Konzervativizmus Strana 1 21.12.

2023

3 Konzervativizmus
Za otca konzervativizmu sa považuje Edmund Burke. Podľa jeho názoru, stabilitu systému
môže Anglicku zabezpečiť len systém dvoch politických strán v parlamente.
4. etapy Burkovej politickej činnosti:
1. obdobie - obmedzenie právomoci kráľa v prospech parlamentu
Obmedzenie právomoci kráľa v prospech parlamentu chápal ako alternatívu k revolúcií.
Nepodarilo sa mu však vyjednať zmier medzi Amerikou a Anglickom. V roku 1770 si ho kolónia
New York zvolila za zástupcu a hovorcu s Anglickom.
2. obdobie – obhajoba kolónií proti absolutistickým nárokom Anglického panovníka
Obhajoval slobodu Írov a Indov voči Anglicku, ale rovnako tak i slobodu Anglicka od Francúzska.
Tvrdil, že kolonialisti by nemali platiť dane, ak nemajú v Anglickom parlamente zastúpenie. (O
amerických daniach). Za najlepšie riešenie považoval nezávislosť kolónií.
3. obdobie – indický guvernér Warren Hastings – India
E. Burke zažaloval guvernéra Hastingsa za dlhodobé porušovanie práv, za zneužívanie svojej
pozície a za obohacovanie sa a systematické ponižovanie indických žien. Hastings bol zbavený
obžaloby a znechutený E. Burke končí svoju politickú kariéru.
4. obdobie – konfrontácia s revolúciou vo Francúzsku
Hlásil sa ku slobodnému trhu a konkurenčný boj obchodníkov.
Historický vývoj konzervativizmu:
Reakcia na francúzsku revolúciu. Impulzom boli zrýchľujúce sa sociálne, ekonomické ale tiež
politické zmeny. Cieľom sa tak stalo zachovanie poriadku (ancien régime). Snaha o zachovanie
starého poriadku (absolutistických štruktúr) pred revolúciou vo Francúzsku. Okrem E. Burkea
k prvotným predstaviteľom konzervativizmu patril ešte Joseph de Maistre, či Benjamin Disraeli.
Rovnako aj E. Burke aj J. de Maistre odmietal francúzsku revolúciu, ktorá podľa neho bola Božím
trestom nad Francúzskom.
Za zakladateľa „čistej“ formy konzervativizmu v Amerike je považovaný John Adams.
Samotné politické strany začali proklamovať svoje konzervatívne myšlienky až v 60. rokoch 20. st.
Najprv podporu získavali v južanských štátoch USA medzi priaznivcami demokratov.
U republikánov sú idey konzervativizmu spojené s politikou prezidenta Ronalda Reagana.
Na rozdiel od iných ideológií konzervativizmus nestavia na jednej neomylnej pravde,
ktorú je potrebné donekonečna obhajovať, brániť a presadzovať. Konzervatívci sa vždy
vymedzovali voči niečomu a nie za niečo.

1
Konzervativizmus Strana 2 21.12.2023

Hlavné znaky konzervativizmu:

1. Tradícia a rozvážny prístup ku zmenám
Snaha o zachovanie tradícií. Významnú úlohu tu zohráva dárwinová teória prirodzeného výberu
(prežije len to, čo má cenu). Základom tradícií je zaistiť stabilitu a bezpečnosť. Tradície sú Bohom
dané (prirodzený zákon). Ak by ľudia začali svet meniť – stavali by sa proti Božej vôli. Výsledkom
by bolo skôr zhoršenie, ako zlepšenie podmienok. Minulé inštitúcie sú preverené časom. Napr.
kráľovská koruna pre Britov predstavuje vernosť, lojalitu, úctu k národu. Tradície dávajú ľudom
pocit koreňov/zakorenenia. Napr. Veľká Británia: červené telefónne búdky, červené poštové
schránky, červené autobusy (Double-deckers), čierne Caby (taxíky) a podobne.
2. Autorita (potreba vrstiev (straty), triedy)
Autorita vychádza z transcendentálna a z prirodzeného zákona. Autorita plní významnú úlohu,
keďže dokáže viesť spoločnosť. Preto je uplatňovaná zhora. Autorita poskytuje orientáciu
a podporuje tých, ktorí nie sú schopní konať múdro vo svojom záujme. Rolu autority zohráva tiež
mravnosť a náboženstvo. Nevyhnutnou podmienkou slobody je zodpovednosť. Tá ide ruka v ruke
s prijímaním záväzkov a povinnosťami. Autorita štátu musí kopírovať autoritu otca v rodine.
Najvyššou autoritou je Boh. Zo strany podriadených je potrebné, aby voči svojim nadriadeným
prejavovali úctu a rešpekt. Zo strany nadriadených je tiež potrebný vzájomný rešpekt, úcta
a tolerancia voči svojim podriadeným.
3. Hierarchia
Ak má civilizovaná spoločnosť fungovať musí byť diverzifikovaná do tried. Nerovnosť je úplne
bežným javom. Rozdielnosť je do istej miery daná náhodou a šťastím do akej spoločnosti sa
jednotlivec narodí. Je prijímaná zásada, že tí bohatší a vysoko postavení by sa mali postarať o tých,
ktorí toľko šťastia nemali.
4. Ľudská nedokonalosť
Základom je život v stabilite a v bezpečí a to dokáže zabezpečiť len autorita. Základom je
spoločenský poriadok a opatrný prístup k slobode. Poriadok = stabilita. Sloboda = voľba a to je
v konečnom dôsledku nestabilita. Nemorálne a trestné chovanie a konanie vychádza z jednotlivca.
Konzervatívci majú kritický pohľad na človeka. Ľudstvo je chamtivé, sebecké, no zároveň sa
nechce polepšiť (je nepolepšiteľné). Zločin nie je produktom spoločenských podmienok, ale
výsledkom prirodzených inštinktov a „chúťok“. Právo nemá podporovať slobodu, ale
zachovávať poriadok. Idey ako práva človeka, rovnosť, sociálna spravodlivosť sa stávajú
nebezpečnými ak chcú meniť svet. Revolúcie viedli veľakrát k ešte väčšiemu teroru ako predtým
(napr. cárske Rusko, Francúzsko, atď.)

