Csandy2021 Etolgialoveka

See discussions, stats, and author profiles for this publication at: https://www.researchgate.
net/publication/353513415
Etológia človeka: Evolučno-biologické základy správania sa človeka
Book · July 2021
CITATIONS READS
0 1,410
1 author:
Alexander Csanády
University of Presov in Presov
218 PUBLICATIONS 560 CITATIONS
SEE PROFILE
All content following this page was uploaded by Alexander Csanády on 26 January 2023.
The user has requested enhancement of the downloaded file.

ETOLÓGIA ČLOVEKA
Evolučno-biologické základy správania sa človeka
Alexander Csanády
Vysokoškolský učebný text
Prešov 2021
ETOLÓGIA ČLOVEKA
Evolučno-biologické základy správania sa človeka
Autor: Alexander Csanády
Recenzenti: prof. Mgr. Ivan Baláž, PhD.

doc. Ing. Peter Urban, PhD.
Ing. Jozef Oboňa, PhD.
Vydavateľ: Prešovská univerzita v Prešove, 2021

Publikácia bola vydaná elektronicky v Digitálnej knižnici UK PU:
http://www.pulib.sk/web/kniznica/elpub/dokument/Csanady5
Za odbornú a jazykovú stránku textu zodpovedá autor.
Fotografia na prvej strane obálky:

https://aa.ecn.cz/img_upload/e6ffb6c50bc1424ab10ecf09e063cd63/opice_clovek_r
uka.jpg
Publikácia vznikla v rámci riešenia projektu KEGA 051PU-4/2021

" Etologická ekológia živočíchov"
© Alexander Csanády, 2021

© Prešovská univerzita v Prešove, 2021
ISBN 978-80-555-2749-9
EAN 9788055527499
Alexander Csanády
Moje poďakovanie za starostlivé prečítanie rukopisu a cenné pripomienky, ktoré

významne prispeli k zvýšeniu celkovej úrovne patrí obom recenzentom.
OBSAH
Predslov _____________________________________________________________ 9
ÚVOD DO HUMÁNNEJ ETOLÓGIE _________________________________________ 10
1 HISTÓRIA ETOLÓGIE ČLOVEKA ________________________________________ 13
2 METÓDY ETOLOGICKÉHO VÝSKUMU ČLOVEKA ___________________________ 21
3 NERVOVÁ REGULÁCIA SPRÁVANIA ČLOVEKA _____________________________ 24
4 HUMORÁLNA REGULÁCIA SPRÁVANIA ČLOVEKA __________________________ 29
4. 1 Význam neurotransmiterov v regulácii správania človeka _______________ 32
5 ZÁKLADNÉ MECHANIZMY SPRÁVANIA ČLOVEKA __________________________ 36
5. 1 Motivačný cyklus _________________________________________________ 41
5. 2 Konfliktné správanie ______________________________________________ 41
5. 2. 1 Ambivalentné správanie__________________________________________ 42
5. 2. 2 Preorientované správanie ________________________________________ 42
5. 2. 3 Preskokové správanie ____________________________________________ 42
6 ONTOGENÉZA SPRÁVANIA ČLOVEKA ____________________________________ 45
6. 1 Vrodené automatizmy u detí ________________________________________ 45
6. 1. 1 Vrodené pohybové vzorce ________________________________________ 46
6. 1. 2 Automatizmy rozpoznávania vlastnej matky _________________________ 51
6. 1. 3 Automatizmy pre príjem potravy a hľadanie potravy _________________ 51
6. 1. 4 Automatizmy pri narušení bezpečnosti _____________________________ 53
6. 2 Mimické výrazy___________________________________________________ 54
6. 3 Detská hra a jej špecifiká ___________________________________________ 57
6. 4 Učenie___________________________________________________________ 60
6. 5 Používanie nástrojov a učenie vhľadom _______________________________ 60
6. 6 Tradície správania a predávanie kultúrnych informácií a zvyklostí ________ 61
7 Emócie ____________________________________________________________ 70
7. 1 Vlastnosti a význam emócií _________________________________________ 70
7. 2 Biologický základ emócií ___________________________________________ 72
7. 2. 1 Senzorické a nervové procesy _____________________________________ 72
7. 2. 2 Hormonálne a biochemické procesy ________________________________ 73
7. 2. 3 Telesné a motorické reakcie _______________________________________ 75
7. 3 Psychická rovina emócií ____________________________________________ 75
4
Alexander Csanády
7. 3. 1 Strach _________________________________________________________ 76
7. 3. 2 Úzkosť ________________________________________________________ 78
7. 3. 3 Smútok ________________________________________________________ 78
7. 3. 4 Hnev __________________________________________________________ 80
7. 3. 5 Radosť ________________________________________________________ 81
7. 4 Emócie v sociálnej komunikácii _____________________________________ 82
7. 5 Ontogenetický vývin emócií _________________________________________ 83
7. 6 Temperament ____________________________________________________ 89
8 KOMUNIKÁCIA _____________________________________________________ 100
8. 1 Verbálna komunikácia ____________________________________________ 101
8. 1. 1 Fylogenéza a ontogenéza reči _____________________________________ 109
8. 2 Neverbálna komunikácia __________________________________________ 111
8. 2. 1 Základná charakteristika ľudskej neverbálnej komunikácie __________ 111
8. 3 Optická komunikácia _____________________________________________ 114
8. 4 Akustická komunikácia ___________________________________________ 131
8. 5 Čuchová komunikácia ____________________________________________ 132
8. 6 Dotyková komunikácia____________________________________________ 135
9 SOCIÁLNE SPRÁVANIE _______________________________________________ 143
9. 1 Definícia a analýza sociálneho správania _____________________________ 143
9. 1. 1 Kultúra ______________________________________________________ 145
9. 2 Sociálna organizácia a sociálna štruktúra ____________________________ 146
9. 2. 1 Sociálne zoskupenia ____________________________________________ 146
9. 2. 2 Sociálna štruktúra a sociálna úloha _______________________________ 147
9. 2. 3 Stratégie sociálnych interakcií ____________________________________ 149
9. 2. 4 Hierarchia a dominancia v sociálnych skupinách ____________________ 150
9. 3 Socializácia _____________________________________________________ 152
9. 3. 1 Sféry a fázy socializácie _________________________________________ 152
9. 3. 2 Sociálne učenie ________________________________________________ 153
9. 3. 3 Poruchy socializácie ____________________________________________ 155
9. 4 Teritoriálne správanie človeka _____________________________________ 156
9. 4. 1 Osobný priestor a zóny odstupu __________________________________ 161
9. 5 Agresívne správanie ______________________________________________ 164
5
9. 5. 1 Biologický význam agresivity ____________________________________ 164

9. 5. 2 Nervová a humorálna regulácia agresívneho správania _______________ 168
9. 6 Faktory a príčiny ľudského agresívneho správania ____________________ 171
9. 6. 1 Sociálno-kultúrne faktory agresívneho správania ____________________ 171
9. 6. 2 Pohlavné a vekové faktory agresívneho správania ___________________ 172
9. 6. 3 Situačné faktory agresívneho správania ____________________________ 172
9. 6. 4 Formy a prejavy agresívneho správania ___________________________ 173
9. 7 Kooperatívne a altruistické správanie _______________________________ 176
9. 8 Reprodukčné správanie ___________________________________________ 180
9. 8. 1 Sexuálne správanie _____________________________________________ 180
9. 8. 1. 1 Biologické aspekty ľudskej sexuality ____________________________ 181
9. 8. 1. 2 Biosociálne aspekty ľudskej sexuality____________________________ 182
9. 8. 1. 3 Socio-sexuálne aspekty ľudskej sexuality _________________________ 184
9. 8. 1. 4 Adaptívny význam preferencie mužov ___________________________ 208
9. 8. 1. 5 Adaptívny význam preferencie žien _____________________________ 210
9. 8. 1. 6 Sociálny status a finančné zabezpečenie __________________________ 211
9. 8. 1. 7 Sexuálny konflikt ____________________________________________ 211
9. 8. 1. 8 Kultúrne aspekty ľudskej sexuality _____________________________ 216
9. 8. 1. 9 Poruchy sexuálneho správania _________________________________ 217
9. 8. 1. 10 Sexuálna dysfunkcia _________________________________________ 218
9. 8. 1. 11 Poruchy sexuálnej identity ____________________________________ 218
9. 8. 1. 12 Poruchy voľby sexuálneho partnera ____________________________ 219
9. 8. 1. 13 Sexuálna orientácia__________________________________________ 220
9. 9 Rodičovské správanie _____________________________________________ 220
9. 9. 1 Rodina a manželstvo ____________________________________________ 222
9. 9. 2 Teória väzieb matka (rodič) – dieťa _______________________________ 224
9. 9. 3 Význam kontaktu matka – dieťa bezprostredne po pôrode ____________ 225
9. 9. 4 Etologické aspekty pôrodu _______________________________________ 227
9. 9. 5 Dojčenie ______________________________________________________ 228
9. 9. 6 Signály a interakcie medzi matkou (pestúnom) a dieťaťom ___________ 228
9. 9. 7 Otec ako väzbová osoba _________________________________________ 230
9. 9. 8 Popôrodné depresie ____________________________________________ 232
6
Alexander Csanády
10 POTRAVOVÉ SPRÁVANIE ____________________________________________ 236

10. 1 Evolúcia potravového správania ___________________________________ 236
10. 2 Ontogenetické aspekty potravového správania _______________________ 237
10. 2. 1 Selekcia potravy ______________________________________________ 238
10. 2. 2 Emócia odporu a jej adaptívny význam ___________________________ 240
10. 2. 3 Antimikrobiálna hypotéza alebo preferencia korenených jedál _______ 240
10. 3 Motivačný cyklus potravového správania ___________________________ 241
10. 3. 1 Motivácia ____________________________________________________ 242
10. 3. 2 Apetencia ____________________________________________________ 242
10. 3. 3 Konzumatórny akt ____________________________________________ 243
10. 4 Poruchy potravového správania ___________________________________ 245
11 RITUALIZOVANÉ SPRÁVANIE ________________________________________ 248
11. 1. 1 Základná charakteristika ritualizovaného správania ________________ 248
11. 1. 2 Hlavné znaky a význam rituálov _________________________________ 249
11. 2 Typológia rituálov_______________________________________________ 251
11. 2. 1 Kozmológia (svetonázor) _______________________________________ 252
11. 2. 2 Kultúrne hodnoty _____________________________________________ 253
11. 2. 3 Učenie v skupine ______________________________________________ 255
11. 2. 4 Individuálne ciele a emócie _____________________________________ 256
11. 2. 5 Biológia _____________________________________________________ 256
12 ETOLÓGIA A MEDICÍNA _____________________________________________ 260
12. 1 Základná charakteristika ritualizovaného správania __________________ 260
VÝKLADOVÝ SLOVNÍK POJMOV ________________________________________ 263
Metódy etologického výskumu človeka __________________________________ 263
Nervová regulácia správania človeka ___________________________________ 263
Humorálna regulácia správania človeka _________________________________ 266
Základné mechanizmy správania človeka ________________________________ 269
Ontogenéza správania človeka _________________________________________ 271
Emócie ____________________________________________________________ 276
Komunikácia _______________________________________________________ 284
Sociálne správanie ___________________________________________________ 287
Potravové správanie _________________________________________________ 303
7
Ritualizované správanie ______________________________________________ 304

Etológia a medicína __________________________________________________ 307
POUŽITÁ LITERATÚRA ________________________________________________ 308
ODPORÚČANÁ LITERATÚRA ___________________________________________ 322
INTERNETOVÉ ZDROJE OBRÁZKOV ______________________________________ 327
REGISTER __________________________________________________________ 331
8
Alexander Csanády
Predslov
„Ecce Homo! – Ajhľa človek!“

Výchovno-vzdelávacím cieľom predloženého textu je oboznámiť čitateľa so
základnými pojmami a zákonitosťami vrodeného a naučeného správania z aspektu
humánnej etológie. Verím, že predkladané učebné texty budú pre študentov
učiteľských a neučiteľských študijných programov biológie a ekológie, nielen na
Fakulte humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity v Prešove, ale aj na
iných univerzitách na Slovensku, dostatočným a inšpiratívnym študijným
materiálom a pomôžu úspešne aj prakticky zvládnuť teoretické poznatky z daného
vedného odboru.
V Prešove 2021 autor
9
ÚVOD DO HUMÁNNEJ ETOLÓGIE

Etológia človeka predstavuje mladú biologickú disciplínu, ktorá sa začala
formovať na základe zoologického prístupu v 40. – 50. rokoch 20. storočia.
Spôsobilo to, zaradenie človeka ako druhu Homo sapiens sapiens do systému
živočíšnych druhov. Preto základné etologické princípy platia pre človeka rovnako
ako aj pre iné živočíšne druhy (pozri Csanády (2020),
http://www.pulib.sk/web/kniznica/elpub/dokument/Csanady2).
Vychádzajúc z týchto základných charakteristík etológie živočíchov, je etológia

človeka vedou zaoberajúcou sa biologickou podstatou ľudského správania (tab. 1).
Skúma špecifické prejavy človeka ako druhu (vrodené vzorce správania) a ich
homológiu so živočíšnou ríšou, ako aj individuálne a kultúrno-špecifické prejavy.
Zároveň skúma komplexné konanie osôb, vzájomné interakcie medzi osobami a
medzi skupinami osôb.
10
Alexander Csanády
Tabuľka 1 Hlavné prístupy k štúdiu správania (Zdroj: Prevzaté a upravené z prác Láta 1964, Höschla 1989).
Hodnotiace Vyššia nervová Behaviorizmus Etológia Psychoanalýza

kritéria činnosť
zakladatelia I. P. Pavlov, 1903 E. L. Thorndike, 1898 K. Lorenz, 1937 S. Freud, 1907
a jeho škola J. B. Watson, 1913 N. Tinbergen, 1942 A. Adler, 1911
E. C. Tolman, 1932 G. P. Baerends, 1941 C. G. Jung
C. L. Hull, 1943
východiskový odbor fyziológia psychológia zoológia medicína
dominujúce dedičstvo odboru reflexný oblúk asocianizmus, fylogenéza správania, nevedomé libido
inteligencia, pamäť, popis správania,
učenie zoologická systematika,
motivácia
dominujúci predmet odboru dočasný spoj zákonitosti učenia zákonitosti nenaučeného zákonitosti vytesnenia snov,
správania, fylogenéza fixácia libida, ontogenéza
hlavný pokusný objekt pes potkan vtáky, ryby, človek
hmyz, primáty
prevládajúca metodika salivačný reflex bludiská, Skinnerové etogramy, atrapové voľné asociácie
boxy, aktivitné klietky pokusy
prostredie laboratórium laboratórium príroda ordinácia
11
Tabuľka 1 Pokračovanie (Zdroj: Prevzaté a upravené z prác Láta 1964, Höschla 1989).
Hodnotiace Vyššia nervová Behaviorizmus Etológia Psychoanalýza

kritéria činnosť
pokusné usporiadanie imobilizácia zvierat, voľný pohyb v umelých voľný pohyb v ekologických počúvanie pacienta,
zvukotesná komora podmienkach podmienkach analytický gauč
prevažná dĺžka študovaného sekundy minúty hodiny roky
časového úseku správania
metodologický základ objektívny objektívny objektívny subjektívny
prevládajúca forma správania reaktívna reaktívna (aktívna) aktívna (reaktívna) aktívna, reaktívna
metodologický postup od prvku k celku od časti k celku od celku k prvku od celku k časti
Získavanie dát:
- registračnou technikou + + ± -
- osobným pozorovaním + - + +
využitie štatistiky a - + ± -
matematických popisov
v klinickej medicíne tvorí neurológie, averzívnej kognitívne-behaviorálnej sexuológie individuálnej psychoterapie,
základ predovšetkým liečby biofeedbacku psychoterapie, liečby neurozoológií
drogových závislostí, v
delikvencii, v pedagogike
12
Alexander Csanády
1 HISTÓRIA ETOLÓGIE ČLOVEKA

Keďže humánna etológia sa formovala na základe poznatkov získaných v
živočíšnej etológii, pre jej históriu mal nesmierny význam anglický
prírodovedec Charles Robert Darwin (1809 – 1882) a jeho knihy „O pôvode
druhov prírodným výberom“ a neskôr aj „Pôvod človeka a pohlavný výber“ a
„Prejavy emócii u človeka a zvierat“ (bližšie o histórii etológie živočíchov pozri
Csanády (2020), str. 14–28).
Svoje myšlienky o evolúcii morfologických znakov preniesol aj na oblasť
správania sa živočíchov a človeka. Podľa Darwina jednotlivé prejavy správania
podliehajú fylogenetickému vývoju a možno na ich základe študovať príbuznosť
druhov.
Napriek tomu, k výraznému rozvoju etologického výskumu človeka
dochádza až o niekoľko desaťročí neskôr, v 40. rokoch 20. storočia. Ako prvý
použil pojem „etológia“ v zmysle vedy o ľudskom charaktere John Stuart
Mills (1806 – 1873) v diele Systém logiky (orig. „A System of Logic“, z r.
1843).
Obrázok 1 John Stuart Mills (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [1]).
13
William McDougal (1871 – 1939) ako jeden z prvých písal o inštinktovej

teórii motivácie. Autor naturalistickej teórie správania, zdôrazňujúcej súvislosti
psychológie človeka s psychológiou zvierat. Vychádzal z predpokladu, že
inštinkty sú rozhodujícimi zdrojmi, resp. pohnútkami individuálneho aj
kolektívneho myslenia a tvoria základ, z ktorého postupne pod vedením
intelektuálnych schopností vyrastá vôľa a charakter jedincov i národov.
Rozlišoval 7 základných inštinktov: úteku, odporu, zvedavosti, bojovnosti,
sebapotvrdenia, sebeponíženia a rodičovský inštinkt, ktorým zodpovedá 7
základných emócií: strach, antipatia, údiv, hnev, sebaistota, menejcennosť a
citlivosť. Tvrdil, že psychická činnosť je rovnako skutočná ako fyzikálne
procesy a nemenej kauzálne pôsobiaca zložka prírody. Významné sú jeho diela:
Úvod do sociálnej psychológie (orig. „An Introduction to Social Psychology“, z
r. 1908) a Skupinová myseľ (orig. „The Group Mind“, z r.1920).
Konrad Zacharias Lorenz (1903 – 1989) (obr. 2), sa okrem skúmania

inštinktívneho správania živočíchov venoval aj vrodenému správaniu v živote
človeka. Dôraz kládol najmä na ľudskú agresiu, ktorú podrobne rozoberal v
dielach Takzvané zlo (orig. „Das sogenannte Böse“, z r. 1963), Osem
smrteľných hriechov ľudstva (orig. „Die acht Todsünden der zivilisierten
Menschheit“, z r. 1973), alebo Úpadok ľudstva (orig. „Der Abbau des
Menschlichen“, z r. 1983).
Nikolaas Tinbergen (1907 – 1988) (obr. 3), aplikoval etologický prístup v
štúdiu psychických porúch človeka, keď sa spoločne s manželkou Elisabeth
Rutten (1912 – 1990) venoval správaniu autistických detí v diele Autizmus v
ranom detstve: etologický prístup (orig. „Early childhood autism: an ethological
approach“, z r. 1972).
14
Alexander Csanády
Obrázok 2 Konrad Zacharias Lorenz (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [2]).
Desmond Morris (1928) (obr. 4), sa zaslúžil o popularizáciu etológie

človeka viacerými knihami Nahá opica (orig. „The Naked Ape: A Zoologist's
Study of the Human Animal“, z r. 1967), Ľudská ZOO (orig. „The Human
ZOO“, z r. 1969).
15
Obrázok 3 Nikolaas Tinbergen (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [3]).
Obrázok 4 Desmond Morris (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [4]).
16
Alexander Csanády
V týchto dielach predložil svojrázny zoologický pohľad na správanie človeka

na základe porovnávacích štúdií s inými primátmi. Medzi ďalšie známe diela
patria Vrodené správanie (orig. „Intimate behavior“, z r. 1971), Osobný pohľad
na ľudské správanie (orig. „Manwatching: A Field-Guide to Human behavior“,
z r. 1977), Gestá, ich pôvod a distribúcia (orig. „Gestures, their Origins and
Distibution“, z r. 1979), Ľudský živočích (orig. „The Human animal“, z r. 1994)
a mnoho ďalších (pozri napr. https://en.wikipedia.org/wiki/Desmond_Morris).
Nicholas G. Blurton-Jones podnietil v Londýne svojou knihou Etologické
štúdie detského správania (orig. „Ethological Studies of Child Behaviour“, z r.
1972) vznik pracoviska zameraného na etológiu dieťaťa.
Za zakladateľa etológie človeka, ako samostatnej vedy, je považovaný žiak
Konrada Lorenza, Irenäus Eibl-Eibesfeldt (1928 – 2018) (obr. 5), ktorý bol
jedným zo spoluzakladateľov Medzinárodnej spoločnosti pre humánnu etológiu
(1972).
Obrázok 5 Irenäus Eibl-Eibesfeldt (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [5]).
17
Medzi jeho najvýznamnejšie diela patrí monografia Etológia človeka (orig.

„Human Ethology“, z r. 1989), prostredníctvom ktorej sa etológia človeka stáva
ucelenou disciplínou s vlastnými oblasťami a metódami výskumu.
V bývalom Československu (v súčasnosti v Čechách a na Slovensku) resp. na
Slovensku sa o rozvoj humánnej etológie zaslúžil Stanislav Drvota (1929 –
1992) (obr. 6), aplikovaním etologických princípov v psychológii a psychiatrii.
Známy je predovšetkým svojim dielom Od zvířete k člověku z r. 1979.
Obrázok 6 Stanislav Drvota (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [6]).
V Čechách sa o rozvoj etológie zaslúžil aj Zdeněk Veselovský (1928 –

2006), ktorý je právom považovaný za zakladateľa českej etológie a bol autorom
mnohých odborných článkov a populárno-náučných kníh z oblasti zoológie a
etológie, napr. Chováme se jako zvířata? a Člověk a zvíře. Medzi ďalšie
významné osobnosti možno spomenúť psychológa Jaroslava Madlafouseka
(1922 – 2008), psychiatra Cyrila Höschla (1944). Medzi významných patril aj
18
Alexander Csanády
Zdeněk Klein (1944 – 2000), ktorý sa zaoberal behaviorálnou antropológiou a

etológiou človeka, najmä štúdiom jeho terciárnych pohlavných znakov. Patril k
odborníkom na neverbálnu komunikáciu (napr. práca Atlas sémantických gest).
Slávka Fraňková (1931) sa vo svojej práci zameriavala na výživu
adolescentov. Významná je aj jej spoločná práca so Zděnkom Kleinom Úvod do
etológie člověka z r. 1997.
Medzi slovenských etológov zaraďujeme Martina Novackého a Mateja
Czaka, ktorí už v roku 1987 prinášali poznatky z humánnej psychológie v knihe
Porovnávacia psychológia. Neskôr Milan F. Pospíšil, M. Novacký a Silvia
Bodoríková v roku 2009 napísali učebnicu Etológia človeka.
Výber základnej literatúry

Csanády, A. (2020). Etológia živočíchov. Prešovská univerzita v Prešove,
Fakulta humanitných a prírodných vied. Prešov.
Drvota, S. (1983). Od zvieraťa k človeku. Smena. Bratislava.
Eibl-Eibesfeldt, I. (1989). Human ethology. New Yok: Aldine de Gruyter.
Fraňková, S., Klein, Z. (1997). Úvod do etologie člověka. Praha: HZ: Systém.
Kisková, J. (2015). Základy etológie človeka. Prešovská univerzita v Prešove,
Morris, D. (1967). The naked ape. New York: McGraw Hill.
Morris, D. (1969). The human ZOO. New York: McGraw Hill.
Morris, D. (1997). Lidský živočích.: Osobní pohled na lidský druh. Knižní klub
Balios. český preklad z anglického originálu: [Morris, D. (1994). The human
animal: A personal view of the human species. New York: Crown].
Pospíšil, M. F., Novacký, M. & Bodoríková, S. (2009). Etológia človeka-
Univerzita Komenského v Bratislave. Bratislava.
19
Kontrolné otázky
1. Vymenujte najvýznamnejších predstaviteľov humánnej etológie a uveďte ich
prínos.
20
Alexander Csanády
2 METÓDY ETOLOGICKÉHO VÝSKUMU ČLOVEKA

Správanie človeka je na rozdiel od iných živočíšnych druhov oveľa
špecifickejšie. Mnohé prejavy majú výrazný kultúrny, alebo sociálny charakter,
viaceré vyplývajú z vysoko rozvinutej schopnosti učenia sa, výkonnej pamäte a
kognitívnych schopností, ako aj z rozvoja ľudskej artikulovanej a písanej reči.
Okrem toho, človek má slobodnú vôľu, vytvára umelecké diela a kultúru, riadi
sa morálkou a pocitom zodpovednosti. Sociálna organizácia človeka je zložitá,
rôznorodá a veľmi plastická. Všetky menované atribúty človeka spôsobujú, že
ďaleko prekonáva sociálnu organizáciu akéhokoľvek iného živočíšneho druhu.
Na druhej strane, správanie človeka podlieha biologickým princípom platným
už niekoľko miliónov rokov.
Etológia človeka skúma biologické základy ľudského správania, pričom sa
zameriava najmä na vrodené vzorce správania človeka a ich možnosť
modifikácie kultúrou. V živočíšnej etológii sa na jednoznačné určenie, ktoré
prejavy sú vrodené a ktoré získané, používajú viaceré metódy v kontrolovaných
podmienkach (bližšie o metódach etologického výskumu živočíchov pozri
Csanády (2020), str. 29–33).
U človeka je to z etických dôvodov len veľmi ťažko uskutočniteľné, preto
humánna etológia využíva pre svoj výskum nepriame metódy:
1) analýza správania sa novorodencov – reakcie prítomné od narodenia
vyskytujúce sa u všetkých detí sú vrodené,
2) analýza správania sa nevidiacich a nepočujúcich novorodencov – rovnaké
reakcie vyskytujúce sa u postihnutých jedincov v porovnaní so zdravou
populáciou sú vrodené, keďže u nich neexistuje možnosť zrakovej, alebo
sluchovej skúsenosti,
3) porovnávanie kultúr – hľadanie rovnakých transkultúrnych znakov môže
poskytnúť informácie o vrodených dispozíciách správania,
21
4) hľadanie homológie – nájdenie homologických prejavov s príbuznými

živočíchmi znamená, že majú rovnaký fylogenetický pôvod,
5) výskum emócií – emócie a pocity sa nedajú naučiť, ale sú vrodené.
Základnou metódou získavania informácií aj v humánnej etológii je

pozorovanie. Pre objektivizáciu výsledkov pozorovania sa využívajú rôzne
technické prostriedky, ako sú fotodokumentácia, filmový, alebo zvukový
záznam a podobne.
Okrem pozorovania sú významnou súčasťou etologických metód používanie
dotazníkov, rozhovorov a zadávanie rôznych úloh. Častokrát sa využívajú aj
modely (napr. Lorenzov psychohydraulický model inštinktov, model sociálnej
motivácie u vyšších cicavcov a pod.), umožňujúce experimentálne testovanie
stanovených hypotéz. Výsledky týchto metód však výrazne ovplyvňujú postoje
a názory, kultúru, etnikum, náboženstvo, vzdelanie a pod. u pozorovaného, ale
aj u výskumníka. Navyše, sú to metódy prevzaté najmä z psychológie a iných
sociálnych vied a majú výrazný antropocentrický prístup, tzn. stavajú ľudské
správanie nad správanie živočíchov a potierajú inštinkty a pudy u človeka. V
posledných rokoch sa začínajú vo výskume uplatňovať aj ďalšie odbory, ako sú
fyziológia a genetika.
Humánna etológia rovnako hodnotí kvalitu a kvantitu všetkých prejavov a
konečným výsledkom etologického výskumu je etogram, tzn. súborný opis
správania sa sledovaného človeka opisujúci všetky jeho prejavy.

22
Alexander Csanády

Kontrolné otázky
1. Aké sú hlavné metódy používané v humánnej etológii?
2. V čom spočíva hlavný rozdiel medzi metódami vo výskume správania
živočíchov a človeka?
23
3 NERVOVÁ REGULÁCIA SPRÁVANIA ČLOVEKA

Na pochopenie základných vzorcov správania človeka je potrebné hľadať
vzťahy medzi ich prejavmi a funkciou nervového a humorálneho systému.
Dôležitá je aj funkcia zmyslových orgánov, ktoré sprostredkúvajú informácie z
vonkajšieho a vnútorného prostredia.
Z tohto dôvodu sa začala formovať v prvej polovici 20. storočia nová
etologická disciplína neuroetológia, ktorá sa snaží na základe fyziológie
vysvetliť úlohu nervového a humorálneho systému v regulácii správania živých
organizmov (bližšie o význame nervového a humorálneho systému pozri
Csanády (2020), str. 34–62).
U človeka dosiahol fylogenetický vývoj CNS vrcholného štádia, čo sa
prejavuje aj v zložitosti jeho behaviorálnych prejavov. Ľudský mozog je
anatomicky zložený z niekoľkých častí (obr. 7), pričom najvyššie riadiace
centrum predstavuje sivá hmota mozgovej kôry periférnej časti koncového
mozgu. Nachádzajú sa tu senzorické centrá, do ktorých vstupujú informácie z
receptorov a motorické centrá, ktoré riadia vôľové a vedomé pohyby, formuje sa
tu vedomá činnosť (myslenie). Okrem uvedených kôrových centier tvoria
rozsiahlejšiu časť kôry asociačnej oblasti, ktoré umožňujú prepojenia rôznych
častí mozgovej kôry a tým koordináciu senzorických funkcií s motorickými
činnosťami.
Každá hemisféra je podľa priestorového uloženia rozdelená na laloky. V
čelovom laloku (lobulus frontalis) sa nachádza motorický a čuchový analyzátor.
V temennom laloku (lobulus parietalis) je umiestnený analyzátor citlivosti kože,
nervové dráhy tepla, chladu, bolesti, dotyku a chuti. V záhlavnom laloku
(lobulus occipitalis) sa nachádza zrakový analyzátor a v spánkovom laloku
(lobulus temporalis) sa nachádza sluchový a polohový analyzátor.
24
Alexander Csanády
Obrázok 7 Stavba ľudského mozgu (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Kisková

2015).
Limbický systém je fylogeneticky starý komplex mozgových centier (jadier)

a dráh na báze koncového mozgu (obr. 8). Anatomicky je tvorený kôrovými a
podkôrovými oblasťami a plní viacero dôležitých funkcií (bližšie pozri Csanády
(2020), str. 61). Je zodpovedný za apetitívne (približovacie) správanie, tzn.
jedinec vyhľadáva to, čo má kladnú biologickú hodnotu a rovnako za averzívne
(únikové) správanie, tzn. jedinec má tendenciu vyhnúť sa biologicky záporným
situáciám.
Gyrus cinguli je časť mozgovej kôry nachádzajúca sa bezprostredne nad
svorovým telesom (corpus callosum). Reguluje srdcovú frekvenciu, krvný tlak,
udržanie pozornosti. Je dôležitý v súvislosti s motivačným učením, tzn. určité
25
konanie vyvolá pozitívnu emočnú reakciu, čo vedie k učeniu (jedinec má

tendenciu opakovať dané správanie).
Obrázok 8 Stavba limbického systému mozgu (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce

Kisková 2015).
Hipokampus je časť mozgovej kôry (párový) uložený v strednej časti

spánkového laloka. Je dôležitý pre zapamätanie si nových informácií (tvorba
pamäťových stôp, tzn. engramov) a formovanie dlhodobej pamäte. Nemá vplyv
na informácie, ktoré sú v pamäti už fixované. Pri jeho porušení nedochádza k
uloženiu informácie do dlhodobej pamäte (anterográdna amnézia). Je
zodpovedný aj za správnu orientáciu v priestore.
Nucleus accumbens je zhluk neurónov, ktorý tvorí hlavnú časť ventrálnej
mozgovej kôry. Je centrom slasti a radosti. Poškodenie sa prejavuje zvýšenou
agresivitou, strachom, rôznymi závislosťami.
Fornix je tvorený nervovými vláknami, ktoré prenášajú signály z hipokampu
do hypotalamu a septa.
26
Alexander Csanády
Septum pellucidum je tenká trojuholníková vertikálna membrána

rozdeľujúca predné rohy pravej a ľavej laterálnej komory mozgu. Má vzťah k
emóciám slasti a radosti.
Amygdala je párová mozgová štruktúra umiestnená v strednej časti
spánkového laloka. Je zodpovedná za vznik reakcií strachu, agresivity
(nehybnosť, zrýchlenie pulzu, dýchania, zovretie žalúdka, vylučovanie
stresových hormónov), ovplyvňuje aj sexuálne funkcie. Jej poškodenie sa
prejaví stratou strachu, zvýšenou agresivitou, neschopnosťou rozoznávať známe
objekty, zníženým materským správaním, hypersexualitou, duševnými
poruchami (schizofrénia, autizmus, depresia, sociálna fóbia).
Talamus je zoskupením senzorických, asociačných a nešpecifických jadier.
Sprostredkováva prevod informácií prichádzajúcich z periférie do špecifických
projekčných a asociačných oblastí mozgovej kôry. Umožňuje tak vzájomnú
interakciu vyšších oddielov CNS s nižšími. Pokladá sa za centrum podvedomia
a bránu do vedomia.
Hypotalamus pozostáva z viacerých malých jadier s množstvom funkcií.
Riadi takmer všetky vegetatívne funkcie ľudského organizmu: centrum sýtosti
(ventromediálne jadrá), centrum hladu (laterálne jadrá), reguluje príjem tekutín,
sexuálne funkcie, termoreguláciu, spánok.
Epifýza (corpus pienale), produkuje melatonín, ktorý zohráva dôležitú úlohu
v biologických rytmoch.
V strednom mozgu sú uložené centrá zrakových a sluchových reflexov
(napr. reflexné otočenie hlavy za zvukom), pohybov očí, hlavy, inervácie
okohybných svalov.
Mozoček koordinuje pohyby tela, udržiava rovnováhu tela, vzpriamený
postoj a svalové napätie.
Varolov most prepája senzorické informácie medzi mozočkom a koncovým
mozgom.
27
Predĺžená miecha kontroluje autonómne funkcie (dýchanie, pulz srdca), je

zodpovedná za spracovanie časovej odlišnosti zvukových vnemov (určenie
polohy zvuku v priestore), centrá kýchania, kašľa, prehĺtania, sacieho reflexu a
zvracania. Prenáša nervové signály z miechy do mozgu.
Miecha (medulla spinalis) zabezpečuje prepojenie mozgu s ostatnými
časťami ľudského tela. Mozog prostredníctvom miechy aktívne reaguje na
zmeny vonkajšieho prostredia a získava informácie o jeho zmenách. Je ústredím
pohybových reflexov a prechádzajú ňou vzostupné dráhy, ktoré vedú informácie
z receptorov do mozgu. Rovnako cez ňu vedú zostupné dráhy vedúce informácie
z rôznych častí mozgu ku kostrovým svalom a vnútorným orgánom.

Beláková, A. (1997). Organológia živočíchov. Prírodovedecká fakulta
Univerzity Komenského. Bratislava.
Gaisler, J., & Zima J. (2007). Zoologie obratlovců. Academia. Praha.
Malina, R. (2004). Všeobecná zoológia. Vysokoškolské skriptá. Univerzita
Mateja Bela. Banská Bystrica.
Veselovský, Z. (2005). Etologie. Biologie chování zvířat. Academia. Praha.
Kontrolné otázky
1. Aký je význam limbického systému v správaní človeka?
2. Za čo je zodpovedná amygdala a ako sa prejavuje jej poškodenie?
28
Alexander Csanády
4 HUMORÁLNA REGULÁCIA SPRÁVANIA ČLOVEKA

Na riadení a koordinácii funkcií tkanív a orgánov ľudského tela, ale i na
správaní človeka sa okrem nervovej sústavy podieľa aj sústava humorálna
(hormonálna). Jej základom sú žľazy umiestnené na rôznych miestach tela, ktoré
sa pomocou svojich produktov – hormónov podieľajú na riadení organizmu.
Hormóny katalyzujú mnoho chemických reakcií v bunkách. Ich účinok je
špecifický z hľadiska tkanív, ale nešpecifický z hľadiska druhového. To zname-
ná, že hormón jedného živočíšneho druhu (u stavovcov) pôsobí rovnako na prí-
slušné tkanivo aj u iného druhu. Všetky hormóny pôsobia už v nepatrnom
množstve a navzájom sa pozitívne, alebo negatívne ovplyvňujú (bližšie pozri
Csanády (2020), str. 63–67).
Aj u stavovcov patrí humorálna sústava k fylogeneticky starším, oproti ner-

vovej sústave a predstavuje významnú regulačnú funkciu v správaní živočíchov.
Oproti nervovej regulácii pôsobia hormóny pomalšie, ale majú dlhodobejší úči-
nok. Hormóny sú syntetizované žľazami s vnútornou sekréciou, špecializova-
nými bunkami tkanív žalúdka, čreva, pľúc a obličiek, ako aj v bazálnej časti
hypotalamu, kde sa tvoria neurohormóny (oxytocín, vazopresín). Hormóny majú
vysokú účinnosť aj vo veľmi nízkych koncentráciách (10 – 12 g) a každý hor-
món špecificky pôsobí len na vybrané cieľové bunky. Riadiacou sústavou pre
produkciu hormónov je komplex hypotalamu a hypofýzy (obr. 9, 10). V hypota-
lame sa tvoria uvoľňovacie hormóny (liberíny), ktoré v prednom laloku hypo-
fýzy (adenohypofýza) spúšťajú uvoľňovanie tropných hormónov. Tropné hor-
móny ovplyvňujú funkciu periférnych endokrinných žliaz, tzn. závislých žliaz
(štítna žľaza, pohlavné žľazy a kôra nadobličiek). V hypotalame sa tvoria aj va-
zopresín a oxytocín, ktoré sú vylučované neurohypofýzou. Okrem nich rozlišu-
jeme ešte žľazy nezávislé, tzn. ktoré nie sú pod kontrolou hypofýzy a ani samy
29
neovplyvňujú iné žľazy (podžalúdková žľaza, prištítne telieska, thymus a dreň

nadobličiek).
Obrázok 9 Endokrinný systém človeka. GH – rastový hormón, TSH – tyreostimulačný

hormón, ACTH – adrenokortikotropný hormón, FSH – folikulostimulačný hormón, LH
– luteinizačný hormón (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Kisková 2015).
Štítna žľaza produkuje prohormón tyroxín, z ktorého v cieľových bunkách

vzniká hormón trijódtyronín. Hormón riadi metabolizmus živín, ovplyvňuje
činnosť nervovej sústavy a pohlavných žliaz. Nedostatok tyroidných hormónov
sa v rannom detstve prejavuje poruchami rastu a vývinu, mentálnym postihnu-
tím, poruchami činnosti pohlavných orgánov (kretenizmus). U dospelých sa
hypofunkcia štítnej žľazy prejavuje zníženým metabolizmom, únavou, zníženou
reaktivitou, apatiou. Naopak, nadbytok tyroxínu sa prejavuje nadmerným prí-
jmom potravy a zvýšenou dráždivosťou.
30
Alexander Csanády
Obrázok 10 Hormonálna regulácia správania človeka (Zdroj: Prevzaté a upravené z

práce Kisková 2015).
Pohlavné žľazy (ovarium, testes) vylučujú steroidné hormóny, ktoré okrem

vplyvu na pohlavné hormóny, majú výrazný vplyv aj na rast a vývin organizmu.
Samčie pohlavné orgány (testes) produkujú hormóny nazývané androgény. Sa-
mičie pohlavné orgány (ovaria) produkujú dva typy hormónov – estrogény a
gestagény. Z estrogénov sú najúčinnejšie estradiol a estrón. Tvoria sa v doz-
rievajúcom Graafovom folikule, v žltom teliesku a počas gravidity v placente.
Najdôležitejší gestagén je progesterón, ktorý vzniká v žltom teliesku. Tento
hormón zabraňuje dozrievaniu ďalších folikulov, potláča vplyv oxytocínu, sti-
muluje rozvoj mliečnych žliaz a pripravuje maternicu na graviditu.
Z androgénov je najvýznamnejší testosterón, ktorý je produkovaný Leydi-

govými bunkami semenníkov. Podporuje rast mužských pohlavných orgánov
(primárne pohlavné znaky) a rozvoj sekundárnych znakov. Riadi pohlavnú akti-
31
vitu mužov a ovplyvňuje ich správanie a myslenie, tzn. terciárne pohlavné znaky
(bojovnosť, agresivita, lepšia priestorová pamäť a analytické myslenie).
4. 1 Význam neurotransmiterov v regulácii správania človeka

Neurotransmiter je nízkomolekulová chemická látka, ktorá je uvoľňovaná z
nervového zakončenia a prenáša signál na cieľovú bunku cez synaptickú mem-
bránu. Umožňuje tak ďalšie šírenie vzruchu v nervovom systéme, alebo vyvola-
nie určitej reakcie, napr. sťah svalu, vyprázdnenie žľazy a podobne (bližšie pozri
Csanády (2020), str. 37–38).
Na prenos informácií využíva nervový systém široké spektrum neurotran-

smiterov, pričom mnohé z nich majú súčasne charakter hormónov, tzn. vyskytu-
jú sa aj mimo nervový systém (napr. adrenalín, noradrenalín). Poruchy v činnos-
ti neurotransmiterov často vedú k rôznym neurologickým a psychiatrickým
ochoreniam.
Glutamát sa syntetizuje takmer vo všetkých oblastiach CNS a glutamáter-
gické dráhy sú zapojené do regulácie širokého spektra fyziologických procesov
prebiehajúcich v CNS (napr. motorická koordinácia, emočné a kognitívne pro-
cesy zahŕňajúce ukladanie a vyvolávanie informácií z pamäte a učenie). Spro-
stredkúva aj prenos prevažnej väčšiny senzorických informácií z receptorov
prostredníctvom periférnych nervov do CNS.
Predpokladá sa, že glutamátergické neuróny sa zúčastňujú v etiopatogenéze
ochorení CNS, ako sú napr. epilepsia, amyotrofická laterálna skleróza, Huntin-
gtonova choroba.
Kyselina gama-aminomaslová (GABA) patrí k hlavným inhibičným neuro-
transmitérom v mozgu, mieche a sietnici.
Predpokladá sa, že narušená činnosť GABA-ergických neurónov sa môže zú-
častňovať v etiopatogenéze Huntingtonovej choroby, epilepsie, úzkosti (anxie-
32
Alexander Csanády
ta), alkoholizmu, schizofrénie, porúch spánku, Parkinsonovej choroby a mentál-

nej retardácie.
Dopamín sa uvoľňuje takmer na všetkých úrovniach CNS a dopamínergické
neuróny sa zúčastňujú na procesoch motivácie a odmeňovania, konsolidácie
pamäte a učenia, na regulácii sekrécie hypotalamo-hypofýzového systému, na
regulácii motorických funkcií a procesoch prenosu a spracovania bolestivých
(nociceptívnych) signálov.
Patologické narušenie dopamínergického systému má význam v etiopatoge-
néze Huntingtonovej choroby, Parkinsonovej choroby, schizofrénie, depresie,
Tourettovho syndrómu, látkovej závislosti, porúch príjmu potravy a porúch po-
zornosti. Aj nárast agresivity súvisí s vyšším uvoľňovaním dopamínu.
Noradrenalín sa syntetizuje z dopamínu nachádzajúceho sa v cytoplazme
enzýmom dopamín-hydroxylázou. Väčšina noradrenalínu v mozgu sa syntetizu-
je v bunkách locus coeruleus (nervové jadro Varolovho mostu). Noradrenalíner-
gické neuróny sa zúčastňujú na regulácii procesov bdenia a spánku, pamäte a
učenia, motorických funkcií, stresovej reakcie, bolesti a regulácii sekrécie hypo-
talamo-hypofýzového systému.
Predpokladá sa, že porušená funkcia regulácie činnosti neurónov locus co-
eruleus môže mať význam v etiopatogenéze ochorení CNS, medzi ktoré patria
poruchy pozornosti, spánku a bdelosti a afektívne poruchy.
Adrenalín sa syntetizuje z noradrenalínu a jeho hlavným zdrojom v orga-
nizme sú bunky drene nadobličiek. Okrem drene nadobličiek sa syntetizuje aj
bunkami CNS. Neuróny syntetizujúce adrenalín sú lokalizované v dolnej časti
mozgového kmeňa.
Ascedentná adrenalínergická dráha sa zúčastňuje na prenose informácií o pô-
sobení stresorov do hypotalamu, čím sa významne zapája do neuroendokrinnej
stresovej odpovede.
33
Serotonín sa syntetizuje z aminokyseliny tryptofán, nachádzajúcej sa v po-

trave. Približne 90% celkového serotonínu sa tvorí v bunkách tráviaceho traktu,
menej v CNS. Serotonínergické neuróny sa nachádzajú v predĺženej mieche,
moste, strednom mozgu, medzimozgu aj limbickom systéme. Serotonínergický
systém sa zúčastňuje na regulácii procesov bdenia a spánku, cirkadiánnych ryt-
mov, bolesti, príjmu potravy, pohlavného správania, neurotrofných procesov
(maturácia a vývoj mozgu).
Patologické narušenie serotonínergického systému sa predpokladá napríklad
pri depresívnej poruche. Nízke hladiny serotonínu sú spojené napr. s úzkosťou
(anxieta), anorexiou, impulzívnosťou, ofenzívnou agresivitou, schizofréniou.
Histamín sa syntetizuje z aminokyseliny histidín enzýmom histidíndekarbo-
xyláza. Histamínergický systém mozgu tvorí skupina neurónov v nucleus tu-
beromamillaris hypotalamu. Má dôležitú úlohu v regulácii cyklov spánku a
bdenia, telesnej teploty, energetickej a endokrinnej homeostáze, príjmu potravy,
sekrécie hypotalamo-hypofýzového systému a v modulácii synaptickej plasticity
a učenia.
Predpokladá sa, že histamínergický systém sa môže zúčastňovať v etiopatoge-
néze niektorých ochorení napr. Alzheimerova choroba, schizofrénia.
Opioidy (endorfíny, enkefalíny a dynorfíny) všeobecne ovplyvňujú vnímanie
bolesti a môžu vyvolať eufóriu. Opioidy sú zapojené v procesoch vzniku látko-
vej závislosti, percepcie bolesti, kognitívnych procesoch, afektívnych reakciách
a motorike, ako aj v centrálnej kontrole endokrinných funkcií a modulácii stre-
sovej odpovede.

34
Alexander Csanády

Kontrolné otázky
1. Aký je princíp a význam hormonálnej regulácie v správaní človeka?
35
5 ZÁKLADNÉ MECHANIZMY SPRÁVANIA ČLOVEKA

Hlavným cieľom etológie živočíchov, ale aj človeka, je snaha objasniť
základné mechanizmy vrodeného správania, tzn. foriem správania, ktoré sú:
1. geneticky podmienené – prenášajú sa z generácie na generáciu bez
nutnosti učenia sa, tzn. vybavujú sa hneď po narodení, alebo po dozretí
určitých anatomicko-fyziologických štruktúr v priebehu ontogenézy.
2. druhovo špecifické – charakteristické pre všetkých jedincov daného
druhu, pričom existujú aj určité medzidruhové odlišnosti v prejavoch v
závislosti od fylogenetickej príbuznosti. Pomocou podobností
(odlišnosti) je možné študovať historický vývoj určitého správania aj
vzájomnú príbuznosť živočíchov, podobne ako na základe
morfologických znakov.
3. cielené – jednotlivé vzorce správania smerujú k určitému cieľu – plnia
životne dôležité funkcie zabezpečujúce prežitie jedinca (napr. príjem
potravy, ochrana a obrana a pod.) a jeho úspešnú reprodukciu.
Medzi vrodené prejavy živočíchov môžeme zaradiť niektoré pohybové

prejavy, ktorými reaguje živočích na prijaté podnety. Sú buď jednoduché, alebo
vytvárajú zložité a nemenné pohybové vzorce. Niektoré z nich sa rozvíjajú aj
nezávisle a spontánne bez viditeľného podnetu. V etológii delíme tieto
pohybové prejavy do troch kategórii: reflexy, vrodené vzorce správania a
taxie (bližšie pozri Csanády (2020), str. 68–109).
Komplexné vzorce vrodeného správania, ktoré prebehnú vždy podľa
presného programu označujeme ako inštinktívne správanie. Je tvorené
viacerými časťami, tzn. vrodenými automatizmami, ktoré nasledujú za sebou
vždy v rovnakom poradí. Pre spustenie každého z nich je potrebný príslušný
kľúčový podnet, tzn. ide o reťazovú reakciu inštinktívnych aktivít. U človeka sa
36
Alexander Csanády
vrodené automatizmy uplatňujú v situáciách, v ktorých by časovo náročná

kognitívna analýza mohla ohroziť život jedinca (ochranná funkcia). Vrodené
prejavy dokážu interpretovať príslušníci rovnakého druhu, preto plnia aj dôležitú
sociálnu a komunikačnú funkciu.
Pojem vrodený spúšťací mechanizmus (nem. angeborene
Auslösemechanismen, AAM; angl. Innate releasing mechanism, IRM), ktorý
zaviedol Lorenz označuje súbor všetkých štruktúr organizmu (receptory,
nervový a hormonálny systém, efektory), ktoré spúšťajú adaptívnu reakciu na
kľúčový podnet (angl. sign stimuli) a umožňujú aj filtráciu podnetov, teda
rozpoznávanie relevantných podnetov pre začatie určitého typu správania.
Kľúčový podnet je presne definovaný, biologicky významný a vždy rovnaký
podnet, ktorý vyvolá konkrétny typ správania (pasuje ako kľúč do zámku).
Kľúčové podnety slúžia ako varovné signály; spúšťajú pohlavné správanie;
starostlivosť o potomstvo; potravové správanie; ochranné a agresívne správanie
a majú tiež komunikačný význam.
Príkladom vrodeného optického kľúčového podnetu, ktorý sa uplatňuje aj u
človeka, je Lorenzova „detská schéma“ (obr. 11) spúšťajúca opatrovateľské a
rodičovské správanie u ľudí voči deťom (ale aj mláďatám iných živočíchov).
Schéma predstavuje relatívne veľkú hlavu so skráteným predozadným
rozmerom mozgovne, veľké oči, krátke a bacuľaté končatiny, alebo aj
neohrabané pohyby. Kým v ľavej časti pozorujeme a vnímame „nežné“
proporcie hlavy (dieťa, malý zajačik, pekingský palácový buldog, červienka).
Naopak vpravo pozorujeme ochranársku reakciu až reakciu starostlivosti v
podobe nespúšťajúcej hlavy dospelých jedincov (človek, zajac, lovecký pes,
žlna).
37
Obrázok 11 Detská schéma zvýrazňujúca detské tvarové charakteristiky podľa Lorenza

(Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Morris 1994, Csanády 2020).
38
Alexander Csanády
Tieto znaky využívajú aj výrobcovia bábik, autori komiksov a animovaných

filmov, kde sa preháňaním detských znakov vyvoláva pocit milého a
roztomilého, čo si vyžaduje ochranu a rozmaznávanie (napr. Walt Disneyho
kreslené postavičky myšiaka Mickey Mousa, troch káčerov – synovcov Donalda
Ducka a pod.).
K vrodeným prejavom u človeka môžeme zaradiť aj mimické výrazy ako

reakciu na podnety vyvolávajúce rôzne emócie (radosť, strach, smútok, hnus,
prekvapenie, obr. 12), alebo vrodené automatizmy u detí (hľadací reflex, sací
reflex, Morov reflex, úchopový reflex a pod., pozri kapitolu 6. Ontogenéza
správania).
Obrázok 12 Mimické výrazy ako prejav emócií u detí (Zdroj: Prevzaté a upravené z
internetu [7]).
39
Pri pokusoch na živočíchoch bolo dokázané, že nadnormálne spúšťače

(angl. supernormal releaser) spúšťajú oveľa silnejšiu odpoveď organizmu na
podnety s prirodzenou spúšťacou funkciou. Keďže človek nie je od prírody
vybavený nápadnými morfologickými znakmi, sám si vytvára prostriedky
predstavujúce nadnormálne spúšťače (obr. 13). Tie majú význam v komunikácii,
pri dvorení, vyhrážkach, alebo sú výrazom dominancie (napr. optické
zvýrazňovanie ramien, bokov a pozadia, zvýrazňovanie očí a pier, rôzne účesy,
oblečenie, parfumy, pestré hračky, reklamný priemysel a pod.). V reklamách na
detské plienky, pokrmy a pochúťky sa častokrát uplatňujú obrázky detí s
nadnormálne zvýraznenými rysmi „detskej schémy“. Rovnako, aj úspech
„obálkových dievčat“ v časopisov pre mužov je založený na tomto princípe.
Obrázok 13 Príklady nadnormálnych signálov u človeka (Zdroj: Prevzaté a upravené z

práce Csanády 2020).
40
Alexander Csanády
5. 1 Motivačný cyklus
Na správaní sa okrem vonkajších podnetov výraznou mierou podieľajú aj
vnútorné podnety a ich komplexné pôsobenie označujeme ako vyladenie
organizmu (1) motivácia (angl. motivation), resp. pripravenosť konať (angl.
responsiveness, readiness). Je tvorené sledom na seba nadväzujúcich a
opakujúcich sa fáz vytvárajúcich motivačný cyklus. Motivácia je teda
výsledkom vnútorných (endogénnych) a vonkajších (exogénnych) faktorov.
Ďalšou dôležitou fázou motivačného cyklu je (2) apetenčné (vyhľadávacie)
správanie (napr. hlad, smäd, pohlavný pud, pud zvedavosti a pod.), ktoré je
sledom aktivít jedinca vyhľadávajúcim podnety označované ako kľúčové
(spôsob hľadania a získavania potravy, sexuálneho partnera, u človeka
nakupovanie, vyhľadávanie informácii cez média a pod.). V tejto fáze sa okrem
vrodených prejavov uplatňuje skúsenosť a učenie, preto je veľmi variabilné a
premenlivé. Učenie spôsobuje, že apetenčné správanie sa stáva cielenejším a
menej náhodným. Po tejto fáze nasleduje konanie (3) konzumatórny akt,
uspokojujúce potrebu organizmu za prítomnosti kľúčového podnetu. Nakoniec
nastáva fáza (4) vyhasnutia pudu (fáza uspokojenia potreby, znižuje sa
pohotovosť jedinca konať), ktorá môže trvať rôzne dlho a jedinec je pripravený
opätovne jednať až po uplynutí určitého času.
5. 2 Konfliktné správanie
Človek podobne ako ostatné živočíchy je mnohokrát vystavený pôsobeniu
súčasne niekoľkých pohotovostí ku konaniu a im príslušných spúšťacích
podnetov.
Pri súčasnom pôsobení dvoch motivácií môže dôjsť k rozporu medzi dvomi
tendenciami správania, resp. o zábranu prejaviť istý typ správania, čo vedie k
určitému vnútornému napätiu, ktorému v etológii hovoríme konfliktné
správanie (angl. conflict behaviour). Rozlišujeme tri hlavné typy konfliktného
41
správania: (1) ambivalentné (angl. ambivalent behaviour), (2) preorientované

(angl. redirected behaviour) a (3) preskokové (angl. displacement behaviour)
správanie.
5. 2. 1 Ambivalentné správanie
Je taký typ správania, pri ktorom sa v rýchlom poradí za sebou striedajú
prejavy dvoch rozdielnych motivácií.
U človeka sa môže prejaviť ako rozpoltenosť v postojoch a rozhodovaní.
Môže byť výsledkom konfliktu medzi kognitívnym a emočným hodnotením
situácie, objektov a iných ľudí (napr. človek presadzuje, že cvičenie je dôležité,
ale sám nie je ochotný cvičiť), pociťovanie dvoch protichodných emócii
(sympatia – antipatia, láska – nenávisť).
Najvýraznejšie sa ambivalencia prejavuje v prítomnosti cudzích ľudí, keď sa
opakovane snažíme nadviazať očný kontakt, pričom opätovne odvrátime zrak.
Podobné správanie možno pozorovať u žien pri flirtovaní s mužom.
5. 2. 2 Preorientované správanie
Tento typ správania vzniká predovšetkým z konfliktu útočnej a útekovej
motivácie. Tento typ správania sa vyskytuje aj u primátov, vrátane človeka,
ktorý v rozčúlení búcha do stola (obr. 14), podobne ako šimpanz udiera do
dutých stromov a miesto súpera si tieto spory vybíja na slabších jedincoch, alebo
na náhradnom sokovi predstavujúcom ker a stromy.
5. 2. 3 Preskokové správanie
Patrí k najzaujímavejším riešeniam konfliktnej situácie, kde namiesto
adekvátneho konania z jednej, alebo druhej motivácie sa objaví iný, často
zdanlivo “nezmyselne“ pôsobiaci prejav.
42
Alexander Csanády
Obrázok 14 Preorientované agresívne správanie človeka (Zdroj: Prevzaté a upravené z

internetu [8]).
Obrázok 15 Príklady preskokového správania u človeka. Horné obrázky – gestá

typické pri klamaní, resp. zakrývaní pravdy, Dolné obrázky – odbúravanie napätia:
ohrýzanie nechtov, hra s vlasmi (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Csanády 2020).
43
Tento typ konfliktného správania využíva človek na zmiernenie úzkosti,

agresívneho, alebo sexuálneho napätia, napr. škrabanie sa na hlave, hranie sa s
vlasmi, ušnými lalôčikmi, rukami, hladenie brady, úprava oblečenia, listovanie v
časopise, pojedanie maškŕt v nepríjemnej situácii (čakanie u lekára, čakanie na
skúšku), pri klamaní (obr. 15). K preskokovým aktivitám patrí aj vybíjanie si
napätia športom, prácou, alebo sarkastickými poznámkami.

Kontrolné otázky
1. Čo rozumiete pod pojmom nadnormálne spúšťače u človeka?
2. Opíšte ambivalentné správanie človeka.
3. Opíšte preorientované správanie človeka.
4. Opíšte preskokové správanie človeka.
44
Alexander Csanády
6 ONTOGENÉZA SPRÁVANIA ČLOVEKA

Ontogenézou nazývame obdobie života človeka, začínajúce oplodnením
vajíčka a končiace jeho smrťou. Proces ontogenézy zahŕňa rôzne obdobia
vývinu organizmu, ktoré sú charakteristické zmenami anatómie a fyziológie
jednotlivých telesných štruktúr, čo sa potom odráža aj v celkovom správaní
jedinca. V humánnej etológii zvyčajne sledujeme obdobie od pôrodu až po
pohlavnú dospelosť, pretože v tomto období dochádza k najvýraznejším
zmenám v správaní. Niektoré prejavy je možné pozorovať hneď po narodení,
iné sa prejavujú až v neskoršom období po dozretí príslušných orgánov a ich
funkcií. Pozornosť je zameraná predovšetkým na ranú fázu postnatálneho
vývinu človeka, v ktorej možno pozorovať manifestáciu prejavov vyskytujúcich
sa u všetkých detí bez ohľadu na kultúru. Štúdium je zamerané aj na kritické
obdobia života človeka, počas ktorého je jedinec citlivý voči určitým podnetom
a v ktorých môže prostredie rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť jeho ďalší
vývoj.
Ontogenéza správania skúma všetky znaky správania sa jedinca, jeho časový
priebeh a samozrejme aj mechanizmy a informačné kanály, ktoré sa v tomto
období buď zúčastňujú na jeho správaní, alebo ho určujú. V tomto období nás
zaujíma nielen samotný vývoj správania, ale aj dozrievanie určitých prejavov,
učenie, analýza vonkajších a vnútorných faktorov, ktoré vývoj správania
podstatne ovplyvňujú a regulujú.
6. 1 Vrodené automatizmy u detí

Každé ľudské mláďa (tzn. dieťa) je po pôrode úplne závislé od svojej matky
a zraniteľné, preto je vybavené vrodenými automatizmami, ktoré mu umožňujú
prežitie a uspokojovanie základných životných potrieb (napr. výživu, hygienu,
ochranu pred nebezpečím a pod.). Medzi takéto vrodené automatizmy
45
zaraďujeme jednoduché reflexy, vokálne prejavy, mimické výrazy, ako aj

komplexné lokomotorické vzorce správania.
6. 1. 1 Vrodené pohybové vzorce

Bezprostredne po narodení sa u každého dieťaťa vybavujú pohybové prejavy
(vzorce správania), ktoré v neskoršom období postupne vymiznú.
Moroov reflex (udržovanie rovnováhy) – ak novorodenec stratí rovnováhu,
symetricky roztiahne ručičky a nožičky a vymrští ich do výšky, akoby sa chcel
niečoho zachytiť (obr. 16). Tento reflex sa objavuje už v 9 týždňoch po počatí a
pretrváva 2 až 4 mesiace po narodení. Funguje ako primitívny spôsob obrany
malého dieťaťa, keďže nie je schopné sa ubrániť nijakým iným spôsobom –
nedokáže ujsť, ani sa nedokáže aktívne brániť. Je to reakcia celého tela,
vyprovokovaná zľaknutím, narušením pocitu istoty a bezpečia. Moroov reflex
však nemusí spustiť iba rýchly pohyb. Môže to byť aj nečakané ostré svetlo,
silný zvuk či rýchly dotyk. V prvej fáze dieťa prudko vystrie ručičky a nožičky,
roztiahne pršteky. Potom nasleduje fáza, v ktorej ručičky a nožičky pritiahne k
brušku a rozplače sa. Pretrvávanie Moroovho reflexu po šiestom mesiaci je
patologický príznak. Po jeho potlačení, je tento reflex nahradený „dospelým
úľakovým reflexom“.
Reflexné plazenie – možno vyvolať v polohe na brušku dotykom dlane na
chodidlách dieťaťa, prípadne ľahkým tlakom na chodidlá v smere pohybu. Ide o
neuvedomované plazenie, ktoré do konca druhého mesiaca vymizne. Tento
reflex slúži na to, aby sa dieťa dostalo k zdroju potravy (prsným bradavkám).
Plávací reflex – po položení novorodenca bruchom na vodu sa vybavia
plávacie pohyby (obr.17). Tento reflex pretrváva až do 4. mesiaca po narodení.
46
Alexander Csanády
Obrázok 16 Moroov reflex (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [9]).
Obrázok 17 Plávací reflex (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [10]).
Úchopový dlaňový reflex – ak novorodencovi vložíme do dlane prst z

malíčkovej strany, pričom sa nebudeme dotýkať chrbta jeho ruky a prst
zatlačíme do jeho dlane, bude nás silno držať. Úchop bude taký silný, že dieťa
môžeme jemne potiahnuť a ono sa nás nepustí (obr. 18). Úchopový reflex sa
47
postupne mení na vedomú činnosť, keď dieťa postupne začne do rúk chytať
rôzne predmety. Okolo veku štyroch mesiacov by mal úchopový reflex úplne
vymiznúť a pôvodnou funkciou bolo pridržanie sa matkinej srsti. Opičie
mláďatá trávia prvé mesiace života pritisnuté k matkinmu telu, pridŕžajú sa srsti
po bokoch jej brucha (ventro-ventrálna pozícia). Úchop je spojený s flexiou
zápästia a lakťa a automaticky sa zosilňuje pri náhlych pohyboch matky
(uplatňuje sa Moroov reflex). U ľudských novorodencov schopnosť čeliť svojej
hmotnosti úchopom rýchlo slabne, no celkom nezanikla ani dodnes, napr. deti sa
chytajú oblečenia dospelých (fylogenetický rudiment, ktorý mal svoje plné
funkčné opodstatnenie u predkov človeka, keď matky mali ešte vyvinutú srsť.
Dôležitá je nielen možnosť prichytiť sa, ale súčasne aj udržiavanie pocitov
mäkkosti a tepla, čo dokázal Harlow pri svojich pokusoch s atrapami matiek
(pozri Csanády (2020), obr. 60, str. 126–28).
Chôdzový reflex – ak chytíme dieťa pod pazuchami tak, aby sa nohami
dotýkalo podložky, začne pohybovať nožičkami, ako by chcelo a dokázalo
chodiť (obr. 19). Nie je to však prejav toho, že by dieťa chcelo v takom skorom
období chodiť, ide o reflex, ktorý by mal okolo štvrtého mesiaca vymiznúť.
Babinského reflex – úchop prštekov na nohe vyvoláme miernym zatlačením
miesta medzi prstami a chodidlom. Odpoveďou je zovretie, stiahnutie prstov
dieťaťa. Ak podráždime vonkajšiu stranu chodidla od päty smerom k malíčku,
pršteky sa naopak roztiahnu akoby do vejára (obr. 20). Dospelý človek naopak
prsty stiahne. Reflex vymizne do ôsmeho mesiaca.
48
Alexander Csanády
Obrázok 18 Uchopovací reflex (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [11]).
Obrázok 19 Chôdzový reflex (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [12]).
49
Obrázok 20 Babinského reflex (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [13]).
Obrázok 21 Asymetrický tonický šijový reflex, alebo „poloha šermiara“ (Zdroj:

Prevzaté a upravené z internetu [14]).
50
Alexander Csanády
Asymetrický tonický šijový reflex („poloha šermiara“) – tento reflex je u

detí prítomný do dvoch až štyroch mesiacov, neskôr je nahradený symetrickou
polohou končatín. Spočíva v tom, že ak dieťa leží na chrbte a otočí hlavičku na
jednu stranu, na rovnakej strane natiahne ruku aj nohu, zatiaľ čo ruku aj nohu na
opačnej strane ohne, označovaná ako „poloha šermiara“ (obr. 21). Tento reflex
sa nevyskytuje u nedonosených novorodencov, u tých sa objavuje až po
niekoľkých mesiacoch.
6. 1. 2 Automatizmy rozpoznávania vlastnej matky

Mláďatá sociálne žijúcich druhov živočíchov rovnako aj človeka sú vybavené
automatizmami umožňujúcimi rozpoznať vlastnú matku medzi viacerými
dospelými samicami (ženami).
Olfaktorická identifikácia – kritická fáza pre vštiepenie pachu matky u
novorodenca a naopak, je prvá polhodina po narodení.
Vizuálna identifikácia – novorodenec dobre zaostruje zrak na vzdialenosť
15–30 cm, tzn. vzdialenosť medzi ním a matkou počas dojčenia. To umožňuje
novorodencovi vštepovať si obraz matky.
6. 1. 3 Automatizmy pre príjem potravy a hľadanie potravy

Nájdenie a príjem potravy je základnou biologickou potrebou každého živého
organizmu, preto aj novorodenec musí byť vybavený vrodenými
automatizmami, ktoré mu umožňujú zabezpečiť výživu pre rast a vývin.
Hľadací reflex – sa provokuje podráždením pery v strede úst, alebo pri
ústnych kútikoch. Keď dieťa pohladkáme blízko kútika úst, malo by reflexne
otočiť hlavičku smerom k hladkajúcej ruke. Je to pre novorodenca jeden z
najdôležitejších reflexov umožňujúci prisatie na matkin prsník. Hľadací reflex
predchádza saciemu reflexu. Tento reflex postupne zaniká približne v 3. mesiaci
života.
51
Sací reflex – naopak vychádza z podráždenia tvrdého podnebia a nie z

podráždenia brady či jazyka. Vyvíja sa počas tehotenstva už v maternici, keď si
dieťatko cmúľa prst. Sací reflex postupne zaniká a okolo tretieho mesiaca je
nahradený vedomou činnosťou (obr. 22).
Prehĺtací reflex – možno ho pozorovať pri prehĺtaní počas kŕmenia. Spolu so
sacím reflexom zaisťuje prijímanie potravy. Novorodenec dokáže prehltnúť len
to, čo sa mu dostane na koreň jazyka.
Obrázok 22 Sací reflex (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [15]).
Detekcia a hodnotenie potravy – schopnosť analyzovať kvalitu prijímanej

potravy je zabezpečená vysokou citlivosťou chuťových receptorov, tzn. väčším
množstvom chuťových pohárikov na rozdiel od dospelého človeka.
Odmietanie potravy – ak je dieťa sýte, alebo mu nechutí ponúknutá potrava
jazykom vystrkuje jedlo z úst a odvracia hlavu od zdroja potravy. Neskôr tento
prejav prechádza do ritualizovanej podoby ako prejav odmietania (pokrútenie
hlavou, vyplazenie jazyka), alebo koncentrácie (vystrčenie jazyka z úst).
52
Alexander Csanády
6. 1. 4 Automatizmy pri narušení bezpečnosti

Pre dieťa je dôležité prejaviť pocit ohrozenia, neuspokojenia základných
potrieb, prípadne vzdialenia sa z bezpečia. Umožňujú mu to určité signalizácie
pre rodiča (pestúna) a zároveň je vybavené automatizmami umožňujúcimi
vytvorenie pozitívnych emočných väzieb medzi ním a rodičom (pestúnom).
Hlasové prejavy – krik a plač patria k dôležitým signálom nepohodlia, alebo
osamelosti. Detský plač obsahuje prelingvistické zložky charakteristické pre
ľudskú reč: intonácia, modulácia, melódia a intenzita. Plač je riadený z
mozgového kmeňa, pričom deti majú zvýšenú citlivosť na vysoké tóny.
Dojčiace dieťa má viac ako päť rôznych vokalizácií (okrem rôznych foriem
plaču), každá so špecifickou funkciou.
Kontaktný zvuk – je zvuk trvajúci 0,1 sekundy a dieťa ho vydáva okamžite
po prebudení. Ak matka nereaguje, dieťa začne plakať. Tento zvuk má zmiešanú
frekvenciu s hornou hranicou 8 kHz.
Zvuk nespokojnosti – pozostáva zo série rytmicky opakovaných krátkych
prejavov s trvaním 14 sekúnd. Každý jednotlivý prejav pripomína kontaktný
zvuk. Tento zvuk signalizuje matke nespokojnosť pri určitých špecifických
interakciách, napríklad pri čistení nosa dieťaťa.
Zvuk spánku – sa vydáva v intervaloch približne 15 minút počas spánku a
signalizuje pohodu. Každý zvuk spánku trvá okolo 0,3 sekundy má zmiešanú
frekvenciu s hornou hranicou asi 0,3 kHz. Tento príjemný zvuk je najčastejšie
počuť, keď dieťa počas spánku mení svoju polohu. Ak dieťa zostane dlhší čas
ticho, matka skontroluje príčinu tohto ticha, tzn. reaguje bez toho, aby vedela
prečo.
Zvuk pri pití – je pomerne čistý tón trvajúci 0,2 sekundy s frekvenciou až 8
kHz. Pri pití sú zvuky vydávané rytmicky, najmä keď dieťa dojčí. Signalizuje to,
že je všetko v poriadku.
53
Zvuk spokojnosti – je čistý zvuk s tónmi do 5 kHz a trvaním 0,3 sekundy.

