Štátnicový predmet: SOCIÁLNA POLITIKA

Akademický rok 2008/2009

1. Vymedzenie pojmu sociálna politika a nadväzujúcich pojmov používaných

v sociálnej politike (sociálne zabezpečenie, sociálna ochrana, záchranná sociálna sieť).
Sociálny znamená:
· najširší význam – spoločenský – ako súbor spoločenských vzťahov
· užší význam – orientuje sa na sociálnu realitu a program
· najužší význam – súvisí s riešením konkrétnych sociál. situácií
Politika:
· úsilie o udržanie alebo zmenu systému
Sociálna politika:
Sústavné a cieľavedomé úsilie sociálnych subjektov o udržanie alebo zmenu, fungovanie sociálneho systému.
Výsledkom je fungovanie alebo transformácia sociálneho systému.
Sociálna ochrana:
Súbor všetkých nástrojov, ktorými sa zabezpečujú zámery sociálne ochrany napr. riešenie obtiažnych životných situácií,
vedúcich k ekonomickej alebo sociálnej núdzi, ktoré občania nie sú schopní riešiť vlastnými silami alebo silami svojej
rodiny.
· preventívna
· terapeutická
· rehabilitačná
Sociálne zabezpečenie:
Súbor právnych, finančných a organizačných nástrojov a opatrení, ktorých cieľom je kompenzovať nepriaznivé
finančné sociálne dôsledky uznaných sociálnych udalostí (napr. staroba )alebo im predchádzať.
Nástroje sociálneho zabezpečenia:
· sociálne poistenie
· štátna sociálna podpora
· sociálna pomoc a sociálne služby
Sociálne poistenie:
· Inštitucionálny systém, ktorým sa občan sám, svojou činnosťou alebo niekto iný občana povinne zaisťuje preprípad
poistnej udalosti.
· Spravujú ho inštitúcie verejnoprávnej povahy – sociálna poisťovňa. Doplnok – sociálne penzijné fondy.
Sociálne poistenie podľa medzinárodnej klasifikácie:
· úrazové
· nemocenské
· zdravotné
· v materstve
· v starobe
· plnej invalidity
· po pozostalých
· v nezamestnanosti
Štátna sociálna podpora:
-používa sa na označenie zaopatrovateľských dávok poskytovaných určitým skupinám osôb na základe zisťovania
príjmu a majetkových pomerov
Sociálna pomoc:
-najstaršia forma prerozdeľovania , ktorou štát pomáha tým, ktorí to preukázateľne potrebujú
-pomoc poskytovaná občanom v stave núdze
-Sociálna pomoc poskytuje dlhodobo nezamestnaným, starým, zdravotne postihnutým, štandartné a rozvrátené rodiny.
Môžu byť:
· peňažné
· vecné
· formou služieb
Sociálna služba sa poskytuje:
· v sociálnom poistení (úrazové)
· v systéme štátnych podpôr
· v soc.pomoci
Je to sociálna práca ako odborná činnosť profesionálnych odborníkov v prospech ľudí v sociálnej núdzi poskytovaná
súkromnou alebo verejnoprávnou inštitúciou.
Soc.služba sa delí na:
· služby sociálnej starostlivosti (klub dôchodcov) osobný asistent, ústavná starostlivosť, chránené bývanie
· služby sociálnej intervencie – poradenstvo, komunitná práca, práca so skupinou, azylové zariadenia, služby pre
bezdomovcov, ubytovne pre matky z deťmi, krízové ľôžka
Záchranná sociálna sieť:
· Je to určitý sociálny systém, aby občan nebol existenčne ohrozený v dobe ekonomických reforiem, aby neklesol pod
hranicu existenčného minima.
· Je to základná dávka, na ktorú má každý nárok
Sociálna správa:
Je to sústava inštitúcií poskytujúcich sociálnu ochranu..
Funkcie sociálnej správy:
· mocenská -
· kontrólna
· policajná
· služobná – občanom poskytuje služby a rozdeľuje štátne prostriedky získané z poplatkov a daní na sociálne účely.

2. Najstaršie podoby sociálnych intervencií a vývoj sociálnej politiky od čias rodovej solidarity až po
príchod kresťanstva (paternalizmus, charita a starostlivosť o chudobných).

Sociálna politika sa vyvíjala od rodinnej a rodovej vzájomnosti. Najstaršie známe usporiadanie sociálnych vecí
bolo založené na spoločnom úsilí – solidarite, vzájomnosti, spoločenskej súdržnosti rodu o prežitie. Sociálne
politické riešenia boli zabudované do rodového systému. Napr. dodnes je na Balkáne vysoký stupeň rodovej
solidarity.
Rodová solidarita nevytvára žiadne zvláštne inštitúcie pre svojich členov, ale rieši problémy v rodovom či
rodinnom usporiadaní. Kmeňová solidarita ovládaná náčelníkom sa vyvinula v paternalizmus.

Historický najstaršiu sociálnu inštitúciu môžeme označiť za patriarchálny paternalizmus,

Autokratický paternalizmus:
· na čele ktorého stál otec ( náčelník, neskôr despota, feudál, diktátor)
· prídelový systém
· prideľovanie rolí (bojových, pracovných, vládnych) a aj prostriedky k obžive
· o neschopných sa starala rodina
· konzervatívny trend myslenia – duchovia, dogmy, povery
Paternalistická starostlivosť despocie : vzniká s rozpadom rodových systémov a deľbou práce a vyznačuje sa:
•súčasť vládnej štruktúry
•vládna štruktúra určuje potreby ( prídelový systém)
•vládna štruktúra systém spracovala a financovala

Antický paternalizmus
V Ant. Grécku – mestský štát – slobodný občan sa zúčastňoval na výkone štátnej moci – otroci, ktorých živil pán –
žiadna sociálna pomoc, nakoľko otroci boli živený pánom neskôr:
· Prvé štátne podpory: boli vyhradené ľudom o ktorých sa štát opieral (vojaci), veteráni dostávali prídely pôdy aby
boli zabezpečení v starobe
· v Aténach sa štátna pomoc poskytovala nemajetným vojenským poškodencom, štát prevzal siroty po vojakoch do
vyživovacej starostlivosti – to sú prvky paternalistickej SP.
· Antický myslitelia : Sokrates, Platón , Aristoteles „Sebestačnosť je cnosť, cnosť je údel“
· Seneca neskôr – ľudský ohľad, cnosť je filantropia, (filantropia zn. dobromilnosť)

Pomoc blížnemu ako cnosť formulovali : MORÁLNE ZÁKLADY

· starý zákon
· nový zákon
· korán
Otrokárstvo : počiatky filantropie
Židovský starý zákon : kniha Mojžišova – proroci požadovali zásady charitatívnej etiky
Ježišova učenie : položilo základy filantropie v Európe – najprv náhodná činnosť dobročinnosti, susedská výpomoc,
dobrovoľná, neinštitucionalizovaná, individualizovaná.
· Po rozpade antických ríší ostalo veľa ľudí bez zdroja obživy, závislých na filantropii – a to sa stalo sociálnym
problémom – problém chudoby,
· Rímskokatolícka cirkev – prvý impulz ku pomoci chudobných, vznik útulkov a žobravých rádov, ktorý sa starali o
chudobných
· pomoc chudobných sa stáva predmetom kláštorov a náboženských obcí (reholí)6-8 stor.
· 13-14.stor. - nárast chudoby, nárast žobrania , o žobrákov sa starali šlachta a obce a starostlivosť o nich sa
inštitucionalizovala „ domovské právo“ , časom sa vyvinulo právo na pomoc v núdzi
· 17-18.stor. – masová chudoba a žobrota – mestské právo uložilo povinnosť starať sa o chudobných obecným
zastupiteľom
· 15-16.stor. – Anglicko – Alžbetin kódex – ucelená legislatíva starostlivosti o chudobných, zdroj financovania z
priamych daní
· 17-18.stor. – Francúzsko – nárast žobrákov a tulákov, Moulinský edikt – chudáci musia byť usídlení, nakoľko sa
stali postrachom miest a dedín.
· Nemecko - 16.stor. – chudobince, 2.pol.16.stor. – žobrácky pas, 17. stor. – pracovné domy a pokladnice pre
chudobných, t.z. museli si odpracovať almužnu, 2.pol.17.stor. – všeobecné zemské právo – povinnosť obcí poskytnúť
chudobným prácu
· Starostlivosť o chudobných Rakusko-Uhorsko – právo žobrať sa prisudzovalo len chorým a starým, ostatní mali
pracovať alebo šli do väzenia, po zrušení nevoľníctva vykonávali starostlivosť obce, ústavy pre chudobných boli
odkázané na dobrovoľnícke príspevky, ale boli už aj verejnoprávnymi inštitúciami

Charita, starostlivosť o chudobných

Filantropia – starý zákon, nový zákon, učenie nábož. Mysliteľov
- pomoc blížnemu
- Ježiš – pokora, láska, nádej v milosť Boha a večný život
- základ filantropie
Kresťanská filantropia – náhodná činnosť
Nie otcovská starostlivosť, ale susedská výpomoc
Pomoc neinštitucionalizovaná a individualizová
Dobrovoľná.
Rozpad antických ríši – feudálne usporiadanie

Problém chudoby – nedostatok obživy ľudí, bez pána

- odkázaná na filantropiu, na dobrovoľnú susedská výpomoc
- vyradený zo systému
Najstarší sociálno – politický problém

Pomoc od rímskokatolíckej cirkvi – budovanie útulkov, sirotincov, prvých žobravých rádov

- kláštory – pomoc chudobným – predmetom ich činnosti 8 st.
- cirkevné inštitúcie neboli schopné pokryť potrebu – rast chudoby v 13 a 14
storočí.

Regulácia žobrania – obce udeľovali právo (povolenie žobrať)

- predmet záujmu i úradnej moci
- o pomoc žobrákom sa začala starať šľachta a obec
- inštitucionalizovala sa starostlivosť o žobrákov
- stala sa súčasťou činnosti práv obcí a atribútov domovského práva.

Utopisti – prvý v dejinách formulovali spravodlivejšiu občiansku spoločnosť

- Thomas More, Campanella, Muntzer, Owen
- inštitucionalovala sa starostlivosť o chudobných
- Filantropia kresťanov sa stala povinnosťou šľachty a obce

Starostlivosť o chudobných v Anglicku

- povinnosť miest postarať sa o chudobných práceneschopných
- kódex chudobných (1597 – Alžbeta1) prvá ucelená legislatívna starostlivosti o chudobných
- financovanie z verejných zdrojov – daní
- Work House – Alžbeta 1
- rozvoj manufaktúry

Starostlivosť o chudobných vo Francúzsku

- organizovanie tulákov a žobrákov – postrach miesť (značkovanie, galeje)
- kráľovky edikt zvaný Maulinský (1566) – nutnosť usídlenia – za pobyt v obci almužna
- 17. storočie (Ľudovít 14) rozvoj manufaktúry
- zatváranie potulných žobrákov do novovybudovaných ústavov, dielní, učení a remesiel

Starostlivosť na nemeckom území

- polícia a chudobince, žobrácke pasy
- v 17. storočí pracovné domy
- povinnosť každej obce založiť pokladňu pre chudobných (Pruský edikt)
- všeobec. Zemské právo pre pruské štáty- rozšírenie pôsobnosti pokladní a povinnosti poskytovania práce chudobných
namiesto hmotnej pomoci, prevýchova prácou
- osvietenské reformy.
 - charakteristika a význam jednotlivých vývojových etáp a myšlienkových smerov
- rodová solidarita
- paternalizmus (autokratický a antický),
- charita a starostlivosť o chudobných, podstata a princípy sociálneho učenia cirkvi

Historické počiatky sociálnej práce sa odvíjajú od filantropických a charitatívnych organizácií. Začiatky sú v

organizovanej charitatívnej a nápravnej činnosti dobrovoľných a prevažne náboženských organizácií. Dobročinnosť má
svoje korene aj v kresťanskom učení a demokratických tradíciách spoločnosti, ktoré uznávajú hodnoty každého
človeka. Prvky sociálnej práce sa objavujú ako reakcie súdržnosti ľudského rodu, ľudského vzťahu človeka k človeku,
spolupatričnosti, pochopenia a spoluzodpovednosti i za iných, osvojovanie rovnosti a spravodlivosti zanietených
jedincov. Začiatkom 19. storočia sa v Anglicku a v USA začína presadzovať individuálna starostlivosť. Ďalšie sociálne
aktivity sa rozvíjajú koncom 19. storočia v Amsterdame, v Berlíne, Londýne, Amerike, Číne, Indii, Austrálii. Počiatky
sociálnej práce nachádzame v prípadovej práci, ktorá bola používaná od roku 1890 ako konkrétna systematická práca so
sociálne potrebnými klientmi. Počiatky formovania sociálnej práce ako špecifickej profesie s vlastnou teóriou a
metodikou možno uvádzať začiatkom 20. storočia, keď dochádza k prvým výcvikom sociálnej práce. V roku 1917
vychádza kniha „Social Diagnosis“ od M. Richmondovej, ktorá potvrdzuje systematický prístup k postupnému
zbieraniu informácií o klientoch ako podkladu pre sociálnu diagnostiku. Postupne začínajú vznikať samostatné školy
sociálnej práce. Prvé pokusy výcviku sociálnych pracovníkov sa uskutočňovali krátkodobými kurzami. M.
Richmondová popisuje intuitívnu sociálnu prácu, v Anglicku Thomas Chalmers poukazuje na potrebu skúmať
jednotlivé prípady biedy a núdze, Octavia Hillová sa venovala intenzívnemu riešeniu bytovej problematiky, zriaďovaniu
dielní, klubov, Elizabeth Frydová začala v r. 1913 navštevovať väznice a poriadala tam kurzy šitia, Jana Addamsová v r.
1889 založila „Hull House“ a za svoju sociálnu činnosť a mierové snahy dostala v r. 1931 Nobelovú cenu. Začiatkom
20. storočia výraznejšie začína ovplyvňovať formovanie sociálnej práce rozvoj spoločenských vied. V 20. a 30. rokoch
ovplyvňuje sociálnu prácu psychológia – Freud, Adler, Mayer. Zakladateľkou prípadovej sociálnej práce je M.
Richmondová, ktorá jej prostredníctvom rieši individuálne životné situácie človeka. Uvedené diela sú považované za
prvé pokusy vedeckého prístupu k riešeniu sociálnych problémov jednotlivca. Klienta sleduje ako člena rodiny s
objektívnym posúdením materiálnej potrebnosti s tendenciou spravodlivého poskytnutia sociálnej pomoci. Sledovanie
klienta plne využíva dovtedajšie poznatky z psychológie, najmä motiváciu individuálneho správania, uspokojovanie
životných potrieb a ponára sa do predchádzajúcich skúseností s návratom do detstva. V 40. rokoch V. Robinsonová
prekonáva orientované prístupy diagnostikovania. M. Richmondová vychádza z pozície chápania klienta ako
individuálnej psychologickej jednotky. Nové požiadavky na sociálneho pracovníka predpokladajú jeho profesionálne
vedomosti, schopnosti, a tým aj nové požiadavky na jeho osobnosť. V roku 1938 sa odhaduje vo svete asi 300 škôl
sociálnej práce. 50. a 60. roky sú charakteristické rozvojom sociálnej starostlivosti najmä v priemyselne rozvinutých
krajinách. Dynamika zmien priemyselnej spoločnosti prináša technické, ekonomické a sociálne zmeny, ktoré jedinec
buď bude rešpektovať, alebo bude sústavne prichádzať do sociálnych konfliktov. V 80. rokoch sa sociálna práca
orientuje na vedné disciplíny, ktoré sa venujú integrálnemu skúmaniu človeka. Popri rešpektovaní zvláštnosti osobnosti
človeka sa výraznejšie venuje pozornosť prírodnému a spoločenskému prostrediu človeka. Rešpektuje prispôsobovanie
sa človeka prostrediu a súčasne jeho aktívnemu pretváraniu. Na základe historickej analýzy a funkčnosti sociálnej práce
vyplýva, že sociálna práca sa začala formovať so zámerom pomoci sociálne slabým ľuďom, ako sociálna ochrana so
sociálnym diagnostikovaním, sociálnou terapiou, sociálnym poradenstvom. Priestor pre vedu o budúcom vývoji
každodenného života je veľmi široký, sprostredkovanie medzi osobnosťou a spoločnosťou v reálnych sociálnych
podmienkach je nenahraditeľné pre ďalšiu stabilizáciu spoločnosti, relatívne bezkonfliktovú socializáciu človeka v
celoživotnom priereze, až po jeho odchod. V súčasnosti sa vo svete sociálni pracovníci pripravujú na viac než 1600
univerzitách a školách.
- charakteristika a význam jednotlivých vývojových etáp a myšlienkových smerov
- rodová solidarita
Za začiatky sociálnej aktivity môžeme označiť spoločné úsilie členov rodu o prežitie v rodovom zriadení. Rodová
solidarita nevytvárala špeciálne inštitúcie , ktoré by riešili sociálne otázky , tie si rodina riešila samostatne. Veľká rodina
poskytla každému príslušníkovi prácu zodpovedajúcu jeho schopnostiam. Tomu zodpovedalo aj jeho miesto v rodine,
podiel na strave a predmetoch dennej spotreby. Starostlivosť o sociálne odkázaných členov bola súčasťou systému
tvorby zdrojov a rozdeľovania, ktoré realizovala hlava rodu alebo kmeňa . So spoločenskou deľbou práce a a vyššou
organizáciou spoločnosti sa objavil problém starostlivosti o tých, ktorí sa nemohli starať sami o seba.
Pred civilizované lovecko-zberačské spoločnosti nemali samozrejme odborne vyškolených špecialistov na sociálnu
prácu a nepoznali ani ideál sociálneho blahobytu. Solidarita a z nej vyplývajúca podpora v situáciách núdze boli
v takýchto spoločnostiach ľuďom poskytované v rámci rodiny a rodového spoločenstva – kmeňa. Tento typ majú
ostatne vyvinutý aj mnohé druhy vyšších cicavcov žijúcich v stálych skupinách – napr. ak zomrie malému šimpanzovi
matka, je mláďa prakticky okamžite adoptované inou samicou.
Vzťahy medzi ľuďmi žijúcimi v kmeňových skupinách boli osobné, ak sa niekto dostal do stavu núdze vedeli
o tom všetci, a pokiaľ mu mala byť poskytnutá pomoc, tak prišla bezprostredne a neformálne. Záujem na prežití
skupiny bol nad individuálnymi záujmami (napr. ešte aj v starovekom Grécku boli prípady kedy si starší muž priviedol
k manželke do postele mladého muža, aby im počal zdravé dieťa, a tiež bolo možné zabíjať slabé, nevyvinuté a choré
deti, aby neboli na ťarchu spoločnosti)
 Až neolitická revolúcia a vznik mestských štátov, veľkých odosobnených komunít, vytvorili podmienky pre štátne
zásahy do osudov ľudí, ktorí sa neboli schopní sami uživiť alebo žili v núdzi. V starovekom Babylone bol príkladom
sociálneho zaopatrenia, starostlivosti príspevok – penzia poskytovaná vyslúžilým vojakom. V Grécku to boli zas
príspevky sirotám po vojakoch, alebo finančné dávky na nákup jedla osobám žijúcim pod úrovňou životného minima.
Bezplatné jedlo, voľné vstupenky do divadiel poskytované mestskej chudobe, skupiny klientov o ktorých sa starali
boháči, alebo inštitúcie podporných remeselníckych spolkov boli príkladom sociálnej pomoci, starostlivosti
v starovekom Ríme.

Staroveký paternalimus
Severoafrické a ázijské despócie
Pojem paternalizmus – pojem, ktorý sa označuje sústredenie všetkej starostlivosti do rúk štátu V sociálnej oblasti
sa prejavuje neumožňovaním pluralitného podielu ďalších subjektov na komplexnej sociálnej starostlivosti
o človeka. Typickým prejavom u nás bolo, že sa neumožňovalo podnikať v sociálnej oblasti, charita sa pokladala za
prežitok minulosti a pod.

Počiatky sociálnych opatrení sú spojené so vznikom prvých štátnych útvarov v Severnej Afrike (Egypt)
a krajinách starovekého Východu , kde vznikali štátne útvary Sumerov, Akkadov, Babylončanov a Asýrčanov. Za
najstarší civilizovaný národ ľudských dejín sú považovaní Sumeri , ktorí mali zložito organizovanú spoločnosť ,
kde postavenie každého člena spoločnosti bolo odstupňované podľa významu.Spoločnosť sa riadila podľa
zvykového práva, čo umožňovalo jeho rozličný výklad. Z tohto obdobia sú známe prvé pokusy o riešenie
sociálnych problémov reformami a nariadeniami v mestských štátoch.
1. známy dokument a najstarší pochádza z Lagaša z obdobia vlády Entemenu , a o niečo neskôr tiež z Lagaša –
práva o reformách Urukaginu . Z URU sú známe Urnamuove.
Chamurabiho Zákonník – 280 paragrafov – okrem trestného práva, obsahovali zásady obchodu , štátnej správy,
právne vzťahy každodenného života.(zaviedol právo vdovy na tretinu vojenského prídelu , ak zostal po zosnulom
vojakovi neplnoletý syn, vojnoví vyslúžilci aby boli na starobu zabezpečení – dostávali prídel pôdy.)
Podľa Tomeša mali opatrenia v ázijských a severoafrických despóciach tieto spoločné znaky
- boli neoddeliteľnou súčasťou vládnucich štruktúr ako dôležitý nástroj vlády na tlmenie sociálneho napätia
alebo na realizáciu ideologického či iného vládneho zámeru
- vládna štruktúra určovala , na ktoré sociálne potreby bude reagovať , ako aj spôsob a rozsah ich
uspokojovania ( prídelový princíp)
- systém riadila a financovala alebo tým niekoho poverila vládna štruktúra
- PATERNALIZMUS (AUTOKRATICKÝ A ANTICKÝ)
Pojem paternalizmus nám sociologický slovník definuje ako opatrenia obmedzujúce slobodu jedincov s cieľom
lepšie uspokojiť ich záujmy. Môžeme povedať, že v súvislosti zo sociálnou prácou ide vlastne o sociálne patrenia.
Autokratický znamená z gr. slov autos=sám, kratos=vládca a teda ide o ničím neobmedzenú vládu diktátora,
monarchu, tyrana.
(AUTOKRAT) - Počiatky sociálnych opatrení sú spojené so vznikom prvých štátnych útvarov v severnej
Afrike(Egypt) a v krajinách starovekého Východu, kde vznikali štátne útvary Sumerov, Akkádčanov, Babylončanov
a Asýrčanov. Za najstarší civilizovaný národ ľudských dejín sa považujú Sumeri, ktorí mali zložito organizovanú
spoločnosť, kde postavenie každého člena spoločnosti bolo odstupňované podľa významu. Spoločnosť sa riadila podľa
zvykového práva, čo umožňovalo rozličný výklad. Z tohto obdobia sú známe aj prvé pokusy o riešenie sociálnych
problémov reformami a nariadeniami v mestských štátoch. Najznámejšou zbierkou zákonov a opatrení je
Chammurabiho zákonník, ktorý obsahoval 280 paragrafov, ktoré okrem trestného práva obsahovali aj zásady obchodu,
štátnej správy a právne vzťahy každodenného života (napr. právo vdovy na tretinu vojenského prídelu ak zostal po
vojakovi neplnoletý syn; vojnový vyslúžilci dostávali prídel pôdy a.i.).
Opatrenia v ázijských a severoafrických autokratických zriadeniach mali však spoločné tieto znaky:
o Boli neoddeliteľnou súčasťou vládnucích štruktúr ako dôležitý nástroj vlády na tlmenie
sociálneho napätia alebo na realizáciu ideologického či iného vládneho zámeru,
o Vládna štruktúra určovala, na ktoré sociálne potreby bude reagovať, ako aj spôsob a rozsah ich
uspokojovania (prídelový princíp)
o Systém riadila a financovala alebo tým niekoho poverila vládna štruktúra
(ANTICKÝ) – Grécko. V starovekom Grécku boli rôzne spoločenské triedy. Tou najnižšou boli otroci, ktorí boli
spravidla prijímaní do domáceho spoločenstva, aby v ňom vykonávali prácu. V určitom zmysle otrok požíval
v niektorých prípadoch ochranu a zaopatrenie od svojho pána ako stravu a ubytovanie. Nemožno však úplne hovoriť
o sociálnych opatreniach, lebo tie ako také neprislúchali postaveniu otrokov. V tom čase existovalo dlžné otroctvo do
ktorého sa mohli dostať predovšetkým chudobní slobodní občania (roľníci, kt. si požičali napr. obilie a nástroje
potrebné na sprac úrody, v prípade neúspechu úrody ručili vlastnou pôdou a za túto pôdu zas vlastnou osobou alebo
rodinou. Keď pozdĺžnosť nevrátili museli ju odpracovať alebo vrátiť niekoľkonásobne vyššiu. Ak tak neučinili bol im
zhabaný majetok). Tí boli vážnym sociálnym nebezpečenstvom. Riešením sa stali Solónove zákony – sociálne reformy.
Solón zrušil hypotekárne dlhy a dlžobné otroctvo, občanov rozdelil do 4 majetkových tried a zaviedol dolnú hranicu pre
majetok a príjem občanov najnižšej 4 triedy, aby tak zabránil vzniku dlžníkov a dlžobných otrokov. Inou formou
pomoci bolo v prípade choroby, úrazu a smrti člena rodiny okrem štátnych opatrení aj pomoc spolkov a cechov
remeselníkov. Ich činnosť bola zabezpečovaná nielen z členských príspevkov, ale ich finančne podporovali aj bohatí
spoluobčania. Členovia takýchto spolkov platili členské, príspevky a v prípade nepriaznivej udalosti im boli vyplácané
dávky
Rím. Bezplatné jedlo, voľné vstupenky do divadiel poskytované mestskej chudobe, skupiny klientov o ktorých sa
starali boháči, alebo inštitúcie podporných remeselníckych spolkov boli príkladom sociálnej pomoci, starostlivosti
v starovekom Ríme.
Na základe uvedeného možno povedať, že v období antických mestských štátov, najmä v Aténach a v Ríme sa
objavujú náznaky sociálnych opatrení zameraných na verejné blaho. Spoločné mali však to, že boli prideľované a
dotýkali sa spravidla slobodných občanov. Až s príchodom kresťanstva sa tento postoj začína meniť – vznik
charitatívnej činnosti, ktorá bola zameraná na zlepšenie postavenia sociálne slabších a strádajúcich.

Staroveké Grécko a Rím

V období staroveku boli otroci spravidla prijímaní do domáceho spoločenstva, aby v ňom vykonávali prácu . Otrok
požíval v niektorých prípadoch ochranu a zaopatrenie od svojho pána. Okrem ubytovania a odmeny za prácu , ktorá sa
realizovala v rôznych formách , mal zabezpečenú aj starostlivosť pri nepriaznivých sociálnych udalostiach , napr. pri
chorobe , starobe a pod. Nemožno však hovoriť o sociálnych opatreniach na zabezpečenie otrokov , pretože táto
starostlivosť bola veľmi skromná a zodpovedala postaveniu otrokov. V Grécku sa do osobitnej situácie mohli dostať
chudobní slobodní občania, pre ktorých najväčším sociálnym nebezpečenstvom bolo upadnutie do dlžobného otroctva.
Otrok nebol v starovekom Grécku pokladaný za osobu, avšak za živý nástroj, za bytosť ktorá nemá schopnosť
uvažovať (Platon, Aristoteles). Boli často svojimi pánmi týraní a mučení. Štát poskytoval plat ľuďom zastávajúcim
verejné úrady. Sociálne reformy v tomto období boli zamerané na riešenie tejto situácie. Grécka spoločnosť klasickej
doby bola ako každá iná životaschopná spoločnosť vysoko solidárna.

Solónové zákony
Najznámejšie reformy – Solónové zákon – Solón ako archón (titul najvyššieho úradníka v mestských štátoch
starovekého Grécka najmä v Aténach, člen zboru najvyšších úradníkov v týchto mestách) zrušil hypotekárne dlhy
a a dlžobné otroctvo(str.116 Tokárová) Občanov rozdelil do štyroch majetkových tried a zaviedol dolnú hranicu pre
majetok a príjem občanov najnižšej , štvrtej triedy aby sa tak zabránilo vzniku nových dlžníkov
charita a starostlivosť o chudobných, podstata a princípy sociálneho učenia cirkvi

V najstarších dobách kresťanstva existovala dobročinnosť súkromná, ktorú realizovali jednotlivci a verejná, ktorú
realizovala Cirkev. Veriaci odovzdávali predstavenému prinesené naturálne a peňažné dary, ktorý ich rozdelil na
charitatívnu činnosť. Obetované dary boli symbolicky položené na oltár a po bohoslužbách rozdelené podľa
potrebnosti. Po Milánskom edikte, ktorým boa daná náboženská sloboda kresťanom a sloboda vyznania mala charita
viaceré podoby. Okrem almužny pri kostoloch a kláštoroch, bola starostlivosť o chudobných uskutočňovaná aj
v kláštoroch, ktoré zabezpečovali stravovanie, ošatenie, niekedy i nocľah pre chudobných, chorých, starých
a nevládnych. Túto činnosť podporoval i štát poskytovaním subvencií cirkevnej charite.
Už v 9. stor. poskytol Karol Veľký kláštorom a kostolom pomoc a nariadil im aby zriaďovali tzv. hosťovské domy
a chudobince. Charita organizovaná v jednotlivých farnostiach vytvárala v dobách mieru a dobrej úrody v spoločnosti
rovnováhu. Bola to však len lokálna rovnováha lebo vojny, hladomory a epidémie ktoré dávali do pohybu chudobné
obyvateľstvo viedli k nárastu požiadaviek pričom slabol lokálny charitatívny systém. Obce sa zbavovali cudzích
chudobných a podporu obmedzovali na miestnych chudobných, čo viedlo k vzniku charitatívnych stredísk, ktoré slúžili
na udržanie nielen lokálnej ale aj regionálnej rovnováhy.
Jedným z hlavných prostriedkov starostlivosti o chudobných v stredoveku boli špitále. Tie vznikali od 11. stor.
Predstavovali osobitné, charitatívne a zdravotnícke zariadenia, ktoré poskytovali trvalý útulok, duchovnú
a v obmedzenej miere aj zdravotnícku starostlivosť. Počet ubytovaných však bol limitovaný. Zriaďovali ich biskupi,
farári, kláštory, neskoršie aj mestá. Na podobnom princípe ich neskôr začali zriaďovať aj rôzne cechy remeselníkov za
účelom starostlivosti o svojich členov (cechy tovarišov, banícke bratstvá, bratské pokladnice, robotnícke podporné
spolky). Prvé prvé vznikli cechy majstrov ( 14 – 15. storočie) ktoré združovali remeselníkov , obchodníkov, prípadne
iných živnostníkov. Koncentrovali sa prevažne v mestách , kde okrem náboženského , politického a hospodárskeho
poslania plnili aj úlohy sociálneho charakteru, zabezpečovali starostlivosť o chorých , nevládnych a prestarnutých
členov cechu alebo starostlivosť o vdovy a siroty po zosnulých členoch cechu. Cechy tovarišov ( 15.- 16. storočie) –
mali pomáhať tovarišom , keď si hľadali prácu alebo keď boli chorí, pre svojich členov teda zabezpečovali ochranu
v dobe povinnej vandrovky , boli však predovšetkým politicky stavovské organizácie, ktoré sa dostávali do rozporu
s majstrami a výsledkom boli štrajky a pre ich prevažne výrazný poolitický charakter boli v 18. storočí cechy tovarišov
zrušené.. Okrem cechov vznikali aj spolky - bratstva, tieto sa starali o skupinu obyvateľstva, ktorá nepatrila do
kompetencie cechov a prvé zmienky sú už z 8.a 9 . storočia a najväčší rozmach dosiahli v 13. – 14. storočí.. Z
počiatku bratstva poskytovali almužny svojim členom a ich rodinám. Neskôr už pracovali na princípe príspevkov
pre svojich členov a podporovali ich v chorobe, pri úraze a aj vdovám a a sirotám po členoch. Postupne ako sa
banícke bratstvá laicizovali , viac sa orientovali na sociálno podpornú činnosť a fungovali na príspevkovom princípe
a z ich prostriedkov sa podporovali baníci v chorobe, ako aj pri útazoch, ku ktorým dochádzalo v baniach.
 3. Formovanie sociálnej politiky v období ranného kapitalizmu (osvietenstvo, vznik
liberálneho štátu, reziduálne a korporatívne chápanie sociálnej politiky). Sociálne reformy Otta v.
Bismarck, W.H. Beveridgea, G. K. Myrdala.
Formovanie sociálnej politiky na území Slovenska do r. 1989.

Osvietenstvo, všeobecné ľudské práva

Osvietenci – prirodzené ľudské práva, sloboda
- politická sloboda -.liberalizmus
- definovanie hlavného cieľa soc. politiky – zabezpečovanie základných ľudského práva na existenciu,
život
- Voltaire, Rousseav
osvietenstvo
· ako prvý hlásali, že všetci ľudia sú rovnaké bytosti
· pod vplyvom osvietenstva a jeho učenia o slobodách a právach človeka sa formuje názor „ Sociálna sféra je vecou
občana“
· politická sloboda
· Definovanie hlavného cieľa sociálnej politiky – základné ľudské práva na život
· Predstavitelia osvietenstva : Montesquieu, J.Lock, Voltaire, Rousseau

Liberálny štát, reziduálne (zvyškové) poňatie SP

liberálny štát:
· zo stredovekej starostlivosti o chudobných vyšlo moderné chápanie liberálneho štátu
· systém rodový vystriedal systém územný
· prídelový systém (paternalistický) vystriedal systém reziduálny (zvyškový)
· liberálny štát ponechal človeku vôľu rozhodnúť sa o príjmoch a výdajoch, nepovažoval za svoju povinnosť
postarať sa o človeka v núdzi A.Smith „ Nechaj konať, nechaj byť“
· toto obdobie je dôležité pre rozvoj európskych inštitúcií
· Sociálna politika liberálneho štátu mala poskytovať len to najnutnejšie a neochudobňovať daňových poplatníkov
na svoju štedrosť
· vznik súkromného poistenia
· vznik zákonov , ktoré donútili tulákov pracovať
Liberalizmus podnietil:
A)Pracovné zákony
-almužna sa musí odpracovať
-chorí a starí v chudobincoch
-práceschopní – pracovné domy
B)Súkromnoprávne poistenie
-Edmond Halley – prvá úmrtnostná tabuľka
C)Výmenok
- na dedinách napr. syn zdedí dom ale má povinnosť postarať sa o otca

Reziduálne – starostlivosť je poskytovaná len tým, ktorý vypadli z primárnych rozdeľov. systémov
- len ak zlyhala sociálna starostlivosť v rodine a združení a pokiaľ sa už nepostaral niekto iný, cirkev
- len to čo zostalo.
Liberálny štát – nepovažuje za povinnosť starať sa o ľudí v núdzi
- sociálna sféra je vecou občanov
- sociálna politika patrí neštátnym subjektom
- hlavné heslo – nechaj konať, nechaj byť (A.Smith)
- vznik poistenia
- podnietil: 1. pracovné zákony – najvýraznejší prejav sociálneho liberalizmu
- povinnosť chudobných svoju almužnu odpracovať
- impotentní chudobní (chorí a starí) – chudobnice
- práceschopní – pracovné domy
2. súkromnoprávne poistenia – individuálna iniciatíva
Edmond Halley (17. st.) – prvá úmrtnostná tabuľka použ. pre poistenie
3. výmenok – súkromné iniciatívy na dedina
- postúpenie svojho majetku synovi k hospodáreniu zmluvou, ktorou sa syn zaviazal rodičom
do smrti poskytovať bývanie a stravu
- rozšírenie inštitúcie výmenku v 18 st

Sociálno - právny štát, korporatívne poňatie SP

Ku korporatívnemu zabezpečeniu viedlo viacero ciest, ale medzi tú najdôležitejšiu patrí solidarita – súdržnosť,
vzájomnosť, ktorú podnietil liberalizmus
· solidarita je proces prerozdeľovania
· D.Ricardo – redistributívna roľa daní – dane umožnili prerozdeľovanie
· A.Comte – pozitivizmus – základ koncepcie solidarity- prerozdeľovanie ako prirodzený proces
· E.Durkheim – kolektivizmus – východisko ľudského prežitia
Svojpomocná solidarita :
-medzi občanmi
-posun od susedskej filantropie k vzájomnosti „Dnes ty mne, zajtra ja tebe“
-združovanie obchodníkov, remeselníkov v cechoch, hanzách, gildách
Povinnosti cechov učňov a tovarišov:
-starostlivosť o chorých a členov starajúcich prácu
-ochrana v dobe vandru
-ochrana spoločných záujmov
Prvé nepokoje učňov a tovarišov začali v 13.stor. – neskôr zakázali cechy
Inštitucionalizovaná solidarita:
-vznik robotníckych podporných spolkov
-legálne spolky
-boli podriadené štátnemu dohľadu
Vznikli Banské bratstvá , ktoré pracovali na vlastný účet – vznikli banské pokladne – v 16.stor. prvý krát začali
prispievať do pokladne aj zamestnávatelia – neskôr sa banské pokladne stali povinnosťou --- --- :
povinný príspevok bol od robotníka, od podniku – určitá forma, primitívneho sociálneho poistenia

Solidarita – základom solidarity je proces prerozdeľovania

- pochybnosti o všemocnosti slobody v rozdeľovaní, redistributívna úloha štátu (Ricardo)
- filozofický základ koncepcie solidarity – francúzsky pozitivizmus
- kolektivizmus – východiskom ľudského prežitia (Durkheim)
3 iniciatívy:
1. svojpomocná solidarita – vznikla medzi občanmi s rovnakým osudom
- posun od susedskej filantropie k vzájomnosti
- sami sebe navzájom
- dnes ty mne, zajtra ja teba
- združenie obchodníkov a remeselníkov v gildách, hansách, cechoch
- povinnosti cechov, učňov a tovarišov – ochrana a zabezpečenie v dobe ..........
- starostlivosť o chorých a prácu si hľadajúcich členov
- starostlivosť o siroty a vdovy po zomrelých členov
- ochrana spoločných záujmov hospod. i politických – prvé nepokoje
- zrušenie, zákaz stávok a spolčovanie

2. inštitucionalizovaná solidarita
- vznik robotníckych podporných spolkov
Obmedzenie bojovného vplyvu spolkov:
- legálne, zákonom právne chránené – inštitucionalizované
- podriadené štátnemu dohľadu
- vyšší vplyv zamestnávateľov na ich správu

Banské bratstvá
- pracovali na vlastný účet a riziko
- vlastnili bratské pokladne
- požadovali príspevky od zamestnávateľov do bratských pokladní (prvé korpor. snahy v 16. stor. v Nemecku)
- prvý raz v nemeckej histórii zamestnávatelia prispievali na sociálne dávky.

