Obsah

Obsah ............................................................................................................ 04
Úvod ............................................................................................................. 05
Metodika práce ............................................................................................. 06
1. Zmena pohľadu .............................................................................. 07
2. Predpoveď počasia ......................................................................... 08
3. Vodné koleso ...................................................................................10
4. A čo na to život? ............................................................................. 11
4.1. Univerzalita .................................................................................14
5. Geometria prírody ........................................................................... 15
5.1. Prechádzka po
pobreží ................................................................ 15
5.2. Videli ste už
nekonečno? ............................................................ 15
5.3. Výpočet fraktálovej
dimenzie ..................................................... 16
6. Príťažlivosť a atraktory ................................................................... 18
6.1. Podivné atraktory ........................................................................19
6.2. Fraktálové rozhrania atraktorov ..................................................20
6.3. Biela Zem ....................................................................................21
7. Nakreslite si nekonečno .................................................................. 22
Záver ..............................................................................................................24
Resumé .......................................................................................................... 25
Bibliografia ....................................................................................................26
Obrazová príloha ........................................................................................... 27
Úvod
Mnohí význační fyzici sa zhodujú v názore, že 20. storočie prinieslo do ľudského
poznania tri veľké paradigmy, ktoré sa nepochybne prenesú aj do tohto tisícročia. Sú to:
relativita, kvantová fyzika a nelineárna dynamika.
Teória relativity vo svojej špeciálnej i všeobecnej formulácii sa často hodnotí ako
intelektuálne najdokonalejší prínos človeka do oblasti poznania reality. Radikálne zmenila
naše predstavy o základných atribútoch reality, akými sú napríklad hmotnosť, priestor, čas
(a iné) a tvorí základ modernej kozmológie. Jediné, čo by si v súvislosti s relativitou do
budúcnosti priali všetci fyzici je to, aby sa ju podarilo zjednotiť s kvantovou fyzikou
a vytvoriť takzvanú teóriu všetkého.
Technický progres sa v poslednom období neoddeliteľne spája s poznaním vlastností
mikrosveta. Jeho teóriou je kvantová fyzika, ktorá sa zasluhuje o obrovský pokrok (nielen)
vo svete mikroelektroniky a počíta s postupným prechodom na molekulárnu elektroniku.
Nelineárna dynamika ešte nie je taká známa a populárna ako predchádzajúce teórie,
ale pre rozvoj nášho poznania je fundamentálne dôležitá. Prostredníctvom nej sme
pochopili, ako a prečo vznikajú v systémoch nové kvality. Ujasnilo sa, že podmienkou
vzniku každej novej kvality je nelineárna dynamika. Tá privádza systémy do nestabilných
situácií, v ktorých sa pričinením malej, inak bezvýznamnej fluktuácie, skokom mení ich
kvalita. Tak sa môžu generovať nové usporiadania, časové oscilácie, priestorové periodické
štruktúry, v biologických systémoch selekcia a kompartmentizácia a vo všetkých systémoch
bez rozdielu ich podstaty aj tzv. deterministický chaos. Niekedy sa práve táto súčasť
nelineárnej dynamiky považuje za čosi nové, čo sa vo vede objavilo na konci 20. storočia.
Deterministický chaos sa v súčasnosti veľmi intenzívne skúma, pretože vďaka nemu
sa v evolúcii systémov generujú nesmierne variabilné a pestré „produkty“. To dáva
nelineárnej dynamike punc kvalitatívnej i kvantitatívnej teórie vývoja.
Pojmy ako atraktor, atraktorové systémy, podivný atraktor, fraktál, neceločíselná
dimenzia a iné sa už natrvalo udomácňujú nielen na pôde anorganického sveta, ale aj
v biologických a humanitných vedách. Poznávanie týchto fenoménov vedie k určitej
rehabilitácii chaosu v konfrontácii s harmóniou.
Deterministický chaos má už nielen deštrukčné, ale aj veľmi pozitívne aspekty. Na
jednej strane síce znemožňujú predikciu, čo sa po prvý raz ukázalo v súvislosti s riešením
problému dlhodobej prognózy počasia, na druhej strane sa však na všeobecné prekvapenie
ukázalo, že napríklad chaotický režim pozorovaný v činnosti dôležitých orgánov ako pľúca
a srdce vôbec nemusí byť znakom patologického charakteru činnosti, ale práve naopak –
signifikantným znakom zdravia. Strnulý, prísne periodický režim činnosti srdca môže byť
signálom pre blízky koniec jeho funkcieschopnosti.
V oblasti nelineárnej dynamiky a najmä v oblasti deterministického chaosu čaká
fyziku a vedu vôbec zrejme ešte nemálo úsilia orientovaného nielen na detekciu
chaotických režimov v biologických a sociálnych systémoch, ale najmä na vysvetlenie ich
genézy a možnosti využitia.
Metodika práce

