Fonetika a fonolgia

pre elementaristov
uba Sikov

Autor: PhDr. uba Sikov, CSc.

Recenzent: prof. PhDr. Jn Sabol, DrSc.
2

OBSAH
P R E D H O V O R ............................................................................. 6
V E O B E C N A S .............................................................. 8
Jazykoveda (lingvistika) ................................................................ 8
Z dejn jazykovedy ........................................................................ 8
Jazykoveda a spoloensk vedy
Interdisciplinrna jazykoveda......................................................... 10
Jazyk, re, reov innos .............................................................. 11
Znakov charakter jazyka............................................................... 13
Spolon a rozdielne rty prirodzench a umelch znakovch
systmov ........................................................................................ 16
Funkcie jazyka................................................................................ 17
lenenie jazykovho systmu
Zkladn jazykovedn disciplny ................................................... 19
Slovensk nrodn jazyk a jeho lenenie (stratifikcia) ................ 20
F O N E T I K A .................................................................................... 27
Delenie fonetiky ............................................................................. 27
Strun prehad fonetickho bdania ............................................ 29
KOMUNIKAN PROCES ................................................................. 32
Tvorenie (produkcia) rei
Opis a funkcia reovch orgnov ................................................... 33
Dchacie orgny ............................................................................. 33
Hlasov (fonan) orgn ................................................................ 35
Upravujce (lnkovacie, artikulan, modifikan) orgny ........ 37
Vnmanie (percepcia) rei
Opis a funkcia sluchovho orgnu ................................................. 40
ZVUKOV SSTAVA SLOVENINY ............................................. 42
Hlsky ............................................................................................ 42
KLASIFIKCIA SAMOHLSOK ...................................................... 43
Ortofonick a ortoepick javy pri samohlskach .......................... 44
KLASIFIKCIA DVOJHLSOK ....................................................... 48
Ortofnia a ortoepia dvojhlsok .................................................... 48
Chyby vo vslovnosti dvojhlsok ................................................. 50
3

KLASIFIKCIA SPOLUHLSOK ....................................................

Delenie spoluhlsok poda miesta artikulcie ..............................
Delenie spoluhlsok poda spsobu artikulcie ...........................
Delenie spoluhlsok poda artikulujceho orgnu .......................
Delenie spoluhlsok poda sluchovho (auditvneho) dojmu ......
Delenie spoluhlsok poda asti hlasu .......................................
Delenie spoluhlsok poda asti nosovej dutiny ........................
Delenie spoluhlsok poda trvania ...............................................
Ortofnia spoluhlsok
Opis vslovnosti spoluhlsok .......................................................
Pern spoluhlsky .........................................................................
Predoasnov spoluhlsky ...........................................................
Zadoasnov spoluhlsky ............................................................
asnovopodnebn spoluhlsky ....................................................
Mkkopodnebn spoluhlsky .......................................................
Fonetick transkripcia ..................................................................

50
52
52
52
53
53
53
54
55
55
58
60
62
63
65

ZVUKOV A GRAFICK SSTAVA ............................................. 67

Pravopisn princpy v spisovnej slovenine ................................. 68
HLSKY V PRDE REI ................................................................. 72
Znelostn asimilcia ..................................................................... 73
Vslovnos spoluhlsky v ............................................................. 76
Asimilcia svetlosti temnosti /difznos nedifznos
(kompaktnos)/; D D ................................................................ 77
Asimilcia sykavosti nesykavosti /sibilantnos nesibilantnos/;
S S ............................................................................................ 79
Striedanie hlsok .......................................................................... 80
Konsonantick alterncie ............................................................. 81
Vokalick alterncie ..................................................................... 81
Hlasov zaiatok .......................................................................... 82
Takt a vetn sek .......................................................................... 83
Slabika .......................................................................................... 84
Rytmick zkon ............................................................................ 85
Vnimky z rytmickho krtenia ................................................... 86
SUPRASEGMENTLNE JAVY ........................................................ 88
asov modulcia rei (hlasu) ..................................................... 89
4

Kvantita ........................................................................................
Pauza ............................................................................................
Tempo ..........................................................................................
Rytmus .........................................................................................
Silov modulcia rei (hlasu) ......................................................
Intenzita hlasu ..............................................................................
Przvuk .........................................................................................
Draz ............................................................................................
Emfza ..........................................................................................
Tnov modulcia rei (hlasu) .....................................................
Hlasov register ............................................................................
Meldia .........................................................................................

89
90
91
92
93
93
94
95
96
97
97
97

F O N O L G I A ...............................................................................
Vznik a vvin fonolgie ................................................................
Vzah fonetiky a fonolgie ...........................................................
Zkladn fonologick pojmy ........................................................
Ditinktvne vlastnosti slovenskch fonm
Fonologick vlastnosti spoluhlsok (konsonantov) ......................
Fonologick vlastnosti samohlsok (voklov) ..............................

100
100
102
104
108
111

L I T E R A T R A ............................................................................ 112

PREDHOVOR
Uebnica Fonetika a fonolgia pre elementaristov je uren
posluchom pedagogickch faklt tudujcich uitestvo pre 1. stupe
zkladnej koly. Vznikla ako reakcia na nedostatok zkladnej literatry,
ktorou na 1. stupni je uebnica Slovensk jazyk a sloh (J. Findra a kol.,
1983, 1986). V snahe doplni nedostatok tudijnej literatry pre tto formu
vysokokolskho tdia sa rozhodli niektor uitelia Katedry slovenskho
jazyka a literatry Pedagogickej fakulty Preovskej univerzity vyda
podobne koncipovan uebnicu, v ktorej by boli v primeranom rozsahu
zastpen vetky jazykov roviny.
Prvm krokom pri realizovan tohto spolonho projektu m by aj
predkladan uebnica Fonetika a fonolgia pre elementaristov. Pri jej
koncipovan sme vychdzali z uebnch osnov, ktor rmcovo uruj
zkladn okruhy uebnej ltky. Obsah publikcie tvor veobecn as a
fonetika a fonolgia. Pri jej psan sme mali na zreteli pecifick zameranie
tohto typu tdia, a preto sme sa snaili teoretick otzky poda
primeranou formou. Vo veobecnej asti bolo nam cieom nartn
zkladn pouenie o jazyku ako nstroji myslenia a dorozumievania, o
jeho funkcich, o lenen jazykovedy a jej zkladnch jazykovednch
termnoch. Popri klasickom lenen nrodnho jazyka na spisovn a
nespisovn podobu sme sa snaili poukza aj na jeho in lenenie
(variety) tak, ako ho predkladaj niektor lingvisti (J. Horeck, J. Bosk, D.
Slanov, M. Sokolov).
Viu pozornos venujeme fonetickej problematike, pretoe pri
prprave elementaristov sa v draz kladie na zvldnutie zvukovej
strnky rei, ktorou sa zaober fonetika, ne na zvldnutie zvukovej strnky
jazyka, ktorou sa zaober fonolgia. Postupujeme od delenia fonetiky a
strunho prehadu fonetickho bdania, cez charakteristiku reovch
orgnov, produkciu a percepciu rei. Nasleduje klasifikcia a opis
vslovnosti jednotlivch hlsok, charakteristika slabiky, na ktor sa viau
suprasegmentlne javy. Zver kapitoly sme venovali zkladnm poznatkom
z fonolgie (vznik a vvin fonolgie, vzah fonetiky a fonolgie, zkladn
fonologick pojmy, ditinktvne vlastnosti fonm).
Verme, e uebnica dopln tudijn literatru pre elementaristov a
pome im primerane zvldnu zkladn uivo o zvukovej rovine
sloveniny.
6

Srdene akujem recenzentovi prof. PhDr. J. Sabolovi, DrSc.,

vedcemu Katedry slovenskho jazyka a literatry Filozofickej fakulty
Preovskej univerzity, za cenn pripomienky a za preczne posdenie tejto
uebnice.
Preov 21. 1. 2002

Autorka

VEOBECN AS

Jazykoveda (lingvistika)
Lingvistika (z lat. lingua = jazyk) je veda o jazyku v najirom zmysle.
Predmetom jazykovedy je jazyk, jeho truktra, vzah jazyka k mysleniu a
jeho vyuvanie v spolonosti.
Ak sa skma stav jazyka v dnenej sasnosti, ako aj stav jazyka
v niektorom z jeho minulch vvinovch obdob (napr. synchrnny stav
sloveniny v 13. storo a pod.) ide o synchrnny (sasn) vskum
jazyka, ktor je predmetom synchrnnej jazykovedy (z greckho syn =
spolu, chronos = as). Synchrnna jazykoveda teda skma jazyk ako
systm fungujci v istom asovom priereze.
Ak sa skma stav jazyka z hadiska historickho vvinu, ide o
diachrnny vskum jazyka, ktor je predmetom diachrnnej jazykovedy.
Diachrnna jazykoveda teda skma jazyk v historickej vvinovej lnii.

Z dejn jazykovedy
Na vedeckom zklade sa jazykoveda rozvjala od zaiatku 19. storoia,
najprv ako historicko-porovnvacia jazykoveda (indoeuropeistika).
Predmetom jej vskumu je pvod, historick vvin jazykov a prbuzensk
vzahy medzi nimi. O jej vznik sa zaslil najm nemeck filolg Franz
Bopp (1791 1867), dnsky jazykovedec Rasmus Rask (1787 1832) a
Nemec Jakob Grimm (1785 1863).
V dejinch jazykovedy predstavuje 19. storoie vemi vznamn
obdobie, pretoe prina niekoko novch pohadov na jazyky a na vzahy,
ktor medzi nimi existuj. V tomto storo sa kontituovali viacer
jazykovedn disciplny. Vyvinula sa i veobecn jazykoveda ako
integrujca disciplna zaoberajca sa zkonitosami vntornej stavby a
vvinu jazyka.
Zakladate veobecnej jazykovedy Wilhelm von
Humboldt (1767 1835) povaoval jazyk za innos, tvorenie (energeia),
nie za dielo, vec (ergon). Jazyk je poda neho vonkajm prejavom ducha
nroda.
Koncom 19. storoia vznikla mladogramatick kola, ktor dostala
meno poda skupiny mladch lipskch jazykovedcov (Karl Brugmann
8

[1849 1919]; August Leskien [1840 1916] a in). Mladogramatici

venovali pozornos predovetkm fonetickm otzkam. V oblasti
hlskovch zmien sformovali pojem fonetickho zkona a iastone sa
zaoberali aj vzahom jazyka a myslenia.
V 19. storo sa vytvorili na zem crskeho Ruska dve vznamn
jazykovedn koly (moskovsk a kazansk). Zakladate moskovskej
lingvistickej koly Filip Fiodorovi Fortunatov (1848 1914) sa
podobne ako mladogramatici tie zaoberal fonetickmi zmenami a
vplyvom historickch podmienok na vvin jazyka.
Zakladate kazanskej koly Poliak Jan Baudouin de Courtenay
(1845 1929) navrhol, aby sa fonetika delila na fyziofonetiku (vlastn
fonetiku) a psychofonetiku (neskoria fonolgia). Stal sa tak predchodcom
fonolgie, ktor neskr rozpracoval Ferdinand de Saussure a Prask
lingvistick krok.
Synchrnny vskum jazyka sa osamostatnil po vystpen vajiarskeho
jazykovedca Ferdinanda de Saussura (1857 1913), ktor sa poklad za
zakladatea trukturalizmu v jazykovede. trukturalizmus poklad jazyk
za systm, ktorho jednotliv asti (prvky) nemono skma oddelene, ale
ako vntorne organizovan (truktrovan) celok. Na uenie zakladatea
trukturalizmu Ferdinanda de Saussura (enevsk kola) nadviazali viacer
koly, ktor vybudovali poznatkov bzu systmovej jazykovedy.
Vznamn postavenie v modernej jazykovede m Prask lingvistick
krok, ktor je znmy funknm prstupom k jazykovm javom a
vypracovanm ucelenej terie modernej fonolgie. Hlavn predstavitelia
z eskch jazykovedcov: Vilm Mathesius (1882 1945), Bohuslav
Havrnek (1893 1978), z ruskch jazykovedcov: Nikolaj Sergejevi
Trubeckoj (1890 1938), Roman Jakobson (1896 1982), zo
slovenskch jazykovedcov: udovt Novk (1908 1992). Na tzy
praskej koly nadvzovali aj al slovensk jazykovedci: Eugen Pauliny
(1912 1983), Jozef Ruika (1916 1989), tefan Peciar (1912 1989)
a Jn Horeck (1920 2006). Tzou o neoddelitenosti funknosti od
jazykovho systmu sa prask kola zretene odliuje od ostatnch
klasickch trukturalistickch kl.
Ferdinand de Saussure podstatne ovplyvnil aj dnsku glosematick
trukturlnu jazykovedu. Jej zakladatelia Louis Hjelmslev (1899 1965) a
Viggo Brndal (kodansk kola) nadviazali na abstraktn a formlne prvky
Saussurovej terie znaku a pod vplyvom symbolickej logiky sa snaili
vytvori vemi abstraktn teriu jazyka.
9

Po prchode lena praskej koly R. Jakobsona do Ameriky vznikol

variant eurpskeho trukturalizmu s prvkami americkej deskriptvnej
jazykovedy (Edward Sapir [1844 1939], Leonard Bloomfield [1887
1949]), zameranej najm na jazykov formu.
Deskriptivizmus bol v 60. rokoch vytlaen generatvnou a
transformanou gramatikou Noama Chomskho (1928), ktor sa rchlo
stala prevldajcou jazykovednou kolou v USA. N. Chomsk rozliuje
jazykov kompetenciu (ovldanie jazykovej normy) a jazykov
performanciu (realizcia normy v konkrtnej rei).
V povojnovom obdob sa vytvorila matematick lingvistika (shrnn
nzov pre kvantitatvnu a algebraick lingvistiku), v ktorej sa pri skman
rznych aspektov jazyka vyuvaj matematick metdy a postupy.
Rozvja sa najm v USA, Rusku a Japonsku, ale aj na Slovensku (J.
Horeck, J. Mistrk, J. Sabol).
Kad z uvedench lingvistk sa snaila vymedzi predmet svojho
jazykovednho (lingvistickho) bdania a poui adekvtne metdy.
Mono poveda, e synchrnna jazykoveda vo veobecnosti pouva pri
opise uritho tdia jazyka opisn (deskriptvnu) metdu. Diachrnna
jazykoveda, ktor skma jazyk v historickom vvine, vyuva historick
(diachrnnu) metdu. Ak sa porovnva vvin prbuznch jazykov, ich
stavba, pouva sa porovnvacia alebo komparatistick metda. Predmetom
vskumu jazykovedy me by skupina jazykov alebo jeden jazyk.
Vskumom slovenskho jazyka sa zaober slovakistika. Zoveobecnenm
vsledkov skmania o najvieho potu rozmanitch jazykov vznik
veobecn jazykoveda. Jej hlavnou lohou je odhaova najveobecnejie
zkonitosti jazykovch systmov, ich stavby, fungovania a vvinu.

Jazykoveda a spoloensk vedy

Interdisciplinrna jazykoveda
Nie je ahk uri presn postavenie lingvistiky medzi ostatnmi
vedami. Pretoe jazyk je spoloensk jav, lingvistika patr do
humanitnch vied.
Z vied o umen je s jazykovedou najtesnejie zviazan literrna veda
(najm poetika) a literrna histria, ako aj komplexn umenovedy, t. j.
divadeln veda, najnovie aj veda o filme. Nuka o jazyku a nuka o

10

literatre sa spja do komplexnej vedy filolgie (Ondru Sabol, 1987,

s. 11).
Nuka o spolonosti a socilnych vzahoch je sociolgia. Z tejto
spoluprce
vzniklo
interdisciplinrne
jazykovedn
odvetvie
sociolingvistika.
Zo spoluprce etnografie (nrodopisu) a lingvistiky sa skontituovala
etnolingvistika, ktor skma vzah medzi jazykom a kultrou etnk, ich
zvykmi a tradciami.
Skmanm jazykovo-psychickch javov sa od polovice 20. storoia
zaober psycholingvistika, neskr aj neurolingvistika. Jazykovedu spja
s literrnou vedou aj inmi umenovedami, ako aj s etnografiou a
sociolgiou, ale aj s logikou a gnozeolgiou veobecn veda o znakoch ie
semiotika (termn prevzat od americkch filozofov Peirca a Morrisa),
resp. semiolgia (termn prevzat od Saussura) (Ondru Sabol, 1987, s.
12).
Cez semiotiku je jazykoveda spt aj s kybernetikou (nukou o riaden
systmov) a teriou informcie. V sasnosti dochdza k zbliovaniu
medzi humanitnmi a prrodnmi vedami, o sa prejavuje vznikom
hraninch odborov. Jazykoveda u dlho spene spolupracuje najm
s akustikou (pri vskume akustickch vlastnost hlsok), s anatmiou a
fyziolgiou (pri poznvan stavby a fungovania tch orgnov udskho
tela, ktor sa zastuj na vytvran artikulovanch zvukov rei).
Zo spoluprce jazykovedy a humanitnch a prrodnch vied sa
v sasnosti
kontituuj rozlin lingvistiky, napr. ekolingvistika,
biolingvistika a alie. Oprvnenos ich existencie vak uke as.

Jazyk, re, reov innos

V benej rei sa slov jazyk a re pouvaj ako rovnoznan, ale pri
odbornom tdiu jazyka ich terminologicky, pojmovo rozliujeme. Zatia
niet jednotnej defincie jazyka, ktor by sa prijmala veobecne, preto
uvedieme aspo dve:
Jazyk je univerzlny dorozumievac prostriedok celospoloenskej
povahy, nstroj myslenia a prostriedok sliaci na ukladanie sksenost
udstva na rozvjanie nrodnch kultrnych tradci. M systmov a
znakov charakter (ern, 1996, s. 17).
Jazyk je prostriedok racionlneho a komunikane operatvneho
zachytenia (uchopenia) skutonosti, nstroj myslenia a spoloenskho
11

dorozumievania (Kr, 1974, s. 31). Povaha a fungovanie tohto nstroja

zvisia od jeho pecifickej systmovej usporiadanosti.
V defincich jazyka sa najastejie opakuj tieto jeho znaky:
1. spoloensk charakter jazyka (vznikol s udskou spolonosou,
pouva ho iba spolonos);
2. komunikatvna (dorozumievacia) funkcia jazyka (najdleitejia);
3. systmov a znakov charakter jazyka.
Rozliovanie jazyka, rei a reovej innosti sa v jazykovede ustlilo
najm zsluhou vajiarskeho jazykovedca F. de Saussura.
Jazyk (langue) je systm znakov, ie kd sliaci ako zkladn
prostriedok na prenanie informci v udskej spolonosti. Poda .
Ondrua a J. Sabola (1987, s. 17) jazyk v terminologickom zmysle
oznauje v spoloenskom vedom existujci abstraktn systm lexiklnych
a gramatickch znakov, ktor urit konkrtna spolonos (rod, kme,
nrodnos, nrod) pouva ako prostriedok myslenia a dorozumievania.
Jazyk je spoloensk, nie individulny jav a nie je prstupn priamemu
vnmaniu.
Re (parole) je konkrtna realizcia abstraktnho jazykovho systmu
v konkrtnom reovom prejave, alebo individulne pouitie jazyka ako
systmu v konkrtnej situcii. Je to udsk schopnos dorozumieva sa
pomocou jazyka. Re je prstupn priamemu vnmaniu. Vsledkom rei je
konkrtny text, a to hovoren alebo napsan.
Reov innos (langage) je poda Encyklopdie jazykovedy (1993, s.
259; alej EJ) schopnos loveka dorozumieva sa pomocou jazyka
(langue). Tto schopnos sa opiera o ist fyziklne vlastnosti zvukov
(hlsok), o innos centrlnej nervovej sstavy, ale najm o schopnos
loveka vyuva zobrazovacie (symbolick) vlastnosti jazykovch
vrazov. Touto schopnosou sa lovek odliuje od inch ivch tvorov.
Jazyk a re s dve strnky toho istho zloitho fenomnu. Niet jazyka
bez rei a niet rei bez jazyka. Ke sa jazyk prestane realizova v rei,
stva sa mtvym jazykom. Napr. latinsk jazyk je zkladn dorozumievac
prostriedok iba vo Vatikne. Z jeho hovorovch foriem, ktor sa alej
rozvjali, vznikli dnen romnske jazyky. Latinsk jazyk sa stal aj
zkladom odbornej terminolgie (nuky o pomenvan pojmov
v jednotlivch odboroch).
Tak ako rozliujeme dva pojmy jazyk a re, rozliujeme aj ich dve
jednotky, a to vetu a vpove. Jednotkou jazyka je veta (abstraktn tvar,
model, poda ktorho sa tvoria konkrtne vpovede). Jednotkou rei je
vpove (konkrtne realizovan veta).
12

Znakov charakter jazyka

Uenie o jazykovom znaku patr do irej nuky o znakoch, ie do
semiotiky. Na konci 19. a na zaiatku 20. storoia sa otzkami semiotiky
zaoberali najm zakladatelia modernej jazykovedy F. de Saussure, americk
filozofi Ch. S. Peirce, Ch. Morris a raksky filozof K. L. Bhler.
Ch. S. Peirce (1839 1914) klasifikoval znaky na ikony, indexy a
symboly. Ikony s znaky, ktor s oznaovanm objektom spja vzah
podobnosti (obrazy, fotografie, chemick vzorce, metafory). Indexy spja
s oznaovanm objektom skuton vzah (stopa v piesku, vrazy ako tu,
teraz) a symboly nemaj konkrtny vzah k objektom, s konvenn
(symboly v nboenstve, vina jazykovch znakov).
Ch. Morris rozlil tri semiotick roviny, a to smantick,
syntaktick a pragmatick a priinil sa o osamostatnenie semiotiky ako
vednej disciplny. Smantika poda Morrisa skma vznam, ie vzahy
medzi znakmi a oznaovanmi predmetmi (javmi, udalosami). Syntax sa
zaober vzahmi medzi znakmi navzjom a pragmatika vzahmi medzi
znakmi a ich pouvatemi.
Predstavite psycholingvistickej koly Karl Ludwig Bhler (1879
1963) sa sstreuje na jazykov znaky a do svojho modelu znaku zaha
aj tvorcu znaku. Znak poda neho me by symbol, symptm a signl
(Dolnk, 1999, s. 19). Symboly, symptmy a signly charakterizuje aj J.
Horeck (1978, s. 44 45): Symbol je dohovoren vonkaj jav, ktor
nzornm obrazom vyvolva mylienku o istom obsahu (napr. kotva je
symbol ndeje). Symptm (prznak) je vonkaj prejav povahy veci alebo
procesu (napr. horka je prznak choroby). Signl je vonkaj jav, ktor
upozoruje na ist udalos, alebo ukazuje na nevyhnutnos nejakho
konania (napr. biela zstava ohlasuje kapitulciu).
Ferdinand de Saussure rozlioval dve strnky znaku, ktor s vo
vzjomnom vzahu. Oznaujcu strnku nazval signifiant (signifikant =
designtor) a oznaovan signifi (signifikt = designt). Obsahov
strnka jazykovho znaku (oznaovan) a formlna strnka jazykovho
znaku (oznaujce) tvoria podstatu jazykovho znaku.
Vzah medzi obsahom a formou jazykovho znaku a predmetom
objektvnej reality (jav, skutonos), ktor sa nm oznauje, sa znzoruje
tzv. smantickm trojuholnkom. Znak vyjadruje vzah medzi
designtorom a designtom.
13

Obr. 1. Smantick trojuholnk (Ondrus Horeck Furdk, 1980, s. 30).

Defincia znaku poda J. Horeckho (1978, s. 44) je: signum est
aliquid quod stat pro aliquo znak je to, o stoj za nieo in. Znak
zastupuje in veci, a to nielen konkrtne predmety, ale aj predstavy,
mylienky, vlastnosti vec, priom medzi oznaovanm a oznaujcim nie
je nijak vntorn svislos. Jazykov znak ( podobne ako znak vbec) je
jednotou oznaujceho (forma) a oznaovanho (obsah). J. Horeck
(1978, s. 45) tvrd, e jazykov znak je invariantn jednotka formlnej
truktry jazyka (morfma, slovo, spojenie slov, veta), majca nominatvnu
(denotatvnu, referenn), signifikatvnu a asto aj komunikatvnu funkciu
(tak i onak sa vzahuje na skutonos).
Znakov kd, znakov systm je prirodzen, napr. udsk jazyk,
alebo umel, napr. svetl na kriovatke.
Ak m sbor znakov tvori systm znakov, musia sa spa tieto
poiadavky: 1. vnmatenos zmyslami (materilna podstata); 2.
arbitrrnos oznaujceho vzhadom na oznaovan; 3. zvznos znaku

14

vzhadom na systm. Tieto podmienky platia aj pre jazykov znak

(Horeck, tame).
1. Znak mus by vnmaten zmyslami. Slovo sa primrne
realizuje vo zvukovej podobe (artikulovanmi hlskami), sekundrne
v grafickej podobe. Podobne aj umel znakov systm (svetlo na
kriovatke) vnmame zmyslami.
2. Vzah medzi oznaovanm (signifikt) a oznaujcim
(signifikant) je ubovon, ie arbitrrny, nie je medzi nimi logick
svislos, navzjom vntorne nesvisia. Predmet relnej skutonosti svojou
povahou nenti jazyk, aby bol oznaen prve tak, ako oznaen je. Napr.
kme s konrmi a koreom je v slovenine oznaen fonmami s-t-r-o-m.
V inch jazykoch je tento obsah viazan s celkom inm radom fonm.
V rutine je to d-e-r-e-v-o, v nemine B-a-u-m a pod. ubovonos vo
vbere fonm plat vtedy, ke sa utvra jazykov znak pre ete
nepomenovan denott (predmet, vec, jav relnej skutonosti). Poda J.
Sabola (1997, s. 188) arbitrrnos jazykovho znaku nie je stopercentn.
V jazyku existuje cel oblas tzv. onomatopoickch slov, pri ktorch sa
vzah medzi zvukovou realizciou jazykovho znaku (formou) a jeho
obsahom, resp. javom objektvnej reality men na kauzlny. Ide o prpad
priameho napojenia na ist akustick signl z reality a jeho adekvtneho
jazykovho zachytenia.
V svislosti s arbitrrnosou znaku autori Ondru Sabol (1987, s. 61)
kontatuj: Keby znak nebol arbitrrny, ale prinne uren vlastnosami
denottu a jeho idelneho designtu, nemohla by znakov sstava
obsahova polysmantick znaky. Musela by ma toko znakovch
jednotiek, e by bola udskou pamou nezvldnuten.
S ubovonosou (arbitrrnosou) znaku svis alia poiadavka, a to:
zvznos znaku pre kolektv.
3. Zvznos znaku pre cel kolektv pouvateov znamen, e
vzah medzi znakom a jeho pouvatemi je zvzn, normatvny.
Jednotlivec neme ubovone meni podobu dohodnutch znakov, lebo
by prestali plni svoju zkladn dorozumievaciu funkciu medzi umi.
Zvznos znaku vzhadom na kolektv plat aj pri umelch znakovch
systmoch, napr. ak sa kolektv pouvateov dohodol, e erven farba
v svetelnej signalizcii znamen stop, mus to kad jednotlivec
repektova.
4. Zvznos znaku vzhadom na systm znamen, e slovo plat
len v rmci systmu, do ktorho patr. Zoskupenie fonm -i-v-o-t m v
slovenine vznam biologick jestvovanie. To ist zoskupenie fonm vak
15

v rutine znamen brucho. Aj umel znak je zvzn voi systmu, napr.

odtie zelenej farby svetelnej signalizcie nemus by na kadej kriovatke
rovnak, ale mus sa da bezpene rozli.

Spolon a rozdielne rty prirodzench a umelch

znakovch systmov
Medzi prirodzenm a umelm znakovm systmom je aj rad rozdielov.
1. Prirodzen znakov systm (jazyk) me by polysmantick
(viacvznamov). Umel znakov systm je vdy monosmantick
(jednovznamov).
2. Umel znakov systm sa sklad len z viet, nem slovnk.
Prirodzen znakov systm m aj slovnk.
3. V prirodzenom znakovom systme z konenho potu slov mono
tvori nekonen poet vpoved. Umel znakov systm m spravidla
mal poet viet a je uzavret.
4. Rozvoj prirodzenho znakovho systmu jazyka je ustavin.
Umel znakov systm je stabiln, nemenn. Je isto racionlny, nem
expresvne prvky. Prirodzen znakov systm m popri racionlnych
prvkoch aj expresvne prvky. Je vhodnm prostriedkom na estetick
psobenie pomocou umeleckch diel.
Systmovos sa v sasnej lingvistike poklad za zkladn vlastnos
jazyka. Netka sa len vzahov medzi znakmi (slovami), ale aj vetkch
jazykovch vzahov na najrznejch rovniach. Pri irom opise
jazykovho znaku sa ukazuj na jednej strane vzahy k inm jazykovm
znakom (paradigmatick a syntagmatick) a na druhej strane vzahy
pragmatick, ktor vyjadruj vzah znaku a jeho pouvateov. Pri
paradigmatickch vzahoch je konkrtny vznam znaku dan
asociciami, ktor ho zarauj do uritej skupiny znakov, napr. vzahy
medzi synonymami, homonymami, antonymami a pod. Pri
syntagmatickch vzahoch je konkrtny vznam znakov vo vpovedi
urovan ich okolm.
Jazyk je nielen systm znakov, ale aj prostriedok dorozumievania, ie
komunikan a socilny fenomn. Sociolingvistick vskumy na
Slovensku s zameran najm na fungovanie jazykovho systmu v relnej
situcii, pretoe ako uviedol J. Bosk (1998, s. 105), jazyk je nielen
16

teoretick kontrukt, ale aj relny komunikan systm, ktor funguje

v konkrtnych (nrodnch) podmienkach. Systmov prstup k jazyku a
komunikan prstup nie s v protiklade.