Povinné príspevky
- bratské pokladne sa stali verejnou inštitúciou
- Nemecký štát prvý nariadil povinný príspevok: - robotníkovi
- podniku
- primitívna forma povinného sociálneho poistenia.

3. povinné poistenie
- prvé povinné poistenie už v roku 1673 pre francúzskych námorníkov (Colbert)
- najstarším systémom sociálneho poistenia je poistenie úrazové (1884) (Nemecko – Bismarckove reformy- prvý boli
námorníci)
- nástroj prevencie masovej chudoby
Povinné poistenie:
Za otca myšlienky povinného poistenia je označovaný ang. Daniel Defoe. Ako prvý ho však uskutočnil fran.minister
J.B.Colbert, avšak za hlavného protagonistu je označovaný nemecký štátnik Otto von Bismarc.

Kvalita korporatívneho zabezpečenia:

1. štát vytvára inštitucionalizované štruktúry, ktorých sa občan musí zúčastniť
2. občan, resp. jeho zamestnávateľ musí na financovanie týchto štruktúr prispieť
3. občan získa právo na určité konkrétne dávky, pričom podmienky a výšky sú dopredu definované
· zač. 19.storočia – soc. demokrati – Marx, Engels – snaha o soc.reformu spoločnosti
Otto von Bismarck
- ríšsky kancelár, zjednotiteľ nem. ríše
- zaviedol systém sociálneho poistenia pre široké vrstvy zamestnancov
- zachoval oddelené poistné systémy pre jednotlivé profesné skupiny
- zoštátnil pokladne
- tri sociálne poisťovacie zákony:
- o nemocenskom poistení – 1883,
- o úrazovom poistení – 1884,
- pre prípad invalidity a staroby – 1889.

Bismarckov prínos pre formovanie európskej sociálnej politiky

- prvýkrát si štát priznáva spoluzodpovednosť za sociálnu situáciu svojho obyvateľstva,
- vzniká prvý systém sociálneho poistenia, založený na zamestnaneckom princípe,
- náklady na tento systém sú rozdelené medzi zamestnancov, zamestnávateľov a čiastočne aj štát.

Sociálni demokrati
- snahy o sociálnu reformu spoločnosti
- najvýraznejší socialistickí myslitelia 19. st. – MARX a ENGELS
- formulovali politický program (Komunistický manifest)
- sociálni demokrati ako ľavicová demokratická strana
- obhajujú sociálny štát (welfare state)

William Henry Beveridge:

· V. Británia – v r. 1911 zaviedol k Bismarkovému modelu sociálneho poistenia aj poistenie proti nezamestnanosti
· zaviedol garantované minimum dostupné pre všetkých
· ako prvý testoval a skúmal príjmy
· zaviedol sociálnu pomoc
Beveridgov prínos:
· sociálne poistenie ako poistenie povinné pre všetkých
· umožnil dobrovoľné, doplnkové sociálne poistenie s podporou štátu, zamestnávateľ a zamestnanec
· doplnil sociálne poistenie o sociálnu pomoc, ktorá mala adresný charakter
· stanovil význam životného minima testovaním a skúmaním príjmov

Gunnar Myrdal :
· švéd – nobelová cena za ekonómiu
· uskutočnil popri systéme sociálneho poistenia výraznú štátnu sociálnu podporu smerujúcu k sociálnym
skupinám, ktorých oslabenie by znamenalo aj oslabenie celej spoločnosti – zaviedol rodinné prídavky, príspevky na
bývanie pre rodiny s deťmi ( štátne príspevky, univerzálne)
· nepodliehal testovaniu a skúmaniu príjmov
· zaviedol podporu z daní obyvateľstva(hlavne rodinám)
Myrdalov prínos:
· výrazná štátna sociálna podpora
· posilnenie sociálnej skupiny – rodiny
- popri systéme sociálneho poistenie zaviedol výraznú štátnu sociálnu podporu,
- podpora smerujúca plošne k tým skupinám, ktorých oslabenie by znamenalo oslabenie potenciálu celej
spoločnosti.

Inštitucionálne chápanie SP:

- je nástrojom, ktorým štát občanom zabezpečuje ich sociálne práva v zmysle Všeobecnej deklarácie ľudských práv
z roku 1948 a dvoch následných paktov,
- takto široko poňatá sociálna politika zodpovedá ekonomickým, sociálnym, historickým, kultúrnym tradíciám
Československa i samotného Slovenska.
V 16. storočí sa banícke bratstvá premenovali na bratské pokladnice. Baníci povinne prispievali do bratskej
pokladne, z ktorej v prípade sociálnej udalosti vyplácali sociálne podpory a možno ich označiť za predchodcov
sociálneho poistenia. Robotníci v mestách zakladali robotnícke podporné spolky, ktoré koncom 17. storočia vznikali
v Anglicku a neskôr i v ďalšícj krajinách. S nimi sa objavili aj prvé požiadavky na povinné sociálne poistenie
a nevydarené pokusy o zavedenie povinného poistenia. V 18. sotoročí sa väčšina spolkov premenila na sociálne
inštitúcie poskytujúce pomoc robotníkom v čase pracovnej neschopnosti. V 19. storočí bola vo viacerých krajinách
činnosť robotníckych podporných spolkov upravená zákonom a zameraná najmä na podpornú činnosť.
Sociálny liberalizmus a počiatky životného poistenia
Pre liberalizmus je typická tiež inštitucionalizovaná filantropia. Obdobie liberalizmu je významné z hľadiska vývoja
sociálneho zabezpečenia, lebo vymedzil reziduálne chápanie sociálnej politiky. K najvýraznejším prejavom sociálneho
liberalizmu patria tzv. pracovné zákony , ktoré nútili žobrákov pracovať. . Patril k nim anglický zákon z r. 1576 – ponúkal
iba prácu, nie podporu. , a chudobní si museli svoju almužnu odpracovať.
17. storočiie významný zákon kráľovnej Alžbety Poor Law – alžbetínsky zákon ( začiatok 17. storočia) a bola ním
zavedená kategória práceneschopných chudobných ( chorí a starí) a kategória práceschopných, ku ktorým sa aj odlišne
pristupovalo. Práceneschopní boli ubytovaní v chudobincoch a práceschopní v pracovných domoch. Workhouse – Dom
práce – 17 . storočie – inštitúcie , osoby tam boli ubytované aj tam pracovali. , a boli zakladané aj preto, aby zabraňovali
ohrozeniu spoločnosti zo strany nezamestnaných., tí ktorí súhlasili so svojim umiestnením v týchto domovoch , boli
odmeňovaní zamestnaním, prístreším a stravou. , a tí ktorí to omietali boli chápaní ako leniví, preto boli potrestaní
nútenými prácami a bola im odmietnutá akákoľvek iná podpora. Najmä v 18. sotoročí boli Domy práce xchápané ako
prostriedok premeny chudobných na občanov prostredníctvom pracovnej disciplíny.
Nečinnosť štátu pri riešení sociálnych problémov podnietaila ividuálnu iniciatívu a začali sa vyvíjať súkromnoprávne
formy poistenia. Objavili sa prvé tabuľky úmrtnostiu ( Edmond Halley) a boli použiteľné pre poistenie. Boli tri
a obsahovali :
• Absolútne počty zosnulých v príslušných rokoch,
• Zosnulých v príslušnom veku
• Žijúcich v tom veku
Vznikla základná podmienka pre súkromnoprávne životné poistenie i keď spočiatku sa tabuľky nepoužívali.
S myšlienkou poistenia pre prípad smrti s použitím prémií odstupňovaných podľa veku ako prvý prišiel James Dodson.,
ktorý zostavil presnú tabuľku pre ich výpočet. Tým dal základ technike životného poistenia vychádzajúc z princípu
kalkulácie prémie.
Korporatívna sociálne ochrana a sociálne poistenie
Korporatívna sociálna ochrana ( hromadná) sa odlišuje od inštitucionalizovanej filantropie a jej podstata spočíva v tom,
že:
• Štát vytvára inštitucionalizované štruktúry, ktorých sa zúčastňuje aj občan
• Financovanie – musí prispieť aj občan, resp. jeho zamestnávateľ
• Občan získava právo na určité konkrétne dávky, ktorých výška a podmienky sú vopred financované

Typickým rysom korporatívnych systémov je účasť zamestnávateľa na zabezpečení zamestnanca ako súčasť systému
odmeňovania. Štát túto snahu rešpektuje a poskytuje jej dňovú úľavu.
Prvé korporatívne snahy – baníci v Nemecku v 16. storočí – požadovanie od svojich zamestnávateľov príspevky do
bratských pokladní. Po prvý raz v histórii zamestnávateľ prispel na sociálne dávky. Keď sa bratské pokladne stali
verejnými insštitúciami , povinne do nich priospievali zamestnávatelia i baníci, čo možno považovať za jednoduchú
formu sociálneho poistenia.
Sociálne poistenie – najrozšírenejšia inštitucionálna podoba korporatívnych sbáh a od ostatných sa líšilo spôsobom
financovania. Vybrané poistné sa kapitalizovalo tz. Že každému pistencovi sa zaplatené poistné ukladalo, investovalo
a pri splnených podmienkach vyplácalo.

Prvým z veľkých reformátorov európskej sociálnej politiky bol Otto von Bismarck (1815-1898).V histórii je síce
oveľa známejší ako zjednotiteľ nemeckej ríše (1871), treba si však uvedomiť, že tento politicky náročný krok uskutočnil
v r. Parížskej komúny, v čase prvotnej akumulácie kapitálu a prudkej diferenciácie spoločnosti, čo napokon reflektoval
nielen Marxov a Engelsov Manifest komunistickej strany(1848), ale i encyklika pápeža Leva XIII. Rerum
novarum(1891)takmer tými istými slovami, iba s rôznymi navrhovanými riešeniami, ktoré by sme mohli
charakterizovať ako revolučné, resp. humanistické.
Aj Nemecko bolo rozbité nielen do množstva štátnikov, ale aj do množstva socialistických spolkov, ktoré boli pre
svojich členov nielen politickým, ale aj sociálnym a ekonomickým zázemím (pre prípad úrazov, ale aj štrajkov)
a revolučné riešenie postavenia robotníkov im bolo omnoho bližšie, ako zjednotenie Nemecka. Bismarck, ako ríšsky
kancelár, postavil tieto spolky na vyše 12 rokov mimo zákona v tom čase ponúkol spočiatku predovšetkým robotníkom
iní alternatívu – sociálnu reformu, zahŕňajúcu zdravotné (1883), úrazové (1884) a napokon aj starobné a invalidné
(1889) poistenie. Profesor F. Tennstedt z univerzity v Kasseli celkom opodstatnene preto kladie otázku, či zjednotením
Nemecka vytvoril Bismarck podmienky pre vytvorenie prvého uceleného moderného sociálno – politického systému na
svete alebo ešte viac, práve vytvorením tohto systému vytvoril rozhodujúci – aj keď málo zdôvodnený - predpoklad
prvého zjednotenia Nemecka.
Pre rozhodovanie o tom, akými nástrojmi bude úloha sociálneho zabezpečenia realizovaná, boli k dispozícii tri možné
postupy. Prvý sa zakladal na poskytovaní priamej sociálnej pomoci najodkázanejším, druhý na poskytovaní určitých
podpôr a výhod vybraným skupinám a tretí na poistení proti určitým skupinám rizík. Bismarck zvolil poistné riešenie
okrem iného aj s ohľadom na to, že rozdeľovalo zodpovednosť najmä medzi zamestnávateľov a zamestnancov a aj
v tomto zmysle pôsobilo stabilizačne.
Veľmi dôležitou charakteristikou bismarckovského poistného systému bolo to, že hoci postupne pokryl všetky skupiny
zamestnancov, nespojil ich do jedného poistného systému. Zachoval oddelené poistné systémy pre jednotlivé profesné
skupiny, čím zároveň rešpektoval ne jednej strane rozdielnu výšku zaťaženia poistnými poplatkami (primeranú príjmom
danej skupiny) a na druhej strane zachovával medzi týmito skupinami rozdielnu výšku vyplácaných dôchodkov.

Bismarckov prínos pre formovanie modernej európskej sociálnej politiky teda spočíva v tom, že: - prvýkrát si štát
priznáva spoluzodpovednosť za sociálnu situáciu svojho obyvateľstva,
- vzniká nový systém sociálneho poistenia, založený na zamestnaneckom princípe,
- náklady na tento systém sú rozdelené medzi zamestnancov, zamestnávateľov a čiastočne aj štát.

Bismarckovský model sociálneho poistenia sa postupne rozšíril v celej Európe, vrátane Rakúsko – Uhorska. Bol
uplatnený aj vo Veľkej Británii, kde k nemu pribudlo v r. 1911 aj poistenie proti nezamestnanosti ako k ďalšiemu
sociálnemu riziku.

4. Sociálny štát (welfare state) – definícia, inštitucionálne chápaná sociálna politika.

Social welfare: -fare well – mať alebo konať dobro.
-sociálne blaho, sociálny blahobyt
-sociálna starostlivosť.

Welfare state :
- sociálny, sociálnoprávny štát
- je typom spoločnosti v ktorej vláda na seba preberá zodpovednosť za svojich občanov (ekonomickú, sociálnu,
politickú prosperitu)
- usiluje sa o bezpečie občanov

Welfare state zn. sociálny štát, sociálnoprávny štát

· je typom spoločnosti, v ktorej vláda na seba preberá zodpovednosť za ekonomickú, sociálnu, politickú
prosperitu svojich občanov
· usiluje o zabezpečenie „welfare „ občanov t.z. blahobyt občanov
Sozial welfare – zn. sociálny blahobyt, sociálna starostlivosť
· v sociálnom štáte sa spravidla uskutočňuje sociálnym a zdravotným poistením a spočíva v:
-donútení subjektov niečo konať ( povinné poistenie, odvody)
-vlastnej činnosti (podpora, pomoc, služby)
-podpore činnosti iných subjektov( spolky, cirkvi, súkromné iniciatívy jednotlivcov)
-podpora môže byť legislatívna, hmotná alebo finančná
Sozial welfare má statický význam a v súčasnej dobe je nahrádzaný pojmom sociálna ochrana.
Návrat k welfare state – k sociálnemu štátu
Sociálna spoločnosť – welfare society je vnímaná ako spolupráca založená na miestnych zdrojoch a miestneho
ľudského kapitálu – t.j. alternatíva založená na solidarite.
-súkromný sektor neprispel k riešeniu problému
-v liber.štáte musí vláda ľudí na prácu pripraviť, poskytovať soc.služby, rozvíjať sociálnu politiky
-ochrana koncepcie sociálneho štátu
-dodržiavanie ľudských práv a povinností
Pozitívne stránky welfare state:
· zamestnáva veľký počet pracovníkov vo verejných službách
· zaisťuje prípravu na povolanie a univerzálna zdravotná starostlivosť
· organizuje aktívnu politiku zamestnanosti
· zvyšuje kúpnu silu obyvateľov
· znižuje sociálnu nerovnosť sociálneho zabezpečenia
· podporuje soc.konsenzus – solidaritu
Sociálny štát – návrat
- súkromný sektor neprispel k riešeniu problémov znevýhodnených ľudí
- i v liberálnom štáte musí vláda ľudí na prácu pripraviť, poskytovať sociálne služby, rozvíjať sociálnu politiku
- obrana koncepcie sociálneho štátu
- dodržiavanie ľudských práv a štátnych povinností.

Welfare society
- Fínsko (1987) – nová iniciatíva
- od welfare state k welfare society
- od soc. štátu k sociálnej spoločnosti
- široké zapojenie neštátnych organizácií a obyvateľstva do realizácie štátnej sociálnej politiky

Workfare
- posun od social welfare k workfare
- od sociáílnej starostlivosti k starostlivosti o zamestnanosť
- najúčinnejším nástrojom, ako bojovať proti chudobe, je dať ľuďom prácu
- aktívna politika zamestnanosti (podpora Svetovej banky a EÚ)
- organizuje prerozdeľovanie na ich financovanie Subjekty sociálnej politiky

5. Štandardné piliere európskej sociálnej politiky: tri nástroje sociálneho zabezpečenia.

6. Súčasná sociálna politika na Slovensku: subjekty a objekty sociálnej politiky. Princípy sociálnej politiky.
Funkcie sociálnej politiky. Ciele sociálnej politiky a sociálne práva občanov (Všeobecná deklarácia
ľudských práv). Predmet sociálnej politiky, základné parametre merania úrovne sociálnej politiky.
Neštátne subjekty, ich miesto a význam.

HISTORICKÝ PRIEREZ FORMOVANÍM SOCIÁLNEJ POLITIKY NA NAŠOM ÚZEMÍ OD ROKU 1918-

1939
-Slovensko bolo v minulosti súčasťou štátnych útvarov, ktoré mali vyspelú sociálnu politiku ( v Rakusko-Uhorsku mali
štátni zamestnanci starobné peniaze od roku 1771)
-1887 začal platiť zákon o povinnom úrazovom poistení a mnohé ďalšie zákony bismarckovho typu
-zákon 2/1918 Zb. Vzniklo Ministerstvo sociálnej starostlivosti ( kompetencie starostlivosť o mládež, nezamestnaných,
vysťahovalectvo, bytové otázky)
- v období od 1918-1930 sa vytvoril systém sociálneho, úrazového a nemocenského poistenia
-prijal sa zákon o platení školného a aj o dovolenke
-v medzivojnovom období zohrali veľký význam organizácie poskytujúce štátom garantovanú sociálnu omoc
-dôležitú úlohu zohráva Slovenská katolícka charita, Evanjelická diakona
-od 10/1938 do 03/1939 okupácia Nemeckom a Maďarskom, čo vyvolalo nezamestnanosť, príchod utečencov a
sociálnu podporu pre zvýšený počet ľudí

HISTORICKÝ PRIEREZ FORMOVANÍM SOCIÁLNEJ POLITIKY NA NAŠOM ÚZEMÍ OD ROKU 1939-

1948
-v období Slovenského štátu sociálne zákonodarstvo nadväzovalo na právne normy z obdobia ČSR
-v r. 1942 bol zriadený Sociálny ústav pri Hlinkovej slovenskej ľudovej strane HSĽS ( deťom , učňom, študentom),
ktoré sa vyplácali cez Robotnícku sociálnu poisťovňu
-po skončení 12.sv.v. ostalo Slovensko slabo rozvinuté a do roku 1948 nedošlo k podstatným zmenám v sociálnom
zákonodarstve, išlo predovšetkým o odstránenie krívd, opatrenia na mobilizáciu pracovných síl a o nariadenie
pracovných pomeroch zločincov a zradcov
-v období 1939-1948 vznikali Sociálno-výchovné ústavy, detské domovy a štátne sirotince
-Okrem štátnej starostlivosti na Slovensku existovala aj starostlivosť realizovaná Okresnou starostlivosťou o mládež a
Krajinským ústredím starostlivosti o mládež

ZMENA KONCEPCIE SOCIÁLNEJ POLITIKY SR PO ROKU 1948/DO ROKU 1989

•február 1948 priniesol zmeny v sociálnom zákonodarstve – Zákon o národnom poistení 99/1948 Zb. upravoval starobu,
invaliditu, stratu živiteľa, úrazové, úhrady liečebných nákladov
•v praxi sa zákon, ktorý všetko zlúčil neuplatnil
•zdravotné poistenie bolo nahradené bezplatnou starostlivosťou r.1952
•zdroje v poistných fondoch sa stali súčasťou štátneho rozpočtu
•spolky boli postupne zjednocované – v roku 1952 vznikol Zväz invalidov
•rehole a rády boli v 1950 zrušené
•február 1948 výrazný zlom
•peňažná reforma 1953 veľmi citlivo sa dotkla sociálneho postavenia, znamenala pokles životnej úrovne
•1956 bol prijatý zákon o sociálnom zabezpečení, dávky a služby poskytoval štát
•1964 bol prijatý zákon , ktorý rieši dôchodkové poistenie
•1975 priniesol ďalšie zmeny v zákone o sociálnom zabezpečení ( zblížil pracovné podmienky družstevných roľníkov a
ostatných pracovníkov)
•k poslednej výraznej zmene došlo v júni 1988 zákon 100/1988 výroba sa stala základom sociálnych a životných istôt

SUBJEKTY A OBJEKTY SOCIÁLNEJ POLITIKY

Hlavný subjekt sociálnej politiky - je štát a jej orgány
Subjekt sociálnej politiky - je formalizovaný sociálny systém, inštitúcia a organizácia, ktorá vykonáva sociálne činnosti
k uspokojeniu sociálnych potrieb občanov a svoje potreby presadzuje svojou sociálnou politikou
Subjekty:
· štát
· obec
· neštátne organizácie
· medzinárodné organizácie
Objekt sociálnej politiky – je ten, ku ktorému politika smeruje, a ten ktorý má z nej prospech ( zákazníci, ktorý
sociálnu politiku pociťujú na vlastnej koži) skupina, jednotlivec
Sociálne systémy ako subjekty sociálnej politiky:
· neformálne – skupiny ľudí, ktorí majú síce rovnaký záujem, ale nevytvorili si žiadne formálne štruktúry napr.
obyvatelia domov, neformalizované skupiny na pracovisku (nevedomé formálne skupiny sociálnej politiky), lobistické
skupiny, účastníci stávok ( vedomé formálne skupiny sociálnej politiky)
· formálne – inštitucionalizované skupiny, ktoré sú formálne vytvorené a organizované :
-štát ( prezident, parlament, vláda, súdy, samosprávne územné časti, verejnoprávne inštitúcie a fonde)
-PO a FO
Každý formalizovaný sociálny systém má svoje sociálne štruktúry. Hlavné formalizované sociálne štruktúry:
· štruktúra moci ( hierarchická, ekonomická)
· vlády (správne, procesné pri vládnutí ...)
· služby ( procesné pri poskytovaní služieb, činnostné..)
Štát ako sociálny systém
Zaručuje občanom ľudské práva deklarované ústavou.
Cieľom štátu v sociálnej oblasti je predovšetkým vytvárať podmienky pre stabilitu a regulovať sociálnu klímu, tlmením
sociálneho napatia a stabilizovaním sociálnych pomerov.
Mechanizmy štátu:
· rozhodovacie
· donucovacie
· realizačná
Obec ako sociálny systém
je najmenšou samosprávnou jednotkou štátu. Významným subjektom soc.politiky. Má svoje vlastníctvo. Štát obci
poskytuje určité prostriedky buď prídelom zo štátneho rozpočtu, alebo tým, že zverí obci vyberanie určitých štátnych
daní.
Neštátne organizácie ako sociálne subjekty:
patria sem právnické osoby – združenia, hnutia, spolky, nadácie ako aj fyzické osoby ( pokiaľ sú zamestnávatelia)
Úloha neštátnych organizácií:
· posilňujú občiansku zodpovednosť
· príslušnosť k štátu
· spoluzodpovednosť za veci verejné
· solidarita pri riešení problémov
· zefektívňujú sociálnu činnosť
Medzinárodné organizácie ako sociálne subjekty:
Môžu byť sociálnymi subjektmi pokiaľ vstupujú do konkrétnych sociálnych vzťahov, či už ako vládne napr. vrchná
komisárka OSN pre utečencov alebo neštátne humanitárne organizácie typu Lekári bez hraníc atď.
Úloha medzinárodných organizácii:
· organizovať medzinárodnú pomoc a podporu štátom
· harmonizovať sociálne politické úsilia v jednotlivých štátoch
· vytvárať spoločné orgány pre realizáciu celosvetovej alebo regionálnej sociálnej politiky
· budovať kontrolné mechanizmy na ochranu ľudských alebo iných práv

PRINCÍPY SOCIÁLNEJ POLITIKY

Princíp označuje kategóriu, ktorá obsahuje základné pravidlá nejakej oblasti spoločenskej skutočnosti.
V teórii sociálnej politiky sú najvýznamnejšie tieto sociálne princípy:
· princíp sociálnej spravodlivosti – je viacvýznamovým pojmom, z ekonomického hľadiska sa chápe ako
výsledok usilovnosti jedinca, z etického hľadiska ako vôľa pomôcť slabším.
Zásady pri realizácii sociálnej spravodlivosti:
a) každému rovnako
b) každému podľa jeho potrieb – riešenie chudoby, podpora rodiny
c) každému podľa jeho zásluh
· sociálnej solidarity – vzájomná podpora – vyjadruje úroveň vzťahu medzi jednotlivcom a ostatnou
spoločnosťou.
Ak berieme do úvahy, že človek je do určitej miery závislý od druhých, princíp sociálnej solidarity
kategorizujeme:
a) medzinárodnú solidaritu ( Detský fond UNICEF , Medzin.organizácia práce)
b) celoštátna solidarita napr. rozvoj vzdelávania, zdravotná starostlivosť
c) regionálna solidarita – v rámci občianskych združení, cirkvi, užších kolektívov
d) solidarita mladých so starými zamestnaných s nezamestnanými, zdravých s chorými a pod.
Sociálna solidarita sa realizuje prostredníctvom transférov a redistribučnej politiky štátu.
· spoločenského dobra – verejné blaho, welfare - prístupy k spoločenskému dobru:
a) spoločné dobro ako spoločný úžitok
b) b)spoločné dobro ako spoločenský poriadok - pravidlá, inštitúcie, orgány
c) spoločenské dobro ako vyjadrenie úlohy, kvôli ktorej existuje štát
· subsidiarity – znamená pomoc, pomôcť najprv sám sebe a ak sa nedá pomáha rodina. Ak je v ťažkosti rodina
na pomoc sa volajú spoločenstvá priateľov, charita. Napĺňanie tohto princípu predpokladá výchovu obyvateľstva k
prevzatiu vlastnej zodpovednosti a vytvára priestor pre vlastné, zodpovedné sociálne konanie.
· participácie – ľudia, ktorých život je ovplyvňovaný opatreniami a rozhodnutiami môžu sa zúčastniť na procese,
ktorý vedie k realizácii opatrení a rozhodnutí.

FUNKCIE SOCIÁLNEJ POLITIKY

Funkcie sociálnej politiky sa chápu ako schopnosť vyvolávať určité efekty či účinky vo vzťahu k objektom
(cieľovým skupinám), schopnosť sledovať a realizovať určitú vedomú, cieľovo zameranú činnosť a úlohy.
Funkcie:
· ochranná – myslí sa pod ňou riešenie vzniknutých sociálnych udalostí ako je napr. nezamestnanosť, zlá
príjmová situácia, staroba, choroba
· rozdeľovacia a prerozdeľovacia – tu nejde len o rozdelenie dôchodkov ale aj o účelové začlenenie ľudí do
spoločnosti
· homogenizačná – má za cieľ smerovať k príjmovému vyrovnaniu, k zmierneniu sociálnych rozdielov.
Neznamená novelizáciu podmienok života ale proces a rovnaké šance vzdelávať sa, pracovať a pod.
· stimulačná – poslaním je podporiť žiadúce sociálne chovanie u jednotlivca a skupiny v ekonomickej oblasti a aj
mimo nej ( opatrenia vzdelávacie, opatrenia zamestnanosti)
· preventívna – má snahu predchádzať určitým škodám na živote a zdraví, sociálna politika musí smerovať k
odstraňovaniu príčin vzniku nepriaznivých sociálnych situácií
Funkcie sociálnej politiky podľa Strieženca:
· ochranná – historicky prvotná ( bratstvá, družstevníctvo, spoločenské dobro, solidarita a subsolidarita,
prerozdeľovanie a distribúcia)
· regulačná – pôsobí smerom k homogenizácii spoločnosti , jej integrácii a reintegrácii prepojením na
hospodársky rozvoj
· spoločenská – je spojená so stimulačnou a motivačnou zamestnanosťou, ktorá je silne ovplyvňovaná
preventívnymi opatreniami
· kontrolná – touto funkciou získava mocenská politika novú kvalitu, ekonomická sféra nadobúda rozmer
sociálnej efektivity, nové dimenzie dáva vzdelávacej, zdravotnej apod.

ZÁKLADNÉ CIELE SOCIÁLNEJ POLITIKY, FORMULÁCIA CIEĽOV, VZNIK FORMULOVANIA

ĽUDSKÝCH PRÁV
Sociálna politika môže byť cieľová a inštrumentálna.
Ciele – sú spoločensky a historicky podmienené , reagujú na potreby, záujmy spoločensky slabších vrstiev
Ciele:
· pomoc
· povinnosť
· právo
Vývoj cieľov sociálnej politiky:
· Na začiatku bola pomoc – niečo niekomu poskytneme alebo vykonáme. Trvalo celé tisícročie až bola
dobročinnosť vystriedaná povinnosťou obcí a štátu starať sa o občana v núdzi
· povinnosť – postupne všetky krajiny v Európe zvali na seba povinnosť starať sa o chudobných, najvyspelejšie
krajiny sa v súčasnosti zavazujú postarať sa o chudobných, doplnila sa povinnosť o právo občana na pomoc
· právo – občan má právo na dôstojný život
Prvotná je potreba človeka. Forma a obsah pomoci sú druhotné. Dejiny Európy sú i dejinami úsilia práv človeka na
dôstojnú existenciu, aby človek mal práva, ktoré musia rešpektovať ostatní a aj štát.

VŠEOBECNÁ DEKLARÁCIA ĽUDSKÝCH PRÁV, SOCIÁLNE PRÁVA ČLOVEKA

Boli vypracované dva pakty:
 · pakt o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach
· pakt o občianskych a politických právach
Všeobecná deklarácia ľudských práv je politická deklarácia vychádzajúca z koncepcie prirodzených ľudských práv,
ktoré súvisia s jeho ľudskou existenciou, s jeho právom prejavovať sa ako osobnosť a s jeho právom na dôstojný
život. Podmienky na vytvorenie týchto práv má povinnosť vytvoriť štát. Bola vydaná na zasadaní OSN v roku 1948
Základnými ľudskými právami sú:
· občianske práva
- zaručujú človeku život, rovnosť, slobodu, ochranu osobnosti a súkromie
· politické práva
-právo byť občanom štátu-štátna príslušnosť, slobody byť osobnosťou- sloboda osobnosti, právo združovať sa a
hájiť svoje záujmy, právo slobodne sa pohybovať-sloboda pohybu
· ekonomické /hospodárske práva
-každý má právo vlastniť majetok, právo na prácu, zamestnanie, právo na uspokojivé pracovné podmienky a
odpočinok
· kultúrne práva
-právo na vzdelanie, právo zúčastňovať sa kultúrneho života, právo na ochranu morálnych a materiálnych záujmov
Sociálne práva - OSN r. 1961
-právo na prácu ( v rámci zákona o zamestnanosti ho realizujú OUPSVaR)
-právo na uspokojivé pracovné podmienky ( zákonník práce)
-právo na primeranú životnú úroveň (1990 vláda vybudovala záchrannú soc.sieť)
-právo na rodinu
-právo na sociálne zabezpečenie
-právo na slobodu združovania sa ( na základe dohovorov MOP)

PREDMET SOCIÁLNEJ POLITIKY, ZÁKLADNÉ PARAMETRE MERANIA ÚROVNE SOCIÁLNEJ

POLITIKY
Predmetom sociálnej politiky je to, čo sa má v sociálnom systéme alebo v sociálnej ochrane zachovať alebo zmeniť
napr. podmienky práce a života človeka a udalosti, ktoré človek nevie zvládnuť vlastnými silami. V najširšom slova
zmysle je predmetom sociálnej politiky:
· regulácia – vydávanie povolení, príkazov, zákazov, licencií, povolení, akreditácií ( chovanie ľudí)
· ochrana – dohľad, monitorovanie, inšpekcia nad činnosťami ľudí, aby realizáciou svojich práv nenarúšali práva
a slobody iných ľudí (polícia)
· služba- zahrňuje činnosti, ktorými sociálny subjekt pomáha ľudom tým, že im poskytne radu , dávku alebo
službu.
Regulácia, ochrana a služba môže byť svojou povahou:
· ochranná (sociálna prevencia)- zdravotná, rekvalifikačná, školiaca – aby nevypadol z prirodzeného sociálneho
prostredia
· zabezpečovacia (sociálna terapia)- ak už vypadol z prirodzeného soc.prostredia
· reštitučná alebo rehabilitačná ( sociálna rehabilitácia) – reintegrácia človeka do jeho
prirodzenéhosoc.prostredia
Základné parametre merania úrovne sociálnej politiky sú:
· osobný rozsah sociálnej ochrany – komu je sociálna ochrana alebo služba určená
· vecný obsah a rozsah sociálnej ochrany - sociálne udalosti v živote ľudí, podmienky v ktorých sa ľudia
nachádzajú, úroveň sociálnej ochrany, ktorá sa poskytuje pri jednotlivých sociálnych udalostiach
· nástroje sociálnej ochrany, ich voľba a rozsah

Subjekty a objekty sociálnej politiky

Sociálna politika ( SP)– je jednou z oblastí politiky štátu, ktorá je venovaná predovšetkým zaisteniu sociálnych práv
a sociálnych potrieb občanom, ale je tiež zameraná na riešenie a zabezpečenie konkrétnej sociálnej pomoci odkázaným
Štát je najsilnejším formalizovaným subjektom SP. Cieľom jeho fungovania je predovšetkým vytváranie podmienok
pre sociálny zmier, regulovanie sociálnej klímy a vytváranie stabilného soc. prostredia. Má vlastnú SP. Je určujúcim
a integrujúcim činiteľom SP. Na realizáciu SP používa sústavu nástrojov právnej a finančnej povahy.
Štát môže realizovať svoju SP: - sám prostredníctvom vlastného byrokratického aparátu =) orgány štátnej správy
- prostredníctvom ním poverených subjektov =) verejnoprávne inštitúcie, obce
Obec je základná územnoprávna jednotka. Má postavenie právnickej osoby, s právom na vlastný majetok a finančné
zdroje s ktorými samostatne hospodári. Obec vykonávala štátnu soc. politiku je významným subjektom štátnej SP, má
vlastnú SP – komunálna obec má vlastný rozpočet, ktorí môže vyčleniť na komunálnu politiku.