Niekedy sa opakuje v 0,5-sekundových intervaloch. Zvuk signalizuje pohodu a
sýtosť.
Strachová reakcia – dieťa začína prejavovať strach ku neznámym ľuďom v
5. až 6. mesiaci života. Je to typická reakcia aj u nevidiacich a nepočujúcich
detí.
Úsmev – má pravdepodobne upokojujúcu funkciu a vytvára pevné puto
medzi dieťaťom a matkou. Úsmev dojčaťa vyvoláva zvýšený záujem matky a
má podiel na vzniku silnej emočnej väzby. Pohľad dieťaťa sprevádzaný
úsmevom vyvoláva u matky vrúcny záujem o dieťa, preto je dôležité, aby počas
dojčenia bol zachovaný tento vzájomný očný kontakt. Reflexný úsmev sa
objavuje 3. deň po narodení a môže byť vyvolaný spontánne v spánku, zvukom,
alebo dotykom. Vyskytuje sa aj u predčasne narodených a nevidiacich detí, ale
ďalej sa u nich nevyvíja. Od 4. týždňa sa úsmev stáva pozdravom (neselektívny,
ale vedomý na objekt zameraný prejav). Až po 6. mesiaci sa dieťa usmieva na
objekty, ktoré ho emočne uspokojujú (tzn. je selektívny).
Smiech – sa objavuje u dieťaťa medzi 4. a 5. mesiacom na rôzne veselé
podnety z okolia.
6. 2 Mimické výrazy
Výskumy u hluchonemých detí dokázali, že niektoré mimické výrazy ako sú
úsmev, smiech a plač sa prejavujú aj u týchto detí, ktoré rozhodne nemali šancu
tieto prejavy odpozorovať zo sociálneho modelu. To znamená, že ľudská
mimika sa naprieč kultúrami pozoruhodne podobá častokrát do najmenších
detailov. Rôzne obmeny dané kultúrou sú prekvapivo skromné a existuje
univerzálna ľudská reč – . mimika (pozri tiež kapitolu 7. Emócie a 8.
Komunikácia).
54
Alexander Csanády
Napríklad, pri pozdrave na diaľku a aj pri iných situáciach s priateľským

naladením či súhlasom zdvíhajú ľudia všetkých kultúr obočie, súčasne zdvíhajú
hlavu, potom kývnu a usmejú sa. Ide o ritualizované vyjadrenie rozpoznania
priateľa, v istom zmysle neverbálna výpoveď „Aha to si ty!“. Kultúrne rozdiely
sa prejavujú v ochote, s akou sú tieto signály vysielané, napr. v Polynézii sa
takto zdravia aj cudzinci, kým Japonci sú veľmi zdržanliví a takýto prejav môže
byť považovaný za nevhodný. Naopak, Európania sú niekde uprostred. Rovnako
tento priateľský signál vysielame na znamenie flirtu, keď chceme nadviazať
kontakt s človekom opačného pohlavia a predovšetkým ženy venujú veľkú
pozornosť kozmetickým úpravám oblasti očných viečok a obočiu. Aj flirtujúce
dievčatá pozdravujú mužov všade rovnako: usmejú sa, rýchlo zdvihnú obočie,
rozšíria očné štrbiny (ich oko akoby nakrátko „zažiari“) a potom odvrátia hlavu
nabok, alebo ju sklonia k zemi. Niekedy si navyše zakrývajú tvár rukou,
hanblivo sa usmievajú a kútikom oka sa môžu ešte pozrieť na partnera. Táto
„hra na schovávačku“ pripomína správanie šimpanzov a detí náhle niečím
prekvapených, zahnaných do rozpakov, do konfliktu medzi tendenciou priblížiť
sa a odvrátiť sa.
Pýcha a pohŕdanie sa vyjadrujú vzpriameným postojom, zdvihnutím hlavy
nahor a dozadu, pohľad smeruje zhora nadol, ústa sú zovreté, vdychuje sa
nosom. Ak sa pri pozdrave očami uplatňujú výrazové pohyby umožňujúce lepšie
vnímanie (rozšírenie očí a pod.), čo naznačuje ochotou prijať viac informácií o
zaujímavom predmete, pri pýche a pohŕdaní sa prejavuje uzatváranie,
odmietanie ďalších vnemov pohoršlivého objektu. Pri zlosti napríklad ľudia
obnažujú zuby v kútikoch úst.
V mnohých prípadoch dochádza k problémom, pretože aj tie najjednoduchšie
ľudské činnosti a gestá majú nespočetne veľa variácií. Napríklad, v rôznych
častiach sveta sa stretneme s rôznym štýlom podávania si rúk, vyjadrovaním
súhlasu, resp. nesúhlasu. Spoločnou vlastnosťou je, že všetky gestá sú presne
55
dané na konkrétnu situáciu. História gest je tiež veľmi komplikovaná. Mnoho

gest je silno viazaných na konkrétny región napriek tomu, že všade dookola
konkrétne gesto znamená niečo úplne iné. Niektoré gestá naopak menia svoj
význam z generácie na generáciu (gesto OK, falické gestá, gesto „mutza“, gesto
„V“ a podobne).
V niektorých situáciách majú gestá jednoznačnú výhodu pred hovorenou
rečou, napr. pri komunikácii na diaľku, či používanie kódovaných gest v športe
na zmätenie, alebo dopĺňajú hovorenú reč. Gestá tak zdôrazňujú význam slov a
viet, tiež indikujú meniacu sa náladu či emocionálny stav hovoriaceho. Potreba
komunikácie telom je tak silná, že ľudia gestikulujú dokonca aj keď telefonujú a
človeka, s ktorým komunikujú ani nevidia.
K mnohým ľudským gestám nachádzame homologické pohyby u našich
najbližších príbuzných – primátov. Šimpanzie mláďatá rozumejú hravému
výrazu (uvoľnená tvár s otvorenými ústami) ľudských detí, pretože pripravenosť
k hre signalizujú rovnakým spôsobom. Podobne aj niektoré iné výrazy tváre
máme spoločné so šimpanzmi, je pre nás ľahké odhadnúť ich stav, alebo náladu,
podľa tvárovej expresie (obr. 23), čím vyjadrujú svoju agresiu, hnev, alebo
strach. To isté platí u ľudí, pričom výrazom tváre sú navonok dokonale
vyjadrené emócie prebiehajúce vo vnútri človeka (pozri Csanády (2020), obr.
154, str. 270).
Obrázok 23 Mimika šimpanza a človeka (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [16]).
56
Alexander Csanády
6. 3 Detská hra a jej špecifiká

Hra patrí k veľmi špecifickým prejavom správania najmä u mladých
jedincov, a je typická nielen pre mnohé druhy živočíchov (bližšie pozri Csanády
(2020), str. 142–148), ale je dôležitá aj pre človeka, najmä pre správny
psychický vývin dieťaťa. Pre pochopenie jej funkcie v ontogenetickom vývine
dieťaťa je potrebné sledovať evolúciu hravého správania, jeho funkciu v
živočíšnej ríši a porovnávať prejavy hravého správania u rôznych druhov
živočíchov. Vznik hier v živočíšnej ríši je podmienený určitými predpokladmi:
1. Senzoricko-motorický aparát umožňujúci hru – hra sa v živočíšnej
ríši, objavuje až na určitom fylogenetickom stupni vývoja. Najmä u
vtákov a cicavcov, ktorých morfologická výbava a rozvoj CNS
podmieňuje vysokú zvedavosť, schopnosť získavania skúsenosti učením
a napodobňovaním.
2. Relatívne dlhé „detské“ obdobie – hra sa vyskytuje u živočíchov,
ktorých mláďatá majú k dispozícii pomerne dlhú dobu na osvojovanie si
zručností, ktoré budú neskôr potrebovať na zabezpečenie svojich
životných potrieb.
3. Priestor pre exploráciu, motorickú aktivitu a sociálnu interakciu –
hra sa rozvíja u živočíchov, ktoré majú dostatočný priestor pre skúmanie
nových predmetov a vlastností prostredia. Skúšanie nových možností
správania vedie od explorácie k hre. Dôležitá je aj možnosť interakcie
jedincov so svojimi rovesníkmi a dospelými jedincami.
4. Uspokojenie základných biologických potrieb – živočích sa venuje hre
len vtedy, ak sú uspokojené jeho základné potreby.
Hravé správanie môžeme charakterizovať viacerými hlavnými znakmi:

1. mnohé hry vyzerajú v určitej čase až celkom nezmyselné, pretože neplnia
biologickú funkciu, pre ktorú sa vo fylogenéze vyvinuli,
57
2. nemajú vážnu motiváciu, tzn. existuje voľná kombinovateľnosť jednotlivých

motivačných okruhov správania, ktorým chýba časová, aj programová
súvislosť,
3. hravé prejavy sú nevyčerpateľné a pravdepodobne ani nepodliehajú návyku
(habituácii),
4. pri hravých prejavoch sa na rozdiel od vážnych motivácií prejavuje typický
sklon preháňať jednotlivé pohyby väčšou silou, väčšou rýchlosťou a
častejším opakovaním,
5. časté menenie úloh hrajúcich sa jedincov,
6. hra je predovšetkým u človeka (aj primátov a šeliem) doprevádzaná výraznou
mimikou, tzn. „hravou tvárou“ vyjadrujúcou motiváciu na hru.
Vznik hry u detí podmieňuje podobne ako v živočíšnej ríši exploratívnosť a

zvedavosť. Hravé prejavy začínajú pozorovaním pohybujúcich sa objektov v
jeho blízkosti (napr. zavesené hračky nad postieľkou); interakcie s matkou, resp.
pestúnmi a neskôr hry so súrodencami a rovesníkmi, či staršími deťmi. Napriek
tomu, že biologický základ hry je u cicavcov rovnaký, existujú niektoré rysy
charakteristické pre človeka. Dieťa je vybavené mimoriadne veľkou
exploračnou motiváciou a zvedavosťou. Samo spontánne vyhľadáva príležitosti
k učeniu a získavanie nových skúsenosti. Dieťa manipuluje s predmetmi a snaží
sa poznať ich vlastnosti a usporiadanie, tzn. deti majú radi hračky, ktoré môžu
skladať a rozkladať. To je jeden z dôvodov, prečo tak často rozbíjajú a
poškodzujú hračky. Treba podotknúť, že to nie je vôbec prejav agresívneho
správania! Dieťa sa snaží len pochopiť mechanizmus fungovania hračky. S
hračkami a inými neživými predmetmi dieťa aj rado experimentuje, využívajúc
svoju fantáziu, schopnosť kombinovať a inovovať (oživovanie predmetov,
spájanie prvkov, ktoré k sebe nepatria). To potom tvorí základ abstraktného
myslenia u človeka.
58
Alexander Csanády
Význam hier vo fyzickom a psychickom vývine človeka:

1. Napodobňovanie činnosti dospelých – deti si hrou precvičujú zručnosti
potrebné pri výkone svojich budúcich sociálnych rolí. Radi sa hrajú na
dospelých (napr. lekár, učiteľ, šofér a pod.) dopĺňajúc ich svojou fantáziou,
predstavami a pravidlami. Takto vznikajú aj nové činnosti, ktoré deti nebudú
v dospelosti vykonávať. To je základný rozdiel oproti mláďatám živočíchov.
2. Precvičovanie senzoricko-motorického aparátu – deti majú radi pohybové
hry (napr. preliezky, šmýkačky, behanie, preťahovanie, zápasenie, tanečné
hry, kreslenie a pod.), ktorými si trénujú koordináciu pohybov, silu, rýchlosť
aj jemnú motoriku.
3. Nácvik sociálnych zručností, modelovanie sociálnych interakcií – deti sa
pri hrách učia sebaovládaniu, rešpektovaniu práv druhých, kooperácii s
ostatnými, zaujímať určité role v sociálnej skupine, empatii a altruizmu.
4. Rozvoj individuálnych poznávacích schopností – deti získavajú pri hrách
množstvo poznatkov o sebe samých (tzn. svojich schopnostiach), druhých a o
prostredí, ktoré môžu v budúcnosti využiť. To prispieva k rozvoju
pamäťových schopností, učenia a logického myslenia.
5. Odčerpávanie prebytočnej energie a zdroj pozitívnych emócií – pri hrách
deti nadväzujú a upevňujú svoje emočné väzby, ktoré môžu pretrvávať do
dospelosti. Bojové a súťaživé hry fungujú ako ventil agresivity.
Napriek tomu, že hra je charakteristickou činnosťou detského veku, má

nesmierny význam aj v dospelosti. Môže sa prejaviť v podobe rôznych záľub
(tzn. koníčkov), športových aktivít, spoločenských hier a podobne. Pre
dospelých hra predstavuje odpočinok, odbúranie stresu a agresivity, má význam
pri upevňovaní sociálnych väzieb. Na druhej strane, za určitých okolností môže
prerásť do patologickej formy, napr. hazardné hry, hracie automaty a podobne.
59
6. 4 Učenie
Je proces, ktorý zamedzuje zlyhaniu vrodeného, geneticky fixovaného
programu a ktorý môžeme charakterizovať ako najvýznamnejšie prispôsobenie
správania ku zlepšeniu a zrýchleniu interakcií s prostredím. Je to zároveň
adaptácia individuálna, ktorá navyše riadi všetky informačné procesy. Riadením
sa myslí rozhodovanie jedinca na základe informácií uložených v pamäti.
Z biologického hľadiska je význam individuálne získaných informácií veľmi
dôležitý najmä u sociálne žijúcich živočíchov. Príslušníci rodín, alebo väčších
sociálnych skupín sa musia dokonale poznať.
Živočíchy získavajú životne dôležité informácie, teda nielen po predkoch
prostredníctvom génov, ale aj prostredníctvom učenia. Vrodené sklony k učeniu
umožňujú človeku používať jazyk. Človek sa učí oveľa rýchlejšie, pretože
disponuje dokonalejšou komunikáciou. Proces učenia súvisí aj s mechanizmom
nervových ciest v mozgu. Aj ľudia majú senzitívne periódy, v ktorých sú
obzvlášť citliví na určité skúsenosti. Zvedavosť je samostatnou motiváciou,
ktorá popudzuje k aktívnemu skúmaniu, čím vedie k rozširovaniu vedomostí.
Faktorov, ktoré nejakým spôsobom ovplyvňujú učenie, je veľa a sú veľmi
rozdielne.
6. 5 Používanie nástrojov a učenie vhľadom

Používanie nástrojov veľmi dlho slúžilo za dôkaz inteligencie, ktoré bolo
pripisované len človeku. Súčasné poznatky ukazujú, že aj zvieratá vytvárajú
jednoduché nástroje a pracujú s nimi. Tento fakt ale neodporuje tomu, že tvorba
nástrojov a práca mala na evolúciu človeka osobitný vplyv. Používanie
nástrojov môžeme definovať ako použitie vonkajších objektov k funkčnému
zdokonaleniu vlastného tela, čo uľahčuje dosiahnuť určitý cieľ. Medzi
cicavcami sú to predovšetkým známe šimpanzy učenlivé (Pan troglodytes),
ktoré si upravujú vetvičky na lov termitov a mravcov. Podobne si na pitie vody,
60
Alexander Csanády
resp. vytieranie mozgovne ulovených opíc vytvárajú „hubky“ na nasávanie

tekutín z rozžutých listov cievnatých rastlín. V tomto prípade môžeme hovoriť
už o uvedomelom čine, pretože si ich pripravujú oveľa skôr, ako ich začnú
používať. Tiež je pre ne typické používanie kameňov na roztĺkanie orechov,
alebo palíc na škrabanie, získavanie potravy a zastrašovanie.
Učenie vhľadom patrí k najvyššiemu typu učenia, pre ktoré je
charakteristické, že živočích spontánne pochopí novú situáciu a predvída
potrebné konanie, ktoré následne správne uskutoční (bližšie pozri Csanády
(2020), str. 164–180).
6. 6 Tradície správania a predávanie kultúrnych informácií a zvyklostí

Ďalšou zo zaujímavých oblastí etológie, ktorá súvisí s rôznymi procesmi
učenia je tradícia. Rozumieme ňou schopnosť predávať informácie získané
učením do nasledujúcich generácií, u sociálne žijúcich živočíchov na celú
skupinu, alebo dokonca na celú populáciu. Rozoznávame štyri formy tradícií:
(1) priamu, (2) nepriamu, (3) viazanú na určitý objekt a (4) neviazanú na
určitý objekt.
Ako príklad tradície viazanej na určitý objekt je umývanie sladkých
zemiakov japonských makakov červenolícich (Macaca fuscata), kde skúsené
zviera predáva neskúsenému nové znalosti spojené s príjmom potravy (bližšie
pozri Csanády (2020), str. 180–184).
Evolúcia správania má jedinečnú vlastnosť, že niektoré staré vzory správania
nahradia nové vzory prevzaté od rodičov a obohatia nasledujúce generácie. U
človeka je každému pochopiteľný vznik a pokračovanie ľudskej kultúry. Pod
pojmom kultúra sa skrýva celý rozsah ľudského správania – ustálené obyčaje,
jazyk, spôsob komunikácie a podobne.
Schopnosť imitovať, tzn. reprodukovať to, čo sa deje v okolitom prostredí,
najmä sociálnom je u človeka základom metódy názorného predvádzania v
61
pedagogike, kde sa používa pri nácviku zložitejších motorických návykov (napr.

pri písaní, gymnastike, športe a pod.). U človeka je metóda názornej ukážky
najúčinnejšia, ak je spojená so slovným vysvetlením (s inštrukciou). Pri
osvojovaní si etických návykov sa napodobňovanie u človeka urýchľuje
procesom identifikácie s určitým modelom správania sa (so vzorom). Pokiaľ
postupujeme smerom nahor po fylogenetickej škále, učebných schopností
pribúda. Vo všeobecnosti platí, že čím je druh fylogeneticky vyššie, tým vyššie
a mnohostrannejšie sú jeho schopnosti učiť sa. Zároveň tým variabilnejšie a
plastickejšie je jeho správanie a tým väčšia je redukcia jeho inštinktov. To
spôsobuje, že čím väčšmi sa táto redukcia kompenzuje učením a tým väčšie sú
interindividuálne rozdiely v správaní.
Senzorická interakcia s okolím hlboko vplýva na častosť, intenzitu aj
smerovanie všetkých vrodených druhov správania. Všetky inštinktívne prejavy
sa musia najskôr „zabehnúť“, potom prebiehajú rýchlejšie (s kratšou latenciou),
selektívnejšie a orientovanejšie. Vták sa nemusí učiť spievať, jeho spev je
predurčený, dedične kontrolovaný, morfologickou a fyziologickou organizáciou,
ale tieto charakteristiky musia dozrieť v určitom prostredí, ktoré stimuluje, alebo
inhibuje vtáčí spev a ovplyvňuje určité jeho charakteristiky (napr. členenie na
frázy, trilky), inak to bude len nedokonalá pieseň.
U vyšších organizmov zdedenú pamäť dopĺňa pamäť individuálna, ale aj tu
vrodené usporiadanie mozgu a vzájomné prepojenie štruktúr zodpovedných za
inštinktívne správanie zostáva vnútorným predpokladom osvojovania si
podmienených reflexov, tzn. učenia. Skúsenosť a učenie vytvárajú aj u vyšších
zvierat často len nový rad, či stupeň v rámci toho, čo už tu bolo. Napríklad, k
čistote môžeme dobre vychovávať psa, alebo mačku, pretože tieto druhy majú
vrodenú inštinktívnu tendenciu defekovať len na určitom mieste a potom
exkrementy zahrabávať. Opice, aj keď majú oveľa väčšiu schopnosť učenia a
regulovania svojho správania, možno vychovávať k čistote len ťažko, alebo sa
62
Alexander Csanády
to nepodarí vôbec. Chýba tu totiž vrodený inštinktový predpoklad, prípadne

automaticko-fyziologické štrukturálne mozgové spoje, ktoré by sa mohli stať
predpokladom osvojenia si týchto návykov (u opíc žijúcich na stromoch činnosť
tohto druhu by bola biologicky celkom nedôležitá, tzn. bez selekčnej výhody).
Hniezda na prenocovanie si stavajú len ľudoopy, zväčša vo výške (šimpanz,
orangutan) niekedy aj na zemi (gorila) a aj keď svoje ležoviská pravidelne
znečisťujú, používajú ich iba raz.
Preto aj použiteľnosť niektorých experimentálnych techník v oblasti učenia
značne závisí od druhu skúmaných zvierat [napr. problém bludiska je vhodný
pre hlodavce (myši, potkany), ale už nie pre nepárnokopytníky (kone)].
Schopnosť učiť sa je dobrým meradlom inteligencie, ktorú možno korelovať
so stupňom vývoja mozgu. Pri porovnávacom výskume inteligencie sa spočiatku
vývojový proces zjednodušoval na jednotlivé skoky podmienené geneticky.
Cicavce boli podľa stupňa cefalizácie rozdelené do siedmych skupín, pričom
opice a človek patrili do tých najvyšších (tzn. VI. opice a veľryby a VII. človek).
Táto predstava síce dobre vyhovovala zoologickým a paleontologickým
materiálom, ale skutočná efektívna inteligencia zvierat často nezodpovedá
priamo veľkosti plochy mozgovej kôry a už vôbec nie hmotnosti mozgu.
Narastanie mozgu súbežne s veľkými telesnými rozmermi nemá pravdepodobne
zásadný význam pre zvyšovanie inteligencie. Určujúcim faktorom stupňa
inteligencie nie je len veľkosť masy mozgu, resp. veľkosť plochy mozgovej
kôry, ale aj špecializácia mozgu a zložitosť telesnej organizácie. Čím sú
zmyslové orgány a nervová sústava špecializovanejšie, tým je vnímavosť
organizmu na rozličné predmety väčšia a tým je organizmus aj lepšie schopný
integrovať svoje činnosti. Hrubým, no veľmi vhodným meradlom inteligencie u
stavovcov je pomer hmotnosti mozgu k hmotnosti miechy (napr. mozog má
menšiu hmotnosť ako miecha 8-násobne u opíc, ale až 50-násobne u človeka).
Rastúcej prevahe mozgu nad reflexnými centrami miechy zodpovedá aj náležitý
63
vzostup špecializácie jeho štruktúry a funkcií. Vo vývoji cicavcov zväčšovanie

mozgu však neznamená vždy aj prírastok mozgovej kôry. Niekedy sa môžu
rozrastať len podkôrové štruktúry príslušné špecifickým funkciám a primeraným
špecifikám prostredia. Živočíšne druhy, ktoré neboli stimulované nárokmi
prostredia na vývoj inteligentného správania, v priebehu celých geologických
období zotrvávajú na veľmi nízkom stupni inteligencie. Jedným z takýchto
vonkajších tlakov podmieňujúcich vývoj inteligencie je nepochybne
medzidruhová súťaživosť, tzn. interakcia s dravcami a inými konkurentmi. Tá
býva nižšia v biotopoch vyvíjajúcich sa v relatívnej izolácii (napr. na
kontinentoch ako sú Austrália, Madagaskar a pod.).
U človeka sa predpokladá, že zásadný význam pre zvyšovanie inteligencie
mala nevyhnutnosť používať nástroje. Manipulačná zručnosť mohla viesť k
vývoju inteligencie aj u druhov vzdialených priamemu kmeňovému predkovi
človeka. Napríklad šimpanzy mávajú vrodenú schopnosť manipulovať so
žrďami, klátmi resp. palicami a vedia ich aj používať ako nástroje (bližšie pozri
Csanády (2020), str. 168–170). Pri love termitov používajú steblá aj dlhé
vetvičky, ktoré si niekedy zhromažďujú do zásoby. Do stebla zapichnutého do
termitiska sa zahryzne veľa termitov, šimpanz potom steblo vytiahne a termity
zlíže. Paviány zberajú termity až po vyrojení a robia to iba prstami. Opice
Starého sveta sú veľmi zručné aj pri prečesávaní srsti, kým lemury (poloopice
žijúce na Madagaskare) používajú na čistenie srsti iba špeciálne prispôsobené
hryzáky.
Pozorovania ukázali, že ak opica dostane kúsok drôtu, strká ho do otvorov,
rýpe ním do stien, používa ho ako škrabadlo, vrtáčik, resp. páčku. Ak sa drôt
zohne, zasúva ho za klietku. Opica však venuje pozornosť najmä zmenám
nástroja, nie ako človek zmenám opracovaného predmetu. Dôležité bolo aj
zistenie, že o manipulovanie s predmetmi sa zaujímajú len opice chované v
klietkach, pretože tu je vítaný každý nový podnet. U opíc žijúcich voľnejšie vo
64
Alexander Csanády
voliérach boli manipulačné záujmy slabšie. Keď im boli ponúknuté predmety

(drôty, paličky), hoci ich brali do rúk, mávali nimi, hrýzli do nich, ale
neusilovali sa ich použiť ako pomocné predmety na pôsobenie na iný predmet,
ako nástroje na dosiahnutie vzdialených návnad a podobne.
Pre ľudoopice bolo zistené, že sú schopné riešiť jednu úlohu rozličnými
prostriedkami. Návyky, ktoré sa u nich vytvárajú rýchlejšie než u nižších opíc,
sú veľmi plastické a prenosné do nových situácií. Pri zmene podmienok je
šimpanz schopný meniť spôsob riešenia, predtým používané spôsoby správania
uplatní v nových kombináciách a podobne. Naopak, pavián máva len výnimočne
úspech pri dosiahnutí vzdialenej návnady, všetky dospelé šimpanzy (od 8 do 16
rokov), ktoré majú už akúsi skúsenosť s manipulovaním, vždy hneď úspešne
použili palice v novej situácii. Medzi nižšími a vyššími opicami sú teda
intelektové rozdiely, ale nie je to principiálny, kvalitatívny rozdiel, ktorý by
šimpanza približoval k človeku a oddialil ho od nižších opíc.
Čo sa týka vlastného myslenia (schopnosti zovšeobecňovať a abstrahovať),
bolo potvrdené, že už nižšie opice sú schopné diferencovať vlastnosti predmetov
(napr. štvorhrannosť, okrúhlosť, farbu a pod.). Sú schopné rozlišovať aj
vzťahové charakteristiky (napr. menší) nezávisle od tvaru predmetu. Napriek
tomu intelekt nižších a vyšších opíc sa principiálne líši od intelektu človeka,
pretože ich abstrakcia je elementárna. Plná abstrakcia je schopnosťou bytostne
ľudskou a vyznačuje sa úplným odlúčením vlastnosti od reálneho objektu, čo je
možné len vtedy, keď sa vlastnosť označuje slovom. Takáto abstrakcia by bola
možná len u človeka v jeho jazykovom období. Ale čo v prípade ak sa verbálny
symbol nahradí iným symbolom?
Zistenia Premacka a iných autorov, týkajúce sa formálneho aspektu
inteligencie šimpanzov boli prekvapujúce. Bola u nich pozorovaná schopnosť
rozlišovať podnetové situácie vo vzťahu k vysoko abstraktným princípom, ako
sú identita (rovnakosť – rozdielnosť), jedinečnosť (nepodobnosť – podobnosť) a
65
iné a schopnosť prenášať tieto princípy riešenia z jednej úlohy na druhú.

Formálna inteligencia šimpanzov teda prevyšuje predjazykový stupeň ľudskej
inteligencie. Preto takáto úroveň inteligencie mohla byť dobrým predpokladom
vývoja jazyka a mohla byť inteligenciou nutnou na vytvorenie reči. Je potrebné
poznamenať, že aj keď hlasové reakcie šimpanzov sú síce dosť časté a
rôznorodé, ale jazyk v ľudskom zmysle slova u nich neexistuje preto, lebo im
chýba tendencia imitovať hlásky. Ich napodobňovacia činnosť sa obmedzuje
takmer výhradne na oblasť zrakových podnetov, tzn. sú schopné napodobňovať
to čo videli, ale nie to, čo počuli.
U človeka verbálne správanie podmieňujú mnohé morfologické a funkčné
špecializácie. Jazyková schopnosť nie je závislá len od zväčšenia počtu buniek
mozgu, od jeho hmotnosti a pomeru jeho hmotnosti k hmotnosti tela, ale závisí
od špecifickej vnútornej organizácie neurofyziologických procesov. Vznik
ľudského jazyka predpokladá zložitý súbor podmienok neurálnych
(umožňujúcich dekódovanie jazyka a jeho gramatiky), ako aj funkčne
anatomických (vývoj hrtanu). Ak sledujeme vývoj hrtanu, vidíme neustále
zdokonaľovanie fonačných možností na úkor dýchania a ochrannej funkcie.
Šimpanzí hrtan je síce dosť podobný ľudskému, ale hrtan predstavuje len
hlasový zdroj fonácie. Dôležité je aj utváranie nosnej a ústnej dutiny, ktoré
fungujú ako vokálne filtre prepúšťajúce len určité frekvencie, najmä tie, čo
umožňujú vyslovovať samohlásky. Tvar, veľkosť a tým aj rezonančné možnosti
týchto dutín možno obmieňať posunmi jazyka, pier, čeľustí, podnebia a
podobne. Táto schopnosť kontrolovať premeny zvukových frekvencií patrí k
najdôležitejším podmienkam vzniku ľudského jazyka a práve ona je pre iné
druhy nedosiahnuteľná. Pre ľudský jazyk nie je podstatné jeho spojenie so
zvukom, ale najmä funkčné použitie symbolu. Symbolická mohutnosť aj
schopnosť vyvíjať štruktúry symbolov sa môže previesť z jedného symbolu do
druhého (písmo, morzeovka, gestický jazyk).
66
Alexander Csanády
Obrázok 24 Znaková reč hluchonemých v podaní šimpanzej samice Washoe podľa

Gardnerovcov. A – znak pre počuť, B – znak pre dieťa, C – znak pre dívať sa, D – znak
pre piť (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Drvota 1983).
67
Takto bol opísaný spontánny vznik gestickej komunikácie, napríklad medzi hlu-
chonemými, alebo medzi cestovateľmi a domorodcami. To naznačuje, že ľudský
tvor je schopný vytvárať jazyk z akéhokoľvek behaviorálneho materiálu, ktorý
má k dispozícií. Túto schopnosť gestickej komunikácie pomocou posunkovej
reči hluchonemých dosiahli na prekvapujúcej úrovni aj šimpanzy (obr. 24).
Týmto jazykom sú schopné kombinovať znaky do kratších viet, čo umožňuje
vzájomne sa úspešne dorozumieť s partnermi ovládajúcimi tento jazyk.
Uvedené výskumy potvrdili, že aj keď medzi schopnosťami vyšších primátov
a ľudskými sú rozdiely, je oveľa zložitejšie načrtnúť deliacu hranicu medzi
schopnosťami antropoidných opíc a človeka. Tiež naznačili, že len niektoré z
univerzálnych čŕt jazyka sú špecificky ľudské, iné sa vyskytujú už v
komunikácii primátov. Kým človek neprevyšuje príliš šimpanza senzorickými
funkciami a zložitosťou neuromuskulárnej kontroly, nesmierne ho prevyšuje
svojou inteligenciou a schopnosťou uplatniť ju. Predpokladom ľudského
myslenia je objektívny odraz skutočnosti. Pomocou artikulovanej reči (jazyka)
sú vyjadrované pojmy, pomocou ktorých je možné rozlišovať to, čo je
všeobecné a čo špecifické. Procesy, prebiehajúce v hlave šimpanza sú podstatne
jednoduchšie než oveľa komplikovanejšie procesy prebiehajúce v ľudských
mozgoch. Ľudské myslenie je schopné prekročiť obsah pozorovaného,
obsiahnuť plnosť prvkov určitého počtu zobrazení, alebo dejov, ktoré mohli a
môžu existovať v minulosti, prítomnosti, alebo budúcnosti, alebo sú vôbec
mysliteľné. Pri myslení akýchkoľvek zvierat sa nevyskytujú žiadne pojmy, tie
môžu vzniknúť len prostredníctvom reči.

Fakulta humanitných a prírodných vied Prešov.
68
Alexander Csanády

Eibl-Eibesfeldt, I. (2005). Člověk – bytost v sázce. Přírodopis lidské pošetilosti.
Academia. český preklad z nemeckého originálu: [Eibl-Eibesfeldt, I. (2000).
Der Mensch – das riskieerte Wesen. Zur Naturgeschichte menschlicher
Unvernunft. Piper Verlag, München.]
Fischel, W. (1974). Môžu zvieratá myslieť? Obzor. Bratislava. slovenský
preklad z nemeckého originálu: [Fischel, W. (1970). Können Tiere denken?
Urania Verlag Leipzig-Jena-Berlin]
animal: A personal view of the human species. New York: Crown]
Kontrolné otázky
1. Uveďte základné vrodené pohybové prejavy správania.
2. Definujte Moroov reflex.
3. Definujte úchopový reflex.
4. Definujte Babinského reflex.
5. Uveďte automatizmy pre hľadanie a príjem potravy.
6. Uveďte automatizmy pri narušení bezpečnosti.
7. Aký je význam hry v ontogenéze správania človeka?
8. Ako charakterizujeme hravé správanie?
9. V čom spočíva hlavný rozdiel v inteligenčných schopnostiach opíc a ľudí?
69
7 Emócie
Emócie definujeme ako psychologické procesy zahrňujúce subjektívne
zážitky spojené s fyziologickými zmenami a expresívnym správaním. Sú
evolučne staršie ako rozumové správanie, preto sú ich prejavy ťažšie
ovplyvniteľné vôľou.
7. 1 Vlastnosti a význam emócií

Emócie sa vyznačujú niekoľkými charakteristickými vlastnosťami:
1. Subjektivita – na rovnaké situácie môžu rôzni jedinci reagovať rôznymi, ako
aj rôzne intenzívnymi emóciami (napr. strach, hnev, radosť a pod.).
2. Spontánnosť – emócie sú spúšťané samovoľne s nízkou možnosťou ich
ovplyvnenia rozumom. Čiastočne je možné potlačiť niektoré motorické
prejavy, mimiku, gestikuláciu sprevádzajúcu emócie, ale vždy sa objavujú
určité rezíduá (napr. zatínanie zubov, pästí, prižmurovanie očí a pod.). Nikdy
však nie je možné potlačiť vegetatívne prejavy sprevádzajúce emotívne
stavy, ako sú potenie, búšenie srdca a podobne.
3. Predmetnosť – emócie sa vzťahujú ku konkrétnemu zážitku, čím sa líšia od
nálady, ktorá je nezacielená.
4. Aktuálnosť – odohrávajú sa bezprostredne a okamžite.
5. Polarita – emócie vymedzujeme na pozitívne a negatívne. Niekedy aj ako
nevyšpecifikované, tzn. ambivalentné (napr. príjemný strach, túžba).
Na rozdiel od psychológov, ktorí hľadajú odpoveď na otázku „Čo sú to

emócie?“, etológovia sa snažia upriamiť svoju pozornosť na otázku „Na čo
emócie slúžia?“. Každá emócia je charakteristická istým stupňom vzrušenia,
ktoré predstavuje mieru úrovne funkčnej pohotovosti organizmu (pripravenosti
k nejakej činnosti). Vzrušenie je primárne dané funkčným stavom nervovej
sústavy (aktivácia určitých centier). To sa prejavuje aj fyziologickými zmenami
70
Alexander Csanády
(napr. zrýchlenie dýchania, zvýšená činnosť srdca a pod.) a správaním (napr.

smiech, plač, krik a pod.). Pri veľmi vysokom stupni vzrušenia môže dôjsť až k
afektu – skratovité, impulzívne konanie nedostatočne kontrolované jedincom.
Vyznačuje sa špecifickou až prehnanou mimikou, gestikuláciou a hlasovými
prejavmi (plač, krik).
Význam emócií:
1. Vplyv na pamäť – emocionálne stavy majú vplyv na pamäťové procesy, tzn.
pokiaľ je nejaká informácia spojená s určitou emóciou, jedinec si ju ľahko
zapamätá. Na druhej strane, veľmi silná emócia môže schopnosť
zapamätávania naopak znížiť (napr. pri hneve, zľaknutí sa).
2. Adaptačná funkcia – pôvodne mali emócie pripraviť jedinca k adekvátnej
reakcii na konkrétny podnet. Kým príjemné emócie signalizujú biologickú
prospešnosť daného konania. Naopak, nepríjemné emócie sú spojené s
podnetmi, ktoré by mohli nejakým spôsobom poškodiť organizmus.
3. Vštiepenie zážitku – ak je určitá situácia sprevádzaná nepríjemnými
emóciami, vzniká u jedinca tendencia vyhýbať sa v budúcnosti tomuto
podnetu, tzn. vzniká averzia k podnetu. Naopak, ak je sprevádzaná
príjemnými emóciami, vzniká tendencia opakovať dané správanie, tzn.
apetencia, tendencia vyhľadávať daný podnet.
4. Vymedzenie hodnôt – na základe emócií pociťovaných k určitým osobám,
predmetom, situáciám a pod., si k nim človek vytvára určitý vzťah.
Predstavujú pre neho určitú hodnotu, pričom každý človek má vytvorený
subjektívny systém hodnôt, v ktorom dáva prednosť jednému pred ostatnými.
5. Sociálna funkcia – emócie sú dôležité prostriedky koordinácie sociálnych
interakcií a vzťahov, tzn. pomáhajú vytvárať, regulovať, udržiavať a
využívať rozličné sociálne vzťahy.
71
7. 2 Biologický základ emócií
7. 2. 1 Senzorické a nervové procesy

Na úrovni centrálnych nervových procesov sa zúčastňujú na emočných
reakciách tri funkčné jednotky: (1) mozgový kmeň a časť medzimozgu, (2)
limbický systém a (3) mozgová kôra (obr. 25).
Obrázok 25 Priebeh emočnej reakcie (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Nakonečný

2000, Kisková 2015).
Mozgový kmeň (predĺžená miecha, most a stredný mozog) a niektoré časti

medzimozgu (časť hypotalamu) regulujú životne dôležité funkcie (napr. krvný
obeh, činnosť čriev, dýchacie reflexy). Limbický systém je zodpovedný sa
vznik primárnych emócií, ako sú strach, hnev, smútok a radosť. V mozgovej
72
Alexander Csanády
kôre vznikajú sekundárne emócie, ako sú závisť, žiarlivosť, láska, nádej a

podobne.
Limbický systém dostáva informácie z prostredia po dvoch dráhach.
Informácia sa po spracovaní v zmyslovom orgáne dostáva do talamu, odtiaľ je
vedená nervovými dráhami buď (1) priamo do amygdaly a potom do
hipokampu, alebo (2) do senzorickej mozgovej kôry, kde sa informácia
kognitívne spracuje, čím sa mení na uvedomovanú. Informácia sa z mozgovej
kôry dostáva do limbického systému, ktorý ju emocionálne vyhodnotí a podnieti
príslušnú reakciu. Spracovanie informácie touto dráhou trvá oveľa dlhšie, na
rozdiel od prvej, ktorá sa dostáva priamo do amygdaly. V amygdale je
informácia spracovaná veľmi rýchlo (podvedome), čo umožňuje iniciovať
takmer okamžitú odpoveď. Rýchla a podvedomá odpoveď má veľký význam v
reakciách napríklad na nebezpečné podnety.
7. 2. 2 Hormonálne a biochemické procesy

Nervový systém, po spracovaní informácie odovzdáva pokyn k spusteniu
biochemických procesov, ktoré majú pripraviť organizmus na adekvátnu
odpoveď (obr. 24). Z biologického hľadiska emočné prežívanie situácie
predstavuje pre organizmus formu stresu, pričom fyziologické zmeny, ktoré ho
sprevádzajú mu umožňujú prekonať záťažovú situáciu.
Stres môžeme definovať ako komplexnú odpoveď organizmu na mimoriadne
podmienky prostredia (tzn. stresory). Je to adaptačná reakcia, ktorá má
zabezpečiť zachovanie rovnováhy vnútorného prostredia (homeostázy)
organizmu a zabrániť jeho poškodeniu, alebo smrti. Pôsobenie emočných
stresových podnetov aktivuje centrá v prefrontálnej mozgovej kôre a limbický
systém. Odtiaľ sa informácia dostáva do hypotalamu, odtiaľ je aktivovaný
sympatikoadrenálny systém, ktorý má dve hormonálne zložky. Aktivácia
sympatikoadrenálnej zložky spôsobí vyplavenie noradrenalínu zo zakončení
73
nervových vlákien v tkanivách vnútorných orgánov. Aktivácia

adrenomedulárnej zložky spôsobí vyplavenie adrenalínu a v menšej miere
noradrenalínu z drene nadobličiek do krvi. Hormóny zvyšujú srdcovú činnosť,
frekvenciu dýchania, prekrvenie kostrového svalstva na úkor iných orgánov
(napr. kože, tráviacej sústavy, pohlavných orgánov), stimulujú glykogenolýzu v
pečeni a lipolýzu v tukovom tkanive. Ich úlohou je pripraviť organizmus na
vykonanie intenzívnej svalovej činnosti (útek, únik, útok).
Obrázok 26 Priebeh stresovej reakcie (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Nakonečný

2000, Kisková 2015).
Stres zároveň vyvoláva aj aktiváciu osi hypotalamus-hypofýza-kôra

nadobličiek (obr. 26). Z kôry nadobličiek sú uvoľnené glukokortikoidy
74
Alexander Csanády
stimulujúce glukoneogenézu, glykogenogenézu a katabolizmus bielkovín. Tieto

procesy majú prispieť k zachovaniu narušenej energetickej rovnováhy.
Dôležitou zložkou neurofyziologických procesov sprevádzajúcich emócie je
aj pôsobenie neurotransmitérov. Tieto chemické látky môžu zvyšovať,
inhibovať, alebo modulovať aktivitu nervových buniek, napr. endorfín
vylučovaný v mozgu svojím účinkom vyvoláva pocity slasti a znižuje aj
vnímanie bolesti (pozri str. 20–22).
7. 2. 3 Telesné a motorické reakcie

Emócie sú sprevádzané reakciami, ktoré majú povahu vrodených reflexov a
nie sú ovplyvniteľné vôľou.
Pri emocionálnom napätí napr. stúpa tlak krvi, rozširujú sa cievy (najmä
kostrového svalstva), zvyšuje sa činnosť srdca, zrýchľuje sa dýchanie. Pri
zľaknutí sa môže dýchanie aj na chvíľu zastaviť.
Pri silnom vzrušení sa očné zrenice rozširujú (napr. radosť), alebo sa zužujú
(napr. hnev) a zvyšuje sa frekvencia žmurkania. Rýchle pohyby očí sú
príznakom neistoty, odmietania komunikácie a klamania.
Pri niektorých emóciách (napr. strach) sa znižuje vylučovanie slín, čím
dochádza k vysychaniu ústnej sliznice. To má za následok zvýšenie frekvencie
prehĺtacích reflexov. Pri vnímaní nepríjemných pocitov, alebo strachu dochádza
k postaveniu chlpov a vlasov („husia koža“), častokrát sa zvyšuje aj potenie
najmä dlaní a čela.
Naopak, pri úzkosti stúpa napätie kostrového svalstva (prejav pripravenosti
ku konaniu). Pri strachu, hneve, alebo zármutku dochádza k súčasnej aktivite
antagonistických svalov, čo sa prejavuje trasom („triasť sa od hnevu“).
7. 3 Psychická rovina emócií

Okrem fyziologických procesov sprevádzajúcich emócie je dôležité aj
psychologické hľadisko, tzn. subjektívne prežívanie emócie konkrétnym
75
jedincom (tab. 2, 3). Emócie z evolučného hľadiska môžeme rozdeliť na (1)

základné (primárne), (2) vyššie (sekundárne), (3) vývojové vyššie city (tzn.
intelektuálne, etické a estetické city) a (4) citové vzťahy (tzn. láska,
(ne)priateľstvo, závisť, nenávisť, pohŕdanie, odpor a pomsta). Základné sa
vyskytujú u všetkých kultúr a národností a mnohé z nich aj u fylogeneticky
vyššie vyvinutých živočíchov.
7. 3. 1 Strach
Z evolučného hľadiska sa strach považuje za signál nebezpečenstva, ktorý má
motivovať jedinca k vyhýbavému správaniu. Varuje pred nastávajúcim alebo
aktuálne hroziacim nebezpečenstvom a mobilizuje sily na obranu, alebo útek.
Tabuľka 2 Prehľad emócií s ich podnetmi a reakciami (Zdroj: Prevzaté a upravené z

práce Nakonečný 2000).
Emócia Podnet Reakcia
strach nebezpečenstvo únik
hnev prekážka, nepriateľ útok, agresia
smútok strata, neúspech plač, apatia
radosť zisk, úspech úsmev, uvoľnenie
dôvera priateľstvo spoľahnutie
znechutenie nepríjemná situácia únik, odstránenie zdroja
očakávanie neistá situácia zisk informácii
prekvapenie nečakaná situácia nástup ďalšej emócie
K základným spúšťačom reakcie strachu patria podnety, ktoré vnímame ako

nebezpečné, tzn. ohrozujúce zdravie a život (napr. nebezpečné zvieratá, výška,
cestná premávka a pod.), podnety nové a také, ktoré nevieme zaradiť. Všetky
76
Alexander Csanády
vedú k zvýšenej pozornosti. Medzi sociálne činitele patrí napr. strach zo samoty
a cudzích ľudí, resp. neprítomnosť istoty.
Tabuľka 3 Prehľad emócií vo vzťahu k jeho aktuálnemu, alebo očakávanému vzťahu

(Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Nakonečný 2000).
Aktuálny vzťah Očakávaný vzťah
podnet reakcia podnet reakcia
hrozba strach hrozba obava
prekážka hnev prekážka starosť
strata smútok strata smútok
zisk radosť zisk očakávanie
Predstava nebezpečnej situácie môže vyvolať strach a plní tak dôležitú

varovnú funkciu. Strach dokáže koncentrovať myslenie a konanie novým
smerom, čo významne podporuje flexibilitu ľudského konania. Predstava
nebezpečenstva, ktoré reálne nehrozí, môže naopak inhibovať konanie osoby. Je
zároveň veľmi „nákazlivý“, rýchle sa šíri správami a na základe pozorovania
úteku druhých. Zároveň môže viesť ľudí k zjednoteniu v obrane proti
hroziacemu nebezpečenstvu.
Prejavuje sa pocitom napätia, stiahnutého hrdla, nervozity, stiesnenosti a
bezmocnosti. Aktivuje sympatikoadrenálnu os a tým vylučovanie adrenalínu z
drene nadobličiek. Medzi ďalšie prejavy patria útlm vylučovania slín (sucho v
ústach), studený pot, nabehnutie „husej kože“, problémy s dýchaním, zrýchlený
pulz, bledosť, zmeny v tráviacom systéme (napr. vracanie, mikcia, defekácia).
Zvýšená defekácia (vyprázdňovanie) a mikcia (močenie) pravdepodobne viedla
v prípade nevyhnutnosti boja u našich prapredkov k zlepšeniu bojovej
pohotovosti.
77
K motorickým prejavom strachu patria útek, únik (v zmysle ochrany pred

možným nebezpečenstvom, napr. využitie psov, zbraní, nebezpečné zviera a
pod.) a aktívna obrana (útok, boj). Medzi ďalšie prejavy patria trasúci sa hlas,
krik, volanie o pomoc, prosba a výrazové prejavy ako široko otvorené oči a ústa,
zdvihnuté obočie, nehybný postoj.
U človeka poznáme rôzne formy strachu, ako sú obava, hrôza, zdesenie,
zľaknutie sa (reakcia na náhle, neočakávané a silné podnety), zúfalstvo (strata
kontroly nad strachom a konzistentného rozumového uvažovania), tréma (strach
zo zlyhania).
7. 3. 2 Úzkosť
Je na rozdiel od strachu (reakcia na aktuálne vnímanú hrozbu) prežívaná ako
nešpecifický pocit, často vznikajúci bez jasne identifikovaného spúšťacieho
podnetu. Týka sa situácií vnímaných ako nekontrolovateľné a nevyhnutné
(neodvrátiteľné). Môžeme ju definovať aj ako „duševný stav orientovaný na
budúcnosť“, v ktorom je subjekt pripravený pokúsiť sa vyrovnať s blížiacou sa
negatívnou udalosťou. Úzkosť podporuje opatrnosť voči potencionálnemu
nebezpečenstvu, podporuje tendenciu prijať proaktívne opatrenia týkajúce sa
potencionálneho nebezpečenstva. Niekedy sa môže prejaviť nutkavým
správaním formou rôznych rituálov.
7. 3. 3 Smútok
Smútok definujeme ako psychickú bolesť spôsobenú nejakou stratou a jej
funkcia ostáva otvorenou otázkou. V sociálnych interakciách môže byť
signálom núdze, potreby podpory a pomoci. K častým prejavom smútku patrí
celkový útlm aktivity, čo sa vysvetľuje ako potreba reorganizácie doterajších
činností, ktoré sú ovplyvnené stratou príslušnej hodnoty.
78
Alexander Csanády
Smútok môže vyvolať rôzne situácie od straty obľúbených vecí, cez stratu
sociálnej úlohy (napr. strata zamestnania, spoločenského postavenia, priateľov,
odsťahovanie sa detí a pod.), zdravia, až po smrť blízkej osoby.
Smutný človek má pocit bezmocnosti, slabosti, opustenosti, prázdnoty,
ľútosti, otupenosti, prevláda záporné hodnotenie vlastnej osoby a okolia.
Dlhotrvajúci smútok sa môže prejaviť poruchami krvného obehu,
nechutenstvom, poruchami spánku až desynchronizáciou telesných funkcií.
Smútok sa prejavuje vráskami medzi očami, kútikmi úst klesajúcimi smerom
nadol, horekovaním, spínaním rúk a plačom (obr. 27).
Obrázok 27 Schéma výrazu tváre pri rôznych emóciách (Zdroj: Prevzaté a upravené z
práce Nakonečný 2000).
79
Plač je veľmi dôležitým prejavom, pretože slzy obsahujú endorfíny a stresové

hormóny, ktoré sú plačom vyplavované. Plač preto uvoľňuje napätie a plní aj
sociálnu funkciu, pretože vzbudzuje v okolí súcit a ľútosť.
Naopak, hlboký smútok sa môže prejaviť zníženou aktivitou až apatiou,
poruchami v sociálnych vzťahoch.
U človeka rozlišujeme rôzne formy smútku: žiaľ, zármutok, nostalgia
(osobitá forma smútku, clivota za niečím čo bolo).
7. 3. 4 Hnev
Hnev je pôvodne vrodenou reakciou na prekážku, ktorá zabraňuje rozvoju
určitého správania pri dosahovaní cieľa. Pôvodne sprevádzal útok a mal byť
nástrojom na odstránenie a zrušenie prekážky. K najčastejším situáciám, ktoré
vyvolávajú hnev patria nespravodlivé a naše postavenie zhoršujúce konanie
druhých, bezohľadnosť, nesúhlas druhých s naším konaním, zosmiešňovanie,
ponižovanie, urážky, fyzické napadnutie a bránenie v nejakej aktivite.
Počas hnevu sa človek ťažko koncentruje, stráca objektivitu, empatiu a
opatrnosť. Zároveň v hneve sa nebezpečenstvo javí byť menšie, konanie menej
riskantné a s väčšou šancou na úspech. Pri hneve človek pociťuje napätie, ktoré
môže mať charakter odmietania voči podnetu, alebo odhodlania prekonať
prekážku.
Aktivuje sympatikoadrenálnu os (vylučovanie adrenalínu z drene
nadobličiek), čo sa prejavuje znížením, až zastavením procesov v tráviacom
trakte, prekrvení svalstva, mobilizáciou glukózy, zvýšením pulzu, dilatáciou
priedušiek, zrýchleným a prehĺbeným dýchaním.
Behaviorálne prejavy sú prudké pohyby, úsečná reč, zatínanie pästí a zubov,
rozširovanie nosových dierok, mračenie sa, výhražný postoj, vysúvanie dolnej
čeľuste, vysunutá hlava, vystrčený hrudník a zdvihnuté ramená, hlasná reč,
urážky, nadávky a vyhrážky. Nahnevaný človek sa ťažko koncentruje a
80
Alexander Csanády
kontroluje, usudzovanie a vyjadrovanie je primitívne, stráca objektivitu,

empatiu, opatrnosť a ohľaduplnosť.
Hnev sa môže prejaviť v rôznych formách:
1. Pasívny hnev – sa prejavuje nezaujatosťou, vyhýbavosťou, psychologickou
manipuláciou (provokáciou), tajnostkárskym správaním (anonymné listy,
sťažnosti, ohováranie za chrbtom), sebaobviňovaním, sebaobetovaním.
2. Agresívny hnev – sa môže prejaviť ako šikanovanie, dokazovanie prevahy,
násilnosťou (fyzické násilie, sexuálne zneužívanie a pod.), manickým
správaním, sebectvom, hrozbou (vyhrážky), nespravodlivým obviňovaním,
nepredvídavým správaním (nelogické argumenty, útočí bez rozmyslu,
nespravodlivé trestanie), pomstou (človek odmieta odpustiť, zabudnúť,
vyťahuje zlé spomienky). Hnev sa zároveň môže spájať aj so závisťou,
nenávisťou, pomstychtivosťou a nevraživosťou.
Kým odreagovaný hnev prináša katarzný efekt, ktorým sa znižuje tendencia

k ďalšej agresivite a znižovanie vnútorného napätia. Naopak, neuvoľnené
vnútorné napätie, narúša fyziologickú rovnováhu organizmu a má nežiadúce
psychické účinky. Ľudia potláčajúci svoj hnev ho môžu prenášať aj na iných
ľudí, resp. neživé predmety. Narastá u nich pohotovosť prehnane reagovať aj na
maličkosti, zvyšuje sa riziko vzniku psychosomatických problémov (napr.
žalúdočné problémy) a depresie.
7. 3. 5 Radosť
Definujeme ako výrazne vymedzený psychický stav, v ktorom subjekt
prežíva úspech a zisk. Je to spontánna vnútorná emocionálna reakcia na
príjemnú situáciu, osobu, alebo spomienku. Radosť je spojená s pocitom šťastia,
jasnou a pozitívnou náladou, človek sa cíti dobre, vo chvíľach radosti sú splnené
všetky jeho okamžité psychické potreby. Patrí k najpríjemnejším a
81
najprirodzenejším emóciám a je výrazom duševnej pohody. Rozlišuje sa radosť

ako okamžitá reakcia a radosť ako reaktívny stav, alebo nálada.
Radosť môže sprevádzať všetky pozitívne zážitky, preto nemá špecifický
spúšťač. Za hlavné faktory, ktoré majú za následok vysokú mieru subjektívnej
pohody sa pokladajú pozitívna socio-ekonomická situácia, zdravie a sociálne
vzťahy.
Pocitu radosti predchádza pozitívne hodnotenie situácie, čo sa prejaví
pozitívnymi telesnými a psychickými pocitmi, ako sú bezprostrednosť,
uvoľnenosť, otvorenosť a pocit pôžitku.
Z fyziologického pohľadu je sprevádzaná dilatáciou zreníc, zrýchlením
srdcovej činnosti a dýchania, zvýšením telesnej teploty. Z biochemického
hľadiska ide o súčinnosť viacerých neurotransmitérov, ktoré prežívanie radosti
stimulujú, napr. oxytocín, fenyletylamín, amfetamín a ednorfíny. Motorickými
prejavmi sú úsmev, smiech, pokrikovanie, tlieskanie, poskakovanie a podobne.
Pocit radosti uľahčuje a zosilňuje sociálnu otvorenosť či kumulatívnosť, tzn.
uľahčuje sa tvorba pozitívnych vzťahov.
Rozlišujeme rôzne formy ako spokojnosť, šťastie, extáza – vrcholný pocit
radosti, vytrženia charakterizovaný znížením sebakontroly (napr. môžu ju
navodiť aj omamné látky, meditácia, sex, hudba a pod.).
7. 4 Emócie v sociálnej komunikácii

Emócie patria aj k dôležitým komunikačným prostriedkom v sociálnych
interakciách, ovplyvňujúce sociálne správanie ľudí. Signály ako sú mimické
výrazy a zvukové prejavy sprevádzajúce emócie spúšťajú chemické procesy
vyvolávajúce u pozorovateľa rovnaké emócie a výrazy ako u jeho sociálneho
partnera. Pri pozorovaní strachu človeka z určitého objektu má aj pozorovateľ
tendenciu vytvárať voči nemu strachovú reakciu. Rovnako aj hnev môže
vyvolať strachovú reakciu u druhých ľudí.
82
Alexander Csanády
Naopak, pozorovaná radosť môže byť motívom pre opakovanie danej

činnosti. Pozitívne emócie voči určitej skupine pomáhajú definovať skupinové
hranice a vytvárať pocit spolupatričnosti a solidarity. Naopak, strach z
nepriateľa vyvoláva odmietanie nečlenov skupiny. Preto emócie zohrávajú
dôležitú úlohu v sociálnom učení a osvojovaní si noriem a hodnôt danej kultúry.
7. 5 Ontogenetický vývin emócií

Emócie podobne ako morfologické a všetky ostatné psychické funkcie
prechádzajú fylogenetickým, ako aj ontogenetickým vývinom: od batoľaťa, cez
obdobie detstva, dospelosti až po starobu (tab. 4). Detské emócie sa výrazne
líšia od tých dospelých, pričom veľmi dôležité sú vzájomné interakcie medzi
biologickými a sociokultúrnymi determinantmi vývoja, tzn. dedičnosť –
výchova. V psychickom a emocionálnom vývoji sú dôležité vrodené
emocionálne reakcie (strach novorodenca z cudzích tvári, jeho krik ako vrodená
signalizácia nejakej potreby adresované predovšetkým matke, alebo pestúnom).
V sociálnych vzťahoch predovšetkým vzťah medzi matkou – dieťaťom je
dôležitý pre vývoj duševného a citového vzťahu. Pre normálny duševný vývoj
dieťaťa je veľmi dôležité, aby mohlo úzko priľnúť k matke alebo jej stálemu
zástupcovi (pestúnovi) – je to predpoklad vývoja zdravého sociálneho správania.
Ak sa napríklad mláďaťu-samičke nevenuje adekvátna starostlivosť, vyrastie z
neho samica neschopná náležitej starostlivosti o svoje vlastné potomstvo (platí
to pre všetky vyššie živočíchy). Táto výhoda na prežitie pod vplyvom
selekčného tlaku mohla viesť k fylogenetickému zafixovaniu potreby tesného
puta. Pôvodnejšie podoby materskej starostlivosti, viditeľné ešte u prírodných
národov rešpektujú túto potrebu. Príkladom sú zvyklosti matiek u krováckych
lovcov-zberačov kmeňa San, žijúcich na okraji púšte Kalahari v Afrike.
83
Tabuľka 4 Prehľad emócií vo vzťahu k veku (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce

Nakonečný 2000).
Obdobie vývinu Expresia základných emócií
Novorodenec 1 mes. prežívanie príjemného resp. nepríjemného, tzn.
uspokojenie resp. neuspokojenie základných
potrieb
Dojča 2–12 mes. radosť, hnev, prekvapenie, smútok, strach
Batoľa 1–3 r. sebavedomie, hanba, ostych, žiarlivosť, pocit viny
Predškolský vek veľmi kritické obdobie!!!
Mladší školský vek 6–11 r. citová väzba na rovesníkov, učiteľov, regulácia
prejavov emócií
Puberta 12–15 r. citová explózia, citové prejavy rozkolísané
Adolescencia 16–22 r. citová stabilita, regulácia emócií
Dospelosť 22–65 r. citová zrelosť tzn. emočne nezávislý na svojom
okolí; primerané reakcie na okolie; sebavedomie;
ovládanie zlosti; realistické postoje ku skutočnosti;
zrelosť partnerských vzťahov
Staroba od 65 r. zníženie intenzity prežívania
Ich pozorovaním bolo zistené, že deti nosené na matkinom boku v látkovej

kapse boli v zvislej polohe, čím mali možnosť neustáleho kontaktu s matkiným
telom (obr. 28). Na druhej strane, takéto nosenie detí, ale nie je výnimkou aj vo
vyspelých kultúrach (obr. 29). Dieťa na matku siaha, opiera sa o ňu. Chytá ju a
šplhá po nej. Matka hneď vybadá aj najmenšie výkyvy v správaní dieťaťa. Dieťa
má prakticky stále príležitosť na dojčenie a matka ho odstavuje v treťom až
štvrtom roku života. V procese osamostatňovania je iniciatívne predovšetkým
samo dieťa. Zostáva v matkinej blízkosti takmer až do konca svojho druhého
roka, no len čo sa môže samo pohybovať, usiluje sa od matky vzďaľovať.
84
Alexander Csanády
Obrázok 28 Nosenie detí prírodných národov (krováci kmeňa San) v kapse z látky
podľa de Voreho (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Drvota 1983).
85
Obrázok 29 Nosenie detí moderných národov (napr. Slovensko) v kapse z látky (Zdroj:
Prevzaté a upravené z internetu [17, 18]).
Matka mu slúži ako „základňa“ týchto „prieskumov“, pri ktorých sa dostáva

do oraz širších kontaktov s inými deťmi a dospelými (pozri Csanády (2020),
obr. 60, str. 127–128).
86
Alexander Csanády
Vo štvrtom roku matka prestáva nosiť dieťa so sebou a ono sa potom

zamestnáva stykmi s partiou rovnako starých detí.
Tiež bolo zistené, že matky, ktoré reagujú na detský plač, aj vo väčšej miere
rozširujú komunikáciu s dieťaťom a väčšmi povzbudzujú jeho vývoj. Všetky
dôležité aspekty matkinho reagovania voči dieťaťu (jej senzitívnosť či
responzívnosť, protektívnosť a pod.) musia byť v súlade s meniacimi sa
charakteristikami dospievajúceho dieťaťa, inak by matkino úsilie posilňovať
vzájomný zväzok mohlo nakoniec vyznieť ako dobiedzavé vmiešavanie sa.
Ak mláďa (dieťa) nemá matku, následky tejto okolnosti budú odlišné v
závislosti od toho, či to je strata trvalá alebo dočasná, a podľa toho, v ktorom
jeho vývinovom štádiu táto situácia nastala, podľa kvality náhradnej
starostlivosť, podľa konštitučných osobitostí dieťaťa a podobne. U opíc makaka
rézus chovaných od narodenia v izolácií od matky aj od ostatných mláďat, boli
zistené autistické poruchy správania (objímanie vlastného tela, kývavé pohyby,
obhrýzanie končatín, neschopnosť kontaktov s inými jedincami po skončení
izolácie). Izolácia trvajúca dlhšie ako šesť mesiacov mala trvalé následky, ak sa
nezačalo s nejakou formou sociálnej terapie. Naopak, po trojmesačnej izolácii sa
poruchy správania po určitom čase upravili samy.
Preto je dôležité rozlišovať medzi priváciou (sociálna izolácia sa začína od
narodenia) a depriváciou (s izoláciou sa začína až po určitej perióde sociálnej
skúsenosti) pretože majú rozličné následky. Ak sa začne s izoláciou až po
polroku života, nezjavuje sa autizmus a stereotypnosť správania. Vyskytujú sa
poruchy emotivity narúšajúce interakciu s inými zvieratami (zvýšená
agresívnosť striedajúca sa s prejavmi úzkosti, silné vzrušené vokalizácie a pod.).
U mláďat vychovávaných iba matkou v izolácií od ostatných mláďat sa od
štvrtého mesiaca veku prejavili nedostatky emotivity a hyperagresivita.
Mláďatám izolovaným od matiek môžu interakcie s inými mláďatami nahrádzať
matkinu starostlivosť, a preto ich neskoršia sociálna prispôsobivosť nebýva silno
87
narušená. Práve, preto sú vzťahy mláďaťa (dieťaťa) k rovesníkom pre normálny

vývoj prinajmenšom rovnako dôležité ako vzťah k matke.
Po štádiu úzkeho vzťahu matky s mláďaťom nasleduje obdobie, v ktorom
matka síce bráni pokusom mláďaťa odpútať sa, no nakoniec predsa len sa pár
fyzicky separuje a mláďa potom trávi čoraz viac času v hrách s rovesníkmi.
Matkino aktívne odmietanie mláďaťa by vyvolávalo iba rastúcu závislosť
mláďaťa, ktoré by sa potom usilovalo obnoviť jednotu. Preto matkino
odmietanie nemôže byť rozhodujúcim faktorom separačného procesu
smerujúceho k nezávislosti mláďaťa. Tento „odmietavý postoj matky“ je menej
významným faktorom v porovnaní s intenzitou záujmov mláďaťa o iné mláďatá.
U matiek makaka rézus bolo zistené, že spočiatku matka často obmedzovala
úsilie mláďaťa púšťať sa jej a vzďaľovať sa od nej. V tomto štádiu sa teda
fyzická blízkosť udržiava zásluhou matky. Po niekoľkých mesiacoch sa však
matka čoraz menej starala, či sa mláďa vzďaľuje, tzn. v tomto štádiu fyzická
blízkosť sa udržiava skôr zásluhou mláďaťa. Rozhodujúcim faktorom separácie
tak bola zmena v správaní matky ako reakcia na správanie mláďaťa a jeho
stúpajúcich nárokov (napr. mlieko, intenzívna hravosť) a odozvou jeho
stúpajúcich fyzických možností, rastúcich schopností a záujmu o okolie. Matka
tak iba citlivo reguluje rýchlosť separácie. Hoci mláďa je prvotne a
najintenzívnejšie vo vzťahu k matke, čoskoro sa začína jeho interakcia s inými
členmi skupiny. Treba podotknúť, že medzi primátmi existujú veľké rozdiely v
rozsahu, v akom sa aj ostatné samice a samce zamestnávajú mláďaťom.
Rovnako aj u človeka boli opísané prejavy vyvolané odlúčením detí od
matiek. Deti boli pozorované v ústavoch pre nalezencov, boli odlúčené od
svojich matiek v druhej polovici prvého roku života. Reagovali úzkosťou a
plačom, boli pomalšie v pohyboch a reakciách na podnety, sklesnuté, stŕpnuté,
trpeli nechutenstvom, stratou hmotnosti a nespavosťou. Tento syndróm Spitz
nazval anaklitickou depresiou. Ak sa takéto dieťa nevrátilo k matke, zjavil sa
88
Alexander Csanády
„hospitalizačný syndróm“ – značné oneskorenie fyzického aj duševného

vývinu, časté prechorievanie, ochabnutosť, vychudnutosť a niekedy až
predčasná smrť. U starších detí boli opísané tri štádia separačnej reakcie:
protest (dieťa je nespokojné, s plačom hľadá matku), zúfalstvo (apaticky sa
stiahne), odlúčenosť (dieťa – aspoň spočiatku – už odmieta prinavrátenú
matku).
Aby individuálne záujmy matiek neboli celkom pohltené druhovými
záujmami, čas materskej starostlivosti sa skracuje, mláďatá sa môžu odchovávať
v úkrytoch so zásobami a podobne. U vyšších cicavcov sa takéto tendencie
dostávajú do čoraz ostrejšieho protikladu s predlžovaním obdobia závislosti
mláďat. U primátov materský inštinkt je už rozkolísaný a značne variabilný, tzn.
že opičie matky sa niekedy o mláďa veľmi nestarajú, odmietajú kŕmiť ho, a
pokladajú ho skôr za predmet zábavy než starostlivosti. U človeka tendencia
uľahčovať matke vrcholí vznikom rodičovského ideálu, v ktorom obe pohlavia
majú rovnaký podiel na starostlivosti o dieťa. Vzhľadom na dlhé obdobie
závislosti, niektoré ženy nechcú byť matkami. Na tieto prípady prihliada aj
spoločnosť, keď určuje isté kritéria na prerušenie tehotenstva, alebo snahou
pomôcť inými rozličnými formami, napr. organizovaním kolektívnych foriem
starostlivosti o deti (jasle, materské školy).
7. 6 Temperament
Pojem „temperament“ označuje všeobecné vlastnosti duševnej dynamiky
prejavujúce sa ako určité emočné prežívanie a spôsob reagovania, úrovňou
aktivity a neskôr aj kvalitou pozornosti. Temperament je chápaný ako súbor
prevažne vrodených (ťažko meniteľných) vlastností človeka, vyjadrujúcich jeho
dynamiku a hospodárenie s energiou. Sú to napr. vitalita („životaschopnosť“),
osobné tempo, stupeň aktivity, sklon k určitému emocionálnemu ladeniu,
prudkosť a sila zmien v prežívaní a konaní, priebeh (v zmysle krivky)
89
prežívania, rozmanitosť a bohatosť prežívania. Tieto vlastnosti sú natoľko

všeobecné, že prenikajú celým duševným životom a prejavujú sa tak vo
vnímaní, ako aj v myslení, citovom živote a konaní.
Vlastnosti temperamentu možno istým spôsobom pozorovať a merať:

1. Aktivačná úroveň – prejavuje sa v celkovej reaktivite organizmu, tzn. inten-
zitou reakcií, ich stabilitou, vyrovnanosťou (typické osobné tempo, spôsob
reagovania).
- intenzita reakcií daného človeka je typická bez ohľadu na podnety, ktoré ich
vyvolali,
- stabilita, vyrovnanosť aktivity vs. náchylnosť k výkyvom aktivity, reakcií,
- rýchlosť, osobné tempo, ktoré sa prejavuje jednak v správaní, jednak v
oblasti psychických procesov. Dôležitou zložkou je impulzivita a
bezprostrednosť reakcií, tendencia reagovať na akýkoľvek podnet okamžite a
bez zaváhania, alebo naopak opatrne s istým oneskorením.
2. Emočné prežívanie – jeho intenzita, stabilita a vyrovnanosť, prevládajúce
ladenie
- intenzita emócií je pre daného človeka typická, bez ohľadu na charakter
podnetov, ktoré ich ju vyvolali
- emočná vzrušivosť a reaktivita, citlivosť k vonkajším podnetom; hodnotí sa
na základe sily podnetu potrebného na vyvolanie bezprostrednej emočnej
odozvy.
- stabilita, vyrovnanosť citového prežívania, resp. naopak sklon k emočnej
labilite
- prevažujúce emočné ladenie, bazálny sklon k pozitívnym či negatívnym
emočným zážitkom; tzn. či človek má sklon reagovať strachom (úzkosťou)
alebo hnevom, agresivitou.
90
Alexander Csanády
3. Percepčná citlivosť – vnímavosť k vonkajším podnetom, ľahké upútanie

pozornosti týmito podnetmi, človek potrebuje vedieť, čo sa okolo neho deje.
4. Spôsob reagovania – aktivácia alebo útlm v správaní, ktoré súvisí s hodno-
tením danej situácie.
Temperamentové vlastnosti sa rozvíjajú v čase, v súvislosti s dozrievaním

príslušných štruktúr a funkcií CNS. Prejavy temperamentu sa vekom stávajú
komplexnejšími a diferencovanejšími. Miera dedičnej podmienenosti sa
pohybuje v rozmedzí 40 – 60 %. Temperament podmieňuje veľké množstvo
génov, tzn. ide o multifaktoriálnu dedičnosť. Tieto gény vytvárajú isté
dispozície k rozvoju určitej vlastnosti. Jej definitívna podoba závisí od vplyvu
prostredia, ktoré môže rozvoj istej vlastnosti podporovať alebo tlmiť, či
deformovať (modulovať). Pokiaľ nejaká vlastnosť nie je pre život jedinca
potrebná, tak sa nerozvíja. To je podstata zmeny v správaní ľudí v dôsledku
zmeny situácie (napr. nástup do vedúcej funkcie – bezohľadnosť, arogancia
alebo agresívne správanie v dôsledku stresu, obdobie dospievania). Štúdie
potvrdzujú, že prostredie viac modifikuje sklon k negatívnemu emočnému
prežívaniu, pričom tendencia k pozitívnemu emočnému ladeniu je prostredím
ovplyvniteľná veľmi málo. Temperament sa teda prejavuje stabilnou úrovňou
aktivity a charakteristickým spôsobom reagovania vyplývajúcimi z bazálneho
hodnotenia situácie.
Pojem temperamentum ako odborný termín sa používal už v starovekej

medicíne (opísal Hippokrates, systemizoval Galenos) a označoval pomer štyroch
základných „štiav“ v tele človeka. Už Hippokrates podľa prevahy niektorej z
nich definoval 4 typy temperamentu u človeka – sangvinik, flegmatik,
melancholik a cholerik. Podľa Pavlova temperament človeka súvisí s
vlastnosťami nervového systému, tzn. od rovnováhy medzi vznikom vzruchu a
útlmom.
91
V súčasnej psychológii sa temperament dáva do súvislosti s konštitučnými a

metabolickými vlastnosťami neurohumorálneho subsystému ľudského
organizmu. Jeho základom je tzv. biotonus ako súbor charakteristík, týkajúci sa
hospodárenia s energiou a tempa procesov prebiehajúcich v tele. Parametre
biotonusu sú do značnej miery vrodené a táto dimenzia osobnosti je preto
pozorovateľná už u novorodencov. Problematika temperamentu nie je len
výlučne psychologickou záležitosťou, ale k jej skúmaniu významne prispievajú
aj lekári, neurofyziológovia a ďalší odborníci.
Rozlišujeme niekoľko základných typov temperamentu (obr. 30):

Sangvinik – vyznačuje sa predovšetkým primeranou reaktivitou, čo znamená
že na slabé podnety reaguje slabo, na silné silno. Potrebuje stále nové dojmy,
zážitky doznievajú rýchlo a sú prítomné rýchle zmeny zamerania (ak ho
prestane niečo zaujímať, jeho aktivita upadne). Sangvinik je prispôsobivý
meniacim sa podmienkam prostredia, emočne vyrovnaný, aj keď je do určitej
miery nestály a ľahkovážny, je optimistický, často veselo ladený, jeho
prežívanie zážitkov ale aj citov nie je veľmi hlboké. Má pružné myslenie, rýchlo
si osvojuje nové veci, nadväzuje nové známosti. Nemyslí na dôsledky svojho
konania, neuvedomuje si svoje chyby, skáče ľuďom do reči. Ide o emočne
stabilného extroverta.
Flegmatik – je emočne značne vyrovnaný, vytrvalý, húževnatý. Začatú prácu
vždy dokončí. Vo vzťahoch je vyrovnaný, primerane družný, hlbšie vzťahy
nadväzuje iba k malému okruhu osôb. Je nekonfliktný, pomerne dobre
prispôsobivý, aj keď nemá veľmi rád zmeny. Pristupuje k veciam pokojne,
postupne, je sústredený, vytrvalý. Vie počúvať iných ľudí. Je málo pohyblivý,
vzrušujú ho iba veľmi silné podnety, môže sa javiť ako ľahostajný, je veľmi
pokojný až chladnokrvný, čo môže pripomínať až apatiu. Nerád rozhoduje. Ide o
emocionálne stabilného introverta.
92
Alexander Csanády
Cholerik – je to silne vzrušivý typ, má sklony k výbuchom hnevu až k

agresii, ťažko sám seba ovláda a reaguje často impulzívne, bez hlbšej rozvahy.
Je netrpezlivý, panovačný, vyžaduje od svojho okolia ústupky, ktorých často nie
je sám schopný. Ľahko citovo vzplanie, navonok reaguje rýchlo, silno a často
bez zábran. Ťažko pripúšťa svoj omyl, má sklony k nadradenosti a netolerancii.
V činnosti dokáže maximálne vypäť sily. Je ctižiadostivý, má dobré vodcovské
a organizačné schopnosti. Je rozhodný, rýchlo rieši problémy, rád zápasí s
prekážkami. Ide o emočne labilného extroverta.
Melancholik – vyznačuje sa hlbokým prežívaním zážitkov a smutným
ladením, pesimizmom kombinovaným so strachom z budúcnosti. Je
precitlivený, zraniteľný, všade vidí prekážky a problémy. Veľa času trávi
premýšľaním a plánovaním. Usiluje sa o pokoj a vyhýba sa vypätým situáciám.
Citovo je veľmi trvalý. Vyznačuje sa veľkým taktom. Žije svoj život smerom
dovnútra, obťažne nadväzuje kontakty s cudzími ľuďmi, zato vzťahy ktoré s
okolím naviaže sú trvalé a hlboké. Býva často talentovaný a tvorivý. Máva
sklony k perfekcionizmu, čistote a poriadku. Je starostlivý a súcitný k druhým.
Problémy si uvedomuje skôr ako vzniknú. Ide o emočne labilného introverta.
Typy temperamentu podľa Eysencka

Veľmi známe sú názory nemecko-anglického psychológa Hansa J. Eysencka
(1916 – 1997), ktorý skúmal nervové sústavy (inšpirovaný Pavlovom). V istom
zmysle potvrdil Hippokrata, keď použil štyri typy temperamentu (sangvinik,
cholerik, melancholik, flegmatik) a to tak, že ich dal do súvislosti s emočnou
stabilitou/labilitou (typ nervovej sústavy) vs. introverzia/extroverzia (typ duše).
Vychádzal z viacerých uvedených koncepcií a sám zdôrazňuje tri
temperamentové dimenzie – extraverzia, neuroticizmus a psychotizmus.
Extraverziu vymedzuje ako vyhľadávanie podnetov a zmien, pohotovosť,
bezprostrednosť, spoločenskosť, povrchnosť (jej protikladom je introverzia).
93
Neuroticizmus opisuje ako spôsob emocionálneho prežívania. Jedným jeho

krajným pólom je emocionálna stabilita – odolnosť voči nepríjemnostiam,
spôsobilosť rýchlo sa spamätať z negatívnych citov, druhým emocionálna
labilita – precitlivelosť, nízka sebadôvera, sklon „pestovať si“ starosti až po
rôzne psychosomatické ťažkosti. Psychotizmus chápe v jeho nízkych hodnotách
ako prispôsobivosť a dobrú začlenenosť do spoločnosti, zatiaľ čo v jeho
vysokých hodnotách ako neprispôsobivosť, necitlivosť voči druhým ľuďom (v
extrémnom prípade až krutosť), obťažujúcu výstrednosť, neprimeranú tendenciu
riskovať. Temperamentové typy sú potom kombináciou uvedených troch
dimenzií.
Introvert – človek žijúci predovšetkým svojím vnútorným životom, ale
veľmi vnímavý ku svojmu okoliu, premýšľavý, empatický pozorovateľ,
rozvážny vo svojom jednaní a opatrný vo svojich citoch. Má sklony k
mlčanlivosti. V spoločnosti preferuje menšie skupinky ľudí. Pred mnohými
neznámymi situáciami sa snaží uniknúť, nie veľmi dobre sa prispôsobuje, má
sklon k útekovým reakciám a často žije spomienkami na minulosť. Nemá rád
vzrušenie, berie každodenné záležitosti vážne, má rád usporiadaný spôsob
života. Je spoľahlivý.
Extrovert – človek žijúci navonok – povrchný a spontánny. Je bezstarostný,
má rád zmeny, ľahko komunikuje s okolím. Jedná rozhodne a rýchlo až
neuvážene. Túži po vzrušení, rád riskuje, často sa vystavuje nebezpečenstvu. Po
citovej stránke je veľmi otvorený, ale jeho city sú taktiež povrchné a je menej
vnímavý k svojmu okoliu, ale je veľmi adaptabilný. Jeho morálku formujú
normy prevládajúce v jeho životnom prostredí. K spokojnosti potrebuje byť v
centre diania, najlepšie aj pozornosti, preto sa rád objavuje na akciách s väčším
množstvom ľudí. Extrovert je realista a praktik.
94
Alexander Csanády
Obrázok 30 Eysenckov model temperamentu (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu

[19]).
Typy temperamentu podľa Heymansa a Wiersma:

Gerard Heymans a Enna Wiersma začiatkom 20. stor. empiricky overili tri
temperamentové dimenzie:
1. Emotivitu – chápu ako prístupnosť dojmom a štýl emocionálnej odozvy, jej
silu, priebeh, doznievanie, citovú stabilitu a labilitu.
2. Aktivitu – cieľavedomosť a organizovanosť aktivít v životných situáciách,
dokonca „silu vôle“ (podľa iných názorov však vôľa patrí skôr do inej kategórie
procesov).
3. Primaritu – tendenciu žiť v „tu a teraz“, impulzívne vyhľadávanie zmien (jej
protiklad, označujú pojmom sekundarita – pomalšie reakcie, rozvaha).
Kombináciou týchto troch dimenzií vznikne osem temperamentových typov.
Medzi nimi nájdeme jednak 4 „staroveké“ typy, ako aj ďalšie štyri typy (obr.
95
31): cholerický, náruživý, sentimentálny, nervózny, sangvinický, flegmatický,

apatický, amorfný.
Obrázok 31 Temperamentová dimenzia Heymansa a Wiersmu podľa Mikšíka (Zdroj:

Prevzaté a upravené z práce Poliach 2015).
Genetik a psychiater Claude Robert Cloninger spolu so svojimi

spolupracovníkmi prispel svojím „psychobiologickým modelom“ osobnosti na
prelome začiatkom 90. rokov 20. storočia. Upozorňujú na vzťah medzi
„dominantnými neuromodulátormi“ a určitými tendenciami v prežívaní a
správaní. Tu spomenieme len jeho 4 hlavné temperamentové dimenzie
temperamentu:
1. Dimenzia vyhľadávania nového (angl. novelty seeking) – tendencia k vy-
hľadávaniu nových a silných zážitkov. Jedná sa o vrodenú tendenciu reago-
vať na podnety rôznej intenzity a kvality, o činnosti zamerané na získanie
odmeny, alebo na vyhnutie sa nude a monotónnosti. Sklon konať aktívne,
rýchlo, aj v nepríjemnej situácii, ide skôr o aktívny únik, ako o pasívnu rezis-
tenciu. Ak je táto vlastnosť veľmi silná, prejavuje sa tendenciou vyhľadávať
96
Alexander Csanády
vzrušenie a riziko. Ľudia sú zvedaví, aktívni, impulzívni, často riskujú, ne-

znášajú jednotvárnosť, vyhľadávajú vzrušujúce zážitky. Opakom sú ľudia
opatrní, rigidní, dávajúci prednosť stereotypu, o príliš vzrušujúce zážitky ne-
majú veľký záujem, skôr sa im snažia vyhnúť.
Biologickým základom je aktivita DOPA systému, MAO A, noradrenalínu.
2. Dimenzia sklonu vyhýbať sa poškodeniu (angl. harm avoidace) – tenden-
cia vyhýbať sa nepríjemnostiam, akejkoľvek ujme. Prejavuje sa opatrnosťou,
nedôverčivosťou. Ľudia sú pesimistickí, opatrní, nepriebojní, bojazliví. Na
druhej strane sú ľudia optimistickí, dôverčiví, vitálni, sebavedomí. Často im
chýba schopnosť adekvátne posúdiť mieru nebezpečenstva. Majú sklon k ri-
zikovému správaniu. Biologickým základom je aktivita serotonínergného
systému.
3. Dimenzia závislosti na odmene (angl. reward dependence) – závislosť na
odmene. Ide o tendenciu reagovať intenzívnejšie na odmeňujúce podnety,
hlavne kladnú sociálnu odozvu, vyjadruje mieru potreby príjemných zážit-
kov. Ľudia sú sociabilní, správajú sa tak, aby ich ostatní akceptovali, chcú
byť pozitívne hodnotení. Snažia sa robiť to, čo je žiadúce. Na druhej strane sú
ľudia rezervovaní a ľahostajní k reakciám okolia. Biologickým základom je
hladina noradrenalínu v mozgu, ktorá ovplyvňuje mieru vzrušivosti a intenzi-
ty nepríjemných zážitkov.
4. Dimenzia vytrvalosti (perzistencie) (angl. persistance) – miera vytrvalosti a
stability, prejavuje sa stálosťou určitého správania bez ohľadu na prípadnú
frustráciu, únavu, iné negatívne podnety. Ľudia sú pracovití, perfekcionistic-
kí, dokážu odolávať rôznym rušivým a nepríjemným vplyvom. Na druhej
strane sú ľudia nestáli, ľahostajní, leniví, málo vytrvalí, rezignovaní na vý-
sledok. Biologický základ je aktivita serotonínergného systému.
97
Poznať vlastnosti temperamentu je pri výchove dieťaťa veľmi dôležité.

