Milan Rúfus

Narodil sa v Závažnej Porube na Liptove. Po maturite na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši študoval slovenčinu
a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení štúdia zostal na fakulte ako
pedagóg. Do smrti žil v Bratislave.
Publikovať začal v čase študií na strednej a na vysokej škole v novinách a časopisoch. Boli to jednoduché
a úprimné básne. V období schematizmu tieto básne pokladali za málo angažované, aj keď medzi nimi boli
budovateľské básne, napríklad báseň Až pôjde tento vlak. Preto ich Rúfus ani nechcel vydať.
Jeho prvá básnická zbierka Až dozrieme vyšla po čiastočnom uvoľnení politickej situácie. Po rokoch
schematickej poézie priniesla nové estetické a ideové hodnoty. Okrem niekoľkých budovateľských básní obsahovala
aj básne s tematikou domova, detstva, vojny a poslania. Tieto témy spracoval jednoduchým spôsobom a využil
metafory. V básňach o otcovi, o matke, o starých rodičoch a o rodnom kraji sa prihlásil k svojmu plebejskému
pôvodu, ako napríklad básne Vyznanie lásky, Otec, Pieseň o tkáčke. Zbierka obsahovala aj básne o osobných
bolestiach a o bolestiach ľudstva, v ktorých vidieť jeho sociálne a humanistické cítenie. V protivojnových básňach
odsúdil vojnu vo Vietname a v Kórei, tieto boli jeho najpopulárnejšie básne, ako Rakvy z Vietnamu, Monológ
v Iazarete a Kórejské koledy. Zbierka obsahuje aj báseň Večer na Ďumbieri, v ktorej autor opíše hlboké prežitie
vlastných citových otrasov a ľudské osudy neidealizuje.
Básne, ktoré napísal ešte pred zbierkou Až dozrieme vyšli v zbierke Chlapec a Chlapec maľuje dúhu. Sú to
úprimné a bolestivé výpovede mladého človeka o sebe a o svete.
Ďalšie básne vydal až o dvanásť rokov neskôr v knihe Zvony. Tieto básne sú beznádejné, sú o ťažkých,
tragických otázkach ako smrť a choroba. Sú to krátke básne, v ktorých autor sa snažil vyjadriť maximum emócií
minimom slov. Hovorí iba o najnevyhnutnejších veciach, preto znejú tieto básne ako výroky a príslovia, napríklad
básnePríslovia, Pod zvonom, Michelangelo, Čo je báseň, Zvony detstva.
Potom vydal knihuveršov Stôl chudobných, v ktorej sa vrátil k plebejskej tematike a k tematike predkov.
V týchto básňach sa už vyrovnáva s tým, že život prináša aj sklamanie a bolesť. Hodnoty nájde v práci, prírode,
rodnom kraji, napríklad básne Plebejský žalm, A každý deň, Muž v poli. Vyzdvihuje pracovitosť a životnú múdrosť
jednoduchého človeka. Rozmýšľa nad poslaním človeka a o tom, aký je vzťah medzi životom a poéziou. Príde na to,
že poézia vzniká z pocitu nenaplnenosti a utrpenia, napríklad básne Ovos, A to je pravda. Aj pre básne tejto knihy je
charakteristická zhustenosť a že dôležitejší je obsah ako tvar. V zbierke je aj báseň s rovnakým názvom, Stôl
chudobných, v ktorom zobrazuje človeka, ktorý každý deň bojuje s chudobou, ale ešte stále nestratí optimizmus.
Básnik opíše hrdosž jednoduchého človeka, ktorý nežiada pomoc aj keď už má veľké problémy.
Snažil sa spojiť umenie básnika a výtvarníka do (ako to on nazval) „dvojspevu“. Vydal knihy v ktorých básne
doplnil umeleckými fotografiami a maľbami, napríklad Kolíska, Kolíska spieva deťom a Hudba tvarov.
V zbierke Prísny chlieb hovorí o témach zo súčasnosti. V týchto básňach sa snažil nájsť hlbšie pravdy
a súvislosti, napríklad básne Číre dejiny, Ľudstvo – dnes v tejto chvíli, Mikroprocesory, Hviezdna vojna.
Dôležitou súčasťou jeho tvorby je tvorba pre deti a tvorba inšpirovaná ľudovou slovesnosťou. Zaoberá sa
otázkou, že čo spája detstvo a dospelosť, aké hodnoty sa strácajú s detstvom, napríklad v eseji Prosba k dospelým
a v básňach Zvony detstva a Deti. Zbierky Kniha rozprávok a Sobotné večery obsahovali básnicky napísané ľudové
rozprávky. Sú v nich aj lirické časti inšpirované jeho chorou dcérou a spomienkami na vlastné detstvo. Do detstva sa
vrátil aj v básnickej knihe Studnička. Je to dialóg s dieťaťom, v ktorom konfrontuje svoju životnú skúsenoť s detským
vnímaním sveta. Báseň Modlitba za staršiu sestru je o láske k najbližšej príbuznej osobe. Prevažuje v nej smútok.
Dieťaťu chýba životná skúsenosť a cíti iba roztrhanie rodinných zväzkov.
Okrem básní ešte písal aj eseje, ktoré vyšli v knihách Človek, čas a tvorba, Štyri epištoly k ľuďom, O literatúre
a prekladal drámy a ruských a českých básnikov.