Tsutomu Shimomura a John Markoff

Poľovačka
na Kevina
Najhľadanejší hacker na svete,
Kevin Mitnick, chytený do siete
počítačovým géniom
 Túto knihu venujem
svojim rodičom
a pamiatke Johnovho otca,
Mortimera Markoffa

2
 Obsah
Poďakovanie _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ 9
Prológ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ 11

prvá časť: Prienik _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ 13

1 Juliin návrat _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ 15
2 Toad Hall _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ 22
3 Rozsah škôd _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ 39
4 Reálny svet _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ 55
5 Zhromažďovanie informácii _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ 74
6 Ako som prežil vianočné sviatky _ _ _ _ _ _ _ _ 90
7 V zajatí tlače _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ 113
8 Koballov objav _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ 129

druhá časť: Prenasledovanie _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ 143

9 Botanika _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ 145
10 „Ste obyčajní fušen!" _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ 166
11 Netcom _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ 177
12 Dôkaz _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ 193
13 Kevin _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ 215
14 „Pásmo doletu taktických jadrových rakiet" _ _ _ 227
15 Raleigh _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ 244
16 Hliadkovanie v teréne _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ 257
17 „Ty siTsutomu!" _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ 283

Epilóg _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ 287

3
 Poďakovanie

Zásluhu na tom, že táto kniha vyšla, má veľmi veľa ľudí. Andrew

Gross, Robert Hood, Julia Menapaceová a Mark Seiden poskytli
Tsutomovi neoceniteľnú technickú pomoc a spolu s ním pri pátraní po
neznámom zločincovi, ktorý 24. decembra zaútočil na jeho počítače,
prebdeli mnoho dlhých nocí. Mike Bowen, John Bowler, Liudvikas Bukys,
Levord Burns, Soeren Christensen, Dan Farmer, Rick Francis, Brosl
Hasslacher, John Hoffman, Bruce Koball, Tom Longstaff, Mark Lottor,
Jim Murphy, Joe Orsak, Martha Stansell-Gammová a Kent Walker prispeli
cennými technickými a právnymi radami. Carl Baldini a Paul Swere, obaja
z počítačovej korporácie RDI, vypomohli s hardvérom. Poďakovanie patrí
aj Sidovi Karinovi a jeho ľuďom zo Supercomputer Centra v San Diegu.
Náš editor Riek Kot z vydavateľstva Hyperion nám pomohol pretlmočiť
nespočetné množstvo tajomných odborných detailov do zrozumiteľného
príbehu. Aj Tim Race, Markoffov editor z novín New York Times, v
mnohom ochotne poradil. Ďakujeme aj našim agentom, Johnovi
Brockmanovi a Katinke Matsonovej. Keď sme začali písať, Nat Goldhaber
nás zahrnul svojou pohostinnosťou. Vďaka patrí aj Jimmymu McClarymu
a Leslie Terzianovej. Na záver by sme chceli poďakovať aj Rogerovi
Dashenovi, Tsutomovmu dlhoročnému priateľovi a mentorovi.

4
 Prológ

Ak o druhej ráno zbadáte na parkovisku pred nákupným centrom

dodávku a v nej troch chlapov, z ktorých jeden drží akúsi anténu,
pravdepodobne vám napadne len jedna jediná vec. Fízli. Fízlom som nikdy
nebol a ani som ním nikdy byť nechcel. O tri dni však akoby všetky médiá
zachvátila vlna šialenstva a všade o mne hovorili ako o „kyberpolišovi" a
„kyberdetektívovi". V zime roku 1995 som si prial len jedno — plne sa
oddať lyžovaniu — a to mi bohvieako nevyšlo. Bola to najlepšia lyžiarska
sezóna, akú Kalifornia pamätala, a ja som za mrazivého rána trčal na
parkovisku kdesi na periférii mestečka Raleigh v Severnej Karolíne,
ďaleko od všetkého, čo by čo i len pripomínalo lyžiarsku bežeckú stopu.
V jednej ruke som držal anténu, ktorá sa tak trochu podobala laserovej
zbrani zo sci-fi filmov, a na kolenách som opatroval prístroj, ktorý vyzeral
ako nadmerné elektronické hodiny a vysielal pískavý tón, asi taký, ako keď
modem nadväzuje spojenie.
Prístroj vytrvalo pískal — dôkaz toho, že som svoju korisť, neprestajne
prchajúceho počítačového zločinca, ktorému sa pomocou dokonalých
fígľov a neuveriteľného šťastia už dva roky darilo byť vždy o krok pred
FBI a minimálne tromi ďalšími policajnými agentúrami, zahnal do slepej
uličky.
Medzičasom som sa stal jednou z jeho obetí i ja. V decembri,
pravdepodobne aj so svojimi kumpánmi, elektronicky prenikol do mojich
počítačov a ukradol môj softvér, ktorý v prípade zneužitia mohol v
užívateľskej sieti Internetu vyvolať absolútny chaos.
Teraz som bol na ťahu ja. Nik z nás, čo sme tu sedeli v rodinnej
dodávke, nebol od polície. Za volantom sedel tučný inžinier zo
spoločnosti, spravujúcej sieť mobilných telefónov, a na zadnom sedadle
sedel reportér z novín New York Times, ktorý zblízka sledoval celú moju
odyseu. Keď sme pred desiatimi minútami pomaly krúžili okolo bližšie
neurčeného bytového komplexu, natáčal som anténu dopredu a dozadu a
pozorne sledoval digitálny displej, zobrazujúci intenzitu signálu. Podľa
toho som vedel, či sa k miestu, odkiaľ dotyčný telefonuje mobilným
5
telefónom, blížim, alebo či sa od neho vzďaľujem. Bol som pevne
odhodlaný doviesť
svoje prenasledovanie do konca. Už takmer týždeň som nespal, všetok
čas som trávil pátraním po prchavej digitálnej stope v sieti počítačov
Internetu, bol som na smrť unavený a cítil som paranoju, aká sa človeka
zmocňuje vtedy, keď sa do niečoho priveľmi vloží a zájde priďaleko.
Súčasne som si pripadal dosť podozrivo. Okolo nás hlboké ticho, ulica
ľudoprázdna, široko-ďaleko nijaké auto, iba naša dodávka sa v tlmenom
svetle lámp potichučky sunula popri bytovom komplexe. Kde je? Pozerá sa
na nás? Chystá sa na útek? Čísla na displeji sa začali znižovať. Máme ho
za chrbtom. Že by bol na druhej strane budovy? Šofér odbočil a my sme
zazreli šíre polia, miznúce v tmavej krajine. Podľa mapy, ktorú sme mali
pred sebou, sa v tých miestach rozprestieral park.
„Ideálna úniková trasa," zahundral reportér zo zadného sedadla.
Za ďalším rohom sme opäť zabočili a vracali sa späť k čelnej strane
bytového komplexu. Anténa sa nakláňala raz dopredu raz dozadu a čísla
naskakujúce na displeji boli čoraz vyššie. Keď sme sa približovali k
prednej strane budovy, spomalili sme a kľučkovali parkoviskom plným
opustených áut. Dostali sme sa k rohu budovy a zastavili sme. Používanie
prístroja na zisťovanie rádiového signálu je čosi také ako hra na slepú
babu. Niet sa veľmi podľa čoho orientovať, máte pocit, že ste naozaj slepí
a tapete v tme. Čísla na displeji sa zvyšovali a ja som cítil, že sme blízko
cieľa. Tam niekde, necelých tridsať metrov od nás, sa náš protivník skláňa
nad počítačom s otvoreným prístupom do Internetu. Monotónne syčanie,
ktorého význam nebolo možné dešifrovať, bolo dôkazom, že ťuká do
klávesnice. Kam sa práve dobýva?
Všetci traja sme naťahovali krky a upierali pohľady do slepej uličky.
Oknom na druhom poschodí prenikalo svetlo. Ako by asi zareagoval, keby
uprostred noci vyzrel von a zbadal tam postávať dodávku so spusteným
motorom a anténou vnútri? Je viac ako pravdepodobné, že by ušiel. Možno
by sa uchýlil aj k čomusi horšiemu. Neruším, čo sa môže odohrávať v jeho
mysli. Je sám? Nebol dôvod, prečo by náš kyberkriminálnik mal byť
ozbrojený, bolo však veľmi neskoro a v žalúdku som pocítil mrazivý chlad
narastajúcich pochybností.
„Byť ním, strážim si okno," poznamenal reportér.
Mal pravdu — možno sme všetko pobabrali. Týždne nadľudského
6
úsilia, pátranie krížom-krážom po celej krajine, všetko možno celkom
zbytočne. Zhodli sme sa, že opatrnosť je naozaj namieste. Dodávka sa dala
do pohybu a znovu zašla za roh budovy.

7
prvá čast: Prienik

8
 kapitola I
Juliin návrat

Možno prejsť autom 310 kilometrov od Echo Summitu na vrchole

pohoria Sierra Nevada na Medzinárodné letisko v San Francisku za menej
ako dve hodiny?
V roku 1994, na Štedrý deň ráno, som sa o to pokúsil — v snehovej
metelici.
Mal som na to svoje dôvody. Tešil som sa na stretnutie s priateľkou,
ktorú som nevidel vyše dvoch mesiacov. Bol som vzrušený, pretože som
nevedel, ako to po jej návrate medzi nami dvoma bude. Tri roky sme boli
dobrými priateľmi, v priebehu posledných šiestich mesiacov sa však náš
vzťah zmenil na čosi viac: boli sme jeden do druhého zamilovaní. Dohodli
sme sa, že počas vzájomného odlúčenia budeme obaja rozmýšľať ako
ďalej. Teraz som mal naponáhlo, bol som plný očakávania. Bol som
nervózny a trochu neistý. Vtedy som ešte netušil, že moja bezhlavá jazda z
jedného konca Kalifornie na druhý znamená začiatok nezvyčajného
dobrodružstva, ktoré má navždy zmeniť môj život.
Deň predtým popoludní mi Julia Menapaceová nechala odkaz na
odkazovači v San Diegu: je na letisku v Bangkoku a do San Franciska
priletí po štrnásťhodinovom lete na druhý deň o 13.40. Prídem ju čakať?
Jasné, že prídem. Myslel som na ňu často a, súdiac podľa jej odkazu, aj
ona myslela na mňa.
Julia bola vysoká a štíhla. Táto pôvabná, mladá žena s vlasmi sčesanými
väčšinou dozadu do vrkoča, pracuje už takmer desať rokov ako
programátorka pre firmu Apple Computer, ako aj pre rad ďalších high-tech
firiem v Silicon Valley. Má sivomodré oči a prenikavý pohľad, často býva
zahĺbená sama do seba, no na druhej strane ju možno veľmi ľahko
rozosmiať. Bola talentovanou cvičiteľkou jogy a mala v sebe čosi éterické,
čosi, čo ma fascinovalo. Naposledy pracovala ako samostatná

9
programátorka na viacerých projektoch, zaoberajúc sa tvorbou
špecifického vývojového softvéru pre high-tech firmy.
Hoci dobre poznala vnútornú skladbu počítačov Macintosh,
programovanie u nej nikdy neprerástlo do posadnutosti ako u mnohých jej
mužských kolegov. Nikdy sa celkom nezmierila so životným štýlom
hackerov v Silicon Valley, ktorí trávili 24 hodín denne vo svojom vlastnom
počítačovom svete, kde sa čas delí na nanosekundy — nikdy by sa kvôli
počítačom nevzdala iných vecí, ktoré má rada. Za tie roky, čo sme sa
poznali, sme podnikli nespočetné množstvo výletov do odľahlých kútov
krajiny: objavovali sme spolu pohoria, horúce pramene, neznáme
prímorské zákutia. Obaja sme rovnako milovali divú prírodu bez ohľadu na
to, aké ročné obdobie práve bolo.
Julia mala vášnivo rada hory nad 6 000 metrov a na jeseň v roku 1994
sa vybrala do Himalájí. Ešte predtým, než odišla do Nepálu, sme podnikli
spoločný dobrodružný výlet do juhozápadnej časti USA. Trampovali sme v
kaňone Bryce a v Zionskom národnom parku, prechodili sme ruiny
pueblových obydlí indiánskeho kmeňa Anasazi v kaňone Chaco. Na týchto
výletoch som si uvedomoval Juliinu výnimočnosť a naše priateľstvo
postupne prerástlo do lásky. Vedel som, že Julia potrebuje vzťah, ktorý má
perspektívu, požiadal som ju však, aby mi dala čas. Nebol som si totiž istý,
či som na trvalý vzťah pripravený. Nerozprávali sme sa spolu odvtedy, čo
pricestovala do Káthmandú, a ja som sa po niekoľkomesačnom premýšľaní
rozhodol, že chcem byť s ňou a urobím všetko pre to, aby som jej bol
dobrým partnerom.
Nevedel som však, či k rovnakému záveru dospela aj ona; vôbec to
nebolo s nami dvoma jednoduché. Všetko sa ešte komplikovalo tým, že
Julia sa už dlhší čas snažila ukončiť svoju sedem rokov trvajúcu známosť,
pravda, zatiaľ bezvýsledne. Muž, s ktorým žila, bol kedysi môj priateľ —
hacker zo Silicon Valley a aktivista, známy svojím názorom a
presvedčením, že nastupujúca digitálna éra nijako neoberá ľudí o
súkromie. Kým Julia neodišla, prežíval som ťažké chvíle, teraz som však
pochopil, že jej vzťah s tým mužom nefunguje a že je naozaj len otázkou
času, kedy sa skončí.
Nevedel som však čo ďalej. Julia mi chýbala a nemohol som sa dočkať,
kedy ju konečne uvidím. Musím byť na letisku včas, musím sa tam dajako
dostať, hoci práve teraz som na východnej strane Sierry Nevady, takmer na
10
hraniciach štátu Nevada. Iba deň predtým som sa spolu s Emily Sklarovou,
lyžiarskou inštruktorkou, ktorá bola mojou dlhoročnou priateľkou,
nasťahoval do horskej chaty neďaleko Truckee, niekoľkosto metrov od
lyžiarskeho strediska Tahoe-Donner, priamo v srdci mekky bežeckého
lyžovania.
V San Diegu, kde po väčšiu časť roka pracujem, kondične behám na
rolleroch. Hoci mám kolieskové korčule rád, ešte radšej bežkujem. Za
posledné tri roky som si na bežkách osvojil techniku, ktorá sa podobá
behaniu na korčuliach, preto sa jej aj hovorí korčuľovanie. Dosahuje sa
ňou oveľa väčšia rýchlosť ako pri klasickej bežeckej technike. Lyžiar
nebeží v dvoch paralelných stopách, ale kíže sa dopredu tak, že kladie lyže
priečne. Tiež rád súťažím. Predchádzajúcu zimu som to začal brať opäť
vážne a zúčastnil som sa na niekolkých pretekoch v biatlone, ktorý
pozostáva z behu na lyžiach a streľby a vyžaduje si vytrvalosť, rýchlosť a
presnú mušku zároveň.
V San Diegu si človek veľa snehu neužije. Minulú zimu som sa spoznal
s takmer všetkými sprostredkovateľmi leteniek a členmi posádok leteckej
spoločnosti Reno Air. Raz som si do príručnej batožiny zabalil sekerku na
ľad. Prešla bezpečnostnou rôntgenovou kontrolou a nikto ani okom
nemihol. Počas tej zimnej sezóny som medzi južnou a severnou
Kaliforniou nalietal viac ako tridsaťtisíc kilometrov. Tento rok som mal v
pláne lyžovať, pracovať na čiastočný úväzok ako lyžiarsky inštruktor,
vypomáhať na bežkách ako dobrovoľník horskej služby a ak čas dovolí,
venovať sa zaujímavým výskumným problémom.
Zaoberám sa predovšetkým vedou o výpočtoch a výskumom
počítačovej bezpečnosti. A to môžem robiť kdekoľvek. Minulú zimu som
každý víkend lietal do San Diega a späť, preto som sa rozhodol, že tohto
roku presťahujem svoj hlavný stan na štyri mesiace do hôr. Chcel som si
tam preniesť niekolko unixovských pracovných staníc a vlastnú počítačovú
sieť prepojiť s ostatným svetom prostredníctvom vysokoprenosovej
digitálnej telefónnej linky.
Počas roka sedím väčšinou na viacerých stoličkách. Až do zimy v roku
1994 som pracoval ako vedecký pracovník v Supercomputer Centre v San
Diegu, v inštitúcii financovanej federálnou vládou, sídliacej v areáli
Kalifornskej univerzity, a zároveň ako výskumný pracovník na katedre
fyziky. Supercomputer Center mi poskytol kanceláriu a umožnil prístup k
11
najrýchlejším superpočítačom na svete. Robím výskumy vo fyzike
výpočtov, v oblasti, ktorá za posledné dve desaťročia zásadným spôsobom
pretransformovala vedu. Výpočty sa vynorili ako tretí spôsob prístupu k
vede a zaujali svoje miesto medzi tradičnými teoretickými a
experimentálnymi metódami.
Tam, kde bolo kedysi nevyhnutné potvrdzovať vedecké teórie reálnymi
experimentmi, možno teraz použiť počítače, ktoré sú dnes také rýchle, že
dokážu simulovať udalosti reálneho sveta. Fyzici výpočtov sa pokúšajú
riešiť vedecké úlohy pomocou simulácie. Stále sa zdokonaľujúce počítače
sú schopné realisticky napodobiť všetko, od prúdenia vzduchu nad krídlom
lietadla až po základnú stavebnú štruktúru hmoty pri hľadaní subatómovej
častice — kvarku.
Fyzika výpočtov okrem iného hl'adá spôsob, ako usporiadať elektróny
tak, aby mohli narábať s čoraz väčším množstvom uložených informácií
ešte rýchlejšie, a ako zostrojiť špeciálne prístroje, ktoré by výkonnosťou
predstihli aj súčasné najvýkonejšie superpočítače. Aj ja som sa, podobne
ako mnoho ľudí v tomto odbore, zaoberal najskôr fyzikou a až v
posledných rokoch som čoraz viac času venoval problémom počítačovej
bezpečnosti. Pri riešení problémov počítačovej bezpečnosti sa z fyzikov
stávajú počítačoví hackeri. Napríklad nositeľ Nobelovej ceny Richard
Feynman bol notoricky známy svojimi eskapádami, prienikmi cez
bezpečnostné systémy počítačov, ešte počas práce na Projekte Manhattan v
Los Alamos. A Robert Morris, jeden z tvorcov operačného systému Unix a
neskôr vedúci vedecký pracovník Národnej bezpečnostnej agentúry, NSA,
bol medzi prvými, ktorí vedeli, ako sa neoprávnene dostať do počítačov a
zároveň ako ich chrániť.
Vždy som to považoval za pálčivý intelektuálny problém — nájsť
trhliny v pancieri počítača alebo počítačovej siete, ktoré by digitálnemu
zlodejovi umožnili vylúpiť elektronické bankové rezervy, alebo cudzím
špiónom umožnili vkĺznuť do počítačov Pentagónu. Je to svet, ku ktorému
nemôžete pristupovať iba na akademickej či teoretickej rovine. Musíte si
zašpiniť ruky. Existuje len jediný spôsob, ako sa môžete ubezpečiť, že
digitálne zámky sú naozaj dosť pevné — musíte ich rozobrať a pochopiť,
ako fungujú.
Kým som sa nerozhodol presťahovať svoju operačnú základňu na zimu
do hôr, robil som čoraz viac výskumov v oblasti počítačovej bezpečnosti v
12
Supercomputer Centre v San Diegu — SCSD, ktorému velil jeho riaditeľ
Sid Karín. Bol to vysoký, bradatý, vždy pokojný muž, bývalý nukleárny
inžinier, ktorý mohol mať okolo päťdesiatpäť rokov. Ako väčšina ľudí, aj
on sa k programovaniu dostal okľukou. Pracoval v spoločnosti General
Atomics, dodávateľskej firme pre jadrové elektrárne na juhu Kalifornie, no
pochopil, že keby sa zaoberal vývojom komplexných simulácií,
nevyhnutných pre naprojektovanie elektrárne, bol by užitočnejší ako
programátori, ktorí boli týmto projektom poverení. Postupoval krok za
krokom, až sa dostal sem a dnes stojí na čele Supercentra, inštitúcie, ktorá
sídli v štvorposchodovej budove, vlastní superpočítače Intel Paragon a
Cray C 90 a jej poslaním je posúvať ďalej hranice programovania a
abstraktnej vedy.
Budova Supercentra, biela antiseptická stavba, stojaca na úbočí kopca v
univerzitnom areáli, nie je architektonickým skvostom, hovoríme o nej ako
o „škatuli, do ktorej napchali budovu". Je to však ideálne miesto pre tých,
čo nemajú radi presne stanovený pracovný čas a byrokratickú rutinu. Keď
som jedného večera vkorčuľoval Sidovi do kancelárie, ani okom nemihol.
To však neznamená, že by som v Centre nemal s nikým problémy.
Hneď na začiatku som mal napríklad potýčku so zástupcom operačného
riaditeľa Danom D. Drobnisom, ktorého za jeho chrbtom voláme „D3".
V roku 1992 ma D3 raz pristihol na korčuliach v počítačovej sále, kde
centrálny hardvér Supercentra chráni zasklená stena. Správal sa celkom
„nelineárne", tvrdil, že určite vrazím do niektorého z jeho
multimiliónových počítačov, a prisahal, že ak ma ešte raz uvidí korčuľovať
sa čo i len v blízkosti budovy, do Centra viac nevkročím.
Jeho reakcia mi pripadala nanajvýš prehnaná a nelogická. Musel som
neprestajne behať z jedného konca miestnosti na druhý, aby som sa od
vchodových dverí dostal k špecializovanej grafickej pracovnej stanici,
vzdialenej asi tridsať metrov, a potom zase späť. Korčuľovanie sa mi preto
zdalo výhodné. Čo sa niektorých vecí týka, dokážem byť pragmatikom. D3
som sa síce nevyhýbal, ale do jeho kancelárie som vchádzal bez korčúľ.
Život v Supercomputer Centre bol inak prijateľným kompromisom. V
decembri 1994 som sa však rozhodol, že všetko bude ináč. Horská chata, v
ktorej som býval, bola v Truckee, mestečku vzdialenom asi 20 kilometrov
od Lake Tahoe. Toto miesto malo dve výhody — ležalo dosť vysoko, sneh
sa tu udržal po celú sezónu a zároveň nebolo veľmi ďaleko od Silicon
13
Valley, kde sa nachádzala väčšina firiem, pre ktoré som pracoval. Ak sa
sem však chcete dostať, musíte prejsť cez povestný Dormer Pass,
priesmyk, v ktorom v októbri roku 1846 uviazla v snehu kolóna vozov
známa ako Donner Party. Vydať sa na cestu priesmykom v tejto ročnej
dobe bolo vtedy veľmi nerozumné. Ľudia uväznení v hlbokom snehu
nemali čo jesť, časť z nich sa dokonca uchýlila k ľudožrútstvu a z
pôvodných osemdesiatich ľudí prežila len asi polovica.
Túto historku sa učí v škole každé kalifornské dieťa, aby vedelo, aké
útrapy museli znášať jeho odvážni predkovia. Väčšinu lyžiarov, ktorí v
zime prichádzajú do tejto oblasti, to však dnes už sotva zaujíma. Poznám
jedného softvérového inžiniera zo Silicon Valley, ktorý s obľubou nosieva
tričko s nápisom „Donner Pass, Calif. Koho si dnes dáme na obed?" Na
Štedrý večer roku 1994 som však pocítil voči tomuto miestu rešpekt.
Azda som predsa len mal vyraziť o deň skôr a prenocovať v meste tak,
ako som to mal pôvodne v pláne. Ale vyzeralo to tak, že bude snežiť a
počasie bude nanič. A keďže som bol po celodennej lyžovačke dosť
unavený, vrátil som sa do chaty a šiel som spať.
24. decembra ráno som asi o pol deviatej nasadol do prenajatého Forda
Probe a roztopenou snehovou brečkou som sa vzďaľoval od chaty. Slabo
snežilo, no keďže som nemal v úmysle zastavovať, kým som v horách,
obliekol som sa tak, ako chodím, keď je v Kalifornii zima: tričko, krátke
nohavice, slnečné okuliare a sandále. Nikam som sa neponáhľal, všetko
som mal naplánované tak, aby som to hravo stihol: najskôr cez Dormer
Pass, medzištátnou diaľnicou číslo 80 nadol, naprieč Central Valley, potom
diaľnicou na juh cez Berkeley, cez Bay Bridge a ďalej stále na juh cez San
Francisco až na letisko, ležiace v západnej časti Sanfranciského zálivu.
Podľa vlastných odhadov som tam mal doraziť napoludnie, okolo pol
dvanástej, pričom som počítal aj s krátkou zastávkou v motoreste Ikeda's v
Auburne, kam si vždy zaskočím na jahodový koktail.
Po chvíli jazdy som na mobilnom telefóne vyťukal číslo Caltransu a
vypočul si aktuálne správy o stave diaľnic. To, čo som sa dozvedel, ma
nepotešilo: na medzištátnej diaľnici číslo 80 sú v horských úsekoch
prikázané snehové reťaze. To značilo, že tam husto sneží a kalifornská
dopravná polícia zastavuje autá, aby skontrolovala, či majú reťaze. Ak
niektoré auto reťaze nemá, pošle ho nazad. Samozrejme, môj prenajatý
Ford nijaké reťaze nemal.
14
 Diaľnica číslo 50, ktorá vedie zo Sacramenta k južnej strane Lake
Tahoe, je však vraj stále zjazdná. Otočil som sa teda a vydal sa opačným
smerom. Minul som lyžiarske centrum Squaw Valley a šiel ďalej popri
kalifornskej strane jazera Tahoe. Keď som však o 90 minút dorazil k
južnému cípu Lake Tahoe, moje nádeje sa razom rozplynuli. Predo mnou
sa tiahol dlhý rad áut s reťazami, čakajúcich, kedy budú môcť prejsť
stanovišťom diaľničnej polície.
Pomaly som začínal chápať, čo asi prežívali naši predkovia, ktorí si,
uväznení v priesmyku, absolútne nepripravení na zimu, začali
uvedomovať, že jar tak skoro nepríde. Obrátil som svoj Ford Probe a
uháňal do mesta. O päťdesiat dolárov ľahší som o hodinu opäť stál v
dlhočiznom rade áut, čakajúcich, až budú môcť prejsť kontrolou a začnú sa
šplhať cez Echo Summit ďalej.
Keď som sa konečne pohol, bolo takmer pol dvanástej. Projektanti
Forda pozor: váš Ford Probe so základnou výbavou urobí s reťazami 130
kilometrov za hodinu, aj keď z toho trochu zalieha v ušiach.
V aute mám antiradar, ktorý človeku perfektne poslúži, keď si to švihá
šírymi nevadskými pláňami. V Kalifornii je však takmer nanič, pretože
tunajšia diaľničná polícia vynašla spôsob, ako prekabátiť pirátov diaľnic,
vlastniacich takéto somarinky. Namiesto toho, aby používali radar,
jednoducho sa vo svojich čierno-bielych stíhačkách rútia diaľnicou, sledujú
nič netušiaceho cestného piráta až dovtedy, kým nemajú zaznamenanú jeho
rýchlosť, a potom svoju obeť celkom ležérne prinútia, aby zaparkovala pri
krajnici.
Buď som mal toho dňa z pekla šťastie, alebo boli všetky autá diaľničnej
polície priveľmi zamestnané kontrolovaním snehových reťazí a nemali čas
zapodievať sa takými vodičmi, ako som ja.
Keď som schádzal z hôr, zavolal som do leteckej spoločnosti United,
aby som si overil, kedy priletí Juliino lietadlo do Los Angeles.
Všetko nasvedčovalo tomu, že to už nestihnem, tak som ich poprosil,
aby odovzdali Julii odkaz. Ten ju však v Los Angeles už nezastihol,
zavolal som im teda ešte raz a poprosil ich, či by jej ten odkaz mohli
doručiť na palubu lietadla. Ubezpečili ma, že to zariadia.
Cestou po kalifornských diaľniciach som prešiel 300 kilometrov,
pričom moja priemerná rýchlosť mohla byť takých 155 km za hodinu —
prvých 130 kilometrov na dialhici číslo 50 s reťazami o niečo menej, keď
15
som ich však zhodil, tak to bolo zaručene oveľa viac.
Keď som konečne dorazil, s menšími problémami zaparkoval a vošiel
do odbavovacích letiskových priestorov, Julia práve schádzala
pohyblivými schodmi do terminálu spoločnosti United Airlines. Na tvári sa
jej zračilo prekvapenie.
„Stavím sa, že si môj odkaz nedostala," povedal som.
„Aký odkaz?" Čudovala sa. Teraz to už aj tak bolo jedno. Objali sme sa.
Neskôr mi povedala, že som sa jej vtedy zdal dosť uštvaný.

16
 kapitola 2
Toad Hall

Zo všetkých otázok, ktoré mi po tom nečakanom útoku vírili hlavou, mi

nedala pokoj najmä jedna: Bola to naozaj iba neuveriteľná náhoda, že útok
sa začal práve z Toad Hallu?
Toad Hall, dokonale zrenovovaná, dvojposchodová budova postavená v
štýle kráľovnej Anny, severne od sanfranciskej mestskej časti Haight-
Ashbury a Golden Gate Parku, patrí Johnovi Gilmorovi, unixovskému
hackerovi, libertariánovi a aktivistovi za elektronickú slobodu. V roku
1982, dávno predtým, ako sa akcie spoločnosti Sun Microsystems stali
voľne prístupné na burze, a oveľa skôr, ako táto firma získala povesť
jedného z najlepších svetových výrobcov pracovných staníc a sieťových
systémov, bol John Gilmore jedným z jej piatich zamestnancov. O štyri
roky neskôr z tejto firmy odišiel, ale milióny, ktoré zarobil tým, že bol
jedným z prvých zamestnancov jednej z najúspešnejších amerických
firiem, mu umožnili kúpiť si nádherný dom.
Meno, ktoré mu dal, pochádza z klasickej detskej knižky Kennetha
Grahama Vietor vo vŕbach, kde sa opisuje istý pán Toad a jeho dom.
„Toad" bola tiež prezývka Johnovej priateľky, s ktorou vtedy žil. Nech je
ako chce, ten názov bol naozaj priliehavý, pretože rozprávkový pán Toad
bol boháč slobodného ducha a to isté platilo aj o Johnovi Gilmorovi.
Toad Hall sa stal prototypom: bol to jeden z prvých digitálne
zosieťovaných domov v San Franciscu. San Francisco vždy ako prvé
prijímalo všetky nové spoločenské trendy. V päťdesiatych rokoch to bola
generácia beatnikov, v šesťdesiatych rokoch hippies, v sedemdesiatych
alternatívny postoj k sexualite, v osemdesiatych sa stalo rajom
skateboardistov. A teraz, v rokoch deväťdesiatych, akoby celé mesto
zaplavili kyberkomúny.
V praxi to vyzerá asi tak, že skupinka hladujúcich umelcov, poslíčkov
17
na bicykloch, či dokonca hackerov z finančnej štvrte dá dokkopy nejaké
peniaze, prenajme si dom alebo byt a telefónna spoločnosť im za niekoľko
sto dolárov mesačne prenajme linku s výkonom 56 kilobajtov,
prostredníctvom ktorej sa napoja na Internet. Solventnejšia skupinka môže
dať dokopy aj niekoľkotisíc dolárov na špecializovaný hardvér a za ďalších
tisíc dolárov mesačne získa prípojku T-l, ktorá je dokonca ešte
výkonnejšia.
Vysokoprenosovou linkou T-l budú k vám počítačové dáta tiecť zo siete
sťaby záhradnou hadicou, kým oproti tomu väčšina ľudí používa modemy
akoby s prietokom slamky, ktorými sa pripája na providery poskytujúce
on-linové služby, akými sú napríklad CompuServe, Prodigy a American
Online. Kanál T-l prenáša 1,5 milióna bitov informácií za sekundu. To
stačí na to, aby sa dal celý text Moby Dicka stiahnuť za dvanásť sekúnd,
alebo aby sa celovečerný film dal pozerať v reálnom čase. (Naozaj
zaujímavé to však bude až vtedy, keď sa rýchlosť digitálnej siete znásobí
zhruba stokrát — a dosiahne prietok požiarneho hydrantu — k tomu však
nedôjde skôr ako na prelome tisícročí.)
Ja beriem Net ako samozrejmosť, pretože je to súčasť mojej práce, ale
chápem, že ľudia, ktorí musia za to platiť, sa usilujú spolupracovať.
Myšlienka komún sa mi však neveľmi pozdáva. Ak chce Internet vytvárať
„virtuálne komunity", t.j. elektronické zoskupenia ľudí, ktorí neprichádzajú
do osobného kontaktu — nieje potom trochu čudné, že títo ľudia cítia
potrebu spolu bývať? Keď sa John Gilbert nasťahoval v roku 1987 do
honosného domu, postaveného v anglickom architektonickom štýle zo
začiatku osemnásteho storočia, inicioval tak nový trend. Dom mal dva
byty, v jednom býval John so svojou priateľkou a druhý bol pôvodne
určený pre jeho priateľa, tomu však neskôr jeho podiel vyplatil. Už od
samého začiatku sa počítalo s tým, že dom nebude slúžiť len na bývanie,
ale že to bude miesto, kde sa žije „on-line". Koaxiálny kábel Ehernetu sa
čoskoro vinul celým domom. Počítačové pracovné stanice boli
modem — periférne zariadenie počítača, schopné premeniť digitálnu informáciu
počíotača na telefónny signál a opačne. Používa sa na pripojenie počítača na Internet cez
telefónnu linku.

Ethernet — populárny druh lokálnej siete, umožňujúci prepojenie počítačov v rámci

jednej organizácie.

18
rozmiestnené všade, aj v spálnach a v suteréne, a mali slúžiť obyvateľom
domu, hosťom či náhodným návštevníkom, ktorí v Toad Halle domu,
hosťom či náhodným návštevníkom, ktorí v Toad Halle bývali alebo
rozmiestnené všade, aj v spálnach a v suteréne, a mali slúžiť obyvateľom
sa sem na čas nasťahovali. Vo vstupnej hale na druhom poschodí, tam, kde
by si iní ľudia asi postavili stojan na kabáty, nainštaloval John pracovnú
stanicu Sun SPARCstation.
Toad Hall získal internetovskú doménu toad.com a vstupnou bránou,
ktorá ho spájala so zvyškom sveta, sa stal počítač Sun SPARCstation,
nainštalovaný v suteréne. Toto digitálne panstvo spravoval John spolu s
eklektickou skupinou programátorov a hardvérových „maníkov", z ktorých
každý bol iného politického zamerania. A hoci u nich platilo ,utajenie
nadovšetko', s počítačovou bezpečnosťou v Toad Halle to nikdy bohvieaké
slávne nebolo. Johnov experiment v Toad Halle inicioval vznik združenia
The Little Garden, ktoré dostalo názov podľa jednej čínskej reštaurácie v
Palo Alto, kde mali jej členovia svoje prvé stretnutie. The Little Garden,
založená známym počítačovým hackerom zo San Francisca Tomom
Jenningsom, bola jedným z prvých finančne nenáročných spôsobov
priameho napojenia na Internet. Od dnešných kyberkomunít sa však
odlišovala tým, že nevyžadovala, aby všetci jej členovia pracovali a bývali
v Toad Halle. Stačilo, ak si každý z nich kúpil dva modemy, jeden
umiestnil u seba doma a druhý v suteréne v Toad Halle. Tento druhý
modem bol cez router napojený na sieť v budove, cez ňu na Internet a takto
mali všetci členovia spolku The Little Garden neustály prístup k Internetu.
Tento projekt bol veľmi ekonomický, pretože spoločnosť Pacific Bell
poskytovala miestny telefónny hovor zdarma. Takže za určitý mesačný
poplatok, ktorý ste pravidelne platili spolku The Little Garden, ste mohli
svoju dátovú linku nechať spustenú dvadsaťštyri hodín denne cez služobný
telefón. Ak sa spojenie prerušilo, váš modem v Little Garden vám zavolal
zdarma späť. V Toad Halle sa zbiehalo vyše tucta telefónnych liniek a
technici spoločnosti Pacific Bell sa asi veľmi čudovali, čo to tam John s
tým svojím klanom pácha.

router — server, určený na rozpoznávanie adries a komunikovanie s počítačmi v iných

sieťach, (slovenský ekvivalent — presmerovací počítač)
19
Posledných päť rokov bol Toad Hall aj Juliiným domovom — John
Gilmore bol totiž onen „iný muž", s ktorým jej vzťah uviazol na mŕtvom
bode ešte skôr, ako sa spoznala so mnou. John bol počas vianočných
sviatkov na návšteve u svojich príbuzných na Floride, takže keď sme sem
po Juliinom prílete z Nepálu o štvrtej popoludní prišli, mali sme celý dom
iba pre seba.
John má teraz štyridsať rokov. Poznal som ho z hackerských kruhov a
bol mojím dlhoročným priateľom. Pred niekoľkými rokmi pomáhal pri
zakladaní ďalšej spoločnosti, ktorá vychádzala z princípov nadácie zvanej
Free Software Foundation. Spoločnosť, známa ako Cygnus Support,
produkovala programovacie jazyky a ochranné systémy, ktoré nepredávala,
ale ponúkala zadarmo. Ak však nejaká firma chcela tieto produkty naplno
využiť, za prídavny soft už musela zaplatiť. Bola to veľmi pokroková
myšlienka a spoločnosť Cygnus bola veľmi úspešná dokonca i vo svete, v
ktorom kraľuje Microsoft.
John bol chudý, mal bradu, plavé vlasy po plecia a občas sa obliekal do
voľných hippiesovských košieľ, aké boli v Haight-Ashbury módne v
šesťdesiatych rokoch. Keď sa činnosť novej spoločnosti rozbiehala, John
pracoval s obrovskou vervou a nadšením od rána až do noci a práca ho
celkom pohltila. Spočiatku mu neprekážalo, že Julia so mnou často
kempuje, kým on sa plne oddáva práci, napokon,výlety do prírody ho aj
tak nezaujímali. S Juliou sme sa však citovo zblížili a Johnovo priateľstvo
ku mne postupne chladlo.
Zavolali sme do talianskej reštaurácie Bambino's a objednali si večeru.
Keď nám ju priniesli, vyzliekli sme sa a vychutnávali sme jedlo ponorení
do horúceho kúpeľa.
Kúpeľňa na prvom poschodí bola neobvyklou miestnosťou. Podlaha z
bieleho a ružového mramoru kontrastovala s tmavozelenou Jacuzzi a
ostatným príslušenstvom. Na okennej rímse stála obrovská papraď a pod
ňou z veľkej ružice vytekal kaskádovitý vodopád. Vejárovité listy paprade
sa takmer dotýkali vody. Julia pustila pásku s Karmom Moffetom, ktorý
hrá na himalájske hudobné nástroje, a zapálila sviečky: každé zo štyroch
stropných bodových svetiel tlmene osvetľovalo jeden roh vane.
„Fantázia," šepla Julia a nastavovala tvár teplému vlhkému vzduchu.
Povedala mi, že v chladných Himalájach sa voda prenáša z prameňa
priamo rukami a ak ju chce človek teplú, musí si ju zohriať nad ohňom.
20
Nikdy jej však nemá toľko, aby sa do nej mohol ponoriť, a ona po celý čas,
čo liezla po tých štítoch, snívala o poriadnom horúcom vaňovom kúpeli. V
obrovskej nadmorskej výške nepálskej oblasti Solu Khumbu boli jedinými
zdrojmi tepla slnko, malý ohník na varenie a príležitostná piecka, v ktorej
sa kúrilo drevenými trieskami a trusom.
Jedli sme a Julia mi rozprávala, čo všetko zažila. V kuchyni chatrče, kde
bývala, sa spoznala a spriatelila so šerpom, ktorý sa volal Tschering, a
horským vodcom zo Seattlu Rachelom DeSilvom, ktorý viedol skupinku
dvanástich žien pri ich výstupe na šesťtisícový končiar v oblasti zvanej
Mara. Pozvali ju, aby s nimi vyliezla na ďalšiu horu, ktorá sa volá Lobuche
a leží severne od Everestu. Podarilo sa jej dostať až tesne pod vrchol.
Počúval som a bol som nadšením bez seba. „Škoda, že som tam nebol s
tebou," bolo to jediné, na čo som sa zmohol.
Julia oslávila svoje narodeniny v kláštore Tengboche, kde sa zúčastnila
na slávnosti Mani Rimdu. Ukázala mi náhrdelník z červených stužiek,
ktorý jej dal tibetský láma s požehnaním pri príležitosti jej tridsiatych
piatych narodenín.
„V ten istý deň napoludnie som počula zvuky dlhých rohov, cimbalov a
bubnov," spomínala. „A potom sa lavína pomaly sunula po južnej stene
končiara Ama Dablam."
Raz stála vysoko v horách a cez hustnúcu hmlu hľadela na zapadajúce
slnko nad Everestom. Bolo to vraj čosi také silné a nádherné, že sa
rozplakala. „Myslela som na teba," povedala, „túžila som po tom, aby si
tam bol a všetko prežíval spolu so mnou."
Vychutnávali sme teplý kúpeľ a ja som jej rozprával, čo sa mi prihodilo
za ten čas, čo bola preč. Práve keď odchádzala, čakal som na ročný
výskumný grant pol milióna dolárov od Národnej bezpečnostnej agentúry,
federálnej organizácie, zhromažďujúcej elektronické informácie. NSA má
dve hlavné úlohy: prvou je zahraničná špionáž a tou druhou zodpovednosť
za bezpečnosť všetkých vládnych počítačov a komunikačných kanálov. Na
jeseň mi oddelenie NSA, zaoberajúce sa informačnou bezpečnosťou,
oznámilo, že bude financovať istý projekt, a poverilo ma zostavením
expertného tímu, ktorý bude skúmať nové oblasti počítačovej bezpečnosti.
Bol som pripravený, že do toho pôjdem, zohnal som ľudí, ktorí sa mohli
okamžite pustiť do práce, NSA však konečné rozhodnutie odkladala
niekoľko mesiacov. Mal som toho prešľapovania na jednom mieste plné
21
zuby a dvaja z mojich ľudí museli napokon zobrať nejakú inú prácu.
„A ja som si myslela, že keď sa vrátim, bude už všetko v poriadku a že
ťa nájdem spolu s tímom zahrabaného do hŕby zaujímavej práce,"
povedala.
„No, vidíš, ako to dopadlo," odvetil som. „Všetko im trvá neuveriteľne
dlho, ako každej vládnej byrokracii."
Chvíľu sme sa ešte zhovárali o NSA a o tom, ako je možné, že sa jej
toľko obhajcov občianskych slobôd bojí, rovnako ako každého, kto s ňou
má čokoľvek spoločné. Väčšina ľudí je toho názoru, že každý, kto s NSA
spolupracuje, sa korumpuje. Toto sa mi nikdy celkom nepozdávalo.
Všetko, čo som zažil, nasvedčovalo tomu, že je to krajne neschopná
organizácia, paralyzovaná nekonečnými nariadeniami a predpismi, a že je
v podstate celkom neškodná.
„Nemám chuť púšťať sa s nimi do niečoho," povedal som jej.
„Mrzí ma, že to nevyšlo, Tsutomu," povedala potichu.
Chvíľu sme ešte sedeli v horúcej vode, ponorení do vlastných
myšlienok. Napokon som zmenil tému.
„Chcel by som ti povedať čosi, na čo už dlhší čas myslím," začal som.
„Keď si tu nebola, rozmýšľal som o mnohých veciach. Bol by som rád,
keby sme to spolu skúsili, samozrejme, ak súhlasíš."
Julia sa usmiala. Nepovedala nič, len sa ku mne naklonila a tuho ma
objala.
Zdalo sa, že odteraz budeme spolu tráviť veľa času. Povedal som jej, že
mám na univerzite voľno a že sa už teším na to, ako tadiaľto vypadnem a
budem sa len a len lyžovať. Konečne môžem uskutočniť to, čo som tak
dlho plánoval — strávim zimu na horách, predpoludním i popoludní
budem lyžovať, cez poludnie a večer premýšľať a pracovať na
výskumných projektoch.
Mohla by si ísť so mnou," navrhol som jej. „Môžeš lyžovať a tiež ti
dobre padne, keď budeš mimo."
Na druhý deň sme sa prebudili až o jednej. Julia, ktorá vyrastala na
Východnom pobreží, si ešte stále celkom nezvykla na miernu kalifornskú
zimu. Povedala mi, že keď zaspávala, všimla si, že svitá. Zišlo jej na um —
sú Vianoce, no vôbec nič tomu nenasvedčuje. Z dlhého letu bola ešte stále
unavená a zdalo sa, že na ňu lezie chrípka. Rozhodli sme sa, že zostaneme
doma, budeme sa rozprávať a spať. Vonku bolo chladno. Julia zapla v
22
dome ústredné kúrenie. Po dvoch mesiacoch v Himalájach sa stále
nevedela nabažiť tepla civilizácie.
Trochu neskôr, keď už odpočívala, prechádzal som sa po dome a
niekoľkokrát som prešiel popri SunSPARCstation, ktorá stála v hale.
Pripomínala mi, že mám zrejme nejakú novú elektronickú poštu. Nemal
som však chuť ju čítať.
Práve vtedy však káblom Ethernetu, vinúcim sa izbami a halami Toad
Hallu, začali prúdiť osudné dáta. Nejaký elektronický votrelec sa odkiaľsi,
možno z miesta, vzdialeného tisícky kilometrov, na diaľku zmocnil
SPARCstation v Toad Hall a prevzal kontrolu nad toad.com. Kým my sme
boli o dve poschodia vyššie, tento elektronický zlodej použil toad.com ako
základňu pre útok na počítače u mňa doma v San Diegu, osemsto
kilometrov odtiaľ.
Vtedy som ešte nevedel, že neznámy votrelec sa stal „rootom",
správcom domény toad.com. Root je všemocným správcom databázy
počítačového systému, môže kontrolovať každú operáciu unixovskej
mašiny. Zvyčajne má k nemu prístup iba počítačový technik a
administrátor. Byť rootom počítača operačného systému Unix je niečo ako
byť Bohom. Akonáhle sa nejaký počítačový užívateľ stane rootom, môže
vytvárať a mazať kontá a súbory, čítať poštu alebo dokumenty každého
ďalšieho užívateľa, sledovať každý úder jeho klávesnice, hrať sa s
počítačovým softvérom a vytvárať programy, ktorými si zabezpečí tajné
zadné dvierka a môže sa vrátiť, kedykoľvek sa mu zachce.
Nech bol týmto nevítaným hosťom ktokoľvek, musel sa buď veľmi
dobre vyznať v sieťach — alebo musel vedieť o neveľmi dokonalom
zabezpečení toad.com. A nech to bol ktokoľvek, bolo celkom očividné, že
si za špecifický cieľ vybral práve moje počítače v San Diegu; buď sa mi
chcel pomstiť za niečo, alebo predpokladal, že tam mám nejaké cenné
súbory. Keďže som bol jedným z mala vysokošpecializovaných vedcov,
zaoberajúcich sa počítačovou bezpečnosťou, mal som v počítačoch
uschované aj niektoré veľmi citlivé informácie, ako napríklad správy o
málo známych chybách, zraniteľných miestach a štrbinách počítačového
systému, zistených pri široko rozšírenom softvére a hardvére. Mal som tam
aj bohatú zásobu systémov počítačovej bezpečnosti. To všetko však bolo
dobre zabezpečené a materiál, ktorý som považoval za mimoriadne cenný,
bol celkom neprístupný. Niektoré závažné informácie a systémy boli však
23
predsa len dostupné a keby sa dostali do nesprávnych rúk, mohli by
neznámeho votrelca doviesť do iných civilných či vládnych počítačových
systémov, prípadne by ich mohol predať na trhu priemyselnej špionáže.
V ten večer sme si opäť dali večeru doniesť — tentoraz z indickej
reštaurácie. Pokým sme čakali na jedlo, Julia sa pomaly vybaľovala a ja
som sa zoznamoval s novým prenosným počítačom, ktorý som si
vyzdvihol u jedného známeho cestou z letiska. Vyvinula ho RDI v San
Diegu miestna firma, s ktorou som spolupracoval. Išlo o kompaktnú
pracovnú stanicu UNIX a ja som sa podujal otestovať im ju. Napadlo mi,
že ju pripojím na sieť v Toad Halle, no túto myšlienku som vzápätí
zavrhol. Vôbec som netušil, že niekto trávi Vianoce páchaním zločinov cez
Internet.

Na druhý deň ráno sa Julia stále cítila zle, zrušili sme teda pôvodne
plánovaný celodenný výlet do Headlandsu na druhej strane Sanfranciského
zálivu v Marin County a strávili sme ďalší pokojný deň v Toad Halle.
Vonku bolo chladno a pochmúrne, z domu sme si odskočili len cez
poludnie. Prešli sme sa po Haight Street a naobedovali v Cha Cha Cha,
mieste s neobvyklou atmosférou, ktoré priťahuje rôznorodý dav ľudí, od
obyvateľov Haight Street až po úradníkov z finančnej štvrte a ľudí rôznych
národností i farby pleti z celého mesta. Večer sa mal vrátiť John a bolo mi
jasné, že sa bude chcieť s Juliou porozprávať. Mal som si ešte vybaviť
nejaké veci v South Bay. Vedel som, že ak všetko dobre pôjde, vyberieme
sa o pár dní s Juliou lyžovať.
„Čoskoro sa uvidíme. Ľúbim ťa." Objali sme sa.
Niečo po ôsmej som teda nasadol do požičaného Forda Probe a vydal sa
smerom na juh, do Silicon Valley, vzdialeného asi päťdesiat kilometrov,
kde som sa mal stretnúť s priateľom Markom Lottorom. Mark mal
tridsaťjeden rokov, bol veľkým hardvérovým hackerom a internetovským
fanatikom. Kedysi sme spolu systematicky skúmali technológiu mobilných
telefónov. Bol nízkej postavy, hnedé vlasy mu padali stále do čela a mal
veľmi dobrodružného koníčka: z času na čas podnikal vandrácke výlety po
západnej Amerike a holdoval „hobovaniu" — naskakoval, ako to robia
tuláci, do nákladných vlakov a prespával v nich. Väčšinu času sa však
venoval svojej malej firme s názvom Network Wizards (Sieťoví čarodeji),
24
zaoberajúcej sa výrobou a predajom roz-ličných užitočných počítačových
doplnkov, od teplotných senzorov až po diagnostické a stopovacie
prístroje, určené pre sieť mobilných telefónov, ktoré s obľubou využívajú
najmä spoločnosti, prevádzkujúce siete mobilných telefónov, a
bezpečnostné agentúry Spoločne sme rozobrali softvér, ktorý je jadrom
mobilného telefónu firmy Oki. Mark označil tento telefón za ukážku
dokonalej technológie. Čítal som jeho hodnotenie telefónu typu Oki 900 a
sám som si taký kúpil. Keď sme už vedeli, ako tento softvér funguje, mohli
sme pracovať na tom, ako ho možno ovládať osobným počítačom. S
Markovým softvérom a hardvérom za čosi viac ako sto dolárov sme
pomocou obyčajného osobného počítača a telefónu OKI dokázali
konkurovať neskladným komerčným diagnostickým výrobkom, ktoré stoja
niekolkotisíc dolárov.
Väčšina ľudí pozná Marka ako autora štatistík o počítačoch priamo
napojených na Internet, ktoré vychádzajú dva razy do roka a sú akousi
obdobou prieskumu vykonávaného Ministerstvom obchodu. Mark zostavil
softvér, ktorý sa „prechádza" po Internete a oslovuje každú hlavnú
počítačovú doménu. Niektoré počítače, podobne ako ľudia dopytovaní v
ankete, sa síce rozhodnú neodpovedať, no tieto čísla sú aj napriek tomu
najlepšou východiskovou pozíciou pre seriózny odhad, aký veľký Intenet
je a ako rýchlo sa rozrastá. Jeho posledný prieskum z polovice roka 1995
hovorí o 6,6 milióna počítačov napojených na Internet. Samozrejme, z
tohto čísla sa nedá presne určiť, koľko ľudí naozaj využíva služby
Internetu, pretože jeden počítač pripojený na Internet môže byť vstupnou
bránou do siete pre desiatky, stovky, či dokonca tisícky užívateľov a pre
ich počítače. Markov prehľad však je napriek tomu východiskom pre
väčšinu ďalších odhadov, od triezvych až po tie značne prehnané.
Nebol som celkom vo svojej koži — vedel som, že na stretnutie s
Markom a jeho priateľmi, s ktorými som mal ísť na večeru, už nestihnem
prísť včas, a neustále som musel myslieť na Júliu. Viezol som sa po
diaľnici číslo 101 smerom na juh, prešiel som popri Candlestick Parku,
letisku i okraji Sanfranciského zálivu, v ktorom je sústredený ľahký
priemysel a ktorý tvorí severnú hranicu Silicon Valley. Vozovka ešte po
nedávnej ľadovej spŕške nevyschla, čo bolo dobré znamenie. Na horách
určite napadol nový sneh. O deň-dva vyzdvihnem Júliu a vrátim sa do
Sierry Nevady, kde prežijem zimu, ktorá už teraz sľubuje jednu z
25
najlepších lyžarskych sezón za posledné roky. Blížil som sa práve k
nadjazdu nad diaľnicou číslo 92, ktorý je neoficiálnou severnou hranicou
Silicon Valley, keď ma zo zamyslenia vytrhol mobilný telefón.
„Tsutomu, tu je Andrew." Nemusel sa vôbec predstavovať, hneď som
ho poznal podľa jeho južanského prízvuku.
„Máš chvíľku čas? Máš niekde nablízku telefónny automat?"
„No, ani veľmi nie," povedal som. Andrew Gross mal dvasaťsedem
rokov, bol študentom elektroinžinierstva na Kalifornskej univerzite v San
Diegu a pracoval so mnou v SDSC (Supercenter) na výskume problémov
sietí a bezpečnosti. Črtala sa pred ním budúcnosť nádejného vedca
počítačovej bezpečnosti a ja som mu bol čímsi ako mentorom. Súčasťou
jeho zaškoľovania bolo aj to, že vždy, keď som bol preč, náhodne
kontroloval moju počítačovú sieť. Momentálne trávil Vianoce u svojich
rodičov v Tennessee. Mal som pocit, že mi chce povedať niečo veľmi
dôležité. No keďže pri mobilnom telefóne si človek nikdy nemôže byť istý,
či ho práve niekto neodpočúva, nevedel, ako mi to oznámiť. Chcel som,
aby mi dajakým nenápadným spôsobom aspoň naznačil, o čo ide.
„Vyjadri sa všeobecne," povedal som mu. Cítil som sa pod psa a nemal
som náladu zaoberať sa novými problémami. Odmlčal sa. Určite
premýšľal, ako to povedať tak, aby nevzbudil záujem tucta znudených či
zvedavých ľudí, ktorí práve v tej chvíli ladia svoje rádioscannery, aby
zachytili zvukové vlny mobilných telefónov a mohli odpočúvať telefónne
hovory podobne, ako niekto iný odpočúva policajné vysielačky.
„No, dobre," ozval sa napokon. „Skrátil sa ti kontrolný súčet
prihlasovania."
To, čo mi práve povedal, znamenalo, že mi ktosi vnikol do počítačov.
Zovrelo mi žalúdok, cítil som sa asi tak, ako keď zistíte, že vám z vrecka
ukradli peňaženku. Nepodľahol som panike, pociťoval som len
podráždenie z toho, že ma niekto práve teraz otravuje, no aj tak som si v
duchu hneď premietol všetky možné následky. Chvíľu sme sa ešte
rozprávali a ja som si pomaly uvedomoval, že to, čo zistil, nemohla byť
súčtová chyba. Zdalo sa, že je to naozaj čosi vážne a že s tým treba niečo
robiť.
Moja sieť má auditovací súbor, ktorý eviduje všetky napojenia — vedie
presný záznam o tom, kto a kedy sa na ňu napojil. Počítač štyri razy za deň
odošle súhrnnú informáciu počítaču, s ktorým pracuje Andrew. Keď je
26
všetko v poriadku, súčet je zakaždým o niečo dlhší. Ak je však odrazu
kratší, jediným logickým záverom je, že ktosi sa pokúsil vymazať nejaký
súbor.
„Do riti." Rozmýšľal som, čo urobiť. „Prihlás sa cez telefón na moju
sieť a pozri sa, či tam nezbadáš niečo podozrivé," povedal som. „Ja sa
niekde zastavím a pokúsim sa zistiť, čo je vo veci. Zavolám ti o chvíľu."
Na svojich počítačoch mám pripojených niekoľko modemov,
umožňujúcich volajúcemu priamo cez sieťové káble spojiť sa s mojou
počítačovou sieťou. Andrewovi zrejme nezišlo na um spojiť sa s našimi
počítačmi touto cestou. Obaja sme však vedeli, že keby sme priamy
kontakt na Internet odpojili, nikomu by sa už tak ľehko nepodarilo
preniknúť do našej siete a dáta v počítači by pravdepodobne zostali také,
aké boli, keď si Andrew všimol, že prihlasovací súčet je kratší. Andrew
navrhol, že mi ten skrátený prehľad pošle na bezdrôtový terminál
elektronickej pošty, ktorý nosievam stále so sebou.
Buď opatrný," povedal som mu skôr, ako som zložil. „Daj pozor, aby si
nezničil dôkazy."
Počítačová bezpečnosť je plná kompromisov. Je tým dokonalejšia, čím
viac kompromisov ste schopný prijať. Môžete dosiahnuť aj absolútnu
bezpečnosť svojho počítača: jednoducho ho vypnete z elektriny, zatvoríte
do pivnice a ani tomu najprefíkanejšiemu zlodejovi sa nepodarí ukradnúť
vám dáta. Má to však jeden háčik: vďaka tomuto bezpečnostnému
opatreniu nemôžete svoj počítač vôbec používať. Tak ako všetci ostatní, aj
ja som sa s niektorými kompromismi pri zabezpečovaní svojich počítačov
zmieril, musel som teda počítať s rizikami, ktoré sú s tým spojené.
Internet dnes mnohí označujú za Divoký západ, po ktorom sa preháňa
mnoho skutočných banditov, no tak to nebolo vždy. Keď som ako školu
navštevoval Caltech a aj neskôr, keď som pracoval ako fyzikálny vedec v
Los Alamos, svet o Nete takmer nevedel. Internet sa vtedy ešte celkom
nevymanil z ARPAnetu, svojho akademického predchodcu, ktorý v roku
1969 vyvinul Pentagón a ktorý tvorila len malá skupinka ľudí, kde sa
každý s každým poznal. V obchodnom dome človek vtedy pozdravoval
suseda a dvere sa nezamykali.
Dnes, keď sa na Internet napájajú milióny ľudí odrazu, sa pravidlá
zmenili. Svet sa rúti strmhlav vpred, vtesnáva každú možnú formu
obchodnej či súkromnej komunikácie do elektronickej podoby a posúva ju
27
sem a tam po sieťach, ktoré pôvodne vznikli preto, aby informácie šírili,
nie aby ich chránili. V súčasnosti majú teda rôzni podvodníci a informační
lupiči nadostač lákavých cieľov.
Obrovská možnosť krádeže je jedným z najzložitejších aspektov
odhalenia zločinu v kyberpriestore. Ak vo fyzickom svete zlodej vylúpi
bankový trezor, je očividné, že šlo o krádež, pretože chýbajú peniaze. V
kyberpriestore môže zlodej vyprázdniť trezor, Pričom si to nemusíte ani
všimnúť. A keby ste si to aj všimli, tak čo — aj tak vlastne nejde o krádež
originálneho softvéru alebo dát, ale iba o kópiu, ktorú si zlodej urobil.
Dokonca aj komerčné softvérové programy v hodnote niekoľkých
miliónov dolárov možno okopírovať za niekoľko sekúnd, pričom ony samy
zostanú nedotknuté. Ide tu len o bity informácií. Medzi užívateľmi
Internetu sú aj prívrženci prúdu, ktorý obhajuje myšlienku, že softvérový
program možno donekonečna kopírovať, takže v tomto prípade by sa
nemalo vychádzať z tradičného ponímania intelektuálneho majetku.
Softvér by mal byť k dispozícii všetkým, prístup k nemu má mať každý a
existencia softvérových vlastníckych práv je neopodstatnená. Hlavným
propagátorom tejto filozofie je Richard Stallman, spoluzakladateľ nadácií
Free Software Foundation a League for Programming Freedom (Nadácia
voľného softvéru a Liga za slobodu programovania).
O tom, či dať softvér voľne k dispozícii ostatným, alebo či si za
namáhavú prácu dať zaplatiť, by mal podľa môjho názoru rozhodovať
samotný tvorca. A už vôbec nesúhlasím s tými, ktorí prekrúcajú filozofiu
„bezplatného softvéru", argumentujúc tým, že ak možno softvér
okopírovať, možno ho aj ukradnúť. Nik nemá právo len tak vniknúť do
cudzieho počítača.
Za posledných niekoľko rokov sa Internet postupne čoraz viac
komercionalizoval, obchodníci prichádzali na trh s bezpečnostnými
„riešeniami" — ochranným hardvérom a softvérom, ktoré vraj zaručene
ochránia počítače pred narušiteľnú. Toto zabezpečovacie vybavenie však
vo väčšine prípadov ani zďaleka nespĺňa to, čo sľubujú jeho predajcovia.
Ich jediným cieľom je, aby sa ľudia cítili bezpečnejšie bez toho, že by boli
pohli prstom.
Jedným z najbežnejších obranných prostriedkov je takzvaná požiarna
stena (firewall). Tá sa naištaluje medzi Internet a počítač a je vybavená tak,
že do siete vpustí len tie informačné bity, ktoré prejdú jej dôkladným
28
výberom. Všetky čo i len trochu podozrivé dáta budú zablokované.
Požiarne steny dokážu síce slúžiť ako vysokovýkonné filtre, no na druhej
strane môžu do značnej miery obmedziť funkčnosť vášho počítača
napojeného na sieť. Namiesto toho, aby počítač naozaj chránili, stávajú sa
len akousi Maginotovou líniou. Požiarna stena vytvára pevný pancier,
mäkké tvárne centrum v srdci vašej siete však naďalej zostáva zraniteľné.
Odmietam byť taký paranoidný, že by som kvôli tomu nebol schopný
fungovať. Počítače mám na Internet napojené jednak preto, aby som sa o
výsledky svojej práce mohol podeliť s ostatnými kolegami, jednak preto,
že takto mám prístup k obrovskému svetu informácií — k softvéru, iným
počítačom, databázam — k tomu všetkému sa môžem dostať cez svoju
klávesnicu. Všetky, čo i len trochu citlivé informácie, ktoré posielam či
dostávam cez Internet, kódujem enkrypčným softom a pre toho, kto
nepozná kľúč, sa stávajú nečitateľné. Okolo svojich počítačov však nemám
nijakú elektronickú stenu.
Namiesto toho využívam opatrenia, ktoré nie sú také paralyzujúce,
napríklad enkrypciu, povinnosť prihlasovať sa, evidenciu prihlasovania a v
niektorých prípadoch poplašnú signalizáciu. Skutočné tajomstvo
počítačovej bezpečnosti je v tom, že ste stále v obraze, svoje systémy máte
nepretržite pod kontrolou — a práve toto väčšina ľudí nerobí.
Ak sa votrelci dostanú cez Internet do počítačov, jedným zo
štandartných krokov, ktoré musia urobiť, ak nechcú byť odhalení, je to že v
počítači, do ktorého vnikli, zahladia po sebe stopy. Zvyčajne vojdú do
súborov automatického zaznamenávania, do prihlasovacích súborov a
vymažú z nich záznam o tom, že tam boli.
Tu však dochádza k situácii, ktorú si mnohí počítačoví votrelci
neuvedomujú: keď zmažú záznam o svojom pôsobení, dĺžka súboru sa
naraz zmenší. V SDSC i na mojich domácich počítačoch máme
jednoduchý elektronický spôsob, ktorým to možno zistiť. Keď sa Andrew
v rodičovskom dome v Tennessee napojil na Net, aby si prečítal poštu,
prekontroloval prehľady našich prihlasovacích súborov a zistil, že sme
mali nezvaných hostí.

O dvadsať minút som zaparkoval pred Markovým dvojpodlažným

domom. Býva presne oproti výskumnému laboratóriu SKI International,
29
kde pred štvrťstoročím vznikol ARPAnet.
V Markovom dome výskum pokračuje. Všade samé osobné počítače a
pracovné stanice a to všetko káblami pospájané do lokálnej siete. Podobne
ako v kyberkomúnach v San Franciscu, aj tu zabezpečuje prístup k
ostatnému svetu dátový kanál T-l. Mark má v obývačke perfektný
hackerský totem: automat na Colu v štýle päťdesiatych rokov, ktorý
dodáva miestnosti nádych klasického priemyselného dizajnu. Väčšinou sú
v ňom fľašky s minerálkou, no z času na čas aj ozajstná Cola.
Mark ma už čakal. Chcel ma zobrať na večeru s priateľmi do Palo Alto,
vzdialeného len niekoľko kilometrov. Hneď zbadal, že som trochu mimo.
„Prepáč," ospravedlňoval som sa mu, „niečo sa deje. Potrebujem len pár
minút." V krátkosti som mu vysvetlil, že sa mi ktosi vlámal do počítačov a
že potrebujem zistiť, aké vážne to je.
„Dúfam, že ti to dlho nepotrvá," vystríhal ma, „som hladný."
Vedel som, že ma chápe: minulú jeseň niekoľko týždňov odrážal útoky
akéhosi neodbytného elektronického dotieravca, ktorý sa mu pokúšal
ukradnúť softvér mobilného telefónu.
Potreboval som čo najskôr zistiť, čo je vo veci, dáta v mojom počítači
sa mohli každú chvíľu stratiť alebo zmeniť. Počítače systému Unix, na
rozdiel od osobných počítačov, ktoré až donedávna mohli pracovať vždy
iba s jedným programom, pracujú väčšinou s niekoľkými programami
naraz, čo znamená, že ak sa dáta zmenia, dôležité stopy môžu kedykoľvek
zmiznúť. Mohol som sa bez problémov napojiť na svoje počítače cez
Markovu sieť, no keďže Andrew mal uzatvoriť vonkajší prístup cez
Internet, zostával mi jediný spôsob: použiť modem a cezeň sa dostať
priamo k počítaču. Opýtal som sa Marka, či môžem ísť hore do šatníka,
malej miestnosti, kde mal Mark na jednej strane šaty a na druhej IBM PC a
nízkorýchlostný 2400-baudový modem. Niektorí ľudia lipnú na starých
šatách, ktoré dávno vyšli z módy: Mark sa zase odmieta zbavovať
zastaranej technológie, pokiaľ je čo i len trochu funkčná. Čo sa týka
použitia telefónu, nebolo to celkom bezpečné, no usúdil som, že
nevyhnutnosť rýchlo konať ďaleko preváži akékoľvek riziko.
Sedel som v maličkej miestnosti a prostredníctvom modemu som sa
spojil s počítačmi v San Diegu. Z Markovho osobného počítača som mohol
ovládať počítače v SDSC, ako aj počítače v mojom dome, vzdialenom len
niekoľko kilometrov od univerzitného areálu. Chvíľu som si letmo prezeral
30
donekonečna sa vinúce adresáre súborov, či nenájdem nejakú chybu. Zdalo
sa však, že všetko je v poriadku, takže bolo len málo pravdepodobné, že
mám do činenia s dajakým neškodným amatérom. Bolo to tak, ako som si
myslel, práve v tej chvíli sa niekto usiloval zahladiť za sebou stopy.
Postupoval som veľmi opatrne ako detektív, dával som veľký pozor,
aby som nezničil nejaké dáta, ktoré by mi neskôr mohli pomôcť celý
prepad spätne zrekonštruovať. Aj samotné čítanie súboru môže totiž
navždy zmazať votrelcove digitálne stopy. Podľa adresárov a denníkových
záznamov o zásahoch systémových administrátorov som vedel, že aj
Andrew je pripojený na sieť a robí to, čo ja, s tým rozdielom, že otvára
jeden súbor za druhým, do každého nazrie, potom ho zasa zatvorí a
zakaždým tak zničí cenné dôkazy. To ma naštvalo. Hneď som mu poslal
správu, aby s tým okamžite prestal. Andrew sa takýmto spôsobom
prechádzal programami takmer hodinu, takže niektoré informácie sa už
nenávratne stratili. Zistil však predsa len čosi dôležité: niektoré z
paketových protokolových súborov, ktoré uchovávajú záznamy o pohybe
dát v našej sieti, boli otvorené a vzápätí okopírované na neznáme miesto
kdesi v Internete. To znamenalo, že ten, čo prenikol do mojich počítačov,
sa dostal aj k informáciám, ktoré patrili iným užívateľom týchto počítačov,
teda poznal ich heslá. Ocitol som sa v situácii zámočníka, ktorý síce má
kľúče, no neznámy zlodej pritom vlastní kopu pakľúčov. V duchu som si
povedal, že na tieto dátové záznamy sa pozriem neskôr a tak zistím rozsah
škôd. Andrew prišiel aj na ďalšiu zaujímavú, no dosť zdrvujúcu vec.
Denníkový súbor, ktorý zaznamenával práve prebiehajúci pohyb dát v
sieti, bol porušený, takže nám už veľmi nepomôže.
Mali sme pred sebou niekoľko rôznych informácií, no zdalo sa, že ani
jedna nám nemôže poskytnúť celkový obraz. Napadlo mi, že sa pozriem,
ako vyzerali kópie protokolov predtým, než boli zmazané, a zistím, koho
záznamy zmizli. Tak by sme sa mali dozvedieť s kým máme tú česť. Videli
sme, že deň predtým to okolo desíatej večer ktosi náhodne skúšal z miesta
v sieti, ktoré sa volalo csn.org a patrilo coloradskému SuperNetu,
regionálnemu providerovi internetovských služieb. Všetko však
nasvedčovalo tomu, že ani jeden útok z minulej noci, vychádzajúci z
csn.org, nebol úspešný. Videli sme, že približne v tom istom čase sa o
spojenie pokúšali dve miesta s čudnými menami: wiretap.spies.com a
suspects.com. V prípade, že sa ma ktosi chystal trochu potrápiť, by som
31
podobné narážky aj očakával. Tieto stopy nám však nepomohli dozvedieť
sa, čo sa vlastne stalo. Videli sme tiež, že minulú noc bol naštartovaný aj
jeden z mojich počítačov, riadiacich komunikáciu medzi programami v
sieti. Bolo to síce podozrivé, no nemuselo to ešte nič znamenať.
Prenikol som hlbšie a veľmi opatrne som skúmal pod povrchom.
Adresáre súborov, ktoré vidí užívateľ počítača, sa skladajú z dalších
záznamov a tie počítač uchováva na oveľa nižšej úrovni. Kontroloval som
najmenšie detaily na najnižšej úrovni stavby súboru, dúfajúc, že naďabím
aspoň na náznak zmien, ktoré by ani ten najskúsenejší votrelec
nepovažoval za potrebné zamaskovať.
Na Arieli, počítači v SDSC, ktorý mi slúži ako vstupná brána do
Internetu, som zbadal, že nezvaný hosť predsa len zanechal nejaké stopy.
Mnohé dáta však neboli v angličtine, ale v binárnych symboloch, ktoré
počítače používajú, keď komunikujú medzi sebou. Cez ne som sa mohol
dostať k podstate informácií, ešte stále uchovaných na počítačovom disku,
ktoré môžu pomôcť odhaliť stopy súboru, najprv vytvoreného a neskôr
zmazaného. Takéto hľadanie možno prirovnať ku skúmaniu listu papiera v
bloku: vrchná strana síce chýba, no na nasledujúcej strane rozoznať slabé
obrysy toho, čo bolo napísané na tej predchádzajúcej. Súbor, ktorý tu
chvíľu bol a ktorý vzápätí okopírovali na nejaké vzdialené miesto a
zmazali, sa volal oki.tar.Z.
Bola to nepatrná stopa a ukazovala mnohými smermi. Čo znamenala?
Oki bola značka mobilného telefónu, na ktorom som pracoval s Markom
Lottorom: bol to zdrojový kód telefónu Oki, ukrývajúci v sebe pokyny jeho
programátora. A práve tento kód sa minulú jeseň ktosi pokúšal ukradnúť
Markovi. „Tar" je unixovský obslužný program, ktorý triedi a vyberá
súbory a skladá ich do jedného súboru zvaného tarsúbor. Tarsúbor
predstavuje zvyčajne archivačný súbor na magnetickom páse, môže však
označovať aj ľubovoľný iný súbor. Niekto asi zhromažďuje softvérové
programy, ktoré som napísal, aby mohol kontrolovať mobilný telefón Oki
a potom aby ich zlúčil do jediného súboru, ktorý nazval oki.tar. „Z"
naznačovalo, že pravdepodobne použil ďalší obslužný program
„compress", softvérové programy stlačil a dosiahol tak, že ich prenos na
neznáme vzdialené miesto trval podstatne kratšie.
Samotný fakt, že niekto nahádzal na jednu kopu niekoľko súborov a
nazval ich oki, naznačoval jeden z možných motívov útoku na moje
32
počítače: ktosi sa mimoriadne zaujímal o vnútro mobilných telefónov.
Strašidelný tieň súboru oki.tar.Z mi ponúkol niekoľko možností, ako určiť,
ktoré súbory mi ukradli. Každý súbor, ktorý sa dostal do oki.tar.Z, museli
predtým, ako ho okopírovali, najskôr vytiahnuť z pamäte počítača, pričom
každý takýto úkon počítač presne zaznamenával, takže som mal pomerne
presný záznam o zlodejových návštevách.
Andrew, ktorý bol práve na opačnom konci krajiny, mal k dispozícii iba
jednu telefónnu linku, preto sa zo siete odpojil a rozprávali sme sa spolu
telefonicky, kým ja som na počítači v Markovom šatníku pokračoval v
kontrolovaní svojej siete.
Povedal som mu, že treba zatelefonovať operátorom v SDSC a povedať
im, aby zastavili Ariel, počítač v kumbále hneď vedľa mojej kancelárie,
spájajúci moju sieť s ostatným svetom. Zastaviť počítač je čosi celkom iné
ako jeho vypnutie alebo rebootovanie, pretože vtedy nevymažete dáta,
ktoré neboli explicitne uložené na pevný disk. Ak počítač zastavíte,
okamžite „zmrzne" a všetky informácie sa zachovajú presne v takom stave,
v akom boli, keď ste počítač vyradili z prevádzky. Toto bol rozhodujúci
krok pre usvedčovaciu analýzu, ktorú som musel vykonať. Znamenalo to
však, že sa musím vrátiť do San Diega. Pokiaľ nezistíme, ako bola moja
sieť napadnutá, nemôžem ju ponechať v onlinovom režime. Svoje systémy
musím prekontrolovať softvérom, ktorý je akýmsi ekvivalentom
zväčšovacieho skla — či skôr mikroskopu. Čas však hral proti mne. To, čo
som musel urobiť, bol vlastne akýsi rozbor stôp v piesku, ktoré tam
zostanú len dovtedy, kým ich neprekryjú stopy niekoho iného, čo pôjde tou
istou cestou neskôr.
Moji priatelia sa objavili krátko po deviatej a niečo po pol desiatej ma
Mark násilím vytiahol zo svojho počítačového šatníka. Odviezli sme sa do
reštaurácie The Good Earth v centre Palo Alto, ktorá patrila do siete
reštaurácií ponúkajúcich jedlá zdravej výživy. Pokiaľ ide o mňa, ostatní by
o nič neprišli, keby som tam nebol. Počas večere som telefonoval s
Andrewom a snažil som sa zariadiť všetko tak, aby sme sa čo najskôr
stretli v San Diegu. Andrew sa už stihol spojiť s Jayom Dombrowskim,
komunikačným manažérom v SDSC, a podarilo sa mu presvedčiť ho, že u
nás došlo k vážnemu neoprávnenému vniknutiu do počítačovej siete.
Dombrowski súhlasil s tým, že Andrew okamžite priletí do San Diega,
Centrum mu vraj prepiati cestovné.
33
 Na celej záležitosti sa konečne našlo i čosi povzbudzujúce. Tým, že sme
dali Ariel rýchlo zastaviť, získali sme akú-takú šancu zrekonštruovať aspoň
zlomok toho, čo sa udialo. Informácia o protokolovom súbore však bola už
vymazaná a pri náhodnej kontrole sme nenašli nijaké zadné dvierka,
typické pre podobné prieniky do cudzích počítačových systémov.

Krátko pred jedenástou sme sa ja a Mark rozlúčili s priateľmi a vrátili sa

do jeho domu v Menlo Parku. Bol som stále vykoľajený, chcel som sa
rýchlo vrátiť do San Diega a čo najskôr zistiť rozsah škôd. U Marka som sa
znovu spojil so svojimi počítačmi a zistil som, že kým som bol na večeri,
Andrew sa poprechádzal po mojej sieti. Videl som, že podnikol zopár
krokov, ktorými zrejme natrvalo vymazal cenné dôkazy. Okamžite som sa
s ním spojil a vynadal mu, že robí také hlúposti. Keď som dohovoril,
uvedomil som si, že na to, aby som mohol ten počítačový prepad
zrekonštruovať, budem potrebovať hardvér, aký v San Diegu nemám.
Poprosil som Marka, aby zatelefonoval svojej priateľke Lile Elamovej, u
ktorej som si pred niekoľkými týždňami v jej kancelárii vo firme Sun
Microsystems odložil zopár diskových jednotiek spolu s ďalším
počítačovým vybavením. Niekoľko rokov som robil pre firmu Sun
konzultanta a Lile tam pracovala ako technička. No počas vianočných
sviatkov bola firma zatvorená. Chcel som vedieť, či by bola ochotná
stretnúť sa s nami pred budovou firmy a podniknúť polnočný nájazd, pri
ktorom by som si stadiaľ zobral svoje veci.
Lile spočiatku váhala, neodvážila sa ísť do kancelárie tak neskoro v
noci, nahovoril som ju však, aby sme sa stretli v areáli Mountain View
pred budovou, v ktorej pracuje. Argumentoval som tým, že poznám
všetkých významných pracovníkov firmy Sun, a sľúbil som jej, že keby sa
nás niekto niečo spýtal, beriem všeiko na seba. Keď sme o 10 minút
dorazili pred budovu číslo 18, Lile nás tam už čakala.
Vyskytol sa však problém. Rovno pred vchodom stál biely pickup,
patriaci strážnej službe firmy Sun. Budova bola síce uzavretá, no vo vnútri
bol službukonajúci súkromný strážnik na pravidelnej obhliadke. Asi by sa
veľmi nepotešil, keby uprostred noci stretol niekoho s plnou náručou
diskových jednotiek. Čo bolo horšie, kým Lile i ja sme síce firemné
odznaky mali, Mark však nie, a strážnika by pravdepodobne zaujímalo, čo
34
tam hľadá osoba, ktorá nie je zamestnancom firmy.
Chceli sme počkať, kým strážnik odíde, no nik z nás nemal veľkú chuť
stráviť pred budovou celú noc. Pripli sme si teda od znaky a kráčali
chodbou k Lilinej kancelárii. Samozrejme, keď sme boli asi v dvoch
tretinách cesty, zrazili sme sa so strážnikom. Ukázalo sa však, že sme boli
až priveľmi podozrievaví. So mnou a s Lile bol strážnik spokojný, Mark sa
mu síce nepozdával, ale vysvetlili sme mu, že Mark je Lilin priateľ. Zdalo
sa, že mu to celkom stačí.
S pocitom, že práve sme prešli colnou a pasovou kontrolou, sme vošli
do Lilinej kancelárie, kde som si do antistatickej tašky naukladal diskové
jednotky a nejaké prepájacie karty. Z okna kancelárie sme dovideli na
strážne auto. O niekoľko minút sa na parkovisku zjavil strážnik, nasadol do
auta a odišiel. Rýchlo sme vyšli ňu chodbu. S plnými rukami hardvéru sme
museli vyzerať dosť podozrivo. Keď sme vychádzali z budovy, prešli sme
popred videokamery nad vchodom. Rýchlo sme nasadli do auta a odišli.
Okolo pol druhej sme sa vrátili k Markovi do bytu. Rezervoval som si v
Reno Air na siedmu ráno let zo San Jose do San Diega. Musel som vstať o
šiestej, aby som ešte stihol vrátiť na letisku v Budgete požičaného Forda
Probe. Mark mi zaželal veľa šťastia a vyšiel po schodoch do spálne.
Natiahol som sa na gauči v obývačke. Mal som pred sebou niekoľko hodín
spánku a skôr než som zaspal, prebleslo mi hlavou: tento rok bude musieť
lyžovačka počkať.

35
 kapitola 3
Rozsah škôd

Los Angeles sa postupne mení na svoju víziu z futuristického filmu

Blade Runner — stáva sa anarchistickou technopolou, zahalenou smogom.
Ani San Diego, kde žijem, síce nie je najčistejším kalifornským
mestom, no aj tak sa tu cítim príjemne, čo o Los Angeles povedať
nemôžem. Vždy, keď sem cestujem lietadlom a keď nad finančnou štvrťou
prudko klesáme a pristávame proti oceánu, San Diego sa mi javí ako
ostrov. Toto púšťou obkolesené mesto, v ktorom sa ostré uhly sterilnej
architektúry dvadsiateho prvého storočia striedajú s bujnými palmami,
rozľahlými zelenými trávnikmi a oceánom, vyvoláva v človeku takmer
hmatatelhý pocit budúcností. Je tu zastúpená celá škála výstredných
stavieb, od strohých modernistických budov v areáli Kalifornskej
univerzity, kde pracujem, až po surrealistický mormónsky chrám
postavený tak, aby evokoval akýsi mýtický, európsky renesančný chrám.
Letisko v San José sa v prvý pracovný deň po Vianociach zmenilo na
hučiaci dav ľudí, z ktorých každý sa chce čo najrýchlejšie dostať domov.
Aj na letisku v San Diegu boli všade dlhé rady, tlačenica a zmätok. Opäť
som si uvedomil, prečo obvykle odmietam niekam cestovať po troch dňoch
volná. Bol pondelok, pol deviatej ráno a ja som po štvorhodinovom spánku
kráčal letiskovou halou, ovešaný tridsiatimi kilami počítačového
vybavenia, vrátane Prototypu RDI PowerLite, ktorý som si v noci
vyzdvihol v San José. Vôbec ma netešilo, že som tu, najradšej by som sa
videl na spiatočnej ceste k Lake Tahoe. Andrew mal priletieť o trochu
neskôr, tak som vyšiel na chodník, nastúpil do taxíka, za tridsať dolárov
som sa odviezol priamo do SDSC a hneď som zamieril do svojej
kancelárie.
Hovoriť o kancelárii je v mojom prípade viac ako prehnané. Je to malá
miestnosť bez okien a vedľa nej ešte menší počítačový kumbál, kde je
36
uložených niekoľko počítačových monitorov, všelijaký hardvér, ako
napríklad pevné disky a iné náhradné súčasti, ďalej vládny bezpečnostný
trezor s označením MAJETOK NÁRODNÉHO LABORATÓRIA V LOS
ALAMOS, ktorý mi ostal ako spomienka na časy, keď som bol
zamestnancom federálneho laboratória. Keďže som takmer stále na
cestách, kanceláriu využívam len zriedka — slúži mi skôr ako skladisko.
Zakaždým ma tu čaká množstvo kníh a hŕba neotvorenej pošty, ktorú mi
sekretárka vždy niekam odkladá. Mám tu aj niekoľko počítačových
monitorov, ktoré sú zväzkom videokáblov pripojené k Arielu, staručkej
pracovnej stanici Sun Microsystem, zastrčenej v počítačovom kumbále. V
kumbále je nainštalovaných aj niekoľko modemov, zopár ďalších
počítačov, z ktorých jeden funguje ako router — akýsi kontrolór premávky
všetkých dát, ktoré ku mne prichádzajú z Internetu.
Pred niekoľkými rokmi som Ariel nastavil tak, aby na pozadí jeho
videodispleja nepretržite bežala aktualizovaná predpoveď počasia, ktorá sa
cez Internet šíri z Illinoiskej univerzity v Champaign-Urbane.
Svoje počítače som pomenoval po padlých anjeloch zo Strateného raja
od Johna Miltona. Jerry Pournelle, pravidelný prispievateľ do časopisu
Byte, na rozdiel odo mňa akoby chcel svojim domácim počítačom
vdýchnuť život, preto im každý mesiac dáva vo svojich stĺpcoch mená ako
Ezechiel a podobne. Nemám v úmysle personifikovať prístroje, s ktorými
pracujem, preto im zo zásady nedávam ľudské mená. Vždy, keď uvažujem
o novom mene, usilujem sa, aby bolo zrejmé, že súvisí s menami ostatných
počítačov, ale aby súčasne nebolo hneď na prvý pohľad jasné ako. Ak sa
človek s tým vymýšľaním trochu potrápi, výsledok je celkom elegantný.
Musím mať vždy nejaké to meno v zásobe, pretože nových počítačov
neustále pribúda. Potreboval som mená, ktorých by bolo dosť a s ktorými
by som uspel u cenzora, schvaľujúceho mená v sieti. Ukázalo sa, že
Miltonovi padlí anjeli sú dobre po užiteľným zdrojom mien.
Ešte skôr, ako sme sa so Sidom zjednotili na anjeloch, niekoľkokrát sme
sa o tejto problematike pozhovárali a on mi povedal: „Nerád by som ťa
podroboval nejakej cenzúre, no ani ty by si nemusel byť až taký
výstredný." Zdá sa, že niektorí ľudia v počítačovej sieti ma naozaj
považujú za namysleného. Možno majú pravdu, no v tomto prípade sa Sid
len usiloval presvedčiť ma, aby som zbytočne neprovokoval sieťový dozor.
Hoci mám neobmedzené možnosti, čo sa týka práce s najrýchlejšími
37
počítačmi na svete, na Ariel, ktorý sem so mnou prišiel z Los Alamos, som
zaťažený. Ariel začínal ako Sun-3. S počítačmi tohto radu prišla firma Sun
na trh v roku 1985, čo pri rýchlo sa striedajúcich generáciách počítačových
pracovných staníc znamená, že Ariel je už takmer starožitnosť. Nová
generácia mikroprocesorov nastupuje zhruba každých osemnásť mesiacov.
Keby sme sa vrátili o šesť generácii počítačovej technológie dozadu, v
porovnaní s históriou ľudstva by to znamenalo asi toľko, ako keby sme sa
vrátili do doby, keď jediným dopravným prostriedkom bol kôň a brička.
K Arielu som sa dostal zvláštnym spôsobom. Pred mnohými rokmi som
spolu s Broslom Hasslacherom, losalamoským fyzikom, ktorý je už dlhé
roky mojím mentorom, navštívil firmu Sun, aby sme tam prerokovali
niektoré problémy, ktoré sa vyskytli v súvislosti s istým, cenovo drahším,
výkonnejším počítačom. Vedúci pracovník firmy Sun, s ktorým sme
rokovali, šiel s nami k skladovacej rampe a za symbolickú cenu nám predal
Ariel. V priebehu niekoľkých rokov putoval Ariel sem a ta, raz sa dokonca
ocitol späť v Caltechu, kde ho používal jeden postgraduálny študent, s
ktorým som spolupracoval, až napokon skončil v mojom počítačovom
kumbále. Dnes ho používam predovšetkým na vybavovanie
korešpondencie, ukladám doň dáta, ktoré nie sú až také dôležité, a slúži mi
ako odrazový mostík do Internetu.
Vošiel som do kancelárie a rýchlo sa zbavil záťaže. Pozrel som na jeden
z monitorov počítača, ktorý bol od včerajšieho večera „zmrazený". Na
obrazovke bola v okne ovládacieho panela, ktorý podáva informácie o
stave systému, chybová správa od prekladača XNeWS, programu, ktorý
riadi zobrazovanie informácií na obrazovke počítača:

process (0x480088, 'teal.csn.org NeWs client', runnable)

Error: /syntaxerror
Command: '.psparse_token'

Hľadel som na tú správu, ale nikde som nijakú chybu nevidel. Resetoval
som počítač a kým nabehol, prezeral som si štatistické záznamy v
modeme, ktorý spája počítače u mňa doma s počítačmi v Supercentre.
Presvedčil som sa, že z mojej domácej siete sem veľké množstvo dát
neprišlo. Z modemového protokolu som vyčítal, že modem bol zapojený
päť dní — to zhruba zodpovedalo obdobiu, čo som bol mimo — a že za ten
čas oboma smermi pretiekli asi štyri megabajty dát. Tento stav celkom
38
zodpovedal normálne udržiavanej prevádzke a to, že premávka bola v
oboch smeroch rovnaká, naznačovalo, že sa nik nepokúšal stiahnuť si
súbory z mojich domácich počítačov. Odľahlo mi — atakovaný terč musel
byť teda niekde inde — pravdepodobne to bol niektorý z počítačov vo
vedľajšom kumbále.
Zavolal som riaditeľa Sida Karima a povedal mu o najnovšom prieniku.
Chápal môj problém, no odmietol mi dať volnú ruku, aby som celú
záležitosť riešil sám. Povedal, že ak sa mi podarí rozumne vysvetliť, čo sa
presne stalo, je ochotný vyčleniť nejaké peniaze na odstránenie škôd. Bolo
to v podstate akési upozornenie, že mi bude beda, ak to nie je tak, ako
vravím. Odmietol tiež vyplatiť mi obvyklý honorár za poradenstvo,
argumentujúc pritom takto: „Tsutomu, veď ty si vlastne stále na
dovolenke."
Uvedomil som si, že to je asi všetko, čo môžem za daných okolností
očakávať, vyšiel som z budovy, nasadol do svojej Acury, ktorá po celý ten
čas, čo som tu nebol, stála na parkovisku pred Supercentrom, a zamieril
som domov.
Počítače, čo mám doma, sú s počítačmi v Supercentre prepojené
vysokoprenosovou modemovou linkou, ktorá je stále otvorená. Rozhodol
som sa preveriť si najskôr situáciu doma, pretože najdôležitejšie dáta a
programy mám uschované práve tam.
Bývam asi desať minút cesty smerom na sever od Supercentra v jednom
z tých zánovných radových domkoch, typických pre celú oblasť južnej
Kalifornie. Cestou domov idem okolo Scrippsovej kliniky a prechádzam
popri inštitúcii, ktorej sa hovorí San Diego Biotech Row. Kým Stanfordská
univerzita bola čímsi ako inkubátorom pre Silicon Valley, Scrippsova
klinika odchovala generáciu vynikajúcich biológov. Štvrť, v ktorej bývam,
bola vybudovaná v sedemdesiatych rokoch a môj rodinný domček sem
dokonale zapadá. Nemôžem povedať, že by to bol práve môj
najobľúbenejší architektonický štýl, domček však nie je ďaleko od
univerzity a dáva mi pocit, že som mimo mesta. Zo spálne na poschodí
vidím i cítim oceán a v noci počujem, ako sa vlny trieštia o pobrežie. Mám
dobrý výhľad na Torrey Pines State Park, do ktorého zájdem vždy, keď
potrebujem premýšľať a chcem byť sám. Neďaleká pláž je mimo dosahu
bezdrôtových počítačových telefónnych vysielačov a keď sa potrebujem
sústrediť, prichádzam sem vyzbrojený len perom a papierom.
39
 Odstavil som auto v garáži a vošiel do chladného, tichého domu. V
porovnaní s väčšinou iných ľudí mám svoj byt zariadený pomerne stroho,
takpovediac sparťansky. Sú tu síce tri spálne a pracovňa, vybavené sú však
veľmi striedmo — na zemi zopár matracov, nejaké stoličky, pár stolíkov. V
najväčšej spálni na po schodí spím a vo zvyšných dvoch skladujem náradie
a výstroj, ktoré potrebujem na rôzne dobrodružné výpravy a expedície.
Toho roku som podnikol niekoľko dlhých výletov, s ruksakom na chrbte
som navštívil oblasť polárneho kruhu a hľadal zabudnutú minulosť na
mexickom poloostrove Baja California.
Nedostatok nábytku mi plne kompenzuje nadbytok počítačov. V prípade
potreby môžem do siete Internetu naraz zapojiť viac ako tucet počítačov.
Veľa ich mám uložených v jednom zo šatníkov, niektoré nemajú ani
monitory, sú to len obyčajné debničky s procesormi, pamäťou a diskami.
Sú medzi nimi počítače PowerLites; SPARCstation Voyager, neúspešný
pokus firmy Sun preraziť na trhu prenosných počítačov; Osiris, pracovná
stanica bez disku, ktorú mám hneď pri peľasti postele a ktorá je mojím
oknom do Internetu; dva servery, Rimmon a Astarte; rýchle počítače firmy
Sun s veľkými diskami, vhodné na uchovávanie dát a rozsiahle výpočty s
veľkými číslami; ďalší router; terminálový server; demo počítač so
zabudovanou protipožiarnou stenou — a to je len neúplný zoznam.
Kým väčšina úradov má svoje počítače pospájané technológiou
Ethernet, ktorú v sedemdesiatych rokoch vyvinulo legendárne Výskumné
centrum Xerox Corporation v Palo Alto, moje domáce počítače sú
poprepájané optickými vláknami a využívajú technológiu ATM, čiže
Asynchronous Transfer Mode. Sieť ATM organizuje informácie ináč ako
Ethernet. Dáta sa nečlenia na „pakety", ale na „pamäťové bunky".
Pamäťové bunky sú menšie ako pakety a sú všetky rovnako veľké. To
znamená, že ATM je lepšie prispôsobená na prenos video a audiosignálu.
A navyše, so sieťou ATM si môžete byť vždy istí, že váš sieťový kanál
pracuje plnou rýchlosťou, čo vylučuje, že by ste sa oň práve delili so
susedom odvedľa. Veľa ľudí od počítačov a telekomunikácií verí, že
technológii ATM patrí budúcnosť. Na rozdiel od iných sieťových
štandardov nemá presne definovaný rozsah prenosových rýchlostí, no tento
server — hlavný, zväčša nepretržite zapojený počítač siete, zodpovedný za každé spojenie
medzi počítačmi v danej sieti.