Neštátne organizácie tzv. tretí sektor dotvárajú popri vládnom a podnikateľskom sektore systém sociálneho rozvoja
a sociálnej starostlivosti o človeka. Tento sektor tvoria nadácie, občianske združenia, náboženské a vzdelávacie
inštitúcie. Zároveň sú charakterizované ako neziskové, charitatívne, dobrovoľnícke organizácie.
 - vládny sektor
- podnikateľský sektor
- neziskový sektor

Medzinárodné organizácie sú významným subjektom SP. Patria sem: Unesko, Medzinárodné organizácie práce,
Červený kríž, Unicef.
Ich úlohou je organizovať pomoc krajinám, ktoré nemajú dostatok síl na riešenie soc. problémov, harmonizovať
legislatívu v oblasti soc. zabezpečenia, vytvárať spoločné orgány pre realizáciu celosvetovej alebo regionálnej SP,
budovať kontrólne orgány a mechanizmy na ochranu ľudských práv a slobôd.

Objektom SP – sú všetci ľudia ( zdravie ) , určité skupiny, ako napr. nezamestnaní alebo rodiny a s deťmi.
Objektom SP nazývame ten sociálny útvar, pre ktorý je sociálna politika určená. Ak je politika nezamestnanosti určená
nezamestnaným, tak jej objektom sú tieto sociálne skupiny v spoločnosti a pod. Štruktúra objektov SP je určená podľa
charakteru a účelu jednotlivých opatrení štruktúrované z rôzných hľadísk. Z hľadiska veku, pohlavia, vzdelania, príjmu,
ekonomickej aktivity, početnosti detí v rodine, zdrav. stavu a pod.

Jednotlivci alebo skupiny, ku ktorým smeruje snaženie subjektov SP.

Vymedzenie objektov sociálnej politiky

- tí, ktorým sú opatrenia SP určené, a ktorí z nej majú prospech
1. SKUPINY - v sociálnej pomoci bývajú skupiny identifikované druhom potreby, ktorá sa má uspokojiť (bezmocnsť,
nemoc, osirenie ...)
2. JEDNOTLIVCI - jednotlivec je subjektom SP buď pre svoju účasť v systéme (prihlásil sa, je formálne členom, platil
príspevky - napr. na poistenie), alebo pre svoju potrebu (je chudobný, nemajetný, nemocný, sirota...)
- objektom štátnej a obcnej SP sú teda jej využívatelia či zákazníci, tí, ktorí SP pociťujú na vlastnej koži, tj. tí, ktorí sú
touto SP nejakým spôsobom chránení, riadení, obmedzovaní, stimulovaní ( rodiny, deti, starí ľudia, invalidi...)
Skupiny osôb, ktoré sú objektom sociálnej politiky určitéh subjetku, sú spravidla definované určitou spoločensky
uznanou potrebou. Majú teda spoločný znak a môžu byť definované kategoricky, ako napr. mierou chudoby, vekom ,
zdravotným stavom. Niektoré sociálne systémy zaviedli iné kritériá selekcie, ako napríklad príslušnosť k rase. Takéto
definície sú však v rozpore s ľudskými právami a sú v mdziárodnom spoločenstve odsudzované.
Spočiatku sociálne systémy dobrovoľne volili skupiny osôb, ktoré sa mali stať objektom ich záujmu a úsilia. Akonáhle
však bola sociálna solidarita formulovaná akok nezadateľné základné ľudské právo na sociálnu podporu, bolo toto
právo vždy určené buď všetkým (univerzálne), alebo len niekomu (selektívne).
3. O ĽUDSKÝCH PRÁVACH - až v minulom storočí štáty uznali, že občan má právo na ľudsky dôstojný život.
a) Všeobecná deklarácia ľudských práv:
Občianske práva - právo na život, rovnosť, slobodu, ochranu osobnosti, súkromie Politické práva - právo byť občanom
štátu, sloboda byť osobnosťou, právo združovať sa,
aby mohol hájiť svoje záujmy...
Ekonomické práva - právo vlastniť majetok, právo na prácu Sociálne práva Kultúrne práva - právo na vzdelanie,
účastniť sa kult Života, právo na ochranu
morálnych a materiálnych záujmov, vedeckej a literárnej alebo
umeleckej tvorby Povinnosti občanov Zaistenie ľudských práv
b) Medzinárodné pakty o ľudských právach
c) Práva dieťaťa (1989) - podobne ako ľudské práva, napr. právo na meno a byť registrovaný hneď po narodení, právo
poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť
4. O PROGRAMOCH A PROJEKTOCH - k splneniu programov sa vypracovávajú projekty. Projekty sú spravidla
zamerané na technické riešenie problémov. Projekty sa spravidla tvoria k realizácii časti programu

Svetové neštátne organizácie

a/ Medzinárodná asociácia sociálneho zabezpečenia /MASZ/ - s cieľom chrániť, zlepšovať a rozvíjať sociálne
zabezpečenie v celom svete prostredníctvom medzinárodnej spolupráce.
Okrem MASZ existuje celá rada nevládnych organizácií ako: Medzinárodné združenie sociálnych pracovníkov,
Medzinárodné združenie sociálnych škôl, cirkevné sociálne inštitúcie, medzinárodné odborové ústredia.
Možnosti a právomoci subjektov sociálnej politiky
Nachádzajú odraz v legislatíve, ústava, zákony. Vykonávajú predpisy, prostredníctvom ktorej štát garantuje a určuje
základnú úroveň uspokojenia potrieb občanov.
SP- rozumieme uplatňovanie praktických opatrení v dvoch základných oblastiach:
• V oblastiach ekonomických ( pracovných) aktivít občanov ( pracovné vzťahy, trh práce, pracovné príjmy )
V oblasti sociálneho zabezpečenia ( sociálne poistenie – nemocenské, dôchodkové, úrazové, štátnej sociálnej podpory
pre rodiny z deťmi, sociálnej pomoci
Štruktúra subjektov v totalitnom režime:
Po roku 1969 došlo k pluralizácii sociálnej politiky . SP vyvolala transformáciu sociálnej sféry, čím sa zmenila
štruktúra, aby sa vyrovnala so Spojenými štátmi Americkými. Systém SP mal až do roku 1989 tieto charakteristiky a to
bolo:
- dominantné postavenie štátu
- paternalistický prístup jednotlivcov
- direktívnosť
- oslabená zodpovednosť jednotlivcov
- dávky a služby soc. starostlivosti boli poskytované málo.

Štruktúra subjektov v demokratickom režime:

Sociálna sféra predchádza od štátneho paternalizmu centrálnym direktívnym systémom k decentralizácii, občianskej
participácii a k liberálnym individuálnym a skupinovým sociálnym aktivitám.
- odstrániť štátny monopol
- podporiť organizácie
- podporiť sociálne sféry
- nastoliť princíp zodpovednosti
- odstrániť direktivizmus
- vytvoriť decentralizované sféry
- umožniť pluralitu subjektov – demonopolizácie
- vytvoriť podmienky pre aktívnu účasť samosprávy – demokratizáciu.
V roku 1990 vzniká analýza transformácia soc. sféry. Obsahom transformácie soc. sféry v SR bolo treba stanoviť ciele,
vybudovať nový systém sociálneho zabezpečenia.
Bolo potrebné stanoviť princípy SP:
- demonopolizácia, decentralizácia, participácia, pluralizácia, subsidarita, privatizácia.
Transformácia politiky zmenila – vyvolala transformáciu ekonomiky. Bola prijatá koncom roka 1995 resp. začiatkom
1996.
Neštátne subjekty, ich miesto a význam, miesto a štruktúra nešt. subjektov , význam a úloha neštát subjektov
v systéme sociálnej pomoci.

Pod neštátnymi sociálnymi subjektmi rozumieme združenia, hnutia (nadácie, neziskové organizácie, neinvestičné
fondy), ktoré sú od vlády nezávislé, pôsobia na neziskovom základe a ich poslaním je obhajovať, rozvíjať humanitné a
sociálne záujmy.

Charakteristickými črtami vzniku i fungovania týchto združení, organizácií je samoorganizácia, participácia,

dobrovoľnosť, neziskovosť, sebauvedomenie, solidarita, čo ich radí i k sociálnym subjektom. I medzi nimi ide o rad
špecifických organizácií od záujmových cez verejnoprospešné až svojpomocné. A to ešte na rôznych úrovniach a
územiach. Neštátne subjekty vznikajú najmä z dvoch základných demokratických slobôd, a to slobody prejavu a slobody
združovania. Väčšinou sú to horizontálne štruktúry, ktoré v Európe nadobúdajú transnacionálny charakter a prispievajú
k európskej integrácii. V spoločnostiach nadobúdajú úlohu tretieho piliera demokracie popri parlamentnom pluralizme a
slobodnom trhu. Neštátne subjekty plnia štyri funkcie, a to: služobnú, reformnú, inovačnú, ochrany hodnôt. Neštátne
subjekty patria k novej politickej kultúre, k novovznikajúcemu demokratickému systému. Sú výrazom nového typu
solidarity a angažovanosti občana, protiváhou trhu a jeho štruktúr, sú novým prvkom spoločnosti a pokrývajú priestor
medzi štátom a trhom.
V SR sa často uvádzajú neštátne subjekty ako organizácie tretieho sektora. Ocitajú sa v právnom priestore medzi
organizáciami tvorenými zákonom o združovaní občanov (odbory, záujmové združenia, charita) a organizáciami
podľa Občianskeho zákonníka (pre podnikateľskú sféru). Od prvých sa odlišujú tým, že štát určuje ich organizáciu,
podmienky činnosti i kontrolné mechanizmy. Od druhých by sa mali líšiť štátnou podporou prostredníctvom finančných
zvýhodnení. Práve miera ingerencie štátu nad činnosťou organizácií tretieho sektora je predmetom diskusií a sporov.
Aby neštátne subjekty mohli v sociálnej politike plniť svoje funkcie, treba vymedziť ich rámec pôsobnosti, vzťahy, najmä k
miestnej samospráve, deľbu kompetencií štátu a neštátnych subjektov v sociálnej politike, vzťah týchto neštátnych
sociálnych subjektov vo vzťahu k objektu (občanovi) a, naopak, nástroje, akými budú pôsobiť, s akými prostriedkami
budú tieto subjekty nakladať, atd.
Ako ukázal prieskum (máj 96) ŠÚ SR, existenciu nadácií podporuje 80 % občanov. Respondenti v prieskume mali určiť,
akému účelu by nadácie mali slúžiť. Z opýtaných sa 80 % vyslovilo za pomoc nemocniciam a zdravotníckym
zariadeniam, 71 % za pomoc zdravotne postihnutým, 51 % za pomoc ľuďom v núdzi, 39 % za pomoc školám, 37 % za
ochranu a rozvoj životného prostredia, 29 % za podporu výchovy a vzdelávania mládeže, 17 % za pomoc drogovo
závislým, 15 % za rozvoj obcí, 14 % za podporu kultúry a 11 % za ochranu ľudských práv. Výsledky presahujú 100 %,
pretože každý mohol uviesť viac odpovedí.

Neštátne subjekty poskytujúce sociálne služby je možné diferencovať (podľa ich zamerania, charakteru a spôsobu
poskytovania služieb) do niekoľkých typov:
1.typ - charitatívne organizácie (napr. Slovenská katolícka charita, Slovenské misijné hnutie, Slovenský červený kríž,
Evanjelická diakonia) -subjekty celospoločenského významu s celoštátnou pôsobnosťou. Tieto subjekty sú už z hľadiska
ich organizačnej štruktúry stabilizované rozvinutými vzťahmi a podporou iných subjektov (napr. cirkvi) a majú tvorené
kontakty i so zahraničím. Vytvárajú vlastné zariadenia so sústredenou inštitucionalizovanou formou na poskytovanie
sociálnych služieb pobytového typu a majú vytvorené určité možnosti získavania zdrojov a prostriedkov pre svoju činnosť.
Tento typ subjektov má v súčasnosti najširšie zastúpenie z hľadiska poskytovania sociálnych služieb.

2.typ - dobrovoľné spoločenské a záujmové združenia a humanitné organizácie, ktoré organizujú svojich členov
najčastejšie na základe spoločného záujmu, potreby, či postihnutia (napr. Únia nevidiacich slabozrakých Slovenska,
Slovenský zväz telesne postihnutých, Slovenský zväz sluchovo postihnutých, Klub handicapovaných, Združenie e pomoc
priateľom mentálne postihnutých v SR, Združenie Matta Talbota a pod.). Tieto subjekty, z ktorých niektoré majú
celorepublikový, no väčšinou regionálny charakter a význam, sa zameriavajú na užší okruh príjemcov sociálnych služieb.
Ich činnosti sa zameriavajú predovšetkým i materiálne menej nákladné, prevažne poradenské služby a pomoc, tlej
klubové činnosti a sociálnu svojpomoc pre svojich členov.
3. typ - neštátne subjekty, ktorých zriaďovateľmi budú mestá a obce regionálnym charakterom a významom.

4. typ - hospodárske subjekty poskytujúce sociálne služby (napr. firma EURO-DNTAKT, s.r.o. Banská Bystrica a pod.). Ide o
subjekty (právnické a fyzické osoby), ktorých hlavná činnosť regulovaná trhovými mechanizmami bude spočívať v hospodárskej
oblasti a ktoré sa (z rôznych dôvodov) rozhodli poskytovať aj sociálne služby. Hospodárska činnosť týchto subjektov
vytvarujúca zisk poskytuje možnosti a vytvára vlastné nezávislé zdroje pre relatívne trvalé financovanie aktivít aj v
neziskovej - sociálnej sfére,

5. typ - neštátne subjekty, ktoré vzniknú dočasným prenájmom existujúcich zariadení sociálnej starostlivosti, ktoré sú v
pôsobnosti štátu a obcí. hľadiska ich ekonomickej podstaty pôjde o obdobný spôsob hospodárenia ako v príspevkových
organizáciách.

6. typ - fyzické osoby poskytujúce sociálne služby, a to tak za účelom dosiahnutia zisku, resp. bez úhrady, za úplnú úhradu
alebo len za čiastočnú úhradu vynaložených nákladov vo vzťahu k príjemcovi.

Princípy sociálnej politiky

Sociálna politika je vybudovaná na štyroch základných princípoch :
• sociálnej spravodlivosti
• sociálnej solidarite
• subsidiarite
• a participácie

- definícia princípov sociálnej spravodlivosti, solidarity, subsidiarity a participácie

K najvýznamnejším princípom sociálnej politiky patria:• princíp sociálnej spravodlivosti,• princíp sociálnej
solidarity,• princíp sociálnej subsidiarity,• princíp sociálnej participácie. Riešenie konkrétnej situácie vyžaduje vždy
aplikovať adekvátne princípy a myšlienkové postupy, ktoré najlepšie zodpovedajú vzniknutej situácii. Princíp
sociálnej spravodlivosti patrí k rozhodujúcim a základným princípom. Vnímanie sociálnej spravodlivosti rôznymi
autormi, ale i širokými vrstvami spoločnosti je čisto subjektívne a je vystavené silným tlakom vonkajších vplyvov,
záujmov. Je zle, keď miera subjektivizmu presiahne optimálnu mieru. Spravodlivosť má svoje stanovené myšlienky
humanizmu. Obyčajne sa spravodlivosť stavia proti nespravodlivosti. Pokladá sa za mravnú a náboženskú hodnotu
a meriame ňou medziľudské vzťahy. V rozvinutých krajinách sa sociálna spravodlivosť chápe ako výsledok
usilovnosti jednotlivca. Súčasne aj ako jeho vôľa pomôcť slabším, chorým, nezamestnaným, sociálne odkázaným.
Treba ho chápať ako relatívny, na ktorý pozeráme z viacerých hľadísk. Spravodlivosť sa v spoločnosti vníma ako
výsledok rôznych čiastkových, subjektívnych hodnotení a chápaní sociálnych rozdielov a nerovnosti. autori
doporučujú rozlišovať čiastkové hľadiská pri posudzovaní sociálnej spravodlivosti :
 hľadisko výkonu či zásluhovosti
 hľadisko súladu medzi vstupmi a výstupmi
 hľadisko rovnosti
 hľadisko rovnakých príležitostí
 hľadisko potrebnosti

Sociálna spravodlivosť sa potom javí ako vhodná kombinácia rozličných čiastkových princípov (hľadísk) v rôznych
oblastiach sociálnej politiky, tým, že vo svojom celku môže inklinovať k prevahe určitého princípu.
Princíp sociálnej solidarity je založený na vzájomnej podpore, harmonickej spolupráci medzi ľuďmi. Vychádza z
tézy, že človek svojou existenciou v určitej miere závisí od spolužitia, že je čiastočne odkázaný na druhých.
Je výrazom ľudského porozumenia, súdržnosti, zodpovednosti a pospolitosti. Vychádza zo slobodnej vôle ľudí a ich
ochoty podriadiť sa záujmom širokého spoločenstva. Súvisí s utváraním a rozdeľovaním životných podmienok a
prostriedkov jednotlivcov a sociálnych skupín v záujme idey sociálnej spravodlivosti. Sociálna solidarita sa realizuje
prostredníctvom transferovej a redistribučnej politiky štátu. Nesmie zabudnúť na rozvíjajúce sa solidarity charity,
spolkov, združení, ktoré sú založené na filantropii. Solidarita je výrazom ľudského porozumenia a pospolitosti,
vzájomnej súdržnosti a tiež zodpovednosti. Prakticky celý systém sociálneho poistenia je založený na solidarite.
Princíp subsidiarity znamená, že každý subjekt je povinný najprv si pomôcť sám, keď túto možnosť nemá, musí mu
pomôcť rodina. Rodina si tiež má pomáhať sama svojimi silami. Keď si nevie pomôcť, volá na pomoc iné spoločenstvá:
priateľov, charitu, obec a nakoniec štát. štát je teda na poslednom mieste, je povinný starať sa o vytváranie podmienok,
aby si každý mohol pomôcť vlastným pričinením. Keď sú všetky druhy pomoci vyčerpané, pomáha štát. princíp
subsidiarity znamená, že všetky sociálne inštitúcie sú tu pre človeka a nie naopak. Tento princíp predpokladá tiež, že
všetky spoločenské útvary jednotlivcovi nielen umožnia, aby prevzal zodpovednosť sám za seba, ale tiež ho k tomu
povzbudia – motivujú. Čiže napĺňanie princípu subsidiarity predpokladá:
 výchovu obyvateľstva k prevzatiu vlastnej zodpovednosti
 reálnu sociálnu situáciu, t.j. priestor pre samostatné , vlastné, zodpovedné sociálne konanie
Preto keď štát pre jednotlivé subjekty zabezpečí predpoklady pre pomoc a scojpomoc, musí tiež stále overovať,
nakoľko môžu jednotlivci či skupiny v konkrétnych jednotlivých prípadoch reálne svoju zodpovednosť prevziať.
Princíp participácie znamená, občania, ktorých život je ovplyvňovaný určitými opatreniami a rozhodnutiami, musia
mať možnosti zúčastniť sa procesov, ktoré vedú k ich prijímaniu a realizácii.

Ide o fakt, aby občania mali reálnu možnosť podieľať sa na tom, čo bezprostredne ovplyvňuje ich život. Bez tejto
spoluúčasti ( participácie ), bez stotožnenia sa ľudí so sociálnymi, ale často i politickými opatreniami, sú efekty týchto
opatrení obmedzené. Človek prestáva byť pasívnym príjemcom sociálnej politiky a sám sa na jej tvorbe podieľa a
spolurozhoduje o jej realizácii. Všeobecné uplatňovanie princípu participácie vytvára predpoklady na priamy prístup
jednotlivcov či skupín k politickým rozhodnutiam a vytvára predpoklady na uplatnenie plnej demokracie.
- zásady pri uplatňovaní princípu sociálnej spravodlivosti
Sociálna spravodlivosť Spravodlivosť je zásadnou otázkou spoločenského spolunažívania

Podľa A. Anzenbachera môžeme chápať „spravodlivosť“:

• ako vlastnosť (cnosť) osôb – napríklad sudca je spravodlivý
• vlastnosť sociálneho stavu, respektíve sociálnych daností, napríklad daňový systém je spravodlivý.

Celkove rozlišujeme pri sociálnej spravodlivosti štyri dielčie aspekty:

1. distributívny - žiada, aby sa rozdeľovanie príjmov, majetku a moci v spoločnosti posudzovalo podľa účinkov
na tie osoby, ktorých hmotné potreby nie sú uspokojované.
2. komutatívny – výmenná spravodlivosť vyžaduje statočnosť a čestnosť pri všetkých dohodách a obchodoch,
treba zachovať rovnováhu medzi výkonom a protivýkonom (za slušnú prácu a výkon aj zodpovedajúcu
odmenu, ale za slušnú mzdu aj kvalitnú prácu).
3. participatívny – (spravodlivosť podieľania sa) ľudia majú povinnosť podieľať sa aktívne a produktívne na
živote spoločnosti, ale spoločnosť im to musí aj umožniť
4. legálny - vyžaduje férové používanie práva, rovnosť každého pred zákonom, nestrannosť súdov.
Sociálna spravodlivosť sa musí orientovať na všeobecné dobro, na záujmy budúcich generácií. obsah sociálnej
spravodlivosti nie je nemenný. Ako sa vyvíja spoločnosť, tak bude sa vyvíjať aj konkrétna náplň sociálnej
spravodlivosti.

Sociálna politika skúma a zovšeobecňuje sociálne činnosti a ako jav spoločenského myslenia je bázou, ktorá slúži a
odporúča subjektom možné postupy v rozhodovacom procese. Sociálna politika je teda súbor aktív, opatrení, ktoré
cieľavedomo smerujú k rozvoju človeka, spôsobu jeho života, k zlepšovaniu životných podmienok obyvateľov, k
zlepšovaniu sociálnej solidarity či bezpečia v rámci daných politických, hospodárskych možností krajiny.
Existujú rôzne typy sociálnych politík, ktoré sa historicky uplatňovali v určitej etape sociálno-ekonomického vývoja vo
svete. Strieženec uvádza:1. klasický liberalizmus charakterizovaný ako pomerne skromné prerozdeľovanie, štát
podporuje trh a trhovo diferencovaný blahobyt prosperujúcich vrstiev (Kanada, USA, Švajčiarsko),2. neoliberalizmus –
charakterizovaný ako pozícia stredu sa spája s Nemeckom, Rakúskom a čiastočne Francúzskom, uplatňujú sa liberálne
a sociálno-demokratické črty sociálnej politiky,3. kolektivistické – socialistické, či sociálno-demokratické režimy
(Švédsko, Nórsko, Dánsko, Fínsko a čiastočne bývalé postsocialistické štáty, podstatnou črtou je snaha o rovnosť nielen
pri uspokojovaní minimálneho štandardu potrieb, ale i rovnosť na vyššom štandarde.
Sociálna politika v cieľovom riešení smeruje k určitému sociálnemu ladeniu spoločnosti. Sociálna politika usiluje o
starostlivosť a blahobyt ľudí. Jednoznačne sa orientuje na ľudskú bytosť, jej jedinečnosť, schopnosti, záujem, potreby.
Ciele sociálnej politiky charakterizujeme ako žiadúce, chcené stavy sociálnej sféry v budúcnosti. Vždy ide o sústavu
cieľov, ktorými sa napĺňa všeobecný cieľ, tzv. rozvoj človeka, spôsob jeho života, jeho tvorivé sily a dispozície. Tento
cieľ sa dosahuje uplatňovaním všeobecných princípov sociálnej politiky, ale tiež konkrétnymi opatreniami čiastkových
sociálnych politík. Celý proces tvorby, formulácie i napĺňania cieľov je značne konfliktný. Konflikty vznikajú tak medzi
subjektami, ako aj v rámci voľby prostriedkov a nakoniec i cieľov. Princípy, funkcie a nástroje sociálnej politikyV
sociálnej politike riešime vzniknuté sociálne situácie tak, že aplikujeme určité najefektívnejšie či najadekvátnejšie
postupy, ktoré sú najideálnejšie pre vzniknutú udalosť. Tieto vychádzajú z poznania najdôležitejších princípov sociálnej
politiky, a to: sociálnej solidarity, spravodlivosti, subsidiarity a participácie. Predpokladom úspešnej realizácie sociálnej
politiky je existencia rôznych vzájomne spätých systémov, podsystémov, inštitúcií, inštitútov, noriem, predpisov a
opatrení, prostredníctvom ktorých sú ciele sociálnej politiky naplňované. Pri ich voľbe, konštrukcii a realizácii je
správne rešpektovať určité základné princípy – pravidlá, myšlienkové postupy, či idey, ktoré sú pre sociálnu politiku
určujúce a ktoré jej dávajú určitý charakter či smer.

Funkcie sociálnej politiky

Celé snaženie sociálnej politiky vyúsťuje do osobnostného rozvoja s maximálnym využívaním sociálneho
potenciálu človeka.
Z hľadiska teórie sociálnej politiky je dôležité vymedziť a charakterizovať funkcie sociálnej politiky
definícia funkcií ako schopnosti vyvolávať určité efekty
Funkciami politiky sa rozumie jej schopnosť vyvolávať určité efekty, či účinky či účinky vo vzťahu k objektom
( cieľovým skupinám), schopnosť sledovať a realizovať určitú vedomú , cieľove zameranú činnosť a úlohy. Najčastejšie
sa uvádzajú tieto funkcie : ochranná, rozdeľovacia a prerozdeľovacia, homogenizačná, stimulačná a preventívna.
definícia ochrannej, rozdeľovacej a prerozdeľovacej, homogenizačnej, stimulačnej a
preventívnej funkcie
Funkcie sociálnej politiky:1. ochranná funkcia – rieši už vzniknutú sociálnu situáciu, keď sa jednotlivec či rodina
dostali do nevýhodnej situácie vo vzťahu k ostatným. Snaží sa odstrániť či zmierniť dôsledky nepriaznivej sociálnej
situácie ako sú nezamestnanosť, choroba, staroba či pokles príjmov vo viacdetných rodinách. Je to historicky najstaršia
funkcia sociálnej politiky, ktorá primárne vplýva z humanitných snáh spoločnosti a sekundárne z potreby ochrany
človeka ako pracovnej sily. 2. rozdeľovacia funkcia – je jednou z najdôležitejších a najzložitejších funkcií. Úzko súvisí
s realizáciou princípu spravodlivosti. Je spojená s prerozdeľovaním už rozdeleného. Nejde len o prerozdeľovanie
dôchodkov či príjmov, ale i životných situácií, šancí, možností. Prerozdeľovaním by sa malo zmierniť východiskové
nerovnaké postavenie občanov v miere, ktorú štát uzná za žiadúcu. 3. stimulačná funkcia – podporuje, stimuluje k
žiadúcemu sociálnemu konaniu či správaniu jednotlivca, rodiny. Tým, že sociálna politika stimuluje k chcenému
vývoju, konaniu, ovplyvňuje i ekonomickú oblasť. Žiadúce konanie jednotlivcov sa zákonite musí prejaviť v
produktivite práce. 4. preventívna funkcia – vedie k prijímaniu takých opatrení, ktoré odstraňujú príčiny nepriaznivých
sociálnych situácií. Jej snahou je predchádzať určitým škodám, ktoré vzniknú pri nepriaznivých sociálnych situáciách.,
sociálna politika tu musí svojimi smerovať k odstraňovaniu príčin rôznych nepriaznivých situácií, ktoré bránia
integrácii človeka do spoločnosti. Predpokladá rozsiahlu osvetovú činnosť, rozvinutie poradenstva každého druhu. ,5)
homogenizačná funkcia má za cieľ smerovať k určitému príjmovému vyrovnaniu, k zmierňovaniu sociálnych rozdielov
v životných podmienkach sociálnych subjektov a k odstraňovaniu neodôvodnených rozdielov. Homogenizácia
neznamená novelizáciu podmienok života, ale proces kedy spoločnosť poskytuje rovnaké šance vzdelávať sa, pracovať,
starať sa o svoje zdravie atď., a to podľa individuálnych schopností a predpokladov, ktoré sú základom odôvodnených
a prirodzených rozdielov medzi ľuďmi.

- definícia ochrannej, rozdeľovacej a prerozdeľovacej, homogenizačnej, stimulačnej a preventívnej funkcie.

1. Ochranná funkcia
Pod ochrannou funkciou sa myslí riešenie už vzniknutých sociálnych udalostí, kedy je jednotlivec či sociálna skupina
(napr. rodina) zvýhodnená vo vzťahu k ostatným – či už v ekonomickom, alebo sociálnom zmysle. Ide tak o zmiernenie
či odstránenie dôsledkov určitých sociálnych udalostí spojených so svetom práce ( napr. nezamestnanosť, škodlivé
pracovné prostredie) alebo s rodinnými a životnými udalosťami (napr. zlá príjmová situácia viacdetných rodín, staroba,
choroba, osirenie a pod.). Je to historicky najstaršia funkcia sociálnej politiky, ktorá primárne vyplýva z humanitných
snáh spoločnosti a sekundárne z potreby ochrany človeka ako pracovnej sily.

2. Rozdeľovacia a prerozdeľovacia funkcia

Pri rozdeľovacej a prerozdeľovacej funkcii nejde len o rozdeľovanie dôchodkov, ale aj o účelové začleňovanie ľudí
do spoločnosti. Ťažisko prerozdeľovacej funkcie spočíva v modifikácii prvotného rozdeľovania, v prerozdelení toho, čo
už raz bolo nedokonale či „nespravodlivo“ rozdelené trhom. S tým je spojené riešenie rozdielov a nerovností
v životných podmienkach ľudí. Pri prerozdeľovaní príjmov a bohatstva sa uplatňujú dva prístupy – normatívny
a pozitívny.
Normatívny prístup stavia otázku, o akú redistribúciu sa treba usilovať a ako ju presadzovať (či na základe prospešnosti
a využiteľnosti alebo rovnosti).
Pozitívny prístup stavia otázku opodstatnenosti, vhodnosti redistribúcie, ktorá by mala byť presadzovaná z hľadiska
širšieho spoločenského záujmu buď na filantropii, ušľachtilosti alebo sa naopak opierala o fenomén sebeckosti či
nátlaku.
3. Homogenizačná funkcia
Homogenizačná funkcia má za cieľ smerovať k určitému príjmovému vyrovnaniu, k zmierňovaniu sociálnych
rozdielov v životných podmienkach sociálnych subjektov a k odstraňovaniu neodôvodnených rozdielov.
Homogenizácia neznamená novelizáciu podmienok života , ale proces, kedy spoločnosť poskytuje rovnaké šance
vzdelávať sa, pracovať, starať sa o svoje zdravie atď., a to podľa individuálnych schopností a predpokladov, ktoré sú
základom odôvodnených a prirodzených rozdielov medzi ľuďmi.

4. Stimulačná funkcia
Poslaním stimulačnej funkcie je podporovať, podnecovať, vyvolávať žiadúce sociálne chovanie sa jednotlivcov
a sociálnych skupín v ekonomickej oblasti, ale aj mimo nej. Zahŕňa tie opatrenia sociálnej politiky, ktoré svojimi
efektmi ovplyvňujú výkonnosť pracovného potenciálu, jeho produktivitu, ako aj opatrenia, ktoré sa nepriamo
premietajú do celkového prospechu spoločnosti. Ide najmä o opatrenia vzdelávacej politiky, ale aj o opatrenia politika
zamestnanosti, zdravotnej politiky, o rozmer kúpnej sily sprostredkovaný v nemalej miere vývojom sociálnych príjmov
a i.

5. Preventívna funkcia
Preventívna funkcia má snahu predchádzať určitým škodám na živote a zdraví, predchádzať nepriaznivým sociálnym
situáciám (chudoba, nezamestnanosť). Sociálna politika tu musí svojimi opatreniami smerovať k odstraňovaniu príčin
rôznych nepriaznivých sociálnych situácií, ktoré bránia integrácii človeka do spoločnosti. Predpokladá rozsiahlu
osvetovú činnosť, rozvinutie poradenstva každého druhu (napr. pre voľbu povolania, pre nezamestnaných,
toxikomanov, psychologické a právne poradenstvo atď.).

Čo sú to ľudské práva. Je to akási syntéza osobnej dôstojnosti a sociálnosti do jedného harmonického a fungujúceho
systému. „V ľudskom spoločenstve prirodzenému právu jedného človeka prislúcha povinnosť u všetkých ostatných,
totiž povinnosť toto právo uznať a rešpektovať ho. Je akoby človek, ktorý jednou rukou búra to, čo inou práve
postavil.“ (PIT.,nr.10.) Ten kto nevie uznať rovnaké práva pre iných rúca zároveň aj tie svoje.
Ľudské práva vyrastajú z dvoch známych skutočností a tými je - platnosť prirodzeného zákona pre všetkých a druhou
skutočnosťou je ľudská dôstojnosť - človek je pánom a užívateľom stvorených vecí, pre neho boli stvorené, a stojí na
rovnosti medzi ľuďmi. Ľudia sú nositeľmi tej istej ľudskej dôstojnosti, ktorá stojí na tom, že sú Bohom stvorení,
Kristom vykúpení a majú ten istý cieľ. Preto každý človek akejkoľvek rasy a národnosti má tie isté základné a ľudské
práva. Ľudskej bytosti treba priznať osobné práva od momentu počatia.1
Inštrukcia kongregácie pre učenie viery – Donum vitae v bode tri hovorí o všeobecnosti a neodňateľnosti ľudských
práv toto – „Občianska spoločnosť, i politická moc musia uznávať a rešpektovať neodňateľné práva osoby. Práva
človeka nezávisia ani od jednotlivcov, ani od rodičov, nie sú ani koncesiou spoločnosti a štátu. Patria k ľudskej
prirodzenosti a sú vlastné ľudskej osobe vďaka stvoriteľskému činu, v ktorom má osoba svoj pôvod.“
Formálna ochrana ľudských práv.
Človek odjakživa bol nositeľom istých práv, ktoré bol nútený rešpektovať, alebo ktoré požadoval od svojho
okolia. Od prvopočiatku života človeka ako sociálneho tvora existovali isté povinnosti, ktoré človek vo vzťahu k iným
musel rešpektovať a prejavovať. A tak isto mal akýsi podiel na istých spoločenských právach, ktoré dané spoločenstvo
ponúkalo – obranu pred nepriateľom, ochranu pred nepriazňou, pomoc v núdzi a pod. Zaiste nie každý mal prístup
k istým právam pre seba a rodinu rovnako. Práva neboli zaručené nijakými dohodami, iba na báze organizácie života vo
vnútri spoločenstva, alebo v spoločnosti ako takej.
Samozrejme, že vznikaním stále vyšších foriem organizácie spoločenského života sa stále viac museli definovať isté
zásady spoločenského života. Preto vznikajú zákonníky, ktoré požadujú, ale aj zaručujú isté výsady a práva. A tak sa
zadefinovávali stále viac a dokonalejším spôsobom práva, ľudí v istej spoločenskej formácií. Tak sa postupne rozširuje
rozsah práv, aj rozšírenie skupín a vrstiev spoločnosti na ktoré sa isté práva a garancie v tej ktorej forme spoločenského
zriedenia vzťahovali.
Počiatky právnych kódexov – Prvá generácia ĽP. Na počiatku kodifikácie práv sa nachádzali predovšetkým práva
ľudské. Až neskôr, po vyhlásení americkej nezávislosti a Francúzskej buržoáznej revolúcii, začíname hovoriť aj
o garanciách práv politických a občianskych, tzv. právach prvej generácie.
Po 2. svetovej vojne – druhá generácia ĽP. Po druhej svetovej vojne v čase vzniku OSN, sa končí ďalšia etapa vývoja
práv, a to všeobecným presadením práv hospodárskych, sociálnych a kultúrnych. V ľudskoprávnej teórii sa označujú za
druhú generáciu ľudských práv. S ich prvým písomným vyjadrením sa stretávame v Charte OSN.2
Charta OSN. Chartou OSN bola vytvorená medzinárodná organizácia, ktorá si kládla za cieľ rozširovanie ľudských
práv po celej planéte, čo malo zabezpečiť istú formu spoločenských istôt, ktoré mali vytvárať klímu na predchádzanie
vojnovým konfliktom. Konštituovali sa orgány OSN, a začalo sa s prípravou prvého univerzálneho katalógu ľudských
práv, Všeobecnej deklarácie ľudských práv.3

1
2

3
Všeobecná deklarácia ľudských práv. Líšila sa od Charty OSN v konkrétnych znakoch. Okrem základných ľudských
práv sa zamerala aj na kvalifikáciu hospodárskych a sociálnych práv, ktoré tým dostali jednotnejšiu a konkrétnejšiu
podobu.
Slabosti deklarácie. Tvorcovia VDĽP sa veľmi dôsledne vyhýbali takej formulácii práv, ktorá by sa mohla stať
predmetom nezhody a nedorozumenia a tak v niektorých prípadoch boli nútení formulovať niektoré konkrétne práva
a zásady v tej najvšeobecnejšej formulácií. Takmer žiadne zo sociálnych práv nie je exaktne definované, tým pádom
primerané sociálne zabezpečenie pre arabskú či africkú krajinu môže znamenať niečo úplne iné ako pre európsku, či
USA.
Dôvody sú zrejmé. Členmi OSN boli rozličné a skutočne veľmi diferencované štáty na rozličných stupňoch kultúry a
vývoja, a najmä s rozdielnymi názormi na zásahy štátu do života jednotlivca. Preto je veľkým úspechom už vôbec to, že
deklarácia vôbec prijatá.
Navyše ustanovenia deklarácie boli záväzné viac na rovine morálneho imperatívu a tak sa stali právne nevymáhateľné,
a zo strany OSN nezaručiteľné. Vytvoril sa však základný systém, a vytvorila sa Hospodárska a sociálna rada, ktorá
začala poskytovať pomoc krajinám, ktorých obyvatelia to potrebovali.
Na medzinárodne dohovory ochrany ľudských práv na svetovej úrovni postupne naväzujú aj aktivity na
Európskej úrovni.
Vznik rady Európy a Európskej charty ľudských práv. Po vojne na zabezpečenie ľudských práv na pôde Európy
vznikla Rada Európy, ktorej štatúty boli podpísané v máji 1949. V roku 1950 prijali európske krajiny, združené v Rade
Európy osobitný dokument,
Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Neobsahoval ešte hospodárske a sociálne práva, tie pribudli až v roku 1961 prijatím
Európskej sociálnej charty.4 Tak vznikla
Európska charta ľudských práv.
Obsahovo síce veľmi blízka deklarácii OSN, ale predsa len rozdielna, a to z hľadiska jej právnej relevancie. Rada
Európy spolu s ustanovením týchto práv zriadila
Európsku komisiu pre ľudské práva a
Európsky súd pre ľudské práva s presným popisom konania pred týmito orgánmi. Charta obsahuje ustanovenie,
podľa ktorého sa nie štát, ale aj jednotlivý občan obracia na medzinárodné orgány v prípade porušenia svojich práv,
daných v charte. Obrovský rozdiel medzi chartou RE a deklaráciou OSN spočíva teda vo vymáhateľnosti ustanovených
práv, a v dopade dokumentu na postavenie jednotlivého občana.5
Na ochranu kultúrnych práv bol v roku 1954 v Rade Európy prijatý rámcový dokument pod názvom
Európsky kultúrny dohovor prijatý v Paríži. Išlo iba o dohodu o tom, že sa v budúcnosti dohodneme. Avšak
reálne fungovala kultúrna spolupráca oveľa lepšie a pružnejšie. Pred podpisom, ale najmä po podpise dohovoru vznikali
v Európe rozličné kultúrne organizácie, pod záštitou členských krajín Rady Európy.
Európska charta ľudských práv spolu s ďalšími Európskymi dohovormi vytvárajú regionálny systém ochrany ľudských
práv a základných slobôd európskych štátov – členov rady Európy a zároveň predstavujú európsky štandard ľudských
práv.
Vzrast významu sociálnej dimenzie ľudských práv nastal prijatím
Charty spoločenstva o základných sociálnych právach pracovníkov Európskej únie. Bola prijatá
európskou Komisiou v Bruseli v roku 1989. Deklaruje sa v nej úmysel právne zakotviť záväzky minimálnych
sociálnych štandardov pre zamestnancov v Európe. Veľa návrhov právnych predpisov pripravených Komisiou stále
čaká na schválenie členskými štátmi. Napríklad pracovných podmienok ľudí zamestnaných v osobitných
zamestnaneckých vzťahoch, ako je práca na čiastočný pracovný úväzok, alebo pracovný pomer na dobu určitú stále
čakajú na vyjasnenie. Európska Komisia sa v súčasnosti snaží získať stanoviská sociálnych partnerov k tejto
problematike. Charta o základných sociálnych právach pracovníkov EÚ vymedzuje 12 základných práv:
1. Právo na prácu v ktoromkoľvek členskom štáte,
2. Právo na spravodlivú odmenu
3. Právo na zlepšovanie životných a pracovných podmienok
4. Právo na sociálnu ochranu podľa pravidiel uplatňovaných v jednotlivých členských štátoch
5. Sloboda združovania a kolektívneho vyjednávania
6. Právo na odborné zaškolenie
7. Rovnosť šancí mužov a žien
8. Právo na informácie, konzultácie a spolurozhodovanie
9. Právo na ochranu zdravia a bezpečnosti na pracovisku
10. Ochrana detí a mladistvých
11. Právo starších na primeranú životnú úroveň
12. Lepšiu integráciu zdravotne postihnutých do spoločnosti a pracovného života.

