Meteorológia

ŽILINSKÁ UNIVERZITA KURZ TEÓRIE ATPL
050 METEOROLÓGIA
OBSAH
1 ATMOSFÉRA
1.1 ZLOŽENIE, ROZSAH, VERTIKÁLNE ČLENENIE..............................1
1.2 TEPLOTA .................................................................................................5
1.2.1 PRENOS TEPLA..................................................................................................7
1.2.2 VERTIKÁLNY TEPLOTNÝ GRADIENT, STABILITA A INSTABILITA ...12
1.2.3 VÝVOJ INVERZIÍ, DRUHY INVERZIÍ...........................................................16
1.2.4 TEPLOTA V BLÍZKOSTI ZEMSKÉHO POVRCHU, VPLYVY POVRCHU,

DENNÉ VÝKYVY, EFEKT OBLAČNOSTI, EFEKT VETRA .................................17
1.3 ATMOSFERICKÝ TLAK .......................................................................18
1.3.1 BAROMETRICKÝ TLAK, IZOBARY ..............................................................18
1.3.2 ZMENY TLAKU S VÝŠKOU, ČASOVÉ ZMENY TLAKU ...........................21
1.3.3 REDUKCIA TLAKU VZDUCHU .....................................................................22
1.3.4 PRÍZEMNÁ NÍŽ, NÍŽ V HORNÝCH VRSTVÁCH ATMOSFÉRY,

PRÍZEMNÁ VÝŠ, VÝŠ V HORNÝCH VRSTVÁCH ATMOSFÉRY.......................23
1.4 HUSTOTA ATMOSFÉRY ......................................................................25
1.4.1 VZÁJOMNÝ VZŤAH TLAKU, TEPLOTY A HUSTOTY ..............................25
1.5 MEDZINÁRODNÁ ŠTANDARDNÁ ATMOSFÉRA ICAO (ISA) .....26
1.6 MERANIE VÝŠOK ................................................................................27

1.6.1 BAROMETRICKÁ VÝŠKA, HUSTOTNÁ VÝŠKA, SKUTOČNÁ VÝŠKA .27
1.6.2 VÝŠKA NAD LETISKOM, NADMORSKÁ VÝŠKA, LETOVÁ HLADINA 27
1.6.3 NASTAVENIE QNH, QFE A ŠTANDARDNÉHO TLAKU............................28
1.6.4 VÝPOČET BEZPEČNEJ VÝŠKY NAD TERÉNOM, NAJNIŽŠIA

POUŽITEĽNÁ LETOVÁ HLADINA, PRAVIDLO PALCA PRE VPLYVY NA
TLAK A TEPLOTU .....................................................................................................30
050 – METEOROLÓGIA
2 VIETOR
2.1 DEFINÍCIA A MERANIE ......................................................................33
2.2 PRVOTNÁ PRÍČINA VETRA...............................................................34
2.2.1 PRVOTNÁ PRÍČINA VETRA, TLAKOVÝ GRADIENT, CORIOLISOVA

SILA, GRADIENTOVÝ VIETOR...............................................................................34
2.2.2 VZŤAH MEDZI IZOBARAMI A VETROM....................................................38
2.2.3 VPLYVY KONVERGENCIE A DIVERGENCIE ............................................39
2.3 VŠEOBECNÁ CIRKULÁCIA ...............................................................40
2.3.1 ZÁKLADNÉ TLAKOVÉ ÚTVARY ..................................................................40
2.3.2 VŠEOBECNÁ CIRKULÁCIA OKOLO ZEMEGULE .....................................41
2.4 TURBULENCIA.....................................................................................44
2.4.1 TURBULENCIA A NÁRAZOVITOSŤ, DRUHY TURBULENCIE ...............44
2.4.2 POVOD A MIESTA VÝSKYTU TURBULENCIE ..........................................48
2.5 ZMENA VETRA S VÝŠKOU................................................................49
2.5.1 ZMENA VETRA VO VRSTVE TRENIA .........................................................49
2.5.2 ZMENA VETRA SPOSOBENÁ FRONTAMI..................................................49
2.6 MIESTNE VETRY .................................................................................50
2.7 DÝZOVÉ PRÚDENIE............................................................................55
2.7.1 POVOD DÝZOVÉHO PRÚDENIA ..................................................................55
2.7.2 POPIS A MIESTA VÝSKYTU DÝZOVÉHO PRÚDENIA .............................56
2.7.3 NÁZVY, VÝŠKY A SEZÓNNY VÝSKYT DÝZOVÉHO PRÚDENIA .........58
2.7.4 ROZPOZNANIE DÝZOVÉHO PRÚDENIA ....................................................59
2.7.5 CAT: PRÍČINA, MIESTA VÝSKYTU A PREDPOVEDANIE .......................60
2.8 STOJATÉ VLNY .....................................................................................60
3 TERMODYNAMIKA
3.1 VLHKOSŤ...............................................................................................61
3.1.1 VODNÉ PARY V ATMOSFÉRE ......................................................................61
3.1.2 CHARAKTERISTIKY VLHKOSTI VZDUCHU A MERANIE VLHKOSTI .61
3.2 ZMENA STAVU SKUPENSTVA .........................................................64

3.2.1 KONDENZÁCIA, VYPAROVANIE, SUBLIMÁCIA, ZAMŔZANIE A
TOPENIE......................................................................................................................64
3.2.2 LATENTNÉ TEPLO ..........................................................................................65
3.3 ADIABATICKÉ DEJE ...........................................................................66
4 OBLAČNOSŤ A HMLA
4.1 TVORENIE OBLAČNOSTI A POPIS...................................................67
4.1.1 TYPY OBLAČNOSTI, KLASIFIKÁCIA OBLAČNOSTI ...............................70
4.1.2 VPLYV INVERZIÍ NA VÝVOJ OBLAČNOSTI..............................................74
4.1.3 LETOVÉ PODMIENKY V KAŽDOM TYPE OBLAČNOSTI ........................74
4.2 HMLA, DYMNO A ZÁKAL..................................................................75
4.2.1 RADIAČNÁ HMLA...........................................................................................76
4.2.2 ADVEKČNÁ HMLA .........................................................................................77
4.2.3 HMLA Z VYPAROVANIA ...............................................................................78
4.2.4 FRONTÁLNA HMLA........................................................................................78
4.2.5 OROGRAFICKÁ HMLA...................................................................................79
5 ZRÁŽKY
5.1 VZNIK ZRÁŽOK ...................................................................................83
5.2 DRUHY ZRÁŽOK, ZÁVISLOSŤ NA TYPE OBLAČNOSTI .............84
6 VZDUCHOVÉ HMOTY A FRONTY
6.1 TYPY VZDUCHOVÝCH HMOT..........................................................89
6.1.1 FAKTORY OVPLYVŇUJÚCE VLASTNOSTI VZDUCHOVEJ HMOTY ...89
6.1.2 KLASIFIKÁCIA VZDUCHOVÝCH HMÔT, TRANSFORMÁCIA

VZDUCHOVÝCH HMOT, OBLASTI VZNIKU........................................................90
6.2 FRONTY .................................................................................................93
6.2.1ROZHRANIE MEDZI VZDUCHOVÝMI HMOTAMI (FRONTY),

VŠEOBECNÁ SITUÁCIA, GEOGRAFICKÉ ROZDIELNOSTI...............................93
6.2.2 TEPLÝ FRONT A S NÍM SÚVISIACA OBLAČNOSŤ A POČASIE .............95
6.2.3 STUDENÝ FRONT A S NÍM SÚVISIACA OBLAČNOSŤ A POČASIE .......98
6.2.4 TEPLÝ SEKTOR A S NÍM SÚVISIACA OBLAČNOSŤ A POČASIE.........101
6.2.5 POČASIE ZA STUDENÝM FRONTOM........................................................102
6.2.6 FRONT OKLÚZIE A S NIM SÚVISIACA OBLAČNOSŤ A POČASIE ......102
6.2.7 STACIONÁRNY FRONT A S NÍM SÚVISIACA OBLAČNOSŤ A POČASIE

.....................................................................................................................................104
6.2.8 PREMIESTŇOVANIE FRONTOV A TLAKOVÝCH SYSTÉMOV, ŽIVOTNÝ

CYKLUS.....................................................................................................................105
7 TLAKOVÉ SYSTÉMY
7.1 POLOHA HLAVNÝCH TLAKOVÝCH ÚTVAROV.........................107
7.2 CYKLÓNA A ANTICYKLÓNA .........................................................108
7.2.1 VZNIK A VÝVOJ CYKLÓN, JEDNOTLIVÉ ŠTÁDIA.................................108
7.2.2 ANTICYKLÓNY, TYPY, HLAVNÉ VLASTNOSTI, STUDENÉ A TEPLÉ

ANTICYKLÓNY, HREBENE, SUBSIDENCIE .......................................................111
7.3 NEFRONTÁLNE TLAKOVÉ NÍŽE....................................................114
7.3.1 TERMICKE, OROGRAFICKÉ A SEKUNDÁRNE TLAKOVÉ NÍŽE,

JAZERÁ STUDENÉHO VZDUCHU, BRÁZDY......................................................114
7.4 TROPICKÉ CYKLÓNY .......................................................................115
7.4.1 VÝVOJ TROPICKÝCH OTÁČAVÝCH BÚROK..........................................115
7.4.2 VZNIK A MIESTNE NÁZVY, POLOHA A PERIÓDY VÝSKYTU ............117
8 KLIMATOLÓGIA
8.1 KLIMATICKÉ OBLASTI ....................................................................119
8.1.1 VŠEOBECNÁ CIRKULÁCIA V TROPOSFÉRE A NIŽŠEJ STRATOSFÉRE

.....................................................................................................................................119
8.1.2 TROPICKÉ DAŽĎOVÉ PODNEBIE, SUCHÉ PODNEBIE, PODNEBIE

STREDNÝCH ŠÍROK, SUBARKTICKÉ PODNEBIE SO STUDENOU ZIMOU,
SNEHOVÉ PODNEBIE .............................................................................................121
8.2 TROPICKÁ KLIMATOLÓGIA ...........................................................122
8.2.1 PRÍČINA A VÝVOJ TROPICKÝCH PREHÁNOK: VLHKOSŤ, TEPLOTA,

TROPOPAUZA ..........................................................................................................122
8.2.2 SEZÓNNE ZMENY POČASIA A VETRA, TYPICKÉ SYNOPTICKÉ

SITUÁCIE ..................................................................................................................123
8.2.3 INTERTROPICKÁ ZÓNA KONVERGENCIE (ITCZ), POČASIE V ITCZ,

VŠEOBECNÉ SEZÓNNE PREMIESTŇOVANIE ...................................................124
8.2.4 KLIMATICKÉ PRVKY VO VZŤAHU K OBLASTIAM (MONZÚN,

PASÁTY, PIESKOVÉ BÚRKY, VPÁDY STUDENÉHO VZDUCHU) ..................125
8.2.5 VÝCHODNÉ VLNY ........................................................................................127
8.3 TYPICKÉ METEOROLOGICKÉ SITUÁCIE V STREDNÝCH

ZEMEPISNÝCH ŠÍRKACH........................................................................127
8.3.1 ZÁPADNÉ VLNY............................................................................................127
8.3.2 OBLASŤ VYSOKÉHO TLAKU .....................................................................128
8.3.3 JEDNOTNÉ ROZLOŽENIE TLAKU..............................................................128
8.3.4 JAZERO STUDENÉHO VZDUCHU ..............................................................128
8.4 MIESTNE POČASIE A VIETOR V JEDNOTLIVÝCH ROČNÝCH

OBDOBIACH ..............................................................................................129
9 NEBEZPEČIA PRE LET
9.1 NÁMRAZA ...........................................................................................133
9.1.1 METEOROLOGICKÉ PODMIENKY PRE TVORENIE A RAST NÁMRAZY,

TOPOGRAFICKÉ VPLYVY.....................................................................................133
9.1.2 DRUHY NÁMRAZY .......................................................................................134
9.1.3 NEBEZPEČIE SPOSOBENÉ TVORENÍM A RASTOM NÁMRAZY,

OBLIETANIE.............................................................................................................136
9.2 TURBULENCIA...................................................................................137
9.2.1 VPLYVY NA LET, OBLIETANIE .................................................................137
9.2.2 CAT: ÚČINKY NA LET..................................................................................137
9.3 STRIH VETRA .....................................................................................138
9.3.1 DEFINÍCIA STRIHU VETRA.........................................................................138
9.3.2 METEOROLOGICKÉ PODMIENKY PRE STRIH VETRA .........................138
9.3.3 VPLYVY NA LET ...........................................................................................139
9.4 BÚRKY .................................................................................................140
9.4.1 ŠTRUKTÚRA BÚROK, SQUALL LINES (ČIARY INSTABILITY), SLED

VÝVOJOVÝCH ETÁP, BÚRKOVÉ BUNKY, ELEKTRINA V ATMOSFÉRE,
STATICKÉ NÁBOJE.................................................................................................140
9.4.2 PODMIENKY PRE VZNIK A PROCES VÝVOJA, PREDPOVEĎ, MIESTA

VÝSKYTU, ŠPECIFIKÁCIA TYPU........................................................................144
9.4.3 VYHÝBANIE SA BÚRKAM, POZEMNÝ/PALUBNÝ RADAR, PRÍSTROJ

NA DETEKCIU ELEKTRICKÝCH VÝBOJOV V ATMOSFÉRE..........................146
9.4.4 VÝVOJ A ÚČINOK JAVU DOWNBURST (DYNAMICKÝ ZOSTUPNÝ

PRÚD AKO ZLOŽKA MICROBURSTU) ................................................................146
9.4.5 VZNIK BLESKOV A VPLYV ÚDEROV BLESKOV NA LIETADLO A NA

VYKONANIE LETU .................................................................................................148
9.5 TORNÁDA............................................................................................148
9.5.1 VÝSKYT ..........................................................................................................148
9.6 PRÍZEMNÁ A VÝŠKOVÁ INVERZIA ..............................................150
9.6.1 VPLYV NA VÝKONNOSŤ LIETADLA........................................................150
9.7 PODMIENKY STRATOSFÉRY ..........................................................150
9.7.1 VPLYV TROPOPAUZY NA VÝKONNOSŤ LIETADLA ............................150
9.7.2 VPLYV OZÓNU, RÁDIOAKTIVITA ............................................................151
9.8 NEBEZPEČIE V HORNATÝCH OBLASTIACH ..............................151
9.8.1 VPLYV TERÉNU NA OBLAČNOSŤ A ZRÁŽKY, PRECHOD FRONTU..151
9.8.2 VERTIKÁLNE POHYBY, HORSKÉ VLNY, STRIH VETRA,

TURBULENCIA, NÁMRAZA ..................................................................................152
9.8.3 VÝVOJ A VPLYV ÚDOLNÝCH INVERZII .................................................155
9.9 JAVY ZNIŽUJÚCE DOHĽADNOSŤ..................................................155
9.9.1 ZNÍŽENIE DOHĽADNOSTI SPOSOBENÉ DYMNOM, DYMOM,

PRACHOM, PIESKOM A ZRÁŽKAMI ...................................................................155
9.9.2 ZNÍŽENIE DOHĽADNOSTI SPOSOBENÉ NÍZKO ZVÍRENÝM A VYSOKO

ZVÍRENÝM SNEHOM..............................................................................................156
10 METEOROLOGICKÉ INFORMÁCIE
10.1 POZOROVANIE.................................................................................157
10.1.1 NA ZEMI: PRÍZEMNÝ VIETOR, DOHĽADNOSŤ A DRÁHOVÁ ..............

DOHĽADNOSŤ ......................................................................................................157
10.1.2 POZOROVANIA V HORNÝCH VRSTVÁCH ATMOSFÉRY ................159
10.1.3 POZOROVANIA SATELITOM, VÝKLAD ..............................................160
10.1.4 POZOROVANIA POVETERNOSTNÝM RADAROM ZEME A ZA

LETU,VÝKLAD .....................................................................................................162
10.1.5 POZOROVANIA A HLÁSENIA Z LIETADIEL, SYSTÉMY DÁTOVÝCH

SPOJOV, PIREPS....................................................................................................163
10.2 METEOROLOGICKÉ MAPY............................................................165
10.2.1 MAPY VÝZNAČNÉHO POČASIA ...........................................................165
10.2.2 PRÍZEMNÉ MAPY .....................................................................................166
10.2.3 VÝŠKOVÉ MAPY......................................................................................167
10.2.4 SYMBOLY A ZNAKY NA ANALYZOVANÝCH A PROGNOSTICKÝCH

MAPÁCH ................................................................................................................169
10.3 INFORMÁCIE PRE PLÁNOVANIE LETU......................................169
10.3.1 LETECKÉ KÓDY: METAR, TAF, SPECI, SIGMET, SNOWTAM,

HLÁSENIE O STAVE DRÁHY .............................................................................169
10.3.2 METEOROLOGICKÉ ROZHLASOVÉ VYSIELANIE PRE LETECTVO:

VOLMET, ATIS, HF-VOLMET, ACARS..............................................................174
10.3.3 OBSAH A VYUŽITIE PREDLETOVEJ METEOROLOGICKEJ

DOKUMENTÁCIE .................................................................................................175
10.3.4 METEOROLOGICKÝ BRIEFING A KONZULTÁCIE............................176
10.3.5 SYSTÉMY NA MERANIE A SIGNALIZÁCIU STRIHU VETRA

V NÍZKYCH HLADINÁCH, INVERZIE ..............................................................177
10.3.6 ZVLÁŠTNE METEOROLOGICKÉ VÝSTRAHY ....................................178
10.3.7 INFORMÁCIE PRE POČÍTAČOVÉ SPRACOVANIE LETOVÉHO

PLÁNU ....................................................................................................................179
1 ATMOSFÉRA
1.1 ZLOŽENIE, ROZSAH, VERTIKÁLNE ČLENENIE
Atmosférou nazývame vzduchový (plynný) obal obklopujúci planétu Zem, ktorý je

k nej pripútaný gravitačnou silou a zúčastňuje sa zemskej rotácie, v dôsledku čoho atmosféra
siaha ďalej do priestoru nad rovníkom ako nad pólmi (obr.1-1). Približne polovica hmotnosti
zemskej atmosféry je sústredená do výšky 5,5 km, 90% hmotnosti do výšky 20 km a 99%
zaberá vzduch pod výškou 36 km. Celková hmotnosť atmosféry je vyjadrená číslom 5,2.1018
kg. Atmosféra siaha do výšky 30 000 - 40 000 km, ale za jej horný okraj sa považuje výška,
kde hustota vzduchu sa rovná hustote plynov vypĺňajúcich medziplanetárny priestor, a to je
približne 20 000 km nad zemským povrchom.
Atmosféra plní mnoho dôležitých funkcií – poskytuje základné podmienky pre
existenciu života na našej planéte, chráni živé oranizmy pred škodlivými účinkami slnečného
a kozmického žiarenia, zmierňuje denné teplotné výkyvy zemského povrchu (jeho silné
zohrievanie cez deň a ochladzovanie v noci) a v neposlednom rade je prostredím, kde sa
odohrávajú všetky poveternostné deje.
V súčasnej atmosfére majú spomedzi chemických prvkov dominantné zastúpenie
dusík N2 a kyslík O2. Ostatné prvky sa v porovnaní s nimi vyskytujú len v nepatrnom
množstve. Percentuálne zastúpenie jednotlivých plynných zložiek v suchej a čistej atmosfére
je uvedené v tab.1.
V nižších vrstvách atmosféry plní dôležitú úlohu voda vo všetkých skupenstvách, ale
predovšetkým vodná para, ktorá sa sústreďuje v spodných 10 km, pričom približne polovica
množstva vodnej pary siaha do výšky 1,5 km nad zemským povrchom. Množstvo vodnej pary
s výškou klesá a objemovo kolíše od 0,2 – 4,0%. Zvýšenie jej obsahu vo vzduchu spôsobuje
zníženie obsahu ostatných plynných zložiek. Vodná para zohráva dôležitú úlohu pri
atmosferických procesoch a výrazne sa podieľa na pohlcovaní dlhovlnného žiarenia Zeme.
Súčasťou atmosféry sú aj plynné a tuhé prímesy, ktoré sa do nej dostávajú zo
zemského povrchu turbulenciou alebo konvekciou. Môžu mať pôvod prirodzený (zrnká
prachu, piesku, peľ, kryštáliky soli, kozmický prach, vulkanický popol) alebo antropogénny
(splodiny horenia, priemyselné exhaláty), t.j. vznikajú priamo alebo nepriamo činnosťou
človeka. Prímesi plnia dôležitú funkciu pri vzniku atmosferických zrážok, kde vystupujú ako
kondenzačné jadrá. Prvotné maximum koncetrácie prímesí sa vyskytuje v prízemnej vrstve
050 – METEOROLÓGIA 1
ovzdušia, druhotné maximum je pod tropopauzou. Prímesy výrazne ovplyvňujú priezračnosť

atmosféry, pohlcujú a rozptyľujú slnečné žiarenie.
plyn chemická značka objemové percentá

dusík N2 78,084
kyslík O2 20,9476
argón Ar 0,934
oxid uhličitý CO2 0,0314
neon Ne 0,001818
hélium He 0,000524
metán CH4 0,0002
kryptón Kr 0,000114
vodík H2 0,00005
oxid dusný N2O 0,00005
xenon Xe 0,0000087
oxid siričitý SO2 0 až 0,0001
ozón O3 0 až 0,000 007 (leto)
0 až 0,000 002 (zima)
oxid dusičitý NO2 0 až 0,000 002
čpavok NH3 stopy
oxid uhoľnatý CO stopy
jód (pary) J2 stopy
vodná para H2 O -
Tab.1 Chemické zloženie suchého a čistého vzduchu v blízkosti strednej hladiny mora
Atmosféru môžme z rôznych hľadísk rozdeliť na charakteristické vrstvy (sféry).

Najzákladnejšie je rozdelenie podľa priebehu teploty s výškou na päť vrstiev: troposféra,
stratosféra, mezosféra, termosféra a exosféra a štyri tenké prechodové medzivrstvy (pauzy):
tropopauza, stratopauza, mezopauza a termopauza. Vertikálne členenie atmosféry spolu
s idealizovaným vertikálnym rozložením teploty v atmosfére je znázornené na obr.1-1.
2 050 – METEOROLÓGIA
Obr. 1-1 Atmosferické vrstvy a ich charakteristické rozloženie teploty
Troposféra (0-10km) – najspodnejšia vrstva charakteristická intenzívnym vertikálnym

a horizontálnym premiešavaním vzduchu. Sústreďuje sa v nej 75-80% celkovej hmotnosti
atmosféry a takmer všetka voda. Jej výška závisí od zemepisnej šírky, ročného obdobia
a celkovej poveternostnej situácie, pričom so zvyšovaním teploty povrchu sa zväčšuje aj jej
hrúbka: nad pólmi siaha do 7-9km, v miernych šírkach do 10-12km a nad rovníkom 14-18km;
v lete je vyššie ako v zime; nad anticyklónami je vo väčších výškach ako nad cyklónami.
Podstatnou vlastnosťou troposféry je pokles teploty s výškou, ktorý predstavuje priemerne
0,65°C na každých 100m výstupu. V reálnych podmienkach hodnoty vertikálnej zmeny
teploty však výrazne kolíšu.
Teplota na hornom okraji troposféry sa pohybuje priemerne okolo –50° až –55°C.
Spodná vrstva troposféry, ktorá prilieha k zemskému povrchu, sa nazýva prízemná vrstva
a siaha do výšky 100-150m nad zemským porchom. Je charakteristická veľkou vertikálnou
zmenou vetra, teploty, vlhkosti, častým výskytom prízemných inverzií a hmly. Vertikálny
teplotný gradient tu dosahuje mnohonásobne väčšie hodnoty (cca 10-15°C) ako vo voľnej
atmosfére. Prízemná vrstva je súčasťou tzv. hraničnej (medznej) vrstvy, ktorá zasahuje do
výšky 1000m (v zime a v noci) až 1500m (v lete a cez deň) nad povrchom. V tejto vrstve sa
výrazne prejavuje vplyv zemského povrchu na priebeh meteorologických prvkov. Keďže
v nej dochádza ku mechanickému treniu prúdiaceho vzduchu o zemský povrch, označuje sa aj

ako vrstva trenia. Hrúbka medznej vrstvy rastie priamoúmerne so zvyšujúcou sa drsnosťou
povrchu, s rýchlosťou vetra a s rastúcou instabilitou ovzdušia.
Časť atmosféry, ktorá sa nachádza nad hraničnou vrstvou, sa označuje ako voľná
atmosféra. Prúdenie vzduchu už nie je ovplyvnené trením o zemský povrch, atmosferické
procesy a priebeh meteorologických prvkov už neovplyvňujú vlastnosti povrchu.
Z hľadiska vertikálneho rozsahu môžme troposféru rozdeliť na spodnú ( do výšky 2
km nad povrchom), strednú (vo výške 2 – 7 km) a hornú (od 7 km po tropopauzu).
Hranicu medzi troposférou a stratosférou tvorí tropopauza, v ktorej teplota s výškou
klesá o 0,2°C na 100m výstupu alebo menej. Jej hrúbka je niekoľko sto metrov až niekoľko
km. Analogicky ako v prípade troposféry, závisí výška tropopauzy od zemepisnej šírky,
ročného obdobia a od vlastností vzduchovej hmoty.
Stratosféra (10-50km) – je charakteristická prevládajúcimi horizontálnymi pohybmi; vzduch
je akoby navrstvený. Do výšky 20-25 km je teplota približne rovnaká (-50° až –55°C), t.j.
vzniká vrstva izotermie (vrstva, v ktorej sa teplota s výškou nemení). Nad touto hladinou, kde
sa vyskytuje maximálna koncentrácia ozónu, teplota s výškou narastá až po horný okraj
stratosféry a dosahuje priemerne 0°C, maximálne 10°C. Hlavnou príčinou vzostupu teploty je
teda prítomnosť ozónu, ktorý pohlcuje slnečné UV žiarenie a silne sa zahrieva. Takýto
teplotný zvrat nazývame inverzia (teplota s výškou narastá). V stratosfére sa oblačnosť
nevyskytuje. Do jej spodnej vrstvy niekedy zasahujú vrcholky búrkových oblakov
a výnimočne tu môžme pozorovať tzv. perleťové oblaky vo výške 20-30 km nad povrchom,
ktoré sa skladajú z drobných prechladených vodných kvapiek.
Mezosféra (50-80km) – teplota do výšky 55km narastá a od tejto hladiny až po horný okraj
mezosféry prudko klesá, pričom dosahuje hodnoty okolo –80 až -90°C. Aj keď je obsah
vodných pár v tejto vrstve minimálny, je možné tesne pod mezopauzou pozorovať tzv. nočné
svietiace oblaky, ktoré tvoria častice vulkanického alebo kozmického prachu.
Termosféra (80-800km) – do výšky 200-300 km teplota výrazne narastá a jej hodnoty
presahujú až 1000°C. Potom je vzostup teploty s výškou nevýrazný. Charakteristickou črtou
tejto vrstvy je veľké množstvo elektricky nabitých častíc – iónov, preto sa niekedy nazýva aj
ionosféra. Horná hranica je oblasťou výskytu polárnych žiar, ktorých pôvodcom je Slnko.
Exosféra (nad 800km) – vonkajšia vrstva, kde časť molekúl plynov ostáva v zemskej
atmosfére a časť uniká do medziplanetárneho priestoru. Rozžeravený vodík tu vytvára tzv.
zemskú korónu.
Podľa chemického zloženia rozlišujeme dve vrstvy: homosféru a heterosféru.

Prechodná medzivrstva sa nazýva homopauza.
Homosféra (rovnorodá vrstva) – zastúpenie stálych zložiek vzduchu sa do výšky 95-100km
nad povrchom prakticky nemení. Mení sa len koncentrácia CO2, O3 a obsah vodnej pary.
Koncentrácia ozónu sa mení v závislosti od výšky, koncentrácia CO2 v zavislosti od času (cez
deň je jeho množstvo menšie ako v noci) a miesta (nad súšou sa vyskytuje viac ako nad
morom).
Heterosféra (nerovnorodá vrstva) – zloženie vzduchu sa kvantitatívne mení, zvyšuje sa
podiel ľahkých plynov, pričom jednotlivé zložky sa na seba navrstvujú podľa molekulovej
hmotnosti. Kyslík a dusík sú v atomárnom stave.
1.2 TEPLOTA
Teplota je jedným zo základných meteorologických prvkov, ktorého zmeny sú pre

meteorologické deje veľmi dôležité. V dôsledku nerovnomerného ohrievania Zeme nad
rovníkom a pólmi, nad pevninou a oceánom, ako i v dôsledku striedania dňa a noci a ročných
období dochádza ku teplotným nerovnostiam, ktoré sa vyrovnávajú tlakovým spádom medzi
studenými a teplými oblasťami, čím vzniká zložitý mechanizmus atmosferickej cirkulácie.
Z fyzikálneho hľadiska teplota charakterizuje energetický a tepelný stav telesa alebo
prostredia, ktorý je daný veľkosťou kinetickej energie v ňom sa pohybujúcich molekúl.
Na meranie teploty sa v praxi používajú teplomery:

• kvapalinové – ortuťové a liehové (používané pri veľmi nízkych teplotách)
• kovové (bimetalické) – založené na rozdielnej tepelnej rozťažnosti dvoch zopnutých
kovov. Teplota závisí od ich tepelnej deformácie.
• odporové – teplota závisí od odporu kovového vodiča alebo polovodiča.
Teplota vzduchu sa meria vo výške 2 m nad trávnatým povrchom v štandardnej žalúziovej
meteorologickej búdke, pričom teplomer musí byť umiestnený v tieni a prúdenie vzduchu
v búdke nesmie presahovať 2-3 m/s.
Prístroje, ktoré umožňujú zaznamenať priebeh teploty vzduchu graficky, sa nazývajú
termografy.
Obr. 1-2 Teplomer zachytáva kinetickú energiu molekúl, ktoré narážajú na jeho steny. Čím je vzduch chladnejší,
tým pomalšie sa jeho molekuly pohybujú. Vzájomné pôsobenie so stenou teplomera je slabé. Ak sa vzduch
ohrieva, pohyb molekúl sa zrýchľuje tak, že ich kinetická energia sa pri nárazoch so stenou teplomera prenáša
na ortuť (lieh), ktorá sa zohrieva, zväčšuje svoj objem a vystupuje do teplomernej trubice – kapiláry.
Na udávanie hodnoty teploty sa používajú nasledovné stupnice:

• Celsiova – základné body pri normálnom tlaku 1013,25 hPa sú bod mrznutia vody 0°C
a bod varu vody 100°C.
• Kelvinova – základný bod je absolútny nulový bod 0 K = - 273,15°C (0°C = 273,15
K). Táto termodynamická stupnica sa používa pri fyzikálnych výpočtoch, pretože má
len kladné hodnoty.
• Fahrenheitova – používa sa v anglicky hovoriacich krajinách a má dva základné body
- 32°F = 0°C a 212°F = 100°C.
Prevodné vzťahy medzi stupnicami sú:
t (°C) = t (K) – 273,15 °F = 1,8 x °C + 32
t (K) = t (°C) + 273,15 °C = (°F – 32)/1,8
1.2.1 PRENOS TEPLA
1.2.1.1 ŽIARENIE SLNKA A ZEME
Slnko, ako jediný energetický zdroj našej planéty, vysiela do kozmického priestoru
obrovské množstvo energie, ktorá sa šíri vo forme elektromagnetického žiarenia. Slnečné
žiarenie rozdeľujeme:
• podľa vlnovej dĺžky na:
- krátkovlnné (vlnová dĺžka λ < 400nm)
- dlhovlnné ( λ > 400 nm)
• podľa citlivosti ľudského oka na:
- viditeľné ( λ = 400 – 760 nm)
- neviditeľné - ultrafialové UV (λ < 400 nm)
- infračervené IR ( λ > 760 nm)
Obr. 1-3 Priebeh krátkovlnného slnečného žiarenia a dlhovlnného zemského žiarenia
Pre lepšie pochopenie radiačnych procesov, ktoré prebiehajú medzi atmosférou

a povrchom, je potrebné poznať základné zákony žiarenia:
1. Stefan-Boltzmanov zákon – absolútne čierne teleso vyžaruje energiu, ktorá sa rovná štvrtej
mocnine teploty tohto telesa v Kelvinoch. Slnečné žiarenie dopadá na práve osvetlenú stranu
Zeme a Zem zároveň vyžaruje energiu z celého svojho povrchu. Keďže teplota samotnej
Zeme sa za dlhšie obdobie nemení, jej energetická bilancia je vyrovnaná, t.j. Zem prijíma zo
Slnka toľko energie, koľko sama do kozmického priestoru vyžaruje.
2. Wienov zákon – čím je vyššia teplota vyžarujúceho telesa, tým sa maximum jeho
vyžarovanej energie posúva do kratších vlnových dĺžok spektra elektromagnetického žiarenia.
To znamená, že Slnko vyžaruje hlavne v krátkovlnnej oblasti spektra, pričom maximum
pripadá do viditeľnej časti, zatiaľ čo Zem a atmosféra ako celok vyžarujú dlhovlnné žiarenie
nazývané infračervené, ktoré má tepelné účinky.
3. Kirchhoffov zákon – teleso najlepšie pohlcuje žiarenie tých vlnových dĺžok, v ktorých
vyžaruje aj najviac žiarenia, t.j. zemský povrch a atmosféra vyžarujú v infračervenej oblasti
spektra, takže v tejto oblasti aj žiarenie najlepšie pohlcujú.
Obr. 1-4 Striedanie ročných období
Slnečné žiarenie (solárna radiácia) dopadá na hornú hranicu atmosféry vo forme

zväzku rovnobežných lúčov. Pri prenikaní atmosférou dochádza ku jeho kvalitatívnym a
kvantitatívnym zmenám, ktoré sú tým výraznejšie, čím dlhšia je dráha lúčov v atmosfére
a čím väčšia je hustota vzduchu a obsah prímesí. Žiarenie je pri prechode oslabované
pohlcovaním (absorpciou) a rozptylom (difúziou). Najviac žiarenia pohlcujú ozón a kyslík,
a to konkrétne UV žiarenie, oxid uhličitý a vodná para pohlcujú IR žiarenie. Rozptyl žiarenia
sa uskutočňuje:
- na molekulách a atómoch plynov obsiahnutých vo vzduchu a označuje sa ako molekulárny
rozptyl,
- na kvapôčkach vody, ľadových kryštálikoch, prachových čiastočkách, čo je tzv. aerosolový
rozptyl.
Na molekulách vzduchu sa najviac rozptyľuje UV žiarenie, a to lúče z modrého a fialového

okraja spektra, preto má obloha modrú farbu. Čím je atmosféra suchšia a čistejšia, tým je
farba tmavšia. Prímesy však posúvajú rozptyl do väčších vlnových dĺžok, preto má vlhká
a znečistená atmosféra belasú až bielu farbu.
Obr. 1-5 Nerovnomerné zohrievanie zemského povrchu v závislosti od uhla dopadajúcich slnečných lúčov –
najväčšie ohrievanie povrchu je v oblasti rovníka, kde lúče dopadajú takmer kolmo; s rastúcou zemepisnou
šírkou sa postupne zohrievanie povrchu zmenšuje, lebo slnečné lúče dopadajú pod stále menším uhlom
a rovnaké množstvo slnečnej enrgie sa rozkladá na väčšiu plochu.
Žiarenie dopadajúce na vodorovnú plochu zemského povrchu priamo zo Slnka sa

nazýva priame slnečné žiarenie (insolácia). Jeho intenzita je tým menšia, čím je dráha
slnečných lúčov v atmosfére dlhšia. Časť žiarenia, ktoré sa v atmosfére rozptýli, nazývame
rozptýlené (difúzne) žiarenie. Súčet oboch žiarení tvorí krátkovlnné globálne žiarenie, ktorým
sa zohrieva zemský povrch. Ak je obloha pokrytá vrstvou oblačnosti, intenzita tohto žiarenia
výrazne klesá, lebo veľká časť žiarenia sa odrazí od hornej hranice oblačnosti a veľka časť sa
v nej pohltí.
Vyžarovanie zemského povrchu (terestriálna radiácia) prebieha neustále, pričom

jeho účinok závisí od časti dňa. Cez deň sa zemský povrch zohrieva, nakoľko príjem slnečnej
energie je väčší ako strata tepla vyžarovaním. Naopak v noci, keď je príjem slnečnej energie
v podstate nulový, povrch sa ochladzuje, lebo stráca teplo dlhovlnným vyžarovaním.
Dlhovlnné žiarenie významne ovplyvňuje teplotu atmosféry tým, že spôsobuje jej
zohrievanie.
Obr. 1-6 Nepriame zohrievanie atmosféry slnečným žiarením
Časť dlhovlnného žiarenia smeruje do kozmického priestoru a časť sa vracia

k zemskému povrchu. Rozdiel medzi dlhovlnným vyžarovaním povrchu a spätným žiarením
atmosféry nazývame efektívne (skutočné) vyžarovanie, ktoré spôsobuje pokles teploty
v nočných hodinách. Jeho veľkosť závisí od vlhkosti vzduchu a výskytu oblačnosti. Čím je
vlhkosť väčšia a čím viac je oblačnosti, tým je efektívne vyžarovanie menšie. Ak je malá
vlhkosť a vysoká, resp. žiadna oblačnosť, teplo výrazne uniká do okolitého priestoru,
vyžarovanie je veľké, a to spôsobí výrazný pokles nočnej teploty.
Rýchlosť zohrievania zemského povrchu závisí od mnohých faktorov. Voda potrebuje
na zvýšenie svojej teploty o 1°C oveľa viac tepelnej energie ako pôda, preto sa pôda
v porovnaní s vodou rýchlejšie zohrieva aj ochladzuje. Ak je slnečné žiarenie od povrchu
odrážané, nedochádza samozrejme k jeho absorpcii. Vodné plochy a povrchy pokryté snehom
a ľadom majú vysokú reflektivitu, takže sa zohrievajú omnoho menej ako pooraná pôda alebo
hustá džungľa. Dôležitú úlohu pri zohrievaní povrchu zohráva voda. Voda je dobrý tepelný
vodič, preto sa teplo vo vlhkej pôde odvádza viac do hĺbky. Pri vyparovaní vody z vlhkej
pôdy sa zohrievanie zmenšuje. Prúdenie a vlnenie vody spôsobuje jej premiešavanie, čím sa
tepelná energia šíri aj do väčšej hĺbky, preto sú zmeny teploty na povrchu vody v porovnaní
s pôdou menej výrazné.
Zemský povrch sa zohrieva tým viac, čím viac tepelnej slnečnej energie pohltí, t.j. čím
menej dopadajúceho žiarenia odrazí. Pomer odrazeného žiarenia k množstvu dopadajúceho
žiarenia na povrch vyjadruje albedo a udáva sa v %. Jeho veľkosť ovplyvňujú vlastnosti

daného povrchu:
- farba – čím je povrch tmavší, tým je albedo menšie,
- vlhkosť – čím je povrch vlhší, tým je albedo menšie,
- štruktúra – čím viac je povrch nerovný, tým je albedo menšie.
Albedo závisí aj od uhla dopadu slnečných lúčov – čím je Slnko nižšie nad obzorom, tým je
albedo väčšie.
Najväčšie albedo má čerstvý napadaný sneh (až okolo 90%). Albedo hornej hranice oblakov
dosahuje 50-70%, globálne albedo Zeme je približne 30%.
1.2.1.2 DISTRIBÚCIA TEPELNEJ ENERGIE
Teplo sa medzi zemským povrchom a troposférou prenáša niekoľkými spôsobmi:

1. Molekulárne vedenie tepla (kondukcia) – molekuly pri dotyku so zohriatym povrchom
zväčšujú rýchlosť svojho pohybu. Čím je rýchlosť pohybu väčšia, tým vyššia je teplota.
Objem vzduchu, ktorý sa zohrial kondukciou, neprenáša tepelnú energiu na vedľajšie objemy
vzduchu.
2. Radiácia – vyžarovanie tepla zemským povrchom.
3. Absorpcia – časť dopadajúceho žiarenia zemský povrch pohltí, pričom množstvo
absorbovaného žiarenia závisí od charakteru podkladu a radiácie. Husto zalesnená oblasť
absorbuje viac slnečného žiarenia ako snehom pokryté horstvo.
4. Turbulencia – nepravidelné vírivé pohyby veľkého množstva malých objemov vzduchu,
ktoré spôsobujú jeho neustále vertikálne premiešavanie. Intenzita turbulencie závisí od
rýchlosti vetra, veľkosti zmeny teploty s výškou a drsnosti povrchu.
5. Konvekcia (obr. 1-7) – usporiadaný vertikálny pohyb veľkých objemov vzduchu, ktorý
často zasahuje celú vrstvu troposféry.
Obr. 1 – 7 Vznik konvekcie vzduchu nad pevninou
6. Advekcia (obr. 1-8) – Ak vzduchová hmota s určitými fyzikálnymi vlastnosťami

nahradzuje inú vzduchovú hmotu, ktorá vertikálne vystúpila pomocou konvekcie, označujeme
tento horizontálny pohyb vzduchu ako advekcia. Keďže nová vzduchová hmota má rozdielne
vlastnosti (iná tepelná energia, iný obsah vodnej pary a pod.) ako hmota pôvodná, „prináša“
na dané miesto iné počasie.
Obr. 1 – 8 Advekcia vlhkej morskej vzduchovej hmoty nad pevninu
1.2.2 VERTIKÁLNY TEPLOTNÝ GRADIENT, STABILITA A INSTABILITA
Pri vertikálnom pohybe daného objemu vzduchu dochádza ku zmenám jeho teploty
(obr.1-9), ktoré sú spôsobené rozpínaním (expanziou) pri jeho vzostupnom pohybe, alebo
stlačovaním (kompresiou) pri jeho zostupnom pohybe. Keďže uvažovaný objem vzduchu pri
svojom vertikálnom pohybe nestačí výraznou mierou vymieňať teplo s okolím, môžme celý
tento proces považovať za adiabatický dej.
Obr. 1-9 Expanzia a kompresia vzduchu
Vertikálnu zmenu teploty vzduchu s výškou charakterizujeme prostredníctvom

vertikálneho teplotného gradientu γ. Ak teplota s výškou klesá (prevládajúci termický
charakter troposféry), má vertikálny teplotný gradient kladnú hodnotu, v prípade izotermie je
nulový a v inverzii nadobúda záporné hodnoty.
Pri vertikálnom pohybe uvažovaného objemu vzduchu môžu nastať dva fyzikálne
pripady:
1. Objem vzduchu nie je nasýtený vodnou parou.
Pri výstupnom pohybe dochádza k poklesu tlaku (pohyb z vyššieho tlaku do nižšieho), objem
vzduchu expanduje (rozpína sa), čo sa uskutočňuje na úkor energie. Jej úbytok sa prejaví
poklesom teploty vystupujúceho vzduchu. Tento proces nazývame adiabatické ochladzovanie
(expanzia). Použitím elementárnych termodynamických vzťahov môžme odvodiť skutočnosť,
že v objeme vzduchu, ktorý nie je nasýtený vodnou parou klesne teplota pri jeho výstupnom
pohybe približne o 1°C na každých 100m výstupu. Túto hodnotu nazývame
suchoadiabatický (nenasýtene adiabatický) teplotný gradient γD.
Pri zostupnom pohybe tlak s výškou rastie, dochádza k stláčaniu daného objemu vzduchu
a k jeho otepľovaniu, čo sa nazýva adiabatické otepľovanie (kompresia).
2. Objem vzduchu je nasýtený vodnou parou.

