Termomechanika.pdf · Версия 18476425272013565050

TECHNICKÁ UNIVERZITA V KOŠICIACH
FAKULTA VÝROBNÝCH TECHNOLÓGIÍ SO SÍDLOM

V PREŠOVE
TERMOMECHANIKA
(VÝBER Z PREDNÁŠOK)
doc. Ing. Peter SKOK, CSc., doc. Ing. Miroslav RIMÁR, CSc.
Prešov 2013
Termomechanika – výber z prednášok 1
PREDSLOV
Skriptá sú určené pre poslucháčov odborov technických univerzít ako jeden zo základných
predmetov. Predovšetkým sú určené pre výuku predmetu Termomechanika Fakulty
výrobných technológií TU v Košiciach so sídlom v Prešove. Táto vysokoškolská učebnica je
štruktúrovaná od základných princípov termomechaniky až po tepelné stroje. Vzhľadom
k širokému rozsahu problematiky je koncipovaná ako výber z prednášok
Autori
OBSAH
1. Úvod. Základné pojmy. ...................................................................................................... 4

1.1. Termodynamické systémy ............................................................................................. 4
1.2. Termodynamický stav ................................................................................................... 4
1.3. Základné stavové veličiny.............................................................................................. 5
1.4. Termodynamické procesy a cykly ................................................................................. 7
1.5. Stavová rovnica ideálneho plynu ................................................................................... 8
1.6. Zmesi ideálnych plynov ................................................................................................. 9
1.7. Tepelná kapacita látky .................................................................................................. 9
2. I. zákon termodynamiky ................................................................................................... 12
2.1. Vnútorná tepelná energia ............................................................................................. 12
2.2. Matematická formulácia I. zákona termodynamiky pre uzavretý systém .................... 12
2.3. I. Zákon termodynamiky pre otvorený systém ............................................................ 13
2.4. Technická práca ........................................................................................................... 15
2.5. Termodynamické zmeny stavu plynu .......................................................................... 16
2.5.1. Zmena izochorická ........................................................................................... 17
2.5.2. Zmena izobarická ............................................................................................. 18
2.5.3. Zmena izotermická ........................................................................................... 19
2.5.4. Zmena adiabatická............................................................................................ 21
2.5.5. Zmena polytropická.......................................................................................... 22
3. II. Zákon termodynamiky ................................................................................................ 25
3.1. Kruhový proces – cyklus.............................................................................................. 25
3.2. Carnotov cyklus ........................................................................................................... 26
3.3. Formulácia II. zákona termodynamiky ........................................................................ 28
3.4. Degradácia tepla........................................................................................................... 28
3.5. Entrópia ........................................................................................................................ 28
3.6. Matematická formulácia II. zákona termodynamiky ................................................... 29
3.7. Entrópia ideálneho plynu ............................................................................................. 30
3.8. Entropický T – s diagram ............................................................................................. 31
3.9. Carnotov cyklus v T- s diagrame ................................................................................. 32
3.10. Nevratné deje .............................................................................................................. 33
3.11. Entrópia pracovnej látky pri nevratnej zmene ............................................................ 33
4. Termodynamika pár ......................................................................................................... 35
4.1. Reálne plyny ................................................................................................................ 35
4.2. Odparovanie, var kvapaliny ......................................................................................... 35
4.2.1. Proces fázovej zmeny kvapaliny v T – v diagrame ......................................... 35
4.3. Trojný bod, topenie, sublimácia ................................................................................... 38
4.4. Tepelné diagramy vodnej pary..................................................................................... 39
4.5. Zmeny stavu pár ........................................................................................................... 41
4.5.1. Izobarická zmena mokrej pary ......................................................................... 41
4.5.2. Izobarická zmena prehriatej pary ..................................................................... 41
5. Vlhký vzduch ..................................................................................................................... 43
5.1. Absolútna a relatívna vlhkosť ...................................................................................... 44
5.2. Rovnica stavu vlhkého vzduchu .................................................................................. 45
5.2.1. Entalpia vlhkého vzduchu ................................................................................ 46
5.2.2. Parametre vlhkého vzduchu ............................................................................. 46
5.2.3. i – x diagram vlhkého vzduchu ........................................................................ 46
5.2.4. Zmeny stavu vlhkého vzduchu ......................................................................... 48
5.2.5. Zmena stavu pri x = konšt. ............................................................................... 48
5.3. Miešanie nerovnakých množstiev rôzne vlhkých vzdušnín ......................................... 49
6. Termodynamika prúdiacich plynov a pár ..................................................................... 51
6.1. Rýchlosť zvuku ............................................................................................................ 52
6.2. Rovnica kontinuity ...................................................................................................... 52

6.2.1. Rovnica kontinuity stlačiteľných látok: ........................................................... 53
6.3. Zákon zachovania energie ............................................................................................ 53
6.3.1. Dynamicky neizolovaná trubica ....................................................................... 54
6.3.2. Dynamicky izolovaná trubica........................................................................... 54
6.4. Izoentropické prúdenie................................................................................................. 55
7. Prenos tepla ....................................................................................................................... 57
7.1. Prenos tepla vedením ................................................................................................... 57
7.2. Základný zákon vedenia tepla (Fourierov) .................................................................. 57
7.3. Rovnice pre prenos tepla vedením ............................................................................... 59
7.3.1. Okrajové podmienky ........................................................................................ 61
7.4. Stacionárne vedenie tepla jednoduchou rovinnou doskou ........................................... 61
7.5. Prenos tepla prúdením.................................................................................................. 63
7.6. Prenos tepla sálaním .................................................................................................... 65
7.7. Prechod tepla stenou .................................................................................................... 66
7.8. Súčiniteľ prestupu tepla .............................................................................................. 67
8. Porovnávacie cykly ........................................................................................................... 68
8.1. Postup pri výpočte termickej účinnosti ........................................................................ 69
8.2. Kompresný pomer  ..................................................................................................... 69
8.3. Spaľovacie motory ....................................................................................................... 70
8.4. Výbušný cyklus ............................................................................................................ 70
8.5. Rovnotlaký cyklus ....................................................................................................... 72
8.6. Kompresory.................................................................................................................. 74
8.6.1. Vplyv škodlivého priestoru .............................................................................. 76
8.7. Cykly plynových turbín a prúdových motorov ............................................................ 78
8.8. Chladiace zariadenia .................................................................................................... 81
9. Literatúra ........................................................................................................................... 84
1. ÚVOD. ZÁKLADNÉ POJMY.

Termomechanika – náuka o teple.
Delíme ju na:
 termodynamiku,
 termokinetiku.
Termodynamika – môže byť definovaná ako veda o energii (fyzikálna miera pohybu hmoty).
Zaoberá sa premenami energie z jednej formy na druhú a podmienkami, za ktorých dochádza
k týmto premenám. Popisuje prírodné javy z hľadiska dvoch základných zákonov – prvého
a druhého termodynamického zákona.
Termokinetika – náuka o šírení tepla.
1.1. Termodynamické systémy

Termodynamický systém – oblasť v priestore účelne obmedzená kontrolnou plochou, ktorá
obsahuje určité množstvo látka a energie a v ktorej prebiehajú termodynamické deje, ktoré
pozorujeme. Oblasť mimo systému – okolie.
Termodynamické systémy rozlišujeme podľa hraníc systému z hľadiska jej priepustnosti
látky, tepla a mechanickej práce.
Z hľadiska priepustnosti látky:
Uzavretý systém obsahuje konštantné množstvo látky. Energia cez hranice uzavretého
systému môže prechádzať formou tepla alebo práce. Hranica uzavretého systému sa môže
zväčšovať alebo zmenšovať. (Napr. plyn v uzavretom valci piestového stroja pri expanzii
alebo kompresii).
Otvorený systém je taký, cez hranicu ktorého prechádza teplo, mechanická práca aj látka.
(Napr. tepelná turbína, kompresor, výmenník tepla).
Z hľadiska prestupu tepla a mechanickej práce:
Neizolovaný systém je taký, na ktorý pôsobia vonkajšie účinky okolia, alebo ktorý pôsobí na
okolie, takže sa mení jeho termodynamický stav. Medzi neizolovaným systémom a okolím
dochádza k prestupu tepla a práce.
Izolovaný systém nepodlieha vonkajším účinkom a nepôsobí na okolie. Cez jeho hranice
neprechádza teplo, ani látka, ani práca.
1.2. Termodynamický stav

Stav – časová nemennosť všetkých vlastností systému. V určitom presne definovanom stave
neprebiehajú žiadne zmeny v systéme. Všetky vlastnosti systému majú stále hodnoty. Ak sa
zmení hodnota jednej vlastnosti, zmení sa stav systému.
Rovnovážny stav – termodynamická rovnováha je taký stav, pri ktorom neprebiehajú žiadne
makroskopicky pozorovateľné energetické ani látkové premeny v systéme a neexistuje
interakcia medzi systémom a okolím. Termodynamická rovnováha zahŕňa v sebe rovnováhu
mechanickú, tepelnú, chemickú, atď. Rovnovážny stav systému (látky) je možné zmeniť len
vonkajšími účinkami.
Stav látky v určitom okamihu určujeme súborom vhodne volených priamo merateľných
fyzikálnych veličín nezávislých na tvare látky. Stavové veličiny charakterizujú vlastnosti
systému, resp.vlastnosti látky v systéme. Závisia iba od stavu systému a tento stav určujú.
Zmena stavovej veličiny nie je závislá od spôsobu (cesty) zmeny systému, ale závisí len od
počiatočného a konečného stavu.
Stavové veličiny: a) intenzívne,
b) extenzívne.
Hodnota intenzívnej stavovej veličiny nezávisí od veľkosti systému a možno ju určiť pre
každý bod systému. Vyjadruje teda bodovú vlastnosť látky v systéme (teplota, tlak, hustota,
...). Extenzívne veličiny sa menia s veľkosťou alebo rozlohou systému (hmotnosť, objem,
celková energia, ...). Extenzívne veličiny vztiahnuté na hmotnosť látky v systéme nazývame
špecifickými stavovými veličinami (špecifický objem, špecifická vnútorná energia,...).
Procesové veličiny udávajú množstvo energie prenášanej pri interakcii medzi systémom
a okolím. Tento prenos sa môže uskutočniť dvoma spôsobmi:
a) prácou (makroskopicky) – vyjadruje prenesenú energiu spojenú s posunutím
pôsobiska nejakej vonkajšej sily,
b) teplom (mikroskopicky) – vyjadruje prenesenú energiu medzi systémom a okolím
molekulovým spôsobom spojenú s rozdielom teplôt.
Hodnota procesových veličín závisí od cesty, po ktorej sa príslušný proces uskutočňuje.
1.3. Základné stavové veličiny

Medzi základné veličiny (vlastnosti) systému v prvom rade patria: tlak p, teplota T a hustota 
(špecifický objem v).
a) Tlak – sila pôsobiaca na jednotku plochy.
F
p=  [Pa] (1.1)
S
Tlak:
- absolútny (skutočný tlak v danom mieste tekutiny, meraný na absolútne
vákuum absolútnej tlakovej nuly),
- manometrický (rozdiel medzi absolútnym tlakom a atmosferický tlakom),
- vákuový (vákuum, tlak pod atmosferickým tlakom).
Pman
Patm
Pvak
Pabs
Patm Patm
Pabs
Absolútne
vákuum
Pabs
Obr.1.1 Rozdelenie tlakov
b) Teplota – miera tepelného stavu látky.

Ak teleso je v kontakte s telesom s vyššou teplotou, nastáva medzi nimi prestup tepla
dovtedy, kým obe telesá dosiahnu tepelnú rovnováhu. Podmienkou tepelnej rovnováhy je
rovnosť teplôt.
Teplotové stupnice:
 Celsiusova stupnica – bod topenia ľadu a bod varu vody pri tlaku 101,325 kPa sú
označené hodnotami 0 a 100 oC.
 Absolútna teplotová stupnica (Kelvinova stupnica) – nie sú záporné hodnoty, najnižšia
dosiahnuteľná teplota je absolútna nula.
o T (K) = t (oC) + 273,15 (1.2)

 Teplotový stupeň (K, oC) – 273,16 diel teplotového rozdielu medzi absolútnou nulou a
teplotou trojného bodu vody (bod topenia ľadu leží 0,01 K pod teplotou trojného bodu
vody).
 Fahrenheitova stupnica – základné body sú teplota topenia ľadu 0 oC = 32 oF a varu vody
100 oC = 212 oF pri tlaku 101,325 kPa.
t (oF) = 9/5 t (oC) + 32 (1.3)

c) Hustota (špecifický objem)
m V
 =  [kg.m-3] , v =  [m3.kg-1] (1.4)
V m
V termodynamike sa viac používa veličina špecifický objem.
Veličiny p,v, T nazývame stavové veličiny. Sú navzájom závislé. Ich závislosť vyjadruje
rovnica stavu (napr. látka pri určitom objeme a teplote má celkom určitý tlak). Tieto veličiny
sú priamo merateľné.
Z priamo merateľných veličín sa dajú vypočítať tzv. tepelné veličiny stavu, ktoré nie sú
priamo merateľné: vnútorná energia, entalpia, entrópia.
1.4. Termodynamické procesy a cykly

Proces – každá zmena, ktorú systém urobí z jedného rovnovážneho stavu do druhého.
Dráha procesu – postupnosť stavov, ktorými systém prechádza počas procesu.
konečný stav
p
2
dráha procesu
počiatočný stav
V1 V2
V
systém
Obr. 1.2 Dráha termodynamického procesu
Skutočné termodynamické procesy sú zložité a ich popis je náročný. Preto sa zavádzajú

modelové procesy – idealizácia, ktorú je možné ľahko fyzikálne popísať. Rovnica stavu platí
len pre rovnovážny stav. Ak látka prekonáva zmenu stavu, nutne je porušený rovnovážny
stav. Podmienkou, aby proces mohol byť považovaný za kvázistatický (kvázirovnovážny), je
to, aby prebiehal dostatočne pomaly a látka zostávala po celý čas infinitenzimálne blízko
k rovnovážnemu stavu.
Ak je celý proces zložený z rovnovážnych stavov, je možné jeho smer obrátiť a vrátiť sa do
pôvodného stavu. Vratné procesy sa vyznačujú tým, že prebiehajú len samými rovnovážnymi
stavmi (za stálej termodynamickej rovnováhy).
Vratné procesy – v praxi používané ako merítko, ku ktorému sa skutočný proces porovnáva
(práca pri vratnom procese je najväčšia).
Skutočné procesy, ktoré prebiehajú v konečnom čase a konečnej rýchlosti, sú vyvolané
väčšími tlakovými a teplotovými rozdielmi ako v priblížení kvázistatickom a sú doprevádzané
stratami trením a tepla. Tieto procesy sa nedajú obrátiť tak, aby prebiehali späť tými istými
stavmi – nevratné procesy. U nevratných procesov je rovnovážny len počiatočný a konečný
stav.
Diagramy procesu – slúžia pre znázornenie procesu.

Najvhodnejšie súradnice – tlak p, špecifický objem v (objem V), teplota T.
Systém koná cyklus, ak prebieha viacerými procesmi tak, že sa na konci vráti do svojho
počiatočného stavu.
termodynamický
p cyklus
2
Obr. 1.3 Termodynamický cyklus
1.5. Stavová rovnica ideálneho plynu

Stavová rovnica – rovnica, ktorá dáva do vzťahu základné stavové veličiny (tlak, teplotu
a špecifický objem – hustotu) látky.
Ideálny plyn – sústava hmotných, dokonale elastických bodov nulového objemu, ktoré na
seba nepôsobia príťažlivými silami. Ideálny plyn – imaginárna látka, ktorá sa približuje ku
skutočnému plynu v stave silného zriedenia, keď vzdialenosť molekúl je veľmi veľká.
Stavová rovnica ideálneho plynu
pv= rT , (1.5)
kde r – špecifická plynová konštanta [J.kg-1.K-1].

Ak systém obsahuje látkové množstvo n kmol, potom pre ideálny plyn platí
pV=nRT, (1.6)
čo je univerzálna stavová rovnica,
R = 8314 J.kmol-1.K-1 je univerzálna plynová konštanta.
Pozn.: mólová hmotnosť – pomerné číslo, ktoré udáva, koľkokrát je hmotnosť molekuly určitej látky väčšia ako
1/12 hmotnosti atómu uhlíka.
Hmotnosť látky v systéme m = M n [kg],

kde M – mólová hmotnosť [kg/kmol], n – počet kmol.
Súčin molovej hmotnosti plynu M a jeho špecifickej plynovej konštanty r je veličina pre
rôzne plyny rovnako veľká – M r = R - univerzálna plynová konštanta.
Tvary stavovej rovnice:
p V = m r T, (1.7)
kde V = m v
1.6. Zmesi ideálnych plynov

Každý plyn v zmesi ideálnych plynov sa správa tak, ako by bol v celom objeme sám a riadi sa
svojou rovnicou stavu
pi V = mi ri T (1.8)
Zmes chemicky nereagujúcich plynov má vlastnosti homogénnej látky a platí pre ňu vlastná
rovnica stavu
pV=mrT (1.9)
Daltonov zákon parciálnych tlakov – tlak zmesi plynov sa rovná sume tlakov zmesi, pričom
parciálny tlak je tlak, ktorý by vyvinula jedna zložka zmesi, ak by bola sama v objeme zmesi
pri danej teplote zmesi
p =  pi (T,V) [Pa] (1.10)

alebo
p V = ( pi) V = ( mi ri) T = m r T , (1.11)
kde p – celkový absolútny tlak zmesi,
V – celkový objem zmesi,
r – špecifická plynová konštanta zmesi,
m – celková hmotnosť zmesi.
1.7. Tepelná kapacita látky

Špecifická tepelná kapacita látky (merné teplo) – množstvo tepla potrebné na ohriatie
jednotky hmotnosti látky o 1oC.
(1.12)
Tepelná kapacita látok sa mení s teplotou (so zvyšovaním teploty rastie). V technickej praxi
sa počíta s tzv. strednou tepelnou kapacitou v medziach uvažovaných teplotných rozdielov:
(1.13)
(1.14)
c = f(t)
c
c t2
ct1 t2
ct 1
t1 t2
t
Obr.1.4 Závislosť tepelnej kapacity látok na teplote
U plynov závisí špecifická tepelná kapacita aj od toho, pri akých podmienkach sa dodáva
energia (teplo).
Špecifická tepelná kapacita pri konštantnom objeme – privádzame teplo látke, ktorá má počas
procesu konštantný objem (plyn v uzavretom priestore):
(1.15)
Špecifická tepelná kapacita pri konštantnom tlaku - privádzame teplo látke, ktorá má počas
procesu konštantný tlak (plyn pri zväčšovaní objemu sa môže rozpínať):
(1.16)
Pomer špecifických tepelných kapacít:
cP
 (1.17)
cv
Pre ideálne plyny pomer κ závisí od molekulového zloženia plynov:

 pre jednoatómové plyny κ = 1,67

 pre dvojatómové plyny κ = 1,40
 pre trojatómové plyny κ = 1,30
Vzťahy pre výpočet špecifických tepelných kapacít:
1 1 R
cv  r (1.18)
 1  1 M
  R
cp  r (1.19)
 1  1 M
2. I. ZÁKON TERMODYNAMIKY
I. zákon termodynamiky je špeciálny prípad zákona zachovania energie (súčet všetkých
energií v izolovanom systéme je konštantný).
2.1. Vnútorná tepelná energia