Rozdelenie ľudských práv.

5
 Existuje niekoľko delení ľudských práv, ktoré sa zvyknú používať pri ich interpretácií. Môžeme povedať, že
neexistuje zhoda v v nejakom vyčerpávajúcom zozname ľudských práv, pretože na právach primárnych sa potom
odvodzujú ďalšie a ďalšie úrovne ľudských práv. Zo základných oblastí ľudských práv sa odvodzujú pridružené práva
vyplývajúce buď z ľudskej prirodzenosti, alebo z ľudskej dôstojnosti ako slobodnej a rozumnej bytosti stvorenej
Bohom. Podobne aj život človeka napreduje a tak sa objavujú nové oblasti, ktoré majú byť človeku zaručené, aby ostal
slobodnou osobou, a mohol sa integrálne rozvíjať v rámci spoločnosti.
Na základe Sociálnej náuky Cirkvi rozlišujeme niekoľko oblasti ľudských práv, ktoré by mali byť človeku
zaručené a rešpektované zo strany spoločnosti, ktoré si podelíme na niekoľko kategórií.

I. Osobné práva.
Právo na život a jeho udržanie – je základným prejavom osobných práv, ktoré stojí na prirodzenom zákone,
ktorý pozná pud sebezáchovy. Podobne stojí na príkaze lásky k blížnemu, ktorá sa meria aj motivuje láskou k sebe
samému. A preto láska k sebe samému je primeraná a správna ak je správne prejavovaná. Je preto oprávnene a správne
presadzovať a požadovať rešpektovanie vlastného práva na život.
Ochrana práva na život zo strany spoločnosti zodpovedá požiadavke ochrany spoločného dobra. Sem patrí aj ochrana
života od počatia.
Právo na oprávnenú obranu. Patrí k právu na život. To znamená, že človek môže chrániť svoj život proti
tomu, kto ho ohrozuje. Môže použiť primeranú obranu, úmernú stupňu ohrozenia. V takom prípade môže
nespravodlivého útočníka aj zabiť pri obrane svojho života.6 Nejde tu len o obranu jedinca, ale aj o obranu krajiny,
štátu, spoločnosti. Dokedy bude existovať reálne nebezpečenstvo vojen dovtedy je legitímne , že vlády majú právo na
oprávnenú obranu ak zlyhali všetky prostriedky na pokojné urovnanie.
Právo na úctu - patrí k osobným právam človeka. Česť je spoločenské svedectvo o ľudskej dôstojnosti
a každý má prirodzené právo na česť svojho mena, na svoju dobrú povesť a na úctu.7 Toto právo nepripúšťa nijaké
etnické, rasistické triedenie ľudí, odmieta nerovnaké postavenie pre vieru, pohlavie, či iné rozdiely v ľudských rasách,
ich kultúrnom či náboženskom presvedčení a návykoch.
Právo na telesnú integritu. Je to právo chrániť seba samého a svoje telo. Človek aj po smrti má právo na
svoje telo, na dôstojný pohreb celého svojho tela. Je prípustné, použiť orgány na transplantáciu, ale je vhodené
a potrebné, aby s použitím orgánov na transplantáciu súhlasil dotyčný človek už vopred, alebo aby dali súhlas jeho
príbuzní.
Právo na primerané prostriedky zabezpečujúce dôstojnú životnú úroveň – výživa, odev, byt odpočinok,
lekárske ošetrenie a potrebné služby
právo na pomoc v starobe a v prípade trvalej invalidity, ovdovenia, nezamestnanosti, v prípade straty
prostriedkov na živobytie.
Platí tu princíp subsidiarity a to, že pomoc má byť taká, aby nenahradzovala tvorivú
činnosť človeka pri hľadaní si spôsobu obživy a nemá ponižovať jeho ľudskú dôstojnosť.
Právo voliť si životný stav a založiť si rodinu.
„Človek má nedotknuteľné právo voliť si slobodne životný stav. Má právo založiť si rodinu, v ktorej muž a žena majú
rovnaké práva a povinnosti, alebo voliť si kňazstvo a rehoľný život. Čo sa týka rodiny, ktorá má základ v slobodne
uzavretom jednom manželstve, treba ju pokladať za prirodzenú bunku spoločnosti. Rodičia majú prednostné právo živiť
a vychovávať svoje deti.“ (PIT.8.) Toto právo patrí k ľudskej prirodzenosti, pretože schopnosť a nutnosť plodenia je
základom prežitia ľudstva ako takého a je základom naplnenia najprirodzenejšej potreby ktorú reprezentuje sexuálny
pud. Patrí tiež k dôstojnosti človeka ako tvora stvoreného na Boží obraz, lebo plodenie potomstva je aj naplnením
Božieho príkazu, naplňte zem a podmaňte si ju. Preto právo plodiť potomstvo nesmie byť človeku odňaté spoločnosťou,
alebo regulované neprirodzenými a nedôstojnými prostriedkami. Na právo mať deti a právo založiť si rodinu naväzujú
práva rodiny.
Práva rodiny. V prípade rodiny hovoríme nie o jednom práve, ale o celom súbore práv, ktoré sa dotýkajú založenia
a plnohodnotného života rodiny. Čo sa týka rodinných práv musíme ich chápať nie len ako matematický súčet osobných
práv jednotlivých členov rodiny, keďže rodina je čosi viac ako len súčet jedincov chápaných individuálne, jednotlivo.
Rodina je spoločenstvo osôb často viacerých generácií a rôznych stavov a tak si zasluhuje a potrebuje osobitné práva
a ochranu. Preto svätá stolica vydala v roku 1983 Chartu práv rodiny, ktorá upevňuje samostatné a individuálne
postavenie rodiny v rámci iných sociálnych štruktúr a spoločenstiev, ktoré aj keď nepriamo sú podmienené jestvovaním
rodiny. Preto sa od ostatných spoločenstiev a nakoniec celej spoločnosti ako takej vyžaduje, aby poznali a rešpektovali
práva rodiny.
Právo na výchovu detí. Je to ich prirodzené právo. Je tak dôležitou súčasťou formácie nového človeka, že ak
výchovná úloha rodičov chýba, ťažko ju možno nahradiť. Právo a povinnosť rodičov vychovávať svoje deti sú prvoradé
a neodcudziteľné.
Právo rodičov vybrať deťom školu. Rodičia majú prirodzené právo vybrať pre svoje deti školu, ktorá
zodpovedá ich vlastnému presvedčeniu a učí detí a vychováva ich v duchu, ktorý oni považujú za správny a primeraný.

II. Práva politickej povahy.

7
 Právo na slobodu – čiže slobodne rozhodovať a konať je jedno zo základných práv a je neoddeliteľnou
požiadavkou dôstojnosti ľudskej osoby najmä v oblasti náboženskej a morálnej.
Volebné právo - patrí k základným politickým právam človeka, ktoré sú spojené s občianstvom a musia byť
človeku priznané v zhode s požiadavkami spoločného dobra. Verejná moc nemôže pripraviť občana o tieto práva bez
oprávneného a primeraného dôvodu.
Právo mať aktívnu účasť na verejnom živote a prispievať svojím dielom k spoločnému dobro občanov.
Právo na právnu bezpečnosť a na presne vymedzenú právnu oblasť, chránenú od akýchkoľvek
svojvoľných útokov.“ (PIT.,nr.11.)
Dekalóg vymedzuje medziľudské vzťahy v siedmich prikázaniach.
Právo byť informovaný o verejných udalostiach je v úzkom kontexte s ďalším právom ktoré môžeme
nazvať -
Právo na slobodný prístup k informáciám. PIT.,nr.54. Spoločnosť ako aj jedinec má právo na informácie,
ktoré sa zakladajú na pravde, slobode, spravodlivosti a solidarite.
Právo na zhromažďovanie a združovanie. (PIT. 9.) Toto právo vyplýva z prirodzenej povahy ľudských bytí,
ktoré sú sociálnymi tvormi vyplýva ich potreba aj ich právo zhromažďovať sa, komunikovať a zdieľať svoje názory
a postoje iným ľuďom. Je to právo ktoré umožňuje politickú prezentáciu svojich názorov a postoje občianskej
neposlušnosti.
K tomuto právu patrí teda aj zakladanie odborových organizácií a spolkov. V encyklike Centesimus annus
pápež Ján Pavol II hovorí: „Zakladanie odborov stojí nie na báze politickej, ale na báze prirodzenej. Prirodzená potreba
človeka združovať sa je vyššie právo ako práva štátu a politické práva. Preto štát musí prirodzené práva chrániť a nie
potláčať.“ (CA.7.).
Právo vytvárať súkromné združenia. (PIT. 9.) Stojí tiež na sociálnom charaktere človeka a na
nerovnomernom rozdelení talentov a darov. Jedinec potrebuje spoločenstvo, aby mohol realizovať všetky svojej osobné
ciele a plány. Koná tak z dôvodu zabezpečenia nutných životných potrieb, ako aj z dôvodu sociálnej komunikácie,
z dôvodu vlastného rozvoja – iba v interakcii s inými ľudskými bytosťami sa človek vie rozvíjať ako bytosť rozumná
a sociálna. Iba v spoločenstve sa pestujú základné sociálne návyky a vzťahy, aby človek bol pripravený na svoj osobný
život ako rozumnej inteligentnej bytosti a bol schopný založiť si rodinu. Pápež dokonca hovorí o nevyhnutnej potrebe
zakladať spoločenstvá ktoré človek potrebuje pre svoj rozvoj.8 Hovorí aj o pozitívnom prínose, ktorý priniesli takéto
združenia založené na báze kresťanských hodnôt a o potrebe a nutnosti, aby takéto spoločenstvá či odborové zväzy
zakladali aj kresťania, teda na báze kresťanskej morálky a etiky. ,
Právo na pobyt a na zmenu bydliska v rámci svojho štátu. Keď sú na to oprávnené dôvody je treba mu dať
možnosť, aby sa presťahoval, či už z rodinných, alebo pracovných dôvodov.
Právo vysťahovať sa do iných štátov a tam sa usídliť. Nemožno mu nijako zabrániť aby keď je členom
niektorého štátu nebol občanom ľudskej rodiny a občanom akejsi všeľudskej celosvetovej spoločnosti.“(PIT.10.).
Bohatšie národy nakoľko je to možné majú prijímať cudzincov hľadajúcich bezpečnosť a prostriedky na živobytie.

III. Práva z oblasti hospodárskej.

Právo na prácu a slobodnú iniciatívu – stojí na dôstojnosti ľudskej prirodzenosti, ale aj Božom príkaze
pracovať a tak si zabezpečovať obživu a na príkaze pretvárať svet a seba. „Ak je práca - v mnohorakom zmysle tohto
slova - povinnosťou, čiže záväzkom, je zároveň aj zdrojom práv pracujúceho človeka.“ (LE.16.) Aby človek mohol
tento príkaz naplniť, musí mať právo dostať sa k tvorivej a zmysluplnej práci, ktorá ho hmotne zabezpečuje. Človek je
bytosť rozumná a tvorivá a tieto skutočnosti ho vedú k tomu, aby sa realizoval, zabezpečil a tvorivo menil svet a okolie.
Právo na pracovné podmienky, ktoré nepoškodzujú jeho zdravie a jeho životné sily, neohrozujú jeho mravnú
bezúhonnosť ani nie sú na ujmu riadneho vývoja mládeže. U žien je treba zohľadniť ich materskú úlohu. Z dôstojnosti
ľudskej osoby vyplýva, aby človek mohol vykonávať svoju hospodársku činnosť v zhode s vedomím svojej
zodpovednosti.
(Tu je dobré povedať, že sú situácie, keď pracovník musí ísť do prostredia, ktoré je zdraviu
škodlivé. Má to vedieť. A rozhodnúť sa slobodne. Má na to používať primerané ochranné
prostriedky, a jeho práca má byť náležite zaplatená aby riziko, ktoré znáša mu bolo
uznané. Aby až mu zlyhá zdravie, bol zabezpečený on, aj jeho rodina v prípade jeho
pracovnej neschopnosti či podlomeného zdravia.).
Právo na spravodlivú mzdu, ktorá zabezpečuje jemu a jeho rodine životnú úroveň dôstojnú človeka. CA.nr.6.
Právo na spravodlivú mzdu. CA.8.
Stojí na osobnej dôstojnosti a dôstojnosti ľudského života a jeho rodiny, na kolektívnej
zmluve, na štandarde života daného prostredia.
Právo na odpočinok a primeranú dĺžku pracovného času. Toto právo stojí na osobnej dôstojnosti človeka,
ktorý je Božie stvorenie. Treba rešpektovať povahu práce, (veľmi vyčerpávajúca, vyžadujúca si vysoké nasadenie
a nesúca vysoký stupeň zodpovednosti) danosti robotníka (fyzické a zdravotné okolnosti), a okolnosti jeho života –
potreby rodiny, materstvo a pod. „...Napokon treba zabezpečiť rešpektovanie „ľudsky rozdeleného pracovného času na
prácu a oddych, ako aj právo na realizáciu vlastnej osobnosti na pracovisku bez akejkoľvek ujmy na vlastnom svedomí,
alebo ľudskej dôstojnosti.“ (CA.15.)

8
Právo používať bohatstvo zeme – KKĆ 360
Právo na súkromné vlastníctvo. Každý má právo vlastniť isté množstvo osobného a rodinného vlastníctva,
ktoré je potrebné na zaistenie jeho a jeho rodiny podľa miery jeho osobnej potreby a jeho osobnej aktivity. Má to byť
vlastníctvo na ktoré má výlučný nárok a nesmie mu toto právo byť prideľované, alebo odnímané na základe
akýchkoľvek rozhodnutí úradnej moci. Každé právo stojace proti tomuto právu sa zneplatňuje.
Právo na tvorivú iniciatívu a
právo na súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov. Tieto dve práva stoja na osobnej a finálnej priorite človeka
pred spoločnosťou. Stoja na imperatíve sídliacom v človeku, na osobnej schopnosti racionálne konať za určitým
cieľom. Stojí na Božom príkaze pracovať a pretvárať svet aj seba a na práve a povinnosti využívať a rozmnožovať dary
a talenty, ktoré človek vlastní. „Toto právo je účinným obranným prostriedkom dôstojnosti ľudskej osoby, umožňuje
uplatňovať jej zodpovednosť vo všetkých jej odboroch, je prvkom stálosti pre rodinu a pokojného i usporiadaného
rozvoja spoločnosti.“ (PIT.,nr.8.) Toto právo stojí na tom, že „človek realizuje seba samého svojím rozumom a svojou
slobodou, pričom berie veci tohto sveta za predmet a nástroj a privlastňuje si ich. (CA,nr.43)
(Človek sa živí prácou svojich rúk a tak ak rodina má okrem práce aj prostriedky ktorých
používaním sa živí, je to prvkom jej stability a istoty.).
Právo na slobodnú voľbu povolania – je úzko spojené s právom na slobodnú tvorivú činnosť a súkromné
vlastníctvo.
Právo pripraviť sa na prácu, resp. – rekvalifikáciu. – je jedným z nových moderných práv, ktoré sa
nachádzajú aj v prijatej Charte Európskeho spoločenstva o základných sociálnych právach pracovníkov
Európskej únie prijatej v roku 1989. Toto právo už ale zahrnuté aj v pápežských sociálnych encyklikách o osem
rokov skôr, od roku 1981, kde Ján Pavol II. v encyklike Laborem exercens hovorí, že tak štátne ako aj
medzinárodné organizácie majú napomáhať aby sa správne rozvíjali tie druhy zamestnaní, ktoré sú pre
spoločnosť prospešné. Štátne aj medzinárodné organizácie majú prijať „vhodný vzdelávací a výchovný systém,
ktorého cieľom je rozvoj zrelého človečenstva, ale aj zvláštna príprava na zaujatie primeraného miesta na
veľkom a spoločensky diferencovanom poli práce.“(LE,18.)

IV. Morálne a kultúrne práva.

Právo na príslušnú úctu a právo na dobré meno - Toto právo patrí k základným osobným právom.9
Právo na slobodné hľadanie pravdy, Pozri encykliku fides et ratio. Č. 38.
Právo na slobodný prístup k informáciám. Toto právo stojí na principiálnej a finálnej prednosti človeka pred
inými spoločenskými útvarmi a potrebe mať dosť informácií k tomu, aby sa človek vedel osobne spoločensky uplatniť.
Právo na slobodné vyjadrenie vlastného názoru. Toto právo stojí na spoločnej ľudskej dôstojnosti všetkých
ľudí a na tom stojacej rovnakej príležitosti vyjadriť vlastné myšlienky a názory.
Právo na vykonávanie akejkoľvek umeleckej činnosti, pokiaľ sa tým nenarušuje mravný poriadok. Toto
právo stojí na rôznosti prijatých darov, schopností a talentov a potrebe aj príkaze rozvíjať a pretvárať svet aj seba
samého.
Právo zachovať si vlastnú kultúru a národnú identitu. Toto právo je porušované predovšetkým
v chudobných krajinách a krajinách tretieho sveta. V encyklike Centesimus annus pápež hovorí predovšetkým o treťom
svete, kde sú ľudia ďaleko vzdialení od akejkoľvek možnosti ovplyvňovať svet, k čomu boli Bohom pozvaní a dokonca
nevedia ovplyvňovať ani svoj život. Popisuje nemožnosť, nedostupnosť a neschopnosť mnohých robotníkov slobodne
tvoriť a tak sa podieľať na ekonomickom raste, ale sú odkázaní len na napĺňanie najzákladnejších potrieb.10
Právo na vzdelávanie.“ Treba zabezpečiť možnosť vyššieho vzdelania tým, ktorí na to majú predpoklady, aby
každý človek mohol zastávať v spoločnosti také postavenie, ktoré je úmerné jeho možnostiam, schopnostiam
a nadobudnutým skúsenostiam.“ PIT.54.
Právo konať podľa svedomia a slobodne – Toto právo je základom k tomu, aby človek mohol konať morálne
rozhodnutia a bol za svoje skutky zodpovedný. Nie je dovolené prekážať mu konať podľa svedomia, alebo ho nútiť aby
konal v rozpore s ním.11

V. Náboženské práva
Právo byť poučený o Bohu a večnosti – Pretože ľudská bytosť je od prirodzenosti náboženská, má právo na
to, aby sa tieto korene rozvíjali a aby človek dostal informácie a zvesť o Božej láske a o spasiteľných Božích
prikázaniach.12
Právo uctievať Boha. Človek má právo „aby mohol uctievať boha podľa noriem svojho svedomia a súkromne
aj verejne vyznávať svoje náboženstvo.“ PIT.6.
Tu by bolo vhodné poznamenať, že napríklad nosiť do školy verejné znaky príslušnosti
k viere. V Nemecku škola zakázala moslimským dievčatám nosiť do školy šatku na hlave
ako znak svojej viery. Tlač to odsúdila, ako náboženský útlak a netoleranciu. Je to pravda.

10
11

12
 Ale škola má právo predpísať záväznú školskú uniformu, ktorú by žiaci mali dodržiavať.
Ale platí všetkým rovnako.
Právo na slobodný náboženský život. Pápež Ján Pavol II. dáva toto právo medzi ostatné práva pracujúcich
napriek všeobecným názorom tých čias, že tieto otázky patria výlučne do sféry súkromného života. Zdôrazňuje
nevyhnutnosť sviatočného odpočinku, ktorý má pozornosť človeka obrátiť na nebeské dobrá a má sa vzdávať povinná
úcta Božej velebnosti. Toto právo vychádzajúce z Božieho prikázania nikto nemôže človeku odňať. Nikomu nie je
dovolené beztrestne zneucťovať dôstojnosť človeka, ku ktorej sám Boh pristupuje s veľkou úctou, z čoho vyplýva, že
štát je povinný zaručovať robotníkovi právo využívať takú slobodu.13

Verejná moc a osobné práva (PIT. 26.) 1907 2254 2375

Pápeži a cirkev prostredníctvom Sociálnej náuky Cirkvi pripomínajú všetkým zástupcom verejnej moci, že je
to práve jej úloha zabezpečovať ľudské práva občanom. Má koordinovať a kontrolovať existenciu a účinnosť ľudských
práv pre každého človeka, aby každý mohol vykonávať svoje úlohy a nehatil pritom iného človeka pri realizácii svojich
plánov a úloh. Pri narušení ľudských práv je úlohou verejnej moci čo najskôr dbať nato, aby sa práva občanov v plnej
šírke čo najskôr obnovili.
CA.,nr.21, s.598.

PP, n. 9-10.
Pápež vyčíta spoločnosti rozdiely, ktoré delia svet na chudobných a bohatých. Pripomína potrebu venovať tomu
problému náležitú pozornosť a všímavosť.

Pápež tu spomína, že krajiny sa viac zaujímajú aj to tento rozmer spoločenského života.

PIT 26. Zároveň sa občianske vrchnosti musia naozajstne pričiniť o to, aby sa vytvorili podmienky, ktoré by
jednotlivým občanom umožnili a uľahčili ochranu svojich práv, ako aj plnenie povinností. Vieme totiž zo skúsenosti, že
ak úrady neurobia primerané opatrenia hospodárskeho, politického a kultúrneho rázu, vznikajú - najmä v našich časoch
- stále väčšie rozdiely medzi občanmi. A tým ľudské práva strácajú svoju účinnosť, a takisto i povinnosti.
Preto sa musia verejné vrchnosti starostlivo usilovať o to, aby občania napredovali tak po hospodárskej, ako aj
sociálnej stránke a aby úmerne so vzrastom produktívnosti sa rozvíjali aj základné verejné služby, teda cestná sieť, do-
prava, komunikačné prostriedky, pitná voda, byty, lekárska starostlivosť, priaznivé podmienky pre náboženský život, a
napokon možnosti rekreácie. Verejné vrchnosti sa musia postarať i o zabezpečenie občanov, aby im nechýbali potrebné
prostriedky k slušnému živobytiu, keď sú postihnutí nejakým nešťastím, alebo keď sa vyskytujú väčšie ťažkosti pri
plnení rodinných povinností. Nemenej majú štátne vrchnosti dbať o to, aby tí, čo sú práceschopní, mali možnosť
zamestnania zodpovedajúceho ich schopnostiam; aby pracujúci vo výrobných podnikoch mali možnosť cítiť sa
spoluzodpovednými za vykonanú prácu; aby sa nehatenejšie mohli zakladať intermediárne zväzy, ktoré uľahčujú
spolunažívanie a robia ho užitočnejším; a konečne, aby všetci mali účasť primeraným spôsobom a v príslušnom stupni
na dobrodeniach kultúry.

- pôvod ľudských práv

- uveďte subjekty, ktoré sa podieľajú na ochrane ľudských práv.
- z čoho vychádzajú a na čom stoja základné ľudské práva
- uveďte základné typy ľudských práv
- za akých okolností sa človek môže zrieknuť svojich základných práv

7. Medzinárodné organizácie, ich úloha a význam.

Sú to združenia národných subjektov:
· OSN
OSN a jej špecializované organizácie:
a) WHO
b) Medzinárodná organizácia práce
c) IBRD – Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj
Monitorujú sociálne vzťahy a vykonávanie sociálnej politiky:
· komisia OSN pre ľudské práva
· rôzne neštátne združenia, ktoré sledujú dodržiavanie ľudských práv
Napravenie uskutočnenej krivdy
· súdny dvor v Haagu
Svetová pôsobnosť – regionálne medzinárodné organizácie
· Rada Európy
· EÚ
Štátny, vládny charakter
· Medzinárodná konfederácia slobodných odborov
13
 Svetové neštátne organizácie
· Medzinárodná asociácia sociálneho zabezpečenia – organizuje semináre, výmena informácií, výskum, pomoc,
združovanie, spolupráca
Úloha medzinárodných organizácii:
· organizovať medzinárodnú pomoc a podporu štátom
· harmonizovať sociálne politické úsilia v jednotlivých štátoch
· vytvárať spoločné orgány pre realizáciu celosvetovej alebo regionálnej sociálnej politiky
· budovať kontrolné mechanizmy na ochranu ľudských alebo iných práv

Medzinárodné organizácie sú významným subjektom SP. Patria sem: Unesko, Medzinárodné organizácie práce,
Červený kríž, Unicef.
Ich úlohou je organizovať pomoc krajinám, ktoré nemajú dostatok síl na riešenie soc. problémov, harmonizovať
legislatívu v oblasti soc. zabezpečenia, vytvárať spoločné orgány pre realizáciu celosvetovej alebo regionálnej SP,
budovať kontrólne orgány a mechanizmy na ochranu ľudských práv a slobôd.

Medzinárodné organizácie ako sociálne subjekty.

medzinárodné organizácie sú združeniami štátov, alebo neštátnych organizácií, ktoré si berú za úlohu predovšetkým:
a/ organizovať medzinárodnú pomoc, medzištátnu a medziregionálnu podporu jednotlivým štátom, pokiaľ o ňu majú
záujem a pokiaľ pre riešenie svojich sociálnych problémov nemajú dosť účinných prostriedkov/pomoc pri hlade, vojne,
zemetrasení/,
b/ harmonizovať sociálne politické úsilie jednotlivých štátov stanovením minimálnych hladín sociálnej ochrany, alebo
doporučovaním účinných realizačných postupov /medzinárod. zmluvy/,
c/ budovať svetové alebo regionálne kontrolné mechanizmy na ochranu ľudských alebo iných práv.

K najdôležitejším medzinárodným organizáciám patrí:

1.Systém Organizácie spojených národov/OSN/.
Pôsobí v sociálnej oblasti prostredníctvom Hospodárskej a sociálnej rady OSN a najmä prostredníctvom Centra pre
sociálny rozvoj a humanitárne záležitosti. Toto centrum sa zaoberá napr. starnúcim obyvateľstvom, invalidmi, mládežou
Špecializované organizácie OSN:. Svetová zdravotnícka organizácia /SZO/-zníženie chorobnosti, úmrtnosti so
zreteľom na chudobné obyvateľstvo, a Medzinárodná organizácia práce /MOP/ -založená v r. 1919 s cieľom zlepšiť
pracovné podmienky vo svete. Je to organizácia tripartitná. Jej hlavným poslaním je formulovanie medzinárodných
programov k zlepšeniu pracovných a životných podmienok.
Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj /IBRD/ - stručne Svetová banka – vo svojich rozvojových programoch
kladie dôraz na rozvoj ľudských zdrojov a na budovanie sociálnych sietí, podporuje udržateľný ekonomický rozvoj
a zníženie chudoby v členských krajinách, najmä poskytovaním pôžičiek.

8. Sociálne udalosti a ich krytie.

Sociálna udalosť: je to závažná sociálna udalosť, ktorá si vyžaduje sociálnu ochranu, pretože občan alebo rodina
nie je schopná zvládnuť ju svojimi vlastnými silami.
Životné situácie, ktoré sú štátom uznané sú spojené s ekonomickými alebo sociálnymi opatreniami v prospech:
· zo zákona napr. povinné poistenie proti následkom pracovných úrazov
· úradným výkonom napr. rozhodnutím o poskytnutí štát.sociálneho príspevku alebo sociálnej pomoci
· zmluvne napr. pracovnou zmluvou
Sociálne zabezpečenie sa spája so sociálnou udalosťou právnymi následkami:
· bezprostredne napr. právo vzniká tým, že udalosť nastala narodením dieťaťa, nároku na pôrodné
· sprostredkovane – aby právo vzniklo musí nastať ešte ďalšia udalosť
Ak nastane sociálna udalosť, spravidla vznikne poistenej osobe, občanovi, oprávnenej osobe buď:
· nárok zo zákona alebo zmluvy
· právo žiadať o poskytnutie určitej dávky z niektorého systému sociálnej ochrany
Sociálna udalosť môže byť:
· uznaná právom
· zmluvou
· dodatočne až po svojom vzniku
Ďalej sociálna udalosť môže byť:
· predvídateľná
· nepredvídateľná
· odvrátiteľná
· neodvrátiteľná
Napr. staroba je predvídateľná a zároveň neodvrátiteľná sociálna udalosť. Rizikom je v tom zmysle, že sa jej človek
nemusí dožiť.
V súčasnosti rozlišujeme šesť základných sociálnych udalostí súvisiacich:
 - so zdravotným stavom ( nemoc, invalidita)
- s rodinou (založenie rodiny, materstvo, výchova v rodine, zlyhanie rodiny, strata živiteľa)
- s vekom (starnutie)
- s nezamestnanosťou
- s núdzou
- s neprispôsobením sa
Hlavnými sociálnymi udalosťami sú choroba, úraz, tehotenstvo, materstvo, invalidita, stárie, narodenie dieťaťa,
smrť živiteľa, ochrana detí a mládeže, ochrana žien proti násiliu,nezamestnanosť, chudoba a pod.

9. Choroba a invalidita ako sociálna udalosť. Sociálne zabezpečenie v oblasti nemocenského a invalidného
poistenia.

Zdravie sa stáva sociálnou udalosťou hneď ako potrebujeme ochranu alebo liečbu, ktorá vyžaduje odbornú pomoc,
zariadenie, techniku, lieky a náklady presahujú finančné možnosti človeka
· Zdravie a nemoc sú predmetom sociálnej politiky.
· Zdravie – biologický stav človeka.
· Neprítomnosť zdravia – stav fyzickej a duševnej choroby.
· Prítomnosť zdravia – stav dokonalej telesnej duševnej a sociálnej rovnováhy.
· Rovnováha stavu – má svoju telesnú, duševnú a sociálnu stránku.
· Rovnováha funkcií – funkcia organizmu v konkrétnom vzťahu k prostrediu v ktorom človek žije.
WHO chápe zdravie v širšom zmysle a to:
každý má právo mať príležitosť prežiť svoj život bez zbytočných utrpení v stave fyzického, psychického a sociálneho
blaha – dostatočná výživa, neznečistené životné prostredie, maximálna ochrana pred infekčným ochorením
Zdravotné riziko:
faktory životného a pracovného prostredia, ktoré vyvolávajú určité choroby napr. znečistený vzduch alebo voda.
Najčastejšie zdravotné riziká:
· nedostatok pitnej vody
· nedostatok hygieny a sanitárnych zariadení
· strava kontaminovaná baktériami a plesňami
Typy zdravotných rizík:
· infekčné ochorenia
· pracovné úrazy a choroby z povolania
· nehody, úrazy, návyky napr. alkohol, drogy
· ohrozenie slnečným žiarením, znečistenie pôdy, vody, vzduchu
Starostlivosť o zdravie:
· prevencia – ochrana človeka pred chorobou a úrazom
· terapia – liečba následkov choroby alebo úrazu
· rehabilitácia – obnova nezávislého a plnohodnotného telesného a duševného života osôb po úraze, chorobe,
závislosti
· reintegrácia – uplatnenie človeka v jeho obvyklých rovinách t.j. v rodine, komunite
Zdravie je osobnou zodpovednosťou občana. Verejnou sa stáva vtedy, keď porucha zdravia ohrozuje iných ľudí napr.
nákazy.
Choroba sa stáva sociálnou udalosťou vtedy, keď človek nemôže zabrániť poruche svojho zdravia, alebo nemá dostatok
síl a prostriedkov aby poruchu odstránil. Sociálnou udalosťou sa stáva vtedy, keď potrebuje pomoc od iných alebo
finančnú pomoc.
Choroba môže mať priebeh:
· rýchly – akútny
· pomalý – chronický
Príčiny ochorenia:
· vonkajšie
a) biologické (vírusy, parazity, plesne)
b) fyzikálne (elektrina)
c) chemické (otravy)
d) sociálne (stresy)
· vnútorné
e) genetické ( žalúdočné vredy podmienené neurózou)
f) nedostatok odolnosti voči chorobám (závislosť)
Slovník pojmov k téme:
úraz – vonkajší zásah pôsobiaci na organizmus náhle, ktorý má za následok poruchu zdravia
pracovná schopnosť- možnosť práce
pracovná neschopnosť- nemožnosť práce pre nemoc alebo úraz
invalidita – sociálna udalosť, choroba zo zdravotným postihnutím dlhodobo alebo trvale
Handicap – dôsledky invalidity

Chudoba podľa Strieženca je stav charakterizujúci nedostatok základných životných prostriedkov a prístupov k
službám. Jedinec, rodina, sociálna skupina nemôže z vlastných prostriedkov uspokojovať najnutnejšie životné potreby.
Preto potrebujú pomoc od iných sociálnych útvarov ako napr. štát, obec, tretí sektor, charita a pod.
Chudoba je chápaná ako stav, keď nedostatok hmotných prostriedkov obmedzuje možnosti spotreby, keď nedostatok
peňazí neumožňuje zabezpečovať dôležité (základné) životné potreby na primeranej úrovni.
Rozdelenie chudoby:
A)absolútna chudoba
je stav, keď nedostatok prostriedkov neumožňuje uspokojovať základné životné potreby ako je strecha nad hlavou,
odev, jedlo , do takej miery, že je ohrozená sama existencia človeka a hrozí mu smrť
B)relatívna chudoba
je stav, v ňom jednotlivec, rodina alebo sociálna skupina uspokojuje svoje potreby na výrazne nižšej úrovni ako je
priemerná úroveň v danej spoločnosti.
Chudoba prináša sociálnu izoláciu a stav núdze.
Sociálna izolácia je najzávažnejší faktor chudoby v modernej spoločnosti.
Stav núdze rozlišujeme:
· stav hmotnej núdze – strata zamestnania, príjmu, chorobu, invaliditu, starobu
· stav sociálnej núdze- nízky vek, zdravotný stav, disfunkciu rodiny, absencia sociálneho zázemia a pod.
Meranie hranice chudoby:
· objektívna chudoba - stav, kde nie sú uspokojované základné ľudské potreby na prijateľnej úrovni
· subjektívna chudoba – stav, o ktorom sa domnieva ten, ktorý je v takej situácii, že je chudobný preto, lebo si podľa
svojich predstáv nemôže uspokojiť svoje potreby
Metódy merania chudoby:
· normatívna – stanoví sa minimálny, spoločensky prijateľný v danej krajine a čase reálne naplniteľný spotrebný kôš.
· relatívna – stanovenie úrovne príjmu vo vzťahu k dosahovanému primeranému príjmu v danej krajine.
Existenčné minimum – minimálna úroveň príjmov, ktorá umožňuje elementárnu existenciu človeka - odev, jedlo,
ochranu pred počasím
Sociálne minimum - príjem, ktorý odráža celkovú životnú úroveň v danej krajine
Aktivity štátu, ktorými sa snaží zabrániť občanom, rodinám a sociálnym skupinám, aby prepadli chudobe:
· sociálne poistenie – nemocenské , dôchodkové
· sociálna podpora – štátna sociálna podpora, pomoc rodinám s deťmi
· sociálna pomoc – určená ľudom, ktorí sa nachádzajú v stave chudoby, je zameraná na to, aby pomohla vrátiť sa do
stavu sociálnej suverenity (nezávislosti)
Metóda know-how -:
chudobných vychádza z toho, že životom v chudobe človek nadobúda zvláštnych znalostí a schopností. Ide o
zabezpečenie životných potrieb, o sociálnu ochranu a sebaobranu v stave chudoby...

