TRAJA PÁTRAČI

37
ZÁHADA HLASOV
Z PODSVETIA

Text André Minninger

podľa postáv Roberta Arthura
 Zopár slov na úvod
Často sa stáva, že v Hlavnom stane Troch pátračov zvoní telefón a oni s
obavami zdvihnú slúchadlo. Tentoraz však telefón neúprosne útočí na
nervy starej pani Holliganovej: na opačnom konci drôtu sa vyhráža jej
mŕtva sestra! Ako je vôbec také niečo možné? To zaujíma veru aj Jupitera,
Petra a Boba, a preto starej dáme navrhnú, že záhadu odhalia. Tá najskôr
súhlasí a vzápätí nechce mať s Tromi pátračmi nič spoločné. Radšej sa
úplne odovzdá do rúk svojej psychoterapeutky, doktorky Franklinovej.
Ostatne, jej liečebnú metódu pocíti na vlastnej koži aj Bob zrovna vtedy,
keď sa mu to najmenej hodí. Ešteže zasiahne osud v tej pravej chvíli!
Mladých detektívov z Rocky Beach nemôže niečo len tak ľahko odradiť
alebo zastrašiť - to dokážu aj v prípade záhadných hlasov zo záhrobia.
Hoci im, podobne ako pani Holliganovej, hrozí bezprostredné
nebezpečenstvo, pátrajú neúnavne ďalej. Ibaže netušia, s akými
rafinovanými protivníkmi majú do činenia...
 Prvá kapitola

Hlas z podsvetia
Ten výkrik znel ako stelesnený strach. Dvere na toalete sa prudko
rozleteli dokorán a do ordinácie vtrhla vystrašená staršia pani, bledá ako
stena, a zrazila sa s Jupiterom. Ešte šťastie, že ju zachytil, lebo už-už by
bola stratila rovnováhu. Ohúrený Jupiter v prvej chvíli nevedel, čo si
počať, no vtom už vyskočila od prihlasovacieho pultu asistentka a
skúseným hmatom chytila pod pazuchy paniu lapajúcu po vzduchu.
„Poďte, pani Holliganová! Len pokojne. Všetko je v poriadku.“ Slová z
asistentkiných úst zneli ľahostajne. Akoby ju vôbec nezaujímalo, prečo je
stará dáma taká rozrušená. Zrejme jej išlo len o to, aby pred prihlasovacím
pultom v preplnenej čakárni nevypukol chaos. Pacienti sediaci na
nepohodlných stoličkách zvedavo, no bez slova sledovali, čo sa deje.
„Bola to ona... naozaj to bola ona!“ Stará dáma sa triasla na celom tele.
Na čele jej od strachu vystúpili kropaje potu. Asistentka, sestra
Petersenová, ju zaviedla k stoličke. Pani Holliganová sa však vzpierala,
nechcela si sadnúť. „Ten hlas... počula som ho celkom zreteľne. Moja
sestra... Prehovorila ku mne.“
„Kde? Na záchode?“ otázka pôsobila tak ironicky, že podaktorí pacienti v
čakárni sa začali uškŕňať, podaktorí zas rozpačito hľadeli do zeme.
Jupiter zbystril pozornosť a snažil sa, aby mu neuniklo nič z rozhovoru
medzi asistentkou a pani Holliganovou. „Nesprávajte sa ku mne tak, akoby
som nemala všetkých doma! Presne viem, čo som počula! Moja sestra ...“
Nevládala však vetu dopovedať, najprv musela ťažko preglgnúť. „Ona...
bol to určite jej hlas.“ Pani Holliganovej sa nezadržateľne roztriasli pery a
pohľadom zúfalo prosila o pomoc čakajúcich pacientov, lenže väčšine z
nich to bolo zrazu trápne a radšej sa tvárili, že ich okrem rozčítaného
časopisu nič na svete nezaujíma.
Vzápätí rozrušenej dáme vytryskli slzy z očí. Jupiterovi prebehli po
chrbte zimomriavky. Vedel si predstaviť, ako sa môže človek cítiť, keď ho
nik neberie vážne.
Asistentka Petersenová bola bezradná. Rýchlo prešla k prihlasovaciemu
pultu a stlačila gombík na domácom telefóne. Pár sekúnd sa nič neozývalo,
potom v aparáte šťuklo. „Prosím?“ Ženský hlas v telefóne znel chladno a
zároveň veľmi nervózne. „Prepáčte, že vyrušujem, pani doktorka
Franklinová, ale myslím, že pani Holliganová by súrne potrebovala vašu
pomoc.“
Medzitým sa pred jej pultom utvoril už dlhý rad pacientov, ktorí
netrpezlivo čakali na recepty a chceli si dohodnúť termín ďalšej návštevy.
Hlas z telefónu odmietavo odpovedal: „Práve sa intenzívne pripravujem na
hypnózu, pani Petersenová. Pošlem vám tam niekoho. Dajte pani
Holliganovej termín na dnes poobede a prosím vás, už ma nevyrušujte,
mám tu pacienta.“ V aparáte znova cvaklo a spojenie s doktorkou
Franklinovou sa prerušilo. V tej istej chvíli sa otvorili na ordinácii dvere a
žena v bielom plášti kráčala priamo k pani Holliganovej, ktorá vyčerpane
klesla na stoličku. Na menovke pripnutej na plášti stálo meno Dr.
