Tvor ba 2 / 2019 / Ročník XXIX. (XXXVIII.

OB SAH

Karol KUZMÁNY: Ranná modlitba na leto f 2

Emil VIŠŇOVSKÝ: O kultúrnej hodnote filozofickej literatúry f 4
Reiner M. RILKE: Sonety Orfeovi f 10
Jozef ADÁMAŤ: Medzi myslením a básnením f 14
Monika KAPRÁLIKOVÁ: Žena a básnik f 17
Miriam MARGALA: Potreba úprimnosti umenia v súčasnom svete f 22
Judita KAŠŠOVICOVÁ: Štvorveršia f 29
Marián GEŠPER, Pavol PARENIČKA: Ján Vanovič f 33
Lenka RIŠKOVÁ: Reflexia o podstate človeka v básnickej tvorbe Bohuslava Tablica f 42
Ivan ČIČMANEC: Senryu f 47
Ľubomír FELDEK: 425 rokov od smrti Shakespearovho súčasníka Valentína Balašu f 49

ZO SVETA DIVADLA
Stanislava MATEJOVIČOVÁ: Človek a zákon f 51

Z VÝTVARNÉHO UMENIA
Mária KOVALČÍKOVÁ: Peter Pollág f 53

VÝROČIA A JUBILEÁ
Eva TKÁČIKOVÁ: A. H. Škultéty a evanjelický Zpěvník f 57
Miloš KOVAČKA: Bibliograf Ľudovít Vladimír Rizner f 59
Erika BRTÁŇOVÁ: Jubilantka Eva Tkáčiková f 64

NEKROLÓGY
Jarmila KOVÁČOVÁ: Za Ľubou Sajkalovou rod. Vanovičovou f 66
Eva TKÁČIKOVÁ: Za Milanom Žitným f 68

NAMIESTO RECENZIE:
Vojtech ČELKO: Stále aktuálne a inšpiratívne čítanie f 70

RECENZIE:
Miloš KOVAČKA: Zaujímavá cesta slovenčiny za kodifikáciou f 76
Ján BEŇO: Zostať a nezaniknúť f 79

DOKUMENTY DOBY:
Július VANOVIČ: Hviezdna hodina s Milanom Rastislavom Štefánikom f 83

Na obálke:
M. R. Štefánik, pohľadnica (LA SNK, SŠ 51/97).
http://dikda.eu/ Národný projekt Slovenskej národnej knižnice 2010 – 2015

1
 K a r o l Ku zm ány

RANNÁ MODLITBA V LETE

Slnko je za mohutnými horami,

pablesky jeho však už ako posli,
zlatonohí posli posadali si vôkol
na vrchovce jedlín a hrebene vrchov;
a oznamujú skorý jeho príchod
i odhŕňajú záclony na nočnom stánku prírody.
Vystupuje príroda zo stánku svojho,
vychádza ako slnku zasnúbená nevesta
a so spevom kráča mu oproti,
veselým spevom hôr, lesov a údolí.
A slzy radosti, čo má v očiach,
sú krásne slzy – rosa ranná.
Slnko však už ako ženích v plnej sláve
do úsvitu oblečené sťaby do plášťa
iskrivým zrakom hľadí,
radostným zrakom na nevestu svoju,
nevestu krásnu – plodnú prírodu;
a pred ním na oblohe nový deň
a vôkol jeho spevy Cherubov.
Kto všetko toto stvoril, Bože môj?
Ty si to stvoril, sláva Ti!
Oslavuje Ťa rodinka vidiečanov
uberajúca sa so zakrivenými srpmi
i povrieslami po Tvoje požehnanie:
nedaj sa teraz dažďu rozpršať,
veď sám si svoje dielo nezničíš.
Kde si, kvet pekný, jarný kvet!
Už do plodu sa teraz zaviazal,
kdeže ste, mladých milé jarné hry,
premenili sa neužitočné práce.
Blahoslavený je každý, kto koná statočný,
blahoslavený, kto uspokojí sa s málom,
veď srdce toho Ty obdaríš radosťou.
Ty, Hospodine, sláva Ti!
Ako jabloň uchránená pred bleskom
a zavlažovaná dažďom príhodným
stojí podobná ružovému kru,
ovocie jej je sťa na bielom hrdle gorale:

2
a pohľad na to – radosť pre oko.
Vedzte bezbožní, že dobrá je bázeň pred Pánom,
veď takí budú i tí, čo sa boja Boha.
Mnoho je piesku na morskom brehu
a veľa kvapiek je vo vlne morskej,
viac však, Bože, Tvojich dobrodení!
Ó, buď zmietnutý, človek nevďačník,
nedbajúci na milosť a či zákon Tvoj.
Veď milosť Tvoja je sladšia ako med,
zákon Tvoj lepší od všetkého dobrého.
Nech zmietnutý je
a mrak podsvetia, zaslep mu oči!
Prečo, Ty, Hospodin, v hneve svojom nevstaneš?
Nie, nekonáš tak, Ty milosť nad milosť!
Slnku kážeš svietiť i na dobrých i na zlých
a dažďu pršať na spravodlivých i nespravodlivých:
všetkým nám dávaš času milosti.
Mne veru Tvoj zákon je milý,
ľúbezné sú mi Tvoje prikázania,
ja chodiť budem len Tvojimi cestami,
s posmievačmi nechcem mať nič spoločné,
s bezbožnými sa spolčovať nebudem,
veď žiadosti ich sŕdc sú nečisté
a hanebné sú i slová z ich úst,
pery ich plné lží a pretvárky
aj skutky ich sú sama neprávosť.
Mne hriech sa protiví.
Ty, Pane, služobníka svojho podopri,
spasiteľná je Tvoja pravica,
nech neklesám vo svojich súženiach
a v čase pokušenia nepadnem.
S bedármi o dary teba chcem sa podeliť,
aby vo mne si našiel zaľúbenie:
nájdi ho, Hospodine, sláva Ti!

(Z češtiny preložil Milan Kraus)

3
 E mil V i šň ov s ký

O KULTÚRNEJ HODNOTE
FILOZOFICKEJ LITERATÚRY

„Kniha nie je izolovaná vec; je to vzťah, os nespočetných vzťahov.”

Jorge Luis Borges

Filozofia, táto „najstarobylejšia z európskych intelektuálnych disciplín“,1 nech je

už čímkoľvek – najvšeobecnejšou vedou alebo umením myslieť, láskou k múdrosti
alebo múdrosťou samou, spôsobom života alebo spôsobom chápania sveta – je
kultúrny fenomén, ktorý (a to nielen od čias po Gutenbergovi, i keď najmä po
ňom) žije predovšetkým v textoch a prostredníctvom textov. Συγγνώμη, Σωκράτης.
Prepáč, Sokrates, ale od čias Platóna je filozofia literárny žáner – ako si myslí aj
Ágnes Heller –, samozrejme, iný než ostatné literárne žánre; taký, ktorý „vždy
v sebe zahŕňa svoje vlastné dejiny“2 a pre ktorý je typická ambícia vysvetľovať a in-
terpretovať svet. Filozofia – ako ju chápal Richard Rorty – je „druh písania“, „kul-
túrna konverzácia“ o otázkach primárnej dôležitosti a atraktívnosti pre spolo-
čenstvo ľudí, ktorému ide o dobrý život. Je to „kultúrna praktika“ či dokonca
„kultúrna politika“, spočívajúca podľa Rortyho v „argumentácii o tom, aké slová
používať“ v spoločenskej konverzácii o relevantných otázkach života.3 Každá fi-
lozofia vyrastá z istého kultúrneho prostredia, ktoré spätne v rôznej miere ovplyv-
ňuje.

***
Filozofické „dianie“ sa teda primárne odohráva v textoch a v priestore medzi nimi
(intertextuálne), prirodzene, medzi tými napísanými, vytlačenými či „editova-
nými“ – publikovanými textami. À propos, dnešná generálna posadnutosť hodno-
tiť akademickú prácu najmä prostredníctvom publikácií, je pomýlená aj v tom,
že by vlastne mala platiť najmä pre „textuálne“, „konverzačné“ disciplíny, ako je
filozofia a ďalšie humanitné oblasti. Kým totiž v prírodných vedách je výsledkom
výskumu „objav“, teoretický či empirický, alebo jeho „aplikácia“ napríklad v po-
dobe fyzikálneho „prototypu“ alebo novej chemickej „látky“, biomedicínskeho
„lieku“ atď.; a v technických vedách podobne napríklad v objave nových techno-
logických postupov alebo konštrukcii inštrumentov (zariadení) na ich základe,
tak práve v humanitných disciplínach – kde ide o generovanie myšlienok a kreo-
vanie pojmov, formulovanie interpretácií a argumentov, navrhovanie koncepcií
a vízií, konštruovanie noriem a hodnôt, opisovanie udalostí a navrhovanie inšti-
túcií a pod. – sú texty ako „tkaniny“, utkané z materiálu prirodzeného jazyka

1 Novosád, F. et. al.: Hodina filozofie. Bratislava: IRIS, 2004, 9.

2 Heller, Á.: Philosophy as a literary genre. Thesis Eleven, 110, 2012, 1, 17-26.
3 Rorty, R.: Philosophy as Cultural Politics. Cambridge: Cambridge University Press, 2007, 3.

4
a podľa jeho pravidiel (hoci aj za pomoci všetkých umelých jazykov) tým auten-
tickým výsledkom výskumu, pravým vedeckým, intelektuálnym, literárnym či kul-
túrnym dielom na rozdiel od oných vied, kde je publikácia prevažne buď „sprá-
vou“ o empirickom výskume a jeho výsledkoch, alebo – v prípade teórie – jej
textuálnym výkladom. Kým teda v humanitnej i spoločenskovednej oblasti je text
(publikácia) súčasťou cieľa, pretože napríklad filozofická myšlienka sa „materia-
lizuje“ v jazyku, v oných vedách je viac prostriedkom komunikácie poznatkov
a výsledkov, ktoré už predtým nadobudli inú materiálnu (netextovú) podobu.
Tvorba poznatkov a tvorba myšlienok sú autentické výsledky v tej či nej vede, avšak
ich „zhmotnenie“ má rôznu, pluralitnú podobu. Podobne cesta od nápadu, ob-
javu, poznatku, idey k ich sprostredkovaniu a komunikácii v tej či inej podobe, je
rôzna, rovnako ako aj časový cyklus ich tvorby. Jednoducho, ak vedec nemá po-
znatok, čo môže publikovať? Iba ak recyklovať „v tlači“ alebo prostredníctvom
iného média poznatky druhých. Ak filozof nemá myšlienku, čo môže publikovať?
Iba ak recyklovať „v tlači“ alebo prostredníctvom iného média myšlienky druhých.
Všetci teda môžu publikovať, čo chcú a koľko chcú – ba dokonca musia, ak ich za
to začnú platiť; aká je však hodnota výsledkov ich práce? Tá sa určite nedá merať
publikáciami (môžete mať publikácií koľko chcete, ide však to, aké poznanie
a aké myšlienky sú v nich obsiahnuté). Hodnota publikácií, a to zvlášť v dnešnom
svete, zaplavenom médiami všetkého druhu na komunikáciu čohokoľvek – akých-
koľvek pseudo-poznatkov a pseudo-myšlienok – si vyžaduje mimoriadnu ostra-
žitosť a kritickosť, ale najmä expertné rozlišovanie ich obsahu. Každá publikácia
je len médium (teda prostriedok), ktoré nesie taký či onaký obsah, posolstvo, in-
formáciu, inštrukciu, obraz alebo pochopenie, a to je práve to, čo v nej treba hľa-
dať.
V prípade filozofie je vzťah medzi obsahom a formou, myšlienkou a textom,
výsledkom myslenia a jeho textuálnym (publikačným) výstupom oveľa užší, bez-
prostrednejší, a preto aj zodpovednejší, než v prípade iných skúmaní, kde text
(publikácia) je mediálnou správou o nich. Jednoducho, tak ako empirický vedec
musí n-krát vykonať svoj experiment, kým dospeje k výsledku, ktorý môže publi-
kovať, aj filozof si musí n-krát premyslieť, kým niečo publikuje, aby to malo svoju
hodnotu. Inak povedané: kým výskumná práca empirického vedca nespočíva
v publikovaní, ale vo vykonávaní experimentov, ani myšlienková práca filozofa
nespočíva v publikovaní, ale v premýšľaní svojich myšlienok. S jedným dôležitým
rozdielom: aby sa vedec dostal ďalej vo svojich experimentoch, môže a nemusí
o nich publikovať či sledovať publikácie o experimentoch kolegov. Aby sa filozof
dostal vo svojom myslení ďalej, nemôže „nerisknúť“ publikovanie jeho výsledkov,
ani nesledovať podobné publikačné pokusy kolegov, pretože jeho práca sa vždy
odohráva v jazyku a v textoch. Kým empirický vedec narába vo svojom laboratóriu
alebo teréne s reálnymi materiálnymi objektmi, o ktorých podáva textuálnu
správu vo svojich publikáciách, filozof vo svojom myslení a knižnici (či v počítači)
narába s myšlienkami druhých, ktoré sú mu vždy sprostredkované v textoch a pub-
likáciách. Hodnotiť však jedného i druhého podľa publikácií – ich počtu či miesta
vydania – je rovnako nezmyselné a pomýlené. Pretože čas, energia, kompetencie
atď., ktoré empirický vedec potrebuje na svoje skúmanie, a čas, energia, kompe-
tencie atď., ktoré filozof potrebuje na svoje myslenie, sú neporovnateľné, nesú-
merateľné. A rovnako nesúmerateľné sú aj publikačné výstupy jedného i druhého,
takisto ako aj ich účely. Vedecká literatúra má informovať, filozofická literatúra
5
má formovať. Koľko a akej vedeckej literatúry potrebujeme, aby sme boli adek-
vátne informovaní o svete? A koľko a akej filozofickej literatúry potrebujeme, aby
sme adekvátne mysleli o svete?Ak niekto chce hovoriť o hodnote textu (publikácie,
knihy, monografie) – filozofického či akéhokoľvek iného –, môžeme ho odkázať
na Jozefa Piačeka: tou hodnotou je „miera participácie knihy v ľubovoľnom jej
význame, funkcii a forme na kultúre ako pretváraní zla na dobro, škaredého na
krásne a tak ďalej... Rozpracovanie axiológie knihy ako súčasti filozofie knihy by
bolo potrebné už vzhľadom na skutočnosť, že kniha je zasahujúcno synchronicky
do všetkých sfér života človeka a diachronicky v každej jeho historickej etape.
Axiológiu knihy filozoficky funduje vyšetrovanie... účinkovania knihy v živote člo-
veka... ponor do spôsobu bytia knihy a jej hodnoty je nevyhnutný najmä v dobe
všekrízy a všeinflácie a pri zvažovaní budúcnosti knihy. Je tu zdanlivo jednoduchá
otázka: má kniha ešte hodnotu?“4

***

Filozofická literatúra je pre filozofický život čosi ako „záhrada“, kde sa pestujú
všetky možné plody filozofického ducha, malé i veľké, vyššie i nižšie, čerstvé i za-
konzervované, čisté i hybridné. Raz môže pripomínať džungľu alebo prales, ino-
kedy anglický park a len výnimočnejšie francúzsku alebo dokonca japonskú zá-
hradu. Filozof sa potrebuje po svojej záhrade voľne pohybovať a „ochutnávať“
z jej záhonov, až kým medzi nimi nenájde ten svoj a nezačne ho zveľaďovať. I tak
však potrebuje neustály prísun nových prísad a odrôd, pretože nikdy nemôže ve-
dieť, či niekde v kúte nevyklíči niečo zaujímavé a dôležité, čo by si zaslúžilo po-
zornosť, a teda „čerstvú vodu“ na zalievanie. Filozofická záhrada je pestrá, celkom
prirodzene rozdelená na mnoho parciel, políčok, terás, chodníčkov, zákutí, ale aj
myšlienkových bludísk, prepadlísk a možno aj slepých uličiek...
Hlavným stavebným materiálom pre filozofov v ich záhradách sú práve knihy
– tie, ktoré píšu pre seba samých a svojich kolegov, i tie, ktoré píšu pre návštevní-
kov svojich záhrad, občasných aj tých trvalejších, ale aj knihy, ktoré sami „len“ čí-
tajú a používajú ako „potravu“ pre vlastné myslenie. Filozofi nemôžu žiť bez kníh
(dnes vrátane tých elektronických) a práca s nimi je pre nich čosi ako „dýchanie“.
Richard Rorty s obľubou opakoval, že hlavným motívom filozofa je vyznať sa
v dielach svojich predchodcov, ktoré ho priťahujú a fascinujú; a jeho hlavnou prá-
cou je čítať veľa filozofických (i nefilozofických) kníh a rovnako čo najviac vlast-
ných, originálnych napísať. Za najhoršie považoval, ak sú filozofické práce nudné
a nedajú sa čítať. Samozrejme, aj tu ako všade inde existuje istý „filozofický vkus“,
pretože nie každý sa musí rovnako príjemne cítiť v „myšlienkovej záhrade“ kaž-
dého druhu. Na druhej strane existuje čosi ako „kánon“ filozofickej literatúry,
t. j. diela, ktorú sú nielen ozdobou, ale aj opornými stĺpmi každej záhrady. V ich
štúdiu spočíva potom každé štúdium filozofie.
Ak sú filozofi vďaka svojim myšlienkam architektmi a staviteľmi svojich zá-
hrad, tak ich záhradníkmi – tými, čo sa starajú o jednotlivé záhony a parcely,
o prísun materiálu a o to, aby záhrade nevyschli jej pramene – sú vydavatelia fi-
lozofickej literatúry. Sú prirodzenými spojencami filozofov, bez nich by filozo-
fická komunita živorila alebo by bola odkázaná sama na seba. Vydavateľ filozo-

4 http://www.jozefpiacek.info/2013/10/hodnota-knihy-synkriticizmus/

6
fickej literatúry – ak to nie je z nejakých dôvodov filozof sám – môže byť iba ten,
kto si je tak či onak vedomý kultúrnej hodnoty a poslania tejto literatúry. Táto
literatúra, podobne ako napríklad poézia, nie je pre každého (napriek tvrdeniu,
že „každý človek má svoju životnú filozofiu“ a je „filozofom sám pre seba“). Fi-
lozofická literatúra nie je pre masy a jej vydávanie je kultúrny počin v najširšom
zmysle, ktorého „ekonomická návratnosť“ sa nijako nedá zredukovať na bilanciu
v ročnej účtovnej súvahe vydavateľa.

***

Filozofická literatúra je primárne určená profesionálnym obyvateľom a laickým

návštevníkom filozofickej záhrady. Ak pominieme filozofické diela, vydávané
v zahraničí v origináloch, tak v našich končinách sme sa k nim dostávali najmä cez
takých vydavateľov, ako boli v prvej ČSR český Melantrich, Jan Laichter a Hermann
a synové či náš Tranoscius, Spolok. sv. Vojtecha a Matica slovenská; potom po dru-
hej svetovej vojne Nakladatelství československé akadémie věd (neskôr Academia)
a Státní nakladatelství politické literatury v Prahe (neskôr Svoboda), resp. Vyda-
vateľstvo slovenskej akadémie vied (neskôr Veda) a Nakladateľstvo Epocha (neskôr
Pravda) v Bratislave. V tomto druhom prípade išlo takmer o štátny (a stranícky)
monopol na vydávanie filozofickej literatúry so všetkými dôsledkami pre ňu.5
Profesionálna filozofická konverzácia i spisba sú záležitosťou každej filozofic-
kej komunity a nemôžu sa rozvíjať, pokiaľ sa nepestujú v jej vlastnom etnickom
jazyku. Vo filozofii pracujeme s myšlienkami, pojmami, koncepciami, teóriami,
ale aj hodnotami, významami, interpretáciami; pracujeme jednoducho nielen
v nejakom prirodzenom jazyku, ale aj s týmto jazykom. Jazyk je tu nielen nástroj,
ale aj predmet analýzy, pretože predmetom analýzy vo filozofii sú myšlienky, rov-
nako ako ich jazyková artikulácia a deskripcia.
Filozoficky myslieť a komunikovať v slovenčine je kultúrna potreba a nevyh-
nutnosť a vôbec nejde len o vytváranie odbornej terminológie a slovníka. Bez fi-
lozofovania v rodnom jazyku nie je možný ani rozvoj národnej kultúrnej identity
a vzdelanosti.
V tejto súvislosti hrajú významnú a nezastupiteľnú rolu preklady diel svetových
filozofov. Ide dokonca o viac než len o jazykovú a prekladateľskú kvalifikáciu na
takúto prácu, pretože preklad každého z takýchto diel od antiky po súčasnosť si
vyžaduje vlastnú filozofickú (i dejinno-filozofickú) kompetenciu a erudíciu.
V našej domácej filozofickej literatúre máme dva výnimočné príklady takejto
práce, ktoré predstavujú „v kontexte slovenskej kultúry monumentálne dielo“,
ako napísal hlavný vedecký redaktor prvého z nich, Igor Hrušovský, v záverečnom
doslove.6 Ide o Antológiu z diel filozofov, ktorej 10 obsiahlych zväzkov vychádzalo
v rokoch 1966 – 1977. Tvorí ju súbor reprezentatívnych ukážok z diel vybraných
prominentných autorov jednotlivých období vývinu európskej filozofie od antiky
do polovice 20. storočia spolu s úvodnými štúdiami a biograficko-bibliografic-
kými „medailónmi“ jednotlivých filozofov. Antológia sa stala „významným zdro-

5 V Česku vydávali filozofickú literatúru v menšej miere aj Mladá fronta, Odeon a Vyšehrad, na
Slovensku Tatran, Slovenský spisovateľ a Smena.
6 Hrušovský, I.: Doslov. In: Marxisticko-leninská filozofia. Antológia z diel filozofov, zv. 10. Bratislava:
Pravda 1977, 788.

7
jom myšlienkových podnetov pre širšie vrstvy inteligencie a tiež dôležitou pomôc-
kou najmä pri vysokoškolskej výuke filozofie a ďalších humanitných vied“ a „bola
katalyzátorom dovŕšenia profesionalizácie filozofie u nás“.7
Druhým príkladom pestovania našej domácej filozofickej záhrady – aj keď
znova výlučne „dovozom“ a „presádzaním“ vzácnych, osvedčených i problematic-
kejších jedincov zo zahraničia – bola edícia Filozofické odkazy, ktorej 46 zväzkov
vyšlo v rokoch 1973 – 1990. Išlo o preklady celých základných diel klasickej i po-
klasickej západnej filozofie (spolu s úvodnými analytickými štúdiami vedeckých
redaktorov, resp. prekladateľov), vďaka čomu sa po prvýkrát dostali v slovenčine
do rúk profesionálov i laikov Platón, Aristoteles, Epikuros, Descartes, Locke, Spi-
noza, Kant, Fichte, Dilthey, Wittgenstein, M. Weber, Whitehead, Kuhn, Foucault
a ďalší. Milan Zigo k tomu skonštatoval: „Dosiahol sa kvalitatívny posun v doto-
vaní slovenskej verejnosti filozofickou literatúrou čo do množstva i tematického
záberu, a to v priebehu štvrťstoročia. Tento výkon dvoch-troch desiatok sloven-
ských filozofov a prekladateľov, grupujúcich sa z troch generácií, bol významným
príspevkom k rozvoju našej duchovnej kultúry, a to tak priamymi prínosmi, ako
aj latentnými „ďalekonosnými“ inšpiráciami“.8
Toto bol kontext, v ktorom vstúpil do vývoja súčasnej slovenskej filozofie pro-
stredníctvom vydávania filozofickej literatúry Kalligram.9 Keď si Milan Zigo na
záver svojej štúdie z roku 2009 položil otázku: „Ako by vyzerala slovenská filozofia
daného obdobia bez realizácie týchto dvoch veľkých projektov?“, t. j. bez Antológie
z diel filozofov (1966 – 1977) a Filozofických odkazov (1973 – 1990), a hneď si sám
odpovedal, že jej „obraz by bol oveľa chudobnejší a fádnejší“,10 môžeme si aj my
teraz oprávnene položiť analogickú otázku: „Ako by vyzerala slovenská filozofia
súčasného obdobia bez projektov Kalligramu?“, a takisto si odpovedať, že jej ob-
raz by bol podstatne chudobnejší až nepredstaviteľný. Zigo dokonca uvedenú štú-
diu končí priamym odkazom na Kalligram ako na vydavateľstvo, ktoré by malo
prevziať „štafetu“ a iniciatívu.
Nech je to akokoľvek, Kalligram bol ostatné štvrťstoročie „lídrom“ v oblasti kul-
tivovania našej domácej filozofickej záhrady. Robil tak nielen nepriamo vydávaním
literárnych diel od Máraia či Eszterházyho po Borgesa či Bernharda, ako aj niekto-
rých vedeckých diel od Fergusona, Perelmana a ďalších po Rawlsa, Dworkina a ďal-
ších, v ktorých je filozofia tak či onak obsiahnutá, ale najmä priamo, keď zo 728
vydaných titulov tie filozofické dosiahli počet 135. Z nich najväčší podiel (62) tvoria
preklady diel súčasných svetových autorov, ktorých je naozaj plejáda. Sú tu zastú-

7 Zigo, M.: Miesto Antológie vo vývinových súvislostiach slovenskej filozofie. Filozofia, 63, 2008, 10,
869, 872.
8 Zigo, M.: Edícia Filozofické odkazy (1973 – 1990): jej charakter, realizácia a význam. Filozofia, 64,
2009, 10, 992.
9 Po roku 1989 vydavateľskú iniciatívu v oblasti filozofie nakrátko prevzala súkromná spoločnosť
Bradlo a po nej Archa, obe však zanikli. Jediným trvalým súpútnikom Kalligramu je od roku 1992
bratislavské vydavateľstvo IRIS, ktoré sa však orientuje prevažne na pôvodné práce slovenských
autorov a len minimálne na prekladové práce, hoci vydalo aj reedíciu prvých 3 zväzkov Antológie
z diel filozofov a okrem toho aj 2 zväzky novej edície Malej antológie filozofie XX. storočia (Pragmatizmus,
1998 a Logický pozitivizmus, 2006), z ktorej jeden zväzok vydal aj Kalligram (Antológia filozofie mysle,
2003). Najnovšie začali vydávať filozofickú literatúru niektoré menšie súkromné vydavateľské
domy (Aurora, Hronka).
10 Zigo, M.: Edícia Filozofické odkazy (1973 – 1990): jej charakter, realizácia a význam. Filozofia, 64,
2009, 10, 994.

8
pení štrukturalisti i postštrukturalisti, existencialisti i pragmatisti, analytici i po-
stanalytici, semiotici i psychoanalytici a mnohí ďalší, ba nechýbajú ani reprezen-
tanti ruskej filozofie. Druhú najpočetnejšiu skupinu (spolu 47 titulov) tvoria pre-
klady diel predstaviteľov klasickej a poklasickej západnej filozofie. Sú medzi nimi
reedície vydaní Platóna či Aristotela, ktoré vyšli už predtým v spomínaných Filozo-
fických odkazoch, ale aj celkom nové slovenské preklady Antisthéna, Hobbesa, Huma,
Rousseau, Schellinga, Hegela, Kierkegaarda, Schopenhauera, Nietzscheho, J. S.
Milla, Deweyho, Wittgensteina a ďalších zvlášť v monumentálnej edícii Ad fontes.
Tretiu skupinu (v počte 20 titulov) tvoria pôvodné monografie našich autorov. Pro-
dukciu dopĺňa 5 polytematických zväzkov (okrem už uvedenej Antológie filozofie
mysle), venovaných dejinám etického a sociálno-filozofického myslenia, kognitív-
nym vedám a estetike či metafilozofickým úvahám o povahe a poslaní filozofie.

***

Inšpiratívna hodnota veľkých diel filozofickej literatúry spočíva – ak sa na záver

inšpirujeme tým istým Rortym – v ich potenciáli prinášať imagináciu, ktorá pre-
konáva súčasné podoby života; prinášať rekontextualizáciu, teda nové premyslenie
toho, čo a ako sa myslelo doteraz; prinášať vieru v romantické utópie. Predpokla-
dom toho je čítať tieto diela ako veľké poémy, ktoré nás nenechávajú chladnými,
ale dodávajú nám emocionálnu iskru a nádej v lepšiu budúcnosť.11
Aj filozof, nielen človek, by mal žiť v záhrade... Filozofická záhrada v podobe
vzácnych plodov ducha je tu pre pozdvihnutie aj toho nášho, slovenského.

Niektoré publikácie
Emila Višňovského
11 Rorty, R.: Achieving Our Country. Cambridge, Mass.: Harvard University Press, 1998, 132-140.

9
 R e ine r Mar ia Ri lke

SONET Y ORFEOVI

Narástol strom. Ó číre prevýšenie!

Ó spieva Orfeus! Vysoko v uchu strom!
A hoci bolo všetko ako nemé,
šíril sa vznik, premena po novom.

Zvieratá trielili z tichosti prostých

priezračných lesov hniezd a bútľavín;
vysvitlo, že vôbec nie z obavy
trnuli, mlčali, ani nie zo ľsti,

10
len počúvali. Rykot, jakot tlám,
vresk sa im z duše málil. V tamtej zemi,
kde nemala to aká chata chytiť,

útulok z najtemnejších túžob, úkryt

so strieškou stĺpikmi vzoprenou v chvení, –
tam v sluchu stvoril si im chrám.

II

Vyšla, bolo to dievča bezmála,

zo spoločného šťastia spevu a lýry,
skvela sa cez závoj jarný a číry
a v uchu si mi ustlala.

A spala vo mne spánkom v ktorom stál

každý ten nevídaný strom a maky
vnímanej lúky, vnímateľné diaľky
a úžas, ktorý mňa sa dotýkal.

Vznikla a zaspala. Svet bol jej sen.

Ako si ju uvil, boh spevu plavý,
ak nie, že bude bdieť, že prikývne?

Kde je jej smrť? Skúsiš ten motív, než

sa tvoja pieseň celá strávi?
Kam klesá zo mňa? ... Dievča sotva len... .

III

Hej, boh to zvládne. No ako ho má,

povedz, muž nasledovať úzkou lýrou?
Má zmysel v spore. Na rázcestí do revírov
srdca nenájdeš stáť chrám pre Apolóna.

Prinášaš spev čo nie je o chcenom,

dvorením sa už-už hotovej látke.
Spev ako bytie. Bohu také ľahké.
No kedy my – sme? Kedy stáča on

do nášho žitia diaľku, zem a hviezdy?

Nie, nie keď ľúbiš. Hoci z rozverných
úst sa derie nový hlas, chlapče – vtedy

11
 vždy zabudni. To prejde, minie sa.
Hej, v pravde spievať, to je iný dych.
Dych na nič. Vánok v bohu. Vietor sám.

IV

Ó nežní, časom vystúpte zase

pred dych, čo na vás nemyslí,
triešti sa na lícach, za vami trasie
sa opäť spätý a súvislý.

Ó blažení, čistí, ó slávni,

to vami začína ríša sŕdc,
luky ste pre šípy a šípom rany,
váš úsmev od sĺz má večnejší lúč.

Útrap sa nebojte, ťarchy

navráťte zas zemi dnu plnej krýh;
ťažké sú moria, ťažké sú vrchy.

Aj stromy, tie čo ste sadili malí,

oťaželi; takže neuniesli by ste ich.
Ale ten priestor, vzduch... vzdušné valy... .

Nechajte iba ružu kvitnúť za ním

raz do roka. Zdržte sa pomníkov.  
Veď je to Orfeus. Len metamorfovaný
raz v tom, raz v tom. Nestojme o názov,

o meno. Spieva – nie je to nič inšie

než Orfeus. Prichádza, odpláva. 
Je vari málo, že on ruže v mise
pretrvá zavše o deň, dva i viac?

Aby ste pochopili musí preč.

Hoc by sám, že sa nevráti, bol v úzkych.
A nad prítomnosť siaha jeho reč,

tam z vás už sotvakto ho nasleduje.

Bránička lýry netisne mu ruky.
A v tom je poslušný, že prestupuje.

12
VI

Tunajší je? Nie, od oboch svetov

získaval šírku a razenie.
Znalejšie zohýba vetvy vŕb ten kto
už najskôr skúsil ich korene.

Keď spať sa zberáte, na stole nie je

chlieb ani mlieko; to mŕtvych zve.
Ale on, vľúdny zaklínač, leje
pod miernosť viečka ich mámivé

zjavy a s uvidenými ich múti;

účinok zemedymu a ruty
je mu vraj nemenej pravý než priehľadný vzťah.

Obraz nič nezhorší mu akokoľvek;

či je to z izieb, či je to z hrobiek,
má chválu pre sponu, pre prsteň, pre krčah.

VII

Chváliť, to je čosi! Vyzvaný hlásnik,

ukázal sa ako jagavý cín
z mlčania skaly. Mal srdce, ó časný
lis nikdy nevyminuteľných vín.

Prach sa mu márne po hlase hádže,

keď božský príklad mu dojíma vnem.
Vinohrad všade a všade strapec
na citnom juhu vždy dozrieva preň.

A márne stuchlina v kráľovských kryptách

pri tom, že klame, chválu chytá,
alebo že z božstva padne tieň.

Je jedným z tých poslov stálych,

čo drží misy s ovocím chvály
až k mŕtvym do dverí vystreté.

(Z nemeckého originálu Die Sonette an Orpheus /1923/

preložil Rastislav Horník.)

13
 J o ze f Adám a ť

MEDZI MYSLENÍM A BÁSNENÍM

Rozmýšľame o myslení. Rozmýšľanie o myslení sa nám na prvý pohľad ukazuje

ako reflexia myslenia. Rozmýšľame o tom, čo sa v myslení deje. No to, čo sa deje
v myslení, aby bolo toto rozmýšľanie naskrze myslením myslenia, zaiste musí sa
diať v rovnako premýšľavom tóne. Hovoríme, že rozmýšľame raz „o tom“ a ino-
kedy „o inom“, hovoríme o zacielení, nasmerovaní myslenia, a síce na to, čo sa
myslenia týka, čo je jeho predmetom. Rozmýšľanie o pravde sa týka pravdy,
o dobre dobra, o myslení myslenia. Je však výraz „predmet“, ono „o-čom-mysle-
nia“, v tejto súvislosti naozaj tým správnym? Netají nám „predmet“ väčšmi niečo?
Výraz „predmet“ myslenia nás zvádza k tomu, že myslenie je činnosťou, v ktorej
zameriavame pozornosť práve na ten a ten predmet, a teda podrobujeme ten a ten
predmet skúmajúceho pohľady mysle. V slove „predmet“ sa zračí zároveň aj určité
rozhodnutie: sme to my, ktorí si vyberáme práve tento predmet, sme to my, ktorí
práve tento predmet chceme skrz-naskrz „popremýšľať“, zaznamenávať si premy-
slené, a božechráň, aby sme na predmet pozabudli, a tým sa vzdialili od témy.
A predsa. Koľkokrát, keď sa nás, pohrúžených do myšlienok, s pohľadom
upriameným do neznáma ktosi opýta, „o čom“ to vlastne tak úporne rozmýšľame,
zaiste nevieme dať jednoznačnú odpoveď. Vari „len tak“ zavše odvetíme, a súčasne
tušíme, že nevravíme celkom pravdu, že to, o čom rozmýšľame – a nech rozmýš-
ľame akokoľvek: letmo či hĺbavo, jednoducho či učene –, rozhodne nie je „iba tak“,
že dokonca nás zriedkakedy postretne tá chvíľa, keď navôkol všetko zmĺkne a ko-
nečne máme priestor „takto“ si popremýšľať, chvíľa sviatočná, keď myšlienky
akoby sa voľne vznášali kdesi v povetrí, prichádzali a odchádzali, nevedno odkiaľ,
nevedno kam, ale predmet, jasný predmet, ktorý by bol odpoveďou na konkrétnu
otázku „tak o čom teda“ akosi ani pri najlepšej vôli nedokážeme nijako špecifi-
kovať. Vari „len tak“, „ani vlastne neviem „o čom“ „netuším“, „o ničom“... A predsa:
myslíme, rozmýšľame – ako možno nikdy predtým.
To, čo sa v takejto chvíli týka nášho myslenia, čo sa nás priam zmocňuje, keď nás
znenazdania, ako vravievame, „prepadne myšlienka“, keď sme uchvátení mocnou
hrou fantázie, splývaním spomienok a snov, predstáv a pocitov, chutí a vôní, tónov
a zjavení, keď v myšlienkach preskakujeme od jedného k druhému, k tomu, čo
bolo, mohlo byť, i k tomu, čo nikdy nebude, od milovaných tvárí k tváram ešte ne-
spoznaným, od blízkych krajov k nedohľadným diaľam sveta, v nekonečnom zre-
ťazení asociácií, vynárajúcich sa celkom mimovoľne, azda z chute magdalénky na-
močenej v lipovom čaji, to, čo sa v tejto chvíli týka nášho myslenia, rozhodne nie
je ten či onen „predmet“, nič takpovediac konkrétne; skôr sa nám zdá, že ten alebo
onen predmet sa pred nami vynára až na dôvažok, ako plod tejto ohromnej hry
obrazotvornosti, až vtedy akoby sme prichádzali na to, že naše myšlienky „o nie-
čom“ sú, no nevyslovujú nič zámerne, ale akiste len mimochodom, že sa v tej lavíne

14
úlomkov obrazov a neúplných veršov, v tom okamihu, ktorý je trváci azda iba tým,
čím je najkrehkejší, niečo skrze nás rodí, neodvolateľne, niečo prichádza nami na
svet, niečo neopakovateľné, no o to vzácnejšie a naliehavejšie, niečo, čo nepodlieha
prísnym zákonom konvenčnej logiky, čo má však svoju osobitú, vlastnú, vnútornú
logiku, svoje vlastné, nemenej pevné, prísne a záväzné pravidlá, no jednako celkom
iné pravidlá, nekonečne vzdialené od všetkých štandardizovaných postupov a vzo-
rov.
Heidegger1 nepochybne vyslovuje hlbokú pravdu o myslení, keď ho stavia do
blízkosti básnenia. Myslenie nie je len premýšľaním „o niečom“, a to takým spô-
sobom, že si toto niečo postavíme pred seba a akoby dodatočne urobíme predme-
tom vlastných myšlienok, ref lexií. „Myslieť niečo“ znamená – väčšmi ako „roz-
mýšľať o niečom“ – „byť zasiahnutý“ týmto niečím.2 To spoznávame zakaždým,
keď sa snažíme o niečom silou-mocou popremýšľať, no akoby naschvál – napriek
snahám alebo práve kvôli snahám – nám to akosi nejde, tým menej sme akýchkoľ-
vek myšlienok, akýchkoľvek postrehov schopní, tým menej máme čo povedať.
A naopak, nezriedka sa stáva, že o to oslnivejšie myšlienky nám „behajú hlavou“,
o čo menej sa o ne usilujeme, o čo väčšmi sme si vedomí svojej odkázanosti na
predmet myslenia, toho, že sme mu v konečnom dôsledku vydaní na milosť a ne-
milosť. Akoby sme boli rukojemníkmi tej veci, o ktorej rozmýšľame, a úroveň na-
šich myšlienok – od málokrvných fráz až po vskutku geniálne postrehy tých ne-
mnohých – závisela bezo zvyšku od toho, do akej miery sme schopnými sa
predmetu myslenia „otvoriť“. Nakoniec, grécky výraz, ktorý prekladáme našim
slovom „myslieť“, „noein“,3 neznamená to, čo pod „myslením“ obyčajne rozu-
mieme, totiž cieľavedomú zameranosť subjektu na ten alebo onen predmet, ale,
naopak, schopnosť otvoriť sa veci, nechať sa ňou zasiahnuť, preniknúť, ochotu vyjsť
jej v ústrety, ísť si takpovediac po myšlienky priamo k nej, aby nám v jej svetle, pod
jej rukami niečo „napadlo“.
Taká je, dovolím si povedať, aj skúsenosť básnenia. Je akiste naivnou predsta-
vou, že básnik má pred sebou nejaký predmet, objekt básnenia, prírodu, lásku či
čokoľvek iné. Prírodná lyrika naskrze nie je „prírodnou“ z toho dôvodu, že jej
predmetom je nedotknutý svet prírody; ani ľúbostná poézia nie je „ľúbostnou“,
pretože si za svoj predmet kladie „city ľúbostné“. O prírodnej lyrike hovoríme
väčšmi preto, pretože vyviera zo samotného lona prírody, pretože je zasiahnutá
prírodou, rodí sa v bezprostrednosti dotyku s ňou, pretože sa ňou príroda akoby
dostávala k reči, akoby sa v nej dovršovala, stávala sama sebou.
Rovnako ľúbostná poézia nie je poéziou, hrubo povedané, „o láske“; láska je
pre ňu skôr životodarným zdrojom, podhubím, z ktorého vyrastá, mocnou inš-
piráciou, ktorá až tou či onou básňou nachádza svoje plné vyjadrenie, svoju tvár.
Nakoniec, slovo „inšpirácia“ v tejto súvislosti nie je použité náhodou. „Inspiratio“

1 HEIDEGGER, Martin: Co je to filosofie?, s. 145., HEIDEGGER, Martin. Doslov k přednášce „Co je me-
tafyzika?“, s. 93.
2 Nie náhodou hovoríme o myslení ako o rozhovore – a skutočný rozhovor, aj pokiaľ je „rozhovo-
rom duše samej so sebou“ nemá striktne stanovenú tému, vopred určené „o čom“sa budeme zho-
várať; v tom pravom rozhovore sa téma skôr rodí, pozvoľna, akoby mimochodom prichádza nám
predmet rozhovoru „na jazyk“: predmet nenastoľujeme my, to väčšmi on akoby nastoľoval nás,
účastníkov rozhovoru.
3 GADAMER, Hans Georg: The Beginning of Philosophy, s. 103.