Chudoba
 je najstaršou sociálnou udalosťou.
 je aj najzávažnejším dôsledkom niektorých sociálnych udalostí.
 Chudoba v modernej európskej spoločnosti nie je otázkou smrti hladom, ale otázkou nerovností
a nedostupností.

Absolútna chudoba
 Stav, keď nedostatok prostriedkov neumožňuje uspokojovať základné životné potreby do takej miery, že je
ohrozená sama existencia človeka a hrozí mu smrť.
 Absolútna chudoba sa vyskytuje skôr v rozvojových krajinách (Latinská Amerika, Afrika – hlad, podvíživa).

Relatívna chudoba
 Stav, v ktorom jedinec, rodina alebo sociálna skupina uspokojuje svoje potreby na výrazne nižšej úrovni, ako
je priemerná úroveň v danej spoločnosti (štáte). Teda na relatívne nižšej úrovni.
 Všeobecne sa dochádza k záveru, že chudoba prináša sociálnu izoláciu (vylúčenie) a stav núdze.

Objektívna chudoba
 Stav, v ktorom nie sú podľa názoru štátu uspokojované základné ľudské potreby na prijateľnej úrovni.
 Problémom je hľadanie merítok objektívnej chudoby.

Subjektívna chudoba
 Stav, o ktorom sa spravidla ten, kto je v takej situácii domnieva, že je chudobný, lebo nemôže uspokojovať
svoje potreby podľa svojich predstáv.
  vychádzajú z porovnania so spotrebou bohatých...

Metódy merania objektívnej chudoby:

Normatívna metóda
 stanoví sa minimálny, spoločensky prijateľný, v danej zemi a čase reálne naplnený spotrebný kôš.
 Súhrn cien zbožia a služieb v tomto koši je hranicou príjmu, pod ktorou už nastáva stav chudoby.
Relatívna metóda
 stanovenie úrovne príjmov vo vzťahu k dosahovanému priemernému príjmu v danej zemi.
 Tí, ktorí majú príjmy pod touto hranicou sú považovaní za chudobných.

Existenčné minimum
 je taká minimálna úroveň príjmov, ktorá umožňuje elementárnu existenciu človeka, t.j. stravu, odev a ochranu
pred počasím.
 Nižší príjem znamená ohrozenie človeka hladom a zimou /polovica priemerného čistého príjmu na osobu/.

Sociálne minimum
 naopak je taký príjem, ktorý odráža celkovú životnú úroveň v danej zemi.
 vyjadruje všeobecný názor na najnižšie prijateľné uspokojovanie všetkých potrieb človeka, aj keď len na
minimálnej úrovni.
 (2/3 priemerného čistého príjmu na osobu)

Životné minimum
 je spoločensky uznanou minimálnou hranicou príjmov, pod ktorou nastáva stav hmotnej núdze.
 pohybuje sa medzi existenčným a sociálnym minimom; od jeho výšky sa odvodzuje rada dávok
 Upravuje sa vždy k 1.7. (5130.- 7.2007)

Rozlišujeme dvojaký stav núdze:

Stav hmotnej núdze:
 keď si občan svojim príjmom a majetkom nemôže zabezpečiť základné životné podmienky sám alebo za
pomoci svojej rodiny.
 pod hranicou ŽM
Stav sociálnej núdze:
 keď si občan pre svoj vek, zdravotný stav, disfunkciu rodiny, z dôvodov ohrozenia práv, z osobnostných
dôvodov nie je schopný zabezpečovať svoje základné životné a sociálne potreby.

Stratégia boja proti chudobe

 Sociálne poistenie – je tiež ochranou štátu, štát ho robí preto povinným.
 Štátna sociálna podpora tým skupinám, ktoré by sa bez jeho pomoci mohli prepadnúť do stavu chudoby.
 Sociálna pomoc určená ľuďom, ktorí sa nachádzajú v stave chudoby.

10. Rodinná politika, systém podpory rodín a nástroje realizácie rodinnej politiky. Systém štátnej sociálnej
podpory.

Rodinná politika
 materstvo
 rodičovstvo a rodina
 výchova a výživa detí v rodine
 ochrana detí a žien v rodine a mimo nej
 pomoc pri strate živiteľa

Princípy uplatňované v rodinnej politike:

 občiansky, univerzálny
 korporatívny, poisťovací
 solidárny
 liberálny

Materstvo
Sociálnou udalosťou nie je tehotenstvo, pôrod a materstvo, ale až druhotné potreby s nimi spojené:
 náklady na zdravotnú starostlivosť
 strata zárobku vyvolaná potrebným pracovným voľnom
  zvýšené náklady na nového člena

Materská a jej dva významy:

 je dôvodom na priznanie dávky, ktorá ženu zabezpečuje po dobu, kedy nemôže pracovať
 ochrana poskytnutá systémom sociálneho zabezpečenia
 je ospravedlnenou
a tolerovanou
absenciou
 ochrana pracovnoprávna

Rodičovstvo
 Po vyčerpaní materskej dovolenky má rodič v súvislosti so starostlivosťou o dieťa takmer vo všetkých
európskych zemiach nárok na ďalšie ospravedlnené pracovné voľno.
 Snaha umožniť rodičovi zárobkovú činnosť pri súčasnom poberaní rodičovského príspevku.

Výchova dieťaťa v rodine

 Sociálnou udalosťou sú zvýšené rodinné výdavky a náklady na ošatenie, výživu, preventívnu a liečebnú
starostlivosť, bývanie, vzdelanie a výchovu ...
 Cieľ = obmedzovanie znižovania životnej úrovne rodín s deťmi v porovnaní s rodinami bezdetnými

Ochrana detí a mládeže

 Rodina môže zlyhať krátkodobo alebo dlhodobo.
 Sociálnou udalosťou sa stala potreba ochrany a starostlivosti o deti opustené, osirelé a v rodine týrané,
zneužívané a zanedbávané, deti s poruchami správania
 Rozvoj SPO a sociálnych služieb

Strata živiteľa smrťou

Sociálnou udalosťou je ekonomické ohrozenie pozostalých:
 jednorazové
 krátkodobé
 dlhodobé
Zabezpečenie po úmrtí člena rodiny pozostalým primeranú životnú úroveň (vdovský, vdovecký a sirotský
dôchodok).

Rodinná politika
- zameranie rodinnej politiky: materstvo, rodičovstvo, výchova dieťaťa, ochrana detí a
mládeže, pomoc pri strate živiteľa
- systém podpory rodín a nástroje realizácie rodinnej politiky
Rodina
V každej kultúre rodina symbolizuje pozitívne hodnoty. Predovšetkým istotu a stabilitu, mnohokrát jedinú, ktorú svet
pre jednotlivca má.Rodina patrí medzi inštitúcie, ktoré pôsobia primárne výchovne a je dôležitým mostíkom medzi
jednotlivcom a spoločnosťou .
Predpokladáme, že na začiatku histórie rodiny bolo spoločenstvo tlupy, ktorá rástla predovšetkým vďaka novej
reprodukcii. Vzhľadom k jasnej funkcii ženy – matky a nevysvetliteľnému spôsobu akým dokázala tvoriť deti, došlo
k prvej forme – matriarchátu.Po zvýšení významu majetku a pochopení úlohy muža pri rozmnožovaní dochádza
postupne k potrebe kontrolovať zachovanie vlastnej línie potomkov muža a začíname hovoriť o patriarcháte. Ten
v podstate vo väčšine sveta trvá dodnes.
Vymedzenie pojmu rodinná politika je dosť zložité, nakoľko aj vymedzenie pojmu rodina nie je také jednoznačné ako
by sa nám mohlo zdať.
Na definovanie rodiny má veľký vplyv ideológia, ktorú možno stručne charakterizovať ako súbor hodôt, poznatkov,
názorov a predstáv, ktoré formujú náš pohľad aj na to, čo je a čo nie je „normálna“ rodina.
Rodinná politika vychádza zo základných právnych noriem, v ktorých by mala byť rodina na jednej strane postavená
pod zvláštnu ochranu štátu, ale súčasne na druhej strane, by malo byť zaručené právo na slobodu a sebaurčenie jej
členov. Jednou z priorít sociálnej politiky je podpora rodín z deťmi
Rodinu treba podporovať a chrániť primeranými sociálnymi opatreniami. Tam, kde rodiny nie sú schopné plniť svoje
úlohy, majú iné spoločenské celky povinnosť im pomáhať a podporovať rodinnú ustanovizeň. Podľa princípu
subsidiarity (výpomoci) sa majú väčšie spoločenstvá vyvarovať toho, aby si neoprávnene privlastňovali práva rodiny
alebo sa miešali do jej života. (KKC 2209)
Rodina je základnou jednotkou spoločnosti. Vo svojich rôznych formách a podobách, ktoré sú v jednotlivých krajinách
s rôznymi sociálnymi, kultúrnymi či politickými systémami odlišné, je rodina hlavným činiteľom udržateľného
sociálneho rozvoja.
Rozhodujúcou formou zodpovednosti štátu voči rodinám je vytváranie politických, legislatívnych, inštitucionálnych
a iných podmienok pre rast ekonomiky podpora makroekonomickej rovnováhy, ako predpoklad rovnováhy medzi
rastom príjmov a výdavkov obyvateľstva pre zabezpečenie zamestnanosti.
Rodinám sa umožňuje rozhodnúť sa pre plnú zamestnanosť rodiča, pre prácu na čiastočný úväzok, alebo pre celodennú
starostlivosť o deti. V súvislosti s tým, štát garantuje takéto podmienky v pracovno-právnych predpisoch, v predpisoch
o sociálnom poistení a štátnej sociálnej podpore.
Rodina vzniká vždy až narodením dieťaťa. Jadrom každej rodinnej sústavy je tzv. biologická – nukleárna rodina,
ktorá sa skladá s otca, matky, syna a dcéry. Potom sú ešte rozšírené rodiny – základ rodinných vzťahov tvoria pokrvní
príbuzní a manželskí partneri sú druhoradí.
Podľa vzoru autority v rodine delíme ich na:
- patriarchálne r. – hlavou rodiny je muž,
- matriarchálne r. – hlavou rodiny je žena,
- egalitárne r. – moc je rozdelená rovnomerne.
Každá nukleárna rodina obsahuje dva druhy vzťahov: 1. vzťahy filiácie (pokrvné, medzi rodičmi a deťmi) a 2. vzťahy
afinity (čiže manželské).
Typy rodín: Úplná
Neúplná
Úplná rodina: tvoria ju obaja rodičia a najmenej jedno dieťa. Je to dvojgeneračná skupina rodičov a detí, v ktorej sú
jasné role všetkých jej členov. Podľa spôsobu spolužitia členov sa delí na:
-harmonickú - uspokojuje všetky potreby všetkých členov rodiny,
-konsolidovaná – uspokojuje všetky základné potreby, nie sú v nej vážne poruchy vzťahov a nezhody pri výchove detí,
-disharmonická – narušená, labilná, rozvrátená – je tu prítomný často konflikt, napätá atmosféra, vzájomný nezáujem,
kruté zaobchádzanie medzi partnermi i s deťmi, možná dezintegrácia osobnosti,
-doplnená rodina – po rozvode jeden z rodičov vstúpil do nového manželstva, do ktorého nový partner prináša dieťa
z predchádzajúceho manželstva, resp. majú spoločné dieťa. Ide o najkomplikovanejší typ vzťahov a môže priniesť
problémy.
Neúplná rodina: hovoríme o nej vtedy, keď chýba otec alebo matka, či dieťa. Táto rola môže byť nahradená inými
osobami. Ak v rodine chýba dieťa, problém možno riešiť adopciou od iných rodičov, ak chýba jeden z rodičov, možno
to riešiť novým uzavretím manželstva. Ide o:
-rodiny vdovcov, rodiny slobodnej matky s dieťaťom, rodiny rozvedených rodičov s deťmi, bezdetné rodiny.

Cieľom rodinnej politiky je ovplyvniť reprodukčné chovanie obyvateľstva,. Rodinnej politike ide o ekonomickú,
sociálnu a právnu ochranu a opdporu rodín a ich záislých členov (detí, starých, invalidných, chorých) a o
riadnu výchovu detí. Rodina sa môže stať zrodjom najvyššieho uspokojenia ale aj príčinou osobných tragédií, životných
frustrácií. Funkcie rodiny:
Hlavné funkcie rodiny:
1)Biologicko-reprodukčná funkcia – historicky najstaršia funkcia. Predstavuje dve zložky : uspokojovanie
pohlavného pudu a biologickú reprodukciu – pokračovanie rodu.
2) Ekonomická funkcia – udržiava životaschopnosť rodiny. Ovplyvňuje ďalšie funkcie a život členov rodiny. Spočíva
v každodennom zabezpečovaní chodu domácnosti a zabezpečovaní biologických potrieb členov rodiny.
3)Výchovná funkcia – patrí medzi rozhodujúce funkcie. Jej realizácia je mimoriadne náročná na pripravenosť rodičov.
Cieľom aj obsahom je formovanie morálnych, spoločenských, pracovných, estetických návykov, nadobúdanie prvých
sociálnych skúseností.
4) Emocionálna funkcia – dáva pocit stability, bezpečnosti, citovej rovnováhy. Pri plnení tejto funkcie sú dôležité
citové väzby a vzťahy medzi rodičmi, rodičmi a deťmi, súrodencami a pod. Ak chýbajú city, dochádza k frustrácii.
5)Socializačná funkcia – prostredníctvom rodiny sa dieťa pripravuje na začlenenie do spoločnosti.
6) Ochranná funkcia – spočíva v ochrane zdravia detí, ale aj v ich ochrane pre sociálno-patologickými javmi. Muž je
ochrancom ženy, rodičia detí, starší súrodenci mladším.

Cieľová populácia rodinnej politiky:

Cieľovou populáciou rodinnej politiky sú rodiny alebo ich členovia. Rodina je skupina jendotlivcv spojených
pokrvnýcm príbudzenstvom, svadbou či adopciou, ktorí vytvárajú ekonomickú jednotku a ich dospeli členovia sú
zodpovední za výchovnú detí (Giddens 1989). Najbežnejšou fomou rodiny je:
Nukleárna rodina - pozostávajúca z partnerov a vlastncý či adoptovaných detí, o ktoré sa partneri
starajú v spoločnej domácnosti
Viacgeneračná rodina
Netradičná rodina - spolužitie dvoch homosexuálnych partnerov
Modálna rodina - neúplné rodiny s jedným členom, bezdetné manželstvá
ženy - matky deti určené k adopcii,
Objekty rodinnej politiky:
Ľudia pripravujúci sa na partnerský vzťah, rodinný život Jednostlivci v špecifickej rodinnej situácii (pracujúce
nastávajúce slobodné matky, osamelí starí ľudia) Všetky rodiny bez rozdielu Rodiny sociálne patologické Rodiny pod
hranicou chudoby
Systém podpory rodín u nás a vo svete"
Rodinná politika v jednotlivých krajinách sleduje rozličné ciele V zásade sa za hlavný cieľ rodinnej politiky vo
väčšine krajín považuje sociálna garancia, ktorá spočíva v posilňovaní spoločenského významu rodiny, pomoci pri
výchove a socializácii mladej generácie a účasti členov rodiny na spoločenskom a ekonomickom napredovaní
krajiny.

Sústavu spoločenskej pomoci rodinám s deťmi tvoria prvky priamej finančnej pomoci (dávky), nepriamej finančnej
pomoci, naturálnej pomoci a služieb. Systém priamej finančnej pomoci sa skladá z komplexu dávok, ktorý je možné
rozdeliť na niekoľko častí:
Štátne sociálne dávky - rodič, prisp., zaop. prisp., príd. na deti, podpora pri narodení dieťaťa - Dávky z
dôchodkového zabezpečenia pre rodiny s deťmi
Štátne sociálne dávky
Úlohou štátnych sociálnych dávok je zabrániť tomu, aby veľké skupiny obyvateľstva neprepadli do chudoby, aby si
mohli riešiť sociálne situácie na spoločensky uznanej úrovni. Zmena úlohy štátu spočíva predovšetkým v prechode od
štátneho paternalizmu k participácii.
V rámci systému štátnej sociálnej pomoci majú dávky rodinám s nezaopatrenými deťmi dominantné postavenie.
Systém štátnej sociálnej pomoci rodinám s deťmi pozostáva z jednorazových a opakovaných príspevkov – štátnych
sociálnych dávok.
Jednorazové štátne sociálne dávky
Predpokladom na poskytnutie jednorazovej štátnej sociálnej dávky je odôvodňujúca sociálna situácia.
Nárok majú všetky rodiny, bez ohľadu na výšku príjmu, hoci občan má zákonný nárok na tieto dávky musí o ne
požiadať, štát ich nevypláca automaticky, ale na základe žiadosti.
Jednorazové štátne sociálne dávky sú:
- príspevok pri narodení dieťaťa,
- príspevok rodičom, ktorým sa súčasne narodili tri deti alebo viac detí alebo ktorým sa v priebehu dvoch rokov
opakovane narodili dvojčatá,
- jednorazový príspevok pri zverení do náhradnej starostlivosti,
- jednorazový príspevok pri zániku náhradnej starostlivosti,
- príspevok na pohreb.

- Dávky z nemocenského poistenia - peň. pomoc v materstve, OCR, vyrovnávací príspevok

v materstve Dávky a služby sociálnej pomoci pre rodiny s deťmi
- Iné dávky - štipeniá, novomanželské pôžičky
Za základné strategické ciele štátnej rodinnej politiky v podmienkach SR považujeme dosiahnutie relatívnej
ekonomickej nezávislosti rodín ako základ ich občianskej nezávislosti a uplatnenia ich zodpovednosti a voľby vlastnej
budúcnosti, úspešnosť rodín pri realizácii ich funkcií, stabilita a sociálna kvalita manželských a rodičovských vzťahov
av zmysle ronoprávnosti spoločnsoti. Tieto dlhodobé ciele by sa mali realizovať najmä v 4 oblastiach vecnej
kompetencie štátu:
- Právna ochrana rodiny a jej členov - zákon o rodine, zákon o pestúnskej starostlivosti. Štát poskytuje právnu
ochranu a morálnu podporu manželstvu a rodičovstvu, pretože kvalita a statilita týchto dvoch základncý rodinných
vzťahov v rozhodujúcej miere ovplyvnňuje psychický rozvoj detí a ich životnú perspektívu. Vytvára legislatívny a
inštitucionálny rámec pre uplatňovanie všetkcý foriem náhradnej výchovy. Právnu ochranu rodiny a jej členov garantuje
Ústava SR, Zákon o rodine, občiansky zákonník, občiansky súdny poriadok.
- Sociálne a ekonomické zabezpečenie rodín - dávky štátnej soc. podpory. Ide o vytváranie politických,
legislatívnych, daňových, inštitucionýlnych podmienok pre rast výkonnosti ekonomiky, podpora rovnováhy,
zabezpečenie rovnováhy medzi rastom príjmov a výdavkov a hlavne zabezpečenie zamestnanosti.
- výchova detí a mládeže, príprava na manželstvo a rodičovstvo - za výchovu detí sú zodpovední rodičia, ktorým má
pomáhať celá spoločnosť, na prvom mieste škola, cirkev, masmédiá a ďalšie subjekty. Štát spolu s inými spoločenskými
subjektami, vytvára rodinám informačné a inštitucionálne podmienky pre zdokonaľovaie ich výchovného pôsobenia
hlavne podporovaním rozvoja športových, kultúrno-umeleckých záujmových a pracovných aktivít deti a mládeže z
dôvodu, že popri kvalitnej rodinnej výchove, sú najúčinnejšou ochranou pred negatívnymi vplyvmi.
Demografický vývoj a populačná politika - zachovanie rovnováhy vo vekovej štruktúre obyvateľstva a zachovanie rastu
obyvateľstva sú hlavné priority štátnej rodinnej politiky SR v oblasti reprodukcie obyvateľstva
- Ochrana zdravia členov rodiny - štát ochranu zabezpečuej legislatívnymi, administratívnymi a ekonomickými
opatreniami. Zvyšovanie zdravotného uvedomenia občanov sa orientuje na uplatňovanie zodpovednosti jednotlivca za
vlastné zdravie, rodičov za ochranu zdravia svojich dti a na aktívny podiel verejnosti na rozvoji a ochrane zdravia. Štát
chráni deti a mládež pred
všetkými druhmi závislosti a pred morálnou devastáciou (násilie a pornografia v masmédiách). Taktiež sa venuje aj
väčšia pozornosť zdravotnej a sociálnej starostlivosti o starších ľudí
V rámci štátnej sociálnej podpory sa štát podieľa na riešení najmä týchto životných udalostí jednotlivcov alebo rodín:
A) Uzavretie manželstva a s ním spojené zakladanie vlastnej domácnosti
Bytová politika:
Podstatou každej bytovej politiky je systém rozdeľovania bytov. Z teoretickéh ohľadiska rozlišujeme dva základné typy,
a to:
Prídelový systém - rozdeľuje byty podľa kritérií určených spravidla v sociálnych zákonoch tým, ktorí to najviac
potrebujú.
- Trhový systém - vychádza z toho, že byty sú tovarom a rozdeľujú sa na základe cien ponuky
a dopytu. Cenou sa rozumie cena domu, bytu pri kúpe do vlastníctva i cena nájomného. V súčastnosti v Sr absentuje
prepracovaná bytová politika štátu. Zaznamenávame stály rast nájomného, je to nezákonné, ale nič sa proti tomu nerobí.
Sociálne aspekty bytovej politiky:
Bývanie má popri ekonomických aspektoch predovšetkým aspekty sociálne. Základom sociálnych aspektov bývania sú
tieto skutočnosti:
- Bývanie je základnou ľudskou potrebou a samo o sebe selúži k saturovaniu ďalších potrieb,
- Bývanie je dôležitým prvokom určujúcim životnú úroveň ľudí.
Právo na bývanie je nenárokové a nevymáhateľné, jeho naplňovanie je výrazom zodpovednoti vlád za životné
podmienky obyvateľstva.
Základnými spôsobmi, ktorými môže štát pomáhať sociálne slabým vrstvám obyvateľstva pri riešení otázky bývania sú
tieto:
- Znižovať cenu ich bývania
- Realizovať sociálne transfery, ktoré vedú k zvýšeniu príjmov týchto sociálnych vrstiev
- Kombinovať oba spôsoby
Nástroje pomoci sociálne slabším domácnostiam v oblasti bývania: - Sociálne bývanie
Príspevky na bývanie / nájomné
Formy zabezpečovania bývania:
- Štátny fond rozvoja bývania
- Stavebné sporenie Hypotekárny úver

B) Nezaopatrenosť dieťaťa a sústavná príprava na povolanie

Opakované štátne sociálne dávky
Prídavok na dieťa
Prídavok je štátna sociálna dávky, ktorou štát prispieva oprávnenej osobe na výchovu a výživu nezaopatreného dieťaťa
Prijatím zákona č. 600/2003 Z. z. o prídavku na dieťa a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení sa zaviedlo s účinnosťou od 1. 4. 2004 vyplácanie prídavkov na dieťa úradmi práce sociálnych vecí a rodiny.
Výška príspevku od 1. 9. 2004 je 540 Sk na každé nezaopatrené dieťa bez ohľadu na výšku príjmu rodičov.
Oprávnenou osobou na uplatnenie si nároku je
- rodič nezaopatreného dieťaťa (v prípade osvojenia od právoplatnosti rozsudku o osvojení je rodičom aj osvojiteľ),
- osoba, ktorej je nezaopatrené dieťa zverené do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov na základe
právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu,
- plnoleté nezaopatrené dieťa
v prípade,
- ak niet rodiča nezaopatreného dieťaťa,
- ak má upravenú vyživovaciu povinnosť od rodičov,
- ak uzavrelo manželstvo alebo
- ak jeho manželstvo zaniklo.
Ak je viac oprávnených osôb, prídavok na to isté dieťa patrí len jednej z nich.
Nezaopatrené dieťa podľa tohto zákona je dieťa do skončenia povinnej školskej dochádzky, najdlhšie do 25 rokov veku
ak
a) sa sústavne pripravuje na povolanie štúdiom alebo
b) sa nemôže sústavne pripravovať na povolanie štúdiom, alebo vykonávať zárobkovú činnosť pre chorobu alebo
úraz.
Nezaopatrené dieťa podľa tohto zákona je aj dieťa, ktoré nie je schopné sa pripravovať sústavne na povolanie pre
dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, najdlhšie do dovŕšenia plnoletosti.
Dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav je taká choroba, a stav, ktorý je uvedený v prílohe č. 2 zákona NR SR č. 461/2003
Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Tento zdravotný stav podľa poznatkov lekárskej vedy trvá
alebo má trvať dlhšie ako dvanásť po sebe nasledujúcich mesiacov a vyžaduje osobitnú starostlivosť.
Nezaopatrené dieťa v zmysle tohto zákona nie je dieťa
- ak mu vznikol nárok na invalidný dôchodok alebo poberá sociálny dôchodok
- alebo ak jeho štúdium presiahlo štandardnú dĺžku štúdia.
Sústavná príprava dieťaťa na povolanie je štúdium
- na strednej škole okrem štúdia popri zamestnaní
- na vysokej škole okrem externého štúdia
Podmienky nároku na prídavok sú
- starostlivosť oprávnenej osoby o nezaopatrené dieťa
 - trvalý alebo prechodný pobyt oprávnenej osoby na území Slovenskej republiky
- trvalý alebo prechodný pobyt nezaopatreného dieťaťa na našom území
V prípade, ak z písomnej informácie poskytovanej školou vyplynie, že dieťa zanedbáva povinnú školskú dochádzku, za
čo sa považuje viac ako 15 neospravedlnených hodín v mesiaci, platiteľ rozhodne o zastavení výplaty prídavkov
oprávnenej osobe a peniaze sú poukazované osobitnému príjemcovi.
Rodičovský príspevok
Rodičovský príspevok je štátna sociálna dávka, ktorou štát prispieva rodičovi na zabezpečenie osobnej starostlivosti
a riadnej starostlivosti o dieťaťa do troch rokov veku dieťaťa alebo o dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným
stavom do šiestich rokov veku dieťaťa.
Výška rodičovského príspevku od 1. 9. 2006 je 4 440 Sk, opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny sa
sumy rodičovského príspevku ustanovia vždy k 1. septembru bežného roka v náväznosti na výšku životného minima.
V prípade maloletého rodiča, ktorý má menej ako 16 rokov veku, je potrebné maloletému ustanoviť súdom poručníka
v zmysle § 56, § 57 zákona o rodine, ktorý bude dieťaťu zabezpečovať osobnú riadnu starostlivosť do plnoletosti
rodiča. Ak sa poručník o maloleté dieťa osobne stará, má nárok na rodičovský príspevok.
Dieťa zverené do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov je podľa zákona č.280/2002
- dieťa osvojené,
- dieťa, ktoré bolo zverené do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov na základe právoplatného
rozhodnutia súdu,
- dieťa manžela, ktoré mu bolo na základe právoplatného rozhodnutia zverené do výchovy,
- dieťa, ktorého rodič zomrel.
a) Ak je v rodine viac detí, rodičovský príspevok patrí pri starostlivosti o tieto deti len jednému z rodičov.
Od 1. júla 2005 aj pracujúci rodičia majú nárok na rodičovský príspevok v plnej výške, ak dieťa nenavštevuje štátom
dotovanú škôlku, alebo zariadenie, ktoré je financované zo štátneho rozpočtu.

C) Príchod dieťaťa do rodiny

• Príspevok pri narodení dieťaťa
Príspevok pri narodení dieťaťa plní viaceré funkcie. Jeho cieľom je čiastočne kompenzovať náklady bezprostredne
spojené s príchodom dieťaťa do rodiny, ale tiež demonštrovaným prejavom záujmu štátu podporovať narodenie nového
obyvateľa krajiny.
Príspevok pri narodení je vo výške 4 460,- Sk.
Od 1.1.2007 sa zaviedol príplatok k príspevku pri narodení u prvorodičiek o 11 000 Sk za podmienky, že dieťa sa dožilo
aspoň 28 dní. Zákon č. 65/2007 Z. z. taxatívne vymedzuje podmienky nároku na príspevok, ak sa oprávnenej osobe
dieťaťa narodilo v štáte, ktorý nie je členským štátom Európskej únie.
Príspevok rodičom, ktorým sa súčasne narodili tri alebo viac detí, alebo ktorým sa narodili v priebehu dvoch
rokov opakovane dvojčatá
Príspevok rodičom je štátna sociálna dávka, ktorou štát prispieva raz za rok rodičom, alebo iným oprávneným osobám
na zvýšené výdavky, ktoré vznikajú v súvislosti so starostlivosťou
- súčasne narodené tri deti alebo viac detí alebo
- v priebehu dvoch rokov opakovane narodené dvojčatá.
Ak sa súčasne narodili dve deti alebo viac detí a aspoň dve sa dožili 28 dní príspevok sa zvyšuje o 50 % t.j. v súčasnosti
o 2 230 Sk
Príspevok sa poskytuje na každé dieťa v kalendárnom roku iba raz
Nárok na príspevok rodičom nevzniká pri starostlivosti o dieťa, ktorému sa poskytuje starostlivosť v zariadení
celoročne, ak je dôvodom takejto starostlivosti výkon ústavnej starostlivosti na základe právoplatného rozhodnutia
príslušného orgánu alebo výkonu ochrannej výchovy na základe právoplatného rozhodnutia súdu.

D) Prítomnosť dlhodobo ŤZP dieťaťa vyžadujúceho mimoriadnu starostlivosť alebo osobitne nárčnú
mimoriadnu starostlivosť v rodine
E) Prechodná alebo dlhodobá prítomnosť len jedného živiteľa v rodine
F) Nezaopatrenosť dieťaťa v náhradnej rodinnej starostlivosti
Mnohé rodiny zlyhávajú v plnení úloh voči svojim členom, v dôsledku čoho sme svedkami dysfunkčných rodín.
V dysfunkčných rodinách dochádza k zlyhávaniu rodiny najmä pri plnení základných funkcií a to sa prejavuje
ohrozeným vývinom detí. Otázkam starostlivosti o tieto deti sa venuje zo strany úradov práce pozornosť. Ak zlyhá
rodina najlepším riešením pre dieťa je náhradná starostlivosť.
Jednorazový príspevok pri zverení do náhradnej starostlivosti je určený na podporu zabezpečenia základného osobného
vybavenia dieťaťa, najmä na zabezpečenie jeho ošatenia, obuvi, hygienických potrieb, nevyhnutného nábytku a iných
vecí na uspokojenie potrieb dieťaťa.
Výška jednorazového príspevku pri zverení do náhradnej starostlivosti je 8 840 Sk.
Jednorazový príspevok pri zániku náhradnej starostlivosti
Jednorazový príspevok pri zániku náhradnej starostlivosti je určený na podporu osamostatnenia sa dieťaťa.
Podmienkou na vyplatenie tohto príspevku je, že náhradná starostlivosť musela trvať aspoň jeden rok pred dosiahnutím
plnoletosti. Výška príspevku je 22 100 Sk.
G) Strata člena rodiny smrťou.
Na riešenie týchto udalostí štát prispieva formou jednorázových finančných príspevkov, opakovaných príspevkov. Štát
nedovolí dlhodobejší pokles príjmov rodín pod hranicu životného minima, ktorý ohrozuje zdravenou, morálnou a
sociálnou devastáciou všetkých členov rodiny. Potenciálnymi situáciami sociálneho ohrozenia sú najmä
nezamestnanosť, strata jedného živiteľa úmrtím alebo rozvodom, zdravené postihnutie či choroba člena rodiny,....
Príspevok na pohreb
Príspevok je štátna sociálna dávka, ktorou štát prispieva na úhradu výdavkov spojených so zabezpečením pohrebu
zomretého.
Výška príspevku sa nemenila od l.9.2004 a je vo výške 2 300 Sk.
Zákon neviaže poskytovanie príspevku na pohreb iba na osoby , ktoré boli so zomretým v príbuzenskom vzťahu, ale
príspevok si môže uplatniť ktokoľvek, kto spĺňa podmienky.
Oprávnená osoba si uplatňuje nárok podaním žiadosti na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny príslušnom podľa
trvalého pobytu zomretého. Žiadosť o príspevok potvrdzuje matrika a pohrebná služba

Zánik manželstva:
- manželstvo zaniká smrťou alebo vyhlásením jedného z manželov za mŕtveho. Ak bol jeden s manželov
vyhlásený za mŕtveho, manželstvo zaniká dňom, keď rozhodnutie o vyhlásení za mŕtveho nadobudne
právoplatnosť.
Manželstvo zaniká zrušením manželstva – rozvodom. Súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť,
ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a nemožno od nich očakávať
obnovenie manželského spolužitia. Zároveň v rozhodnutí o rozvode rodičov maloletého dieťaťa súd upraví výkon ich
rodičovských práv a povinností na čas po rozvode a najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do výchovy po rozvode.
Zároveň určí výšku vyživovacej povinnosti druhému rodičovi

.Zákon o rodine – je zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 36/ 2005 Zbierka zákonov
Zásady rodinného práva – sú uvedené v ústave SR článok 41
1/ Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitá ochrana detí a mladistvých.
2/ Žene v tehotenstve sa zaručuje osobitá starostlivosť, ochrana v pracovných vzťahoch a zodpovedajúce pracovné
podmienky.
3/ Deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké práva.
4/ Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov. Deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva
rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na
základe zákona.
5/ Rodičia, ktorí sa starajú o deti, majú právo na pomoc od štátu
6/ Podrobnosti o právach podľa odsekov 1 až 5 ustanoví zákon
Náhradná starostlivosť
Ak rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa a ak je to potrebné
v záujme maloletého dieťaťa, súd môže rozhodnúť o jeho zverení do náhradnej starostlivosti fyzickej osobe, ktorá má
záujem sa stať náhradným rodičom a spĺňa aj predpoklady pre vykonávanie náhradnej starostlivosti. Náhradný rodič je
však povinný vykonávať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa v rovnakom rozsahu v ako ju vykonávajú rodičia. Nie
však všetky opustené deti majú to šťastie, že sú umiestnené do náhradných rodín, pre nich je žiaľ jediným riešením
umiestnenie v detskom domove.
Právo na výchovu detí. Je to ich prirodzené právo. Je tak dôležitou súčasťou formácie nového človeka, že ak výchovná
úloha rodičov chýba, ťažko ju možno nahradiť. Právo a povinnosť rodičov vychovávať svoje deti sú prvoradé
a neodcudziteľné.
Prijatím dieťaťa do náhradnej starostlivosti, by sa však nemala znížiť životná úroveň rodiny a táto situácia je riešená
príspevkami na podporu náhradnej starostlivosti o dieťa.
Opakovaný príspevok dieťaťu
Nárok na opakovaný príspevok dieťaťu má dieťa, ktoré bolo zverené na základe právoplatného rozhodnutia súdu do
náhradnej starostlivosti a žije do dosiahnutia plnoletosti v domácnosti s fyzickou osobou, ktorá je jeho náhradným
rodičom.
Opakovaný príspevok je vo výške:
- 3 320 Sk ak dieťa nemá príjem,
Opakovaný príspevok náhradnému rodičovi
Opakovaný príspevok náhradnému rodičovi je určený na podporu vykonávania osobnej starostlivosti o dieťa, ktoré má
náhradný rodič zverené do náhradnej starostlivosti.
Nárok na opakovaný príspevok má náhradný rodič
- ak mu bolo dieťa zverené do náhradnej starostlivosti na základe právoplatného rozhodnutia súdu
- ak sa začal starať aspoň o jedno zverené dieťa
- ak má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky
- nevykonáva náhradnú starostlivosť v zariadení pestúnskej starostlivosti
Opakovaný príspevok sa vypláca náhradnému rodičovi vo výške 4 230 Sk, ak sa však náhradný rodič stará o tri a viac
detí, ktoré sú súrodencami, príspevok sa zvyšuje o 3 000 Sk mesačne.
Osobitný opakovaný príspevok náhradnému rodičovi
Osobitný opakovaný príspevok náhradnému rodičovi je určený na podporu vykonávania osobnej starostlivosti o dieťa
zverené do náhradnej starostlivosti podľa § 1 ods. 2, ktoré je občan s ťažkým zdravotným postihnutím.
Nárok na spomenutý príspevok má náhradný rodič,
- ktorému dieťaťa bolo zverené do náhradnej starostlivosti na základe právoplatného rozhodnutia súdu,
- ktorý sa začal starať o dieťa s ťažkým zdravotným postihnutím,
- ktorý má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky.
Náhradný rodič má nárok na osobitný opakovaný príspevok vo výške 1 740 Sk, za každé dieťa, ktoré je občan s ťažkým
zdravotným postihnutím.
Oprávnená osoba na opakovaný príspevok náhradnému rodičovi a na osobitný opakovaný príspevok náhradnému
rodičovi je náhradný rodič. Ak je dieťa zverené do náhradnej starostlivosti manželom, nárok na opakovaný príspevok
náhradnému rodičovi na osobitný opakovaný príspevok náhradnému rodičovi i môže uplatniť len jeden z nich.