Millerová.
„Tak čo, pani Holliganová, čo nás trápi?“ Lekárka pokojne, chlácholivo
chytila pacientku za ruku a vytiahla papierovú vreckovku. Pani
Holliganová vďačne siahla po vreckovke, poutierala si oči a napokon sa
nahlas vysiakala. Potom roztrasenými prstami ukázala na dvere toalety.
„Nenahováram si to, aj keď mi pani Petersenová neverí. Skutočne som ju
počula. Zhovárala sa so mnou. A rozumela som ju tak jasne, ako počujem
teraz vás.“
„Moment, moment...“ Dr. Millerová zjavne znervóznela a snažila sa
pohľadom skontaktovať s pani Petersenovou. Lenže tá sa už plne venovala
pacientom pred pultom a sústredila sa na svoju prácu.
„Vy mi neveríte. Nikto mi neverí!“ Pani Holliganovej sa znova hrnuli
slzy do očí. Jupiter cítil, že ide na ňu ďalší záchvat plaču a rozhodol sa, že
musí zasiahnuť. „Nemali by sme sa pozrieť na tú toaletu?“
Po jeho otázke sa na pár sekúnd rozhostilo rozpačité ticho. Dr. Millerová
zareagovala prvá. Beztak úzke pery sa jej stiahli úplne na nitku a ostro sa
pustila do Jupitera. „Myslím, že vy sa do toho vonkoncom nemáte čo
starať, mladý muž. Pani Holliganová je naša pacientka. Chvíľu si
odpočinie a o ostatné sa už postará pani doktorka Franklinová.“
„Ale ten mladý muž má pravdu!“
Jupiter sa preľaknuto poobzeral a zadíval sa do energickej tváre staršieho
pána. Pod pravou pazuchou stískal aktovku, jeho kostnaté prsty sa do nej
tuho zabárali. „Prečo nechytiť problém hneď za správny koniec a nepozrieť
sa... hm... no teda na toaletu?“
 Doktorke Millerovej zrejme nebolo po vôli, že niekto vôbec spochybňuje
jej kompetentnosť psychologičky. „Pán Brian,“ oborila sa naňho, „vy máte
predsa termín u Dr. Hendrixena, nie? A všetci vieme, že jeho odborom je
všeobecná medicína. Vy ste jeho pacient a takisto aj tento mladý muž tu.“
Dlhým ukazovákom ukázala na Jupitera. „No táto pacientka,“ jej prst sa
vychýlil o deväťdesiat stupňov a jednoznačne ukazoval na pani
Holliganovú, „patrí výlučne do starostlivosti pani doktorky Franklinovej.
Ponechajme teda rozhodnutie na odborníka.“
Jupiter nenápadne pozrel na dvere ordinácie Dr. Franklinovej a na
tabuľke pod jej menom prečítal: „Psychoterapeutka“.
Dr. Millerová si posunula okuliare so zlatým rámom na špičku nosa a
zlostne zagánila cez sklá na pána s aktovkou.
Medzi pacientmi zavládlo stiesnené mlčanie. Zrazu sa zodvihla zo
stoličky mladá žena, odtisla nabok detský kočík, čo stál vedľa nej a rázne
prikročila k Dr. Millerovej. „Neviem síce, čo sa pred pár minútami
odohralo za týmito dverami na toalete, no rozhodne ma to zaujíma viac,
ako počúvať váš veľadôležitý výklad o tom, ktorý pacient ku ktorému
lekárovi patrí!“
Dr. Millerová už otvorila ústa, že si túto poznámku od mladej ženy
rezolútne vyprosí, lenže k tomu nedošlo, pretože tá sa chopila iniciatívy a
zamierila priamo k dverám s medeným štítkom „Dámy“. Aj pani
Holliganová sa zodvihla zo stoličky a s ustarostenou tvárou nasledovala
mladú matku, ktorá už držala ruku na kľučke záchodových dverí.
„Nechoďte tam sama!“ hlas jej preskakoval. „Veľmi vás prosím!“
Žena s úsmevom ukázala na svoj detský kočík. „Postrážte mi medzitým
môjho najmenšieho. A keby som za týmito dverami skutočne narazila na
vašu sestru, som veľmi zvedavá na jej odpoveď, čím sa zaoberala poslednú
polhodinu. Toľko totiž už sedím v tejto čakárni. A okrem vás za ten čas nik
nebol na toalete.“
Jupiter sa pozrel na Dr. Millerovú, ktorá tam ešte vždy stála s otvorenými
ústami, a mohutný ako bol, prešmykol sa popri ohúrenej lekárke.
„Počkajte, idem s vami!“
No lekárka sa len tak nedala. Jej zdravotné topánky energicky zaklopkali
po dlaždiciach a akusticky náležité podmaľovali jej panovačnú osobnosť.
Schmatla Jupitera za pulóver a rázne ho strhla späť. „Vy na dámskej
toalete nemáte čo hľadať! Idem tam ja.“
Ako na povel vstali zo stoličiek dve ďalšie ženy a zvedavo sa blížili k
miestnosti, ktorá sa za uplynulých päť minút stala stredobodom pozornosti.
Na prahu sa však pre istotu zastavili a iba nakúkali dnu.

