Paradigmy a 

dilemy sociálnej práce.

V 20. stor. sa vykryštalizovali 3 odlišné prístupy, ktoré Payne, 1997, označuje ako malé
paradigmy.

1. SP ako terapeutická pomoc (terapeutická paradigma)- za hlavný faktor sociáneho

fungovania sa považuje duševné zdravie a pohoda človeka. SP sa chápe ako
terapeutická intervencia, ktorá si kladie za cieľ pomôcť jednotlivcom, skupinám a
komunitám zabezpečiť psychosociálnu pohodu. Prostriedkom je podpora a
uľahčovanie ich rozvoja.. Dôraz sa kladie na komunikáciu a budovanie vzťahu.
Interakcia s druhými obohacuje všetkých účastníkov. Komunikáciou môžu ľudia
získať viac kontroly nad vlastnými pocitmi a spôsobom života. Príkladom je
Rogersova humanitná koncepcia. Profesionálna výbava soc. pracovníka sa opiera
psychologické znalosti a o terapeutický výcvik.

2. 2. SP ako reforma spoločenského prostredia: (reformná paradigma)

Sociálne fungovanie sa spája s víziou spoločenskej rovnosti v rôznych dimenziách

spoločenského života, s ohľadom na spoločenské triedy, gender, vekové skupiny a
pod. Predstava, že podporou a spoluprácou určitej spoločenskej skupiny pomôžu
utláčaným získať vplyv nad vlastnými životmi. SP sa zameriava na zmocňovanie
(empowerment) jednotlivcov a skupín, usiluje sa o zvýšenie podielu klientov na tvorbe
a zmenách spoločenských inštitúcií.. Hovorí sa o elitách, ktoré akumulujú a obnovujú
spoločenskú moc a zdroje na svoj prospech.. Tak vzniká útlak jedných nad druhými.
SP sa snaží o budovanie spoločnosti na rovnostárskych princípoch. Osobný a sociálny
rozvoj za nerovných spoločenských podmienok sa nedá vôbec dosiahnuť.. Musí dôjsť
k signifikantnej spoločenskej zmene. Ostatné poňatia SP podporujú podľa tohto
konceptu súčasný spoločenský poriadok a tým aj záujmy elít. Napr. štrukturálny
model Middelman, Goldberg, Wood, 1974, 1989. Vzdelanosť a výbava soc.
Pracovníka je v oblasti politológie, sociálnej filozofie a sociológie.

3. Poradenská paradigma (sociálno-právna pomoc)

Sociálne fungovanie závisí na schopnosti zvládať problémy a na prístupe k

zodpovedajúcim informáciám a službám. SP sa chápe ako jeden z aspektov systému
sociálnych služieb. Ide predovšetkým o pomoc klientom, vychádzať v ústrety
individuálnym potrebám, poskytovanie informácií, kvalifikovaným poradenstvom,
sprístupňovaním zdrojov a mediáciou. Inštitúcie je treba zmeniť, aby viac vyhovovali
potrebám občanov.. Zdôrazňuje potrebu osobného a komunitného rastu.. V praxi sa
zameriava na malé, individuálne zmeny, ktoré bezprostredne nevedú k väčšej sociálnej
zmene. Napríklad úkolovo orientovaný prístup práce s klientom. Teoretické zázemie
poskytuje kombinácia psychológie, sociológie a práva.

Zaznamenávame posuny v súčasných paradigmách. Terapeutický a reformný prístup sa

usiluje o zmenu a rozvoj, sociálno-právna pomoc a terapeutický prístup na prácu s
indivíduom.
Okrem paradigiem existujú i tzv. praktické teórie , napr. teória radikálna, antiopresívna,
zmocňujúca a ďalšie.

V sociálnej práci v 19. a 20. storočí sa objavia celá rad protichodných tendencií, ktoré sa
dajú označiť ako vývojové dilemy.

Formalizácia SP: v procese vývoja sa oslabuje prirodzená činnosť jednotlivca, rodiny a

iných spoločenstiev, stáva sa predmetom formalizovaného, financovaného a
centralizovaného úsilia. Inštitucionalizácia, racionalita, efektivita

Profesionalizácia určitého zamestnania znamená, že profesionálna skupina sa usiluje o

kontrolu, snaha typizovať a štandardizovať prácu.

Vznik nových foriem vzťahov medzi soc. pracovníkmi a klientmi

Ovplyvňovanie rozhodovania o vhodných metódach poskytovania služieb a smeru

budúceho vývoja praxe tzv. veľkou spoločnosťou prostredníctvom tvorby organizovaných
profesných asociácií a odborného školstva

Budovanie istého profesného statusu v hierarchii ostatných profesií

Tvorba profesného etického systému

Existencia jurisdikčných polemík o rozsahu kompetencií medzi príbuznmi profesiami

Alternatívna sociálna práca požaduje deprofesionalizáciu, ktorá má otvoriť prístup k SP aj

laikom. Sociálne služby poskytované priateľmi, rodinou a dobrovoľníkmi sú podľa tohto
prístupu oveľa efektívnejšie a vedú k lepším výsledkom.(Wilensky a Lebeaux, 1967)

SP sa ustanovila ako profesia pomáhajúca ľuďom stojacim mimo väčšinovú spoločnosť,

aby sa prispôsobili tejto spoločnosti. Tým sa prihlásila k normatívnemu princípu
(normatívnosť – viesť ich k životu podľa normy majority, umožniť im normálny život).