Každému typu temperamentu vyhovuje trochu odlišný prístup, odlišné
podmienky. V každom type sa môžu zvýrazniť kladné aj záporné vlastnosti.
Temperament je predovšetkým vrodenou vlastnosťou. Výchova a sebavýchova
môžu ovplyvniť prejav temperamentu navonok. Môžu vytvoriť isté návyky
kultúrneho odreagovania sa, napr. u vzrušivých typov, alebo návyky relatívneho
zrýchlenia psychických procesov, či návyky koncentrácie pozornosti a
vytrvalosti v činnosti. Výchovou a sebavýchovou možno tak minimalizovať
nevýhody každého typu temperamentu. Samotný typ temperamentu sa však
nemení a je potrebné počítať s jeho spontánnym prejavom najmä v stresových,
frustrujúcich a konfliktných situáciách.
Z hľadiska prispôsobenia organizmu prostrediu sa ako najpriaznivejšie javia
vlastnosti sangvinického a najmenej priaznivé vlastnosti melancholického
temperamentu. Temperament sám osebe však nedeterminuje rozvoj ostatných
vlastností osobnosti, ktorými možno vyvážiť prípadné menej priaznivé vrodené
temperamentové predpoklady.

Baranovská, A. (2014). Emočná inteligencia – jej rozvíjanie u detí v
predškolskom veku. Metodicko-pedagogické centrum v Bratislave.
Bratislava.
Cloninger, C.R., Przybeck T.R., Svrakic D.M. & Wetzel R.D. (1994). The
temperament and character inventory (TCI): A guide to its development and
use. St. Louis: Washington University Center for Psychobiology of
Personality.
98
Alexander Csanády

Eibl-Eibesfeldt, I. (1989). Human ethology. New York: Aldine de Gruyter.
Nakonečný, M. (2000). Lidské emoce. Academia. Praha.
Poliach, V. (2015). Základy psychológie osobnosti. Výber z vysokoškolských
učebných textov. Pedagogická fakulta UMB v Banskej Bystrici.
Kontrolné otázky
1. Ako definujete pojem emócie?
2. Aké sú vlastnosti a význam emócií?
3. Aký je biologický základ emócií?
4. Aký je nervový a humorálny základ emócií?
5. Aká je psychická rovina emócií?
6. Definujte strach.
7. Definujte radosť.
8. Definujte úzkosť.
9. Definujte smútok.
10. Definujte hnev.
11. Aký je význam emócií v sociálnej komunikácii?
12. Aký je ontogenetický vývin emócii?
13. Čo je to temperament a aké bolo jeho tradičné chápanie?
14. Ako temperament vymedzili Heymans a Wiersma, a ako Cloninger?
99
8 KOMUNIKÁCIA
Komunikáciou označujeme výmenu informácií medzi jedincami
prostredníctvom spoločného systému znakov (signálov). Pod biologickou
komunikáciou rozumieme proces, pri ktorom aktivita jedného jedinca smeruje k
ovplyvneniu činnosti iného jedinca, alebo skupiny. Vzájomné dorozumievanie
je veľmi nevyhnutné pre sociálne, sexuálne a obranné správanie. V najširšom
slova zmysle zaisťuje vyhľadávanie a harmonické spolužitie sociálnych a
sexuálnych partnerov. Z hľadiska teórie informácií (podľa Shannona a Weavera)
sa za komunikáciu považuje, keď sa informácie, alebo správa od vysielajúceho
predáva príjemcovi. Vysielajúci zostaví správu z určitých výrazových kódov a
predáva ju príjemcovi pomocou určitého kanálu, napr. optického, akustického,
pachového a podobne. Odovzdanú informáciu môžeme plným právom označiť
za začiatok komunikácie medzi dvomi jedincami, pretože sa úlohy
vysielajúceho a prijímajúceho pravidelne menia. Voľba signálu závisí aj od
zmyslového vybavenia príjemcu. Príjemca správu po prijatí podľa zvolených
výrazových kódov rozšifruje. Pre biokomunikáciu je najvýznamnejšia
skutočnosť, že odoslaná, aj prijatá správa pripravuje oboch partnerov na novú
situáciu, mnohokrát zásadnú pre ich životy. Môže sa jednať o manipuláciu
jedným, alebo druhým partnerom. Na druhej strane, môže to byť výzva k
vzájomnej spolupráci. Úlohou je teda ovplyvniť konanie konkrétneho jedinca,
resp. skupiny, alebo môže byť určená aj bližšie nešpecifikovanej skupine
jedincov (napr. v prípade človeka je to vylepovanie plagátov, maľovanie
grafitov a pod. – obdoba značkovania močom u zvierat).
Predispozícia ku komunikácii u každého druhu (a teda aj človeka) je vrodená,
ale mnohé komunikačné nástroje sa v priebehu života musia zdokonaľovať
učením. Dôležitým obdobím pre učenie sa spôsobu komunikácie je kritické
vývinové obdobie v ranej ontogenéze jedinca, kedy dochádza k vpečateniu
100
Alexander Csanády
(impritingu) základov komunikácie. V priebehu ontogenézy dochádza k

prehlbovaniu znalostí o význame rôznych typov signálov a vyvíjajú sa aj nové
spôsoby komunikácie.
Dôležitými predpokladmi komunikácie sú:
a) prítomnosť štruktúry umožňujúcej vysielanie signálu: optického,
akustického, chemického, mechanického (pomocou rôznych štruktúr
tela, hlasiviek, žliaz),
b) komunikačné médium, tzn. prostredie umožňujúce prenos signálu
(vzduch, voda, pevná hmota),
c) štruktúra umožňujúca príjem signálu, ktorá prijíma a selektuje podnety
(zmyslové orgány),
d) štruktúra umožňujúca filtráciu, spracovanie, uchovanie prijatej
informácie a vyhodnotenie jej významu (organizácia nervového
systému).
U človeka rozlišujeme dva základné druhy komunikácie, verbálnu a

neverbálnu.
8. 1 Verbálna komunikácia
Všeobecným predpokladom pre vzájomné dorozumievanie sa pomocou
verbálnej komunikácie je schopnosť zostaviť správu prostredníctvom pojmovej
reči, tzn. pomocou jazyka v jeho hovorenej, alebo písanej podobe. Ľudská reč
je špecifickým fenoménom len pre človeka, ktorý sa dorozumieva pomocou
kultúrne tradovanej slovnej zásoby, zostavovanej podľa gramatických pravidiel
do viet. Človek dokáže vyjadrovať a vytvárať nové pojmy a slová, nové
myšlienkové štruktúry, preto môžeme právom povedať, že ľudská pojmová reč
je otvoreným systémom.
101
Reč bola primárne spôsobom konania, činnosťou človeka, ktorý spoločenský

žije a koná. Aj v súčasnosti má reč sociálno-kooperačnú funkciu. Z
antropologického a sociologického hľadiska aj v súčasnosti jednou z primárnych
funkcií jazyka je výpoveď s cieľom ovplyvniť členov spoločenstva. Ďalšou
funkciou jazyka je aj oznamovanie a udržiavanie poznatkov a myšlienok. V tejto
funkcii jazyk prestáva byť nástrojom konania a stáva sa nástrojom reflexie.
Myslenie vo svojej genéze môže byť celkom odlišné od svojho nástroja –
jazyka, práve tak, ako je matematické myslenie nezávislé od určitej symboliky.
Jazyk a myslenie nie sú totožné, tzn. jazyk môže byť tvárou myslenia len na
svojej najvyššej, najväčšmi generalizovanej úrovni symbolického vyjadrenia,
keď sa prvky jazyka používajú v najplnšej konceptuálnej hodnote. Pôvodne je
jazyk preracionálnej povahy a myslenie je len najvyšším potenciálnym obsahom
reči. Preto vzniká otázka ako sa myslenie a jazyk vzájomne podporujú? Hlavná,
denominačná funkcia jazyka má za predpoklad schopnosť abstrahovať a
generalizovať, tzn. schopnosť rozlišovať triedy objektov a javov. Jazyk
odovzdáva symboly týmto triedam a je teda vhodným prostriedkom na
sústredenie pozornosti na abstraktnejšie pojmy a ich vzťahy.
Prvé štádiá ľudského jazyka boli relatívne konkrétnejšie. Zo začiatku bolo
veľa mien vyjadrujúcich konkrétne aspekty objektov a činností, ktoré boli v
popredí vitálnych záujmov človeka. Neexistovali abstraktnejšie mená (pre určitý
druh zvieraťa, činnosti). V primitívnych jazykoch preto dodnes prevažuje
záujem o konkrétne, osobitné aspekty vecí, lebo tu je dôležitejšie rozlišovať
predmety podľa ich viditeľných, hmatateľných charakteristík. Vzostup k
univerzálnym pojmom bol pravdepodobne vždy pomalší. Hybným
mechanizmom jazyka je premena skúsenosti na pojmy. Základom jazyka nie sú
totiž asociácie slov s určitými konkrétnymi zážitkami jedinca. Skúsenosti sa v
jazyku enormne zjednodušujú, generalizujú. Napríklad, „dom“ nie je symbolom
jedinej percepcie, alebo predstavy určitého domu, ako sme si ju vytvorili
102
Alexander Csanády
opakovanou skúsenosťou s týmto dojmom. Je to symbol pojmu, konceptu,

zahrňujúceho tisíce najrozličnejších skúsenosti s rozličnými dojmami. Pri tvorbe
pojmov sa vychádza z určitých trvalých javov našej zmyslovej skúsenosti a tie
sa filtrujú, vyčleňujú a kombinujú podľa ľudských záujmov a účelov. Význam
slova je zväčša niekde medzi konkrétnou skúsenosťou a pravými pojmami a
mení sa na ne, až keď sa človek naučí o tomto význame uvažovať bez
bezprostredného vzťahu k skutočnosti a má záujem skôr už o kognitívne
štruktúrovanie všeobecných pojmov. Slovo a pojem nie sú identické. Slovo má
určitú subjektívnu, citovú, expresívnu hodnotu, môže byť mnohoznačné a jeho
význam sa často definitívne spresňuje (a mení) až vo výpovedi. Na formovaní
slova sa zúčastňuje aj štruktúra jazyka. Pojem cez svoje slovné pomenovanie
(vo svojom lexikálnom význame) môže takto získať aj nové vlastnosti
pristupujúce k nemu zo štruktúry jazyka a tak prestáva byť len kategóriou
logickou a stáva sa aj kategóriou lingvistickou. Sémantický význam slova sa
upravuje v zhode s vývojom pojmov približne v takej miere, v akej vedecké
poznanie ovplyvňuje bežné poznanie sveta a spoločenskú prax. Význam slova je
len povrchným aspektom pojmu, k pojmu sa možno dostať až ďalším
myšlienkovým pochodom.
Existencia jazyka ako sociálno-komunikačného systému kladie na jednotlivca
povinnosť (pociťovanú ako prirodzenú nevyhnutnosť) používať pre daný
význam len určitý znak. Len z hľadiska cudzieho pozorovateľa je puto medzi
označujúcim a označovaným náhodné. Materinský jazyk by z tohto hľadiska bol
ten, v ktorom sa tento ľubovoľný vzťah prijíma ako nutný.
Materiálna podoba slovného znaku, jeho zvukový tvar, natoľko splýva s jeho
významom, že si už ani neuvedomujeme materiálnosť jazykového znaku.
Prestávame ju vnímať a vo vedomí si zachovávame najmä jeho významovú
stránku. Pokiaľ sa forma slova nejako spája s obsahom na základe prirodzenosti,
103
tento vzťah medzi zvukom a významom je len obrysový a väčšinou už celkom

nejasný.
Rozlišujeme dva rozličné začiatky myslenia: percepcia a senzomotorické
mechanizmy. Aj rozvinutý spôsob myslenia je dvojaký, opiera sa buď o
neverbálnu symbolickú prezentáciu (úlohu tu zohrávajú aj procesy ikonickej
schematizácie), alebo o verbálnu prezentáciu (slovné symboly a symboly
podporujúce formálny typ myslenia).
Fakt, že myslenie a jazyk sú vo svojom zrode nezávislé potvrdzuje
skutočnosť, že dieťa je schopné manuálne roztriediť kolekcie predmetov skôr,
ako je schopné disociovať všeobecné abstraktné triedy, napr. „všetky vtáky sú
živočíchy, nie všetky živočíchy sú vtáky“. Je schopné zoradiť predmety podľa
veľkosti skôr, ako je schopné uvážiť a vyjadriť, že: „Janko je väčší ako Jožko a
menší ako Jurko“. Operácie ako klasifikovanie, seriácie a iné, sú primárne
koordináciami akcií a až potom ich možno preniesť do verbálnej podoby. Jazyk
dáva týmto operáciám mobilitu a univerzalitu, rozvíja ich silu, ale nie je
zdrojom týchto koordinácií. Aj kombinačná logická schopnosť sa odvodzuje z
mimojazykovej schopnosti dieťaťa uskutočniť napríklad všetky kombinácie
možné v triedení rôznofarebných predmetov. Logicko-matematické operácie sú
teda konečným produktom koordinovanej akčnej logiky. Jazyk nemôže
vysvetliť myslenie, lebo štruktúry myslenia majú pôvod v činnosti (tzn.
senzomotorických mechanizmoch a operáciách) a schopnosť štrukturácie týchto
činností je hlbšia ako schopnosť lingvistickej štruktúry. Formálne a názorné
myslenie sa opiera o iný druh symbolizmu. Tak, ako neverbálne symboly
pomáhajú názornému mysleniu, verbálne symboly sú vhodným prostriedkom
formálneho myslenia. Neverbálne, ako aj verbálne symboly majú svoju
racionalitu, sú to kódy rozličného typu: prvý má optické médium, druhý
akustické. Prvky, ktorých vzťahy určujú vizuálne štruktúry, sú prezentované
simultánne a môžu sa prijať v jedinom akte videnia. Verbálne prvky sa podávajú
104
Alexander Csanády
sukcesívne, kód verbálneho jazyka má krokovo postupný ráz, diskurzívny

charakter. V prípade obrazu ide o analógový kód, kým verbálny jazyk je
digitálnym kódom.
Zhrnutím môžeme povedať, že reč v širšom zmysle je fyzicko-psychická

schopnosť človeka vytvárať artikulované zvuky a pomocou nich realizovať
vzájomnú komunikáciu. Tieto zvuky človek spája s vnemami, predstavami,
pojmami, myšlienkami, pocitmi a vôľou. Táto schopnosť ho odlišuje od
ostatných živočíchov. V užšom slova zmysle, reč je realizácia jazyka v
konkrétnom dorozumievacom akte. Môže mať aj písomnú podobu. Zároveň
poznáme aj Braillovo písmo (písmo pre slepých), posunkovú reč nepočujúcich,
taktilnú reč hluchoslepých, Morseovu abecedu. Veľkosť slovnej zásoby a jej
využívanie závisí od veku, vzdelania, temperamentu, pohlavia, pracovného
zamerania človeka a podobne.
Obrázok 32 Brockovo a Wernickeovo centrum reči (Zdroj: Prevzaté a upravené z

práce Kisková 2015).
105
Všetky činnosti súvisiace s rečou sú riadené mozgom, tzn. v mozgovej kôre

sa nachádzajú centrá reči, ktoré vysielajú signály do svalov, pľúc, hltana a ústnej
dutiny (obr. 32).
Brockovo centrum reči sa nachádza vo frontálnom laloku najčastejšie v jeho
ľavej hemisfére (u pravákov). Ovláda motorickú zložku reči – kontroluje
činnosť svalov pier, čeľustí, mäkkého podnebia a hlasiviek. Jeho poškodením je
reč pomalá a namáhavá, ale porozumenie reči nie je ovplyvnené.
Wernickeovo centrum reči sa nachádza v temporálnom laloku najčastejšie v
jeho ľavej hemisfére (u pravákov), blízko oblasti prijímajúcej sluchové a
zrakové informácie. Je zodpovedné za pochopenie hovorenej reči. Jeho
poškodením postihnutý hovorí plynule, ale nezmyselne.
Jazyková schopnosť je v mozgu lateralizovaná, týka sa prevažne jednej

(ľavej) polovice mozgu, ktorá sa v danom smere špecializovala. Ako k tejto
funkčnej špecializácii ľudského mozgu došlo, tzn. ako sa zvierací anatomicky a
funkčne symetrický mozog premenil na funkčne asymetrický ľudský, nie je
celkom jasné. Najpravdepodobnejšie je tento proces spojený s nadvládou pravej
ruky u človeka (jednostranná prevaha v používaní končatín sa objavuje až u
vyšších primátov).
K funkčnej špecializácii dochádza postupne v detskom veku. Pri
ľavostrannom poškodení dieťa po roku mlčania začína opäť hovoriť,
mechanizmus reči potom možno nájsť novoutvorený v pravej hemisfére. Keď k
poraneniu dôjde vo veku nad 10 – 12 rokov, reč sa nikdy úplne neozdraví. Je to
preto, lebo nedominantná hemisféra nie je len rezervou pre prípad potreby, ale
utvára si postupne usporiadanie umožňujúce jedincovi orientáciu v priestore,
vnímanie vlastnej telesnej schémy a zložitejšie konfigurálne aspekty vnímania.
Čím väčšmi sa táto špecializácia rozvíja, tým je definitívnejšia a nie je už miesto
na prevzatie funkcií druhej hemisféry.
106
Alexander Csanády
Funkcia pravej hemisféry je čoraz komplikovanejšia, takže je schopná

nakoniec aj samostatne dosahovať zložitejšie koncepty, pričom sa nemusí
opierať o jazykové materiály. Tieto abstrakčné schopnosti s charakterom
priestorovo-konfiguračného ponímania nemožno pripisovať len percepčnému
aparátu. Sú výsledkom činnosti zložitého systému zaobstarávajúceho nielen
senzorické vnímanie, ale aj pravostranné kôrové spracovanie informácie. U detí
do určitého veku je priestorovo-konfiguračný charakter ponímania silnejšou
stránkou inteligencie, až neskôr ho potláča formálny aspekt. V značnej miere je
to dôsledkom dôrazu kladeného na verbálnu stránku vzdelania a propozičnú
logiku. Jednoduché priestorovo-konfiguračné ponímanie nemožno odopierať ani
primátom.
Ľudská komunikácia zahŕňa aj neverbálne prostriedky, z ktorých niektoré
sa k jazyku tesne primykajú, napr. intonácia. Až intonácia dáva výroku jeho
situačne najprimeranejší význam. Hlas určitej osoby má niektoré prísne
individuálne charakteristiky a má aj charakteristiky pohlavné, vekové, povahové
a podobne. Činnosť pravej hemisféry zabezpečuje prozodický (tzn. melodický a
múzický) aspekt verbálneho jazyka, ako aj jazyk gest (prevažne ikonicko-
imitačného charakteru). Zabezpečuje teda evolučne staršie zložky ľudskej
komunikácie oproti ľavej hemisfére. Intonačné javy možno objaviť v muzikálne
znejúcich zvukoch a kĺzavom vokalizačnom princípe v komunikačnom systéme
primátov, rovnako ako v kriku a džavotaní detí. Deti rozumejú významu
intonácie skôr, než chápu obsah výroku (na základe fascinačného princípu).
Ľudské dorozumievanie používa dve cesty. Prvou je verbálna komunikácia,
ktorá je špecificky ľudskou charakteristikou (ľavá hemisféra). Druhou cestou sa
odovzdávajú prozaicko-jazykové a iné prvky neverbálnej komunikácie, ktoré má
človek doposiaľ spoločné so zvieratami. Je to vývojovo starší typ
dorozumievania (pravá hemisféra). Špecializáciou hemisfér došlo aj k odlíšeniu
dvoch druhov pamäti. Formálne abstrahujúca pamäť filtruje prežívanú
107
skutočnosť, zachováva kostru (schému) a všetko nepodstatné vypustí.

Napríklad, z prečítanej poviedky si potom zapamätáme len to, že sa týkala
„príbehu muža na úteku“, tzn. kondenzovaný sumár dlhšieho zážitku. Táto
abstrahujúca pamäť má svoju hierarchickú štruktúru podobne, ako niektoré
nealfabetické slovníky, resp. vecné katalógy knižníc. Celkom iná je pamäť
živých fragmentov skutočnosti, ktorá umožňuje jasne evokovať určitú
skutočnosť so všetkými detailmi a sprievodnou emóciou (tzn. fragment tu môže
prežiť aj zánik celkového kontextu). Kým formálne abstrahujúca pamäť
zovšeobecňuje a schématizuje, tento druh pamäti ozvláštňuje a konkretizuje.
Abstrahujúca pamäť má vzťah k vyšším typom učenia vrátane tých, ktoré
sprostredkúva jazyk. Naopak, druhý typ pamäti pripomína vpečatenie, resp.
traumatické učenie. U človeka javy vpečatenia pripomínajú eidetickú
(fotografickú) pamäť detí, tzn. fylogeneticky a ontogeneticky pôvodnejší typ
pamäti, ktorá sa niekedy stráca, keď získa prevahu formálne myslenie. Deti sa
vlastne rodia „s dvomi pravými hemisférami“, nemajú ešte verbálnu hemisféru.
Ich funkcia sa rozlišuje počas prvých rokov života. U niektorých ľudí môže
prevaha jednej z hemisfér určovať aj prevažujúci spôsob vnímania sveta (napr.
už Pavlov delil ľudí na umelecký a mysliteľský typ).
Funkčná asymetria ľudského mozgu zodpovedá dvom nezávislým, odlišným
aparátom myslenia a dvom typom reprezentačných systémov. Nemožno sa
domnievať, že len verbálne znaky sú konvenčné, kým obrazné znaky motivuje
len prirodzená spojitosť (tzn. že sú izomorfické s percepčnými schopnosťami
ľudí). Už pri realistickom podaní kresby sa uplatňuje konvencia rozličných
kultúrne daných pravidiel kompozície možnosťou zobrazovania (hĺbky,
perspektívy a pod.). Ikonicky zobrazujúci symbol v umení nie je teda
jednoduchým zobrazením, práve tak, ako hovorený jazyk sa neskladá len z
onomatopojí (tzn. slovných napodobenín prírodných zvukov, zvukomalebné
slovo, napr. kukuk, žblnk). Jazyková prezentácia nie je vo všetkých ohľadoch a
108
Alexander Csanády
pre všetky účely primeranejší prostriedok ako obrazová. Sú situácie, v ktorých

jeden obrázok je výstižnejší ako tisíc slov (napr. dopravné značky). Aj celková
ľudská inteligenčná kapacita nie je len derivátom jazykových schopností, ale
skôr výsledkom spolupráce dvoch rozdielnych spôsobov prezentácie, z ktorých
každý je vhodný pre inú oblasť riešenia problémov. Je jasné, že v detskom veku
môže rýchly vývoj reči uľahčiť riešenie určitých problémov, znakovo-
priestorové zručnosti však môžu uľahčovať riešenie úloh iného typu. Obe
hemisféry bežne spolupracujú, jedna dopĺňa možnosti druhej a k problému
potom možno pristupovať rozličnými cestami. Musí sa ale uplatniť veľmi jemná
a presná rovnováha funkcií oboch hemisfér, aby ich spoločný výkon bol
optimálny.
8. 1. 1 Fylogenéza a ontogenéza reči

Aj keď nie je známy pôvod a vek vzniku ľudskej reči, viaceré anatomické
prerekvizity (napr. tvar vokálneho traktu a pozícia hrtana) poukazujú na
skutočnosť, že schopnosť reči sa objavila až u rodu Homo (pred 2,4 mil. rokmi).
Zástupcovia ako sú Homo habilis a H. erectus využívali „primitívny“ jazyk (s
nedostatočne vyvinutou syntaxou, časovaním, pomocných slovies, malou
slovnou zásobou). Jazyk ako ho poznáme sa vyvinul až u druhu H. sapiens pred
200 tisíc rokmi. Nevyriešenou otázkou ostáva H. neanderthalensis (človek
neandertálsky), pretože niektoré anatomické štruktúry (napr. uloženie hlasiviek,
podnebia, jazyka, svalstva a jazylky) boli už dostatočne vyvinuté, aby bol
schopný reči. Rovnako aj jeho sociálny život v skupinách, lovecké techniky, tiež
duchovný život (napr. pochovávanie mŕtvych) poukazujú na používanie jazyka.
Okrem toho, bola zistená aj prítomnosť génu FOXP2, ktorý u moderných
(súčasných) ľudí zodpovedá za reč. Na druhej strane, štruktúra jeho mozgu
ukázala skôr na to, že jazyk človeka neandertálskeho nebol taký komplexný ako
109
vtedajších H. sapiens, pravdepodobne pre nedostatočne rozvinutú schopnosť

abstrakcie.
Existujú viaceré teórie vzniku reči u človeka, pričom niektoré uvádzajú
schopnosť reči ako geneticky zakódovanú, kým iné ako získanú
prostredníctvom sociálnej interakcie.
Podľa diskontinuálnej teórie je reč unikátna schopnosť človeka a nemôže
byť porovnávaná s inými živočíchmi. Vznikla ako dôsledok istej genetickej
mutácie. Kontinuálna teória tvrdí, že schopnosť reči sa vyvinula z
prelingvistických systémov predkov primátov, tzn. pozvoľným nahrádzaním
jednoduchých telesných pohybov zložitejšími signálmi, doplňovanými
zvukovými a slovnými prejavmi, až k hovorenej reči. Zaujímavosťou je, že
ľudský mozog bol pripravený na rečovú komunikáciu už pol milióna rokov
predtým, než sa u neho skutočne rozvinula. Ľudia sa dávno predtým naučili
myslieť v symboloch, pretože reč nie je samotným myslením, len spôsobom ako
vyjadrovať svoje myšlienky. Na geneticky danú predispozíciu reči poukazujú
zistenia, že každá kultúra využíva fonetické systémy zostavené z pomerne
malého počtu hlások. Tieto hlásky sa rôzne kombinujú do slov a slová do
väčších významových interrelácií podľa gramatických pravidiel. Keď sa deti
učia hovoriť vykazujú rovnaké chronologické a vývinové zvláštnosti.
Zaujímavosťou je, že mnohé druhy živočíchov, aj keď sú schopné sa naučiť
významu rôznych symbolov a využiť ich v komunikácii, nie sú schopné reči.
Príčinou je práve anatomická predispozícia, tzn. u človeka dochádza k poklesu
hrtana, čím sa vytvára priestor medzi zadnou časťou mäkkého podnebia a
príklopkou (epiglotis). Podnebie sa tak viac vyklenulo, čím jazyk získal väčší
priestor pre pohyb. To umožnilo vyslovenie podnebných hlások „g“, „k“, „ch“ a
samohlások „a“, „i“, „u“. Zároveň vytvorenie uzavretého zuboradia s kolmo
stojacími hryzákmi umožnilo tvorbu hlások „d“, „t“, „s“, a „f“.
110
Alexander Csanády
Dieťa v prvých mesiacoch po narodení využíva na komunikáciu najmä

neverbálne prejavy (smiech, plač, krik). Koncom 6. týždňa, keď je spokojné, si
začne mrmlať a postupne prechádza do štádia bľabotania (od 3. mesiaca). Dieťa
sa snaží napodobňovať počuté zvuky, sleduje melódiu, rytmus hlasu, pohyb pier
a mimiku. Vydáva zvuky, ktoré pripomínajú zvuky podobné hláskam, či
slabikám. V 6. mesiaci dieťa začína zvuky používať v spojení s konkrétnymi
situáciami, alebo činnosťami a zároveň klesá hrtan na svoje miesto.
Približne v 10. mesiaci začína dieťa rozumieť reči, preto je veľmi dôležité
hovoriť s dieťaťom, opakovať rovnaké slová v rovnakých situáciách. Má oveľa
bohatšiu pasívnu slovnú zásobu ako aktívnu, tzn. rozumie mnohým slovám a
spojeniam, aj keď ešte nie je schopné samo hovoriť. Začína sa rozvíjať u neho aj
logické myslenie. Prvými slovami končí predrečové obdobie (okolo 1. roka,
napr. „mama“, „papa“, „baba“) a dieťa začína komunikovať pomocou
zmysluplných slov. Okolo 6. až 7. roka života vývin reči končí, keď sa dieťa
naučí správne gramaticky, artikulačne a obsahovo využívať materinský jazyk.
8. 2 Neverbálna komunikácia
8. 2. 1 Základná charakteristika ľudskej neverbálnej komunikácie

Neverbálnu komunikáciu (NVK) charakterizujú všetky mimoslovné
komunikačné prejavy. Napriek tomu, že verbálna komunikácia má
nezastupiteľné postavenie v živote človeka a celej spoločnosti, predstavuje
približne 7 % informácii, 28 % informácii tvorí zvuková zložka oznámenia a
zvyšných 55 % obsahu oznámenia je sprostredkovaných ostatnými
neverbálnymi signálmi.
Človek môže využívať v neverbálnej komunikácii rôzne prostriedky (obr. 33,
34, tiež obr. 51 (Csanády 2020):
1. rôzne časti tela (napr. poloha a pohyby hlavy a trupu, výrazy tváre, a pod.),
2. senzorické systémy,
111
3. neverbálne zvukové prejavy (napr. intonácia, intenzita, melódia reči a

pod.),
4. priestor a vzdialenosť určuje povahu a rozsah komunikácie,
5. celkový vzhľad tela a umelo vytvorené doplnky (napr. líčenie, pearsing,
farba vlasov, oblečenie, šperky a pod.) môžu vypovedať o kultúrnej
príslušnosti jedinca, jeho ideologickom a náboženskom presvedčení,
momentálnej nálade a podobne.
Obrázok 33 Prejavy neverbálnej komunikácie – rôzne časti tela (Zdroj: Prevzaté a

upravené z internetu [20–22]).
112
Alexander Csanády
Obrázok 34 Prejavy neverbálnej komunikácie – celkový vzhľad tela a umelo vytvorené

doplnky (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [23–26]).
Neverbálne prejavy komunikácie (NVK) sa vyznačujú viacerými spoločnými

znakmi:
1. mnohé prejavy NVK sú výsledkom fylogenézy, sú geneticky podmienené a
rovnaké u odlišných kultúr, alebo sa objavujú aj u slepých a hluchých detí
(napr. úsmev, gesto súhlasu a nesúhlasu),
2. NVK má svoju dynamiku a štruktúru, tzn. každý neverbálny prejav môže
mať niekoľko rôznych významov v závislosti od ďalších použitých prejavov.
Celkový neverbálny prejav je tak zhlukom viacerých úkonov, polôh a
pohybov, ktoré majú svoju intenzitu, frekvenciu, trvanie a sled,
3. mnohé výrazové prostriedky človek využíva bez vedomého zámeru, tzn. sú
spontánne a ťažko kontrolovateľné, kým iné prejavy sú zámerne vytvárané a
učené (herci, politici, učitelia),
113
4. NVK je v rannom detstve hlavný prostriedok komunikácie až do rozvoja

artikulovanej reči,
5. repertoár prostriedkov NVK ovplyvňuje pohlavie, tzn. u žien je vo
všeobecnosti bohatší ako u mužov a tiež lepšie vnímajú a dešifrujú
neverbálne signály,
6. repertoár prostriedkov NVK a jeho využitie je u konkrétneho jedinca
premenlivé v závislosti od situácie a jeho aktuálneho stavu,
7. v rámci jednej kultúry existujú rozdiely v neverbálnych prejavoch medzi
jedincami (temperament, inteligencia, vzdelanie, výchova a pod.),
8. niektoré prejavy NVK sú súčasťou vegetatívnych reakcií a reflexov (plač,
reakcia na nepríjemný zápach).
Neverbálna komunikácia plní dôležité funkcie. Napríklad, vyjadruje aktuálny

vnútorný stav organizmu; vzťahy k predmetom, ľuďom, udalostiam; hodnotenie
prebiehajúceho deja; správania iných ľudí; odpoveď na vonkajšie podnety;
výzvu ku komunikácii; k fyzickému kontaktu a podobne.
Medzi základné výrazové prostriedky patria aj také, ktoré nemajú pôvodne
sociálny význam, ale postupne ho môžu získať (napr. preťahovanie tela, zívanie,
kašľanie, rôzne polohy pri ležaní, sedení, vstávaní a pod.). Mnohé vzorce
správania majú dlhú históriu, dokonca spoločný základ so živočíchmi a môžu
byť prejavom zvyklostí určitej sociálnej, kultúrnej, alebo geografickej skupiny.
Vznikli počas života buď napodobňovaním, alebo spontánne. Určité vzorce
NVK sa počas evolúcie menili, skracovali, až ritualizovali a málo pripomínajú
svoju pôvodnú funkciu.
8. 3 Optická komunikácia
Cicavce, vrátane primátov, sa riadia predovšetkým čuchom, v sociálnej a
sexuálnej oblasti často využívajú a vysielajú optické signály. Pre človeka je zrak
114
Alexander Csanády
najdôležitejší zmysel, pretože 80 % všetkých informácií vníma práve zrakom.

Optická komunikácia je veľmi rýchla a energeticky nenáročná. Obsahom
optického signálu môže byť postavenie celého tela a jeho pohyby, gestá, mimika
tváre a signály očí, či celkový výzor. Všimol si to už Charles Darwin, ktorý v
roku 1872 publikoval knihu o emočných výrazoch človeka a zvierat. Samce
mnohých úzkonosých opíc, napr. mačiakov (Chlorocebus) a paviánov (Papio)
pri prezentácii sociálnej hierarchie rozťahujú pri sedení stehná, aby vynikli ich
nápadne sfarbené pohlavné orgány. Podobne sa správajú aj muži, keď na rozdiel
od žien si sadajú so široko roztiahnutými nohami. Samice paviána dželada
(Theropithecus gelada) ukazujú červenú nažinu na prsiach obrúbenú bielymi
papilami, ktorá napodobňuje genitálnu oblasť. Samec pri hrozbe ohŕňa hornú
peru na zdôraznenie hrozby. Jeden z najpestrejších primátov je mandril
(Mandrillus sphinx) s charakteristickou červeno-modrou tvárou, ktorá sa
uplatňuje pri zvýraznení hrozby. Naopak, pestro sfarbená zadná časť tela, slúži
pri vzájomných pozdravoch (pozri Csanády (2020), obr. 145–147, str. 261–263).
Cicavce majú najdokonalejšie vyvinuté mimické svaly v tvárovej časti hlavy.
Najnápadnejšie je to u primátov (napr. šimpanzov), od ktorých potom vieme
odvodiť aj mimiku človeka (obr. 35). U šimpanza sú výrazom sebavedomia a
odhodlania zavreté pery a vztýčenie brady dopredu. Hrozbu charakterizujú
otvorené ústa s ukazovaním zubov a preorientovaním tohto výrazu s ukrytými
zubami sa hrozba mení v signál priateľstva a úsmevu. Tieto výrazy sú dedične
fixované.
Signály očí – majú výrazný vplyv na ľudské správanie. Očný kontakt
usmerňuje rozhovory, naznačuje dominanciu, môže prezradiť klamstvo, odrážať
myšlienky a postoje, záujem a hrozbu. Pri prvom stretnutí sa ľudia vždy
posudzujú na základe toho, čo vidia. V prípade ak o niekom hovoríme, že má
ospalý, tvrdý, chladný, prázdny, uzavretý, smutný, šťastný, alebo bodavý
115
pohľad, v podstate sa nevedomky vyjadrujeme o spôsobe jeho správania a

veľkosti jeho zreničiek, sprevádzaných mimikou tváre.
Oči sú zreteľne najpresnejším a najviac prezrádzajúcim ľudským
komunikačným signálom, pretože sú ústredným bodom celého tela a navyše
zrenice pracujú nezávisle od vôle človeka. Priamy pohľad je symbolom
pravdovravnosti, ale môže vyjadrovať aj dominanciu, alebo hnev. Naopak,
vyhýbavý pohľad vzbudzuje nedôveru, rovnako ako oči skryté za tmavými
sklami okuliarov. Sklopený pohľad vyjadruje skromnosť a pokoru.
Dlhý a vzájomný pohľad medzi dospelými je pomerne vzácny a má značný
emočný a psychický význam, tzn. zvyšuje pulzovú a dychovú frekvenciu a
vylučovanie potu. Tento typ očného kontaktu je vyhradený pre blízke osoby, je
dôležitým signálom zamilovanosti. Dlhý upieravý pohľad na neznámeho
človeka môže druhá strana pochopiť ako hrozbu, zastrašovanie, alebo ako výzvu
na zblíženie (v heterosexuálnej komunikácii). Na druhej strane, dlhotrvajúci
pohľad môže človeka znepokojiť, tzn. začne si obzerať svoj zovňajšok,
upravovať sa, lebo má pocit, že je na ňom nejaká chyba. Zrakový kontakt medzi
mužom a ženou je kratší ako medzi rovnakými pohlaviami. Človek pri
komunikácii s iným človekom zvyčajne prerušuje očný kontakt, tzn. po určitej
dobe fixuje zrak na inú osobu, alebo objekt.
Výraznejšie rozdiely sú aj podľa dominancie. Kým nadradený človek
častejšie upiera pohľad na partnera pri rozprávaní a menej pri počúvaní, u
podradených je to opačne. Zároveň, nedostatok pohľadov možno chápať ako
nezdvorilosť, alebo nedostatok pozornosti.
Očné zrenice sa rozširujú všeobecne pri pozitívnych stimuloch (napr. záujem,
prekvapenie, radosť) a pre opačné pohlavie pôsobia príťažlivým dojmom. Tiež
sa rozširujú pri kontakte s malými deťmi. Pri hneve a negatívnom rozpoložení sa
zrenice zvyčajne zužujú.
116
Alexander Csanády
Obrázok 35 Mimika mladého šimpanza (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Drvota

1983, Csanády 2020).
Ľudia oveľa viac zvyšujú frekvenciu žmurkania v strese (napr. pri klamstve).
Ak je niekto nudný, nezaujímavý, alebo ho nechceme počúvať podvedome
predlžujeme čas zatvorených očí pri žmurkaní. Naopak, ľudia majú sklon menej
žmurkať, keď sú na niečo sústredení.
117
Gestikulácia – je krátkodobá zmena polohy časti ľudského tela, ktorá

sprevádza reč, zdôrazňuje význam oznámenia, alebo nahrádza slovo, či tvrdenie.
U človeka je čiastočne vrodená a súčasne podlieha kultúrnemu učeniu. Existujú
gestá s univerzálnym významom, ale aj gestá špecifické pre jednotlivé kultúry.
Gestá je možné klasifikovať podľa rôznych kritérií (napr. podľa používanej
časti tela, alebo ich funkcií v sociálnej interakcii), preto existuje aj množstvo
klasifikačných systémov. Najčastejšie ich delíme na:
a) ilustratívne gestá – sprevádzajúce reč a zdôrazňujúce význam tvrdenia,
tzn. ich informačný obsah je bez verbálneho prejavu pomerne chudobný,
b) sémantické gestá – majúce špecifický význam a môžu nahrádzať slovo,
tzn. napr. špecifický pohyb ľudského tela, ktorý je daný, ustálený a v
konkrétnej spoločnosti má jasný význam,
c) akustické gestá – prenášajú informáciu akusticky, tzn. gesto nie je
potrebné vidieť (napr. potlesk, lúskanie prstov a pod.).
Medzi univerzálne gestá patria aj vyplazenie jazyka ako gesto odmietania,

alebo olizovanie hornej pery (najmä u žien) pri flirtovaní. Zaujímavým gestom
je aj zívanie, ktoré u niektorých živočíchov je výrazom hrozby (tzn.
demonštrácia zbraní – zubov) a zároveň slúžia na synchronizáciu členov
skupiny (pozri Csanády (2020), str. 73–74, 354). Medzi univerzálne gestá
odmietania patrí pokrútenie hlavou, rovnako aj hrozenie zdvihnutým prstom,
alebo ukazovanie počas konverzácie ukazovákom.
Gestá dokresľujú emočný význam predloženej myšlienky, alebo nahrádzajú
hovorené slovo, vyjadrujú citový vzťah k téme, k ľuďom a veciam (obr. 36, 37).
Upresňujú význam hovoreného slova a udávajú slovám rytmus ako dirigentskou
paličkou. Takéto „taktovacie gestá“ nám pomáhajú zdôrazniť slová a tiež
vyjadrujú našu náladu. Ak chceme zdôrazniť silu, zovrieme ruku v päsť, akoby
sme chceli nejakému neviditeľnému protivníkovi zasadiť úder.
118
Alexander Csanády
Obrázok 36 Emocionálne pohyby rúk pri gestikulácii. Zovretie pästí a búšenie do

vzduchu, na zdôraznenie silného momentu (vľavo nahore); jemný, presný stisk prstov k
zvýrazneniu momentu (vpravo nahore); vztýčenie ukazováka ako symbolickej palice
(vľavo dole); ukazovák namierený ako dýka (vpravo dole) (Zdroj: Prevzaté a upravené
z práce Morris 1997).
119
Obrázok 37 Emocionálne pohyby rúk pri gestikulácii. Prosenie (vľavo nahore);

odmietanie (vpravo nahore); vľúdny k poslucháčom (vľavo dole); objímať poslucháčov
(vpravo dole) (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Morris 1997).
Keď sa snažíme odmietnuť nejaký návrh, najskôr mávneme dolnou hranou

otvorenej dlane s natiahnutými prstami do vzduchu smerom zhora dolu, pokiaľ
120
Alexander Csanády
možno čo najsilnejšie, tzn. týmto gestom symbolicky urobíme zo svojej ruky

sekeru.
Pre tých, ktorí chcú pôsobiť dojmom sily, ale nie veľmi násilnícky, existuje
miernejšie gesto – napoly zovretá päsť. Ruka sa pri ňom zovrie len voľne a
palec sa nepritisne ku kĺbom ostatných prstov. Palec je hore nad ohnutým
ukazovákom a táto polopäsť mimovoľne vráža do vzduchu a bod za bodom
zdôrazňuje rečníkovú reč. Pri vyjadrení nejakej presnosti sa častokrát palec a
ukazovák priblížia k sebe, akoby veľmi starostlivo držali niečo veľmi malé.
Pri dominantnejšom prejave má hovoriaci dlaň obrátenú dole a zvyčajne

pritom tiež dlaňami tým smerom mierne pohybuje, akoby chcel symbolicky
upokojiť svojich poslucháčov. Naopak, ak si nie je sebou celkom istý, dáva
opačné znamenie, tzn. dlaňami nahor. Je to prosiace gesto žobráka,
naťahujúceho ruku a žiadajúceho o pomoc. Tento zvláštny posunok je
univerzálny a môžeme ho vidieť aj u šimpanzov žijúcich v prírode, keď prosia
svojich druhov o potravu.
Zvláštnou formou polohy dlane je pokrčenie ruky, pri ktorom sú prsty mierne
ohnuté. Ohnutie je od ukazováku k malíčku stále väčšie, takže ruka vyzerá,
akoby hovoriaci v každej ruke držal veľkú neviditeľnú loptu. Je to gesto
nevedomého odmietania a zvyčajne znamená buď protest človeka nevinného,
alebo je v ňom klamstvo. Ak rečník chce, aby poslucháči jeho myšlienky prijali,
naznačí rukami objatie, tzn. natiahne obe ruky pred seba tak, že dlane mieria k
sebe, akoby chcel obecenstvo na diaľku k sebe privinúť. Variantom tohto
držania rúk je, keď hovoriaci pokrčí ramená a dlaňami objíme sám seba, teda je
symbolickým objatím. Rečník pred sebou drží vzduch, akoby ním objímal
každého z poslucháčov a ako by si ich chcel privinúť k svojej hrudi.
Existujú dve zvláštne gestá ukazovákom, ktoré robia najmä útočnejší rečníci.
Prvým je bodajúci ukazovák namierený priamo na poslucháčov, ktorým ich
121
zatlačujú do podriadeného postavenia. Druhým gestom je mávajúci ukazovák,

vztýčený smerom hore a potom ako miniatúrna palica dopadá dolu na
imaginárne hlavy.
Takéto pohyby vytvárajú podtext, prinášajú so sebou do komunikácie prejav
nálady, ktorá odovzdáva oveľa viac informácii, ako si poslucháči uvedomujú.
Na obecenstvo prenáša pocit, že hovoriacemu sa nedá veriť, alebo naopak, že to,
čo hovorí, myslí naozaj. Ak sú jeho slová nepravdivé, alebo prehnané, pohyby
jeho rúk ho prezradia. Nebudú totiž v súlade s jeho slovami a v poslucháčoch
zanechajú nepriaznivý pocit, bez toho aby vedeli prečo. Ak gestá budú
zodpovedať slovám, poslucháči tento súlad podvedome vycítia a budú reagovať
priaznivejšie.
Všetky tieto posunky umožnilo zvislé držanie tela človeka, pretože zbavilo
naše predné končatiny pohybu. Ďalšou výhodou plynúcou z tejto zmeny
pohybu, bola lepšia schopnosť ukazovať našim spoločníkom smer, čo za
dávnych dôb malo obrovský význam pri ukazovaní koristi (napr. vlky musia pri
love nasmerovať celé telo, aby mohli ukázať, kde sa nachádza korisť).
Medzi ďalšie zaujímavé gestá, ktorých pôvod treba hľadať v ranom detstve
patrí aj rôzny spôsob otáčania hlavou do strán na vyjadrenie súhlasu, resp. hore
a dole na vyjadrenie nesúhlasu. Keď sa dieťa dostane k prsiam, musí robiť viac
ako len cicať. Najskôr musí nájsť matkinu prsnú bradavku, pričom robí pohyby
nahor a dole aby ju našlo. Tento pohyb znamená „mám hlad, chcem piť“, a tento
pohyb pre väčšinu ľudí na svete zostáva aj v dospelosti znamením súhlasného
„áno“. Keď sa dieťa nasýti, môže prsník odmietnuť jedným z dvoch možných
spôsobov – môže hlavu otočiť na jednu, alebo druhú stranu, resp. ju zdvihnúť.
Tým odťahuje ústa od bradavky a aj toto gesto zostáva do dospelosti na
vyjadrenie nesúhlasného „nie“. Väčšina ľudí na svete vykonáva tento pohyb do
strán, len v jednej oblasti sveta v Grécku je to opačne, tzn. nesúhlas sa vyjadruje
záklonom hlavy dozadu. Takéto vyjadrenie sa tiež vyskytuje v južnom
122
Alexander Csanády
Taliansku. Kým ľudia žijúci v Ríme a severnom Taliansku normálne krútia

hlavou ako v ostatných častiach Európy, Neapolci a juhotaliani hlavu zakláňajú
na grécky spôsob. Odpoveď je v dávnych dejinách, tzn. pred 2 500 rokmi totiž
Gréci kolonizovali južné Taliansko a zanechali v ich kultúre svoje stopy. To je
dôkazom toho, že gestikulácia môže prekonať veky. Niektoré gestá sú také staré,
že je dokonca veľmi obtiažne vystopovať ich pôvod.
Najurážlivejšie gesto v Británii je zdvihnúť ruku dlaňou k sebe a držať
ukazovák a prostredník natiahnutý do písmena „V“ (obr. 38). Jeho pôvodný
význam je zabudnutý a okrem Británie ho nikto nepozná a často ho zamieňajú s
radostným znamením symbolizujúcim víťazstvo (victory). Znamenie víťazstva
sa vždy robí s dlaňou obrátenou dopredu a tým sa zreteľne líši od urážlivého
„V“ s dlaňou k sebe. Podľa historikov možno jeho pôvod vystopovať až do roku
1415, keď sa pri jednom incidente pred bitkou u Agincourtu Francúzi zúrivo
vyhrážali anglickým lukostrelcom, že keď v bitke vyhrajú, budú oslavovať tým,
že im odrežú „lukové prsty“, ktorými naťahujú tetivu luku, aby už nikdy
nemohli vystreliť ani jeden šíp. Henrich V. bol tak prešibaný, že svojich
lukostrelcov pred bitkou na toto nebezpečenstvo dopredu upozornil, čím
výrazne posilnil ich chuť do boja. Keď sa ešte toho istého dňa po slávnom
víťazstve Angličanov lukostrelci vysmievali zajatým Francúzom, posmešne im
ukazovali svoje prsty, ktoré im nikto neodrezal.
Toto gesto tak prežilo niekoľko storočí, čoho čiastočným dôvodom je aj tá

skutočnosť, že kmitať prstami nahor a dole má v podstate falický význam,
dodávajúci tomuto gestu urážlivý charakter.
123
Obrázok 38 Urážlivé gesto tvaru „V“ (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Morris
1997).
Existuje jedno gesto, známe od čias starých Rimanov, ktoré skutočne

symbolizuje mužský pohlavný úd. Pichanie vztýčením prostredníkom do
vzduchu, pri ktorom sú ostatné prsty ohnuté do dlane bolo za dávnych čias tak
známe, že sa prostredníku dokonca vravelo „hanebný prst“. Tento posunok
existuje už dvetisíc rokov (obr. 39).
V Grécku majú iné staré urážajúce znamenie „mutza“, predstavujúce
byzantský pohyb rukou, ktorá je dlaňou s roztiahnutými prstami niekomu
vystrčená do tváre. Väčšina ľudí ho chápe ako obyčajné gesto „choď preč“, ale
pre Grékov je to veľká potupa. Pôvod gesta je z čias, keď boli v uliciach
ukazovaní zajatci a každý chodec mohol nabrať do dlane nejakú špinu a hodiť
ho väzňovi do tváre. Týmto znamením sa teda hovorí „hádžem ti špinu do
tváre“, a nie moderný spôsob interpretácie piatich najhorších sexuálnych
praktík, ktoré môžu postihnúť ženy príbuzné človeku, ktorý má byť týmto
gestom urazený. Dnes si toto pradávne znamenie môžeme kúpiť v podobe
nálepky na automobil, ako trvalú nadávku všetkým vodičom, ktorí idú príliš
blízko za nami.
124
Alexander Csanády
Obrázok 39 Urážlivé falické gestá (horný rad), „mutza“ (vľavo) a „figa (vpravo)
(Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [27–30]).
Ešte staršie znamenie ako „mutza“ je znamenie „figy“, pri ktorom je ruka
zovretá v päsť a palec je zovretý medzi ukazovákom a prostredníkom tak, že je
vidieť len jeho špičku (obr. 39). Figa mala znázorňovať ženský pohlavný orgán
a bola pôvodne gestom ochranným. Tento zvyk sa dá vystopovať až do starého
Grécka, kde za určitých okolností mohli ženy ukázať svoje pohlavie, aby boli
zrušené tajomné kúzla. Tento zvláštny úkon býval v neskorších dobách dokonca
znázorňovaný na kamenných výtvarných dielach nad vchodom do niektorých
kresťanských kostolov. Zakladal sa na myšlienke, že ukazovaním pohlavných
orgánov je možné zaháňať zlých duchov a že ak je odvrátená pozornosť zlých
duchov, bude tiež zlomená moc ich kúziel (nech sú akékoľvek). Dnes ho väčšina
ľudí robí ako hrubú sexuálne ladenú poznámku, alebo urážku a jeho pôvodnú
125
ochrannú funkciu vôbec nepoznajú. Výnimkou je Portugalsko, kde sa znamenie

figy vyskytuje dodnes ako ochranné znamenie, bez akéhokoľvek náznaku
neslušnosti.
Veľké problémy môžu nastať pri ukazovaní niektorých gest, pretože posunky
môžu získať miestny význam, ktorý inde nie je známy a môže to spôsobiť
značné nedorozumenie. V rôznych zemiach môže jedno rovnaké gesto
znamenať niečo úplne iné. Napríklad, ak si Talian siahne na ušný lalôčik, hovorí
tým „si teplý... mal by si nosiť náušnice“. Naopak, v Portugalsku tento pohyb
znamená, že niečo je obzvlášť dobré, výborné a skvelé. Ak si portugalec v
talianskom bare dá niečo na pitie a barman sa ho spýta, či mu chutí a on si
siahne na ucho, čím mu hovorí, že je „to výborné“, barman to pochopí ako „daj
si pohov ty teploš“.
Ďalším príkladom je známe americké „OK“ vyjadrené krúžkom z palca a
ukazováka, pričom mnoho ľudí to chápe ak prívetivé gesto, avšak v určitých
oblastiach, napr. na Sardínii, alebo na Strednom východe znamená veľmi
nepekné gesto vyjadrujúce jeden z najskrytejších otvorov ľudského tela. Vo
Francúzku to znamená „nič“, „nula“, „niečo bezcenné“. Ak sa niekto opýta na
víno a vy uvedeným gestom odpoviete, že „je to výborné“, francúz to
interpretuje tak, že ročník „nestojí za nič“.
Existuje mnoho ďalších príkladov a preto, aj keď gestá môžu byť
jednoduché, vôbec nemusia byť samozrejmé.
Keď naše ruky gestikulujú, naša tvár zároveň robí grimasy, tzn. mimiku a z
anatomického hľadiska dokáže človek mať najviac výrazov tváre v celej
živočíšnej ríši. Mimiku tváre tvoria výrazy úst a očí, pohyby obočia, očných
viečok, lícnych svalov, čela a nosa. Usporiadanie a kombinácia jednotlivých
mimických prvkov umožňuje obrovské množstvo výrazov (aj viac ako 7 tisíc).
Človek má vrodenú schopnosť vyjadriť radosť, smútok, strach, hnev, odpor a
126
Alexander Csanády
prekvapenie, prípadne ešte opovrhnutie a záujem (obr. 40). Vo všetkých

kultúrach boli pozorované rovnaké reakcie na sladkú, kyslú a horkú chuť a to už
u novorodencov.
Obrázok 40 Základných šesť emócii človeka podľa Ekmana. Horný rad (z ľavej
strany): hnev, strach a znechutenie, dolný rad (z ľavej strany): prekvapenie, radosť a
smútok (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [31]).
Rýchly pohyb obočia je signálom pripravenosti nadviazať kontakt s inou

osobou a je vyjadrením súhlasu. Objavuje sa pri zdravení (najmä známych a
priateľov), ďakovaní, prisviedčaní, flirtovaní, prekvapení, povzbudzovaní.
Naopak, pomalý pohyb obočia je výrazom odmietania, provokácie a
rozhorčenia. Okrem spontánnych výrazov existujú aj výrazy strojené, ktoré sú
výsledkom zámerných pohybov mimických svalov. Nemusia byť odrazom
127
našich pocitov (napr. strojený úsmev). Tieto výrazy sú výsledkom aktivácie

motorických centier mozgovej kôry a prejavujú sa istou asymetriou. Pri ovládaní
mimických svalov dominuje pravá hemisféra a preto pohyby na ľavej strane
tváre sú výraznejšie.
Na opačnom konci stupnice sú také zvieratá ako krokodíl, ktorý má len štyri
výrazy tváre (otvorené oči a papuľa, zavrené oči a papuľa, zavrené oči s
otvorenou papuľou, alebo otvorené oči a zavrená papuľa). Je to spôsobené tým,
že tvárová časť jeho hlavy je úplne tvrdá ako brnenie. Naopak, u opíc
nachádzame tvárové časti oveľa pružnejšie. U nich sa koža, pokrývajúca hlavu,
môže bez problémov pohybovať. Jej natiahnutím a povolením, môže zviera
zdvihnúť, alebo stiahnuť čelo. Opica sa môže zamračiť, alebo sa uprene
zahľadieť. Okrem toho sa jej tiež srsť na temene hlavy môže zježiť, alebo
priľahnúť. Okolo úst má opica svaly pier, ktoré sa môžu našpúliť, stiahnuť,
alebo roztvoriť a odhaliť zuby. Jazyk sa môže natiahnuť, alebo ohnúť. Je to tvár
veľmi expresívna, schopná vyjadriť celú škálu emocionálnych výrazov (obr. 23,
35). Medzi jednotlivými živočíšnymi druhmi sú mierne odlišnosti, ale v zásade
majú všetky opice rovnaké tvárové vyjadrovanie. Najprimitívnejším výrazom
tváre u opíc je výraz, ktorý súvisí so skutočnosťou a vyjadruje pocity od
nepriateľstva až po strach. Čím zlostnejšie pocity opica prežíva, tým viac má
kožu na hlave zvraštenú dopredu. Ak sa jej nálada mení a dostáva stále väčší
strach, vyťahuje sa jej koža stále viac dozadu. Dôsledkom týchto pohybov kože
je to, že agresívna opica zníži obočie do zamračeného výrazu, zatiaľ čo
vystrašená opica vytiahne obočie čo najviac nahor. Ak má na hlave chumáč
chlpov, spôsobí pohyb kože vpred jej vztýčenie, čím zviera naraz vyzerá väčšie.
Keď sa bojí, chocholka sa pritiahne k hlave a opica vyzerá menšia. Rovnakým
spôsobom sa opici pohybuje koža okolo úst. Pri zlosti vystrkuje pery dopredu, v
strachu ich zaťahuje. Pri agresívnom stretnutí s iným jedincom sú čeľuste
128
Alexander Csanády
mierne pootvorené, aby boli v prípade potreby pripravené uhryznúť, pohyby pier
zvláštnym spôsobom odhaľujú zuby. Rozhnevaná opica ukazuje len predné
zuby, zatiaľ čo vystrašená opica odhaľuje všetky zuby.
Tieto výrazy tváre majú ľudia rovnaké s opicami. V zlosti sa nám obočie
stiahne dole a v panike sa vyklenie nahor. Zároveň podobne ako opice môžeme
predviesť mierne zdvihnutie, alebo poklesnutie vlasovej línie nad čelom. Muži
majú zvláštnu kompenzáciu v brade, ktorú môžu pri bezprostrednom stretnutí s
protivníkom vystrčiť pred seba. Tiež naše pery majú pri sporoch rovnaký vzor
opičích pyskov. Keď sme pripravený útočiť, roztvoríme pery nahor a dolu do
zúrivej grimasy, ktorá odhaľuje len hryzáky a očné zuby. V takejto krajne
nepriateľskej nálade máme ústne kútiky stiahnuté dopredu, smerom k zvislej osi
tváre, takže zakrývajú stoličky. Ak máme veľký strach, sú naše kútiky naopak
široko roztiahnuté do strán a pri výraze najväčšieho strachu odhaľujú všetky
stoličky.
Na druhej strane v jemnosti svojich výrazov a ich rozmanitosti opice oveľa
viac prekonávame. Človek je vybavený celou radou výlučne ľudských
tvárových signálov od vytiahnutého obočia a ohrnutého nosa až po žmurknutie a
úsmev. Úsmev je náš najvýznamnejší výraz tváre, tzn. k opičiemu pohybu pier
dopredu a dozadu, sme pridali aj pohyb nahor a dole. Vytiahnutím kútikov úst
nahor môžeme dať najavo radosť a ohnutím dole smútok. Aj keď sa to zdá ako
samozrejmosť, vyvinutie takéhoto výrazu bolo nesmierne dôležité. V
prehistorických dobách sme ako loviaci živočíšny druh museli stále viac
spolupracovať, aby sme prežili. K tomu bol potrebný rýchly a jednoduchý
spôsob, ako dať ostatným jedincom najavo svoje priateľské pocity. Úsmev tak
bol dokonalým riešením. Ostatné primáty tiež majú priateľské signály, ako sú
mľaskanie perami a cvakanie zubami, tie sa ale nerobia tak ľahko a nie sú
viditeľné na diaľku. Široký úsmev môže byť na človeku vidieť zďaleka a
spokojný výraz sa môže v prípade nutnosti náhle objaviť a v sekunde zmiznúť.
129
Môže tiež bez ťažkostí nejaký čas trvať a môže sa mnohými jemnými spôsobmi
obmieňať a vyjadrovať rozmanité stupne priateľstva, alebo lásky.
Obzvlášť dôležitý je úsmev v detstve, pretože ľudské mláďatá sa nemôžu
držať žiadnej matkinej srsti a tak musia hľadať iný spôsob ako si zaistiť
zotrvanie u ochraňujúcej matky. Úsmev sa objavuje veľmi skoro, približne v
štvrtom týždni života a matka je úsmevom dieťaťa okúzlená, čo spôsobuje, že
ho okamžite pritisne k sebe, alebo aspoň chce byť blízko neho. Týmto
udržovaním matky na blízku si dieťa vynahradzuje chytania sa srsti. Úsmev je
vrodená reakcia patriaca k veľmi dôležitým signálom, aby bola ponechaná len
na náhodu a naučeniu sa ho napodobňovaním matky.
Úsmev nepatrí k jediným výrazom tváre, ktorý má svoj pôvod v detstve.
Najdôležitejšou činnosťou dieťaťa v prvých mesiacoch života je cicanie mlieka
z prsníkov. To si vyžaduje vysunutie pier dopredu a ich jemné našpúlenie. Tento
výraz nám zostáva do dospelosti ako láskyplný bozk. Na rozdiel od úsmevu nie
sú ľahko našpúlené pery javom výlučne ľudským, ale máme ho spoločný s
ostatnými primátmi (obr. 41). Keď sa šimpanzy zdravia, často pritisnú pery na
ruku, alebo telo druhého „ľudským“ spôsobom (na spôsob zdvorilostného
pobozkania rúk typického v ľudských spoločenstvách).
Obrázok 41 Šimpanzy pozdravujúce sa dotykom pier podľa Lawick-Goodallovcov

(Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Drvota 1983).
130
Alexander Csanády
Zhrnutím môžeme konštatovať, že mimika slúži aj na vyjadrenie psychických

stavov (emócii, zámerov, hodnotení, postojov) výrazmi tváre, spôsobených
sťahmi tvárových svalov a sú väčšinou nezávislé od kultúry. Človek môže
gestami vyjadriť niektoré svoje vlastnosti, ako sú rozhodnosť, ráznosť a
podobne. Mnohé gestá sú vrodenými automatizmami, niektoré odrážajú
kultúrnu príslušnosť, sociálnu skupinu a geografické zvláštnosti. Gestikulácia
závisí od situácie (známosť prostredia, výrazná argumentácia), sociálnych
vzťahov (priatelia, cudzí ľudia, nadriadený – podriadený), individuálnych
charakteristík (temperament, dominancia, submisivita), výchovy a vzdelania
(kultivácia reči vedie k redukcii gest), slovnej zásoby a inteligencie (ľudia s
vyššou inteligenciou a väčšou slovnou zásobou využívajú gestá menej).
8. 4 Akustická komunikácia
Základným komunikačným prostriedkom človeka je reč. Z hľadiska analýzy
neverbálnych zložiek reči je dôležité aj to, akým spôsobom je jazyk používaný,
tzn. všetky mimoslovné zvukové charakteristiky ľudskej reči, ktoré sa označujú
termínom „parakomunikácia“, alebo „prajazyk“.
Intonácia je súhrn prostriedkov reči ako prízvuk, dôraz, pauzy, melódia,
tempo reči a zafarbenie hlasu.
Prízvuk je striedanie intenzity hlasu, v závislosti od jazyka. Napríklad, v
spisovnej slovenčine je hlavný prízvuk na začiatku vety a intenzitou hlasu
zdôrazňujeme niečo dôležité.
Pauza slúži na delenie reči na menšie úseky. Pauzou môžeme zvýrazniť
dôležitú časť výpovede, usporiadať si myšlienky. Naopak, časté pauzy môžu byť
prejavom rozpakov, trémy a nepripravenosti.
Melódia reči vzniká stúpaním, resp. klesaním výšky hlasu a slúži na
vyjadrenie osobného citového postoja hovoriaceho. Dotvára obsah hovoreného,
robí ho pre poslucháča zrozumiteľným a výrazným.
131
Tempo reči je rýchlosť reči, závisí od konkrétnej situácie, fyzického a

psychického stavu jedinca, temperamentu, od rýchlosti jeho myslenia.
Zafarbenie hlasu patrí k hlasovej fyzickej vybavenosti človeka a je jedným
z identifikačných znakov človeka.
Citoslovcia a neartikulované zvuky (hmkanie, mľaskanie a pod.) môžu
zdôrazniť obsah reči, ale môžu byť aj prejavom rozpakov, nervozity a
zhoršených vyjadrovacích schopností hovoriaceho.
Parazitické slová sú slová použité v prejave, ktoré pomáhajú odbúravať
stres, ale nemajú význam a je ich ťažko vedome vylúčiť (napr. „proste“).
V komunikácii má svoje osobitné postavenie aj mlčanie, ktoré môže byť
prejavom odmietania kontaktu s cieľom druhého raniť, potrestať, je prejavom
neuznania autority, nezáujmu a ľahostajnosti. Naopak, v spojení s dlhým
vzájomným pohľadom môže vyjadrovať náklonnosť a lásku.
Analýza neverbálnych zložiek reči pomáha v diagnostike fyzického a

psychického stavu človeka. V psychiatrii a neurológii môže poskytnúť
informácie o rozsahu a type poruchy. Spôsob artikulácie úzko súvisí aj so
vzdelaním, intelektom, alebo geografickým pôvodom.
8. 5 Čuchová komunikácia
Medzi fylogeneticky najstaršie a najrozšírenejšie komunikačné prostriedky v
živočíšnej ríši patria chemické signály. Olfaktorické podnety môžu byť rôzneho
pôvodu a v komunikácii sa môžu uplatňovať rôznym spôsobom (pozri Csanády
(2020), str. 198–206).
Napriek tomu, že človek sa orientuje najmä pomocou zraku a sluchu, dôležitú
úlohu v jeho komunikácii má aj čuch. Vnímanie čuchových podnetov
zabezpečuje u človeka približne 20 miliónov čuchových buniek nosovej
sliznice. Každý jedinec má jedinečný pach, ktorý je determinovaný geneticky,
132
Alexander Csanády
ale ovplyvňujú ho mnohé ďalšie faktory (napr. zloženie stravy, užívanie liekov,
alkoholu, fajčenie a pod.). Individuálny telesný pach je produktom činnosti
najmä potných a mazových žliaz.
Pot je telesná tekutina produkovaná apokrinnými a ekrinnými potnými
žľazami, ktorej hlavnou zložkou je voda (98 %) a rôzne minerálne látky (sodík,
horčík, draslík, chlór).
Ekrinné potné žľazy sú funkčné od útleho veku a pot, ktorý tvoria obsahuje
množstvo minerálov, pričom presné zloženie je individuálne. Jeho funkciou je
ochladzovanie organizmu v prípade potreby.
Apokrinné potné žľazy sa nachádzajú hlavne v podpazuší a na vonkajších
pohlavných orgánoch a produkujú špecifické bielkoviny a tuky.
Mazové žľazy sa nachádzajú vo vlasoch, na tvári, perách, prsných
bradavkách a pohlavných orgánoch. Produkujú kožný tuk, ktorý mastí kožu.
Apokrinné a mazové žľazy sa stávajú aktívne až v priebehu puberty. Bielkoviny
a tuky, ktoré sú ich produktmi sú nezapáchajúce, ale sú živným prostredím pre
baktérie žijúce na povrchu kože. Rozkladom týchto zložiek baktériami vznikajú
aromatické látky, ktoré sú príčinou špecifického telesného pachu vnímaného
čuchovými bunkami nosovej sliznice.
V čuchovej komunikácii majú okrem telesného pachu veľký význam aj
feromóny. Feromóny sú tiež nezapáchajúce látky produkované najmä
apokrinnými potnými a mazovými žľazami, ale nachádzajú sa aj v tukovom
tkanive a moči. Sú vnímané vomeronazálnym orgánom, cez ktorý sa signál
dostáva do hypotalamu. Najčastejšie sú ako ľudské feromóny opisované
androstenol, androstenón a androstadienón. U mužov sú produkované vo
vyššej koncentrácii ako u žien.
Androstenol ovplyvňuje sexuálne správanie u obidvoch pohlaví. Podporuje
sexuálnu atraktivitu u opačného pohlavia, zlepšuje náladu a komunikatívnosť,
podporuje k iniciácii kontaktu.
133
Mužský androstenón je atraktantom pre ženy, pričom senzitivita žien na

tento feromón kolíše v závislosti od menštruačného cyklu s najvyššou
citlivosťou počas ovulácie. Zároveň sa v tomto období u žien zvyšuje sexuálna
žiadostivosť. Androstadienón je mužský feromón, ktorý vyvoláva pozitívne
reakcie u žien, tzn. zvyšuje atraktivitu mužov, ale zároveň na iných mužov
pôsobí averzívne.
U žien bol opísaný ako ďalší derivát estradiolu estratetraenol, ktorý je
vylučovaný močom a pôsobí ako atraktant na mužov. Vo vaginálnom sekréte
boli zistené látky kopulíny, tvorené rôznymi druhmi krátkoreťazových
mastných kyselín. Ich hladina kolíše v závislosti na menštruačnom cykle s
kulmináciou v neskoršej folikulárnej fáze a s najnižšou koncentráciou počas
luteálnej fázy. Predpokladá sa, že mohli byť signálom ovulácie, keďže u žien je
ovulácia skrytá.
Hlavnou funkciou chemických látok nachádzajúcich sa v pote je identifikácia
jedinca, tzn. rozpoznanie príslušníka rovnakého druhu, sociálnej skupiny a jeho
vyčlenenie ako indivídua. Chemické signály majú význam pre vznik a
upevňovanie väzieb medzi matkou a dieťaťom, medzi blízkymi partnermi a
uplatňujú sa aj pri vzniku a udržovaní väzieb k určitému prostrediu a veciam.
Ľudia majú schopnosť dlhodobo si pamätať pachy s tendenciou pachovej
preferencie, alebo averzie. Olfaktorické signály sú schopné vyvolávať emočné
reakcie, pretože signály sú spracované v limbickom systéme.
V moderných spoločnostiach dochádza k potláčaniu prirodzených ľudských
pachov používaním dezodorantov a parfumov vytvárajúcich umelú pachovú
identitu. Jej význam spočíva vo zvýraznení individuality jedinca a niektorých
jeho vlastností, napr. ženskosť, resp. mužnosť, zvodnosť.
134
Alexander Csanády
8. 6 Dotyková komunikácia
Fylogeneticky aj ontogeneticky patrí dotyk medzi základné formy
komunikácie v živočíšnej ríši. Základným zmyslom umožňujúcim dotykovú
(taktilnú) komunikáciu je hmat (pozri Csanády (2020), str. 206–210). Hmatový
vnem vzniká stimuláciou miliónov zmyslových receptorov v koži, ktoré vnímajú
tlak, bolesť, teplo, chlad a vibrácie. Taktilné signály sú veľmi silné a majú veľkú
informačnú hodnotu o prostredí, fyzickom a psychickom stave človeka, sú
dôležitou zložkou neverbálnej komunikácie v medziľudských vzťahoch a sú
vyjadrením fyzickej intimity zúčastnených. Rovnako aj opiciam a primátom je
príjemný dotyk a aj u nich nachádzame vzájomnú starostlivosť o čistotu srsti a
kože. Medzi dôležité uzmierovacie ceremoniály stojace na začiatku priateľského
vzťahu je sociálne čistenie primátov (obr. 42), ktoré si zachoval aj človek.
Obrázok 42 Dotyková komunikácia opíc. Vľavo – makak červenolíci (Macaca

fuscata), vpravo – šimpanz učenlivý (Pan troglodytes) pri „sociálnom čistení srsti“
(Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Csanády 2020).
Spôsob a frekvencia dotykov závisí od viacerých faktorov (situácia, sociálne

postavenie, emočná väzba zúčastnených, pohlavie, temperament, profesia a
pod.). Dotyková komunikácia, alebo náuka o dotykoch sa nazýva haptika a
Richard Heslin v roku 1974 rozdelil dotyky človeka do 5 kategórií (obr. 43):
135
1. profesionálne (funkčné) vyplývajúce z určitej profesie a postavenia (lekár,

kaderník a pod.),
2. sociálne (zdvorilostné) sa využívajú v sociálnom styku a pomáhajú udržovať
dobré vzťahy medzi ľuďmi (napr. rôzne spôsoby pozdravov),
3. priateľské vyjadrujú určitú emočnú väzbu s druhou osobou, uplatňujú sa
medzi blízkymi príbuznými (rodič-dieťa), alebo priateľmi,
4. intímne sú prejavom intímneho vzťahu (lásky) mileneckého páru, veľký
význam majú najmä v začiatočných fázach vzťahu (držanie za ruky,
objímanie sa okolo pliec, alebo pása),
5. sexuálne sú dotykové prejavy uplatňujúce sa najmä počas predohry pri
sexuálnom styku na stimuláciu partnerov (bozky, maznanie, masáže).
Obrázok 43 Základných päť dotykových kategórii človeka podľa Heslina. Horný rad (z
ľavej strany): profesionálne, sociálne a priateľské; dolný rad (z ľavej strany): intímne a
sexuálne (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [32–36]).
136
Alexander Csanády
Taktilné podnety patria medzi prvé podnety, ktoré vníma vyvíjajúci sa plod v
maternici matky (napr. dýchacie pohyby a srdcové ozvy, pohyby pri chôdzi,
rôzne polohy tela).
Hmatové vnemy sú dôležitým komunikačným nástrojom aj v ranom detstve
(napr. maznanie, hladenie, kŕmenie, prebaľovanie, nosenie, hry a pod.) s
dokázaným výrazným vplyvom dotykov na normálny psychický vývin dieťaťa.
Nedostatok dotykových kontaktov spôsobuje zakríknutosť, strach, obavu a
dokonca môže viesť k neskoršej agresivite a násilníctvu v staršom veku.
Dotyky dospelých sa riadia pravidlami určovanými najmä kultúrou a závisia
od vzťahu zúčastnených, situácie, pohlavia, alebo veku (obr. 44). V našej
európskej kultúre je tabuizovaná oblasť genitálií, ale u niektorých prírodných
kmeňov (nová Guinea) staršie ženy zdravia mužov pohladkaním mieška
(skróta). Známe je aj hladkanie a bozkávanie genitálií u detí ich rodičmi
(niektoré africké kmene). Dotyky u južných európskych národov (napr. Taliani,
Gréci) sa vyskytujú oveľa častejšie a sú intenzívnejšie ako u iných národov
(napr. Angličania, Holanďania).
Dotyky môžu byť príjemné, vyjadrujúce sympatie (pohladenie, bozk,

objatie), ale môžu byť aj vyjadrením hnevu a antipatie voči druhej osobe
(kopanie, strkanie, škrtenie).
Významnú úlohu v sociálnom kontakte má podávanie rúk. Z etologického

hľadiska toto správanie zaraďujeme do kategórie ritualizovaných aktivít, ktoré
majú dokázať, že sú medzi zúčastnenými priateľské úmysly. Je znakom
pozdravu, zdvorilosti, vyjadrením dohody, alebo sľubu. Každý jedinec, ale aj
kultúra má svoj typický spôsob podávania a prijímania podanej ruky, preto tento
akt môže poskytnúť zúčastneným stranám rôzne informácie (obr. 45).
137
Obrázok 44 Zóny intimity a tabu podľa Heslina a kolektívu (Zdroj: Prevzaté a

upravené z práce Heslin a kol. 1983).
138
Alexander Csanády
Obrázok 45 Podanie rúk podľa Peasovcov. A – dominancia (dlaň smeruje hore); B –

podradenosť (dlaň smeruje dole); C – rovnocenní partneri; D – priateľstvo, dôvera; E –
málo dôvery, nezáujem; F – pohyb druhej ruky je výrazom dôvery, úprimnosti a hĺbky
citov (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Pease 1984, Pease & Pease 2011).
139
Pri dotyku sa vníma jemnosť, alebo tvrdosť, suchosť, alebo vlhkosť ruky. To
môže vypovedať o prevládajúcej pracovnej činnosti človeka (napr. fyzická, resp.
duševná), alebo o jeho psychickom stave (napr. nervozita). Sila stisku by mala
byť tiež primeraná, pretože príliš silný stisk môže byť bolestivý, príliš jemný
stisk, alebo nedbalé podanie ruky môže vypovedať o nedostatočnom záujme o
druhú osobu. Priemerné podanie rúk trvá 5 – 6 sekúnd (4 – 5 potrasení). Príliš
krátky stisk môže signalizovať nedostatok záujmu a príliš dlhý stisk môže druhú
stranu zneistiť, vyvolať pocit ohrozenia.
Dominantní ľudia majú tendenciu podávať ruku dlaňou smerujúcou dole,
kým submisívny naopak dlaňou hore. Pri formálnom podaní rúk, druhá ruka visí
pozdĺž tela, pri dôvernejšom podaní sa môže dvíhať k zápästiu, ramenu až k
plecu. Podávanie rúk je sprevádzané ďalšími významnými neverbálnymi
prejavmi, ako sú pohľad do očí, mimika, gestikulácia a akustické prejavy.