Druhá kapitola

Vlhké dlane
Tam vnútri sa nič nehýbalo. Jupiter však namieril svoje cvičené uši ako
paraboly na dámsku toaletu. Zachytil klopkanie sandálov Dr. Millerovej.
Potom zavládlo na pár sekúnd opäť ticho, až kým Jupiter zrazu nezačul
lekárkin hlas. Doktorka Millerová hovorila síce ticho, no Jupiterove
cvičené uši rozumeli každé slovo. „Veľmi dobre chápem vaše pocity,
mladá pani. Samozrejme, že keď ide o takúto vec, malo by sa to dôkladne
prešetriť. U tejto pacientky je to však trochu inak.“
„Čo tým chcete povedať? Trpí pacientka stihomamom?“
Lekárka zaodŕhala. „Ono sa to nedá tak jednoducho vysvetliť... Ako
vidíte, nie je v tejto miestnosti nič, čo by nebolo bežné na každej dámskej
toalete. A už rozhodne nič, čo by nasvedčovalo, že sa tu ozýva nejaký
cudzí hlas. Môžeme teda byť celkom pokojní. A doktorka Franklinová je
uznávaná odborníčka, možno povedať, že jedna z vedúcich osobností v
tejto oblasti. Ona určite bude vedieť, ako pacientke pomôcť. Verte mi, že aj
doteraz už dosiahla veľké pokroky. Ale o nejakých cudzích hlasoch tu
nemôže byť ani reči.“
Mladá matka sa s vysvetlením Dr. Millerovej tak ľahko neuspokojila.
„Nezmienila sa tá dáma, že ten hlas patril jej sestre?“
„Mladá pani, bohužiaľ, nemôžem tu verejne vykladať, kto sa u koho lieči
a aká je jeho diagnóza. Ani kvôli vám nie. Skutočne, boli to jej slová. Ale
ak by som začala rozoberať problémy pani Holliganovej, zneužila by som
dôveru našej pacientky. Dúfam, že ma chápete. Okrem toho, ako ste sa
presvedčili, nenašla sa ani stopa, ktorá by prezrádzala, že by sa tu mohla
skrývať nejaká neoprávnená osoba, čo straší pacientov. Veď je to smiešne!
Naozaj vám odporúčam, aby ste tej dáme zase až tak neverili. Je psychicky
chorá. Ďalej to nemienim komentovať.“
Jupiter hodil pohľadom po pani Holliganovej a len dúfal, že stará dáma,
ktorá sa medzitým pridružila k nemu, nepočula tie pohrdlivé poznámky.
„Tak čo?“ Pani Holliganová skepticky, no súčasne aj s očakávaním
pozrela na mladú matku, vstupujúcu do ordinácie. Tá však iba neurčito
pokrčila plecami.
Jupiter mal sto chutí osobne preskúmať dámsku toaletu, no v tej chvíli sa
vo dverách zjavila Dr. Millerová a demonštratívne ich za sebou zaplesla.
Obrátila sa k asistentke, ktorá ešte vždy vybavovala pacientov,
zoraďujúcich sa pred jej pultom. „Pani Petersenová, dajte pani
Holliganovej na dnes poobede termín u pani doktorky Franklinovej. Sektor
sedem - modrý.“ S týmito slovami lekárka zmizla za jednými z mnohých
dverí polikliniky.
Pani Holliganová bez slova siahla po lístku, ktorý jej asistentka podala
ponad pult. Pomalými pohybmi si ho položila do kabelky a vliekla sa
dlhou chodbou k východu. Aj tu stálo popri stene zopár stoličiek. Pani
Holliganová s ťažkým povzdychom klesla na jednu z nich a zaborila tvár
do dlaní.
Jupiter nevládal spustiť pohľad zo starej dámy. Odhadoval ju asi tak na
sedemdesiat rokov. Šedivé vlasy mala stočené do uzla a vráskavými
rukami si ešte vždy zakrývala tvár, akoby sa bránila. Zdalo sa, že
myšlienkami je kdesi veľmi ďaleko.
Jupiter sa k nej pomaly priblížil a prisadol si k nej. „Ako sa cítite,
madam?“ spýtal sa, no v tom momente si uvedomil, že jeho otázka bola v
tejto situácii úplne nenáležitá. Preto rýchlo pripojil: „Mohol by som vám
niečím pomôcť?“
Pani Holliganová spustila ruky do lona a rezignovane pozrela na Jupitera.
„Mne už asi nik nepomôže. Pravdepodobne to bude jednoducho v tom, že
starnem. Musím sa s tým vyrovnať.“ Jupiter chcel na to niečo povedať, ale
pani len unavene mávla rukou. „Vždy som bola realistka,“ riekla. „A keď
sa človek zverí do opatery nejakému lekárovi, tak by mu mal aj dôverovať.
Staroba je odporná vec, môj milý. V tvojom mladom veku si ešte nik z
toho nerobí ťažkú hlavu. A načo by si aj robil? Až časom sa začnú
prejavovať tie malé nepríjemnosti, čo otravujú život. Najprv ošedivejú
vlasy, ťažšie sa nám chodí, slabne zrak a postupne vypadávajú zuby.“
Jupiterovi prebehol po chrbte mráz. Nepríjemne sa ho dotkla nemilosrdná
otvorenosť starej dámy.