15
pôvodne znamenalo „vdýchnutie“ či „nadýchnutie“. To, čo nás inšpirovalo, akoby
nás oživilo svojím „dychom“ (spiritus), „vdýchlo“ (inspirit) nám svojho „ducha“
(spiritus) či prinajmenšom dovolilo sa nám z neho nadýchnuť (inspirare). Preto
tam, kde, ako hovorievame, nemáme „inšpiráciu“, cítime sa spravidla bezradní,
bez nápadov, bez ducha, tam sme prázdni a stratení.
Myslenie a básnenie však nielenže stoja „blízko seba“, v myslení a básnení do-
konca odhaľujeme jeden a ten istý základný motív. „Myslenie“, zdôrazňuje na
inom mieste Heidegger, „je pôvodné dictare, prapôvodné básnenie [Dichtung],
[poiésis]“.4 Príbuznosť latinského slova „dictare“ a nemeckého slova „Dichtung“ nás
stavia do oblasti diktovania a zaznamenávania. Tak Yves Frontenac píše, píše „bez
zastávky, (...) ani si nedá čas, aby písmená boli čitateľné, lebo sa bojí, že stratí čo
len jediné zo slov, ktoré nám ktosi šepká iba raz“.5 Tak myšlienky, ktoré nás akoby
z ničoho nič prepadali, v tých chvíľach omilosťujúceho vnuknutia, keď naskrze
nerozmýšľame „o niečom“, keď sa mysleniu, máme pocit, väčšmi toto niečo po-
darúva,6 odovzdáva do úschovy na starostlivé stráženie uchovávajúce jeho nepred-
metnosť i nespredmetniteľnosť, keď myšlienky nami voľne plynú, mimo našej
kontroly či vôle, vari ani nie sú našimi myšlienkami, výmyslami, ako skôr zázna-
mom hlasu, tajuplného hlasu, ktorý nás neprestajne oslovuje, no ktorý možno
iba zriedkakedy dokážeme s plnou vážnosťou započuť.

4 HEIDEGGER, Martin: Anaximandrův výrok, s. 16-17.

5 MAURIAC, François:. Tajomstvo Frontenacovcov, s. 71
6 Slovo „dictare“ okrem iného znamená aj „udeliť“, „odovzdať“, zveriť“.

16
 Mo nik a K apr á likov á

Ž ENA A BÁ SNIK
O neznámej tvorbe Blanky Čietekovej-Smrekovej

Začalo sa to celkom filmovo. Druhú májovú nedeľu na slnkom zaliatom nábreži

pred pražským Národným divadlom, vzduch voňal rozkvitnutými lipami. Pre-
mávka v Prahe ešte nebola taká hustá a ľudia ešte mali čas sa prechádzať. ONA
stála na zastávke električky, kde sa jej prihováral šofér nablýskaného auta, ON ne-
ďaleko na chodníku z NEJ nespúšťal oči. Keď protestne odvrátila tvár, došlo mu,
že šofér je jej cudzí a nemá v úmysle s ním odísť. Inštinktívne jej pribehol na po-
moc – gestom naznačil, že patrí k nemu. Šofér pochopil, ONA nechápala. Prekva-
pená intervenciou sa prudko otočila, čím nevdojak strčil do balíčku v jej rukách.
Na zem sa vysypali jablká. Horlivo ich začali zbierať a skrčení k zemi prvýkrát
k sebe prehovorili...
Scéna, ktorá by poľahky zniesla nároky strieborného plátna, sa naozaj stala.
Písal sa rok 1934, presnejšie 10. mája. ONA sa volala Blanka Koucká, mala 24 ro-
kov a pracovala v učtárni firmy Siemens-Halske. Pred Národným divadlom čakala
na kamarátku, ktorá si pomýlila deň stretnutia a nakoniec neprišla. ON, Ján Čie-
tek, 35-ročný redaktor Nakladateľstva Leopolda Mazáča išiel práve okolo. Prav-
divosť opísanej scény potvrdili s odstupom rokov obaja. ON ich zoznámeniu ve-
noval báseň a celú kapitolu svojich pamätí, kde sa úprimne vyznal, že nevie „ako
krivolako a možno londonovsko-adysovsky“ by existoval, keby v tej chvíli prišla
električka a „odniesla mu ju“. ONA, v rozhovoroch médiám realizovaných už po
jeho smrti, sa vyjadrila stručnejšie: „Slovo dalo slovo, sympatia vyvolala iskrenie.“ 
Náhodné stretnutie dvoch ľudí viedlo k sérii už celkom nenáhodných rozhod-
nutí. Najskôr električkou na Barrandov, kam mala Blanka pôvodne s kamarátkou
namierené, neskôr na Vinohrady, na večeru do kaviarne Flóra – hosťoval tam
známy bratislavský primáš Lájoš Bitó. Ešte pod slnečníkom obľúbených terás mu
prezradila, že jej slovenčina nie je cudzia a páči sa jej aj slovenská poézia. Na dôkaz
mu zarecitovala úrovyk básne: „Do úbohých tvojich topánočiek vlhký sneh sa vpíja. Vieš,
že nôžka citlivešia je ako odokrytá šija?“. Súhrou zvláštnych náhod si na maturitnej
skúške vytiahla práve otázku o mladej slovenskej poézii – J. Smrek, E. B. Lukáč.
S potuteľným úsmevom počkal, kým predniesla aj niečo z Lukáča a potom jej pre-
zradil, že autorom prvej básne je ON. Ukázal jej aj ústrižok o vyplatení ceny za
zbierku Iba oči, ktorý nosil v peňaženke. Avšak ani Blanka nebola múzou nedo-
tknutá. V čase ich zoznámenia mala v denníku Národní politika uverejnené svoje
prvotiny. Rada sa pohybovala v kruhu tvorivých ľudí, navštevovala ľudovýchovné
kurzy, verejné prednášky i hodiny kreslenia. Mladá, samostatná, rozhľadená. Ak-
tívne športujúca, ovládajúca cudzie jazyky. Dokonalý predobraz modernej ženy.
Stretnutie s básnikom považovala za znamenie.
Svadba nedala na seba dlho čakať. Už štyri mesiace po zoznámení im obrad na
žižkovskej radnici odsvedčili Jánov redakčný kolega Štefan Letz a Blankina kama-
17
rátka Anna Erlebachová, ktorá tentoraz dorazila. O sedem mesiacov neskôr sa im
narodila dcéra Helena, časom pribudli ešte dvaja synovia. Blanka dala Jánovi jeden
z najkrajších darov – domov. Dala mu pôdu, v ktorej mohol bezpečne zakoreniť. Ako
odchovanec sirotinca až vďaka nej prvýkrát pocítil silu zázemia vlastnej rodiny. Ján
jej venoval viac ako desiatku básní a svoj nový životný pocit vtelil do zbierky Zrno.
Poézia však časom uvoľní verš až sa stane prózou, strieborné plátno kín zovšed-
nie. Kým pre Jána začalo obdobie žatvy zrelých klasov, Blanka sa z múzy postupne
menila na dobrého hospodára. Kde sa pomenovania „básnik“, „redaktor“, „editor“,
„vydavateľ“, „prekladateľ“ či „organizátor“ stávali neoddeliteľnou súčasťou Já-
novho mena, Blankine meno postupne bledlo, prekrývalo a schovávalo sa v tieni
novej identity. Blanka Čieteková alebo Smreková? Zdalo sa, že ju prijala bez výhrad.

Anna Nováková
Roky plynuli. Keď po štyridsiatich ôsmych rokoch spoločného života v decembri
1982 Ján zomrel, zostalo po ňom rozsiahle dielo a korešpondencia, ktoré zaplnili
viac než sto papierových škatúľ. Už len letmý pohľad na ich množstvo by stačil
na utvrdenie o Jánovom podieli na vývine slovenskej kultúry. Blanke záležalo na
zachovaní a dokumentovaní slovenského kultúrneho života, ktorý sa v tridsiatych
rokoch odohrával v Prahe a neskôr počas vojny v Bratislave, ako aj na tom, aby
Smrekove meno nevymizlo. Peňazí ani zlato nikdy nemali, zostávalo im len cenne
znejúce meno. A tak sa oň verne starala. Ešte počas Jánovho života poctivo hľadala
dokumenty, zbierala, organizovala materiály, ktoré až na pár cenných výnimiek,
všetky postúpila Matici slovenskej – v tej dobe ešte stále pamäťovej inštitúcii, ku
ktorej básnik prechovával celoživotnú loajálnosť. Po neskoršej katalogizácii v Li-
terárnom archíve obsiahli viac než 14 tisíc jednotiek. Blankine meno by sme tam
dnes však hľadali márne. Jej podiel na tvorbe a aktivitách známeho manžela zostal
nedocenený, len imanentne skrytý medzi tisíckami archiválií uloženými na Hosti-
hore. Literárna história sa k nej zachovala macošsky. Ešte v roku 1978 pri príle-
žitosti autorových sedemdesiatin jej prínos celkom trefne vyjadril literárny kritik
Alexander Matuška: „Čo Smrek vytvoril, to ona spôsobila. A čo on napísal, to ona pri-
pravila.“ S vymierajúcou literárnou generáciou sa však už na jej podiel zabudlo.
Celkom bežný jav, ak svedectvo nik nezachytí. Alebo zachytiť nechce.
Blanka však nebola Smrekovi len životnou partnerkou, ale spoluviedla rodinné
vydavateľstvo Elán, administrovala rovnomenný časopis, Komornú knižnicu, ini-
ciovala vznik dodnes obľúbených detských kníh i Smrekových memoárov. Jána
prežila o dvadsať rokov a keď v máji 2002 zomrela, v porovnaní s mužovou po-
zostalosťou po nej zostalo len niekoľko starostlivo organizovaných fasciklov,
ukrytých v domácom sekretári. Až do minulého roku si spokojne odpočívali „me-
dzi maminými vecami“. Ani syn Ivan, ktorý v byte po rodičoch zostal bývať a do-
konca pokračoval v tradícii vydavateľstva Elán vydávaním príležitostných publi-
kácií, do nich nenahliadol.
Tie starostlivo zorganizované zložky obsahujú jej vlastnú poéziu, poviedky
a scenáre a odhaľujú krehký svet ženy – manželky a matky, publicistky, preklada-
teľky a nedocenenej autorky, ktorá neprestávala dúfať v naplnenie svojho sna
o vydaní vlastnej zbierky básní či poviedok. Odkrývajú tvorbu, ktorá nevznikala
na pozadí aktuálnych literárnych tendencií, ale z vnútornej potreby zachytiť ná-
lady, spomienky a vyjadriť nádeje i frustrácie zo života po boku známeho básnika.
Až na pár časopisecky publikovaných príspevkov, zostávajú dosiaľ verejnosti ne-
18
známe. Blanka aj napriek manželstvu so známym básnikom a dedikácii vlastných
síl jeho tvorbe, však sama tvoriť neprestala. Svet písaného slova sa jej stával exilom
i útočiskom, keď realita neponúkala dôvody na radosť.
Podľa dochovaných dokumentov J. Smrek nezdieľal nadšenie pre tvorivé akti-
vity svojej ženy. Fakt prekvapujúci o to viac, že voči ženskej otázke bol inak veľmi
vnímavý a svojou redaktorskou činnosťou sám kliesnil cestu viacerým mladým
poetkám. Myšlienka vlastnej samostatne tvorivej partnerky mu však príliš nekon-
venovala. Blanka bola básnikovi vernou a loajálnou ženou a otvorene o tom ho-
vorila až desaťročie po jeho smrti. V rozhovore pre časopis Slovenka z roku 1993
to stroho komentovala: „Muži nemajú radi, keď sa im ženy miešajú do remesla“.
Verejný obraz obľúbeného básnika nenaštrbovala, patrila do neho. Ak sa sťažovala,
tak len najbližším priateľkám. Práve z podnetu jednej z nich sa zrodila Anna No-
váková. Nebol to jej prvý, ani jediný pseudonym – časť publicistických príspevkov
podpisovala aj ako M. Sedalová či M. Ivanová. Anne Novákovej však zostala verná
až do konca a ešte aj v deväťdesiatych rokoch posielala pod týmto, vtedy už verejne
známym pseudonymom, scenáre do súťaží. Jedným z čašopisov, v ktorých publi-
kovala bol práve časopis Tvorba. Meno Anny Novákovej by sme už hľadali márne.
Vymizlo z literárnej pamäti spolu s jej podielom na tvorbe slávneho muža. O to
väčšiu bádateľskú zvedavosť jej príbeh, spolu so zachovanou skromnou pozosta-
losťou, vzbudzuje. A preto na tomto mieste celkom po prvý raz uvádzame nie-
koľko jej vlastných básní, ktoré až na tri výnimky, uvedené vo výbere J. Sarvaša
Moje najmilšie verše, nikdy nikde nevyšli. V poézii, na rozdiel od poviedok písaných
po slovensky, zostávala Blanka verná svojej materčine a básne len veľmi zriedka
titulovala alebo vročila. Zo súboru dosiaľ spracovaných 70 básní vyberáme tri.

***

Tak bych se chtěla zeptat stromů

jak projevují žal?
Kde berou sílu k růstu vzpřímenému
kde pružnost ocele
když vichr zohýbal?

Když bouře láme větve mladé

a vůkol hučí nepřátelský hvizd
sklánějí v strachu své holé větve
či tvrdě bojují o každý malý list?

Možná i jim je těžko

zklame-li přítel a leskne se zrada
a zima se strojí jak na věčnost...
Jsou slzy to listí, co na zem padá?

Tak bych se chtěla zeptat stromů

či něžný-žena, muž-ten veliký,
po slově prahnou, po řeči oči?
Nebo snad všechna přání za ně
tlumočí zvonivé chvění osiky?
19
Bolí snad všechno míň v tom tichu?
Bez slov lásky, bez slov hněvu?
Či život ukrytý hluboko v dřeni
ví, že přijde jaro a s ním plno zpěvu?

Tak bych se chtěla zeptat stromů

co když se, třeba já, té síly napiji?
Hrději pak budu čelit hromům
a nožíčku jež bodá v kůru a duši zabíjí?

Tak bych se chtěla zeptat stromů

proč nestárnou, proč léty krásnějí?
Ach, proč bereme si příklad z lidí?
Proč neptáme se stromů raději?”
(21. 8. 1968)

***

Prodám slávu. Chcete?

A co mi za ní nabídnete?
(Není vlastně ani má,
jen můj život tvrdě objímá)

Vím, mnozí by i zámek dali

jen aby lidé o nich povídali
Modré z nebe a ještě k tomu
by v bance konto otevřeli

Ne, ne, to je málo. Dík můj vřelý

Nechci kapsu naplněnou.

Ta sláva je louka květů

plná múz a žhavých inspirací
starých vín a velkých světů
a lásek – stále a od všech generací

To by, věřte, málo za ní bylo. Málo.

To by jenom trochu třpytu na ní polámalo

V té slávě zmrtvený je život celý

Má volnost, sny i malé radosti
Jen starost a krok můj neveselý
nesl celou tu tíhu slávy svátosti

Málo by to bylo. V tom lesku slávy kdo chce žít

mne, která živila ho, musí odměnit

20
A mně je všechno málo. Málo za to
že musela jsem dávat, nikdy brát či něco mít
Ne, nechci zámek, mořskou pláž, ba ani zlato
Chci víc. Chci mnohem víc…!
Chci náruč něžnou a když něco bolí – pohladit

***

Nevěř mi
prosím tě nevěř
slovu jedinému
na čestný chlad když si hrám!
Vidím jen očima tvýma!
A já?
Ach, o lásku div že nežebrám!

Nevěř mi, prosím tě, nevěř

když se ti budu snad smutná zdát!
Vždyť jenom představy očí tvých
celou mě dovedou rozehrát

Nevěř mi, prosím tě nevěř,

kdybych se, pro změnu, zas šťastně smála
Zkus tiše zavolat –!
Milý, ach, milý můj! – Roli bych nedohrála

Chryzantéma

Jednou
když ústy jsem zas chryzantémě
dobré ráno přála,
zavzdechla jen
a v déšť růžový se rozsypala
I stůl byl opojen

Čekala na rozloučení!
V nádheře své stála vzpřímená.
V té čistotě umírání
ne její,
jen má se zachvěla ramena

Tak zářit a tak žít!

Jen těšit
a dávat do posledního dechu!
Tak moci ze života odejít!
Vznešeně. Skromně. Ve výdechu!
21
 POTREBA ÚPRIMNOSTI UMENIA
V SÚČASNOM SVETE
Roz hovo r Mir ia m Mar g al ovej
s o s p i s ov a t e ľom
Pet r o m T h abi t o m Jo nes o m

PETER THABIT JONES (1951) – básnik, dramatik, prekladateľ, autor poézie pre
deti pochádza z Walesu. Je zakladateľom a editorom známeho literárneho ča-
sopisu The Seventh Quarry Poetry Events, ktorý patrí medzi renomované literárno-
vedné periodiká. Za svoju literárnu tvorbu získal množstvo ocenení v Británii aj
v USA.

Miriam: Viacerí čitatelia majú neistý pocit z poézie – myslia si, že čítať poéziu je celkom
iné ako čítať prózu. Boja sa, že básni nebudú rozumieť a nepodarí sa im dešifrovať jej obra-
zotvornosť, metafory, apod. U niektorých čítanie poézie vyvoláva preto pochybnosti o vlastnej
schopnosti porozumenia a čítania. Myslím si však, že sa asi príliš sústreďujú na osobnosť au-
tora, na to, že by ho mali „správne pochopiť“ a nemali by si nedovoliť nechať sa uniesť ryt-
mom, obrazmi a prúdením básnického textu. Majú pocit, že existuje „správne a pravdivé“
čítanie. Čo by si im na to odpovedal? Podľa teba poézia a próza si vyžaduje dva rôzne druhy
čítania?

Peter: Myslím si, že veľa z toho „strachu“ je zapríčinené spôsobom, akým sa poézia
vyučuje na školách, hlavne tu v Spojenom kráľovstve. Často sa považuje sa niečo
osobitné a oddelené od ostatných žánrov, niečo, čo nie je veľmi dôležité, určite
nie do takej miery ako prozaické útvary, napr. poviedky alebo romány. Keď som
chodil do škôl, zvyčajne som tam vysvetlil základné prvky výstavby (rým, metafory,
prirovnania a podobne). Tiež som poukázal aj na rôzne detaily, ktoré si máme vší-
mať pri čítaní, akými sú napríklad použitá slovná zásoba, tón, hlavná myšlienka
alebo námet básne. Skutočne verím tomu, že včasné zoznámenie sa s týmito ve-
cami v detskom veku by mohlo viesť k angažovanému čítaniu poézie v neskoršom
veku.
Čitateľ by mal pochopiť autorov zámer, komunikovať a odhaľovať emócie alebo
námety prostredníctvom jazyka. Čitateľ by si mal najskôr prečítať báseň a nechať
ju vstrebať, cítiť, čo preňho znamená. Je dojatý, pretože vyjadrila pocity práve náj-
denej lásky alebo zdieľa jej so žiaľ? Symbolizuje niečo dôležité, napríklad ničenie
životného prostredia nami, ľuďmi a našou ľahostajnosťou? Čítanie básne vždy
prirovnávam k vstupu do niečieho domu. Keď ho navštívite prvýkrát, všimnete
si niektoré veci. Ak sa vrátite znovu, všimnete si toho viac a ešte viac pri tretej ná-
všteve. Čitateľ by sa mal k básni vrátiť niekoľkokrát preto, aby ju pochopil. Básnik
má samozrejme svoje vlastné „správne a pravdivé“ pochopenie pri čítaní. No pre-
tože slová môžu vyvolať u ľudí rozličné dojmy, čitateľova interpretácia je rovnako
tak platná ako aj básnikova, najmä vtedy, ak čitateľ z básne niečo získal, ak mu
spôsobila virvar myšlienok a s nimi spojených pocitov pri čítaní.

22
 Dylan Thomas povedal: „Dobrá báseň prispieva k realite. Svet po získaní dobrej
básne nie je taký istý ako predtým. Dobrá báseň pomáha meniť tvar vesmíru, po-
máha každému lepšie pochopiť seba a okolitý svet.”

Miriam: Ako si začal čítať poéziu – a neskôr ju aj písať? Kto ťa inšpiroval – iní autori? Iní
blízki ľudia? Alebo niekto, alebo niečo iné?

Peter: Ako chlapec som sedával na kopci Kilvey, ktorý sa tváril impozantne, vrhajúc
svoj tieň na rady domov vo waleskej štvrti Eastside v meste Swansea, kde som býval.
Trávil som veľa času sám na kopci a premýšľal som. Už vtedy som sa chcel „prehrýzť
k jadru dňa“, ako to povedal anglický básnik Edward Thomas. Neskôr som chodil
na gymnázium Danygraig Boys Secondary Modern School a náš učiteľ pán James
nám prečítal báseň od waleského básnika a trampa W. H. Daviesa s názvom The
Kingfisher (Rybárik). Prvý riadok znel: „Zrodila ťa dúha.“ To slovo „dúha“ mi pri-
nieslo náhle poznanie. Rybárika som raz videl pri kanáli Port Tennant Canal, kde
som sa občas hrával s kamarátmi. Zrazu som videl, čo môže jedno jediné slovo spô-
sobiť. Bol to pre mňa skutočný začiatok, kedy sa mi jazyk stal viac ako len spôso-
bom komunikácie v obyčajnom kauzálnom svete. Mal som vtedy jedenásť rokov.
Pán James nám dal úlohu – napísať báseň. Tá moja sa volala The Canary (Kaná-
rik). (V našom záhradnom domčeku sme skutočne chovali kanárikov). Pán James
moju báseň úplne rozložil, ale zároveň mi aj ukázal spôsob, ako sa dá báseň po-
skladať do rýmov. A to bol začiatok môjho celoživotného úsilia o majstrovstvo.
Uvedomil som si, aké je to vzrušujúce, ak má človek prvú inšpiráciu a nevie, čo
ho čaká, keď začína písať novú báseň. Písal som o veciach okolo seba, o mojom
starom otcovi, ktorý pomaly umieral v posteli v obývačke, o kopci Kilvey, kde som
sa hrával a kde som po prvýkrát zažil pocit inakosti. Nemal som tušenia ako pí-
šem, písal som básne a nevedel som, či sú dobré alebo zlé. Ale už aj v tom mladom
veku som to bral vážne. Keď som mal asi trinásť rokov a zaumienil som si stať sa
básnikom, zaregistroval som sa v knižnici Swansea Central Library a hneď som
si prezrel oddelenie poézie. V tej knižnici som objavil skutočne vzácnych básnikov
akými sú Gerard Manley Hopkins, Thomas Hardy, Emily Dickinson, W. B. Yeats,
Edward Thomas, Dylan Thomas, R. S. Thomas, W. H. Auden, Vernon Watkins,
Sylvia Plath a Ted Hughes. Neskôr som sa dostal k dielam velikánov s menami
Arthur Rimbaud, Charles Baudelaire a Federico Garcia Lorca (môj najobľúbe-
nejší). Približne v rovnakom čase som sa stal roznášačom novín, čo som robil po
škole, aby som si zarobil na vreckové. Noviny som roznášal v okolí, kde som býval.
Za svoje vlastné peniaze som si začal zhromažďovať knihy o poézii, zbierky, živo-
topisy básnikov a rozbory básní Pomaly som sa učil viac a viac o poézii, o jej majs-
trovstve. A popritom som sa snažil lepšie písať vlastné básne. Nikomu som ich
neukázal. Časom, keď som mal okolo osemnásť, začal som posielať niektoré básne
do časopisov vo Walese a bolo to pre mňa úžasné, keď moje texty prijali dva z hlav-
ných časopisov The Anglo-Welsh Review a Poetry Wales. 

Miriam: Ako pristupuješ k vlastnému písaniu. Začnime poéziou. Čo ťa inšpiruje? Prečo

a ako? Ako sa dostávaš ku konečnej verzii básne?

Peter: Ku mne prichádza forma básne ako prvá: je to slovíčko, slovné spojenie,
riadok alebo rytmus, zvyčajne spojený s pozorovaním, obrazom alebo myšlienkou.
23
Keď mám takýto náčrt básne, začnem rozmýšľať o jej obsahu. Napokon po mno-
hých verziách treba báseň často krát skrátiť, lebo je v nej príliš veľa slov, riadkov
alebo myšlienok. R. S. Thomas poznamenal, že báseň v predstavách nikdy nie je
rovnaká s tou publikovanou Myslím, že pocit majstrovstva je pre báseň dôležitý.
Pre mňa ako básnika nie je dôležité len to, čo niekto v básni povie, ale aj ako to
povie: „The colour of saying (Farba výpovede)“, ako to definoval Dylan Thomas.
Ak vyrastáte ako básnik vo Walesi, v dvojjazyčnej krajine s dvomi rozličnými lite-
rárnymi kánonmi – waleským a anglickým - dosť skoro prídete na to, že v texte je
dôležité zachytiť zvuk, hudobnosť básne, využitie prísnych waleských básnických
prostriedkov cynghanedd, ktoré nájdeme aj u anglicky píšucich básnikov ako Dy-
lan Thomas a Gerard Manley Hopkins. Ten pôsobil istý čas v severnom Walesi
ako farár a študoval waleský jazyk a cynghanedd. V zjednodušenom popise je
cynghanedd harmonizácia spoluhlások, rýmov a zvukov, využíva teda prízvuk,
aliteráciu a rým. Verím, že na rozdiel od obyčajnej prózy by báseň mala „spievať“.
„Oslavujem seba a seba spievam“ ako to napísal americký básnik Walt Whitman.
Hudobnosť básne môže podľa T. S. Eliota spôsobiť, že „skutočná poézia vie komu-
nikovať pred tým, než je pochopená“. To sa deje, myslím si, preto, lebo básnik v nás
načiera do podstaty, do nášho bytostného rytmu v jambickej stope. Básnik, ktorý
čelí na prázdnom papieri niečomu dramatickému, („Poéziu tvoríme z vlastného
vnútorného rozporu“ – podľa írskeho básnika W. B. Yeatsa) sa snaží vytvoriť ener-
giu – slovnú, vizuálnu a hudobnú – a pokúša sa zabezpečiť určitý stupeň integrity
a dôveryhodnosti v hovoriacom hlase básne, nasledujúcom hneď po nádychu.
Skutočný básnik využije všetky poetické prostriedky, ktoré má k dispozícii, ale
ako Seamus Heaney raz povedal, „Technika... nezahŕňa len básnikov spôsob za-
obchádzania so slovami, usporiadania stôp, rytmu a verbálnej textúry. Patrí sem
aj osobná definícia postoja k životu, definícia vlastnej reality.“
Proces písania básne je pre mňa všetkým. Jej publikovanie je vedľajšie. Ešte stále
milujem pocit strachu a vzrušenia pri pohľade na prázdnu stranu. Milujem držať
pero v ruke a cítiť, akoby sa časť zo mňa prelievala do atramentu. K počítaču si
sadnem len vtedy, keď je dielo dokončené.

Miriam: Je to niečo iné ako písanie drámy? Každý rok tráviš leto v Kalifornii v Big Sur
a píšeš hry – potom sú z nich čítačky alebo celé produkcie. Niečo je určite iné, čo sa týka hier
a konečného výsledku: obecenstvo je priamo na mieste, zažíva tvoju hru a reaguje na ňu spo-
ločne; je to svet v predstavách (možno realita?), ktorý je pre divákov „skutočný“ na jednu-
dve hodiny. Čo ťa inšpiruje k písaniu hier – a čo s tým potom robíš?

Peter: Na Swansea Universite som okrem kurzov písania poézie učil kurzy drámy.
Takže základy písania drám sú mi známe. Je to veľmi odlišné od písania poézie.
Na začiatku je to, podobne ako pri písaní básní, osamelá činnosť, ale keď sa hra
číta na javisku alebo sa hrá, zahŕňa to tímovú prácu s inými profesionálmi. Ten,
kto píše, si to musí uvedomiť niekedy počas procesu písania – keď pracuje podľa
javiskových pokynov, na dialógu a na akčných výstupoch. Režisér a herec vnášajú
do scenára svoju energiu a často aj vlastnú interpretáciu. Autor musí vidieť veci
ich očami a zvážiť určité kompromisy. Keď divadelná hra vstupuje do produk-
čného procesu, musia sa zohľadniť ďalšie faktory: veľkosť javiska a finančné mož-
nosti obsadenia, divácka návštevnosť, platy hercov, atď. Takže často musí autor
obmedziť predstavu o tom, čo pôvodne napísal, a prijať to, čo môžu režisér, herci
24
a ľudia v zákulisí s dielom urobiť.Väčšina divákov si odnáša z návštevy divadla do-
jem zo zápletky, hlavne ak ide o novú a neznámu hru. Iba neskôr, keď sa im dojmy
uležia, vystúpia na povrch ďalšie problémy a témy z divadelnej hry. Takže autor
musí vedieť priamo osloviť divákov a udržať ich pozornosť počas celého predsta-
venia. Je veľmi vzrušujúce vidieť, ako sa opona dvíha a prežívať reakcie divákov
na postavy, s ktorými autor tak dlho žil v mysli a na papieri.
Inšpirujem sa ľuďmi alebo udalosťami, ku ktorým mám silný vzťah. Preto je
moja divadelná hra The Fire in the Wood (Požiar v lese), ktorá bola v produkcii v štáte
Massachusetts v roku 2017 a v Kalifornii v 2018 o sochárovi z Big Sur s menom
Edmund Kara. Žil osamelo v zrube - v súčasnosti opustenom - neďaleko od môjho
zrubu, kde každý rok trávim istý čas, a bol úplne oddaný svojmu umeniu a po-
sadnutý kreatívnym procesom. Ďalšia z mojich drám, The Dust of Silence (Prach
v tichu), sa zaoberá žiaľom mladých rodičov po strate dieťaťa, čo je tiež moja
vlastná skúsenosť. Ako dramatik žijem so svojimi postavami Momentálne si ro-
bím poznámky k novej hre a pracujem na dramatickom diele pre spevákov.

Miriam: Keď píšeš básne alebo hry – myslíš na svoje obecenstvo alebo aj na niečo iné.

Peter: Keď píšem poéziu nemyslím na obecenstvo. Sústreďujem iba na to, aby som
jej pomohol na svet – na hárok papiera. Hlavnou starosťou v tej chvíli je zistiť ako
som pracoval s obrazmi, riadkami veršov a rytmom. Pýtam, či mne samému sa
text básne páči. Až neskôr zistím, či sa bude táto alebo iná báseň páčiť určitému
okruhu čitateľov. Rodiaci sa text nikomu neukazujem a málokedy sa niekomu
o ňom zmienim. Keď už je báseň uverejnená, dúfam, že niekoho osloví.
To isté platí pri divadelných hrách; keď na začiatku hľadám námet, naozaj ne-
myslím na obecenstvo. Plne sa venujem scenáru, rozvíjaniu interakcií postáv cez
dialógy, komponujem stavbu hry (javiskové pokyny, dejstvá a scény). Keď sa moje
nápady začínajú podobať na divadelnú hru, rozmýšľam, či nie je dlhá alebo
krátka, či režisér odhalí a prijme môj zámer tak, aby zaujal divákov. Keď hru do-
končím, začnem si predstavovať nejaký druh obecenstva. Napríklad hru o sochá-
rovi z Big Sur Edmundovi Karovi, The Fire in the Wood (Požiar v lese) sme sa snažili
inscenovať ju tam, kde žil. testom akejkoľvek hry je však to, či vie zaujať aj širšie
obecenstvo. Bolo preto zážitkom, keď sa hra hrala v štáte Massachusetts a to ako
obecenstvo reagovalo na zdramatizovaný Edmundov život.

Miriam: Zažívaš niekedy spisovateľskú netvorivosť? Čo robíš, ak príde?

Peter: Keď som bol mladší, robil som si starosti so spisovateľským blokom. Často
som vstúpil do neúrodného obdobia, v ktorom verše jednoducho neprichádzali.
Myslel som si, že som stratil akékoľvek schopnosti, ktoré som mal. Pre básnikov
nie je neobvyklé myslieť si, že ich múza navždy opustila. 
Slovo básnik (poet) je odvodené z latinského poeia, čo znamená „robím“ alebo
„robiť“. Prázdna strana je ako snehové pole pre dieťa. Zablokuje akýkoľvek zmysel
pre ľuďmi meraný čas a pocit zodpovednosti voči druhým vo svojom živote. Vo
mne blokuje akýkoľvek zmysel pre čitateľa. Človek je v inom čase. Básnik zabúda
na všetko, ak je pred ním prázdna strana a báseň sa v mysli zakráda ako nevidi-
teľné zviera za korisťou. Prázdna strana sa stáva oknom - oknom do neznáma.
Zaujatý básnik je počas rituálu písania napojený na spomienky a emócie v krajine
25
nikoho. Slová, slabiky, ich samotný spev sú také vzácne ako dýchanie. Volanie
k poézii zaznieva v celom človeku. Duch múzy je späť a znovu prítomný. Človek
je opäť básnikom. Teraz som starší aj múdrejší. Pokiaľ ide o poéziu, ešte stále mám
neúrodné obdobia, no neprekáža mi čakanie na „zazvonenie básne v tichu“, aby som
citoval Rilkeho.

Miriam: Vždy som verila, že predstavivosť, tvorivosť, čítanie dobrej literatúry a vystavenie
sa rôznym typom kultúrnych zážitkov prispieva k nášmu vlastnému chápaniu stavu ľudstva
a prehlbuje (alebo aspoň pomáha vyvinúť) našu vlastnú empatiu. Čo si o tom myslíš?

Peter: Súhlasím. Myslím si, že mojou úlohou ako básnika je vyjadriť skutočnú
potrebu poézie v dnešných časoch, jej dôležitosť pre tzv. „civilizovanú spoloč-
nosť“a ponúknuť ju ako „duchovnú potravu“, ktorou dobrá pre každého. Je to
úloha, v ktorej musím ukázať svoje majstrovstvo a zároveň vysvetliť, že byť básni-
kom je výsostným poslaním. Myslím, že vzdelávací systém by mohol urobiť viac
na prebúdzanie zmyslu pre tvorivosť, predstavivosť a čítanie dobrej literatúry.
Skutočne verím, že prostredníctvom takého vzdelávania môžeme vychovať lep-
ších, šťastnejších a empatickejších ľudí. Ako spisovateľ na voľnej nohe som nav-
štívil školy v západnom Walese a jeho okolí a často som bol sklamaný. Učitelia
zvyčajne hľadeli na poéziu ako na niečo neveľmi dôležité, ako na čosi, čo je v učeb-
ných plánoch. V „dielňach“ kreatívneho písania som sa vždy snažil objasňovať
svoju vášnivú záľubu v poézii a vysvetľovať, prečo je poézia kultúrne a historicky
dôležitá. Podľa môjho názoru nové technológie a médiá výrazne zmenili úlohu
básnikov, ak to porovnáme s predošlými storočiami. Myslím si, že postavenie bás-
nika sa bralo v minulosti vážnejšie. Seriózna poézia patrila do každých novín, nie-
kedy to bol osobitný „Kútik poézie“ v každodennom vydaní. Dnes väčšina novi-
nových publikácií úplne ignoruje poéziu a básnikov, prípadne básnik je pre ňu
zaujímavý vtedy, keď sa nejaká celebrita zrazu rozhodne písať poéziu a skončiť
ako modelka, pop hviezda a podobne.
Ako dramatik môže autor skúmať tému, ktorá, dúfajme, zaujme pozornosť
obecenstva po celý čas predstavenia a spôsobí, že diváci budú po odchode z pred-
stavenia rozmýšľať o hre a možno budú mať aj pocit, že získali aj nejaké nové po-
znanie.
Ako vydavateľ skutočne verím v hodnotu kvalitnej literatúry a želám si, aby sa
dostala do sveta ako náprotivok zlej literatúry a aby zmiernila následky používa-
nia jazyka v bulvárnych časopisoch, médiach a sociálnych médiách.

Miriam: Úroveň diskusií, ktoré počúvame každý deň zo všetkých strán je z mnohých hľadísk
úbohá. Myslím tým hlavne USA a tvoju krajinu v súvislosti s Brexitom. Ako vidíš úlohu tvo-
rivosti, predstavivosti a gramotnosti v pozdvihovaní úrovne prejavu?