Ekman, P. & Friesen, W. V. 2003. Unmasking the face: A guide to recognizing
emotions from facial clues. Los Altos: ISHK.
Heslin, R., Nguyen, T. & Nguyen, M. (1983). Meaning of touch: the case of
touch from a stranger or same sex person. J. Nonverbal Behav. 7 (3): 147–
157.
140
Alexander Csanády
Morris, D. (1997). Lidský živočích: Osobní pohled na lidský druh. Knižní klub
Pease, A. (1984). Body language: How to read others' thoughts by their gestures.
Sheldon Press.
Pease, B. & Pease, A. (2008). The definitive book of body language: How to
read others' thoughts by their gestures. Pease International.
Kontrolné otázky
1. Aké sú dôležité predpoklady komunikácie človeka?
2. Aké dva základné druhy komunikácie sú najvýznamnejšie u človeka?
3. Čo rozumiete pod pojmom verbálna komunikácia?
4. Definujte Brockovo a Wernickeovo centrum reči. Aké sú medzi nimi
rozdiely?
5. Aké sú základné predpoklady fylogenetického vývoja a ontogenetického
vývinu reči človeka?
6. Čo rozumiete pod pojmom neverbálna komunikácia? Uveďte jej základné
charakteristiky.
7. Akými znakmi sa vyznačujú neverbálne prejavy komunikácie? Uveďte aspoň
päť príkladov.
8. Aký je význam optickej komunikácie človeka?
9. Čo je to gestikulácia a na čo slúži?
10. Čo je to mimika a čím sa vyznačuje?
11. Čo rozumiete pod akustickou komunikáciou človeka?
12. Čo rozumiete pod čuchovou komunikáciou človeka?
13. Čo rozumiete pod dotykovou komunikáciou človeka?
14. Čím sa zaoberá veda označovaná pojmom haptika?
141
15. Aké kategórie dotykov poznáte?

16. Uveďte príklady významu podávania rúk.
142
Alexander Csanády
9 SOCIÁLNE SPRÁVANIE
9. 1 Definícia a analýza sociálneho správania

Správanie vyplývajúce zo stretnutí dvoch, alebo viacerých jedincov v etológii
označujeme ako sociálne správanie. K tomuto typu správania nezaraďujeme len
pozitívnu aktívnu pomoc druhému jedincovi, ale patrí sem aj vzájomná
agresivita, ktorá občas končí poranením, až smrťou jedného jedinca. Rovnako tu
zaraďujeme aj snahu o manipuláciu iným členom spoločenstva, najmä ak je
výsledkom získanie výhody manipulujúceho jedinca.
U sociálne žijúcich živočíchov nachádzame nesmiernu variabilitu v štruktúre
väčších, alebo menších spoločenských zväzkov, spojených mnohými rituálmi
upevňujúcimi celú sociálnu skupinu. K najvýznamnejším prejavom, ktoré
zaisťujú takmer bezkonfliktné spolužitie je sociálna hierarchia. Avšak aj
potom dochádza k vzájomným stretom, ktoré pre určité jedince znamenajú
určité výhody. Sociálne žijúce živočíchy sú rovnako určitým spôsobom
zvýhodnené pri rozmnožovaní a pomoci pri starostlivosti o potomstvo.
Čo sa týka sociálneho správania, prvotný výskum sa zaoberal najmä
proximátnou rovinou (opisom a popisom prejavov, fyziologických a evolučných
faktorov a mechanizmov, ktoré príslušné prejavy zaisťujú). Až pri výskume
ultimátnej roviny sa začali klásť otázky významu sociálneho správania (pozri
Csanády (2020), str. 328–398).
Problematika sociálneho správania človeka je veľmi rozsiahla a je

predmetom štúdia viacerých odborov, ako sú sociobiológia, sociológia, sociálna
psychológia, filozofia, politológia, kultúrna antropológia a podobne. Sociabilita
človeka sa stala jedným z hlavných záujmov aj humánnej etológie, v rámci
ktorej sa formuje "sociálna etológia", ktorá sa zaoberá výskumom sociálnych
štruktúr, ich významom a vzťahmi medzi jedincami vnútri týchto systémov.
143
Predpokladá sa, že u človeka, podobne ako u iných sociálne žijúcich živočíchov,

bola rozhodujúcim faktorom pre vývoj organizovaných sociálnych štruktúr
individualizovaná väzba matky s dieťaťom a všeobecne starostlivosť o
potomstvo. Ďalšími dodatočnými mechanizmami boli sexualita, dôležitá pre
tvorbu partnerskej väzby, agresivita, dôležitá pre ochranu teritória a voči
spoločnému nepriateľovi a strach submisívnych jedincov voči dominantným ako
základný mechanizmus pre vznik hierarchického usporiadania jedincov v danom
spoločenstve. Akýkoľvek krátkodobý, alebo dlhodobý kontakt ľudí, pri ktorom
dochádza k ich vzájomnému ovplyvňovaniu označujeme pojmom sociálna
interakcia. Môže ísť o sociálnu interakciu medzi jednotlivcami, alebo
skupinami.
Sociálna interakcia sa uskutočňuje:

a) komunikáciou (verbálnou a neverbálnou),
b) ovplyvňovaním, zámerným, alebo nevedomým pôsobením na iné subjekty,
c) kooperáciou, tzn. zlaďovaním činností skupiny tak, aby sa dosiahol žiadaný
cieľ,
d) uplatňovaním moci a riadenia,
e) konfliktami, ktoré sa vytvárajú na základe navzájom nezlučiteľných cieľov.
Medzi jednotlivcami tak vznikajú interpersonálne vzťahy, ktoré sú buď

pozitívne (priateľstvo, láska, dôvera a pod.), alebo negatívne (nenávisť,
nepriateľstvo, závisť a pod.). Tieto vzťahy vychádzajú z osobnostných
charakteristík osôb. V spoločenstve vznikajú sociálne vzťahy, v ktorých sú
jednotlivci nositeľmi špecifickej sociálnej kvality, alebo sa tvoria medzi
sociálnymi skupinami. Tieto vzťahy môžu byť odosobnené, nemusia sa v nich
prejavovať osobné zámery. Štruktúra ich vzťahov a charakter nie je daná
jedincom, ale sú určované okolnosťami a podmienkami sociálneho celku.
144
Alexander Csanády
Sociálne vzťahy obsahujú vonkajšiu motiváciu (sledujú istý spoločenských cieľ)

a musia byť pre jednotlivca výhodné, alebo je jedinec k ich udržovaniu
prinútený.
Sociálne vzťahy určujú stabilné vzory správania v rámci spoločnosti, čím sa
dosahuje určitý sociálny poriadok a stabilita spoločnosti. Keďže každá ľudská
societa si vytvára svoju kultúru, môžeme hovoriť aj vzťahoch kultúrnych, tzn.
všetky vzťahy medzi ľuďmi sú určené kultúrou.
9. 1. 1 Kultúra
Kultúru môžeme definovať ako súbor činností, výtvorov, znalostí, symbolov,
noriem, predstáv, dogiem a pod., ktoré sú charakteristické pre určitú spoločnosť.
Je špecifickým atribútom človeka, aj keď podobné prejavy správania boli
zistené aj u iných druhov živočíchov (hlavne u šimpanzov), ako sú používanie
nástrojov, rôzne prejavy socializácie, adoptívne správanie, alebo genocídne
prejavy. Tieto formy správania sa označujú pojmom protokultúra (pozri
Csanády (2020), str. 168–170, 180–181).
V evolúcii človeka sa prvýkrát stretávame s istými prejavmi kultúry pri rode
Australopithecus obývajúceho územie dnešnej Afriky. Existujú nálezy staré
približne 3 milióny rokov, ktoré dokumentujú používanie kamenných nástrojov
u týchto predkov dnešného človeka, ale neexistujú priame dôkazy, že by si ich aj
cielene vyrábali.
Prvýkrát bolo preukázateľne dokázané vyrábanie kamenných nástrojov až pri
rode Homo a to už u prvého známeho zástupcu rodu – človeka zručného, Homo
habilis (pred 2,4 mil. rokmi). Z istými prejavmi kultúry sa počas evolúcie
stretávame u človeka heidelbergenského, Homo heidelbergensis, ktorý obýval
rozsiahle oblasti Afriky, Európy a Ázie v období pred 700 až 200 tisíc rokmi.
Používal vyspelé kamenné nástroje a oštepy a predpokladá sa, že mohol
145
využívať na komunikáciu artikulovanú reč. Je tiež považovaný za spoločného

predka neandertálcov a moderného človeka.
Človek neandertálsky, Homo neanderthalensis pravdepodobne využíval
primitívny jazyk a disponoval istým abstraktným myslením, čo dokazujú najmä
nálezy z pohrebísk. V období pred 50 tisíc rokmi človek disponuje jazykom,
rozvinutým symbolickým myslením, lovecko-zberačská stratégia je na veľmi
vysokej úrovni. Anatómia človeka sa takmer nemení, pričom ľudské správanie
nadobúda veľkú rozmanitosť. Ľudia sa prestávajú adaptovať na prostredie
biologickou cestou a stále viac rastie význam kultúry. Podstatou vzniku kultúry
je schopnosť človeka pripisovať veciam a javom určitý význam, čo ho odlišuje
od ostatných živočíchov.
Etológia človeka chápe kultúru ako biologický prostriedok adaptácií na
prostredie, ktorý modifikuje vrodené vzorce správania. Ide o naučené správanie,
ktoré odovzdáva v skupine z generácie na generáciu (tradíciou), pričom sa
obohacuje aj o nové poznatky. V rámci dominantnej kultúry sa často vytvárajú
tzv. subkultúry, tzn. skupiny ľudí vyznačujúce sa vlastnými normami,
hodnotami, životným štýlom, ktoré poskytujú svojim členom emocionálnu,
materiálnu a sociálnu podporu. Rozlišujeme tiež kontrakultúru, ktorou
označujeme buď sociálne deklasované prostredie (kriminálne živly,
bezdomovci), alebo skupiny vzniknuté na protest proti spoločnosti a
dominantnej kultúre (napr. hippies, náboženské sekty a pod.)
9. 2 Sociálna organizácia a sociálna štruktúra
9. 2. 1 Sociálne zoskupenia
Rovnako ako u živočíchov, aj človek vytvára rôzne sociálne zoskupenia, v
ktorých vytvára rôzne inštitúcie a spôsoby slúžiace na udržiavanie potrebnej
štruktúry. Tieto zoskupenia môžu vznikať na základe:
a) pokrvných zväzkov (napr. kmeň, rod),
146
Alexander Csanády
b) etnicity (národnosť, národ),

c) spoločných cieľov,
d) emocionálnych väzieb.
V rámci sociálneho celku sa vždy vytvárajú menšie sociálne skupiny:
Sociálna skupina je akékoľvek sociálne zoskupenie, ktorého členovia majú
spoločné záujmy, ciele, smerovanie, hodnoty, normy, symboly, jazyk, zvyky a
podobne. Pravidlá (zvyky) predvídajú správanie členov skupiny, zabezpečujú
poriadok v skupine a odlišujú skupinu od iných skupín. Nedodržiavanie
noriem je zvyčajne ostatnými členmi skupiny trestané. Sociálne skupiny môžu
byť primárne, alebo sekundárne.
Primárne skupiny (neformálne) sú skupiny s malým počtom členov a
bezprostrednými kontaktmi (napr. rodina, priateľstvo, milenecký vzťah). Všetci
členovia sa vzájomne dobre poznajú a sú vzájomne spätí intímnymi väzbami.
Tieto skupiny poskytujú členom uspokojenie pozitívnych emočných väzieb.
Sekundárne skupiny sú menej osobné, preto aj vzťahy medzi členmi sú skôr
funkčné a inštrumentálne. Skupina sleduje určitý spoločný cieľ. Patria sem
formálne skupiny vzniknuté oficiálnym ustanovením, založením, registráciou,
podliehajú určitým oficiálnym platným pravidlám, podmienkam. Patria k nim
všetky organizácie. V rámci formálnej skupiny sa obvykle vytvárajú menšie
neformálne skupiny.
9. 2. 2 Sociálna štruktúra a sociálna úloha

Každá spoločnosť je charakteristická usporiadanosťou spolužitia ľudí, ktorej
hovoríme sociálna štruktúra. Zahŕňa v sebe socioekonomickú stratifikáciu
(triednu štruktúru), sociálne inštitúcie (skupiny) a vzťahy jednotlivcov v rámci
týchto inštitúcii a medzi nimi.
Sociálna stratifikácia predstavuje hierarchické usporiadanie spoločnosti na
sociálne vrstvy (sociálne triedy) so svojimi hodnotami, prestížou, mocou,
147
materiálnymi zdrojmi, vzdelaním a podobne. V rámci sociálneho systému každý

človek má určitý sociálny status (napr. profesia, príjem, vzdelanie, pohlavie,
vek) určujúci práva a povinnosti človeka voči ostatným ľuďom. Určuje
očakávané správanie človeka príslušného sociálneho statusu. Sociálny status
môže byť pripísaný (askriptívny), tzn. jednotlivec ho nemôže získať vlastným
úsilím (napr. rasa, pohlavie, vek, zdedené meno a moc rodiny a pod.). Status
môže byť aj získaný vlastnou činnosťou (napr. práca, vzdelanie, účasť na moci
a pod.). Na jeho dosiahnutie sú dôležité aj psychické a fyzické vlastnosti a
schopnosti človeka. Sociálny status môže byť aj vnútený spoločnosťou, resp.
sociálnou skupinou, napr. odsúdenci vo väzení za nežiaduce konanie.
Sociálna úloha (rola) je vzor správania určený spoločenskými, alebo
skupinovými očakávaniami, spojenými so sociálnym statusom. Je to dynamický
aspekt sociálneho statusu. Predstavuje súbor očakávaných činností spojených so
sociálnym statusom a súbor skutočne vykonaných činností spojených so
sociálnym statusom (s výkonom sociálnej roly). Má zabezpečiť, že správanie
človeka v danej pozícii sa nebude podstatne meniť, tzn. správanie človeka je
predvídateľné a tým sa zabezpečuje existencia a pretrvávanie poriadku. Na
druhej strane, človek môže ponímanie roly pozmeniť, dištancovať sa od nej a
presadiť vlastné ponímanie. Učenie sa úlohám je súčasťou socializačného
procesu. S pojmom sociálna rola súvisia pojmy rolové napätie a rolový
konflikt.
Rolové napätie označuje stres, ktorý pociťuje realizátor roly pri jej
vykonávaní, tzn. pri spĺňaní požiadaviek, nárokov kladených na rolu (byť
dobrým rodičom, zamestnancom a pod.). Dlhodobé rolové napätie vyvoláva
pocity neistoty a zlyhania a môže byť preto priamou príčinou rôznych
zdravotných ťažkostí, chorôb, dokonca až smrti.
148
Alexander Csanády
Rolový konflikt sa označuje situácia, v ktorej je človek konfrontovaný

vzájomne sa vylučujúcimi, nezlučiteľnými požiadavkami sociálnych úloh, ktoré
vykonáva (napr. sudca má odsúdiť vlastné dieťa za trestnú činnosť).
9. 2. 3 Stratégie sociálnych interakcií

Na dodržanie sociálnej štruktúry a dosiahnutie žiadaného cieľa existujú v
každej spoločnosti isté stratégie, ktoré majú kultúrny, ale aj fylogenetický
základ.
1. Stratégie podpory väzieb a tvorby skupín umožňujúce tvorbu, udržanie a
nápravu spoločenských väzieb:
a) nadviazanie priateľského kontaktu – pozdravné rituály, stratégie
heterosexuálne zbližovanie,
b) posilňovanie väzieb – rituály potvrdzujúce jednotu (oslava sviatkov,
spoločenské podujatia, rodinné a náboženské rituály, uznávanie
spoločenských hodnôt, rituály spoločného boja), rituály vzájomnej
starostlivosti (prinášanie darov, pohostenie, ošetrovacie správanie),
c) stratégie pre zachovanie vnútornej harmónie – zachovanie noriem
(karhanie, výsmech, napr. vyplazovanie jazyka, ukazovanie genitálií,
rýchle otieranie prstov rúk, agresia), zmierovacie stratégie a nápravy
väzieb (upokojovanie sporov, ospravedlnenie, odčinenie), poskytovanie
pomoci, stratégie zabraňujúce agresívnemu správaniu (hrozba prerušením
kontaktu, rešpektovanie noriem, preukazovanie úcty).
2. Stratégie sociálneho učenia a učenia sa:
a) stratégie vzdelávania – povzbudzovanie, podpora, výchova,
predvádzanie,
b) stratégie sociálnej explorácie – exploratívna agresia, imitácia,
c) spoločné hry.
3. Stratégie hierarchického boja:
149
a) sebapredvádzanie – predvádzanie seba samého ako opatrovateľa, alebo

mocnejšieho,
b) udržanie hierarchického postavenia,
c) rituály poslušnosti (posilňovanie disciplíny).
4. Stratégie boja proti nepriateľom (agonistické správanie) zaraďujeme
imponovanie, blufovanie, napadnutie a boj, obranu, ústup, zmierenie a
budovanie mieru, podrobenie sa.
9. 2. 4 Hierarchia a dominancia v sociálnych skupinách

Hierarchické usporiadanie skupiny je známe u mnohých druhov živočíchov
vrátane ľudských skupín. Kým na jednej strane má každý človek tendenciu
podriadiť sa vodcovi, na strane druhej otvorene odmieta jeho dominanciu. Preto
sa v skupine formuje určitý systém vzťahov, ktorý je predpokladom pre zníženie
vnútroskupinových konfliktov a má zabezpečiť udržanie harmónie. Hierarchicky
najvyššie stojaci člen má dôležitú funkciu, pretože zabezpečuje ochranu
skupiny, rieši vzniknuté problémy a upokojuje agresívne prejavy. Pre udržanie
harmónie je preto dôležité, aby hierarchicky nižšie postavený jedinec bol
pripravený akceptovať podriadenú pozíciu, dôveroval nadriadenej osobe a uznal
jej dôležitú úlohu. V skupine sa hierarchický poriadok tvorí pomerne rýchlo a u
ľudí je veľmi dynamický, tzn. je rôzny v odlišných oblastiach života (podľa
fyzických, či psychických schopností človeka).
V detských skupinách najvyššiu pozíciu získava väčšinou najlepšie
vyzerajúci (telesne najvyspelejší) chlapec. U dievčat trvá vytvorenie hierarchie
oveľa dlhšie a najčastejšie vedúce postavenie získava dievča pôsobiace
najmaterskejšie.
Hierarchické vzťahy v chlapčenských skupinách sú pevnejšie, svoju
dominanciu potvrdzujú fyzickou silou. Naopak, dievčatá sú skôr ochotné uznať
spoločenské postavenie iných. Výhody vysoko postaveného člena spočívajú v
150
Alexander Csanády
prednosti pri zaujímaní miesta (napr. pri stole, ohni a pod.) a v tom, že je v
centre pozornosti.
Zároveň bolo zistené, že dominantné deti sú iniciatívnejšie ako ostatné deti;
organizujú aktivity ostatných detí; pri konfliktoch vystupujú zmierlivo; častejšie
iniciujú telesné dotyky; sú agresívnejšie ako priemerné deti, ale nie
najagresívnejšie; a častejšie sa vystatujú. Hierarchicky najnižšie postavené deti
si viac všímajú vyššie postaveného; viacej sa ho pýtajú; vyhľadávajú kontakt s
vyššie postavenými; ponúkajú im darčeky a pomoc; vystupujú nenápadne a
submisívne.
U dospelých hierarchické postavenie v skupine závisí od mnohých faktorov

(napr. úzky vzťah medzi vekom a postavením v skupine). Platí to pre rôzne
inštitúcie verejného života a politiku (napr. vedúce postavenie získava
najčastejšie starší človek). Pre iné oblasti života ako je rodinný život, alebo
ekonómia je vysoký vek považovaný skôr za brzdu nových myšlienok a tým
pokroku. Potreba získať si vážnosť je u človeka veľmi silná. Často si ľudia
umelo vytvárajú náhradné oblasti a situácie, v ktorých môžu získať vysoké
postavenie (napr. šport, zberateľstvo, chovateľstvo, oblečenie, šperky, drahé
auto, mobil a pod.).
Rovnako aj potreba nechať sa viesť autoritou je u človeka veľmi silná.
Výrazne sa to prejavuje vo výchove detí. Ak majú deti úplnú voľnosť v
rozhodovaní, nie sú nútené k nijakým činnostiam, často majú pocit
nedostatočného záujmu zo strany rodičov. Majú pocit, že sú odkázané iba samé
na seba. Takíto ľudia sú mimoriadne náchylní k podriaďovaniu sa rôznym
autoritám, ktoré túto infantilitu môžu zneužívať.
151
9. 3 Socializácia
Človek ako bytosť biologická sa rodí vždy do určitého sociálneho prostredia,
ktorého zákonitosti si preto musí osvojiť, a ktoré majú výrazný vplyv na jeho
formovanie ako bytosti spoločenskej. Socializácia je proces sociálneho učenia,
v ktorom si jedinec osvojuje kultúru vlastnej spoločnosti a formuje sa ako
sociálna bytosť aj ako individuálna osobnosť. Spoločnosť tak zabezpečuje
odovzdávanie kultúry ďalším generáciám a zabezpečuje vlastné zachovanie a
prežitie. V socializačnom procese sa jednotlivec naučí vnímať, poznávať a
posudzovať iných ľudí, formovať svoje vzťahy voči nim.
9. 3. 1 Sféry a fázy socializácie

V procese socializácie rozlišujeme štyri hlavné oblasti (sféry) rozvoja
človeka.
Internalizácia je začleňovanie jednotlivca do sociálnych vzťahov s cieľom
naučiť ho hrať sociálne roly adekvátne jeho sociálnym pozíciám.
Akulturácia (enkulturácia) je prijímanie a rozvoj kultúry; včleňovanie
jednotlivca do sociokultúrneho kontextu celej spoločnosti. Osvojenie si všetkých
všeobecne prijímaných a skupinovo platných hodnôt a noriem, symbolov a
podobne.
Personalizácia je tvorba osobnosti človeka, utváranie vlastného sociálneho
„Ja“.
Profesionalizácia je budovanie socioprofesijných kompetencií človeka,
osvojovanie si profesijnej úlohy.
Tento proces socializácie prebieha počas celého života človeka. Z hľadiska
ontogenetického vývinu rozlišujeme v tomto procese primárnu a sekundárnu
fázu.
Primárna fáza socializácie dominuje do 6. roku dieťaťa. Najvýznamnejšími
socializačnými činiteľmi sú rodina, rovesníci, materská škola, masmédiá.
152
Alexander Csanády
Dominuje jednostranné pôsobenie spoločnosti (sociálnych skupín) na jedinca.

Dieťa si osvojuje hodnoty, normy a základné vzorce správania. Hlavným cieľom
je pripraviť dieťa na plnohodnotný život v dospelosti. Výsledkami primárnej
socializácie sú:
a) osvojenie si základných kultúrnych návykov,
b) účelné používanie predmetov bežnej dennej potreby,
c) osvojenie si materinského jazyka a ďalších foriem sociálnej komunikácie,
d) osvojenie si základných poznatkov o prírode, spoločnosti, základov
orientácie v čase (napr. včera-dnes-zajtra) a priestore (napr. hore-dole,
vpredu-vzadu),
e) osvojenie si sociálnych rolí primerane veku a pohlaviu,
f) osvojenie si základov morálky,
g) postupný vývoj sebakontroly a vôľovej regulácie správania.
Sekundárna fáza socializácie je charakteristická vzájomným pôsobením

spoločnosti a jedinca. Významnými socializačnými činiteľmi sú škola, rôzne
organizácie, rodina (už aj vlastná), pracovné, susedské, priateľské skupiny,
masmédia. Človek už zaujíma v spoločnosti určité postavenie a má určité
sociálne úlohy. Hlavný cieľ tejto fázy je rozvíjať a využívať nadobudnuté
skúsenosti, vedomosti, schopnosti a prispôsobovať sa novým situáciám, ktoré
život v spoločnosti prináša.
Resocializáciou nazývame osvojovanie si nových hodnôt, noriem, pravidiel,
sociálnych rolí a pod., prispôsobenie sa novým podmienkam, prostrediu (napr.
zmena zamestnania, vstup do manželstva, nástup do školy).
9. 3. 2 Sociálne učenie
Je proces osvojovania si noriem, postojov, hodnôt a vzorcov správania
protredníctvom interakcie s inými ľuďmi. V tomto procese je rozhodujúce
153
učenie, vzťahujúce sa k egu človeka, tzn. jedinec má tendenciu si osvojovať a

uchovávať vzorce správania, ktoré zvyšujú jeho ego (hodnotu) voči okoliu, ale
aj voči sebe.
Sociálne učenie môže prebiehať v inštitúciách (rodina, škola a pod.), v
ktorých je človek zámerne vedený k určitej forme správania, alebo môže
mimovoľne preberať určité formy správania, normy a hodnoty. Proces
socializácie, ako proces formovania osobnosti človeka, je veľmi zložitým
dejom. Prebieha v interakcii viacerých činiteľov, ako sú sociálne a kultúrne
prostredie, genetické vlastnosti, vlastná vôľa a rozhodovanie.
Socializácia však neznamená úplné prispôsobenie sa človeka, pretože každý
človek si udržiava určitú mieru individuality. V rámci socializácie sa udržiava
istá rovnováha medzi adaptáciou jednotlivca a jeho sebarealizáciou. Učenie
môže prebiehať klasickým, aj inštrumentálnym (operačným)
podmieňovaním. Najčastejšie sa žiadúce správanie upevňuje odmenou a
nežiadúce eliminuje trestom.
Medzi ďalšie mechanizmy sociálneho učenia patrí:
Adaptácia – podriadenie sa pravidlám, normám skupiny, v ktorej jedinec
existuje. Môže to byť autentická adaptácia, tzn. človek sa vnútorne stotožňuje
s normami, zásadami a vzorcami správania platnými v skupine. Človek ich
prijíma aj mimo skupiny. Opakom je adaptácia účelová (demonštratívna), ktorá
je dočasná a trvá len počas členstva v skupine.
Imitácia (napodobňovanie) je opakovanie odpozorovaného určitého konania
druhého človeka (modelu, vzoru).
Identifikácia je stotožnenie sa so vzorom. Človek nekriticky preberá cítenie,
myslenie a konanie vzoru. V tomto prípade hrozí nebezpečenstvo straty vlastnej
identity, zmyslu pre posúdenie správnosti konania vzoru. Existuje aj skupinová
identifikácia (stotožnenie sa so skupinou).
154
Alexander Csanády
9. 3. 3 Poruchy socializácie
Správny priebeh socializačného procesu vedie k bezproblémovému
začleneniu sa človeka do spoločnosti, tzn. jeho prispôsobeniu sa požiadavkám
sociálneho prostredia, v ktorom žije. Častokrát sa vyskytujú prípady, kedy má
jedinec značné problémy sa začleniť do spoločnosti a prijať jej systém noriem a
hodnôt. Poruchy socializácie môžu mať rôznu príčinu a môžu sa prejaviť
rôznym spôsobom. Neschopnosť jedinca prijať systém noriem, hodnôt a
pravidiel správania sa uznávaných danou spoločnosťou sa nazýva sociálna
maladaptácia.
Stankowski (2001) rozlišuje štyri kategórie maladaptačného správania:
a) demonštratívne bojové, nepriateľské správanie (negativizmus,
odmietanie, nátlak, agresia, vandalizmus, násilie),
b) utlmené správanie (bojazlivosť, neistota, emocionálna labilita reakcií,
apatia, depresia),
c) nedôsledné správanie (impulzívne a nevypočítateľné reakcie na podnety,
nepremyslené odpovede, správanie zamerané na uspokojenie vlastných
potrieb bezohľadným spôsobom),
d) asociálne správanie (citový chlad, agresia, násilné sklony, deštruktívne
správanie, zneužívanie omamných látok, delikvencia).
Za vznik porúch socializácie sú zodpovedné genetické dispozície

(temperament), alebo poruchy funkcie centrálneho nervového systému
(vývinové abnormality, úrazy, toxíny, choroby). Ďalším významným faktorom
je neprimerané sociálne prostredie (nepodnetné, neuspokojujúce citové potreby
človeka, s výskytom neprimeraných foriem správania, neposkytujúce možnosť
naučiť sa a rešpektovať platné normy).
155
9. 4 Teritoriálne správanie človeka

Každý živočíšny druh je charakteristický tým, že existuje v určitom životnom
priestore, ktorý mu poskytuje všetky potrebné podmienky na realizáciu jeho
životných potrieb. Tento priestor (teritórium) si značia a obraňujú. Zároveň
podľa vzťahu k ostatným živočíchom rozdeľujeme živočíchy na distančné a
kontaktné, tzn., že bližší vzájomný kontakt buď pripúšťajú, prípadne ho
vyhľadávajú, alebo na druhej strane sa mu úplne vyhýbajú (pozri Csanády
(2020), str. 359–373).
Rovnako aj každý človek potrebuje pre svoj život určitý priestor na realizáciu
svojich aktivít. Charakter správania sa človeka potom závisí od rozmerov,
členitosti, známosti priestoru, ako aj situácie (napr. iné je správanie pri
prechádzke lesom, doma, alebo v preplnenom autobuse). V priestore zaujímajú
ľudia určité postoje, pozície, pri verbálnej a neverbálnej komunikácii udržujú
medzi sebou určité vzdialenosti. Ľudské teritóriá môžu byť súkromným
majetkom (napr. dom, byt, auto a pod.), ktoré sú v spoločnosti zvyčajne aj
oficiálne ošetrené (listy vlastníctva, zmluvy, dohody, povolenia a pod.). Môžu
vznikať aj spontánne, tzn. ich využívaním človekom na svoje aktivity
(zamestnanie, park, les, priestor školy, resp. pracoviska, obľúbené obchody,
reštaurácie a pod.).
Podobne ako živočíchy, aj ľudia obsadzujú určité teritórium kvôli potravným
zdrojom, k zabezpečeniu vhodného miesta pre reprodukciu a výchovu
potomstva. Tiež kvôli bezpečiu proti protivníkom, škodlivým prírodným
vplyvom a bezpečnému miestu pre odpočinok. Pri obsadzovaní určitého
priestoru skupinou ľudí sa uplatňujú isté pravidlá, ktoré ovplyvňujú
obsadzovanie a vymedzenie teritória. Ľudia si stanovujú určité privilégia v
rámci svojich teritórií a pravidlá umožňujúce prístup do tohto teritória.
Jednotlivci, alebo páry, udržujú medzi sebou relatívne rovnaké medziosobné
vzdialenosti. Človek, podobne ako ostatné živočíchy, sa snaží vytýčiť a označiť
156
Alexander Csanády
hranice svojho teritória, na čo využíva rôzne spôsoby, napr. ploty, zábradlia,

zámky, nápisy, oznamovacie tabule, gestá a podobne.
K typickým príkladom ľudského teritória môžeme zaradiť napr. územie štátu,
ktoré je vymedzené svojimi hranicami. Toto územie je ešte zvyčajne rozdelené
na menšie územné jednotky, resp. územno-správne jednotky, ako sú veľké
územné celky (kraje), okresy, obce (mestá a dediny), v ktorých rozoznávame
jednotlivé časti, ulice a domy. V rámci teritoriálnej skupiny sa vyskytujú aj
podskupiny (napr. rodiny) a jedinci, ktorí si vytvárajú nároky na menšie zóny a
označujú ich.
Rozlišujeme niekoľko typov spoločného bývania, ale najbežnejšou formou

malého ľudského sídliska v minulosti, ale aj v novodobých kmeňových
spoločenstvách doteraz, je – zhluk malých obydlí (chatrčí). Tento spôsob má
obrovskú výhodu v tom, že umožňuje, aby jedinci pomerne nízkeho
spoločenského postavenia mali vysoké postavenie aspoň vo svojej domácej
jednotke. Chráni ich to pred zničením spoločenskou konkurenciou a obmedzuje
to možnosť, že sa budú pokúšať pomstiť spoločnosti prostriedkami
presmerovanej agresie. Malá chatrč nemôže byť chatrčou náčelníka, ale pokiaľ
ide o osobnú hrdosť, môže aj malá hlinená miestnosť byť domorodcovým
hradom. V najstarších formách jednoduchého ľudského osídlenia sa vyskytovali
dva druhy územia – osobné a kmeňové. Každú chatrč vlastnil jednotlivec, alebo
rodinná jednotka a každú dedinu vlastnil kmeň.
Najstarším príkladom ľudského postaveného obydlia je dodnes obyčajný
kruh z kameňov, ktorý však stačí na konštatovanie skutočnosti, že jednoduché
obydlia si stavali naši pravekí predkovia už pred 1,9 mil. rokov. Archeologické
vykopávky potvrdili výskyt zoskupenia oválnych chatrčí. Vetvy stromov
zapichnuté do zeme, upevnené kameňmi a ohnuté tak, aby vznikla strecha.
Vnútro každého prístrešku podopreli nejakými pevnejšími zvislými podperami.
157
Táto ranná podoba sídliska existovala veľmi dlhé obdobie (cca pred 300 tisíc
rokmi a dokonca ešte v dobe asi pred 7,5 tisíc rokmi v neolitickom sídlisku
Khirokitia na južnom Cypre bolo nájdené veľmi podobné usporiadanie sídliska).
Neskôr došlo k vzniku väčších dedín až miest. Zmeny, ktoré umožnili tento rast,
spočívali v chove domácich zvierat a v pestovaní rastlín (neolitická revolúcia).
Táto sociálna kontrola nad potravinami, viedla k prebytku a následnému
uskladňovaniu, čo viedlo k zväčšeniu počtu obyvateľstva.
Dôležitým však bola nielen samotná chatrč, ale aj založenie a vznik ďalšej
jednotky zásadného významu – „miestnosti“. Tvar okrúhlej chatrče bolo ťažké
rozdeliť na menšie priestory, k tomu bolo dôležité objaviť hranatý tvar. Kľúčom
sa stali tehly z hliny, ktoré boli pravouhlé a mohli sa prikladať tesne k sebe tak,
aby vznikla stena. Vo vnútri takto postavených obydlí už boli rozdelené funkcie
jednotlivých miestností. Bola tu miestnosť, kde sa jedlo a kde sa skladovali
potraviny, obytné a spacie miestnosti.
Základnými rysmi týchto obytných plánov bolo poskytovanie súkromia a
bezpečia. Takto, aj keď v malom domácom priestore získal každý jednotlivec
dominantné postavenie. V spoločných priestoroch sa ľudia mohli stretávať ako
rovný s rovným, ale v súkromí vlastných miestností mal každý svoju úlohu.
Takýto spôsob bývania sa zmenil len málo a aj dodnes žijeme v malých
priestoroch vo vnútri malých „krabíc“ (bytoch, resp. domoch). Aj v súčasnosti
rozdeľujeme domov podľa niekoľkých základných funkcií, ako sú jedlo,
uskladňovanie vecí, spánok, očista a rozhovor. Napriek tomu, že sme si výrazne
vylepšili rôzne zariadenia, ako sú napr. inštalácia a osvetlenie, v podstate sa
riadime prastarými pravidlami bývania. Jedinou štrukturálnou zmenou bolo
vytvorenie odstupňovaného radu miestnosti od verejných, až po tie privátne.
Miera súkromia sa mení nasledujúcim spôsobom. Najväčšie súkromie máme v
spálni, kde chodíme odpočívať a spať, obliekať sa aj vyzliekať sa, milovať sa a
rodiť, stonať aj umierať. Preto, do dverí našich spálni môžu vstúpiť len najbližší
158
Alexander Csanády
príbuzní. Ďalším súkromným miestom je hneď po spálni kúpeľňa a kuchyňa.

Potom v poradí obývacia miestnosť a predsieň. Sú ľudia, ktorých pustíme do
svojej obývačky, ale nie do spálne. Iných ľudí pustíme len do predsiene a
niektorí dokonca nemôžu ani prejsť dverami ďalej do bytu. Týmto spôsobom je
osobné, alebo rodinné územie podľa stupňa výlučnosti rozdelené do viacerých
priestorov, v ktorých sa cítime tým viac uvoľnenejšie, čím bližšie sme k
najvnútornejšej „svätyni“ – spálni. Ak ideme opačným smerom, tzn. vstupnými
dverami cez záhradu, bránku na cestu sme stále viac na verejnosti. Keď sa
ocitneme na ulici, stávame sa členmi nového druhu sociálnej jednotky a v nej
musíme spolupracovať a zúčastniť sa diania v nej. Je to kmeňová oblasť, do
ktorej patríme ako členovia skupiny a nie ako súkromné osoby. Tu sa musíme
považovať za obyvateľov kmeňového územia.
Neexistujú pochybnosti o tom, že hostia uznávajú naše postavenie, keď nás
navštívia. Steny nášho obydlia sú rešpektované aj v prípade, že by mohli byť
veľmi ľahko zbúrané, alebo prekonané, tzn. takmer vždy sú len obyčajným
symbolom.
Inak je to v prípade kriminálnych klanov (gangov), ktoré majú svoje vlastné
územia, avšak nie osobné, ale územia ich gangu. Keďže tieto nie sú oficiálne
uznávané, musia byť preto obraňované oveľa viac. Územie gangu je v podstate
obraňovaným priestorom, preto musí byť všetkým súperom jasné, kde sa
nachádza, tzn. keď do neho vstúpia musia o tom vedieť. To znamená, že
držitelia územia musia dať nejakým spôsobom najavo svoju prítomnosť. U
živočíchov sú to rôzne pachové, optické, či akustické značky. Naopak, my ľudia
vnímame najmä zrakovo, preto musíme svoje územie označiť tak, aby bolo
zreteľne viditeľné. Klasickým vymedzením je pre bežných vlastníkov domu,
alebo bytu viditeľne označená vstupná brána, alebo dvere. V „nepriateľských“
častiach moderného mesta môžu byť iné nápadnejšie vizuálne znamenia. Tam,
kde sa potulujú po uliciach súperiace gangy je potreba názornejších znakov.
159
Každá partia sa odlišuje rôznymi spôsobmi. Počas nejakej akcie nosia zvláštne
oblečenia, ktorých niektoré prvky sa blížia uniforme. Okrem toho sú po tele
tetovaní a majú špecifické gangové meno, nosia aj špecifický emblém (znak).
Keď sú spolu, jednotliví členovia robia rukami gestá a tak vyjadrujú meno
svojej bandy a príslušnosť k nej. Keďže členovia gangu nemôžu byť prítomní
stále, namaľujú ako bezpečnostné opatrenia na každú stálu plochu akú nájdu
svoju „navštívenku“ – graffiti (obr. 46). Takmer vždy ju maľujú farbami v
spreji a tak svojimi nápismi pohoršujú ostatných obyvateľov. Rozlišujeme dva
odlišné typy nástenných malieb – maľby ozdobné a maľby identifikačné. Sú
maľované tromi typmi umelcov. Dekoratívni maliari – pracujúci na veľkých
nástenných dielach len pre zábavu; značkovači – za sebou nechávajú „podpis“
všade tam, kde prídu; a „značkobojci“ – chodia, zamazávajú značky
nepriateľských bánd a vyháňajú nepriateľských značkovačov. Všade tam, kde sú
tieto značky úmyselne premaľované hrozí nebezpečie, že medzi bandami
vypuknú násilností.
Obrázok 46 Graffiti ako teritoriálne značky jednotlivých bánd (gangov) s viditeľným

premaľovaním pôvodných značiek (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [37]).
160
Alexander Csanády
Ľudia využívajú aj rôzne prostriedky neverbálnej komunikácie na vyjadrenie

nároku na objekty, miesta, ale aj ľudí. K takýmto prejavom patrí napríklad
opieranie sa o objekty (napr. o dvere, auto, stôl a pod.). Milenci svoj nárok jeden
na druhého vyjadrujú držaním sa za ruky, objímaním okolo pliec, alebo pása.
Rovnako, svoj nárok na nejaké miesto vyjadrujeme položením osobnej veci na
toto miesto (napr. knihy na stôl, kabáta na stoličku a pod.).
Túto snahu vymedziť si svoj priestor pozorujeme už u detí vo veku okolo 3.
roku života. Prejavuje sa to vytváraním vlastných prostredí, ako sú rôzne
bunkre, deliace čiary školských lavíc, pieskoviska a podobne. Neskôr sa to
vyvíja tak, že každý v rodine má napr. svoje miesto pri stole, pri sledovaní
televízie, miesto pre svoje osobné veci a odpočinok.
Môžeme teda konštatovať, že teritorialita predstavuje isté zásady
usporiadania pomáhajúce predchádzať pretrvávajúcim konfliktom v rámci danej
skupiny a medzi jednotlivými skupinami.
9. 4. 1 Osobný priestor a zóny odstupu

Ľudia považujú za svoj osobný priestor určité územie, ktoré vlastnia
(záhrada, dvor okolo domu), vnútorný priestor domu, resp. bytu, alebo svojho
auta, izbu, alebo obľúbené miesto na sedenie. Výskumy dokázali, že každý
človek má zreteľne vymedzený priestor okolo svojho tela, ktorý zohráva
dôležitú úlohu v sociálnych interakciách ľudí. Pri sociálnych interakciách ľudia
udržujú medzi sebou určitú vzdialenosť, ktorá je závislá od hĺbky ich vzťahov,
spoločenského postavenia, dôvodu kontaktu, počtu komunikujúcich ľudí a pod.,
ale aj od kultúrnych zvyklostí a spôsobe života danej osoby. Vedná disciplína
zaoberajúca sa štúdiom interpersonálnej vzdialenosti v sociálnych interakciách
sa označuje pojmom proxemika. Na základe dodržiavanej vzdialenosti medzi
účastníkmi sociálnej interakcie rozlišujeme štyri zóny odstupu (obr. 47).
161
Obrázok 47 Zóny odstupu pri sociálnej interakcii podľa Peasa (Zdroj: Prevzaté a
upravené z internetu [38]).
Intímna zóna predstavuje priestor do vzdialenosti 45 cm od tela (obr. 47),

ktorý je možné narušiť bezprostredným fyzickým kontaktom. Druhý človek
vstupuje do nášho intímneho priestoru len z dvoch dôvodov. V prvom prípade sa
jedná o blízkeho príbuzného (rodičia, detí, manželia), priateľa, alebo človeka s
úmyslom na sexuálne zblíženie (milenci). V druhom prípade ide o nepriateľa,
ktorý chce na nás zaútočiť. Preto je narušenie intímneho priestoru cudzím
človekom sprevádzané fyziologickými zmenami, ako sú zvýšenie frekvencie
srdcovej činnosti, zrýchlenie dýchania, vyplavenie adrenalínu do krvi, väčšie
prekrvenie mozgu a svalov. Napríklad, aj položenie ruky okolo ramien osobe,
ktorú dobre nepoznáme, môže u nej vyvolať nepríjemné pocity; tiež situácie,
keď je narušenie intímneho priestoru nevyhnutné, napr. pri lekárskom vyšetrení.
Osobná zóna je priestor vo vzdialenosti 45 – 120 cm (obr. 47) a udržujú ju
známi ľudia medzi sebou pri spoločenských aktivitách a priateľských
stretnutiach. Pri narušení tejto zóny často nenápadne, alebo nevedomky
cúvneme dozadu.
162
Alexander Csanády
Spoločenská zóna je priestor vo vzdialenosti 120 – 360 cm (obr. 47),

udržujeme ju pri kontakte s cudzími ľuďmi a pri neosobných stretnutiach.
Umožňuje komunikáciu aj viacerých osôb (napr. schôdza, výučba v škole).
Verejná zóna je priestor vo vzdialenosti väčší ako 360 cm (obr. 47), udržuje
ju jedinec, ak sa obracia k väčšej skupine ľudí (napr. prednášky, divadelné
predstavenia, verejné vystúpenia a pod.).
Vzdialenosti intímnej a osobnej zóny sa môžu líšiť v závislosti od danej

kultúry, ale aj od hustoty zaľudnenia územia, v ktorom človek žije. Väčšina
západných kultúr udržuje svoj intímny priestor vo vzdialenosti do 45 cm (obr.
48). Naopak, príslušníci východných kultúr, napr. Japonci (ale aj Dáni) udržujú
svoj intímny priestor ešte menej, do vzdialenosti 20 – 30 cm. Ľudia vychovávaní
v riedko osídlených vidieckych oblastiach potrebujú viac osobného priestoru (aj
100 cm), oproti ľuďom vyrastajúcim v husto zaľudnených mestách. Tieto
rozdiely môžu byť pozorovateľné pri vzdialenostiach, ktoré zaujímajú ľudia
napríklad pri pozdrave (obr. 49).
Obrázok 48 Prijateľná (vľavo) a neprijateľná (vpravo) vzdialenosť pri sociálnej

interakcii podľa Peasa (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Pease A. 1984).
163
Obrázok 49 Zóny odstupu u ľudí z miest (A), vidieka (B) a veľmi riedko osídlených
oblastí (C) pri sociálnej interakcii podľa Peasa (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce
Pease 1984).
9. 5 Agresívne správanie
9. 5. 1 Biologický význam agresivity

Agresívne správanie patrí k veľmi významným životným prejavom. Ide o
nepriateľské až deštruktívne správanie sa jednotlivca alebo skupiny ľudí voči
inému človeku, sebe samému, zvieraťu alebo neživým premetom s cieľom
ublížiť. Jeho etologickú funkciu možno rozdeliť na dve časti útok a útek. Tieto
termíny nemajú rovnaký význam. Práve útok patrí do agresívneho správania,
ktoré sa často označuje aj ako agonistické správanie. Je často typické pre určitý
druh, tzn. vnútrodruhová agresivita. Medzidruhová agresivita vzniká pri
konfliktoch rôznych druhov z viacerých dôvodov, napr. pri koristi, napájadlách,
164
Alexander Csanády
vhodných dutín na spanie, resp. hniezdenie a pod. Napriek tomu je biologický

význam agresivity veľmi dôležitý a veľmi rôznorodý. Pod pojmom agresivita
preto chápeme tendenciu (náchylnosť) k útočnému správaniu rôznej podoby.
Predovšetkým zaisťuje rovnomerné rozptýlenie jedincov, alebo skupín daného
druhu v životnom prostredí po celom priestore vhodného biotopu. Naopak, v
uzavretých spoločenstvách vedú vzájomné strety medzi jednotlivými
príslušníkmi k ustáleniu sociálnej hierarchie, ktorá predstavuje priaznivý
model spolužitia jednotlivých členov, pretože predchádza vzniku konfliktom
medzi jednotlivými členmi. Zvýhodňuje silné a skúsené jedince (napr. pri
párení, zdrojoch potravy). Zároveň reguluje veľkosť a zloženie sociálnej
skupiny, čo sa môže prejaviť v podobe infanticídy (zabíjanie mláďat, známa je
aj u niektorých ľudských kmeňov), vylúčenie, alebo likvidácia chorých jedincov
s abnormálnym správaním, alebo pri nedostatku potravových zdrojov. Je
dôležitá pri ochrane voči protivníkovi (ochrana vlastného života, teritória,
potomstva). Skupinová agresia udržuje súdržnosť skupiny (spoločný boj proti
nepriateľovi). Ľudská agresivita má priamy dopad na jednotlivca aj spoločnosť.
Nevýhody agresívneho správania sú predovšetkým vo vzájomných
zraneniach a vystaveniu sa bojujúcich jedincov predátorom (pozri Csanády
(2020), str. 348–359).
Ľudským agresívnym správaním sa zaoberajú viaceré vedné disciplíny

vzhľadom na jeho dôsledky v spoločnosti, výskyt vo všetkých vekových
kategóriách, etnických a sociálno-ekonomických skupinách. Predstavuje
potencionálne nebezpečenstvo fyzického a psychického poškodenia jedinca,
prípadne spoločnosti. Je zároveň kľúčovou zložkou aj mnohých psychiatrických
ochorení. Niektoré hypotézy tvrdia, že agresia u človeka je naučené správanie a
je istou formou sociálneho správania. Súčasťou agresivity je úmysel, ide o
zámerné správanie zapríčinené viacerými faktormi a prejavuje sa rôzne. Podľa
165
etologickej koncepcie je ľudská agresia výsledkom fylogenetickej adaptácie,

pričom učenie a skúsenosť sú dôležité pre smerovanie a kontrolu agresívneho
správania.
Niektoré mimické a motorické prejavy sa vyskytujú takmer vo všetkých
kultúrach (aj u nevidiacich a nepočujúcich ľudí). Hlavne u primátov a človeka
pri hrozbe zohráva významnú úlohu mimika celej tváre, ktorú pri hrozbe
zdôrazňujú aj kresby tváre. Hrozba je u cicavcov, vrátane človeka, často
zdôraznená aj široko otvorenými očami (pozri Csanády (2020), str. 262–264,
obr. 146, 147; str. 356–357, obr. 213, 214).
Agresívny človek má pootvorené ústa, kútiky úst smerujú dolu; má zaťaté
zuby a päste, často je to sprevádzané dupnutím nohou. Pri reálnej pohotovosti k
útoku sú zatvorené ústa, prižmúrené oči, stiahnuté obočie, na čele sa vytvorí
kolmá vráska.
Všeobecné prejavy bojovného správania (pozorované už vo veľmi rannom
veku) sú hryzenie, hádzanie predmetov, bitie rukou, alebo päsťou, škriabanie.
Príkladom extrémnej ritualizácie boja je verbálny konflikt, ktorý prebieha podľa
určitého vzorca: narážky, obvinenia, očierňovanie, vystatovanie sa, verbálna
dehumanizácia.
Vo vzťahu k človeku pod agresiou rozumieme správanie, ktoré vedome a

zámerne ubližuje, násilne obmedzuje slobodu, spôsobuje škodu druhej osobe,
zvieraťu, alebo na neživom predmete. Agresívne správanie je teda deštruktívne
správanie sprevádzané (spravidla krátkodobým) afektom (emočným stavom)
hnevu, zlosti, alebo citom nepriateľstva, smerujúce k fyzickému zraneniu (tzn.
brachiálne napádanie) iného jedinca, alebo k zničeniu nejakého predmetu
zastupujúceho prekážku, alebo niečo nenávidené. Nemusí to byť vždy len útok
fyzický, ale aj psychický, resp. verbálny. Prostriedkom agresie môže byť tak aj
slovné napádanie, vyhrážanie sa, zastrašovanie, vydieranie, urážka, výsmech, či
166
Alexander Csanády
ohováranie. Rozlišujeme aj agresiu inštrumentálnu (zámernú, úmyselnú)

využívanú jedincom na dosiahnutie želaného cieľa, tzn. toho, čo jedinec chce
dosiahnuť. Cieľom je zastrašiť druhého, zmocniť sa objektu, alebo ho odstrániť,
inému zmariť a sebe zabezpečiť spoločenské výhody.
Primitívna a krátkodobá agresia sa prejavuje búrlivým odreagovaním afektu,
pričom chýba schopnosť náležite si ujasniť rozsah, cieľ a motivačné súvislosti
vlastnej agresie. Na druhej strane, agresia môže byť aj premyslená a dlhodobá.
Človek si potom volí za nástroj účelne zamerané racionálne akty, pretože je
schopný kritickej reflexie objavujúcej príčiny a ciele svojej agresie. Vlastné
„zlo“ v človeku môže byť nielen čisto pudové, ale aj racionálne premyslené,
plánované konanie proti morálnym zásadám. Takéto konanie je potom
zložitejšie motivované a musíme ho posudzovať inak, ako konanie pudové
(napr. inak sa posudzuje zabitie v afekte a inak úmyselné usmrtenie – vražda).
Rovnako ako u živočíchov, aj u človeka sa vyvinuli mechanizmy zabraňujúce
nadmernej agresii, ktorá by mohla vážne ublížiť jedincom, prípadne ohroziť ich
život. K dôležitým prejavom patrí submisívne správanie často sprevádzané
infantilnými prejavmi, preorientovaním agresie na iný objekt (napr. buchnutie
po stole, alebo dverami, str. 43, obr. 14). Dôležité je uzmierňovacie správanie,
ktoré nebrzdí na rozdiel od prejavov podriadenosti agresivitu silnejšieho jedinca,
ale aktivuje iné, s agresivitou nepríbuzné motivačné okruhy ako je rodičovské a
sexuálne správanie. U primátov, napr. šimpanzov učenlivých (Pan troglodytes)
sa ukľudňujú veľkí samci ukazovaním sedacej časti tela a mnohými
uzmierňovacími gestami, ako je preberanie srsti, bozkávanie a podávanie rukou.
Uzmierňovacím gestom šimpanza bonoba (Pan paniscus) je náznak kopulácie,
pri ktorom sa samci navzájom o seba otierajú semenníky, samice vagíny (pozri
Csanády (2020), str. 359, obr. 215).
U človeka sú to jednak verbálne prostriedky, ku ktorým patrí ospravedlnenie
sa. K neverbálnym patrí úsmev a rôzne gestá, nevstupovanie do intímnej zóny,
167
prerušenie vizuálneho kontaktu (napr. otočenie sa chrbtom). Význam v redukcii

agresivity majú aj osobné vzťahy a priateľstvá. Na odbúranie agresivity môže
človek využiť aj rôzne športové aktivity (napr. individuálne športy, duely,
skupinové zápasy ako formy ritualizovaného boja). Zároveň, človek si vytvára
aj rôzne etické normy a zákazy, ktorých cieľom je eliminácia agresívneho
správania v spoločnosti.
9. 5. 2 Nervová a humorálna regulácia agresívneho správania

Vrodenosť ľudského agresívneho správania bola potvrdená výskumami v
oblasti nervového a humorálneho systému v regulácii agresie. Bolo zistené, že
agresívne správanie je organizované na troch úrovniach: limbický systém
(amygdala), hypotalamus a stredný mozog (obr. 50). Elektrické dráždenie
týchto častí mozgu vyvoláva agresívne správanie. Pri dráždení nižších etáží
latencia bola kratšia, správanie je jednoduchšie, primitívne. Správanie je málo
adaptívne, skôr pripomína reflex. Pri dráždení vyšších etáží (amygdala) bolo
správanie s dlhšou latenciou zložitejšie prispôsobené vonkajším okolnostiam. To
znamená, že je adaptívnejšie a väčšmi pripomína agresívne správanie, ako ho
vidíme za normálnych okolností (o jeho konkrétnej podobe a intenzite rozhoduje
napríklad prítomnosť druhého zvieraťa, vzájomný vzťah v zmysle relatívnej
dominancie a pod.).
U vyšších organizmov tieto staršie časti mozgu sú normálne pod tlmiacim
vplyvom neokortexu, mozgovej kôry. Limbický mozog aj keď je už pri narodení
obklopený neokortexom, ale je ešte málo zrelý a ním vykonávaná kontrola je
málo účinná. Tým možno vysvetliť, prečo u mláďat šimpanzov aj u detí ľahko
dochádza k návalom zlosti, pričom sa z toho nedá usudzovať na stupeň
neskoršej agresivity. Správanie mláďat šimpanzov sa v ničom neodlišuje od
správania detí: dupocú nohami, hádžu sa na zem, bijú okolo seba rukami, kopú a
168
Alexander Csanády
kričia. Až v priebehu ďalších rokov dochádza k väčšej stabilizácii a ovládaniu

emócií, pretože dozrievanie mozgu umožňuje lepšie ich kontrolovať.
K odtlmeniu nižších centier a k agresívnym prejavom môže dôjsť aj po
úrazoch hlavy, pri nadmernom použití alkoholu a drog. Rovnaké prejavy sa
môžu objaviť pri rozličných ochoreniach, ktoré majú za následok nadmerné
dráždenie limbického systému, najmä hlbších štruktúr spánkového laloku mozgu
(napr. besnota, postencefalitické stavy, epilepsia spánkového laloku).
Obrázok 50 Časti ľudského mozgu dôležité pri regulácii agresívneho správania (Zdroj:
Prevzaté a upravené z práce Kisková 2015).
Hypotalamus a periaqueduktálna sivá hmota stredného mozgu riadia

expresiu všetkých behaviorálnych a autonómnych komponentov agresie. Majú
priame spojenie s amygdalou a prefrontálnou mozgovou kôrou s jadrami
mozgového kmeňa. Znížená aktivita prefrontálnej kôry je spojená s násilnou
(antisociálnou) agresiou.
169
Najmä staršie štruktúry mozgu sú osobitne citlivé aj na hormonálne vplyvy.

Hormóny modifikujú prahy pre vzrušivosť špecifického druhu, tzn. aj prah pre
vonkajšie podnety agresie. Prostredníctvom hormónov agresia nadobúda vzťah
k ročnému obdobiu, k veku, k estrálnemu cyklu a podobne. V období zosilnenej
hormonálnej činnosti, napr. v puberte, keď sa aktivizuje najmä sekrécia
pohlavných hormónov, možno často pozorovať zvýšenú pohotovosť na agresiu.
Mužský pohlavný hormón testosterón zvyšuje agresívnosť mužov (tiež samcov
mnohých druhov zvierat, napr. u holubov, myší). Vyššia hladina testosterónu v
krvi bola zistená aj u žien odsúdených za násilné činy, alkoholikov a ľudí s
antisociálnym správaním. Samičie ovariálne hormóny majú podobný vplyv len u
niektorých druhov (napr. chrček).
Vazopresín a oxytocín sú hormóny produkované hypotalamom. Vyššia
hladina vazopresínu v krvi sa prejavuje vyššou agresiou. Oxytocin, ktorý je
dôležitý pre tvorbu väzby matka – dieťa (mláďa) je zodpovedný za vznik
ochrannej (protektívnej) agresie.
Dôležitú úlohu majú aj neurotransmitery:

Serotonín je neurotransmiter produkovaný neurónmi v mozgu, jeho nízka
hladina v krvi spôsobuje vyššiu agresiu. U ďalšieho neurotransmiteru
dopamínu, naopak jeho vyššia hladina v krvi zvyšuje agresiu.
Monoamínoxidáza A je enzým, ktorý degraduje neurotransmitery, ako sú
dopamín, noradrenalín a serotonín. Jeho nedostatok sa prejavuje impulzívnym
agresívnym správaním.
170
Alexander Csanády
9. 6 Faktory a príčiny ľudského agresívneho správania
9. 6. 1 Sociálno-kultúrne faktory agresívneho správania

Príčinou vzniku agresívneho správania môžu byť rôzne faktory. Môžu
vyplývať z kultúrnych a sociálnych vzťahov spoločnosti a podnietiť vznik
agresívnych prejavov medzi jedincami skupiny, alebo medzi príslušníkmi
rôznych skupín. Agresia častokrát vzniká aj na základe intolerancie ľudí, ktorí
sa odchyľujú od noriem danej spoločnosti (napr. iné osobné, alebo náboženské
presvedčenie, životný štýl, etnická príslušnosť, rasa a pod.).
Agresívne správanie ovplyvňuje rasa a etnická príslušnosť. Bolo pozorované,
že americkí muži vykazovali väčšiu tendenciu k fyzickej agresii ako Japonci,
alebo Španieli. Naopak, Japonci preferovali verbálny konflikt pred otvoreným
útokom. Na druhej strane, aj v rámci americkej kultúry, južania reagovali viac
agresívne na urážku ako severania.
Obrana teritória, alebo snaha získať nové zdroje, je významným zdrojom a
príčinou agresívneho správania ľudí od pradávna. Toto správanie môže vyústiť
až do vojenského konfliktu.
Človek v snahe zaujať v spoločnosti vyššie hierarchické postavenie často
využíva agresívne správanie, čo môže byť podporované aj masmédiami (filmy,
internet, spravodajstvo, počítačové hry), resp. prostredníctvom sociálnych sietí.
Tie navyše umožnujú istý stupeň anonymity, ktorá uľahčuje agresívne
správanie.
V ľudskom agresívnom správaní sa uplatňuje „davové“ správanie, tzn.
agresívne správanie ľudí voči inej skupine, vyvoláva agresívny postoj ďalších
ľudí. Typické je vytváranie rôznych koaličných zväzkov, záujmových skupín,
rodinných klanov a podobne.
171
9. 6. 2 Pohlavné a vekové faktory agresívneho správania

Vo všeobecnosti sú muži fyzicky agresívnejší ako ženy, čo úzko súvisí s
mužským pohlavným hormónom (testosterónom). Tento poznatok bol
potvrdený v mnohých skupinách a kultúrach. Naopak, ženy uprednostňujú skôr
nenásilné formy agresie, ako sú nepriateľstvo, sociálne odmietnutie,
zosmiešnenie a ohováranie.
Počas ontogenézy frekvencia fyzickej agresie u detí vrcholí okolo 2. – 3. roka
života. Dieťa sa postupne učí regulovať svoju agresiu, ale niektoré deti sa kvôli
rôznym príčinám nedokážu naučiť autoregulácie a majú tendenciu vykazovať
atypickú úroveň fyzickej agresie. Medzi najčastejšie spúšťače agresívneho
správania u detí sú fyzický strach z druhých ľudí, problémy v rodine, zlyhávanie
výchovy, emočná nenaplnenosť, poruchy učenia sa, neurologické poruchy,
psychologické traumy, alebo telesné tresty.
Nedostatok lásky v detstve môže byť zodpovedný za vznik patologickej
agresie v neskoršom období života. Na druhej strane, ani dostatok lásky a
telesných kontaktov ešte nezaručujú vývin mierumilovného človeka. Dôkazom
sú pozorovania prírodných bojovných kmeňov, kde sa deťom dostáva veľa lásky
a pozornosti. Tento vzťah posilňuje dispozíciu dieťaťa identifikovať sa s
rodičovským modelom, čo sa prejavuje napodobňovaním správania dospelých.
Navyše, bojové správanie detí je posilňované zo strany rodičov výchovou.
9. 6. 3 Situačné faktory agresívneho správania

V živote človeka existujú aj konkrétne situácie zvyšujúce riziko agresívneho
správania bez ohľadu na jeho sociálnu a kultúrnu príslušnosť. Príkladom je
alkohol, ktorý narúša proces spracovávania informácií a tým negatívne
ovplyvňuje úsudok, človek vidí aj náhodné situácie ako cielené a preto reaguje
agresívnejšie. Medzi ďalšie faktory patrí nepohoda a neuspokojenie
172
Alexander Csanády
biologických potrieb (napr. vysoká teplota v miestnostiach, hlad, strach, bolesť,

neuspokojená sexuálna túžba a pod.).
K zdrojom agresívneho správania patrí často aj frustrácia, tzn. keď má
človek pocit bránenia v nejakej činnosti, alebo nemôže dosiahnuť ciele a nuda,
ktorá sa môže prejaviť násilím, alebo vandalizmom. Tento jav je závažným
problémom najmä moderných spoločností, ktoré sa vyznačujú stúpajúcou
kriminalitou mladistvých. Náchylnosť k násiliu z nudy sa môže prejaviť aj
pasívne, tzn. záujmom o rôzne drastické a „krvavé“ správy v médiách.
Za určitých okolností sú ľudia zámerne vedení k agresívnemu správaniu
(napr. v armáde), vtedy hovoríme o sociálnom učení k agresii.
Na druhej strane je vhodným nástrojom na odbúravanie agresivity napr.
šport, predstavujúci ritualizované súboje (podľa Lorenza nám dnes priateľské
zápasy vo futbale uspokojivo nahradia vypálenie susednej dediny). Šport,
podobne ako aj umenie, umožňuje realizáciu osobných kontaktov, znižujúcich
agresivitu. Pokiaľ je viac oblastí, v ktorých sa človek identifikuje s inými
ľuďmi, tým je menej skupín, proti ktorým sa môže obracať s nepotlačenými
bojovými reakciami. Treba však upozorniť, že šport môže najmä u skalných
fanúšikov vyvolať viaceré prejavy agresívneho správania sa voči súperom, resp.
ich fanúšikom.
9. 6. 4 Formy a prejavy agresívneho správania

Agresívne správanie sa môže u človeka prejaviť v mnohých formách, od
verbálnych prejavov, cez fyzické napadnutie, až po skupinovú agresiu (napr.
vojenský konflikt). Rozlišujeme niekoľko základných foriem:
Hostilita je nepriateľský postoj voči ľuďom, resp. spoločnosti, ktorá môže
byť zložkou agresivity, ale nemusí sa prejaviť agresívnym správaním. K
prejavom hostility patrí negatívne vyjadrovanie sa o niekom, želanie neúspechu,
nešťastia, choroby a podobne.
173
Násilie je jednorazový fyzický akt, pri ktorom človek spôsobuje ujmu

druhému človeku. Jeho základným znakom je úmysel, zámer konania, hrozba,
alebo spôsobovanie bolesti. Môže mať aj charakter zanedbávania, ktoré
ovplyvňuje život, fyzickú a psychickú celistvosť, alebo slobodu druhej osoby,
alebo poškodzuje rozvoj jej osobnosti.
Týranie je dlhodobejší proces, ktorého podstata spočíva v neprimeranom
využívaní fyzickej, psychickej, alebo sociálnej moci voči iným osobám. Tento
proces môže trvať krátko, ale môže pretrvávať aj dlhé roky, môže zvyšovať,
alebo znižovať svoju intenzitu. Týranie sa môže týkať jednotlivcov, skupín,
alebo politických hnutí, či strán. Rozlišujeme týranie telesné, psychické,
zanedbávanie, alebo sexuálne zneužívanie.
Terorizmus predstavuje osobitný druh násilia, ktorého cieľom je
podnecovanie strachu a hrôzy. Zvyčajne má provokatívny charakter, v ostrom
rozpore s prijatými normami správania. Pojem terorizmus sa používa
najčastejšie v súvislosti s metódami hrubého zastrašovania extrémistickými
skupinami, ktorých činnosť je motivovaná rasovo, etnicky, xenofobicky,
príslušnosťou k niektorým sektám, ale aj v súvislosti s organizovaným
zločinom.
Sadizmus definujeme ako potešenie z bolesti, krutosť, zvrhlosť, vášeň mať
absolútnu a neobmedzenú vládu nad nejakým tvorom, či už ide o dospelého
človeka, dieťa, alebo zviera. Sadista si zvyčajne takto kompenzuje svoj
nedostatok (najčastejšie zbabelosť, poníženosť). Najvýraznejšie sa prejavuje v
sexuálnej oblasti, pretože v žiadnej inej oblasti nevystupuje charakter človeka
zreteľnejšie ako pri sexuálnom akte (geneticky fixované správanie najmenej
ovplyvnené učením).
Syndróm CAN (Child Abuse and Neglect) je týranie, zneužívanie a
zanedbávanie dieťaťa, akékoľvek vedomé, aj nevedomé konanie osoby, ktoré
poškodzuje telesný, duševný, alebo sociálny vývin dieťaťa, alebo spôsobí jeho
174
Alexander Csanády
smrť. Zvláštnou formou týrania dieťaťa je Münchhausenov syndróm, ktorý je

spojený s patologickou predstavou rodičov o vážnej chorobe dieťaťa, v dôsledku
čoho sami umelo vytvárajú podmienky pre jeho hospitalizáciu, zložité, ťažké a
často aj bolestivé vyšetrenia a liečenie.
Mobbing označuje najrôznejšie formy znepríjemňovania života na
pracovisku (ale aj napr. šikanovanie detí na školách). Charakteristická je pre
neho skrytosť, rafinovanosť a zákernosť. Niekedy býva pod mobbing zahrnuté
aj sexuálne obťažovanie. Podskupinou mobbingu je bossing, tzn.
znepríjemňovanie života zo strany šéfa (nadriadeného) k svojmu pracovníkovi
(podriadenému). Môže sa prejavovať prehnaným kontrolovaním plnenia
povinností, alebo dochádzky, neschválením dovolenky, zosmiešňovaním pred
kolegami, urážkami, neoprávnenou kritikou, zadávaním nesplniteľných úloh,
sexuálnym obťažovaním, vyhrážaním sa výpoveďou a podobne.
Vojny predstavujúce špeciálny typ agresivity ako výsledok kultúrnej
evolúcie. Predstavujú deštruktívnu skupinovú agresiu vyznačujúcu sa
prípravami, plánovaním, výrobou zbraní a prekonaním pocitu súcitu voči
protivníkovi. Napriek tomu, že aj keď je vojnový konflikt výlučne kultúrny jav,
využíva niektoré vrodené dispozície človeka, ako sú tendencia oddanosti k
členom skupiny; pripravenosť reagovať agresívne na hrozbu namierenú proti
členom skupiny; motiváciu k boju a dominancii (najmä u mužov); tendenciu
obsadzovať územie a ochraňovať ho; strach z neznámeho (cudzincov);
intolerancia tých, ktorí sa odchyľujú od noriem skupiny. Na druhej strane, aj
keď vojna ako skupinová agresia nie je v našich génoch, s génmi má niečo
spoločné. Ak chápeme vojnu ako akýsi „kultúrny dopravný prostriedok“ pre
gény, potom vojna prispieva k zdatnosti víťaza, ktorého gény sa jej
prostredníctvom rozširujú.
175
9. 7 Kooperatívne a altruistické správanie

Mnoho živočíšnych druhov vytvára buď na určitú dobu, alebo trvale sociálne
zväzky, v ktorých si jedince rovnakého druhu nielen navzájom konkurujú, ale aj
rôzne kooperujú. Kým konkurujúce jedince skúšajú zvýšiť svoju spôsobilosť na
úkor iných jedincov, aktivity spolupracujúcich jedincov prinášajú prospech
nielen im, ale aj ich partnerom. Živočíšne spoločenstvá (society) sa dajú rozdeliť
na: anonymné spoločenstvá; individualizované spoločenstvá a zvieracie štáty.
Na základe výpočtov nákladov a ziskov dokázali sociobiológovia, že
jednostranné altrustické správanie sa vyplatí len vo vzťahu k geneticky
spriazneným jedincom, a navyše odstupňované v závislosti na miere príbuznosti
(pozri Csanády (2020), str. 331–347). Človek by na základe týchto prepočtov
musel zachrániť ( ato aj za cenu vlastného života) najmenej dve svoje deti, štyri
vnúčatá, pretože v každom dieťati je obsiahnutých 50 % a v každom vnúčati 25
% jeho vlastných génov či presnejšie tých génov, ktorými sa ako indivídum
vyznačuje. Altruizmus má určitú cenu a musí sa vyplatiť. Ak je záchranca starý,
takže pravdepodobnosť, že by mohol splodiť alebo porodiť ďalšieho potomka je
malá, vyplatí sa mu obetovať sa pre jedno dieťa či jedno vnúča. V zásade je to
princíp „sebeckosti“, podľa ktorého by sa zvieratá k jedincom rovnakého druhu
správali sebecky, pokiaľ by im to, merané reprodukčnou úspešnosťou prinieslo
nejakú výhodu.
Altruistické správanie je významné aj u nehumánnych primátov rovnako ako
aj u človeka. Recipročný altruizmus je významný v spoločenstvách primátov,
ked často jedinci vytvárajú koalície, ktoré sú veľmi často úspešné v
agonistických súbojoch (pozri Csanády (2020), obr. 203, 204). Samce paviána
olivového (Papio anubis), sa môžu vzájomne podporovať pri nerušenej
kopulácii so samičkou. Na prvý pohľad sa zdá, že podporovateľ nemá zo svojho
správania žiadny bezprostredný prospech, ale prospech sa ukáže až z hľadiska
dlhodobej perspektívy. Bolo pozorované, že čím častejšie jeden jedinec
176
Alexander Csanády
podporoval druhého, tým častejšie sa mu odplácal druhý jedinec. Podobne sa

správajú dospelé šimpanzy, keď si v potravných experimentoch rozdeľujú
potravu. Nezávisle na hierarchickom postavení dvoch jedincov je pomer medzi
situáciou „vziať“ a „dať“ pozoruhodne vyrovnaný, aj keď sa neriadia stratégiou
„ako ty mne, tak ja tebe“ (experimenty potvrdili, že ak jeden jedinec sa podelil o
potravu s druhým, ešte to neznamenalo automatické vrátenie v nasledujúcom
experimente). Aj v prírode sa šimpanzy predovšetkým delia o mäsitú potravu
(doplnková a energeticky veľmi výživná), ktorú sa im niekedy podarí získať,
naopak pri rastlinej potrave je každý jedinec skôr individualista. Zároveň,
lovenie je skupinová záležitosť, kým rastlinnú potravu si každý jedinec hľadá
sám. V ľudskej spoločnosti je recipročný altruizmus dôležitým princípom
umožňujúcim vyrovnane rozdeliť záujmy medzi nepríbuznými jedincami, čo sa
zvykne vyjadriť aj príslovým „ruka ruku myje“.
Rovnako, aj naši prapredkovia sa zo zberačov plodov postupne zmenili na
mäsožravých obyvateľov saván. V tomto procese zmenili svoje zvyky primátov
a prestali sa správať ako ich opičí príbuzní. Avšak, táto zmena nebola
jednoznačná a správali sa čiastočne ako primáty a čiastočne ako mäsožravce.
Tento dvojitý charakter nám zostal dodnes. K porozumeniu tejto skutočnosti je
nevyhnutné sa bližšie pozrieť na spôsob spolupráce pri love a na vzorce
správania, ktoré sa pri tom uplatňujú. Vzhľadom k svojemu pomerne malému
telu museli prví ľudia využívať svoj dôvtip aby mohli prežiť. Museli uplatňovať
vynaliezavosť k zhotoveniu bojových nástrojov, ktoré im nahradzovali očné
zuby či pazúre. Takéto zbrane si museli vytvoriť, udržovať ich, čistiť a
uspôsobovať k lovu. Na druhej strane, museli byť doplnené aj iné stratégie,
akými sú dorozumievanie a plánovanie lovu. Všetko to bolo pravdepodobne
prvým veľkým tlakom vedúcim k vzniku ľudskej reči. Je dôležité podotknúť, že
aj samotný odev zohrával významnú úlohu. Prvotným oblečením nebolo
pravdepodobne nič iného než nejaký popruh alebo remeň k noseniu loveckého
177
výstroja, resp. nejaká pokrývka na ochranu samčích pohlavných orgánov pred

poranením. Keď začal lov, muselo sa dlho putovať a nakoniec v prípade potreby
aj rýchle utekať. Lov sa stal základnou súčasťou života samcov a vyžadoval
zdatnosť, odolnosť a temperament, ktorý podporoval vytrvalosť. To bolo
obzvlášť dôležité. Zbieranie plodov si totiž nevyžadovalo na rozdiel od lovenia
dlhotrvajúce sústredenie alebo dlhodobé ciele. Namiesto sebeckého spôsobu
života, typického pre bylinožravce alebo zberačov plodov, si človek („loviaca
opica“) vypracoval schopnosť sústrediť sa po dlhé obdobie na vypracovaný
plán. Akonáhle bola korisť zahnaná do úzkých, musela byť usmrtená a to si
vyžadovalo úmysel. Dôležitým predpokladom je aj fakt, že ako ľudia sme sa
museli stať odvážnejšími, ak sme sa mali živiť zabíjaním veľkých zvierat, ktoré
mohli byť nebezpečné keď sa ocitli v krajných situáciách. Opice, dokonca aj
veľké opice, sú naopak od prirodzenosti skôr plaché, ustráchané a uzavreté.
Okrem toho, sme museli byť obratní pri odnášaní a štvrtení mrtvej koristi a jej
sťahovaní z kože. K tomu účelu bola nevyhnutná spolupráca s ostatnými členmi
loveckej skupiny a zlepšovanie výroby nástrojov. A nakoniec, tým
najdôležitejším bola väčšia ochota podeliť sa. Keď mala skupina prežiť a
rozmnožovať sa, museli sme začať napodobňovať divokú zver ako sú vlky a
divé psy, a dávať časť úlovku mladším, starším alebo slabším členom skupiny.
Lov nás tak spravil altruistickejšími. Rovnako nám to poskytlo pôžitok z
hodovania, čo bylinožravé opice nepoznajú. Vysoká kvalita potravy, ktorá bola
skonzumovaná pri takýchto príležitostiach, nám umožnila tráviť zvyšok dňa
inými stránkami spoločenského života. V dnešnej modernej dobe, je pre väčšinu
ľudí hlavnou náhradou lovenia chodenie do práce.
Moderné ľudské mestá sa podobajú obrovským kolóniam mravcov alebo
termitov, ale táto podobnosť je len vonkajšia a jedinou spoločnou črtou sú masy
jedincov. Mravce a termity, na rozdiel od ľudí nie sú kmeňové živočíchy a ako
druhy žijúce v kolóniach sa vyvíjali milióny rokov. Ak sa pozrieme na ľudské
178
Alexander Csanády
spoločenstvá nepredstavujú prirodzené kolónie. Sú to umelé zoskupenia, so

zložitou sieťou prelínajúcich a prekrývajúcich sa kmeňov. Ak sa pozrieme do
súkromného telefónného zoznamu, alebo adresára ktoréhokoľvek mestského
obyvateľa nájdeme skutočné kmeňové skupiny, tzn. mená a adresy ľudí, ktorí sa
osobne poznajú (priatelia, kolegovia a príbuzní). U väčšiny z nás sa počet
osobných známych pozoruhodne podobá počtu osôb, ktoré tvorili kmeň našich
prehistorických predkov. Z biologického hľadiska sme kmeňový druh a vždy
budeme dávať prednosť príslušníkom vlastného kmeňa. Vzájomné vzťahy s
inými členmi sa preto dajú zvládnuť pomocou sústavy neosobných zdvorilostí,
tzn. „dobré spôsoby“ resp. „etiketa“, ktoré napodobňujú skutočnú priateľskosť.
Umožňuje nám to zmiešať sa s neznámymi ľuďmi bez väčších sporov, tzn. pri
kontakte prelínajúcich sa kmeňov sa tieto môžu správať priateľsky a
mierumilovne. Základným predpokladom tohto „dobrého správania“ je
vzájomný altruizmus. Medzi obyvateľmi mesta platí napísané pravidlo, ktoré
by sa dalo interpretovať v zmysle „Ty ma poškriabeš na chrbte a ja tiež“.
Deťom nejaký čas samozrejme trvá, kým sa tomuto systému naučia, a môžeme
počuť ako im rodičia hovoria, aby sa „správali slušne“, čo v podstate znamená
aby sa “správali k cudzým ľuďom ako by to boli priatelia“. Ľudia sú
naprogramovaní na komunikáciu tvárou v tvár, čo je dedičstvo našeho
predošlého spolužitia v malých skupinách rovnako ako skutočnosť, že naše
vzťahy k cudzím, a teda aj k iným skupinám sú zamerané predovšetkým
agonisticky, tzn. sú určované strachom a odmietavým postojom. Už šesť
mesačný kojenec reaguje podľa tohto vzorca správania, keď na cudzie osoby
reaguje strachom. Tým v zásade akoby vychádzal z nevysloveného predpokladu
„Cudzí ľudia sú potencionálne nebezpeční“ – hypotézy, ktorá sa jednoznačne
počas selekcie osvedčila. Dnes nám tento prístup v niektorých vzťahoch prekáža
a vadí, a snažíme sa, aby medziskupinové vzťahy boli pokiaľ možno priateľské
a kooperatívne. Počas tohto snaženia sa dopúšťame chýb, keď v
179
medziskupinových interakciách praktizujeme jednostranný altruizmus. Na

jednostraný altruizmus sme prednastavení, pretože ho ako rodičovský altruizmus
uskutočnujeme so svojími deťmi, vnukmi a ďalšími pomoc potrebujúcimi
príbuznými. Naopak, otcovský a materský altruizmus nie je viazaný na žiadnu
protislužbu. Vypláca sa sám o sebe geneticky, lebo slúži k rozšíreniu vlastných
génov. Práve v medziskupinových vzťahoch máme sklony k aplikovaniu tohto
rodičovského altruizmu, hlavne vtedy keď je druhá strana chodobná. To je ale
problematické, pretože altruista pritom obmedzuje vlastné príležitosti k
reprodukcii, tzn. geneticky sa táto jednostranná investícia do druhých nevypláca.
Preto je potrebné istým spôsobom dbať na reciprocitu. Kooperácia založená na
vzájomnosti je vždy možná.
9. 8 Reprodukčné správanie
Úlohou reprodukčného správania u živočíchov aj u človeka je zabezpečiť
zachovanie daného druhu. Zahŕňa sexuálne správanie, ktorého úlohou je výber
vhodného partnera, synchronizácia partnerov a úspešné oplodnenie vajíčka a
rodičovské správanie súvisiace so starostlivosťou rodičov o narodeného
potomka (pozri Csanády (2020), str. 399–575).
U človeka je to pomerne dlhé obdobie, kedy sa rodičia musia o dieťa starať,
naučiť ho mnohým zručnostiam, odovzdať mu svoje skúsenosti a tak ho
pripraviť na samostatný život.
9. 8. 1 Sexuálne správanie
Ľudská sexualita je komplexný jav podmienený a ovplyvnený množstvom
faktorov a okrem reprodukčnej úlohy má aj sociálny význam. Môžeme ju teda
študovať z rôznych hľadísk.
180
Alexander Csanády
9. 8. 1. 1 Biologické aspekty ľudskej sexuality