Po preštudovaní dostupných prác publikovaných k danej téme som sa pokúsil

o stručné a zrozumiteľné spracovanie problematiky.
 -4-

1. Zmena pohľadu

Chaos a nelineárna dynamika prinášajú predovšetkým nový pohľad na svet. Spájajú

matematiku a fyziku, ktoré boli dlhý čas separované a ktoré kráčali odlišnými smermi.
Keďže chaos zjednocuje a nie len matematiku s fyzikou, ale i s biológiou, chémiou a inými
vedami o prírode, musel vzniknúť na pomedzí týchto odborov – po prvý raz sa objavil
v meteorológii. Vedci zaoberajúci sa chaosom boli dlhý čas zaznávaní, považovaní za
čudákov, a tak sa ťažko dostávali ku grantom, museli pracovať skromne, no o to s väčším
zanietením. Na uznanie museli často dlho čakať, no odmena stála za to. Dnes je teória
chaosu jedným zo základných princípov dnešnej vedy.
Jej odlišnosť spočíva predovšetkým v skúmaní dynamiky, priebehu deja, nie
konkrétnych stavov v čase a priestore. Táto teória hovorí i o tom, že nestačí poznať
počiatočné podmienky, aby sme mohli predpovedať správanie sa systému v ľubovoľnom
čase. To je základný rozdiel medzi „klasickou“ fyzikou a novým pohľadom
prostredníctvom deterministického chaosu.
Na popis správania sa systémov v čase sa používajú diferenciálne rovnice. V týchto
sú zahrnuté rôzne vplyvy, ktoré pôsobia na nami skúmaný systém. Rovnice sa potom
vyriešia a porovnajú s experimentom. Buď sme sa trafili a náš model zodpovedá realite,
alebo treba niečo pozmeniť (prípadne úplne prepracovať). Veľkým problémom však
zostáva, že vyriešiť vieme len lineárne diferenciálne rovnice. Tie, ktoré majú
charakteristické veličiny umocnené na druhú alebo sú argumentom goniometrických,
exponenciálnych, či logaritmických funkcií riešiť nevieme. Nelinearita prináša problémy.
V jednoduchých lineárnych systémoch je všetko jasné: čím viac, tým lepšie. Nelinearita sa
nám však objavuje v prírode príliš často na to, aby sme ju mohli ignorovať a nemôžeme tiež
neustále vytvárať nové a ľubovoľne presné aproximácie. Ako príklad bežného nelineárneho
deja si môžeme uviesť puk kĺžuci sa po ľade. Čím sa kĺže rýchlejšie, tým väčšmi narastá
odpor vzduchu a rastie i trenie medzi ním a samotným ľadom. K nelineárnym systémom
patria i chemické reakcie, biologické populácie, ceny na burze, počasie a mnohé ďalšie.
Nelinearita znamená, že sa počas hry menia pravidlá. A to my, ľudia, nemáme radi.
 -5-

2. Predpoveď počasia

...dnes vám prinášame pohľad na nasledujúce obdobie: v prvej dekáde januára

môžeme očakávať časté zrážky najmä snehového charakteru a teploty od -3 do +9°C...

Začiatkom 70. rokov 20. storočia si E. N. Lorenz vo svojom laboratóriu zostavil na

počítači vlastný model počasia riadený diferenciálnymi rovnicami. Model bol značne
zjednodušený, počasie sa odohrávalo na guli hladkej ako sklo, kde nikdy neprišla noc,
nestriedali sa ročné obdobia a nikdy nepršalo. I tak však 12 diferenciálnych rovníc dokázalo
generovať počasie, ktoré sa nikdy neopakovalo. Lorenz si nechal vykresľovať grafy zmien
rôznych veličín v závislosti od času. Napríklad prúdenie vetra vykazovalo rozpoznateľné
cykly, nikdy nie rovnaké, no navzájom si podobné.
Jedného dňa Lorenz prišiel na veľmi zaujímavú vec. Chcel preskúmať určitý úsek
správania sa jeho modelu, no nechcelo sa mu ho spúšťať od začiatku, tak zadal hodnoty
parametrov v určitom momente. Zadal ich však s presnosťou 3 desatinných miest namiesto
6, s ktorými počítal jeho počítač. To po čase spôsobilo, že druhá simulácia počasia skončila
úplne inak, než tá pôvodná.
Iterovanie jednoduchej funkcie 32-krát: X0 = 0,1; X0 = 0,10001. Na začiatku je
priebeh funkcií takmer identický. Po chvíli sa začnú objavovať odchýlky, ktoré nakoniec
prerastú v úplne iný priebeh funkcií.

Xn x(n+1) = 3,9 * xn * (1-xn ) X0 = 0,1

1,2 X0 = 0,10001
1
0,8
0,6
0,4
0,2
0
0 10 20 30 40
Počet iterácií n

Ak by sa počasie riadilo len touto jednoduchou rovnicou a jednou iteráciou by bol

jeden deň, po mesiaci by bolo simulované počasie úplne odlišné od skutočnosti.

Lorenz vtedy prišiel na jeden zo základných princípov teórie chaosu: veľkú citlivosť
na počiatočných podmienkach a aj na podmienkach v ktoromkoľvek okamihu deja. Objavil
takzvaný motýlí efekt. Čo to v praxi znamená? Že počasie môžeme ľahko ovplyvniť. Lenže
nevieme, ako by počasie vyzeralo bez nášho zásahu, a nevieme ani to, ako bude vyzerať po
ňom. Je to akoby ste dobre premiešaný balíček kariet zamiešali ešte raz. Budete mať väčšie
šťastie? Možno...
Ďalším dôsledkom je, že predpovede na obdobie dlhšie ako týždeň sú iba zbožným
prianím. Môžeme si predstaviť modelovú situáciu: okolo celej Zeme v celej atmosfére by
boli v 30-centimetrových odstupoch umiestnené senzory, ktoré by odmerali všetky potrebné
 -6-

veličiny s nekonečnou presnosťou. Potom by sa údaje zhromaždili a začala by sa simulácia

počasia. Po určitom čase by sme však zistili, že náš simulovaný model sa celkom líši od
skutočného počasia. Prečo? Počasie na Zemi bude ovplyvnené malými vzdušnými vírmi,
výkyvmi teplôt a iných charakteristických veličín, ktoré by naše senzory nezaznamenali,
pretože by boli príliš malé a „bezvýznamné“. Odohrávali by sa medzi senzormi
vzdialenými iba 30 cm, teda nemohli byť od snímača ďalej ako 15 cm, boli by však príliš
malé, aby boli zaznamenané. Nakoniec, každá molekula má svoju vlastnú teplotu... Tieto
maličké odchýlky by sa neskôr odrazili na svetovom počasí. Preto sa o tejto skutočnosti
vžila hyperbolizovaná predstava, že mávnutie motýlieho krídla v Austrálii môže spôsobiť
tornádo v Strednej Amerike a populárnym sa stal i názov motýlí efekt.
Simulácia skutočnosti na počítačoch sa využívala i v dynamike kvapalín, ekonómii
a mnohých iných odvetviach vedy. Problém bol však najmä s ekonómiou, ktorá bola
ovplyvnená mnohými ťažko merateľnými veličinami ako sú optimizmus zákazníka,
politické krízy a podobne.
Podstata Lorenzovho objavu spočívala i v tom, že si všimol akýsi poriadok skrytý pod
maskou chaosu a náhody, boli to však zatiaľ iba náznaky. Neskôr si podobné princípy
všimli i vedci v iných odvetviach keď skúmali javy ako je frekvencia opakovania sa
epidémií, ekonomických kríz, či meniaci sa počet jedincov biologických populácií.
Lorenz sa neskôr začal zaoberať dynamikou kvapalín a prvý chaotický systém, ktorý
sa stal skutočne známym bolo jeho vodné koleso.
 -7-