SP sa v 20.storočí stala etablovanou disciplínou a v mnohých parametroch sa odlíšila od

svojej prvotnej podoby. Zo svojich počiatkov si však uchovala svoju normatívnu funkciu.
V 60. rokoch 20.storočia nastúpila kríza tohto poňatia sociálnej práce. Vyšla z radov
marxisticky orientovaných intelektuálov. Spochybnila protestantské ponímanie práce ako
povinnosti, ideál dvojgeneračnej súdržnej rodiny a všeobecnú uplatniteľnosť konzumnej
životnej orientácie mimo kultúru západnéj strednej triedy. (Řezníček, 1994).

Tieto trendy výrazne znejasnili celkové poňatie sociálnej práce. Doteraz bola sociálna
práca chápaná ako profesia, ktorá definuje sociálne problémy ako riešiteľné ťažkosti
konkrétnych osôb.. Toto poňatie bolo odmietnuté a redefinované ako boj proti etablovanej
majoritnej spoločnosti.

Musil (1995) reflektuje tento problém v dichotómii etnocentrizmus versus partnerstvo.

Etnocentrizmus je ponímaný ako tendencia „stavu“ sociálnych pracovníkov pristupovať
ku klientom z pozície hodnotových orientácií a noriem ktoré sú vlastné tejto skupine,
prípadne spoločenskej triede, ku ktorej väčšina sociálnych pracovníkov patrí. Musil si
kladie otázku, či je vôbec možné vykonávať pomocné profesie a neuplatňovať pritom
nereflektované hodnotiace kritériá špecifické pre vlastnú vrstvu.

Opakom etnocentrizmu je partnerstvo, ktoré znamená snahu podporovať klienta bez toho,
aby mu boli kladené normatívne a hodnotové podmienky tejto spolupráce.

Dilema normatívnosti sociálnej práce má tiež do činenia s otázkou vzťahu pomoc a

sociálna kontrola. Určitá časť soc. pracovníkov je presvedčená, že najvlastnejším cieľom
SP je pomoc klientom.

Iní, najmä politici sú presvedčení, že cieľom SP je sociálna kontrola.

Polyvalencia – soc. pracovník v rámci svojej územnej kompetencie poskytuje služby

klientom v najrozmanitejších životných situáciách, rieši problémy mladistvých i
dospelých delikventov, občanov invalidných, starých, intervenuje v rodinách s deťmi.

Špecializácia vyjadruje také poňatie SP, pri ktorom so, pracovník v rámci svojho
profesionálneho pôsobenia zaoberá len určitým sociálnym problémom alebo jedným z
jeho aspektov.

SP je umením, ktoré vyžaduje veľkú škálu schopností: porozumenie pre potreby iných,
schopnosť pomáhať ľuďom tak, aby sa na pomoci nestali závislí.

SP je tiež vedou, ktorá má svoje teórie a ďalej vytvára nové teórie vysvetľujúce vznik a
riešenie individuálnych, skupinových a komunitných problémov.

Osobnostné predpoklady soc. Pracovníka, ako je talent, tvorivosť sú základom. Bez

vzdelania a kultivácie svojho talentu však nevystačí. Dnešné komplikované spoločenské
pomery vyžadujú odbornú prípravu najvyššej kvality. Nejde len o prosté vedomosti, ide o
schopnosť pracovať s informáciami a tvorivé uplatňovanie osvojených zručností.

„Profesiu ako umenie je možné si osvojiť iba do určitej miery. Osvojiť si možné vedomosti,
metódy, prístupy, mnohé je možné si prečítať, odpozorovať, ale umenie sa týmto spôsobom
nedá osvojiť, je potrebný aj talent a odhodlanie; podstatou umenia pomáhať sú spôsoby,
ktorými sa uberá pracovníkova myseľ pri práci. Tieto spôsoby sa dajú cvičiť, rozvíjať a
precizovať. Úlehla hovorí: ako náhle sa vydáte na cestu skúmania vlastného myslenia, nie
je už cesta späť.“

Umenie vcítiť sa do potrieb iných ľudí, porozumieť ich potrebám sa nedá naučiť bez
citlivého prístupu k svojmu prežívaniu i k prežívaniu jednotlivcov, skupín i komunít.
Nevyhnutné pre efektívnu sociálnu prácu sú však aj vedecké teórie, ktoré sociálny
pracovník vie uplatniť vo svojej práci.