Ľudská sexualita je biologicky podmienená pohlavím, tzn. primárnymi,
sekundárnymi a terciárnymi pohlavnými znakmi, pričom dôležitú úlohu v
regulácii správania zohráva nervový (najmä limbický systém) a humorálny
systém.
Limbický systém v súvislosti so sexuálnym správaním je zodpovedný za
vznik pocitu sympatie, resp. antipatie na základe vnímania pohybov, mimiky,
hlasových prejavov a pachov opačného pohlavia. Z chemických látok zohrávajú
významnú úlohu v sexuálnom správaní feromóny (androstenol, androstenón,
androstadienón, estratetranol, kopulíny). Tieto hormóny sú zodpovedné najmä
za sexuálnu príťažlivosť. Z fylogenetického aj ontogenetického hľadiska sú
dôležité vzájomné vzťahy medzi primárnymi, sekundárnymi a terciárnymi
znakmi. Rôzna citlivosť pohlavných znakov k vonkajšiemu prostrediu dáva
priestor humánnej etológii na preskúmanie evolučných základov a možnosti
ovplyvnenia sexuálneho správania človeka
Primárne pohlavné znaky (vaječníky, semenníky a vonkajšie pohlavné
orgány) sú podmienené geneticky prítomnosťou chromozómov XX u žien a XY
u mužov.
Sekundárne pohlavné znaky dozrievajú počas puberty (sexuálny
dimorfizmus) a majú dôležitú úlohu v sexuálnom správaní.
Terciárne pohlavné znaky (rozdiely v myslení, cítení, neverbálnych
prejavoch a celkovom správaní) sa najvýraznejšie prejavujú s nástupom
dospelosti, pričom sú zároveň aj najcitlivejšie na vplyvy vonkajšieho prostredia.
Aj keď rozdiely v správaní mužov a žien sú považované za výsledok
naučeného správania (podmienené kultúrou, sociálnymi vzťahmi), mnohé
prejavy u obidvoch pohlaví majú najmä biologický základ.
181
Kým muži sú lepší v praktických činnostiach, matematickom myslení, majú

lepšiu priestorovú predstavivosť a orientáciu. Reč využívajú ako prostriedok
analytického myslenia.
Naopak, ženy majú hemisféry mozgu menej špecializované a majú hrubšie
corpus callosum. Z toho vyplýva lepšia schopnosť abstrakcie, lepšie zvládajú
úlohy pozornosti, sú menej náchylné na poškodenie mozgu a poruchy ako
autizmus, hyperaktivita, poruchy reči, alebo poruchy učenia. Zároveň, majú
lepšie verbálne aj neverbálne schopnosti, začínajú hovoriť v mladšom veku,
využívajú dlhšie vety a väčší slovník. Ženy majú tiež väčší sklon k hystérii a
depresiám.
Bolo zistené, že chlapci sú od útleho veku nepokojnejší, od 3. roku života
fyzicky aktívnejší, agresívnejší (slovom aj činom), sú samostatnejší, v
zmiešaných skupinách zaujímajú vyššie hierarchické postavenie. Dievčatá sa
viac usmievajú, sú viac altruistické, viac dajú na odporúčanie dospelých. Do
puberty dávajú obidve pohlavia prednosť rovnakému pohlaviu. Dievčatá dávajú
prednosť dyádam-triádam. Chlapci sú otvorenejší a nových členov prijímajú
rýchlejšie (evolučné prispôsobenie sa tvorbe väčších bojových a loveckých
skupín).
9. 8. 1. 2 Biosociálne aspekty ľudskej sexuality

Vďaka Edwardovi Osbornovi Wilsonovi sa v 70. rokoch dvadsiateho
storočia začína rozvíjať nová vedná disciplína sociobiológia. Predmetom štúdia
sociobiológie je sociálne správanie živočíchov (vrátane človeka), ako výsledok
evolučného procesu. Čerpá z poznatkov viacerých odborov, ako sú etológia,
antropológia, zoológia, archeológia, populačná genetika a evolučná psychológia.
Vychádza z predpokladu, že niektoré druhy správania sú geneticky podmienené,
ale ovplyvniteľné prostredím. To znamená, že prirodzeným výberom sa vyvinuli
182
Alexander Csanády
u živočíchov formy správania, ktoré boli výhodné pre prežitie v danom

prostredí.
V oblasti sexuálneho správania človeka ako prvý použil sociobiologický
prístup Donald Symons vo svojom diele Evolúcia ľudskej sexuality (angl.
„The evolution of human sexuality“, z r. 1979). Podľa sociobiológov sa sexuálne
správanie človeka riadi sexuálnym výberom, ktorý je založený na dvoch
princípoch:
1. že príslušníci jedného pohlavia (muži) súťažia o reprodukčný prístup k
opačnému pohlaviu,
2. na preferenčnom výbere jedného pohlavia (ženy) určitých príslušníkov
opačného pohlavia.
Pohlavné rozdiely v sexuálnom správaní sú podľa sociobiológov výsledkom
rôznych investícií mužov a žien do potomstva. To znamená, že žena vynakladá
nepomerne viac času a energie do potomstva (gravidita, pôrod, dojčenie,
výchova) ako muž. Zároveň, u žien je počet možných splodených potomkov za
život neporovnateľne nižší ako u mužov. Preto ženy volia skôr stratégiu výberu
jedného partnera. Vzhľadom na nízku investíciu muža do potomstva a
možnosť splodiť viac potomkov s viacerými ženami si muži do istej miery
zachovávajú tendenciu kvantitatívneho výberu (väčší sklon k polygýnii). Detský
vek predstavuje pomerne dlhé obdobie vývinu človeka, preto si vyžaduje vysoké
a dlhodobé investície do starostlivosti. Podľa sociálnych biológov výhodou
monogamie je spoločná starostlivosť o potomkov, ktorá zvyšuje ich šance na
prežitie. Počas evolúcie sa ženám osvedčilo, že pre svoje deti zaistia viac
zdrojov od jedného partnera ako od viacerých dočasných partnerov. Rovnako
mužom sa viac oplatí vyššia investícia (čas, energia, zdroje) do menšieho počtu
potomstva, ako delenie medzi veľký počet detí. Preferencia monogamie (resp.
polygamie) súvisí s mnohými ďalšími sociálnymi a kultúrnymi podmienkami.
183
9. 8. 1. 3 Socio-sexuálne aspekty ľudskej sexuality

Špecifickým znakom sexuálneho správania človeka je, že neplní len
reprodukčnú úlohu, ale má veľký význam aj v sociálnych interakciách. Z tohto
hľadiska sú interakcie medzi sexuálnymi partnermi definované ako
komunikačný proces, ktorý zabezpečuje výber, synchronizáciu a stabilizáciu
partnerských vzťahov.
Ako celý tento proces začína? Akými signálmi príslušník opačného pohlavia
vyvoláva záujem? Kým u mnohých živočíchov je prvým lákadlom špecifický
pach, u ľudí je telesná pohlavná vôňa dôležitá, ale až v neskorších štádiách. V
začiatočnom štádiu majú hlavný význam signály vnímané očami. S tým máme
problém, pretože sa nachádzame len v zvislej polohe. Kým vizuálne znamenia
samíc iných primátov sú vo veľkej miere vydávané zozadu. Keď je samica
vzrušená, má na zadku zdureninu, ktorá je viditeľná z diaľky, alebo vydáva
zvláštny pohlavný pach. Tieto silné signály pôsobia na samcov ako magnet,
ktorým sú priťahované. Keď sa samec vzruší, vztýči sa a zozadu sa pári so
samicou, ktorá pritom stojí na všetkých štyroch končatinách (pozri Csanády
(2020), str. 467, obr. 265). Takáto poloha bola pravdepodobne typická aj u
našich predkov, kým sa postavili na zadné končatiny a prešli na bipédny spôsob
pohybu a života. V okamžiku, keď sa postavili, stali sa dve významné veci. Po
prvé, zadná časť tela sa musela vyvinúť do novej podoby, tzn. bola potreba
vytvorenia lepšie vyvinutých svalov na zadku, aby sa udržali vzpriamení. Tieto
nové svaly narástli na zadných nohách a dali nám medzi všetkými opicami niečo
výnimočného – okrúhly zadok. Dve nové pologule z mäsa sa stali naším
primárnym samičím znamením. Keď však ľudská samica a ľudský samec sú
vedľa seba, na zadok si už nevidia. Nový postoj pri chôdzi nás vybavil
špeciálnym zadkovým signálom a súčasne nám ho odstránil zo zorného poľa.
Muselo sa preto niečo udiať, aby pohľad na samičku bol viac vzrušujúci. Bola to
napodobenina zadku na jej prednej časti tela. Rovnako ako samice iných
184
Alexander Csanády
primátov mala aj ona tendenciu k opuchom na hrudníku, keď kojila mláďatá, ale
tie po období dojčenia opäť zmizli. Keby tam zdurenie mohlo ostať trvale a ešte
sa aj zväčšiť a zdvojiť do mäsitých pologulí, potom mohla ľudská samica
signalizovať svoju pohlavnosť spredu aj zozadu. Samičia hruď sa tak vyvíjala
ako zadková mimika, čo podporuje aj stavba prsníkov (približne dve tretiny ich
objemu tvorí tukové tkanivo, ktoré nemá pre tvorbu mlieka žiadny význam).
Žľazová časť, určená k výžive mláďaťa zaberá len malý objem (približne jednu
tretinu). Guľaté prsia ľudskej samičky slúžia viac k sexuálnemu upútaniu
pozornosti, ako k materskému dojčeniu. Ženy s plochými prsiami sú tak často
lepšie v dojčení, než ženy výrazne obdarené. Veľkými prsiami sa dieťa niekedy
dusí, keď sa snaží cicať z materskej bradavky. Prsia nadobúdajú maximálnu
guľatosť pred dvadsiatym rokom života, čo je najvhodnejšia doba pre sexuálne
vábenie. Potom začínajú poklesávať, ale ešte veľa rokov sú veľké, až nakoniec v
starobe spľasnú a stratia svoj guľatý tvar. Ako vábenie pohlavia však
odovzdávajú svoj odkaz počas celého plodného obdobia života ženy, od prvej
menštruácie až po menopauzu. Prvé samičie sexuálne vábenie nášho druhu tak
spočíva v dvoch mäsitých pologuliach. Vedľa zadku a pŕs sa tento vzor opakuje
v celkovom zaokrúhlení tela dospelej ženy. Rovnako jej hladké ramená a oblé
kolená môžu v menšej miere pripomínať signál párových pologulí. Mnohé
ženské postoje v období dvorenia pomáhajú vystavovať tieto štyri oblasti –
zadok, prsia, ramená a kolená – dívajúcemu sa mužovi. K predvádzaniu týchto
miest môže byť v západnom svete využívaný aj odev, tzn. k sexuálnej
„vyzývavosti“ patrí mnoho variant na ukazovanie týchto častí, napr. od šiat bez
ramienok, ktoré odhaľujú líniu ramien; cez hlboké výstrihy obnažujúce horný
tvar pŕs; až po krátke sukne, zdôrazňujúce pohľad na oblé kolená. Ukazovať
samotný zadok, tzn. prvotný signál, ktorého sú ostatné signály len obdobou je
príliš odvážne. Rozsah tohto vystavovania je rôzny podľa nálady ženy, ale
výskumy odhalili, že v čase ovulácie ženy zahaľujú odevom menšiu časť tela.
185
Pôvodne si to ženy neuvedomovali, bolo to zistené až neskôr pri vyhodnocovaní

údajov o ich menštruačnom cykle. Ony samé si nevypočítali, že majú ovuláciu a
neuvedomovali si, že sa obnažujú viac, alebo menej podľa svojho
fyziologického stavu. To svedčí o tom, ako zásadné a nevedomé môže byť
ľudské pohlavné správanie.
Čo sa týka samičích pohlavných orgánov sú pri vzpriamenom držaní tela tiež
do značnej miery skryté. U opíc je genitálnu časť tela zozadu dobre vidieť a
funguje ako jasný sexuálny signál. U ľudských samičiek (žien) tomu tak nie je.
Opäť potrebujú nejakú náhradu – napodobeninu – aby mohli odovzdávať
pohlavný signál, ktorého by si približujúci samec (muž) ľahšie všimol. Riešením
boli ženské pery. Na ešte väčšie zdôraznenie, pri pohlavnom vzrušení sa tieto
nové a jedinečné ľudské pery naplnia krvou, čím sa zväčšia a sčervenajú a
rovnako sa to deje aj so skrytými malými pyskami ohanbia. Aby tento efekt ešte
zosilnili, už od starovekého Egypta až po modernú dobu si ženy natierajú pery
na červeno, resp. mnohokrát aj chirurgicky zväčšujú kolagénovými a
silikónovými implantátmi. Vedľa tohto napodobenia vlastných genitálií dáva
ľudská samička tiež najavo svoju reprodukčnú dospelosť celkovým tvarom tela.
V puberte sa hranaté dievčatá odrazu stávajú oveľa zaokrúhlenejšími. Zväčšujú
sa im prsia a rozširujú boky. Táto nová sexuálna silueta kontrastuje s tvarom
dospievajúceho muža, ktorého horná časť tela stále viac mohutneje. Ramená sa
rozširujú, zväčšuje sa hrudník aj svaly na ramenách. Protiklad medzi pohlaviami
v dospelosti ešte zdôrazňuje veľký rozdiel v stavbe telesných tkanív. Telo žien
má takmer dvakrát viac tuku oproti telu muža. Ženské telo obsahuje priemerne
28 % tuku, u mužov je priemer 15 %. U oboch pohlaví sa novo získaná
dospelosť prejavuje rastom ochlpenia v podpazuší a okolo pohlavných orgánov,
ktoré má nesmierne dôležitý význam v neskoršom vábení súvisiacim s
pachovými signálmi. Okolo podpazušia a genitálií je mnoho žliaz vylučujúcich
pachom vnímateľné sexuálne látky a v ochlpení sa pach zachycuje. Kým na
186
Alexander Csanády
čistom tele majú veľkú erotickú silu, pod vrstvami oblečenia sa môžu rýchle
kaziť a zatuchnúť, preto na seba ľudia často nanášajú antiperspiranty. Muži
prejavujú svoju mužskú dospelosť hlbším hlasom a zarastnutými tvárami. Aj po
oholení sú chlpy na tvári, na brade a na hrdle jasne viditeľné ako mierne
zdrsnená, tmavšia časť pokožky na tvári. Mužská čeľusť ako kostná výstuha
fúzatej časti tváre je ťažšia, viac vyčnieva a je dlhšia.
Medzi mladým mužom a ženou je mnoho ďalších menších viditeľných
pohlavných rozdielov. Mužské telo je svalnatejšie, má väčšie ruky a nohy a
zvyčajne je porastené riedkym ochlpením. Naopak, ženské telá sú na dotyk
mäkšie a hladšie. Hladkosť pokožky je u nášho druhu silným zmyslovým
signálom, ktorý predstavuje najvýznamnejší prvok pohlavnej príťažlivosti.
Špina, nezdravá pleť, pupence a ďalšie kožné problémy sa ľuďom v sexuálnych
súvislostiach nepáčia, aj keď akné vo veľkom rozsahu súvisí s vysokou hladinou
pohlavných hormónov a intenzívnym pohlavným dráždením. Tieto kožné
reakcie nepochybne súvisia s predchádzaním chorôb od samého začiatku. Z
vývojového hľadiska pravdepodobne mali mladému dospelcovi, ktorý hľadá
svojho partnera, zabrániť v zblížení s príslušníkom opačného pohlavia, ktorý by
mal nejakú vážnu chorobu. Vrodená schopnosť reagovať na takýto signál
pravdepodobne nebola dostatočne jemná, aby dokázala rozlišovať medzi
závažným a bezvýznamným stavom pokožky. Náš druh by nemal žiadnu nádej
sa udržať, keby mal silný sklon vyberať si len partnerov bez poškvrny.
K rozdielom medzi pohlaviami sa ľudia vracali aj tam, kde žiadne pohlavné

biologické protiklady nie sú, preto sme si ich vo svojej kultúre vytvorili. Naše
oblečenie, ozdoby tela zvláštne miestne ozdobovanie kože pomáhali
zdôrazňovať zrakom vnímané rozdiely medzi oboma pohlaviami. Týka sa to
hlavne porastu hlavy, ktorý v čase dospievania nevykazuje žiadne pohlavné
rozdiely. Keby zostali nedotknuté, narástli by obom pohlaviam na mimoriadne
187
dlhé vlasy. Žiadna iná opica túto zvláštnu vlastnosť nemá. Teda vlasy patrili k
jedným z pôvodných „zástav“ nášho druhu, ktoré označovali našich pravekých
predkov za nový živočíšny druh. Naopak, na tele sme sa stali nahou opicou.
Keby vlasy neboli strihané, siahala by srsť až do pásu. Táto srsť dorastá do 100
cm počas šiestich rokov a potom vypadáva. Máloktorá ľudská kultúra znesie
takýto porast bez zásahu, takmer všade je upravovaná a premieňaná v ďalší
pohlavný znak. Takto so svojimi biologickými pohlavnými znakmi a
predvádzanými kultúrnymi okrasami stojíme jeden pred druhým a uvažujeme o
svojom prvom kroku ako nadviazať kontakt. Postup je takmer vždy rovnaký,
s menšími, alebo väčšími obmenami.
Sexuálne správanie človeka môžeme rozčleniť do série postupne čoraz

intímnejších fáz. Prvé z nich sú neutrálne, nemusia mať so sexualitou ešte nič
spoločné, patria len do všeobecných možností ľudského styku, nezbaveného
fyzických kontaktov.
1. Fáza oko – telo: aj u človeka je biologicky podmienená tendencia prvý
uvidieť druhého a sám zostať čo najdlhšie nezbadaný. Zrak nás informuje o
pohlaví, veľkosti, postave, veku, farbe pokožky, sociálnom postavení a
emočnom vyladení druhého človeka. Tieto informácie sa okamžite
spracovávajú a výsledok (tzn. ocenenie druhej osoby) zapadne niekam do
škály medzi pólmi „mimoriadne príťažlivý“ a „mimoriadne odpudivý“.
2. Fáza oko – oko: oko je súčasne prijímač aj vysielač, tzn. nielen vidí, ale vie
vyjadriť aj priateľstvo, lásku, údiv, zlosť a pod. Niekedy sa náš pohľad skríži
s pohľadom iného človeka. V prípade ak ide o známeho, rozšírime očnú
zrenicu, zdvihneme obočie, k tomu sa môže pridať kývnutie hlavou a úsmev,
kývnutie rukou, alebo aj slovo. Naopak, cudziemu človeku sa snažíme
hľadieť do očí len krátko, aj on skoro odvracia pohľad, alebo sa na nás pozerá
len vtedy, keď sa my nedívame naňho. Ak po prvom zbežnom kontakte očí
188
Alexander Csanády
upierame na neznámeho pohľad, môžeme tým vyvolať jeho rozpaky, alebo

dokonca hnev. U ľudí navzájom cudzích sa pohľad do očí pociťuje ako
agresia. Ostré fixovanie súpera (medzi mužmi) sa predtým považovalo za
dôvod na súboj. Zatvorenie očí, alebo pohľad bokom je často znamením
pokory, alebo priateľstva. Rovnako je to aj u iných vyšších primátov. V
prípade ak sa chceme zblížiť s druhým človekom, potom sa môžeme pri
ďalšom najbližšom skrížení pohľadov odvážiť usmiať. Ak je odpoveďou na
úsmev prázdny, bezvýrazný pohľad, cesta k ďalšiemu zbližovaniu sa
obyčajne zatvorí. Naopak, ak sa aj druhý usmeje, je cesta k ďalšiemu
zblíženiu otvorená. Priatelia sa pri rozhovore dívajú jeden druhému do očí,
ale tento kontakt sa musí jemne odmeriavať, jeho emocionálna kvalita
vyplýva aj z postavenia viečok, rozšírenia zreničiek a podobne. Dlhý
„hlboký“ pohľad roztvorenými očami medzi mužom a ženou má erotický
základ. Oko už svojím tvarom je uspôsobené na maximálnu výrazovú
funkciu, tzn. kruh s centrálnym kontrastujúcim bodom (o tom svedčí aj jeho
časté používanie v priebehu dejín ľudstva, od nábožensko-magických znakov
až po moderné signály, napr. semafóry a podobne). Všetko kruhové a
osobitne koncetrické, sústreďuje pozornosť a je vhodné na funkciu optického
spúšťača, napr. terč). Vo všetkých ľudských kultúrach je líčenie očí známe
ako prostriedok na zosilnenie účinku. Najdôležitejším prostriedkom obrany je
imponovanie, tzn. zväčšenie samého seba v časti tela (napr. v tomto prípade
očí), teda snaha zdať sa mocnejšími, než skutočne sme. Prostriedkom proti
„zlému“ pohľadu cudzích očí môže byť ozdoba imitujúca tvar očí,
umiestnená mimo tváre (napr. špirály a kovové zrkadielka na čepcoch
niektorých krojov, lesklé mince a terčíky na ľudových krojoch).
3. Fáza hlas – hlas, tzn. oslovenie – zvyčajne muž osloví ženu. Spočiatku ide o
nezáväzný rozhovor, v ktorom ľudia málokedy ozrejmujú svoje skutočné
úmysly. Sluch tu len sprostredkováva ďalšie informácie: posudzujeme farbu
189
hlasu, sýtosť, tenziu, hlasitosť, intonáciu, slovnú zásobu, spôsob utvárania

viet tým druhým
4. Rozličné formy užšieho fyzického kontaktu – u mnohých zvierat sa dá
hovoriť o primárnej pohotovosti vyhľadávať a udržiavať blízkosť. Sociálna
tendencia sa zakladá na predmetnom a vábivom pôsobení príslušníkov druhu.
Ak toto podnetné ovplyvňovanie chýba, zviera je nepokojné a hľadá druhov.
Iný pôvod majú prítulné reakcie mláďat opíc a primátov, ktorých
prapôvodným útočiskom je vždy matka. Mláďa sa tesne primyká k jej hrudi a
odtiaľ ukradomky pozoruje to, čo vzbudilo jeho strach. Neskôr vyhľadáva
ochranu aj iných dospelých, najmä samcov vyššieho hierarchického
postavenia, a to aj v prípade, keď samy boli pôvodcami strachu mláďaťa.
Dospelejšie zvieratá vyhľadávajú v strachu útočisko u silnejšieho, väčšieho,
významnejšieho zvieraťa. Ak nie je prítomné, môžu sa objatím vzájomne
chlácholiť dve zvieratá rovnakého postavenia, dve mláďatá a podobne. Ak je
mláďa úplne samo, v strachu objíma aspoň svoje vlastné telo (dieťa zaspáva s
medvedíkom v náručí). Ochranné materské objatie sa u človeka ritualizovalo
v sociálnom geste útechy, upokojovania a pozdravu používa sa nezávisle od
pohlavia (pozri str. 248-259, 11 kapitola Ritualizované správanie).
Ritualizácia spočíva v opakovaní zovretia a uvoľnenia náruče (zosilnenie
signálneho účinku opakovaním). Správanie toho, kto náruč ponúka, možno
odvodiť z materského (rodičovského) opatrovateľského inštinktu. Naopak,
hľadajúceho útočisko motivuje skľúčenosť a strach (čím väčší strach, tým
väčšia je potreba primknutia). Vrodenú pohybovú koordináciu prežívajúcu z
dojčeneckého obdobia života, keď objektom bol materský prsník, možno
pozorovať, keď utešovaný primkne hlavu na hruď utešovateľa a pohybuje
ňou sem a tam. Chlácholivé objatie zvyčajne dovršujeme potľapkaním po
chrbte, toto gesto znamená asi „môžeš byť pokojný, všetko je v poriadku,
budem ťa chrániť, kým bude hroziť nebezpečenstvo“. Podobne ako u iných
190
Alexander Csanády
primátov, aj u človeka sa môže toto celé gesto objatia zredukovať len na

tento dovršujúci akt potľapkania, pohladenia (pôvodne intenčný pohyb
pevného pridržania sa druhej osoby). Staršie dieťa môžeme takto potľapkať,
poklepať po pleciach, predlaktí, tvári a podobne. Tak ako je rozšírená zóna
dotyku, rozšírený je aj význam: značí pochvalu, povzbudenie. Medzi
dospelými (najmä opačného pohlavia) sa aj chvíľkový dotyk niektorých častí
tela tabuizuje pre ľahké spájanie so sexuálnym motívom. Len potľapkanie po
chrbte je medzi dospelými sexuálne celkom neutrálne gesto (je to
najpôvodnejšie spojenie s primárnou nesexuálnou motiváciou – poskytovanie
útechy).
Obradné pobozkanie medzi mužmi je možné, ak sa má takto zdôrazniť
významnosť stretnutia, ale môže sa vyskytnúť aj v búrlivejšej podobe ako
výraz radosti z víťazstva (športový triumf). Častejšie sa na verejnosti zjavujú
rozličné čiastkové formy objatia, keď telá partnerov sa dotýkajú len zo strany
(nie frontálne) a ruka jedného je položená na plece druhého (obr. 51). Pri
takomto objímaní so ženou má obyčajne iniciatívu muž (pravdepodobne pre
jeho väčší vzrast). Kým dvaja muži sa plne objímajú len vo významných a
dramatických situáciách, ženy sa objímajú častejšie a medzi priateľmi je
bežné klásť ruku na plece. Ďalšou formou čiastočného objatia je zavesenie
ruky do ohnutého predlaktia partnera (je to ženské gesto a medzi osobami
rovnakého pohlavia sa objavuje len u žien).
Za ruky sa drží matka s dieťaťom, muž a žena. Medzi mužmi je to možné
len za celkom určitých situácií (napr. klaňajúci sa herci, zdvihnúť ruky
druhého na znak víťazstva). Vzájomný stisk rúk bol v minulosti vyjadrením
významného dohovoru medzi mužmi, alebo prísahy vernosti. Postupne sa z
tohto gesta predtým takého významného, stávala bežná forma pozdravu,
prejav nezávislej zdvorilosti.
191
Obrázok 51 Telesný dotyk pôsobí upokojujúco aj v dospelom veku. Približne

štvorročná samica šimpanza pod ochranou samca (vľavo) a ľudský pár (vpravo) podľa
Lawick-Goodallovcov a Eibl-Eibesfeldta (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Drvota
1983).
Pozorovaním podobného správania u iných primátov môžeme získať

nasledujúce poučenie: nižšie postavený vzťahuje prvý ruku k vyššie
postavenému (znamená to „som neškodný, neodvažujem sa ťa napadnúť“) a ak
sa toto gesto opätuje, ruky nižšieho a vyššieho sa krátko stretnú. Zo strany
vyššie postaveného ide o upokojujúci akt („ani ja ťa nenapadnem“). Len medzi
zvieratami rovnakého postavenia ide o akt priateľstva. Ženy predtým nepodávali
ruku, aby im ju stiskli a potriasli, ale pobozkali. Toto gesto sa postupne
štylizovalo do ľahkého úklonu a zdvihnutia podanej ruky (ruku však ponúka
prvá vždy žena). Vzájomný stisk ruky medzi mužmi strácal na dôraze, ruka ženy
sa stískala čoraz silnejšie.
Uvedené stupne ľudského zbližovania sú celkom nesexuálne a nemusia

pokračovať ďalej k intímnemu zblíženiu. Prvé telesné dotyky zbližujúceho sa
ľúbostného páru (iniciatívu má obyčajne muž), mávajú charakter ponúknutia
192
Alexander Csanády
pomoci (napr. pri prechádzaní ulice), ochranných gest. Žena môže vyjsť v
ústrety rozličnými náznakmi neistej chôdze (akoby sa mala pošmyknúť, potknúť
a pod.) a pohotový muž ju zachytí. Tieto formy dotykov ešte na nič
nenadväzujú, ale žena môže dať svojím správaním nenápadný súhlas s
predlžovaním kontaktu a z pomáhania sa stáva nežný dotyk. Po prvých, ešte
váhavých dotykoch tela sa môžu častejšie dotýkať zo strany (posediačky, pri
chôdzi), ruka partnera môže spočívať na pleci partnerky. Ani toto gesto nie je
ešte jednoznačné, môže to byť dobré priateľstvo, ale aj vznikajúca láska. Keď
ruka muža skĺzne dievčaťu z pliec na pás, je to už otvorené priznanie
intímnejšieho vzťahu (str. 136, obr. 43).
Nakoniec nasleduje bozk, ktorý tiež nie je vo všetkých svojich formách

jednoznačne sexuálne motivovaný. V rámci etológie je považovaný za rituálne
kŕmenie (obr. 52). Ak sa správa ohrozené zviera ako mláďa prosiace o potravu,
automaticky tým provokuje vrodené opatrovateľské správanie, čím je odvrátená
protivníkova agresia. Pri druhoch, ktoré kŕmia mláďatá z úst do úst, stmeľujú sa
páry vzájomným kŕmením sa. Ak odpadne odovzdávanie potravy, vzniká rituál
už len pripomínajúci vzájomné kŕmenie. Tým je u vtákov zobáčkovanie; u
šakala a vlka dotyk ňufákom do kútika papule druhého; u šimpanza pozdrav
vzájomne sa dotýkajúcich úst (str. 127, obr. 40) a u človeka bozk. Matky
prírodných národov kŕmia svoje deti (a dokonca aj opustené zvieracie mláďatá)
z úst do úst (obr. 52). Rovnako, aj Gréci kŕmili deti vopred požutou potravou.
Na vidieku sa tento spôsob kŕmenia pozoroval ešte v 20. storočí. Dnešná
rozličná, na mäkko pripravená potrava pre deti je vlastne hypernormálnou
adaptáciou na potreby dieťaťa.
193
Obrázok 52 Kŕmenie z úst do úst („bozkom“) u prírodných kmeňov podľa Eibl-

Eibesfeldta. Horná štvorica obrázkov znázorňuje ženu z kmeňa !Ko, kŕmiaca svoju
sestru dyňou; dolná štvorica obrázkov znázorňuje matku z kmeňa Yanomam kŕmiacu
svoje dieťa predžutým banánom (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Eibl-Eibesfeldt
1989).
194
Alexander Csanády
Obrázok 53 Kŕmenie z úst do úst („bozkom“) v ľúbostnej predohre mileneckého páru.

(Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [39]).
Bozkávanie je dôležitou časťou ľúbostnej predohry. Pri vášnivom bozku sa

pohybuje aj jazyk a dochádza k cicavým pohybom úst (ritualizované z
pôvodného odovzdávania a prijímania potravy ústami). Zaľúbené páry si radi pri
bozku odovzdávajú z úst do úst maškrty (obr. 53), z toho sú odvodené rozličné
zvyky pri zásnubách a svadbách. Vzájomné kŕmenie ústami neposilňuje len
partnerské vzťahy, ale aj širšie sociálne zväzky.
Priame podanie z úst do ústa sa pozorovalo napr. u Pygmejov. Najlepší lovec
si vloží kus mäsa z ulovenej koristi medzi zuby a tak ho odovzdáva ostatným. U
rozličných afrických národov bolo zvykom vopred požuť potravu a potom ju
vsunúť do úst hosťovi. Vo všeobecnosti sa potravou upevňuje priateľstvo,
spontánne to robia už jednoročné deti, keď ponúkaním potravy sa zbližujú s
cudzou osobou. Aj sýte deti niekedy znovu jedia, keď vidia jesť rodičov, čím
potvrdzujú svoj zväzok s nimi.
195
Bozk slúži aj v širšom sociálnom kontexte ako pozdrav. Predtým sa len

osoby rovnakého postavenia bozkali na ústa, podriadená osoba smela bozkať
vyššie postaveného len na bradu, ruku, koleno a nohu. Pôvodné zacielenie
bozku na ústa sa tak odklonilo podľa sociálneho postavenia druhej osoby na inú
časť tela a prejav úcty sa odstupňoval (pobozkanie nohy – úplné podrobenie,
pobozkanie kolena – pokora a pod.). Bozk býva prejavom priateľstva, rešpektu,
existoval aj bozk ako prejav náboženského uctievania. Namiesto priameho
bozku veriaci sa musel uspokojiť s pobozkaním pozemských predstaviteľov
boha a svätých predmetov. Bozk mal boha zmieriť, priniesť šťastie. Podobne aj
hráč hazardnej hry, keď pobozká kocku, povyšuje ju na symbol šťasteny a chce
si ju nakloniť. Aj národy, ktoré poznajú iné spôsoby a formy pozdravu (napr.
trenie nosov u Tahiťanov, Papuáncov, Austrálčanov, Somálčanov), poznajú
bozk. Rodičia bozkajú deti, bozk sa tu môže vyskytovať aj v intímnom spolužití.
Jeho rozšírenie po celom svete svedčí o vrodenom základe, nepriamo aj o
možnosti jeho fylogenetického odvodenia od kŕmenia mláďat matkou. Súčasne
možno pripustiť jeho diferencované potláčanie kultúrnym vplyvom (napr. matky
bozkajú deti a muž ženu pri dôvernom vzťahu, ale bozkom sa už nepozdravuje
hosť, neprejavuje sa úcta).
Ďalšími stupňami zbližovania partnerov sú:

5. Fáza ruka – hlava: hladkanie tváre, krku, vlasov, alebo prehŕňanie vlasov
pripomína starostlivosť o povrch tela, ako sa prejavuje aj v interakciách
matiek s mláďatami a odvodene u dospelých zvierat, kde má zmierujúci a
zväzky podporujúci účinok. Hladkanie po hlave je aj gestom útechy,
prejaveným už len položením ruky na temeno hlavy zarmúteného. Hraničnou
ritualizáciou tohto správania je žehnajúce gesto, pri ktorom sa ruky vôbec
nedotýkajú hlavy. Rovnako, dotyk oboch hláv je veľmi významný (obr. 54),
aj keď sa to na prvý pohľad nejaví. Nesie v sebe zvláštny pocit dôvernosti,
196
Alexander Csanády
pretože hlava je veľmi stráženou časťou tela, pretože sú v nej sústredené

životne dôležité orgány, ktoré musia byť chránené. Nový partner teda musí
mať veľkú dôveru, aby mu bolo dovolené bez obmedzenia láskať tvárové
časti hlavy.
Obrázok 54 Dotyky hlavou ako prejav veľkej dôvery v ľúbostnej predohre

mileneckého páru (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [40]).
6. Fáza ruka – telo: ruka hladká tvár, trie, tlačí, hnetie partnerovo telo (obr.
55). Odtiaľ je už čím ďalej tým ťažšie potlačiť sexuálne vzrušenie a prerušiť
odvíjajúce sa konanie smerujúce k vyvrcholeniu. Treba zdôrazniť, že tak v
tejto fáze, ako aj v ďalších, muža nevyhnutne ženie (a z hľadiska spoločnosti
ani nesmie hnať) vzrastajúce sexuálne vzrušenie. V akejkoľvek fáze muž
musí byť schopný ovládnuť vzrušenie, ak dá partnerka svojím správaním
najavo nesúhlas.
7. Fáza ústa – prsia: už pri celkom nesexuálnom geste ochraňovateľskej útechy
(odvodenom zo starostlivosti o potomstvo) objímaný partner tlačí silne hlavu
na hruď utešiteľa. V tejto fáze predohry lásky sa navyše zjavujú aj savé
pohyby úst.
197
Obrázok 55 Hra s prsníkmi mladej dievčiny mladíkom z prírodného kmeňa G/wi podľa
Eibl-Eibesfeldta (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Eibl-Eibesfeldt 1989).
Obrázok 56 Hra s prsníkmi u malých detí z prírodných kmeňov celého sveta podľa
Eibl-Eibesfeldta (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Eibl-Eibesfeldt 1989).
198
Alexander Csanády
Objektom týchto pohybov je primárne ženský prsník, druhotne aj ženský krk,

ušný lalôčik a podobne. Je to vrodená pohybová koordinácia pretrvávajúca
ešte z dojčeneckého obdobia života. Materinský prsník najpôvodnejšie je len
orgánom poskytujúcim výživu (obr. 56). Jeho najbližšou funkciou patriacou
ešte do rámca starostlivosti o mláďatá je uspokojovať mláďa. U národov,
ktorých ženy nemávajú zakryté prsia, sa pozorovalo, že ešte troj-štvorročné
deti reagujú na ohrozenie tým, že sa uchýlia na matkino lono, berú potom do
úst jej prsník, ale necicajú ho. Pozoruje sa to aj u iných primátov. U
prírodných národov ponúknuť ženský prsník dospelým predstavovalo gesto
zmierenia, tzn. vinník sa perami dotkol prsníka najstaršej ženy a tak sa opäť
stal „bratom“ všetkých mužov. Ženy mnohých národov súčasného obdobia
dojčia len krátko. Napriek tomu, že venujú prsníkom veľkú starostlivosť, ale
nie v záujme o ich základnú biologickú funkciu, ale aby podporili ich
signálnu funkciu v sexuálnej a sociálnej oblasti. Ženské prsníky, na rozdiel
od zvieracích, udržujú svoj plnší tvar aj mimo obdobia vlastného dojčenia.
Prvotnou signálnou funkciou ženských prsníkov bolo poskytovať útechu
mládeži, upokojovať partnera. Prikrývanie prsníkov im poskytlo erotický
význam. Sexuálna funkcia poprsia je len druhotná, aj keď postupom času
čoraz väčšmi prevažuje. Záujem, alebo „nezáujem“ o ženské prsníky, ich
splošťovanie, alebo naopak, zvýrazňovanie spôsobom oblečenia teda úzko
súvisí s postojom k sexualite (tzn. buď boli potláčané ich skrývaním
pomocou bandáži, olovených doštičiek a pod., alebo zvýrazňované tesným
oblečením a hlbokým výstrihom). V predhistorických a prírodných
spoločnostiach bývalo v obľube poklesnuté poprsie. Veľké, ťažké prsia
poznáme z európskych mladopaleotických figúrok Venuší, ako aj z pamiatok
iných dôb a miest. Výskyt poklesnutých pŕs súvisí s tým, že v jednoduchých
prírodných kmeňoch dojčia ženy dlho (až do dvoch, alebo troch rokov
dieťaťa), takže väčšine žien poprsie skoro poklesne. Nevysvetľuje to však
199
obľubu takýchto tvarov, o ktorej svedčia výtvarné dokumenty. Neskoršie

kultúry dávali prednosť pevnému guľatejšiemu poprsiu (napr. sochy hadích
bohýň z Kréty, indické bohyne a pod.). Ideál ženy sa teda menil a pri
stvárňovaní sa čoraz väčšmi uplatňovala podoba mladej ženy s pevnými
prsiami.
8. Fáza ruka – genitálie: už táto forma sexuálnej stimulácie môže viesť aj k
orgazmu a používa sa, keď vlastný koitus je z nejakého dôvodu znemožnený.
9. Fáza genitál – genitál: predstavuje poslednú etapu intímneho zblíženia,
kedy dochádza k pohlavnému styku (koitus, súlož). U človeka je
synchronizácia pohlavného vzrušenia veľmi dôležitá, pretože keď nastane
orgazmus u muža a ženy súčasne, je to silný, spoločný citový zážitok, ktorý
puto príťažlivosti medzi nimi posilňuje. Keď orgazmus nastane u oboch
skoro po sebe, je tiež väčšia nádej na úspešné oplodnenie. To nie je vždy
ľahké, pretože muž obvykle dosahuje vrchol skôr ako žena. Akú podobu má
toto vzrušenie? Akými zmenami prechádza mužské a ženské telo pri
sexuálnych pochodoch? U oboch pohlaví dochádza k prekrveniu ciev, pričom
krv priteká do niektorých ciev rýchlejšie, ako z nich odteká. Sú to cievy
nachádzajúce sa blízko telesného povrchu a v dôsledku toho je koža
prekrvená a drobnejšie viditeľné časti tela sa zväčšia a naplnia krvou. Pocity,
vyvolané týmito zmenami sú veľmi zmyselné. Objaví sa pocit horúčavy a
zvýšenej citlivosti po povrchu celého tela. Na prsiach sa môžu objaviť svetlé
sexuálne zčervenanie. Zväčší sa nos a aj ušné lalôčiky, ktoré sa stanú
citlivými na láskanie perami. U ženy sa zväčšia a zčervenajú pery a malé
pysky ohanbia. Sú veľmi citlivé aj na ten najľahší dotyk. Prsia sa zväčšia až o
dvadsať percent. Rovnako, aj mužské pery sa stanú citlivejšími a penis sa
plní krvou, pokiaľ tlak krvi je tak veľký, že penis stvrdne a úplne sa vztýči.
Penis človeka je zvláštna konštrukcia, kým ostatné primáty majú malú
penisovú kosť (os penis, baculum), ktorá im umožňuje mať erekciu ľahko a
200
Alexander Csanády
rýchlo. Akonáhle sa začnú vzrušovať, kosť uvedie penis do vztýčenej polohy.

U mužov táto kosť zanikla, čím sme prišli o veľmi účinný nástroj veľkej
sexuálnej pohotovosti. Muž musí byť veľmi vzrušený, aby sa jeho penis
dostatočne stoporil a mohol vniknúť do pošvy. Ak je muž v strese, alebo je
chorý, bude pre neho oveľa ťažšie dosiahnuť erekcie. Tento evolučný
„handicap“ v podstate zaisťuje, že úspešne kopulujúci muži sú tiež fyzicky
zdatní a zdraví, a preto vhodní kandidáti na budúce rodičovstvo. Takto je
ľudský penis bez kosti veľmi spojený s párovým putom a rodičovskou
starostlivosťou. Navyše, ľudský penis pri úplnom stoporení nielen dĺžkou, ale
aj šírkou je oveľa väčší ako u ostatných opíc. Toto zväčšenie dĺžky evidentne
súvisí s predlžením kopulačných pochodov u človeka a dráždením ženy k
úplnému a silnejšiemu orgazmu.
Obdobou samčieho penisu je u žien klitoris, nachádzajúci sa hneď nad
vstupom do pohlavných orgánov, ktorý sa pri sexuálnom vzrušení tiež vztýči.
Je v ňom sústredených veľa nervových zakončení a jeho neustále
masírovanie pri pohyboch panvy vpred a vzad veľmi zosilňuje vzrušenie
ženy.
Ľudská dvojica vybavená touto biologickou výbavou, pristupuje k
bozkávaniu, cucaniu, prehmatávaniu, tisknutiu, hladeniu, hneteniu a láskaniu
až do stavu nekontrolovateľného vzrušenia. Namiesto krátkeho spojenia,
ejakulácie a odlúčenia typického pre väčšinu ostatných primátov, sa ľudský
milenci objímajú, zvíjajú v kŕči a stonajú dlhotrvajúcou rozkošou. Spoločne
prežívaná rozkoš zásadne napomáha vzniku párového puta, čím pomáha
zaistiť oplodnenie a zväčšuje nádej na úspešnú výchovu potomstva, pri
ktorom môže doplnenie otcovskou starostlivosťou zohrávať dôležitú úlohu
pri ich prežití. Na začiatku záverečnej fázy pohlavného aktu je prekročený
dôležitý prah, keď penis, o osem centimetrov dlhší ako v pokojovom stave, je
zasunutý do vagíny. V tej chvíli sa podráždená vagína predĺži a roztiahne.
201
Pohlavným vzrušením sa začne produkovať viac sekrétu, ktorý navlhčí

pohlavné orgány, čím je zaistené, že pohyby mužovej panvy sú uvoľnenejšie
a účinnejšie. Pri všetkých týchto úkonoch stúpa krvný tlak, tep a prehlbuje sa
dýchanie. Keď sa blíži orgazmus, srdce bije dvakrát rýchlejšie než normálne.
Krvný tlak sa tiež zdvojnásobí, telo sa silne potí a dýchanie sa stáva hlasným
a namáhavým, akoby súložiaci pár bežal preteky. Keď žena prežíva
orgazmus, jej vagína sa rytmicky sťahuje v intervaloch po 0,8 sekundách.
Keď muž ejakuluje, majú sťahy penisu, z ktorého vystrekuje sperma, presne
rovnaký rytmus. Znamená to, že spoločne pociťovaný orgazmus, môže byť
zladený do neuveriteľnej presnosti a môže tak vyvolať silný duševný pocit
„jednoliatosti“.
Všetky tieto fázy sú biologický dané, ale v dôsledku kultúrnej tradície, alebo
individuálnych vlastností partnerov sa môžu jednotlivé fázy skracovať, alebo
naopak obohacovať a meniť ich poradie. Najvýraznejším prípadom ich skrátenej
sekvencie je vynútená súlož (znásilnenie). Intímne zbližovanie, získavanie
náklonnosti, utváranie vzájomných vzťahov partnerov (ktorý je normálnym
predpokladom toho, aby sa obaja neskôr starali o dieťa) sa vynecháva, od
prvého kroku sa pristupuje priamo k poslednej fáze zbližovania. Nevznikajú tak
predpoklady, aby u partnerky došlo k sexuálnemu vzrušeniu, tobôž k orgazmu.
Žena zostáva v najlepšom prípade neuspokojená, v horších prípadoch šokovaná,
alebo aj zranená.
Reprodukčná funkcia sexu nie je teda jeho jedinou prirodzenou a preto ani
jedinou prípustnou funkciou. Sexuálne správanie nie je obmedzené len na krátky
koitus, pri ktorom môže nastať oplodnenie, ale zahŕňa aj fázy dvorenia a
jemných nežností v rámci vzájomného zbližovania. Preto je aj vlastná súlož len
posledným stupňom zbližujúcim dvoch ľudí opačného pohlavia. V niektorých
dnešných príručkách o sexuálnom živote sa uvádza veľa často rafinovaných,
202
Alexander Csanády
alebo namáhavých pozícií možných pri súloži. Ľudská tendencia preskúmať

všetko do najmenších detailov sa tu objavuje ako úsilie nájsť nové formy
sexuálnej stimulácie. Toto obohatenie praktík sexuálneho styku, ak sa berie
dostatočný zreteľ na pocity partnera, môže posilniť aj väzbu partnerov. Pokiaľ
to všetko je len príležitosťou na exhibíciu sexuálnej atletiky, alebo akrobatiky,
ide o samoúčelné správanie, ktoré skôr, či neskôr vzťah naruší.
U zvierat dochádza k sexuálnemu styku len v období ruje samíc. Aj u

mnohých primátov sa kopulácia obmedzuje len na ovulačné obdobie, alebo
minimálne jej frekvencia je vtedy najväčšia (šimpanzy). V tomto období sa
zväčšuje anogenitálna oblasť samíc (paviány rodu Papio, napr. Papio anubis,
mangabeje – rod Cercocebus). U šimpanzov sú samice aktívne približne týždeň,
u opíc makak rézus v priemere asi 9 dní (ale neplatí to pre tieto druhy žijúce v
zajatí, pretože primát chovaný v zajatí nie je zaujatý starosťami o sebaprežitie a
čas sexuálnej aktivity samíc sa predlžuje až na vyše 20 dní). Počas ruje sú
samice primátov v stave trvalého vzrušenia, približujú sa k samcovi, hrbia sa a
privracajú k nemu zdvihnutú zadnú časť tela, tzn. vyzývajú na kopuláciu. Keďže
väčšia primátov nevytvára výlučné partnerstvá, zvyčajne chýba samčie zložité
dvorenie. Pokiaľ niečo také pozorujeme, sú to rozličné formy imponovania
prechádzajúce až do priamych útokov proti samici (napr. šimpanz ma zježenú
srsť, trasie konármi, preráža prudko zeleň). U niektorých druhov sa pozorovali
aj neagresívne interakcie (paviány, makaky, šimpanzy), rytmické pohyby
jazykom, tiché vokalizácie, výmena pohľadov – bez stimulačných dotykov
pripravujúcich možnosť koitu (len u nižších primátov ide o nazogenitálny
kontakt). Samec nastupuje na samičku odzadu (vetroventrálna pozícia aká je
typická u ľudí sa pozorovala len u makakov a u goríl chovaných v zajatí).
Vlastný koitus trvá niekoľko sekúnd (makak rézus 3 – 4 sekundy, pavián 8 – 20
sekúnd , šimpanz 6 – 20 sekúnd), ale pri niektorých druhoch sa opakuje (u
203
paviánov až 6-krát, u makaka rézusa až 25-krát) a u samcov nastáva ejakulácia

až pri poslednom koite, ktorý je najintenzívnejší a sprevádzajú ho mocnejšie
pohyby.
U ľudí k sexuálnemu styku patrí prekoitálna fáza. Pohotovosť ženy na
pohlavný styk je takmer nezávislá od ovulácie (len častosť pohlavného styku
býva väčšia v období ovulácie) a naopak závisí od nežností a stimulácií partnera.
Tento podstatný rozdiel od sexu nehumánnych primátov (tzn. možnosť koitu aj
vtedy ak nie je možné počatie) posilňuje puto partnerov. Pre človeka je nové aj
to, že žena je schopná orgazmu, čo posilňuje emočnú väzbu partnerov.
Pretože súlož iných primátov pozostáva len z obkročenia a odpárenia, vzniká

otázka, odkiaľ sa u ľudí vzala potreba hladkania, nežností a objímania v
prekoitálnych fázach intímneho zblíženia. Podľa etologickej koncepcie to nie je
nič nové, čo by sa bolo vyvinulo až v súvislosti s ľudskou sexualitou, ale ide o
vzorce správania prevzaté zo vzťahu matka – dieťa, teda z funkčného okruhu
inštinktívnej starostlivosti o potomstvo. Čím je fáza intímneho zbližovania
pokročilejšia, ľudia sa o to väčšmi vracali vo svojom správaní k spôsobom
bežným v starostlivosti o deti. Prvé fázy intímneho zbližovania sú ešte
„dospelé“, ale potom sa partneri držia za ruky (ako ich kedysi vodili rodičia);
objímajú sa, hladkajú si tvár, vlasy, telo (ako ich objímali a láskali rodičia); v
reči sa objavujú zdrobneniny (maznavý tón je dôležitejší ako to, čo sa hovorí);
bozky úst pripomínajú kŕmenie, zobliekajú sa (tým sa obnovuje prvotná nahota
detstva); pri súloži sa pridŕžajú jeden druhého (ako kedysi pri vzájomnom držaní
matky a dieťaťa).
Opatrovateľské spôsoby správania vyžadujú prirodzený doplnok: príslušné
uvoľňujúce signály v správaní druhej osoby. Nachádzajú ich v rozličných
prvkoch prevzatých z repertoáru detského správania. Dospelé osoby vyžadujúce
ľúbostný záujem mimovoľne upadajú do detskej roly. Takéto návraty k
204
Alexander Csanády
niektorým prejavom mláďat patria k normálnemu životu zvierat aj človeka.

Avšak, nejde o „patologickú regresiu“, lebo infantilizácia sa netýka všetkých
stránok správania a nie je trvalá, môže ju okamžite vystriedať vyzretejšie
správanie. Infantilné správanie má v niečom aj morfologickú podporu, aspoň pri
„slabšom“ pohlaví (dievčatá majú niektoré črty pripomínajúce detskú telesnú
schému, klenutejšie čelo, okrúhlejšiu tvár, menšiu a jemnejšiu kostru, líčením si
zväčšujú oči). Infantilné spôsoby správania majú už u zvierat širšie použitie, tzn.
upravujú nielen pokojné spolužitie sexuálnych partnerov, ale aj väčších skupín.
Patria sem infantilizmy z okruhu mláďacích výziev na kŕmenie, infantilné
vyhľadávanie ochrany v náručí druhého a podobne. Keď sa mnohé prvky
správania v okruhu starostlivosti o potomstvo takto preniesli na sociálnu rovinu
interakcií, zmenil sa radikálne ich význam (tzn. ritualizovali sa). Sú mienené
inak ako pôvodné a už sa ani neprijímajú ako signály hladu, strachu a pod., ale
ako pozdravy, priateľské gestá (pozri kapitolu 11. Ritualizované správanie, str.
248-259).
Zhrnutím, teda môžeme z etologického hľadiska vyčleniť štyri relatívne

samostatné fázy sexuálneho motivačného cyklu:
1. výber sexuálneho partnera: pre iniciáciu kontaktu je dôležité upútanie
potencionálneho partnera, tzn. dvorenie, flirt. V tejto fáze zohrávajú
významnú úlohu sekundárne pohlavné znaky a neverbálne prejavy
(napr. úsmev, signály očí, celková mimika tváre, oblečenie, parfumy,
neverbálne zložky reči a pod.). Pre dvorenie muža je charakteristické
imponovanie. Už malí chlapci sa pokúšajú zaujať dievčatá a odstrašiť
iných súperov šikovnosťou a silou (napr. skúšky odvahy, preteky, šport,
tance, piesne). V prítomnosti ženy, ktorú chcú zaujať, naprávajú si
oblečenie, rukou si prehrnú vo vlasoch, snažia sa o dlhší očný kontakt,
zakliesnia si palce za opasok, pri sedení mierne rozkročia nohy, čím
205
dávajú vyniknúť svojmu rozkroku. U žien sú známe gestá ako úsmev,

pohodenie vlasmi, špúlenie pier, charakteristickou črtou je ostýchavosť
(ambivalencia), ktorá sa prejavuje schovávaním tváre, alebo sklopeným
pohľadom (obr. 57). Zdržanlivosťou žena testuje pripravenosť muža
investovať do vzťahu, ako aj jeho vlastnosti ako živiteľa a ochrancu. Tieto
výrazové pohyby sú spoločné rôznym ľudským rasám a kultúram. Vo
všeobecnosti majú ženy širší repertoár signálov ako muži.
Obrázok 57 Ambivalentné správanie u žien so skrývaním tváre, úsmevu a sklopeným

zrakom (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Eibl-Eibesfeldt 1989).
206
Alexander Csanády
2. pretaktilná fáza: partneri sa bližšie spoznávajú a telesný dotyk je zatiaľ

neprípustný (rozhovory, vyhľadávanie spoločných záujmov, rôzne
pozornosti). Muži sa snažia prezentovať ako spoľahliví ochrancovia, ženy
ako partner vhodný na opateru a ochranu.
3. taktilná fáza: po rôzne dlhej pretaktilnej fáze dochádza medzi partnermi k
rôznym prejavom kontaktného správania (telesné dotyky, bozky, objatia).
Bozkávanie je charakteristické pre takmer všetky sledované kultúry,
prípadne môže byť nahradené kŕmením z úst do úst.
4. genitálna fáza: po úspešnom priebehu predchádzajúcich fáz dochádza k
pohlavnému styku. Táto fáza môže mať v závislosti od kultúry rôzne
formy. V niektorých populáciách má pestré formy a to od preferencie
rôznych polôh (napr. indická Kámasútra) až po skupinový styk (môže byť
súčasťou aj rôznych obratov). V iných kultúrach je veľmi intímnou, ba
dokonca len reprodukčnou záležitosťou.
Unikátnym javov u človeka je „zaľúbenosť“. Tento stav je podľa výskumov

sprevádzaný vylučovaním fenyletylamínu, ktorý má podobné účinky ako
amfetamín. K všeobecne sa vyskytujúcim javom patrí u človeka pohlavná
ostýchavosť a hanblivosť, ktorá sa prejavuje rôzne v závislosti od kultúry.
Najčastejšie je to skrývanie pohlavných orgánov odevom, čo sa vysvetľuje ako
znak odmietania pohlavného styku s cudzou osobou, preto si proces intímneho
zblíženia partnerov vyžaduje istý čas.
Nereprodukčné sexuálne správanie človeka je založené najmä na sexuálnych
zážitkoch jedinca (pohlavné vzrušenie, orgazmus), čo motivuje človeka k
vyhľadávaniu pohlavného styku. Z evolučného hľadiska sa u žien dokonca
vyvinula schopnosť intímneho zblíženia sa s mužom aj mimo ovulácie (tzn.
obdobia plodnosti) dokonca aj keď je tehotná, čo je zrejme ďalšia adaptácia na
posilnenie párových väzieb. Človek v súvislosti so sexuálnym uspokojením
207
vyvinul aj viaceré alternatívne praktiky ako je masturbácia, orálny sex, sexuálne

pomôcky a podobne.
9. 8. 1. 4 Adaptívny význam preferencie mužov

Výskumy potvrdili, že „krása“ nie je len subjektívna a naše preferencie pre
pekné objekty a subjekty je vrodená a medzi rôznymi kultúrami bola potvrdená
aj silná zhoda. Už 3 – 6 mesačné deti dokážu fixovať pohľadom fotografie
atraktívnych žien (ich atraktivita bola ešte predtým ohodnotená dospelými
mužmi) dlhšie ako fotky neatraktívnych žien. Keď videli fotky muži, aktivovalo
sa im v mozgu centrum radosti. Muži preferujú ženy, ktoré sú vo fertilnej fáze
života (okolo 25 roku života), potom stúpa riziko potratov a atraktivita žien
klesá. Pomer preferovaného pása a bokov (angl. waist-to-hip ratio, WHR) žien
je okolo 0,7 – 0,75 a indexu telesnej hmotnosti (hmotnosť/výška2, angl. body
mass index, BMI) okolo 20. Preferované hodnoty WHR a BMI sú tak
prediktormi fertility a zdravia žien. Ženy s WHR > 0,85 ˂ 0,7 majú väčšie
problémy s počatím ako ostatné ženy. Ženy s úzkym pásom a veľkými prsiami
majú najviac estradiolu počas ovulácie a je trikrát vyššia pravdepodobnosť, že
otehotnejú. Bolo potvrdené, že aj pri asistovanej reprodukcii (in vivo aj in vitro
oplodnenia) sa vajíčka týchto žien lepšie oplodňujú. Dôkazom, že tieto
preferencie nie sú len naučené, boli výskumy potvrdzujúce, že aj od narodenia
nevidomí muži preferujú rovnaké WHR ako vidiaci.
Rovnako ako u zvierat aj u človeka je symetria odrazom vývinovej stability
(pozri Csanády (2020), str. 453), pretože za normálnych okolností by sa mali
pravá aj ľavá strana tela vyvíjať rovnomerne. Výskumy ukázali, že ženy počas
ovulácie majú atraktívnejšie, symetrickejšie tváre v porovnaní s infertilnou
(luteálnou, alebo sekrečnou) fázou. Aj symetria ženských prsníkov
pravdepodobne tiež súvisí s ich fertilitou. Stupňujúca sa asymetria pŕs znižuje u
208
Alexander Csanády
mužov vizuálnu atraktivitu žien. To znamená, že čím je asymetria vyššia (tzn.

čím sú prsia rozdielnejšie), tým mali ženy v priemere menej detí.
Navyše, ženy sú počas ovulačnej fázy atraktívnejšie aj olfaktoricky, tzn.

podľa vône. Zároveň sú vnímavejšie na mužské feromóny, predovšetkým
androstenón a androstenol vylučovaný žľazami v podpazuší. Aj vaginálne
výlučky voňali mužom viac počas ovulačnej fázy, ako počas sekrečnej
(luteálnej) fázy, čo dokazuje, že aj genitálie sú v tejto fáze atraktívnejšie pre
mužov.
Mužom sa tiež páčia ženy signalizujúce svoj záujem o opačné pohlavie.
Najmä vo fertilnej fáze menštruačného cyklu sa ženy vyzývavejšie obliekajú a
väčšia časť ich tiel je obnažená v porovnaní so sekrečnou fázou. Majú aj väčšiu
chuť na sex a častejšie sa im snívajú sny o mimomanželských zväzkoch.
Výskumy potvrdili, že barové tanečnice dostávajú vyššie prepitné v čase
fertilnej fázy a súhlasia s vyzvaním do tanca v porovnaní s inými fázami
menštruačného cyklu (tzn. ženské hormóny, najmä estradiol pozitívne
ovplyvňujú ich sexuálne správanie).
Ako bolo uvedené vyššie, samice asi 10 % primátov majú červeno sfarbenú
anogenitálnu oblasť, čím signalizujú fertilnú fázu a sexuálnu receptivitu. Aj u
človeka je červená farba spojená so sexuálnou aktivitou. Keď muži
vyhodnocovali sexuálnu atraktívnosť dievčat, ktoré mali okolo fotografií
červenú farbu, ich skóre bolo vyššie, ako keď bolo pozadie fotografie inej farby.
Ženy v červených šatách na sociálnych sieťach mali častejšie záujem o
krátkodobú sexuálnu známosť ako ženy oblečené v šatách inej farby. Rovnako,
v situáciách, kde bola pravdepodobnosť flirtu s opačným pohlavím vyššia, ženy
si v súlade s očakávaniami vyberali červenú farbu. Naopak, u mužov tento
rozdiel nebol štatisticky významný. Ženy vo fertilnej fáze menštruačného cyklu
preferovali červenú farbu viac, ako v sekrečnej fáze. To poukazuje na to, že
209
ľudia majú biologickú predispozíciu spájať si určité farby so sexuálnou

atraktívnosťou a nie je to len produkt kultúry.
9. 8. 1. 5 Adaptívny význam preferencie žien

Ženy preferujú športové typy mužov s vyšším BMI, ktorý je tvorený
svalovou hmotou. Výskumy potvrdili, že športovci mali viac sexuálnych
partneriek za rok ako nešportovci. Tiež sa zistilo, že ženy preferovali stredne
svalnatých mužov. Vysvetľuje sa to tým, že vývin veľkej svalovej hmoty, ktorý
je podmienený aj testosterónom koreluje s vysokou agresivitou, tzn. príliš
svalnatý muž by tak mohol byť pre ženu hrozbou. Fyzicky zdatnejší muži
začínajú sexuálne žiť skôr ako slabší muži a nedostatočne vyvinuté svaly zas
môžu byť indikátorom slabých génov. Vyšší muži sú atraktívnejší a majú viac
deti ako nižší muži, preto vyššia výška môže byť indikátorom dobrých génov,
lepšej imunity a inteligencie.
Ženy rovnako ako muži, preferujú symetrických mužov a pre obe pohlavia
platí, že symetrickejší jedinci začínajú sexuálne žiť skôr a majú viac sexuálnych
partnerov. Aj pri podvádzaní, ženy preferovali symetrickejších milencov.
Viaceré výskumy potvrdili, že ženám sa páčia muži s maskulínnymi črtami tváre
(napr. vystupujúce čeľuste a lícne kosti), čo súvisí s vyššími hladinami
testosterónu v puberte a podľa hypotézy imunokompetenčného hendikepu
(angl. immunocompetence handicap hypothesis) má testosterón
imunosupresívne účinky a preto si jeho vyššiu produkciu môžu dovoliť len
jedinci s nadpriemernými génmi. Iba imunitne veľmi zdatní muži si môžu
dovoliť vystavovať sa negatívnemu účinku testosterónu. Ženy inklinujú k
maskulínnym črtám vo fertilnej fáze menštruačného cyklu, inak preferujú
feminínne typy, tzn. zdvojená sexualita (angl. dual sexuality). Preferencie
maskulínnych čŕt sú ale nejednoznačné, čo sa čiastočne vysvetľuje aj tým, že
maskulínni muži môžu mať horší vzťah k deťom (napr. menej reagujú na detský
210
Alexander Csanády
plač) a nemajú záujem o dlhodobejšie vzťahy. Imunitné reakcie navyše korelujú

skôr so štíhlosťou tváre, nie s maskulinitou, pričom preferencia maskulínnych
čŕt je podmienená prevažne geneticky.
9. 8. 1. 6 Sociálny status a finančné zabezpečenie

Výskumy v 37 rôznych kultúrach potvrdili, že pre ženy je dôležitejšie mať
finančne prosperujúceho partnera, kým pre mužov to nebolo až tak podstatné.
Ak boli ženy bohaté, preferovali ešte bohatších mužov, tzn. nebolo to
ovplyvnené nižším zárobkom žien. Aj v súčasnosti je v tradičných kultúrach v
Iráne a Afrike reprodukčný úspech priamo úmerný počtu dobytka, resp. veľkosti
pozemkov, ktoré muž vlastní. Táto preferencia zároveň vysvetľuje, prečo ženy
preferujú o niečo starších mužov. S vekom totiž stúpa spoločenský status, sila a
lovecké skúsenosti mužov (samcov primátov) aj v pôvodných kmeňoch, čo
následne zvyšuje ich sexuálnu atraktívnosť. Ženy zvyšujú svoje nároky na
mužov so zvyšujúcim sa rizikom otehotnenia, keďže ich investície do potomstva
sú vyššie. V moderných spoločnostiach sa dokázali súvislosti medzi oceneniami
a akademickými hodnosťami a reprodukčným úspechom mužov, tzn.
predstavujú akýsi indikátor evolučnej zdatnosti.
9. 8. 1. 7 Sexuálny konflikt
Sexuálny konflikt u človeka sa prejavuje od bunkovej až po kultúrnu úroveň.
Na bunkovej úrovni sú to napríklad dôsledky znásilnenia. Pri bežnom
sexuálnom styku je riziko otehotnenia približne 3 %, kým po znásilnení riziko
stúpa na 7 %. Násilníci pravdepodobne vylučujú viac luteinizačného a
folikulistimulačného hormónu, čo by mohlo u žien vyvolať ovuláciu. Na
psychologickej úrovni sa sexuálny konflikt prejavuje v žiarlivosti, ktorá sa
stupňuje najmä vtedy, ak je žiarlivý partner menej atraktívny, alebo keď je sok
(sokyňa) atraktívny(a). Dôsledkom žiarlivosti môže byť znásilnenie vlastnej
211
partnerky, pretože jej kontaktom s inou osobou sa zvyšuje riziko kompetície

spermií.
Cylindrický tvar penisu môže slúžiť na odstránenie ejakulátu soka z pošvy
ženy, podobne ako u iných živočíchov (pozri Csanády (2020), str. 474–483).
Domácim násilím môžu muži brániť ženám stretávať sa s potencionálnymi
sokmi. Vzhľadom na fakt, že podstatná časť populácie ľudí je, alebo niekedy
bola neverná a podľa odhadov je asi 2 – 4 % detí splodených „mimopárovým“
otcom, stratégie zvyšujúce istotu otcovstva sú u človeka výsledkom sexuálneho
konfliktu.
Na kultúrnej úrovni sa sexuálny konflikt prejavuje napríklad ženskou
obriezkou (vyše 130 miliónov žien na svete). Ženy s obriezkou majú menší
záujem o sex, menej lubrikujú, častejšie cítia bolesti a menej často zažívajú
orgazmus. Pravdepodobne dôsledkom zníženého ženského záujmu tak ženy s
obriezkou menej často podvádzajú svojich mužov. Z hľadiska sexuálneho
konfliktu sú v tomto prípade muži tí, ktorí víťazia, lebo vernosťou žien si
zvyšujú svoj vlastný reprodukčný úspech.
Jeden z dôkazov existencie stratégie kompetície spermií pochádza z

porovnávacích štúdií. Relatívna veľkosť semenníkov samcov primátov koreluje
s mierou promiskuity samíc. To znamená, že samce promiskuitných samcov
majú relatívne väčšie semenníky v porovnaní s vlastným telom, ako samce
menej promiskuitných druhov. Aj keď je riziko kompetície spermií vysoké (tzn.
v populácii je veľa súperov), veľkosť semenníkov (a teda aj množstvo
inseminovaných spermií) už po niekoľkých generáciách stúpa. Z toho vyplýva,
že samce investujú do vysokej produkcie spermií len v prípadoch, keď je to
strategicky nevyhnutné.
Boli zistené vzťahy medzi veľkosťou semenníkov a konkurenciou spermií u

človeka a veľkých ľudoopov (tab. 5). Na základe systému párenia nemá
konkurencia spermií u monogamických gibonov (Hylobatidae), u samotársky
212
Alexander Csanády
žijúcich orangutanov (Ponginae) a v háremovom systéme goríl (Gorilini) nijaký

veľký význam, pretože si samce môžu byť isté samicami, ktoré s nimi žijú. Inak
je to u šimpanzov (Panina), ktoré žijú v skupinách s niekoľkými dospelými
samicami. Na druhej strane, existencia kompetície spermií u človeka patrí k
veľmi kontroverznej oblasti výskumu a zatiaľ neexistujú jednoznačné závery.
Dôvodom sú predovšetkým obmedzené počty výskumov tejto problematiky, ako

aj etické obmedzenia vzťahujúce sa na výskum človeka.
Tabuľka 5 Rozdiely v hmotnosti semenníkov, dĺžke penisu a množstva ejakulátu troch

druhov primátov (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Veselovský 2005, Csanády 2020).
orangutan gorila šimpanz
hmotnosť semenníkov/hmotnosť tela 0,063 0,031 0,300
dĺžka penisu (cm) 4 3 8
počet spermií v ejakuláte (v miliónoch) 91 65 603
Komparatívne štúdie poukazujú, že muži majú relatívne malé semenníky v

porovnaní s promiskuitnými primátmi, ale nie zas tak malé ako majú
monogamné druhy primátov. Tento fakt ešte človeka nezaraďuje
k monogamným, ani medzi silne promiskuitné primáty. Naopak, čo sa týka
veľkosti penisu, človek ho má najväčší medzi primátmi. Napriek tomu nie je
celkom jasné, do akej miery sa na evolúcii penisu podieľa pohlavný výber a do
akej miery je to iba výsledok koevolúcie s veľkosťou ženských pohlavných
orgánov.
Výskumy analyzujúce ejakuláty ľudí v závislosti od kompetície spermií
dokázali jej existenciu. Muži produkovali viac mobilných spermií pri pohľade
na pornografickú fotografiu, kde súložili dvaja muži s jednou ženou. V prípade,
že boli na obrázku iba tri nahé ženy, mobilných spermií bolo menej, čo
213
pravdepodobne súvisí s nízkym rizikom kompetície spermií (tzn. spermie nie sú

ohrozované potencionálnym súperom). Iné výskumy ukázali, že muži
produkovali viac spermií, keď boli dlhší čas mimo svojej partnerky, tzn. keď
bolo riziko jej nevery vyššie. Keď sa muži venovali menej stráženiu svojej
partnerky (angl. mate guarding), tak produkovali kvalitnejšie ejakuláty, teda
mali vyššie koncentrácie spermií v ejakulátoch. Z toho vyplýva, že muži buď
investujú energiu do kontrolovania svojej partnerky a zvýšia svoju istotu, že ich
nepodviedla. Druhou možnosťou je, že ju nebudú kontrolovať, ale zvýšia kvalitu
svojich spermií pre prípadnú kompetíciu spermií. Niektorí autori uvádzajú, že aj
ženy dokážu správnym načasovaním orgazmu (tesne pred, alebo hneď po
ejakulácií muža) zadržať v reprodukčnom systéme viac spermií, lebo oxytocín
vylučovaný pri orgazme spôsobuje kontrakcie hladkej svaloviny maternice a
vajcovodov a umožňuje tak spermiám rýchlejší postup k vajíčku. Orgazmus tak
hrá významnú úlohu pri zvyšovaní pravdepodobnosti oplodnenia vajíčka
atraktívnym mužom. Ženy tesne pred a počas ejakulácie partnera intenzívne
vokalizujú, podobne ako niektoré opice (napr. makaky). Preto sa sexuálna
vokalizácia žien javí ako vedomý proces, ktorým môžu napr. manipulovať dĺžku
súlože (skracovať napr. pri bolesti), stimulovať sexuálnu aktivitu partnera,
zvyšovať vzájomnú kohéziu s partnerom (čím mu zvyšujú sebavedomie) a
klamať partnera o orgazme. Vďaka tomuto klamstvu o orgazme môžu ženy
manipulovať (posilňovať) vzájomnú väzbu so svojím partnerom.
Sexuálna vokalizácia je známa u mnohých druhov živočíchov (napr. slony,
plutvonožce, levy a primáty vrátane človeka), pričom je častejšia u samíc, ale
nie je celkom jasné, prečo to robia. V súčasnosti existuje viac ako 10 hypotéz,
ktoré sa snažia vysvetliť tento jav.
1) Hypotéza orgazmických reakcií ako neadaptívneho vedľajšieho
produktu sexuálneho styku samíc – nebola výskumom potvrdená, pretože k
vokalizácii dochádza u samíc aj po ukončení kopulácie.
214
Alexander Csanády
2) Hypotéza neadaptívneho fenoménu – podľa tejto hypotézy neprebieha

selekcia na to, čo sa pri kopulácii deje (vokalizácia nemá evidentné výhody).
Napriek tomu playbackové experimenty potvrdili, že samce reagujú pozitívne
na vokalizáciu samíc, tzn. pravdepodobne sa jedná o signál a nie je dôvod
domnievať sa, že by nemal byť adaptívny (reakcie na neadaptívny signál by
sa s najväčšou pravdepodobnosťou boli dávno vytratili).
3) Hypotéza synchronizácie orgazmov samca a samice – predpokladá, že
samica môže stimulovať ejakuláciu samca vo fáze vlastného orgazmu. V
takom prípade by ale muselo dôjsť k vokalizácii tesne pred ejakuláciou
samca, ale zvyčajne k nej dochádza až potom.
4) Hypotéza posilnenia vzťahov vo dvojici – ak by táto hypotéza platila, mali
by byť vokalizácie častejšie u monogamných druhov, ale je to opačne, tzn.
promiskuitné druhy vokalizujú viac ako monogamné.
5) Signál fertility a sexuálnej motivácie – v čase, keď majú samice zdureniny
na genitáliách síce vokalizujú častejšie, ale vokalizácia sa vyskytuje aj u
gravidných samíc. Navyše stále je neobjasnené, prečo samice vokalizujú až
na konci kopulácie, alebo tesne po nej.
6) Hypotéza reprodukčnej synchronizácie – pri sezónne sa reprodukujúcich
druhoch by mohla vokalizácia zvýšiť synchronizáciu a všetky samice by
ovulovali v približne rovnakom čase. To sa nepotvrdilo, lebo vokalizácia sa
vyskytuje aj u sezónne sa rozmnožujúcich druhov.
7) Hypotéza signalizácie otcovstva a zvyšovania otcovských investícií –
silnou vokalizáciou môže samica uistiť samca, že práve on bude otcom
mláďat a preto by mal do nich investovať viac. Väčšina samcov primátov sa
ale nestará o jednotlivé mláďatá, ale o skupinu ako celok. Nie je preto jasné,
ako by to mohlo fungovať.
8) Hypotéza stráženia sexuálneho partnera a preferencia dominantného
samca – samica môže dať vokalizáciou najlepšiemu samcovi najavo svoj
215
záujem o jeho gény a stimulovať opakovanú kopuláciu, čím by mohla získať

jeho ochranu pred obťažovaním od iných samcov. Táto hypotéza sa ale nedá
aplikovať na druhy , kde sa vokalizácia vyskytuje takmer pri každej
kopulácii.
Z uvedeného vyplýva, že dodnes neexistuje konsenzus, aký má sexuálna
vokalizácia adaptívny význam. Výskumy na šimpanzoch ukázali, že vokalizácia
nesúvisí ani s fázou ovulácie samice. Samice najviac vokalizovali pri kopulácii s
dominantným samcom, ale iba v prípade ak neboli v blízkosti dominantné
samice. Práve výskum vokalizácie u človeka by mohol objasniť túto otázku,
pretože u človeka je sexuálna vokalizácia bežná, až stopercentná.
9. 8. 1. 8 Kultúrne aspekty ľudskej sexuality