40
rozsah je nastaviteľný, čo znamená, že s napredujúcou technológiou sa
môže postupne zvyšovať. Moja implementácia je už teraz 15-krát
rýchlejšia ako Ethernet — je teda dosť rýchla na to, aby prenášala
prekvapivo čistý televízny záznam, podstatne lepší ako obraz na
akomkoľvek televíznom prijímači. Aj telefónne a káblové spoločnosti
prikročili k prípravám, ktoré sú nevyhnutné pre nahradenie už existujúcich
analógových sietí z medených vlákien sieťami ATM s káblami z vlákien
optických. Prívrženci tejto novej technológie sú presvedčení, že do konca
tisícročia budú dátové siete ATM v domácnostiach bežné asi tak, ako sú
dnes telefónne zásuvky či káblové výstupy. To je zatiaľ však iba vízia. V
súčasnosti pokusne pracujem na technických detailoch, ktoré treba
doriešiť, aby sa tieto sľubné predstavy mohli naozaj stať každodennou
realitou.
Fascinuje má, akú silu v sebe ukrývajú vysokorýchlostné počítačové
siete a čo dokážu v porovnaní s jedným, samostatne zapojeným počítačom.
Firma Sun má takýto reklamný slogan: „Len sieť je počítač." Keď si
odmyslíte, že ide o reklamný trik, musíte uznať, že je v tom kus pravdy,
ktorú potvrdzuje aj celá tá nebývalá vlna záujmu o Internet. Počítače samy
osebe prestávajú byť zaujímavé, budúcnosť je ukrytá v distribučnom
počítači, ktorý je pevným článkom siete. Preto sa u mňa doma celým
bytom vinú oranžové, biele a béžové káble. Niektoré prechádzajú stenami,
iné sú vedené po dlážke. Prenášajú počítačové dáta vo forme tenučkých
zábleskov svetla. Skúste si predstaviť, že zapnete a vypnete prúd svetla
stomiliónkrát za sekundu. (Skusmo môžete baterkou zasvietiť na jeden
koniec optického vlákna. Ak sa pozriete na jeho opačný koniec, zazriete
ostrý bodový záblesk svetla.) Jedna vec je istá — keď pribuchnete medzi
dvere káble z optických vlákien, pravdepodobne sa im nič nestane, čo pri
klasických kábloch z medených vlákien až také isté nie je.
Bol som na smrť unavený a rád, že som konečne doma, hoci radšej by
som sa videl na horách. Vypol som bytový alarm a vyšiel hore schodmi do
spálne. Chcel som počkať na Andrewa a zatiaľ si trochu zdriemnuť. Bolo
krásne slnečné ráno, cez okno spálne som ponad strechy domov videl na
park a oceán. V izbe bolo celkom ticho. Nebolo počuť ani ventilátor, ani
vrčanie diskovej jednotky. Hoci mám v tejto izbe tri počítače, vôbec
nemám pocit, že by si ľudia a počítače navzájom prekážali.
Na prvý pohľad sa mi zdalo, že sa tu nič nezmenilo, čosi však bolo
41
predsa len iné. Zaujal som turecký sed na posteli, predo mnou Osiris.
Dotkol som sa ovládača myši, screensaver zmizol a na obrazovke sa
objavili okná. Okamžite som si všimol, že veľký obdĺžnik na ľavej strane
obrazovky, ktorý je zvyčajne spojený s ostatným svetom, prípadne s
Arielom v Supercentre, je celkom prázdny. Bol celkom biely — hoci
inokedy je tam vždy nejaký text, a to i v prípade, že počítač na opačnej
strane nie je v prevádzke.
Zdalo sa mi to čudné, pretože obrazovka Osirisu by mala zanamenávať
prítomnosť Arielu, aj keby bol v SDSC „zmrznutý". Osiris však
neukazoval vôbec nič. Odstavil som ho. Odstavil som aj jeho server,
Astarte. Potom som „zmrazil" aj ostatné počítače. Celý môj počítačový
svet sa zastavil, akoby náhle odumrel.
Zišiel som dolu, nazrel do chladničky a zistil, že toho doma veru veľa
nemám. Nečudo, veď som stále na cestách. Chvíľu som hľadal, až som
naďabil na nejaké keksy. Keď nie je nič lepšie, musím sa uspokojiť aj s
tým.
Vrátil som sa do spálne. Ako prvé by som mal získať usvedčovacie
nástroje, ktoré by mi pomohli bližšie preskúmať votrelcove stopy. Zapol
som svoj nový RDI a začal som zhromažďovať skupiny programov,
pomocou ktorých by som mohol zbierať a analyzovať dáta. Potreboval som
zistiť, aké súbory boli otvárané, menené či dodatočne vytvorené. Na
počítači sa dá pomerne ľahko zistiť, kedy sa čo udialo, pretože operačný
systém automaticky časovo zaznačuje každú zmenu súboru. To mi pomôže
zrekonštruovať postupnosť votrelcových krokov. Tieto informácie však
možno cieľavedome pozmeniť, preto mi bolo jasné, že v digitálnom svete
nemôžem len tak rýchlo uveriť hocičomu.
Mal som okolo seba päť počítačov bez života, ktoré v sebe ukrývali
votrelcove stopy vo forme reťazcov elektronických jednotiek a núl.
Rozhodol som sa, že z nich vyberiem disky a pripojím ich na nový počítač,
ktorý ich rozanalyzuje. Disk nastavím len „na čítanie", čím sa vyhnem
nebezpečenstvu, že by som si počas práce nejaké dáta nechtiac zmazal.
Chvíľu som hľadel na prenosný počítač. Bol to prototyp a mohlo sa celkom
ľahko stať, že nebude fungovať. Celkom nové prístroje mávajú niekedy
chyby, ktoré dokážu s človekom poriadne vykývať. Hádam budem mať
šťastie. Ak bude fungovať, zistím, ktorých súborov sa neznámy návštevník
dotkol a kedy to bolo. Je ľahko možné, že sa mi potom podarí odhaliť,
42
akým spôsobom sa do mojich počítačov dostal.
Krátko pred dvanástou som zavolal Andrewovi, ktorý do San Diega
priletel niekoľko hodín po mne a zastavil sa ešte doma, aby si tam hodil
nejaké veci. Z Tennessee odlietal ešte skôr ako ja zo San José. Obaja sme
sa cítili pod psa. Dohodli sme sa, že spolu pôjdeme na večeru a povieme si,
čo ďalej. Posledný raz som s Andrewom hovoril o pol tretej ráno. Krátko
nato som zaspal. Andrew predošlú noc nespal vôbec, no vraj si počas letu
trochu zdriemol. Ja som si trochu pospal popoludní, no veľmi mi to
nepomohlo. Mal som také tušenie, že nadchádzajúcich niekoľko dní bude
namáhavých a v duchu som si povedal, že aj kratučký spánok je lepší ako
nič.
Prízrak oki.tar.Z mi nedal pokoja. Čo to len znamená? Pred niekoľkými
rokmi som pomáhal Markovi Lottorovi pri spätnej analýze softvéru,
zabudovaného do mobilných telefónov firmy Oki. Programy, ktoré riadia
mobilný telefón, bývajú zvyčajne ukryté v pamäti ROM vo vnútri telefónu.
Väčšina telefónov však má nezdokumentované vonkajšie rozhranie, čo
umožňuje ich diaľkové ovládanie prostredníctvom počítača. Softvér sme
podrobne preskúmali, pričom sme pracovali pospiatky, od jednotiek a núl
uložených v čipe až k pôvodným príkazom softvérových programátorov.
Spätné rozoberanie softvéru je stále dosť kontroverznou záležitosťou, aj
keď posledné rozhodnutia súdov nasvedčujú, že takáto činnosť je
legitímna. Mark potreboval zistiť, ako možno telefón Oki ovládať, pretože
pracoval na diagnostickom prístroji pre celulárne telefónne spoločnosti a
kontrolné úrady. Keďže firma Oki nám nepomohla vyriešiť problém s
kontrolou jej telefónov, museli sme ich softvér celkom rozobrať a zistiť,
ako pracuje. Našli sme pritom mnoho nezdokumentovaných funkcií, o
ktorých užívatelia telefónov ani len netušia, že by mohli existovať.
Mobilný telefón je vlastne len čosi viac ako rádio s maličkým osobným
počítačom, takže keď sme sa zblízka pozreli na softvér firmy Okí, vôbec
nás neprekvapilo, že celkom evidentne ide o dielo nejakých zručných
hackerov.
Keď na klávesnici telefónu Oki postláčate určité tlačidlá, získate všetky
možné diagnostické údaje o tom, ako sa telefón správa — aký silný je jeho
signál, čo je dosť významná informácia pre telefónnych technikov.
Niektoré značky mobilných telefónov môžu podobne ako Oki fungovať
ako scannery iných mobilných telefónov. Len veľmi málo ľudí prišlo na to,
43
že stačí postláčať niekoľko správnych tlačidiel svojho telefónu a už môžu
odpočúvať všetky telefónne hovory v okolí. Problém je iba v tom, že by sa
tým previnili proti Zákonu na ochranu osobnosti pri komunikácii
prostredníctvom elektronických médií. Keďže však v systéme mobilných
telefónov prakticky nijakého súkromia niet, nezákonné odpočúvanie
telefónnych hovorov sa stalo pomerne obľúbenou kratochvíľou.
V roku 1992 som bol predvolaný pred Výbor kongresu, vedený
poslancom Snemovne reprezentantov Edwardom Markeyom, aby som
vypovedal o týchto nezdokumentovaných vlastnostiach mobilného
telefónu. Predseda výboru mi udelil mimoriadnu imunitu a ja som z
ochrannej fólie vybalil celkom nový mobilný telefón firmy AT&T — v
podstate ten istý telefón firmy Oki, ibaže sa predával pod značkou AT&T
— zmontoval som ho a postláčal zopár tlačidiel. Vzápätí mali členovia
výboru možnosť vypočuť si ľubovoľný z telefónnych hovorov, ktoré práve
prebiehali medzi mobilnými telefónmi v budove Kapitolu a priľahlom
okolí.
Potom ku mne podišiel zavalitý agent FBI v stredných rokoch a povedal
mi: „Tentoraz vám Kongres udelil výnimku, no nie, že to budete skúšať aj
niekde inde!" Pri tejto poznámke som si uvedomil jednu vec, ktorú mám na
zreteli vždy, keď pracujem s FBI: Títo chlapíci nemajú zmysel pre humor.
Oki.tar.Z nielenže naznačoval motív, zároveň vymedzoval aj okruh
možných páchateľov. Pred niekoľkými mesiacmi sa počas októbra a
novembra niekto opakovane vlámal do Markových počítačov v snahe
ukradnúť mu softvér mobilného telefónu Oki a teraz sa o to isté pokúšal
ktosi prostredníctvom Ariela.
Internet bol vtedy na vrchole svojho rozmachu a Mark sa rozhodol, že
publikuje svoje stránky v rýchlo sa rozrastajúcom systéme Internetu World
Wide Web (W3). Network Wizards (sieťoví čarodejníci) preto vytvorili
„catalog.com", finančne nenáročný sieťový uzol, kde môžu ľudia
vystavovať svoje katalógové informácie, prípadne hocičo iné, čo chcú
predstaviť. WEB bol pôvodne vyvinutý ako systém, slúžiaci vedeckému
výskumu v CERNe, Centre fyzikálnych výskumov v Ženeve, a doslova cez
noc sa ukázalo, že je vynikajúcim prostriedkom na prenášanie komerčných
elektronických informácií v rámci Internetu.
Markova domáca ethernetovská sieť mala okrem súborového servera,
patriaceho jeho firme Network Wizards, ešte ďalšie dva počítače. Markova
44
priatelka Lile sa zaoberala umeleckou „rubrikou" v elektronických sieťach
a na pracovnej stanici, zapožičanej firmou Sun, vytvorila virtuálnu
umeleckú galériu, ktorá umožňovala vystavovať diela novej generácie
digitálnych umelcov. Ďalší počítač firmy Sun slúžil ako sieťový uzol pre
združenie Ligy za slobodu programovania, organizáciu hackerov,
stúpencov Richarda Stallmana a jeho ťaženia za vytvorenie sveta volného a
všetkým dostupného softvéru.
Po celý september a na začiatku októbra sa Lile akosi nepozdávalo
konto elektronickej pošty, ktoré mala v Netcome, teda u zabezpečovateľa
komerčných služieb Internetu. Keď sa napríklad rozhodla, že si z Netcomu
presunie poštu sama sebe na art.net Sun, prišla na to, že súbor, ktorý
odoslala, sa stratil. Sťažovala sa teda v Netcome, tam jej však povedali, že
u nich je všetko v poriadku. „Za posledné tri týždne sme nezaznamenali
nijaké vlámanie," vysvetľovali jej.
A potom raz v sobotu ráno v polovici októbra Mark vstal a zišiel dolu,
že si urobí kávu. Sadol si k počítaču a chcel si prečítať poštu, keď sa z
neďalekého súborového servera z ničoho nič ozvalo dlhé: gŕŕŕŕŕŕŕŕŕ.
Zvláštne, pomyslel si. Bol presvedčený, že počítač, ktorý bol s
Internetom prepojený vysokoprenosovou linkou T.l, nemá dôvod byť
aktívny. Keď sa na server pripojil, na obrazovke bežali dlhé zoznamy
všetkých jeho súborov. Chvíľu sa prizeral a potom si uvedomil, že niekto
sa stal v jeho počítači rootom.
Najskôr si myslel, že za to vďačí nejakému nezvyčajnému programu,
ktorý nepozná. Unixovské počítače majú mnoho krátkych programov,
takzvaných démonov, ktoré bežia v pozadí a robia bežné prevádzkové
úkony. Potom spustil program netstat, ktorý podáva podrobné informácie o
tom, čo sa momentálne odohráva na lokálnej počítačovej sieti. Zistil, že
niekto sa napojil na jeho server z Lilinho art.net Sunu.
Lile sedela na opačnej strane miestosti za svojím počítačom.
„Nenatelnetovala si sa ku mne?" opýtal sa jej Mark, ktorý si myslel, že
použila program, umožňujúci užívateľovi spojiť sa so vzdialeným
počítačom v sieti Internet. Lile nechápala.
Keď Mark videl, že osoba, ktorá prenikla do jeho počítača, začala
spájať dokopy skupiny jeho súborov, vedel, že je zle. Vzápätí ten lump
použil ftp, teda protokol na prenos súborov, čo je bežný spôsob prenosu
súborov v sieti Internetu, a presúval novoutvorený súbor do Netcomu.
45
 Mark bol zhrozený. „Čo mám robiť?" spýtal sa bezradne Lile, ktorá
stála pri ňom a s úžasom hľadela, ako si z Markovho počítača ktosi
kopíruje celý obrovský súbor. Mark sa obzeral okolo seba a usúdil, že
najlepšie urobí, ak sa okamžite vypne zo siete. Rýchlo vytiahol zo steny
dátový kábel T-l.
V ten deň sme spolu telefonovali. Keď sa Mark vypol zo siete,
podrobne preskúmal novoutvorený súbor a bolo mu celkom jasné, že ktosi
sa chcel dostať k telefónnemu softvéru Oki, ktorý sme spolu upravili pre
potreby diagnostického systému mobilných telefónov. Presvedčil sa, že
dotyčnému páchateľovi sa nepodarilo zmocniť nijakých cenných
informácií, že sa dostal iba k nepatrnej časti súboru. Mark ma vystríhal,
aby som sa mal na pozore aj ja. Trochu neskôr sme s Andrewom
spozorovali ďalšie pokusy o prienik do našich počítačov, no Andrew si s
nimi hravo poradil.
Na druhý deň Mark s Lile šli autom po diaľnici číslo 17 do Santa Cruz,
lebo chceli navštíviť horúce vaňové kúpele, neďaleko areálu Kalifornskej
univerzity. Keď prechádzali pohorím Santa Cruz, ozval sa Markov
mobilný telefón.
„Ahoj," ozvalo sa z neho. Mark volajúceho hneď spoznal, vedel, že je to
ktosi, kto má priame spojenie s počítačovým podsvetím.
„Nikomu som nedával číslo a ani si sem nedávam presúvať hovory,"
povedal Mark, „odkiaľho máš?"
„Povedzme, že som sa k nemu dostal náhodou," odvetil volajúci.
„Chcem ti len povedať, že viem, kto ti včera vliezol do počítačov. Bol to
Mitnick so svojou partiou a poriadne ich dožralo, že nedostali, čo chceli."
Meno Kevin Mitnick bolo Markovi povedomé, stretol sa s ním každý,
čo len trochu pozná temnú históriu počítačového podsvetia. Mitnick
vyrastal v sedemdesiatych rokoch v San Fernando Valley v južnej
Kalifornii, postupne sa odpútal od svojich kumpánov, s ktorými vo
voľnom čase odpočúval telefóny a hľadal štrbiny v telefónnom systéme.
Stal sa počítačovým maniakom, ktorý zneužíva siete a preniká do cudzích
počítačov. Medzi Kevinom Mitnickom a tisíckami pubertiakov, ktorí sa
chcú podobať svojmu idolu Matthewovi Broderickovi z filmu War Games,
je jeden podstatný rozdiel. Mitnick je absolútne nepolepšiteľný. Bude mať
pomaly tridsaťjeden rokov a od roku 1980, keď mal sedemnásť rokov, bol
päťkrát súdne trestaný. Momentálne úspešne uniká niekoľkým federálnym
46
bezpečnostným agentúram vrátane FBI.
John Markoff, novinár z New York Times, ktorého sme obaja s Markom
veľmi dobre poznali, je spoluautorom knihy Cyberpunk, ktorá popisuje
počítačovú kriminalitu a venuje sa aj Kevinovi Mitnickovi. V júli roku
1994 mu vyšiel článok o tom, že Kevin Mitnick sa už vyše roka úspešne
ukrýva pred federálnymi a štátnymi úradmi. Je podozrivý, že sa
prostredníctvom počítačových sietí zmocnil softvéru, ktorý je majetkom
vyše pol tucta rôznych telefónnych spoločností.
Mark si spomenul, že niekoľko týždňov pred sobotňajším incidentom
mu volal jeden človek, o ktorom vedel, že je Mitnickov dobrý známy, so
žiadosťou, aby mu jeho firma Netword Wizards predala softvér mobilného
telefónu, ako aj zdrojový kód s pôvodnými programovacími inštrukciami,
pomocou ktorého možno ďalej modifikovať niektoré funkcie telefónu.
Hoci Mark hneď povedal, že „Nie!", dotyčný bol neústupný a prehováral
ho vyše hodiny.
Po sobotňajšom útoku sa neznámy pirát na dva týždne odmlčal, no
potom ešte neodbytnejšie pokračoval, opakovane prenikal do Lilinho
počítača art.net a do počítača Ligy za slobodu programovania. V oboch si
nechal trójskeho koňa a zadné dvierka.
Z času na čas použil príkaz „talk", ktorý umožňuje dvom užívateľom
unixovského systému zhovárať sa prostredníctvom Internetu v reálnom
čase, pričom raz jeden, raz druhý ťuká na klávesnicu svojho počítača. Tak
prinútil Lile, aby s ním komunikovala.
Jedného dňa sa na obrazovke objavilo: „Prečo mi ten softvér nedáte?
Tak či tak bude môj."
Pýtal si aj užívateľské konto k jej systému s tým, že keď mu ho nedá,
tak sa k nemu dostane inak. Lile mu ponúkla konto jedného z jej
umeleckých virtuálnych štúdií, ale o to nejavil záujem. Napísal jej, že ak
mu dá to konto, prezradí jej, čo je zač.
„Dúfam, že vám neleziem na nervy," objavilo sa na obrazovke.
Mark bol vtedy doma a radil Lile, ako má odpovedať. Usilovali sa
pritlačiť naňho, aby čo-to o sebe prezradil, ale nepochodili.
Nakoniec sa začiatkom decembra dotyčný ozval telefonicky a opäť sa
usiloval Marka presvedčiť, aby mu ten softvér dal.
„Vieš, kto som?" spýtal sa. „Chcem tvoj kód," povedal. Potom sa ho
ešte vypytoval, či mu to neprekáža, že im len tak lezie do hlavného servera.
47
 Mark na to, že ani najmenej, a vysvetlil mu svoju filozofiu počítačovej
bezpečnosti: ak mu niekto neoprávnene vnikne do počítačov, je to pre neho
iba znamenie, že musí ešte viac posilniť svoju obranu.
„No tak nič, budem skúšať ďalej," odpovedal volajúci. Mark sa ho
spýtal, prečo je taký posadnutý myšlienkou dostať sa k zdrojovému kódu
mobilného telefónu Oki. Anonymný hlas mu odvetil, že chce byť v sieti
mobilných telefónov neviditeľný a ak sa mu podarí zmeniť niektoré
funkcie svojho telefónu, stane sa nedosiahnuteľným pre akýkoľvek
vyhľadávací či odpočúvací prístroj.
Telefonovali spolu tri razy. Prvé dva telefonické hovory boli krátke,
tretí však trval viac ako trištvrte hodiny. Volajúci sa Marka spýtal:
„Dúfam, že to nenahrávaš?"
Mark odvetil, že nie, ale usúdil, že je to celkom dobrý nápad. Prešiel na
opačný koniec miestnosti a stlačil na telefónnom odkazovači „record".
Volajúci ma poznal a vedel, že som Markovi pri tom projekte pomáhal.
Vyzeralo to tak, že chcel z Marka vytiahnuť nejaké informácie o mne:
Volajúci: Takže ty si, teda vlastne on, napísal ten soft,
ako to rozobrať, dobré, fakt...

Mark: Hej.

Volajúci: A prečo to robil? Pre teba? Alebo sa len tak

rozhodol, že si len tak rozoberie 8051-ku?

Mark: Nóó... Už sa presne nepamätám, prečo to robil.

Jedného večera si na to len tak sadol a rozobral
to.

Volajúci: Hovadina. Za jediný večer? Tomu neve...

Mark: Ale čoby, za hodinku alebo za dve s tým bol

hotový.

Volajúci: Neni možné!

Mark: (povzdych, smiech)

Volajúci: To myslíš vážne?

Mark: Hmm.

48
Volajúci: Ten chlapík je kúzelník. Mal by robit pre tvoju
firmu Network Wizards.

Mark: No... ten má lepšie kšefty.

Volajúci: V San Diegu, ak sa nemýlil.

Mark: No, niekedy.

Volajúci: A v Los Alamos?

Mark: Niekedy aj tam.

Keď dohovorili, Mark zavolal Markoffovi a kazetu mu prehral, či mu

ten hlas nebude povedomý. Markoff sa s Mitnickom síce nikdy osobne
nestretol, niekoľkokrát však jeho hlas počul v telefóne a z pások. Zdalo sa
mu, že by to mohol byť on, no stopercentne istý si nebol.
Mark potom zatelefonoval Jonathanovi Littmanovi, spisovateľovi na
voľnej nohe z Marin County, ktorý práve pracoval na knihe o počítačovom
podsvetí. Povrávalo sa o ňom, že má tajný kontakt na Mitnicka. Prehral mu
kazetu a opýtal sa ho: „Poznáš ten hlas?" Littman sa začal smiať.
„Pravdaže poznám. To je Mitnick."

Myšlienka, že by sa do mojej siete vkradol Mitnick tak, ako to pred

časom skúšal u Marka, bola síce veľmi zaujímavá, ale za súčasného stavu
nie veľmi dôležitá, tak som ju zavrhol. O tom, že som s Markom robil na
softvéri mobilného telefónu, vedelo veľa ľudí z počítačového podsvetia.
Teraz som musel v prvom rade dať dokopy všetky dostupné informácie a
nájsť spôsob, ako čo najrýchlejšie zabezpečiť chod našich počítačov. Začal
som skúmať diskové jednotky, ktoré som vytiahol zo zmrazených
počítačov, používajúc pritom softvérové vybavenie, čo som si doniesol.
Bol som rozhodnutý nájsť všetky súbory, ktoré bez môjho vedomia niekto
čítal, dopĺňal alebo menil, ako aj nové súbory, ktoré vznikli po dvadsiatom
prvom decembri, teda v čase, keď som bol mimo San Diega. Hodnú chvíľu
som sedel pred pracovnou stanicou Po-werLite. Bol som si takmer istý, že
v záplave dát musím nájsť, ak nie viaceré, tak určite aspoň jednu stopu.
Nikto nemôže byť taký dokonalý, aby po sebe zahladil všetky stopy.
Hľadal som aj trójske kone. Elektronickí zlodeji ich používajú veľmi
49
často. Tieto programy sa po čase prebudia a potichúčky urobia celý rad
tajných a deštrukčných operácií. Tvária sa ako celkom obyčajný softvér, sú
však napísané tak, že vás môžu sledovať, môžu zničiť dáta, alebo vytvoriť
pohodlné zadné dvierka pre prípadné návraty. Jedným zo spôsobov, ako
svoj počítač uchrániť pred takýmito prienikmi, je zhotovenie digitálneho
záznamu všetkých programov, ktoré máte v počítači — programy
operačného systému, obslužné programy, komunikačné nástroje, skrátka
všetko. Keď potom porovnáte zaznamenané matematické charakteristiky
súborov na disku, ktoré sa vám nezdajú celkom v poriadku, s
charakteristikami súborov na bezpečne uschovaných záložných kópiách,
budete celkom naisto vedieť, či nejaký súbor bol zmenený, či nebol.
Okolo deviatej som sa stretol s Andrewom v pizzérii Pizza Nová
neďaleko univerzity. Andrew je typickým príkladom človeka, ktorý, sa
sem presťahoval z Východného pobrežia a perfektne sa zžil s kalifornským
plážovým životom. Má dlhé, plavé vlasy po plecia, výrazný nos, prenikavo
modré oči a chodí v šortkách, tričku a sandáloch. Je známy tým, že rád
chodí bosý, čo mu občas spôsobuje menšie problémy, najmä keď sa
chceme ísť najesť do reštaurácie. Je rodeným hackerom, dokáže sa po dlhé
časové rozpätie koncentrovať na zložité problémy, v čom mu občas
pomáha aj konzumácia ohromného množstva energetického nápoja
Mountain Dew. Niekedy však robí prenáhlené závery, koná skôr, než
domyslí možné dôsledky svojich krokov, a vtedy ma poriadne zaskočí. Má
však veľmi dobrú intuitíciu, čo sa týka vnútornej štruktúry Internetu, dobre
sa mi s ním pracuje a utvorili sme celkom ideálny pracovný tím.
Počas večere sme sa bavili o tom, aké kroky treba podniknúť. Zhodli
sme sa na tom, že v prvom rade sa musíme sústrediť na všetky možné
zraniteľné miesta v mojej sieti. Oboch nás prekvapilo, že neznámy votrelec
sa hral s XNeWS, PostScriptovou zložkou operačného systému, ktorá
umožňuje kresliť obrázky ako na vlastnej pracovnej stanici, tak aj na
vzdialenom počítači. Program PostScript sa bežne používa ako jazyk na
riadenie tlačiarne. Poskytuje programátorom súhrn povelov, ktoré
upovedomia tlačiarov, kde majú byť čiary, znaky a tieňovanie.
Že by v tomto programe bola nejaká štrbinka, o ktorej nevieme? Bolo
možné, že náš votrelec našiel v programe Postscript dáku dizajnovú chybu,
ktorú potom využil, aby získal kontrolu nad iným počítačom v sieti? Zadal
som úlohy sebe i Andrewovi. Dohodli sme sa, že na druhý deň sa
50
stretneme v Supercomputer Centre.
Cestou domov som sa cítil vyčerpaný a psychicky celkom na dne —
celá tá záležitosť ma dosť deprimovala. Mali sme niekoľko celkom nádejne
vyzerajúcich stôp, pomocou ktorých sme mohli zistiť, ako sa neznámy
zlodej dostal do môjho počítačového systému. Nemali sme však istotu, či
nás tie stopy aj niekam dovedú. Ak by sa nám aj podarilo prienik do
počítačov zrekonštruovať, v prípade, že náš votrelec všetky stopy po sebe
dobre zahladil, bolo len veľmi nepravdepodobné, že by sme ho dokázali v
obrovskej sieti Internetu vystopovať. Zožieralo ma to a nútilo myslieť aj na
ďalšie znepokojujúce veci, ktoré s týmto incidentom nemali nič spoločné.
Keď som prišiel domov, volala Julia. Bola v Toad Halle a ani jeden z
nás dvoch nebol na tom bohvieako dobre.
„Som stále tu a nevyzerá to tak, že sa stadiaľto tak skoro dostanem,"
povedal som jej. Chvíľu sme sa rozprávali o tom, ako som pokročil vo
svojom pátram, a potom rozprávala ona, čo robí a ako sa má.
„Spočiatku, keď sa John vrátil, všetko vyzeralo celkom sľubne,"
povedala, „teraz sa to však celé akosi skomplikovalo."
Ich vzťah celkom evidentne nefungoval už v čase, keď som sa s Juliou
zoznámil, a zdalo sa, že obrat k lepšiemu nenastane. Pred tromi rokmi,
počas nášho prvého spoločného výletu, keď sme sa vydali táboriť do
snehom zaviatej divokej krajiny v oblasti Desolation Wilderness neďaleko
jazera Tahoe, sa mi priznala, že sa jej zdá, že ich vzťah s Johnom nemá
perspektívu. Otvorene mi povedala, že s ním nie je šťastná a že nevie, či to
ukončiť, alebo radšej ešte chvíľu zotrvať a urobiť všetko pre to, aby to
medzi nimi dvoma opäť fungovalo. Rozprávali sme sa dlho do noci a Julia
došla k záveru, že by to predsa len mala ešte skúsiť.
Prešli tri roky, Julia si medzitým uvedomila, že takýto vzťah naozaj
nikam nevedie, no nebola schopná sa z neho vymaniť. Viem, že sa ho už
niekoľkokrát snažila ukončiť, na každom kroku však nachádzala veci,
ktoré jej boli veľmi blízke a s ktorými sa nedokázala len tak rozlúčiť. Bola
z toho nešťastná a zúfalá. Nebolo to po prvý raz, čo som ju zažil v takomto
stave — pred rokom sa spolu s Johnom vydali do Nepálu, John sa však
vrátil a Julia sa tam zoznámila s jedným Američanom, s ktorým chodila
šesť mesiacov, no napokon sa rozišli práve kvôli Juliinej neochote vzdať sa
Johna.
Akoby existovali dve Júlie. Jedna je silná, nezávislá, podnikavá, ktorá
51
robí len to, čo ju napĺňa uspokojením a šťastím, zatiaľ čo tú druhú celkom
ovládol strach, pochybnosti a pocity neistoty. Za ten čas, čo sme sa
poznali, sa aj táto druhá Julia stávala postupne čoraz silnejšou a
nezávislejšou, dokázala už zreteľnejšie rozoznať, čo ju zraňuje, no ešte
stále nenašla v sebe dosť síl na to, aby sa s Johnom rozišla.
Hovorili sme o mojich problémoch v San Diegu. Bol som nešťastný, že
som sa musel vzdať lyžovačky a zostať tu. Čím viac som sa zamýšľal nad
situáciou, v ktorej som sa ocitol, tým jasnejšie mi bolo, že to, čo ma čaká,
vôbec nebude jednoduché. A pritom možno celkom zbytočne strácam čas.
Tie niekoľkomesačné naťahovačky s NSA ma celkom vyšťavili,
počítačovej bezpečnosti som mal plné zuby, chcel som ísť lyžovať a na čas
sa venovať iným problémom. Teraz som však uviazol na mŕtvom bode.
Bol som nútený vrátiť sa k problematike počítačovej bezpečnosti, ale
nemal som na to dosť nástrojov a ani financií.
„Je to naozaj to posledné, čo sa mi teraz chce, no nemôžem si pomôcť,"
povedal som jej.
„Takéhoto som ťa dávno nezažila, Tsutomu, bojím sa o teba." Navrhla,
že príde na nejaký čas za mnou.
Nesúhlasil som, mala dosť svojich problémov. Bolo mi mizerne, chcel
som sa do toho pustiť, ničím sa nerozptyľovať a čo najskôr mať celú tú
záležitosť z krku.
„Tak sa aspoň trochu vyspi," povedala Julia napokon. „Určite zajtra s
Andrewom dačo vymyslíte."
Asi mala pravdu, nič iné mi ani nezostávalo. Rozlúčili sme sa s tým, že
si zavoláme neskôr.
Len čo som si ľahol, zišlo mi na um, že som si ešte nepustil odkazy,
ktoré som mal nahráte v kancelárii v SDSC. Bolo tam asi päť bežných
odkazov, po každom z nich som stisol tlačidlo na klávesnici telefónu a
postupne som ich jeden po druhom vymazal zo systémovej pamäte.
Pri ďalšom odkaze som sa prudko posadil.
„Zaslané 27. decembra o 16:33," rezervovane mi oznámil ženský
elektronický hlas.
Vzápätí sa ozval iný hlas. Mal som pocit, akoby sa dotyčný usiloval
napodobiť typický austrálsky prízvuk. Nešlo o omyl.
„Ty všivák," ozvalo sa, „moja technika je najlepšia zo všetkých, aby si
vedel. Môj šéf je tiež najlepší zo všetkých. Ovládam techniku rdist,
52
ovládam sendmail a môj štýl je oveľa lepší ako tvoj."
Rdist a sendmail predstavovali dva spôsoby, ako preniknúť do siete
bežne používaných počítačov, využívajúc pritom dobre známe štrbiny
počítačového systému. Nemohol to byť nik iný, len môj votrelec. Zavolal,
aby ma trochu podpichol.
„Ty chudák, vieš, kto som?" pokračoval. „Ja a moji priatelia ťa
zabijeme."
Potom akoby sa odvrátil od slúchadla, zmenil hlas a usiloval sa pôsobiť
dojmom, že hovorí niekto iný. „Hej, šéfe, to vaše Kung fu je fakt dobré."
„To máš pravdu," pokračoval volajúci pôvodným hlasom s austrálskym
prízvukom. „Môj štýl je najlepší."
Túto správu som nezmazal. Ležal som na chrbte a hľadel do stropu. Tak
toto už začínalo byť osobné a nech to bol ktokoľvek, jedno bolo viac než
isté — bol náramne drzý. Toto mi teda naozaj nebolo treba, pomyslel som
si. Ak som mal predtým nejaké pochybnosti, teraz som si bol načistom.
Niekto si chce so mnou merať sily.

53
 kapitola 4
Reálny svet

Veci okolo nás, ktorým nerozumieme, zvykneme označovať za

komplexné, čím však väčšinou len dávame najavo, že sme ešte nenašli
spôsob, ako o nich premýšľať.
Celá moja vedecká dráha bola poznačená výskumom a chápaním
komplexnosti. Prišiel som na to, že vždy existuje mnoho zložitých
spôsobov, ako si ozrejmiť, prečo niektoré veci fungujú tak či onak, pričom
takmer vždy je naporúdzi veľmi elegantné a jednoduché vysvetlenie,
platiace pre všetky úkazy.
Tento základný postoj sa odráža vo väčšine mojej činnosti, ktorá v sebe
zahŕňa také rozdielne oblasti, akými sú biológia a fyzika, no aj problémy
týkajúce sa výpočtov, na ktorých pracujem už vyše desaťročia a od roku
1989 ako riadny zamestnanec Super-computercentra v San Diegu. Ako
fyzikálny svet počíta svoje odpovede? Túto otázku môže niekto považovať
za veľmi nejasnú, pravda však je, že vyjadruje podstatu radikálneho
prístupu k modernej vede. Napríklad: aké možnosti sa nám naskytujú, keď
chceme nájť dieru v tečúcom vedre? V tomto prípade počítač nenachádza
jednoduchý spôsob, ako to zistiť. Môže dôkladne preskúmať celé vedro,
kúsok po kúsku, až kým dieru nenájde. Existuje však lepšie, oveľa
jednoduchšie riešenie: naplníme vedro vodou a poškodené miesto sa hneď
ukáže.
Zaoberal som sa otázkami, súvisiacimi s podstatou výpočtov, ktoré ku
koncu svojho života sformuloval slávny fyzik Richard Feynman.
Feynmanove semináre z fyziky výpočtov som začal navštevovať v roku
1982, keď som začal študovať na Caltechu. Viac času som s ním strávil v
lete roku 1984 v Cambridgei v štáte Massachusetts v práve začínajúcej
superpočítačovej firme Thinking Machines. Feynmanove názory výrazne
poznamenali môj vlastný spôsob uvažovania. Feynman mal tú jedinečnú
54
schopnosť, že dokázal vidieť svet jasne, lebo nebol zaťažený všeobecne
uznávanými koncepciami. Pri získavaní tejto nezávislej perspektívy vedca
mi popri Feynmanovi zrejme veľmi pomohla aj tá skutočnosť, že som
vyrastal medzi dvoma kultúrami.
Narodil som sa 25. októbra 1964 v Nagoji v Japonsku. Rodičia
pochádzajú z Japonska, tam prežili vojnu. Môj otec Osamu vyštudoval
biochémiu a matka Akemi začínala ako farmakologička. Ich vedecké
predmety záujmu sa spojili a vyústili do spoločného štúdia
bioluminiscencie. V šesťdesiatych rokoch sa všetky dôležité výskumy v
oblasti bioluminiscencie robili na Princetonskej univerzite. Keď otec prijal
miesto člena princetonského výskumného tímu, presťahoval som sa s
rodičmi do Spojených štátov. Mama spočiatku nepracovala, starala sa mňa
a o moju mladšiu sestru Sa-chi.
Na to, ako sme pendlovali sem a ta, medzi Spojenými štátmi a
Japonskom, si spomínam len matne. Veľmi dobre sa však pamätám na
obdobie, keď som v Princetone chodil do škôlky, kde som sa pomaly
oboznamoval s angličtinou, a na prvú triedu základnej školy.
Moje nazeranie na svet do značnej miery ovplyvnil fakt, že ma
vychovávali dvaja vedci. Detstvo som trávil striedavo s mamou v kuchyni
a s otcom v laboratóriu. Akonáhle som začal robiť prvé nesmelé kroky,
obaja rodičia ma povzbudzovali, aby som bol zvedavý. Podporovali ma v
tom, aby som sa pýtal na všetko, čo ma zaujíma. Nikdy mi na otázku
„prečo" neodvrkli slovíčkom „lebo". Vždy navrhli, aby sme urobili nejaký
pokus, na základe ktorého som hľadal vlastné odpovede.
Výchovná hodnota takýchto pokusov sa často prejavila aj v tých
najbežnejších životných situáciách. Raz mi pri večeri padol na zem kúsok
hríba, zohol som sa poň a chcel som ho zjesť, otec však povedal: „Je
špinavý."
„Nijakú špinu nevidím," zašomral som.
Celá debata sa skončila tak, že ma otec odviedol do svojho labáku a tam
sme pozorovali ten špinavý kúsok hríba pod mikroskopom.
Už ako decko som veľmi rád argumentoval a rodičia ma v tom nijako
neobmedzovali. Dôvodil som veľmi pohotovo už na základnej škole,
jedného dňa mama zalomila rukami a znepokojene vyhlásila: „Ty tuším
budeš raz buď vedcom — alebo, nedajbože — právnikom."
V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch vládla na Princetonskej
55
univerzite veľmi liberálna atmosféra. Študovalo tu veľa ázijských
študentov, no ja som sa cítil outsiderom. V tomto období som sa veľmi
často vracal do Japonska a dva roky po sebe som väčšinu času trávil tam
— zmocnil sa ma vtedy pocit, akoby som nepatril ani do jednej z oboch
kultúr. Celú piatu triedu základnej školy som absolvoval v Nagasaki. V
Japonsku sa žiaci popri japončine učia aj angličtinu a pre mňa, čo som v
Amerike žil, bolo veľmi zaujímavé sledovať, ako túto krajinu vnímajú
Japonci.
Môj otec okrem iného skúmal bioluminiscenciu medúz vo
Washingtonskom morskom biologickom laboratóriu, takže som viackrát
strávil leto v prístave Friday Harbour na ostrovoch San Juan vo
Washingtone. Väčšinu času som trávil s unudenými kamarátmi, ktorých
rodičia tiež vedecky pracovali. Mohol som si robiť, čo som chcel, a veľmi
sa mi to páčilo. Ak som práve neskúmal divokú ostrovnú prírodu, pomáhal
som otcovi v laboratóriu a usiloval som sa byť aspoň trochu užitočný.
Chladná klíma, koberce večne zelenej trávy a krištáľovo čistá morská voda
boli príjemnou zmenou v porovnaní s horúcim, sparným letom, aké sme
zažívali na princetonskom predmestí.

Na základnej škole som párkrát preskočil ročník, postúpil vyššie a keď

som mal dvanásť rokov, začal som navštevovať prvú triedu strednej školy.
Čoraz viac času som trávil mimo domu. V tom období som nevychádzal
bohvieako dobre s rodičmi, preto som všetko svoje voľno trávil na
Univerzite.
Mal som kamaráta, ktorý vypomáhal istému profesorovi psychológie pri
neuropsychologických výskumoch, a ten mi pomohol získať prácu v
labáku. Zaoberal som sa problémom, ako uviesť do chodu systém
získavania dát. Išlo v podstate o miesto programátora, k dispozícii som mal
počítač DEC PDP-11/34, ktorý vtedy patril k štandardnému počítačovému
vybaveniu každého laboratória.
Prvý raz som prišiel do kontaktu s počítačom v materskej škole. Otec
jedného môjho kamaráta pracoval pre spoločnosť Sarnoff Laboratories
RCA a jedného dňa priniesol do škôlky počítač, aby nám ukázal, čo to je a
ako to funguje. Vtedy som sa síce klávesnice ani nedotkol, no spomínam
si, že to bol pre mňa obrovský zážitok. Pamätám sa, že už pri svojom
56
prvom kontakte s počítačom som tento prístroj chápal ako čosi, čo pomáha
ľudom riešiť problémy.
Programovaniu ako takému som však podľahol až ako desaťročný.
Vtedy ma priatelia zaviedli do jedného princetonského neformálneho
počítačového klubu, ktorý sa volal Resistors. Resistors bol skrátený názov
„Radically Emphatic Students Interested in Science Technology and Other
Research Studies" a bolo to veľmi rôznorodé združenie teenagerov
(priemerný vek jeho členov sa pohyboval okolo pätnástky), ktorí sa
stretávali v štvorposchodovej budove elektrotechnickej školy v Princetone,
známej ako E-Quad. Prvú generáciu resisterov ovplyvnili takí ľudia ako
Ted Nelson, vizionársky sociálny vedec, autor knihy Computer Lib/Dream
machines a jeden z hlavných tvorcov hypertextu. Ja som patril k druhej
generácii resistorov. Výhodou členstva v klube bolo to, že som sa pomerne
ľahko dostal do sveta programátorov a v období sálových počítačov a
minipočítačov som mal svoj vlastný počítač. Bol som však skôr samotár a
s ostatnými členmi klubu som dôvernejšie styky nikdy neudržiaval.
Rovnaké dôvody — akási nevyhnutnosť, ktorá spája počítačových
nadšencov — viedli o niekoľko rokov ku vzniku podobného klubu v
Silicon Valley, známeho ako Homebrew Computer Club. Jeho členovia
boli už podstatne starší, väčšina z nich mala cez dvadsať rokov. V tom čase
sa objavili prvé cenovo prístupné mikroprocesory a obrovská túžba členov
klubu mať svoj vlastný počítač stála pri zrode éry osobných počítačov. V
polovici a koncom sedemdesiatych rokov sa technologická kultúra prudko
rozvíjala hlavne medzi študentmi Stanf ordskej univerzity a ľudia ako
Steve Wozniak a Steve Jobs založili v tom čase spoločnosť Apple
Computer. Ďalší členovia Homebrew klubu, ako napríklad Lee Felsen-
stein, vyvinuli počítače Sol a Osborne 1.
Klub Resistors vyrastal v zajatí obdobia raného veku počítačov v
typickej atmosfére Východného pobrežia. V päťdesiatych a šesťdesiatych
rokoch sa v IBM začala éra sálových počítačov a v sedemdesiatych rokoch
sa zásluhou firiem DEC, Data General a Prime objavili prvé minipočítače.
Začala sa epocha spoločného používania veľkých sálových počítačov,
ktorej synonymom sa stal minipočítač. Spoločné používanie ústredného
počítača, produkt hackerskej kultúry v MIT, umožnilo, že jeden počítač
mohli využívať viacerí ľudia naraz. Všetko to bolo založené na tom, že
jednotlivé úlohy sa porozdeľovali na malé časti a základná jednotka
57
počítača preskakovala veľmi rýchlo od jednej úlohy k ďalšej, stále dokola.
To obrovsky zvýšilo produktivitu počítačov a sprístupnilo výpočty oveľa
väčšiemu množstvu ľudí. Delenie sa o výkon ústredného počítača
umožnilo mladým hackerom ako ja dostať sa k výkonným mašinám.
Spoločnosť AT&T prispela k rozmachu počítačovej revolúcie
unixovským operačným systémom, programom, ktorý koncom
šesťdesiatych rokov vyvinuli v Bellových laboratóriách počítačoví vedci
Dennis Ritchie a Ken Thompson. Operačné systémy sú akousi
kombináciou dopravného strážnika, sekretárky a čašníka vo vnútri
počítača. Sú to programy, ktoré vykonávajú všetky základné „domáce
práce", odpovedajú na dopyty a príkazy užívateľov a na dôvažok riadia
celý ten krehký balet, odohrávajúci sa medzi jednotlivými časťami
počítačového systému. Operačné systémy zároveň prepožičiavajú
počítačom osobitý charakter. Predstavujú akýsi jazyk, ktorý komunikuje
priamo s počítačovým hardvérom.
Ritchie i Thompson, znechutení ťažkopádnosťou pentagonského
operačného vývojového projektu Multics, vytvorili Unix ako akúsi
alternatívu, ktorá sa veľmi rýchlo stala programovacím nástrojom armády
hackerov, formujúcich počítačovú kultúru na pôde univerzít a firiem po
celej krajine. Aj ja, ako tisícky študentov v tom čase, som vyrastal ako
dieťa unixovskej revolúcie.
Unix bol systém — ktorý vznikol redukciou väčšiny vlastností veľkých
sálových počítačov a adaptoval sa na schopnosti minipočítačov a
pracovných staníc — na rozdiel od neskorších operačných systémov
osobných počítačov ako CP/M, MS-DOS a Apple DOS, ktoré vznikli
vlastne celkom od základov. V dôsledku toho moja hackerská generácia od
osobných počítačov očakávala, že budú mať určité vlastností, ktoré im
dovtedy chýbali a v niektorých prípadoch ešte stále chýbajú. Výpočtové
prístupy Unixu zahŕňajúce súbežné spracovanie úloh, hardvérové riadenie
pamäte, prenosnosť; to boli základné veci, ktoré som si osvojil vo veku 10-
15 rokov, keď som prenikal do tajov unixovského programovania. Bolo
pre mňa samozrejmosťou, že počítače dokážu aj pre užívateľa-jednotlivca
rátať niekoľko vecí naraz a že dokážu využívať hardvérové riadenie
pamäte, ktoré ručí za to, že zlý program neopustí priestor v pamäti, ktorý
mu bol vyčlenený, a nezničí iné programy.
Vyrastal som tiež s tým, že som si nedokázal predstaviť prácu s
58
počítačmi, ktoré by neboli vzájomne poprepájané sieťami. S AR-PAnetom,
pentagonským predchodcom Internetu, som po prvý raz prišiel do kontaktu
v roku 1976. Išlo o otvorenú, rozsahom neveľkú komunitu — celá sieť
nemala viac ako sto počítačov — a ja som mal obrovskú radosť, že ju
môžem študovať.
Popoludnia a večery som však netrávil tým, že by som prenikal do
počítačov. Tento koníček sa medzi teenagermi rozmohol až takmer o
desaťročie neskôr. Keď som v polovici sedemdesiatych rokov prechádzal
Netom, nebolo takmer nikde nijakých zámok, všetko patrilo všetkým. Na
rôznych miestach Princetonskej univerzity boli terminály s možnosťou
pripojenia, stačilo len za ne sadnúť a už ste mali prístup do celého Netu.
Mohol som hrať hry, debatovať s ľuďmi a zaskočiť si na miesta ako MIT,
Carnegie Mellon a Stanford.
Mojím prvým programovacím jazykom bol BASIC, vyučovací
počítačový jazyk vytvorený v Dartmouťhe v roku 1969. Pri jeho používaní
som veľmi rýchlo prišiel na to, že z úzko vymedzeného, obmedzujúceho
programovacieho jazyka môžem uniknúť do unixovského jadra. Shell —
počítačový softvérový kontrolný panel — mi rozšíril obzor a umožnil
prístup ku všetkým počítačovým prostriedkom, ako aj prístup k svetu,
ukrytému vo vtedajších počítačových sieťach. Opustil som väzenie prísne
kontrolovaného sveta Basicu a unixovský shell mi poskytol neobmedzené
možnosti. Cítil som sa tak trochu ako kapitán vesmírnej lode Enterprise.
Užíval som si svojej novej slobody, naučil som sa programovať v jazyku
C, jazyku, vyvinutom tým istým osadenstvom hackerov v Bellových
laboratóriách, ktoré vytvorilo Unix. Céčko mi poskytlo novú slobodu.
Tento jazyk je síce dosť nejasný, no akonáhle ho ovládate, zistíte, že je
obdivuhodne silný a prispôsobivý. Pri tomto jazyku som získal zručnosti,
vďaka ktorým som bol už ako teenager veľmi žiadaný.
Peter Honeyman, študent informatiky, mi ponúkol moje prvé unixovské
konto na univerzite v Princetone, na počítači DEC na katedre
elektroinžinierstva a informatiky. Trochu neskôr som kvôli obrovskému
záujmu o počítač zo strany študentov o toto konto prišiel, no práve ono
bolo pre mňa akousi vstupnou bránou do sveta, ktorý sa veľmi rýchlo stal
mojou vášňou. Počítač PDP-11/45 bola supermašinka a Honeyman veľmi
skoro prišiel na to, že ja a ďalší stredoškolský študent Paul Rubin
predstavujeme nevyužitú lacnú pracovnú silu. Veľmi rýchlo nám pripadla
59
funkcia administrátorov a technikov.
Z času na čas ma počítače dostali do ťažkostí. Pamätám sa, ako som raz
na našom stredoškolskom minipočítači zistil, že môžem vydať príkazy, na
základe ktorých sa rameno hlavy mechaniky magnetického disku bude
pohybovať veľmi rýchlo dopredu a dozadu. Mechaniku predstavovala
štandardná 14-palcová obluda IBM v tvare lietajúceho taniera a jej hlavu
na čítanie a zapisovanie magnetických dát kontroloval krokový motor,
ktorý bolo možné ovládať tak, aby sa pohyboval po ktorejkoľvek z 203
stôp mechaniky. Keď sa mi úspešne podarilo posunúť ho k cylindru číslo
O a v zapätí k cylindru číslo 100, povedal som si: „Ktovie čo sa stane, keď
sa pokúsim dostať ho do polohy HEX FFF?" To by zodpovedalo cylindru
číslo 4095 — ktorý, žiaľ, neexistoval.
Vydal som príkaz a ozvalo sa rrrr. Prásk. A bolo po diskovej
mechanike. Bola to poučná lekcia, odvtedy som bral s rezervou jeden z
princípov programovania, ktoré nám neprestajne vštepovali: „Nijaký
strach, hardvér sa pokaziť nedá."
Moje stredoškolské štúdium sa veľmi rýchlo dostávalo na vedľajšiu
koľaj, pretože som čoraz viac času trávil na univerzite. Na jednej strane ma
fascinovala fyzika, pretože skúmala základné princípy, pod ktoré spadalo
všetko vo vesmíre, a zároveň na strane druhej ma priťahovala biológia, kde
celkom jednoduché princípy vytvárali úžasne komplikované systémy. V
prvom prípade sa môžete pokúsiť o zjednodušenie, kým v druhom je
akékoľvek zjednodušovanie nemožné. Zaujímal som sa aj o iné odbory,
napríklad o psychológiu a geológiu. Tie ma však nijako mimoriadne
nenadchýnali, pripomínali mi botaniku — tá pre mňa odjakživa
predstavovala iba istý spôsob zatrieďovania, pri ktorom analýza. či logické
uvažovanie zohrávali len celkom nepatrnú úlohu.
Hoci som ťažil práve z týchto akademických vedných disciplín,
integrálnou súčasťou univerzitnej scény som sa stal vďaka svojim
programovacím schopnostiam. V roku 1978 čelil Princeton čoraz väčším
problémom so stále rastúcim počtom minipočítačov. Školské výpočtové
stredisko sa pokúšalo udržať si monopol nad všetkými programátorskými
aktivitami na akademickej pôde. Jednotlivým katedrám preto oznámilo:
„My tieto služby poskytujeme, preto chceme, aby ste využívali naše
počítače."
A podobne ako každý iný vlastník monopolu, aj oni si účtovali závratné
60
poplatky. Ostatné katedry Princetonskej univerzity však objavili cestičku,
ktorá im umožnila výpočtové stredisko obísť — predstavovali ju špeciálne
aplikácie. Jednotlivým katedrám sa podarilo obhájiť potrebu zakúpenia
vlastných minipočítačov, ktoré im mali slúžiť na uskutočnenie rôznych
čudesných špeciálnych projektov, aké si predsavzali.
Katedre astronómie sa akýmsi podfukom podarilo získať vlastný DEC
PDP-11/60, na ktorom chceli spustiť Unix, no nemali nikoho, kto by o
tomto operačnom systéme dačo vedel. Keďže ja som sa tam v tom čase
potuloval a väčšinu času trávil prosíkaním o udelenie volného času na
počítači, prípadne som si ho požičiaval, alebo ho jednoducho kradol,
poprosili ma, či by som im neprišiel nainštalovať dajaký špecializovaný
hardvér, pomocou ktorého by prečítali istú magnetickú dátovú pásku.
Počas tohto projektu som sa ako štrnásťročný stal programovacím
čarodejom katedry. Zostavil som pre nich špeciálny riadiaci program, ktorý
umožňoval počítaču spoľahlivo komunikovať s akýmisi ezoterickými
diskovými mechanikami, a mladý docent Ed Turner mi ponúkol prácu na
polovičný úväzok. Na katedre vtedy platila zásada, že programovanie má
na starosti najmladší člen profesorského zboru. Ed ma nielenže zamestnal,
on ma predovšetkým voviedol do pozoruhodného sveta, ktorý nemal nič
spoločné s mojou klaustrofobickou stredoškolskou existenciou.
Keď sa teraz pozerám späť, musím povedať, že táto práca predstavovala
v mojom živote dôležitý zlom a že vďaka nej som v pomerne mladom veku
našiel sám seba. V tomto období som zažil neuveriteľne veľa zábavy a
získal som prístup k najlepším hračkám na svete. Na katedre astronómie
som pracoval počas celého stredoškolského štúdia. Väčšinou som pomáhal
pri komputerizácii spracovania obrazu. Naučil som sa čo-to o vzorovom
porovnávaní a veľmi mnoho o programovaní systémov a táto práca navyše
dlhodobo formovala môj postoj k programovaniu. Pri riešení problémov v
oblasti astrofyziky a astronómie som prišiel na to, že ak mašina nerobí to,
čo chceš, aby robila, treba ju preprogramovať. Veľmi skoro som si
uvedomil, že počítač urobí len to, čo mu človek prikáže, ale nič viac.
Od manipulovania s počítačmi som sa dostal k vývoju špeciálneho
hardvéru pre Katedru astronómie a ku koncu strednej školy som dokonca
pomáhal pri vývine špeciálneho systému ukladania experimentálnych dát,
získaných počas raketového letu, ktorý financovala NASA a na ktorom
spolupracovala aj naša katedra. Mojou úlohou bolo pomôcť navrhnúť
61
hardvér, ktorý by bol schopný zhromaždiť všetky útržky dát z lenu
uskutočneného na White Sands Missile Range v Novom Mexiku. Išlo
medziiným o zostupné obrazy, ktoré zachytili kamery nainštalované na
palube rakety, o ich uschovanie na videokazetách a o následnú premenu
zaznamenaných dát do digitálnej podoby, ako aj o ich ďalšie uskladnenie a
analýzu. Bola to úspešná misia; raketa priniesla dáta zaznamenané na
okrajoch vesmíru v podobe ultrafialového pásma svetelného spektra.

Pohyboval som sa neustále medzi ľuďmi staršími, ako som bol ja, či už
to boli vysokoškolskí študenti, alebo členovia profesorského zboru, a
navyše som bol na svoj vek stále akosi vpredu. Občas som s tým mal
problémy. Na strednej škole som dva ročníky preskočil a tak sa stalo, že
som vlastne nižší stupeň ani neukončil a na jeseň roku 1980 som ako
pätnásťročný nastúpil do posledného ročníka strednej školy. Aj keď ma to
v škole viacmenej nebavilo, patril som medzi najlepších žiakov a potom
ma prijali na Carnegie Mellon. Bol som sklamaný, pretože na druhú školu,
ktorú som si zvolil, na MIT, ma neprijali, hoci som mal odporúčanie od
ľudí z Princetonu aj z MIT. Počas stredoškolských štúdií som však dospel
k presvedčeniu, že pokiaľ človek robí niečo „intelektuálne" zaujímavé,
niečo, čo ho uspokojuje, je celkom jedno, aké má známky.
V poslednom ročníku strednej školy ma obmedzené vyučovacie postupy
začali nudiť a otravovať a z času na čas som sa zabával tým, že som
provokoval učiteľov. Raz sme na hodine angličtiny dostali zoznam slov,
ktoré sme mali použiť vo svojich písomných prácach počas semestra.
Jednotlivé slová sme mali použiť v určitom kontexte a za každé správne
použitie sme dostali istý počet bodov, ktoré sa započítavali do záverečnej
známky.
Prišiel som vtedy na podstatne jednoduchšie riešenie a za desať minút
som mal prácu v suchu. Napísal som kratučkú historku o nezáživnej hodine
angličtiny, na ktorej učiteľ rozdá žiakom zoznam slov, ktorý som k práci
priložil. Samozrejme, očakával som za to zápočet a keďže som mal už aj
tak potrebný počet bodov na ďalší postup, rozhodol som sa, že druhú
polovicu polroka celkom vypustím.
Takéto fóriky mi však veľkú obľubu u pedagogického zboru nepriniesli.
Na strednej škole som nezodpovedal ani zažitej predstave počítačového
62
čudáka. Hromadných stredoškolských zápolení som sa síce nezúčastňoval,
no veľmi rád som vykonával všetky možné druhy športu, ale sám. Stal sa
zo mňa vášnivý cyklista, zúčastňoval som sa na rýchlostných cyklistických
pretekoch za miestny klub Century Road Club of America. Svoj pomerne
drahý cyklistický výstroj som vyfinancoval tak, že som z času na čas
pomáhal v miestom cyklistickom obchode Kopp's Cycles montovať kolesá
na bicykle. V zime som si zamiloval bežkovanie po zvlnenej krajine v New
Jersey.
Keď som sa náhodou zdržiaval v škole, vymýšľal som somariny s
niekoľkými priateľmi, z ktorých jeden mal prezývku „terorista". Inak to
bol nadaný klavirista. Vedenie školy ho už niekoľkokrát chcelo vylúčiť, no
nikdy tak neurobilo, pretože by im nemal kto hrať na školských akciách.
Bol naozaj nepolepšiteľný a jeho výčinom nikdy nechýbal patričný
dramatický náboj. Schodisková šachta zamorená termitmi. Záchodové
misy uprostred futbalového ihriska. Raz podpálil školský rozhlas, pretože
ho považoval za nástroj propagandy. Vtedy mu už doslova priháralo.
V čase, keď uskutočnil tento svoj posledný žartík, som bol 500
kilometrov od miesta činu. Bol som totiž práve na pohovore na Carnegie
Mellon, takže som mal perfektné alibi. Moja naštrbená povesť však zohrala
svoje. Keď som sa vrátil do školy, riaditeľ na mňa vyskočil: „Ty! Ty si to
bol!"
Vedenie školy prišlo na to, že rozhlas bol zničený až vtedy, keď zapli
jedno z tlačidiel s časovým spínačom a pustili do neho striedavý prúd 120
V. Všimli si, čo sa stalo, až keď odsunuli kryt a celý systém začal opäť
horieť, pretože spínač bol nastavený na 24-hodinový cyklus.
Školské noviny sa chystali uverejniť o celom incidente odborný článok.
Vedeli sme však, že obsahuje veľmi veľa technických nepresností.
Neskoro popoludní sme vnikli do kancelárie novín, spomínaný článok sme
vyhľadali, skorigovali a vrátili späť. Výsledná správa bola technicky
presná, aj keď nik v škole nevedel, komu za to vďačia.
„Terorista" sa napokon dostal na Yale, hoci po celú strednú školu ho
považovali len za hlúpeho vagabunda. On sám hodnotil svoje výčiny ako
politickú kriminalitu. Už ako stredoškolák bol ideologicky dobre podkutý.
Ani teraz som si nie celkom istý, do ktorej časti politického spektra spadali
moji kamaráti zo strednej školy. Povedal by som, že sa prikláňali k
antiestablishmentu — že boli proti akémukoľvek spoločenskému zriadeniu.
63
 Sám neviem dosť dobre posúdiť, čo bolo tou poslednou kvapkou do
pohára: či môj zlý prospech, alebo moja nedisciplinovanosť. Raz večer
som prišiel domov a dozvedel sa, že rodičia dostali zo školy tri listy. V
prvých dvoch bola pochvala za to, že som vyhral mestskú matematickú a
fyzikálnu olympiádu, a v treťom oznamovali moje vylúčenie z
princetonskej strednej školy. Riaditeľ školy, ktorý ma zrejme považoval za
stratený prípad, mi niekoľko dní predtým povedal: „Viac sem nechoď, si
pre nás persona non grata. Ak sa tu objavíš, zavoláme na teba policajtov."
Odvetil som: „V poriadku. Nechodil som sem ani ako študent. Prečo si
myslíte, že ma sem niečo ťahá?"
Potom, čo ma vykopli zo strednej školy, stratila o mňa záujem aj
Carnegie Mellon. Oznámili mi, že mi budú držať miesto počas celého
budúceho školského roka, kým riadne nezmaturujem. Ukončil som tieto
prieťahy tým, že som človeku, ktorý mal na starosti nábor študentov,
povedal: „Zabudnite na to."
Krátko na to prijal otec výskumnú úlohu v Morskom biologickom
laboratóriu vo Woods Hole a naši sa ta presťahovali. Ja som stále pracoval
na katedre astronómie, v Princetone som mal aj priateľov, takže som
napokon pendloval medzi New Jersey a Massachusetts.
Strednú školu som síce skončil dosť neslávne, no vysokoškolské
štúdium, predovšetkým oblasť fyziky, ma i naďalej priťahovalo. Podal som
si prihlášku na Chicagskú univerzitu, Univerzitu Johna Hopkinsa a
Caltech. Keď sa rozbehol celý ten kolotoč s predbežnými pohovormi,
nadobudol som pocit, že Caltech je príliš náročný, a prihlášku som stiahol.
V Princetone som však pracoval pre Jima Gunna, nadaného mladého
astronóma, ktorý začínal ako prednášateľ astrofyziky práve na Caltechu, a
keď ma Carnegie Mellon odmietla, on i niekoľkí jeho spolupracovníci
astrofyzici na mňa naliehali, aby som šiel práve ta, že sa mi tam určite
bude páčiť.
Na základe výsledkov prijímacieho testu a viacerých odporúčaní od
takých ľudí, ako bol Gunn, ma na jeseň v roku 1982 prijali na Caltech.
V lete roku 1982, to som mal sedemnásť rokov, som pricestoval do
južnej Kalifornie, kde som sa chcel do začiatku nového školského roka
venovať štúdiu fyziky a biológie. Na Caltechu som bol už niekoľkokrát
predtým, keď som vybavoval nejaké veci pre katedru astronómie v
Princetone. Prenajal som si izbu v dome neďaleko univerzitného areálu. V
64
porovnaní s Princetonom bol tunajší univerzitný komplex neuveriteľne
malý. Bol situovaný do Pasadeny, nad ním sa čnelo pohorie San Gabriel
Mountains a človeka sa tu zmocňoval pocit klaustrofóbie; bicyklovať sa v
Los Angeles bolo vzhľadom na tamojší smog dosť riskantné a auto som
nemal, nebolo teda ako uniknúť. Mojej pozornosti neušlo motto tejto školy
„A spoznáš pravdu a pravda ti prinesie slobodu", citát z Biblie, kapitola z
Jána. To isté motto mala aj CIA.
Jeden z pedagógov Caltechu, Jerry Pine, ma ešte na jar navštívil v mojej
kancelárii v Princetone a urobil so mnou vstupný rozhovor. Jerry Pine,
pôvodne fyzik, ktorý presedlal na biológiu, mi navrhol, aby som prišiel do
Kalifornie ešte pred začiatkom školského roka a zúčastnil sa v lete na
výskumnom projekte, ktorý viedol iný člen pedagogického zboru na
Caltechu, Geoffrey Fox. Geoffrey Fox bol fyzik, ktorý sa o mojej povesti
šikovného hackera dozvedel od Gunna a ostatných členov katedry
astronómie v Princetone. Pracoval na vývoji nového druhu počítača,
známeho ako hyperkocka, ktorý mal paralelne spracovávať obrovské
množstvo dát. Bola to novátorská, úžasne výkonná architektúra počítača,
ktorá ešte viac než predošlé modely využívala proces rozdeľovania
komplexných úloh na menšie a paralelne ich spracovávala. Paralelné
programovanie, na ktorom pracovali vedci a firmy v celej Amerike, viedlo
trochu neskôr k obrovskému zvýšeniu rýchlosti programovania a k
transformácii superpočítačového priemyslu.
Keď som prišiel, Foxovi a jeho tímu sa práve len s ťažkosťami podarilo
spustiť štvorprocesorový prototyp. Lenže tam nemali nikoho, kto by vedel
tieto nové radikálne mašiny naprogramovať. Musel som teda vymyslieť
taký program, aby tieto stroje riešili problémy, ktoré sa predtým riešili
sekvenčne. Mojou úlohou bolo „rýchlostné háčkovanie" — musel som
dajakým šikovným spôsobom zvýšiť výkon počítača, ktorý mal riešiť
určitý špecifický problém — takéto veci som v Princetone robil pomerne
často. Už v samotných začiatkoch sme prišli na to, že počítače-hyperkocky
sú ideálne na programovanie zložitých matematických problémov,
známych ako zrýchlené Fourierove transformácie, ktoré sa využívajú pri
signálnom spracovávaní dát a majú obrovské praktické využitie takmer pri
všetkom: pri prenasledovaní nepriateľskej ponorky, pri rozoznávaní
ľudského hlasu, či pri kompresii dát.
V lete som u Foxa pracoval na plný úväzok, no keď sa začala škola,
65
začal som sa zaujímať o iné veci a z jeho projektu som veľmi rýchlo
vystúpil. Jedným z dôvodov, prečo som sa tak rozhodol, bola zaujímavá
práca, ktorú ponúkalo Laboratórium prúdového pohonu (Jet Propulsion
Laboratory — JPL) patriace NASA, ležiace v kopcoch kúsok od Caltechu.
Inžinieri z JPL mi poskytli možnosť spolupracovať na výskumoch
komunikačných systémov, ezoterickej sféry, zahŕňajúcej stavbu rádiových
mostov s vesmírnymi sondami Pioneer a Voyager, ktoré boli vyslané k
vzdialeným planétam. V tom čase tu pracovalo niekoľko svetoznámych
odborníkov na oblasť komunikácie a tí hľadali študentov, schopných
spolupracovať na náročných projektoch, pri ktorých nebolo nijakého
návodu či línie, podľa ktorých by sa postupovalo. Moje unixovské
zručnosti a skúsenosti s programovaním ma na takúto prácu priam
predurčovali. Tím vedcov v JPL sa pokúšal zabudovať do unixovských
počítačov systém, ktorý by im pomohol zostaviť návrh gáliovo-arzénového
integrovaného obvodu. Čoskoro som sa stal ich dvorným unixovským
hackerom a poradcom.
Caltech bol známy svojou dlhotrvajúcou hackerskou tradíciou
elegantného manipulovania systému. Platili tu však určité kritériá: každé
háčkovanie muselo mať úroveň, štýl a originalitu a, čo bolo najdôležitejšie,
nesmelo byť deštrukčné.
Aj tu som pokračoval vo svojich nevinných vylomeninách. Predtým,
než som prišiel do Caltechu, som začal s horolezectvom. Keď som prišiel
sem, zistil som, že tunajších študentov, ktorí radi lezú, vôbec neodradil
fakt, že univerzitný areál je situovaný do stredu obrovského veľkomesta.
Lezeniu na budovy sa vraví „buildering" a existuje dokonca sprievodca
lezením po architektúre Caltechu. Obľúbeným spôsobom, ako sa vyhýbať
plneniu úloh, bolo zlanovanie budov o druhej v noci. Samozrejme,
univerzitná stráž len ťažko znášala, keď sa im ktosi šplhal po budovách. A
tak sa tu hrala akási hra na schovávačku: lezci sa snažili, aby ich strážnici
nezbadali, tí zas robili všetko pre to, aby im lezenie prekazili.
Raz večer som sa spolu s jedným kamarátom rozhodol, že
službukonajúcich strážnikov trochu zamestnáme. Ak sa človek prechádza
po areáli v lezeckom výstroji, nerobí ešte nič zlé. Prehodili sme si teda laná
a horolezecké náčinie cez plece a ležérne sme si vykračovali po
nádvoriach, pristavovali sme sa pri obľúbených lezeckých trasách i
miestach, ktoré sa na lezenie neveľmi hodili. O chvíľu sa nám na päty
66
prilepilo asi päť strážnikov, ktorí nás nespúšťali z očí a z bezpečnej
vzdialenosti sa dorozumievali vysielačkami. Urobili sme im okruh po
východiskových miestach najobľúbenejších lezeckých cestičiek, potom
zhruba po hodine sme sa zvrtli a odišli domov, každý iným smerom.
Čo sa týka môjho vysokoškolského štúdia, zo začiatku som sa usiloval
správať ako normálny študent. Dúfal som, že vysoká škola je čosi celkom
iné ako škola stredná. Po niekoľkých týždňoch sa však moja neblahá
skúsenosť zopakovala. Rozhodol som sa preto sústrediť svoju pozornosť
na to, čo ma zaujíma, a ignorovať fakt, že škola odo mňa očakáva, aby som
ňou predpísané prekážky zdolával jednu po druhej.
Ešte šťastie, že som navštevoval dva semináre, na ktoré som sa vždy
veľmi tešil. Jeden viedol Ron Drever, experimentátor na poli všeobecnej
relativity, ktorý sa preslávil svojou prácou s detektormi gravitačných vĺn.
Vynikal v riešení problémov, ktoré vyžadujú detekciu veľmi slabých
následkov fyzikálnych dejov v prostrediach znečistených mohutnými
silovými poliami. Na jeho seminár chodili študenti posledných dvoch
ročníkov bakalárskeho štúdia, niekoľko doktorandov a ja. Sústredili sme sa
na problém experimentálneho merania nepredstaviteľne malých dôsledkov
pôsobenia gravitácie. Väčšinu času sme venovali hodnoteniu pokusov v
teoretickej relativite, pričom sme zároveň porovnávali dôsledky, ktoré boli
zatiaľ iba postulované, no ešte stále nezmerané, s meraniami, ktoré už boli
ukončené.
Zaujímavosťou tohto seminára bolo, že v polovici semestra sme nerobili
zápočet. Koncová známka závisela od vymyslenia laboratórneho
experimentu, ktorým by bolo možné zmerať doposiaľ nezmerané efekty,
uvádzané teóriou všeobecnej relativity. Prišiel som s myšlienkou zmerať
fenomén, ktorému sa hovorí gravitačný rámcový posun, využitím
laserového interferometra iným spôsobom, než je obvyklé. Práce sme
odovzdali a Drever začal jednu zo svojich posledných prednášok slovami:
„Som naozaj veľmi sklamaný. Dostal som od vás jediný originálny nápad a
ten je od prváka." Druhý seminár pre doktorandov, na ktorý som sa vždy
tešil, viedli Richard Feynman, Carver Mead, tvorca VLSI (Very Large
Scale Integrated Circuit Design), a John Hopfield, prednášajúci fyziku
výpočtov. Hopfield, jeden z vynálezcov neurónových sietí, matematického
modelu imitujúceho biologické systémy, bol mojím konzultantom.
Najväčší vplyv však na mňa predsa len mal Feynmann, ktorého zaujímali
67
predovšetkým vlastné, fundamentálne základy výpočtov. Feynman, ktorý
patril medzi najlepších teoretických fyzikov na svete, sa liečil na rakovinu
a prvú polovicu semestra zo zdravotných dôvodov neprednášal. V priebehu
jesenného semestra sa však objavil. Zašiel som za ním, predstavil som sa a
nesmelo ho požiadal, či by som mohol navštevovať jeho kurzy. Položil mi
zopár otázok, ktoré sa týkali môjho doterajšieho štúdia i skúseností, a
potom mi povedal, že bude rád, keď sa k nemu zapíšem. Jeho hodiny som
navštevoval celé dva roky, čo som bol na Caltechu.
Na seminároch sme debatovali o hraniciach výpočtov — kvantových
hraniciach, hraniciach komunikácie, hraniciach kódovacej teórie,
termodynamických hraniciach. Paralelným programovaním som sa síce
zaoberal už na strednej škole, no až Feynman mi otvoril oči; uvedomil som
si: kým počítače spracovávajú informácie sériovo — jeden príkaz a jednu
skupinu dát za časovú jednotku —' príroda počíta paralelne. Pochopil som
tiež, že sériové počítanie úplne devastuje podstatu vedeckého myslenia.
Tým, že paralelný svet skúmame sériovými počítačmi, veľmi často
zahmlievame jednoduchosť, ktorou sa všetko v prírode vyznačuje.
Ukončil som prvý ročník na Caltechu a celé leto som strávil v
Princetone, v Inštitúte pokročilých štúdií, kde som pomáhal Stevenovi
Wolframovi, fyzikovi, ktorý neskôr vyvinul Mathematicu, program, v
súčasnosti využívaný na väčšine stredných a vysokých škôl.
Wolfram potreboval profesionálneho kódovača, ktorý by mu pomohol
vyvinúť softvérové produkty. A táto oblasť programovania ma neveľmi
zaujímala. Ten softvér som mu síce zostavil, ale iba preto, že som ho
mohol použiť predovšetkým na riešenie vlastných problémov.
Na jeseň som sa vrátil na Caltech, no veľmi rýchlo som si uvedomil, že
ma tamojšia akademická nezáživná drina nudí. Poprihlasoval som sa do
kurzov, vypísaných pre bakalárske ročníky, skúšal som to a potom ono,
tajne dúfajúc, že nadabím na niečo zaujímavé, čomu som ochotný celkom
sa oddať. Takýto spôsob štúdia ma však veľmi rýchlo uťahal. Jednoducho
som bez akejkoľvek zjavnej príčiny stratil záujem pokračovať v
akademickom zdolávaní nastavených prekážok. Bol som celý roztržitý, čo
sa odrazilo aj na mojej práci na seminároch, ktoré som mal ako povinné.
Oveľa viac ma bavili semináre pre doktorandov. Začal som uvažovať o
tom, že si začnem hľadať niečo iné, no akosi som nevedel, čo by to malo
byť.
68
 V prvom ročníku som na Feynmanovej hodine fyziky výpočtov stretol
Dannyho Hillisa, výskumníka v oblasti umelej inteligencie, ktorý práve
založil Thinking Machine Corporation v Cambridgei v štáte
Massachusetts. Feynmann tam spolu s niekoľkými ďalšími vedcami a
inžiniermi chodieval veľmi často. Páčil sa mu Dannyho radikálny prístup, s
akým sa vrhol do budovania obrovského paralelného počítača. Na konci
školského roka ma Hillis pozval do Cambridgeu, aby som cez leto pracoval
pre jeho spoločnosť Thinking Machines. Tak sme tam my dvaja s
Feynmanom zastupovali Caltech, hoci išlo o firmu ľudí z MIT.
Počítač firmy Thinking Machines znamenal kvalitatívne čosi celkom iné
ako vysokorýchlostné programovanie, v ktorom dovtedy kraľovala
spoločnosť Cray Research. Počítače Seymoura Craya spočívali na
niekoľkých veľmi rýchlych a nesmierne drahých procesoroch. Spoločnosť
Thinking Machines však problémy, ktoré bolo treba riešiť, porozdeľovala
tak, že na nich v tom istom čase pracovalo niečo vyše cez 64 000 lacných
procesorov.
Pracoval som na viacerých veľmi zaujímavých projektoch tejto firmy,
no najužitočnejšiu prácu som zrejme odviedol pri prepájaní veľkého
množstva malých, lacných diskov. Pri práci so superpočítačmi je jedným z
najväčších problémov to, ako čo najrýchlejšie dostať obrovské kvantá dát
potrebných na nevyhnutné výpočty do počítača a z neho. Namiesto
jedného rýchleho, ale vel'mi drahého disku sa dáta porozdeľovali na
viaceré lacné disky, vhodne dopĺňajúce armádu cenovo nenáročných
procesorov, ktoré všetky dáta spracovávali.
Mal som za úlohu dať dokopy celý rad „samoliečitelhých" diskov —
špekuloval som, ako rozložiť dáta na disky tak, aby sa v prípade, že
niektorý z nich zlyhá, automaticky generovali dáta na záložnom disku.
S Hillisom bola radosť spolupracovať. Netúžil totiž po kariére
úspešného podnikateľa, zaujímal sa predovšetkým o to, ako vyvinúť
počítače, ktoré by mysleli. Dal dohromady obdivuhodný tím technikov a
vedcov a počas práce na tomto projekte sme zažili mnoho
nepredvídateľných situácií.
Raz v nedeľu popoludní sme chceli dačo z coca-colového automatu
stojaceho v kancelárii, nemali sme však už ani jeden štvrťdolár. Danny
behal po budove a zháňal kľúč, čo sa mu síce napokon podarilo, no obaja
sme sa zhodli, že je nemysliteľné, aby sme vždy, keď sa chceme napiť,
69
strácali čas pátraním po kľúči. Vymysleli sme elegantnejšie riešenie:
zabudovali sme do coca-colového automatu sériové rozhranie a automat
sme ovládali počítačom, pripojeným na Internet. Celé nám to trvalo asi
polhodinu. Požadovanú sumu za nápoj sme si účtovali priamo od písacieho
stola. Mali sme podstatne prepracovanejší systém ako hackeri coca-
colového automatu na Carnegie Mellon, ktorým počítač napojený na Net
oznamoval iba údaje o tom, koľko plechoviek je ešte vnútri a či sú
chladené.
Po celé leto som sa vo firme Thinking Machines s nadšením púšťal do
riešenia pálčivých problémov a keď som sa na jeseň roku 1984 vracal na
Caltech, predstava, že by som mal pokračovať v štúdiu, mi pripadala ešte
neprijateľnejšia ako v júni, keď som stadiaľ odchádzal.
Dostal som ponuku od Steva Chena, počítačového architekta, ktorý
pracoval pre Seymoura Craya, neskôr sa osamostatnil a založil spoločnosť
Supercomputer Systems. Zašiel som teda za Chenom do firmy Cray
Research a po celý čas som sa zahrával s myšlienkou, že k nim nastúpim.
Ale predstava, že sa upíšem jednej firme, mi pripadala rovnako zdrvujúca
ako predstava vysedávania v škole.
V tom istom čase mi však zatelefonovala skupinka vedcov, ktorí odišli z
Caltechu do Losalamoského národného laboratória v Novom Mexiku, kde
pracovali na vývine špecializovaného paralelného počítača určeného na
fyzikálny výskum. Či by som vraj s nimi nechcel spolupracovať na novom
projekte paralelného programovania. Pripadalo mi síce dosť čudné, že
majú záujem práve o človeka, ktorý má za sebou iba dva roky školy, keď
majú poruke množstvo iných, študovaných odborníkov. Vedel som však,
že každá nová skúsenosť v oblasti programovania sa cení. Chvíľu som
zvažoval a povedal som si, že pôjdem za Feynmanom. Chcel som počuť,
čo si o tom myslí — či mám ostať, alebo ísť.
Raz popoludní som ho zazrel, ako kráča krížom cez univerzitný dvor.
Vysvetlil som mu, že mám kvôli prospechu problémy s vedením školy a že
nemám veľkú chuť dlhšie tu zotrvávať. Feynman ma ubezpečil, že urobí,
čo bude v jeho silách, a skúsi sa za mňa prihovoriť. Zmienil som sa mu o
ponuke z Los Alamos a spýtal sa ho, čo si o tom myslí. Povedal, že by ma
nerád v mojom rozhodovaní ovplyvňoval, no mal som pocit, že sa mu to
pozdáva. Rozhodol som sa teda, že zo školy nadobro odídem.

70
 Koncom roka 1984 som prišiel do Los Alamos, aby som sa podieľal na
postgraduálnom výskume, hoci som nemal ani maturitu, ani ukončenú
vysokú školu. Mal som vtedy devätnásť rokov a stal som sa najmladším
zamestnancom teoretického oddelenia v Los Alamos, podobne ako
Feynman, ktorý sa roku 1940 ako veľmi mladý zapojil do projektu
Manhattan. Keďže losalamoské laboratórium bolo najstarším laboratóriom
pre vývin jadrových zbraní, bolo presiaknuté vládnou byrokraciou a
byrokratmi sa to tam len tak hemžilo; niektorí z nich boli mojimi
nadriadenými. V laboratóriách však na druhej strane vládla pomerne veľká
sloboda, čo som si nesmierne cenil, a dala sa tam robiť zaujímavá veda.
Do Los Alamos som prišiel uprostred Reaganovho funkčného obdobia.
Vo svete zúrila studená vojna, ktorej sprievodným javom bolo hromadenie
vojenských síl. Vojenský rozpočet ešte zopár rokov prudko stúpal, no
potom sa všetko zmenilo a z roka na rok sa drasticky znižoval. Ľudia, ktorí
sa podieľali na vývoji zbraní, mnohí z nich geniálni fyzici, sa po prvý raz
vo svojej kariére dostali do existenčných problémov. Tešil som sa z toho,
že peniaze, ktoré k nám prúdia z vojenského rozpočtu, sa v našom prípade
používajú na intelektuálne oveľa zaujímavejšiu oblasť — na základný
fyzikálny výskum. Nemuseli sme si lámať hlavy nad tým, ako ešte
efektívnejšie vyhodiť potencionálneho nepriateľa do luftu; trávili sme čas
skúmaním samotných fundamentov výpočtov a naše prepojenie s
vojenským priemyslom bolo čisto teoretické, preto sme ani nepatrili do
hlavného výskumného prúdu.
Hoci som pôvodne prišiel do Los Alamos kvôli návrhárskej práci na
novom paralelnom superpočítači, napokon som skončil v Teoretickej
divízii a stal som sa členom vedeckého vizualizačného a simulačného tímu,
vedeného vynikajúcim fyzikom Broslom Hasslacherom, ktorý bol odo mňa
o 24 rokov starší a ktorý sa po všetkých stránkach stal mojím mentorom.
On spôsobil, že som zanechal vývoj paralelného počítača a vrátil sa späť k
fyzike. Obom sa nám vynikajúco spolupracovalo.
Hoci Brosl bol celosvetovo uznávaným fyzikom, mnohí nadriadení
význam jeho práce nedoceňovali. Jedného dňa, bolo to v zime, nás
vyhostili na virtuálnu Sibír do gulagu vo forme maringotky pred hlavnou
budovou laboratória. Vôbec sme sa nezaťažovali tým, že zatuchnutá
maringotka nie je prispôsobená na to, aby udržala celé hromady
71
počítačových pracovných staníc, že by ju bolo treba upraviť a riadne
zaizolovať elektriku. Bezpodmienečne sme museli ostať v spojení s
vonkajším svetom. Natiahli sme preto koaxiálny počítačový kábel k ďalšej
maringotke, ktorá bola pevne napojená na hlavnú počítačovú sieť
laboratória i na Internet.
V Los Alamos zvykne veľa snežiť. Nechceli sme, aby došlo k
poškodeniu koaxiálneho kábla v prípade snehovej metelice. Preto sme ho
po celej dĺžke zvýraznili oranžovou lepiacou páskou a upovedomili o ňom
technikov laboratória. Zbytočne. Na druhý deň tadiaľ prešiel snežný pluh a
prerezal nám ho. Natiahli sme nový, opäť upovedomili technikov, potom
však zase snežilo a pluh nás znova vyradil z prevádzky.
Museli sme pristúpiť k tvrdším opatreniam. Prišiel som s nápadom
zabaliť kábel do Kevlaru, nepretrhnuteľného vlákna, ktoré sa používa pri
výrobe nepriestrelných viest a na zakotvenie ponoriek. Jeden koniec vlákna
som priviazal o betónový stĺp, potom som ho obmotal okolo nášho
počítačového kábla a druhý koniec vlákna pevne prichytil o stenu vedľajšej
maringotky. Tak, to by sme mali, povedal som si v duchu.
Fungovalo to, ale zrejme až priveľa. Keď pluh znova prechádzal cez
kábel, kevlarové vlákno ho zachytilo asi tak, ako keďzakotvovacie laná
zachytávajú bojové lietadlá pristávajúce na lietadlovej lodi, a pluh zachytil
bočnú stranu vedľajšej maringotky. Vodiči snežných pluhov však boli
odvtedy opatrnejší.
V lete roku 1985 strávil Brosl niekoľko týždňov u teoretického fyzika
Uriela Frischa na francúzskom vidieku neďaleko Nice. Obaja pracovali na
celkom novom prístupe k výpočtom, ktoré nazvali automat mriežky
plynov. V roku 1930 navrhol matematik Alan Turing jednoduchý
sekvenčný prístroj na riešenie matematických rovníc, známy ako Turingov
prístroj. Sila Turingovho prístroja je v tom, že dokáže simulovať každú
ďalšiu výpočtovú schému, preto sa stal štandardným nástrojom pri
zamýšľaní sa nad počítaním.
Brosl i Frisch však neboli matematici a vyvinuli nový, paralelný model
výpočtov, ktorý vznikol na základe fyzikálneho náhľadu na svet. Obaja
prišli na to, že je možné vytvoriť model prúdenia kvapalín na celkom inom
princípe, než sa to robilo dovtedy, a začali rozmýšľať o vývoji počítačov,
ktoré by takúto simuláciu navodili. Výhodou paralelných výpočtov je
hlavne to, že dokážu dosiahnuť radovo niekoľkonásobné zvýšenie
72
rýchlosti. Pri ich modeli sa komplexný vzorec nepočíta sekvenčne,
prúdenie kvapaliny je simulované systémom, pri ktorom lokálne na seba
navzájom pôsobí mnoho jednoduchých komponentov. Inými slovami,
algoritmus či recept na sekvenčné programovanie nejakého problému je
nahradený množstvom nezávislých agentov, ktoré sa nazývajú bunkové
automaty.
Doteraz sa napríklad prúdenie kvapaliny popisovalo komplexnou
rovnicou, známou ako Navier-Stokesova rovnica. Brosl a Frisch však teraz
prišli s myšlienkou hexagonálneho poľa, kde sa v každom bode zrážajú
pohybujúce sa častice. Pre tieto zrážky častíc platí v každom bode poľa
niekoľko jednoduchých pravidiel, ktoré sa zároveň vzťahujú na všetko, čo
treba vyjadriť komplexnou rovnicou, a ktoré môžu simulovať prúdenie
kvapaliny v dvoj alebo trojrozmernom priestore.
Frisch a Brosl boli dobrí priatelia, obom bolo jasné, že stoja pred
historickým objavom. Frisch bol však Francúz a navyše dosť veľký
nacionalista. Po niekoľkých dňoch si Brosl všimol, že jeho kamarát trávi
každé popoludnie nejaký čas osamote a pravidelne telefonuje so skupinkou
štyroch či piatich programátorov v Paríži. Frisch im posúval všetky
dôležité informácie, aby Francúzi ako prví vyšli s funkčnou verziou
modelu automatu mriežky plynu.
Brosl dospel k záveru, že túto hru môžu hrať obaja. Raz večer mi
zatelefonoval do Los Alamos a podrobne mi popísal ich základný
teoretický model. Navrhol som niekoľko drobných úprav a ubezpečil ho,
že to môžem zrealizovať pomerne rýchlo. Počítač, na ktorom som to mal
robiť, sa nazýval Celerity. Išlo o unixovskú pracovnú stanicu pre vedecké
výpočty s vysokým rozlíšením obrazu 1280 krát 1024. Niekoľko dní som
kódoval, aby som dostal Broslovu teóriu do programu, ktorý by dokázal
graficky zobraziť prúdenie kvapaliny, vznikajúce ako dôsledok desiatok
miliónov zrážok celkom nepatrných častíc. Pretože som modeloval iba
niekoľko lokálnych pravidiel, charakterizujúcich správanie jednotlivých
častíc, môj softvér bol podstatne jednoduchší ako väčšina dovtedy
existujúcich verzií. Základné prvky celej simulácie som zhrnul do kódu,
ktorý pozostával iba z niekoľkých desiatok riadkov a bol oveľa menej
komplexnejší ako niekoľkostoriadkový kód, ktorý sa bežne používa na
dvoj a trojrozmerné hydrodynamické výpočty.
Keď sa Brosl vrátil po týždni z Paríža, predviedol som mu na displeji,
73
ako ďaleko som. Veľa nechýbalo a bolo to hotové, niečo nám tam však
stále nesedelo. Brosl navrhol niekoľko drobných zmien a odišiel domov. Ja
som nad tým dumal ďalej. Okolo polnoci som mu zavolal.
„Mal by si prísť a mrknúť sa na to," povedal som mu. „Na obrazovke sa
deje čosi čudné."
Na monitore počítača bola tenká čiara, ktorá mala rušiť prúdenie
kvapaliny a okolo nej sa objavil pás pomaly sa meniacich farieb. Brosl sa
na to pozrel a hneď mu bolo jasné, že sa nám to podarilo; obraz sa
postupne zmenil na milióny narážajúcich častíc a objavilo sa na ňom
celkom zreteľné vírenie. Obraz na monitore sme „zmrazili" a keď sme na
druhý deň prišli do práce, v miestnosti sa tlačili všetci hydrodynamici a
neverili vlastným očiam, nedokázali pochopiť, že sa nám podarilo vytvoriť
program, ktorý je niekoľkostokrát rýchlejší ako tradičné sekvenčné
algoritmy.
Broslovu teóriu však celkove prijali dosť rozpačito. Celá akademická
obec bola zvyknutá na staré sekvenčné modely a keď Brosl v auguste 1985
publikoval svoju prácu o automate mriežky plynov, spôsobil vo vedeckej
komunite nepekné rozbroje. Niektorí vedci začali spochybňovať presnosť
tejto teórie, no my sme veľmi rýchlo prišli s dôkazmi, ktoré jej správnosť
potvrdili. Išlo o pozoruhodný dôkaz, ktorý potvrdil, že kontroverzné
techniky paralelného programovania sú oveľa rýchlejšie ako doposiaľ
využívané prístupy.
Aj napriek tomuto intelektuálnemu triumfu ostal Brosl i naďalej mimo
hlavného prúdu. V polovici roka 1988 sme už obaja mali plné zuby intríg i
večných škriepok a rozhodli sme sa, že z Los Alamos odídeme. Presunuli
sme sa do San Diega a zriadili tu vysunuté pracovisko Teoretickej divízie
atómového laboratória. Keď sa skončilo obdobie studenej vojny, vojenské
laboratóriá začali postupne upadať. Dostávali čoraz menej financií a
byrokratické metódy, ktoré v nich vládli, sa stávali neznesiteľnými. Roger
Dashen, fyzik, s ktorým som sa veľmi dobre poznal, sa v tom čase pokúšal
urobiť z katedry fyziky na univerzite v San Diegu živé, eklektické vedecké
centrum a ponúkol mi tam miesto vo výskume. Raz večer sme sa teda s
Broslom zbalili, naložili svoje počítačové vybavenie do 18-kolesového
návesu a vydali sa chladnou púštnou nocou smerom na západ.

74
 kapitola 5
Zhromažďovanie informácii

Priestranná miestnosť číslo 408 na najvyššom poschodí budovy

Supercomputercentra sa na druhý deň ráno stala naším bojiskom.
Z okien bol kedysi výhľad na oceán, potom ho však zatienila nová
budova Školy medzinárodných vzťahov a nedávno aj dva monitory,
kamera a ďalšie videokonferenčné vybavenie, prekrývajúce okná celej
jednej steny budovy. Miestnosť však plne zodpovedala našim potrebám —
bol tu dlhý konferenčný stôl, po stenách biele tabule a prípojky do siete, do
ktorých sme mohli zapojiť prenosné počítače.
Okolo poludnia sme začali sústreďovať svoje jednotky. Boli stále
vianočné prázdniny, škola sa ešte nezačala, no v Centre sa stále motali
nejakí výskumníci, študenti, ašpiranti, dokonca kde-tu i nejaký
administrátor či technik a my sme raz-dva dali dokopy vyšetrovací tím,
okamžite pripravený krok za krokom zrekonštruovať celú udalosť. Aby
sme sa správne naladili, telefonicky sme si objednali dačo pod zub z nášho
obľúbeného Thai Housu, ktorý stál asi 10 kilometrov od univerzitného
areálu. Bol som toho názoru, že ak sa Sidovi podarí vydrankať pre nás
nejaké peniaze, treba s nimi naložiť naozaj rozumne — napríklad nasýtiť
ľudí.
Stačilo niekoľko telefonátov a dal som dohromady eklektický tím
dobrovoľníkov, ochotných obetovať svoj voľný čas len preto, aby nám
pomohli. Keďže všetko sa organizovalo narýchlo, armáda bojovníkov bola
veľmi rôznorodá; jedni sa chopili špecifických úloh, iní nás prišli aspoň
ubezpečiť o svojej morálnej podpore a ďalších sem priviedla zvedavosť.
Rama Ramachandran študoval kedysi na UCSD, teraz navštevoval
obchodnú fakultu na Chicagskej univerzite a bol tu v rámci svojich
prázdnin. Stále mi nešla do hlavy tá správa o syntaktickej chybe v
interpretačnom prekladači X-NeWS PostScriptu, ktorá sa deň predtým

75
objavila na displeji Ariela, a pretože Rama bol skutočným Čarodejníkom v
oblasti problematiky PostScriptu, hneď sme ho poverili, aby si vzal na
mušku interpretačný prekladač a zistil, či ho náš votrelec nezneužil a
nevošiel do môjho systému práve tadiaľto.
Medzi tými, čo nám pomáhali, bol aj John Moreland, programátor v
oblasti vedeckej vizualizácie, a Henry Ptasinski, študent elektrického a
počítačového inžinierstva na UCSD. Toho času bol Henry jedným zo
systémových správcov siete CERFnet, poskytovateľa internetovských
služieb, pričleneného k Centru.
Prišiel aj vedúci sieťovej bezpečnosti v Centre. Pokiaľ som s Tomom
nepracoval, vychádzal som s ním celkom dobre. Tom bol však typ človeka,
ktorý musí pchať nos do všetkého — niekedy sa o ňom zmieňujem ako o
„cestnom spomaľovači". Niekomu sa toto označenie možno zdá surové, ja
však naozaj neviem, prečo by som mal byť tolerantný voči ľuďom
zodpovedným za to, že bujnie byrokracia a vychádzajú zbytočné
nariadenia, ktoré sa stávajú pevnou súčasťou každého velkého aparátu.
Julia Vraví, že s obľubou používam slovo „chmuľo", a tvrdí, že by som
mal na sebe pracovať a byť trochu diplomatickejší. Keď sa objavil, aby
zistil, či môže pomôcť, vzal som si Juliine slová k srdcu a dal som mu
obrovskú bichlu kódov s názvom „Démon databázového servera pre
vzdialenú komunikáciu TOOLTALK alebo tiež rpc.++db serverd"
uľahčujúci komunikáciu niektorých programov v sietí počítačov. Požiadal
som ho, aby sa na to mrkol a našiel všetky slabé miesta. Mali sme totiž
podozrenie, že prístupová cesta do mojich počítačov mohla viesť aj
tadiaľto, pretože jeden zo súborov, zaznamenávajúcich prihlasovacie
aktivity v systéme, vykázal raz v noci počas vianočných sviatkov nejaký
nezvyčajný vstup. Keď Tom odišiel, jeden zo študentov sa ku mne obrátil a
opýtal sa: „Prečo si mu to dal robiť? Veď sa naňho stále len sťažuješ."
Pozreli sme sa s Andrewom jeden na druhého a ja som povedal: „Aby
sme boli od seba čo najďalej a neskočili si do vlasov."
„Do tých vlasov si skočíte tak či tak," namietal študent. „Myslíš? V
každom prípade som ho aspoň na chvíľu zamestnal."
Ešte stále sme boli len pri zhromažďovaní dát, vyzeralo to celé veľmi
biedne a mňa sa zmocňovala čoraz väčšia depresia. K dispozícii som už
mal dáta z Rimmona a Astarte, počítačov, čo mám doma. Teraz sme už
vedeli, že votrelec sa dostal aj do Osirisu, stále nám však nebolo jasné ako.
76
Všetky tri počítače sme prezreli, či tam nenájdeme nejaký zmenený súbor
alebo podozrivý program. Zatiaľ sme nenašli nič, čo ma znepokojilo ešte
viac; znamenalo to totiž, že náš nevítaný hosť zrejme použil nejakú inú
prístupovú cestu a počítal s tým, že sa sem bude môcť kedykoľvek vrátiť
bez
toho, že by to niekto spozoroval. Počítače som v žiadnom prípade
nemohol pripojiť späť na sieť, pretože som stále nevedel, aké veľké je
riziko ich opätovného zneužitia. Všetci odišli, aby sa mohli venovať
prideleným úlohám a my dvaja s Andrewom sme ostali so svojimi
prenosnými počítačmi sami.
Napredovali sme len veľmi pomaly. Ariel bol už veľmi starou mašinou,
trvalo nám celú večnosť, kým sme z nej dostali všetky potrebné dáta,
pričom touto činnosťou sme zabili temer celý deň. V modernom počítači je
väčšina komponentov pospájaná zväzkom drôtov, ktorý nazývame dátovou
zbernicou. Mikroprocesory, počítačová pamäť, pevné disky, grafické
displeje, rôzne periférne zariadenia, to všetko sa napája do hlavnej zbernice
alebo nosnej dosky, ktorú v podstate tvorí len niekoľko paralelných drôtov,
umožňujúcich informáciám posúvať sa neuveriteľnou rýchlosťou dopredu i
dozadu. Ariel bol však už veľmi starý typ počítača, používal zbernicu
VME, ktorú vyvinuli v roku 1980 a ktorá bola pôvodne určená pre
minipočítače. Ani jeho pevné disky už nezodpovedali súčasným normám,
takže sme ich nemohli zapojiť priamo do prenosných počítačov s
modernejšími zbernicami SCSI. Museli sme všetky dôležité dáta najskôr
skopírovať a až potom sme na nich mohli začať robiť.
S Andrewom sme sa túlali po budove a hľadali nejaké voľné disky, kam
by sme uložili tú horu dát, až sa nám napokon, to už bol pomaly večer,
podarilo vydrankať dvojgigabajtový disk od ľudí z CERFnetu. (Len na
ilustráciu: ak chcete vedieť, aké množstvo informácií sú dva gigabajty,
predstavte si, že kapacita jedného disku je taká obrovská, že naň môžete
uložiť celú Encyklopaediu Brittanicu s textom i obrázkami — to všetko sa
vám zmestí do dlane.) Ďalších niekoľko hodín sme strávili meditovaním
nad tým, ako všetky tie dáta preniesť, aby boli usporiadané presne tak, ako
ich mal v pamäti uložené Ariel.
Keď sa mi konečne podarilo preniesť všetky dáta z Ariela na pevný disk
prenosného počítača RDI, bolo desať hodín večer. V Centre už nebolo
nikoho a obidvaja s Andrewom sme cítili, že je najvyšší čas urobiť pauzu a
77
dačo zjesť. Zviezli sme sa výťahom až na prízemie, nasadli do auta a
zamierili do lacnej mexickej reštaurácie Rubio's, aj keď, pravdu povediac,
ani jeden z nás nebol touto voľbou príliš nadšený. „Keď to nejde z nášho
vrecka, tiež by sme si mohli vybrať niečo na úrovni," povedal som
Andrewovi. „Nebudem predsa Sidovi dávať účet za večeru, ktorá stála 4
doláre 95 centov." V tejto časti San Diega si však po desiatej večer toho
človek veľa nenavyberá. Jedlo sme nahádzali do seba a ponáhľali sa späť,
pretože sme horeli nedočkavosťou, čím nás dáta z Ariela prekvapia.
Keď sme sa vrátili, strávil som asi hodinu zostavovaním usvedčovaco-
analytických programov, ktoré mi, podobne ako v prípade Rimmona a
Astarte, mali pomôcť odhaliť, ktoré zo súborov natiahnutých v Arieli boli
otvorené, pozmenené, prípadne sfalšované. Konečne som sa dozvedel, čo
mi ten neznámy počítačový zlodej z Ariela ukradol: v podstate celý obsah
adresárov. Väčšina z toho mala pre mňa a pre moju prácu naozaj veľkú
hodnotu. Išlo o desaťtisíce e-mailových správ, zdrojové kódy programov,
ktoré som zostavil, a rôzne citlivé súkromné informácie. Tento podrobný
súpis mi však neumožňoval urobiť nejaký konkrétny záver, pretože zlodej
alebo viacerí zlodeji to brali radradom a kopírovali celé hodiny aj
programy volne prístupné v sieti Internetu, medziiným aj rôzne nástroje,
ktoré som stiahol zo stránky Nadácie volného softvéru.
Pri analýze dát sme sa však dostali k jednej veľmi presnej informácii.
Náš nezvaný hosť kradol súbory z Ariela len dve hodiny predtým, ako
Andrew prišiel na to, že čosi nie je v poriadku. Takže sme mali takmer
úplný obraz toho, čo sa stalo, a čiastočne sme aj vedeli, kedy k tomu došlo.
Stále sme však nenašli odpoveď na oveľa dôležitejšiu otázku: Ako to
urobili?
Vedel som, že do Osirisa, počítača, ktorý mám hneď pri peľasti postele,
sa dostali skôr, ako do Ariela v mojej kancelárii v SDSC, stále mi však
nebolo jasné, ako to urobili a či najskôr vnikli do jedného počítača a cezeň
sa dostali do ďalšieho, alebo to urobili dajako inak. A potom tu bola tá
chybová správa na Arieli, ktorá naznačovala, že sa naň ktosi pokúšal
napojiť cez Colorado Super-Net. Informácia dôležitého významu, alebo
falošná stopa? Ak náš útočník vedel, čo robí, pravdepodobne budeme
musieť počítať s tým, že nás bude chcieť zmiasť.
Potom tu boli ešte ďalšie záhadné útržky a kúsky skladačky, ktorú som
stále nevedel dať dohromady. Jedným takým kúsočkom bol aj tajuplný
78
program Tap, ktorý som objavil deň predtým, keď som nazrel do pamäte
Osirisa. Išlo o prechodne uložený program, ktorý ktosi zostavil a vložil do
pamäte počítača, pričom určite vedel, prečo to robí. Keby som počítač
vypol alebo resetoval, program by nenávratne zmizol. A čo ten čudesný
tieň oki.tar.Z, naznačujúci, že niekto síce rabuje všetko radradom, no
zrejme má zálusk na softvér mobilného telefónu.
Pri skúmaní dát z Ariela sme prišli aj na ďalšiu závažnú vec: neznámy
zlodej sa usiloval prepísať naše paketové denníkové súbory, podrobné
záznamy o rozličných dátových balíkoch, smerujúcich z našich počítačov
do Internetu a naopak. Vymazané denníkové súbory však svedčili o tom,
že pri prepisovaní sa mu nepodarilo úplne prekryť pôvodný súbor. Bolo to
niečo podobné, ako keby sa niekto usiloval zahladiť svoje stopy v piesku a
lopatkou na ne nahádzal nový piesok. Stopy sa síce stratia, no kde tu
ešte presvitnú päty, prsty, niekde dokonca i obrysy celej šľapy. Mali
sme teda prvé stopy. Nepoznali sme ešte celú prístupovú cestu, v každom
prípade sme však vedeli aspoň to, ktorým smerom sa vydať.
Keďže jednotlivé kúsky skladačky zatiaľ do seba nezapadali, usúdili
sme, že najlepšie bude začať s paketovým denníkovým súborom. Zmeny v
ňom boli napokon to prvé, čo nás upozornilo na prítomnosť cudzieho
návštevníka. A keďže ten pri prepisovaní denníkového súboru
nepostupoval príliš dôsledne, mali sme šancu, že sa nám za pomoci
technológie, ktorá sa používa na presmerovanie veľkého množstva dát —
paketov — po Internete, podarí pôvodný paketový súbor obnoviť.
Táto technológia sa nazýva „prepájanie paketov" (paket switching) a
podobne ako celý Internet je len rozvinutím myšlienky, ktorú začiatkom
šesťdesiatych rokov koncipoval Paul Baran, výskumný pracovník
spoločnosti Rand Corporation. V tom čase vrcholila studená vojna a
vojenské kruhy boli celkom posadnuté problémom, ako prežiť prípadnú
nukleárnu katastrofu. Jednou z úloh, ktorú zadali svojim „kockatým"
hlavám, bolo vynájsť taký komunikačný systém, ktorý by fungoval aj
vtedy, keby niektoré z jeho uzlov boli zničené.
Baran prišiel na myšlienku vyvinúť počítačovú sieť, ktorá by dokázala
automaticky presmerovávať prevádzku. Technika prepájania paketov sa
vyznačuje tým, že každá správa sa rozloží na mnoho maličkých paketov.
Každý paket obsahuje len malú časť správy, má svoju tzv. hlavičku paketu
s naprogramovanými informáciami. Hlavička obsahuje také informácie,
79
ktoré v prípade potreby paket presmerujú a bezpečne doručia na miesto
určenia.
Presmerovávacie počítače sú vybavené pomerne veľkou inteligenciou; v
prípade, že pakety zmenia svoju trasu alebo sa cestou porušia, či dokonca
stratia, je vždy možné zoradiť ich tak, ako patria, a všetky stratené pakety
si vyžiadať ešte raz.
Bola to naozaj vynikajúca koncepcia a koncom roka 1969 poskytol
Pentagón finančné prostriedky na experimentálny projekt ARPA
(Advanced Research Projects Agency), ktorý by takúto sieť vyvinul. V
roku 1970 Stanfordov výskumný inštitút v Menlo Parku, teraz SRI
International, poslal skupine počítačových vedcov na UCLA správu s
týmto znením: „Watson, príďte, potrebujem pomoc." A potom akoby sa
všetko tak trochu vymklo z kontroly: sieť Internetu sa z pôvodných dvoch
účastníkov rozrástla na viac ako 6,6 milióna počítačov a naďalej rastie
geometrickým radom.
Dnes je v Internete naozaj neuveriteľné množstvo počítačov a
užívateľov a ako huby po daždi sa v ňom vynárajú aj všelijakí podvodníci.
Každý jeden z tých miliárd a miliárd paketov plynúcich sieťou má však
stále svoju hlavičku, ktorá vám povie nielen to, kam má ten ktorý paket
namierené, ale aj približné miesto, odkiaľ ho vyslali. Vedel som, že
paketový filter všetky tieto informácie zaznamenáva, preto som dúfal, že
by nám denníkové súbory z Ariela mohli pomôcť.
Bol tu však jeden problém: hoci sa nášmu útočníkovi podarilo prepísať
paketový denníkový súbor len čiastočne, podstatne nám tým skomplikoval
čítanie dát. Počítač uchováva dáta na pevnom disku podobným spôsobom,
ako sú v knižniciach uložené jednotlivé exempláre. Keď prídete do
knižnice, zájdete za knihovníkom a požiadate ho o tú-ktorú knihu. Zaujíma
vás iba to, či ju majú, nestaráte sa o to, kde je uložená. A podobne je to aj s
informáciami o súboroch vo vašom počítači. Sú uložené na jednom mieste
pevného disku — predstavte si knižničné katalógy — samotné informácie
sú však inde, väčšinou v malých blokoch roztrúsené po celom povrchu
disku.
Všetku tú piplavú prácu, akou je skladovanie a vyhľadávanie
informácií, zabezpečujú, podobne ako v knižnici knihovníci, počítačové
operačné systémy. Keď operačný systém nejaký súbor vymaže, vymaže len
ukazovateľ informácie, katalógovú kartičku, nie však informáciu ako takú,
80
tá zostáva na pevnom disku dovtedy, kým sa celkom nezaplní, a až potom
ju postupne prekryjú nové dáta. (To je jedna z príčin, prečo som dal
okamžite zastaviť Ariel a ostatné počítače — chcel som zamedziť následné
prekrytie uložených informácií.)
Paketový súbor bol teda vymazaný, no ešte stále sme mali nádej, že sa
nám jeho dáta podarí získať z pevného disku — problém bol iba v tom, že
vyhliadky na úspech boli minimálne. Andrew navrhol takýto postup:
„Napíšem program, ktorý presne zistí, pokiaľ je súbor prekrytý, a potom sa
pokúsim nájsť hranicu, kde sa začínajú pôvodné dáta." Takýto postup bol
vcelku prijateľný, no nezaručoval, že sa nám podarí nájsť všetky
roztrúsené útržky dát, ktoré sme potrebovali — isté bolo len to, že sa
dozvieme, akými dátami boli pôvodné informácie prekryté.
Bol som presvedčený, že keď pohnem rozumom, musím prísť na nejaký
účinejší spôsob, ako tie dáta získať. Bol som fyzik, často som premýšľal o
koncepciách, ako sú entropia a chaos, a mnoho času som strávil
programovaním nástrojov na vyhľadávanie štruktúr, ktorých prítomnosť
nebola vôbec zjavná. Vlastné jadro informácie môže niekedy vyzerať ako
šum, no v skutočnosti môže mať skrytú štruktúru. Išlo o to, za každú cenu
sa dostať k takejto štruktúre, ktorá sa môže vyskytovať buď v čistej forme,
alebo v šifrách, čo si vyžaduje použiť špeciálny filter.
Bol som na tom rovnako ako rímsky kryptograf, ktorý sa snažil rozriešiť
kódový systém, zvaný Caesarova šifra. Kedysi sa všetky vojenské správy
utajovali tak, že sa napísali na zvitok pergamenu, omotaný okolo valca
alebo kužeľa. Keď chcel niekto správu dešifrovať, musel najskôr nájsť
predmet rovnakého tvaru a veľkosti, omotať okolo neho pergamenový
papier a držať ho tak dovtedy, kým písmo nevystúpilo.
Takto som potreboval nájsť štruktúru útržkov dát roztrúsených po
povrchu diskov. Bola napísaná vo forme binárneho kódu, tak ako všetky
počítačové dáta — v reťazcoch jednotiek a núl, ktoré zastupujú číslice,
písmená, prípadne iný typ informácií. Každý z týchto reťazcov bol jedným
článkom v dlhočiznej reťazi informácií: aby sme však jednotlivé články
našli a pospájali, bolo treba objaviť princíp, podľa ktorého boli roztrúsené.
O takomto postupe som uvažoval už predtým, no zdal sa mi priveľmi
zdĺhavý. Pretože však analýzy, ktoré sme doposiaľ urobili, nám neposkytli
dostatok informácií, vyzeralo to tak, že ak sa chceme pohnúť z miesta, inú
možnosť nemáme.
81
 „Uvidíme, komu sa to podarí skôr," povedal som Andrewovi približne o
pol druhej v noci. Dohodli sme sa, že on zostaví program na vyhľadávanie
paketových informácií a ja sa potrápim s programom, ktorý by prezrel
disk, zistil princípy, podľa ktorých sú dáta uložené, a potom by som ich
pospájal tak, aby podľa možnosti pripomínali pôvodný súbor. Zasadli sme
oproti sebe, každý na jednej strane konferenčného stola, Andrew za svojím
prenosným počítačom RDI, ja pred novou verziou toho istého počítača,
ktorému som dôveroval čoraz viac aj napriek tomu, že išlo o neotestovaný
prototyp.
Zostavil som program, ktorý mal prehľadať disk, nazval som ho Hunt
(Hon) a po prvý raz spustil o trištvrte na tri ráno. Druhý program sa volal
Catch (Chyť) a mal roztriediť, čo našiel Hunt. Preteky sa skončili niečo
pred štvrtou ráno mojím tesným víťazstvom. Obom sa nám nakoniec
podarilo nájsť dáta, ktoré sme hľadali, a Andrewov čiastkový súbor
poskytol veľmi dobrú kontrolu dôležitých dát, ktoré som našiel ja: 14
miliónov bajtov roztrúsených medzi dvoma miliardami ďalších bajtov,
ktoré nám konečne pomôžu krok za krokom zrekonštruovať postupnosť
útočníkových krokov.
Chcel som si túto chvíľu vychutnať, oprel som sa dozadu a letmo si
prezeral zrekonštruovaný denníkový súbor. Tieto informácie by nám mali
stačiť na to, aby sme si spätne prehrali každý jeho úder klávesnice, asi ako
keď pretáčate videopásku, aby ste si pozreli televíznu show. Teraz sme
mali príležitosť celú skladačku kúsok po kúsku rozobrať. Po prvý raz za
posledné tri dni som pocítil akú-takú úľavu.
Náš počítačový zlodej predpokladal, že keď prepíše pôvodné dáta, budú
už nadobro fuč. Ale to sa riadne mýlil. „Asi používa MS-DOS," hundral
som si popod nos. Ak chcel byť neviditeľný, nemal to odflákať. Možno
vôbec nie je taký prefíkaný, ako sa spočiatku zdalo. V počítačovom
podsvetí bolo bežnou praxou, že ak chcel niekto potajomky preniknúť na
určité miesto v Internete, siahol po „kuchárskej knihe", ktorá obsahovala
podrobné návody, a postupoval presne podľa nej. Možností je veľa: niekto
napríklad ukradne hardvérový alebo softvérový zdrojový kód nejakej
firmy, natrafí na bežne používaný bezpečnostný počítačový softvér, ako to
bolo v mojom prípade, alebo si preštuduje odbornú počítačovú literatúru a
objaví spôsob, ako preniknúť do systému. Ak sa dotyčnému darí, pochváli
sa svojim kamarátom, prípadne ponúkne všetky podrobnosti nejakej
82
undergroundovej BBS-ke, ktorá to potom všetko šíri ďalej. Možno bol náš
votrelec len malým podvodníckom, ktorý si prečítal zopár technických
manuálov a nejaké tie články vystavené na Bulletin Boarde a vôbec mu
nesvitlo, že ak chce v digitálnom svete dokonale zahladiť svoje stopy, nie
vždy je to také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Teraz to už
vyzeralo sľubnejšie, no keďže sme to ťahali tretiu noc za sebou, rozhodli
sme sa, že pre dnešok končíme a pôjdeme sa vyspať. Nasadol som do
svojej Acury, viezol sa ľudoprázdnymi ulicami a cítil som ozajstné
uspokojenie: v paketoch prihlasovacieho súboru sme síce nenašli toľko
informácií, aby sme votrelca vypátrali, no v každom prípade to stačilo na
to, aby sme sa dozvedeli, ako sa dostal dnu, a vzápätí zdokonalili všetky
naše zámky. Keď som prišiel domov, cez okno spálne prenikali dovnútra
prvé slnečné lúče. Bol som naozaj vyčerpaný, no za svet nie a nie zaspať.
Zaujal som teda turecký sed pred Osirisom hneď vedľa matraca, na ktorom
spávam, a začal som pátrať po ďalších stopách. Hral som sa s
rps.ttdbserverdom. Prečo bol tej noci spustený? Že by útočník mal nejaký
naozaj dômyselný program, ktorým prebehol celú moju počítačovú sieť a
ochromil jej bezpečnostný systém? Nedalo mi to pokoj, hľadal som ešte asi
hodinu, no na nič som neprišiel.

