Jazyková kultúra a jej miesto v systéme lingvistických disciplín

1. Jazyková kultúra/ základné pojmy- norma, úzus, kodifikácia

2. Zdroje jazykovej kodifikácie- Štúr,, Bernolák, Hodža....

Jazyková kultúra/ základné pojmy

 Jazyková kultúra je cieľavedomá činnosť smerujúca k pestovaniu spisovnej podoby národného jazyka
 Pojem a termín JK sa v slovenskej jazykovede používa vo štvorakom zmysle
1. Stav jazyka
2. Cieľavedomá starostlivosť o vypracovanosti jazyka
3. Úroveň písomného a ústneho jazykového dorozumievania
4. Cieľavedomá starostlivosť o jazykovú prax
 Takéto chápanie pojmu, termínu JK vymedzil v roku 1966 J. Ružička

Jazyková́ kultúra

„Jazyková kultúra je úroveň jazykovej praxe spoločnosti a súčasne dobový obraz jazyka získaný
hodnotiacim zovšeobecnením stavu (úrovne) používania jazykových prostriedkov v praxi, t. j. v reči“

JK zahŕňa:

a) „úroveň̌ kultivovanosti spisovného jazyka (stav, ktorý́ sa dosiahol kultivovaním jazyka),

b) , proces kultivovania tohto jazyka,
c) kultúru reči (rečovú́ kultúru) používateľov spisovného jazyka

 Už̌ samotná charakteristika pojmu jazyková́ kultúra nám ozrejmuje to, čo je hádam všeobecne
známe, že pri komunikácii nestačí len rozumieť si, chápať̌ obsah výpovede

 Aj pri ovládaní jazyka (na komunikačnej úrovni) sa treba sústavne zdokonaľovať, zvyšovať svoju
osobnú kultúru
 „Náš jazyk, naša reč musí ukazovať aj našu osobnú, ako aj národnú kultúru a kultivovanosť a naše
poznanie veci i jazyka“

Základné pojmy:

 Národný jazyk: je súhrn výrazových a významových prostriedkov, ktoré používajú ako nástroj
myslenia a dorozumievania príslušníci jedného národa alebo etnickej skupiny, pričom ich spája
historická, spoločenská, kultúrna a politická spolupatričnosť.
 Národný jazyk (slovenčina) sa realizuje vo viacerých (spisovných i nárečových) formách. Popri
spisovnej forme národného jazyka , ktorá je charakterizovaná vysokým stupňom normovanosti, sa
v bežnom dorozumievaný používa aj taká forma národného jazyka , v ktorej sa nedodržujú všetky
pravidlá platné v spisovnej forme
- je prirodzene živý jazyk
- územne vyčlenený, vnútorne diferencovaný, sociálne rozvrstvený
Spisovný jazyk:
 Spisovný jazyk je najvypracovanejšia podoba jazyka a najvýznamnejšia kultivovaná forma národného
jazyka. Je znakom slovenského národa, má dôležité spoločenské funkcie
- má celonárodnú a celoštátnu platnosť
- je prejavom národného vedomia
- je štátnym, úradným a vyučovacím jazykom
- je dorozumievacim prostriedkom vo všetkých štýloch
- je jazykom umeleckej literatúry a umenia, kde sa však môžu používať aj iné formy jazyka
- má kodifikovanú: písanú podobu (pravopisnými - ortografickými pravidlami)
ústnu podobu (pravidlami o správnej výslovnosti - ortoepickými)
 J. Horecký (z teórie spisovného jazyka 1979) vyčlenil okrem spisovnej formy národného jazyka aj
štandardnú formu a subštandardnú formu (navzájom sa ovplyvňujú)