Pri výstupnom pohybe sa objem vzduchu v dôsledku poklesu tlaku rozpína, jeho teplota klesá
a dochádza ku kondenzácii prebytočnej vodnej pary. Vplyvom latentného (skupenského)
tepla, ktoré sa pri kondenzácii uvoľňuje, sa pokles teploty zmenší a dosahuje hodnotu
0,6°C/100m výstupu. Tento gradient nazývame vlhkoadiabatický (nasýtene adiabatický)
teplotný gradient γS.
Pri zostupnom pohybe teplota stlačovanim objemu vzduchu narastá, čím dochádza ku strate
nasýtenia.
Teplotné zvrstvenie (stratifikáciu) atmosféry určujeme na základe vzťahu medzi

reálnym vertikálnym gradientom γ a suchoadiabatickým, resp. nasýtene adiabatickým
teplotným gradientom (obr.1-10).
Obr. 1-10 Porovnanie jednotlivých teplotných gradientov
Krivka 3 – Situácia, pri ktorej pokles teploty vzduchu s výškou zodpovedá adiabatickému
gradientu (suchoadiabatickému alebo nasýtene adiabatickému), reprezentuje indiferentné
teplotné zvrsvenie.
Krivka 1 – Ak teplota vzduchu v atmosfére, t.j. reálny teplotný gradient klesá s výškou
rýchlejšie v porovnaní s hodnotou adiabatického gradientu (suchoadiabatického v
nenasýtenom vzduchu, resp. nasýtene adiabatického vo vzduchu, ktorý obsahuje nasýtenú
vodnú paru), jedná sa o instabilné (labilné) teplotné zvrstvenie a malý počiatočný impulz
môže spôsobiť vývoj výrazných vertikálnych pohybov a viesť k intenzívnemu premiešavaniu
vo vzduchovej hmote.
Krivka 2 – V prípade, že reálny teplotný gradient klesá s výškou pomalšie ako adiabatický
gradient (suchoadiabatický, resp. nasýtene adiabatický), alebo sa teplota s výškou nemení
(izotermia – krivka 4), ba dokonca s výškou narastá (inverzia – krivka 4´), sú vertikálne
pohyby brzdené a premiešavanie vzduchu sa tlmí. Takéto zvrstvenie nazývame stabilné.
Výstupné pohyby sú možné len pôsobením vonkajších síl. Ak tieto sily zaniknú, vzduch sa
vráti do pôvodnej polohy.
Instabilita atmosféry vzniká najčastejšie v dôsledku prehrievania zemského povrchu

slnečným žiarením, vo vrstvách oblačnosti môže byť spôsobená vyžarovaním na ich horných
hraniciach. Labilita ovzdušia vytvára podmienky pre konvekciu, vznikajú konvektívne
(kopovité) oblaky, prehánky, prípadne búrky.
Stabilita atmosféry tlmí vertikálne výstupné pohyby, prevláda jasné počasie, prípadne
sa tvorí nízka inverzná vrstevnatá oblačnosť.
Čiary, odpovedajúce zmenám teploty vzduchu pri jeho adiabatickej expanzii alebo
kompresii, ak tieto procesy prebiehajú mimo stavu nasýtenia vzduchu vodnou parou sa
nazývajú suché adiabaty. Krivka zobrazujúca zmenu teploty vzduchu nasýteného vodnou
parou sa volá vlhká adiabata. Čiara zahrňujúca obidva deje, suchoadiabatický
a vlhkoadiabatický, sa nazýva stavová krivka. Zmeny teploty okolitého vzduchu
zaznamenáva krivka zvrstvenia (obr.1-11).
Obr. 1-11 Jednotlivé typy termickej stratifikácie atmosféry
1.2.3 VÝVOJ INVERZIÍ, DRUHY INVERZIÍ
Teplotné inverzie (obr.1-11) predstavujú najstabilnejší typ teplotného zvrstvenia

atmosféry. Silne potláčajú vertikálne premiešavanie vzduchu a obmedzujú napr. priestorový
rozptyl znečisťujúcich prímesí, tvorbu kopovitej oblačnosti a pod. Rozdeľujeme ich na
prízemné, kedy sa inverzná vrstva nachádza tesne pri zemskom povrchu, a výškové, ktoré
majú dolnú hranicu v určitej výške nad zemou. Prízemné inverzie vznikajú predovšetkým
v údoliach, uzavretých kotlinách, na územiach pod horskými svahmi, kde ťažší studený
vzduch steká pozdĺž svahov dole. Na dne takýchto terénnych útvarov vznikajú „jazerá“
studeného vzduchu, nad ktorými leží teplejší vzduch.
Podľa príčin vzniku klasifikujeme inverzie nasledovne:

Radiačné inverzie – zemský povrch, ako každé fyzikálne teleso, vyžaruje elektromagnetické
žiarenie, pri ktorom sa spotrebuje teplo a povrch sa ochladzuje. V noci, keď chýba
kompenzujúce slnečné žiarenie, môže dôjsť k takému jeho ochladeniu, že od podkladu sa
ochladzuje aj bezprostredne priliehajúca vrstva. V zime, keď je príkon slnečného žiarenia na
povrchu menší, môžu vznikať radiačné inverzie aj v denných hodinách, pretože straty tepla
spôsobené vyžarovaním nie sú kompenzované pohlcovaním slnečného žiarenia. Snehová
pokrývka účinne odráža slnečné lúče a bráni prívodu tepla z pôdy, čím prispieva
k ochladzovaniu prízemnej vrstvy vzduchu.
Okrem prízemných vznikajú aj výškové radiačné inverzie, a to v prípade, ak určitá
vrstva vzduchu obsahuje zvýšené množstvo vodnej pary, dochádza postupne k jej radiačnému
ochladzovaniu, nakoľko vodná para intenzívne vyžaruje infračervené tepelné žiarenie.
V dôsledku toho vzniká blízko jej hornej hranice teplotná inverzia. Podobne pôsobí aj vrstva
oblačnosti.
Advekčné inverzie – vznikajú vtedy, ak prúdi relatívne teplejší vzduch ponad chladnejší
zemský povrch, čím sa od neho ochladzuje, napr. ak prúdi v zime teplejší morský vzduch nad
chladný kontinent, alebo ak prúdi prehriata pevninská vzduchová hmota nad chladnejší
morský povrch. Výškové advekčné inverzie vznikajú obdobne, t.j. ak prúdi vo výške teplejší
vzduch ponad pomerne chladnejší.
Frontálne inverzie – vznikajú na atmosferických frontoch, t.j. vytvárajú akúsi prechodovú
vrstvu medzi dvoma teplotne odlišnými vzduchovými hmotami, ktoré sa na seba nasúvajú
(v prípade teplého frontu) alebo sa jedna vtláča pod druhú ( v prípade studeného frontu).
Subsidenčné inverzie – vznikajú zosadaním (subsidenciou) stabilej vzduchovej hmoty.

Najpriaznivejšie podmienky pre ich vznik su v tlakových výšach, pre ktoré sú charakteristické
zostupné pohyby vzduchu. Sú to typické výškové inverzie, ktoré v blízkosti zemského
povrchu rýchlo zanikajú.
1.2.4 TEPLOTA V BLÍZKOSTI ZEMSKÉHO POVRCHU, VPLYVY POVRCHU,

DENNÉ VÝKYVY, EFEKT OBLAČNOSTI, EFEKT VETRA
Vrstvu troposféry, ktorá bezprostredne prilieha k povrchu Zeme označujeme ako

prízemnú vrstvu. Táto vrstva je charakteristická veľkou vertikálnou zmenou teploty. Horná
hranica prízemnej vrstvy sa často zhoduje s hornou hranicou prízemných teplotných inverzií,
hmiel, alebo smogov.
Zmeny teploty vzduchu všeobecne rozdeľujeme na periodické a aperiodické.
K periodickým patrí denný a ročný chod teploty. Denný chod teploty dosahuje maximum
popoludní asi 2 – 3 hodiny po kulminácii Slnka ( t.j. po 12.00 miestneho času) a minimum
krátko po východe Slnka. Denné výkyvy sú v prímorských oblastiach malé (do 15°C), avšak
na púšťach, alebo v hlbokom vnútrozemí môžu dosahovať 30 až 50°C. V ročnom chode sa
dosahujú maximálne teploty koncom júla a minimálne v januári. Aperiodické zmeny sú
spôsobené veľkoplošným horizontálnym pohybom vzduchových hmôt, pričom sa teplota
mení náhle a výrazne, napr. pri prechode frontu, alebo postupne.
Teplotu v blízkosti zemského povrchu do výraznej mieri ovplyvňuje prítomnosť
oblačnosti. Ak sa oblačnosť vyskytuje počas dňa, zabraňuje prenikaniu slnečného žiarenia
k zemskému povrchu, čo sa prejaví jeho menším zohrievaním, a teda nižšími teplotami.
Z toho dôvodu sa aj vrstvy vzduchu ležiace bezprostredne nad povrchom menej zohrievajú.
V nočných hodínách spôsobuje prítomnosť oblačnosti opačný efekt. Vodná para pohlcuje
tepelné IR žiarenie Zeme a reflektuje ho späť k zemskému povrchu, čo spôsobí jeho
nedostatočné ochladenie, a teda neveľmi výrazný pokles nočných teplôt. V prípade veľkej
intenzity spätného vyžarovania teplota vzduchu v prízemnej vrstve nedosiahne teplotu
rosného bodu, a teda nevznikajú produkty kondenzácie, ako rosa, inovať apod.).
Obr. 1 – 12 Prítomnosť oblačnosti ovplyvňuje mieru zohrievania zemského povrchu
Vietor v prízemnej vrstve zabezpečuje turbulentné premiešavanie a vďaka tomu sa

ochladený vzduch dostáva do väčších výšok. Ak je vietor dostatočne silný, spôsobí, že sa
teplota vzduchu v prízemnej vrstve vzdiali od teploty rosného bodu.
1.3 ATMOSFERICKÝ TLAK
1.3.1 BAROMETRICKÝ TLAK, IZOBARY
Tlak je najmladší a z hľadiska dynamiky kľúčový meteorologický prvok. Ako je

zrejmé z obr.1-13, atmosferický tlak môžme definovať ako tlak spôsobený tiažou vertikálneho
vzduchového stĺpca siahajúceho od hladiny, ku ktorej tlak vzťahujeme, až k hornej hranici
atmosféry. Z toho nám vyplýva aj poznatok, že tlak vzduchu s výškou klesá.
Základnou jednotkou je pascal (Pa), ktorý sa rovná sile 1 newton (N) pôsobiacej
v danom mieste na plochu 1m2. V meteorológii je zaužívanou jednotkou 100-násobok Pa =
hekto Pa (hPa). Táto jednotka sa rovnala predtým používanej jednotke tlaku – milibaru, t.j.
1hPa = 1mbar. Medzi staršie jednotky tlaku patrí: Torr, mm Hg (milimeter ortuťového stĺpca)
a non-SI jednotka – inch.
Existenciu tlaku vzduchu objavil a experimentálne dokázal žiak G.Galileiho - E.
Torricelli v polovici 17. storočia a jeho hodnota na úrovni mora je za štandardných
podmienok: po = 1013,25 hPa = 1013,25 mbar = 760 Torr = 760 mm Hg = 29,92 inch
Obr. 1-13 Pokles atmosferického tlaku s výškou
Základným prístrojom na meranie tlaku vzduchu je staničný ortuťový barometer

(obr.1-14), založený na Torricelliho pokuse. Princíp spočíva v meraní výšky ortuťového
stĺpca (vysokého asi 760mm pri strednej hladine mora), ktorý je v rovnováhe so stĺpcom
vzduchu. Širšie použitie má deformačný barometer, tzv. aneroid (obr.1-14), skladajúci sa z
jednej alebo viacerých plochých, válcových, plechových škatuliek (Vidieho škatuľky),
v ktorých je vákuum. Pri zvyšovaní tlaku okolitého vzduchu sa škatuľka stláča a pri poklese
tlaku sa vydúva. Tento pohyb je niekoľkonásobne zväčšený a graficky sa zaznamenáva
registračným zariadením na otočný válec. Takýto prístroj sa nazýva barograf.
Obr.1-14 Ortuťový barometer, aneroidný barometer a výškomer
Obr.1-15 Výškomer ukazuje pokles tlaku s rastúcou výškou
Rozloženie tlaku vzduchu je charakterizované barickým poľom, ktoré sa určuje

prostredníctvom izobarických plôch. Tieto plochy sa vyznačujú tým, že v každom ich bode
existuje rovnaký tlak vzduchu. Vo všeobecnosti nie sú totožné s horizontálnymi rovinami, ale
zvierajú s nimi veľmi malé uhly. Celá atmosféra je potom tvorená sústavou izobarických
plôch, ktoré obklopujú zemeguľu. Na prízemných meteorologických mapách nazývame
priesečnice izobarických plôch so strednou hladinou mora izobary. Tieto čiary spájajú miesta
s rovnakou hodnotou tlaku vzduchu a poskytujú nám obraz o horizontálnych zmenách tlaku.
Pomocou sústavy izobár sa analyzuje prízemné tlakové pole a vymedzujú sa jednotlivé
tlakové útvary. Na výškových meteorologických mapách priesečnice izobarických plôch
s horizontálnymi rovinami v rôznych výškach nazývame izohypsy. Sú to izočiary spájajúce
miesta s rovnakou výškou danej štandardnej izobarickej hladiny, ktoré umožňujú analyzovať
výškové tlakové pole.
Obr. 1-16 Izorary sa na prízemných mapách zakresľujú zvyčajne po 5 hPa.
Zmena tlaku vzduchu na jednotkovú vzdialenosť v horizontálnom smere sa nazýva

horizontálny barický gradient. Je orientovaný kolmo na izobary a vždy do oblasti s nižším
tlakom. Jeho veľkosť sa určuje v hPa/100km. Na mapách je vyjadrený vzdialenosťou dvoch

izobár, resp. izohýps.
Obr. 1-17 Horizontálny barický gradient
1.3.2 ZMENY TLAKU S VÝŠKOU, ČASOVÉ ZMENY TLAKU
Vertikálne zmeny tlaku vzduchu sa využívajú pre barometrické určovanie výšky. Na

vyjadrenie týchto zmien používame vertikálny barický gradient, ktorý vyjadruje zmenu
hodnoty tlaku vzduchu na jednotkovú vzdialenosť vo vertikálnom smere. Jeho hodnota závisí
od teploty vzduchovej hmoty, od nadmorskej výšky a hustoty daného objemu vzduchu a jeho
veľkosť sa vyjadruje v hPa/100m, napr. pri zemi klesá tlak o 1 hPa pri zmene výšky o 7,8 m.
V studenom vzduchu, ktorý má pri rovnakom tlaku väčšiu hustotu ako teplý vzduch,
klesá tlak s výškou rýchlejšie ako v teplom vzduchu, a teda platí, že vertikálny barický stupeň
má v studenom vzduchu menšiu hodnotu ako vo vzduchu teplom.
Tlak vzduchu je časovo veľmi premenlivý meteorologický prvok, pričom jeho zmeny
môžu byť periodické alebo aperiodické. Periodické zmeny sú spôsobené pravidelnými
dennými zmenami teploty (napr. striedanie dňa a noci), ako aj zmenami gravitačného
pôsobenia Slnka a Mesiaca na Zem. Aperiodické zmeny sú spôsobené predovšetkým
prítomnosťou tlakových útvarov na danom mieste.
Denný chod tlaku závisí od zemepisnej šírky a nadmorskej výšky. Maximum hodnôt
tlaku v dennom chode sa vyskytuje o 10. a 22. hodine, minimum o 04. a 16. hodine.
Najvýraznejší denný chod sa pozoruje v tropických oblastiach, kde denná amplitúda býva 3 -
4 hPa, v miernych šírkach je to 0,3 – 0,6 hPa.
1.3.3 REDUKCIA TLAKU VZDUCHU
Tlak vzduchu, ktory je nameraný na meteorologickej stanici v určitej nadmorskej

výške, nazývame staničný tlak. Aby bolo možné porovnať údaje z rôznych staníc, vykonáva
sa prepočet (redukcia) tlaku vzduchu na strednú hladinu mora (MSL), resp. na oficiálnu výšku
letiska alebo výšku prahu pristávacej dráhy.
Redukcia staničného tlaku na hladinu mora sa vykonáva tým spôsobom, že sa
pripočíta, resp. odpočíta tlak fiktívneho vzuchového stĺpca, ktorý siaha od hladiny príslušnej
stanice po hladinu mora. Keďže tlak vzduchu závisí od teploty, je potrebné určiť aj priemernú
teplotu stĺpca.
Podľa účelu, na ktorý sa redukovaný tlak používa, rozlišujeme dva spôsoby prepočtu:
• na meteorologické účely (napr. v synoptickej meteorológii pri analýze máp) stanovila
Svetová Meteorologická Organizácia (WMO) redukciu tlaku vzduchu podľa barometrickej
formuly (barometrického vzorca):
R p1
z2 – z1 =  . Tm . ln 
g p2
kde
z2 - z1 - výška hornej a dolnej hranice uvažovanej vzduchovej vrstvy,
p1 - tlak na dolnej hranici vrstvy vo výške z1,
p2 - tlak na hornej hranici vrstvy vo výške z2,
R - merná plynová konštanta (8,3143 J/(K.mol)),
g - veľkosť tiažového zrýchlenia,
Tm – priemerná teplota vo vrstve z2 – z1.
Tlak stanovený týmto spôsobom sa uvádza v správach SYNOP a v Q-kóde sa označuje QFF.
Z barometrického vzorca vyplývajú nasledovné skutočnosti:

- na každých 5500 m klesá tlak vzduchu približne o polovicu, pričom pri zemi klesne tlak o 1
hPa pri zmene výšky o 8 m. Samozrejme s výškou klesá aj hustota vzduchu.
- tlak klesá v studenej vzduchovej hmote, ktorá je ťažšia a hustejšia, rýchlejšie ako v teplej
vzduchovej hmote. V praxi to znamená, že studená advekcia (príliv vzduchu prinášajúci
ochladenie) spôsobuje pokles výšok štandardných izobarických hladín, kým teplá advekcia
(príliv vzduchu spôsobujúci oteplenie) sa prejavuje narastaním výšok izobarických hladín.
• na letecké účely a na meranie nadmorskej výšky sa používa prepočet tlaku podľa

Štandardnej atmosféry ICAO (ISA). Na výpočet tlaku p pre rôzne výšky z sa používajú
nasledovné vzťahy:
- pre troposféru
z
p = p0 . ( 1 -  . 5,255 )
44.308
kde p0 = 1013,25 hPa
- pre stratosféru
z – 11.000
p = 169,6 . e . 
6.340
kde e je Eulerovo číslo a e = 2,7182
Tlak redukovaný podľa štandardnej atmosféry sa rozširuje v pravidelných leteckých

správach METAR a označuje sa QNH. Tlak, ktorý je redukovaný na oficiálnu výšku letiska,
resp. na výšku prahu pristávacej dráhy (ak je výškový rozdiel aspoň 2m), je označovaný ako
QFE.
Redukcia tlaku vzduchu sa na meteorologických staniciach vykonáva každodenne,

preto sa na tento účel používajú vypočítané barometrické redukčné tabuľky, podľa ktorých sa
z nameraného tlaku a teploty redukuje tlak na hladine mora.
1.3.4 PRÍZEMNÁ NÍŽ, NÍŽ V HORNÝCH VRSTVÁCH ATMOSFÉRY, PRÍZEMNÁ

VÝŠ, VÝŠ V HORNÝCH VRSTVÁCH ATMOSFÉRY
Prízemná tlaková výš sa spravidla vyskytuje len v spodnej časti troposféry

a nepresahuje hladinu 500 hPa (výška cca 5500 m). Má malý vertikálny rozsah a typickými
príkladmi sú studené arktické a antarktické anticyklóny, kontinentálne anticyklóny nad Áziou
a Severnou Amerikou, ako i postupujúce anticyklóny v počiatočnom štádiu vývoja.
Prízemná tlaková níž je nízka cyklóna, ktorá sa vyskytuje len v spodnej časti
troposféry, a to do hladiny 700 hPa. Prízemná tlaková níž existuje ako termická cyklóna,
alebo ako frontálna cyklóna v počiatočnom stupni vývoja.
Výšková tlaková níž sa vyskytuje v strednej a hornej troposfére a je dobre
identifikovateľná na výškových mapách. Na prízemných mapách v danej oblasti nenájdeme
žiadnu uzavretú izobaru, ktorá by svedčila o prítomnosti tlakovej níže. Pod výškovou
cyklónou sa často nachádza hrebeň vysokého tlaku alebo nízka anticyklóna. Vznikajú hlavne
v zimnom polroku v oblastiach od severného pólu po polárny kruh. V tomto období sa
vytvárajú dobré podmienky (terestriálna radiácia, nevýraznosť tropopauzy) pre pokles teploty
s výškou až do výšky 20 km. Medzi polárnou oblasťou a susednými geografickými oblasťami
vzniká veľký teplotný rozdiel a izobarické plochy sa skláňajú smerom k pólu a v stratosfére sa
v polárnej oblasti vytvára výšková tlaková níž. Pre výškové cyklóny je typické oblačné
počasie so zrážkami.
V letnom období, po výraznej zmene podmienok dochádza k opačnému sklonu
izobarických plôch, čo vedie ku vzniku výškovej tlakovej výše. Výšková tlaková výš sa
prejavuje len v strednej a hornej troposfére, t.j. rozpoznáme ju len na výškových mapách.
Jedná sa o teplú anticyklónu, ktorá sa vyskytuje v miernych zemepisných šírkach nad
kontinentom, a vzniká zo subtropickej anticyklóny.
Vertikálny rozsah príslušného tlakového útvaru podstatne ovplyvňuje teplota

vzduchovej hmoty, v ktorej sa útvar vyskytuje. Teplá advekcia spôsobuje zvyšovanie tlaku
vzduchu, studená naopak jeho pokles. Na základe toho potom platí nasledovné:
- cyklóna, ktorá je tvorená studeným vzduchom, predstavuje vysoký tlakový útvar – obr.1-
18a),
- cyklóna, ktorá je v dôsledku teplej výškovej advekcie tvorená teplým vzduchom, je nízky
tlakový útvar – obr.1-18c),
- anticyklóna tvorená studeným vzduchom je nízky tlakový útvar – obr.1-18b),
- anticyklóna tvorená teplým vzduchom predstavuje vysoký tlakový útvar v danej oblasti –
obr.1-18d).
Obr. 1-18 Vertikálna mohutnosť tlakového útvaru v závislosti od teploty vzduchovej hmoty
1.4 HUSTOTA ATMOSFÉRY
1.4.1 VZÁJOMNÝ VZŤAH TLAKU, TEPLOTY A HUSTOTY
Vzájomný vzťah uvedených veličín vyjadruje stavová rovnica ideálneho plynu

(Clapeyronova rovnica), ktorá má tvar.
p
––– = R . T
ρ
kde je: p - tlak daného plynu (Pa),
ρ - hustota daného plynu (kg/m3),
T -teplota daného plynu (K),
R - merná plynová konštanta daného plynu ( R = 8,3143 J/(K.mol)).
Ak poznáme teplotu a tlak, môžme na základe tejto termodynamickej rovnice určiť hustotu
vzduchu, ktorá sa v meteorológii nemeria. Pre spodnú troposféru potom platí Faustovo
pravidlo: hustota sa zmení o 10%, ak sa zmení teplota o 3°C alebo tlak o 10 hPa.
1.5 MEDZINÁRODNÁ ŠTANDARDNÁ ATMOSFÉRA ICAO (ISA)
Jedná sa o medzinárodne prijatý model atmosféry, ktorý vystihuje prevládajúce

pomery v atmosfére a je reprezentatívny pre všetky zemepisné šírky počas celého roka.
Umožňuje jednotné ciachovanie tlakových výškomerov, porovnávanie letových charakteristík
lietadiel, projektovanie lietadiel a rakiet a pod. V roku 1952 bola prijatá organizáciou ICAO
a vychádza z týchto základných predpokladov:
• nulová výška je priemerná výška hladiny mora,
• v nulovej výške je teplota vzduchu 15°C (288,15 K), tlak vzduchu 1013,25 hPa,
hustota vzduchu 1,225 kg/m3 a tiažové zrýchlenie 9,81 m/s2 ,
• troposféra siaha do výšky 11 000 m a zmena teploty vzduchu s výškou (vertikálny
teplotný gradient) je 0,65°C/100m; vzduch neobsahuje vodnú paru,
• vo výške 11 000 m je teplota vzduchu –56,5°C (216,65 K), tlak vzduchu 226,32 hPa,
hustota vzduchu 0,363 kg/m3 a tiažové zrýchlenie 9,77 m/s2,
• Od výšky 11 000 m do 20 000 m je vertikálna zmena teploty nulová – vrstva
izotermie.
Na základe Štandardnej atmosféry ICAO sú definované nasledovné štandardné izobarické

hladiny:
Štandardná izobarická hladina Letová hladina Výška v m
1013,25 hPa 0 0
850 hPa FL050 1500
700 hPa FL100 3000
500 hPa FL180 5500
400 hPa FL240 7200
300 hPa FL300 9000
250 hPa FL340 10 400
200 hPa FL390 11 800
150 hPa FL450 13 600
100 hPa FL540 16 200
70 hPa - 18 500
50 hPa - 20 600
30 hPa - 23 900
20 hPa - 26 500
10 hPa - 31 200
1.6 MERANIE VÝŠOK
1.6.1 BAROMETRICKÁ VÝŠKA, HUSTOTNÁ VÝŠKA, SKUTOČNÁ VÝŠKA
Výšku letu určuje posádka lietadla použitím dvoch druhov výškomerov,

barometrického a rádiového. Barometrický výškomer (barovýškomer) má podstatný význam
pri lete v letových hladinách pre udržiavanie vertikálnych rozstupov lietadiel. Rádiovy
výškomer (rádiovýškomer) sa využíva hlavne pri presnom priblížení dopravných lietadiel.
Výsledným údajom barovýškomera je barometrická (tlaková) výška, t.j. výška podľa
štandardnej atmosféry, ktorá zodpovedá skutočnému tlaku vzduchu v reálnej atmosfére
v danej výške a v danom čase. Keďže konštrukcia týchto výškomerov vychádza z podmienok
štandardnej atmosféry, platí, že čím viac sa reálne podmienky v ovzduší líšia od podmienok
štandardnej atmosféry, tým sú údaje barometrických výškomerov nepresnejšie. Tlakové
výšky v praxi takmer nikdy nezodpovedajú presne skutočnej výške. Výška, ktorú indikuje
barovýškomer pri nastavení tlaku 1013,25 hPa, sa nazýva štandardný tlak a označuje sa QNE.
Hustotná výška je výška v štandardnej atmosfére, ktorá zodpovedá hodnote hustoty vzduchu
v reálnej atmosfére v danej výške a v danom čase.
Skutočná výška je vertikálna vzdialenosť lietadla od zemského povrchu a udáva ju palubné
rádiové zariadenie – rádiovýškomer.
1.6.2 VÝŠKA NAD LETISKOM, NADMORSKÁ VÝŠKA, LETOVÁ HLADINA
Výškou letu nad letiskom rozumieme výšku letu lietadla, ktorú meriame výškomerom
nastaveným na QFE daného letiska, alebo na QFE niektorého prahu prístrojovej dráhy daného
letiska.
Nadmorská výška lietadla alebo letiska je vertikálna vzdialenosť meraná od strednej hladiny
mora.
Letová hladina je definovaná ako hladina stáleho atmosferického tlaku (izobarická hladina),
ktorá sa vzťahuje k tlakovému údaju 1013,25 hPa a je oddelená od ostatných takých hladín
stanovenými tlakovými intervalmi.
1.6.3 NASTAVENIE QNH, QFE A ŠTANDARDNÉHO TLAKU
Lietadlové výškomery sú konštruované tak, aby bolo možné nastaviť nulovú výšku
merania, ktorou môže byť stredná hladina mora alebo výška letiska.
Z definície QNH a QFE vyplýva nasledovné:
• keď na výškomere lietadla na letisku nastavíme QNH, výškomer indikuje nadmorskú výšku
letiska podľa ISA,
• pri nastavení nadmorskej výšky letiska, indikuje tlaková stupnica hodnotu QNH,
• keď na výškomere lietadla na letisku nastavíme hodnotu QFE, výškomer ukazuje nulu,
ak nastavíme nulu na výškomeri, tlaková stupnica indikuje QFE,
• keď posádka pristávajúceho lietadla nastaví QFE, výškomer ukazuje relatívne prevýšenie
lietadla nad letiskom; pri dotyku s pristávacou dráhou výškomer ukazuje nulovú výšku.
Pri bežných letoch v letových hladinách je potrebné, aby lietadlo udržiavalo

štandardnú letovú hladinu. Ako bolo spomenuté vyššie za nulovú hladinu merania sa
považuje hladina 1013,25 hPa, to znamená, že na tlakovej stupnici výškomera je potrebné si
nastaviť túto hodnotu. Lietadlo, ktoré počas letu udržiava výšku, napr. 3500 ft, bude letieť
v letovej hladine FL035. Jeho skutočná výška bude potom narastať v oblasti vysokého tlaku
a klesať v oblasti nízkeho tlaku tak, ako je uvedené na obr.1-19.
Pri lete lietadla jeho skutočná výška teda nie je konštantná. Ako bolo uvedené pri
barometrickom vzorci, studený vzduch je ťažší, tlak s výškou teda klesá rýchlejšie
a izobarické plochy sú prehnuté smerom k zemskému povrchu. V teplej vzduchovej hmote je
situácia opačná, t.j. tlak s výškou klesá pomalšie a izobarické plochy sú vypuklé. To znamená,
že pri lete lietadla z oblasti studeného vzduchu do oblasti teplého vzduchu bude jeho skutočná
výška narastať (obr.1-20).
Obr. 1-19 Zmena skutočnej výšky letu pri prechode z oblasti vysového tlaku do oblasti nízkeho tlaku.
Obr. 1-20 Zmena skutočnej výšky pri lete v teplom a studenom vzduchu.
1.6.4 VÝPOČET BEZPEČNEJ VÝŠKY NAD TERÉNOM, NAJNIŽŠIA

POUŽITEĽNÁ LETOVÁ HLADINA, PRAVIDLO PALCA PRE VPLYVY NA TLAK
A TEPLOTU
Bezpečná výška nad terénom, inak aj minimálna bezpečná výška MSA (Minimum
Safe Altitude) sa určuje v priestore ohraničenom kružnicou s polomerom 46 km so stredom
v rádionavigačnom zariadení letiska, alebo so stredom, ktorý je totožný so vzťažným bodom
letiska. V tomto priestore zaisťuje MSA lietadlu vertikálny rozstup od najvyššej prekážky.
Tento rozstup sa tiež označuje ako minimálna výška nad prekážkou MOC (Minimum
Obstacle Clearance), a v takom prípade má hodnotu 1.000 ft (feet - stôp). Ak je priestor
kružnice s polomerom 46 km rozdelený do sektorov, z ktorých má každý inú výšku MSA,
potom sa tieto výšky nazývajú minimálne sektorové výšky. Tieto výšky boli stanovené
predovšetkým s ohľadom na konfiguráciu terénu tak, aby napríklad horský hrebeň
nezasahoval do dvoch sektorov, ale do jedného. Platí vzťah:
MSA = prekážka + MOC (1.000 ft)
Za účelom definovania najnižšej použiteľnej letovej hladiny je najprv potrebné

vysvetliť termín minimálna letová výška MFA (Minimum Flight Altitude), ktorý patrí
v civilnom letectve medzi najčastejšie používané. Táto výška zaisťuje lietadlu vertikálny
rozstup minimálne 1.000 ft od najvyššej prekážky v danom ochrannom priestore. Nad MFA
sa nachádza systém letových hladín. Najbližšie k MFA je najnižšia použiteľná letová hladina,
ktorá je najbližšou letovou hladinou nad nadmorskou výškou 5.000 ft nad hladinou mora.
Nech je napríklad vzdialenosť takejto letovej hladiny – FL070 od MFA v intervale od
3 do 1.000 ft. Pri nižších hodnotách vzdialenosti z uvedeného intervalu a pod vplyvom zmeny
tlaku, by sa mohlo stať, že sa FL070 prepadne pod MFA a najnižšou použiteľnou hladinou by
sa stala FL080. Lietadlo letiace v hladine FL070, tým, že je pod MFA, potom nebude mať
zaistený požadovaný vertikálny rozstup od prekážok. Preto sa najnižšia letová hladina
plánovaným letom podľa prístrojov IFR (Instrument Flight Rules) neprideľuje.
1.6.5 EFEKT PRÚDENIA VZDUCHU ZRÝCHLOVANÉHO VPLYVOM

TOPOGRAFIE
Z Bernoulliho rovnice pre ustálené prúdenie plynov vyplýva, že čím väčšia je rýchlosť
prúdenia plynu, tým menší je jeho potenciálny tlak v zúženom mieste. Tento jav nastáva pri
prúdení vzduchu ponad horskú prekážku. Zúžené miesto tvorí samotná horská prekážka
a vrstva inverzie teploty vzduchu nad ňou. Toto zúžené miesto spôsobí, že sa rýchlosť
prúdenia vzduchu tesne pred a nad horskou prekážkou zvýši, avšak z dôvodu zachovania
rovnovážneho stavu klesá potenciálny tlak vzduchu. Znamená to, že v rovnakej výške ako
pred horskou prekážkou je nižší tlak vzduchu nad ňou. Z toho vyplýva, že výškomer pracujúci
na princípe poklesu tlaku vzduchu s nadmorskou výškou indikuje väčšiu výšku než akú
v skutočnosti lietadlo má. Opísaný jav je pre bezpečnosť leteckej prevádzky veľmi významný.
Zámerne nepoužité
2 VIETOR
2.1 DEFINÍCIA A MERANIE
Vietor je jeden zo základných meteorologických prvkov. Je to vektor, ktorý popisuje

pohyb častice vzduchu v určitom mieste atmosféry a v danom časovom okamihu, pričom
tento pohyb má horizontálnu a vertikálnu zložku. Horizontálna zložka vzniká v dôsledku
rôznych príčin, o ktorých bude reč v nasledujúcich kapitolách. Vertikálna zložka je vyvolaná
cirkulačnými pohybmi, konvekciou, obtekaním prekážok a pod. Keďže vertikálna zložka je
v porovnaní s horizontálnou nepatrná, označuje sa tento horizontálny pohyb vzduchu ako
vietor.
Vietor je teda vektorová veličina, to znamená, že je určený smerom a rýchlosťou. Smer vetra
sa udáva smerom, odkiaľ vietor vanie a vyjadruje sa pomocou osemsmerovej veternej
stupnice podľa svetových strán. Jednotlivé smery spolu s anglickými ekvivalentami sú
uvedené v tabuľke.
S SV V JV J JZ Z SZ
N NE E SE S SW W NW
360 45 90 135 180 225 270 315
Rýchlosť vetra sa meria v m.s-1, km.h-1, prípadne v uzloch kt (knots). Prevodné vzťahy
medzi nimi sú:
1 kt = 0,51 m/s = 1,85 km/hod 1 m/s = 1,94 kt
1 m/s = 3,6 km/hod 1 km/hod = 0,28 m/s
Silové účinky vetra možno vyjadrovať pomocou 13-dielnej Beaufortovej anemometrickej
stupnice. Pri meraní vetra zohráva podstatnú úlohu miesto merania. Vietor sa meria na
miestach, kde sa nevyskytujú vyššie prekažky, a to vo výške 6 – 10 m nad zemským
povrchom. Takýto vietor označujeme ako prízemný. Pre letecké účely musia údaje
prízemného vetra reprezentovať oblasť konečného pristátia a priblíženia. Na
meteorologických staniciach sa určujú priemerné hodnoty prízemného vetra za posledných 10
minút pred termínom pozorovania. Smer vetra sa meria veternými smerovkami a rýchlosť
vetra pomocou anemometrov. Registračné prístroje sa nazývajú anemografy. Na určovanie
smeru a rýchlosti vetra vo voľnej atmosfére sa využívajú rádiosondy.
2.2 PRVOTNÁ PRÍČINA VETRA
2.2.1 PRVOTNÁ PRÍČINA VETRA, TLAKOVÝ GRADIENT, CORIOLISOVA SILA,

GRADIENTOVÝ VIETOR
Základnou silou, ktorá spôsobuje horizontálny pohyb vzduchu v atmosfére, je sila

barického (tlakového) gradientu G. Jej veľkosť a smer udáva horizontálny tlakový gradient,
pričom táto sila je orientovaná kolmo na izobarické plochy a vždy v smere tlakového spádu,
t.j. smeruje vždy na stranu nižšieho tlaku. Jej veľkosť môžme určiť aj pomocou izobár,
pričom platí: čím sú vzdialenosti medzi izobarami menšie, tým je sila barického gradientu
väčšia (väčší tlakový spád, čo sa prejavuje silnejším vetrom). Prúdenie vzduchu je teda
výraznou mierou ovplyvnené tlakovým poľom a tlakový spád je prvotnou príčinou vzniku
horizontálneho pohybu vzduchu a jeho veľkosť zodpovedá veľkosti sklonu izobarických
plôch voči horizontálnej rovine. Tento sklon je zapríčinený nerovnomerným rozdeľovaním
tepelnej energie na zemskom povrchu. Horizontálnym pohybom sa čiastočne vyrovnávajú
tlakové rozdiely medzi danými izobarickými plochami.
Obr. 2-1 Čím sú izobary hustejšie, tým je sila barického gradientu väčšia, pričom smeruje vždy do oblasti
nižšieho tlaku.
Na pohyb vzduchu v reálnej atmosfére pôsobí niekoľko síl:

