1.Jazykové štýly – rozdelenie, charakteristika, útvary/žánre.

Jazykový štýl je spôsob prejavu, kt. vzniká cieľavedomým výberom, usporiadaním a využitím
jazykových a mimojazykových prostriedkov so zreteľom na tematiku, situáciu a zámer autora.
Štýl: výber (selekcia), usporiadanie (kompozícia)

Jazykový štýl v súčinnosti so slohovým postupom formuje slohový útvar/žáner. V konkrétnej situácii
sa v žánri uplatňujú znaky viacerých jaz. štýlov alebo slohových postupov (hybridizácia žánru)
Rozdelenie jazykových štýlov:
o subjektívne
 hovorový
 umelecký
o subjektívno-objektívne
 publicistický
 rečnícky
o objektívne
 administratívny
 náučný

Subjektívne:

Hovorový štýl je subjektívnym jazykovým štýlom bežnej komunikácie. Využíva všetky slohové
postupy, ale slohové útvary majú jednoduchú úroveň. Hlavnou funkciou hovorového textu je
komunikatívna (dorozumievacia) funkcia.
Základnými znakmi hovorového štýlu sú:

 Ústnosť, spontánnosť – hovorové texty majú najčastejšie ústnu podobu, ale v neoficiálnej
korešpondencii poznáme aj ich písanú podobu, napr. súkromný list. Hovorový štýl sa
vyznačuje nepresnými údajmi, absenciou termínov. Typická je pestrá modalita viet,
nedokončené vety, expresívna vetná stavba (napr. vynechaný vetný člen, vytýčený vetný
člen), výrazná intonácia, rýchle tempo reči oproti čítaným textom.
 Konverzačnosť – prevláda dialogická podoba textov.
 Situačnosť – časté používanie ukazovacích zámen, parazitických slov (napr. oné, však, že),
využívanie neverbálnych prostriedkov (mimika, gestá, malá vzdialenosť medzi
komunikantmi).
 Súkromnosť – v hovorovom štýle sa nachádza veľa nárečových a slangových slov. Nárečie
ovplyvňuje tiež prízvuk. Nedodržuje sa pravopisná a výslovnostná norma. Často sa používajú
rodinné slová (napr. tatino, Petríček, macko, zlatko).
 Stručnosť – veľmi častá je univerbizácia (napr. triedny namiesto triedny učiteľ), vypúšťajú sa
časti slov (napr. dovi, dopo).
 Expresívnosť – využívanie citosloviec na vyjadrenie pocitov, názorov, častíc, ukazovacích
zámen, citovo príznakových slov.
Útvary hovorového štýlu delíme na:

 Klasické - 1. ústne – rozprávanie príbehu, telefonický rozhovor, debata, polemický rozhovor

2. písané – súkromný list, blahoželanie, kondolencia, oznámenie

 Moderné – 1. ústne – chat, odkaz na záznamník

2. písané – e-mail, SMS, vizitka, inzerát, reklama
Umelecký štýl patrí medzi subjektívne jazykové štýly. Využíva sa vo sfére komunikácie
slovesného umenia (divadlo, kino, krásna literatúra, škola, ulica – putovné divadlo ap.).
Funkcie umeleckého štýlu:
● estetická – umelecký prejav zapôsobí na city prijímateľa kladne alebo záporne; konfrontácia
krásneho a škaredého, komického a tragického, vznešeného a prízemného atď.,
● výchovná – obohacuje vnútorný svet čitateľa, vzbudzuje sympatie alebo antipatie k k postave,
posilňuje oceňovanie dobra atď.,
● náučná – prináša nové informácie o minulých storočiach, o nových krajinách, o národoch a ich
životnom štýle, napr. cestopisy, biografické romány.