Peter: Básnik Wilfred Owen, ktorý písal o 1. svetovej vojne, povedal: „Básnik môže
v súčasnosti len varovať“. Írsky básnik Seamus Heaney, ktorý vyrástol v írskom meste
The Troubles poznamenal: „… ešte žiadna pieseň nezastavila tank“. Dokonca aj John
Keats povedal, „Čo môžeš robiť, keď si dôležití delia svet? Si len ten, čo sníva“. Ako básnik
mám pocit, že stojím niekde medzi týmito vyznaniami. Som si vedomý, že ako
básnik sa snažím pozdvihnúť úroveň diskusie o určitých témach, ale som si tiež
vedomý toho, čo dokáže poézia pre väčšinu ľudí urobiť a čo nie.
26
 Ľudia sa tiež často cítia tak pesimisticky. Materializmus nás ohlupuje a zavá-
dza od toho, aby sme videli, ako si skutočne škodíme. Musíme sa pokúsiť urobiť
niečo pre ďalšie generácie, naše vnúčatá a ich deti. Na to, by sme dosiahli zmeny,
musíme zvážiť prístup ku všetkému a mentalitu „chcem a musím to mať“. Možno
sa ľudstvo dostane na pokraj, ktorý sa nebude dať ignorovať a možno prírodná
alebo ľuďmi spôsobená katastrofa všetko zastaví a vynúti si tak skutočnú zmenu
stavu.

Miriam: Nedávno si si do svojho kreatívneho portfólia pridal písanie libriet! V čom je táto
práca odlišná, ako si k nej zo začiatku pristupoval? Pomohla ti skutočnosť, že si básnikom
a dramatikom?

Peter: Predovšetkým som veľmi vďačný luxemburskej skladateľke, Albene Petrovic

Vratchanskej za to, že mi poskytla príležitosť napísať určitý typ libreta a chcela
so mnou spolupracovať. Albena hľadala libretistu, ktorý by mohol pracovať na
jej troch získaných zákazkách. Dopočula sa o mojej práci pre divadlo a o produkcii
dvoch hier v amerických divadlách. V prvom librete som podľa Albeniných poky-
nov nesmel vôbec použiť rým a mal som písať len krátke riadky. Hlavne ten prvý
pokyn mi na začiatku robil problémy, lebo ja dosť verím v hudobnosť básne,
v štruktúru jej rytmu. Druhý pokyn znamenal, že som mal vyrozprávať veľmi
krátky príbeh. Celý proces sa mi veľmi páčil. Druhé libreto s názvom Love and Jea-
lousy (Láska a žiarlivosť) bolo určené pre operu s kompletným obsadením orchestra
a kostýmovou výpravou. Bolo to o niečo jednoduchšie v tom zmysle, že som mal
voľnosť pohrať sa s príbehom, hoci podľa pokynov má mať príbeh tragický koniec.
To, že som dramatik mi určite pomohlo v spievaných „dialógoch“ aj pri celkovej
výstavbe scenára.

Miriam: Povedzme si niečo o tvojej vydavateľskej činnosti. Povedz mi niečo o svojom literár-
nom časopise The Seventh Quarry? Kedy a prečo si sa rozhodol, že budeš vydávať literárny
časopis - čo vôbec nie je dnes jednoduché? A darí sa ti to už roky!

Peter: Ako som už viackrát spomenul detstvo som strávil s mnohými kamarátmi
na kopci Kilvey Hill. Väčší chlapci posielali nás menších, aby sme sa išli hrať do
„siedmeho kameňolomu“. Tých lomov tam bolo len päť, takže nám vlastne ho-
vorili, aby sme zmizli. Nechceli, aby sme sa my, menší chlapci, okolo nich obšmie-
tali! Keď som sa rozhodol založiť časopis, spomenul som si na to, čo nám hovo-
rievali a pomenoval som svoj časopis The Seventh Quarry/Swansea Poetry Magazine.
Prvé číslo vyšlo v kultúrnom centre Dylan Thomas Centre v januári 2005 a získalo
veľmi pozitívny ohlas v londýnskych novinách The Guardian. Chcel som mať ča-
sopis podľa vzoru svojho newyorského vydavateľa a jeho Cross-Cultural Communi-
cations – taký, ktorý by budoval mosty medzi rôznymi krajinami, kultúrami a ja-
zykmi. Je to obetavá práca, ktorú treba robiť s láskou. Baví ma predstavovať
básnikov z rôznych kútov sveta. Z časopisu moja aktivita prerástla do vydavateľ-
stva The Seventh Quarry Press, ktoré vydáva diela kvalitných spisovateľov. Nie-
ktoré knihy vydávam aj v spolupráci s mojím newoyrským vydavateľom.

Miriam: Hovorili sme o relevantnosti poézie a literatúry v dnešnom svete. Cítiš potrebu
otvorene zobraziť politické alebo sociálne otázky vo svojej tvorbe?
27
Peter: Ako sme už hovorili – dobrá literatúra je relevantná. No myslím si, že keď
politika vstupuje do literatúry, stráca sa kvalita, to najmä v poézii. Niektorí básnici
potom „udierajú na politický bubon“ a poézia trpí. Ale v súvislosti s tým – človek
je predovšetkým človekom a až potom básnikom. Ako otcovi a starému otcovi mi
dianie vo svete nemôže byť ľahostajné. Momentálne tu máme bitku ideológií me-
dzi extrémistickou pravicou a demokratickou ľavicou, ktorá sa stupňuje a nevy-
zerá to dobre. V minulosti som bol opatrný pri vyjadrovaní svojho „politického
názoru“. Napríklad moja báseň Rat (Potkan) je o strachu, ktorý narastá čoraz viac,
až celkom prestane fungovať logika a zdravý rozum. V tom čase som rozmýšľal,
ako politici a média využívajú strach, aby vystrašili ľudí, ktorí sa potom boja „tých
druhých“, čiže ich vybraných obetných baránkov.
Pokiaľ ide o otázku, či „politická“literatúra môže niečo zmeniť, môžeme aspoň
dúfať, že kvalita tej, ktorú autori píšu, presiakne do života ľudí. Väčšina verejnosti
je však – aspoň sa tak zdá – príliš ponorená do technologických vymožeností, kto-
rými je neustále bombardovaná. Tieto technologické hračky ju odvádzajú od sku-
točného sveta a od obrovských problémov, ktorým musíme na tejto nádhernej
planéte čeliť. Áno, je to stále nádherná planéta a má potenciál vytvárať rovnocen-
nosť, slušný život a nádejnú budúcnosť. Len musíme začať myslieť na to, ako ten
hrozivý instantný materializmus zastaviť a zamerať sa na vytváranie lepšieho sveta
pre všetkých. Ako povedal John Lennon, „možno som idealistický rojko, ale nie som
jediný“. Môžeme spoločne dúfať, že v každej prichádzajúcej generácii bude čoraz
viac rojkov.

Miriam: Ďakujem veľmi pekne za rozhovor.

(Z angličtiny preložila Nina Varon)

28
J ud it a K a ššovicov á

ŠT VORVERŠIA

Musíme zomrieť
aby sme sa znovu narodili
krása
bez času.

To sa len trochu zacnelo

no cnenie bolo božie
ušité priamo na telo
a ostrie ako nože.

Vstaneme z popola
na božej dlani
opäť požehnaní
láska je.

Stretneme sa raz
v žiare noci
ilúzia prejde nami
a dokonané je.

Kdekoľvek sa obzrieš
a krištáľovo čistý lúč
je spojením
stal si sa sebou.

Hudba
kde vzniká?
V šírošírom mori vedomia
bod nekonečný.

29
 V záhradách prebývam
v záhradách neskutočných
potoky vína
z plnosti bezčasia.

Báseň zrodená z Ticha

je tá, ktorá očisťuje
každé slovo
a každý skutok.

Už nič nie je potrebné

len dojesť a dopiť z tohto pohára
aby moja a Tvoja tvár
boli jedným.

Utrpenie nekonečných pochybností

vyvažuje okamih stretnutia
so skutočným svetlom
v Tvojom oku.

Drobný chrobáčik
čo v zemi hrabká –
oratórium
v baletnej etude.

Priamo sme boží

na božom mieste Bohom pozvaní.
Som zvečerievaním
som svitaním.

Nezostalo nič
len priestor čistý.
Tak odchádzajú tí, čo už bez mena
rozsvietili sa v mene Božom.

Kúpať sa v Tvojej milosti

len Tvoje číre priezračno.
Kryštál bez formy.
Nádherou navždy užasnúť.

30
Moja duša oťažieva.
Kvapka z olova.
Chcieť chytiť čriepok bytia doslova
a zavesiť ho na steblo trávy?

V oku, ktoré nevidieť

vzniká aj zaniká svet.
Kto je ten, čo ho vidí vôkol seba
a nie uprostred lebečných kostí?

Tichá radosť
je rozhovorom o láske
v ktorej ja a ty 
Som Jediný.

Odovzdám sa tomu, ktorý vidí.

Je Tichý v nás, je zvon, je Som.
Radosť aj plač rozplynuté
v žiare rovnosti.

O čo by sme sa ešte starať mali?

O aký beh a chod dejín,
kým sa spáli nová turbulencia Slnka?
Radšej Tebe spievať chvály. Vlna v mori žblnká.

Zastanem, aby sa nehýbali myšlienky

a uzriem, že sa pohybujem v Tvojom kráľovstve.
Obklopená spiacimi mačkami a nasýtená
ligotom kvapiek na strome pred oknom.

Jedlo a víno je tichom Najvyššieho.

Prázdnota, ne-hmotná existencia.
Večera Pánova aj kúpeľ Budhov.
Vidiaci je tvorcom videného.

Pýtaj sa, kto si. Zostaň rozprestretý.

Pýtaj sa, kto nie si. Zostaň ničím.
Ako nádych a výdych.
Iba Som. Ó, úžasné!

31
 Som iba Jeden. Nevidíš?
V priezračnom Nič spievam túto pieseň
a počúvam súčasne. Som miliónom tvárí.
Som miliónmi hlasov. Sám, Jediný!

Snívajúci.
Len ten Jeden.
Som. Jazero
s ružovým lotosom.

Ja, vidiaci, som neviditeľný.

Ja, počujúci, prebývam v tichu.
Ja, hovoriaci, mlčím.
Vo svätyni prázdnoty.

Ja, neviditeľný, som svedok všetkého.

Ja, tichý, vibrujem v píšťalách a strunách harfy.
Ja, mlčiaci, prehováram hromovým hlasom.
V prázdnote svätosti.

Svet je len odrazom Boha, prečo neuveriť

že svetielkujúci v bytí ako anjeli
len anjeli svetielkujúci v bytí sme.
Prečo úplne neuveriť slovu Boha?

Keď sa Budha vymanil...

keď sa Kristus vymanil...
keď sa Ramana vymanil...
Svet išiel svojou cestou.

32
 Mar iá n Ge š p er
Pavo l Pa r en ič k a

JÁN VANOVIČ

Politik, verejný činiteľ, cirkevný dejateľ, kultúrny pracovník, publicista, právnik,

advokát, účastník prvého česko-slovenského odboja a spoluzakladateľ Česko-
slovenskej republiky 1931 – 1939 predseda Matice slovenskej.

Ján Vanovič sa narodil 24. decembra 1856 v Dražkovciach pri Martine v zemian-
sko-roľníckej rodine. V r. 1863 – 1867 navštevoval ev. ľudové školy v Dražkovciach
a Martine, 1867 – 1869 študoval na gymnáziu v Lučenci, 1869 – 1871 na sloven-
skom patronátnom ev. nižšom gymnáziu v Martine, 1871 – 1872 na gymnáziu
v Rimavskej Sobote, 1872 – 1874 na slovenskom patronátnom ev. vyššom gymná-
ziu v Revúcej, kde aj maturoval, 1874 – 1879 absolvoval právnickú akadémiu v Bra-
tislave a právnickú fakultu univerzity v Budapešti, 1886 s titulom JUDr. V r. 1880
– 1886 pôsobil ako advokátsky koncipient v Martine, Malackách a Temešvári, od
1886 samostatný advokát v Martine. Zomrel 4. septembra 1942 v Martine, kde je
pochovaný a má náhrobník na Národnom cintoríne.
Jeden z najvýznamnejších slovenských právnikov a advokátov, ktorý sa venoval
aj teoretickým otázkam práva, právnickej terminológií a profesijným spolkom.
Angažoval sa i v kultúrnopolitickej oblasti, reprezentant slovenského národného
hnutia počas Uhorska i v medzivojnovej Československej republike, zakladateľ
Advokátskej komory na Slovensku. Jednoznačne najvýraznejší predseda Matice
slovenskej, organizoval jej činnosť v r. 1931 – 1939. Súčasne bol svetským funk-
cionárom evanjelickej cirkvi na Slovensku.
Popredný predstaviteľ slovenského národnokultúrneho hnutia. Aktivista,
funkcionár, od r. 1895 člen ústredného výboru a od 1914 podpredseda Slovenskej
národnej strany, organizoval kampane jej kandidátov vo voľbách do uhorského
snemu, podporoval spoluprácu s Rumunmi a so Srbmi, r. 1894 obhajoval rumun-
ských memorandistov v zinscenovanom klužskom procese, 1895 spoluiniciátor
a člen výboru Kongresu nemaďarských národností Uhorska v Budapešti. Národné
záujmy presadzoval aj ako člen župného zastupiteľstva v Martine. Počas prvej sve-
tovej vojny účastník prvého československého odboja, r. 1918 člen výkonného vý-
boru Slovenskej národnej rady, 30. októbra 1918 signatár Deklarácie slovenského
národa. Po vzniku Československej republiky r. 1918 – 1920 ho menovali za člena
Revolučného Národného zhromaždenia v Prahe. Politicky sa angažoval v Repub-
likánskej strane poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu, 1920 – 1925 bol
jej poslancom v Národnom zhromaždení.
Významný svetský činiteľ ev. a. v. cirkvi v Uhorsku a odporca jej maďarizácie.
V r. 1890 – 1896 dozorca ev. cirkevného zboru v Sučanoch, od 1896 v Martine
a 1918 v Háji, súčasne od 1902 dozorca turčianskeho ev. seniorátu. V r. 1894
vystupoval proti reorganizácii preddunajského dištriktu, 1913 na synode v Buda-
33
pešti žiadal povoliť slovenčinu ako rokovací jazyk, súčasne sa usiloval o obnovenie
ev. gymnázia v Martine, 1915 na generálnom konvente vystúpil proti maďarizácii
slovenských evanjelikov v USA, 1918 kandidoval na funkciu generálneho dozorcu
ev. cirkvi v Uhorsku a nebol zvolený preto, že sa hlasy písané po slovensky neuznali
za platné. Po vzniku Československej republiky r. 1919 člen Generálnej rady ev. a.
v. cirkvi na Slovensku, 1922 – 1939 jej historicky prvý generálny dozorca. Nábo-
ženskými článkami prispieval do Cirkevných listov.
Okrem politickej a cirkevnej činnosti vynikol aj ako kultúrny dejateľ, publicista
a právnik. V r. 1877 – 1882 herec a 1914 – 1923 predseda Slovenského spevokolu
v Martine, kde bol od 1907 aj predsedom Turčianskeho kasína (pred ním túto
prestížnu funkciu zastávali Viliam Pauliny-Tóth, Ján Francisci a Ambro Pietor),
člen výboru Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Právnické state, filozofické úvahy
a politické články uverejňoval v periodikách Národnie noviny, Slovenský denník
a Slovenský týždenník. Venoval sa podnikovému a finančnému právu, právny po-
radca Sporiteľne, Tatra banky a Dielne na náradie v Martine. Ako známy a eru-
dovaný právnik pôsobil od r. 1914 vo funkcii právneho zástupcu mesta Martin.
V r. 1920 bol spoluzakladateľom a 1923 – 1934 predsedom Advokátskej komory
na Slovensku, pričinil sa o postavenie jej reprezentatívnej budovy v Martine.
Ján Vanovič ako národne orientovaný študent martinského a revúckeho gym-
názia patril k podporovateľom Matice slovenskej v Martine až do jej násilného
zrušenia r. 1875. Jeho matka Terézia Vanovičová, rod. Jesenská bola sestrou Jána
Baltazára Jesenského Gašparé, štúrovského dejateľa, r. 1848 – 1849 účastníka Slo-
venského povstania, r. 1861 jedného z organizátorov a zapisovateľov Slovenského
národného zhromaždenia v Martine a signatára Memoranda národa slovenského,
člena memorandového Stáleho národného výboru, r. 1863 spoluzakladateľa a vý-
borníka Matice slovenskej, r. 1871 Slovenskej národnej strany.         
Po vzniku Československej republiky bol Ján Vanovič, spoločne s bratom Ľu-
dovítom Vanovičom, jedným z najvýznamnejších činiteľov a reprezentantov me-
dzivojnovej Matice slovenskej, v ktorej sa angažoval ako člen výboru od jej oživot-
vorenia 5. augusta 1919. Vo funkcii člena matičného výboru r. 1923 navrhol
prepracovanie Stanov Matice slovenskej, r. 1930 bol členom oficiálnych matičných
delegácii na pohreboch Jaroslava Vlčka v Prahe a Jura Janošku v Liptovskom Mi-
kuláši, r. 1931 na pôde jej Jazykového odboru v rámci zápasov o Pravidlá sloven-
ského pravopisu poukázal v spolupráci s Vladimírom Fajnorom na nevyhnutnosť
spracovania novej slovenskej právnickej terminológie. Vystupoval proti čechoslo-
vakistickým útokom namiereným proti Matici slovenskej, na ktorých čele stál
Albert Pražák, analyzoval ich aj z právneho hľadiska.
Ján Vanovič vykonával právne poradenstvo v službách Matice slovenskej; na jej
výbore 10. mája 1924 referoval o stavebných pozemkoch a parcelách pod matič-
nou novostavbou, 26. apríla 1928 zasa informoval o základinách Jozefa Karola
Viktorina a Jonáša Záborského, ktoré sa Matica slovenská snažila získať od Matice
českej, skúmal dary venované Matici, najmä finančné obnosy a nehnuteľnosti.
V r. 1931 funkciu právneho zástupcu Matice slovenskej po Jánovi Vanovičovi pre-
vzal ďalší člen jej výboru a právnik, funkcionár Slovenskej národnej strany Miloš
Vančo.
Na Valnom zhromaždení Matice slovenskej 16. apríla 1931 v Martine Jána Va-
noviča spoločne s Jozefom Országhom zvolili za predsedov Matice slovenskej. V tej-
to funkcii potom ako Martinčan viedol so železnou pravidelnosťou temer všetky
34
zasadnutia matičných valných zhromaždení a výborov. Ján Vanovič nebol len for-
málnym predsedom a reprezentantom Matice, ale jeho otváracie reči mali formát
programov, agilne a často zasahoval rozličnými podnetmi do rokovaní, ktoré
viedol na úrovni zhromaždení i výborov, pričom dbal i na úspornosť opatrení
a právnu kvalifikovanosť, zároveň bol prísnym strážcom demokratickej orientácie
v matičnom hnutí. Pritom Ján Vanovič sa ujal predsedníctva v neľahkej situácii,
najmä potom čo matičný tajomník Štefan Krčméry odišiel na dlhodobé liečenie,
ako aj počas právnych sporov o polmiliónovu Masarykovu základinu, ktorá bola
určená na dialektologický výskum Jazykového odboru Matice slovenskej, ale po
odchode z nej sa o túto sumu stále uchádzal Václav Vážný.
Medzi najvýznamnejšie jednoznačne patrili Vanovičom vedené zasadnutie vý-
boru 11. a 12. mája 1931 a následne ešte 12. mája 1932 uskutočnenené valné zhro-
maždenie v Martine, kde sa rozhodlo o revízii Pravidiel slovenského pravopisu
(spoločne s Ottom Škrovinom a Fedorom Thurzom bol Ján Vanovič aj členom
komisie, ktorá skúmala financovanie ich vydania). V dlhšej otváracej reči Ján Va-
novič 12. mája 1932, vedomý si historickej dôležitosti zhromaždenia, pripomenul
dejiny Matice slovenskej a zdôraznil jej poslanie, ktoré okrem vlastenectva sa
zameriavalo na šírenie vedy, literatúry a umenia. Vanovič sa venoval aj výchove
slovenskej mládeže, pričom odmietal jej ľahostajnosť a indifiretnosť, čo však po-
važoval iba za „dočasný stav“ a veril, že „onedlho i slovenská mládež stane sa no-
siteľkou nadšenia a zápalu za národné veci“. Z titulu predsedníckej funkcie pod-
poril personálne zmeny v duchu stanov vo Výbore Matice slovenskej, v ktorom
získali prevahu autonomisti (za katolícky ľudácky tábor sa členmi výboru stali
Andrej Hlinka, Jozef Sivák, Jozef Buday, Ján Kovalik Ústiansky, Ján Pőstényi, Pavol
Florek, Jozef Cíger Hronský, za evanjelikov národniarov Martin Rázus, Jur Janoška
ml., Miloš Vančo), súčasne vo vzťahu k Pravidlám slovenského pravopisu sa sta-
novila nová odborná komisia na ich revíziu vedená Jozefom Škultétym. Ján
Vanovič z titulu predsedníckej funkcie privítal založenie a pozdravil Maticu slo-
venskú v Juhoslávii, ktorá vznikla 10. septembra 1932 v Báčskom Petrovci. Pro-
blematike okolo Pravidiel slovenského pravopisu sa venovalo i zasadnutie Výboru
Matice slovenskej 14. novembra 1932 v Martine pod Vanovičovým vedením.
Jubilejný rok 1933 sa pod Vanovičovým predsedníctvom niesol v znamení 80.
výročia narodenia matičného správcu Jozefa Škultétyho a 70. výročia založenia
Matice slovenskej. V oblasti personálnej sa Ján Vanovič na Výbore Matice sloven-
skej 26. apríla 1933 angažoval za nového tajomníka Jozefa Cígera Hronského, čo
následne schválilo 27. apríla 1933 jej valné zhromaždenie v Martine. V úvodnej
reči predseda Vanovič poprosil členstvo o jednotu, aby matičiari „pamätali na to,
že budúce pokolenia budú ho brať na zodpovednosť, ak v politických bojoch roz-
drobia sa sily. Všetci máme nezištne a verne pracovať v Matici slovenskej a pokla-
dať ju za prvý kultúrny ústav národa“. Sám predseda išiel svojmu členstvu príkla-
dom (Matica mala 15 000 členov). Súčasne zhromaždenie schválilo 12 obšírnych
pargrafov Stanov vedeckých a umeleckých odborov Matice slovenskej a Vanoviča
poverilo vypracovaním nových matičných celospolkových stanov.
Ján Vanovič viedol aj rokovanie Výboru Matice slovenskej 18. septembra 1933
v Martine, kde sa vytýčilo smerovanie edičnej a umeleckej činnosti, vrátane vý-
stavníckej a filmovej tvorby, ako aj realizácia prvej knižnej lotérie. Vanovič refero-
val aj o spolupráci Matice s Advokátskou komorou pri kreovaní komisie pre
tvorbu právneho terminologického slovníka, pričom na tejto úlohe i z hrdosti na
35
právnický stav aj sám výrazne participoval, spolu s kolegami advokátmi, ale aj
notármi, sudcami a univeritnými profesormi práva. Zvláštnu pozornosť pod jeho
vedením Matica preukazovala finančnou podporu slovenskému študentstvu.
Za pol roka Vanovičovho predsedovaniu stúpol počet členov Matice z 5 000 na
20 000, ale to bol len začiatok rozvoja členskej základne (r. 1934 už mala 25 000
členov).
Ján Vanovič viedol aj rokovania Výboru a Valného zhromaždenia Matice slo-
venskej 4. a 5. mája 1934 v Martine, na ktorých predniesol referáty k 15. výročiu
úmrtia generála Milana Rastislava Štefánika. Na zasadnutí matičného výboru
5. novembra 1934 pod predsedníctvom Jána Vanoviča sa rozhodlo o vydávaní ča-
sopisu Slovensko ako ústredného tlačového orgánu Matice slovenskej a prevzatí
časopisu Slovenská reč jej Jazykovým odborom. Vanovič referoval aj o stále ťaha-
júcich sa súdnych sporoch s Václavom Vážnym, tentoraz aj ohľadom jeho výrokov,
že Matica „slúži štátnej ideológii maďarskej“, za čo naňho podal žalobu. Tento
stav Vanovič komentoval: „Akoby Matica slovenská bola spolitizovaná, protičeská
a maďarónska“. Rázne odmietol tieto obvinenia a požadoval, aby sa každý takýto
útok riešil právnou cestou a súdnymi rozhodnutiami.
Z rokovania Výboru Matice slovenskej 20. februára 1935 v Martine poslal Ján
Vanovič v jeho mene blahoprajný telegram prezidentovi Československej repub-
liky a matičnému protektorovi Tomášovi G. Masarykovi k 85. narodeninám.
Súhlasil aj s personálnym obsadením matičnej delegácie v zložení Jozef Cíger
Hronský, Jozef J. Cincík a Karol Plicka, pripravovujúcu sa na cestu za krajanmi
v Severnej Amerike. Na Výbore Matice slovenskej 30. apríla 1935, ktorému pred-
sedal, privítal predsedu Matice slovenskej v Juhoslávii Jána Bulíka. Vo svojej reči
kritizoval kultúrnu politiku štátu za nedostatok subvencií pre Maticu slovenskú,
kým paradoxne – nielen podľa neho – štedro financuje kultúrne spolky maďarskej
a nemeckej menšiny na Slovensku. Riešil aj personálne otázky, pretože demisiu
podal správca Matice slovenskej Jozef Škultéry a na uvoľnené miesto druhého
správcu, neobsadené od r. 1930 po nebohom Jaroslavovi Vlčkovi, navrhoval Janka
Jasenského. Výbor Škultétyho abdikáciu neprijal. Prijal aj viacero opatrení na zria-
denie základín na podporu slovenského študentstva.
Na Valnom zhromaždení Matice slovenskej 1. mája 1935 v Martine Ján Vanovič
v otváracej reči pripomenul 60. výročie jej zatvorenia 6. apríla 1875 uhorskou vlá-
dou. V tejto súvislosti zdôraznil, že „treba dohoniť, čo sa zameškalo pošas násil-
ného umlčania Matice slovenskej“. V mene delegátov poslal pozdravný list pred-
sedovi Matice slovenskej a prezidentovi Slovenskej krajiny Jozefovi Országhovi,
súčasne zhromaždenie na jeho návrh schválilo za matičného správcu spisovateľa
a viceprezidenta Slovenskej krajiny Janka Jesenského, ktorý mal nahradiť Jaroslava
Vlčka a dlhodobo práceneschopného Jozefa Škultétyho. Zaujímavosťou bolo aj
to, že síce Matica združovala iba 28 000 členov, no jej ústredný tlačový orgán ča-
sopis Slovensko dosiahol rekordný počet 50 000 výtlačkov, čo svedčilo o jeho ob-
ľube i medzi širšou kultúrnou verejnosťou na Slovensku.  
Na slávnostnom Výbore Matice slovenskej 24. novembra 1935 v Martine Ján
Vanovič zvýraznil význam posolstva matičnej delegácie pripravenej vykonať svoju
misiu v prostredí amerických Slovákov, ktorá sa vzápätí cez Prahu, kde okrem
iných navštívila československého premiéra Milana Hodžu, odcestovala do Zá-
moria. Na zasadnutí Výboru Matice slovenskej 30. decembra 1935 Ján Vanovič
inicioval poslanie pozdravného telegramu matičnému protektorovi Tomášovi G.
36
Masarykovi, ktorý odstúpil z postu prezidenta Československej republiky, za jeho
pomoc Matici. Zopakoval aj pozvanie pre nového správcu Matice slovenskej Janka
Jesenského, aby zaujal toto miesto v Martine, aj v mene členskej základne, ktorá
dosiahla rekordné číslo 30 000 členov.
Na zasadnutí Výboru Matice slovenskej 30. apríla 1936 v Martine Ján Vanovič
viedol diskusiu v rámci činnosti jej Jazykového odboru o príprave slovníka spi-
sovnej slovenčiny a finančnom zabezpečení jeho vydania. Na druhý deň, 1. mája
1936, Ján Vanovič predsedal Valnému zhromaždeniu Matice slovenskej. V otvára-
cej reči pripomenul, že „od posledného valného zhromaždenia najvážnejšou uda-
losťou bolo odstúpenie prezidenta Masaryka 14. decembra 1935. Hoci udalosť
táto bezprostredne nesúvisí s činnosťou Matice slovenskej, pripomenúť ju je mrav-
nou povinnosťou, lebo Masaryk bol jej priateľom, podporovateľom a protektorom
a ako učenec je významným kultúrnym činiteľom“. Vanovič sa venoval aj proble-
matike slovenského vysťahovalectva „najmä v Amerike, kde žije Slovákov najviac
a kde je nebezpečenstvo, že sa pre slovenský národ stratia v najbližších generá-
ciách. Povinnosťou všetkých nás je starať sa o kultúrne a úradné povznesenie
týchto ľudí“, čím odôvodňoval aj práve prebiehajúcu cestu matičnej delegácie
v Severnej Amerike. V tejto súvislosti Matica poslala dva listy americkému prezi-
dentovi Franklinovi Delanovi Rooseveltovi.
Ján Vanovič viedol a energicky zasahoval aj do rokovania Výboru Matice slo-
venskej 9. decembra 1936 v Martine. Výbor svojmu predsedovi zablahoželal k jeho
blížiacemu sa 80. výročiu narodenia. Ján Vanovič „poďakoval za pozdrav a uistil
výborové zasadnutie, že pokým bude vládať, vždy s najväčšou ochotou a odda-
nosťou pracovať bude pre Maticu slovenskú“. Na počesť Vanovičovho životného
jubilea sa uskutočnilo aj osobitné slávnostné výborové zasadnutie 24. decembra
1936 v Martine, na ktorom mu správca Matice slovenskej Jozef Škultéty adresoval
blahoželanie: „Vy, pán predseda, v slovenskej spoločnosti, v obci, v stolici, v cirkvi
– všade ste zasahovali v duchu národnom a boli ste všade, kde národná vec slo-
venská potrebovala skutkov. V borbách, bez ktorých to u nás nešlo, stavali ste sa
tak, že osobnosť Vaša pre vec slovenskú i sama v sebe podporou u protivníkov bu-
dila rešpekt.“ Slávnostnú atmosféru kazila len správa, že bratanec Jána Vanoviča
Janko Jesenský už 21. septembra 1936 rezignoval na funkciu správcu Matice slo-
venskej a nepodarilo sa mu ho presvedčiť, aby ju prijal.
Ján Vanovič si dobre uvedomoval krízu vo vrcholovom matičnom vedení, preto
v záujme jej vyriešenia „chcel zainteresovať predsedov Matice slovenskej o prácu
v ústave vykonávanú, chce s ich pomocou a prispením získať väčšie možnosti
najmä pre intenzívnejšiu vedeckú prácu, preto mieni zvolať predsednícku schô-
dzku, kde by sa o týchto otázkach rokovalo“. Tento zámer sa mu nepodarilo usku-
točniť, pričom Marián Blaha a Jozef Országh sa na matičnej činnosti podieľali len
okrajovo a sporadicky, Vavro Šrobár po r. 1932 nijako, a tak celá ťarcha predsedo-
vania ostávala na pleciach Jána Vanoviča. A to v nastupujúcich ťažkých časoch
pod hrozbou nacistického a fašistického nebezpečenstva v Európe, Českoslo-
vensku, na Slovensku i v Matici. V tejto súvislosti už 30. apríla 1937 Ján Vanovič
predsedal Výboru Matice slovenskej v Martine, na ktorom Andrej Hlinka navrhol
za členov nového matičného výboru Jozefa Budaya, Ferdinanda Ďurčanského,
Pavla Floreka, Antona Hancka, Františka Hrušovského, Jozefa Siváka a Jozefa
Tisa, ktorí boli politickou špičkou Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, s čím sa
len ťažko vyrovnával.
37
 Ján Vanovič predsedal v tejto situácii Valnému zhromaždeniu Matice slovenskej
1. mája 1937 v Martine. V otváracej reči hovoril o symbolickom májovom význame
lásky a práce, pričom 512 delegátom zdôraznil „hodnotu práce duševnej a nabádal
ku svornej spolupráci všetkých Slovákov združených okolo Matice slovenskej na
kultúrnom povznesení slovenského národa v duchu matičných stanov“. Akoby
Vanovič tušil rozkol, lebo v nasledujúcej búrlivej diskusii sa neprijala navrhovaná
ľudácka kandidátka na členov výboru. V zápisnici sa uvádza, že „valné zhromaž-
denie sa rozdelilo na dve skupiny, vznikol veľký nepokoj, v ktorom zanikali snahy
po jeho utíšení“. Napokon sa z ľudáckych politikov na návrh Jozefa Cígera Hron-
ského podarilo do ústredia matičného organizmu v Martine včleniť iba Františka
Hrušovského, ktorého zhromaždenie zvolilo za tajomníka všetkých vedeckých
odborov Matice slovenskej.
Na zasadnutí Výboru Matice slovenskej 16. októbra 1937 pripomenul jeho
predsedajúci Ján Vanovič úmrtie Martina Rázusa a Tomáša G. Masaryka. V smú-
točnej reči poznamenal, že „vzťah prezidenta Osloboditeľa k slovenskej kultúre
bol úzky a mal srdečný pomer k Matici slovenskej, ktorej bol protektorom a veľkú
stratu, ktorú kultúrny život jeho stratou utrpel. Vyzdvihol hlavné smernice Ma-
sarykovho životného diela kultúrneho a oslobodzovacieho, ktoré nasledovať bude
i úlohou Matice slovenskej“. Okrem toho Vanovič pripomenul, že „dňa 9. júla
1937 dožil sa 70 rokov predseda Matice slovenskej Vavro Šrobár, prvý minister
s plnou mocou pre správu Slovenska, ktorý úradným aktom 1. januára 1919 oži-
votvoril Maticu“.   
Od r. 1937 vystupoval Ján Vanovič proti vzniku samostatnej Slovenskej národ-
nej knižnice a najmä zamýšľanému včleneniu Bibliotéky Matice slovenskej do jej
fondov. V tomto duchu vystúpil aj na Valnom zhromaždení Matice slovenskej
5. februára 1938 v Martine: „Zdá sa mi, ze sa tu chce zo živého organizmu Matice
slovenskej niečo vytrhnúť a z jednej právnickej osoby urobiť dve zmrzačené.“ Ján
Vanovič nebol a piori proti myšlienke vybudovania Slovenskej národnej knižnice,
ale nechcel, aby sa Matica zbavovala svojho majetku, konkrétne Bibliotéky, za čo
„nemôžem zodpovedať pred svojím svedomím“. Akoby v podvedomí prorocky tu-
šil možné rozpory medzi Maticou slovenskou a Slovenskou národnou knižnicou,
ktoré sa vyostrili najmä v 90. rokoch 20. storočia. Vanoviča v matičnom výbore
napokon prehlasovali a Matica chcela za pomoci Slovenskej krajiny pri príležitosti
20. výročia vzniku Československej republiky r. 1938 založiť samostanú Slovenskú
národnú knižnicu ako celonárodnú kultúrnu ustanovizeň, pričom by do jej
správy deponovala aj vlastnú matičnú Bibliotéku, pretože matičná činnosť sa ube-
rala inými ako knihovníckymi a bibliografickými cestami.
Na zasadnutí Výboru Matice slovenskej 5. februára 1938 v Martine Ján Vanovič
pripomenul, že 1. februára 1938 sa 60. výročia narodenia dožil československý
premiér Milan Hodža. V tejto súvislosti Vanovič v slávnostnej reči „vyslovil svoju
radosť nad tým, že Boh dožičil, aby na čele vlády stál Slovák, ktorý sa vždy stará
o kultúrne záujmy slovenského národa. Predseda navrhuje, aby sa k pamätníku,
ktorý sa má dr. Hodžovi odovzdať, pripojil i výpis z tejto zápisnice“, čo sa jedno-
hlasne schválilo.
Po dlhom čase sa Ján Vanovič nezúčastnil na Valnom zhromaždení Matice slo-
venskej 29. apríla 1938 v Martine. V jeho neprítomnosti zhromaždenie, ktoré za-
stupovalo 36 000 členov, odsúhlasilo vybudovanie Slovenskej národnej knižnice
a položenie jej základného kameňa počas matičných slávností k 20. výročiu
38
vzniku Českoslovnskej republiky 9. a 10. júla 1938 v Martine. Súčasne sa schválili
nové Stanovy Matice slovenskej. Pokiaľ išlo o predsedov, podľa paragrafu 19 sa
mali voliť na päť rokov, pričom súčasní predsedovia ostanú na svojich postoch
doživotne. S čím však matičiari na čele s Hronským, ktorý stále viac preberal ini-
ciatívu vo vedení Matice slovenskej, hoci zastával iba funkciu jej tajomníka, ne-
počítali, bolo negatívne stanovisko Krajinského úradu v Bratislave. Ten nemohol
zaručiť väčšiu finančnú pomoc, resp. štátnu subvenciu pri budovaní Slovenskej
národnej knižnice, no prekvapujúco neschválil ani nové Stanovy Matici slovenskej
a vrátil jej ich s pripomienkami na dopracovanie. Samostatná spolková Slovenská
národná knižnica bola založená ešte za Vanovičho života 1. mája 1941 v Martine,
nové Stanovy Matice slovenskej sa však prijali až po skončení druhej svetovej vojny
temer tri roky po jeho smrti 26. augusta 1945.
Počas dramatického obdobia v r. 1938 – 1939, v ktorých sa odohrali dve česko-
slovenské mobilizácie, prijala Mníchovská dohoda, vyhlásila autonómia Sloven-
skej krajiny, vznikla, fungovala a kolabovala druhá Česko-Slovenská republika,
musela akceptovať Viedenská arbitráž, matičné orgány prestali fugovať. V tejto
hektickej situácii a hroziacej vojne sa od apríla 1938 až do marca 1939 nezišiel ani
Výbor Matice slovenskej. Jeho rokovanie sa takmer po ročnej prestávke uskutoč-
nilo 6. marca 1939 a predsedal mu Ján Vanovič. V otváracej reči vyjadril ľútosť nad
smrťou Andreja Hlinku (zomrel už 16. augusta 1938 v Ružomberku) a Eleny Ma-
róthy-Šoltésovej (skonala 11. februára 1939 v Krupine), súčasne zablahoželal
správcovi Matice slovenskej Jozefovi Škultétymu k 85. narodeninám. Ďalej vo svo-
jom prejave upozornil, že „členovia Výboru Matice slovenskej zaujali významné
štátnické funkcie, J. Tiso sa stal premiérom, J. Sivák, F. Ďurčanský a M. Vančo mi-
nistrami Slovenskej krajiny. Je potrebné, aby aj výbor im vyslovil blahoželanie, aby
pracovali pre štát a k blahu občianstva“. Počas rokovania výboru sa Ján Vanovič
obrátil priamo na poslanca Pavla Floreka, člena kultúrneho výboru Snemu Slo-
venskej republiky, s otázkou, prečo vláda viacej nepodporuje rozvoj slovenskej kul-
túry i Matice slovenskej. Florek sa vyhýbavo bránil, že „rozpočet Ministerstva škol-
stva bol značne znížený a rozpočtový výbor snemu sa uzniesol, že subvencie sa
vyplatia až v poslednom štvrťroku 1939“. Ľudáci sa príliš nezapojili ani do debaty,
iniciovanej Fedorom Fridrichom Ruppeldtom o sľubovanom vytvorení, popri Bra-
tislave, aj druhého kultúrneho centra v Martine. Namiesto Tisa, Ďurčanského
a Siváka sa do výboru dostali ďalší ľudáci František Hrušovský, Stanislav Mečiar
a Koloman K. Geraldini, pričom ostatní dvaja ako členovia skupiny Nástup patrili
k najradikálnejšiemu krídlu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany i Hlinkovej gardy.
V predvečer vyhlásenia Slovenského štátu v marci 1939 mala Matica slovenská
47 000 členov, 198 miestnych odborov na Slovensku a 6 v zahraničí a jediného
funkčného predsedu. Agilného a akčného Jána Vanoviča.
Po vzniku Slovenského štátu sa prvé zasadnutie Výboru Matice slovenskej
uskutočnilo 11. mája 1939 v Martine. Ján Vanovič ho otvoril kritikou podľa neho
zbytočného míňania peňazí matičnými funkcionármi a správou, čo si žiadal vy-
svetliť. Zaskočilo ho, keď výbor Matice schválil, aby z radov svojho členstva vylúčili
Slovákov židovského vierovyznania a Židov (išlo asi o 3 percentá matičiarov, resp.
1 400 členov; Správa Matice slovenskej tento antisemitský krok administratívne
dokončila 1. januára 1940). Týmito počinmi skĺzla Matica do súvekých naciona-
listických, antisemitských a rasistických prúdov, súčasne porušovala jeden zo svo-
jich základných princípov fungovania i nekonfesijnosť. No povestný pohár s vo-
39
dou v prípade Jána Vanoviča pretiekol, keď na výbore začali lustrovať tzv. Čecho-
slovákov a ako prvému sa vyslovila nedôveru Jurajovi Slávikovi. Roztrpčený Va-
novič bol zásadne proti tomuto aktu: „Je to politická vec a takúto netreba do Ma-
tice vnášať. Osvedčuje sa, že Juraj Slávik bol vždy Slovákom, a to takým, akí sa
nám i teraz ukazujú.“ Týmito slovami narážal na farizejstvo konjukturalistov,
ktorí sa stali Slovákmi až po vyhlásení autonómie Slovenska v októbri 1938.
Napriek tejto vážnej roztržke Ján Vanovič viedol ešte Valné zhromaždenie Ma-
tice slovenskej 12. mája 1939 v Martine v pripomienke na 20. výročie jej oživot-
vorenia. Vanovič hovoril o tom, že „Matica slovenská nie je politickou organizá-
ciou“. Avšak napriek tomu 227 delegátov odhlasovalo uznesenie za „nevyslovenie
dôvery“ Jurajovi Slávikovi, čo znamenalo jeho vylúčenie z matičných radov. Ján
Vanovič okamžite rezignoval na funkciu predsedu Matice slovenskej. Čo sa dialo
potom, približuje zápisnica: „Predseda Dr. Ján Vanovič prv, než by bolo valné zhro-
maždenie zaujalo stanovisko k jeho rezignácii, poďakoval sa prítomným za trpez-
livosť a zaujatosť a valné zhromaždenie zakľúčil.“
Na nasledujúcom rokovaní Výboru Matice slovenskej 10. júna 1939 v Martine
Jozef Cíger Hronský, ktorý zaujal vedúce a rozhodujúce postavenie v matičnom
hnutí, iba sucho konštatoval, že „Ján Vanovič vzdal sa predsedníctva 12. mája
t. r. a valné zhromaždenie nemalo možnosť zaujať k jeho demisii stanovisko“.
S týmto konštatovaním sa neuspokojil Fedor Fridrich Ruppeldt a navrhol, aby
Ján Vanovič ostal naďalej predsedom, aby sa celá vec „urovnala“ a aby stiahol svoju
rezignáciu. V tejto záležitosti správca Matice slovenskej Jozef Škultéty a jej tajom-
ník Jozef Cíger Hronský navštívili Jána Vanoviča, no ako informali na výborovom
zasadnutí 14. decembra 1939, on „sa osvedčil, že trvá na svojom rozhodnutí a ne-
mieni sa vrátiť na predsednícke miesto“.
Na valnom zhromaždení v Martine r. 1939 sa síce vzdal Ján Vanovič, podobne
ako Jozef Országh, funkcie čestného predsedu Matice slovenskej, ale ich rezignácie
sa nemohli vzhľadom na v stanovách zakomponovanú „doživotnosť“ prijať. Jed-
nako Ján Vanovič prestal chodiť na zasadnutia výboru i valné zhromaždenia Ma-
tice slovenskej. Nie je teda pravdou, ako píše najvýznamnejší matičný kronikár
a dejepisec Tomáš Winkler, že Ján Vanovič „sa pre vysoký vek zriekol funkcie pred-
sedu“.
A tak ani jeden z matičných predsedov sa nezúčastnil na Valnom zhromaždení
Matice slovenskej 12. mája 1940 v Prešove, kde sa odohrali závažné personálne
zmeny v jej vedení. Staručký 87-ročný správca Matice slovenskej Jozef Škultéty
prakticky sám seba odvolal z funkcie a stal sa čestný doživotným správcom
(možno ani sám túto svoju novú pozíciu nevnímal tak a neuvedomaval si vážnosť
situácie, aj keď chodil a nechal sa fotografovať z iniciatívy matičných ľudákov pro-
pagandisticky oblečený v gardistickej uniforme, dokonca už r. 1937 údajne vstúpil
do Hlinkovej slovenskej ľudovej strany), a na uvoľnené miesto nastúpil Jozef Cíger
Hronský. Takéto personálne anomálie a veľké rošády sa potom v Matici slovenskej
začali teatrálne odohrávať až za predsedníctva Jozefa Markuša v období mečia-
rizmu. Matica slovenská v ťažkých vojnových časoch v r. 1940 – 1945 a bez svojich
predsedov, ktorí sa od smerovanie tejto ustanovizne v duchu oficiálnej ľudáckej
kultúrnej politiky Slovenského štátu, resp. republiky od nej dištancovali (J. Vano-
vič, J. Országh a V. Šrobár), prebral všetku zodpovednosť na svoje plecia Jozef Cíger
Hronský a jeho novomenovaní ľudácko-gardistickí tajomníci Stanislav Mečiar,
Jozef J. Cincík a František Hrušovský. Podobná situácia v Matici slovenskej bez
40
predsedov a len za správcu sa v nej opakovala opäť v období totalitného, tentoraz
už komunistického režimu v r. 1954 – 1968.
Na Jána Vanoviča sa malo v Hronského Matici rýchlo zabudnúť aj po jeho
smrti. Už na zasadnutí Výboru Matice slovenskej 23. októbra 1942 v Martine sa
Ján Petrikovich pozastavil nad tým, že tento orgán Vanovičovi, ako bolo slušnos-
ťou a patrilo k dobrým mravom pri úmrtiach jej funkcionárov a predstaviteľov,
nevzdal oficiálne pamiatku tejto osobnosti. Túto etickú netaktnosť až nehoráz-
nosť vyčítal opätovne matičnému výboru i Ľudovít Šenšel 21. decembra 1942.
Tento istý výborník v tejto veci interpeloval aj 7. mája 1943, deň pred valným zhro-
maždením. Hronského morálny lapsus v prípade Vanovič pred 409 delegátmi tro-
chu vyžehlil predsedajúci Tido J. Gašpar, šéf režimistického Úradu propagandy,
nový matičný ideológ, ktorý sa kratučko sa v tieni 90. výročia narodenia Jozefa
Škultétyho marginálne zmienil o skone Terézie Vansovej a Jána Vanoviča. Za ta-
kýchto škandalóznych okolnosti vystúpil z Výboru Matice slovenskej aj mladší
brat nebohého Jána Vanoviča Ľudovít Vanovič, ktorý sa v matičnom hnutí anga-
žoval aj ako člen matičného dozorného výboru a pokladník od jej oživotvorenia
r. 1919.
Predseda Matice slovenskej JUDr. Ján Vanovič patril medzi najvýznamnejšie
a demokraticky orientované osobnosti matičných dejín vôbec. S jeho menom sa
nespájali iba morálne postoje, ale najmä nebývalý kultúrny a spoločenský roz-
mach Matice slovenskej v 30. rokoch 20. storočia v atmosfére demokracie a krea-
tívnosti jej činnosti. O to smutnejšií je fakt, že vďaka jeho principiálnym postojom
na neho do r. 1945 zabudla ľudácka, neskôr aj komunistická historiografia a de-
jiny kultúry, tak početní pseudovykladači dejov a postáv Matice slovenskej, pri-
čom práve Ján Vanovič sa stal ozajstným stelesnením skutočnej matičnej myš-
lienky.     