1. Keďže horizontálny pohyb vzduchu prebieha na otáčajúcej sa Zemi, pôsobí naň
vychyľujúca sila zemskej rotácie nazvaná Coriolisova sila, pre ktorú platí:
• jej horizontálna zložka má na rovníku nulovú hodnotu, s rastúcou zemepisnou šírkou sa

zväčšuje a na póloch dosahuje maximum; vertikálna zložka je zanedbateľne malá,
• nemení rýchlosť pohybu, ale len jeho smer - vychyľuje prúdenie vzduchu na severnej
pologuli vpravo a na južnej vľavo,
• pôsobí kolmo na smer pohybu,
• čím je rýchlosť prúdenia väčšia, tým väčší je účinok Coriolisovej sily.
Jej elementárne vyjadrenie je nasledovné:
A = 2ωv sinϕ ,
kde: A - Coriolisova sila
v - rýchlosť pohybu vzduchu
ω - uhlová rýchlosť rotácie Zeme
ϕ - zemepisná šírka miesta pohybu
Obr. 2-2 Stáčanie pohybu pôsobením Coriolisovej sily a jej relatívna veľkosť
2. Na každú časticu vzduchu, ktorá sa pohybuje po zakrivenej dráhe, pôsobí odstredivá sila
F, ktorá je orientovaná kolmo na smer pohybu a vždy von zo stredu rotácie. Platí:
F = v2 / r,
kde v je rýchlosť pohybu a r je polomer zakrivenia dráhy.
3. Predmet, ktorý sa pohybuje v určitom prostredí (vzduch, povrch telesa a pod.), je

ovplyvnený trením, pričom sila, ktorá vzniká pri každom pohybe v dôsledku trenia, sa nazýva
trecia sila R. Pôsobí vždy proti pohybu, čím zmenšuje jeho rýchlosť. Určíme ju zo vzťahu:
R = k . v,
kde v je rýchlosť pohybu a k je koeficient trenia.
Najväčšie trenie sa vyskytuje v hraničnej vrstve atmosféry. Vo voľnej atmosfére a nad
morom je trenie tak malé, že uvažujeme o pohyboch bez vplyvu trenia.
2.2.1.1 HORIZONTÁLNY POHYB VZDUCHU BEZ VPLYVU TRENIA
Pohyb vzduchu, pri ktorom nie je potrebné brať do úvahy treciu silu (R = 0),
označujeme ako gradientový pohyb, resp. gradientový vietor. Tento pohyb uvažujeme
v dvoch prípadoch tlakových polí:
• priamkové, navzájom rovnobežné izobary, resp. izohypsy
V takom prípade sa sila F = 0, sila barického gradientu je orientová k nižšiemu tlaku
a kompenzovaná Coriolisovou silou, t.j. G = A. Výsledný pohyb je rovnobežný s izobarami,
resp. izohypsami a nazýva sa geostrofický vietor. Jeho rýchlosť je priamoúmerná veľkosti
tlakového spádu a jeho smer vyjadruje barický zákon vetra – Buys–Ballotov zákon (obr.2-3),
ktorý znie nasledovne: ak stojíme na severnej pologuli tak, že nám do chrbta vanie vietor, t.j.
stojíme v smere prúdenia, po ľavej strane máme vždy oblasť nízkeho tlaku a po pravej strane
oblasť vysokého tlaku. Na južnej pologuli sú pomery obrátené.
Obr. 2-3 Buys-Ballotov zákon pre severnú pologuľu
• zakrivené izobary, resp. izohypsy

Gradientový vietor v podmienkach zakrivených izobár nazývame cyklostrofický vietor. Pri
jeho určení už uvažujeme aj silu F.
V oblasti tlakovej výše smeruje sila G do nižšieho tlaku, teda von z tlakovej výše, a keďže sa
jedná o pohyb po zakrivenej dráhe, je týmto smerom orientovaná aj sila F. Kompenzujúca sila
A smeruje potom opačne, t.j. do oblasti nižšieho tlaku. Výsledný pohyb je pravotočivý,
v smere hodinových ručičiek a označuje sa ako anticyklonálny. Príslušný tlakový útvar sa
nazýva tlaková výš – anticyklóna.
V oblasti nižšieho tlaku smeruje sila G na stranu nižšieho tlaku, kým sily A a F sú orientované
opačne. Výsledný pohyb je ľavotočivý, proti pohybu hodinových ručičiek a nazýva sa
cyklonálny. Uvadaný tlakový útvar je potom tlaková níž – cyklóna.
Najväčšie rýchlosti vetra sa dosahujú v cyklóne a najmenšie v anticyklóne.
2.2.1.2 HORIZONTÁLNY POHYB VZDUCHU V PODMIENKACH S TRENÍM
Pohyb vzduchu v podmienkach, pri ktorých je už potrebné uvažovať i trenie vzduchu,

sa analogicky uskutočňuje v dvoch prípadoch barických polí:
• priamkové rovnobežné izobary
V tomto prípade uvažujeme sily A, G, R, pričom sila F = 0. Vplyvom trenia v hraničnej vrstve
atmosféry dochádza k určitému stočeniu smeru vetra a prízemný vietor zviera so smerom
rovnobežným s izobarami určitý uhol, t.j. odkláňa sa od smeru izobár na stranu s nižším
tlakom. Čím väčšie je trenie, tým väčší je uhol odklonu. V našich zemepisných šírkach je
veľkosť tohto uhla nad pevninou 45° - 60°, nad oceánom 10° - 20°.
• zakrivené izobary
Pri určovaní pohybu vzduchu v takejto oblasti berieme do úvahy všetky štyri sily – A, G, F,
R. Smer prúdenia sa vplyvom trenia odkláňa od smeru dotyčnice ku izobarám, pričom odklon
je tým väčší, čím väčšie je trenie. Analýzou týchto podmienok dostávame cirkulačné pomery
v tlakovej níži a v tlakovej výši, ktoré sú nasledovné:
V tlakovej níži dochádza v blízkosti zemského povrchu ku zbiehaniu (konvergencii)
prúdnic. Táto zbiehavosť v spodných hladinách je kompenzovaná usporiadanými
špirálovitými výstupnými pohybmi v centrálnej časti tlakovej níže. V hornej časti útvaru
dochádza ku rozbiehaniu (divergencii) prúdenia, t.j. vzduch z tlakovej níže vyteká.
V tlakovej výši sú cirkulačné pomery opačné, t.j. v dôsledku divergencie prúdenia
v spodných hladinách, vzduch z centrálnej časti tlakovej výše vyteká, pričom v strede tohto
tlakového útvaru existujú špirálovité zostupné pohyby. Potom zákonite v hornej časti tlakovej
výše dochádza ku konvergencii prúdenia. Obidva druhy prúdenia sú uvedené na obr. 2-4.
Obr. 2-4 Prúdenie vzduchu: a) v tlakovej níži, b) v tlakovej výši
Výstupné a zostupné pohyby sú pomerne malé, ale z hľadiska meteorológie majú

podstatný význam. Výstupné pohyby v tlakovej níži sa prejavujú tvorbou oblačnosti, príp.
zrážkami, zatiaľčo zostupné pohyby v tlakovej výši vedú k rozpúšťaniu oblačnosti. Oblasti
vysokého tlaku sa vyznačujú aj malými rýchlosťami horizontálneho prúdenia, t.j. hustota
izobár je menšia ako v oblasti tlakovej níže.
2.2.2 VZŤAH MEDZI IZOBARAMI A VETROM
Ako bolo spomenuté vyššie, ak pri horizontálnom pohybe vzduchu neuvažujeme

vrstvu trenia, hovoríme o gradientovom vetre. Poznáme dva základné druhy gradientového
vetra, geostrofický a cyklostrofický vietor. Geostrofický vietor vzniká pôsobením sily

tlakového gradientu a Coriolisovej sily v podmienkach priamkových izobár. Tieto izobary
vznikajú v prípade, že izobarické plochy vytvárajú roviny s rôznym sklonom . V ostatných
prípadoch, keď je stred zakrivenia v tlakovej níži, hovoríme o cyklonálnom zakrivení izobár
a ak je daný stred v oblasti vysokého tlaku, hovoríme o anticyklonálnom zakrivení izobár.
Cyklostrofický vietor vzniká spolupôsobením tretej, odstredivej sily v tlakovom poli
zakrivených izobár.
Podľa hustoty izobár zakreslených na prízemnej mape, môžme určiť rýchlosť vetra,
pričom platí, čím sú izobary hustejšie, tým je rýchlosť vetra väčšia. Obdobne to platí aj pre
izohypsy, čo má veľký význam pri určovaní polohy a rýchlosti dýzového prúdenia.
2.2.3 VPLYVY KONVERGENCIE A DIVERGENCIE
Keby prúdenie vždy spĺňalo podmienky gradientového vetra, tlakové útvary by

zostávali bez zmeny. V reálnej spodnej troposfére smeruje prúdenie vždy od vysokého tlaku
k nízkemu, čím sa tlakové zmeny vyrovnávajú. Prehlbovanie tlakových níží a zosilňovanie
tlakových výší je spôsobené odchýlkou prúdenia v hornej troposfére smerom od vysokého
tlaku a súčasne kompenzujúcim vertikálnym pohybom. V tlakovej níži je prúdenie v dolnej
časti konvergentné (zbiehavé) a v hornej časti divergentné (rozbiehavé). To znamená, že
centrálna časť cyklóny je charakteristická výstupným pohybom vzduchu. V anticyklóne ide
o opačný proces, t.j. prevláda zostupný pohyb vzduchu. Tieto vertikálne pohyby sú zrejmé z
obrázku 2-5.
Obr. 2-5 Divergentné a konvergentné prúdenie
2.3 VŠEOBECNÁ CIRKULÁCIA
2.3.1 ZÁKLADNÉ TLAKOVÉ ÚTVARY
Tlakovým útvarom nazývame časť tlakového poľa atmosféry, ktorá má

charakteristické rozloženie tlaku a prúdenie vzduchu, ktoré je dané typickým priebehom
a hustotou izobár, resp. izohýps. Rozlišujeme päť tlakových útvarov:
• Tlaková výš (anticyklóna) – oblasť so zvýšeným tlakom vzduchu, ktorá je na synoptickej
mape ohraničená aspoň jednou uzavretou izobarou, resp. izohypsou. Tlak v centre tohto
útvaru je najvyšší, smerom na periférium klesá, t.j. izobarické plochy sú vypuklé. Systém
prúdenia je uvedený v predošlej kapitole. Anticyklóna býva na mapách označená písmenom
V, v anglických a nemeckých krajinách H (High, Hoch).
• Tlaková níž (cyklóna) – oblasť so zníženým tlakom vzduchu, na synoptických mapách
býva ohraničená aspoň jednou uzavretou izobarou, resp. izohypsou. Tlak je v strede najnižší,
smerom na periférium narastá, takže izobarické plochy sú prehnuté smerom k zemskému
povrchu. Systém prúdenia je opísaný v predošlej kapitole. Stred cyklóny je označovaný N,
v anglických karajinách L (Low) a v nemeckých T (Tief).
• Hrebeň (výbežok) vyššieho tlaku vzduchu – oblasť vyššieho tlaku vzduchu bez
uzavretých izobár, resp. izohýps, ktoré sú zakrivené anticyklonálne, niekedy v tvare písmena
U. Hrebeň zvyčajne leží medzi dvoma tlakovými nížami, alebo je súčasťou anticyklóny.
V miestach, kde je zakrivenie izočiar najväčšie, leží os hrebeňa. Prúdenie je analogické
s prúdením v anticyklóne.
• Brázda nižšieho tlaku vzduchu – oblasť nižšieho tlaku vzduchu, ktorá na mapách nie je
ohraničená uzatvorenými izobarami, resp. izohypsami. Tieto bývajú buď slabo zakrivené
a tvoria plytkú brázdu nízkeho tlaku, alebo výrazne zakrivené v tvare písmena V, čím vzniká
hlboká brázda. Brázda sa zvyčajne vyskytuje medzi dvoma oblasťami vysokého tlaku
vzduchu alebo je časťou cyklóny. Tam, kde je zakrivenie izočiar maximálne, býva umiestnená
os brázdy, v ktorej zvyčajne leží atmosferický front. Prúdenie v brázde je zhodné s prúdením
v cyklóne.
• Tlakové sedlo – časť tlakového poľa ležiaca medzi dvoma oblasťami nízkeho tlaku
a dvoma oblasťami vysokého tlaku, ktoré sú približne šachovnicovito usporiadané.
Obr. 2-6 Základné tlakové útvary
2.3.2 VŠEOBECNÁ CIRKULÁCIA OKOLO ZEMEGULE
Prevládajúce prúdenie vzduchu nad rozľahlými oblasťami Zeme sa volá všeobecná

(globálna, planetárna) cirkulácia ovzdušia. Je to v podsate systém atmosferického prúdenia
vo veľkoplošnom rozsahu, ktoré sa prejavuje meridionálnym (v smere poludníkov), zonálnym
(v smere rovnobežiek) a vertikálnym prenosom energie, vlhkosti a hybnosti. Základnou
príčinou jej vzniku je rozdielna intenzita solárnej radiácie v závislosti od zemepisnej šírky,
rotácia Zeme, Coriolisova sila, nehomogénnosť povrchu Zeme (trenie vzduchu o povrch) a
nerovnomerné rozloženie pevniny a oceánov. Všeobecná atmosferická cirkulácie je i hlavnou
príčinou veľkopriestorovej cirkulácie vody v oceánoch.
Všeobecná cirkulácia je charakteristická určitými zákonitosťami:
- prevládajú rýchlosti horizontálnych pohybov nad rýchlosťami vertikálnych pohybov vo
veľloplošnom ponímaní, pretože horizontálne zmeny tlaku sú výraznejšie ako vertikálne,
- prevláda zonálne prúdenie nad meridionálnym, pretože horizontálna zložka barického
gradientu smeruje zvyčajne od trópov k rovníku a vplyvom Coriolisovej sily prevládajú
v troposfére zápedné vetry (vzduchové hmoty sa spravidla presúvajú zo západu na východ),
- pohyby vzduchu majú zvyčajne vírivý charakter, nie sú stacionárne, naopak, neustále sa
menia.
Aby bolo možné pochopiť skutočnú planetárnu cirkuláciu, zavádzajú sa pre

zjednodušenie tieto modely:
a) cirkulácia atmosféry na nerotujúcej a homogénnej zemeguli
Táto cirkulácia sa označuje aj ako termická, nakoľko by bola vyvolaná len vyrovnávaním
teplotných rozdielov medzi rovníkovými a polárnymi oblasťami. Slnečné lúče dopadajú na
zemský povrch pod rôznymi uhlami, pričom najviac slnečnej energie prijímajú rovníkové
oblasti a najmenej polárne. Izotermy by boli rovnobežné so zemepisnými rovnobežkami
a izobarické plochy by boli jednoducho zakrivené – v prízemných vrstvách by nad rovníkom
tvorili tlakovú níž a nad pólmi tlakovú výš. Vo vyšších vrstvách by boli pomery obrátené.
Teplý vzduch nad rovníkom by vystupoval, v smere tlakového spádu by sa presúval k pólom,
tam by zostupoval k zemskému povrchu a v prízemných vrstvách by sa presúval zasa smerom
k rovníku, čím by vznikla jednoduchá cirkulačná bunka. V skutočnosti je však cirkulácia
zložitejšia.
b) model cirkulácie za podmienok homogénneho povrchu a rotácie Zeme
Účinkom Coriolisovej sily sa výškové prúdenie od rovníka k pólom na severnej pologuli stáča
vpravo (na južnej pologuli vľavo), t. j. smerom na východ, a mení sa z južného na západné
prúdenie, a to už na zemepisných šírkach 30° severnej šírky. V dôsledku tohto stáčania
vznikajú v subtropických oblastiach oboch pologúľ dynamické prstence vysokého tlaku
vzduchu. Pôsobením termických a dynamických príčin vznikajú potom na 60° zemepisnej
šírky na oboch pologuliach pásy nízkeho tlaku vzduchu a v oblasti oboch pólov sa vyskytujú
vrchlíky vysokého tlaku vzduchu. Samozrejme, celú rovníkovú oblasť obopína pás nízkeho
tlaku vzduchu. Z takéhoto rozdelenia tlaku na zemskom povrchu nám vyplývajú tri
cirkulačné systémy:
a) tropická (pasátová) cirkulácia medzi rovníkom a 30° zemepisnej šírky, ktorá zaberá asi
50% povrchu. Pasáty oboch pologúľ sa stretávajú v oblasti rovníka a tvoria tzv. intertropickú
zónu konvergencie,
b) cirkulácia miernych zemepisných šírok medzi 30° a 60° zemepisnej šírky, ktorá zaberá
asi 40% povrchu a je charakteristická neustálym tvorením tlakových výši a níži,
c) polárna cirkulácia medzi 60° zemepisnej šírky a príslušným pólom.
Spomínaný model cirkulácie spolu s jednotlivými prstencami a cirkulačnými bunkami je
uvedený na obr. 2-7.
Obr. 2 – 7 Všeobecná cirkulácia atmosféry
c) cirkulácia na otáčajúcej sa a nehomogénnej zemeguli – reálna cirkulácia

Skutočná cirkulácia atmosféry závisí predovšetkým od teplotných pomerov medzi pevninou
a morom. Pevnina sa rýchlejšie zohrieva ako more, čo výrazne ovplyvňuje vznik
spomínaných pásov vysokého a nízkeho tlaku vzduchu.
V zimnom období sa pevnina ochladzuje (je chladnejšia ako more), pričom studený
vzduch prúdi z centra ochladenia na periférium, čím vzniká anticyklonálna cirkulácia.
Naopak, v lete je pevnina teplejšia ako more, teplý vzduch vertikálne vystupuje a na jeho
miesto v prízemných vrstvách prúdi chladnejší vzduch, čím vzniká cyklonálna cirkulácia nad
pevninou. Nad morom sú pomery obrátené, t. j. v zime sa nad morom vytvárajú tlakové níže,
kým v lete tlakové výše. Z týchto poznatkov vyplývajú nasledovné skutočnosti:
• pás vysokého tlaku vzduchu sa bude v zime nad pevninou zvýrazňovať a v lete zoslabovať,
• pás vysokého tlaku vzduchu sa bude v zime nad morom zoslabovať a v lete bude naopak
zosilnený,
• pás nízkeho tlaku vzduchu bude v zime nad pevninou zoslabený, v lete naopak zosilnený,
• pás nízkeho tlaku vzduchu bude nad morom v zime zosilnený a v lete zoslabený.
Z dlhodobého pozorovania rozloženia tlaku vzduchu možno pre severnú pologuľu
stanoviť nasledovné tlakové útvary, ktoré rozhodujúcou mierou vytvárajú podmienky pre
všeobecnú cirkuláciu ovzdušia:
• subpolárna oblasť zahrňuje tlakovú níž nad Baffinovým zálivom, tlakovú výš nad
Grónskom a tlakovú níž nad Barentsovým morom,
• v miernych šírkach sa vyskytuje zimná kanadská anticyklóna, tlaková níž v oblasti Islandu
a sibírska zimná tlaková výš,
• v subtropickej oblasti sa pozoruje tlaková níž nad Mexickým zálivom, azorská anticyklóna
a tlaková níž nad Sudánom (Saharská anticyklóna).
2.4 TURBULENCIA
2.4.1 TURBULENCIA A NÁRAZOVITOSŤ, DRUHY TURBULENCIE
Turbulenciou nazývame neusporiadaný a nepravidelný pohyb častíc, ktorý je

charakteristický časovou a priestorovou zmenou smeru a rýchlosti (fluktuácie rýchlosti). Pri
takomto prúdení vznikajú úplne alebo čiastočne uzavreté víry, ktoré majú ľubovoľne
orientovanú os, rôzne rozmery (mm až stovky metrov) a trvanie (sekundy až niekoľko dní).
Z hľadiska letectva je turbulencia veľmi nebezpečný meteorologický jav, pretože
náhodné, neočakávané pohyby vzduchu nepriaznivo pôsobia na let lietadla. Mieru silových
účinkov turbulencie na letiace lietadlo vyjadruje intenzita turbulencie, čo sú v podstate
násobky tiažového zrýchlenia n. Ak n < 0,2, hovoríme o slabej turbulencii, pri n = 0,2 – 0,5
ide o miernu turbulenciu, pri n = 0,5 – 1,0 o silnú a ak n > 1,0 hovoríme o extrémnej
turbulencii
Premiešavanie vzduchu v dôsledku turbulentného prúdenia označujeme ako
turbulentné premiešavanie. Prejavuje sa predovšetkým v hraničnej vrstve atmosféry, kde
zohráva rozhodujúcu úlohu pri vertikálnom prenose vodnej pary, tepla a hybnosti.
V najspodnejších vrstvách v blízkosti zemského povrchu je výrazne ovplyvnené drsnosťou
povrchu. Zväčšuje sa s rastúcou rýchlosťou vetra a so zvyšujúcou sa instabilitou atmosféry.
Vo voľnej atmosfére vzniká vo vrstvách s veľkým strihom vetra a s výrazným instabilným
zvrstvením.
Turbulencia v atmosfére je úzko spätá s nárazovitosťou vetra, čo je v podstate
významné kolísanie rýchlosti prízemného vetra okolo stredných hodnôt. Trením vzduchu
o zemský povrch vznikajú v prúdiacej vrstve víry, ktoré spôsobujú nárazy a pulzácie vetra.
Rýchlosť vetra narastá, čo závisí hlavne od nehomogénnosti povrchu a teplotného zvrstvenia
ovzdušia. Nárazy sa udávajú v leteckých meteorologických správach v prípade, ak ich

hodnota je väčšia ako priemerná rýchlosť prízemného vetra najmenej o 5 m.s-1.
Obr. 2 - 8 Turbulentné víry
Turbulentné prúdenie spôsobujú tri základné príčiny, podľa ktorých rozlišujeme tieto
druhy turbulencie:
1. Termická turbulencia - je spôsobená nerovnomerným zohrievaním zemského povrchu,
teda vzniká pri labilnom teplotnom zvrstvení počas slnečného dňa. Turbulencia začína
vznikať v predpoludňajších hodinách, maximum dosahuje popoludní a k večeru zaniká. Je
charakteristická výstupnými prúdmi, ktoré sú pri dostatočnom obsahu vodnej pary
zviditeľnené typickou konvekčnou oblačnosťou Cu, Cb. Pod základňami týchto oblakov
dosahujú výstupné a zostupné pohyby 5 – 6 m/s, pričom vo vnútri oblakov narastá rýchlosť
prúdov priamoúmerne s výškou, napr. v Cb dosahuje hodnoty 20 – 30 m/s. Tento typ
turbulencie sa vyskytuje prevažne v letnom polroku.
2. Mechanická turbulencia – jej intenzita závisí od rýchlosti vetra a členitosti povrchu.
Vzniká v stabilnom aj instabilnom zvrstvení. V stabilnom zvrstvení s výškou postupne slabne,
v instabilnom býva kombinovaná s termickou turbulenciou. Podľa pôvodu vzniku ju môžme
rozdeliť na turbulenciu:
- vznikajúcu v dôsledku trenia o zemský povrch (obr. 2-9) – vyskytuje sa pri rýchlosti vetra
7–10 m/s za neveľkými prírodnými a umelými prekážkami, ako napr. malé terénne
vyvýšeniny, budovy, okraj lesa, skupina stromov a pod.
Obr. 2 - 9 Mechnická turbulencia spôsobená trením o zemský povrch
- vznikajúcu v dôsledku deformácie prúdenia v oblasti horskej prekážky – spôsob obtekania

prekážky vzduchom závisí hlavne od tvaru a rozmerov prekážky, od rýchlosti prúdenia a od
teplotného zvrstvenia. V prípade nízkej a širokej prekážky prúdi vzduch ponad prekážku; ak
je prekážka úzka a vysoká, vzduch ju obteká po oboch stranách. Ak je rýchlosť vetra menšia
ako 4 m/s, prúdenie je laminárne (prúdenie bez turbulentných vírivých pohybov, prúdnice sú
navzájom rovnobežné). Pri väčšej rýchlosti je prúdenie turbulentné na oboch stranách
prekážky. Víry, ktoré vznikajú v turbulentnom prúdení, majú pri obtekaní prekážky vertikálnu
os rotácie a pri pretekaní ponad prekážku je os rotácie horizontálna.
Keď sa pozeráme zboku na prekážku, ponad ktorú vzduch preteká, víry na náveternej
a záveternej strane majú horizontálnu os rotácie, a to v smere pohybu hodinových ručičiek.
Dolná časť vírov na náveternej strane smeruje dole, kým na záveternej strane hore prekážkou.
Keď sa pozeráme zhora na prekážku, ktorú vzduch obteká, víry vľavo od dráhy pohybu majú
vertikálnu os rotácie v smere pohybu hodinových ručičiek, a víry vpravo od dráhy majú
opačnú rotáciu. Všeobecne platí, že víry na náveternej strane sú časovo aj priestorovo
stálejšie, zatiaľčo víry na záveternej strane bývajú často chaoticky rozložené a z toho dôvodu
sú aj oveľa nebezpečnejšie.
Ak je teplotné zvrstvenie stabilné, má vzduch tendenciu k obtekaniu prekážky. Pri
instabilnom zvrstvení vzduch preteká ponad prekážku.
V prípade náveternej strany zohráva dôležitú úlohu aj jej reliéf. Ak je dutý, vĺhbený,
dochádza ku pretekaniu vzduchu ponad prekážku. Naopak, ak je terén vypuklý, vzduch
obteká po oboch stranách prekážky.
Obr. 2 – 10 Deformácia prúdenia pri prechode horskou prekážkou a sprievodné javy – vertikálny rez
Obr. 2 – 11 Deformácia prúdenia v závislosti od tvaru prekážky – vertikálny a horizontálny rez
V priestore horskej prekážky vznikajú tri druhy prúdenia – vírové, rotorové alebo
vlnové, o ktorých sa bližšie zmienime v časti „Let nad hornatými oblasťami“.
- v úplave - vzniká počas letu lietadla, alebo pri jeho pohybe po plochách letiska. Na konci
nosných plôch lietadla vznikajú rôzne diskontinuity v dôsledku obtekania vzduchom, čo vedie
ku tvorbe úplavových vírov za lietadlom. Rýchlosti v týchto víroch môžu dosahovať až 70
m/s.
Obr. 2 – 12 Turbulencia v úplave za lietadlom
3. Dynamická turbulencia – predstavuje v podstate mechanickú turbulenciu, ktorá sa

vyskytuje vo voľnej atmosfére, t.j. nad medznou vrstvou. Vzniká z dynamických príčin
pôsobením vnútorného trenia medzi vrstvami vzduchu s rozdielnym smerom a rýchlosťou
prúdenia, čiže v oblasti s výrazným vertikálnym i horizontálnym strihom vetra. Prejavuje sa
najmä v blízkosti atmosferických diskontinuít, ako sú inverzné vrstvy, frontálne plochy,
oblasť dýzového prúdenia (jetstreamu), oblasť tropopauzy a pod. Dynamická turbulencia,
vyskytujúca sa tesne pod tropopauzou býva rozpoznateľná charakteristickou rebrovitou
oblačnosťou, alebo sa oblačnosť vôbec nevyskytuje, a vtedy hovoríme o turbulencii jasnej
oblohy CAT (Clear Air Turbulence). V súčasnosti sa často označuje ako WST (Wind Shear
Turbulence). Základnou podmienkou pre jej vznik sú vrstvy so stabilným zvrstvením a
príčinou dynamického vlnenia bývajú hlavne horizontálne strihy vetra, vlnové prúdenie
spôsobené horskou prekážkou a termická turbulencia v blízkosti búrkových oblakov.
2.4.2 POVOD A MIESTA VÝSKYTU TURBULENCIE
Stav turbulencie vzniká z rôznych príčin.

• Termická turbulencia je v podstate vyvolaná nerovnomerným zohrievaním rôznych častí
zemského povrchu, alebo dostatočnej energie instability. Je charakteristická výstupnými
prúdmi, ktoré sú identifikovateľné typickou konvekčnou oblačnosťou druhu Cumulus - Cu,

Cumulus congestus - Cu con a Cumulonimbus - Cb.
• Mechanickú turbulenciu podľa pôvodu môžeme rozdeliť na turbulenciu
- vznikajúcu v dôsledku trenia o zemský povrch,
- vznikajúcu v dôsledku deformácie prúdenia v oblasti horskej prekážky,
- v úplave, vznikajúcu pri obtekaní lietadla vzduchom,
• Dynamická turbulencia vzniká pôsobením vnútorného trenia medzi vrstvami vzduchu
s rozdielnym smerom a rýchlosťou prúdenia, čiže v oblasti s výrazným strihom vetra.
Vyskytuje sa najmä v spodnej troposfére, a to od povrchu do výšky 3 až 4 km a v hornej
troposfére, hlavne pod základňou tropopauzy
2.5 ZMENA VETRA S VÝŠKOU
2.5.1 ZMENA VETRA VO VRSTVE TRENIA
Trením o povrch Zeme sa v prúdiacej vrstve vytvárajú turbulentné víry, čo zapríčiňuje,

že vietor je nárazovitý a pulzuje. Rýchlosť vetra v blízkosti zemského povrchu s výškou
rastie, čo je spôsobené hlavne drsnosťou alebo nerovnosťou povrchu a charakterom
teplotného zvrstvenia ovzdušia. Tento proces je znázornený vyššie na obrázku 2-8.
Výrazné deformácie prízemného vetra tiež spôsobujú terénne prekážky.
2.5.2 ZMENA VETRA SPOSOBENÁ FRONTAMI
Prechod teplého frontu môžeme rozpoznať podľa zmeny smeru vetra a poklesu jeho
rýchlosti. Pokles rýchlosti môže spôsobovať zmenšenie tlakového gradientu v teplom sektore,
ale predovšetkým to, že teplá vzduchová hmota sa nad chladnejším povrchom stabilizuje.
V súvislosti s teplým frontom tiež platí, že pri teplej advekcii sa vietor stáča vpravo a to
v rozsahu troposféry. S približovaním teplého frontu vietor silnie a stáča sa do smeru, ktorý je
rovnobežný s čiarou frontu na prízemnej mape. Po prechode frontu sa vietor náhle stáča
vpravo (v smere hodinových ručičiek) a slabne. Často sa vyskytuje až bezvetrie. V dôsledku
toho pozorujeme pri zemi predfrontálny juhovýchodný až južný vietor a vo výške zafrontálny
juhozápadný až západný vietor.
Pre studený front je typické zosilňovanie a stáčanie vetra do smeru, ktorý je
rovnobežný zo smerom frontu. Po prechode frontu pozorujeme ľavotočivé stáčanie vetra
s výškou (v dôsledku studenej advekcie vzduchu), to znamená, predfrontálne juhovýchodné
až južné prúdenie sa mení na severozápadné až severné prúdenie. V prípade búrkového
oblaku Cb, ktorý je pre studený front typický, platí, že v prízemnej vrstve fúka vietor pred
frontom smerom k oblaku typu Cb a za frontom sa prudko mení na silný nárazový vietor
v smere postupu frontu. Pred prednou hradbou Cb sa často vytvára húľava a nárazy vetra
s hodnotou 30 m/s nie sú ojedinelé.
2.6 MIESTNE VETRY
2.6.1 ANABATICKÉ A KATABATICKÉ VETRY, PEVNINSKÉ A MORSKÉ BRÍZY,

VENTURIHO JAVY
Cirkuláciu, ktorá sa vyskytuje nad relatívne malými oblasťami zemského povrchu,

nazývame miestnou cirkuláciou. Vzniká v dôsledku nehomogénnosti a vertikálnej členitosti
povrchu, príp. iných špecifických podmienok, ktoré vedú ku tvorbe uzavretých miestnych
cirkulačných systémov. Najvýznamnejšie sú pobrežné vánky, údolné a horské vetry, ale patria
tu i fén a bóra, ktoré však netvoria uzavretú cirkuláciu, ale viažu sa na určité miestne
podmienky (viac v kapitole 8 Klimatológia).
Horské a údolné vetry vznikajú v horských oblastiach, pričom sa vyskytujú

v údoliach a rovinách, do ktorých údolie ústi. Výrazne sú vyvinuté len pri ustálenom
anticyklonálnom počasí, kedy počas dňa dochádza ku silnému zohrievaniu údolí a svahov
slnečným žiarením, a naopak, v noci zasa ku ich výraznému radiačnému ochladzovaniu.
Prúdenie v prízemných vrstvách býva samozrejme kompenzované opačným prúdením vo
výšších hladinách. Horské a údolné vetry majú výrazný denný chod, na základe čoho ich
rozdeľujeme na:
1. údolný vietor – vzniká cez deň, kedy sa údolie intenzívne zohrieva, a teda teplý vzduch
prúdi hore údolím pozdĺžne smerom k horským hrebeňom. Tento výstupný pohyb zohriateho
vzduchu do vyšších polôh sa označuje ako anabatický vietor (obr. 2-13).
Obr. 2 – 13 Anabatický vietor
2. horský vietor – vzniká v noci, kedy chladný vzduch z údolia steká dole do rovinatých
oblastí. Zostupný pohyb chladného vzduchu do nižších polôh sa poznačuje ako katabatický
vietor (obr. 2-14).
Obr. 2 – 14 Katabatický vietor
3. svahový vietor – často sa vyskytuje súčasne s údolným, resp. horským vetrom. Vzniká na
úbočiach horských hrebeňov a na svahoch osamotených kopcov. Cez deň sa vzduch nad
svahom, ktorý je privrátený k Slnku, intenzívne zohrieva a vystupuje po svahu hore. V noci sa
naopak ochladzuje a chladný vzduch steká po svahu do nižších polôh. Studený vzduch, ktorý
sa nahromadí v terénnej zníženine v dôsledku stekania z vyšších polôh, vytvára tzv. jazero
studeného vzduchu. K jeho vzniku prispieva aj skutočnosť, že údolné a kotlinové polohy sú

málo ventilované, dostáva sa do nich menej priameho slnečného žiarenia (insolácie) a sú
vlhké. Pre jazerá studeného vzduchu sú typické inverzie teploty vzduchu.
Obr. 2 – 15 Svahová a údolná cirkulácia počas jednotlivých častí dňa.
Na obr. 2-15 je schématicky znázornená svahová a údolná cirkulácia počas

jednotlivých denných období:
a) po východe Slnka vzniká v dôsledku insolácie na svahoch anabatický vietor; dno údolia
ešte kompenzujú zostupné pohyby vzduchu,
b) v dopoludňajších hodinách je anabatické svahové prúdenie úplne vyvinuté,
c) na poludnie a krátko popoludní svahový vietor slabne a vyvíja sa údolný výstupný vietor,
d) neskoro popoludní sa vyskytuje už len údolný vietor, svahový vietor zaniká,
e) po západe Slnka začína katabatické svahové prúdenie, anabatický údolný vietor postupne
zaniká,
f), g) v prvej časti noci je katabatické prúdenie plne vyvinuté, pričom sa postupne začína
objavovať katabatický údolný vietor,
h) v druhej časti noci pokračuje už len katabatický údolný vietor.
Pobrežné vánky – brízy – vznikajú nad pobrežím morí a veľkých jazier. Ich príčinou
je rozdielne zohrievanie a ochladzovanie vzduchu počas dňa. Tento termický cirkulačný
systém je podobný monzúnovej cirkulácii, ibaže zmena smeru prúdenia nenastáva dvakrát do
roka, ale dvakrát za 24 hodín. Maximálny vertikálny rozsah tohto systému býva 2 – 4 km.
Najčastejšie sa brízy vyskytujú v oblastiach, kde sú výrazné teplotné rozdiely medzi pevninou
a morom (subtropické anticyklóny, pobrežie pri studených morských prúdoch a pod.). Podľa
dennej doby, kedy pobrežný vánok vzniká, rozlišujeme:
1. morský (jazerný) pobrežný vánok – denná bríza (obr. 2-16) – vzniká cez deň, keď je
more/jazero chladnejšie ako pevnina, t.j. v prízemnej vrstve prúdi chladnejší a vlhší vzduch
z mora nad pevninu. Samozrejme vo vyšších hladinách je prúdenie opačné, čím vzniká denný
cirkulačný okruh. Táto bríza často zasahuje až hlboko nad pevninu, kde znižuje teplotu
a zvyšuje vlhkosť vzduchu. Rýchlosť prízemného vetra býva 3 – 5 m/s, nad pevninou často
vznikajú javy podobné prechodu atmosferického frontu,
Obr. 2 – 16 Denná bríza a jej cirkulačný systém
2. pevninský pobrežný vánok – nočná bríza (obr. 2-17) – v nočných hodinách je pevnina
chladnejšia ako more, teda v nižších hladinách prúdi suchší vzduch z pevniny nad more, ale
vo vyšších hladinách je kompenzujúce opačné prúdenie. Nočná bríza je všeobecne málo

výrazná, dokonca často nedochádza ku vzniku oblakov nad morom.
Obr. 2 – 17 Nočná bríza a jej cirkulačný systém
Meteorologické situácie, kedy sa zaznamenáva lokálny pokles tlaku vzduchu, lokálne

zosilnenie vetra a vznik nárazov sa nazývajú Venturiho javy (Venturiho efekt). Vznik týchto
nárazov je viazaný na určité miesta, kde dochádza z orografických dôvodov ku zhusteniu
prúdnic. Najnebezpečnejšie Venturiho javy sa vyskytujú na záveternej strane prekážok, kde
často vznikajú rozsiahle škody na lesných porastoch, elektrických vedeniach a podobne.
Typickým Venturiho efektom je dýzový efekt, znázornený na obr. 2-18 a lokálne javy pri
pretekaní vzduchu cez horské prekážky.
Obr. 2 – 18 Venturiho jav – dýzový efekt, vznikajúci pri prúdení cez orografickú zúženinu
2.7 DÝZOVÉ PRÚDENIE
2.7.1 POVOD DÝZOVÉHO PRÚDENIA
Dýzové prúdenie označované ako jet stream (JTST) definujeme ako horizontálny
prenos vzduchu v obmedzenom priestore s rýchlosťou prúdenia 30 m/s (100 km/hod) a viac.
Jedná sa teda o silné prúdenie, ktoré má tvar sploštenej trubice a vyskytuje sa vo výške asi 1
až 2 km pod tropopauzou. Je charakteristické nielen veľkými rýchlosťami, ale i výrazným
horizontálnym a vertikálnym strihom vetra.
Podľa organizácie WMO je oblasť jet streamu vymedzená izotachou 30 m/s,
horizontálnym strihom vetra aspoň 5 m/s na 100 km a vertikálnym strihom vetra 5 až 10 m/s
na 1 km. Izotacha je čiara, ktorá spája miesta s rovnakou rýchlosťou vetra. Rýchlosti jet
streamu môžu dosahovať 300 – 500 km/hod, v extrémnych prípadoch i viac.
Pôvod dýzového prúdenia sa viaže na zónu, ktorá sa označuje ako výšková frontálna
zóna, a ktorá odráža frontogenetické pole vo veľkých výškach troposféry. Je to výrazne
nerovnovážna oblasť s veľkými gradientami tlaku a teploty, nakoľko sa tu stretávajú
vzduchové hmoty podstatne odlišných vlastností. Z barického hľadiska sa jedná o pásmo
medzi výškovou studenou cyklónou, orientovanou na sever, a výškovou teplou anticyklónou,
orientovanou na juh od osi jet streamu. Na mapách izobarických hladín 300 a 200 hPa je táto
zóna charakteristická výrazným zhustením izohýps. Oblasť, kde sa izohypsy zbiehajú, sa
označuje ako vchod a zvyčajne sa nachádza v západnej časti celého systému. Oblasť
rozbiehania izohýps sa nazýva delta a je umiestnená vo východnej časti frontálnej zóny. Tvar
jet streamu, ako ho môžme spozorovať na analyzovanej mape, je znázornený na obr. 2-19.
Obr. 2 – 19 Tvar jet streamu – znázornený tmavou plochou
2.7.2 POPIS A MIESTA VÝSKYTU DÝZOVÉHO PRÚDENIA
Pre opis JTST sa používajú tieto charakteristiky:

a) výška – predstavuje vertikálnu mohutnosť oblasti jet streamu a závisí od rýchlosti prúdenia
v osi jet streamu. Ak je rýchlosť v osi JTST okolo 150 km/hod, je výška oblasti JTST
priemerne 2,5 km. Pri rýchlostiach nad 150 km/hod je vertikálna mohutnosť JTST okolo 5,5
km.,
b) šírka – predstavuje horizontálny rozmer, ktorý závisí od rýchlosti prúdenia v osi JTST a od
ročného odbobia. Ak je rýchlosť v osi do 180 km/hod, je šírka JTST v zime nad Európou 800
– 900 km, v lete okolo 700 km. Pri rýchlostiach nad 180 km/hod sa šírka zóny JTST zväčšuje
o 200 – 400 km,
c) dĺžka – je rozmer pozdĺž prúdenia, ktorý závisí od výraznosti výškovej frontýlnej zóny. Ak
je táto zóna výrazná, JTST dosahuje dĺžku 5000 – 6000 km, v prípade malej výraznosti je to
len okolo 1000 km. Extrémne môže jet strea obklopovať celú zemeguľu na príslušnej
zemepisnej šírke,
d) os JTST – prúdnica s maximálnou rýchlosťou prúdenia (200 až 300 km/hod, niekedy
i viac), umiestnená vo výške 9 – 12 km nad povrchom.
Obr. 2 – 20 Vertikálny rez jet streamom
Dýzové prúdenie najčastejšie rozdeľujeme podľa geografickej oblasti výskytu na:

• mimotropický JTST sa viaže na polárnu a arktickú výškovú frontálnu zónu; často mení
svoju zemepisnú polohu a je charakteristický výrazným a premenlivým prúdením; typická je
i veľká meandrovitosť (zakrivenie) osi JTST, hlavne v miernych zemepisných šírkach (obr.2–
21);
Obr. 2 – 21 Meandrovitosť jet streamu
• subtropický JTST sa vyskytuje v hornej troposfére; jeho os býva v zimnom období na 30°
a v letnom období na 40 - 45° severnej zemepisnej šírky, a to väčšinou v hladine 200 hPa;
viaže sa na severný okraj subtropických anticyklón, pričom najväčšie rýchlosti sa dosahujú
nad východným pobrežím kontinentov severnej pologule a priľahlým morom; najlepšie je
vyvinutý v zimnom období,
• rovníkový (ekvatoriálny) JTST sa nachádza na severnej pologuli v blízkosti rovníka; má

východný smer, preto sa niekedy označuje ako rovníkový východný jet stream; viaže sa
hlavne na južný okraj subtropických anticyklón severnej pologule, a to nad južnou Arábiou,
Afrikou, Indiou a rovníkovými oblasťami Tichého oceána; vyznačuje sa pomerne malou
šírkou.
Miesta výskytu jednotlivých druhov JTST sú znázornené na obrázku 2-22.
Obr. 2 – 22 Geografická poloha jednotlivých druhov jet streamu
2.7.3 NÁZVY, VÝŠKY A SEZÓNNY VÝSKYT DÝZOVÉHO PRÚDENIA
Podľa výšky výskytu v atmosfére rozdeľujeme JTST na

• troposférický, ktorý sa vyskytuje v úrovni tropopauzy,
• stratosferický, ktorého najvýraznejšou črtou je sezónna zmena smeru vetra. V zimnom
polroku,keď je v oblasti medzi severným polárnym kruhom a samotným pólom polárna noc,
vznikajú najvhodnejšie podmienky pre terestriálnu radiáciu. Polárna tropopauza je nevýrazná
alebo vôbec neexistuje, to znamená, že teplota s výškou klesá až do výšky 20 km. V dôsledku
toho vzniká medzi oblasťou s polárnou nocou a susednými geografickými oblasťami výrazný
teplotný kontrast, izobarické plochy sa výrazne skláňajú smerom k pólu, čím vzniká výšková
cyklóna so západným smerom prúdenia na severnej pologuli. Západný smer prúdenia sa
vyskytuje vo výškach 20 - 25 km. Keďže sa tento JTST nachádza v odlasti polárneho kruhu,
označuje sa ako JTST na okraji polárnej noci. Jeho priemerná rýchlosť sa pohybuje v zime
okolo 150 km/h.
V letnom polroku sú podmienky pre terestriálnu radiáciu odlišné, následkom čoho
vzniká výšková anticyklóna s východným smerom prúdenia. Letný stratosferický JTST sa
preto označuje ako východný JTST. Os tohto dýzového prúdenia je väčšinou vo výške 26 km,
rýchlosť je podstatne nížšia, pričom môže tento JTST zasahovať až po 20° severnej
zemepisnej šírky.
Súčasťou troposferického JTST je aj nízkohladinový JTST (Low – level Jet), ktorý

sa prejavuje silným horizontálnym prúdením v spodnej troposfére, najčastejšie v hornej časti
medznej vrstvy. Väčšinou súvisí s výškovými inverziami teploty, pričom hladina maximálnej
rýchlosti vetra je v blízkosti hornej hranice inverzie. Často ho spôsobujú aj typicky
orografické príčiny, napr. zúžené miesta v údoliach, cez ktoré vzduch prúdi, pričom platí, čím
je zúženina užšia, tým je rýchlosť prúdenia väčšia.
2.7.4 ROZPOZNANIE DÝZOVÉHO PRÚDENIA
Rozpoznanie JTST je možné na základe javov, ktoré ho sprevádzajú.