Ľudská sexualita sa vyvíja vždy v úzkej väzbe na kultúru danej spoločnosti a
to v pozitívnom aj negatívnom zmysle. Sexuálny pud je u človeka veľmi silný
(prejavuje sa veľkou sexuálnou zvedavosťou), preto vzniká spoločenská potreba
jeho kontroly. Ľudské sexuálne správanie je vo všetkých doposiaľ skúmaných
spoločnostiach riadené rôznymi pravidlami (zákazy, príkazy) vyplývajúcimi z
ideologického a náboženského presvedčenia a špeciálnych sociálnych trendov,
niekedy aj v rozpore s biologickými a behaviorálnymi aspektmi ľudskej
sexuality.
Vrodené ritualizované formy zbližovania sa však sú u človeka extrémne
sformalizované a podliehajú komplikovaným pravidlám etikety. Všetky tieto
konvenčné pravidlá spresňujú jednotlivé čiastkové gestá a posunky spojené so
základným pohybom a súčasne určujú, do akého sociálneho kontextu sa hodí tá,
alebo oná forma pohybu. Ľudský „inštinkt“ tak môže viesť vzhľadom na
vonkajšiu situáciu k prejavom neprimeraným, neprístupným, prehrešujúcim sa
proti zvyklostiam.
216
Alexander Csanády
V mnohých komunitách, alebo populáciách je sexuálny styk prípustný len

medzi manželmi a to najmä z ekonomického, ale aj ideologického hľadiska
(morálka, náboženstvo). Niektoré spoločnosti považujú sexualitu, hlavne u žien,
za niečo „zlé“, „nečisté“, pretože podporuje vznik mimomanželských stykov a u
žien možnosti mimomanželského počatia. Preto je v mnohých kultúrach
obmedzovaná rôznymi zákazmi, príkazmi a praktikami (napr. ženská obriezka).
Sociobiológovia tento prístup vysvetľujú tým, že muž, ktorý sa stará o ženu a
deti, si potrebuje byť istý, že investuje do svojho potomstva.
Sexualitu človeka môžu výrazne ovplyvniť rôzne sociálne trendy v
spoločnosti. Ide najmä o propagáciu fyzickej krásy, čo môže viesť k znižovaniu
sebavedomia najmä mladých ľudí a k problémom s nadväzovaním sexuálnych
kontaktov. V posledných rokoch sa rozmáha tzv. „nekontaktný sex“
prostredníctvom počítačových sietí. V nemalej miere ovplyvňujú ľudskú
sexualitu aj presadzovanie prehnaných nárokov na sexuálny zážitok,
oddeľovanie sexuálneho života od stabilných partnerských vzťahov, alebo rôzne
druhy pornografie. Ďalším fenoménom sexuálneho správania, ktorý sprevádza
ľudskú spoločnosť od pradávna, je problematika prostitúcie.
9. 8. 1. 9 Poruchy sexuálneho správania

Sexuálne správanie človeka môže byť rôznym spôsobom narušené a z
etologického hľadiska sa to môže týkať ktorejkoľvek úrovne motivačného cyklu
(od motivácie konania, cez nadviazanie kontaktu so sexuálnym partnerom, až po
samotný sexuálny styk). Príčinou môže byť organická porucha, alebo choroba
(anatomická anomália, fyziologická porucha, infekcie), pôvod mnohých porúch
nájdeme v psychike človeka a existujú aj poruchy, ktorých pôvod nie je jasný.
Všetky poruchy ľudskej sexuality a sexuálneho správania predstavujú vážny
problém, ktorý môže mať negatívny dopad na osobný život jednotlivca, tvorbu a
udržanie partnerských vzťahov, ale aj na širšie okolie. Preto sa problematika
217
sexuálneho správania človeka stala predmetom záujmu sexuológov, lekárov,

sociológov, psychológov, psychiatrov, ale aj etológov.
9. 8. 1. 10 Sexuálna dysfunkcia
Sexuálna dysfunkcia zahŕňa rôzne odchýlky, pre ktoré jednotlivec nie je
schopný plnohodnotne zúčastniť sa na sexuálnom vzťahu. V mnohých
prípadoch sú psychogénneho pôvodu bez zjavnej prítomnosti organickej
poruchy, alebo iného ochorenia.
Frigidita je porucha sexuálnej funkcie prejavujúca sa nedostatkom, alebo
úplnou stratou sexuálnej túžby. Vyskytuje sa predovšetkým u žien a prejavuje sa
nízkou sexuálnou aktivitou, nezáujmom o sexuálny styk, neschopnosťou
vzrušenia a orgazmu. Podmienená môže byť fyzickými (napr. ochorenie,
anatomická, alebo fyziologická anomália), alebo psychickými faktormi (napr.
trauma, nedostatok sexuálnych stimulov).
Sexuálna averzia sa prejavuje strachom, alebo úzkosťou zo sexuálneho
styku v takej miere, že jedinec sa vyhýba sexuálnej aktivite, alebo jedinec je
schopný sexuálneho styku, ale bez sprievodného pocitu sexuálnej slasti.
Hypersexualita označuje nadmernú sexuálnu túžbu. Prejavuje sa zvýšenou
sexuálnou aktivitou ústiacou až do závislosti od sexuálneho styku. Jedinec
využíva na sex každú príležitosť a nebráni sa súložiť ani s neznámym človekom.
Ide o psychický problém. Pri absencii sexuálneho styku sa prejavujú u
postihnutého človeka abstinenčné príznaky. U žien sa závislosť od sexu
označuje ako nymfománia, u mužov ako satyrácia.
9. 8. 1. 11 Poruchy sexuálnej identity

Pohlavná identita sa vyvíja u detí od narodenia. Dieťa sa učí pohlavným
roliam, ktoré sú považované danou kultúrou za normálne pre chlapcov a
dievčatá. Niekedy sa stáva, že jedinec vykazuje primárne aj sekundárne znaky
jedného pohlavia, ale nestotožňuje sa s rolami spojenými s daným pohlavím.
218
Alexander Csanády
Transexualizmus – jedinec túži žiť a byť akceptovaný ako príslušník

opačného pohlavia. Pocit nepohody z vlastného anatomického pohlavia rieši
chirurgickou a hormonálnou liečbou.
Transvestizmus – jedinec sa oblieka a nosí šaty typické pre opačné pohlavie
na prechodný čas. Ide o uspokojenie jeho túžby zo zaradenia k opačnému
pohlaviu, ale bez túžby po stálej zmene pohlavia.
9. 8. 1. 12 Poruchy voľby sexuálneho partnera

Z etologického hľadiska sa vzájomná sexuálna príťažlivosť partnerov vyvíja
na základe ich primárnych, sekundárnych a terciárnych pohlavných znakov a ich
sexuálny vzťah prechádza fázami ako je výber vhodného sexuálneho partnera,
pretaktilnou a taktilnou fázou až po pohlavný styk. V niektorých prípadoch však
jedinec dosiahne sexuálne uspokojenie len za prítomnosti určitých objektov,
alebo špecifických okolností.
Fetišizmus – používanie neživého objektu na sexuálne vzrušenie a
uspokojenie. Najčastejšie ide o časti odevu, alebo obuvi.
Exhibicionizmus – opakovaná a pretrvávajúca náklonnosť odhaľovať svoje
genitálie pred cudzími ľuďmi a na verejných priestranstvách, bez zameranosti na
bližší kontakt.
Voyeurizmus – opakovaná a pretrvávajúca náklonnosť pozorovať ľudí pri
sexuálnom akte, alebo v intímnych situáciách (napr. pri vyzliekaní), bez ich
vedomia.
Sadomasochizmus – uprednostňovanie sexuálnej aktivity, ktorá zahŕňa
vyvolávanie bolesti, ponižovanie, alebo spútanie. Ak jedinec uprednostňuje
prijímanie takejto stimulácie, ide o masochizmus; ak ju vyvoláva, ide o
sadizmus.
Pedofília – sexuálne uprednostňovanie detí, zvyčajne v prepubertálnom,
alebo skorom pubertálnom veku.
219
Frotérstvo – označuje aktivity spojené s otieraním sa o ľudí na preplnených

verejných miestach za účelom sexuálneho vzrušenia (napr. v mestskej
hromadnej doprave).
9. 8. 1. 13 Sexuálna orientácia
Za „normálny" sa všeobecne v spoločnosti považuje heterosexuálny vzťah,
tzn. vzťah medzi jedincami opačného pohlavia. Existujú však jedinci, ktorí sa
sexuálne orientujú na osoby toho istého pohlavia a takisto jedinci, ktorí sú
schopní vytvárať sexuálny vzťah s osobami rovnakého aj opačného pohlavia.
Homosexualita je typ sexuálnej orientácie jedinca na jedincov rovnakého
pohlavia. V súvislosti s homosexualitou sa rozlišuje homosexuálne správanie,
tzn. sexuálny styk s jedincami rovnakého pohlavia, a homosexuálna identita,
tzn. sebaidentifikovanie sa s homosexualitou.
Aj keď prejavy homosexuality sú známe od nepamäti, tento pojem bol
prvýkrát použitý v roku 1869. Homosexualita sa považovala za zvrátenosť a až
do prelomu 18. a 19. storočia bola v Európe trestaná. Neskôr bola považovaná
za duševnú chorobu. V januári 1993 Svetová zdravotnícka organizácia (WHO)
odstránila homosexualitu zo svojho zoznamu chorôb. Príčiny homosexuálnej
orientácie nie sú doteraz jednoznačne určené. Podľa niektorých teórií je
geneticky determinovaná, iné ju pokladajú za získanú, pričom je rozhodujúci
vplyv prostredia.
Bisexualita je typ sexuálnej orientácie jedinca k jedincom obidvoch pohlaví,
tzn. nevyhranená pohlavná orientácia medzi homosexualitou a heterosexualitou.
Bisexuál je schopný vytvárať plnohodnotný citový vzťah za priaznivých
okolností s osobou rovnakého aj opačného pohlavia.
9. 9 Rodičovské správanie
Človek ako cicavec je unikátny investíciou oboch pohlaví do starostlivosti o
svoje potomstvo. Antropológovia, evolučný biológovia, ekológovia, etológovia
220
Alexander Csanády
a mnohí ďalší vysvetľujú tento fakt jednak dlhým obdobím od narodenia dieťaťa
po dosiahnutie dospelosti a jednak vysokým stupňom fylogenetického vývoja
mozgu (najmä mozgovej kôry), čím sa mohlo rozvinúť u človeka zložité
sociálne správanie, ktoré si musí mladý jedinec osvojiť. Aby novonarodený
jedinec prežil a naučil sa všetkým sociálnym schopnostiam, je potrebná vysoká
investícia zo strany rodičov. U človeka sa z evolučného hľadiska osvedčila ako
najvhodnejšia stratégia starostlivosť oboch rodičov, ktorá dala vznik inštitúciám
ako rodina a manželstvo.
Zároveň, je veľmi ťažké odlišovať pôsobenie prírodného výberu od

pohlavného výberu. Rodičovské investície predstavujú dobrý príklad, kde sa
dajú mechanizmy pôsobenia obidvoch vplyvov pozorovať.
Aj keď otcovia investujú do svojich detí viac času ako samce iných primátov,
tieto investície sa menia v závislosti od rizika výchovy cudzieho dieťaťa.
Jedným z indikátorov nevery partnerky je nedostatočná fenotypová podobnosť
dieťaťa na jeho predpokladaného otca. To znamená, že čím je dieťa menej
podobné, tým viac muži upodozrievajú ženy z nevery a investujú do dieťaťa
menej času a peňazí a majú s ním aj horší vzťah. To je pravdepodobne príčinou,
prečo až 80 % matiek presviedča svojich mužov, že sa deti podobajú viac na
mužov ako na ne. Neprítomnosť otca znižuje zdroje matky a tým obmedzuje jej
investície do dieťaťa a nedostatočná výživa môže byť príčinou jeho zhoršeného
zdravotného stavu. Navyše dieťaťu bez ochrany otca môže chýbať ochrana pred
inými ľuďmi, čo tiež znižuje jeho zdatnosť. Príkladom môže byť kmeň Ache
(Paraguaj), kde sa členovia živia lovom zvierat a zberom plodov. U detí do 15.
rokov bez otca je trikrát vyššia šanca, že ochorejú a zomrú a dvakrát vyššia
šanca, že ich zavraždia iní členovia kmeňa. Všetky uvedené faktory súvisia s
prevažne s prírodným výberom.
221
Slobodné matky sú pre mužov menej atraktívne ako slobodné ženy bez detí, a
preto je pre ženy za určitých okolností, najmä ak majú dobré vyhliadky na
perspektívnejší vzťah, výhodnejšie sa „nechcených“ detí zbaviť, tzn. začína sa
uplatňovať pohlavný výber. Z toho vyplýva, že prítomnosť stabilného partnera
sa vypláca, lebo žena je schopná uživiť viac detí a zvýšiť svoj reprodukčný
úspech a zároveň prítomnosť dieťaťa znižuje sexuálnu atraktívnosť matky, ktorá
môže byť nútená vzdať sa ho kvôli nedostatku zdrojov.
Prítomnosť geneticky nepríbuzného jedinca je spojený so zvýšenou
mortalitou, tzn. Popoluškin efekt (angl. Cinderella effect). Investícia otčima,
alebo macochy do cudzieho dieťaťa (tzn. ultimátne do cudzích génov) z
biologického hľadiska znižujú zdatnosť poskytovateľa (donora) investícií.
Dôkazom sú aj kriminalistické štatistiky uvádzajúce, že pravdepodobnosť
zavraždenia nevlastného dieťaťa je 40 – 100-krát vyššia, ako zavraždenie
dieťaťa z usporiadanej rodiny. Matky si môžu zvýšiť sociálnu istotu splodením
nového dieťaťa s otčimom. Deti s nevlastnými rodičmi menej často študujú na
univerzitách, skôr odchádzajú z domu, bývajú častejšie obeťami týrania a
sexuálneho zneužívania nevlastným rodičom (najmä otčimom). Ďalším
dôkazom je folklór vo forme rozprávok potvrdzujúci tento Popoluškin efekt
(napr. Popoluška, Snehulienka a sedem trpaslíkov a pod.), ktoré vznikli
nezávisle od seba po celom svete.
9. 9. 1 Rodina a manželstvo
Evolúcia cicavčej rodiny začala materskou rodinou, kde sa vyvinuli signály
matka-potomstvo a individuálne väzby. U väčšiny druhov cicavcov (95 – 97 %)
sa matka stará o svoje potomstvo sama pričom je na to hormonálne pripravená.
Úloha samca je väčšinou obmedzená len na splodenie mláďat a menej často na
ich ochranu v podobe všeobecnej ochrany teritória. U cicavcov žijúcich v
malých skupinách s individuálnymi väzbami (napr. vlky, makaky), alebo
222
Alexander Csanády
monogamných skupinách (napr. gibony) je samec priamo zapojený do ochrany

mláďat. Niekedy im prináša potravu, hrá sa s nimi (alebo ich aspoň toleruje).
Rodina predstavuje biosociálnu skupinu (primárna skupina), tvorenú aspoň
jedným rodičom a dieťaťom (pokrvné príbuzenstvo, resp. adopcia). Členovia
rodiny sa riadia ustálenými vzormi správania sa, každý člen rodiny plní určitú
sociálnu úlohu. Rodina ako sociálna inštitúcia plní niekoľko významných
funkcií:
Biologicko-reprodukčná funkcia – rodičia odovzdávajú svoje biologické
vlastností na svoje potomstvo, čím sa zaisťuje aj biologické trvanie spoločnosti.
Dôležitú úlohu pri tom zohráva sexuálny život rodičov, ktorý je silným
stabilizujúcim činiteľom ich vzťahu a tým aj rodiny.
Výchovná funkcia – rodina zabezpečuje osvojenie žiaducich vzorcov
správania sa dieťaťa. Rozvíja citovú, etickú a rozumovú stránku dieťaťa.
Emocionálna funkcia – rodina zabezpečuje dieťaťu lásku, bezpečnosť,
pochopenie a uznanie pre jeho správny emocionálny rozvoj.
Ekonomická funkcia – rodina zabezpečuje základné životné potreby jej
členov (výživa, hmotné zabezpečenie).
Socializačná funkcia – rodina plní dôležitú úlohu v oblasti socializácie
svojich členov. Pripravuje detí na plnenie sociálnych rolí, ich zaradenie do
spoločnosti.
Kultúrna funkcia – rodina odovzdáva kultúrne dedičstvo nasledujúcim
pokoleniam. Vytvára vzťah potomstva k histórii, tradíciám, zvykom a
kultúrnym hodnotám danej spoločnosti.
Rodina má rôzne podoby v závislosti od historickej doby, politických,

sociálnych, ekonomických, kultúrnych, ekologických a iných podmienok.
Manželstvo je historicky mladšou inštitúciou. Ako stabilný a formálny
partnerský zväzok medzi mužom a ženou sa objavuje ako dôsledok
223
spoločenských zmien počas neolitickej revolúcie. Táto forma inštitúcie je

uznávaná v rôznych podobách takmer vo všetkých kultúrach sveta. Manželstvo
umožňuje obom partnerom právo činiť si sexuálne nároky jeden na druhého a
vychovávať deti. Vo väčšine kultúr je zväzok muža a ženy ošetrený formálne
zákonom, tzn. uzavretím manželstva. Manželstvo môže mať podobu
monogamie, polygýnie (arabské krajiny) alebo polyandrie (niektoré oblasti
Tibetu, Indie, niektoré kmene, Eskimákov, obr. 58). Aj v monogamných
spoločenstvách sa často vyskytuje polygamia vo forme mimomanželských
vzťahov, alebo vo forme sériovej monogamie (rozvody, opätovné sobáše).
Obrázok 58 Polygamia (vpravo) v arabských krajinách a polyandria (vľavo) v

oblastiach Tibetu ako formy manželských zväzkov človeka (Zdroj: Prevzaté a upravené
z internetu [41, 42]).
9. 9. 2 Teória väzieb matka (rodič) – dieťa

Je nesporné, že medzi dieťaťom a matkou vzniká špecifická väzba, ktorej
podstatu vzniku sa snažia vysvetliť viaceré teórie. Podľa niektorých vzťah k
matke sa vyvíja cez poskytovanie potravy (matka je pre dieťa zdroj jedla), ktoré
si dieťa spája s mliekom cez prsník, resp. fľašu. Matka uspokojuje aktuálne
potreby dieťaťa, preto sa stáva obľúbeným objektom.
224
Alexander Csanády
Podľa biologickej teórie na základe etologických výskumov dieťa nie je v

tomto vzťahu len pasívnym príjemcom sociálnych stimulov, ale aj aktívnym
partnerom. Z toho vyplynuli ďalšie teórie, podľa ktorých väzbovou (obľúbenou)
osobou sa môže stať hocikto, kto uspokojuje potreby dieťaťa. Výskumy však
ukázali, že ani tento aspekt nie je pravou príčinou takej väzby ako je rodič –
dieťa. Fyzická starostlivosť nie je vopred daným kritériom pre určenie väzbovej
osoby, ale skôr je to správanie vyjadrujúce „lásku“ tzn. maznanie sa, bozky,
rozprávanie, podnecovanie dialógu a hra. To potvrdili aj výskumy na deťoch v
kibucoch (židovské osady), kde sa zaviedol kolektivistický spôsob výchovy detí.
Ukázalo sa, že napriek tomu, že sa o deti starali výhradne opatrovatelia a rodičia
mali limitovaný kontakt s deťmi len na hodinu denne, kedy sa s nimi mohli hrať
sa takmer 40 % detí naviazalo na svojich rodičov, hoci mali s nimi minimálny
kontakt.
Pokiaľ si dieťa nevytvorí väzbu na žiadnu osobu pre rôznu príčinu
(vyrastanie v domovoch, nevhodné rodinné prostredie), alebo je táto väzba
prerušená (dlhodobá hospitalizácia), jeho budúci vývin môže byť vážne
narušený. Zistilo sa, že až 50 % trestancov v nemeckých väzniciach malo do 14.
roku života viac ako päť väzbových osôb a iba 5 % vyrastalo s jednou stálou
väzbovou osobou. Chýbanie takejto osoby preto často vedie k necitlivosti a
poruchám správania sa.
9. 9. 3 Význam kontaktu matka – dieťa bezprostredne po pôrode

Väzba medzi matkou a jej dieťaťom je nesmierne dôležitá pre zdravý emočný
vývin dieťaťa. Špecifickosť tejto väzby vychádza najmä z úlohy matky, ktorá
zahrňuje tehotenstvo, pôrod a dojčenie. Väzba matky a jej dieťaťa sa vyvíja už
počas gravidity prispôsobením jej životného štýlu tak, aby vyhovoval potrebám
vyvíjajúceho sa dieťaťa. Okolo 18. až 24. týždňa začína matka cítiť pohyby
dieťaťa a v súčasnej dobe ho môže aj vidieť prostredníctvom ultrazvuku.
225
Vyvíjajúce sa dieťa vníma tlkot srdca a hlas matky a dokáže na ne reagovať

tlakom, alebo pohybom. V 7. mesiaci gravidity má 2/3 žien vytvorenú silnú
materskú väzbu.
Bezprostredne po pôrode sa za normálnych okolností vylučujú v mozgu
matky endorfíny a oxytocín, podporujúce tvorbu väzby matky na dieťa a tým sa
biologicky zabraňuje odmietnutiu dieťaťa napriek strastiam pôrodu. Zo strany
dieťaťa je najdôležitejších prvých 30 minút po narodení, kedy je veľmi vnímavé
na svoju matku (vysoká hladina adrenalínu a noradrenalínu), obracia hlavičku v
smere prichádzajúceho hlasu matky, prejavuje snahu cicať. Fixuje si vôňu
matky, jej hlas, dotyky. Preto je dôležité priložiť dieťa na brucho, alebo prsia
ženy hneď po pôrode. Aj keď existujú u ľudí rôzne kultúrne rozdiely, prejavy
matky voči dieťaťu sú konštantné. Matka rozpráva k dieťaťu, dotýka sa jeho
prstov, zdvíha ho, nežne ho masíruje, ukazuje otcovi, alebo sestričkám a usiluje
sa o nadviazanie vizuálneho kontaktu s ním. Zistilo sa, že ak dieťa otvorí oči
frekvencia usmievania sa, hladenia a bozkávania dieťaťa sa so strany matky
výrazne zvýši.
Väzba matka – dieťa je posilňovaná aj samotným dojčením, kedy sa
opätovne vylučuje oxytocín. Okrem toho matka aj dieťa nadväzujú navzájom
očný kontakt, čím dochádza u dieťaťa k fixácii rysov a výrazov tváre matky.
Matka často dieťaťu niečo hovorí (čím sa táto väzba posilňuje aj akusticky),
alebo ho hladí. Súčasné štúdie ukazujú, že bezprostredný kontakt matky s
dieťaťom po pôrode uľahčuje vytvorenie emočnej väzby k dieťaťu, prisatie sa
dieťaťa k prsníku a prvé dojčenie. Matky, ktoré dokážu nadviazať tento kontakt
s dieťaťom čo najskôr sa aj zhostia úlohy matky oveľa rýchlejšie. Ukázalo sa, že
matky s bezprostredným kontaktom mali aj po troch mesiacoch viac zrakových
kontaktov so svojimi deťmi a častejšie ich bozkávali. Ak matka nemá kontakt s
dieťaťom ihneď po pôrode (napr. cisársky rez), je potrebný dlhší čas na
vytvorenie silnej emočnej väzby.
226
Alexander Csanády
9. 9. 4 Etologické aspekty pôrodu

Cudzie nemocničné prostredie pri klinickom pôrode môže byť pre rodičku
značnou psychickou záťažou. Okrem toho aj preferovaná poloha na chrbte je
podľa odborníkov pre ženu neprirodzená. U prírodných národov ženy väčšinou
rodia v drepe (obr. 59) a hneď po pôrode sa aktívne starajú o novorodenca. Je to
častokrát preferovaný spôsob pôrodu aj v moderných spoločnostiach.
Obrázok 59 Pôrod v drepe pri využití zemskej tiaže uľahčujúcej pôrod u prírodných
kmeňov. Na obrázku žena z kmeňa Eipo pri pôrode podľa Schiefenhövela (Zdroj:
Prevzaté a upravené z práce Eibl-Eibesfeldt 1989).
Stresová situácia (napr. neznáme prostredie, samotný pôrod) vyvoláva

vyplavenie adrenalínu. Vysoká hladina adrenalínu oslabuje pôrodné kontrakcie a
tým sa pôrod spomaľuje. Ide pravdepodobne o biologickú adaptáciu na stres
227
(napr. predátora). Preto sa odporúča, aby sa matka zoznámila s prostredím a

personálom, kde bude rodiť ešte pred pôrodom. Moderným trendom je
presadzovanie rôznych alternatívnych spôsobov pôrodu, ktoré sú pre matku čo
najprirodzenejšie. V posledných rokoch sa do popredia dostala aj otázka
participácie otca pri pôrode. Existujú názory, že to môže poškodiť sexuálny
vzťah partnerov. Na druhej strane prítomnosť partnera môže byť veľkou oporou
pre matku.
9. 9. 5 Dojčenie
Prolaktín je hormón vylučovaný adenohypofýzou a je zodpovedný za rast
prsnej žľazy v období gravidity a tvorbu mlieka. Pri mechanickom dráždení
prsnej bradavky stúpa jeho hladina a môže byť až 20-násobne vyššia. Prolaktín
inhibuje cyklickú produkciu hormónov vaječníkov, čím bráni dozrievaniu
folikulov a ďalšej gravidite. Čím žena častejšie dojčí, tým je inhibujúci účinok
prolaktínu vyšší. U prírodných národov matka dojčí vždy, keď to dieťa
potrebuje (aj niekoľkokrát za hodinu) a dojčenie trvá 3 až 4 roky. Dieťa sa pri
dojčení často hrá s voľným prsníkom (str. 198, obr. 56), čo ešte viac zvyšuje
hladinu prolaktínu. Zároveň to môže byť aj mechanizmus, ktorým si dieťa
zároveň chráni voľný prsník pred potencionálnym rivalom. Dlhé intervaly medzi
dojčeniami znižujú hladinu prolaktínu a tým sa znižuje jeho inhibujúci účinok.
Okrem toho konzumácia veľkého množstva mlieka naraz môže u dieťaťa
spôsobovať tráviace problémy.
9. 9. 6 Signály a interakcie medzi matkou (pestúnom) a dieťaťom

Dieťa hneď po narodení prejavuje široký repertoár komunikačných signálov,
ktorými dáva najavo svoje potreby (str. 53-54). Svoju nepohodu prejavuje
krikom, alebo plačom. Matka vie dokonca rozoznať plač svojho dieťaťa (napr.
iný na hlad, bolesť a pod.). Ak dieťa začne plakať, zvyšuje sa prietok krvi v
prsiach matky a v niektorých prípadoch môže dôjsť až k spontánnemu
228
Alexander Csanády
vylučovaniu mlieka. Úsmev a smiech sú vyjadrením priateľskosti, pohody a sú

vizuálnym signálom odmeny pre matku za jej úsilie. Okrem toho vie dieťa
pomocou mimiky vyjadriť, či sa mu niečo páči, alebo nie. Do 1. roka života
dieťaťa je za udržiavanie kontaktu zodpovedná najmä matka, hovoríme o tzv.
pseudodialógu. Matka iniciuje kontakt, napodobňuje grimasy dieťaťa. Spôsob
komunikácie matky (alebo iného pestúna) s dieťaťom sa líši od komunikácie s
dospelým človekom. Reč má iný rytmus, dôraz, slovník, hlasitosť, rýchlosť
oproti normálnej reči. Tento jav sa vyskytuje vo všetkých kultúrach.
Pravdepodobne ide o adaptáciu na vyššiu citlivosť dieťaťa na vyššie tóny. Jej
charakteristickými znakmi sú:
1. zvýšený tón hlasu približne o 1 oktávu,
2. prehnaná štruktúra intonácie vety,
3. zdôrazňovanie dôležitých prvkov,
4. jasná, jednoduchá reč,
5. zjednodušená gramatika.
Okrem reči sa objavujú špecifické prejavy aj v mimike matky (pestúna). Ide

o preháňanie výrazových pohybov, dlhší zrakový kontakt, nápadne a dlho sa
dvíha obočie vo výraze žartovného prekvapenia. K ďalším prejavom patrí
bozkávanie, žartovné hryzenie, alebo trenie nosmi. Vo všetkých kultúrach boli
zistené prejavy matky (a iných osôb) ako hladkanie, dvíhanie do výšky,
hojdanie. Toto konanie stimuluje vestibulárny aparát dieťaťa a podáva
informáciu, že dieťa nie je samo. Ukazuje sa, že kolísanie je univerzálny
prostriedok na utíšenie dieťaťa, pričom optimálna frekvencia je raz za sekundu,
čo zodpovedá normálnej krokovej frekvencii dospelého človeka. U
hospitalizovaných detí, ktorým chýbajú tieto stimuly, sa vyvíjajú stereotypné
pohyby ako kolísanie a poklepávanie sa (tľapkanie) ako prejavy samostimulácie.
Bolo pozorované, že až 80 % matiek nosí svoje dieťa na ľavej strane.
229
Predpokladá sa, že to súvisí s vyššou prevalenciou pravorukosti vo všetkých

kultúrach a umožňuje matke využitie pravej ruky na iné aktivity. Podľa inej
teórie dieťa na ľavej strane lepšie počuje tlkot srdca matky, čo má na neho
upokojujúci efekt. Ďalšia teória vychádza z preferencie dieťaťa otáčať hlavu na
jednu stranu, pričom asi 2/3 detí preferuje pravú stranu a preto ich matky nosia
na ľavej strane. Deti, ktoré uprednostňujú ľavú stranu, sú nosené na pravej
strane.
U niektorých prírodných kmeňov sa rodičia dotýkajú, olizujú, alebo cmúľajú
genitálie svojich detí, čo je výrazom rodičovskej lásky a plní aj hygienickú
funkciu (žiadny sexuálny význam). Potrebu dieťaťa byť s niekým v kontakte
umocňuje aj fakt, že v moderných spoločnostiach, kde deti spávajú samé,
nahrádzajú túto potrebu hračkami (napr. s medvedíkom). U prírodných národov
rodičia spávajú väčšinou spolu s deťmi. Podľa výskumov dostatok kontaktov v
ranom detstve vedie k pokojnej a vyrovnanej osobnosti, kým chýbajúci kontakt
môže viesť k väčšej agresivite.
9. 9. 7 Otec ako väzbová osoba

Osobitne významná väzbová osoba hneď po matke by mal byť otec. Otec
vykazuje rovnaké vzorce správania ako matka (detské rozprávanie („baby talk“),
hry, dotyky a pod., obr. 60). Na rozdiel od matiek, ktoré využívajú viac verbálne
hry, sú hry s otcom viac aktívnejšie a športovejšie. Preto prítomnosť otca môže
urýchľovať vývin autonómie dieťaťa. Napriek tomu, že otcovia všeobecne trávia
menej času s dieťaťom ako matka (menej časté kŕmenie, umývanie,
ošetrovanie), pravidelný kontakt pri hrách je veľmi dôležitý pre emocionálny
rozvoj dieťaťa. Otcovia si tiež vytvárajú väzbu na svoje dieťa už počas
tehotenstva svojej partnerky. Výskumy ukazujú, že niekoľko mesiacov pred
jeho narodením, sa u otca znižuje hladina testosterónu v krvi, čo pravdepodobne
zvyšuje schopnosť otca vytvoriť väzbu na svoje dieťa. Podobne ako u matky, aj
230
Alexander Csanády
pre vytvorenie väzby medzi otcom a dieťaťom má význam vzájomný kontakt

bezprostredne po narodení dieťaťa. Prvotný kontakt otca s dieťaťom vykazuje
také isté vzorce správania ako u matky. Otec môže upevňovať túto väzbu
starostlivosťou o dieťa (napr. kŕmenie, prebaľovanie, kúpanie, hry). Bolo
dokázané, že ak mal otec možnosť blízkeho kontaktu s dieťaťom hneď po
pôrode, tak sa ho v treťom mesiaci jeho života častejšie dotýkal a hladil oproti
otcovi, ktorý nebol s dieťaťom hneď po pôrode.
Obrázok 60 Otec ako väzbová osoba pri výchove dieťaťa (Zdroj: Prevzaté a upravené
z internetu [43, 44]).
Výskumy tiež poukázali na rozdielne správanie matky a otca voči deťom

rôzneho pohlavia. Rodičia vykazujú viac citovej náklonnosti voči dieťaťu
opačného pohlavia a viac sa hrajú s dieťaťom rovnakého pohlavia. Otec sa po 2.
roku života dieťaťa venuje 2-krát častejšie synovi ako dcére, kým matka
nezačne vykazovať žiadne rozdiely. Aj synovia viac preferujú pri hrách otca ako
matku. U dcér je to naopak. Podľa istých štúdií muži investujú viac do detí,
ktoré sa na nich viac podobajú. Naopak, čím je dieťa menej podobné, tým viac
muži upodozrievajú ženy z nevery. Čím sú si potomkovia viac podobní s
vlastnými otcami, tým majú lepšie vzájomné vzťahy.
231
9. 9. 8 Popôrodné depresie
Príchod dieťaťa na svet je veľmi silný zážitok plný emócií. Žena po pôrode
prechádza hormonálnymi zmenami, ktoré môžu so sebou priniesť aj nečakané
psychické problémy.
Popôrodné (materské) „blues“ je mierny emočný problém krátkeho trvania.
Príznaky sú kolísanie nálady, zvýšená precitlivenosť, plačlivosť, úzkosť,
podráždenosť, pocity strachu a neschopnosť vnímať lásku k novorodencovi.
Môžu sa objaviť problémy so spánkom. Príznaky začínajú obvykle 3. – 4. deň
po pôrode, vrcholia 5. – 7. deň a vymiznú do 12. dňa.
Popôrodná depresia je závažná a potenciálne život ohrozujúca psychická
choroba. Príznaky sú pocity zlyhania, nerozhodnosť, úzkosť, strach zo samoty,
sociálna izolácia, bezmocnosť a beznádej, katastrofické obavy z budúcnosti,
strata záujmu a potešenia, nechutenstvo, alebo naopak prejedanie. Rodičky majú
pocit, že dieťa je nechcené, nedokážu ho milovať ani sa oň postarať. Môžu byť
prítomné poruchy spánku, nekontrolovateľná plačlivosť, problémy dotýkať sa
dieťaťa a starať sa oň, hnev a podráždenosť, pocity straty kontroly. Ojedinele,
pri výraznom prehĺbení symptomatológie hrozí psychotické prežívanie a riziko
usmrtenia dieťaťa, či samovraždy. Obvykle sa objavuje 6 – 12 týždňov po
pôrode, ale môže sa objaviť až do jedného roka.
Popôrodná psychóza (laktačná psychóza) je vážne psychotické ochorenie
ohrozujúce život matky aj dieťaťa. Aj keď pomerne zriedkavá (1 – 2 prípady na
1 000 pôrodov), najčastejšie sa objavuje v čase od prvých 48 – 72 hodín až do
niekoľkých týždňoch po pôrode. Prvými príznakmi sú nepokoj, podráždenosť a
problémy so spánkom. Veľmi rýchlo sa však objavia psychotické depresívne,
alebo manické príznaky s dezorganizovaným správaním, bludmi a
halucináciami. Pri depresívnych prejavoch matka stráca kontakt s realitou, máva
depresívne halucinácie (je presvedčená, že dieťa je podvrhnuté a pod.). V tomto
232
Alexander Csanády
prípade je nutná urgentná hospitalizácia, inak sú novorodička aj dieťa vystavené

vysokému riziku ohrozenia života.

Unvernunft. Piper Verlag, München]
Balios. český preklad z anglického originálu: [Morris D. (1994). The human
Sheldon Press.
Prokop, P. & Trnka, A. (2015). Základy behaviorálnej ekológie. Typi
Universitatis Tyrnaviensis a VEDA, vydavateľstvo SAV. Trnava.
Kontrolné otázky
1. Ako sa uskutočňuje sociálna interakcia u ľudí?
2. Aký je význam sociálneho správania vo vzťahu k človeku?
233
3. Definujte kultúru a jej fylogenetický vývoj.

4. Čo rozumiete pod pojmami subkultúra a kontrakultúra?
5. Aké typy sociálnych skupín poznáte u človeka?
6. Ako definujete sociálnu skupinu?
7. Definujte sociálnu stratifikáciu spoločnosti.
8. Aké stratégie sociálnych interakcii poznáte?
9. Aký je význam hierarchie a dominancie v sociálnych skupinách?
10. Definujte socializáciu.
11. Aké sféry a fázy socializácie rozlišujete?
12. Aký význam má sociálne učenie u človeka?
13. Aké poruchy socializácie poznáte?
14. Aký je význam teritoriálneho správania?
15. Aký je význam osobného priestoru, a aké typy zón intimity rozlišujete?
16. Čo rozumiete pod pojmom proxemika?
17. Definujte intímnu zónu.
18. Definujte osobnú zónu
19. Definujte spoločenskú a verejnú zónu.
20. Aký je význam agresívneho správania u človeka?
21. Definujte submisívne správanie u človeka.
22. Aké je postavenie nervového a humorálneho systému v regulácii
agresívneho správania?
23. Aké sú to sociálno-kultúrne faktory agresívneho správania?
24. Aké sú to pohlavné a vekové faktory agresívneho správania?
25. Aké sú to situačné faktory agresívneho správania?
26. Aké fázy a prejavy agresívneho správania poznáme?
27. Definujte sexuálne správanie.
28. Čo rozumiete pod biologickými aspektami ľudskej sexuality?
29. Čo rozumiete pod biosociálnymi aspektami ľudskej sexuality?
234
Alexander Csanády
30. Čo rozumiete pod sociálno-sexuálnymi aspektami ľudskej sexuality?

31. Aké fázy sexuálneho správania človeka poznáte?
32. V čom spočíva adaptívny význam preferencie mužov?
33. V čom spočíva adaptívny význam preferencie žien?
34. Aký je vplyv sociálneho statusu v sexuálnom správaní?
35. Aké formy sexuálneho konfliktu poznáte?
36. Aké sú hypotézy sexuálnej vokalizácie počas kopulácie? Opíšte aspoň štyri
z nich.
37. Aké sú kultúrne aspekty ľudskej sexuality?
38. Aké poruchy sexuálneho správania poznáte?
39. Aké typy porúch sexuálnej identity poznáte?
40. Aké typy porúch voľby sexuálneho partnera rozlišujete?
41. V čom spočíva význam rodičovského správania u človeka?
42. Čo rozumiete pod pojmom Popoluškin efekt?
43. Aké sú základné funkcie rodiny?
44. Aký je význam matky v rodičovskej starostlivosti?
45. Aký je význam otca v rodičovskej starostlivosti?
46. Aké typy popôrodných depresií poznáte? Definujte ich.
235
10 POTRAVOVÉ SPRÁVANIE
Pre prežitie jedinca a jeho úspešnú reprodukciu je nevyhnutná výživa, ktorá
zahrňuje činnosti, spojené s uspokojením základných energetických a látkových
potrieb organizmu. U človeka zahrňuje činnosti získavania potravy a jej úpravy
tak, aby bola požívateľná, stráviteľná a chutná. Každý jedinec musí byť
vybavený mechanizmami, ktoré iniciujú, usmerňujú a kontrolujú jeho potravové
správanie, zabezpečujú jeho plasticitu a adaptabilitu vzhľadom na podmienky
životného prostredia.
10. 1 Evolúcia potravového správania

Človek od nepamäti inklinoval k pestrej rastlinnej a živočíšnej potrave, čoho
dôkazom sú aj prehistorické údaje pochádzajúce z doby pred 2 miliónmi rokov.
Predpokladá sa, že potrava bola jedným z primárnych determinantov civilizácie
a rozvoja zložitých psychických vlastností človeka. Počas globálneho
ochladzovania nastali v africkej savane výrazné zmeny, po ktorých boli rastliny
ako potravné zdroje menej dostupné a živočíchy boli čoraz viac atraktívnejšími
potravnými zdrojmi a postupne dopĺňali jedálny lístok našich predkov. Podľa
hypotézy o love koristi, lov ovplyvnil ďalšiu evolúciu človeka, pretože si
vyžiadal používanie zbraní, kooperáciu a komunikačné schopnosti. Všetky tieto
vlastnosti boli zároveň podmienené zväčšovaním mozgu.
Z viacerých zdrojov, napr. archeologické nálezy (a najmä chemická analýza
kostí), porovnanie s pôvodnými kmeňmi z Afriky, alebo porovnanie tráviacej
sústavy človeka a iných primátov je zjavné, že na rozdiel od iných primátov
prijímali hominoidi viac mäsa. Kým iné primáty majú viac vyvinuté hrubé
črevo, prispôsobené skôr na trávenie celulózy, u človeka prevažuje najmä tenké
črevo, prispôsobené na trávenie proteínov. Vitamíny A a B12 sú pre prežitie
človeka veľmi dôležité, ale ľudia nie sú schopní ich produkovať sami,
nachádzajú sa výhradne v mäse. Navrhovatelia hypotézy lovu koristi tvrdia, že
236
Alexander Csanády
lov potravy súvisel s otcovskou starostlivosťou. Muži investujú do svojich

potomkov viac ako samce iných primátov, tzn. otcovia nosili potravu deťom a
ženám, čo sa oplatilo najmä v prípade, ak bola vysoko kalorická (mäso).
Zároveň, lov súvisí so schopnosťou mužov vytvárať koalície, ktoré sú pre nich
typické a pri love boli aj nevyhnutné. Ženy takéto koalície nevytvárajú.
Lov preto podporuje aj vysvetlenie recipročného altruizmu (pozri Csanády
(2020), str. 345–346). Ulovená korisť sa nedá celá spotrebovať ani uskladniť,
preto sa oplatí podeliť sa. Navyše, lovecký úspech je nepredvídateľný, tzn. pri
neúspechu sa to darcovi môže vrátiť. Lov vysvetľuje aj deľbu práce: (1) muži sú
fyzicky zdatnejší, čo je pre lov nevyhnutné, (2) ženy sa viac starali o potomstvo
a zbierali plody, alebo korienky. Aj v súčasnosti je poľovníctvo skôr doménou
mužov a zber plodov doménou žien v Európe.
Lov má tiež význam v pohlavnom výbere, pretože ženy v pôvodných
prírodných kmeňoch preferujú zdatných a úspešných lovcov a bojovníkov.
Podľa hypotézy predvádzania sa (angl. show-off) loveckým úspechom sa muži
mohli predvádzať a získať viac žien. Analýzou piatich pôvodných kmeňov v
Afrike, Južnej Amerike, Austrálii a Indonézii sa táto hypotéza potvrdila. Deľba
práce súvisiaca s lovom, vysvetľuje aj pohlavné rozdiely v niektorých
kognitívnych schopnostiach: muži sa dokážu lepšie orientovať v teréne (dôležité
pre lov), naopak ženy dokážu lepšie rozpoznať a zapamätať si nové objekty
(napr. dokážu nazbierať viac druhov húb, navštíviť viacej miest a spotrebovať
pritom menej energie ako muži).
10. 2 Ontogenetické aspekty potravového správania

U človeka existuje určitá predispozícia pre osvojenie si diéty danej kultúry.
Dokazuje to rýchlosť učenia a vznik preferencií pre jedlá typické pre kultúru, do
ktorej sa dieťa narodí. Dieťa je vybavené mechanizmami, ktoré fungujú od jeho
príchodu na svet, napr. hľadací, sací a gustofaciálny reflex, signalizácia hladu,
237
schopnosť hodnotiť kvalitu potravy, signalizácia nasýtenia. Na druhej strane

existuje aj preferencia a averzia ku niektorým jedlám. Niektoré chuťové
kvality majú u človeka genetický základ. Za kritické obdobie fixácie nutričných
preferencií sa považuje obdobie medzi 1. a 2. rokom života (príjemný pocit z
jedla je základom preferencie aj v budúcnosti).
Averzia je biologicky dôležitým a ochranným mechanizmom, ktorý môže
varovať pred požitím nebezpečných látok a poškodením organizmu. U
dospelého človeka často nie je možné určiť príčinu (genetická, získaná). Môže
byť veľmi silná a nevymizne ani pri dlhodobom hladovaní. Vytvára sa už v 1.
roku života dieťaťa a to najmä na zelené zložky potravy (napr. špenát, zelenina),
miešané jedlá, ktorých zložky nedokáže rozlíšiť a nové jedlá. Do 5. roku života
je zafixovaná škála averzií, ktorá pretrváva do dospelosti. Na vývin vzťahu k
jedlu má vplyv aj kultúra a zvyky (predpisy, zákazy konzumácie „nečistých“
jedál, niektorých zvierat).
Regulácia množstva prijatých živín – existujú dôkazy, že deti dokážu
regulovať príjem potravy, ak majú možnosť spontánneho výberu z rôznych
jedál, pričom celkový denný príjem živín dieťaťom je konštantný a zodpovedá
jeho potrebám (2 až 5-ročné deti).
10. 2. 1 Selekcia potravy

Väčšina organizmov investuje najviac času zo svojho denného programu do
získavania potravy nevyhnutnej na ich prežitie a reprodukciu (pozri Csanády
(2020), str. 597–605).
Pri získavaní potravy je nevyhnutné nájsť vhodné zdroje potravy a rozlíšiť
vhodnú potravu od nevhodnej, tzn. nekalorickej, až toxickej. Rozlíšenie
(ne)vhodnej potravy bolo dôležité najmä pre omnivorné (všežravé) živočíchy,
živiace sa rastlinou aj živočíšnou potravou. Omnivorný spôsob života bol
dokázaný už u australopiteka afrického (Australopithecus africanus) pred asi 3
238
Alexander Csanády
mil. rokov, u ktorého tvorili 75 % potravy ovocie a listy. Aj v rôznych

náboženstvách sa často vyskytujú príbehy poukazujúce na význam potravy
(napr. príbeh Adama a Evy, Ježišove zázraky, zákazy pri konzumácii
bravčového mäsa židmi a moslimami, alebo špeciálne prípravy pokrmov a pod.).
Aj v súčasnosti, neschopnosť získať potravu znižuje sociálny status mužov
nielen v pôvodných prírodných kmeňoch a často vedie k rozvodom.
Na rozdiel od iných živočíchov, ľudia približne pred 10 – 12 tisíc rokmi pred
n. l. prešli zo zberu rastlín a lovu zvierat na pestovanie rastlín a chov zvierat. Od
čias, čo človek pozná oheň (pravdepodobne už 750 tisíc rokov využíva človek
oheň), ľudia si začali upravovať potravu varením, alebo pečením.
Spôsoby úpravy potravy sa dedia kultúrnou transmisiou, ktorá ale nie je u
človeka jedinečná a je známa aj u ostatných primátov (pozri Csanády (2020),
str. 180–184).
Dôležité sú základné chute, ktoré nás chránia pred kyslým a horkým jedlom
často obsahujúcim toxíny. Už batoľatá prejavujú silnú preferenciu pre sladké
jedlá, ktoré sú indikátorom vysokého množstva kalórií. Naopak, batoľatá
(podobne ako potkany) odmietajú kyslé a horké chute, pretože sú častým
indikátorom prítomnosti toxínov. Schopnosť reagovať na potraviny s horkou
chuťou je ovplyvnená génmi na troch chromozómoch. Pri testoch na chuť
chemickej látky fenyltiokarbamid (PTK) horkej chuti sa zistilo, že celkovo 7 –
40 % ľudí ju nie je schopných detekovať. Najviac ľudí neschopných zistiť horkú
chuť bolo v Afrike. Vysvetľuje sa to tým, že v tejto oblasti je najviac rozšírená
malária, ktorá sa lieči chinínom (má horkú chuť). Nízka citlivosť na horké
produkty rastlín umožňuje efektívnejšie sa brániť malárii, tzn. horká chuť je
adaptívna.
U človeka poznáme aj potravnú neofóbiu, tzn. selektívnu konzumáciu už
známych jedál a neochotu konzumovať neznáme jedlá. Najviac sa prejavuje u
detí a predpokladá sa, že práve neskúsené jedince to ochraňuje pred
239
konzumáciou potenciálnych toxínov. Naopak, u starších ľudí, zrejme vplyvom

zvyšujúcich sa skúsenosti, sa neofóbia znižuje.
10. 2. 2 Emócia odporu a jej adaptívny význam

Emócia odporu nám pravdepodobne pomáha vyhnúť sa objektom, ktoré
môžu byť kontaminované. Ak to platí, potom:
1) odpor by sa mal aktivovať pri kontakte s objektmi predstavujúcimi riziko
kontaminácie,
2) mal by byť univerzálny v porovnaní s rôznymi kultúrami
Obidva predpoklady boli výskumami potvrdené. Podnety, ako sú napr.

páchnuce jedlo, rozkladajúce sa (plesnivé potraviny), krv, zvratky, jedlo
kontaminované výkalmi, švábmi, larvami, samotné výkaly a pod., všetky tieto
sú spojené s možnou mikrobiálnou kontamináciou a nachádzajú sa naprieč
kultúrami. Navyše, u ľudí citlivejších na odpor bolo zistené, že mali v
poslednom období pred výskumom menej infekčných ochorení, čo tiež
podporuje myšlienku o ochrannej funkcii tejto emócie. Rovnako je známe, že
vizuálne stimuly naznačujúce prítomnosť patogénov aktivizujú vylučovanie
špecifických látok leukocytmi, ktorými sa bráni organizmus voči cudzím
mikroorganizmom v tele človeka. Teda to, čo odporne vyzerá spúšťa aj imunitné
reakcie, pripravujúce telo človeka na inváziu patogénov.
Mimické expresie odporu nie sú produktom kultúry, ale predstavujú
behaviorálnu adaptáciu. Dôkazom toho sú rovnaké emočné reakcie medzi
kultúrami, ako aj medzi zrakovo a sluchovo postihnutými ľuďmi.
10. 2. 3 Antimikrobiálna hypotéza alebo preferencia korenených jedál

Príprava jedál zahŕňa aj nevedomé zbavovanie sa patogénov, ktoré by mohli
byť pre naše telo smrteľné. Jedlo sa bežne upravuje varením, alebo pečením,
čím sa zmäkčuje a tak šetrí energiu pri jeho spracovávaní (pri žuvaní a trávení)
240
Alexander Csanády
oproti spracovávaniu surového jedla. Zároveň, zvýšenou teplotou sa ničia

parazity, ktoré sa v potrave môžu nachádzať. To si samozrejme pri používaní
ohňa naši prapredkovia neuvedomovali a ani súčasní ľudia si to častokrát
neuvedomujú. Ďalšou selekčnou výhodou môže byť aj používanie korenia
(odpradávna patrilo korenie k významným obchodným artiklom).
Z evolučného hľadiska je dôležité to, že koreniny (najmä cibuľa, cesnak,
oregano a nové korenie) majú preukázateľné antimikrobiálne účinky a preto ich
preferencia môže súvisieť s vyhýbaním sa patogénom. Viaceré výskumy
potvrdili, že táto antimikrobiálna hypotéza môže platiť. Korenie a aromatické
prísady s antimikrobiálnymi účinkami sa používajú prevažne v oblastiach s
vyššou priemernou teplotou (trópoch), kde je zároveň aj vyššia diverzita
parazitov. Ľudia, ktorí sú náchylní na ochorenia, konzumujú pikantné jedlá
častejšie ako zdravší. Porovnaním Indov a Nórov sa zistilo, že na prípravu
mäsových pokrmov používajú Indovia v priemere deväť druhov korenia, kým v
Nórsku málokedy dve. Navyše, sa korenie ako prísada v pokrmoch využíva
častejšie na prípravu mäsových pokrmov ako vegetariánskych, pretože živočíšne
bunky patogény napádajú ľahšie ako rastlinné. Príkladom môže byť také
pokrmy ako sú tlačenka a červená dyňa. Kým ku tlačenke sa bežne konzumuje
ocot, cibuľa a mleté korenie, tzn. prísady s preukázateľne antimikrobiálnymi
účinkami. Dyňa je pokrm, ku ktorej sa nemusí jesť vôbec nič.
10. 3 Motivačný cyklus potravového správania

Správanie živočícha prebieha podľa etológie v motivačnom cykle, v ktorom
môžeme vyčleniť motivačný stav, apetenčnú fázu a konzumatórny akt (pozri
Csanády (2020), str. 74–76). V humánnej etológii sledujeme akým spôsobom sa
v tomto motivačnom cykle realizuje potravové správanie u človeka a aké sú jeho
špecifiká. Je to dôležité aj z hľadiska sledovania porúch príjmu potravy.
241
10. 3. 1 Motivácia
Vo vzťahu k potravovému správaniu sa v príjme potravy u človeka v
motivácii uplatňujú okrem primárnych mechanizmov (fyziologická regulácia,
vznik pocitu hladu, smädu) aj ďalšie faktory:
a) verbálne a symbolické, napr. rozprávanie o jedle, myslenie a pozeranie na
jedlo,
b) racionálne, napr. spoločenské konvencie, denný program, redukčné diéty,
c) iracionálne, tzn. zámerné potláčanie chuti na jedlo (mentálna anorexia a
bulímia),
d) emočne, napr. koncentrácia na činnosť, psychický stav (smútok, depresie,
nervozita).
10. 3. 2 Apetencia
Priebeh apetenčného správania je u človeka rovnaký ako u iných cicavcov
(inštinktívne vyhľadávanie potravy, skúsenosť, učenie), ale v priebehu evolúcie
došlo k obohacovaniu a získavaniu nových vlastností. Mnohé činnosti sa
vzdialili od pôvodného potravového správania a medzi potrebu a jej uspokojenie
sú vkladané ďalšie činnosti.
Pestovanie rastlín a chov zvierat. Človek vytvára potravové zdroje
pestovaním rastlín a chovom zvierat. Vyšľachtil množstvo odrôd plodín,
výrazne zmenil genetické vlastnosti aj hospodárskych zvierat v porovnaní s ich
divožijúcimi predkami.
Kultúrne a sociálne aktivity. Nadprodukcia potravín umožnila deľbu práce
v spoločnosti a tým aj vzájomnú výmenu výsledkov inej práce za potraviny. S
tým súvisí rozvoj ďalších aktivít ako je obchodovanie, nákupy a tvorba zásob,
ktoré sú typické pre danú kultúru a lokalitu.
Individuálne aktivity. Človek pri zaobstarávaní potravín čerpá z predošlých
skúseností, doporučení iných a z ďalších informačných prostriedkov.
242
Alexander Csanády
Apetenčná fáza by mala byť podľa uvedenej schémy ukončená objavením

spúšťacieho podnetu (tzn. potravy) a motivačný cyklus by mal byť zavŕšený
konzumatórnym aktom. Na druhej strane, apetenčná fáza môže získať aj
autonómiu a stať sa samostatnou motiváciou. Môže sa to prejaviť ako koníček
(napr. lovecké športy, alebo nakupovanie), ktorých vznik sa vysvetľuje ako
náhrada za činnosti získavania potravy, ktoré človek uplatňoval od počiatku
svojej existencie. V niektorých prípadoch môže apetencia nadobudnúť dokonca
až patologickú formu obsedantného správania (napr. nakupovanie len pre
nakupovanie).
10. 3. 3 Konzumatórny akt

Konzumatórny akt v živočíšnej ríši vo všeobecnosti pozostáva zo sledu veľmi
stereotypných, na seba nadväzujúcich vrodených automatizmov, ktoré vedú k
uspokojeniu potreby hladu (pozri Csanády (2020), str. 74–76). U človeka táto
fáza zahŕňa komplex činností, z ktorých sa mnohé vzdialili od základnej
biologickej funkcie. Príprava a konzumácia jedla nadobudla viac sociálny
charakter a stále viac sa špecializuje v závislosti od kultúry a lokality.
Dôležitá je aj manipulácia s potravou, tzn. človek pred požitím potraviny
určitým spôsobom upravuje. V závislosti od kultúry došlo k vzniku množstva
rozličných jedál, spôsobov ich prípravy a ich kombinácii, tzn. došlo k vzniku
gastronómie. Rovnako aj vlastné prijímanie potravy je u človeka rôzne.
Samotná konzumácia jedla je u človeka pomocou rúk, príborov, paličiek, nádob,
tanierov a podobne. Odlišné sú aj polohy tela v závislosti od kultúry (napr.
sedenie za stolom, alebo na zemi).
V konzumatórnej fáze potravového správania človeka sa uplatňujú rôzne
kultúrne a sociálne vplyvy, ktoré poukazujú na variabilitu a plastickosť
ľudského správania a množstvo spôsobov vedúcich k uspokojeniu jednej zo
životne najdôležitejších potrieb.
243
Zhrnutím môžeme konštatovať, že v evolúcii potravového správania človeka

boli významné dve udalosti:
Zber plodín a lov zveri – činnosti spojené so zberom plodín a lovom zveri
vyvolávali nutnosť osvojovania si mnohých zručností a organizáciu práce
členov skupiny, čo zvyšovalo nároky na vzájomnú komunikáciu, motorický
systém, zmyslové orgány a rozvoj centrálneho nervového systému. Potreba
uchovávania si vedomostí o lokalizácií nutričných zdrojov tak zároveň
podporovala aj rozvoj priestorovej pamäte. Aktivity spojené so získavaním
potravy ovplyvnili aj sociálne správanie a spoločenskú organizáciu, tzn. muži sa
venovali hlavne lovu zveri, kým ženy zberu plodín, domácim prácam a
starostlivosti o deti.
Pestovanie rastlín a chov zvierat – veľmi dôležitým bol prechod na
poľnohospodársky spôsob života (tzn. neolitická revolúcia), ktorá do
potravového správania priniesla nové aspekty, najmä v podobe vytvárania
potravných zdrojov vlastnou uvedomelou činnosťou. Táto činnosť viedla k
nárastu populácie, čo viedlo k ďalšiemu zlepšeniu komunikačných prostriedkov
a zmenám v sociálnom spôsobe života. Nárast nutričných zdrojov si preto
vyžiadal vytváranie nových postupov, nástrojov a technológii s čím súvisel aj
rozvoj nových motorických návykov, ktoré boli predávané ďalším generáciám.
Nadprodukcia potravy umožnila ľuďom venovať sa novým činnostiam, vznikajú
remeslá a začína sa rozvíjať výmenný obchod. Do popredia sa dostáva otázka
súkromného vlastníctva. Rozširoval sa sortiment jedál a spôsob ich prípravy, čo
viedlo k rozvoju chuťových a čuchových receptorov. Zároveň potrava získava
status spoločenskej hodnoty. Potrava sa začala rozdeľovať podľa
spoločenského postavenia, využívala sa pri mnohých rituáloch (obete bohom),
stala sa zdrojom emočného uspokojenia, stala sa dôležitým aspektom kultúrnych
a spoločenských aktivít a tradícií. Inštinktívny základ potravového správania
244
Alexander Csanády
začal ustupovať do pozadia a potravové správanie začalo nadobúdať charakter

vedomých a plánovaných aktivít (význam majú chute, farby, biologická
hodnota).
10. 4 Poruchy potravového správania

Príjem potravy môže byť u človeka z rôznych príčin narušený a môže
výrazne ovplyvniť jeho osobný aj spoločenský život. K najčastejším faktorom
patria:
a) somatické, tzn. rôzne postihnutia orgánov, metabolické poruchy,
pooperačné stavy, hormonálne vplyvy,
b) psychosomatické, napr. mentálna anorexia a bulímia (obr. 61), emočné
stavy (neúmerné prejedanie, alebo odmietanie jedla), jedenie ako forma
nutkavého správania,
c) spoločenské, napr. diktovanie spôsobu výživy (zdravá výživa),
presadzovanie štíhlosti (praktizovanie škodlivých diét), používanie
omamných látok a podobne.
Obrázok 61 Psychosomatické poruchy potravového správania: mentálna anorexia

(vpravo) a mentálna bulímia (vľavo) (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [45, 46]).
Hlavným problémom anorektikov je skreslená predstava o ich vlastnom tele a

zovňajšku. Z toho vyplýva snaha udržať si nízku telesnú hmotnosť. Najčastejšie
postihuje mladé ženy, deti a chlapcov, ako aj ženy po menopauze. Typickými
245
znakmi sú pre anorektikov: výrazne obmedzený príjem potravy, zámerné

vyvolanie zvracania, zvýšená fyzická aktivita, užívanie diuretík a laxatív. Pri
rozvinutom ochorení sa vyskytuje u žien strata menštruácie (amenorea).
Mentálna bulímia sa prejavuje opakovanými záchvatmi prejedania s
následným vyvolaním zvracania. Za hlavný patogenetický faktor sa považuje
stres.

Kontrolné otázky
1. Definujte hypotézu o love koristi a jej dôsledky.
2. Definujte hypotézu predvádzania sa loveckým úspechom a jej dôsledky.
246
Alexander Csanády
3. Aké sú ontogenetické aspekty potravového správania?

4. Aký je význam základných chutí (kyslej a horkej)?
5. Čo rozumiete pod pojmom potravná neofóbia?
6. Aký je význam emócie odporu a aký je jej adaptívny význam?
7. Na čom je založená antimikrobiálna hypotéza?
8. Aký je motivačný cyklus potravového správania človeka?
9. V čom spočíva rozdiel v konzumatórnom akte človeka a živočíchov?
10. Aké sú základné poruchy potravového správania? Definujte ich.
247
11 RITUALIZOVANÉ SPRÁVANIE
11. 1. 1 Základná charakteristika ritualizovaného správania

Ritualizované správanie definoval Huxley v roku 1966 v živočíšnej ríši ako
podporný a jednoznačný (nezameniteľný) komunikačný prostriedok stimulujúci
špecifické vzorce správania u ďalších jedincov, redukujúci agresiu a upevňujúci
sociálne a sexuálne väzby. Mnohé prejavy ritualizácie majú dlhú evolučnú
históriu a môžeme ich sledovať u jedného, alebo viacerých živočíšnych druhov,
ako aj u človeka. Vyskytujú sa denne v bežnom živote jednotlivca, môžu byť
charakteristické pre určité skupiny, alebo kultúry. Humánna etológia skúma
podstatu vzniku rituálov, prejavy a ich význam v živote človeka.
Ritualizácia znamená stratu pôvodnej funkcie určitého správania a jeho
zmenu na výrazové prostriedky, tzn. „symbolické ceremoniály“. To znamená,
že určitý komplexný vzorec správania sa postupne skracuje, vyčleňujú sa z neho
len dominantné prvky a z nich sa vytvorí postupne nový vzorec správania, ktorý
dostáva nový a hlavne komunikačný význam. V živočíšnej ríši k takýmto
prejavom patria mnohé gestá pokory, ktoré slúžia na inhibíciu agresívneho
správania (napr. vlky, kopytníky, primáty), rôzne „predsvadobné“ rituály, ktoré
slúžia na získanie sexuálneho partnera a synchronizáciu partnerských zväzkov
(napr. ponúkanie potravy, resp. iných darov), alebo pozdravné rituály (vzájomné
oňuchávanie) (pozri Csanády (2020), str. 23, 99, 106, 138, 377, 378, 381).
Rituál je expresívna, symbolická aktivita pozostávajúca z viacerých úkonov,
ktoré prebiehajú v pevne stanovenom poradí a majú tendenciu sa opakovať v
čase (obr. 62). Je potrebné rozlišovať návyk (zvyk) a rituál. Kým rituál (napr.
rituál pitia čaju v ázijskej kultúre) všeobecne pozostáva z viacerých po sebe
nasledujúcich činností (tzn. má svoj začiatok, stred aj koniec), zvyk je určitý
samostatný úkon (napr. pitie rannej kávy). Rituály sú zvyčajne súčasťou
248
Alexander Csanády
určitého zvyku, ale nie každý rituál musí byť bezpodmienečne aj zvykom (napr.
svadba, promócia).
Obrázok 62 Rituál pitia čaju v ázijskej kultúre ako nositeľ tradície, zvyku a kultúry
(Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [47, 48]).
11. 1. 2 Hlavné znaky a význam rituálov

Kým v živočíšnej ríši sú rituály geneticky fixovaným vzorcom správania, u
človeka sú okrem genetickej fixácie ovplyvnené aj ontogenézou a najmä
kultúrou. Väčšina ľudských rituálov je súčasťou danej kultúry a odovzdáva sa
tradíciou. Existujú však vrodené automatizmy, ktoré majú význam pre správanie
a medziľudské vzťahy, napr. mimika a gestá, prípadne ďalšie prostriedky
neverbálnej komunikácie. Mnohé vzorce ritualizovaného správania vznikajú
počas života jedinca a stávajú sa súčasťou jeho osobnosti. Vo všeobecnosti
rituály slúžia na upevňovanie spoločenskej organizácie, noriem a súdržnosti.
Môžeme ich sledovať z etologického hľadiska v troch hlavných oblastiach:
1. Komunikácia – niektoré typy rituálov sú charakteristické pre určitú
sociálnu skupinu, tzn. majú jasný význam pre členov danej skupiny. Na
ich základe často vznikajú normy správania sa (etiketa). Niektoré rituály
sú dôležitým prostriedkom na tlmenie agresie v spoločnosti (napr.
pozdrav, úsmev, ospravedlnenie sa).
2. Vnútrodruhová selekcia – rituály (zvyky) sú typické pre určité sociálne
skupiny a môžu ovplyvňovať tvorbu medziľudských vzťahov v rámci
249
danej sociálnej skupiny, alebo medzi skupinami (napr. výber priateľov,

partnera).
3. Upevňovanie vzťahov – rituály upravujú, synchronizujú a upevňujú
vzťahy medzi jedincami (napr. pozdrav), v skupine (napr. spoločné
stolovanie v rodine), alebo celej spoločnosti (napr. oslava sviatkov).
Napriek existencii obrovského množstva rozličných rituálov, môžeme

vyčleniť niektoré znaky spoločné pre rituály v rôznych spoločnostiach. Každý
rituál sa vyznačuje (1) poradím, (2) koordináciou, (3) intenzitou, (4)
frekvenciou a (5) rytmom svojich jednotlivých prvkov (prejavov, činností).
Opierajú sa o štyri hmotné prvky:
1. Rituálne artefakty – napr. jedlo, nápoj, šperky, diplomy, odevy, logá,
ikony, farby, piesne, tance, modlitby a podobne. Často sa aj vymieňajú
ako dary medzi účastníkmi, alebo sú využívané v medziľudskej
komunikácii (napr. posielanie pohľadníc).
2. Scenár rituálu – predstavujú pravidlá, ktoré určujú, (1) čo sa môže
použiť, (2) kto to môže použiť a (3) akým spôsobom to môže použiť. Pri
niektorých rituáloch sú prípustné spontánne variácie (napr. rodinné),
niektoré, najmä formálne, sa držia presného protokolu (napr. uzavretie
manželstva), formálne schváleného, dokladovaného písomným
dokumentom.
3. Výkon rituálnej role – znamená, že úloha jedinca môže byť explicitne
určená (napr. svadba, promócia), alebo môže rôzne varírovať (tzn. osoby
sa môžu pri výkone rolí meniť).
4. Publikum rituálu – niektoré rituály sú určené pre veľké publikum (napr.
festivaly), iné len pre určitú cieľovú skupinu (napr. rodina).
250
Alexander Csanády
11. 2 Typológia rituálov

Ritualizácia je súčasťou rôznych sviatkov a dôležitých ročných a životných
udalostí človeka, alebo spoločnosti. Môžu byť dôležitou súčasťou národnej
kultúry (napr. podávanie čaju u Japoncov, alebo Angličanov, oslava sviatkov).
Mnohé rituály majú symbolický význam a slúžia na oznámenie istej zmeny v
živote človeka iným ľuďom.
Tabuľka 6 Delenie ľudských rituálov podľa primárneho zdroja správania (Zdroj: Pre-
vzaté a upravené z práce Rook 1995, Kisková 2015).
Primárny zdroj Typ rituálu Príklad
ritualizovaného správania
náboženské judaizmus, kresťanstvo, islam
Kozmológia magické využívanie „kúzelných“

(svetonázor) predmetov a symbolov
estetické umelecké diela
rituály spojené so promócia, svadba
Kultúrne hodnoty životnými zmenami
verejné (kultúrne) Vianoce, Veľká noc, Deň sv.
Valentína
civilné (občianske) spomienkové slávnosti
Učenie v skupine malých skupín obchodné rokovanie,
formálne obedy
rodinné spoločné stolovanie, oslavy
narodenín
Individuálne ciele osobné domáce rituály, každodenná
a emócie osobná starostlivosť
Biológia živočíšne pozdrav, sexuálne správanie
251
Príkladom môže byť zmena spoločenského statusu ako dosiahnutie určitého

stupňa vzdelania (promócia), uzavretie manželstva (sobáš, svadba), alebo
dosiahnutie ďalšieho roka života (narodeniny). V týchto prípadoch rituál sám o
sebe nepredstavuje konkrétnu a okamžitú zmenu, ale ide len o spôsob, akým je
táto zmena oznámená verejne.
Niektoré rituály sú stereotypné, napriek tomu pomáhajú bojovať proti
jednotvárnosti a stereotypu každodenného života. Aj keď existuje obrovská
variabilita rituálnych prejavov, môžeme klasifikovať rituály na základe ich
behaviorálneho pôvodu, tzn. podľa primárneho (hlavného) zdroja správania a
jeho významu (tab. 6).
11. 2. 1 Kozmológia (svetonázor)
Existujú rôzne pohľady na usporiadanie sveta, ktorými sa venujú rôzne

odbory od fyzikálnych cez filozofické, až po teológiu. Poznatky, názory a viera
sú zdrojom pre tvorbu kozmologického presvedčenia danej kultúry a
jednotlivca. Presvedčenie o usporiadaní sveta a jeho fungovaní sa odzrkadľuje
najmä v náboženstve, mágii a estetickom cítení človeka.
Náboženstvo je definované ako súbor kultúrnych systémov, vierovyznaní a
svetonázorov, ktoré sa vzťahujú na duchovno človeka a morálne hodnoty. Každé
náboženstvo má spoločné určité predstavy o svete a mieste človeka v ňom, od
ktorých odvodzuje náboženské zákony a preferovaný životný štýl. Náboženstvo
má svoje rituály, ktoré sú viazané na určité miesta (chrámy) a čas (sviatky);
vyznačuje sa špecifickými predmetmi, symbolmi, odevom, piesňami, tancami,
modlitbami a podobne.
Mágiou označujeme abstraktný systém, cieľom ktorého je ovládať prírodné
sily, vrátane predmetov, udalostí, javov a ľudí, pomocou paranormálnych,
tajomných a nadprirodzených prostriedkov (napr. zaklínadla, predmety a
symboly, ktorým sa pripisuje nadprirodzená moc).
252
Alexander Csanády
Estetické rituály sú svetským prejavom náboženských impulzov. Rôzne

umelecké výtvory (koncerty, divadlo, výstavy a pod.) povznášajú človeka
duchovne a sú sprevádzané rôznymi rituálmi.
11. 2. 2 Kultúrne hodnoty

Rituály spojené so životnými zmenami – určitá skupina rituálov sa spája so
symbolickým oznámením zmeny sociálneho statusu človeka (napr. narodenie
dieťaťa, promócia, sobáš, pohreb a pod.). Priebeh mnohých z nich sa riadi
formálne stanovenými pravidlami (obr. 63).
Obrázok 63 Rituály spojené so životnými zmenami ako sú krst, promócia, svadba a

pohreb prebiehajú podľa formálnych pravidiel kultúry (Zdroj: Prevzaté a upravené z
internetu [49–52]).
253
Obrázok 64 Verejné (kultúrne ) rituály sú spojené s rôznymi festivalmi a sviatkami

ako sú Vianoce a Veľká noc prepájajú minulosť so súčasnosťou (Zdroj: Prevzaté a
upravené z internetu [53–58]).
Verejné (kultúrne) rituály sa týkajú širokej verejnosti danej kultúry (aj

viacerých spoločností), prispievajú k sociálnej súdržnosti, sú účinným
prostriedkom na reguláciu sociálnych konfliktov, prepájajú súčasnosť s
minulosťou (obr. 64). Patria k nim rituály spojené s rôznymi festivalmi a
254
Alexander Csanády
sviatkami (napr. Vianoce, Veľká noc, Deň sv. Valentína, Deň sv. Patrika a
pod.).
11. 2. 3 Učenie v skupine

Každý človek v rámci istej kultúry je súčasťou určitej sociálnej skupiny,
alebo viacerých skupín (rodina, zamestnanie, záujmové skupiny). Mnohé
činnosti, udalosti a javy v skupine sú sprevádzané pre ňu špecifickými rituálmi,
ktoré si jedinec osvojuje. Tieto rituály sú prejavom spolupatričnosti a citových
väzieb jednotlivých členov danej sociálnej skupiny.
Civilné (občianske) rituály majú vyvolávať pocit sociálneho začlenenia
(príslušnosti), alebo vylúčenia. Pri rituáloch sa využívajú nástroje ako národné
piesne, vlajky, odev, sľuby vernosti, prehliadky, spomienkové slávnosti.
Rituály malých skupín na úrovni malých skupín existujú rozmanité rituálne
praktiky uplatňujúce sa v každodennom živote (napr. obchodné rokovania,
formálne obedy, prijatie do spoločenstva a pod.).
Obrázok 65 Rodinné rituály ako sú spoločné stolovanie a nákupy ako index sociálneho
zdravia rodiny (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [59–61]).
Rodinné rituály rodina je zdrojom mnohých a vysoko variabilných rituálov

(napr. jedenie, nákupy, rodinné oslavy, sviatky, obr. 65). Prítomnosť, alebo
255
neprítomnosť rodinných rituálov možno pokladať za spoľahlivý index

sociálneho zdravia rodiny. Rodinné rituály učia tiež mladších členov rodiny
vhodnému správaniu a upevňujú rolu autority starších.
11. 2. 4 Individuálne ciele a emócie

Individuálne rituály pozitívne prispievajú k osobnej individualizácii a
podporujú zdravý vývoj ega. Osobné rituálne praktiky sa vyskytujú v
každodennej starostlivosti o seba (alebo druhých) a v domácich (ale aj
pracovných) aktivitách. Tieto rituály dávajú štruktúru a význam mnohým
všedným činnostiam a môžu byť zdrojom pozitívnych emócií pre človeka. Za
normálnych okolností si rituály uchovávajú charakter obľúbeného zvyku. V
niektorých prípadoch sa však môže stať rituál nutkavým správaním, spojený s
vážnou poruchou správania (napr. časté umývanie rúk pri obsesívno-
kompulzívnej poruche).
11. 2. 5 Biológia
Aj u človeka nájdeme isté ritualizované prejavy, ktoré majú fylogenetický
pôvod. Najviac sa uplatňujú pri nadväzovaní sexuálnych vzťahov (napr.
dvorenie, pozri podkapitolu Reprodukčné správanie) a pri iniciovaní kontaktu
(napr. pozdrav). Tieto prejavy pomáhajú odbúravať napätie a zabezpečujú
synchronizáciu sociálnych partnerov.
Pozdravné rituály sú u človeka veľmi bohaté. Závisia od kultúry, počtu
zúčastnených a hĺbky ich vzťahov, alebo cieľa sociálnej interakcie. Ich hlavnou
funkciou je iniciovať priateľský priebeh interakcie. Na začiatku interakcie
dvoch, alebo viacerých osôb sa uplatňujú neverbálne prejavy ako úsmev
sprevádzaný zdvihnutím obočia smerom hore a pohodením hlavou (obr. 66).
Veľmi často nasleduje verbálny pozdrav (napr. „Ahoj“, „Dobrý deň“) spojený s
podaním ruky, objatím, pobozkaním a podobne.
256
Alexander Csanády
Obrázok 66 Pozdrav ženy z kmeňa Eipo s úsmevom a následným zdvihnutím obočia a

pohodením hlavy (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Eibl-Eibesfeldt 1989).
Obrázok 67 Rituály prezentácie sily ako sú: Horný obrázok – kombinácia

sebaprezentácie a priateľských signálov tradičného balijského pozdravného tanca
„puspa wresti“ – zatiaľ čo ženy tancujú a sypú kvety, muži sa predvádzajú bojovými
tancami; Dolný obrázok – moderné vojenské prehliadky armád (Zdroj: Prevzaté a
upravené z internetu [62, 63]).
257
Pri niektorých príležitostiach sa využívajú rituály prezentácie sily (obr. 67),

napr. bojové tance (prírodné kmene), alebo demonštrácia zbraní (vojenské
prehliadky). Prezentáciu sily možno vidieť aj pri stretnutí blízkych priateľov v
podobe štuchnutia do ramien, alebo vzájomného buchnutia päsťami.
Na druhej strane, sa aj pre odbúranie agresie často využívajú prejavy

priateľstva, ako prinášanie rôznych darov pri veľkých spoločenských
udalostiach (napr. kvetov, alebo chleba a soli, ktoré najčastejšie prináša dieťa,
alebo mladé dievča). Na začiatku väčších spoločenských podujatí prebieha
privítanie hostí, resp. poďakovanie za pozvanie. Po nadviazaní kontaktu
nasledujú iniciačné rozhovory (angl. grooming talk) typu „Ako sa máš?“, „Ako
sa cítiš?“, alebo rozhovory o počasí. Tieto rozhovory slúžia na prejavenie
asertivity a sympatie medzi zúčastnenými stranami. Aj pri ukončení kontaktu sa
uplatňujú isté rituály ako podanie ruky, alebo verbálne prejavy, ktorými
vyjadrujeme pozitívne naladenie, napr. želania typu „Nech sa darí“, „Pekný
deň“, „Dobrú noc“ a pod., alebo darovanie niečoho na pamiatku. Tieto rituály
slúžia na udržanie dobrých vzťahov pre budúcnosť.