Funkcie jazyka
Funkn hadisko vyplva zo samotnej defincie jazyka ako nstroja
myslenia a dorozumievania, pretoe kad nstroj m zmysel len vtedy,
ke sa uplatuje vo svojej funkcii.
Jazykov funkcia je loha, ak ma jazykov prvok v istej kontrukcii,
resp. ak m jazyk ako systm v spolonosti pouvajcej tento jazyk (EJ,
1993, s. 202).
Jazyk pln komplex funkci, medzi ktormi je rozdiel v ich genze
(vzniku), v ich funknej zvanosti a pod. Z hadiska genzy a funknej
zvanosti lenia autori . Ondru a J. Sabol (1987, s. 29) jazykov funkcie
na primrne a sekundrne. V rmci primrnych funkci dominuje
komunikatvna (dorozumievacia), pretoe jazyk je predovetkm
nstrojom komunikovania medzi umi a kognitvna (poznvacia)
funkcia.
Komunikatvna funkcia sa uplatuje pri dorozumievan pomocou
jazyka. Najrozvinutejm dorozumievacm systmom je prirodzen jazyk,
ktor sa od ostatnch li bohatm inventrom znakov (slov), ich
truktrou a monosami ich kombinci (do viet).
Komunikovanie pozostva z vmeny informci od najjednoduchch
rozkazov, citovch a inch prejavov a po vmenu zloitejch
mylienkovch tvarov. Jazykov komunikcia je pecilna forma prenosu
informcie pomocou jazyka.
Jazykov komunikan proces m poda (EJ, 1993, s. 203) tieto prvky:
astnkov komunikcie (hovoriaci, povajci), obsah informcie,
kdovanie a dekdovanie informcie pomocou prirodzenho kdu
jazyka. Zkladn komunikan model predstavuje vzah medzi
vysielateom (hovoriacim V) a prijmateom (povajcim P).
Fyziklny nosi, ktorm sa prekonva priestorov vzdialenos medzi V a P,
sa vol kanl alebo mdium (M). Medzi tmito dvoma astnkmi
jazykovej komunikcie sa pomocou jazyka ako kdu prena ist
informcia (obsah), ako to naznauje schma:
17

kdovanie

obsah

dekdovanie

kd

Obr. 2. Komunikan proces (EJ, 1993, s. 203).

Komunikatvnu funkciu lenia viacer autori na oznamovaciu
(zobrazovaciu), vrazov (expresvnu), apelov (vzvov).
Cieom oznamovacej (zobrazovacej) funkcie je sprostredkova obsah
informcie a radenm pomenovan do vpoved zobrazi ist situciu. Ak
sa zdrazuje zobrazovacia funkcia, jazykov prejav m vecnej rz.
Vrazov (expresvna, emotvna)
funkcia vyjadruje postoj
hovoriaceho k opisovanm javom, pretoe okrem zobrazovania istej
situcie kad hovoriaci dva do vpovede aj osi zo seba, vyjadruje svoj
subjektvny postoj. Ak sa zdrazuje vrazov strnka, vpove m
poetickejie zafarbenie.
Apelov (vzvov) funkcia je zameran na psobenie na adresta, na
zmenu stavu v jeho vedom. Autor chce obsahom informcie ovplyvni
myslenie a konanie adresta.
Mono poveda, e oznamovacia funkcia je zameran na prejav,
vrazov na hovoriaceho a apelov na adresta. Uveden funkcie rozril R.
Jakobson o fatick a metajazykov funkciu.
Fatick funkcia (grc. fatizo = prihovram sa) m za cie nadviaza
komunikan kontakt, napr. pomocou kontaktovch slov. Hovoriaci sa
sna udra pozornos (Sleduje ma vbec?) alebo naopak da najavo, e i
on sa zastn na rozhovore (Ja tie. To je fakt.).
Ak jazyk sli na opis a tdium samho jazyka, hovor sa o
metajazykovej funkcii. Aj pri tdiu cudzch jazykov sa slovenina
uplatuje ako metajazyk, pretoe vtedy sa jeden jazyk vyuva na
skmanie a opis druhho jazyka.
Jazyk sa vyuva aj pri myslen a funguje ako nstroj poznvania, to je
jeho kognitvna (poznvacia) funkcia. Poznvacia funkcia sa uplatuje
v kontakte s mylienkovou oblasou, vo vzahu jazyka, myslenia a
vedomia. J. Horeck (1983, s. 69) uvdza, e sa rozliuje kognitvna
18

funkcia (poznvacia vo vlastnom zmysle) a kogitatvna (lat. cogito =

rozmam), uskutoujca sa pri rozman, formulovan mylienok.
Sekundrne funkcie delia autori . Ondru J. Sabol (1987, s. 29) na
estetick a reprezentatvnu.
Estetick funkcia je zameran na vstavbu, truktru jazykovho
prejavu. Draz sa kladie na formu, ktor m zvrazni ist obsah. Jazyk je
nielen prostriedkom na ben a odborn dorozumievanie, ale je aj
nstrojom estetickho psobenia v slovesnom umen.
Jazyk m aj reprezentatvnu funkciu, prispieva k zjednocovaniu
komunikanho spoloenstva a k jeho odleniu od inho komunikanho
spoloenstva. Jazyk sa oddvna poklad za jeden zo zkladnch znakov
nroda (popri zem, histrii, ekonomike), preto sa bene hovor, e jazyk
reprezentuje nrod, m reprezentatvnu funkciu. V tejto svislosti J.
Horeck (1988, s. 37) hovor o etnosignifikatvnej funkcii, ktor je
charakterizanm prostriedkom etnosu (kmea, nroda).
Skmanie jednotlivch reovch funkci, resp. pozorovanie jazykovch
prejavov z toho hadiska, ak funkcie sa v nich uplatuj, viedlo
v tridsiatych rokoch 20. storoia eskch i ruskch jazykovedcov,
zdruench v Praskom lingvistickom krku, k vypracovaniu terie
funknch jazykovch tlov (Horeck, tame, s. 38).

lenenie jazykovho systmu

Zkladn jazykovedn disciplny
lohou jazykovedy je skma jazyk ako systm dorozumievacch a
poznvacch znakov v celej jeho komplexnosti. Jazykov systm sa len
na podsystmy jazykov roviny. Ako kritrium pri vydeovan
jazykovch rovn sa obyajne berie vzah medzi zvukovou, vrazovou,
formlnou zlokou jazyka (signifikant, designtor) a vznamovou,
obsahovou zlokou jazyka (signifikt, designt), ale aj in vzahy.
Jazykov systm sa poda . Ondrua a J. Sabola (1987, s. 66) len na
zvukov rovinu a vznamov rovinu. Vznamov rovinu tvor lexiklny
systm a gramatick systm. Gramatick systm sa del na morfologick
a syntaktick systm.
Bene sa uvauje o piatich jazykovch rovinch, ktorm zodpovedaj
prslun jazykovedn disciplny.

19

1. Zvukov rovinu rei skma fonetika. Jej zkladnou jednotkou je

hlska (fna). Zvukov rovinu jazyka skma fonolgia. Zkladnou
jednotkou zvukovej roviny jazyka je fonma.
2. Lexiklna (slovnkov) rovina je predmetom tdia lexikolgie
nuky o slovnej zsobe. Zkladn jednotka lexikolgie je lexma (slovo),
napr. dom, psa.
3. Morfologickou (tvarovou) rovinou sa zaober morfolgia
(tvaroslovie), ktor skma slovn druhy, ich tvary, vznam a funkciu
tvarov, ohbanie slov (flexiu). Zkladnou jednotkou morfologickej roviny
jazyka je gramatick tvar slova.
4. Syntaktick (skladobn) rovinu skma syntax (skladba), ktor sa
zaober spjanm slov do kontrukci: do syntagiem (skladov), viet a viet
do vych celkov (tvarov), ako aj spsobmi a prostriedkami ich
realizcie. Vyou zkladnou jednotkou syntaktickej roviny jazyka je veta,
niou zkladnou jednotkou je syntagma (sklad). Vetn len je
minimlnou jednotkou syntagmy. Morfologick a syntaktick rovina tvoria
spolu gramatick rovinu. Morfolgia + syntax = gramatika.
5. tylistick (slohov) rovinu jazyka si vma tylistika. tylistiku
mono definova ako vber a usporiadanie jazykovch prostriedkov.
tylistick rovina nem osobitn sbor prostriedkov, preto si ich vyber
z ostatnch rovn. To spsobuje zviazanos tylistickej roviny s ostatnmi
rovinami. Zkladnou jednotkou tylistiky je tylma.
Sasn lingvistika predstavuje zloit komplex discipln skmajcich
jazyk v celej jeho vntornej zloitosti a vonkajch svislostiach, priom
v oblasti terie a metd dominuje systmov prstup.

Slovensk nrodn jazyk a jeho lenenie (stratifikcia)

Nrodnm jazykom Slovkov, tvoriacich prevan vinu obyvateov
Slovenska, je slovenina, ktor sa pouva vo vetkch oblastiach
spoloenskho, kultrneho a ekonomickho ivota. Nrodn jazyk
(slovenina) sa realizuje vo viacerch (spisovnch i nreovch) formch.
Popri spisovnej forme nrodnho jazyka, ktor je charakterizovan
vysokm stupom normovanosti, sa v benom dorozumievan pouva aj
tak forma nrodnho jazyka, v ktorej sa nedodruj vetky pravidl platn
v spisovnej forme. Spisovn jazyk je najvypracovanejia, najvznamnejia
a kultivovan forma nrodnho jazyka. Je neodmyslitenm znakom
slovenskho nroda, m dleit spoloensk funkcie.
20

V sasnej slovenskej jazykovede bada zven silie o

vypracovanie takej terie spisovnho jazyka, ktor by bola adekvtna
sasnej jazykovej situcii.
Na konferencii o terii spisovnho jazyka konanej v Smoleniciach
v roku 1976 predstavil J. Horeck nov teriu spisovnej sloveniny
(materily z tejto konferencie vyli v zbornku Z terie spisovnho jazyka
v roku 1979). Vchodiskovm rmcom tejto Horeckho terie sa stal
nrodn a nie spisovn jazyk.
J. Horeck vylenil okrem spisovnej formy nrodnho jazyka aj
tandardn formu a subtandardn formu. V tejto klasifikcii osobitne stoj
jazyk umeleckej literatry, v ktorom sa mu pouva vetky vrazov
prostriedky nrodnho jazyka.
Uveden formy nrodnho jazyka (spisovn, tandardn a
subtandardn) sa poda J. Horeckho (1979 [a], s. 224) ustavine
navzjom ovplyvuj. tandardn forma berie zkladn vyjadrovacie
prostriedky zo spisovnej formy, lebo spisovn forma sa prednostne vyuva
vo vyuovacom a vzdelvacom procese a v masovch komunikanch
prostriedkoch. Mnoh prvky zo tandardnej formy prechdzaj do
spisovnej formy a osvieuj ju. V sasnej jazykovej situcii mono prve
tto tandardn formu poklada za zkladn a najrozrenej prejav
realizcie nrodnho jazyka.
jazyk
umeleckej
literatry

spisovn
forma

Nrodn jazyk
tandardn
subtandardn
forma
forma

dialektn
forma

celonrodn formy
Obr. 3. Stratifikcia nrodnho jazyka poda J. Horeckho (1979).
Spisovn forma slovenskho jazyka patr k dleitm formm
nrodnho jazyka. Vyuva sa vo verejnej a spoloensky zvznej
komunikcii, v tvorbe umeleckej, vedeckej a publicistickej literatry, vo
vetkch vzdelvacch intitcich (najm v kolch), v masovch
komunikanch prostriedkoch. Spisovn forma slovenskho jazyka je
normovan, kodifikovan a m zvzn pravidl obsiahnut
v normatvnych prrukch, ako s gramatika, slovnk a pod.

21

tandardn forma sa pouva v kadodennom pracovnom a

mimopracovnom styku. Vyuvaj sa v nej tak jazykov prostriedky a
prvky, ktor sa do spisovnej formy nepripaj.
J. Horeck (1979 [a], s. 226) vymedzuje tandardn formu sloveniny
tmito znakmi:
1. tandardn forma slovenskho nrodnho jazyka zachovva
gramatick stavbu zhodn so spisovnou formou.
2. V tandardnej forme sa nezachovvaj zsady vzornej vslovnosti.
Nezachovva sa , nevyslovuje sa [es], [ipa], [ist]. Nedodriava sa
pravidlo o neprpustnosti skupn ( + ) v type nklak. Nezachovva sa
pravidlo o asimilcii (znelosti).
3. Vone sa pouvaj niektor vzby, oznaovan v spisovnej
kodifikcii ako neprpustn (zahji innos).
4. V neredigovanch (redakne neupravench) prejavoch prenikaj
niektor esk slov ako citty (presidfka). V tandardnej forme vznikaj
a pouvaj sa mnoh neologizmy (pripomienkova, spojazdni).
5. tandardn forma m hovoren aj psan podobu, priom na rozdiel
od spisovnej formy prevlda hovoren podoba.
6. V tandardnej forme sa ahie a vo vej miere prejavuj
kontaktov javy, resp. infiltrcia z inch jazykov, a to aj z etiny (niektor
vzby: pouva k nieomu, zvisie na nieom; slangov slov: koka,
bezva).
J. Horeck (tame, s. 224) poklad tandardn formu za zkladn a
najrozrenej prejav realizcie nrodnho jazyka.
Subtandardn forma je v porovnan so tandardnou formou niia
forma, pretoe m uvonenejiu normu. To znamen, e v hovorench
prejavoch sa pouvaj jazykov prostriedky a tvary ovplyvnen rodnm
nrem, ktor s odlin od kodifikovanch (spisovnch) vrazov.
Rozdiel medzi formami nrodnho jazyka, objasnme na prkladoch:
nkladn auto, diplomov prca, eli [ei] = (spisovn forma);
nkladiak, diplomovka, eli [eli] = (tandardn forma); nklak,
diplomka, eli [elit] = (subtandardn forma).
V svislosti so stratifikciou slovenskho nrodnho jazyka J. Horeck
(1981, s. 122) kontatuje, e teria spisovnho jazyka mus bra do vahy
nielen spisovn formy vyjadrovania, ale aj ostatn celonrodn formy,
preto by sa mala zmeni na teriu nrodnho jazyka.
Stratifikciou nrodnho jazyka a skmanm sloveniny ako socilno-komunikanho systmu sa zaoberali viacer autori. Pozornos venujeme
J. Boskovi, pretoe v svojich prcach u vydeuje hovorov
22

komunikan varietu nrodnho jazyka, a dvom preovskm

jazykovedkyniam D. Slanovej a M. Sokolovej, ktor sa svojou koncepciou
sociolingvistickho vskumu vo vchodoslovenskom regine najviac
pribliuj stratifikanmu modelu J. Horeckho.
J. Bosk v svojej stratifikcii sloveniny vylenil v pozcii tandardnej
formy i benej variety hovorov sloveninu, a to ako spisovn,
nekodifikovan varietu, vsledok rozirovania polyfunknosti spisovnej
sloveniny (1998, s. 107). Hovorov jazyk sli poda autora vine
vysokokolsky a stredokolsky vzdelanm pouvateom sloveniny ako
prostriedok benej komunikcie. Hovorov slovenina je novo sa
utvrajca varieta v sasnej jazykovej situcii.
Najmenej pevnou varietou vo vetkch jazykoch s poda J. Boska
(1995, s. 30) socilne nreia (sociolekty), ktor spravidla nemaj
osobitnch nositeov, ale jednotliv hovoriaci ich pouvaj v zvislosti od
rozlinch komunikanch situci.
J. Bosk (1995, s. 30) uvdza, e nespisovn varietu tvoria miestne
(teritorilne) nreia (dialekty), ktor ete alej pecifikuje (mesto,
vidiek, regin). alej tvrd, e v sasnosti s tieto nreia prznakov
nielen poda zemia, na ktorom sa pouvaj, ale aj socilne (najstar
obyvatelia, ktor neopustili rodisko, pracovali v ponohospodrstve) a
pravdepodobnej u aj komunikane.
D. Slanov a M. Sokolov v tdii Variety hovorenej podoby
sloveniny (1994, s. 226 228) predloili takho lenenie nrodnho
jazyka:
1. spisovn varieta je celonrodn, kodifikovan, prestna varieta;
2. ben (tandardn) varieta je nekodifikovan a na rozdiel od
spisovnej variety vraznejie regionlne diferencovan, a to a do takej
miery, e mono hovori o jej zpadoslovenskom, stredoslovenskom a
vchodoslovenskom variante;
3. subtandardn variety s natoko regionlne vrazne
diferencovan, e autorky hovoria o zpadoslovenskej, stredoslovenskej a
vchodoslovenskej subtandardnej variete, prp. o bratislavskej
subtandardnej variete.
4. nreov variety s vymedzen zemne, s normovan, pouvan
v hovorenej podobe, hlavne v benej, familirnej skromnej komunikcii
(zpadoslovensk, stredoslovensk a vchodoslovensk skupiny, ktor sa
ete alej lenia na menie nreov zoskupenia).
Na rozdiel od J. Horeckho autorky vyleuj v nrodnom jazyku ete
nesystmov socilne viazan semivariety, a to slangy, argn, argot,
23

profesijn re. Vetky variety tvoria v shrne diasystm nrodn

jazyk.
Poda pracovnej innosti, expresvnosti a tajnosti (vedomej
dezinterpretcie) sa vydeuj tri zkladn skupiny sociolektov (socilne
nreie):
profesionalizmy,
slangizmy,
argotizmy.
Sociolekty vznikli ako dsledok ekonomickej, profesionlnej a
kultrnej diferencicie spolonosti.
Slang je sbor nespisovnch pomenovan, ktor pouvaj pri
vzjomnom benom dorozumievan udia istej pracovnej alebo zujmovej
sfry (Mistrk, 1985, s. 103). Najastejie sa vyskytuje v istch vekovch
a zujmovch skupinch, najm v rei mldee, pre ktor je prznan
zmysel pre recesiu, metaforick pomenvanie, zmysel pre hravos a
originalitu. Slangovmi slovami sa pouvatelia snaia odli od svojho
okolia, napr. (cvaka plati peniazmi, nakladaka bitka, da si lofka
s spa, vylia zo skky vyhodi, ana anatmia, ink internt,
zlepen zaknut).
Profesionalizmy. Profesionalizmy sa zarauj do tandardnej
celonrodnej formy, ktor stoj medzi spisovnou a subtandardnou
(nespisovnou) formou. Slia na rchle a strun dorozumievanie
v benom pracovnom styku (lekri, umelci, stavbri at.), preto sa
obyajne skracuj. Okruhy jednotlivch profesionalizmov s pomerne
ustlen, maj dlhodob platnos (presilovka namiesto presilov hra,
disciplinrka namiesto disciplinrne vyetrovanie, ochranr, omietkar,
generlka namiesto generlna skka).
Argot je sbor nespisovnch pomenovan, ktor pouvaj pri
vzjomnom dorozumievan udia uzavretej pracovnej, zujmovej alebo
socilnej sfry s funkciou a cieom utaji pred verejnosou obsah internej
komunikcie (Mistrk, 1985, s. 105).
Argot je slovnk tajnch dohovorench vrazov, aby prejav nebol
veobecne zrozumiten, napr. (spieva prizna sa, epkr obhajca,
klepa fetova).
Poda prslunosti pouvateov k socilnej, zujmovej alebo pracovnej
skupine vydeuje J. Mistrk argot:
a) vandrovnch remeselnkov,
b) det,
c) asocilov (vzov, zlodejov, toxikomanov).
24

Do slovenskho nrodnho jazyka patria aj miestne nreia.

V kadom stratifikanom modeli miestne (teritorilne) nreia
(dialekty) predstavuj samostatn formy nrodnho jazyka existujce
niekoko storo v historicky vylenench reginoch.
Nreie (dialekt) je jazykov tvar, ktorm sa hovor na zemepisne
ohranienom zem. Od inch nre sa odliuje charakteristickmi
jazykovmi znakmi. Miestne nreia sa od seba odliuj zretenejie vo
vslovnosti, do istej miery aj v slovnej zsobe, ale ich gramatick stavba a
jadro slovnej zsoby (zkladn slovn fond najpouvanejie slov) s
spolon.
Slovensk miestne nreia sa delia na:
1. stredoslovensk
2. zpadoslovensk
3. vchodoslovensk
V rmci kadej z troch teritorilnych nreovch skupn vyleuje R.
Krajovi (1988, s. 199) zkladn arely a pomedzn arely, ktor s
rovnocenn so zkladnm arelom. Rozdiel medzi nimi je iba v tom, e
v jazykovej stavbe nreia pomedznho arelu s vraznejie vrstvy javov
presahujcich zo susednho nreia.
Stredoslovensk nreia
Zkladn arely: dolnooravsk, stredooravsk, turianske, liptovsk,
zvolensk, hornonitrianske, tekovsk, hontianske, novohradsk, ipesk,
zpadogemersk, stredogemersk nreie;
Pomedzn arely: hornooravsk, vchodoliptovsk, bnovsk,
topolianske, vchodogemersk, horehronsk nreie;
Hlavn hlskov znaky stredoslovenskch nre:
ie,
iu,
uo: robia,
viem,
kuo;
vskyt diftongov ia,
vskyt nielen po pernch spoluhlskach, ale aj po k, g : mso, pta,
kka, ge;
dsledne plat rytmick zkon: krsna, krsni oproti pekn, pekn;
slabiky de, te, ne, le, di, ti, ni, li sa na vej asti zemia vyslovuj

mkko: ei, des, e, iera;

na konci slabiky sa v vyslovuje ako obojpern u: robiu, dvau, dune;

vyslovuj sa skupiny , : ee, astivo, raie;

25

pvodn skupiny dl, tl, sa zmenili na l: ilo, salo, omelo.

Zpadoslovensk nreia

Zkladn arely:
zhorsk, trnavsk, pieansk, hlohovsk,
dolnotrenianske, hornotrenianske nreie;
Pomedzn arely: myjavsk nreie, dolnonitrianske, dolnokysuck,
hornokysuck nreie;
Hlavn hlskov znaky zpadoslovenskho nreia neplatia vdy:
neprtomnos dvojhlsok, namiesto nich dlh , , alebo zen , :
vzal, lit, mlko i mlko, k i k;
nie je v nich : maso, hovado, rob, ale pet;
neplat rytmick zkon: bl, chvlm, trpm, krsn;
slabiky de, te, ne, le, di, ti, ni, li sa vyslovuj tvrdo, alebo v istch
oblastiach je dzekanie, cekanie (asibilcia) zmena mkkho , na
mkk d, : deti, dedina, vedete, alebo dzeci, dzedzina, vedzete;
vyslovuje sa skupina (za ): ee, asn;
vo vej asti zemia sa v na konci slabiky pred neznelou spoluhlskou
vyslovuje ako f: ocf, dzfka i dfka.
Vchodoslovensk nreia
Zkladn arely: spisk, arisk, abovsk, zemplnske, usk,
sotcke nreie;
Pomedzn arely: podtatransk, severoarisk nreie;
Hlavn hlskov znaky vchodoslovenskho nreia:
pln nedostatok kvantity (dky): davam, luka, dobri, umni, kraac;
przvuk je na predposlednej slabike v slove: vy`borne, ro`bota;
niet dvojhlsok: ko, ase, prue i ku, esce;
nevyskytuje sa : meso, hovedo, dzeec, pejc;
mkk sykavky , : eno, ivi, ima;
nevyskytuje sa slabin r, l: zarno, tvardi, pulno;
pvodn , sa zmenilo na d, : dzeci, cicho, dzivi;
v plnom rozsahu sa vyuva mkk , : ad, udze, edzea;
vyslovuje sa skupina : ee, esce, di.
Zver kapitoly o stratifikcii (lenen) nrodnho jazyka mono
uzavrie slovami J. Boska (1997, s. 51), ktor kontatuje, e udriava
ostr deliacu iaru medzi spisovnmi jazykovmi prostriedkami a
nespisovnmi jazykovmi prostriedkami je oraz nronejie.
26

FONETIKA
Pretoe je jazyk primrne zvukov dorozumievac prostriedok, mono
zvuky udskej rei hodnoti z hadiska:
1. artikulanho a akustickho,
2. funknho.
Artikulan a akustick strnku udskej rei skma a opisuje fonetika
a funkn fonolgia.
Fonetika, ktorej zkladom nzvu je grcke slovo fn = zvuk, hlas,
nebva vdy rovnako definovan. Najastejie sa v defincich objavuje
kontatovanie, e fonetika je jazykovedn disciplna, ktor skma
materilne javy a procesy zvukovej rei z hadiska ich fyzickej stavby a
s ohadom na ich funkciu pri dorozumievan.
Fonetika teda skma fyziologick innos reovch orgnov pri
hovoren, tvorenie hlasu, artikulciu, akustick vlastnosti hlsok, slabk,
slov a rei vbec.
Fonetika sa zaober zvukovou strnkou rei. Jej jednotkou je hlska
(fna), ktor mono vyslovi, je to najmenia artikulano-akustick
jednotka rei.
J. Dvonov G. Jena . Kr (1969, s. 46) hlsky definuj ako
zkladn, alej nedeliten a vzjomne dostatone diferencovan
artikulano-akustick jednotky danho jazyka, ktor sa vleuj do
kontinulneho reovho signlu ako asovo nsledn a vzjomne sa
ovplyvujce zloky vych jednotiek a ukazuj na prtomnos fonm
tohto jazyka v danom jazykovom prejave.
J. Sabol hlsky (fny) definuje ako segmenty linerneho reovho
akustickho signlu, ktor sa v jazykovom vedom (kde) transponuj na
fonmy, najmenie zvukov ditinktvne (vznam rozliujce) jednotky
jazyka (1986, s. 17).

Delenie fonetiky
Pri fonetickom skman jazyka mono uplatova dva prstupy:
1. fyziologick (artikulan, genetick),
2. fyzick (akustick).
27

1. Pretoe zvuky udskej rei s produktom reovch orgnov,

mono
ich skma z fyziologickho (artikulanho) hadiska. Takmto
vskumom sa zaober genetick (artikulan) fonetika.
2. Ak fonetika skma vsledok artikulcie, ie zvukov fyzick
vlastnosti hlsok, hovor sa o akustickej fonetike.
Fonetika m svoje pecilne odvetvia, ktor spolu zko svisia. Poda
spsobu jej vyuitia sa fonetika del na teoretick a praktick (aplikovan).
Teoretick fonetika skma zvukov materil rei pre potreby
vedeckho poznania, poskytuje dleit poznatky jazykovede, foniatrii
(odbor zaoberajci sa fyziolgiou a patolgiou porch rei a hlasu a
chybami sluchu), logopdii (odbor zaoberajci sa poruchami rei a
odstraovanm tchto porch), alej teoretick fonetika poskytuje
poznatky pri rieen akustiky uzavretch priestorov, pri rieen poutenosti
a zrozumitenosti hlsok a pod.
Aplikovan (praktick) fonetika uplatuje vsledky fonetickho
vskumu v praxi, napr. vo vyuovan cudzch jazykov, ale i slovenskho
jazyka. Poskytuje dleit oporu pri odstraovan vslovnostnch chb
v logopdii, ako aj uom, ktor pouvaj re a hlas pri vkone svojho
povolania (napr. uitelia, hlsatelia). Aplikovan fonetika sli aj pri
rieen akustiky rznych priestorov (divadelnch, koncertnch) a pod.
Fonetika sa del aj na veobecn a pecilnu.
Veobecn fonetika sa zaober zvukovm obrazom udskej rei vo
veobecnosti a vypracva si pojmy platn v najrozmanitejch jazykoch.
pecilna fonetika sa zameriava na konkrtny jazyk (napr. na
sloveninu), alebo porovnva fonetiku jednho jazyka s fonetikou inho
jazyka, priom sa vyuva konfrontan metda.
Fonetika sa del aj poda toho, i sa zvukov materil jazyka skma
v jeho historickom vvine (diachrnna, dynamick fonetika), alebo sa
zvukov materil skma z hadiska sasnho stavu (synchrnna, statick
fonetika).
Existuje aj starie delenie fonetiky na sluchov (skma hlsky
vlastnm pozorovanm) a intrumentlnu (skma hlsky
pomocou
technickch zariaden a prstrojov), ktor niektor autori povauj za
prekonan, pretoe sasn fonetika je bez pouvania prstrojov
nemysliten.

28

Strun prehad fonetickho bdania

Prehad fonetickho bdania zaneme starovekou Indiou, Grckom a
Rmom. Staroindick uenci ako prv vedecky opsali staroindick spisovn
jazyk (sanskrit), a to jeho zvukov strnku, gramatiku a slovnk.
Najznmej z nich uenec Panini, ktor il asi v 4. storo pred n. l.,
napsal gramatiku sanskritu. Zkladom slova poda uencov bol hlasov
zvuk (svara) upravovan prostrednctvom dotykov po celej dke
hlasovho kanla. Jeho najmenou jednotkou bola slabika (akshara).
Aj grcki filozofi, ako napr. Aristoteles, sa zaoberali otzkami jazyka.
Aristoteles v diele Poetika del hlsky na samohlsky, polohlsky a nem
hlsky (neznel).
Rmski uenci dobre poznali prce grckych gramatikov a v podstate
prevzali vetky ich hlavn mylienky, ktor aplikovali na latininu. Prvmi
najznmejmi rmskymi gramatikmi boli Marcus Terentius Varro, ktor
napsal dielo De linqua latina a Marcus Fabius Quintilianus znmy
svojou knihou Institutio oratoria (Uebnica renctva).
V obdob renesancie sa rozvjali aj nrodn jazyky, ktor pomaly
vytlali latininu z verejnho ivota a oficilnych psomnost. Vzrstol
zujem o otzky pravopisu nrodnch jazykov a tm aj zujem o ich
fonetick strnku. Vznamn pravopisn reformu uskutonil v tomto
obdob J. Hus, ktor sa v spise Ortographia Bohemica (okolo r. 1400)
zameral nielen na pravopisn, ale aj na vslovnostn javy. Zavedenm
diakritickch znamienok priblil latinsk psmo eskej vslovnosti.
O rozvoj fonetickho bdania v 16. storo sa priinil aj J. P. Bonet,
ktor navrhol zvukov metdu vyuovania hluchonemch a zverejnil
svoju teriu o tvoren hlsok.
Koncom 17. storoia sa fonetickmi problmami zaali zaobera aj
fyzici a vznikli prv prce z akustiky (B. Bartoli, J. Sauveur).
V roku 1781 Ch. F. Hellwag v diele Dissertatio de formatione
loquelae opsal samohlsky, ktor aj graficky znzornil v trojuholnku. Pre
vvin fonetiky a jazykovedy vbec bol dleit impulz vychdzajci zo
tdia sanskritu (F. Schlegel). Takto vznam mal aj rozvoj porovnvacej
jazykovedy (R. Rask, J. Grimm a F. Bopp). Ich zsluhou sa iv slovo (a
nie psomn texty) stalo najdleitejm prameom vskumu jazyka.
S experimentlnou fonetikou, ktor sa vrazne zaala rozvja a v 19.
storo, sa spja aj meno bratislavskho rodka Wolfganga von
29

Kempelena. V roku 1791 opsal reov orgny a tvorenie hlsok v prci

Mechanismus der menschlichen Sprache. Poda princpu gjd a poda
truktry udskch hlasovch orgnov Kempelen zostrojil hovoriaci stroj.
Tento stroj vraj neprodukoval len izolovan hlsky, ale aj slov.
Za zakladatea experimentlnej fonetiky sa poklad Pierre Rousselot
(1846 1924), a to prcou Les modifications phontiques du langage
tudies dans le patois dune famille de Celletrouin. Prv zaloil
experimentlne fonetick pracovisko pri Katolckom intitte v Pari
(1899). U P. Rousselota tudoval Josef Chlumsk, zakladate
experimentlnej fonetiky na Karlovej univerzite v Prahe. S rozvojom
sluchovej fonetiky sa spja aj meno alieho fonetika Antonna Frintu.
Experimentlna fonetika zaala pouva rozlin prstroje, pomcky a
rzne experimentlne metdy sliace na vskum. Na zisovanie vitlnej
kapacity pc sli spirometer, na meranie mnostva vzduchu pri vdychu
expirometer, na meranie priebehu dchania pneumograf. C. Ludwig
vynaiel v roku 1847 kymograf (prstroj na grafick zznam rei).
panielsky spevk M. Garca vynaiel laryngoskop (prstroj uren na
pozorovanie hrtana). Okolo roku 1860 esk fyziolg J. N. ermk
tudoval pomocou tohto prstroja funkciu hlasiviek a mkkho podnebia a
stal sa tak zakladateom laryngoskopie.
Fonetika 19. storoia sa obyajne nazva artikulan, pretoe sa
zaoberala najm artikulciou hlsok pomocou reovch orgnov. R. Lenz
pouval zvltne umel podnebie pokryt pecilnym prkom, ktor sa
vloilo do st skmanej osoby. T vyslovila prslun hlsku, podnebie sa
vybralo a poda odtlaku jazyka sa zistilo, v ktorch miestach sa jazyk
podnebia dotkol (palatografick metda).
Umel podnebie, ktor sa vo fonetike pouvalo dos dlho, zhotovil
anglick zubn lekr N. W. Kingsley (1887). Umel podnebie, ie
nepriamu palatografiu, nahradila v sasnosti tzv. priama palatografia
(kontrastnou ltkou sa potrie jazyk, ktor pri artikulcii slova zanech
v mieste dotyku na podneb stopu) a lingvografia (kaovitou farbou sa
natrie podnebie a pri vysloven slova sa farba pritla v mieste dotyku na
jazyk). Za tvorcu lingvografie (farbiacej metdy) sa poklad anglick
zubn lekr Oakley Coles (1872). Lepie vsledky dosiahol neskr E. A.
Meyer, ke stredom umelho podnebia spredu dozadu viedol rad
zavesench jemnch hlinkovch drtov (plastografick metda). Vemi
praktick zariadenie na fotografovanie priamych palatogramov
skontruoval v laboratriu praskho fonetickho stavu Pemysl Janota.
30

Vekos a tvar pernho otvoru sa zisuje metdou labiografie.