Na druhý deň predpoludním som sa opäť šplhal autom do kopca

smerom k SDSC. Necítil som obavy, tešil som sa na to, čo ma čaká. Keď
som vstúpil do miestosti 408, Andrew spolu s väčšinou ostatných tam už
boli. Obed sme si opäť dali doniesť. Jedli sme a odrazu zazvonil telefón.
Volal Mike Bowen z CERFnetu, montážny technik a čarodej v oblasti
digitálnej technológie, známej ako telefónna technológia ISDN, ktorý bol
vždy dobre informovaný o všetkom, čo sa deje v počítačovom podsvetí.
Volal som mu deň predtým, či náhodou nevie o niečom, čo by mohlo
BBS — skratka pre Bulletin Boards, špeciálne systémy ponúkané niektorými súkromnými
osobami a firmami na modemové spojenia jednotlivcov so serverom, na ktorom môžu
nechať ľubovolné odkazy podľa vlastného záujmu a čítať odkazy iných. Nie sú súčasťou
počítačových sietí a pristúp na ne je limitovaný znalosťou príslušného telefónneho čísla.
Pokiaľ väčšina je určená širokej verejnosti, mnohé slúžia len úzkej skupine ľudí, napr.
crackerom.

83
súvisieť s naším incidentom. Povedal mi, že pozná jedného chlapíka,
Justína Petersena, o ktorom som počul aj ja a ktorý sedí v base v Los
Angeles za podvody s kreditnými kartami a rád by si federálnych
prokurátorov trochu udobril. Petersen sa usiloval Mika spracovať, aby
využil svoje kontakty s ľuďmi od počítačovej bezpečnosti a našiel niekoho,
čo by fízlov presvedčil, aby jeho alibi brali vážne — vraj pomáhal FBI v
pátraní po Kevinovi Mitnickovi a ten ho za to potopil. Či by som s ním
nemohol vymeniť pár slov. „Jasné," súhlasil som, „prečo nie."
Mike zavolal späť a povedal mi, že všetko je pripravené. Peterson
mohol z väzenia telefonovať len s ľuďmi, uvedenými na schválenom
zozname. Ak chcel hovoriť s niekým ďalším, musel požiadať dakoho zo
zoznamu, aby mu zavolal a zapojil do rozhovoru tretiu osobu, s ktorou sa
potreboval zhovárať. A práve o to teraz išlo. Mike mi prikázal, aby som
čakal, a zavesil.
O niekoľko minút telefón opäť zazvonil. „Ahoj, mám na linke človeka,
s ktorým chceš hovoriť," ozval sa neznámy hlas.
„S kým mám tú česť?" opýtal som sa.
„Hovor mi pokojne Eric," odvetil hlas na opačnom konci linky. Petersen
sa rozhodol, že použije jednu zo svojich prezývok, z ktorých najznámejšia
bola Agent Steal.
Justin Petersen bol zvláštny človek. Narodil sa v južnej Kalifornii, v
roku 1991 ho prvý raz v Dallase zatkli a obvinili zo zneužívania cudzích
kreditných kariet a z ďalších počítačových podvodov. So sudcom sa však
dohodol na zrušení všetkých obvinení s tým, že bude pod federálnym
dohľadom a pomôže Tajnej službe FBI pri pátraní po počítačových
kriminálnikoch a že ostatné obžaloby vznesú proti nemu kalifornské súdy.
V roku 1992 vraj Petersen doviedol FBI na stopu Mitnickovi, ale ten im
ušiel a odvtedy sa nevedno kde ukrýva. Vyšetrovacím úradom pomohol
zhromaždiť dôkazy proti Kevinovi Poulsenovi, programátorovi zo Silicon
Valley, ktorého zatkli roku 1991 a v júni 1994 uznali vinným, že
elektronicky ovládol hlavnú telefónnu ústredňu spoločnosti Pacific Bell a
manipuloval telefonické súťaže na dvoch losangeleských rozhlasových
staniciach. Podarilo sa mu týmto spôsobom vyhrať dve autá značky
Porsche, viac ako 20 000 dolárov v hotovosti a najmenej dva zájazdy na
Havajské ostrovy. (Ak sa vám podarí prevziať kontrolu nad hlavnou
ústredňou telefónnej spoločnosti, môžete sa kedykoľvek stať šťastným
84
výhercom, ktorý sa dovolá vždy vtedy, keď treba.) Za ten čas už FBI
zhromaždila proti Poulsenovi objemný fascikel s popisom jeho ďalších
nezákonných aktivít v oblasti počítačových a telekomunikačných sietí,
medziiným dôkazy, že odpočúval telefónne hovory svojej bývalej
priateľky, ako aj rozhovory bezpečnostných pracovníkov telefónnej
spoločnosti, ktorí ho vyšetrovali, dokonca monitoroval elektronickú
komunikáciu agentov FBI, ktorí vo Woodside v Kalifornii sledovali
Marcosovu dcéru Imeldu.
V období svojej spolupráce s FBI sa Petersen znovu vrátil k
počítačovým podvodom. V októbri 1993 sa počas súdneho pojednávania v
Los Angeles priznal, že neoprávnene manipuloval s cudzími kreditnými
kartami.
Potom povedal svojmu obhajcovi, že žiada o krátku prestávku, vyšiel zo
súdnej siene a zdrhol. Chytili ho až v auguste 1994 a teraz, o štyri mesiace
neskôr, čakal na súd a dúfal, že mu pomôžem, aby za to, že pomáhal FBI v
pátraní po Kevinovi Mitnickovi, dostal miernejší trest. Niekoľkokrát sa
obrátil aj na Ministerstvo spravodlivosti, no tu boli jeho vyhliadky takmer
nulové. Petersen vedel, že sa poznám so Scottom Charneyom, hlavným
prokurátorom Ministerstva spravodlivosti, ktorý mal na starosti počítačovú
kriminalitu, a dúfal, že sa za neho prihovorím.
Bol presvedčený, že jeho posledné zatknutie má na svedomí Mitnick, a
riadne ho to štvalo. Rozprával so slabým juhokalifornským prízvukom a
mal som pocit, že to na mňa hrá.
„Nemám zatiaľ nijaké dôkazy, že by v tom mal prsty Kevin Mitnick,"
povedal som mu.
„Všetko nasvedčuje tomu, že je to Kevinova práca," povedal Petersen.
Bol som skeptický. O moje počítače sa mohol zaujímať kdekto, do
úvahy pripadali dokonca tisícky potencionálnych vinníkov. „Čo potrebuješ
na to, aby si ho našiel?" opýtal som sa. „Chápem, že si v ťažkostiach a
potrebuješ si udobriť policajtov, s ktorými si posledne tak vybabral."
„Viem o veciach, o ktorých by som nerád hovoril po telefóne," povedal
tajomne.
Navrhol mi, aby sme sa stretli osobne, potom mi vraj povie viac.
Povedal, že už je Mitnickovi na stope a o taký mesiac že ho zaručene má.
Nevedel som, či naozaj niečo dôležité vie, alebo či to na mňa iba nehrá.
Rozprávali sme sa asi 45 minút a napokon som povedal: „Ak sa bude
85
dať, pohovorím si s ľudími z vyšetrovacích úradov, no neviem, či to
pomôže." Dodal som ešte, že keď budem v Los Angeles, určite ho vo
väzení navštívim. Keď sme dohovorili, zavolal som Mikovi Bowenovi a
spýtal som sa ho: „Myslíš, že hovorí pravdu?"
„Ťažko povedať, možno áno," odvetil Mike. „Možno ho naozaj potopil
Mitnick. Je tu však aj ďalšia možnosť," pokračoval Mike,
„čo, ak sa Justin bojí, že Kevin toho na neho veľa vie a že ak prehovorí,
dostane ešte pár rokov navyše?"
Usúdil som, že najlepšie urobím, ak sa teraz nebudem spoliehať na ľudí
typu Justína Petersena a radšej sa pustím do analyzovania dát z Ariela.
Okolo piatej poobede sme boli s Andrewom tak ďaleko, že sme mohli
pristúpiť k rekonštrukcii postupností zlodejových krokov. Na obrovské
biele tabule na stenách miestnosti sme zaznamenávali sekundu po sekunde.
Náš projekt prilákal malý hlúčik zvedavcov, medzi ktorými bol aj výkonný
riaditeľ Centra Jay Dombrowski, zodpovedný za komunikačné siete.
Naše pátranie sa dostávalo do rozhodujúcej fázy. Keďže prebiehalo
verejne, podstupovali sme určité riziko: ak sa skončí fiaskom, bude to pre
nás dosť veľká blamáž. No súčasne to bola pre nás všetkých jedinečná
príležitosť naučiť sa niečo nové, a to ďaleko prevážilo nad obavami z
nezdaru.
Poobede som napísal nový program „COOK" (Kuchár) a cezeň som
všetko nazbierané dal do prihlasovacieho súboru. Tak som oddelil od
paketov všetko nadbytočné. Dal som tiež dokopy všetky usvedčovacie
informácie, čo sme získali — hlavne súpis súborov, ktorými sa hýbalo — a
chronologicky som ich zlúčil do jediného súboru. Tak sme získali časový
sled jednotlivých udalostí. Rozpaketovaný prihlasovací súbor bol teraz
zoradený chronologicky. Všetko, na čom sme posledných niekoľko dní
pracovali, smerovalo práve k tomuto kroku: teraz systematicky porovnáme
paketové súbory a dozvieme sa, čo tam náš kamoš pripísal alebo zmenil, a
pomocou získaných informácií zistíme, aké to malo následky.
Andrew stál pri tabuli so zvýrazňovačom, ja som sedel pred svojou
pracovnou stanicou RDI. Vykrikoval som jednotlivé udalosti v postupnom
slede a vzápätí som každú vyčiarkol zo zoznamov, ktoré sme zostavili a
navzájom pospájali.
Začal som votrelcovým prvým krokom, ku ktorému sa odhodlal
dvadsiateho piateho decembra — práve vtedy, keď mi na chodbe v Toad
86
Halle zišlo na um, že by som sa mal pozrieť, či mi neprišla nejaká
elektronická pošta.
„14:09:32," zakričal som. Zo zrekonštruovaných paketových dát sme
vyčítali, že Ariel dostal zo siete Internetu tento skúšobný príkaz:
finger —l @ariel.sdsc.edu

Finger je bežný unixovský obslužný program, ktorý zobrazuje

informácie o každom prihlásenom užívateľovi. Ariel mu teda povedal, že
momentálne je prepojený s Astarte, Rimmonom a Osirisom a že som sa
naň už niekoľko dní neprihlásil. Náš časový harmonogram ukázal, že v
priebehu nasledujúcich troch minút vyslal náš prefíkaný neznámy ďalších
šesť príkazov, pričom každý bol určený na testovanie iného aspektu siete.
„14:11:49," čítal som nahlas. „Pozrimeže, vyžiadal si diaľkovú kontrolu
nad Osirisom."
Andrew obišiel stôl, podišiel ku mne a hľadel na obrazovku môjho
prenosného počítača. Bol odborníkom na RPC, vyžiadanie diaľkovej
kontroly, čo je funkcia operačného systému, ktorá umožňuje ovládanie
činností vzdialeného počítača. Monitor ukazoval dáta v hexadecimáľnom
formáte, systéme založenom na šestnástkovej číselnej sústave, ktorý sa
každý dobrý hacker učí ako svoj druhý jazyk.
Inými slovami, bol to príkaz, umožňujúci tomu, kto ho vydal, určiť,
ktoré pevné disky Osirisu má aj iný počítač mojej siete. Niekto sa teda
pokúšaľ zistiť vzájomné súvislosti medzi počítačmi v mojej domácej sieti,
aby vedel, ktoré z nich sú v užšom vzťahu a kde teda je medzi nimi
najmenej zátarás. Išlo o to, vysondovať, ktoré z mojich počítačov si
navzájom „dôverujú". U mňa to bola napríklad dvojica Osiris-Rimmon.
Preskúmal som všetky tieto príkazy podrobnejšie a prišieľ som k
šokujúcemu záveru: Všetky prišli z toad.com.
„To je fakt zvľáštne," čudoval som sa. „Veď v tom čase som v Toad
Halle bol a vtedy, keď počítač tie príkazy odosieľaľ, stáľ som ani nie desať
metrov od neho." Videl som, že RPC vychádzalo zo zdrojového portu 721
v toad.come, čo značí, že pochádzal od niekoho, kto bol v Toad Halle
rootom. Viem, že tam v tom čase okrem nás dvoch s Juliou nik iný nebol,
bolo mi teda jasné, že útok na počítače mohol vychádzať z ktoréhokoľvek
miesta na Nete. V hlave mi neustále vŕtalo, že možno to spískal niekto,
koho dobre poznám.
87
 Bol som zmätený, no neostávalo nám nič iné, len pátrať ďalej.
O šesť minút sme v toku dát našli dôkaz, že niekto sa pokúšal o
spustenie internetovského pripojenia na Internet — povelom, zvaným
SYN, čo značí synchronizovať.
„14:18:22," povedal som nahlas. „Je tu zápis o diaľkovom spojení
medzi 130.92.6.97 a Rimmonom... počkať, je ich tu celá kopa!" Nechápal
som to. Za normálnych okolností by po povele SYN malo nasledovať len
akési „podanie si" rúk — počítače sa predtým, než začnú spolu
komunikovať cez Internet, pozdravia a vymenia si o sebe základné údaje.
Aby si v prípade viacnásobného spojenia nezmýlili oba počítače jeden
druhého s nejakým ďalším počítačom, vytvoria pre svoj rozhovor poradové
čísla a vymenia si ich.
V tomto prípade to však vyzeralo, akoby vzdialený počítač neustále
opakoval „ahoj", „ahoj", „ahoj", „ahoj" a vôbec nepočúval, Čo mu
Rimmon odpovedá. Ako je to možné?
Zastavil som sa a pokúšal sa zistiť, skadiaľ tieto opakované povely SYN
prichádzajú. Čislice 130.92.6.97 predstavovali v Internete adresu
vzdialeného počítača. Skúsil som to v niekoľkých databázach Internetu a
zrazu ma trklo: v súčasnosti ani jeden takýto počítač neexistuje. Vyzeralo
to tak, že správa bola na Rimrnon odoslaná zo siete vo Švajčiarsku:
University of Berne (NET-UNIBE)
Institute of Informatics and Applied
Mathematics
Laenggasstrasse 51
CH-3012 Berne
Switzerland

Netname: UNIBE
netnumber: 130.92.0.0

Coordinator:
Buetikofer, Fritz (FB61) btkfreiD.UNIBE.CH
+41 31 65 3843
Domain System inverse mapping provided by:
ARNEN.UNIBE.CH 130.92.9.52
SWIBE9.UNIBE.CH 130 92.1.1
SCSNMS.SWITCH.CH 130.59.1.30

Takáto sieť existovala; naznačovalo to prvých päť čísel, 130.92.

88
Počítač, ktorý sa chcel s Rimmonom spojiť, teda prístroj s adresou
130.92.6.97, neodpovedal; zrejme neexistoval, teda aspoň v súčasnosti
neexistuje. Možno je momentálne vypnutý, preto ani nie je v databáze.
Existuje však aj iné vysvetlenie: adresa môže byť pokojne vymyslená.
„14:18:25," pokračoval som. Bol to ďalší povel SYN, ktorý nasledoval
len tri sekundy po predchádzajúcom, tentoraz ho dostal Osiris od počítača s
menom apollo.it.luc.edu. Znova som sa informoval v databáze Internetu a
zistil som, že luc.edu je Loyolská univerzita v Chicagu. Tá istá zvláštnosť s
dlhým radom pokusov o synchronizáciu, ktorá sa stala Rimmonovi so
záhadným počítačom zo Švajčiarska, sa teraz opakovala aj pri počítači
Osiris, ktorý tak reagoval na dopyty nejakého neznámeho počítača z
Chicaga.
„To je teda čudné," hundral som si popod nos. Osiris dostáva opakované
povely Syn, z ktorých každý má svoje poradové číslo, a niekto ho vyzýva
na rozhovor. Keď však Osiris súhlasí a odošle potvrdzovací povel SYN-
ACK formou nového poradového čísla — počítač Loyola neurobí to, čo by
logicky mal. Namiesto toho, aby odpovedal ďalším poradovým číslom,
vydá vymazávací príkaz RST a začne odznova. Toto urobí dvadsať ráz za
sebou. Ale prečo?
Prezeral som podrobne všetky dáta a zrazu som naďabil na niečo, čo na
prvý pohľad nedávalo zmysel. Všetky paketové dáta, ktoré sme doteraz
skúmali, prišli z Internetu cez Ariel, ktorý je v počítačovom kumbále v
SDSC. Záznamy však zrazu ukazovali, že dáta prúdili priamo medzi
počítačmi Osiris a Rimmon, ktoré som mal doma. „Ako to, veď tieto
pakety tu nemajú čo hľadať!" Nešlo mi do hlavy. „Čo tu robia záznamy o
toku dát medzi Osirisom a Rimmonom?"
A vtedy mi svitlo — našiel som odpoveď na otázku, ktorá mi tri dni
nedala spať. Vzdialený počítač vychádzal z toho, že Osiris dôveruje
Rimmonovi, a jednosmerne sa napojil na Osiris, ktorý si myslel, že
komunikuje s Rimmonom, pričom v skutočnosti sa zhováral priamo s
neznámym votrelcom.
Pozrel som na Andrewa. V miestnosti zavládlo hrobové ticho. „Tak,
konečne vieme, kadiaľ nám sem vliezol," povedal som.
Teraz mi už bolo jasné, prečo vzdialený počítač toľkokrát pozdravoval.
Potreboval vedieť, aké poradové číslo pošle Osiris, keď potvrdí príjem
povelom SYN-ACK. Poradové číslo malo len overovací význam, bolo to
89
niečo ako číslo, ktoré dostanete, keď čakáte niekde v rade. Keď vyvolajú
vaše číslo, obsluha aj všetci ostatní vedia, že ste na rade, a pustia vás. Náš
votrelec sa rozhodol, že sa bude vydávať za Rimmon, teda za počítač,
ktorému Osiris dôveruje. Aby mu to vyšlo, musel odoslať Osirisu také
poradové číslo, aké od Rimmona očakával.
Teraz som už tomu rozumel; Rimmon dostal toľko správ za sebou preto,
aby sa jeho vstup zapchal dátami, takže keď bol rad na ňom a mal odoslať
svoje poradové číslo, nemohol. Keď náš neznámy podvodník zavalil
Rimmona dátami a preťažil ho, odoslal sériu dvadsiatich povelov počítaču
Osiris, aby zistil vzorec, podľa ktorého si Osiris vytvára poradové čísla —
každé nasledovné číslo bolo 128000krát vyššie než predchádzajúce —
potom zaujal Rimmonove miesto „v rade" a keď vyvolali jeho číslo, mohol
naň odpovedať svojím poradovým číslom. Bolo to presne to číslo, ktoré
Osiris očakával od Rimmona, takže votrelec mal prístup do
komunikačného kanála otvorený.
Andrew opäť prešiel od tabule ku mne a ponad plece hľadel na
obrazovku. Takže dostali sa dnu — a čo potom? Počítač z Loyolskej
univerzity sa teda tváril ako Rimmon a jednosmerným kanálom poslal túto
kratučkú správu: „echo + + /.rhosts." Tento jediný príkaz stačil na to, aby
počítač Osiris vypol všetky svoje obranné zariadenia. Teraz sa s ním mohol
hocikto spojiť aj bez udania hesla. Votrelec presvedčil Osiris, že sa púšťa
do digitálnej konverzácie s Rimmonom, súborovým serverom vo vedľajšej
miestnosti, ktorému plne dôveruje.
Andrew sa vrátil k tabuli. Bolo pomaly šesť hodín. Jay Dombrowski,
ktorý tu chvíľami postával a pozoroval nás pri práci, sa rozlúčil a šiel sa
domov navečerať.
V mysli som si všetko ešte raz zrekapituloval a prišiel som na to, že
tento štýl práce je mi akýsi povedomý. Týmto obratným trikom votrelec
docielil, že to vyzeralo, akoby pakety prichádzali zvnútra našej siete,
pričom v skutočnosti to bolo inak. Išlo o akúsi fintu na internetovský
protokol, ktorej sa hovorilo IP spoofing (IP podvod) a teoreticky sa touto
možnosťou „obalamutenia" počítača zaoberala aj odborná počítačová
literatúra, no o nijakom konkrétnom prípade som zatiaľ nepočul.
Takýto postup využíva nedokonalosť sady technických komunikačných
inštrukcií internetovej prevádzky, známej ako TCP/IP (Transmission
Control Protocol/Internet Protocol), ktoré vyvinuli koncom
90
sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov. „IP podvod", teda
falšovanie poradových čísel vysielajúceho a prijímajúceho počítača, je
dnes možný, pretože tieto zoznamovacie procedúry boli vytvorené v
období, keď potreba bezpečnosti v Internete nehrala takmer vôbec nijakú
úlohu, mali slúžiť iba na to, aby sa vedelo, kto je kto v Internete; ich
funkcia bola informatívna, nie overovacia.
Čítal som odbornú štúdiu o problémoch s bezpečnosťou TCP/IP z roku
1989. Napísal ju Steve Bellovin, výskumný pracovník Bellových
laboratórií, zaoberajúci sa počítačovou bezpečnosťou, a ten v nej takéto
zneužitie IP teoreticky popísal. O možnosti využiť IP podvod na získanie
plnej dôvery iného počítača písal však už niekoľko rokov predtým Robert
Tappan Morris, postgraduálny študent, ktorý v lete 1984 pôsobil v
laboratóriách spoločnosti Bell. Na poslednej strane svojej práce uviedol
podrobný návod, ako takéto niečo uskutočniť. Po viac ako desiatich rokoch
došlo na jeho slová: „Sieť laboratórií spoločnosti Bell, používajúca
protokol TCP/IP, sa stále rozrastá; počítače, ktoré sa na ňu napájajú, majú
rôzne bezpečnostné vybavenie. Asi by bolo načase podniknúť kroky, ktoré
by znížili ich zraniteľnosť."
Zotmelo sa a miestnosť 408 zalievalo chladné fluoreskujúce svetlo
počítačových obrazoviek. V ten utorok sa mi podarilo zistiť ešte niečo: náš
protivník natiahol priamo do operačnej systémovej pamäte počítačov Ariel
i Osiris nejaký program. Štandardné vybavenie systému Unix vám
dovoľuje modifikovať jadro operačného systému za chodu a pridávať tak
nové funkcie. Tieto programy sa nazývajú „moduly jadra". Keď máte
počítač spustený, môžete ich umiestniť do operačného systému, priamo do
pamäťových blokov softvéru. Väčšinou sa to robí vtedy, keď chcete
počítaču dodať ďalšie periférne zariadenie. Ten, čo bol v Arieli, vyzeral
dosť neškodne, ten druhý, ktorý som našiel v pamäti Osirisu, som sa
pokúšal rozobrať. Nepodarilo sa mi však zistiť, na čo mal slúžiť. Mal
pritom priliehavé meno — Tap 2.01 (Odpočúvaj).
Napadlo mi, že by to mohol byť program, ktorý zlodejovi neskôr
umožní monitorovať premávku v mojej sieti a vyhľadávať napríklad heslá,
ktoré mu uľahčia ďalšie výlety do mojich počítačov, prípadne do počítačov
ľudí, s ktorými komunikujem.
Skúmal som stopy našich paketových dát a prišiel som na to, čo sa stalo:
Náš neznámy návštevník nainštaloval do Osirisu program „zadné dvierka",
91
spustil ho a vrátil sa cez sieťový port, teda cez samostatný kanál, ktorý
naše paketové protokoly nemonitorovali, takže sme na chvíľu stratili
prehľad o tom, čo presne robil. O jeho ďalších krokoch sme však vedeli,
pretože stačilo pozrieť sa na nazhromaždené informácie, aby sme videli
dôsledky všetkého, čo v tom čase podnikol.
Videli sme, že vložil do pamäťového bloku operačného systému Osirisu
modul jadra, ktorý nazval Tap. Vzápätí preskočil z Osirisu, ktorý som mal
doma, na Ariel v SDSC. Osiris a Rimmon si vzájomne dôverovali a v
prípade IP podvodu boli veľmi zraniteľné, Osiris s Arielom však nič také
nemali. Nadviazanie komunikačnej relácie s Arielom by bolo vyžadovalo
oveľa prepracovanejší súbor procedúr, vrátane hesla. Náš dobyvateľ musel
teda siahnuť po inej stratégii a tu mu prišiel vhod jeho Tap. Použil funkciu
FINGER a videl, že na domácom počítači mám otvorené okno pre prístup
na Ariel. Všetko nasvedčovalo tomu, že pomocou programu Tap sa
doslova zmocnil otvoreného okna na obrazovke Osirisu a tak prevzal
kontrolu nad Arielom. Program Tap umožnil neznámemu zlodejovi robiť
si, čo sa mu zachce; ťukal si po klávesnici, akoby sedel za mojím
počítačom u mňa doma na posteli.
Bolo niečo po polnoci. Ostali sme v miestnosti 408 opäť sami. Hľadeli
na nás tmavé obrazovky vypnutých konferenčných terminálov, zoradených
pozdĺž okien. Zrazu som si spomenul, ako som pred dvoma dňami
neveriacky pozeral na tmavé okno na displeji Osirisu. Teraz mi to bolo
jasné: náš zlodej sa na obrazovku dostal presne tak, ako keď lupič vypáči
okno a prestrčí sa dovnútra. Keď sa dostal dnu, vybrakoval mi z Ariel
softvér i elektronickú poštu a odoslal ich cez Internet bohviekam.

92
 kapitola 6
Ako
som prežil
vianočné
sviatky

Vedeli sme síce, že nepriateľ k nám prenikol pomocou IP podvodu,

nezostávalo nám však nič iné, iba poupratovať a dať opäť všetko do
poriadku. Vyhliadky, že náš život sa vráti do starých koľají, boli v
nedohľadne. Aj napriek tomu som si však našiel čas zakorčuľovať si pod
zimným kalifornským slnkom, pravidelne som telefonoval s Juliou a
dohadovali sme sa, kedy by mohla prísť za mnou do San Diega. Väčšinu
času som trávil zostavovaním bezpečnejšieho routera, ktorý by prípadných
útočníkov nielen zadržal, ale ktorý by viedol aj podrobnú prihlasovaciu
agendu a v prípade, že by nás opäť ktosi navštívil, okamžite by nám to dal
vedieť. Aj Andrew sedel dlhé hodiny nad počítačom a usiloval sa rozlúštiť
program, ktorý nám v sieti zanechali neznámi zlodeji; obaja sme niekoľko
dní spoločne dolaďovali posledné maličkosti a opätovne sa ubezpečovali,
že neznámy počítačový podvodník sa do našej siete dostal naozaj práve
takto.
Zavolal som do Toad Hallu a spýtal sa Johna Gilmora, čo si myslí o
tých prvých skúšobných pokusoch vyslaných z toad.com. Vycítil som, že
John nie je nadšený mojimi stykmi s Juliou. Obaja sme sa rozprávali veľmi
rezervovane. Povedal som mu, že sa mi niekto dostal do počítačov a že
prvé podozrivé útoky vyšli z jeho počítača. John prekontroloval evidenčné
súbory vo svojom počítači a oznámil mi, že nenašiel nič podozrivé.
„Vieš predsa rovnako dobre ako ja, že ak niekto prenikol do toad,
pravdepodobne upravil všetky protokolové súbory, aby za sebou zahladil
93
stopy," povedal som mu.
Trochu neskôr som hovoril s Juliou. Zhodli sme sa na tom, že
naozaj išlo o prekvapujúcu zhodu okolností. Obaja sme vedeli, že
počítača som sa vtedy ani nedotkol, bol som predsa s ňou hore na
poschodí. Uvedomovali sme si, že ak celý ten incident zverejníme,
pichneme do osieho hniezda. Že by to niekto urobil náročky tak, aby
podozrenie padlo na mňa, prípadne na Johna? Alebo, že by bol v hre ktosi
celkom iný? Rohodli sme sa, že urobíme lepšie, keď to nebudeme
rozmazávať. Ľahko sa nám totiž môže stať, že dospejeme k mylnému
záveru.
S Andrewom som sa pustil do zlepšovania nášho obranného sieťového
obvodu. Mnohí ľudia si pod bezpečnosťou v Internete predstavujú, že stačí
ísť do obchodu a kúpiť si protipožiarnu prepážku a tá bude vymedzovať,
ktoré dáta do siete vpustiť a ktoré nie. Nikdy som nebol zástancom
myšlienky čím hrubšie múry, tým bezpečnejší hrad, preto sme do našej
siete nastražili pasce a pre istotu zabudovali poplašné zariadenia, pomocou
ktorých ľahšie odhalíme každé ďalšie nežiadúce vniknutie a tak budeme
môcť včas zareagovať. Ariel sa postupne dočkal ďalších vylepšení,
vybavili sme ho dodatočnými modernými diskovými jednotkami. Zostavili
sme aj softvér, ktorý nás v budúcnosti ochráni od útokov, využívajúcich IP
podvod. Chceli sme tiež, aby nás počítače o každom takomto útoku
okamžite informovali. Pustili sme sa teda do práce na sieťovom softvéri,
ktorý sme modifikovali tak, aby sme absolútne vylúčili, že by niekto naše
prístroje obalamutil falošnou internetovskou adresou.
Nový bezpečnostný smerovací program sme nainštalovali tak, aby
prekontroloval adresu v hlavičke každého paketu, ktorý k nám prichádza z
Internetu. Ak by sa mu zdalo, že nejaká adresa prichádza zvnútra našej
siete, mal by povedať niečo ako „pozor, toto by nemalo byť", paket
odmietnuť a okamžite vyslať poplašný signál.
Snoril som trochu po okolí, našiel som hromadu náhradných súčiastok a
zostrojil som bezpečný router, ktorý oddelí vonkajší svet od mojej siete v
Supercomputer Centre. Na tento účel sme použili pracovnú stanicu Sun
SPARCstation, ktorá zaujala svoje miesto hneď vedľa Ariela v
počítačovom kumbále. Zadali sme jej tri fiktívne mená logicky
zodpovedajúce funkciám, ktoré bude plniť. V prípade, že by ste posielali
pakety smerom von, použili by ste „chaos". Keby ste posielali pakety
94
mojim počítačom, použili by ste označenie „chance". A samotný router
sme nazvali „Abyss" (priepasť).
Ťažisko našej obrany spočívalo v základnej technológii počítačovej
siete, ktorá sa nazýva filtrovanie paketov. O možnosti podrobne preskúmať
a zachytiť jednotlivé pakety na ich ceste káblom sa po prvý raz začalo
hovoriť začiatkom osemdesiatych rokov v súvislosti s potrebou sieťových
návrhárov vyvinúť diagnostický nástroj, ktorý by monitoroval a zladil
jednotlivé sieťové systémy. V poslednom čase sa však filtrovanie paketov
stávalo čoraz mocnejšou zbraňou, ktorá sa dala veľmi ľahko zneužiť. Ani
prvá lokálna sieť Ethernetu, ani prvé počítačové siete Internetu neboli
konštruované s úmyslom chrániť súkromie a bezpečnosť užívateľov. Išlo
predovšetkým o výskumné projekty, ktoré umožňovali počítačovým
vedcom a inžinierom zapájať počítače v rámci inštitúcií a medzi
jednotlivými mestami a štátmi. Od konca šesťdesiatych rokov, keď
počítačové siete plnili iba výskumnú funkciu, zaznamenal rozvoj v tejto
oblasti prudký rozmach a dnes sú tieto siete neodmysliteľnou súčasťou
našej spoločnosti. Ethernet vyšle každý paket po celej svojej sieti. Za
normálnych okolností počítače v sieti sledujú hlavičky nesúce jednotlivé
pakety a vezmú si len tie, ktoré sú adresované im. Problém s technológiou
Ethernetu sa začína vtedy, keď sa niekto nedovoleným spôsobom zmocní
niektorého z počítačov v sieti a prisvojí si všetky pakety bez ohľadu na to,
či sú príslušnému počítaču určené, alebo nie. Tieto dáta väčšinou nie sú
kódované a predstavujú obrovskú trhlinu v bezpečnosti siete, pretože
špehovanie sa vo všeobecnosti považuje len za pasívnu činnosť. Neexistuje
spôsob, ako sa ubezpečiť, či pakety určené vášmu počítaču neuchmatne a
nečíta niekto iný.
Počítačovými sieťami prúdi čoraz viac dát a „zlí chalani" začali
používať paketové filtre, takzvané „sliediče", nimi mohli kontrolovať celú
premávku počítačovej siete a vyberať z nej informácie, ktoré im neskôr
pomohli dostať sa k heslám, ako aj k ľubovoľným dátam prúdiacim medzi
dvoma počítačmi.
Hoci filtrovaním paketov možno preniknúť do súkromia ľudí, sieťoví
operátori predsa len môžu tým istým spôsobom zvýšiť bezpečnosť svojich
sietí pred tými, ktorí svojvoľne lezú do ich systémov a voči ktorým by boli
inak celkom bezmocní. Z mnohých projektov, na ktorých som za tie roky
pracoval, sa jeden týkal vývoja dokonalejších paketových filtrov, ktoré by
95
dokázali udržať krok aj so súčasnými, podstatne rýchlejšími počítačovými
sieťami. V dôsledku toho si ma vzali na mušku advokáti slobody
utajovania, pretože som vraj zdokonalil technológiu, ktorá v prípade, že sa
dostane do nepovolaných rúk, môže byť veľmi nebezpečná. Niektorí ľudia
boli dokonca toho názoru, že dávam do rúk tromfy Veľkému Bratovi.
Paketové filtrovanie je však samo osebe iba nástrojom a tak ako každá iná
technológia aj ono sa dá rôznym spôsobom zneužiť. Nástroje sú však len
nástroje. Možnosť prípadného zneužitia ma nemôže odradiť od práce na
nejakom nástroji, zvlášť keď zohráva takú významnú úlohu.
Po prvý raz som mal príležitosť použiť túto technológiu proti
skutočnému protivníkovi na Nete začiatkom roka 1991, keď mi
zatelefonoval bývalý spolužiak z Caltechu Castor Fu, s ktorým som kedysi
pracoval v Los Alamos a ktorý neskôr skončil fyziku na Stanfordskej
univerzite. V januári toho roku si Castor všimol, že Embezzle, jedna z
pracovných staníc katedry fyziky na Stanfordskej univerzite, sa správa
akosi nezvyčajne.
Keď sa pokúšal zistiť, čo sa stalo, prišiel na to, že niekto sa zmocnil
dlhodobo nevyužívaného konta, označeného ako Adrian, využíva ho ako
základňu a podniká útoky na rôzne vládne počítače. Neznámy útočník sa
do stanfordskej siete často napájal telefonicky a Internet využíval na svoje
lúpežné prepady. Nahnevaný Castor oznámil celú vec administrátorom,
ktorí mali na starosti bezpečnosť univerzitných počítačov. Tí mu povedali,
že o všetkom vedia, rozhodli sa však, že votrelca nechajú na pokoji,
pretože si myslia, že je lepšie mať aspoň aký-taký prehľad o tom, čo robí,
ako tápať v tme.
Ľahostajnosť univerzity pobúrila Castora ešte viac, rozhodol sa preto, že
to skúsi na vlastnú päsť, a obrátil sa na mňa, či by som mu nepomohol.
Jeho sieť sme vybavili monitorovacím softvérom a ja som zostavil ďalší
softvér, umožňujúci rekonštrukciu všetkých paketov, ktoré sme počas
nájazdov neznámeho útočníka odchytili, a to vo forme podobnej
videozáznamu. Keď sme potom spätne prehrali všetky dáta, videli sme
presne to, čo videl aj náš protivník v Internete, mohli sme dokonca
sledovať jeho ťukanie po klávesnici.
V tom čase mala Stanfordská univerzita veľké množstvo verejne
prístupných modemov určených na prístup do siete, takže na univerzitné
počítače sa mohol napojiť prakticky každý. Napokon sme zistili, že tým
96
votrelcom bol jeden mladý Holanďan, ktorý zrejme disponoval
neuveriteľným množstvom voľného času a trávil ho tak, že sedel za
počítačom a dobýjal sa do rôznych, väčšinou vojenských a vládnych
počítačov v Internete. Castor prišiel na to, že ide o Holanďana, pretože ten
ukradnuté konto označil novým heslom, pričom použil slovo probeeren, čo
v holandčine značí „skúsiť". Zistili sme aj to, že k útokom dochádzalo v
čase, ktorý zodpovedal pracovnému času programátorov v Európe.
Sledovali sme ho niekoľko mesiacov a presviedčali sami seba, že je
neškodný. Ak sa zmocnil iných kont v Internete, okamžite sme naňho
prevádzkovateľa konta upozornili.
Ukázalo sa, že nie srne jediní, čo pozorne sledujú všetko okolo
podozrivého konta Adrian. Približne v tom istom čase ako my
zaregistroval Bill Cheswick, výskumný pracovník počítačovej bezpečnosti
Bellových laboratórií, že niekto cez Embezzle v Stanforde snorí po ich
počítačovom systéme v Murray Hille v New Jersey. Namiesto toho, aby
Cheswick neznámeho vyzvedača vymkol a nevpustil do systému, rozhodol
sa, že sa s ním pohrá ako mačka s myšou. Tváril sa, že zapojil do siete
nový počítač, ktorý v skutočnosti vôbec neexistoval a ktorý spolu so
svojimi spolupracovníkmi v laboratóriách nazval „jail" (väzenie). Dal
dokopy špeciálny stykový počítač, ktorý bol mimo dosahu protipožiarnej
steny v laboratóriách spoločnosti Bell, a potom vytvoril akési softvérové
„ihrisko", na ktorom bolo možné sledovať každý votrelcov krok, ako aj
každé jeho ťuknutie do klávesnice.
Cheswickov tím nazval Holanďana, ktorého sme my volali Adrian,
Berferd, a to podľa konta, ktoré si vytvoril v Bellových laboratóriách. (Už
samotný názov konta bol tak trochu bláznivý: v jednej zo starších scénok
zábavného programu Dick Van Dyke Show Van Dykov skutočný brat Jerry
nazval Dicka „Berferd", pretože vraj „vyzeral ako Berferd". Rovnakou
logikou sa riadili aj výskumníci Bellových laboratórií, ktorí sa zhodli na
tom, že je to ideálne meno pre ich počítačového špióna.) Aj Cheswick
sledoval niekoľko mesiacov každý Berferdov krok, kŕmil ho vymyslenými
informáciami a pomáhal iným ľudom od počítačovej bezpečnosti, ktorí sa
tiež snažili vystopovať ho. Cheswick si neodpustil ani drobný žartík: do
vymysleného softvéru, ktorý sa tváril, že je súčasťou Bellovho
počítačového systému, vložil niekoľko príkazov „wait" (čakaj),
simulujúcich preťaženosť počítačového systému. Holandský počítačový
97
pirát musel zrejme dosť často nervózne klopkať prstami po stole, kým
čakal, až sa linky uvoľnia. Bolo celkom zrejmé, že sa nikdy nedovtípil, ako
naletel.
Z času na čas však urobil niečo, čo možno označiť za nanajvýš
deštruktívne. Jedného dňa Cheswick videl, ako Berferd vyťukal príkaz
„rm.rf/" — vari najničivejší príkaz unixovského slovníka. V prípade, že
takýto príkaz vydá root, počítač systematicky prejde všetkými adresármi a
zmazáva jeden súbor za druhým. Berferd chcel pravdepodobne zahladiť
svoje stopy a bolo mu celkom jedno, akú škodu pritom napácha. Vo vnútri
laboratórneho „väzenia" však takýto príkaz nijakú väčšiu škodu nenarobil.
No skutočnosť, že Berferd takýto príkaz vôbec použil, presvedčila
Cheswicka o tom, že ani zďaleka nejde len o nejakého počítačového
podvodníčka. Cheswick vo svojej štúdii, v ktorej potom o niekoľko
mesiacov podrobne priblížil votrelcove kroky, napísal: „Niektorí
počítačoví zlodeji sa obhajujú, že nerobia nič, čo by niekomu škodilo. Náš
zlodejík to u nás iba skúšal (chcel nám zmazať súbory a nepodarilo sa mu
to), no v iných systémoch zrejme uspel."
Adrian a jeho kumpáni boli s najväčšou pravdepodobnosťou členmi
temného počítačového undergroundu, kde sa všetci navzájom informujú o
skrytých nedostatkoch a slabinách počítačových systémov, do ktorých
prenikli. Paradoxom je, že vďaka ich lúpežným prepadom vyšlo najavo, v
akom úbohom stave je celý rad počítačov, ktoré by na svojich dverách mali
mať poriadne zámky. Na jednom počítači, ktorý patril NASA, sa Adrian
pokúšal prihlásiť ako „news", užívateľ, ktorý v mnohých unixovských
počítačoch zabezpečuje usenetovské transakcie medzi rôznymi počítačmi v
sieti. Počítač mu odpovedal, že NEWS nemá heslo, a požiadal ho, aby si
nejaké vytvoril!
Raz sme ho sledovali, ako úspešne využil skrytú chybu v sendmaili,
ktorá kedysi „preslávila" Roberta Tappana Morrisa. Sendmail je
štandardný internetovský program, doručujúci poštu. Roku 1988 zostavil
Morris červa, ktorý využil skryté nedostatky sendmailu a poškodil tak viac
ako šesťtisíc počítačov zapojených do Internetu. O tejto skrytej chybe sa
vtedy vedelo už tri roky a firma Sun distribuovala softvér, ktorá ju dokáže
zlikvidovať. Vysvitlo však, že niektorí systémoví správcovia sú asi leniví,
nechcelo sa im totiž strácať čas so zabezpečovaním svojich počítačov,
takže čoskoro na to tvrdo doplatili.
98
 Inokedy sme Adriana pristihli, ako preniká do počítačov Pacifickej
námornej flotily v Pentagóne a hrabe sa im v v pošte. Použil vyhľadávací
príkaz a pátral po všetkých zmienkách o slove „Golf". Pochopili sme, že
mu zrejme ide o slovíčko „Gulf", pretože v tom čase armáda USA
presúvala svoje vojenské jednotky do oblasti Perzského zálivu. Raz
neskoro v noci Castor sledoval, ako Adrian snorí po Internete, keď odrazu
ktosi nakukol do jeho kancelárie a oznámil mu: „Vypukla vojna!"
Castor naňho chvíľu neveriaco hľadel a napokon povedal: „Veru,
vyzerá to tu ako na bojisku."
Chalana vo dverách to zmiatlo. Po chvíli sa spamätal. „Ale, naozaj sa
začala vojna. Spojenci práve bombardujú Bagdad."
Hoci Adrian čítaval celkom beztrestne dokonca i vojenskú odtajnenú
poštu, byrokrati rôznych vládnych agentúr nie a nie sa rozhýbať. Čím
dlhšie sme Adriana alias Berferda s Castorom pozorovali, tým jasnejšie
nám bolo, že vôbec nie je až taký zručný unixovský hacker, ako sa
pôvodne zdalo, že je len veľmi vytrvalý. Jedného dňa naťukal „mail-a,"
„mail-b," „mail-c," až po „mail-z" a potom celé ešte raz ibaže s veľkými
písmenami a vytrvale sa usiloval nájsť nejakú systémovú nedokonalosť, no
to sa mu nikdy nepodarilo. Mnohé z toho, čo robil, spadalo do kategórie
„hlupák odkukal, hlupák skúsil". Keďže nám bolo jasné, že veľa toho nevie
a že väčšinu z toho, čo robí, od niekoho odpozeral, rozhodol som sa pre
malý experiment. Nejaký čas sme trávili tým, že sme Adriana
„oboznamovali" s novými systémovými nedostatkami, chceli sme ho
vtiahnuť dnu, preto sme náročky oslabili bezpečnosť tej časti počítača, kde
to práve skúšal. Potom sme vchod, ktorým sa dostal dnu, rýchlo prekryli.
Adrián netušil, o čo ide, a opakovane skúšal tento trik po celej sietí: hoci
nikdy neuspel, dával nám takto zreteľný signál, že je práve v akcii.
Raz som nechal na Embezzle v Stanforde bežať spojenie cez telnet.
Predtým som sa natelnetoval na počítač v Národnom laboratóriu v Los
Alamos a vzápätí som sa odlogoval. Ukázal som tak Adrianovi chodníček,
vedúci na miesto, kam by sa sám nikdy nedostal. Los Alamos, ktoré sme o
celej záležitosti upovedomili, sa tiež začalo zaujímať o Adriana, no na to,
aby mohli niečo podniknúť, potrebovali konkrétny dôkaz.

Usenet — sieť unixovských počítačov, ktorá umožňuje používať email a news. Je do

značnej miery súčasťou Internetu.

99
Na druhý deň Adrian vydal príkaz ps, ktorý mu umožnil zistiť, aké
programy spojenie do Los Alamos. A zabral naň. Potom sa pokúšal dostať
do počítačov práve bežia na stanfordskom počítači a natrafil na lanl.gov.
— prerušené telnetové laboratórií pre vývin zbraní. Spojil som sa s
bezpečnostnými technikmi losalamoských laboratórií a oznámil som im, že
Adrian sa práve snaží preniknúť do ich počítačovej siete. Adrian, ktorý
vôbec nič netušil, sa stal oficiálnym nepriateľom dokonca samotného
Ministerstva energetiký.
Ukázalo sa však, že vystopovať ho po telefónnej linke je nemožné,
pretože v tom čase neexistovali v Holandsku zákony, ktoré by postihovali
počítačovú kriminalitu, a holandská telefónna spoločnosť nebola ochotná
spolupracovať s americkými úradmi. V apríli sa však s americkými
bezpečnostnými expertmi spojil istý Wietse Venema, odborník na
počítačovú bezpečnosť z Holandska, a oznámil im, že vystopoval skupinku
holandských programátorov, ktorí sa dobýjali do počítačových systémov v
USA.
Identifikoval aj samotného Berferda, poznal jeho meno, adresu,
telefónne číslo, dokonca aj číslo jeho bankového účtu. Približne v tom
istom čase mi zavolal John Markoff, reportér z New York Times. Osobne
sme sa vtedy ešte nepoznali, Markoff sa však od niekoho dozvedel, že som
holandského počítačového piráta sledoval. Všetko som mu podrobne opísal
a 21. apríla 1991 sa Markoffov článok objavil na titulnej stránke New York
Timesov.

Holandskí počítačoví podvodníci beztrestne

prenikajú do amerických systémov

JOHN MARKOFF, špeciálne pre New York Times

Skupinka holandských počítačových pirátov, na

ktorých sa nevzťahuje americký právny systém, sa
takmer šesť mesiacov verejne zahrávala s americkými
ozbrojenými zložkami, úradmi pre vesmírne záležitosti
ako aj policajnými agentúrami. Nedávno istá holandská
televízna stanica nafilmovala ich pokus preniknúť do
počítača amerických ozbrojených síl.
Počítačoví podvodníci, ktorí pre svoje ciele
100
 využívali miestne telefónne linky a prakticky zadarmo
sa napájali na americké počítačové siete, nespôsobili
podľa federálnych vyšetrovateľov žiadne vážnejšie
škody. Nepodarilo sa im síce preniknúť do prísne
zabezpečených vládnych počítačov, medzinárodnou
počítačovou sieťou Internetu sa však dostali do
obrovského množstva počítačov, medziiným do
počítačov v Kennedyho vesmírnom centre, do
počítačov Pacifickej námornej flotily v Pentagóne,
Národného laboratória Lawrenca Livermora a
Stanfordskej univerzity.
Aj keď informácie v týchto systémoch nie sú
utajené, v počítačoch je uchovávané veľké množstvo
materiálov: väčšinou ide o bežné záznamy,
nepublikované správy a dáta, týkajúce sa rozličných
experimentov. Federálne úrady tvrdia, že v systémoch,
do ktorých holandskí počítačoví votrelci nelegálne
prenikli, boli niektoré informácie dokonca sfalšované.
Americké vládne úrady oznámili, že holandských
počítačových pirátov sledujú, nemôžu ich však trestne
stíhať, pretože v Holandsku neexistujú právne normy,
ktoré by takéto prečiny postihovali. Holandské vládne
úrady na telefonické žiadosti Spojených štátov, aby sa
po dotyčnej skupine programátorov vyhlásilo pátranie,
nereagovali.

Markoff súhlasil, že moje meno v článku neuvedie, no z textu bolo aj

tak zrejmé, že ide o mňa.

Holandskú skupinu minulý rok objavil mimoriadne

nadaný počítačový vedec z Národného laboratória,
pracujúci na výskumoch pre americké vládne inštitúcie.
Vystopoval ju pomocou špičkových bezpečnostných
počítačových techník. O jej záškodníckej činnosti
upovedomil federálne úrady.
Sledoval počítačových pirátov na ich potulkách
101
 počítačovými sieťami armády USA, NASA,
niekoľkých amerických univerzít, ako aj desiatkami
iných počítačov a dokázal zaznamenať každý ich úder
na klávesnicu. Tieto informácie potom reprodukoval a
získal presný obraz obrazovky počítača, za ktorým
sedeli neznámi podvodníci v Holandsku.

Tento novinový článok, ako aj debaty, ktoré sa vzápätí okolo neho

rozpútali, vzbudil záujem o moju prácu a niekoľko inštitúcií ma pozvalo,
aby som pre ne urobil prednášky s ukážkami, ako Adrian postupoval. Na
tieto účely som si prichystal videokazetu, na ktorú som nahral niektoré z
Adriánových lúpežných nájazdov, aby aj ľudia bez hlbších znalostí
počítačov mali jasnú predstavu o tom, ako vyzerá práca systémového
crackera, a aby tiež mali dojem, že sa cez crackerovo plece pozerajú
priamo na obrazovku jeho počítača. Mohli teda vidieť a počuť vrátane
melódie, ktorú vyhrával jeho terminál, presne to, čo v reálnom čase videl a
počul on. Pôvodne som chcel použiť aj pásky s doplnkovými zvukovými
záznamami, jednu s mojimi posmešnými poznámkami, komentujúcimi
Adrianove techniky, a druhú, na ktorej by bol nahratý smiech. Na to mi
však chýbal raz čas, inokedy peniaze.
Incident s Adriánom mi okrem iného dal aj užitočnú občiansku lekciu:
pochopil som, ako v Amerike funguje štátna a miestna verejná správa. Na
jeseň 1991 si ma do Washingtonu predvolali zo Všeobecného úradu
účtovnej evidencie (GAO), ktorý dostal od Kongresu príkaz tieto nelegálne
útoky na počítačové siete prešetriť. Tesne predtým, ako som mal vystúpiť,
sa o mojej prednáške dozvedeli na Ministerstve spravodlivosti. Okamžite
sa spojili s GAO so žiadosťou, aby som nijakú kazetu nepremietal, pretože
ide vraj o súčasť ich dôkazového materiálu proti holandskej vláde. Sedel
som teda v konferenčnej miestosti, ktorá nemala okná, a čakal, kým sa
traja právnici z Ministerstva spravodlivosti taxíkom hnali krížom cez
mesto a potom sa dohadovali s právnikmi z GAO, očividne znepokojení
faktom, že hodlám strápniť ich byrokratický aparát. Pripadalo mi komické,
ako sa byrokratickí panáci usilujú ututlať to, čo zanedbali. So svojou
správou som mohol potom vystúpiť až o niekoľko mesiacov neskôr — za
prítomnosti úradníkov z Ministerstva spravodlivosti a FBI.
Rozruch okolo prípadu s Adrianom ma dotisol k tomu, že som sa naplno
102
pohrúžil do výskumu počítačovej bezpečnosti, a prinútil ma hľadať nové,
účinnejšie nástroje. Jedným z nástrojov, ktoré som si pre svoju prácu
prispôsobil, bol aj rafinovaný softvér paketový filter Berkeley (BPF). V
roku 1990 ho zostavili Van Jacobson a Steven McCanne z Laboratórií
Lawrenca Berkeleyho, pričom pôvodne bol určený na monitorovanie
činnosti počítačovej siete a hľadanie skrytých chýb. Jeho nedostatkom
bolo, že bol vyvinutý pre vtedajšiu generáciu počítačových sietí. Väčšina
obchodných a výskumných centier síce aj dnes používa Ethernet, no v
súčasnosti je to predsa len už trochu zastaraný štandard. V roku 1994 som
usúdil, že je nevyhnutné vytvoriť softvér, aký by bolo možné aplikovať aj
na oveľa modernejšie počítačové siete, ktoré využívajú káble s optickými
vláknami a sú minimálne 10-krát také rýchle ako Ethernet. Veľké
komerčné onlinové služby sú dnes vybavené počítačovými sieťami z
optických vlákien, ktoré denne spracovávajú miliardy bajtov dát,
prúdiacich medzi ich počítačmi. Moja modifikovaná verzia BPF bola
schopná prezrieť viac ako stotisíc paketov za sekundu, aj keď bola
naištalovaná do pracovnej stanice Sun, starej niekoľko rokov. Na rozdiel
od pôvodného berkeleyského paketového filtra bolo možné moju verziu
vložiť do operačného systému počítača, kde medzi dátami, ktoré sem
prúdili z Internetu, dokázala vyhľadávať špecifikované informácie. Keď sa
objavil paket, vyslaný z určitej adresy, alebo hocijaká iná žiadaná
informácia, BPF ju schmatol a uložil do súboru na neskoršie preskúmanie.
Dokonalejšiu verziu BPF som vyvinul v očakávaní, že budem robiť na
výskumnom projekte, dotovanom Národnou bezpečnostnou agentúrou.
Agentúra mi roku 1991 poskytla dotáciu na výskumy, ktoré som robil ešte
v Losalamoských národných laboratóriách, a prisľúbila mi, že bude moju
prácu podporovať i naďalej a v podstatne väčšom rozsahu, no nikdy sa tak
nestalo. Vyvinul som teda nový nástroj, začiatkom roka 1994 však úradníci
z agentúry zahrali celú záležitosť s finančnou podporou do stratená.
Medzi odborníkmi na počítačovú bezpečnosť a bojovníkmi za
občiansku slobodu jednotlivca sa možno stretnúť s kontroverznými
názormi na spoluprácu s NSA, väčšina týchto ľudí považuje totiž Národnú
bezpečnostnú agentúru za akýsi palác temných síl, vybavený špičkovou
technológiou.
Najlepší americkí počítačoví hackeri sú väčšinou indeterministi, či už z
vlastného presvedčenia alebo ovplyvnení svojimi priateľmi, a neobyčajne
103
citlivo reagujú na každú, aj tú najnevinnejšiu poznámku, ktorá súvisí s
porušovaním občianskych slobôd jednotlivca. Na činnosť Národnej
bezpečnostnej agentúry, ktorá má dvojité poslania — zaoberá sa
elektronickou špionážou po celom svete a zároveň chráni počítačové dáta
amerických vládnych inštitúcií — hľadia s krajnou nedôverou. Nedôveru
pociťujú aj voči každému, kto s NSA spolupracuje. Urobil som niečo
nekalé, keď som od NSA prijal finančnú podporu pre svoj výskum? Celé
mi to tak trochu pripomína situáciu z filmu Dr. Strangelove, kde je generál
Jack D. Ripper posadnutý myšlienkou, že jeho telesné tekutiny sú
kontaminované. Tvrdenie, že ak spolupracujete s nejakou inštitúciou,
automaticky prijímate jej filozofiu a štýl práce, považujem za absurdné.
Mám na to celkom iný názor. Predovšetkým neverím na utajovanie
výskumov, preto nič také nerobím. Na zdokonaľovaní paketového
filtrovania som pracoval preto, lebo išlo o projekt, ktorého výsledky mali
pomôcť širokej verejnosti. Tieto nástroje mali slúžiť proti vagabundom,
ktorí sa podobnými nástrojmi dobýjali ľuďom do súkromia a ohrozovali
bezpečnosť počítačov v Internete. Mali slúžiť všetkým.
A navyše si myslím, že NSA ako inštitúcia nie je ani taká zlá ako skôr
nepružná. Mnohí ľudia z nej majú strach a neuvedomujú si, že je to
byrokratická inštitúcia ako každá iná, so všetkými kladmi a zápormi.
Zamestnanci NSA pracujú v utajení a preto tu nemožno aplikovať princíp
vzájomnej kontroly (tzv. check and balances), zakotvený v americkej
ústave. To však neznamená, že by jej počítačová technológia bola
dokonalejšia ako tá, s ktorou sa bežne stretávam; táto agentúra je len
trochu ťažkopádna a drží sa bokom od ostatného počítačového sveta.
V každom prípade som však pevne presvedčený, že ak má byť Internet
naozaj bezpečný a ak nechceme stratiť kontrolu nad počítačovými pirátmi,
ktorí si v tejto sieti robia, čo sa im zachce, sú pre ňu nástroje ako BPF
naozaj životne dôležité. Ak si niektorí ľudia od počítačov myslia, že
paketové filtrovanie ohrozuje slobodu jednotlivca, nemali by sa trápiť tým,
kto je a kto nie je oprávnený monitorovať počítačové siete, ale urobili by
lepšie, keby sa pokúsili presadiť, aby sa enkrypčný softvér stal pre
počítačových užívateľov bežne prístupnou záležitosťou. Ak sú raz
informácie zakódované, sú nečitateľné a je celkom jedno, komu sa cestou
dostanú do rúk. Kryptografia je len ďalším potvrdením môjho názoru, že
nástroj je iba nástroj. V minulosti bolo utajovanie informácií výlučne
104
záležitosťou kráľov, generálov a špiónov. Situácia sa radikálne zmenila
pred dvadsiatimi rokmi, keď sa na trh dostal cenovo prístupný osobný
počítač a výskumní pracovníci zo Stanfordu, MIT a UCLA vyvinuli
utajovací softvér, ktorý si mohol dovoliť prakticky každý. NSA sa musela
svojho výlučného postavenia zriecť, do popredia sa dostal jednotlivec a
problém ochrany jeho občianskych slobôd.

30. decembra popoludní, keď sme sa v San Diegu práve chystali opäť
nabehnúť na režim on-line, sa náš votrelec ozval telefonicky druhý raz.
Zašiel som do svojej kancelárie, prehrať si odkazy a odrazu som začul hlas
svojho protivníka. Záznamový systém mi oznámil, že správu prijal o 14,35
hod., teda iba niekoľko minút pred tým, ako som tam prišiel. Najskôr sa
ozval akýsi kvílivý zvuk, pripomínajúci tak trochu mraučiacu mačku —
alebo že by skôr kikiríkajúceho kohúta? — ktorý prešiel do čudného
kňučania.
„S tvojou bezpečnostnou technikou si raz dva poradím," ozval sa hlas,
ktorý akoby patril inému človeku než tomu, čo volal pred pár dňami. „Tá
tvoja technika je nanič." Prehral som si tú správu niekoľkokrát, ale veľmi
múdry som z toho nebol.
Náš kamarát pravdepodobne prišiel na to, že sme sa odpojili zo siete, a
rozhodol sa, že nás trochu podpichne. Prehral som tú správu Andrewovi a
poznamenal som: „Títo chlapci si ale trúfajú. Prečo sa nám nepostavia
zoči-voči?" Niekto — či už bol sám, alebo spojený s niekým — sa
rozhodol, že nám nedá pokoj. Nechápal som však prečo. Pripadalo mi to
dosť detinské. Na druhej strane mi aj trochu odľahlo, pretože dotyčný bol
očividne presvedčený, že za sebou nezanechal nijakú stopu, a ja som si
uvedomil, že na svoje prehnané sebavedomie môže čoskoro škaredo
doplatiť.
Na Silvestra sme s Andrewom pracovali na bezpečnostnom routeri v
Supercentre. Neskoro večer sme si urobili krátku pauzu a odviezli sme sa k
Andrewovi domov, kde jeho žena Susan spolu s niekoľkými priateľmi
poriadala silvestrovský večierok. Pozerala sa televízia, pilo sa šampanské,
keď odbila polnoc, pripili sme si a krátko nato sme sa opäť vrátili do práce.
Kódoval som osto-šesť a keď som sa o tretej nadránom pobral domov, mal
som smerovací filter zhruba hotový.
105
 Robil som si však čím ďalej väčšie starosti o Juliu. Vždy, keď som s
ňou telefonoval, mal som pocit, že je na tom čoraz horšie. Už niekolko dní
nevyšla z Toad Hallu, a hoci neprestajne opakovala, že príde za mnou do
San Diega, ustavične to odkladala, lebo John s tým zrejme nesúhlasil. Na
druhý deň som sa teda rozhodol, že poletím ja za ňou.
Okolo ôsmej ráno ma Andrew odviezol na letisko. Napísal som mu
zoznam vecí, ktoré treba urobiť a dokončiť. Povedal mi, že večer pôjde do
Centra a dá sa do práce. Nakoniec to však dopadlo tak, že po piatich
dňoch, počas ktorých sme spali v priemere po štyri hodiny, ho skolila
únava, takže keď prišiel domov, ľahol si do postele a prespal aj celý
nasledujúci deň.
Na letisku v San José som si prenajal auto a cestou do San Francisca
som sa zastavil u Marka Lottora, aby som si zobral lyžiarsky výstroj, ktorý
som si u neho nechal dvadsiateho ráno. Rozhodol som sa, že vytiahnem
Júliu niekam von, buď na celodenný výlet, alebo do hôr lyžovať. Bol som
presvedčený, že keď odíde načas z Toad Hallu, príde na iné myšlienky a
bude mať od mnohých vecí odstup. S Juliou sme si boli veľmi blízki a ja
som jej kedysi sľúbil, že vždy, keď nebude vedieť ako ďalej, alebo keď sa
bude cítiť na dne, prídem po ňu a odídeme spolu na nejaký čas niekam
preč, von z mesta. A Julia mi na revanš sľúbila to isté.
Do San Franciska som prišiel niečo po jedenástej. S Juliou sme sa stretli
na dohovorenom mieste — v byte Dana Farmera v Haight-Ashbury. S
Danom som sa poznal dlhé roky a spájalo nás to, že ani jeden z nás
neveľmi zapadal do sveta počítačových odborníkov, v ktorom panovali na
počítačovú bezpečnosť dávno prekonané názory. Dan mal ako
bezpečnostný expert trochu pošramotenú povesť. Medzinárodne sa
preslávil v roku 1995, keď pracoval ako špecialista na bezpečnostné
počítačové systémy pre firmu Silicon Graphics v Kalifornii, ktorá vyrába
pracovné stanice. Spolu s holandským odborníkom na počítačovú
bezpečnosť zostavil bezpečnostný testovací program SATAN (Security
Administrator Tool for Analyzing Networks), ktorý mal automaticky
vyhľadávať nedostatky počítačového systému, o ktorých sa všeobecne
vedelo, a umožniť tak systémovým administrátorom, aby rýchlejšie našli a
odstránili chybu v počítačovej sieti. Dan dúfal, že odborníci na počítačovú
bezpečnosť sa preberú z letargie, preto sa rozhodol, že svoj program
zverejní na Internete, aby sa k nemu dostal každý. To však znamenalo, že
106
dá počítačovým crackerom presný návod, ako takéto skryté systémové
nedostatky nájsť, a že tak ohrozí všetkých administrátorov, ktorí si nedali
tú námahu, aby svoje počítačové systémy poriadne zabezpečili.
Uvoľnenie konečnej verzie programu do Internetu, ktorú Dan plánoval
na apríl 1995, by vyvolalo obrovskú debatu. Otázka, či všetky informácie o
počítačovej bezpečnosti držať v tajnosti, alebo ich dať volne k dispozícii
verejnosti, vždy bola a je diskutovanou témou v kruhoch počítačových
odborníkov. Dan určite tušil, čo svojím programom spôsobí, zrejme aj
preto mu dal také démonické meno: SATAN.
Dan, ktorý kedysi slúžil v námorníctve, svojím štýlom provokoval
uhladené manažérske typy v Silicon Valley. Bol útly, ryšavé kučeravé
vlasy mu siahali až po plecia, chodil stále v jednom čiernom tričku a
oblečený do kože, ovešaný množstvom kovových predmetov, ktorými mal
poprepichované rôzne časti tela. Ani trochu nezodpovedal obrazu
počítačového maníka. Začiatkom roka 1995, krátko pred zverejnením
konečnej verzie SATA-Na, pristúpila spoločnosť Silicon Graphics k
zbabelému a dosť krátkozrakému kroku a dala Danovi výpoveď. O
niekoľko týždňov však Dan dostal ponuku od konkurenčnej firmy Sun, čo
vyvolalo veľký rozruch a Silicon Graphics utrpela dvojnásobnú stratu:
prišla o Dana i o dobrú povesť.
Rozprávali sme sa s Juliou dlho do noci. Nešťastne sa mi zverila, že jej
vzťah s Johnom je plný hnevu a bolesti a že za posledný týždeň sa všetko
ešte skomplikovalo. Julia sama priznala, že to naozaj nemá cenu, a ja som
nadobudol dojem, že v jej neochote ukončiť takýto vzťah je čosi
sebazničujúce.
Dohodli sme sa, že na druhý deň si urobíme výlet do Marin Headlands,
ráno však zatelefonoval John a Julia po rozhovore s ním upadla do ešte
tiesnivejšej nálady. Obaja sme zašli na Haight Street do obchodíka s
mexickými plnenými plackami. Bol som presvedčený, že kúpime dačo na
jedlo a vyrazíme. Julia však trvala na tom, že kúpi niečo aj pre Johna.
Odviezli sme sa teda k Toad Hallu, Julia vystúpila, ja som zostal v aute a
jedol svoju porciu burritos. Čakal som hodnú chvíľu, keď sa odrazu
objavila Julia a vedľa nej John.
Chcel som Juliu na nejaký čas vytrhnúť z prostredia, v ktorom sa cíti
ako v pasci, a toto ma celkom zmiatlo. Všetko nasvedčovalo tomu, že
všetci traja strávime spoločné popoludnie, čo mi pripadalo dosť absurdné.
107
Nedokázal som pochopiť, prečo sa Julia takto správa. Šoféroval som, Julia
sedela vedľa mňa a John vzadu. Celou cestou tí dvaja na seba štekali, až
som to nevydržal a prerušil ich: „Buďte už vy dvaja láskavo ticho."
Nezasvätenému by zrejme táto situácia pripadala nanajvýš čudná. Čo sa
však mňa týka, nikdy som na Juliu nežiarlil. To isté o sebe vytrvalo tvrdil
aj John, no jeho čoraz odmeranejšie správanie voči mne to skôr vyvracalo.
Ba naopak; mal som pocit, že jeho vzťah k Julii je doslova vlastnícky.
Dávno som pochopil, že nech robím čo robím, to, ako dopadne ich
vzájomné spolužitie neovplyvním. Chcel som, aby Julia o svojom živote
rozhodovala sama. Necítil som sa ohrozený, bol som totiž presvedčený, že
tu nejde o mňa, ale o ňu.
Prišli sme do Marin Headlands, zaparkovali sme a kráčali chodníkom
cez Tennessee Valley Trail smerom k pláži. S Juliou som tu bol už veľa
ráz. Teraz som stál pri mori, pozoroval som vlny trieštiace sa o pobrežie a
načúval hučiacemu príboju. Julia s Johnom sa prechádzali po pláži. Bola
hmla, fúkal studený vietor a to všetko len podčiarkovalo našu skľučujúcu
náladu. Večer som sa vrátil k Danovi, sám.
Počas nasledujúcich niekoľko dní sme však s Juliou predsa len strávili
veľa spoločných chvíľ. Jedného dňa sme si urobili výlet ku Cliff Housu, na
miesto, ktoré sa volá Land's End. Je to čarovný kus divočiny, obmývaný
oceánom, s obrovskými skaliskami, nošáčmi, tuleňmi a majestátnymi
cyprusovníkmi. Bolo nám spolu fajn a Julia bola už trochu veselšia. Aj tak
som však na nej videl, že má strach, aby si nepohnevala Johna. Vedel som,
že aj keby som akokoľvek chcel, viac pre ňu urobiť nemôžem. Chcel som
ísť do hôr a už predtým som sa dohodol s Emily Sklarovou, že na druhý
deň pôjdeme spolu lyžovať.
Večer som zašiel do Menlo Parku za Markom Lottorom. Stretli sme sa
na sanfranciskom letisku. Vrátil som auto do požičovne a hľadali sme
miesto, kde by sme sa najedli. Chceli sme dačo ľahké a nie príliš mastné.
Túto zimu som si naplánoval, že sa zúčastním niekoľkých lyžiarskych
bežeckých pretekov, preto som sa usiloval rozumne sa stravovať aj vtedy,
keď som na cestách. Po desiatej večer sme toho už veľa na výber nemali a
skončili sme v Redwood City v rýchloobčerstvení Jack-in-the-Box. Chcel
som si dať sendvič s rybou, no nemali, tak som sa napokon uspokojil s
hranolkami — bohvieaké zdravé jedlo to síce nie je, ale stále lepšie ako
nič. Potom sme šli k Markovi. Bol som síce dosť ukonaný, no sľúbil som,
108
že mu pomôžem zostaviť bezpečnostný router, ktorý by chránil jeho
počítače pred podobnými útokmi, aké sa pritrafili mne. Robili sme na tom
takmer do rána.
Na druhý deň, vo štvrtok 5. januára, som sa okolo jedenástej náhle
strhol zo spánku. Pozrel som sa na pager a našiel som tam niekoľko
odkazov od Emily, ktorá bývala v Palo Alto. Nemohla ma zohnať a bola už
celkom bezradná, lebo cez víkend musela byť v Truckee, kde sa jej začínal
lyžiarsky bežecký kurz, a stále nevedela, či ma má čakať.
O desať minút prifrčala aj s dodávkou, plnou dreva na kúrenie. Naložili
sme moje lyže a vyrazili. Zmocnil sa ma príjemný pocit slobody, náhle
som zabudol na svoje obavy o Júliu i na počítačového votrelca. S Emily
sme boli dobrí priatelia, mohol som sa s ňou rozprávať naozaj o všetkom,
oboch rodičov mala psychoterapeutov, takže čo sa problémov
medziľudských vzťahov týka, v tom mala potrebný nadhľad. Odporučila
mi, aby som sa nejaký čas držal od celej veci v ústraní — jej rada sa mi
zdala celkom rozumná a v mojom prípade aj pomerne ľahko
realizovateľná.
Až po Sacramento stále pršalo a pri Auburne, ktoré už leží na úpätí hôr,
sa dážď zmenil na snehovú víchricu. Cestné hliadky kontrolovali snehové
reťaze. Husté sneženie našťastie postupne slablo. V Auburne sme sa
zastavili v Ikeda's, útulnom motoreste, ktorý je akousi kombináciou
rýchloobčerstvovacej reštaurácie a obchodu s naturálnymi potravinami.
Majú tam hamburgery, ktoré nejedávam, ale aj veľmi dobré mliečne
koktaily, hranolky, čerstvé i sušené oriešky a ovocie, ktoré mám naopak
veľmi rád. Prišli sme do Truckee, kúpil som si pizzu na večeru, no keď
sme o pätnásť minút neskôr dorazili do chaty, bola celkom ľadová. Vonku
sa už zotmelo, tak sme vybalili z auta len to najpotrebnejšie; lyžiarsky
výstroj, počítač a všetky veci k nemu. V chate bola hrozná zima, zakúril
som, zohnal pizzu a pustil sa do nej. Emily, ktorá je alergická na mliečne
výrobky, si robila večeru osve.
V piatok sme toho veľa nenalyžovali, lebo stále husto snežilo, no v
sobotu sa vyjasnilo a my sme bežkovali celý deň, tešiac sa z čerstvo
napadnutého snehu. Po dvoch týždňoch, keď som nemal čas ani na spánok,
ani na šport, to bola výborná zaberačka a príjemný relax.
Odkazy na záznamníku v kancelárii v San Diegu som si prehrať
nemohol, pretože telefonické spojenie tu akosi haprovalo. Keď som sa
109
konečne dovolal, našiel som odkaz od Becky Baceovej, počítačovej
výskumníčky z NSA, inštitúcie, ktorá ma tak dlho ťahala za nos, až celkom
stratila moju dôveru. Becky, moja hlavná spojka s Oddelením pre ochranu
informácií, však robila všetko pre to, aby sa plánovaný projekt uskutočnil.
Už celé mesiace sa ma usilovala presvedčiť, aby som sa zúčastnil na
výročnej konferencii o počítačovej bezpečnosti, ktorej hlavným sponzorom
je NSA spolu s Vojenským centrom leteckej informatiky a ktorá sa tohto
roku koná pod názvom Konferencia o problémoch zneužívania počítačovej
siete a anomálnej detekcii. Už niekoľkokrát som jej pozvanie odmietol s
tým, že prednášať sa mi nechce a akémukoľvek kontaktu s NSA sa radšej
vyhnem. Becky sa však nevzdávala a vytrvalo ma prehovárala, aby som
určite prišiel, tento rok sa vraj akcia uskutoční v kúpeľnom mestečku
Sonoma, a nie na Kalifornskej univerzite ako po minulé dva roky.
Akademické a teoretické diskusie o počítačovej bezpečnosti ma
zvyčajne nudia, teraz som si však pod vplyvom nedávnych udalostí
uvedomil, že sa mi naskytla príležitosť prehovoriť o niečom vskutku
zaujímavom, čo môžem doložiť aj presnými dátami. Jednou z oblastí
odhaľovania počítačových zločinov, ktorá je v súčasnosti v naozaj úbohom
stave, je metodológia. Ľudstvo už stáročia objasňuje zločiny rôzneho druhu
a na ich odhalenie využíva prepracované vyšetrovacie metódy.
Metodológia odhaľovania zločinov v digitálnom svete je zatiaľ iba v
plienkach.
Zavolal som teda Becky a oznámil jej, že na tú konferenciu prídem.
„Fajn. Uvidíš, že ti dobre padne horúci kúpeľ," potešila sa. „Veď nemusíš
prednášať, stačí, keď si podebatuješ s ľuďmi, čo tam budú." Povedal som
jej, že nemám v úmysle flákať sa niekde za cudzie peniaze, že som si to
napokon predsa len rozmyslel a chcel by som vystúpiť so svojím
príspevkom. Becky sa veľmi potešila a na záver ma ubezpečila, že ešte
stále sa nevzdala myšlienky dať dokopy tím odborníkov na počítačovú
bezpečnosť a že celá vec je na najlepšej ceste. „Len smelo do toho, tebe sa
to možno podarí," vyhlásil som.
Becky povedala, že mi preplatia cestovné a za svoj príspevok dostanem
honorár. Nepovedal som jej, o čom chcem hovoriť, iba som jej oznámil, že
sa môže tešiť na „prekvapenie".
V ten deň som si na univerzitnom odkazovači našiel ešte jeden odkaz.
Začínal sa tajomnou melódiou, mal som pocit, akoby to bola hudba z
110
dajakého napínavého thrilleru, no nie a nie si spomenúť z ktorého. Celé to
trvalo asi tridsať sekúnd a potom akoby uťal. Bola to hudba, pri ktorej
máte nutkanie kradmo sa obzrieť za seba, či vás niekto nesleduje. Vari
naozaj? Že by neznámy votrelec vytrvalo vyčkával na chvíľu, keď poľavím
vo svojej ostražitosti? Nevedel som, čo si o tom myslieť, no mal som pocit,
že môj protivník mi takto dáva najavo, že sa nevzdal. Ak je naozaj taký
vytrvalý, bude si musieť vymyslieť rafinovanejší spôsob ako preniknúť do
môjho systému.
S Juliou som pravidelne telefonoval a z týchto rozhovorov som vycítil,
že by zase potrebovala trochu vypadnúť z prostredia, ktoré na ňu pôsobí
tak deprimujúco. Opýtal som sa jej teda, či nechce ísť na tú výročnú
konferenciu so mnou. Kúpele sú tým správnym miestom, kde sa môže
človek naozaj uvolniť. Konferencia sa začala v čase, keď v Kalifornii
vrcholili najväčšie záplavy za posledných sto rokov, ktoré spôsobili
mimoriadne škody práve v sonomskej oblasti. Do hotela Sonoma Mission
Inn sme prišli desiateho januára večer, akurát sa začínala večerná recepcia.
Prechádzali sme okolo stolov plných jedla a zhovárali sa s ľuďmi, ktorých
som dlhší čas nevidel. Okrem odborníkov na počítačovú bezpečnosť tu boli
aj ľudia z vojenských kruhov a z vládnych informačných inštitúcií. Keď
prídem do styku s chlapíkmi od špionáže, vždy sa ma zmocní čudný pocit,
človek si totiž u nich nikdy nemôže byť istý, či sú to naozaj tí, za ktorých
sa vydávajú. V normálnom svete obvykle existujú nástroje na to, ako zistiť,
čo daná osoba robí. V utajenom, tajomnom svete spravodajských služieb
však takáto možnosť neprichádza do úvahy, takže pomerne ľahko sa stáva,
že niektorí ľudia, ktorí v tomto svete pracujú, sú čímsi celkom iným ako v
skutočnosti.
Predstavil som Júliu Blainovi Burnhamovi, ktorý riadi v NSA
Oddelenie ochrany informácií. Potriasol Julii ruku a veľavýznamne
zašepkal „veľa som o vás počul", ako keby sa od niekoho, čo pracuje v
tajných službách očakávalo, že má podrobné záznamy o každom, kto sa
zúčastňuje na večernej recepcii. Julia okamžite zbystrila pozornosť a
zmocnila sa jej podozrievavosť. Rýchlo sme sa rozlúčili a pohli ďalej.
Svet počítačovej bezpečnosti je vskutku malý a ľudia v ňom sa
navzájom dobre poznajú. Všimol som si, že je tu mnoho významných
osobností. Nemôžem o sebe povedať, že by som do tohto sveta priamo
patril, z času na čas sa tu však rád ukážem, urobím vietor a zasa zmiznem.
111
Konferencie ako táto iba podčiarkujú žalostný stav počítačovej
bezpečnosti. Účastníci takýchto akcií väčšinou strkajú hlavu do piesku a
odmietajú pripustiť, že množiace sa útoky v počítačových sieťach sú čoraz
rafinovanejšie.
Mnohí užívatelia starých počítačových systémov si namiesto toho, aby
svoje počítače od základu inovovali a tak ich zabezpečili, kúpia čiernu
skrinku, oddelia ňou počítače od okolitého sveta a majú pocit, že sú
dostatočne chránení proti akémukoľvek útoku. Výsledkom toho potom je,
že sa míňa neuveriteľné množstvo peňazí na zdokonaľovanie
automatických systémov „na odhaľovanie nežiaducich votrelcov",
odvodených zo softvéru umelej inteligencie, ktoré majú za úlohu upozorniť
na to, čomu sa hovorí „anomálne správanie" niektorých užívateľov. V
prípade, že naň natrafia, spustia poplašný systém. V súčasnosti sa taktiež
presadzujú snahy nahradiť veľmi drahých bezpečnostných technikov, ktorí
majú za úlohu osobne kontrolovať záznamy dát, programom, ktorý by
prevzal ich prácu.
Stretli sme Billa Cheswicka, výskumníka z Bellových laboratórií, ktorý
pred niekoľkými rokmi monitoroval Adriana alias Berferda a ktorého
považujú za významného odborníka v oblasti protipožiarnych stien.
Doposiaľ sme spolu komunikovali iba telefonicky a cez e-mail, osobne
sme sa však ešte nestretli. Bili Cheswick má oválnu tvár, kučeravé vlasy, je
mohutný, no nie tučný. Trochu som ho podpichol otázkou, čo robí na
takomto nóbl mieste. Odvetil, že je stále lepšie byť tu ako trčať uprostred
zimy v kancelárii v New Jersey.
Chesa, ako sme ho nazývali, som si vždy veľmi vážil, najmä pre jeho
entuziazmus a zmysel pre humor. Obaja sme vyrástli vo svete
počítačových hackerov, odchovaní na jednej z prvých textových
počítačových hier zvanej Zork, ktorá sa na zosieťovaných počítačoch
objavila koncom sedemdesiatych rokov. Tak ako väčšina podobných hier,
aj Zork sa skladal z množstva imaginárnych podzemných jaskýň, ktoré ste
prekutávali pomocou príkazov VÝCHOD, ZÁPAD, SEVER, JUH, HORE
a DOLE. Grafika celkom chýbala, no to nám neprekážalo, pretože
najlepšiu grafiku má človek aj tak v hlave. V Zorku sa ako platidlo
používali zorkmidy a práve Ches ma priviedol na myšlienku považovať
zorkmidy namiesto dolárov za všeobecne platnú formu peňazí. Tvrdil, že
doláre vzbudzujú v ľuďoch určité emócie, kým zorkmidy oproti tomu nie.
112
S dolármi sa spája chamtivosť, so zorkmidmi nikdy. Ches raz poznamenal
(a podľa mňa to nebol iba žart), že podľa hackerov je zmyslom každej
veľkej obchodnej spoločnosti produkovať dostatok zorkmidov, aby ste
mohli pokračovať v hre.
Ches bol aj autorom konečnej verzie odborného textu o bezpečnostných
protipožiarnych stenách, spolupracoval na ňom so Stevom Bellovinom,
ktorý, čo je dosť paradoxné, v roku 1989 napísal významnú štúdiu o IP
podvode. Ches mi povedal, že v ten deň hovoril vo svojom príspevku i o IP
podvode, zmienil sa však aj o tom, že k takýmto pokusom zatiaľ v praxi
nedošlo.
Toho večera som stretol aj Toma Longstaffa, jedného z najlepších
technikov Computer Emergency Response Team, organizácie dotovanej
vládou a sídliacej na univerzite Canergie Mellon v Pittsburgu. Táto
inštitúcia, známa aj pod skratkou CERT, vznikla roku 1989, keď Robert
Tappan Morris zamoril Internet svojím červom. Úlohou CERTu je včas
informovať o prípadných bezpečnostných problémoch okolo siete Internet.
Obvykle však postupuje s príslovečnou úradníckou opatrnosťou, čo celkom
odporuje slovíčku „emergency" v jeho názve. Z Toma Longstaffa som mal
vždy pocit, že je jedným z tých, čo presne vedia, ako na to, no organizácia,
pre ktorú robí, ho neuveriteľne brzdí. V decembri, okamžite po tom, ako sa
mi prihodila tá nepríjemnosť s počítačmi, som sa pokúšal spojiť s ním, no
akosi to nevyšlo. Opísal som mu teda teraz, ako sa mi neznámy votrelec
dostal do počítačového systému za pomoci IP podvodu, a veľmi ho to
zaujalo. Povedal som mu, že presný technický popis bude súčasťou mojej
zajtrajšej prednášky.