Každá látka obsahuje v danom stave určité množstvo energie, ktoré je súčtom všetkých
foriem energie (tepelnej, elektrickej, magnetickej, potenciálnej a kinetickej energie molekúl,
energie vnútorných síl molekúl a atómov).
Ak privedieme látke teplo, zväčšujeme jej energiu. Keďže táto energia nie je závislá na
vonkajšej kinetickej energii danej rýchlosťou pohybujúceho sa telesa (látky) a na vonkajšej
potenciálnej energii danej polohou telesa v priestore, hovoríme o vnútornej energii látky.
Privedením tepla látke meníme jej tepelný stav. Podľa zákona zachovania energie platí, že
energia látky závisí len na stave, v ktorom sa v danom okamihu nachádza (nie na procese –
jeho dráhe, akým túto energiu získala). Vnútorná energia je teda veličinou stavu.
V termodynamických výpočtoch neide o absolútnu veľkosť vnútornej energie pracovnej
látky, ale len o veľkosť prírastku alebo úbytku behom zmeny jej stavu.
2.2. Matematická formulácia I. zákona termodynamiky pre uzavretý systém

Ak privádzame telesu (látke) teplo, zvýši sa jeho teplota (tým vnútorná tepelná energia)
a zväčší sa jeho objem. Pri zmene objemu prekonáva teleso odpor (tlak) okolia. Na
prekonanie tohto odporu je potrebné vykonať prácu A.
Táto práca sa nazýva vonkajšia absolútna práca (vzťahuje sa k absolútnemu tlaku).
dQ = dU + dA (2.1)
Z tepla, ktoré sa privedie látke, len jeho časť zväčší tepelnú energiu, zbytok sa využije na
vykonanie jednorázovej vonkajšej absolútnej práce.
Vonkajšia absolútna práca vykonaná zmenou objemu látky, napr. rozpínajúcim sa plynom
z objemu V na objem V + V je
dA = p dV, (2.2)
kde p je všeobecne závislý na objeme a teplote p = p(V,T) a nie je všeobecne konštantný.
p dv
Obr. 2.1 Zmena objemu látky vyvolaná vonkajšou absolútnou prácou

Látka (plyn o objeme V) je pritom trvale v mechanickej rovnováhe s okolím o tlaku p´.
Podmienkou mechanickej rovnováhy je to, aby rozdiel tlakov p – p´ , ktorý je potrebný, aby
nastala expanzia, bol zanedbateľne malý.
Pozn.: Ak by tlak okolia bol podstatne menší ako tlak látky, bola by porušená mechanická rovnováha. Pri
expanzii by vznikli ešte iné premeny energie a vyššie uvedená rovnica by neplatila. V takomto prípade je práca
určená menším tlakom okolia p´, takže by bola dA´= p´ dV. Rozdiel (p dV – p´ dV) by sa premenil na teplo
trením prípadne rázom. Pri expanzii za mechanickej nerovnováhy je teda vykonaná práca menšia.
Ďalej predpokladáme, že látka je vždy v mechanickej rovnováhe. Po dosadení dostaneme pre
I. zákon termodynamiky vzťah
dQ = dU + p dV (2.3)
Ak prejdeme k špecifickým veličinám (vztiahnutým na 1 kg hmotnosti látky)
dq = du + p dv (2.4)
Konvencia o znamienkach – v technickej termodynamike je práca vykonávaná telesom (napr.
práca získaná expanziou plynu) označovaná ako kladná. Teplo dodávané do telesa je tiež
označované kladne.
+Q
-A teleso +A
(látka)
-Q
Obr. 2.2 Konvencia o znamienkach
I. zákon termodynamiky je možné tiež písať v tvare:

du = dq + da (2.5)
kde da = p dv
Podľa tejto rovnice zmenou vnútornej energie sa produkuje prenesené teplo a vonkajšia
absolútna práca, alebo naopak, zmena vnútornej tepelnej energie je spôsobená vonkajšími
účinkami: preneseným teplom a (prenesenou) absolútnou prácou.
2.3. I. zákon termodynamiky pre otvorený systém

Otvorené systémy sú technické zariadenia, do ktorých je pracovná látka privádzaná
periodicky (piestové stroje) alebo kontinuálne (prúdové stroje) a po vykonaní práce je zo
stroja odvádzaná. Pre analýzu takýchto zariadení sa používajú kontrolné objemy (vhodne
zvolený priestor v stroji).
Stav prúdiacej látky na rozdiel od uzavretého systému je určený okrem veličín p, v, T ešte
dvoma ďalšími veličinami stavu, a to rýchlosťou w a polohou h, ktoré určujú kinetickú
a potenciálnu energiu prúdiacej látky.
Kinetická energia Ek = ½ m w2, vztiahnutá na jednotku hmotnosti
Ek = ½ w2 (2.6)
Potenciálna energia Ep = m g h, resp. Ep = g h (2.7)
Energia elementu hmotnosti m je
m (u + ½ w2 + g h) (2.9)
Okrem týchto energií je elementom m prenášaná mechanická energie daná prácou
tlakových síl, ktorá je vyjadrená súčinom tlaku a špecifického objemu pv.
Celková energia elementu hmotnosti prechádzajúca hranicou kontrolného objemu je
E = m(u + ½ w2 + g h + p v) (2.10)
Otvorené systémy na rozdiel od uzavretých konajú trvalú prácu, pretože pracovná látka je do
stroja privádzaná buď periodicky alebo kontinuálne. Táto práca sa nazýva technická práca at.
w1
1
at12
h1
2 Q12
h2 w2
Obr.2.3 Transformácia energií otvoreného systému
Za predpokladu privádzania a odvádzania rovnakého množstva látky za jednotku času, je

energetická bilancia na hraniciach kontrolného objemu otvoreného systému 1 a 2:
u1 + p1 v1 + ½ w12 + g h1 + q12 = u2 + p2 v2 + ½ w22 + g h2 + at12 (2.11)
Súčet vnútornej energie u a súčinu pv (mechanická energia plynu) sa nazýva entalpia i :
i=u+pv (2.12)
Po dosadení
q12 = i2 – i1 + ½(w22 – w12) + g(h2 – h1) + at12 (2.13)
alebo dq = di + w dw + g dh + dat (2.14)
Rovnica (2.14) vyjadruje I. zákon termodynamiky pre otvorené systémy. Pre menšie rýchlosti
(w  30 m/s) a pre malé výškové rozdiely, môžeme kinetickú a potenciálnu energiu zanedbať.
Potom tvar I. zákona termodynamiky pre otvorené systémy je
dq = di + dat (2.15)
2.4. Technická práca
Uvažujme prácu piestového stroja. Do stroja sa najprv privedie plniacim ventilom pracovná
látka za stáleho tlaku p1 a vykoná absolútnu prácu a1 = p1v1. Po uzavretí plniaceho ventila
nastáva expanzia, pri ktorej sa vykoná absolútna práca a12 =  p dv. Po ukončení expanzie sa
otvorí výtlačný ventil a po celý spiatočný pohyb piestu sa koná práca –a2 = - p2v2 .
Za predpokladu zanedbateľnej kinetickej a potenciálnej energie látky je získaná technická
práca stroja
2
at12 = p1v1 + 
1
p dv – p2v2 (2.16)
Technická práca je rovná algebraickému súčtu absolútnych prác jednotlivých častí zmien.
p p p
0 1 0 1 0 1
- at= a
+ a 1= p 1 v 1 3
2 2 2 2
+ a2 = pdv
-a3= p2 v2
3
1
0 0 0
v v v
Obr. 2.4 Zmeny absolútnej práce
Technická práca je znázornená plochou medzi expanznou krivkou 1,2 a osou tlakov p a je
vyjadrená integrálom
2
at12 = - 1
v dp (2.17)
p
1 1
dp
2
at = - vdp
1
2 2
v
v
Obr. 2.5 Technická práca
Tento integrál pre kladnú hodnotu at má záporné znamienko preto, že pri kladnej práci je p2 
p1. Ak dosadíme výraz (2.17) do rovnice I. zákona termodynamiky pre otvorené systémy
(2.15) dostaneme dôležitú formuláciu tohto zákona
dq = di – v dp (2.18)
Ak uvažujeme adiabatický systém, t.j. dq = 0, potom
2
at12 = - 
1
v dp = - (i2 – i1) = i1 – i2 (2.19)
Adiabatická technická práca je daná rozdielom entalpií v počiatočnom a konečnom stave.

Rozdiel entalpií i1 – i2 sa nazýva adiabatický tepelný spád.
2.5. Termodynamické zmeny stavu plynu

Tlakové diagramy skutočných tepelných strojov je možné rozložiť na jednoduché zmeny
stavu, ktoré dokážeme riešiť. Je potrebné rozlišovať rovnicu stavu ( pv = rT) od rovníc zmeny
stavu, ktoré vyjadrujú vzťah medzi veličinami stavu v dvoch rôznych stavoch látky pri
uvažovanej zmene.
Zmeny stavu:
a) v = konšt., p,T sa menia – zmena izochorická,
b) p = konšt., v, T sa menia – zmena izobarická,
c) T = konšt., p, v sa menia – zmena izotermická,
d) q = 0, p, v, T sa menia – zmena bez výmeny tepla – adiabatická,
e) q  0, p, v, T sa menia – zmena polytropická.
2.5.1. Zmena izochorická

Izochorická zmena pri sa v praxi podobá napr. prívodu tepla spaľovaním zmesi benzínu
a vzduchu v konštantnom objeme kompresného priestoru valca výbušného motora.
at
p2
p1
0 v1=v2=konšt
v
Obr. 2.6 Izochorická zmena p – v diagram
Rovnica stavu 1: p1v1 = r T1

Rovnica stavu 2 : p2v2 = r T2
Potom p1/p2 = T1/T2
alebo T1/p1 = T2/p2 = konšt. (2.20)
Tento vzťah je rovnica izochory. Pri izochorickej zmene sa mení tlak úmerne s teplotou. Aby
sa docielila izochorická zmena zo stavu 1 do stavu 2, z tlaku p1 na p2, je nutné priviesť plynu
teplo z vonkajšieho prostredia.
Privedené teplo pri zmene stavu (I. zákon termodynamiky):
dq = du + p dv
Za predpokladu cv = konšt. a keďže dv = 0 (v= konšt.)
dq = du = cv dT (2.21)
Pozn.: viď vzťah pre špecifickú tepelnú kapacitu pri konštantnom objeme.
t.j. q12 = u2 – u1 = cv(T2 – T1) (2.22)
a pre m kg plynu
Q12 = m cv(T2 – T1)
Pri izochorickej zmene sa všetko privedené teplo spotrebuje len na zvýšenie vnútornej
energie.
2
Absolútna práca a12 = 
1
p dv = 0 , pretože sa objem nemení.
2
Technická práca at12 = - 
1
v dp = v(p1 – p2) (2.23)
q12 a12=0
u2
u1
Obr. 2.7 Energetická bilancia izochorickej zmeny
2.5.2. Zmena izobarická

Izobarická zmena v technickej praxi prebieha najmä vo výmenníkoch tepla, napr, pri
ohrievaní vzduchu alebo prehrievaní pary v parných kotloch, pri kondenzácii pár a pod.
p
p1=p2=konšt
at
v1
v2 v
Obr. 2.8 Izobarická zmena p – v diagram
Rovnica stavu 1: pv1 = r T1

Rovnica stavu 2 : pv2 = r T2
Potom T1/v1 = T2/v2
alebo v1/v2 = T1/T2 = konšt. (2.24)
Tento vzťah je rovnicou izobary. Pri izobarickej zmene rastie objem úmerne s teplotou. Na
vykonanie izobarickej zmeny pri zväčšení objemu v1 na v2 je potrebné priviesť plynu teplo.
I. zákon terodynamiky dq = du + p dv
Po integrácii q12 = u2 – u1 + p(v2 – v1) (2.25)
q12 = i2 – i1
alebo q12 = cp(T2 – T1) (2.26)
Pozn. viď vzťah pre špecifickú tepelnú kapacitu pri konštantnom tlaku.
2
Absolútna práca a12 = 
1
p dv = p(v2 – v1)
2
Technická práca at12 = - 
1
v dp = 0 (2.27)
Z rovnice (2.25) vidieť, že pri izobarickej zmene časť privedeného tepla zvýši vnútornú
energiu plynu, čo sa prejaví vzrastom teploty z T1 na T2 a ostávajúce odovzdané teplo sa
spotrebuje na vykonanie práce a12.
q12 a12=0,286 q12
u2
u1
Obr. 2.9 Energetická bilancia izobarickej zmeny
2.5.3. Zmena izotermická

Izotermická zmena je teoretický prípad, ktorého praktický význam je v tom, že hodnoty pre
expanznú alebo kompresnú prácu používame ako porovnávacie hodnoty na vzájomné
posúdenie rôznych skutočných strojov.
Rovnica stavu 1: p1v1 = r T
Rovnica stavu 2 : p2v2 = r T
Potom p1v1 = p2v2 = pv = konšt.
alebo p2/p1 = v1/v2 (2.28)
Tento vzťah je rovnicou izotermy.
p 1
p1
2
p2
0 v1
v2 v
Obr. 2.10 Izotermická zmena p – v diagram
Izoterma – rovnoosá hyperbola, ktorej asymptoty sú osi p, v.

Výraz pre elementárne privedené teplo je
dq = cv dT + p dv
Keďže T = konšt. dq = p dv
Takže q12 = a12 (2.29)
Privedené teplo pri izotermickej zmene je rovné mechanickej práci. Vnútorná energia zostáva
konštantná.
2 2
a12 = 
1
p dv = 
1
(rT/v) dv = rT ln(v2/v1) = rT ln(p1/p2) (2.30)
Je možné jednoducho ukázať, že at12 = a12 ,

t.j. pri izotermickej zmene sú absolútna a technická práca rovnaké.
Z rovnice (2.30) plynie poznatok, že izotermická práca je závislá na pomere počiatočného
a konečného tlaku a nie na ich rozdiele. (Napr. u kompresorov je potrebné rovnakú prácu
vynaložiť pri kompresii z 1 MPa na 10 MPa ako pri kompresii z 10 MPa na 100 MPa).
Z rovnice tiež vyplýva, že pri rovnakom tlakovom pomere je práca tým väčšia, čím väčšia je
počiatočná teplota stlačovaného plynu.
q12 a12
u2=u1
u1
Obr. 2.11 Energetická bilancia - izotermická zmena

2.5.4. Zmena adiabatická

Adiabatická zmena stavu plynu je taká, pri ktorej sa pracovnej látke teplo z vonku neprivádza,
ani neodvádza z látky von (napr. v dokonale tepelne izolovanom valci). Podobne ako zmena
izotermická je aj adiabatická teoretický prípad. Skutočné technické deje prebiehajú spravidla
medzi týmito dvoma teoretickými prípadmi. Pri adiabatickej zmene sa menia všetky tri
veličiny p, v, T. Teplo privedené látke je rovné 0.
Potom platí pv=rT
a q = cv dT + p dv = 0 (2.31)
Ak rovnicu stavu diferencujeme dostaneme
p dv + v dp = r dT
odtiaľ p dv = r dT – v dp (2.32)
Po dosadení za p do (2.31) a úprave
(cv + r) dT – v dp = 0 (2.33)
Keďže cv + r = cp
cp dT = v dp (2.34)
Z rovnice (2.33) tiež platí cv dT = - p dv
Potom
cp/cv = - (v dp)/(p dv) (2.35)
Keďže cp/cv = κ v dp = - κ p dv
Diferenciálna rovnica adiabaty dp/p = - κ dv/v (2.36)
Po integrácii ln p + κ ln v = ln konšt. (2.37)
Tejto rovnici odpovedá exponenciálny tvar
p vκ = konšt. (2.38)
Adiabatickú krivku v p – v diagrame znázorňuje krivka (hyperbola vyššieho rádu), ktorá je
strmšia ako krivka izotermy (rovnoosá hyperbola).
Pri adiabatickej kompresii pri rovnakom zmenšení objemu rastie tlak rýchlejšie ako u zmeny
izotermickej (teplo nie je odvádzané) – obr. 2.12. Pri adiabatickej expanzii klesá tlak
rýchlejšie ako pri expanzii izotermickej, u ktorej je teplo plynu privádzané zvonku (obr. 2.13).
p 2 2 p2 p 1 p1
adiabata
izoterma
p1 p2
1 2 2
0 0
v v
Obr. 2.12 Adiabatická kompresia Obr. 2.13 Izotermická expanizia
I. zákon termodynamiky dq = du + p dv = 0
Odtiaľ a12 = u1 – u2 (2.39)
Absolútna práca získaná pri adiabatickej expanzii je daná len zmenou vnútornej energie
plynu. Pri kompresii naopak práca potrebná pre stlačenie zvýši vnútornú energiu a tým aj
teplotu plynu.
Technická práca at12 =  a12 (2.40)
alebo tiež at12 = i1 – i2 (2.41)
Rozdiel entalpií – adiabatický tepelný spád. Technická práca je daná rozdielom entalpíí
(tepelným spádom) len u adiabatického procesu.
q12 = 0 a12
u1-u2
u1
u2
Obr. 2.14 Adiabatický proces - energetická bilancia
2.5.5. Zmena polytropická

U skutočných zmien pri práci strojov sa menia nielen všetky tri veličiny stavu p, v, T, ale
nastáva aj prenos tepla s okolím napr. u naftového motora alebo kompresora sa nasáva vzduch
o nižšej teplote, než je stredná teplota steny valca. Zložitý priebeh zmeny stavu látky
spôsobený nevratným prenosom tepla, môžeme pre termické výpočty nahradiť jedinou
vratnou zmenou, ktorá je vyjadrená rovnicou
p vn = konšt. (2.42)
Táto zmena sa nazýva polytropická. Rovnica znázorňuje obecnú hyperbolu. Exponent n –
polytropický exponent, ktorý je väčší ako exponent izotermy (n = 1) a spravidla menší ako
exponent adiabaty (n = κ). Exponent n sa stanovuje pre rôzne pracovné látky z indikátorových
diagramov skutočných strojov. Pre polytropickú zmenu medzi dvoma stavmi plynu platia
podobné vzťahy, ako u adiabaty:
p1/p2 = (v2/v1)n T1/T2 = (v2/v1)n-1 = (p1/p2)(n-1)/n (2.43)
Absolútna a technická práca
at12 = n a12 (2.44)
Pre polytropickú zmenu platia súčasne rovnice
pv=rT
dq = du + p dv
p vn = konšt.
Z týchto rovníc p dv = - r dT/(n – 1) (2.45)
Po dosadení do I. zákona termodynamiky a s použitím vzťahov
cp = κ cv , r = cv(κ - 1) dostaneme
dq = (n - κ) cv dT / (n – 1) (2.46)
Po označení (n - κ) cv / (n – 1) = cn (2.47)
dq = cn dT (2.48)
-1 -1
Veličina cn [J.kg K ] je špecifická tepelná kapacita pri polytropickej zmene. Je to množstvo
tepla, ktoré je potrebné priviesť 1 kg plynu za podmienok uvažovanej polytropickej zmeny,
aby sa pri vykonaní určitej vonkajšej absolútnej práce ohrial o 1 K. Privedené teplo môžeme
vyjadriť získanou prácou. Z rovnice I. zákona termodynamiky
da = dq – du = cn dT – cv dT = (cn – cv) dT (2.49)
Z (2.47) a po úprave
da = - (κ - 1) cv dT / (n – 1) (2.50)
Pomerom rovníc (2.46) a (2.50) dostaneme vzťah medzi privedeným teplom a vykonanou
prácou
q12 = (κ - n) a12 /(κ - 1) (2.51)
Táto rovnica platí obecne. Ak dosadíme za n = κ , bude q = 0 (adiabatická zmena), pri n = 1
bude q = a (izotermická zmena).
q12 a12
u1
u2
Obr.2.15 Polytropická zmena - energetická bilancia
3. II. ZÁKON TERMODYNAMIKY