Základné znaky umeleckého štýlu

■ variabilnosť – vo výbere jazykových prostriedkov, v miešaní žánrov a štýlov (lyrizovanie
prozaického textu, veršovaná dráma, text písaný formou listov, denníkových zápiskov a pod.),
v bohatstve formy (členenie textu na odseky, kapitoly, strofy, spevy a pod.), rozprávač môže byť
v rôznych slovesných osobách,
■ subjektívnosť – dôraz na osobnosť autora, emocionálnosť a expresívnosť výrazových prostriedkov,
■ obsahová mnohoznačnosť – podieľa sa na nej najmä metafora, metonymia, symboly.

Slohové postupy v umeleckom štýle: využíva všetky slohové postupy, najmä

◄ rozprávací - napríklad v poviedke, balade,
◄ opisný – vykreslenie prostredia a povahy postáv,
◄ výkladový aj s úvahovými prvkami - názory autora, rozprávača, postáv. Práve prostredníctvom
tohto slohového postupu vnímame autorovo subjektívne hodnotenie sveta.

Najfrekventovanejšie slohové útvary v umeleckom štýle:

◙ rozprávanie – napr. v poviedke, epose, balade
◙ opis a charakteristika – vykreslenie prostredia a povahy postáv
◙ úvaha – názory autora, rozprávača, postáv

Subjektívno-objektívne:

Publicistický štýl je subjektívno-objektívny jazykový štýl, ktorý sa uplatňuje vo sfére

masmediálnej komunikácie. Najčastejšie sa vyskytuje v tlačených médiách (noviny, denná tlač),
preto sa niekedy tento štýl nazýva aj žurnalistický. Publicistický štýl zaznamenal veľký rozvoj najmä
po nástupe elektronických médií (televízia, rozhlas, internet).
Cieľom publicistického štýlu je vyhľadávať a spracúvať informácie o aktuálnych spoločenských
(politických, ekonomických, kultúrnych a pod.) javoch. Takto spracované informácie majú slúžiť
nielen na informovanie adresáta (čitateľa, diváka, poslucháča), ale aj na jeho presviedčanie
a ovplyvňovanie.
Publicistický štýl je hybridným štýlom, pretože využíva výrazové prostriedky náučného, umeleckého
, hovorového štýlu.
Základnými znakmi publicistického štýlu sú:

 Písomná i ústna forma – v tlačených médiách sú publicistické texty v písomnej forme,

najčastejšie majú formu monológu. V tlačených médiách majú publicistické texty ústnu
formu, pričom sú často dialogické.
 Verejnosť – všeobecná zrozumiteľnosť textov, všeobecný adresát, masmediálny priestor,
gramatická nenáročnosť vety, tvarov.
 Variabilnosť – bohatstvo tém, kompozičná pestrosť, pestrosť útvarov.
 Aktualizovanosť – spracúva aktuálny problém, má presvedčivý a pútavý obsah, nevšedné
vyjadrovanie.
Útvary publicistického štýlu delíme na:

 Spravodajské – jednoduchá správa, rozšírená správa, interview, komuniké, oznámenie,

inzerát, referát
 Analytické – úvodník, komentár, glosa, recenzia, kritika, polemika
 Beletristické – fejtón, reportáž, črta, stĺpček
Dôležitú úlohu v publicistických textoch majú titulky. Poskytujú prvú informáciu o obsahu textu, ich
úlohou je upútať adresáta, vzbudiť jeho záujem o daný obsah. V titulkoch je dôležitá stručnosť, preto
sa často používajú elipsy (výpustky). Typická je tiež inverzia slovosledu. Využívajú sa holé
oznamovacie vety alebo krátke otázky. Okrem titulkov sa v publicistických textoch stretneme aj
s nadtitulkami, podtitulkami a medzititulkami.
Noticka – je jednoduchá krátka správa (kto? čo? kedy? kde? ako? prečo?) často aj bez udania miesta
a tlačovej agentúry, ktorá ju vydala. V novinách ju často nájdeme pod označením: Stručne.