Na druhý deň ráno som sa v prednáškovej sále objavil s pracovnou

stanicou RDI PowerLite a sekerkou na ľad. V laptope som mal poznámky
k svojej prednáške a sekerka na ľad mi mala slúžiť ako ukazovadlo. Tým
som chcel demonštrovať, že nástroj je iba nástroj. Vôbec som nemal v
úmysle sa o nej čo len zmieniť, no myslel som si, že už samotná jej
prítomnosť vzbudí v ľuďoch zvedavosť, na čo ten nástroj slúži, a možno sa
dovtípia, čo som tým chcel povedať.
Chcel som svoj počítač napojiť priamo na spätný projektor a hotelový
audiovizuálny systém, organizátori však nedokázali narýchlo zohnať nijaké
113
audiovizuálne vybavenie. Mal som prísť na rad až po prestávke, takže
počas nej som si stihol pozháňať nejaké priesvitné fólie a načmárať na ne
názvy adresárov v tom poradí, v akom som ich mal na obrazovke počítača,
ako aj zoznamy, obsahujúce príkazy, ako nasledovali po sebe.
Svojej prednáške som dal názov „Ako som prežil vianočné sviatky". Tí,
čo ma poznali, veľmi rýchlo pochopili. Nie som totiž z tých, čo pripisujú
Vianociam veľkú dôležitosť, zvyčajne sa o týchto sviatkoch zmieňujem
ako o „zimných prázdninách".
Hoci téma IP podvodu bola pomerne nezáživná, mal som pocit, že ľudia
v sále očakávajú moju prednášku so záujmom, pretože to bolo po prvý raz,
čo sa niekto podujal opísať ozajstné vniknutie do počítačového systému.
Doteraz sa o takýchto problémoch hovorilo vždy iba v teoretickej rovine.
Chcel som ostatným priblížiť, ako sme postupovali pri pátraní, a podrobne
popísať každý náš krok. Zmienil som sa aj o tom, že celý útok bol zrejme
vopred pripravený a načasovaný. Toto bolo dosť dôležité, pretože ak by sa
neznámy votrelec dostal do počítača cez nejaký program, bolo by zrejmé,
že môže ísť aj o niekoho, kto nemusí byť bohvieako technicky zručný,
stačí ak má prístup k undegroundovým počítačovým BBS-kám a
diskusným fóram na Internete, ktoré takéto informácie rozširujú. Nie že by
počítačoví crackeri medzi sebou dajako úzko spolupracovali, ide len o to,
že spolu komunikujú bez toho, že by ich zaťažovali prehnanou opatrnosťou
a absurdnými pravidlami, ktorými sa riadi každý úradnícky aparát. O
každej trhline a skrytej chybe v ochrannom mechanizme počítačovej siete
vedia teda piráti z počítačového podsvetia skôr ako odborníci na
počítačovú bezpečnosť, ktorých komunikácia nie je ani zďaleka taká
efektívna.
Moja podrobná analýza celého útoku zrejme ťala do živého. Situácia,
ktorú som práve opísal, sa totiž mohla prihodiť ktorémukoľvek
poslucháčovi v sále bez toho, že by si to vôbec všimol. Svojím príspevkom
som naznačil, že ľudia môžu mať na dverách obrovské zámky a zlodeji
pritom prekĺznu dnu nepatrnou štrbinkou medzi podlahou a dverami.
Potom som všetkým prítomným prehral oba odkazy, ktoré som mal
uložené v prenosnom počítači v podobe digitálneho záznamu. Z
reproduktora počítača sa ozval predstieraný austrálsky akcent. Nahrávka
bola takmer nezrozumiteľná, no všetci v sále z nej zrejme vyrozumeli, že
ktosi sa rozhodol, že si ma podá. Mnoho ľudí od počítačovej bezpečnosti
114
strká hlavu do piesku tak hlboko, že im ani na um nepríde, že tam vonku
naozaj existujú skutoční nepriatelia. Ja a moji priatelia ťa zabijeme. V
miestnosti plnej počítačových odborníkov znel neznámy hlas vskutku
hrozivo. V sále sa rozhostilo mrazivé ticho.
Mal som v úmysle poukázať na to, že táto systémová slabina postihuje
velkú časť Internetu, lebo je tu skutočnosť, že počítač si nemá ako overiť
autentickosť adresy odosielateľa. Vezmime si napríklad elektronickú
poštu. Ak vám pošlem správu elektronickou poštou, ako viete, či som to
bol naozaj ja? Je to presne to isté, ako keď dostanete pohľadnicu — jediné,
podľa čoho si môžeme overiť, že je naozaj od toho, kto je na nej
podpísaný, je jeho rukopis. V čase, keď Internet vznikal, nikomu ani len
nenapadlo, že by mala existovať možnosť preveriť si totožnosť
odosielateľa správy. Počítačový systém možno oklamať rôznym
spôsobom, napríklad tak, že sa vydávate za počítač, ktorému váš počítač
dôveruje. V Internete je dôležitá kontrola, či sa pakety dostanú z jedného
miesta v sieti na druhé, a nie preverovanie adries, či náhodou nie sú
vymyslené. Na svojom prípade som demonštroval, že celý počítačový
systém je skrz-naskrz zraniteľný. Väčšinou nemáte dôvod pochybovať o
tom, či spiatočná adresa je správna, alebo či odosielateľ je naozaj ten, za
koho sa vydáva. Útok na moje počítače jasne poukázal na skutočnosť, že
nižšie úrovne internetovských protokolov, ktoré sú základom sieťovej
komunikácie, sú ľahko zraniteľné, možno ich teda ľahko zneužiť. Na to,
aby sme Internet ochránili pred takouto záškodníckou činnosťou, je
potrebné od základu pretvoriť jej základné protokoly, čo je práce veľmi
namáhavá a zdĺhavá.
Posledná otázka z pléna znela takto: „Netušíte, kto to mohol byť?"
„Nie," odvetil som.
Keď sa diskusia skončila, podišla ku mne nejaká pani a predstavila sa
mi ako Martha Stansell-Gammová. Stretol som sa s ňou pri nejakej
príležitosti pred niekoľkými rokmi. Plavé vlasy mala vyčesané dohora do
drdola, oblečená bola veľmi konzervatívne a pôsobila veľmi serióznym
dojmom. Vraj pracuje na Oddelení počítačovej kriminality Ministerstva
spravodlivosti. Spýtala sa ma, či som o celej záležitosti upovedomil FBI.
Povedal som, že nie. Vysvetlil som jej, že v minulosti som s touto
inštitúciou nemal práve najlepšie skúsenosti, takže tentoraz som
nepovažoval za potrebné im niečo oznamovať.
115
 „To počujem po prvý raz, Tsutomu," čudovala sa. „Dohliadnem na to,
aby sa v budúcnosti nič podobné neopakovalo." Sľúbila, že sa mi niekto od
nich ozve a o celej veci sa so mnou porozpráva. Priznala síce, že všetkým
tým technickým detailom, o ktorých som hovoril, nerozumela, no pôsobila
dojmom, že jej to naozaj myslí a že zrejme nepatrí k tým opatrníckym
úradníckym typom.
Len čo som sa rozlúčil s Marthy, narazil som na Jima Settla,
územčistého, plecnatého agenta, ktorý kedysi viedol Oddelenie počítačovej
kriminality na FBI. Neskôr z FBI odišiel a teraz pracuje pre firmu I-Net,
ktorá sa stará o počítačovú bezpečnosť sietí vo Washingtone D. C. Roku
1991, v čase, keď ešte pracoval pre FBI v Seattli, som tam mal prednášku
pre jeho agentov. Pustil som im nahrávky s Adrianom, aby som im aspoň
trochu priblížil, ako taký útok na počítačový systém vyzerá. Vtedy som
mal pocit, že bol trochu zaskočený a očividne nevedel, čo si má o mne
myslieť. Teraz sa tváril veľmi priateľsky a povedal mi, že tak trochu tuší, o
koho by mohlo ísť. Zmienil som sa mu o softvére telefónu Oki a povedal
som, že by to mohol byť Kevin Mitnick, s určitosťou totiž vieme, že práve
on sa pokúšal ukradnúť spomínaný softvér Markovi Lottorovi. Settlovi sa
to však nepozdávalo, bol toho názoru, že Mitnick nie je natoľko technicky
zručný, a povedal mi, že by skôr mohlo ísť o skupinku crackerov, ktorá
operuje z Filadelfie.
Rozhovory s niektorými účastníkmi mojej prednášky ma utvrdili v tom,
že ľudia, ktorí sem prišli, berú túto systémovú slabinu naozaj vážne, otázne
však bolo, ako sa k tomuto problému postavia organizácie, ktoré ich sem
vyslali. Hodnú chvíľu som sa zhováral s Tomom Longstaffom, ktorý bol
toho istého názoru ako ja a IP spoofing považoval za naliehavý problém.
Povedal mi však, že vzhľadom na nálady, panujúce v súvislosti s
vynášaním faktov o zraniteľností počítačového systému na verejnosť je len
málo pravdepodobné, že by sa mu podarilo presvedčiť CERT, aby
zverejnil svoju výstrahu a podrobnú analýzu súčasného stavu. CERT,
podobne ako každá inštitúcia, ktorá dostáva finančné príspevky od vlády,
bol nesmierne konzervatívny a vždy sa bál, aby niekomu náhodou nestupil
na otlak. Keby mal vypracovať posudok, varujúci pred nebezpečenstvom
IP podvodu, musel by uviesť zoznam výrobcov so skrytými nedostatkami v
počítačových produktoch, čo by bol dosť riskantný politický ťah.
Večer, keď sme sa najedli a dožičili si vína, dal som sa do reči s Billom
116
Cheswickom a Marcusom Ranumom, ktorého tiež pokladám za veľmi
šikovného špecialistu na počítačovú bezpečnosť. Bavili sme sa o CERTe a
jeho pasivite a Marcus vyšiel s nápadom nečakať, kým sa CERT rozhýbe,
ale čo najskôr dať do obehu všetky podrobnosti okolo tejto systémovej
zraniteľnosti. Odrazu som zazrel Longstaffa a všetci traja sme sa pobrali
rovno k nemu.
„Čo by ste urobili, keby sme vypracovali podrobnú expertízu a
uverejnili by sme ju vo vašom mene?" Opýtal som sa ho.
„Myslím, že by sme sa od nej verejne dištancovali," odvetil a so
smiechom dodal: „Inak, ak bude dobrá, možno vám ju pomôžeme
distribuovať."
Longstaff nám vysvetlil, že by bolo naozaj ťažké vytvoriť dokonalý
falzifikát, pretože každá odborná expertíza, ktorá vyjde z CEŔTu, má svoje
presné identifikačné číslo, ktoré sa generuje cez kryptografický systém
PGP (Pretty Good Privacy), zostavený Philipom Zimmermannom.
Namietol som, že aj keby hneď všetci vedeli, že nejde o posudok
vypracovaný CERTom, svoj účel by to splnilo, pretože ľudia by sa o
probléme dozvedeli a vyburcovalo by ich to k aktivite. Mal som pocit, že
Longstaffovi sa náš nápad pozdáva, no do jeho realizácie nás pre istotu
radšej nenabádal.
Všetky podujatia posledného dňa konferencie sme s Juliou
odignorovali. V Sonoma Mission Inn sa dala robiť aj hŕba príjemnejších
vecí ako vysedávať v zatemnenej prednáškovej sále. Vypočul som si však
aspoň príspevok Marty Stansell-Gammovej o Zákone o digitálnej
telefonickej komunikácii, ktorý prezident Clinton podpísal vlani v októbri.
Tento zákon oprávňuje providerov sieťových služieb, ako aj providerov
Internetu monitorovať aktivity všetkých účastníkov, ktorí využívajú ich
komunikačné systémy. Bola to síce rana pod pás aktivistom, bojujúcim za
ochranu slobody utajovania, no na druhej strane to bol veľmi účinný
nástroj, ako vystopovať tých, čo sieťové systémy zneužívajú.
Popoludní sme sa s Juliou rozhodli, že si dožičíme horúci vaňový kúpeľ.
V kúpeľoch sme opäť natrafili na Marty. V jednodielnycn modrých
plavkách vôbec nevyzerala tak seriózne ako predtým. Bola trochu v
rozpakoch, keď nás zbadala, pretože aj ona dobre vedela, že konferencia sa
ešte neskončila. No zrejme si rovnako ako my povedala, že stačilo.
Horúcemu kúpeľu vraj dala prednosť preto, aby si trochu odpočinula. Ešte
117
v ten deň totiž letí späť do Washingtonu, kde na ňu čakajú deti, z ktorých
jedno je choré, a manžel, ktorý nie je ktovieaký nadšený, že sa počas jej
neprítomnosti musí starať o rodinu.
Slabo mrholilo a nad horúcou vodou v bazénoch sa vznášal ľahký opar.
Rozprávali sme sa o tom, čo zaujímavé priniesli dnešné príspevky. Marty
ma upozornila, že vo februári bude v San
Diegu seminár o právnych otázkach, súvisiacich s počítačovou
kriminalitou. Ministerstvo spravodlivosti chce pozvať zástupcov
prokurátorov všetkých amerických štátov, ktorí sú za túto oblasť
zodpovední. Pozvala ma, aby som prišiel. Povedal som jej, že veľmi rád
tam porozprávam niečo o technológii.
Medzičasom sa riadne rozpršalo, no nám to vôbec neprekážalo.
Rozhovorili sme sa o problémoch, ktoré som mal v súvislosti s útokom na
svoje počítače. Marty nechápala, prečo sme nepostupovali razantnejšie a
nepátrali dôslednejšie po stopách, ktoré sme vyčítali zo záznamov o
pohybe paketov, získaných z Ariela. Povedal som jej, že stopy nás doviedli
na miesta, ako je Colorado SuperNet a Loyolská univerzita v Chicagu. „Na
to, aby sme v pátraní pokračovali a k niečomu aj dospeli, nemáme dosť
financií," vysvetľoval som jej. Zmienil som sa i o tom, ako som celé
mesiace dával dokopy výskumný tím a ako projekt napokon zlyhal kvôli
neochote NSA poskytnúť sľúbenú finančnú podporu. „Nechce sa mi
donekonečna búchať hlavou do nepreniknuteľného múra byrokracie,"
povedal som, „Mám toho plné zuby."
„Tsutomu, ale tu ide o celkom novú oblasť legislatívy. Je preto veľmi
dôležité, aby sme dopodrobna vyšetrili prípady, ako je ten tvoj, a podľa
nich postupovali ďalej," vysvetľovala mi.
Konferencia sa pomaly chýlila ku koncu, rozhodli sme sa, že sa ešte na
chvíľu vrátime dnu, aby sme sa rozlúčili. Keď sme vychádzali z kúpeľa,
poznamenal som: „Naozaj by som to rád dotiahol do konca, no nemám
dosť dôkazov, o ktoré by som sa mohol oprieť. Ak vychádzam z dát, ktoré
sme získali, povedal by som, že by za tým všetkým mohol byť Kevin
Mitnick. Chýbajú mi však dôkazy. A navyše, pokiaľ som dobre
informovaný, takýto útok by údajne bol celkom určite nad jeho sily."

118
 kapitola 7
V zajatí tlače

Keď sme sa vo štvrtok podvečer vracali zo Sonomy do San Francisca,

cestou sme sa zastavili u Juliiných priateľov vo Fairfaxe. Dážď neustával a
ja som len smutne spomínal na sneh v Sierre Nevade. Krajina plávala
okolo nás zahalená do hmly. Každému, kto vyrastal na Východnom
pobreží, pripomína Kalifornia v tomto ročnom období vyprahnutú púšť. Je
len niekoľko málo miest, ako napríklad oblasť Marin County v San
Franciscu, kde sa za daždivého počasia celá krajina rozzelená a hrá
žiarivými smaragdovými farbami. Po hodine cesty sme sa pomaly blížili k
Fairfaxu. Stále som musel myslieť na rozhovor s Tomom Longstaffom a na
to, ako som sa ho spýtal, či sa CERT k celej situácii vyjadrí alebo nie. Ak
bude CERT tieto dôležité zistenia pred správcami počítačových systémov
tajiť, komu tým pomôže? Aj tak bolo jasné, že do mesiaca bude o
podrobnostiach útoku vedieť celé počítačové podsvetie a pravdepodobne si
takéto niečo budú chcieť vyskúšať aj ďalší. A tí, čo sú zodpovední za
bezpečnosť počítačov v Internete, nebudú mať o ničom ani potuchy.
To je choré, pomyslel som si, bolo mi však jasné, že veľa toho
nenarobím. Vlastne ma to vôbec nemusí zaujímať. Predstúpil som pred
najlepších odborníkov na počítačovú bezpečnosť a oboznámil som ich s
podrobnosťami útoku. CERT sa teraz ošíva a prešľapuje na mieste a ja som
nervózny, že nemôžem nič podniknúť — smutné, ale dosť príznačné.
S Juliinými priateľmi sme sa navečerali v jednej mexickej reštaurácii a
pokračovali sme v ceste do San Francisca. Tam sme vyzdvihli Juliinu
Mazdu, ktorá stála už niekoľko mesiacov, teda po celý ten čas, čo bola
Julia v Nepále, zaparkovaná pred Toad Hallom. Nasledovala ma v nej na
letisko. Odovzdal som požičaný Oldsmobile a presadol si k Julii. Po chvíli
však Mazda začala vydávať čudné škrípavé zvuky. K Danovi Farmerovi
sme sa dovliekli len tak-tak.
119
 Na druhý deň ráno som kontroloval olej. Na kotrolnej odmerke nebolo
po ňom ani stopy. Pomaly sme sa pobrali do Divisadera, k najbližšiemu
miestu, kde menili olej. Neskôr sme sa dozvedeli, že kým bola Julia preč,
John požičiaval jej auto svojim kamarátom, z ktorých nikomu ani len
nenapadlo občas niečo prekontrolovať. Julia zúrila. Je pravda, že jej Mazda
mala najazdených viac než 210 000 kilometrov, no Julia sa o ňu vždy
poriadne starala. Motor však teraz vydával také zvuky, že to vyzeralo,
akoby sa mal čoskoro rozpadnúť.
Mazda však bola stále pojazdná, tak sme do nej naložili bežky a všetko
potrebné a s malou dušičkou sme si razili cestu hustou piatkovou
premávkou. Príjazdová cestička k chate bola zasypaná hrubou vrstvou
čerstvo napadnutého snehu a než sme zaparkovali, musel som sa dobrú
polhodinu zvŕtať s lopatou v ruke. Vôbec mi to však neprekážalo, bol som
rád, že som opäť tu a môžem sa lyžovať.
Nasledujúce tri dni sme sa s Juliou iba lyžovali, debatovali a vždy, keď
sme sa vrátili do chaty, urobili sme si spolu s Emily dobrú večeru.
V utorok večer som našiel telefonický odkaz od Toma Longstaffa. Na
druhý deň ráno som sa mu ozval a on mi oznámil, že na Internete došlo k
viacerým novým útokom a všetky využili IP podvod.
„Kde ste ich zaregistrovali?" opýtal som sa.
„Je mi ľúto, Tsutomu, ale dobre vieš, že ti to nemôžem povedať. CERT
takéto informácie neposkytuje."
„V poriadku, skúsme to teda inak," zmenil som stratégiu. „Ja ti poviem,
čo si myslím, a ty mi to alebo potvrdíš, alebo nie." Nazrel som do svojich
poznámok. „Stavím sa, že najnovšie útoky prišli z apollo.it.luc.edu a z
"Loyolskej univerzity v Chicagu."
Mal som pravdu, bolo to presne tak. Opýtal som sa, ako k tomu došlo.
Presne tak, ako v prípade Osirisa a Ariela. Tentoraz však užívateľ sedel
za svojím počítačom a na vlastné oči videl, ako sa niekto zmocnil jeho
spojenia. Dotyčný okamžite zburcoval sieťového manažéra a tomu sa
podarilo získať všetky dátové pakety neznámeho podvodníka. Vďaka
týmto informáciám mohol zrekonštruovať celý priebeh útoku.
Spýtal som sa Toma, či CERT pod vplyvom tejto udalosti nezmenil svoj
postoj a či sa predsa len napokon nerozhodol o celej záležitosti informovať
odbornú verejnosť. Tom mi odvetil, že sa o tom uvažuje, možno napokon
bude predsa len dosť dôkazov na to, aby sa s tým dalo niečo robiť.
120
 Keď sme dohovorili, zamyslel som sa nad tým, čo z toho všetkého
vyplýva. Tieto nové útoky iba potvrdili, že IP podvod využíva obrovskú
systémovú slabinu, ktorá ohrozuje celé internetovské spoločenstvo. V
lokálnych sieťach Internetu boli tisícky miest, kde sa osvedčilo a zaužívalo
prepojenie dvoch počítačov, ktoré si navzájom dôverujú, a teraz sa všetky
ocitli v ohrození. Nemohol som sa už dlhšie nečinne prizerať a so
založenými rukami čakať, kedy sa CERT láskavo rozhýbe. Ľudia majú
právo vedieť, čo sa deje. Rozmýšľal som, ako na to. Spomenul som si na
Johna Markhoffa z newyorskych Timesov, ktorý ma poprosil, že ak budem
vedieť o niečom zaujímavom, čo by stálo za to uverejniť, aby som sa mu
ozval. Odvtedy, čo sme sa stretli v roku 1991 kvôli prípadu Adrian, sme sa
navzájom pravidelne informovali o tom, čo je nové na poli počítačovej
bezpečnosti a v Internete. Pred niekoľkými rokmi sme sa dokonca stretli na
jednej konferencii počítačových hackerov a tam sme zistili, že obaja radi
relaxujeme v prírode. Podnikli sme niekoľko spoločných výletov na
bežkách do odľahlých kútov krajiny. Markoff ma vtedy vyhľadal, pretože
si potreboval overiť isté veci v súvislosti s článkom o Internete a
kryptografii, na ktorom pracoval. A on ma zase na revanš informoval o
všetkých novinkách a klebetách v oblasti počítačov. Povedal mi, že nemá
záujem o nezáživné príbehy z prostredia sveta počítačov, rád by spracoval
nejakú významnejšiu tému, napríklad niečo také, ako bol prípad
holandského počítačového crackera, ktorý bol v Amerike právne
nepostihnuteľný. Bol som presvedčený, že IP podvod, ktorý predstavoval
naozaj veľmi vážnu slabinu celej internetovskej štruktúry, by bol pre neho
tou správnou témou. Kým CERTu bránili v akejkoľvek aktivite
organizačné smernice, ja som bol voľný ako vták a nič mi nebránilo v tom,
aby som sa k celej veci slobodne vyjadril. Na konferencii v Sonome si môj
príspevok vypočulo asi päťdesiat ľudí a teoreticky sa mohol každý z nich o
ňom ľahko porozprávať s nejakým novinárom. Takže ja som sa tiež mohol
pokojne s jedným stretnúť.
Markoffa som zastihol v jeho kancelárii. Povedal som mu o svojom
vystúpení na konferencii v Sonome a v skratke som mu vysvetlil, o čo pri
IP podvode ide. Zmienil som sa mu aj o tom, že CERT ešte stále váha celú
vec zverejniť, že by bolo dobré, aby im tam zavolal a opýtal sa, kedy sa
chcú k celej veci vyjadriť. Dohodli sme sa, že nebude ľudom z CERTu
hovoriť, od koho sa dozvedel o mojom príspevku. Keby však prišlo na
121
lámanie chleba, Markoff sa poznal s minimálne piatimi ľuďmi, ktorí sa na
mojej prednáške zúčastnili, takže to bolo vlastne celkom jedno.
O dva dni neskôr, vo štvrtok 19. januára, sa ozvala Marty Stansell-
Gammová a oznámila mi, že medzičasom sa už skontaktovala s FBI a
prikázala im, aby sa so mnou spojili. Na druhý deň som našiel dlhý odkaz
od Richarda Ressa, agenta FBI z Washingtonu. Chcel vedieť všetky
podrobnosti okolo útoku na moje počítače a ospravedlňoval sa mi za
všetky nepríjemnosti, ktoré som mal v minulosti s ich úradom. Keď som sa
s ním spojil, ústne mi zopakoval všetko to, čo obsahoval jeho odkaz, a
potom sa asi päť minút ospravedlňoval, FBI sa vraj pri vyšetrovaní
počítačových zločinov dostala do istých ťažkostí, teraz je však už opäť
všetko v poriadku, FBI našla nové spôsoby, ako tieto problémy riešiť. Jeho
úrad si je vraj vedomý, že ich postoj ku mne bol v minulosti
nezodpovedný, rád by celú vec uviedol na správnu mieru a v budúcnosti
urobil všetko, čo je v jeho silách, aby boli nápomocnejší než doposiaľ.
Počúvalo sa to dobre, ale pravda je, že s takýmito sľubmi som sa stretol aj
veľakrát predtým.
Andrew sa ešte v ten deň spojil s Marty a Levordom Burnsom,
špičkovým agentom FBI z oddelenia počítačovej kriminality. S Levordom
Burnsom som už niekoľkokrát spolupracoval pri objasňovaní niekoľkých
počítačových podvodov. Bol to správny človek na nesprávnom mieste; o
počítačoch a technológii vedel len veľmi málo. Andrew mu v telefonickom
rozhovore stručne popísal situáciu, v akej sme sa ocitli, a zaslal mu fax, v
ktorom mu načrtol náš doterajší postup.
Markoff celý týždeň pracoval na svojom článku a priebežne sa
dohadoval s CERTom, kedy ho bude môcť publikovať. Vedenie CERTu
namietalo, že ak sa jeho článok objaví v piatkovom vydaní, počítačoví
podvodníci budú mať celé dva dni ideálne podmienky na svoje
experimenty, pretože sieťoví administrátori majú cez víkend voľno.
V sobotu večer som sa vybral na bežky. Už sa stmievalo, sneh bol
zľadovatelý a veľmi rýchly. V kľukatej, neustále sa zvažujúcej stope na
Tahoe Donner bolo už len zopár bežcov-oneskorencov a väčšinu času som
bežkoval sám. Napadlo mi, že NSA ten pripravovaný článok do New York
Timesov zrejme dosť vystraší, pretože akákoľvek forma publicity tejto
inštitúcii skôr škodí ako prospieva. Zastavil som sa v neďalekej chate, kde
si možno trochu oddýchnuť a dať si dačo na zahriatie. Odtiaľ som zavolal
122
Becky Baceovej a informoval ju o najnovších udalostiach. Predpokladal
som totiž, že ona ako osoba nanajvýš nezávislá to určite prijme s
pobavením. Keďže pracovala v oblasti, kde bola silná prevaha mužov,
často sama seba označovala za „matku počítačovej bezpečnosti". Mala
tridsaťdeväť rokov, pracovala s počítačmi dosť dlho na to, aby ju ostatní
považovali za akýsi kus inventára, každý poznal ju a naopak.
Zastihol som ju doma a mal som pravdu. Keď sa dozvedela, akej
pozornosti sa mi dostalo konferencii v Sonome, úprimne ju to pobavilo.
Tak je to teda, tešila sa, malá, bezvýznamná akademická konferencia, o
ktorej sa väčšinou dozvie iba niekoľko desiatok vedcov a ľudí z
vojenských a informačných kruhov, no odrazu sa chystajú uverejniť jeden
z jej príspevkov v prestížnych novinách New York Times. Slnko už
zapadlo, kĺzal som sa stopou späť a rozmýšľal nad tým, ako sa bude celá
situácia vyvíjať ďalej. Markoffov článok sa dostal na titulnú stránku v
pondelkovom vydaní, no v digitálnej forme si ho bolo možné prečítať už v
nedeľu večer.

Dátová sieť vydaná napospas novej hrozbe

JOHN MARKOFF, špeciálne pre New York Times

SAN FRANCISKO, 22.januára — Federálna

agentúra pre počítačovú bezpečnosť zistila, že neznámi
počítačoví podvodníci vynašli nový spôsob, ako
preniknúť do počítačových systémov, a v pondelok
vydá pokyny pre užívateľov, ako tomuto problému
čeliť.
Nová forma útokov, ktorej cieľom je čítanie a
krádež cudzích informácií, môže zasiahnuť väčšinu z
dvadsiatich miliónov vládnych, firemných,
univerzitných a domácich počítačov v celej sieti
Internet. Zodpovední úradníci upozorňujú, že ak sa
užívatelia nebudú riadiť ich pokynmi, neznámi votrelci
môžu kopírovať prípadne i ničiť dôležité dokumenty,
pritom sa môžu vydávať za autorizovaného užívateľa a
ich aktivita môže zostať celkom nepovšimnutá.
Užívatelia počítačov sa ocitli v situácii, akú možno
123
 prirovnať k situácii majiteľov domov, ktorí z ničoho nič
prídu na to, že zlodeji vlastnia kľúče od všetkých
domov v širokom okolí.
Po prvý raz použili neznámi páchatelia túto novú
techniku 25. decembra, keď zaútočili na počítač
známeho experta na počítačovú bezpečnosť v
Supercomputer Centre v San Diegu. Počítačový
podvodník, možno celá skupina podvodníkov, sa celý
deň prehrabávala v jeho počítači a elektronicky sa
zmocnila veľkého množstva bezpečnostných
programov, ktoré vyvinul.
Odvtedy bolo hlásených niekoľko ďalších útokov a
nemožno vylúčiť ďalšie podobné útoky. Zodpovední
pracovníci z Computer Emergency Response Teamu
(CERT), organizácie financovanej vládou,
sa vyjadrili, že tieto útoky sú vážnym varovaním, že
je nevyhnutné podniknúť účinné bezpečnostné
opatrenia ešte skôr, ako sa prevail vlna komerčného
využívania sietí, a dôkladne zabezpečiť Internet,
celosvetový konglomerát navzájom poprepájaných
počítačov, ktoré si medzi sebou vymieňajú elektronické
informácie, dokumenty a počítačové programy.

V článku sa spomínalo aj moje meno v súvislosti s príspevkom, ktorý

som predniesol na konferencii v Sonome. Pred niekoľkými rokmi by sa
takýto článok stratil niekde na zadných stranách novín a je viac než
pravdepodobné, že by vôbec nevyšiel, dnes bola však situácia celkom iná;
Internet sa dostal do centra pozornosti.
Hoci Markoffa v CERTe informovali, že odborný výklad, v ktorom
takýto útok podrobne analyzujú a v ktorom zároveň zhrnú všetky obranné
kroky, aké by systémoví manažéri mali podniknúť, uverejnia v pondelok
skoro ráno, no stalo sa tak až o pol tretej popoludní — takmer devätnásť
hodín po tom, čo vyšiel jeho článok v New York Timesoch. Táto
skutočnosť mala za následok obrovské rozhorčenie mnohých systémových
manažérov, ktorí nedokázali pochopiť, ako je možné, že sa o medzerách v
bezpečnosti Internetu dozvedajú z médií. To, že sa taká tajomná téma, ako
124
je IP podvod, odrazu dostala na prvé stránky novín, malo okrem iného aj
veľmi prospešný sprievodný efekt: predtým bolo bežnou praxou, že
poradcovia z CERTu chodili za systémovými správcami, ktorí boli obvykle
veľmi zaneprázdnení, a nikdy nemali čas na riešenie dôležitých problémov.
Teraz sa však najvyšší výkonní pracovníci rôznych firiem dozvedeli o
nejakej systémovej slabine formou im zrozumiteľnou a situácia sa obrátila
— tlak sa vyvíjal zhora.
Neskôr som sa dopátral, čo bolo príčinou takéhoto zdržania. CERT sa
rozhodol, že skôr, ako svoj materiál uverejní, dá ho do obehu vo forme
akúhosi návrhu. Veľké množstvo ľudí, čo túto propozíciu čítalo, však dosť
dobre nechápalo rozdiel medzi IP podvodom a iným druhom problémov,
označovaných ako „zneužitie zdrojového smerovania". Zdrojové
smerovanie sa zakladá na podobnom skrytom nedostatku. Nedostatok ako
IP podvod umožňuje neznámemu protivníkovi, aby každý dátový paket,
vracajúci sa z cieľového počítača do zdrojového, bol presmerovaný najskôr
cez jeho vlastný počítač. Dnes je však táto systémová slabina taká známa,
že väčšina smerových počítačov v Internete už neumožňuje zdrojové
smerovanie. Takže CERT musel svoju konečnú verziu prepracovať.
CERT vo svojom dokumente vyslovil poďakovanie za spoluprácu
Bellovinovi, Cheswickovi, mne a ďalším trom ľuďom. Článok sa začínal tromi
úvodnými paragrafmi:

23. januára 1995

Útoky využívajúce IP podvod a násilné
obsadenie terminálových spojení

Koordinačné centrum CERTu dostalo hlásenia o

útokoch, pri ktorých útočníci vytvárajú pakety s
nepravdivými zdrojovými adresami. Tieto útoky
zneužívajú aplikácie, ktoré si overujú identitu užívateľa
na základe IP adries. Tak sa dostanú až k samotnému
užívateľskému alebo rootovému kontu, na ktorý sa
zamerali. Je dôležité uvedomiť si, že v tomto prípade
nedochádza k zdrojovému presmerovaniu. Odporúčané
opatrenia sú podrobne opísané v Časti III dole.
Počítačoví podvodníci doteraz obvykle postupovali
tak, že sa zmocnili konta root a vzápätí dynamicky
125
 modifikovali jadro sýtemu Sun 4.I.X. Pri takýchto
útokoch, ktoré nie sú totožné s útokom zakladajúcim sa
na IP podvode, využijú počítačoví piráti špecifický
nástroj na to, aby mohli prevziať kontrolu nad
prístupnými terminálmi alebo spojeniami jednotlivých
užívateľov systému.
Hoci sa tento nástroj používa na sunovských
operačných systémoch 4.I.X., treba si uvedomiť, že
základné vlastnosti, ktoré takýto útok umožňujú, sa
nemusia obmedzovať iba na operačný systém Sun.
O všetkých nových skutočnostiach vás budeme
informovať v súboroch README, ktoré sú dostupné
prostredníctvom anonymného FTP servera na adrese
info.cert.org. Odporúčame vám, aby ste ich sledovali
pravidelne, nájdete v nich všetky aktuálne informácie a
rady ako postupovať.

V deň, keď sa objavil spomínaný článok, v SDSC vyzváňali celý deň

telefóny. Robert Borchers, hlavný manažér celého nadačného programu,
inými slovami svätý patrón Supercentra v San Diegu, ako aj ďalších
štyroch počítačových supercentier, sa zúfalo pokúšal zistiť, čo sa vlastne
deje. Zatelefonoval do SCSD, no človek, čo zodvihol telefón, nevedel, o
koho ide, a prepol ho na oddelenie pre styk s verejnosťou, kde však jeho
meno nikomu nič nehovorilo. Kým sa Borchersovi podarilo dostať sa až k
Sidovi, porozprával sa s viacerými zamestnancami SDSC, z ktorých každý
sa držal príkazu za nijakú cenu nikomu nič nehovoriť. Borchers veru nebol
veľmi nadšený, jediné šťastie, že mu nechýba zmysel pre humor.
Len dopoludnia telefonovalo do SDSC viac ako 40 ľudí od novín a ja
som väčšinu dňa strávil tým, že som trčal v chate a odpovedal na otázky
novinárov a ľudí z Internetu, ktorí bažili po akejkoľvek bližšej informácii.
Telefonicky som hovoril s ľuďmi z agentúr Associated Press a Reuter, s
novinármi z redakcií USA Today, The Wall Street Journal a Philadelphia
Inquiarer. Elektronickou poštou sa so mnou spojila CNN, spravodajská
stanica, ktorú som vždy veľmi obdivoval. Vysiela totiž správy do celého
sveta, takže si nemôže dovoliť podávať skreslené informácie. Odpovedal
som na zvedavé otázky niekoľkých ďalších ľudí a potom som poprosil Ann
126
Redelfsovú, hovorkyňu z oddelenia pre styk s verejnosťou, aby si s tými
ostatnými už nejak poradila. Steve Bellovin, ktorý techniku IP podvodu
popísal ako prvý, ma e-mailom poprosil, či by som mu nezaslal čo najviac
podrobností. Ozvalo sa mi aj niekoľko celkom neznámych firiem,
vyrábajúcich bezpečnostné počítačové vybavenie. Nemali síce ani poňatia,
čo to ten IP podvod je, no presviedčali ma, že majú hardvér i softvér, ktorý
nás určite ochráni. Je naozaj veľmi jednoduché navrhovať riešenie, keď
netušíte, o čo ide.
Väčšina zamestnancov Centra bola z toho dosť nervózna a mnohí boli
toho názoru, že nie je nič horšie, ako keď sa nedostatky v zabezpečení
nášho počítačového systému rozmazávajú na titulnej strane New York
Times. Ani Sid nebol veľmi nadšený negatívnou publicitou, no znášal to
statočne. Priznal sa mi, že najviac ho mrzí, že Boba Borchersa nik
neinformoval. Bol som toho názoru, že sme na tom vlastne dobre; aspoň
vieme, na čom sme. Iným sa možno prihodilo to isté, ibaže si to ich
systémový správca nevšimol.
Poobede sme si trochu zalyžovali a keď sme sa vrátili, rozhodol som sa,
že by bolo dobré zostaviť presný technický popis celého útoku. Julia mi
pomohla, technické písanie bolo jej silnou stránkou. Vnútro chaty zalievalo
sivé svetlo neskorého zimného popoludnia. Vonku slabo snežilo a lampy
lyžiarskeho vleku z kopca odnaproti osvetľovali celé údolie. Ani jednému
z nás sa nechcelo vstať a rozsvietiť. Sedel som za kuchynským stolom,
zhrbený v mäkkej žiare obrazovky laptopu.
Odrazu mi zapípal pager. Prekvapilo ma to, pretože nikdy predtým sa
nestalo, že by sa sem niekto dovolal. Vždy som si myslel, že tu som mimo
dosahu. Načiahol som sa za pagerom a v prítmí izby som sa snažil
rozoznať číslo na displeji.
Zistil som, že je to 911911, telefónne číslo tiesňového volania, ktoré
platí na celom území USA.
„Zvláštne," čudoval som sa a ukázal pager Julii. Zrušil som ho, no o pár
sekúnd pípal znovu a objavilo sa to isté šesťčíslie.
Čo to má znamenať? Prečo mi niekto opakovane volá číslo 911?
Nechápavo sme sa pozreli jeden na druhého. Číslo pagera často mením a
teoreticky by ho ani nik nemal poznať. Medzi ukradnutými súbormi som
však mal aj záložný „obraz" pamäte svojho mobilného telefónu, ktorý
obsahoval zoznam telefónnych čísel, medziiným aj číslo môjho pagera. Že
127
by to bola ďalšia správa od tej istej osoby, čo mi pred niekoľkými dňami
nahrala ten tajomný hudobný odkaz? Položil som pager na stôl a uprene
naň hľadel. Približne každých tridsať sekúnd zabzučal a dobrých desať,
možno pätnásť sekúnd vydával na tvrdej podložke zvuk podobný
štrkáčovi, pričom sa vždy objavil ten istý sled číslic — 911911 — akoby
ma chcel ktosi upovedomiť, že mám volať pomoc. Boli sme hlboko v
horách, v horskej chate ďaleko od všetkého. Ak poznajú číslo môjho
pagera, čo všetko o mne ešte vedia?
Zatelefonoval som do PageNetu, spoločnosti, ktorá obhospodarovala
pagerovú sieť, oznámil som im, že ma niekto stále obťažuje, a požiadal
som ich, aby to preverili. Spolu s Juliou sme nespúšťali pohľad z nervózne
bzučiaceho pagera. Po chvíli som sa za ním načiahol a vypol som ho.
Niežeby som sa bál, mal som však nepríjemný pocit, že ktosi sa rozhodol
trochu ma potrápiť.
Hoci sme sa do práce pustili až po večeri, okolo desiatej, o pol štvrtej
ráno sme mali hotovú podrobnú správu, ktorú som chcel vystaviť na
Usenete. Na rozdiel od správy CERTu, ktorá sa vyhla akejkoľvek
informácii o organizáciách, ktorých sa spomenuté útoky týkali, ja som sa
rozhodol, že nebudem nikoho kryť a nazvem veci pravým menom.
Usenet je o niekoľko rokov starší ako Internet. Tento odkazovači systém
unixovských počítačov, ktoré boli pôvodne poprepájané cez telefónne
linky a modemy, sa vo svojich prvopočiatkoch rozvíjal veľmi živelne. Od
samého začiatku bol Členený na diskusné fóra, kde mohli ľudia vystavovať
alebo čítať správy, súvisiace s témou, ktorou sa toktoré fórum zaoberalo. V
súčasnosti existuje v Usenete viac než 12 000 rôznych diskusných fór, na
ktorých sa debatuje aj o tých najneuveriteľnejších veciach. Rozhodol som
sa, že len čo sa vrátim do San Diega, vystavím túto správu na troch
diskusných fórach, ktoré sa pravidelne zapodievajú problematikou
počítačovej bezpečnosti — comp.security.misc, comp.protocols.tcp-ip a
alt.security.
Svoj príspevok som nazval „Technické detaily útoku, ktorý popísal
Markoff v New York Times". Začínal sa takto: „Srdečné pozdravy z Jazera
Tahoe. Zdá sa, že v súvislosti s oklamaním IP adries a útokmi, ktoré
23.1.1995 opísal v New York Times John Markerf a CERT vo svojej
expertíze CA-95:01, nastal istý zmätok. Prikladám niektoré technické
detaily, ktoré 11. 1. 1995 odzneli aj v mojom príspevku na konferencii v
128
Sonome. Dúfam, že pomôžu objasniť všetky nedorozumenia a prispejú k
lepšiemu pochopeniu samotných útokov." Nasledoval podrobný opis
celého útoku, ktorý sa začal z toad.com, počítača v pivnici domu Johna
Gilmora, a skončil sa prevzatím kontroly nad Osirisom.
Medzitým som zavolal Andrewovi do San Diega. Bavili sme sa o tom,
ako ďaleko je s prácou na softvérovom bezpečnostnom okruhu, a o čom sa
rozprával s agentom FBI Levordom Burnsom. Povedal som mu, že mi stále
bzučí pager a opakovane na ňom svieti 911.
Na druhej strane linky nastalo dlhé ticho.
Napokon sa ozvalo: „Tsutomu, to som bol ja. Dal som tvoje číslo na
zoznam telefónnych čísel, ktoré treba v prípade pohotovosti okamžite
upovedomiť. V programe filtrovacieho routera, na ktorom som robil, bola
zrejme nejaká chyba. Tvoj pager bol aktivizovaný, hoci sa nič nedialo."
Andrew zabudovával do obranného softvéru alarm, ktorý v prípade
neoprávneného vniknutia do počítača okamžite vysielal núdzové signály.
Číslice 911911 mali byť teda neklamným znakom, že ktosi opätovne
zaútočil na náš počítač.
Na jednej strane mi odľahlo, pretože som konečne pochopil, prečo sa
môj pager správal ako štrkáč, no na druhej strane ma to dosť napálilo.
Andrew, Andrew, aj toto je jedna z príčin, prečo som ja tvoj tútor a ty môj
žiak — a nie naopak, pomyslel som si.
Po necelých troch hodinách spánku sme vo štvrok skoro ráno zamierili
na letisko v Rene. Počasie bolo pod psa. Julia odlietala krátko po pol
deviatej do San Francisca spoločnosťou United Express a ja o štvrť na
dvanásť do San Diega so spoločnosťou Reno Air. Po desiatich krásnych
dňoch, keď sme striedavo pracovali, lyžovali, oddychovali a tešili sa, že
sme opäť spolu, sme sa museli rozlúčiť. Julia sa vracala naspäť k Johnovi,
pretože mu sľúbila, že sa v ten deň stretnú a porozprávajú. Veľmi sa jej
nechcelo, trochu sa obávala, ako to zvládne. Bola totiž rozhodnutá urobiť
rázny krok. Nemal som potuchy, kedy sa znova uvidíme, mal som o ňu
obavy, pretože posledne, keď sa vrátila do Toad Hallu, bola na tom
psychicky veľmi zle a mal som čo robiť, aby som ju z toho dostal.
Odprevadil som ju k východu. Zakýval som jej cez veľkú presklenú stenu a
potom som pozoroval, ako lietadlo roluje po štartovacej dráhe.
Vybavil som si všetky potrebné formality a pretože do odletu mi
zostávalo ešte dosť času, vytiahol som svoj terminál Radiomail,
129
bezdrôtový modem pripojený k palmtopu Hewlett Packard 100, pomocou
ktorého môžem posielať a prijímať elektronickú poštu v každom väčšom
meste. Terminálu trvalo takmer hodinu, kým vstrebal neobvykle veľké
množstvo odkazov a správ, ktoré sa mi doma nakopili. Jedna prišla z
registra objednávateľov správ, cez ktorý komunikujem s bývalými
spolužiakmi z Caltechu. Niekto mi písal, že na titulnej strane USA Today
sa písalo o nejakom Shimomurovi. Ktosi iný sa ma pýtal: „Si to ty, či nie?"
Odpísal som: „Hej, som to ja. Skutočne niet väčšieho potešenia, ako keď si
uprostred lyžovačky prečítaš New York Times a zistíš, že si tam."
Doletel som do San Diega a hneď som zamieril do SDSC. Tu som sa
zúčastnil na porade vedenia, prehral si odkazy od niekoľkých novinárov a
potom som im volal späť. Andrew zatiaľ debatoval s bezpečnostnými
technikmi a spojil sa aj s FBI, aby zistil všetko potrebné ohľadne povolenia
zaznamenať a potom aj vystopovať hovory, ktoré prichádzajú telefónom do
mojej kancelárie. Považovali sme za veľmi pravdepodobné, že náš známy
sa znova ozve, a potrebovali sme zistiť, odkiaľ volá.
Popoludní som si uvedomil, že som celý deň iba sedel. Keďže lyžovanie
neprichádzalo do úvahy, napadlo mi, že si trochu zakorčuľujem. Rozhodol
som sa pre 25-kilometrový okruh okolo jazera Miramar, kde sa každý
večer stretáva partia rýchlokorčuliarov. Vďaka fotografiám v novinách
bolo moje súkromie ohrozené, no medzi dvadsiatkou týchto športových
nadšencov som sa cítil v bezpečí.
Keď som sa vrátil večer domov, rozhodol som sa, že urobím ešte zopár
posledných úprav v správe, v ktorej podrobne opisujem útok na môj
počítačový systém, a potom ju vystavím na Usenet. Odkazy svojho
protivníka, v ktorých mi oznamuje, že ma zabijú a že moja technika je
celkom nanič, som zdigitalizoval už predtým a teraz som mal v úmysle
zverejniť ich. SDSC ako prevádzkovateľ internetovskej stránky
umožňovalo prostredníctvom počítača uskutočňovať prenášame súborov
cez ftp. Naša stránka obsahovala bezplatný softvér, ktorý bol dostupný pod
rôznymi záhlaviami. Andrew už predtým vložil správy zobrazovača do
adresára, ktorý sme nazvali pub/ security/ sounds/ — označenie, ktoré bolo
otvorenou narážkou na názvy obsahovo podobných adresárov Usenetu,
obsahujúcich citlivé informácie, ako napríklad alt.sex.sounds. Súbory
nazval tweedledee.au a tweedle-dum.au., pričom koncovka „au"
naznačovala, že ide o zvukový súbor. Zmienku o oboch zvukových
130
súboroch som teda pripojil ku svojej správe, ktorú som nazval „Technické
detaily", a o štvrtej ráno som ju odoslal na Usenet.
Tweedledee.au a tweedledum.au zaznamenali v internetovskom
rebríčku zvukových nahrávok okamžitý úspech. Son Jose Mercury News
na ne upozorňoval na vlastnom sieťovom systéme Mercury Center a
časopis Newsweek z nich citoval v článku, v ktorom písal o tomto útoku.
Predpokladal som, že aj môj protivník číta noviny a odborné časopisy a
pravdepodobne sa veľmi poteší, keď zistí, akej pozornosti sa dostáva jeho
práci. Možno ho natoľko vyhecujem, že opäť zatelefonuje, a ak tak urobí,
možno sa nám podarí chytiť ho do pasce a spätne vystopovať.
V priebehu nasledujúceho dňa sa so mnou niekoľkokrát pokúšal spojiť
reportér San José Mercury News David Bank, ktorý spracovával
problematiku telekomunikácií. Popoludní som sa k nemu konečne dovolal.
Povedal mi, že sa nemôže prepracovať k tej mojej správe v Usenete. E-
mailom som mu teda poslal kópiu a tým som považoval celú vec
vybavenú. Dozvedel som sa však, že niekoľko dní na to sa David Bank
spojil s Johnom Gilmorom a pýtal sa ho, čo si myslí o tom, že moje
počítače v San Diegu boli napadnuté práve cez toad.com. John mu
povedal, že keď sa to stalo, bol som práve u neho v Toad Halle. Bank
dospel k záveru, že po nezhodách s NSA o finančnej podpore som sa
rozhodol, že vniknem do svojich vlastných počítačov a získam tak materiál
pre diskusný príspevok na konferenciu v Sonome. Vychádzal z
predpokladu, že to pre mňa bola jedinečná šanca blysnúť sa pred ľuďmi,
od ktorých som mohol v budúcnosti získať finančnú podporu. Táto teória
mala však jeden dosť vážny nedostatok. Všetci totiž vedeli, že Julia a John
sú moji priatelia. To by som musel byť ozaj na hlavu padnutý, aby som
predstieral útok na vlastné počítače a vzápätí uverejnil informácie, ktoré by
potvrdzovali, že som to urobil ja. David Bank však vytrvalo sledoval svoju
stopu, vyvolával každému, kto ma poznal, a všemožne sa usiloval získať
dôkazy, ktoré by jeho hypotézu potvrdili.
Skutočná stopa však viedla celkom inakadiaľ a my sme pomaly, ale iste
zaznamenávali prvé dôkazy o jej existencii. 17. januára, ešte som bol v
Truckee, dostalo SDSCe-mail od Liudvikasa Bukysa, systémového
administrátora z Rochesterskej univerzity. V poslednom odstavci svojej
správy upozorňoval Supercentrum, že v prípade, že o doterajších útokoch
na svoje počítače nevie, môže sa dostať do vážnych ťažkostí, pretože
131
bezpečnostní manažéri, ktorí vyšetrovali v Rochesteri prípad pirátskeho
vniknutia do svojho počítačového systému, sa pri pátraní po jeho
pôvodcoch dostali až k mojej počítačovej sieti. Andrew sa spojil s
Rochesterom a neskôr aj s Loyolskou univerzitou, v ktorej tiež riešili
problém neoprávneného útoku na počítačový systém a ktorá rovnako ako
SDSC dostala avízo z Rochestera.
Potom mi Andrew zavolal do Truckee a oznámil mi, že moje súbory sa
akýmsi činom dostali z Loyolskej univerzity do počítačov v Rochesteri a
že tamojší bezpečnostní odborníci ich preverujú. Správcovia
rochesterského počítačového systému mali vážne obavy, že počas útoku na
svoje počítače prišli o zdrojový kód operačného systému IRIX zo Silicon
Graphics. Keď však preverovali ukradnuté súbory, ktoré sa našli na
Loyolskej univerzite, zistili, že ide o súbory, ktoré patria mne. Andrew bol
z toho najskôr trochu zmätený a istý čas sme boli obaja presvedčení, že náš
počítačový pirát si moje súbory v Rochesteri uschoval, no mýlili sme sa.
Dozvedeli sme sa tiež, že cez víkend niekto, kto sa zrejme z novín, ktoré
písali o najnovšom útoku na počítače v Rochesteri, dozvedel, že moje
súbory doputovali až tam, opätovne vnikol do tamojších počítačov
pomocou IP podvodu, ukradol súbory po druhý raz a potom ich vymazal.
V Rochesteri sa teda niekto dostal do systému dva razy po sebe a vždy
prostredníctvom IP podvodu. Sieťoví administrátori síce zabudovali do
systému protipožiarne steny, ktoré mali podobným incidentom zabrániť, no
žiaľ, ukázalo sa, že keď menili softvér routra, dopustili sa chyby v
konfigurácii.
V stredu som spolu s Andrewom prezeral súbory, ktoré nám poslali z
Loyolskej univerzity, a našli sme čosi veľmi zaujímavé: ten, čo si tieto
ukradnuté dáta schoval na loyolskom počítači, si ich predtým pozrel, aby
vedel, čo vlastne ukradol. Všimli sme si, že vytiahol digitalizovanú
podobizeň Kevina Mitnicka z archivovaného súboru a uložil ju samostatne.
„To mi veru nejde do hlavy," čudoval som sa. Prečo si z tolkého materiálu
vybral akurát Mitnickovu fotografiu?
Že by sme naozaj mali do činenia s Mitnickom?
„To nie," povedali sme s Andrewom takmer naraz — to by bolo
priveľmi okaté. A navyše, keď sa minulý rok v marci istý počítačový pirát
dostal do systému v SDSC, tiež po sebe naschvál zanechal také stopy, aby
sa zdalo, že to urobil niekto iný. Takže čo sa týka takýchto príliš
132
nápadných dôkazov, nepovažovali sme ich vôbec za smerodajné.
Domnieval som sa, že záujem tlače pomaly opadne, no akoby v
priebehu týždňa akoby ešte vzrástol. Popoludní mi do SDSC zatelefonovali
dvaja novinári, ktorí pracovali na článku pre Gannettove noviny v
Rochesteri a cez ftp si vypočuli zvukovú nahrávku. Spýtali sa ma, aký je to
pocit, keď sa mi niekto vyhráža zabitím. Povedal som im, že som tie
vyhrážky nebral vážne. Vo štvrtok ma navštívilo niekoľko fotografov, ktorí
pracovali pre rôzne časopisy. Horúčkovitú aktivitu tlače ešte viac
vyburcovalo slávnostné otvorenie nového univerzitného športového centra
hneď vedľa budovy SDSC, na ktorom sa zúčastnila aj Hillary Clintonová,
okolo ktorej sa novinári a televízne štáby len tak hemžili. V kancelárii sa
zjavil fotograf z Newsweeku, vyzbrojený množstvom všelijakého
fotografického vybavenia, celou plejádou objektívov a špeciálnych gélov a
oznámil mi, že má so mnou urobiť zopár fotiek
„v štýle bežnom pre Wired", čo je časopis o sieťovej kultúre, vydávaný
v San Franciscu, známy svojou neobvyklou grafickou úpravou.
Najprv urobil zopár fotiek v Centre a potom navrhol, aby sme sa
odviezli do Torrey Pines State parku a urobili niekoľko záberov vonku.
Keď sme dorazili pred hlavnú bránu, práve zatvárali, takže sme sa už
nedostali dnu. Fotograf ma teda naaranžoval k zhluku skál pred bránou
parku. Kedysi som na strednej škole fotil a teraz som si po prvý raz
uvedomil, ako sa cíti človek na opačnej strane objektívu. Sedel som, tváril
som sa, že sa hrám s jedným zo svojich prenosných počítačov, a pripadal
som si ako somár. Okolo šla skupinka ľudí a keď prišla k nám, zastavila sa.
Počul som, ako sa vypytujú: „Čo sa tu robí? Fotia reklamu na počítače?" Z
publikovanej fotografie bolo zrejmé, že výtvarník daného časopisu chcel
byť avantgardný za každú cenu: na fotografii som bol v tureckom sede,
pred sebou laptop a z hlavy mi vychádzala ďalšia fotka, na ktorej som bol
zase ja.
V ten večer telefonovala Julia. Situácia v Toad Halle sa vraj bohvieako
nevyvíja, no podľa hlasu sa mi zdalo, že sa celkom drží. Za posledných
niekoľko dní sme spolu vymenili vždy iba zopár slov, pretože som mal
veľmi veľa práce. Porozprával som jej o svojich zážitkoch s médiami i o
tom, ako hlúpo som si pripadal, keď som musel pózovať pre fotografa z
Newsweeku.
„Je to tu celkom na figu a mám pocit, že to bude už len horšie,"
133
povedala mi. „Viem, že súčasný stav mi vôbec neprospieva a musím sa čo
najskôr odhodlať k ráznemu kroku."
Na takéto niečo som u nej nebol zvyknutý. Julia mala vždy veľké
obavy, keď sa mala rozlúčiť s niečím, čo jej bolo blízke.
„Rada by som bola s tebou, viem, že sa s Johnom musím rozísť,"
povedala potichu. „Po toľkých rokoch, čo sme spolu, to však vôbec nebude
ľahké."
Ešte stále síce nevedela, ako to urobiť, aby to pre oboch bolo čo
najbezbolesmejšie, no i tak som v duchu pocítil akúsi tichú radosť.
„Urobím všetko, čo budem môcť, aby som ti pomohol," sľúbil som jej.
Obaja sme túžili vidieť jeden druhého a dohodli sme sa, že sa stretneme,
len čo to bude aspoň trochu možné.
Na druhý deň večer som sa vybral k obchodu s cyklistickými potrebami
v Mission Beach, kde sa každý piatok o 19,30 začína večerný korčuliarsky
okruh. Obyčajne sa tu zíde tak pätnásť, možno dvadsať ľudí — je to akási
menšia obdoba „Polnočných korčuliarov", akcie, ktorá sa pravidelne koná
v San Franciscu a kde sa často zíde viac než 400 korčuliarskych
nadšencov. Keď som v oblasti Sanfranciského zálivu, vždy sa usilujem,
aby som túto akciu nepremeškal. Piatkové korčuľovanie v San Diegu je
akousi oddychovou spoločenskou udalosťou. Hovorí sa mu Okruh pred
večerou. Obvykle sa ide asi dvadsaťkilometrová trasa, ktorá sa končí v
častí mesta, kde je jedna reštaurácia vedľa druhej.
Asi o pol deviatej, krátko po tom, ako sme sa vydali na spiatočnú cestu,
mi zazvonil mobilný telefón, ukrytý v ľadvinke, čo som mal okolo pása.
Môj telefón má aj minislúchadlá, spojené s mikrofónmi, takže môžem
telefonovať i korčuľovať sa zároveň. Volal Sid. Oznámil mi, že čítal ranné
vydanie New York Times na America Online a že tam naďabil na
Markoffov článok.
„Myslím, že nebudeš veľmi nadšený," povedal a začal čítať: „To ako
keby sa zlodeji, ktorí si chcú dokázať, že sú naozaj zruční, vlámali k
zámočníkovi. Tsutomu Shimomura, ktorému v tomto prípade patria všetky
kľúče, berie preto celú záležitosť osobne
— a objasnenie tohto činu je preňho vecou cti."
Nad touto melodramatickou formuláciou som sa musel pousmiať. Sid
pokračoval: „Pán Shimomura, jeden z najlepších odborníkov na počítačovú
bezpečnosť, má hlavnú zásluhu na tom, že vládna počítačová agentúra v
134
pondelok uverejnila výstražnú správu, ktorá spôsobila toľký rozruch.
Agentúra uviedla, že neznámi počítačoví piráti sa pomocou rafinovanej
techniky zmocnili súborov, ktoré mal pán Shimomura uložené v dobre
zabezpečenom počítači u seba doma neďaleko San Diega. Zo spôsobu,
akým sa útok uskutočnil, možno usúdiť, že mnohé z niekoľkých miliónov
počítačov napojených na globálnu sieť Internetu sú ohrozené. Doposiaľ sú
známe najmenej štyri ďalšie obete podobných útokov
— medzi nimi počítače Loyolskej univerzity v Chicagu, Rochesterskej
univerzity a Drexelovej Univerzity vo Philadelphii."
Markoff ma vo svojom článku viackrát citoval. Napríklad: „Počítačoví
podvodníčkovia sa zrejme naučili čítať manuály... Malo by sa im klepnúť
po prstoch."
Keď sa Sid odmlčal, povedal som mu, že sa mi ten článok zdá celkom
zábavný. Sid sa však hneval, obával sa, že keď článok vyjde, SDSC sa
ocitne v strede paľby. „Preháňaš a zbytočne ich provokuješ, Tsutomu,"
zúril.
Rozprávali sme sa o tom článku ešte asi desať minút a napokon sme
obaja usúdili, že nám nezostáva nič iné, iba čakať, čo sa stane.
Niečo po polnoci som si pri Circle K, obchode s potravinami, ktorý je
od môjho domu asi päť minút jazdy autom, kúpil výtlačok New York
Timesov, aby som sa na vlastné oči presvedčil, či je to naozaj také zlé, ako
tvrdil Sid. Keď som Markoffov článok dočítal, musel som uznať, že Sid
mal pravdu — naozaj vyznieval dosť provokujúco — no na druhej strane
som naozaj mal stále pocit, že je zábavný.
Na druhý deň som bol hore už zavčas rána, pretože vlastník domu, v
ktorom bývam, sa rozhodol, že ho predá inému majiteľovi, a zastavil sa u
mňa aj so ženou, aby sa pozrel, v akom je stave. Bolo to prvé pokojné ráno
odvtedy, čo CERT zverejnil svoju expertízu. Zdalo sa, že pomaly sa všetko
vracia do normálnych koľají a ja som sa v duchu tešil na pekný víkend.
Stál som v obývačke a rozprával sa s návštevou, keď vtom zavolal
Markoff. Povedal som, že sa mu o chvíľu ozvem. O päť minút som vytáčal
číslo jeho kancelárie v San Franciscu.
„Mám zlé správy," oznámil mi. „Tvoje ukradnuté súbory sa našli vo
Welle."

135
 kapitola 8
Koballov objav

V piatok 27. januára v noci sa Bruce Koball prihlásil na svoje konto vo

Welle, obľúbenej konferenčnej službe sídliacej v oblasti Sanfranciského
zálivu, a neveril vlastným očiam.
Koball pracoval ako softvérový projektant v Berkeley a každoročne
organizoval konferenciu Počítače, sloboda a súkromie. Na rok 1995
poskytla služba Well Koballovi dodatočné voľné konto, na ktorom si
zhromažďoval materiály pre nadchádzajúcu konferenciu. Koball toto konto
niekolko mesiacov neotvoril, no keď sa doň v piatok nalogoval, našiel tam
odkaz od systémových technikov. Upozorňovali ho, aby z konta,
vyhradeného na prípravu konferencie, presunul 150 megabajtov materiálu,
ktoré tam nedávno uložil, pretože ak tak neurobí, budú mu ich musieť
vymazať.
Takéto odkazy nie sú vo Welle ničím mimoriadnym. Systémoví technici
totiž z času na čas spustia evidenčný program, ktorý odhalí tzv. „hltačov
diskov" — rudí, ktorí nadmerne zaťažujú pamäť počítačov. Koball bol v
ten deň iba jedným spomedzi mnohých ďalších predplatiteľov tejto služby,
ktorí dostali podobný odkaz. Koball však toto konto vôbec nepoužíval,
preto dosť dobre nechápal, čo to má znamenať. Pozrel sa teda do adresára a
hneď mu bolo jasné, že jeho konto je v rukách nejakého počítačového
piráta. Účet obsahoval skompresované súbory a haldy elektronickej pošty:
well 1s -1
total 158127

-rw-r-r- 1 cfp 128273 Dec 26 23:02 bad.tgz

-rw-r-r- 1 cfp 547400 Dec 26 23:07 brk.tar.Z
~rw-r-r- 1 cfp 6620 Dec 26 23:07 clobber.tar.Z
-rw-r-r- 1 cfp 2972 Dec 26 23:07 clobber.tgz

136
-rw-r-r- 1 cfp 734 Mar 14 1991 dead.letter
-rw-r-r- 1 cfp 704251 Dec 26 23:11 disasm.tar.Z
-rw-r-r- 1 cfp 4558390 Dec 26 23:31 file.941210.0214.gz
-rw-r-r- 1 cfp 1584288 Dec 26 23:39 file.941215.0211.gz
-rw-r-r- 1 cfp 2099998 Dec 26 23:47 file.941217.0149.gz
-rw-r-r- 1 cfp 1087949 Dec 27 10:09 kdm.jpeg
-rw-r-r- 1 cfp 275100 Dec 27 10:09 kdnv.ps.Z
-rw-r-r- 1 cfp 1068231 Dec 27 10:10 mbox.1.Z
-rw-r-r- 1 cfp 869439 Dec 27 10:10 mbox.2.z
-rw-r-r- 1 cfp 495875 Dec 27 10:10 mbox.Z
-rw-r-r- 1 cfp 43734 Dec 27 10:10 modesn.txt.Z
-rw-r-r- 1 cfp 1440017 Dec 27 10:11 newoki.tar.Z
-rw-r-r- 1 cfp 999242 Dec 27 10:12 okitsu.tar.Z
-rw-rw-rw- 1 cfp 578305 Dec 28 09:25 stuff.tar.Z
-rw-rw-rw- 1 cfp140846522 Dec 27 11:28 t.tgz
-rw-r-r- 1 cfp 146557 Dec 27 11:28 toplevel.tar.Z
-rw-r-r- 1 cfp 3967175 Dec 27 11:31 tt.Z
-rw-r-r- 1 cfp 307 Dec 20 1990 xmodem.log
-rw-r-r- 1 cfp 187656 Dec 27 11:31 ztools.tar.Z

Výpis adresára zobrazoval údaje o veľkosti jednotlivých súborov, ich

názvy, dátumy modifikácií a iné informácie. 3 súbory boli pomenované
„mbox". Bolo to štandardné unixovské označenie súborov s poštou
užívateľov. Koball do týchto súborov nazrel a zistil, že všetky sú
adresované jednému a tomu istému miestu: tsutomu@ariel.sdsc.edu.
S Koballom sme sa stretli na niekoľkých výročných stretnutiach
priekopníkov počítačového priemyslu, ktoré sa konali pod názvom
Konferencie hackerov, moje meno mu však v prvom momente nič
nehovorilo. Koball bol zmätený, nevedel, čo si s tým materiálom počať.
Krátko pred polnocou počul, ako mu doručovateľ položil na schodík pred
dvere raňajšie vydanie novín New York Times. Zobral ich, zbežne
prebehol, nalistoval prvú stránku obchodnej rubriky a odrazu spozornel.
Zbadal Markoffov článok a pri ňom moju fotografiu, na ktorej sedím v
prevádzkovej miestnosti v SDSC.
Na druhý deň hneď ráno zatelefonoval Hua Pei Chenovej, systémovej
správkyni pre Well, do Sausalita v Marin County. Povedal jej o svojom
objave i o tom, ako to súvisí so mnou, a požiadal ju, aby súbory vymazala
a celé konto zlikvidovala.
Krátko na to zavolal Koballovi jeho priateľ John Wharton, nezávislý
projektant čipov a hlavný organizátor elitnej konferencie o
137
mikroprocesoroch, na ktorej sa v Monterey každoročne schádzalo mnoho
„sivovlasých" priekopníkov priemyslu osobných
počítačov a polovodičov. Wharton bol práve na diaľnici 101 a mieril do
Cow Palace v San Franciscu, kde bola výstava elektrických modelov
železníc. Chcel vedieť, či sa tam bude predvádzať aj digitálny systém
simulujúci zvukové efekty vlaku, ktorý vyvinul Koball spolu s Neilom
Yongom, rockovým spevákom, ktorý tiež patril k nadšeným
obdivovateľom miniatúrnych železničných modelov.
Koball ako jeden z prvých začal zavádzať počítačovú „inteligenciu" do
najrozmanitejších spotrebných výrobkov, vyvinul softvér pre také
mimoriadne šikovné vecičky, akými sú napríklad cyklometer Avocet, ktorý
je súčasťou výbavy špičkových cyklistov, či hodinky s výškomerom, ktoré
sa tešia veľkej obľube u horolezcov, mňa nevynímajúc. (Keď bola Julia v
Nepále, všimla si, že Koballove hodinky veľmi obdivovali šerpovia, ktorí v
Himalájach sprevádzali horolezcov zo Západu.)
Koball však Whartonovi povedal, že jeho železničný zvukový systém na
výstave nebude, a potom zvrtol reč na to, čo sa mu práve prihodilo.
Whartona to veľmi zaujalo a aj on považoval likvidáciu Koballovho konta
za rozumné riešenie. Keď dotelefonovali, Whartonovi to stále nedalo
pokoja. Nebol si istý, či oni dvaja s Koballom majú právo rozhodovať o
takejto dôležitej veci. Zišla mu na um jeho známa, Marianne Muellerová,
ktorá pracovala ako programátorka systémového softvéru vo firme Sun
Microsystems a vedela toho o Unixe, Internete a zabezpečení počítačových
systémov určite oveľa viac ako on. Pokúšal sa zavolať jej domov i do
práce, no bez úspechu.
Muellerovú i Whartona som poznal, stretol som sa s nimi rok predtým v
Las Vegas na výročnom stretnutí počítačového undergroundu, ktoré sa
konalo pod názvom Defcon. Bolo to dosť zvláštne zoskupenie
počítačových podvodníčkov, ľudí majúcich na starosti bezpečnosť
telekomunikácií a medzi nimi bezpochyby zopár fízlov. Markoffovi sa
vtedy podarilo prehovoriť ma, aby som tam šiel s ním. K jednej z mala
zaujímavých vecí celej tejto akcie patrila Muellerovej prednáška o ženách-
hackerkách, počas ktorej predstavila svoju vlastnú digitalizovanú verziu
bábiky Barbie, ktorú nazvala Hacker Barbe, aby sa tak vyhla problémom s
copyrightom, ktoré by mohli vzniknúť s výrobcom týchto bábik, s firmou
Mattel. Musím povedať, že to bolo veľmi zábavné, aj keď väčšina
138
stredoškolákov a vysokoškolákov tam prišla skôr preto, lebo ich zaujímali
predovšetkým rôzne počítačové vylomeniny — ako prekabátiť hotelový
mikroprocesor, ktorý kontroluje zamykanie dverí, a témou jej prednášky
bola zjavne sklamaná.
Wharton sa práve približoval k odbočke na sanfranciské letisko a odrazu
mu zišlo čosi na um. Marianne mu deň predtým spomínala, že v sobotu
napoludnie pôjde odprevadiť na letisko svojho priateľa, ktorý odchádza do
Tokia. Zišiel teda z diaľnice smerom na letisko a vyšiel na najvyššie
poschodie parkovacích garáží. Na parkovisku zbadal Marianninu MR2 a
podarilo sa mu zaparkovať hneď vedľa. Keď vošiel do terminálu, pozrel na
monitor s odletmi a zistil, že Jal práve štartuje. Zastal uprostred letiskovej
haly a rozhliadal sa okolo seba. Netrvalo dlho a zbadal Marianne v
čiernom motocyklovom oblečení. Rozbehol sa k nej. V duchu atmosféry,
ktorú vyvolávalo toto anonymné stretnutie uprostred terminálu
medzinárodných odletov, ju Wharton najskôr zaviazal mlčanlivosťou.
Potom jej rozpovedal všetko, čo vedel od Koballa.
„S tými súbormi sa nesmie hýbať!" povedala dôrazne. V nijakom
prípade ich neslobodno vymazať, ani do nich zasahovať, pretože
akákoľvek zmena zlodejovi okamžite signalizuje, že sa o ňom vie.
Naliehala, aby bezpečnostní technici vo Welle spustili monitorovací
softvér, ktorý zaznamená každú manipuláciu so súbormi. Wharton
pochopil vážnosť situácie a okamžite sa mobilným telefónom spojil s
Koballom.
„Pozdravujem ťa, náčelník Červený pes," prihovoril sa mu, vedomý si
svojej účasti na špionážnej hre. „Tu Vesmírny ufňukanec. Práve som sa
stretol s Kybermamou. Povedala, že súbory máme nechať na pokoji."
Koball sa potom stálou linkou spojil s Marianne a po krátkom
rozhovore s ňou zatelefonoval ešte raz do Wellu a odvolal svoje
predchádzajúce inštrukcie. Ukázalo sa však, že znepokojení predstavitelia
Wellu už celú situáciu prekonzultovali a rozhodli sa, že nepodniknú nič, čo
by mohlo počítačového piráta vyplašiť. Koball zatelefonoval Markoffovi,
ktorý sa okamžite spojil so mnou a dal mi Koballovo telefonické číslo do
Berkeley.
S Koballom som rozprával tesne pred obedom. Popísal mi súbory, ktoré
sa objavili v jeho adresári, a nadiktoval mi všetky prístupové dáta k nim.
Niektoré však boli celkom zbytočné, pretože Koball už niektoré súbory
139
otvoril a čítal. Jedno však bolo isté: išlo o materiály, ktoré mi v decembri
ukradli z Ariela — boli tam programy, ktoré som zostavil, voľný softvér,
ktorý bolo zbytočné kradnúť, pretože bol verejne prístupný, no čo bolo
najhoršie, boli tu megabajty a megabajty mojej pošty, čo som považoval za
nehorázny zásah do svojho súkromia.
Koball ma stručne informoval o svojich rozhovoroch s Whartonom,
Marianne Muellerovou a Pei, s ktorou hovoril dvakrát. I-šlo o veľa. Aj keď
Markoff vo svojom článku napísal, že vyriešenie tejto veci považujem za
vec osobnej cti, naozaj mi ani tak veľmi nešlo o programy, ktoré mi
ukradli, ako o to, že moja pošta bola roztrúsená po celom Internete.
Povedal som Koballovi, že chcem, aby sa súbory vymazali. Koball mi dal
telefónne číslo na Pei do finny Well. Zavolal som jej a zopakoval to isté,
čo som predtým povedal Koballovi.
Pei mi vysvetľovala, že predstavitelia Wellu váhajú s ďalším postupom,
pretože nechcú neznámeho piráta vyplašiť, boja sa, aby ho
nevyprovokovali na prípadný protiútok.
„Chcem, aby tie súbory stadiaľ zmizli," nástojil som na svojom. Koball
mi povedal, že na účte sú nastavené parametre, umožňujúce „voľné
čítanie", to znamená, že každý, kto využíva služby Wellu, môže do mojich
súborov nahliadnuť. Nemal som veru najmenšiu chuť zverejňovať svoju
súkromnú poštu a už vôbec som netúžil po tom, aby sa moje osobné či
pracovné súbory stali zábavnou literatúrou pre počítačové podsvetie.
Chápal som však aj obavy zamestnancov Wellu. S Pei sme napokon
vymysleli také riešenie, aby to vyzeralo, že Koball len počúvol varovanie
pracovníkov Wellu a súbory z adresára účtu vymazal bez toho, že by ich
čítal.
O spoločnosti Well som vtedy mnoho nevedel. Niekoľko mesiacov
predtým som sa na rokovaní v Sun Microsystems stretol s jej majiteľom
Bruceom Katzom (vyslovuje sa Keits), ktorý tam zháňal nejaké nové
počítače. Nejasne som si spomenul, že Well je obľúbeným elektronickým
miestom, ktoré navštevujú všetci: od zručných hackerov až po fanúšikov
skupiny Grateful Dead.
Pei si nebola celkom istá, ako je to s bezpečnosťou počítačového
systému vo Welle. Aj ona vedela z novín o útoku na moje počítače v San
Diegu, nepredpokladala však, že oba incidenty spolu súvisia.
„Ach tak, teraz tomu už rozumiem," povedala, keď som jej vysvetlil,
140
ako je možné, že moje súbory skončili u nich. Oznámila mi, že spoločnosť
Well nie je na riešenie tohto problému dostatočne kompetentná, že v
priebehu dopoludnia u nich v jednom kuse drnčali telefóny a John Barlow
(textár skupiny Graeteful Dead), člen Rady Wellu a spoluzakladateľ
Electronic Frountier Foundation, navrhol, aby som prišiel do Sausalita a
pomohol im.
Nasledujúci víkend som mal prednášať na konferencii v Palm Springs,
kde som sa mal stretnúť s Juliou, preto som Pei povedal, že nemôžem, lebo
som veľmi zaneprázdnený. Navrhol som však, že tam vyšlem svojho
študenta Andrewa Grossa a ten to tam omrkne.
Niekoľko hodín som strávil vybavovaním. Andrew so svojou ženou
Sarah, ktorá si v tom čase robila doktorát z chémie na Kalifornskej
univerzite v San Diegu, sa práve sťahovali, pretože plesne v ich
študentskom byte narástli do takých rozmerov, že sa stali neznesiteľné už
aj pre Sarah, ktorú organická hmota inak fascinovala. Andrew súhlasil.
Uvoľniť by sa vraj mohol okolo utorka. Podarilo sa mi presvedčiť Sida,
aby Andrewovi aj naďalej išiel plat v SDSC, dokonca som z neho dostal i
nejaké peniaze navyše za čas, ktorý sme strávili v San Franciscu. Ani teraz
som nemal v úmysle po neznámom votrelcovi pátrať, myslel som však, že
keď tam Andrew pôjde, možno narazí na dajaké užitočné informácie, ktoré
nám pomôžu zistiť podrobnosti súvisiace s násilným vniknutím do Ariela a
presunutím mojich súborov.
Koball mi medzitým zaemailoval celý súbor s časovými údajmi
jednotlivých prístupov k nemu (s odkazom, že ma videl na fotke a je veľmi
rád, že nosím jeho hodinky s výškomerom Avocet Vertech). Na základe
získaných časových údajov som zistil, že kópie mojich materiálov boli vo
Welle uložené v priebehu dvanástich hodín po ich odcudzení. Bolo ľahko
možné, že súbory sa predtým, než sa dostali do Wellu, zastavili aj niekde
inde v Internete. Z časového harmonogramu celej akcie bolo zrejmé, že
cracker, ktorý prenikol do Wellu, sa musí so zlodejom mojich súborov v
San Diegu poznať — alebo ide o jednu a tú istú osobu.

V stredu popoludní, predtým ako som odcestoval na konferenciu do

Palm Springs, mi zatelefonoval Andrew, ktorý bol od utorka večera v
Sausalite. Vo Welle očakávali príchod celého počítačového komanda a tak
141
sa stalo, že ohromenému Andrewovi, ktorý doma jazdí na trinásťročnej
Honde Accord, dali k dispozícii impozantný Jeep Cherokee. To však bolo
vraj zatiaľ jediné pozitívum. Andrew medzičasom absolvoval niekoľko
stretnutí s oficiálnymi predstaviteľmi Wellu, tí ho však nechceli vpustiť do
systému skôr, kým nepodpíše dohodu o mlčanlivosti. K samotnému
riešeniu problému sa ešte nedostal. Dosť ma to prekvapilo a považoval
som to za zlé znamenie, pretože Andrew bol v takýchto situáciách ďaleko
prispôsobivejší a diplomatickejší ako ja.
Priletel som do Palm Springs a zahlásil sa vo Westin Mission Hills
resorte. Pomaly bol večer, no Júlie stále nebolo. Opäť sa pohádala s
Johnom a zmeškala lietadlo. John Júliu zaprisahal, že ak odíde za mnou do
Palm Springs, je medzi nimi definitívny koniec. Julia mu povedala, že
pôjde, či sa mu to páči, alebo nepáči. Nechcela však, aby sa rozišli v
hneve. Obaja sa napokon dohodli, že sa stretnú na nasledujúci víkend a
skúsia sa rozísť ako dvaja rozumní ľudia.
Nechal som teda Julii odkaz na recepcii. Stretol som sa s ňou až okolo
deviatej večer na oficiálnej recepcii. Niekoľko hodín strávila na letisku v
Los Angeles, kde musela čakať na voľnú letenku do Palm Springs.
Konečne však bola tu a obaja sme sa tešili, že sme opäť spolu.
Táto konferencia bola jedným z radu seminárov, ktoré poriadala
konzultačná firma Computer Science Corporation pre vysokých riadiacich
pracovníkov zodpovedných za informačnú technológiu. Medzi účastníkmi
boli zástupcovia takých firiem ako AT&T, American Express, Federal
Express, Morgan Stanley či Turner Broadcasting.
Zoznam prednášajúcich bol veľmi rozmanitý a obsahoval také zvučné
mená ako: Bill Cheswick, expert na počítačovú bezpečnosť z Bellových
laboratórií; Whitfield Diffie, zakladateľ rozšírenej kryptografie s verejnými
kľúčmi, ktorá sa v krátkom čase stala veľmi obľúbenou technikou na
ochranu súkromia počítačových užívateľov; Clifford Stoll, astronóm, ktorý
v polovici osemdesiatych rokov vystopoval skupinku mladých nemeckých
počítačových pirátov, potom o tom napísal knižku, The Cuckoo's Egg a tá
sa okamžite stala bestsellerom v kategórii literatúry faktu; Mitchell Kapor,
zakladateľ spoločnosti Lotus Development a spoluzakladateľ nadácie
Electronic Frontier Foundation; Nicholas Negroponte, zakladateľ a riaditeľ
MIT Media Laboratory.
Mňa pozval na poslednú chvíľu ako náhradníka jeden z organizátorov
142
konferencie Larry Smarr, riaditeľ Národného centra pre superpočítačové
aplikácie v Illinois, štátom financovanej inštitúcie, ktorá je jednou zo
sesterských organizácií SDSC. Za pozvanie som vďačil svojej náhlej
popularite, no keď som sa dozvedel, že mám zaskakovať za Marka Ebena,
chronického počítačového podvodníka z New Yorku, známeho pod
prezývkou Phiber Optic, ktorý musel odriecť, pretože vyšetrovateľ mu
nepovolil opustiť štát, veľmi nadšený som nebol. Pri stolíku, kde sa
prihlasovali prednášajúci, som však naďabil na Billa Cheswicka a hneď
som pookrial. Ches s úsmevom poznamenal, že obaja sme sa s najväčšou
pravdepodobnosťou stali stálymi členmi oficiálne akceptovaného
spoločenstva dôležitých ľudí.
Stále sa mi niekto prihováral: „Videl som vašu fotku v novinách," na čo
som vytrvalo odpovedal jednou a tou istou vetou: „Stále lepšie, ako keby
ma ukazovali v televízii v mimoriadnej pátracej relácii."
Zverejnenie incidentu, pri ktorom som sa mi pritrafil, spôsobilo, že
prítomných zástupcov jednotlivých spoločností, zodpovedajúcich za
lokálne počítačové siete, sa zmocnila paranoja. Zrejme dospeli k záveru, že
ak sa niekto odváži takýmto drzým spôsobom napadnúť „jedného z
najlepších odborníkov na počítačovú bezpečnosť v krajine", tak oni sami
musia byť oveľa zraniteľnejší. „Je dosť smutné, keď sa o problémoch v
počítačovej bezpečnosti musí človek dozvedať zo stránok New York
Times," napísal mi e-mailom ktosi z Morgan Stanley, veľkej investičnej
banky, len čo sa začiatkom minulého týždňa objavil v novinách Markoffov
článok, ktorý predchádzal správe z CERT. Počas konferencie za mnou
chodili výkonní predstavitelia rôznych spoločností a prosili ma, či by som
sa u nich nezastavil a neprekontroloval zabezpečenie ich počítačových
sietí.
Vo štvrtok som na konferencii predniesol mierne vylepšenú verziu
svojho príspevku zo Sonomy. Demonštroval som, ako vyzerá IP podvod v
praxi. Žiaľ, moje úsilie poukázať na zložitosť skutočného počítačového
zločinu dopadlo tak, že som väčšinu poslucháčov iba zmiatol. Oproti tomu
v piatok, počas panelovej diskusie s Chesom, keď som premietal video,
zachytávajúce Adriánove prieniky do vládnych a vojenských počítačových
systémov, som videl, že prítomní v sále nielenže všetko chápu, ale že
dokonca prejavujú uspokojenie nad tým, že „našim dobrým chlapcom" sa
podarilo tých vagabundov odhaliť a potrestať.
143
 Po prednáške sme sa s Juliou trochu korčuľovali po cyklistických
chodníkoch a cestičkách Palm Springs, s obdivom sme sa rozhliadali okolo
seba a čudovali sa, že uprostred púšte môže človek vidieť tak dokonale
udržiavané trávniky. Vo štvrtok večer sa konala recepcia pod holým
nebom, počas ktorej vyhrávala kapela folkové a kovbojské piesne. S Juliou
sme sa konečne po dlhom čase veľmi dobre bavili a nechcelo sa nám ani
pomyslieť na to, že na druhý deň odchádzame. Zasnežené vrcholky
pohoria San Jacinto nám však pripomínali, že na druhý deň sa musíme
vrátiť do Sierry Nevady a vyzdvihnúť lyže a výstroj, ktorý sme tam nechali
pred dvoma týždňami, keď sme boli nútení svoj výlet predčasne ukončiť.

V piatok popoludní som sa zhováral s Larrym Smarrom a obom nám

celkom učarovala myšlienka spoločného projektu medzi SDSC a
Smarrovým centrom, ktorého hlavnou náplňou by bol výskum počítačovej
bezpečnosti. Zhodli sme sa na tom, že to, čomu sa hovorí počítačová
bezpečnosť, nie je v súčasnosti nič iné ako zbabelé strkanie hlavy do
piesku. Cítili sme potrebu vyvinúť agresívnejší model konfrontácie
nepriateľa, pri ktorom by sme čerpali z teórie vojenskej taktiky a usilovali
sa špecifikovať, v akom rozsahu ju možno aplikovať na elektronický svet.
Ak by bolo dolapenie a identifikovanie počítačových zločincov bežnou
praxou, počítačová kriminalita by rapídne poklesla.
Počas našej debaty som celkom stratil pojem o čase. Keď som sa
spamätal, uvedomil som si, že musíme ísť. Júliu som našiel pohrúženú do
rozhovoru s odborníkmi na systémy. Musel som ju nasilu odtiahnuť,
pretože nám hrozilo, že zmeškáme let do Los Angeles, odkiaľ sme mali
letieť do Rena. Napokon sme to stihli len tak-tak: na letisko sme sa
dovliekli v čase dopravnej špičky a letiskovým terminálom sme sa
predierali ovešaní prenosnými počítačmi, batohmi s kolieskovými
korčuľami, príručnou batožinou a lyžiarskou výbavou.
Na druhý deň ráno sme smerovali do Mount Rose, ležiaceho asi dvadsať
kilometrov juhozápadne od letiska v Rene, kde sa konalo stretnutie
lyžiarskych záchranárov. Bol nádherný slnečný, jasný mrazivý deň a my
sme sa tešili, že sa opäť postavíme na bežky. Celý deň sme precvičovali
vyhľadávanie lavínou zasypaných lyžiarov podľa signálov, vysielaných
maličkými prístrojmi, ktoré bývajú bežnou súčasťou lyžiarskeho oblečenia
144
a uľahčujú záchranárom prácu. Jedna skupinka odišla do terénu a na
rôznych miestach zahrabala tieto miniatúrne vysielačky, ostatní ich mali
lokalizovať a potom vyhrabať. Trénovali sme aj vyslobodzovanie lyžiarov
zasypaných lavínou, jazdu so záchranárskymi saftami a poskytovanie prvej
pomoci. V nedeľu sme sa s Juliou vydali sami dvaja na dlhý bežecký výlet
a keď sme sa večer vrátili do chaty, doľahla na nás únava z namáhavého
víkendu.
Asi hodinu som strávil telefonovaním so známymi. Jeden po druhom mi
oznamovali, že David Bank, reportér zo San Jose Mercury, vytrvalo
rozvíja svoju teóriu, že celý ten pirátsky útok som zosnoval sám len preto,
aby som získal publicitu. Dozvedel som sa tiež, že v ten večer, keď Julia
letela za mnou do Palm Springs, sa Bank stretol s Johnom Gilmorom a
pozval ho na večeru. Vŕtalo mi v hlave, čo mu tak John asi povedal. Pravda
bola, že útok na Ariel mohol uskutočniť iba zručný počítačový macher,
dokonale ovládajúci TCP/IP a systém Unix. A jasné je aj to, že prvé
pokusy o prevzatie kontroly nad Arielom vyšli práve z toad.com.
Počas večere som nahlas vyslovil svoje podozrenie, no s Juliou sme sa
napokon zhodli na tom, že nech by bol už John na nás akýkoľvek
napálený, vždy bol odhodlaným bojovníkom za elektronické súkromie a
nikdy by sa neznížil k ničomu, čo by len trochu zaváňalo počítačovou
kriminalitou. Všetky tie fámy a neustále vyzvedanie, aký som mohol mať
motív, ma však znepokojovali. Nemal som potuchy, ako ďaleko to môže
zájsť. Napokon sme sa s Juliou rozhodli, že spíšeme chronologický sled
udalostí. Možno nám to neskôr pomôže lepšie pochopiť a vysvetliť, čo sa
vlastne stalo.
Pred polnocou volal Andrew. Od stredy sme spolu niekoľkokrát
hovorili, no až teraz sme sa mohli v pokoji porozprávať. „Čo si zistil?"
spýtal som sa ho, dúfajúc, že má situáciu pod kontrolou a robí pokroky.
„Tsutomu, myslím, že by si mal prísť sem a pomôcť mi," oznámil mi.
„Je toho na mňa priveľa."
Andrew sa najskôr niekoľko dní boril s byrokratickou mašinénou a keď
sa konečne v nedeľu ráno pustil do skúmania ukradnutého softu, ktorý
ktosi zašil vo Welle, zistil, že neobsahuje len moje súbory, ale aj hromadu
ďalších. Triedením ukradnutého materiálu zabil celý deň a čoraz viac ho
šokovala hodnota a celkový
objem kontrabandu. „Je nad slnko jasnejšie, že cracker, s ktorým máme
145
do činenia, nie je len nejaký priemerne zručný študák, ale niekto oveľa
rafinovanejší." povedal.
Celý softvér bol rozložený na mnohých kontách, o ktorých vo Welle nik
nevedel, a moje ukradnuté súbory, ktoré boli pred týždňom vymazané, sa
na nich objavili znova. Už toto samo osebe naznačovalo, že ten, kto sa
zmocnil počítačového systému vo Welle, si musel byť sám sebou naozaj
veľmi istý; prechádzal sa v ich sieti, kedy sa mu zachcelo, a presúval
súbory sem a tam, akoby sa nechumelilo. Andrew mi do telefónu recitoval
dlhý zoznam toho, čo našiel. Prerušil som ho a povedal som mu, že by som
si to rád prešiel systematicky. Rich Ress z FBI, s ktorým som nedávno
hovoril telefonicky, mi okrem iného povedal, že naliehavosť prípadov,
ktoré ich úrad vyšetruje, závisí od výšky spôsobenej škody vyčíslenej v
dolároch. Chcú doláre, budú ich mať.
Andrew mi ešte raz nadiktoval, čo našiel, a ja som si ku každému
ukradnutému programu pripísal jeho približnú trhovú hodnotu, prípadne
vývojové náklady. Okrem môjho softu tam bol softvér na mobilné telefóny
z Qualcommu, firmy na počítačovú technológiu sídliacej v san Diegu;
veľké množstvo programov istej firmy z Východného pobrežia zvanej
Intermetrics, vyrábajúcej softvérové vývojové nástroje; zdrojový kód firmy
Silicon Graphics, softvér na trojrozmernú grafiku, ktorý sa v Hollywoode
využíva pri tvorbe špeciálnych efektov, plus hŕba bezpečnostného softvéru,
ktorý mal chrániť programy jednotlivých spoločností pred odcudzením;
sledovacie protokoly zo stykového počítača medzi Internetom a sieťou
Motoroly, ktoré zachytávajú informácie prúdiace do počítačovej siete
Motoroly a obsahujú tiež všetky heslá; množstvo hesiel ukradnutých z
iných sledovacích programov; kompletný súbor hesiel z apple.com.,
stykového počítača spoločnosti Apple Computer pre Internet; a mnohoraké
softvérové nástroje, ktoré umožňujú vlámať sa do počítačov rôznymi
spôsobmi.
Keď som zoznam dopísal, celková výška sumy vývojových nákladov
jednotlivých softvérov ukradnutého softvéru dosiahla niekoľko miliónov
dolárov, pričom v nej ešte nebola zahrnutá korisť vari najpozoruhodnejšia,
ktorej skutočnú hodnotu možno vyčísliť len ťažko: dlhočizný dátový súbor
nazvaný 0108.gz, ktorý obsahoval čísla kreditných kariet viac ako
dvadsaťtisíc predplatiteľov spoločnosti Netcom On-Line Communications
Services, sprostredkovateľa internetových služieb v San José v Kalifornii.
146
Mnoho spoločností prevádzkujúcich on-linové služby vyžaduje pri
zriaďovaní užívateľských kont od každého predplatiteľa všetky údaje z
jeho kreditnej karty. Tieto informácie však zvyčajne nebývajú uložené v
počítačoch pripojených na Internet.
Krádež týchto údajov však nebola jedinou stratou, ktorú Netcom utrpel.
Zlodej sa zmocnil aj súboru s heslami jednotlivých predplatiteľov, čo bol
ďalší balík informácii, ktorý je za normálnych okolností nedostupný.
Netcom má nainštalovanú verziu operačného systému Sun Microsystem,
ktorá tento súbor chráni: všetky heslá v súbore sú zakódované, takže
teoreticky by mali byť pre každého, kto na ne natrafí, nečitateľné. K
celému súboru má prístup iba ten, kto je „rootom" v ich počítačovom
systéme.
Ak však zlodej vlastní kópiu takéhoto súboru, pomerne ľahko dešifruje
heslá, s ktorými si ich majitelia príliš veľa námahy nedali. Kryptografická
metóda dešifrovania hesiel je totiž pomerne známa. Takže počítačovému
pirátovi stačí urobiť toto: v ľubovoľnom priemerne veľkom slovníku dá
zašifrovať každé jedno slovo a potom len porovná zašifrované slová zo
slovníka s tajnými heslami v súbore. Každé heslo si potom spätne nalistuje
v slovníku a čáry-máry fuk — platné heslo je na svete. Zručný pirát-
umelec dokáže pomocou počítača veľmi ľahko dekódovať najmä heslá
tých užívateľov, ktorí sú príliš nedbalí a na šifrovanie používajú bežné
slová.
Andrew teraz prešiel k ďalšiemu ukradnutému materiálu, ktorý
predstavovala elektronická pošta. Zlodej okrem mojej poštovej schránky
vyraboval aj elektronickú poštu ďalších dvoch ľudí. Pri mene Eric Allman
sme obaja s Andrewom okamžite vedeli, o koho ide. Allman bol autorom
„sendmailu", štandardného programu elektronickej pošty. Tipoval som, že
zlodej si Allmana vybral preto, lebo dúfal, že u neho narazí na správy o
slabých miestach v sendmaili. Ale Andrew, ktorý vždy rešpektoval
súkromie iných, do Allmanovej ukradnutej pošty ani nenazrel. Druhým
poškodeným bol Paul Kocher, nejaký študent zo Stanfordu, ktorého meno
nám nič nehovorilo, takže sme netušili, aké dôvody viedli zlodeja k tomu,
aby sa ulakomil práve na jeho e-mail.
Well monitorovaním počítačovej siete zistil, že votrelec používa falošné
konto, ktoré sa volá dono a používa heslo „fucknmc" — čo tiež mohla byť
určitá stopa. V unixových a internetových kruhoch bolo zvykom, že
147
užívateľ pri nalogovaní používa prvé písmená svojho celého mena. Lámali
sme si hlavu, kto by mohol byť ten „nmc", ktorého náš počítačový pirát
zrejme nemal v láske.
Andrew spolu s technikmi z Wellu mohol doteraz zlodeja sledovať len
vtedy, keď sa prostredníctvom vzdialeného počítača napojil na počítačovú
sieť vo Welle, no keď objavili jeho skryté konto, mali ho pod kontrolou a
vedeli odhadnúť aj jeho aktivity mimo siete vo Welle. Samotná korisť, ako
aj nástroje, ktoré zlodej používa pri krádeži, sú pre každého triezvo
uvažujúceho kriminálnika usvedčujúcim dôkazom, nemôže ich preto
nechať len tak volne sa povaľovať na pevnom disku u seba doma. Náš
zlodej sa preto rozhodol, že konto vo Welle bude používať ako
elektronickú bezpečnostnú schránku. Pri nájazdoch na počítače v Internete
mu jeho dono konto vo Welle poskytuje kópie potrebných nástrojov v
predvídateľnom poradí.
Najprv použije bežný pirátsky program, ktorý mu umožní stať sa
„rootom" v niektorom mimoriadne slabo zabezpečenom počítačovom
systéme v Internete. O niečo neskôr sa tam vráti a použije „zastierací"
program, ktorým zamaskuje svoju prítomnosť v systéme tak, že z
prihlasovacích súborov vymaže všetky svoje stopy a bežný užívateľ
systému potom nemá šancu zistiť, že sa vôbec niečo deje. Po ukončení
týchto krokov sa vráti do Wellu, vyzdvihne si tam nejaký „špehovací"
program, natiahne ho do systému, ktorého sa zmocnil, pomocou neho
zhromažďuje heslá a tie mu neskôr umožnia preniknúť zase dakam inam.
Tento počítačový delikvent postupoval veľmi metodicky.
Andrew sa však, podobne ako pri incidente na našich počítačoch v San
Diegu, aj teraz utvrdil v tom, že cracker, s ktorým máme do činenia, je
pekný lajdák. Len čo do počítača natiahol maskovací program, aby z
prihlasovacieho súboru vymazal všetky svoje stopy, odosielal ukradnuté
súbory, len tak bez všetkého, inam. Prenos súborov sa však v systéme
zaznamenáva, takže stále existuje aká-taká šanca ho vypátrať. Na prvý
pohľad si človek takéto niečo nevšimne, no ak niekto takúto aktivitu
systematicky hľadá, pomerne ľahko ju nájde.
Andrew potreboval dobrú trištvrtehodinu, kým mi opísal, na čo všetko
ešte prišiel. „Je to sila, Tsutomu," dodal napokon. „Nemáme dosť
počítačov ani na primerané monitorovanie systému." A čo je horšie, dodal,
napriek tomu, že rezignoval a podpísal každú dohodu o mlčanlivosti, čo
148
mu strčili pred nos, na všetko, čo vo Welle robil, dohliadalo prísne oko
Claudie Stroudovej, zástupkyne majiteľa spoločnosti Brucea Katza.
„Týždeň dávam dokopy dáta," povedal mi Andrew. „Dá sa povedať, že
zhruba tuším, odkiaľ tí chlapíci operujú, no momentálne som na dne. Teraz
je rad na tebe."
Andrew mi povedal, že na druhý deň sa má vedenie spoločnosti zísť na
rokovaní v úzkom kruhu, aby prerokovalo ďalší postup. Ubezpečil som ho,
že tam stopercentne prídem, no chcel som, aby tú schôdzku presunuli až na
večer; chcel som si predtým, ako odídem, ešte trochu zalyžovať.
Požiadal som ho, aby dovtedy získal čo možno najviac nových
informácií. Potreboval som presné dátumy a čas, kedy sa so súbormi
manipulovalo. Andrewa som poprosil, aby zostavil časový harmonogram
všetkých crackerových návštev vo Welle. Navrhol som tiež, aby ešte raz
poriadne preskúmal prítomnosť zadných dvierok a trójskych koni. Bolo
totiž veľmi dôležité, aby bezpečnostní technici z Wellu rozsah podvratnej
aktivity neznámeho crackera nepodcenili. Nechcel som, aby sme dopadli
ako ten opilec, ktorý stratil kľúče a potom ich hľadá pod lampou, pretože
„tam je svetlo". Andrew si zo San Diega do Sausalita zobral aj jeden z
počítačov RDI, poprosil som ho, aby vyzdvihol aj druhý od Soerena
Christensena, môjho známeho, ktorý pracoval vo firme Sun a ktorému som
ho pred časom požičal. Ja so sebou prinesiem tretiu mašinu, aby sme mali
dosť prostriedkov a mohli dáta monitorovať i analyzovať zároveň.
Keď som dotelefonoval, hodnú chvíľu som nepohnute sedel na zemi a
hľadel do poskakujúcich plameňov kozuba. Andrew síce tvrdil, že je na
dne, no podarilo sa mu zhromaždiť naozaj veľké množstvo dôkazov. Išlo
tu o naozaj závažné zločiny, ktoré podľa všetkého budú pokračovať.
Získali sme horúcu stopu a boli sme odhodlaní pustiť sa po nej.