„No nechcem sa sťažovať,“ dodala, „veď ešte žijem.“
Jupiter sa nikdy netajil svojou zvedavosťou. Naopak, podľa neho to bola
najúčinnejšia metóda, ako lepšie spoznávať ľudí. Teraz však usúdil, že v
danej situácii bude najlepšie zachovať zdržanlivosť. Nevedel odhadnúť
pani Holliganovú a fakt, že sa liečila u psychoterapeutky, ho brzdil v tom,
aby začal klásť otázky na telo, ako to zvyčajne robieval.
Pani Holliganová akoby mu čítala myšlienky. „Prečo mlčíš?“ spýtala sa a
uprela na Jupitera jasný pohľad. „Neodvážiš sa ma spýtať, čo mi je. A
pritom si aj ty rozumel takisto ako ja, čo hovorila o mne doktorka
Millerová tej žene v umyvárni.“
„To je pravda,“ pripustil Jupiter otvorene.
„Telesné sily ma síce rapídne opúšťajú, no zato sluch mi stále vynikajúco
slúži. To je jediné, na čo sa môžem ešte stopercentne spoľahnúť. Nebola to
halucinácia. Viem presne, čo som počula, nech si tunajší lekári myslia o
tom pre mňa za mňa, čo chcú. Oni to nazývajú stihomamom.“ Hlas pani
Holliganovej nadobúdal postupne sarkastický tón. „Vlastne by som im
mala byť ešte povďačná, že ma hneď nestrčili do sanatória a nenapchali
sedatívami.“
„Ten hlas, madam,“ čudné, ale Jupiter si v tej chvíli sám pripadal ako
psychológ, ktorý sa pokúša vystopovať problém svojej pacientky.
„Spomenuli ste, že v umyvárni sa vám prihovoril hlas vašej sestry. Je to
tak?“
Pani Holliganová prisvedčila.
„Ak teraz necháme stranou fakt, že hlasy majú vždy nejaký viditeľný
pôvod a neozvú sa jednoducho len tak odnikiaľ - prečo vás to až tak
rozrušilo?“
Stará dáma prenikavo hľadela na Jupitera. „Mám strach. Veľký strach!“
Znova sa jej roztriasli ruky. Potom stisla Jupiterovi prsty. „Sestra ma
ohrozuje. Chce ma zničiť. Terorizuje ma cez telefón, rúca mi domov a
dokonca sa ma pokúsila zraziť autom. Neuspokojí sa, kým sa neocitnem
pod zemou. Minulú noc zazvonil u mňa telefón. Bola to Metzla a
jednoznačné mi dala najavo, že môj koniec sa už blíži.“
Jupiter bol rád, že ho vlhké dlane pani Holliganovej zase pustili. Vstal a
prihladil si tričko na bruchu. „Pani Holliganová,“ začal. „Podľa môjho
názoru vôbec neprekvapuje, že vás hlas vašej sestry prenasleduje až sem na
záchod. Vzhľadom na vašu momentálnu situáciu je to dokonca
pochopiteľné. Neviem síce, čo vám radí doktorka Franklinová, vidím však
možnosť, ako čo najrýchlejšie skoncovať so zúrivými útokmi a vyhrážkami
vašej sestry Metzly a vziať ju napokon na súdnu zodpovednosť.“
„Ale ako to chceš zariadiť?“
„Boli ste už na polícii?“
„Ach,“ pani Holliganová unavene hodila rukou. „Stokrát.“
„Neveria vám, však?“ Jupiterovi zasvietili oči. „Považujú vás za starú,
pomätenú ženu, ktorá by sa mala ísť čím skôr liečiť na psychiatriu. Mám
pravdu?“ Pani Holliganová preglgla. „Tak nejako, áno.“
„Potom si vás dovoľujem požiadať, aby ste celý prípad zverili nám. Moji
dvaja kolegovia a ja sme detektívny tím, ktorý sa špecializuje na tajomné
udalosti a všetky možné záhady. Vynasnažím sa prednostne vám pomôcť z
tejto šlamastiky, aby ste zase mohli pokojne spávať.“
Jupiter siahol do zadného vrecka a vytiahol navštívenku. Podal ju starej
dáme, načo ona otvorila kabelku a horko-ťažko vyhrabala z nej okuliare.
Boli z hrubého zabrúseného skla, za ktorým sa jej oči až nepríjemne
zväčšili a pri čítaní malej kartičky behali zboka na bok.

TRAJA PÁTRAČI
VYPÁTRAME VŠETKO
???
Prvý pátrač - Jupiter Jones
Druhý pátrač - Peter Crenshaw
Záznamy a výskum - Bob Andrews

Pani Holliganová si zrejme uvedomovala, ako odstrašujúco pôsobia jej

okuliare, lebo len čo prečítala text na navštívenke, okamžite si ich zložila a
schovala do kabelky.