Zatiaľ čo I. zákon termodynamiky je spojený s kvantitou energie a s prenosom energie, II.
zákon termodynamiky tvrdí, že energia má kvantitu aj kvalitu. Poskytuje nevyhnutný
prostriedok na určenie kvality ako aj stupňa degradácie energie počas procesu (napr. energia
s vyššou teplotou môže byť lepšie premeniteľná na prácu, a preto má väčšiu kvalitu ako to
isté množstvo energie pri nižšej teplote).
3.1. Kruhový proces - cyklus

Ak prebiehajú zmeny stavu látky tak, že po prenose tepla s okolím (prijímanie a odovzdanie
tepla) a po prenose práce s okolím sa látka vráti do pôvodného stavu, vykonala látka kruhový
proces alebo uzavretý cyklus. Pritom látka vykoná prácu tým, že prechádza účelne
zoradenými zmenami, t.j. vracia sa do pôvodného stavu inou cestou, než ju prechádzala
v prvej časti procesu.
Ak sa dosiahol pôvodný stav pracovnej látky, môže sa cyklus periodicky opakovať. Na tejto
vlastnosti sú založené tepelné stroje. V skutočnosti tepelný stroj nepracuje stále s tou istou
látkou, ale pracovná látka (plyn, para) sa po každom cykle nahradí novou.
Obr. 3.1 Príklad kruhového cyklu
Dotyčnicové izochory na krivke pracovného cyklu (body 1 a 1´ ) – v týchto okamžitých

stavoch sa nemení objem látky, t.j. práca nie je cyklom ani produkovaná, ani privádzaná.
Tieto body delia cyklus na dve časti:
- plocha pod čiarou 1, , 1´ vyjadruje prácu a1 získanú expanziou,
- plocha pod čiarou 1, , 1´ vyjadruje prácu –a2 spotrebovanú pri kompresii.
Rozdiel oboch prác a = a1 – a2 je práca získaná kruhovým procesom. Zmeny, pri ktorých
sa teplo látke privádza (q1) , alebo odvádza (q2) nemusia byť zhodné so zmenami, pri ktorých
sa práca získava (a1) alebo spotrebuje (a2)
Podľa smeru priebehu cyklu rozlišujeme:

a) hnacie stroje (motory) – napr. parný stroj, spaľovací motor. Práca vykonaná expanziou
(a1) je väčšia než práca spotrebovaná kompresiou
(-a2), teplo privádzané (q1) je väčšie ako teplo odvedené (q2).
b) hnané stroje (pracovné) – napr. kompresor. Privedená práca sa zmení na teplo, takže
teplo z cyklu odvedené je väčšie ako teplo privedené.
Vzťah medzi prácou cyklu a = a1 – a2 a medzi privedeným a odvedeným teplom q = q1 – q2 je
daný I. zákonom termodynamiky s podmienkou, že počiatočný a konečný stav cyklu sú
rovnaké. To znamená, že vnútorná energia pracovnej látky má po prebehnutí cyklu tú istú
hodnotu ako na počiatku, aj keď bola behom cyklu vykonaná a navonok odovzdaná
mechanická práca.
Pre prácu získanú cyklom platí: q1 – q2 = a , (3.1)
t.j. práca cyklu je daná rozdielom privedeného a odvedeného tepla.
Pri práci vykonanej cyklom nerozlišujeme absolútnu a technickú prácu, pretože rozdiel
v oboch prácach je rovnaký. Z rovnice (3.1) vyplýva, že na prácu sa behom cyklu premení len
časť privedeného tepla. Tepelná účinnosť cyklu:
t = a / q1 = (q1 – q2) / q1 (3.2)
3.2. Carnotov cyklus

Cieľ – získať maximálnu prácu z tepla pre piestový tepelný stroj periodicky pracujúci medzi
ohrievačom a chladičom. Cyklus sa skladá z dvoch expanzných zmien (izotermy a adiabaty)
a dvoch kompresných zmien ( tiež izotermy a adiabaty).
Podmienky cyklu:
a) pracovná látka je stále v termickej a mechanickej rovnováhe s okolím,
b) výmena tepla s výmenníkmi prebieha pri konštantných teplotách výmenníkov,
c) nesmie dochádzať k žiadnym stratám tepelným alebo mechanickým.
Pre prax – kritérium pre porovnanie so skutočnými cyklami.
1 qA
TB
=k 2 TA=
on konšt
št
3
4
qB
ohrievač 0 v 1 v 4 v2 v3
v
I TA
III
II TB
Obr. 3.2 Carnotov cyklus
Priebeh cyklu:
a) pri izotermickej expanzii 1 – 2 je valec v styku s ohrievačom I, z ktorého prijíma teplo
qA pri stálej teplote TA,
b) pri adiabatickej expanzii 2 – 3 je valec v styku s tepelne izolovanou časťou III,
c) pre vykonanie izotermickej kompresie 3 – 4 sa valec presunie k chladiču II, ktorému
odovzdá teplo qB pri stálej teplote chladiča TB,
d) cyklus sa uzavrie adiabatickou kompresiou 4 – 1, pri ktorej je valec opäť v styku
s tepelne izolovanou časťou III.
Platia vzťahy:
izotermická expanzia 1 – 2 : qA = a12 = r TA ln(v2/v1) (3.3)
adiabatická expanzia 2 – 3 : q=0
izotermická kompresia 3 – 4 : qB = a43 = r TB ln(v3/v4) (3.4)
adiabatická kompresia 4 – 1 : q=0
Keďže pomer objemov pri každej adiabatickej zmene medzi tými istými izotermami je
rovnaký, t.j. (v2/v1) = (v3/v4), platí tzv. Thomsonov vzťah:
qA / qB = TA / TB , (3.5)
t.j. pomer tepla privedeného k odvedenému je v priamom pomere absolútnych teplôt
ohrievača a chladiča, medzi ktorými Carnotov cyklus prebieha.
Termická účinnosť vratného Carnotovho cyklu:

t = a / qA = (qA – qB) / qA = (TA – TB) / TA (3.6)
Účinnosť Carnotovho cyklu je maximálne dosažiteľná tepelná účinnosť cyklu. Odtiaľ
Carnotov princíp: Žiadny tepelný stroj nemôže konať periodicky prácu bez rozdielu teplôt.
3.3. Formulácia II. zákona termodynamiky

I. zákon termodynamiky pojednáva o množstve energie, ale nehovorí nič o smere skutočných
procesov v prírode. Smerom je myslená zmena samovoľná, ktorá smeruje k dosiahnutiu
rovnovážneho stavu (napr. kvapalina sa vplyvon kapilárnych síl snaží zaujať čo najmenší
povrch, plyn expanduje samovoľne v danom prostredí na tlak tohto prostredia a pod.).
Carnotov-Clausiov teorém: Teplo samo o sebe nemôže prechádzať z teploty nižšej na teplotu
vyššiu (jedna z formulácii II. zákona termodynamiky).
Thomsonova formulácia: Nie je možné získavať prácu kruhovým dejom, ktorý by len
ochladzoval teleso, ktorého teplota je všade rovnaká.
Planckova formulácia: Nie je možné zostrojiť periodicky pracujúci tepelný stroj, ktorý by
nespôsoboval žiadne iné zmeny, len by produkoval prácu odnímaním ekvivalentného
množstva tepla zo zdroja o stálej teplote.
Zmysel II. zákona termodynamiky môžeme formulovať tiež: Nie je možné premeniť všetko
teplo na mechanickú prácu periodicky pracujúcim tepelným strojom, ale naopak môžeme
všetkú mechanickú prácu premeniť na teplo.
3.4. Degradácia tepla

Ak privedieme do stroja teplo – časť tepla sa premení na mechanickú prácu, časť odchádza zo
stroja nevyužitá (nepremení sa na prácu). Toto teplo sa nelíši od tepla privedeného do stroja
len kvantitatívne tým, že je menšie o vykonanú prácu, ale aj tým, že odchádza zo stroja pri
nižšej teplote, než bola vstupná teplota. Prechodom tepla z vyššej teploty na nižšiu sa zmenšil
využiteľný teplotový spád a tým aj množstvo práce, ktorú môžeme získať v tepelnom stroji
z daného množstva tepla. Hovoríme o degradácii tepelnej energie (nie o strate tepla !)
3.5. Entrópia
Veličinou, ktorá je mierou degradácie tepla, (aj pravdepodobnosti stavu a nevratiteľnosti
zmeny) nazývame entrópiou (obsah zmien). Čím väčšie je množstvo a veľkosť zmien
v izolovanom systéme, tým viac rastie entrópia, tým viac sa blíži systém rovnovážnemu, t.j.
najpravdepodobnejšiemu a najmenej vratiteľnému stavu a tým menšiu má izolovaný systém
zásobu (obsah) tepelnej energie, ktorá sa ešte môže premeniť na prácu.
Pri uvažovaní mikroskopickej prirodzenosti látky zo štatistického hľadiska môžeme entrópiu
definovať ako mieru molekulovej neusporiadanosti alebo molekulovej náhodnosti. Kvantita
energie je vždy počas skutočného procesu zachovaná (I. zákon termodynamiky). Kvalita
energie je spojená s poklesom. Tento pokles kvality je vždy sprevádzaný so vzrastom
entrópie.
3.6. Matematická formulácia II. zákona termodynamiky

Z výrazu (3.6) pre termickú účinnosť vratného Carnotovho cyklu:
qB / TB = qA / TA t.j. (qA / TA) – (qB / TB) = 0
Ak označíme teplo látke privedené ako kladné (+qA) a teplo odvedené ako záporné (-qB)
a kedže pomer teplôt TB/TA je vždy kladný, potom
(qA / TA) + (qB / TB) = 0 (3.7)
Z toho: pri vratnom Carnotovom procese prebiehajúcom medzi dvoma teplotami je súčet
izotermicky prenesených tepiel delených príslušnými absolútnymi teplotami zásobníkov tepla
rovný nule. Pomer q/T – redukované teplo. Ľubovoľný vratný cyklus prebiehajúci pri
kontinuálne sa meniacich teplotách môžeme rozdeliť na rad elementárnych Carnotových
cyklov a ich sčítaním určiť súčet redukovaných tepiel cyklu.
dQi1
p
dQi2
0
v
Obr. 3.3 Nahradenie ľubovoľného diagramu súčtom Carnotových cyklov
Pre obecný vratný cyklus potom platí:

dq1/T1 + dq2/T2 + ... + dqi1/Ti1 + dqi2/Ti2 + ... + dqn1/Tn1 + dqn2/Tn2 = 0 (3.8)
Súčet je daný integrálom v hraniciach uvažovaného cyklu (Clausiov integrál):
 dq / T = 0 (3.9)
Hodnotu vyjadrenú výrazom  dq /T nazývame špecifická entrópia a označujeme
s [J.kg-1K-1]. Potom
2 2

1
dq / T = 
1
ds = s2 – s1 (3.10)
Pre uzavretý cyklus
 dq / T =  ds = 0 (3.11)
Zavedením entrópie s ako veličiny stavu látky získavame pre vratné zmeny formuláciu II.
zákona termodynamiky
dq = T ds (3.12)
Z tejto rovnice vyplýva, že ak privádzame látke teplo, jej entrópia raste, ak sa teplo odvádza,
jej entrópia klesá. Tento dôsledok platí len pre samotnú látku ako neizolované teleso, nie pre
izolovaný systém telies (látok). Entrópia látky závisí len na veličinách stavu p, v, T a na
vlastnosti látky danej jej špecifickou tepelnou kapacitou. Entrópia je teda tepelnou veličinou
stavu. Entrópia je extenzívnou vlastnosťou systému (je závislá na hmotnosti). Celková
entrópia S = m s [J.K-1].
Pre termodynamické deje platia súčasne obidva základné zákony termodynamiky:
I. zákon dq = du + p dv
II. zákon dq = T ds
Odtiaľ entrópia ds = (du + p dv)/T (3.13)
Tento výraz platí len pre podmienky, za ktorých bola odvodená rovnica I. zákona (teleso sa
nachádza vo vnútornej rovnováhe a vzhľadom k okoliu je aspoň v mechanickej rovnováhe –
podmienky vratnosti deja).
3.7. Entrópia ideálneho plynu

Ak dosadíme za du = cv dT a vyjadríme tlak zo stavovej rovnice pv = rT, potom rovnice
(3.13) pre entrópiu bude mať tvar
ds = cv dT/T + r dv/v (3.14)
Po integrácii medzi stavmi 1 a 2 dostaneme entropiu ako funkciu teploty a objemu s = s (T,
v):
s2 – s1 = cv ln(T2/T1) + r ln(v2/v1) (3.15)
Ak použijeme rovnicu (2.16) pre I. zákon termodynamiky vyjadrenú pomocou entalpie dq =
di - v dp a dosadíme za di = cp dT a objem v vyjadríme zo stavovej rovnice, dostaneme
závislosť s = s (T, p):
ds = di/T – v dp/T = cp dT/T – r dp/p (3.16)
a po integrácii medzi stavmi 1 a 2 :
s2 – s1 = cp ln(T2/T1) - r ln(p2/p1) (3.17)
Entrópia ideálnych plynov rastie s teplotou. Pri rovnakej teplote rastie s rastúcim špecifickým
objemom (podľa 3.15) a klesá s rastúcim tlakom (podľa 3.17). Napr. entrópia stlačeného
vzduchu je menšia ako atmosférického. Vyjadríme závislosť s = s (p, v). Diferencujeme
stavovú rovnicu a z nej pomer dT/T vyjadrený ako funkcia p, v dosadíme do (3.14) alebo
(3.16)
Logaritmovaním stavovej rovnice
ln p + ln v = ln r + ln T
po diferencovaní
dT/T = dp/p + dv/v (3.18)
Po dosadení do (3.14)
ds = (cv + r) dv/v + cv dp/p (3.19)
keďže cv + r = cp a po integrácii
s2 – s1 = cp ln(v2/v1) + cv ln(p2/p1) (3.20)
Z týchto rovníc je možné ľahko odvodiť rovnice pre zmenu entrópie pri zmene izochorickej
(dosadením v1=v2), izobarickej (p1=p2) alebo izotermickej (T1=T2).
3.8. Entropický T – s diagram

V entropickom diagrame plocha pod čiarou vratnej zmeny odpovedá privedenému alebo
odvedenému teplu (teplo je privádzané, ak prebieha zmena v smere rastúcej entrópie, a je
odvádzané, ak je zmena v smere zmenšujúcej sa entropie).
V tlakovom p – v diagrame plocha pod čiarou krivky zmeny vyjadruje absolútnu mechanickú
prácu.
1 1
p T
2 2
T
Tds=dq
p
pdv=da
0 dv 0 ds
v s
Obr. 3.4 Porovnanie plôch pod čiarou zmeny v p – v a T – s diagrame
Plocha tepla v T – s diagrame je väčšia o plochu odpovedajúcu vnútornej energii oproti

ploche danej tou istou zmenou v p – v diagrame.
Znázornenie kruhového cyklu v T – s diagrame: plocha obmedzená krivkou vyjadruje rozdiel
privedeného a odvedeného tepla. Teplo dané týmto rozdielom je ekvivalentné mechanickej
práci znázornenej plochou cyklu v p – v diagrame.
2
s=k
p T
on
št
1 q=q1-q2=a
2
a=a1-a2
1
0 0
v s
Obr. 3.5 Kruhový proces v p – v a T – s diagrame

Tlakový p – v diagram a entropický T – s diagram sa používajú pre špecifické účely. Tlakový

diagram dáva priamy pohľad na vykonanú prácu. Je najmä výhodný ako indikátorový
diagram piestových strojov, z ktorého počítame indikovaný výkon stroja (výkon na pieste Pi).
Ak ho porovnáme s nameraným skutočným (užitočným) výkonom stroja Puž (výkon na
hriadeli), môžeme stanoviť mechanickú účinnosť hnacieho stroja m = Puž/Pi . Rozborom
tlakového indikátorového diagramu je možné kontrolovať správnosť funkcie rozvodov
(ventilov alebo posúvačov), funkciu ventilových pružín, účinnosť plnenia valca pri saní,
vplyv škodlivého priestoru a pod.
Entropický diagram poskytuje priamy náhľad na privedené alebo odvedené teplo pri
zobrazení tepelných obehov. Používa sa najmä pri tepelných výpočtoch strojného chladenia.
3.9. Carnotov cyklus v T- s diagrame

Carnotov cyklus tvoria dve izotermy a dve adiabaty, ktoré idú striedavo za sebou. Pretože
v súradniciach T, s je izoterma priamka kolmá k osi T a adiabata priamka kolmá k osi s,
Carnotov cyklus je zobrazený ako pravouhlý švoruholník.
a qA b
T TA=konšt
ac=qA-qB
TB=konšt
d qB c
0 f e s
Obr. 3.6 Carnotov cyklus v T – s diagrame
Plocha cyklu abcda je rovná práci cyklu a je daná rozdielom privedeného tepla plochou abefa
(pod izotermou TA) a odvedeného tepla plochou cefdc (pod izotermou TB). Z pomerov plôch
privedeného tepla a plochy cyklu môžeme odhadnúť jeho účinnosť, ktorú vypočítame z teplôt
TA a TB odčítaných v entropickom diagrame: c = (TA – TB)/TA.
a qA b
T TA=konšt
a=a c
TB=konšt
d d qB c c
qA´>qA
0 f e s
Obr.3.7 Entropický diagram obecného cyklu
V entropickom diagrame je názorne vidieť, že každý iný vratný cyklus má menšiu tepelnú
účinnosť ako Carnotov cyklus. Z obr. 3.7 je zrejmé, že plocha abef´d´a vyjadrujúca privedené
teplo qA´ je väčšie ako plocha abefa vyjadrujúca privedené teplo q A a teda účinnosť cyklu je
menšia.
3.10. Nevratné deje

Skutočné deje v prírode sú nevratné. Ak je nejaký proces zložený z dejov vratných
a nevratných, ako celok je nevratný. Technické deje sú sprevádzané stratami trením, ako aj
prenosom tepla s okolím – tieto sú typicky nevratné deje.
Z termodynamického hľadiska je trenie dej, pri ktorom sa práca potrebná na prekonanie
odporu premení na teplo. Pri trení entrópia systému rastie. Prenos tepla pri konečnom rozdiele
teplôt medzi látkou a okolím je tiež dej nevratný, pri ktorom entrópia systému rastie.
3.11. Entrópia pracovnej látky pri nevratnej zmene