149
druhá čast: Prenasledovanie

150
 kapitola 9
Botanika

V pondelok srne sa s Juliou zobudili neskôr. Posadil som sa na nízkej

posteli, ktorá stála v strede podkrovnej spálne v zadnej časti chaty, a lenivo
sa preťahoval. Spoza dlhých závesov na zasklenej prednej stene presvitalo
sivé svetlo. Znova som premýšľal nad Andrewovym telefonátom z
predošlého večera. Najvyšší čas pustiť sa po stope, nemôžem už ďalej
čakať so založenými rukami a dúfať, že to niekto vyrieši za mňa. Keď som
dohovoril s Andrewom, dlho do noci som spracovával hlasovú a
elektronickú poštu — mal to byť akýsi rituál predtým, než sa opäť pustím
do boja. Medzičasom som dostal ďalší výhražný telefonát, ten som
postúpil Andrewovi s odkazom, aby dal v telefonickej spoločnosti zistiť,
odkiaľ anonym volal.
Hoci to vonku na bohvieakú lyžovačku nevyzeralo, bol som pevne
rozhodnutý, že si ešte raz zabežkujem. Slabo snežilo, fúkal bočný nárazový
vietor, ktorý podchvíľou hnal snehové vločky dokonca smerom nahor.
Nemal som ešte presný plán, rátal som však s tým, že sa vo Welle pár
dní zdržím, pokým si neurobím v celej veci jasno. Začínal som pomaly
veriť, že máme naozaj do činenia s Kevinom Mitnickom; boli tu tie
ukradnuté zdrojové kódy mobilných telefónov finny Oki a Qualcomm
zašité vo Welle, a to, že by mohlo ísť o neho, potvrdzovali aj iné
skutočnosti, ako napríklad tip od crackera Justína Petersena. No na druhej
strane sa vyskytli pochybnosti, Ktoré to vyvracali — mimoriadne dobre
prepracovaný útok využívajúci IP podvod, výsmešné odkazy hlasovou
poštou. Bol som si viac než istý, že to celé nemohlo byť dielom jedinej
osoby (aj keď je ľahko možné, že Kevin mal komplicov). Ak by sa naozaj
ukázalo, že ide o Kevina Mitnicka, okamžite by to zburcovalo niekoľko
policajných agentúr. Levord Burns, agent, s ktorým sa Andrew nedávno
rozprával, pracoval pre Richa Ressa v FBI na Oddelení počítačovej

151
kriminality vo Washingtone. Federálny vyšetrovací úrad sa tentoraz tváril,
že v prípade potreby okamžite zasiahne. Keď som bol v ich výcvikovom
stredisku v Quanticu, rozprával som sa tam s viacerými ľuďmi a odvtedy
sa nemôžem ubrániť pocitu, že rozhodnutie FBI pomôcť samotné ešte nie
je zárukou úspechu. O schopnostiach agentov, s ktorými som sa stretol,
nepochybujem, no aj oni pripustili, že s počítačovou kriminalitou mávajú
dosť velké problémy. Priemerný agent síce absolvuje patričný výcvik,
spozná, že v hre je počítač, no spustiť ho už zrejme nevie. Na druhej strane
však musím uznať, že Úrad má obrovské skúsenosti, pokiaľ ide o
psychológiu zločincov-recidivistov. V Quanticu som sa bližšie zoznámil s
technikami používanými pri hľadaní a zneškodňovaní viacnásobných
vrahov a prekvapilo ma, ako rýchlo možno takéto prípady objasniť.
Odborníci z FBI, zaoberajúci sa prípadmi opakovaných vrážd, tvrdia, že
počítačové trestné činy sa v mnohom podobajú iným, oveľa surovším
opakovaným zločinom. Táto myšlienka je síce dosť kontroverzná, no
experti z FBI sú presvedčení, že v oboch prípadoch koná zločinec-
recidivista na základe silného vnútorného nutkania a chorobnej túžby,
ktorej nedokáže odolať. Títo teoretici správania zastávajú názor, že
kriminálnik pri každom zločine cíti potrebu upozorniť na seba a táto túžba
sa objavuje v čoraz kratších intervaloch. Pre moju prácu má však väčší
význam ich tvrdenie, že najväčším problémom pri objasňovaní oboch
druhov kriminality je práca s informáciami — roztriedenie a následné
zoradenie nazhromaždených faktov. Pri rekapitulácii vyšetrovania
opakovaných zločinov sa vraj veľmi často stáva, že vyšetrovatelia majú
rozlúštenie prípadu naporúdzi už oveľa skôr, no nie vždy ho hneď
rozoznajú.
Keď som sa chystal von, spýtal som sa Júlie, či by nechcela ísť so mnou
aj napriek tomu, že som nemal ani poruchy, ako sa to celé vyvinie a či nás
stopa niekam dovedie. Myslel som si, že jej organizačný talent by sa nám
mohol zísť. Povedala mi, že o problematike počítačovej bezpečnosti toho
veľa nevie, no aspoň bude mať príležitosť naučiť sa dačo nové. Do
Sausalita vraj pôjde. Lyžovania sa však pri pohľade na situáciu vonku
dobrovoľne vzdala.
Vydal som sa k bežeckému lyžiarskemu centru Tahoe Dormer. Bol čas
obeda, v stope bežalo len zopár lyžiarov a mechanizmy na upravovanie
trate to veľmi rýchlo nechali tak. Keď sa začalo stmievať, zatelefonoval
152
som Julii, aby po mňa prišla. Mali sme málo času, tak som do jej Mazdy
nasadol v lykrovom bežeckom úbore a prezliekal sa cestou do San
Francisca.
Počasie sa ešte zhoršilo, na diaľnici číslo 80 bola v pohotovosti hliadka
kontrolujúca snehové reťaze a premávka sa na tom úseku ešte viac
spomalila. Ako sme sa približovali k San Franciscu, sneh sa postupne
menil na dážď. Zišli sme z diaľndce a vedľajšími ulicami smerovali do
Marin County na severe Sanfranciského zálivu. Okolo pol deviatej večer
sme dorazili do Buckeye Roadhousu, módnej reštaurácie v Mill Valley
neďaleko Sausalita, kde má Well svoje sídlo. Už predtým sme sa s
niekoľkými členmi Rady spoločnosti Well a zopár priateľmi dohodli na
spoločnej večeri, počas ktorej sme sa mali dohovoriť na tom, aké ďalšie
kroky podnikne táto on-linová firma v súvislosti s útokmi na svoju
počítačovú sieť. Andrew, ktorému Pei poskytla ubytovanie vo volnej izbe
vo svojom dome, prišiel tesne predo mnou a než sme si sadli, vysypal
novinky. Na niekoľkých nových miestach vo Welle objavil další softvér
mobilných telefónov a veľké množstvo komerčných programov. V ten deň
natrafil dokonca na softvér mobilného telefónu firmy Motorola.
Informoval ma aj o trochu čudnom, no dosť prekvapivom objave.
Narazil na votrelcov zvláštny komunikačný kanál využívajúci zadné
dvierka. Kedže neznámy útočník sa mohol vo Welle stať „rootom",
kedykoľvek sa mu len zachce, mohol si bez problémov prezerať
elektronickú poštu hociktorého užívateľa. Monitorovací tím vo Welle ho
sledoval, ako sa prehrabáva v elektronických schránkach niekoľkých
predplatiteľov, medziiným aj Johna Litrmana, spisovateľa na voľnej nohe z
Marin County, ktorý mal vo Welle svoje konto. Littman v tom čase písal
knihu, v ktorej podrobne popisoval pirátsku činnosť Kevina Poulsena,
počítačového crackera z Bay Area, ktorý pomohol Justinovi Petersenovi
podviesť istú rozhlasovú stanicu a dostať sa k slušným peniazom a ktorý je
stále vo väzení. Našli sa uňho tajné vojenské počítačové diskety a obvinili
ho zo špionáže. Rok predtým sa v časopise Playboy v článku o Kevinovi
Mitnickovi objavilo aj meno Kevina Poulsena.
Andrew počas monitorovania počítačového systému sledoval, ako sa
votrelec stal „rootom" a kopíroval si súbor zo vzdialeného počítača. Išlo o
list, ktorý písal Kevin Ziese, vrchný dôstojník Informačného centra
vojenských leteckých síl v Texase. Votrelec sa potom nalogoval ako
153
Littman a do Littmanovho osobného konta zoštylizoval odkaz s
poznámkou: „Tu to máš,:) Pozdrav od Boha." Potom sa pokúšal
prekopírovať súbor Kevina Zieseho do odkazu pre Littmana, čo sa mu však
nepodarilo, pretože mal očividné problémy s wellovskym editovacím
softvérom.
Potom z poštového programu vyšiel, vrátil sa späť do Wellu ako „root"
a Zieseho súbor jednoducho priradil k Littmanovmu súboru s
elektronickou poštou. Ziese vo svojom liste písal o nebezpečenstve, ktoré
tkvie v útoku prostredníctvom IP podvodu, a odvolával sa na rozhovor so
mnou počas konferencie v Sonome.
V dolnej časti listu, tesne nad podpis Kevina Zieseho, vsunul tento
riadok: „Ahoj John (to nie je chyba), Kevin je pekné meno:-)."
Andrew si bol takmer istý, že táto stopa smeruje ku Kevinovi
Mitnickovi. Čo sa mňa týka, nebol som o tom až taký presvedčený. Koniec
koncov, Kevinov je na svete neúrekom. Obom nám však vŕtalo v hlave to
isté: vedel Littman o tomto súkromnom kanále, ktorý si náš pirát vytvoril?
Nevyzeralo to tak, že by o ňom vedel, či že by si aspoň všimol, že zo
strany útočníka nejde iba o posmešné narážky. Takže o dôkaze, že ide o
spolupáchateľa, nemohlo byť ani reči.
Vošli sme dnu a zvítali sa s Bruceom Katzom a členmi Výkonnej rady
spoločnosti. V zadnej časti reštaurácie sme mali rezervovaný dlhý stôl.
Okrem iných dlhoročných členov wellskej komunity tu bol aj Bruce
Koball, programátor z Berkeley a Juliin i Johnov starý známy. Keď zistil,
že Julia prišla so mnou, uštedril jej nechápavý pohľad. V podniku však bol
taký hluk, že človek mal problémy dorozumieť sa aj s niekým, kto sedel
tesne vedľa neho. Preto som považoval za veľmi málo pravdepodobné, že
Julii sa podarí v tichosti mu vysvetliť, čo sa stalo. Vôbec som nebol
nadšený, že sme sa stretli na takom hlučnom mieste, ktoré ani trochu
nezodpovedalo potrebám dôvernej diskusie. Uvedomil som si, že už na
samotnom začiatku vyšetrovania porušujeme základné princípy utajenia
informácií.
Buckeye bol gýčový bavorský podnik. Na stenách viseli parohy a rôzne
iné predmety. Objednal som si lososa, Julia sa rozhodla pre zapekanú
sekanú so zemiakmi a cibuľkou a Andrew si dal obrovskú porciu mäsa, do
ktorej sa hneď s pôžitkom pustil.
Bruce Katz sedel vedľa mňa. Bol to podnikavý asi tridsaťpäťročný muž.
154
Predtým, než kúpil spoločnosť Well, založil a riadil fabriku na výrobu
topánok v Rockporte. Mal dlhé riedke vlasy a oblečený bol veľmi ležérne;
vôbec nevyzeral ako obchodník, skôr ako vojnový veterán zo šesťdesiatych
rokov. Uprostred hlasitej vravy som sa mu usiloval v kocke načrtnúť, čo
sme zistili. Akoby situácia nebola už aj tak dosť hektická, po chvíli sa
ozval telefón a jeden zo zamestnancov Wellu poverený monitorovaním
siete oznámil Pei, že počítačový pirát využil práve ich sieť ako odrazový
mostík a prenikol do Internexu, ďalšej komerčnej služby Internetu,
sídliacej v Menlo Parku v Kalifornii.
Zakladateľa Internexu, počítačového inžiniera Boba Bergera, som
poznal. Niekolkokrát budoval pre Sun Microsystem prípojky Internetu na
digitálnu sieť integrovaných služieb. O Internexe som tiež niečo vedel —
bol to provider internetovskej elektronickej pošty a medzi jeho klientmi
figuroval aj Markoff. Napadlo mi, že práve táto skutočnosť by mohla byť
pravdepodobnou príčinou útoku. Rozhodol som sa však, že o svojom
podozrení budem zatiaľ mlčať a že si to overím. Andrew a Pei sa rozhodli,
že na druhý deň ráno zatelefonujú do Internexu. Usiloval som sa ich
presvedčiť, aby tak urobili hneď. No nikomu sa nechcelo zháňať sa v
nedeľu o takom čase po systémovom správcovi Internexu.
Katz chcel zo mňa vytiahnuť, či existuje taká možnosť, že by
elektronický bandita mohol poškodiť wellovsky počítačový systém. Kedže
sme stále nevedeli, s kým máme tú česť, nemohol som mu dať uspokojivú
odpoveď. Nedokázali sme odhadnúť, ako by náš pirát zareagoval, keby
zistil, že je monitorovaný. Preto som Katza pripravil na to, že nemožno
vylúčiť jeho prípadné odvetné akcie.
Problém poškodenia počítačovej siete je problémom veľmi pálčivým.
Ľudia z počítačového undergroundu bežne argumentujú tým, že ak sa
niekto vláme do počítačového systému, v nijakom prípade nejde o morálny
prečin, pretože taký jedinec do ničoho nezasahuje, iba sa pozerá. Crackeri
tiež s obľubou vyhlasujú, že napomáhajú vyššiu bezpečnosť počítačových
systémov, pretože systémovým správcom neprestajne odhaľujú zraniteľné
miesta v sieti.
Tieto tvrdenia považujem za absurdné. Takéto správanie by možno
obstálo kedysi, keď počítačové siete slúžili výhradne vedcom a
výskumným inžinierom, hoci mnoho profesorov a výskumných
pracovníkov, ktorých poznám, by nesúhlasilo ani s týmto tvrdením. No v
155
každom prípade, ak niekto zastáva takýto názor dnes, keď sa počítačové
siete stali neodmysliteľnou súčasťou každodenného života firiem i
jednotlivcov, ani čo by tvrdil, že sa pokojne môžem vlámať do jeho domu
a prechádzať sa tam a pokiaľ nič nevezmem, je to celkom v poriadku. Keď
sa niekto zmocní softvéru mobilného telefónu, vlastne ho neukradne, len si
ho odkopíruje. Tento materál však stále zostáva intelektuálnym majetkom
a ak sa ho zmocní konkurenčná firma, môže to znamenať jej okamžitú
prevahu na trhu. V prípade, že crackeri vniknú do počítačových systémov a
dôjde ku skutočnému poškodeniu softvéru alebo hardvéru, výdavky
spoločnosti spojené s ich opravou dosahujú výšky aj niekoľkých desiatok
tisícov dolárov. Pri veľmi zložitých počítačoch si obrovské úsilie vyžaduje
už len samotné zisťovanie rozsahu škôd. Takéto preháňanie sa po Internete
treba jednoznačne odsúdiť. Jeho dlhodobým dôsledkom je to, že užívatelia
počítačovej siete sú nútení stavať okolo seba čoraz pevnejšie hradby a duch
spolupatričnosti, ktorým sa sieť Internetu vo svojich prvopočiatkoch
pýšila, sa postupne celkom vytráca.
Naša konverzácia sa zvrtla na počítačových crackerov a hackerov, bavili
sme sa o tom, že rozsah škôd je ovela väčší, než sme si spočiatku mysleli.
Vyslovil som názor, že len hlúpy počítačový kriminálnik sa dá nachytať.
Katza, ktorý stále tajne dúfal, že má me do činenia len s neškodným
pirátikom, som tým veľmi nepotešil. Bol som však presvedčený, že v
prípade votrelca, ktorý prenikol do Wellu, vôbec nejde o nevinné žartíky.
Vysvetlil som Katzovi, ako sa elektronickí piráti dostávajú k heslám, ktoré
im umožňujú prístup nielen k jednej počítačovej sietí, ale k počítačovým
systémom po celom Internete. Pokúšal som sa vysvetliť aj to, že jedinou
možnosťou, ako dosiahnuť skutočné zabezpečenie počítačov, je rozsiahle
využitie enkrypcie. Problém je len v tom, že pri použití väčšiny súčasných
enkrypčných systémov sa prevádzka počítačových sietí stáva
komplikovanejšou a nákladnejšou, takže práve z tohto dôvodu sa ľudia
tomuto kroku vyhýbajú.
Katz so záujmom počúval našu debatu o počítačovej bezpečnosti a bolo
zrejmé, že je pripravený urobiť všetko, čo bude treba. Sám však pripustil,
že technickým detailom nerozumie, problém bol teda v tom, že nevedel, čo
treba urobiť. Vo Welle sa konalo niekoľko súkromných konferencií, na
ktorých sa zúčastňovalo viacero konzultačných skupín a iných súkromných
organizácií. Katz chcel vedieť, či ich možno nejakým spôsobom izolovať a
156
tak zaručiť ich bezpečnosť.
Povedal som mu, že to sa, bohužiaľ, nedá. Vysvetlil som mu, že existujú
digitálne žetóny, prístroje veľkosti kreditnej karty, ktoré každú minútu
vytvoria nové heslo, keď som mu však povedal ich cenu, uznal, že takéto
riešenie neprichádza do úvahy.
„A nemohli by sme toho chlapíka jednoducho vymknúť?" opýtal sa. V
podstate chcel vedieť, či by nepomohlo, keby si všetkých 11 000
užívateľov, ktorí sú vo Welle, zmenilo heslo.
„To sa nedá urobiť bez toho, že by sa to nerozchýrilo," povedal som mu.
Hoci sme netušili, ako dlho je už ten gauner „rootom", vedeli sme, že to
musí byť prinajmenšom níekolko mesiacov. Za takejto situácie sa vo Welle
museli zmieriť s tým, že bol napadnutý všetok softvér ich operačného
systému. A navyše, neexistoval spôsob, ako sa presvedčiť, či sme
identifikovali všetky kontá, ktoré náš cracker vytvoril. Mohlo sa stať aj to,
že zopár kont si zašil bokom a nechával si ich pre prípad, že by bol
odhalený. A čo bolo ešte horšie, všetci sme dobre vedeli, že keby chcel,
mohol sa kedykoľvek stať „rootom" aj z bežného konta.
„Ak mu budete chcieť zatvoriť dvere, zmeníte prístupové heslá alebo
uzavriete jeho kontá, je viac než isté, že má niekde v systéme ukryté
trójske kone, pomocou ktorých sa bez problémov vráti," vysvetľoval som.
„Akurát že už nebudete vedieť, kde ho máte."
„Zosumarizoval som všetky ukradnuté softvéry, ktoré sme doposiaľ
našli, a zhrnul som to: „Stále mi nie je celkom jasné, o čo tu ide, no jedna
vec je celkom istá — niekto si tu ukrýva obrovské množstvo dát, ktoré
majú nesmiernu komerčnú hodnotu."
Pomaly som začínal chápať, prečo vedúci predstavitelia Wellu
potrebujú rýchle riešenia a ubezpečenia. Tie som im však zatiaľ poskytnúť
nemohol. Upozornil som ich, že s tým problémom si zrejme sám
neporadím. Pravdepodobne budem potrebovať pomoc ďalších providerov
internetovských služieb, ako aj policajných zložiek. Zhromaždbvanie
údajov vo Welle bolo iba začiatkom, neskôr sa asi budem musieť obrátiť
na telefónne spoločnosti, aby mi pomohli tohto vagabunda lokalizovať. Po
celý čas tejto diskusie som sa usiloval nedať najavo svoje obavy. Povedal
som, že v takejto situácii treba ísť buď rázne vpred, alebo ísť od toho. Ak
náš votrelec nadobudne pocit, že ho sledujeme, okamžite po sebe zahladí
všetky stopy. Pre nás bolo teraz prvoradé zistiť, či predstavitelia Wellu sú
157
ochotní nechať svoj systém otvorený a či nepodniknú žiaden krok, ktorým
by nášmu pirátovi dali najavo, že o ňom vieme, pretože v opačnom prípade
by sme stratili akúkoľvek možnosť dolapiť ho.
Zástupcovia Wellu nás pozorne počúvali, no bolo očividné, že majú
veľké obavy z toho, ako na tento incident a stanovisko, ktoré ich
spoločnosť zaujme, zareagujú užívatelia. Služba Wellu mala v
kyberpriestore odjakživa mimoriadne postavenie. Priťahovala nielen kliku
hackerov a členov Greateful Deads z oblasti Sanfranciského zálivu, ale
stala sa on-linovým žriedlom poznatkov pre digeratov počítačových médií
— technologických spisovateľov, ktorí sa aktívne zapájajú do on-linových
rozpráv a v prípade akéhokoľvek chybného kroku zo strany vedenia Wellu
by zrejme boli jeho najväčšími kritikmi. Z toho, čo som počul, viem, že
Well ako spoločenstvo má silne vyvinutý cit pre hodnoty a každý, kto
nejakým spôsobom poruší zaužívané zvyklosti, sa vystavuje riziku, že sa
stane vyvrheľom. A Bruce Katz, ktorý bol v digitálnom svete nováčikom,
si také niečo dovoliť nemohol.
Výkonná viceprezidentka vo Welle Claudia Stroudová, Katzova pravá
ruka ešte predtým, než kúpil Well, sa veľmi obávala rizika, ktorému je ich
spoločnosť našou vinou vystavená. Nielenže tu majú votrelca, ktorý číta
ľuďom poštu, poznamenala, je tu aj ďalší problém; medzi členmi
spoločnosti Wellu sú aj aktivisti, bojujúci za nedotknuteľnosť súkromia a
ak k nim prenikne informácia, že niekto filtruje tok všetkých systémových
dát v sieti, zrejme ich to pekne rozzúri.
"Čo máme z toho, ak necháme dvere do systému otvorené a nebudeme
svojich užívateľov o ničom informovať?" chcela silou-mocou vedieť.
Ku Katzovi sa správala ako staršia sestra, ktorá drží nad mladším
bratom ochranné krídla, no na druhej strane mala pred ním veľký rešpekt,
pretože bol dlhé roky jej učiteľom. Claudia Stroudová zrejme vykonávala
iba svoju prácu. Bol som presvedčený, že jediným spôsobom, ako
spoločnosti Well pomôcť, je toho drzého votrelca chytiť. A všetko
nasvedčovalo tomu, že Claudia nám v tom bude brániť.
„Viem len toľko," povedala, „že činnosť našej spoločnosti bola za
posledného jeden a pol týždňa značne pribrzdená a že toto vyšetrovanie
neurobilo zatiaľ nijaké viditeľné pokroky."
Spoločnosť Well už dávnejšie plánovala preniesť svoje operácie na
nový Sun Microsystems SPARCcenter 1000 a počas večera sa
158
predstavitelia z Wellu niekoľkokrát vrátili k otázke, ako rýchlo by mohli a
či by vôbec mali prejsť na technicky dokonalejšie vybavenie. Keby
spoločnosť nahradila všetok svoj softvér a hardvér novým, bezpečnosť ich
systému by sa pravdepodobne dočasne zlepšila, no naše monitorovacie
operácie by to dosť skomplikovalo.
Ku koncu našej diskusie Katz zrejme pochopil, že rozsah vniknutia do
ich počítačového systému je skutočne povážlivý, a obrovské množstvo
softvéru, informácií z kreditných kariet a dátových súborov ho zrejme
presvedčilo, že jediným spôsobom, ako docieliť maximálnu bezpečnosť
wellovskeho systému, je zastaviť jeho prevádzku a všetky operácie
previesť na nový počítač s dôveryhodným softvérom. Vyzeralo to tak, že
sa nám predsa len podarilo presadiť myšlienku, že najlepším spôsobom,
ako zaistiť bezpečnosť systému, je toho dotieravca vymknúť.
„Dám vám teda ešte trochu času," povedal napokon Katz.

Po večeri sme sa uprosted ľahkej hmly, ktorá sa na krajinu zniesla po

celodennom daždi, viezli do hotela Holiday Inn v neďalekom San Raffaele,
kde sme mali s Juliou rezervovanú izbu. Andrew s Pei šli pred nami v
červenom Jeep Cherokee, ktorý Andrew pomenoval +4 Jeep zastrašovania.
Bola to narážka na mocné imaginárne zbrane, ktorými boli vyzbrojení
hráči vo fantasy hrách, ako napríklad Dungeons and Dragons.
Sledoval som džíp pred sebou a premýšľal. Ktovie prečo si vo Welle
mysleli, že naše vyšetrovanie si vyžaduje auto s pohonom všetkých štyroch
kolies? S parkovaním bude zrejme fuška, no budeme mať aspoň patričný
nadhľad.
Agent FBI Levord Burns požiadal Andrewa, aby mu po stretnutí
zavolal, ako sa spoločnosť Well rozhodla. Takže keď sme okolo polnoci
prišli do hotela, vyťukal som jeho číslo aj napriek tomu, že vo Virgínii, kde
Burns býval, boli 3 hodiny nad ránom. V slúchadle sa ozval ospalý hlas.
No telefonáty uprostred noci boli zrejme neodmysliteľnou súčasťou práce
agenta v teréne, pretože už o niekoľko sekúnd rozprával tým svojím
ponurým a rozvážnym štýlom, na aký sme u neho boli zvyknutí.
Oznámil som mu, Čo doterajšie monitorovanie zatiaľ prinieslo a že na
druhý deň ráno sa idem do operačného centra Welle pozrieť na získané
dáta. Počas rozhovoru sa mi Burns priznal, že hoci sa prednedávnom stal
159
hlavným agentom pre oblasť počítačovej kriminality, počítačovej
technológii až tak veľmi nerozumie a ani s krádežami informácií veľké
skúsenosti nemá.
"Tsutomu, zvyčajne robím bankové lúpeže," dodal.
Napokon som ho informoval o tom, že spoločnosť Well súhlasí, aby
sme s monitorovaním ešte nejaký čas pokračovali, a on povedal, že vyčká,
kam dospejeme.
Potom Andrew a Pei odišli. Skôr než sme zaspali, Julia sa mi zverila, že
už dlhší čas cíti, akoby nemala domov, že za posledných niekolko týždňov
bola jej domovom vždy hotelová izba, v ktorej sme práve nocovali. „A čo
sa týka hotelov, v ktorých bývame" dodala, „začína to s nimi ísť z kopca."

Do Wellu sme prišli v utorok o pol dvanástej. Správna budova

spoločnosti ničím nepripomínala svoje predchádzajúce sídlo v neďalekej
ošarpanej štvrti Sausalito, lemovanej dlhým radom obytných člnov, kde
pôsobila od roku 1987, keď bola do prevádzky spustená prvá on-linová
služba.
Spoločnosť využívala kancelárie patriace redakcii Whole Earth Review.
Well, ktorého názov bol vlastne akronymom pre „Whole Earth 'Lectronic
Link" — bol pevne spätý s jedným členom Ken Keseyho Veselých
darebákov, Stewartom Brandom, zakladateľom časopisov Whole Earth
Review a Whole Earth Catalog, ktorý bol v šesťdesiatych rokoch jedným z
vedúcich postáv hnutia „späť k prírode". V roku 1972 uverejnil Brand v
časopise Rolling Stone článok, v ktorom písal o bláznivej skupine
výskumníkov v Xerox Palo Alto Research Centre, usilujúcej sa o prevratné
zmeny vo vývoji počítačovej technológie. Úspech sa dostavil o niekollco
rokov neskôr, keď sa práve tu zrodil predchodca prvého osobného
počítača.
Koncom sedemdesiatych rokov sa výroba osobných počítačov začala
rozvíjať ako samostatné priemyselné odvetvie, no jadro skupiny tvorili ešte
stále počítačoví nadšenci, zväčša odlišne revolučne orientovaní. V
osemdesiatych rokoch pozostávala aj spoločnosť Well z podobnej
rôznorodej zmesi hackerov a hippies. Jej členovia sa spočiatku grupovali
iba z oblasti Sanfranciského zálivu a kontaktovali sa preto, aby sa
porozprávali o veciach, ktoré im nedali spávať. Keď sa rozpútala vlna
160
reklamných trikov okolo "Informačnej superdiaľnice", desiatky reportérov
písali o spoločnosti Well zveličené oslavné články. A tak sa stalo, že
spoločnosť si zachovala aké také renomé až do roku 1994, keď jej torzo
odkúpil Katz od neziskovej organizácie, ktorá ju spravovala, a vrhol sa do
realizácie svojho ambiciózneho plánu premeny spoločnosti Well na
významnú ziskovú inštitúciu s celonárodnou pôsobnosťou.
Jedným z jeho prvých krokov bolo premiestnenie sídla spoločností zo
susedstva obytných člnov do komplexu administratívnych budov o
niekoľko blokov ďalej, do oblastí, v ktorej sme práve boli. Pei nás odviedla
obrovským otvoreným priestorom, kde úradníci a obslužný personál
klepali na pécéčkách a macoch, dozadu, kde mala kanceláriu a kde boli
umiestnené aj počítačové systémy a súborové servery. Na konci chodby
bol kamrlík s množstvom modemov, ktoré umožňovali užívateľom
telefonicky sa napojiť na Well.
Pei mohla mať asi toľko rokov ako Julia, bola veľmi šikovná a bystrá,
no mal som pocit, že trochu nerozhodná. Keď sem prišla v polovici roku
1994, nastúpila na miesto, ktoré vtedy stačila zastať sama, no čoskoro sa
firma začala rozrastať a ona má dnes pod sebou štyroch či piatich ľudí.
Bolo na nej vidieť, že s riadiacou funkciou mnoho skúsenosti nemá a na
tento post si ešte len privyká. Posťažovala sa nám, že je naozaj veľmi
ťažké prinútiť vedúcich pracovníkov Wellu, aby urobili potrebné zmeny,
nevyhnutné pre bezpečnosť počítačovej siete. Až keď prišiel ako odborník
zvonku Andrew a upozornil vedenie firmy na niektoré nedostatky, získala
potrebnú podporu.
S Juliou sme sa tu objavili práve v čase obeda a systémoví technici,
ktorí vo Welle pracovali pod vedením Pei, doniesli práve čosi pod zub.
Aby sme medzi zamestnancami firmy, nevzbudili nežiaducu pozornosť,
ukrývali sme sa v malej miestnosti v zadnom trakte budovy, ktorá bola
Andrewovym novým pôsobiskom už týždeň. Keď sme sem prišli, Andrew
práve posielal Levordovi Burnsovi fax, oznamujúci, že sledovanie
telefonickej stopy odkazu, ktorý som dostal hlasovou poštou od
neznámeho odosielateľa, bolo ukončené. V ten deň ráno sa Andrew
dozvedel, že tieto odkazy prišli na Kalifornskú univerzitu v San Diegu
diaľkovými linkami spoločnosti Sprint, čo znamenalo, že anonym s
najväčšou pravdepodobnosťou nevolal zo San Diega. Andrew túto
informáciu zaslal Burnsovi v nádeji, že keď sa s telefónnou spoločnosťou
161
spojí FBI, možno sa podarí získať podrobnejšie informácie o mieste,
skadiaľ dotyčný telefonoval.
Andrew bol presvedčený, že máme do činenia s Kevinom Mitnickom.
Spojil sa už s miestnym oddelením FBI, ktoré ho odkázalo na Kathleen
Carsonovú, svoju agentku v Los Angeles. Tá zrejme v FBI viedla pátranie
po Kevinovi Mitnickovi. Kaťhleen mu bola ochotná prezradiť len pár,
neveľmi podstatných informácií; medziiným niekoľko mien Mitnickových
súčasných a bývalých komplicov ako Kevin Poulsen, Justin Petersen, Eric
Heinz, Lenny deCicco, Ron Austin, Lewis Depayne. Povedala mu, že
Mitnick nedávno použil konto, ktoré nazval „marty", odmietla však bližšie
špecifikovať, o ktorú internetovskú doménu ide. Keď jej Andrew
vymenovával miesta v Internete, o ktorých sme bezpečne vedeli, že súvisia
s útokom na moje počítače v San Diegu, iba opakovane čosi zahundrala.
Pustili sme sa do čínskych lastúr, garnátov, plneného pečiva a kuraťa na
spôsob kung pao. Počas obeda, ktorý bol pre mňa i pre Júliu zároveň aj
raňajkami, som sa pokúsil zhrnúť všetko, čo sme doposiaľ zistili. Predošlú
noc počítače zaznamenali zvýšenú premávku dát prúdiacich z Internexu do
Wellu a naopak, preto som do Internexu zatelefonoval a nechal tam odkaz
pre Boba Bergera, že ich systém sa stal terčom pirátskeho útoku. Potom
som sa spojil s Markoffom a varoval som ho, aby si dával pozor, pretože je
veľmi pravdepodobné, že sa mu niekto hrabe v pošte. Markoff mi oznámil,
že keď sa pred vyše rokom na jednom z verejne prístupných diskusných
fór objavila správa, ktorú dostal do Wellu, svoje konto vo Welle okamžite
pozastavil a všetku poštu si dal presúvať na konto redakcie New York
Times, ktoré spravovala spoločnosť Internex. Za súčasnej situácie však
nebolo ani toto riešenie najbezpečnejšie.
Internet je pre väčšinu novinárov zaoberajúcich sa počítačovou
technológiou neodmysliteľným pomocníkom pri práci a každý žurnalista sa
hrozí toho, že by sa niekto mohol zmocniť jeho informácií. Markoff bol
preto právom znepokojený, že mu ktosi hladí cez plece a číta si jeho poštu.
Súhlasil však, že o celej záležitosti zatiaľ bude mlčať a počká, čo zistíme.
Jedno opatrenie však predsa len urobil. Počítač, ktorý mal v kancelárii
redakcie sídliacej v budove v centre San Francisca, sa každú hodinu
automaticky spájal s Internexom, aby skontroloval, či tam nenabehla
nejaká nová pošta. Markoff sa rozhodol, že frekvenciu týchto intervalov
zhustí na každých dvadsať minút, čím sa šanca, že mu potencionálny
162
zlodej bude čítať všetku prichádzajúcu poštu predsa len o niečo znížila.
Keď som povybavoval, čo som mal, nazrel som bližšie do
monitorovacích záznamov. Hneď mi bolo jasné, že je v nich poriadky
zmätok. Pei zhromažďovala údaje na pracovnej stanici Sun, využívajúc pri
tom štandardný špehovací program zvaný "snoop" (sliedič), zatiaľ čo
Andrew získané údaje ukladal na svoj laptop RDI, ktorý mal napojený na
vnútornú sieť spoločnosti Well. Nebol som tým ani trochu nadšený,
pretože takýto spôsob práce podstatne sťažoval porovnávanie dát, ktoré
ziskala Pei, s tými, čo zhromaždil Andrew. A čo bolo horšie, nik si nedal
veľkú námahu s triedením týchto informácií. Na povrch však vyšli niektoré
pozoruhodné skutočnosti. Okrem konta združenia Počítače, sloboda a
súkromie a dono konta, ktoré sledoval Andrew, sa našli ďalšie štyri
pirátske kontá: „fool" (hlupák), „fair-demo", „nascom" a „marty" — opäť
ďalšia stopa, ktorá potvrdzovala, že by predsa len mohlo ísť o Mitnicka.
Vo všetkých štyroch prípadoch išlo o demonštračné kontá, pre ktoré sa
nevystavovali faktúry. To svedčilo o tom, že nech už bol za útokom
ktokoľvek, musel veľmi dobre poznať účtovnícke praktiky vo Welle,
pretože si otváral a zaberal iba také kontá, pre ktoré sa nevystavovali
faktúry, nehrozilo teda nebezpečenstvo, že by užívateľkonta zistil, že mu s
ním niekto neoprávnene manipuluje.
Pei s Andrewom zostavili zoznam internetovských adries, o ktorých
vedeli, že ich pirát využil ako východiskové alebo cieľové miesta na
prenášanie dát. Išlo o Internex; Colorado Super-Net, komerčnú
internetovskú službu so sídlom v Boulderi; Motorola Corporation;
NandoNet, on-linovú službu časopisu Raleigh News and Observer a
Intermetrics. Našli sme aj spojenia nadviazané cez verejne prístupný
unixovský systém v New Yorku a označenie — escape.com. — vyzeralo
dosť podozrivo. No a na zozname bola aj spoločnosť Netcom, ktorej
interné informácie o údajoch z kreditných kariet jej užívateľov sa našli
uschované tu, na konte vo Welle. Do Netcomu volal Andrew už deň
predtým a informoval vedenie spoločnosti, že im ich systém pľundruje
jeden a možno i viac pirátov.
Pei a Andrew mi vysvetľovali, na čom práve pracujú. Mal som pocit, že
predsa len trochu predčasne zúžili okruh svojho bádania. Akoby hovorili
„skúmame týchto päť kont a všímame si všetký zmeny, ku ktorým na nich
dochádza".
163
 Presne takéhoto prístupu som sa chcel vyvarovať a svoje obavy som
vyslovil už dva dni predtým, keď som z Truckee telefonoval s Andrewom.
„Ako viete, že toto je všetko?" Pýtal som sa ich. Bol som presvedčený,
že musíme rozhodiť väčšie siete.
Andrew mal okolo seba množstvo popísaných papierov, pospájaných
spinkami. Niektoré obsahovali časové údaje jednotlivých nalogovaní a
prístupov k súborom, no, pravdupovediac, veľmi som sa v tom nevyznal. V
triedení získaných informácii nebol nijaký systém. Ak chceme votrelca
chytiť, musíme postupovať tak, ako je to bežné v spravodajských službách
— musíme zostaviť systematickú analýzu udalostí. Nezaujímali ma ani tak
jednotlivé kroky votrelca, chcel som sa skôr sústrediť na to, kedy k nim
došlo, skadiaľ vychádzali, kam mierili a čo všetko sa odohrávalo v tom
istom čase. Predtým, ako som sa chcel pustiť do zostavovania
ucelenejšieho obrazu, som však musel vedieť, ako je budovaná vnútorná
sieť spoločnosti Well a nájsť v nej také miesto, kde by sme mohli
pozorovať všetky informácie, ktoré prúdia z Wellu do
Internetu a naopak. Žiaľ všetko muselo počkať. Na druhú popoludní
naplánovala spoločnosť Well stretnutie so zástupcami FBI a právnikom z
Ministerstva spravodlivosti na podrobné predebatovanie celej situácie. Bol
som tam prizvaný ako technický expert.

Schôdzka sa uskutočnila v budove Katzovej holdingovej spoločnosti

Rosewood Stone Group, vzdialenej len niekoľko blokov od sídla
spoločnosti Well. Zúčastnili sa na nej aj Julia, Pei, Andrew, Claudia a John
Mendez, právny zástupca spoločnosti Well. Federálnu vládu reprezentovali
Kent Walker, zástupca prokurátora zo San Francisca i dvaja agenti FBI —
Pat Murphy z pobočky v San Franciscu a Barry Hatfield zo San Rafaela.
Walkera, ktorý kedysi pracoval pre Ministerstvo spravodlivosti vo
Washingtone ako odborník na počítačové zločiny a problémy enkrypcie,
som poznal z počutia. Hovorilo sa o ňom, že pri objasňovaní počítačových
zločinov postupuje veľmi rázne, nemal som však ani poňatia, nakoľko sa
vyzná v počítačovej technológii.
Walker bol chlap ako hora, mohol mať niečo cez tridsať rokov.
Prekvapil ma svojím pohotovým myslením a ráznym konaním.
Andrew a Pei oboznamovali prítomných s výsledkami monitorovacej
164
akcie z predchádzajúceho týždňa a hovorili o analýze kriminálnikovho
modelu správania spôsobom, akoby skúmali nejakú vzorku. Chvíľu som
počúval, no zmocňovala sa ma čoraz väčšia nervozita. Andrew i Pei,
podobne ako väčšina účastníkov akademických konferencií o problematike
počítačovej bezpečnosti, sa viac zaujímali o výsledky teoretického
výskumu než o skutočné udalosti a namiesto toho, aby niečo podnikli,
sústredili sa na teoretické zatrieďovanie.
„To je všetko fajn, ale to je botanika!" nevydržal som. „A my pátrame
po vyššej forme života!"
V miestnosti sa rozhostilo ticho. Môj výbuch však spôsobil, že sa
diskusia o tom, ako uchrániť Well pred pirátskymi útokmi, preniesla tam,
kde som ju chcel mať, a konečne sa začalo hovoriť o tom, že spoločnosť
Well možno ochrániť jedine tak, že sa nebezpečenstvu postavíme zoči-voči
a zlikvidujeme ho. Musíme zaútočiť a nie prešľapovať z nohy na nohu.
Načrtol som svoj plán — zriadiť operačnú základňu vo Welle, odkiaľ
budeme uskutočňovať výpady na všetky strany a keď na niečo závažné
natrafíme, okamžite sa tým smerom vydáme. Vychádzal som pritom zo
spôsobu, akým sa organizujú horolezecké expedície. Jedna skupinka
zostane v základnom tábore, kým iná bude postupovať ďalej. Budeme
prečesávať sieť dovtedy, kým nenájdeme votrelcov úkryt. A keď ho
konečne dostaneme? To už bude problém FBI, povedal som.
Mám taký zvyk, že vždy, keď vysvetľujem nejaký postup, rozprávam
veľmi rýchlo. Ani jeden z agentov, ktorí ma počúvali, nemal hlbšie
technické znalosti o počítačových sieťach a neskôr som sa dozvedel, že
môj prejav ich vtedy celkom ohromil. „Nerozumel som ani slovo," priznal
sa neskôr Walkerovi jeden z nich. „Hovoril prenosovou rýchlosťou 9 600
baudov a ja som schopný zachytiť len 2 400."
Aby som podčiarkol skutočnosť, že pred sebou máme živého nepriateľa
z mäsa a kostí, vyvolal som cez reproduktor telefónu hlasovú poštu v San
Diegu. Bol tam totiž nahratý odkaz z minulého týždňa, ktorý som si po
prvý raz vypočul včera večer. Mal som pocit, že môj protivník nie je veľmi
nadšený svojou popularitou, o ktorú som sa mu postaral uverejnením
predošlých odkazov na Internete v súboroch tweedledum a tweedledee.
„Ach, Tsutomu, žiak môj učený," ozval sa s predstieraným ázijským
prízvukom a potom začal habkať, ako niekto, kto sa nenaučil dosť dobre
svoj výstup: „Sledujem ťa... dal si môj hlas do Newsweeku. A dal si ho na
165
Internet. Nevieš o tom, že ovládam Kung fu lepšie ako ty? Moje Kung fu je
dokonalé! Prečo si dal môj hlas na sieť?
To nie je dobré. Nepovedal som ti to už raz? Musíš sa učiť od svojho
majstra. Ovládam... Ovládam všetky techniky a štýly. Ovládam štýl tigrích
pazúrov. Ovládam techniku bocia... žeriava. Ovládam techniku bláznivej
opice.
A ovládam tiež rdist a sendmail. A ty si to dal na Internet. Sklamal si
ma, synku."
Zrejme sa mi podarilo zaujať jeho pozornosť. A to bolo presne to, čo
som chcel. Hodil som návnadu a on zabral. Na základe jeho telefonátu sa
nám možno podarí zistiť, odkiaľ volal. Táto hlasová správa tiež všetkých
presvedčila, že nehľadáme zopár ukradnutých riadkov s unixovskými
príkazmi, ale pátrame po skutočnom zločincovi.
O chvíľu prerušil naše rokovanie konferenčný hovor z Netcomu,
spoločnosti, ktorej počítačový zlodej tak ľahko ukradol informácie z
kreditných kariet jej užívateľov. Na opačnej strane konferenčného telefónu
boli traja viceprezidenti Netcomu. Ponúkli nám spoluprácu a veľmi
ochotne nám dali niekoľko kontaktných mien. Z ich hlasu som vycítil, že
majú obavy, aby niekto neobvinil ich spoločnosť, že nesie zodpovednosť
za útoky na počítačový sytém vo Welle. Chceli dať verejne najavo, že sú
ochotní spolupracovať s vyšetrovacími úradmi. Walker i obaja agenti FBI
prisľúbili, že sa s nimi skontaktujú.
Ešte pred týmto stretnutím som si prezeral hárok, na ktorom boli
zaznamenané všetky nalogovania do jedného z ukoristených wellovskych
kont, a zrak mi okamžite padol na jednu adresu — art.net, počítač
Lottorovej priatelky Lile. Presne do tohto počítača vnikol vlani na jeseň
Kevin Mitnick. Čoraz viac stôp smerovalo k Mitnickovi. Agenti Murphy a
Hatf ield začali študovať záznamy, ktoré o ňom mala FBI.
Murphy povedal, že ich Úrad má o Mitnickovi množstvo informácií, no
môže nám dať k dispozícii len to, čo bolo zverejnené v masmédiách. Keď
sme sa pokúšali zistiť, o aké informácie teda ide, ospravedlnil sa a šiel
telefonovať na miestne oddelenie FBI do Los Angeles. Tam našou
požiadavkou veľmi nadšení neboli, no dovolili Murphymu, aby prebehol
materiálmi, ktoré má so sebou, a prečítal nám z rúch „neškodné" úseky.
Murphy sa prehrabával vo svojom fascikli. Podišiel som k nemu a
nazrel mu ponad plece. Zbadal som nejaký dokument, na ňom pečiatku
166
„dôverné" a Kevinovu fotografiu s titulkom „hľadá
sa".
Murphy nahlas prečítal zoznam údajných miest, ktoré Kevin „navštívil"
od konca roku 1992, keď zmizol, doteraz. Išlo o losangelskú pobočku
spoločnosti SunSoft, sesterskú firmu spoločnosti Sun Microsystem's;
Juhokalifornskú univerzitu; Colorado Super-Net; výrobcov mobilných
telefónov Novatel; Motorola; Pan American Cellular; Netcom; Fujitsu;
Qualcomm; Oki; Us West a L. A. Cellular.
Ak boli tieto údaje naozaj pravdivé, potom z nich jednoznačne
vyplývalo, že Kevin Mitnick je posadnutý mobilnými telefónmi.
V materiáloch FBI bola aj zmienka o razii v Seattli vlani na jeseň.
Mitnickovi sa len tak-tak podarilo uniknúť. Pracovníci súkromnej
bezpečnostnej služby McCaw Cellular vtedy spolu s políciou v Seattli
pátrali po neznámom páchateľovi, ktorý pomocou počítača a modemu
zneužíval mobilný telefón na pirátske hovory. Stopa, ktorú sledovali
mnoho dní, ich doviedla do páchateľovho bytu neďaleko Washingtonskej
univerzity. Keď sa nikto neozýval, vyrazili dvere. Polícia zhabala všetko
počítačové vybavenie, ktoré tam našla, medziiným prenosný počítač
Toshiba T4400 a množstvo rozobraných mobilných telefónov s
príslušenstvom a nechala tam zatykač na neznámeho páchateľa. Polícia byt
ešte niekoľko hodín sledovala a potom sa stiahla. Až neskôr, na základe dát
zo zabaveného počítača, sa prišlo na to, že hľadanou osobou bol Kevin
Mitnick. Ten vraj po návrate domov prehovoril zopár slov s domácim a
zmizol.
No, pekné, pomyslel som si.
V dokumentoch FBI sa spomínali aj pravdepodobné miesta Pobytu
Kevina Mitnicka. Losangeleské oddelenie FBI malo informácie o tom, že
okrem Seattlu sa zdržiaval aj v Las Vegas. Naposledy sa pohyboval v
Boulderi a FBI sa domnieva, že je ľahko možné, že sa tam ukrýva ešte
stále. Obaja agenti nám potvrdili, že v súčasnosti ich oddelenie v Los
Angeles spolu s operátormi z Colorado SuperNetu monitoruje všetky jeho
aktivity a že opäť sú mu na stope.
Murphy sa ma opýtal, či je možné, aby Mitnick ovládal svoj počítačový
modem prostredníctvom mobilného telefónu. Povedal som, že je to dosť
nepravdepodobné. Sám som to totiž skúšal, no prenos bol dosť nekvalitný
a spojenie sa často prerušovalo. Dáta možno lepšie prenášať pomocou
167
výkonného trojwattoveho telefónu. No 0,6-wattový mobilný telefón, aký
vraj používa Mitnick, na takéto účely veľmi vhodný nie je. Vyžadovalo by
si to obrovskú trpezlivosť, pretože modemy si väčšinou nevedia poradiť s
automatickým prerušením pri prechode od bunky k bunke, ako sa to deje v
sieti mobilných telefónov.
„Keby používal mobilný telefón, zanechával by za sebou ľahko
identifikovateľné stopy, pretože by musel opakovane nadväzovať
spojenie," vysvetlil som mu. V duchu som si však povedal, že sa musím
pozrieť, či sa medzi dátami sieťovej premávky, ktoré sme získali, nenájde
informácia, ktorá by svedčila o niekoľkonásobnom prerušení spojenia.
Napokon FBI predsa len privolila a dala nám všetky názvy kont i heslá,
ktoré Mitnick pri svojich akciách používal. Bolo medzi nimi aj konto
„marty". Heslo jedného konta bolo pw4nl. Zišlo nám na um, že je to
zrejme skratka pre spojenie — „password for the Netherlands". Holandsko
síce nedávno prijalo zákony proti počítačovej kriminalite, no aktivita
tamojšieho počítačového podsvetia bola i naďalej veľmi výrazná. Už z
výsledkov Andrewovho monitorovania sme vedeli, že votrelec z Wellu má
v Holandsku konto na sieťovej adrese hacktic.nl., ktorá sa u hackerov teší
veľkej obľube. Bolo vytvorené jedným holandským anarchistickým
počítačovým združením, známym ako Hacktic.
Nebol som si celkom istý, nakoľko nám dáta od FBI pomôžu, pretože
veľké množstvo z nich pochádzalo z počítača, ktorý polícia zabavila v
Seattle a Mitnick dobre vedel, že je v rukách FBI.
Debatovalo sa o tom, aký je Mitnick nebezpečný, či naozaj môže
ohroziť chod spoločnosti Well.
„Asi viete, že John Markoff napísal o Mitnickovi knihu," povedal som,
„prečo sa nespýtame jeho ?"
Agenti FBI sa netvárili ktovieako nadšene pri pomyslení, že by mali
debatovať s novinárom, no Walkerovi sa napokon predsa len podarilo
presvedčiť ich. Spojili sme sa s ním cez konferenčný telefón. Markoff nám
však povedal, že o Mitnickovi vie iba to, čo napísal vo svojej knihe
Cyberpunk a v článku, ktorý vyšiel na prvej stranne New York Timesov
vlani v júli. Tvrdil, že to na Mitnicka nevyzerá. Vraj počul, že útok má na
svedomí neznáma skupinka ľudí, ktorá sa dohodla na spoločnom postupe,
no Mitnick medzi nimi nie je- Ak by však predsa len išlo o Mitnicka,
netreba sa ho obávať, nie je agresívny. Markoff v Cyberpunku spomína
168
príhodu, ktorá sa odohrala niekedy začiatkom osemdesiatych rokov, keď
Mitnicka prvý raz zatkli. Vtedy ho jeden losangelský detektív prinútil na
diaľnici odstaviť vozidlo pri kraji vozovky. Kevin sa rozplakal. Všetkým
zjavne odľahlo. Obrátil som sa na Walkera a usiloval som sa dotlačiť ho,
aby mi povedal, ako je to s legálnosťou „odpočúvania" siete, na ktoré sme
sa chystali. Jednou z najpálčivejších otázok, súvisiacich s ochranou
súkromia užívateľov Internetu, je problém kompetencie a zodpovednosti
správcov komerčných systémov. Ak systémový správca chce, môže
zaznamenať každučký úder klávesnice a ľubovoľné dáta, prúdiace jeho
sieťou. Teoreticky môže monitorovať všetky úkony a každý rozhovor.
Špehovacie programy, ktoré sme použili aj my vo Welle, možno využiť na
pozitívne ciele, ale i poľahky zneužiť. Zabudovali sme filtre na
zachytávanie paketov aktivít, ktoré sme chceli monitorovať. Hranice medzi
oprávneným využitím monitorovania a zneužitím sa však vernú často
stierajú. Nevedeli sme, či máme do činenia s jedným pirátom alebo s
viacerými, a všetko nasvedčovalo tomu, že on alebo oni využívajú
niekolko rôznych kont. Mohlo sa veľmi ľahko stať, že v našich veľkých
sieťach uviaznu aj dáta, ktoré tam nemajú čo robiť. Pre istotu sme ešte raz
prebehli niektoré klauzuly dokumentov, ako Zákon o počítačových
podvodoch a zneužívaní počítačov a Zákon o rešpektovaní slobody
súkromia v elektronickej komunikácii. Potrebovali sme si vyjasniť, čo si
ešte dovoliť môžeme a čo už nie. Zákony povoľujú monitorovanie siete v
prípade odôvodneného podozrenia, že došlo k podvodu alebo zločinu.
Walker i obaja agenti nás ubezpečili, že v našom prípade je použitie
monitorovacích operácií oprávnené.
„Za súčasnej situácie," prízvukoval Walker, „sme ochotní zabezpečiť
vám maximálnu právnu i organizačnú podporu." Takýto prístup ma celkom
zaskočil. Až doteraz som v úspech nášho pátrania príliš neveril, pretože v
minulosti som bol svedkom niekoľkých podobných akcií FBI, ktoré
dopadli dosť neslávne.
Povedal som, že by som potreboval niekoľko telefónov STU-HI,
prístrojov, vybavených špeciálnymi kódmi, aké používajú vládni úradníci,
keď si chcú byť istí, že ich nebude nik odpočúvať. Kent povedal, že k
STU-trojkám prístup nemá, môže však zabezpečiť ľubovolné množstvo
Clipperov, telefónov, vybavených čipom na kódovanie dát, ktoré Národná
bezpečnostná agentúra odporúča vládnym zamestnancov i širokej
169
verejnosti, no propagácia ktorých sa zatiaľ nestretla s badateľnejším
ohlasom. Trval som na svojom a chcel som STU-trojku.
Claudia a Mendez vyjadrili obavy z prípadného rizika, ktoré môže
nastať, ak počas nášho „odpočúvania" siete zostane ich počítačový systém
otvorený. Pýtali sa, či by im Ministerstvo spravodlivosti mohlo písomne
potvrdiť, že súhlasí s tým, aby služba Wellu aj naďalej fungovala v plnom
rozsahu, tak ako doteraz. Walker prisľúbil, že im takýto dokument dodá.
Porada trvala takmer do štvrtej. S Juliou sme zostali v konferenčnej
miestnosti trochu dlhšie a obvolávali sme všetkých tých, čo mi počas
schôdze telefonovali na mobil. Vyťukal som číslo Marka Seidena,
unixového hackera a odborníka na počítačovú bezpečnosť, ktorý prisľúbil
Internexu, že im pomôže vyriešiť problémy so zabezpečením ich
počítačovej siete. Keď som predpoludním prišiel do Wellu, Andrew mi
oznámil, že monitorovacia skupina bola svedkom toho, ako náš pirát noc
predtým presunul 140-megabajtový súbor obsahujúci celý môj domáci
adresár z Ariela do Internexu. Začal sa ma zmocňovať pocit, že hľadáme
veveričku, ktorá hrabe raz tu, raz tam a schováva si oriešky v rôznych
skrýšach po celom Internete. Informoval som Seidena o tom, čo sa stalo, a
povedal som mu, že chcem, aby ten súbor vymazal. Nechceli sme však,
aby tento náš krok vzbudil nejaké podozrenie, preto sme sa dohodli, že
Seiden súbor vymaže a skutočnému užívateľovi konta pošle oznam
približne takéhoto znenia: „Váš súbor sme vymazali, pretože ste prekročili
vám pridelený rozsah diskovej pamäte. Niekoľkokrát sme vás už
upozorňovali, aby ste nezaťažovali systém objemnými súbormi."
Keď sme vybavili všetky telefonáty, vyšli sme na ulicu a vracali sa späť
do Peinej kancelárie vo Welle. Tarn už na mňa číhala Claudia. Len čo som
sa zjavil, strkala mi pred nos tie isté lajstra, čo predtým Andrewovi.
Chcela, aby som podpísal dohodu o mlčanlivosti, ktorá by mi zakazovala
akýmkoľvek spôsobom rozširovať informácie, súvisiace so situáciou vo
Welle. Andrewovi, ktorý musel upozorniť niekoľko spoločností, že
neznámi páchatelia vnikli do ich počítačových systémov a odcudzili im
softvér, tým už spôsobila nemalé problémy.
Vzhľadom na to, že spomínanú dohodu podpísal, telefonoval ľuďom asi
takto: „Nemôžem vám prezradiť, kto som, ani čo sa stalo, chcem vám však
oznámiť, že máte bezpečnostný problém." Pri takomto obmedzení bolo
takmer nemožné pohnúť sa z miesta, preto som Andrewovi navrhol, aby
170
túto časť dohody ignoroval.
Claudia sa tiež pokúšala vynútiť si náš súhlas, že všetok ukradnutý
softvér, ktorý sa našiel vo Welle, je majetkom ich spoločnosti. Z toho zasa
Andrewovi bolo nanič, pretože mu to podstatne bránilo v úsilí presvedčiť
postihnuté firmy, aby s nami spolupracovali. Vysvetľoval som Claudii, že
ak sa vo Welle ocitnú informácie, ktoré sú intelektuálnym majetkom inej
spoločnosti, nemôžu predsa automaticky prejsť do vlastníctva spoločnosti
Well len preto, že si ich ten, kto sa ich neoprávnene zmocnil, ukryl práve
tu. Claudia sa však obávala, že ak sa rozchýri, že Well slúžila ako
zhromaždisko informácií, ukradnutých na rôznych miestach Internetu,
môžu ju postihnutí užívatelia robiť zodpovednou za všetky škody, ktoré im
vznikli. Upozornil som ju, že ak vyjde najavo, že služba Wellu vedela o
útokoch na iné miesta v sieti a príslušné spoločnosti na to neupozornila, ba
dokonca že v tom Andrewovi bránila, môže sa ich spoločnosť dostať do
oveľa väčších ťažkostí.
Napokon som sa ju snažil, pravda, neúspešne presvedčiť, že ak máme
súčasný problém vyriešiť, nemala by nám spoločnosť Well klásť do cesty
prekážky, mala by sa skôr postarať o to, aby sme mohli napredovať čo
najrýchlejšie.
„Tsutomu, musím vás požiadať, aby ste to podpísali, pretože mojou
povinnosťou je chrániť našu spoločnosť pred prípadným rizikom," trvala
Claudia na svojom.
Hľadel som na ňu a v duchu som si myslel, nemám najmenšiu chuť
podpísať čosi také nezmyselné, no napokon vo mne zvíťazilo moje lepšie
ja. „Teraz s tým rozhodne nesúhlasím, no neskôr sa na to ešte raz pozriem
a dám vám vedieť." V skutočnosti som mal na mysli: Ktorej časti môjho
„nie" nerozumiete? Fakt, že som bol ochotný to lajstro si od nej vziať,
zrejme zapôsobil. Konečne som sa mohol pustiť do práce, no nemohol som
sa ubrániť spomienke na to, čo mi raz povedal jeden priateľ: umenie
diplomacie spočíva v tom, že opakujete stále dokola „dobrý psíček", až
dovtedy, kým sa vám nepodarí nájsť palicu.
Hoci som väčšinu dňa strávil rozhovormi s byrokratmi, konečne to
vyzeralo tak, že sa môžem sústrediť na prácu. Pomaly som sa začal
zoznamovať s topológiou počítačovej siete Wellu. Andrew pripojil počítač
PowerLite RDI do siete tak, že všetky wellovske dáta prúdili cezeň, no
napriek tomu sa dialo čosi nezvyčajné. Veľmi skoro sme pochopili, že
171
smerovanie paketov vo Welle je totálne pomýlené, takže dobrá štvrtina
paketov prúdila vnútornou sieťou celkom nezmyselne, veľkou obkľukou.
Jeden z routerov sa dištancoval od rozhodnutia kam s dátami, ktoré k nemu
dorazili, všetky pakety posielal na ďalší router, aby ich na správnu adresu
poslal on. Pripadal som si tak trochu ako inštalatér, ktorý príde do domu a
rozmýšľa, ako povedať majiteľovi, že vodovodné potrubie, ktoré má byť v
kúpeľni, vedie cez spálňu.
To, že smerovanie fungovalo celkom proti logike, nebol môj problém.
Pre nás bolo dôležité čo najrýchlejšie začať s odchytávaním tých
správnych paketov. Zostavili sme veľké množstvo rôzneho filtrovacieho
softu, ktorý mal odchytávať pakety prúdiace oboma smermi, von i dnu.
Zostavili sme zoznam všetkých miest V sieti, kde došlo k neoprávneným
prienikom, zaprotokolovali sme aj všetky ďalšie miesta, odkiaľ by bolo
možné očakávať podozrivé dáta. Ak všetko dobre pôjde, týmto spôsobom
sa nám podarí zaznamenať všetky votrelcove aktivity.
Aby sme mali istotu, že budeme mať dosť výkonu, rozhodol som sa
rozmiestniť veľké množstvo filtrov na dva oddelené počítače. Chcel som,
aby sme spočiatku prehľadávali veľké množstvo kont a neskôr, keď na
nášho piráta natrafíme, okruh, na ktorý sa sústredíme, budeme opätovne
zužovať. Tak sa nám podarí zistiť, či nám neunikol nijaký jeho zastierací
manéver. Keď sme to všetko nainštalovali, na vlastné oči som sa
presvedčil, že služba Wellu je najvyťaženejším systémom, s akým som sa
dovtedy stretol, a že nemôžeme monitorovať dáta v oboch smeroch,
pretože ich je priveľa. Rozhodol som sa preto, že sa sústredíme len na dáta
prichádzajúce zvonku. Okolo desiatej večer som mal zhruba jasno, čo
všetko si bude takéto zaznamenávanie paketov a filtrovanie celého systému
vyžadovať, tak sme to spolu aj s Juliou a Andrewom zabalili a šli sa najesť.

Naším +4 Jeepom zastrašovania sme sa odviezli do Cantiny, mexickej

reštaurácie v Mill Valley, ako to navrhla Julia. Povrávalo sa, že otec
Carlosa Santanu tu kedysi vystupoval s kapelou, hrajúcou mariachi.
Počas večere sme sa rozprávali o Andrewovom pobyte tu, v severnej
Kalifornii, a o problémoch s tým spojených. Sid Karín mi síce sľúbil, že
Andrewovi pôjde v SDSC plat aj počas jeho niekoľkotýždňovej
neprítomnosti, no zrejme o svojom rozhodnutí zabudol poinformovať
172
Andrewovych sponzorov. Povedal som Andrewovi, že deň predtým som so
Sidom telefonicky hovoril a že všetko by sa malo dať čoskoro opäť do
poriadku. Chvíľu sme sa bavili aj o Andrewovej ďalšej akademickej
kariére a o tom, že potrebuje zohnať nového konzultanta pre svoju
dizertačnú prácu. Ponúkol som sa, že sa toho rád ujmem, Andrew však
potreboval skôr niekoho, kto by mu pomohol zvládnuť všetky tie
administratívne záležitosti okolo toho. Dali sme dokopy ešte zoznam vecí,
ktoré treba urobiť, aby sme mohli náš monitorovací systém spustiť, a
krátko po jedenástej sme sa vydali späť do Wellu. Pei sa podarilo odísť
ešte v akom takom rozumnom čase. V stiesnenej zadnej miestnosti, ktorá
bola operačným centrom spoločnosti Well, však zostalo ešte zopár ľudí,
monitorujúcich počítačovú sieť. Každú hodinu sme zachytili desiatky
megabajtov dát, čo bolo veľmi veľa a čo by sa nám do rána nezmestilo na
disky, preto sme boli nútení okruh odchytávaných dát opäť zúžiť. Krátko
po polnoci som sa pustil do prehľadávania prihlasovacích súborov, ktoré
sme nazhromaždili počas predchádzajúceho dňa, a ihneď som narazil na
čosi zaujímavé: votrelec sa prehrabával v Markoffovom adresári a v jeho
poštovej schránke. Keď som si dáta prezrel podrobnejšie, hneď mi bolo
jasné, ako sa k Markoffovmu kontu v Internexe dostal: vošiel do
Markoffovho wellovskeho adresára, ktorý všetku elektronickú poštu
automaticky presúval do Internexu. Všimol som si tiež, že okrem
wellovských poštových schránok patriacich Markoffovi a Littmanovi si
prezeral aj mnoho iných. Čítal poštu Emmuela Goldsteina, vydavateľa
2600, časopisu o zneužívaní telefónov a rôznych výstrednostíach
súvisiacich s telefónmi a telefonovaním, ktorý sa v skutočnosti volal Eric
Corley; Rona Austina, juhokalifornského programátora, ktorý mal v tom
čase dosťvelké problémy, pretože sa dopustil viacerých počítačových
zločinov; Chrisa Goggansa, umierneného člena počítačového podsvetia,
ktorý publikoval elektronický časopis počítačového undergroundu zvaný
Phrack.
Do druhej sme porobili všetko, čo bolo ešte treba. Nechceli sme s Juliou
stráviť ďalšiu noc v Holiday Inn, preto sme sa autom odviezli cez most
Golden Gate do centra. Skončili sme v hosťovskej izbe v byte Dana
Farmera. V ten deň som s ním totiž telefonoval a oznámil som mu, že vo
Welle sme našli zdrojový kód jeho programu SATAN spolu s jeho
elektronickou poštou. Myslel som si, že si s ním pohovorím o všetkých
173
tých nedávnych pirátskych prienikoch, no keď sme k nemu prišli, nebol
doma — vyšiel si do niektorého so sanfranciských klubov.
Spojím sa s ním neskôr. Teraz bolo treba jedno: rozhodiť siete tak
naširoko, ako to len pôjde. Potom nám nezvýši nič iné ako čakať, čo
vylovíme. Spozorovali sme podozrivú premávku dát z Colorado Supernetu,
Intermetricsu a Netcomu a všetko nasvedčovalo tomu, že v krátkom čase
sa budeme musieť rozhodnúť, ktorým smerom sa pustiť. Pravidlá hry určil
ktosi, koho nepoznám, no keďže som na jeho podmienky pristúpil,
nezostávalo mi nič iné, ako vrhnúť sa strmhlav do toho a neobzerať sa za
seba.

174
 kapitola 10
„Ste obyčajní fušeri!"

Na druhý deň predpoludním sme opäť prišli do Wellu. Vždy som bol
vnútorne presvedčený, že keď niečo robím, to, ako to robím, je rovnako
dôležité ako to, čo robím. Rozhodol som sa, že svojho protivníka dolapím
a tomu som bol odhodlaný venovať všetok svoj čas, sily a schopnosti.
Naše presvedčenie, že tam niekde za prenosným počítačom sedí Kevin
Mitnick a systematicky útočí na rôzne ciele v Internete, silnelo, stále nám
však chýbal presvedčivý dôkaz. Že by mal na svedomí aj krádež môjho
softvéru z decembra? Zatiaľ to všetko boli len ničím nepodložené
domnienky. Vychádzajúc z dát, ktoré minulý týždeň nazhromaždil
Andrew, som vedel, že aj keby sa do mojich počítačov nevlámal Kevin,
pirát, ktorý prenikol do Wellu, vlastnil kópiu môjho softvéru už dvanásť
hodín po tom, čo mi ho ukradli.
Naháňačka sa teda začala, bolo treba rýchlo napredovať, pretože náš
protivník sa mohol každú chvílu dozvedieť, čo sa deje. S utajením celej
akcie začínali byť problémy. Všimol som si, že ľudia sa o mne rozprávajú.
Obdobie pohodlnej anonymity sa pomaly končilo. Keď som sa v ten deň
vracal do Peinej prepchatej kancelárie, pristavil ma nejaký systémový
technik a opýtal sa: „Neboli ste náhodou v novinách?" Publicita, ktorá sa
rozprúdila okolo decembrového incidentu v San Diegu, nám teraz
nepríjemne komplikovala život. Ľahko sa môže rozchýriť, čo tu robím, a
ak sa o tom dozvie náš votrelec, môžeme to zabaliť.
Pei zašla za zamestnancom Wellu, za tým, ktorý sa mi prihovoril, a
poprosila ho, aby sa o mne pred nikým nezmieňoval. Claudia i Pei boli
presvedčené, že sa im všetko podarí udržať v tajnosti, no ja som mal pocit,
že sa nám to začína vymykať z rúk. Situácia sa ešte skomplikovala, keď sa
objavil Kevin Kell, redaktor časopisu Wired a spoluzakladateľ spoločnosti
Well. Ide vraj uverejniť nejaký článok a potreboval by moju fotografiu.
175
 „Bol by som radšej, keby sme to odložili na zajtra," zahundral som a
snažil sa čo najrýchlejšie zmiznúť.
Zašil som sa v zadnej miestosti, sadol si za počítač a zisťoval, či naša
monitorovacia stanica urobila nejaké pokroky. Počítač RDI spolu so
SPARCstation práve zaznamenávali dáta. Usúdil som, že sme urobili
veľmi dobre, keď sme deň predtým prestavili filtre, pretože množstvo dát,
ktoré sme uchovávali pre ďalšiu analýzu, bolo ešte i teraz ohromujúce.
Žiaľ, naše softvérové nástroje si nevedeli poradiť s dátami, ktoré zachytila
Peina SPARCstation, takže sme ich použili na iné účely, a disk ktorý nám
dala Pei, sme sa pokúšali prečítať na druhom RDI.
Utorkový večer bol relatívne pokojný. Náš votrelec sa v sieti objavoval
len sporadicky a Andrew mal dosť času na vybavovanie telefonátov.
Dozvedel sa, že votrelcovi sa podarilo zistiť, že bezpečnostní technici v
Colorado SuperNete začínajú robiť bezpečnostné protiopatrenia, rýchlo
vymazal všetky súbory, ktoré tam mal, a rozlúčil sa s nimi arogantným
odkazom: „Ste obyčajní fušeri!"
Zaznamenával som si čas, kedy je náš pirát najaktívnejší. V stredu sa
nalogoval vo Welle okolo ôsmej ráno. Ak vychádzame z toho, že hackeri
obvykle pracujú dlho do noci, väčšinou až do skorého rána, a dopoludnia
spia, nemal by sa nachádzať v našom časovom pásme — Stredozápad
alebo Východné pobrežie by boli pravdepodobnejšie. Z dát bolo možné
vyčítať aj to, že nejde o skupinu ľudí, ale o jedného útočníka, ktorý
podniká všetko na vlastnú päsť, pretože v tom istom čase sme na
ukradnutých účtoch zaregistrovali vždy len jedno spojenie. Ba čo viac,
potvrdili sa Andrewove slová z nedele večera, že náš protivník koná na
základe určitej schémy, ktorú obmieňa len veľmi nepatrne. Sieť vo Welle
mu slúžila ako skladisko a zároveň ako východiskové miesto, kam sa stále
vracal, zobral nástroje a preniesol ich na to miesto v sieti, ktoré si vybral za
nový cieľ svojich útokov.
Podozrenie, že Kevin Mitnick je tým pirátom, ktorý prenikol dp Wellu,
vo mne rástlo. Ak to bol naozaj on, vysvetľovalo by to niektoré veci, ktoré
ma predtým miatli. Nedávno, keď som si v jednom z pracovných zápalov
sadol k počítaču a prezeral text na displeji pracovnej stanice, všimol som
si, že sa tam mihajú písmená VMS. VMS bol operačný systém firmy DEC.
Hneď mi zišlo čosi na um. Pred niekoľkými rokmi som čítal v
Cyberpunku, že Neill Clift bol britský počítačový vedec, ktorý sa
176
špecializoval na vyhľadávanie skrytých nedostatkov vo VMS. Možno, by
iniciálka druhého krstného mena v celom mene Neilla Clifta zapadla do
hesla "fucknmc". Že by si s ním Mitnick vyrovnával nejaké nevybavené
účty?
Spojil som sa s Markoffom a poprosil hó, aby zistil, ako sa Neill Clift
volá celým menom. Navrhol som mu, aby prišiel za nami do Wellu pozrieť
sa, ako pokračujú monitorovacie práce. Markoff prišiel asi o hodinu,
spoločne sme si prezreli nejaké nové odchytené informácie, na ktorých
sme mu ukázali, čo má náš vytrvalec za lubom.
Svojou návštevou nás poctila aj Claudia a vyzvedala sa, ako sme na
tom. Oznámila nám, že na druhý deň bude zasadnutie Rady spoločnosti
Well, ktoré má rozhodnúť, či stroje z Netu odpojiť, alebo nie.
„Náš systém je celkom nechránený," povedala, „myslím, že treba
uvážiť, či nie je najvyšší čas odstrániť všetky zadné dvierka, o ktorých
vieme, požiadať užívatelbv, aby zmenili svoje prístupové heslá, a celý
systém opätovne zabezpečiť."
Povedal som jej, že včera pri večeri som Katzovi v rozhovore vysvetlil,
že takéto kroky by boli pre nás úplnou katastrofou a počítačový
kriminálnik by bol navždy v ťahu.
„Tsutomu," zavrčala, „už ste tu týždeň a stále nevidieť pokroky."
„Prepáčte," odsekol som, „aby sme si rozumeli — som tu zhruba
dvadsaťštyri hodín a mal som možnosť presvedčiť sa, že vaši mládenci tu
doteraz napáchali viac škody ako úžitku. Mám robotu a nemám čas sa tu s
vami zahadzovať." Obrátil som sa jej chrbtom a pokračoval v debate s
Andrewom.
Našťastie Julia bola diplomatickejšia, odviedla Claudiu bokom,
vysvetlila jej, že sme podstatne pokročili, a oboznámila ju s naším plánom
na najbližších niekoľko dní. Dozvedela sa, že Claudia je taká napaprčená aj
preto, lebo všetci Peini zamestnanci sú pre nich momentálne nepoužitelní;
dvadsaťštyri hodín denne hladia do odchytených dát a ich spoločnosť to
stojí obrovské peniaze.
O chvíľu sa Julia vrátila a oznámila nám, že Claudia určite nenavrhne
Rade, aby nás okamžite odvolali. Krízu sa podarilo na čas zažehnať a my
sme pochopili, že buď sa do toho poriadne zaprieme, alebo nám celú akciu
čoskoro stopnú.
V tú stredu sme nerobili takmer nič iné, len sme čakali, kedy začne
177
bežať program, ktorý som zostavil pod názvom Crunch (Drvič). Jeho
úlohou bolo prečítať všetky prefiltrované paketové dáta z minulej noci,
roztriediť ich a zaradiť podľa odlišných relácií, na základe čoho by sme
mohli presne zrekonštruovať jeho postup v sieti. Program Crunch bol však
veľmi pomalý, triedenie dát mu trvalo dvakrát toľko ako ich
zhromažďovanie. Trochu sme sa pohrali s niektorými vecami vo
wellovskej sieti, ktoré nefungovali tak, ako by mali, a celý proces sme tým
o niečo zrýchlili. Táto filtrovacia sieť však svojou veľkosťou ďaleko
predčila všetky, s ktorými som doteraz pracoval — všetko sa odohrávalo
na najpreťaženejšom počítači, s akým som sa dovtedy stretol.
Kým som čakal, sadol som si za Pein terminál a pustil som sa do
pátrania na vlastnú päsť. Medzi stovkami ukradnutých súborov zašitých na
odcudzených kontách, ktoré sa nám doteraz podarilo vypátrať, sme našli
súbor s databázou kreditných kariet z Netcomu. Niekoľko ľudí zo zoznamu
som poznal: prečítal som si meno jedného môjho priateľa, ktorý bol
zároveň spolubývajúcirn Castora Fu. Zavolal som Castorovi, no nebol
doma. Nechal som mu odkaz, aby to číslo kreditnej karty prečítal svojmu
spolubývajúcemu. Bude z toho zrejme vykoľajený.
Potom som zatelefonoval Markovi Lottorovi a spoločne sme sa usilovali
dospieť k záveru, odkiaľ bol odcudzený jeho zdrojový kód, ktorý sa našiel
vo Welle. Keď som mu bližšie popísal súbor, uvedomil si, že ide o veľmi
starú verziu jeho kódu OKI, čo znamenalo, že ho museli vytiahnuť z môjho
počítača, pretože Mark mal doma iba kódy z posledného obdobia.
Opäť som sa pustil do prezerania ukradnutého softvéru. Odrazu vošiel
Andrew a okamžite zaregistroval, čo robím.
„Pozrimeže. Ako je možné, že keď zízam do tých dát ja, je to nejaká
botanika, ale keď robíš to isté ty, tak ide o vedu?
Uškrnul som sa.
Ako som sa tak prehrabával staršími dátami, všimol som si, že v to ráno,
keď sme zachytili paketové dáta, ktoré popisovali prienik zo siete Wellu do
Internexu, sa spojenie prerušilo uprostred slova. Bolo celkom očividné, že
v relácii, ktorá sa začala o 7:29 ráno, chcel votrelec vyťukať príkaz
„uudecode", no podarilo sa mu napísať len prvých šesť písmen „uudeco" a
o 7:31 sa spojenie prerušilo. O niekoľko minút sa prihlásil opäť a
pokračoval presne tam, kde prestal, použil príkaz na dekódovanie a spustil
program 1.Z, ktorý mu umožnil stať sa „rootom" v Internexe. Prerušovaná
178
relácia však mohla potvrdzovať verziu FBI, podľa ktorej náš protivník
operoval cez málo spoľahlivé spojenie prostredníctvom mobilného
telefónu. V každom prípade sa nám však podarilo získať veľmi cennú
stopu, ukazovateľ, ktorý sa objaví jednak pri systémových operátoroch v
ich záznamoch o jednotlivých nalogovaniach a súčasne aj v záznamoch
telefónnych spoločností po celej trase až k terajšiemu miestu pobytu nášho
protivníka.
Tajne som dúfal, že si s Juliou popoludní nájdeme čas a trochu si
zakorčuľujeme. Keď sa nám to však konečne podarilo, začínalo sa
stmievať. Vyrazili sme smerom na sever, korčuľovali sme pozdĺž
cyklistického chodníka dolu Bridgeway, cestou, ktorá spája Sausalito s
Mill Valley. Bol to príjemný pocit, stáť po čase opäť na kolieskových
korčuliach. Kým som sa však preorientoval z bežiek na korčule, chvíľu to
trvalo, no veľmi rýchlo som sa dostal do správneho rytmu. Pri dlhom
klesaní som kľučkujúci čakal na Juliu, ktorá nerada jazdila rýchlo dolu
kopcom. Keď som bol už na konci klesania, ozval sa môj pager. Číslo na
displeji mi síce nič nehovorilo, vyťukal som ho však na telefóne a čakal,
kto sa ozve. Dovolal som sa k Davidovi Bankoví, reportérovi zo San ]osé
Mercury. Povedal som mu, že som veľmi vyťažený a že s ním teraz
nemôžem hovoriť. Zavesil som a v duchu som si pomyslel: Teraz, keď
poznám jeho číslo, môžem ho pokojne ignorovať.
Korčuľovali sme sa ešte asi polhodinu a potom sme sa začali vracať
naspäť. Medzitým sa už celkom zotmelo. Zastali sme. Zatelefonoval som
Andrewovi a poprosil ho, či by po nás neprišiel. Kým sme naňho čakali,
jazdili sme do kruhu. Potom sme sa všetci traja odviezli do Samuraia,
japonskej reštaurácie v Sausalite. Pri večeri sme sa bavili o tom, čo
podnikneme ďalej. Bolo nám jasné, že by sme mali zmeniť operačnú
základňu, ísť však do Netcomu alebo Intermetricsu sa mi nezdalo ako
najšťastnejšie riešenie. Podľa FBI je náš počítačový pirát v Colorade,
možno by stálo za to obrátiť pozornosť ta.
Julia bola proti, nebola totiž presvedčená, že FBI môže toto svoje
tvrdenie o Colorade podoprieť aj serióznymi dôkazmi. Upozornil som však
na to, že väčšina votrelcovej aktivity vychádzala práve odtiaľto, preto ta
treba ísť. Zistíme, či tam naozaj je, a ak nie, skúsime šťastie inde. Andrew
sa obával, že v Colorado SuperNete (CSN) sú trochu pomalí a nebudú nám
stačiť. Pripomenul nám incident, ktorí sa im prihodil v ten deň ráno, keď sa
179
tak hlúpo dali nachytať na hruškách. Rozhodol som sa, že sa s nimi spojím
a uvidím, či sú ochotní s nami spolupracovať. Keď sme odchádzali z
reštaurácie, bolo nám jasné, že nás čaká ešte obrovská kopa práce. Okrem
iného sme vo Welle museli zriadiť druhú monitorovaciu stanicu pre
záložnú prevádzku.
Len čo sme sa vrátili do Wellu, Andrew zatelefonoval do CSN. Chvíľu
sa rozprával s niekým od nich, čo spolupracoval s FBI, a potom mi podal
telefón. Chcel som vedieť, či votrelec použil miestne telefónne linky, alebo
či sa k nim dostal cez Internet.
„Tu, vo Welle sa nám podarilo zaznamenať útoky, ktoré vychádzali z
vašich počítačov. Napadlo mi, že by sme mohli nájsť spôsob, ako si
vzájomne pomôcť," vysvetľoval som systémovému manažérovi z CSN.
„Momentálne veľmi úzko spolupracujeme s FBI," oznámil mi.
„Ďakujeme vám za ochotu, ale máme to všetko pod kontrolou. Bolo mi
povedané, aby som vám neposkytoval nijaké informácie, máte sa obrátiť
na losangeleské oddelenie FBI. Tam vás včas oboznámia so všetkými
dôležitými informáciami."
„Včas?" neveril som vlastným ušiam. „A to, čo sa vám podarilo ráno, to
bolo čo?!"
„Vieme, urobili sme chybu," odvetí ostro, „ubezpečujeme vás však, že
sa to viackrát nestane."
Opýtal som sa ho, či preverovali, skade dotyčný volal a či sú kontakte s
miestnou telefónnou spoločnosťou celulárnych sietí. Odvetil, že áno, vraj
urobili všetko, čo bolo treba.
Nemal som pocit, že hovorí pravdu, tak som si ho trochu preskúšal.
„Požiadali ste telefónnu spoločnosť, aby sledovala všetky vaše dátové
hovory a zistila, či dotyčný volal z blízkeho okolia?" opýtal som sa. Takéto
niečo bolo celkom nemožné, pretože ani jedna spoločnosť, spravujúca siete
mobilných telefónov, nemala prostriedky na to, aby mohla naraz sledovať
všetky hovory. "Áno, áno," odvetil bez rozmýšľania. Debatovať s týmito
ľuďmi bola naozaj strata času, tak som zavesil. Keby sme sa rozhodli ísť
do Colorada, museli by sme začať celkom odznova. A to sme si za danej
situácie nemohli dovoliť.
Keď som dohovoril, začal som skúmať, prečo máme problémy s novým
pevným diskom na druhej monitorovacej stanici. Väčšina pracovných
staníc a rastúce množstvo osobných počítačov používa štandardné
180
hardvérové prepojenie, známe ako Small Computer Standard Interface
(SCSI), ktoré slúži na pripojenie pevných diskov alebo snímačov CD-
ROM diskov. Naša druhá pracovná stanica odmietala čítať disky, ktoré
nám dala Pei. Andrew sa snažil prepojiť to iným káblom, no nešlo to.
Teraz som sa o to pokúšal ja. Zbernica SCSI si obyčajne vyžaduje riadne
vonkajšie ukončenie — akúsi útlmovú funkciu, ktorá zabezpečí, aby sa
signály na konci kábla nekonvergovali a vzájomne nerušili. Chvíľu som sa
s tým babral a skúšal som všetko možné. Napokon sme zistili, že keď dám
zakončovací článok kábla preč, disk začne pracovať. Čudné, ale s
hardvérom je to už raz tak.
Teraz boli v prevádzke obe naše monitorovacie stanice a ja sa mohol
vrátiť k filtrovaniu. Večer navštívil náš pirát Well, postupujúc ako
zvyčajne: najprv sa spravil rootom a potom sa ukrýval pomocou
maskovacieho programu. Skontroloval, či Jon Littman nedostal dáku
poštu, a keď zistil, že nie, obrátil svoju pozornosť na Markoffa. Otvoril
jeho poštový súbor a vyťukal štandardný unixovský vyhľadávací príkaz:
# grep -i itni mbox

Počkať, spozornel som, toto sme tu ešte nemali. Náš protivník hľadal v
Markoffovej elektronickej pošte štvorpísmenový reťazec "itni". Snažil sa
byť síce diskrétny, no pre mňa to bol jasný signál: v sieti bol Kevin
Mitnick. Zjavne sa zaujímal o to, čo o ňom píšu ludia Markoffovi. V tomto
prípade mal však smolu, pretože tam nijaký materiál o Mitnickovi nebol.
Kým sme my dvaja s Andrewom metodicky sledovali stopy nášho
votrelca v Internete, Mark Seiden nám potvrdil, že podobnú aktivitu
zaznamenal aj v Internexe.
Seidena som poznal celkom dobre, už pár rokov sme sa stretávali na
rôznych konferenciách o počítačoch, ako aj na výročných hackerských
konferenciách v Lake Tahoe. Seiden bol zároveň i Markoffov a Lottorov
priateľ. Mal kučeravé čierne vlasy, prešedivenú bradu a nosil okuliare s
drôtenou obrubou. Ja i Andrew sme s jeho štýlom mali veľa spoločné.
Nosieval tričko s krátkymi rukávmi, na ktorom bol vždy nejaký
technologický motív, ďalej šortky, ľadvinku a sandále. Takmer vždy mal
so sebou pager, mobilný telefón a RadioMail terminál. Absolvoval Bronx
Science High School v New Yorku, kde chodil do jedného ročníka spolu s
Bruceom Koballom, pracoval ako pracovník vývoja IBM vo Výskumnom
181
centre Thomasa Watsona v Yorktown Heights v New Yorku. Patril medzi
popredných členov prvej počítačovej generácie. Seiden bol zručným
hackerom, ako poradca spolupracoval s najväčšími on-linovými
spoločnosťami. Inštaloval protipožiarne prepážky pre všetky možné firmy,
od rôznych providerov internetovských služieb cez softvérové spoločnosti
až po renomované právnické firmy v New Yorku.
Seidena prienik do internexovského systému zaujal aj preto, že v Menlo
Parku, v tej istej budove ako Internex, sídlila aj spoločnosť MSB
Associates, ktorej poskytoval poradenstvo a ktorá bola na Internet
napojená práve prostredníctvom Internexu. Po prvý raz sme spolu
telefonovali v utorok, keď som našiel odkaz, aby som sa s ním spojil.
Stručne som mu načtrol, čo je vo veci. Oznámil som mu, že sme
zaregistrovali presun obrovského súboru na adresu gaia.internex.net, a
požiadal som ho o pomoc. Povedal som mu, že sa všemožne snažíme
zabrániť úniku informácii a pravdepodobne máme do činenia s Kevinom
Mitnickom. Vysvetlil som mu, že by som súbor so svojimi súkromnými
dátami rád videl vymazaný, pretože netúžim po tom, aby sa šíril po
Internete. Mark súhlasil, vraj sa do toho v Intemexe pustí, a ešte v ten deň
sa spojil s Andrewom, aby skoordinovali postup. Andrew mu povedal o
tých vyhláseniach mlčanlivosti, čo sme museli podpísať. Mark vyhlásil, že
sa nedá takto obmedzovať, že bude pracovať nezávisle od nás.
Netrvalo dlho a Mark zistil, že konto brian, ktorého sa protivník
neoprávnene zmocnil, bolo uložené na počítačoch, inštalovaných v budove
spoločnosti na druhom poschodí. Toto konto patrilo Brianovi
Behlendorfovi, niekdajšiemu konzultantovi Internexu, ktorý teraz pracuje v
redakcii Wired a zaoberá sa problematikou vývoja Internetu a WWW.
Mark do konta nazrel a v adresári brian našiel kópiu tsu.tgz, pospájaný a
skompresovaný súbor môjho adresára, ktorý sa našiel aj vo Welle. Markov
počítač bol k sieti Internexu pripojený lokálnou sieťou Ethernet. Zostavil si
vlastné špehovacie programy, ktoré mu umožňovali monitorovať všetky
vonkajšie prihlásenia na Internex. Jeho počítač samozrejme nebol súčasťou
internexovskej siete a keďže bol neustále monitorovaný, Mark si bol istý,
že votrelec sem určite neprenikol. Bol presvedčený, že jeho počítač je
ideálnym miestom, odkiaľ môže sledovať každý votrelcov krok bez toho,
že by ten niečo tušil.
Mark sa pustil do hľadania možných trójskych koní a zadných dvierok.
182
Počítačový pirát ich tam zrejme dobre ukryl. Uplynulo však len zopár
minút a na počítači Gaia, ktorý spravoval poštu, natrafil na program s
menom in.pmd. na pohľad vyzerajúci nevinne. Označenie pmd sa zvyčajne
používa pre program známy ako Portmaster daemon. Je to nevelký softvér
komunikujúci s hardvérovými časťami, ktoré prepájajú hovory užívateľov
zvonka na konkrétny počítač. Mark však okamžite vedel, že tu niečo
nesedí, pretože Internex portmastermi vôbec nedisponoval. Votrelcovi sa
buď nechcelo overovať si, či jeho trik zapadá do kontextu danej siete,
alebo mu to bolo jedno.
Mark ten program rozkúskoval a zistil, že jeho autor si so
zamaskovaním veľa námahy nedal. Fungovalo to celkom jednoducho: ak
sa niekto napojil na port 5553 internexovského počítača a vyťukal „wank",
automaticky sa stal „rootom", so všetkým, čo k tomu patrí. Zaujímavé
bolo, že in.pmd existoval len v pamäti počítača; na pevnom disku
korešpondujúca verzia programu nebola. Podľa toho teda náš pirát tento
program najskôr prekopíroval na pevný disk počítača, stadiaľ ho preniesol
do počítačovej pamäte a vzápätí ho z disku vymazal, aby nebolo také
jednoduché nájsť ho. Za predpokladu, že si nikto nič nevšimne, by
program v počítači stále bežal a votrelec ho mohol kedykoľvek použiť.
Andrew oboznámil Marka s niektorými trikmi, ktoré náš cracker používa.
Mark skúmal ďalej a zistil, že niekto sa pohral so štandardným, no dnes už
málo používaným unixovským programom zvaným newgrp, obslužným
programom, ktorý zaraďuje užívateľa podľa jeho užívateľských práv do
určitej skupiny. Dotyčný cracker však nahradil tento program iným, ktorý
sa síce volal rovnako, no ukrýval v sebe odlišné funkcie. Tento program
sme poznali; išlo o pomerne často používaný program trójskeho koňa,
ktorý cestoval počítačovým podzemím. Trójska verzia newgrp umožňovala
votrelcovi stať sa rootom, alebo sa vydávať za iného užívateľa systému.
Čím dlhšie Mark pátral, tým mu bolo jasnejšie, že neznámy počítačový
pirát prenikol hlboko do Internexu a pevne sa tam usadil. Objavil ďalšie
trójske programy a ďalšie, zdanlivo nevinné, kontá. Niekto ich vytvoril, no
zatiaľ nepoužil. Útočník si ich tam zrejme nechal ako rezervu pre prípad,
že by ho zo svstému vymkli.
V utorok krátko pred polnocou Mark resetoval internexovský počítač a
zrušil tak aj tie zadné dvierka a tých tajných démonov, ktorých sa mu
nepodarilo nájsť. Vymazal aj trójsku verziu newgrp.
183
 V stredu o siedmej ráno sa náš votrelec opäť objavil. Tentoraz vošiel do
siete cez escape.com, hľadal zadné dvierka, no tých nebolo. O niekoľko
sekúnd neskôr sa prihlásil do konta brian. Premenil heslo na fucknmc,
ktorým bol zrejme posadnutý. Keď bol vnútri, usiloval sa zistiť, kto je
práve nalogovaný a kto bol nedávno v systéme. Pritiahol si kópiu démona,
ktorú Mark deň predtým vymazal, nainštaloval ju do pamäte
internexovského počítača a potom ju opäť vymazal z disku.
Vrátil sa do Wellu a o tridsať minút bol naspäť a znova inštaloval a
ukrýval trójsku verziu newgrp, ktorú mu Mark vymazal. Mark ho
medzitým sledoval zo svojho počítača a videl, ako prechádza všetky
internetovské adresy a hľadá prezývky „mark" zrejme v snahe zistiť
miesto, na ktoré je odosielaná Markoffova elektronická pošta. Naskočil mu
nielen Markoff, ale aj Mark Seiden — ten ho však zjavne nezaujímal.
Krátko na to skontroloval, či je Markoffova internetovská adresa v redakcii
New York Times momentálne pripojená do siete. Zrejme si naplánoval, že
tam prenikne, no dotyčný počítač neodpovedal. Zmenil teda súbor na
Markoffovom konte tak, že všetka došlá elektronická pošta mala odteraz
smerovať na nejaký záhadný účet na Denverskej univerzite. Táto operácia
sa mu však nepodarila, zrejme urobil niekde chybu. O necelých dvanásť
hodín sa zjavil znova, stal sa rootom a z Markoffovej poštovej schránky si
prečitoval zaradom záhlavia došlej pošty. Väčšinu pošty preskakoval.
Jeden nadpis obsahoval slovo „Intel", no náš votrelec hľadal zrejme čosi
iné.
Mark sa rozhodol, že nanovo nainštalované podvodné programy
tentoraz nevymaže. Napísal svoj vlastný program, ktorý ho mal
upovedomiť o každom, kto tieto tajné dvierka použije, a okamžite by
votrelca začal sledovať. Keďže vždy vedel, odkiaľ sa votrelec ozýva,
zostavil program, ktorý by cez funkciu finger vždy, keď sa opäť zjaví,
preveril, kto je nalogovaný na adrese v sieti, odkiaľ útok vychádza. Pohyb
votrelca pozoroval niekoľko dní a zistil, že občas sa na Internex pripája z
Wellu, no väčšinou nadväzuje spojenie cez escape.com. Podarilo sa mu
zistiť, že ide o newyorského providera internetovských služieb,
spravovaného nejakým podnikavým stredoškolákom. Zoznamy
momentálnych užívateľov, ktoré Markovi potom prichádzali, obsahovali
väčšinou mená známych ľudí a spoločností, ktoré boli práve v tom čase na
počítačový systém napojené, ako napríklad Phiber Optic či Emmanuel
184
Goldstein. „Slumom" by som to síce nenazval, ale v každom prípade išlo o
jednu z naj obskúrnej ších internetovských kolónií.
Kam sme sa pozreli, tam boli stopy, ktoré viedli ku Kevinovi
Mitnickovi. Ja som mal však stále akési vnútorné nutkanie presvedčiť sa, či
z našich filtrov naozaj možno vyčítať, skadiaľ sa votrelec hlási. V stredu
krátko po polnoci som si v duchu zopakoval všetko, čo sa týka našich
monitorovacích nástrojov, a zišlo mi na um spýtať sa Andrewa, či je
natiahnutá časová synchronizácia. Časová synchronizácia je obslužný
program počítačovej siete, ktorý sa stará o to, aby bol na všetkých
počítačoch v sieti rovnaký čas. Je to užitočný nástroj pre akúkoľvek prácu
so sieťou a je absolútne nevyhnutný pri riešení problémov počítačovej
bezpečnosti. Vo veľkých počítačových sieťach sa každú minútu pripojí a
odpojí niekoľko stovák užívateľov a za ten čas prebehnú tisíce operácií. Ak
idete robiť rekonštrukciu takéhoto pohybu v sieti, musíte si byť na sto
percent istí, že všetky počítačové hodiny sú nastavené rovnako.
„Pravdepodobne áno," odvetil Andrew.
Skontrolovali sme to a zistili, že synchronizáciu nemá spustenú ani
Well, ani my.
Takýto prechmat znamenal asi toľko, že všetky dáta, čo sme zachytili
počas predchádzajúcej noci, sú pre nás prakticky zbytočné, pretože na
prevádzkovú analýzu sa použiť nedajú. Ak jednotlivé časy nie sú
zosynchronizované, potom len veľmi ťažko možno zoradiť udalosti, ku
ktorým došlo na jednotlivých počítačoch. A chronologický sled udalostí je
nevyhnutným krokom, ktorý treba urobiť, ak hľadáte niekoho, kto sa do
siete pripája cez reťazec niekoľkých rôznych počítačov.
„Už nikdy viac nechcem od teba počuť slovo pravdepodobné," povedal
som.
Andrewa sa to zrejme dotklo. Mal za sebou dlhý a namáhavý týždeň,
pracoval takmer 24 hodín denne a všetko, čo sa nepodarilo, schytal len a
len on. Nemal sa však uspokojiť s tým, že keď v SDSC beží
synchronizácia stále, že to tak pravdepodobne bude aj všade inde. Keďže
všetka moja práca sa odvíja od veličiny času, požiadavka zaviesť časovú
synchronizáciu je pre mňa absolútnou samozrejmosťou, o ktorej ani
nediskutujem.
Celú noc som vyrábal nástroje, pomocou ktorých by som mohol
spracovať doteraz nazhromaždené dáta. V ten večer mi na mobilný telefón
185
volal John Gilmore a zháňal sa po Julii. Julia odišla s telefónom do
vedľajšej miestnosti a potom sa na niekoľko hodín vyparila. Pracovala na
jednom nástroji na prehľadávanie dát, ktorý sme veľmi súrne potrebovali.
Keďže jej nebolo, chytil som sa toho ja a dokončil som to. Keď sa vrátila,
bola celá ako bez seba. Nechali sme všetko tak a išli sme sa prejsť k moru.
„John chce, aby sme túto sobotu a nedeľu šli spolu do Wylbur Hot
Springs," povedala mi. Išlo o víkend, na ktorom sa s Johnom dohodli ešte
vtedy, keď odchádala za mnou na konferenciu do Palm Springs. Wylbur
Hot Springs je útulné miesto severne od San Francisca, kde ešte stále
vládne atmosféra šesťdesiatych rokov. Prechádzali sme popri mólach a
obytných člnoch a rozprávali sa. Uvedomoval som si, že víkend, ktorý je
pred nami, bude iný ako tie doteraz.
„Chodievali sme tam, keď to medzi nami bolo v poriadku," povedala
Julia.
Pôvodne sa chceli stretnúť, aby sa rozišli, obaja sme si však
uvedomovali, že John od tejto schôdzky čaká čosi iné a Julia bola z toho
celá nesvoja.
Kráčali sme mlčky. Nenapadalo mi nič vhodné, čo by som povedal.
„Mali by sme sa vrátiť a dať sa opäť do práce," ozval som sa po chvíli.
Asi okolo tretej nad ránom sme prišli k Danovi Farmerovi.
Cítil som naliehavú túžbu čo najskôr toho piráta chytiť, no stále som
dosť dobre nevedel, ktorým smerom sa vydať. Vedel som však celkom
určite, že nemá zmysel vo Welle zotrvávať dlhšie.
Voľná izba v Daňovom dome, kde sme bývali, pozostávala z postele,
pracovnej stanice Sun a obrovského množstva políc so sci-fi literatúrou.
Bola tu aj fontánka s nádržkou z umelého kameňa, pozostávajúca z
niekolkých vrstiev tmavého, kameňu podobného materiálu, na ktorom boli
roztrúsené drobné kamienky. Bol som taký unavený, že som si takmer
neuvedomoval zurčanie vody, ktorá vytrvalo stekala po bokoch fontány a
prekrývala tiché hučanie počítača v opačnom rohu miestnosti. Takmer
okamžite som tvrdo zaspal.