Rntgenografia, ktor prv raz pouil v roku 1897 M. Scheier, umouje
vidie a skma innos artikulanch orgnov komplexne. Fonograf
(Edisonov vynlez z roku 1877) zaznamenva re rytm do hbky a
gramofnov zznam sa rozprestiera do rky. Sonagraf je druh
analyztora, ktor umouje robi obrazy akustickej truktry hlsok.
Experimentlna fonetika vyuva mnoho alch prstrojov a pomcok,
ako napr. magnetofn, tnograf, oscilograf, analyztor, syntetizr a in.
Nov prstroje a metdy, pouvan zo zaiatku v medicne, ukzali
lingvistom, e za psmenami sa skrvaj jednotky fyziklnej povahy
(hlsky), ktor sa daj analyzova pomocou rznych metd.
Za zakladatea eskej fonetiky pokladaj niektor autori Antonna
Frintu (predstavite sluchovej fonetiky) zsluhou jeho prce Novoesk
vslovnost (1909). O modernizciu eskej fonetiky sa zaslil najm Josef
Chlumsk (zakladate experimentlnej fonetiky) dielom esk kvantita,
melodie a pzvuk (1928). alm vznamnm fonetikom bol Bohuslav
Hla (asistent J. Chlumskho), ktor po jeho smrti viedol fonetick
laboratrium (neskr Fonetick stav) v Prahe. Napsal niekoko kninch
publikci: Akustick podstata samohlsek (1941), Slabika, jej podstata a
vvoj (1956), Uveden do fonetiky etiny na obecn fonetickm zklad
(1962), Hlas, e, sluch. Zklady fonetiky a logopedie (4. vyd. 1962;
spoluautor M. Sovk). Osobitn pozornos venoval fonetike sloveniny v
diele Zklady spisovn vslovnosti slovensk v srovnn s vslovnost
eskou (1929). Vo Fonetickom stave sa vykolili aj al fonetici, ako
napr. Karl Ohnesorg, vynikajci znalec detskej rei, Milan Romportl a
in.
Na Slovensku sa fonetika zaala rozvja a v 50. rokoch 20. storoia,
ke vznikol Kabinet fonetiky na Filozofickej fakulte Univerzity
Komenskho v Bratislave, ktor viedli J. Stanislav, E. Pauliny a .
Kr. Zklady novej slovenskej fonetiky poloil J. Stanislav v prcach
eskoslovensk mluvnica (1938) a Slovensk vslovnos (1953). Vykolil
sa vo Fonetickom stave v Prahe. Prvmi pracovnkmi v oblasti
experimentlnej fonetiky boli J. Lika (orientoval sa na logopdiu) a O.
Schulzov. Oblas normatvnej (neexperimentlnej) fonetiky prezentuj
diela . Novka, J. Stanislava a H. Bartka. Rozvoj modernej slovenskej
fonetiky svis s dielom Atlas slovenskch hlsok (1969; J. Dvonov G.
Jena . Kr). V oblasti aplikovanej fonetiky najdleitejou prcou s
Pravidl slovenskej vslovnosti (1. vyd. 1984) a v oblasti teoretickej
fonetiky Model reovho mechanizmu (1974), ktor napsal . Kr.
31

Fonetick pracovisko vzniklo aj na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla

Jozefa afrika (dnes Preovskej univerzity) v Preove zsluhou J. Sabola
a J. Zimmermanna. J. Sabol skma zvukov rovinu spisovnej sloveniny
foneticky a fonologicky. Spolu s . Krom napsali vysokokolsk
uebnicu Fonetika a fonolgia (1989), ktor prina netradinm
spsobom spracovan zkladn poznatky z tchto dvoch discipln,
zviazanch spolonm predmetom vskumu, ktorm je zvukov strnka
jazyka (rei). Zo spoluprce J. Sabola a J. Zimmermanna vznikli aj alie
prce, ako napr. Zklady akustickej fonetiky (1978), Komunikan tatt
przvuku v spisovnej slovenine (1994), Akustick signl semiza
komunikcia (2002). Matematick metdy analzy reovho signlu
uvdza J. Zimmermann v monografii Analza akustickej rei (2002).
Prce z fonolgie s uveden v kapitole Vznik a vvin fonolgie.
KOMUNIKAN PROCES
lovek produkuje a prijma re primrne vo zvukovej podobe. To
znamen, e odosielate (hovoriaci, expedient) pomocou svojich reovch
(artikulanch) orgnov vytvra sled zvukov (reov signl), ktor sa ria
spjacm kanlom (vzduchom) a prijmate (povajci, percipient) ich
prijma pomocou svojho sluchovho orgnu. Hovoriaci teda pri
komunikcii pretvor (kduje) v mozgu ist mylienkov obsah
(informciu), ktor sa v podobe sluchovho vnemu prcou prslunch
mozgovch buniek prijmatea pretvor (dekduje) na pvodn obsah.
Poda . Kra a J. Sabola (1989, s. 34) je informcia to, o zmenuje
nau neistotu o veciach a javoch nho prostredia a umouje nm
elnejie sa sprva. Proces sprostredkvania (odovzdvania, renia,
prijmania a spracvania) informcie je komunikcia.
Podstatou komunikanho procesu (reovho dorozumievania) je zvuk
(reov signl), ktor je z fyziklneho hadiska jednou z foriem energie.
Zvuk vznik chvenm vzduchu, ktorho podstatou je kmitav pohyb. Ak je
kmitav pohyb pravideln, zvuk vnmame ako tn, ak je nepravideln,
vnmame ho ako um. Tny a umy sa nachdzaj v zkladnch
jednotkch rei (hlsky, slabiky) a tvoria reov (zvukov) signl. Zdrojom
kmitavho pohybu s hlasivky rozkmitan vdychovm prdom vzduchu
vychdzajceho z pc.
Fonetika okrem toho, e sa zaober zvukmi rei z fyziklneho hadiska,
skma aj fyziologick strnku, ie spsob tvorenia a vnmanie zvukov.
32

Preto v alej asti pozornos venujeme tvoreniu (produkcii) rei, na

ktorej sa zastuj reov orgny a vnmaniu (percepcii) rei pomocou
sluchovho orgnu.

Tvorenie (produkcia) rei

Opis a funkcia reovch orgnov
Re vznik koordinovanou innosou reovch orgnov. Aby orgny
udskho tela zaali innos, ktorej produktom je tvorenie (hovorenie,
produkcia) rei a vnmanie (povanie, percepcia), musia dosta podnet
z mozgovho centra. Podnet z mozgovho centra je potom veden
odstredivmi nervovmi cestami k artikulanm alebo auditvnym
(sluchovm) orgnom.
Na produkcii (tvoren) rei sa zastuj len niektor orgny udskho
tela, ktorch primrna funkcia svisela s dchanm a prijmanm potravy.
A v procese dlhodobho vvinu loveka nadobudli tieto orgny aj
schopnos produkova re. Na realizciu zvukovej podoby rei je
nevyhnutn vytvorenie vdychovho prdu vzduchu, vznik hlasu a
monos artikulova hlsky. Poda lohy, ktor vykonvaj, sa
artikulan (reov) orgny delia na:
1. dchacie (respiran) orgny,
2. hlasov (fonan) orgn,
3. upravujce (lnkovacie, artikulan, modifikan) orgny.
Na vzniku zvukov rei sa teda zastuj tri organogenetick
(lnkovacie, artikulan) zloky: respircia, foncia, artikulcia.
Respircia. V slovenine sa pri rei (podobne ako v inch jazykoch)
vyuva vdychov (expiran) prd.
Dchanie prebieha v dvoch fzach: prv fza sa nazva respircia
(vmena kyslka medzi krvou a vzduchom v pcach ) a druh je ventilcia
(vmena vzduchu medzi pcami a okolm). V prvom prpade ide o vdych,
v druhom o vdych. Vdych sa vyuva na tvorenie hlasu (foncia) a na
jeho zvukov pravu v nadhrtanovch priestoroch (artikulcia).

Dchacie orgny
Dchanie je fyziologick proces, pri ktorom sa v pcach vymiea
vzduch, a tak dochdza k okysliovaniu krvi. Pca s uloen v hrudnej
dutine, vytvorenej hrudnm koom. Hrudn k tvor 12 prov rebier,
33

medzi ktormi s dve vrstvy medzirebrovch svalov. Na rozhran hrudnej a

brunej dutiny sa nachdza mohutn sval (brnica). Brnica je hlavnm
vdychovm svalom. Pri zvovan hrudnej dutiny (pri vdychu) sa do pc
nasva vzduch, pri jej zmenovan (pri vdychu) sa vzduch z pc vytla.
Pri tvoren hlasu (pri hovoren, spievan) sa vyuva vdychov prd
vzduchu. Pri pokojnom dchan sa vymen pri jednom vdychu asi pol litra
vzduchu. Dospel lovek sa nadchne 12 16-krt za mintu. Maximlne
mnostvo vdychovho vzduchu sa pohybuje v rozpt 3,5 4l. Nazva sa
vitlna kapacita pc a meria sa spirometrom.

Obr. 4. Reov orgny hrtan (Kr Sabol, 1989, s. 112).

34

Hlasov (fonan) orgn

Vdychov prd vzduchu prechdza priedunicou z pc do hlasovho
orgnu, ktor je uloen v hrtane a jeho zkladn sas tvoria hlasivky
(plicae vocales). Hrtan (larynx) sa sklad z chrupaviek, vzov, svalstva a
sliznice. Bzu hrtana tvor prstienkovit chrupka. Na u sa pripja ttna
chrupka, ktor sa sklad z dvoch tvoruholnkovch dotiiek. Ich okraje
s zrasten a vpredu vytvraj hranu znmu pod nzvom ohryzok. Vntri
tejto hrany s prirasten hlasivky jednm koncom, obidve tesne pri sebe.
Druh koniec hlasiviek sa pripja vdy k jednej krhlovitej chrupke.
Hlasivky sa skladaj z hlasovho vzu a hlasovho svalu. Pripjaj sa na
krhlovit chrupky a s pokryt sliznicou. Hlasivkov trbinu (glottis) pri
prehtan potravy prikrva hrtanov prchlopka.
Hlavnou funkciou hrtana je tvorenie hlasu (foncia). Pri pokojnom
dchan sa hlasivky od seba vzdialia, a tak vznikne trbina v podobe
rovnoramennho trojuholnka. Na zaiatku foncie (tvorenia hlasu) sa
hlasivky priblia a trbina sa uzavrie. Vdychov vzduch sa hromad pod
hlasivkami, a vznikne pretlak, ktor hlasivky oddiali (roztla), a tak
unikne urit mnostvo vzduchu. Po zruen pretlaku sa hlasivky znova
zovr a cel proces sa opakuje. Tak vznik nad hlasivkami pravideln
zhusovanie a zrieovanie vzduchu, ktor sa prena stnou dutinou a
vzduchom v podobe zvukovch vn do sluchovho orgnu ako hlas.
Hlas teda vznik pravidelnm zhusovanm a zrieovanm
vzduchovho stpca nad hlasivkami. Zvuk hlasu (tn), ktor vznikol
v hrtane, je iba sasou udskho hlasu a nazva sa zkladn alebo
hlasivkov tn. Vlastnosti udskho hlasu nadobda a v nadhrtanovch
dutinch, ktor psobia ako rezontory.
Zkladn tn m urit vku (uruje ju poet kmitov hlasiviek za
sekundu), silu (zvis od rozkmitu hlasiviek a od intenzity vdychovho
prdu) a farbu (timbre), ktor zvis od potu, sily a vky hornch tnov
hlasu ( = tny nadhrtanovch dutn). Predstavu o hlasovej farbe zskame na
zklade rozdelenia spevckych hlasov (bas, tenor, alt, soprn).
Za osobitn reov vkon sa poklad epkanie, ie hovorenie bez
asti hlasu. Hlasivky vtedy nekmitaj, ale vslovnos jednotlivch hlsok
artikulovanch v nadhrtanovch dutinch bva celkom zrozumiten
(Findra a kol., 1983, s. 15).
35

Obr. 5. Predozadn vertiklny rez artikulanmi orgnmi (Kr Sabol,

1989, s. 126).

36

Upravujce (lnkovacie, artikulan, modifikan)

orgny
V upravujcich (artikulanch) orgnoch je vdychov prd vzduchu,
ktor vychdza z hrtana, upraven na udsk hlas. innos pohyblivch
reovch strojov, ktor zabezpeuj pravu hlasu, sa vol artikulcia
(lnkovanie) (Kr Sabol, 1989, s. 124). V irom pouit sa pod
artikulciou rozumie tvorenie rei vbec.
Artikulan orgny sa skladaj z dutn (nadhrtanovch priestorov) a
vlastnch artikulanch orgnov.
Dutiny (nadhrtanov priestory):
I. hrdlov (farynglna),
II. stna (orlna),
III. pern (labilna),
IV. nosov (nazlna).
Artikulan orgny:
1.
pery (labia),
2.
zuby (dentes),
3.
eus (horn eus, maxilla),
4.
asn (alveoly),
5.
tvrd podnebie (palatum),
6.
mkk podnebie (velum) s apkom (uvula),
7.
snka (mandibula),
8.
jazyk (lingua).

37

Obr. 6. Fonetick lenenie podnebnej klenby (Kr Sabol, 1989, s. 132):

a) predn asn (prealveoly),
b) zadn asn (postalveoly),
c) predn tvrd podnebie (prepalatum),
d) zadn tvrd podnebie (postpalatum),
e) mkk podnebie (velum) s apkom (uvulou).
Z dutn je najdleitejia stna dutina, pretoe sa zastuje na
artikulcii vetkch hlsok. stna dutina nadvzuje na hrdlov a spredu je
ohranien perami. Jej vekos a tvar sa men pohybom per, eust a
jazyka.
Hrdlov dutina je umiestnen nad hltanom (farynx) a prchlopkou
hrtana (larynx). Jej vekos sa men poda pohybov jazyka a kruhovitho
svalstva hrdlovej steny.
Nosov dutina svoj tvar ani vekos nemen. Do artikulanej innosti
sa pohybom mkkho podnebie zapja pri artikulcii nosovch hlsok.
S nosovou dutinou svis pern dutina. Je to vlastne meniaci sa priestor
medzi perami a zubami pri vslovnosti niektorch hlsok.
Artikulan orgny sa poda . Kra a J. Sabola (1989, s. 126) delia
na pevn (nepohybliv): zuby, asn, eus, tvrd podnebie a pohybliv:
pery, jazyk, snka, mkk podnebie s apkom.
Pery ohraniuj stnu dutinu spredu. Svojimi pohybmi menia otvor,
ktor vznik medzi nimi. Otvor medzi perami sa nazva pern trbina,
ktor me ma tvar elipsy, alebo sa me zaokrhova. Pri artikulcii je
38

doln pera aktvnejia ne horn. Ak sa pery aktvne zastuj na

artikulcii, vznikaj pernopern alebo pernozubn hlsky.
Aj zuby maj dleit lohu pri tvoren hlsok. S to vak nepohybliv
(pasvne) orgny, ku ktorm sa pri artikulcii pribliuj ostatn orgny
(napr. pery, jazyk).Tak je to napr. pri pernozubnch spoluhlskach (v, f, ).
Na artikulcii hlsok sa zastuje aj snka (mandibula), ktor svojm
pohybom zvuje alebo zmenuje eusov uhol (uhol, ktor snka tvor
s eusou). Ak sa uhol zvuje, vznik predpoklad na vie otvorenie
st a na zvenie stnej dutiny.
Podnebn klenbu vytvraj zuby, asno (nazvan aj alveolrny
vbeok alebo alveoly), tvrd podnebie (palatum), mkk podnebie
(velum) s apkom (uvulou). Klenba bva rozlinm spsobom klenut, o
m dosah na spsob vykonvania pohybov artikulanch orgnov
(Dvonov Jena Kr, 1969, s. 41). Za asno sa poklad oblas
ohranien koremi prednch rezkov a priamkou vedenou za tvrtmi
zubami.
Tvrd podnebie sa zana za tvrtmi zubami a del sa na predn
tvrd (prepalatum) a zadn tvrd (postpalatum) podnebie, ktor sa kon za
poslednmi stolikami.
Mkk podnebie je pokraovanm tvrdho podnebia smerom k zadnej
hrdlovej stene. Kon sa vbekom apkom. Z artikulanho hadiska
mkk podnebie uzatvra alebo otvra vstup do nosovej dutiny a zadnou
asou chrbta jazyka sa na om pri artikulcii niektorch hlsok utvra
zver alebo ina. Nesprvnou innosou mkkho podnebia vznik reov
chyba (nosovos).
Jazyk je najpohyblivej a pri artikulcii najdleitej orgn, lebo sa
zastuje na tvoren najvieho potu hlsok. Z fonetickho hadiska sa
jazyk del na tieto asti: konek (apex), chrbt (dorzum), ktor sa alej
del na predn a zadn chrbt (predorzum, postdorzum) a kore (radix).
Artikulcia sa najastejie uskutouje konekom jazyka (apiklna
vslovnos), lebo konek jazyka je vemi pohybliv. Artikulcia koreom
jazyka sa v slovenine nepouva (iba v niektorch prpadoch rztepu
podnebia). V slovenine sa artikuluje mimo stnej dutiny iba hlska h, a to
v hrtane. Je to hrtanov alebo hlasivkov hlska.

39

Obr. 7. Fonetick lenenie jazyka poda . Kra a J. Sabola (1989, s.

130):
a) konek jazyka (apex),
b) predn chrbt jazyka (predorzum),
c) zadn chrbt jazyka (postdorzum),
d) kore jazyka (radix).

Vnmanie (percepcia) rei

Opis a funkcia sluchovho orgnu
Pre plnos poznania zvukovej strnky udskej rei je potrebn
venova sa aj otzkam percepcie zvukovho signlu.
Percepcia rei je schopnos vnma akustick reov signl pomocou
sluchovho analyztora
(receptora), ktorm je ucho. Sklad sa
z vonkajieho, strednho a vntornho ucha.
Vonkajie ucho sa sklad z unice a vonkajieho zvukovodu.
Zkladom unice je prun chrupka pokryt jemnou koou a poprehban
tak, e tvor niekoko oblkovch priehlbiniek. V strednej priehlbinke je
vchod do vonkajieho zvukovodu. Zvukovod zachycuje zvuky
prichdzajce z vonkajieho prostredia a prena ich na bubienok

40

oddeujci vonkajie a stredn ucho. Zvukovod psob aj ako rezontor,

ktor zosiluje vysok tny. Za bubienkom je stredn ucho.
Stredn ucho sa sklad z troch sluchovch kostiiek (kladivko,
nkovka, strmienok), ktor zabezpeuj mechanick prevod pohybu
(kmitania) bubienka na predsieov (ovlne) okienko vntornho ucha
(Kr Sabol, 1989, s. 100). V strednom uchu je sluchov (Eustachova)
trubica, ktor vyrovnva tlak vzduchu medzi stredounou dutinou a
vonkajm prostredm.
Vntorn ucho je uloen v skalnej asti spnkovej kosti a m tieto
hlavn asti: polkruhovit chodbiky, slimk a spolon predsie, ktor
s znme pod nzvom labyrint. Jeho vntro vypa tekutina (endolymfa).
Z vonkajej strany labyrintu je kvapalina (perilymfa). Chodbiky a
predsie s orgnmi rovnovhy.
Vlastn sluchov orgn je umiestnen v slimku. Je to kosten
pirlovit tvar rozdelen priehradkou na dve asti, z ktorch doln je
uzatvoren okrhlym okienkom s blanou. Od kostenho vbeku sa
rozpnaj dve blany, a to bazilrna alebo bazlna membrna a
predsieov (vestibulrna) membrna (Findra a kol., 1983, s. 18). Na
bazlnej membrne je Cortiho stroj, z ktorho vystupuj vlkna
sluchovho nervu. Je to zmyslov orgn sluchu. Zjednoduene mono
proces povania opsa takto: Zvukov vlny rozkmitaj bubienok, ktorho
pohyb sa prenesie na dotiku strmienka. Kmity dotiky strmienka
rozvlnia perilymfu a prenosom sa potom rozkmit i prv blana v slimku.
V om sa mechanick vlnenie premiea zloitm spsobom na nervov
vzruchy, ktor putuj vlknami sluchovho nervu do nervovho centra.
udsk sluch je schopn vnma zvuky v rozpt 20 20000 Hz (Hz
hertz je jednotka kmitotu). Ucho je najcitlivejie na kmitoet 1000 6000
Hz. Pri nadmernom zvyovan akustickho tlaku zvukovho podnetu
pociujeme v uchu boles. Je to prah bolestivosti alebo horn prah
poutenosti. Vskumom sluchu sa zaober audiolgia.

41

ZVUKOV SSTAVA SLOVENINY

Hlsky
Hlas vznik vlnenm vzduchovho stpca spsobenho kmitanm
hlasiviek. Tento zvuk vznikajci v hrtane je alej upravovan
v nadhrtanovch priestoroch. V nich mu vznika tny aj umy
rozlinho charakteru a rozmanitej spektrlnej skladby, take zvukov re
je kombinciou tnov aj umov, ie zvukov periodickch aj
neperiodickch. Tieto zvuky sa vyskytuj v zloitejch komplexoch...,
ktor nie s od seba nijako zretene oddelen, napr. pauzou, ale vytvraj
vie celky... Hovorme, e reov signl je kontinuitn, nepretrit... Ale
reov signl je aj lenen. Hodnotme to ako tzv. lnkovanie,
segmentciu rei (Dvonov, 1980, s. 78).
Hlska je poda J. Dvonovej (1980, s. 80) materilny nosite fonmy,
teda konkrtny jedinen zvukov prvok (signl), ktor vytvraj reov
orgny. J. Dvonov (1980, tame) uvdza, e hlskou nie je kad zvuk
vydvan udskm organizmom. Naprklad vkrik pri bolesti nie je
hlska, ale zvuk (nesci ist informciu), ktor vznikne za istho stavu
organizmu. Ale spojka a pouit vo vete je u hlska, nie hocijak zvuk.
Hlsky sa obyajne klasifikuj na zklade tchto troch kritri:
1. funkn (poda funkcie hlsky v slabike),
2. akustick (poda akustickej truktry),
3. artikulan (poda artikulanch charakteristk).
Hlsky (segmenty) sa teda na zklade akustickch a artikulanch
kritri a poda funkcie v slabike rozdeuj na samohlsky (vokly) a
spoluhlsky (konsonanty).
Z funknho hadiska je rozdiel medzi samohlskami a
spoluhlskami v tom, e samohlsky funguj ako nositele slabinosti, ako
jadr slabk. Spoluhlsky plnia lohu neslabinho lena slabiky, nemu
by jadrom (vrcholom) slabiky, tvoria jej svahy, teda zaiatok a koniec
slabiky. Niektor spoluhlsky (r, , l , ) mu by nositemi slabinosti.
V slovenine je to vtedy, ke zvun (sonrne) spoluhlsky r, l stoja medzi
spoluhlskami s menou mierou sonrnosti [prv, vba, vlna,
vn].

Z artikulanho hadiska
je rozdiel medzi samohlskami a
spoluhlskami v tom, e pri samohlskach vone prechdza artikulan
prd vzduchu stnou dutinou. Vdychovmu prdu sa pri ich tvoren
nestavia do cesty nijak prekka a hlasivky pravidelne kmitaj. Pri
42

artikulcii spoluhlsok sa vdychovmu prdu stavia do cesty prekka

v podobe zveru, iny, polozveru.
Z takejto artikulanej innosti reovch orgnov vyplva aj akustick
rozdiel medzi obidvoma skupinami hlsok. Samohlsky sa vyznauj
tnovm spektrom, s to ist tny (periodick zvuky) a daj sa zaspieva.
Spoluhlsky s umy (nepriodick zvuky), pretoe prekonvaj rozlin
prekky. Nedaj sa zaspieva (okrem slabinch sonr).
Hlskov inventr spisovnej sloveniny rozdeujeme do dvoch
zkladnch skupn: na samohlskov a spoluhlskov zvuky.
KLASIFIKCIA SAMOHLSOK
Poda troch uvedench kritri mono poveda, e samohlsky
(vokly) s z funknho hadiska nositemi slabiky, z akustickho
hadiska s to tny, pretoe pri ich artikulcii sa do cesty vdychovmu
prdu nestavia nijak prekka (artikulan hadisko) a hlasivky
pravidelne kmitaj. Samohlsky sa daj zaspieva, s to ist tny. Pri
artikulcii slovenskch samohlsok apk (uvula) uzatvor vchod do
nosovej dutiny, preto pri ich artikulcii vzduch prechdza iba stami.
Vetky slovensk samohlsky s stne a znel s neumovou zvukovou
skladbou. Pery sa pri ich artikulcii vysvaj dopredu a tvoria zaokrhlen
otvor (o, , u, ), o spsobuje ich tmavie zafarbenie, to s labializovan
samohlsky, alebo sa pery nevysvaj dopredu a tvoria plosk otvor (i, , e,
, a, , ).
Samohlsky (vokly) sa triedia poda troch kritri:
1. poda trvania (dky);
2. poda polohy jazyka v stnej dutine, a to:
a) v horizontlnom smere,
b) vo vertiklnom smere;
3. poda asti pier na ich artikulcii.
1. Poda trvania (dky):
krtke: a, , e, i, o, u
dlh: , , , ,

43

2. Poda polohy jazyka v stnej dutine:

a) v horizontlnom (vodorovnom) smere:
predn: e, , i,
stredn: , a,
zadn: o, , u,
b) vo vertiklnom (zvislom) smere:
nzke: , a,
prostredn: e, , o,
vysok: i, , u,
3. Poda asti pier na ich artikulcii:
a) labializovan (zaokrhlen): o, , u,
b) nelabializovan: a, , , e, , i,
Obr. 8. Rozdelenie samohlsok mono schematicky zobrazi takto:

vysok
prostredn
nzke

nelabializovan
predn
stredn
i,
e,
, a,

labializovan
zadn
u,
o,

Ortofonick a ortoepick javy pri samohlskach

Ortofnia je nuka o sprvnom tvoren hlsok (artikulcia).
Ortoepia je nuka o sprvnom pouvan hlsok (hlsky sa artikuluj
sprvne, ale pouij sa na nesprvnom mieste, napr. diskusia [diskuzija]
namiesto [diskusi- a].
Dlh samohlsky trvaj asi dvakrt tak dlho ako krtke: = a + a.
Skracovanie dlhch samohlsok je v spisovnej slovenine vna
ortoepick chyba. Tto chyba me spsobi aj poruchy v dorozumievan,
lebo protiklad krtkej a dlhej samohlsky je v spisovnej slovenine
funkn, ditinktvny, ie m vznam rozliujcu funkciu. Preto poda J.
Sabola (Sabol Slanov Sokolov, 1990, s. 20) chybu v kvantite (dke)
samohlsok treba z vslovnostnho hadiska hodnoti rovnako ako chybu
pri vslovnosti akejkovek inej hlsky.
44