Osvojenie – Osvojením vzniká medzi osvojiteľom a osvojencom rovnaký vzťah, aký je medzi rodičmi a deťmi. Medzi
osvojencom a príbuznými osvojiteľa vzniká osvojením príbuzenský vzťah. Osvojitelia majú pri výchove detí rovnakú
zodpovednosť a rovnaké práva a povinnosti ako rodičia.
o osvojení rozhoduje súd na návrh osvojiteľa
osvojiteľom sa môže stať len fyzická osoba, ktorá má spôsobilosť na právne úkony, najmä zdravotné, osobné a
morálne, je zapísaná do zoznamu žiadateľov o osvojenie podľa osobitého predpisu a spôsobom svojho života a
života osôb, ktoré s ňou žijú v domácnosti, zaručuje, že osvojenie bude v záujme maloletého dieťaťa
medzi osvojiteľom a osvojencom musí byť primeraný vekový rozdiel
osvojiť možno len maloleté dieťa, ak je osvojenie v jeho záujme
osvojiť maloleté dieťa môžu manželia alebo jeden z manželov, ktorý žije s niektorým z rodičov dieťaťa
v manželstve, alebo pozostalý manžel po rodičovi alebo osvojiteľovi maloletého dieťaťa
na osvojenie je potrebný súhlas rodičov osvojovaného maloletého dieťaťa, ak tento zákon neustanovuje inak. Na
osvojenie nie je potrebný súhlas rodičov ak. A/ počas najmenej šiestych mesiacov neprejavovali skutočný záujem
o maloleté dieťa B/ počas najmenej dvoch mesiacov po narodení neprejavovali o dieťa žiadny záujem C/ak dajú
súhlas na osvojenie vopred bez vzťahu k určitým osvojiteľom
osvojením zanikajú vzájomné práva a povinností medzi osvojencom a pôvodnou rodinou
osvojenie môže zrušiť súd z vážnych dôvodov, ktoré sú v záujme maloletého dieťaťa, do šiestich mesiacov odo
dňa právoplatnosti rozhodnutia o osvojení.

Náhradná starostlivosť
Náhradná osobná starostlivosť – ak to vyžaduje záujem maloletého dieťaťa, súd môže zveriť maloleté dieťa do
náhradnej osobnej starostlivosti. Osobou, ktorej možno maloleté dieťa takto zveriť, sa môže stať len fyzická osoba
s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, ktorá má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, osobné
predpoklady, najmä zdravotné, osobné a morálne, a spôsobom svojho života a života osôb, ktoré s ňou žijú
v domácnosti, zaručuje, že bude náhradnú osobnú starostlivosť vykonávať v záujme maloletého dieťaťa.
- pri zverení maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti uprednostní súd predovšetkým príbuzného
maloletého dieťaťa, ak spĺňa ustanovené predpoklady
v rozhodnutí súd vymedzí osobe, ktorej bolo maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti, jej
rozsah práv a povinností k maloletému dieťaťu
osoba, ktorej bolo maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti, je povinná vykonávať osobnú
starostlivosť o maloleté dieťa v rovnakom rozsahu, v akom ju vykonávajú rodičia. Právo zastupovať maloleté
dieťa a spravovať jeho majetok má iba v bežných veciach
rodičia maloletého dieťaťa vykonávajú práva a povinnosti vyplývajúce z rodičovských práv a povinností len
v rozsahu, v akom nepatria osobe, ktorej bolo maloleté dieťa zverené do náhradnej osobnej starostlivosti.
Rodičia majú právo stýkať sa s maloletým dieťaťom, ktoré bolo zverené do náhradnej osobnej starostlivosti.
Vyživovacia povinnosť rodičov voči maloletému dieťaťu nezaniká

Náhradná osobná starostlivosť zaniká:

dosiahnutím plnoletosti dieťaťa
smrťou maloletého dieťaťa
smrťou osoby, ktorej bolo maloleté dieťa zverené
právoplatným rozhodnutím súdu o zániku dôvodu, pre ktorý bolo maloleté dieťa zverené do NOS
právoplatným rozhodnutím súdu o zrušení NOS
- rozvodom manželov, ktorým bolo maloleté dieťa zverené
Súd zruší NOS len z vážnych dôvodov, najmä ak osoba, ktorej bolo maloleté dieťa zverené do NOS, zanedbáva
maloleté dieťa alebo porušuje svoje povinnosti
Pestúnska starostlivosť
ak rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť osobnú starostlivosť o maloleté dieťa a ak je to potrebné
v záujme maloletého dieťaťa, súd môže rozhodnúť o jeho zverení do pestúnskej starostlivosti FO, ktorá má
záujem stať sa pestúnom a spĺňa ustanovené predpoklady
pestúnom sa môže stať len FO s trvalým pobytom na území SR, ktorá má spôsobilosť na právne úkony v plnom
rozsahu, osobné predpoklady, najmä zdravotné, osobné a morálne, je zapísaná do zoznamu žiadateľov o PS a
spôsobom svojho života a života osôb, ktoré s ňou žijú v domácnosti zaručuje, že bude pestúnsku starostlivosť
vykonávať v záujme maloletého dieťaťa
maloleté dieťa možno zveriť do spoločnej pestúnskej starostlivosti aj manželom. Jednému z manželov je
potrebný písomný súhlas druhého manžela.
- Pestún – je povinný vykonávať osobnú starostlivosť o maloleté dieťa v rovnakom rozsahu, v akom ju
vykonávajú rodičia. Právo zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok má iba v bežných veciach
Počas výkonu pestúnskej starostlivosti rodičia maloletého dieťaťa vykonávajú svoje rodičovské práva a
povinnosti len v rozsahu v akom nepatria pestúnovi. Rodičia majú právo stýkať sa s maloletým dieťaťom, ktoré
bolo zverené do PS.
Súd pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do PS určí rodičom poskytovať maloletému dieťaťu výživné
Pestúnska starostlivosť zaniká:
dosiahnutím plnoletosti dieťaťa
smrťou maloletého dieťaťa
smrťou pestúna
umiestnením maloletého dieťaťa do ochrannej výchovy alebo nástupom do výkonu trestu odňatia slobody
právoplatným rozhodnutím súdu o zrušení PS
rozvodom manželov, ktorý bolo maloleté dieťa zverené do spoločnej PS
Súd zruší PS len z vážnych dôvodov, najmä ak pestún zanedbáva starostlivosť o maloleté dieťa alebo porušuje svoje
povinnosti

Ústavná starostlivosť
NOS alebo PS má prednosť pred ústavnou starostlivosťou. Pred nariadením ÚS je súd povinný vždy skúmať, či
maloleté dieťa nemožno zveriť do NOS alebo PS
Súd môže nariadiť ÚS len vtedy, ak výchova maloletého dieťaťa je vážne ohrozená alebo vážne narušená a
iné výchovné opatrenia neviedli k náprave alebo ak rodičia nemôžu zabezpečiť osobnú starostlivosť o maloleté
dieťa z iných vážnych dôvodov a maloleté dieťa nemožno zveriť do NOS alebo PS. Za vážne ohrozenie alebo
vážne narušenie výchovy maloletého dieťaťa sa nepovažujú nedostatočné bytové pomery alebo majetkové
pomery rodičov maloletého dieťaťa
Ak súd nerozhodol inak, sú rodičia maloletého dieťaťa naďalej jeho zákonnými zástupcami a spravujú jeho
majetok
Súd v rozhodnutí, ktorým nariaďuje ÚS, musí presne označiť zariadenia, do ktorého má byť dieťa umiestnené. Pri
rozhodovaní o nariadení ÚS súd vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na citové väzby
maloletého dieťaťa k súrodencom a na ich zachovanie
Súd sústavne sleduje spôsob výkonu ÚS a najmenej dvakrát do roka hodnotí jej účinnosť, najmä v súčinnosti
sociálnoprávnej ochrany detí, obcou a s príslušným zariadením, v ktorom je maloleté dieťa umiestnené
Ak súd nariadil ÚS z dôvodov, ktoré sú na strane rodičov, v rozhodnutí zároveň určí rodičom dieťaťa primeranú
lehotu na úpravu ich rodinných a sociálnych pomerov tak, aby mohli osobne vykonávať starostlivosť o maloleté
dieťa. Ak rodičia úpravu svojich rodinných a sociálnych pomerov v určenej lehote zabezpečia, súd ÚS zruší
Súd zruší ÚS najmä vtedy, ak maloleté dieťa možno zveriť do NOS alebo PS, alebo ak zanikli dôvody, pre
ktoré bola nariadená

DRUHY VYŽIVOVACÍCH POVINNOSTÍ

1/ Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom – plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná
povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť
obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.
Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov
každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu
povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima nezaopatrené neplnoleté dieťa
pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne
stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť
výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov
ak to majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú, za odôvodnené potreby dieťaťa možno považovať aj tvorbu
úspor. V takom prípade súd uvedie pri určení výživného sumu výživného, ktorá je určená na tvorbu úspor, a uloží
 povinnému rodičovi, aby túto sumu poukazoval na osobitný účet maloletého dieťaťa, ktorý v prospech neho zriadi
rodič, ktorému bolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Na nakladanie s prostriedkami na účte
maloletého dieťaťa je potrebný súhlas súdu
ak rodičia maloletého spolu nežijú, súd upraví rozsah ich vyživovacej povinnosti alebo schváli ich dohodu o
výške výživného
výživné plnoletých detí upraví súd len na návrh
2/ Vyživovacia povinnosť detí k rodičom
deti, ktoré sú schopné samé sa živiť, sú povinné zabezpečiť svojim rodičom primeranú výživu, ak to potrebujú
každé dieťa plní vyživovaciu povinnosť voči rodičom v takom rozsahu, aký zodpovedá pomeru jeho schopností,
možností a majetkových pomerov k schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom ostatných detí
3/ Vyživovacia povinnosť medzi ostatnými príbuznými
predkovia a potomkovia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť iba v prípade, ak to nevyhnutne potrebujú
ak potomkovia nemôžu svoju vyživovaciu povinnosť plniť, prechádza táto povinnosť na predkov. Vzdialenejší
príbuzní majú vyživovaciu povinnosť , len ak ju nemôžu plniť bližší príbuzní
4/ Vyživovacia povinnosť medzi manželmi
manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh
niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň obidvoch manželov bola v zásade rovnaká. Pri
rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinností súd prihliada na starostlivosť o domácnosť
5/ Príspevok na výživu rozvedeného manžela
rozvedení manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na
primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov
právo na príspevok na výživu zanikne, ak oprávnený manžel uzavrie nové manželstvo alebo ak povinný manžel
zomrie
6/ Príspevok na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke
otec dieťaťa, za ktorého matka dieťaťa nieje vydatá, je povinný najdlhšie po dobu dvoch rokov, najneskôr odo dňa
pôrodu prispievať matke primerane na úhradu jej výživy a poskytnúť jej príspevok na úhradu nákladov spojených
s tehotenstvom a pôrodom
právo žiadať príspevok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom premlčí uplynutím troch rokov
odo dňa pôrodu
Práva a povinností rodičov a detí
Rodičovské práva a povinnosti:
1/ súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä . A/ sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu
a všestranný vývoj maloletého dieťaťa
B/ zastupovanie maloletého dieťaťa
C/ správa majetku maloletého dieťaťa

2/ rodičovské práva a povinnosti majú obidvaja rodičia. Pri ich výkone sú povinný chrániť záujmy maloletého dieťaťa
Rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia. Rodičia majú právo vychovávať deti v zhode s vlastným
náboženským a filozofickým presvedčení. Rodičia majú právo použiť pri výchove dieťaťa primerané výchovné
prostriedky tak, aby nebolo ohrozené zdravie, dôstojnosť, duševný, telesný a citový vývoj dieťaťa.

Práva a povinnosti dieťaťa

maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, má
právo vyjadrovať ho slobodne vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o
veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Názoru maloletého dieťaťa
musí byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti.
Dieťa je povinné svojim rodičom prejavovať primeranú úctu a rešpektovať ich
Dieťa je ďalej povinné:
A/ spolupracovať zo svojimi rodičmi v záujme starostlivosti o neho a jeho výchovu
B/ plniť si svoje vzdelávacie povinnosti
C/ vyvarovať sa spôsobu života, ktorý by mohol byť preň ohrozujúci, najmä užívania látok, ktoré poškodzujú jeho
telesné a duševné zdravie

11. Nezamestnanosť ako sociálna udalosť. Nástroje politiky zamestnanosti a trhu práce.
e) politické udalosti
Hlavný cieľ sociálnej politiky je podpora pri vytváraní nových pracovných príležitostí, podpora SZČO a príprava ľudí
na zamestnanie. Táto politika sa vyznačuje ako aktívna. Smeruje k rozvoju slobodného trhu práce.
Sociálna udalosť nezamestnanosti je definovaná:
· nedobrovoľným charakterom ( nemožnosť získať prácu)
· pracovnou schopnosťou
· pripravenosť (disponibilita) pre výkon zamestnania
· aktívne hľadanie zamestnania ( evidencia na úrade práce)
· prepustenie z dôvodu platobnej neschopnosti, reorganizácie podniku alebo iných organizačných príčin – zvláštny
druh nezamestnanosti ( zamestnávateľ vyplatí odstupné, čo nie sú dávky v nezamestnanosti)
· nedobrovoľná dovolenka – zamestnanec v pracovnom pomere, ktorý nepracuje a má neplatené voľno alebo
čiastočne platenú nečinnosť
· čiastočná zamestnanosť – skrátenie pracovnej doby
Sociálna udalosť je dlhodobá nezamestnanosť, človek stráca prácu pre:
· strata kvalifikácie
· strata pracovných návykov – lenivosť
· zvykol si žiť zo sociálnych dávok – sociálna pasca
Spoločenská pomoc nezamestnaným:
· poistenie pre prípad nezamestnanosti, hradená z príspevkov zamestnávateľa
· sociálna podpora alebo sociálna pomoc nezamestnaným, ktorý nemajú nárok na dávky v nezamestnanosti
· aktívna politika nezamestnanosti
Životné minimum – mesačná suma v korunách a predstavuje úroveň spotreby, ktorá umožňuje uspokojenie iba
základných životných potrieb.
Hmotná núdza – Ak občan nemá príjem väčší ako životné minimum nastáva stav hmotnej núdze (stanovený zákonom),
kedy môže svoj príjem doplniť požiadaním peňažných alebo vecných dávok. Je to obtiažna situácia alebo udalosť, v
ktorej sa občan nachádza a nedokáže túto situáciu riešiť vlastnými silami ani za pomoci rodinných príslušníkov.

Nezamestnanosť - nedobrovoľné dlhotrvajúce prerušenie práce z dôvodu nemožnosti nájsť zamestnaní. Medzi ZC a
ZĽ neexistuje, alebo bol prerušený pracovno-právny vzťah. Za nezamestnaných považujeme tých občanov, ktorí:
sú schopní pracovať chcú pracovať
- ale ktorí napriekt tejto snahe sú bez zamestnania
nezamestnanosť je vlastne nerovnováha medzi ponukou a dopytom na trhu práce a neproduktívne využitie zdrojov
pracovných síl apri slobodnom býbere zamestnania. Doba trvania nezamesntanosti predstavuje konkrétny časový úsek,
vyjadrujúci dlžku obdobua nezamestnanosti a tú môžeme klasifikovať ako:
krátkodobú - 0 - 6 mesiacov strednodobú - 6 - 12 mesiacov dlhodobú - 12 a viac mesiacov
Príčiny nezamestnanosti:
nie dosť pružná ekonomika techtický rozvoj prírodné podmienky sezónne vplyvy (stavebníctvo...) obchodný cyklus
štrukturálne zmeny demografické aspekty
SPOLOČENSKÉ PÔSOBENIE NEZAMESTNANOSTI:
1. Bagatelizovanie
Priznáva sa nezamestnanosti menší spoločenský podiel než je patri Reálny rozmer nezamestnanosti sa zľahčuje Okolie
to neberie vážne Nezamestanný sa cíti menejcenný
2. Individualizácia
Vina za nezamestnanosť sa pripisuje jedincovi samotnému
- Vyhlásenia o osobnom a odbornom nedostatku Nezamestnaný sa javí ako fluktuant - darebák
3. Naturalizácia
- Nezamestnaný sa chápe ako prírodný úkaz
- Snaha vybrať nezamestnanosť z dôsledku politiky štátu a priradiť ho prírodným úkazom Takýto názor môže
podporiť rezignáciu nezamestnaného
Harissonova krivka nezamestnanosti
1. šok
2. optimizmus - trvá krátky čas. (prvý týždeň)
3. pesimizmus - viera v úspech klesá, nastupuje pocit vlastnej viny, správanie okolia tento pocit posilňuje napr. mal si
sa viac snažiť, nastupujú depresie, nervozita, ľudia si siahajú na život (27 týždňov)
4. fatalizmus - zmirovanie sa s tým, že je nezamestnaný, zvyká si na to, že je človek druhej triedy, opäšťajú kontakty s
ľuďmi, začínajú sa stýkať s druhými ľuďmi (9-12 mesiac.)
Základné typy nezamestnanosti:
1. Frikčná -je spôsobená fluktuáciou pracovníkov, resp. ich nadväznosti. Zaraďujú sa sem aj osoby, ktoré prvý krát
vstupujú na trh práce a hľadajú si svoje prvé zamestnanie.
2. Štrukturálna - je spôsobená rozpadom neefektívnych podnikov, inštitúcií alebo celých odvetví. Charakteristický
pre ňu je vysoký počet neobsadených voľných pracovných miest na jednej strane a na strane druhej vysoký počet
nezamestnaných, pretože dopyt po učitom druhu práce rastie, ale ponuka iného druhu klesá, pričom ponuka sa
neprispôsobuje dopytu dosť rýchlo -
3. cyklická a sezónna - dôsledkom nevyužitia existujúcich kapacít, z dôvodu odbytných ťažkostí je cyklická
nezamestnanosť. Ak je cyklická nezamestnanosť pravidelná a spojená s prírodným cyklom, tzv.. sezónnej
nezamestnanosti.
4. skrytá - vtedy, keď osoba neregistuje na územnom orgáne úradu práce i napriek tomu, že prácu nemá
5. Neúplná a nepravá - v prípade neúplnej nezamesntanosti ide o pracovníkov, ktorí musia akceptovať prácu na
zížený úväzok alebo prácu, ktorá úplne nevyužíva ich schopnosti a kvalifikáciu. Nepravá nezamestannosť zahŕňa osoby
síce nezamestnané ale neochotne pracovať a hľadať,
spoliehajúce sa na podporu v nezamestnanosti, pripadne zaregistorvané ako nezamesntané
a pracujúce nelegálne.
6. dlhodobá - osoby nezamestnané a hľadajúce si prácu dlhšie ako rok. Je to extrémne nerovnomerná
distibúcia nezamesntnaosti, koncentrovaná do určitých skupín populácie, ktorých materiálne
a nemateriálne zdroje boli vždy limitované, a to i v tých najleúšich časoch. Čím sú ľudia Ihšie
bez zamestnania, tým majú menšiu nádej nájsť si opäť prácu. Dlhodobá nezamestnanosť postihuje najviac:
nepružnú, dlhodobo zamestnanú pracovnú silu nekvalifikovanú pracovnú silu s nízkym vzdelaním osoby s
kumulovanými osobnými a sociálnymi handicapmi príslušníkov etníických minorít a emigrantov obyvateľov
zaostávajúcich a dedinských oblasti zdravotne postihnutých mladistvých problémových jedincov

BOJ PROTI DLHODOBEJ NEZAMESTNANOSTI

Hlavné nástorje boja proti dlhodobej nezamesntnanosti:
zvyšovanie kvalifikácie, výcvik k doplneniu kvalifikácie a rekvalifikácie
poskytovanie informácii dlhodobým nezamestnaným o situácii na trhu pracovných síl a o tých vlastnostiach,
ktorých rozvíjanie môže zlepšiť ich orientáciu na TP a tým i ich kkonkurenčné schopnosti na tomto trhu, vedenie
nezamestnaných pri voľbe zamestnania a pracovné kariéry podpory firmám vytvárajúcich pracovné miesta pre
dlhodobo nezamestnaných, od špeciálnych programov tvorby pracovných miest po niektoré nové vytváranie
pracovných príležitosti až k podpre štartu malého podnikania a sebazamestnávania
špeciálne programy tvorby pracovných miest zahrrňujúce často prácu sociálnej povahy alebo pri zlepšovaní
pracovného prsotredia a riedené často miestnmi a obecnými orgánmi
finančné príspevky a rady pre tých, kto sa rozhodne sám podnikať alebo sa samozamestnávať
preventívne zvyšovanie kvality výuky a výcviku mládeže a rekvalifikácie
rôzne aktivity zmerané na najrizikovejšie kategórie osôb čo sa týka ich problémov na TP
Trh práce:
Je trh, kde sú určované mzdy a podmienky zamesntanosti prostredníctvom dopytu a ponuky op pracovnej šili. Trh práce
se spojený s trhovuou ekonomikou, v ktorj je rovnako ako služby a výobky predávaná a kupovaná práca. Predstavuje v
trhovej ekonomike jej hlavný distribučný mechanizmus. Trh práce je členitá inštitúcia, ktorá musí riešiť dva základné
okruhy problémov:
1. pracovná sila musí byť ponúkaná v požadovanej štruktúre, čo predpokladá, že jedinci budú rozmiestňovaní podľa
konkrétnych výrobných činnosti a procesov
2. pracovná sila musí byť zabezpečenáa existenciou peňažných a soc. prostriedkov
Primárny TP - sústreďujjú sa lepšie a výhodnejšie pracovné príležitosti s vyššou prestížou, poskytujúce radu šancí,
relatívne dobré možnosti profesineho rastu a väčšiou i lepšie pracovné podmeinky. Pracvné miesta poskytujú relatívne
::- zpečie pred stratou zamestnania a prepúšťaním. Prácaje dobre platená, j tu zaistený aj vzrast miezd.
Sekundárny TP - prac;vné miesta s n:;žšou prestížou a nižšoi mzdovou úrovňou. Pracovná kariéra je tu málo výhodná,
je tu menej príležitostí a pracovná kí''éra osôb, ktoré sa na tomto trhu pohybujú je periodicky prerušovaná kratšími či
dlhšími obdobiami nezamestnanom*1
POLITKA ZAMESTNANOSTI: Funkcie:
1. príprava prcovných síl na uplatnenie na trhupráce, t.j. kvalifikačná a rekvalifikačná funkcia
2. aktívne ovplyvňovanie TP s cieľom zvýšiť absorbčnú schopnosť a to:
podpora zamestnávateľov pri vytváraní pracovných príležitosti
pomoc nezamestnaným pri podnikaní (CEPAC - firma pomáhajúca začínajúcim podnikateľom) - VPP
3. sprostredkovateľská funkcia - informácie o voľných pracovných miestach
4. finančná podpora v nezamestnanosti
Cieľ:
zabezpečovať prácu pre všetkých, ktorí môžu a chcú pracovať a hľadajú zamestnanie umožňovať slobodnú voľbu
zamesntania a získanie kvalifikácie vytvárať a udržiavať rovnováhu medzí ponukou práce a dopytom
- minimalizovať rozsah nezamestnan.
- Zabezpečovať podporu v nezamestnanosti
- Zabezpečovať prípravu na povolaní a rekvalifikáciu
Vytvárať podmienky na vytvorenie nových pracovných príležitostí
- Vytvárať podmienky na udržanie zamesntnaosti a predczádzanie hromadnému prepúšťaniu Prijímať opatrenia na
podporu
- Zaručiť občanom bezplatné sprostredkovanie zamestnania a poradenstva
Úlohou politiky trhu práce je zabezpečovať právo občanov na vhodné zamestnanie predovšetkým týmito formami:
Sprostredkovanie zamestania
Poradenstvom
Vytváraním nových pracovných príležitostí
Prispôsobovaním prefesijnej štruktúry zamestnanosvo a nezamestnaných požiadavkám na trhu práce
Zmierňovaním negatívnych dôsledkov zmien.organizačných opatrení na zamestanosť - Zvýšenou starostlivosťou o
pracovné uplatnenie (mladiství, absolventi škôl, osôb starších ako 50 rokov, nezam. v evidencii dlhšie ako 1 rok,
občania ZŤP)
Poskytovaním podpory v nezamestnanosti
Rizikové skupiny:
Mladiství - od nadobudnutia pracovnoprávnej spôsobilosti, do dosiahnutai 18 r.
Absolvent školy -je občan po dobu jedného roka od skončenia sústavnej prípravy na povolanie
- Osoby ZŤP
Dlhodobo nezamestnaní Osoby staršie ako 50 rokov
Úlohy ÚPSVaR:
Sprostredkovateľská
- Informačná
- Rekvalifikačná
- Prieskum TP
Štatistické zisťovanie
Vytváranie nových pracovných miest
Plánovanie politiky zamestnanosti
- Podpora drobného podnikania
Poradenská činnosť:
Poradenstvo na účely zákona o zamenstanosti je poskytovanie informácií a odborných rád pri:
a) Voľbe povolania - informácia odbornej rady o druhoch povolaní, o predpokladoch a požiadavkách na výkon
určitého povolania
b) Výbere zamestannia vrátane zmeny- je zameraná na posúdenie osobných predpokladov, schopností a zručností
občana a nadväznosti na to vyhľadávanie zodpovedajúceho zamesntania, poskytovanie informácií a odborných rád
súvisiacich so zdravotnými a kvalifikačnými požiadavkami pracovného miesta.
c) Výbere zamestnania
Poradenstvo je poskytované bezplatne. Poskytujú ho ÚPSVR v rámci individuálneho alebo skupinového poradenstva
ako:
1. informačno-poradenské služby - informáciea rady o možnostiach zamestannia, vzdelávania, rekvalifikácie, opdpory
zamestnanosti a o podpore v nezamestnanosti
2. odborne poradenské služby - poskytovanie odborných rád a informácií spojených s pracovným uplatnením, na
vytváranie súladu medzi jeho osobnými predpokladmi a požiadavkami na výkon určitého zamestnania, poskytujú sa
občanom najmä v prípade zmeny zamestnania a hľadanie vhodného zamestnania, nástupu do zamestnania a v prípade
ďalšieho vzdelávania alebo rekvalifikácie.
REKVALIFIKÁCIA:
Jeden zo základných nástrojov trhu práce. Umožňuje teoretickú alebo praktickú prípravu, ktorá umožní evidovanému
nezamestnanému alebo zamestnancovi zachovať, zvýšiť, rozšíriť alebo zmeniť doterajšiu kvalifikáciu alebo ju
prispôsobiť požiadavkám TP. Realizuje sa na základe zhodnotenia schopností, skúseností, vzdelávania a zdravotnej
spôsobilosti občana na prácu.
KLUB PRÁCE: Ciele:
- nájsť uchádzačovi vhodnú prácu v čo najkratšom čase prostredníctvom odborných služieb v zamestnanosti pomoc
pri riešení osobných a pracovných problémov spojených s hľadaním zamestnania poskytnúť prestor pre sociálne
kontakty so seberovnými v krízovej životnej situácii poskytnúť doplnkové služby v nezamestnanosti
Hlavné činnsosti:
1. poradenstvo - právne, finančné, pri podnikaní, rekvalifikácii, psychologické ...
2. vzdelanie, informovanie a osveta - periodická tlač, prehľady voľných pracovných miest, prednášky, besedy, nácvik
sociálnych zručností a sociálno-psychologický výcvik
3. možnosti využitia voľného času a spoločenského kontaktu - záujmové aktivity, kultúrne a oddychové strentnutia
4. poskytovanie doplnkových služieb - využitie knižnice, možnosť napísať a odoslať korešpondenciu, TV, kopírka,
rádio, PC
Formy práce:
1. individuálna
2. skupinová - besedy
3. hromadná - prednášky, diskusi, brigády
4. diaľková - telefonická opradňa, linka dôvery, relácia v TV pre nezamestnaných
3. SEKTOR
V rámci tretieho sektora funguje informačné centrum mladých ICM - ponúka infomračno-poradenské služby vo
voľných pracovných miestach, o orientácii na TP, rekvalifikácii, o študijných pobytoch doma i v zahraničí, o sezónnych
brigádach a pracovných pobytoch v rôznych štátoch sveta, o voľnočasových aktivitách, o všetkcých tipoch VŠ, SŠ a o
nadstavbových, pomaturitných, diaľkových štúdiách na území SR. Nezamesntaní tu môžu nájsť útočisko kým sa
zorientujú na TP a nájdu si zamesntnanie.
Dôsledky nezamestnanosti:
*> znižovanie životnej úrovne - nutnosť obmedziť spoločenské kontakty, rozpad rodiny, vzájomné
obviňovanie partnera, strata statusu, sociálny izolácia
* Deprivácia - absolútna - je existenčné ohrozenie / relatívna - je psychické strádanie, ktoré prináša nezam.
* Skúsenosti so zmenou času - nie je schopný hospodárne využívať svoj voľný čas
*í* Dôsledky nezamestnanosti na rodinu - znižuje sa jej životná úroveň, kríza rodinnéh osystému,narušenie
rodinných zvyklostí, sociálna izolácia rodiny nezamestnaného, zmeny v rodzelení domácich prác
*> Sociálny izolácia - strata sociálnych kontaktov, ktoré priamo súvisia so zamestnaním.
* Pocit stigmatizácie - človek rná pocit, že j poznačený nezam, že je to na ňom vidno. Strata priestoru na zdieľanie
osobnejskúsnosti
* Nezamestnsnosť a fyzické zdravie - nezamestnanosť ovplyvňuje kvalitu výživy, stres narušenie tráviaceho
systému... sprievodnými javmi sú lieky, alkohol, drogy, fajčenie
* Psychické zdravie - finančné potiaže, pokles príjmov, zmena spoločenského konania, zúžené sociálne prostredie,
malý preistor na rozhodovanie, nárast ponižujúcich skúseností, pocit úzkosti z budúcnosti
* Spoločenské dôsledky - strata statusu, človek stráca možnosť doazovať svoj status v konzmnom svete. Druhy
prístupu z hľadiska nezamestnanosti k strate statusu: ťaživosť - Aktívny - každý sa zo začiatku snaží dostať z N
Pasívny - rezignácia
Mladí nezamestnaní ľudia sa nemôžu stať ekonomicky nezávislými, nemôžu si založiť vlastnú rodinu. Nezamestnaosť
znamená:
Prisúdenie nežiadúceho sociálneho statusu majúce charakter stigmy Vylúčenie z profesionálneho spoločenstva
Vylúčenie účasti v odboroch
Vylúčenie z plného občianstva
Situácia na trhu práce v SR je zrkadlom politiky zamestnanosti, ktorá je súčasťou zákona o zamestnanosti prijatého NR
SR. Cieľom politiky zamestnanosti je okrem iného:
- zabezpečovať prácu pre všetkých, ktorí môžu a chcú pracovať a hľadajú zamestnanie
- umožňovať slobodnú voľbu zamestnania a získanie kvalifikácie pre vhodné zamestnanie
- vytvárať a udržiavať rovnováhu medzi ponukou práce a dopytom po práci
- minimalizovať rozsah nezamestnanosti
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny:
Zodpovedá za tvorbu politiky trhu práce, pôsobí aby zámery ekonomického rastu vytvárali aj podmienky pre
zamestnanosť občanov vstupujúcich na trh práce v dôsledku demografického vývoja a pre znižovanie nezamestnanosti,
usmerňuje zamestnávanie cudzincov v SR a občanov SR v zahraničí na základe medzinárodných zmlúv a iné.

Pôsobenie nezamestnanosti na rôzne vekové skupiny

Rozvrstvením spoločnosti do troch skupín je možné ukázať, ako pôsobí strata zamestnania na rôzne vekové
skupiny obyvateľstva:
a) MLADÍ ĽUDIA – pre nich je zamestnanie a práca určitou formou vstupu do sveta dospelých, do sveta
zodpovednosti, voľnosti a rešpektu. U mladých, ktorí opustia školu a nájdu si primerané zamestnanie, je možné
sledovať mierne zlepšenie psychického stavu. Zatiaľ čo u neúspešných absolventov na trhu práce nie sú
spozorované žiadne zmeny. V súvislosti s nezamestnanosťou klesá aj interakcia s ľuďmi, a preto je vhodné mať
nejaké hobby alebo záujmovú činnosť, ktoré v sebe zahŕňajú viac kontaktu s ľuďmi podobného zmýšľania.
b) ĽUDIA STREDNÉHO VEKU – strata zamestnania v tomto veku je ďaleko viac zničujúca ako u mladých ľudí.
Je to dané hlavne nutnosťou prispôsobiť sa novým podmienkam, čo súvisí so zmenou životného štýlu, príjmu ako
aj zdravotného stavu.
c) DÔCHODCOVIA – odchod zo zamestnania má veľmi negatívne psychologické dopady, ale len v prípade
nedobrovoľného odchodu. Takto vzniknutá strata zamestnania môže v značnej miere ovplyvniť alebo dokonca
zničiť vzťahy v rodine, hlavne ak sa jedná o prípad, kedy prácu stráca muž. Niektorí jedinci začínajú vyhľadávať
viac spoločnosti v podnikoch, silnejú väzby s predošlými spolupracovníkmi. Čo sa týka žien, je plno takých, ktoré
si odchod do dôchodku nemôžu dovoliť. V porovnaní s mužmi sú však ženy odolnejšie voči vysoko stresujúcemu
faktoru ako je napríklad odchod do dôchodku.

