Anton Heretik: Dobro

Kniha Dobro od Antona Heretika je úzko spätá s jeho predchádzajúcim dielom, ktoré
pomenoval Zlo. Vo svojom predošlom diele sa autor, ktorý má renomé toho najlepšieho
terapeuta na Slovensku, zameriaval na skúseností zo svojich stretnutí s páchateľmi zločinov.
Dobro je na druhej strane dielo, v ktorom sa nám, čitateľom, snaží ukázať, že ľudia nikdy nie
sú len čierni alebo bieli, ale že v každom z nás sa nájde aj čiernej, aj bielej. Práve pre tento
prístup ma kniha veľmi zaujala a rozhodla som sa ju prečítať.
Toto dielo je rozdelené na 13 jednoduchých krátkych kapitol. Každá kapitola nesie
názov, metaforu, ktorá by mala obrazne popísať pacienta, o ktorom nám autor píše. Pri
prelistovaní knihy som sa taktiež dozvedela, že Heretik sa okrem psychológie venuje aj Haiku,
tradičnému žánru japonskej poézie. Japonská kultúra je môjmu srdcu veľmi blízka, preto ma
milo prekvapilo, že som takúto báseň našla na začiatku každej kapitoly, tie mali byť venované
jeho pacientom. Musím sa priznať, že som sa stále pozastavovala nad názvami kapitol, ktoré
mi spočiatku nedávali hlbší význam, no po prečítaní kapitoly mi hneď všetko zapadlo. Keďže
som si uvedomovala, že autor je veľmi kreatívny, nemilo ma prekvapilo, že tie kapitoly boli
písané tak ‚nebelitristicky‘. Podľa môjho názoru im chýbal hlbší význam, hlbší vzťah medzi
ním a klientom. Čakala som viac jeho vnútorných monológov, rozporov. Ale o to asi v celej
psychoterapii ide, zachovať si chladnú hlavu, brať veci s nadhľadom , no hlavne vytvoriť si
vzťah so svojimi pacientmi na profesionálnej úrovni. Pacienti pána Heretika si boli veľmi
podobní- najprv úspešní ľudia, ktorí v živote dokázali divy (hovoríme o známych bankároch,
umelcoch, vedúcich firiem...), no po nejakom čase vyhoreli a už sa nevedeli vrátiť späť do
rovnakých koľají . Svojich pacientov si ‚vyberal‘ prostredníctvom emailov, v ktorých mu mali
napísať ich problémy, respektíve čo si o terapii myslia oni, ako by chceli pokračovať a čo by
v nej chceli dosiahnuť. Podľa toho sa potom rozhodol, či sa pacientovi bude venovať, taktiež
autor spomínal na situácie, kedy sa po prečítaní emailu musel okamžite skontaktovať
s psychiatrom/ psychiatričkou a následne poslať pacienta priamo k ním. Jeho terapie
pozostávali z konzultácie, analýzy snov a keď si bol istý, že sa pacientov stav zlepšoval,
sedenia obmedzili. Prvotné konzultácie pozostávali z konverzácií o osobnom živote
pacientov, autor sa veľmi zaujímal o pacientov vzťah s rodičmi, hlavne s otcom, keďže sa
sám vyjadril, že ten človeka formuje do najväčšej miery. Konverzovali o rodine, škole, práci
ako aj o snoch, a ich sexuálnom živote. Veľmi zdôrazňoval konverzácie o koníčkoch, aby sa
vyvážili ich negatívne skúsenosti a mal ich v čom podporovať. Každému pacientovi zadával
domácu úlohu- zapisovať si sny, ktoré na nasledujúcich sedeniach analyzovali. To je
základom autorovej psychoterapie. Prostredníctvom snov vie spoznať pacienta, jeho skryté
obavy , o ktorých sa bojí rozprávať alebo o nich možno ani sám nevie. Ako som vravela
predtým, po posúdení stavu pacienta sa napokon rozhodol, či sa budú naďalej pravidelne
stretávať alebo sa sedenia môžu spokojne obmedziť. Táto kniha nie je zbierka o jeho
osobných úspechoch, sám sa priznáva, že v niektorých prípadoch je to beh na dlhé trate.
Niekedy sa dokonca stretáva aj s ľuďmi, ktorí sa proste nevedia s touto terapiou stotožniť
a následne ju odcudzujú.
Toto dielo je podľa môjho skromného názoru veľmi vhodné pre nadšencov
psychológie a aj pre ľudí, ktorí si myslia, že potrebujú troška sebareflexie. Keďže som
študentkou psychológie, neustále sa stretávam s pojmom psyché- duša. Autor ma však na
konci svojho diela obohatil s novým významom tohto slova. Motýľ, ktorý ma symbolizovať
krehkosť. Či už krehkosť človeka ako individuálnej bytosti alebo krehkosť vzťahu medzi
pacientom a terapeutom, to si každý vysvetlí svojim spôsobom. A to je na tomto slove podľa
mňa to najkrajšie, každý si k nemu určí svoj osobný význam.

Dudová Sára