Štandardná forma:
 berie základné vyjadrovacie prostriedky zo spisovnej formy, lebo spisovná forma sa prednostne
využíva vo vyučovacom a vzdelávacom procese a v masových komunikačných prostriedkoch. Mnohé
prvky zo štandardnej formy prechádzajú do spisovnej formy.
 V súčasnej jazykovej situácií možno práve túto štandardnú formu pokladať za základný
a najrozšírenejší prejav realizácie národného jazyka
 Štandardná forma sa používa v každodennom pracovnom a mimopracovnom styku. Využívajú sa
v nej také jazykovedné prostriedky a prvky, ktoré sa do spisovnej formy nepripúšťajú . má tieto
znaky:
1) Zachováva gramatickú stavbu zhodu so spisovnou formou
2) Nezachovávajú sa zásady vzornej vlastnosti
3) Voľne sa používajú niektoré väzby
4) V neredigovaných prejavov prenikajú niektoré české slová ako citáty. V štandardnej forme vznikajú
a používajú sa mnohé neologizmy
5) Má hovorenú aj písanú podobu , prevláda hovorená podoba
6) Prejavuje kontaktné javy
  J. Horecký (tamže, s. 224) pokladá štandardnú formu za základný a najrozšírenejší prejav realizácie
národného jazyka

Subštandardná forma:
 V porovnaní so štandardnou formou nižšia forma , pretože má uvoľnenejšiu normu. To znamená, že
v hovorených prejavoch sa používajú jazykové prostriedky a tvary ovplyvnené rodným nárečím,
ktoré sú odlišné od kodifikovaných výrazov.
Socialne nárečia – sociolekty
Podľa pracovanej činnosti, expresívnosti a tajnosti sa vydeľujú tri základné skupiny subjektov sociolektov
(sociálne nárečie):
Profesionalizmus
Slangizmus
Agrarizmus
Socioletky vznikli ako dôsledky ekonomickej, profesijnej, a kultúrnej diferencií spoločnosti.
Je súčasťou Lexikológie. Socioty sú však aj podmienky skúmania odvety aplikovanej lingvistiky, tu sa podáva
základný výklad v zmysle disciplíny, ktorá sa nazýva teória jazyka.

Slang
Je to súbor nespisovných pomenúvaní, ktoré používajú pri vzájomnom používaní bežnom dorozumievaní
ľudí istej pracovnej alebo zamestnanej sféry. Najčastejšie sa využíva v istých vekových a záujmových
skupinách, najmä reči mládeže
 Slangovými slovami sa používatelia snažia odlíšiť od svojho okolia
 Najstarší slang – vojenský
 Najproduktívnejší slang - študentský
 Skracovanie a deformovanie slov: učka, matika

Profesionalizmy
Sa zaradujú do štandardnej celonárodnej formy jazyka, ktorá stojí medzi spisovnou a subštandardnou
formou. Slúžia na rýchle a stručné dorozumievanie v bežnom pracovnom styku, preto sa obyčajne skracuje.
Okruhy jednotlivých profesionalizmov sa pomerne ustálené, majú dlhodobú platnosť.

Argot (utajiť)
Je súbor nespisovných pomenúvaní, ktoré používajú pri vzájomnom dorozumievaní ľudí uzavretej pracovnej,
záujmovej alebo sociálnej sféry. , s funkciu utajiť obsah pre verejnosťou
Je slovník tajných dohovorených výrazov, aby prejav nebol všeobecne zrozumiteľný
Podľa príslušnosti používateľov k sociálnej, záujmovej alebo pracovnej skupine vydeľuje J. Mistrík agol:
 Vandrovných remeselníkov
 Deti
 Asociálov ( väzňov, zlodejov, toxikomanov)

Úzus: (zvyk) - skutočný stav používania jazyka (to, čo už funguje)

Norma: súhrn jazykových prostriedkov a objektov jestvujúcich zákonitostí, ktoré sa záväzne uplatňujú v
kolektívnom úze nositeľov spisovného jazyka. Zaväzuje používateľov jazyka narábať s jazykovými
prostriedkami ustáleným spôsobom.
Kodifikácia: uzákonenie jazykových pravidiel a noriem
- v súčasnosti ju realizuje Jazykovedný ústav Ľ.Štúra alebo SAV (slovenská akadémia vied) = kolektív
jazykovedcov
- súčasné kodifikačné diela: Pravidlá slovenského jazyka
Pravidlá slovenskej výslovnosti
Morfológia slovenského jazyka
Krátky slovník slovenského jazyka