Rook, D. W. (1985). The ritual dimension of consumer behavior. Journal of
consumer research.12(3), 251–264.
258
Alexander Csanády
Kontrolné otázky
1. Definujte ritualizáciu a aký je rozdiel medzi rituálom a zvykom?
2. Aké sú hlavné znaky rituálov a o aké hmotné prvky sa opierajú?
3. Ako delíme rituály podľa primárneho zdroja správania sa?
4. Definujte a opíšte hlavné typy rituálov podľa svetonázoru.
5. Aký je rozdiel medzi rituálmi spojenými so životnými zmenami a verejnými
rituálmi?
6. Aké typy rituálov poznáte podľa učenia v skupine?
7. Kam zaraďujete pozdravné rituály a čo k nim patrí?
259
12 ETOLÓGIA A MEDICÍNA
Etológia stále viac nachádza svoje uplatnenie aj v rôznych medicínskych
odboroch a odvetviach biomedicínskeho výskumu, ako sú psychiatria,
neurológia, sexuológia, pediatria, gerontológia, farmakológia a podobne.
Zároveň človeka vníma ako súčasť živočíšnej ríše a jeho telesná stavba a aj
správanie sú výsledkom rovnakých evolučných zákonitosti ako u ostatných
živočíchov. Niektoré vzorce ľudského správania sú fylogeneticky
determinované (s dlhou evolučnou históriou) a značne rezistentné voči
vonkajším vplyvom, iné sú naopak novo vzniknuté a viac modifikovateľné v
priebehu ontogenézy. To je veľmi dôležité vo vzťahu k terapii mnohých porúch
správania.
Psychické zdravie jedinca je výsledkom súladu vnútornej motivácie, vrodenej
dispozície, vrodených automatizmov, schopnosti prispôsobovať sa vonkajším
podmienkam, aktívnej interakcie s prostredím a schopnosti osvojovať si nové
vzorce správania. Pri ochorení dochádza k inhibícii, alebo k zvýrazneniu
fylogeneticky starých vzorcov správania, ktoré za normálnych okolností
podliehajú kontrole mladších oddielov CNS. Etológia svojím pohľadom prispela
k štúdiu porúch správania tým, že sa zamerala na výskum vrodených a
získaných vzorcov správania a ukázala, ako sa prejavujú u zdravých ľudí a ako
sa môžu meniť pri rôznych patologických stavoch (napr. hodnotenie
neverbálnych prejavov).
12. 1 Základná charakteristika ritualizovaného správania

Psychiatria:
Hodnotenie vrodených automatizmov sa môže uplatniť v diagnostike rôznych
psychických ochorení (rôzne výrazové prostriedky, pohybové aktivity a
priestorové správanie).
Príklady niektorých porúch a ich prejavy:
260
Alexander Csanády
a) konverzná porucha (pôvodne označovaná ako hystéria) sa vyznačuje

ambivalenciou medzi komunikačnými zložkami, kŕčovitým plačom, krikom,
citovou labilitou, egocentrizmom, teatrálnosťou.
b) depresia je charakterizovaná chudobnou mimikou a gestami, pomalou a
tichou rečou, útlmom motorickej aktivity.
c) mánia sa prejavuje nápadnou mimikou a gestikuláciou, rýchlou rečou.
d) hebelfrénia je typická infantilnými výrazmi a prejavmi.
e) schizofrénia sú pre ňu sú typické stereotypné, rigidné, ritualizované
výrazové prostriedky, ako pokyvovanie hlavou, ukazovanie, hrozenie,
zdravenie, úprava oblečenia a pod.; únik pred ľuďmi, alebo atakovanie, ak je
narušený intímny a osobný priestor; obrana „teritoriálnych práv“ na určité
miesta aj násilím.
f) afázia (porucha reči) sa prejavuje poruchami mimoslovných prostriedkov
reči.
Neonatálna medicína a poruchy správania u detí:

Dôležitým prínosom etológie pre oblasť štúdia porúch správania u detí je
štúdium ich neverbálnych prejavov, väzby matky s dieťaťom a jej významu pre
ďalší vývin dieťaťa, imprintingu a dôležitosti raných skúseností. Prispela aj pri
výskume niektorých prejavov a mechanizmov detského autizmu.
Sexuológia:
Výrazné uplatnenie našla etológia v oblasti výskumu a terapie porúch
sexuálnych funkcií a deprivácií.
Psychosomatická a medicína:
Dôležité poznatky o neverbálnej komunikácii pre diagnostiku osobnosti a o
sociálnych väzbách a ich vplyve na rozvoj psychosomatických problémov.
Poznatky z oblasti potravového správania je možné využiť v terapii
261
psychogénnych porúch príjmu potravy (napr. obezita, mentálna anorexia a

bulímia).
Gerontológia:
Štúdium verbálnej a neverbálnej komunikácie a teritoriálneho správania
môže byť prostriedkom na posúdenie mentálnej úrovne pacientov, napr. pri
senilnej demencii (Alzheimerova choroba), alebo ontogenetickej regresii (návrat
do detstva).

Kontrolné otázky
1 Aký bol vplyv etológie na medicínu?
2 Vymenujte a definujte niektoré psychické ochorenia a vplyv etológie na nich.
262
Alexander Csanády
VÝKLADOVÝ SLOVNÍK POJMOV
Metódy etologického výskumu človeka

Analýza správania sa novorodencov – je nepriama metóda výskumu v
humánnej etológii, ktorá skúma reakcie prítomné od narodenia vyskytujúce
sa u všetkých detí sú vrodené.
Analýza správania sa nevidiacich a nepočujúcich novorodencov – je
nepriama metóda výskumu v humánnej etológii, ktorá skúma rovnaké reakcie
vyskytujúce sa u postihnutých jedincov v porovnaní so zdravou populáciou
sú vrodené, keďže u nich neexistuje možnosť zrakovej, alebo sluchovej
skúsenosti.
Etogram – je súborný opis správania sa sledovaného človeka (resp. živočícha)
opisujúci všetky jeho prejavy.
Etológia človeka – skúma biologické základy ľudského správania, pričom sa
zameriava najmä na vrodené vzorce správania človeka a ich možnosť
modifikácie kultúrou. Humánna etológia využíva pre svoj výskum nepriame
metódy.
Hľadanie homológie – je nepriama metóda výskumu v humánnej etológii, ktorá
hľadá homologické prejavy s príbuznými živočíchmi potvrdzujucími rovnaký
fylogenetický pôvod.
Porovnávanie kultúr – je nepriama metóda výskumu v humánnej etológii,
ktorá skúma rovnaké transkultúrne znaky a môže poskytnúť informácie o
vrodených dispozíciách správania.
Výskum emócií – je nepriama metóda výskumu v humánnej etológii,
skúmajúca emócie a pocity, ktoré sa nedajú naučiť, ale sú vrodené.
Nervová regulácia správania človeka

Amygdala – je párová mozgová štruktúra umiestnená v strednej časti
spánkového laloka. Je zodpovedná za vznik reakcií strachu, agresivity
263
(nehybnosť, zrýchlenie pulzu, dýchania, zovretie žalúdka, vylučovanie

stresových hormónov), ovplyvňuje aj sexuálne funkcie. Jej poškodenie sa
prejaví stratou strachu, zvýšenou agresivitou, neschopnosťou rozoznávať
známe objekty, zníženým materským správaním, hypersexualitou, duševnými
poruchami (schizofrénia, autizmus, depresia, sociálna fóbia).
Epifýza (corpus pienale) – produkuje melatonín, ktorý zohráva dôležitú úlohu v
biologických rytmoch.
Fornix – je tvorený nervovými vláknami, ktoré prenášajú signály z hipokampu
do hypotalamu a septa.
Gyrus cinguli – je časť mozgovej kôry nachádzajúca sa bezprostredne nad
svorovým telesom (corpus callosum). Reguluje srdcovú frekvenciu, krvný
tlak, udržanie pozornosti. Je dôležitý v súvislosti s motivačným učením, tzn.
určité konanie vyvolá pozitívnu emočnú reakciu, čo vedie k učeniu (jedinec
má tendenciu opakovať dané správanie).
Hipokampus - je časť mozgovej kôry (párový) uložený v strednej časti
spánkového laloka. Je dôležitý pre zapamätanie si nových informácií (tvorba
pamäťových stôp, tzn. engramov) a formovanie dlhodobej pamäte. Nemá
vplyv na informácie, ktoré sú v pamäti už fixované. Pri jeho porušení
nedochádza k uloženiu informácie do dlhodobej pamäte (anterográdna
amnézia). Je zodpovedný aj za správnu orientáciu v priestore.
Hypotalamus – pozostáva z viacerých malých jadier s množstvom funkcií. Riadi
takmer všetky vegetatívne funkcie ľudského organizmu: centrum sýtosti
(ventromediálne jadrá), centrum hladu (laterálne jadrá), reguluje príjem
tekutín, sexuálne funkcie, termoreguláciu, spánok.
Limbický systém – je fylogeneticky starý komplex mozgových centier (jadier) a
dráh na báze koncového mozgu. Anatomicky je tvorený kôrovými a
podkôrovými oblasťami a plní viacero dôležitých funkcií. Je zodpovedný za
apetitívne (približovacie) správanie, tzn. jedinec vyhľadáva to, čo má kladnú
264
Alexander Csanády
biologickú hodnotu a rovnako za averzívne (únikové) správanie, tzn. jedinec

má tendenciu vyhnúť sa biologicky záporným situáciám.
Miecha (medulla spinalis) – zabezpečuje prepojenie mozgu s ostatnými časťami
ľudského tela. Je ústredím pohybových reflexov a prechádzajú ňou vzostupné
dráhy, ktoré vedú informácie z receptorov do mozgu. Rovnako cez ňu vedú
zostupné dráhy vedúce informácie z rôznych častí mozgu ku kostrovým
svalom a vnútorným orgánom.
Mozoček – koordinuje pohyby tela, udržiava rovnováhu tela, vzpriamený postoj
a svalové napätie.
Nucleus accumbens – predstavuje zhluk neurónov, ktorý tvorí hlavnú časť
ventrálnej mozgovej kôry. Je centrom slasti a radosti. Poškodenie sa
prejavuje zvýšenou agresivitou, strachom, rôznymi závislosťami.
Predĺžená miecha – kontroluje autonómne funkcie (dýchanie, pulz srdca), je
zodpovedná za spracovanie časovej odlišnosti zvukových vnemov (určenie
polohy zvuku v priestore), centrá kýchania, kašľa, prehĺtania, sacieho reflexu a
zvracania. Prenáša nervové signály z miechy do mozgu.
Septum pellucidum – je tenká trojuholníková vertikálna membrána rozdeľujúca
predné rohy pravej a ľavej laterálnej komory mozgu. Má vzťah k emóciám
slasti a radosti.
Talamus – je zoskupením senzorických, asociačných a nešpecifických jadier.
Sprostredkováva prevod informácií prichádzajúcich z periférie do
špecifických projekčných a asociačných oblastí mozgovej kôry. Umožňuje
tak vzájomnú interakciu vyšších oddielov CNS s nižšími. Pokladá sa za
centrum podvedomia a bránu do vedomia.
Varolov most – prepája senzorické informácie medzi mozočkom a koncovým
mozgom.
265
Humorálna regulácia správania človeka

Adrenalín – je neurotransmitér, ktorý sa syntetizuje z noradrenalínu a jeho
hlavným zdrojom v organizme sú bunky drene nadobličiek. Okrem drene na-
dobličiek sa syntetizuje aj bunkami CNS. Neuróny syntetizujúce adrenalín sú
lokalizované v dolnej časti mozgového kmeňa. Ascedentná adrenalínergická
dráha sa zúčastňuje na prenose informácií o pôsobení stresorov do hypotala-
mu, čím sa významne zapája do neuroendokrinnej stresovej odpovede.
Dopamín – je neurotransmitér, ktorý sa uvoľňuje takmer na všetkých úrovniach
CNS a dopamínergické neuróny sa zúčastňujú na procesoch motivácie a od-
meňovania, konsolidácie pamäte a učenia, na regulácii sekrécie hypotalamo-
hypofýzového systému, na regulácii motorických funkcií a procesoch preno-
su a spracovania bolestivých (nociceptívnych) signálov. Patologické naruše-
nie dopamínergického systému má význam v etiopatogenéze Huntingtonovej
choroby, Parkinsonovej choroby, schizofrénie, depresie, Tourettovho syn-
drómu, látkovej závislosti, porúch príjmu potravy a porúch pozornosti. Aj ná-
rast agresivity súvisí s vyšším uvoľňovaním dopamínu.
Glutamát – je neurotransmitér, ktorý sa syntetizuje takmer vo všetkých oblas-
tiach CNS a glutamátergické dráhy sú zapojené do regulácie širokého spektra
fyziologických procesov prebiehajúcich v CNS (napr. motorická koordinácia,
emočné a kognitívne procesy zahŕňajúce ukladanie a vyvolávanie informácií
z pamäte a učenie). Sprostredkúva aj prenos prevažnej väčšiny senzorických
informácií z receptorov prostredníctvom periférnych nervov do CNS. Pred-
pokladá sa, že glutamátergické neuróny sa zúčastňujú v etiopatogenéze ocho-
rení CNS, ako sú napr. epilepsia, amyotrofická laterálna skleróza, Huntingto-
nova choroba.
Histamín – je neurotransmitér, ktorý sa syntetizuje z aminokyseliny histidín
enzýmom histidíndekarboxyláza. Histamínergický systém mozgu tvorí sku-
pina neurónov v nucleus tuberomamillaris hypotalamu. Má dôležitú úlohu v
266
Alexander Csanády
regulácii cyklov spánku a bdenia, telesnej teploty, energetickej a endokrinnej

homeostáze, príjmu potravy, sekrécie hypotalamo-hypofýzového systému a v
modulácii synaptickej plasticity a učenia. Predpokladá sa, že histamínergický
systém sa môže zúčastňovať v etiopatogenéze niektorých ochorení napr. Al-
zheimerova choroba, schizofrénia.
Kyselina gama-aminomaslová (GABA) – je neurotransmitér, ktorý patrí k
hlavným inhibičným neurotransmitérom v mozgu, mieche a sietnici. Predpo-
kladá sa, že narušená činnosť GABA-ergických neurónov sa môže zúčastňo-
vať v etiopatogenéze Huntingtonovej choroby, epilepsie, úzkosti (anxieta),
alkoholizmu, schizofrénie, porúch spánku, Parkinsonovej choroby a mentál-
nej retardácie.
Neurotransmitér – je nízkomolekulová chemická látka, ktorá je uvoľňovaná z
nervového zakončenia a prenáša signál na cieľovú bunku cez synaptickú
membránu. Umožňuje tak ďalšie šírenie vzruchu v nervovom systéme, alebo
vyvolanie určitej reakcie, napr. sťah svalu, vyprázdnenie žľazy a podobne.
Poruchy v činnosti neurotransmiterov často vedú k rôznym neurologickým a
psychiatrickým ochoreniam.
Noradrenalín – je neurotransmitér, ktorý sa syntetizuje z dopamínu nachádza-
júceho sa v cytoplazme enzýmom dopamín-hydroxylázou. Väčšina noradre-
nalínu v mozgu sa syntetizuje v bunkách locus coeruleus (nervové jadro Va-
rolovho mostu). Noradrenalínergické neuróny sa zúčastňujú na regulácii pro-
cesov bdenia a spánku, pamäte a učenia, motorických funkcií, stresovej reak-
cie, bolesti a regulácii sekrécie hypotalamo-hypofýzového systému. Predpo-
kladá sa, že porušená funkcia regulácie činnosti neurónov locus coeruleus
môže mať význam v etiopatogenéze ochorení CNS, medzi ktoré patria poru-
chy pozornosti, spánku a bdelosti a afektívne poruchy.
Opioidy (endorfíny, enkefalíny a dynorfíny) – patria k neurotransmitérom, ktoré
sa ovplyvňujú vnímanie bolesti a môžu vyvolať eufóriu. Opioidy sú zapojené
267
v procesoch vzniku látkovej závislosti, percepcie bolesti, kognitívnych proce-

soch, afektívnych reakciách a motorike, ako aj v centrálnej kontrole endok-
rinných funkcií a modulácii stresovej odpovede.
Pohlavné žľazy (ovarium, testes) – sa podieľajú na humorálnej regulácii orga-
nizmu, produkciou steroidných hormónov, ktoré okrem vplyvu na pohlavné
hormóny, majú výrazný vplyv aj na rast a vývin organizmu.
Serotonín – je neurotransmitér, ktorý sa syntetizuje z aminokyseliny tryptofán,
nachádzajúcej sa v potrave. Približne 90 % celkového serotonínu sa tvorí v
bunkách tráviaceho traktu, menej v CNS. Serotonínergické neuróny sa na-
chádzajú v predĺženej mieche, moste, strednom mozgu, medzimozgu aj lim-
bickom systéme. Serotonínergický systém sa zúčastňuje na regulácii proce-
sov bdenia a spánku, cirkadiánnych rytmov, bolesti, príjmu potravy, pohlav-
ného správania, neurotrofných procesov (maturácia a vývoj moz-
gu).Patologické narušenie serotonínergického systému sa predpokladá naprí-
klad pri depresívnej poruche. Nízke hladiny serotonínu sú spojené napr. s úz-
kosťou (anxieta), anorexiou, impulzívnosťou, ofenzívnou agresivitou, schi-
zofréniou.
Štítna žľaza – sa podieľa na humorálnej regulácii organizmu, produkciou pro-
hormónu tyroxínu, z ktorého v cieľových bunkách vzniká hormón trijódtyro-
nín. Hormón riadi metabolizmus živín, ovplyvňuje činnosť nervovej sústavy
a pohlavných žliaz. Nedostatok tyroidných hormónov sa v rannom detstve
prejavuje poruchami rastu a vývinu, mentálnym postihnutím, poruchami čin-
nosti pohlavných orgánov (kretenizmus). U dospelých sa hypofunkcia štítnej
žľazy prejavuje zníženým metabolizmom, únavou, zníženou reaktivitou, apa-
tiou. Naopak, nadbytok tyroxínu sa prejavuje nadmerným príjmom potravy a
zvýšenou dráždivosťou.
268
Alexander Csanády
Základné mechanizmy správania človeka

Ambivalentné správanie – je taký typ správania, pri ktorom sa v rýchlom
poradí za sebou striedajú prejavy dvoch rozdielnych motivácií. U človeka sa
môže prejaviť ako rozpoltenosť v postojoch a rozhodovaní. Môže byť
výsledkom konfliktu medzi kognitívnym a emočným hodnotením situácie,
objektov a iných ľudí (napr. človek presadzuje, že cvičenie je dôležité, ale
sám nie je ochotný cvičiť), pociťovanie dvoch protichodných emócii
(sympatia – antipatia, láska – nenávisť). Najvýraznejšie sa ambivalencia
prejavuje v prítomnosti cudzích ľudí, keď sa opakovane snažíme nadviazať
očný kontakt, pričom opätovne odvrátime zrak. Podobné správanie možno
pozorovať u žien pri flirtovaní s mužom.
Inštinktívne správanie – označujeme komplexné vzorce vrodeného správania,
ktoré prebehnú vždy podľa presného programu. Je tvorené viacerými
časťami, tzn. vrodenými automatizmami, ktoré nasledujú za sebou vždy v
rovnakom poradí. Pre spustenie každého z nich je potrebný príslušný
kľúčový podnet, tzn. ide o reťazovú reakciu inštinktívnych aktivít. Vrodené
prejavy dokážu interpretovať príslušníci rovnakého druhu, preto plnia aj
dôležitú sociálnu a komunikačnú funkciu.
Kľúčový podnet – je presne definovaný, biologicky významný a vždy rovnaký
podnet, ktorý vyvolá konkrétny typ správania (pasuje ako kľúč do zámku).
Kľúčové podnety slúžia ako varovné signály; spúšťajú pohlavné správanie;
starostlivosť o potomstvo; potravové správanie; ochranné a agresívne
správanie a majú tiež komunikačný význam. Príkladom vrodeného optického
kľúčového podnetu, ktorý sa uplatňuje aj u človeka, je Lorenzova „detská
schéma“ spúšťajúca opatrovateľské a rodičovské správanie u ľudí voči
deťom (ale aj mláďatám iných živočíchov). K vrodeným prejavom u človeka
môžeme zaradiť aj mimické výrazy ako reakciu na podnety vyvolávajúce
rôzne emócie (radosť, strach, smútok, hnus, prekvapenie), alebo vrodené
269
automatizmy u detí (hľadací reflex, sací reflex, Morov reflex, úchopový

reflex a pod.).
Konfliktné správanie – pri súčasnom pôsobení dvoch motivácií môže dôjsť k
rozporu medzi dvomi tendenciami správania, resp. o zábranu prejaviť istý typ
správania, čo vedie k určitému vnútornému napätiu. Rozlišujeme tri hlavné
typy konfliktného správania: (1) ambivalentné, (2) preorientované a (3)
preskokové správanie.
Motivačný cyklus – je tvorený sledom na seba nadväzujúcich a opakujúcich sa
fáz a je výsledkom vnútorných (endogénnych) a vonkajších (exogénnych)
faktorov. Na správaní sa okrem vonkajších podnetov výraznou mierou
podieľajú aj vnútorné podnety a ich komplexné pôsobenie označujeme ako
vyladenie organizmu (1) motivácia resp. pripravenosť konať. Ďalšou
dôležitou fázou motivačného cyklu je (2) apetenčné (vyhľadávacie)
správanie (napr. hlad, smäd, pohlavný pud, pud zvedavosti a pod.), ktoré je
sledom aktivít jedinca vyhľadávajúcim podnety označované ako kľúčové
(spôsob hľadania a získavania potravy, sexuálneho partnera, u človeka
nakupovanie, vyhľadávanie informácii cez média a pod.). V tejto fáze sa
okrem vrodených prejavov uplatňuje skúsenosť a učenie, preto je veľmi
variabilné a premenlivé. Učenie spôsobuje, že apetenčné správanie sa stáva
cielenejším a menej náhodným. Po tejto fáze nasleduje konanie (3)
konzumatórny akt, uspokojujúce potrebu organizmu za prítomnosti
kľúčového podnetu. Nakoniec nastáva fáza (4) vyhasnutia pudu (fáza
uspokojenia potreby, znižuje sa pohotovosť jedinca konať), ktorá môže trvať
rôzne dlho a jedinec je pripravený opätovne jednať až po uplynutí určitého
času.
Nadnormálne spúšťače (angl. supernormal releaser) – sú spúšťače, ktoré
spúšťajú oveľa silnejšiu odpoveď organizmu na podnety s prirodzenou
spúšťacou funkciou. Keďže človek nie je od prírody vybavený nápadnými
270
Alexander Csanády
morfologickými znakmi, sám si vytvára prostriedky predstavujúce

nadnormálne spúšťače. Tie majú význam v komunikácii, pri dvorení,
vyhrážkach, alebo sú výrazom dominancie (napr. optické zvýrazňovanie
ramien, bokov a pozadia, zvýrazňovanie očí a pier, rôzne účesy, oblečenie,
parfumy, pestré hračky, reklamný priemysel a pod.).
Preorientované správanie – vzniká predovšetkým z konfliktu útočnej a
útekovej motivácie. Tento typ správania sa vyskytuje aj u primátov, vrátane
človeka, ktorý v rozčúlení búcha do stola, podobne ako šimpanz udiera do
dutých stromov a miesto súpera si tieto spory vybíja na slabších jedincoch,
alebo na náhradnom sokovi predstavujúcom ker a stromy.
Preskokové správanie – patrí k najzaujímavejším riešeniam konfliktnej
situácie, kde namiesto adekvátneho konania z jednej, alebo druhej motivácie
sa objaví iný, často zdanlivo “nezmyselne“ pôsobiaci prejav. Tento typ
konfliktného správania využíva človek na zmiernenie úzkosti, agresívneho,
alebo sexuálneho napätia, napr. škrabanie sa na hlave, hranie sa s vlasmi,
ušnými lalôčikmi, rukami, hladenie brady, úprava oblečenia, listovanie v
časopise, pojedanie maškŕt v nepríjemnej situácii (čakanie u lekára, čakanie
na skúšku), pri klamaní. K preskokovým aktivitám patrí aj vybíjanie si
napätia športom, prácou, alebo sarkastickými poznámkami.
Vrodený spúšťací mechanizmus – označuje súbor všetkých štruktúr
organizmu (receptory, nervový a hormonálny systém, efektory), ktoré
spúšťajú adaptívnu reakciu na kľúčový podnet a umožňujú aj filtráciu
podnetov, teda rozpoznávanie relevantných podnetov pre začatie určitého
typu správania.
Ontogenéza správania človeka

Asymetrický tonický šijový reflex („poloha šermiara“) – patrí k vrodeným
pohybovým vzorcom a tento reflex je u detí prítomný do dvoch až štyroch
271
mesiacov, neskôr je nahradený symetrickou polohou končatín. Spočíva v

tom, že ak dieťa leží na chrbte a otočí hlavičku na jednu stranu, na rovnakej
strane natiahne ruku aj nohu, zatiaľ čo ruku aj nohu na opačnej strane ohne,
označovaná ako „poloha šermiara“. Tento reflex sa nevyskytuje u
nedonosených novorodencov, u tých sa objavuje až po niekoľkých
mesiacoch.
Babinského reflex – patrí k vrodeným pohybovým vzorcom. Úchopom
prštekov na nohe vyvoláme miernym zatlačením miesta medzi prstami a
chodidlom. Odpoveďou je zovretie, stiahnutie prstov dieťaťa. Ak podráždime
vonkajšiu stranu chodidla od päty smerom k malíčku, pršteky sa naopak
roztiahnu akoby do vejára. Dospelý človek naopak prsty stiahne. Reflex
vymizne do ôsmeho mesiaca.
Chôdzový reflex – patrí k vrodeným pohybovým vzorcom. Ak chytíme dieťa
pod pazuchami tak, aby sa nohami dotýkalo podložky, začne pohybovať
nožičkami, ako by chcelo a dokázalo chodiť. Nie je to však prejav toho, že by
dieťa chcelo v takom skorom období chodiť, ide o reflex, ktorý by mal okolo
štvrtého mesiaca vymiznúť.
Detekcia a hodnotenie potravy – patrí k automatizmom pre príjem potravy a
hľadanie potravy. Schopnosť analyzovať kvalitu prijímanej potravy je
zabezpečená vysokou citlivosťou chuťových receptorov, tzn. väčším
množstvom chuťových pohárikov na rozdiel od dospelého človeka.
Hlasové prejavy – patria k automatizmom pri narašení bezpečnosti. Krik a plač
patria k dôležitým signálom nepohodlia, alebo osamelosti. Detský plač
obsahuje prelingvistické zložky charakteristické pre ľudskú reč: intonácia,
modulácia, melódia a intenzita. Plač je riadený z mozgového kmeňa, pričom
deti majú zvýšenú citlivosť na vysoké tóny. Dojčiace dieťa má viac ako päť
rôznych vokalizácií (okrem rôznych foriem plaču), každá so špecifickou
funkciou.
272
Alexander Csanády
Hľadací reflex – patrí k automatizmom pre príjem potravy a hľadanie potravy.

Provokuje podráždením pery v strede úst, alebo pri ústnych kútikoch. Keď
dieťa pohladkáme blízko kútika úst, malo by reflexne otočiť hlavičku
smerom k hladkajúcej ruke. Je to pre novorodenca jeden z najdôležitejších
reflexov umožňujúci prisatie na matkin prsník. Hľadací reflex predchádza
saciemu reflexu. Tento reflex postupne zaniká približne v 3. mesiaci života.
Kontaktný zvuk – patrí k automatizmom pri narašení bezpečnosti. Je to zvuk
trvajúci 0,1 sekundy a dieťa ho vydáva okamžite po prebudení. Ak matka
nereaguje, dieťa začne plakať. Tento zvuk má zmiešanú frekvenciu s hornou
hranicou 8 kHz.
Moroov reflex (udržovanie rovnováhy) – patrí k vrodeným pohybovým
vzorcom. Ak novorodenec stratí rovnováhu, symetricky roztiahne ručičky a
nožičky a vymrští ich do výšky, akoby sa chcel niečoho zachytiť. Tento
reflex sa objavuje už v 9 týždňoch po počatí a pretrváva 2 až 4 mesiace po
narodení. Funguje ako primitívny spôsob obrany malého dieťaťa, keďže nie
je schopné sa ubrániť nijakým iným spôsobom – nedokáže ujsť, ani sa
nedokáže aktívne brániť. Je to reakcia celého tela, vyprovokovaná zľaknutím,
narušením pocitu istoty a bezpečia.
Odmietanie potravy – patrí k automatizmom pre príjem potravy a hľadanie
potravy. Ak je dieťa sýte, alebo mu nechutí ponúknutá potrava jazykom
vystrkuje jedlo z úst a odvracia hlavu od zdroja potravy. Neskôr tento prejav
prechádza do ritualizovanej podoby ako prejav odmietania (pokrútenie
hlavou, vyplazenie jazyka), alebo koncentrácie (vystrčenie jazyka z úst).
Olfaktorická identifikácia – patrí k automatizmom umožňujúcimi rozpoznať
vlastnú matku medzi viacerými dospelými samicami (ženami). Je to kritická
fáza pre vštiepenie pachu matky u novorodenca a naopak, je prvá polhodina
po narodení.
273
Prehĺtací reflex – patrí k automatizmom pre príjem potravy a hľadanie potravy.

Možno ho pozorovať pri prehĺtaní počas kŕmenia. Spolu so sacím reflexom
zaisťuje prijímanie potravy. Novorodenec dokáže prehltnúť len to, čo sa mu
dostane na koreň jazyka.
Plávací reflex – patrí k vrodeným pohybovým vzorcom. Po položení
novorodenca bruchom na vodu sa vybavia plávacie pohyby. Tento reflex
pretrváva až do 4. mesiaca po narodení.
Reflexné plazenie – patrí k vrodeným pohybovým vzorcom a možno ho
vyvolať v polohe na brušku dotykom dlane na chodidlách dieťaťa, prípadne
ľahkým tlakom na chodidlá v smere pohybu. Ide o neuvedomované plazenie,
ktoré do konca druhého mesiaca vymizne. Tento reflex slúži na to, aby sa
dieťa dostalo k zdroju potravy (prsným bradavkám).
Sací reflex – patrí k automatizmom pre príjem potravy a hľadanie potravy.
Vychádza z podráždenia tvrdého podnebia a nie z podráždenia brady či
jazyka. Vyvíja sa počas tehotenstva už v maternici, keď si dieťatko cmúľa
prst. Sací reflex postupne zaniká a okolo tretieho mesiaca je nahradený
vedomou činnosťou.
Smiech – sa objavuje u dieťaťa medzi 4. a 5. mesiacom na rôzne veselé podnety
z okolia.
Strachová reakcia – dieťa začína prejavovať strach ku neznámym ľuďom v 5.
až 6. mesiaci života. Je to typická reakcia aj u nevidiacich a nepočujúcich
detí.
Tradícia – rozumieme ňou schopnosť predávať informácie získané učením do
nasledujúcich generácií, u sociálne žijúcich živočíchov na celú skupinu,
alebo dokonca na celú populáciu. Rozoznávame štyri formy tradícií: priamu;
nepriamu; viazanú na určitý objekt a neviazanú na určitý objekt.
274
Alexander Csanády
Učenie vhľadom – patrí k najvyššiemu typu učenia, pre ktoré je

charakteristické, že živočích spontánne pochopí novú situáciu a predvída
potrebné konanie, ktoré následne správne uskutoční.
Úchopový dlaňový reflex – patrí k vrodeným pohybovým vzorcom. Ak
novorodencovi vložíme do dlane prst z malíčkovej strany, pričom sa
nebudeme dotýkať chrbta jeho ruky a prst zatlačíme do jeho dlane, bude nás
silno držať. Úchop bude taký silný, že dieťa môžeme jemne potiahnuť a ono
sa nás nepustí. Úchopový reflex sa postupne mení na vedomú činnosť, keď
dieťa postupne začne do rúk chytať rôzne predmety. Okolo veku štyroch
mesiacov by mal úchopový reflex úplne vymiznúť a pôvodnou funkciou bolo
pridržanie sa matkinej srsti.
Úsmev – má pravdepodobne upokojujúcu funkciu a vytvára pevné puto medzi
dieťaťom a matkou. Úsmev dojčaťa vyvoláva zvýšený záujem matky a má
podiel na vzniku silnej emočnej väzby. Pohľad dieťaťa sprevádzaný
úsmevom vyvoláva u matky vrúcny záujem o dieťa, preto je dôležité, aby
počas dojčenia bol zachovaný tento vzájomný očný kontakt. Reflexný úsmev
sa objavuje 3. deň po narodení a môže byť vyvolaný spontánne v spánku,
zvukom, alebo dotykom. Vyskytuje sa aj u predčasne narodených a
nevidiacich detí, ale ďalej sa u nich nevyvíja. Od 4. týždňa sa úsmev stáva
pozdravom (neselektívny, ale vedomý na objekt zameraný prejav). Až po 6.
mesiaci sa dieťa usmieva na objekty, ktoré ho emočne uspokojujú (tzn. je
selektívny).
Vizuálna identifikácia – patrí k automatizmom umožňujúcimi rozpoznať
vlastnú matku medzi viacerými dospelými samicami (ženami). Novorodenec
dobre zaostruje zrak na vzdialenosť 15–30 cm, tzn. vzdialenosť medzi ním a
matkou počas dojčenia. To umožňuje novorodencovi vštepovať si obraz
matky.
275
Zvuk nespokojnosti – patrí k automatizmom pri narašení bezpečnosti.

Pozostáva zo série rytmicky opakovaných krátkych prejavov s trvaním 14
sekúnd. Každý jednotlivý prejav pripomína kontaktný zvuk. Tento zvuk
signalizuje matke nespokojnosť pri určitých špecifických interakciách,
napríklad pri čistení nosa dieťaťa.
Zvuk spánku – zvuk sa vydáva v intervaloch približne 15 minút počas spánku a
signalizuje pohodu. Každý zvuk spánku trvá okolo 0,3 sekundy má zmiešanú
frekvenciu s hornou hranicou asi 0,3 kHz. Tento príjemný zvuk je
najčastejšie počuť, keď dieťa počas spánku mení svoju polohu. Ak dieťa
zostane dlhší čas ticho, matka skontroluje príčinu tohto ticha, tzn. reaguje bez
toho, aby vedela prečo.
Zvuk pri pití – je pomerne čistý tón trvajúci 0,2 sekundy s frekvenciou až 8
kHz. Pri pití sú zvuky vydávané rytmicky, najmä keď dieťa dojčí. Signalizuje
to, že je všetko v poriadku.
Zvuk spokojnosti – je čistý zvuk s tónmi do 5 kHz a trvaním 0,3 sekundy.
Niekedy sa opakuje v 0,5-sekundových intervaloch. Zvuk signalizuje pohodu
a sýtosť.
Emócie
Afekt – vzniká pri veľmi vysokom stupni vzrušenia. Prejavuje sa skratovitým a
impulzívnym konaním, ktoré je nedostatočne kontrolované jedincom.
Vyznačuje sa špecifickou až prehnanou mimikou, gestikuláciou a hlasovými
prejavmi (plač, krik).
Agresívny hnev – je jednou z foriem hnevu a môže sa prejaviť ako šikanovanie,
dokazovanie prevahy, násilnosťou (fyzické násilie, sexuálne zneužívanie a
pod.), manickým správaním, sebectvom, hrozbou (vyhrážky),
nespravodlivým obviňovaním, nepredvídavým správaním (nelogické
argumenty, útočí bez rozmyslu, nespravodlivé trestanie), pomstou (človek
276
Alexander Csanády
odmieta odpustiť, zabudnúť, vyťahuje zlé spomienky). Hnev sa zároveň

môže spájať aj so závisťou, nenávisťou, pomstychtivosťou a nevraživosťou.
Aktivita temperamentu – patrí k temperamentovej dimenzii podľa Heymansa a
Wiersma, ktorí jú chápu ako cieľavedomosť a organizovanosť aktivít v
životných situáciách, dokonca „silu vôle“.
Aktuálnosť emócií – je jednou z vlastností emócií a znamená, že emócie sa
odohrávajú bezprostredne a okamžite.
Deprivácia – je sociálná izolácia dieťaťa (mláťaťa) od matky, ktorá sa začína až
po určitej perióde sociálnej skúsenosti. Ak sa začne s izoláciou až po polroku
života, nezjavuje sa autizmus a stereotypnosť správania. Vyskytujú sa
poruchy emotivity narúšajúce interakciu s inými zvieratami (zvýšená
agresívnosť striedajúca sa s prejavmi úzkosti, silné vzrušené vokalizácie a
pod.).
Dimenzia vyhľadávania nového – je temperamentová dimenzia podľa C. R.
Cloningera. Definuje sa ako tendencia k vyhľadávaniu nových a silných zá-
žitkov. Jedná sa o vrodenú tendenciu reagovať na podnety rôznej intenzity a
kvality, o činnosti zamerané na získanie odmeny, alebo na vyhnutie sa nude a
monotónnosti. Sklon konať aktívne, rýchlo, aj v nepríjemnej situácii, ide skôr
o aktívny únik, ako o pasívnu rezistenciu. Ak je táto vlastnosť veľmi silná,
prejavuje sa tendenciou vyhľadávať vzrušenie a riziko. Ľudia sú zvedaví, ak-
tívni, impulzívni, často riskujú, neznášajú jednotvárnosť, vyhľadávajú vzru-
šujúce zážitky. Opakom sú ľudia opatrní, rigidní, dávajúci prednosť stereoty-
pu, o príliš vzrušujúce zážitky nemajú veľký záujem, skôr sa im snažia vy-
hnúť. Biologickým základom je aktivita DOPA systému, MAO A, noradrena-
línu.
Dimenzia sklonu vyhýbať sa poškodeniu – je temperamentová dimenzia pod-
ľa C. R. Cloningera. Definuje sa ako tendencia vyhýbať sa nepríjemnostiam,
akejkoľvek ujme. Prejavuje sa opatrnosťou, nedôverčivosťou. Ľudia sú pesi-
277
mistickí, opatrní, nepriebojní, bojazliví. Na druhej strane sú ľudia optimistic-

kí, dôverčiví, vitálni, sebavedomí. Často im chýba schopnosť adekvátne po-
súdiť mieru nebezpečenstva. Majú sklon k rizikovému správaniu. Biologic-
kým základom je aktivita serotonínergného systému.
Dimenzia závislosti na odmene – je temperamentová dimenzia podľa C. R.
Cloningera. Definuje sa ako závislosť na odmene. Ide o tendenciu reagovať
intenzívnejšie na odmeňujúce podnety, hlavne kladnú sociálnu odozvu, vy-
jadruje mieru potreby príjemných zážitkov. Ľudia sú sociabilní, správajú sa
tak, aby ich ostatní akceptovali, chcú byť pozitívne hodnotení. Snažia sa ro-
biť to, čo je žiadúce. Na druhej strane sú ľudia rezervovaní a ľahostajní k re-
akciám okolia. Biologickým základom je hladina noradrenalínu v mozgu,
ktorá ovplyvňuje mieru vzrušivosti a intenzity nepríjemných zážitkov.
Dimenzia vytrvalosti (perzistencie) – je temperamentová dimenzia podľa C. R.
Cloningera. Definuje sa ako miera vytrvalosti a stability, prejavuje sa stálos-
ťou určitého správania bez ohľadu na prípadnú frustráciu, únavu, iné nega-
tívne podnety. Ľudia sú pracovití, perfekcionistickí, dokážu odolávať rôznym
rušivým a nepríjemným vplyvom. Na druhej strane sú ľudia nestáli, ľahostaj-
ní, leniví, málo vytrvalí, rezignovaní na výsledok. Biologický základ je akti-
vita serotonínergného systému.
Emotivita tempermentu – patrí k temperamentovej dimenzii podľa Heymansa
a Wiersma, ktorí jú chápu ako prístupnosť dojmom a štýl emocionálnej
odozvy, jej silu, priebeh, doznievanie, citovú stabilitu a labilitu.
Emócie – definujeme ako psychologické procesy zahrňujúce subjektívne
zážitky spojené s fyziologickými zmenami a expresívnym správaním. Sú
evolučne staršie ako rozumové správanie, preto sú ich prejavy ťažšie
ovplyvniteľné vôľou. Vyznačujú sa niekoľkými charakteristickými
vlastnosťami: subjektivita, spontánnosť, predmetnosť, aktuálnosť a polarita.
Emócie z evolučného hľadiska môžeme rozdeliť na základné (primárne);
278
Alexander Csanády
vyššie (sekundárne); vývojové vyššie city (tzn. intelektuálne, etické a

estetické city) a citové vzťahy (tzn. láska, (ne)priateľstvo, závisť, nenávisť,
pohŕdanie, odpor a pomsta). Základné sa vyskytujú u všetkých kultúr a
národností a mnohé z nich aj u fylogeneticky vyššie vyvinutých živočíchov.
Extrovert – človek žijúci navonok – povrchný a spontánny. Je bezstarostný, má
rád zmeny, ľahko komunikuje s okolím. Jedná rozhodne a rýchlo až
neuvážene. Túži po vzrušení, rád riskuje, často sa vystavuje nebezpečenstvu.
Po citovej stránke je veľmi otvorený, ale jeho city sú taktiež povrchné a je
menej vnímavý k svojmu okoliu, ale je veľmi adaptabilný. Jeho morálku
formujú normy prevládajúce v jeho životnom prostredí. K spokojnosti
potrebuje byť v centre diania, najlepšie aj pozornosti, preto sa rád objavuje na
akciách s väčším množstvom ľudí. Extrovert je realista a praktik.
Flegmatik – je jeden z typov temperamentu. Jedinec je emočne značne
vyrovnaný, vytrvalý, húževnatý. Začatú prácu vždy dokončí. Vo vzťahoch je
vyrovnaný, primerane družný, hlbšie vzťahy nadväzuje iba k malému okruhu
osôb. Je nekonfliktný, pomerne dobre prispôsobivý, aj keď nemá veľmi rád
zmeny. Pristupuje k veciam pokojne, postupne, je sústredený, vytrvalý. Vie
počúvať iných ľudí. Je málo pohyblivý, vzrušujú ho iba veľmi silné podnety,
môže sa javiť ako ľahostajný, je veľmi pokojný až chladnokrvný, čo môže
pripomínať až apatiu. Nerád rozhoduje. Ide o emocionálne stabilného
introverta.
Hnev – je pôvodne vrodenou reakciou na prekážku, ktorá zabraňuje rozvoju
určitého správania pri dosahovaní cieľa. Pôvodne sprevádzal útok a mal byť
nástrojom na odstránenie a zrušenie prekážky. K najčastejším situáciám,
ktoré vyvolávajú hnev patria nespravodlivé a naše postavenie zhoršujúce
konanie druhých, bezohľadnosť, nesúhlas druhých s naším konaním,
zosmiešňovanie, ponižovanie, urážky, fyzické napadnutie a bránenie v
nejakej aktivite. Počas hnevu sa človek ťažko koncentruje, stráca objektivitu,
279
empatiu a opatrnosť. Zároveň v hneve sa nebezpečenstvo javí byť menšie,

konanie menej riskantné a s väčšou šancou na úspech. Pri hneve človek
pociťuje napätie, ktoré môže mať charakter odmietania voči podnetu, alebo
odhodlania prekonať prekážku.
Cholerik – je jeden z typov temperamentu. Je to silne vzrušivý typ, má sklony k
výbuchom hnevu až k agresii, ťažko sám seba ovláda a reaguje často
impulzívne, bez hlbšej rozvahy. Je netrpezlivý, panovačný, vyžaduje od
svojho okolia ústupky, ktorých často nie je sám schopný. Ľahko citovo
vzplanie, navonok reaguje rýchlo, silno a často bez zábran. Ťažko pripúšťa
svoj omyl, má sklony k nadradenosti a netolerancii. V činnosti dokáže
maximálne vypäť sily. Je ctižiadostivý, má dobré vodcovské a organizačné
schopnosti. Je rozhodný, rýchlo rieši problémy, rád zápasí s prekážkami. Ide
o emočne labilného extroverta.
Introvert – človek žijúci predovšetkým svojím vnútorným životom, ale veľmi
vnímavý ku svojmu okoliu, premýšľavý, empatický pozorovateľ, rozvážny
vo svojom jednaní a opatrný vo svojich citoch. Má sklony k mlčanlivosti. V
spoločnosti preferuje menšie skupinky ľudí. Pred mnohými neznámymi
situáciami sa snaží uniknúť, nie veľmi dobre sa prispôsobuje, má sklon k
útekovým reakciám a často žije spomienkami na minulosť. Nemá rád
vzrušenie, berie každodenné záležitosti vážne, má rád usporiadaný spôsob
života. Je spoľahlivý.
Melancholik – je jeden z typov temperamentu. Vyznačuje sa hlbokým
prežívaním zážitkov a smutným ladením, pesimizmom kombinovaným so
strachom z budúcnosti. Je precitlivený, zraniteľný, všade vidí prekážky a
problémy. Veľa času trávi premýšľaním a plánovaním. Usiluje sa o pokoj a
vyhýba sa vypätým situáciám. Citovo je veľmi trvalý. Vyznačuje sa veľkým
taktom. Žije svoj život smerom dovnútra, obťažne nadväzuje kontakty s
cudzími ľuďmi, zato vzťahy ktoré s okolím naviaže sú trvalé a hlboké. Býva
280
Alexander Csanády
často talentovaný a tvorivý. Máva sklony k perfekcionizmu, čistote a

poriadku. Je starostlivý a súcitný k druhým. Problémy si uvedomuje skôr ako
vzniknú. Ide o emočne labilného introverta.
Pasívny hnev – je jednou z foriem hnevu a prejavuje sa nezaujatosťou,
vyhýbavosťou, psychologickou manipuláciou (provokáciou), tajnostkárskym
správaním (anonymné listy, sťažnosti, ohováranie za chrbtom),
sebaobviňovaním, sebaobetovaním.
Polarita emócií – je jednou z vlastností emócií a znamená, že emócie
vymedzujeme na pozitívne a negatívne. Niekedy aj ako nevyšpecifikované,
tzn. ambivalentné (napr. príjemný strach, túžba).
Predmetnosť emócií – je jednou z vlastností emócií. Emócie sa vzťahujú ku
konkrétnemu zážitku, čím sa líšia od nálady, ktorá je nezacielená.
Primarita temperamentu – patrí k temperamentovej dimenzii podľa Heymansa
a Wiersma, ktorí jú chápu ako tendenciu žiť v „tu a teraz“, impulzívne
vyhľadávanie zmien.
Privácia – je sociálná izolácia dieťaťa (mláťaťa) od matky okamžite po
narodení.
Radosť – definujeme ako výrazne vymedzený psychický stav, v ktorom subjekt
prežíva úspech a zisk. Je to spontánna vnútorná emocionálna reakcia na
príjemnú situáciu, osobu, alebo spomienku. Radosť je spojená s pocitom
šťastia, jasnou a pozitívnou náladou, človek sa cíti dobre, vo chvíľach radosti
sú splnené všetky jeho okamžité psychické potreby. Patrí k najpríjemnejším a
najprirodzenejším emóciám a je výrazom duševnej pohody. Rozlišuje sa
radosť ako okamžitá reakcia a radosť ako reaktívny stav, alebo nálada.
Zároveň môže sprevádzať všetky pozitívne zážitky, preto nemá špecifický
spúšťač. Za hlavné faktory, ktoré majú za následok vysokú mieru
subjektívnej pohody sa pokladajú pozitívna socio-ekonomická situácia,
zdravie a sociálne vzťahy.
281
Sangvinik – je jeden z typov temperamentu vyznačujúci sa predovšetkým

primeranou reaktivitou, čo znamená že na slabé podnety reaguje slabo, na
silné silno. Potrebuje stále nové dojmy, zážitky doznievajú rýchlo a sú
prítomné rýchle zmeny zamerania (ak ho prestane niečo zaujímať, jeho
aktivita upadne). Sangvinik je prispôsobivý meniacim sa podmienkam
prostredia, emočne vyrovnaný, aj keď je do určitej miery nestály a
ľahkovážny, je optimistický, často veselo ladený, jeho prežívanie zážitkov ale
aj citov nie je veľmi hlboké. Má pružné myslenie, rýchlo si osvojuje nové
veci, nadväzuje nové známosti. Nemyslí na dôsledky svojho konania,
neuvedomuje si svoje chyby, skáče ľuďom do reči. Ide o emočne stabilného
extroverta.
Sekundarita temperamentu – patrí k temperamentovej dimenzii podľa
Heymansa a Wiersma, ktorí jú chápu ako pomalšie reakcie, rozvaha, tzn. je
opakom primarity temperamentu.
Smútok – definujeme ako psychickú bolesť spôsobenú nejakou stratou a jej
funkcia ostáva otvorenou otázkou. V sociálnych interakciách môže byť
signálom núdze, potreby podpory a pomoci. K častým prejavom smútku patrí
celkový útlm aktivity, čo sa vysvetľuje ako potreba reorganizácie doterajších
činností, ktoré sú ovplyvnené stratou príslušnej hodnoty. U človeka
rozlišujeme rôzne formy smútku: žiaľ, zármutok, nostalgia (osobitá forma
smútku, clivota za niečím čo bolo).
Spontánnosť emócií – je jednou z vlastností emócií. Emócie sú spúšťané
samovoľne s nízkou možnosťou ich ovplyvnenia rozumom. Čiastočne je
možné potlačiť niektoré motorické prejavy, mimiku, gestikuláciu
sprevádzajúcu emócie, ale vždy sa objavujú určité rezíduá (napr. zatínanie
zubov, pästí, prižmurovanie očí a pod.). Nikdy však nie je možné potlačiť
vegetatívne prejavy sprevádzajúce emotívne stavy, ako sú potenie, búšenie
srdca a podobne.
282
Alexander Csanády
Strach – z evolučného hľadiska sa považuje za signál nebezpečenstva, ktorý má

motivovať jedinca k vyhýbavému správaniu. Varuje pred nastávajúcim alebo
aktuálne hroziacim nebezpečenstvom a mobilizuje sily na obranu, alebo útek.
K základným spúšťačom reakcie strachu patria podnety, ktoré vnímame ako
nebezpečné, tzn. ohrozujúce zdravie a život (napr. nebezpečné zvieratá,
výška, cestná premávka a pod.), podnety nové a také, ktoré nevieme zaradiť.
Všetky vedú k zvýšenej pozornosti. Medzi sociálne činitele patrí napr. strach
zo samoty a cudzích ľudí, resp. neprítomnosť istoty.
Stres – môžeme definovať ako komplexnú odpoveď organizmu na mimoriadne
podmienky prostredia (tzn. stresory). Je to adaptačná reakcia, ktorá má
zabezpečiť zachovanie rovnováhy vnútorného prostredia (homeostázy)
organizmu a zabrániť jeho poškodeniu, alebo smrti.
Subjektivita emócií – je jednou z vlastností emócií. Na rovnaké situácie môžu
rôzni jedinci reagovať rôznymi, ako aj rôzne intenzívnymi emóciami (napr.
strach, hnev, radosť a pod.).
Temperament – označuje všeobecné vlastnosti duševnej dynamiky prejavujúce
sa ako určité emočné prežívanie a spôsob reagovania, úrovňou aktivity a
neskôr aj kvalitou pozornosti. Temperament je chápaný ako súbor prevažne
vrodených (ťažko meniteľných) vlastností človeka, vyjadrujúcich jeho
dynamiku a hospodárenie s energiou. Sú to napr. vitalita
(„životaschopnosť“), osobné tempo, stupeň aktivity, sklon k určitému
emocionálnemu ladeniu, prudkosť a sila zmien v prežívaní a konaní, priebeh
(v zmysle krivky) prežívania, rozmanitosť a bohatosť prežívania. Tieto
vlastnosti sú natoľko všeobecné, že prenikajú celým duševným životom a
prejavujú sa tak vo vnímaní, ako aj v myslení, citovom živote a konaní.
Úzkosť – je na rozdiel od strachu (reakcia na aktuálne vnímanú hrozbu)
prežívaná ako nešpecifický pocit, často vznikajúci bez jasne identifikovaného
spúšťacieho podnetu. Týka sa situácií vnímaných ako nekontrolovateľné a
283
nevyhnutné (neodvrátiteľné). Môžeme ju definovať aj ako „duševný stav

orientovaný na budúcnosť“, v ktorom je subjekt pripravený pokúsiť sa
vyrovnať s blížiacou sa negatívnou udalosťou. Úzkosť podporuje opatrnosť
voči potencionálnemu nebezpečenstvu, podporuje tendenciu prijať proaktívne
opatrenia týkajúce sa potencionálneho nebezpečenstva. Niekedy sa môže
prejaviť nutkavým správaním formou rôznych rituálov.
Komunikácia
Androstenol – ovplyvňuje sexuálne správanie u obidvoch pohlaví. Podporuje
sexuálnu atraktivitu u opačného pohlavia, zlepšuje náladu a
komunikatívnosť, podporuje k iniciácii kontaktu. Mužský androstenón je
atraktantom pre ženy, pričom senzitivita žien na tento feromón kolíše v
závislosti od menštruačného cyklu s najvyššou citlivosťou počas ovulácie.
Zároveň sa v tomto období u žien zvyšuje sexuálna žiadostivosť.
Androstadienón – je mužský feromón, ktorý vyvoláva pozitívne reakcie u žien,
tzn. zvyšuje atraktivitu mužov, ale zároveň na iných mužov pôsobí averzívne.
Apokrinné potné žľazy – sa nachádzajú hlavne v podpazuší a na vonkajších
pohlavných orgánoch a produkujú špecifické bielkoviny a tuky.
Brockovo centrum reči – sa nachádza vo frontálnom laloku najčastejšie v jeho
ľavej hemisfére (u pravákov). Ovláda motorickú zložku reči – kontroluje
činnosť svalov pier, čeľustí, mäkkého podnebia a hlasiviek. Jeho poškodením
je reč pomalá a namáhavá, ale porozumenie reči nie je ovplyvnené.
Diskontinuálna teória – je teória vzniku reči u človeka, podľa ktorej je reč
unikátna schopnosť človeka a nemôže byť porovnávaná s inými živočíchmi.
Vznikla ako dôsledok istej genetickej mutácie.
Ekrinné potné žľazy – sú funkčné od útleho veku a pot, ktorý tvoria obsahuje
množstvo minerálov, pričom presné zloženie je individuálne. Jeho funkciou
je ochladzovanie organizmu v prípade potreby.
284
Alexander Csanády
Estratetraenol – je derivát estradiolu, ktorý je vylučovaný močom a pôsobí ako

atraktant na mužov.
Feromóny – sú nezapáchajúce látky produkované najmä apokrinnými potnými
a mazovými žľazami, ale nachádzajú sa aj v tukovom tkanive a moči. Sú
vnímané vomeronazálnym orgánom, cez ktorý sa signál dostáva do
hypotalamu. Najčastejšie sú ako ľudské feromóny opisované androstenol,
androstenón a androstadienón. U mužov sú produkované vo vyššej
koncentrácii ako u žien.
Gestá akustické – prenášajú informáciu akusticky, tzn. gesto nie je potrebné
vidieť (napr. potlesk, lúskanie prstov a pod.).
Gestá ilustratívne – sprevádzajúce reč a zdôrazňujúce význam tvrdenia, tzn.
ich informačný obsah je bez verbálneho prejavu pomerne chudobný.
Gestá sémantické – majúce špecifický význam a môžu nahrádzať slovo, tzn.
napr. špecifický pohyb ľudského tela, ktorý je daný, ustálený a v konkrétnej
spoločnosti má jasný význam.
Gestikulácia – je krátkodobá zmena polohy časti ľudského tela, ktorá sprevádza
reč, zdôrazňuje význam oznámenia, alebo nahrádza slovo, či tvrdenie. U
človeka je čiastočne vrodená a súčasne podlieha kultúrnemu učeniu. Existujú
gestá s univerzálnym významom, ale aj gestá špecifické pre jednotlivé
kultúry.
Haptika – je náuka o dotykoch a Richard Heslin rozdelil dotyky človeka do 5
kategórií: profesionálne (funkčné); sociálne (zdvorilostné); priateľské;
intímne a sexuálne.
Intonácia – je súhrn prostriedkov reči ako prízvuk, dôraz, pauzy, melódia,
tempo reči a zafarbenie hlasu.
Komunikácia – je výmena informácií medzi jedincami prostredníctvom
spoločného systému znakov (signálov). Pod biologickou komunikáciou
rozumieme proces, pri ktorom aktivita jedného jedinca smeruje k
285
ovplyvneniu činnosti iného jedinca, alebo skupiny. Vzájomné

dorozumievanie je veľmi nevyhnutné pre sociálne, sexuálne a obranné
správanie. V najširšom slova zmysle zaisťuje vyhľadávanie a harmonické
spolužitie sociálnych a sexuálnych partnerov. U človeka rozlišujeme dva
základné druhy komunikácie: verbálnu a neverbálnu.
Kontinuálna teória – je teória vzniku reči u človeka, podľa ktorej schopnosť
reči sa vyvinula z prelingvistických systémov predkov primátov, tzn.
pozvoľným nahrádzaním jednoduchých telesných pohybov zložitejšími
signálmi, doplňovanými zvukovými a slovnými prejavmi, až k hovorenej
reči.
Kopulíny – nachádzajú sa vov vaginálnom sekréte a sú tvorené rôznymi druhmi
krátkoreťazových mastných kyselín. Ich hladina kolíše v závislosti na
menštruačnom cykle s kulmináciou v neskoršej folikulárnej fáze a s
najnižšou koncentráciou počas luteálnej fázy. Predpokladá sa, že mohli byť
signálom ovulácie, keďže u žien je ovulácia skrytá.
Mazové žľazy – sa nachádzajú vo vlasoch, na tvári, perách, prsných bradavkách
a pohlavných orgánoch. Produkujú kožný tuk, ktorý mastí kožu.
Melódia reči – vzniká stúpaním, resp. klesaním výšky hlasu a slúži na
vyjadrenie osobného citového postoja hovoriaceho. Dotvára obsah
hovoreného, robí ho pre poslucháča zrozumiteľným a výrazným.
Neverbálna komunikácia – charakterizujú ju všetky mimoslovné komunikačné
prejavy. Napriek tomu, že verbálna komunikácia má nezastupiteľné
postavenie v živote človeka a celej spoločnosti, predstavuje približne 7 %
informácii, 28 % informácii tvorí zvuková zložka oznámenia a zvyšných 55
% obsahu oznámenia je sprostredkovaných ostatnými neverbálnymi signálmi.
Parakomunikácia (prajazyk) – týmto termínom sa z hľadiska analýzy
neverbálnych zložiek reči označujú všetky mimoslovné zvukové
charakteristiky ľudskej reči.
286
Alexander Csanády
Parazitické slová – sú slová použité v prejave, ktoré pomáhajú odbúravať stres,

ale nemajú význam a je ich ťažko vedome vylúčiť (napr. „proste“).
Pauza slúži na delenie reči na menšie úseky. Pauzou môžeme zvýrazniť dôležitú
časť výpovede, usporiadať si myšlienky. Naopak, časté pauzy môžu byť
prejavom rozpakov, trémy a nepripravenosti.
Pot – je telesná tekutina produkovaná apokrinnými a ekrinnými potnými
žľazami, ktorej hlavnou zložkou je voda (98 %) a rôzne minerálne látky
(sodík, horčík, draslík, chlór).
Prízvuk – je striedanie intenzity hlasu, v závislosti od jazyka. Napríklad, v
spisovnej slovenčine je hlavný prízvuk na začiatku vety a intenzitou hlasu
zdôrazňujeme niečo dôležité.
Tempo reči – je rýchlosť reči, závisí od konkrétnej situácie, fyzického a
psychického stavu jedinca, temperamentu, od rýchlosti jeho myslenia.
Verbálna komunikácia – je schopnosť zostaviť správu prostredníctvom
pojmovej reči, tzn. pomocou jazyka v jeho hovorenej, alebo písanej podobe.
Ľudská reč je špecifickým fenoménom len pre človeka, ktorý sa dorozumieva
pomocou kultúrne tradovanej slovnej zásoby, zostavovanej podľa
gramatických pravidiel do viet.
Wernickeovo centrum reči – sa nachádza v temporálnom laloku najčastejšie v
jeho ľavej hemisfére (u pravákov), blízko oblasti prijímajúcej sluchové a
zrakové informácie. Je zodpovedné za pochopenie hovorenej reči. Jeho
poškodením postihnutý hovorí plynule, ale nezmyselne.
Sociálne správanie
Adaptácia – podriadenie sa pravidlám, normám skupiny, v ktorej jedinec
existuje. Môže to byť autentická adaptácia, tzn. človek sa vnútorne stotožňuje
s normami, zásadami a vzorcami správania platnými v skupine. Človek ich
287
prijíma aj mimo skupiny. Opakom je adaptácia účelová (demonštratívna),

ktorá je dočasná a trvá len počas členstva v skupine.
Agresivita – je tendencia (náchylnosť) k útočnému správaniu rôznej podoby.
Predovšetkým zaisťuje rovnomerné rozptýlenie jedincov, alebo skupín
daného druhu v životnom prostredí po celom priestore vhodného biotopu.
Naopak, v uzavretých spoločenstvách vedú vzájomné strety medzi
jednotlivými príslušníkmi k ustáleniu sociálnej hierarchie, ktorá predstavuje
priaznivý model spolužitia jednotlivých členov, pretože predchádza vzniku
konfliktom medzi jednotlivými členmi. Zvýhodňuje silné a skúsené jedince
(napr. pri párení, zdrojoch potravy). Zároveň reguluje veľkosť a zloženie
sociálnej skupiny, čo sa môže prejaviť v podobe infanticídy (zabíjanie
mláďat, známa je aj u niektorých ľudských kmeňov), vylúčenie, alebo
likvidácia chorých jedincov s abnormálnym správaním, alebo pri nedostatku
potravových zdrojov. Je dôležitá pri ochrane voči protivníkovi (ochrana
vlastného života, teritória, potomstva). Skupinová agresia udržuje súdržnosť
skupiny (spoločný boj proti nepriateľovi). Ľudská agresivita má priamy
dopad na jednotlivca aj spoločnosť. Vo vzťahu k človeku pod agresiou
rozumieme správanie, ktoré vedome a zámerne ubližuje, násilne obmedzuje
slobodu, spôsobuje škodu druhej osobe, zvieraťu, alebo na neživom
predmete. Agresívne správanie je teda deštruktívne správanie sprevádzané
(spravidla krátkodobým) afektom (emočným stavom) hnevu, zlosti, alebo
citom nepriateľstva, smerujúce k fyzickému zraneniu (tzn. brachiálne
napádanie) iného jedinca, alebo k zničeniu nejakého predmetu zastupujúceho
prekážku, alebo niečo nenávidené. Nemusí to byť vždy len útok fyzický, ale
aj psychický, resp. verbálny. Prostriedkom agresie môže byť tak aj slovné
napádanie, vyhrážanie sa, zastrašovanie, vydieranie, urážka, výsmech, či
ohováranie. Rozlišujeme aj agresiu inštrumentálnu (zámernú, úmyselnú)
využívanú jedincom na dosiahnutie želaného cieľa, tzn. toho, čo jedinec chce
288
Alexander Csanády
dosiahnuť. Cieľom je zastrašiť druhého, zmocniť sa objektu, alebo ho

odstrániť, inému zmariť a sebe zabezpečiť spoločenské výhody.
Agresivita medzidruhová – vzniká pri konfliktoch rôznych druhov z viacerých
dôvodov, napr. pri koristi, napájadlách, vhodných dutín na spanie, resp.
hniezdenie a pod. Napriek tomu je biologický význam agresivity veľmi
dôležitý a veľmi rôznorodý.
Agresívne správanie – patrí k veľmi významným životným prejavom. Ide o
nepriateľské až deštruktívne správanie sa jednotlivca alebo skupiny ľudí voči
inému človeku, sebe samému, zvieraťu alebo neživým premetom s cieľom
ublížiť. Jeho etologickú funkciu možno rozdeliť na dve časti útok a útek.
Tieto termíny nemajú rovnaký význam. Práve útok patrí do agresívneho
správania, ktoré sa často označuje aj ako agonistické správanie. Je často
typické pre určitý druh, tzn. vnútrodruhová agresivita.
Akulturácia (enkulturácia) – patrí v procese socializácie medzi hlavné oblasti
(sféry) rozvoja človeka. Je prijímanie a rozvoj kultúry; včleňovanie
jednotlivca do sociokultúrneho kontextu celej spoločnosti. Osvojenie si
všetkých všeobecne prijímaných a skupinovo platných hodnôt a noriem,
symbolov a podobne.
Altruizmus – definujeme ako nezištnú starostlivosť o dobro iných ľudí,
nehľadiac na osobné záujmy.
Biologicko-reprodukčná funkcia rodiny – rodičia odovzdávajú svoje
biologické vlastností na svoje potomstvo, čím sa zaisťuje aj biologické
trvanie spoločnosti. Dôležitú úlohu pri tom zohráva sexuálny život rodičov,
ktorý je silným stabilizujúcim činiteľom ich vzťahu a tým aj rodiny.
Bisexualita – je typ sexuálnej orientácie jedinca k jedincom obidvoch pohlaví,
tzn. nevyhranená pohlavná orientácia medzi homosexualitou a
heterosexualitou. Bisexuál je schopný vytvárať plnohodnotný citový vzťah za
priaznivých okolností s osobou rovnakého aj opačného pohlavia.
289
Ekonomická funkcia rodiny – rodina zabezpečuje základné životné potreby jej

členov (výživa, hmotné zabezpečenie).
Emocionálna funkcia rodiny – rodina zabezpečuje dieťaťu lásku, bezpečnosť,
pochopenie a uznanie pre jeho správny emocionálny rozvoj.
Exhibicionizmus – opakovaná a pretrvávajúca náklonnosť odhaľovať svoje
genitálie pred cudzími ľuďmi a na verejných priestranstvách, bez zameranosti
na bližší kontakt.
Fetišizmus – používanie neživého objektu na sexuálne vzrušenie a uspokojenie.
Najčastejšie ide o časti odevu, alebo obuvi.
Frigidita – je porucha sexuálnej funkcie prejavujúca sa nedostatkom, alebo
úplnou stratou sexuálnej túžby. Vyskytuje sa predovšetkým u žien a
prejavuje sa nízkou sexuálnou aktivitou, nezáujmom o sexuálny styk,
neschopnosťou vzrušenia a orgazmu. Podmienená môže byť fyzickými (napr.
ochorenie, anatomická, alebo fyziologická anomália), alebo psychickými
faktormi (napr. trauma, nedostatok sexuálnych stimulov).
Frotérstvo – označuje aktivity spojené s otieraním sa o ľudí na preplnených
verejných miestach za účelom sexuálneho vzrušenia (napr. v mestskej
hromadnej doprave).
Hypersexualita – označuje nadmernú sexuálnu túžbu. Prejavuje sa zvýšenou
sexuálnou aktivitou ústiacou až do závislosti od sexuálneho styku. Jedinec
využíva na sex každú príležitosť a nebráni sa súložiť ani s neznámym
človekom. Ide o psychický problém. Pri absencii sexuálneho styku sa
prejavujú u postihnutého človeka abstinenčné príznaky. U žien sa závislosť
od sexu označuje ako nymfománia, u mužov ako satyrácia
Homosexualita – je typ sexuálnej orientácie jedinca na jedincov rovnakého
pohlavia. V súvislosti s homosexualitou sa rozlišuje homosexuálne správanie,
tzn. sexuálny styk s jedincami rovnakého pohlavia, a homosexuálna identita,
tzn. sebaidentifikovanie sa s homosexualitou.
290
Alexander Csanády
Hostilita – je nepriateľský postoj voči ľuďom, resp. spoločnosti, ktorá môže byť
zložkou agresivity, ale nemusí sa prejaviť agresívnym správaním. K
prejavom hostility patrí negatívne vyjadrovanie sa o niekom, želanie
neúspechu, nešťastia, choroby a podobne.
Identifikácia – je stotožnenie sa so vzorom. Človek nekriticky preberá cítenie,
myslenie a konanie vzoru. V tomto prípade hrozí nebezpečenstvo straty
vlastnej identity, zmyslu pre posúdenie správnosti konania vzoru. Existuje aj
skupinová identifikácia (stotožnenie sa so skupinou).
Imitácia (napodobňovanie) – je opakovanie odpozorovaného určitého konania
druhého
Internalizácia – patrí v procese socializácie medzi hlavné oblasti (sféry)
rozvoja človeka. Je začleňovanie jednotlivca do sociálnych vzťahov s cieľom
naučiť ho hrať sociálne roly adekvátne jeho sociálnym pozíciám.
Intímna zóna – predstavuje priestor do vzdialenosti 45 cm od tela, ktorý je
možné narušiť bezprostredným fyzickým kontaktom. Druhý človek vstupuje
do nášho intímneho priestoru len z dvoch dôvodov. V prvom prípade sa jedná
o blízkeho príbuzného (rodičia, detí, manželia), priateľa, alebo človeka s
úmyslom na sexuálne zblíženie (milenci). V druhom prípade ide o nepriateľa,
ktorý chce na nás zaútočiť. Preto je narušenie intímneho priestoru cudzím
človekom sprevádzané fyziologickými zmenami, ako sú zvýšenie frekvencie
srdcovej činnosti, zrýchlenie dýchania, vyplavenie adrenalínu do krvi, väčšie
prekrvenie mozgu a svalov. Napríklad, aj položenie ruky okolo ramien osobe,
ktorú dobre nepoznáme, môže u nej vyvolať nepríjemné pocity; tiež situácie,
keď je narušenie intímneho priestoru nevyhnutné, napr. pri lekárskom
vyšetrení.
Kontrakultúra – označujeme ňou buď sociálne deklasované prostredie
(kriminálne živly, bezdomovci), alebo skupiny vzniknuté na protest proti
spoločnosti a dominantnej kultúre (napr. hippies, náboženské sekty a pod.).
291
Kultúra – môžeme ju definovať ako súbor činností, výtvorov, znalostí,

symbolov, noriem, predstáv, dogiem a pod., ktoré sú charakteristické pre
určitú spoločnosť. Je špecifickým atribútom človeka, aj keď podobné prejavy
správania boli zistené aj u iných druhov živočíchov (hlavne u šimpanzov),
ako sú používanie nástrojov, rôzne prejavy socializácie, adoptívne správanie,
alebo genocídne prejavy. Tieto formy správania sa označujú pojmom
protokultúra.
Kultúrna funkcia rodiny – rodina odovzdáva kultúrne dedičstvo nasledujúcim
pokoleniam. Vytvára vzťah potomstva k histórii, tradíciám, zvykom a
kultúrnym hodnotám danej spoločnosti.
Manželstvo – je historicky mladšou inštitúciou. Ako stabilný a formálny
partnerský zväzok medzi mužom a ženou sa objavuje ako dôsledok
spoločenských zmien počas neolitickej revolúcie. Táto forma inštitúcie je
uznávaná v rôznych podobách takmer vo všetkých kultúrach sveta.
Manželstvo umožňuje obom partnerom právo činiť si sexuálne nároky jeden
na druhého a vychovávať deti. Vo väčšine kultúr je zväzok muža a ženy
ošetrený formálne zákonom, tzn. uzavretím manželstva. Manželstvo môže
mať podobu monogamie, polygýnie (arabské krajiny) alebo polyandrie
(niektoré oblasti Tibetu, Indie, niektoré kmene, Eskimákov). Aj v
monogamných spoločenstvách sa často vyskytuje polygamia vo forme
mimomanželských vzťahov, alebo vo forme sériovej monogamie (rozvody,
opätovné sobáše).
Mobbing označuje najrôznejšie formy znepríjemňovania života na pracovisku
(ale aj napr. šikanovanie detí na školách). Charakteristická je pre neho
skrytosť, rafinovanosť a zákernosť. Niekedy býva pod mobbing zahrnuté aj
sexuálne obťažovanie. Podskupinou mobbingu je bossing, tzn.
znepríjemňovanie života zo strany šéfa (nadriadeného) k svojmu
pracovníkovi (podriadenému). Môže sa prejavovať prehnaným
292
Alexander Csanády
kontrolovaním plnenia povinností, alebo dochádzky, neschválením

dovolenky, zosmiešňovaním pred kolegami, urážkami, neoprávnenou
kritikou, zadávaním nesplniteľných úloh, sexuálnym obťažovaním,
vyhrážaním sa výpoveďou a podobne.
Münchhausenov syndróm – je spojený s patologickou predstavou rodičov o
vážnej chorobe dieťaťa, v dôsledku čoho sami umelo vytvárajú podmienky
pre jeho hospitalizáciu, zložité, ťažké a často aj bolestivé vyšetrenia a
liečenie.
Násilie – je jednorazový fyzický akt, pri ktorom človek spôsobuje ujmu
druhému človeku. Jeho základným znakom je úmysel, zámer konania,
hrozba, alebo spôsobovanie bolesti. Môže mať aj charakter zanedbávania,
ktoré ovplyvňuje život, fyzickú a psychickú celistvosť, alebo slobodu druhej
osoby, alebo poškodzuje rozvoj jej osobnosti.
Osobná zóna – je priestor vo vzdialenosti 45 – 120 cm a udržujú ju známi ľudia
medzi sebou pri spoločenských aktivitách a priateľských stretnutiach. Pri
narušení tejto zóny často nenápadne, alebo nevedomky cúvneme dozadu.
Pedofília – sexuálne uprednostňovanie detí, zvyčajne v prepubertálnom, alebo
skorom pubertálnom veku.
Personalizácia – patrí v procese socializácie medzi hlavné oblasti (sféry)
rozvoja človeka. Je tvorba osobnosti človeka, utváranie vlastného sociálneho
„Ja“.
Pohlavné znaky primárne (vaječníky, semenníky a vonkajšie pohlavné
orgány) – sú podmienené geneticky prítomnosťou chromozómov XX u žien a
XY u mužov.
Pohlavné znaky sekundárne – dozrievajú počas puberty (sexuálny
dimorfizmus) a majú dôležitú úlohu v sexuálnom správaní.
293
Pohlavné znaky terciárne (rozdiely v myslení, cítení, neverbálnych prejavoch

a celkovom správaní) – sa najvýraznejšie prejavujú s nástupom dospelosti,
pričom sú zároveň aj najcitlivejšie na vplyvy vonkajšieho prostredia.
Popoluškin efekt (angl. Cinderella effect) – investícia otčima, alebo macochy
do cudzieho dieťaťa (tzn. ultimátne do cudzích génov) z biologického
hľadiska znižujú zdatnosť poskytovateľa (donora) investícií.
Popôrodné (materské) „blues“ – je mierny emočný problém krátkeho trvania.
Príznaky sú kolísanie nálady, zvýšená precitlivenosť, plačlivosť, úzkosť,
podráždenosť, pocity strachu a neschopnosť vnímať lásku k novorodencovi.
Môžu sa objaviť problémy so spánkom. Príznaky začínajú obvykle 3. – 4.
deň po pôrode, vrcholia 5. – 7. deň a vymiznú do 12. dňa.
Popôrodná depresia – je závažná a potenciálne život ohrozujúca psychická
choroba. Príznaky sú pocity zlyhania, nerozhodnosť, úzkosť, strach zo
samoty, sociálna izolácia, bezmocnosť a beznádej, katastrofické obavy z
budúcnosti, strata záujmu a potešenia, nechutenstvo, alebo naopak
prejedanie. Rodičky majú pocit, že dieťa je nechcené, nedokážu ho milovať
ani sa oň postarať. Môžu byť prítomné poruchy spánku, nekontrolovateľná
plačlivosť, problémy dotýkať sa dieťaťa a starať sa oň, hnev a podráždenosť,
pocity straty kontroly. Ojedinele, pri výraznom prehĺbení symptomatológie
hrozí psychotické prežívanie a riziko usmrtenia dieťaťa, či samovraždy.
Obvykle sa objavuje 6 – 12 týždňov po pôrode, ale môže sa objaviť až do
jedného roka.
Popôrodná psychóza (laktačná psychóza) – je vážne psychotické ochorenie
ohrozujúce život matky aj dieťaťa. Aj keď pomerne zriedkavá (1 – 2 prípady
na 1 000 pôrodov), najčastejšie sa objavuje v čase od prvých 48 – 72 hodín až
do niekoľkých týždňoch po pôrode. Prvými príznakmi sú nepokoj,
podráždenosť a problémy so spánkom. Veľmi rýchlo sa však objavia
psychotické depresívne, alebo manické príznaky s dezorganizovaným
294
Alexander Csanády
správaním, bludmi a halucináciami. Pri depresívnych prejavoch matka stráca

kontakt s realitou, máva depresívne halucinácie (je presvedčená, že dieťa je
podvrhnuté a pod.). V tomto prípade je nutná urgentná hospitalizácia, inak sú
novorodička aj dieťa vystavené vysokému riziku ohrozenia života.
Primárna fáza socializácie – dominuje do 6. roku dieťaťa. Najvýznamnejšími
socializačnými činiteľmi sú rodina, rovesníci, materská škola, masmédiá.
Dominuje jednostranné pôsobenie spoločnosti (sociálnych skupín) na jedinca.
Dieťa si osvojuje hodnoty, normy a základné vzorce správania. Hlavným
cieľom je pripraviť dieťa na plnohodnotný život v dospelosti. Výsledkami
primárnej socializácie sú:
a) osvojenie si základných kultúrnych návykov,
b) účelné používanie predmetov bežnej dennej potreby,
c) osvojenie si materinského jazyka a ďalších foriem sociálnej komunikácie,
d) osvojenie si základných poznatkov o prírode, spoločnosti, základov
orientácie v čase (napr. včera-dnes-zajtra) a priestore (napr. hore-dole,
vpredu-vzadu),
e) osvojenie si sociálnych rolí primerane veku a pohlaviu,
f) osvojenie si základov morálky,
g) postupný vývoj sebakontroly a vôľovej regulácie správania.
Profesionalizácia – patrí v procese socializácie medzi hlavné oblasti (sféry)
rozvoja človeka. Je budovanie socioprofesijných kompetencií človeka,
osvojovanie si profesijnej úlohy.
Primárne sociálne skupiny (neformálne) – sú skupiny s malým počtom členov
a bezprostrednými kontaktmi (napr. rodina, priateľstvo, milenecký vzťah).
Všetci členovia sa vzájomne dobre poznajú a sú vzájomne spätí intímnymi
väzbami. Tieto skupiny poskytujú členom uspokojenie pozitívnych
emočných väzieb.
295
Proxemika – je vedná disciplína zaoberajúca sa štúdiom interpersonálnej

vzdialenosti v sociálnych interakciách sa označuje pojmom. Na základe
dodržiavanej vzdialenosti medzi účastníkmi sociálnej interakcie rozlišujeme
štyri zóny odstupu (intímna zóna, osobný, spoločenský a verejný priestor).
Resocializácia – je osvojovanie si nových hodnôt, noriem, pravidiel, sociálnych
rolí a pod., prispôsobenie sa novým podmienkam, prostrediu (napr. zmena
zamestnania, vstup do manželstva, nástup do školy).
Rodina – predstavuje biosociálnu skupinu (primárna skupina), tvorenú aspoň
jedným rodičom a dieťaťom (pokrvné príbuzenstvo, resp. adopcia). Členovia
rodiny sa riadia Rodina ako sociálna inštitúcia plní niekoľko významných
funkcií: biologicko-reprodukčnú; výchovnú; emocionálnu; ekonomickú,
socializačnú a kultúrnu funkciu.ustálenými vzormi správania sa, každý člen
rodiny plní určitú sociálnu úlohu.
Rolový konflikt sa označuje situácia, v ktorej je človek konfrontovaný
vzájomne sa vylučujúcimi, nezlučiteľnými požiadavkami sociálnych úloh,
ktoré vykonáva (napr. sudca má odsúdiť vlastné dieťa za trestnú činnosť).
Rolové napätie – označuje stres, ktorý pociťuje realizátor roly pri jej
vykonávaní, tzn. pri spĺňaní požiadaviek, nárokov kladených na rolu (byť
dobrým rodičom, zamestnancom a pod.). Dlhodobé rolové napätie vyvoláva
pocity neistoty a zlyhania a môže byť preto priamou príčinou rôznych
zdravotných ťažkostí, chorôb, dokonca až smrti.
Sadizmus – definujeme ako potešenie z bolesti, krutosť, zvrhlosť, vášeň mať
absolútnu a neobmedzenú vládu nad nejakým tvorom, či už ide o dospelého
človeka, dieťa, alebo zviera. Sadista si zvyčajne takto kompenzuje svoj
nedostatok (najčastejšie zbabelosť, poníženosť). Najvýraznejšie sa prejavuje
v sexuálnej oblasti, pretože v žiadnej inej oblasti nevystupuje charakter
človeka zreteľnejšie ako pri sexuálnom akte (geneticky fixované správanie
najmenej ovplyvnené učením).
296
Alexander Csanády
Sadomasochizmus – uprednostňovanie sexuálnej aktivity, ktorá zahŕňa

vyvolávanie bolesti, ponižovanie, alebo spútanie. Ak jedinec uprednostňuje
prijímanie takejto stimulácie, ide o masochizmus; ak ju vyvoláva, ide o
sadizmus.
Sekundárna fáza socializácie – je charakteristická vzájomným pôsobením
spoločnosti a jedinca. Významnými socializačnými činiteľmi sú škola, rôzne
organizácie, rodina (už aj vlastná), pracovné, susedské, priateľské skupiny,
masmédia. Človek už zaujíma v spoločnosti určité postavenie a má určité
sociálne úlohy. Hlavný cieľ tejto fázy je rozvíjať a využívať nadobudnuté
skúsenosti, vedomosti, schopnosti a prispôsobovať sa novým situáciám, ktoré
život v spoločnosti prináša.
Sekundárne sociálne skupiny – sú skupiny, ktoré sú menej osobné, preto aj
vzťahy medzi členmi sú skôr funkčné a inštrumentálne. Skupina sleduje
určitý spoločný cieľ. Patria sem formálne skupiny vzniknuté oficiálnym
ustanovením, založením, registráciou, podliehajú určitým oficiálnym platným
pravidlám, podmienkam. Patria k nim všetky organizácie. V rámci formálnej
skupiny sa obvykle vytvárajú menšie neformálne skupiny.
Sexuálna averzia – sa prejavuje strachom, alebo úzkosťou zo sexuálneho styku
v takej miere, že jedinec sa vyhýba sexuálnej aktivite, alebo jedinec je
schopný sexuálneho styku, ale bez sprievodného pocitu sexuálnej slasti.
Socializácia – je proces sociálneho učenia, v ktorom si jedinec osvojuje kultúru
vlastnej spoločnosti a formuje sa ako sociálna bytosť aj ako individuálna
osobnosť. Spoločnosť tak zabezpečuje odovzdávanie kultúry ďalším
generáciám a zabezpečuje vlastné zachovanie a prežitie. V socializačnom
procese sa jednotlivec naučí vnímať, poznávať a posudzovať iných ľudí,
formovať svoje vzťahy voči nim.
297
Socializačná funkcia rodiny – rodina plní dôležitú úlohu v oblasti socializácie

svojich členov. Pripravuje detí na plnenie sociálnych rolí, ich zaradenie do
spoločnosti.
Sociálna interakcia – je akýkoľvek krátkodobý, alebo dlhodobý kontakt ľudí,
pri ktorom dochádza k ich vzájomnému ovplyvňovaniu. Môže ísť o sociálnu
interakciu medzi jednotlivcami, alebo skupinami. Sociálna interakcia sa
uskutočňuje: komunikáciou (verbálnou a neverbálnou); ovplyvňovaním
(zámerným, alebo nevedomým pôsobením na iné subjekty); kooperáciou
(zlaďovaním činností skupiny tak, aby sa dosiahol žiadaný cieľ);
uplatňovaním moci a riadenia; konfliktami, ktoré sa vytvárajú na základe
navzájom nezlučiteľných cieľov.
Sociálna maladaptácia – je neschopnosť jedinca prijať systém noriem, hodnôt
a pravidiel správania sa uznávaných danou spoločnosťou. Rozlišujeme štyri
kategórie maladaptačného správania:
a) demonštratívne bojové, nepriateľské správanie (negativizmus,
odmietanie, nátlak, agresia, vandalizmus, násilie),
b) utlmené správanie (bojazlivosť, neistota, emocionálna labilita reakcií,
apatia, depresia),
c) nedôsledné správanie (impulzívne a nevypočítateľné reakcie na podnety,
nepremyslené odpovede, správanie zamerané na uspokojenie vlastných
potrieb bezohľadným spôsobom),
d) asociálne správanie (citový chlad, agresia, násilné sklony, deštruktívne
správanie, zneužívanie omamných látok, delikvencia).
Sociálna skupina – je akékoľvek sociálne zoskupenie, ktorého členovia majú
spoločné záujmy, ciele, smerovanie, hodnoty, normy, symboly, jazyk, zvyky
a podobne. Pravidlá (zvyky) predvídajú správanie členov skupiny,
zabezpečujú poriadok v skupine a odlišujú skupinu od iných skupín.
298
Alexander Csanády
Nedodržiavanie noriem je zvyčajne ostatnými členmi skupiny trestané.