Pri sledovaní typicky nevratných dejov sa zistilo, že entrópia systému vzrastie o hodnotu
Snevrat  0, aj keď látke nebolo privádzané teplo z vonku. Ak sa budú uvedené nevratné deje
vykonávať tak, že pri nich bude látke tiež privádzané z vonku vratné teplo q pri teplote T,
potom entropia látky vzrastie ešte o hodnotu vyjadrenú redukovaným teplom q/T = svrat.
Súčet týchto prírastkov entrópií určuje celkový rast entropie látky pri nevratnej zmene, ktorý
je väčší než redukované teplo vyjadrujúce rast entropie pri vratnej zmene:
Svrat + Snevrat  dq/T (3.21)
Obecne pre nevratné deje platí ds  dq/T
alebo dq  T ds (3.22)
Táto nerovnosť je kritériom nevratnosti dejov.
Spojením tejto nerovnosti s definičnou rovnicou entrópie ds = dq/T dostaneme všeobecnú

rovnicu II. zákona termodynamiky
dq  T ds , (3.23)
v ktorej znamienko rovnosti vyjadtuje vratné deje a znamienko nerovnosti nevratné deje.
Zovšeobecnenie:
Prírastok entropie systému, pri ktorom uvažujeme všetky látky (telesá), ktoré sa na procese
zúčastňujú (napr. zásobníky tepla - chladu, pracovnú látku, piest stroja atď.) je daný súčtom
všetkých redukovaných tepiel, t.j. ktoré sú zúčastnenými látkami prijímané alebo
odovzdávané. Prevažujú vždy kladné členy.
Obecne platí  dq/T  0 (3.24)
Entropia môže iba rásť (deje nevratné) alebo zostávať bez zmeny (deje vratné).
Závery:
 Procesy nemôžu prebiehať v ľubovoľnom smere, ale iba v smere, ktorý spĺňa princíp
vzrastu entropie. Proces, ktorý porúša tento princíp, je nemožný.
 Entropia je vlastnosť, ktorá sa nedá uschovať, a preto ani neexistuje zákon zachovania
entropie. Entropia je uchovateľná iba počas idealizovaných vratných procesov a počas
všetkých skutočných procesov vzrastá.
 Výkon technických systémov sa prítomnosťou nevratnosti degraduje a rýchlosť tvorby
entropie je mierou veľkosti nevratností prítomných v systémoch počas procesu. Čím väčší
rozsah nevratností, tým väčšia produkcia entropie. Preto entropiu možno použiť ako
kvantitatívnu mieru nevratnosti v uvažovanom procese.
4. TERMODYNAMIKA PÁR
4.1. Reálne plyny
Reálne plyny sa líšia od ideálnych tým, že:
a) molekuly reálneho plynu majú konečný objem a existujú medzi nimi
medzimolekulové sily, v dôsledku čoho neplatia presne zákonitosti stavového
správania sa, ani z nich odvodená stavová rovnica a existuje oblasť, kde plynná fáza
mení svoje skupenstvo. Platí
pvrT (4.1)
b) špecifické (merné) tepelné kapacity reálnych plynov a pár nie sú konštantné, resp.
nemenia sa len v závislosti na teplote, ale aj na tlaku a objeme:
cp = f (T, p)
cv = f (T, v)
c) vnútorná energia a entalpia reálnych plynov a pár je závislá nielen od teploty, ale aj od
objemu a tlaku:
u = f (T, v) , i = f (T, p)
u = f (T, p) , i = f (T, v)
Reálne plyny, ktoré sú v technicky používanom rozsahu teplôt už v blízkosti stavu nasýtenia
(pod kritickou teplotou), nazývame parami.
4.2. Odparovanie, var kvapaliny

Pri premene kvapaliny na paru sú dva odlišné spôsoby tvorenia pary:
- odparovanie: tvorenie pár nad hladinou spôsobené tým, že niektoré molekuly
kvapaliny majú veľkú rýchlosť, takže svojou kinetickou energiou prekonajú
potenciálnu energiu ostatných molekúl a uniknú do voľného priestoru,
- var kvapaliny: pri trvalom privádzaní tepla stúpa teplota kvapaliny a tým aj rýchlosť
odparovania. Ak sa dosiahne teplota, pri ktorej vzniká para nielen na povrchu, ale aj
v objeme – var kvapaliny.
4.2.1. Proces fázovej zmeny kvapaliny v T – v diagrame

Uvažujme zariadenie valec – piest, ktoré obsahuje vodu pri teplote 20oC a tlaku 101,325 kPa.
Vodu zahrievame – zvyšuje sa jej teplota – expanduje (vzrastá jej špecifický objem) – piest
vo valci stúpa hore – tlak vo valci zostáva konštantný. Ak teplota dosiahne 100oC – voda je
ešte v kvapalnej fáze – malé množstvo tepla zapríčiní určité vyparovanie kvapaliny – práve
dochádza k fázovej premene z kvapaliny na paru. Kvapalina, ktorá sa začala vyparovať – sýta
kvapalina.
Ak začne var – teplota kvapaliny sa ďalším privádzaním tepla nezvyšuje (je konštantná), kým
sa kvapalina úplne nevyparí – valec je naplnený parou, ktorá je na hranici kvapalnej fázy.
Odobratie malého množstva tepla – časť pary skondenzuje (zmena fázy z pary na kvapalinu).
Para, ktorá práve začína kondenzovať sa nazýva nasýtená alebo sýta para. Látka medzi
stavom sýtej kvapaliny a sýtej pary sa nazýva sýta rovnovážna zmes kvapaliny a pary alebo
mokrá para. Ďalší prívod tepla – vzrast teploty a špecifického objemu látky vo fáze pary –
prehriata para.
Pri tlaku 101.325 kPa – voda sa začína variť pri 100oC. Ak zaťažíme piest – tlak vo valci
stúpne (napr. na 500 kPa) – voda začína vrieť pri vyššej teplote (151,9oC). Teplota, pri ktorej
sa čistá látka začne variť pri danom tlaku – teplota sýtosti Ts. Tlak, pri ktorom sa čistá látka
začne variť pri danej teplote – tlak sýtosti ps. Ak vykonáme fázové zmeny pri rôznych
tlakoch, odvodíme T-v diagram vody.
T K TK
1
>p
kvapalina p2
p1
prehriata
para
krivka
mokrá para
sýtej pary
krivka sýtej x=1

x=0 kvapaliny
Obr. 4.1 T-v diagram vody
Ak sa zvyšuje tlak – úsečka vyparovania sa skracuje – pre vodu pri tlaku 22,09 MPa sa zmení
v bod – kritický bod – stavy sýtej kvapaliny a sýtej pary sú totožné – kritická teplota TK,
kritický tlak pK, kritický špecifický objem vK
(pre vodu: tK = 374,13oC, pK = 22,09 MPa, vK = 0,003155 m3kg-1,
pre hélium: tK = -267,85oC, pK = 0,23 MPa, vK = 0,01444 m3kg-1)
Stavy sýtej kvapaliny – krivka sýtej kvapaliny, stavy sýtej pary – krivka sýtej pary.
Stav látky nad kritickou izotermou sa v termodynamike označuje ako plyn. Oblasť vpravo od
kritického bodu pod kritickou izotermou a nad krivkou sýtej pary nazývame oblasť pary (v
energetike - prehriata para). Pojem prehriatie je potrebné chápať ako vzdialenosť stavu pary
od medze sýtosti, nie podľa výšky teploty. Pre energetické účely je výhodnejšie znázorniť
proces zmeny fázy kvapalnej na plynnú v T – s diagrame. Tento diagram je podobný pre
všetky čisté látky.
T[°C]
Pa
p=10M
500
kritický
400 TK stav
Pa
p=1M
300 sýta prehriata
kvapalina para
m /kg
3
200 kvapalina v=0,1
3 g sýta
/k
v=0,5m para
100 mokrá para
0 1 2 3 4 5 6 7 8
s kJ
kg°K
Obr. 4.2 T – s diagram vody
Na proces fázovej zmeny látky je potrebná energia, ktorú privádzame látke teplom. V T-s
diagrame prívod tepla látke na zmenu stavu je znázornený čiarou procesu s význačnými
plochami pod čiarou procesu.
T
K
2
1
q v =l v
qK qP
0
s
Obr. 4.3 Zmeny stavu vody pri náraste tepla
Plocha pod čiarou zmeny v oblasti kvapalnej fázy – množstvo tepla na zohriatie na teplotu
sýtej kvapaliny Ts (bod varu) – kvapalinové teplo qk. Plocha pod čiarou v oblasti mokrej pary
– množstvo tepla na proces zmeny sýtej kvapaliny na sýtu paru – výparné teplo lv (latentné
teplo). Plocha pod čiarou v oblasti prehriatej pary – množstvo tepla na zvýšenie teploty pary –
prehrievacie teplo qp.
4.3. Trojný bod, topenie, sublimácia
Sledujme v diagrame p –T súvislosť medzi rôznymi fázami látok.
látky látky
rozťahujúce zmršťujúce
sa pri sa pri kritický
p tuhnutí tuhnutí bod
KVAPALINA
top
e
ni
ie
en
a
topen
ov
ie
r
pa
TUHÁ vy
FÁZA
trojný bod
cia
má
bli PARA
su
Obr. 4.4 P – T diagram vody
Ak privádzame pevnej látke teplo, nastáva pri určitej teplote a tlaku topenie – zmena na
kvapalinu. Ak spojíme body topenia pri rôznych tlakoch – krivka topenia. Na tejto krivke sú
obe fázy látky v rovnováhe. Teplota topenia sa u väčšiny látok s tlakom zvyšuje, len u malého
počtu klesá (napr. voda, liatina). Teplota bodu varu u všetkých látok sa s tlakom zvyšuje, a to
podstatne viac ako teplota topenia. Krivka vyparovania – medzná krivka medzi kvapalnou
a plynnou fázou, ktoré sú na tejto krivke v rovnováhe.
Krivky topenia a vyparovania sa s klesajúcim tlakom približujú a pri určitom tlaku a teplote
sa pretínajú. V priesečníku sa stýkajú všetky tri fázy látky, ktoré sú v tomto bode
v termodynamickej rovnováhe – trojný bod. Trojný bod je jednoznačný stav látky. Pod ním
nemôže nastať topenie – pod ním neexistuje kvapalná fáza. Látka môže existovať
v kvapalnom stave len medzi trojným a kritickým bodom. Pre vodu sú hodnoty stavu
v trojnom bode: teplota + 0,01oC, tlak 0,6108 kPa, špecifický objem 0,001 m3/kg. Ak
privádzame pod trojným bodom látke teplo – prechádza pevné skupenstvo priamo do
plynného – sublimácia.
4.4. Tepelné diagramy vodnej pary

Tepelné diagramy sú znázornením tabuľkových hodnôt stavov pary vo vhodne zvolených
súradniciach. Za súradnice môžu byť zvolené ktorékoľvek dve z tepelných veličín stavu p, v,
T , u , i, s. V technickej praxi:
– diagram T – s (entropický diagram – pri tepelných obehoch a strojnom chladení),
– diagram i – s (Mollierov entropický diagram – pri tepelných turbínach).
800
0b
100b
50b
T°K
10b
30
p=
1b
700 i=3250kJ/kg
K
600
p=50b 3000kJ/kg
/kg
500 0,0
1m
3
i=
10b
25
00
2750kJ/kg
20
kJ
3 g
m/k
00
/k
400
15
0,1
kJ
g
00
/kg
100
k J/
i=500
3
g
1m/k
kg
0
0kJ
x=
/kg
kJ/kg
3 g
10m/k
300 p=0,00611b
x=0,2 0,4 0,6 x=0,8

200
100
0
0 1 2 3 4 5 6 7 8 9
s kJ
kg°K
Obr. 4.5 T- s diagram vodnej pary
V diagrame sú znázornené medzné krivky oddeľujúce oblasti vody, mokrej a prehriatej pary.
Jednotlivé konštantné veličiny majú nasledujúci priebeh:
a) Izotermy sú vo všetkých oblastiach rovnobežné s osou entropie.
b) Izobary sú v kvapalnej fáze vody prakticky totožné s ľavou medznou krivkou (s
výnimkou tlakov blízkych kritickému). V oblasti mokrej pary sú to úsečka
rovnobežné s osou entrópie, totožné s izotermami. V oblasti prehriatej pary sú to
exponenciálne krivky s rastúcou strmosťou v smere rastu entrópie.
c) Izochory v mokrej pare sú krivky s klesajúcou strmosťou v smere rastúcej entrópie. Na
pravej medznej krivke sa lomia a stúpajú s rastúcou strmosťou v smere rastu
entrópie.
d) Adiabaty sú vo všetkých oblastiach priamky kolmé na os entrópie.
T – s diagramy sú doplňované čiarami konštantnej entalpie a v oblasti mokrej pary tiež x =

konšt.
4000
3 0 0 00 b
kJ 600°C
b
b
p=
10b
p=
kg 500°C
400°C
300°C
3000 200°C
t=100°C
1b
K 81
0 ,00
p = 0,9
2000 0,8
0,7
0 0,6
x= 0,5
1000
0,4
0,3
0,2
0
0 2 4 6 8 10
s kJ
kg°K
Obr. 4.6 i – s diagram vodnej pary
V i – s diagrame je stav prehriatej pary určený dvoma termickými veličinami stavu, ku

ktorým odčítame v diagrame príslušnú dvojicu i, s. Jednotlivé konštantné veličiny majú
nasledujúci priebeh:
a) Izotermy sú v oblasti mokrej pary priamky totožné s príslušnými izobarami. Na medzi
sýtosti sa lomia a prechádzajú oblúkom s klesajúcou strmosťou do tvaru vodorovných
priamok rovnobežných s i = konšt.
b) Izobary sa v oblasti kvapaliny kryjú prakticky s ľavou medznou krivkou. V oblasti
mokrej pary sú totožné s izotermami. V oblasti prehriatej pary tvoria rozbiehajúci sa
systém kriviek (rastúca vzdialenosť medzi izobarami so stúpajúcou teplotou znamená,
že pri tom istom tlakovom rozdiele rastie tepelný adiabatický spád – pri vyšších
teplotách pri rovnakom rozdiele tlakov získame expanziou väčšiu prácu).
c) Izochory sú v oblasti mokrej aj prehriatej pary exponenciálne krivky so stúpajúcou
strmosťou.
d) Adiabaty sú vo všetkých oblastiach priamky kolmé na os entrópie.
V oblasti mokrých pár sa zakresľujú tiež krivky x = konšt. – môžeme odčítať vlhkosť
(suchosť) mokrej pary. Stav mokrej pary je vhodné definovať veličinou špecifický (merný)
obsah pary x – pomer hmotnosti sýtej pary obsiahnutej v 1 kg mokrej pary k 1 kg mokrej
pary. Množstvo pary x – suchosť pary, množstvo vody (1 - x) – vlhkosť pary.
4.5. Zmeny stavu pár

Pri výrobe pary a jej použití v tepelných strojoch prechádzajú zmeny stavu pary všetkými
oblasťami.
4.5.1. Izobarická zmena mokrej pary
Z praktického hľadiska najdôležitejšia zmena – para sa vyrába, prehrieva a privádza do stroja
pri konštantnom tlaku. Vo všetkých diagramoch (p-v, T-s, i-s) sa v oblasti mokrej pary
izobary kryjú s izotermami.
p K T i p
K p12 T12
x2
1 2 p12 i2 2 x
p 1 2 T12 š t
T on
i2-i1
x1 x2 x1 p=k
x x x i1
a12 x1 q12 x2 1
x
0 0 s1 s2 0 s2-s1
v s s
Obr. 4.7 Izobarická zmena mokrej pary
Teplo privedené medzi stavmi 1 a 2 sa stanoví z T-s diagramu:

q12 = T(s2 – s1) (4.2)
Suchosť pary prejde z hodnoty x1 na x2.
Platí q12 = lv (x2 – x1) , (4.3)
Kde lv je výparné teplo. Je dané rozdielom entalpií na medzných krivkách
lv = i´´- i´ (4.4)
V diagrame i-s sa teplo q12 stanoví iba odčítaním rozdielov entalpií v stavoch 1 a 2
q12 = i2 – i1 (4.5)
Absolútna práca izobarickej zmeny sa stanoví z diagramu p-v
2
a12 = 
1
p dv = p(v2 – v1) (4.6)
Prírastok entrópie je v oblasti mokrej pary daný rovnicou

s = s2 – s1 = q12 / Ts = (i2 – i1)/Ts = (x2 – x1) l /Ts (4.7)
4.5.2. Izobarická zmena prehriatej pary

Izobara v prehriatej pare v diagramoch T-s a i-s je krivka so stúpajúcou strmosťou, ktorá sa
rozchádza na medzi sýtosti s izotermou Ts.
p
K K 2 i2 2
p T i
i2-i1
1 2 1 i1 1
Ts
Ts
x x
x
x a12 x q12
0 0
v s s
Obr. 4.8 Izobarická zmena prehriatej pary
Teplo privedené prehriatej pare je dané rozdielom entalpií

2
q12 = 

cp dT = i2 – i1 (4.8)
1
Absolútna práca je určená v diagrame p-v plochou pod izobarou

a12 = p(v2 – v1) (4.9)
Prírastok entrópie pri cp = konšt. je daný rozdielom entrópií
s = s2 – s1 = cp ln(T2/Ts) - cp ln(T1/Ts) = cp ln(T2/T1) (4.10)
5. VLHKÝ VZDUCH
Tab. 5.1 Zloženie suchého atmosférického vzduchu
Plyn vo vzduchu Značka % objemu % hmotnosti

dusík N2 78,03 75,55
kyslík O2 20,93 23,10
argon Ar 0,94 1,30
kysličník uhličitý CO2 0,03 0,05
vodík H2 0,01 -
neón Ne 0,0012 -
hélium He 0,0005 -
krypton Kr 0,0003 -
xenon Xe 0,00004 -
Zmes suchého vzduchu a vodných pár – vlhký vzduch. Vodné pary vo vzduchu sú
najčastejšie v stave prehriatom. Zmes rôznych plynov môže byť v ľubovoľnom pomere.
Množstvo pár v plyne (vzduchu) je obmedzené – tlak sýtej pary pp´´ je závislý na teplote
sýtosti ts (teplota bodu varu pri tlaku ps= pp´´). V zmesi pár so vzduchom je teplota sýtosti pár
daná teplotou vlhkého vzduchu. Tlak pp´´ odpovedajúci tejto teplote, vystupuje v zmesi ako
najvyšší možný parciálny tlak pár. Podľa Daltonovho zákona – súčet parciálnych tlakov sa
rovná tlaku zmesi. Tlak vzduchu v praxi sa zvyčajne rovná tlaku barometrickému, potom
p = pb = pv + pp (5.1)
Teplota pár pri určitom tlaku môže byť ľubovoľne vyššia ako teplota sýtej pary. Nemôže byť
nižšia – nastala by kondenzácia. Preto parciálny tlak pár obsiahnutých v zmesi so vzduchom
nemôže byť vyšší než tlak sýtej pary pp´´ odpovedajúci teplote vlhkého vzduchu. Tým, že je
parciálny tlak obmedzený teplotou zmesi, je teplotou obmedzené tiež množstvo pár, ktoré je
schopný vzduch prijať. Ak je vo vzduchu pri danej teplote menšie množstvo pár, než
odpovedá nasýtenému stavu – parciálny tlak pp je menší než pp´´ a para vo vzduchu je
prehriata.
T
pp
B pp
teplota zmesi A
tlak sytosti ppB
parciálny tlak pp=ppA
x=1
0
s
Obr.5.1 Vzťah medzi teplotou prehriatej a sýtej pary pri tom istom tlaku
Stav A – prehriata para (T, pp)