Strata zamestnania a nemožnosť získať vhodnú prácu sa môže týkať každého je preňho traumatizujúcim zážitkom
a pre plne angažovaných jedincov môže náhla strata zamestnania znamenať akúsi sociálnu smrť. V súčasnej
spoločenskej klíme nie sú vytvorené také podmienky a nefungujú také mechanizmy, ktoré by nezamestnanému
uľahčili riešiť jeho problém. Vo všeobecnosti sa chápe strata zamestnania ako krízová životná situácia spojená s
nízkou životnou úrovňou, rezignáciou a pesimizmom. Pojem „nezamestnaný“ zasa evokuje dojem, že ide o
človeka ktorý „nič nerobí“ a žije zo sociálnych dávok na úkor ostatných. Aj preto je dôležitá individuálna príprava
na možnosť straty práce teda žiť a pracovať v podmienkach určitej neistoty. (Kredátus 2002 In Žiaková, 2005, s.
99)

Nové spoločenské problémy prinášajú so sebou nové potreby vzdelávania. Vzdelávanie dospelých je u nás do
značnej miery orientované na trh práce, ale umožňuje aj celú šírku aktivít. Má tieto základné oblasti:
1.Profesijné vzdelávanie – zamerané na formovanie pracovných schopností zamestnancov (osôb, ktoré sú v
pracovnom pomere). Je zamerané na doškoľovanie (prehlbovanie kvalifikácie), preškoľovanie (rekvalifikáciu)
alebo rozvoj osobnosti zamestnanca.
 2.Všeobecné a občianske vzdelávanie – zamerané na urýchlenie, dotváranie a prehlbovanie občianskej hodnotovej
orientácie, občianskeho povedomia a vlastenectva, na sprístupňovanie informácií o právach a povinnostiach
občanov,…
3.Sociokultúrne (záujmové) vzdelávanie – zamerané na rozvoj a kultiváciu osobných záľub, potrieb a záujmov v
oblasti poznávania, vedy, techniky, umenia, realizované vo voľnom čase v miestnych a regionálnych kultúrnych a
osvetových strediskách, inštitúciách, združeniach, spolkoch, kluboch,…
4.Vzdelávanie v sociálnej oblasti (v resocializácii) – zamerané na poskytovanie foriem vzdelávania
znevýhodneným sociálnym skupinám (nezamestnaní, telesne postihnutí, etnické menšiny, utečenci a iní).

Nezamestnanosť je momentálne veľmi závažným problémom a hlavne v niektorých oblastiach narastá do

neúnosnej miery. Má negatívne účinky hlavne na prežívanie nezamestnaného a čo je z ich hľadiska ešte
tragickejšie, má veľmi veľký dopad na ich finančnú situáciu, životný štýl a životnú úroveň nezamestnaného i jeho
rodinu. Pre človeka je to veľmi ťažké obdobie a každý sa s tým vyrovnáva po svojom. Niekto to zvládne lepšie, no
na niektorých má nezamestnanosť veľmi drvivé účinky. V tomto období je podľa mňa najdôležitejšia jedna vec, a
to nestratiť vieru v nájdenie nového zamestnania a nevzdať sa po niekoľkých nevydarených pokusoch, aj keď je to
pre človeka veľmi ťažké.
Nezamestnanosť je problém, ktorý sa týka celej spoločnosti, nielen jednotlivcov. Aj keď sa štát snaží
nezamestnanosť znížiť a nezamestnaných podporiť aspoň nejakou finančnou podporou, musíme si uvedomiť, že
iba hmotný základ nestačí. Dôležitá je pre zvládanie nezamestnanosti nielen podpora finančná, ale aj emocionálna,
ktorú by mali nezamestnaným poskytnúť hlavne ich životní partneri, manželia, manželky a deti.

ILO – Medzinárodný úrad práce definuje tri podmienky nezamestnanosti:

1.osoba je schopná práce – vekom, zdravotným stavom, osobnou situáciou
2.osoba má záujem pracovať – táto podmienka eliminuje tých, ktorí volia alternatívnu životnú stratégiu: sú zabezpečení
inými príjmami, napr. zisk, výnos, renta, štipendium
3.sú aj napriek snahe nájsť si zamestnanie v daný okamih bez práce. Snahou sa myslí pravidelná návšteva úradu práce,
v rôznych krajinách, rôzne často, podľa legislatívy.

Ak hovoríme o nezamestnanosti, predstavíme si na jednej strane nezamestnaných, teda evidovaných na úradoch práce a
na strane druhej pracovníkov úradov práce plniacich si povinnosti, ktoré vyplývajú zo zákonov. Okrem toho k politike
nezamestnanosti patria inštitúcie. Prostredníctvom nich úrady práce uplatňujú rekvalifikácie. Rekvalifikácie sú
nástrojmi aktívnej politiky zamestnanosti. V poslednom čase sem patria aj organizácie. Tie sa zaoberajú poradenskou
činnosťou pre nezamestnaných.
(Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou, Ľubica Šimková, Práca s nezamestnanými u nás a
vo svete)

Nezamestnaní sa môžu rozdeliť do nasledovných skupín:

1)5-7% nezamestnaných nechce pracovať a nikdy pracovať nebude. V každej krajine nájdeme takýchto
„nezamestnateľných“ ľudí, ktorým vyhovuje sociálna sieť a stačia sociálne dávky. Občas si niečo privyrobia alebo ich
živí niekto iný.
2)Skupina nezamestnaných, ktorá je evidovaná na úradoch práce preto, lebo úrad práce za nich platí v prvom rade
zdravotné poistenie a ostatné platby do poistných fondov. Je to pre nich istým spôsobom výhodné. Napríklad, ak sa
chcú starať o nezaopatrené deti. Úrad im nemôže zabezpečiť zamestnanie, preto sú naďalej evidovaní ako
nezamestnaní.
3)Skupina tých, ktorí pracujú a pritom sú v evidencii úradov práce. Sú to pracujúci načierno – v zahraničí alebo u nás
doma. Ich počet nie je známy.
4)Do tejto skupiny radíme asi polovicu z celkového počtu nezamestnaných, ktorí sú naozaj nedobrovoľne bez práce,
majú záujem pracovať, ale niet kde.
(Jozef Vančo, 2000, str. 5)

Príčiny nezamestnanosti
Stav v našej spoločnosti by sa dal charakterizovať ako druh kapitalizmu, ktorý v západnej Európe existoval asi pred 100
rokmi. Tí, čo rýchlo zbohatli, si veľmi rýchlo zvykli na peniaze a nezvládli bohatstvo, ku ktorému prišli.
Mnohí majitelia nadobudli podniky za veľmi lacné peniaze, resp. skoro zadarmo a neexistujú žiadne legislatívne normy,
ktoré by požadovali funkčnosť podnikov. Manažment týchto podnikov nie je schopný vytvoriť také podmienky, aby
výroba išla primeraným tempom, resp. aby bola konkurencieschopná na trhu. Privatizácia je užitočným nástrojom
ozdravenia ekonomiky, ale minie sa to účinkom, ak privatizujú bezcharakterní ľudia. Nielenže to nie je v záujme
spoločného dobra, je to na škodu spoločnosti a dokonca i na škodu tých, ktorí sa dostali k takémuto bohatstvu a nestihli
dozrieť na osobnosti, ktoré dokážu zodpovedne spravovať veľký majetok.

Doteraz sa u nás reštrukturalizácia ekonomiky, ale aj podnikovej sféry vyvíjala asymetricky. Uvoľňovali sa ľudia z
podnikov, redukovali sa stavy, zvyšovala sa produktivita, ale nevytvárali sa pracovné príležitosti v iných sférach, v
službách, v sociálnej oblasti
Finančná reštrukturalizácia podnikovej sféry musí byť taká, aby mohli podniky fungovať ako v bežných trhových
ekonomikách. Keď sa to udeje, vyprodukujú sa peniaze, ktoré bude možné použiť vo väčšej miere ako doteraz na
riešenie nezamestnanosti. Nezamestnanosť je problémom aj preto, že veľká časť produktívneho obyvateľstva nevyužíva
alebo nechce využívať svoje schopnosti, to, čo získali vzdelaním. Spoločnosť do týchto ľudí investovala nemalé
prostriedky a oni ich nezhodnocujú, nerozvíjajú, nemáme z nich žiadny osoh. Naopak, sú odkázaní na pomoc štátu a
rozdeľujú sa medzi nich výnosy z daní pracujúcich.
aktívna politika trhu práce
a) na boj proti nezamestnanosti a predchádzanie nezamestnanosti,
§ na prevenciu dlhodobej zamestnanosti u žien ale aj mužov,
§ na uľahčenie opätovnej integrácie dlhodobo nezamestnaných do trhu práce,
§ na podporu pracovného začlenenia osôb vracajúcich sa na trh práce v období neprítomnosti;
b) podpora rovnakých
príležitostí pre všetkých
v prístupe na trh práce, s osobitným dôrazom na tých, ktorým hrozí vylúčenie zo spoločnosti
presadzovanie a zlepšovanie
odbornej prípravy, vzdelávania
a poradenstva ako súčasti
politiky celoživotného vzdelávania
s cieľom
• umožniť a zlepšiť prístup na trh práce a začlenenia doňho,
• zlepšiť a udržiavať zamestnateľnosť a podporiť mobilitu pracovnej sily,
• posilniť spojenie medzi vzdelávacími inštitúciami / inštitúciami odbornej prípravy a trhmi práce;
d) podpora kvalifikovanej, vzdelanej a prispôsobivej pracovnej sily, inovácie a flexibilnej organizácie práce,
rozvoj podnikavosti a podmienok umožňujúcich vytváranie pracovných miest a podpora znalostí a rozvoj ľudského
potenciálu vo výskume, vede a technike;
e) osobitné opatrenia na
zlepšenie prístupu žien na trh
práce a ich účasti na ňom,
vrátane ich rozvoja ich pracovnej kariéry, prístupu k novým pracovným príležitostiam a zakladania podnikov a na
zníženie vertikálnej a horizontálnej segregácie na základe pohlavia na trhu práce.

12. Staroba ako sociálna udalosť. Trendy v dôchodkovom systéme.

Biologický proces starnutia
1. PRIROZDENÝ
 fyziologický proces starnutia
 anatomické a funkčné zmeny
 staroba nie je choroba
2. CHOROBNÝ
 patologický proces starnutia
 choroby cievne, srdečné, reumatizmus

Aktívna staroba
 Pracovná činnosť starších ľudí, ak je vhodne zvolená, nevyčerpáva, ale naopak brzdí proces starnutia
a prispieva k predlžovaniu aktívneho života.
 Úplná pasivita a nečinnosť pôsobí nevhodne na organizmus, urýchľuje proces duševnej a svalovej degenerácie.

Starnutie obyvateľstva
 Stále viac ľudí sa dožíva vyššieho veku = celoeurópsky problém, ktorý núti štáty k prehodnocovaniu systému
sociálneho zabezpečenia.
 Ak počet starých ľudí v porovnaní k aktívnemu obyvateľstvu vzrastá, rastú i priemerné sociálne náklady na
jedného aktívneho občana.

Diskriminácia starých občanov

 snaha uprednostňovať mladých pred starými
 nechuť k ich trvalému zamestnávaniu
 snaha nahradzovať ich mladými
Dosiahnutie dôchodkového veku nesmie byť pre zamestnávateľa dôvodom k ukončeniu pracovného pomeru.

Ženy a odchod do dôchodku

  Zvýhodnené postavenie žien v oblasti odchodu do dôchodku
 V EÚ sa presadzuje rovnosť medzi mužmi a ženami pri odchode do dôchodku
 Diskriminácia podľa pohlavia
 Uplatňovanie jednotnej politiky v tejto oblasti ľudských práv.

Diverzifikácia sústav
 Spočíva v rôznorodosti finančných zdrojov.
Základnou ideou je „viacpilierový“ prístup:
 Prvý pilier
 Druhý pilier
 Tretí pilier

STAROBA AKO SOCIÁLNA UDALOSŤ

· Staroba je prirodzené posledné obdobie ľudského života, kedy sa znižuje schopnosť pracovať a reagovať na svet.
· Starnutie je proces veľmi individuálny.
· Je to biologický proces, ktorý môže prebiehať prirodzene alebo chorobne. (je to fyziologické alebo patologické
starnutie)
· Starnutie nie je choroba
· starnutie je prirodzený proces nepriaznivých zmien v organizme, ktoré ovplyvňuje pracovnú schopnosť človeka
· pracovná činnosť pre staršieho človeka je odporúčaná aj lekármi
Najdôležitejšie činitele predlžovania ľudského veku:
a) stupeň civilizačného vývoja
b) technická úroveň spoločnosti
c) úroveň sociálnej infraštruktúry
d) životná úroveň ľudí

· Staroba je prirodzené posledné obdobie ľudského života, kedy sa znižuje schopnosť pracovať a reagovať na
svet.
· Starnutie je proces veľmi individuálny.
· Je to biologický proces, ktorý môže prebiehať prirodzene alebo chorobne. (je to fyziologické alebo patologické
starnutie)
· Starnutie nie je choroba
· starnutie je prirodzený proces nepriaznivých zmien v organizme, ktoré ovplyvňuje pracovnú schopnosť človeka
· pracovná činnosť pre staršieho človeka je odporúčaná aj lekármi
Najdôležitejšie činitele predlžovania ľudského veku:
a) stupeň civilizačného vývoja
b) technická úroveň spoločnosti
c) úroveň sociálnej infraštruktúry
d) životná úroveň ľudí
e) politické udalosti

13. Sociálna udalosť súvisiaca s núdzou. Hmotná a sociálna núdza. Systém pomoci v hmotnej núdzi.

14. Štátna správa a samospráva. (Právna úprava, pojem, členenie, charakteristické črty, sociálna práca na
úrovni štátnej správy a samosprávy, popis činností jednotlivých odborov ÚPSVaR.).
Štátna správa, sústava štátnej správy, orgány štátnej správy v soc. oblasti
Štátna správa je sústava štátno-polit. riadenia upriamená na bezprostrednú a praktickú realizáciu funkcií štátu na báze
právnej regulácie.
Výkonná činnosť
Nariaďovacia činnosť
Podzákonná činnosť
Donucovacia činnosť
Sústavu štátnej správy (ŠS) tvorí:
(vrcholné postavenie má Vláda SR)
Ústredná ŠS (ministerstvá a iné ústredné orgány ŠS)
Miestna ŠS (kraj.,obvod. úrady a orgány so špeciál.pôsobnosťou)
ŠS v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti
Modernizácia štátnej správy:
- Zákon č. 453/2003 Z. z. o organizácii ŠS v oblasti soc.vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení
niektorých zákonov
Upravuje : zriadenie, postavenie a pôsobnosť orgánov štátnej správy v oblasti sociálnych vecí a služieb zamestnanosti
Orgány štátnej správy v oblasti sociálnych vecí a služieb zamestnanosti:
Ministerstvo práce, soc. vecí a rodiny SR
Ústredie práce, soc. vecí a rodiny
Postavenie a pôsobnosť orgánov štátnej správy (ÚPSVaR, pôsobnosť MPSVaR SR)
Pôsobnosť MPSVaR:
Ako ústredný orgán ŠS v uvedenej oblasti riadi a kontroluje výkon štátnej správy uskutočňovanej ústredím
a úradmi práce, sociálnych vecí a rodiny
Schvaľuje ich vnútornú organizačnú štruktúru, zriaďuje a ruší pracoviská.
Tvorca zákonov, koncepcií rozvoja v oblasti SV + SZ a metodický orgán...
Pôsobnosť Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny:
- Rozpočtová organizácia štátu, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami zapojená na rozpočet ministerstva.
- Sídlom ústredia je Bratislava + 3 detašované pracoviská so sídlom v ZA, v Banskej Bystrici a v Košiciach.
- Na čele je generálny riaditeľ, ktorého vymenováva a odvoláva vláda SR na návrh MPSVR SR.
- riadi, kontroluje, koordinuje a metodicky usmerňuje výkon štátnej správy v oblasti SV a SZ, uskutočňovaný
úradmi PSVaR
- rieši koncepčné otázky pri riešení hmotnej núdze, SPO, štátnych dávok a PP na kompenzáciu; evidencie a
sprostredkovania zamestnania nezamestnaných, poradenských služieb, APTP, projektov ESF ...
- výkon ŠS v druhom stupni (odvolania voči rozhodnutiam úradov)
- kontroluje hospodárenie a schvaľuje vnútornú organiz. štruktúru ÚPSVaR
Pôsobnosť ÚPSVaR
- je rozpočtová organizácia štátu, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami zapojená na rozpočet ústredia.
- Zákonom je zriadených 45 ÚPSVaR
(predtým 8 krajov a 79 okres. úradov).
- riadi ho a za jeho činnosť zodpovedá riaditeľ
- vykonáva štátnu správu v oblasti soc. vecí a služieb zamestnanosti a plní úlohy podľa osobitných predpisov
- v oblasti sociálnych veci a služieb zamestnanosti
- vykonáva štátnu správu v prvom stupni v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti
- plní úlohy zo zákona č. 195/1998 Z. z. o soc. pomoci a zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi...
Určený ÚPSVaR
- organizovanie náhradnej výchovy
- zriaďovanie zariadení sociálnych služieb vo veciach maloletých detí
SP a činnosť jednotlivých oddelení Odboru sociálnych vecí, a Odboru služieb zamestnanosti ÚPSVaR
Ide o Úrady práce, sociálnych vecí a rodiny v krajských mestách, Úrad má dva odbory:
1.Odbor sociálnych vecí a rodiny
Oddelenie pomoci v hmotnej núdzi
Oddelenie štátnych sociálnych dávok
Oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately
Oddelenie peňažných príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdrav.postihnuti
Referát poradensko – psychologických služieb
1.1 Oddelenie peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP
- poskytuje kompenzácie za účelom integrácie
- zisťovanie, príprava, rozhodovanie vo veci peňažných príspevkov
- zúčtovanie, kontrola účelu, uzatváranie dohody a zmlúv
- vykonávanie poradenstva a terénnej sociálnej práce
- spolupráca s inými subjektmi v oblasti kompenzácií ťažkého zdravotného postihnutia
1.2 Oddelenie štátnych soc. dávok
- rozhoduje o štátnych dávkach
- príprava, prešetrovanie, preverovanie podkladov
- sledovanie účelného využitia (osobitný príjemca)
- poradenstvo vo veciach ŠSD
1.3 Oddelenie SPO a soc. kurately
- rozhoduje o výchovných opatreniach
- vykonáva soc. prevenciu a poradenstvo
- vyhľadáva a pripravuje občanov vhodných na NRS
- vykonáva funkciu kolízneho opatrovníka
- vykonáva individuálnu, skupinovú a komunitnú sociálnu prácu
- vykonáva terénnu sociálnu prácu
1.4 Oddelenie pomoci v hmot. núdzi
- posudzovanie stavu hmotnej núdze (soc. pracovník má na to málo času, je tu veľa administratívy, práca s klientom
absentuje, motivácia klienta, sprevádzanie klienta, vťahovanie iných odborníkov,...)
- priznávanie dávok a príspevkov v HN
- určenie a uvoľňovanie osobitného príjemcu (účelnosť využitia dávky)
- poradenstvo pri pomoci v hmot. núdzi
- poskytovanie dotácií na stravu, školské potreby, motivačné štipendiá...
- poskytovanie náhradného výživného
2. Odbor služieb zamestnanosti
Oddelenie informačných a poradenských služieb
Oddelenie sprostredkovateľ. služieb
Oddelenie služieb odbor. poradenstva
Oddelenie metodiky aktívnych opatrení na trhu práce a projektového riadenia
2.1 Oddelenie informačných a poradenských služieb
 poskytuje informačné a poradenské služby pre oddelenia ÚPSVR
 informačné a poradenské služby pre špecifické skupiny nezamestnaných
 zbiera informácie k voľbe povolania, výberu zamestnania, rekvalifikácií, situácií na trhu práce
 spolupráca a koordinácia v rámci ESF
2.2 Odd. sprostredkovateľ. služieb
 koncepčné a metodické otázky v oblasti evidencie a sprostredkovania zamestnania
 štandardizácia metód a foriem práce s klientom
 vyhľadávanie, evidencia a obsadzovanie voľných prac. miest
 spolupráca so zamestnávateľmi a inými partnermi na trhu práce
 spolupráca pri odhaľovaní nelegálnej práce
2.3 Oddelenie služieb odborného poradenstva
 poradenstvo pri bezprostrednej práci s klientom
 dlhodobo nezamestnaní, vypracovávanie, realizácia a vyhodnotenie akčných plánov
 tvorba projektov, odborné semináre, poradenské programy
 realizácia preventívneho, dištančného a psychologického poradenstva (napr. prostredníctvom médií, letáčikov...)
 kluby práce
2.4 Oddelenie ESF a aktívnych opatrení na trhu práce (APTP)
Národné programy a príspevky:
 NP I príspevok na SZČO
 NP II príspevok na zriadenie chránenej dielne a pracoviska
 NP III vzdelávanie a príprava pre trh práce
 NP V príspevok na aktivačnú činnosť (MOS)
 NP IX absolventská prax
3.Oddelenie posudkových činností
V organizačnej štruktúre je vyčlenené ako samostatné oddelenie, ktoré spadá priamo pod riaditeľa úradu.
Činnosť :
- kooperácia s posudkovým lekárom
- podklady pre vypracovanie posudku, vydáva posudok
- vykonáva terénnu SP, poradenstvo
- rozhoduje o miere funkčnej poruchy, vydáva preukazy ŤZP
Samospráva, jej druhy, samosprávna pôsobnosť, spolupráca v samospráve
Samospráva je samostatná, nezávislá a slobodná sebaspráva, ktorej základom je slobodný jedinec spájajúci sa s
ostatnými na báze určitých spoločných záujmov, politického zmýšľania, profesie a hlavne územia, na ktorom žije.
Tri druhy samosprávy:
Územná samospráva (miestna) - obec a vyšší územný celok
Záujmová samospráva (profesná) - profesijné komory: lekárske, advokátske, právnické, inžinierske
- záujmové združenia, polit. strany...
Špeciálna samospráva (akademická) - školstvo, vysoké školstvo
SAMOSPRÁVA
- Správa vecí verejných najdemokratickejším spôsobom, teda priamo občanmi v rámci samosprávnych celkov,
ktorá sa spolu so štátnou správou zúčastňuje na zabezpečovaní celospoločenských záujmov ako subjektov samosprávy.
- verejná politika a verejné služby sa dostávajú do priamej pôsobnosti občanov.
Samosprávy
- sú najobjektívnejším subjektom, ktorý dokáže vecne zmapovať sociálne problémy a uskutočňovať záujmy
obyvateľstva regiónu
- disponujú dostatočným poznaním, špecifikáciou požiadaviek a reálnym posúdením soc. potrebnosti regiónu
- sú zriadené zákonom a ich samosprávne úlohy (kompetencie) vymedzuje zákon
Prenesený výkon štátnej správy
- na tieto úlohy sú poskytnuté orgánom samosprávy prostriedky zo štátneho rozpočtu
- orgán samosprávy je len mechanickým vykonávateľom daných pôsobností, ktoré naďalej zostávajú
pôsobnosťami štátneho orgánu
- dôvody dostupnosti, na základe efektívneho poskytovania danej služby občanom (v mieste bydliska)
Výkon samosprávnej pôsobnosti
- Obec a samosprávny kraj zabezpečujú podľa tohto zákona plnenie svojich úloh z vlastných rozpočtov.
- Pri výkone samosprávnej (originálnej) pôsobnosti je samosprávny orgán viazaný ústavou, zákonmi, atď., ale samotný
výkon pôsobností už podlieha len jeho rozhodovacej právomoci a regulácii vlastnými všeobecne záväznými
nariadeniami.
Spolupráca v samospráve, opodstatnenie, úlohy
Spolupráca medzi predstaviteľmi verejnej správy
- jasné rozdelenie kompetencií medzi štátnou správou a samosprávou, ale aj medzi obcami aVÚC
- mnoho foriem spolupráce - najmä v oblasti plánovania, regionálneho rozvoja, financovania, medziobecnej
spolupráce v administratívnych činnostiach a v hosp. službách, medzinárodnej a cezhraničnej spolupráci
Charakteristika subjektov samosprávy (obce, mestá, VÚC) a ich organizačná štruktúra , význam dvojúrovňovej
samosprávy
OBEC
- Samostatný územný samosprávny a správny celok SR, združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt.
- Postavenie obce vymedzuje Ústava SR a zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení
Úlohou obce je:
- starostlivosť o všestranný rozvoj jej
Územia a starostlivosť o potreby jej
obyvateľov
Obec: je samostatná právnická osoba
- s vlastnými orgánmi, financovanými z rozpočtu obce
- má svoje príjmy (dane, poplatky)
- má svoj vlastný majetok (hnuteľné a nehnut. veci vo vlastníctve obce)
- samostatne s týmto hospodári
- má svojich povinných členov (obyvateľov s trvalým bydliskom)
- vydáva všeobecne záväzné nariadenia
Obecné zastupiteľstvo
- zastupiteľský zbor zložený z poslancov zvolených v priamych voľbách obyvateľmi obce na 4 roky
- určuje zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a štátu, ktorý užíva
- schvaľuje a kontroluje rozpočet obce
- schvaľuje územný plán obce a koncepcie rozvoja jednotlivých oblastí života obce
- rozhoduje o zavedení a zrušení miestnej dane alebo miestneho poplatku + náležitosti
- vyhlasuje hlasovanie obyvateľov obce o dôležitých otázkach života a rozvoja obce, zvoláva verejné zhromaždenia
občanov,
- určuje organizáciu obecného úradu,
- zriaďuje, ruší výkonné, kontrolné a poradné orgány potrebné na samosprávu obce....
Obecné zastupiteľstvo môže zriaďovať:
Obecnú radu (Mestskú radu) - ako iniciatívny, výkonný a kontrolný orgán obecného zastupiteľstva a zároveň poradný
orgán starostu.
Komisie - ako svoje stále alebo dočasné poradné, iniciatívne a kontrolné orgány. Komisie sú zložené z poslancov
obecného zastupiteľstva a z ďalších osôb zvolených obecným zastupiteľstvom, ktoré určuje aj zloženie a úlohy
(sociálna komisia...)
Starosta obce- predstaviteľ obce a jej najvyšší výkonný orgán
- je to verejná funkcia
- zvoláva a vedie zasadnutie obecného zastupiteľstva a obecnej rady,
- vykonáva obecnú správu,
- zastupuje obec vo vzťahu k štátnym orgánom, k PO a FO
- rozhoduje vo všetkých veciach správy obce, kt. nie sú zákonom alebo štatútom obce vyhradené obecnému
zastupiteľstvu
- je štatutárnym orgánom v majetkovoprávnych vzťahoch obce a v pracovnoprávnych vzťahoch zamestnancov obce,
v admin. vzťahoch je správnym orgánom.
Obecný úrad - výkonný orgán obecného zastupiteľstva a starostu a zabezpečuje organizačné a administratívne veci
obecného zastupiteľstva a starostu a aj orgánov zriadených obcou.
- Obce môžu zriaďovať združenia obcí. Predmetom činnosti združenia obcí je najmä oblasť soc. vecí, starostlivosť
o život. prostredie, miestna doprava, oblasť školstva, kultúry a miestny cestovný ruch - napomáha vytvárať podmienky
na plnenie úloh obcí, ako aj úloh vyšších územných celkov.
Štruktúra vyššieho územného celku
- podľa Ústavy SR a zákona č. 302/2001 Z. z. o samospráve VÚC
- je samosprávny kraj, PO, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom
a s vlastnými príjmami, zabezpečuje a chráni práva a záujmy svojich obyvateľov.
Obyvateľ samosprávneho kraja je osoba, ktorá má trvalý pobyt v obci na jeho území.
Úlohy a orgány VÚC:
- všestranný rozvoj svojho územia
- stará sa o potreby svojich obyvateľ.
- zabezpečuje tvorbu a plnenie programu soc. , ekon. a kultúrneho rozvoja územia samosprávneho kraja.
Orgány samosprávneho kraja sú:
- zastupiteľstvo
- predseda samosprávneho kraja
Význam dvojúrovňovej samosprávy:
Racionálne rozdelenie úloh medzi štát a samosprávy
Uľahčenie systému verejnej kontroly
Zvýšenie účinnosti a efektívnosti
Vychádza z princípu subsidiarity
Integrácia SR do európskych štruktúr
Sociálna práca na úrovni samosprávy, kompetencie samosprávy v oblasti soc. pomoci v zmysle zákonov o sociálnej
pomoci a pomoci v hmotnej núdzi
Obec a) rozhoduje
1.poskytovaní opatrovateľskej služby a o úhrade za túto opatrovateľskú službu
2.o poskytovaní starostlivosti v zariadení sociálnych služieb, ktoré zriadila, o skončení poskytovania starostlivosti
v tomto zariadení a o úhrade za poskytnutú starostlivosť v tomto zariadení
3.o povinnosti občana zaplatiť úhradu za poskytnutú starostlivosť v zariadení soc. služieb, kt. zriadila, ak sa
starostlivosť poskytla neprávom, bez úhrady alebo za nižšiu úhradu
4.o povinnosti občana zaplatiť úhradu, ktorá sa poskytla neprávom, bez úhrady alebo za nižšiu úhradu
5.v druhom stupni vo veciach, v kt. v správnom konaní v prvom stupni koná a rozhoduje zariadenie SS, kt. zriadila ako
rozpočtovú organizáciu alebo príspevkovú organizáciu
6.o jednorazovej dávke soc. pomoci,
7.o povinnosti občana vrátiť jednorazovú dávku sociálnej pomoci alebo jej časť, ak sa vyplatila neprávom alebo vo
vyššej sume, ako patrila
8.o poskytnutí peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla pestúnovi v zariadení pestúnskej
starostlivosti, ktoré zriadila, a o vrátení tohto peňažného príspevku alebo jeho pomernej časti,
b) uzatvára zmluvu o
- poskytnutí sociálnej pôžičky,
- výkone pestúnskej starostlivosti v zariadení PS, ktoré zriadila,
- zriaďuje a kontroluje zariadenia SS
- vypláca odmenu pestúnovi v zariadení PS, ktoré zriadila,
- uhrádza výdavky spojené s údržbou a opravou zariadenia PS
- dáva predchádzajúci písomný súhlas na údržbu a opravu zariadenia pestúnskej starostlivosti, ktoré zriadila:
- uhrádza poplatok za zriadenie telefónnej stanice v zariadení pestúnskej starostlivosti,
- je orgánom, ktorý plní povinnosti zamestnávateľa na účely platenia poistného na zdrav. poistenie, poistného na
nemocenské poistenie, poistného na dôchodkové zabezpečenie a na účely platenia príspevku na poistenie v
nezamestnanosti,
- ak zriadila zariadenie PS, poskytuje pomoc
1. maloletým v naliehavých prípadoch, najmä ak je život alebo zdravie v doterajšom prostredí vážne ohrozené
2.občanom pri zabezpečovaní prístrešia,
- chráni maloletých pred škodlivými vplyvmi, ktoré ohrozujú alebo narušujú ich riadnu výchovu,
- vykonáva poradenstvo pri riešení rodinných problémov a soc. problémov
- poskytuje výchovnú starostlivosť rodinám, v kt. je vážne ohrozená alebo vážne narušená výchova a vývoj detí
- podieľa sa na obnove rodinného prostredia, z ktorého boli deti vyňaté pre zlyhanie výchovnej funkcie rodiny
- spolupôsobí pri výkone výchovných opatrení uložených súdom alebo okresným úradom
- navrhuje
• súdu nariadenie ústavnej výchovy a zrušenie ústavnej výchovy, zrušenie výchovných opatrení uložených súdom,
obmedzenie alebo pozbavenie rodičovských práv,
• okresnému úradu zrušenie výchovných opatrení uložených okresným úradom,
- vyhľadáva a okresnému úradu odporúča občanov vhodných vykonávať náhradnú rodinnú starostlivosť a deti, ktorým
treba zabezpečiť NRS
- vyhľadáva občanov, ktorým treba poskytnúť sociálnu pomoc
- vedie evidenciu občanov, ktorým poskytuje sociálnu pomoc,
- oznamuje súdu skutočnosti na rozhodovanie vo veciach výchovy a výživy maloletých,
- organizuje spoločné stravovanie,
- utvára podmienky na záujmovú činnosť, kultúrnu činnosť a na udržiavanie fyzickej aktivity a psychickej aktivity
občanov.
Obec môže poskytovať zo svojho rozpočtu neštátnemu subjektu finančný príspevok alebo jednorazový účelový
finančný príspevok.