3. Vodné koleso

Lorenzovo vodné koleso sa skladá z kolesa a ôsmich nádob umiestnených

rovnomerne po jeho obvode, každá z nich má na spodnej strane otvor. Prísun energie
zabezpečuje voda pritekajúca zhora, stratu energie zas otvory v nádobách. Väčšina ľudí by
podľa skúseností povedala, že ak je prúd vody konštantný, ustáli sa i toto koleso, dosiahne
určitý rovnovážny stav (bude sa točiť jedným či druhým smerom konštantnou rýchlosťou).
Toto však odporuje experimentu. Ak je prúd vody malý, horná nádoba sa nenaplní a jej
hmotnosť nie je dostatočná na prekonanie trenia. Pri silnejšom prúde vody sa koleso
skutočne ustáli v rovnomernom pohybe. Ak však prúd vody pritekajúcej zhora ešte
zväčšíme, začne sa systém správať chaoticky, koleso sa raz točí doľava, inokedy doprava.
Otáčanie sa nikdy neopakuje predpovedateľným spôsobom. Edward Lorenz vypracoval tri
diferenciálne rovnice, ktoré dokonale popisujú systémy podobné tomuto. Keď nechal tieto
rovnice riešiť počítaču, ten mu vždy ponúkol ako výstup hodnoty troch premenných. Keď
tieto hodnoty zobrazil v trojrozmernom priestore, získal zaujímavý útvar nazvaný Lorenzov
atraktor. Tento nikdy neprekročil isté hranice, no nikdy sa neopakoval. Zobrazoval
nekonečnú zložitosť.

Lorenzov atraktor

Treba povedať, že tento systém nie je

nepodobný modelu prúdenia kvapaliny v uzavretej,
zdola ohrievanej nádobe. V tomto systéme energia
priteká zdola formou tepla, ohriata kvapalina
s menšou hustotou stúpa nahor a stráca energiu.
V uzavretej nádobe sa vytvoria dva rotujúce valce
vody. Keď sa však zvýši prísun energie (a teda i tepla)
do systému, vznikne turbulencia a nastupuje chaos.
 -8-

4. A čo na to život?

Biológovia sa dlho snažili predpovedať populáciu určitého druhu v nasledujúcej

a ďalších generáciách. Keďže populáciu aktuálnej generácie (xn) spočítať vedeli, chceli
jednoduchú funkciu: počet jedincov ďalšej populácie x(n+1) = f(xn). Skoro prišli na to, že
nemôžu použiť ten najjednoduchší variant x(n+1) = r . xn (r je parameter vyjadrujúci rýchlosť
rastu populácie), pretože takáto populácia by neustále rástla a nebrala by do úvahy
akékoľvek vonkajšie vplyvy. Takto to však v prírode nefunguje, druh je obmedzený
množstvom potravy v danej oblasti, predátormi a mnohými inými podmienkami prostredia.
Keď sa druh premnoží, nebude mať dostatok potravy a nasledujúca generácia bude preto
zákonite menejpočetná.
Najjednoduchší model populácie vyzeral takto: x(n+1)= r . xn . (1-xn), kde r určuje tempo
rastu populácie, tohtoročnú populáciu vyjadríme ako číslo medzi 0 a 1, kde 0 znamená
vyhynutie a 1 maximálny možný stav. Akonáhle xn vzrastie, (1 – xn) klesne, populácia je
teda udržiavaná v určitých medziach. Po zadaní nízkej vstupnej populácie a parametra r =
2,7 bude ďalšia generácia mnohopočetná, nasledujúca opäť klesne a tak ďalej až kým sa
neustáli na určitej hodnote:
0,8
0,7
Veľkosť populácie x n

0,6
0,5
0,4
0,3
0,2
0,1
Poče t ite rácií n
0
0 5 10 15 20 25

Zisťujeme dokonca, že nezáleží na veľkosti populácie, pri danom parametri sa nám

i vysoká vstupná populácia ustáli na tej istej veľkosti ako malá:
0,9
0,8
0,7
Veľkosť populácie

0,6
0,5
0,4
0,3
0,2
0,1
Poče t ite rácií n
0
0 5 10 15 20 25
 -9-

Ak zadáme malý parameter r (napríklad r = 1), populácia vyhynie, a znovu nezáleží

na jej počiatočnej veľkosti:

0,9
0,8
0,7
Veľkosť populácie

0,6
0,5
0,4
0,3
0,2
0,1 Poče t ite rácií n
0
0 5 10 15 20 25

Pri r = 3 nastáva prvá bifurkácia (zdvojenie) a populácia začína oscilovať medzi 2

hodnotami, nastáva perióda dva:
0,9
0,8
0,7
Veľkosť populácie

0,6
0,5
0,4
0,3
0,2
0,1
Poče t ite rácií n
0
0 5 10 15 20 25

Zvyšovaním r prichádzajú ďalšie bifurkácie (zdvojenia) periód, na nasledujúcom

grafe môžeme vidieť periódu 4:
1
0,9
0,8
Veľkosť populácie

0,7
0,6
0,5
0,4
0,3
0,2
0,1
Poče t ite rácií n
0
0 5 10 15 20 25 30 35
 - 10 -

Ak sa však r zvýši nad istú hodnotu, veľkosť populácia sa stáva nepredpovedateľnou

a nastáva chaos:
1,2

1
Veľkosť populácie

0,8

0,6

0,4

0,2
Poče t ite rácií n
0
0 10 20 30 40 50

Kvôli lepšiemu prehľadu sa môžu tieto zmeny zakresliť do tzv. bifurkačného

diagramu. Princíp jeho vykreslenia je jednoduchý: zvolíme si počiatočnú populáciu
(napríklad 0,1) a skúmame, čo sa s populáciou bude diať pri rôznych parametroch r. Ak sa
ustáli, pre dané r vynášané na osi x a ustálenú hodnotu xn vynášanú na osi y získame jeden
bod. Ak nastane zdvojenie, získame takto dva body.