Najvýznamnejšími sú turbulencia, vysoká rýchlosť a výrazné strihy vetra, ktorých hodnota sa
pohybuje od 10 m/s do 30 m/s. Vo všeobecnosti platí, že JTST sa viaže na atmosférické
fronty. Čiastočnou výnimkou výnimkou je subtropický JTST, nakoľko v subtrópoch nie sú
fronty pri zemi dostatočne výrazné. Na základe pozorovania polohy JTST a systému frontov
v cyklóne platí, že os JTST spravidla prechádza bodmi oklúzie na prízemných synoptických
mapách. Ďalším znakom JTST sú oblaky, ktoré majú v priestore výskytu JTST špecifický
charakter. Hlavným znakom je rýchla zmena oblakov druhu Ci, Cc, ktoré majú
charakteristickú rebrovitú podobu, pričom os JTST prechádza naprieč týmto oblačným
útvarom.
2.7.5 CAT: PRÍČINA, MIESTA VÝSKYTU A PREDPOVEDANIE
Dynamická turbulencia v strednej a hornej troposfére, ktorá nie je sprevádzaná

výskytom charakteristickej oblačnosti, sa označuje ako turbulencia jasnej oblohy CAT
(Clear Air Turbulence). Zvyčajne sa vyskytuje vo vrstvách s hrúbkou niekoľko sto m, šírka
pásma CAT býva desiatky km a dĺžka niekoľko desiatok až stoviek km. Spravidla trvá
maximálne 1 hodinu.
CAT je zapríčinená existenciou vrstiev vzduchu so stabilnou termickou stratifikáciou,
pričom zdrojom rozruchu v tomto prostredí môžu byť predovšetkým horizontálne strihy vetra,
mechanická turbulencia vyvolaná účinkom horskej prekážky, a aj termická turbulencia.
Podľa výsledkov pozorovaní sa 75% CAT viaže na jet stream. Maximum výskytu
CAT je na cyklonálnej strane JTST, a to asi 500 až 1000 m pod miestom najväčšieho sklonu
tropopauzy. Táto skutočnosť sa využíva najmä pri predpovedi polohy osi tlakovej brázdy,
veľkých horizontálnych strihov vetra, gradientov teploty v horizontálnom smere a polohy
cyklonálnej strany JTST.
2.8 STOJATÉ VLNY
2.8.1 POVOD STOJATÝCH VĹN
Stojaté vlny sú definované ako vlny, ktoré sa nepohybujú vzhľadom k prostrediu, v

ktorom vznikli, ako aj kolísavé rytmické pohyby celej vodnej hladiny stojatých vôd. Príčinou
tejto skutočnosti sú náhle zmeny atmosférického tlaku, rozdielny tlak vzduchu v rôznych
častiach hladiny, nárazy vetra z hôr, prudké dažde a iné. Názvom stojaté vlny sa označuje aj
striedavé nakláňanie vodnej hladiny na jednu, alebo druhú stranu okolo stálych osí. Perióda
stojatej vlny trvá niekoľko minút až hodín, amplitúda sa v závislodti od veľkosti nádrže
pohybuje od niekoľko milimetrov až po niekoľko metrov.
3 TERMODYNAMIKA
3.1 VLHKOSŤ
3.1.1 VODNÉ PARY V ATMOSFÉRE
V prírode prebieha neustály kolobeh vody. Vyparovaním z povrchu morí, jazier,

vodných nádrží a iných vodných plôch, pôdy ako aj vylučovaním rastlinami sa voda dostáva
do atmosféry vo forme vodnej pary, v ovzduší za určitých podmienok kondenzuje a v podobe
zrážok sa vracia na zemský povrch.
Aby došlo ku vzniku hmly, oblakov, zrážok, musí sa vzduch nasýtiť vodnou parou
a ďalej sa vodnou parou presycovať, čo následne vedie ku jej kondenzácii. Vzduch sa môže
nasycovať vodnou parou tromi spôsobmi:
1. vyparovaním – voda sa vyparuje len dovtedy, kým vzduch ležiaci nad ňou nie je nasýtený
vodnou parou. Ak je vodný povrch teplejší ako okolitý vzduch, môže spôsobiť presýtenie
vzduchu vodnou parou a to tým spôsobom, že tenká vrstva vzduchu priliehajúca k vodnému
povrchu je teplejšia ako vrstvy ležiace nad ňou, pričom dochádza k ich neustálemu
premiešavaniu. Vrstvy nasýtené vodnou parou sa premiešavajú s nenasýtenými, ktoré sa
následne dostávajú nad vodný povrch, kde sa postupne nasycujú. Týmto premiešavaním
pomaly dochádza k presýteniu vzduchu vodnou parou.
2. premiešavaním – keď sa zmiešajú dve vzduchové hmoty s rôznou teplotou, ale veľkou
relatívnou vlhkosťou ( R sa blíži 100%). Po zmiešaní je ich výsledná R > 100% a dochádza
ku kondenzácii nadbytočnej vodnej pary.
3. ochladzovaním – pri izobarickom alebo adiabatickom ochladzovaní relatívna vlhkosť R
narastá ( T klesá na Td), a keď prekročí 100% (T klesne pod Td), nadbytočná vodná para
skondenzuje.
3.1.2 CHARAKTERISTIKY VLHKOSTI VZDUCHU A MERANIE VLHKOSTI
Vlhkosť vzduchu je jedným zo základných meteorologických prvkov, ktorý popisuje

množstvo vodnej pary vo vzduchu. V meteorológii ju vyjadrujeme pomocou vlhkostných
charakteristík, ktoré sú uvedené v nasledujúcom texte.
Vlhký vzduch predstavuje zmes dvoch plynov – suchého vzduchu a vodnej pary. Jeho
tlak určíme ako súčet parciálneho (čiastkového) tlaku suchého vzduchu a vodnej pary.
Parciálny tlak vodnej pary nazývame napätie pár e (hPa). Vzduch môže pri určitej teplote
obsahovať len určité množstvo vodnej pary, ktoré je pre danú teplotu maximálne. Tlak vodnej
pary, ktorý zodpovedá maximálnemu množstvu pary pri danej teplote, nazývame napätie
nasýtenia E (hPa). Napätie nasýtenia ovplyvňujú nasledujúce faktory:
* teplota vzduchu – napätie nasýtenia narastá so zväčšujúcou sa teplotou,
* skupenstvo vody, pričom platí EVODA > E Ľ AD . Sily spájajúce molekuly vody nie sú veľmi
pevné, preto molekuly unikajú z vody rýchlejšie, ale ťažšie sa do vody vracajú. V prípade
ľadu je to opačne, t.j. väzby sú pevnejšie, a teda molekuly unikajú pomalšie, ale rýchlejšie sa
vracajú, takže stav nasýtenia sa dosiahne skôr. Táto skutočnosť sa výrazne prejavuje pri
tvorbe zrážok:
- keď sa v oblaku k sebe priblížia vodné kvapky a ľadové kryštáliky, vodná para, ktorá sa
vyparuje z kvapiek, sublimuje na povrchu kryštálikov, ktoré potom narastajú na úkor vodných
kvapiek,
- keď sa v oblaku vyskytujú len kvapky rôznych veľkostí, dochádza k tomu, že na povrchu
veľkých kvapiek kondenzuje vodná para, ktorá sa vyparuje z menších kvapiek, a teda veľké
kvapky rastú na úkor malých,
* zakrivenie povrchu – napätie nasýtenia nad rovným povrchom (napr. ľadové kryštáliky) je
menšie ako napätie nasýtenia nad vypuklým povrchom (vodné kvapky), a podobne napätie
nasýtenia nad veľkými kvapkami je menšie ako nad malými. V praxi to znamená, že ľadové
kryštáliky rastú na úkor rýchlejšie sa vyparujúcich vodných kvapiek a veľké kvapky rastú
kondenzáciou vodnej pary pochádzajúcej z malých kvapiek,
* elektrický náboj – znižuje napätie nasýtenia, to znamená, ak sa v búrkovom oblaku
vyskytujú elektricky nabité a nenabité vodné kvapky, tak kvapky s elektrickým nábojom
narastajú kondenzáciou na úkor vyparujúcich sa kvapiek bez elektrického náboja,
* obsah soli – znižuje napätie nasýtenia, napr. slaná morská voda má napätie nasýtenia
menšie ako tzv. sladká voda, takže nasýti okolitý vzduch už pri nižšej teplote a z toho dôvodu
prebieha jej vyparovanie pomalšie ako zo sladkej vody.
Vlhkostná charakteristika, ktorá udáva hmotnosť vodnej pary obsiahnutej v jednotke

objemu vzduchu, t.j. hustotu vodnej pary, sa nazýva absolútna vlhkosť vzduchu ρV
a vyjadruje sa v kg vodnej pary na m3 vzduchu. Vypočítame ju zo vzťahu:
1,06 . E
ρV = 
1+α.t
kde konštanta α = 1/273 a t je teplota v °C.
Špecifická (merná) vlhkosť s udáva hmotnosť vodnej pary mV obsiahnutej
v jednotke hmotnosti vlhkého vzduchu m a vyjadruje sa v kg vodnej pary na kg vlhkého
vzduchu.
mV mV
s =  = 
m m V + mD
kde mD je hmotnosť suchého vzduchu.
Relatívna vlhkosť vzduchu R sa meria na meteorologických staniciach a predstavuje
pomer medzi skutočným parciálnym tlakom vodnej pary e a maximálnym možným tlakom pri
danej teplote E:
e
R =  . 100%
E
Ak e sa približne rovná E, potom pomer e/E = 1 a relatívna vlhkosť R = 100%, to znamená, že
vzduch je nasýtený vodnou parou (napr. v hmle).
Teplota rosného bodu Td predstavuje teplotu, pri ktorej sa vzduch následkom
izobarického ochladenia (pri stálom tlaku) stane nasýteným bez toho, že by mu bola dodávaná
vodná para zvonku. Td vyjadruje teda stav, pri ktorom vodná para obsiahnutá vo vzduchu sa
začne meniť na drobné kvapôčky vody – kondenzovať, t.j. ak T vzduchu dosiahne Td,
prebytočná vodná para sa vylúči vo forme vody. Ak je Td menšia ako T, potom je R < 100%.
Rozdiel medzi teplotou vzduchu a teplotou rosného bodu sa nazýva deficit rosného
bodu D a platí D = T - Td. Čím je vzduch suchší, tým je deficit rosného bodu väčší a naopak.
Zmiešavací pomer w je podiel hmotnosti vodnej pary mV a hmotnosti suchého
vzduchu mD v danom objeme vzduchu. Platí:
mV
w = ––––––––
mD
Na letiskových meteorologických staniciach sa meria relatívna vlhkosť vzduchu

pomocou psychrometra a vlasového vlhkomera. Psychrometer sa skladá z dvoch teplomerov,
pričom jeden udáva teplotu vzduchu a druhý tzv. vlhkú teplotu. Z týchto údajov sa pomocou
psychrometrických tabuliek určuje R a e. Vlasový vlhkomer (hygrometer) využíva schopnosť
vlasov zbavených tuku reagovať na zmeny vlhkosti. Ich predlžovanie, resp. skracovanie sa
prenáša na stupnicu prístroja. Prístroje slúžiace na registráciu zmeny vlhkosti sa nazývajú
hygrografy a využívajú na meranie špeciálne upravené vlasy alebo živočíšnu blanu.
3.2 ZMENA STAVU SKUPENSTVA
3.2.1 KONDENZÁCIA, VYPAROVANIE, SUBLIMÁCIA, ZAMŔZANIE A TOPENIE
Molekuly vo vnútri tekutiny sú v neustálom pohybe, pričom každá z nich sa pohybuje

inou rýchlosťou. Niektoré molekuly, ktoré majú veľké rýchlosti a ležia pri povrchu tekutiny,
prekonávajú väzbové sily a unikajú z vody do okolitého vzduchu, pričom súčasne sa niektoré
z nich vracajú späť do tekutiny. Ak je množstvo častíc, ktoré unikajú z tekutiny, väčšie ako
množstvo častíc vracajúcich sa späť, dochádza ku vyparovaniu tekutiny. Vyparovanie
prebieha dovtedy, kým vzduch nad vodným povrchom nie je nasýtený vodnou parou, to
znamená, kým sa počet molekúl, ktoré z vodného povrchu unikli, nerovná počtu molekúl,
ktoré sa do vody vrátili späť. Nutnou podmienkou vyparovania je, aby vzduch nad hladinou
nebol nasýtený vodnou parou. V prípade, že množstvo molekúl vracajúcich sa do tekutiny je
väčšie ako počet molekúl z tekutiny unikajúcich, dochádza k presýteniu vzduchu vodnou
parou a následne prebieha kondenzácia vodnej pary na povrchu tekutiny.
Sublimácia predstavuje fázový prechod ľadu priamo na vodnú paru. Opačný prechod
sa označuje ako depozícia (ojedinele desublimácia).
Topenie označuje rozpúšťanie snehu (snehovej pokrývky) a ľadu na vodu, a to
zvyšovaním ich teploty nad 0°C, a to v dôsledku:
- advekcie teplého vzduchu nad povrch snehu a ľadu,
- účinkom slnečného žiarenia, ktoré sneh alebo ľad absorbuje,
- výskytu dažďa s teplotou vyššou ako 0°C,
- vedenia tepla z pôdy, stlačením snehu na vozovkách pri teplote tesne pod 0°C a pod.
Opačný fázový prechod, t.j. zmena vody na ľad, resp. sneh pri záporných teplotách sa
označuje ako zamŕzanie (tuhnutie).
3.2.2 LATENTNÉ TEPLO
Voda sa v atmosfére vyskytuje vo všetkých troch fázach – plynnej, kvapalnej a pevnej.

Pri určitých podmienkach dochádza ku zmene skupenstva, pričom sa uvoľňuje alebo
spotrebuje latentné (skupenské) teplo, ktoré predstavuje množstvo tepla potrebné na to, aby
jednotka hmotnosti danej látky (vodná para, voda, ľad) zmenila skupenstvo bez toho, aby
došlo ku zmene jej teploty. Na základe toho rozlišujeme:
a) latentné teplo topenia – fázový prechod ľadu na vodu,
b) latentné teplo vyparovania – zmena vody na vodnú paru,
c) latentné teplo sublimácie – zmena ľadu priamo na vodnú paru.
Pri týchto fázových zmenách sa teplo vždy spotrebuje. Pri opačných fázových
prechodoch sa rovnaké množstvo tepla uvoľňuje a vtedy hovoríme o latentnom teple tuhnutia
(prechod vody na ľad), latentnom teple kondenzácie (prechod vodnej pary na vodu)
a latentnom teple depozície, resp. desublimácie (prechod vodnej pary na ľad). Jednotlivé
prechody sú znázornené na obr. 3-1.
Obr. 3-1 Fázové prechody vody a tok latentného tepla.
3.3 ADIABATICKÉ DEJE
Fiktívne procesy, ktoré prebiehajú v izolovaných objemoch vzduchu bez výmeny tepla
s okolím sa nazývajú adiabatické procesy. Adiabatické deje môžeme rozdeliť na adiabatické
ochladzovanie a na adiabatické otepľovanie.
Adiabatické ochladzovanie predstavuje výstupný pohyb z prostredia s vyšším tlakom
vzduchu do oblasti s nižším tlakom vzduchu, pričom sa objem vzduchu zväčšuje. Táto
expanzia sa deje na úkor energie a tento úbytok sa prejaví poklesom teploty vystupujúceho
vzduchu. Adiabatické otepľovanie predstavuje proces, pri ktorom sa vzduch pohybuje
opačne, t.j. z prostredia s nižším tlakom do prostredia s vyšším tlakom, čím dochádza k jeho
kompresii (stláčaniu) a k zvýšeniu jeho teploty.
Čiary, odpovedajúce zmenám teploty vzduchu pri jeho adiabatickej expanzii alebo
kompresii, ak tieto procesy prebiehajú mimo stavu nasýtenia vzduchu vodnou parou, sa
nazývajú suché adiabaty. Z uvedeného vyplýva, že do stavu nasýtenia sa teplota vzduchu
mení pri jeho vertikálnom pohybe o 1°C pri zmene výšky o 100 m. Toto neplatí od okamihu
kondenzácie, čiže nasýtenia vzduchu vodnou parou. Pri tomto jave sa uvoľňuje skupenské
teplo a ochladzovanie sa zmierňuje na 0,6°C/100 m. Krivka zobrazujúca zmenu teploty
vzduchu nasýteného vodnou parou sa volá vlhká adiabata. Čiara zahrňujúca obidva deje,
suchoadiabatický a vlhkoadiabatický, sa nazýva stavová krivka. Zmeny teploty okolitého
vzduchu zaznamenáva krivka zvrstvenia.
4 OBLAČNOSŤ A HMLA
4.1 TVORENIE OBLAČNOSTI A POPIS
Podstata vzniku oblaku spočíva v ochladení vzduchu v určitej výške nad zemským
povrchom tak, že sa stáva nasýtený vodnou parou, následne prebieha jej kondenzácia, čím
vzniká veľké množstvo drobných vodných kvapiek (podrobnejší opis je uvedený v časti 5
Zrážky). Oblak je teda viditeľný zhluk vodných kvapiek alebo ľadových kryštálikov, príp.
oboch zložiek súčasne. Analogický proces prebieha aj bezprostredne nad zemským povrchom
a vtedy hovoríme o vzniku hmly, ktorú nazývame i nízky stratus. Vznik hmiel sa viaže na
neadiabatické ochladzovanie prízemnej vrstvy vzduchu od chladnejšieho povrchu Zeme, napr.
v dôsledku advekcie relatívne teplejšieho vzduchu nad chladnejší podklad.
V podstate vznikajú oblaky dvoma spôsobmi:
1. z materského oblaku určitého druhu sa vývojom vytvorí oblak iného druhu, pričom sa
môže zmeniť len časť oblaku, a vtedy sa používa označenie genitus (napr. z cumulu vznikne
stratocumulus s názvom stratocumulus cumulogenitus Sc cugen), alebo sa oblak transformuje
úplne, a vtedy je označený ako mutatus.
2. niektorým z nasledujúcich procesov:
a) adiabatickým ochladením vlhkého vzduchu pri jeho výstupnom pohybe. Výstupné
pohyby môžu byť pritom vynútené alebo samovoľné.
Samovoľné výstupné pohyby sa vyskytujú pri instabilnom zvrstvení a označujú sa ako
konvekcia (obr.4-1). Týmto spôsobom vznikajú kopovité (konvektívne) oblaky. Počiatočným
impulzom býva zvyčajne nerovnomerné intenzívne zohrievanie zemského povrchu slnečným
žiarením. Nad viacej zohriatymi miestami vznikajú výstupné pohyby relatívne teplejšieho
vzduchu, tzv. termická konvekcia (rádovo metre za sekundu), ktoré sú kompenzované
zostupnými pohybmi nad menej zohriatymi miestami. V prípade, že výstupné prúdy dosiahnu
kondenzačnú hladinu, vzniká konvektívna oblačnosť. Počas roka sa takáto oblačnosť
vyskytuje hlavne v lete; cez deň dosahuje maximum v popoludňajších hodinách, kedy sú
v prízemnej vrstve vzduchu najväčšie teploty.
Vynútené výstupné pohyby vznikajú pri pohybe vzduchu po frontálnych plochách alebo pri
jeho prúdení nad horskou prekážkou.
Obr.4-1 Termická konvekcia a vznik konvektívnej oblačnosti
Výstupné pohyby vzduchu na frontálnych plochách, teda na rozhraní dvoch fyzikálne

odlišných vzduchových hmôt, vedú ku vzniku frontálnych oblačných systémov, pričom
vystupuje vždy teplá, a teda relatívne ľahšia vzduchová hmota. V prípade, ak aktívnejší teplý
vzduch postupuje rýchlejšie ako studený, pozvoľna sa nasúva nad studený vzduch, čím vzniká
vrstevnatá oblačnosť teplého frontu (obr.4-2, časť B). Na studenom fronte je aktívnejší
studený vzduch, ktorý sa vsúva vo forme klinu pod pomalšie sa pohybujúci teplý vzduch,
a ten je prudko vytlačovaný pozdĺž frontálnej plochy, čím vzniká konvektívna búrková
oblačnosť (obr. 4-2, časť A). Podrobné informácie o jednotlivých frontoch sú uvedené v časti
6 Vzduchové hmoty a fronty.
Obr. 4-2 Vznik frontálnych oblačných systémov
Pri prechode cez horské alebo iné terénne prekážky je vzduch nútený vystupovať
pozdĺž svahu, čím vzniká orografická oblačnosť (obr.4-3) v úrovni vrchola, pod alebo nad
ním. Na náveternej strane horských pásiem sa tvorí výrazná oblačnosť, z ktorej vypadávajú
výdatné zrážky. Na záveternej strane sa oblačnosť zvyčajne rozpadá a hustú oblačnosť na
náveternej strane je možné potom pozorovať ako tzv. fénovú stenu. V prípade izolovanej
terénnej prekážky vznikne často oblačná čiapka, z ktorej zvyčajne zrážky nevypadávajú
Obr. 4-3 Orografická oblačnosť spôsobená výstupným pohybom vzduchu
Niekedy je možné nad vrcholom prekážky alebo za ním na záveternej strane

pozorovať vlnové oblaky v tvare šošoviek (lenticularis), ktoré vznikajú vlnovou deformáciou
prúdenia. Týmto javom sa budeme zaoberať viac v kapitole 9.8 Nebezpečie v hornatých
oblastiach.
b) radiačným ochladením, čím vzniká tzv. inverzná oblačnosť pod výškovými

teplotnými inverziami. Vodná para spolu s kondenzačnými jadrami sa premiešavaním
vzduchu dostáva pod spodnú hranicu výškovej inverzie, kde sa hromadí. Vodná para
intenzívne vyžaruje teplo, čím dochádza k radiačnému ochladeniu vrstvy pod inverziou. Ak
teplota vzduchu klesne pod teplotu rosného bodu, vzniká vertikálne málo mohutná oblačnosť
druhu stratus St, ktorá má maximum výskytu v skorých ranných hodinách. Pôsobením
slnečného žiarenia počas dňa sa zvyčajne rozpúšťa.
Niekedy sa môže vrstva inverznej oblačnosti rozvlniť a medzi vlnami vznikajú
bezoblačné pásy , čím sa vytvorí oblačnosť druhu Stratocumulus Sc, príp. Altocumulus Ac.
Počas roka sa nízka inverzná oblačnosť vyskytuje hlavne v zimnom období v oblasti
stredu tlakovej výše. Jej vznik v prízemných vrstvách ovzušia je veľmi nepriaznivý pre
leteckú dopravu, ktorá môže byť z tohto dôvodu obmedzená aj na niekoľko dní.
4.1.1 TYPY OBLAČNOSTI, KLASIFIKÁCIA OBLAČNOSTI
Oblaky klasifikujeme z viacerých hľadísk. Podľa tvaru rozlišujeme tri druhy:

1. vrstevnaté, ktoré sa rozprestierajú v horizontálnych vrstvách a vznikajú veľkoplošnými
výstupnými pohybmi v stabilnom zvrstvení. Patria sem oblaky druhu St, Sc, As, Ns a Cs.
2. kopovité (konvektívne) v tvare hôr, veží a kopúl, ktoré vznikajú výstupným pohybom
teplého vzduchu pri labilnom zvrstvení. Patria tu oblaky druhu Cu, Cb, Ac, Cc.
3. riasovité, tvoriace jemné vláknité oblaky zložené z ľadových kryštálikov. Nachádzajú sa
vo veľkých výškach a sú to oblaky Ci, Cc a Cs.
Podľa výšky základne oblakov nad zemským povrchom rozlišujeme oblaky:

1. nízke so základňou do 2 km – St, Sc a oblaky vertikálneho vývoja Cu a Cb,
2. stredné 2 – 7 km, kde patria Ns, As a Ac,
3. vysoké nad 7 km, to znamená Ci, Cc a Cs.
Podľa medzinárodnej morfologickej klasifikácie oblakov, ktorú oficiálne doporučuje

Svetová meteorologická organizácia WMO, existuje desať základných druhov oblakov (pozri
prílohu):
• Cirrus Ci
- vzájomne oddelené oblaky v podobe jemných bielych vlákien, bielych plôšok alebo úzkych
pruhov. Majú vláknitú štruktúru a hodvábny lesk. Ich výskyt je príznakom blížiaceho sa
frontu. Vznikajú aj odtrhnutím z hornej časti búrkového oblakuCb.
• Cirrocumulus Cc
- tenké, menšie alebo väčšie skupiny bielych oblakov bez vlastného tieňa, v tvare zŕn, vlniek
alebo brázd, viac-menej pravidelne usporiadaných. Nevypadávajú z neho zrážky, ale môžu sa
vyskytovať virga (zrážkové pruhy).
• Cirrostratus Cs
- priesvitný belavý závoj vláknitého alebo hladkého vzhľadu, ktorý úplne alebo čiastočne
zakrýva oblohu, pričom typický je výskyt halových javov (farebné kruhy okolo Slnka alebo
Mesiaca). Charakterizuje príchod teplého frontu.
• Altocumulus Ac
- menšie alebo väčšie skupiny, príp. vrstvy oblakov bielej a sivej farby, ktoré vytvárajú
vlastné tiene. Majú tvar vĺn, valov, alebo oválnych častíc, zvyčajne vláknitý alebo
rozplývavý vzhľad.
• Altostratus As
- horizontálne rozsiahla vrstva alebo plocha sivej alebo mliečno-sivej farby, ktorá čiastočne
alebo úplne pokrýva oblohu. Má vláknitú alebo rebrovitú štruktúru, príp. je bez zjavnej
štruktúry. Slnko a Mesiac môžme pozorovať ako cez matné sklo, halové javy sa nevyskytujú.
• Nimbostratus Ns
- tmavo-sivá oblačná vrstva, z ktorej vypadávajú trvalé zrážky, preto má matný rozplývavý
vzhľad. Je pomerne hustá a rozsiahla, takže Slnko cez ňu nepriesvitá a nedá sa určiť ani jeho
poloha.
• Stratocumulus Sc
- sivé alebo belavé, menšie, príp. väčšie skupiny oblakov, ktoré majú takmer vždy tmavé
miesta. Majú často pravidelný nevláknitý vzhľad podobný dlaždiciam.
• Stratus St
- sivá oblačná vrstva s jednotvárnou základňou. Keď je vrstva tenká, sú viditeľné obrysy
Slnka. Pri veľmi nízkych teplotách je možné výnimočne pozorovať aj halové javy. Niekedy
má podobu roztrhaných chuchvalcov.
• Cumulus Cu
- hustý osamotený oblak s ostro ohraničenými obrysmi v tvare kôp alebo veží, pričom zboku
sa javí ako karfiol. Slnkom ožiarené časti sú oslnivo biele. Má tmavú a takmer vodorovnú
základňu. Je to vodný oblak, v prípade veľkého vertikálneho vývoja sa stáva zmiešaným
a zrážky z neho vypadávajú v podobe prehánok. Vzniká v dôsledku termickej konvekcie a má
tri vývojové štádia:
Cumulus humilis ( Cu hum) – oblak malého vertikálneho vývoja, ktorý sa javí ako sploštený,
Cumulus mediocris (Cu med) – oblak stredného vertikálneho vývoja, jeho vertikálny rozmer
je približne rovný horizontálnemu rozmeru,
Cumulus congestus (Cu con) – oblak veľkého vertikálneho vývoja s tmavou základňou
a výraznými karfiolovitými výbežkami.
• Cumulonimbus Cb
- hustý oblaky mohutného vertikálneho rozsahu v tvare obrovských veží a hôr, ktorých
vrcholky často zasahujú až do tropopauzy. Pod veľmi tmavou základňou sa vyskytujú nízke
roztrhané oblaky. Cb predstavujú búrkové oblaky, ale nie vždy musí búrka vzniknúť.
Charakteristický je výskyt elektricky nabitých častíc, pričom záporný náboj je v dolnej časti
oblaku a kladný v hornej. Má dve vývojové štádia:
Cumulonimbus calvus (Cb cal) – pokračovanie štádia Cu con. Kopovité výbežky na vrchole
oblaku strácajú ostré obrysy a nadobúdajú hladkú, vláknitú štruktúru. Oblak je v štádiu
zrelosti.
Cumulonimbus capillatus incus (Cb cap inc) – vláknitá alebo riasová štruktúra vrcholu je
výrazne sploštená a rozširuje sa do tvaru nákovy (incus – nákova) alebo širokého chochola.
Búrkový oblak je v štádiu rozpadu. Obe štádia sú znázornené na obr.4-4.
Z hľadiska letectva predstavujú Cb nebezpečný jav, nakoľko sa v nich vyskytujú
výrazné výstupné a zostupné pohyby s rýchlosťami desiatky metrov za sekundu, intenzívna
turbulencia, námraza, krúpy rôznych veľkostí a elektrické výboje. Zostupné pohyby sa
vyskytujú v zadnej (tylovej) časti Cb.
Obr. 4-4 Jednotlivé štádia vývoja búrkového oblaku
Existencia oblakov druhu Cb je teda spoľahlivým ukazovateľom výskytu búrkovej

činnosti. Z toho dôvodu sa v leteckých meteorologických informáciách vždy udáva množstvo
oblakov druhu Cb, ktoré sa v danej oblasti vyskytujú (alebo sa ich výskyt predpokladá). Na
indikáciu množstva Cb sa používajú skratky (obr. 4-5):
ISOL – izolovaný – označenie pre individuálne oblaky Cb,
OCNL – mistami – označenie pre navzájom oddelené Cb,
FRQ – početný – medzi oblakmi je minimálna, príp. žiadna separácia,
EMBD – vklínený – oblaky Cb sú vklínené do inej vrstvy oblačnosti.
Obr. 4 – 5 Symboly používané na indikáciu množstva Cb
Vzhľad, vnútornú štruktúru a vývoj oblaku určujeme pomocou tvaru oblaku. Každý
oblak môže mať vždy len jeden tvar, ale jednotlivé tvary môžu byť použité pri rôznych
druhoch oblakov, napr. humilis, mediocris, congestus sa vyskytujú len u Cu, calvus,
capillatus len u Cb, fibratus fib (vláknité oblaky bez zakončení) typické pre Ci, ak sú
zakončené háčikmi alebo chumáčikmi, používa sa označenie uncinus unc, lenticularis len
(šošovkovitý tvar vznikajúci pri vlnovom prúdení, napr. Ac len), castellanus cas (malé
kopovité vežičky umiestnené na vrstevnatej základni) – býva predzvesťou búrky, fractus fra
(roztrhaný) – len u St a Cu a pod.
Stupeň pokrytia oblohy oblakmi určuje množstvo oblačnosti (obr. 4-6), koré sa udáva
v osminách. Keďže sa oblačnosť často vyskytuje vo viacerych vrstvách (maximálne v troch ),
určuje sa množstvo každej vrstvy. Od roku 1984 sa používajú tieto stupne ( zátvorke je
uvedená anglická skratka používaná v letectve):
Jasno SKC – 0/8
Takmer jasno FEW – 1/8 až 2/8
Polojasno, polooblačno SCT – 3/8 až 4/8
Oblačno BKN – 5/8 až 7/8
Zamračené OVC – 8/8
Obr. 4-6 Množstvo oblačnosti
4.1.2 VPLYV INVERZIÍ NA VÝVOJ OBLAČNOSTI
Inverzná oblačnosť predstavuje oblaky, ktorých vznik je podmienený výškovou

inverziou teploty vzduchu. Patria k nim predovšetkým oblaky druhu stratus, príp.
stratocumulus, alebo altostratus. Nachádzajú sa v oblasti dolnej hranice inverzie, a ak dôjde
k jej rozvlneniu, majú vlnovitú štruktúru. Príčinou vzniku je prítomnosť vodnej pary pod
vrstvou inverzie, čím dochádza k radiačnému ochladzovaniu, k poklesu teploty pod teplotu
rosného bodu a ku kondenzácii. Vytvára sa predovšetkým v nočných hodinách a v zimnom
polroku v oblasti vysokého tlaku.
4.1.3 LETOVÉ PODMIENKY V KAŽDOM TYPE OBLAČNOSTI
Vysoké oblaky druhu Ci a Cc nesťažujú let, námraza sa tvorí len pri dlhom lete,
dohľadnosť v nich sa pohybuje od stoviek metrov do niekoľkých kilometrov. Avšak
v dôsledku trenia kryštálikov ľadu o povrch lietadla vzniká statický náboj a ten zapríčiňuje
rušenie rádiového príjmu. Cs a Ci vytvárajú obyčajne samostatný oblačný systém. Vo
vysokých Cs sa vyskytujú námrazkové javy. Dohľadnosť sa z 37% pohybuje do 500 m,
z 56% od 500 do 2.000 m. V miernych zemepisných šírkach sa pri spojení Cs s Cc môže
vyskytovať turbulencia.
Vlnový charakter oblakov druhu St sťažuje let za podmienok viditeľnosti Zeme VFR
(Visual Flight Rules). Ak sa v hornej časti St vytvorili vežovité útvary, znamená to výskyt
turbulencie v oblaku, ale aj pod ním. Dohľadnosť v spodných partiách dosahuje 80 až 100 m,
v strede je to 40 až 60 m a v horných častiach okolo 30 m. Dohľadnosť v tenkých oblakoch Sc
dosahuje 70 až 80 m a pri lete nad nimi sú orientačné body na zemskom povrchu viditeľné.
Husté Sc tvoria celistvú pokrývku. Od St sa líšia málo, čomu nasvedčuje výskyt
námrazkových javov. Turbulencia je výraznejšia ako v St, dohľadnosť je 40 m.
Ac sú nehomogénne oblaky s častým striedaním ich hustoty pri horizontálnom lete. To
sa prejavuje premenlivým osvetlením kabíny a palubných prístrojov, čo má vplyv na
koncentráciu posádky. Pre oblaky As je typický výskyt inovatky a slabej turbulencie.
Dohľadnosť kolíše od desiatok do stoviek metrov a existujú v nich podmienky pre vznik
statických nábojov. Ns sa skladá z vodných kvapiek a kryštálikov ľadu. V lete sa tvorí
námraza v častiach oblaku so zápornou teplotou, zatiaľ čo v zime v celom oblaku.
Oblak druhu Cu obsahuje prevažne vodné kvapky, ale po prekonaní nulovej izotermy
sa stáva zmiešaným oblakom. Námraza je teda zriedkavým javom. Malá dohľadnosť (30-
40m) sťažuje let, ako aj turbulencia, ktorá je priamo úmerná vertikálnej mohutnosti oblaku.
Cb je najnebezpečnejším oblakom, v ktorom sú lety zakázané. Veľká rýchlosť vertikálnych
prúdov vedie ku vzniku statických elektrických nábojov. Spomedzi ostatných oblakov má
najväčší obsah vodných zložiek vo všetkých skupenstvách. Dohľadnosť v spodnej časti
dosahuje10 až 20 m. Vypadávanie krúp spôsobuje poškodenie poťahu lietadla, pilotnej kabíny
a odmrazovacích zariadení.
4.2 HMLA, DYMNO A ZÁKAL
Zhoršovanie dohľadnosti v prízemnej vrstve môžu vyvolávať pevné, kvapalné alebo

hygroskopické častice. Ich prítomnosť výrazne znižuje priezračnosť atmosféry, a podľa toho,
ktorá zložka prevláda rozlišujeme hmlu, dymno a zákal.
Hmla je atmosferický aerosol skladajúci sa z veľmi malých vodných kvapiek, príp.
drobných ľadových kryštálikov, ktoré sú rozptýlené vo vzduchu a zhoršujú horizontálnu
dohľadnosť pri zemi po 1km. Realtívna vlhkosť v hmle býva veľmi vysoká (až 100%),
vzduch nadobúda sychravý dojem. Rozlišujú sa štyri stupne intenzity hmly: slabá –
viditeľnosť 500 až 1000m, mierna – 200 až 500m, silná – 50 až 200m a veľmi silná, kde je
viditeľnosť menšia ako 50m.
Z fyzikálneho hľadiska je pre vznik hmly potrebné, aby teplota vzduchu v prízemnej
vrstve klesla pod teplotu rosného bodu (R>100%), dochádza k presýteniu vzduchu vodnou
parou a k následnej kondenzácii. Hmla však môže vzniknúť aj pri dostatočnom množstve
účinných kondenzačných jadier (napr. v priemyselných oblastiach), kedy sa teplota vzduchu

k teplote rosného bodu len priblíži, t.j. R<100%. Hmly vznikajú pri kladných teplotách, ale
i pri záporných, kedy sa skladajú z prechladených vodných kvapiek, tzv. prechladené hmly.
Hmly zložené z ľadových kryštálikov - zmrznuté (ľadové) hmly - vznikajú pri teplotách pod -
30°C a sú pomerne riedke. Podľa spôsobu vzniku a podľa príčin ochladzovania rozlišujeme
niekoľko druhov hmiel, ktoré sú uvedené v nasledujúcich kapitolách.
Dymno je atmosferický aerosol zložený z mikroskopických vodných kvapiek alebo
hygroskopických čiastočiek, ktoré sa vznášajú v prízemnej vzduchovej vrstve. Spôsobuje
zhoršenie dohľadnosti v rozmedzí 1 – 10 km, pričom horná hranica nie je pevne stanovená.
Rozlišujeme tri stupne intenzity, a to silné dymno s dohľadnosťou od 1 do 2 km, mierne
dymno s dohľadnosťou od 2 do 4 km a slabé dymno s dohľadnosťou od 4 do 10 km.
Dymno má sivé sfarbenie a nepôsobí sychravým dojmom. Geneticky je podobné hmle,
ale na rozdiel od nej vzduch v dymne nie je nasýtený vodnou parou, hoci relatívna vlhosť je
pomerne vysoká.
Zákal je atmosferický aerosol tvorený mikroskopickými tuhými čiastočkami
(prachové a pieskové čiastočky, zrniečka morskej soli, priemyselné exhaláty a pod.), ktoré
majú tak veľkú koncentráciu, že spôsobujú rozptyl svetla a belavé sfarbenie atmosféry.
Všeobecne zhoršujú dohľadnosť pod 10 km. Na rozdiel od hmly a dymna zákal nie je tvorený
vodnými kvapôčkami, avšak tuhé častice sa môžu stať kondenzačnými jadrami, čo spôsobí
plynulý prechod zákalu na dymno, resp. hmlu.
4.2.1 RADIAČNÁ HMLA
Radiačná hmla (hmla z vyžarovania) vzniká následkom efektívneho vyžarovania

zemského povrchu, čím dochádza k jeho radiačnemu ochladeniu, a to spôsobí pokles teploty
v prízemnej vrstve ovzdušia. Keď je vzduch dostatočne vlhký, klesne jeho teplota na teplotu
rosného bodu, ďalším ochladzovaním prebytočná vodná para skondenzuje a vzniká hmla,
ktorá pomaly hustne. Podmienkou vzniku je aj slabá rýchlosť vetra v rozmedzí 1 až 2 m/s. V
prípade bezvetria vzniká obyčajne rosa, a naopak pri väčších rýchlostiach sa vzduch
následkom veľkého premiešavania nestihne ochladiť na teplotu rosného bodu. Radiačná hmla
sa najčastejšie vyskytuje v nočných hodinách pri bezoblačnej oblohe, pričom maximum
dosahuje skoro ráno pri východe Slnka, kedy má i najväčšiu hrúbku, a to niekoľko sto metrov.
V dopoludňajších hodinách sa v dôsledku zohrievania zemského povrchu postupne rozplynie.