ŠTATNÁ SPRAVA
 Štátna správa predstavuje jeden zo základných zložiek verejnej správy, je najrozsiahlejším druhom štátnej činnosti.
Výkonom štátnej správy sa zabezpečuje realizácia všetkých funkcií štátu - vnútorných i vonkajších.
Štátna správa je predovšetkým činnosťou výkonnou a nariaďovacou.
Termín výkonná činnosť vyjadruje vzťah štátnej správy k zastupiteľskej sústave, ktorá je prezentovaná Národnou
radou Slovenskej republiky. Spočíva v bezprostrednom vykonávaní zákonov a ostatných právnych aktov štátnej moci,
prostredníctvom ktorých sa realizujú základné otázky štátnej správy, predovšetkým zabezpečovanie hospodárskeho,
sociálneho a kultúrneho rozvoja.
Nariaďovacia činnosť vyjadruje vo vzťahu k fyzickým a právnickým osobám určitú metódu. Správne orgány, sú
oprávnené vydávať normatívne a individuálne správne akty a uskutočňovať aj iné opatrenia, používať štátne donútenie,
ak sú na to splnomocnené zákonom. Do popredia vystupuje organizačný charakter štátnej správy, ktorý zahŕňa
každodennú riadiacu, koordinujúcu a kontrolnú činnosť, vytvárajúcu potrebné podmienky pre uspokojovanie potrieb
občanov, a pod.
Štátna správa ako činnosť výkonná a nariaďovacia je činnosťou podzákonnou, je vykonávaná na základe zákona.
Zákon určuje jej zameranie a stanovuje aj hlavné prostriedky, najmä právne - na dosiahnutie cieľov správy.
Štátnu správu vykonáva osobitná skupina orgánov štátu, ktoré nazývame orgány štátnej správy.
Jednotlivé orgány štátnej správy vykonávajú svoju činnosť nie vo vlastnom mene, ale v mene štátu. Za prípadnú
škodu spôsobenú občanom alebo organizáciám nezákonným rozhodnutím štátnej správy nezodpovedá priamo orgán,
ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, ale štát, ktorý je povinný škodu aj nahradiť.
So skutočnosťou, že štátna správa je vykonávaná v mene štátu, veľmi úzko súvisí ďalší znak štátnej správy, a síce že
štátna správa je činnosť, za ktorou stojí donucovacia moc štátu.
Uplatnenie donucovacou mocou štátu prichádza do úvahy len v tých prípadoch, keď nedochádza k dobrovoľnému
plneniu právnych povinností vyplývajúcich predovšetkým z administratívnoprávnych noriem.
Uplatnenie donucovacej moci štátu je presne upravené právnymi normami, z ktorých vyplývajú tieto najzákladnejšie
podmienky.
donútenie môže uplatniť len kompetentný orgán štátnej správy,
donútenie musí byť primerané vymáhanej povinnosti,
donútenie nemožno realizovať ľubovoľnými formami a prostriedkami, ale len tými, ktoré ustanovujú platné
právne predpisy.
Štátna správa je verejnou správou uskutočňovanou štátom, pričom v každej spoločnosti je štátna správa súčasťou
verejnej správy a má v nej nezastupiteľnú úlohu. V tomto zmysle slova je štátna správa jadrom verejnej správy. Svojím
charakterom je štátna správa osobitným druhom spoločenského riadenia uskutočňovaného štátom.
Činnosťou orgánov štátnej správy a plnením jej úloh dochádza k realizácii vzťahov štátnej správy, medzi subjektmi
štátnej správy a medzi inými objektmi.
V prvom prípade môžeme hovoriť o činnosti, ktorá je zameraná do vnútra organizácie štátnej správy, teda hovoríme
o vnútornej činnosti, v druhom prípade ide naopak o vonkajšiu činnosť štátnej správy.
Vnútorná činnosť štátnej správy je vnútorno-organizačnou záležitosťou a z pohľadu plnenia úloh a ich realizáciu je
systém orgánov štátnej správy.
Činnosť, ktorou sa realizuje vlastné poslanie štátnej správy, v rozhodujúcej miere je činnosťou vonkajšou,
zameranou na usmerňovanie procesov, ktoré sa uskutočňujú v inej sústave, než je štátna správa. Adresátmi pôsobenia
štátnej správy sú v týchto prípadoch občania ako fyzické osoby, ale aj najrôznejšie právnické osoby, voči ktorým štátna
správa smeruje a je vykonávaná.
Pri vlastnom výkone štátnej správy ide teda o realizáciu vzťahu so zásadne rozdielnym postavením subjektov a
objektov správy.
Subjektom štátnej správy ako činnosti štátu je sám štát, predstavovaný jednotlivými príslušnými orgánmi štátnej
správy, a správa nie je realizovaná len v mene štátu, ale taktiež, a to je rozhodujúce, v jeho záujme. Prostredníctvom
štátnej správy štát realizuje štátnu politiku, ktorá je výrazom jeho záujmov a vôle, a realizuje ju vo vzťahu k objektom,
ktoré sú povinné sa tomuto pôsobeniu podriadiť.
Orgány, ktoré popri svojej prevažnej činnosti vykonávajú na základe zákonného splnomocnenia aj činnosť, ktorá má
charakter štátnej správy (napríklad starosta obce, dekan fakulty), sa v právnych predpisoch i v právnickej literatúre
zahrnujú pod pojem „správne orgány".
Pojmom štátna správa možno chápať samostatný druh organizujúcej činnosti štátu, ktorá má výkonný a
nariaďovací charakter, uskutočňuje sa v mene štátu a aj za pomoci jeho donucovacej moci, pričom ciele i metódy, formy
a spôsoby uskutočňovania tejto jej činnosti reguluje právo.
V užšom vymedzení patria medzi orgány štátnej správy tie štátne orgány, ktoré právne predpisy výslovne označujú
ako orgány štátnej správy.
V širšom poňatí do tohto pojmu zaraďujeme nielen orgány štátnej správy, ale aj ostatné orgány, ktoré disponujú
správnoprávnou aktivitou.
Rozoznávame tieto základné črty orgánov štátnej správy:
a)z pohľadu svojho postavenia v spoločnosti je orgán štátnej správy štátnym orgánom, má všetky základné
znaky štátneho orgánu, je vybavený pôsobnosťou a právomocou a má možnosť použiť prostriedky štátneho
donútenia;14
14
 b)ide o osobitný druh štátneho orgánu. Osobitosť sa prejavuje v tom, že od iných štátnych orgánov sa odlišuje
v druhu činnosti, ktorú vykonáva;
c)orgán štátnej správy tvorí relatívne samostatnú organizačnú jednotku, ktorá je oddelená od iných
organizačných jednotiek v štátnom aparáte, napríklad od zastupiteľských orgánov, súdov, prokuratúry, ako aj od
iných orgánov štátnej správy.
Orgánom štátnej správy teda rozumieme orgán štátu, ktorý vystupuje v jeho mene, uskutočňuje úlohy a funkcie
štátu výkonnou a nariaďovacou činnosťou štátu a je zriaďovaný zákonom alebo iným právnym aktom ako organizačno-
právna jednotka so samostatnou pôsobnosťou a právomocou a jej zodpovedajúcou organizačnou štruktúrou.
Rozhodujúci význam pre právne postavenie a charakteristiku rôznorodých orgánov štátnej správy majú pre-
dovšetkým tieto kritériá:
právny základ vzniku orgánu,
vecný rozsah jeho pôsobnosti,
územný rozsah jeho pôsobnosti,
zloženie orgánov a spôsob, akým rozhoduje vo veciach svojej pôsobnosti.
SAMOSPRÁVA
Samospráva je jeden z ďalších komponentov, ktoré tvoria verejnú správu. Poznáme územnú a záujmovú
samosprávu. Samosprávu uskutočňujú iné verejnosprávne subjekty, než je to v štátnej správe. Ide predovšetkým o
subjekty korporatívneho charakteru.
Samospráva predstavuje vo verejnej správe výkonné pôsobenie a ovplyvňovanie spoločenského života
prostriedkami neštátneho charakteru.
Štátna správa sa však so samosprávou podieľa na jej úlohách a má zodpovednosť za realizáciu verejných záležitostí.
Pojmom samospráva treba rozumieť výkon určitých presne vymedzených úloh správy štátu samostatnými, štátom
uznanými verejnoprávnymi subjektmi. Samospráva zahŕňa takú oblasť verejnej správy, ktorá je zákonom zverená
subjektom, ktorých sa bezprostredne dotýka. V tomto zmysle je samospráva časťou správy štátu decentralizovanou
na subjekty neštátneho cha rakteru.
Okrem subjektov sa samospráva v rámci verejnej správy od štátnej správy odlišuje metódami a formami pôsobenia
na spravované objekty. Základná odlišnosť spočíva predovšetkým v tom, že ide o prostriedky, ktoré nemajú povahu
štátnomocenského charakteru. Na druhej strane samospráva ako forma verejnej správy so štátnou správou má niektoré
spoločné črty.
Základným predpokladom územnej samosprávy je vytvorenie optimálneho spojenia medzi parlamentarizmom,
osobnou slobodou jednotlivca - občana a komunálnou slobodou.
Územná samospráva bola budovaná ako organizačná zložka verejnej správy, ktorá slúži na zabezpečenie určitých
úloh spoločenstva občanov, ktoré sú vytvárané na územnom základe. Základom spoločenského usporiadania
samosprávy sú obce.

Základnou prioritou v súčasnosti by malo byť výraznejšie posilnenie právomoci samosprávy, ktorá v porovnaní s
inými európskymi demokratickými štátmi disponuje minimálnymi právomocami.
Presun právomoci na obce (okrem subjektívnych príčin) má prevšetkým objektívny charakter. Obec má právo
združovať sa s inými obcami v záujme dosiahnutia spoločenského prospechu. Obce sa môžu v záujme plnenia
spoločných úloh, na zastupovanie svojich záujmov a potrieb alebo z iných dôvodov združovať do stálych alebo
dočasných republikových, regionálnych a záujmových združení.
Samozrejme, predpokladá to súhlas 3/5 väčšiny poslancov obecného zastupiteľstva. Spoločný obecný úrad by bol
výkonným orgánom združených obcí. Zároveň chceme zdôrazniť, že obce by nezanikli, mali by svoju identitu, starostu
a riešili by niektoré samosprávne otázky.
S pojmom a charakteristickými črtami verejnej správy úzko súvisí pojem reforma verejnej správy, ktorá je
zakotvená vo vládnom vyhlásení.
VEREJNOPRÁVNE INŠTITÚCIE (KORPORÁCIE)
Verejnoprávne korporácie predstavujú jeden zo základných pojmov verejnej správy.
V tom najvšeobecnejšom zmysle slova pod pojmom korporácia rozumieme združenie osôb za účelom sledovania
určitého účelu v tej forme, ako sa takéto združenie konštituuje na základe právneho predpisu. Korporácia ako právny
subjekt vzniká teda právnym osamostatnením smerom do vnútra vo vzťahu k svojim členom, ale aj navonok - vo
vzťahu iným právnym subjektom.
Pojem verejnoprávna korporácia je spätý s jej podielom na verejnej moci. Organizačný systém verejnej správy
môžu tvoriť okrem inštitúcií štátnych i neštátne, také, ktoré nemajú povahu samosprávnych korporácií; v
zahraničnej literatúre sa označujú ako „nevládne organizácie" (non-government).
Tieto organizácie sa vyznačujú osobitným okruhom činnosti, a podporujú plnenie štátnych, resp. iných verejných
úloh. Spravidla sú to verejnoprávne korporácie zriaďované zákonom a financované čiastočne zo štátnych prostriedkov a
vo svojej činnosti podliehajúce štátnemu dozoru. Typickým príkladom verejnoprávnej korporácie v podmienkach
verejnej správy Slovenskej republiky sú najmä Slovenská televízia a Slovenský rozhlas.
TECHNICKO-ORGANIZAČNÉ PRINCÍPY " VÝSTAVBY VEREJNEJ SPRÁVY
 Pod technicko-organizačnými princípmi vo verejnej správe rozumieme určité zásady a organizačné možnosti, ktoré
využívame pri budovaní jednotlivých orgánov verejnej správy.
Účelom využívania technicko-organizačných princípov je vybudovanie efektívneho fungovania verejnej správy tak
po línii vertikálnej, ako aj horizontálnej.
Technicko-organizačné princípy môžeme rozdeliť na:
a.územné, odvetvové a funkčné princípy,
b.kolegiátny a monokratický princíp,
c.princíp volebný a vymenúvací,
d.princíp centralizácie, decentralizácie, dekoncentralizácie a koncentrácie.
Ad a): Územný princíp predstavuje vybudovanie orgánov verejnej správy podľa územného hľadiska. To znamená
určenie pôsobnosti a právomoci len na určitej časti územia. Cieľom tohto princípu je zabezpečiť také vzťahy orgánov
štátnej správy k občanom, aby boli rešpektované potreby a oprávnené záujmy obyvateľov územného regiónu. Typickým
príkladom uplatňovania tohto princípu je jeho uplatňovanie v miestnych orgánoch štátnej správy.
Odvetvový princíp vyžaduje, aby sa utvárali orgány štátnej správy v rámci ucelených odvetví sústavy štátnej
správy. To znamená, že orgán štátnej správy riadi len určité záležitosti rovnakej povahy. Napríklad Ministerstvo
školstva SR, Ministerstvo zdravotníctva SR, Ministerstvo kultúry SR a pod.
Funkčný princíp obsahuje požiadavku, aby sa budovali orgány verejnej správy prierezové, to znamená, aby
realizovali rôznorodé funkcie, prostredníctvom ktorých by sa zabezpečovali väzby medzi rôznymi odvetviami štátnej
správy (Ministerstvo financií SR, Ministerstvo hospodárstva SR, a pod.).
Ad b): Kolegiátny princíp sa vyznačuje kolektívnym rozhodovaním členov orgánu verejnej správy, napríklad pri
najvyššom výkonnom orgáne moci, t. j. vlády SR.
Monokratický princíp predstavuje orgán verejnej správy s jediným zodpovedným vedúcim. Minister je
plnoprávnym a zodpovedným vedúcim ministerstva. Do jeho pôsobnosti patrí využívanie všetkých oprávnení, ktoré má
k dispozícii na zabezpečovanie úloh ministerstva.
Ad c): Volebný a vymenúvací princíp predstavuje spôsob ustanovovania osôb do funkcií v jednotlivých správnych
orgánoch. Volebný princíp sa uplatňuje najmä v územných samosprávnych orgánoch (voľba starostu) a vymenúvací
princíp v ústredných a miestnych orgánoch štátnej správy (vymenovanie ministrov, prednostov).
Ad d): Centralizačný princíp zvýrazňuje požiadavku, aby sa v sústave centrálnej štátnej správy budoval jeden
orgán štátnej správy. Opakom je princíp decentralizačný, pri ktorom sa uplatňuje požiadavka vybudovania jedného
centrálneho orgánu a viacerých orgánov na nižších stupňoch verejnej správy.
Dekoncentralizačný princíp umožňuje vecné rozdelenie štátnej správy (najmä z pohľadu správnej činnosti) do
viacerých nepodriadených orgánov.
SUBJEKTY SPRÁVNEHO PRÁVA
POJEM SUBJEKT SPRÁVNEHO PRÁVA
Subjektom správneho práva je potencionálny alebo skutočný účastník právnych vzťahov, ktorý je spôsobilý byť
nositeľom práv a povinností.
Z toho vyplýva, že subjekt správneho práva musí mať právnu subjektivitu, t.j. spôsobilosť byť subjektom právneho
vzťahu a mať práva a povinnosti v rozsahu určenom v normách správneho práva.
Okruh subjektov správneho práva nie je v súčasnosti ustálený. Medzi subjekty správneho práva začleňujeme
predovšetkým orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, fyzické osoby, právnické osoby a pod.
Subjektivita orgánov štátnej správy je vymedzená spravidla právomocou týchto orgánov, t. j. vymedzením
oprávnení a povinností týchto orgánov určitým spôsobom konať a vstupovať do právnych vzťahov. Vymedzenie práv a
povinností je určené v právnych normách. Obdobne je ustanovená aj subjektivita orgánov územnej samosprávy.
Právna subjektivita fyzických osôb vzniká spravidla narodením a zaniká smrťou. Je predpokladom na to, aby mohli
mať spôsobilosť na právne úkony. Pojem právna subjektivita občanov nie je identický s pojmom spôsobilosť na právne
úkony. Právne úkony sú prejavom vôle smerujúcej k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne
predpisy s takýmto prejavom spájajú. Musí ísť o taký prejav vôle, ktorý smeruje k vytvoreniu a zániku právneho
vzťahu. Právny úkon je teda právnou skutočnosťou spočívajúcou v ľudskom správaní, ktoré je právom dovolené.
Subjektom správneho práva sú tiež právnické osoby, ktoré podľa noriem správneho práva majú spôsobilosť byť
nositeľom práv a povinností. Na rozdiel od fyzických osôb sa právna subjektivita právnických osôb chápe ako celok,
právne úkony v mene právnických osôb vykonávajú jej jednotlivé orgány.
Ak by sme mali zovšeobecniť pohľady na právnu subjektivitu, môžeme konštatovať, že do jej okruhu spravidla
zahŕňame:
spôsobilosť mať práva a povinnosti ustanovené normami správneho práva,
spôsobilosť na právne úkony, t. j. spôsobilosť nadobúdať prá va a povinnosti vlastnými právnymi úkonmi,
deliktuálnu spôsobilosť, t. j. mať právnu zodpovednosť za pro tiprávne konanie,
procesnú spôsobilosť, t. j. spôsobilosť byť účastníkom konania a samostatne vystupovať v konaní.
DRUHY SUBJEKTOV SPRÁVNEHO PRAVÁ
ORGÁNY ŠTÁTNEJ SPRÁVY
Pojem orgán štátnej správy sa používa v dvojakom význame. V užšom zmysle pre tie štátne orgány, ktoré právne
predpisy označujú ako orgány štátnej správy. V teórii správneho práva sa pojem orgán štátnej správy chápe aj v širšom
zmysle; v takomto prípade je pojem orgán štátnej správy totožný s pojmom správny orgán.
 Pojem orgán štátnej správy treba vymedziť z hľadiska nasledujúcich kritérií: jeho postavenia v spoločnosti, z
hľadiska druhu činnosti štátu, ktorú vyvíja, a ako organizačno-právna jednotka.
Základné črty orgánov štátnej správy:
) z hľadiska svojho postavenia v spoločnosti je orgán štátnej správy štátnym orgánom, má všetky základné
črty štátneho orgánu, je vybavený právomocou a pôsobnosťou a má možnosť použiť prostriedky štátneho
donútenia;
) orgán štátnej správy je osobitným druhom štátneho orgánu. Osobitosť, ktorá ho odlišuje od iných druhov
štátnych orgánov, spočíva v druhu činnosti štátu, ktorý vykonáva. Orgán štátnej správy vykonáva štátnu
správu, uskutočňuje úlohy a funkcie štátu metódami a prostriedkami štátnej správy;
) orgán štátnej správy tvorí relatívne samostatnú organizačnú jednotku, ktorá je oddelená od iných
organizačných jednotiek v štátnom aparáte, napríklad od súdov a prokuratúry, a pod.

Vláda a ústredné orgány štátnej správy

Úlohou vlády a ústredných orgánov štátnej správy je vykonávať štátnu správu a zabezpečovať jej výkon na území
celej republiky. Vláda, ako najvyšší v orgán výkonnej moci, s ústrednými orgánmi štátnej správy zabezpečuje spoločne
medzinárodné, obranné, politické, ekonomické a iné záujmy štátu.
Právnym základom na vymedzenie činnosti vlády je Ústava Slovenskej republiky. Pôsobnosť ústredných orgánov
štátnej správy je predovšetkým vymedzená zákonom.
Vláda Slovenskej republiky predovšetkým zabezpečuje úlohy, ktoré sú spojené s realizáciou funkcií na úseku
bezpečnosti krajiny, zahraničnej politiky a hospodárskou výstavbou. Do popredia vystupuje organizátorský charakter
výkonnej činnosti vlády.
Vláda SR si môže zriadiť na výkon svojej bežnej rozhodovacej činnosti predsedníctvo vlády.
Na prípravu materiálov a iných podkladov sa zriaďuje Úrad vlády. (Úrad vlády je zároveň ústredným orgánom
štátnej správy pre výkon štátnej kontroly.) Jeho základnou úlohou je pripravovať odborné stanoviská k
vnútropolitickým, zahraničným, hospodárskym a iným otázkam, ktoré predkladajú ministri do vlády.
Pre širšie odborné posúdenie návrhov, ktoré majú byť prerokované a rozhodnuté vo vláde, sú vytvorené pre rôzne
úseky a okruhy problematiky pôsobnosti vlády poradné orgány vlády (Legislatívna rada vlády, Rada pre národnosti,
Hospodárska a sociálna rada, a pod ).
Návrhy týchto orgánov majú charakter odporúčací, neprijímajú rozhodnutia, ale len posudzujú rôzne analýzy,
expertné a oponentské posudky a pod. Tieto poradné orgány nemajú vlastný aparát, využívajú pri svojej práci aparát
Úradu vlády.
Medzi, ústrednými orgánmi štátnej správy sú ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy. Podľa povahy
úloh a pôsobnosti môžeme ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy rozdeliť na tri skupiny:
1.Ministerstvá, ktoré vykonávajú pôsobnosť v oblasti hospodárstva (napr. Ministerstvo hospodárstva SR,
Ministerstvo pôdohospodárstva SR, atď.).
2.Ministerstvá, ktoré realizujú administratívno-politické úlohy štátu, riadia a spravujú miestne orgány štátnej
správy (Ministerstvo vnútra SR, Ministerstvo obrany SR, atď.).
3.Ministerstvá, ktoré zabezpečujú plnenie úloh v kultúrno-sociálnej oblasti (Ministerstvo školstva SR,
Ministerstvo kultúry SR, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, atď.).
Ministerstvá sú vecne špecializované ústredné orgány štátnej správy s odvetvovým alebo funkčne vymedzeným
súhrnom úloh a pôsobnosti na čele s ministrom, členom vlády, ktorý je vymenovaný na návrh predsedu vlády
prezidentom Slovenskej republiky. Základné právne postavenie ministra je zakotvené v Ústave SR. Ministri majú
priame, ústavou stanovené vzťahy k najvyšším štátnym orgánom, riadia ministerstvo a za jeho vedenie a činnosť
zodpovedajú vláde, ako aj najvyššiemu zastupiteľskému orgánu, t. j. Národnej rade SR.
Minister riadi všetku činnosť ministerstva a vykonáva jeho právomoc, a to buď osobne, alebo prostredníctvom
štátnych tajomníkov.
Základným poradným orgánom ministra je jeho kolégium, v ktorom sú prerokovávané zásadné a osobitne dôležité
otázky práce ministerstva. Minister predsedá kolégiu, ktoré sa skladá zo štátnych tajomníkov a z niektorých vedúcich
pracovníkov ministerstva, ako aj ďalších významných osôb, ktorých vymenúva a odvoláva minister.
Útvary ministerstva usmerňujú činnosť podriadených orgánov a organizácií z odbornej stránky, kontrolujú a
vykonávajú rozbory j ich činnosti, navrhujú opatrenia na odstránenie zistených závad a môžu vydávať na úseku svojej
pôsobnosti metodické návody.
Okrem ministerstiev pôsobia v rámci štátnej správy ostatné ústredné orgány štátnej správy. Na rozdiel od
ministerstiev predstaviteľ iného ústredného orgánu štátnej správy nie je členom vlády (napr. Štatistický úrad SR,
Protimonopolný úrad SR atď.).
Miestne orgány štátnej správy
Podľa zákona č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy sa na výkon miestnej štátnej správy zriaďujú
krajské a okresné úrady, iným orgánom štátnej správy, obciam alebo iným právnickým osobám môže výkon miestnej
štátnej správy zveriť len osobitný zákon.
Krajské a okresné úrady spolupracujú s inými štátnymi orgánmi, s orgánmi územnej samosprávy a s inými
právnickými osobami pri plnení spoločných úloh, najmä pri dodržiavaní zákonnosti a verejného poriadku, ochrane práv
a slobôd obyvateľov, zabezpečovaní starostlivosti o zdravé životné podmienky obyvateľov a odstraňovaní následkov
mimoriadnych udalostí.
 Krajské úrady a okresné úrady vykonávajú štátnu správu vo svojich územných obvodoch. Územným obvodom
krajského úradu je kraj, územným obvodom okresného úraduje okres.
Z dôvodu verejného záujmu, najmä na priblíženie štátnej správy občanom, môže krajský úrad zriadiť na výkon
štátnej správy stále alebo dočasné pracovisko okresného úradu aj mimo sídla okresného úradu. Zároveň určí obce
patriace do pôsobnosti stáleho alebo dočasného pracoviska okresného úradu.
Krajský úrad koordinuje plnenie spoločných úloh s inými orgánmi štátnej správy a orgánmi územnej samosprávy pri
zabezpečovaní ekonomického a sociálneho rozvoja územia. Na tento účel môže od týchto orgánov požadovať potrebné
podklady, najmä informácie, číselné údaje, rozbory a vyhodnotenia.
Krajský úrad koordinuje činnosť okresných úradov, iných štátnych orgánov a obcí v kraji počas ohrozenia života
alebo zdravia občanov alebo majetku v dôsledku nebezpečenstva mimoriadnej udalosti alebo po vzniku mimoriadnej
udalosti.
Okresný úrad štátnej správy je v prvom stupni vecne príslušný na konanie, v ktorom o právach alebo o
povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti štátnej správy rozhodujú orgány štátnej správy.
Okresný úrad koordinuje činnosť štátnych orgánov a obcí v okrese, ak hrozí nebezpečenstvo vzniku mimoriadnej
udalosti alebo počas mimoriadnej udalosti
Ak hrozí nebezpečenstvo vzniku mimoriadnej udalosti alebo počas trvania mimoriadnej udalosti, je prednosta
okresného úradu oprávnený ukladať úlohy a vydávať príkazy vedúcim štátnych orgánov, starostom obcí, štatutárnym
orgánom právnických osôb a jednotlivým občanom, ktoré smerujú k zamedzeniu pôsobenia alebo k odstráneniu
následkov mimoriadnej udalosti.
Krajský a okresný úrad v rozsahu svojej pôsobnosti môže nadväzovať vzťahy s orgánmi verejnej správy iných
štátov, najmä s cieľom vzájomnej výmeny skúsenosti pri zabezpečovaní úloh štátnej správy.
Krajský úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá prednosta. Prednostu krajského úradu vymenúva a odvoláva vláda
na návrh ministra vnútra.
Okresný úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá prednosta. Prednostu okresného úradu vymenúva a odvoláva vláda.
Krajský a okresný úrad v rámci organizačnej štruktúry pre jednotlivé úseky svojej činnosti zriaďuje odbory,
organizačné útvary, ktoré sa môžu členiť na oddelenia.
Štátnu správu vykonávanú krajskými a okresnými úradmi riadi a kontroluje vláda.
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
koordinuje podľa rozhodnutí vlády činnosť ministerstiev pri riadení a kontrole výkonu štátnej správy
uskutočňovanej krajskými a okresnými úradmi a pri budovaní a realizácii automatizovaného informačného
systému miestnej štátnej správy,
v spolupráci s Ministerstvom financií Slovenskej republiky a príslušnými ministerstvami určuje počty
zamestnancov krajských a okresných úradov,
usmerňuje v spolupráci s príslušnými ministerstvami krajské a okresné úrady pri utváraní odborov a ďalších
organizačných útvarov,
zabezpečuje v spolupráci s príslušnými ministerstvami odbornú prípravu zamestnancov krajských a okresných
úradov a určuje skladbu pracovných funkcií krajských a okresných úradov,
riadi a kontroluje spisovú službu na krajských úradoch a okresných úradoch, ak osobitný zákon neustanovuje
inak.
Doterajšia pôsobnosť špecializovaných miestnych orgánov štátnej správy v rámci horizontálnej integrácie prechádza
do pôsobnosti orgánov všeobecnej miestnej štátnej správy podľa § 13 zákona č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej
štátnej správy. Z toho vyplýva, že sa zrušili úrady životného prostredia, lesné úrady, veterinárske správy, pozemkové
úrady, školské správy, katastrálne úrady a správy Zboru požiarnej ochrany.
ÚZEMNÁ SAMOSPRÁVA
Základom územnej samosprávy je obec, ktorá tvorí samosprávny celok. Obec združuje občanov, ktorí majú na jej
území trvalý pobyt. Obec je právnickou osobou.
Ukladať obci povinnosti alebo zasahovať do jej oprávnení možno len zákonom.
Obyvateľ obce sa zúčastňuje na samospráve obce. Má právo najmä:
•voliť orgány samosprávy obce a byť zvolený do orgánu samosprávy obce,
•hlasovať o dôležitých otázkach života a rozvoja obce (miestne referendum),
•zúčastňovať sa na zasadnutiach obecného zastupiteľstva, na verejných zhromaždeniach obyvateľov obce a
vyjadrovať na nich svoje názory,
•používať obvyklým spôsobom obecné zariadenia a ostatný majetok obce,
•obracať sa so svojimi podnetmi a sťažnosťami na orgány obce,
•požadovať pomoc v čase náhlej núdze.
Obce samostatne rozhodujú a uskutočňujú všetky úkony súvisiace so správou obce a jej majetku, ak osobitný právny
predpis takéto úkony nezveruje štátu alebo inej právnickej alebo fyzickej osobe.
Samosprávu obce vykonávajú obyvatelia obce prostredníctom orgánov obce hlasovaním obyvateľov obce a
verejných zhromaždení obyvateľov obce.
 Základnými orgánmi obce sú obecné zastupiteľstvo a starosta obce. Obecné zastupiteľstvo zriaďuje podľa potreby,
alebo ak to ustanovuje osobitný zákon, ďalšie svoje orgány, najmä obecnú radu, komisie, obecnú políciu, obecný
požiarny zbor a iné stále alebo dočasné výkonné a kontrolné orgány a určuje im náplň práce.
Obecné zastupiteľstvo je zastupiteľský zbor obce zložený z poslancov zvolených v priamych voľbách obyvateľmi
obce.
Obecné zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä:
určuje zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu dočasne prenechaným do
hospodárenia obce,
schvaľuje rozpočet obce,
určuje organizáciu obecného úradu a určuje poriadok odmeňovania pracovníkov obce,
zakladá, zriaďuje a kontroluje obecné podniky a rozpočtové a príspevkové organizácie,
uznáša sa na nariadeniach obce.
Na plnenie úloh samosprávy obce alebo ak to ustanovuje zákon, obec vydáva pre územie obce všeobecne
záväzné nariadenia. Nariadenie nesmie odporovať ústave ani zákonu. Vo veciach, v ktorých obec plní úlohy
štátnej správy, môže vydať nariadenie len na základe splnomocnenia zákona a v jeho medziach.
Obecné zastupiteľstvo sa schádza podľa potreby, najmenej však raz za dva mesiace. Jeho zasadnutia zvoláva a
vedie starosta obce. Urobí tak aj v prípade, ak o to požiada aspoň tretina poslancov obecného zastupiteľstva. Program
rokovania sa oznamuje a zverejňuje na úradnej tabuli aspoň tri dni pred zasadnutím obecného zastupiteľstva.
Obecné zastupiteľstvo rokuje vždy v zbore. Je spôsobilé rokovať a uznášať sa vtedy, keď je prítomná nadpolovičná
väčšina všetkých poslancov. Na prijatie uznesenia obecného zastupiteľstva je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny
prítomných poslancov, na prijatie nariadenia je potrebný súhlas trojpätinovej väčšiny prítomných poslancov.
Najvyšším výkonným orgánom obce je starosta. Volia ho obyvatelia obce v priamych voľbách.
Starosta je štatutárnym orgánom obce v majetkovoprávnych a v pracovnoprávnych vzťahoch. V
administratívnoprávnych vzťahoch je správnym orgánom.
Starosta predovšetkým zvoláva a vedie zasadnutia obecného zastupiteľstva a obecnej rady a zároveň podpisuje ich
uznesenia.
Starosta môže pozastaviť výkon uznesenia obecného zastupiteľstva, ak sa domnieva, že odporuje zákonu alebo je
pre obec nevýhodný. Ak je zriadená obecná rada, starosta prerokuje uznesenie obecného zastupiteľstva pred
pozastavením jeho výkonu v obecnej rade. Ak starosta výkon uznesenia obecného zastupiteľstva pozastavil z dôvodu že
je pre obec zjavne nevýhodné môže ho zrušiť obecné zastupiteľstvo, trojpätinovou väčšinou prítomných poslancov do
14 dní po tom; čo bolo napadnuté uznesenie zverejnene v obci.
Obecné zastupiteľstvo môže zriadiť obecnú radu.
Počet členov obecnej rady tvorí najviac tretinu počtu poslancov obecného zastupiteľstva. Obecná rada je
iniciatívnym, výkonným a kontrolným orgánom obecného zastupiteľstva. Zároveň plní funkciu poradného orgánu
starostu.
Obecné zastupiteľstvo môže zriaďovať komisie ako svoje stále alebo dočasné poradné, iniciatívne a kontrolné
orgány. Komisie sú zložené z poslancov obecného zastupiteľstva a obyvateľov obce zvolených obecným
zastupiteľstvom.
Výkonným orgánom obecného zastupiteľstva a starostu je obecný úrad. Zabezpečuje administratívne a organizačné
veci obecného zastupiteľstva a starostu, ako aj ďalších zriadených orgánov obecného zastupiteľstva.
Obecný úrad najmä:
•zabezpečuje písomnú agendu všetkých orgánov obce,
•zabezpečuje odborné podklady a iné písomnosti na rokovanie obecného zastupiteľstva a obecnej rady,
•vypracúva písomné vyhotovenia všetkých rozhodnutí starostu vydaných v správnom konaní,
•vykonáva nariadenia, uznesenia obecného zastupiteľstva a rozhodnutia starostu.
Okrem týchto orgánov si obec musí zriadiť hlavného kontrolóra. Je zamestnancom obce, vykonáva kontrolu obce
najmä pokladničné operácie a účtovníctvo obce, ako aj nakladanie s majetkom obce. Vypracúva odborné stanoviská k
návrhu rozpočtu a záverečného účtu obce pred ich schválením v obecnom zastupiteľstve.
Do funkcie ho vymenúva na dobu neurčitú obecné zastupiteľstvo na návrh starostu. Za svoju činnosť zodpovedá
obecnému zastupiteľstvu. Výsledky kontroly predkladá obecnému zastupiteľstvu.
Obecné zastupiteľstvo môže zriadiť ako svoj poriadkový útvar obecnú políciu. Obecnú políciu vedie jej náčelník,
ktorí zodpovedá za svoju činnosť starostovi.
Okrem územnej samosprávy poznáme aj záujmovú samosprávu. V odbornej literatúre sa tento druh samosprávy
označuje aj ako personálna samospráva.
Osobitnú kategóriu záujmovej samosprávy predstavujú profesijné inštitúcie, ktoré vznikajú a pôsobia ex lége a
spravidla majú povinné členstvo, na ktoré sa viaže výkon určitých činností. Napríklad Slovenská advokátska komora,
Slovenská lekárska komora a pod. Povinné členstvo ich odlišuje od profesijných združení s dobrovoľným členstvom
(napr. Spolok právnikov).
Základným znakom záujmovej samosprávy je samosprávny spôsob ich vnútornej činnosti a úsilie o väčšiu či
menšiu účasť na organizácii spoločenského a politického života.
 Zatiaľ čo pri územnej samospráve občan je do tohto systému automaticky zaraďovaný podľa miesta bydliska,
intenzita jeho skutočnej účasti na samospráve je ponechaná na jeho vôli. Do záujmovej samosprávy vstupujú občania
dobrovoľne, podľa vlastného uváženia a rozhodnutia.
FYZICKÉ OSOBY AKO SUBJEKTY SPRÁVNEHO PRÁVA
Rozhodujúcim faktorom pre určenie právneho postavenia fyzických osôb (ďalej „občanov") vo verejnej správe je
právna subjektivita. Právna subjektivita občana obsahuje jeho spôsobilosť na práva a povinnosti, ako aj jeho
spôsobilosť na právne úkony.
Občan môže mať všetky práva a povinnosti, ktoré sú ustanovené v právnej norme, ale musí splniť určité podmienky,
ktoré sú viazané na vznik určitých práv a povinností. Napríklad každý môže byť študentom vysokej školy, avšak
subjektom práv a povinností sa stáva, až keď boli splnené podmienky, ktoré sú ustanovené na prijatie na vysokú školu.
Právna subjektivita občana vzniká narodením, trvá po celý život a zaniká jeho smrťou.
Zánik právnej subjektivity nastáva smrťou. Výnimočne môžu nastať prípady, keď smrť občana nemožno preukázať
úmrtným listom, vtedy sa nahradzuje (osvedčenie smrti) rozhodnutím súdu o vyhlásení osoby za mŕtvu.
Spôsobilosť na práva a povinnosti je predpokladom na právne úkony, t.j. vlastnými úkonmi nadobúdať práva a
povinnosti. Táto spôsobilosť vzniká, až keď občan dovŕši určitý vek, jeho dosiahnutím získa také rozumové schopnosti,
aby mohol rozpoznať význam a následky svojho konania.
V administratívnoprávnych normách je spôsobilosť na právne úkony diferencovaná. Napríklad od 15 rokov vzniká
právo na vydanie cestovného dokladu, povinnosť mať občiansky preukaz, zodpovednosť za spáchanie priestupku, od 21
rokov môže riadiť požiarne a zdravotnícke vozidlá, a pod.
V tých prípadoch, ak právna norma výslovne neustanovuje vekovú hranicu na spôsobilosť na právne úkony, aplikuje
sa ustanovenie Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a povinnosti
vzniká v plnom rozsahu plnoletosťou, t. j. dovŕšením 18. roku veku.
V praxi môžu nastať prípady, že aj keď občan dosiahol vekovú hranicu spôsobilosti na právne úkony, nemôže
konať samostatne, pretože mu v tom bráni nedostatok rozumových schopností rozpoznať význam a následky svojho
konania.
V takých prípadoch sa vyžaduje rozhodnutie súdu, ktorý môže vydať rozhodnutie o čiastočnom obmedzení
spôsobilosti na právne úkony alebo o úplnom pozbavení spôsobilosti na právne úkony.
Pozbavenie alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony súd zruší alebo zmení, ak odpadnú dôvody, pre ktoré k
takémuto rozhodnutiu došlo.
PRÁVNICKÉ OSOBY AKO SUBJEKTY SPRÁVNEHO PRÁVA
Medzi subjekty správneho práva patria aj právnické osoby (ďalej „organizácie"), ktoré združujú občanov a
materiálne, ako aj finančné prostriedky na realizovanie hmotných a kultúrnych potrieb občanov.
Subjektom správneho práva je organizácia, ktorá má podľa noriem správneho práva spôsobilosť na práva a
povinnosti vo verejnej správe.
Na určenie obsahu a rozsahu právnej subjektivity organizácie je dôležité, aké úlohy plní a aké má ciele. Má teda
vymedzenú právnu subjektivitu. Právna subjektivita je odvodená od vzniku a zániku organizácie.
Rozlišujeme štátne organizácie (hospodárske, rozpočtové, príspevkové atď.) a neštátne organizácie (súkromné,
družstevné, spoločenské atď.).
Podľa druhu organizácie je diferencovane upravený spôsob nadobudnutia právnej subjektivity tej-ktorej organizácie.
Napríklad štátne hospodárske organizácie nadobúdajú právnu subjektivitu zápisom do obchodného registra, rozpočtové
organizácie okamihom účinnosti právneho aktu, ktorým boli zriadené, družstevné organizácie nadobúdajú právnu
subjektivitu okamihom, keď sa väčšina delegátov dohodla na založení takejto organizácie, aj keď sa zapisujú do
obchodného registra, zápis má len deklaratórny účinok.
Osobitnú úlohu plnia neštátne dobrovoľné organizácie ako subjekty správneho práva. Občania majú právo
slobodne sa združovať pričom na výkon tohto práva nieje potrebné povolenie štátneho orgánu.
Združenie vzniká registráciou, pričom návrh na registráciu môžu podávať najmenej traja občania, z ktorých aspoň
jeden musí byť starší ako 18 rokov.
Návrh musí obsahovať predpísané náležitosti (názov združenia, sídlo, cieľ jeho činnosti, orgány združenia a spôsob
ich ustanovenia, zásady hospodárenia). Návrh na registráciu sa podáva na Ministerstvo vnútra SR, pokiaľ Ministerstvo
vnútra SR nezistí dôvod na odmietnutie registrácie, vykoná registráciu do 10 dní od začiatku konania.
Združenie zaniká dobrovoľným rozpustením alebo zlúčením s iným združením alebo právoplatným rozhodnutím
ministerstva o jeho rozpustení.