Dkou samohlsok sa v slovenine lia slov:

babka bbka
vila vla
latka ltka
rue re
zastvka zstavka
luky lky
J. Sabol (tame, s. 18) kontatuje, e vetky slovensk samohlsky
(okrem ) maj tandardn artikulan a akustick charakteristiky, niet
medzi nimi prechodnch psem; vyslovuj sa vo svojom zvukovom
psme (na rozdiel od inch jazykov, napr. maariny, neminy,
francztiny). Psmeno (grafma) y, v dnenej spisovnej slovenine
nezachytva osobitn zvuk, ale rovnako ako psmeno i, predn vysok
samohlsku.
(nzka, stredn)
Samohlska sa vyslovuje ako , e, a. V spisovnej slovenine sa
samohlska vyskytuje len po pernch spoluhlskach p, b, m, v (pta,
holb, mso, dev). Zvltnou rtou vslovnosti je zmena polohy
jazyka poas artikulcie. Uskutouje sa ako zmena polohy najvyieho
bodu jazykovho oblka, najm zadnho chrbta jazyka smerom dolu a
dozadu, priom sa men aj zaokrhlenie prednho chrbta jazyka (Kr,
1988, s. 54). Pri osvojovan si vslovnosti treba dva pozor na to, aby sa
zautomatizovala artikulcia dynamickej zloky a aby neznelo silno ani
do a ani do e. . Kr (tame, s. 102) uvdza, e v svislosti so tlovou
diferenciciou spisovnej sloveniny sa vslovnos [pta, mso] zana
pociova ako prznakov ako znak vyieho tlu vslovnosti. V
neutrlnom tle spisovnej vslovnosti sa dnes pokladaj za zkladn tvary
[deve, pe, meso ].
Aj poda J. Sabola (Sabol Slanov Sokolov, 1990, s. 19)
preferovanie samohlsky neodra iv jazykov skutonos a jej
realizciu si v spisovnej vslovnosti nemono ani vynucova ani
predpisova.
Pokia sa nachdza v samohlskovom systme (hoci na jeho okraji),
v kole sa nacvii m. iak 1. stupa mus zska zkladn pouenie o
dvojakej spisovnej vslovnosti tejto hlsky.
a, (stredn, nzka)
Jazyk je zo vetkch samohlsok najniie poloen pri artikulcii
samohlsky a, . Chrbt jazyka je zodvihnut ikmo dozadu, take najvy
45

bod jazykovho oblka (chrbta jazyka) je a pod mkkm podnebm. stna

dutina je via ako pri ostatnch samohlskach. Pery sa na artikulcii
aktvne nezastuj. Mkk podnebie zatvra priechod do nosovej dutiny.
Pri samohlske je eusov uhol (vzdialenos medzi eusami) najv
spomedzi vetkch samohlsok. Pery s tie najviac otvoren a stna
dutina je vek.
Ortofonick chyby vo vslovnosti samohlsky a, s zriedkav.
V istch oblastiach sa pod vplyvom maariny vyslovuje labializovan a
(pery sa vysvaj).
e, (predn, prostredn)
Pri artikulcii e, je poloha jazyka vyia a prednejia ne pri a, a
konek jazyka sa dotka zadnej steny dolnch rezkov. stna dutina je
menia ako pri a, , pery sa na artikulcii nezastuj a mkk podnebie
zatvra priechod do nosovej dutiny. Dlh sa oproti e li trochu
prednejm a vym postavenm jazyka.
Ortofonick chyby vo vslovnosti samohlsky e, s zriedkav.
i, (predn, vysok)
Pri ich artikulcii jazyk (predn as chrbta) zaujma vysok postavenie
vpredu v stnej dutine, konek jazyka sa opiera o spodn asno a zadn
steny dolnch rezkov. stny otvor je vemi mal, pery sa na artikulcii
aktvne nezastuj a mkk podnebie zatvra priechod do nosovej dutiny
pevnejm zverom ne pri samohlskach, a, , e, e. Dlh sa artikulciou
mlo odliuje od krtkeho. Odlin je iba jeho trvanie. Dlh trv pribline
dvakrt dlhie ako i. V slovenskom pravopise zapisujeme znakom y t ist
hlsku ako znakom i.
o, (zadn, prostredn)
Chrbt jazyka sa pri artikulcii o, dvha smerom dozadu pod mkk
podnebie. Pery sa vysun dopredu a vytvoria zaokrhlen otvor.
Samohlsky o, s labializovan. sta s menej otvoren ne pri a, , .
Mkk podnebie zatvra priechod do nosovej dutiny. Pri artikulcii pery
s otvorenejie a eusov uhol v ako pri o. Dlh trv asi dvakrt
toko ako o.
46

u, (zadn, vysok)
Pri artikulcii u, sa jazyk svojm chrbtom ete viac dvha dohora ne
pri samohlske o. Konek jazyka je vzdialen od prednch zubov a spova
dole v stnej dutine. stny otvor je mal men ne pri o, .
Charakteristick je siln labializcia u, , pri ktorej sa pery vysvaj
dopredu a vytvraj zaokrhlen otvor. Medzi perami a stenami prednch
zubov vznik prdavn pern dutina. Pri tomto artikulanom postaven
vnik hlbok zvuk charakteristick pre samohlsky u, . Medzi u s
rozdiely v postaven jazyka (pri je jazyk viac vzadu), v labializcii (je
via pri ), no najdleitej rozdiel je v trvan, lebo trv asi dvakrt
toko ako u (Kr, 1988, s. 58).
Vetky slovensk samohlsky s stne. Zadn samohlsky u, , o, sa
vyznauj aj aktvnou asou pier labializciou.
Proti krtkym samohlskam a, e, i, o, u stoja v dlhch slabikch
samohlsky , , , , . Samohlske chba protiklad jednoduchej dlhej
samohlsky, ktor zastupuje dvojhlska ia (p/piati, ev/eviati,
mso/mias). Z dlhch samohlsok maj v zvukovej sstave sloveniny
centrlne postavenie samohlsky , , a samohlsky , okrajov
postavenie. To znamen, e samohlska sa vyskytuje v domcich slovch
iba v koreni slova dcra a v jeho odvodeninch (dcrka, dcrenka). Dlh
je aj v pdovch prponch prdavnch mien, spodstatnench prdavnch
mien, miestnych a ternnych nzvov, v prponch priezvisk, zmen a
sloviek zakonench v nominatve singulru na -, -.
napr.:
dobr dobrho dobrmu
pocestn pocestnho pocestnmu
Vrbov, Ostr vrch Ostrho vrchu, Jesenskho, Tolstho
akho, ktorho, akhosi, ktorhosi; prvho, druhho at.
alej sa , podobne ako vyskytuje v citoslovciach a v cudzch
slovch (jj, jj, hij, tma, bazn, baln, neutrn). V domcich slovch sa
krtke samohlsky e, o striedaj s dvojhlskami -ie, -: ena ien, pec
piecka, voda vd, noha nh.
. Kr v Pravidlch slovenskej vslovnosti (1988, s. 91) povauje za
najastejie chyby vo vslovnosti samohlsok: nosovos, labializciu,
otvranie a zatvranie samohlsok, nedodriavanie pomeru krtkych a
dlhch samohlsok, t. j. predlovanie krtkych a krtenie dlhch
samohlsok.

47

KLASIFIKCIA DVOJHLSOK

Ortofnia a ortoepia dvojhlsok

V slovenine s tyri dvojhlsky (diftongy): ia [i a], ie [i e], iu [i u], [uo].
Dvojhlsky s samostatn artikulan jednotky, ktor sa vyslovuj v rmci
jednej slabiky a maj vlastnos dlhho nositea slabinosti. Vetky
slovensk dvojhlsky s stpav, lebo polovokalick as je pred jadrom
slabiky. Skladaj sa z neslabinho, polosamohlskovho i [i ] a
z prslunej samohlsky, dvojhlska [uo] z polosamohlskovho,
neslabinho u [u] a samohlsky [o] (Dvonov Jena Kr, 1969, s.
69). . Kr (1988, s. 59) kontatuje, e pri artikulcii dvojhlsok vznik
len jeden vrchol sonrnosti, a to v druhej asti (na druhom segmente)
trvania dvojhlsky. Neslabin [i ] v dvojhlskach [i a, i e, i u] a neslabin
[u] v dvojhlske [uo] je kratie ne druh segment v dvojhlske a
obyajne m aj meniu zvukov silu a meniu sonrnos (zvunos).
Dvohlsky ia, ie, iu sa vyskytuj po mkkch a obojakch spoluhlskach:
[ni erka, si astka, i ada, cui u, svi atok, pi atok, mi eka, si e, holubi u].
Nevyskytuj sa na absoltnom zaiatku slova. Dvojhlska neme st,
napr. po spoluhlske j a na rozdiel od predchdzajcich troch dvojhlsok sa
me vyskytova aj na zaiatku slova (smak, s).
. Kr (tame) uvdza, e k charakteristike dvojhlsok patr ich
artikulan a akustick rozptie (t. j. zmena) v priestore a ase. Krajn
body tohto rozptia zasahuj do oblasti niektorej slovenskej samohlsky,
alebo k nej smeruj.

48

Artikulan
nasledovne:

vstavba

slovenskch

dvojhlsok

sa

uskutouje

Obr. 9. (Atlas slovenskch hlsok, s. 69).

Z naznaenej schmy vyplva, e artikulan rozptie slovenskch
dvojhlsok predstavuje spojnica vrcholovch bodov artikulcie samohlsky
i a samohlsok e, a, u. Pri dvojhlske [uo] je to smer od artikulanej
oblasti hlsky u k samohlske o.
Grafom sa znzoruje, e artikulan pohyb a poloha artikulanho
rozptia s pre kad dvojhlsku in. Poda tchto dvoch kritri sa
dvojhlsky rozdeuj takto:
predn ie
stredn ia
vysok iu
zadn
Za dvojhlsky nemono povaova tak dve samohlsky, ktor sa
vyskytuj veda seba, ale kad z nich patr k inej slabike. Je to napr. v
slovch cudzieho pvodu, v domcich zloench slovch a na prefixlnom
vku: konferencia [kon - fe - ren - ci - a], dolnooravsk [dol - no - o - rav sk], poun [po - u - n].

49

Chyby vo vslovnosti dvojhlsok

Poda . Kra (s. 94 96) mono za najastejie chyby vo
vslovnosti dvojhlsok ia, ie, iu povaova tieto:
V dvojhlskach ia, ie, iu sa i-ov prvok nahrdza spoluhlskou j [ja, je,
ju]: ierny [jerni], poriadny [porjadni], polievka [poljevka], alebo sa
dvojhlska vyslovuje s vraznm prechodovm zvukom j, take poujeme
skupinu [ija, ije, iju: priate [prijate], ia [ija], ie [ije], iu [iju]. Na
junom Slovensku sa druh segment dvojhlsky predluje: viem [vijm],
viac [vijc]. Dvojhlska sa niekedy nahrdza dlhou samohlskou: cudziu
[cu], robia [rob]. Hovoriaci z oblasti vchodoslovenskch nre
nahrdzaj niekedy dvojhlsky krtkymi samohlskami: sedemdesiat
[sedemesa], osemdesiat [osemesa].
Dvojhlska sa najastejie nesprvne vyslovuje ako [vo], [v]: k
[kvo], mem [mvem], mj [mvoj]. Niekedy sa nahrdza samohlskou
[, o]: [moem, me, pojem].
Dvojhlsky patria k najcharakteristickejm znakom slovenskho
zvukovho systmu, preto ncviku ich sprvnej vslovnosti treba venova
primeran pozornos u na prvom stupni zkladnej koly, a to zvl
v nreovom prostred.
KLASIFIKCIA SPOLUHLSOK
Pri klasifikcii spoluhlsok (podobne ako pri klasifikcii samohlsok)
sa uvdzaj tri kritri (funkn, akustick a artikulan).
Spoluhlsky (konsonanty) z funknho hadiska nebvaj zkladom
slabiky, nie s slabikotvorn (okrem spoluhlsok r, , l , , ktor s slabin
vtedy, ke stoja medzi dvoma spoluhlskami vtedy sa funknm
vyuitm svojej artikulanej a akustickej povahy pribliuj
k samohlskam).
Spoluhlsky s artikulane, a tm aj zvukovo zloitejie ne
samohlsky. Charakteristickou vlastnosou spoluhlsok z artikulanho
hadiska je prekkovos a z akustickho hadiska umovos. Pri
artikulcii spoluhlsok sa vdychovmu (expiranmu) prdu stavia do
cesty prekka, (zver, ina, polozver) a vzduchov prd ju mus
prekona. pln prekka sa nazva zver. Je to pln prehradenie cesty
50

vzduchovmu prdu na urit as. V momente prekonania prekky

(zruenia zveru) vznik spoluhlska a fonan prd vone unik (napr. pri
zverovch spoluhlskach b, p, m). Zver sa ru rchlym a krtko
trvajcim (explozvnym) pohybom (explozvne spoluhlsky). Ak po
zvere nenasleduje explzia, ale frikcia (ako pri inovch sykavch
spoluhlskach), vznikaj zverovoinov spoluhlsky (tzv. polozverov
alebo afrikovan spoluhlsky) (Kr Sabol, 1989, s. 219). Polozver je
oslaben zver prechdzajci do iny. Polozverov spoluhlsky (c, , ,
) vznikaj v ase plynulho ruenia zveru a tvorenia iny. iaston
prekka sa nazva ina, ie zen priechod pre vdychov prd.
Spoluhlska vznik v priebehu celho prekonvania iny vdychovm
vzduchovm prdom (napr. spoluhlsky f, v, s, j s inov). ina me
by v strede alebo na bokoch stnej dutiny, resp. na jednom boku. Ak je
ina na bokoch, artikuluj sa bokov spoluhlsky.
Ak sa poas trvania stnej priehrady mkk podnebie s apkom spust
do stnej dutiny a uvon sa priechod do nosovej dutiny, artikuluj sa
nosov spoluhlsky. Ak je poas trvania stneho zveru
podnebnohltanov priechod zatvoren, artikuluj sa stne spoluhlsky.
Vraznou skupinovou konsonantickou vlastnosou je sykavos. Maj
ju spoluhlsky s, z, , , c, , , . Oznaenie sykavos sa opiera o
sluchov vnem (o sluchov hodnotenie zvuku). V rmci sykavosti sa
z hadiska sluchovho dojmu rozliuj dve podskupiny: ostr (svetl)
sykav spoluhlsky (s, z, c, ) a tup (tmav, temn) sykav spoluhlsky (,
, , ) (Kr Sabol, 1989, s. 220).
Ortofonick chyby s najastejie pri sykavch spoluhlskach, pri r, l a
aj pri tzv. mkkch (palatlnych) spoluhlskach.
Spoluhlsky sa delia poda :
1. miesta artikulcie, ie poda miesta, v ktorom sa tvor prekka
vzduchovmu prdu;
2. spsobu artikulcie, teda poda druhu prekky (zver, ina,
polozver), ktor sa postav do cesty fonanmu prdu;
3. artikulujceho orgnu, ktor sa zastuje na tvoren prekky;
4. auditvneho (sluchovho) dojmu, ie poda vslednho zvuku,
ktor vznik pri prekonvan prekky: zruenie zveru spsobuje vbuch,
trvanie iny vnmame ako trec um (tren spoluhlsky) a artikulciu
51

polozverovch spoluhlsok ako iaston trenie (polotren

spoluhlsky);
5. asti hlasu ide o artikulciu spoluhlsok, pri ktorch hlasivky
kmitaj (znel), a pri ktorch hlasivky nekmitaj (neznel);
6. asti nosovej dutiny, to znamen, e pri artikulcii niektorch
spoluhlsok sa uvon priechod do nosovej dutiny a spoluhlsky zskaj
nosov charakter;
7. trvania (ide o slabin sonry) sa delia spoluhlsky na dlh a krtke.
1. Delenie spoluhlsok poda miesta artikulcie
pernopern (obojpern, bilabilne): [p, b, m, u]
pernozubn (labiodentlne): [f, w, v, ]
asnov (alveolrne):
predoasnov (prealveolrne): [t, d, n, n, s, z, c, ]
zadoasnov (postalveolrne): [, , , , r, r, , l, l , ]
asnovopodnebn (alveopalatlne): [, , , ]
trvrdopodnebn (palatlne): [j, i ]
mkkopodnebn (velrne): [k, g, , x, , n]
hrtanov (larynglne): [h]
2. Delenie spoluhlsok poda spsobu artikulcie
zverov (okluzvy): [p, b, m, , t, d, n, , , , k, g, ]
inov (konstriktvy): [f, w, v, u, s, z, n, , , r, l, r, , l , , j, i , x, , n,
h]
zverovoinov (semiokluzvy): [c, , , ]
Poda spsobu artikulcie mono oznai spoluhlsky [r, r, ] aj za
kmitav (vibranty) a [l, l , , ] za bokov (laterlne).
3. Delenie spoluhlsok poda artikulujceho orgnu
pern (labilne):
pernopern: [p, b, m, u]
52

pernozubn: [f, w, v, ]
jazyn (lingvlne):
konekov (apiklne): [t, d, n, n, s, z, c, , , , , , r, r, , l, l , ]
chrbtov (dorzlne):
predochrbtov (predorzlne): [ , , , , j, i ]
zadochrbtov (postdorzlne): [k, g, , x, , n]
hlasivkov: [h]
4. Delenie spoluhlsok poda sluchovho (auditvneho) dojmu
vbuchov (explozvne): [p, b, m, t, d, n, , , , k, g, , ]
tren (frikatvy): [f, w, v, u, s, z, n, , , r, r, , l, l , , , j, i , x, , n, h]
afrikovan (afrikty): [c, , , ]
5. Delenie spoluhlsok poda asti hlasu
znel: [b, d, , g, w, z, , , , , (h)]
neznel: [p, t, , k, f, s, , c, , x]
Toto s tzv. prov spoluhlsky.
Neprov spoluhlsky (sonry): [r, r, , l, l , , m, n, , , , n, n, v, u, j,
i , , (h)]
Spoluhlsky [h, , ], resp. aj [u, j, i ] sa vyznauj menm stupom
sonrnosti.
6. Delenie spoluhlsok poda asti nosovej dutiny
nosov (nazlne): [m, , n, , n, , n]
stne (orlne): vetky ostatn

53

7. Delenie spoluhlsok poda trvania

dlh: [, ],

krtke: vetky ostatn

alej mono poda sluchovho dojmu tvori takto triedy

slovenskch hlsok:
sykav: s, z, c, ; , , ,
ostr: s, z, c, ; n; , , ; ; j, i ; i, e
tup: p, b, m; k, g, , x, , n; h; v, f, w, ; u; u, o; uo
svetl: s, z, c, ; j, i ; i
tmav: , , , ; u; u
kzav: i , u; j, v; i a, i e, i u, uo;
hladk: t, d, n (p, b, m, k, g, )
drsn: c, , ,
Okrem toho sme ete vylenili triedu pohybovch hlsok to s r,
j, i, v, u; i a, i e, i u, uo; (. Kr J. Sabol: Fonetika a fonolgia. 1989,
s. 259260).
Charakteristickou rtou spoluhlsok je teda ich umovos a
prekkovos. umov spoluhlsky mu by isto umov (neznel) a
umovo-tnov (znel) (Kr, 1988, s. 66). Okrem nich existuje skupina
znelch neprovch spoluhlsok, vlastnosou ktorch je vysok stupe
tnovosti a zvunosti a nepatrn um (resp. neprtomnos umu) (Kr,
tame). Tieto spoluhlsky sa nazvaj zvun (sonrne) a tvoria prechod
medzi isto tnovmi hlskami (samohlskami) a umovmi hlskami
(umovmi spoluhlskami). Je to preto, lebo pri ich tvoren sa na jednej
strane vytvra prekka, na druhej strane vzduchov prd me dutinami
vone prechdza, napr. pri spoluhlske m je v stach vzduchov prd
zastaven, ale nosom vone prechdza.

54

Ortofnia spoluhlsok
Opis vslovnosti spoluhlsok
Pri opise vslovnosti jednotlivch spoluhlsok vychdzame z triedenia
spoluhlsok poda miesta artikulcie, a to poda . Kra (1988, s. 67
87). Prov spoluhlsky kladieme veda seba, pretoe priebeh ich
artikulcie (okrem asti hlasu) je rovnak.
Pern spoluhlsky
p, b
p pernopern, zverov, vbuchov, neznel, stna.
b pernopern, zverov, vbuchov, znel, stna.
Spoluhlsky p, b sa artikuluj tak, e sa vytvor pln pern a
podnebnohltanov zver. Ke artikulan prd prekon zver pier, zaznej
zvuky p, b. Jazyk sa na artikulcii aktvne nezastuje a bva v polohe
charakteristickej pre vslovnos nasledujcej hlsky. Tvar a vzjomn
pomer nadhrtanovch rezonannch dutn vslovnos spoluhlsok p, b
vraznejie neovplyvuj, lebo artikulcia sa uskutouje a na vstupe
artikulanho traktu (na perch).Vytvorenie zveru je len jedna as
artikulcie p, b. Druh as je nhle (explozvne) zruenie zveru(Kr,
1988, s. 67). Mkk podnebie spolu s apkom zatvra cestu do nosovej
dutiny. Hlavn rozdiel medzi tmito spoluhlskami je v znelosti.
Spoluhlska p je neznel, lebo hlasivky poas artikulcie nekmitaj (s od
seba vzdialen), spoluhlska b je znel, lebo hlasivky pri nej kmitaj.
Spoluhlska p je isto umov, b je umovo-tnov. Spoluhlsky p, b s
stne.
Vo vslovnosti (v ortofnii) spoluhlsok p, b v spisovnej slovenine
obyajne nevznikaj chyby. V pouvan (ortoepii) p, b sa vak zjavuj
chyby v svislosti so znelostnou asimilciou (Kr, tame).

55

m
m pernopern, zverov, vbuchov, sonrna (zvun) neprov,
nosov.
stna dutina je v prvej asti artikulcie m zatvoren obojpernm
zverom. Zver je slab ako pri b. Mkk podnebie uvouje prstup do
nosovej dutiny, ktorej rezonancia sa pripja k zneniu hlasu. Jazyk sa na
artikulcii nezastuje.
Postavenie pier v predozadnom smere zvis od susednej hlsky.
Postavenie jazyka tie zvis od susednej hlsky, lebo m nie je jazyn
hlska. Sasou artikulcie m je aj rchlejie zruenie pernho zveru.
Zvukov rozdiel m oproti inm nosovm spoluhlskam zvis od pernho
zveru, ie aj od objemu stnej dutiny (Kr, 1988, s. 68).
Ortofonick chyby vo vslovnosti m s zriedkav.
u
u pernopern, inov, tren, sonrna neprov, stna.

Spoluhlska u je jazyn, labializovan hlska. Artikuluje sa tak, e

pery sa vyplia dopredu, priblia sa k sebe a pern otvor sa zaokrhli.
Sasne sa jazyk stavia dozadu stnej dutiny a dvha sa hore pod mkk
podnebie. Hlska u nem v slovenskej ortografii osobitn znak.
Z fonologickho hadiska sa poklad za kombinatrny variant v a vyslovuje
sa na miestach, kde v psanch textoch stoj znak v, zriedkavo aj u (Kr,
1988, s. 69).
J. Sabol (1989, s. 41) kontatuje, e vzhadom na postavenie oboch
segmentov v linernych reazcoch (pred tmi istmi hlskami) vak mono
[u] interpretova aj ako fakultatvny variant fonmy /v/.
V porovnan s artikulciou samohlsky u, na ktor sa obojpern u
podob, jazyk nedosahuje ist u-ov postavenie a ani vypuovanie pier
nie je tak vrazn. Vyslovuje sa ako sas dvojhlsky [uo] a na konci
slabiky, teda po nositeli slabinosti pravda [prauda], prv [pru] krv [kru] . Z

ortoepickho hadiska je dleit, aby sa u nenahrdzalo spoluhlskou v

56

alebo samohlskou u. Za hrub ortoepick chybu sa povauje vslovnos f

namiesto u, nesprvne [krf, prfki].

f, w, v
f pernozubn, inov, tren, neznel, stna.
w pernozubn, inov, tren, znel, stna.
v pernozubn, inov, tren, sonrna neprov, stna.
Mkk podnebie zatvra priechod do nosovej dutiny. Spoluhlsky f, w,
v s stne hlsky. Artikuluj sa tak, e sa doln pera stavia pod horn
rezky, priom snka ustupuje trochu dozadu. Doln pera sa me (no
nemus) dotkn hornch rezkov. Poloha jazyka zvis od predchdzajcej
alebo nasledujcej hlsky, lebo f, w, v nie s jazyn hlsky (Kr, 1988,
s. 70).
Osobitn miesto medzi spoluhlskami s vlastnosou (ne)znelosti
v spisovnej slovenine prislcha poda J. Sabola (1989, s. 124) dvojici /f/
/v/ najm preto, e jeden len tohto protikladu konsonant /v/ sa raz
sprva ako fonma s vlastnosami VC (ako umov spoluhlska jej
hlskov [fnov] korelt vo fonetickej transkripcii oznauje autor ako
[w]) a inokedy ako fonma s vlastnosami VC (ako sonrna spoluhlska
vo fonetickej transkripcii pre jej hlskov korelt autor pouva znak [v].
. Kr (1988, s. 121) uvdza, e sonrna spoluhlska [v] neme
(ako neprov znel) strati znelos neme sa asimilova na neznel
hlsku, ie neme sa v spisovnej slovenine v znelostnej asimilcii
strieda so spoluhlskou [f]. Vslovnos [obuf, i efa, krf] sa hodnot
v spisovnej slovenine ako hrub ortoepick chyba. V znelostnej asimilcii
vystupuje iba pr [f, w]. Hlska [w] nie je v slovenine osobitn fonma a
nem ani osobitn pravopisn oznaenie. Vyslovuje sa pred znelmi
umovmi spoluhlskami: [wbi, wdova, wmurova].
Z fonologickho hadiska je w kombinatrny (zvisl) variant fonmy
/v/, lebo vznik pod vplyvom zvukovho okolia, ale w me by poda J.
Sabola (1989, s. 77) aj fakultatvny (nezvisl) variant fonmy /v/, a to
preto, e v niektorch prpadoch existuje variantn realizcia fn
v totonom zvukovom okol [u/v], [w/v], [w,/u] ... .
57


pernozubn, zverov, vbuchov, sonrna neprov, nosov.
Jej zver sa spja so zverom nasledujcej spoluhlsky f, v. Ak je pred
pernozubnou spoluhlskou f alebo v hlska m, vznik artikulcia
pernozubnho : amfiteter [afiteter], tromf [trof]. Pri artikulcii
sa doln pera stavia pod horn rezky. Mkk podnebie sa spa do stnej
dutiny a uvouje priechod do nosovej dutiny. Zvukovo sa podob na m.
Od m sa li tm, e nem fzu rchleho zruenia pernho zveru, lebo
pernozubn artikulcia sa spja s rovnakou artikulciou nasledujceho f,
v... Z fonologickho hadiska je to kombinatrny variant fonmy /m/
(Kr, 1988, s. 71).
Predoasnov spoluhlsky
t, d
t predoasnov, jazyn (konekov), zverov, vbuchov,
neznel, stna.
d predoasnov, jazyn (konekov), zverov, vbuchov,
znel, stna.
Spoluhlsky t, d sa artikuluj podobne. Hlavn rozdiel je len v znelosti:
pri t hlasivky nekmitaj (t je neznel), pri d kmitaj (d je znel). Pri
artikulcii t, d sa okraj chrbta koneka a bokov jazyka pritla k hornmu
asnu a jazyk plne prehrad cestu vdychovmu prdu. Vznik pln
zver (Kr, 1988, s. 72). Prudkm oddialenm jazyka od rozhrania asna
a zubov sa zru zver a nahromaden vzduchov prd prudko vyraz von
z stnej dutiny. To je artikulan moment hlsky. Vznik charakteristick
explozvny um. Mkk podnebie zatvra priechod do nosovej dutiny, s to
teda stne hlsky.
Ortofonick chyby pri t, d s zriedkav.
n

58

n predoasnov, jazyn (konekov), zverov, vbuchov,

sonrna (zvun) neprova, nosov.
Konek jazyka sa oprie o predn asno a boky jazyka o bon asno,
utvor sa zver, ktorm sa zastav cesta vzduchovmu prdu. Je to nosov
hlska, lebo poas stneho zveru sa mkk podnebie spa do stnej
dutiny a uvouje priechod do nosovej dutiny. stnym zverom sa
spoluhlska n podob na t, d.
Ortofonick chyby vo vslovnosti n s zriedkav.
s, z
s predoasnov, jazyn (konekov), inov, tren, neznel, stna.
z predoasnov, jazyn (konekov), inov, tren, znel, stna.
Artikuluj sa tak, e vrchn as koneka jazyka sa pribli k prednmu
asnu a vytvor inu, ktorou artikulan prd prechdza a rozra sa o
spodn zuby. Tm vznik sykav zvuk. Mkk podnebie s apkom zatvra
vchod do nosovej dutiny, preto s s, z stne hlsky. Pri artikulcii s
hlasivky nekmitaj a pri artikulcii z hlasivky kmitaj. Spoluhlska z teda
vznik spojenm hlasivkovho tnu s ostrm sykavm umom.
Za najastejiu ortofonick chybu poklad . Kr (1988, s. 74)
prehnane ostr sykavos alebo oslaben sykavos (ulavos). Ortoepick
chyby vznikaj zasa najm poruovanm pravidiel znelostnej asimilcie.
c, dz []
c predoasnov, jazyn (konekov), zverovoinov,
polotren (afrikovan), neznel, stna.
predoasnov, jazyn (konekov), zverovoinov,
polotren (afrikovan), znel, stna.
Pri ich artikulcii vrchn as jazyka utvor na spodnom asne zver,
ale spoluhlsky sa nevyslovia ako zverov, lebo vzpt sa vytvor ina
ako pri s, z. V inovej fze c, sa tvor sykav um porovnaten so
umom spoluhlsok s, z. Zver a ina sa nerealizuje postupne za sebou,
ale naraz. Mkk podnebie s apkom zatvra priechod do nosovej dutiny,
preto s to stne spoluhlsky. Rozdiel medzi c je v znelosti. Pri c
hlasivky nekmitaj (neznel hlska), pri kmitaj (znel hlska).

59

. Kr (tame, s. 75) uvdza, e ortofonick chyba svis s

artikulanou nronosou c, . Najastejie sa prejavuj ako ulavos, t. j.
ako porucha ostrosti sykavho umu. Ortoepick chyby svisia najm s
poruovanm pravidiel o znelostnej asimilcii.
n
n predoasnov, jazyn (konekov), inov, tren, sonrna
(zvun) neprov, nosov.
Poda . Kra J. Sabola (1989, s. 236) sa spoluhlska n artikuluje
tak, e sa v oblasti rozhrania koneka a prednho chrbta jazyka utvor
mal ina medzi jazykom a prednm asnom. Konek jazyka je
postaven za dolnmi rezkmi. Tvor ostr oblk od spodnch zubov pod
asnom. Tento oblk sa zvrazuje prehnutm chrbta jazyka ku dnu
snky. Mkk podnebie sa sasne spa do stnej dutiny a otvra
priechod do nosovej dutiny. Spoluhlska n sa vyskytuje na mieste, kde sa v
slovenine pe n, ak nasleduje asnov inov hlska s, z, , : [bansk,

ini e, inii er, sponzor]. Z fonologickho hadiska je to kombinatrny

variant fonmy /n/.
Zadoasnov spoluhlsky
, , , d []
zadoasnov, jazyn (konekov), inov, tren, neznel,
stna.
zadoasnov, jazyn (konekov), inov, tren, znel,
stna.
zadoasnov,
jazyn (konekov), zverovoinov,
polotren (afrikovan), neznel, stna.
zadoasnov, jazyn (konekov), zverovoinov, polotren
(afrikovan), znel, stna.
Spoluhlsky , , , tvoria podskupinu tupch (tmavch) sykavch
spoluhlsok. Artikuluj sa na rozhran prednho a zadnho asna, resp. a
na zadnom asne tak, e sa konek jazyka dvha pod horn asno. Mkk
60

podnebie zatvra priechod do nosovej dutiny. eusov uhol je v ne

pri ostrch sykavch spoluhlskach. Na artikulcii , , , sa aktvne
zastuj pery, vypuuj sa dopredu a pern otvor sa zaokrhuje
(Kr Sabol, 1989, s. 245).
r, r,
r, r, zadoasnov, jazyn (konekov), inov, tren, sonrne
neprov, stne, krtke (r), dlh ().