„Ujmite sa tohto prípadu, chlapci!“ Opäť otvorila kabelku a nervóznymi
trasľavými prstami vytiahla ceduľku a guľôčkové pero. „Počkaj... Napíšem
vám svoju adresu.“ Položila si kabelku na kolená ako podložku a o
chvíľočku podala Jupiterovi lístok. „A naozaj si myslíš, že sa vám podarí
chytiť moju sestru skôr, než mi niečo urobí?“
„Úspech nemôžeme zaručiť, madame. Ale sľubujeme vám, že sa
vynasnažíme,“ povedal. „Okrem toho sa nazdávam, že psychiatrickú
pomoc nepotrebujete vy, ale vaša sestra, a to súrne.“
„V tom som s tebou úplne zajedno. Ibaže je tu jeden malý háčik.“
Jupiter prekvapene zodvihol zrak, no pani Holliganová mala zrazu úplne
neprítomný pohľad a akoby ho vôbec nevnímala.
„A síce?“ spýtal sa.
„Moja sestra je už tri mesiace mŕtva!“
 Tretia kapitola

Slepá nenávisť
„Myslíš si o mne, že som blázon, však?“ Pani Holliganová nečakala na
odpoveď: „Veľmi dobre viem, že mŕtvi nemôžu telefonovať a sadnúť si za
volant, aby zrazili živého. A ešte lepšie viem, že keď je človek vystavený
takémuto údesnému javu, nemal by o tom s nikým hovoriť. Lenže vedel by
si mi poradiť, čo by si ty urobil v takejto situácii?“
Jupitera to zaskočilo. Ešte pred pár minútami by si bol aj nohy polámal,
len aby mohol prevziať prípad pani Holliganovej. Teraz bol však
presvedčený, že táto dáma predsa len potrebuje skôr lekársku pomoc ako
pomoc Troch pátračov. No zvedavosť mu nedala - predsa sa len chcel
dozvedieť viac o jej sestre. „Pani Holliganová,“ začal. „Ja a moji dvaja
pátračskí kolegovia Peter a Bob sme už desiatky ráz mali do činenia so
zdanlivo nadprirodzenými javmi.“
„Čo nepovieš!“ Pani Holliganovej sa zrejme opäť vrátila duševná
rovnováha. „Tak potom by si hádam aj ty mal vyhľadať ambulanciu Dr.
Franklinovej. Lebo keby som ja musela desiatky ráz prežiť to peklo, čo
dnes, pravdepodobne by už dávno bolo po mne. Som ťažko chorá na srdce,
lekári mi predpísali silné lieky. A k tomu ešte ten hrozný psychický teror
mojej sestry - čo je veľa, to je veľa. Ale keď si aj so svojimi - ako si to len
milo povedal - pátračskými kolegami už toľkokrát narazil na zdanlivo
nadprirodzené javy, strašne by ma zaujímalo, čo také to bolo a čo ste s tým
robili?“
„Pani Holliganová,“ odvetil Jupiter, „je možné, že tomuto, slušne
povedané, trochu korpulentnejšiemu mladíkovi, s ktorým práve hovoríte,
ťažko uveríte, že hovorí pravdu.“
„Ako to myslíš?“ Pani Holliganová počúvala Jupitera so zvýšeným
záujmom.
„Sme detektívi, pátrači. A mnohí naši klienti sa na nás obracajú o pomoc
práve s takými problémami, že ich údajne obťažujú a niekedy aj ohrozujú
všelijaké strašidlá. Zlí duchovia, čerti, škriatkovia a prízraky, draky, ufóni
a tak ďalej, a tak ďalej. Pravdaže, všetky tieto javy mali napokon spoločné
jedno: boli celkom prirodzeného pôvodu, alebo...“ teraz urobil Jupiter
teatrálnu pauzu a uprene sa zadíval na pani Holliganovú „...alebo to
zinscenovala ľudská ruka, aby zamaskovala nejaký kriminálny úmysel. A v
deväťdesiatich deviatich prípadoch zo sto to bolo práve takto. Priznám sa,
že by som sa veľmi rád dopátral, či tie útoky vašej nebohej sestry 'z onoho
sveta' patria skutočne medzi nadprirodzené fenomény. Som však
presvedčený, že vás v tomto ohľade sklameme.“
„Toto sklamanie by som veľmi rada zažila.“ Pani Holliganová sa
nervózne hniezdila na stoličke, až sa napokon pohodlne usadila. „Ibaže,
ako som už na začiatku spomenula, celá vec má jeden malý háčik - moja
sestra je mŕtva!“
„To ste mi už povedali.“ Prvý pátrač naďalej zachoval zdvorilý tón, hoci
pomaly ale iste pociťoval nutkanie upozorniť pani Holliganovú, že mu
tento spôsob konverzácie veľmi nesedí. Pravdaže, aj on sa často vyjadroval
komplikovane o veciach, hoci by sa dali vyjadriť aj jednoducho, no táto
stará dáma, ktorá zrejme tiež rada hovorila v hádankách - to bol naozaj
tvrdý oriešok. Navonok to vyzeralo tak, že si každý z nich melie svoje a
nepočúva toho druhého, Jupiter však inštinktívne cítil, že to len preto, lebo
dosiaľ nenašiel správny kľúč k jej spôsobu myslenia a vyjadrovania.
„Znova opakujem: moja sestra je mŕtva. Vlastnoručne som jej zatlačila
oči na smrteľnej posteli. Mala mozgový nádor a bola som rada, že konečne
nemusí ďalej trpieť tými neznesiteľnými bolesťami.“
Jupiter jej už chcel vysloviť sústrasť, no pani Holliganová to nepripustila.