V zimnom polroku v oblasti tlakovej výše, kedy je vyžarovanie najintenzívnejšie, sa môže
udržať aj po celý deň.
Najvýhodnejšie podmienky pre vznik radiačnej hmly poskytujú kotliny a doliny, ktoré
majú na dne jazero, príp. rieku. Na takýchto miestach potom často vzniká hmla, pretože je tu
dostatok vlhkosti a zároveň zo svahov steká chladnejší vzduch, ktorý sa tu ďalej ochladzuje.
Teplota vody býva počas roka takmer konštantná, zatiaľčo pevnina sa počas dňa
pomerne rýchlo ochladzuje a zohrieva. Z toho dôvodu je vznik radiačnej hmly
pravdepodobnejší nad pevninou ako nad morom.
Obr. 4-7 Radiačná hmla
4.2.2 ADVEKČNÁ HMLA
Advekčná hmla sa tvorí ochladzovaním teplej a vlhkej vzduchovej hmoty pri jej
presune (advekcii) ponad chladnejší povrch. Teplota povrchu musí byť nižšia ako teplota
rosného bodu prúdiaceho vzduchu, ktorý sa od povrchu ochladzuje a vodná para v ňom
obsiahnuta následne kondenzuje. Hrúbka vrstvy advekčnej hmly dosahuje 1 až 2km a závisí
od vertikálneho premiešavania, t.j. od rýchlosti vetra, napr. pri rýchlostiach nad 6 až 7 m/s
advekčná hmla už nevzniká, nakoľko sa vzduch v dôsledku veľkého vertikálneho
premiešavania nestihne ochladiť pod teplotu rosného bodu. V porovnaní s radiačnou hmlou sa
však advekčná hmla udrží aj pri silnejšom vetre.
Advekčné hmly vznikajú najčastejšie v prímorských oblastiach, keď prúdi teplý vlhký
vzduch nad chladnejšie more, alebo pri prúdení morského vzduchu nad chladnejšiu pevninu.
Vyznačujú sa nevýrazným denným a ročným chodom.
Obr. 4-8 Slabý až mierny vietor podporuje premiešavanie v nižších hladinách, čím vzniká hustejšia vrstva hmly.
Naopak, silnejší vietor vedie skôr ku vzniku St.
4.2.3 HMLA Z VYPAROVANIA
Hmla z vyparovania je hmla, ktorá vzniká vyparovaním vody z povrchu teplejšej

vodnej hladiny do chladnejšieho vzduchu. Vyskytuje sa v oblastiach arktických morí, pri
okraji ľadovcov v ktoromkoľvek ročnom období a v zime nad vnútornými moriami (Čierne
a Baltické more). Nad pevninou sa tieto hmly tvoria hlavne na jeseň, a to nad riekami
a jazerami, keď je voda teplejšia než priľahlé vrstvy vzduchu. Vtedy sa obvykle zaraďujú
medzi advekčné hmly. Môžu však vznikať aj v dôsledku vyparovania relatívne teplých
dažďových kvapiek padajúcich cez vrstvu studeného vzduchu.
4.2.4 FRONTÁLNA HMLA
Frontálna hmla je spojená s atmosférickým frontom. Jej vznik súvisí so zmenami

teploty vzduchu, s dodatočným nasýtením vzduchu, ktoré je spôsobené frontálnymi zrážkami
(pri ich vypadávaní sa zväčšuje vlhkosť) a s predfrontálnym poklesom tlaku vzduchu.
Typický je ich posun spolu s frontom. Podľa miesta výskytu delíme frontálne hmly na tri
skupiny:
• predfrontálne hmly - vznikajú pred teplým alebo oklúznym frontom v oblasti
atmosferických zrážok, kde sa v dôsledku ich vyparovania zväčšuje vlhkosť,
• hmly pri prechode frontu,
• zafrontálne hmly – vyskytujú sa po prechode frontu. Za teplým frontom vznikajú advekciou

teplého vlhkého vzduchu nad chladnejší povrch, za studeným frontom majú radiačný
charakter, t.j. vznikajú nočným ochladením nad vlhkým povrchom.
Obr. 4-9 Hmla spojená s teplým frontom
4.2.5 OROGRAFICKÁ HMLA
Orografická (svahová) hmla vzniká v dôsledku adiabatického ochladzovania

vystupujúceho vlhkého vzduchu po náveterných svahoch kopcov a hôr, alebo sa vzduch pri
nútenom výstupe môže ochladiť od svahu, ktorý je pokrytý snehovou pokrývkou.
Podmienkou pre jej vznik je stabilné teplotné zvrstvenie nasýteného vzduchu. Typická
svahová hmla dosahuje až na povrch svahu, kým vrstevnatá oblačnosť má zvyčajne základňu.
Na obr. 4-10 je znázornený vznik orografickej hmly v zimnom období. Teplý a vlhký morský
vzduch sa adiabaticky ochladzuje a vystupuje nad studený svah.
Obr. 4-10 Svahová hmla
Vzduch je pomerne slabý vodič tepla, takže ak sa vyskytuje absolútne bezvetrie,

ochladzuje sa len veľmi tenká vrstva vzduchu (asi 5 cm), ktorá je v bezprestrednom kontakte
so zemským povrchom. Ak klesne teplota povrchu pod teplotu rosného bodu, dochádza ku
kondenzácii vodnej pary v priliehajúcej vrstve vzduchu, čím vzniká priamo na povrchu pri
kladných teplotách rosa a pri záporných teplotách inovatka.
Ak je vietor silnejší ako 7 kt (3,5 m/s), zvýšená turbulencia môže spôsobiť príliš silné
premiešavanie a namiesto hmly pri zemskom povrchu sa vytvorí vrstva nízkeho St v určitej
výške nad povrchom. Nízky stratus (výšková hmla) vzniká niekedy aj počas krátkych
zimných dní, kedy sa radiačná hmla nestihne počas dňa rozplynúť v celej svojej hrúbke.
V nočných hodinách sa stratus v hornej časti zasa radiačne ochladzuje, studený vzduch z tejto
časti sa premiešava smerom dole a status tak zväčšuje svoju vertikálnu mohutnosť smerom
k zemi, t.j. hmla padá. V noci a ráno sa potom môže objaviť mrholenie.
Obr.4-11 Sila vetra ovplyvňuje tvorbu rosy/inovatky, dymna/hmly alebo oblaku druhu St
Proces, pri ktorom hmla postupne zaniká, to znamená, že sa meteorologická

dohľadnosť zvyšuje z hodnôt pod 1km na hodnoty prevyšujúce 1km, nazývame rozpúšťanie
hmly, napr. príčinou rozpúšťania radiačných hmiel býva prehrievanie vzduchu a rozvoj
vertikálneho premiešavania v dopoludňajších hodinách. Všeobecne sa hmly rozpúšťajú, ak sa

zosilní vietor v prízemných vrstvách alebo ich „vymývajú“ padajúce zrážky. Pri
zabezpečovaní leteckej prevádzky prebieha na letiskách pasívny alebo aktívny boj s hmlami.
Pasívny boj spočíva v zdokonalení a skvalitnení vybavenia letiska, kým pri aktívnom boji sa
používajú špeciálne horáky.
5 ZRÁŽKY
5.1 VZNIK ZRÁŽOK
Atmosférické zrážky predstavujú vodu v pevnom alebo kvapalnom skupenstve, ktorá

vypadáva z rôznych druhov oblakov.
Vzduch s určitým obsahom vlhkosti stúpa (napr. konvekciou alebo vynúteným
výstupným pohybom ponad prekážku), suchoadiabaticky sa ochladzuje a jeho relatívna
vlhkosť narastá. V určitej výške, kde relatívna vlhkosť R = 100%, sa vzduch stane nasýtený
vodnou parou a pri jeho ďalšom výstupe prebieha kondenzácia, resp. desublimácia. Táto
hladina je viditeľná ako základňa oblaku a nazýva sa kondenzačná hladina. Nutnou
podmienkou kondenzácie (desublimácie) je prítomnosť kondenzačných (desublimačných)
jadier. Jedná sa o mikroskopické čiastočky pevných látok (prachové a pieskové zrniečka,
rastlinný peľ, semienka, exhaláty a pod.) alebo tuhých hygroskopických solí (kryštáliky
morskej soli) obsiahnutých vo vzduchu. Čím je jadro menšie, tým viac musí byť vzduch
presýtený vodnou parou, aby mohla prebehnúť kondenzácia.
V počiatočnej fáze vývoja oblaku vzniká na kondenzačných jadrách veľký počet
drobných vodných kvapiek, ktoré majú približne rovnakú veľkosť a sú rovnakej fázy, t.j.
oblak je koloidálne stabilný. Pri ďalšom vertikálnom výstupe vzduchu, ktorý už prebieha
nasýtene adiabaticky, počet kvapiek a ich veľkosť narastá, oblak hustne a stáva sa koloidálne
instabilným, to znamená, že časť vodných kvapiek intenzívne rastie na úkor ostatných,
pričom veľké vodné kvapky môžu narastať nielen kondenzáciou vyparujúcich sa malých
kvapiek, ale aj tzv. koalescenciou, to znamená vzájomnými nárazmi. Niektoré z nich
dosiahnu také rozmery, že ich pádová rýchlosť prevýši rýchlosť výstupných pohybov vo
vnútri oblaku, a tieto potom následne vypadávajú vo forme zrážok.
Ak vzduch pri svojom výstupe prekoná nulovú izotermu (hladina s teplotou 0°C),
drobné vodné kvapôčky nezamŕzajú, ale stávajú sa prechladenými vodnými kvapkami,
pričom platí: čím je kvapka menšia, tým nižšia teplota je potrebná na jej zamrznutie.
V prípade, že oblak dosiahne hladinu ľadových jadier, kde je teplota okolo -12°C, najväčšie
kvapky začínajú mrznúť a oblak sa stáva koloidálne instabilným. Kryštáliky ľadu zväčšujú
svoju hmotnosť tým, že na nich desublimuje vodná para, pričom sa uvoľňuje teplo, a
v dôsledku toho dochádza ku čiastočnému vyparovaniu prechladených vodných kvapiek.
Súčasne prebieha aj rýchla koagulácia častíc, teda ľadové kryštáliky zachytávajú prechladené
vodné kvapky aj molekuly vodnej pary, ktoré na nich namŕzajú (obr.5-1). S rastúcou
hmotnosťou sa zväčšuje pádová rýchlosť častíc, ktoré vypadávajú vo forme tuhých zrážok,
napr. snehu. V zimnom období, keď je nulová izoterma pomerne nízko pri povrchu, snehové
zrážky dopadajú až na zem. V letnom období sa vo vrstve vzduchu pod oblakom roztopia
a padajú vo forme dažďa.
Obr. 5-1 Vznik tuhých zrážok desublimáciou
Pádová rýchlosť v závislosti od priemeru kvapky je uvedená v nasledovnej tabuľke:
Priemer kvapky
v mm 0,1 0,2 1,0 2,0 3,0 7,0
Rýchlosť pádu
v m.s-1 0,25 0,75 4 6 7 8
5.2 DRUHY ZRÁŽOK, ZÁVISLOSŤ NA TYPE OBLAČNOSTI
Zrážky klasifikujeme z viacerych hľadísk:

- podľa skupenstva: kvapalné, tuhé a zmiešané
- podľa spôsobu vzniku:
1. padajúce (vertikálne), ktoré vypadávajú z oblakov na zemský povrch. Sú to základné
atmosferické zrážky – dážď, mrholenie, sneženie, a ich modifikácie – snehové zrná,
snehové krúpky, krúpy, zmrznutý dážď, mrznúce zrážky,
2. usadené (horizontálne), ktoré sa usadzujú alebo vznikajú na predmetoch na zemskom

povrchu, napr. rosa, inovať, inovatka, námraza, ľadovka a pod.
- podľa dĺžky výskytu:
1. trvalé, ktoré padajú nepretržite alebo s krátkymi prestávkami po dlhšiu dobu, a to
hlavne z vrstevnatej oblačnosti,
2. občasné, teda prerušované zrážky, ktoré nemajú charakter prehánok,
3. prehánky, ktoré majú krátke trvanie, náhly začiatok a koniec a rôzne stupne intenzity.
Vypadávajú predovšetkým z kopovitej oblačnosti
Zrážky, ktoré vypadávajú z oblaku, ale nedosahujú zemský povrch, nazývame virga
(zrážkové pruhy).
Dážď tvoria vodné kvapky guľovitého tvaru, ktoré majú priemer väčší ako 0,5 mm.
Vypadávajú z vrstevnatých oblakov druhu Sc, Ns, As,ale i z konvektívnych oblakov Cu a Cb.
Vodné zrážky s priemerom menším ako 0,5 mm sa nazývajú mrholenie a vypadávajú
výhradne z oblaku druhu St. Sneh označuje tuhé zrážky zložené z ľadových kryštálikov, príp.
ich zhlukov. Sneženie sa vyskytuje pri vrstevnatých oblakoch Sc, Ns, As a pri búrkovom
oblaku Cb. Krúpy sú padajúce kusy ľadu s priemerom väčším ako 5 mm, tvorené
z priehľadných a nepriehľadných vrstiev, a vypadajú výhradne z búrkových oblakov Cb.

Snehové krúpky sú biele nepriehľadné ľadové častice guľovitého alebo kužeľovitého tvaru
s priemerom 2 až 5 mm. Väčšinou vypadávajú v prehánkach spolu so snehovými vločkami
alebo dažďovými kvapkami. Môžu sa vyskytovať pri oblakoch druhu Sc a Cb. Snehové zrná
sú malé biele nepriehľadné zrnká ľadu s priemerom pod 1 mm, ktoré padajú v malom
množstve z oblaku druhu St alebo z hmly, nikdy nie v prehánkach. Mrznúce zrážky (obr.5-2)
sú zrážky, ktoré vznikajú pri dopade na povrch so zápornou teplotou alebo na predmety, ktoré
nie sú umelo zahrievané a ochladzované, pričom existuje len mrznúce mrholenie a mrznúci
dážď. Tieto zrážky vytvárajú na povrchu pôdy, na stromoch, elektrických vedeniach a na
lietadlách počas letu tzv. ľadovku (pozri kapitolu 9.1.2. Druhy námrazy). Zmrznutý dážď
(obr. 5-3) vzniká vtedy, ak dážď padá cez hrubú vrstvu inverzie so zápornou teplotou, teda
zamrzne ešte pred dopadom na zemský povrch. Sú to priehľadné častice guľového, ale
i nepravidelného tvaru s priemerom menším ako 5 mm, ktoré pri dopade na zem odskakujú
a šumia. Vyskytujú sa v prípade oblakov As a Ns. Zvláštnou odrodou sú krúpky, ktoré sa
odlišujú od zmrznutého dažďa nepriehľadným jadrom.
Obr. 5-2 Vznik mrznúcich zrážok
Obr. 5-3 Vznik zmrznutého dažďa
6 VZDUCHOVÉ HMOTY A FRONTY
6.1 TYPY VZDUCHOVÝCH HMOT
6.1.1 FAKTORY OVPLYVŇUJÚCE VLASTNOSTI VZDUCHOVEJ HMOTY
Vzduchová hmota predstavuje veľké množstvo vzduchu, ktoré má približne rovnaké

fyzikálne vlastnosti, ale ktoré sa značne líši od okolitého vzduchu. Rozmery vzduchovej
hmoty sú rádovo tisíce km2 v horizontálnom smere a vo vertikálnom siaha často až do úrovne
tropopauzy. Vzduchová hmota v podstate vzniká nad veľkými plochami morí a pevnín,
pričom sa pohybuje v smere všeobecnej cirkulácie atmosféry. Oblasť vzniku vzduchovej
hmoty nazývame ohnisko vzniku, kde vzduch dlhodobou stagnáciou v určitom prostredí
nadobúda charakteristické vlastnosti, ktoré závisia od typu zemského povrchu, režimu
slnečného žiarenia a existencie tlakových útvarov. Základnými vlastnosťami vzduchových
hmôt sú teplota, vlhkosť, teplotné zvrstvenie (stratifikácia) a dohľadnosť. Teplota
a stratifikácia sa upravia na základe radiačných pomerov, ktoré platia pre dané podložie
a ročné obdobie. Vlhkosť vzduchovej hmoty závisí od ročného obdobia a od toho, či vzniká
nad pevninou alebo nad morom. Zakalenie vzduchovej hmoty závisí od charakteru podložia
a od intenzity turbulentného premiešavania, ktoré premiestňuje znečisťujúce častice do
vyšších vrstiev troposféry. Vo vnútri vzduchovej hmoty sú priestorové zmeny
meteorologických prvkov pomalé, zatiaľčo na rozhraní s inými vzduchovými hmotami sú
pomerne výrazné.
Vzduchové hmoty vznikajú v oblastiach tlakových výši a stacionárnych tlakových
níži, kde vzduch môže dlhšie cirkulovať nad určitým homogénnym povrchom, čím získava
svoje charakteristické vlastnosti. Vzduchová hmota sa postupne premiestňuje z oblasti svojho
vzniku do inej oblasti, kde prináša zmenu počasia. Ak zotrváva dlhšie nad novým podkladom,
prispôsobuje sa daným podmienkam a dochádza k jej transformácii. Proces vzniku
a transformácie predstavuje pritom nepretržitý cyklus.
Pri rozdeľovaní vzduchových hmôt sa používajú dve klasifikácie:
1. geografická – rozdeľuje vzduchové hmoty podľa geografickej polohy ohniska vzniku,
2. termodynamická – predstavuje delenie podľa ich termodynamických vlastnosrí.
6.1.2 KLASIFIKÁCIA VZDUCHOVÝCH HMÔT, TRANSFORMÁCIA

VZDUCHOVÝCH HMOT, OBLASTI VZNIKU
Geografická klasifikácia rozlišuje štyri základné vzduchové hmoty:

1. arktický alebo antarktický vzduch (AV), ktorý vzniká v anticyklónach polárnych oblastí,
t.j. medzi 60 až 90° zemepisnej šírky,
2. polárny vzduch (PV), vznikajúci v anticyklónach a stagnujúcich cyklónach v pásme
miernych zemepisných šírok medzi 35 až 60°; nazýva sa aj vzduch miernych šírok,
3. tropický vzduch (TV), vzniká medzi 10 až 30° zemepisnej šírky v subtropických pásoch
vyššieho tlaku vzduchu,
4. ekvatoriálny vzduch (EV) nazývaný aj rovníkový, ktorý vzniká v oblasti rovníkových
tíšin medzi 10° severnej zemepisnej šírky a 10° južnej zemepisnej šírky.
Tieto vzduchové hmoty sa ešte rozdeľujú na pevninské (kontinentálne) a morské
(maritimné), a to podľa toho, či nadobúdajú svoje charakteristické vlastnosti nad pevninou,
príp. ľadovou a snehovou plochou alebo nad nezamrznutou hladinou morí a oceánov.
Arktický vzduch vzniká a udržuje sa nad arktickými oblasťami, pri vhodných

podmienkach v zimnom období prúdi do miernych zemepisných šírok severnej pologule.
V zime zaberá celú oblasť za polárnym kruhom, okrem Golfského prúdu, v lete len časť
Arktídy nepokrytú ľadom. Je veľmi studený, hlavne v nižších vrstvách, má vysoký stupeň
stability ovzdušia, obsahuje malé množstvo vodnej pary a prípadných nečistôt, teda
charakteristická je jeho vysoká priezračnosť. Jeho obdobou na južnej pologuli je antarktický
vzduch.
Morský arktický vzduch mAV sa vytvára medzi Grónskom a Špicbergami a do strednej
Európy sa dostáva cez Nórske more, nad ktorým sa v nižších vrstvách ohrieva, čím sa zvyšuje
jeho vlhkosť a stáva sa instabilným. Do Európy potom prináša prehánkové počasie a s tým
súvisiace javy.
Kontinentálny arktický vzduch kAV vzniká v oblasti Barentsovho a Karského mora, teda nad
moriami pokrytými ľadom a snehom. Pri postupe do miernych šírok prúdi nad pevninou, čím
si udržuje stabilné zvrstvenie aké nadobudol v ohnisku vzniku; je veľmi suchý a studený,
dokonca pri intenzívnom vyžarovaní tepla povrchom sa môže ešte viac ochladiť.
Polárny vzduch (obr. 6-1) nadobudol svoj názov v období, keď ešte nebol známy
arktický front a všetok vzduch na sever od polárneho frontu bol označený ako polárny, preto
sa častejšie používa názov „vzduch miernych zemepisných šírok“. Predstavuje prechodnú
vrstvu medzi arktickým a tropickým vzduchom. Vyznačuje sa menšou priezračnosťou oproti
arktickému vzduchu.
Morský polárny vzduch mPV sa formuje v zime v stredných a vysokých šírkach severnej
Ameriky (oblasť Kanady), postupuje ponad Atlantický oceán, kde nadobúda vlastnosti
morského vzduchu, stáva sa výrazne instabilným a do západnej Európy prináša zimné búrky.
V lete vzniká v severnej časti Atlantického oceánu. V zime je skôr teplý a v lete zasa chladný.
Má vysokú relatívnu vlhkosť, takže prináša oblačné počasie so zrážkami.
Kontinentálny polárny vzduch kPV získava svoje vlastnosti v kontinentálnych anticyklónach
nad Sibírou, ktoré často zasahujú až do severnej Európy. V strednej Európe vzniká
transformáciou kAV (v zime) a kTV (v lete). V zime prináša mrazivé počasie s malou alebo
nízkou vrstevnatou oblačnosťou. V lete, v dôsledku malej vlhkosti, sa vyznačuje málo
oblačným počasím a horšou dohľadnosťou.
Obr. 6 – 1 Polárny vzduch sa nad teplým povrchom zohrieva a stáva sa instabilným
Tropický vzduch (obr. 6-2) vzniká celý rok v subtropických anticyklónach tropických
oblastí, v lete aj nad južnými časťami pevnín miernych zemepisných šírok. Typická je vysoká
teplota a veľký vertikálny rozsah.
Morský tropický vzduch mTV má ohnisko svojho vzniku v oblasti Stredozemného mora
a Azorských ostrovov. Je po celý rok veľmi teplý, vyznačuje sa vysokou vlhkosťou
a zhoršenou viditeľnosťou. Pri postupe do Európy sa stáva stabilne zvrstveným a prináša
výdatné zrážky a hmlisté počasie.
Kontinentálny tropický vzduch kTV vzniká v zimnom období v oblasti severnej Afriky,
Arabského polostrova a Malej Ázie. V lete sa vyskytuje v strednej Európe pomerne často;
preniká k nám z Balkánskeho polostrova a južnej európskej časti Ruska. Je po celý rok
pomerne teplý a má vysoký stupeň zakalenia prachovými a pieskovými čiastočkami. Do
Európy sa dostáva ako labilne zvrstvený a prináša búrky, prehánky a konvekčnú oblačnosť.
Obr. 6 – 2 Tropický vzduch sa nad studeným povrchom ochladzuje a stáva sa stabilným
Ekvatoriálny vzduch EV je vzduchová hmota, ktorá vzniká nad silne prehriatym

povrchom oceánov a nad rozsiahlymi pralesmi v rovníkovej oblasti. V pasátových vetroch
a monzúnoch sa premiestňuje z jednej pologule na druhú. Vyznačuje sa vysokým obsahom
vodnej pary (najväčším zo všetkých typov vzduchových hmôt) a nízkou dohľadnosťou
v dôsledku zakalenia vzduchu drobnými čiastočkami. Je vysoko instabilný, vzniká v ňom
mohutná konvekčná oblačnosť spojená s búrkami a zrážkami.
Dva typy vzduchových hmôt všeobecne oddeľuje hlavný front, ktorý má názov podľa
chladnejšej z nich, to znamená, arktický a polárny vzduch oddeľuje arktický front, polárny
a tropický vzduch sú oddelené polárnym frontom, tropický vzduch oddeľuje od rovníkového
tropický front. Ich poloha sa počas roka neustále mení. V zime preniká do Európy arktický
front a polárny front sa posúva až nad Stredozemné more. V lete polárny front postupuje až
nad severnú Európu a arktický front v podstate zaniká.
Termodynamická klasifikácia rozdeľuje vzduchové hmoty nasledovne:

1. porovnávaním teploty vzduchovej hmoty s teplotou podkladu na:
- teplú vzduchovú hmotu, ktorá sa pri pohybe z ohniska dostáva nad chladnejší povrch, od
ktorého sa ochladzuje a stáva sa stabilnou vzduchovou hmotou,
- studenú vzduchovú hmotu, ktorá postupuje z ohniska vzniku nad teplejší povrch, od neho
sa otepľuje a stáva sa instabilnou.
2. podľa vertikálneho teplotného zvrstvenia:
- stabilná vzduchová hmota je vzduchová hmota so stabilným zvrstvením, ktorá sa nad
pevninou vyskytuje hlavne v zimnom polroku. Ochladzuje sa od podkladu v ohnisku svojho
vzniku alebo pri pohybe ponad chladnejší povrch. Typickými znakmi sú nízka vrstevnatá
oblačnosť, mrholenie, husté dymno a hmla; v oblačnosti sa nad nulovou izotermou vyskytuje
námraza,
- instabilná (labilná) vzduchová hmota sa vyskytuje nad kontinentom hlavne v letnom
období, pričom sa zohrieva od podkladu v mieste vzniku alebo pri postupe nad teplejší
povrch. Typickým javom je cez deň sa tvoriaca konvektívna (kopovitá) oblačnosť, búrky,
prehánky. V noci konvekcia zaniká a oblačnosť sa rozpadáva, i keď za určitých podmienok sa
vyskytujú aj nočné búrky.
6.2 FRONTY
6.2.1 ROZHRANIE MEDZI VZDUCHOVÝMI HMOTAMI (FRONTY), VŠEOBECNÁ

SITUÁCIA, GEOGRAFICKÉ ROZDIELNOSTI
Atmosférický front predstavuje pásmo styku dvoch rôznych vzduchových hmôt

v atmosfére. Zo zjednodušeného pohľadu je to relatívne tenká prechodová vrstva - plocha,
ktorá sa vyznačuje veľkou diskontinuitou v poli meteorologických prvkov, t.j. veľkými
priestorovými zmenami teploty, tlaku, vlhkosti a pod., pričom táto plocha býva označovaná
ako frontálna plocha. Priesečnica frontálnej plochy so zemským povrchom predstavuje
frontálnu čiaru, ktorá sa na meteorologických mapách označuje pomocou dohodnutých
symbolov. Front sa vyskytuje v troposfére, jeho šírka dosahuje niekoľko desiatok kilometrov
a vertikálny rozsah býva niekoľko sto metrov, príp. jednotky km. Priemerný sklon frontu voči
zemskému povrchu býva zvyčajne 0,5°.
Atmosferický front, pri ktorom nad frontálnu plochu vystupuje teplý vzduch, je
označovaný ako anafront, typickým príkladom je teplý front. Naopak, front so zostupnými
pohybmi teplého vzduchu nad frontálnou plochou sa nazýva katafront, a zvyčajne je to
horná časť studených frontov. Výraznosť frontu závisí od rozdielu teploty a vlhkosti oboch
vzduchových hmôt, od rýchlosti postupu, od členitosti terénu, nad ktorým front postupuje
a od ročnej a dennej doby.
Proces, ktorý vedie k vzniku fronty, sa nazýva frontogenéza a závisí od mnohých
faktorov. Základnou podmienkou sú šachovnicovo (uhlopriečkovo) usporiadané tlakové výše
a tlakové níže a to tak, aby v poli prúdenia došlo k stláčaniu (konvergencii) vzduchovej hmoty
v smere poludníkov a k jej rozťahovaniu (divergencii) v smere rovnobežiek, tak ako je
uvedené na obr. 6-3. V danej oblasti potom vzniká frontogenetické tlakové deformačné pole,
ktoré je charakterizované aj zhustením izoteriem T1, T2, T3 atď. (Pozn.: izoterma – čiara
spájajúca miesta s rovnakou teplotou vzduchu.). Typickým prejavom frontogenézy sú teda
veľké tlakové a teplotné horizontálne gradienty.
Opakom frontogenézy je frontolýza, teda rozpad frontu. Vzniká v oblasti, kde sú
cyklóny a anticyklóny usporiadané tak, že dochádza k stláčaniu vzduchovej hmoty v smere
rovnobežiek a k jej rozpínaniu v smere poludníkov, a teda horizontálne gradienty tlaku
a teploty sú pomerne malé.
Obr. 6 – 3 Frontogenetické tlakové pole, ktoré spôsobuje vznik frontálneho rozhrania
V oblasti atmosferických frontov prebieha množstvo rôznych dejov, preto sa fronty

klasifikujú z viacerých hľadísk:
1. podľa dĺžky a významu pre cirkulačné deje v atmosfére rozlišujeme:
- hlavné fronty, ktoré sme spomínali pri vzduchových hmotách,
- podružné fronty – majú malý vertikálny rozsah a podobajú sa zoslabenému základnému
frontu, napr. podružné studené fronty vznikajú tým spôsobom, že vlny stále chladnejšieho
vzduchu postupujú za základným studeným frontom v zadnej časti tlakovej níže od
severozápadu a spôsobujú, že búrky a prehánky sú akoby usporiadané do radov, ktoré potom

nazývame podružné fronty,
- oklúzne fronty, ktoré spomenieme podrobnejšie v jednej z nasledujúcich kapitol,
- čiary instability – pásy konvekčných dejov, ktoré nevznikajú na fronte. Väčšinou sa
vyskytujú v teplom a vlhkom vzduchu pred studeným frontom, pričom sa správajú podobne
ako studený front, majú však kratšie trvanie.
2. podľa smeru presunu:
- teplý front,
- studený front,
- kvázistacionárny front – front s nepatrným pohybom vzhľadom k zemi. Vzduchové hmoty
sa pohybujú navzájom v opačnom smere, približne rovnobežne s frontálnou čiarou.
3. podľa vertikálneho rozsahu:
- fronty zasahujúce celú hrúbku troposféry,
- fronty prízemné, ktoré siahajú do výšky 2 až 3 km,
- fronty výškové, ktroé sa prejavujú v strednej a vysokej troposfére.
6.2.2 TEPLÝ FRONT A S NÍM SÚVISIACA OBLAČNOSŤ A POČASIE
V prípade, že relatívne teplejší vzduch postupuje rýchlejšie, zatláča studený vzduch,

a keďže je ľahší, pozvoľne sa nad studený vzduch nasúva a vyklzuje hore pozdĺž frontálnej
plochy. Frontálna plocha zviera s horizontálnou rovinou zemského povrchu veľmi malý uhol,
takže výstupný pohyb je pomalý (rádovo cm/s), vzduch sa rozpína a adiabaticky ochladzuje.
V dôsledku toho vzniká typická predfrontálna vrstevnatá oblačnosť teplého frontu, pričom
ako prvé vo vzdialenosti 700 – 900 km pred čiarou frontu (15 – 24 hod) sa objavujú vysoké
Ci, tie postupne hustnú na Cs, vo vzdialenosti 400 – 600 km (10 – 15 hod) pred frontom sa
objavuje As, ktorý je postupne vystriedaný oblakom druhu Ns, a to asi 300 km (10 hod) pred
čiarou frontu. S približovaním frontu základňa oblačnosti postupne klesá až takmer
k zemskému povrchu. V oblasti frontu sa môže vyskytovať St a Sc. Za frontom pozorujeme
nízku vrstevnatú oblačnosť, alebo sa celý oblačný systém rýchlo rozpadáva.
Zrážky sú predfrontálne a majú trvalý niekoľkohodinový charakter. Ich skupenstvo
samozrejme závisí od ročného obdobia a teploty studeného vzduchu, cez ktorý vypadávajú.
Zrážky sa objavujú asi 300 – 400 km pred frontom, pričom najintenzívnejšie sú zrážky z Ns
v oblasti frontu; zrážky z As zvyčajne nedosahujú až na zem (virga), okrem zimného obdobia,
keď sa nestihnú vypariť a dopadajú vo forme snehu, snehu s dažďom a pod. Za frontom sa
vyskytuje spočiatku mrholenie, potom zrážky ustávajú. Dohľadnosť je zhoršená v zóne
zrážok, v zime sa môžu vyskytovať prefrontálne hmly.
Pred príchodom frontu sa pozoruje pokles tlaku, ktorý sa s blížiacim frontom
zvýrazňuje. Po prechode frontu sa pokles zmierni alebo tlak ostáva stály. Teplota mierne
klesá v oblasti zrážok, ale v určitej vzdialenosti za frontom výrazne narastá.
Pred blížiacim sa frontom vanie v prízemnej vrstve juhovýchodný až južný vietor,
ktorý postupne silnie. V oblasti frontu dochádza k stáčaniu vetra s výškou vpravo, takže za
frontom pozorujeme juhozápadné až západné prúdenie a zoslabenie vetra.
Obr. 6 - 4 Znázornenie teplého frontu na prízemnej poveternostnej mape.
Obr. 6 – 5 Vertikálny rez oblačnosťou teplého frontu
Ak postupuje teplý front cez horskú prekážku, na náveternej strane sa zväčšuje

rýchlosť výstupných pohybov, tým aj mohutnosť oblačného systému a intenzita zrážok. Na
záveternej strane prekážky vznikajú zostupné pohyby a oblačný systém sa deformuje, príp.
úplne preruší, čo spôsobí aj prerušenie pásma zrážok (obr. 6-6).
Obr. 6 – 6 Deformácia oblačného systému teplého frontu pri prechode horskou prekážkou
V prípade, že výstupné pohyby teplého vzduchu sú vynútené, a tým aj mohutnejšie,

dochádza ku vzniku búrkových oblakov Cb, ktoré sú pre teplý front atypické (obr. 6-7). Ich
nebezpečenstvo spočíva v tom, že sú maskované v oblačnosti, nevidno ich zo zeme, nepočuť
a nevidieť hrmenie a blýskanie, takže piloti sa s nimi stretávajú neočakávane pri prelete
oblačnosťou teplého frontu (výskyt silnej turbulencie a námrazy).
Obr. 6 - 7 Vertikálny rez teplým frontom – z vrstevnatého oblačného systému vyrastajú búrkové oblaky Cb.
Teplé fronty sú najvýraznejšie v zime (prevláda stabilné zvrstvenie), kedy prinášajú

oteplenie, výdatné sneženie, dážď a odmäk. V tomto období sa často nad nulovou izotermou
vyskytuje aj letecky nebezpečná námraza vo vrstevnatej oblačnosti As, Ns, St, príp. Sc. Čo sa
týka denného chodu sú teplé fronty výraznejšie v nočných hodinách.
6.2.3 STUDENÝ FRONT A S NÍM SÚVISIACA OBLAČNOSŤ A POČASIE
Ak je rýchlosť postupu studeného vzduchu väčšia ako rýchlosť ustupujúceho teplého

vzduchu, dochádza k tomu, že ťažší studený vzduch sa vo forme klinu podsúva pod teplejší
vzduch, zatláča ho v horizontálnom smere a spôsobuje tým jeho nadvihovanie. Postup
studeného vzduchu pri zemskom povrchu je brzdený trením, preto je frontálna plocha
v najnižších hladinách voči horizontálnej rovine výrazne sklonená. Vynútené prudké výstupné
pohyby teplého vzduchu na čele studeného frontu vedú ku tvorbe výraznej vertikálne
mohutnej kopovitej oblačnosti, takže prejavy studeného frontu sú omnoho výraznejšie ako na
teplom fronte. Pred príchodom frontu je možné pozorovať Cc, Ac (najčastejšie lenticularis),
príp. Sc. V blízkosti frontálnej čiary sa vytvárajú búrkové oblaky Cb, ktoré sú v letnom
období často sprevádzané búrkami, húľavami, intenzívnymi lejakmi, príp. krúpami.
V súvislosti s Cb je vždy potrebné počítať so silnou turbulenciou a námrazou. Na oblasť
kumulonimbov nadväzuje vrstevnatá oblačnosť druhu Ns, As, Cs a Ci (nad frontálnou
plochou je totiž vertikálna zložka výstupných pohybov malá), a to v opačnom poradí ako pri
teplom fronte. Niekedy však môže za oblasťou kumulonimbov nasledovať rýchle vyjasnenie.
Zrážky na studenom fronte majú prehánkový charakter a padajú v zóne 50 – 100 km
na čiare frontu, pričom zrážky z vrstevnatej oblačnosti sú zafrontálne a môžu vypadávať až do
vzdialenosti 200 km po prechode frontu. Dohľadnosť sa zhoršuje len v zóne zrážok, inak je
veľmi dobrá.
Teplota pred frontom je stála alebo mierne stúpa, po prechode frontu je v oblasti
zrážok premenlivá, ale potom výrazne klesá. Tlak pred príchodom frontu mierne klesá, ale za
frontom pozorujeme jeho nárast. Vietor vanie v prízemnej vrstve z juhovýchodného až
južného smeru, pričom postupne zosilňuje a v oblasti frontu je silný až nárazovitý, často sa
vyskytnú húľavy. V dôsledku studenej advekcie sa vietor stáča s výškou vľavo, takže za
frontom sa prúdenie mení na severozápadné až severné.
Obr. 6 – 8 Vertikálny rez studeným frontom
Podľa rýchlosti postupu rozlišujeme:

