský Učebný Text 2020

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

See discussions, stats, and author profiles for this publication at: https://www.researchgate.

Vybrané kapitoly k cvičeniam z morfológie živočíchov. Vysokoškolský učebný

Book · February 2020

Alexander Csanády Silvia Durankova

SEE PROFILE SEE PROFILE

Museum collections for biodiversity conservation View project

The user has requested enhancement of the downloaded file.

Fakulta humanitných a prírodných vied

Alexander Csanády, Silvia Duranková

Vybrané kapitoly k cvičeniam z morfológie živočíchov

Vysokoškolský učebný text

Autori: Alexander Csanády

Recenzenti: prof. PaedDr. Ján Koščo, PhD.

Za odbornú a jazykovú stránku týchto vysokoškolských učebných textov

Vydavateľ: Prešovská univerzita v Prešove, 2020

© Alexander Csanády, Silvia Duranková, 2020

Dostáva sa Vám do rúk učebný text zameraný na praktické laboratórne

V laboratóriu pracujú študenti pri mikroskopoch samostatne a plnia úlohy v

1. Prísť na cvičenie včas a zostať v laboratóriu až do jeho skončenia.

Podmienky udelenia priebežného hodnotenia (zápočtu):

1. Na začiatku každého cvičenia odovzdať protokol z predchádzajúceho

1. V laboratóriu sa pracuje v pracovnom ochrannom odeve: biely laboratórny

Základné zásady poskytovania prvej pomoci

Pri nehodách poskytujeme v laboratóriu len prvú pomoc. Každý úraz je

História vývoja mikroskopickej techniky:

Mikroskop delíme podľa funkcie na 3 časti:

K mechanickej časti patrí:

K optickej časti radíme:

Osvetľovaciu časť tvoria:

Mikroskop je optický prístroj, ktorý slúži na pozorovanie malých predmetov,

1 – okulár; 2 – okulárový tubus; 3 – monokulárna hlavica; 4 – rameno mikroskopu; 5 –

Pre konštrukciu objektívu je dôležité prostredie v akom objektív pracuje.

Achromatické objektívy: tento typ objektívu odstraňuje axiálnu chromatickú

Okulár je optická sústava, ktorá zväčšuje obraz vytvorený objektívom. Jeho

Galileiho okulár je zložený z dvojvydutej rozptylky. Vďaka tomu obraz neprevracia

Osvetľovacia sústava mikroskopu:

Správne osvetlenie preparátu je rovnako dôležité ako kvalita objektívu. Najprv

Ide o zariadenie, ktoré umožní dosiahnuť správne osvetlenie. Je umiestnený

Základnou podmienkou pre správnu funkciu osvetľovacej sústavy je, že celý

Mechanická časť mikroskopu pozostáva zo statívu, tubusu a pracovného

Monokulárny mikroskop: má tubus s otvorom len pre jeden okulár.

Postup pri práci s mikroskopom:

1. Mikroskop umiestnime na pevný pracovný stôl a zapojíme ho do elektrickej siete.

Najčastejšie chyby mikroskopovania:

 nedodržanie sledu jednotlivých úkonov;

Typy a príprava mikroskopických preparátov:

Mikroskopický preparát je objekt mikrobiálneho, rastlinného alebo živočíšneho

Zoberieme si čisté podložné sklíčko. Do stredu podložného sklíčka kvapneme

1. Fyzikálne: a) vysoká teplota

Obrázok 3: Mikrotóm Amos AEM 480.

Obdobné morfologické „vynálezy“, ktoré majú rovnaký embryonálny pôvod,

typy súmernosti počet osí s. počet rovín s.

Aborálny smer – smer opačný orálnemu (napr. aborálny pól tela).

Obrázok 4: Znázornenie lúčovitej súmernosti tela.

Obrázok 5: Znázornenie rovín a smeru na tele dvojstranne (bilaterálne) súmerných

Obrázok 7: Príklad homologických orgánov – rovnaký evolučný a embryonálny pôvod,

Krycie epitely tvoria bariéru medzi vonkajším a vnútorným prostredím

Artopódium – je článkovaná končatina hmyzu, ktorá vznikla pravdepodobne z

Obrázok 8: Typy schránok jednobunkovcov.

A – mnohokomôrková schránka dierkavca (Polystomella crispa): 1 – centrálna komôrka , 2

1 – dĺžka (výška), 2 – šírka, 3 – kotúč (spira), 4 – telový (posledný) závit, 5 – vrchol

A – schéma krídlovej plochy: 1 – remígiové pole, 2 – vanálne pole, 3 – jugálne pole, 4 –

1 – protopodit, 2 – exopodit, 3 – endopodit, 4 – praepodit, 5 – epipodit.