„Len nijaké frázy ako 'je mi to ľúto' a podobne. Skutočne by som bola
sestre dopriala príjemnejšiu smrť, napriek prudkým konfliktom, ktoré sme
pravidelne mávali] To mi môžeš veriť. No fakt je ten, že Metzla bola
tyranka a nenávidela ma.“
„Aké mala na to, podľa vás, dôvody?“
„Žiarlivosť,“ povedala sucho a dodala: „A obrovské komplexy
menejcennosti.“
„Žiarlivosť?“ zopakoval Jupiter. „A na koho?“
„Na všetko, hlavne na mňa. Aby som nezabudla - Metzla bola malá. Celý
život musela vyvracať hlavu, aby videla na iných aj na mňa, svoju mladšiu
sestru. Dodnes ju mám pred sebou, s tou zlostnou tvárou a malou červenou
kabelkou, s ktorou sa nikdy nerozlúčila! Keď vtedy zomrel otec, dedičstvo
sa rozdelilo medzi nás sestry. Ja som dostala vilu po rodičoch, a Metzle
pripadol rodinný podnik, textilná továreň. Podľa mňa išlo o spravodlivú
deľbu, no moja sestra poškuľovala vždy len po tanieroch tých druhých,
nech by bolo na nich čokoľvek, a večne dávala najavo nespokojnosť so
svojou porciou.“
Opisovala všetko tak výstižne, že Jupiter mal čo robiť, aby potlačil
úsmev.
„Od detstva sme bývali v našom dome,“ pokračovala pani Holliganová.
„Metzla sa zavčasu vydala, odsťahovala sa a nasledovala manžela, ktorý
mal ranč v Mexiku. Bez odôvodnenia prerušila styk s rodičmi aj so mnou,
a neprišla dokonca ani na matkin pohreb. No keď po rokoch zomrel aj otec
a mal sa otvoriť testament, naraz opäť prikvitla. Pravdaže, nie zo súcitu.
Presne sa jej to hodilo. Krátko predtým totiž prišla v Mexiku o všetko.
Ranč zhorel a neskôr sa medzi zuhoľnatenými troskami našli aj pozostatky
jej muža.“
Pani Holliganová znova otvorila kabelku. Jupiter očakával, že vytiahne
sestrinu fotografiu, lenže stará dáma vykutrala napokon vreckovku a
dôkladne sa vysiakala. „Neprechovávala som však voči nej zlosť, naopak,
súhlasila som, aby sa znova nasťahovala do domu, hoci teraz podľa
testamentu patril mne.“
„A čo sa stalo potom?“ chcel vedieť nedočkavo Jupiter.
„O dva roky som sa rozhodla dom predať. Príliš na mňa doliehali
spomienky. Bez otca bol dom taký studený a pustý... Moja sestra si
medzitým za výnos z textilky kúpila vlastný malý byt. Bývala som teda
sama a trpela som hroznými depresiami. Potom som sa jedného dňa
vzchopila a dala som do Los Angeles Post inzerát na predaj domu.
Nerozhodovalo sa mi ľahko. No oveľa horšie bolo, že keď som našla kupca
a predaj sa už zrealizoval, moju sestru pochytil amok.“
„Ako mám tomu rozumieť?“
„Zúrila a robila škandály! Vraj som pošliapala dedičstvo nášho otca a
finančne skrachujem. Vždy bola hmotárka, duchovné hodnoty nepoznala.“
Zhlboka sa nadýchla. „Potom jej zistili mozgový nádor. Metzla
potrebovala opateru, a tak som sa preniesla k nej do bytu, pretože
sťahovanie do môjho nového domu by už nebola zdravotne zvládla. Zväčša
ležala už len v posteli. Bolesti hlavy sa zo dňa na deň zhoršovali. Vedela,
že čoskoro zomrie, a nedožičila mi moje zdravie, hoci som ju vo dne, v
noci obetavo opatrovala. Šikanovala ma, ako len mohla, a surovo mi
nadávala: 'Nebyť teba, bol by sa môj život od začiatku vyvíjal celkom inak
a určite by som tu teraz neležala na smrteľnej posteli.' Doslova takto
vykrikovala.“
Jupiter neskrýval zdesenie.
„Napokon bola Metzla už len číra nenávisť, nedalo sa s ňou rozumne
hovoriť. Choroba už príliš pokročila. A jedného dňa sa to potom skončilo.“
Pani Holliganová sa odmlčala, lebo na chodbe sa objavila mladá matka s
detským kočíkom. Bez slova, s pohľadom upriameným na dieťa, prešla
okolo Jupitera a starej dámy, a vyšla z ambulancie. Pani Holliganová
počkala, kým sa za ňou zatvorili dvere, potom pokračovala. „Ani sám
diabol by to nemohol lepšie vymyslieť. Keď som sa v tú noc strhla zo
spánku na Metzlin žalostný ston, práve vypukla hrozná búrka. Hneď som
bežala do jej izby. Sestra umierala. Fotila sa a v tej vysokej horúčke si
strhla z tela nočnú košeľu. Trasľavou rukou ma privolala k posteli a čosi
chrčala. Tak potichu, že som musela priložiť ucho k jej ústam. A potom to
vyriekla...“
Jupiter zažil už všelijaké hrôzy, no pri tom, čo mu pani Holliganová
rozprávala za bieleho dňa na chodbe polikliniky, mu naskakovali
zimomriavky po celom tele. Aby bol účinok ešte realistickejší, pritiahla si
stará dáma Jupitera za tričko k sebe a pritisla ústa na jeho ucho.