Miestne alebo teritoriálne nárečia (dialekty)

Miestne
Predstavujú samostatnú formu národného jazyka existujúce niekoľko storočí v historických a vyčlenených
regiónoch
Nárečie
Je jazykový útvar, ktorým sa hovorí na zemepisnom ohraničenom uzemni
Od iných nárečí sa odlišuje charakteristickými jazykovednými znakmi. Miestne nárečie sa od seba odlišuje
vo výslovnosti, do istej miery aj v slovenskej zásobe ako ich gramatická stavba a jadro slovenskej zásoby.

Slovenské miestne nárečie sa delí na

Stredoslovenské
Základne areály: zvolenské, liptovské, turčianske, tekovské...
Hlavné prvky: výskyt dialektov ia,ie,iu,ô a ä/ dôsledne platí rytmicky zákon

Západoslovenke
Základné areály: záhorské, trnavské, piešťanské, hornotrenčianské...
Hlavné prvky: neprítomnosť dvojhlások/nie je v nich ä/neplatí rytmicky zákon
Východoslovenské
Základne areály: spišské, šarišské, zemplínske...
Hlavné prvky: úplný nedostatok kvantity (dĺžky)/ prízvuk je na predposlednej slabike/ niet dvojhlások

*******
KODIFIKÁCIA SLOVENČINY
Bernolákovské obdobie (koniec 18. stor. a začiatok 19. stor.)
- 1787 – Anton Bernolák kodifikoval spisovný jazyk
- základ: západoslovenčina s fonematickým pravopisom
- jazyk používali katolíci, evanjelici nie
- diela:
Gramatika Slavika
Slowár Slowenskí-Česko-Laťinsko-Nemecko-Uherskí
Znaky bernolákovčiny:
- fonetické písanie: iba mäkké i /// ďe ťe ňe ľe /// predložky S + Z foneticky
- zavádza skupinu ŠČ (ešče, púščať)
- J píše ako G (domagší) /// V >>W (Slowák)
- veľké písmená v podstatných menách, ktoré sa vzťahujú na osoby (Hospodár, Sláva)
Štúrovské obdobie (pol. 19. stor.)
- 1843 – Ľudovít Štúr kodifikoval nový spisovný jazyk na fare v Hlbokom
- základ: stredoslovenské nárečie, ktoré pokladal za najčistejšie
- prijali ho aj evanjelici aj katolíci za spoločný jazyk Slovákov
- diela:
Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí
Nauka reči slovenskej

Znaky štúrovčiny:
- fonetické písanie: iba mäkké i /// ďe ťe ňe /// predložky S + Z foneticky
- dvojhlásky: ô >> uo /// ia,ie >> ja, je /// iu >> ú
- nemá Ľ len L, nemá ä
- genitív, pl, muž. rod = V >> U (od mužou, od kráľou, od pánou)
- minulý čas slovies = L >> U (mau, držau)
- dôsledne dodržiava rytmický zákon
- 1851 - je prijatá Hattalova úprava
- dielo Krátka mluvnica slovenská
Znaky:
- rozlišuje i/y,
- de te ne le di ti ni li
- pribúdajú hlásky : ä, ľ, é
- koncovky prídavných mien stredného rodu sa menia na –é (pekné)

Matičné a martinské obdobie (1863 – 1875 a koniec 19. stor.)

- Matica slovenská – sídlo v Turč. Svätom Martine (1963-75)
- vydávala časopisy
- ľudová reč z okolia Martina = základom pre kodifikáciu spisovnej slovenčiny
- S. Czambel – príručka:
Rukoväť spisovnej reči slovenskej – ustálila jazykovú normu v oblasti skloňovania
+ sumár nejaké otázky, zaujímavosti