Ako vidíme, prvé zdvojenie nastáva pri r = 3, vtedy sa populácia ustáli na jednej
z dvoch hodnôt, osciluje medzi nimi. Periódy sa čoraz rýchlejšie zdvojujú, nastávajú ďalšie
bifurkácie – 4, 8, 16, 32,... a náhle prechádza správanie sa populácie k chaosu. Následná
populácia môže už pri takomto jednoduchom systéme nadobúdať takmer ľubovoľnú
hodnotu. Ďalším zvyšovaním parametra r rastie zložitosť systému.
 - 11 -

Detail bifurkačného diagramu pre r = <3,4;4>. Vidíme, že na diagrame sa nachádzajú

miesta, kde chaos náhle ustáva a napríklad za hodnotou 3,8 vytvára periódu 3

Zvláštne však je, že v chaotickom systéme sa zrazu z ničoho nič objaví perióda 3
(ktorá rýchlo bifurkuje na periódy 6, 12, 24,...) alebo perióda 7 (ktorá sa tiež rýchlo
zdvojuje: 14, 28, 56,...)
Ľudia si mysleli, že je triviálne postaviť systém oscilujúci s periódou 3 bez toho, aby
vznikol chaos. James Yorke dokázal, že to možné nie je. Čo z toho vyplýva? I tie
najjednoduchšie deterministické systémy, o ktorých sme si mysleli, že vieme všetko, sa
môžu správať chaoticky.

4.1 Univerzalita

Mitchell Feigenbaum objavil jednu veľmi zaujímavú vlastnosť bifurkačných

diagramov. Zistil, že periódy sa zdvojujú čoraz rýchlejšie a intervaly týchto bifurkácií tvoria
geometrickú postupnosť s koeficientom 4,6692016... Ešte prekvapujúcejšie bolo, že
rovnaký koeficient platí pre všetky funkcie x(n+1) = f(xn). Nezáležalo na tom, či je funkcia
goniometrická (x(n+1)= r.sin (xn)) alebo hocaká iná (napr. nami skúmaná x(n+1)= r.xn.(1-xn)),
daný pomer platí pre širokú triedu nelineárnych iteračných funkcií.
Objav nečakanej univerzality pri nelineárnych systémoch priniesol Feigenbaumovi
slávu a uznanie. Konštanta δ = 4,6692016... sa zaradila medzi univerzálne konštanty
prírody a nesie jeho meno. O hĺbke tejto univerzálnosti svedčí aj to, že bifurkačné diagramy
boli pozorované pri turbulentnom prúdení kvapalín, pri biologických populáciách, pri
závislosti vzniku hviezd od ich veľkosti, či pri nelineárnych elektrických oscilátoroch.
Vďaka univerzalite nemusíme počítať zložité rovnice popisujúce reálne systémy. Stačí nám
odhaliť pár prvých bifurkácií v závislosti od veľkosti parametra a pomocou δ vieme, pre
akú hodnotu tohto parametra nastane chaos, čo môže byť v praxi veľmi dôležité. Teória
chaosu nehovorí, čo sa presne v danom systéme deje, ale na základe univerzality nám
umožňuje chápať správanie sa systémov, o ktorých by sme inak nevedeli povedať nič.
 - 12 -

5. Geometria prírody

Benoit Mandelbrot, vedec zvláštny a nevídaný. Začiatkom 70. rokov 20. storočia sa
začal zaoberať náhodnosťou a jej štruktúrou. Potreboval podrobný a dlhodobý zdroj
informácií a vybral si pohyb cien bavlny na svetovom trhu. Jeho pohľad bol však odlišný.
To, čo ostatní zanedbávali ako bezvýznamné fluktuácie, Mandelbrot považoval za rovnako
dôležité ako veľké zmeny. Čo objavil bolo viac než prekvapujúce: bola to nezvyklá
symetria veľkých a malých mierok. Každá jednotlivá cena bola náhodná, ale postupnosť
zmien nezávisela na mierke: krivky denných a mesačných cenových zmien boli takmer
identické. Vznikol takzvaný sebepodobný útvar. Mohli ste si ho zväčšiť akokoľvek, vždy sa
objavili opäť tie isté útvary. Bol to ďalší prelom, ďalší kamienok do mozaiky, ktorá
hovorila o systémoch, o ktorých sme donedávna nič povedať nevedeli. Mandelbrotove
výsledky dlho nechcel nik vidieť kvôli jeho prístupu k vede a kvôli fušovaniu do rôznych
vedných disciplín, ktoré spolu zdanlivo nesúviseli a kde po sebe nenechal okrem mnohých
zaujímavých otázok a rebelantských myšlienok nič.
Mandelbrot riešil podobný problém i počas jeho práce v IBM. Spočíval v tom, že pri
prenose dát telefónnymi linkami sa vždy objavil nejaký šum, ktorý dáta znehodnotil.
Mandelbrot prišiel na zaujímavú vec: predstavme si, že dáta posielame deň. Budú hodiny,
ktoré prebehnú absolútne bez chýb, ďalšie s chybami. Potom jednu „chybnú“ hodinu
rozdelíme na dvadsaťminútové úseky a opäť zistíme, že existujú úseky s chybami a bez
chýb. Mandelbrot tvrdil, že v akokoľvek malej mierke sa nájdu úseky bezchybné a úseky
s chybami. A čo bolo ešte zaujímavejšie, pomer medzi chybnými a bezchybnými úsekmi
ostával stále rovnaký bez ohľadu na to, či analyzujeme hodinu alebo sekundu a priemerný
výskyt chýb za daný časový úsek bol takmer 0. Mandelbrot sa na chyby prenosu pozeral
ako na Cantorovu množinu rozloženú v čase.
Cantorova množina vznikne veľmi jednoducho: vezmeme úsečku a odstránime z nej
prostrednú tretinu, z dvoch vzniknutých úsečiek odstránime ich prostredné tretiny a tak
pokračujeme (teoreticky) až do nekonečna. Vznikne nám tak nekonečne veľa bodov, ktoré
sú usporiadané nekonečne riedko.