Spoluhlsky r, r, sa artikuluj rchlym striedanm artikulanej

priehrady a uvonenia priehriady kmitanm koneka jazyka, preto sa
charakterizuj ako kmitav, hriv hlsky, ako vibranty (Kr, 1988, s.
78). Cesta do nosovej dutiny je uzavret, preto s to stne hlsky. Hlasivky
kmitaj. S to hlsky s vysokou mierou zvunosti a bez umov, ie
sonry (neprov znel hlsky) (Kr, tame).
Vysok stupe zvunosti spsobuje, e v uritom zvukovom okol
(v postaven medzi dvoma spoluhlskami) tieto hlsky mu by nositemi
slabinosti vrko, vba [vrko, vba]. Slabin krtke r sa od neslabinho r
li potom kmitov. Neslabin r [vrana, prve] je obyajne jednokmitov,
slabin r krv, prvok [kru, prvok] je dvojkmitov. Dlh sa od krtkeho
neslabinho r a slabinho r li svojm trvanm. Dlh sa v slovenine
vyskytuje iba v postaven medzi spoluhlskami ako dlh nosite
slabinosti.
Ortofonick chyby vyplvaj z nezvldnutia zloitho mechanizmu
artikulcie spoluhlsok r, r, (rkovanie). Vplyvom vchodoslovenskch
nre (kde niet r, ) sa slabin r, zave nesprvne vyslovuje so
sprievodnou samohlskou [sarna, serco, verba, verx].
l, l ,
l, l , zadoasnov, jazyn (konekov), inov, tren, sonrne,
neprov, stne, l (krtke), (dlh).

61

Pri artikulcii spoluhlsok l, l, sa konek jazyka dotka asna. Boky

(niekedy iba jeden bok) jazyka s vzdialen od podnebnej klenby a
vytvraj pre artikulan prd von priechod po bokoch stnej dutiny.
Preto sa tieto spoluhlsky volaj bokov (laterlne). Najvy bod
jazykovho oblka je a pod mkkm podnebm. Cesta do nosovej dutiny
je uzavret. Hlasivky kmitaj, preto s tieto hlsky znel neprov
(sonrne). Vysok stupe zvunosti spsobuje, e ak stoja medzi dvoma
spoluhlskami, s slabikotvorn [vl na, v n], tvoria jadro slabiky, podobne
ako samohlsky. Dlh sa vyskytuje iba v slabinej pozcii. Od krtkeho l

sa dlh odliuje iba trvanm. Trv pribline dvakrt toko ako krtke l.
Ortofonick chyby s podobnho charakteru ako pri vslovnosti
spoluhlsok r, r, . V nreovom vchodoslovenskom prostred sa tieto
hlsky zave nesprvne vyslovuj [solza, pulno, slunko].
asnovopodnebn spoluhlsky
, , ,
, , , asnovopodnebn, jazyn (predochrbtov), zverov,
vbuchov, stne (, ), nosov (), neznel (), znel (), sonrna ().
. Kr a J. Sabol (1989, s. 231) uvdzaj, e spoluhlsky , , sa
artikuluj na rozhran zadnho asna a prednho tvrdho podnebia, no
zverov dotyk jazyka smeruje k tvrdmu podnebiu. Zverov dotyk je
irok na bokoch jazyka a na bokoch podnebnej klenby. Zver rob chrbt
jazyka, lebo jeho konek je opret za dolnmi prednmi zubami. Jazyk je
stlaen dopredu, take hrdlov dutina je irok a stna dutina sa vypa
jazykom. Mkk podnebie zatvra podnebnohltanov priechod, , s
teda stne hlsky. Pri artikulcii spoluhlsky je vchod do nosovej dutiny
otvoren, je to nosov hlska.
asnovopodnebn, jazyn (predochrbtov), inov, tren,
sonrna neprov, stna.
Spoluhlska je artikulane aj akusticky variabiln. Poda . Kra
(1988, s. 82) sa me artikulova dvoma spsobmi:
1. Konek jazyka sa me opiera o doln asno a doln rezky, alebo
sa me dvha k hornmu asnu. Jazyk sa vak dotka asna i tvrdho
podnebia.

62

2. Konek jazyka sa opiera o horn asno a dotykov plocha je

zretene menia ne pri predchdzajcom type.
Spoluhlska je bokov, to znamen, e zver v strednej asti stnej
dutiny sa kombinuje s inou na boku jazyka (resp. na jeho bokoch) a na
bokoch stnej dutiny. Mkk podnebie tvor podnebnohltanov zver, preto
je stna spoluhlska.
Za ortoepick chybu sa povauje nahrdzanie mkkho tvrdou
spoluhlskou l. Z ortoepickho hadiska je dleit, aby sa zachovval
dostaton rozdiel medzi l a , pretoe protiklad l sa vyuva funkne.
S to dve samostatn hlsky (a teda aj fonmy), napr. lavica avica, lad
ad, rola roa, anov (olej) lanov (drha), ak (akn sa) lak
(lakova), oso (rozkazovac spsob od slovesa osoli) osol (zviera).

j, i
j, i tvrdopodnebn, jazyn (predochrbtov), inov, tren,
sonrne neprov, stne.
Spoluhlsky j, i sa artikuluj podobne. Pri artikulcii tchto
spoluhlsok sa konek jazyka opiera o doln asno a zadn steny dolnch
rezkov. Chrbt jazyka sa dvha vysoko do stnej dutiny a vypa jej
predn as. Vrchol jazykovho oblka bva v oblasti rozhrania prednho a
zadnho tvrdho podnebia (Kr, 1988, s. 83). Mkk podnebie zatvra
priechod do nosovej dutiny. Hlska i sa li od i oslabovanm
samohlskovej rezonancie. Vyslovuje sa aj ako sas tzv. i-ovch
dvojhlsok [i a, i e, i u]. Z fonologickho hadiska je to variant fonmy j,
ktor sa vyslovuje po samohlske na konci slabiky kraj [krai ], dvojjazyn
[dvoi jazin].
Mkkopodnebn spoluhlsky
k, g,

63

k, g, mkkopodnebn, jazyn (zadochrbtov), zverov,

vbuchov, k (neznel), g (znel), sonrne neprov, k, g stne,
nosov.
Spoluhlsky k, g, sa artikuluj s plnm stnym zverom v oblasti
mkkho podnebia. Zverov dotyk sa uskutouje zadnm chrbtom
jazyka. Konek jazyka sa opiera o spodn asno. Pery sa na artikulcii
aktvne nezastuj (Kr Sabol, 1989, s. 228). Mkk podnebie
zatvra priechod do nosovej dutiny, preto s k, g stne hlsky. Spoluhlska
sa vyslovuje iba pred mkkopodnebnmi spoluhlskami k, g banka

[baka], strunga [struga]. Poda . Kra (1988, s. 86) hlska nem

fzu zruenia zveru, lebo po nej vdy nasleduje mkkopodnebn zverov
spoluhlska k alebo g, a tak sa zver spoluhlsky spja so zverom k, g.

Z fonologickho hadiska je kombinatrny variant fonmy /n/.

x, , n

x, , n mkkopodnebn, jazyn (zadochrbtov), inov, tren,

neznel (x), znel (), sonrne neprov n, stne (x, ), nosov (n).
Spoluhlsky x, , n sa artikuluj tak, e sa jazyk stavia pod mkk
podnebie a medzi chrbtom jazyka a podnebm vznik ina. Cez u
prechdza vzduchov prd a po zrchlen v ine vznik pri x,
turbulencia a um. um nie je prtomn pri spoluhlske n, lebo vzduchov
prd prechdza vone cez nos (Kr Sabol, 1989, s. 239). Spoluhlska
ch sa pred znelou hlskou vyslovuje nielen ako hrtanov hlska [h], ale aj
ako mkkopodnebn hlska [], ie ako znel [x]. Spojenia slov hrach
dozrel, prach na stole mono vyslovi [hrah dozrel], [prah na stoe],
astejie aj [hra dozrel], [pra na stoe].
Ak vo vslovnosti nasleduj po sebe dve h, namiesto znelho h sa
vyslov hlska . Vtedy sa obyajne vyslovuje hlskov skupina [h],napr.
Vh hu, lieh hor, [v hu], [i e hor].
Spoluhlska n sa vyskytuje iba pred inovmi mkkopodnebnmi
spoluhlskami, a to najm v cudzch slovch (bronxitda, melanxlia).
Z fonologickho hadiska je variant fonmy /h/, n variant fonmy /n/.

64

h
h hrtanov, inov, tren, hlasivkov, znel, stna.
Spoluhlska h vznik v hrtane, a to osobitnm postavenm hlasiviek a
chrupiek. Spoluhlska h je artikulane nron. Vyaduje zosilnenie
vdychovho prdu, aby sa mohli rozkmita hlasivky. Pri vslovnosti h sa
spoluhlskov ina (trbina) tvor medzi hlasivkami a krhlovitmi
chrupkami, ktor s uloen v hrtane. Na ne sa pripna jeden koniec
hlasiviek a ich pohybom sa men postavenie a naptie hlasiviek. Hlasivky
sasne kmitaj, take vnik znel spoluhlska. Je to vak umov hlska,
lebo vzduchov prd sa sasne trie o steny chrupiek. Pri vslovnosti h sa
spotrebuje najviac vzduchu spomedzi vetkch slovenskch hlsok.
Spoluhlska h sa sprva ako prov znel hlska k neznelmu x a v uritch
situcich sa h strieda aj so znelou hlskou (Kr, 1988, s. 87).

Fonetick transkripcia
Fonetick transkripcia, ktor sa u ns pouva v sasnosti, je zmiean
zo znakov IPA (International Phonetic Association) a zo znakov
slovenskej ortografie. Fonetick transkripcia je adekvtne zachytenie
zvukovej rei psmom. Kad odlin zvuk (hlska) mus ma osobitn
znak, aby sa o najpresnejie zachytili vetky zvukov javy signlu rei.
Fonetick transkripcia vychdza zo zsady, e jednej hlske
zodpoved jeden grafick znak, preto sa namiesto zloiek dz, d, ch
pouvaj znaky [, , x]. Poda zsad slovenskho pravopisu sa mkkos
spoluhlsok , , , pred i, , e, ia, ie, iu neoznauje mkeom. Vo
fonetickej transkripcii sa vak mkkos tchto spoluhlsok mus oznai
mkeom smti [smi], iali [i ai], dedina [eina], leniv [eiv],
tie [i e]. Psmen i, sa oznauj znakom i, pretoe obidve i sa vyslovuj
rovnako bicykel [bicikel]. Pretoe fonetick transkripcia presne a podrobne

65

zachytva znenie reovho prejavu, mus sa v nej poui viac znakov, ako
sa pouva v ortografii.
V nasledujcej tabuke je inventr znakov slovenskej fonetickej
transkripcie, ktor sa vyskytuj v slovenskej spisovnej vslovnosti.
Psmeno
znak
Prklad
ia
i a
[pi atok]
ie
i e
[i ea]
iu

i u

[cui u]

uo
i
i
m

[kuo]
[pivo]
[dim]
[mama]
[afiteter]

u
w
f
f
w
v

[enou]
[wekr]
[farba]
[fela]
[wbi, wdova]
[voda, v izbe]

n
n

u
n
n
n

[praudu]
[nos]
[bansk,inii er]
[bronxitda]
[baka, struga]

dz

[mea, ha]

d
r
r

r
r

[em, avot]
[vari]

l
l

l
l

[vba]
[lska]
[vl na, vl k]

i
y
m
m
u
f
f
v
v
v
v
n
n

[trha, prst]

66

ch
ch

j
i
x

[v a, jab ko]
[ha, e]
[ava, ebe]
[vaa, i]
[ad, ipa, i ek]
[krja, dvaja]
[krai , dvoi dob]
[xata, poxvala]
[vr hori]

[hlox sxe]

ch

nn, n

>n
>

[hrah dozrel]
[e>e, ce>n]
[vi>]

j
j

In znaky
splvav
vslovnos;
vslovnos

prestvok, napr. [moja mama]

prestvka, napr. lovek, ktor...

[...lovek ktor...]

dlhia prestvka, napr. na konci vety

bez

ZVUKOV A GRAFICK SSTAVA

Psmo je sstava grafickch znakov na zachytenie a reprezentovanie
hovorench jazykovch prejavov. Psmo vzniklo z potreby vyjadri
mylienkov obsah grafickmi prostriedkami (znakmi), ako aj z potreby
fixova (konzervova) mylienkov obsah.
Na zaznamenanie hovorenho jazykovho prejavu sa zo zaiatku
pouvali rzne grafick znaky. Znaky mu by piktogramy, ideogramy,
slabin znaky a abecedn znaky, grafmy (Horeck Rcov, 1979, s.
116 117). Dokladom realistickho poznvania stavby zvukovej rei je
najm hlskov psmo, ktor sa dlhodobo vvjalo a zdokonaovalo.
Autori . Kr J. Sabol, (1989, s. 64) uvdzaj, e najdleitejmi
vvinovmi stupami hlskovho (fonografickho) psma s: piktografick
(obrzkov) psmo, ideografick (pojmov) psmo s dleitou etapou
67

slovnho obrazovho (logografickho) psma, sylabografick (slabin)

psmo a fonologick (zvukov, resp. fonematick) psmo.
Prednosou hlskovho psma je mal poet znakov, ktor je vhodn
z hadiska vzdelvania i z hadiska tlaiarenskej techniky. V Encyklopdii
jazykovedy (1993, s. 320) sa kontatuje, e skuton psmo vznik vtedy,
ke sa stabilizuje inventr grafickch znakov a ke sa tandardizuje ich
tvar a spsob zpisu.
Vetky dnes existujce psma zaznamenvaj viac i menej fonick
(zvukov) re. Sstava veobecnch princpov a konkrtnych pravidiel o
oznaovan zvukovej strnky jazyka (najm fonm) psomnmi znakmi
(grafmami) sa nazva pravopis (ortografia).
Pravidl slovenskho pravopisu (alej PSP, 2000, s. 26) definuj
pravopis ako sbor znakov a pravidiel na zapisovanie jazykovch prejavov
psmenami (malmi a vekmi) a interpunknmi (rozdeovacmi)
znamienkami.
V slovenskom pravopise sa kad hlska oznauje jednm osobitnm
psmenom. Niektor slovensk hlsky [x, , ] sa vak zaznamenvaj
dvoma grafmami ch, dz, d. V niektorch slovch cudzieho pvodu sa
pouva grafma x, ktorej vo vslovnosti zodpovedaj dve hlsky [ks],
resp. [gz], napr. maximlny [maksimlni], existova [egzistova ].
Paralelou hlska (fna) psmeno je dan charakter slovenskej grafiky;
ide o tzv. hlskov psmo (Sabol, 1989, s. 219).

Pravopisn princpy v spisovnej slovenine

J. Sabol (1989, s. 219) kontatuje, e spsob oznaovania zvukovej
rei psmom je v kadom jazyku kontruovan na pozad uritch
princpov poda vej i menej korepondencie medzi zvukom a
psmenami.
Pravopis sasnej spisovnej sloveniny je vybudovan na viacerch
pravopisnch princpoch. Poda Pravidiel slovenskho pravopisu (2000, s.
26) dominantn postavenie m fonematick princp. Okrem
fonematickho princpu uvdzaj PSP aj morfematick, gramatick a
etymologick pravopisn princp.
In lenenie pravopisnch princpov, ako aj prehad nzorov
niektorch jazykovedcov na tto problematiku, podva J. Sabol (1989, s.
219 226). Poda neho jednotliv termny vyjadrujce vzah medzi
grafmou
a
zvukom
sa
mieaj
a
prekrvaj:
68

fonetick/fonologick/fonematick/fonologicko-morfologick
princp,
fonologick/ morfonologick/ morfologick princp a pod.
Na zklade korepondencie medzi grafematickou, fnovou, fonmovou
a morfofonmovou vstavbou morfm uvdza J. Sabol (1989, s. 222) tieto
pravopisn princpy: fonetick, fonematick, morfofonematick a
etymologick princp.
Fonetick pravopisn princp sa v starej literatre, ktor sa zaober
problematikou lenenia pravopisnch princpov, strieda s fonologickm
princpom. . Novk (1931, s. 43) medzi prvmi navrhuje namiesto
termnu fonetick princp pouva termn fonologick princp.
Fonetick princp spomna vo svojej klasifikcii aj J. Sabol, ktor pri
charakterizovan jednotlivch princpov, pouva strun symbolick
zpisy. V svislosti s fonetickm princpom uvdza:
Ak plat vzah
a) G F G Fm G / MFm, alebo
b) G F G / Fm morfofonematick (vysvetlenie pojmu pozri
alej) zloenie morfmy nie je jednoznane rekontruovaten, ide
o fonetick pravopisn princp (1989, s. 222).
Uveden symbolick zznam treba poda J. Sabola ta takto:
a) ak grafma koreponduje s fnou a grafma nekoreponduje
s fonmou a grafma nekoreponduje s morfofonmou, alebo
b) ak grafma koreponduje s fnou a grafma nekoreponduje
s fonmou a morfofonematick zloenie morfmy nie je jednoznane
rekontruovaten, ide o fonetick pravopisn princp.
Vysvetlenie skratiek: G = grafma, F = fna (hlska), Fm = fonma,
MFm = morfofonma.
Morfofonmu J. Sabol (1989, s. 19) definuje nasledovne:
Morfofonma je fonick kontrukt, jednotka v oblasti designans
vymedzovan v morfme ako najmenom nositeli elementrneho alebo
komplexnho vznamu na zklade pozcie maximlnej fonologickej
diferencicie. (Vysvetlenie pojmov maximlna fonologick diferencicia a
komplementrna distribcia pozri v kapitole Zkladn fonologick pojmy).
Ako prklad na fonetick pravopisn princp uvdza J. Sabol (1989, s.
222) psanie u v intr. sg. fem. (s tou dobrou enou); ide o hlsku (fnu)
[u], fonmu /v/ a morfofonmu V.

69

Poda fonematickho pravopisnho princpu by pre kad fonmu

mala jestvova jedna grafma. Toto pravidlo vak neplat v niekokch
prpadoch, napr. jedna fonma /i/ sa zapisuje dvoma grafmami: i y;
fonmy //, //, /x/ sa oznauj dvoma psmenami dz, d, ch.
Pravidl slovenskho pravopisu (alej PSP, 2000, s. 26) uvdzaj, e
fonmy //, //, //, // sa oznauj osobitnmi psmenami s mkeom
pred samohlskami a, o, u , pred spoluhlskami a na konci slova, napr.
oba, aha, ra, ud, Peko. Pred e, i, , ia, ie, iu sa oznauj
psmenami d, t, n, l (bez mkea), napr. deti, telo, leto, nzky, lstie, lia,
lieta, havraniu.
J. Sabol v svislosti s fonematickm princpom kontatuje:
Ak plat vzah
a) G / F G Fm G / MFm, alebo
b) G / F G Fm morfofonematick zloenie morfmy nie je
jednoznane rekontruovaten, alebo
c) G F G Fm G / MFm, alebo
d) G F G Fm morfofonematick zloenie morfmy nie je
jednoznane rekontruovaten, ide o fonematick pravopisn
princp (Sabol, s. 222 223) a uvdza tieto prklady:
a) psanie predpony s-, z-, zob) psanie t, d, p v slovch tchor, dba, penica.
Fonematick princp sa neuplatuje dsledne, je dopan
morfematickm, ktor J. Sabol neuvdza, ale PSP ho uvdzaj. Napr.
psanie predpn roz-/rozo- patr poda J. Sabola do morfofonematickho
princpu (1989, s. 223) a poda PSP (2000, s. 27) do morfematickho
princpu.
V morfematickom pravopisnom princpe sa zachovva rovnak
podoba morfmy vo vetkch fonetickch okoliach (napr. kore vod- sa
zapisuje rovnako, aj ke foneticky znie ako vot- v slove vodka alebo ako
voc- v slove vodstvo (Encyklopdia jazykovedy, 1993, s. 337).
Morfematick princp sa prejavuje napr. aj v tom, e predpona roz- sa
rovnako pe pred znelou spoluhlskou, napr. rozbi, ako aj pred neznelou
spoluhlskou roztrha. V slovch roztrha, roztiahnu, rozpreda sa teda
v psme nerepektuje znelostn spodobovanie, ale sa zachovva jednotn
psanie spoluhlsky vo vetkch tvaroch slova a jeho odvodeninch.

70

Morfematick princp sa neuplatuje pri psan slov s predponou s-/zzo-, napr. spsa, zbi, zobra. Tieto slov sa pu poda fonematickho
princpu (Sabol, 1989, s. 223; PSP 2000, s. 27).
Morfofonematick pravopisn princp, ktor stanovil J. Sabol, sa
iastone prekrva s morfematickm princpom v Pravidlch slovenskho
pravopisu.
J. Sabol (1989, s. 223) uvdza na morfofonematick princp takto
symbolick zznam.
Ak plat vzah
a) G / F G / Fm G MFm, alebo
b) G / F G Fm G MFm, alebo
c) G F G / Fm G MFm, alebo
d) G F G Fm G MFm,
ide o morfofonematick pravopisn princp.
Na morfofonematick princp uvdza autor (s. 223) tieto prklady:
a) psanie predpn v-/vo-, roz-/rozo-,
b) psanie tvarov snop, dub.
Psanie predpn v-/vo-, roz-/rozo- autor vysvetuje nasledovne:
Fna [v-] a [f-] a fonma /v-/ a /f-/ v prefixe v- a fna [-z-], [-s-] a fonma
/-z-/, /-s-/ na konci prefixu roz- s zviazan komplementrnou distribciou;
neuplatuje sa pri nich korepondencia grafmy a fny ani grafmy a
fonmy; je tu korepondencia grafmy a morfofonmy.
Do gramatickho princpu patr pravopis takch javov, ktorch
sprvne psanie je zko spojen s ovldanm celkovej gramatickej stavby
jazyka. Gramaticky sa odvoduje rozdielne psanie i/ y/ v nom. sg. a
nom. pl. prdavnch mien vzoru pekn, ako aj inch slov, ktor sa poda
vzoru pekn sklouj, napr. pekn chlapec pekn chlapci, krsny mu
krsni mui, jeden pocestn dvaja pocestn, aksi lovek aksi udia,
prv pretekr prv pretekri. PSP (2000, s. 28) uvdzaj, e tento princp
sa neuplatuje pri psan prdavnch mien vzoru cudz, napr. cudz chlapec
cudz chlapci. Tvary nom. sg. a nom. pl. sa pu rovnako.
Gramaticky sa odvoduje aj psanie predloiek s, z. Predloka s sa
viae s intrumentlom a predloka z s genitvom.
Ak sa v pravopise odra staria vvinov etapa, ide o etymologick
pravopisn princp. Tento princp sa v naom pravopise uplatuje najm pri
psan i/ y/ v koreovch morfmach (tzv. vybran slov).
Poda PSP (2000, s. 28) sa etymologick princp uplatuje aj pri psan
slov cudzieho pvodu, ktor v pravopise zachovvaj pvodn podobu, a
71

zachovva sa (najm vo vlastnch mench) aj psanie cudzch psmen,

ktor sa v slovenine bene nepouvaj, napr. cylinder, gymnzium,
rytmus, hystria, histria, polygrafia, poliklinika, filozofia, idea, Rntgen
(meno osoby), rntgen (pomenovanie prstroja), Sowacki, Magalhes,
Ibaez, Keser, Gyr. Pravopisne zdomcnen slov sa pu v zhode
s ustlenou slovenskou vslovnosou, spravidla sa vak zachovva
pvodn psanie i, a y, , napr. futbal, menester, urnl, adresa, brigda,
lra.
Etymologick princp vysvetuje J. Sabol (tame, s. 224) nasledovne:
Ak plat vzah
a) G / F G / Fm G / MFm, alebo
b) G / F G / Fm morfofonematick zloenie morfmy nie je
jednoznane rekontruovaten, ide o etymologick pravopisn
princp, na ktor autor uvdza tieto prklady:
a) psanie y, ,
b) psanie gramatickej morfmy - v przente slovies.
Sasn slovensk pravopis sa zaklad na viacerch princpoch,
ktor sa navzjom prekrvaj a dopaj.
HLSKY V PRDE REI
Vslovnos jednotlivch hlsok v prde rei nie je izolovan, ale
svisl. Ke sa spoluhlska v svislej rei stretne s hlskami, ktor
vyaduj nhlu zmenu polohy a innosti niektorch reovch orgnov,
zmen sa vo vslovnosti tak, e sa prispsob susednej (nasledujcej)
hlske. Pri takomto stretnut sa spoluhlsky asto menia poda
artikulanho miesta (hanba [hamba], banka [baka]), poda druhu
prekky (spsobu artikulcie) (bansk [bansk], inie [ini e]) a poda
znelosti (dub schne [dup sxe]). Modifikcia (obmena) hlsok v plynulej
(svislej) vslovnosti sa vak me prejavi aj inak, napr. pri zdvojen
hlsok, pri vslovnosti zloitejch spoluhlskovch skupn a pod.
Pri odvodzovan a ohban slov sa v slovenine vyskytuj a
vyslovuj zdvojen spoluhlsky alebo in spoluhlskov skupiny.

72

Zdvojen spoluhlsky sa vyslovuj vtedy, ke sa na hranici morfm,

ale aj na hranici dvoch slov stretn dve rovnak alebo artikulane blzke
spoluhlsky [nn, t, bp, dt, dc, tc, d].
Zmeny, ktor sa uskutouj v zvislosti od nasledujcej hlsky, sa
z fonologickho hadiska nazvaj neutralizcie a v prde rei sa vo
vslovnosti realizuj ako asimilcia, disimilcia alebo redukcia.

Znelostn asimilcia
Poda . Kra (1988, s. 111) asimilcia (spodobovanie) je proces,
v ktorom sa jedna alebo viacej hlsok men tak, e sa pripodobuje k inej
(susednej) hlske. V tomto procese hlska (alebo skupina hlsok) strca
niektor vlastnos, alebo nadobda niektor in vlastnos. Strca
vlastnos, ktorou sa odliovala od susednej hlsky, alebo priber tak nov
vlastnos, ktorou sa artikulane a akusticky pribliuje k susednej hlske.
Znelostn asimilcia sa najpravidelnejie realizuje na morfematickch
vkoch: na hranici slov a na hranici predpony a zkladu slova.
Znelostn asimilcia v slovenine je sptn (regresvna), pretoe
nasledujca hlska vplva na predchdzajcu. Spodobovanm hlsok sa
vlastne zjednoduuje prca artikulanch orgnov a uahuje sa
vslovnos.
Asimilcia sa prejavuje v tzv. znelostnch proch:
neznel: p, t, , c, , k, x, f, s,
znel: b, d, , , , g, , w, z, , (h)
Ostatn spoluhlsky s neprov (sonrne, zvun): m, n, , l, l , , , r,
r, , , , n, n, v, u, j, i , (Kr Sabol, 1989, s. 260).
Spoluhlsky , , u, j, i sa vyznauj menm stupom sonrnosti.
Spoluhlska h sa vnma ako prov znel, ako znel pr spoluhlsky x, hoci
sa od nej odliuje nielen znelosou, ale aj miestom artikulcie (Kr, 1988,
s. 50).
Asimilcia znelej spoluhlsky na neznel sa uskutouje v tchto
prpadoch:
a) na hranici slov, ak sa nasledujce slovo zana na neznel
umov spoluhlsku: dub spadol [dup spadol], bu ticho [bu
73

ixo], mrz tpe [mrs pe], teraz prili [teras prii], d pr

b)

[d pr ], drozd spieva [drost spi eva];

v predlokovch spojeniach:
nad plotom [nat plotom], pred stolom [pret stolom], z cesta

[s cesta], popod kolu [popot kolu];

c) na konci slova pred prestvkou:
hrab [hrap], medve [medve], dub [dup], mrz [mrs], d
[d], hvizd [hvist];
d) v zloench slovch:
knhtlaiare [kxtlai are], beztak [bestak];
e) vntri slova pred neznelou umovu spoluhlskou:
bezpen [bespen], obsadi [opsai], predpona [pretpona],
rybka [ripka], hdte [he], hladk [hlatk], briezka [bri eska],
rozkaz [roskas], bodkova [botkova], jazdkya [jastkia], Joko
[joko], ubka [upka].
Asimilcia neznelej spoluhlsky na znel nastva v tchto prpadoch:
a) na hranici slov, ke sa nasledujce slovo zana na znel prov
umov: chlap dobehol [xlab dobehol], rs vysoko [rz visoko],
n dom [n dom], hrs duktov [hrz duktou], znelos hlsok
[zeloz hlsok],
na neprov sonrnu (zvun): vrabec let [vrabe e], pes
rastie [pez rasi e], chvost ma [xvozd ma],
alebo na samohlsku, i dvojhlsku: kvet odpadol [kved
otpadol], tak isto [tag isto], prst i ruku [przd i ruku] es a slva
[ez a slva], es s [ez uos].
Na hranici slov sa spoluhlska ch pred znelou hlskou
vyslovuje nielen ako [h], ale astejie ako mkkopodnebn, znel,
inov hlska []: hrach dozrel [hra dozrel], strach ma [stra
ma]. Aj spoluhlska h sa pred znelou hlskou vyslovuje ako []:
vrh guou [vr guou], hloh dozrel [hlo dozrel], resp. aj ako [h],
hrtanov, inov, znel hlska [vrh guou], [hloh dozrel].
74

Spoluhlska h sa pred h vyslovuje ako []: Vh hu [v hu],

hloh hrz [hlo hrs].
b) v predlokovch spojeniach:
s mamou [z mamou], k domu [g domu], k Oge [g oge];
c) v zloench slovch pred znelou provou, umovou:
pzvzkov [pezveskov/pe>veskov], alebo neprovou
sonrnou: tvrrok [tvrrok], fredaktor [wredaktor], i pred
samohlskou na konci slovnch
zkladov: esuholnk
[ezuholk];
d) vntri slova pred znelou umovou (provou ) spoluhlskou:
lieba [i eba], kosba [kozba], platba [pladba].
Asimilcia nastva aj v 1. os. mno. . rozkazovacieho
spsobu pred prponou -me, ak predchdza neznel spoluhlska:
prosme [prozme], kpme [kbme], pusme [puzme], v tvaroch
zmen nmu [nmu], vho [vho] aj v tvare pomocnho
slovesa by sme [zme].
Na morfematickej hranici pred slovotvornou alebo ohbacou prponou
zanajcou sonrou alebo samohlskou sa zsadne asimilcia
neuskutouje: klep-n, vlk-no, takt-n, ast-n, plat-nos, chlap-a,
chlap-mi.
Vzhadom na uveden fakty J. Sabol (Sabol Slanov Sokolov,
1990, s. 41) uvdza, e realizcia, resp. nerealizovanie tejto asimilcie
pred samohlskami, sonrnymi spoluhlskami (a aj hlskou v) je vraznm
komunikanm signlom rozhrania slov a kombincie vntri slova a tvaru:
chlapa si videl [xlapa si viel] chlap asi videl [xlab asi viel], chlapmi
trh [xlapmi trh] chlap mi trh [xlab mi trh].
Asimilcia nenastva ani v slovch sloh, smer, svah, smr, pretoe nie
s z dnenho hadiska predponov.
Neznel predloky s, k sa pred niektormi tvarmi osobnch zmen
nespodobuj: s nm [s m], s ou [s ou], k nemu [k emu], k nej [k
ei ], s nami [s nami], s vami [s vami], k nm [k nm], k vm [k vm].
Rovnako sa vyslovuj aj vokalizovan podoby tchto predloiek: so mnou
[so mnou], ku mne [ku me]. Uveden vnimon prpady nes na sebe

75

pea histrie: je v nich zachovan stav, ke v slovenine ete nebola

znelostn asimilcia (Sabol Slanov Sokolov, 1990, s. 43).