2
Konzervativizmus Strana 3 21.12.2023

5. Pragmatizmus
Ľudská racionalita je podľa konzervatívcov obmedzená. Jedinec nikdy nepochopí celý svet vo
svojej zložitosti. Svoje vedomosti odvíjajú od skúsenosti a tiež na základe pragmatizmu.
Konzervatívci vždy flexibilne reagovali na zmeny a okolnosti a upravovali podľa nich svoje názory.
6. Organická spoločnosť
Podľa M. Thatcherovej „nič také ako spoločnosť neexistuje. Existujú len jednotlivci a ich rodiny“.
Jedinca nie je možné oddeliť od spoločnosti. Konzervatívci odmietajú „negatívnu slobodu“. Každý
jednotlivec by mal byť začlenení a zakorenení do spoločnosti aby takáto spoločnosť mohla
fungovať. Je nutné, aby každý jednotlivec plnil svoje povinnosti. Spoločnosť je chápaná, ako živý
organizmus, ako jeden celok, ktorý funguje na základe vzájomných väzieb. Všetky spoločenské
inštitúcie sú výsledkom nutnosti a prirodzenej nevyhnutnosti. Spoločnosť je organizmus skladajúci
sa zo srdca, obličiek, pľúc, mozgu, žalúdka, atď. Každá inštitúcia plní svoju úlohu a spoločne sa
snažia o fungovanie celej spoločnosti. Rodina – základná stavebná jednotka spoločnosti/základná
sociálna inštitúcia. Nikto ju však nevymyslel. Je produktom prirodzených sociálnych impulzov.
Rodinu je potrebné chrániť, ak je to potrebné. Obhajoba tradičných hodnôt – rodina a národ.
Dobre fungujúca rodina je základom stabilnej spoločnosti. Národ si konzervatívci cenia rovnako
ako rodinu. Vzniká totiž tiež prirodzene a nutne. Pocit prináležitosti, spoločná identita a vedomie
o národe. Celok je významnejší ako súbor jednotlivých častí. Národ vzniká prirodzenou cestou
rovnako ako rodina. Jednotliví členovia majú spoločný jazyk, históriu, kultúru, tradície, historické
korene, architektúru, hodnoty, jedlá, atď. Významnú úlohu tu zohráva patriotizmus (láska k vlasti).
Podozrievavosť voči cudzincom je prirodzená nakoľko môžu predstavovať ohrozenie sociálnej
súdržnosti. Náboženstvo – nie je len duchovný jav, ale je ho potrebné chápať aj ako sociálny tmel.
Úlohou štátu je viesť ľudí k tomu, aby si uvedomovali nie len svoje práva, ale aj svoje povinnosti.
Silný štát musí presadzovať vynútiteľnosť práva – zločiny je potrebné patrične potrestať.
7. Majetok
Majetok je pre konzervatívcov veľmi dôležitý. Človek by nemal byť závislý na štáte. Majetok dáva
istoty, záruku, sebadôveru – teda niečo o čo sa môžeme oprieť. Šetrnosť a opatrnosť pri
hospodárení s peniazmi sú sami o sebe dobrými vlastnosťami a cnosťami a podporujú osobné
úspory a investície do majetku. Ten kto vlastní a užíva svoj majetok – je vysoká pravdepodobnosť,
že bude rešpektovať i majetok druhých ľudí. Ochrana majetku musí byť zo strany štátu zabezpečená
poriadkom a zákonom. V majetku sa premieta i charakter osobnosti vlastníka. Domov je
najsúkromnejší a najintímnejším zo všetkých majetkov. Ľudia si ho zdobia podľa svojho vkusu
a potrieb. Napr. v prípade lúpeže – človek neprišiel len o konkrétnu vec, ale v podstate stratil aj
niečo „zo seba“. Majetok nie je len výsledkom práce súčasnej generácie, ale aj generácie
3
Konzervativizmus Strana 4 21.12.2023
predošlých. Človek je de facto len správcom majetku a preto je povinnosťou konzervatívca ho
chrániť, zveľaďovať, starať sa o neho a rozširovať ho pre ďalšie generácie. Na druhej strane, ak ide
o blaho celého národa je možné podnikanie a právo na majetok do istej miery aj obmedziť (napr.
verejný záujem pri výstavbe diaľnic). Ekonomické rovnostárstvo ešte neznamená ekonomický
pokrok. Majetok zaväzuje. Každý je správcom toho, čo zdedil po svojich predkoch a zároveň toho,
čo zanechá nasledujúcim generáciám. Ľudia sa sami realizujú podľa toho, čo vlastnia.

Prúdy konzervativizmu:
1. Autoritársky konzervativizmus – konzervativizmus 19. storočia. Predstaviteľ Joseph de
Maistre. Najlepším riešením by bolo obnovenie dedičnej absolutistickej monarchie.
2. Paternalistický konzervativizmus – odnož tradičného konzervativizmu. Zatiaľ čo
európsky konzervativizmus bol skôr konzervatívny, tak ten americký skôr „flexibilnejší“.
Britský premiér Benjamin Disraeli kladie dôraz na obozretnosť a sociálnu zodpovednosť.
V tej dobe výrazne dominovala individualistická spoločnosť aj vďaka čomu sa neustále
prehlbovala sociálna nerovnosť medzi jednotlivými vrstvami. Obával sa, že sociálne slabí sa
nezmieria so sociálnou biedou a preto je potrebné systém reformovať. Súčasne však
spoliehal na moderné hodnoty, kedy bohatší a privilegovaní by mali prevziať zodpovednosť
za chudobných. Táto myšlienka vychádza z idey „noblesse oblige“, ktorej základom je
ochrana zo strany privilegovaných. (šľachtictvo zaväzuje). Disraeli prišiel i s myšlienkou
„jedného národa“ – teda národa spoločného pre bohatých i chudobných zároveň. Ako
premiér rozšíril volebné právo i na robotnícku triedu a reformoval i sociálny systém, čoho
dôsledkom bola lepšia životná úroveň robotníckej triedy. Vyvrcholením tejto koncepcie je
tzv. stredná cesta – neideologický kompromis medzi ekonomikou založenou na laissez-
faire a socialistickým plánovaním národného hospodárstva. Napr. Británia v rokoch 1957-
1963 (Herold MacMillan) a nazval ho ako plánovaný kapitalizmus.
3. Libertarianásky konzervativizmus – vychádza z koncepcie klasického liberalizmu.
Základom je voľný trh a ekonomické slobody. Snaha o čo najmenšie zásahy do voľného
trhu zo strany štátu. A čo najmenšie regulácie. V podstate ide o prúd, ktorý sa preferoval na
konci 20. st., no v podstate v mnohých oblastiach kopíruje konzervatívcov 18. st. Podpora
pre ekonomický individualizmus. Existuje tu vyššia miera egoizmu. Odmietanie welfarizmu.
Spoločnosti nechápe, ako organizmus, ale len ako súčet indivíduí. Najúspešnejšie sa prejavil
v USA a vo Veľkej Británii.
4. Nová pravica – po skončení 2. sv. vojny dochádza ku stále väčšiemu prieniku liberálnych
a konzervatívnych myšlienok.