(Kapitola – heslo z rukopisu

Marián Gešper, Pavol Parenička: Predsedovia Matice slovenskej)

41
 Le nk a R iš kov á

REFLEXIA O PODSTATE ČLOVEKA

V BÁSNICKEJ T VORBE
BOHUSLAVA TABLICA

V dejinách slovenskej literatúry je Bohuslav Tablic známy najmä vďaka svojím li-
terárnohistorickým prácam. Rovnakú pozornosť si však zasluhuje jeho pomerne
stále málo známa básnická tvorba.
Tablica treba oceniť ako básnika s dokonale zvládnutou technikou, s evident-
ným a nepopierateľným nadaním i poetickými zručnosťami, s jasne premyslenou
autorskou stratégiou či presne formulovaným, jednoznačným a pôsobivo prezen-
tovaným ideovým zameraním. V poézii našiel najvhodnejší spôsob svojho vlast-
ného sebavyjadrenia. Súčasne literárnohistorické analýzy a interpretácie jeho jed-
notlivých básní postupne vyvracajú v dlhodobo prežívajúce hodnotenie jeho
básnického prejavu ako len prázdneho formálneho gesta aktívneho a prehnane
ambiciózneho literárneho tvorcu.
Literárnu tvorbu, osobitne poéziu, vnímal Bohuslav Tablic ako svoje životné
poslanie. Azda najzreteľnejšie to potvrdzuje jeho báseň Spisovatel, ktorú zaradil
do štvrtého zväzku svojej básnickej zbierky Poezyie (vyšiel v roku 1812). Suges-
tívne v nej prezentoval svoju predstavu o úlohe literárneho tvorcu. Báseň nie je
len prvoplánovou – t. j. formálnou, konvenčnou či možno priam až mechanic-
kou, osvietenskými ideálmi a ideami výrazne ovplyvnenou oslavou spisovateľa,
ktorý má v spoločnosti status morálnej autority. Ba nie je ani chválospevom
samotného literárneho umenia, ktoré je dôležitým nástrojom na sprostredkú-
vanie poznania, základných morálnych princípov a životných právd. Vo svojej
podstate je básnikovou dôvernou a v najvyššej možnej miere zvnútornenou ref-
lexiou poslania človeka na tomto svete. Tablic v nej ponúka svoj pohľad na zmy-
sel umenia, a to umenia v tom najširšom možnom význame: vo význame istej
schopnosti či zručnosti (umět totiž v Tablicovom slovníku všeobecne znamená
niečo dokázať).
Úlohu spisovateľa Tablic v tejto básni presvedčivo predstavil ako skutočné po-
volanie a životné poslanie. Podľa neho by totiž každý literárny prejav mal predo-
všetkýsprostredkúvať poznanie stvoreného sveta a ním aj jeho pôvodcu – prameň
všetkej dokonalosti. Analogicky k tomu tvorí obraz literárneho tvorcu, ktorý svo-
jou činnosťou odkazuje na tie najvznešenejšie hodnoty: pravdu, dobro a krásu,
ktoré tvoria nedeliteľnú jednotu. Vďaka svojím dielam má spisovateľ možnosť
prehovoriť k širokým masám ľudí a vďaka svojmu vlastnému poznaniu, ktoré
v nich prezentuje, môže pomôcť pri poznávaní týchto hodnôt aj ostatným ľu-
ďom. Rozhodujúce je teda jeho orientácia na druhého človeka, na všetkých ľudí,
ktorým má byť svojou činnosťou užitočný – „osvěcuje ich světlem umění“. Spisovateľ
v Tablicovom podaní je teda vodcom, resp. sprievodcom na ceste, ktorý podnecuje
celé spoločenstvá ľudí k správnym hodnotám a povzbudzuje ich vo vytrvalosti
(„potěšuje“ i „strojí do boje“). Nielen, že sám kráča za poznaným a vytúženým ideá-

42
lom, svojou tvorbou vedie k nemu aj ostatných: sprostredkúva ľudom poznanie
a ponúka vzor.
V tejto súvislosti sa v Tablicovej úvahe o spisovateľovi stáva dominantnou
schopnosť, resp. možnosť spisovateľa prostredníctvom svojich diel priblížiť sa
k ľudským srdciam, poznať ich, doslova sa ich dotknúť, vďaka čomu môže nielen
sebe, ale aj všetkým ostatným ľuďom vnášať do života pokoj a pocit šťastia: „To tě
nadevšecko zboží, / když se štěstí bližních množí.“
K osobnému rozmeru činnosti spisovateľa, keď dokáže byť blízky jednotlivcovi
aj v tých najintímnejších situáciách, pridal Tablic aj ďalší, a to rozmer verejný –
spisovateľ nielen že sám pozná pravdu a cnosť, ale k týmto hodnotám sa usiluje
priviesť aj celú spoločnosť. Je tým, „Kdo boj vede s nepravostí, /na trůně kdo tresce
hřích“, teda poukazuje na chyby aj na tých najvyšších pozíciách verejného života,
bojuje proti nim a chce ich celkom odstrániť z užšieho i širšieho spoločenstva
ľudí. Uvedomuje si teda svoju zodpovednosť či už v kruhu priateľov, ale aj v ce-
lospoločenskom kontexte.
I napriek tomu, že si Tablic plne uvedomuje význam týchto vznešených úloh
a možností spisovateľa, nie je jeho básnická výpoveď v básni Spisovatel štylizovaná
v oslavnom ladení. Istým spôsobom je krutou reflexiou reálneho života spisovateľa
s množstvom rán, nepochopenia a osamotenosti. („Mzda tvá nevděk jest a hana, /
vážný lidský příteli, / ještos od života rána,/ držels’ s pravdy ctiteli.“). Pre neho je zraňujúce
nielen to, že on sám je v spoločnosti opovrhovaný, ale predovšetkým to, že ľudia ne-
chápu ním sprostredkúvanú cestu k dokonalosti. Aj týmto spôsobom však Tablic
upriamuje pozornosť čitateľa na niečo vyššie, čo by malo byť spisovateľovi, ale aj
človeku zdrojom sily a napokon i dôvodom jeho vnútornej spokojnosti a radosti.
Spisovateľ by si mal podľa Tablica vždy byť vedomý svojej zodpovednosti –
a to zodpovednosti nielen za seba, za svoj život, ale aj za ostatných, za človeka ako
takého. Toto poznanie v konečnom dôsledku mení aj spisovateľov pohľad na člo-
veka: neodmieta a nezavrhuje ho pre jeho slabosti a nedokonalosti, ale práve na-
opak, díva sa naň s láskou a pochopením, dokonca sa prihovára za odpustenie
jeho chýb a prosí o milosrdenstvo: „Teď již hledíš s usmíváním /na velikých nádhernost,
/nechceš, přenásledováním / by Bůh trestal nevěrnost.“
Spisovateľ by tak nemal byť len tým, kto dokonale pozná svet, život, človeka.
Tablic mu prisudzuje oveľa dôležitejšiu úlohu či schopnosť vytrvalo sprevádzať
ľudí na ich ceste, varovať pred nástrahami a ukazovať správny smer. Zobrazuje ho
ako dôležitého svedka ich životnej púte, resp. biblickou terminológiou ako pro-
roka, ktorý im ukazuje, čo je správne, napomína v tom, čo je nesprávne, no a tiež
milosrdne zhliada na ich poklesky a privádza ich k náprave. Sú to všetko atribúty
kresťanského Boha, a tak sa v duchovnom rozmere Tablicov spisovateľ vlastne
stáva vo svete jeho reprezentantom.
Záverečná strofa celej básne takéto chápanie úlohy spisovateľa len utvrdzuje –
je totiž formulovaná presne ako biblické „Beda!“. Tablic sám (ako celkom kon-
rétne zosobnenie spisovateľa) sa tu stavia do pozície takéhoto proroka a svojím
príhovorom, adresovaným každému spisovateľovi, priamo ukazuje, čoho by sa
mal vystríhať, aby jednak sám neskĺzol, a jednak druhých nezviedol na nesprávnu
cestu. Pripomína, že zle skončia všetci tí, ktorí vymieňaju cnosť za peniaze, zne-
važujú duchovné hodnoty, klamaním zosmiešňujú pravdu a medzi ľudí zasievajú
nepokoj a rozbroje, pretože tým sami poprú svoje povolanie a životné poslanie,
ktorým je privádzať ľudí k dokonalosti, k Bohu:
43
 „Než těm běda, jenž ctnost cení,
jenž moc ducha zlehčují,
k hanbě svého pokolení
za zisk bludy spisují,
Nevinu ctnou kazí jedem,
vábí k hříchům řeči medem,
kteří strojí z pravdy smích,
tropí rozbroj, množí hřích.“

Navonok je síce báseň štylizovaná ako prehovor jednej osoby k druhej, v samotnej
podstate básne však v istých momentoch dochádza k akémusi stotožneniu bás-
nického subjektu s jej adresátom – predovšetkým v záverečnej pasáži, keď sa bás-
nik priamo prihovára k adresátovi ako spisovateľ k spisovateľovi, teda ako niekto,
kto má identické životné skúsenosti a prežíva rovnaké pocity ako on sám. Týmto
manévrom zosobnenia autora s básnickým subjektom napokon báseň nadobúda
charakter jeho vlastnej sebavýpovde. Naberá na autentickosti a presvedčivo napĺňa
formu básnikovho pôsobového intímneho svedectva o sebe samom.
V tomto ideovom zameraní sa na absolútnu dokonalosť rozvíja Tablic v básni
Spisovatel svoju predstavu o poslaní človeka, ktorý sa rozhodol i napriek mnohým
protivenstvám, vytrvať vo vernosti tým najvznešenejším cieľom. Báseň je tak de-
monštráciou básnikovho veľmi zodpovedného vnímania svojho vlastného života
i sveta, resp. svojej úlohy vo svete, a v rámci toho aj vlastného životného poslania
ako literárne činného človeka. 
Tým, že báseň vypovedá o potrebe človeka poznať dokonalosť a zostať jej verný,
stáva sa pôsobivou prezentáciou Tablicovho priam metafyzického vnímania po-
slania každého človeka na zemi, ktorá je výrazne poznačená autorovým kazateľ-
ským povolaním, resp. princípmi kresťanského náboženstva a jeho základnými
ideami, s ktorými sa Tablic stotožňoval a ktorým zostal verný počas celého svojho
života a v celej svojej literárnej produkcii.
Báseň Spisovatel je azda najpresvedčivekším dôkazom toho, že Tablic si bol ve-
domý, že jedným z najväčších darov, a zároveň samotnou podstatou každého člo-
veka, je neustála túžba približovať sa k dokonalosti. Je schopný ju spoznať, hľadať
možnosti k jej dosiahnutiu a dokonca nájsť v sebe silu zaktivizovať sa, aby sa
k nej dostal čo najbližšie. Človek je podľa neho predurčený k tomu, aby prostred-
níctvom viditeľných vecí hľadal niečo, čo ho prevyšuje. Poznávaním sveta hmata-
teľného sa má zdokonaľovať aj poznanie toho duchovného. Neustálym prehlbo-
vaním vlastného poznania stvorených vecí a pochopenia ich významu pre jeho
existenciu, resp. ich úlohy v stvoriteľskom pláne Boha sa má človek postupne do-
stávať k onej vytúženej dokonalosti. Táto metafyzická línia básne sa tak stáva
akousi argumentačnou základňou celej Tablicovej poézie i východiskom jeho
úvah rôznorodého charakteru. Dostáva sa tak do pozície intepretačného kľúča,
ktorý treba mať na zreteli aj pri čítaní ostatných Tablicových diel.
Tablicov záujem o transcenedntný rozmer existencie človeka rezonuje aj v inej
jeho básni – a to v básni Svobodné volení, ktorú dokonca možno považovať za jeho
programovú báseň. (Tomu zodpovedá aj jej umiestnenie v rámci zbierky, keďže
ju zaradil ako celkom prvú báseň prvého zväzku Poezyí, ktorý vyšiel s vročením
1806). Aj v nej básnik priamo demonštruje svoje názory na básnické umenie, resp.
na literárny prejav. Tentoraz použil formu poetickej štylizácie v podobe akejsi „ši-
44
rokouhlej“ metafory vysnívaného domu, ktorý by si želal „od dobrého Nebe“. Práve
v tomto obraze zhmotnil základné piliere svojej koncepcie umenia, v ktorej rov-
nako rezonuje základný princíp jednoty pravdy, dobra a krásy ako troch vzneše-
ných hodnôt, ktoré sú spoločne zárukou dokonalosti.
Tento ideový koncept je evidentný z jeho požiadaviek dokonalej harmónie,
ktoré presne definuje vo svojej predstave želaného domu. Básnik totiž na pomerne
veľkom priestore ponúka detailnú drobnokresbu vytúženého miesta, kde by chcel
prežiť svoj život. S priam geometrickou presnousťou vytára plastický, do detailu
premyslený a dokonalý obraz, keď ho vykresľuje ako dom na vidieku, avšak ne-
ďaleko mesta, ktorý by stál na neveľkom briežku uprostred roviny s horami v po-
zadí. Pri ňom by sa rozprestierala veľká záhrada, lúky i vinice s blízkym hájom.
Ničím nerušený je aj pocit z tohto prostredia – panuje tu priam dokonalý pokoj.
Tento pocit Tablic navodzuje idylickými opismi potôčkov s rybami, ktoré pretí-
najú zelené lúky, a predovšetkým obrazom neďalekého hája, obývaného zviera-
tami, ktoré by sa tu pokojne, bez strachu pásli. Letné dni by spríjemňovali svojim
spevom vtáčiky hniezdiace v korunách stromov. Idylický rozmer tohto opisu na-
vyše umocňujú aj autorove reminiscencie na detstvo – napríklad v obraze malého
chlapca zbierajúceho v háji lieskovce, alebo spev dievčeniec pri pletení vencov na
lúkach.
Tento obraz vystavaný podľa presných princípov klasicistickej krajinomaľby
vo výtvarnom umení vytvára v čitateľovi prostredníctvom priestorovej vizulizácie
dojem priam dokonalého harmonického miesta, v ktorom sa človek cíti absolútne
bezpečne a nájde v ňom pohodlie v každej dobe. Možno ho preto interpretovať
ako básnikovo vyjadrenie vnútornej túžby po pokoji a šťastí, resp. ako vizuálne
zhmotnenie metafyzickej idey absolútnej dokonalosti.
Osobitným momentom v Tablicovom súpise atribútov vysnívaného domu je
pasáž s výpočtom toho, čo všetko by chcel vypestovať vo svojich záhradách, sadoch
a viniciach. Nejde pritom o akési vystatovanie sa vlastným bohatstvom, práve na-
opak, je to rozhodujúci moment priameho preniknutia básnikovej hodnotovej
orientácie do tematickej a ideovej roviny básne. Z dopestovaných plodov si totiž
žiada on sám pre seba len toľko, koľko mu je práve treba; zvyšok úrody by chcel
využiť na to, aby ho mohol sprostredkovať ostatným ľuďom, najmä tým, ktorí to
najviac potrebujú – je totiž presvedčený, že „Hanebný jest život, živu být jen sobě /
k břemenu jest obci soběc v každé době“. Práve túto pasáž možno vnímať ako Tabli-
covu priamu demonštráciu jeho presvedčenia o tom, že človek je zodpovedný nie-
len sám za seba, ale je za druhých.
Svoj opis vytúženého dokonalého miesta zároveň dopĺňa aj veľmi osobným,
priam intímnym rozmerom, keď si vo vysnívanom dome žiada žiť so svojou mi-
lovanou manželkou, ktorá by nielen dokonale spravovala hodpodárstvo a riadila
dom, či verne ho ľúbila až za hrob, ale bola by mu aj akousi spriaznenou dušou
počas celého života, s ktorou by zdieľal všetky svoje radosti i trápenia. Do domu
by tiež rád pozýval aj svojich priateľov, s ktorými by sa venoval čítaniu kníh, po-
znávaniu sveta a tiež aj vlastnej literárnej tvorbe v domácom jazyku, čím by záro-
veň prospel aj vlastnému národu. V opise pokojného života s manželkou a pria-
teľmi tak Tablic zhrnul tie najvznešenjšie hodnoty, ktoré považoval za základ
dobrého fungovania celej spoločnosti. Prvoradý je podľa neho záujem človeka
o to, čím by mohol byť prospešný druhým ľuďom. Bez dobrých vzájomných vzťa-
hov nemôže nájsť ani svoje vlastné vnútorné uspokojenie a pokoj.
45
 Okrem vonkajšieho opisu dokonalého miesta sa tak Tablicovi podarilo zachytiť
aj jeho vnúrotnú harmóniu. Jeho dom by mal byť miestom, kde nájde uspokojenie
vlastných potrieb, ale zároveň na tomto mieste nájde aj dostatok darov, s ktorými
sa bude môcť podeliť a vďaka ktorým bude môcť naplniť svoju veľkú túžbu po-
máhať druhým. Tým si získa nielen dobrú povesť medzi ľuďmi, ale aj svoju vlastnú
spokojnosť a napokon i šťastnú večnosť.
A tu sa ideová rovina básne Svobodné volení výrazne prelína, ba dokonca celkom
stotožňuje s ideovým posolstvom prvej spomínanej básne – Spisovatel. Celkový sú-
lad či harmónia tohto obrazu spokojného života totiž opätovne potvrdzuje Tab-
licovo evidentné pridŕžanie sa nielen princípu jednoty pravdy, dobra a krásy, ale
aj presvedčivo demonštruje jeho metafyzické vnímanie sveta a človeka v ňom.
Múdrosť, lásku, dobrú povesť – teda hodnoty, ktoré by chcel počas svojho ži-
vota vo vysnívanom dome dosiahnuť, mu totiž nie sú dané priamo, bez akejkoľvek
zásluhy. Môže ich dosiahnuť jedine a práve v súčinnosti s ostatnými ľuďmi, vďaka
spolužitiu s nimi a predovšetkým vďaka službe druhým:

„Dílu nejmenšího já bych z toho užil:

nebeskými dary rád bych lidem sloužil,
pro samého sebe skrbně nechtě žiti,
ctnostný by měl z všeho u mne okusiti“.

Ako prvoradý a najvyšší cieľ svojho života definuje teda Tablic záujem o druhých
– ako to priamo vyjadruje vo svojej veršoch: chce vidieť ich potreby, podeliť sa
s nimi, pomáhať im, a tak ich privádzať k dokonalosti.
V obraze bezpečného domu a pokojného spolužitia s ľuďmi, ako aj v úvahe
o úlohe a zodpovednosti spisovateľa v spoločnosti tak zhrnul Tablic svoju túžbu
po zdokonaľovaní nielen svojho vlastného poznania, ale aj po šírení vzdelania me-
dzi ľuďmi, túžbu po svojej mravnej dokonalosti i zušľachťovaní celej spoločnosti,
zároveň však aj želanie vytvárať možnosti pre vlastné umelecké vyjadrenie i pre
potešenie ostatných, no a v neposlednom rade aj svoju jasnú orientáciu na du-
chovný rozmer ľudskej existencie.
Básne Svobodné volení i Spisovatel tak vyvracajú akékoľvek tvrdenia o tom, že Bo-
huslav Tablic je vo svojej poézii len prísnym moralizátorom, zviazaným didaktic-
kými zásadami a princípmi osvietenskej filozofie, a že jeho básnická výpoveď je
len akýmsi prázdnym gestom bez vyššej hodnoty. Obe básne sú totiž nevyvráti-
teľným dôkazom toho, že Tablic si celkom vedome a zámerne vo svojej básnickej
tvorbe volil cestu veľmi pôsobivej literárnej výpovede, ktorá zodpovedá tým naj-
náročnejším poetickým kritériám, a prostredníctvom ataku na zmyslové vnímanie
príjemcu i na jeho vnútorné prežívanie podnecoval v ňom túžbu hľadať v sebe
i vo svete niečo, čo ho presahuje.1

1 Príspevok je výstupom z grantu VEGA2/0117/17 Príležitostná básnická tvorba Juraja Palkoviča, Bohu-
slava Tablica a Pavla Jozefa Šafárika.

46
I v an Čič man e c

Z NOVŠÍCH SENRYU

•
Cyklistka v modrej
sukni mizne za rohom.
Chuť nenávratna. 

•
Boccheriniho
menuet. Odrazu cítiš
vôňu kaktusov.

•
Let vážky ponat
kvitnúce lekno. Sladký
ošiaľ zaháľky.

•
Sova prehltla
myš. Tajne nám zanikol
ďalší zo svetov.

•
Príď ešte za tmy,
žieňa, môj drahý vampýr,
pochuť si na mne.

•
Dvadsaťpäťrokov
vo väzení. Raz za rok
slabika vzbury.

•
Vždy, keď si smädný,
napiješ sa zo studne
večného žiaľu.

•
Každú noc more
vyplavuje na breh jej
sklamané oči.

47
 •
Starec dodýchal.
Vrásky spia, ventilátor
sa krúti ďalej.

•
Stál pod jabloňou,
čerstvo zaľúbený do
včelieho roja.

•
Vetrík sa obtrie
o tvoju vlhkú peru.
Výdych vesmíru.

•
Dvadsaťšesť sekúnd
trvá cesta výťahom.
Extrakt večnosti.

•
Ostával verný
svojim nerestiam. Na jar
vždy zas rozkvitol.

•
Dažďová kvapka.
Pozdrav od sestry, ktorú
si nikdy nemal.

•
Otvoríš viečka.
Tabletka, káva, víno.
Deň sa začína.

•
Hostina. Stoly
plné mäsa a vína.
Si prebytočný.

•
Na bezoblačnom
nebi sup. Tu chceš zomrieť,
v tejto oáze.

(SENRYU je japonský typ trojriadkovej básne s počtom slabík 5-7-5, ktorý

na rozdiel od známejšieho haiku nezaostruje primárne pozornosť na prírodne
javy, skôr s ironickým nadhľadom skúma každodennú ľudskú skúsenosť. )

48
 Ľub om ír F elde k
425 ROKOV OD SMRTI
SHAKESPEAROVHO SÚČASNÍKA
VALENTÍNA BALAŠU

Valentín Balaša (1554 – 1594) pochádzal z významného šľachtického rodu (barón

z Ďarmôt a Modrého Kameňa). Hovoriť o slovenskej národnosti v súvislosti so
16. storočím je zaiste predčasné, no na druhej strane nič nekorektné nie je na tom,
ak v rámci širšej témy skúmajú historici jej užší výsek – napríklad v rámci úradnej
uhorskej „národnosti“ jej slovenský alebo maďarský element.
Koniec koncov sú to práve stredoeurópske národy, a spomedzi nich najmä Slo-
váci a Maďari, ktorí odvodzujú svoju národnú identitu predovšetkým od jazyka
(preto sa takýmto národom hovorí niekedy aj jazykové národy.)
Valentín Balaša sa narodil vo Zvolene, jeho materinským jazykom bola sloven-
čina a veľkú časť života, najmä mladosť, prežil na území dnešného Slovenska. Nuž
– ak sa aj neskôr naučil po maďarsky a podstatnú časť svojho básnického diela
vytvoril v maďarčine – mohlo by nám aj tých osem básní, ktorých odpisy sa za-
chovali vo Fanchaliho kódexe, stačiť na to, aby sme ho – podobne ako Maďari –
aj my pokladali za zakladateľský zjav slovenskej svetskej lyriky.
Mohlo by stačiť – no zdá sa, že nestačí. Valentín Balaša chýba v slovenských učeb-
niciach rovnako ako v slovenskom čitateľskom povedomí. Aj jeho prípad je ukážkou
toho, akí bývame niekedy nekultúrni. Na jednej strane bedákame, že nám v literatúre
chýbajú svetoznáme osobnosti – a na druhej strane nedoceňujeme tie, ktoré máme.
I ja, hoci som pôvodným povolaním promovaný pedagóg-slovenčinár, som si začal
Valentína Balašu všímať až oneskorene. Napravil som to však a urobil som pre jeho
lepšie poznanie aspoň čosi: venoval som mu kapitolu vo svojej knihe Ťahák z dejín
slovenskej literatúry od Lomidreva po Malkáča (Literárne informačné centrum, 2013).
Na jeho opätovné pripomenutie vidím príležitosť aj teraz – pri 425. výročí jeho smrti.

Je to už dosť dávno, čo sme sa raz – ja a moja žena – ocitli na besede medzi ško-
lákmi v Ostrihome. Keď sme rozmášľali, čím ich zaujať, spomenuli sme si na Va-
lentína Balašu – čiže pre Maďarov Balassiho Bálinta, narodeného na Zvolenskom
zámku. Za pozornosť stojí nielen to, že na svet prišiel o desať rokov skôr a opustil
ho o dvadsaťdva rokov skôr ako Shakespeare. Takisto si treba dobre všimnúť, že
prežil svoj krátky, iba 40-ročný život v prvej tretine tej veľkej, vyše stopäťdesiat ro-
kov trvajúcej tureckej vojny, ktorá sa začala porážkou pri Moháči a skončila sa až
víťazstvom pri Viedni. Musel teda Valentín Balaša svoj život prežiť nielen ako bás-
nik, ale aj ako vojak. A tak sme na ostrihomskej besede porozprávali maďarským
deťom hlavne o jeho hrdinskej smrti – padol totiž 30. mája 1594 práve v Ostri-
home. Jeho telo síce preniesli do rodinnej hrobky v Hybiach, no my sme tie deti
presvedčili, že jeho telu chýbala jedna noha – legenda hovorí, že ostala na bojisku.
Ostrihomské deti legenda nadchla a sľúbili nám, že budú Balašovu nohu hľadať,
a ak ju nájdu, dôstojne ju pochovajú.
49
 Keď som však o tej besede potom rozprával predsedovi Matice slovenskej Vla-
dimírovi Mináčovi, opravil ma. Nedávno vraj dala Matica slovenská Balašovo telo
exhumovať a premiestniť do iného hrobu – a ukázalo sa, že mal obidve nohy. Opo-
noval som mu, že možno exhumovali nesprávne telo – veď existuje ešte aj iná le-
genda, ktorá tvrdí, že na ostrihomskom bojisku ostali dokonca obe jeho nohy.
Nech už to bolo s jeho úctyhodnými nohami tak či onak, isté je, že jeho poézia
si získala ešte viac posmrtnej úcty – a to až takej, že jeho obľúbená deväťveršová
strofa, rýmovaná systémom a-a-b-c-c-b-d-d-b, vstúpila aj do slovnika poetiky ako
Balašova/Balassiho stanca a Maďari celý rok 2004 oslavovali ako Balassiho rok.
Ani z mojej strany sa vyslovenie úcty k Balašovi nemusí skončiť týmto zamys-
lením: nedávno ma oslovilo vydavateľstvo Perfekt, aby som preň zostavil a pre-
básnil výber z Balašovej slovenskej aj maďarskej lyriky. Či to ešte stihnem, skôr
než si aj na mňa postriehne zubatá, to s istotou tvrdiť nemôžem. Zato však môžem
ponúknuť čitateľom Tvorby na prečítanie aspoň jednu z Balassiho básní (prebás-
nenej v jazykovej spolupráci s Lászlóm Koncsolom).

VALENTÍN BALAŠA

O večnej a tr valej povahe mojej lásky

Domy aj paláce
aj hrady strmiace
aj mestá sa zrútia raz.
Mocenské výsady,
majetky, poklady –
všetko si to vezme čas.
Ruže, čo voňali,
ľalie, fialy
budú skaze napospas.

Doznie cveng medailí,

z polí aj maštalí
nepretrvá ani pach.
Z brál piesok ostane
a z piesku povstane
čosi iné na mapách.
Sláva aj dobrý mrav,
anjelsky krásny zjav –
čo z nich zvýši? Iba prach.

Zem zhúžva staroba,

hory sa rozdrobia,
more vyschne ako pec.
Stemnejú nebesá
aj slnko skryje sa,
všetko príde na koniec.
Aj písmo v mramore
50
 pluh času rozorie,
z veci vznikne iná vec.

Aj tvrdé obmäkne,
škaredé opeknie,
závisť zmizne ako dym.
Všetko je predmet zmien
a všetko má svoj deň,
keď sa treba lúčiť s tým –
len moja láska nie,
tá ďalej poplanie
spolu s ohňom pekelným.

Nuž, ak je skutočne
aj snívať zbytočné,
že ma lásky zbaví vek,
a darmo Júliu
prosím, nech lieči ju –
skôr mi Lazár podá liek –
tak aspoň ako dar
Júlii pošlem pár
nesmrteľných básničiek.
ZO SVETA DIVADLA

St a ni slav a Mat ejovič ov á

ČLOVEK A ZÁKON
Chanoch Levin: Pohreb alebo svadba – čo skôr?