Vslovnos spoluhlsky v
V slovenskom pravopise sa znakom v oznauj tyri hlsky: [v, u, w, f].
[v] pernozubn, neumov, sonrna spoluhlska, ktor sa vyslovuje
pred samohlskou, dvojhlskou a sonrnymi (zvunmi) hlskami: [voda,
veda, viac, vrana, vlak, vjast];
[u] obojpern, neumov, sonrna spoluhlska, ktor sa vyslovuje na
konci slabiky: krv [kru], prvky [pruk i], dieva [i eua];
[w] pernozubn, umov, znel spoluhlska, ktor sa vyslovuje pred
znelmi umovmi (provmi) spoluhlskami: [wbi, wdova, waka, w
zemi];
[f] pernozubn, umov, neznel spoluhlska, vyslovuje sa pred
neznelmi umovmi (provmi) spoluhlskami: vera [fera], vela
[fela], v Preove [f preove].
V tejto svislosti chceme upozorni aj na asimilciu f > v. J. Sabol
(Sabol Slanov Sokolov, 1990, s. 34) kontatuje: Asimilcia f na
v nastva v pozcii na konci poslednej slabiky slova pred znelou hlskou:
grf Elemr [grw elemr], f stavu [w stavu], fredaktor
[wredaktor]. Pretoe v domcich slovch sa spoluhlska f na konci slova,
ie na konci poslednej slabiky slova nevyskytuje, asimilcia f na v je
vlastne iba v slovch cudzieho pvodu. alej autor uvdza: preukaznm
dkazom na asimilciu f na v je najm prpad, ke f stoj na konci
poslednej slabiky slova (po nositeli slabinosti), ale pred umovou
spoluhlskou, napr. v slove taft; spojenie taft na aty treba vyslovi
asimilovane [tawd na ati], Rudolf Jak [rudolw jak]. Treba rozliova
slov [trafi trawme, trvi trume].
Znelm prom k neznelmu f je spoluhlska w, ktor sa od f li iba
znelosou. Znelostnej asimilcii podliehaj iba prov spoluhlsky.
Vslovnos spoluhlsky v zvis poda J. Sabola (tame, s. 32) od
pozcie v slabike. Zaiatok slabiky si treba predstavi ako pozciu pred
nositeom slabinosti a koniec slabiky ako pozciu po nositeli slabinosti ...
76

Nosite slabinosti je vdy hlska s najvm stupom zvunosti

(samohlska, dvojhlska, slabin r, l, , ). Pri vslovnosti spoluhlsky v
platia osobitn pravidl.
Spoluhlska v sa vyslovuje:
1. na zaiatku slabiky:
a) ako pernozubn [v] pred samohlskou veera [veera], vlet
[vet], vie [vi e] alebo pred sonrami vrak [vrak], vlas [vlas],
resp. ako pernozubn [w] pred znelmi provmi
spoluhlskami: vzor [wzor], vdych [wdix]. Ak na zaiatku
slabiky po spoluhlske v nasleduje spoluhlska n, , je mon
dvojak vslovnos [v, w]: vnem [vem/wem], vnuka
[vnuka/wnuka], v nemocnici [v emocici/ w emocici];
b) ako pernozubn [f] pred neznelmi spoluhlskami vera
[fera], vela [fela], vtedy [ftedi], v kole [f koe].
2. na konci slabiky ako obojpern [u]:
prv [pru] , prvky [pruki], hlvka [hluka], pravda [prauda], spev
[speu], hnev [heu], lev odiiel [eu odiiel];
Pred sonrami (zvunmi hlskami) n, , l, , r sa dovouje vyslovi v
takejto pozcii pernozubn v i obojpern u [rovn/roun, heviv/heuiv,

kovrnok/kournok, pavla/paula, hlave/hlaue].

Pdov prpona -ou v I. sing. podstatnch mien enskho rodu sa
vyslovuje rovnako ako pdov prpona -ov v G. pl. substantv muskho
rodu a privlastovacch prdavnch mien: s matkou [z matkou], od muov
[od muou], susedov dom [susedou dom].
Okrem asimilcie (neutralizcie) vlastnosti znelosti neznelosti s v
spisovnej slovenine ete asimilcie vlastnosti svetlosti temnosti (vo
fonolgii difznos kompaktnos), sykavosti nesykavosti.

Asimilcia svetlosti temnosti

/difznos nedifznos (kompaktnos)/; D D
77

Z fonologickho hadiska ide o neutralizciu konsonantickho

protikladu D D.
Asimilcia svetlosti temnosti nastva, ke sa stretn svetl
spoluhlsky t, d, n, l s temnmi , , , na hraniciach morfm a na
hraniciach slov:
t : chrbt a bol [xrb>a bo],
t : svat akuje [sva>akuje],
d : odaleka, [o>aeka],
oddelenie [o>eeie],
pod dedinou [po>einou],
oddiali [o>i ai],
d : poda [po>a],
odteka [o>eka],
odtia [o>i a].
V spojeniach t , d prebehne najprv znelostn asimilcia poda
[poa].
n : Anne [a>e],
denne [e>e].
Na hraniciach slov tto neutralizcia nevznik:
pn neje [pn eje],
syn nem [sin em].
Vsledkom tejto neutralizcie je zdvojen hlska [, , ].
Neutralizcia nevznik v spojeniach t, d. V takchto spojeniach ide
o dve oddelen spoluhlsky:
ptonov [ptonov, petonov],
po domov [po domou],
ma dvod [ma duovot].
Opozcia D D je najmenej zreten pri dvojici / l/ (Sabol, 1989,
s. 95).
J. Sabol (1989, s. 160) uvdza, e protiklad /t /, /d /, /n /, /l
/ je v slovenine charakteristick tm, e podlieha jednak neutralizanm
zmenm, ale jeho leny vystupuj aj ako alternanty. Oslabenie vzahu
medzi dvojicami /l/ //, /t/ //, /d/ // a /n/ // sa oha aj
v svojrznom priebehu alterncie tchto korelovanch konsonantov
s poradm nedifzna/difzna spoluhlska. Tomuto striedaniu najmenej
78

podlieha prve spoluhlska //, je teda voi nemu zo vetkch tyroch

spoluhlsok s prznakom D najodolnejia (hrs/hstka, r/dka,
hua/hunka, ale priate/priateka) (Sabol, tame, s. 121).
Asimilcia svetlosti temnosti nenastva pri sykavkch spisk
[spisk], arisk [arisk], nask [nask], bez idla [bes idla], k
syra [kuo sira].

Asimilcia sykavosti nesykavosti

/sibilantnos nesibilantnos/; S S
Z fonologickho hadiska ide o neutralizciu konsonantickho
protikladu S S.
Asimilcia sykavosti nesykavosti nastva, ak sa stretn zverov
nesykav spoluhlsky d, t, , so sykavmi spoluhlskami s, z, , , c, , ,

a) na hranici slovnho zkladu a odvodzovacej prpony:

t c: plat-ca [pla>ca], porot- ca [poro>ca], tet- ca [ e>ca],
ot-ca [o>ca],
d c: ved-ca [ve>ca], rozhod-ca [rozho>ca], sud-ca [su>ca], ale
dcra [cra],
d : radej [ra>ei ], slad [sla> ],
d : svedi [sve>i ],
t : krat [kra>], bohat [boha>];
b) vntri slova, kde je u morfematick hranica zastret:
dvadsa [dva>ca], tridsa [tri>ca], tyridsa [tiri>ca], predsa
[pre>ca], Byta [bi>a], adca [a>ca];
c) na hranici predpony a zkladu slova:
odcestova [o>cestova], odcudzi [o>cui], odini [o>ii],
podceni [po>cei].
Ak sa na hranici predpony a korea (zkladu) slova stretne spoluhlska
d so sykavou spoluhlskou s, z, , , vyslov sa v neutrlnom tle poda .
Kra (1989, s. 134):
a) zdvojen hlska c, , , :
nadi [na>i], odsdi [o>ci], oda [o>a], podzmok
[po>mok], predzpas [pre>pas], alebo
79

b) sa uskuton iba znelostn asimilcia a zdvojen hlska sa

nevyslov:
nadi [nati], odsdi [otsi], odsun [otsun], podi
[poti].
Vsledkom asimilcie sykavosti nesykavosti je zdvojen sykav
spoluhlska [cc, , , ]. Tto asimilcia nenastva na hranici slov: po

sem [po sem], pod cestou [pot cestou], od soboty [ot soboti]. Prebieha tu
len znelostn asimilcia, ak si to spoluhlskov skupina vyaduje.
Skupiny spoluhlsok s, c, s, s, z, z, s, z, s sa v spisovnej
vslovnosti (v niektorch prpadoch po uplatnen znelostnej asimilcie)
zachovvaj, napr.:
a si vydchnem [a si vidxem], m silu [m silu], be cez most [be
cez most], vodisk [voisk], rozri [rosri], les umel [es umel],
rozesa [rosesa], zaraz uj [zaraz ui ], hlas riedy [hlas ri edi].
V slovch pri prpone -sk nastva vo vslovnosti zjednoduenie
sykavky: Prievidza prievidzsk [pri evick], Lehota lehotsk [ehock].
Ak je pred prponou -sk spoluhlskov skupina nd-, nt-, vslovnos sa
zjednoduuje: asistentsk [asistenck], normandsk [normanck].

Striedanie hlsok
Pri tvoren a ohban slov sa niektor hlsky v morfme nahrdzaj
inmi hlskami. Takho zamieanie hlsok inmi hlskami sa vol
striedanie, ie alterncia, napr. roh rook, hlas hlsok. Alterncia
(striedanie fonickch prvkov) je poda . Kra a J. Sabola (1989, s. 336)
fonologick (morfonologick) jav, pri ktorom ide o vplyv morfmy na
fonmu (prozodmu). Je to zmena fonmy v rmci morfmy inou
fonmou, fonematickou nulou alebo spojenm fonm. Alterncie s
nekombinan (von) zmeny fonickch prvkov.
Pri asimilcii vyplvaj zmeny hlsok zo vzahu hlsky ku hlske, pri
alterncii zo vzahu morfmy ku hlske. Pvod a priny tohoto striedania
mono hada v starom vvinovom tdiu nho jazyka alebo v obdob
spolonho praslovanskho jazyka. Poda druhu alternujcich hlsok sa
alterncie rozdeuj na konsonantick (spoluhlskov), pri ktorch sa
80

striedaj
spoluhlsky a vokalick (samohlskov), pri ktorch sa
zamieuj samohlsky.

Konsonantick alterncie
E. Pauliny (1968, s. 100) len konsonantick alterncie na alterncie
korelovanch (svzanch) konsonantov (spoluhlska sa nahrdza
korelovanou spoluhlskou) a na alterncie nekorelovanch konsonantov
(spoluhlska sa nahrdza nekorelovanou spoluhlskou).
Alterncie korelovanch konsonantov s vemi blzke
neutralizcim, napr. /d, /t, /l, /n (hudie hudba, ni nitka, strelec
strelca, k konsk); d/, t/, l/, n/ (bunda bundika, plot na plote,
osol osl, lacn lacnie), s/, z/, c/, dz/d (peniaz pean, vrabec
vrab, hdza hde, skosi - ska).
Alterncie nekorelovanch konsonantov (k/, h/, ch/, sk/, k/,
zg/, k/c, h/, h/c, ch/s) sa nachdzaj predovetkm pred odvodzovacmi
a kmeotvornmi morfmami. Pred ohbacmi prponami sa vyskytuj
zriedka: (ruka rka, stuha stuka, orech orieok, doska doten,
valaka valatika, vzga vra, iak iaci, mc mohol me,
beloch belosi).

Vokalick alterncie
V spisovnej slovenine sa uskutouj tvorak vokalick alterncie:
kvalitatvne, kvantitatvne, kvalitatvno-kvantitatvne a alterncie
voklu s nulou (Sabol, 1989, s. 171).
Kvalitatvne alterncie
Pri kvalitatvnych alterncich sa jedna samohlska nahrdza inou
samohlskou, napr.: o/ (zacloni zacla), e/ie/o (veziem, viez
vozi), ia/e (sia sejem), e/a (sedie sada), e/i (kvet kvitn), e/a/
(lea ahn lha);
Kvalitatvne alterncie s v slovenine zriedkav.

81

Kvantitatvne alterncie
Pri kvantitatvnych alterncich sa krtka hlska nahrdza dlhou
hlskou alebo dvojhlskou a naopak, napr.: a/ (hlas hlsok), /a (d
daa), a/ia (as ias), ia/a (peniaze peaz), e/ie (ena ien), ie/e
(piese pesnika), (nies nesiem), o/ (koza kz), /o (mc
mohol), i/ (kniha knh), /i (ta itre), u/ (huba hb), /u (lpa
olupova), r/ (vrch vok), /r (vta vrtk), l/ (slzy sz), /l (kza
sa klzisko);
Kvantitatvne alterncie s v spisovnej slovenine vemi ast.
Kvalitatvno-kvantitatvne alterncie
Pri kvalitatvno-kvantitatvnych vokalickch alterncich sa (Sabol,
1989, s. 172) pri alternantch uplatuje protiklad Lg Lg (kvantitatvnos
nekvantitatvnos) a sasne aj al timbrov vokalick protiklad.
Prklady: dosoli/dosa, natoi/nata, hodi/hdza, zatvori/zatvra
a pod.
J. Sbol alej uvdza, e aj tento typ alterncie (podobne ako
kvalitatvna vokalick alterncia) je v slovenine mlo vyaen (ide
v podstate len o alternciu o/ v slovesnch tvaroch pri zmene vidu).
K tomuto typu vokalickej alterncie zarauje J. Sabol aj alternciu /ia
[pt-a/pi at/d-0].
Alterncia voklu s nulou
Alterncia voklu s nulou je najastejia pri ohban, v derivcii
(odvodzovan) sa uplatuje zriedkavo, napr.: e/0 (otec otca), (de da),
0/e (vlkno vlkenko), o/0 (orol orla), 0/o (fajka fajok), ie/0 (koniec
konca), 0/ie (slo siel), (hradba hradieb), /0 (chrbt chrbta).

Hlasov zaiatok
Ke sa na zaiatku foncie (tvorenia hlasu) hlasivky pevne zovr a
potom ich vdychov prd rozraz tak, e zaznie krtky vbuch, hovorme
82

o tvrdom hlasovom zaiatku. Niekedy je rozrazenie hlasiviek tak

prudk, e vznikne efekt vbuchovej spoluhlsky, tzv. rz, ktor
oznaujeme znakom []. Je to tvrd, ostr hlasov nasadenie. Z fonetickho
hadiska je tento zvuk neznel vbuchov hlska. Tento typ hlasovho
zaiatku nie je typick pre slovensk vslovnos. Najastejie sa tvrdm
hlasovm zaiatkom me zana artikulcia samohlsky po prestvke na
zaiatku slova alebo vntri slova na zaiatku morfmy: [aon], [zaika],
[eee o].

Takt a vetn sek

Takt je rytmick jednotka zloen z jednho alebo niekokch slov
spojench jednm przvukom a oddelen od inch taktov pauzou. Koko je
przvunch slabk, toko je taktov. Takt me by jedno slovo, ale me
by aj zloitej.
Zastali sme / uprostred / nmestia/ = 1 vetn sek
1. takt
2. takt
3. takt
Zo zvukovho hadiska sa teda veta nelen na slov, ktor s
predovetkm vznamovmi jednotkami, ale na takty, ie na rytmick
jednotky.
V takte sa tzv. enklitiky (prklonky) rytmicky priklaj
k predchdzajcemu slovu a tzv. proklitiky (predklonky) sa predklaj
k nasledujcemu slovu.
Prklonkami, ie neprzvunmi jednoslabinmi slovami, s napr.
zmenn tvary mi, ti, mu, si, ma, a, ho, nm, ich at., tvary pomocnho
slovesa by som, si, je, sme, ste, s, astica by. Priklaj sa
k predchdzajcemu przvunmu slovu a tvoria s nm zvukov jednotku.
Prklonky sa dvaj na druh miesto vo vete a vo vedajej vete hne za
spojku.
Priate ich upozornil, aby sa nevyklali z auta.
Ke sa vo vete vyskytne viacej prkloniek, stoja (EJ, 1993, s. 347)
vetky v jednej skupine, a to v tomto potencilnom porad: 1. asti
slovesnch opisnch tvarov by som, by si, by sme, by ste... 2. krtke tvary
zmen v porad datv, akuzatv. Napr.: Vysmial by som jej ho. Mohli by
ste mi ho preda. Dlho som si a nevmal.
Predklonky s niektor jednoslabin spojky a astice: a, aj, e, ke,
a, len, i a pod. Pred slovami s neprzvun, tvoria s nimi jeden takt.
A neviem, i prde.
83

Neprzvun slov (enklitiky a proklitiky) sa przvukom organizuj do

vch rytmickch celkov tvoria tzv. fonetick slov (to s skupiny ako
ke som a, a i on, na to sa at.) (Kr Sabol, 1989, s. 359).
Takty sa zoskupuj do vch celkov, do tzv. vetnch sekov
(taktovch skupn). Vetn sek je vy zvukov celok ne takt, pretoe
pozostva z viacerch taktov. Je vymedzen zvznou prestvkou. Takty
ani vetn seky sa v psanch prejavoch osobitne neoznauj. V stnom
prejave s vemi dleit, lebo umouj lepiu zrozumitenos obsahu
vpovede.

Slabika
Slabika je zkladn fonicko-rytmick jednotka svislej rei, ktor
mono vyslovi na jedno otvorenie st. Je to vlastne najmenia samostatne
vysloviten jednotka rei. Jadro slabiky, resp. jej vrchol tvor slabin
hlska s najvym stupom zvunosti (sonority), tzv. sonanta. Je to
samohlska, dvojhlska a r, l, ktor sa nachdzaj medzi dvoma
spoluhlskami, napr. vec, viac, vlk, trh. Ak sa vyskytn veda seba dve
samohlsky, napr. v cudzch slovch (oza, dialekt), alebo v domcich
slovch (samoobsluha), vytvoria dve slabiky: o--za, di-a-lekt, sa-mo-obslu-ha. Z funknho hadiska je kad samohlska jadrom slabiky, t. j.
nositeom slabinosti. Niekedy tvoria niektor samohlsky slabiku samy
osebe: E-va, -no, i-n a pod. Dlh spoluhlsky , sa v spisovnom jazyku
vyskytuj iba v slabinom postaven (vba, va).
Poda postavenia slabinej hlsky rozliujeme zatvoren a otvoren
slabiky. Ovoren slabika
sa kon nositeom slabinosti, t. j.
samohlskou, dvojhlskou alebo slabikotvornm r, l, , , napr. ne-ha,
vo-da, bie-ly, pia-tok, v-ba, vr-, sl-za, k-e.
Otvorenm slabikm chba svah slabiky, ktor tvor hlska mimo
vrcholu slabiky. Ak je na konci slabiky svah slabiky, ie slabika sa kon
neslabikotvornou hlskou (spoluhlskou), ktor nasleduje po slabinej
hlske v tej istej slabike, slabika je zatvoren, napr. strom, dom-ek,
skrom-nos.
V slove sa nachdza toko slabk, koko je v om nositeov slabinosti
(vrcholov slabinosti), t. j. samohlsok, dvojhlsok alebo slabikotvornch r,
l. Opakovan striedanie vrcholov a svahov v slede slabk utvra rytmick
lenenie. Takto je podmienen vlastnos slabiky ako rytmickho initea.
84

Poda toho sa slov lenia na jednoslabin (dom, chlap, len, pred, o),
dvojslabin (dma, Jano, bea), trojslabin (poloi, palica, udica,
Koice, tento raz), tvorslabin (Bratislava, pohovory, odporui), at.
Neslabin predloky s, z, v, k sa v slovenine vyslovuj s prvou
slabikou slova, pred ktorm stoja, napr. k mame [g mame] s bratom [z
bratom], v dome [v dome], z vody [z vodi].
Z fonologickho hadiska je zkladnou funkciou slabiky utvra
kontrastn spojenie fonm, a tak umoni chpanie fonm ako zvukovch
jednotiek s ditinktvnymi vlastnosami. Fonmy vnmame v slabike prve
preto, e v nej jestvuj v kontrastnch zoskupeniach. Najv kontrast
predstavuje spojenie spoluhlska samohlska.

Rytmick zkon
Dka ako rytmick inite sa prejavuje v striedan dlhch a krtkych
slabk. V postaven po slabike s dlhou hlskou v rmci slova me by iba
krtka hlska, napr. vzcny, sci. Tento jav sa nazva rytmick zkon
(rytmick krtenie). Podrobne ho spracoval L. Dvon v prci Rytmick
zkon v slovenine (1955). Poda neho rytmickm zkonom je iba
skracovanie dlhch slabk po predchdzajcej dke (s. 11). Podstata tohto
javu spova v tom, e v jednom slove bezprostredne za sebou nemu
nasledova dve dlh slabiky. Ak by takto prpad mal nasta, druh slabika
sa krti. Protiklad dlhho a krtkeho nositea slabinosti podlieha teda v
spisovnom jazyku neutralizcii.
Problematikou rytmickho zkona sa zaoberal aj J. Sabol v publikcii
Prozodick sstava sloveniny (1977), v ktorej na s. 17 kontatuje, e
rytmick zkon je zvukov jav, presahujci predovetkm tvaroslovnou,
morfologickou rovinou spisovnej sloveniny.
Rytmick zkon sa dsledne uplatuje napr. :
v D. a L. pl. podst. mien en. rodu, v N., D. a L. pl. podst. mien stred. rodu.
Vzor ena m v D. pl. pdov prponu -m, v L. pl. -ch. Vzory ulica,
dla, kos maj prponu -iam v D. pl., -iach v L. pl., ktor sa vak krtia
po predchdzajcej dlhej slabike:
vzor ena:
D. pl. enm, ale dmam, brnam
L. pl. o ench, ale o dmach, brnach
vzor ulica:
D. pl. uliciam, ale prcam, hrdzam, sviecam
85

L. pl. o uliciach, ale o prcach, hrdzach, sviecach

vzor dla:
D. pl. dlaniam, ale bsam, piesam
L. pl. o dlaniach, ale o bsach, piesach
vzor mesto:
N. pl. mest, ale miesta, sdla, riedla, aj pomnon podstatn men sta,
vrta
D. pl. mestm, ale miestam, sdlam, riedlam, stam, vrtam
L. pl. o mestch, ale o miestach, sdlach, riedlach, stach, vrtach
vzor srdce:
D. pl. srdciam, ale lcam, pcam
L. pl. o srdciach, ale o lcach, pcach
Rytmick krtenie nastva aj v slovch s prponou -r, -re, ak je
predchdzajca slabika dlh:
bbkar bbkare bbkarsk od bbkarskho
mliekar mliekare mliekarsk od mliekarskho
prevdzkar prevdzkare prevdzkarsk od prevdzkarskho
Rytmick zkon sa dsledne uplatuje aj v prdavnych mench a
slovch, ktor sa sklouj ako prdavn men (slovky a prastie), a to vo
vetkch pdoch , napr.:
vzor pekn:
pekn, ale krsny, vzcny, dvny, slvny, piaty, smy
vzor cudz:
cudz, ale sci, ri, rdzi, tisci.
Rytmick krtenie nastva aj v niektorch slovesnch tvaroch
sadn,
ale
kvnu
sadn,
ale
kvnu
sadnc,
ale
kvnuc
chodm,
ale
hlsim
chod,
ale
hlsi
chod,
ale
hlsi

Vnimky z rytmickho krtenia

Vnimky z rytmickho krtenia sa vysvetuj predovetkm tlakom
morfologickho systmu. Poda Morfolgie slovenskho jazyka (1966, s.
52) s odvodnen inmi zkonitosami, ktor obmedzuj platnos
86

pvodne zvukovho pravidla z dvodov tvarovch. Prejavila sa v tom

nadradenos tvarovej roviny nad zvukovou rovinou jazykovho systmu.
Podrobn prieskum vnimiek z rytmickho krtenia potvrdzuje, e
spisovn slovenina vyuva tento jav na signalizovanie protikladu
tvarotvornho a slovotvornho procesu (Sabol Slanov Sokolov,
1990, s. 24). Na inom mieste J. Sabol (1977, s. 20) kontatuje, e
rozhranie tvarotvornho a slovotvornho procesu sa teda v spisovnej
slovenine okrem inho hlsi priebehom neutralizcie kvantity a
nerepektovanm tejto neutralizcie (rytmickho zkona).
Dve dlh slabiky sa bezprostredne za sebou vyslovuj v tchto
prpadoch:
1. v skloovan podstatnch mien strednho rodu vzoru vysvedenie:
lstie, prtie, sklie, tnie, lstm, prtm, sklm, tnm,
2. v genitve plurlu podstatnch mien enskho rodu, kde je zvzn
pdov prpona -: bsn, piesn, tovrn, tlaiarn,
3. v prdavnch mench vzoru pv: l, krokodl, motl, motlia,
motlie,
4. v tvaroch neuritch zmen: niekm, niem, nieia, nieiemu,
niemi,
5. v tvaroch slovies typu zmdrie zmdriem, zmdrie, zmdrieme,
zvnie zvniem, zvznie, zvnie,
6. v 3. osobe plurlu prtomnho asu: sdia, chvlia, trpia,
7. v prechodnku zakonenom na -iac: chvliac, sdiac, trpiac,
8. v innom prast prtomnom zakonenom na -iaci: chvliaci,
tiaci, sdiaci,
9. v opakovacch slovesch s prponou -ieva: trpieva, sdieva,
chvlieva, chvlievam, chvlieva,
10. v odvodzovacch prponch -iar, -iare, ak je pred nimi dvojhlska,
dlh samohlska: miar, bieliare, triediare, sietiar,
11. v zloench slovch: prvkrt, tiscnsobn, viacmiestny,
12. v slovch s predponami n-, z-, s-: nmietka, zmienka, zsielka,
siastka.

87

SUPRASEGMENTLNE JAVY
Suprasegmentlne (prozodick) javy (lat. supra nad, segment
sek, as slova, hlsky) s zvukov javy, ktor sa viau na vyiu
jednotku, ne je hlska, teda na slabiku, takt, slovo, vetn sek, vetu.
Suprasegmentlne javy slia na komplexn zvukov vstavbu svislej
rei. Pri tchto zvukovch vlastnostiach vymedzuje J. Sabol (1977, s. 84)
tieto funkcie:
1. fonologicko-ditinktvna (vznamovorozliovacia),
2. fonologicko-delimitan (rozhraniujca),
3. expresvna,
4. gramatizujca,
5. tylizujca.
Prehad prozodickch (suprasegmentlnych) javov spisovnej
sloveniny a ich funkci uvdzame pre viu nzornos aj v tabuke.
suprasegment fonolog.ditinkt.
+
kvantita

pauza

tempo

rytmus

intenzita hlasu

przvuk

draz

emfza
hlasov

register

meldia

fonolog.delimit.

(+)

funkcia
expres.

gramat.

tyl.

(+)

+
(+)

+
+
+

(+)

+
(+)

88

Obr. 10. Funkcie suprasegmentlnych javov spisovnej sloveniny poda J.

Sabola (1977, s. 84).
Suprasegmentlne javy s dan istou modulciou (pravou)
artikulanho prdu, hlasu. Vnmaj sa v rmci slabiky, ktor je zkladnou
jednotkou svislej rei. Artikulan prd (hlas) mono modulova trojako:
asovo, silovo, tnovo. J. Sabol (1977, s. 13) tvrd, e niektor z modulci
maj dosah priamo na vznamov vstavbu textu (napr. kvantita, dka
nositeov slabinosti v spisovnej slovenine), in sa vyuvaj ako
gramatizujce, tylizujce prvky, mu ma teda aj estetick innos.
Vetky prozodick suprasegmentlne javy zvukovej rei svisiace
s asovou, silovou a tnovou modulciou, pravou hlasu oznauje J. Sabol
(1977, s. 84) termnom intoncia.

asov modulcia rei (hlasu)

Z hadiska asovej modulcie rei vznikaj tieto suprasegmentlne
jednotky, ie prozodick javy: kvantita (dka), pauza (prestvka), tempo
(spd) a rytmus.
Kvantita
Kvantita sa prejavuje na nositeoch slabinosti, ie na sonantch a je
vlastn kadej slovenskej slabike. V spisovnej slabike je dleit, pretoe je
ditinktvna (rozliuje sa ou vznam slov), napr. latka ltka, sud sd,
rue re.
Ditinktvna sila kvantity sa poda J. Sabola (1975, s. 376) v spisovnej
slovenine reguluje svojrznou zkonitosou, ktor sa nazva rytmick
krtenie. (O rytmickom krten sme hovorili na s. 84 86.)
Ako dlh hlsky sa hodnotia nielen samohlsky, ale aj dvojhlsky a
spoluhlsky , , ktor bvaj v spisovnom jazyku iba v slabinom
postaven, ie vtedy, ke stoja medzi dvoma spoluhlskami (vba, tik).
V spisovnej slovenine sa uplatuje tzv. mrov chpanie kvantity.
asov trvanie jednho krtkeho nositea slabinosti sa vol mra (x).
Dlh nosite slabinosti v slovenine m hodnotu 2 mr. Dlh slabika sa
vyslovuje asi dvakrt tak dlho ako krtka:
89

krtka slabika = 1 mra x

dlh slabika = 2 mry xx
Poda mrovho vkladu kvantity mono kontatova, e dkov
hodnota dvoch bezprostredne susediacich slov v rmci slova je najviac
trojmrov:
pekn
krsny
x xx
xx x
cudz
sci
x xx
xx x
V dvojslabinom slove me teda existova iba typ x xx alebo typ
xx x.
J. Sabol (1977, s. 23) uvdza, e fungovanie kvantity v spisovnej
slovenine, rozloenie dlhch a krtkych nositeov slabinosti, ich
schopnos rozliova vznam slov a tvarov a regulovanie dky slabk
rytmickm zkonom utvra jednu z najcharakteristickejch zvukovch t
v prozodickej sstave nho jazyka.
Pauza
Pauza je preruenie artikulanho prdu, ie prestvka v rei.
Umouje rozdeova (fzova) vety na menie seky, a tm uahi
povajcemu pochopenie vnmanej vety. Pauza me by:
fyziologick,
vznamov (komunikatvna),
umeleck (tka sa iba umelecky spracovanho prejavu).
Fyziologick prestvka je nevyhnutnm preruenm artikulanho
prdu na vdych. Ohraniuje as medzi dvoma vdychmi. Pre proces
komunikcie je vak dleit vznamov lenenie rei. (Sabol, 1977, s.
24).
Vznamov pauza pomha primerane leni dlhiu a zloitejiu
vpove, aby bola zrozumiten. Fyziologick a vznamov pauzy sa maj
v rei prekrva, lebo z hadiska prijmatea je kad pauza vznamov,
ie komunikane funkn.
Umeleck pauzu rob renk, recittor zmerne pred asou, ktor chce
zdrazni. Je to siln prostriedok psobenia na povajcich.
J. Sabol (1977, s. 24) tvrd, e pauza je gramatizujcim prostriedkom
vety. Vrazne sa pri nej hlsi vzah zvukovej a syntaktickej roviny, a to cez
fonologicko-delimitan funkciu na rovni vetnch lenov a syntagiem.
Fonetick realizcia pauzy zko svis s tempom rei a so syntakticko90

-vznamovou vstavbou vpovede. Pauzou sa naprklad rozliuje vzah

medzi lenmi viacnsobnho prvlastku (nov, siv oblek; pekn, erven
kvet) a medzi lenmi rozvitho prvlastku (nov siv oblek; pekn erven
kvet).
Artikulan prd medzi dvoma pauzami sa vol vetn sek. Jeden
vetn sek vyslovme bez preruenia artikulcie. Vetnm sekom me
by veta: Vera sme boli v kine. (= 1 vetn sek, pretoe sa vyslov bez
preruenia artikulanho prdu); ale veta alebo svetie sa me leni na
rad vetnch sekov, napr. /Prstom sa presvame po riadkoch, // v ktorch
s uveden men tudentov/. Vetn seky sa v psanch prejavoch
nevyznauj.
V psanej rei prestvky signalizuj interpunkn znamienka (iarka,
bodka, dvojbodka, bodkoiarka a pod.).

