Translator: Miroslav Čeliga

Reviewer: Katka Kostkova

Keď som mala 27 rokov,

vymenila som náročnú prácu

konzultantky v oblasti manažmentu

za zamestnanie ešte
náročnejšie: učiteľstvo.

Odišla som učiť siedmakov

z verejných škôl v New Yorku matematiku.

A ako každý učiteľ aj ja som

pripravovala kvízy a testy.

Zadávala som domáce úlohy.

Keď boli práce odovzdané,

oznámkovala som ich.

Zarazilo ma, že IQ
nebolo jediným rozdielom

medzi mojimi najlepšími

a najhoršími študentmi.

Niektorí z mojich najlepších študentov

nemali závratne vysoké IQ.

Niektorým z najmúdrejších
detí sa príliš nedarilo.

A to ma prinútilo zamyslieť sa.

To, čo sa musia siedmaci

naučiť v matematike,

je iste náročné: pomer, desatiné čísla,

obsah rovnobežníka.

Ale tieto veci nie je nemožné sa naučiť

a bola som pevne presvedčená,

že každý z mojich študentov

sa danú látku dokáže naučiť,

ak na tom bude dosť tvrdo a dlho pracovať.

Po niekoľkých ďalších rokoch vyučovania

som prišla k záveru,

že v oblasti vzdelávania potrebujeme

oveľa lepšie porozumieť študentom a učeniu

z motivačnej perspektívy,

z psychologickej perspektívy.

Jediná vec, ktorú dokážeme

vo vzdelávaní najlepšie zmerať je IQ.

Ale čo ak to, ako sa nám

darí v škole a v živote,

závisí od oveľa viac,

ako len od schopnosti

učiť sa rýchlo a ľahko?

Tak som zanechala učiteľstvo

a išla som na postgraduálne štúdium,

aby som sa stala psychologičkou.

Začala som študovať deti a dospelých

vo všetkých možných náročných prostrediach

a mojou otázkou v každej štúdii bolo,

kto je úspešný a prečo.

So svojim výskumným tímom som odišla

na vojenskú akadémiu do West Pointu.

Snažili sme sa predpovedať, ktorí kadeti

vo vojenskom výcviku zostanú

a ktorí vypadnú.

Išli sme na celoštátnu súťaž Spelling Bee

a pokúsili sme sa predvídať,

ktoré z detí postúpia v súťaži najďalej.

Pozorovali sme nových učiteľov,

ktorí pracujú v skutočne drsných štvrtiach

a pýtali sme sa, ktorí z nich tam budú

na konci školského roku stále učiť

a ktorí budú najefektívnejší v zlepšovaní

študijných výsledkov svojich študentov.

Spolupracujeme so súkromnými
spoločnosťami a pýtame sa:

Ktorý z týchto predajcov

si udrží svoju prácu?

A ktorý si zarobí najviac peňazí?

Vo všetkých týchto
rozdielnych súvislostiach

vystupovala jedna charakteristika

ako významný ukazovateľ úspechu.

Nebola to sociálna inteligencia,

nebol to pekný výzor, ani fyzická kondícia

a nebolo to ani IQ.

Bola to odhodlanosť.

Odhodlanosť je vášeň
a vytrvalosť pre dlhodobé ciele.

Byť odhodlaný znamená mať výdrž.

Odhodlanosť znamená ostať verný

svojej budúcnosti, deň čo deň,

nie týždeň, nie mesiac,

ale roky.

A znamená to tvrdo pracovať,

aby sa budúcnosť stala realitou.

Odhodlanie znamená žiť,

akoby bol život maratón, nie šprint.

Pred pár rokmi som začala

študovať odhodlanosť

na verejných školách v Chicagu.

Tisícov tretiakov na stredných

školách som poprosila

o vyplnenie dotazníka o odhodlanosti

a potom som viac ako rok čakala,

aby som zistila, kto ako zmaturoval.

Ukázalo sa, že odhodlanejšie deti

mali oveľa väčšiu šancu zmaturovať,

aj keď som ich porovnávala na základe

akejkoľvek charakteristiky,

ktorú som vedela zmerať: príjem rodiny,

výsledky štandardizovaných testov,

dokonca aj to, či sa deti

v škole cítili bezpečne.

Nielen vo West Point

alebo v súťaži Spelling Bee

záleží na odhodlaní.

Záleží na tom tiež v školách,

zvlášť u detí, ktorým hrozí, že prepadnú.

Pre mňa je najšokujúcejšie

ako málo o odhodlanosti vieme,

ako málo veda vie o budovaní odhodlania.

Každý deň sa ma rodičia a učitelia pýtajú:

„Ako u detí vybudujem odhodlanie?

Ako deti naučím pracovnej morálke?

Ako ich udržať dlhodobo motivované?“

Úprimne, neviem.

(smiech)

Čo viem je, že talent vás

neurobí odhodlanými.

Naše údaje ukazujú veľmi jasne,

že existuje veľa telentovaných,

ktorí jednoducho nedoťahujú

svoje záväzky do konca.

V skutočnosti, podľa našich údajov,

odhodlanie väčšinou s talentom nesúvisí,

alebo je dokonca
v opačnom vzťahu k talentu.

Tým najlepším nápadom

ako u detí budovať odhodlanie

je niečo čo sa nazýva
„orientovanie na rast“.

S touto myšlienkou prišla Carol Dwecková

na Stradfordskej univerzite

a je to presvedčenie,
že schopnosť učenia nie je pevne daná

a že sa môže s vaším úsilím zmeniť.

Dr. Dwecková dokázala,

že keď deti čítajú a učia sa o mozgu

a o tom, ako sa mení a rastie

keď je pre nás niečo výzvou,

majú oveľa väčšiu šancu vytrvať,

keď zlyhajú,

pretože neveria, že zlyhanie

je trvalý stav.

Orientácia na rast je skvelá myšlienka,

ako budovať odhodlanie.

Ale to nestačí.

A na tomto mieste zakončím svoje postrehy,

pretože sa nachádzame práve tu.

To je práca, ktorá je pred nami.

Potrebujeme zobrať naše

najlepšie myšlienky, najsilnejšie intuície

a potrebujeme ich otestovať.

Potrebujeme zmerať, či sme boli úspešní,

a musíme byť ochotní zlyhať, nemať pravdu,

aby sme mohli začať znovu

a poučiť sa z chýb.

Inými slovami, potrebujeme byť odhodlaní

robiť naše deti odhodlanejšími.

Ďakujem vám.

(potlesk)