186
 kapitola 11
Netcom

Vo štvrtok som sa zobudil na to, že prší. V spálni bola síce tma, no tušil
som, že už je dosť hodín. Po byte sa lenivo prechádzalo niekoľko
domácich mačiek a v prítmí izby som rozoznal zbierku fľašiek od whisky,
ktoré zdobili všetky steny miestnosti a patrili Danovmu spolubývajúcemu.
Cítil som, že je čas rozhodnúť sa, ktorým smerom sa vydať.
Andrew bol vo Welle už vyše týždňa, podarilo sa nám získať niektoré
dôležité dáta a mali sme niekoľko zaujímavých stôp. Najvyšší čas, aby sme
sa rozhýbali, pretože náš votrelec sa dostal do švungu. Pokračovať v
Colorado SuperNete vyzeralo ako strata času, preto som začal uvažovať o
Netcome. Netcom patril k najväčším providerom internetovských služieb v
krajine. Hľadať niekoho tam bolo niečo také, ako hľadať dakoho vo
veľkom Centrálnom termináli. V CSN mi dali najavo, že nás tam nechcú, z
čoho som bol dosť znechutený. Popoludní som niekoľko hodín bezúspešne
špekuloval nad tým, ako obísť losangelské FBI, ktoré mi zahatilo vstup do
CSN.
Potom som sa chvíľu rozprával s Juliou. Bola nervózna. John celkom
očividne počítal s tým, že Júliu vo Wylbur Hot Springs premôžu
spomienky na spoločne prežité chvíle a svoje rozhodnutie rozísť sa s ním
zmení.
„Bojím sa, že keď budem s ním, nedokážem obrániť svoje stanovisko,"
zverila sa mi s obavami. Julia si nebola celkom istá, či dokáže žiť bez
Johna, no na druhej strane nechcela byť vtiahnutá späť do vzťahu, ktorý ju
zväzuje. „Bude to naozaj ťažké," povzdychla si. „Mala by som sa na to
poriadne vyspať."
Rozhodol som sa, že v ten deň do Wellu nepôjdem. Striehol tam na mňa
fotograf z Wiredu, ktorému som sa vytrvalo vyhýbal. Andrew mi už
niekoľkokrát volal, no vždy som ho odbil slovami
187
 „už tam idem". Bol som presvedčený, že by sme mali prijať ponuku
Netcomu, ktorý bol ochotný s nami spolupracovať. Už dlhší čas sme
pozorovali dáta, ktoré vychádzali od nich. Výhodná poloha priamo v
hlavnom stane spoločnosti Netcom nám umožní „pozorovať" obrovskú
sieť, rozprestierajúcu sa po celej krajine, a keď sa pustíme priamo „proti
prúdu" dát, budeme k nášmu útočníkovi o voľačo bližšie. A navyše, vďaka
rým niekoľkým náhle prerušeným spojeniam sa nám možno v systéme
Netcomu podarí zistiť votrelcovu totožnosť.
Spojil som sa s Rickom Francisom, viceprezidentom Netcomu pre vývoj
softvéru, s ktorým sme hovorili v utorok, keď sme sa počas telekonferencie
spojili s celým vedením Netcomu. Načrtol som mu svoj plán a opýtal som
sa ho, či ich ponuka na spoluprácu stále platí. Ospravedlnil som sa, že
volám dosť neskoro, až tesne pred koncom pracovného času. Ubezpečil
ma, že im to neprekáža, že jeho ľudia na mňa počkajú a môžem sa s nimi
porozprávať.
Ešte kým som odišiel, zatelefonoval som Andrewovi a požiadal som ho,
aby mi prečítal záznamy o časovom slede niektorých udalostí, ktoré
Andrew, len čo sme prišli na tú hlúpu chybu, zosynchronizoval podľa
svojho najlepšieho odhadu. Potreboval som ich na porovnanie so
záznamami v Netcome. Niečo pred štvrtou sme sa s Juliou zastavili v Zona
Rose na Haight Street, kde sme si kúpili nejaké buritos, a potom sa jej
mazda vydala diaľnicou 280 smerom na juh do San José. Rozmýšľal som,
čo s vecami, ktoré máme vo Welle. Napokon som usúdil, že si ich môžeme
vyzdvihnúť aj neskôr.
Diaľnica číslo 280 sa tiahne pozdĺž tektonického zlomu San Andreas a
je považovaná za jednu z najkrajších autostrád na svete. Krajina navôkol je
naozaj nádherná, no vždy, keď tadiaľto idem, mi napadne, že v tomto
prípade je takéto označenie skôr oxymoronom. Diaľnica 280 pretína stred
polostrova, obchádza pohorie Santa Cruz a je vlastne príjazdovou cestou
do Silicon Valley; vedie cez Woodside, Portola Valley, Los Altos Hills,
oblasť, kde sa tradičné hospodárstvo miesi s hypermoderným. Tu vás
obklopujú tisíce akrov zeme, na ktorých sa kedysi rozkladala farma
politika a finančníka Lelanda Stanforda. Ešte aj dnes môžete vidieť stáda
pášucich sa kráv neďaleko Sand Hill Road 3000, mozgu odvážnej
kapitalistickej komunity vo Valley, ktorá je hlavným príjemcom ziskov z
projektu Silicon Valley, často označovaného za najväčšiu legálnu
188
akumuláciu majetku v histórii. Cestou sme zjedli buritos, zatelefonoval
som Kentovi Walkerovi a oboznámil som ho so svojím ďalším plánom.
Opísal som mu patovú situáciu, ku ktorej došlo v Colorade, a chcel som,
aby mi vymenoval výnimky zo Zákona na ochranu súkromia v
elektronickej komunikácii, ktorý hovorí, že odpočúvanie telefonických
hovorov medzi mobilnými telefónmi je nelegálne. Bol som zvedavý, či
poruším zákon aj v prípade, keď budem sledovať len výskyt dátového
prenosu, odoslaného mobilným telefónom. Kent Walker mi vysvetlil, že
pokiaľ nebudem obsah vysielaných dát dešifrovať, nemalo by ísť o nič
nezákonné. Moja otázka bola zatiaľ čisto hypotetická, no uvedomoval si,
že to bude možno jediný spôsob, ako sa dostať dálej.
V Cupertine, dvadsaťpäť kilometrov južnejšie, vedie diaľnica 280 popri
novom výskumnom a vývojovom komplexe spoločnosti Apple Computer.
V roku 1993 si bývalý riaditeľ firmy Apple John Sculley zaumienil, že sa
sám vymenuje za predsedu predstavenstva spoločnosti, no správna rada sa
proti nemu spikla a zosadila ho podobným spôsobom, ako to urobila osem
rokov predtým, keď vypudila z firmy vizionára Steva Jobsa. Za
Cupertinom opisuje diaľnica 280 oblúk a prechádza samotným srdcom
Silicon Vaíey. Všade naokolo sa rozprestierajú montážne haly a nízke
budovy, v ktorých sa vyrábajú polovodiče a kde vznikajú návrhy nových
počítačov.
Netcom sídli v dvanásťposchodovej veži z ocele a skla, nedaleko
výjazdu z diaľnice 280 v Sart José, oproti Winchester Mystery Housu.
Winchestersky dom dala kedysi postaviť paranoidná vdova po vynálezcovi
opakovacej pušky, pánovi Winchesterovi. Je plný tajných úkrytov a
slepých chodieb a v súčasnosti slúži ako turistická atrakcia. Názov
Winchester neskôr prebrala aj firma IBM, vlastne jedna z jej divízií na
najjužnejšom konci Valley, ktorá tak pomenovala svoje prvé moderné
pevné disky.
Vošli sme do budovy Netcomu a hľadali kancelárie. Mali sme pocit, že
sme určite zablúdili; pripadalo mi to, akoby sme sa ocitli vo Winchester
Mystery House. Chodili sme po schodoch hore-dolu, blúdili chodbami sem
a ta, napokon sme vyšli ešte niekoľko poschodí nahor, až sa nám konečne
podarilo nájsť kanceláriu Rieka Francisa.
Čo sa týka sociologického zloženia, môžeme väčšinu zamestnancov
Silicon Valley rozdeliť do dvoch skupín — na „ležérnych" a na tých
189
„dravých". Jediný rozdiel medzi nimi je často iba v tom, že tí „draví" sa
vedia obliekať a že sa im podarilo prepracovať z postu technikov až do
riadiacej sféry. Francis jednoznačne patril k tej druhej skupine. Na sebe
mal košeľu pozapínanú až ku krku, sveter so vzorom, na nohách kožené
mokasíny so strapcami — typickú uniformu marketingových manažérov a
viceprezidentov vo Valley. Zrejme nebol zvyknutý debatovať o
problémoch počítačovej bezpečnosti s ľuďmi, ktorých nepoznal. Chcel
nám pomôcť, nevedel však, čo som zač, a bolo na ňom vidieť, že si pre
istotu zachováva odstup.
Stručne som ho oboznámil so všetkým, čo sme zistili vo Welle. Potom
sme vyšli hore schodmi a Francis nás zoznámil s dvoma technikmi. Jeden z
nich, John Hoffman, mal na starosti konfigurovanie a údržbu
netcomovských počítačových systémov. Druhý, Robert Hood, bol
sieťovým administrátorom a čoskoro sa ukázalo, že je ozajstným
hackerom, dokonale ovládajúcim svoje remeslo. Pôsobil sebaisto, mal
prehľad, no svojimi schopnosťami sa nevystatoval. Čo sa týka zovňajška,
bol presným Francisovým opakom. Bol trochu silnejší, tvár mal hladko
vyholenú a husté kučery tmavých vlasov mu siahali takmer po lopatky. Na
sebe mal vyblednuté čierne tričko s nápisom Metallica a uškŕňajúcou sa
lebkou, modré rifle, tenisky a za opaskom alfanumerický pager. Hneď na
prvý pohľad mi bol sympatický. Podobne ako väčšina hackerov v Silicon
Valley, aj on svoju prácu miloval. V Netcome robil už v čase, keď
spoločnosť začínala ako miestny provider internetovských služieb.
Francis obom povedal: „Buďte mu plne k dispozícii a zožeňte všetko
potrebné vybavenie." Potom nás zaviedol do voľnej konferenčnej
miestnosti a pustili sme sa do práce. Vysvetlil som im, že musíme toho
piráta čo najrýchlejšie vystopovať a potom spätne sledovať jeho pohyb v
sieti dovtedy, kým ho nedolapíme. Ešte raz som zhrnul všetky informácie z
Wellu a zdôraznil som, že spojenia, o ktoré nám ide, opakovane
prichádzali z Netcomu a CSN. Zmienil som sa aj o tom, že pravdepodobne
ide o Kevina Mitnicka. Obaja vedeli, kto to je; zrejme si s ním tiež užili
svoje.
Ukázal som Robertovi zoznam Kevinových výpadov v poradí, v akom
mi ich nadiktoval Andrew, a poprosil som ho, aby sa pokúsil zistiť jeho
netcomovské konto.
„Hneď to bude," odvetil.
190
 S Robertom sme predebatovali aj všetky problémy, ktoré by sa mohli
vyskytnúť pri filtrovaní paketov v Netcome. Zaujímala ma vnútorná
štruktúra Netcomu, ako aj podrobnosti nedávnych neoprávnených
prienikov a opatrenia, ktoré prijali. Pýtal som sa aj na čísla ukradnutých
kreditných kariet, ktoré sa našli na dono konte vo Welle. Ukázalo sa, že
tieto dáta im ukradli už takmer pred rokom a že nejaký čas sa premávali po
počítačovom podsvetí. Písalo sa o nich už minulý rok v časopise 2600.
Francis mi povedal, že Netcom pôvodne nemal nainštalované obranné
protipožiarne steny a dáta užívateľov uložené v počítačoch boli v podstate
nechránené. Za túto nedbalosť draho zaplatili a sú si toho dobre vedomí.
Chceli vedieť, či máme kópiu čísel ukradnutých kreditných kariet z druhej
polovice januára tohto roku. Ak by sa totiž zistilo, že informácie z
kreditných kariet boli odcudzené po druhý raz, ich spoločnosť by sa
dostala do vážnych ťažkostí.
Naša porada trvala len veľmi krátko a príjemne ma prekvapilo, že sme
sa vyhli obvyklým zoznamovacím zdvorilostiam a okamžite sme prešli k
veci. Francis mi povedal, že by bol rád, keby som si niečo vypočul.
Zaviedol nás do miestnosti, susediacej s jeho kanceláriou, a prehral mi
záznam rozhovoru istého crackera, ktorý ich dlhší čas terorizoval, s
technikom z Netcomu. Francis sa zaujímal, či mi ten hlas nebude
povedomý a či náhodou nejde o toho istého anonyma, čo mi necháva
odkazy v hlasovej pošte v San Diegu. Na zvukovom zázname sa technik z
Netcomu pýtal crackera, čo ho vedie k tomu, že neoprávnene vniká do ich
počítačov, a zaujímal sa o niektoré jeho metódy. S Juliou sme sa zhodli, že
hlas na opačnom konci linky je iný ako hlas na mojom záznamníku v San
Diegu.
Krátko pred pol siedmou sa Francis ospravedlnil, že musí ísť. Vraj by
rád zostal s nami a pozeral sa, no na druhý deň ráno odchádza na dôležitú
služobnú cestu. Skôr než odišiel, dal nám oficiálne splnomocnenie na
rozbehnutie stíhacej akcie.
„Ak budete hocičo potrebovať, stačí povedať," ubezpečoval nás. „A
keby ste pri prenasledovaní toho chlapíka museli niekam cestovať, Netcom
vám to ochotne preplatí."
Po tom, čo nám Claudia neustále hľadela na prsty a každý vo Welle sa
na nás pozeral zvrchu, nás ochota Netcomu príjemne potešila. Po prvý raz
som získal dojem, že máme všetko potrebné na to, aby sme toho dátového
191
zlodeja našli.
Spolu s Juliou a dvoma systémovými technikmi sme vyšli hore, natlačili
sa do Robertovej malej kancelárie, ktorá bola plná všelijakých technických
manuálov a do ktorej sa len tak-tak zmestila pracovná stanica Sun.
Zoznam, ktorý mi Andrew nadiktoval telefónom, obsahoval presné časy
začiatku a ukončenia relácií, prichádzajúcich z Netcomu do podozrivých
kont vo Welle. Podľa záznamov v Netcome sme chceli zistiť, či vo
všetkých prípadoch išlo o jedného užívateľa. Mali sme horúcu stopu: čas
prerušeného spojenia vo Welle, ktorý by mal korešpondovať s podobným
výpadkom v Netcome. Táto informácia by mala z kopy evidenčných dát
priam trčať. Keby sa potvrdilo, že náš útočník je sám, že nejde o niekoľko
ľudí, ani o celý gang používajúci jedno konto, našu situáciu by to podstatne
uľahčilo — pátrali by sme iba po jednom úkryte. Spoliehal som sa na
Occamovu britvu, princíp, ktorý sa využíva vo vede i filozofii a tvrdí, že z
dvoch rôznych teórií usilujúcich sa vysvetliť neznámy fenomén treba vždy
siahnuť po tej jednoduchšej.
Robert si sadol za svoju pracovnú stanicu, my traja sme sa zhrčili okolo
neho a pozorovali sme, ako prechádza jedným súborom za druhým a hľadá
prihlásenia a odhlásenia, ktoré zodpovedajú našim časom. Hneď bolo
poznať, že je skutočným unixovským čarodejom. Prsty mu plávali po
klávesnici a bez zaváhania vyťukával jeden príkaz za druhým. Nech som
sa ho opýtal na čokoľvek, nič ho nezaskočilo; hľadaná informácia sa
takmer okamžite zjavila na obrazovke. Naháňačka po počítačovom
votrelcovi ho celkom strhla. „Aj my sme si s tým chlapíkom riadne užili,"
povedal. „Máme mu čo vracať. Chcem byť pri tom, keď ho dostanete. Riek
Francis a Bob Rieger, náš direktor, tam určite tiež budú. Majú ho plné
zuby."
Náš príchod ho evidentne prebral. Prežil s Netcomom časy jeho
prudkého rozmachu a teraz žil relatívne pokojným životom. S radosťou sa
pustil do dobrodružného pátrania po počítačovom pirátovi. Tentoraz mu
jeho šéfovia nebudú môcť vyčítať, že to robí na úkor práce, za ktorú je
platený.
Všetky potrebné informácie boli uložené na 23 pracovných staniciach
SUN, ktoré zabezpečovali netcomovskú on-linovú službu. Robert mal
skript, podľa ktorého sa prehľadávali užívateľské kontá na všetkých
pracovných staniciach od 1. januára až doteraz, čo chvíľu trvalo.
192
 Zatiaľ čo skript bežal, Robert ma oboznámil s vnútornou sieťou
Netcomu. Vysvetlil mi, že všetkých 23 pracovných staníc je napojených na
lokálnu sieť počítačov FDDI. Na tento okruh sú napojené aj routery, ktoré
zabezpečujú pripojenie na Internet, rovnako ako ich vlastná
transkontinentálna sieťT-3, ktorá je schopná preniesť 45 miliónov bitov
informácií za sekundu. Táto sieťová tepna je zase napojená na celoštátnu
siet' T-1, ktorá spája vysokorýchlostné dátové prípojky užívateľov a
netcomovské lokálne odbočky zvané POP (Points of Presence) s
centrálnym uzlom siete v San José.
Väčšina providerov internetovských služieb s celoštátnou pôsobnosťou
namiesto telefonickej predvoľby 800 alebo predvoľby pre medzimestské
hovory zriaďuje v desiatkach, možno už i stovkách veľkých miest po celej
krajine POPy s niekoľkými modemami. A práve zriadenie takejto
súkromnej dátovej siete, ktorá obišla štandardnú verejnú telefónnu sieť
diaľkových hovorov a zakladá sa na úspornosti, umožnila Netcomu stať sa
federálnym providerom internetovských služieb, na ktorý sa užívatelia
môžu napojiť v každom väčšom meste krajiny.
Dúfali sme, že práve úsilie Netcomu maximálne uľahčiť užívateľom
prístup do ich siete nám teraz pomôže. Keďže sme nikdy nevideli, že by sa
náš votrelec napojil na on-linový systém v Sausalite cez wellovske verejné
telefónne linky — vždy sa spájal prostredníctvom Internetu — Netcom mal
lokálne verejné linky v 51 mestách po celej krajine; a ak náš votrelec nebol
dostatočne ostražitý, mohol sa telefonicky spojiť s miestnym telefónnym
číslom Netcomu. Ak by to bolo tak, telefónna spoločnosť by ho mohla
spätne vystopovať a mohli by sme ho nájsť aj v prípade, že použil mobilný
telefón.
Rozprávali sme sa, čo všetko by to pre nás znamenalo, keby došlo k
tomu, že musíme monitorovať celú počítačovú sieť, ktorá svojím rozsahom
ďaleko predčila všetky siete, s akými som sa dovtedy stretol. Potreboval
som vedieť, z ktorého miesta v sieti sa dostaneme ku všetkým paketom
prechádzajúcim sieťou Netcomu. Naše pôsobenie vo Welle by sa dalo
prirovnať k situácii, keď stojíte v malom stredozápadnom meste na rohu
hlavnej ulice, pozorujete všetky červené fordy alebo autá s kalifornskou
poznávacou značkou a fotografujete ich šoférov, kým pátrať po niečom
podobnom v Netcome je ako prísť do Los Angeles a robiť presne to isté na
výpadovke do Santa Monicy.
193
 Ukázalo sa, že v sieti Netcomu je predsa len jedno také miesto. To bola
dobrá správa. Tá zlá spočívala v tom, že to bolo na hlavnom FDDI okruhu.
FDDI je štandard vysokorýchlostných počítačových sietí, prenášajúcich až
100 miliónov bitov za sekundu, desaťkrát viac ako sieť Ethernet, s ktorou
som pracovali vo Welle. Monitorovanie netcomovskej siete by si
vyžadovalo dodatočný hardvér a špeciálny softvér, pretože monitorovacie
nástroje, ktoré sme používali vo Welle, nám tu boli nanič.
Za ten čas, čo sme debatovali, počítač zhromaždil všetky potrebné dáta.
Robert sa nimi začal prehrabávať a hľadal údaje, ktoré by korešpondovali s
našimi. Onedlho sa ukázalo, že existuje len jedno konto, ktoré sa
zhodovalo s časovými údajmi, evidujúcimi začiatok spojení nášho piráta
vo Welle.
Páchateľom, ktorého hľadáme, bol zrejme užívateľ konta gkremen. V
tomto mesiaci sa dotyčný užívateľ niekoľkokrát prihlásil zo San Francisca,
no všetky diaľkové spojenia s účtom gkremen prichádzali výlučne cez
vzdialený POP v Raleigh-Durhane v Severnej Karolíne.
„Dám krk na to, že je to on," vyhlásil Robert. Ja som však stále váhal.
Nechcel som sa dať strhnúť do predčasného záveru, pretože sme zatiaľ
vychádzali len zo štyroch údajov; z troch prihlásení vo Welle a jednej ftp
relácie. Rozhodli sme sa, že sa na gkremen pozrieme bližšie. Kto by to
mohol byť? Z evidencie Netcomu sme vyčítali, že ide o oprávneného
užívateľa, takže nešlo o čierne konto, akých sme vo Welle a Internexe našli
niekoľko. Gkremen mal prenajatú vysokorýchlostnú sieťovú prípojku z
Netcomu priamo do svojho počítača, no v netcomovskom systéme mal aj
vedľajšie konto, známe ako „shell" konto. Zdalo sa, že skutočný gkremen
využíva svoje konto len ojedinele, a keď sme preskúmali záznamy o
jednotlivých spojeniach, ukázalo sa, že toto konto obsadil niekto iný.
Robert prehľadával gkremenov domáci adresár, no nenaďabil na nič
zaujímavé. Napokon predsa len niečo našiel: išlo o malý program nazvaný
test1. Vysvetlil mi, že ide o verziu telnetovského programu, ktorého
používanie sa nezaznamenáva.
Za normálnych okolností, keď sa niekto napája na iný počítač
prostredníctvom štandardného netcomovského telnetovského programu, sa
adresa užívateľa i adresa vzdialeného počítača zaznamenáva. Robert sa
hneď pustil do modifikovania netcomovského operačného systému a
nastavil ho tak, aby nebolo možné systémovú evidenciu obísť. Bolo zjavné,
194
že gkremenov účet niekto neoprávnene zabral a tajne používal.
Všetko nasvedčovalo tomu, že sme na správnej stope. Nazreli sme do
záznamov evidujúcich prácu s gkremenom a našli sme dôkazy o spojeniach
so známymi miestami v sieti ako escape.com a csn.org. Najobľúbenejším
miestom však bol zrejme Raleigh; za posledných päť dní sa odtiaľ prihlásil
26 ráz. Prihlasoval sa niekoľkokrát za deň a záznamy potvrdili, že
niekoľko relácií otvoril i v ten deň ráno.
Spomenul som si, že sa mi niekoľko známych, ktorí žijú v Raleighu
sťažovalo na zlú kvalitu tamojšej telefonickej služby.
„Robert, nevieš, čo za telefónnu spoločnosť je v blízkosti Raleighu?"
opýtal som sa.
„GTE," odvetil."
„Fajn, presne toho som sa obával," uškrnul som sa.
GTE bola známa svojím nie práve najdokonalejším zabezpečením.
Stávalo sa pomerne často, že hlavného uzla sa zmocnili podnikavci, ktorí
ho tajne preprogramovali a potom mohli volať zadarmo, prípadne skúšali
všelijaké triky a zábavné experimenty. Ak sa podarilo nášmu votrelcovi
preniknúť do vybavenia tamojšej telefónnej spoločnosti, naše pátranie sa
tým podstatne skomplikuje, no tak či onak, tento problém sme teraz
nepovažovali za prvoradý.
To, že sme natrafili na Raleigh, však bolo treba považovať sa dôležitý
pokrok v našom pátraní. Ak sa náš votrelec napojil na Netcom z POPu v
Raleighu, našu situáciu by to podstatne uľahčilo. Na všetkých POPoch
používa Netcom na prepojenie svojich zariadení, od portmasterov po
routery, ethernetovskú sieť. Ak by sa nám podarilo nájsť vhodné miesto na
periférii netcomovskej lokálnej dátovej siete, mohli by sme sa vyhnúť
zdĺhavej práci na monitorovaní systému FDDI a triedeniu obrovského
množstva dát, prúdiacich do sieťovej centrály tu v San José. Pozreli sme sa
do letového poriadku, aby sme zistili, ako rýchlo sa možno dostať do
Raleighu, ja som medzitým zatelefonoval Kentovi a oznámil som mu, že
potrebujeme povolenie na monitorovanie telefonických hovorov pre POP v
Raleighu.
„Dnes to už nestihnem, no hneď ráno to zariadim," povedal. „O akú
telefónnu spoločnosť ide?" Povedal som mu, že GTE, no na rozdiel odo
mňa to prijal celkom chladne.
Kým som sa zhováral s Kentom, Robert zostavil jednoduchý program,
195
ktorý sa mal postarať o to, aby počítač vždy, keď niekto otvorí konto
gkremen, zavolal na jeho pager a oznámil mu, z ktorého netcomovského
POPu bolo spojenie nadviazané.
Čosi pred pol deviatou, krátko na to, ako zabudoval alarm, ozval sa jeho
pager. Tentoraz nijaká potešujúca správa. Gkremen bol v sieti, no nevošiel
do Netcomu cez POP v Raleighu, ale cez Denver!
Dofrasa, zúril som v duchu, päť dní po sebe robí to isté a keď sa
zjavíme my, presunie sa bohviekam. Nemohli sme sa teda spoliehať, že
volá cez Raleigh, a neostávalo nám nič iné ako prezrieť všetky dáta v
netcomovskej sieti, ktorá sa tiahla po celej krajine, a vystopovať ho takto.
Buď sa presunul, alebo je niekde celkom inde. Možné bolo aj to, že sa
napojil na iné POPy, aby zahladil za sebou stopy a neprezradil miesto, kde
sa naozaj zdržiava. Robert však spomenul, že momentálne majú v Raleighu
nejaké technické problémy, preto je dosť pravdepodobné, že votrelec
jednoducho zatelefonoval tam, kde bolo modemové spojenie voľné.
Prizerali srna sa, ako Robert používa diagnostický obslužný program a
pozoruje reláciu prebiehajúcu na účte gkremen. Softvér, ktorý použil,
nebol síce určený na monitorovanie práve prebiehajúcej relácie, no poslúžil
aspoň čiastočne. Keď človek, ktorý vstúpil do účtu gk-rmen, vyťukával
príkazy, Robert klikol myšou, obsah malej vyrovnávacej pamäte z
Portmastera v Denveri sa zobrazil na obrazovke a my sme mu hľadeli
priamo na prsty. Žiaľ, vyrovnávacia pamäť dokáže zobraziť len 60 znakov
v každom smere a tak sa stalo, že sme síce presne vedeli, čo vyťukal na
klávesnici, no iba kde tu sme letmo zahliadli, čo videl na svojej obrazovke
on. A bol tu aj ďalší problém, vinou ktorého sme nevideli, čo sa
momentálne deje na opačnom konci siete. V tom čase Netcom bojoval so
softvérovou chybou vo svojich najväčších routeroch Cisco. Ide o počítače,
ktoré denne presmerovávajú miliardy dátových paketov cirkulujúcich v
sieťovom okruhu FDDI a posielajú ich na správne internetovské adresy.
Každých tridsať sekúnd, alebo tak nejako, celá sieť akoby zmrzla a nám
vždy uniklo niekoľko nafúkaných znakov. Ako keby ste niekoho
odpočúvali a v pozadí ste mali nahlas pustenú Osudovú.
No aj napriek tomu, že sa nám strácali pakety, mali sme aspoň akú-takú
predstavu o tom, čo náš pirát robí. Prizerali sme sa, ako sa pokúša bez
úspechu premknúť do nejakého počítača v CSN. Potom si vybral ďalší
počítač a chcel upraviť jeden z jeho konfiguračných súborov, zistil však, že
196
je to súbor určený iba na čítanie a nemôže doň vstupovať.
Potom náš vytrvalec použil príkaz na prenos súboru a snažil sa spojiť s
verejným archívom na počítači v CERTe, vládnom centre informácií o
zabezpečení počítačových sietí.
Zasmial som sa. „Tuším som mal pravdu, keď som tvrdil, že
podvodníčkovia čítavajú technické manuály," povedal som.
V CERTe sa prehrabával v súboroch a hľadal slovo „monitor". Jeho
zámer bol očividný: pokúšal sa prísť na to, ako dovnútra operačného
systému niektorého z počítačov v CSN nainštalovať malý program, ktorý
by monitoroval celú sieť. Program známy ako Network Interface Tap
(NIT) je štandardnou súčasťou základného operačného softvéru počítača,
no zvyčajne sa z bezpečnostných dôvodov odstraňuje. Keby sa ho tam
nášmu pirátovi podarilo znova nainštalovať, mohol by tajne odchytávať
heslá a iné cenné informácie. Netrvalo dlho a v súbore 94:01
ongoing.network.monitoring,attacks našiel, čo hľadal. Súbor ponúkal
návod, ako takýto monitorovací softvér odpojiť, a náš votrelec sa teraz
usiloval zistiť, ako ho možno spustiť. Iróniou bolo, že rady, ktoré CERT
ponúkal, neboli vôbec aktuálne, pretože súbor vznikol pred vyše rokom.
Nášmu priateľovi to zrejme neprekážalo, radradom to všetko usilovne
študoval, akoby čítal zaujímavý recept v kuchárskej knihe. A toto sa
odohrávalo systémovým správcom v CSN priamo pred nosom.
Keď sme zistili, že náš anonym sa prihlásil z Denveru, opäť som sa
spojil s Kentom a oznámil mu, že potrebujeme ešte jeden príkaz na
sledovanie. Robert i Julia fascinovane hľadeli na počítačovú obrazovku,
sledovali útržky votrelcových príkazov a ja som zatiaľ premýšľal, ako
zostaviť monitorovaciu operáciu, ktorá by nás k nemu doviedla. Každý z
netcomovských POPov mal niekoľko modemov, pripojených k takzvaným
portmasterským komunikačným serverom, prístrojom, ktoré vyvinula
kalifornská spoločnosť Livingston Enterprises. Portmastery umožňujú
užívateľom pripojiť sa verejnou telefónnou linkou na netcomovské
počítače. Našou výhodou bolo, že portmaster na rozdiel od iných modelov
spája viac rôznych relácií určených jednému počítaču do jediného prúdu
dát, takže nebolo možné vytiahnuť si ich jednotlivo. Robert sa poznal s
človekom, čo založil Livingston Enterprises. Povedal, že mu zatelefonuje a
poprosí ho, aby nám pomohol dostať sa k reláciám, ktoré potrebujeme.
Ďalším orieškom, ktorý sme museli rozlúsknuť, bolo monitorovanie
197
FDDI okruhu. Aby sme sa mohli napojiť na okruh Netcomu, potrebovali
sme veľmi rýchly počítač, rozhranie a koncentrátor. Žiaľ, v Netcome nič
také nemali. Keby sme to aj zohnali niekde inde, ešte stále by nám chýbal
zdrojový kód softvéru riadenia okruhu, ktorý by nám umožnil modifikovať
periférie tak, aby sme mohli monitorovať celú optickú sieť. Spomenul som
si, že softvér FDDI mám na záložnej páske v San Diegu doma. Od môjho
bytu však náhradné kľúče nemá nik, takže som na to mohol pokojne
zabudnúť.
Chodil som po Robertovej preplnenej kancelárii sem a ta a premýšľal,
kde zohnať FDDI koncentrátor.
Lámal som si hlavu, kde v Silicon Valley by sme teraz, uprostred noci,
mohli zohnať všetko potrebné vybavenie. Ani vo Fry's, tunajšom obchode
pre technofilov, ktorý bol známy tým, že sa tam dalo kúpiť takmer všetko,
od počítača po zemiakové lupienky, nebola šanca niečo také zohnať. FDDI
koncentrátory stoja totiž niekoľkotisíc dolárov.
Odrazu som si predsa len na niekoho spomenul.
Zatelefonoval som Soerenovi Christensenovi, čarodejovi ATM sietí zo
Sunu, s ktorým som kedysi pracoval. Zastihol som ho ešte v práci,
vysvetlil som mu našu situáciu i to, že je pre nás otázkou života a smrti,
aby sme do rána do siedmej, keď sa náš počítačový pirát zvykne preberať k
životu, mali zostavenú funkčnú monitorovaciu stanicu.
„Soeren, pamätáš sa na ten FDDI koncentrátor, ktorý si mal v pivnici v
Mountain View ešte predtým, ako si sa presťahoval do Menlo Parku?"
opýtal som sa ho. „Vtedy ti bol nanič a určite sa ti ešte niekde povaľuje.
Nemohol by si ho nájsť?"
„Pokúsim sa, Tsutomu, myslím, že viem, kde je," odvetil. „Možno sa mi
podarí vyhrabať aj nejaký ďalší hardvér."
„To by bolo super," potešil som sa. „Kedy by sme sa mohli stretnúť?"
Soeren povedal, že chce ísť s manželkou na večeru do pivárničky Fault
Line v Sunnyvale, neďaleko budovy Netcomu. „Prekucem to tu a o chvíľu
sa stretneme."
Keď som dohovoril, Julia s Robertom ešte stále upreto hľadeli na
pirátove výčiny. Dalo mi dosť práce odtrhnúť ich od počítačovej
obrazovky, presvedčiť, aby šli so mnou. Bolo 21.40 a piváreň zatvárali o
desiatej. Rozhodli sme sa ísť jedným autom, pretože sme aj tak mali v
pláne vrátiť sa a po zvyšok noci pripravovať monitorovaciu akciu. V
198
Juliinej mazde bol ešte stále napchatý môj lyžiarsky výstroj, takže sme sa
napokon natlačili do lesklého modrozeleného mustanga Johna Hoffmana.
Obaja, Robert i Hoffman, mali, na rozdiel od väčšiny inžinierov zo Silicon
Valley, ktorí jazdia na BMWéčkach alebo saaboch, úplne novučičké
americké športiaky. Zrejme v oboch prežívali pozostatky slobodného
ducha niekdajšieho San José. Spomenul som si na film Georgea Lucasa z
roku 1973 Americké graffiti, zobrazujúci začiatky šesťdesiatych rokov v
istom mestečku v Kalifornskom centrálnom údolí, kde sa život ešte stále
krútil viac okolo áut ako okolo počítačov.
Fault Line je jednou z desiatok pivárničiek, ktoré v oblasti San-
franciského zálivu vznikli za posledných desať rokov a postupne vytlačili
lokály, kde sa podávalo len pivo a hamburgery. Vyznačujú sa chutnou
kalifornskou kuchyňou a ponukou viacerých druhov exotických pív, ktoré
sa varia vo veľkých kadiach umiestnených väčšinou za zasklenou stenou v
zadnom trakte budovy.
Obaja s Juliou sme boli fascinovaní obrovskou ponukou pív. Usúdili
sme však, že po niekoľkých pivách by sme len sotva zvládli nadchádzajúcu
noc.
Soeren i jeho manželka Mette tam už boli. Všimol som si, že čašníčka
prináša Mette zemiakovú kašu s chrenom. To je možné iba v Kalifornii,
zišlo mi na um. Porozprával som Soerenovi, ako sme na tom. Všetci sme
sa tešili, že môžeme na chvíľu vypnúť. Vedeli sme, že je to naša posledná
pauza pred dlhou nocou. Jedli sme a debatovali o tom, čo všetko
potrebujeme, aby sme mohli spustiť monitorovanie. Spomenul som, že
máme problém zohnať počítač, ktorý by bol dosť rýchly a dokázal držať
krok s okruhom FDDI. Soeren, ktorý patril k najlepším vývojovým
pracovníkom sieťového vybavenia, nám oznámil, že sa mu pre nás
podarilo zohnať toľko hardvéru, že si taký počítač môžeme sami
poskladať. Bol tiež presvedčený, že na zálohovej páske u seba doma má
zdrojový kód FDDI ovládača. Soeren býval kúsok od reštaurácie, tak sme
sa dohodli, že keď sa najeme, Julia skočí k nemu domov a donesie ho.
Po večeri sme vyšli na parkovisko. Hoffman načúval autom ku kufru
Soerenovho auta.
„Vyzerá to tu ako akcia siliconských drogových dílerov," poznamenala
Julia.
Bolo len veľmi nepravdepodobné, že by si nás niekto všímal, pretože
199
takto začínala dobrá polovica všetkých firiem vo Valley. Soeren mi podal
dve plné tašky, v ktorých boli konektory, pamäť, procesorový modul a
rozličné prepojovacie dosky. Keď som to videl, podotkol som: „Preboha,
nemusel si rozoberať počítač, mohol si nám ho doniesť v celku."
Len čo sme došli späť do Netcomu, Hoffman sa pustil do zostavovania
monitorovacieho počítača. Každú časť počítačového vybavenia, ktoré
patrilo Sunu, označil zelenou nálepkou, aby sme jednotlivé časti potom od
seba ľahšie rozlíšili. Krátko po jedenástej som zavolal Andrewovi na
pager. Práve večeral s Markom Seidenom v Siam Cuisine, prvej a podľa
niektorých stále najlepšej thajskej reštaurácii na východnej strane zálivu.
Dohodli sme sa, že Markovi poskytne niektoré výsledky nášho
monitorovania, aby mu tým uľahčil pátranie po pirátovi v Internexe.
„Andrew, potreboval by som, aby si zaskočil do Wellu, zobral tam môj
RDI počítač a priniesol ho spolu so všetkými softvérovými
monitorovacími nástrojmi sem do Netcomu," oznámil som mu. „Budeme
tu celú noc, pretože s monitorovaním chceme začať skoro ráno, ešte
predtým, než sa ten gauner objaví v sieti."
Náš protivník sa zvyčajne prebúdza každý deň okolo siedmej ráno
nášho času a potom sa s menšími prestávkami zjavuje po celý deň. Okolo
tretej popoludní sa obvykle na niekoľko hodín odmlčí, večer sa však vždy
vráti a väčšinou končí až po polnoci. Naozaj nešlo o priemerného
počítačového podvodníčka; mali sme do činenia s nebezpečným
protivníkom, ktorý bol celkom posadnutý tým, čo robil.
Julia sa okolo polnoci vrátila so Soerenovou páskou. Chvíľu nám trvalo,
kým sme našli správnu mechaniku tak, aby bola čitateľná. Keď som si
bližšie pozrel Soerenov softvér, takmer ma porazilo. Išlo o ovládač
zdrojového kódu určený pre operačný systém Solaris 2. Netcom
disponoval systémom Solaris 1. Takže všetko bolo zbytočné.
Dúfaľ som, že Soerenov softvér bez problémov nainštalujem do nášho
monitorovacieho počítača. Keby sme mali ten zdrojový kód, mohli by sme
sa pustiť plnou parou vpred. Mal som v úmysle použiť berkeleyský
paketový filter, pretože bol výkonný a dokázal by si poradiť so zápľavou
dátových paketov prúdiacich net-comovskými optickými káblami. Teraz
budeme musieť vymyslieť inú stratégiu.
Uvažovali sme teda, čo ďalej. Štyridsať minút po poľnoci tu bol náš
kamoš zas. Opäť sa prihlásil z Denveru a znovu sa babral v počítačoch
200
CSN. Robert ho o chvíľu videl, ako preniká do fish.comu, čo bol počítač
Dana Farmera. Prehrabával sa mu v pošte a hladal dva reťazce — itni a tsu.
Súdiac podľa prvého, určite pátral po slove Mitnick, to druhé som mal byť
zrejme ja. Ak bol mojím protivníkom naozaj Mitnick, potom jeho záujem o
mňa viditeľne narastal. Po chvíli vošiel opäť do Netcomu a usiloval sa
zistiť, kam bola presmerovaná pošta Rieka Francisa.
O druhej sa zjavil Andrew so všetkým hardvérom a softvérom a hneď sa
dal do práce. Musel nanovo nájsť spôsob, ako nainštalovať berkeleyský
paketový softvér do FDDI ovládača. Bol som si istý, že bez zdrojového
kódu to nepôjde, no Andrew sa rozhodol, že to bude skúšať, kým sa to
nepodarí. Väčšina zamestnancov Netcomu odišla už pred niekoľkými
hodinami. Ostali sme tu sami medzi množstvom prehradených kóji v
miestnostiach bez okien. Jediní, čo tu ešte okrem nás zostali, boli telefónni
technici, ktorí v počítačovej miestnosti na opačnej strane chodby inštalovai
novú ústredňu. Netcom bol príkladom typickej siliconskej firmy,
prežívajúcej obdobie svojho najväčšieho rozmachu. Typickým znakom
prudko sa rozrastajúcich spoločností bolo, že len čo sa presťahujú do
nových priestorov, už potrebujú väčšie. Všetko v nich je v neprestajnom
pohybe. Žiaľ, pre Silicon Valley je príznačné to, čo pre mnohé iné firmy:
zaznamenajú prudký rozkvet a potom sa v krátkom čase zosypú.
O tretej ráno nás už všetkých premáhal spánok, Robert, Hoffman i Julia
neustále behali do automatu na nealko, umiestneného naproti Robertovej
kancelárie. Kofeín na mňa nikdy nejako zvlášť neúčinkoval. Postupne sa
svetielko s nápisom „vyberte si iný nápoj" rozsvietilo pri viacerých
tlačidlách.
„Čochvíľa sa nám minie všetok kofeín", upozornil nás Andrew.
Chodil som sem a tam medzi Andrewom, ktorý sa lopotil so softvérom
FDDI, Robertom, monitorujúcim udalosti v sieti, a Johnom Hoffmanom,
ktorý v netcomovskej počítačovej miestnosti neustále zdokonaľoval našu
novú monitorovaciu stanicu.
Aj keď som na Netcom počul viacero sťažností, táto inštitúcia ma
vskutku fascinovala. Vošiel som do počítačovej sály a zbadal tam dlhé
rady SPARCstation serverov. Všetko úhľadne uložené a profesionálne
zostavené. Dôkaz toho, že riadenie celého systému bolo dômyselne
premyslené.
Nanovo zostavený počítač, inštalovaný za zatvorenými dverami
201
netcomovskej počítačovej sály, dostal od Hoffmana meno Looper (slučka).
Bola to narážka na sieť FDDI, ktorá tvorila kruh a v ktorej dáta obiehali
dokola. Okolo pol štvrtej ráno sme ho spustili.
Andrewovi sa BPF nainštalovať nepodarilo a na ďalšie experimenty
sme už nemali dosť času.
Premýšľal som, čo by sme tak mohli urobiť. Soeren nám dal dve
rozdielne FDDI karty: jednu vyvinula spoločnosť Sun a druhú firma
Crescendo. Karta spoločnosti Sun so štandardným riadiacim programom sa
síce využívala aj na rýchlej SPARCstation, no bol som presvedčený, že
nedokáže filtrovať dáta tak rýchlo, aby stačila netcomovskému FDDI
okruhu pri plnom zaťažení. Karta firmy Crescendo a jej ovládač mali síce
lepšiu reputáciu, no nevedel som, či sú naozaj lepšie.
Skúsili sme to teda s ňou. So softvérom BPF nám to síce nevyšlo, no
dúfal som, že teraz budeme úspešnejší a NIT nás nesklame. NIT je síce
pomalý, no výkonnou kartou a SPARCstation 10 sme mohli tento
nedostatok vykompenzovať. Ak nám ani toto nevyjde, potom nám ostáva
už len jediné — vymyslieť dačo šikovnejšie. Zatiaľ som však netušil, čo by
to mohlo byť.
Po niekoľkých minútach sme sa presvedčili, že rýchlosť karty
Crescendo ani zďaleka nestačí a že sme zrejme bitku s Východným
pobrežím prehrali už teraz. Každé ráno medzi piatou a šiestou ľudia z
Východného pobrežia začínajú kontrolovať svoju poštu, množstvo paketov
pretekajúcich cez FDDI sieť sa prudko zvyšovalo a sieť sa čoraz viac
zaťažovala. Robert sledoval displej svojho počítača monitorujúceho
množstvo paketov prúdiacich hlavnou vetvou FDDI siete. Displej ukázal
údaj 4000 paketov za sekundu.
„Toto je tá najnižšia hodnota," povedal. Andrew zatiaľ sledoval, ako si
počína náš looper. „Tsutomu, nestíhame," povedal. Sieť Netcomu sa ešte
poriadne neprebudila a my sme už teraz strácali jedno percento paketov.
„Je to na figu," povedal som sám pre seba.
Skúsili sme to s kartou Sun, no tá bola ešte pomalšia a navyše stále
vyhadzovala chybové správy. Dali sme tam teda opäť kartu Crescendo a
zosumarizovali sme monitorovanie siete.
Nešlo to. Pozreli sme sa na displej SPARCstation a videli sme, že
pracuje len na 70 percent kapacity netcomovského okruhu. A potom sa to
ešte zhoršilo. Sedeli sme a pozerali, ako nám dátové pakety prepadávajú a
202
ako v dôsledku čoraz väčšieho zaťaženia siete ich počet stále stúpa.
Predstavoval som si všetkých tých ľudí na rôznych miestach Východného
pobrežia, ako v županoch so šálkou kávy v ruke schádzajú do svojej
pracovne a prihlasujú sa do Netcomu. Sú na tom lepšie ako my? V každom
prípade sa na rozdiel od nás aspoň vyspali, pomyslel som si.
„Tsutomu, o chvíľu sme na 20000 paketoch za sekundu," oznámil
Robert.
Bolo nám jasné, že máme len pár minút na to, aby nás osvietilo a aby
sme vymysleli niečo geniálne.
„Fungovalo by to, keby sme vložili niečo pred NIT," povedal som
Andrewovi. „Môžem dať dokopy predfilter, ktorý vytriedi pakety skôr, ako
sa dostanú do NIT."
Andrew súhlasne prikývol. Mal som pocit, že práve dospel do štádia,
keď je mu všetko jedno. Sedel natiahnutý v kancelárskom kresle a napoly
spal.
Zamyslel som sa. Zrakom som prebehol po zdrojových súboroch pre
operačné systémy, ktoré som mal k dispozícii. Potreboval som vedieť, čo
sa odohráva medzi systémovým softvérom a NIT. Zdalo sa, že drobný
prídavný filter by mal byť dosť rýchly — nie síce závratne rýchly, no dosť
rýchly na to, aby si dokázal poradiť s množstvom paketov prúdiacich okolo
nášho monitorovacieho prístroja aj v čase najväčšieho zaťaženia
netcomovskej siete. Išlo o najprimitívnejšie riešenie zo všetkých možných,
krátky, strojovo orientovaný softvér, ktorý by sedel pred NITom a vytriedil
by väčšinu paketov ešte skôr, než sa dostanú k ťažkopádnemu, málo
výkonnému programu. Nazval som ho snit____foo a zostavil dokonca bez
ťahačky s editorom. Jednoducho som prekopíroval každý riadok, čo som
napísal, do súboru a potom som to celé skompiloval tak, aby to bežalo.
Posadil som sa pred RDI a písal najrýchlejšie, ako len dokážem.
Andrew mi pozeral cez plece. Keď som bol hotový, obrátil som sa k nemu
a spýtal som sa: „Urobil som v tom nejakú hrubú chybu?"
Letmo prebehol zrakom kód, či nemá tendenciu zosypať sa. Program
bol napísaný tak, aby filtroval až osem rôznych sieťových adries naraz a
všetky ostatné pakety odmietol. Ak by fungoval tak, ako mal, NIT by si
musel poradiť iba s niekoľkými percentami všetkých paketov prúdiacich
okruhom FDDI.
Keď Andrew predfilter skontroloval, vložil som ho do RDI a zdalo sa,
203
že funguje. Program sme prekopírovali na disketu, odniesli sme ju do
počítačovej sály a vložili do loopera. Bola to čierna skrinka ako vyšitá. V
danej situácii sme však naozaj nemali čo stratiť.
Bol som hrozne unavený, no predstava, že okolo siedmej sa objaví náš
protivník, mi dodávala síl. Chvíľu som sa neúspešne pokúšal správne
vložiť program do jadra operačného systému. Po niekoľkých pokusoch
som prišiel na to, kde bola tá chyba. Krátko pred šiestou sa začali pakety
pomaly vlievať do súborov, kde sa zaznamenávali. Neskôr ich podrobíme
dôkladnej rekonštrukcii. Netcomovská sieť sa už celkom prebudila. Urobil
som ešte zopár testov; zdalo sa, že všetko funguje tak ako má a že počítač
dané zaťaženie zvládne. Potom nám s Andrewom ešte nejaký čas trvalo,
kým sme upravili filter. Teraz sme mali všetko pod kontrolou. Vyšiel som
z počítačovej sály a šiel sa pozrieť, čo je s Juliou. Stále bola rozhodnutá
stretnúť sa cez víkend s Johnom. Asi pred hodinou sa vyparila. Utiahla sa
pod jeden zo stolov v kancelárii vedľa Robertovho kamrlíku. Sedela
schúlená v rohu s hlavou opretou o moju bundu.
Robert sa obával, ako asi zareagujú zamestnanci Netcomu, keď prídu
ráno do práce a pod stolom nájdu spať cudziu ženskú. Tento problém
Andrew vyriešil: nad hlavu jej zavesil ceduľku s nápisom „Nerušiť!".

204
 kapitola 12
Dôkaz

Na svitaní sme s Juliou stáli na balkóne budovy Netcomu, len kúsok od

Robertovej kancelárie. Winchester Boulevard, zahalený do ranného oparu,
sa prebúdzal. Autá absolvovali svoje pravidelné ranné trasy. Mal som na
sebe bundu, no i tak som sa triasol od zimy.
„Tsutomu, každý má kopu práce, iba ja sa tu len tak ponevieram,"
povedala Julia. „Pripadám si ako piate koleso na voze."
Mala pravdu. V noci Robert sledoval, čo sa deje v sieti, my dvaja s
Andrewom sme dávali dokopy zdrojový kód filtra a John Hoffman robil na
monitorovacej stanici. Julia doniesla pásku od Soerena a odvtedy bola
odkázaná do roly diváka. Nepáčilo sa jej, že v našom tíme jej pripadla
úloha poslíčka.
Pripomenul som jej, že vo Welle bola predsa naším diplomatom;
poradila si s Claudiou, ktorú som ja vytrvalo ignoroval.
„Keď sme do toho išli, sama si povedala, že sa chceš pozerať a dačo
priučiť," pripomenul som jej. Videl som, že je vyčerpaná, necíti sa práve
najlepšie a čosi ju trápi. Nemal som však chuť rozprávať sa práve teraz o
jej problémoch. Boli sme na nohách už vyše dvadsať hodín a každú chvíľu
sa mal ozvať náš votrelec. Museli sme byť stále v strehu a sledovať
monitorovacie zariadenie, pretože náš protivník v priebehu posledných
dvanástich hodín svoj zaužívaný postup zmenil a ozýval sa nám aj z iných
miest, nielen cez POP v Raleighu. Vystopovali sme ho až sem a teraz sme
sa museli rozhodnúť, čo ďalej. Začínalo ísť do tuhého a ja som si za nijakú
cenu nechcel dať ujsť príležitosť, ktorá sa mi naskytla. Čím dlhšie budeme
otáľať, tým väčšia pravdepodobnosť, že niečo vybuchne. Bol som
presvedčený, že sa bude držať osvedčeného postupu, a obával som sa, aby
sme neprišli o výhodné postavenie, do ktorého sme sa dostali.
Hľadeli sme na západ smerom k vrchom, ktoré sa strácali v hmle.
205
Triasol som sa od zimy a bolo mi zle od žalúdka. Takýto stav zažívam
vždy, keď som veľmi nevy spätý.
„Okolo siedmej by sme ho tu mali mať," ozval som sa po chvíli. „Idem
dnu, musím sa ešte raz presvedčiť, či sme naozaj pripravení."
Vošiel som do Robertovej kancelárie a sadol som si. Robert, ktorý s
nami strávil celú noc, pokračoval teraz vo svojej zvyčajnej práci. Na
obrazovke pracovnej stanice nám monitorovací softvér zobrazoval
stúpajúce zaťaženie FDDI siete. Sledovali sme informácie od každého
POPu, ktoré sa zaznamenávali do jediného zhluku dát. Čakalo nás ešte
more práce. Bez špeciálneho softvéru, o ktorý Robert požiadal spoločnosť
Livingston, sa k jednotlivým užívateľským reláciám nedostaneme. To ako
keby vám dal niekto plnú škatuľu s puzzlami, ale útržky v nej by
pochádzali z viacerých skladačiek. Najskôr by ste museli jednotlivé kúsky
skladačiek roztriediť. A presne to nám umožní livingstonský softvér.
Útržky z každej kôpky budeme môcť potom pospájať do celkov a tak
zistíme, čo sa v tej ktorej relácii odohralo.
Zhruba po hodine Robert navrhol, aby sme sa zišli dolu najesť. Na
prízemí budovy Netcomu bol bufet s občerstvením. Andrew, ktorý už
minul všetky svoje peniaze, chcel iba šálku čaju. Z peňaženky som vylovil
šesť dolárov a dal mu ich, aby si kúpil niečo pod zub. Julia si dala kávu a ja
som si doniesol Čaj v plastovom poháriku. Andrew s Robertom sa opäť
pohrúžili do akejsi technickej diskusie a my dvaja s Juliou sme vyšli von,
na nádvorie budovy, že si tam trochu sadneme. Bolo nám smiešne, ako
môže niekto v jednom kuse myslieť na technologické problémy. Obaja sme
sa zhodli na tom, že v živote je občas nevyhnutná aká-taká zmena.
V ruke som zvieral prázdny pohár od čaju a počúval Júliu. Hlas sa jej
chvel. Stávalo sa jej to vždy, keď sa mala po čase stretnúť s Johnom, vtedy
sa jej vždy zmocňovala nervozita a napätie.
„Mala by som sa na to stretnutie s Johnom trochu vyspať," povedala
Julia. „Ak tam prídem v takomto stave, určite to nedopadne dobre."
Asi hodinu a pol sme sa rozprávali o tom, čo ju trápi, no nič sme
nevyriešili a mňa sa zmocňovala čoraz väčšia depresia. Vrátili sme sa hore
a pokračoval som v práci na monitorovacích nástrojoch. Softvér na
roztriedenie dát z portmasterov bol už síce tu, no aby sme ho mohli použiť,
musel som ešte na svojich nástrojoch chvíľu popracovať.
Náš filter strácal pakety, tak som sa ešte nejaký čas hral s
206
livingstonským programom, aby som sa ubezpečil, že zachytí na
netcomovských počítačoch všetky gkremenove spojenia.
Náš protivník sa ozval krátko po desiatej a asi o hodinu neskôr vošli do
Robertovej kancelárie Julia a Andrew, zvedaví, čo sa deje. Robert im
povedal, že v ten deň sa gkremen prihlásil cez POPy v Raleighu a Denveri.
Julia s Robertom pozerali Robertovi ponad plece na obrazovku. Ja som
pokračoval v práci na softvéri a cez otvorené dvere som počúval, o čom sa
rozprávajú.
Náš cracker sa cez Netcom prihlásil do hacktic.nl, počítača v
Holandsku, ktorý bol miestom elektronických stretnutí počítačového
podsvetia. Použil pri tom konto, s menom martin. Neskôr urobíme
„obrazovú kópiu" toho, čo robí, teraz sme sa však museli spoľahnúť iba na
Robertov narýchlo zhotovený nástroj, ktorý zachytával jednotlivé znaky do
malej dočasnej pamäťovej jednotky a potom ich zobrazoval na monitore.
„Už mám mozoľ na prste," sťažoval sa Robert. Vždy, keď sa náš pirát
prihlásil, Robert ho sledoval tak, že klikal tlačidlom myši a zachytával
útržky toho, čo pirát práve ťukal na klávesnici.
Náš vytrvalec sa práve pokúšal nadviazať spojenie v priamom režime s
užívateľom, ktorý sa volal jsz. Z informačnej sieťovej databázy sme sa
dozvedeli, že používa pracovnú stanicu Silicon Graphics a že jsz je niekde
v Izraeli. To, že sa spojil s kýmsi v Izraeli, bolo zaujímavé, pretože o
Mitnickovi sa povrávalo, že keď ho v polovici osemdesiatych rokov
hľadali, schovával sa práve tam. Teda ďalšia sľubná stopa.
Votrelec spustil program talk, ktorý rozdelil obrazovku na dve polovice,
to, čo ťukal on, sa objavovalo na hornej polovici a to, čo jsz, na dolnej.
[no connention yet]
[Waiting for your party to respond]
[Ringing your party again]
[Waiting for your party to respond]
[Connection established]

martin; do riti to trva

Jsz: sevas. hned som tu. som v inom okne.

martin: ahoj

jsz: ahoj
207
 martin: no trcim v hackticu.

jsz: aaha. a čo sa deje?

martin: mozes mi poslat sol a mail?

Po tom, čo sa Martin posťažoval na pomalé spojenie, žiadal svoju spojku o

informácie. „Sol" pravdepodobne značilo Solaris, verziu unixu, distribuovanú
spoločnosťou Sun Microsystems, a „mail" bolo zrejme označenie pre sendmail.
Nedostatočné zabezpečenie mailových systémov bolo jedným z často
využívaných spôsobov vniknutia do počítačov.
jsz: ok. už som ti sol poslal.

martin: potrebujem to poslat znovu zosypalo sa to.

mozes mi teraz poslat aj ten mail

jsz: ok. sedi. pošlem ti aj to

martin: ok. pošli sem obe tvoje posledne pgp msg

sa posralo

jsz: ok. pošlem u/1 znovu :O

martin: ok neskúsiš ten mail so mnou hned teraz?

Nasledovala dlhá odmlka. Martin sa zjavne nechcel dať len tak odbyť.
jsz: teraz? nie; neskôr to skúsim, možno...
chceš to vyskusat @oki?

martin: ok mozes mi to poslat aby som to vyskúšal

:—)

jsz: OK. Pošlem ti sol. pozri sa na to hned,

ok?

martin: hej

jsz: dám sa do toho a tu 8.6.9 pošlem neskôr.

martin: hmm... dúfal som, že ten mail mi pošleš

hned teraz, aby som mohol niečo skusit.

208
 Opäť dlhá pauza. Očividne sa bavili o sendmaili; súčasná verzia je
označená ako 8.6.9

jsz: ok. sendmail je na ceste.

martin: moment

jsz: pozri sa do posty

martin: som aj na telefóne... ok takže si poslal

sendmail aj sol?

jsz: áno

martin: ja ti d... nechceš teraz skusit oki?

jsz: nie

Teraz akoby sa martin neúspešne pokúšal presvedčiť svojho známeho,

aby s crackerskými nástrojmi zaútočili na vstupný počítač patriaci
výrobcovi mobilných telefónov Oki Telecom.

martin: ok, sú v tom sendmaili všetky detaily,

takže to môžem urobit aj bez teba?

jsz: presvedc sa a uvidíš, ak vieš ako zostavit

identd, tak hádam áno

martin: ok, si v labakoch?

jsz: nie v computer science.

martin: och ok stretneme sa neskôr online?

jsz: v pohode, ale nie aby si sa o tej chybe

niekde zmieňoval:—)

martin: nebud sprostý. CERT to urobi v priebehu

niekolkych dni:-(

jsz: hahahaha

209
 Jsz upozorňoval Martina, aby o skrytej programovej chybe, ktorú mu
práve poslal, nikomu nehovoril. Obaja vedeli, že ak ju využijú, zburcujú
ľudí od počítačovej bezpečnosti a majú po zadných dvierkach.

martin: ešte raz d... za dôveru. Dám na to pozor

ani ja nemám záujem to sirit chcem byt
pravé taký zloduch ako ty!

jsz: bez obáv B—)

jsz: "Dajte mi pevný bod," povedal Archimedes,

„a pohnem zemegulou" :—) - -(to si len tak
medzitým citam niekoho postu :—)

martin: :—)

Títo chlapci sa hrabú v elektronickej pošte iných ľudí ako v knižnici.

Spojenie bolo skončené a Robert všetkých požiadal, aby vyšli z jeho
preplnenej kancelárie.
Na základe získaných dát som si znova zrekapituloval, čo vieme o
votrelcovej technike. Bol jednoznačne presvedčený, že ho nik nesleduje.
Podobne ako na mnohých iných miestach siete, do ktorých prenikol,
zrejme chcel aj v Netcome nainštalovať špehovací program, no zistil, že
vysokorýchlostnú FDDI tepnu monitorovať nedokáže. Predpokladal, že ak
sa to nepodarilo jemu, nepodarí sa to nikomu. Dospel teda k záveru, že
Netcom je pre neho bezpečný a nik ho tam nemôže objaviť. Používal ho
preto ako vstupnú bránu pre svoje lúpežné nájazdy po Internete. Náramne
sa však mýlil, pretože nám sa podarilo to, čo on považoval za technicky
nemožné. Tento mylný odhad ho v súboji, ktorý spolu zvádzame, môže
stáť mnoho.
Sedel som stále za stolom v otvorenom priestore pred Robertovou
kanceláriou a zamyslene hľadel na svetelnú reklamu na automate s
cukrovinkami. Zrazu Robert vykríkol: „Gkremen sa prihlásil cez Atlantu!"
Atlanta! Nikdy predtým sa nenapájal cez Atlantu. Že by menil miesta,
odkiaľ sa prihlasuje, len preto, aby maskoval svoje skutočné miesto
pobytu? Napojil som sa na looper, pridal som k adresám v našom filtri
Atlantu a prúd uschovávaných informácií sa razom zmenil na vodopád.
Atlanta sama osebe produkovala viac ako 9 megabajtov dát za minútu.
210
 Zostal som ako obarený.
Až do toho večera, kým sme neprišli do Netcomu, záznamy jasne
ukazovali, že votrelec vstupoval do Netcomu cez Internet prostredníctvom
escape.comu či CSN, alebo sa napájal telefónom výlučne cez Raleigh. Do
štvrtka večera sa niekoľkokrát ozval z Denveru a teraz z Atlanty; záznamy
poukazovali aj na krátke spojenie z Chicaga. Čo bolo horšie, náš protivník
zmenil svoje správame hneď po tom, ako som požiadal Kenta, zástupcu
federálneho prokurátora, aby vydal príkaz k sledovať telefonické hovory.
Čo, ak sa to dozvedel? Čo, ak odpočúva aj telefonické spoločnosti? Čo,
ak špehuje aj nás? Ak ide naozaj o Kevina Mitnicka, nesmieme zabúdať,
že tento človek nezákonne odpočúval telefónne linky policajných agentúr,
ktoré mu boli v pätách, preto bol stále o krok pred nimi. Takže je dosť
ľahko možné, že teraz sa zahráva aj s nami. Ak by to bolo naozaj tak, našu
situáciu by to podstatne skomplikovalo. V duchu som si vravel, že musím
zachovať chladnú hlavu a nerobiť paniku, veď čo, ak ide len o náhodnú
zmenu?
Andrew s Juliou boli opäť pri Robertovi a videli, ako sa náš cracker
prepojil z Netcomu na hacktic.nl. Prihlásil sa ako Martin a použil heslo
„oki,900".
Najskôr skontroloval poštu a našiel si tri odkazy od jsz. Prvý odkaz bol
odpoveďou na otázku, „Hej ty frajer, kde trčíš?" a pozostával z jedného
riadka, „okay, hneď".
Druhý a tretí odkaz obsahoval textové súbory zašifrované dostupným
enkrypčným programom PGP (Celkom fajn súkromie). Martin ich uložil
do súborov solsni.asc a sendmail.asc. Názvy súborov vyzerali síce
zaujímavo, ich obsah nám však ostal utajený. Ak je totiž enkrypčný kľúč
dosť dlhý, súbory zašifrované v PGP dokážu odolať aj dekódovacím
schopnostiam svetových tajných služieb.
Potom votrelec vyťukal „w jsz", príkaz, ktorým sa dalo zistiť, či jsz je
ešte stále nalogovaný na Hackticu. Jsz sa však medzičasom vyparil. Martin
sa stiahol, odpojil sa z Hackticu a vrátil sa do Netcomu. Na klávesnici
vyťukal „ftp hacktic.nl" a potom sa opäť prihlásil do holandského systému
ako Martin. Tentoraz preniesol na konto gkremen oba súbory, ktoré mu na
holandských počítačoch nechal jsz. A napokon presunul súbory z konta
gkremen na netcomovskom počítači v San Jose na svoj domáci počítač —
CERTvie kam. Keď bol prenos ukončený, oba súbory z konta okamžite
211
vymazal.
Potom hodnú chvíľu nič. Že by premýšľal? Alebo dešifroval a čítal
súbory? Odrazu sa zjavil znovu. Napojil sa opäť na hacktic.nl a spustil
program IRC, teda Internet Relay Chat, ktorý umožňuje tisíckam ľudí po
celom svete nadviazať stovky simultánnych klávesnicových „hovorov". Je
to akási občianska rozhlasová stanica Internetu. Keď ho IRC vyzval,
„Please enter your nickname," napísal „marty."
Marty! S Andrewom sme sa s „marty" už stretli — tak sa volalo konto
vo Welle, na ktorom sme našli ukradnutý soft mobilných telefónov. Potom
vstúpil do verejného kanála #hack, kde sa stretávajú rozličné „odrody"
počítačových kriminálnikov. Jeho obrazovku okamžite zaplnili rozhovory
desiatok crackerov, ktoré boli vo väčšine prípadov dosť vulgárne.
On ich však ignoroval a vyslal súkromnú správu „haló jsz?"
Nič. Namiesto toho odkaz, „jsz je mimo, pošlite e-mail".
Uvažoval, čo urobí, a zrazu ho ktosi prerušil — ozval sa jsz.
Keď prebehli potvrdzovacie údaje, obaja konšpirátori použili program
ntalk a začali utajovaný rozhovor.
[No connection yet]
[Connection established]

martin: cau cital som to VELMI zaujimavé VEDEL som že

mastadon bude ZLATO!

jsz: :-) aj ja

martin: No musime sa pustit do zd, aby som to

mohol pouzit. stále sa mi to na tom jednom
mieste, čo si mi prezradil, serie, vsak
dejiny úkazu. :—) bavia ta dejiny, nie?

jsz: studujem dejiny:)

Zrejme sa rozprávali o počítači, ktorý sa volal Mastadon, kde podľa

všetkého našli dôležité informácie o zadných dvierkach („zd").

jsz: hehehe. to znaci, ze tam tiez chceš mat

prezyvku? :-) napriklad sprostak :0

martin: no to je veru rafinovane: ked sa niekto

212
 spoji s 25 spoji sa vlastne opat s inetd
na tom vzdialenom?

jsz: hej, presne tak — funguje to presne tak

(napr. identd..) môžu tam byt dobre
svinske zd :—)

martin: hehehe. Prečo som na to NEMYSLEL, otázka:

vyzerá to tak, ze ten to vsetko zvlada
lavou zadnou, moze spravit portd rootom
alebo len mail?

jsz: uvazujem nad tym. nemyslim si, ze mozes

docielit aby to fungovalo ako root, mozes
to vsak naraficit tak, aby ti to nejako
posluzilo, este dnes na tom popracujem.

martim: hmm... podobne ako finger :—)

Andrew, Julia a Robert si s hrôzou uvedomili, že Martinov izraelský

kumpán objavil novú štrbinu v zabezpečení sendmailu.
„Našli novú skrytú chybu v sendmaile," zakričal na mňa Andrew.
„Súvisí to nejako s identd."
„Radšej to hneď odblokujem," vyhlásil som. Všetko som nechal tak,
telefónom som sa spojil so svojimi počítačmi v San Die-gu a ubezpečil
som sa, že ak sa ten lump rozhodne skúšať svoj nový trik na našich
počítačoch, narazí hlavou o múr. Robert hneď zavolal Johnovi Hoffmanovi
a prikázal mu, aby to isté urobil na všetkých počítačoch v Netcome.
Julia s Andrewom nahlas čítali všetko, čo sa objavovalo na obrazovke
Robertovho počítača. Ja som zatiaľ látal dieru v sendmaili a jedným uchom
som ich počúval.

jsz: eric allman je môj idol ;)

martin: môj idol je japoncik!

jsz: markoffa nakopat do riti :)

martin: markoff nerobi dobre, reporter predsa

NEPOMÁHA niekoho nahanat to je neeticke,
on je na vine, ze som bol na prvej strane

213
 timesov

Máme dôkaz! Martin nemôže byť nik iný ako Kevin Mitnick a hovorí
mi „japoncik". Začínal byť osobný, no celé mi to pripadalo akési vzdialené
a tak trochu bizarné. „Nie sú veľmi zdvorilí," poznamenal som.

jsz: jasne, markoff je asi neger, ma plne zuby

svojho cierneho zivota a potrebuje trochu
vzrusa. Treba ho zabit :—) Pošlem mu
zasielku od Saddama Husseina alebo
plukovnika Kadaffiho, z ktoreho ide vacsi
strach, z husseina alebo kadafiho?

martin: niekto :—) sa musi dostat do pocitaca

timesov a a podstrcit tam článok o
japoncikovi, ze je pedofil, a nechat to
vytlacit pod markoffovym menom.

jsz: HAHAHA., to by bola riadna prca.-:-)

martin: vies si predstavit, co by z toho bolo.

jsz: tsu by bol nasratý jak plny serbel

martin: no, alebo napisat, že tsutomu je kolík

dana farmera a ze sa tajne stretavajú na
buzerantnet.org

jsz: ramon je S6I, nepodporuje zavadzanie

modulov :) :)

martin: len srandujem keby som mohol neporusil by

som nasu dohodu

jsz: Ja viem! Pockaj, beavis & butthead su na

MTV (mame tu v labakoch v EE telku)

martin: hej, tento tyzden davali v telke Sneakerov

s Redfordom. ten marty je ozaj chlapík.

jsz: hmm, mame tu euroopske stanice, len CNN je

z US (sneakerov som videl nedavno)

214
 martin: ozaj, mame už playnyboy.com?

jsz: este nie :) pozriem sa na to este dnes,

teda dúfam, alebo zajtra.

martin: mame bd na sunos.queer, ak chces mozem tam

trochu okuknut.

jsz: teraz nie maddog.gueernet.org je ten sun,

co som minule pozeral : to je meno, ddog.

martin: normálne bd ako accessl

Akonáhle Andrew spomenul Accessl, spozornel som. Tak sa volal

počítač, ktorý chránil vnútornú sieť spoločnosti Sun od nebezpečného
Internetu. Takže aj tam majú zadné dvierka!

jsz: ^F-tvoje-priezvisko :-) alebo F-tvoje-

iniciály :)

martin: HAHAHAHAHAH ok fbishop

jsz: ^F^B^I :-) rsh ard.fbi.gov -l marty csh

-fbi :-)

martin: tie bd nesmieme NIKDY zrusit, nainstaloval

si ich na maddog?

jsz: nic take, uz som povedal: nemám čas ;—(

martin: aale myslel som si, ze vzdy robis zd, aby

sme sa tam neskôr dostali, no dobre...

jsz: urobím to dakedy cez vikend, teraz vyrabam

programy :-)

martin: mali by sme si to este raz cele zbehnut,

aby som sa do toho mohol pustit. Ham
nejaké pozvánky ale chvilu to potrvá,
škoda, že si tak ďaleko

jsz: nejaké pozvánky?

215
 martin: sorry — poznámky,

jsz: pošlem ti getpass :—O

martin: super skontrolujem si svoj zakódovaný

disk. si mi FAKT velmi pomohol s tým
unixom. pošlem ti dieru, čo funguje na
VŠETKÝCH VMS až po 6.0 od martyho kamoša
nmc.

jsz: bomba, to bude paráda, škoda, že neovládam

VMS lepšie ;-)

martin: ale nemá to NIK iný takže to akoby som ti dával

fr. PROSÍM TA NIKOMU to nedávaj, ok

jsz: nmc to ma, nie? fr /:0) nemám nikoho, komu by

som to dával, a naozaj ti nechcem kazit
zábavu a VMS

Nmc bol celkom určite Neill Clift — ďalší dôkaz, že Martin je skutočne
Kevin Mitnick.

martin: fajn pošlem ti to cez PGP večer, teraz

idem von. popracujem si na bguvms :—)

JBZ: ja ti d... vszim si to... Ok, večer pisem

programy... pokecame zajtra alebo tak
nejak.

martin: pred nikým ani slovo, ty dôveruješ mne, ja

tebe, možno by si to mohol využiť vo
svojich výskumoch

jsz: pošli e-mail, ok? ti d...---!

martin: ok žiaden problém, je to fakt NAJLEPŠIA

VMS diera, akú mam vo forote.

jsz: jasne: citaj cyberpunk :)

martin: cha cha cha

216
 Cyberpunk bol zrejme Mitnickovou pýchou.
martin: preniesol som nejaký súbor do escape: jsz/
marty ok

jsz: mozes pouzivat adresár jsz/.elm/ .4_m

dir....ak chceš., spravim to tak, aby sa
dalo do neho pisat ale citát nie, takže
budeš musiet PRESNE vediet ako sa tam
dostat.

martin: ok presuniem ich neskôr, keď posse robia

naprieky, môžem aj ja

jsz: hehehe. ok

martin: rýpu do mňa, ale nechcú, aby som sa

nasral:—)

jsz: AHAHAHAHAHAa. B-)

martin: alebo ich telefóny budú mat stale

obsadzovaci ton!

jsz: tak hurá do toho :)

martin: ok zavolám ti neskôr

jsz: ok, zavolaj teda ešte

martin: ahoj

jsz. ahoj!

Zlatí chlapci, pomyslel som si. Že by takto trávili celé dni? Usiloval
som sa rozpamätať, čo viem o Posse. Bývalý agent FBI Jim Seatle je
presvedčený, že tento gang má na svedomí útok na moje počítače. Že by
bratovražedná vojna medzi gangami kyber undergroundu? Ž úvah ma
vyrušil Robert, ktorý sa práve zdvihol od stola.
„Musím si ísť trochu pospať a choďte aj vy, pretože samých vás tu
nechať nemôžem," vyhlásil rozhodným hlasom. Robert nespal vyše tridsať
hodín. Okolo tretej sa náš protivník zvyčajne na nejaký čas odmlčal.
217
Robert nás ubezpečil, že pager má stále pri sebe a keby sa Mitnick ozval,
okamžite o tom bude vedieť. Musel som mu dať za pravdu. Po prvý raz
som pocítil uspokojenie nad tým, ako napredujeme. Monitorovací systém
bol spustený a konečne sme vedeli, s kým máme do činenia. Všetci sme sa
potrebovali najesť a trochu si oddýchnuť, pretože pred sebou sme mali
opäť dlhú noc. Odteraz budeme musieť úzko spolupracovať s FBI a
telefónnymi spoločnosťami, aby sme zistili miesto, kde sa náš cracker
ukrýva. Dohodli sme sa, že sa zídeme o ôsmej večer.
Vyšli sme na čerstvý vzduch. Všetci traja, Julia, Andrew i ja, sme boli
totálne nevyspatí a vyzerali sme ako mátohy. Pospať som si však nemohol,
pretože do večera bolo treba zariadiť ešte hŕbu vecí.
Musel som povybavovať nejaké telefonáty. Odviezli sme sa teda do
reštaurácie Hobie's v nákupnom centre o niekoľko blokov ďalej. Patrila do
siete kalifornských reštaurácií, ktoré ponúkali jedlá zdravej výživy a po
celý deň si v nich bolo možné objednať ranajkové menu. Nech ste si tu
objednali čokoľvek, všetko malo klíčky. Na stôl sme povykladali všetko
svoje náčinie. Snažili sme sa byť nenápadní, no s mobilným telefónom,
pagermi, RadioMail terminálom sa nám to bohvieako nedarilo. Začínali
sme byť paranoidní. Julia bola presvedčená, že ľudia naokolo sa síce tvária
akoby nič, no pritom pozorne načúvajú, o čom sa rozprávame.
Keď k nám prišla čašníčka, vrhla pohľad na stôl plný elektroniky. „Tu
sa tuším pracuje," prehodila.
„Veru, od-vidíš do-nevidíš," odvetil som.
Spýtal som sa, aký je rozdiel medzi dvoma vegetariánskymi burgermi,
čo ponúkajú. Podala mi podrobný a dosť zábavný odborný výklad o
základných rozdieloch medzi ich sójovým a zeleninovým burgerom. Vyšlo
najavo, že v jednom je mozarella, zatiaľ čo v druhom nie. Ten prvý je vraj
lepší, no obsahuje viac tuku.
Všetci sme si objednali špecialitu podniku, ovocný koktail. Keď nám ho
čašníčka priniesla, opýtala sa, či chceme navrch aj šľahačku. Pri jej otázke
mi zišlo na um, že to dokonale vystihuje skutočnú podstatu toho, ako ľudia
v Kalifornii pristupujú k vegetariánskym reštauráciám. Jedlá v nich sú
zdravé, teda aspoň na prvý pohľad, no vo väčšine prípadov ide skôr o
podniky, kde nemáte výčitky, že ste si dali niečo, čo je od zdravého
stravovania dosť vzdialené.
Keď sme si objednali, vyšiel som von a z telefónneho automatu som
218
zavolal Kentovi Walkerovi. Cez deň som sa ním spojil niekoľkokrát, aby
som mal prehľad, ako ďaleko je to s povoleniami na vystopovanie
telefonických hovorov. Povedal som Kentovi, že sme si takmer istí, že ide
o Kevina Mitnicka, a opýtal som sa ho, či sa mu ešte stále nepodarilo
presvedčiť Denver, aby uskutočnil trap and trace, teda aby vystopoval
miesto v sieti, odkiaľ ten-ktorý telefonický hovor vychádza.
„Tsutomu, chceš počuť najprv dobrú správu alebo zlú?" Jeho hlas
neveštil nič dobré.
„Skúsim najskôr tu zlú," povedal som.
„Zástupca prokurátora v Denveri sa spojil s losangelskou FBI a tam mu
povedali, aby sa do takýchto aktivít nepúšťal."
„Znamená to varí, že som sa zaplietol do vojny znepriatelených
klanov?" opýtal som sa.
Kent na to nepovedal nič, no ani nemusel. „Čo sa týka tej dobrej
správy," pokračoval, „v Raleighu rozbiehajú akciu o 17.00 východného
času."
To znamenalo, že keď sa Mitnick najbližšie spojí s Netcomom z POPu
v Raleighu, telefónna spoločnosť bude vedieť určiť, odkiaľ volá.
Stále som sa však nezmieril s prehrou v Denveri.
„A majú na to právo? Nie je to náhodou marenie vyšetrovania, či dačo
také?" opýtal som sa. „Naposledy sa nám ozval z Denveru. Naozaj by nám
veľmi pomohlo, keby sledovali tamojšiu telefónnu sieť aspoň v sobotu a
nedeľu."
„Pozri, Tsutomu, v Denveri je pol piatej," vysvetľoval mi, „Práve tam
končia."
„Ešte stále zvyšuje pol hodiny," nevzdával som sa.
Chvíľu bolo ticho a napokon Kent rezignoval. „No dobre, skúsim to ešte
raz, ale nič nesľubujem."
Kent mi dal číslo na pager Levorda Burnsa a povedal mi, že keď sa nám
najbližšie Mitnick ohlási z Raleighu, Burns dohliadne na priebeh
sledovacej akcie, ktorú rozbehne telefónna spoločnosť v Raleighu.
Zahromžil som a spýtal som sa, prečo sa s tou telefónnou spoločnosťou
nemôžem skontaktovať sám. Kent mi dal telefónne čísla nejakých ľudí z
tamojšej telefónnej spoločnosti, no prízvukoval, aby som sa predsa len
najskôr spojil s FBI.
Poďakoval som sa mu a zavesil. Losangeleská FBI pátrala po
219
Mitnickovi vyše dvoch rokov, no to nebol dôvod, aby bránili v našom
vyšetrovaní. Bol som znechutený, no predsa len ma tešilo, že Kent je na
našej strane.
Keď sme sa najedli, Andrew si skočil dačo nakúpiť, medziiným aj
nejaké oblečenie, lebo predchádzajúcu noc sa nestihol zastaviť u Pei, kde
mal všetky svoje veci.
My dvaja s Juliou sme vyšli z reštaurácie, prešli krížom cez parkovisko
a dostali sa k poľu, na ktorom sa zelenala mokrá tráva a kvitla žltá horčica.
Zem bola vlhká po daždi a my sme si uvedomovali, že uprostred betónovej
džungle predmestia San José sa bližšie k prírode už dostať nemôžeme.
Mali sme niekoľko hodín času, tak sme nasadli do Julimho auta a vliezli
do spacích vakov. O chvíľu prišiel Andrew a svoj +4
Jeep zaparkoval vedľa nás. Motor nechal spustený, aby mu nebola zima,
sklopil predné sedadlo a zaspal.
Pomaly sa zotmelo. Pozreli sme sa smerom k Andrewovmu autu a
zbadali sme tam nejakú dobrú dušu, ktorá nazerala okienkom do auta v
domienke, že človek ležiaci v aute s bežiacim motorom a bez známok
života zrejme potrebuje pomoc. Ubezpečili sme ju, že všetko je v
najlepšom poriadku, že náš priateľ bol celú noc hore a teraz trochu
odpočíva.
Julia bola po jedle o čosi pokojnejšia, no i tak bolo na nej vidieť, že je
stále trochu nesvoja. Bol najvyšší čas, aby odcestovala za Johnom, no na
stretnutie s ním sa stále necítila dosť pripravená. Bolo by to pre ňu ťažké aj
za normálnych okolností. Teraz bola navyše vyčerpaná a vôbec si neverila,
že zoči-voči Johnovi bude vedieť obhájiť svoje stanovisko.
Čo sa toho stretnutia s Johnom týka, bol som nervózny aj ja. Za
súčasného stavu nášho vyšetrovania som nemal najmenšiu chuť zaoberať
sa Juliinými problémami. Bol som pod stálym tlakom, žongloval som s
niekoľkými loptičkami naraz — technickou, právnou i politickou,
všemožne sa usilujúc, aby sme sa neocitli v slepej uličke. Cítil som, že
miera stresu presiahla u mňa hranicu únosnosti.
Chvíľu som sa s Juliou bavil o tom, či sa s Johnom chce naozaj stretnúť.
Postupne sa ma však začala zmocňovať čoraz väčšia depresia. Mal som
pocit, že Julia namiesto toho, aby čelila vlastnému vnútornému nepokoju,
usiluje sa upokojovať mňa.
„Pozri," povedal som. „To, či mám z tej schôdzky obavu ja, je môj
220
problém, ale to, či tam máš ísť alebo nie, si musíš rozhodnúť sama."
Julia chvíľu zvažovala.
„Tsutomu, keď sme to s tým pátraním dotiahli až sem, rada by som
vedieť, ako sa to skončí," povedala.
„Neviem, čo sa udeje za ten čas, čo tu nebudeš. Nemám potuchy, čo
bude ďalej, no jedno viem isto; ak sa nepohneme, riskujeme, že sa nám
stratí."
„Myslíš, že ak teraz odídem, prídem o rozuzlenie?" opýtala sa.
„Dnes večer by sme mali dostať prvé informácie z Raleighu," povedal
som, „a len čo si budeme nacistom, presunieme sa na ďalšie stanovište. Ak
sa prihlási z Denveru, pôjdeme do Denveru, ak sa ukáže, že je v Raleighu,
vydáme sa ta."
Povedal som jej, že možno to ešte stihne, no čakať na ňu nemôžeme.
Nevedela, čo má robiť. Johnovi sľúbila, že príde, a cítila sa zaviazaná
svoj sľub dodržať.
Mal som toho všetkého po krk.
„Chceš sedieť na dvoch stoličkách naraz a to sa nedá," povedal som jej.
„Sú chvíle, keď sa musíš vedieť rozhodnúť."
Julia stále bojovala s myšlienkou, či ísť, alebo zostať. Niekoľko-krát
Johnovi telefonovala, že príde neskôr. O pol ôsmej večer sa definitívne
rozhodla, že odchádza. Vystúpili sme z mazdy a preložili lyže a výstroj do
+4 Jeepa. Julia sľúbila, že sa so mnou určite spojí a príde za nami. Povedal
som jej, že najskôr ma nájde cez Andrewa.
Uvedomil som si, že som nespal takmer 32 hodín. S Andrewom sme sa
vrátili do Netcomu, chvíľu sme zívajúc čakali, potom sme vyšli hore a dali
sa opäť do práce.

Počítače ticho priadli a miestnosť zalievalo fluoreskujúce svetlo

obrazoviek. Prekontrolovali sme protokoly a zistili, že Mitnick sa tu
neukázal už vyše hodiny. Jeho posledné spojenie bolo ukončené o 18:58 a
prebehlo cez Denver.
Mal som nervy. Spomedzi desiatok miest sme ho mohli vystopovať len
v jednom jedinom a tomu sa zjavne vyhýbal. Tajne som dúfal, že iba
dočasne, že svoje hovory presmeroval kvôli technickým problémom, ktoré
má momentálne Netcom práve v Raleighu. No nemohol som vylúčiť ani tú
221
možnosť, že sleduje on nás.
Bol som už taký vyčerpaný, že som ledva videl, mal som sto chutí
zodvihnúť sa a ísť, vojsť do prvého hotela a odpadnúť. Nemohol som si to
však dovoliť, vedel som, že túto noc máme jedinečnú príležitosť dostať ho.
Kedysi mi absolútne nerobilo problémy dlhší čas nespať. Keď som riešil
nejaký problém, celkom som sa mu oddal, plne som sa sústredil na to, čo
robím, a ťahal som deň-noc. Keď som však v ten piatok sedel pred
počítačom a snažil sa zorientovať v dátach, čo sa za celý deň nahromadili,
zišlo mi na um, že táto schopnosť vekom zrejme ochabuje.
Spolu s Andrewom sme prekontrolovali náš softvér a čakali, kedy sa
Mitnick opäť zjaví. Odrazu som si uvedomil, že keď tu Julia nie je, cítim
sa podstatne uvoľnenejšie. Samého ma to prekvapilo, zrejme ma jej
problémy zaťažovali viac, ako som si pripúšťal. Teraz som sa mohol plne
sústrediť len a len na prenasledovanie votrelca. Na to, že bol piatok večer,
vládol v Netcome nebývalý ruch. Niekoľkí technici z telefónnej
spoločnosti chodili po kanceláriách a vymieňali telefóny na všetkých
pracovných stoloch. Vstal som a išiel kvôli niečomu do Robertovej
kancelárie. Na stole som zbadal obrovskú pyramídu z plechoviek Coca
Coly. Veru, trčali sme tu už dlho a spotreba bola riadna.
Vrátil som sa a sledoval informácie, ktoré sme zaznamenali. O 22:44 sa
prihlásil Mitnick. A volal z Raleighu!
„Andrew, skús zobudiť Levorda!" Nastala chvíľa, keď mohla
FBI dokázať, nakoľko vážne to myslela so svojimi sľubmi. Zavolali
sme Levordovi domov, do Fairfaxu vo Virgínii na predmestí Washingtonu,
a zobudili ho. Sľúbil, že to zariadi. O pätnásť minút volal späť. Andrew s
ním hovoril len chvíľu, potom vystrčil hlavu z kancelárie a zavolal: „Vraj
mu ľudia z GTE povedali, že také číslo neexistuje."
Pozrel som sa do svojich poznámok a vytočil to číslo. V slúchadle som
počul známy tón vysokorýchlostného modemu. Prešiel som do Robertovej
kancelárie a Andrew mi podal telefón.
„Ja som sa tam dovolal, počujete ten signál modemového prenosu?"
opýtal som sa nahnevane. „Co to tam máte za machrov?"
Spomenul som si na všetko zlé, čo som o GTE počul. Ach, jaj, máme
šťastie, pomyslel som si. Mal som pocit, že Levord sa ešte stále celkom
neprebral, sľúbil mi však, že tam zavolá ešte raz.
Na rozdiel od ostatných Mitnickových spojení toto trvalo veľmi dlho,
222
takmer tridsaťpäť minút.
Krátko na to volal Levord a oznámil nám: „Zložil, skôr ako stihli zistiť,
kde je."
„Preboha, veď na to mali pol hodiny!"
Levord však zostal pokojný. „Ak sa ozve znova, dajte mi vedieť,"
povedal. „Teraz už majú chlapci všetko pripravené."
„Pokiaľ viem, malo to byť pripravené už pred 8 hodinami!" zúril som.
„Zrejme im nikto nič nepovedal," povedal Levord.
Bohovské.
Bolo 23:20, čakali sme našťastie iba niekoľko minút. Robertov pager sa
rozobzučal a my sme zistili, že Mitnick sa prihlásil ako gkremen a volá
opäť z Raleighu.
„Zavolaj ešte raz Levordovi a povedz mu, nech sa tí chlapíci tentoraz
pohnú a zistia, čo sa dá," prikázal som Andrewovi.
Andrew to Levordovi odkázal a čakali sme.
O tridsať minút zazvonil telefón.
Špeciálny agent Burns nám oznámil, že sa im to podarilo. Majú
telefónne číslo, patriace Centelu, miestnej spoločnosti mobilných
telefónov, ktorá nedávno prešla pod spoločnosť Sprint Cellular. Viac nám
nepovedal. Mali sme však telefónne číslo a to nás mohlo doviesť ku
konkrétnej adrese! Zdalo sa, že FBI mala pravdu: Mitnick posielal všetky
dáta prostredníctvom mobilného telefónu. Levord súhlasil, že hneď ráno sa
spojí so Sprint Cellular a zariadi, aby sa pustili do sledovania cez ich
hlavnú ústredňu.
Mitnick stále snoril v netcomovských počítačoch. Robert sa prizeral,
ako sa pripája k jednému z ich serverov, ktorý sa volal Netcomsv. Tento
počítač poskytoval špeciálne služby, ku ktorým mali voľný prístup všetci
užívatelia; išlo napríklad o usenetovský počítačový konferenčný systém.
Na vlastné oči sme videli, ako
tam nainštaloval zadné dvierka. Prihlásil sa ako root a použil heslo
„.neill." — zrejme bol Neillom Cliftom posadnutý — chvíľu sa rozhliadal
a potom stadiaľ vyšiel. Robert zúril. Zavolal Johnovi Hoffmanovi a
prikázal mu, aby zadné dvierka okamžite vymazal.
Pozreli sme sa na Mitnickove nedávne spojenie bližšie a krok za
krokom sme sledovali Mitnickov drzý útok. Z Netcomu sa Mitnick spojil s
CSN a tam sa o 23:30 prihlásil ako root. Chvíľu sa babral so systémovými
223
súbormi jedného z hlavných počítačov a pokúšal sa nainštalovať a ukryť
tam program, ktorý dával dokopy deň predtým. Asi po polhodine sa mu
podarilo reinštalovať NIT a potom počítač rebootoval, aby mohol svoj
program spustiť. A to všetko priamo pred nosmi CSN správcov!
Prezerali sme si tú reláciu vlastnými monitorovacími nástrojmi. Andrew
sa otočil ku mne a povedal: „Ten má ale drzosť!"
Robert ako systémový správca neveril vlastným očiam. „Musím si to
prehrať na kazetu," povedal mi.
Chvíľu sme ešte sledovali, čo robí, no nik z nás už nedokázal dlhšie
vzdorovať únave. Odvtedy, ako som sa vo štvrtok ráno zobudil v San
Franciscu, uplynulo 39 hodín. Bol som na smrť unavený.
Zobral som telefónny zoznam a hľadal nejaký hotel nablízku. V
neďalekom Residence Inn som rezervoval dve izby. S Andrewom sme sa
viezli asi päť kilometrov opustenými ulicami San José. Zahlásili sme sa na
recepcii a o tretej ráno sme sa polomŕtvi zvalili do postele.

224
 kapitola 13
Kevin

O Kevinovi Mitnickovi som vedel dávno predtým, než sa na mojom

počítači Ariel objavil súbor oki.tar.Z, ktorý vzbudil podozrenie, že by
mohlo ísť práve o neho. Od roku 1980, teda za posledných pätnásť rokov,
sa Mitnick stal v počítačovom podsvetí doslova legendou; preslávil sa
nespočetnými potýčkami s miestnymi, štátnymi a federálnymi policajnými
úradmi, niekoľkokrát skončil za mrežami.
Ja som sa s ním po prvý raz dostal do konfliktu v lete roku 1991, keď to
na mňa skúšal cez telefón so „sociálnym inžinierstvom". „Sociálne
inžinierstvo" je taktika, ktorú používajú počítačoví crackeri, aby vymámili
z nič netušiacich systémových správcov a zamestnancov telefónnych
spoločností cenné informácie o ich počítačových sieťach. Táto taktika
vychádza z toho, že ľudia sú väčšinou ochotní pomôcť. Keď vám niekto
zatelefonuje a predstaví sa ako nový zamestnanec spoločnosti, prípadne
ako niekto z inej divízie firmy, a obráti sa na vás s prosbou, že nemôže
nájsť nejaké prístupové heslo, alebo že sa súrne potrebuje dostať do
niektorého z počítačov v sieti, zrejme sa mu budete snažiť pomôcť.
Kevin mi zavolal krátko po tom, čo som v zabezpečení operačného
systému ULTRIX spoločnosti Digital Equipment Corporation našiel veľmi
závažnú chybu. Išlo o to, že ak ste sa chceli stať rootom na pracovnej
stanici DEC, stačilo, ak ste počítaču poslali na vymyslenú adresu
elektronickú poštu a potom naťukali zopár príkazov. Túto systémovú dieru
označujú softvéroví dizajnéri ako „preplnenie vyrovnávacej pamäte".
Podobný nedostatok sieťovej služby s operačným systémom Unix využil aj
parazitný program Roberta Tappana Morrisa. V podstate ide o to, že
softvér Očakáva znakový reťazec určitej dĺžky a ak je väčší, program si s
ním nevie rady, začína sa správať čudne a svojmu užívateľovi celkom
nepochopiteľne poskytne všetky systémové privilégiá.
225
 Túto skrytú chybu som popísal vo svojej správe pre CERT. CERT je
inštitúciou, ktorá by mala ľudí, zodpovedných za počítačové siete, včas
informovať o každej zraniteľnosti počítačového systému, aby ju dokázali
zaplátať skôr, ako ju zneužijú počítačoví piráti. Pravda však je, že CERT
namiesto toho, aby takéto informácie bezodkladne poskytla, ich šíreniu sa
naopak bráni. CERT nikdy nezverejňuje mená inštitúcii, v ktorých došlo k
neoprávnenému prieniku, pretože sa bojí, že postihnutá spoločnosť by s
nimi odmietla spolupracovať. Rady, ktoré CERT poskytuje, sú väčšinou
také všeobecné, až sú zbytočné, pretože človek sa z nich nedozvie, o čo
vlastne ide.
Niekoľko mesiacov po tom, ako som informoval o skrytej chybe
ultrixovského systému, zverejnil svoje stanovisko aj CERT. Ich verzia
však bola taká okyptená a informácie v nej také kusé, že na základe tejto
správy nebolo vôbec možné spomínanú chybu odstrániť. V tom čase
som'už síce pracoval v San Diegu, no na týždeň som priletel do Los
Alamos, pretože som mal v Centre pre nelineárne štúdie nejakú prácu. Raz
ráno mi moja sekretárka zo San Diega oznámila, že opakovane volá niekto
z firmy Sun Microsystems a súrne sa potrebuje so mnou skontaktovať. O
niekoľko hodín neskôr som sedel v kancelárii, ktorú som mal dočasne k
dispozícii, a zrazu zazvonil telefón.
„Haló, tu Brian Reid. Som špecialista spoločnosti Sun Microsystems v
Las Vegas." Dotyčný hovoril plynulo a veľmi rýchlo. Povedal mi, že čítal
správu CERTu, že je momentálne u jedného ich zákazníka a potreboval by
nejaké bližšie informácie ohľadne toho zraniteľného miesta.
Okamžite som bol v strehu. Poznal som jedného Briana Reida, no ten
robil pre DEC, nie pre Sun. Niečo tu nesedelo. Po prvé, prečo by niekto z
firmy Sun Microsystems, kontrolujúci počítačovú sieť zákazníka, bol taký
úzkostlivý, že by sa usiloval získať technické informácie o trhline v
bezpečnostnom systéme od jednej z konkurenčných firiem?
„Ako si vás môžem overiť?" opýtal som sa.
„Jednoducho," odvetil. „Stačí, ak si zavoláte do firmy a tam vám
potvrdia, že pre nich pracujem."
Dal mi telefónne číslo, aj ďalšie číslo s predvoľbou 702 pre Las Vegas,
kde ho vraj budem môcť zastihnúť, a zložil. Spojil som sa s Jimmiem
McClarym, ktorý mal na starosti bezpečnosť počítačového systému
Národného laboratória v Los Alamos, a zmienil som sa mu o tom
226
podozrivom telefonáte. Zišiel ku mne do kancelárie a spolu sme vytočili
telefónne číslo firmy Sun. Operátora som sa opýtal, či pre nich pracuje
nejaký Brian Reid, a o on mi povedal, že nikoho takého tam nemajú. Zložil
som a radil sa s Jimmiem, čo ďalej, keď telefón zazvonil znova.
Tentoraz mi niekto, už omnoho menej profesionálnym hlasom oznámil,
že je spolupracovníkom Briana Reida zo Sunu a že by potreboval
informácie, o ktoré ma žiadal už pán Reid.
„Mohli by ste mi dať vašu adresu, pošlem vám to na diskete," navrhol
som. Zdalo sa mi, že som ho trochu zaskočil, pretože začal habkať, stále
používajúc vsuvky ako „hmm" a „no". Potom mi nadiktoval adresu, ktorá
vyzerala, akoby si ju práve vymyslel, a rýchlo zložil.
Pokúsil som sa zavolať na číslo s predvolbou 702 a v slúchadle sa ozval
pískavý zvuk modemu. Predvolba 702 pokrýva oblasť celej Nevady. Dal
som to číslo aj s adresou Jimmiemu a ten odišiel telefonovať na
bezpečnostné oddelenie Ministerstva energetiky. Neskôr som sa dozvedel,
že bezpečnostní technici číslo, ktoré som im dal, vypátrali. Patrilo
telefónnemu automatu v areáli Nevadskej univerzity v Las Vegas. Väčšina
týchto telefónov nemôže prijímať hovory, sú tam však nainštalované
modemy, ktoré zaznamenávajú platby a poruchy na danom telefónnom
automate.
O niekoľko týždňov som hovoril s Markoffom. Spomenul som, že mi
telefonoval človek, čo sa vydával za Briana Reida, a Markoff sa začal
smiať.
„Povedal som nejakú kravinu?" nechápal som.
„Poznám len jedného jediného človeka, ktorý sa v takýchto prípadoch
vydáva za Briana Reida," vysvetľoval.
Markoff, ktorý zhromažďoval všetky informácie o Kevinovi Mitnickovi
do svojej knižky Cyberpunk, mi vysvetlil, že v rokoch 1987 a 1988 viedol
Kevin spolu so svojím priateľom Lennym Di-Ciccom elektronickú vojnu
so skutočným Brianom Reidom, vedeckým pracovníkom firmy DEC vo
Výskumnom laboratóriu v Palo Alto. Mitnick bol celkom posadnutý
myšlienkou získať kópiu zdrojového kódu minipočítačového operačného
systému VMS a silou-mocou chcel získať prístup do počítačovej siete
spoločnosti DEC, známej ako Easynet. Usúdil, že počítače v laboratóriu v
Palo Alto sú najzraniteľnejšie, a každú noc s obdivuhodnou vytrvalosťou
spolu s DiCiccom podnikali útoky prostredníctvom modemu v Calabase,
227
počítačovej firme v Kalifornii, kde bol vtedy DiCicco zamestnaný. Reidovi
bolo okamžite jasné, o čo ide, ani jemu, ani miestnemu oddeleniu FBI sa
však nepodarilo zistiť, odkiaľ Kevin volá. Mitnick totiž zmanipuloval
počítač v telefónnej ústrední.
FBI môže pomerne ľahko vydávať zatykače i príkazy pre telefonické
spoločnosti, aby určité telefonické hovory vystopovali, no len veľmi
máloktorý agent vie, ako interpretovať zistené dáta. Ak dotyčný darebák
naozaj trčí na adrese, ktorej dané telefónne číslo prislúcha, majú to v
suchu. Ak sa však počítačový pirát zmocní ústredne miestnej telefónnej
spoločnosti a prehádže smerovanie signálov, sú stratení. Hoci v
Kevinovom prípade použili rozsiahle monitorovanie telefónnej siete, on im
úspešne unikal. Noc čo noc používal dva terminály — jeden na svoje
lúpežné nájazdy na počítače DEC a druhým sledoval počítače telefónnych
spoločností, aby vedel, či má od svojich prenasledovateľov bezpečný
odstup. Jednu chvíľu bol tím zložený z vyšetrovacích agentov a
bezpečnostných pracovníkov telefónnej spoločnosti presvedčený, že ho
majú. Ukázalo sa však, že Mitnick presmeroval telefónne linky; stopy
nezaviedli prenasledovateľov do jeho úkrytu v Calabase, ale do celkom
obyčajného bytu v Malibu.
Kevin nebol veľmi férový kumpán; niekoľkokrát zatelefonoval
zamestnávateľovi svojho spoločníka DiCicca; vždy sa predstavil ako
vládny agent a oznámil, že DiCicco má vážne problémy s daňovým
úradom. Nešťastný DiCicco to však psychicky nevydržal a všetko
prezradil. Jeho šéf okamžite upovedomil DEC i FBI a Mitnick sa čoskoro
ocitol pred Federálnym súdom v Los Angeles. Hoci ho spoločnosť DEC
žalovala za odcudzenie softvéru v hodnote niekoľkých miliónov dolárov,
napokon žiadala, aby uhradil iba výdavky, ktoré musela ich firma
vynaložiť na ochranu siete pred jeho nájazdmi. Tie boli vyčíslené na 200
000 dolárov. Kevin sa však priznal iba k dvom bodom obžaloby; k
počítačovým podvodom a k tomu, že nelegálne vlastnil prístupové kódy
pre medzimestské hovory.
Bolo to už po piaty raz, čo Kevina usvedčili zo spáchania počítačového
zločinu. Tento prípad však vzbudil širokú pozornosť verejnosti
predovšetkým preto, že Kevin sa nezvyčajne rýchlo priznal a súhlasil, že
strávi rok vo väzení, načo sa podrobí liečbe počítačovej závislosti. Bola to
trochu čudná obhajovacia taktika, no sudca po počiatočnom zdráhaní
228
napokon predsa len pristúpil na teóriu, že medzi Mitnickovou
posadnutosťou nezákonne prenikať do cudzích počítačových systémov a
neodolateľnou túžbou narkomana po drogách je určitá psychologická
paralela.

