DRUHÁ KAPITOLA

A tak Ronja šla. Čoskoro si uvedomila, aká bola

hlúpa, keď si myslela, že kamenná sála je
celý svet. Ani Mattisov hrad nebol celý svet. Nie,
svet je oveľa väčší. Svet je taký veľký, až to dych
vyráža. Samozrejme, že načúvala, ako sa Mattis
s Lovisou rozprávali o veciach, čo boli mimo hra-
du, hovorievali aj o potoku. No kým na vlastné oči
nevidela, ako divo sa voda prediera pomedzi ska-
ly, nechápala, čo to potok vlastne je. Hovorievali
aj o lese. No kým na vlastné oči nevidela, aký je
tmavý, zvláštny, ako v ňom šumia stromy, nechá-
pala, čo to les vlastne je. Od radosti sa usmievala,
že potoky a lesy naozaj jestvujú.

Ronja.indd 20 27.07.21 10:57

Ronja.indd 21 27.07.21 10:57
 Kráčala chodníčkom do  najdivšieho lesa, až
prišla k jazierku. Mattis jej kládol na srdce, aby
nešla ďaleko. Jazierko bolo temné, ponad vodu
sa nakláňali tmavé konáre a iba lekná, čo pláva-
li na hladine, svietili dobiela. Ronja nevedela, že
sú to lekná, ale dlho na ne hľadela a usmievala
sa od radosti, že aj lekná jestvujú.
Pri jazierku zostala celý deň a  skúšala kade-
čo, čo neskúsila ešte nikdy predtým. Hádzala
do vody smrekové šišky, a keď zistila, že ak vo
vode kope nohami, šišky nadskakujú, od radosti
sa usmievala. Taká rozradostená ešte nikdy nebo-
la. Tešila sa, že kope nohami a voda špľachoce,
a ešte viac sa tešila, keď mohla loziť po stromoch.
Okolo jazera sa vypínali veľké machom obrastené
skaly, na ktoré sa dalo vyškriabať, a konáre i vet-
vy, po ktorých sa dalo loziť. Ronja liezla a hojdala
sa, až kým sa slnko neskrylo za horu. Vtedy zjed-
la chlieb a vypila mlieko, čo si doniesla v kože-
nej taške. Nakoniec si ľahla, trochu si odpočinula
a dívala sa na svet okolo seba. Od radosti, že to
všetko jestvuje, sa usmievala, až napokon zaspala.
Keď sa prebudila, bolo už neskoro večer. Nad
vrcholcami stromov svietili na oblohe hviezdy.
Vtedy pochopila, že svet je aj niečo viac, ako

22

Ronja.indd 22 27.07.21 10:57

 si doteraz myslela. A trápilo ju, že hviezdy síce
jestvujú, ale nech sa za nimi načahuje akokoľvek,
nedajú sa chytiť.
V lese sa však zdržala dlhšie, ako jej Mattis do-
volil. Vedela, že ak rýchlo nepobeží domov, otec
sa od strachu zblázni.
Všade bola iba čiernočierna tma, len hviezdy sa
zrkadlili v jazierku. No Ronja bola na tmu zvyknu-
tá. Tej sa nebála. Aká len bývala tma v izbe na hra-
de, keď vyhasol oheň, tmavšia ako vo všetkých
lesoch dohromady, tmy sa veru naozaj nebála.
Už sa zberala odísť, keď si zrazu spomenula
na koženú tašku. Zostala na kameni, kde sedela.
Potme šmátrala a snažila sa ju nájsť. Cítila, že sa
na tej vysokej skale priblížila k hviezdam, a tak
naťahovala ruky, akoby chcela pár hviezdičiek
pozbierať a vziať si ich domov. Ale keďže zistila,
že sa to nedá, prehodila si tašku cez plece a chys-
tala sa zliezť dole.
Vtom zbadala čosi, čo ju vyľakalo. Odvšadiaľ
spomedzi stromov blikali oči, áno, okolo skaly
sa zbehli do kruhu oči, ktoré ju sledovali a do-
vtedy si ich ani len nevšimla. Nikdy predtým ešte
také oči nevidela, a oči, svetielkujúce v tme, sa
jej veru vôbec nepáčili.

23

Ronja.indd 23 27.07.21 10:57

 „Čo chcete?“ skríkla. Ticho. Namiesto toho sa
k nej oči začali približovať. Pomaly, pomaličky
sa k nej blížili. Už ich aj počula, blížili sa k nej
mrmlavé staré hlasy, čo zborovo brblali.
„Chlpazlíci, čujte sem, človečinou smrdí zem,
v chlpazličom lese ľudský pach sa nesie, chlpaz-
líci, chyťte ju, človečinu mrchavú!“
A odrazu sa tie šedivé bytosti, čo jej chceli ublí-
žiť, zhrčili celkom dole okolo skaly. Nevidela ich,
ale cítila, že sú nablízku. Tušila, že chlpazlíci sú
veľmi zlí, veď jej aj Mattis kládol na srdce, aby sa
pred nimi mala na pozore. No už bolo neskoro.
Už do nej hádzali kamene, šišky, halúzky, či
čo to všetko mali. Dunelo to a hučalo, hrmelo
a šumelo tak strašne, že sa Ronja od samého stra-
chu odušu rozvrieskala.

24

Ronja.indd 24 27.07.21 10:57