4
Konzervativizmus Strana 5 21.12.2023
- Neoliberalizmus (Liberálna Nová pravica) – v podstate ide o 70. roky 20. st. Za
hlavných predstaviteľov sa považujú Friedrich Von Hayek a Milton Friedman. Tieto
myšlienky sa hlavne prejavili vo Veľkej Británii (Thatcherizmus) a v USA
(Reaganizmus). Negatívne však tieto idey mali dopady v štátoch Latinskej Ameriky.
Odmietanie akýchkoľvek zásahov do ekonomiky a obhajoba kapitalizmu laissez faire.
Štátne zásahy poškodzujú trh, brzdia podnikanie, deformujú pracovný trh. Samotný smer
vychádza z monetárnej politiky štátu – štát má len kontrolovať nárast obeživa (objem
peňazí) v štáte a brzdiť infláciu. Vysoké štátne výdavky podľa neoliberalistov len
poškodzujú ekonomiku a nútia zvyšovať dane. Základom ekonomiky by nemalo byť
podporovať spotrebu (ako to bolo v prípade Keynesianstva) ale výrobu. Každý sociálny
štát preto musí mať vyššie dane, čo považovali za negatívum. Podľa neoliberalizmu
platí, že súkromné vlastníctvo je dobré, zatiaľ čo verejné, či štátne je zlé.
Neoliberalizmus odmieta koncepciu sociálneho štátu a vedie až ku krajnému
individualizmu. Podľa Miltona Friedmana je normálne ak „existuje trvalá, či prirodzená
miera nezamestnanosti“. Podpora nezamestnanosti zo strany štátu je podľa M.
Friedmana nepotrebná, ba dokonca nežiaduca, keďže v konečnom dôsledku vedie k ešte
väčším problémom. Problémom nie je nezamestnanosť ako taká, ale inflácia, ktorá
peniaze pretvára na „nezdravé“. Na tieto idey neoliberalizmu kriticky nahľadajú tzv.
komunitaristi. Napr. Ch. Taylor, Alasdair MacIntyre, Michael Walzer, Michael
Sandela. Ide o 70. a 80. roky 20. storočia – zvlášť Veľká Británia. Kritika Thatcherizmu,
že došlo k odstráneniu (k strate) solidarity. Ich názory vychádzajú z Alexis de
Tocquillea, podľa ktorého „sebecký jedinec je nepriateľom občana“. Komunitaristom
vadí, že neoliberalisti s pojmom občan pracujú, ako s atómom (jednotlivec nezávislý na
okolí). A preto stavajú tézu, že občan je vždy súčasťou istej spoločnosti.
- Neokonzervativizmus (Konzervatívna Nová pravica) – neokonzervativizmus svoj
pohľad skôr upriamuje na tradičné konzervatívne hodnoty. Teda na poriadok, rolu
autority, dodržiavanie povinnosti. Snaží sa spoločnosť navrátiť k pôvodným hodnotám
ako sú napr. rodina, náboženstvo, štát, národ. Odmieta individualizmus. Prevláda tu
nedôvera ku multikulturalizmu a multireligionizmu. Existujú tu isté prejavy (náznaky)
nacionalizmu. Príklon na národnú, či štátnu identitu. Nato, aby bola spoločnosť stabilná
je potrebné, aby zákony boli prísne a tvrdé. Neokonzervativizmus preto presadzuje
napríklad i trest smrti. Prísne a tvrdé zákony môže vyžadovať len autorita.
Neokonzervativizmus sa najviac presadil za vlád R. Reagana a M. Thatcherovej.

5
Konzervativizmus Strana 6 21.12.2023