Premiéra: 29. 3. a 30. 3. 2019, Nová budova SND, Štúdio

Preklad: Silvia Singer, réžia: Ondrej Spišák, dramaturgia: Darina Abrahámová,
scéna: František Lipták, kostýmy: Katarína Hollá , hudba: Ľubica Čekovská
Hrajú: Ľuboš Kostelný, Zuzana Kocúriková, Gabriela Dzuríková, Jozef Vajda, 
Annamária Janeková (poslucháčka VŠMU), Mária Schumerová (poslucháčka VŠMU,
Jana Oľhová, Ivan Vojtek, Richard Autner, Martin Huba, Dušan Jamrich, Oldo Hlavá-
ček, Ján Gallovič, Vladimír Obšil, Sára Polyáková (poslucháčka VŠMU), Anna Gajdzi-
ková (ako hosť)

V Slovenskom národnom divadle otvorili zásadné otázky o zmysle a kolobehu ži-

vota, a to nečakaným spôsobom. Humorne, autenticky, jednoducho i múdro,
a na dôvažok mysticky. Divák dostáva všetko naraz, aby si to slobodne mohol
51
usporiadať v hlave sám. A azda aj uznal, že pertraktované témy sa týkajú i jeho,
veď po uznaní a spolupatričnosti túži každý.
Avšak bezohľadná túžba zanechať nezabudnuteľnú stopu s vynútenou, hoci pat-
ričnou (rituálnou) úctou od spoločnosti (rodiny), privádza k egoizmu a intolerancii
iných. Tlačiť na pílu je lákavé najmä, ak má ísť o nezabudnuteľný pohreb a nezabud-
nuteľnú svadbu, ktoré sa však nedajú uskutočniť naraz. Vtipná, priam anekdotická
situácia, kde životné ciele idú na úkor blížneho, poskytuje úžasné možnosti na vy-
kreslenie groteskného chovania, na čom si vynikajúco zgustli herci i diváci.
Umožňuje to najmä autor, Chanoch Levin, odchovanec chasidskej kultúry
plnej náboženských zvykov. No ako potomok poľských rabínov, a jeden zo zakla-
dateľov novej izraelskej kultúry, sa paradoxne hlási k tradícii skôr ironicky. Možno
aj preto, že témy, ktoré odkrýva sú všeľudské. Prostredníctvom židovského hu-
moru ponúka trpký, krutý a sebaironický obrázok spoločnosti. V jeho tvorbe
možno vytušiť posvätnosť, ktorú cez alúzie na Čechova, Feydeaua, či Goldoniho,
premieňa na profánnosť.
Šmrnc nevšedného humoru priblížil predovšetkým preklad Silvie Singer, pri-
čom poeticko-sarkastická groteska sa stala prvou hrou, ktorá je preložená priamo
z hebrejčiny.
Absurdná, priam surrealistická komédia je plná hádaniek, rébusov so chagal-
lovskými a kafkovskými motívmi. Umne na to poukázali všetci inscenátori, a to
nápaditou scénografiou, kostýmami či výstižnou hudbou. Režisér vytvoril so svo-
jimi spolutvorcami ucelený obrázok fantázie, tajomna, túžby po slobode, odhod-
lanosti, ale aj úzkosti z ich sebeckého uskutočňovania.
Tu totiž postavy nemajú problém s tým, že nevedia, že by mali hľadať zmysel
života. „Len“ zmysel života, ktorý objavili, nie je ich. Žijú životy druhých v túžbe
zapáčiť sa.
Matky, hlavné postavy pokrvnej línie, idú dokonca za hranu života. Dominujú
ako luna nad scénou. Onen mesačný archetyp. Jedna psychicky vydiera syna, aby
jej po smrti vystrojil dôstojný pohreb s početnou rodinnou účasťou a druhá túži
po nezabudnuteľnej svadbe svojho dieťaťa. Až nakoniec deti prevezmú iniciatívu,
zabudnú na chochmes, a rozbehnú sa za naprojektovanými snami. Ba nielen bežia.
Letia, až tam nad Himaláje, kde sú ochotní upáliť aj meditujúceho inoverca, lebo
im je zima.
Egoizmus dokáže byť taký vtipný až jeho hmatateľnosť bolí. Neuveriteľné
majstrovstvo autora a radostná hravosť inscenátorov ponúka mnohé z interpre-
tácií textu. Krásu i nezbednosť jazyka. Živelne otvára tému hrania sa na niečo, čím
nie sme, čím chceme byť a tým, čím by sme byť mali.
Výborným príkladom je aj Kipernaj (Martin Huba exceluje), predstaviteľ mravov,
ktorý sa postupne odhalí ako falošný profesor a pseudomoralista. Alebo bežci nad
hrobom, ktorí chcú oklamať smrť. Ale aj matka rodu, čo sa neostýcha nakopať kamsi
dokonca aj Angela Samuelovho, anjelasmrti, keďže ten bez zábran kosí. Navyše, ďalšia,
už nebohá matka si hýri aj na druhom brehu, odkiaľ sa smeje zo zdecimovaného syna.
Túžba žiť verzus vytesnená smrť a umieranie je peknou hraničnou situáciou,
ktorá preveruje zmysel našich životov. Nielen či sme (si) ho objavili, ale či žijeme
ten správny. Navyše, ukazuje, že dobré ciele sa razom menia na zlé, ak v nich chýba
obeta, nie sú žité z lásky a pre slobodu druhého. Milá i drsná inscenácia, ktorú sa
oplatí vidieť, paradoxne pripomína ono novozákonné, že zákon nie je a nemôže
byť nad človekom.
52
Z VÝT VARNÉHO
UMENIA
Már ia Kov a lč íkov á

NA KRÍDLACH T VORIVEJ
UMELECKEJ FANTÁZIE
Nad dielom umelca Petra Pollága

Je prirodzené, že každý dobrý umelec potrebuje ku svojej kreatívnej tvorbe

„krídla“. Slobodu ducha a mysle, aby mohol vidieť, cítiť, reprodukovať svet a život
svojmi vlastnými umeleckými očami, svojim vnútorným zrakom.V tvorbe Petra
Pollága cítime nekonečnú vďačnosť a radosť z darov, ktorými ho obdarovala prí-
roda a genetické predpoklady stať sa umelcom. Je tvorcom nových obsahov, ne-
zvyčajných významových spojení a tlmočníkom nekonečných príbehov, ktoré pri-
náša život na celej planéte Zem. Všestranné umelecké vyjadrovanie symbolizuje
tvarovou a farebnou pestrosťou točiacu sa zemeguľu. V istom momente, možno
len na malú chvíľu, cítime pevnú pôdu pod nohami, potom zrazu letíme nad sve-
tom a jeho príbehmi, nad labyrintom predstáv, snov a prianí, aj vizionárskych
predtúch, či reálnych udalostí, a opäť dosadáme na zem, prekvapení, čo všetko je
možné na tejto zázračnej ceste zažiť, uvedomiť si a azda aj spoznať.
Pravdivé (vnútorné) zrkadlo umenia odrážajúce ľudskú povahu a archetypálnu
podstatu ľudskej existencie nás vedie čoraz hlbšie a hlbšie do nepoznaného úze-
mia, ktorému hovoríme fantázia. V maľbách, grafikách, kresbách, mozaikách
a skiciach Petra Pollága je táto studnica podnetov, príbehov, umeleckých nápadov
a vyjadrení nekonečne variabilná, farebne, tvarovo, pohybovo a komunikatívne
neutíchajúca a aktívna, rozvírená nadčasovým fluidom prenikavého svetla (nie-
kedy v podobe okrídleného pegasa – „Ochranca“, alebo farebných krídiel prorokov –
„Traja proroci“, „Prielom Dunajca“) a obsadená starobylými gryfmi, chimérami,
lesnými faunmi a záhadnými veštkyňami, ktoré však majú ľudskú podobu so špe-
cifickou vnútornou energiou, napätím a silou.

„Umeniu je vlastné podnecovať v ľuďoch lásku a takto sa dotýkať aj večnosti.“

Herakleitove alebo Platónove „panta rhei“, u Petra Pollága nadobúda špecifickú

umeleckú dimenziu obohatenú o spôsob ako tejto prirodzenej premenlivosti
plynutia dodať punc stability, ako ju pozastaviť, správne vizuálne načasovať,
zdržať ju na pokračujúcej ceste a usmerniť toto plynutie na konkrétnu, umelecky
povýšenú situáciu „in situ“, neskôr následne pretlmočenú prostredníctvom ho-
tového umeleckého diela : sprostredkujúceho možnosť prepojenia viacerých ča-
sových sledov (minulého, prítomného, budúceho) v danom časovom okamihu.
Vždy znova zažiť už zažité, zastaviť pohyb v pohybe, myšlienku odovzdať farbe
a farbu výraznej kontúrovacej línii. A tým premenlivé urobiť stálym a súčasne ne-
závislým od meniaceho sa okolitého sveta a života – zhmotniť okamih plynutia
v obraze.

53
 „Zázrak maľby tkvie v paradoxe, keď je ohlušujúca hmota farieb náhle schopná spro-
stredkovať najvyššiu duchovnosť“.
(PhDr. Alena Hejlová, Peter Pollág, Fragmenty súvislostí,
katalóg k výstave v Galérii M. A. Bazovského v Tenčíne, 2004)

Tajuplnosť a magická vizuálna emocionalita obrazov

Petra Pollága
Pritúlenia (Pritúlenie), rozchody, návraty, veže a rebríky (Úľ, Rebrík, Prosba), siete
a zväzky ľudských rúk (Loď), osudov, spomienky na detstvo (Chlapci z našej ulice),
očarenia antikou aj renesanciou. Posvätné ticho labyrintov, katedrál , obrazární,
múzeí , kaštieľov aj jednoduchých obydlí a prirodzená živelnosť farieb, štruktúr,
odtlačkov zašlých kultúr, ale aj tých súčasných detailov vlepených do farebnej
hmoty. Koncept a jeho finálna realizácia, dynamické boje, krik a škripot zbraní
(Prvý cisár). Hudba obnažená, čistá, farebná a živelná (Sexteto, Allegro),víťazi a po-
razení, tí všetci spolu tvoria súvislé divadlo života, vášní, pocitov, pohnútok, mi-
lostí aj záští.
Krídla aj plamene, letmé dotyky, prstoklad šachového majstra aj virtuóznej
huslistky sediacej na koni, pohľady z výšok aj torzá nôh v labyrinte sveta (Stopy
v meste), spontánne bozky aj obrovská sila „Modrého kráľa“, prestreté stoly hojností,
zátišia a krajiny modelované k podobe ženskej postavy, ulity arén aj babylonské
veže (Veža s vodopádom, Prevoz ideí), aj sladké ničnerobenie plné znepokojujúcich
inotajov. Farebná šrafúra rozvíja pohyb a čerí vizuálny kontakt k brehom kaligra-
fického umenia (Dolu kopcom, Trója). Krídla týčiace sa ako ostré meče k ďalekým
horizontom (Prielom Dunajca, Lapis Refugii, Samotár), alebo letiace po celej kom-
pozícii v rytme neviditeľného vetra (Benevolencia). Anapriek tomuto zdanlivému
chaosu sú tieto diela kompaktné, vytvorené s jasným cieľom stimulovať ľudskú
myseľ aj zmysly.

Tolerancia iných (neznámych) kultúr

Peter Pollág je permanentný cestovateľ v čase aj v konkrétnom priestore. Tento
všadeprítomný pohyb spôsobuje v jeho dielach sústavnú revolúciu vo viacerých
smeroch: prináša mu väčšiu tvarovú štylizačnú kreativitu , rozšírenie farebnej pa-
lety ako aj experimentovanie v spôsobe využívania nových hmôt a štruktúr. Nejde
však len o formálnu toleranciu voči iným kultúrnym prejavom, ale aj o ich vnú-
torné pochopenie, ktoré vkladá do svojich diel. V obraze „Slávnosť v labyrinte“,
výtvarne prepracoval obsah mosadznej pečiatky z kraja Pingding z obdobia dy-
nastie Beisong (960 – 1279) v Číne. Pre Európana je to iba zaujímavá kaligrafická
šifra, alebo dekorácia, rsp. podoba nejakého labyrintu, ale pre Číňana je to niečo
posvätné, niečo čo má svoj význam pre danú kultúru a spoločnosť.
Peter Pollág, tak ako dobrý „rybár“, vždy nanovo „vyperie“ svoje umelecké siete
a potom ich vhodí do hlbín sveta. Na všetky svetové strany. Úlovok býva úspešne
korunovaný vždy novou inšpiráciou, novou krajinou, hudbou, umením, ale aj
ľudským prístupom a elementárnymi každodennými zvyklosťami. Zatiahne svoje
siete, aby zistil o čo vlastne ide. Čo z toho všetkého je to podstatné, vzácne
a trvácne, nadčasové a zmysluplné. Otázok je vždy veľa a odpovede väčšinou nájde
vo svojom umeleckom svete. Tam, (do umenia) zverí svoje spovede z rozumu
a citu, aby vdýchol dušu novému dielu a jeho nasledovníkom.

54
 Vzniku umeleckého diela predchádza aj dôsledný empirický
výskum
Pri listovaní obsiahlej monografie Petra Pollága (Peter Pollág, Danubiana Meulen-
steen Museum, Bratislava, 2016), uvedomíme si, že tento umelec je predovšetkým
staviteľ, architekt a skvelý konštruktér veľkolepých chrámových vitráží, aj vyfan-
tazírovaných veží, mrakodrapov, archaických lodí, starovekých galér, kľukatých
labyrintov, „trójskych koní“ ,zdanlivo stojacich bez pohybu, no predsa v pohybe.
Zostáva verný základným symbolom, ktoré sprevádzali výtvarné umenie už od
dávnych čias, pričom nezabúda na najdôležitejšiu úlohu svetla, ktoré do obrazu
prúdi zo všetkých strán a odhaľuje vždy najčistejšiu esenciu, vnútorný duchovný
rozmer, nádej a cestu ďalšieho umeleckého spôsobu videnia, cítenia a tvorenia.
V roku 1999 nakreslil P. Pollág (po vzájomných rozhovoroch so zakladateľmi
galérie – Vincentom Polakovičom a Gerardom Meulensteenom ) podobu dnešnej
Galérie moderného umenia – Danubiany (dňa 9. 9. 2000 - slávnostné otvorenie
Danubiana Meulensteen Art Museum), pre ktorú neskôr vytvoril aj veľkoroz-
mernú mozaiku „Dunajské krídla“ (1999 – 2010). Symbol krídiel vidno už z veľkej
diaľky. Týčia sa ako farebný maják na cípe úzkeho poloostrova korunovaného ga-
lérijnou „archou“ plnou najmodernejších a kreatívne pôsobivých umeleckých diel.
Tu, v priestoroch Galérie moderného umenia – Danubiany, vystavanej priamo na
dunajských vlnách aj P. Pollág niekoľkokrát vystavoval a prezentoval vlastný ume-
lecký svet, názory a kreatívne tvorivé myšlienky, štúdie, kresby, ilustrácie, koncepty
nových nápadov a veľkorozmerné maliarske diela. Okrem toho zrealizoval pre ci-
vilistickú aj sakrálnu architektúru viacero monumentálnych diel – mozaík a vit-
ráží vo viacerých mestách Slovenska: Zelená hora – Tábor bratríkov na Spiši (1985 –
1990), Letisko M. R. Štefánika, Bratislava (1988), kostol sv. Imricha, Slovenské Ďarmoty
(1993), Dom smútku, Stredné Plachtince (1993), Dunajské krídla – Danubiana (1999 –
2010), Bratislava, kostol sv. Juraja v Spišskej Sobote (2012 – 2014). Okrem týchto pro-
jektov do architektonických komplexov vytvoril aj viacero pamätných tabulí a ta-
pisérií.

V niektor ých krajinách je umenie nebezpečnou zbraňou

Nie všade na svete je však umenie akceptované ako prejav tvorivého myslenia.
V Zimbabwe v meste Harare (Afrika) Petra Pollága dokonca zatkli, pretože maľoval
na verejnom priestranstve a zhromažďovanie ľudí tam vtedy bolo zakázané. Na-
koniec sa z toho šikovne vymaľoval zvláštnym spôsobom, keď vytvoril portrét ná-
čelníka miestnej polície. Horšie to bolo v Španielsku, kde ho na ceste do Lanza-
rote, na Tenerife zajali pretože si ho omylom pomýlili s podobne vyzerajúcim
zločincom. Všetky tieto stretnutia a náhody boli v danom čase dosť nebezpečné
a nepríjemné, pretože každý kraj má iné pravidlá a postupy, takže často krát ne-
vinný človek môže na to aj doplatiť. Našťastie mal umelec toľko duchaprítom-
nosti, že sa z týchto zložitých situácií dokázal vymaniť, k čomu mu dopomohol
aj jeho talent a výrazné umelecké schopnosti.
V roku 2018 usporiadala Danubiana k životnému jubileu umelca Petra Pollága
(nar. 19. 2. 1958) výstavu jeho diel pod názvom Europa Domus Pacis. Historické
jubileum vzniku prvej Československej republiky (1918) a výročie konca 1. svetovej
vojny sa veľkolepo spojilo so životným jubileom umelca. Výstava v Danubiane
predstavila širokospektrálnu tvorbu P. Pollága, dominantou ktorej boli monu-
mentálne maliarske diela inšpirované autorovými cestami po celom európskom
55
kontinente, aj po celom svete. Tieto obrazy boli umiestnené na prvom poschodí
galérie. Figurálne aj abstraktné kompozície, myšlienkovo pútavé príbehy aj auto-
rove pocity a schopnosť odovzdávať divákom určitý moment, chvíľu, okamih, po-
cit a poznanie z krajín, kde tiež prúdi svetlo a farby, ale v špecifickom usporiadaní:
v špecifických uhloch videnia a vnímania života, v rôznorodých, zvykmi a miest-
nymi obyčajami podmienených súvislostiach, ľuďoch, tvaroch a významoch, ale
predsa podobných s našimi. V portréte Majstra Pavla z Levoče s nadčasovou svie-
žosťou spojil aj vlastný vnútorný fiktívny autoportrét. Sugestívne a mimoriadne
živo vystihol neznámu podobu známeho majstra, rezbára – človeka z minulosti,
„apoštola“ duchovných umeleckých hodnôt a spoločensky váženého, rešpektova-
ného jedinca, vizionára, tvorcu špecifického rezbárskeho remesla.

Územie (vojnovej) Európy

Na prízemí výstavnej „archy“ (v Danubiane) nainštaloval P. Pollág špecifickým
umeleckým videním vojnovú mapu Európy – „Kriegs Karte Europa“, ktorú per-
sonifikovala postava krásnej ženskej postavy, koketne ležiacej, nedotknutej a ne-
vinnej, akoby popri nej všetky šifry, reálne záznamy, mapy a stratégie boli iba bez-
významnými „jazvami“, ktoré sa aj napriek mnohým obetiam scelia. Akoby tu
archetyp ženského tela bol odjakživa, tak ako krajina, územie, monument pred-
stavujúci trvácnosť v čase, lásku a celistvosť, symbolickú bytosť silnejúcu a vždy
krajšiu – obrodzujúcu sa duchovne aj fyzicky každým novým bojom o život a dra-
matickými udalosťami do novej podoby ešte krajšej a silnejšej bytosti. Žena tu vy-
stupuje inšpiratívna múza, levitujúca v priestore a čase nad stavom reálnej vojno-
vej skutočnosti, v zmysle perspektívnej nádeje. Geografická mapa poslúžila
autorovi aj ako vhodný podklad pre situačné umelecké dielo, kde žena symboli-
zuje predovšetkým život, súčasne predstavuje aj územia, ktoré vojna zasiahla
a fiktívne ich prepája v jedno celistvé kompaktné „telo“.
Hudba, poézia, literatúra, divadlo sú okrem života tiež dôležitým inšpiračným
zdrojom pre tvorbu umeleckých diel Petra Pollága. P. Pollág ilustroval viaceré pub-
likácie už od skončenia VŠVU od roku 1987 Rozprávky a poviedky z obdobia
80 tych rokov 20. stor. ešte nesú odkaz profesora Albína Brunovského, ktorý
umelca učil vidieť svet z viacerých uhlov pohľadu: zhora, z podhľadu, spredu, zo-
zadu, z vtáčej perspektívy, aj z vnútorného , duchovného hľadiska, emocionálne
a empaticky podmienenej tvorivej bytosti. Novšie ilustrácie po roku 2000 urobil
P. Pollág ku knihám: Biblia, Rozprávky z Tisíc a jednej noci, Švédske rozprávky, Jo-
zef Leikert: Osmičky galaxie, kde nápadito a originálne prepojil rôzne autentické
odtlačky z prostredia priamo „in situ“, spojené s vlastným kresliarskym a grafickým
umením.
Množstvo samostatných výstav po celom svete (od roku 1977), množstvo tvo-
rivých sympózií, napr.: Francúzsko, Zimbabwe, Zambia, Čína, Mexiko, Izrael,
Grécko, Etiópia, Irán... kolektívne výstavy (od roku 1981), mnohé ocenenia za
umeleckú tvorbu doma aj v zahraničí, napríklad: viaceré Ceny Vysokej školy vý-
tvarných umení, Cena Alla Punta Assisi v Taliansku, Cena Martina Benku, Kriš-
táľové krídlo 2008 a rôzne ďalšie ceny aj čestné uznania.
Z každého umeleckého diela Petra Pollága cítime nádej , pokoru aj lásku ku
všetkému živému, hlbokú úctu k minulosti a vysokú profesionálnu schopnosť
odovzdávať nadčasové posolstvo o duchovných kultúrnych hodnotách aj nasle-
dujúcim generáciám.
56
VÝROČIA A JUBILEÁ
E v a Tk áč ikov á

AUGUST HORISLAV ŠKULTÉT Y –

BÁSNIK, KŇAZ A ORGANIZÁTOR
NÁRODNÉHO ŽIVOTA
(k 200-výročiu narodenia)

Lidskosti jasná jest ona pochodeň

Teď dokaž světla čis jejího jsi hoden
neb to jest, bratře, cíl tvého života!
(K mládeži, 1840)

Toto bolo krédo, ktoré Škultéty vyznával ako pedagóg, redaktor a počas Štúrovej
neprítomnosti zástupca profesora Palkoviča na bratislavskom evanjelickom lýceu.
Ako študent patril medzi uznávaných básnikov, veď bol prvým z generácie slo-
venských romantikov, ktorý vydal samostatnú básnickú zbierku (Básně, 1840).
Jeho verše uverejňované časopisecky i čítané v študentskej Společnosti boli zalo-
žené na pravidelnosti rytmu, na úcte k školským poetikám a básnickým vzorom,
na presnosti výrazu a zároveň aj na citovej zdržanlivosti. Kriticky na to upozornil
J. M. Hurban v trojrecenzii zbierok mladých básnikov (Orol tatránski 1846), keď
konštatoval, že Škultétymu „chýba ihravosť a farbivosť obrazov, sviatočnosť nadchnutia
a sláva reči. Jeho lyrika bár sa dakedy povýši, točí sa predsa v nižšom kruhu“. Možno i to
boli dôvody, že Škultéty postupne na poéziu rezignoval a uplatnil sa ako redaktor
a organizátor významných národných aktivít. Škultétyho veršovnícka obratnosť
však našla uplatnenie v duchovnej poézii. Veď práve duchovná pieseň nemohla
príliš podliehať slohovo-generačným zmenám, či literárnym prúdom, pretože táto
pieseň vyjadruje náboženský vzťah človeka k Bohu a tým, že je kolektívnym výra-
zom v chráme, môže byť iba akosi všeobecne osobná, teda jej subjektivita by mala
mať schopnosť osloviť každého veriaceho a akoby vychádzať z každého zúčastne-
ného.
Na prelome storočí sa začal postupne meniť status kňaza, ktorý sa už nebol
iba hlásateľom slova Božieho, ale predovšetkým bol vzdelávateľom a moderným
učencom. Aj preto Ján Kollár v jednej zo svojich kázní konštatuje, „ak chce učiteľ
náboženstva urobiť zadosť svojmu učeniu, musí predovšetkým poznať svoj čas a rozumieť
mu, aby za ním nezaostal, nepostavil sa mu na odpor, ale radšej sa k nemu primkol, na-
sledoval ho, alebo ponad neho sa povýšil a zmenil na službu národu a cnosti“. Azda aj tieto
názory postupne viedli k iniciatíve pripraviť evanjelický spevník, ktorý by od-
zrkadľoval modernú osvietenskú racionalistickú teológiu.
Práce na novom Zpěvníku sa naplno rozbehli okolo roku 1840 vďaka neúnav-
nej aktivite superintendenta Pavla Jozeffyho, u ktorého sa A. H. Škultéty stal
v roku 1839 kaplánom. Ešte 14. januára 1837 píše Jozeffy Jánovi Kollárovi do Pešti:
„Vás ja srdečne a úprimne prosím, aby ste podlé té vroucí lásky k národu našemu a podlé
té neúnavné snážnosti jemu prospešným se stali, ochotne a skutečne k tomuto svatému se
pričinili a o toto predsevzetí obecné se všemožne zaujali. A ponevadž Vám všickni zvlášte
57
mladší znamenitejší básníkové znmámí jsou, ba všelikým způsobem s Vámi zvlášť uctivostí
a důverností spojeni: nestežujte se tech, od kterých se co dobrého očekávati může, požádati,
aby svou snažnost s Vámi a s námi ochotne spojili a aby společným namáháním mohel uspo-
rádán býti Zpěvník, který by lidu božímu tak ku všemu dobrému posloužil a té vzácnosti
hoden byl, jakou nalezl dosavadní Tranoscius“

Jozeffy zásluhou Kollára dostáva postupne rozličný materiál k spevníku a do or-

ganizovania autorského kolektívu sa samozrejme zapojí aj jeho kaplán A. H. Škul-
téty. Jozeffy ho zároveň požiadal, aby k spolupráci prizval aj Ľudovíta Štúral
a mladých kňazov a študentov lýcea. Štúr sa na podnet Škultétyho zapojil do prác
predovšetkým ako posudzovateľ navrhovaných textov piesní. V tejto súvislosti
1. mája 1841 trochu roztrpčene píše Škultétymu: „Měl jsem bratře v ruce k napravení
více písní nábožných vyhotovených pro nový zpěvník, ale, věř mi, sem se nepotěšil. Opět
a opět ty staré, nesrozumitelné, mystické formulky rozsypané po nich, v níchž nic není. Da-
leký jsem toho, abych věřil, že náš národ čerstvý a plný živosti mystičný jest, neb k takovým
nemotorám náklonný, ne: ale jsou již tak uvyklí všickni spolu těm nesrozumitelným for-
mulkám, že jim dobrovolně z ust se proudí a srdce při tom nie necítí“. Tento list písal
Štúr Škultétymu krátko pred tým, ako sa zišla v Brezne komisia redaktorov a po-
sudzovatelov Zpěvníka. Táto komisia vydala potom 18. mája „prohlášení o novém
vydání ponapraveného Zpevníka Evangelického“.
Škultéty má v Zpěvníku sedem duchovných piesní, ktoré vychádzajú z úsilia
o akési odbarokizovanie duchovnej poézie. Pre Škultétyho nie je duchovná pieseň
výrazom pominuteľnosti, hriešnosti a ľudskej zatratenosti, ale vychádza skôr
z osvietensko-racionalistického názoru, že Boh vychováva človeka utrpením a bo-
lesťou k vyššej ľudskosti a iba pozitívny a činorodý život môže človeka priblížiť
k Bohu:
Dej, aby mé tělo
k práci chuti mělo
v mém povolání;
Neb mi život není dán ku zahálení,
než k pracování.

Obdobie, v ktorom vznikali piesne do Zpěvníka bolo už obdobím, v ktorom sa

výraznejšie pociťovala hranica medzi svetskou a náboženskou poéziou. Pre baro-
kového autora bol náboženský prejav zároveň aj zdrojom veľkého estetického zá-
žitku. Kajúcnosť hriešnosť, bezmocnosť a zároveň očakávanie daru Božej milosti,
to boli základné atribúty barokovej piesne. Takúto koncepciu estetického zážitku
ťažko mohla prijať kollárovská a neskoršie štúrovská generácia. Pre Kollára cieľom
života človeka je „rozvinutie rozumu“ a „život v ľudskosti“, ako to neraz vyjadril
vo svojich kázňach. Pre neho piesne v Tranosciu „byly skládáni ne tak pro nás, jako
pro křesťany oněch minulých časův, pro jejich potřeby a položení, podle jejich způsobu myš-
lení a věření: a tu výbornou službu prokázali“. Duchovná pieseň je však pre túto ge-
neráciu skutočne to pôvodné luterské „srdce bohoslužby“, srdce, ktoré sa kajá,
sľubuje a ďakuje. Nepotrebuje „chlubnost a vyšperkovanost“, ako sa vyjadril J. M.
Hurban. Mladí štúrovci, ktorí sa podieľali vo veľkej miere na zpěvníkovej práci,
chápali duchovnú pieseň ako súčasť ich profesionálneho účinkovania a kňazskej
povinnosti. Táto poézia svojou dogmatickou uzavretosťou nemohla napĺňať ich
literárne ambície. Ich literárny program bol už celkom odlišný a pre skutočnú
58
poéziu odporúčali „súmernú nepravidelnosť, dvojnosť životov a obrazov, slobodu v slove
a výraze“. To všetko nepatrilo do duchovnej piesne. Bolo preto potrebné odstrániť
barokovú mystickosť, jazykovú ornamentálnosť a hoci len skromnú autorskú sub-
jektívnosť, teda všetko to, čo napĺňalo literárnoestetické ambície barokového
autora, pre ktorého práve duchovná pieseň bola skutočnou a vlastne jedinou poé-
ziou. Škultétyho duchovné piesne vychádzali z poslania kňaza a učiteľa. Veď jeho
literárne ambície spočiatku napĺňala svetská poézia a neskôr predovšetkým re-
daktorská a zostavovateľská činnosť. On sa necítil byť básnikom, skôr prijal úlohu
neúnavného literárneho a kultúrneho pracovníka.
August Horislav Škultéty iniciatívne a všestranne zasiahol do formovania kul-
túry a literatúry 19. storočia. V tridsiatych rokoch ako básnik, neskôr ako prívrže-
nec novej slovenčiny, učiteľ a tvorca literatúry pre deti a mládež a vynikajúci „autor-
ský prerozprávač“ ľudových rozprávok. Stál pri všetkých významných činoch
štúrovskej generácie, bol spolutvorcom, spoluformovateľom a priekopníkom no-
vej podoby slovenskej literatúry práve v časoch , keď sa, parafrázujúc Krčméryho
„vystupovalo z hlbokých dolín a nad nimi dovedna stekala rozličnosť“.
VÝROČIA A JUBILEÁ

Milo š Kov a č k a
BIBLIOGRAF
ĽUDOVÍT VLADIMÍR RIZNER
(k 170. výročiu narodenia)

Bolo to zjari pamätného roka 1989. Bibliograf Ľudovít Vladimír Rizner jubiloval.
Prichádzalo 140. výročie jeho narodenia. Narodil sa totiž v slávnom deviatkovom
roku 1849. Slovensko v tom roku žilo Slovenským povstaním. Malo Slovenskú
národnú radu, prvého prezidenta Jozefa Miloslava Hurbana, malo dobrovoľnícke
vojsko. V pamätnom Slovenskom prosbopise, ktorý sa začal rodiť v januári 1849
v povstaleckom Turčianskom Svätom Martine, Slovensko sebavedome žiadalo sa-
mostatné kniežatstvo nezávislé na Uhorsku. Popri smelých dobrovoľníckych plá-
noch, víťazstvách a obranách, zakúsilo aj brutálne prehry. Malo väzňov a obete,
pripomínané najmä smrťou ctihodného vlastenca Ďurka Langsfelda. Keď nad
Kremnicou kopali jeho hrob, v tom istom roku narodeného Riznera kolísali v Ze-
mianskom Podhradí v belčove.
Znamenia jubilejného roka 1989 sme so spolupracovníkmi v Slovenskej národ-
nej knižnice v Matici slovenskej vnímali ako silné pozvanie k Riznerovi. Rozmýš-
ľali sme o forme i spôsobe, ako akcentovať – osláviť Riznerovo mohutné osobné
vzopätie, dielo i meno, ktoré si vydobyl v zápase o slovenskú vec, a stal sa váženým
v mnohých oblastiach vtedajšieho života Slovákov. Rozhodli sme sa, že jubilejnú
slávnosť pripravíme v jeho rodnom Zemianskom Podhradí – v slávnej zemianskej
obci v Bošáckej doline, ktorú učinili známou nielen učitelia Riznerovci, otec Karol
59
a syn Ľudovít Vladimír, ale aj pamiatka šľachtického rodu Príleských, kaštieľ
a rod Ostrolúckych, v ktorom rástla milovaná Adela. A tiež podhradským šľachti-
com blízki – slovutní evanjelickí kňazi, Pavel Doležal, Jozef Ľudovít Holuby, Sa-
muel Štúr a ďalší. Podhradiu i Slovensku vtlačili nezmazateľnú pečať kresťanskou
koncepciou života, úprimným – otvoreným protestantizmom i životným elánom
– výnimočným budovaním slovenského genia loci, ktoré slovenskej kultúre a du-
chovnosti zanechali podhradské dávne časy.
V Zemianskom Podhradí ma očarilo malé námestie, skôr je to evanjelický dvor,
ktorý sa rozprestiera okolo úchvatného rotundového kostola. Dala ho v toleranč-
ných časoch postaviť – podľa vlastného projektu – grófka Ester Príleská. Stojí na
bažine, na drevených dubových pilótoch, hlboko do nej vbitých, ktoré už niekoľko
storočí neochvejne držia „nad vodou“ unikátny okrúhly chrám. Okolo kostola na
celom tom nádvorí rastie krásna zeleň – pravá starosvetská dedinská pažiť. Po-
vedľa chrámu z oboch strán (v istej symetrii) stoja dve nízke podlhovasté budovy.
Pripomínajú „dlhé domy“ dávnych Vikingov. Jednou z nich je stará Holubyho
fara, druhou Riznerova, ním samým vymodlená – vybojovaná i postavená ze-
miansko-podhradská evanjelická škola.
Mimoriadne pamätné sú časy, v ktorých v rotundovom kostole od dvojstupňo-
vého oltára s obrazom Krista s dvanástimi apoštolmi liturgoval Jozef Ľudovít Ho-
luby a organom, spevom a hudbou domácich viery sprevádzal Ľudovít Vladimír
Rizner. Dvaja slovenskí velikáni na duchovnej pôde kooperovali, ale o veľkolepé
svetské, vedecké a kultúrne dielo toho druhého sa priveľmi nezaujímali. Rizner
bol v tom pomerne chladnom vzťahu prívetivejším. Na príčine bola, tak sa hovorí,
Holubyho uzavretosť až samotárstvo, botanická a etnografická exkluzivita, akýsi
odstup od Riznerovej bibliografickej vášne. Napriek tomu obaja dokázali vedľa
seba existovať a činorodo sa zúčastňovať na obranách vtedajšieho slovenského ži-
vota. Na scéne dávnych desaťročí stáli dokonca celkom prirodzene vedľa seba,
pevne a statočne – plece pri pleci – seberovní historici i udatní bojovníci práve
vtedy, keď Slovensko obdarovali fenomenálnymi dielami: Holubyho Dejiny Dol-
notrenčianskeho kontubernia možno v istom zmysle prirovnávať k najlepším kapi-
tolám Riznerovej Bibliografie písomníctva slovenského od najstarších čias do
roku 1900.      
Rizner po celý svoj život pokračoval v diele otca Karola Riznera na učiteľskej
stanici v evanjelickej ľudovej škole v Zemianskom Podhradí. Denne schádzalo
z osád v Bošáckej doline do Riznerovej školy okolo dvesto detí. „Vynaučovať ich“ si
vyžadovalo obrovskú námahu, fyzickú i mentálnu. Kto odučil čo len raz päť hodín
„v kuse“, dobre vie, ako býva škole i ten najoddanejší učiteľ „odrovnaný“, ak sa
bezo zvyšku odovzdá svojim žiakom.
A takým bol Rizner: bol totálnym učiteľom. So svojou jedinečnou učiteľskou
výbavou, pedagogickým talentom i dielom, mravom a jazykom, milovaním ľudu,
domáceho i vzdialeného, rozdávaním vzdelania na všetky strany, vôľou redigovať
prosté ľudovýchovné časopisy, písať nenáročné, zdanlivo banálne, a predsa in-
štruktívne návody i poviedky – čítanie pre starých otcov i matere, schopnosťou
kooperovať, budovať a organizovať knižničný život kraja i celého vtedajšieho Slo-
venska, vytvoriť jedinečnú medziknižničnú výpožičnú službu, tvoriť slovenskú
bibliografiu, retrospektívnu – „od najstarších čias“, i bežiacu, konkurentnú – sú-
bežnú (po roku 1900), bibliografiu regionálnu i personálnu, k tomu archeologi-
zovať, etnografizovať, folklorizovať, encyklopedizovať i biografizovať, publikovať
60
v náučných slovníkoch a encyklopédiách, skúmať a systematizovať dolnotren-
čianske dialekty, jedným dychom ťažkú dobu naprávať priateľstvami s učiteľmi
a kňazmi Slovenska i susednej Moravy, v neposlednom rade pochopiť a uchopiť
v rečovej rozmanitosti vtedajšieho Uhorska hlavné problémy slovenského života
– tým všetkým vybudoval sám v sebe – nie však majetnícky, pre seba, mohutný ve-
domostný potenciál, ktorý nezobchodoval, ale doslova rozdal. Deťom, mládeži
i činorodým akéhokoľvek veku v národe. Vysokú kvalitu života žil podľa známeho:
čím viac zo svojich pokladov rozdáš, tým hodnotnejší je tvoj život.
Áno, Rizner, muž nepochybných kvalít, svojich Slovákov obdaroval mohutnou
národnou bibliografiou, jazykmi, národnostne, konfesionálne či inak nelimito-
vanou, budovanou viac ako štyridsať rokov: aby sa ňou Slováci ako národ mohli
pred svetom dokázať a v politickom i v akademickom svete preukazovať ako pers-
pektívny – inteligentný národ, ktorý vyrástol z duchovnej podstaty modernej ci-
vilizácie. Bibliografia je základom ústavy.
Platí i dnes: ak niekto chce byť národom, musí sa preukázať národnou knižni-
cou, súborným katalógom, národnou bibliografiou a národnou encyklopédiou.
Musíš vybudovať školstvo, základné i najvyššie. Ak tieto piliere národného života
vlastníš, pretože si ich vlastným úsilím vybudoval, uznajú ťa za legitímny národ!
Rizner to dobre vedel a usiloval sa to dosiahnuť nadľudskou energiou v mnohých
vedných odboroch. Nadovšetko však v školstve a pedagogike, v knihovníctve, kniž-
niciach a bibliografii. Všeličo z toho, čo vybudoval, Uhorsko rozváľalo. Napríklad
knižnice, ktorých vytváranie inšpiroval s cieľom vytvoriť hrádzu proti maďarizač-
nej i maďaromanskej invázii, a to na všetkých frontoch, na ktorých mal čo povedať
o existencii Slovákov.
Nečudo, že ho označovali za „obra“. Rizner – der Riese znamená obor aj preto
mu prischol práve takýto pseudonym, ktorým sa zapísal do dejín slovenskej kul-
túry podobne, ako „národný mravec“ pristal neúnavnému Andrejovi Halašovi.
Vstúpil do nej v priebehu 70. rokov 19. storočia, keď na Slovensko zaútočila po-
litická smršť. Prirovnáva sa k smrtiacej lavíne, búrke s bleskami a hustými mrač-
nami zo všetkých strán, k zničujúcej povodni s vodami, pred ktorými nebolo
možné uniknúť. Hynuli slovenské gymnáziá, hynula osvietená Matica slovenská.
Obnoviť – vzkriesiť slovenské inštitúcie sa nepodarilo. Márne boli iniciatívy, žia-
dosti, prosbopisy a nové slovenské memorandá.
Politický jazyk uhorskej vlády bol rezolútny: Slovákov niet! Ukážte mi v Uhor-
sku aspoň jedného Slováka! – A naozaj, z roka na rok ich ubúdalo: Slovákov bolo
čoraz menej.
No predsa to nebola celá pravda. Na pozadí uhorskej smršte vyzreli pevní Slo-
váci. Praví muži. V istom slova zmysle „obrovia“. Nehemiášovia. Na povestnej bib-
lickej skale postavili domy v ktorých oživovali nádeje. Ich jasný zrak svietil na Slo-
vensku pred strašnou búrkou a po nej nezhasol. Taký Pavol Országh napríklad.
Zjari roku 1874 ako mladý muž vznešenou rečou, ktorá „sálala k nebesiam“, po-
zdravoval zástup slovenských protestantov, ktorí na námestí v Dolnom Kubíne
žiadali evanjelický konvent a biskupa Gedulyho, aby postavili hrádzu maďarizač-
ným silám v Uhorsku, ktoré zamýšľali zrušiť slovenské gymnázia.
Takým bol aj Rizner, ktorý konal – s pokojom, ale nepoddajne – veľkolepé dielo.
Také veľké, že dodnes si nikto netrúfol spracovať jeho monografiu.
Mapa Riznerových bádateľských ciest, ktoré podnikal zo svojho sídla v Zemian-
skom Podhradí, je veľmi bohatá. Navštevoval fary, evanjelické i katolícke, farské
61
i školské knižnice i významné slovacikálne zbierky vo viacerých krajinách. Sedával
v nich dôstojne ako bibliograf Šafárik v pražskom Klementíne a pracoval s naj-
väčšou rozhodnosťou. Nestrácal ani hodinu, ani sekundu. V martinskom Národ-
nom dome – v Bibliotéke Muzeálnej slovenskej spoločnosti, ktorú navštevoval
počas školských prázdnin – sedával pri ňom Vajanský. Kochal sa v Riznerovej mo-
hutnej bibliografickej stavbe, ktorá dokladala – lístoček za lístočkom – tu žili
a žijú životaschopní, tvoriví Slováci, ktorí si zaslúžia národný život v slobode.
Kto namaľuje Riznera so vzrušeným Vajanským?
Takto by si mal Riznera s rozochveným Vajanským pamätať nielen martinský
Národný dom i desiatky knižníc, ktoré navštívil. Slovensko by takým obrazom
malo pozdravovať aj Riznerových stopäťdesiatich spolupracovníkov, ktorí mu
s národnou bibliografiou pomáhali sťa jedinečný bibliografický orchester. Mu-
síme zdôrazniť, že podivuhodná symfónia na stavbe národnej bibliografie sa odo-
hrala „ad hoc“, bez zjavných mecénov-finančníkov ako vec čisto dobrovoľnícka
a darcovská. To všetko bez inštitucionálneho zázemia národnej knižnice sloven-
skej! Máme niečo iné s týmto historickým fenoménom porovnateľné?
Ozaj fenomenálnou je Riznerova Bibliografia písomníctva slovenského do roku 1900.
Dlho čakala na svoje vydanie. Usilovala sa o to Česká akadémia vied, ale jej vyda-
vateľský projekt, ktorým vyslovila Slovákovi Riznerovi a jeho bibliografii uznanie,
pohltil požiar 1. svetovej vojny. V knižniciach sa dochovali ako unikáty prvé zošity
českého akademického vydania Riznerovho s krásnou encyklopedickou sadzbou
na jasnom bielom papieri.
Čakalo sa, že Bibliografie sa ujme po svojom obnovení (vzkriesená v roku 1919,
v tomto roku tiež jubilujúca) Matica slovenská. Ale čakalo sa dlhšie, ako bolo
únosné. Rozhorčený Ján Kvačala Matici – i nami milovanému Štefanovi Krčmé-
rymu – tvrdo „naložil“ – „natrel“. Nemali ste vydávať Vlčka, akokoľvek je jazyk jeho
Dejín literatúry slovenskej krásny a podmanivý!, zvolal Kvačala, keď vyšlo ich 2. vyda-
nie. Veď v nich absentujú toľké slovenské storočia: mali ste vydávať a vydať, pod-
čiarkol, predovšetkým a najprv Riznerovu Bibliografiu, v ktorej sú tie storočia
zhromaždené! –Takto za Riznera „zabojoval“ Kvačala – jeden z najdôležitejších
stopäťdesiatich Riznerových spolupracovníkov na Bibliografii – keď energicky
napísal: „Neskladnosť toho, čo o 16. stol. napísal (Vlček) bije do očú. V dobe tak
veľkého duševného rozruchu, keď všetky národy v Európe boli vzbudené k du-
ševnej činnosti, nevie p. Vlček menovať ani jedného spisovateľa na Slovensku. Či
v tom všeobecnom pohybe západného kresťanstva zo slovenskej domácej pôdy
vskutku nevyšlo nič ,hodnotného‘ snúbiť sa s takým mohutným vzdelanostným
prúdom kultúrneho ľudstva?... – aj tu platí, že historik má ,in des Dichters Lande
gehen‘. Aké kruté boje šli v troch stoletiach, boje medzi evanjelikmi, i medzi nimi
a katolíkmi, o tom čitateľ okrem lacných a ani nie správnych všeobecností a aj to
miestami len vypožičaných, si môže si myslieť, že to boli len roky hlivenia. Akoby
cenná duševná činnosť ľpela len na erotike a etnografii! V skutočnosti na Slo-
vensku bolo vtedy viac nadaných a učených, pritom duševne plodných mužov ako
inokedy. Bohuslav Tablic napríklad tvrdí, že Slováci mali vtedy učené spoločnosti.
A vieme z ich dejín o prekladoch Biblie na Slovensku? ,Predsa bez Biblie sa misia ne-
mohla obísť! Kedy sa začal udomácňovať v luterských zboroch kralický preklad, a prečo?
V čom záležalo upravenie kralického prekladu Krmanom a Belom? Čo sa spievalo v cir-
kvách evanjelických do Tranovského zbierky? Čo je s literatúrou katechizmov, ktoré práve
tak ako spev a Bibliu, treba predpokladať od počiatkov reformácie?... Opakujeme, že i latin-
62
ské práce by nesmeli byť, aspoň čo do svojej podstaty, z obrazu tohto úplne vylúčené, veď
neskôr pôvodca berie do ohľadu i spisy nemecké, a také plus, cieľavedome uplatnené, každý,
kto hľadá poučenia, s vďakou prijme. Tu by sa už vskutku bolo mohlo preukázať historické
umenie.‘“
Áno, Rizner všetky tieto témy otváral, načrtol alebo dôkladne spracoval. Kvôli
tomu putovali rozsiahle výpožičky mnohých knižníc z východu i západu poštou
cez Nové Mesto nad Váhom do Zemianskeho Podhradia, aby nasýtili Riznerov ne-
uhasiteľný bibliografický apetít. A Rizner to všetko z cirkevného učiteľského pla-
tíku financoval.
Nech si povýšenecky hovorí kto chce, čo chce o „deravom“ Riznerovi, o jeho ne-
úplnosti a dopĺňaní. Platí čo platilo: Riznerova Bibliografia posunula o míle slo-
venskú historickú vedu i dokumentáciu. Dala elán slovenským knižniciam. Slo-
vensko samo seba lepšie spoznalo. Pochopilo, že nežije sebapovedome iba dve
storočia, ale celé poltisícročie, ba omnoho viac i dlhšie, kráča dejinami v jasnom
lúči takrečeno od cyrilo-metodských čias.
O tom všetkom a mnohom inom rozprávalo sa v Zemianskom Podhradí pred
30. rokmi pri 140. výročí Riznerovho narodenia. Na ochotníckom miestnom ja-
visku sa hrala hra Miša Kováča Adamova o Riznerovi a na podhradsko-bošáckej
akadémii deti recitovali Riznerove detské veršíky. Na jej záver starí i mladí povstali
a spievali, my s nimi, Kuzmányho zakázanú Kto za pravdu horí. Boli sme šťastní,
nadšení i vzrušení. Emócie vzbudila aj exkurzia v zemiansko-podhradskom ro-
tundovom chráme s výkladom principála a odznela i reč na Riznerovom hrobe.
Tak to malo byť, a tak to bolo priatelia! Keď sme z Podhradia odchádzali, účast-
níci si podujatie cenili, hovorili o ňom s radosťou. A za chrám a jeho návštevu až
neskutočne ďakovali. Viacerí boli v kostole, priznávali dojatí, vôbec prvýkrát! Bola
jar roku 1989. Slobodný rok v nás zaiskril s Riznerom. A rozhorel sa čoskoro
v Orave na geceľskom seminári o osobných knižniciach dejateľov. Na večernom
spoločenskom stretnutí účastníci nahlas kričali protivládne – protistalinské heslá.
Rizner by sa bol 18. marca v tom roku dožil 140 rokov. Dnes má o tridsať rokov
viac a všetko, čo sa odohralo v tom jubilejnom roku navidomoči zovšednelo. Ale
hlbiny toho roka dunia, povzbudzujú a inšpirujú. Na Holubyho fare je inštalované
múzeum pod názvom Dom Holuby – Rizner, vytvorené v 90. rokoch minulého
storočia. Bolo milované, navštevované, ľudia dodnes prichádzajú zblízka i zďaleka.
Domáci boli a sú hrdí, keď rozprávali a naďalej rozprávajú, ako pod chrámovou
strechou ich predkovia skrývali pred povestným zatykačom Ľudovíta Štúra,
a stíchnu, keď príde reč na Riznera. Akoby v triede pozorne počúvali jeho výklad.
Alebo uvideli či vidia mladú Podjavorinskú, ako kráča s ujcom Ľudovítom (ktorý
sa zastal jej básničiek), na trenčiansky evanjelický konvent: ujec Ľudovít ju na kon-
ventoch na pozadí cirkevných a národných zápasov vychovával ako ženu pove-
domú, kritickú, ako protestantku, ktorá si po vzniku Republiky Česko-Slovensko
trúfla verejne žiadať pre slovenské ženy zastúpenie v Slovenskej národnej rade.
Kým by bol obor Rizner, priatelia, ak by sa bol býval dožil slobody?    