Stav B – sýta para (T, pp´´)
V stave B je teplota zmesi a sýtej pary rovnaká. V stave A je teplota zmesi a prehriatej pary
taká istá ako v stave B, avšak teplota sýtej pary odpovedajúca tlaku pp = ppA´´ je nižšia.
5.1. Absolútna a relatívna vlhkosť

Absolútna vlhkosť – hmotnosť vlhkosti obsiahnutá v 1m3 vlhkého vzduchu (tiež objemová
vlhkosť). Hmotnosť pár je vlastne špecifickou (mernou) hmotnosťou (hustotou) p. Označenie
absolútnej vlhkosti – f alebo p [g]. Hmotnosť pár vo vzduchu v stave nasýtenia je p´´. Táto
hodnota s teplotou vzduchu rastie, pretože rastie tlak sýtosti pp´´. Hodnoty pp´´ a p´´ sú
uvedené buď v parných tabuľkách alebo v tabuľke vlhkého vzduchu. Množstvo pár vo
vzduchu (absolútna vlhkosť) sa pohybuje v medziach p = (0  1)p´´.
Toto rozpätie sa mení s teplotou vzduchu. Nie je to veličina charakteristická pre vlhkosť
vzduchu, pretože to isté množstvo pár môže byť v stave viac alebo menej prehriatom alebo
v stave sýtom.
Relatívna vlhkosť – bezrozmerná veličina, ktorá udáva, koľko % vlhkosti obsahuje vzduch
z maximálnej vlhkosti, ktorú je vzduch schopný prijať pri tej istej teplote:
 = p / p´´ (5.2)
Maximálna hodnota  = 1 – vzduch je nasýtený parami, takže pp = pp´´.
Ak sa ochladzuje vlhký vzduch v atmosfére pri konštantnom tlaku, absolútna vlhkosť sa
nemení až do určitej teploty, pri ktorej p = p´´. Relatívna vlhkosť rastie, až dosiahne
hodnotu  = 1. Ďalším ochladzovaním nastane kondenzácia prebytočných pár – absolútna
vlhkosť sa zmenšuje , pričom relatívna vlhkosť  = 1 ostáva bez zmeny. Stav, pri ktorom je
vzduch (po izobarickom ochladení) nasýtený parami, sa nazýva rosný bod. Rozdiel teploty
rosného bodu a pôvodnej teploty vlhkého vzduchu je tým väčší, čím menej pár vzduch
obsahoval (čím bola menšia relatívna vlhkosť).
5.2. Rovnica stavu vlhkého vzduchu

Suchý vzduch má vlastnosti blízke ideálnemu plynu až na to, jeho špecifické teplo sa mení
s teplotou. V rozmedzí –20oC až +100oC považujeme špecifické teplo za konštantné, cp =
1004 J/kg.K, cv = 716 J/kg.K. Pre vlhý vzduch môžeme použiť s vyhovujúcou presnosťou
rovnicu stavu ideálnych plynov. Paru vo vlhkom vzduchu môžeme tiež považovať za ideálny
plyn (je najčastejšie v prehriatom stave). Podľa Daltonovho zákona je tlak zmesi vlhkého
vzduchu
p = pv + pp (5.3)
a špecifická hmotnosť  = v + p (5.4)
Pre suchý vzduch platí rovnica stavu
pv vv = rv T = pv / v (5.5)
a pre paru pri tej istej teplote
pp vp = rp T = pp / p (5.6)
Z toho pre špecifické hmotnosti a parciálne tlaky platí
v = pv / (rvT) p = pp / (rpT) (5.7)
pv = v rv T pp = p rp T (5.8)
Po dosadení do vzťahu (5.1) pre relatívnu vlhkosť a s ohľadom, že  = 1/v :
 = vp´´/ vp (5.9)
alebo  = pp/ pp´´ (5.10)
takže pp =  pp´´
Špecifická (merná) vlhkosť – množstvo pár obsiahnutých vo vlhkom vzduchu vztiahnuté na
hmotnosť 1 kg suchého vzduchu:
x = mp / mv = p / v [kg/kg] (5.11)
Vlhký vzduch o špecifickej (mernej) vlhkosti x má hmotnosť (1 + x) kg.
Pozn.: Nie je žiadna súvislosť medzi označením špecifickej vlhkosti x a špecifického obsahu sýtej pary v mokrej
pare x.
Špecifické (merné) teplo vlhkého vzduchu – je dané súčtom súčinov hmotnostných podielov
zložiek a ich špecifických tepiel. Pri stálom tlaku (vztiahnuté na 1 kg vlhkého vzduchu):
cpvlh = cpv /(1+x) + cpp x/(1+x) = (cpv + xcpp)/(1+x) (5.12)
Vztiahnuté na 1 kg suchého vzduchu
cp´= cpv + xcpp (5.13)
takže cp´= cpvlh(1+x) (5.14)
Špecifické teplo vztiahnuté na 1 kg vlhkého vzduchu je menšie ako keď je vztiahnuté na 1 kg
suchého vzduchu.
5.2.1. Entalpia vlhkého vzduchu

Entalpia je aditívna veličina – entalpia zmesi je daná súčtom entalpií jej zložiek. Entalpia
suchého vzduchu:
iv = cpv t = 1,004 t [kJ/kg] (5.15)
Entalpia sýtej pary:
ip´´ = i + l = cpts + l , (5.16)
ts je teplota vlhkého vzduchu, ktorej prislúcha maximálny parciálny tlak pp´´,
l je výparné teplo pri teplote ts.
Entalpia prehriatej pary pri teplote t:
t
ip = ip´´+ 
t0
cp dt (5.17)
Pre zjednodušenie ip´´ = lv , kde l0 = 2500 kJ/kg je výparné teplo vody pri teplote t0 = 0oC.
Tlak sýtej pary pri 0oC je 0,61 kPa. Potom rovnica (5.16) má tvar
ip = l0 + cp t (5.18)
Entalpia x kg pary ix = x(l0 + cp t) = x(2500 + 1,84 t) [kJ/kg] (5.19)
Entalpia vlhkého vzduchu o hmotnosti (1+x) kg pri teplote t je daná súčtom entalpií 1 kg
suchého vzduchu a x kg pary:
i1+x = cpv t + x(l0 + cp t) = 1,004 t + x(2500 + 1,84 t) [kJ/kg] (5.20)
5.2.2. Parametre vlhkého vzduchu

Stav vlhkého vzduchu je určený tlakom, teplotou a relatívnou vlhkosťou (alebo špecifickou
vlhkosťou). Na rozdiel od stavu plynov nie je možné určiť tretí parameter ako funkciu
ostatných dvoch. Na základe daných parametrov vlhkého vzduchu sa odčíta z parných
tabuliek alebo z tabuľky vlhkého vzduchu špecifická hmotnosť sýtej pary p´´ a parciálny tlak
pár vo vzduchu v stave nasýtenia pp´´. Z daných veličín p, t,  a z odčítaných veličín p´´,
pp´´ sa vypočítajú všetky ďalšie veličiny potrebné k tepelným výpočtom.
Závislosť medzi tlakom a teplotou sýtej pary nie je možné vyjadriť jednoduchým a pre
výpočet vhodným vzťahom – nutné je pracovať s diagramom vlhkého vzduchu.
5.2.3. i – x diagram vlhkého vzduchu

Zmeny vlhkého vzduchu v technických zariadeniach najčastejšie prebiehajú za stáleho tlaku.
Privedené a odvedené teplo sa určuje pri týchto zmenách z rozdielu entalpií.
Charakteristickou veličinou, ktorá určuje stav vlhkého vzduchu, je pre určité p a t obsah pár
vody, ktorý je daný špecifickou (mernou) vlhkosťou x.
Priebehy ostatných veličín sa v súradnicovom systéme i – x vypočítajú. Sú to izotermy
a krivky rovnakých relatívnych vlhkostí  = konšt. Z čiar  je najdôležitejšia  = 1 , ktorá
v diagrame je hranicou medzi vzduchom nenasýteným vlhkosťou a vzduchom presýteným
r [°C]
40
11
0
35
1,1
10
0,1
30 0
90
vlhkosť  a tlak pár pp´´.

0,2
80
25 3
0,
70
4
0,
1,15
60
20 5
0,
Termomechanika – výber z prednášok
6
0, 7
50
0, 8 0 1,2 1
0, 9 ,3
15 0, 1 ,5
40
1
1,2 -5 20 1 1 ,7
2 10
-2 8
30
1,9
10 7 2
-1
6
-0, 5
0 5
20
5
5
0,
4
10
1,25
10
0
.1
0
15
Obr. 5.2 i – x diagram vlhkého vzduchu

-5
3
2
T=
10
.k
J/k
g
i-x diagram vlhkého vzduch pre tlak p=98,1 kN/m 2
1,3
-10
-1
0
-15
5 10 15 20 25 x=29 [g/kg]
0
2
1000 2000 3000 3000 P [N/m ]
vlhkosťou – hmlovým vzduchom. Z diagramu i – x sa odčítajú priamo teploty, relatívna
47
5.2.4. Zmeny stavu vlhkého vzduchu

Ak sa mení stav vlhkého vzduchu v i – x diagrame, mení sa aj hmotnosť látky so zmenou
špecifickej vlhkosti x (s výnimkou pre zmeny s x = konšt.) Preto entalpia nemá tu charakter
špecifickej (mernej) veličiny. Najčastejšie zmeny, ktoré sa riešia pomocou i – x diagramu sú:
 ohrievanie a ochladzovanie vzduchu pri x = konšt.,
 sušenie vzduchu,
 vlhčenie vzduchu vodou alebo parou,
 miešanie vlhkých vzdušnín.
5.2.5. Zmena stavu pri x = konšt.

Jedná sa o ohrievanie alebo ochladzovanie vlhkého vzduchu pomocou vykurovacích alebo
chladiacich stien, ktoré oddeľujú vzduch od teplonosnej látky, takže nemôže ovplyvniť jeho
vlhkosť – tzv. suché ohrievanie alebo ochladzovanie vzduchu. Teplo privedené vzduchu
o hmotnosti (1 + x1) kg zo stavu I do stavu II je dané rozdielom entalpií:
Q = iII – iI = (1,004 + 1,84xI)(tII – tI) (5.21)
=t 4
i 1 t1
4
i1
i4
II tII
iII
t2 2
3
t3
iI I 3
tI
0 xI x4=x3 x1=x2=x3
x
Obr. 5.3 Zmena stavu vlhkého vzduchu pri x = konšt.
Ak sa ochladzuje vlhký vzduch zo stavu 1 pri x = konšt., nemení sa absolútna vlhkosť

vzduchu až do teploty rosného bodu t2 = tr, v ktorom je vzduch nasýtený parami. Pri ďalšom
ochladzovaní vstupuje vzduch do oblasti hmlového vzduchu. Pod  = 1 nastáva kondenzácia
časti sýtej pary. V stave 3 je vzduch zmesou suchého vzduchu, sýtej pary a vody
(kondenzovanej pary). Množstvo vody je x = x2 – x3´ = x1 – x3´. Ak sa oddelí
skondenzovaná voda, dostane sa vzduch do stavu 3´. Ak sa ohreje vzduch z tohto stavu na
pôvodnú teplotu t1 do stavu 4, získa sa vzduch s menšou vlhkosťou x3´. Teplo odvedené pri
ochladzovaní z t1 na t3 sa skladá z týchto zložiek:
ochladenie zmesi z t1 na rosný bod tr = t2:
Q12 = (1,004 + 1,84x1)(t1 – t2) (5.22)
ochladenie suchého vzduchu z t2 na t3:
Qv23 = 1,004(t2 – t3) (5.23)
ochladenie skondenzovanej vody (x2 – x3´) kg z t2 na t3:
Q23 = 4,1868(x2 – x3´)(t2 – t3) (5.24)
ochladenie sýtej pary zostalej vo vzduchu po kondenzácii z t2 na t3:
Qx3 = 1,84x3´(t2 – t3) (5.25)
Teplo uvolnené kondenzáciou sýtej pary
Q1 = (x2 – x3´) l0 (5.26)
Spolu Q = Q12 + Qv23 + Q23 + Qx3 + Q1 = i1 – i3 (5.27)
Teplo potrebné na ohriatie na pôvodnú teplotu
Q3´4 = (1,004 + 1,84x3´)(t0 – t3´) (5.28)
Množstvo tepla potrebné na ohriatie vlhkosti vo vzduchu predstavuje len malú časť celkového
privedeného tepla.
5.3. Miešanie nerovnakých množstiev rôzne vlhkých vzdušnín

Miešaním vzduchu o hmotnosti m1 a stave (x1, t1), ktorého entalpia je i1+x1, so vzduchom o
hmotnosti m2 a stave (x2, t2), ktorého entalpia je i1+x2 vznikne zmes o hmotnosti mm = m1 +
m2 a stave tm , xm, im .
m1
x1,t1,i1 ms
m1 xs,ts,is
x2,t2,i2
Obr. 5.4 Miešanie vlhkých vzdušnín
Pre miešanie platí m1x1 + m2x2 = (m1 + m2)xm (5.29)

Špecifická (merná) vlhkosť po zmiešaní
xm = (m1x1 + m2x2)/(m1 + m2) (5.30)
Podobne pre entalpiu platí
im = (m1i1 + m2i2)/(m1 + m2) (5.31)
Zmiešaním dvoch nenasýtených vzdušnín môže vzniknúť hmlový vzduch. Zahmlenie nastane
ochladením teplejšieho nenasýteného vzduchu chladnejším tak, že výsledný stav zmesi prejde
do oblasti hmlového vzduchu (napr. zviditeľnenie dychu v zime). Hmlový vzduch je možné
odhmliť, ak sa pridá buď teplý alebo chladný vzduch, čím sa stav výslednej zmesi posunie
nad krivku  = 1.
6. TERMODYNAMIKA PRÚDIACICH PLYNOV A PÁR

Termodynamický stav kľudného plynu je jednoznačne určený stavovými veličinami p, v, T.
V technickej praxi sa často vyskytujú prípady, keď termodynamické zmeny stavu látky
prebiehajú pri veľkých zmenách rýchlosti (parné a plynové turbíny, rotačné kompresory,
prúdové motory a pod.). V týchto prípadoch termodynamický stav látky závisí aj od rýchlosti
prúdenia látky.
Tekutina – súhrnný názov pre kvapaliny, pary a plyny.
Vzdušnina – spoločný názov pre pary a plyny.
Tekutiny: - nestlačiteľné (kvapaliny),
stačiteľné (plyny a pary).
Na prúdenie nestlačiteľných tekutín nemá prenos tepla podstatný vplyv. Zákonitosti prúdenia
kvapalín – hydrodynamika. Prúdenie stlačiteľných tekutín je vždy sprevádzané
termodynamickými zmenami prúdiacej látky, ktoré súvisia so vzájomnými premenami
tepelnej a mechanickej energie.
Hydrodynamický ideálny plyn – plyn, ktorý prúdi bez strát energie prúdu. K stratám dochádza
pri prúdení skutočného plynu v dôsledku vnútorného trenia, turbulencie prúdu a víreniu
samotných častíc plynu.
Dva základné druhy prúdenia plynu: laminárne prúdenie a turbulentné prúdenie.
turbulentné
laminárne
ws
Obr. 6.1 Rýchlostný profil laminárneho a turbulentného prúdenia
Laminárne prúdenie: jednotlivé častice sa pohybujú v rovnobežných vrstvách (vláknach),

pričom sa ich stav nemení. Prúd si predstavujeme ako zväzok samostatných prúdových
vlákien, ktoré sa po sebe navzájom kĺžu. Vplyvom vnútorného trenia vznikajú medzi
susednými vláknami alebo vrstvami dotykové napätia, ktoré spôsobujú rozdielne rýchlosti
vrstiev.
Podľa Newtonovho zákona je dotykové napätie úmerné gradientu rýchlosti dw/dy v smere y
kolmom na smer prúdenia
 =  dw/dy (6.1)
Súčiniteľ  [N.s.m-2] - súčiniteľ vnútorného trenia alebo dynamická viskozita

Laminárne prúdenie nastáva pri pomerne malých rýchlostiach alebo pri vysokom súčiniteli
viskozity tekutiny.
Turbulentné prúdenie: častice okrem svojho postupného pohybu stálou strednou rýchlosťou
prúdu konajú súčasne neusporiadaný pohyb v inom smere. Pritom dochádza k miešaniu
častíc. Rýchlosť a tlak prúdiacej látky v určitom mieste nie sú časovo stále. Kritérium pre
rozlíšenie laminárneho a turbulentného prúdenia – kritická hodnota Reynoldsovho čísla Re.
Reynoldsove číslo Re = ws d /  [-] (6.2)
-1
kde ws [m.s ] je stredná rýchlosť prúdu, d [m] je charakteristický rozmer kanála (u potrubia je
to priemer),  [m2.s-1] je kinematická viskozita. Kinematická viskozita je daná pomerom
dynamickej viskozity a špecifickej hmotnosti :
 = η / (6.3)
Pre vznik turbulentného prúdenia je zreteľná spodná hranica Re. Pri prúdení v kruhovej
trubici Re = 2320. Pod touto hranicou – iba laminárne prúdenie. Nad ňou – postupne rastie
turbulencia s rasúcim Re. Úplne turbulentné prúdenie môže podľa povahy látky nastať až pre
Re  10 000.
Stacionárne prúdenie – prúdenie, pri ktorom sa miestny stav prúdu s časom nemení. Stavové
veličiny sú len funkciami polohy uvažovaného prierezu.
Pre jednorozmerné prúdenie
p = p(x),  = (x), T = T(x), w = w(x) (6.4)
Nestacionárne prúdenie – stav prúdu sa v uvažovanom priereze mení s časom.
Stavové veličiny
p = p(x,),  = (x,), T = T(x,), w = w(x,) (6.5)
6.1. Rýchlosť zvuku

Z akustiky – šírenie zvuku je doprevádzané pozdĺžnym vlnením vzdušniny. Je to postupné
zhusťovanie a zrieďovanie prostredia, ktoré sa šíri z miesta zdroja v guľových vlnách. Na
zvukovej kružnici (guli) sú veličiny p, , T stále. Termodynamický stav plynu tak môžeme do
istej miery charakterizovať rýchlosťou zvuku v plyne za tohto stavu. Okamžitý miestny stav
prúdu je charakterizovaný pomerom rýchlosti prúdu w k rýchlosti zvuku a v tejto látke, tzv.
Machove číslo
M=w/a [-] (6.6)
Rýchlosť zvuku je najmenšia rýchlosť, ktorou sa v kľudnom plyne môže šíriť tlaková zmena.
Tým je daný význam zvukovej rýchlosti ako veličiny charakteristickej pre stav plynu.
6.2. Rovnica kontinuity