„Nenávidím ťa, Abigail. Zbabrala si mi celý život. Ja teraz zomriem, ale
pomstím sa ti, počuješ?“ Pani Holliganová ťažko dýchala, už to ani nebol
hlas, iba chrčanie. „...ja prídem znova...“
Prvý pátrač to už nevydržal, prudko vyskočil zo stoličky a šúchal si pravú
nohu, ktorá mu počas fascinujúceho rozprávania pani Holliganovej ukrutne
stŕpla.
„Pani Holliganová,“ začal a najradšej by si bol šúchal aj ucho dovtedy,
kým by sa nezbavil jej vlhkého dychu, ktorý tam ešte stále cítil. Zo
zdvorilosti sa však premohol. „Keď vaša sestra zomrela, koľko to trvalo,
kým sa začali tieto desivé výpady?“
„Dva mesiace po pohrebe prišiel prvý telefonát. Ešte sa presne pamätám.
Bolo to devätnásteho júna, na moje narodeniny. Práve som šúpala v
kuchyni zemiaky. Vtom zazvonil v obývačke telefón. Bola som
presvedčená, že to volá moja kamarátka Glória z Bostonu, lebo mi chce
zablahoželať. Glória telefonuje so mnou niekedy aj hodinu. Tak som si
teda vzala misu so zemiakmi aj nožík k telefónu, sadla som si na malú
stoličku a zodvihla slúchadlo.“
Jupiter zreteľne videl pred sebou celú situáciu. Fascinovalo ho, ako
intenzívne vie pani Holliganová opisovať udalosti.
„Najprv som počula iba hučanie,“ povedala. „Ale to pri telefonátoch z
Bostonu nie je nič nezvyčajné, niekedy musíte pár sekúnd čakať, kým sa
účastník na druhom konci prihlási. Tak som teda čakala, pritisla som si
slúchadlo uchom k plecu, aby som mohla ďalej čistiť zemiaky. Vtom sa
zrazu ozval v slúchadle Metzlin hlas a prenikavo šepkal: 'Nenávidím ťa a
nebudem mať pokoja, kým sa neodoberieš na druhý svet.'“
„A bol to skutočne jej hlas?“ Jupiterovi sa zachvelo celé vnútro. Znova si
prisadol na stoličku vedľa pani Holliganovej.
„O tom niet najmenšej pochybnosti.“ Nervózne jej šklblo obočím.
„Akoby bol do mňa udrel blesk! Nahlas som vykríkla a od strachu som sa
hlboko porezala do prsta. A potom sa stalo čosi, čo sa úplne rozchádza so
zákonmi logiky. Lebo teraz nasleduje to najnepochopiteľnejšie...“
Jupiter s očakávaním pozrel na pani Holliganovú.
„Až potiaľ by sa dalo povedzme predpokladať, že si zo mňa pomocou
magnetofónovej pásky urobil niekto nechutný žart, no nie, mladý muž?
Keď som si však od ľaku porezala prst, začula som Metzlin hlas, ako
zasipel do telefónu: 'Budeš krvácať, Abigail! Ťažko krvácať.' Potom sa
posmešne zachichotala a spojenie sa prerušilo.“
„To je ozaj zvláštne,“ pripustil Jupiter.
„To nie je zvláštne, ale nevysvetliteľné. Nik okrem mňa nemohol vedieť,
že som si porezala prst. A predsa to znelo tak, akoby to Metzla videla,
cítila, alebo dokonca to bola jej robota.“
„Pán Jones?“ Rozľahol sa po chodbe asistentkin prenikavý hlas. Jupiter
zodvihol hlavu a videl pani Petersenovú, ako máva naňho veľkým obalom,
aby prišiel k jej pultu.
„Prepáčte na moment, pani Holliganová. Hneď som späť.“ Jupiter vstal a
dlhými krokmi sa ponáhľal k prihlasovaciemu pultu.
„Tu sú röntgenové snímky vašich pľúc. Poukaz k pľúcnemu špecialistovi
je v obálke.“ Pani Petersenová podala Jupiterovi hnedú obálku a chladno sa
naňho usmiala.
Jupiter sa poďakoval, vzal si z vešiaka bundu a chcel sa vrátiť k pani
Holliganovej. No keď sa obrátil, zistil, že stolička je prázdna!

Štvrtá kapitola
 Duša človeka
Jupiter zmätený vybehol na chodbu, prešiel vstupnými dvermi a pozrel sa
na svetelný ukazovateľ výťahu. Číslo jednoznačne potvrdzovalo, že výťah
práve zastal na prízemí. Pani Holliganová zmizla bez toho, že by sa s ním
rozlúčila. Napriek tomu však zamietol prvý impulzívny nápad, že by mal
šprintovať pešo dolu schodmi a možno by pani Holliganovú dobehol vo
vstupnej hale desaťposchodovej polikliniky. Ešte vždy držal v ruke
odtrhnutú ceduľku s jej adresou. Strčil ju do bočného vrecka a mechanicky
stlačil gombík. Keď výťah konečne zastal na deviatom poschodí, Jupiter
bol ešte stále taký pohrúžený do myšlienok, že neskoro zbadal muža, ktorý
sa prihnal pešo z desiateho poschodia. Ako sa dvere výťahu otvorili a
Jupiter chcel nastúpiť do kabíny, prudko sa zrazili. Jupiter sa ospravedlnil,
hoci skutočne pochyboval, či bol za ten malér zodpovedný on, a zviezol sa
na prízemie.