Tempo
Vklad nasledujcich suprasegmentlnych javov uvdzame
z monografie J. Sabola Prozodick sstava sloveniny (1977) a zo tdie
Sstava suprasegmentlnych javov spisovnej sloveniny (1975).
Tempo rei je suprasegment, ktor svis s rchlosou artikulcie
jednotlivch hlsok, spojench do slabk, a teda zvukovej rei vbec.
V pozad diferencicie tempa rei je tylistick zvanos prejavu (1975, s.
379).
Tto prozodick vlastnos sa v jazyku naplno vyuva aj funkne.
Funknos tempa rei vyplva z dorozumievacej situcie a je dan aj
vntornou vstavbou textu. Ako prklad na situane i vntrotextovo
podmienen protiklad rchleho a pomalho tempa rei uvdza J. Sabol
(1977, s. 28) futbalov alebo hokejov report a prednes pateticky ladenej
modernej bsne psanej viazanm verom. Tempo je citlivm
ukazovateom artikulano-akustickej a percepnej vkonnosti, kapacity
expedienta a percipienta v komunikanom kanli rei... Svis s rchlosou
odrazu objektvnej reality prostrednctvom jazyka a s reakciou loveka na
konkrtnu, bezprostredn
situciu (tame, s. 29). Tempo je aj
vznamnm signlom a regultorom smantickej, vznamovej hustoty
textu: m je prejav smanticky nronej, bohat, tm pomalm tempom
sa realizuje a naopak (1977, s. 30).
91

J. Sabol (1977, s. 32) alej kontatuje, e pri vstavbe prejavu sa

spravidla rchlejm menejcennejm tempom rei realizuj vchodisko
vpovede a tranzitn len (asti vety komunikane znme a prediktabiln
hovoriacemu aj povajcemu) a pomalm tempom rei jadro vpovede,
teda komunikane nov, najdleitej sek mikrotextu (viet ako
najmench komunikatvnych jednotiek).
Tempo mikrotextu podporuje prozodick vlastnosti s gramatizujcou
funkciou (draz, pauza, meldia) a tempo makrotextu je vraznm
zvukovo-tylistickm a tylizanm javom (tame, s. 33).
Tempo rei vemi zko svis s pauzou. m je prejav smanticky
nastenej, nronej na vnmanie, tm pomalm tempom sa realizuje a
tm mono v om predpoklada v poet puz (1976, s. 264).

Rytmus
Rytmus vznik vade tam, kde sa pravidelne opakuj, striedaj
rovnak prvky v ase (v hudbe, tanci a pod.). Rytmus v rei vznik
striedanm przvunch a neprzvunch slabk.
J. Sabol uvdza (1977, s. 36), e v rei je rytmus vadeprtomn.
Primrne vyviera z pohybu od slabiky k taktu (takt je zvukov, fonetick
jednotka skladajca sa z jednej przvunej a jednej, resp. viacerch
neprzvunch slabk); sekundrne je dan pohybom od taktu k vete.
V svislosti so zvukovo-rytmickou jednotkou (taktom) J. Sabol (1979,
s. 193) kontatuje: Ke je przvun slabika na zaiatku taktu, hovorme o
silovo zostupnom decrescendovom takte; ke je na konci taktu, ide o
vzostupn, crescendov takt; postavenm przvunej slabiky vntri taktu
vznik obstupn, crescendovo-decrescendov takt. Ako prklad uvdza J.
Sabol ryvok z Rfusovej bsne Nemus:
Nemus mi svoje srdce luha,
Ha, u trbi smrak z pait.
Ako dha zjde, ako dha,
a sa mojich chlebov nasti.
Nemus, ve nezlorem, ena,
nerham sa v hrubej nevli,
nepadm ti, prosiac, na kolen.
Prebol, no oe, prebol.
92

V tomto ryvku vylenil J. Sabol nasledujce takty:

1) Nemus mi; 2) svoje; 3) srdce; 4) luha; 5) Ha; 6) trbi; 7) smrak;
8) z pait; 9) Ako; 10) dha; 11) zjde; 12) ako; 13) dha; 14) a sa; 15)
mojich; 16) chlebov; 17) nasti; 18) Nemus; 19) ve nezlorem; 20)
ena; 21) nerham sa; 22) v hrubej; 23) nevli; 24) nepadm ti; 25)
prosiac; 26) na kolen; 27) Prebol; 28) no oe; 29) prebol.
V uvedenom texte je poda autora 6., 19. a 28. takt obstupn, 5. takt je
neutrlny (chba mu ir prozodick kontext, pozadie, na ktorom by sa
vynmala przvun slabika; avak vzhadom na celkov prozodick
pdorys slovenskho slova ho autor hodnot aj ako decrescendov), ostatn
s zostupn.
S rytmom rei zko svis aj pouvanie osobitnch, rytmicky vemi
citlivch slov, tzv. enklitk a proklitk, o ktorch sme u hovorili na s. 83.
Rytmus je vlastnos rei, ktor je dakedy zjavn a inokedy skryt.
Spolu s ostatnmi prozodickmi vlastnosami vak organizuje hovoren
re nielen ako nstroj komunikcie, dorozumievania, le aj ako jemne a
psobivo melodicky, intonane stmelen a zoachten tvar, schopn
utriedi, unies a percipientovi odovzda primeran informciu (Sabol,
1977, s. 37).

Silov modulcia rei (hlasu)

Prostriedkami silovej modulcie hlasu s: intenzita hlasu, przvuk,
draz a emfza.
Intenzita hlasu
Intenzita hlasu (sila, hlasitos prejavu, silov register rei) sa
nasadzuje poda vonkajch priestorovch pomerov. Zvis od sily
artikulanho prdu, od rozkmitu hlasiviek a od utvrania rezonannch
dutn pod hrtanom i nad nm. Vo vpovedi sa intenzitou hlasu odliuj
menej podstatn asti od dleitch. Vtedy sila hlasu svis najm
s tempom rei. Sila hlasu bva v pomalom tempe via ne v rchlom.
Intenzita hlasu je tylizujcim prostriedkom vety.

93

Przvuk
Problematiku przvuku sme spracovali poda prc J. Sabola Prozodick
sstava sloveniny (1977), Przvuk v slovenine (1986 [a]) a poda
monografie J. Sabola a J. Zimmermanna Komunikan tatt przvuku
v spisovnej slovenine (1994).
Przvuk je v spisovnej slovenine viazan na prv slabiku slova
(Zajtra pjdeme domov.). Viazanos przvuku v spisovnej slovenine
vyluuje jeho schopnos rozliova vznam (na rozdiel od jazykov
s vonm przvukom, napr. rutiny). S vak mon niektor tak okrajov
taktov spojenia, pri ktorch na lepie pochopenie vznamu je przvuk
rozhodujcou prozodickou vlastnosou (Zahla som za hlasom; Zviera
lasom zvierala som.). Przvuk m v slovenine dleit, delimitan
fuknkciu: pretoe je viazan na prv slabiku slova, pomha vymedzi slovo
(a jeho hranice) ako zkladn rytmicko-smantick jednotku (1977, s. 39).
Najjednoduchia situcia s przvukovanm je pri pravidelnom striedan
dvojslabinch a viacslabinch slov: Povedzte nieo svojej dcre.
Zloitejia situcia je v przvukovan jednoslabinch predloiek, ktor
mu by przvun alebo neprzvun. Inak sa toti poda J. Sabola (1977,
s. 39) przvukovo a rytmicky sprvaj jednoslabin plnovznamov
slov, inak jednoslabin neplnovznamov slov (najm predloky).
Jednoslabin slovo sa pred enklitikou (prklonkou) vdy przvukuje: tak je
to, o mi d?
Ako hlavn inite pri urovan przvuku v spojeniach
s jednoslabinmi predlokami sa J. Sabolovi (1977, s. 41) ukazuje rytmus
a draz.
Pravidelne sa przvukuje jednoslabin predloka pred jednoslabinmi
slovami, s ktormi vytvor dvojslabin celok: Polo to na zem! Toto
przvukovanie odra prirodzen rytmus sloveniny.
Pri spojen jednoslabinej predloky s dvojslabinm slovom mono
przvukova
jednoslabin
predloku,
ale
aj
prv
slabiku
plnovznamovho slova. astej je prv prpad, napr. Pero je na stole, nie
pod stolom.
Poda J. Sabola (1977, s. 43) zo zvukovo-rytmickho hadiska treba
za zkladn typ poklada spojenie przvukovanej predloky
s dvojslabinm slovom (ide podobne ako pri trojslabinch slovch o
daktylsk stopu, ktor spolu s trochejom zachytva prirodzen rytmus
94

sloveniny). Prklady: Nezavreli sa do rna. Stlila sa do jask a

posadala na skaln steny podzemnch priepast.
J. Sabol (1977, s. 42) kontatuje, e spojenie jednoslabinej predloky
s trojslabinm slovom utvra podobn przvukovo-rytmick situciu ako
pri jednoslabinch slovch.
Pri spojen jednoslabinej predloky so tvorslabinm a
viacslabinm slovom sa pravidelne przvukuje prv slabika slova:
...oblieka sa do sviatonho rcha (1977, s. 42).
V tejto svislosti J. Sabol (tame, s. 48) uvdza, e v umeleckom tle
prevauje tendencia przvukova predloky pred dvojslabinm a
trojslabinm slovom, zatia o v odbornom a publicistickom tle sa
przvukuje aj prv slabika dvojslabinho a trojslabinho slova po
predloke.
m je slovo kratie, tm viac sa pred nm przvukuje predloka, tm
viac sa v spojen predloky a slova presadzuje zvukovo-rytmick rovina
jazyka (Sabol Zimmermann, 1994, s. 27).
V texte sa przvuk nijako neoznauje.
. Kr (1988, s. 164) rozliuje v spisovnej slovenine hlavn a
vedaj przvuk. Za vedaj przvuk poklad menie zvraznenie tretej
slabiky tvorslabinch slov, tretej alebo predposlednej slabiky dlhch
slov, alebo vbec alie zvenie a zosilnenie hlasu v tom istom takte.
K tejto otzke sa v tdii Przvuk v slovenine (1986 [a], s. 394)
vyjadril J. Sabol. Poda neho experimentlny prieskum intenzity kriviek pri
analze slovenskho przvuku ukazuje, e tzv. vedaj przvuk v spisovnej
slovenine neexistuje ako systmov jav. alej kontatuje, e pri
vymedzovan tzv. vedajieho przvuku by sa nerepektovala fonologicko-ditinktvna alebo fonologicko-delimitan funkcia przvuku.
Suprasegmentlne javy navzjom zko svisia. Poda J. Sabola (1986
[a], s. 392) najvraznejie sa prejavuje shra przvuku s rytmom, ale aj
kvantitou; przvun slabiky s toti vrcholy, hroty rytmu.
Przvuk me prerasta do vetnej aktualizcie drazu a draz do
citovej aktualizcie emfzy.
Draz
Draz (vetn przvuk) sa prejavuje na slabike, ale uvedomuje sa ako
vlastnos celej vety. Draz je vraznejia vslovnos vznamovo
najdleitejieho slova vo vete. Nie je presne stanoven, ani sa graficky
95

v texte nevyznauje. Vznam vpovede svis s lenenm na vchodisko a

jadro. Na slovosled v slovenine vplva predovetkm vznamov
inite. Je to princp, poda ktorho sa poradm slov vo vpovedi
odstupuje ich vznam, a to tak, e na zaiatku s najmenej dleit slov
a na konci slov najdleitejie. Zaiatok vpovede sa z hadiska
slovosledu nazva vchodisko a koniec sa nazva jadro. Vchodisko
vpovede je teda t as vety, v ktorej sa hovor o veciach pomerne
znmych, jadro vpovede je t as vety, v ktorej sa oznamuje nieo nov.
Pri objektvnom porad sa vyslov najprv vchodisko a potom jadro
vpovede. Je to pri pokojnom rozprvan.
Pri subjektvnom porad sa vyslov najprv jadro a potom vchodisko
vpovede. Je to pri vzruenom rozprvan:
JV

JV

To dieva sa vol Jana. Otec ta noviny. ( objektvne poradie)

JV

JV

Jana sa vol to dieva. Noviny ta otec. (subjektvne poradie)

Pri objektvnom porad je miestom drazu posledn slovo vety (jadro
vpovede). Pri subjektvnom porad je miesto drazu (jadro vpovede) na
zaiatku vety.
Vchodisko vpovede sa asto vynechva a cel vpove zastupuje
iba jadro. Ak sa vak vynech jadro, vpove sa pociuje ako chybn.
Vyskytuje sa to najm v emocionlnych textoch. Pokaj, tak ti... Jadro je
skryt v situcii.
Draz je pecifick zvukov jav vety a vpovede. M dleit
komunikatvnu funkciu, preto sa v niektorch prpadoch draz v texte
oznauje inm typom psma, alebo sa zdraznen slovo podiarkne.
Emfza
Emfza, citov draz je expresvnou aktualizciou, modifikciou
drazu (Sabol, 1977, s. 51). Me sa vyjadri rozmanitm spsobom, napr.
vyslabikovanm zdraznenho slova, jeho oddelenm vraznou pauzou a
pod.: Mam! Boe mj! Vyznauje sa zvl npadnm melodickm
pohybom na zdraznenom slove, priom sa obyajne predluj
samohlsky. Emfza je vrazom extrmneho citovho postoja hovoriaceho
k vypovedanmu (Kr, 1988, s. 172).

96

Tnov modulcia rei (hlasu)

Tnovou modulciou sa nazvaj zmeny vo vke zkladnho tnu
rei. Tnovou modulciou artikulanho prdu vznikaj alie
suprasegmentlne javy: hlasov register a meldia.
Hlasov register
Hlasov register vznik nasadenm hlasu do istej vky, tniny. Na
jeho pozad sa odra tnov zmena slabk, ktor vnmame ako meldiu
vety. Ide o jav, ktor sa me vyui ako tylizujci inite najm
v sinnosti s inmi prozodickmi vlastnosami (tempo, intenzita hlasu).
Monotnnejie nasadenie prejavu v niom hlasovom registri me
vsugerva pochmrnu nladu; vy register zasa me naznai
veselie, slvnostnejie zafarbenie prejavu (Sabol, 1977, s. 52).
Meldia
S mylienkovm a citovm obsahom vety svis meldia vety.
Meldia je pohyb, zmena a vlnenie tnovej zloky rei. Je to zmena
vky hlasu pri rei, ie asov priebeh vky hlasu.
Meldia vznik innosou hlasiviek. Zmenu rchlosti otvrania a
zatvrania (kmitania) hlasiviek vnmame ako zmenu vky tnu a ako
meldiu rei. Melodick zloka je prtomn iba na tch segmentoch rei
(na tch hlskach), ktor s znel. To s najm vetky samohlskov
zvuky.
Najv melodick pohyb, tzv. charakteristick tnov interval,
bva na jadrovej asti vpovede. Rozhoduje o modlnej platnosti vety a
prejavuje sa na om osobn postoj hovoriaceho k obsahu vpovede. Tento
melodick sek (tvar) sa vol melodma. V uom zmysle sa meldiou
vety rozumie prve tento charakteristick sek melodma.
Z jazykovho hadiska sta, ak sa charakterizuje iba niekoko typov
meldie (melodm). To s prve tie typy, ktor rozhoduj o jazykovej
platnosti vpovede a vety. Tak sa poda druhu melodmy (meldie vety)
97

rozliuj vpovede s platnosou oznmenia, otzky, vzvy, zvolania,

rozliuj sa melodmy koniace a nekoniace, uspokojiv a neuspokojiv.
V spisovnej slovenine sa rozliuj tri zkladn typy meldie:
a) uspokojiv koniaca meldia (konkluzvna kadencia),
b) neuspokojiv koniaca meldia (antikadencia),
c) neuspokojiv nekoniaca meldia (semikadencia, polokadencia)
(Kr, 1988, s. 172 174).
Konkluzvna kadencia, ie meldia vetnho seku uspokojujco
uzavretho koniacou pauzou. Koniaca meldia je t, ktor bva na konci
vety. Je to klesav meldia, ie klesav tnov priebeh. Najm posledn
sek vety m vrazne klesav tnov priebeh. Tn poslednej slabiky je
najni. Je to zkladn typ meldie a vyskytuje sa v oznamovacch,
rozkazovacch, zvolacch a elacch vetch, ako aj v jednom type
opytovacch viet.
Oznamovacia veta:
Veer pjdeme do kina.
- - - - Rozkazovacia veta:
Dones mi knihu!
- Zvolacia veta:
To je krsa!
Ale je dnes krsne!
- - elacia veta:
Keby sa vyasilo.
- Klesav meldiu maj aj doplovacie otzky, t. j. opytovacie vety
zanajce sa opytovacm zmenom kto, o, kedy, preo, ako at.
Doplovacie otzky:
Kedy prde domov?
- 98

Antikadencia, ie meldia vetnho seku neuspokojujco uzavretho

koniacou pauzou. Neuspokojiv koniaca meldia vety naznauje sce
ukonenie vety (bva na konci vety), ale aj potrebu jej doplnenia iadanou
informciou. Je to stpav meldia a signalizuje, e vpove nie je presne
ukonen, e sa ak na jej potvrdenie alebo popretie. Takto meldia je
v tzv. zisovacch otzkach, na ktor sa ak odpove v podobe astc
typu no, nie:
Pjdeme veer do kina?
- - - Semikadencia (polokadencia), ie meldia vetnho seku pred
nekoniacou pauzou. To znamen, e semikadencia me by len v takom
vetnom seku, ktor nestoj na konci vety. Signalizuje, e sa vpove ete
neskonila, povajci oakva jej pokraovanie. Nekoniaca meldia je
t, ktor bva vntri vety alebo svetia a signalizuje neskonenos
vpovede.
Otec jej povedal, o si o nej mysl.
- - Slabiky predpauzovho seku maj dos monotnny priebeh.
V pokojnej vpovedi sa zo zaiatku klesav meldia v poslednom takte
pred pauzou zvi a tto vka sa zachov vo vetkch slabikch
poslednho taktu a po prestvku.
Suprasegmentlne javy spisovnej sloveniny s rznorod, ale
navzjom aj spt. V svislosti s problematikou prozodickch vlastnost
spisovnej sloveniny J. Sabol (1977, s. 86) kontatuje, e zvukov stavba
jazyka v svojej mnohotvrnosti umouje hovoriacemu formova prejav
tak, aby slovo znelo nielen sprvne, ale aj pekne, lahodne, prjemne.
Zvyovanie kultry slovenskho hovorenho slova a pestovanie zvukovch
krs sloveniny znamen hlbie vniknutie aj do podstaty jej prozodickch,
suprasegmentlnych javov.

99

FONOLGIA

Vznik a vvin fonolgie

Rozvoj experimentlnej fonetiky (zakladate Francz P. Rousselot)
koncom 19. storoia spsobil, e sa do popredia jej zujmu dostvaj
fyziologick, akustick a technick otzky, ktor poda niektorch
bdateov patria skr do prrodovednho ne do jazykovednho bdania.
Fonetick materil sa neinterpretoval lingvisticky. Zaala sa prejavova
samoelnos fonetiky.
Z reakcie na takto situciu vznikla nov vedn disciplna zaoberajca
sa len takmi zvukovmi vlastnosami, ktor maj vznam rozliovaciu
(ditinktvnu) platnos. Vznikla aksi funkn fonetika, ktor neskr
dostala nzov fonolgia. Fonolgia sa ako vedn disciplna osamostatnila
v dvadsiatych rokoch 20. storoia, no zklady fonolgie vznikli skr.
Pojem ditinktvnej funkcie (ditinkcie) poznal a pouval fonetik H.
Sweet, ktor tvrdil, e v kadom jazyku sa vyuva iba nevea ditinkci.
Podobn mylienky sa nachdzaj v diele Francza P. Passyho, ktor
spolu s dnskym fonetikom O. Jespersenom a Anglianom D. Jonesom
vymedzili pojem fonma. Posledn dvaja vak fonologick problematiku
vemi zko spjali s fonetickou problematikou a fonmu chpali ako triedu
foneticky blzkych hlsok.
Za zakladatea fonolgie sa vak povauje posk jazykovedec Jan
Baudouin de Courtenay (1845 1929) a jeho iak M. Kruszewski (1851
1887) (kazansk kola). Za jednotku fonetiky pokladali fonmu.
Chpali ju ako zvukov predstavu, zvukov vnem a psychick ekvivalent
hlsky, teda ako psychologick jednotku (EJ, 1993, s. 144).
J. Baudouin de Courtenay a zvl F. de Saussure, zakladate
lingvistickho trukturalizmu, ako prv vyslovili mylienku, e v jazyku nie
je najdleitejia materilna strnka hlsok (ich vznik a fyziklne i
akustick vlastnosti), ale ich rozliovacia schopnos, a tm bol vymedzen
pojem fonmy. F. de Saussure podstatne ovplyvnil prask kolu, ale aj
dnsku glosematick kolu (zakladate Louis Hjelsmlev [1899 1965])
zdruen v Kodanskom lingvistickom krku. Svoju glosematick
teriu budoval Hjelmslev na izolovanej analze jazykovej formy (bez
ohadu na vznamov strnku jednotiek) a odtrhnuto od fyzickho zkladu
rei (EJ, 1993, s. 169). Fonmu definoval iba na zklade kombinanch
schopnost a alternci. V USA Edward Sapir (1844 1939) tie hovoril o
100

tzv. kombinanej schopnosti fonmy. Ovplyvnil Bloomfieldovu kolu,

generatvnu gramatiku i glosematiku. Leonard Bloomfield (1887 1949)
povaoval fonmu za fyziklny jav (as zvuku, ktor sa opakuje) (EJ, s.
144).
Na 1. medzinrodnom zjazde lingvistov v Haagu v roku 1928
predloila skupina jazykovedcov: N. S. Trubeckoj (1898 1938), R.
Jakobson (1896 1982) a S. O. Karcevskij (1885 1955) tzy, ktor
rozvjali
Saussurovu teriu o funknom hlskovom systme. Tto
jazykovedci sa stali jednmi z najvznamnejch predstaviteov praskej
koly, ktor sa zaala v roku 1926 rozvja v Praskom lingvistickom
krku. Otcom praskej fonologickej koncepcie bol rusk lingvista N. S.
Trubeckoj , ktorho najvznamnejie fonologick dielo Grundzge der
Phonologie (Zklady fonolgie) vylo v roku 1939. Vznamn lohu pri
rozvoji fonologickej terie praskej koly mali zvl V. Mathesius (1882
1945), R. Jakobson, B. Havrnek (1893 1978), B. Trnka, J. Vachek,
na Slovensku . Novk (1908 1992).
Fonolgia sa v praskej kole stavala do opozcie proti fonetike tak,
ako jazykovedn disciplna proti prrodovednej (N. S. Trubeckoj). Fonma
sa v praskej kole vymedzila ako najmenia a nerozloiten fonologick
jednotka. R. Jakobson neskr vypracoval tzv. teriu ditinktvnych
prznakov. Najmenou jednotkou schopnou rozliova jazykov vznam je
poda neho nie fonma, ale ditinktvna vlastnos fonmy. Je to podstata
subfonematickej fonolgie. Ak sa fonma povauje za zkladn jednotku
fonolgie, ide o fonematick fonolgiu, ktor v slovenskej jazykovede
reprezentuje aj dielo E. Paulinyho.
S pojmom fonma sa pracuje aj v Moskovskej fonologickej kole (P.
S. Kuznecov, V. N. Sidorov, A. A. Reformatskij, R. I. Avanesov, V. A.
Vinogradov a i.) a v Leningradskej fonologickej kole (L. V. erba, L.
R. Zinder, M. J. Matuseviov, A. J. Smirnickij a i.) (Kr Sabol,
1989, s. 78).
V moskovskej kole sa fonma povauje za zvisl prvok morfmy.
Inventr fonm sa uruje poda silnch pozci, v ktorch vystupuj
fonmy v zkladnej forme, nie s ovplyvnen okolm. Zo slovenskch
jazykovedcov na niektor princpy fonolgie moskovskej koly nadviazal
J. Sabol, tvorca originlnej syntetickej fonologickej terie. V leningradskej
kole, v ktorej sa fonma definuje ako psychologick jav (zvukov typ) so
socilnou funkciou, sa fonmy uruj poda minimlnych prov a
intuciou.
101

Sasn slovensk a esk jazykovedci pracuj poda princpov

praskej koly. K prvej genercii tejto koly patril zakladate slovenskej
fonolgie . Novk, ktor roztvoril teoretick bdanie v oblasti slovenskej
synchronickej a historickej fonolgie (Sabol, 1989, s. 11).
Teriu praskej koly rozpracoval a na sloveninu aplikoval E.Pauliny
(1912 1983) najm v svojich troch prcach zo synchronickej slovenskej
fonolgie (Fonolgia spisovnej sloveniny, 1961; 1968; Fonologick vvin
sloveniny, 1963; Slovensk fonolgia, 1979). E. Pauliny v nich podal
doteraz najsstavnej a najkritickej vklad zkladnch fonologickch
pojmov (a to na irom pozad jazykovej komunikcie) a ditinktvnych
prznakov slovenskch fonm (Sabol, 1989, s. 12). Generatvny opis
fonologickho systmu spisovnej sloveniny podal J. Horeck v
rovnomennej tdii z roku 1975, ako aj v niektorch alch tdich.
Komplexne, t. j. foneticky aj fonologicky skma zvukov rovinu
spisovnej sloveniny J. Sabol z Filozofickej fakulty PU v Preove. Na
formovanie Sabolovej koncepcie vskumu fonickho systmu sloveniny
mala na zaiatku jeho fonologickho bdania znan vplyv najm teria
Moskovskej fonologickej koly, ktor poda autora predpoklad, e
fonematick (presnejie morfofonematick) zloenie morfmy poznvame
cez jej vetky mon realizcie (1989, s. 13). Originlny opis
fonologickho systmu spisovnej sloveniny podal J. Sabol na zklade
svojej fonologickej terie v monografii Syntetick fonologick teria
(1989). V tom istom roku vydal J. Sabol spolu s . Krom vysokokolsk
uebnicu Fonetika a fonolgia, ktor je syntetickm zavenm
dlhoronch vskumov zvukovej roviny sloveniny tchto dvoch
poprednch slovenskch jazykovedcov.
Teoretickmi otzkami fonolgie sa zaoberali aj al slovensk
jazykovedci, ako napr. J. Ruika, . Peciar, R. Krajovi, . Kr.
Z eskch lingvistov to boli najm F. Dane, M. Romportl, K. Horlek,
B. Borovikov, A. Lamprecht, F. V. Mare, M. Komrek a in.

Vzah fonetiky a fonolgie

Vzjomn vzah fonetiky a fonolgie je dan vlastne predmetom ich
vskumu. Obidve disciplny sa zaoberaj tdiom jednej asti problmov
svisiacich s jazykovou formou. Nezaoberaj sa jazykovm obsahom.
Fonetika (jej jednotkou je hlska, fna) skma zvuky udskej rei
(hlsky) z artikulanho (fyziologickho) hadiska, to znamen z hadiska
102

ich tvorenia artikulanmi orgnmi. Z akustickho hadiska fonetika

skma vsledok artikulcie, ktormi s zvukov (fyzick) vlastnosti
hlsok.
Fonolgia (jej jednotkou je fonma) skma zvukov strnku jazyka
z funknho hadiska, ie skma tie vlastnosti fonm, ktor maj vznam
rozliovaciu (ditinktvnu) funkciu. Aby vak mohla fonolgia skma
funkciu zvukov pri dorozumievan, mus vyuva zistenia fonetiky o
artikulano-akustickch vlastnostiach zvukov udskej rei, ktor s pre u
materilnym vchodiskom. Preto fonolgia odhauje zkonitosti, poda
ktorch sa zo zvukov, ktorch tvorenie skma fonetika, utvraj slov a
tvary, teda odhauje funkn vyuvanie zvukovho materilu.
Pretoe sa tieto dve disciplny donedvna vyvjali samostatne, poksili
sme sa ich ako dve samostatn disciplny aj definova a charakterizova.
Integrujci pohad na zvukov rovinu prinaj vo vysokokolskej
uebnici Fonetika a fonolgia . Kr J. Sabol (1989), ktor obidve
disciplny spjaj do jedinho celku, pretoe poda autorov sa dnes u
prakticky stiera deliaca iara medzi nimi a mieaj sa aj ich pojmov
sstavy a terminolgia (s. 29). Fonetika a fonolgia poda obidvoch
autorov s aj boli iba relatvne samostatn disciplny, ktor chpu ako jeden
komplexn objekt dvojakej podstaty, o vyjadruj definciou, e fonetika
a fonolgia tuduj zvukov subsystm, zvukov strnku jazyka. A alej
sa uvdza: Preto ani z predmetu fonetiky nemono vyli (v uom a
tradinom zmysle) fonologick javy, ani z predmetu fonolgie (v uom a
tradinom zmysle) fonetick javy (s. 30).
Na zklade toho uvdzaj autori tieto vzahy fonetiky a fonolgie:
funkn fonetika (fonolgia)
fonetika
signlov fonetika (vlastn fonetika)
teoretick fonolgia (vlastn fonolgia)
fonolgia
experimentlna fonolgia (fonetika)
Fonetika a fonolgia s poda autorov zviazan aj svojm predmetom
vskumu, lebo obidve sa zaoberaj formotvornou zlokou udskej rei.