5.1 Prechádzka po pobreží

Čo to všetko má spoločné s prírodou? Ako rád hovorí Mandelbrot, mraky nie sú gule,
hory nie sú kužele a blesk sa nešíri po priamke. Znamená to prechod od euklidovskej
geometrie ku tvarom, ktoré vytvára príroda a ktoré sú sami osebe nositeľmi informácií.
Vyvstávajú tu niektoré zaujímavé otázky, napríklad akú dĺžku má pobrežie alebo hranice
dvoch štátov. Predstavme si zememerača, ktorý by mal meradlo dlhé 1 meter a prešiel by
celé pobrežie prikladaním tohto meradla. Potom by si vzal meradlo dlhé 30 cm a znovu by
prešiel pobrežie. Zdravý rozum nám hovorí, že namerané hodnoty by mali konvergovať
k určitej konečnej hodnote. Bolo by to tak, ak by bolo pobrežie časťou kruhu (alebo iným
útvarom euklidovskej geometrie), lenže ono pri priblížení obsahuje na polostrovoch
a v lagúnach menšie polostrovy, lagúny a iné útvary. Až kým sa nedostaneme k atómom,
dĺžka pobrežia neobmedzene rastie. Má teda zmysel pýtať sa na dĺžku pobrežia?

5.2 Videli ste už nekonečno?

Koľko dimenzií má automapa? Dve? Tri? A koľko dimenzií má klbko povrázku? Keď
sa naň pozeráme z diaľky, je pre nás klbko bodom, má teda 1 rozmer. Priblížime sa k nemu
 - 13 -

bližšie a zistíme, že na popis polohy v klbku potrebujeme 3 súradnice, klbko má tri

dimenzie. Priblížime sa ešte väčšmi a zistíme, že povrázok má vlastne 1 dimenziu, ktorá je
okolo seba obtočená tak, že používa trojrozmerný priestor. Kde sa však nachádza hranica
medzi jednorozmerným bodom a trojrozmerným klbkom je povedať veľmi ťažké, preto
Mandelbrot prešiel od celočíselných k zlomkovým dimenziám.
Pohrajme sa opäť s predstavivosťou. Vezmime si rovnostranný trojuholník. Do stredu
každej jeho strany umiestnime trojuholník s tretinovou dĺžkou strany predchádzajúceho.
Obvod takéhoto útvaru je 4/3-krát väčší ako pôvodného trojuholníka, a keby sme opakovali
rovnaký postup, zistili by sme, že obvody týchto útvarov tvoria geometrickú postupnosť
s koeficientom 4/3. Keby sme trojuholníky vykresľovali (teoreticky) do nekonečna, dostali
by sme útvar s nekonečnou dĺžkou, ktorý sa nikdy nepretína a nikdy nepresiahne hranicu
danú opísanou kružnicou pôvodného trojuholníka. Ba čo viac, táto krivka bola i mierkovo
symetrická a predstavte si, ako veľmi musí byť poskladaná. To Mandelbrota priviedlo na
myšlienku, že táto krivka má viac než 1, no menej než 2 dimenzie. Vyvinul metódu, ako
vypočítať jej dimenziu a vyšlo mu 1,2618... Tým definitívne opustil vody euklidovskej
geometrie s celočíselnými dimenziami. Sebepodobné útvary nazval fraktály (z latinského
zlomiť / zlomený) a zabezpečil si slávu vo vedeckom svete. Vedcom i laikom však isto
ostala v pamäti Madelbrotova množina – najznámejší fraktál (pozri tiež 7. Nakreslite si
nekonečno).

5.3 Výpočet fraktálovej dimenzie

Výpočet fraktálovej dimenzie je veľmi jednoduchý:

D=1

D=2 D=3

R=2

N=2
N=4
N=8

R=4

N=4
N = 16
N = 64

log( N )
Platí: N = r ⇒ log( N ) = D ⋅ log(r ) ⇒ D =
D

log(r )

R
=2
 - 14 -

Hausdorfova - Besicovitchova dimenzia D udáva mieru nepravidelnosti útvaru. Pre

fraktálové objekty je číselná hodnota tejto dimenzie väčšia než hodnota dimenzie
topologickej. Nefraktálové objekty majú tú vlastnosť, že zmenšovaním dĺžky meradla sa
približuje dĺžka objektu (obvod) k nejakej limitnej hodnote (pozri tiež 5.1 Prechádzka po
pobreží). Pri fraktáloch to neplatí, dĺžka sa neustále zväčšuje. Táto vlastnosť sa nazýva
Richardsonov efekt.