Rečnícky štýl je subjektívno-objektívnym štýlom, ktorý sa uplatňuje vo sfére ústnej verejnej

komunikácie. Korene rečníckeho štýlu siahajú až do starovekého Grécka a Ríma. Grécky filozof
Aristoteles dokonca vytvoril prvú ucelenú teóriu rečníctva, ktorú vysvetlil vo svojej svetoznámej
knihe Rétorika. Dodnes sa náuka o rečníctve nazýva rétorika. Rimania nadviazali na grécke rečníctvo
a stali sa majstrami rétoriky. Za najlepšieho rečníka všetkých čias sa považuje CICERO, ktorý
schopnosť rečniť považoval za nevyhnutnosť pre politickú činnosť. Jeho dielo O rečníkovi je
najslávnejšou knihou o rečníctve. Za prvého významného slovenského rečníka možno považovať
Ľudovíta Štúra. S veľkým ohlasom predniesol 6 rečí na uhorskom sneme. Priťahoval pozornosť
publika revolučnými myšlienkami, ale aj pôsobivým prednesom. Najslávnejšou je reč o potrebe
zrušenia poddanstva z 21. decembra 1847.
Základnými funkciami rečníckych textov sú presviedčacia a propagačná funkcia, ktoré sú úzko
spojené nielen s funkciou komunikatívnou, ale aj funkciou estetickou. Cieľom niektorých rečníckych
textov je aj poučiť, ale často aj zabaviť alebo vytvoriť intímnu atmosféru pri určitej príležitosti.

Základnými znakmi rečníckeho štýlu sú:

 Ústnosť – využíva mimojazykové prostriedky – mimiku, gestá, situáciu.

 Verejnosť – je určený širokej verejnosti. Tejto skutočnosti sa prispôsobuje výber jazykových
prostriedkov – rečník si volí cudzie slová, ktoré sú všeobecne známe, ak hovorí o počte,
zaokrúhľuje číslo, používa kratšiu vetu než odborný štýl, lebo poslucháč sa k nej nemôže
vrátiť, nemôže sa nad ňou ihneď zamyslieť.
 Sugestívnosť – rečník sa snaží zapôsobiť na city poslucháča, využíva vyjadrovacie prostriedky
umeleckej literatúry, opakuje slová, viackrát oslovuje poslucháča, robí vsuvky, odbočenia,
 aby vťahoval do svojho prejavu poslucháča, stíši alebo zosilní hlas, robí dramatické pauzy
a zdôrazňuje slová, hlavne v závere prejavu sú priania, výzvy a pod.
 Adresnosť – rečnícke útvary majú kolektívneho príjemcu, len niektoré sú venované napr.
oslave jedného človeka, ale aj tak je tam prítomná nejaká spoločnosť. Autor sa niekedy
vedome zaraďuje do spoločenstva poslucháčov (zišli sme sa tu preto, aby sme...).
 Názornosť – napríklad prednáška využíva názornosť podobne ako didaktický výklad – graf,
výpočet, portrét a pod.
Útvary rečníckeho štýlu delíme na:

 Príležitostné – privítací prejav, otvárací prejav, slávnostný prejav, pozdravný prejav, prípitok,
smútočný prejav, sobášny prejav
 Náučné – prednáška, referát, koreferát, diskusný príspevok
 Agitačné – politická reč, reč obžaloby, reč obhajoby, diplomatická reč