1. studený front prvého druhu (obr. 6-9) – sa pohybuje malou rýchlosťou. Zvyčajne sa
nachádza blízko centra tlakovej níže. Teplý vzduch vystupuje pasívne pozdĺž frontálnej
plochy, čo vedie ku vzniku zafrontálnej vrstevnatej oblačnosti a zafrontálnych zrážok. Je
podobný obrátenému teplému frontu. V prípade, že je vystupujúci teplý vzduch instabilný,
vytvárajú sa jednotlivé Cb, sprevádzané búrkami.
Obr. 6 – 9 Studený front 1. druhu – vertikálny rez oblačným systémom
2. studený front druhého druhu (obr. 6-10) – vyznačuje sa veľkou rýchlosťou postupu,
preto sa nachádza ďalej od stredu cyklóny. Charakterizuje ho prudký výstup teplého vzduchu,
ktorý sa výrazne labilizuje a vzniká búrková oblačnosť Cb, intenzívne prehánky, búrky,
húľavy. Kvôli výraznému sklonu frontálnej plochy prúdi teplý vzduch rýchlejšie ako studený
pod ním, takže začína klesať a spôsobuje rozpad oblačnosti a rýchle vyjasnenie po prechode
frontu.
Obr. 6 – 10 Studený front 2. druhu – vertikálny rez oblačným systémom
Zvlnený studený front je front s minimálnym postupom. Obvykle sa nachádza

v úzkej brázde nízkeho tlaku vzduchu, pričom vlny, ktoré na ňom vznikajú, postupujú pozdĺž
frontu do oblasti nízkeho tlaku. Vrcholy vĺn obvykle ležia v slabých tlakových nížach.
V prípade, že dôjde ku zmene cirkulačných podmienok, veľmi často sa stáva, že určitý úsek
studeného frontu sa zmení na teplý front, a v takomto prípade hovoríme o zvlnenom
studenom fronte. Typická je vrstevnatá aj kopovitá oblačnosť a výdatné zrážky. Výrazné
spomalenie pohybu frontu zvyčajne spôsobí blokujúca tlaková výš alebo nejaká výrazná
orografická prekážka.
Obr. 6 – 11 Znázornenie zvlneného studeného frontu na prízemnej poveternostnej mape

Ak je tlak z oboch strán frontu približne rovnaký, front sa stáva takmer nepohyblivým
a vzniká tzv. kvázistacionárny front. Vyskytuje sa teda vo vyváženom tlakovom poli, napr.
na okrajoch dvoch anticyklón, ktoré sú súčasťou tlakového sedla. Studený front sa stáva
kvázistacionárnym, keď narazí na horskú prekážku. Na náveternej strane sa potom tvorí
mohutná frontálna oblačnosť, kým na záveternej strane dochádza k jej rozpadu a typické je
jasné počasie. Oblačnosť na návetrí prekážky môžme pozorovať ako hradbu, tzv. fénovú
stenu.
Obr. 6 – 12 Kvázistacionárny front
Studené fronty sú všeobecne výraznejšie v letnom období a počas dňa, kedy vznikajú
najlepšie podmienky pre instabilitu ovzdušia, a tým aj pre vznik konvekcie.
Obr. 6 – 13 Znázornenie studeného frontu na prízemnej poveternostnej mape
6.2.4 TEPLÝ SEKTOR A S NÍM SÚVISIACA OBLAČNOSŤ A POČASIE
Teplý sektor je časť, ktorá sa vytvára v štádiu mladej cyklóny medzi teplým frontom
v jej prednej časti a studeným frontom v tyle. Je tvorený teplou vzduchovou hmotou, ktorá má

obyčajne tropický pôvod. Charakter počasia v teplom sektore závisí od vlastností teplej
vzduchovej hmoty, od ročného obdobia a od vzdialenosti od stredu cyklóny. Časť teplého
sektora v blízkosti stredu cyklóny je charakteristická veľkou vrstevnatou oblačnosťou (hlavne
v chladnej polovici roka), ktorá býva sprevádzaná mrholením, príp. slabými zrážkami.
V teplom polroku sa vo väčších vzdialenostiach od stredu cyklóny vyskytuje len zväčšená
vrstevnatá oblačnosť, pričom cez deň sa nad pevninou vytvára aj kopovitá oblačnosť. Teplý
sektor je v procese vývoja cyklóny postupne vytlačovaný na jej okraj, kde dochádza k jeho
zániku.
6.2.5 POČASIE ZA STUDENÝM FRONTOM
Niektoré javy počasia už boli spomenuté. Pre studený front prvého druhu platí, že sa
zrážkové pásmo vyskytuje za frontálnou plochou a má šírku 300 až 400 km. Zrážky majú za
frontom trvalý charakter. Pokým je oblačný systém studeného frontu druhého druhu
s oblakmi Cb viazaný na čelo frontu, za čelom frontu sa rýchlo vyjasňuje. Pri obidvoch
typoch studeného frontu pozorujeme za frontom rýchly vzostup tlaku vzduchu.
6.2.6 FRONT OKLÚZIE A S NIM SÚVISIACA OBLAČNOSŤ A POČASIE
Samotným princípom vzniku oklúzie sa budeme zaoberať až v nasledujúcej časti 7

Tlakové útvary. Podstata vzniku oklúzie spočíva v tom, že studený front sa pohybuje
rýchlejšie ako teplý front, postupne ho dostihne a vzniká front oklúzie, ktorý má zložitejšiu
štruktúru, pretože na jeho rozhraní sa stretávajú tri vzduchové hmoty – studený vzduch pred
teplým frontom (S1), teplý vzduch teplého sektora a studený vzduch (S2) za studeným
frontom. Kontakt oboch studených hmôt pri zemskom povrchu je začiatkom vytlačovania
teplého vzduchu do výšky a uzatvárania teplého sektora, pričom vzniká nová frontálna
plocha, ktorá oddeľuje obidve studené vzduchové hmoty. Prejavy počasia na oklúznom fronte
potom závisia od rozdielu teplôt oboch studených vzduchových hmôt. Na základe toho
rozlišujeme:
1. Front teplej oklúzie (obr. 6-16) - vzniká vtedy, ak studený vzduch S2 je relatívne teplejší
ako vzduch S1, čo spôsobí výstup studeného vzduchu ponad chladnejší vzduch. V prízemných

hladinách sa potom front oklúzie správa ako teplý front, vzniká typická vrstevnatá oblačnosť
a prípadné trvalé zrážky z As a Ns. Vo vyšších hladinách má vlastnosti studeného frontu, t.j.
vzniká kopovitá oblačnosť Cu a Cb s prehánkami a búrkami.
2. Front studenej oklúzie (obr. 6-16) - vzniká v prípade, že vzduch S2 je relatívne chladnejší
ako vzduch S1, a teda chladnejší vzduch S2 sa vsúva vo forme klinu pod studený vzduch S1.
V prízemnej vrstve nadobúda oklúzny front charakter studeného frontu s typickou
konvektívnou oblačnosťou, ktorá je vo výške prerušovaná vrstevnatou oblačnosťou teplého
frontu.
3. Neutrálna oklúzia (obr. 6-14) - vzniká vtedy, ak teplota oboch studených vzduchových
hmôt je rovnaká, frontálne rozhranie v spodnej časti nevzniká. Ostávajú len dva výškové
fronty – studený a teplý, ktoré sa postupne vzďaľujú od zemského povrchu.
Obr. 6 – 14 Fronty oklúzie: a) počiatočné štádium – oklúzny bod, b) teplá oklúzia, c) studená oklúzia, d)
neutrálna oklúzia
Vo všeobecnosti sú oklúzne fronty menej výrazné ako samotné teplé a studené fronty
a zrážky bývajú väčšinou symetricky rozložené po oboch stranách frontálnej čiary. Teplé
oklúzie sa vyskytujú častejšie v zimnom období, kým studené oklúzie sú výraznejšie v lete.
Obr. 6 – 15 Znázornenie oklúzneho frontu na prízemnej poveternostnej mape

Obr. 6 – 16 Front teplej a studenej oklúzie
6.2.7 STACIONÁRNY FRONT A S NÍM SÚVISIACA OBLAČNOSŤ A POČASIE
Stacionárny front je taký atmosférický front, ktorý nemení svoju polohu v priestore
Vzduchové hmoty sa pohybujú presne horizontálne, po oboch stranách rozhrania. Pohybujú
sa rovnobežne s ním, ale majú vzájomne opačný smer pohybu.
Sprievodným znakom pri prekročení stacionárneho frontu je pozorovateľná zmena
teploty vzduchu alebo aj zmena smeru vetra. Oblačnosť je typu Cu a St, často s vysokými
oblakmi Cu. Vyskytujú sa tu búrky, ktoré postupujú pozdĺž frontálneho rozhrania a sú
charakteristické výdatnými zrážkami. Jeho charakter zapríčiňuje nepriaznivú zmenu počasia
a môže pozastaviť leteckú prevádzku v horizonte až niekoľkých dní.

6.2.8 PREMIESTŇOVANIE FRONTOV A TLAKOVÝCH SYSTÉMOV, ŽIVOTNÝ

CYKLUS
Atmosférické fronty vznikajú, vyvíjajú sa a zanikajú za rôznych podmienok, pričom

ide predovšetkým o teplotné a tlakové pomery a nimi spojené pohyby vzduchu.
Premiestňovanie frontov v jednotlivých ročných obdobiach je prakticky veľmi
rovnomerne rozložené. Pokiaľ ide o jednotlivé mesiace ukazuje sa nevýrazné zvýšenie
prechodu frontov v decembri a v januári v súlade so zvýšenou cirkulačnou činnosťou v týchto
mesiacoch v strednej Európe. Čo sa týka premiestňovania frontov vo vzťahu k dennej dobe,
platí, že teplý front má maximá v ranných hodinách a okolo dvadsiatej hodiny. Pre studený
front sa maximá vyskytujú okolo šiestej a sedemnástej hodiny.
Dôležitým faktorom, ktorý má veľký vplyv na počasie pri premiestňovaní frontu je
rýchlosť samotného premiestňovania. Rýchlo sa pohybujúce fronty zvyčajne zapríčiňujú
výraznejšie javy nepriaznivého počasia ako fronty, ktoré sa pohybujú pomaly. Ich prednosťou
je však rýchly návrat dobrého počasia.
Na prechod frontov tiež vplývajú orografické prekážky. Ide o vplyv zložitý, hlavne
z dôvodu značnej rozmanitosti reliéfu, smeru postupu frontu voči horskému hrebeňu ako aj
iných dôvodov.


7 TLAKOVÉ SYSTÉMY
7.1 POLOHA HLAVNÝCH TLAKOVÝCH ÚTVAROV
V určitých oblastiach sa vyskytujú určité tlakové útvary po celý rok, príp. len
v určitom období. Nazývame ich akčné centrá atmosféry a sú to rozsiahle, výrazné
a väčšinou stacionárne tlakové výše alebo tlakové níže, ktoré ovplyvňujú cirkuláciu atmosféry
nad veľkými územiami. Rozdeľujú sa na:
- kvázipermanentné - vyskytujú sa po celý rok takmer na rovnakom mieste. Ich stredy sa
v zimnom a letnom období posúvajú len veľmi málo. Patria tu všetky subtropické anticyklóny
na oboch pologuliach, cyklóna aleutská (severopacifická), cyklóna islandská
(severoatlantická) a pod.
- sezónne - vyskytujú sa v letnom alebo v zimnom období, napr. sibirská a kanadská
anticyklóna, ktoré vznikajú v zimnom polroku.
Poloha akčných centier atmosféry v závislosti od ročného obdobia je uvedená na obrázkoch
7-1 a 7-2.
Obr. 7 – 1 Poloha akčných centier atmosféry v zimnom polroku

Obr. 7 – 2 Poloha akčných centier atmosféry v letnom polroku
7.2 CYKLÓNA A ANTICYKLÓNA
7.2.1 VZNIK A VÝVOJ CYKLÓN, JEDNOTLIVÉ ŠTÁDIA
Tlakové níže – cyklóny v stredných a vyšších zemepisných šírkach vznikajú zvyčajne

na frontálnom rozhraní dvoch teplotne odlišných vzduchových hmôt. Typickým príkladom je
vývoj tlakových níži na polárnom, resp. arktickom fronte. Frontálne rozhranie medzi teplou
a studenou vzduchovou hmotou predstavuje šikmú plochu, ktorá sa nazýva frontálna plocha
a jej dotyčnica so zemským povrchom predstavuje čiaru frontu, resp. front.
Vznik cyklóny - cyklogenéza sa vysvetľuje tzv. vlnovou teóriou, to znamená, že
štádium zrodu cyklóny začína rozvlnením frontálneho rozhrania a vznikom frontálnej vlny.
Vlny môžu byť dynamicky stabilné, ktoré nemajú rastúcu amplitúdu, alebo dynamicky
instabilné, ktoré sú charakteristické rastom amplitúdy, a teda dôležité pre vznik cyklóny.
Instabilná vlna postupuje pozdĺž rozhrania a postupne sa transformuje na vír s uzavretou
horizontálnou cirkuláciou vzduchu a s vertikálnou osou otáčania – cyklónu. Niekedy sa môže
frontálne rozhranie len vlniť ako tzv. stacionárny front, ale nodôjde ku vzniku tlakovej níže.

Závisí to predovšetkým od sklonu frontálnej plochy, rýchlosti pohybu oboch vzduchových

hmôt, ich teplotného zvrstvenia, rozdielu ich teploty, vlhkosti a pod.
Vývoj cyklóny môžme teda rozdeliť do niekoľkých štádii:
1. Stacionárny front – nezvlnené rozhranie medzi severne ležiacim studeným vzduchom
a teplým vzduchom, ktorý leží na juh od rozhrania.
2. Vlnová porucha – front sa začína vlniť, ľahší teplý vzduch sa začína nasúvať nad ťažší
studený vzduch, a studený vzduch sa podsúva pod teplý. Nasúvanie teplého vzduchu nad
studený spôsobuje v prízemnej vrstve pokles tlaku, a tam, kde sa teplý vzduch dostal najhlbšie
nad studený vzniká v dôsledku vyrovnávania tlakov cyklonálny vír, teda tlaková níž.
V prednej časti, kde je studený vzduch nahradený teplým, vzniká teplý front a v zadnej
(tylovej) časti je teplý vzduch nahradzovaný studeným a vzniká studený front. Cyklóna je
takto rozdelená na studený a teplý sektor.
3. Štádium mladej cyklóny – je fázou ideálnej cyklóny, kedy sú výstupné pohyby teplého
vzduchu najsilnejšie, čomu zodpovedá aj intenzita zrážok a rýchly pokles tlaku v prízemnej
vrstve. Níž sa prehlbuje a rozširuje vo vertikálnom aj horizontálnom smere. V dôsledku
veľkých teplotných rozdielov je kinetická (pohybová) energia v cyklóne maximálna, pričom
cyklóna sa pohybuje v smere najväčších poklesov tlaku, teda v smere izobár teplého sektora.
Teplý sektor je oblasť medzi teplým a studeným frontom, ktorá je v celej hrúbke troposféry
vyplnená teplým vzduchom.
4. Začiatok oklúzie – studený front sa pohybuje rýchlejšie ako teplý front a postupne ho
doháňa, a to väčšinou od stredu cyklóny k jej okraju. Bod, kde sa studený front spojí s teplým,
sa nazýva oklúzny bod. V centrálnej časti cyklóny sa vytvorí front oklúzie, teplý sektor
postupne zaniká a teplý vzduch je vytlačovaný do vyšších hladín troposféry. Spodná časť
cyklóny je vyplnená studeným vzduchom, teplotné rozdiely sú veľmi malé, zmenšuje sa
plošný rozsah a intenzita zrážok, poklesy tlaku v prednej časti cyklóny slabnú a v zadnej časti
tlak postupne narastá v dôsledku prílivu studeného vzduchu.
5. Štádium okludovanej cyklóny – front oklúzie sa predlžuje a postupne stráca spojenie
s hlavným frontom, teplý sektor sa dostáva až na okraj cyklóny a zaniká, cyklóna sa pri zemi
vypĺňa, ale vo výške je možné ešte pozorovať tlakovú níž.
6. Zvyškový cyklonálny vír – front oklúzie zaniká, hlavný front je nevýrazne zvlnený alebo
má priamkový priebeh; cyklóna pri zemi zaniká, cyklonálny vír vo výške slabne.
Všetky štádia vzniku cyklóny sú graficky znázornené na obr. 7-3.

Obr. 7 – 3 Jednotlivé fázy vývoja cyklóny a družicová snímka cyklóny s frontálnym oblačným systémom
Na takých frontálnych rozhraniach, ako je napr. polárny front, sa vytvárajú série

tlakových níži, ktoré sa pohybujú v smere prevládajúceho západného prúdenia miernych
šírok, t.j. od západu na východ, pričom prechádzajú danými vývojovými štádiami.

Niekedy môže vyplňujúca sa cyklóna regenerovať, to znamená, že prejde znovu

jednotlivými vývojovými štádiami, napr. ak sa stretne s novým frontálnym rozhraním, ktoré
rozvlní alebo keď splynie s vyvíjajúcou sa cyklónou. Takéto výrazné cyklóny sa nazývajú
centrálne (riadiace). Sú pomerne rozsiahle, hlboké a málo pohyblivé.
Ak lietadlo letí z oblasti vysokého tlaku vzduchu do oblasti tlakovej níže, fúka vietor
sprava, čo spôsobuje znos lietadla vpravo tak, ako je uvedené na obr. 7-4.
Obr. 7 – 4 Znos lietadla pri jeho lete do tlakovej níže
7.2.2 ANTICYKLÓNY, TYPY, HLAVNÉ VLASTNOSTI, STUDENÉ A TEPLÉ

ANTICYKLÓNY, HREBENE, SUBSIDENCIE
Tlakové výše – anticyklóny nie sú priamo spojené s frontálnym rozhraním, naopak,

ak sa rozhranie dostáva do oblasti vysokého tlaku vzduchu dochádza k jeho rozpadu, a to
v dôsledku prevládajúcich zostupných pohybov a roztekaniu vzduchu v prízemných vrstvách.
Vývoj anticyklóny môžme rozdeliť do troch štádii:
1. mohutnenie anticyklóny, kedy v jej centre rastie tlak a v jej okolí zosilňuje anticyklonálna
cirkulácia v smere hodinových ručičiek na severnej pologuli,
2. štádium maximálneho rozvoja,
3. slabnutie anticyklóny, kedy tlak v centre klesá a dochádza k jej postupnému rozpadu.
Anticyklóny vznikajú buď dynamicky, v oblasti subtropického pásu vysokého tlaku,

alebo termicky. Z hľadiska kinematiky rozlišujeme anticyklóny:
- putujúce, ktoré postupujú rýchlo v smere riadiaceho prúdenia a najčastejšie majú tvar
hrebeňa vyššieho tlaku vzduchu medzi jednotlivými cyklónami v sérii cyklón,

- uzatvárajúce (záverečné), ktoré vznikajú a pomaly sa pohybujú v tyle cyklonálnej série,

- kvázistacionárne mimotropické, ktoré po dobu niekoľko dní menia svoje polohu len
minimálne; sú to hlavne anticyklóny miernych šírok vyskytujúce sa nad pevninou v chladnom
polroku, napr. zimná sibirská anticyklóna,
- kvázistacionárne subtropické, ktoré sa vyskytujú väčšinou nad oceánmi a predstavujú
akčné centrá atmosféry, napr. azorská a svätohelenská anticyklóna.
Poveternostné podmienky sú v anticyklónach oveľa jednoduchšie ako v cyklónach,

pretože sú tvorené len jednou vzduchovou hmotou. Predná časť anticyklóny, ktorá je zároveň
aj zadnou časťou cyklóny, sa vyznačuje veterným počasím s dobrou dohľadnosťou
a konvekčnou oblačnosťou, príp. aj búrkami a prehánkami. Smerom do centra anticyklóny sa
v dôsledku zostupných pohybov oblačnosť rozpadáva a vietor slabne. V zadnej časti prevláda
južné prúdenie, bezoblačné počasie, stabilné zvrstvenie, ale horšia dohľadnosť. Všeobecne sa
tlakové výše vyznačujú málo oblačným počasím a stabilným zvrstvením, ale v zimnom
polroku sa často v nížinách vyskytujú husté hmly a nízka inverzná oblačnosť, kým na horách
prevláda slnečné počasie.
Teplá anticyklóna je anticyklóna, ktorá je termicky symetrická (malé teplotné

rozdiely v horizontálnom smere) a teplejšia ako okolitá atmosféra, a to v celom svojom
vertikálnom rozsahu. Zvyčajne sa prejavuje v celej troposfére, pričom tropopauza v nej
dosahuje najväčšie výšky. Patria sem predovšetkým subtropické anticyklóny.
Studená anticyklóna je anticyklónou v relatívne studenšom vzduchu v porovnaní
s okolím. Má malý vertikálny rozsah a je výrazná len do výšky 1 až 2 km.
Hrebeň (výbežok) vysokého tlaku vzduchu je oblasť vyššieho tlaku vzduchu, ktorá
nie je ohraničená uzavretými izobarami, resp. izohypsami. Tieto majú majú anticyklonálne
zakrivenie zvyčajne v tvare písmena U. Hrebeň sa vyskytuje medzi dvoma oblasťami nízkeho
tlaku vzduchu, ale môže byť aj časťou anticyklóny. V osi hrebeňa je typická divergencia
prúdenia a zostupné pohyby, čo spôsobuje rozpad oblačnosti, a teda málo oblačné počasie.
Hrebeň vysokého tlaku vzduchu a jeho os sú zakreslené na obr. 7-5.

Obr. 7 – 5 Výbežok vysokého tlaku vzduchu a jeho os (zakreslená plnou čiarou)
Subsidencia (zosadanie) vzduchu je pomalý zostupný pohyb vo vzduchovej hmote,

ktorý je spôsobený hlavne dynamickými príčinami. Spôsobuje adiabatické otepľovanie
vzduchu, rozpad oblačnosti, tlmí konvekciu a pod. Vyskytuje sa predovšetkým v prednej
a centrálnej časti anticyklóny a silnejúceho hrebeňa vysokého tlaku vzduchu. Pri vhodných
podmienkach je príčinou vzniku subsidenčných inverzií v tlakových výšach.
Obr. 7 – 6 Subsidencia v anticyklóne
V prípade, že lietadlo prelietava z oblasti nízkeho tlaku vzduchu do oblasti tlakovej

výše, fúka vietor z ľavej strany, čo spôsobuje znos lietadla vľavo tak, ako je znázornené na
obr. 7-7.
Obr. 7 – 7 Znos lietadla v anticyklóne

7.3 NEFRONTÁLNE TLAKOVÉ NÍŽE
7.3.1 TERMICKE, OROGRAFICKÉ A SEKUNDÁRNE TLAKOVÉ NÍŽE, JAZERÁ

STUDENÉHO VZDUCHU, BRÁZDY
Termická tlaková níž je nízka kvázistacionárna a teplá cyklóna bez ďalšieho vývoja,
ktorá vznikla v dôsledku termickej cyklogenézy, t. j. turbulentným prenosom výrazného tepla
z povrchu Zeme do atmosféry. Vyskytuje sa hlavne nad oblasťami prehriatej pevniny
(cyklóna nad Pyrenejskym polostrovom v letnom období) alebo pri prúdení studeného
vzduchu nad teplý vodný povrch (cyklóna nad Čiernym morom v zimnom období). Tieto
cyklóny majú v celom svojom vertikálnom rozsahu relatívne vyššiu teplotu ako okolitá
atmosféra a sú pomerne málo pohyblivé.
Orografická tlaková níž vzniká orografickou cyklogenézou, ktorá prebieha na
záveternej strane horskej prekážky, pričom najpriaznivejšie podmienky sa vytvárajú v
oblastiach, kde vzduch prúdi pozdĺž rovnobežiek smerom na pohoria, ktoré sú orientované
pozdĺž poludníkov, napr. Skalnaté hory (obr. 7-8), Apalačské pohorie, Škandinávske pohorie
a pohoria východnej Ázie, ale aj Alpy.
Obr. 7 – 8 Orografická cyklóna v oblasti Skalnatých hôr
Sekundárna (podružná) cyklóna je neveľký útvar, ktorý vzniká väčšinou na južnom

okraji centrálnej, málo pohyblivej cyklóny. Pohybuje sa okolo centrálnej cyklóny proti smeru
hodinových ručičiek, t. j. v smere cyklonálnej cirkulácie. Častokrát vzniká na studenom
fronte, ktorý je spojený s riadiacou cyklónou, alebo v sérii cyklón.

Jazero studeného vzduchu označuje studený vzduch, ktorý sa nahromadí na dne

terénnej zníženiny v dôsledku jeho stekania z vyšších polôh. K tomu dochádza predovšetkým
po ochladení vzduchu na horských svahoch počas nočného vyžarovania. Významnú úlohu
zohrávajú aj samotné vlastnosti údolných a kotlinových polôh, ako je slabá ventilácia, slabá
insolácia, vyššia vlhkosť a pod. Typickým javom pre tieto oblasti sú teplotné inverzie
vzduchu.
Brázda nízkeho tlaku vzduchu (obr. 7-9) je oblasť nižšieho tlaku vzduchu
s neuzavretými izobarami, resp. izohypsami, ktoré majú buď slabé cyklonálne zakrivenie
(plytká brázda), alebo zakrivenie v tvare písmena V (hlboká brázda). Vyskytuje sa medzi
dvoma anticyklónami, alebo je priamo súčasťou cyklóny. V jej osi dochádza ku horizontálnej
konvergencii prúdenia, čo má za následok výstupné pohyby so vznikom oblačnosti a zrážok.
Brázda je charakteristická prítomnosťou atmosferického frontu, pričom v tomto mieste
dochádza k typickému zlomu izobár, resp. izohýps.
Obr. 7 – 9 Brázda nízkeho tlaku vzduchu spojená s cyklónou, os brázdy je vyznačená plnou čiarou
7.4 TROPICKÉ CYKLÓNY
7.4.1 VÝVOJ TROPICKÝCH OTÁČAVÝCH BÚROK
Tropická cyklóna je cyklóna, ktorá vzniká nad tropickými oblasťami oceánov, a to

medzi 5° až 20° severnej a južnej zemepisnej šírky, čiže v oblastiach, kde Coriolisova sila
nadobúda potrebnú veľkosť. Procesy, ktoré vedú ku vzniku tejto cyklóny, sú obdobné ako
v prípade mimotropickej cyklóny. Na rozdiel od nej má však tropická cyklóna menší plošný
rozsah (200-500 km) a omnoho väčšie tlakové gradienty, v dôsledku čoho sa na malom
priestore koncentruje obrovská energia vlhkolabilného zvrstvenia, ktorá býva sprevádzaná
výdatnými prívalovými dažďami a silným ničivým vetrom.

Na základe družicových pozorovaní sú známe štyri vývojové štádia tropických cyklón.

1) tropická porucha - predstavuje prvé štádium, keď v poli prúdenia ešte nie je vytvorený
cyklonálny vír. Na družicových snímkach sa prejavuje nespojitými systémami usporiadanej
konvekcie (oblačné bunky sú usporiadané napr. do pásov). Obvykle má priemer 185 až 555
kilometrov a svoje vlastnosti si zachováva 24 hod i viac.
2) tropická depresia - sa vyznačuje uzatvorenou cirkuláciou, pričom rýchlosť vetra
nepresahuje 17,5 m/s.
3) tropická búrka - predstavuje tretie štádium vývoja tropickej cyklóny, v ktorom sa
maximálne rýchlosti vetra pohybujú od 17 m/s do 33 m/s. V tomto štádiu sa tropické cyklóny
označujú krstnými menami (mužskými i ženskými) podľa dopredu dohodnutého zoznamu,
4) vrcholné štádium - je označované podľa regiónu výskytu ako hurikán, tajfún a podobne.
Tropické cyklóny postupujú z ohniska svojho vzniku v pasátovom prúdení na severnej

pologuli na severozápad a na južnej pologuli na juhozápad, a to rýchlosťou niekoľko desiatok
km/hod. Subtropické anticyklóny obchádzajú po ich zadnej strane, čím vytvárajú obrovský
oblúk a zvyšujú rýchlosť pohybu. Dráha pohybu nadobúda tvar paraboly a jej vrchol,
označovaný ako bod obratu, je umiestnený na 20°až 30° zemepisnej šírky. Tropická cyklóna
sa v bode obratu stáča a pohybuje sa ďalej na severovýchod na severnej pologuli, resp. na
juhovýchod na južnej pologuli. Ak sa pri svojom postupe dostáva nad pevninu, zaniká; nad
morom sa transformuje na mimotropickú cyklónu. Najčastejší výskyt tropických cyklón a ich
prevládajúce dráhy pohybu sú uvedené na obr. 7-10.

Obr. 7 – 10 Výskyt tropických cyklón a najčastejšie dráhy ich pohybu
Tropická cyklóna má pomerne symetrickú horizontálnu štruktúru (obr. 7-11). Jej

oblačnosť tvorí súvislý obrovský búrkový oblak, ktorý charakterizujú výdatné dažďové
prehánky a búrkové javy veľkej intenzity. Stred cyklóny je označovaný ako oko cyklóny. Je
to oblasť s najnižším tlakom vzduchu (často menším ako 880 hPa), ktorá je typická malou
oblačnosťou, slabým vetrom, slnečným počasím, zostupnými pohybmi a výrazným zvýšením
teploty. Má tvar kruhu alebo elipsy a jeho priemer býva 15 – 50 km.
Obr. 7 – 11 Vertikálny rez tropickou cyklónou
Aby nastal stacionárny pohyb, t. j. rovnováha síl pôsobicich na vzduchové častice,

musí byť sila tlakového gradientu v oblasti tropickej cyklóny kompenzovaná veľkou
odstredivou silou. Z toho dôvodu má tropická cyklóna malý polomer a vzduch sa v nej
pohybuje veľkou rýchlosťou, a to 200 – 300 km/h, extrémne až 400 km/h.
7.4.2 VZNIK A MIESTNE NÁZVY, POLOHA A PERIÓDY VÝSKYTU
Tropické cyklóny vznikajú v oblasti intertropickej zóny konvergencie, teda v pásme,

kde sa stretávajú pasáty oboch pologúľ. Samotný vývoj môžme zhrnúť do týchto etáp:
• určitá časť intertropickej zóny konvergencie sa dostáva do takej vzdialenosti od rovníka,
kde sa vytvára výrazný teplotný kontrast medzi vzduchovými hmotami po oboch stranách
intertropickej zóny konvergencie,

• ak v danom mieste Coriolisová sila nadobudne potrebnú veľkosť, dochádza ku vzniku vlny
a k následnému vývoju cyklóny,
• výrazný výstupný pohyb v oblasti tropickej cyklóny vyvolávy proces kondenzácie, pri
ktorom sa uvoľňuje latentné teplo, čo spôsobuje narastanie teploty vzduchu v hladine
kondenzácie. Tento proces podstatne zvyšuje instabilitu ovzdušia, čím sa zvýrazňujú výstupné
pohyby v cyklóne.
Tropické cyklóny vznikajú najčastejšie v letnom období a začiatkom jesene na

severnej pologuli a koncom zimného obdobia a začiatkom jari na južnej pologuli.
Najoptimálnejšia povrchová teplota mora pre ich vznik je teplota okolo 27°C, pričom
ovzdušie musí byť výrazne instabilné s vysokým obsahom vodnej pary.
Na severnej pologuli vzniká ročne okolo 70 tropických cyklón. Najčastejšie oblasti ich
vzniku sú:
• Filipíny až 170° východnej zemepisnej dĺžky - ročný priemer predstavuje 28 a maximum až
50 tropických cyklón, ktoré sa označujú miestnym názvom tajfún alebo baguio. Asi 15%
z nich zasahuje až do oblasti Japonska,
• Karibik – vyskytuje sa tu okolo 10 cyklón za rok. Miestny názov je hurikán alebo uragán,
• oblasť Tichého oceánu západne od Mexika – asi 6 cyklón ročne, miestne sa nazývajú
cordonazo,
• severná časť Indického oceánu – miestny názov je cyklón; v oblasti Bengálskeho zálivu sa
ročne vyskytuje asi 6 cyklónov a v oblasti Arabského mora sú to priemerne dva tropické
cyklóny za rok,
• severozápadná a severovýchodná oblasť Austrálie – zo všetkých tropických cyklón, ktoré sa
ročne vyskytujú na južnej poloduli, tieto tvoria asi 10%. Miestny označenie je willy-willy.

8 KLIMATOLÓGIA
8.1 KLIMATICKÉ OBLASTI
8.1.1 VŠEOBECNÁ CIRKULÁCIA V TROPOSFÉRE A NIŽŠEJ STRATOSFÉRE
Prúdenie vzduchu, ktoré sa uskutočňuje v uzavretých okruhoch, t.j. má cirkulačný

charakter, označujeme ako cirkuláciu vzduchu. Cirkuláciu sledujeme v reálnej atmosfére
v troch úrovniach, zvyčajne podľa veľkosti plochy, ktorú zaberá. Na základe toho rozlišujeme
tri druhy cirkulácie:
- primárna – všeobecná cirkulácia atmosféry,
- sekundárna – cirkulácia v tlakových útvaroch,
- terciárna – miestne cirkulačné systémy.
Všeobecná (planetárna, globálna) cirkulácia zaberá celý povrch našej zemegule

a predstavuje prevládajúce vzdušné prúdenie nad veľkými plochami Zeme, t.j. nad pevninami
a oceánmi, pričom zahŕňa i všeobecné prúdenie vzduchu od pólov k rovníku v prízemnej
vrstve a opačne smerujúce prúdenie vo výške, t.j. v smere tlakového spádu. Základnými
príčinami tejto cirkulácie sú nasledovné faktory:
- slnečné žiarenie, ktoré spôsobuje nerovnomerné zohrievanie zemského povrchu,
- rotácia Zeme okolo osi a s ňou spojená Coriolisova sila,
- nehomogénnosť zemského povrchu (rozdelenie na pevniny a moria),
- trenie vzduchu o zemský povrch, ktoré vedie ku zmenšovaniu rýchlosti a k zmene smeru
prúdenia.
Reálna cirkulácia atmosféry (obr. 8-1) je vyvolaná nasledovným rozložením tlaku na

zemskom povrchu:
- pás nízkeho tlaku v oblasti rovníka – rovníková tlaková níž,
- pás vysokého tlaku v oblasti okolo 30°zemepisnej šírky na oboch pologuliach označovaný
ako subtropický pás vysokého tlaku,
- pás nízkeho tlaku pozdĺž 60° zemepisnej šírky na oboch pologuliach,
- oblasť vysokého tlaku vzduchu za severným a južným polárnym kruhom.

Uvedené pásy nie sú súvislé, ale nachádzajú sa na nich jednotlivé tlakové výše a níže,
ktoré sú rozmiestnené približne šachovnicovito a vytvárajú tzv. akčné centrá atmosféry,
ktoré sa vyskytujú prakticky po celý rok. Na počasie v strednej Európe má vplyv
predovšetkým Islandská cyklóna a Sibirská anticyklóna v zimnom období, zatiaľčo v lete je to
hlavne Azorská anticyklóna. Zimné kontinentálne anticyklóny sú nízke tlakové útvary,
zatiaľčo teplé subtropické anticyklóny zaberajú celú troposféru.
Existencia a výraznosť jednotlivých tlakových útvarov závisí od fyzikálnych vlastností

mora a pevniny z hľadiska tepelnej kapacity. Pevnina sa totiž rýchlejšie zohrieva a ochladzuje
ako more, ktoré má naopak vyššiu tepelnú zotrvačnosť, čo spôsobuje, že sa pomalšie zohrieva
i ochladzuje. V zimnom období sa pevnina ochladzuje, studený vzduch zostupuje a prúdi
z centra ochladenia na periférium, čím vzniká anticyklonálna cirkulácia, t.j. tlaková výš nad
pevninou. Nad morom sú pomery opačné. V zime je more teplejšie ako pevnina, teda teplejší
vzduch vystupuje, čo vedie ku vzniku tlakových níži nad morom. V letnom období sa
pevnina naopak ohrieva, zohriaty vzduch vertikálne vystupuje, na jeho miesto v prízemnej
vrstve prúdi chladnejší vzduch a to vedie ku vzniku tlakovej níže nad pevninou. More je
naopak v lete chladnejšie ako pevnina, a teda zostupné pohyby spôsobujú vznik tlakovej výše
nad morom.
Tieto termické príčiny ovplyvňujú výraznosť pásov nízkeho a vysokého tlaku
nasledovne:
- ak je orientácia pohybov v príslušnej oblasti súhlasná, pásy sa zosilňujú,
- ak je orientácia pohybov nesúhlasná, pásy sú málo výrazné.
Na základe týchto skutočností potom platí:
- pás vysokého tlaku v zimnom období nad pevninou silnie, nad morom zoslabuje; v lete
naopak nad pevninou slabne a nad morom sa zvýrazňuje,
- pás nízkeho tlaku v zime nad pevninou slabne a nad morom sa zvýrazňuje; v letnom období
nad pevninou zosilňuje a nad morom naopak slabne.