63
VÝROČIA A JUBILEÁ
E rik a Br t áň ov á
JUBILUJÚCA
LITERÁRNA HISTORIČKA
EVA TKÁČIKOVÁ

Doc. PhDr. Eva Tkáčiková, CSc. sa už takmer päť desaťročí intenzívne a s elánom
venuje výskumu staršej slovenskej literárnej kultúry. Prvá etapa jej účinkovania
sa inštitucionálne spája s Literárnovedným ústavom Slovenskej akadémie vied,
kde nastúpila po absolvovaní štúdia slovenskej a anglickej filológie na Filozofickej
fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1972) ako vedecká ašpirantka a ne-
skôr sa stala vedúcou vedeckou pracovníčkou. Druhú etapu v jej profesijnom ži-
votopise predstavuje výchova učiteľského dorastu na Katedre slovenského jazyka
a literatúry Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1991 –
2011), k rozvoju ktorej prispela tiež koncepčne a organizačne ako vedúca katedry,
prodekanka a štatutárna zástupkyňa dekana. Neskôr prešla na Katedru sloven-
ského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave
(2011 – 2015). Popritom začala externe učiť na Katedre praktickej teológie Evan-
jelickej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde pôsobí
dodnes aj ako členka Vedeckej rady.
Spomeňme aspoň niekoľko dôležitých výsledkov, ktoré vzišli z jej doterajšej
cesty za klenotmi staršej slovenskej literatúry. Prvým klenotom, ktorý pre ve-
deckú, odbornú i čitateľskú obec znovuobjavila bola duchovná poézia Jána Sil-
vána, ktorá sa stala predmetom jej dizertačnej práce. Táto sonda do problematiky
slovenskej poézie 16. storočia predznamenala jej záujem o renesančnú literatúru.
Výsledky silvánovského výskumu zhrnula neskôr v monografii Podoby slovenskej
literatúry obdobia renesancie (Bratislava 1988), v ktorej sa usiluje o nový, komplex-
nejší a objektivizovaný výklad špecifík tejto literárnej periódy. Príkladom je jej po-
hľad na Silvánovu tvorbu ako na fenomén, ktorý zohral významnú úlohu v ďal-
šom vývine slovenského poetického výrazu. E. Tkáčiková vyzdvihuje dve špecifiká:
po prvé to, že Silván uvádza do duchovných piesní záujem o ľudskú individualitu
a tlmočí v nich životnú skúsenosť človeka, ktorého sklamal renesančný optimiz-
mus v samostatné ľudské myslenie a konanie a po druhé úzky vzťah Silvánových
piesní k ľudovým melódiám. Tieto zistenia boli a sú pre hymnografický výskum
zásadné. 
Tkáčikovej výklad renesančnej kultúry vychádza z chápania reformácie a hu-
manizmu ako jej dvoch variantov, ktorých úzke vzájomné vzťahy vytvorili na
území Slovenska špecifickú podobu reformačného humanizmu, postavenú na zá-
kladoch Melanchtonovho humanistického myslenia, ktoré ovplyvňovalo intelek-
tuálnu komunitu na Slovensku, a tak formovalo slovenskú kultúru až do 18. sto-
ročia.  
O Melanchtonovi a jeho úlohe pri formovaní neolatinskej humanistickej poézie
v Nemecku sa E. Tkáčiková podrobnejšie zmieňuje v štúdii Rakovského Opis mesta
64
Loun, v ktorej si všíma tento vzácny literárny klenot v širších súvislostiach; uvažuje
o úlohe a mieste topografických básní v kontexte českej a slovenskej literatúry.
Navyše štúdia je súčasťou zborníka Martin Rakovský a latinská humanistická kultúra
na Slovensku (1998), o ktorý sa zaslúžila ako zostavovateľka. K hlbšiemu poznaniu
latinského humanizmu prispela aj zostavením zborníka Pedagogickej fakulty UK
Philologia XVII (2005), v ktorom v štúdii Die lateinische humanistische Literatur im
Kontext der slowakisch-deutschen Beziehungen mapuje začiatky cestopisného a me-
moárového žánru, ktorý sprítomňuje ďalším z klenotov – latinskou básnickou
skladbou banskoštiavnického humanistu Pavla Rubigala Cesta do Konštantinopola.
Týmto textom, tlmočiacim názory nemeckého obyvateľstva, ktoré vyzývalo Nem-
cov, aby sa zúčastnili protitureckého odporu, demonštruje špecifickosť a význam
istých kultúrnych kódov v jednotlivých regiónoch Uhorska.
Objektom Tkáčikovej výskumu sa stal aj ďalší profilový žáner staršej slovenskej
literatúry – kázeň. Na zanedbanosť štúdia tohto druhu literárnej tvorby poukazu-
je v štúdii O Kollárovej kazateľskej činnosti, uverejnenej v zborníku Ján Kollár (1793 –
1993). Tematické aspekty Kollárových príležitostných kázní pokladá za žánrovo
netradičné a výnimočne sa sústreďuje aj na komparáciu Kollárovej kázne venova-
nej 400. výročiu vynájdenia s kníhtlačiarstva s kázňou Daniela Krmana, predne-
senou na pohrebe žilinského kníhtlačiara Dadana, ktorú nanovo dáva do pozor-
nosti.
Výsledkom záslužnej textologickej práce E. Tkáčikovej je druhé rozšírené vy-
danie Mišianikovej Antológie staršej slovenskej literatúry (1981), ktorá na základe žán-
rovo-tematicky zoskupených literárnych textov podáva celistvý obraz našej lite-
rárnej minulosti v chronologickom prehľade od jej veľkomoravských počiatkov
až do konca 18. storočia.
Ako hlavná vedecká redaktorka sa koncepčne podieľala na dvojzväzkovom slov-
níkovom diele Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry (1997), ktoré približuje mno-
hostrannú účasť protestantskej inteligencie na formovaní slovenskej kultúry
a národného povedomia.
Literárnohistorické mapovanie staršej slovenskej literatúry E. Tkáčikovej vy-
ústilo napokon do podoby prehľadnej a výstižnej syntézy, ktorá je súčasťou prvé-
ho zväzku Dejín slovenskej literatúry (I. Sedlák a kol., 2009, s. 10-177), určených
širšej čitateľskej verejnosti. Syntetickú podobu majú aj vysokoškolské učebnice
osvetľujúce povahu jednotlivých dejinných období (stredovek, humanizmus a re-
nesancia, barok, romantizmus, realizmus) a tvorbu jednotlivých autorských osob-
ností.
Na tomto priestore nemožno podrobnejšie ilustrovať všetky výskumné záujmy
jubilantky, ktorá sa dejinám slovenskej literatúry neprestala so zanietením veno-
vať, čo potvrdzujú aj stránky revue Tvorba. Vieme, že jej tvorivé redakčné počiny
nie sú bez čitateľskej ozveny a veríme, že nezostanú ani v budúcnosti.
Milá Eva, nech je Tvoja cesta za klenotmi slovenskej literatúry a kultúry vyda-
rená a úspešná! Ďakujeme Ti za priateľské srdce, nezištnosť a ústretovosť.
Ad multos annos!

65
NEK ROLÓG

ZA ĽUBOU SAJKALOVOU,
ROD. VANOVIČOVOU
(22. január 1973 – 2. máj 2019)

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni Boha uvidia.“

Matúš 5,8

Ľubku som najskôr poznala ako talentovanú výtvarníčku, ktorá vystavovala spolu
s Jánom Sajkalom a Michalom Moravčíkom v Turčianskej galérii v r. 2005. Výstava
mala príznačný názov Pamäť vecí. Už vtedy som tušila, že Ľubkine úvahy o tvorbe sú
mi blízke, dotýkajú sa i mojich hodnotových sfér a Prozreteľnosť sama určila, aby sme
sa neskôr vídavali, spoznávali a spolupracovali na rôznych výstavných projektoch viac
ako desať rokov. Naše stretnutia zďaleka nemali iba pracovný rozmer. Ľubkine ná-
vštevy s rodinou sa stali pravidelnosťou hlavne preto, že rada prichádzala do sta-
rorodičovského domu v Dražkovciach. V tomto prostredí objavovala a spoznávala
nielen históriu rodiny Vanovičovcov, ale aj svoju vlastnú identitu. Témy späté s feno-
ménom pamäti sa pre ňu stali trvalým zdrojom inšpirácie. Budovala privátny archív
svojej rodiny, ale rovnako ju fascinovali aj neuveriteľné príbehy anonymných, zdanlivo
bezvýznamných ľudí. Do týchto príbehov vstupovala citlivo a uvážene. Dekódovala
ich prostredníctvom nájdených listov, denníkov, záznamov či predmetov, z ktorých
skladala svoje inštalácie. Posúvala dobové príbehy do súčasnosti a odkazovala na ich
opakovanú, ale v čase aktualizovanú podobu. Silný intelekt a nepokojný duch ju vie-
dol k hlbšej reflexii sociálnych javov a udalostí, ktoré zasahovali do jej života. S mno-
hým polemizovala, a napokon nenašla zmier... To bola črta jej osobnosti. Zásadová
a nekompromisná – v hľadaní pravdy a spravodlivosti.
Obdivovala som jej trvalý záujem o hľadanie a vizualizovanie súkromných, ale
i verejných tém. Osobitne mi imponoval projekt Cezseba/Layers, ktorý spolu so
sochárkou, dlhoročnou priateľkou Evou Masarykovou a skladateľom Danielom
Matejom prezentovali v priestoroch šamorínskej synagógy v roku 2006. Za syste-
matickým, niekoľkomesačným zberom materiálu, dokumentujúceho neutešený
stav 35-tich slovenských synagóg, bol viditeľný a hmatateľný osobný záujem jeho
tvorcov. Výsledkom tejto nevšednej intermediálnej spolupráce bola štvorkanálová
videoinštalácia, ktorá odkryla mnohovýznamové posolstvá o nedávnej, i súčasnej
dobe, poznačenej konfesionálnymi a politickými represiami, nevynímajúc vtieravý,
ale rovnako devastačný konzum. Ambiciózny projekt chcel upozorniť na „úpadok
ducha doby“ a rozprúdiť celospoločenskú diskusiu. Stalo sa tak iba čiastočne...
Sledovala som jej pracovnú kariéru z Martina a držala palce vtedy, keď napriek
osobnému nasadeniu v pozícii vedúcej Ateliéru voľnej textilnej tvorby na VŠVU
(2008/2009) z rozhodnutia vedenia školy musela ďalšie pôsobenie ukončiť a zo
školy odísť. Každopádne viem, že sa tak stalo krátko potom, keď jeden veľký
osobný smútok striedal ten druhý, kariérny... Veľmi si želala pokračovať v kon-
cepčnej línii zakladateľky ateliéru, textilnej výtvarníčky Prof. Evy Minárikovej.
66
Ľuba Sajkalová, rod. Vanovičová a Bono

„Tendencia smerujúca von – otvorenosť, interdisciplinárnosť, aktuálnosť, komu-

nikatívnosť, znamená otvorenosť a angažovanosť voči bežným reálnym situáciám
života, v kontexte kultúrno-spoločenských vzťahov, voči všetkému, čo sa deje
okolo nás,“ povedala Ľubka v predslove k výstave ateliéru s príznačným názvom
Ante finem v Turčianskej galérii (2010).
Uchovala sa mi spomienka na chvíle, keď pribehla do Martina s plnou taškou
jabĺčok z dražkovského sadu s úvodnou informáciu, že Janko (manžel) jej dal na
chvíľu voľno. Boli to vzácne chvíle, o ktoré chcel či nechcel, sa postaral aj spomí-
naný Janko, ktorý v čase jej návštev v Martine obetavo opatroval ich dvoch drobcov!
Naše debaty spájalo nielen príbuzné myslenie, ale i duše, kedy nadaná umelkyňa
s nevšednou intelektuálnou výbavou – a práve preto večne pochybujúca – pozorne
načúvala a živo reagovala na moje úvahy a platilo to i opačne. Plná otázok a po-
chybností nahlas premýšľala o autenticite života naplneného vierou...
V roku 2013 prijala pozvanie do Turčianskej galérie na tematickú skupinovú
výstavu Miesto medzi pamäťou a (ne)pamäťou. Z výstavy mi utkvela inštalácia
troch párov detských plátenných topánočiek s intímnym a emočne silným pod-
textom príbehu jednej matky... O roku neskôr (2014) na výstave Hranice duše die-
ťaťa svojou inštaláciou vyjadrila obavy z existenciálneho ohrozenia, ktoré sa do-
týka najintímnejších sfér človeka, žiaľ vrátane detí. V sociálne frustrujúcom
podtexte rezonujú otázky, čo v medzných situáciách predstavuje pre človeka
životne dôležité veci. A čo zostáva potom, keď o ne príde...
Z výstavy si pamätám detskú grafiku (Gejza Gerendáš) predstavenú ako zrkad-
lový odraz pôvodného originálu. Autorkou grafiky bola Ľubka ako osemročné
67
dieťa. Text pri diele interpretuje autorkin pohľad na dieťa. Vyjadruje v ňom smú-
tok a rozčarovanie nad tým, že byť deťmi (i v biblickom kontexte) – po hrubo na-
vrstvených nánosoch životných skúseností v nás, kde ono „čisté“ vlastné detskej
duši dieťaťa nemôže preraziť na povrch – je takmer nemožné.
Hoci jej textil učaroval, a naďalej sa mu profesionálne venovala ako koncep-
tuálna umelkyňa reagujúca na ponuky vystavovať, ako mama dvoch maloletých
synov Oskara a Timoteja objavila v sebe cit a vášeň pre výtvarnú výchovu a vzde-
lávanie detského návštevníka galérie. Bola autorkou mnohých výnimočných
workshopov pre deti i mladých ľudí, ktoré realizovala v prostredí galérií. Sama
alebo v spolupráci so svojimi blízkymi dušami: Danielou Čarnou a Evou Masa-
rykovou. Vždy plná invenčných tvorivých nápadov odovzdávala svoje pedagogické
zručnosti na pozícii galerijného pedagóga v Slovenskej národnej galérii, Kunst-
halle a napokon i v poslednej domovskej inštitúcii, ktorou sa pre ňu stala Galéria
mesta Bratislavy. Spolu s manželom Jánom Sajkalom realizovala mimoriadne
úspešnú interaktívnu výstavu pre deti s názvom Zaži textil (Bibiana 2016).
Napriek bolestným zápasom, cez ktoré Ľubka v posledných desiatich rokoch zas
a znova prechádzala, neúnavne a s chuťou jej vlastnou tvorila. Bola plná tvorivých ná-
padov... Do poslednej chvíle usilovala o ich realizáciu, ale už nestihla. O jej nevšednom
úsilí svedčí neveľké, ale vzácne konzistentné dielo, žiaľ, uzatvorené predčasne...
Nech spomienku na Ľubku Sajkalovú ukončia slová, ktoré si zapísala do škol-
ského zošita: „Dražkovce sú raj. Veľký.“ A čo tam hore Ľubka, „kde všetko zdobí
jas“? 

JA R M I L A KOVÁ ČOVÁ
NEKROLÓG

ZA MILANOM ŽITNÝM
(11. január 1948 – 16.apríl 2019)

Všetko má určenú chvíľku a každá záležitosť pod nebom má vhodný čas: je čas
narodiť sa a čas zomrieť, čas sadiť a čas vytŕhať zasadené, čas zabíjať a čas liečiť,
čas rúcať a čas stavať, čas plakať a čas smiať sa, čas žialiť a čas tancovať. Nech ako-
koľvek s porozumením prijímame tieto múdre slová biblického Kazateľa, dnes
všetci cítime, že koleso času sa akoby pomýlilo. Hoci si uvedomujeme časnosť náš-
ho pozemského života, ktorú určuje začiatok a koniec, nie je jednoduché myslieť
v minulom čase na človeka, s ktorým ostalo ešte veľa tém rozdiskutovaných, s kto-
rým ste si naplánovali ešte rad stretnutí, pretože tak veľa si bolo toho ešte povedať.
Odchod kolegu, spolužiaka a priateľa Milana Žitného nás mnohých zaskočil. Pri
rozlúčke v evanjelickom kostole v bratislavskej Petržalke sme mnohí jeho priatelia,
kolegovia a spolužiaci stáli akoby neveriacky, kládli sme kvety dívajúc sa na jeho
68
portrét, z ktorého sálal jeho príslovečný pokoj. Až tam sme si mnohí uvedomili
košatosť jeho aktivít. Bol vynikajúcim prekladateľom, bibliografom, editorom,
autorom článkov, vedeckých štúdií. Každý jeho text sa vyznačoval serióznym prí-
stupom, zvažoval každé slovo, hľadal adekvátnosť výrazu a pred každým textom
stál s pokorou. Prekladal beletriu i teoretické práce; preklad výberu nemeckého
filozofa Wilhelma Diltheya Život a dejinné vedomie (1980), preklady Goetheho tex-
tov (1982), vynikajúci výber z diel nemeckých romantikov (1989), či preklad práce
Wilhelma Jürgena Habermasa V ústave Európy (2012) alebo vyše osemstostranová
antológia Sorena Kierkegaarda Buď – alebo (2007) svedčia o jeho širokom roz-
hľade. V posledných rokoch sa zaoberal najmä severskými literatúrami, prekladal
s dánčiny, nórčiny a švédčiny. Jeho monografie o severských literatúrach Severské
literatúry v slovenskej kultúre (2012) a Súradnice severských literatúr (2013) sú jedi-
nečné; podávajú dosiaľ temer neznámy príbeh recepcie severských literatúr v slo-
venskej kultúre. 
S Milanom sme boli dlhoroční priatelia. Sprvu ako spolužiaci na Filozofickej
fakulte sme sa často stretávali vo vtedajšom kníhkupectve Česká kniha na Dunaj-
skej ulici, kde Milan vždy vedel, čo nové zo svetovej literatúry vychádza a na jeho
odporúčania sa dalo spoľahnúť. Po skončení školy sme obaja nastúpili na študijný
pobyt a vedeckú ašpirantúru do SAV, Milan do Ústavu svetovej literatúry a ja do
Ústavu slovenskej literatúry. V r. 1977 sa oba ústavy na základe politických roz-
hodnutí zlúčili do Literárnovedného ústavu SAV, a tak sme s Milanom boli ešte
bližší kolegovia. Vzťahy medzi tzv. svetovistami a slovakistami v novovzniknutom
ústave neboli ideálne, ale Milan, ktorý vynikal svojou zmierlivou povahou, skrom-
nosťou a ohromnou pracovitosťou sa nezapájal do neraz búrlivých vnútroústav-
ných diskusií a skôr s jemným úsmevom, niekedy so sarkastickou poznámkou
tlmil vášne. Neskôr sme obaja pracovali ako vysokoškolskí učitelia na Pedagogic-
kej fakulte UK. Mali sme mnohých spoločných študentov a Milan patril medzi
najobľúbenejších pedagógov. O jeho výborných prednáškach študenti hovorili
s rešpektom a so zanietením a mnohí si ho vybrali za vedúceho svojej diplomovej
práce. Neskôr, po z oboch strán nechceným opustením Pedagogickej fakulty, sme
sa stretávali vo vlaku do Trnavy, kde sme na tamojších univerzitách obaja pred-
nášali. Spomínam si na naše „vlakové“ debaty okolo vydania Bardejovského ka-
techizmu (2015), najstaršej slovenskej knihy z r. 1581. Milan pre toto jedinečné
vydanie napísal pozoruhodnú štúdiu o teórii a dejinách prekladu Lutherovho
Malého katechizmu. Podrobne preskúmal viacero nemeckých vydaní z rokov 1529
až do r. 1580, pričom hľadal prameň slovenského prekladu, ktorý po lingvistickej
analýze našiel dokázateľne v tzv. norimberskom vydaní z r. 1581.
Slovenská literárna veda stráca v Milanovi Žitnom odborníka so širokým zá-
berom, so serióznym a poctivým pohľadom na text a jazyk. Strácame v ňom cen-
ného a rozhľadeného človeka, dobrého priateľa a kolegu.
Kniha jeho života sa uzavrela, chvíľu nám všetkým potrvá prijať túto neúprosnú
skutočnosť.
Česť jeho pamiatke!
E VA T K Á ČI KOVÁ

69
 NAMIESTO RECENZIE

Voj t e ch Č el ko
STÁLE AK TUÁLNE
A INŠPIRATÍVNE ČÍTANIE
Poznámky ku spomienkam Joachima Gaucka:
Zima v létě... Jaro na podzim

V dnešnej dobe prichádza na knižný trh veľké množstvo kníh, v printovej, elektro-
nickej či vo zvukovej podobe. K niektorým sa dostaneme neskôr a vtedy si uvedo-
míme ich aktuálnosť a trvalú platnosť. Tak to bolo aj v prípade spomienkovej knihy
Joachima Gaucka, ktorá vyšla pred piatimi rokmi. Sú najmenej dva dôvody, aby sme
sa k tejto knihe vrátili. Je tridsať rokov od „roku zázrakov“, ako bol nazvaný rok 1989.
Vtedy padol berlínsky múr, v máji strihali drôtený plot medzi Maďarskom a Rakús-
kom, Tadeusz Mazowiecky sa stal poľským premiérom a pod vplyvom Gorbačovo-
vej „perestrojky a glasnosti“ padol socializmus sovietskeho typu v krajinách strednej
a juhovýchodnej Európy. K dovtedy nepredstaviteľným zmenám došlo aj v samot-
nom Sovietskom zväze. Po druhé, treba poznať skúsenosti človeka, ktorý bol nielen
bojovníkom za slobodu v niekdajšej Nemeckej demokratickej republike, ale aj desať
rokov viedol spolkový úrad pre spracovanie dokumentov štátnej bezpečnosti, ktorý
sa stal vzorom pre obdobné inštitúcie v niekdajších socialistických krajinách. Autor
spomienok Joachim Gauck, v roku 2012 sa ako nečlen strany stal spoločným kan-
didátom vládnych strán i opozície a bol ako prvý z niekdajšieho východného Ne-
mecka zvolený za prezidenta Spolkovej republiky Nemecko. 
Joachim Gauck je kľúčová postava najnovších nemeckých dejín, angažovaný
bojovník za občianske práva počas pokojnej revolúcie v NDR. Vo svojej politicky
i emocionálne pôsobivej knihe spomienok s podtitulom „Zima v létě ... jaro na pod-
zim“ sugestívne rozpráva o traumatizujúcej skúsenosti i o šťastných okamihoch
znovu získanej slobody a popisuje neľahký prechod od vnútenej bezmocnosti
k životu, ktorého smer si určujú ľudia sami.
Joachim Gauck sa narodil v roku 1940 v rodine námorníka. Detstvo prežil
v dedine na pobreží Baltského mora. V roku 1951 mu zatkli otca, ktorý nikdy ne-
bol funkcionárom nacistickej strany, ani príslušníkom gestapa či SS, alebo SA,
nemal v NDR na svedomí sabotáže a nevlastnil nijaké zbrane. Jeho matka písala
dvakrát prezidentovi NDR Wilhelmovi Pieckovi, no nedostala odpoveď a šesťkrát
zamietli jej žiadosť o osobné prijatie prezidentom. Sovietske vojenské tribunály
v tej dobe odsúdili zhruba 40-50 tisíc občanov sovietskej zóny a rozsudky padali
aj po 7. 10. 1949, teda po vyhlásení Nemeckej demokratickej republiky, keď už
bola súdna právomoc, vrátane výkonu trestu, prevedená na novozaloženú NDR.
Gauckov otec bol odsúdený na dvakrát 25 rokov, svojvoľne ho obvinili podľa zá-
sady: „najprv niekoho zatknite, potom pre neho nájdite nejaký delikt“. Odsúdený bol
v roku 1952, dostal sa do gulagu na Sibír.
Joachim Gauck opisuje miznutie mladých ľudí v tej dobe, ich zatýkanie a po-
pravy. Spomína: „Hanbím sa, keď si spomeniem, ako málo som vedel o ďalších prenasle-