Kevin David Mitnick vyrastal na predmestí Los Angeles. Koncom

sedemdesiatych rokov, v čase jeho dospievania, zaznamenával priemysel
osobných počítačov obrovský rozmach. Kevin pochádzal z nižšej strednej
vrsrvy, jeho rodičia boli rozvedení. Bol skôr samotár a v škole veľmi
nevynikal. Uvedomil si, akú obrovskú moc by získal, keby sa mu podarilo
zmocniť telefónnej siete, a táto túžba ho celkom ovládla. Undergroundová
kultúra telefonických výrastkov vtedy prekvitala už vyše desaťročia. Vtedy
sa práve prechádzalo z analógového systému na digitálny. Ak človek
vlastnil osobný počítač a modem, mohol pri troche šikovností diaľkovo
ovládnuť hlavný počítač digitálnej ústredne. A práve v tom sa stal Mitnick
preborníkom. Ovládnutie prepínača telefónnej spoločností, to nie sú iba
hovory zdarma — otvárajú sa vám dvere do života iných ľudí; môžete
odpočúvať bohatých i chudobných, či dokonca vlastných nepriateľov.
Mitnick čoskoro narazil na neformálny gang telefónnych výrastkov,
ktorý sa z času na čas schádzali v jednej malej pizzérii v Hollywoode.
Väčšina z toho, čo robili, spadala do kategórie puberťáckych žartíkov:
zoberiete si napríklad na starosť informácie a keď sa niekto niečo opýta,
odpoviete: „Áno, to číslo je osem-sedem-päť-nula a pol. Pani, viete vytočiť
pol?", alebo zameníte poskytované služby ľubovoľného súkromného
telefónu za služby telefónneho automatu; keď dotyčný zodvihne doma
slúchadlo, hlas na magnetofónovej páske ho vyzve, aby vhodil dvadsať
centov. No niektoré akcie tejto skupiny neboli až také nevinné. Jeden jej
člen napríklad zničil súbory istej počítačovej firmy v San Franciscu. Tento
čin sa podarilo objasniť až po vyše roku, keď počas posledného májového
víkendu, na ktorý pripadli oslavy Dňa obetí vojny, gang nelegálne vnikol
do prepájacieho centra jednej losangeleskej telefonickej spoločností.
Polícia ho však chytila. Kevin sa vtedy aj s dvoma priateľmi rozhodol, že
sa prepašuje do telefónnej ústredne spoločnosti Pacific Bell COSMOS v
centre Los Angeles. COSMOS, Computer System for Mainframe
Operations bola databáza, ktorú využívali mnohé telefónne spoločnosti na
229
kontrolu záznamových funkcií telefónneho systému. Podarilo sa im obísť
strážnika a nájsť miestnosť s nainštalovaným počítačovým systémom
COSMOSu. Zobrali odtiaľ zoznamy počítačových hesiel, obsahujúce
kombinácie zámkov na vstupných dverách deviatich pobočiek spoločnosti
Pacific Bell, ako aj množstvo operačných manuálov systému COSMOS.
Aby si v budúcnosti uľahčili „sociálne inžinierstvo", zaradili do kartotéky,
stojacej na jednom pracovnom stole, svoje pseudonymy spolu s
telefónnymi číslami. Jedným z najznámejších falošných mien, ktoré
používali, bol „John Draper"; tak sa v skutočnosti volal jeden počítačový
programátor, ktorý sa preslávil ako telefonický pirát známy pod prezývkou
Captain Crunch. Telefónne čísla, ktoré uviedli, boli presmerované a ak ich
niekto vytočil, dovolal sa do telefónneho automatu v kaviarni vo Van
Nuys.
Tento zločin mal však do dokonalosti ešte stále veľmi ďaleko. Manažér
telefónnej spoločnosti falošné čísla objavil a informoval miestne policajné
oddelenie, ktoré to začalo vyšetrovať. Prípad veľmi rýchlo vyriešili vďaka
istej dievčine, ktorú jeden z členov bandy pred časom pustil k vode. Tá ich
oznámila polícii a onedlho bol Mitnick aj s priatelmi zatknutý a obvinený z
trestného činu ničenia dát prostredníctvom počítačovej siete a odcudzenia
technických manuálov z budovy telefónnej spoločnosti. Mitnick, ktorý mal
vtedy sedemnásť rokov, obišiel celkom dobre; poslali ho na tri mesiace do
Nápravného zariadenia pre mladistvých v Los Angeles s tým, že po
prepustení má ešte rok podmienku.
Konflikt s políciou spôsobil, že rozumnejší členovia gangu sa pustili do
objavovania legálnych ciest počítačového dobrodružstva. Mitnick však
zostával stále verný svojej deformovanej vízii. Namiesto toho, aby svoje
zručnosti rozvíjal tvorivo a produktívne, zaujímal sa jedine o to, ako čo
najrafinovanejšie preniknúť do počítačového systému a ako zdokonaliť
rôzne triky. V osemdesiatych rokoch sa čoraz častejšie dostával do rozporu
zo zákonom. Fascinovala ho pozornosť verejnosti, ktorá bola sprievodným
javom jeho čoraz častejšie sa opakujúcich škandálov. V roku 1975 sa
premietal film Tri dni kondora s Robertom Redfordom v hlavnej úlohe a
Mitnick odvtedy používal pseudonym Kondor. Redford vo filme hrá
prenasledovaného výskumníka CIA, ktorý využíva skúsenosti z čias, keď
slúžil v spojovacom vojsku, manipuluje s telefónnym systémom a snaží sa
uniknúť svojim prenasledovateľom. Mitnick sa zrejme stotožnil s postavou
230
odvážneho muža, unikajúceho pred zákonom.
V roku 1983 ho zatkla bezpečnostná služba Juhokalifornskej univerzity,
s ktorou mal menšie nedorozumenia už niekoľko rokov predtým, keď sa
prostredníctvom univerzitných počítačov pokúšal preniknúť do ARPAnetu.
Tentoraz ho zatkli priamo v počítačovej miestnosti práve vo chvíli, keď
cez ARPAnet prenikol do jedného z počítačov v Pentagóne. Odsúdili ho na
šesť mesiacov a trest si odpykal v California Youth Authority's Karl
Holton Training School, väzení pre mladistvých v Stocktone. Keď ho
prepustili, dal na svoj nissan namontovať poznávaciu značku X HACKER.
Nelegálne prieniky do počítačových systémov ho však naďalej priťahovali.
O niekoľko rokov neskôr ho obvinili z nelegálneho manipulovania s TRW,
počítačom s databázou solventnosti klientov. Vydali naňho zatykač, ten
však neskôr z policajných záznamov záhadne zmizol.
Roku 1987 začal žiť so ženou, ktorá rovnako ako on navštevovala
počítačový kurz na večernej škole pre dospelých. Všetko nasvedčovalo
tomu, že začína žiť normálnym životom. Žiaľ, po nejakom čase opäť
podľahol počítačovej posadnutosti. Čísla nelegálnych kreditných
telefónnych kariet priviedli políciu až do bytu v Thousand Oaks v
Kalifornii, v ktorom žil so svojou priateľkou. Uznali ho za vinného z
krádeže softvéru kalifornskej softvérovej spoločnosti Santa Cruz Operation
a v decembri 1987 ho odsúdili na tri roky podmienečne. Tento konflikt so
zákonom a následný trest akoby v ňom len upevnili pocit vlastnej
všemohúcosti.
V lete 1988 získal Markoff od istého mladého hackera kópiu prísne
tajného memoranda spoločnosti Pacific Bell. Telefónna spoločnosť
netušila, ako sa tento materiál dostal von, no jeho autentickosť potvrdila.
Správa, napísaná rok predtým, sa končila vetou „počet jedincov, ktorí
dokážu vniknúť do operačného systému Pacíffic Bell, stále rastie" a „útoky
počítačových hackerov sú čoraz rafinovanejšie". Počítačoví užívatelia
nezákonne napájajú svoje počítače na telefónnu sieť a iba zopár príkazov
im stačí na to, aby odpočúvali telefonické hovory, telefonovali na cudzí
účet, falšovali či ničili dáta, prijímali faksimile vysielaných dokumentov,
presmerovávali telefonické hovory na iné čísla, alebo zariadili, aby niečia
telefónna linka bola stále obsadená. Spomínal sa tam aj prípad skupinky
mladých počítačových nadšencov, ktorí si „len tak zo zábavý navzájom
monitorujú telefónne linky" alebo „sa zmocnia oznamovacieho tónu
231
niekoho iného a volajú potom na jeho účet". Jeden z crackerov sa zabával
tým, že prerušoval a blokoval telefonické hovory ľudí, ktorých nemal rád,
a navyše „im umelo zväčšoval účty tak, že k ich linkám napojil
nadštandardné služby".
V júli 1988 sa na titulnej strane novín New York Times objavil článok a
v ňom Markoff a Andrew Pollack podrobne popisovali túto pôvodne
utajenú správu, ktorú, ako Markoff zistil až neskôr, vytiahol na svetlo
Mitnick. Ten disponoval medziiným amatérskym rádiom a o tomto
dokumente sa dozvedel od svojho kamaráta, ktorý bol rádioamatérom.
Zatelefonoval sekretárke samotného autora tejto správy zodpovedného za
bezpečnosť telefónnej spoločnosti Pacific Bell, predstavil sa ako výkonný
činiteľ zodpovedný za bezpečnosť siete v inej pobočke tej istej firmy a
požiadal ju, aby mu kópiu celej správy odfaxovala. Sekretárka však
netušila, že Mitnick presmeroval telefónne čísla, takže správa nebola
odoslaná na fax v Pacific Bell, ale vyrolovala sa z faxu v kancelárii
jedného z Mitnickových kumpánov, ktorý svoj prístroj navyše
preprogramoval, takže na faxe v Pacific Bell sa objavilo telefónne číslo,
ktoré potvrdilo, že správa sa dostala na miesto určenia.
Juhokalifornská tlač čoskoro písala o Mitnickovi ako o „Hackerovi
Hroznom" a „Johnovi Dillingerovi počítačového undergroundu", pravda
však bola, že v jeho prípade nešlo o hackera v pravom zmysle slova, skôr
šlo o kriminálnika a delikventa. Až do roku 1983, keď sa premietal film
War Games, kde Matthew Broderick stelesňuje mladého muža, ktorému sa
Mitnick v mnohom podobal, používalo sa slovo „hacker" vo význame
označujúcom počítačovú kultúru v MIT od konca päťdesiatych rokov. Tú
predstavovali zväčša mladí muži, ktorých očarili komplexné systémy.
Zakladala sa na voľnom prístupe k softvéru a hardvéru a na vytváraní
šikovných „háčkov" — dômyselných programov, ktoré posunuli
počítačové umenie dopredu.
Skutočnými hackermi boli ľudia ako Richard Stallman, ktorý v
sedemdesiatych rokoch počas štúdia na MIT zostavil EMACS, editor pre
programátorov. EMACS umožnil programátorom opakovane vylepšovať
programy až po stupeň dokonalosti. Mnohí, ak nie všetci, vynikajúci
programátori využívajú jeho verzie i dnes. Vojnové hry v roku 1983 však
spôsobili, že význam tohto slova sa radikálne zmenil. „Hackerom" sa začal
nazývať každý puberťák, ktorý vlastnil modem a bol dosť drzý na to, aby
232
prenikol do počítača v Pentagóne. Skutočná hackerská komunita sa od tých
čias usiluje prinavrátiť tomuto slovu jeho pôvodný význam a originálneho
ducha, no zatiaľ bez úspechu. Obzvlášť nepríjemný incident sa odohral v
roku 1987, keď sa v kopcoch nad Silicon Valley konalo neformálne
výročné zhromaždenie, známe ako Hackerská konferencia, na ktorú boli
prizvaní aj reportéri zo CBS, Hackerská konferencia nie je nikdy honosnou
udalosťou a je to asi jediná akcia tohto druhu, kde účastníci dostávajú
okolo polnoci druhú večeru. Vychádza tak v ústrety hackerskému štýlu
života, pre ktorý je typické ponocovanie. Žiaľ, reportér zo CBS odmietol
pravdivú, no preňho zrejme málo atraktívnu informáciu. Potreboval vlastnú
story. Televízny vstup sa začal alarmujúcim varovaním, že navštívil tábor,
kde sa guerily pripravujú na nový druh informačnej vojny, ktorá ohrozí
bezpečnosť celej krajiny.
Svet, ktorý opisoval, nemal veru veľa spoločného so svetom skutočných
hackerov, zodpovedal skôr tomu, čo robil Kevin Mitnick a ľudia jemu
podobní, ktorých, žiaľ, stále pribúdalo.

Keď Mitnickovi vypršal trest, odišiel do Las Vegas a nastúpil ako

pomocný programátor jednej počítačovej mailingovej spoločnosti. Do Las
Vegas sa presťahovali aj jeho matka a priateľka, ktorá sa predstavovala ako
Susan Thunder a začiatkom osemdesiatych rokov bola jednou z členov
Mitnickovho gangu telefonických výtržníkov. A práve v tomto období to
na mňa Mitnick skúšal so „sociálnym inžinierstvom".
Začiatkom roku 1992 zomrel Mitnickov nevlastný brat na
predávkovanie heroínom. Mitnick sa vrátil do San Fernando Valley. Istý
čas pracoval pre svojho otca na stavbe, neskôr sa zamestnal v detektívnej
agentúre Tel Tec, kam sa dostal cez priateľa svojho otca. Krátko na to sa
zistilo, že niekto nelegálne využíval komerčnú databázu. Kevin sa opäť stal
predmetom vyšetrovania FBI. V septembri FBI prehľadala jeho byt, ako aj
byty a pracoviská niektorých ďalších členov bývalej Mitnickovej bandy. O
dva mesiace neskôr vydal federálny prokurátor príkaz na Mitnickovo
zatknutie, pretože v období podmienečného trestu sa dopustil dvoch
priestupkov — nezákonne vstúpil do počítača telefónnej spoločnosti a
stýkal sa s osobou, ktorá bola s ním v roku 1981 odsúdená. Mitnickovi
priatelia tvrdili, že tú búdu naňho ušila detektívna firma, v ktorej robil —
233
nech je, ako chce, pravda je, že keď ho FBI prišla zatknúť, nebolo ho.
Koncom roka 1992 niekto zatelefonoval na Kalifornský úrad pre
motorové vozidlá v Sacramente. Použil platný volací bezpečnostný kód a
žiadal odfaxovať fotografiu vodičského preukazu istého policajného
informátora na telefónne číslo v Studio City, neďaleko Los Angeles.
Bezpečnostným technikom sa to nepozdávalo, udané telefónne číslo si
preverili a zistili, že patrí telefónu v obchode s kopírovacími potrebami
Kinko's. Predtým, než fotografiu odfaxovali, polícia rozostavila v okolí
obchodu svojich ľudí. Hliadkujúci policajti však podozrivého spozorovali,
až keď z obchodu vychádzal. Pustili sa za ním, no ten prebehol cez
parkovisko a zmizol za rohom. Ostali po ňom len kópie faxov, ktoré pri
úteku vytratil. Neskôr sa potvrdilo, že odtlačky prstov sú zhodné s
Mitnickovými. O tomto incidente sa písalo aj v tlači a policajné orgány z
toho vyšli dosť neslávne. Verejnosť z toho všetkého nadobudla dojem, že
dotyčné inštitúcie sú absolútne neschopné a na prešibaného
kyberkriminámika ešte zrejme nedorástli.
Počas pátrania po Mitnickovi sa losangeleské FBI viackrát dostalo do
slepej uličky. Mitnick v tom čase využíval svoje zručnosti v sociálnom
inžinierstve a opätovne otravoval Neilla Clifta, britského počítačového
výskumníka, ktorému ukradol informácie už niekoľko rokov predtým, keď
úspešne zaútočil na spoločnosť DEC. Najväčší „úspech" dosiahol Mitnick
v roku 1987, keď sa dostal tak ďaleko, že si listoval v elektronickej pošte
bezpečnostných expertov z DEC a v súkromných správach našiel podrobné
popisy viacerých štrbín v operačnom systéme VMS spoločnosti DEC.
Clift, pre ktorého bolo skúmanie nedostatkov spomínaného systému čosi
ako koníček, upovedomil o svojich objavoch DEC a tá mohla včas
podniknúť potrebné protiopatrenia.
Mitnick opäť pokračoval v nelegálnych prienikoch do Cliftových
počítačov. Obťažoval Clifta dlhými medzinárodnými telefonátmi, v
ktorých preukázal svoj talent meniť hlas. Podarilo sa mu Clifta presvedčiť,
že je zamestnancom DEC a potrebuje podrobné informácie o najnovších
skrytých chybách v bezpečnosti systému VMS. Clift sa chcel presvedčiť, či
naozaj ide o zamestnanca DEC, preto Mitnicka požiadal, aby mu poslal
nejaké technické manuály spoločností. Mitnick súhlasil a obaja sa dohodli,
že dáta, ktoré si navzájom pošlú, zašifrujú systémom PGP (Pretty Good
Privacy). Clift mu zaslal podrobné záznamy o systémových nedostatkoch,
234
ktoré nedávno odhalil. Keď však neskôr s Mitnickom telefonoval,
zmocnilo sa ho podozrenie a veľmi rýchlo si uvedomil, že naletel.
Mitnickovi nič nepovedal a skontaktoval sa s FBI. Tá sa niekoľko
týždňov bezúspešne pokúšala vystopovať, odkiaľ volal. Približne v tom
istom čase sa s Cliftom spojil Fínsky úrad pre ekonomickú kriminalitu.
Mal podozrenie, že Mitnick odcudzil softvérový zdrojový kód Nokie,
fínskej spoločnosti na výrobu mobilných telefónov, ktorá mala svoju
továreň v Kalifornii.
Ktosi vraj do Nokie zatelefonoval a žiadal o technické manuály.
Spoločnosť mu žiadané materiály poslala na adresu istého kalifornského
hotela, ktorú uviedol. Ešte predtým však o celej veci upovedomila FBI,
ktorá tam poslala svojich agentov. Tým sa však podarilo zistiť iba to, že
ktosi medzitým volal na recepciu motela a požiadal, aby mu celú zásielku
poslali na adresu iného hotela. Pasca teda opäť sklapla naprázdno. Mitnick
sa medzitým dozvedel, že ho FBI sleduje, a o niekoľko týždňov, riadne
napaprčený zatelefonoval Cliftovi, vynadal mu do „bonzákov" a opäť
zmizol.
V marci 1994 sa FBI opäť raz verejne znemožnila. Jej agenti sa objavili
na výročnom stretnutí aktivistov za občianske slobody a počítačových
odborníkov, známom ako Computers, Freedom and Privacy Conference, a
zatkla tam jedného účastníka. Jediným previnením tohto nešťastníka bolo,
že na konferencii sa zaregistroval pod menom, ktoré sa zhodovalo s
jedným z Mitnickových falošných mien. Keď FBI vtrhla do jeho hotelovej
izby, našla ho tam v spodnej bielizni. Napriek protestom ostatných
spolubývajúcich mu nasadili želiezka a odviedli ho na miestne oddelenie
FBI. Zobrali mu odtlačky prstov a asi po tridsiatich minútach, keď bolo
nad slnko jasnejšie, že zatkli nepravého, ho odviezli späť do hotela, pričom
sa mu celou cestou úctivo ospravedlňovali.
Približne v tom istom čase telefonovali Markoffovi z Qualcommu,
firmy v San Diegu, ktorá vyvíjala novú technológiu digitálnych mobilných
telefónov známu ako CDMA — code division multiple access.
Mimoriadny prínos tejto novej technológie je v tom, že umožňuje
providerom služieb mobilných telefónov vtesnať niekoľkonásobné
množstvo telefonických hovorov do toho istého rozsahu rádiového
frekvenčného spektra. Qualcomm sa práve v San Diegu chystal vybudovať
spoločný podnik s firmou Sony Corporation, ktorý by vyrábal nové
235
príručné telefónne prístroje založené na technológii CDMA.
Riadiaci pracovníci Qualcommu si prečítali Cyberpunk, ktorého prvá
tretina podrobne popisovala Mitnickovu záškodnícku činnosť pred
zatknutím i po ňom v roku 1988, a chceli vedieť, či Markoff nemá
informácie, ktoré by im pomohli potvrdiť či vyvrátiť to, čoho sa obávali —
že Mitnick má prsty v nedávnom profesionálne uskutočnenom útoku na ich
počítač, pro ktorom boli odcudzené kópie softvéru, kontrolujúceho
mobilné telefóny vyrobené Qualcommorn.
Ešte skôr, ako k tomuto incidentu došlo, ktosi opätovne vytelefonovával
novým zamestnancom firmy Qualcomm, pričom sa vždy predstavil ako
inžinier z inej pracovnej skupiny tej istej spoločnosti. Tvrdil, že je na
cestách a potrebuje sa dostať do toho a toho servera, nemá však pri sebe
príslušné heslo. Noví pracovníci firmy si väčšinou pokladajú za česť, že
môžu pomôcť. Keď neznámy pirát získal heslá, ktoré potreboval, stačilo už
len nalogovať sa na počítače Qualcommu pripojené na Internet a preniesť
zdrojový kód nových telefónov tam, kam chcel. Keď vedenie Qualcommu
prišlo na to, že do systému prenikol niekto cudzí, upovedomilo FBI a bolo
v stálom kontakte s jej losangeleským oddelením. Skupina agentov v tom
čase už vyšetrovala krádeže softvéru mobilných telefónov asi pol tucta
spoločností, medziiným Motoroly a Nokie. Agenti FBI sa objavili v
Qualcomme, zaznamenali si do notesov všetky podrobnosti a odišli. Prešli
týždne a stále sa nič nedialo. Vedenie Qualcommu sa niekoľkokrát spojilo
s FBI v snahe dozvedieť sa, ako vyšetrovanie pokračuje, no FBI im
odmietla poskytnúť akúkoľvek informáciu a odporúčala im „čítať
Cyberpunk".
Bezmocné vedenie Qualcommu sa rozhodlo pátrať na vlastnú päsť. Ako
je možné, že ten čo volal, presne vedel, na koho sa obrátiť, kto je vo firme
nový a môže celkom nevedomky prezradiť firemné tajomstvo? Napokon sa
zistilo, že niekto sa vkradol do budovy a ukoristil kópiu mesačného
interného bulletinu, ktorý obsahuje mená, fotografie a stručné životopisy
nových zamestnancov firmy. Qualcomm bol známy svojou pracovnou
atmosférou, založenou na vzájomnej dôvere a tímovej spolupráci, táto
krádež však všetko zmenila a v spoločnosti zavládol duch paranoje. Raz sa
stalo, že ktosi opakovane volal do firmy a veľmi dôsledne hľadal „obeť, s
ktorou by si potrkotal". Niekoľko ustráchaných inžinierov nehybne stálo a
počúvalo, ako vyzváňa jeden telefón za druhým.
236
 Vedeniu Qualcommu nebolo dosť dobre jasné, čo má zlodej v úmysle.
To, že niekto vlastní ich softvér, aj keď je to zdrojový kód, mu pri novej
digitálnej sieti mobilných telefónov nedovolí ani volať zadarmo, ani meniť
existujúce telefónne čísla, ako to bolo možné pri staršej analógovej
technológii. Výkonní pracovníci Qualcommu povedali Markoffovi, že je
ľahko možné, že zlodej predá softvér na čiernom trhu, pravdepodobne
nejakému falšovateľovi v Ázii, ktorý má v úmysle vyrábať lacné imitácie
ich telefónov. Toto však nemalo nijakú logiku, pretože také čosi by určite
nestálo za toľkú námahu. FBI však tvrdila, že niekto neznámy podstupuje
obrovské riziko, aby ukradol softvér k mobilným telefónom všetkých
významnejších firiem. Nevedeli však, prečo to robil.
S výnimkou toho malého incindentu v roku 1991 až do októbra 1994,
keď mi Mark Lottor oznámil, že mu ktosi z počítača potiahol softvér
mobilného telefónu Oki, išlo toto všetko pomimo mňa. Mark ma vtedy
upozornil, aby som si dával pozor. Niekoľko dní nato spozoroval Andrew
čudné aktivity na Arieli. Potom ktosi začal elektronicky skúmať sieťové
vstupy do našich systémov. Andrew videl, ako sa neznámy votrelec pokúša
dostať do našich zariadení pomocou všeobecne známych štrbín v
bezpečnostnom systéme počítačovej siete. Aby útok neznámeho piráta
odrazil, uzatváral mu postupne jednu prístupovú cestu za druhou. Neznámy
cracker sa však nevzdával a skúšal ďalej. Bolo nad slnko jasnejšie, že ktosi
dostal chuť na naše počítače. Na základe toho, čo nám povedal Mark, sme
neskôr dospeli k záveru, že nemôže ísť o nikoho iného ako o Kevina
Mitnicka. Jednotlivé kúsky skladačky do seba pomaly zapadali. Z
netcomovských záznamov som vyčítal, že Mitnick síce o mne vie, no
netuší, že som mu v pätách.

237
 kapitola 14
„Pásmo doletu
taktických jadrových
rakiet“

V sobotu predpoludním ma zobudilo pípanie pagera. Načiahol som sa

za ním a v Šere hotelovej izby som žmúril na číslo na displeji. Bol to
Markoff a volal z domu.
Našmátral som telefón a vytočil jeho číslo. „Udialo sa v noci niečo
nové?" opýtal sa ma.
„Máme stopu. Poznáme telefónne číslo. Mal by si sem prísť. Rozprával
sa s niekým v Izraeli a bavili sa o tebe. Máme to zaznamenané. Chcem,
aby si sa na to mrkol."
„Viete, kde je?"
„Všetko nasvedčuje tomu, že v Raleighu v Severnej Karolíne. A kde si
ty?"
To by som aj ja rád vedel. Povedal som mu, že som v hoteli Residence
Inn v San José. Zažal som lampu a nadiktoval mu adresu. Povedal, že
vyráža, o takú hodinu je u mňa.
Zložil som, prevalil sa na druhý bok a zaspal. O trištvrte hodiny som
vstal. Vošiel som do kúpelne, postavil sa pod sprchu, pokúšal sa prebrať a
vymyslieť stratégiu na nadchádzajúci deň. Treba ísť po tom čísle. Je to
dobrá stopa, aj keď ju zasa netreba preceňovať. Keďže sme vedeli, že
máme do činenia s Kevinom Mitnickom, museli sme brať všetky telefónne
čísla, na ktoré sme v jeho prípade narazili, s rezervou. Dalo sa
predpokladať, že Mitnick sa napichol na ústredňu telefónnej spoločnosti,
presmerovával telefónne čísla a tak za sebou zahladzoval stopy. Takže
informácie, ktoré sme získali, vôbec nemusia byť smerodajné. V roku 1988

238
sa FBI spolu so štátnymi vyšetrovacími orgánmi pokúšala vypátrať
Mitnickovu skrýšu, pričom mala v rukách konkrétne telefónne
čísla. A skončilo sa to neslávne. Jedno číslo ich doviedlo do nejakého
bytu v južnej Kalifornii. Keď tam polícia spolu s bezpečnostnými
pracovníkmi telefónnej spoločnosti vtrhla, našla tam nejakého
prisťahovalca-kuchára sedieť v spodkoch pred televízorom.
Vo filmoch je to zvyčajne tak, že podľa telefónneho čísla zistíte raz-dva
adresu a už ste doma. V skutočnosti to nie je ani zďaleka také jednoduché;
pátranie v spletitej telefónnej sieti je proces nevyspytateľný a veľmi
zložitý. Keď niekomu telefonujete, to akoby ste mu ukazovali smer,
ktorým sa má vydať — pôjdete stále rovno, na štvrtej ulici odbočíte vpravo
atď. Keď sa však usilujete vystopovať, odkiaľ dotyčný volá, postupujete
opačne a veľmi často sa vám stane, že skončíte niekde celkom inde. Ako
som tak stál pod sprchou, uvedomil som si, že Kevin vôbec nemusí byť v
Raleighu. Čo, ak sme na falošnej stope, čo, ak sú tie telefonické hovory
presmerované a Mitnick je niekde celkom inde?
V roku 1988 sa Mitnicka podarilo zatknúť iba vďaka tomu, že sa jeho
parťák DiCicco priznal vyšetrovateľovi z DEC. Ľudia z počítačového
undergroundu tvrdia, že Mitnick dostal lekciu, z ktorej si vzal ponaučenie,
v budúcnosti sa vraj radšej spoľahne len sám na seba a riziko, že ho niekto
zradí, tak zníži na minimum.
Naše pozorovanie ukázalo, že Mitnick je dosť veľký nafúkanec i lajdák
a že postupuje podľa veľmi pevnej schémy. Z toho, čo som na vlastné oči
videl, vyplynulo, že vôbec nie je taký brilantný hacker, ako sa o ňom
hovorí.
Bez toho, že by si to uvedomil, sa dopustil rovnakej chyby ako pán
Slippery v True Names, vynikajúcej kyberklasike Vernona Vingea z roku
1988 — prezradil svoju identitu. Vinge vo svojom románe opisuje
virtuálny svet výkonných počítačov a rýchlych sietí, podobných tej, v
ktorej pátram po Mitnickovi. Najdôležitejšie pravidlo virtuálneho sveta
vraví, že vaše pravé meno musí zostať dobre utajené.
Kevin si síce dal tú námahu, že do siete Netcomu vstupoval z viacerých
miest, ukázalo sa však, že je zrejme dosť lenivý. Opakované používanie
POPu v Raleighu svedčilo o tom, že je presvedčený o vlastnej
nepolapiteľnosti. Je tu však aj taká možnosť, že tým nafúkancom som ja.
Čo, ak urobil opatrenia, o ktorých nevieme, čo, ak si naozaj nemusí robiť
239
ťažkú hlavu kvôli svojej bezpečnosti? Podľa mňa vychádzal z toho, že
spoločnosti spravujúce telefónne siete majú dosť starostí s množstvom
podvodov pri diaľkových hovorov a nemajú čas zapodievať sa
neuhradenými telefonátmi v lokálnej sieti mobilných telefónov. Spoliehal
sa na to, že ak nebude priveľmi nápadný a medzimestský hovor využije len
kde-tu, niet dôvodu, aby si ho niekto všimol.
Sadol som si na posteľ pred svoj RadioMail terminál a čítal som e-mail
z predošlého dňa. Okamžite som zaregistroval, že mi písal David Bank,
reportér Mercury News v San José. V predchádzajúcich dňoch mi
niekoľkokrát volal na pager, no ja som ho ignoroval. Zrejme sa nechce
vzdať svojej story.
From: Dbank@aol.com
received: by mail02.mail.aol.com
(1.38.193.5/16.2) id AA22563;
Fri, 10 FEb 1995 21:35:42-
0500
Date: Fri, 10 Feb 1995 21:35:42 -0500
Message-Id: 950210213540_18424375 aol.com
To: tsutomueariel.sdsc.edu
Subject: SJ Merc News questions
Status: RO

Pozdravujem. Mrzi ma, ze sa nam nepodarilo spojit ani v

piatok, ani v sobotu. Velmi rad by som sa s Vami stretol
osobne, ak by to bolo pre Vas vyhodnejsie, mozem prist aj
do San Diega.
Vo svojom clánku vychadzam z toho, ze ludi, ktori by mali
nejaky motiv, aby vnikli do Vasich pocitacov, je mnoho. A
ako to uz v zivote chodi, jednym z podozrivych ste aj Vy
sam. Nechcem byt nezdvorily, no musime sa porozpravat.
Prosim, zatelefonujte mi v sobotu domov, alebo mi nechajte
odkaz v praci, aby sme sa dohodli.

vdaka
David

Fajn, možno sa on potrebuje zhovárať so mnou, no ja sa nepotrebujem

zhovárať s ním. S tou verziou, že som sám sebe vnikol do počítačov, len
aby som upútal pozornosť, to trochu prehnal. To by som musel byť na
hlavu padnutý, aby som necelé tri týždne potom na konferencii, ktorú
240
sponzoruje NSA, vystúpil s technickou expertízou celého incidentu.
V každom prípade, ak má v úmysle tieto svoje bludy uverejniť, vôbec
mu v tom nebudem brániť. Nemienim mu ani volať, ani sa s ním v blízkej
budúcnosti stretnúť, môže skúšať, koľko len chce.
Markoff dorazil vo chvíli, keď som si sušil vlasy. Balil som si veci a
pritom som ho oboznamoval s tým, čo sa vo štvrtok a v piatok prihodilo.
Hovorili sme aj o tom izraelskom študentovi jsz.
„Myslím si, že tá izraelská spojka je dosť dôležitá," povedal. "Keby som
bol zahraničnou informačnou agentúrou alebo niekým, kto sa chce dostať k
technológiám amerických firiem, nedokázal by som si predstaviť lepšiu
spojku ako počítačového zločinca na úteku."
Markoff sedel na peľasti postele a hral sa s mojím terminálom
RadioMail. Jediné svetlo, ktoré ako-tak osvetľovalo tmavú hotelovú izbu,
vychádzalo z lampy v malej kuchynke. Vonku bolo síce šero, no nechcelo
sa mi rozťahovať závesy.
„Možno v tom má prsty Mossad," pokračoval. „Dajme tomu, že sa tento
chlapík zoznámil s Kevinom cez Internet Relay Chat, alebo cez Hacktic v
Holandsku. Teraz ho núti, aby útočil na vybrané americké počítače. A po
každej úspešnej akcii sa s ním o korisť podelí."
To sa mi nezdalo. Jsz nepotreboval na to, aby sa zamaskoval v Internete
spojku, mohol sa predsa bez problémov spojiť s počítačmi v ktorejkoľvek
škole na svete. A navyše, prečo by mala izraelská informačná služba taký
záujem o softvér mobilných telefónov a vývojové prostriedky k nim?
Podľa mňa potreboval Mitnick ten kód mobilného telefónu preto, aby sa
stal neviditeľným a aby ho nechytili. Potom tu bola ešte aj taká možnosť,
že bol nejakým spôsobom zaangažovaný do hospodárskej špionáže —
možno ten softvér kradol pre niekoho, kto naň netrpezlivo čaká a má s ním
vážne plány.
Z hotela sme odišli asi o jednej napoludnie. Vedel som, že Robert príde
do Netcomu až popoludní, tak som sa dohovoril s Markom Seidenom, že
sa stretneme niekde na polceste medzi San Mateo, kde býva, a San José a
naobedujeme sa spolu. Rozhodli sme sa pre Buck's, jednoduchú reštauráciu
s barom vo Woodside, v ktorej sa schádzajú tí odvážnejší kapitalisti a
manažéri zo Silicon Valley, obývajúci honosné vily, kam chodia iba
spávať.
Kým sme čakali na Seidena, zavolal som Kentovi Walkerovi na pager.
241
Keď sa mi vzápätí ozval, povedal som mu, že zájdem k najbližšiemu
automatu a zatelefonujem mu späť. Vošiel som do telefónnej búdky na
druhej strane ulice a vytočil jeho číslo. Povedal som mu o izraelskej spojke
a v krátkosti som zhrnul, ako ďaleko sme sa dostali. Walker bol práve na
ceste do Stanfordu, kde mal nejaké stretnutie, a cestou späť sa chcel s nami
stretnúť. Dohodli sme sa, že naňho počkáme u Seidena v jeho kancelárii v
Menlo Parku. Walker má o tri týždne odísť zo služieb Ministerstva
spravodlivosti a bol by veľmi rád, keby sa tento prípad uzavrel skôr, ako zo
štátnej služby odíde.
Potom som ešte zatelefonoval Levordovi Burnsovi, ktorý bol v kontakte
so spoločnosťou Sprint Cellular a bol jedným z dvoch prevádzkovateľov
siete mobilných telefónov v Raleighu.
Technici zo spoločnosti GTE mu povedali, že ten telefonát prišiel zo
Sprintu. Spojil sa teda s technikom v Sprinte a ten mu povedal, že to číslo
nie je ich, patrí vraj GTE.
„Tá linka je čudná," povedal mi. „Nikam nevedie."
Nechápal som, čo to má znamenať, pretože telefónna linka vždy niekam
vedie. V duchu som si pomyslel, jednému z nás zrejme šibe. „Tak išiel ten
hovor cez Sprint, alebo nie?" opýtal som sa podráždene.
Levord sa mi znova snažil zopakovať to, čo mu hovoril technik zo
Sprint.
„Nehnevajte sa na mňa, ale asi ste dosť dobre nepochopili, čo vám
povedal," podotkol som najzdvorilejšie, ako som to len dokázal. „Chcem
hovoriť s niekým od nich osobne."
Levord povedal, že bude lepšie, ak im môj odkaz odovzdá on.
„Levord, takto to ďalej nejde," vysvetľoval som mu. „Mrzí ma to, ale
potrebujem sa s nimi bezpodmienečne rozprávať."
Spočiatku sa zdráhal a odmietal mi dať telefónne číslo na spoločnosť
Sprint, no po dlhšom prehováraní navrhol, že sa spojí s technikom Sprintu
a zaranžuje konferenčný hovor v trojici.
Onedlho sa zjavil Seiden, sadli sme si do boxu a objednali jedlo. Mark
nám rozprával o konflikte, ktorý mal s administrátormi v Colorado
SuperNete. Keď monitoroval počítačovú sieť Internexu, zaregistroval
viacnásobné útoky na CSN, pričom niektoré z nich vychádzali z Internexu.
Zatelefonoval teda do CSN, kde slúchadlo dvihol niekto iný, ako keď som
volal ja. Upozornil dotyčného technika, že majú v počítačoch votrelca.
242
Povedal mu, že na vlastné oči videl, ako niekto modifikuje jadro ich
operačného systému a potom reštartuje počítač. Mark mu navrhol niekoľko
riešení. Pýtal sa ho na pár vecí, no zamestnanec CSN nebol ochotný ho
vypočuť, kým si vraj neoverí jeho totožnosť. „Nadiktujte mi, prosím, vaše
druhé krstné meno, dátum narodenia a číslo sociálneho poistenia."
„To nemyslíte vážne?!" rozčúlil sa Mark. „Načo to potrebujete?"
„Skôr ako vám zavolám späť, musím si vás overiť u NCIC," ozvalo sa z
opačného konca linky. NCIC, National Crime Information Center, bola
databáza, obsahujúca register trestov, do ktorej mali mať prístup iba ľudia
z vyšetrovateľských a policajných agentúr.
„NCIC?" Mark stále neveril vlastným ušiam. „Ako to, že vy využívate
NCIC?"
„Poznám správnych ľudí," odvetil technik.
Bolo jasné, že má na mysli losangeleských agentov FBI, ktorí boli
presvedčení, že Mimick sa ukrýva v Colorade a že je len otázkou času,
kedy ho dostanú.
„Myslel som, že je to zlý sen," povedal nám Mark. Nadiktoval však
technikovi všetky informácie, čo od neho žiadal, a zložil. Čakal niekoľko
hodín a keď sa nik neozýval, zatelefonoval ta ešte raz.
„Čo tam dofrasa toľko robíte?" vyhŕkol. „Ešte stále ste nepochopili, že
ten chlapík rebootoval vaše mašiny?"
Rozčuľoval sa nadarmo. Presvedčil sa o tom, čo sme my dvaja s
Andrewom vedeli už dávno — baviť sa s ľuďmi zo CSN je zbytočná strata
času.
Mark podrobne preskúmal súbory s ukradnutým materiálom, uloženým
vo Welle. Niekoľkokrát bol svedkom, ako votrelec preniká do Internexu a
zakaždým so sebou z dono konta vo Welle vlečie celú paletu nástrojov na
rozleptávame počítačových systémov. Mark preto vošiel do konta vo Welle
a prehral si celý adresár, aby bol pripravený na každý variant prípadného
útoku. Pritom naďabil na odšpehované relácie zo CSN. Súbory obsahovali
heslá užívateľov i administrátorov, čo svedčilo o tom, že votrelec premkol
aj do ich administrátorského počítača. Ďalšia vec, ktorú objavil, sa týkala
užívateľov CSN, respektíve nedotknuteľnosti ich osoby. Colorado
SuperNet si robila záznamy o číslach sociálneho poistenia všetkých svojich
užívateľov. Ak máte niekoho meno, adresu, telefónne číslo, číslo
sociálneho poistenia a kreditnej karty, tak ak sa vám zachce, môžete
243
človeku, ktorého si vyberiete, totálne zničiť život.
Kým sme čakali na jedlo, zapageoval som Kathleen Cunninghamovej,
federálnej šéfke polície, a ona mi vzápätí zatelefonovala naspäť. Tentoraz
som využil telefónny automat v zadnej časti reštaurácie. Potreboval som
bližšie informácie o Mitnickových metódach práce a tajne som dúfal, že
šéfka polície bude ústretovejšia ako paranoidní agenti FBI, s ktorými som
bol v kontakte.
Mal som šťastie, pretože pani Cunninghamová mi ochotne poskytla
informácie, týkajúce sa Mitnickovho stíhania v roku 1992 za viacnásobné
porušenie ustanovení, ktoré vyplývali z jeho podmienečného trestu.
Oznámila mi, že FBI vyslala do Colorada tím odborníkov, vybavený
smerovou vyhľadávacou jednotkou Triggerfish.
„Kevin zišiel na scestie, no nedá sa povedať, že by bol dajako zvlášť
nebezpečný," povedala.
Akoby jej ho bolo ľúto, hovorila o ňom, ako o nevydarenom decku,
ktoré sa stratilo. Bola toho názoru, že Kevin stále udržuje kontakty so
svojou rodinou, vraj sa s nimi prednedávnom spojila a prosila ich, aby sa
Mitnick vo vlastnom záujme vydal polícii. Zhovárali sme sa aj o
nevydarenej akcii v Seattli. Mitnickovi sa vtedy zázračne podarilo uniknúť
miestnej polícii i vyšetrovateľom telefónnej spoločnosti najmä preto, že
netušili, po kom vlastne pátrajú. Koncom minulého roka sa dozvedela, že
vyšetrovateľ spoločnosti McCaW Cellular a bezpečnostný konzultant
telefónnej spoločnosti mu boli v októbri niekoľko týždňov na stope.
Počkali si naňho neďaleko miesta, kde býval, a sledovali ho, ako s
mobilným telefónom a športovou taškou vchádza do obchodného domu
Safeway a potom do mexického rýchloobčerstvenia Taco Bell.
Niekoľkokrát v noci ho sledovali až po dvere jeho bytu (na štítku schránky
bolo napísané Brian Merrill), načúvali jeho telefonickým rozhovorom a
jasne počuli, ako hovorí o heslách, pomocou ktorých preniká do systémov.
Inokedy ho počuli telefonovať z mobilného telefónu a z útržkov hovoru
vyrozumeli, že rozpráva o akomsi vyrovnávaní účtov s nadriadeným
niekoho.
„Všetkých ich nakopeme," povedal svojmu kamarátovi.
Hovoril vraj aj o Denveri a spomínal, že tam prednedávnom bol.
Keď Mitnick zdrhol, polícia prehľadala jeho byt. Našli tam súčiastky a
vybavenie, potrebné na nelegálnu výrobu napodobenín značkových
244
mobilných telefónov, ako aj prenosný počítač, účet na 1600 dolárov za
liečbu žalúdočného vredu a recept na Zantac, liek na žalúdok. Na
kuchynskom stole ležal rádioscanner a cédéčka skupín Aerosmith a Red
Hot Chili Peppers.
Kathleen Cunninghamová povedala, že podľa FBI sa Mitnick nedávno
nejaký čas zdržiaval v San Francisku. Istý agent FBI vraj odpočúval
telefonický hovor jedného z Mitnickových kumpánov, ktorý býva v oblasti
sanfranciského zálivu, a bol svedkom, ako chlapík na okamih konverzáciu
prerušil a pozdravil niekoho v miestnosti. Agent jasne počul, ako hovorí:
„Čau, Kevin."
Keď som telefonoval už asi dvadsať minút, prišiel ku mne Markoff a
upozornil ma, že budem mať studenú polievku. Poďakoval som sa
Kathleen Cunninghamovej za pomoc a dohodol som sa s ňou, že ju budem
informovať, ako napredujeme.
Vrátil som sa k stolu a Mark ma upozornil na ďalšiu zaujímavú stopu:
Paul Kocher. Mark Kochera vyhľadal hneď po tom, čo sa našla jeho pošta
z obdobia február-marec 1994, ktorú mu ktosi ukradol. Paul Kocher práve
končil štúdium biológie na Stanfordskej univerzite, o dešifrovanie kódov
sa zaujímal už na nižšej strednej škole a v tomto hobby sa tak zdokonalil,
že ho povýšil na svoje vedľajšie zamestnanie. Pracoval ako poradca pre
najvýznamnejšiu firmu zaoberajúcu sa kryptografiou s verejným kľúčom,
RSA Data Security, Inc v Silicon Valley, a pre softvérový gigant
Microsoft.
Spolu s izraelským odborníkom na enkrypciu Eli Bihamom napísal
štúdiu, v ktorej načrtol spôsob, ako preraziť PK Zip, široko používaný
softvérový program kompresie a archivácie so zabudovanou enkrypčnou
funkciou. Biham pôsobí na katedre počítačovej vedy na Technione,
prestížnej odbornej technickej škole v Izraeli, a patrí medzi najlepších
svetových expertov na kódovanie. V decembri 1991 publikoval Kocher v
spolupráci s ďalším izraelským kryptografom Adim Shamirom štúdiu a v
nej po prvý-krát úspešne koncipoval závery výskumu poukazujúceho na
potenciálnu zraniteľnosť amerického štandardu šifrovania dát, ktorý
využíva vláda, priemysel, banky a ostatné finančné inštitúcie.
Časť tejto správy, v ktorej popisuje spôsob, ako možno dešifrovať heslo
začínajúce sa písmenom z, zverejnil Kocher neskôr aj na Internete. Chcel
dokázať, že Kocherova-Bihamova metóda predstavuje účinný spôsob
245
dešifrovania kódov, no, samozrejme, predstavil z nej iba zlomok. Mitnick
zrejme ten materiál na Internete čítal a keďže túžil získať úplnú verziu
Kocherovho programu, rozhodol sa zaútočiť na jeho súbory.
Mark zatelefonoval Kocherovi a pozval ho k sebe domov do Belmontu,
aby prekontroloval všetky nájdené súbory. Ten mu na revanš rozpovedal
veľmi zaujímavý príbeh. V decembri, v tom istom čase, keď ktosi vnikol
do mojich počítačov, dostal Paul Kocher elektronický odkaz od Eli
Bihama: „Paul, mohol by si mi poslať kópiu toho programu na
dešifrovanie PK Zip? Súrne ho potrebujem pre svoj výskum."
Kocher na túto jeho žiadosť neodpovedal, pretože mu pripadala dosť
čudná. Biham predsa musel vedieť, že tým by Kocher porušil americký
colný zákon, ktorý zakazuje vysielať enkrypčný softvér za hranice krajiny
bez vývozného povolenia.
O týždeň dostal od Bihama ďalší, ešte dôraznejší odkaz: „Paul, kde je
ten zdrojový kód, o ktorý som ťa prosil?"
Tento raz mu Kocher odpovedal, „Eli, zákony o kryptografii poznáš
predsa lepšie ako ja. Prečo odo mňa žiadaš takéto veci?"
O niekoľko dní dostal od Bihama správu, adresovanú zároveň dlhému
zoznamu ďalších ľudí. „Kto odo mňa dostal za posledný mesiac nejakú
poštu, nech ju neberie vážne. Mám dôvodné podozrenie, že niekto obsadil
moje konto a zneužíva ho."
Práve sme boli na odchode, keď vošla Laura Sardinaová, moja
dlhoročná priateľka, jedna z prvých zamestnancov spoločnosti Sun
Microsystems. Ona je skutočne osoba na správnom mieste, vie, čo treba
urobiť, aby všetko vo firme klapalo. Poprosil som ju, či by som si od nich
nemohol požičať niekoľko SPARCstation. Usúdil som totiž, že ak sa bude
naša poľovačka na Mitnicka príliš preťahovať, nemáme dostatok hardvéru,
aby sme mohli monitorovať na viacerých miestach siete naraz. Ochotne sa
ponúkla, že pomôže, a povedala mi, aby som sa v pondelok zastavil u nej v
práci.
Nasadli sme do auta a nasledovali Marka Seidena do Menlo Parku, kde
sme sa mali stretnúť s Kentom Walkerom. Schádzali sme po Woodside
Road, ktorá sa tiahne od kopcov k Sanfranciskému zálivu, kde majú svoje
rezidencie aj s konskými farmami najúspešnejší počítačoví maharadžovia
zo Silicon Valley.
Walker nás privítal v rifliach, v ktorých vyzeral oveľa mladšie ako v
246
obleku. Stručne som ho oboznámil s tým, čo sa udialo za posledné dve
noci a naliehal som, aby nám pomohol získať tie príkazy pre telefónne
spoločnosti v Denvere a pre Sprint Cellular v Raleighu.
„V Denveri to nepôjde," oznámil nám, „no v Raleighu je to bez
problémov."
Bolo krátko po piatej a pomaly sa začalo stmievať. Robert s Andrewom
spracovávali v Netcome dáta a my sme sa po diaľnici vracali do San José
za nimi. Keď sme prišli do Netcomu, dozvedel som sa, že máme pred
sebou dosť závažný problém. Andrew medzičasom volal do Well a Pei mu
povedala, že deň predtým okolo pol jedenástej v noci objavil ich
monitorovací tím heslo, ktoré Mitnick používa, keď sa prihlasuje na svoje
konto v escape.com. Keď sa Mitnick odhlásil, Pei sa rozhodla, že sa do
konta naloguje ako Mitnick a trochu sa porozhliadne.
Problém bol v tom, že takto nás možno obrala o moment prekvapenia.
Väčšina počítačových operačných systémov totiž zaznamenáva každé
užívateľovo pripojenie do siete a udáva informáciu o presnom čase jeho
predchádzajúceho nalogovania. Ide o jednoduché bezpečnostné opatrenie,
podľa ktorého môže užívateľ veľmi ľahko zistiť, či mu s kontom
nedisponuje niekto iný.
„Preboha, čo jej to napadlo?" zúril som. „Čo si od toho sľubovala?"
„Nemám potuchy," odvetil Andrew.
„Aspoň po sebe zahladila stopy?" opýtal som sa.
„Nie."
Nedokázal som pochopiť, ako môže niekto urobiť takú koninu pričom
navyše ide o človeka, o ktorom sa dá predpokladať, že sa počítačom
rozumie a v problematike počítačovej bezpečnosti je doma. Keď sa
najbližšie Mitnick prihlási na svoje konto v escape.com, veľmi ľahko sa
dovtípi, že sa o ňom vie.
A čo horšie, ak budeme mať tú smolu, že má na escape.com alebo vo
Welle špehovacie programy, bez problémov zistí i to, kto ho sleduje. Pei
urobila osudnú chybu, ktorá sa už nedala napraviť, a nám nezostávalo nič
iné, len sedieť so založenými rukami a čakať, či sa k nám šťastie neobratí
chrbtom.
„Spoj sa s ňou a vysvetli jej, čo vyviedla," prikázal som Andrewovi.
„Popros ju, aby ešte pár dní počkala, potom môže Mitnickovi pokojne
začať mávať pred nosom červenou zástavou."
247
 Na prenosnom počítači na stole neďaleko Robertovej kancelárie som
Markoffovi prehral piatkovú konverzáciu Mitnicka s jsz. Keď sme prišli k
miestu, kde sa Mitnick pohráva s myšlienkou, že prenikne do nytemes.com
a podhodí do novín New York Times falošný článok, Markoff sa rozosmial.
„Keby ten vedel," smial sa. "Manažment Timesov je taký paranoidný a tak
sa trasie, aby sa niečo podobné nestalo, že atexovský edičný systém vôbec
nemá interaktívnu prípojku na Internet."
Pri čítaní rozhovoru medzi Martinom a jsz sme natrafili na ďalšiu stopu.
Martin sa zmienil o tom, že videl film Sneakers a Markoff našiel súvislosť
medzi užívateľským menom marty a control-f bishop. Kevin Mitnick je
pravdepodobne stále posadnutý Robertom Redfordom. Najskôr to bol
Kondor a teraz sa zrejme rozhodol pre ďalšiu z Redfordových hereckých
podôb. Redford vo filme Sneakers stelesnil postavu Martyho Brycea,
protivojnového aktivistu a počítačového hackera, ktorý sa v šesťdesiatych
rokoch musel ukrývať a po niekoľkých rokoch sa opäť objavil, tentoraz
však už ako Marty Bishop. Založil svoju vlastnú skupinu počítačových
hackerov, ktorá dostane zákazku od Národnej bezpečnostnej agentúry.
To, že cracker, ktorého prenasledujeme, používa meno Marty, bolo
ďalším dôkazom, že ide o Mitnicka. Zišlo mi na um, že možno ide o stopu,
ktorá nám prezradí čosi viac aj o Mitnickovom súčasnom mieste pobytu.
Zatelefonoval som jednému svojmu známemu v Boulderi a poprosil som
ho, aby podľa televízneho programu zistil, či sa ten film niekedy nedávno
nepremietal a ak áno, na akom kanáli, pretože z toho by sa dalo zistiť, v
ktorej časti USA Kevin v tom čase bol. Žiaľ, vysvitlo, že tento film dávala
televízna stanica, ktorá pokrýva celé USA.
Prihlasovacie záznamy ukazovali, že Mitnick bol naposledy v Netcome
v ten deň popoludní. Pozreli sme sa bližšie na prefiltrované dáta a zistili
sme, že sa napojil na počítač mdc.org, čo bola internetovská doména pre
Lexis-Nexis, on-linovú databázovú spoločnosť. Použil ukradnuté heslo,
vstúpil do databázy s aktuálnymi správami a zadal vyhľadávací príkaz:
MITNICK W/30 KEVIN. Chcel zoznam všetkých novinových článkov,
ktoré v poslednom čase o ňom písali! Naše záznamy ukázali, že si najprv
zbežne pozrel informačné titulky ku všetkým článkom, v ktorých sa
spomínalo jeho meno, potom si jeden článok vytiahol a prečítal.

LEVEL 1 — 46 STORIES
248
 1. Newsweek, 6. február 1995, VYDANIE PRE SPOJENÉ ŠTÁTY,
rubrika OBCHOD; str. 38, 270 slov, NAJVÄČŠÍ HACKERSKÝ
ZÁSAH

2. Deutsche Presse-Agentur, utorok, 24. januára 1995, Medzinárodné

správy, 614 slov, Spojené štáty naháňajú nepolapiteľného počítačového
„crackera", Washington

3. United Press International, 24. januára 1995, utorok, BC cyklus,

Washington News, Kalifornia, 605 slov, Spojené štáty naháňajú
nepolapitelŕiého počítačového „crackera", napísal MICHAEL
KIRKLAND, WASHINGTON, 24. januára

4. United Press International, 24. januára 1995, utorok, BC cyklus,

Washington News, Kalifornia, 606 slov, Spojené štáty naháňajú
nepolapiteľného počítačového „crackera". napísal MICHAEL
KIRKLAND, WASHINGTON, 24. januára

5. U. S. News&World Report, 23. januára 1995, rubrika VEDA a

SPOLOČNOSŤ; ČLÁNOK NA TITULNEJ STRANE; zväzok 118,
číslo 3; str. 54, 3666 slov, Ochrana kyberpriestoru, napísal Vie Sussman

6. Pittsburgh Post-Gazette, 20. decembra 1994, utorok, RANNÉ

VYDANIE, str. B 1380 slov, Šesť väzňov podáva žalobu za nešetrné
zaobchádzanie, Marylynne Pitzová, redaktorka Post-Gazette

LEVEL I — 2 OF 46 STORIES
Copyright 1995 Deutsche Presse-Agentur
Deutsche Presse-Agentur

24. januára 1995, utorok BC cyklus 23:04 stredoeurópskeho času

RUBRIKA: Medzinárodné správy

DĹŽKA: 614 slov
NADPIS: Spojené štáty naháňajú nepolapiteľneho počítačového
249
 „crackera"

UZÁVIERKA: Washington

STRUČNÝ OBSAH:

Americké vyšetrovacie orgány sa v utorok obrátili na

širokú verejnosť s prosbou o pomoc pri pátraní po
neslávne známom manipulátorovi informačnej
superdiaľnice.

Vyšetrovatelia tvrdia, že Kevin David Mitnick, 31,

narodený v Sepulvede v Kalifornii, dokonale využíva
svoje hackerské zručnosti a je neustále krok pred...

O siedmej večer sme boli všetci poriadne hladní. Robert bol ospalý a
tváril sa zachmúrene, jeho entuziazmus zo štvrtka sa načisto vytratil.
Všetko nasvedčovalo tomu, že nás čaká ďalšia nekonečná noc. Spolu s
Markoffom sme sa rozhodli, že donesieme pre všetkých štyroch nejakú
večeru. Sadli sme do auta, prešli popri komplexe kín a nákupných centier a
skončili v pizzérii Round Table o niekoľko blokov ďalej. Objednali sme si
dve pizze a sadli si za dlhý stôl. Reštaurácia bola takmer prázdna.
Zhovárali sme sa s Johnom o Juliinom víkende. Priznal som sa
Markoffovi, že keď v piatok večer odišla, pocítil som úľavu, no že teraz mi
už chýba.
Krátko po tom, čo sme sa vrátili do Netcomu, telefonoval Levord a
oznámil nám, že v priebehu niekoľkých minút zariadi konferenčný hovor.
Chvíľu nato sa ozval znovu, no technika zo Sprintu na druhej strane linky
som počul len veľmi slabo.
„Tsutomu, tu je Jim Murphy, som komunikačný technik spoločnosti
Sprint Cellular v Raleighu."
Na to, že išlo o konferenčný hovor, som ho počul veľmi zle. Spýtal som
sa, či volá z mobilného telefónu. Moje tušenie sa potvrdilo.
„Nehnevajte sa, ale naozaj nemám chuť baviť sa o takýchto veciach cez
mobilný telefón," povedal som. Žasol som nad tým, že Levord, ktorý tento
250
hovor zaranžoval, vôbec nebral do úvahy možné bezpečnostné riziko. V
Seattli sa v Mitnickovom byte našiel rádioscanner; vari naozaj nikomu
nezišlo na um, že odpočúvať nás nie je pre neho problém?
Murphy mi vysvetľoval, že momentálne je v teréne, ale o takých desať
minút bude v ústrední telefónnej spoločnosti. Keď sa o niekoľko minút
ozval, stále ho bolo počuť veľmi slabo; aby sme sa rozumeli, museli sme
obaja kričať. Ani jeden z nás si nevedel vysvetliť, prečo hlavné ústredne
spoločností Sprint a GTE zhodne potvrdzujú, že udané telefónne číslo im
nepatrí. Obaja sme sa zhodli na tom, že to nie je možné. Povedal som mu,
že s najväčšou pravdepodobnosťou prenasledujeme Kevina Mitnicka, ktorý
má pätnásťročnú prax s manipulovaním počítačových ústrední
najrôznejších telefónnych spoločností. Murphyho veľmi popudilo, že by
niekto mohol zmanipulovať jeho ústredňu. Rozprávali sme sa iba chvíľu, a
hneď sa ukázalo, že Murph, ako si dal hovoriť, je veľmi fundovaný, a bez
dlhých rečí sme prešli k technickým detailom.
Pýtal som sa ho, akú ústredňu ich firma používa. Ústredne telefónnych
spoločností sú zvyčajne počítače s vlastným, špecializovaným operačným
systémom. Obvykle sú vybavené portami prístupnými pre modemové
vstupy, diaľkovú diagnostiku a údržbu. Telefonickí piráti a príslušníci
počítačového undergroundu s obľubou využívajú tieto porty ako zadné
dvierka na
ovládnutie ústrední. Potom zadarmo telefonujú, alebo si vytvárajú nové,
multiužívateľské linky, na ktoré sa dovolá každý, kto chce. Spoločnosť
Sprint vlastnila zariadenie Motorola EMX 2500 a ústredňu DSC 630, o
ktorej som nevedel absolútne nič. Niekoľkokrát som prišiel do styku s
malými telefónnymi spoločnosťami a ústredňami PBX, s takýmito
veľkými ústredňami som sa však ešte nestretol. Murph mi vysvetlil, na
akom princípe taká ústredňa pracuje a akými dátami disponuje. Musel sa
vyjadrovať veľmi opatrne, pretože Kentovi sa zatiaľ podarilo získať len
povolenie na monitorovacie práce v spoločnosti GTE, takže čo sa týka
Sprintu, musel zvažovať, ktoré informácie mi poskytnúť môže a ktoré nie.
Požiadal som ho teda o číslo, ktoré zachytila GTE. Murph mi ho
nadiktoval — 919-555-2774. „Ide o číslo mobilného telefónu, alebo ide o
nejaký podfuk v ONI — Originating Number Identification (Inštitút
prideľovania čísel)?" ONI tiež poskytuje Caller ID, teda schopnosť
posúvať telefónne číslo volajúceho po sieti smerom k volanému aparátu a
251
identifikovať telefonujúceho.
„To nieje naše číslo," povedal. „A predvolba nezodpovedá ani
predvoľbe mobilného telefónu."
Uvedomil som si, že tu niečo nehrá. Ak technici potrebujú preveriť
dajaké telefónne číslo, zvyčajne sa pozrú do databázy príslušnej telefónnej
ústredne. Ak ide o platné lokálne telefónne číslo, počítač môže z databázy
vyhodiť konkrétny zväzok káblov, ktorými hovor prechádza.
GTE zo svojich záznamov zistila, že tento telefonický hovor prichádza z
permanentnej digitálnej linky T-l, ktorá je vybudovaná medzi centrálou
spoločnosti GTE a Sprint Cellular a využíva sa na presmerovanie hovorov
medzi ústredňami oboch spoločností. Ak telefonický hovor prichádza do
telefónnej ústredne z inej ústredne, prichádza po tzv. spojovacom okruhu
— v našom prípade po T-l. Prípojka T-l dokáže prenášať 24 hovorov
naraz. Počítač telefónnej ústredne nazrie do svojej databázy prekladových
tabuliek a na základe získaných informácií pridelí telefonickému hovoru
určitú trasu. V prípade, že ide o lokálny hovor, prekladové tabuľky
nasmerujú hovor na patričnú telefónnu linku alebo do siete mobilných
telefónov, na obdobu linky známu ako Mobile Identification Number
(MIN).
Murph počas nášho rozhovoru kontroloval údaje v telefónnej ústrední,
či v nich nenájde niečo nezvyčajné, alebo či nenájde dôkaz, že niekto sa na
nich napichol. Čakal som na druhom konci linky, Murph zatiaľ skúmal
vnútro počítača a kontroloval prekladové tabuľky, pričom ma stručne
informoval o tom, čo práve vidí. Podľa neho sa pokojne mohlo stať, že
Mitnick vytvoril špeciálne číslo, ktoré všetky jeho hovory pošle do
ústredne siete mobilných telefónov a stadiaľ na lokálne číslo, ktorým sa
prihlasuje do pobočky Netcomu. Každé telefónne číslo má okrem priamej
trasy aj trasy alternatívne a Murphovi zišlo na um, že niekto sa zrejme s
niektorou z nich babral. Prehľadával teda databázu, či nenájde dôkazy o
existencii takejto tajnej trasy.
Nenašiel však nič, preto sme začali uvažovať o ďalších alternatívach.
Záznamy, ktoré mal Murph k dispozícii, sa mohli prehľadávať a
roztriedbvať na základe mnohých parametrov. Každá takáto operácia však
trvala aj polhodiny.
Debatovali sme o tom, ako tie dáta triediť, keď mi odrazu zišlo čosi na
um. „A čo sa stane, ak vytočím to číslo na GTE?" opýtal som sa. Hneď
252
som to aj vyskúšal. V slúchadle sa ozývalo Čudné klik-klik, klik-klik, klik-
klik. Postupne slablo, až zaniklo a hovor bol prerušený.
Vrátil som sa k telefónu, na ktorom čakal Murph. Povedal som mu, čo
som počul.
„Podľa mňa si počul, ako hovor behá medzi našou centrálou a centrálou
GTE," povedal. „Po čase intenzita hovoru klesla pod určitú hranicu a
spojenie sa prerušilo."
Vyskúšali sme to znovu, tento raz však Murph monitoroval môj hovor z
ich ústredne. Opäť sa ozvalo známe klik-klik, no teraz som v pozadí počul
tlačiareň v jeho kancelárii, ako vytrvalo zaznamenáva každý pokus
ústredne o nadviazanie spojenia.
„Veľmi by ma prekvapilo, keby sa zmocnil našej ústredne," povedal
Murph. „Disponujeme síce diaľkovým ovládacím zariadením, no všetky
diaľkové pripojenia sa zaznamenávajú. Keď sa s našou ústredňou spojí
napríklad Motorola, najprv im udáme heslo, preveríme si ich a po ukončení
každého spojenia okamžite meníme heslo."
„Počkaj, teraz skúsim čosi iné," navrhol som. Vytočím číslo, ktoré bude
o jedno vyššie. Na opačnom konci linky som počul známe trilkovanie faxu.
Murph tento hovor v ústrední vôbec nezaregistroval. Moja nedôvera voči
GTE narastala. Práve sa totiž ukázalo, že z celého bloku telefónnych liniek
smeruje do Sprintu len jedno-jediné číslo. A s tým číslom nebolo všetko v
poriadku.
„Niekto zrejme zhackoval centrálu GTE," usúdil som.
Pátrali sme ďalej. Murph povedal, že má k dispozícii tri terminály a na
všetkých troch naraz môže hľadať údaj, ktorý by zodpovedal záznamu o
prihlásení sa do Netcomu, ktorý máme k dispozícii my.
„Skúsme to inak," navrhol som. „Aké informácie vaša ústredňa
uchováva a ako dlho?" Murph mi oznámil, že najstarší údaj bol
zaznamenaný vo štvrtok, 9. februára o pätnástej, a nadiktoval mi dlhočizný
zoznam kategórií, podľa ktorých sú schopní záznamy roztriediť — presný
čas počatia a ukončenia hovoru, jeho dĺžku, volané telefónne číslo atď. Na
svojom zozname, ktorý uchovával všetky údaje o zalogovaní sa gkremena
na netcomovských POPoch, som videl niekoľko dlhých spojení.
„Mohol by si nájsť všetky hovory z piatka, ktoré trvali dlhšie ako
tridsaťpäť minút?" opýtal som sa ho. Zišlo mi totiž na um, že Mitnickovi sa
síce podarilo zatajiť pred nami, odkiaľ volá, no samotný fakt, že
253
telefonoval, len tak ľahko zamaskovať nemôže. Práve v tom spočíva čaro
prevádzkovej analýzy. Murpha som ešte požiadal, aby sa pozrel na čísla
všetkých hovorov na mobiloch, ktoré smerovali na netcomovské
prihlasovacie telefónne čísla v Raleighu. Potom som ho ešte poprosil, aby
si dal vyhodiť všetky predošlé hovory medzi mobilným telefónom a
netcomovským číslom v Denveri.
Len málo ľudí využíva modem na prenos dát, takže takýchto hovorov
smerujúcich na netcomovské POPy nemôže byť mnoho.
Keď vychádzame z toho, že pobočka Netcomu slúži hlavne na miestne
hovory, tak akýkoľvek diaľkový hovor bude dosť podozrivý. Nech je, ako
chce, ak Mitnick naozaj využíval celulárny systém Sprint, musí tam o tom
byť záznam, aj keď sa ho GTE zatiaľ nepodarilo nájsť.
Murph povedal, že sa do toho pustí. Vyhľadávanie v databáze však
nejaký čas trvá, preto som sa s Murphom rozlúčil s tým, že sa mu o chvíľu
ozvem, a zložil som. Vzápätí som si uvedomil, že sme obaja celkom
zabudli na Levorda, ktorý nás počúval.
Keďže v Netcome technici ešte stále niečo opravovali a telefónne linky
boli nefunkčné, vyšiel som z Robertovej kancelárie a prešiel k voľnému
telefónu na opačnej strane budovy. Asi po polhodine som vytočil Murpha.
Začali sme s miestnymi hovormi smerujúcimi na netcomovské POPy v
Raleighu.
„Myslím, že to prvé číslo mám," oznámil mi Murph.
„Super! Môžeš mi nadiktovať všetky hovory na POPoch v Raleighu?"
„Nemôžem ti dať presné čísla, pretože ešte nemáš vybavené to
povolenie," povedal. „Nemôžem ti poskytnúť ani dvojice MIN--ESN."
MIN a ESN (electronic send number) sú dve odlišné čísla, ktorými sú
definované mobilné telefóny. MIN je číslo, ktoré sa každému mobilnému
telefónu prideľuje, a ESN je výrobné číslo vyznačené vo vnútri každého
aparátu.
„Nepotrebujem číslo," povedal som. Vysvetlil som mu, že potrebujem
porovnať telefonické hovory so spojeniami, ktoré sa začali cez Netcom v
Raleighu. Nezaujímali ma skutočné dáta, ale štruktúra týchto hovorov.
Nepotreboval som konkrétne telefónne čísla, bol som zvedavý, či
Mitnickove telefonáty smerujúce do
Netcomu cez Sprint majú nejakú spoločnú charakteristiku. Pri troche
šťastia sa nám možná podľa jednotlivých MINov podarí zistiť, že všetky
254
hovory prichádzajú iba z niekoľkých telefónnych prístrojov, alebo nás
dovedú ku konkrétnym adresám.
Začali sme s Murphom hrať hru, ktorá v mnohom pripomínala klasickú
hru všetkých školákov — „lodičky". Murph mi nemohol prezradiť
konkrétne číslo, mohol mi však povedať, či je to číslo také isté ako
hocijaké iné číslo, keď ho nejako pozmeníme.
Mohol som sa opýtať: „Máš tam v tomto čase taký a taký hovor?" Predo
mnou ležali dva zoznamy: zoznam čísel, z ktorých sa do Netcomu
prihlasovali účastníci po celej krajine, a súpis všetkých gkremenových
nalogovaní.
„Máš tam v piatok o 15:29 hovor smerujúci na 404-555-7332 v dĺžke
približne 44 minút?"
„Áno, mám."
„A 49-minútový hovor na 612-555-6400 v piatok o 20:22 vášho času?"
„Aj ten."
„Majú oba to isté MIN?" opýtal som sa.
„Hej."
„A 11. februára o 02:21 na 919-555-8900?"
„Áno, i to."
Náhodne som vybral ešte asi zo päť zalogovaní. Zakaždým som dostal
rovnakú odpoveď: všetky pochádzali od toho istého MINu. Occam mal
pravdu.
„Takže, odkiaľ to ide?"
Murph prešiel k mape, na ktorej boli vyznačené celulárne stanice
Sprintu v Raleighu.
Všetky hovory prichádzali z tranzačnej stanice 19, ktorá je na
severovýchodnom predmestí, neďaleko letiska. Získali sme teda ďalšiu
dôležitú informáciu: vedeli sme, že Mitnick sa ozýva z pevného miesta.
Považoval som za nepravdepodobné, že by telefonoval počas jazdy autom,
no obával som sa, či sa neozýva vždy odinakadiaľ.
„Máš k dispozícii aj podrobnosti toho sektora?" opýtal som sa. Niektoré
celulárne systémy dokážu určiť polohu telefónneho prístroja, z ktorého sa
práve volá, vzhľadom na polohu tranzačnej stanice — teda prijímacej a
vysielacej veže v tejktorej oblasti.
„Žiaľ, túto informáciu k dispozícii nemám, no smerom na východ od
celulárneho uzla v tej oblasti je Umstead State Park a na severozápade je
255
letisko. Predpokladám, že volá z oblasti, ležiacej západne alebo južne od
tranzačnej stanice."
Bola takmer jedna hodina v noci. Oblasť, v ktorej sa naša korisť
ukrývala, sa nám podarilo zúžiť na okruh s priemerom necelého kilometra.
„Poletím prvým ranným lietadlom," oznámil som Murphovi. „Zajtra sa
uvidíme."
Murph mi dal čísla, na ktorých ho zastihnem, a povedal, že ma bude
čakať na letisku.
Bolo síce veľmi neskoro, no zatelefonoval som ešte Kentovi a oznámil
som mu, že bezpodmienečne potrebujeme príkazy na vystopovanie čísel
pre obe telefónne spoločnosti v Raleighu. Keď som dohovoril, uvedomil
som si, že so špeciálnym agentom Burnsom som naposledy hovoril pred
niekolkými hodinami. Na Východnom pobreží boli štyri hodiny ráno, no i
tak som vytočil jeho číslo a oznámil som mu, že vieme, kde je Mitnick.
Samozrejme, zobudil som ho. „Vy ste mi to vtedy zložili," vyčítal mi.
Upodozrieval som ho síce, že počas nášho rozhovoru v trojici aj tak zaspal,
no ospravedlnil som sa mu, že sme na neho zabudli.
„Zostáva nám už len nájsť ho v okruhu necelého kilometra," oznámil
som mu. „Hneď ráno letím do Raleighu. Budeme tam potrebovať prístroje
na určovanie smeru rádiového signálu."
Zrejme naozaj nebola najvhodnejšia doba na rozhovor s ním.
Nepodarilo sa mi z neho dostať viac ako nesúvislé „hmm".
Markoff odišiel asi pred polhodinou. Zavolal som mu na autotelefón.
Keďže som si nemohol byť istý, či nás práve niekto neodpočúva, bol som
opatrný.
Oznámil som mu: „Sme v pásme doletu taktických jadrových rakiet."

256
 kapitola 15
Raleigh

Tej noci som toho veľa nenaspal. Keď sme sa s Andrewom vrátili do
hotela Residence Inn, telefonicky som ešte vybavoval množstvo vecí
súvisiacich s prípravou celej akcie v Raleighu. Usiloval som sa presvedčiť
FBI, aby ta čo najrýchlejšie vyslala svojich agentov spolu s technickým
pátracím tímom. Bol som rozhodnutý presunúť sa čo najrýchlejšie do
Raleighu, aby som bol priamo pri tom a v prípade, že by sa náš unikajúci
terč začal správať inak ako doteraz, mohol by som okamžite prijať
nevyhnutné protiopatrenia.
O pol piatej ráno som zapageoval Kathleen Cunninghamovej. Chcel
som ju požiadať, aby poslala do Raleighu sledovací tím so špeciálnym
rádiovým vybavením Triggerfish. Kathleen prisľúbila, že urobí všetko, čo
bude v jej silách. Keď som s ňou dohovoril, zišlo mi na um — čo, ak sa
spojí s losangeleským FBI a tí sa budú chcieť do celej veci silou-mocou
zamontovať? Tiež som vedel, že Kevin Mitnick má svoje zvyky a tých sa
drží. Ukázalo sa, že nie je až taký šikovný, ako sa o ňom hovorí, dopúšťa
sa mnohých chýb, no zrejme si je sám sebou absolútne istý. To všetko nám
hrá do karát. Avšak pre FBI, ktorá sa riadi tradičnými vyšetrovacími
metódami, pričom počítačom a počítačovým sieťam nerozumie, je Kevin
pre nich niečo ako Neviditeľný duch. Ak sa toho chopí losangeleská FBI,
nezostane mi nič iné, iba sa s tým zmieriť. Kent Walker mi síce pomáha,
ako môže, no som zvedavý, akej podpory sa mi dostane v Raleighu.
Zatelefonoval som na American Airlines a rezervoval som si letenku na
spoj s medzipristátím v Chicagu s odletom o 9:20 zo San José s príletom
do Raleighu o devätnástej. Žiadal som prvú triedu, pretože Kent chcel, aby
som mal prístup k telefónu na palube, a chcel som si v lietadle aj trochu
pospať.
Ráno som vstal celý dolámaný a totálne nevyspatý a len s námahou som
257
do seba dostal hotelové raňajky. Niečo po ôsmej ma Andrew zaviezol na
letisko. V odletovej hale som ho poprosil, aby zavolal Julii a povedal jej,
kde som. Stále mi však čosi nedalo pokoja; obával som sa, že ak má
Mitnick komplica, ľahko sa nám môže stať, že ukradnutý softvér sa
okamžite roztrúsi po Internete a skončí v rukách členov počítačového
podsvetia. „Spíš, prosím ťa, zoznam miest, kam si Mitnick uložil
ukradnutý softvér, a vymysli plán, ako to v okamihu, keď ho zatkneme,
všetko zlikvidovať a použiť ako usvedčovací dôkaz," povedal som. „Nerob
zatiaľ nič — zavolám ešte Kenta Walkera a overím si, či je to právne
čisté."
Keď som sedel v lietadle, zišlo mi na um, zvláštne, pripadám si ako vo
filme. Elektronická chiméra, ktorú prenasledujem niečo vyše týždňa, sa za
posledných niekoľko hodín zmenila z hmlistej stopy v Internete na
skutočného človeka v skutočnom svete. Dosť neobvyklá situácia pre
akademického vedca. Toho chlapíka sme vystopovali a ja teraz letím do
Raleighu, aby som ho našiel.
Počas letu som si trochu zdriemol. Po niekoľkých hodinách som zistil,
že Andrew mi do sivého ruksaku potajomky strčil zopár jabĺk a banánov.
Potešilo ma to. Zároveň sa tým vysvetlilo, prečo sa mi batožina zdala taká
ťažká.
Počas prestupovania v Chicagu som stihol ešte raz zatelefonovať
Levordovi Burnsovi. Opýtal som sa ho, či sa skontaktoval so spoločnosťou
Cellular One, ďalším prevádzkovateľom siete mobilných telefónov v
Raleighu. Pravdepodobne budeme potrebovať aj ich pomoc. Oznámil mi,
že sa mu nepodarilo zohnať ich telefónne číslo.
„Skúsili ste už kontaktné číslo 1-800 CELL-ONE?" spýtal som sa
ironicky.
„Nie, ešte nie," odvetil nahnevane. S Levordom som od samého
začiatku nevychádzal bohvieako dobre, no teraz to bola hotová katastrofa.
Chápal som, že mu nie je ktovieako príjemné, keď musí plniť príkazy
civila, Ministerstvo spravodlivosti ho však poverilo, aby so mnou
spolupracoval, tak sa s tým mal zmieriť a basta. Mal som taký pocit, že po
technickej stránke absolútne nestačí, zrejme sa postupne zrieka svojho
velenia a prenecháva iniciatívu mne.
Z lietadla som volal Kentovi a opýtal sa ho, či môžeme v prípade
Mitnickovho zatknutia s ukradnutými dátami hýbať. Kent bol toho názoru,
258
že v našom prípade by mohlo ísť o ochranu majetku poškodených a že by
to malo byť právne v poriadku.
Tesne pred pristátím som sa spojil s Murphom, ktorý ma spolu s jedným
svojím spolupracovníkom mal čakať v letiskovom termináli. Na
Východnom pobreží panovala tuhá zima a moje kalifornské oblečenie
pôsobilo dosť komicky: mal som na sebe šortky, fialovú goretexovú bundu
a sandále naboso.
Keď som kráčal terminálom, prekvapila ma neznáma, výrazná sladkastá
vôňa. Spomenul som si, ako mi Julia rozprávala, že v Durhame, kde
vyrastala, bolo všade cítiť tabak.
„Tu nie si v Kansase, Toto," pomyslel som si.
Kým som čakal na Murpha, prešiel som k telefónom a opäť zavolal
Levorda. Stále som si totiž nebol istý, či môžem rátať s jeho podporou.
Oznámil, že sa chystá prísť. Chcel som, aby sme boli pripravení aj na
možnosť, že Mitnick sa z ničoho nič rozhodne pre inú telefónnu
spoločnosť v Raleighu. Levord mi povedal, že sa mu stále nedarí spojiť sa
s Cellular One. Spomenul som si, ako mi Kent hovoril, že tentoraz
nemusíme plniť príkazy policajných inštitúcií, že všetky policajné
inštitúcie budú poskytovať plnú právnu a administratívnu podporu nám.
Pred Levordom som o tom, prirodzene, nehovoril. Po chvíli súhlasil, že sa
skontaktuje s miestnym agentom v Raleighu.
Vnútorne som sa však stále odmietal zmieriť s tým, že Mitnick je naozaj
v Raleighu. Čo, ak sa mu podarilo zostrojiť nejaký dômyselný opakovač?
V duchu si viem vybaviť agentov FBI, ktorí vojdú do bytu a nájdu tam
dokonale prepracovaný komunikačný systém s alarmom, ktorý Mitnicka
okamžite upovedomí, že jeho samočinná ústredňa bola objavená. V
takomto prípade by sme síce v pátraní nemuseli začínať od nuly, no pred
nami by stála ďalšia bariéra, ktorú by sme museli zdolávať.
Stál som pri telefónnych automatoch a odrazu som zbadal prichádzať
Murpha spolu s ďalším inžinierom, Joom Orsakom. Murph bol zavalitý,
mohutný chlap. Hneď mi zišlo na um, že určite hrával americký futbal.
Vystupoval priamo, uvážlivo a mal slabý južanský prízvuk. Jeho fúzatý
spoločník bol ešte mohutnejší. Správal sa priateľsky. Obom sa na tvári
zračilo vzrušenie z očakávaného dobrodružstva, ktoré malo do ich
každodennej rutiny pozostávajúcej z kontroly a údržby telefónnych
ústrední, vniesť trochu zmeny. Nedávno sa obaja podieľali na úspešnom
259
odhalení ilegálneho celulárneho okruhu v oblasti neďaleko Raleighu. Istý
človek vyrábal v jednom vidieckom dome klony značkových telefónov a
za určitý finančný obnos dovolil ľuďom telefonovať na ukradnutých
mobilných telefónoch do zahraničia. Táto udalosť v nich pravdepodobne
podnietila chuť na prenasledovanie ďalších telefónnych kriminálnikov.
Keď sme sa blížili k nákladiaku spoločnosti Sprint Cellular, pomyslel som
si, Ak si Mitnick myslí, že sa tu niekde, v týchto stojatých vodách, schová,
vybral si veru zlé miesto.
V požičovni som si vybral zelené Geo Metro a viezol som sa za
dodávkou Sprintu. Diaľnice v celej Amerike sú rovnaké, v Raleighu som si
však okamžite všimol jednu zvláštnosť — všade sa stavalo a
rekonštruovalo. Každá cesta bola rozkopaná. Diaľnice sa buď práve
rozširovali, alebo sa stavali celkom nové.
Telefónna centrála Sprintu MTSO (Mobile Telephone Switching
Office), ktorú Murph vyslovoval v telefónnom žargóne „mitso", bola na
opačnom konci mesta a sídlila na pozemku zarastenom lesom. Kým sme
sem prišli, celkom sa zotmelo, no za vysokým ochranným plotom som i v
šere rozoznal dvojpodlažnú betónovú stavbu. Vzadu za budovou sa týčila
vysoká anténa a na samom vrchu blikalo červené svetlo.
Vnútri ma čakal Lathell Thomas, agent miestneho oddelenia FBI v
Raleighu, ktorého každý poznal ako L. B. Keď som vošiel do kancelárie
Sprintu, práve s niekým telefonoval. Lathell Thomas bol černoch, mohol
mať tak okolo šesťdesiatky a bol vyzbrojený tým istým prísne tajným
memorandom AirTelu, v ktorom sa píše o Kevinovi a ktorý si agenti FBI
priniesli so sebou už na stretnutie vo Welle. Bol to príjemný človek a bolo
vidno, že je profesionál. Hneď som však pochopil, že telekomunikačné
podvody a počítačová kriminalita nie sú jeho silnou stránkou.
Zatelefonoval som Andrewovi a dohodol sa s ním na dvoch pagerových
kódoch, ktorými mu dám vedieť, že Mitnick je zatknutý. Prvý kód bude
signál pre povel „priprav sa". Opýtal som sa agenta FBI, kedy sa Mitnick
narodil, no keďže ten bol práve zaneprázdnený, prešiel som k stolu, na
ktorom ležala správa Airtelu a z tej som vyčítal dátum 080663. Ako druhý
kód sme zvolili číslo 122594, čo bol dátum prvého prieniku do mojich
počítačov v San Diegu. Tento signál znamenal „ide sa na to" a mal to byť
príkaz, aby Andrew okamžite začal s likvidovaním ukradnutého softvéru.
Andrew mi povedal, že Mitnick sa opäť objavil a uskutočnil niekoľko
260
veľmi zaujímavých on-linových stretnutí so svojimi kumpánmi. Prvý
klávesový rozhovor prebehol okolo poludnia a zúčastnil sa na ňom jeden z
členov Mitnickovho niekdajšieho gangu v Los Angeles, ktorého byt a
kanceláriu polícia hneď, ako sa Mitnick vyparil, prehľadala. Mitnickov
kamarát vtedy podal žalobu na FBI za neoprávnenú domovú prehliadku a
agentov FBI, ktorí pátrali po Kevinovi, tak verejne zosmiešnil. Andrew
povedal, že väčšia časť ich rozhovoru bola zašifrovaná. Mitnickov kamarát
vraj oslovoval Kevina „Kremlin" a Mitnick mu hovoril „banán". Bavili sa
o nejakom signáli, ktorý im neskôr umožní rozhovor priamo po telefóne.
Bol to vraj trochu čudný dialóg a Andrew si lámal hlavu nad dalšími
možnými kódmi, ktoré obaja použili. Mitnickov známy sa sťažoval na
„komára", načo Kevin vyťukal, „hahaha. aha nerozumiem tomu re:
novinky, komár. Myslím." Na čo sa vzťahoval
„komár"? Znamenalo to azda, že sa boja, aby sa na ich rozhovor niekto
nenapichol? Nakoniec Mitnick napísal, „počul som, že jl asistent bol v
hottub." Obaja sme hneď vedeli, na koho tým „hot-tubom" naráža.
Mitnickov kamarát totiž pred časom poslal na usenetovské konferencie
správy, pričom každá táto správa obsahovala na samom spodku riadok, v
ktorom sa o jednom z agentov FBI pátrajúcich po Mitnickovi hovorilo ako
o Kathleen „Hottub" Carsonovej.
Zatiaľ čo sme hovorili, Andrew mi odfaxoval niektoré materiály, ktoré
nazhromaždili. V ten deň ráno sa Mitnick napojil na escape.com, pričom sa
nalogoval ako „yoda" — postava z Hviezdnych vojen — a našiel si list, v
ktorom mu jsz oznamuje, že jeho otec prekonal ťažký infarkt a že
najbližšie tri-štyri dni sa neozve.
„A ešte niečo," dodal Andrew. „Asi som to zmrvil a Júliu som miesto
do Raleighu poslal do Denveru."
„Predstav si," prekvapil som sa, „a to sa ti ako podarilo?"
V piatok v noci, keď Julia odchádzala, boli sme ešte presvedčení, že
Mitnick sa ukrýva niekde v Denveri. Andrew v nedeľu krátko po tom, čo
ma odviezol na letisko, zatelefonoval Julii, aby jej dal vedieť, kde som.
Pretože na odľahlom mieste, kde sa Julia zdržiavala, nemala ani jedna z
hotelových izieb telefón a verejný automat nefungoval, Andrew jej na
recepcii hotela nechal odkaz, aby sa mu čo najrýchlejšie ozvala na pager.
Andrew veril historkám o Mitnickových schopnostiach odpočúvať
telefonické hovory a keď sa mu konečne podarilo s Juliou spojiť, rozprával
261
pre istotu v šifrách, aby neunikla nijaká dôležitá informácia.
Andrew jej oznámil „Tsutomu odišiel ta, kam sa chystal".
A až keď položil, uvedomil si, že vlastne nevie, či si Julia nemyslí, že
som odišiel do Denveru. Svoju chybu už nemal ako napraviť. Neostávalo
mi teda nič iné, iba čakať, či sa mi Julia ozve.
Onedlho mi volala na pager. Zatelefonoval som jej späť a ona mi
oznámila, že už má letenku do Denveru.
„Fajn," povedal som, „akurát, že nie som v Denveri, ale v Raleighu."
Stručne som jej porozprával, čo sa udialo za jej neprítomnosti. Sľúbila mi,
že priletí prvým lietadlom. O niekoľko minút volala znovu a oznámila mi,
že poletí nočnou linkou a na druhý deň ráno bude tu.
V Sprinte nám neostalo nič iné, iba čakať. Mitnick však momentálne
spoločnosť Sprint obchádzal. Andrew v San José zachytil jeho aktivitu v
Netcome, no Murph ho na svojom riadiacom paneli vôbec nezaznamenal.
Minipočítač Motorola, riadiaci telefonickú ústredňu Sprintu, triedil údaje o
telefonických hovoroch, ktoré sme potrebovali pre porovnanie so
záznamami z predchádzajúceho dňa. Bol však neuveriteľne pomalý. Jedno
nám bolo jasné okamžite: Mitnicka nebolo. Volajúce čísla zo včera sa
neobjavili. Navrhol som rozšíriť monitorovaciu sieť. Čo ak zmenil taktiku,
alebo používa iné telefónne číslo? Počítač Sprintu sa na takéto
vyhľadávanie dát nehodil — bol určený výsostne na zaznamenávanie
údajov o jednotlivých telefonických hovoroch, ktoré slúžili ako podklad
pre vystavovanie faktúr užívateľom.
„Môžeš zaznamenávať dáta volajúceho aj na disketu?" opýtal som sa
Murpha. „Ak by si ich totiž z vášho systému vytiahol, mohli by sme ich
vložiť do môjho RDI a urobiť dokonalejší rozbor."
Murph povedal, že sa to dá, a pustili sme sa do ukladania dát. Odrazu sa
však Murph zarazil, zamyslel sa a potom sa rozhodol, že ešte predtým dačo
vyskúša. Zatelefonoval istému technikovi do Cellular One a poprosil ho,
aby prekontroloval svoje záznamy, či tam nenájde dáku podozrivú aktivitu.
Nadiktovali sme mu, o aké údaje nám ide, technik však u seba nijaké
paralely nenašiel.
Letel som sem naprieč celým kontinentom a Mitnick sa náhle začal
správať ako slávny mág Houdini. Ak do Netcomu neprišiel ani cez Sprint,
ani Cellular One, kadiaľ teda? Bol som v koncoch — musel sa tam predsa
dostať jedine cez jeden z týchto systémov.
262
 „Skúšajme ďalej," nevzdával som sa. „Nemohol sa predsa prepadnúť
pod zem."
Nadiktoval som technikovi z Cellular One ďalšie prihlasovacie
netcomovské čísla z iných miest v sieti, ten sa o chvíľu vrátil k telefónu a
oznámil nám, že zodpovedajúce dáta našiel. Mitnick bol niekde v éteri, ale
kde?
„Viac vám, chlapci, nepoviem, potrebujem od vás oficiálne povolenie,"
ospravedlňoval sa.
A ocitli sme sa presne tam, kde v sobotu večer, keď sme s Murphom
nemali úradné povolenie na kontrolu záznamov v Cellular One. Hoci v
nedeľu ráno prišla do Sprintu oficiálna zásielka obsahujúca povolenie na
vystopovanie potrebných informácii a prístup k záznamom o telefonických
hovoroch, ako aj povolenie na monitorovanie v reálnom čase, Mitnick
zrejme medzitým svoj mobilný telefón „prerobil". Určite vymenil MIN-
ESN pár, ktorého sa zmocnil v Sprinte, za nejaký iný číselný pár patriaci
niektorému z predplatiteľov Cellular One. Zatelefonoval som Kentovi, ten
s Murphovou pomocou napísal ďalší príkaz a okamžite ho odfaxoval do
Cellular One.
A od tej chvíle nie a nie sa pohnúť z miesta. Pôvodne som si to
predstavoval tak, že tím agentov bude čakať v oblasti príslušného
celulárneho pásma a keď Mitnicka zaregistrujeme, použije detekčné
prístroje a vystopuje ho. FBI to však ani tentoraz nezvládla. Špeciálny
agent, ktorého k prípadu povolali v nedeľu v noci, o celej veci takmer nič
nevedel a dal nám jasne najavo, že o ničom nehodlá rozhodovať bez
porady s nadriadenými orgánmi.
Myslel som, že sa mi sníva. Mitnicka sme mali, už len vystopovať ho.
Čím dlhšie však budeme otáľať, tým skôr dačo zbabreme. „Niet divu, že
FBI ho naháňa už od roku 1992," zahundral som.
Odišiel som do zadnej miestnosti, zatelefonoval som Kentovi a
posťažoval sa mu. „Je tu totálny chaos," povedal som mu. „Začínam toho
mať plné zuby."
Kent chápal moje rozhorčenie a sľúbil mi, že obtelefonuje zopár ľudí a
pousiluje sa celú vec trochu urýchliť. No situácia sa i naďalej zhoršovala.
Keď som dohovoril s Kentom, vrátil som sa k ostatným, aby sme si
upresnili, ako by mala nadchádzajúca sledovacia akcia i s prípadným
zatknutím prebiehať. Špeciálny agent Thomas nás ubezpečoval, že
263
policajní agenti budú medzi sebou v neustálom kontakte, pretože každý z
nich má k dispozícii rádiostanicu s kódovaným vysielaním.
„Nemôžete predsa používať rádiostanice," vysvetľoval som mu.
„Nepátrame po obyčajnom zločincovi. Ten chlapík pracuje zásadne so
scannerom."
„Ak začuje vo svojej blízkosti kódovaný rozhovor, okamžite zdrhne,"
poznamenal podráždene Murph. Napokon sme Thomasa predsa len
presvedčili, že by to bolo riskantné.
Bolo takmer pol jedenástej v noci. FBI síce stále váhala, no my sme sa
rozhodli, že sa presunieme do príslušného celulárneho pásma a pomocou
diagnostických prístrojov Sprintu sa pokúsime upresniť Mitnickovu
polohu. Murph navrhol, aby sme využili postup, ktorý sa im osvedčil pri
nedávnej pátracej akcii. Vždy, keď sa volá z mobilného telefónu, signály
sa vysielajú na určitej frekvencii, ktorú technici v centrále telefónnej
spoločnosti okamžite zaznamenajú. Zakaždým, keď došlo k zmene
frekvencie, technici z centrály zatelefonovali na pager jednému zo
spolupracovníkov v teréne a udali číslo novej frekvencie. Na základe tejto
informácie technici v teréne okamžite preladili svoje smerové odchytávacie
prístroje. Táto myšlienka sa mi pozdávala. Bolo len málo pravdepodobné,
že by Mitnick monitoroval obe frekvencie — celulárnu i pageovú. A keby
to aj skutočne robil, zrejme by mu nenapadlo pripisovať trojčíselnym
pageovaným znakom nejaký mimoriadny význam.
Spojili sme sa opäť s technikom z Cellular One a požiadali ho, aby nám
v prípade, že zaznamenajú nejaké ďalšie hovory, dal okamžite vedieť.
Monitoroval ústredňu spoločnosti Cellular Switch z domu a mohol
sledovať nielen dáta volajúceho, ale aj informácie z celulárneho sektora.
Keďže jedna z tranzačných staníc spoločnosti Cellular One bola hneď
vedľa tranzačnej stanice 19 patriacej Sprintu, svitlo nám, že Mitnick
zrejme telefonoval z tej istej lokality ako deň predtým. Šťastie sa na nás
predsa len usmialo!
Telefonické hovory prichádzali z oblasti smerom južne od celulárneho
vysielača, čim sa potvrdilo, že Murph sa vo svojom odhade nemýlil. Spolu
s Murphom a Joom som prešiel k velkej nástennej mape Raleighu a okolia.
Vysielač bol umiestnený neďaleko cesty číslo 70, známej aj ako Glenwood
Avenue. Južne odtiaľ sa rozkladal Raleighský pamätný cintorín, východne
a juhovýchodne zasa Park Williama B. Umsteada.
264
 Zrak nám okamžite padol na Duraleigh Road, ktorá pretínala Glenwood
a viedla takmer priamo na juh. Na východnej strane cesty sa v úseku
zhruba jedného kilometra rozprestierala obytná štvrť zvaná Duraleigh
Woods. Miesto ako stvorené pre začiatok našej naháňačky. Murph si nebol
istý, ako ďaleko je Mitnick od tranzačnej stanice, načrtol však na južnej
strane poloblúk a usúdil, že Mitnick bude niekde tam.
Na zadnom sedadle Orsakovej dodávky ležal prístroj, veľký asi ako
bežný počítač. Bol to Cellscope 2000, rádiový vysielač napojený na
notebook fungujúci zároveň aj ako prijímač, aký používajú rádioamatéri.
Celulárne telefónne spoločnosti ho používajú na testovanie kvality signálu,
no rovnako dobre slúži aj na vyhľadávanie smeru rádiového signálu. Orsak
mal k dispozícii aj Yagi-ho príručnú anténu, ktorá sa dala napojiť na
Cellscope 2000 a mohlo sa s ňou pracovať aj vo vnútri dodávky. Táto
anténa nebola síce pôvodne určená na vyhľadávanie rádiového signálu, no
v prípade potreby plnila celkom dobre aj túto funkciu.
Aj softvér od Marka Lottora natiahnutý v mojom palmtope HP 100 v
kombinácii s mobilným telefónom Oki 1150, dokázal tiež niečo podobné,
hoci nie až v takom rozsahu. Toto moje zariadenie sa síce nedalo využiť
smerovo, no pre naše potreby plne postačovalo. Pri komunikácii
prostredníctvom mobilného telefónu sa linka, ktorá vedie od dátovej
stanice k sprostredkujúcemu zariadeniu, nazýva dopredný kanál, linka
vedúca od mobilného telefónu k dátovej báze zasa spätný kanál. Prístroj
Cellscope dokáže monitorovať obe tieto linky, ale nie súčasne. V tandeme
s mojím vybavením sme však mohli sledovať obe strany telefonického
hovoru.
S Markom sme vyrobili špeciálny kábel, ktorým sme prepojili počítač s
telefónom Oki. Do neho sme zabudovali mikroprocesorový čip,
zabezpečujúci dátový prevod medzi telefónom a vysokovýkonným
počítačom, bez ktorého by inak tieto dva prístroje nemohli spolu
komunikovať. Výpočtová sila tohto maličkého čipu bola taká velká ako
výpočtová sila prvých počítačov. To dobre vystihuje historka, ktorú s
obľubou rozpráva Danny Hillis. V sedemdesiatych rokoch na jednej
počítačovej konferencii v newyorskom Hiltone jeden z rečníkov vyslovil
svoj hrubý odhad počtu počítačov o desať rokov neskôr. Na to jeden
človek v sále vstal a zakričal: „Hlúposť! Veď to by musel byť počítač v
každých dverách!"
265
 O desať rokov neskôr sa Hillis zúčastnil v hoteli Hilton na podobnej
konferencii a počítače boli naozaj v každých dverách — na všetkých
dverách v hoteli boli totiž nainštalované celkom nové elektronické zámky!
Viezli sme sa k tranzačnej stanici. Počas jazdy som si pripravoval
prístroje a hral sa s Cellscopom. Joe mi zatiaľ vysvetľoval, ako tá vecička
funguje. Zákon o ochrane súkromia v elektronickej komunikácii
(Electronic Communications Privacy Act) z roku 1988 zakazuje
odchytávanie telefonických hovorov pomocou takýchto prístrojov.
Telefonické spoločnosti však dostali výnimku; môžu monitorovať
telefonické hovory pri odhaľovaní podvodov a v boji proti nim.
Keďže sme predpokladali, že naše patrolovanie potrvá dlho, zastali sme
pred supermarketom 7-11. Kúpil som nejaké jedlo i nápoje a Joe si dal
kávu. Inžinier z Cellular One nám oznámil, že Mitnick sa zatiaľ neobjavil.
Pokračovali sme teda v ceste smerom k tranzačnej stanici a čakali.
Špeciálny agent Thomas šiel za nami v „nenápadnom" sedane Crown
Victoria. Zaparkovali sme pred betónovým domčekom bez okien, ktorý bol
obkolesený plotom. Vnútri boli nainštalované bloky celulárnych rádiových
tranceiverov, zariadení, ktoré slúžili ako vysielače a prijímače zároveň.
S Joom sme sa rozhodli, že si urobíme malú okružnú jazdu, počas ktorej
otestujeme monitorovacie prístroje a prezrieme si terén. Špeciálneho
agenta Thomasa sme poprosili, aby na nás počkal, no keď sme sa o
dvadsať minút vrátili, po jeho sedane nebolo ani chýru ani slychu.
Okolo pol dvanástej sa mi na pager ozval Markoff. Z letiska v San José
som mu volal tesne pred odletom a oznámil som mu, že odchádzam do
Raleighu. Markoff práve priletel do Raleighu a ubytoval sa v hoteli
Sheraton Imperial neďaleko letiska. Dal som mu k telefónu Joa a ten mu
vysvetlil, ako sa k nám dostane. Čakali sme ho vonku. Obaja sme zapli
svoje snímacie prístroje. V nedeľu okolo polnoci vládne na všetkých
celulárnych frekvenciách na predmestí Raleighu hlboké ticho. Bola
pokojná, chladná zimná noc. Joe stál s Yagiho anténou pod pazuchou pred
dodávkou a načúval, či sa z Cellscopu vôbec dačo ozve. Nikde nič. Odrazu
zachytil nejaký hlas na kanáli, patriacom Cellular One. Chvíľu nehybne
stál a počul rozprávať niekoho so slabým longislandským prízvukom.
Jasne počul, ako ktosi viackrát za sebou povedal „Phiber Optik".
„Sláva, máme ho! Ide sa na to!"
Phiber Optik bol cracker, ktorý si odsedel rok vo väzení a teraz pracuje
266
ako systémový administrátor pre newyorsku on-linovú službu Echo.
Naskákali sme do auta, šinuli sa po príjazdovej cestičke a potom rýchlo
odbočili na hlavnú. Proti nám sa blížilo auto.
„To bude Markoff,' povedal som.
Joe na neho zablikal a keď auto zastalo tesne vedľa nás, videli sme, že
za volantom naozaj sedí Markoff.
„Rýchlo zaparkuj a presadni k nám, máme ho práve na linke!" kričal
som na neho cez okienko dodávky. Odstavil auto na parkovisku a naskočil
k nám na zadné sedadlo. Z reproduktora Cell-scopu sa ozýval mužský hlas
s longislandským prízvukom. Počuli sme iba jedného účastníka
konverzácie, toho, čo hovoril na kanáli vychádzajúcom z tranzačnej
stanice.
„Ten hlas poznám!" zvolal Markoff. „To je predsa Eric Corley!"
O Ericovi Corleym som počul. Ako šéfredaktor časopisu 2600 často
verejne vystupoval na Mitnickovu obranu, argumentujúc tým, že Mitnick
je prenasledovaný, nepochopený počítačový hacker, ktorý preniká do
cudzích počítačových systémov čisto zo zvedavosti. Odvolával sa na to, že
keď hacker niečo ukradne, nikomu tým neublíži. Corley sa práve s niekým
rozprával o tom, ako si má vylepšiť imidž na verejnosti.
Pred niekoľkými rokmi, krátko po tom, čo sa na trhu objavila kniha
Cyberpunk, ktorej spoluautorom bol John Markoff, uverejnil časopis 2600
Mitnickovu reakciu. Mitnick tvrdil, že jeho partner Lénny DiCicco ho
obvinil z niečoho, čo neurobil. Z toho, čo hovoril jeden účastník
konverzácie, prebiehajúcej na kanáli Cellular One, sme usúdili, že Corley
človeku na druhej strane linky vysvetľuje, ako sa správať v prípade
problémov s policajnými orgánmi. Napadlo mi, či vôbec Corley vie, že
Mitnick podvádza ľudí, číta im e-mail a kradne softvér.
Viezli sme sa po Glenwood Ave, potom Joe odbočil doprava a zamieril
priamo na juh na Duraleigh Road. Cellscope teraz monitoroval spätný
kanál, ktorý viedol od mobilného telefónu späť k anténe tranzačnej stanice,
a my sme sa započúvali na chvíľu do hlasu na druhej strane linky. Markoff
pred niekoľkými rokmi s Mitnickom telefonoval, a Kevin sa mu raz
predstavil ako „poradca" v oblasti počítačovej bezpečnosti. Markoff však
nedokázal naisto povedať, či je to on.
Hľadel som na displej, zobrazujúci intenzitu signálu. Odrazu sa nám
signál stratil.
267
 „Už sme mimo," povedal som.
Hlas v telefóne sa nám strácal a znovu vynáral, napokon sme len začuli,
ako povedal Corleymu „tak ahoj" a dohodol sa s ním, aby bol o piatej ráno
hore, že sa mu ozve. Potom sa odmlčal.
V duchu som si vravel, len žiadnu paniku! Bol som presvedčený, že
Mitnick je niekde tu, blízko nás. Možno má prepracovanú
prihlasovaciu schému s dvoma dátovými modemami, no nainštalovanie
funkcií, ktoré by si vedeli poradiť s hlasom i dátami zároveň, je predsa len
podstatne zložitejšie. Joe hľadal miesto, kde by sa mohol s dodávkou
otočiť. Potom sme sa pomaly sunuli po ceste a čakali, či sa nám podarí
zachytiť nejaký ďalší hovor.
Keď sme prichádzali ku križovatke, všimli sme si zhluk zánovných
obytných komplexov. Na pravej strane stálo nákupné centrum a benzínová
pumpa. Nazreli sme do máp, ktoré mal Joe so sebou. Signál mohol pokojne
vychádzať z jedného z tých bytov. Zabočili sme k najvzdialenejšej časti
komplexu a zastali na parkovisku. Monitorovacie prístroje sme mali stále
spustené. Bola takmer jedna hodina v noci. Linky boli hluché.
Onedlho sme zachytili ďalší hovor. Tentoraz sa ozvalo pískanie
modemu, čo značilo, že ide o dátový hovor. Na mojom displeji sa objavilo
MIN, číslo celulárneho telefónu 919-555-6523. Okamžite som ho vložil do
pamäti počítača.
Signál bol silný. Niekde v okruhu niekoľkých stovák metrov od nás
sedel Kevin Mitnick a zhrbený nad prenosným počítačom snoril po
heslách, inštaloval zadné dvierka, čítal elektronickú poštu iných ľudí. V
niekoľkominútových intervaloch prenos padal, no zhruba po tridsiatich
sekundách naň vždy nadviazal nový hovor.
„Chudák zločinec," povedal som, „ten sa s tým prerušovaným spojením
ale natrápi."
Joe smeroval späť na sever k výjazdu z diaľnice Duraleigh sever a
odbočil na príjazdovú cestu k väčšiemu bytovému komplexu s názvom
Player's Club.
Krúžili sme stále dookola a nebolo nám veru všetko jedno. Na
parkovisku stálo plno áut, no nikde nikoho. Takmer všade bolo
pozhasínané. Čo, ak sa niekto pozrie von oknom a zbadá dodávku s tromi
ľuďmi vnútťj ako vytrvalo krúžia po parkovisku? Čo si asi pomyslí?
Jazdili sme v smere proti smeru hodinových ručičiek. Byty v zadnej
268
časti komplexu boli otvorené do polí. „Keby som bol Mitnickom, moja
úniková cesta by určite viedla do tamtých polí," podotkol Markoff. „Aj
počítač by som si postavil práve k tomu oknu, aby som mal dobrý výhľad."
Nakláňal som anténu raz dopredu, raz dozadu. Keď sme sa viezli po
príjazdovej cestičke smerom k Player's Clubu, na displeji Cellscopu som
videl, že intenzita signálu rastie. Zrejme bol niekde naľavo od nás. V
zadnej časti bytového komplexu, kde sme sa práve nachádzali, bol signál
slabší. Vnútri dodávky nepracovala anténa tak ako mala, no nemohol som
si dovoliť vystúpiť, pretože by som bol príliš nápadný. V duchu som sa
usiloval nevnímať smer, ktorým sa naše auto pohybuje, a sústredil som sa
iba na to,
odkiaľ by signál prichádzal, keby sme stáli v reálnom priestore. Súčasne
sme všetci traja hľadali okná, za ktorými sa svieti.
Player's Club lemovali parkovacie plochy. Celý komplex bol
štvorcového tvaru, pričom medzi predsunutými krídlami obytnej budovy
boli ďalšie parkovacie boxy. Keď sme sa blížili k juhozápadnému rohu
komplexu, signál odrazu opäť zosilnel. Usúdili sme, že hovor vychádza
buď z bočných krídel budovy, alebo z niektorého bytu vo vnútornom rohu
obytného komplexu.
Obísť komplex ešte raz sme si netrúfali, bolo by to príliš riskantné. Joe
odstavil dodávku na parkovisku pred nákupným centrom na druhej strane
ulice. Mitnickovu polohu sme teda mali. Zostávalo už len zohnať FBI.
„Navrhujem, aby sme sa vrátili k tranzačnej stanici a pokúsili sa
presvedčiť FBI, aby sem prišli," povedal som.
Po chvíli sme sa vrátili k betónovému domčeku. Zatelefonoval som
Murphovi do ústredne Sprintu a oznámil mu, čo sme zistili. Murph sa
spojil s FBI a hodnú chvíľu na nich naliehal, aby niečo podnikli. Dostalo sa
mu však odpovede, že momentálne nemajú volných agentov. Rozhodol
som sa, že to skúsim sám.
„Ten chlapík je stále na linke," vysvetľoval som službukonajúcemu
policistovi. ,,Máme stopu, ktorá nás dovedie priamo k dverám jeho bytu."
„Je mi ľúto," oznámil mi. „Nemám tu teraz nijakých agentov. Jediné, čo
môžem urobiť je, že prevezmem váš odkaz."
Zložil som a zavolal špeciálnemu agentovi Thomasovi. Ten však vôbec
nebol nadšený, že ho budíme o pol tretej ráno. „Mrzí ma to, ale
momentálne vám pomôcť nemôžem," ospravedlňoval sa. „Príkaz na
269
Mitnickovo zatknutie nevydala FBI, ale Federálny policajný úrad — je to
teda ich záležitosť!"
Nervózne som chodil po malej miestnosti sem a ta. Zatelefonoval som
ešte raz Kentovi, ktorý mi sľúbil, že posily prídu čo nevidieť. Bolo mi však
jasné, že dnes v noci sa už z miesta nepohneme. Zdržali sme sa tam ešte asi
45 minút a boli sme svedkami viacerých Mitnickovych dátových hovorov.
Napokon sme sa rozhodli, že si dáme pohov a vrátime sa do telefónnej
ústredne Sprintu.
Cestou mi zišlo na um, že zavolám ešte raz Levordovi, vzápätí som si to
však rozmyslel, pretože volať mobilným telefónom by za súčasnej situácie
mohlo byť riskantné. Nachádzali sme sa síce mimo dosahu Mitnickovho
scannera, no keby Kevin použil softvér, ktorý ukradol Markovi Lottorovi,
mohol by kedykoľvek preniknúť do dopredného kontrolného kanála a
všimnúť si, že moje telefónne číslo sa objavilo v telefónnej sieti Raleighu.
Hoci to bolo nanajvýš nepravdepodobné, musel som brať do úvahy i túto
možnosť.
Keď sme prišli k ústrediu, prestúpil som do svojho auta a nasledoval
som Markoffa do hotela Sheraton. Keď sme vstupovali do prázdnej
hotelovej haly, boli štyri hodiny ráno. Pevne som veril, že sa nám Mitnicka
podarí zatknúť už dnes v noci. Vedel som, že ak sa nepoponáhľame,
riskujeme, že nám unikne.