Pri ustálenom prietoku prejde za jednotku času susednými prierezmi S1 a S2 to isté množstvo
o hmotnosti m.
S2
w2
S1
w1
Obr. 6.2 Schéma prúdenia
m = V1 1 = V2 2 (6.7)
m = V1 / v1 = V2 / v2 (6.8)

Keďže V1 = S1 w1 a V2 = S2 w2 (6.9)
m = S1 w1 / v1 = S2 w2 / v2 (6.10)
6.2.1. Rovnica kontinuity stlačiteľných látok
S w  = S w / v = konšt. (6.11)
Výpočty sa vykonávajú pre jednotku hmotnosti. Prierez, ktorým prúdi 1 kg hmotnosti za 1

sekundu – špecifický (merný) prierez s.
Rovnica kontinuity:
vyjadrená špecifickou hmotnosťou vyjadrená špecifickým objemom
 w s = konšt.= 1 w s / v = konšt.= 1 (6.12)
Po logaritmovaní
ln  + ln w + ln s = 0 ln w + ln s - ln v = 0 (6.13)
Po diferencovaní
d /  + dw / w + ds / s = 0 dw / w + ds / s - dv / v = 0 (6.14)
Diferenciálna rovnica kontinuity vyjadruje vzájomnú závislosť pomerných prírastkov
špecifickej hmotnosti, rýchlosti prúdu a špecifického prierezu.
6.3. Zákon zachovania energie

Uvažujme prúdenie trubicou s trením a prívodom tepla. V technickej praxi sa vyskytujú dva
odlišné prípady trubice (kanála, trysky) z hľadiska odovzdanej práce:
a) dynamicky neizolovaná trubica, v ktorej dochádza k zložitým, vzájomným premenám

energie tepelnej, kinetickej a tlakovej a časť celkovej energie sa odvádza navonok ako
technická práca stroja (napr. kanál v obežnom kolese tepelnej turbíny).
b) dynamicky izolovaná trubica, v ktorej sa mení časť tepelnej a tlakovej energie na
kinetickú energiu a navonok sa neodvádza žiadna práca (napr. prúdenie
v rozvádzacom kanále turbíny, prúdenie v potrubí, výmenníky tepla).
6.3.1. Dynamicky neizolovaná trubica

Element prúdiacej látky obsahuhe tieto energie:
- energiu tepelnú et = u,
- energiu kinetickú ek = w2/2,
- energiu potenciálnu ep = g h,
- prúdiacou látkou je prenášaná tzv. energia prúdu etl = p v, ktorá je rovná práci
na prekonanie vonkajších tlakových síl pri posuve prúdu medzi uvažovanými
prierezmi.
Celková energia elementu prúdiacej látky je
dmt( u + w2/2 + g h + p v) (6.15)
Zmena energie prúdiacej látky medzi prierezmi S, S + dS je daná vplyvom vonkajších
účinkov, t.j. privedeným teplom dq a odvedenou technickou prácou at. Zákon zachovania
energie má tvar
dq – dat = du + dw2/2 + g dh + d(p v) (6.16)
Ak sa uvažuje proces s trením, na ktorého prekonanie je potrebné vykonať prácu atr, ktorá sa
premení na teplo qtr , ktoré ihneď prejde do prúdiacej látky, potom zákon zachovania energie
má tvar
dq + dqtr – dat - datr = du + dw2/2 + g dh + d(p v) (6.17)
Keďže práca trenia atr nie je energiou privedenou zvonku, ale sa jedná o premenu energií
v prúdiacej látke, platí atr = qtr, takže rovnica (6.16) platí pre prúdenie bez trenia aj s trením.
Použitím vzťahu pre entalpiu di = du + d(p v) dostávame
dq = di + dw2/2 + g dh + dat (6.18)
alebo q12 = i2 – i1 + (w22 – w12)/2 + g(h2 –h1) + at12 (6.19)
Rovnica (6.18) vyjadruje I. zákon termodynamiky pre otvorené systémy a nazýva sa tiež
energetická rovnica prúdenia.
6.3.2. Dynamicky izolovaná trubica

Pre dynamicky izolovanú trubicu platí at = 0 a I. zákon termodynamiky
dq = di + dw2/2 + g dh (6.20)
2 2
alebo q12 = i2 – i1 + (w2 – w1 )/2 + g(h2 –h1) (6.21)
Z tejto rovnice vyplýva, že teplo prenesené zvonku prúdiacemu plynu sa rovná súčtu prírastku
entalpie, kinetickej a potenciálnej energie. Ak sú kanály vodorovné alebo výškový rozdiel ich
prierezov je malý, môžeme potenciálnu energiu plynu zanedbať (pri rozdiele 1m predstavuje
rozdiel potenciálnej energie 1 kg plynu 9,80665  9,81 J). Zanedbaním potenciálnej energie
a bez uvažovania trenia má rovnica (6.21) tvar
i1 + w12/2 + q12 = i2 + w22/2 (6.22)
Ak sa prúdiacej látke neprenáša teplo z okolia, t.j. q12 = 0
dw2/2 = - di (6.23)
2
t.j. (w22 – w12)/2 = i1 – i2 = - 
1
v dp (6.24)
kde rozdiel entalpií je ekvivalentný hodnote technickej práce. Táto rovnica sa nazýva
pohybová energetická rovnica adiabatického prúdenia plynu. Vyjadruje závislosť zmeny
kinetickej energie na zmene entalpie, t.j. na zmene teploty. Zmena energie je spôsobená len
zmenou rýchlosti. Ak sa nemení rýchlosť nemení sa ani teplota.
6.4. Izoentropické prúdenie

Izoentropické prúdenie je základný a najjednoduchší prípad prúdenia plynu a prebieha za
nasledovných podmienok:
a) prúdenie je jednorozmerné, spojité, stacionárne,
b) prebieha bez prenosu tepla s okolím,
c) plyn je termodynamicky a hydrodynamicky ideálny (cp, cv sú stále),
d) účinok vonkajšieho silového poľa, napr, gravitačného je zanedbateľný.
Základné zákony platiace pre izoentropické prúdenie ideálneho plynu bez konania práce:
rovnica stavu
p/=rT pv=rT (6.25)
rovnica izoentropy
s = konšt. s = konšt. (6.26)
t.j. p -κ = konšt. p vκ = konšt. (6.27)
rovnica kontinuity
 w s = konšt. w s /v = konšt. (6.28)
alebo d /  + dw / w + ds / s = 0 dw / w + ds / s - dv / v = 0 (6.29)
rovnica pohybová
dw2/2 + dp /  = 0 dw2/2 + v dp = 0 (6.30)
2 2
alebo dw /2 + di = 0 dw /2 + di = 0 (6.31)
Integráciou pohybovej rovnice pozdĺž osi trubice a po dosadení za
i = cpT = [κ /( κ - 1)] p/ = [κ /( κ - 1)] rT (6.32)
2 2
w /2 + [κ /( κ - 1)] p/ = konšt. w /2 + [κ /( κ - 1)] rT = konšt. (6.33)
Keďže κ (p/) = a2 (rýchlosť zvuku) je konečný stav pohybovej rovnice izoentropického

prúdenia
w2/2 + a2/( κ - 1) = konšt. (6.34)
Ľubovoľný stav prúdu p, , T pri Machovom čísle M = w/a bol dosiahnutý spojitou
izoentropickou expanziou z kľudového stavu p0, 0, T0.
P0
p0 0
p
i0 0 T0 kľudový stav
i M=0,a=a0,w=0
s=konšt
podkritické prúdenie pv=konšt

(subsonické) p *
*
p *
k
i K T
*
kritický stav
M=1,w=a*
nadkritické prúdenie p
i PT
ľubovoľný stav M,w
0
0 v0 v
s v *
v
vákuum
Obr. 6.3 Izoentropická expanzia v i-s diagrame a p-v diagrame

7. PRENOS TEPLA
Druhy prenosu tepla:
a) prenos tepla vedením (kondukciou),

b) prenos tepla prúdením (konvekciou),
c) prenos tepla sálaním.
7.1. Prenos tepla vedením
Prenos tepla vedením v pevných telesách je transportom tepelnej energie v smere klesajúcej
teploty – deje sa medzi bezprostredne súsediacimi časticami telesa. V plynoch a kvapalinách
sa k tomuto prenosu tepla pripojuje prenos tepla prúdením a u látok čiastočne prepúšťajúcich
žiarivú energiu aj prenos tepla sálaním.
7.2. Základný zákon vedenia tepla (Fourierov)

Pri prenose tepla vedením je potrebné poznať vždy dve veličiny:
 teploty na rozličných miestach telesa (teplotné pole),
 tepelné toky vznikajúce vplyvom teplotných spádov medzi rôznymi miestami telesa.
Teplotné pole – t = t(x,y,z,) x,y,z – priestorové súradnice
 - čas
Ak sa teploty menia s časom – nestacionárne pole, ak sa nemenia – stacionárne.
Body telesa, ktoré majú v určitom okamihu rovnakú teplotu tvoria izotermickú plochu.
Ak vzniknú v telese teplotné rozdiely – nastáva transport tepla podľa II. zákona
termodynamiky. Množstvo tepla transportované za časovú jednotku – tepelný tok Qt.
Tepelný tok prechádzajúci plochou o jednotkovej veľkosti stojacej kolmo k smeru toku –
špecifický (merný) tok qt:
dQt = qt dS (7.1)
Ľubovoľnou plochou dS, ktorej normála zviera so smerom tepelného toku uhol , prechádza
tepelný tok:
dQt = qt cos dS (7.2)
Obr. 7.1 Tepelný tok plochou

Ak sú povrchy rozmerovo veľkej rovinnej izotropnej dosky o hrúbke s udržiavané na
konštantných teplotách t1 a t2, preteká kolmo doskou tepelný tok Qt v smere klesajúcej
teploty. Veľkosť tepelného toku prechádzajúceho elementom plochy dS:
dQt = /s (t1 – t2) dS (7.3)
 - súčiniteľ tepelnej vodivosti (závisí od materiálu).

Pri izotropných a homogénnych látkach je zmena teplotného spádu z teploty t1 na t2 lineárna.
Izotermy sú plochy rovnobežné s povrchom dosky.
t1
t
t2
Q
s
dx
x
Obr. 7.2 Schéma k odvodeniu základného zákona vedenia tepla
Pre dve nekonečne blízke izotermy platí:
(7.4)
Tepelný tok, ktorý preteká elementárnou plochou dS ľubovoľnou izotermnou plochou

v smere normály:
(7.5)
t
kde je teplotný gradient v smere normály k ploche. Teplotný gradient má opačné
n
znamienko ako teplotný rozdiel. Špecifický (merný) tok
(7.6)
Ak je známe teplotné pole v nejakom telese, je možné pomocou rovníc (7.5) a (7.6) vypočítať
tepelné toky.
Tepelná vodivosť  - množstvo tepla prechádzajúceho za jednotku času jednotkou plochy pri
tepelnom spáde 1K na jednotku dĺžky [J.s-1.m-1.K-1 = W. m-1.K-1]. Čisté kovy majú vysoký
súčiniteľ  (napr. meď pri 20oC,  = 403 W. m-1.K-1), plyny majú veľmi nízku hodnotu 
(napr. vzduch pri 20oC a 100 kPa,  = 0,025 W. m-1.K-1). Súčiniteľ  je u všetkých látok
závislý na teplote, u plynov a kvapalín aj na tlaku (rastie so stúpajúcim tlakom). V praxi sa
tieto závislosti často zanedbávajú.
7.3. Rovnice pre prenos tepla vedením

Pri zostavovaní parciálnej diferenciálnej rovnice sa vychádza z tepelnej bilancie objemového
elementu ľubovoľnej neizotropnej látky so stranami dx, dy, dz o objeme dV = dx dy dz.
dQz+dz
dQ dx
x+
y+ dQ
dy
dz
z
x
dQ
dQ y
dQz
y x
dx
dy dx
x+
x
y
Obr. 7.3 Schéma k odvodeniu rovnice vedenia tepla

V smere osi x prúdi do elementu objemu tepelný tok
(7.7)
Z druhej strany vystupuje z elementu tok
(7.8)
Rozdiel oboch tepelných tokov
(7.9)
Podobne spolupôsobia na teplotnú zmenu elementu aj diferencie tepelných tokov v smere osí
yaz
(7.10)
Súhrnným pôsobením vo všetkých smeroch je určená teplotná zmena jednotky objemu. Pre
teplo pohltené v elemente za jednotku času platí
(7.11)
kde c je špecifické (merné) teplo,  je špecifická (merná) hmotnosť.
Tepelný zdroj, ktorý vznikne vo vnútri objemového elementu nejakou premenou energie
(vnútorný tepelný zdroj), je daný výrazom
(7.12)
q = q(x,y,z,,t) je vzniknuté množstvo tepla pre objemovú jednotku za jednotku času.
Podľa zákona zachovania energie je vstupujúca vo vnútri vzniknuté teplo rovné
akumulovanému a vystupujúcemu teplu:
(7.13)
Táto rovnica je obecný tvar diferenciálnej rovnice vedenia tepla v látke, kde c a  sú hodnoty
látkové a  je funkciou miesta, smeru tepelného toku a teploty. V najčastejších prípadoch pre
izotropné a homogénne telesá považujeme látkové hodnoty za konštantné. Potom sa rovnica
zjednoduší:
(7.14)
kde a = /c [m2/s] – súčiniteľ teplotovej vodivosti.

Pre teplotné pole bez vnútorných tepelných zdrojov sa rovnica (7.14) zjednoduší, pretože q =
0.
Pri stacionárnych dejoch a rovnica pre prenos tepla má tvar
(7.15)
Pre riešenie mnoho úloh sa používajú valcové súradnice r, , z. Rovnica pre prenos tepla
vedením má potom tvar:
(7.16)
7.3.1. Okrajové podmienky

Počiatočná podmienka stanoví v určitom okamihu na každom mieste telesa určitú teplotu t0 =
t0(x,y,z), ktorá sa potom mení behom nestacionárneho prenosu tepla. Pri stacionárnom
prenose táto podmienka odpadá – rozdelenie teplôt sa s časom nemení.
Okrajové (miestne) podmienky môžu byť stanovené rozdielne. Na povrchovej ploche telesa je
možné predpísať:
1. teplotu ako funkciu času a miesta,
2. tepelný tok v smere normály ako funkciu času a miesta,
3. predpokladať omývanie telesa teplonosnou látkou.
Ak je teleso I v styku s iným telesom II, potom je tepelný tok, ktorý v styčnej ploche oboch
telies prechádza z jedného telesa na druhé, rovnaký pre obe telesá. Podľa (7.6) platí v styčnej
ploche vzťah
(7.17)
Ak hraničí uvažované teleso s tekutinou, tepelný spád do tekutiny v bezprostrednej blízkosti
povrchu telesa (medznej vrstve) je strmý. Teplota tekutiny je ale v určitej vzdialenosti od
povrchu prakticky konštantná.
7.4. Stacionárne vedenie tepla jednoduchou rovinnou doskou

Jedná sa o jednorozmerné vedenie tepla u nekonečne veľkej rovinnej dosky s konštantnými
teplotami povrchových plôch. Z týchto predpokladov sa rovnica vedenia tepla zjednoduší na:
(7.18)
keďže v smere y a z žiadna zmena teploty nenastáva. Riešením tejto diferenciálnej rovnice
dostaneme pre teplotu vzťah
t = Ax + B (7.19)
Ak sú dané teploty povrchových plôch t1 a t2
x = 0 t = B = t1
x=s t = As + t1 = t2 , A = (t2 – t1)/s
Obecne platí tx = t1 – (t1 – t2)x/s (7.20)

Teplotné pole je jednorozmerové a izotermické plochy sú roviny kolmé k osi x.
t1
dt
q t2
z dx
x
Obr. 7.4 Vedenie tepla jednoduchou rovinnou stenou
Podľa Fourierovho zákona je množstvo tepla pretekajúceho stenou za jednotku času pre
jednotku plochy:
(7.21)
Separáciou premenných a integráciou v medziach 0-x dostaneme
(7.22)
Integračná konštanta C vyplynie z medznej podmienky pre
x=0, t = t1 C = t1
(7.23)
Pre
x=s t = t2 (7.24)
Z tejto rovnice je možné stanoviť tepelný tok q:
[W m-2] (7.25)
Podľa tejto rovnice je množstvo tepla, ktoré pretečie jednotkou plochy steny za jednotku času
priamo úmerné tepelnej vodivosti  a teplotnému rozdielu vonkajších povrchov t1 – t2
a nepriamo úmerné hrúbke steny s.
Pomer /s [W m-2 K-1] - tepelná vodivosť steny (priepustnosť). Obrátená hodnota s/ -
tepelný odpor steny.
Množstvo tepla Q, ktoré pretečie rovinnou stenou o ploche S za dobu  je podľa (7.25):
Q = q S  = /s (t1 – t2) S  [J] (7.26)
7.5. Prenos tepla prúdením

V prúdiacich tekutinách je nutné uvažovať v zásade s dvoma spôsobmi prenosu tepla: vedenie
tepla a výmenu tepla premiestňovaním časticami hmoty (konvekcia). Prenos tepla
v prúdiacich tekutinách nie je možné oddeliť od pohybu tekutiny.
Prenos tepla medzi pevnou stenou a tekutinou prúdiacou pozdĺž steny je v podstate veľmi
zložitý dej, pretože je ovplyvňovaný hydrodynamickými dejmi. Na povrchu steny sú
prichytené čiastočky tekutiny, ktoré nemajú žiadnu relatívnu rýchlosť a vytvárajú medznú
vrstvu. Ak prúdi pozdĺž povrchu steny väčšie množstvo tekutiny, obmedzuje sa zmena jej
teploty na relatívne tenkú vrstvu v blízkosti steny, tzv. teplotnú medznú vrstvu. Pri prestupe
tepla z pevnej steny do tekutiny alebo obrátene je účelné zjednodušene predpokladať
rovnomerné rozloženie teploty v tekutine. Za tohto predpokladu sa pri stene prejaví teplotný
skok.
tekutina pevná
stena
priebeh teploty
R
tk=konšt
ts
tekutina pevná
stena
priebeh teploty
ts
tk=konšt
Obr. 7.5 Prestup tepla z tekutiny do pevnej steny a) a

z pevnej steny do tekutiny b)
Pre prestup tepla platí vzťah:

ochladzovanie Q =  S (tk – ts) [W] (7.27)
ohrievanie Q =  S (ts – tk) [W] (7.28)
kde tk je stredná teplota tekutiny,
ts je teplota steny.
Súčiniteľ prestupu tepla  [W.m-2.K-1] udáva množstvo tepla preneseného za jednotku času
jednotkou povrchu pri rozdiele 1 K medzi teplotou tekutiny a steny. Závisí na vlastnostiach
tekutiny, jej pohybového stavu, na tvaru povrchu telesa a nezávisí na materiály stien, z
ktorých sa teplo prenáša. Súčiniteľ prestupu tepla je zložitou funkciou veľkého počtu
premenných, ktoré určujú celý pochod a majú vplyv na množstvo preneseného tepla:
 = f(w, ts, tk, , cp, , η, , L1, L2, L3, …), (7.29)
kde  je veličina charakterizujúca tvar telesa, L1, L2, L3 sú rozmery telesa [m],
η je dynamická viskozita [N.s.m-1].
Zisťovanie tvaru vzťahu pre  sa v praxi stanovuje najčastejšie experimentálne.
7.6. Prenos tepla sálaním

Tepelné žiarenie je elektromagnetické žiarenie v určitom rozsahu vlnových dĺžok –
infračervené žiarenie s vlnovou dĺžkou približne od 0,8 m do 360 m. Spektrum
elektromagnetického žiarenia okrem iných obsahuje: ultrafialové žiarenie 1,36.10-2 m až
0,36 m, svetelné žiarenie 0,36 m až 0,78 m, atď. Na elektromagnetické žiarenie sa
z hľadiska prenosu energie pozeráme ako na vlnenie aj ako na prúd častíc (fotónov) –
korpuskulárno-vlnový dualizmus. Z hľadiska vlnového – priečne vlnenie s vlnovou dĺžkou 
= c T = c/. Rýchlosť šírenia svetla vo vákuu c  300.106 m.s-1, v každom inom prostredí sa
šíri pomalšie. Z hľadiska korpuskulárneho - prúd častíc o energii „kvanta“
e = h. [J] (7.30)
kde h = 6,624.10-34 J.s je Planckova konštanta.
Žiarenie môže byť emitované alebo absorbované len v celistvých násobkoch kvanta.
Šírenie žiarivej energie nepredpokladá existenciu sprostredkujúcej látky (môže sa šíriť aj vo
vákuu). Tým sa zásadne odlišuje od predchádzajúcich spôsobov prenosu tepla.
Žiarivá energia sa pri dopade na iné teleso sčasti odrazí, sčasti telesom prechádza a sčasti je
im pohltená. Každé teleso nepretržite vyžaruje, ale aj nepretržite pohlcuje, odráža a prepúšťa
žiarivú energiu – to má za následok prenos tepla medzi jednotlivými telesami - prenos tepla
sálaním.
Sálavosť (intenzita vyžarovania) telesa – množstvo energie, ktoré vysála povrchová jednotka
telesa za časovú jednotku
e = Q /S , [W.m-2] (7.31)
kde Q [W] je energia, ktorú vysála teleso za jednotku času – žiarivý tok.
Q Q
Obr. 7.6 Rozdelenie dopadajúcej žiarivej energie

QA + QR + QD = Q (7.32)

alebo QA/ Q + QR/ Q + QD/ Q = 1 (7.33)
A + R + D =1 (7.34)
A – tepelná pohltivosť (absorpcia), R – tepelná odrazivosť, D = tepelná priepustnosť
Ak A = 1 (R = 0, D = 0) – dokonale čierne teleso.