Sociálne skupiny môžu byť primárne, alebo sekundárne.
Sociálne správanie – je správanie vyplývajúce zo stretnutí dvoch, alebo
viacerých jedincov. K tomuto typu správania nezaraďujeme len pozitívnu
aktívnu pomoc druhému jedincovi, ale patrí sem aj vzájomná agresivita, ktorá
občas končí poranením, až smrťou jedného jedinca. Rovnako tu zaraďujeme
aj snahu o manipuláciu iným členom spoločenstva, najmä ak je výsledkom
získanie výhody manipulujúceho jedinca.
Sociálny status – má každý človek v rámci sociálneho systému (napr. profesia,
príjem, vzdelanie, pohlavie, vek) určujúci práva a povinnosti človeka voči
ostatným ľuďom. Určuje očakávané správanie človeka príslušného
sociálneho statusu. Sociálny status môže byť pripísaný (askriptívny), tzn.
jednotlivec ho nemôže získať vlastným úsilím (napr. rasa, pohlavie, vek,
zdedené meno a moc rodiny a pod.). Status môže byť aj získaný vlastnou
činnosťou (napr. práca, vzdelanie, účasť na moci a pod.). Na jeho dosiahnutie
sú dôležité aj psychické a fyzické vlastnosti a schopnosti človeka. Sociálny
status môže byť aj vnútený spoločnosťou, resp. sociálnou skupinou, napr.
odsúdenci vo väzení za nežiaduce konanie.
Sociálna stratifikácia – predstavuje hierarchické usporiadanie spoločnosti na
sociálne vrstvy (sociálne triedy) so svojimi hodnotami, prestížou, mocou,
materiálnymi zdrojmi, vzdelaním a podobne.
Sociálne učenie – je proces osvojovania si noriem, postojov, hodnôt a vzorcov
správania protredníctvom interakcie s inými ľuďmi. V tomto procese je
rozhodujúce učenie, vzťahujúce sa k egu človeka, tzn. jedinec má tendenciu
si osvojovať a uchovávať vzorce správania, ktoré zvyšujú jeho ego (hodnotu)
voči okoliu, ale aj voči sebe. Sociálne učenie môže prebiehať v inštitúciách
(rodina, škola a pod.), v ktorých je človek zámerne vedený k určitej forme
správania, alebo môže mimovoľne preberať určité formy správania, normy a
299
hodnoty. Proces socializácie, ako proces formovania osobnosti človeka, je

veľmi zložitým dejom. Prebieha v interakcii viacerých činiteľov, ako sú
sociálne a kultúrne prostredie, genetické vlastnosti, vlastná vôľa a
rozhodovanie. Socializácia však neznamená úplné prispôsobenie sa človeka,
pretože každý človek si udržiava určitú mieru individuality. V rámci
socializácie sa udržiava istá rovnováha medzi adaptáciou jednotlivca a jeho
sebarealizáciou.
Sociálna úloha (rola) – je vzor správania určený spoločenskými, alebo
skupinovými očakávaniami, spojenými so sociálnym statusom. Je to
dynamický aspekt sociálneho statusu. Predstavuje súbor očakávaných
činností spojených so sociálnym statusom a súbor skutočne vykonaných
činností spojených so sociálnym statusom (s výkonom sociálnej roly). Má
zabezpečiť, že správanie človeka v danej pozícii sa nebude podstatne meniť,
tzn. správanie človeka je predvídateľné a tým sa zabezpečuje existencia a
pretrvávanie poriadku. Na druhej strane, človek môže ponímanie roly
pozmeniť, dištancovať sa od nej a presadiť vlastné ponímanie. Učenie sa
úlohám je súčasťou socializačného procesu. S pojmom sociálna rola súvisia
pojmy rolové napätie a rolový konflikt.
Sociálna štruktúra – je charakteristická usporiadanosťou spolužitia ľudí.
Zahŕňa v sebe socioekonomickú stratifikáciu (triednu štruktúru), sociálne
inštitúcie (skupiny) a vzťahy jednotlivcov v rámci týchto inštitúcii a medzi
nimi.
Spoločenská zóna – je priestor vo vzdialenosti 120 – 360 cm, udržujeme ju pri
kontakte s cudzími ľuďmi a pri neosobných stretnutiach. Umožňuje
komunikáciu aj viacerých osôb (napr. schôdza, výučba v škole).
Subkultúry – v rámci dominantnej kultúry sa často vytvárajú skupiny ľudí
vyznačujúce sa vlastnými normami, hodnotami, životným štýlom, ktoré
poskytujú svojim členom emocionálnu, materiálnu a sociálnu podporu.
300
Alexander Csanády
Submisívne správanie – je správanie zabraňujúce nadmernej agresii, ktorá by

mohla vážne ublížiť jedincom, prípadne ohroziť ich život. Predstavuje
mechanizmus často sprevádzaný infantilnými prejavmi, preorientovaním
agresie na iný objekt (napr. buchnutie po stole, alebo dverami).
Syndróm CAN (Child Abuse and Neglect) – je týranie, zneužívanie a
zanedbávanie dieťaťa, akékoľvek vedomé, aj nevedomé konanie osoby, ktoré
poškodzuje telesný, duševný, alebo sociálny vývin dieťaťa, alebo spôsobí
jeho smrť.
Teritórium – každý živočíšny druh (tzn. aj človek) je charakteristický tým, že
existuje v určitom životnom priestore, ktorý mu poskytuje všetky potrebné
podmienky na realizáciu jeho životných potrieb. Tento priestor si značia a
obraňujú. K typickým príkladom ľudského teritória môžeme zaradiť napr.
územie štátu, ktoré je vymedzené svojimi hranicami. Toto územie je ešte
zvyčajne rozdelené na menšie územné jednotky, resp. územno-správne
jednotky, ako sú veľké územné celky (kraje), okresy, obce (mestá a dediny),
v ktorých rozoznávame jednotlivé časti, ulice a domy. V rámci teritoriálnej
skupiny sa vyskytujú aj podskupiny (napr. rodiny) a jedinci, ktorí si vytvárajú
nároky na menšie zóny a označujú ich.
Terorizmus – predstavuje osobitný druh násilia, ktorého cieľom je
podnecovanie strachu a hrôzy. Zvyčajne má provokatívny charakter, v
ostrom rozpore s prijatými normami správania. Pojem terorizmus sa používa
najčastejšie v súvislosti s metódami hrubého zastrašovania extrémistickými
skupinami, ktorých činnosť je motivovaná rasovo, etnicky, xenofobicky,
príslušnosťou k niektorým sektám, ale aj v súvislosti s organizovaným
zločinom.
Týranie – je dlhodobejší proces, ktorého podstata spočíva v neprimeranom
využívaní fyzickej, psychickej, alebo sociálnej moci voči iným osobám.
Tento proces môže trvať krátko, ale môže pretrvávať aj dlhé roky, môže
301
zvyšovať, alebo znižovať svoju intenzitu. Týranie sa môže týkať

jednotlivcov, skupín, alebo politických hnutí, či strán. Rozlišujeme týranie
telesné, psychické, zanedbávanie, alebo sexuálne zneužívanie.
Transexualizmus – jedinec túži žiť a byť akceptovaný ako príslušník opačného
pohlavia. Pocit nepohody z vlastného anatomického pohlavia rieši
chirurgickou a hormonálnou liečbou.
Transvestizmus – jedinec sa oblieka a nosí šaty typické pre opačné pohlavie na
prechodný čas. Ide o uspokojenie jeho túžby zo zaradenia k opačnému
pohlaviu, ale bez túžby po stálej zmene pohlavia.
Uzmierňovacie správanie – je správanie, ktoré nebrzdí na rozdiel od prejavov
podriadenosti agresivitu silnejšieho jedinca, ale aktivuje iné, s agresivitou
nepríbuzné motivačné okruhy ako je rodičovské a sexuálne správanie. U
primátov, napr. šimpanzov učenlivých (Pan troglodytes) sa ukľudňujú veľkí
samci ukazovaním sedacej časti tela a mnohými uzmierňovacími gestami,
ako je preberanie srsti, bozkávanie a podávanie rukou. Uzmierňovacím
gestom šimpanza bonoba (Pan paniscus) je náznak kopulácie, pri ktorom sa
samci navzájom o seba otierajú semenníky, samice vagíny. U človeka sú to
jednak verbálne prostriedky, ku ktorým patrí ospravedlnenie sa. K
neverbálnym patrí úsmev a rôzne gestá, nevstupovanie do intímnej zóny,
prerušenie vizuálneho kontaktu (napr. otočenie sa chrbtom).
Verejná zóna je priestor vo vzdialenosti väčší ako 360 cm, udržuje ju jedinec,
ak sa obracia k väčšej skupine ľudí (napr. prednášky, divadelné predstavenia,
verejné vystúpenia a pod.).
Vojna – predstavuje špeciálny typ agresivity ako výsledok kultúrnej evolúcie.
Predstavujú deštruktívnu skupinovú agresiu vyznačujúcu sa prípravami,
plánovaním, výrobou zbraní a prekonaním pocitu súcitu voči protivníkovi.
Napriek tomu, že aj keď je vojnový konflikt výlučne kultúrny jav, využíva
niektoré vrodené dispozície človeka, ako sú tendencia oddanosti k členom
302
Alexander Csanády
skupiny; pripravenosť reagovať agresívne na hrozbu namierenú proti členom

skupiny; motiváciu k boju a dominancii (najmä u mužov); tendenciu
obsadzovať územie a ochraňovať ho; strach z neznámeho (cudzincov);
intolerancia tých, ktorí sa odchyľujú od noriem skupiny. Na druhej strane, aj
keď vojna ako skupinová agresia nie je v našich génoch, s génmi má niečo
spoločné. Ak chápeme vojnu ako akýsi „kultúrny dopravný prostriedok“ pre
gény, potom vojna prispieva k zdatnosti víťaza, ktorého gény sa jej
prostredníctvom rozširujú.
Voyeurizmus – opakovaná a pretrvávajúca náklonnosť pozorovať ľudí pri
sexuálnom akte, alebo v intímnych situáciách (napr. pri vyzliekaní), bez ich
vedomia.
Výchovná funkcia rodiny – rodina zabezpečuje osvojenie žiaducich vzorcov
správania sa dieťaťa. Rozvíja citovú, etickú a rozumovú stránku dieťaťa.
Potravové správanie
Averzia – je biologicky dôležitým a ochranným mechanizmom, ktorý môže
varovať pred požitím nebezpečných látok a poškodením organizmu. U
dospelého človeka často nie je možné určiť príčinu (genetická, získaná).
Môže byť veľmi silná a nevymizne ani pri dlhodobom hladovaní. Vytvára sa
už v 1. roku života dieťaťa a to najmä na zelené zložky potravy (napr. špenát,
zelenina), miešané jedlá, ktorých zložky nedokáže rozlíšiť a nové jedlá. Do 5.
roku života je zafixovaná škála averzií, ktorá pretrváva do dospelosti. Na
vývin vzťahu k jedlu má vplyv aj kultúra a zvyky (predpisy, zákazy
konzumácie „nečistých“ jedál, niektorých zvierat).
Hypotéza o love koristi – hovorí o význame, lovu, ktorý ovplyvnil ďalšiu
evolúciu človeka, pretože si vyžiadal používanie zbraní, kooperáciu a
komunikačné schopnosti. Všetky tieto vlastnosti boli zároveň podmienené
303
zväčšovaním mozgu. Lov preto podporuje aj vysvetlenie recipročného

altruizmu.
Hypotéza predvádzania sa (angl. show-off) - lov má tiež význam v pohlavnom
výbere, pretože ženy v pôvodných prírodných kmeňoch preferujú zdatných a
úspešných lovcov a bojovníkov. Loveckým úspechom sa muži mohli
predvádzať a získať viac žien. Analýzou piatich pôvodných kmeňov v Afrike,
Južnej Amerike, Austrálii a Indonézii sa táto hypotéza potvrdila.
Mentálna anorexia – hlavným problémom anorektikov je skreslená predstava o
ich vlastnom tele a zovňajšku. Z toho vyplýva snaha udržať si nízku telesnú
hmotnosť. Najčastejšie postihuje mladé ženy, deti a chlapcov, ako aj ženy po
menopauze. Typickými znakmi sú pre anorektikov: výrazne obmedzený
príjem potravy, zámerné vyvolanie zvracania, zvýšená fyzická aktivita,
užívanie diuretík a laxatív. Pri rozvinutom ochorení sa vyskytuje u žien strata
menštruácie (amenorea).
Mentálna bulímia – sa prejavuje opakovanými záchvatmi prejedania s
následným vyvolaním zvracania. Za hlavný patogenetický faktor sa považuje
stres.
Potravná neofóbia – je selektívna konzumácia už známych jedál a neochota
konzumovať neznáme jedlá. Najviac sa prejavuje u detí a predpokladá sa, že
práve neskúsené jedince to ochraňuje pred konzumáciou potenciálnych
toxínov. Naopak, u starších ľudí, zrejme vplyvom zvyšujúcich sa skúsenosti,
sa neofóbia znižuje.
Ritualizované správanie
Mágia – označujeme abstraktný systém, cieľom ktorého je ovládať prírodné
sily, vrátane predmetov, udalostí, javov a ľudí, pomocou paranormálnych,
tajomných a nadprirodzených prostriedkov (napr. zaklínadla, predmety a
symboly, ktorým sa pripisuje nadprirodzená moc).
304
Alexander Csanády
Náboženstvo – je definované ako súbor kultúrnych systémov, vierovyznaní a

svetonázorov, ktoré sa vzťahujú na duchovno človeka a morálne hodnoty.
Každé náboženstvo má spoločné určité predstavy o svete a mieste človeka v
ňom, od ktorých odvodzuje náboženské zákony a preferovaný životný štýl.
Náboženstvo má svoje rituály, ktoré sú viazané na určité miesta (chrámy) a
čas (sviatky); vyznačuje sa špecifickými predmetmi, symbolmi, odevom,
piesňami, tancami, modlitbami a podobne.
Rituál – je expresívna, symbolická aktivita pozostávajúca z viacerých úkonov,
ktoré prebiehajú v pevne stanovenom poradí a majú tendenciu sa opakovať v
čase. Je potrebné rozlišovať návyk (zvyk) a rituál. Rituál (napr. rituál pitia
čaju v ázijskej kultúre) všeobecne pozostáva z viacerých po sebe
nasledujúcich činností (tzn. má svoj začiatok, stred aj koniec).
Ritualizácia – znamená stratu pôvodnej funkcie určitého správania a jeho
zmenu na výrazové prostriedky, tzn. „symbolické ceremoniály“. To znamená,
že určitý komplexný vzorec správania sa postupne skracuje, vyčleňujú sa z
neho len dominantné prvky a z nich sa vytvorí postupne nový vzorec
správania, ktorý dostáva nový a hlavne komunikačný význam.
Rituály estetické – sú svetským prejavom náboženských impulzov. Rôzne
umelecké výtvory (koncerty, divadlo, výstavy a pod.) povznášajú človeka
duchovne a sú sprevádzané rôznymi rituálmi.
Rituály individuálne – pozitívne prispievajú k osobnej individualizácii a
podporujú zdravý vývoj ega. Osobné rituálne praktiky sa vyskytujú v
každodennej starostlivosti o seba (alebo druhých) a v domácich (ale aj
pracovných) aktivitách. Tieto rituály dávajú štruktúru a význam mnohým
všedným činnostiam a môžu byť zdrojom pozitívnych emócií pre človeka. Za
normálnych okolností si rituály uchovávajú charakter obľúbeného zvyku. V
niektorých prípadoch sa však môže stať rituál nutkavým správaním, spojený s
305
vážnou poruchou správania (napr. časté umývanie rúk pri obsesívno-

kompulzívnej poruche).
Rituály civilné (občianske) – majú vyvolávať pocit sociálneho začlenenia
(príslušnosti), alebo vylúčenia. Pri rituáloch sa využívajú nástroje ako
národné piesne, vlajky, odev, sľuby vernosti, prehliadky, spomienkové
slávnosti.
Rituály malých skupín – na úrovni malých skupín existujú rozmanité rituálne
praktiky uplatňujúce sa v každodennom živote (napr. obchodné rokovania,
formálne obedy, prijatie do spoločenstva a pod.).
Rituály rodinné – rodina je zdrojom mnohých a vysoko variabilných rituálov
(napr. jedenie, nákupy, rodinné oslavy, sviatky, obr. 63). Prítomnosť, alebo
neprítomnosť rodinných rituálov možno pokladať za spoľahlivý index
sociálneho zdravia rodiny. Rodinné rituály učia tiež mladších členov rodiny
vhodnému správaniu a upevňujú rolu autority starších.
Rituály spojené so životnými zmenami – určitá skupina rituálov sa spája so
symbolickým oznámením zmeny sociálneho statusu človeka (napr. narodenie
dieťaťa, promócia, sobáš, pohreb a pod.). Priebeh mnohých z nich sa riadi
formálne stanovenými pravidlami.
Rituály verejné (kultúrne) – sa týkajú širokej verejnosti danej kultúry (aj
viacerých spoločností), prispievajú k sociálnej súdržnosti, sú účinným
prostriedkom na reguláciu sociálnych konfliktov, prepájajú súčasnosť s
minulosťou (obr. 62). Patria k nim rituály spojené s rôznymi festivalmi a
sviatkami (napr. Vianoce, Veľká noc, Deň sv. Valentína, Deň sv. Patrika a
pod.).
Zvyk – je určitý samostatný úkon (napr. pitie rannej kávy). Rituály sú zvyčajne
súčasťou určitého zvyku, ale nie každý rituál musí byť bezpodmienečne aj
zvykom (napr. svadba, promócia).
306
Alexander Csanády
Etológia a medicína
Konverzná porucha – pôvodne označovaná ako hystéria sa vyznačuje
ambivalenciou medzi komunikačnými zložkami, kŕčovitým plačom, krikom,
citovou labilitou, egocentrizmom, teatrálnosťou.
Depresia – je charakterizovaná chudobnou mimikou a gestami, pomalou a
tichou rečou, útlmom motorickej aktivity.
Mánia – sa prejavuje nápadnou mimikou a gestikuláciou, rýchlou rečou.
Hebelfrénia – je typická infantilnými výrazmi a prejavmi.
Schizofrénia – sú pre ňu sú typické stereotypné, rigidné, ritualizované výrazové
prostriedky, ako pokyvovanie hlavou, ukazovanie, hrozenie, zdravenie,
úprava oblečenia a pod.; únik pred ľuďmi, alebo atakovanie, ak je narušený
intímny a osobný priestor; obrana „teritoriálnych práv“ na určité miesta aj
násilím.
Afázia – je porucha reči, ktorá sa prejavuje poruchami mimoslovných
prostriedkov reči.
307
POUŽITÁ LITERATÚRA
Aharon, I., Etcoff, N., Ariely, D., Chabris, C. F., O'Connor, E. & Breiter, H. C.
(2001). Beautiful faces have variable reward value: fMRI and behavioral
evidence. Neuron, 32(3), 537–551.
Alberts, S. C., Buchan, J. C. & Altmann, J. (2006). Sexual selection in wild
baboons: from mating opportunities to paternity success. Animal Behaviour,
72(5), 1177–1196.
Alsibiani, S. A. & Rouzi, A. A. (2010). Sexual function in women with female
genital mutilation. Fertility and sterility, 93(3), 722–724.
Apicella, C. L. & Marlowe, F. W. (2004). Perceived mate fidelity and paternal
resemblance predict men's investment in children. Evolution and Human
behavior, 25(6), 371–378.
Apicella, C. L. & Marlowe, F. W. (2007). Men’s reproductive investment
decisions. Human Nature, 18(1), 22–34.
Baker, R. R. & Bellis, M. A. (1993a). Human sperm competition: Ejaculate
adjustment by males and the function of masturbation. Animal behaviour,
46(5), 861–885.
Baker, R. R. & Bellis, M. A. (1993b). Human sperm competition: Ejaculate
adjustment by males and the function of orgasm. Animal behaviour, 46(5),
887–909.
Baldwin, J. D. & Baldwin, J. I. (1997). Gender differences in sexual interest.
Archives of Sexual Behavior, 26(2), 181–210.
Baranovská, A. (2014). Emočná inteligencia – jej rozvíjanie u detí v
predškolskom veku. Metodicko-pedagogické centrum v Bratislave.
Bratislava.
308
Alexander Csanády
Berbesque, J. C., Marlowe, F. W., Shaw, P. & Thompson, P. (2014). Hunter–

gatherers have less famine than agriculturalists. Biology Letters, 10(1),
20130853.
Billing, J. & Sherman, P. W. (1998). Antimicrobial functions of spices: why
some like it hot. The Quarterly review of biology, 73(1): 3–49.
Boothroyd, L. G., Jones, B. C., Burt, D. M. & Perrett, D. I. (2007). Partner
characteristics associated with masculinity, health and maturity in male
faces. Personality and Individual Differences, 43(5), 1161–1173.
Bowlby, J. (1958). The nature of the child's tie to his mother. International
journal of psychoanalysis, 39, 350–373.
Bradley, B. J. & Mundy, N. I. (2008). The primate palette: the evolution of
primate coloration. Evolutionary Anthropology: Issues, News, and Reviews:
Issues, News, and Reviews, 17(2), 97–111.
Brewer, G. & Hendrie, C. A. (2011). Evidence to suggest that copulatory
vocalizations in women are not a reflexive consequence of orgasm. Archives
of Sexual Behavior, 40(3), 559–564.
Brunner, H. G., Nelen, M., Breakefield, X. O., Ropers, H. H. & Van Oost, B. A.
(1993). Abnormal behavior associated with a point mutation in the structural
gene for monoamine oxidase A. Science, 262(5133), 578–580.
Buss, D. M. (1989). Sex differences in human mate preferences: Evolutionary
hypotheses tested in 37 cultures. Behavioral and brain sciences, 12(1), 1–14.
Caro, T. I. M. (2005). The adaptive significance of coloration in mammals.
BioScience, 55(2), 125–136.
Caspi, A., McClay, J., Moffitt, T. E., Mill, J., Martin, J., Craig, I. W., Taylor, A.
& Poulton, R. (2002). Role of genotype in the cycle of violence in
maltreated children. Science, 297(5582), 851–854.
Cerda-Molina, A. L., Hernández-López, L., Claudio, E., Chavira-Ramírez, R. &
Mondragón-Ceballos, R. (2013). Changes in men’s salivary testosterone and
309
cortisol levels, and in sexual desire after smelling female axillary and vulvar
scents. Frontiers in endocrinology, 4: 1–9.
Craig, W. (1918). Appetites and aversions as constituents of instincts. The
Biological Bulletin, 34(2), 91–107.
Cloninger, C.R., Przybeck T.R., Svrakic D.M., Wetzel R.D. (1994). The
temperament and character inventory (TCI): A guide to its development and
use. St. Louis: Washington University Center for Psychobiology of
Personality.
Curtis, V., Aunger, R. & Rabie, T. (2004). Evidence that disgust evolved to
protect from risk of disease. Proceedings of the Royal Society of London.
Series B: Biological Sciences, 271(suppl 4), 131–133.
Daly, M. & Wilson, M. (1988). Evolutionary social psychology and family
homicide. Science, 242(4878), 519–524.
Daly, M. & Wilson, M. (1999). The truth about Cinderella: A Darwinian view
of parental love. Yale University Press.
Darwin, Ch. (1872). The expression of the emotions in man and animals.
London: John Murray.
Diedrichs, P. C. & Lee, C. (2010). GI Joe or Average Joe? The impact of
average-size and muscular male fashion models on men's and women's body
image and advertisement effectiveness. Body image, 7(3), 218–226.
Dixson, A. F. (2009). Sexual selection and the origins of human mating systems.
Oxford University Press.
Doty, R. L., Ford, M., Preti, G. & Huggins, G. R. (1975). Changes in the
intensity and pleasantness of human vaginal odors during the menstrual
cycle. Science, 190(4221), 1316–1318.
310
Alexander Csanády

Eisenbruch, A. B., Simmons, Z. L. & Roney, J. R. (2015). Lady in red:
Hormonal predictors of women’s clothing choices. Psychological Science,
26(8), 1332–1338.
Ekman, P. & Friesen, W. V. 2003. Unmasking the face: A guide to recognizing
emotions from facial clues. Los Altos: ISHK.
Elliot, A. J. & Niesta, D. (2008). Romantic red: Red enhances men's attraction
to women. Journal of personality and social psychology, 95(5), 1150–1164.
Elliot, A. J. & Pazda, A. D. (2012). Dressed for sex: Red as a female sexual
signal in humans. PLoS One,7 (4), e34607.
Escasa, M., Gray, P. B. & Patton, J. Q. (2010). Male traits associated with
attractiveness in Conambo, Ecuador. Evolution and Human Behavior, 31(3),
193–200.
Faurie, C., Pontier, D. & Raymond, M. (2004). Student athletes claim to have
more sexual partners than other students. Evolution and Human Behavior,
25(1), 1–8.
Fieder, M., Huber, S., Bookstein, F. L., Iber, K., Schäfer, K., Winckler, G. &
Wallner, B. (2005). Status and reproduction in humans: New evidence for the
validity of evolutionary explanations on basis of a university sample.
Ethology, 111(10), 940–950.
311
Franck, D. (1996). Etologie. 2. přepracované a rozšířené vydání. Karolinum.

Praha. slovenský preklad z nemeckého originálu: [Franck, D. (1985).
Verhaltensbiologie Einführung in die Ethologie. Georg Thieme Vrlag.
Stuttgart – New York]
Fraňková, S. & Klein, Z. (1997). Úvod do etologie člověka. Praha: HZ: Systém.
Fridrich, J. (2005). Ecce Homo. Svět dávných lovců a sběračů. Krigl. Praha.
Gallup Jr, G. G., Burch, R. L., Zappieri, M. L., Parvez, R. A., Stockwell, M. L.
& Davis, J. A. (2003). The human penis as a semen displacement device.
Evolution and Human Behavior, 24(4), 277–289.
Gangestad, S. W. & Thornhill, R. (2008). Human oestrus. Proceedings of the
Royal Society B: Biological Sciences, 275(1638), 991–1000.
Goetz, A. T., Shackelford, T. K. & Camilleri, J. A. (2008). Proximate and
ultimate explanations are required for a comprehensive understanding of
partner rape. Aggression and Violent Behavior, 13(2), 119–123.
Gorelik, G. & Shackelford, T. K. (2011). Human sexual conflict from molecules
to culture. Evolutionary Psychology, 9(4), 564–587.
Gottschall, J. A. & Gottschall, T. A. (2003). Are per-incident rape-pregnancy
rates higher than per-incident consensual pregnancy rates?. Human Nature,
14(1), 1–20.
Grammer, K. & Thornhill, R. (1994). Human (Homo sapiens) facial
attractiveness and sexual selection: the role of symmetry and averageness.
Journal of comparative psychology, 108(3), 233–242.
Guéguen, N. (2009). Menstrual cycle phases and female receptivity to a
courtship solicitation: An evaluation in a nightclub. Evolution and Human
Behavior, 30(5), 351–355.
Hajn, V. (2001). Antropologie II. Přírodovedecká fakulta, Univerzita Palackého
v Olomouci. 207 pp.
312
Alexander Csanády
Hajn, V. (2003). Antropologie I. Přírodovedecká fakulta, Univerzita Palackého

v Olomouci.
Haselton, M. G., Mortezaie, M., Pillsworth, E. G., Bleske-Rechek, A. &
Frederick, D. A. (2007). Ovulatory shifts in human female ornamentation:
Near ovulation, women dress to impress. Hormones and behavior, 51(1),
40–45.
Hauber, M. E. (2007). Fame, fortune, and fitness at the academy awards. Journal
of ethology, 25(2), 201–204.
Henderson, J. J. & Anglin, J. M. (2003). Facial attractiveness predicts longevity.
Evolution and human behavior, 24(5), 351–356.
Heslin, R. (1974). Steps toward a taxonomy of touching. Paper presented to the
annual meetig of the Midwestern Psychological Association. Chicago, IL.
touch from a stranger or same sex person. J. Nonverbal Behav. 7(3): 147–
157.
Hill, K. & Hurtado, A. M. (2017). Ache life history: The ecology and
demography of a foraging people. Hawthorne, NY: Aldine de Gruyter.
Hinde, R. A. (1982). Ethology, its nature and relations with other sciences.
Fontana Press. Galsgow.
Höschl, C. (1989). Etologie a medicína. Bratislavské lekárske listy, 90(3): 190–
202.
Hughes, S. M. & Gallup Jr, G. G. (2003). Sex differences in morphological
predictors of sexual behavior: Shoulder to hip and waist to hip ratios.
Huxley, J. (1966). A discussion on ritualization of behaviour in animals and
man. Philosophical transactions of Royal Society of London: Biological
sciences, 251, 247–271.
313
Jasieńska, G., Ziomkiewicz, A., Ellison, P. T., Lipson, S. F. & Thune, I. (2004).
Large breasts and narrow waists indicate high reproductive potential in
women. Proceedings of the Royal Society of London. Series B: Biological
Sciences, 271(1545), 1213–1217.
Kaighobadi, F., Shackelford, T. K. & Weekes-Shackelford, V. A. (2012). Do
women pretend orgasm to retain a mate? Archives of Sexual Behavior,
41(5), 1121–1125.
Karremans, J. C., Frankenhuis, W. E. & Arons, S. (2010). Blind men prefer a
low waist-to-hip ratio. Evolution and Human Behavior, 31(3), 182–186.
Kenrick, D. T., Sadalla, E. K., Groth, G. & Trost, M. R. (1990). Evolution,
traits, and the stages of human courtship: Qualifying the parental investment
model. Journal of personality, 58(1), 97–116.
Kilgallon, S. J. & Simmons, L. W. (2005). Image content influences men's
semen quality. Biology Letters, 1(3), 253–255.
Komárek, S. (1998). Lidská přirozenost. Vesmír, Praha.
Krebs, J. R. (2009). The gourmet ape: evolution and human food preferences.
The American journal of clinical nutrition, 90(3), 707–711.
Kruger, D. J. (2006). Male facial masculinity influences attributions of
personality and reproductive strategy. Personal Relationships, 13(4), 451–
463.
Kuukasjärvi, S., Eriksson, C. J., Koskela, E., Mappes, T., Nissinen, K. &
Rantala, M. J. (2004). Attractiveness of women's body odors over the
menstrual cycle: the role of oral contraceptives and receiver sex. Behavioral
Ecology, 15(4), 579–584.
Lát J. (1964). Problematika motivace v pojetí reflexní teorie, behaviorismu a
etologie. Československá Fyziologie, 13(4): 316–331.
314
Alexander Csanády
Leivers, S., Rhodes, G. & Simmons, L. W. (2014). Sperm competition in

humans: Mate guarding behavior negatively correlates with ejaculate
quality. PloS one, 9(9), e108099.
Lie, H. C., Rhodes, G. & Simmons, L. W. (2008). Genetic diversity revealed in
human faces. Evolution: International Journal of Organic Evolution, 62(10),
2473–2486.
Lippa, R.A. (2009). Pohlaví. Příroda a výchova. Academia, Praha.
Little, A. C., Burt, D. M., Penton-Voak, I. S. & Perrett, D. I. (2001). Self-
perceived attractiveness influences human female preferences for sexual
dimorphism and symmetry in male faces. Proceedings of the Royal Society
of London. Series B: Biological Sciences, 268(1462), 39–44.
Lorenz, K. (1992). Takzvané zlo. Academia. Praha. slovenský preklad z
nemeckého originálu: [Lorenz, K. (1962). Das Sogenannte Böse. Methuen
Publishing. Austria]
Lorenz, K. (1993). Základy etologie: Srovnávací výzkum chování. Academia.
Praha. slovenský preklad z nemeckého originálu: [Lorenz, K. (1978).
Vergleichende Verhaltensforschung: Grundlagen der Ethologie. Springer
Verlag, Wien] Manning, J. T., Scutt, D., Whitehouse, G. H. & Leinster, S. J.
(1997). Breast asymmetry and phenotypic quality in women. Evolution and
Human behavior, 18(4), 223–236.
Martins, Y. & Pliner, P. (2005). Human food choices: An examination of the
factors underlying acceptance/rejection of novel and familiar animal and
nonanimal foods. Appetite, 45(3), 214–224.
Miller, G., Tybur, J. M. & Jordan, B. D. (2007). Ovulatory cycle effects on tip
earnings by lap dancers: economic evidence for human estrus? Evolution
and human behavior, 28(6), 375–381.
Mohrig, W. (1987). Zlý jako zvíře? Biologické i nebiologické úvahy na téma
agresivity. Horizont. Praha. slovenský preklad z nemeckého originálu:
315
[Mohrig, W. (1984). Böse wie Tiere. Biologisches und Nichtbiologisches

zum Thema Aggressivität. Urania. Leipzig-Jena-Berlin]
Møller, A. P., Soler, M. & Thornhill, R. (1995). Breast asymmetry, sexual
selection, and human reproductive success. Ethology and Sociobiology,
16(3), 207–219.
Mulder, M. B. (1990). Kipsigis women's preferences for wealthy men: evidence
for female choice in mammals?. Behavioral ecology and sociobiology,
27(4), 255–264.
Oaten, M., Stevenson, R. J. & Case, T. I. (2009). Disgust as a disease-avoidance
mechanism. Psychological bulletin, 135(2), 303–321.
Onyishi, I. E., Prokop, P., Okafor, C. O., & Pham, M. N. (2016). Female genital
cutting restricts sociosexuality among the Igbo people of Southeast Nigeria.
Evolutionary Psychology, 14(2), 1–7.
Pacheco-Cobos, L., Rosetti, M., Cuatianquiz, C., & Hudson, R. (2010). Sex
differences in mushroom gathering: men expend more energy to obtain
equivalent benefits. Evolution and Human Behavior, 31(4), 289–297.
Sheldon Press.
316
Alexander Csanády
Penton-Voak, I. S., Perrett, D. I., Castles, D. L., Kobayashi, T., Burt, D. M.,
Murray, L. K. & Minamisawa, R. (1999). Menstrual cycle alters face
preference. Nature, 399(6738), 741–742.
Perrett, D. I., Lee, K. J., Penton-Voak, I., Rowland, D., Yoshikawa, S., Burt, D.
M., Castles, D. L. & Akamatsu, S. (1998). Effects of sexual dimorphism on
facial attractiveness. Nature, 394(6696), 884–887.
Pradhan, G. R., Engelhardt, A., van Schaik, C. P. & Maestripieri, D. (2006). The
evolution of female copulation calls in primates: a review and a new model.
Behavioral Ecology and Sociobiology, 59(3), 333–343.
Prokop, P. & Fančovičová, J. (2010). The association between disgust, danger
and fear of macroparasites and human behaviour. Acta Ethologica, 13(1),
57–62.
Prokop, P. & Fančovičová, J. (2011). Preferences for spicy foods and disgust of
ectoparasites are associated with reported health in humans. Psihologija,
44(4), 281–293.
Prokop, P. & Fedor, P. (2013). Associations between body morphology, mating
success and mate preferences among Slovak males and females.
Anthropologischer Anzeiger, 70(2), 121–135.
Prokop, P. & Hromada, M. (2013). Women use red in order to attract mates.
Ethology, 119(7), 605–613.
Prokop, P. & Jančovičová, M. (2013). Disgust sensitivity and gender
differences: An initial test of the parental investment hypothesis. Problems
of Psychology in the 21st Century, 7(7), 40–48.
Prokop, P., Obertová, Z. & Fedor, P. (2010). Paternity cues and mating
opportunities: what makes fathers good? Acta ethologica, 13(2), 101–107.
317

Puts, D. A., Welling, L. L., Burriss, R. P. & Dawood, K. (2012). Men's
masculinity and attractiveness predict their female partners' reported orgasm
frequency and timing. Evolution and Human Behavior, 33(1), 1–9.
Rantala, M. J., Coetzee, V., Moore, F. R., Skrinda, I., Kecko, S., Krama, T.,
Kivleniece, I. & Krams, I. (2013). Adiposity, compared with masculinity,
serves as a more valid cue to immunocompetence in human mate choice.
Proceedings of the Royal Society B: Biological Sciences, 280(1751),
20122495.
Rhodes, G. (2006). The evolutionary psychology of facial beauty. Annual
Review of Psychology, 57, 199–226.
Roberts, S. C., Havlicek, J., Flegr, J., Hruskova, M., Little, A. C., Jones, B. C.,
Perrett, D. I. & Petrie, M. (2004). Female facial attractiveness increases
during the fertile phase of the menstrual cycle. Proceedings of the Royal
Society of London. Series B: Biological Sciences, 271(suppl 5), 270–272.
Rook, D. W. (1985). The ritual dimension of consumer behavior. Journal of
consumer research, 12(3), 251–264.
Roney, J. R. & Simmons, Z. L. (2013). Hormonal predictors of sexual
motivation in natural menstrual cycles. Hormones and behavior, 63(4), 636–
645.
Rozin, P. (1996). Towards a psychology of food and eating: From motivation to
module to model to marker, morality, meaning, and metaphor. Current
Directions in Psychological Science, 5(1), 18–24.
Røskaft, E., Hagen, M. L., Hagen, T. L. & Moksnes, A. (2004). Patterns of
outdoor recreation activities among Norwegians: an evolutionary approach.
Annales Zoologici Fennici 41, 609–618.
318
Alexander Csanády
Sapolsky, M. R. (2020). Chování: Biologie člověka v dobrém i zlém. Dokořán.

Praha. slovenský preklad z anglického originálu [Sapolsky, M. R. (2017).
Behave: The Biology of Humans at Our Best and Worst. Penguin]
Silverman, I., Choi, J. & Peters, M. (2007). On the universality of sex-related
spatial competencies. Archives of Human Sexuality, 36, 261–268.
Simmons, L. W., Firman, R. C., Rhodes, G. & Peters, M. (2004). Human sperm
competition: testis size, sperm production and rates of extrapair copulations.
Animal Behaviour, 68(2), 297–302.
Singh, D. (1993). Adaptive significance of female physical attractiveness: role
of waist-to-hip ratio. Journal of personality and social psychology, 65(2),
293–307.
Sherman, P. W. & Hash, G. A. (2001). Why vegetable recipes are not very
spicy. Evolution and Human Behavior, 22(3), 147–163.
Sherman, P. W. & Flaxman, S. M. (2001). Protecting ourselves from food:
Spices and morning sickness may shield us from toxins and microorganisms
in the diet. American Scientist, 89(2), 142–151.
Short, R. V. (1981). Sexual selection in man and the great apes. Reproductive
biology of the great apes: Comparative and biomedical perspectives, 319–
341.
Schaller, M., Miller, G. E., Gervais, W. M., Yager, S. & Chen, E. (2010). Mere
visual perception of other people’s disease symptoms facilitates a more
aggressive immune response. Psychological Science, 21(5), 649–652.
Smith, E. A. (2004). Why do good hunters have higher reproductive success?.
Human Nature, 15(4), 343–364.
Soranzo, N., Bufe, B., Sabeti, P. C., Wilson, J. F., Weale, M. E., Marguerie, R.,
Meyerhof, W. & Goldstein, D. B. (2005). Positive selection on a high-
sensitivity allele of the human bitter-taste receptor TAS2R16. Current
Biology, 15(14), 1257–1265.
319
Stevenson, R. J., Case, T. I. & Oaten, M. J. (2009). Frequency and recency of

infection and their relationship with disgust and contamination sensitivity.
Strassmann, B. I., Kurapati, N. T., Hug, B. F., Burke, E. E., Gillespie, B. W.,
Karafet, T. M. & Hammer, M. F. (2012). Religion as a means to assure
paternity. Proceedings of the National Academy of Sciences, 109(25), 9781–
9785.
Thornhill, R. & Gangestad, S. W. (1994). Fluctuating asymmetry correlates with
lifetime sex partner numbers and age at first sex in Homo sapiens.
Psychological Science, 5, 297–302.
Tooby, J. & DeVore, I., (1987). The reconstruction of hominid behavioral
evolution through strategic modeling. The Evolution of Human Behavior:
Primate Models, edited by WG Kinzey, 183–237.
Tovée, M. J. & Cornelissen, P. L. (2001). Female and male perceptions of
female physical attractiveness in front‐view and profile. British Journal of
Psychology, 92(2), 391–402.
Townsend, S. W., Deschner, T. & Zuberbühler, K. (2008). Female chimpanzees
use copulation calls flexibly to prevent social competition. PLoS One, 3(6),
e2431.
Trivers, R. L. (1971). The evolution of reciprocal altruism. The Quarterly
review of biology, 46(1), 35–57.
Trivers, R. L., & Hare, H. (1976). Haploidploidy and the evolution of the social
insect. Science, 191(4224), 249–263.
Stankowski, A. (2001). Sociální patologie. [Social Pathology]. Ostrava:
Centrum dalšího vzdělávání PdF OU [Center of Further Education, Faculty
of Education, University of Ostrava.
Ulijaszek, S. J. (2002). Human eating behaviour in an evolutionary ecological
context. Proceedings of the Nutrition Society, 61(4), 517–526.
320
Alexander Csanády
Younis, I. & Ibrahim, M. A. (2015). A beautiful noise: women’s coital

vocalizations. Human Andrology, 5(1), 5–12.
Vančatová, M. (2009). Základy etologie člověka a primátů. Univerzita Karlova
v Praze. Praha.
Watson, P. J. & Thornhill, R. (1994). Fluctuating asymmetry and sexual
selection. Trends in Ecology & Evolution, 9(1), 21–25.
Weiss, P. (2004). Ženská a mužská sexuální atraktivita z pohledu sociobiologie.
Postgraduální medicína. 6(2), 156–159.
Wilson, E. O. (1975). Sociobiology: The new synthesis. Cambridge: Harward
University Press.
Wolf, J. (1999). Člověk a jeho svět. Karolinum. Univerzita Karlova v Prahe.
Wolf, J. (2006). Člověk a jeho pradějiny. Arsci. Praha.
World Health Organization (WHO). (2014). Female genital mutilation. Fact
sheet No 241, Updated December; 2020.
Zietsch, B. P., Lee, A. J., Sherlock, J. M. & Jern, P. (2015). Variation in
women’s preferences regarding male facial masculinity is better explained
by genetic differences than by previously identified context-dependent
effects. Psychological Science, 26(9), 1440–1448.
Zinner, D. P., Nunn, C. L., van Schaik, C. P. & Kappeler, P. M. (2004). Sexual
selection and exaggerated sexual swellings of female primates. Sexual selection
in primates: New and comparative perspectives, 71–89.
321
ODPORÚČANÁ LITERATÚRA
Barkow, J.H., Cosmides L. & Tooby J. (eds.) (1992). The adapted mind:
Evolutionary psychology and the generation of culture. Oxford University
Press.
Barrett L., Dunbar R. & Lycett J. (2007). Evoluční psychologie člověka, Portál,
Praha.
Dixson, A. F. (2009). Sexual selection and the origins of human mating systems.
Oxford University Press.
Dunbar, R.I.M. (2009). Příběh rodu Homo. Nové dějiny evoluce člověka.
Academia, Praha.
Dunbar, R.I.M. & Barrett, L. (2007). The Oxford Handbook of Evolutionary
Psychology. Oxford Univ. Press, Oxford.
Franck, D. (1996). Etologie. 2. přepracované a rozšířené vydání. Karolinum.
Praha. slovenský preklad z nemeckého originálu: [Franck, D. (1985).
322
Alexander Csanády
Verhaltensbiologie Einführung in die Ethologie. Georg Thieme Vrlag.

Stuttgart – New York]
Fraňková, S. & Klein, Z. (1997). Úvod do etologie člověka. Praha: HZ: Systém.
Fridrich, J. (2005). Ecce Homo. Svět dávných lovců a sběračů. Krigl. Praha.
Hajn, V. (2001). Antropologie II. Přírodovedecká fakulta, Univerzita Palackého
v Olomouci. 207 pp.
Hajn, V. (2003). Antropologie I. Přírodovedecká fakulta, Univerzita Palackého
v Olomouci.
touch from a stranger or same sex person. J. Nonverbal Behav. 7(3): 147–
157.
Komárek, S. (1998). Lidská přirozenost. Vesmír, Praha.
Lippa, R.A. (2009). Pohlaví. Příroda a výchova. Academia, Praha.
Lorenz, K. (1992). Takzvané zlo. Academia. Praha. slovenský preklad z
nemeckého originálu: [Lorenz, K. (1962). Das Sogenannte Böse. Methuen
Publishing. Austria]
Lorenz, K. (1993). Základy etologie: Srovnávací výzkum chování. Academia.
Praha. slovenský preklad z nemeckého originálu: [Lorenz, K. (1978).
Vergleichende Verhaltensforschung: Grundlagen der Ethologie. Springer
Verlag, Wien]
Mohrig, W. (1987). Zlý jako zvíře? Biologické i nebiologické úvahy na téma
agresivity. Horizont. Praha. slovenský preklad z nemeckého originálu:
[Mohrig, W. (1984). Böse wie Tiere. Biologisches und Nichtbiologisches
zum Thema Aggressivität. Urania. Leipzig-Jena-Berlin]
323
Sheldon Press.
Prokop, P. & Fančovičová, J. (2010). The association between disgust, danger
and fear of macroparasites and human behaviour. Acta Ethologica, 13(1),
57–62.
Prokop, P. & Fančovičová, J. (2011). Preferences for spicy foods and disgust of
ectoparasites are associated with reported health in humans. Psihologija,
44(4), 281–293.
Prokop, P. & Fedor, P. (2013). Associations between body morphology, mating
success and mate preferences among Slovak males and females.
Anthropologischer Anzeiger, 70(2), 121–135.
Prokop, P. & Hromada, M. (2013). Women use red in order to attract mates.
Ethology, 119(7), 605–613.
Prokop, P. & Jančovičová, M. (2013). Disgust sensitivity and gender
differences: An initial test of the parental investment hypothesis. Problems
of Psychology in the 21st Century, 7(7), 40–48.
Prokop, P., Obertová, Z. & Fedor, P. (2010). Paternity cues and mating
opportunities: what makes fathers good? Acta ethologica, 13(2), 101–107.
324
Alexander Csanády

Sapolsky, M. R. (2020). Chování: Biologie člověka v dobrém i zlém. Dokořán.
Praha. slovenský preklad z anglického originálu [Sapolsky, M. R. (2017).
Behave: The Biology of Humans at Our Best and Worst. Penguin]
Singh, D. (1993). Adaptive significance of female physical attractiveness: role
of waist-to-hip ratio. Journal of personality and social psychology, 65(2),
293–307.
Sherman, P. W. & Hash, G. A. (2001). Why vegetable recipes are not very
spicy. Evolution and Human Behavior, 22(3), 147–163.
Sherman, P. W. & Flaxman, S. M. (2001). Protecting ourselves from food:
Spices and morning sickness may shield us from toxins and microorganisms
in the diet. American Scientist, 89(2), 142–151.
Short, R. V. (1981). Sexual selection in man and the great apes. Reproductive
biology of the great apes: Comparative and biomedical perspectives, 319–
341.
Smith, E. A. (2004). Why do good hunters have higher reproductive success?.
Human Nature, 15(4), 343–364.
Thornhill, R. & Gangestad, S. W. (1994). Fluctuating asymmetry correlates with
lifetime sex partner numbers and age at first sex in Homo sapiens.
Psychological Science, 5, 297–302.
Stankowski, A. (2001). Sociální patologie. [Social Pathology]. Ostrava:
Centrum dalšího vzdělávání PdF OU [Center of Further Education, Faculty
of Education, University of Ostrava.
Vančatová, M. (2009). Základy etologie člověka a primátů. Univerzita Karlova
v Praze. Praha.
325
Weiss, P. (2004). Ženská a mužská sexuální atraktivita z pohledu sociobiologie.

Postgraduální medicína. 6(2), 156–159.
Wilson, E. O. (1975). Sociobiology: The new synthesis. Cambridge: Harward
University Press.
Wolf, J. (1999). Člověk a jeho svět. Karolinum. Univerzita Karlova v Prahe.
Wolf, J. (2006). Člověk a jeho pradějiny. Arsci. Praha.
326
Alexander Csanády
INTERNETOVÉ ZDROJE OBRÁZKOV

[1] https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/9/99/John_Stuart_Mill_by_Londo
n_Stereoscopic_Company%2C_c1870.jpg
[2] https://cdn.britannica.com/s:300x300/17/149717-050-25FE422A/Konrad-Lorenz.
jpg
[3] https://images-na.ssl-images-amazon.com/images/I/61%2Bf-Oz2ANL._AC_SY741
_.jpg
[4] https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/b/b3/Desmond_Morris_%
281969%29.jpg/330px-Desmond_Morris_%281969%29.jpg
[5] https://lh3.googleusercontent.com/proxy/uhew3Ax3OqVSvCi0OPPZUk-Ibd_WW-
J697e6BnnF31dybf-xw48gTWuQBm7yxywA5byDsIFwkEKvZFPlse9KqTuwQbm
C9sRS9Tw_WOyT3WILB6JVNijAuoZXYw
[6] https://abart-full.artarchiv.cz/obrazky/f_drvota_stanislav_1929_0001.jpg
[7] https://img.ephoto.sk/data/users//5051/photos/4b342754f33c937fff8374a3d
d7336a2c78a4d95_large.jpg
[8] https://dam.nmhmedia.sk/image/966c82b0-871c-4bce-8704-4ac8c21b5b51_dam
-urlbvoogf.jpg/960/540
[9] https://amp.flo.health/uploads/media/sulu-860x616/09/2559-Moro%20reflex%20
test.jpg?v=1-0&inline=1
[10] https://www.tyden.cz/obrazek/201304/516ba409ace39/crop-392319-a11_520x250
.jpg
[11] https://babetko.rodinka.sk/uploads/pics/i-_novorodenecke_reflexy_01.jpg
[12] https://i1.wp.com/2vracha.ru/images/content_image-m3id8629.jpg
[13] https://thecfydiaries.files.wordpress.com/2016/04/screen-shot-2016-04-18-at-1-33-
07-pm.png
[14] https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/8/87/Asymmetrical_tonic_neck_
reflex_%28ATNR%29_in_a_two-week-old_female.jpg
[15] https://fr2.htgetrid.com/images/article/orig/2016/08/sosatelnyj-refleks-u-novorozh
dennyh-4.jpg
[16] https://psychologiastastia.sk/wp-content/uploads/2018/07/ekman-tv%C3%A1re.jpg
327
[17] https://2.bp.blogspot.com/-vuhLI6RN7O0/VyX_fDdW2jI/AAAAAAAAA-M/wvz
Y2pNxNsgJ2uKbHKpBEBZHh0GaI9hqgCLcB/s1600/FotorCreated.jpg
[18] https://3.bp.blogspot.com/-GXYp5LfHYGI/VyaFt6LAQBI/AAAAAAAAA-w/Q
HKE3yPDPHgWhmYakgEB6ncEoZLaWd7DgCLcB/s1600/FotorCreated4.jpg
[19] https://wikisofia.cz/w/images/thumb/8/8b/Eysenck.jpg/400px-Eysenck.jpg
[20] https://komunikacia76.webnode.sk/_files/200000753-c7c47c8be2/9772_98657154
4703213_4098854702792754192_n.jpg
[21] https://www.dobrakomunikacia.sk/wp-content/uploads/2016/12/05-kapitola-k%C3
%B3pia.jpg
[22] https://gentlemanisland.sk/wp-content/uploads/2016/03/privitanie-s-podanim-ruky
.jpg
[23] https://youngwomenshealth.org/wp-content/uploads/2013/08/facial-piercings-150x
150.jpg
[24] http://vizazista.sk/wp-content/uploads/2017/02/vecerne-licenie-linky-titulna-foto
.jpg
[25] https://www.nosferatu.co.uk/images/produkty/thumb/nu/56503_3.jpg
[26] https://img.karaoketexty.cz/img/artists/15332/certuf-punk-213295.jpg
[27] https://e00-marca.uecdn.es/consolamultimedia/elementos/2015/10/19/339.jpg
[28] https://www.repubblica.it/2006/05/gallerie/sport/van-nistelrooy/ap11952112070
1143155_big.jpg
[29] https://athens.indymedia.org/media/old/metafiles/1ndrmup.jpg
[30] https://ocdn.eu/pulscms-transforms/1/gx7k9kpTURBXy9kNjNhYzhmYzY2YzAz
NmY2YzdmZDNjYjM3YzMwYTk3MS5qcGeWlQLNAxQAwsOVAgDNAvjCw
5QGzP_M_8z_lAbM_8z_zP-UBsz_zP_M_5QGzP_M_8z_gaEwBQ
[31] https://cdn-images-1.medium.com/max/1600/0*DSr5LLmIMv4jTyeG
[32] https://nl.carolchanning.net/images/zdorove/palpaciya-pochek-i-mochevogo-puziry
a-metodika-provedeniya_3.jpg
[33] https://img.topky.sk/kariera/320px/1716599.jpg/praca-nova-den-prvy-novacik.jpg
[34] https://www.woman.sk/wp-content/uploads/2012/03/512_Avon-Care-Family_mo
dels.jpg
[35] https://www.slovakwoman.sk/wp-content/uploads/2017/10/15250110-829660-1-0
328
Alexander Csanády
-1500636579-1500636603-650-1-1500636603-650-04f9ebaa03-1501233974.jpg
[36] https://t.aimg.sk/magaziny/lrdvQHDoTMrEaFS3qjY5wg.1280~I-love-when-he-s
-kissing-of-me-neck.jpg?t=LzgxMng0NTYvc21hcnQ&h=bl9oc40dsA7tJ7C1KVw
AVQ&e=2145916800&v=1
[37] https://encrypted-tbn0.gstatic.com/images?q=tbn:ANd9GcRKcYhhblsRy526axmw
2vmz0QkTil23v9NPnQ&usqp=CAU
[38] https://www.opatrovatelky.com/images/NacitajObrazok-630x270.gif
[39] https://i0.wp.com/st03.kakprosto.ru/tumb/680/images/article/2014/4/2/1_534b828
394f92534b828394fce.jpg
[40] https://ipravda.sk/res/2015/03/15/thumbs/laska-vztah-manzelstvo-clanokW.jpg
[41] https://i1.wp.com/www.asiaone.com/sites/default/files/original_images/Oct2019/
061019_scmp_indonesianmpthreewives_twitter1.jpg?w=800&ssl=1
[42] http://1.bp.blogspot.com/-ICHX5OBORZY/U_Tpb5Ff99I/AAAAAAAAAKc/4D
EV65D0m9g/s1600/Polyandry-in-Tibet.jpeg
[43] https://img.topky.sk/spuntik/360px/2344835.jpg/otec-dcera-otec-s-dcerou.jpg
[44] https://mamaaja.sk/fileadmin/thumbs/625x300-out/user_upload/mama-clanky
-babetko/babo_s_oeeckom_sa_hra.jpg
[45] https://nasregion.cz/wp-content/uploads/2019/01/Anorexia_nerviosa.jpg
[46] https://cdn.psychologytoday.com/sites/default/files/styles/article-inline-half-captio
n/public/field_blog_entry_images/Bulimia%20-%20Bialasiewicz.jpg?itok=AhOD
XJy9
[47] https://poznani-magazin.cz/wp-content/uploads/2018/12/Tea-Ceremony1-700x340
.jpg
[48] https://lh3.googleusercontent.com/proxy/HJTz9Y9sztbi07nGkGKY_UwOBY9B
Gwea2cDh_u0Ct7gLLUfrrhhy3Gi64EUebug475yH9r7uoJdQWVlPGFfYIe7zb9Y
_caPmX50hjQAP999nIDp8Djm9VNI
[49] https://saletinirozkvet.webnode.sk/_files/system_preview_detail_200000331-389f
539991/IMG_0102.jpg
[50] https://aulakosice.sk/wp-content/uploads/2019/07/ZG-493.jpg
[51] https://www.uniag.sk/files/download/Pictures/Novinky%202017/Zo%20sl%C3%
329
A1vnostnej%20prom%C3%B3cie%20doktorandov%20a%20absolventov%20MB
A%20%C5%A1t%C3%BAdia%20na%20SPU/DSC_0493.JPG
[52] https://static.markiza.sk/a501/image/file/2/0175/ZChy.20160112_pohreb_srholec_
04315105_jpg.jpg
[53] https://spisska.dnes24.sk/images/photoarchive/sized/700/2016/12/08/kolednici-.jpg
[54] https://www.vedelisteze.sk/wp-content/uploads/2016/12/vianocny-stromcek.jpg
[55] https://lh3.googleusercontent.com/proxy/L04i0PJpeq_0eQ5rlm7cnmuBXiCAq8K
rJUGRu-_-XDDhlAkMYoipdbjXgWW8qndO1gbzh9NYIy4jZYYaHP99hiCVTj5
tUyfPnn32kMgmdEWai5gTG7nxepXa
[56] https://bratislava.dnes24.sk/images/photoarchive/sized/700/2017/04/11/vajnory-vel
ka-noc-1-.jpg
[57] https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/9/16/1610229/1610229_1200x.j
pg?rev=1
[58] https://www.ludovakultura.sk/wp-content/uploads/2017/10/kraslica1.jpg
[59] https://oznamimto.sk/wp-content/uploads/2019/07/oslava_zmierenie.jpg
[60] https://mamaaja.sk/fileadmin/thumbs/625x300-out/user_upload/2019-01/oktober
-december_2019/BILLA_foto_ilustracne_prieskum_november_3.jpg
[61] https://www.menhouse.eu/upload/gallery/menhouse_3489_shutterstock_1299497
30.jpg
[62] https://i.ytimg.com/vi/nvi5C1DVFYg/maxresdefault.jpg
[63] https://ipravda.sk/res/2018/07/14/thumbs/pariz-prehliadka_05-clanokW.jpg
330
Alexander Csanády
Etogram 11, 22, 263

REGISTER Emócie 4, 5, 7, 22, 39, 54, 56, 70,
71, 75, 76, 82, 83, 99, 240, 247,
A 251, 256, 263, 269, 276, 277,
278, 281, 282
Adrenalín 32, 33, 74, 77, 162, 226, Epifýza 27, 264
227, 266, 291 Exhibicionizmus 219, 290
Afázia 261, 307
Agresia 76, 149, 155, 166, 167, 170,
171, 189, 193, 288, 298, 303 F
Agresívne správanie 5, 37, 43, 91,
164, 166, 168, 171, 173, 269, Fetišizmus 219, 290
288, 289 Fornix 26, 264
Altruizmus 176, 177, 179, 180, 289 Frigidita 218, 290
Apetencia 7, 71, 242, 243 Frotérstvo 220, 290
Apetenčné správanie 41, 270
Averzia 71, 218, 238, 297, 303
Ambivalentné správanie 4, 42, 44, G
206, 269
Amygdala 27, 28, 168, 263 Gyrus cinguli 25, 264
Averzia 71, 218, 238, 297, 303
H
B
Hebelfrénia 261, 307
Babinského reflex 48, 50, 69, 272 Hipokampus 26, 264
Hľadací reflex 39, 51, 270, 273
Homosexualita 220, 290
Ch Hostilita 173, 291
Hypersexualita 218, 290
Chôdzový reflex 48, 49, 272 Hypotalamus 27, 74, 168, 169, 264
D I
Depresia 27, 155, 232, 261, 264, Identifikácia 154, 291
294, 298, 307 Imitácia 154, 291
Dopamín 33, 170, 266, 267 Inštinktívne správanie 36, 62, 269
Internalizácia 152, 291
Intímna zóna 162, 291, 296
E
331
P
K
Plávací reflex 46, 47, 274
Kľúčový podnet 36, 37, 269, 271 Predĺžená miecha 28, 72, 265
Konfliktné správanie 4, 41, 270 Prehĺtací reflex 52, 274
Kontaktný zvuk 53, 273, 276 Preorientované správanie 4, 42, 44,
Konverzná porucha 261, 307 271
Konzumatórny akt 7, 41, 241, 243, Preskokové správanie 4, 42, 44,
270 270, 271
Kontrakultúra 234, 291 Proxemika 161, 234, 296
Kultúra 61, 110, 127, 137, 145, 188
R
L
Ritualizácia 190, 248, 251, 305
Limbický systém 25, 72, 73, 168, Ritualizované správanie 7, 8, 190,
181, 264 205, 248, 304
Rodina 6, 147, 152, 153, 154, 221,
222, 223, 250, 290, 292, 295,
M 296, 298, 299, 303
Mágia 252, 304

Mánia 261, 307 S
Mentálna anorexia 242, 245, 262, ,
304 Sací reflex 39, 52, 270, 274
Mentálna bulímia 245, 246, 304 Sadizmus 174, 219, 296, 297
Miecha 28, 63, 265 Sadomasochizmus 219, 297
Morov reflex 39, 270 Schizofrénia 27, 34, 261, 264, 267,
Motivácia 7, 11, 41, 242, 270 307
Motivačný cyklus 4, 7, 41, 241, 243, Smiech 54, 71, 82, 229, 274
247, 270 Socializácia 5, 152, 154, 234, 299
Mozoček 27, 265 Sociálne správanie 5, 7, 82, 143,
155, 182, 221, 244, 287, 298, 299
Sociálny status 6, 148, 211, 239,
N 299
Sociálna stratifikácia 147, 299
Náboženstvo 22, 217, 252, 305 Sociálna štruktúra 5, 146, 147, 300
Nadnormálne spúšťače 40, 44, 270, Sociálne učenie 5, 153, 154, 234,
271 299
Noradrenalín 32, 33, 73, 74, 97, Sociálna úloha 5, 147, 148, 300
170, 226, 266, 267, 277, 278 Spoločenská zóna 163, 300
332
Alexander Csanády
Strach 14, 26, 27, 39, 54, 70, 72, 75, V

76,78, 82, 83, 84, 99, 126, 127,
128, 129, 137, 179, 283, 294, 303 Verejná zóna 163, 302
Submisívne správanie 167, 234, 301 Vyhasnutie pudu 41, 270
Syndróm CAN 174, 301 Voyerizmus 219, 303
T Z
Teritórium 156, 301 Zvuk nespokojnosti 53, 276

Teritoriálne správanie 5, 156 Zvuk spánku 53, 276
Terorizmus 174, 301 Zvuk spokojnosti 54, 276
Talamus 27, 265 Zvyk 248, 249, 256, 259, 292, 298,
Tradícia 61, 274 303, 305, 306
Transexualizmus 219, 302
Transvetizmus 219, 302
Týranie 174, 301, 302
Úchopový reflex 39, 47, 48, 69,

270, 275
Úsmev 54, 76, 82, 113, 115, 128,
129, 130, 167. 188, 189, 205,
206, 229, 249, 256, 257, 275, 302
333
Autor: RNDr. Alexander Csanády, PhD.

Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta humanitných a
prírodných vied, Katedra biológie
Recenzenti: prof. Mgr. Ivan Baláž, PhD.

doc. Ing. Peter Urban, PhD.
Ing. Jozef Oboňa, PhD.
Rozsah: 333 strán

Vydanie: Prvé
Vydavateľ: Prešovská univerzita v Prešove, 2021
ISBN 978-80-555-2749-9
EAN 9788055527499
View publication stats

Csandy2021 Etolgialoveka

Uploaded by

Document Information

Original Title

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

Csandy2021 Etolgialoveka

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

See discussions, stats, and author profiles for this publication at: https://www.researchgate.

Etológia človeka: Evolučno-biologické základy správania sa človeka

Book · July 2021

The user has requested enhancement of the downloaded file.

Vysokoškolský učebný text

Autor: Alexander Csanády

Recenzenti: prof. Mgr. Ivan Baláž, PhD.

Vydavateľ: Prešovská univerzita v Prešove, 2021

Za odbornú a jazykovú stránku textu zodpovedá autor.

Fotografia na prvej strane obálky:

Publikácia vznikla v rámci riešenia projektu KEGA 051PU-4/2021

© Alexander Csanády, 2021

Moje poďakovanie za starostlivé prečítanie rukopisu a cenné pripomienky, ktoré

9. 5. 1 Biologický význam agresivity ____________________________________ 164

10 POTRAVOVÉ SPRÁVANIE ____________________________________________ 236

Ritualizované správanie ______________________________________________ 304

„Ecce Homo! – Ajhľa človek!“

V Prešove 2021 autor

ÚVOD DO HUMÁNNEJ ETOLÓGIE

Vychádzajúc z týchto základných charakteristík etológie živočíchov, je etológia

Hodnotiace Vyššia nervová Behaviorizmus Etológia Psychoanalýza

Hodnotiace Vyššia nervová Behaviorizmus Etológia Psychoanalýza

1 HISTÓRIA ETOLÓGIE ČLOVEKA

Obrázok 1 John Stuart Mills (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [1]).

William McDougal (1871 – 1939) ako jeden z prvých písal o inštinktovej

Konrad Zacharias Lorenz (1903 – 1989) (obr. 2), sa okrem skúmania

Obrázok 2 Konrad Zacharias Lorenz (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [2]).

Desmond Morris (1928) (obr. 4), sa zaslúžil o popularizáciu etológie

Obrázok 3 Nikolaas Tinbergen (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [3]).

Obrázok 4 Desmond Morris (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [4]).

V týchto dielach predložil svojrázny zoologický pohľad na správanie človeka

Obrázok 5 Irenäus Eibl-Eibesfeldt (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [5]).

Medzi jeho najvýznamnejšie diela patrí monografia Etológia človeka (orig.

Obrázok 6 Stanislav Drvota (Zdroj: Prevzaté a upravené z internetu [6]).

V Čechách sa o rozvoj etológie zaslúžil aj Zdeněk Veselovský (1928 –

Zdeněk Klein (1944 – 2000), ktorý sa zaoberal behaviorálnou antropológiou a

Výber základnej literatúry

2 METÓDY ETOLOGICKÉHO VÝSKUMU ČLOVEKA

4) hľadanie homológie – nájdenie homologických prejavov s príbuznými

Základnou metódou získavania informácií aj v humánnej etológii je

Výber základnej literatúry

Kisková, J. (2015). Základy etológie človeka. Prešovská univerzita v Prešove,

3 NERVOVÁ REGULÁCIA SPRÁVANIA ČLOVEKA

Obrázok 7 Stavba ľudského mozgu (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce Kisková

Limbický systém je fylogeneticky starý komplex mozgových centier (jadier)

konanie vyvolá pozitívnu emočnú reakciu, čo vedie k učeniu (jedinec má

Obrázok 8 Stavba limbického systému mozgu (Zdroj: Prevzaté a upravené z práce

Hipokampus je časť mozgovej kôry (párový) uložený v strednej časti

Septum pellucidum je tenká trojuholníková vertikálna membrána

Predĺžená miecha kontroluje autonómne funkcie (dýchanie, pulz srdca), je

Výber základnej literatúry

4 HUMORÁLNA REGULÁCIA SPRÁVANIA ČLOVEKA

Aj u stavovcov patrí humorálna sústava k fylogeneticky starším, oproti ner-

neovplyvňujú iné žľazy (podžalúdková žľaza, prištítne telieska, thymus a dreň

Obrázok 9 Endokrinný systém človeka. GH – rastový hormón, TSH – tyreostimulačný

Štítna žľaza produkuje prohormón tyroxín, z ktorého v cieľových bunkách

Obrázok 10 Hormonálna regulácia správania človeka (Zdroj: Prevzaté a upravené z

Pohlavné žľazy (ovarium, testes) vylučujú steroidné hormóny, ktoré okrem

Z androgénov je najvýznamnejší testosterón, ktorý je produkovaný Leydi-

4. 1 Význam neurotransmiterov v regulácii správania človeka

Na prenos informácií využíva nervový systém široké spektrum neurotran-

ta), alkoholizmu, schizofrénie, porúch spánku, Parkinsonovej choroby a mentál-

Serotonín sa syntetizuje z aminokyseliny tryptofán, nachádzajúcej sa v po-