Obr. 8 – 1 Model reálnej všeobecnej cirkulácie atmosféry
8.1.2 TROPICKÉ DAŽĎOVÉ PODNEBIE, SUCHÉ PODNEBIE, PODNEBIE

STREDNÝCH ŠÍROK, SUBARKTICKÉ PODNEBIE SO STUDENOU ZIMOU,
SNEHOVÉ PODNEBIE
Podnebie (klíma) je dlhodobý charakteristický režim počasia, podmienený

cirkuláciou atmosféry, energetickou bilanciou, charakterom povrchu a ľudskými zásahmi.
Podnebie danej oblasti sa vyznačuje určitou stálosťou, t.j. priemery meteorologických prvkov
a javov sa za rozlične dlhé obdobie výrazne nemenia. Samozrejme existujú aj menšie výkyvy
označované ako kolísanie podnebia. Podnebie určuje charakter danej geografickej oblasti.
Jednotlivé typy podnebí sú usporiadané pásmovito a na Zemi sa neopakujú. Patria sem:
• Rovníkové podnebie - horúce a vlhké podnebie po oboch stranách rovníka v oblasti
rovníkového pásu tlakovej níže. Vyznačuje sa stálou vysokou teplotou, ročný úhrn zrážok je
väčší ako 1500 mm a majú charakter lejakov
• Tropické podnebie - horúce podnebie tropických šírok, teda podnebie suchých a vlhkých
trópov, v ktorom po celý rok prevláda tropický vzduch. Rozlišuje sa podnebie tropického
dažďového pralesa, podnebie monzúnové a podnebie savanové. Tropická dažďová klíma je
klíma s trvalo vysokou teplotou a vlhkosťou vzduchu a vysokými ročnými úhrnmi zrážok.
Vyznačuje sa pomerne jednotvárnym charakterom počasia. Sú tu priaznivé podmienky pre

existenciu tropického dažďového pralesa. Priemerná teplota vzduchu najstudenšieho mesiaca

je 18°C a priemerný úhrn zrážok najsuchšieho mesiaca je 60 mm.
• Subtropické podnebie - predstavuje prechodné podnebie medzi tropickým podnebím
a podnebím miernych šírok. Vyznačuje sa horúcim suchým letom s malou oblačnosťou
a nízkou vlhkosťou a miernou vlhkou zimou. Je to pásmo, kde sa sezónne strieda tropický
a polárny vzduch. Ročný úhrn zrážok je menší ako 500 mm. Nízke zrážky sú pre vegetáciu
nedostatočné a neumožňujú vytváranie pravidelných vodných tokov.
• Podnebie miernych šírok - vyskytuje sa v pásme prevládajúcich západných vetrov
v stredných zemepisných šírkach. Vytvára sa v oblastiach, v ktorých celoročne prevláda
polárny vzduch. Hlavnými charakteristikami je striedanie štyroch ročných období, veľká
premenlivosť počasia, časté výmeny vzduchových hmôt a výskyt snehovej pokrývky v zime.
• Subarktické podnebie so studenou zimou je prechodný typ medzi klímou stredných
zemepisných šírok a studenou polárnou klímou severnej pologule. Vyznačuje sa dlhými
tuhými zimami a malým ročným úhrnom zrážok. V zime prevláda arktický vzduch, v lete
polárny.
• Polárne podnebie - podnebie oblastí, ktoré ležia za polárnym kruhom a je tak studené, že
neumožňuje rast stromov. Vyznačuje sa dlhou tuhou zimou a krátkym chladným letom.
Rozdeľuje sa na podnebie tundry a podnebie trvalého mrazu.
• Arktické podnebie - podnebie najsevernejších oblastí, kde po celý rok prevláda arktický
vzduch. Je to oblasť trvalého snehu a ľadu. V dôsledku malej dodávky tepla je úbytok
napadaného snehu menší ako jeho hromadenie, takže odtok napadaných zrážok prebieha
úbytkom hmoty ľadovcov.
8.2 TROPICKÁ KLIMATOLÓGIA
8.2.1 PRÍČINA A VÝVOJ TROPICKÝCH PREHÁNOK: VLHKOSŤ, TEPLOTA,

TROPOPAUZA
V pásme medzi rovníkom a subtrópami dochádza ku cirkulácii, ktorú nazývame

tropickou (pasátnou) cirkuláciou, a môžme si ju predstaviť nasledovne:
- v oblasti rovníka teplý vzduch vystupuje, adiabaticky sa ochladzuje a tvorí sa vertikálne
mohutná konvektívna oblačnosť častokrát zasahujúca až po tropopauzu, ktorá je v oblasti

rovníka najvyššie (14-18 km nad povrchom). Jej tvorbu podmieňuje aj existencia pásu
nízkeho tlaku vzduchu na rovníku, a teda výrazné výstupné pohyby. Sprievodnými javmi tejto
oblačnosti sú výdatné a intenzívne prehánky a búrky známe ako škvály (húľavy),
- v prízemných vrstvách je teplý vystupujúci vzduch nahradzovaný vzduchom, ktorý prúdi
v smere tlakového spádu od subtropického pásu vysokého tlaku k rovníku. Vplyvom
Coriolisovej sily sa mení severné prúdenie na severnej pologuli na severovýchodné a južné
prúdenie na južnej pologuli na juhovýchodné. Tieto prevládajúce smery prúdenia nazývame
pasáty severnej, resp. južnej pologule.
- vo výške 4 – 8 km je prúdenie opačné, t.j. od výškovej anticyklóny nad rovníkom smerom
k výškovej cyklóne nad subtrópami a niekedy je označované ako antipasát.
- nad subtrópami klesá vzduch k zemskému povrchu, adiabaticky sa otepľuje a dochádza
k rozpadu oblačnosti.
Z opisu tohto cirkulačného modelu vyplýva, že v oblasti rovníka, t. j. v tropickej

oblasti sa počas celého roka vyskytujú výdatné zrážky lejakovitého charakteru, ktoré sú
sprevádzané spomínanou konvektívnou činnosťou a búrkami. Tieto zrážky označujeme ako
tropické dažde, pričom majú dve maximá, a to na jar a na jeseň, kedy sa viažu na
rovnodennosť. V tropických monzúnových oblastiach sa vyskytujú v čase letného monzúnu,
ktorý vzniká v dôsledku intenzívneho ohrievania pevniny. Na miesto vystupujúceho teplého
vzduchu, ktorý dosahuje až výšku tropopauzy, potom prúdi z mora vzduch s vysokou
vlhkosťou, čo sa prejavuje obdobím dažďov.
8.2.2 SEZÓNNE ZMENY POČASIA A VETRA, TYPICKÉ SYNOPTICKÉ SITUÁCIE
Typickou synoptickou situáciou v tropických oblastiach sú práve monzúny. Sú

príkladom prúdenia vzduchu, ktoré charakterizujú náhle zmeny počasia a vetra počas ročného
chodu. V oblasti monzúnov sú dve hlavné ročné obdobia, v ktorých sa vyskytujú protichodné
zmeny vetra (v lete od mora a v zime od pevniny). Tento jav sa vyznačuje obdobím dažďov
v lete a obdobím sucha v zime.

8.2.3 INTERTROPICKÁ ZÓNA KONVERGENCIE (ITCZ), POČASIE V ITCZ,

VŠEOBECNÉ SEZÓNNE PREMIESTŇOVANIE
Pásmo, kde sa zbiehajú pasáty oboch hemisfér a kde sú výstupné pohyby najväčšie,
nazývame intertropická zóna konvergencie IZK (v anglickom jazyku ITCZ) a je
základným objektom tropickej atmosféry. V oblasti, kde sa prejavuje výrazná monzúnová
cirkulácia, býva často považovaná za rozhranie medzi tropickým vzduchom a rovníkovým
vzduchom letného monzúnu, na základe čoho býva označovaná ako intertropický front.
Poloha IZK sa mení približne s takou periodicitou, s akou sa zdanlivo pohybuje Slnko
medzi obratníkmi počas roka. Nad oceánmi sa v priebehu roka posúva rádovo o niekoľko
stupňov zemepisnej šírky; nad pevninami miestami až o 15° zemepisnej šírky (napr. v južnej
Amerike). Má šírku niekoľko sto kilometrov a vo vertikálnom smere je značne zložitá.
Aerologické merania ukázali, že v IZK je nad sebou niekoľko uzavretých cirkulačných
systémov.
Do IZK prúdi zo Sahary suchý vzduch s veľkým obsahom prachu, čo často znižuje
viditeľnosť. Juhovýchodný pasát prináša na africké pobrežie vlhký vzduch, čím IZK
pripomína fronty miernych šírok.
Charakteristickou črtou IZK je tvorba mohutných konvektívnych oblakov
a vypadávanie zrážok. Zóna maximálnej konvekcie je vzdialená asi 200 až 600 km od čiary,
kde sa zbiehajú pasáty oboch pologúľ. V oblasti IZK sú častým javom squalls lines – čiary
húľav, v ktorých je oblačnosť usporiadaná do dlhých úzkych pásov alebo vytvára oblačný
systém široký niekoľko zemepisných stupňov. Typické je rýchle zosilnenie vetra a výrazné
búrkové javy. Pásmo týchto búrok sa pohybuje od východu na západ a býva dlhé 400
km, v jeho tyle sú spravidla dobré letové podmienky. Búrky sprevádzajú výdatné tropické
dažde, ktoré sa pri rovníku vyskytujú počas celého roka. Okrem húľav vznikajú v IZK za
určitých podmienok aj tropické cyklóny.

8.2.4 KLIMATICKÉ PRVKY VO VZŤAHU K OBLASTIAM (MONZÚN, PASÁTY,

PIESKOVÉ BÚRKY, VPÁDY STUDENÉHO VZDUCHU)
Súčasťou tropickej cirkulácie sú monzúny, ktoré sú charakteristické pravidelnou

sezónnou zmenou smeru vetra medzi pevninou a priľahlým oceánom. Na základe týchto
zmien sa v monzúnových oblastiach rozlišujú len dve ročné obdobia:
- v zimnom období vzniká nad pevninou anticyklóna a nad morom cyklóna. Prúdenie
v prízemnej vrstve je v smere tlakového spádu, t.j. z pevniny na more a predstavuje suchý
zimný monzún (obr. 8-2), ktorý sa v podstate zhoduje so smerom pasátov. Prúdenie
v prízemnej vrstve z anticyklóny sa na pobreží a nad oceánom prejavuje bezzrážkovým
obdobím, vzhľadom na pôvod vzduchovej hmoty s malým obsahom vodných pár,
- v lete sa nad pevninou tvorí cyklóna a nad morom anticyklóna, takže prúdenie je opačné, t. j.
z mora na pevninu, čím vzniká vlhký letný monzún (obr. 8-3) s typickým obdobím
výdatných dažďov. Jeho smer je všeobecne opačný oproti pasátom.
Obr. 8 – 2 Zimný monzún – vertikálny rez cirkulačným systémom
Obr. 8 – 3 Letný monzún – vertikálny rez cirkulačným systémom

Pasátna cirkulácia predstavuje cirkulačný systém, pri ktorom dochádza ku výmene

vzduchu medzi subtropickými anticyklónami a ekvatoriálnym pásom nízkeho tlaku vzduchu.
V dôsledku pôsobenia Coriolisovej sily pozorujeme na severnej pologuli severovýchodné a na
južnej juhovýchodné prúdenie s veľkou stálosťou, ktoré sa nazýva pasát. Pasáty sú časťou
pasátnej cirkulácie v prízemnej vrstve a vyznačujú sa výraznou stálosťou smeru a rýchlosti
prúdenia počas roka, pričom rýchlosť sa pohybuje v rozmedzí 6–8 m/s, len ojedinele
prekračuje 12 m/s. Najvýraznejšie sú pasáty nad oceánmi, kde tvoria hybnú silu morských
prúdov na oboch stranách rovníka.
Pasáty predstavujú pohyb vzduchu z vyšších do nižších zemepisných šírok, to
znamená do prostredia s vyššími povrchovými teplotami, v dôsledku čoho sa vzduch
labilizuje a vznikajú podmienky pre konvekciu. Ako bolo spomenuté vyššie, konvekcia je
najvýraznejšia v oblasti stretávania sa pasátov, t. j. v intertropickej zóne konvergencie.
Piesková víchrica predstavuje prenos pieskových čiastočiek silným vetrom na veľké
vzdialenosti. Má značný vertikálny a horizontálny rozsah – výška vzdušného prúdu dosahuje
1,5 km, šíka 300 až 500 km, rýchlosť prenosu pevných častíc je okolo 60 km/h. Hrubozrnný
piesok býva vynášaný zvyčajne do výšky niekoľko desiatok cm nad povrchom, jemný až do 2
m, v prípade silnej turbulencie aj vyššie a môže byť tak prenesený na vzdialenosť tisíce km.
Tieto búrky sa delia podľa farby prenášaného materiálu a majú aj rôzne miestne označenia.
Spôsobujú výrazný pokles dohľadnosti, čím nepriaznivo ovplyvňujú predovšetkým dopravu.
Vpád studeného vzduchu predstavuje rýchly a plošne rozsiahly príliv studeného
vzduchu do oblasti, ktorá je podstatne vzdialená od ohniska jeho vzniku. Vyskytuje sa hlavne
v tyle cyklóny a na zadnej strane brázd nízkeho tlaku vzduchu, alebo na prednej strane
anticyklóny. Studené vpády, ktoré prinášajú najväčšie a najprudšie advekčné ochladenie,
závisia od výrazných teplotných gradientov a od rýchlej výmeny hlavných vzduchových
hmôt, napr. v strednej Európe sa tento jav prejavuje pri striedaní tropického vzduchu
vzduchom arktickým. Intenzita a plošný dosah studeného vpádu závisí od hrúbky prúdiacej
vrstvy studeného vzduchu a od orografických podmienok v danej oblasti. Niekedy sa studené
vpády označujú ako návraty zimy.

8.2.5 VÝCHODNÉ VLNY
Východné vlny označujú pasátové vlny, resp. vlny vo východnom pasátovom prúdení
nízkych zemepisných šírok. Prejavujú sa vytváraním plytkých brázd nízkeho tlaku
a nevýrazných hrebeňov vysokého tlaku vzduchu. Vo výškovom tlakovom poli majú
izohypsy a prúdnice vlnový tvar. V prednej časti brázd býva jasno, alebo malá oblačnosť,
zatiaľčo v zadnej časti sa v dôsledku konvergencie horizontálneho prúdenia vytvára veľká
oblačnosť s intenzívnymi zrážkami. Nad oceánom z týchto vĺn môže vzniknúť pri vhodných
podmienkach tropická cyklóna.
8.3 TYPICKÉ METEOROLOGICKÉ SITUÁCIE V STREDNÝCH

ZEMEPISNÝCH ŠÍRKACH
8.3.1 ZÁPADNÉ VLNY
Cirkulácia vzduchu medzi 30° a 60° zemepisnej šírky sa označuje ako cirkulácia
miernych zemepisných šírok. V nižších vrstvách atmosféry smeruje prúdenie od
subtropického pásu vysokého tlaku k pásu nízkeho tlaku, pričom sa jeho severný smer mení
vplyvom Coriolisovej sily na severovýchodný, takže prevláda prúdenie vzduchu od
juhozápadu. V skutočnosti však často dochádza ku zmenám tohto prúdenia, a to na základe
toho, že v oblasti okolo 60° zemepisnej šírky vznikajú neustále sa pohybujúce tlakové výše
a níže. Vo vyšších hladinách samozrejme prevláda prúdenie od severovýchodu.
Poruchy pri všeobecnom západovýchodnom prenose vzduchových hmôt v miernych

zemepisných šírkach sa nazývajú západné (Rossbyho) vlny. Prejavujú sa vytváraním
hrebeňov vysokého tlaku a brázd nízkeho tlaku vo vyškovom tlakovom poli. Izohypsy
nadobúdajú na výškových mapách podobu vĺn dlhých niekoľko tisíc kilometrov. Okolo Zeme
sa vytvára zvyčajne 3 až 6 týchto vĺn, ktoré sa označujú aj ako dlhé vlny. Rossbyho vlny sa
často vyskytujú v prípade dýzového prúdenia. Ak je rýchlosť jet streamu príliš malá,
Coriolisova sila jeho pohyb mierne rozvlní. Vznikajú tak široké meandre, a teda typická
meandrovitosť jet streamu, čo výrazne ovplyvňuje podnebie miernych zemepisných šírok
okolo celej Zeme. Teória západných vĺn má veľký význam pre predpoveď počasia.

8.3.2 OBLASŤ VYSOKÉHO TLAKU
Typickými oblasťami vysokého tlaku vzduchu v stredných zemepisných šírkach sú

kanadská (severoamerická) a sibírska anticyklóna. Obidve sú kontinentálne tlakové výše
vytvárajúce sa v zimnom období a sú akčnými centrami atmosféry.
Stred studenej kanadskej anticyklóny sa nachádza medzi Skalnatými horami
a Veľkými kanadskými jazerami. Má dlhodobú priemernú hodnotu 1.020 až 1.022 hPa.
Nevyznačuje sa však takou pravidelnosťou ako sibírska anticyklóna. Napriek veľkej rozlohe
má malý vertikálny rozsah, väčšinou menej ako 2 km a výrazná inverzia teploty vzduchu sa
vyskytuje vo výškach 1.000 až 1.500 m. Táto anticyklóna sa vyskytuje buď nad väčšou
časťou severoamerického kontinentu, alebo sa rozpadá na niekoľko samostatných anticyklón.
Sibirská anticyklóna vzniká nad strednou a severnou časťou Eurázie, jej stred leží
v dlhodobom priemere nad Mongolskom a má hodnotu tlaku vzduchu okolo 1.035 hPa. Táto
anticyklóna netrvá celú zimu, ale obnovuje sa v dôsledku stabilizácie a mohutnenia
anticyklón, ktoré postupujú nad ochladenú pevninu. Ak jej stred leží západne od Uralu, môže
zasahovať až do strednej Európy. Patrí k najrozsiahlejším anticyklónam, aj keď často
nedosahuje výšku ani 2 km. Zvyčajne sa nad ňou nachádza výrazná teplotná inverzia.ploty
vzduchu.
8.3.3 JEDNOTNÉ ROZLOŽENIE TLAKU
Jednotné rozloženie tlaku v miernych zemepisných šírkach súvisí s kontinentálnym

podnebím niektorých oblastí nachádzajúcich sa v týchto zemepisných šírkach. Kontinentálne
podnebie je prítomné vo vnútrozemí v dôsledku prevládajúceho vplyvu pevninského vzduchu,
napríklad sibírskej tlakovej výše. Typický priebeh počasia je charakterizovaný veľkými
ročnými a dennými amplitúdami vzduchu. Ďalšími znakmi sú: znížená vlhkosť vzduchu,
menšia oblačnosť cez deň a v lete, neveľké ročné úhrny zrážok a menšia rýchlosť vetra.
8.3.4 JAZERO STUDENÉHO VZDUCHU
Ako už bolo v kapitole 2.6 Miestne vetry, jazerom studeného vzduchu nazývame
studený vzduch nahromadený v terénnej zníženine v dôsledku jeho stekania z vyšších polôh.

K tomu dochádza po jeho ochladení na svahoch počas nočného vyžarovania. K jeho

vytváraniu prispieva aj to, že údolné a kotlinové polohy sú málo ventilované, dostáva sa do
nich menej priameho slnečného žiarenia a sú pomerne vlhké. Pre jazerá studeného vzduchu sú
typické inverzie teploty vzduchu.
8.4 MIESTNE POČASIE A VIETOR V JEDNOTLIVÝCH ROČNÝCH

OBDOBIACH
8.4.1 MIESTNE POČASIE A VIETOR V JEDNOTLIVÝCH ROČNÝCH

OBDOBIACH: FÉN, BÓRA, MISTRÁL, SCIROCCO, HARMATTAN, GHIBBLI,
PAMPERRO, CHAMSIN
Fén (obr. 8-4) patrí medzi orografické vetry. Ak prúdiaci vzduch narazí na horskú
prekážku a pohybuje sa dostatočnou rýchlosťou, začne vystupovať na náveternej strane
prekážky, a suchoadiabaticky sa ochladzuje až po hladinu kondenzácie. Pri ďalšom výstupe sa
vzduch ochladzuje už vlhkoadiabaticky, vytvára sa charakteristická oblačnosť, tzv. fénová
stena, z ktorej vypadávajú zrážky. Na záveternej strane začína vzduch klesať, a to už od
vrchola prekážky, suchoadiabaticky sa otepľuje, oblačnosť sa rozpúšťa a relatívna vlhkosť sa
výrazne znižuje. Vzduch, ktorý vanie do údolia, je potom teplejší ako vzduch na náveternej
strane a to tým viac, čím je horská prekážka vyššia. Fénové oteplenie môže dosiahnuť až
niekoľko desiatok stupňov. Fén býva často sprevádzaný i nárazovitým vetrom.
Obr. 8 – 4 Schéma vzniku fénu a charakteristickej oblačnosti

Bóra (obr. 8-5) je označenie pre studený, nárazovitý severovýchodný padavý vietor,
ktorý sa vyskytuje na pobreží Jadranského a Čierneho mora. Vzniká v chladnom polroku, keď
arktický vzduch prenikne hlboko na juh. V dôsledku teplotných kontrastov steká veľkou
rýchlosťou z náhorných vnútrozemských plošín smerom k moru a prináša výrazné ochladenie.
Bóra sa u nás vyskytuje hlavne v oblasti Tatier.
Obr. 8 – 5 Vznik bóry – a) nahromadenie studeného vzduchu, b) samotná bóra
Mistral je silný, studený, nárazovitý a suchý severný až severovýchodný vietor

charakteru bóry, ktorý prúdi z pohoria Cevenny do údolia rieky Rhône vo Francúzsku.
Najčastejšie sa pozoruje v decembri, v januári a v júni, ale všeobecne sa dá pozorovať po celý
rok. Jeho rýchlosť dosahuje 80 až 130 km.h-1 a vertikálny rozsah býva 2 až 3 km. Zvyčajne sa
viaže na východnú stranu anticyklóny, pričom dôležitú úlohu zohráva aj sklon terénu zo
severu na juh.
Scirocco (široko) je teplý južný alebo juhovýchodný vietor v rovinatých oblastiach pri
vysokých teplotách vzduchu. Prúdi zo Sahary alebo arabských púšti do oblastí
Stredozemného mora po prednej strane cyklóny. Suchý a prašný vietor sa nad morom
zvlhčuje a do spomínaných oblastí prináša hmlu a dážď. Za horskými prekážkami má
charakter fénu. Ak tento vietor transportuje pevninský suchý vzduch, označuje sa ako suchý
scirocco, napr. v Arábii a Palestíne. V afrike sa nazýva samum, v Egypte chamsin. Ak

prenáša morský vlhký vzduch, nazýva sa vlhký scirocco, napr. v Taliansku a na ostrovoch
v Stredozemnom mori.
Harmattan je miestny názov pre severovýchodný pasát na pobreží Západnej Afriky a
v oblasti Guinejského zálivu. Súvisí so saharskou tlakovou výšou a objavuje sa v suchom
ročnom období od novembra do marca v podstate ako zimný monzún. Je to suchý vietor,
ktorý transportuje veľké množstvo prachu.
Ghibbli je miestny názov pre púšťový vietor v Tunisku a Lýbii, s prevládajúcim
juhovýchodným a južným smerom. Je veľmi suchý a zvyčajne prašný, horúci v lete
a chladnejší v zime. Vyznačuje sa veľkými dennými amplitúdami teploty.
Pamperro je studený, nárazovitý, juhozápadný vietor, ktorý vanie na pampách
v Argentíne a Uruguayi. Je sprevádzaný búrkovými lejakmi a náhlym poklesom teploty.
Vyskytuje sa pri vpádoch studeného vzduchu z južných polárnych oblastí.
Chamsin je suchý a horúci južný až juhovýchodný púštny vietor. Vanie
v severovýchodnej časti Afriky, hlavne v Egypte, Lýbii a nad Červeným morom, a to pri
postupe cyklóny cez Stredomorie ďalej na východ. Prenáša veľké množstvo prachu a piesku,
čím silne zhoršuje viditeľnosť. Vyskytuje sa hlavne na jeseň pri zvýšenej cyklonálnej
činnosti.


9 NEBEZPEČIA PRE LET
9.1 NÁMRAZA
9.1.1 METEOROLOGICKÉ PODMIENKY PRE TVORENIE A RAST NÁMRAZY,

TOPOGRAFICKÉ VPLYVY
Námraza je dôležitý meteorologický jav, ktorý patrí medzi usadené tuhé zrážky.
V leteckej meteorológii je hlásenie výskytu námrazy súčasťou mnohých meteorologických
informácii, ale jej predpoveď je pomerne zložitá, nakoľko sa jedná o časovo a priestorovo
veľmi premenlivý prvok.
Samotný vznik námrazy závisí od faktorov, ktoré všeobecne rozdeľujeme na:
• meteorologické – existencia prechladených vodných kvapiek v ovzduší, rôzne veľkosti
kvapiek, teplota vzduchu, koncentrácia vodnej pary,
• aerodynamické – záporná povrchová teplota lietadla, rýchlosť lietadla, veľkosť a zakrivenie
jednotlivých častí lietadla a pod.
Základnou podmienkou pre vznik námrazy je existencia prechladených vodných
kvapiek a záporná teplota povrchu lietadla. Prechladené vodné kvapky narážajú na povrch
lietadla: malé kvapky mrznú ihneď, veľké kvapky sa najprv rozlejú a potom mrznú. Štruktúra
námrazy potom závisí od veľkosti zamŕzajúcich kvapiek. Pravdepodobnosť namŕzania
kvapiek dosahuje maximum pri teplote -12°C, pričom platí, že čím majú kvapky menší
polomer, tým nižšia je teplota ich zamŕzania. Intenzita námrazy závisí od vodného obsahu
oblaku a od rýchlosti narastania usadeniny. Čím je oblak teplejší, tým viac vody v kvapalnej
alebo pevnej fáze obsahuje, a teda intenzita námrazy narastá priamoúmerne s vodným
obsahom. Typickým príkladom je vertikálne mohutná kopovitá oblačnosť, ktorá má nízku
základňu. Ak z nej ešte nevypadávajú zrážky, majú najväčší vodný obsah horné časti.
Námraza najrýchlejšie narastá na telesách, ktoré majú malý polomer zakrivenia, napr. na
lietadle sú to nábežné hrany krídel, chvostová plocha, anténa a pod. Na hrubších častiach
(trup, kabína) sa tvorí pomalšie.
Na tvorbu námrazy má vplyv aj rýchlosť lietadla. Ak je rýchlosť do 500 km/h, tvorba
námrazy prebieha intenzívne s rastúcou rýchlosťou. Ak je však rýchlosť väčšia ako 500 km/h,
námraza sa tvorí pomalšie, a to často v dôsledku kinetického ohrevu povrchu

Oblačnosť, ktorá sa vytvára na náveternej strane horskej prekážky pri adiabatickom

ochladzovaní, obsahuje prechladené vodné kvapky a je zdrojom silnej námrazy. Tá sa vytvára
hlavne na náveternej strane prekážky, ale môže sa rozšíriť až do výšky 1,5 kilometra nad jej
vrchol. Najlepšie podmienky na vznik námrazy sú pri prechode atmosférických frontov cez
horské prekážky. Deje sa tak vďaka kombinácií vplyvu frontu, horskej prekážky a instability.
9.1.2 DRUHY NÁMRAZY
V leteckej meteorológii rozoznávame námrazu podľa podmienok vzniku, štruktúry

a podľa povrchu i rozloženia na lietadle. Druh námrazy ovplyvňuje predovšetkým teplota
vzduchu a veľkosť prechladených vodných kvapiek, ktoré sa vo vzduchu nachádzajú. Podľa
štruktúry rozlišujeme nasledovné druhy námrazy:
• kryštalická námraza – inovať – krehká ľadová usadenina v tvare ihličiek alebo jemných
šupín. Vzniká sublimáciou prechladených kvapôčiek hmly alebo dymna pri nasýtení alebo
presýtení vzduchu vodnou parou, a to najčastejšie pri teplotách nižších ako -8°C. Na povrchu
lietadla vzniká často pri jeho klesaní z chladnejšieho a suchšieho prostredia do teplejšieho
a vlhšieho vzduchu. Dá sa ľahko odstrániť, takže nepredstavuje nebezpečný druh námrazy.
• zrnitá námraza – drsná nepriehľadná biela usadenina, ktorá vzniká rýchlym mrznutím
malých prechladených vodných kvapiek hmly alebo oblakov, pričom sú navzájom oddelené
vzduchovými medzerami (preto má táto námraza bielu farbu). Vytvára sa pri teplotách -2°C
až -10°C, a to hlavne na stranách obrátených proti vetru, napr. na náveternej strane častí
parkujúcich lietadiel a na nábežnej hrane letiacich lietadiel. Je priľnavá, ale dá sa mechanicky
odstrániť.
• priesvitná námraza (ľadovka) – hladká kompaktná priesvitná ľadová usadenina s drsným
povrchom, ktorá vzniká pomalým mrznutím kvapôčiek hmly alebo oblaku pri teplotách -3°C
až 0°C, pričom medzi jednotlivými kvapkami neostávajú vzduchové medzery. Vzniká najmä
na náveterných stranách, je priľnavá, odoláva aj silnému vetru a odstrániť sa dá len rozbitím
alebo roztopením. Svojími vlastnosťami je podobná poľadovici, ale tá vzniká zamrznutím
prechladených kvapôčiek mrholenia alebo dažďových kvapiek pri dopade na zemský povrch
alebo na predmety na ňom, ktoré majú teplotu mierne pod nulou, napr. na vozovkách,
chodníkoch, na stromoch a pod.

Podľa tvaru usadeniny rozlišujeme dva typy námrazy:

• profilová – zvyčajne priehľadná námraza, ktorá vzniká na lietadle počas letu pri teplotách
okolo -20°C a pri malom vodnom obsahu oblaku. Tvorí sa napr. na nábežnej hrane krídla,
alebo kopíruje povrch lietadle, pričom však nemení jeho aerodynamické vlastnosti, takže
nepredstavuje nebezpečný druh námrazy,
• žliabkovitá – vzniká na lietadle počas letu. Vodné kvapôčky nestihnú zamrznúť na
nábežnej hrane , ktorá má v dôsledku kinetického ohrevu kladnú teplotu, a preto stekajú na
chladnejšiu časť profilu krídla, kde mrznú. Táto námraza sa tvorí v zmiešaných oblakoch pri
teplotách –5 až -7°C a výrazne zhoršuje aerodynamické vlastnosti krídla. Patrí teda medzi
nebezpečné formy námrazy.
Na obr. 9-1 sú znázornené miesta výskytu námrazy vo frontálnej oblačnosti, zmiešaná

námraza tvorí prechodný typ medzi zrnitou námrazou a ľadovkou.
Obr. 9 – 1 Druhy námrazy

9.1.3 NEBEZPEČIE SPOSOBENÉ TVORENÍM A RASTOM NÁMRAZY,

OBLIETANIE
Podľa hrúbky usadeniny, ktorá sa vytvorí za jednotku času, rozlišujeme intenzitu

námrazy podľa stupnice::
• slabá – do 0,6 mm/min,
• mierna – 0,6 až 1 mm/min,
• silná – 1 až 2 mm/min,
• veľmi silná – nad 2 mm/min.
Výskyt námrazy na lietadle má obrovský vplyv na jeho letové charakteristiky. Rastie

hmotnosť (najmä v prípade ľadovky), zväčšuje sa čelný odpor a zmenšuje sa vztlak. Toto
vedie k zmenšeniu rýchlosti stúpania, dostupu a rýchlosti lietadla, ako aj manévrovacích
schopností.
Námraza na nábežnej hrane krídla mení aerodynamické vlastnosti krídla a zmenšuje
vztlak lietadla. Najväčšie účinky má námraza pri pristávaní lietadla. Zvyšuje totiž minimálnu
(pádovú) rýchlosť lietadla, čo núti k zvýšenej pozornosti vlastnej pilotáže. Námraza na
vodorovných chvostových plochách zásadne narušuje rovnováhu klopivého a závesného
momentu, ktoré vznikajú pri vysunutí vztlakových, či pristávacích klapiek. Námraza na
listoch vrtule mení ich profil, čoho dôsledkom je zníženie účinnosti a rýchlosti letu. Výskyt
námrazy na Pitotovej trubici vedie k nesprávnej indikácii dynamického tlaku prenášaného
k rýchlomeru. Námraza na karburátore vyvoláva pokles výkonu motora a s tým spojený
pokles rýchlosti letu.
Najúčinnejšou ochranou pilota popri technických zariadeniach je vysoká úroveň
znalostí o námraze a schopnosť vyhnúť sa jej. Napríklad, ak sa má odlet uskutočniť z letiska
na náveternej strane horstva, je nebezpečné letieť orografickou oblačnosťou, pretože sa v nej
tvorí ľadovka. Pre prelet oblakov s podmienkami námrazy treba voliť čo najkratšiu dráhu.
Letu v namŕzajúcom daždi sa treba bezpodmienečne vyhnúť, pretože v tomto prípade sa
ľadovka vytvára mimoriadne rýchlo. Pri lete pásmom sneženia nestúpať do týchto oblakov
a ak je to potrebné, tak len v prípade, že pod nimi padá podchladený dážď.
Vo všeobecnosti platí pravidlo, že v letnom období treba zónu námrazy podletieť, čím
sa let uskutočňuje pri kladných teplotách vzduchu a v zime nadletieť, čím sa unikne zo zóny
teplôt priaznivých pre námrazu. V tomto prípade ide o let nad izotermou –10 až -12°C.

9.2 TURBULENCIA
9.2.1 VPLYVY NA LET, OBLIETANIE
Turbulentné prúdenie je prúdenie, pri ktorom sa vektor pohybu vzduchu priestorovo aj

časovo mení. Let v podmienkach turbulencie je spojený so zmenami aerodynamických síl
a momentov. Na lietadlo, ktoré letí v turbulentnom prostredí pôsobia premenlivé sily, ktoré
vyvolávajú vertikálny pohyb vzduchu, bočné a čelné nárazy, dodatočné zrýchlenie, čo sa
prejaví kývaním lietadla, vertikálnymi a bočnými výchylkami a pod. Let sa v týchto
podmienkach veľmi ťažko ovláda a dochádza k enormnému namáhaniu lietadla. Rýchle
a niekedy značné zmeny výšky sú veľmi nebezpečné pre lety v oblasti orografických
prekážok a zmeny rýchlosti a kurzu letu si vyžadujú náležitú pozornosť, hlavne pri letoch
podľa prístrojov (IFR). Lety v podmienkach turbulencie sa uskutočňujú hlavne do výšky 3
km. Najväčší výskyt sa pozoruje medzi hladinou 8 a 10 km a maximálne prejavy sa pozorujú
v stredných častiach oblakov.
Prejavy turbulencie na lietadlo závisia od veľkosti turbulentných buniek, od typu
a rýchlosti lietadla a pod. Menšie turbulentné bunky sa prejavujú trasením, kývaním alebo
chvením lietadla, kým väčšie bunky spôsobujú hlavne vertikálne zrýchlenie a zmeny výšky.
Palubné detektory turbulencie slúžia na včasné signalizovanie oblasti výskytu tohto
javu. V prípade, že nie je možné vyhnúť sa turbulencii, je prostriedkom na zníženie jej účinku
zníženie rýchlosti letu. Vystupuje tu však bezpečnostné riziko a tak je pre každý typ lietadla
predpisom stanovený režim letu zónou turbulencie.
9.2.2 CAT: ÚČINKY NA LET
Turbulencia jasnej oblohy sa viaže zo 75% na JTST a vyznačuje sa strihmi a

extrémnymi rýchlosťami vetra. Procesy prebiehajúce v miestach s výskytom CAT nezriedka
vedú k poškodeniu lietadla ba až k tragickým následkom. Existuje asi 6% šanca, že sa lietadlo
do takéhoto priestoru dostane pri ľubovoľnom lete v atmosfére, pričom pravdepodobnosť
10% sa považuje za vysokú. Prvou reakciou pilota po vstupe do priestoru výraznej CAT musí
byť prispôsobenie rýchlosti na rýchlosť odporúčanú režimom letu zónou turbulencie.

9.3 STRIH VETRA
9.3.1 DEFINÍCIA STRIHU VETRA
Strih vetra je významným javom v prízemnej vrstve ovzdušia. V podstate sa jedná

o priestorovú zmenu vektora vetra, t.j. smeru i rýchlosti, na jednotkovú vzdialenosť. Strih
vetra všeobecne rozdeľujeme na:
• horizontálny strih vetra – predstavuje zmenu smeru a rýchlosti vetra v horizontálnej rovine.
Obzvlášť nebezpečný je pre lietadlo vo fáze konečného priblíženia ku prahu dráhy, kedy
horizontálna zložka pohybu lietadla výrazne prevyšuje vertikálnu zložku. Tento strih vetra sa
na letisku meria pomocou systému anemometrických meracích bodov,
• vertikálny strih vetra – zmena smeru a rýchlosti vetra s výškou, ktorá sa zvyčajne určuje
výpočtom z hodnoty prízemného vetra a vetra v najbližšej štandardnej izobarickej hladine,
• strih vertikálnej zložky vetra (strih vertikálneho vetra) – horizontálna zmena zložky vetra,
ktorá je orientovaná smerom od zemského povrchu a spôsobuje vynútené zmeny polohy
lietadla.
V prípade, že uvažujeme len rýchlosť prúdenia bez ohľadu na smer, hovoríme
o gradiente vetra. Vertikálny gradient vetra vyjadrujeme v m/s na 100 m alebo 1000 m, príp.
v kt na 1000ft. Horizontálny gradient vetra sa najčastejšie vyjadruje v m/s na 100 km.
9.3.2 METEOROLOGICKÉ PODMIENKY PRE STRIH VETRA
Podmienky pre vznik strihov vetra sú v prízemnej vrstve, kde prebieha trenie vzduchu
o zemský povrch, trenie vrstiev vzduchu rôznych termodynamických vlastností, ako aj
procesy spojené s obtekaním prirodzených, či umelých prekážok. Dôležitou vlastnosťou tohto
javu je, že sa môže vyskytovať aj v spojení s prízemnou inverznou vrstvou, búrkami, JTST,
alebo s frontálnou zónou. Samotný strih vetra vo všeobecnosti predstavuje priestorovú zmenu
vektora vetra. Z metodického hľadiska ho rozdeľujeme na vertikálny a horizontálny strih
vetra. Vertikálnym strihom vetra označujeme náhlu zmenu vektora vetra s výškou, čiže ide
o zmenu smeru, rýchlosti, alebo oboch charakteristík súčasne. Meteorologické podmienky pre
horizontálny strih vetra sú rovnaké ako pre vertikálny strih vetra. V tomto prípade ide o náhlu
zmenu smeru alebo veľkosti vektora vetra v určitej vodorovnej rovine.

9.3.3 VPLYVY NA LET
Vzhľadom na to, že lietadlo má horizontálnu zložku rýchlosti niekoľkonásobne väčšiu

ako vertikálnu, má oveľa väčší význam horizontálny strih vetra. To platí predovšetkým vo
fáze konečného priblíženia lietadla ku prahu dráhy. Účinok tohto strihu vetra je
najnebezpečnejší pre ťažké prúdové lietadlá, ktoré potrebujú približne 10 sekúnd na
obnovenie plného výkonu motorov, pričom plnú manévrovaciu schopnosť dosiahnu až po 60
sekundách. Z praktických znalostí o vertikálnom strihu vetra je zrejmé, že zosiľujúci
protivietor a zoslabujúci chrbtový vietor s výškou zvyšuje pri vzlete lietadla jeho rýchlosť.
Tento strih má za následok zvýšenie rýchlosti stúpania lietadla. V opačnom prípade môže
vyvolať spomalenie stúpania lietadla.
Nízkohladinový strih vetra sa môže vyskytovať v nočných alebo skorých ranných
hodinách, kedy v najnižších vrstvách dochádza k slabému premiešavaniu, napr. v prípade
teplotnej inverzie. Okrem toho sa strih vetra vyskytuje v prítomnosti morskej alebo
pevninskej brízy, v blízkosti búrky, resp. búrkových oblakov Cb, pri prepade vzduchu
(microburste), pri frontoch so silnými nárazmi vetra, pri silnom prízemnom vetre, ktorý je
spôsobený orografickými podmienkami a pod.
Obr. 9 – 2 Strih vetra spôsobený dennou morskou brízou

Obr. 9 – 3 Strih vetra spôsobený teplotnou inverziou
Obr. 9 – 4 Strih vetra v blízkosti rozpadávajúcej sa búrky môže byť extrémne nebezpečný – lietadlo prelietava
z oblasti veľmi silného čelného vetra do oblasti veľmi silného chrbtového vetra.
9.4 BÚRKY
9.4.1 ŠTRUKTÚRA BÚROK, SQUALL LINES (ČIARY INSTABILITY), SLED

VÝVOJOVÝCH ETÁP, BÚRKOVÉ BUNKY, ELEKTRINA V ATMOSFÉRE,
STATICKÉ NÁBOJE
Búrky sú najvýraznejšími javmi termickej konvekcie, ktoré ohrozujú leteckú

prevádzku najmä turbulenciou, námrazou a elektrickými výbojmi vznikajúcimi medzi

oblakmi, alebo medzi oblakmi a zemou. Súčasťou búrky sú intenzívne zrážky spravidla
prehánkového charakteru, silný nárazovitý vietor, tornáda, krúpy a pod..
Ohniskom búrkovej činnosti je oblak Cb, ale nie každý Cb je sprevádzaný bleskami
a hrmením. Jeho vývoj možno rozdeliť na tri štádiá. V samotnom Cb sa vyskytuje silná
termická turbulencia, mierna až silná námraza a elektrické výboje. Skladá sa z viacerých
búrkových buniek, ktoré predstavujú jeho základnú štrukturálnu jednotku, a ktoré sú
v rôznych vývojových štádiach, preto má búrkový oblak pomerne zložitý systém prúdenia,
a to vo vnútri oblaku, pod oblakom v blízkosti zeme aj v prednej časti oblaku. Štádium vývoja
oblaku Cb sú spomenuté a schématicky znázornené v kapitole 4.1.1 Typy oblačnosti,
klasifikácia oblačnosti.
V štádiu formovania Cb, ktoré trvá približne 10 až 20 min, je vzduch vo vnútri oblaku
teplejší ako vzduch okolitý. V celej búrkovej bunke existujú len výstupné pohyby a prebieha
nasávanie vzduchu z okolia oblaku. Následný vertikálny výstup nie je laminárny , ale dosť
výrazný na to, aby z oblaku nevypadávali zrážky, aj keď sa jeho vodný obsah v tomto štádiu
výrazne zvyšuje.
Charakteristickou črtou štádia zrelosti je rast vodných kvapiek a ľadových kryštálov,
kedy horné časti oblaku prekročia hladinu 0°C. V dôsledku koloidálnej instability oblaku,
výstupné prúdy nedokážu udržať väčšie oblačné elementy, čo vedie k vypadávaniu zrážok vo
forme prehánok (obr. 9-7). Padanie zrážok stabilizuje zvrstvenie oblaku zostupnými pohybmi
v jeho zadnej časti. V búrkovej bunke a v hornej časti systému sa na začiatku tohto štádia,
ktoré trvá 15 až 30 minút, vyskytujú výstupné pohyby nad 30 m/s.
Štádium rozpadu začína vypadávaním zrážok, nakoľko zostupné prúdy prevažujú nad
výstupnými. Prebieha adiabatické otepľovanie, čím sa vyrovnáva teplota medzi búrkovou
bunkou a okolím oblaku. Toto štádium trvá okolo 30 minút a charakterizuje ho prechod
prehánok na zrážky trvalej intenzity. Vertkálny rez búrkovým oblakom a orientácia prúdov
v oblaku sú znázornené na obr. 9-5.