Ak R = 1 (A = 0, D = 0) – biele teleso.
Ak D = 1 (R = 0, A = 0) – diatermické teleso.
Tuhé telesá a kvapaliny majú takmer D = 0, t.j. A + R = 1. Z toho – ak teleso dobre odráža
sálavú energiu, zle ju pohlcuje a opačne. Pre pohltivosť a odrazivosť má väčší význam stav
povrchu než farba. Bez ohľadu na farbu je odrazivosť hladkých a leštených povrchov
mnohonásobne väčšia než drsných.
Stefanov – Boltzmannov zákon: Úhrnné množstvo energie, ktoré vysála 1 m2 dokonale
čierneho telesa za 1 s je rovné
e0 = 0 T4 (7.35)
kde 0 = 5,775.10-8 W.m2.K-4 – konštanta sálania dokonale čierneho telesa.
Stefanov – Boltzmanov zákon platí presne pre čierne a šedé žiariče, s dostatočnou presnosťou
tiež pre pevné telesá s výnimkou kovov, u ktorých je vyžiarená energia úmerná vyššej než
štvrtej mocnine teploty.
7.7. Prechod tepla stenou

Dve tekutiny rôznych teplôt t1 a t2 sú oddelené stenou o hrúbke s a tepelnej vodivosti . Teplo
sa prenáša z teplejšej tekutiny o teplote t1 do chladnejšej tekutiny t2. Stena je pre chladnejšiu
tekutinu výhrevnou plochou, pre teplejšiu chladiacou. Stenou prechádza teplo len vedením.
Ak je tekutinou kvapalina, prenáša sa teplo z kvapaliny do povrchu steny alebo naopak
prúdením a vedením. Ak je tekutinou plyn, prenáša sa teplo okrem prúdenia a vedenia aj
sálaním.
t1
t s1
t s2
1 q t2
t s 2
Obr. 7.7 Prechod tepla stenou

Do steny sa prenáša teplo jednotkou plochy za časovú jednotku prúdením a vedením

o veľkosti
q = 1(t1 – ts1) (7.36)
rovnaké teplo sa prenáša deliacou stenou vedením
q = (ts1 – ts2) /s (7.37)
a tiež zo steny prúdením a vedením do druhej tekutiny
q = 2(ts2 – t2) (7.38)
Z toho dielčie teplotné rozdiely
t1 – ts1 = q / 1 ts1 – ts2 = q s /  ts2 – t2 = q / 2
Celkový teplotný rozdiel
t1 – t2 = q (1/1 + s/ + 1/2) (7.39)
7.8. Súčiniteľ prestupu tepla

k = 1/(1/1 + s/ + 1/2) [W.m-2.K-1] (7.40)
Potom veľkosť tepelného toku q = k (t1 – t2) [W.m-2] (7.41)

Prevrátená hodnota súčiniteľa tepla 1/k – celkový tepelný odpor [m2.K.W-1]
8. POROVNÁVACIE CYKLY
V tepelných strojoch sa mení teplo na mechanickú prácu prostredníctvom pracovnej látky

(pary alebo plynu), ktorá je nositeľkou tepelnej energie. Pracovnej látke je teplo privádzané
buď mimo tepelný stroj (výroba pary v parnom kotly) alebo priamo vo vnútri stroja
spaľovaním paliva (spaľovacie motory).
V piestových strojoch pôsobí tlak pracovnej látky na piest, na ktorého druhej strane je buď
tlak okolia (stroje jednočinné) alebo tlak pracovnej látky inej časti pracovného cyklu (stroje
dvojčinné). Pohyb piestu je obmedzený kľukovým mechanizmom, ktorý striedavý pohyb
prevádza na pohyb rotačný. Produkovaná práca tepelným strojom musí sa teoreticky rovnať
práci poháňaného stroja – ináč by sa hnací stroj buď rozbiehal alebo spomaľoval.
V rotačných tepelných strojoch sa mení tepelná energia na kinetickú energiu plynu. Kinetická
a objemová energia prúdiaceho plynu privedeného vhodne volenými kanálmi do obežných
kôl turbíny spôsobí jej otáčanie, čím je konaná práca.
Pracovná látka prechádza v tepelnom stroji radom účelne zoradených zmien tak, že sa
teoreticky vráti do pôvodného stavu. Tým sa vytvorí uzavretá krivka – cyklus. V skutočných
tepelných strojoch piestových sa v každom cykle privádza nová pracovná látka s tými istými
počiatočnými termodynamickými parametrami. Látka, ktorá vykonala prácu, opúšťa stroj pri
nižšom tlaku a teplote. V rotačných strojoch sa pracovná látka neprivádza periodicky ale
kontinuálne a po vykonanej práci sa tiež kontinuálne zo stroja odvádza.
Aby bolo možné posúdiť a vzájomne porovnať pracovné cykly, určuje sa termická účinnosť
cyklu – aká časť z celkového privedeného tepla sa premení na prácu:
t = a / q1 = (q1 – q2) / q1 = 1 – q2/q1 (8.1)
Skutočné cykly rôznych druhov motorov získané indikáciou pracovného valca (indikátorové
diagramy) sa líšia od idealizovaných teoretických cyklov tzv. porovnávacie cykly. Skutočné
cykly sa len približujú svojim priebehom porovnávacím cyklom. U skutočných cyklov nie sú
prechody medzi zmenami ostro odlišné, ale sú medzi nimi zaokrúhlené prechody.
p
2 3
1 koniec
spaľovania
3
p 2p 3
skutočný cyklus
p1
4 ex
pa
nz otvorenie
5 ia
zážih výfukového
2 ventilu
0 vš vz kom
v otvorenie pre 4
vs=v=vš+vz sia ideálny
sacieho
ventilu výfuk cyklus
1
0
nasávanie
r
HÚ DÚ
vš L=2r
Obr. 8.1 Práca piestového stroja
Pre výpočty porovnávacích cyklov sú urobené tieto zjednodušujúce predpoklady:

a) cyklus je uzavretý a opakuje sa periodicky s tou istou látkou,
b) pracovná látka je ideálny plyn s konštantnými špecifickými teplami,
c) stroj pracuje bez trenia a tepelných strát spôsobených prenosom tepla.
Termické účinnosti skutočných cyklov sú vždy nižšie ako účinnosti vypočítané
z porovnávacích cyklov.
8.1. Postup pri výpočte termickej účinnosti

Postupne sa určí:
a) privedené teplo q1 a odvedené teplo q2,
b) práca cyklu z rozdielu privedeného a odvedeného tepla a = q1 – q2 ,
c) obecný vzorec pre termickú účinnosť (8.1),
d) veličiny stavu vyskytujúce sa vo výraze pre t.
Privedené a odvedené teplo sa určí z cyklu kresleného v súradniciach T – s.
8.2. Kompresný pomer 

Z konštrukčných dôvodov (umiestnenie ventilov, dilatácia kľukového mechanizmu) alebo
z dôvodov potreby veľkosti priestoru (u spaľovacích motorov), je medzi krajnou polohou dna
piestu a valcom priestor o objeme Vš, ktorý sa nazýva u parných strojov a kompresorov
škodlivý priestor a u spaľovacích motorov spaľovací priestor. Objem, ktorý odpovedá zdvihu
piestu, nazývame zdvihový objem Vz.
Celkový objem valca V = Vš + Vz.
Pomer celkového objemu valca k objemu škodlivého priestoru – stupeň kompresie

V / Vš =  (8.2)
Toto označenie sa používa len u cyklov, kde sa vykonáva kompresia po celý zdvih (napr.
u spaľovacích motorov, nie však u kompresorov). Ak sa vyjadrí kompresný pomer pomerom
tlakov na začiatku a na konci kompresie (pri predpokladanej adiabatickej kompresii)
V / Vš = (p1/p5)1/κ = 
Odtiaľ p1/p5 = κ (8.3)
Stupň izochorického zvýšenia tlaku – je to pomer tlakov na počiatku a na konci privádzania
tepla pracovnej látke pri konštantnom objeme:
p2/p1 =  = T2/T1
Stupň izobarického zväčšenia objemu- je to pomer konečného a počiatočného objemu pri
izobarickom privádzaní tepla. Nazýva sa tiež stupeň plnenia valca:
V3/V2 =  = T3/T2
8.3. Spaľovacie motory

Princíp piestových spaľovacích motorov – spaľovanie vhodných palív priamo vo valci
spaľovacieho motora. Do valca sa nasáva buď zmes pár kvapalného paliva a vzduchu, alebo
plynu a vzduchu, ktorá sa pred koncom kompresného zdvihu zapáli zvyčajne elektrickou
iskrou. Teoreticky horenie prebieha pri konštantnom objeme. Tieto motory sa nyzývajú
výbušné alebo zážihové.
Iný typ – motory na ťažké palivá. Do valca sa nasáva čistý vzduch, do ktorého sa po stlačení
vstrekuje vysokým tlakom palivo (nafta), ktorá sa vznieti kompresným teplom stlačeného
vzduchu. Horenie prebieha teoreticky pri konštantnom tlaku. Tieto motory sa nazývajú
rovnotlaké alebo Dieslove, tiež vznetové.
Kombinácia oboch uvedených priebehov spaľovania sa používa u naftových motorov,
u ktorých sa časť vstreknutého paliva spaľuje pri konštantnom objeme a zbytok pri
konštantnom tlaku.. Cyklus sa nazýva zmiešaný alebo kombinovaný, tiež Sabatov.
Principiálny rozdiel medzi motormi zážihovými a vznetovými je v tom, že u zážihových musí
byť konečná kompresná teplota nižšia ako teplota vznietenia zmesi, zatiaľčo u vznetových je
konečná kompresná teplota vyššia než teplota vznietenia vstrekovaného paliva.
8.4. Výbušný cyklus

Cyklus výbušného motora (Ottov cyklus) sa skladá z dvoch izochor a dvoch adiabat. Podľa
tohto cyklu pracujú výbušné motory na plynné alebo ľahko odpariteľné palivá.
p T v 1 =v 2
2 p2
2
q12
v3 =v 4
q12 p
p1 1 3
1
3 q34 p4 q34
4
4
0 0
v s
Obr. 8.2 Výbušný cyklus v p – v diagrame a T – s diagrame
Postup zmien štvortaktového motora:

a) Počas prvého zdvihu sa do valca nasáva teoreticky pri atmosférickom tlaku (v
skutočnosti s malým podtlakom) zmes plynu alebo benzínových pár so vzduchom.
b) Po uzavretí sacieho ventilu nastáva druhý zdvih, pri ktorom sa zmes komprimuje na
taký tlak, aby konečná kompresná teplota bola nižšia ako teplota vznietenia zmesi. Na
konci zdvihu sa zmes zapáli elektrickou iskrou. Zapaľuje sa s určitým predstihom, aby
sa dosiahlo pokiaľ možno izochorického priebehu spaľovania a tým vyššieho
maximálneho spaľovacieho tlaku.
c) Tretí zdvih je expanzný. Pred jeho ukončením sa otvorí výfukový ventil.
d) Pri štvrtom zdvihu sa vytlačia plyny z valca pri miernom stálom pretlaku.
Teplo vo výbušnom cykle je privádzané a odvádzané pozdĺž izochor. Pre jednotlivé zmeny
platí:
1–2: q12 = u2 – u1 = cv(T2 – T1)

2–3: q23 = 0
3–4: q34 = u3 – u4 = cv(T3 – T4)
4–1: q41 = 0
a = q12 – q34 = cv(T2 – T1) - cv(T3 – T4)
a c T  T   cv T3  T4  T T
Účinnosť: t   v 2 1  1 3 4 (8.4)
q12 cv T1  T2  T2  T1
T3
1
T4 T4
Po úprave t  1 
T1 T2
1
T1
Z rovníc pre adiabatickú expanziu vyjadríme pomery teplôt pomocou pomerou objemov
a tlakov:
T3/T2 = (v2/v3)κ -1 T4/T1 = (v2/v3)κ -1
Teda T3/T2 = T4/T1 alebo T3/T4 = T2/T1. Po dosadení do (8.4):

T3
1
T4 T4
t  1  (8.5)
T1 T2
1
T1
Keďže T4/T1 = (p4/p1)(κ -1)/κ
účinnosť t = 1 - (p4/p1)(κ -1)/κ = 1 - (v2/v3)κ -1 (8.6)
Z tejto rovnice je zrejmé, že termická účinnosť výbušného cyklu závisí na pomere

počiatočného a konečného kompresného tlaku.
Ak sa zavedie kompresný pomer v3/v2 = 
t = 1 – (1/)κ - 1 = 1 – 1/κ - 1 (8.7)
Účinnosť výbušného cyklu rastie so stúpajúcim kompresným pomerom a s rastúcou hodnotou

exponentu κ (t.j. s menším počtom atómov v molekule plynu). Zvyšovanie termickej
účinnosti výbušného cyklu zväčšovaním kompresného pomeru je obmedzené teplotou
vznietenia nasatej zmesi. Prípustný stupeň kompresie je pre rôzne palivá odlišný.
8.5. Rovnotlaký cyklus

Rovnotlaký cyklus (Dieslov cyklus) tvoria dve adiabaty, izobara a izochora. Aby bolo možné
použiť vyšší stupeň kompresie, stlačuje sa čistý vzduch bez paliva (kompresná teplota musí
byť vždy nižšia ako teplota vznietenia zmesi). Do stlačeného vzduchu sa dopravuje palivo
(nafta) pomocou čerpadla vstrekovacím ventilom. Konečná kompresná teplota je vždy väčšia
ako teplota vznietenia vstrekovaného paliva.
v1
p q12 T p 1= p2
1 2
q12 2 v 3 =v 4
p4
3
1
3 q34 q34
4
4
v1 0
v s
Obr. 8.3 Rovnotlaký cyklus v p – v diagrame a T – s diagrame
Účinnosť cyklu sa stanoví z privedeného a odvedeného tepla pozdĺž izobary a izochory.