Vedci v mnohých odboroch zistili, že fraktálová geometria dokáže efektívne

popisovať nerovnosti zemského povrchu, fraktálová dimenzia povrchu kovu zodpovedá
jeho pevnosti. Oblak je typickým predstaviteľom fraktálu v prírode, preto ani skúsení letci
nevedia odhadnúť, v akej vzdialenosti sa oblaky nachádzajú. Ani živé organizmy nie sú
výnimkou: fraktálovým princípom sú vystavané naše cievy. Tento systém je vymyslený tak
skvele, že nezaberá viac, než 5% objemu tela, no žiadna bunka nie je od neho vzdialená na
viac než 2 – 3 bunky. Podobne je to aj s našimi pľúcami. Keby sa aktívna plocha pľúc
rozprestrela, zabrala by celý tenisový kurt. A aby toho nebolo málo: i srdce sa riadi podľa
fraktálových pravidiel a prísna pravidelnosť tepu je patologická. Keď sa nad tým
zamyslíme, príroda si nemohla nájsť úspornejší a dokonalejší spôsob výstavby človeka (i
ostatných živých organizmov), než opakovaním jednej rovnice stále dookola.
Podľa fraktálového princípu je postavená i Eiffelova veža v Paríži (i keď Eiffel,
samozrejme, nemohol ísť do nekonečna). Nie náhodou potom Francúzi s hrdosťou hovoria,
že každá zo štyroch základní veže pôsobí na zem takým tlakom, akoby tam sedel človek na
stoličke.
Jediným nedostatkom Mandelbrotovej teórie bolo to, že väčšmi popisovala, než
vysvetľovala, takže zákonitosti sa museli hľadať ďalej.
 - 15 -

6. Príťažlivosť a atraktory

Na grafický popis dynamického systému sa používa fázový priestor. Každá veličina

popisujúca daný systém je zobrazená na jednej osi a podľa toho nám vzniknú n-rozmerné
fázové priestory. Výhodou takéhoto grafického zobrazenia je, že každý stav je
reprezentovaný jediným bodom, ktorý zahŕňa kompletnú sadu údajov o systéme v danom
okamihu.
Kvôli lepšej predstave si opäť môžeme uviesť príklad – obyčajné kyvadlo.
Predstavme si kyvadlo, ktorému udelíme nejakú počiatočnú rýchlosť. Takto by vyzeral jeho
pohyb bez trenia. Vľavo je znázornený skutočný pohyb, vpravo fázový priestor (v je
rýchlosť kyvadla, p je poloha kyvadla). Atraktorom pohybu takéhoto kyvadla je kružnica.
 - 16 -

Skutočné kyvadlo však trením stráca energiu a nakoniec skončí v jednom bode
fázového priestoru so súradnicami rýchlosť (v) rovná 0 i poloha (p) rovná 0. Tento stredný
bod priťahuje dráhy, preto sa volá atraktor (angl. to attract – priťahovať). Ak teda pôsobí
trenie, atraktorom je jediný bod, ktorý predstavuje ustálený stav, všetky trajektórie sa
k nemu zbiehajú:

Keď kyvadlo jednorázovo vychýlime, nezáleží na tom ako, vždy nakoniec skončí
v atraktore.
Vezmime si však iný príklad – hodiny s kyvadlom, ktoré je poháňané a súčasne
trením stráca energiu. Keď kyvadlu udelíme malú počiatočnú rýchlosť, prestane sa kývať
a skončí v jedinom bode. Keď mu udelíme rýchlosť väčšiu, nastane druhý rovnovážny stav
– kyvadlo sa bude pohybovať stále sem a tam akoby bez trenia. Takýto systém má dva
atraktory. Vo fázovom priestore existujú body, tzv. panvy atraktorov, odkiaľ sa kyvadlo
prikloní k jednému atraktoru a body, odkiaľ prejde k druhému atraktoru. Je to podobné ako
s povodiami dvoch susedných riek. Kvapka, ktorá spadne na povodie jednej z riek, skončí
zákonite v príslušnej rieke.
Z krátkodobého hľadiska môže potenciálne správanie sa systému vyjadrovať
akýkoľvek bod fázového priestoru, z dlhodobého hľadiska predstavujú možné správanie sa
len atraktory.

6.1 Podivné atraktory

Prvým objaveným, aj keď vtedy ešte nie celkom pochopeným podivným atraktorom
bol Lorenzov atraktor (pozri tiež 3. Vodné koleso). Má nekonečné množstvo dráh, ktoré sa
nepretínajú a neopakujú (lebo by sa systém zacyklil) a všetky tieto dráhy ležia
v ohraničenom priestore. Keďže atraktory chaotických systémov boli stále iné krivky, už po
niekoľko sto iteráciách boli pri trojrozmernom pohľade neprehľadné. Na zobrazenie sa
preto používajú tzv. Poincareho mapy, ktoré nie sú ničím iným, než priečnym prierezom
jednou z rovín (napríklad rovinou, ktorej patria osi y a z) zobrazenia atraktora.
Astronóm Henón sa zaoberal práve vytváraním atraktorov. Do fázového priestoru
zobrazoval pohyb hviezd obiehajúcich okolo stredu galaxie. Používal pri tom Poincareho
mapy, vzal teda jednu rovinu a vždy, keď ju dráha hviezdy preťala, zaznačil si daný bod.
Najprv sa body zobrazovali náhodne a zdanlivo nemali žiadnu súvislosť. Po niekoľkých
stovkách prechodov začali body vytvárať vajcovú krivku. Vnútri alebo mimo krivky sa
žiadne body neobjavili. Henón vo svojom systéme skúšal zvyšovať hladiny energie. Zistil,
že obrazec sa z krivky mení na osmičku, naberá zložitejšie tvary a nakoniec sa od určitej
energetickej hladiny body chaoticky rozprsknú po celom priestore vnútri krivky. Bol teda
objavený ďalší prirodzený systém riadiaci sa zákonmi chaosu.
Henón sa následne začal zaoberať transformáciami fázového priestoru a namiesto
diferenciálnych rovníc použil rovnice diferenčné (diferenčné rovnice skúmajú zmenu
premenných v určitých samostatných (diskrétnych) časových úsekoch). Transformácia
x( n + 1) = y + 1 − 1,4 xn2
priestoru, ktorú požil, bola pomerne jednoduchá: . Takýmto
y( n + 1) = 0,3 ⋅ xn
 - 17 -

spôsobom vlastne jeden útvar prekreslil na iný. Nový útvar, ktorý postupne vznikal, vyzeral
najprv na náhodné roztrúsenie bodov, rýchlo sa však začína zobrazovať útvar podobný
banánu, ktorý sa nazýva Henónov atraktor. Jeho veľmi zaujímavou vlastnosťou bola
fraktálovosť, teda sebepodobnosť nezávislá od mierky. Fraktálový atraktor je nepochybne
zaujímavým východiskom pre chaotický pohyb.