Objektívne:
Administratívny štýl je objektívnym jazykovým štýlom verejnej komunikácie. Najviac
využíva informačný, výkladový a opisný slohový postup. Funkciou administratívneho štýlu je
sprostredkovať príjemcovi presné údaje, fakty, bez doplňujúcich a vysvetľujúcich detailov. Na
úpravu niektorých administratívnych písomností existujú štátne normy.
Základnými znakmi administratívneho štýlu sú:
 Vecnosť, neutrálnosť, objektívnosť – presné vyjadrovanie, využívanie nocionálnych –
pojmových slov, odborných názvov.
 Adresnosť, verejnosť – niektoré administratívne útvary majú konkrétneho príjemcu, adresáta
(napr. úradné listy), niektoré sú adresované všetkým občanom štátu alebo mesta (napr.
zákony, vyhlášky).
 Knižnosť, písomnosť – chýba pestrá modalita viet, prevládajú oznamovacie vety. Používajú
sa kancelarizmy, cudzie slová, príčastia, prechodníky, uprednostňuje sa menné vyjadrovanie,
zložené súvetia, využíva sa multiverbizácia.
 Stručnosť, schematickosť – útvary podávajú stručnú informáciu bez vysvetlenia. Využívajú
sa zaužívané – stereotypné formulácie – napr. na konci úradných listov.
Útvary administratívneho štýlu delíme podľa:
1. určenia
 Dokumentárne – zmluva, zápisnica, protokol, potvrdenka, maturitný protokol, triedny
katalóg a pod.
 Oznamovacie – zákon, vyhláška, smernica, oznámenie, žiadosť, objednávka, reklamácia,
splnomocnenie, životopis a pod.
 Heslové – faktúra, cestovný príkaz, školské vysvedčenie, poštová poukážka, zoznam, rozvrh
hodín, diplom a pod.
2. formátu
 A4 – zákon, vyhláška, sťažnosť, žiadosť, životopis
 A6 a menšie – oznámenie, poštový peňažný poukaz, splnomocnenie

Náučný štýl je objektívny štýl, štýl verejnej odbornej a pracovnej komunikácie. Využíva
formy spisovného jazyka.

Komunikačná sféra – pracovná (škola, pracovisko), záujmová (spoločenské aktivity),

verejná (média, konferencia a pod.)
Komunikanti – odborník – odborník; odborník – verejnosť; učiteľ – žiak
Funkcia NŠ – vysvetľovať, zverejňovať nové vedecké poznatky s sprostredkovať ich
odbornej i neodbornej verejnosti, prezentovať názory a skúsenosti v oficiálnom styku
(pracovisko, obch. stretnutia a pod.)
Znaky náučného štýlu:
Verejnosť
- je to štýl verejnej vedeckej komunikácie, využíva výhradne prostriedky zo spisovnej vrstvy
jazyka
Písomnosť
- má väčšinou písomnú podobu, aj hovornej podobe predchádza písomná príprava
Monologickosť
- všetky útvary sú monologické, adresát nie je prítomný, ide o komunikáciu bez spätnej väzby
– okrem referátu a diskusného príspevku, ktoré majú znaky rečníckeho štýlu
Odbornosť, presnosť
- texty náučného štýlu obsahujú domácu i medzinárodnú odbornú terminológiu príslušného
vedného odboru, prinášajú presné údaje, fakty bývajú podopreté citáciami iných odborníkov
Pojmovosť
- odborné texty pracujú s nocionálnymi (pomenúvajú realitu vecne, objektívne, bez citového
zafarbenia) slovami, termínmi a pojmami

Žánre náučného štýlu

Vedecko-náučné útvary
- výkladové, objektívne
- dizertácia, vedecká štúdia, odborný referát, vedecká prednáška, odborný článok, žiacke
a študentské odborné práce
- cieľom je spracovať objavené, rozšíriť a vysvetliť
Populárno-náučné útvary
- výkladové a úvahové, subjektívnejšie
- popularizačný článok
- popularizačná prednáška
- recenzia
- cieľom je rozšíriť objavené medzi neodbornú verejnosť
Osobitným žánrom je esej – stojí na rozhraní medzi náučným a umeleckým štýlom, medzi
výkladom a úvahou

Vedecko-náučný štýl Populárno-náučný štýl

Termíny, knižné slová Voľnejší výber slov
Prísne logická kompozícia Voľnejšia kompozícia, bohatšie členenie textu
na odseky
Náročná, ale stereotypná štylizácia z hľadiska Presnejšia, pôsobivá štylizácia, beletristické
morfológie a syntaxe a rečnícke prvky
Presná vedecká argumentácia a citácia alebo Voľná citácia alebo parafrázovanie bez
parafrázovanie, bibliografia bibliografie
Neutrálnosť, nezaujatosť výkladu Silná didaktická a presviedčacia zložka (postoj
autora)