Pre jednotlivé zmeny platí:
1–2: q12 = cp(T2 – T1)

2–3: q23 = 0
3–4: q34 = u3 – u4 = cv(T3 – T4)
4–1: q41 = 0
Účinnosť
cv (T3  T4 ) c (T  T ) T T
t  1  1 v 3 4  1 3 4 (8.8)
c p (T2  T1 ) cv (T2  T1 )  (T2  T1 )
Do výrazu pre termickú účinnosť zavedieme stupeň kompresie  = v4/v1 a stupeň izobarického
zväčšenia objemu  = v2/v1 = T2/T1. Pomery teplôt a objemov sa stanovia zo vzťahov pre
adiabatu
T1/T4 = (v4/v1)κ -1 = κ -1
T3/T4 = (v2/v4)κ -1 = ( v1/v4)κ -1 = (/)κ -1
Z týchto rovníc vyjadríme teploty

T1 = T4 κ -1
T2 =  T1 = T4  κ -1
T3 = T2 (/)κ -1 = T4 κ
Po dosadení do vzťahu pre termickú účinnosť

T4   T4
t  1 
 (T4  1  T4  1 )
Po úprave (8.9)
1   1
t  1 
  1  (  1)
Termická účinnosť rovnotlakého cyklu rastie so stúpajúcim stupňom kompresie a so

zmenšujúcim sa plnením, t.j. s klesajúcim zaťažením motora. Pri rovnakom stupni kompresie
je účinnosť rovnotlakého cyklu menšia ako účinnosť cyklu výbušného. Stupeň kompresie
u rovnotlakých motorov sa pohybuje v medziach  = 11  18, čomu odpovedá konečný
kompresný tlak p1 = 2,5  5 MPa. Vyššie hodnoty sú vlastné rýchlobežným, nižšie
pomalobežným motorom. Dieslove motory pracujú pri oveľa vyššom kompresnom pomere,
a preto sú obyčajne účinnejšie. Spaľujú palivo dokonalejšie, pretože spaľovanie prebieha na
dlhšom úseku a otáčky sú nižšie ako u výbušných motorov.
8.6. Kompresory
Kompresory sú stroje určené na stláčanie a dopravu plynných látok. Najčastejšie sa používajú
na stláčanie vzduchu. V piestovom a rotačnom kompresore sa stláča nasatý plyn
zmenšovaním jeho objemu. U odstredivých kompresorov (turbokompresorov) sa plyn
urýchľuje v obežnom kolese odstredivým zrýchlením a v difúzore stlačuje premenou
kinetickej energie na tlakovú. Piestový kompresor sa skladá z valca, piestu a kľukového
mechanizmu. Sanie a výtlak sa vykonáva pomocou ľahkých ventilov.
p
3 2
p2
1 p1
4 4 1
vskyt
vš vz v
Obr. 8.4 Indikátorový diagram piestového kompresora
Princíp činnosti:
Pri sacom zdvihu (4´- 1) sa nasáva atmosférický vzduch, ktorý sa pri druhom zdvihu stláča po
určitú časť zdvihu (1 – 2) na potrebný tlak. V ostávajúcej časti zdvihu (2 – 3) sa vytlačuje
stlačený vzduch pri konštantnom tlaku do potrubia. Pri periodickom opakovaní cyklu nastáva
pri sacom zdvihu najprv expanzia stlačeného vzduchu zo škodlivého priestoru (3 – 4) a až
keď bol dosiahnutý sací tlak, otvorí sa sací ventil a nastane vlastné sanie. Tým sa zmenšuje
teoretický sací zdvih na (4 – 1), takže kompresor nasáva menšie váhové množstvo plynu.
Skutočný cyklus sa od teoretického líši tým, že sanie a výtlak pri stálom tlaku p1 a p2 nie sú
izobarické zmeny, pretože behom sania a výtlaku sa mení váhové množstvo vzduchu, zatiaľ
čo teploty aj merné objemy ostávajú bez zmeny.
Kompresná zmena môže prebiehať teoreticky:

- adiabaticky (nedochádza k výmene tepla s okolím – neobsahuje chladenie),
- polytropicky (má určité chladenie),
- izotermicky (obsahuje dostatočné chladenie)
p
3 2
n n=
n=1
4 1
Obr. 8.5 Diagram ideálneho kompresora bez škodlivého priestoru pri rôznych kompresných
zmenách
Najväčšia kompresná práca je pri zmene adiabatickej, najmenšia pri izotermickej. Technická
kompresná práca sa rovná práci ideálneho kompresora (bez škodlivého priestoru).Pri
uvažovaní adiabatickej kompresie:
 1
 
   
p v    1
 p
atad  i2  i1  c p (T2  T1 )  ( p v  p1v1 )  2
(8.10)
 1 2 2   1 1 1  p1  
 
V prípade polytropickej kompresie:
 n 1 
n  p2  n 
atpol  p1v1    1 (8.11)
n 1
 1 
p

 
8.6.1. Vplyv škodlivého priestoru

Uvažujme kompresor s adiabatickou kompresiou a s adiabatickou expanziou zo škodlivého
priestoru.
p p v2 - v 3
a 3 2
aod aod
b
3 4 1
0 vš = v 3 vz=v1-v3 0 v1 - v 4
v v
v=vz+vš
Obr. 8.6 Kompresia s adiabatickou kompresiou a s adiabatickou expanziou zo škodlivého

priestoru
Veľkosť škodlivého priestoru sa vyjadruje pomerom jeho objemu Vš = V3 k zdvihovému

objemu Vz = V1 –V3 , tzv. pomerná veľkosť škodlivého priestoru š
š = Vš /Vz = V3 / (V1 –V3) (8.12)
Expanziou škodlivého priestoru Vš (adiabata 3 – 4) sa zmenší sací zdvih (3´- 1) o dĺžku (3 –

4). Túto stratu vyjadruje objemová účinnosť daná pomerom skutočného saciaho zdvihu
k teoretickému.
0 = (V1 – V4)/Vz = (V1 – V4)/(V1 – Vš) = (V1 – V4)/(V1 – V3) (8.13)
Po úprave
0 = 1 - (V4 – V3)/(V1 – V3)
Ak sa označí pomer výtlačného tlaku p2 a sacieho tlaku p1 ako  = p2/p1
Pre adiabatickú zmenu platí V4 = V3 1/
Pre zdvihový objem platí Vz = V3/š
Potom objemová účinnosť

 1 
 p2   
 0  1   š    1 (8.14)
 1 
p

 
Z tejto rovnice vyplýva, že objemová účinnosť je tým väčšia, čím je menší pomer tlakov p 2/p1
a čím je menší škodlivý priestor. Pri tom istom škodlivom priestore klesá objemová účinnosť
s rastúcim stlačením (p2/p1) a pri tom istom tlakovom pomere klesá účinnosť s rastúcim
škodlivým priestorom.
Aby kompresor vôbec dodával nejaký stlačený vzduch do výtlačného potrubia, musí byť
konečný kompresný tlak menší než tlak, pri ktorom by sa všetok nasatý vzduch stlačil do
škodlivého priestoru. V tom prípade by sa objemová účinnosť rovnala nule.
Odtiaľ podmienka   (1 + š)/š (8.15)
8.7. Cykly plynových turbín a prúdových motorov

Braytonov cyklus sa skladá z dvoch izobar a z dvoch adiabat. Používa sa v rovnotlakých
plynových turbínach a v leteckých prúdových motoroch s kontinuálnym spaľovaním.
qI
výmenník
tepla
1 2
wc
kompresor turbína
4 3
VT
-v 4
v qII
Obr. 8.7 Uzavretý cyklus plynovej turbíny

p T p 1= p 2
1 2 p 1 =p 2 T2 2
s=k
p3 =p 4
on
T1 1
št
T3
p3 = p 4 3
4 3 T4
4
0 0
v s
Obr. 8.8 Braytonov porovnávací cyklus
Termickú účinnosť určíme z privedeného a odvedeného tepla.

Pre jednotlivé zmeny platí:
1 – 2 : izobarický prívod tepla (vo výmenníku tepla)

q12 = qI = cp(T2 – T1) = i2 – i1
2 – 3 : adiabatická expanzia (v turbíne)

q23 = 0
3 – 4 : izobarický odvod tepla (vo výmenníku tepla)

q34 = qII = cp(T3 – T4) = i3 – i4
4 – 1 : adiabatická kompresia (v kompresore)

q41 = 0
Práca vykonaná cyklom

a = qI – qII = cp(T2 – T1) - cp(T3 – T4)
Termická účinnosť
t = a /qI = (qI – qII)/qI = 1 - (T3 – T4)/(T2 – T1)
Po úprave
T3
1
T4 T4
t  1  (8.16)
T1 T2
1
T1
Z rovníc pre adiabaty platí

 1  1
T2  p2   p   T1
    1  
T3  p3   p4  T4
Po dosadení do (8.16) dostaneme pre termickú účinnosť
t = 1 – T4/T1
Ak sa nahradí pomer teplôt pomerom tlakov
t = 1 – (p4/p1)(κ-1)/κ
A keďže p1 = p2 = pI a tiež p3 = p4 = pII
t = 1 – (pII/pI)(κ-1)/κ
Ak sa zavedie kompresný pomer  = v4/v1 = v3/v2 = (pII/pI)1/κ
t = 1 – 1/κ-1 (8.17)
Termická účinnosť ideálneho Braytonovho cyklu závisí od tlakového pomeru plynovej

turbíny ako aj od pomeru špecifických tepelných kapacít pracovnej látky. Termická účinnosť
vzrastá so stúpaním oboch parametrov, čo je tiež v prípade skutočných plynových turbín. Dve
hlavné oblasti aplikácie: letecké prúdové motory a výroba elektrickej energie.
w1 K SK PT w2
D N
4-a a-1 1-2 2-b b-3 3-4
Obr. 8.9 Princíp prúdového motora s turbokompresorom
p 1 2 Pb
b
Pa a
4 3
0 v
Obr. 8.10 Prúdový motor pracuje s nepretržitým spaľovaním podľa Braytonovho cyklu
Vzduch prúdi do zberača difúzora D, v ktorého rozšírujúcej sa časti klesá rýchlosť vzduchu
a stúpa tlak (4-a). V kompresore K stúpne tlak (a-1) na p1 = p2 = pI a teplota T na teplotu T1.
Za kompresorom sa vstrekuje palivo do spaľovacej komory SK vstrekovacími ventilmi, ktoré
sa spaľuje (1-2) za stáleho tlaku pI , pričom sa teplota zvýši na T2. V plynovej turbíne PT
prebieha expanzia (2-b), ktorá pokračuje (b-3) v dýze N na tlak p3 = pII. Touto adiabatickou
expanziou sú plyny urýchľované na vysokú rýchlosť, aby vytvorili ťah na pohon lietadla.
Lietadlá sú poháňané urýchleným plynom v protismere pohybu.
8.8. Chladiace zariadenia

Princíp chladenia je založený na II. zákone termodynamiky. Chladenie látok sa musí
realizovať teda tak, že sa im teplo odvádza. Najčastejšie používaný chladiaci cyklus je parný
kompresorový chladiaci cyklus, v ktorom je pracovná látka (chladivo) striedavo vyparovaná

a kondenzovaná a stláčaná v parnej fáze. Bežné chladivá sú: čpavok, oxid uhličitý,
halogénové uhľovodíky (freóny), slaná voda (soľanka).
TEPLÉ
okolie
QT
kondenzátor
3 2
kompresor
expanzný
ventil w p= w k
4 výparník
1
Qch
ochladzovaný
priestor
Obr. 8.11 Schéma kompresorového chladiaceho zariadenia
T sýta
kvapalina 2
QT
wp
3
4 1
4 Qch
sýta para
Obr. 8.12 T – s diagram chladiaceho cyklu

Vo výparníku sa vyparuje chladivo pri tlaku p1 a teplote t1. Výparné teplo potrebné pre
vyparenie chladiva je teoreticky rovné teplu odvedenému z chladenej látky. V T – s diagrame
vyparovaniu odpovedá úsek 4 – 1 pri teplote T1. Z výparníka sa nasávajú kompresorom pary
chladiva v stave mokrej pary sýtej pary (1). Para sa stlačí kompresorom izoentropicky na tlak
p2, ktorý odpovedá zrážacej teplote chladiva t2. Kompresiu (1 – 2) predpokladáme
adiabatickú, čo je dobre splnené u rýchlobežných kompresorov, pretože vplyv prestupu tepla
cez steny valca je zanedbateľný.
Z kompresora sa dopravia pary chladiva v prehriatom stave do kondenzátora, v ktorom za
stáleho tlaku p2 pary chladiva skondenzujú (2 – 3). Z kondenzátora vystupuje chladivo ako
sýta kvapalina v stave 3. Výsledkom tohto procesu je odovzdané teplo do okolia (teplota
chladiva v stave 3 je nad teplotou okolia). Kvapalné chladivo prechádza ďalej expanzným
ventilom, v ktorom tlak p2 sa zníži na tlak vyparovania – tlak výparníka p1. Škrtenie prebieha
izoentropicky (3 – 4). Pri tomto procese klesne teplota chladiva pod teplotu chladeného
priestoru(stav 4) a vstupuje do výparníka ako nasýtená zmes nízkej suchosti. Tým je obeh
uzavretý a periodicky sa opakuje.
Teplo privedené chladivu vo výparníku sa nazýva chladiaci výkon. Ak sa neuvažujú straty je
jeho hodnota
q1 = i1 – i4
Toto teplo je v T – s diagrame znázornené plochou pod krivkou 4 – 1.
Technická adiabatická práca kompresora je

atad = i2 – i1
Teplo ekvivalentné tejto dodanej práce prejde do chladiva, ktoré po vytlačení z kompresora
pred vstupom do kondenzátora obsahuje celkom teplo
q2 = q1 + atad = i2 – i4
Teplo q2 je odvedené chladiacou vodou v kondenzátore.
Škrtením chladiva v expanznom ventile sa nezíska žiadna práca. Proces vo ventile predstavuje
stratu nevratnosťou, ktorá sa prejaví vo zväčšenom príkone kompresora. Chladiaci obeh je
v podstate obrátený cyklus. Pre účinnosť (chladiaci faktor) obráteného Carnotovho cyklu
platí
´c = T1/(T2 – T1)
Zo vzťahu vyplýva, že efekt obráteného cyklu je tým väčší, čím menší je rozdiel teplôt, medzi
ktorými cyklus prebieha, a čím vyššia je teplotová oblasť, v ktorej sa cyklus vykonáva. Vyššia
teplota T2 je daná teplotou chladiacej vody, ktorá je k dispozícii pre kondenzáciu (až 35 oC).
Teplota T1 je daná požadovanou teplotou chladeného priestoru.
LITERATÚRA:
[1] ARORA, C. P.: Thermodynamics, Tata McGraw-hill, India, 2007 ISBN 0-07-462014-
2
[2] BÖSZÖRMÉNYI, L.: Mechanika tekutín a termomechanika 1, Košice, TU, 1991. 220s.
[3] ENENKL, V. – CHRASTINA, J.: Termomechanika, Brno, VUT, 1974.
[4] GUPTA, S. C.: Thermodynamics, Dorling Kindersley, India 2008, ISBN 978-81-317-
1795-0
[5] HAVELKA, J. – a kol.: Teplotechnika a hydrotechnika, Príroda Bratislava, 1989. 352s.
64-052-89
[6] HLOUŠEK, J.: Termomechanika, PC-DIR Real, 2000, 297s. ISBN 802141720X,
[7] HOLEŠA, F.: Termomechanika, Bratislava, Alfa , 1989, 259 s., ISBN 8005001835
[8] HORBAJ, P. - LUKÁČ, P. - MIKOLAJ, D.: Zásobovanie teplom 1. vyd. Košice, TU,
2005. 249s ISBN 80-8073-304-X
[9] JÍLEK, M.: Exercises and labs in thermomechanics, 3. vyd., Praha, České vysoké učení
technické, 2012, 138 s. ISBN 978-80-01-05086-6
[10] KALČÍK, J. – SÝKORA, K.: Technická termomechanika, 1. vyd. Praha : Academia,
1973. 536 s.
[11] KMONÍČEK, V. – a kol.: Termomechanika, Dotisk., Praha : ČVUT, 1984. dotisk z r.
1988, 206 s
[12] PAVELEK, M.: Termomechanika, Vysoké učení technické v Brně, Fakulta strojního
inženýrství, Akademické nakladatelství CERM, 2011, ISBN 8021443006, 192 s.
[13] SAZIMA , M. - KMONÍČEK, V. - SCHNELLER, J.: Teplo, SNTL Praha, 1989. 592 s.
04-229-89
[14] STŘEDA, I. - SAZIMA, M. – DOUBRAVA, J.: Termomechanika, 3. přeprac. vyd. -
Praha : ČVUT, 1992. 254 s.
[15] TURNS, S. R.: Thermodynamics: Concepts and Applications, Cambridge university
Press, New York , USA, ISBN 978-0-521-85042-1
[16] WITTLINGER, V.: Minilexikón tepla, Bratislava, Alfa, 1992, 270s. ISBN
800500995X
[17] VARGA, A.- ZSIGRAIOVÁ, Z. - LUKÁČ, L.: Tepelná technika v hutníctve. Tu, hf,
košice, 1999, 322 S. - ISBN 80-7099-449-5
[18] VARGA, A.- TATIČ, M.: Tepelná technika a hutnícke pece. TU, HF, KOŠICE, 2010,
100 S. - ISBN 978-80-553-0154-9
[19] Varga, A.:Vybrané kapitoly z termomechaniky : učebné texty pre PGŠ – Plynárenstvo. :
TU, HF, Košice, 2001., 95 s.
[20] Ferstl K., Masaryk M. : Prenos tepla (Heat transfer book), STU Bratislava, 2011, ISBN
972-80-227-3534-6
Názov Termomechanika (výber z prednášok)
Autor doc. Ing. Peter Skok, CSc.

doc. Ing. Miroslav Rimár, CSc.
Recenzent doc. Ing. Ján Kizek, PhD.

Vydanie Prvé
Náklad 50
Počet strán 85
Vydavateľ Fakulta výrobných technológií TU Košice so sídlom
v Prešove
Katedra procesnej techniky
ISBN 978-80-553-1413-6

Termomechanika.pdf · Версия 18476425272013565050

Uploaded by

Document Information

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

Termomechanika.pdf · Версия 18476425272013565050

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

TECHNICKÁ UNIVERZITA V KOŠICIACH

FAKULTA VÝROBNÝCH TECHNOLÓGIÍ SO SÍDLOM

1. Úvod. Základné pojmy. ...................................................................................................... 4

6.2. Rovnica kontinuity ...................................................................................................... 52

1. ÚVOD. ZÁKLADNÉ POJMY.

1.1. Termodynamické systémy

1.2. Termodynamický stav

1.3. Základné stavové veličiny

Obr.1.1 Rozdelenie tlakov

b) Teplota – miera tepelného stavu látky.

o T (K) = t (oC) + 273,15 (1.2)

t (oF) = 9/5 t (oC) + 32 (1.3)

1.4. Termodynamické procesy a cykly

Obr. 1.2 Dráha termodynamického procesu

Skutočné termodynamické procesy sú zložité a ich popis je náročný. Preto sa zavádzajú

Diagramy procesu – slúžia pre znázornenie procesu.

Obr. 1.3 Termodynamický cyklus

1.5. Stavová rovnica ideálneho plynu

kde r – špecifická plynová konštanta [J.kg-1.K-1].

Hmotnosť látky v systéme m = M n [kg],

1.6. Zmesi ideálnych plynov

p =  pi (T,V) [Pa] (1.10)

1.7. Tepelná kapacita látky

Obr.1.4 Závislosť tepelnej kapacity látok na teplote

Pre ideálne plyny pomer κ závisí od molekulového zloženia plynov:

 pre jednoatómové plyny κ = 1,67

2.1. Vnútorná tepelná energia

2.2. Matematická formulácia I. zákona termodynamiky pre uzavretý systém

Obr. 2.1 Zmena objemu látky vyvolaná vonkajšou absolútnou prácou

Obr. 2.2 Konvencia o znamienkach

I. zákon termodynamiky je možné tiež písať v tvare:

2.3. I. zákon termodynamiky pre otvorený systém

Obr.2.3 Transformácia energií otvoreného systému

Za predpokladu privádzania a odvádzania rovnakého množstva látky za jednotku času, je

Obr. 2.4 Zmeny absolútnej práce

Obr. 2.5 Technická práca

Adiabatická technická práca je daná rozdielom entalpií v počiatočnom a konečnom stave.

2.5. Termodynamické zmeny stavu plynu

2.5.1. Zmena izochorická

Obr. 2.6 Izochorická zmena p – v diagram

Rovnica stavu 1: p1v1 = r T1

2.5.2. Zmena izobarická

Obr. 2.8 Izobarická zmena p – v diagram

Rovnica stavu 1: pv1 = r T1

q12 a12=0,286 q12

Obr. 2.9 Energetická bilancia izobarickej zmeny

2.5.3. Zmena izotermická

Obr. 2.10 Izotermická zmena p – v diagram

Izoterma – rovnoosá hyperbola, ktorej asymptoty sú osi p, v.

Je možné jednoducho ukázať, že at12 = a12 ,

Obr. 2.11 Energetická bilancia - izotermická zmena

2.5.4. Zmena adiabatická

Obr. 2.14 Adiabatický proces - energetická bilancia

2.5.5. Zmena polytropická

3. II. ZÁKON TERMODYNAMIKY

3.1. Kruhový proces - cyklus

Obr. 3.1 Príklad kruhového cyklu

Dotyčnicové izochory na krivke pracovného cyklu (body 1 a 1´ ) – v týchto okamžitých

Podľa smeru priebehu cyklu rozlišujeme:

3.2. Carnotov cyklus

Obr. 3.2 Carnotov cyklus

Termická účinnosť vratného Carnotovho cyklu:

3.3. Formulácia II. zákona termodynamiky

3.4. Degradácia tepla