70
dovaných a ich osudoch. Ani ja, ako aktívny odporca komunistického bezprávia som ne-
poznal tieto osudy, čo som potom mohol očakávať od ostatných?“. S otcovým osudom sa
nikdy netajil. Mlčanie by chápal ako zradu na otcovi, niekedy jeho osud priam
zdôrazňoval ako obžalobu systému. Až v roku 1953 informovali Gauckovu matku,
že jej manžel bol odsúdený na 25 rokov za nepriateľskú činnosť proti okupačným
mocnostiam. Po návšteve západonemeckého kancelára Konráda Adenauera
v Moskve v septembri 1955, ktorý vymohol za nadviazanie diplomatických stykov
medzi Spolkovou republikou a Sovietskym zväzom návrat desať tisíc vojnových
zajatcov a dvadsať tisíc internovaných civilistov; v októbri 1955 sa Gauckov otec
vrátil k rodine. Rodina rozmýšľala, či ostať v NDR, alebo odísť do Hamburgu, ale
nakoniec ostali. Sám Joachim Gauck spomína, že ako študent niekoľkokrát na-
vštívil Západ, ale nikdy mu neprišlo na um aby „na Západe zostal, keď tam môžem
zase prísť“, – čo bolo do vybudovania berlínskeho múru možné, „prečo by som mal
meniť bydlisko? Moja rodina žila v Rostocku, v Rostocku som mal priateľov, v Rostocku
som chcel dokončiť školu“.
Od roku 1954 do 13. augusta 1961, keď bol vybudovaný v Berlíne múr, odišlo
z NDR zhruba 17 500 učiteľov, z toho 850 vysokoškolských, 3 500 lekárov, 1 400
zubných lekárov, 300 veterinárov, navyše veľké množstvo robotníkov, remeselní-
kov a pracovníkov v poľnohospodárstve. Z veľkej časti išlo o ľudí, ktorí získali
vzdelanie v NDR a teraz jej odmietali venovať svoju pracovnú silu. NDR hrozilo,
že vykrváca. Joachim Gauck o tom hovorí: „Dobre, neutekajú dobrí, sú na fronte.
A my teológovia by sme predsa nemali opúšťať ľudí. Ako hlásatelia kresťanskej zvesti máme
predsa iné meradlá než akými sa riadi strana. A potom, ešte tu bolo niečo, čo ma nútilo zo-
stať. Na Východe som sa vyznal, aj keď to znie paradoxne, táto krajina politickej neistoty
mi pripadala vypočítateľná. Poznal som jej pasce a nástrahy. Vedel som,ako sa im vyhnúť.
Poznal som realitu lepšie než hociktorý môj protivník. Tak prečo by som mal odchádzať?
Opustenie republiky bolo pred rokom 1961 masovým javom. Z niektorých maturitných
tried odišla koncom päťdesiatych rokov väčšina žiakov a u mnohých sa dalo takéto rozhod-
nutie očakávať. Po 13. auguste 1961 sa úniková cesta cez Berlín uzavrela. Už sme nemohli
byť tu a súčasne tam“.
Podľa Gaucka postoje a mentalitu ľudí v krajine výrazne poznamenalo nie
založenie NDR 7. októbra 1949, ale stavba berlínskeho múru 13. augusta 1961.
Z objektívnej bezmocnosti voči všemocnému štátnemu aparátu sa teraz stala aj
bezmocnosť subjektívna. K delikátnej otázke odchodu duchovných z NDR, kto-
rých medzi rokmi 1975 – 1989 vycestovala zhruba stovka, sa vyslovil: „Ja sám som
zostal nie preto, že som musel, ale pretože som chcel. Zostal som, pretože som v cirkvi na-
chádzal dostatok voľnosti i ochranu“.
Od roku 1983 bolo možné požiadať o vycestovanie za účelom zlúčenia rodiny
a uzavretiu manželstva. Do roku 1989 bolo zo štátneho zväzku NDR prepuste-
ných asi 250 tisíc osôb a medzi nimi tri zo štyroch Gauckových detí. Počas exis-
tencie Nemeckej demokratickej republiky v rokoch 1949-1989 – „hlasovalo nohami“
tri milióny“ obyvateľov, čiže každý piaty občan NDR odišiel, alebo bol spolkovou
vládou „vykúpený“.
Johannes Gauck vyštudoval teológiu v Rostocku a mnoho rokov pôsobil ako
evanjelický farár v Meklenbursku. Krátko po začiatku štúdií sa oženil. Manželkin
otec bol zajatím zlomený človek, matka, keď dcéra Hanna mala desať rokov, spá-
chala samovraždu. Neuniesla život nového prostredia. Pochádzala z Königsbergu
vo východnom Prusku, zažila dramatický útek cez Prahu, počas ktorého prišla
71
o dieťa, k tomu zmenený manžel, nový život v NDR. Pôvodne na začiatku štúdia
teológie Joachim Gauck si nemyslel, že bude kňazom. Cítil sa byť príliš svetským.
Chcel sa však dozvedieť viac o Bohu, poznať sám seba, chcel vedieť viac o svojom
mieste vo svete a v neposlednom rade nazbierať argumenty proti vládnucej mar-
xistickej ideológii. Absolvoval teologické skúšky so značnou námahou a dvakrát
mal predĺžený termín k ukončeniu štúdia. Od začiatku si udržiaval od NDR od-
stup. Spoznal problémy evanjelickej cirkvi v NDR, videl jej rozpoltenosť, ktorú
poznačila spolupráca niektorých biskupov a superintendentov ako „neoficiálnych
spolupracovníkov“ štátnej bezpečnosti. Dokázal v NDR žiť bez toho, aby sa s ňou
ako so štátom stotožnil. Nájsť medzi odporom a prispôsobením sa cestu, pre ne-
závislú samostatnú cirkevnú prácu, to nebola v NDR jednoduchá úloha.
V kapitole „Misionárom vo vlastnej zemi“ vyslovuje názor, že kto posudzuje prácu
cirkvi v NDR podľa toho, nakoľko sa pokladala za opozíciu, ten skutočnú úlohu
cirkvi nepochopil. Cirkev nebola politická strana s opozičným programom, nebola
to ani žiadne ilegálna disidentská inštitúcia, ktorá by mala podkopávať režim.
V centre myslenia a konania cirkvi bol aj v NDR Boh, Ježiš Kristus. Cieľom bolo
priblížiť ľuďom slovo Božie a získať ich pre kresťanskú vieru. Cirkev však predsta-
vovala opozíciu v tom zmysle, že bola jedinou samostatnou a nezávislou inštitú-
ciou, vymykajúcou sa zásahom štátu, bola miestom, kde bol možný otvorený roz-
hovor, kde neboli zakázané ani cenzurované žiadne témy a žiadne názory a kde
boli ľudia vychovávaní k nezávislému mysleniu a konaniu. Cirkev robila ľudí slo-
bodnejšími, takže boli pre totalitný systém menej použiteľní, alebo neboli použi-
teľní vôbec. Bola opozičná v tom zmysle, že sa opierala o hodnoty, ktoré boli iné
než hodnoty štátu a sústreďovala sa na témy, na ktoré mal štát inak monopol.
Gauck mal po dlhé roky úlohu pracovať s mládežou. Poukazuje na snahy perzek-
vovať nielen jeho deti v škole, na získavanie maloletých do služby v štátnej bezpeč-
nosti, ale vo svojich spomienkach neváha menovať jednotlivých učiteľov a označiť
tých, ktorí boli spolupracovníkmi štátnej bezpečnosti z rôznych oblastí života. Dô-
vodom emigrácie jeho vlastných synov bola perzekúcia v otázke vzdelania. Nepus-
tili ich na vyšší stupeň strednej školy, čo bola podmienkou priamej cesty k matu-
rite. Častejšie hovorí o špicľovaní v jeho okruhu, a neskôr z materiálov štátnej
bezpečnosti k tomuto obdobiu sa dočítal, že „z politických dôvodov nie je pastorovo
uväznenie za súčasnej situácie triedneho boja s ohľadom na záujmy ďalšieho budovania so-
cializmu žiaduce“ Služobné cesty do „nesocialistickej cudziny“, ktoré mal po rokoch
čakania konečne povolené, boli opäť zakázané. Priateľom a členom západonemec-
kých partnerských obcí boli odmietané povolenia ku vstupu. Takéto sankcie sa
pochopiteľne nikdy nezdôvodňovali.
„Vo mne sa miesil bezmocný hnev so stoickou odovzdanosťou. Asi by som nebol taký
zdržanlivý, keby som vedel, že je na mňa nasadených tucet neoficiálnych spolupracovníkov
štátnej bezpečnosti, že je odpočúvaný môj telefón otváraná moja pošta, že mi občas do bytu.
Od roku 1983 bol poverený organizovaním Cirkevných dní v Meklenbursku.
V roku 1988 pri tejto príležitosti, keď bol v Rostocku napriek zákazu zo strany
oficiálnych úradov na osobné pozvanie meklenburského biskupa Stiera prítomný
bývalý nemecký kancelár Helmut Schmidt, bol Gauck poverený kázaním pred nie-
koľkotisícovým auditóriom, v ktorom sa dotkol viacerých delikátnych tém. Jed-
nou z nich bol stúpajúci odchod občanov z NDR do druhej časti Nemecka.
Vrchnosť v NDR vyzval k dialógu slovami: „Radi dobrovoľne zostaneme, keď budeme
môcť odísť“. Bol to rok pred nečakaným koncom NDR. Syndróm strachu a po-
72
hodlnej konformnosti, ktorý sa vytváral celé desaťročia stále ešte bránil napriek
„perestrojke“ masovejším akciám.
Gauck sa vo svojich spomienkach dotýkal aj kontaktov cirkevných miest so
štátnou bezpečnosťou. Podľa jeho názoru bolo možné ich ospravedlniť len vtedy,
ak išlo o riešenie konkrétnych otázok, napríklad, keď niekoho zavreli. Aj kontakty
so stranou SED neboli v cirkevných kruhoch vítané. Meklenburská cirkev sa sna-
žila im vyhýbať. Sám Gauck však pri príprave Cirkevných dní zažil ako mnohé
rozhodnutia padli až potom, keď boli prerokované s niektorým straníckym pred-
staviteľom. Bolo však celkom mimo diskusiu, aby sa štátna bezpečnosť stala part-
nerom pre cirkev.
V texte sú rôzne zaujímavosti zo života v NDR, ktorých sme si napriek mnohým
častým cestám do tejto krajiny, ktorá bola najdostupnejšia aj pre nás z Českoslo-
venska, neuvedomovali. Napríklad v NDR zaviedli všeobecnú brannú povinnosť
až začiatkom roka 1962, teda po postavení berlínskeho múru, aby sa vyhli úteku
brancov na Západ. Ale ako jediná socialistická krajina však o dva roky neskôr na
nátlak evanjelickej cirkvi zriedili náhradnú službu pre tých, ktorí odmietali službu
so zbraňou.
Je zaujímavé, že systém cirkevných tajomníkov existoval aj v bývalej NDR, ale
v žiadnom prípade sa Gauck nezmieňuje o odobraní štátneho súhlasu niekto-
rému z kňazov, čo sa tak často stávalo v Československu.
Druhá a nemenej závažná časť knihy sa venuje prevratným zmenám jesene
1989. Joachim Gauck sa úplne samozrejme stal súčasťou kritického hnutia a jed-
nou zo symbolických postáv prevratu roku 1989. Organizoval v Rostocku, po-
dobne ako to bolo v iných veľkých mestách NDR prímluvné služby Božie, ktoré
mobilizovali ľudí. Po páde berlínskeho múru sa stal poslancom prvého slobod-
ného parlamentu NDR. Sám o tom hovorí: „Do jesene1989 som bol kňazom, ktorý
sa venoval cirkevnej práci a ktorý mladým veriacim, diskusným krúžkom ani obci pri bo-
hoslužbách nezostával dlžný pravdu – to bolo v Rostocku známe, ale ktorý nepatril k mi-
mocirkevnej opozícii. Na jeseň 1989 som krok za krokom vrastal do politickej role. Búrka
ma strhla so sebou; ešte nikdy som nebol aktívnejší než v týchto týždňoch. Jedny rostocké
noviny mi čoskoro začali hovoriť ,revolučný pastor‘“.
Priam dojemne znejú jeho slová o prvých slobodných voľbách 18. marca 1990:
„Keď som odovzdal svoj hlas a odchádzal z volebnej miestnosti, vhŕkli mi do očí slzy.
Až teraz, vo svojich päťdesiatich rokoch som po prvýkrát zažil slobodné, spravodlivé, tajné
voľby. A teraz som mal dokonca možnosť sa aj trochu podieľať na utváraní našej politickej
budúcnosti. Od roku 1933 nemohli tunajší ľudia využívať svojho práva a vyberať tých,
ktorí by v ich zastúpení dočasne vládli. Po všetkých tých rokoch som už ani nečakal, že
budem niekedy skutočným občanom, voličom. Cítil som radosť a hrdosť a bol som vďačný
všetkým, ktorí sa na tom podieľali a ktorí premenili našu krajinu na skutočnú nemeckú
demokratickú republiku. Vtedy, v tú chvíľu som vedel: Nikdy, ozaj nikdy nevynechám
žiadne voľby“.
Pretože nebol taký známy ako iní vo frakcii Bündnis 90, za ktorú kandidoval
do parlamentu, nedostal sa do výboru pre zjednotenie Nemecka, kde by najradšej
pracoval, ani do zahraničného výboru, ale do výboru pre vnútro, kam sa mu vôbec
nechcelo. Netušil, že sa jeho osudom stane štátna bezpečnosť, ktorej sa bude ve-
novať vyše desať rokov. Aj keď boli iné aktuálne témy, najmä otázka ako bude
ďalej s NDR, či dôjde k zjednoteniu, niektorí disidenti sa obávali z výpredaja ná-
rodných záujmov, pohltenia krajiny, ktorá nebola schopná hospodársky súťažiť
73
s úspešným západným susedom. Gauck sa v tomto prípade prikláňal k zjednote-
niu Nemecka.
Joachim Gauck popisuje vo svojich spomienkach, ako prebiehal proces likvi-
dovania štátnej bezpečnosti už od čias Modrowovho kabinetu „národnej zodpo-
vednosti“ a povolebnej vlády Lothara de Maiziére. Jeden z konfliktov sa rozpútal
okolo budúceho využitia spisov štátnej bezpečnosti. Výbor, ktorý viedol Gauck,
pripravil návrh, ktorého hlavným cieľom bolo existujúce aktá zachovať a sprístup-
niť na účely politického, právneho a historického spracovania. Išlo tiež o to, aby
sa ochrana údajov nezvrhla do ochrany páchateľov a bolo treba nájsť možnosti,
ako rešpektovať zásady ochrany údajov, ale pritom neustupovať politickým záuj-
mom. V čo najkratšej dobe bol pripravený Zákon o zabezpečení a využívaní osob-
ných údajov niekdajšieho ministerstva štátnej bezpečnosti / Úradu národnej bez-
pečnosti. Ľudová snemovňa ho takmer jednohlasne schválila. Po prvý krát
v politických dejinách došlo k zmene určenia celého bohatstva archívov nejakej
štátnej tajnej polície v tom zmysle, že k nim bol zaručený zákonný prístup jedno-
tlivcom i verejnosti. Prijatie tohto zákona sa podľa Gaucka chápalo ako hviezdna
hodina mladého parlamentu. Na rozdiel od zákona platného v západnom Ne-
mecku o údajoch občanov, východní Nemci prihliadali na záujem obetí, a to nie
na úkor páchateľov a ich pomáhačov. Ešte do zjednotenia Bonn naliehal, aby boli
dokumenty štátnej bezpečnosti odovzdané Spolkovému archívu v Koblenci.
Gauck však primäl východonemecký parlament k rozhodnutiu, že na svojom
zákone trvá a chce, aby bol ako trvale právna zásada uplatňovaná aj v znovuzjed-
notenom Nemecku. Na základe kompromisu, aby nebola ohrozená zmluva o zjed-
notení, bola pridaná doložka. Aktá mali byť otvorené na ďalšie politické, histo-
rické a právne spracovanie, mali byť na území NDR decentralizovane uložené,
mali byť spravované centrálne na spolkovej úrovni. Ľudová snemovňa mala me-
novať niektorého bývalého občana NDR nezávislým zvláštnym zmocnencom pre
dokumenty s osobnými údajmi bývalej štátnej bezpečnosti NDR. Na poslednom
zasadaní Ľudovej snemovne 28. septembra 1998 bol ako jediný kandidát poslan-
cami všetkých frakcií zvolený Joachim Gauck. Proti bolo len zopár hlasov. Meno-
vací dekrét, ktorý prevzal bol podpísaný nielen spolkovým prezidentom, ale na-
vyše, čo bolo úplne nezvyklé aj spolkovým kancelárom a ministrom vnútra.
Ďalšia časť knihy sa venuje budovaníu úradu, ktorý na konci obdobia Gaucko-
vého vykonávania funkcie mal vyše troch tisíc zamestnancov. Popisuje rôzne for-
my získavania spolupracovníkov, ktoré používala štátna bezpečnosť a boli podobné
tým v našich končinách. Hovorí o prominentoch, ktorí spoluprácu popierali a o jej
dokazovaní. Išlo tu napríklad o posledného premiéra NDR Lothara de Maziére,
rektora Humboldtovej univerzity, teológa Heinricha Finka, predsedu PDS Gregora
Gysiho, alebo neskôr Manfreda Stolpeho, ktorého kauzu podrobne rozoberá, lebo
máloktorý prípad tak polarizoval verejnosť ako prípad brandenburského minis-
terského predsedu. Podľa dobrozdania úrad dospel k záveru, že Manfred Stolpe
„bol podľa meradla ministerstva štátnej bezpečnosti po dobu viac než dvadsať rokov význam-
ným neoficiálnym spolupracovníkom v oblasti evanjelickej cirkvi v NDR“.
Získavanie spolupracovníkov štátnej bezpečnosti bez podpísania záväzku bolo
častým javom na univerzitách, v kultúrnej oblasti aj v cirkvách. Tam najmä, pre-
tože tu mala zrada za následok zvláštne sankcie. Takmer žiaden z neoficiálnych
spolupracovníkov vo vedení cirkvi záväzok nepodpísal, ale ani nepredpokladal,
že je ako neoficiálny spolupracovník vedený. Preto boli v roku 1990 často zdesení
74
a dotknutí, že im niekto niečo takéto vyčíta. Mnohí z nich ako by si ani neuvedo-
movali, že sa dopúšťali protiprávneho konania. Keď sa však niekto pravidelne
schádzal so svojim riadiacim dôstojníkom, keď podával ministerstvu štátnej bez-
pečnosti správy z oblasti svojej pôsobnosti, za istých okolností dokonca navšte-
voval konšpiratívne byty, prijímal dary, výhody, ba niektorí dokonca vyznamena-
nia, potom štátna bezpečnosť predpokladala, že ide o stálu spoluprácu – bez
ohľadu na to, či dotyčný na začiatku niečo podpísal, alebo nie. Preto úrad spol-
kového zmocnenca bol zo zákona povinný vo svojich správach informovať o všet-
kom, čo bolo obsiahnuté v zložkách. V podobných prípadoch museli uviesť, že
o takýchto osobách bola vedená zložka neoficiálneho spolupracovníka.
Spoločnosť bez udavačov by sme v histórii asi nenašli, ale zároveň by sme asi
ťažko hľadali takú, v ktorej by bola zrada akceptovaná ako samozrejmá súčasť lo-
jality voči štátu a to ani vtedy, keď sa vyskytovalo, ako je to pre diktatúry typické,
udavačov nadpriemerne mnoho. Dokonca ani za nacizmu nebola tajná spolu-
práca s gestapom považovaná za niečo samozrejmého.
Joachim Gaucke vysvetľuje, prečo úrad, ktorý viedol, prednostne zamestnával
staršie ženy. Nielen preto, že to mali na pracovnom trhu ťažké, ale aj preto, že ženy
z NDR boli sebavedomé, vyznali sa v živote a dokázali sa vyrovnať s osudmi ob-
siahnutými v spisoch lepšie ako muži. Boli a sú vystavené značnej psychickej zá-
ťaži. Sám o sebe hovoril, že nevie, či a ako by vydržal, keby bol každý deň kon-
frontovaný s týmito zložkami a v nich obsiahnutou štátnou perfídnosťou.
Poukazuje aj na „mäkké pristátie“ bývalých členov funkcionárskych elít z NDR,
čo pochopiteľne napĺňalo trpkosťou predtým špehovaných a prenasledovaných
členov opozície. Ako príslušníci vládnucej triedy sa mnohí dôstojníci ako ostatne
mnoho vedúcich kádrov SED, naučilo už za diktatúry používať lakte, čo v novo
otvorenej spoločnosti s výhodou využili vo styku so západnými podnikateľmi
a medzi sebe rovnými. Ich bývalé obete boli na druhej strane nezriedka trauma-
tizované, po rokoch terorizovania trpeli zníženým sebavedomým a často museli
dať svojim niekdajším utlačovateľom prednosť. Do istej miery sa dá hovoriť o kon-
tinuite elít, síce nie na politickej, vedúcej úrovni, ale v súkromnom a verejnom
sektore áno, napríklad v obecných samosprávach.
Gauck poznamenáva, že v iných krajinách východného bloku bol tento jav ešte
výraznejší, pretože nemohli obsadiť súdy, štátne zastupiteľstvá, vysoké školy atď.
neskompromitovaným personálom zo Západu a tiež sa v nich usadilo menej zá-
padných firiem. Po skončení dvoch volebných období Joachim Gauck, napriek
tomu, že ho presviedčali, aby vo funkcii pokračoval aj v ďalšom období, neusiloval
o zmenu zákona, ktorý by mu to umožnil. Sústredil sa na boj proti zabúdaniu
a vytlačovaniu nepríjemnej minulosti z pamäti.
Na príprave knihy spomienok sa podieľala ako spoluautorka Helga Hirschová
a je doplnená fotografickou dokumentáciou. Knihu dopĺňajú aj priame výpovede
niektorých obetí štátnej bezpečnosti, ale aj niektorých Gauckových spolupracov-
níkov z obdobia úradu pre spracovanie dokumentov štátnej bezpečnosti.
Ešte poznámka na záver, ktorá s obsahom knihy nesúvisí. Tento rok, 21. januára
2019, v pražskom Karoline Joachimovi Gauckovi udelili Medzinárodnú cenu
Karla IV. Ocenenie udeľuje spoločne Karlova univerzita a hlavné mesto Praha.
Gauck ocenenie získal za prínos k česko-nemeckým vzťahom a za to, že sa po celý
život zasadzoval za ľudské práva. Ocenenie patrí osobnostiam, ktoré konajú v du-
chu najvyšších hodnôt, teda spravodlivosti, lásky k blížnemu, múdrosti, viery, ná-
75
deje a lásky, ako to vo svojej dobe konal cisár Karol IV. Bývalý nemecký prezident
v prejave po prevzatí ceny vyzdvihol význam Európskej únie ako spoločenstva,
ktoré bráni hodnoty slobody, demokracie a právneho štátu. Cenu desať tisíc euro
Joachim Gauck venoval spoločným česko-nemeckým projektom.
RECENZIE
ZAUJÍMAVÁ CESTA SLOVENČINY
ZA KODIFIKÁCIOU
Ľubomír Ďurovič:
Predhistória spisovnej slovenčiny
Vydavateľstvo Veda 2018
„... najmä ma potešila krásne vydaná Pred-
história spisovnej slovenčiny,ktorá vyšla na
svetlo Božie len pred pár dňami...“,
napísal mi krátko pred vianočnými sviat-
kami 2018 profesor Ľubomír Ďurovič
z Lundu. Najnovšie dielo rešpektovaného
slovenského jazykovedca, ktoré mu uro-
bilo vianočnú radosť, sa rodilo desaťro-
čia: „Mentálny začiatok knihy je v roku
1943“, napísal v úvodnej kapitole svojej
knihy História Predhistórie spisovnej sloven-
činy. Bol to rok 100. výročia uzákonenia
Štúrovej spisovnej slovenčiny v Hlbokom
a bolo to obdobie, v ktorom sa pripomí-
nalo (chcelo pripomínať) aj 80. výročie
prijatia Memoranda národa slovenského
či zrodu Matice slovenskej i deväťdesia-
te narodeniny jej vtedajšieho predstavi-
teľa – baťka Jozefa Škultétyho. Do tohto
jubilejného „súzvuku“, píše ďalej profe-
sor Ďurovič, prišiel ktosi s námietkou, že
spisovná slovenčina sa predsa nezačína
Štúrom, že veď už polstoročie pred ním
gramatiku slovenského spisovného jazy-
ka ustanovil Anton Bernolák, hoci nie na
základe stredoslovenského, ale západo-
slovenského nárečia, a hoci táto norma
všeobecne prijatá nebola.
V tých rokoch bol Ľubomír Ďurovič
študentom skalického gymnázia. Zaují-
mal sa najmä o literatúru, špeciálne
o rozhlasovú drámu. Ale keď prišla na
pretras otázka Štúr či Bernolák?, položil
si otázku: „A čo? To tam predtým bola len
76
VOJ T ECH ČE L KO
čierna diera?“ Otázka žila v profesorovi
roky a desaťročia. Mala vplyv na jeho ja-
zykovednú orientáciu. Prejavila sa na
mnohých miestach v jeho jazykovednom
diele. A napokon sa zavŕšila v osmičko-
vom roku 2018 knihou Predhistória spi-
sovnej slovenčiny, ktorá vyšla v bratislav-
skom akademickom vydavateľstve Veda.
Niektoré kapitoly tejto knihy som po-
znal dávnejšie, a to ako publikované state
a články, iné prichádzali z korešpondenč-
nej ponuky pána profesora, ktoré mi lás-
kavo poslal na prečítanie ako rukopisné
kapitoly. Zakaždým som sa do nich s veľ-
kou radosťou ponoril, pretože mi priná-
šali znalosti, prostredníctvom ktorých
som sa usiloval pochopiť viac ako tisíc-
ročný tok rieky, ktorú dnes nazývame slo-
venčinou – nielen jej hlavný (zjavný a vše-
obecne akceptovaný) prúd definovaný
v roku 1843, ale i všetky tie jazykové riavy
i meandre, ktoré sa borili dejinami od
čias cyrilo-metodských.
Keď mi prišiel vianočný mejlový vinš
profesora Ľubomíra Ďuroviča so správou
o vydaní jeho knihy, ponáhľal som sa do
martinského kníhkupectva Martinus,
kde mi oznámili, že kniha Predhistória
spisovnej slovenčiny sa dá priamo kúpiť
iba v Bratislave a ešte v Trnave, ale dá sa
objednať. Trvalo len dvadsaťštyri hodín
a kniha bola v Martine, čoskoro na to i na
mojom pracovnom stole. Hneď pri prvom
listovaní som s radosťou otvoril strany
štúdie, ktorú pôvodne napísal do nášho
tímového diela Bardejovský katechizmus
z roku 1581 – najstaršia slovenská kniha.
Kompletne ju prezentuje v Predhistórii
spisovnej slovenčiny. Hneď sa mi Pred-
história stala bližšou – postupne vo všet-
kých jej kapitolách.  
Nie je to tak dávno, čo sme si pripomí-
nali 1 150 rokov príchodu Konštantína
s Metodom na Veľkú Moravu. O téme
podanej v kapitole Fátum slovenského vý-
voja – strata cyrilo-metodského dedičstva,
sme viedli s profesorom Ďurovičom aj
korešpondečnú diskusiu, v ktorej domi-
noval viditeľný rozdiel medzi „opatrova-
ním“ cyrilo-metodského dedičstva medzi
„Českou zemou“ a Slovenskom. Aj preto
som si v Ďurovičovej najnovšej knihe ako
vôbec prvú podčiarkol pasáž: „V českom
štáte reprezentuje cyrilo-metodské dedičstvo
predovšetkým kňažná Ľudmila, ktorá na-
priek úsiliu svojej pohanskej nevesty svojho
vnuka Václava, budúceho patróna Českej
zeme, vychovávala v slovanských knihách.
Táto línia vývoja sa v českom kniežatstve
udržala, a to aj potom, keď sa toto kniežat-
stvo, neskôr kráľovstvo, stalo súčasťou západ-
nej, teda latinskej kultúrnej sféry, takže si
Česi, ako prví medzi slovanskými národmi,
doložene s utvorením kultu (svätorečenie) Cy-
rila a Metoda, do svojho vlastného jazyka už
v 14. storočí preložili celú Bibliu – čo predur-
čilo celý ďalší kultúrny a vlastne až politický
vývin českého národa a štátu.“
Naznačená vývinová línia českého ja-
zyka nemá slovenský pendant. V Uhor-
sku fenomén Ľudmily nenájdeme. Go-
razd, ktorý by podobnú líniu bol býval
mohol „vyznačiť“, z dohľadu uhorských
Slovanov, obrazne povedané, zmizol. Neza-
choval sa jeho text a ani stopa o osudoch
písaného slovanského jazyka v Uhorsku
po vyhnaní žiakov Cyrila Metoda. Ďuro-
vič hovorí: „Treba jasne povedať, že Sväto-
plukov zákaz slovanskej bohoslužby na polti-
sícročia z diania na dnešnom slovenskom
území vymazal cyrilometodské dedičstvo, t. j.
slovanskú bohoslužbu.“ Zachovalo sa síce
z tohto obdobia niekoľko piesní a mod-
litieb, ale skutočne významný slovenský
krok, duchovný, jazykový a vôbec kul-
túrno-civilizačný, akým bol český pre-
klad Biblie v čase Karla IV., nemožno
v uvedenom čase doložiť. V Čechách pri-
chádzali čoskoro po prvom preklade ďal-
šie – redakcia za redakciou, no na Slo-
vensku pokus o preklad Biblie možno
doložiť až v 17. storočí pod ochranou Ka-
taríny Sidónie Révaiovej-Ostrožičovej na
Blatnickom hrade v Turci.         tátov v najstaršej tlačenej slovenskej
Silnou tézou Ďurovičovou, dôrazne
prezentovanou v najnovšej jeho knihe je
dôkladný „vhľad“ do listinného korpusu
domácej šľachty 15. storočia, ktorá v tom
čase žila na území dnešného Slovenska.
Listiny (v počte cca 200) boli napísané
profesionálne zvládnutou dobovou češ-
tinou. Boli adresované iným šľachticom
alebo mestám, ba i nešľachtickým meš-
ťanom. Ďurovič listiny dôkladne „pre-
hľadal“. No ani v jednej z nich, a ako po-
znamenáva, je ťažko vysvetliteľné, ak sa
v nich nerieši problematika, „... viery, ná-
boženstva, cirkvi, ale ani štátnej či regionálnej
politiky. Ide vždy o majetkové alebo v širokom
slova zmysle právne vzťahy ... A toto sa týka
nielen náboženstva, ale aj témy jazyka či ná-
roda/národnosti. Hoci vysoká šľachta je miest-
na, teda slovenská, nikdy sa nikto z nich ne-
zmieňuje o svojom jazyku.“ Z toho Ďurovič
vyvodzuje, že v „listinnom“ 15. storočí
nebolo na území dnešného Slovenska
tradície, ktorá by tieto hodnoty pestovala
alebo aspoň udržiavala. Na tomto zá-
klade potvrdzuje viackrát akcentovaný
predpoklad, že za týmto vákuom je pol-
tisíročie od Svätoplukovho vypudenia
cyrilo-metodskej slovanskej vo vlastnom
jazyku. Aj v dôsledku toho sa mohlo stať,
že v Hornom Uhorsku – v hojne doku-
mentárne doloženom 15. storočí – slo-
venské územie a jazyk zostali presnejšie
neidentifikované, a to napriek listinami
pozitívne doloženej domácej vysokej
šľachte, ako aj používanému jazyku, kto-
rým bola čeština. Písali ňou profesio-
nálni pisári väčších i malých miest. Po-
užívala ju kráľovská kancelária kráľa
Matiáša/Mateja Korvína i kancelária krá-
ľa Vladislava Jagellonského, kráľa české-
ho a uhorského. V tejto češtine smerom
na východ pribúdali miestne dialek-
tizmy, ktoré oscilovali medzi slovenčinou
a poľštinou.       
Mimoriadne silnou správou Ďurovi-
čovej novej knihy sú jeho odpovede na
problémy predhistórie „slovenčiny“ v Bar-
dejovskom katechizme z roku 1581, pri
ktorých treba pripomenúť aj tu jeho je-
dinečné zistenia o dvoch rozdielnych čes-
kých prameňoch prekladu biblických ci-
77
knihe – a to prevzatých zo staršieho zdro-
ja – z melantrišskej Biblie, a jednak
z mladšieho Blahoslavovho prekladu No-
vého zákona. Tieto zistenia sú východi-
skom ďalšej Ďurovičovej tézy, podľa kto-
rej melantrišský tzv. pražský pravopis u
Slovákov v 17. storočí len pomaly, a pri-
tom nesystematicky, ustupoval pravo-
pisu kralickému: Až prvá hallská Biblia
1722 (Daniel Krman, Matej Bel) a nad-
väzné české texty písané Slovákmi mali
„relatívne presný“ kralický pravopis.     Rovnako ma zaujala kapitola s ná-
Mimoriadne dôležité pre predhistóriu
spisovnej slovenčiny sú nadčasové okol-
nosti, v ktorých sa čeština v dôsledku re-
formácie na území Slovenska rozšírila
a zaujala pozície spisovného jazyka aj
u vtedajších jednoduchých Slovákov.
Spočívali v Lutherovej téze, podľa ktorej
nielen každý kňaz mal a musel poznať
autoritatívne znenia kľúčových biblic-
kých textov (Desatoro, Otčenáš, Vyzna-
nie viery), ale poznať ich mali a mali ich
vyučovať i otcovia rodín tak, aby ich po-
znala „celá ich čeládka“. To vyznačilo
v slovenskom prostredí stáročný kate-
chizmový edičný prúd vydaní Luthe-
rovho Malého katechizmu (celkom 320
vydaní), ale i prúd piesňový (220 vydaní
Cithary sanctorum), ktorý Slovákov „vy-
naučoval“ vnímať a žiť nielen základné
biblické princípy kresťanského učenia,
ale bol aj základom poznania a osvojenia
českého jazyka, jeho tradície, a tým aj
jeho všeobecne akceptovanej spisovnosti
vo vtedajšom slovenskom prostredí.     gramatické Rudimenta zostali nedokon-
Za dôležitú pasáž Ďurovičovej Predhis-
tórie treba považovať gramatiky sloven-
sko-českého jazyka z pera Slovákov, ako
aj ostatné jazykovedné diela Masniciove,
Krmanove a Doležalove, ktoré rozpozná-
vali a jasne od seba oddeľovali – a to de-
saťročia pred Bernolákovou kodifikač-
nou iniciatívou – od seba dva národy,
slovenský a český, a v ich čase písali „slo-
vensko-českým“ (až neskôr „česko-slo-
venským“) jazykom.
Tri kapitoly o Masniciovom latin-
skom Predhovore (Praefatio) k jeho Zpráve
písma slovenského (1696), ale i ďalšie o Zprá-
ve samotnej, najstaršom slovenskom
sekulárnom spise vôbec, sú jedinečným
78
čítaním. Z Praefatia, podčiarkuje Ďuro-
vič, vieme, že ľudia, ktorí v tom čase žili
na území Slovenska, sa pokladali za Slo-
vákov. No Masnicius k tomu dodáva: eu-
rópska veda (odkazujúc na rad vtedajších
európskych autorov) o týchto Slovákoch
nič nevie. A prikladá dodnes platný, Ďu-
rovičom akcentovaný argument: veď sme,
Slováci, nič o sebe nenapísali a o svoj jazyk sa
dôkladne, napríklad ako Česi, nestarali. (Do-
slova: nášmu jazyku chýbala kultúra!)
zvom Gramatiky Daniela Krmana. Naj-
mä pasáže o latinskej rukopisnej grama-
tike slovensko-českého jazyka (lingua
slavico-bohemica) Daniela Krmana z ro-
ku 1704 (časti rukopisu archivovaného
v Lyceálnej knižnici v Bratislave chýbajú).
Perfektne reštaurovaná – doteraz nikdy
nevydaná – roky čaká na svoje kritické vy-
danie. Je fatálne, podčiarkuje Ďurovič, že
„Krmanov rukopis dosiaľ nebol ani publiko-
vaný, ani preložený a už vôbec nie je systema-
ticky interpretovaný či zaradený do vývoja
slovenského jazykovedného myslenia.“ S tým-
to názorom treba súhlasiť. Táto Krmano-
va gramatika v slovenskom historickom
vedomí mimoriadne chýba. Krmanovo
latinské meno „Slovacii“, ktoré používal
pre označenie svojho slovenského náro-
da, a to na rozdiel od latinského „Slavi“,
ktorým označoval Slovanov v jeho dru-
hej rukopisnej gramatike Rudimenta lin-
guae slavico-bohemicae, zostalo, žiaľ, nedo-
končeným jazykovedným riešením –
čené v dôsledku Krmanovho uväznenia.
Pri Pavlovi Doležalovi zaujme Ďurovi-
čovo uvažovanie nad gramatickým „po-
kračovaním“ Krman – Doležal: Doležal
na základe Krmanovej gramatickej kon-
cepcie vytvoril nové dielo – „... vynašiel cel-
kom inú koncepciu klasifikácie substantív
a slovies, odstránil donátovské formulácie, vy-
čistil zvyšky obecnej češtiny, ktoré zostali
u Krmana a najmä programovo pridal slo-
venské tvary, t.j. zhruba tvary mestského ja-
zyka Skalice, kde sa tieto západoslovenské
tvary odlišujú od českých kralických.“ To Ďu-
rovič považuje za Doležalov relatívne sú-
stavný popis vtedajšej slovenčiny, vychá-
dzajúci zo západoslovenského základu,
na ktorom o päťdesiat rokov neskôr vy-
budoval Anton Bernolák svoj popis slo-
venčiny na tomto Doležalovom základe.
Od Doležala viedol jazykový vývoj
k Bernolákovi, ale aj k Josefovi Dobro-
vskému a jeho gramatike českého jazyka.
Ďurovič na viacerých miestach vo svojich
štúdiách dokladá Dobrovského pozície,
v ktorých Doležala rešpektuje, a od neho
neodchyľuje, a ak odchýlky nájde, ozna-
čuje ich za „neveľké“. Aj zásluhou Pavla
Doležala, zdôrazňuje, bola prijatá Dob-
rovského koncepcia spisovnej češtiny
a stala sa pilierom českého národného
obrodenia. A tým, že slovenské národné
hnutie, reprezentované štúrovcami, pri-
jalo explicitne Dobrovského princípy
opisu paradigmatiky (nevedno, upozor-
ňuje Ďurovič, či si Štúr bol vedomý, že je
„za tým“ Doležal), stala sa faktom (a do-
dnes platí) plná klasifikačná paralelnosť
princípov českej a slovenskej normatív-
nej gramatiky. V dôsledku toho – vrátane
zachovania starého spoločného kultúr-
neho slovníka – sa dodnes vizuálny obraz
češtiny či slovenčiny veľmi od seba neod-
lišuje.
Ďurovič k svojim výkladom prikladá
rozsiahlu literatúru. Jeho kniha je preto
veľmi dôležitým faktografickým žried-
lom. Svieti na cestu ďalšieho výskumu aj
podnetnými názvami kapitol. K vyššie
uvedeným pridám niekoľko: Koncepcie
spisovného jazyka – chrbtová kosť slovenskej
kultúrnej histórie, K vzniku pojmu „řeč česko-
slovenská“ (Posledný text Ruda Brtáňa), Slo-
venská vývinová línia spisovnej češtiny, Jazyk
mesta a spisovné jazyky Slovákov, atď.  tvorby, jej peripetií a smerovaní. Venoval
K mnohým znalostiam či zisteniam,
ktoré deväťdesiatštyri ročný Ľubomír
Ďurovič vo svojej knihe predkladá, po-
znamenal: „Moje štúdie vznikali v priebehu
tridsiatich rokov. K formuláciám som sa do-
stával postupne: „dokopával“ som sa k nim.
Nečudo, že môžu byť medzi nimi navzájom
aj rozporné. Napísať o tomto všetkom jednu
konzistentnú knihu som už neuspel.“
Čitateľ v Ďurovičových „predhistoric-
kých“ kapitolách o dejinách slovenčiny
nájde celý rad priekopníckych – objav-
ných odpovedí, ktoré majú charakter
nielen „dokopaných“, ale invenčne „do-
tvorených“ – systematických, teda zre-
lých a vyzretých odpovedí na otázku: A čo
bolo predtým? (Rozumejme: pred Berno-
lákom.) Azda prázdna „čierna“ diera?
Dávny študent skalického gymnázia dlho-
dobým bádaním zistil: Nie je to – nebola
to „diera“. Napriek poltisícročnému pan-
stvu latinskej vzdelanosti po strate cy-
rilo-metodského dedičstva – a napriek ti-
sícročnej ceste slovenčiny za vlastnou
kodifikáciou – nebolo v dejinách sloven-
ského jazyka prázdno – bolo rušno. Mali
sme geniálnych gramatikov a sme aj dnes,
vďaka Ďurovičovej knihe obdarovaní po-
zoruhodným, konzistentným a v mno-
hom ohľade završujúcim jazykovedným
myslením.
Miloš Kovačka
ZOSTAŤ A NEZANIKNÚŤ
Vladimír PETRÍK:
Slovenský intelektuál
Alexander Matuška
Bratislava: Literárne informačné centrum
2019
Literárny historik a kritik Vladimír Pet-
rík po prvýkrát zažil „naživo“ Alexandra
Matušku roku 1950 v bratislavskej Redu-
te, pri jeho slávnostnom prejave k 40.vý-
ročiu smrti L. N. Tolstého. „Počúvať ho bol
vskutku nevšedný zážitok“ komentuje po
rokoch. Petrík patril k najpoučenejším
znalcom a hodnotiteľom Matuškovej
jej vyše tridsať žánrovo rôznorodých tex-
tov. V posledných rokoch vychádzalo
okrem iného v Tatrane s jeho predslovmi
impozantné štvorzväzkové dielo A. Ma-
tušku a Vladimír Petrík chcel ešte napí-
sať a vydať o ňom ucelenú monografickú
prácu. To sa mu však nepodarilo.
Podľa neho „nemalo ísť o štandardnú li-
terárnohistorickú monografiu /typu o živote
a diele/, ale o systematickú štúdiu venovanú
základným problémovým okruhom spätým
s tvorivou aktivitou A. Matušku“. Text Petrí-
kovho existujúceho rukopisného frag-
mentu podľa editorov V. Barboríka a M.
79
Bystrzakovej nebolo možné pre jeho
rozsah vydať ako samostatnú knihu.
Rukopis podľa Petríka mal mať okolo
120 strán, ale do linajkového zošita, do
ktorého písal počas dvanástich dní svoj-
ho tvorivého pobytu v Domove Ivana
Stodolu v Piešťanoch v roku 2013, je za-
písaných len 47 strán, teda necelá polo-
vica z plánovaného diela.
Editori sa teda rozhodli uprednostniť
pred prierezovým výberom z literárno-
historickej práce „konkrétnejšie oriento-
vaný súbor textov, ... ktorý V. Petrík chcel na-
písať a publikovať“. Vzniklo východisko
pre výber z jeho „matuškovských prác“.
Nie sú to len odborné štúdie a väčšie
state, ale aj kratšie útvary ako recenzia,
heslo či spomienka. Vytvoril sa kompro-
mis prepojenia „esejistického prístupu s for-
málnymi a poznávacími nárokmi vedeckej
state“. Neveľká, stopäťdesiatstránková,
umne dotvorená Petríkova kniha napriek
tomu, že autor nebol pri jej definitívnom
zrode, dôstojne reprezentuje jeho úsilie
vyše päťdesiatročného rozsiahleho „ma-
tuškovského“ tvorivého výskumu.
Osobnosť Matušku sledoval v spoloč-
nej dobe, z viacerých aspektov tvorivých,
odborných a ľudských, pričom pri nej ne-
nadsadzoval „žiarivý vzor“ a „najväčšiu
autoritu“, ale všímal si aj veci menej zve-
lebované.
V úvodnej časti knihy sa v skratke uvá-
dzajú Matuškove personálie a miesta
jeho pôsobenia (zabudlo sa pri nich na
vari sedemročné šéfredaktorské pôsobe-
nie vo Válkovom Romboide koncom
šesťdesiatych a začiatkom sedemdesia-
tych rokov, kde akoby skoro ani nebol).
Publikovať začal už ako pražský vysoko-
školák v českej Přítomnosti a v Národnom
osvobození, neskôr v slovenskom DAVe.
„So šaldovskou vehemenciou a jedovatým sar-
kazmom napádal ustálené ideové, literárne
a spoločenské hodnoty“ konštatuje Petrík.
Jeho ostré pero a príkre postoje vzbudzo-
vali kritické ohlasy a polemiky. Smrekov
Elán a Lukáčova Tvorba ho odmietli uve-
rejňovať. Napriek zámernej jednostran-
nosti v pohľade na literatúru a život
Matuškove požiadavky zodpovedali spo-
ločenským potrebám. Deštruktívna kri-
80
tika mladíka útočila na prežitky a pseu-
dohodnoty. Tvrdej kritike podrobil aj
prozaické dielo Svetozára Hurbana Va-
janského v knihe Vajanský prozaik, ktorú
napísal už v roku 1937, ale ktorá mohla
vyjsť až v roku 1946.
Počas slovenského štátu sa stredoškol-
ský profesor na viacerých miestach stia-
hol z kritickej pozície do „vnútra lite-
ratúry“, pripravený venovať sa potom
vrcholným dielam slovenskej a svetovej
literatúry. Uverejnil štýlovo precízne
eseje o poézii A. Sládkoviča, Janka Kráľa,
o prozaickom umení F. Dostojevského,
o štúrovcoch a neskôr, už po vojne o poé-
zii Hviezdoslava a Jesenského, o diele
Jilemnického, Lermontova, Tolstého,
Timravy a iných. Tak mu potom vyšli
Profily (1946), Štúrovci (1948), Nové profily
(1950), Vavríny nevädnúce (1953). Mal na
to všetko a vedel prirodzene vyvrátiť pre-
došlé hlasy o svojom údajnom nihilizme
vo vzťahu k umeleckým hodnotám.
Po vojne Matuška nadviazal na trid-
siate roky jednou stránkou svojej tvorivej
aktivity; ako kritik a polemik zápecníc-
tva, pohodlnosti, literárneho kolaborant-
stva. Vznikli knihy jeho kritických výbe-
rov Pre a proti (1956), Človek v slove (1967)
a prvý sa pustil do prieskumu povojnovej
prózy, porovnával jej premeny na pozadí
predošlých etáp, hľadal zmeny jej ideo-
vosti a štruktúry. Podľa Petríka jeho ob-
raz nebol v nej „veľmi lichotivý, ale zato
vecný a spravodlivý“. Matuškov nie celkom
úplný rozbor vyhmatal prednosti a zá-
pory „rozvíjajúcej sa socialistickej tvor-
by“ a podnietil ďalší výskum.
Roku 1959 sa Alexander Matuška stal
vedeckým pracovníkom vtedajšieho Ústa-
vu slovenskej literatúry SAV. Od vstupu
do ústavu do predčasnej smrti (1975 vy-
dal tri monografické práce: Človek proti
skaze. Pokus o Karla Čapka (1963), Rudolf
Jašík (1964) a Jozef Cíger Hronský (1970).
Pri jeho šesťdesiatke v roku 1970 vyšlo
osobitné číslo časopisu Slovenská lite-
ratúra s ôsmimi štúdiami literárnych
vedcov. Vladimír Petrík nazval svoj prí-
spevok Jednota intelektu a charakteru. Spo-
menul v ňom Matuškov výrok, že „kul-
túra sa robí aj charakterom“ a uvažoval
o tom, čo to znamenalo v prípade A. Ma-
tušku. Skúmal jeho postoje od roku
1930 a sústredil sa hlavne na obdobie po
roku 1945 a 1948, keď sa situácia v kul-
túre „vyvíjala v zlých náporoch práve na
charakter, menila sa (pred a po Stalinovej
smrti) a vyžadovala istú nekonformnosť,
ak si človek chcel zachovať tvár“. Petrí-
kovi sa zdalo, že Matuška najmenej pod-
ľahol tlakom a zjednodušeniam, že pri
neskoršom vydávaní svojich vybraných
spisov nemusel z nich nič vynechávať
alebo „meniť formulácie, ako to pravi-
delne robili iní“. Lenže ukazuje sa, že po
rokoch a zmene režimu „je všetko trochu
inak“.
Objavili sa názory spochybňujúce do
istej miery aj Matuškov charakter, aj jeho
intelekt, presnejšie význam či dosah jeho
diela a aktivít. V prvom prípade (Július
Vanovič) to dôvodí tým, že Matuška bol
voči moci (vtedy komunistickej) kon-
formnejší, ako sa zdalo, v druhom prí-
pade (Július Pašteka) konštatoval, že jeho
esejistická sláva nie je až taká veľká, ako
sa kultúrne a spoločensky akceptovala,
že boli aj „väčší a zaslúžilejší, napríklad Jo-
zef Felix, ktorý dokázal toho viac a, žiaľ, ne-
zožal takú popularitu ako práve Alexander
Matuška, čo je trocha nespravodlivé“.
Vladimír Petrík stihol napísať, že
„vzhľadom na tieto nové pochybnosti a po-
suny v hodnotení chcem sa touto prácou (t.j.
Slovenský intelektuál...) vrátiť k Matuškovi
a jeho dielu, k jeho aktivitám a zástojom v jed-
notlivých životných etapách: už aj pre to, že
od jeho smrti uplynuli pomaly štyri desaťročia
a treba naozaj pouvažovať o tom, čo z jeho
diela zostáva živé a produktívne a čo, naopak,
zastaralo. Aby sme to zistili, treba dielom
znovu prejsť, zastaviť sa pri jednotlivých me-
dzníkoch, znovu sa pozrieť na jeho texty a na
to, ako reagoval na výzvy času, ktoré boli
často aj naliehavé a vyžadovali nielen energiu,
ale aj charakter či svedomie.“
A. Matuška v roku 1974 v jednom roz-
hovore hovoril o sebe, podľa zvyku v tre-
tej osobe, že bol v mladosti „rodený opozič-
ník“, nespokojný sám so sebou. Vtedajšia
„vládnuca atmosféra mu vyhovovala, mohol
vravieť veci, ktoré si iní len mysleli. A že jeho
subjektívna neokrôchanosť bola potrebná ako
protiváha proti vševládnej slušnosti a korekt-
nosti“. Vedel vycítiť, kde má Slovensko
a jeho kultúra slabé miesta – vedel ich
pomenovať a hľadal možnosti ich odstrá-
nenia. „A napol svoj intelektuálny a emocio-
nálny nástroj..., aby to dosiahol.“ Jeho akti-
vitu v tomto smere prebudila a dôležitú
úlohu v nej zohrala Praha, jej vyspelejšie
kultúrne prostredie. Odtiaľ videl slo-
venské slabiny ostrejšie, ale nemožno
o ňom hovoriť, že bol čechoslovakista.
Na inom mieste napísal, že slovenská
literatúra musela naňho počkať, kým sa
porozhliada a dostal sa k nej okľukou cez
svetovú literatúru. Domácu literatúru
dlho čítal „len z povinnosti, nie z potreby
a nie sústavne, skôr po kôpkach... aby ju mal
z krku“. Jozef Felix napísal o Matuškovi
viac textov, najmä jubilejných a v jednom
sa je aj veta, že sa literárnej kritike veno-
val „výlučne a sústavne“. V. Petrík nesú-
hlasí, ak sa za literárnu kritiku pokladajú
texty o autoroch a knihách. Za literár-
neho kritika sa nepokladal ani Matuška
a hovoril o sebe v 3. osobe zase takto:
„Čím takto je?... Literárnym historikom, ved-
com? Nikdy sa do tej spoločnosti nepeľhal,
a ona sama, táto spoločnosť, ho nerada videla
– platil v nej za krasorečníka. A tak teda?
Najskôr ešte kultúrnym pracovníkom.“
Ale o písaní a tvorbe mal čo povedať.
Po rokoch povedal, že „Akt písania sa mi
javil aktom mravným. Pýtal som sa, kládol
som si otázku sám pre seba, či autor urobil
všetko, čo mohol a mal, aby sa ukázal vo svo-
jom skutočnom formáte, aby sa dal na svojej
úrovni.“ K tomu dodáva, že „sa nestačí na-
učiť písať, treba istým spôsobom byť“. V roz-
hovoroch sa rád priznával (všetko toto
písal o ňom Vladimír Petrík), že nie je ve-
decký typ, „moje vzdelanie je beletristickej
povahy“. Dosť často býval ironický; tí, čo
ovládajú metódu, spoliehajú sa len na
ňu, hoci nie vždy dielu rozumejú a keď
sa nejaký „vedec“ ozval, polemika bola na
svete.
Alexander Matuška delil ľudí na „vní-
mavých“ a „nevnímavých“. Podľa neho
medzi nevnímavými bolo aj hodne ved-
cov zaoberajúcich sa literatúrou. Oni li-
terárnemu dielu síce rozumejú, ale ho
nevnímajú ako také a práve podľa neho
81
„majú báječné spôsobnosti ... rozoberať ho, ta-
buizovať, elektrónčiť a fištrónčiť nad ním“.
Matuškovo absolútne odmietanie vedy
bolo podľa Petríka len polemické gesto.
Jeho vzťah k vede bol kritický, ale uznan-
livý. Sám si nevypracoval žiadnu metódu,
vždy zdôrazňoval pred ňou kritickú
osobnosť a na vede u nás mu prekážalo,
že vedci „pokladajú svoju prácu za po-
sledné slovo a v ich prácach spravidla
chýbalo hodnotenie“. Jeho doktorská di-
zertačná práca mala názov Vplyv Schopen-
hauerovej filozofie na Nietzscheho. Oboch
ich uznával, boli nekomformní buriči
a dokázali sa postaviť voči celej spoloč-
nosti, ba akoby voči celému svetu. Vo svo-
jom konečnom závere však tvrdil: „Splodil
ich chaos a splodili chaos. Schopenhauer svojou
syntézou búra a Nietzsche svojou analýzou
nestavia.“ Z tohto hodnotenia sa dá vyde-
dukovať Matuškov pozitívny ideál, že
„biedu sveta (a človeka) možno zlepšiť, táto
možnosť je v rukách ľudí, nie osudu“. Jeho
ľuďmi boli aj tí, ktorí sa síce skepticky vy-
jadrovali o svete, ale veľmi im záležalo na
mravnej tvári človeka: Montaigne, Le
Bruyére a vôbec francúzski moralisti.
Pokiaľ ide o vzťah intelektuála k ľudu,
Matuška tvrdil, že ten sa „,nestačil príliš
vzdialiť od ľudu‘, len ho nesmie považovať za
,sviatočný objekt‘, ale za ,sociologickú skutoč-
nosť‘, ktorá má svoje veľmi vážne sociálne
problémy“. Aj v polovici 20.storočia podľa
neho musí intelektuál vytvárať „nové
obecenstvo“ a širšie pomáhať dvíhať
masu ľudu, slovenský národ na európsku
úroveň, pretože objektívna situácia je
taká a musí ísť so svetom.
Vladimír Petrík ako precízny literárny
vedec a „matuškovec“, ktorý sa význam-
ne venoval tomu, čo a ako tvoril, ako na-
dobúdal kredit a upevňoval svoje kultúr-
ne i spoločenské postoje jeho dlhoročný
„objekt“, nemohol cúvnuť zo situácie,
keď Matuškova kniha Od včerajška k dneš-
ku (1959) „vyniesla polemiku“ a jeho
pozícia na vrchole literárnokritickej py-
ramídy sa „nebezpečne otriasla“. V krát-
kom čase sa z uznávanej autority, písal
Petrík, „stal takmer ideovo podozrivý
element a kritik, ktorý v ničom alebo
v takmer ničom nepochopil, kam sme-
82
ruje slovenská socialistická literatúra“.
Z literárnych osobností, ktoré proti
nemu dosť tvrdo vystúpili, bol najotvo-
renejší Břetislav Truhlář, „zásadový pole-
mík“, ktorý „odhalil“ Matuškovu hlavnú
slabinu – „nedostatočnú zrastenosť s mar-
xistickou estetikou, s marxistickým ná-
zorom na literatúru a jej spoločenské
funkcie“. Podľa Petríka si Matuška vy-
medzil ciele hodnotenia pofebruárovej li-
teratúry dosť úzko, zrejme aj preto, že sa
chcel držať iba literatúry – a vlastne len
prózy – „aby si uľahčil a zjednodušil
vlastnú úlohu“.
Nemlčal však ani Matuška. V osobit-
nej kapitole Hľadisko pri prístupe autorov
k životnej realite konštatoval negatívne
posuny a zmeny oproti minulosti: „Do-
spelo sa k poľutovaniahodnej zámene súčas-
nosti za budúcnosť... tento socialistický realiz-
mus bol vlastne realizmus bezkonf liktový,
líšiac sa od kritického najviacej tým, že bol ne-
kritický.“
Podľa Petríka knižka Od včerajška k dneš-
ku nespĺňa predpoklady komplexného
výskumu literatúry jedného obdobia, pre-
tože nesleduje literárny proces, respek-
tíve... nesleduje ho... vo všetkých náleži-
tých väzbách. Ani jej kompozícia nie je
najoptimálnejšia (autor mechanicky radí
k sebe jednotlivé sféry výskumu): ... v kni-
he sa prejavuje málo teoretického úsilia
a autor zostal v rovine literárnokriric-
kého prístupu. To však neznamená, že
Matuškove súdy neplatia. „Veľká časť Ma-
tuškových kritických pripomienok na adresu
terajšej prózy nebola celkom nová. Poletovali
takpovediac vo vzduchu, ba veľa sa už v tomto
zmysle aj napísalo.“
Výčitky v polemike padali po Truhlá-
rovi aj od miernejšieho M. Tomčíka a ďa-
lej J. Škamlu, I. Kusého, P. Števčeka,
J. Bžocha, J. Nogeho a ďalších. Matuška
sa držal svojho. Konštatoval, že úroveň
slovenskej prózy po prvých rozbehoch
klesala a nie stúpala preto, že „autori
chceli (voluntárne) dať definitívnu podobu
čomusi, čo bolo ešte len v stave zrodu... a len
nadobúdalo pevnejšie a určitejšie kontúry.
Tvrdo vyžadoval realistický, to jest vecný
a kritický prístup“. Jeho kritika nemierila
len na jednotlivé diela a jednotlivých
autorov. Podľa Petríka „Matuškovi opo-
nenti obhajovali voči nemu ,historickú prav-
du‘ prítomnosti či nedávnej minulosti. Ne-
brali veľmi do úvahy jeho námietku, že táto
,pravda‘ sa v prozaickom diele a v umení ne-
môže realizovať ináč, ako cez ,pravdivý‘ sujet,
cez vieryhodný príbeh a presvedčivé charak-
tery“.
Vladimír Petrík sa ku koncu svojho
„intelektuála“ vracia k Matuškovej for-
mulácii, že „chcel písať tak, aby zanechal po
sebe stopu“. Predpokladal, že sa odvíjala
v dvoch polohách. Prvá je z rokov, keď sa
podľa seba „nespratný mladý muž“ zapo-
dieval „globálnou kritikou, spoločen-
ského, duchovného, kultúrneho i literár-
neho života na Slovensku“. Druhá je
exkluzívnejšia a dotýka sa pozitívnych
hodnôt, najmä literárnych Poznáme ju
z publikácií Profily (1946), Nové profily
(1950), Vavríny nevädnúce (1953) a ďal-
ších, kde sa v esteticky vypätých charak-
teristikách objavujú významní slovenskí
a európski autori (Janko Kráľ, Sládkovič,
Hviezdoslav, Jesenský, Tolstoj, Dostojev-
ský a iní.) Petrík predpokladal, že Ma-
tuška myslel viac na tú „druhú líniu“
z dvoch polôh, pretože „je evidentné, že
chcel ,pekne‘ hovoriť, ... hral sa s formulá-
ciami, mal ,vôľu odlíšiť sa od bežného konci-
povania, vryť sa do pamäti čitateľov, zostať
tam, len nezaniknúť‘“.
Napokon upozornenie recenzenta na
pár úvodných poznámok k publikova-
ným textom, ako ich formulovala jedna
z dvojice editorov Slovenského intelek-
tuála Alexandra Matušku Magdaléna
Bystrzak. „Petrík nimi (t.j. svojimi textami)
obsiahol široký časový rámec Matuškovej ak-
tivity – od ranej, heretickej publicistiky po
,zrelé‘ obdobie, ktoré Matuška zhrnul v troch
literárnovedných monografiách. Vďaka tomu
Petrík ako monografista disponoval rozsia-
hlou materiálnou bázou. Písal o veciach, ktoré
dôverne poznal a často sa k nim vracal. Ma-
tuškovské obdobie v Petríkovej výskumnej čin-
nosti trvalo vyše päť desaťročí, čo v sloven-
skom literárnovednom myslení nemá obdobu.
Voľba napísať monografiu, dopovedať nedo-
povedané a ,hodnotiť generálne‘ mala v týchto
súvislostiach svoje jasné zdôvodnenie.“
Ján Beňo