103

Zkladn fonologick pojmy

Zkladnou jednotkou zvukovej roviny jazyka, ktorou sa zaober
fonolgia, je fonma. Je to zvukov jednotka stvrnen ako zvzok
ditinktvnych prznakov, transponovan do nho jazykovho vedomia
ako fonick prvok so schopnosou rozliova vznamy slov a tvarov
(Sabol, 1989, s. 19).
Fonma sa v rei obyajne realizuje celou skupinou foneticky si
podobnch hlsok, medzi ktormi existuj vzahy podobnosti a odlinosti
nielen pri artikulcii, ale aj v sluchovom vnman. Tento vzah podobnosti
a odlinosti hlsok si hovoriaci a povajci musia aj uvedomi, aby
pomocou nich mohli utvra slov a tvary.
Z fonologickho hadiska predstavuj niektor hlsky osobitn
fonmy, in sa stotouj s variantmi fonm.
Vlastnosti fonm, ktor sa vyuvaj v jazyku na rozliovanie slov a
tvarov, sa nazvaj fonologicky relevantn (zvzn) vlastnosti. S to
teda vlastnosti, pomocou ktorch sa rozliuje vznam slov a tvarov
(ditinktvne vlastnosti), napr. vlas klas, rok rak. Ke sa istmi
vlastnosami ned rozli vznam, pokladaj sa takto vlastnosti za
fonologicky irelevantn (nezvzn). V slovenine je takouto fonologicky
irelevantnou vlastnosou napr. vlastnos mkkopodnebnosti [] pri
vslovnosti slov banka [baka], strunga [struga]. Pretoe takto
vslovnos je podmienen nasledujcou mkkopodnebnou (velrnou)
hlskou k, g, nejde o fonmu, ale o variant fonmy n (alofnu). Hlska []
je teda kombinatrny (zvisl) variant fonmy /n/, pretoe jeho
realizcia zvis od hlskovho okolia. Fonma /n/ sa me v slovenine
realizova tyrmi ustlenmi spsobmi (tyrmi hlskami), a to v zvislosti
od nasledujcej hlsky. Kombinatrnym variantom (alofnou) fonmy /n/
s teda hlsky [n, , n, n]: noha [noha], bunka [buka], pansk [pansk],
bronchitda [bronxitda].
Alofny (varianty fonm) s fny (hlsky) tvoriace podmnoinu tej
istej fonmy.
Varianty fonm, ktorch vskyt nie je podmienen hlskovm
(fonickm) okolm, nazvame nezvislmi (fakultatvnymi) variantmi.
Fakultatvne varianty s podmienen osobnmi nvykmi hovoriaceho,
preto maj asto individulny charakter. Za nezvisl variant sa povauje
napr. vslovnos apkovho (uvulrneho) r, rzne spsoby vslovnosti
104

sykaviek v rei niektorch hovoriacich, ktor naraj ustlen ortofonick

normu prslunho jazyka (sprvne tvorenie hlsok).
Pri benej komunikcii vnmame len relevantn zvukov rozdiely,
ostatn (irelevantn) si uvedomme vtedy, ke bezprostredne zameriame
svoju pozornos na zvukov kvality rei s myslom zmerne
charakterizova vslovnos nejakej skupiny ud, napr. na charakteristiku
postv v literrnom diele. S to tylistick varianty. Pri fonologickej
analze sa sleduj relevantn zvukov rozdiely, ktormi sa v jazyku
realizuje vznam.
Fonologick systm prslunho jazyka tvor sbor fonm, resp. ich
ditinktvnych vlastnost, ale aj inventr fonologickch protikladov.
Inventr fonm sa zisuje na zklade tzv. minimlnych prov, ie dvojc
slov liacich sa len jednou hlskou (fnou), priom dochdza k zmene
vznamu slova, napr. vlak vrak. Z rozdielu vo vzname oboch slov sa
ukazuje, e zvuky [l], [r] predstavuj fonmy, pretoe slia na
rozliovanie vznamu.
Inventr fonm sa vymedzuje aj pomocou tzv. komutanch testov.
Pri komutanch testoch ide o mnoinu minimlnych prov. Proti jednej
fonme sa v jednotlivch proch klad poda monosti vetky fonmy
prslunho jazyka, napr. fonma /s/ je v protiklade k tmto fonmam:
kosa koza, sila vila, set let, semeno vemeno; fonma /i/: ihla ohla,
miske maske, tik tak at. Na zklade toho mono fonmu strune
definova ako lena fonologickho protikladu.
Ditinktvna (vznam rozliovacia) schopnos istho zvuku sa teda
zisuje proti inmu zvuku v totonom zvukovom kontexte. Ak sa mu
dve hlsky vyskytn v totonom zvukovom okol (v tomto prpade s vo
vzahu kontrastvnej, vonej distribcie), priom menia vznam slova,
alebo pri ich zmene sa slovo stva nezrozumitenm, ide o osobitn
fonmy. Je to postavenie tzv. maximlnej fonologickej diferencicie...
Miesto, v ktorom sa nemu vyskytn dve hlsky toho istho jazyka (teda
ich protiklad neme meni vznam slov a tvarov), je postavenm
minimlnej fonologickej diferencicie... Fonick jednotky s v tomto
prpade vo vzahu komplementrnej (doplnkovej) distribcie (pozciami
sa navzjom vyluuj); ide o alofny jednej fonmy (o hlsky tvoriace
mnoinu jednej fonmy) (Kr Sabol, 1989, s. 267 268).
Fonologick vlastnosti fonm vyplvaj zo vzahov vo fonologickej
truktre. Poda okruhu fonologickch vlastnost a poda dleitosti pre
existenciu fonmy a fonologickho protikladu sa rozliuje vlastnos
porovnvacieho zkladu a vlastnos korelanho prznaku. Vlastnos
105

porovnvacieho zkladu tvor jadro fonmy a zachovva si vdy svoju

ditinktvnu silu. Odstrnenm ktorejkovek vlastnosti porovnvacieho
zkladu by fonma zanikla a zo zvynch vlastnost by sa nemohla utvori
nov fonma.
E. Pauliny (1968, s. 27) uvdza, e napr. v slovenskom fonologickom
systme s pri konsonantoch vlastnosami porovnvacieho zkladu
vlastnosti kompaktnos difznos, tupos ostros, zverovos
inovos a pod. Ak by sa naprklad zo spoluhlsky b, ktor m vlastnos
tuposti, difznosti a zverovosti, odstrnila ktorkovek, fonma b by
prestala existova. Vlastnosti porovnvacieho zkladu s stlymi,
neneutralizovatenmi vlastnosami fonmy.
J. Sabol (1986, s. 22) uvdza, e fonmy stojace v opozcii maj
spolon vlastnos porovnvacieho zkladu, ale sa lia vlastnosou
korelanho prznaku, ktor je fonologickou vlastnosou, ditinktvnym
prznakom nepatriacim do jadra fonmy (Sabol, 1989, s. 38). alej J.
Sabol (tame) kontatuje: Odstrnenm vlastnosti korelanho prznaku by
fonma nezanikla, ale zmenila by sa na protikladn fonmu, ktor nem
dan vlastnos korelanho prznaku. Vlastnos korelanho prznaku je
pri fonme /b/ vlastnos znelosti /Vc/ (Sabol, 1986, s. 22). Jej odstrnenm
vznik protikladn fonma /p/, na ktorej utvorenie by staili ostvajce
vlastnosti porovnvacieho zkladu, a to vlastnosti tuposti, difznosti a
zverovosti. Vlastnos korelanho prznaku sa pod vplyvom zvukovho
(hlskovho) okolia me meni (neutralizova), je to neutralizovaten
vlastnos.
Rozloenm vlastnost porovnvacieho zkladu a korelanho
prznaku pri fonmach stojacich v opozcii vznik korelcia... Typickou
korelciou v spisovnej slovenine je korelcia umovch spoluhlsok
poda vlastnosti (ne)znelosti (znelostn korelcia). Obsahuje desa dvojc
fonm: p b, f v, t d, s z, c , , , , k g, x h...
Fonmy jednho radu maj spolon privatvnu vlastnos (vlastnos
znelosti rad b, v, d, z...), ktor nemaj fonmy druhho radu (p, f, t, s...)
(Kr Sabol, 1989, s. 265). Okrem toho kad z uvedench dvojc je
zviazan rovnakmi vlastnosami porovnvacieho zkladu, a to v takom
zloen, ktor sa neopakuje ani pri jednej inej dvojici... Prov fonma je
tak, ktor mono zaradi do niektorej dvojice nejakej korelcie (Pauliny,
1979, s. 89), v tomto prpade znelostnej korelcie. Neprov fonma nie je
lenom korelanho pru. V slovenine s fonmy m, n, , l, , r, j
neprov a hoci s znel, nemaj prslun neznel protikladov fonmy.
106

Vlastnosti fonm vyplvaj vdy z ich vzjomnch vzahov vo

fonologickej truktre prslunho jazyka. Takto vzjomn vzah medzi
dvoma fonmami, ktor vznik na zklade uvedomovanej podobnosti a
odlinosti, sa nazva fonologickm protikladom (opozciou).
Poda mnostva lenov v protiklade sa rozliuj dvojlenn (binrne)
protiklady. To znamen, e v binrnom protiklade stoja iba dva leny.
V slovenine je to naprklad protiklad poda vlastnosti znelos neznelos:
d t, b p.... Rozliuj sa ete aj trojlenn protiklady (v slovenine je to
protiklad poda artikulanej vky voklov: e i) (Kr Sabol, 1989,
s. 271).
Poda toho, ako sa od seba lia ditinktvne prznaky fonm stojacich
v protikladnom vzahu, sa uvdzaj ete privatvne, gradulne,
ekvipolentn a disjunktn protiklady.
V privatvnom protiklade s dve fonmy vtedy, ke jednej z fonm
stojacich v protiklade chba jedna vlastnos, ktor vak m druh fonma
(v slovenine je to protiklad znelos neznelos). Vo vzahu d t m
fonma /d/ vlastnos znelosti, ktor chba fonme /t/.
J. Sabol (Kr Sabol, 1989, s. 272) uvdza, e v gradulnom
protiklade s dve (alebo viacer) fonmy vtedy, ke sa lia rozlinm
stupom prtomnosti tej istej vlastnosti (ide naprklad o otvorenos
samohlsok alebo o protiklad kvantity v slovenine: trv dlhie ako a.
alej autor uvdza, e vo svojom opise slovenskho fonologickho
systmu s gradulnymi protikladmi nepracuje.
V ekvipolentnom protiklade s dve fonmy vtedy, ke sa lia od
seba navzjom rznorodmi vlastnosami, napr. protiklad /f /, /k v/ a
pod.
Disjunktn protiklady (pre fonolgiu s mlo plodn) utvraj fonmy
vtedy, ke nemaj ani jednu spolon vlastnos (opozcia samohlsok a
umovch spoluhlsok)... Ekvipolentn a disjunktn protiklady mono
hodnoti ako kontrasty (Kr Sabol, s. 272).
Vlastnosti porovnvacieho zkladu tvoria jadro fonmy a ostvaj pri
fonme vdy. S to stle (kontantn) vlastnosti. Vlastnosti korelanho
prznaku v istch pozcich nezachovvaj svoju ditinktvnu silu.
Nazvaj sa neutralizovatenmi vlastnosami a s platn len v istch
postaveniach.
Poda . Kra J. Sabola (1989, s. 319) neutralizcia je
fonologick jav, pri ktorom ide o vplyv fonmy na fonmu (alebo
prozodmy suprasegementlneho javu... na prozodmu). Je to zmena
fonmy (prozodmy) na in fonmu (prozodmu) vynten zvukovm,
107

fonickm okolm. Naprklad v slove briezka sa fonma /z/... pod tlakom

nasledujcej fonmy /k/ neutralizuje, men poda protikladu Vc Vc a
realizuje sa ako [s]. Neutralizciu protikladu Vc Vc pozri na s. 110.
Neutralizcia sa realizuje ako asimilcia, disimilcia alebo redukcia.
Pri asimilcii sa neutralizovan zvukov prvok prispsobuje prslunou
fonologickou vlastnosou neutralizujcemu zvukovmu prvku (napr.
protiklad Vc Vc) (Kr Sabol, s. 319); (napr. hub-a hub-ka [hupka]).
Pri disimilcii ide o rozlenie dvoch pvodne totonch hlsok, napr.
psl. plet-ti ples-ti. Disimilciou sa zdrazuje rozdiel medzi dvoma
rovnakmi hlskami. Najastejia je disimilcia v slovenskch nreiach:
pilulka pirulka, rra rla.
Sem meme zaradi aj zkon o rytmickom krten dky, v ktorom
strca neutralizovan nosite slabinosti dku, ak je predchdzajci nosite
slabinosti dlh [pek-n, ale krs-na].
Pri redukcii sa samohlska (vokl) v istom zvukovom okol nahrdza
inm voklom. Napr. v rutine sa vokl o pred przvunou slabikou alebo
v prvej neprzvunej slabike slova nahrdza voklom a.

Ditinktvne vlastnosti slovenskch fonm

Fonologick vlastnosti spoluhlsok (konsonantov)
Pri skman fonologickho systmu slovenskho jazyka sa najprv
uruje inventr fonm a ditinktvne vlastnosti utvrajce fonmy.
V slovenine sa rozliuj tri triedy fonm: umov konsonanty, sonrne
(zvun) konsonanty a vokly (samohlsky). Triedy fonm (samohlsok a
spoluhlsok) sa lia svojimi fonologickmi vlastnosami, ktorm
zodpovedaj artikulan a akustick rozdiely na rovni fn (hlsok).
Na pozad artikulanch a akustickch (resp. aj percepnch) osobitost
voklov a konsonantov autori (Kr Sabol, 1989, s. 275) vymedzuj dva
zkladn fonologick protiklady, teda tak ditinktvne prznaky, ktor sa
uplatuj pri vetkch fonmach: C C (konsonantnos
nekonsonantnos) a V V (voklnos nevoklnos).
Voklnos je akusticky dan prtomnosou tnu, konsonantnos zasa
prtomnosou umu. Na zklade tchto dvoch prov fonologickch
vzahov vymedzuj autori (Kr Sabol, tame) tieto triedy fonm:

108

C
C

V
sonrne
spoluhlsky
samohlsky

V
umov
spoluhlsky
kzav elementy, tzv. glides (glajdy)

1. voklnos nevoklnos, V V
Prtomnos vlastnosti voklnosti je dan samohlskam (voklom) a
sonrnym spoluhlskam. Neprtomnos vlastnosti voklnosti je dan
umovm spoluhlskam (konsonantom).
2. konsonantnos nekonsonantnos, C C
Vlastnos konsonantnosti /C/ je artikulane podmienen prtomnosou
prekky v stnej dutine alebo na perch. Pri spoluhlske /h/ je to
vnimone prekka v hrtane. Artikulan prd prekonva tto prekku a
tak vznik um, ktorm je akusticky podmienen vlastnos /C/ (Pauliny,
1979, s. 108 109). Neprtomnos vlastnosti konsonantnosti /C/ je
charakteristick pre vokly, pretoe pri ich artikulcii sa do cesty
artikulanho prdu nestavia prekka, a tak niet ani um.
Miesto artikulcie sa stva vchodiskom na vymedzenie dvoch dvojc
fonologickch protikladov pri spoluhlskovch fonmach:
3. difznos nedifznos (kompaktnos), D D
Vlastnos difznosti maj pernopern, pernozubn a predoasnov
spoluhlsky.
Vlastnos
nedifznosti
(kompaktnosti)
je
dan
zadoasnovm,
palatlnym,
(tvrdopodnebnm),
velrnym
(mkkopodnebnm) spoluhlskam a hrtanovej (larynglnej) spoluhlske
/h/.
4. ostros neostros (tupos), A A (acute)
Tento protiklad je artikulane dan tm, e ostr hlsky sa artikuluj
v strede stnej dutiny a tup na okrajoch stnej dutiny. Vlastnos ostrosti je
charakteristick pre asnov (alveolrne) a tvrdopodnebn spoluhlsky.
Tup s pernopern, pernozubn, mkkopodnebn spoluhlsky a
larynglna spoluhlska /h/.
Druhom prekky (zver alebo ina) a z toho vyplyvajcou
akustickou vlastnosou (explzia alebo trenie) je dan fonologick
protiklad:
5. zverovos nezverovos (inovos), resp. okluzvnos
neokluzvnos, O O
109

E. Pauliny (1979, s. 112) o tomto fonologickom protiklade uvdza:

Fonologick protiklad inovch konsonantov proti zverovm vystupuje
pri vetkch umovch konsonantoch. Tto vlastnos je stla,
neneutralizovaten. Artikulane je tento protiklad dan v podstate druhom
priehrady (prekky). Pri inovch spoluhlskach nie je cesta
artikulanmu prdu celkom uzavret, je len zen a akustick vlastnos
vyplvajca z tohto druhu priehrady je potom charakterizovan ako trenie.
Oproti tomu pri zverovch spoluhlskach je cesta artikulanmu prdu
celkom uzavret a akustick vlastnosti vyplvajce z tohto druhu priehrady
vznikaj naraz ako explzia, razenos.
Zo skutonosti, e pri spoluhlskach /l, / ide o tzv. laterlnu, bokov
artikulciu, vyplva fonologick protiklad:
6. laterlnos nelaterlnos, Lt Lt
Spoluhlsky /l / maj vlastnos laterlnosti, spoluhlsky /r, j/ tto
vlastnos nemaj. Pri ostatnch spoluhlskach je neprtomnos tejto
vlastnosti fonologicky irelevantn (nezvzn).
Akustick efekt sykavosti je fonetickm koreltom alieho
fonologickho protikladu:
7. sykavos nesykavos (sibilantnos nesibilantnos), S S
Vlastnos sykavosti maj tyri inov sykav spoluhlsky /s, z, , / a
tyri zverov sykav spoluhlsky /c, , , /. Vlastnos nesykavosti je
fonologicky relevantn pre fonmy /t, d, , /.
Prtomnosou alebo neprtomnosou hlasivkovho tnu pri umovch
spoluhlskach vznik fonologick protiklad:
8. znelos neznelos, Vc Vc (voice)
Fonologick protiklad znelosti neznelosti je pri vetkch umovch
spoluhlskach a je to neutralizovaten vlastnos. Pri sonrnych
spoluhlskach je vlastnos znelosti zvznou fonologickou vlastnosou
k vlastnosti voklnosti.
Zapojenm nosovho rezontora do artikulcie, resp. jeho zatvorenm
vznik akustick korelt ditinktvneho prznaku:
9. nazlnos nenazlnos, N - N
Vlastnos nazlnosti maj v slovenine spoluhlsky /m, n, /. Pri
nosovch spoluhlskach je poda E. Paulinyho (1979, s. 119) rezontor
v nosovej dutine a prekka je alebo na perch pri [m] ,alebo na
niektorom mieste stnej dutiny pri [n ].

110

Fonologick vlastnosti samohlsok (voklov)

Vokalick fonmy (krtke samohlsky, dlh samohlsky, dvojhlsky)
maj popri fonologickch prznakoch:
1. voklnos V,
2. nekonsonantnos C tieto alie fonologick protiklady:
9. difznos nedifznos (kompaktnos), D D
Vlastnos difznosti maj krtke samohlsky /i/, /e/, //, dlh
samohlsky //, // a dvojhlska /ie/ a vlastnos nedifznosti (kompaktnosti)
zasa krtke vokly /a/, /o/, /u/, dlh vokly //, //, // a diftongy /ia/,/uo/,
/iu/.
10. koncentrovanos nekoncentrovanos, Cc Cc
Samohlsky /i/, /e/, //, // a dvojhlska /ie/ maj prznak Cc , vokly
//, /a/, /o/, /u/, //, //, // a diftongy /ia/, /uo/, /iu/ zasa prznak
koncentrovanosti Cc.
11. zkos nezkos, Nr Nr (poda angl. vrazu narrow)
Samohlsky /i/, /u/, //, // a dvojhlsku /iu/ meme charakterizova
vlastnosou Nr, samohlsky /e/, //, /a/, /o/, //, //, // a dvojhlsky /ie/,
/ia/, /uo/ zasa vlastnosou Nr.
12. labializovanos nelabializovanos, Lb Lb
Prznak labializovanosti (ktor artikulane svis s aktvnou innosou
pier) maj samohlsky /o/, /u/, //, //, diftongy /uo/, /iu/, prznak
nelabializovanosti maj vokly /i/, /e/, //, /a/, //, //, // a diftongy /ia/, /ie/.
13. kvantitatvnos nekvantitatvnos, Lg Lg (long)
Vlastnos Lg maj fonmy fungujce ako dlh nositele slabinosti
//, //, //, //, //, /ie/, /ia/, /uo/, iu/, vlastnos Lg zasa krtke sonantick
fonmy /i/, /e/, //, /a/, /o/, u/ (Kr Sabol, 1989, s. 278).Tento protiklad
vymedzuj autori aj pri /, / /r, l/.
8. kzavos nekzavos, G G (glide)
Prznak G maj dvojhlsky, prznak G maj dlh a krtke vokly
(Kr Sabol, s. 278). Autori pripomnaj, e pohybovos, diftongoidnos samohlsky // je fonologicky irelevantn; // nespa jednu z
dvoch funknch podmienok na to, aby mohli pri om vyleni prznak G
nem vlastnos dlhho nositea slabinosti (m prznak Lg).

111

LITERATRA
BOSK, J.: Skmanie sloveniny ako socilno-komunikanho systmu
v slovanskom kontexte. Slavica Slovaca, 28, 1993, s. 171177.
BOSK, J.: Sociolingvistick stratgia vskumu sloveniny. In:
Sociolingvistick aspekty vskumu sasnej sloveniny. Sociolingvistica
Slovaca 1. Red. S. Ondrejovi M. imkov. Bratislava: Veda 1995,
s. 17 42.
BOSK, J.: Prestratifikovan slovenina alebo hadanie hranc
spisovnosti. In: Slovenina na konci 20. storoia, jej normy a perspektvy.
Sociolingvistica Slovaca 3. Red. S. Ondrejovi. Bratislava: Veda 1997,
s. 45 53.
BOSK, J.: Skmanie sloveniny ako socilno-komunikanho
systmu. In: Slovensk jazyk. Najnowsze dzieje jzykw sowiaskich.
Opole: Universytet Opolski Instytut Filologii Polskiej 1998. 139 s.
ERN, J.: Djiny lingvistiky. 1. vyd. Olomouc: Votobia 1996. 512 s.
DOLNK, J.: Zklady lingvistiky. 1. vyd. Bratislava: Stimul Centrum
informatiky a vzdelvania FF UK 1999. 228 s.
DVON, L.: Rytmick zkon v slovenine. 1. vyd. Bratislava:
Vydavatestvo SAV 1955. 254 s.
DVONOV, J.: Fyziologick fonetika. 1. vyd. Bratislava: Slovensk
pedagogick nakladatestvo 1980. 156 s. + 110 obr.
DVONOV, J. JENA, G. KR, .: Atlas slovenskch hlsok.
1.vyd. Bratislava: Vydavatestvo SAV 1969. 109 s. + 62 obr. tab.
Encyklopdia jazykovedy. 1. vyd. Spracoval J. Mistrk s kolektvom
autorov. Bratislava: Obzor 1993. 513 s. .
FINDRA, J. GOTTHARTDOV, G. JACKO, J. TVRDO, E.:
Slovensk jazyk a sloh pre posluchov uitestva I. stupa zkladnej koly.
1. vyd. Bratislava: Slovensk pedagogick nakladatestvo 1983. 434 s.
HLA, B.: Akustick podstata samohlsek. Praha: esk akademie vd
a umn 1941. 335 s. + obraz. prloha.
HLA, B.: Slabika, jej podstata a vvoj. Praha: Nakladatelstv SAV
1956. 106 s.
HLA, B.: Uveden do fonetiky etiny na obecn fonetickm zklad.
1. vyd. Praha: Nakladatelstv SAV 1962. 459 s.
HLA, B. SOVK, M.: Hlas, e, sluch. Zklady fonetiky a
logopedie. 4. vyd. Praha: Sttn pedagogick nakladatelstv 1962. 327 s.
HORECK, J.: Zklady jazykovedy. 1. vyd. Bratislava: Slovensk
pedagogick nakladatestvo 1978. 178 s.
112

HORECK, J.: Vchodisk k terii spisovnho jazyka. In: Z terie

spisovnho jazyka. Zbornk refertov a diskusnch prspevkov.
Red. J. Kaala. Bratislava: Veda 1979, s. 13 22.
HORECK, J.: Vymedzenie tandardnej formy sloveniny. Slovensk
re, 44, 1979 (a), s. 221 227.
HORECK, J.: K terii spisovnho jazyka. Jazykovedn asopis, 32,
1981, s. 117 122.
HORECK, J.: Vvin a teria jazyka. 1. vyd. Bratislava: Slovensk
pedagogick nakladatestvo 1983, 112 s.
HORECK, J.: Slovenina v naom ivote. 1. vyd. Bratislava:
Slovensk pedagogick nakladatestvo 1988. 127 s.
HORECK, J. RCOV, A.: Slovnk jazykovednch termnov.1.
vyd. Bratislava: Slovensk pedagogick nakladatestvo 1979. 203 s.
KRAJOVI, R.: Vvin slovenskho jazyka a dialektolgia. 1. vyd.
Bratislava: Slovensk pedagogick nakladatestvo 1988. 344 s.
KR, .: Model reovho mechanizmu. 1. vyd. Bratislava:. Veda
1974. 187 s.
KR, .: Pravidl slovenskej vslovnosti. 2. vyd. Bratislava:
Slovensk pedagogick nakladatestvo 1988. 626 s.
KR, . SABOL, J.: Fonetika a fonolgia. 1. vyd. Bratislava:
Slovensk pedagogick nakladatestvo 1989. 388 s.
MISTRK, J.: tylistika. 1. vyd. Bratislava: Slovensk pedagogick
nakladatestvo 1985, 584 s.
Morfolgia slovenskho jazyka. Red. J. Ruika. Bratislava:
Vydavatestvo SAV 1966. 896 s.
NOVK, .: Fonolgia a tdium sloveniny. Slovensk re, 2,
1933/1934, s. 97 107, 143 157, 161 171.
NOVK, .: K problmu reformy eskoslovenskho pravopisu.
Sbornk Matice slovenskej, 9, 1931, s. 38 72.
ONDRUS, P. HORECK, J. FURDK, J.: Sasn slovensk
spisovn jazyk. Lexikolgia. 1. vyd. Bratislava: Slovensk pedagogick
nakladatestvo 1980. 232 s.
ONDRU, . SABOL, J.: vod do tdia jazykov. 3. vyd. Bratislava:
Slovensk pedagogick nakladatestvo 1987. 343 s.
PALKOV, Z.: Fonetika a fonologie etiny. 1. vyd. Praha: Univerzita
Karlova 1994. 366 s.
PAULINY, E.: Fonolgia spisovnej sloveniny. 2. vyd. Bratislava:
Slovensk pedagogick nakladatestvo 1968. 126 s.
PAULINY, E.: Slovensk fonolgia. 1. vyd. Bratislava: Slovensk
113

pedagogick nakladatestvo 1979. 213 s.

Pravidl slovenskho pravopisu. Tretie, upraven a doplnen vydanie.
Bratislava: Veda 2000. 590 s.
ROMPORTL, M.: Zklady fonetiky. 2. vyd. Praha: Sttn pedagogick
nakladatelstv 1985. 162 s.
SABOL, J.: Sstava suprasegmentlnych javov spisovnej sloveniny.
In: Studia Academica Slovaca. 4. Prednky XI. letnho seminra
slovenskho jazyka a kultry. Red. J. Mistrk. Bratislava: Alfa 1975,
s. 373 393.
SABOL, J.: Spolupsobenie pauzy a tempa rei. Kultra slova, 10,
1976, s. 263 266.
SABOL, J.: Prozodick sstava sloveniny. tudijn zoit Metodicko-vskumnho kabinetu eskoslovenskho rozhlasu. 1. vyd. Bratislava:
eskoslovensk rozhlas 1977. 100 s.
SABOL, J.: Pravopisn princpy v slovenine. In: Studia Academica
Slovaca. 7. Prednky XIV. letnho seminra slovenskho jazyka a kultry.
Red. J. Mistrk. Bratislava: Alfa 1978, s. 485 498.
SABOL, J.: Rytmick rz sloveniny. Kultra slova, 13, 1979,
s. 193 196.
SABOL, J.: Fonetika a fonolgia. Metdy fonologickho rozboru. 2.
vyd. Koice: Rektort Univerzity P. J. afrika 1986. 148 s.
SABOL, J.: Przvuk v slovenine. In: Studia Acadamica Slovaca. 15.
Prednky XXII. letnho seminra slovenskho jazyka a kultry. Red. J.
Mistrk. Bratislava: Alfa 1986 (a), s. 391 412.
SABOL, J.: Syntetick fonologick teria. 1. vyd. Bratislava:
Jazykovedn stav udovta tra Slovenskej akadmie vied 1989, 253 s.
SABOL, J.: Arbitrrnos znaku v neverblnej komunikcii. In:
tylistika neverblnej komunikcie. Zbornk prspevkov z medzinrodnej
konferencie konanej na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenskho
v doch 15. 16. februra 1996. Konferencia sa konala na poes univ.
prof. PhDr. Jozefa Mistrka, DrSc., pri prleitosti jeho 75. narodenn. Ved.
red. J. Sabol. Bratislava: Pedagogick fakulta Univerzity Komenskho
1997, s. 186 190.
SABOL, J. SLANOV, D. SOKOLOV, M: Kultra hovorenho
slova. 1. vyd. Koice: Rektort Univerzity P. J. afrika 1990. 293 s.
SABOL, J. ZIMMERMANN, J.: Zklady akustickej fonetiky. 1. vyd.
Koice: Rektort Univerzity P. J. afrika v Koiciach 1978. 106 s.
SABOL, J. ZIMMERMANN, J. : Komunikan tatt przvuku
114

v spisovnej slovenine. Acta Facultatis Philosophicae Universitatis

afarikanae. Spoloenskovedn zoit 10. (AFPh U 56.) 1994. 1. vyd.
Preov: Filozofick fakulta Univerzity P. J. afrika 1994. 96 s.
SABOL, J. ZIMMERMANN, J.: Akustick signl semiza
komunikcia. Acta Facultatis Philosophicae Universitatis Preoviensis.
Monographia. 51 (AFPh UP. 99/181). Preov: PU, Filozofick fakulta
2002. 144 s.
SLANOV, D. SOKOLOV, M.: Variety hovorenej podoby
sloveniny. In: Studia Academica Slovaca. 23. Prednky XXX. letnho
seminra slovenskho jazyka a kultry. Red. J. Mlacek. Bratislava: Stimul
Centrum informatiky a vzdelvania FF UK 1994, s. 225 240.
TEFANOVI, J.: Osvojovanie pravopisu. 1. vyd. Bratislava:
Slovensk pedagogick nakladatestvo 1967. 178 s.

115