270
 kapitola 16
Hliadkovanie v teréne

Julia pricestovala do Sheratonu o pol ôsmej ráno. Keď som niekoľko

hodín predtým išiel spať, povedal som recepčnej, aby jej dala kľúče od
mojej izby na štvrtom poschodí. Keď Julia vošla, ešte som spal, takémuto
príjemnému prebudeniu som sa však potešil. Cítil som sa hrozne unavený,
no bol som šťastný, že je opäť pri mne, a tuho som ju objal.
„Objavili ste v noci niečo nové?" opýtala sa netrpezlivo.
Povedal som jej, že už zhruba vieme, kde Kevin je. Keď som jej
opisoval podrobnosti nočnej akcie, znova ma premohlo rozhorčenie nad
neschopnosťou FBI. „Stále tomu nemôžem uveriť," sťažoval som sa jej.
„Kedykoľvek nám môže zdrhnúť a oni sa budú pokojne prizerať."
Všimol som si, že Julia vyzerá tiež dosť unavená. „Ako si prežila
víkend?" opýtal som sa.
„Prekvapivo pokojne," zahundrala. „Po dlhom čase sme sa s Johnom
rozprávali celkom otvorene." Na chvíľu sa odmlčala. „Nebolo to veru
vôbec ľahké, no obaja sme sa napokon zhodli na tom, že pre oboch bude
lepšie/ ak sa rozídeme."
Vkĺzla ku mne do postele a o chvíľu sme obaja zaspali.
Zobudil som sa o dve hodiny a hneď som sa pustil do telefonovania.
Najskôr som zavolal Levordovi Burnsovi do Washingtonu. Oznámil mi,
že príde za nami do Raleighu autom. No sláva, pomyslel som si v duchu,
FBI sa konečne prebudila. Spýtal som sa, či zohnal ľudí, čo budú
hliadkovať okolo bytového komplexu.
„Nie, Tsutomu, prídem sám," odvetil, akoby sa nechumelilo.
„Odchádzam o také dve-tri hodiny."
Jeho prístup ma celkom odrovnal. Nemal som nič proti Levordovi
Burnsovi, no jeho správanie presne vystihovalo ťažkopádnosť FBI ako
takej. Keď som s ním dohovoril, rozhodol som sa, že to skúsim na vyššej

271
úrovni.
Kent Walker v San Francisku ma opätovne ubezpečil, že robí, čo je v
jeho silách a že pomoc je už na ceste. Ani on nedokázal pochopiť, prečo sa
to celé tak vlečie, keď máme úspešné ukončenie pátrania takmer na dosah.
Sľúbil mi, že sa spojí s Johnom Bowlerom, zástupcom federálneho
prokurátora v Raleighu, a poprosí ho, či by v celej veci mohol pomôcť. A
pritlačí aj na FBI. Kent i ja sme však dobre vedeli, že z opačného konca
krajiny sa toho mnoho urobiť nedá.
Zatelefonoval som ešte Marty Stansell-Gammovej, prokurátorke
Ministerstva spravodlivosti, ktorá ma na CMAD konferencii v Sonoma tak
povzbudzovala, a vysvetlil som jej, ako sa veci majú. „A to je presne to,
prečo sa neobraciam na FBI, pokiaľ naozaj nemusím," povedal som jej.
„Kto od nich na tom robí?" opýtala sa.
„Levord Burns."
„Ach tak, už chápem," povedala. „Kedykoľvek s ním hovoríte, vždy
máte taký pocit, že sa mu chce spať."
„Možno je to aj tým, že mu väčšinou voláme neskoro v noci," podotkol
som. Vysvetlil som Marty, že potrebujeme určiť Mitnickovu presnú polohu
a že na to bezpodmienečne potrebujeme špeciálny technický tím, vybavený
detekčným zariadením Trigger-fish. Marty mi sľúbila, že urobí všetko, čo
bude v jej silách.
Aj Julia medzitým vstala. Po tom nočnom lete sa cítila stále nevyspatá,
no keďže sme obaja boli hladní, okolo druhej popoludní sme zišli dolu, že
si dáme niečo ľahšie na obed. V hotelovej reštaurácii sme stretli Markoffa.
Radšej by sme sa síce išli najesť niekam inam, no boli sme iba päť
kilometrov od miesta, kde sa ukrýval Mitnick. Moju fotografiu nedávno
uverejnili noviny a časopisy po celej krajine a mohlo sa mi veľmi ľahko
stať, že ma Kevin zbadá a spozná. Markoff na tom bol podobne, pretože
jeho fotografia sa zasa objavila na prebale knižky Cyberpunk. Julia si z
neveľmi bohatého jedálneho lístka vybrala obložený biely sendvič, ja som
si dal vyprážaný syr a zeleninovú polievku, ktorá bola podľa všetkého z
konzervy, a Markoff si objednal obložený sendvič s kuracím mäsom. Viac
ako na jedlo sa však sústredil na New York Times a The Wall Strett
Journal, čo mal pred sebou. My dvaja s Juliou sme sa paprali v jedle a
rozprávali. Odrazu mi pageoval Mark Seiden z Internexu.
Prešiel som k telefónnemu automatu v hotelovej hale a vytočil Markovo
272
číslo. „Čo sa deje?" opýtal sa ma. „Celé som to tu vyčistil, ale Mitnicka
zrejme ešte nemáte."
„Čo?!" zhrozil som sa.
Seiden mi vysvetlil, že v noci mu volal Andrew, oznámil mu, že
Mitnick bude každú chvíľu zadržaný, a kázal mu, aby začal s
vymazávaním a zabezpečovaním počítačov v Internexe.
„To sme teda v riadnej kaši!" rozčúlil som sa. „FBI ešte stále nie je
pripravená na to, aby ho zatkla. Čo, ak ho vyplašíme?"
Zrejme sa tak už stalo. Seiden mi povedal, že Mitnickovi dôkladne
pozatváral všetky zadné dvierka, no zrejme na jedny zabudol, pretože
Mitnick sa vrátil a začal vyčíňať. Pokúšal sa Seidena vystrnadiť z jeho
vlastného konta. A potom začal robiť prieky — do Markovho konta si
vložil 140-megabajtový súbor s označením japboy. Bol to presne ten istý
súbor, na ktorý pred niekoľkými týždňami natrafil Bruce Koball vo Welle.
„Nechápem, čo to Andrewovi napadlo!" zúril som.
Seiden bol vo svojom odbore absolútny profík a bol naštvaný, že takto
naletel. „To bolo posledný raz, Čo som Andrewa v niečom počúvol,"
soptil. Dohodli sme sa, že bude pokračovať v monitorovaní Internexu, aby
sme zistili, nakoľko až sme Mitnicka vyľakali. Mark bol rozhorčením celý
bez seba.
Zúrivo som vyťukal Andrewove číslo. „Čo to tam dofrasa stváraš?!"
Andrew okamžite vedel, prečo volám. „Prepáč, posral som to." Vtedy,
keď som mu telefonoval, ma dobre nepochopil, takže celú akciu so
Seidenom spustil predčasne. Svoje v tom zrejme zohrala aj únava a
prehnaný optimizmus.
„Pozri sa," povedal som mu, „veľa nechýba a dostaneme ho. No ešte ho
však nemáme a teraz sme to možno celé zorali." Prikázal som mu, aby
monitoroval sieť Netcomu, a aby si dobre všímal, či tam nenájde dôkaz
toho, že Mitnick o nás vie. A nech ma o všetkom okamžite informuje.
Vrátil som sa do reštaurácie stále neveriacky krútiac hlavou. Oznámil
som Julii a Markoffovi, čo sa stalo. „Takéto kiksy si teraz naozaj
nemôžeme dovoliť," hneval som sa.
Mitnickov úkryt sme síce vypátrali, no ukázalo sa, že ešte zďaleka
nemáme vyhráte.

273
 Levord mal prísť až o niekoľko hodín, takže nám nezostávalo nič iné,
iba sa vrátiť na izbu. Julia si ľahla spať a ja som sa s vervou pustil do
vybavovania telefonátov.
Moje úsilie bolo čoskoro korunované prvým úspechom: Marty Stansell-
Gammová mi oznámila, že Divízia technického zabezpečenia FBI v
Quanticu vysiela dvoch špecialistov vybavených vyhľadávacím prístrojom
Triggerfisch a navečer by mali doraziť do Raleighu. Dala mi číslo na
SkyPager jedného z agentov a onedlho som ich mal oboch na linke.
A ako to u technických pracovníkov policajných zložiek býva, obaja
agenti sa viac vypytovali, ako odpovedali na otázky, ktoré som im kládol.
Usilovali sa zistiť, aké prístroje si majú so sebou vziať, a chceli vedieť, či
tranzačné stanice spoločností Sprint a Cellular One disponujú analógovou
celulárnou technológiou NAMPS, ktorá tým, že zúži kmitočtové pásmo
telefónov, dokáže kapacitu svojej celulárnej základne zdvojnásobiť.
Celulárne spoločnosti, ktoré zaviedli technológiu NAMPS, odškodňujú
svojich užívateľov za toto obmedzenie tým, že im poskytujú nižšie sadzby.
Tento systém si však vyžaduje špeciálne telefóny a na ich monitorovanie je
potrebný špeciálny vyhľadávací rádiolokátor, ktorý, žiaľ, nemajú. Povedal
som im, že Joe Orsak na stanici číslo 19 NAMPS minulú noc vypol a že
pokiaľ viem, Cellular One takúto technológiu nemá. Pred tým, ako som
zložil, dal som im k telefónu chlapcov zo Sprintu, ktorí im poskytli
podrobnejšie informácie o svojich tranzačných staniciach.
Niečo po sedemnástej sa mi podarilo zastihnúť Levorda, ktorý len tesne
predtým prišiel na miestne oddelenie FBI v Raleighu. Práve sa snažil
zohnať pre seba i pre agentov z Quantica nejaké ubytovanie. Bol naštvaný,
úloha agenta na cestách sa mu nepáčila. „Bolo vám to treba, Levord?"
spýtal som sa ho priateľsky.
Nepovedal nič.
Nepochválil som sa mu, aký kiks sme vyrobili. Podotkol som však, že
ak chceme Mitnicka sledovať, prípadne ho zatknúť, budeme potrebovať
oveľa viac agentov.
„Dnes v noci musíme vystačiť s tými, čo máme," oznámil mi sucho.
„Pozrite sa, dnes v noci musíme byť na sto percent pripravení," naliehal
som, no celkom zbytočne. Zrejme sa rozhodol, že pokiaľ nebude pánom
situácie on, nebude aktivitu nijako zvlášť preháňať. Dohodli sme sa však
aspoň na tom, že sa stretneme v ústredni Sprintu o ôsmej večer, pripojíme
274
sa k Murphovi a Orsakovi a kým budeme čakať na agentov z Quantica,
môžeme sa niekde v okolí navečerať.
O pol ôsmej, práve keď sme odchádzali z hotela, mi zatelefonoval
Seiden. Ustarostené mi oznámil, že Mitnick sa pred necelou hodinou vrátil
do Internexu a z jeho správania je celkom jasné, že čosi tuší. „Vytvoril
konto Nancy, vymazal konto Bob a zmenil mnoho hesiel — aj moje, aj
heslo rootu. Vyzerá to, akoby sa chcel pomstiť. To, čo robí je krajne
deštruktívne." A urobil i ďalšiu schválnosť — na Internete sprístupnil
Markoffovo konto.
Zavolal som Andrewovi, čo nové, a ten mi to len potvrdil. Sledoval vraj
Mimickovu reláciu v Internexe a myslí si, že Kevin sa správa nanajvýš
paranoidne. Keď vyšiel z Internexu, kontroloval svoje zadné dvierka v
Netcomsv, ktoré mu John Hoffman v piatok zavrel. Na svoje prieniky do
Netcomu používal okrem tejto cestičky aj niekoľko ďalších, no keď zistil,
že mu ich ktosi zneškodnil, zrejme v ňom skrslo podozrenie.
Potom sa vraj okamžite presunul do ďalšej internetovskej siete, ktorú
spravovala spoločnosť Community News Service v Colorado Springs. V
tejto sieti sme nikdy predtým podobné aktivity nezaznamenali. Andrew
povedal, že tu mal zašitú ďalšiu kópiu programu testl. Išlo o program,
ktorý mu umožnil využívať Netcom ako operačnú základňu bez toho, že by
za sebou zanechal nejaké stopy. Potom túto kópiu preniesol do Netcomu.
Zrejme sa chcel takto presvedčiť, či sme mu nezasahovali do netcomovskej
verzie. Keď oba programy porovnal, zistil, že sú rovnaké. V Netcome
pracoval s kontom zvaným Wendy a používal heslo „fuckjkt".
„Kto je jkt?" opýtal sa Andrew.
„Nemám poňatia," odvetil som podráždene.
Andrew mi opísal ďalšie Mitnickove aktivity, ktoré však boli už len
bežnou rutinou. Usúdili sme, že keď videl, že kópia programu testl v
Netcome je v poriadku, pravdepodobne sa mu uľavilo a upokojil sa.
Zrejme si povedal, že k odstráneniu zadných dvierok došlo čírou náhodou
a že to nemá absolútne nič spoločné s problémami, ktoré má v Internexe.
Aspoň sme v to dúfali — náš vzájomný súboj dospel do štádia, keď sa
nedalo jednoznačne určiť, či pri podobných aktivitách ide o zámer, alebo o
náhodu. Po niekoľkých minútach sa Mitnick vrátil do Internexu a Andrew
ho prenechal Seidenovi. Kevin robil všetko pre to, aby zistil, či sme ho
náhodou neobjavili, a ak áno, tak kde.
275
 „Pokiaľ je na sieti, je dobre," povedal som Andrewovi. „Niečo však
šípi. A k tomu nemalo dôjsť. Po všetkých tých peripetiách, čo som zakúsil,
kým som zohnal špeciálny tím s potrebnou sledovacou technikou, by
nebolo nič horšie, keby sa teraz na týždeň odmlčal."

Markoff sa spočiatku zdráhal, nebol si istý, či má ísť do Sprintu s nami.

Bolo mu jasné, že ak agenti FBI zistia, že sa na scéne objavil reportér z
New York Times, začnú strečkovať.
„Nelám si s tým hlavu," upokojoval som ho. „Povieme, že si od nás."
„Nerád by som niečo predstieral," povedal John. „Zvyčajne sa to
nevyplatí." Nechcel však prísť o svoju story, preto napokon rezignoval.
Rozhodol sa však, že pôjde vlastným autom — pre prípad, že by došlo k
najhoršiemu a musel by vziať nohy na plecia.
Viezli sme sa s Juliou v prenajatom Geo Metre. Odrazu mi niekto
pageoval. Číslo na displeji mi však nič nehovorilo. Vyťukal som ho a
dovolal sa zástupcovi federálneho prokurátora Johnovi Bowlerovi domov.
Na Kenta Walkera sa možno spoľahnúť.
„Kent mi vravel, že sa mám s vami spojiť," povedal. „Čo potrebujete?"
„Volám z mobilu," upozornil som ho.
„V poriadku."
„Príde sem niekto z Washingtonu," povedal som.
„Povedzte mu, aby mi zavolal," odvetil Bowler a rýchlo sme hovor
ukončili.
Joe Orsak a Murph nás čakali v kancelárii Sprintu spolu s ďalším
technikom, ešte mohutnejším než oni dvaja. Volal sa Fred Backhaus. Bol
to statný chlap s rozcuchanou bradou a vrkočom. Oblečenú mal
motocyklovú vestu. Vyzeral ako člen Hell's Angels (Kožené bundy), no
ukázalo sa, že je rovnako priateľský a ochotný ako jeho spoločníci. Všetci
traja sa nevedeli dočkať, kedy to konečne roztočíme. Kým sa zjavil Levord
Burns, bavili sme sa chvíľu o mobilných telefónoch.
Špeciálny agent Burns bol uhladený černoch atletickej postavy, vlasy
mal zostrihané celkom nakrátko a mohol mať tak do štyridsať rokov. Mal
perfektne ušitý šedý oblek, naškrobenú bielu košeľu, na ruke Rolexy a na
nohách čierne kožené topánky. Vyzeral ako bohatý finančník z Wall
Streetu. No auto ho prezradilo — velikánsky ford Crown Victoria s
276
obrovskou anténou nemohol totiž patriť nikomu inému ako fízlovi —
presnejšie, fízlovi z Virgínie. Bacha Kevin, zišlo mi na um, do mesta
dorazili tajní.
Všetci štyria sme sa mu predstavili a ja som ho požiadal, aby zavolal
Johnovi Bowlerovi do kancelárie federálneho prokurátora v Raleighu.
Prikývol, zrejme neveľmi nadšený, že sa má zodpovedať ešte niekomu
ďalšiemu.
Burns nám povedal, že jeho nadriadení vo Washingtone mu kázali, aby
so sebou zobral niekoľko telefónov Clipper — najnovších telefónov
určených na kódovanú digitálnu konverzáciu na pevných telefónnych
linkách. Mal ich v kufri auta. „Ak však máte na linke niekoho, čo takýto
telefón nemá, je vám to úplne na figu," povedal, gúľajúc pritom očami.
Dal som mu za pravdu. „Najlepšie bude, ak ich necháte tam, kde sú."
Možno sa napokon ukáže, že ten Levord je celkom správny chlap.
Ešte než sme opustili parkovisko pred ústredňou Sprintu, predstavil som
mu Júliu s Markoffom. Povedal som mu iba ich krstné mená. Levord sa na
viac nepýtal a ja som ho akéhokoľvek ďalšieho vysvetľovania ušetril.
Tromi autami sme sa odviezli do talianskej reštaurácie Ragazzi's asi dva
kilometre od centrály Sprintu. Keď sme si sadali za dlhý stôl, všimol som
si, že Markoff sa snažil byť čo najďalej od špeciálneho agenta Burnsa.
Reštauráciu zdobili fľašky od Chianti a zapletané viazaničky suchého
cesnaku, no košíky na chlieb boli z umelej hmoty. Zatiaľ čo pizzové
chlebíky boli čerstvo upečené, šalát, ktorý sme k nim zajedali, pochádzal
priamo z mrazničky. Počas jedla nám Levord rozprával, ako FBI postupuje
pri vystopovávaní telefonických hovorov. Pripustil, že doposiaľ
monitorovali väčšinou ľudí, ktorí nemali ani poňatia o technológiách, aké
sa pri takýchto akciách používajú — s elektronickými machrami typu
Kevina Mitnicka zatiaľ mnoho skúseností nemajú. Keď Levord rozprával o
svojej práci, vyšlo najavo, že toho má veľmi veľa. „Takéto presúvanie z
miesta na miesto veľmi poznačí váš rodinný život," dodal. „Moja žena je
tehotná a ja som stále preč."
Technici zo Sprintu ho nasledovali, rozprávali o tom, čo robia, a
priblížili nám podrobnosti týkajúce sa falošného telefónneho okruhu, ktorý
nedávno odhalili. Stopy ich doviedli až k nejakému vidieckemu domu. V
obývačke nebolo nijakého nábytku a na dlážke ležali samé prenosné
telefóny. Konverzácia sa zvrtla na telefónne podvody ako také. Markoff
277
porozprával niekoľko historiek týkajúcich sa Mitnickovej nelegálnej
manipulácie s telefónnymi systémami a spomenul i to, ako ho naposledy
videli utekať z obchodu s kopírovacími potrebami v Los Angeles.
Levord sa v jednej chvíli zdvihol a odišiel k telefónnemu automatu, aby
si vybavil zopár odkazov. Kým bol preč, rozprávali sme sa o Mitnickovom
sociálnom inžinierstve. Spomenul som, ako to chcel na mňa zahrať v Los
Alamos.
„Pred niekoľkými týždňami sa niečo podobné stalo aj u nás," povedal
prekvapene Murph. „Niekto telefonoval na naše marketingové oddelenie,
vystupoval ako technik spoločnosti Sprint a podarilo sa mu od nášho
zamestnanca vymámiť zopár číselných párov MIN-ESN."
„A nespomínate si, akým menom sa mu predstavil?" opýtal som sa.
Murph sa obrátil na Joa. „Pamätáš sa naňho ešte?" Ani jeden z nich si
však nevedel spomenúť.
„Nevolal sa Brian Reid?" opýtal som sa.
„Áno, presne tak," odvetil Joe.
„Kevin!" vyhŕkli sme s Markoffom ako jeden.
Neuveriteľné, ako dokáže niekto niekoľko rokov lipnúť na jednom
falošnom mene. Skutočný Brian Reid je momentálne jeden z výkonných
pracovníkov spoločnosti DEC, zodpovedný za sieťové operácie.
Bolo očividné, že technikov zo Sprintu sa veľmi nepríjemne dotklo, že
Mitnickovi takto hlúpo naleteli. Nebola to síce ich chyba, no predsa len im
išlo o česť, pretože oni boli zodpovední za bezpečnosť telefónnej siete a
ten kiks nemohli svojmu kolegovi len tak ľahko zabudnúť.
Čím dlhšie sme sa bavili o Mitnickovi, tým väčšia nervozita sa ma
zmocňovala. Ako skutoční profíci sme takéto témy nemali čo pretriasať v
reštaurácii. Obzrel som sa a všimol som si muža a ženu v stredných
rokoch, ktorí sedeli vo vedľajšom boxe a zvedavo nás pozorovali. To ma
dorazilo. Aby som dostal náš rozhovor inam, začal som chlapcom zo
Sprintu klásť rôzne technické otázky.

Po večeri sme sa vrátili do Sprintu. Po necelých dvadsiatich minútach sa

objavil dvojčlenný tím špecialistov z Quantica. Prišli na starej dodávke, až
povrch naloženej všelijakou technikou.
Vôbec nevyzerali ako príslušníci FBI, pripomínali skôr Simona a
278
Garfunkela. Jeden bol vysoký s veľmi bledou pokožku, druhý nízky s
veľkým nosom a ušami. Obaja mohli mať niečo cez štyridsať rokov a
pôsobili dosť ošumelým dojmom — ako akademici, možno tak trochu aj
ako automobiloví pretekári; ten nižší mal totiž na hlave čiapku, akú nosia
muži, čo sa prevážajú na anglických športových vozoch.
Všetci sme sa navzájom popredstavovali a dohodli sme sa, že najlepšie
bude, ak všetky veci preložíme do rodinnej dodávky Freda Backhausa.
Technici z Quantica sa pustili do vykladania. Levord sa odskočil prezliecť
a po chvíli sa objavil v pracovnom oblečení s baseballovou čiapkou na
hlave — vyzeral ako maliar izieb, aj keď na maliara bol priveľmi
vyzbrojený.
Oznámil som, že idem s nimi, pretože nepoznajú terén. Levord si ma
prezeral pohľadom a s kamennou tvárou tým svojím typicky pomalým
spôsobom povedal: „Tsutomu, vy v nijakom prípade nemôžete ísť s nami.
Vaša fotka bola všade. Ak vás zbadá, okamžite sa dá na útek."
Tvrdil som si stále svoje, aj keď mi bolo jasné, že všetci traja by sa
najradšej zaobišli bezo mňa. „Pozrite, pôjdem, a hotovo," nedal som sa.
„Dal som svoj sľub všetkým počítačovým spoločnostiam, do ktorých
Mitnick prenikol. Nikto z nás nevie, ako Kevin zareaguje. Možno skôr ako
ho zatknete, stihne napáchať dajaké škody. Potrebujem bezpodmienečne
vedieť, čo urobí, aby som mohol okamžite dať inštrukcie svojim ľuďom.
Dovtedy sa však budem držať v úzadí."
Levordom to ani nepohlo. „Dnes v noci ešte aj tak k ničomu nedôjde."
Tým mi dal jasne najavo, že ma pri sebe nechce, aj keby sa hneď voľačo
dialo. Zrejme ho všetka tá technológia, ktorej nerozumel, vyľakala a
zároveň mal obavy, že ak pôjdem s nimi a k niečomu dôjde, bude za mňa
zodpovedný. S agentmi z Quantica som sa chvíľu rozprával o technológii,
ktorú so sebou priviezli. Bavili sme sa najmä o prístroji vo veľkom
cestovnom kufri, ktorý sa volá simulátor tranzačnej stanice. Takýto
simulátor sa zvyčajne používa na testovanie mobilných telefónov, no v
našom prípade mohol plniť úlohu pagera, ktorý sa za predpokladu, že
Kevin má telefón zapnutý a nevolá z neho, môže naň napojiť bez toho, že
by bolo počuť zvonenie. Mitnickov telefón by potom slúžil ako vysielačka,
ktorú by mohli monitorovať smerovou anténou Trigger-fish.
Premyslené to bolo dobre, no upozornil som ich, že v Kevinovom
prípade môže byť použitie takejto technológie dosť riskantné. „Máte do
279
činenia s človekom, ktorý vlastní zdrojové kódy od všetkých značiek
mobilných telefónov," podotkol som. „Bez problémov vám na to môže
prísť."
Obaja uznali, že riziko by naozaj mohlo byť privysoké, a v duchu si
zrejme pomysleli Chlapče, strč sa niekam, lezieš nám na nervy. Určite
neboli ktovieako nadšení, že tu musia strácať čas s civilom, navyše takým,
ktorý presne vie, s akým technickým vybavením pracujú.
Backhaus zacúval svojou dodávkou až ku vchodu budovy Sprintu a
agenti FBI chodili od jedného auta k druhému a inštalovali svoje prístroje.
Smerový vyhladávač Triggerfish, obdĺžnikovú, asi pol metra vysokú
elektronickú škatuľu, napojenú na prenosný počítač Macintosh Powerbook,
umiestnili do stredu na zadné sedadlo. Od agenta, ktorý prístroj vnútri auta
vyvažoval, som sa dozvedel, že Triggerfish je prijímač s piatimi kanálmi a
je schopný monitorovať obe strany telefonického hovoru súčasne. Potom
oknom dodávky prestrčili čierny koaxiálny kábel a pripojili ho na smerovú
anténu, ktorú umiestnili na strechu dodávky. Anténa sa skladala z niekolko
centimetrov hrubej, čiernej štvorcovej podložky s hranou dlhou asi 30
centimetrov, z nej sa k nebu týčili štyri strieborné špice antény, z ktorých
každý mal takmer tridsať centimetrov.
O tomto prístroji sa veru nedalo povedať, že by bol nenápadný. Znova
som si dovolil ostatných upozorniť, že nebudú mať do činenia s technicky
negramotným kokaínovým dealerom. „Ten človek sa správa nanajvýš
paranoidne a je známy tým, že v minulosti niekoľkokrát použil scannery a
monitoroval políciu," povedal som. „A odpočúval aj hovory FBI."
Očividne mi dávali najavo, že nemajú najmenšiu chuť sa so mnou
rozprávať, no ja som sa nevzdával. „To je predsa smiešne, aby ste tam
takto parkovali. Som presvedčený, že nie je na hlavu padnutý a vie, ako
vyzerá vyhľadávacia smerová anténa."
Nezabralo. „Veď ju zas až tak veľmi nevidno," povedal nižší agent.
Zúfalo som sa na ňu pozrel. „Nemôžete ju dať dovnútra?"
„Nie, pretože by to zhoršilo signál," odvetil mi ten vyšší.
„Zakryme ju aspoň nejakou škatuľou," navrhol Murph.
„Nie, to by bolo príliš nápadné," tvrdil znovu ten vyšší.
Pozrel som sa na strechu dodávky. Naprieč celou strechou sa tiahli dve
rovnobežné koľaje, ktoré slúžili ako strešný nosič. Museli sme tam
pripevniť niečo, čo by pôsobilo celkom prirodzene, akože to tam patrí.
280
 „Počkajte," povedal som. „Murph, vy tu máte všade namontované
neónové lampy. Nezostali vám tu niekde nejaké škatule?"
Mali sme šťastie, zopár sme ich našli v sklade s náhradnými dielcami.
Doniesli sme dva a pol metra dlhú škatuľu a pripevnili sme ju na strechu
dodávky. Ešte predtým som však do nej vyrezal otvor na anténu. Ak
Mitnick býva v jednom z bytov na horných poschodiach v prípade, že sa
pozrie nadol, anténu vôbec nezbadá.
Keď bolo všetko hotové, naša dodávka vyzerala ako ozajstné
elektrikárske auto. Agenti mi síce pôvodne vyhoveli zrejme len preto, aby
ma v prípade neúspechu vysmiali, no napokon uznali, že ide o naozaj
dokonalú kamufláž.
Krátko pred polnocou boli všetci traja agenti FBI pripravení, mohli sme
teda vyraziť.
„A čo ak ho zbadáme niekde vonku?" spýtal sa jeden z technikov z
Quantica. Mitnick zrejme chodieval nakupovať do obchodíkov v
nákupnom centre krížom cez ulicu. „Chytíme ho, alebo vyčkáme?"
„Dopustil sa trestného činu v období, keď bol v podmienke, takže máme
právo okamžite ho zatknúť," povedal Levord, „len či ho spoznáme."
Fotografie, ktoré sme mali k dispozícii, boli už staré a z dokumentov FBI
vyplynulo, že Mitnickova telesná hmotnosť značne kolíše.
Napokon sme sa zmierili s tým, že FBI sa dnes v noci zrejme zmôže
maximálne na to, že identifikuje byt, v ktorom sa Mitnick ukrýva. Obaja
špecialisti z Quantica nastúpili do dodávky spolu s Orsakom a
Backhausom. Joe a Levord sa viezli za nimi v mojom zelenom Geo, ktoré
si z celého nášho vozového parku vybrali preto, lebo im pripadalo
najnenápadnejšie. Levord nám oznámil, že idú na krátky prieskum a o
chvíľu budú späť.
Kým boli preč, Murph nás povodil po ústredni. Prešli sme sa celou
betónovou budovou bez okien a prezreli si jej vybavenie — počítače
pripomínajúce veľké stroje vo výpočtových strediskách, záložné
generátory a plné regále batérií. Potom sme už len čakali. Z minút však
boli hodiny a nás sa začínala zmocňovať panika.
Sedeli sme v malej občerstvovacej miestnosti a čas sme si krátili tak, že
sme sa kŕmili keksami, ktoré sme zapíjali nealkom z malej chladničky. Na
kartičke, na ktorej boli rukou napísané ceny jednotlivých položiek, bol
uvedený aj vitamínový nápoj pre športovcov Gatorade, žiaľ, zrejme sa už
281
minul. Systérn platenia bol založený na princípe dobrovoľnosti; každý mal
zaplatiť, čo strovil. Na tento účel tu bola veľká nádoba, ktorá sa pomaly
zapĺňala našimi jednodolárovkami. Aby som zabil dáko čas, prezeral som
si nástenku, na ktorej viseli všetky dôležité oznamy OSHA a zopár
novinových výstrižkov o razii vo vidieckom dome, na ktorej sa zúčastnili
aj Murph a Joe.
Markoff s Juliou sa hrali s HP 100, ktoré bolo súčasťou môjho
terminálu RadioMail. V istej chvíli Markoff spustil program, ktorý edituje
ikony pre užívateľské rozhranie, no počítač sa náhle zosypal a celý môj
bezdrôtový komunikačný softvér bol v háji.
Grrrr.
Markoff sa mi veľmi ospravedlňoval, no komunikačný systém počítača
bol už nenávratne v ťahu. V San Diegu som mal síce uschované záložné
súbory, ale to mi momentálne nebolo nič platné. Odrazu mi zišiel na um
citát, ktorý som raz niekde čítal, no kto bol jeho pôvodcom, som už
zabudol: „Efektívnosť často inšpiruje smutný koniec."
Mitnick sa Sprintu akosi vyhýbal. Vedeli sme však, že využíva
spoločnosť Cellular One, pretože v pravidelných intervaloch sme
telefonovali s Garym Whitmanom, technikom tejto spoločnosti, ktorý
monitoroval tranzačnú stanicu zo svojho bytu. Pre nás to znamenalo iba
toľko, že Mitnickove hovory sme nemohli sledovať tak podrobne ako v
prípade, že by prechádzali ústredňou Sprintu, teda budovy, v ktorej sme
práve boli.
Okolo tretej som zavolal na pager Joovi Orsakovi. Okamžite mi
zatelefonoval späť, no povedal mi iba toľko, že volá z automatu na ulici
hneď vedľa bytového komplexu na opačnej strane Duraleigh Road.
Požiadal som ho, aby mi dal k telefónu niektorého z agentov. O
niekoľko minút som mal na linke jedného z dvojice agentov z Quantica,
ktorý bez toho, že by si vypočul, čo od neho chcem, zúrivo na mňa
vyštekol: „Čo je to za chlapa ten John, čo je s vami?"
„Taký jeden spisovateľ," odvetil som.
„A čo píše?"
„Je spisovateľ. Píše knihy."
„Nepíše náhodou aj niečo iné?"
„Píše všeličo." Vedel som, v čom je problém — ak by sa jeho
nadriadení dozvedeli, že vedome súhlasil s tým, aby sa na akcii FBI
282
zúčastnil novinár, mal by z toho veľmi zle. Dával som mu preto šancu, aby
z toho vyšiel s čistým štítom, no silou-mocou chcel vedieť pravdu.
„Nie je to náhodou John Markoff, ten novinár z New York Times?"
„Áno, je to on," priznal som pod nátlakom.
„To on napísal tú knihu o počítačových hackeroch?"
„Hej. Cyberpunk. Je to kniha o Kevinovi Mitnickovi. Vie o Mitnickovi
takmer všetko."
To agenta rozzúrilo ešte väčšmi. „Prečo je tu? Čo tu má čo robit?
Ohrozili ste celú operáciu! Reportéri nemajú čo hľadať na akciách FBI! Vy
ste ma oklamali!"
„Nie," povedal som. „Neoklamal som vás. Nikdy ste sa ma nepýtali, čo
je zač."
Moje argumenty ho však neuspokojili a zložil.
Markoff koniec nášho rozhovoru počul a usúdil, že je najvyšší čas, aby
sa rýchlo a nenápadne vytratil. Deň predtým sa rozprával s Joom a
Murphom, povedal im celkom otvorene, čo robí, dokonca si s nimi aj
vymenil vizitky. Zrejme sa jeden z nich o tom zmienil.
„Nerád by som práve teraz vysvetľoval agentom FBI, čo tu robím,"
povedal Markoff predtým, než sadol do auta a vrátil sa do hotela Sheraton.
O trištvrte hodiny, niečo pred piatou ráno sa vrátil Levord Burns spolu s
Joeom Orsakom.
Levord tentoraz upustil od svojho obvyklého letargického štýlu
komunikácie, vrútil sa do miestnosti a len čo ma zočil, vyskočil na mňa:
„Vy tu na mňa vyskakujete a odrazu vyjde najavo, že tu snorí reportér z
New York Times. Čo to má znamenať?!"
„Navrhujem, aby sme sa o všetkom pokojne pozhovárali," povedal som.
Musel som Levorda trochu krotiť. Keď tu na mňa ziapal pred svedkami,
škodil sám sebe. Vykročil som smerom ku skladu.
Keď sme za sebou zatvorili dvere, Levord začal nervózne chodiť sem a
ta. „O čo sa to tu pokúšate?" opýtal sa ma. „Čo máte za lubom?"
Pokúšal som sa mu vysvetliť, že Markoffa som sem zavolal jedine
preto, že je to môj priateľ a dôverujem mu. Je to človek, ktorý dlhé roky
píše o Mitnickovi a veľmi dobre pozná jeho zvyky a pohnútky. V nijakom
prípade som nechcel spôsobovať nejaký rozruch.
Levord, ktorý si veľmi zakladal na tom, že akcie FBI sú dokonale
utajené, mi dal najavo, že obaja agenti z Quantica sú celí bez seba a boja
283
sa, že všetky detaily tejto operácie sa objavia v New York Times. O tomto
incidente musia informovať svojich nadriadených a sú z toho dosť hotoví.
Burns pôsobil dojmom, že je dosť vyčerpaný, no celých dvadsať minút mi
dával lekciu o špeciálnych protokoloch, presne vymedzujúcich vzťah FBI a
predstaviteľov tlače, a na záver mi oznámil, že sme ich niekoľkokrát
porušili.
„Určite Mitnicka upozorní, aby ušiel, len aby mal svoju story," povedal
Levord.
„V žiadnom prípade," ubezpečoval som ho. Pravda bola, že
Markoff je tu preto, aby napísal dobrú story, no najlepšiu story by mal
vtedy, keby sa nám Mitnicka podarilo chytiť. Usiloval som sa Levordovi
vysvetliť, že Markoff si želá presne to isté, čo on.
„Prečo ste mi ho teda nepredstavili ako novinára? Prečo so mnou
nehráte čistú hru?"
„Nepýtali ste sa ma, čo robí," bránil som sa.
„Kde je teraz?"
„Vrátil sa do hotela."
Keď to vyzeralo, že Levord sa už trochu upokojil, opýtal som sa ho, či
zistili Mirnickovu presnú polohu.
„Už sme celkom blízko," povedal namrzene, „ešte stále sa nám
nepodarilo zistiť, ktorý byt je jeho." Agenti z Quantica na tom vraj stále
pracujú.
Levord by bol určite najradšej, keby som zmizol, no zrejme si veľmi
dobre uvedomoval, že práve teraz ma tu najviac potrebuje. Má dať totiž
dokopy písomné vyhlásenie, ktoré je podkladom pre vydanie zatykača.
Pritom musí vychádzať z dát, ktoré sme nazhromaždili. A keďže sa v nich
nevyzná, potrebuje mňa, aby som mu vysvetlil, o čo vlastne ide.
Vedel som, že to so mnou musí vydržať, či chce, či nechce. Ponúkol
som mu pomoc.
„V poriadku," súhlasil, „ale už nijaké prekvapenia — jasné?"
Prikývol som a navrhol, aké informácie pre neho spracujem: záznamy o
jednotlivých reláciách v Netcome, záznamy celulárnych spoločností a
Mitnickove napojenia sa, ktoré sme monitorovali. Keď toto všetko
pospájame, dostaneme nezvratný dôkaz, že osobou, po ktorej pátrame, je
Kevin Mitnick. Zatelefonoval som Andrewovi a požiadal ho, aby mi
odfaxoval ďalšie dôležité materiály.
284
 Kráčali sme s Levordom smerom k občerstvovacej miestnosti, odkiaľ
práve vyšla Julia. Keď zaregistrovala, že sme zrejme uzavreli prímerie,
vkĺzla do skladu.
„Prepáčte mi," ospravedlňovala sa. „Musím sa ísť trochu natiahnuť."
O malú chvíľu sa z faxu začali odvíjať papiere s dátami od Andrewa.
Nasledujúcu hodinu a pol som všetky materiály triedil a porovnával svoje
dáta s Andrewovymi. Levord zatiaľ vybavoval telefonáty; hovoril o
zabezpečení celej akcie s niekoľkými agentmi FBI a zháňal posily.
Prezeral som si zoznam tridsiatich relácií, uskutočnených v čase od 9.
februára popoludní do 13. februára nadránom, pri ktorých sme čas každého
nalogovania v Netcome mohli porovnať so záznamami z Cellular One a zo
Sprintu. Na príklade niekoľkých z nich som sa snažil Levordovi vysvetliť,
v čom sa netcomovské relácie zhodujú so záznamami o telefonických
hovoroch a ako podľa
Kevinových úderov klávesnice vieme, čo práve robí. Pre človeka, ktorý
sa nevyzná v telefónnych sieťach a neovláda internetovské a unixovské
príkazy je to však naozaj hrozivé množstvo informácií, ktoré nedokáže
stráviť. A keďže vzťah medzi mnou a Levordom nebol práve
najpriateľskejší, vysvetľovací proces to podstatne sťažilo. Čoskoro sa však,
našťastie, objavila Julia, chopila sa iniciatívy a dokázala, že je oveľa
trpezlivejšou inštruktorkou ako ja.
Keď skončili, vyšli sme s Juliou von nadýchať sa čerstvého vzduchu.
Celú noc sme strávili v betónovej budove bez okien, obkolesení
fluoreskujúcou žiarou počítačových obrazoviek a celkom nás zaskočilo, že
už je ráno. Vonku bolo síce šero a obloha zatiahnutá, no už dávno sa začal
nový deň. Bolo niečo pred ôsmou.
Po chvíli sme sa vrátili dnu. Zatelefonoval som Andrewovi a Robertovi
Hoodovi, ktorí sedeli v Netcome a stále čakali. Zjavne toho mali už plné
zuby. Povedal som im, že len čo budú hotové všetky písomné podklady a
FBI bude mať v rukách zatykač a povolenie na domovú prehliadku, agenti
okamžite vyrazia a Mitnicka zatknú. S najväčšou pravdepodobnosťou by
sa tak malo stať ešte pred dvanástou východného času. Oboch som
ubezpečil, že signály „priprav sa" a „ide sa na to" dostanú v priebehu
niekoľkých hodín.
Onedlho sa vrátili agenti z Quantica. Kruhy pod očami prezrádzali, že
majú za sebou prebdenú noc. Vrhli na mňa zlostný pohľad, no pretože sme
285
boli všetci na smrť vyčerpaní, nik z nás nemal chuť baviť sa o Markoffovi.
Keďže ich prišli vystriedať agenti z miestneho oddelenia FBI v Raleighu,
mohli si ísť na chvíľu ľahnúť a Levord zatiaľ vybaví všetky potrebné
papiere. Aj napriek nepretržitému monitorovaniu sa ešte stále nepodarilo
zistiť číslo bytu, v ktorom sa Mitnick ukrýva, preto sa Levord rozhodol, že
zaskočí na oddelenie FBI v strede mesta a vyžiada si tam niekoho, kto
zájde do bytového komplexu Players Club a diskrétne sa tam poobzerá.
Pritlačil som Levorda, aby mi sľúbil, že mi dá vedieť ešte skôr, ako pôjdu
po Mitnicka. Nebol som si však veľmi istý, že to urobí. Niekoľkokrát som
mu preto zdôraznil, že počítačové systémy spoločností Well, Netcom a
mnohých ďalších miest v sieti sú vystavené veľkému nebezpečenstvu a
všetci čakajú, kedy im dám vedieť, ako sa celá situácia vyvíja.
Celulárna telefónna ústredňa sa začala prebúdzať. Do rannej zmeny
nastúpila malá skupinka technikov. Keď sme sa s Juliou viezli späť do
hotela Sheraton, poznamenala, že je 14. februára — Deň svätého
Valentína.

Náhle som sa strhol zo spánku. Závesy na oknách boli zatiahnuté.

Prevalil som sa na bok a pozrel na hodiny: bolo krátko pred druhou.
Schmatol som z nočného stolíka pager a stisol tlačidlo na
osvetlenie displeja — nijaký odkaz. Do riti. Mitnicka už určite dávno
zatkli a na mňa sa vykašľali. Razia prebehla a Andrew s Robertom ju
zrejme prespali.
Nervózne som našmátral puzdro na opasku a vytiahol z neho lístok s
číslom oddelenia FBI v Raleighu. Náhlivo som ho nafúkal.
Len čo to ktosi zodvihol, vyhŕkol som: „Hľadám Levorda Burnsa.
Na druhej strane linky sa ozvalo ospalé „uh-huh". To nemohol byť nik
iný ako Levord.
„Ako ďaleko ste s tým zatykačom na Mitnicka? Už ste to rozbehli?"
Odpovede som sa nedočkal a v slúchadle sa ozval zvuk, ako keby bol
náš hovor presmerovávaný. Vzápätí bolo spojenie prerušené.
S kým som to vlastne hovoril? Čo ak som dakomu naletel?
Teraz som sa pre zmenu správal paranoidne ja. Čo, ak sa Mitnickovi aj
tentoraz podarilo napichnúť na telefónne linky FBI a všetky hovory
presmerovával k sebe? Ak je tak, potom som práve všetko posral.
286
Okamžite som znova vyťukal to isté číslo. Ozval sa mi nejaký iný hlas:
„FBI."
Pýtal som si k telefónu Levorda Burnsa.
„Koho?" opýtal sa ma chlap na opačnom konci.
„Levorda Burnsa," zopakoval som. „Poslali ho sem z Washingtonu."
„Myslím, že ten tu nie je, no motá sa tu asi tridsaťpäť iných ľudí. Je tu
dosť rušno." Poďakoval som sa a zložil.
Čo, ak celá operácia zlyhala? Julia sa medzitým zobudila. „Myslím, že
by sme sa mali ísť pozrieť, čo sa deje pri bytovom komplexe," povedal
som jej.
Player's Club sa nachádzal na opačnom konci letiska ako náš hotel. Julia
sadla za volant a predierali sme sa nekonečným bludiskom cestných
zátarás a obchádzok a mali sme pocit, že tam nikdy nedôjdeme. Keď sme
napokon míňali bytový komplex, absolútne nič nenasvedčovalo tomu, že
by tu za posledných niekoľko hodín došlo k veľkej razii FBI. Nikde ani
náznak, že by tu prebiehala veľká sledovacia operácia.
Nechceli sme sa tu zbytočne dlho zdržiavať, preto sme odbočili na
Glenwood Avenue a vydali sa späť smerom do centra Raleighu. Cestou
sme sa zastavili pri pumpe a okamžite sme zamierili k telefónnemu
automatu.
Zatelefonoval som Kentovi Walkerovi, ktorý mi oznámil, že v ten deň
sa mu z Raleighu ešte nik neozval. Vyzeralo to tak, že k nijakej razii zatiaľ
nedošlo, čo sa mu zdalo dosť čudné a mňa to celkom zmiatlo. Kent mi
poradil, aby som sa spojil s Johnom Bowlerom, ktorému mal Levord
predošlú noc telefonovať.
„Neviem vôbec nič," povedal mi Bowler. „Mám to síce v náplni práce,
no doteraz som nijaký písomný príkaz nevidel a špeciálny agent Burns sa
mi tiež neozval." Aj napriek týmto nepovzbudivým správam som však mal
pocit, že Bowler je ochotný pomôcť.
„Potreboval by som sa s vami čo najskôr porozprávať," povedal som.
Bowler mi vysvetlil, ako sa dostaneme k budove súdu. Práve sa začínala
popoludňajšia dopravná špička, takže nám trvalo hodnú chvíľu, kým sme
sa tam doteperili. Zaparkovali sme pred modernou hranatou budovou so
zasklenou fasádou. Vo vstupnej hale sme prešli okolo bezpečnostného
strážnika.
Keď sme konečne zastali pred kanceláriou generálneho prokurátora na
287
najvyššom poschodí budovy, bolo krátko po štvrtej popoludní. Podpísali
sme sa a pripli si odznaky s priepustkami. V prijímacej miestnosti sme
chvíľu čakali, pretože Bowler mal práve nejaké rokovanie. Keď vošiel,
predstavili sme sa mu a nasledovali ho do jeho kancelárie.
John Bowler mohol mať niečo cez štyridsať rokov. Mal ružovú tvár a
zoširoka sa na nás usmieval. V jeho vystupovaní bolo čosi sympaticky
nezbedného. Bol atletickej postavy a zrejme podľahol čaru cyklistiky,
pretože v jeho kancelárii boli roztrúsené odborné cyklistické časopisy a na
stenách visel zarámovaný plagát s módnym cyklistickým oblečením. V
kancelárii mal aj niekoľko rodinných fotografií, na ktorých bola jeho
manželka a dvaja synovia vo veku tak desať-dvanásť rokov.
Sadli sme si do dvoch kresiel za písacím stolom a začali sme mu
vysvetľovať, prečo sme sa rozhodli vyhľadať ho priamo v jeho kancelárii
tak neskoro popoludní.
„Neviem, nakoľko poznáte podrobnosti tohto prípadu," začal som.
„Mám len dosť kusé informácie," priznal sa Bowler a bolo na ňom
vidieť, že s napätím očakáva, aký príbeh majú pre neho títo dvaja
kalifornskí hackeri, ktorí sa mu len tak bez všetkého nanominovali do
kancelárie.
Povedal som mu, že prenasledujeme Kevina Mitnicka, po ktorom pátra
FBI i Federálny policajný úrad. Stručne som ho oboznámil s udalosťami,
ku ktorým došlo v posledných niekoľkých týždňoch, a skončil som tým, že
v nedeľu v noci sa nám podarilo zistiť, že Mitnick sa ukrýva v bytovom
komplexe Player's Club v Raleighu.
„FBI je od minulej noci v pohotovosti," povedal som. „Všetci vieme,
kde Mitnick je, preto nechápem, prečo sa to celé tak vlečie. Mitnick už dva
roky úspešne uniká pred FBI a teraz to vyzerá tak, že opäť dostane šancu,
aby sa včas vytratil."
„Je ozbrojený alebo dajako inak nebezpečný?" spýtal sa Bowler.
Povedal som mu, že ozbrojený pravdepodobne nie je, no nebezpečný je
dosť, lebo je veľmi nevyspytateľný a ťažko možno odhadnúť, čo si zmyslí.
Má obrovskú moc; kedykoľvek sa mu zachce, môže zničiť počítačové
systémy, na ktoré sú napojené desiatky a desiatky tisícov ľudí a ktoré majú
hodnotu niekoľkosto miliónov dolárov. Viaceré spoločnosti poskytujúce
internetovské služby sa v snahe pomôcť pri pátraní po tomto počítačovom
kriminálnikovi vystavujú obrovskému riziku, ktorému však už dlho čeliť
288
nevydržia.
„Mitnick nie je zločinec, na akých ste zvyknutí," zdôrazňoval som. „V
tom, čo robí, je skutočný macher, v telefónnej a počítačovej technológii sa
vyzná oveľa lepšie ako federálni agenti, ktorí sa ho snažia dolapiť."
Povedal som Bowlerovi, že špeciálny agent Levord Burns, ktorý bol
týmto prípadom poverený, mal mať dnes napoludnie v rukách príkaz na
zatknutie, ako aj povolenie k domovej prehliadke, no od rána sa neozval.
Ak sa celá akcia znova o jeden deň pretiahne, máme dôvod obávať sa, že
Mitnick sa stane pánom situácie.
„Zrejme by som sa mal s Levordom Burnsom pozhovárať," povedal
Bowler. Zatelefonoval na oddelenie FBI, kde mu povedali, v ktorom hoteli
je Levord ubytovaný.
Bowler mu zavolal priamo na izbu. „Chápem, že pracujete na
písomných podkladoch pre zatykač," povedal zdvorilo, no dôrazne. Po
krátkej odmlke pokračoval: „Mohli by ste sa u mňa zastaviť, len čo to bude
možné?"
Bowler pozrel na hodinky — pracovný čas na Federálnom úrade sa o
niekoľko minút skončí — a povedal „pokúsim sa ešte zohnať sudcu".
Zatelefonoval do kancelárie mestského sudcu Wallacea Dixona, ktorého sa
mu napokon podarilo zastihnúť vo fitness centre niekde v budove. Bowler
so sudcom sa dohodli, že až budeme mať všetky podkladové materiály
hotové, môžeme ich priniesť k nemu domov.
Bowler potom telefonoval nejakému svojmu kamarátovi, ktorý mu
sľúbil, že vo večernom zápase namiesto neho povedie futbalové družstvo,
v ktorom hrá aj Bowlerov syn, a manželke, že zápas nestihne a domov že
zrejme príde až niekedy v noci.
Hneď nato, začal dávať dokokopy všelijaké materiály a zavolal si na
pomoc svoje dve sekretárky. Tá mladšia s kučeravými blond vlasmi bola
silnejšej postavy a mohla mať niečo cez tridsať rokov. Mala výrazne
nalakované nechty a na sebe značkový šál od Betty Boop. Staršia z oboch
žien bola trochu nevýraznejšia, no pôsobila ráznejším dojmom. Chrapľavý
hlas prezrádzal, že asi je tuhou fajčiarkou. Obe sa dali okamžite do práce.
Pager mi oznámil, že mám volať Pei do Wellu.
„Máme zlé správy," oznámila mi. Kevin zničil nejaké evidenčné dáta.
Podarilo sa ich síce obnoviť, no vedenie firmy má obavy, že išlo o akt
pomsty a že možno od neho očakávať ďalšie ničivé útoky. „Tsutomu,
289
manažment vo Welle už odmieta vystavovať spoločnosť takémuto riziku,"
povedala.
„Manažmentom" sa v tomto prípade zrejme myslela „Claudia".
Vysvetlil som Pei, ako pokračuje naša operácia v Raleighu, a povedal som
jej: „Už vieme, kde je, zostáva už len dať dokopy všetky lajstra potrebné
na to, aby mohol byť vydaný zatykač, a na tom práve pracujeme."
Ubezpečil som ju, že len čo to bude, okamžite sa spojím s Bruceom
Katzom.
Tento môj telefonát akoby vyburcoval Bowlera do ešte horúčkovitejšej
aktivity. Znova zatelefonoval Levordovi a oveľa dôraznejšie ako predtým
mu oznámil: „Tie podklady pre zatykač tu musíme mať čo najrýchlejšie!"
Bol som Kentovi Walkerovi naozaj veľmi vďačný za to, že ma spojil s
Bowlerom. Rozhodol som sa, že mu zavolám a poviem, čo nového. Potešil
sa, že konečne sa v Raleighu našiel niekto, čo pochopil závažnosť celého
prípadu, a bol celý vykoľajený z toho, že Levord ešte stále neposkytol
všetky potrebné dokumenty. „Prečo mu to toľko trvá?" nešlo mu do hlavy.
„On píše hádam celú knihu! Podklady predsa nemusia byť celkom
podrobné!"
Julia ani ja sme od predošlého večera ešte nejedli a keďže federálna
budova sa pomaly zatvárala, zišla na prízemie do obchodíku Subway a o
chvíľu sa vrátila s obloženými sendvičmi. Sadli sme si v kancelárii na zem
a pustili sa do jedenia. Ponúkli sme aj Bowlera a obe sekretárky, ktoré už
hodnú chvíľu nadčasovali.
Zavolal som Katzovi, ktorý mi zopakoval to isté, čo som pred chvíľou
počul od Pei. „Tsutomu", povedal skormútene, „akí zraniteľní sme?"
Vzápätí mi Katz položil ešte niekoľko ďalších otázok. Prišiel Mitnick
na to, že ho vo Welle sledujú? Čo, ak sa rozhodol, že ak ho dostanú, ich
firma si to odskáče? Ak svoj počítačový systém okamžite neuzavrú a
Mitnicka nevymknú, čo všetko riskujú? „Tsutomu, čo sa vlastne deje?"
pýtal sa zúfalo. „Rozhodol sa, že sa nám pomstí?"
„Nemá na to najmenší dôvod, nepodnikli sme nič, čím by sme ho
poštvali proti vám", povedal som mu popravde. „Už sme celkom blízko,"
ubezpečoval som ho. „Dajte nám ešte trochu času."
Mitnick naozaj netuší, že ho vo Welle monitorujú, o tom som bol
presvedčený, no v prípade Netcomu som si už taký istý nebol. Spojil som
sa s Andrewom, ktorý mi hlásil ďalšie prejavy Mitnickovho paranoidného
290
správania. Presúval svoje dáta do nových úkrytov, menil heslá. Vrcholom
všetkého však bolo heslo fukho-od, ktorým sa nalogoval do Netcomsv,
vôbec neberúc do úvahy to, že ho Robert sleduje. Týmto gestom vyjadril
svoje opovrhnutie všetkým, čo budú kontrolovať prihlasovacie súbory. A
čo bolo najhoršie, Andrew mi potvrdil, že Mitnick začal byť obozretnejší aj
vo Welle: na dono konte, ktoré používal niekoľko týždňov, zmenil heslo
fucknmc a dal mu nové — no, panix — ktoré v sebe pravdepodobne
ukrývalo príčinu tohto jeho rozhodnutia. Vzhľadom na rozsah nášho
monitorovania neboli síce takéto zmeny práve najúčinnejšie, no nás
znepokojoval už samotný fakt, že Mitnick k takýmto bezpečnostným
protiopatreniam vo Welle prikročil. Že by nás niečo alebo niekto prezradil?
Čo, ak zaregistroval, že Pei sa prihlásila do jeho konta?
Konečne sa objavil Levord. Vošiel do kancelárie, vrhol na mňa krátky
skúmavý pohľad a s ľadovým pokojom kráčal ďalej. Položil Bowlerovi na
stôl správu a vyhlásil, že tu mohol byť aj trochu skôr, no zišlo mu na um,
že bude asi lepšie, aby dal najskôr dohromady tím, ktorý by bol schopný
okamžite vyraziť.
„Nejaký čas som stratil aj tým, že som si overoval, či je tá správa v
úplnom poriadku. Potrebujete ho stoj-čo-stoj chytiť," povedal a pozrel
pritom na mňa, „no ak chcete, aby dostal, čo mu patrí, je nevyhnutné
postupovať presne podľa predpisov."
Levord vysvetľoval Bowlerovi, že najviac času im zabralo upresnenie
adresy, na ktorej sa Mitnick ukrýva. Pátrací tím z Quantica predošlú noc
vytipoval niekoľko bytov, ktoré by pripadali do úvahy. Odchytávanie
rádiových signálov totiž skomplikovalo rozloženie jednotlivých budov
bytového komplexu.
Miestny agent FBI, L. B. Thomas, zašiel v ten deň ráno do Player's
Clubu za jeho správcom, dúfajúc, že sa mu podarí zoznam adries, ktoré by
pripadali do úvahy, ešte zúžiť. Pýtal sa, či sa tam v poslednom čase
neprisťahoval nejaký muž okolo tridsiatky. Ukázalo sa však, že za
posledné dva týždne tam prišli iba dvaja noví nájomníci — jednou z nich
bola manažérova priateľka a ten druhý sa nasťahoval do bytu na inej strane
bytového komplexu. Takže Levord má k dispozícii stále tri rôzne čísla
bytov, z ktorých každý môže byť ten pravý. A ešte stále existovala aj taká
možnosť, že zachytené rádiové vlny nevychádzali ani z jedného z nich.
Bowler nám vysvetlil, že problém nie je so zatykačom, pri ňom stačí
291
uviesť adresu celého bytového komplexu, horšie je to s povolením na
domovú prehliadku. Na to, aby bolo možné vyhľadať a zaistiť dôkazový
materiál, treba písomné povolenie sudcu s presnou adresou, v našom
prípade ide o číslo budovy i o číslo bytu.
Levord vyšiel do prijímacej miestnosti pred kanceláriou, skadiaľ sa
niekoľkokrát telefonicky spojil so svojím tímom, či nezistili niečo nové.
Medzitým Bowler so svojimi spolupracovníčkami začal na základe
Levordovej správy vypracovávať písomné povolenia na domovú
prehliadku pre všetky tri čísla bytov. Bowler dal pre všetky prípady
pripraviť aj štvrtý, bez adresy. Dúfal, že sa mu podarí presvedčiť sudcu,
aby tie tri kompletné povolenia podpísal a v prípade, keby agenti počas
akcie zistili, že Mitnick býva v celkom inom byte, to štvrté by autorizoval
telefonicky.
Pomohol som Bowlerovi zostaviť zoznam vecí, ktoré treba počas
domovej prehliadky zaistiť. Išlo o počítače, hardvérovú a softvérovú
dokumentáciu, diskety, modemy, mobilné telefóny, ako aj ich jednotlivé
diely. Len veľmi ťažko sa dalo domyslieť, čo všetko tam Mitnick mohol
mať. Posledné správy o jeho machináciách v Netcome a Welle opäť
potvrdili jeho sklony k zákernosti. Keď jedna z Bowlerovych
spolupracovníčok chcela vytlačiť kópie hotových povolení a zistila, že
počítač odrazu z akýchsi neznámych príčin odmieta komunikovať s
tlačiarňou, Julia poznamenala, že možno je to Mitnickovca práca. Čoskoro
sme však prišli na to, že v tom nemá prsty nijaký sabotér, ale že na vine je
chyba v programe.
Krátko po siedmej sme mali povolenia vytlačené. Levordovým ľuďom
sa za ten čas nepodarilo zoznam získaných adries zúžiť, Bowler teda zbalil
všetky štyri kôpky dokumentov a spoločne sme sa vybrali za sudcom
Dixonom domov.
Keď sme vyšli z Bowlerovej kancelárie a prechádzali čakacou
miestnosťou, Julia si všimla pohár plný cukríkov v tvare valentínskych
srdiečok. Pristavila sa pri nich, chvíľu sa v nich prehrabávala a potom mi
podala jedno, na ktorom bolo napísané ÁNO, DRAHÝ. Malo to byť čosi
ako žart, pretože z času na čas som si ju doberal, aby mi povedala práve
tieto dve slová. Vtedy som bol však taký roztržitý, že som naň chvíľu
neprítomné hľadel a potom si ho strčil do úst. Všetci štyria sme kráčali
smerom k výťahom, sprevádzaní povzbudzujúcimi výkrikmi Bowlerovych
292
spolupracovníčok.
„Držíme palce!" ozýval sa za nami chraplavý, prefajčený hlas.
Rozhodli sme sa, že pôjdeme Bowlerovou dodávkou, ktorú mal
vyrobenú na objednávku, aby sme sa potom nezdržiavali a od sudcu sa
mohli hneď vydať k bytovému komplexu Player's Clubu. Stále som tajne
dúfal, že sa tam dostaneme pred ôsmou, pretože v tom čase je ešte v sieti,
po ôsmej obvykle odchádza niekam sa najesť a táto večerná prestávka trvá
väčšinou až do jedenástej. Okná Bowlerovej dodávky vybavené
žalúziovým vetraním a záclonkami mi počas hliadkovania pred Player's
Clubom umožnia zostať mimo dohľadu. A čo sa týka pohodlia, aj v tom
táto obývačka na kolesách ďaleko predčila moje Geo; drevené obloženie,
mäkkučké čalúnenie, na dlážke papieriky od jedla a hračkárski bojovníci z
umelej hmoty.
Viezli sme sa do jednej z bohatých štvrtí na juhu Raleighu, ktorá, ako
čoskoro vyšlo najavo, bola neďaleko miesta, kde sa ukryval Mitnick.
Levord šiel za nami vo svojej Crown Victorii. Zastali sme pred neveľmi
vysokým tehlovým domom s malou zastrešenou terasou. Julia ostala so
mnou v aute a Bowler s Levordom zamierili k sudcovmu domu. Bola už
tma, takže cez zasklenú stenu bez závesov sme pomerne dobre videli
pohybujúcich sa ľudí v obývačke.
Kým sme čakali, rozhodol som sa, že pošlem Andrewovi kód, aby bol
pripravený. No mal som s tým trochu problémy. Chcel som číslo 080663,
na ktorom sme sa dohodli, ohraničiť pomlčkami, aby bolo na prvý pohľad
jasne, že nejde o bežné telefónne číslo. Na mnohých číselných pageroch
treba stlačiť * a objaví sa pomlčka. Keď som však vyťukal kombináciu
*080663* a za tým # na odoslanie, dostal som rýchly obsadzovací tón,
ktorý signalizoval nejakú chybu. Skúsil som ešte raz a výsledok bol
rovnaký. Napokon som vyťukal iba kód bez pomlčiek a číslo bolo úspešne
odoslané. Zostávalo mi len dúfať, že Andrew sa dovtípi, o čo ide.
V dome však neprebiehalo všetko tak hladko, ako malo. Neskôr sme sa
dozvedeli, že sudca Dixon trval na tom, aby do uvedených dokumentov
boli zapracované niektoré zmeny, medziiným tam muselo byť uvedené, že
k zatknutiu môže dôjsť aj po 22:00 hod. Bola to nevyhnutná právna
klauzula, pretože za normálnych okolností sa podozrivé osoby nezatýkajú
v noci, ale cez deň. Bolo teda treba vyhotoviť ďalšie dodatkové
dokumenty. Bowler poveril nejakého svojho spolupracovníka, aby
293
pripravil všetko, čo bolo ešte treba, a dohodol sa s ním, že sa stretnú pri
Player's Clube. Bowler s Levordom vyšli z domu až tesne pred pol
deviatou.
Šli sme niekoľko kilometrov, prešli sme krížom cez Duraleigh Road a
zastali na parkovisku pred nákupným centrom oproti bytovému komplexu.
Levord sa od nás odpojil a bočnou uličkou smeroval k vzdialenejšiej strane
Player's Clubu, kde mala podľa plánu celá operácia prebehnúť. V tej chvíli
sme netušili, akú veľkú posilu Levord zohnal, no keďže táto časť akcie
bola celá v réžii FBI, dúfal som, že vedia, čo robia.
Bowler obišiel malé parkovisko pred nákupným centrom a napokon
zaparkoval tak, že sme cez predné sklo auta videli na Player's Club, aj keď
nie práve tú stranu, kde bol Mitnick. Snažil som sa ostať čo
najnenápadnejší a sadol som si celkom dozadu. Zapol som monitor a
rozsvietil malú baterku, ktorú som si požičal od Júlie. Na displeji som
sledoval frekvencie Cellular One i Sprintu. Po Mitnickovi ani stopy.
„Asi večeria," povedal som. Možno šiel von; možno je niekde tu v
nákupnom centre. Pozerali sme z auta, no na pešej zóne pozdĺž Duraleighu
nebolo ani človiečika. Bowler s Juliou sa rozhodli, že sa prejdú po okolí a
pozrú sa, či tam nie je niekto, kto by sa podobal Mitnickovi, hoci ani jeden
z nich nevedel, ako v skutočnosti vyzerá.
Bola mrazivá februárová noc. Bowler mal na sebe prešívaný baloniak a
na hlave plstený klobúk. Keď vychádzal z auta, otočil sa ku mne a lišiacky
podotkol: „Dúfam, že na mne nepoznať, že som detektív?" Bolo na ňom
vidno, že dobrodružstvo, do ktorého sa tak neočakávane zaplietol, ho
celkom nadchlo.
Spustil som bočné záclonky, aby ma nebolo vidieť. Nevidel som teda,
ktorým smerom sa Julia s Bowlerom vydali, no o pätnásť minút boli z
obhliadky terénu späť. Bowler mi nasadil na hlavu svoj klobúk, aby som sa
vraj nemal pocit, že som mimo, a obaja mi podali hlásenie. Prechádzali
popri čínskom obchodíku, kde predávali jedlo cez ulicu, popri pizzérii a
bare a všade nazreli cez okná dovnútra. Potom vošli do nejakého obchodu
s potravinami, kde kúpili Gatorade, popcorny a tužkové baterky do Juliinej
lampy.
„Nevideli sme nikoho, čo by sa podobal Mitnickovi," povedala Julia,
„no na druhej strane parkoviska sme si všimli zopár podozrivých typov."
Keď kráčali smerom k obchodom, prechádzali popri zaparkovanom aute,
294
nápadne sa podobajúcom vozidlám, aké používajú tajní. Na predných
sedadlách sedeli dvaja chlapi a zachmúrene hľadeli smerom k Player's
Clubu.
Julia vošla do čínskej reštaurácie a chcela kúpiť niečo na jedenie. Keď
čakala na svoju objednávku, zaznamenala, že jeden z predavačov si všimol
podozrivé auto, okolo ktorého chvíľu pred tým prechádzali, a povedal
druhému za pultom: „Zrejme sa niečo deje; tí chlapíci tam stoja už celú
večnosť." Jedna z predavačiek podchvíľou vykukla z dverí von zvedavá, čo
sa to tam len môže diať.
Môj scanner mlčal ďalšie dve hodiny. Nemohol som sa ubrániť
myšlienke, že Kevin nám zdrhol. Pri takejto organizácii celej akcie by som
sa tomu ani veľmi nečudoval.
„Nedávno si spomínal, že videl film Sneakers, čo, ak šiel do kina?"
poznamenala Julia v snahe zlepšiť mi trochu náladu.
Spoza zácloniek na bočných oknách sme videli rovno na telefónne
automaty v rohu parkoviska kúsok od benzínovej pumpy. Na to, že bol
február a bolo už pomerne veľa hodín, volalo odtiaľ prekvapivo veľa ľudí.
Niekoľkokrát sa mi na pager ozval Markoff z hotela Sheraton a chcel
vedieť, či je niečo nové. Julia vždy vyšla von a zavolala mu z niektorého z
automatov. Okolo jedenástej mi pageoval Andrew z Netcomu.
„Nebudeš veľmi nadšený," povedala mi Julia, keď mi prišla zreferovať,
čo nové. Andrew zistil, že sa mu zasa raz niečo podarilo. Tri hodiny
predtým si Andrew vysvetlil moje opakované pokusy vyslať signál
„pripraviť sa" ako znamenie, že Kevin bol zatknutý. Okamžite začal so
zabezpečovaním dôkazového materiálu; zo všetkých súborov, ktoré mal
Mitnick poukrývané kdekade po Internet, porobil záložné kópie a potom sa
pustil do vymazávania jednotlivých súborov.
Julia však mala pre mňa aj jednu dobrú správu — Andrew cez deň
analyzoval príčiny, ktoré viedli Mitnicka k vymazaniu evidenčného súboru
vo Welle, a prišiel k záveru, že nešlo o sabotáž, ale iba o preklepovú
chybu. No tá zlá správa bola naozaj zdrvujúca: naša sledovacia operácia
bola vážne ohrozená.
A to všetko sa udialo pred niekoľkými hodinami. Andrew nezavolal
skôr, pretože sa bál, že sa budem hnevať. Neskutočné. Tak ja tu naháňam
FBI a tlačím na nich, ako len viem, a ak to nevyjde a Mitnick nám zdrhne,
môžu celkom oprávnene prísť za mnou a povedať mi, „vaši chlapci to
295
zorali".
Načo plakať nad rozliatym mliekom — čo sa stalo, už sa neodstane. A
navyše z monitora som vyčítal, že Mitnick práve nastúpil do nočnej smeny.
Ak ešte neprišiel na to, že mu ktosi zničil súbory — a to, že sa objavil,
tomu nasvedčovalo — príde na to celkom určite teraz.
Nebol som sám, čo spozoroval Mitnickovu aktivitu v sieti. Odrazu sme
zbadali Levordovo auto a za ním niekoľko ďalších vozov, ktoré sa prehnali
parkoviskom a zmizli za kolkárskou dráhou na konci nákupného centra.
Nastal čas poslednej bleskovej koordinačnej porady federálnych a
miestnych policajných zložiek. Bowler naštartoval dodávku a vyrazil za
poltuctom policajtov v civile. Podal Levordovi opravené a doplnené
dokumenty. Upozornil som všetkých, že Mitnick o nás s najväčšou
pravdepodobnosťou vie a že treba konať naozaj veľmi rýchlo. Niekto
oznámil, že agenti z Quantica už „zamerali cieľ" a konečne môžu použiť
ručné monitory na zachytávanie signálov zblízka, takže nepotrvá dlho a
majú ho. Bojová porada netrvala ani minútu, agenti sa rozpŕchli, aby
zaujali svoje miesta na stanovištiach v okolí Player's Clubu a na jeho
opačnej strane.
My s Bowlerom sme sa vrátili tam, kde sme stáli predtým. Pokračoval
som v monitorovaní ešte asi hodinu. Mitnick sa striedavo objavoval a zase
mizol. Vždy, keď sa dátový prenos prerušil, Mitnick sa vzápätí znovu
prihlásil do siete. Odrazu sa však spojenie prerušilo, no Mitnick sa už
neozval. Začal som prehľadávať susedné výseky tranzačnej stanice
spoločnosti Cellular One, či jeho signál nepreskočil do iného sektora. A
vtedy som zistil čosi zvláštne.
Hoci sa Kevin nachádzal južne od tranzačnej stanice, signály, ktoré som
zaznamenal, prichádzali zo severu. Po prvý raz odvtedy, čo som došiel do
Raleighu, som na tejto tranzačnej stanici zachytil dátový hovor, ktorý bol
vyslaný z blízkosti miesta, kde sa zdržiaval Mitnick. Keďže spojenie
prostredníctvom mobilného telefónu je dosť nespoľahlivé a pokiaľ nie je
kradnuté, aj pomerne drahé, na prenos dát sa veľmi nevyužíva.
Povedal som o svojom objave Bowlerovi a Julii a pošepky sme sa
dohadovali, čo by to len mohlo znamenať. Že by sa Mitnick pohyboval?
Čo, ak má partnera? Alebo prišiel na to, čo urobil Andrew s jeho súbormi,
a rozhodol sa presúvať z miesta na miesto?
Keď som získal MIN volajúceho, povedal som Bowlerovi: „Poďme k
296
tým automatom." Bolo štyridsať minút po polnoci. Bowler podišiel tak
blízko, ako sa len dalo, a zaparkoval tak, aby ma od bytového komplexu
nebolo vidieť. Vykĺzol som z auta a z najbližšieho automatu zatelefonoval
technikovi z Cellular One.
„Gary," spustil som, len čo dvihol telefón, „monitoruješ?"
Aj on práve sledoval aktivitu na tranzačnej stanici číslo 19. Prečítal som
mu nové MIN číslo a požiadal som ho, aby mi dal okamžite vedieť, keď
náš záhadný volajúci opäť zmení frekvenciu. Dohodli sme sa, že čísla
nových kanálov mi odošle na pager.
Nastúpil som do auta a vrátili sme sa na pôvodné stanovište. Vzápätí sa
niekoľkokrát ozval môj pager a ja som skákal sem a ta medzi Mitnickovým
sektorom a sektorom toho záhadného volajúceho. Nebolo pochýb —
tranzačnou stanicou prechádzali nezávisle od seba dva dátové hovory.
Monitoroval som ich asi štyridsaťpäť minút. Presne o pol druhej sa
Mitnickov nosič odmlčal. Hneď nato sme si všimli, ako sa po Duraleigh
Road smerom nadol ženie dodávka technikov z Quantica a o chvíľu zas
uháňa opačným smerom. Na aute bola namontovaná tá istá smerová
anténa, ktorá bola noc predtým na streche dodávky Freda Backhausa.
Druhý dátový prenos ešte stále prebiehal a bolo jasné, že ho zaregistrovali
aj agenti z Quantico.
Aj ostatné vozidlá sa pohli smerom k Player's clubu. „Niečo sa deje,"
povedal Bowler. „Mrkneme sa na to."
Pomaly sme opustili parkovisko a zabočili do jednej z bočných uličiek
bližšie smerom k bytovému komplexu. Zastali sme hneď za kríkmi a z
nového stanovišťa sme videli rovno na parkovisko pred východným
krídlom komplexu. Vystúpili sme z auta. Všimli sme si, že celá oblasť je
sledovaná. Zaregistrovali sme ďalšie štyri sledovacie vozy a najmenej tucet
policajtov v civile, postávajúcich alebo prechádzajúcich sa po okolí.
Vrátila sa aj dodávka s technikmi z Quantica.
Chcel som im ísť povedať o nových signáloch, prichádzajúcich zo
severu, no Bowler ma zastavil. „Nie, nie, nie," povedal, „ teraz už nič
nenarobíte. A navyše, nevieme, či už Mitnicka majú. Ak nie, mohol by vás
zbadať."
„Ale ja mám to MIN číslo," naliehal som, „a Cellular One mi stále
posiela čísla jednotlivých kanálov."
„Tak napíšte na kus papiera odkaz a pošlite s ním Júliu," navrhol.
297
 Julia podišla k nim. Najprv sa tvárili namrzene, no keď zistili,
že má pre nich cenné informácie, vzali si papierik s MIN i môj pager a
náhlivo vyštartovali preč, tentoraz na sever. Keď sa Julia vrátila, sadli sme
si do auta a počúvali pískanie modemu neznámeho odosielateľa dát.
O desať minút sa k nám veľkými krokmi blížil Levord.
„Už sme vnútri," povedal. „Mitnicka máme. Musíme sa však spojiť so
sudcom, aby autorizoval povolenie na domovú prehliadku s novou
adresou."

Podal som Bowlerovi svoj mobilný telefón, vyťukali sme číslo sudcu
Dixona, zobudili ho a požiadali ho o ústny súhlas s domovou prehliadkou
Mitnickovho bytu. Potom som Andrewovi odpageoval signál „ide sa na
to". Konečne nadišiel čas, aby vystríhal ľudí vo Welle, rovnako ako ďalšie
ohrozené spoločnosti, ktoré sme mali na zozname. Zostávalo mi iba dúfať,
že je ešte hore.
Kým Bowler telefonoval s Dixonom, Levord nám dvom s Juliou
rozprával, ako v spoločnosti niekoľkých ďalších agentov zaklopal na dvere
Mitnickovho bytu. Dvere sa otvorili asi po piatich minútach. Muž vnútri
však tvrdil, že nie je Kevin Mitnick.
Agenti vošli dnu a Mitnick náhlivo pchal do kufríka akési papiere —
úsilie v danej situácii dosť zbytočné. Tvrdil, že práve telefonuje so svojím
právnikom, keď však Levord chytil do ruky slúchadlo, telefón bol hluchý.
Najhľadanejší počítačový zločinec Ameriky začal zvracať na dlážku svojej
obývačky.
„Ešte sme ho nestihli poučiť o jeho právach," povedal Levord. „Máme
vážne obavy o jeho zdravotný stav. Našli sme u neho nejaké lieky, ktoré sú
na predpis. Zrejme sa na niečo lieči."
Konečne som mohol bez všetkého opustiť úkryt, ktorý mi doteraz
poskytovala Bowlerova dodávka. Medzitým sa vrátil tím z Quantica a ja
som prešiel k ich vozu. Bola chladná, vlhká noc. Spustil sa drobný dážď.
Obaja agenti pôsobili dojmom skúsených športovcov po ťažkom boji —
vyžarovala z nich spokojnosť, no boli príliš unavení na to, aby sa tešili z
ťažko vydobytého víťazstva. Rádiové ozveny im neustále komplikovali
prácu so smerovou anténou, takže napokon chodili po chodbách bytového
komplexu s ručným zameriavačom rádiového signálu. Celulárny signál
298
stále rástol a doviedol ich až priamo k dverám Mitnickovho bytu.
Opýtal som sa ich, či zistili niečo o tom druhom dátovom prenose.
Povedali, že šli chvíľu po ňom, no nepodarilo sa im zistiť, odkiaľ ho
vysielajú. Tento jav spolu s niekoľkými ďalšími skutočnosťami, ku ktorým
počas pátrania došlo, ostane pre nás zrejme navždy záhadou.
V tú noc som Mitnicka nevidel. Kým ho vyvliekli von a odviedli do
cely zadržania vo Wake County Jaile v centre Raleighu, prešla ďalšia
hodina. Za ten čas získal Bowler od sudcu platné povolenie na domovú
prehliadku a Levord Burns mohol spolu so svojimi agentmi začať so
zhromažďovaním dôkazového materiálu.
Levord sa znova vrátil k našej dodávke a informoval nás o ďalšom
napredovaní akcie. Spýtal som sa, či by som mohol na chvíľu nazrieť do
Mitnickovho bytu, aby som mal akú-takú predstavu, ako trávil môj
protivník svoje dni a najmä dlhé noci. Levord s tým však nesúhlasil.
„V byte sme urobili množstvo fotiek, ktoré budú slúžiť ako dôkazový
materiál pre súd, a kým neprebehne súdne pojednávanie, nesmie ich nik
vidieť." Ukázal mi však Mitnickove auto — starý, bledomodrý Plymouth
Horizon.
Levordova nálada sa viditelhe zlepšila. Vôbec mu neprekážalo, že
studené mrholenie neustáva. Stáli sme tam celí premáčaní, Levord podišiel
ku mne a podal mi ruku.
„Blahoželám," povedal som. „Podarilo sa nám dotiahnuť to do
úspešného konca bez toho, že by sme sa navzájom pozabíjali."
Špeciálny agent Levord Burns na to nepovedal nič, no po prvý raz
odkedy sa poznáme, sa na mňa usmial.

299
 kapitola 17
„Ty si Tsutomu!"

Na druhý deň ráno ma zobudil telefón. Volal Markoff.

„O desiatej je Kevinov výsluch," oznámil mi.
Pozrel som sa na hodinky. Bolo krátko po deviatej. „Oblečieme sa a
hneď sme dole. Počkaj nás v hotelovej hale," povedal som mu. Opatrne
som zobudil Júliu a rozhrnul závesy na oknách.
Markoff nás viezol chladným daždivým ránom do centra Raleighu. Cítil
som sa trochu nesvoj, pretože odkedy sa mi zosypal RadioMail terminál,
nemal som prehľad o svojej pošte v San Diegu. Rozhodol som sa teda, že
použijem mobilný telefón. A čakalo ma nemilé prekvapenie. Mal som tam
odkaz od starého známeho anonyma predstierajúceho ázijský prízvuk.
Nahral sa niečo pred siedmou ráno tamojšieho času. Mitnick bol vtedy už
osem hodín zatknutý, no v médiách sa správa o tom ešte neobjavila.
Hovoril dlho a veľmi nesúvislo. Nafúkaný tón sa z jeho hlasu celkom
vytratil, po chvastaní tiež ani stopy. Rozprával nervózne a tak rýchlo, že
chvíľami celkom zabudol na prízvuk. Keď dohovoril, pustil som tú správu
ešte dvakrát — najprv som držal slúchadlo pri uchu Julii a potom
Markoffovi.
„Ahoj, Tsutomu, synček to som znova ja. Chcem ti len povedať —
veľmi dôležité, veľmi dôležité. Všetky tie telefonáty, čo si dostával, hmm,
súviseli s filmami o Kung fu — absolútne nič do činenia so žiadnym
počítačom alebo podobnými vecami. Len taký celkom krátky, hmm,
zaujímavý telefonátik.
Tuším to zašlo priďaleko, veľmi ďaleko. Synček, chcem ti povedať, že
toto nemá nič spoločné so žiadnymi počítačmi, ani ničím podobným. Len
vtipy na Kung fu filmy. To je všetko. Nič viac.
Narážal som, no, však vieš, mali to byť narážky, ktoré by dali Kung fu
filmy do... do súvislosti s počítačmi. A nič viac. Nemá to nič spoločné s
300
Mitnickom, hackermi, s ničím, vôbec ničím. Vravím ti, že to bol len taký
zaujímavý telefonátik a... nič viac. Iba zhoda okolností. Toto celé zachádza
veľmi ďaleko, ten, čo ti nechával odkazy na záznamníku nerobil nič zlé.
Len aby si vedel. Jasné? Zachádza to priďaleko."
Nevedeli sme, čo si o tom myslieť. „Karta sa teda obrátila," povedal
som. Ktovie, kde sa tento Mitnickov kamoš ukrýva. Možno, že je niekde
tu, priamo v Raleighu. Komu telefonoval Mitnick tesne predtým, než
otvoril dvere, za ktorými stála FBI? Čo, ak je to majiteľ toho druhého
mobilného telefónu, po ktorom pátral tím z Quantica?
Rozoberali sme túto najnovšiu záhadu aj keď sme vstupovali do budovy
Federálneho súdu. Išlo iba o predbežné vypočúvanie, na verejnosť správa o
Mitnickovom zatknutí ešte neprenikla. Vošli sme do malej súdnej siene a
sadli si do posledného z troch krátkych radov lavíc vyhradených pre
divákov. Bola to strohá miestnosť s vysokým stropom bez okien, presne
taká, ako všetky ostatné súdne siene kdekoľvek inde v Amerike.
Po chvíli sa vo dverách súdnej siene napravo od sudcovho stupienka
objavil Mitnick sprevádzaný federálnym policajným zástupcom. Mitnick
nepôsobil dojmom, že by bol chorý, no nevyzeral ani ako tučný,
okuliarnatý „zákerný hacker", ktorý pred časom terorizoval Los Angeles.
Pred nami stál vysoký, štíhly muž, ani chudý, ani mohutný, mal okuliare s
kovovým rámom a jemné hnedé vlasy po plecia. Na sebe mal šedú, tenkú
teplákovú súpravu. Ruky mal spútané a na nohách reťaze.
Keď bol asi v polovici miestnosti, všimol si nás a zastal.
„Ty si Tsutomu!" povedal prekvapene a potom uprel pohľad na
novinára sediaceho vedľa mňa. „A ty si Markoff."
Obaja sme prikývli.
Mitnickovi, rovnako ako mne, bolo jasné, že toto už nie je hra. O jeho
prenasledovaní a prípadnom zatknutí som vždy rozmýšľal ako o nejakom
športovom odvetví, teraz som si však uvedomoval, že to všetko je hrozne
skutočné a že to má až neuveriteľne skutočné dôsledky.
Niekoľko týždňov som sledoval stopu tohto, muža, videl som škody,
ktoré napáchal. Mitnick na jednej strane veľmi cieľavedome prenikal do
súkromia iných ľudí, zmocňoval sa ich intelektuálneho majetku, no
inokedy sa správal dosť detinsky a pomstychtivo. Jednu vec som však
vedel celkom isto: Kevin Mitnick v nijakom prípade nie je nespravodlivo
stíhaným počítačovým hackerom, akých poznáme z filmového plátna, a nie
301
je pravda ani to, že jeho jediným previnením je prílišná zvedavosť. Na tom,
že niekto číta súkromnú poštu iných ľudí a kradne im softvér, nevidím nič
heroické.
Mitnicka doviedli k lavici obžalovaných a do miestnosti vošiel sudca
Dixom. Celý výsluch netrval ani desať minút. Obhajca zatiaľ nebol
vymenovaný, Mitnick sedel teda pri stole sám a federálny policajný
zástupca hneď za ním. Bol som zvedavý, či Mitnick bude i naďalej hrať
divadlo. Na otázku, ako sa volá odpovedal, Kevin David Mitnick. Svoj
zápas už dobojoval a bolo na ňom vidieť, že je unavený.
Sudca mu prečítal, z čoho všetkého je obvinený — telekomunikačné
podvody, počítačové podvody, z ktorých za každý mohol dostať trest
odňatia slobody až na pätnásť rokov, prípadne i viac — bolo jasné, že
Kevin to všetko začína chápať a tuší, čo ho čaká. Hra sa skončila a on z nej
vyšiel s trestnými bodmi. Mitnick tichým hlasom požiadal sudcu o
dovolenie spojiť sa so svojím advokátom v Kalifornii. Sudca ho upozornil,
že všetkými jeho právnymi záležitosťami sa bude najprv zaoberať
Federálny súd Východného dištriktu Severnej Karolíny. Termín ďalšieho
výsluchu bol stanovený na piatok, teda o dva dni.
Keď sudca predbežné pojednávanie ukončil, Markoff vstal a kráčal
smerom k zábradliu, ktoré oddeľovalo priestor vyhradený divákom od
zvyšnej časti súdnej siene. A my s Juliou za ním. Kevin sa postavil a
obrátil sa k nám.
Vzpriamil sa. „Tsutomu, klobúk dolu pred tvojimi schopnosťami,"
povedal mi.
Pozeral som sa mu do očí a prikývol som. Nebolo treba slov. Tento
súboj prehral.
Zvláštne, sledoval som jeho cestu do väzenia, ani som nejasal, ani
nesmútil, cítil som len akýsi vnútorný nepokoj. Celé sa to skončilo akosi
rozpačito, vedel som, že niektorí ľudia budú Mitnicka i naďalej považovať
len za počítačového fanatika, ktorý skúma kyberpriestor bez toho, že by sa
dajako obohacoval. A navyše, tento prípad bol špecifický z viacerých
dôvodov. Bolo to už po šiesty raz, čo Mitnicka zatkli. Musel teda dobre
vedieť, čo riskuje. Z morálneho hľadiska som nevidel jediný dôvod,
ktorým by sa jeho počínanie dalo ospravedlniť; aj keď ho k nemu viedla
nevinná zvedavosť.
Policajný zástupca ho práve odvádzal. Markoff odrazu povedal: „Kevin,
302
želám ti veľa šťastia."
Najskôr sa zdalo, že to Mitnick nepočul. Vzápätí však zastal a obrátil sa.
Nepatrne prikývol a potom opustil súdnu sieň.
My traja sme kráčali smerom k výťahu. Kevin bol na tom horšie než
kedykoľvek predtým. Po druhý raz bol obvinený z porušovania
federálnych zákonov, tento raz prinajmenšom z dvoch, a pritom bol stále v
podmienke. Obvinenia sa proti nemu chystá vzniesť niekoľko štátov a viac
ako pol tucta okresných policajných úradov.
Nik z nás nevedel pochopiť, aký psychologický základ má
Mitnickova chorobná posadnutosť. Stotožňuje sa s tým, čo si o ňom
myslí jeho kamoš Eric Corley, a naozaj sa považuje iba za nevinného
voyera? Alebo uveril, že je legendou, a inšpirovaný Robertom Redfordom
napĺňa svoju vlastnú víziu posledného amerického hrdinu na úteku? Alebo
že by sa uňho naozaj vyvinul nový druh akejsi kyberzávislosti, ktorú mu v
roku 1988 „prisúdil" aj federálny sudca? Kdesi som čítal, že notorickí hráči
a falšovatelia šekov sa správajú podobne: dobre si uvedomujú, že ich skôr
či neskôr chytia, ženie ich však neodolatelhá túžba skúšať to znova a zas.
Možno aj Mitnick sa kdesi hlboko vo svojom vnútri zmieril s tou osudovou
nevyhnutnosťou, že raz na túto hazardnú hru doplatí. Na to však zrejme
jednoznačná odpoveď neexistuje.
Vrátili sme sa do hotela Sheraton. Markoff šiel pracovať na svojom
článku do štvrtkového vydania New York Times. My dvaja s Juliou sme
zvyšok dňa strávili v hotelovej izbe — väčšinu času sme pretelefonovali.
Hovoril som s Andrewom, predstaviteľmi spoločností Well a Netcom, ako
aj so systémovými administrátormi na rôznych doménach Internetu,
ktorých siete poctil Mitnick svojou nevítanou návštevou. Okolo deviatej
večer sme ešte raz zašli do telefónnej ústredne Sprintu a čakali Murpha a
Joa, aby sme si zašli spolu na večeru. Keď sa im skončila zmena, bolo už
dosť neskoro a hodnú chvíľu sme krúžili po okolí, kým sa nám podarilo
nájsť niečo, kde by sme sa najedli.
Keď som na druhý deň ráno vstal, zistil som, že prepukol skutočný
chaos. Zatknutie Kevina Mitnicka bolo správou dňa a médiá šaleli. V to
ráno som si zo svojho záznamníka v kancelárii Supercentra v San Diegu
vypočul ešte jeden, zrejme už posledný odkaz od tajomného anonyma.
Zaznamenal sa deň predtým o 19:23 večer. Prihovoril sa mi naliehavý hlas:
„Tsutomu, kamarát môj. Chcem povedať len toľko... chcem znova
303
zdôrazniť, že to je iba žart. Je to super, robiť si srandu z Kung fu filmov,
nijako to nesúvisí s počítačovým hackerstvom, s Mitnickom, s ničím!
Povedz im to, nepošli ich sem. Nie, nechoď po mne. Veď ja nič... iba som
sa bavil na Kung fu filmoch. A nič viac. Ďakujem ti."
Hra sa skončila.

304
 Epilóg

V júli 1995 sa Kevin Mitnick priznal k podvodom v telekomunikačnej

celulárnej sieti a bez súdu dostal osem mesiacov nepodmienečne. Krátko
po jeho zatknutí v Raleighu, vypracovali federálni prokurátori
dvadsaťtribodovú obžalobu, no všetky body, až na jeden, boli stiahnuté,
pretože sa na ne vzťahovalo Mitnickovo verejné priznanie, tzv. účinná
ľútosť.
Tým sa však Mitnickove problémy so súdmi neskončili. Momentálne je
vo väzení v Los Angeles a čaká ho celý rad obvinení, medziiným obvinení
z nedodržania podmienok, vyplývajúcich z podmienečného trestu, ktorý
mu uložil federálny súd; ďalej z nezákonného vniknutia do počítačov
Kalifornského oddelenia motorových vozidiel a ďalších počítačových a
telefónnych podvodov. Obvinenia sa chystá vzniesť viac ako pol tucta
federálnych okresov. Pokiaľ sa Mitnick nerozhodne, že sa ešte pred
oficiálne podanou žalobou k niektorým týmto obvineniam prizná, súd má
byť niekedy koncom novembra a je viac ako pravdepodobné, že vo väzení
ešte nejaký ten čas pobudne.
Ešte aj dnes, keď si po roku premietam udalosti, ku ktorým došlo za
posledný rok, pociťujem obavy. Od februára, keď bol Mitnick zatknutý,
jeho legenda naďalej žije. Už niekoľko mesiacov dochádza na Nete k
mnohým zanieteným diskusiám o jeho aktivitách. Niektorí ľudia aj naďalej
zastávajú názor, že Mitnick nikomu nespôsobil fyzickú ujmu — že je teda
naprosto neškodný.
Faktom však je, že tento človek bol už šesťkrát zatknutý a mal pätnásť
rokov na to, aby si uvedomil, čo je správne a čo nie. Koncom
osemdesiatych rokoch sa federálny sudca nad ním zľutoval a rozhodol sa
dať mu ešte jednu šancu.
Ja považujem za najväčší Mitnickov zločin to, že sa spreneveril
pôvodnému duchu hackerskej etiky. Nemyslím si, že je v poriadku, ak
niekto číta iným ľuďom poštu, a byť presvedčený, že softvér a ďalšie
počítačové technológie majú byť bezplatne prístupné všetkým, je čosi
celkom iné, ako byť presvedčený, že ich možno ukradnúť.
305
 Sieť počítačov, známa ako Internet, začala jedinečným pokusom
vytvoriť spoločenstvo ľudí, ktorí by si medzi sebou vymieňali cenné
poznatky o najnovšej technológii a ktorých nadchla myšlienka, že aj
počítače sa môžu podieľať na vytváraní lepšieho sveta. Toto spoločenstvo
dlhé roky fungovalo na princípe vzájomnej dôvery. Dnes po celom Nete
rastú elektronické ochranné múry. Jasný dôkaz toho, že dôvera i
spoločenstvo sa kamsi vytratili. A to je strata pre nás všetkých.

25. október 1995

306
 Akirova elektronická knižnica


Tento dokument bol vytvorený za účelom záložnej kópie skutočnej knihy.

Keďže nie každý má možnosť takto si knihu zálohovať, sú tieto kópie

poskytnuté na internete bez akéhokoľvek finančného zisku.

Pokiaľ túto kópiu vlastníte bez toho že by ste mali jej originál, dopúšťate
sa trestného činu.

Digatalization

http://www.sureal.szm.sk/

sureal@szm.sk

307