DOKUMENT Y DOBY
Jú l iu s Va n ovič

HVIEZDNA HODINA
S MILANOM RASTISLAVOM ŠTEFÁNIKOM

Pomaly polstoročie delí nás od jeho smrti, a ten život a tá smrť doteraz donucuje
k dlhej mlčanlivej poklone, k nevysloviteľnému obdivu a úžasu; tento mŕtvy, zdá sa,
je ešte silnejší ako živý; „spí mramorovým spánkom a hudba tajomných prameňov
tečie v nás, keď naňho myslíme“; triezve údaje, udalosti a činy jeho života, či chceme,
lebo nie, prerastajú do akéhosi nenapísaného, ale cíteného a prežívaného bohatier-
skeho spevu. Nijaké zbavovanie sa legiend, nijaké „MRŠ a legendy“, nijaké rozbíjanie,
odheroizúvanie legiend – jednoducho preto, že legende sa tu nevyhneme a nerozbi-
jeme ju, legendou bol a zostane tento život, stálou a „prehodnocovaním“ neodmoc-
niteľnou; sú tu fakty, skutky jeho života, nepohnuteľné ako hviezdy na oblohe, ku
ktorej dvíhal oči: stoja, svedčia a svietia; k tým faktom a činom ľudsky aj národne

83
jednoducho nevieme byť chladní: vynucujú si našu účasť, také či onaké prežívanie.
Neobjavujeme si ho dnes: žil kdesi utajene a zasunuto v nás, len vnútorne, ne-
mohol na verejnosti – ale žil; a dnes, keď môžeme o ňom hovoriť, nevyhneme sa
pocitu zadosťučinenia: chcelo by sa nám pokloniť akémusi tajomnému zákonu
života, ktorý znie, že so lžou, zastieraním, gumovaním existujúceho nik nevystačí,
a keď sa to na čas aj podarí, po odokrytí, vypuknutí pravdy zostávajú falzifikátori
o to obnaženejší, úbohejší, smiešnejší; že, aj keď sa za to platí dlhým časom s ťaž-
kými obeťami – „pravdu možno zhanobiť liché skrz zákony, na čas však len...“
Čosi aj tu v skrytosti pracuje a v čase sa napĺňa: legenda, umlčiavaná, prepuká po-
tom ešte intenzívnejšie, legendárnejšie – a pokračuje.
Vieme, bude sa aj tohto života chytať teraz všelikto, z mravnej hodnoty bude
sa aj tu vytĺkať nie najmravnejší kapitál: zjavia sa, prídu novinári, publicisti, ak-
tivisti mnohí a, ako vždy, pri každej duchovnej hodnote, budú ho rozmieňať na
drobné – majme sa na pozore, aby sa im aj teraz nepodarilo stvoriť národný gýč!

*
Už dávnejšie sa povedalo, že výpočet skutkov tohto života ho celý neobsiahne, že
sa ho zmocníme len „ponorom doňho a do toho, čo zasute a v pološere leží v kaž-
dom z nás“; tak, že sa pokúsime odpovedať si, kto bol tento človek ako človek člo-
večí, odkiaľ prichádzal, kam sa rozhodoval ísť, aká bola krajina jeho duše, len
v niektorých zápiskoch a svedectvách obnažujúce sa pružiny jeho činov? Ten, ktorý
začal ako kopaničiarsky študentík, potom ako hvezdár v Paríži, ktorý si talentom,
vedeckým aj spoločenským, podmanil vedecké kruhy i vysoké diplomatické salóny,
pochodil za úkazmi hviezdnej oblohy kontinenty a oceány, vstúpil do armády ako
obyčajný vojak, a za štyri roky, tridsaťosemročný, stal sa francúzskym generálom,
prešiel všetky fronty, najhorúcejšie diplomatické a vojenské kruhy, postavil na nohy
– on najviac – légie, aby sa pri návrate, pol roka po vojne, zrútil s lietadlom nad
rodnou zemou. „To, čo zasute a v pološere leží v každom z nás“: to, že je predovšet-
kým duchovne blízky a rodný, že je Slovák vo vysokom zmysle tejto príslušnosti,
že je rodný a zároveň svetový; duch exaktný a zároveň básnický, človek kontemplá-
cie aj činov – výnimočných a zároveň platných; že je človekom, čo žije v trvalom
znamení: umri vstaň, v celoživotnom agóne, zápase „tvoriť z nás, nedokonalých,
bytostí lepšie, jemnejšie, že je, jedným slovom, modelom vyššieho obrazu človeka,
toho slovenského, ktorého nerozvinuté možnosti bezvládne odpočívajú a čakajú
v každom z nás. To všetko spôsobuje že stretnutie s ním, s jeho dušou a činmi, je
naozajstnou zweigovskou „hviezdnou hodinou“ a dodajme, hviezdnou hodinou
slovenskou.
Hviezdna hodina slovenská: akoby sa v ňom, Slovákovi–svetoobčanovi zhusťo-
vali dovtedajšie národné ašpirácie prekonať malosť zemepisnú aj rodovú: byť
rovný medzi najvyššími; akoby sa v ňom zbiehala a prezentovala základná proble-
matika modernej slovenskej politiky – byť domácou aj svetovou; akoby jemu bolo
dovolené, doňho vstúpilo, rozputnalo sa všetko, čo zväzovalo nášho ducha, his-
torická zakliatosť a slovenská bezdejinnosť; akoby sa v ňom chcelo horúčkovito
realizovať to, čo dovtedy priškrcovalo, znemožňovalo slovenských jednotlivcov:
jeden za všetkých a všetci dovtedajší v ňom. Natoľko, že počas vojny, keď ide ho-
rúčkovito, prenasledovaný mdlobou a smrteľnou chorobou tela, ale hnaný vôľou,
predstavou maximalizmu, od činu k činu, od úspechu k úspechu, od hrdinstva
k hrdinstvu, rastie nám do podoby akéhosi človeka vyvoleného, na ktorom čítame
84
znamenia, že sa v ňom komusi zaľúbilo...
To, že sa v ňom viacerí slovenskí intelektuáli lepšieho zrna vo svojom snení,
v predstavách a tušeniach o svojom vyššom ja spoznávajú, svedčí, že tento človek
– podľa mnohých, ktorí ho poznali, ťažko definovateľný, nevyspytateľný, tajomný,
„homo multiplex“, ako sa povedalo – čosi základné typizuje a koncentruje.
Exaktnosťou, kritickosťou a skepsou má generačne príbuzného v Jánovi Laj-
čiakovi, dostáva ako osvietený a čoskoro prekliaty človek konca minulého a za-
čiatku prebiehajúceho storočia: Ján Lajčiak i on dostali toto do vena na Západe
a obaja chceli tým merať zaspaté Slovensko.
Druhé smerovanie jeho ducha, vyvažujúci antipód, je však emocionálny, fan-
tazijný a básnický. Lebo tento človek má potrebu strhať zázračnosť a okamihy
roztvorené do nesmiernosti na to miesto, kde stojí; žije v ňom básnik, ktorý sa
chce realizovať v činoch: „duša mi prahne po krajoch, viem, ani myšlienka ich ne-
dostihne“; nenapísal o svojich cestách, pozorovaniach nič; „chcel som tie chvíle
prežiť“, povedal, „správy o nich som podal akadémii“; žil, ako povedal, „večnosť
v okamihoch“. A tak to, čo si vyberá a robí vždy výnimočné, s príchuťou dobro-
družstva a fantaskna: hvezdár, cestovateľ, diplomat, letec.
Akoby sa nám tu neohlášalo čosi z duchovnej krajiny a rodového typu Janka
Kráľa, rodového typu, až akéhosi slovenského archetypu, prvého však moderného
človeka v našej literatúre! „Môj dom, kde bývam, konca – kraja nemá“ – to je aj
Štefánik na svojich cestách; „koník vraný palác môj, strmeň so sedlom trón môj“,
„vešajte pánov, páľte kaštiele“ – to je aj Štefánik v lietadle, pri „letoch šialenej od-
vahy“ nad nepriateľským územím, vo vojne a revolúcii; Dolné Príbelce Janka Kráľa,
to sú v permanencii štyri vojnové roky Štefánikove. Aj Štefánik je „syn sveta“, ale
„má túžbu za svet, za rodinu“; aj Milan Rastislav vie na svojich cestách o „tíšinách
veľkých pre srdce, pre ducha“, aj on „pieseň vyššiu v hlbinách vyslúcha“, aj on by
neraz zvolal: „objími, vezmi ma do svojho lona, ty duma večná večného pokoja.
Nie mne súdenô v domácom pokoji časy prežívať života tichého, napájať dumkou
starodávnych časov dušu pri ohni času večerného, nie mne súdenô žiť v tichej do-
line: osud môj rastie v šírej pustatine.“ – „Hviezdy riadia môj život,“ pridáva sa
Štefánik, „hviezdy mi privolávajú: slúž kráse a šír šťastie.“
„Divný bol život môj a smutný“ – to by povedal aj Janko Kráľ. Pre Janka Kráľa
je „spočinutie iba dočasná milosť“, neuhasiteľný smäd, túženie bez mena, žravý
nepokoj sprevádzajúcimi bratmi a sestrami. Štefánik? „Opäť sa blížim k Tahiti
bez toho, že bych ho dosiahol. Zdá sa mi to symbolom mojej existencie. Namáham
sa, borím, riskujem! – docielim, ale len dočasne. Tými najrozličnejšími a najfan-
tastickejšími cestami sa tlčiem – avšak nemôžem do prístavu.“
Básnici – tí najlepší – keď sa dostanú za prah básne a zamrazí ich tichosť, ktorá
zahanbuje slová, onemievajú; to, čo zostane, je bázeň a úzkosť pred meta–, čo sa ne-
zmestí do slova. Štefánik, básnik svojho života, neprestane do smrti pokúšať osud,
neprestáva činmi vytvárať básne. Ak je báseň dieťaťom dispozície, iným slovom mi-
losti, čin je výslednicou vždy vyvolateľnej vôle. A tak „všade ho pudí jeho nemi-
losrdná vôľa, každému viditeľný sochor jeho bytosti, ktorému všetko nástrojové
slúži. „Sila ducha je neobmedzená a niet pre ňu hraníc,“ zveruje sa nezabudnuteľne
Šaldovi. „Energia moja rastie tou mierou, akou sa vyskytujú prekážky. Ja sa prebijem,
lebo sa prebiť chcem!“ Vôľa, vyburcovávaná duchovná sila, je Štefánikovou krá-
ľovnou, tá množí a stupňuje jeho činy – vyspelá duchovná kultúra, :akt, zmysel pre
odhad a mieru, ušľachtilá vnútorná aj vonkajšia noblesa, o ktorých svedčia tí, čo ho
85
poznali, harmonizujú zas naoko nesúzvučné krajnosti: exaktnosť, voluntárnosť,
básnickosť.
Tento človek je podľa Šaldu – ktorý sa s ním priatelí – „dokonalý gentleman,
člověk ušlechtilé kultury vnějškově i vnitřní“. Ako píše A. Matuška, ďaleko sme
tu od Slováka, Hurbanovho rodeného dedinára a mamkára, ani Hodžovo „po-
kornô dieťa božie“ nepríde v tomto živote k slovu: tento človek je rozhodnutý
podmaniť si vedu, salóny, ďaleké kraje aj frontové polia. „Ja sa prebijem, lebo sa
prebiť chcem!“ A potom, keď sa to darí, píše matke o „našej malinkej Európe“;
rodnú zem meria šíravami sveta. Ale v tých šíravách sa nestratí, tie ho nerozkývajú:
Košariská, Slovensko sú jeho vnútornou rotačnou osou, ťažiskom, ktoré našiel
Atlas, aby vzoprel Zem.
„Človek, ktorý sa páčil,“ počuli sme o ňom, a za slovami bol úsmešok – iste,
páčil sa, aj si na tom dával záležať, bol – ako Krčméry – estét kultúrou prejavu aj
vystupovania; za tým však, prečo sa páčil, najmä v cudzom, neznámom svete, mu-
selo byť čosi, čo vyčnievalo, priťahovalo, získavalo; bol to duch a jeho „tajomná,
ťažko definovateľná“ osobnosť. Človek, vediaci – podľa svedectiev – zaujímavo
rozprávať, podmaňujúci si okolie veľkými belasými, plnými ducha očami, vyslo-
vená persona grata; raz sentimentálny, nostalgický, raz energický, chlapský,
exaktný a triezvy, inokedy exaltovaný. „Duch syntézy dovŕšený zmyslom pre naj-
jemnejšie detaily, zaručujúci dokonalé uskutočnenie plánov“; na druhej strane
„umelec spôsobom koncepcie i vyjadrovania sa“, hovorí Madam Claire Boas de
Jouvenel.
Menil sa mu výraz tváre, hovorili o ňom dámy, jeho „úsmevy holi záhadné“, cítili,
že s čímsi ľuďom uniká, s čímsi sa nikdy nezveruje, že je vo svojich hĺbkach orien-
tovaný smerom, ktorý iní nevyhľadávajú, odnášal so sebou nezmapované miesta:
ako by toto nepriťahovalo dámy! Iste, dámskym salónom vďačí Štefánik za veľa,
ale i on, ktorý uznával „jedine aristokraciu ducha“ a bol človek štýlu, človek štýlový,
vyhľadával ich aj príbuzensky, z potreby: on, ktorý mal smäd vidieť cez okamihy
do nesmiernosti, lovil tieto okamihy zrejme aj pri ženách; na iracionalite ich pováh
zažíhalo sa aj to, čo bolo v ňom sentimentálne a básnické.
„Dovedl být nevýslovně něžný. Někdy se ho zmocnila nějaká myšlenka. Tu jeho
pleť zesinala a jeho hubenost byla nápadnější. Jeho pohled, průzračný jako řeka
v slunci, zdál se býti prozářen jako ona, a on mluvil rychle, nedokonalou řečí, ne-
dokončuje svých vět, přenášeje se skokem z myšlenkového vrcholu na vrchol, nebo
pouštěje se obezřetně do labyrintu nejjemnějšího rozumování, aby se zastavil u ně-
jakého detailu, z něhož náhle vyvodil oslňující filosofii, která oslepila jeho odpůrce
a jíž se smíchem pohrdl. Jak byl tragicky ohyzdní, a jak nadpřirozene krásný! Kdo
vypoví jeho panovačnost a jeho oddání se, jeho veselost: a ironii, jeho obětavost
i jeho bezmeznou ctižádost. Kdo vylíčí tu nonšalanci i tu zázračnou činnost, tu
nezkrotnou energii i ten chorobný půvab, tu víru v ideál opravenou tím rozčaro-
vaným úsudkem, tu politiku velikého slohu a ten sklon k mařivé titěrnosti, tu po-
trebu přepychu a to odvrácení od věcí světských, tu sympatii k poníženým přes
všechnu nedůvěru k lidem, to pohrdání ženami a tu horoucnost: v lásce, tu trpě-
livost ve studiu, ty meditace o hvězdách, tu touhu po mučenictví. Zoufalý, s čelem
v dlaních, s očima plnými slz, všichni ti, kdož přesyceni společností a žízníce po
ideálu veřili v něho, jako se věří v Budoucnost, pokoušejí se o dílo vzkříšení. Ale
záhadný Milan Štefánik jim uniká. Nechápou již tajemství, jež jim vyložil, jež jim
ukázal.“
86
 „Bylo to dítě,“ povedala o ňom žena, která ho veľmi milovala. „Před dějinami
se tyčí jako obr,“ svedčí o ňom Louise Weiss, a svedčí výrazne a nezabudnuteľne.

*
A počas vojny? Človek, ktorý miloval nevšedné, vyvolil si aeroplán. Nasledovalo
niekoľko „letov šialenej odvahy“ nad nepriateľským územím, niekoľko činov, kto-
rými oslnil. „Vidina slávy, lesk pôct?“ A potom, keď v hodnostiach postúpil – pre-
myslený plán? – spolupráca s Masarykom, Benešom a Osuským, diplomatické
cesty, misie, tvorenie légií, prekrižovaný je celý svet: Francúzsko, Taliansko, Spo-
jené štáty, Balkán, Rusko, Japonsko, Sibír. Čin a čin a čin „Behal po svete a hľadal
sen svojej duše, neexistujúcu hviezdu: štát česko–slovenský.“ Tento človek neza-
nechal po sebe učenie, svetonázor – iba niekoľko torzovitých zápisníkov, citátov
a listov, jeho učením, jeho myšlienkou, jeho modlitbou a básňou je čin.
„Podstatu, které se dovoláváme, v sobě vytvoříme jen činy. Podstata není z říše
řečí, ale z říše činu. Náš humanismus zanedbal činy. Jeho pokus selhal. Podstatný
čin tu dostal své jméno. Je to oběť.“ Zachvejeme sa pri tých slovách a zachvejeme
sa po druhý raz nad príbuznosťou toho, kto ich povedal – spisovateľ, letec a martýr
– Saint de Exupéry. Ten jeho vojnový pilot, to je tak trochu náš Štefánik v lietadle.
A tak stretnutie so Štefánikom je dnes trochu aj nostalgiou, úžasom a zachvením.
Smútime pri ňom za predobrazom človeka – intelektuála, ktorého sme v sebe po-
preli, ale ten Štefánikov je na vyhynutí, ktorý nás orientuje do oblastí exupéryov-
ských podstát. Lebo posledným slovom tohto života je obeť, obeť pre toto spolo-
čenstvo hovoriace touto rečou. Energie, vznietené týmto životom, nás zasahujú
v našom strede, a my, ďalekí činu a obete, vzďaľujeme sa od nich v hanblivom
mlčaní.
Sme teda v prvej svetovej vojne a vidíme Štefánika na jeho cestách, pri jeho či-
noch. V známej trojici Národnej rady tak trochu vyčnieva: on otvára salóny, zná-
mosti, vstup k najvyšším osobnostiam, pripraví Masarykovu návštevu u Brianda,
ktorou sa všetko oficiálnee a skutočne začína, lebo po Francúzsku uznáva nás celá
Dohoda. A vidíme, že Masaryk nielenže je na Západe neznámy, ale medzi légiami
a spolupracovníkmi žije prevažne z autority získanej pred vojnou; Beneš, tajomník
Národnej rady, je vtedy „skromný hrdina“ tichý administrátor. Pripravuje, ako sám
priznáva, Štefánikovi informácie, spravodajstvá, ktoré tento využíva „ve vysocích
diplomatických kruzích“. Ale Štefánik, ten je okrem diplomata i vojak, generál,
letec pokúšajúci smrť, organizátor, skutočný veliteľ armády. ktorý sa na Sibíri, ako
priznáva, úmyselne robí menším, aby nezatienil Masaryka; je synonymom odvahy,
hrdinstva, idey. „S pravdou, ktorú tvrdil, nezachádzal ako opatrný apatekár, ale
ako pravý apoštol: celou svojou vierou ju hodil do duše človeka, kde ako granát,
všetky pochybnosti a úvahy ničiac, vybuchla,“ vydáva svedectvo Štefan Osuský.
Výhrady, pravdaže, počujeme ich: bol „čechoslovák“ – ale kto sa vtedy, odpove-
dáme, odvážil vystúpiť so samostatným Slovenskom, či to vtedy bolo možné, kto
vedel vtedy, ako sa česko-slovenské zasnúbenie skončí. V Rusku bol „kontrarevo-
lucionár“ – akoby malý národ musel sa vždy merať tým, čo robí veľký, resp. tým,
že robí – keď inak nemôže – aj proti nemu; akoby nebol malý národ odkázaný na
milosť v situáciách, ktoré mu pripravia iní, akoby nebol vždy tŕňom v očiach väč-
ších; aristokrat, počujeme – chvalabohu, ak taký, ktorý uznáva „jedine aristokraciu
ducha“; mal výhrady proti republike, počujeme ďalej – áno, ale, vážení, on desať
rokov poznal demokraciu francúzsku, poznal jej slabiny, poznal slabosti demo-
87
kracie lepšie ako racionálne optimistický Beneš a Masaryk i slabosti, ktoré sa do
Mníchova iba potvrdili, lebo republiku rozvrátili. Prudký nevypočítateľný, tvrdý,
náladový – áno, vy dokonalí, ale pozrite sa na jeho zdravie, na jeho zmučené telo,
na smrteľné bolesti, ktoré ho prepadúvajú, pozrite sa, ako prijíma návštevy v bo-
lestiach na posteli, ako ho obliekajú, aby mohol ísť vyjednávať – a tam, všimnite
si láskavo, všetko, čo potrebujú tí, čo naňho čakajú, vyhrá. „Chcel som namietať,
ale sa pozrel na mňa takými uštvanými očami, že som zmĺkol.“
„Bojím sa, že ďalší život môj podobať sa bude telesám nebeským, ktoré s úžas-
nou rýchlosťou rútia sa do vesmíru, leskom svojím očarúvajú pozorovateľov,
a v podstate sú len mŕtve, stuhnuté balvany, bez stopy života.“ Vie, že si píše bu-
dúci epitaf? „Hviezdy riadia môj život“ – zachvejeme sa, keď to počujeme. „Znal
a tušil víc souvislostí, víc spřízněnosti, víc jednoty mezi věcmi vesmírnými než
jiní,“ preniká doňho Šalda. Lebo jeho smrť, „závratná až po nepochopenie“, je ná-
rodné mystérium. Lebo tento návrat vsugerúva, akoby tu naozaj šlo o vjazd do Je-
ruzalema, kde sa Hosanna! čoskoro zmení na Ukrižuj!
Vykoná všetko, vykoná možno najviac, a keď je po všetkom a on sa ešte pol roka
namáha na Sibíri a v cudzine, keď si už ostatní doma podelia a obsadia kreslá,
stane sa nepotrebným, tak trochu zvyšným. Aj o svoj rezort, armádu, ako minister
vojny, musí sa čudne deliť s ministrom národnej obrany Klofáčom. Poznáme ko-
rešpondenciu Masaryka s Benešom a s úžasom pozorujeme ich rozpaky: čo s ním?
Nechápeme, že zrazu začne byť problémom jeho francúzske štátne občianstvo,
to, ktoré si pre prácu vymohol, ktoré doteraz všetkým tak pomáhalo. Chcú mu
navrhnúť vyslanectvo v Paríži alebo v Ríme...
„A vy ste ma neprijali...“ – „Ja strechy nemám, ja kde sadnúť nemám, hrom mi
ukáže miesto, kde ležať mám“ – kráče tu kdesi Jankov Kráľov Orol, ktorého práve
on s veľkým prežitím recitúval kedysi v Detvane: „Okolo mňa sa chmáry čierne
vijú, znad mňa, spopod mňa hromy vyvierajú, ja letím, letím, kým ma nezabijú...“
Ten, ktorý veril v podobenstvá a symboly, vyvolil si návrat lietadlom...
Strieľalo sa v tú májovú nedeľu, to je dokázané; nedokázané, či úmyselne alebo
zo strašlivého pomýlenia štátnych farieb na lietadle Caproni; týždeň už trvá vojna
s Maďarskom a nad slovenské územie občas zablúdia maďarské aeroplány, ktoré
majú tie isté farby ako talianske, len v opačnom poradí...
Jeho smrť – strašlivá absurdita, alebo veľké naplnenie celý život podzemne pra-
cujúceho zákona? „Najvyššie veci sú spevom“; a tu, v týchto chvíľach, keď už lie-
tadlo krúži nad Bratislavou a mieri k Vajnorom, donášajú nám k ušiam nárazy
májového vetra ozveny, raz Heroiky, raz Osudovej, Patetickej a naposledy Nedo-
končenej: Na jeho ešte teplej ruke nájdu retiazku zo zlatých peňazí, na ktorých je
vytepané AMOR ROMA. A pod leteckou kombinézou neodoslaný list: „Volá ma
vlasť, Guiliana, adieu...“
Pochodil teda celý svet, aby bol ukrižovaný na vlastnej zemi. Nestačilo zaznieť
Hosanna!, zaznelo iba Ukrižuj!
Ale tí, čo ho chceli zo sveta zniesť – ak ho naozaj chceli – museli s hrôzou vidieť,
že po smrti je ešte silnejší, že tu smrť vyvoláva, rodí a rozputnáva energie, čo sa
nedali tušiť, že druhý blud bol horší ako prvý. Ako každé mystérium, ako každá
obeť kristovská. Lebo druhý, posmrtný život generála Milana Rastislava Štefánika
medzi nami pokračuje.
(Kultúrny život 1968, č. 15, s. 3)

88