6.2 Fraktálové rozhrania atraktorov

John Hubbard prednášal svojim študentom na jednej univerzite základy

diferenciálneho a integrálneho počtu. Aby nebol výklad príliš nudný, spestroval ho občas
zaujímavými otázkami a príkladmi. Raz vysvetľoval Newtonovu metódu riešenia
polynómov. Táto metóda spočíva v postupnom upresňovaní výsledku. Na začiatku si
zvolíte náhodné číslo (bod na grafe) a vypočítate deriváciu funkcie v tomto bode. Táto
derivácia určuje smernicu dotyčnice, ktorá by mala pretnúť os x (pretnúť ju však nemusí, v
tom prípade úloha nie je so zvoleným počiatočným bodom riešiteľná. Tento prípad nastane,
keď je dotyčnica rovnobežná s osou x (derivácia funkcie je rovná 0)). V bode kde ju
dotyčnica pretne urobíme kolmicu, ktorá pretne graf funkcie. A v bode kde kolmica pretína
graf zase spočítame deriváciu a proces opakujeme od začiatku. Takto sa postupne blížime
ku koreňu funkcie. Keď má ale funkcia koreňov viac, ku ktorému sa výpočet vydá? V
reálnom obore nie je až taký veľký problém určiť „cieľový“ koreň. Ako je to však v obore
komplexných čísel?
Túto otázku položil Hubbard aj svojim študentom. Pôvodne si myslel, že pôjde o
triviálnu záležitosť, ale nebolo to tak. Predstava všetkých študentov bola taká, že sa
komplexná rovina rozdelí na niekoľko plôch, ktoré budú jednoznačne oddelené a určí ku
ktorému riešeniu bude výpočet konvergovať. Ale nestalo sa tak. Na veľké prekvapenie
všetkých sa na rozhraní plôch začali objavovať záhadné obrazce. Raz sa zdalo, že riešenie
bude smerovať k jednému z koreňov, keď náhle začalo smerovať ku koreňu úplne
vzdialenému, ktorý nikto nečakal. Hubbard začal intenzívne skúmať veľmi jednoduchú
rovnicu x 3 − 1 = 0 . V obore reálnych čísel má len jedno riešenie. V komplexnom obore sú
však riešenia celkom tri. Hubbard si zobrazil na počítači rovinu komplexných čísel a
farebne označil body, ktoré konvergujú vždy k určitému koreňu. Tak mu vznikol
trojfarebný obrázok, ktorý mal na rozhraniach veľmi zaujímavé obrazce. Vyzeralo to ako
pohorie, z ktorého pustíme loptu a tá sa skotúľa do údolia, ktoré je riešením. Nečakane sa
však stalo, že na rozhraní dvoch farebných plôch sa po zväčšení objavila i farba tretia.
Lopta by si teda zvolila dlhú kľukatú cestu a dokotúľala by sa k najvzdialenejšiemu
riešeniu.
Rovnica x 3 − 1 = 0 sa stala
základom pre fraktál označovaný ako
Newton:
 - 18 -

6.3 Biela Zem

Klimatológovia, ktorí používajú na dlhodobú simuláciu klímy zložité modely

atmosféry, už dlhší čas vedia o fenoméne tzv. bielej Zeme. Zem má totiž tiež dva atraktory,
dva stavy rovnováhy, pričom počítačové modely až príliš často upadajú do stavu bielej
Zeme, keď by boli kontinenty pokryté snehom, oceány ľadom a Zem by odrazila 70%
dopadajúceho slnečného žiarenia späť do vesmíru. Takéto stavy naša Zem prežila
v minulosti – boli to doby ľadové. K prechodu z jedného stavu do druhého by bol potrebný
veľký impulz zvonku. Faktom však je, že už E. Lorenz popísal niektoré takmer úplne
intranzitívne systémy, ktoré prechádzajú z jedného do druhého stavu náhodne a bez zjavnej
vonkajšej príčiny. Medzitým však fungujú dlho v rovnováhe s určitými fluktuáciami
v jednom z možných stavov. Asi máme šťastie...
 - 19 -

7. Nakreslite si nekonečno

Čo je vlastne Mandelbrotova množina, najznámejší fraktál? Je to množina bodov

v komplexnej rovine (reálna časť čísla na osi x a imaginárna na osi y). Zaujímavé však je,
že nik zatiaľ nevie povedať presnú definíciu fraktálu. Jednu sme uviedli v stati 5.3 Výpočet
fraktálovej dimenzie, je to definícia, ktorú sformuloval sám Mandelbrot, neplatí však pre
všetky fraktály.
Mandelbrotova množina sa dá najmä na počítači vykresliť veľmi jednoducho. Celé
tajomstvo spočíva v opakovaní tej istej rovnice. Vezmime si ľubovoľný bod komplexnej
roviny c = x + y ⋅ i so súradnicami [x,y]. Zvolíme si ďalej pevné z 0 = 0 . Potom opakujeme
(iterujeme) tú istú rovnicu z ( n + 1) = z n + c nekonečneveľakrát (teoreticky). Pokiaľ reálna
2

alebo imaginárna časť čísla z n > 2 , je isté, že z n pôjde ďalej až do nekonečna a bod
c[x,y] do množiny nepatrí. Ak však z n smeruje k nejakej konkrétnej hodnote alebo sa
chaoticky mení sem a tam, do Mandelbrotovej množiny patrí. Pre potreby vykresľovacieho
algoritmu môžeme použiť upravené rovnice (sú ekvivalentným tvarom horeuvedenej
z ( n + 1) = z n2 + c ):
x ( n + 1) = x n2 − y n2 + c x
y ( n + 1) = 2 ⋅ x n ⋅ y n + c y
Útvar, ktorý vznikne vyzerá nasledovne (farby sa líšia podľa toho, pri ktorej iterácii
sme vylúčili daný bod z množiny):

Mandelbrotova množina

Iným druhom fraktálových množín sú Juliove množiny. Tie sa dajú vytvoriť

podobným systémom. Rozdiel je len v tom, že pre určité pevne stanovené c hľadáme všetky
možné z0, pre ktoré sú iterácie funkcie z ( n + 1) = z n + c ohraničené. Vznikne takýto obrazec:
2
 - 20 -

Jedna z Juliových množín

Existujú i jednoduchšie fraktály, napríklad Sierpinského trojuholník alebo koberec, či

Cantorovo mračno (pozri tiež 5. Geometria prírody).

