Vieš pískať, Johanna?

(2019)
(Ulf Stark, il. Anna Höglund)
Publikácia Vieš pískať, Johanna? je skvostným výtvorom švédskeho dua – autora Ulfa
Starka a ilustrátorky Anny Höglund, ktorých pracovné prepojenie je výsledkom ozaj
majstrovského diela s hlbokou myšlienkou. Kniha svojím názvom intertextuálne odkazuje na
skutočnú švédsku swingovú pieseň z prvej polovice 20. storočia, pričom zároveň mylne
navádza čitateľa k domnienke, že hlavným protagonistom bude ženská postava.
Účelom obrázkovo-textovej naratívnej stratégie knihy je predovšetkým konfrontácia
detského a stareckého sveta, a teda kamarátov Kalleho a Ulfa s dôchodcom Nilsom, ku ktorej
dôjde po uvedomení si zo strany Kalleho, že nespravodlivosť v podobe chýbajúceho dedka je
v jeho živote neprípustná. Táto detská úprimnosť, otvorenosť, a zároveň aj živelnosť sa preto
prenáša do prostredia starobinca, ktoré doslova nasiakne energiou a vitalitou. Hodnovernosť
detského sveta je predkladaná mnohými detailmi, v prvom rade ale detskou hrou, pri ktorej
častokrát dochádza k zraneniam z nepozornosti, ako aj v prípade Kalleho a jeho brady. Motív
poranenej a prelepenej brady sa však stáva kľúčovým, pretože na jeho základe dochádza
k emocionálnemu zblíženiu ovdoveného a bezdetného starca Nilsa a sedemročného Kalleho,
ktorý by bol rád za dedka, pretože ho nikdy nemal.
Tento srdcervúci príbeh sa Stark čitateľovi rozhodol podať s poriadnou dávkou
dôvtipu. Vybral si priameho rozprávača v podobe Kalleho kamaráta Ulfa, ktorý je ale v sujete
postupne funkčne tlačený do úzadia. Dochádza k jeho nahradeniu, resp. lepšie povedané
kríženiu s rozprávačom vševediacim, keďže sa pozornosť preniesla na Kalleho a jeho životnú
zmenu. K bohatému estetickému dojmu dopomáhajú i nenahraditeľné ilustrácie. Hneď
úvodná s dvoma malými chlapcami púšťajúcimi si šarkana je eminentnou, keďže sa nachádza
aj v závere, čo znamená, že celý príbeh orámcovala. Šarkana si púšťajú na počesť zomrelého
dedka Nilsa, ktorý ho sám vyrobil z vlastnej kravaty a hodvábnej šatky zosnulej ženy. Motív
púšťania šarkana autor zvolil nie len na znak úprimnej detskej rozlúčky s Nilsom, ale aj
z dôvodu nerozlučiteľného puta, ktoré medzi milovanými nepretrhne ani smrť. Jej
definitívnosť býva pre dieťa častokrát nepochopiteľná, čo predostiera aj samotné švédske duo
v podobe naivných detských reakcií Kalleho. Ako pojem sa však v texte nevyskytuje vôbec,
sprítomnila ju iba ilustrátorka, a to prostredníctvom pohrebného voza, rakvy či prázdnej
postele, čím bol v podstate zintenzívnený emocionálny efekt príbehu. Jemnými textovými
náznakmi, akými sú slabnúce dedkovo srdiečko alebo zožltnuté lístie na čerešni (symbolický
príchod chladnejšej klímy, jesene), možno Nilsovu smrť anticipovať už od samotného
začiatku.
 Postupne nastoľovaný odchod milovaného človeka je ale popretkávaný milým
situačným humorom, ktorý umocňuje prijateľnosť ťaživej témy. Kalle sa so svojím
adoptívnym dedkom lúči splnením sľubu, a teda pískaním melódie piesne Vieš pískať,
Johanna? pri jeho rakve. Najťažšou vecou pre Kalleho – pískaním, ktoré sa z lásky k dedkovi
dokázal naučiť, zvečnil duchovnú prítomnosť Nilsa v jeho živote. Túto situáciu ilustrátorka
podčiarkla znázornením sakrálneho priestoru kaplnky s trojuholníkovým oknom,
symbolizujúcim Božie oko, cez ktoré jasné svetlo slnečných lúčov osvetľuje zosnulé telo
Nilsa v rakve.
Tento príbeh ukážkovo, a teda primerane sprístupňuje stále tabuizovanú tému smrti
zraniteľnej detskej duši, čo je podľa môjho názoru oveľa prínosnejšie, ako zastieranie krutej
životnej reality, pretože tá býva častokrát omnoho srdcervúcejšia. Vštepuje dôležitosť úcty
detského percipienta voči starším a zdôrazňuje prirodzenú potrebu – lásku nielen dostávať, ale
aj opätovať.

Demčáková Diana 1HSjm