Egyptské umenie

K najznámejším starovekým stavbám patria egyptské pyramídy (Giza) a chrámové

komplexy (Karnak, Luxor, Abú Simbel). Pred viac ako 5000 rokmi začali Egypťania
maľovať na steny faraónskych hrobiek výjavy z každodenného života – napríklad
lovu, rybolovu, obrábania pôdy, slávnostných hostín a pod.
 Obrázky, ktoré sú viac konceptuálne ako realistické, prezentujú
najcharakteristickejšie anatomické črty a tak kombinujú frontálne a profilové
pohľady na tú istú postavu, veľkosť taktiež naznačuje dôležitosť – preto faraón je
zobrazený väčší ako jeho manželky, deti a pod.
Staroegyptské sochárstvo sa riadilo prísnymi predpismi, podľa ktorých sa určovala
kvalita diela. V priebehu troch tisícročí to viedlo k tomu, že v sochárstvo prebehli
len minimálne zmeny týkajúce sa prevažne použitých materiálov a opracovanej
techniky, ale nie formy. Najstaršie sochy pochádzajúce z 2. dynastie sa tak takmer
nelíšia od sôch posledných faraónov.
Egyptskí sochári poznali viacero materiálov, ktoré používali na zhotovovanie sôch -
kameň, drevo aj kovy. Doklady o výrobe sôch z dreva máme z reliéfov, kde sú
sochári zobrazení, ako pracujú v dielni tesárov a truhlárov, a tiež z niekoľkých
hrobiek, v ktorých sa zachovali drevené podobizne majiteľov.
 Chrámy starovekého Egypta vzbudzovali po celé veky úctu. I v súčasnosti žasnú
návštevníci nad ich veľkoleposťou- ich veľkosťou, nádherou a nad detailmi reliéfu
na stenách. Aby neboli zničene, stavali Egypťania tieto rozsiahle stavby z kameňa
na okraji púšte za hranicami zátopového území Nílu. Vo všetkých sídlach
pochopiteľne doteraz stoja najnovšie stavby.
V klasickej egyptčine existovalo 750 hieroglyfických znakov, ale počet znakov sa v
rôznych obdobiach menil. Hieroglyfy sú malé obrázky, ktoré vyjadrujú jednak
priamo patričný predmet, na ktorý sa podobajú, ale používajú sa aj na vyjadrenie
celkom odlišných vecí, často ťažko znázorniteľných, ktorých mená znejú náhodou
podobne. Samohlásky sa v hieroglyfickom písme vynechávali (nezapisovali).
 Umenie v starovekom Egypte podliehalo idealizácii, ktorá súvisela s jeho
previazanosťou s náboženským životom. Hoci umelci boli považovaní iba za
remeselníkov, dostávalo sa im väčšej úcty, pretože ich diela mali moc pretrvať do
večnosti a sprostredkovávali kontakt so svetom bohov. Egypťania verili, že
umelecké predmety, obzvlášť sochy, tým, že boli vytvorené, sa stávajú živými a
prislúcha im patričná nadprirodzená moc.
 Egyptský odev zostal po celé storočia nezmenený. Ako celok, tak i každá jeho
časť, boli do detailov premyslené a celé jeho usporiadanie bolo veľmi
vyvážené, a v mnohých detailoch sa používajú geometrické tvary, najmä
trojuholník. Odev bol prispôsobený podmienkam, v ktorých jeho nositelia žili, a
bol najmä funkčný, nie ozdobný. Je presne určený typ mužského a ženského
odevu. V období Starej a Strednej ríše nosili muži len jednoduchú bedrovú
zásterku. Slúžili ako pracovný odev, no časom sa z nich stal komplikovaný kus
oblečenia. Samotná zásterka sa nezmenila, len sa začala jemne riasiť a zdobiť
farebnými pásmi. Ženský odev bol z tesne priliehavého plátna, tvoriaceho akési
puzdro okolo celej postavy (neskôr nazývané kalasiris), takže odev pôsobil ako
dnešné úplety. Odev sa delil na úzku sukňu siahajúcu do polovice lýtok, ktorá
bránila v chôdzi, a na živôtik s dvoma širokými ramienkami.