Sierpinského trojuholník
Záver
Niektorí ľudia namietajú proti vytváraniu modelov dynamických systémov na
počítačoch, lebo vraj nikdy nie sú presným odrazom skutočnosti, na niečo sa vždy zabudne,
respektíve sa niečo musí zanedbať. Istý vedec povedal, že by nikdy nechcel letieť
počítačovým modelom lietadla, lebo by nikdy nevedel, na čo programátori zabudli. Myslím
však, že takto problém nestojí. Naše modely musia byť zjednodušené a nemôžu presne
odrážať skutočnosť, inak by boli užitočné ako mapa územia v mierke 1:1.
Vedecké kapacity už prijali teóriu chaosu alebo nelineárnu dynamiku, na ktorej je
založená, ako jeden z najväčších objavov posledného storočia. Ponúka totiž aspoň hrubú
predstavu o dejoch, o ktorých by sme inak nevedeli povedať nič. Zložité deje ako
turbulencia, pri ktorej sa každá molekula vody môže vydať iným smerom, počasie,
ovplyvňované mnohými faktormi o ktorých zatiaľ ešte ani nevieme, kurzy na svetových
burzách i biologické populácie majú, ako zistila táto teória, mnoho spoločné. Chaotickým
systémom sa môžu stať napríklad i naše biologické hodiny. Presne stanovená dávka fotónov
v presne stanovenom čase môže spôsobiť, že človek bude chvíľu spať, potom bdieť a takto
sa to bude v rôznych intervaloch striedať.
Nové metódy, ktoré teória priniesla sa používajú v mnohých oblastiach,
napríklad v epidemiológii, geológii, metalurgii, biológii a mnohých iných aplikovaných
vedách. Chaos našiel vo svete uplatnenie a je výnimočný aj tým, že mu môže porozumieť
takmer každý, a každého sa i bytostne dotýka. Všetky útvary vytvorené prírodou sú
fraktálovej povahy. Od snehovej vločky a listu paprade až po hory a brehy, od oblakov na
oblohe a kôry stromov po ľudské pľúca a kardiovaskulárny systém.
Možno je však teória chaosu len zastávkou na ceste k hľadaniu tzv. teórie všetkého,
ktorá by zjednotila najmä teóriu relativity s kvantovou teóriou a prípadne i s nelineárnou
dynamikou. O vytvorenie takejto teórie sa už dlho snaží mnoho fyzikov, medzi nimi
napríklad i svetoznámy Stephen Hawking. Teória všetkého je akýsi sen fyzikov o
univerzalite v celom vesmíre.

Viacerí vedci si všimli, že táto teória môže nadobúdať i duchovný rozmer. Pomocou
motýlieho efektu by mohol totiž Boh ovplyvňovať celý vesmír bez toho, aby pri tom porušil
prírodné zákony...
Resumé
Práca analyzuje teóriu chaosu, jej základné princípy, nelineárne systémy a prah ich
nelinearity, fraktálovú geometriu, prepojenie teórie na biologické systémy, bifurkačné
diagramy, atraktory a ich rozhrania. Podrobnejšie sa venuje tvorbe fraktálov –
Mandelbrotovej množiny a Juliových množín.

This project analyzes the chaos theory and its basics, nonlinear systems and the
threshold of their nonlinearity, fractal geometry, connection between this theory and
biological systems, bifurcations diagrams, atractors and their boundary. The project also
analyzes the construction of fractals – Mandelbrot’s and Julia’s aggregate in further details.

Diese Arbeit analysiert die Chaostheorie, ihre grűndliche Prinzipes, alinearische

Systeme, Geometrie des Fraktals, zusammensetzung des Theorie auf biologische Systeme,
Diagramms des Bifurcations und Atractors. Im einzelnen die Schafunngen Fraktalen
Mandelbrot und Julia Mehre.
Použitá literatúra
Gleick, J.: Chaos: Vznik nové vědy.1.vydanie. Brno, Ando Publishing 1996

Keller, F. J. a kol.: Physics. 2.vydanie.USA, Progressive Typographers Inc. 1993

Prigogine, I. - Stengersova, I.: Řád z chaosu.1.vydanie. Praha, Mladá fronta 2001

Medved, M.: Dynamické systémy.1.vydanie. Bratislava, Vydavateľstvo UK 2000

Kluvánek, P.: Čo prináša chaos. IN: Quark 3/2000.

Redaktor: E. Drobný. Bratislava, Vydavateľstvo Perfekt 2000, s.20 – 22

Kluvánek, P.: Množina nových možností. IN: Quark 5/2000.

Redaktor: E. Drobný. Bratislava, Vydavateľstvo Perfekt 2000, s.20 – 21,39

Kluvánek, P.: Čo spája snehovú vločku a brokolicu. IN: Quark 4/2000.

Redaktor: E. Drobný. Bratislava, Vydavateľstvo Perfekt 2000, s.20 – 22

Krempaský, J.: Teória všetkého – sen fyzikov. IN: Quark 2/2000.

Redaktor: E. Drobný. Bratislava, Vydavateľstvo Perfekt 2000, s.14 – 15

http://www.chaos.host.sk

http://math.bu.edu/DYSYS/FRACGEOM/

http://astronomy.swin.edu.au/~pbourke/fractals/
Obrazová príloha

Mandelbrotova množina

Časť Mandelbrotovej množiny

 Mandelbrotova množina

Iná časť Mandelbrotovej množiny

 Juliova množina

Časť Juliovej množiny

Časť Juliovej množiny