Obr. 9 – 5 Búrkový oblak Cb, jeho štádia vývoja a orientácia výstupných a zostupných pohybov vo vnútri oblaku
Postupujúci búrkový oblak neustále regeneruje tým, že nasáva prehriaty vzduch, t. j.

vietor pred búrkou vanie smerom k nej. Pred čelom oblaku a pod jeho prednou stranou
dosahujú vertikálne výstupné prúdy rýchlosť 5 až 10 m/s. Asi v polovici hĺbky oblaku sa
nachádza miniatúrny front (nárazovitý front), ktorý oddeľuje teplý vystupujúci vzduch od
chladného zostupujúceho v oblasti zrážok. Pod zadnou časťou oblaku fúka vietor v smere
postupu búrky. V mieste spomínaného frontu sa často vyskytuje silný turbulentný rotor, tzv
húľava,kde sa dosahujú nárazy 20 až 30 m/s. V tejto oblasti je výrazne zhoršená dohľadnosť,
vznikajú oblaky Cu fra (roztrhaný Cu), teda je to oblasť pre lety veľmi nebezpečná. Húľava sa
tvorí len pri rýchlo postupujúcich búrkach na aktívnych studených frontoch, pričom základňa
Cb musí byť nízko nad zemou. Celý tento proces načrtáva obr. 9-5 a priestorový model na
obr. 9-6.
Značné vertikálne pohyby vzduchu spôsobujú vznik silných elektrických nábojov
a následných výbojov.Je to pomerne zložitý mechanizmus, pri ktorom sa kvapalné a tuhé
oblačné častice navzájom trú, menia skupenstvo, narastajú koaguláciou a rozpadávajú sa.
V hornej časti Cb sa pozoruje kladný a v dolnej časti záporný elektrický náboj, avšak pomery
sú v skutočnosti oveľa zložitejšie. Počas letu lietadla zostáva elektrický náboj na jeho
povrchu, čo zabezpečuje ochranu posádky pred bleskom. Blesk však môže poškodiť
elektrické zariadenia, palubnú rádiostanicu, kovové časti lietadla, zapáliť pohonné látky
a pod.

Obr. 9 – 6 Náčrt pohybujúcej sa búrky v priestore
Obr. 9 – 7 Vypadávanie zrážok z búrkového oblaku Cb
Čiary instability predstavujú pás nefrontálnych konvekčných dejov, ktoré nie sú

horizontálne rozsiahle a najčastejšie vznikajú cirkuláciou teplého a vlhkého vzduchu 100 až
500 km pred studeným frontom, s ktorým je čiara instability súbežná. Majú podobný prejav
ako studené fronty, ale kratšie trvanie a výraznejší denný chod. Ich výskyt je spojený
s prehánkami, so zosilňovaním vetra a búrkami. Ak sú konvektívne deje veľmi dobre
vyvinuté, pričom sa vyskytujú húľavy, nazývajú sa tieto čiary aj čiary húľav.

9.4.2 PODMIENKY PRE VZNIK A PROCES VÝVOJA, PREDPOVEĎ, MIESTA

VÝSKYTU, ŠPECIFIKÁCIA TYPU
Búrky vznikajú v dôsledku intenzívneho konvekčného pohybu vlhkého instabilného

vzduchu, ktorý vystupuje do veľkých výšok. Nevyhnutnými podmienkami pre ich vznik sú:
• vysoký obsah vodnej pary pri zemi a v spodnej troposfére,
• instabilné teplotné zvrstvenie vzduchu, pričom sa nevyskytujú vrstvy s výraznou stabilitou,
• relatívne nízka poloha izotermy -12°C (hladina intenzívnej kryštalizácie),
• relatívne nízka poloha hladiny ľadových jadier.
Podľa podmienok vzniku rozlišujeme:
a) búrky vo vnútri vzduchovej hmoty – jedná sa o izolované búrkové bunky, ktoré vznikajú
v dôsledku instabilného zvrstvenia ovzdušia a nie sú spojené s atmosferickým frontom.
Vznikajú termickou konvekciou na miestach, kde dochádza ku rýchlemu zohrievaniu veľkých
objemov vzduchu, napr. v horských oblastiach a kopcovitých terénoch, nad zastavanými
plochami a pod. Patria sem predovšetkým búrky z tepla, ktoré vznikajú v letnom období
prehrievaním vzduchu v popoludňajších hodinách, a advekčné búrky, vyskytujúce sa pri
prúdení chladného vlhkého vzduchu nad zohriaty povrch,
b) frontálne búrky – vyskytujú sa v oblasti atmosferického frontu, pričom sa tiahnu pozdĺž
celého frontu v dĺžke niekoľko sto km a naprieč frontom niekoľko desiatok km. V podstate sa
jedná o búrky studeného a teplého frontu. Búrky na studenom fronte sa vyskytujú
najčastejšie počas roka. Vznikajú v čelnej časti frontu, kde je teplý vzduch intenzívne
vytláčaný ponad studený vzduch. Čím je teplý vzduch instabilnejší a vlhší, tým mohutnejšie
Cb sa vytvárajú. Vytvárajú sa v akomkoľvej teréne a nezávisle od dennej doby. Búrky na
teplom fronte vznikajú vždy pred frontálnou čiarou, ale vyskytujú sa len ojedinele, a to
hlavne v lete v nočných hodinách. Predpokladom pre ich tvorbu je instabilný teplý vzduch,
výstupné pohyby pozdĺž frontálneho rozhrania a radiačné ochladenie hornej vrstvy frontálnej
oblačnosti.Zvyčajne bývajú oblaky Cb zakryté oblačnosťou druhu Ns a As. Prejavujú sa
náhlym zosilnením zrážok.
Podľa sily a početnosti elektrických bleskových výbojov rozlišujeme:
• búrky na stanici – blízke búrky, pri ktorých sa vyskytuje aspoň jeden blesk bližšie ako 3
km od miesta pozorovania, t. j. doba medzi bleskom a hrmením je kratšia ako 10 s,
• búrky vzdialené – doby medzi bleskom a hrmením je väčšia ako 10 s, t. j. búrka jae vo
vzdialenosti viac ako 3 km.

Typickým sprievodným javom búrok sú krúpy (ľadovec). Jedná sa o guľovité,

kužeľovité alebo nepravidelné kusy ľadu, ktoré majú priemer väčší ako 5 mm. Na reze
môžme pozorovať striedavé vrstvy priehľadného a nepriehľadného ľadu. Vznikajú
namŕzaním prechladených vodných kvapiek a priamym ukladaním molekúl vodnej pary na
častice ľadu. Proces narastania je výsledkom niekoľkonásobnej cirkulácie týchto elementov
v mohutných výstupných a zostupných pohyboch, ktoré sa vyskytujú vo vnútri oblaku Cb.
Vypadávanie krúpov sa označuje ako krupobitie a spôsobuje veľké škody. Cirkulácia krúpov
v Cb je uvedená na obr. 9-8.
Obr. 9 – 8 Vznik krúpov vo vnútri búrkového oblaku
Metódy predpovedí búrok sa líšia podľa dĺžky predpovedného intervalu. Predpoveď

na 1 až 2 dni vychádza z predpovede priestorového rozloženia tlaku a teploty (termobarického
poľa). Pre kratší interval sa využíva rozbor krivky zvrstvenia. Predpoveď na veľmi krátku
dobu sa upresňuje družicovým a rádiolokačným zariadením. Pri samotnej predpovedi búrky
sa musí zhodnotiť celková poveternostná situácia jej ďalší vývoj, analyzuje sa stabilita
ovzdušia, určujú sa parametre konvekcie a indexy instability, ktoré sú založené na fyzikálnej
podstate konvekcie.

9.4.3 VYHÝBANIE SA BÚRKAM, POZEMNÝ/PALUBNÝ RADAR, PRÍSTROJ NA

DETEKCIU ELEKTRICKÝCH VÝBOJOV V ATMOSFÉRE
Získanie informácií o polohe, smere pohybu, alebo rýchlosti búrky je veľmi dôležitá
pre bezpečnosť leteckej prevádzky. Včasná detekcia búrky umožňuje pilotovi previesť
potrebné korekcie, alebo naplánovať let tak, aby sa búrke vyhol.
Túto skutočnosť pomáha riešiť dopplerovský meteorologický rádiolokátor, ktorý
využíva Dopplerov efekt, čiže posun frekvencie odrazeného elektromagnetického signálu od
pohyblivého cieľa. Umožňuje lokalizovať a študovať štruktúru búrok, tornád, tropických
cyklón, ale aj ďalších elementov. Lietadlá bývajú vybavené palubným meteorologickým
radarom, z ktorého získavajú informácie o búrkovej oblačnosti a na ich základe vykonávajú
vhodné manévre na obletenie tejto nebezpečnej oblačnosti. Palubné a mnohé pozemné
nedopplerovské rádiolokátory však nedokážu identifikovať extrémne malé častice
v atmosfére. To znamená, že oblačnosť je všeobecne mohutnejšia ako je znázornená na
obrazovke radiolokátora. Detekcia základne oblačnosti z ktorej vypadávajú zrážky je zložitá,
pretože sa signál často spolu so zrážkami šíri k povrchu.
Zameriavač búrok je automatický rádiový zameriavač výbojov blesku, pracujúci na
veľmi dlhých vlnách. Je určený na prácu v súčinnosti s meteorologickým rádiolokátorom
a má dosah do 300 km. Záznam výboja sa na obrazovke s pamäťou zachováva 30 minút.
9.4.4 VÝVOJ A ÚČINOK JAVU DOWNBURST (DYNAMICKÝ ZOSTUPNÝ PRÚD

AKO ZLOŽKA MICROBURSTU)
Pod akýmkoľkek konvektívnym oblakom, ktorého zostupný prúd vzduchu dosiahne

zemský povrch, vznikajú extrémne silné divergujúce víry s horizontálnou osou v blízkosti
zemského povrchu všeobecne označované ako downburst (prepad studeného vzduchu).
V horizontálnej rovine dosahuje tento jav niekoľko m až desiatkym km.
Podľa horizontálneho rozsahu sa delí na macroburst a microburst. Veľký prepad
studeného vzduchu má horizontálny rozsah aspoň 4 km a charakterizuje ho vietor
s rýchlosťou 60 m/s. Malý prepad studeného vzduchu má horizontálny rozsah do 4 km. Vietor
s ním spojený dosahuje v prízemnej vrstve rýchlosť až 75 m/s a trvá 2 až 15 minút. Práve

kvôli malým rozmerom a krátkemu trvaniu je veľmi nebezpečný, najmä vo fáze pristávania.
Z hľadiska leteckej prevádzky má teda obzvlášť veľký význam práve microburst.
Microburst je spôsobený nárazom silného zostupného prúdu na zemský povrch, čím
vzniká vír s horizontálnou osou v tvare prstenca (obr. 9-9).
Obr. 9 – 9 Vertikálny rez microburstu
Na okraji primárneho víru sa v dôsledku trenia vytvára sekundárny vír, ktorý má

opačnú orientáciu, takže účinky tohto javu na lietadlo, ktoré ho prelietava, sú výrazné
a pomerne nebezpečné. Lietadlo, ktoré letí naprieč celým útvarom sa po prelete prvého
sekundárneho víru stretáva so silným protivetrom a v oblasti druhého sekundárneho víru so
silným chrbtovým vetrom. Pre lietadlo je nebezpečná turbulencia spôsobená vertikálnymi
pohybmi v oboch víroch a náhle zmeny vektora vetra – strih vetra.
Ak je prepad vzduchu spojený s výskytom búrky, je viditeľný na základe pohybu
zrážok a výskytu roztrhaných častí základne oblaku. Ak sú však základne konvektívnej
oblačnosti vysoko a vyskytujú sa len prehánky, jav je nanajvýš viditeľný len podľa zvíreného
prachu.
Pri počiatočnom náraze zostupného prúdu na povrch má prstenec rozmer len niekoľko
sto m. Ak sa prúd periodicky zosilňuje a opakujú sa prívaly dažďa, vznikajú silné strihy vetra
a prstenec zväčšuje priemer na 1 až 3 km, vertikálne dosahuje okolo 200 m. Doba trvania
tohto javu býva 5 až 15 min. Priemerný rozdiel medzi rýchlosťou čelného a chrbtového vetra
je 25 m/s. Microburst vznika pri teplote nad 26°C, pričom teplota zostupného prúdu je asi o
10°C nižšia ako teplota okolia.

9.4.5 VZNIK BLESKOV A VPLYV ÚDEROV BLESKOV NA LIETADLO A NA

VYKONANIE LETU
Blesk je elektrický výboj, ktorý vzniká medzi centrami kladných a záporných nábojov
jedného alebo viacerých oblakov, alebo medzi oblakom a zemou. Účinky blesku sú
predovšetkým elektrické a z nich potom vyplývajú aj účinky svetelné, akustické, tepelné,
mechanické a chemické. Elektrický stav búrkových oblakov je podmienený výraznými
vertikálnymi pohybmi vzduchu, veľkým vertikálnym rozsahom oblaku a teplotou v jeho
hornej časti (okolo -30°C). Výrazné vertikálne pohyby spôsobujú rozpad elektricky nabitých
oblačných elementov a zvyšovanie ich množstva. Vo všeobecnosti platí, že v hornej časti Cb
býva náboj kladný, kým v dolnej prevláda záporný náboj, ale pomery sú v skutočnosti
omnoho zložitejšie.
Ako už bolo spomenuté, elektrické výboje môžu ohroziť lety lietadiel hlavne v
dôsledku poškodenia antén, oslnenia posádky a nebezpečných účinkov elektrostatickej
energie na povrchu lietadla. Vo vzťahu k účinkom blesku sa lietadlo chová ako Faradayova
klietka. Elektrický náboj teda zostáva na povrchu lietadla a posádka a cestujúci sú dostatočne
chránení. Elektrický výboj pôsobiaci na povrchu lietadla môže však zapríčiniť roztavenie
kovu, alebo pretrhnutie poťahu lietadla. Mechanické poškodenie môže spôsobiť i tlaková vlna
v priestore kanála blesku. Údery blesku sa najčastejšie vyskytujú vo výškach od 1.500 do
3.000 m, pod výškou 1500 m je to asi len 12% a vo výške nad 3000 m len 7% zo všetkých
pozorovaných bleskov.
9.5 TORNÁDA
9.5.1 VÝSKYT
Tornádo je označenie veľkej tromby (atmosferický vír s inou než horizontálnou osou),
ktorá vzniká vo vyšších vrstvách ovzdušia v horúcom instabilnom tropickom vzduchu a viaže
sa na búrkový oblak Cb. Tieto oblaky bývajú usporiadané do pásov a tvoria charakteristickú
čiaru instability, ktorá je dobre viditeľná na družicových snímkach a rádiolokačných
obrazovkách.

Tornádo vzniká v oblasti, kde sa stretáva studený a silný výškový vietor s teplým
vlhkým vzduchom (tropický vzduch z oblasti Mexického zálivu, ktorý tvorí teplé sektory
cyklón prechádzajúcich daným územím). Ich stretnutie vedie ku vzniku horizontálnej rotácie
vzduchu. Ak toto stretnutie prebieha v búrkovom oblaku, výstupné prúdy oblaku zdvihnú
rotujúci vzduchový válec, ktorý sa týmto spôsobom dostáva do vertikálnej polohy. Spojením
vertikálneho a otáčavého pohybu sa vytvára široký stĺp zvíreného vzduchu. V dôsledku silnej
rotácie (rýchlosť na obvode víru je okolo 100 m/s) sa medzi osou a okrajom víru udržuje
tlakový rozdiel viac ako 50 hPa. Vysoká vlhkosť vzduchu vedie ku kondenzácii vodnej pary
a vír sa stáva viditeľný. Nadobúda tvar lievika alebo slonieho chobota, pričom sa postupne
naťahuje smerom dole až dosiahne zemský povrch, čím vzniká samotné tornádo (obr.9-10).
Obr. 9 – 10 Tornádo vystupujúce z búrkového oblaku Cb
Intenzita jednotlivých tornád je veľmi rozdielna. Najsilnejšie a najničivejšie

s rýchlosťou vetra prevyšujúcou 300 km/h sa vyskytujú spolu s výraznými búrkami. Väčšina
tornád má priemer od 100 do 700 m, ale sú známe prípady tornád s priemerom 1,5 km. Výška
môže dosiahnuť niekoľko km. Farba víru závisí od druhu materiálu, ktorý vír prenáša. Smer
pohybu tornáda určuje rýchlosť pohybu búrky a poloha víru vzhľadom na oblak. Tornádo sa
v rýchlej búrke pohybuje viac-menej priamočiaro, kým v pomaly postupujúcej búrke
slučkovito. Tornáda vznikajúce na okraji búrky majú spravidla krátke trvanie.
Tornáda sa vytvárajú nad pevninou aj morom, v teplých oblastiach Zeme, nie však
v blízkosti rovníka. Najčastejšie sa vyskytujú v júžných štátoch USA, kde ich je priemerne

viac ako 200 za rok, ale je možné ich spozorovať aj v západnej Afrike, vo východných
častiach Indie, dokonca i v Európe, kde majú však podstatne menšie ničivé účinky. Tornáda,
ktoré vznikajú nad oceánmi, sa označujú ako morské tromby. Sú menej prudké ako tornáda
nad pevninou, ale pozoruhodné sú tým, že vyťahujú vodu do výšky niekoľko sto m.
9.6 PRÍZEMNÁ A VÝŠKOVÁ INVERZIA
9.6.1 VPLYV NA VÝKONNOSŤ LIETADLA
Prízemná inverzia sa často formuje v noci a býva zdrojom značných strihov vetra.
Silné prízemné inverzie sú bežné v zime v oblastiach so snehovou pokrývkou a najčastejšie sa
vyskytujú v Arktíde a Antarktíde, kde sú aj najvýraznejšie. Inverzie spôsobujú v nižších
a obzvlášť v uzavretých polohách vytváranie hmly, jazera studeného vzduchu so silnými
mrazmi, v oblastiach so zvýšenou koncentráciou škodlivín tvorbu smogu a pod. Výrazne sa
v nich znižuje dohľadnosť aj v dôsledku vzniku nízkej vrstevnatej oblačnosti. Na lietadlách,
ktoré sa nachádzali v takýchto podmienkach, bola zaznamenaná zmenšená rýchlosť stúpania,
v dôsledku vyššej teploty vzduchu v hornej časti inverznej vrstvy.
V inverzných vrstvách hustota vzduchu s výškou klesá, čo má za následok intenzívny
pokles ťahu turboreaktívneho motora. Z toho vyplýva, že hlavne pri prelete výškovej
inverznej vrstvy v tropopauze treba s uvedeným javov počítať.
9.7 PODMIENKY STRATOSFÉRY
9.7.1 VPLYV TROPOPAUZY NA VÝKONNOSŤ LIETADLA
Okrem práve spomenutého poklesu ťahu motorov v inverznej vrstve tropopauzy,

vplýva tropopauza na výkonnosť lietadla tým, že je úzko spätá s výskytom jet streamu, teda
ovplyvňuje predovšetkým spotrebu leteckých hmôt, a to nasledovne: v prípade, že je
orientácia JTST, ktorý sa v týchto výškach vyskytuje, viac-menej zhodná so smerom letu
možno jeho energiu využiť na zvýšenie hospodárnosti letu. Ak sa má let uskutočniť proti
orientácii JTST, je treba zvoliť náhradnú trať, alebo inú letovú hladinu.

9.7.2 VPLYV OZÓNU, RÁDIOAKTIVITA
Ozón je vo svojej podstate jedovatý plyn. Jeho prítomnosť sa z väčšej časti viaže
na stratosféru, ale v prípade výrazného JTST môže stratosférický vzduch s vysokou
koncentráciou ozónu klesnúť do blízkosti tropopauzy, a tým vplývať na leteckú prevádzku.
Jeho účinok je negatívny na posádku lietadla, ako aj na lietadlo samotné. Ozón spôsobuje
dráždenie očí a dýchacích ciest, únavu či krvácanie z nosa. Vplyv ozónu je zjavne negatívny,
a to hlavne na gumové súčasti lietadla, ako sú podvozkové kolesá. Tento vplyv sa dá
obmedziť zmenou letovej hladiny, použitím filtrov, skafandrov či kyslíkových dýchačov. Pre
komerčnú leteckú prevádzku je najlepším spôsobom ako minimalizovať tento potenciálny
problém veľká pozornosť pri navrhovaní lietadlových ventilačných systémov, znalosť
meteorologických podmienok a dobrá predletová príprava.
Rádioaktivita a kozmické žiarenie majú negatívny vplyv na biologický stavebný
materiál ľudského organizmu. Za účelom predchádzania tomuto nebezpečenstvu, predpisuje
Medzinárodná organizácia civilného letectva ICAO používania meracích prístrojov týchto
prvkov.
9.8 NEBEZPEČIE V HORNATÝCH OBLASTIACH
9.8.1 VPLYV TERÉNU NA OBLAČNOSŤ A ZRÁŽKY, PRECHOD FRONTU
V prúdení, ktoré prechádza cez izolovanú terénnu vyvýšeninu alebo cez horský
hrebeň, vzniká horská (orografická) oblačnosť, a to v úrovni vrcholu prekážky, pod alebo
nad ním. Vzhľad týchto oblakov býva podstatne odlišný od oblakov vznikajúcich mimo
horských oblastí. Jedná sa predovšetkým o oblaky Ac, Sc a Cu. Pohybujú sa veľmi malými
rýchlosťami a svoju polohu vzhľadom k terénnej prekážke zvyčajne nemenia, a to i pri silnom
vetre. Zrážky z nich vypadávajú predovšetkým na náveternej strane, kde oblačné elementy
dosahujú väčšie rozmery ako na záveternej strane. Typickým príkladom tejto oblačnosti je
fénová stena, oblačná čapica, z ktorej nevypadávajú zrážky, šošovkovité oblaky Ac len,
vznikajúce nad vrcholom prekážky alebo na jej záveternej strane.

Zrážky, vznikajúce v dôsledku vynúteného výstupného pohybu vzduchu po náveternej

strane kopcov, hôr a horských pásiem, nazývame orografické zrážky a vyskytujú sa ako
frontálne (na atmosferických frontoch) i nefrontálne (napr. v teplom období vznikajú
výraznou konvekciou nad zohriatými horskými svahmi; na rozhraní mora a pevniny, a to
hlavne nad vysokým a strmým pobrežím a pod.).
Orografické prekážky spôsobujú rozličné spomalenie postupu atmosferického frontu
v jeho rôznych častiach. Ak studený front narazí na prekážku s prevýšením niekoľko desiatok,
ba až tisícok metrov, dochádza k jeho zvlneniu a obtekaniu studeného vzduchu z oboch strán
prekážky. V prípade, že vytlačovaný teplý vzduch je dostatočne vlhký, vznikajú výrazné
konvekčné javy. Nebezpečná je hlavne typická stagnácia búrok a prehánok na náveternej
strane. V závetrí horskej prekážky sa oblačnosť zvyčajne rozpadáva, ale v určitej vzdialenosti
za prekážkou sa frontálne deje znovu obnovujú, sú však už menej výrazné. Prechod teplého
frontu je oveľa jednoduchší a typickým javom v dôsledku zväčšenia sklonu frontálnej plochy,
je zvýraznenie frontálnych zrážok pred prekážkou. Prechod samotného frontu vždy
sprevádzajú zmeny meteorologických prvkov, ako je teplota a vlhkosť vzduchu, tlak vzduchu,
smer a rýchlosť vetra, oblačnosť, dohľadnosť, zrážky a pod. Samozrejme, intenzita zmien
týchto prvkov závisia od druhu a výraznosti frontu, od rýchlosti jeho postupu, dennej a ročnej
doby a spomínaných orografických podmienok.
9.8.2 VERTIKÁLNE POHYBY, HORSKÉ VLNY, STRIH VETRA, TURBULENCIA,

NÁMRAZA
Pri prúdení vzduchu cez horské prekážky dochádza ku vzniku mechanickej

orografickej turbulencie, ktorá spôsobuje vytváranie stacionárnych vírov a vlnového prúdenia.
Existencia týchto javov je charakterizovaná typickou vlnovou oblačnosťou.
Prúdenie cez horskú prekážku vo všeobecnosti klasifikujeme nasledovne:
• laminárne prúdenie – prúdenie s veľmi malými rýchlosťami (2-3 m/s), bez turbulentných
vírivých pohybov. Prúdnice sú hladké, kopírujú prekážku, sú rovnobežné so smerom prúdenia
a neodtrhávajú sa,
• vírové prúdenie – vzniká vo vrstve vzduchu, kde rýchlosť vetra s výškou narastá, ale
neprevyšuje 10 m/s. V úrovni hrebeňa sa zvyčajne ustáli. V závetrí hrebeňa sa vytvára len

jeden stacionárny vír s horizontálnou osou, v dôsledku čoho vzniká len slabá turbulencia
a slabý vietor, ktorý vanie smerom hore po záveternom svahu,
• prúdenie v tvare vĺn (obr. 9-11) – prúdenie, ktoré vzniká v záveternej oblasti hôr. Viaže sa
na vertikálne mohutnú vrstvu vzduchu, ktorá má stabilné teplotné zvrstvenie. Rýchlosť vetra
vo výške horského hrebeňa prevyšuje 10 m/s a ďalej s výškou narastá. Na záveternej strane
prekážky vzniká vlnová deformácia, ktorá má tvar stojatých vĺn. Pod ich vrcholmi sa
vytvárajú dva až tri víry, tzv. rotory s horizontálnou osou, ktorá je umiestnená približne vo
výške horského hrebeňa. Najväčšiu amplitúdu má prvá vlna. S rastúcou vzdialenosťou od
prekážky sa vlnová deformácia postupne tlmí. Vzdialenosť prvého rotoru od prekážky
a vzájomná vzdialenosť vírov narastá v závislosti od rýchlosti prúdenia a klesá s rastúcou
stabilitou vzduchovej vrstvy. Silná až veľmi silná turbulencia sa vyskytuje v oblasti rotorov,
ktoré sú pri dostatočnej vlhkosti vzduchu viditeľné prostredníctvom oblakov Cumulus fractus
(Cu fra). Vertikálne pohyby dosahujú rýchlosť 10 – 25 m/s. Turbulencia sa vyskytuje aj nad
hladinou rotorov, a to vo výške, ktorá sa rovná štvornásobku prevýšenia hrebeňa. V oblasti
stojatých vĺn sa pri dostatočnom obsahu vodných pár vytvára charakteristický šošovkovitý
oblak Ac len, ktorý je umiestnený v hrebeňoch jednotlivých vĺn. V súvislosti s vlnovým
prúdením sa často vytvára aj fénový efekt. Nie vždy sa však musí prejaviť ako teplý padavý
vietor. Ak vzduch vyzdvihnutý na náveternej strane prekážky nie je v závetrí odsávaný
blízkou tlakovou nížou, vznikajú v bezprostrednej blízkosti nad oboma stranami prekážky
víry s horizontálnou osou rotácie, ktoré nazývame odrazený fén.

Obr. 9 – 11 Prúdenie v tvare vĺn a charakteristická oblačnosť
Výrazné prúdenie v tvare vĺn sa vytvára vtedy, keď záveterná strana má prudký sklon,
teda strmo klesá, prekážka je relatívne hladká a horský hrebeň je dostatočne dlhý tak, aby ho
vzduch neobtekal po stranách.
• rotorové prúdenie – silné prúdenie v prízemnej vstve, ktoré nepresahuje výšku horskej
prekážky. Rotory v záveternej strane sa k sebe tesne približujú a vlnová deformácia je
nevýrazná. Rotory v podstate vyplňujú celú hrúbku turbulentnej vrstvy. Charakteristické sú
výskytom spomínaných oblakov Cu fra. Záveterná oblasť prekážky je v dôsledku tohto
prúdenia pre lety nebezpečná kvôli výskytu silnej turbulencie.
Horský terén predstavuje nebezpečenstvo pre let aj v dôsledku výskytu strihov vetra
a námrazy, ktorej vznik je znázornený na obr. 9-12.
Obr. 9 – 12 Výskyt silnej námrazy v oblasti horských prekážok

9.8.3 VÝVOJ A VPLYV ÚDOLNÝCH INVERZII
Údolné inverzie a hlavne javy s nimi spojené, znamenajú do značnej miery limitujúci
faktor pre činnosť letectva. Prejavujú sa údolnými hmlami, ktoré vznikajú následkom stekania
studeného vzduchu po svahoch horských prekážok a nočného vyžarovania zemského
povrchu. Tieto procesy zapríčiňujú zvýšenie vlhkosti a zníženie teploty vzduchu v údolí. Pri
pohľade z lietadla pôsobí vrstva údolnej inverzie dojmom morských vĺn.
9.9 JAVY ZNIŽUJÚCE DOHĽADNOSŤ
9.9.1 ZNÍŽENIE DOHĽADNOSTI SPOSOBENÉ DYMNOM, DYMOM, PRACHOM,

PIESKOM A ZRÁŽKAMI
Dymno má sivé sfarbenie, nepôsobí sychravým dojmom a vzduch nie je nasýtený

vodnými parami. Spodná hladina dohľadnosti je 1 km a horná hranica 10 km. Rozlišujeme tri
stupne intenzity a to silné dymno s dohľadnosťou od 1 do 2 km, mierne dymno s
dohľadnosťou od 2,1 do 4 km a slabé dymno s dohľadnosťou od 4 do 10 km.
Zákal, ktorý rozoznávame dymový, alebo prachový, je vyvolaný prítomnosťou
mikroskopických pevných častíc prachu, dymových splodín, prípadne javov typu lesných
požiarov a podobných vo vzduchu. Je to rovnomerné, suché zakalenie vzduchu, ktoré robí
obraz krajiny matnejším.
Okrem týchto javov býva dohľadnosť zhoršená aj padajúcimi zrážkami, dymom a
zvíreným prachom a pieskom, ktoré môžu podstatne narušiť pravidelnosť a bezpečnosť
leteckej prevádzky na danom mieste.
Pri padajúcich zrážkach je dôležitá ich kvalita a intenzita, pričom platí, čím väčšia
intenzita a čím väčší priemer zrážkových elementov, tým väčšie zhoršenie dohľadnosti (až na
desiatky metrov). Napríklad mrholenie výrazne zhoršuje dohľadnosť, najmä ak je v spojení
s hmlou alebo s dymnom. Pri daždi sa na krytoch kabín vytvára vodná clona a spôsobuje lom
svetelných lúčov. Pri vytrvalom slabom snežení býva dohľadnosť od 1 do 2 km. Pri silnom
snežení klesá na niekoľko desiatok metrov.
Zvírený prach a piesok vzniká pri silnom vetre, ktorý vyzdvihuje prach alebo piesok
do takých výšok nad zemským povrchom, že vodorovná dohľadnosť vo výške ľudského oka

je výrazne znížená. Najčastejšie sa vyskytuje v tropických oblastiach ako prachová alebo

piesková víchrica (piesok sa dvíha do výšok 1 až 2 km, prach presahuje výšku 2 km).
V našich zemepisných šírkach sa môže objaviť silne zvírený prach pri búrkach po
dlhotrvajúcom období sucha.
Dym tvoria produkty horenia vo všetkých skupenstvách, ktoré sú rozptýlené v ovzduší
a môžu zhoršovať dohľadnoť na veľkom priestore, napr. pri veľkoplošných požiaroch, ale i v
malom rozsahu, napr. často sa vyskytujúca dymová vlečka pri stabilnom zvrstvení, ktorá sa
vplyvom slabého vetra môže nasunúť nad letisko.
9.9.2 ZNÍŽENIE DOHĽADNOSTI SPOSOBENÉ NÍZKO ZVÍRENÝM A VYSOKO

ZVÍRENÝM SNEHOM
Nízko zvírený sneh sa vyskytuje pri snehovej pokrývke a silnom turbulentnom vetre,
pričom sú snehové častice zdvihnuté len do malej výšky a výrazne neznižujú dohľadnosť vo
výške očí pozorovateľa (180 cm). Pri vysoko zvírenom snehu sú snehové častice zdvihnuté do
značnej výšky nad zemou a sú hnané vetrom. Dohľadnosť vo výške očí pozorovateľa je veľmi
malá a môže byť znížená až do výšky 1 km.
Nízko i vysoko zvírený sneh sa môžu vyskytovať v bezzrážkovom období, ale i pri
snežení. Často bývajú príčinou vzniku závejov a návejov v terénnych priehlbinách za a pred
prekážkou.

Prílohy
METEOROLÓGIA
Cirrus uncinus (háčikovitý)
Cirrus
050 – METEOROLÓGIA (PRÍLOHA 1) 1

Cirrocumulus
Cirrostratus
2 050 – METEOROLÓGIA (PRÍLOHA 1)

Altocumulus pri západe Slnka
Altocumulus

Altocumulus castellanus na výraznej spoločnej základni
Altocumulus castellanus

Altostratus, postupne hustnúci (opacus)
Nimbostratus

Stratocumulus
Stratus

Cumulus humilis
Cumulus mediocris

Cumulus congestus
Cumulus congestus

Cumulonimbus capillatus
Cumulonimbus calvus

Cumulonimbus calvus incus
Supercela – konvektívna búrka veľmi silnej intenzity

Microburst
Virga – zrážkové pruhy

Meteorológia

Uploaded by

Document Information

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

Meteorológia

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

ŽILINSKÁ UNIVERZITA KURZ TEÓRIE ATPL

1.1 ZLOŽENIE, ROZSAH, VERTIKÁLNE ČLENENIE..............................1

1.2 TEPLOTA .................................................................................................5

1.2.1 PRENOS TEPLA..................................................................................................7

1.2.2 VERTIKÁLNY TEPLOTNÝ GRADIENT, STABILITA A INSTABILITA ...12

1.2.3 VÝVOJ INVERZIÍ, DRUHY INVERZIÍ...........................................................16

1.2.4 TEPLOTA V BLÍZKOSTI ZEMSKÉHO POVRCHU, VPLYVY POVRCHU,

1.3 ATMOSFERICKÝ TLAK .......................................................................18

1.3.1 BAROMETRICKÝ TLAK, IZOBARY ..............................................................18

1.3.2 ZMENY TLAKU S VÝŠKOU, ČASOVÉ ZMENY TLAKU ...........................21

1.3.3 REDUKCIA TLAKU VZDUCHU .....................................................................22

1.3.4 PRÍZEMNÁ NÍŽ, NÍŽ V HORNÝCH VRSTVÁCH ATMOSFÉRY,

1.4 HUSTOTA ATMOSFÉRY ......................................................................25

1.4.1 VZÁJOMNÝ VZŤAH TLAKU, TEPLOTY A HUSTOTY ..............................25

1.5 MEDZINÁRODNÁ ŠTANDARDNÁ ATMOSFÉRA ICAO (ISA) .....26

1.6 MERANIE VÝŠOK ................................................................................27

1.6.2 VÝŠKA NAD LETISKOM, NADMORSKÁ VÝŠKA, LETOVÁ HLADINA 27

1.6.3 NASTAVENIE QNH, QFE A ŠTANDARDNÉHO TLAKU............................28

1.6.4 VÝPOČET BEZPEČNEJ VÝŠKY NAD TERÉNOM, NAJNIŽŠIA

2.1 DEFINÍCIA A MERANIE ......................................................................33

2.2 PRVOTNÁ PRÍČINA VETRA...............................................................34

2.2.1 PRVOTNÁ PRÍČINA VETRA, TLAKOVÝ GRADIENT, CORIOLISOVA

2.2.2 VZŤAH MEDZI IZOBARAMI A VETROM....................................................38

2.2.3 VPLYVY KONVERGENCIE A DIVERGENCIE ............................................39

2.3 VŠEOBECNÁ CIRKULÁCIA ...............................................................40

2.3.1 ZÁKLADNÉ TLAKOVÉ ÚTVARY ..................................................................40

2.3.2 VŠEOBECNÁ CIRKULÁCIA OKOLO ZEMEGULE .....................................41

2.4.1 TURBULENCIA A NÁRAZOVITOSŤ, DRUHY TURBULENCIE ...............44

2.4.2 POVOD A MIESTA VÝSKYTU TURBULENCIE ..........................................48

2.5 ZMENA VETRA S VÝŠKOU................................................................49

2.5.1 ZMENA VETRA VO VRSTVE TRENIA .........................................................49

2.5.2 ZMENA VETRA SPOSOBENÁ FRONTAMI..................................................49

2.6 MIESTNE VETRY .................................................................................50

2.7 DÝZOVÉ PRÚDENIE............................................................................55

2.7.1 POVOD DÝZOVÉHO PRÚDENIA ..................................................................55

2.7.2 POPIS A MIESTA VÝSKYTU DÝZOVÉHO PRÚDENIA .............................56

2.7.3 NÁZVY, VÝŠKY A SEZÓNNY VÝSKYT DÝZOVÉHO PRÚDENIA .........58

2.7.4 ROZPOZNANIE DÝZOVÉHO PRÚDENIA ....................................................59

2.7.5 CAT: PRÍČINA, MIESTA VÝSKYTU A PREDPOVEDANIE .......................60

2.8 STOJATÉ VLNY .....................................................................................60

3.2 ZMENA STAVU SKUPENSTVA .........................................................64

3.3 ADIABATICKÉ DEJE ...........................................................................66

4.1 TVORENIE OBLAČNOSTI A POPIS...................................................67

4.1.1 TYPY OBLAČNOSTI, KLASIFIKÁCIA OBLAČNOSTI ...............................70

4.1.2 VPLYV INVERZIÍ NA VÝVOJ OBLAČNOSTI..............................................74

4.1.3 LETOVÉ PODMIENKY V KAŽDOM TYPE OBLAČNOSTI ........................74

4.2 HMLA, DYMNO A ZÁKAL..................................................................75

4.2.1 RADIAČNÁ HMLA...........................................................................................76

4.2.2 ADVEKČNÁ HMLA .........................................................................................77

4.2.3 HMLA Z VYPAROVANIA ...............................................................................78

4.2.4 FRONTÁLNA HMLA........................................................................................78

4.2.5 OROGRAFICKÁ HMLA...................................................................................79

5.1 VZNIK ZRÁŽOK ...................................................................................83

5.2 DRUHY ZRÁŽOK, ZÁVISLOSŤ NA TYPE OBLAČNOSTI .............84

6 VZDUCHOVÉ HMOTY A FRONTY

6.1 TYPY VZDUCHOVÝCH HMOT..........................................................89

6.1.1 FAKTORY OVPLYVŇUJÚCE VLASTNOSTI VZDUCHOVEJ HMOTY ...89

6.1.2 KLASIFIKÁCIA VZDUCHOVÝCH HMÔT, TRANSFORMÁCIA

6.2 FRONTY .................................................................................................93

6.2.1ROZHRANIE MEDZI VZDUCHOVÝMI HMOTAMI (FRONTY),

6.2.2 TEPLÝ FRONT A S NÍM SÚVISIACA OBLAČNOSŤ A POČASIE .............95

6.2.3 STUDENÝ FRONT A S NÍM SÚVISIACA OBLAČNOSŤ A POČASIE .......98

6.2.4 TEPLÝ SEKTOR A S NÍM SÚVISIACA OBLAČNOSŤ A POČASIE.........101

6.2.5 POČASIE ZA STUDENÝM FRONTOM........................................................102