Na popoludnie si Prvý pátrač zvolal svojich kolegov Petra a Boba do
Hlavného stanu. Zriadili si ho v starom obytnom prívese v kúte dvora, kde
mal Jupiterov strýko Titus zbernú použitých vecí. Keď Bob a Peter
dorazili, Jupiter už sedel v pohodlnom ušiaku a hrýzol si spodnú peru. Pre
oboch pátračov to bol jasný dôkaz, že šéf o čomsi veľmi tuho rozmýšľa.
„Tak čo, Jupe, nad čím si lámeš hlavu?“ Peter vonkoncom nebol nadšený,
že si ich Jupiter v to horúce augustové popoludnie objednal na poradu.
Pôvodne si na tento čas naplánoval plavecký tréning. Keď však videl
Jupiterovu bezradnú tvár, radšej nedal svoju otrávenosť najavo, a rozhodol
sa, že si svojich povinných tisíc metrov zapláva na kúpalisku v Rocky
Beach až niekedy podvečer.
„Kolegovia,“ začal Jupiter vážne a demonštratívne položil na stôl
navštívenku ich detektívnej kancelárie. „Síce sa k tomu nerád priznávam,
ale obávam sa, že som sa dnes dopustil veľkej chyby.“
„Prosím? Tuším som zle počul, Jupiter?“ Bob si medzitým vyzliekol sako
a uvelebil sa vedľa Petra na vysedenú pohovku. „Takéto priznanie z tvojich
úst? Pri všetkej úcte, pán kolega, ale čo sa to s tebou porobilo? Odkedy sa
Prvý pátrač dopúšťa chýb, a navyše sa k tomu aj dobrovoľne prizná?“
„Dnes predobedom som prijal ponuku istej klientky, u ktorej nemám
istotu, či potrebuje pomoc Troch pátračov, alebo skôr pomoc psychiatra.“
Jupiter spýtavo pozrel na kamarátov.
 „Aby sme to mohli posúdiť, potrebovali by sme viac podrobností.“ Peter
siahol do misy s ovocím a s chuťou zahryzol do šťavnatej nektarinky.
„Stal som sa dnes náhodou svedkom veľmi čudnej príhody.“
Jupiter obšírne porozprával Boboví a Petrovi o pani Holliganovej a jej
trápení. Pritom sa však zmienil aj o tom, že si nie je celkom istý, či sa
udalosti, ktoré opisovala stará dáma, reálne odohrali v skutočnosti, alebo
iba v jej predstavách. Bob a Peter sedeli bez slova a počúvali. Keď Jupiter
skončil, ujal sa slova Bob. „Chápem, Jupiter, že to prebudilo tvoju
zvedavosť. No podľa môjho názoru by sme sa mali od tejto veci
dištancovať.“
„Bob má pravdu,“ prisvedčil Peter. „Myslím, že by sme mali pani
Holliganovú s pokojným svedomím prenechať tej pani doktorke
Franklinovej. Predsa je to len psychoterapeutka. Neviem síce presne, čo to
je, ale odborníčka je tu ona, a nie my.“
„Odkedy k veciam takto pristupujeme?“ pozrel sa Jupiter vyzývavo na
Petra.
„Nemá to význam, Jupiter,“ snažil sa ho upokojiť Bob. „Naozaj mi
nemôžeš vyčítať, že by som sa bol odťahoval od problematických vecí. No
v tomto prípade - to ti hovorím celkom úprimne - si môžeme poriadne
popáliť prsty. A nielen naše vlastné. Nemáme nijaké skúsenosti s
psychicky narušenými ľuďmi, najmä s takými, čo chodia už na
psychoterapiu. A úprimne povedané, ani sa mi do toho nechce. Radšej to
nechajme tak.“
„A prečo, ak sa smiem spýtať?“
Bob práve chcel Jupiterovi odpovedať, ale Peter ho predbehol. „Poznáš
film Let nad kukučkiným hniezdom! Ide tam o chorých ľudí, ktorých držia
v uzatvorenom psychiatrickom zariadení. Od rána do večera rozprávajú
všelijaké bláznovstvá a nevedia rozlíšiť realitu od fantázie.“
„Moment, Peter. Myslím, že si to všetko trochu poplietol.“ Nie nadarmo
si získal Prvý pátrač povesť chodiacej encyklopédie a považoval si za
povinnosť odovzdať aj ďalším svoje, i keď ešte nie veľmi fundované
znalosti z oblasti psychiatrie. „Po prvé pani Holliganovú nedržia na
uzavretom oddelení, ale celkom dobrovoľne a pravidelne navštevuje
terapeutku na svojej poliklinike. A po druhé to ešte zďaleka nedokazuje, že
by pani Holliganová bola skutočne chorá. Pojem 'chorý' možno totiž veľmi
ľahko chápať úplne nesprávne.“
„A čo nám chceš tým povedať?“ opýtal sa Bob.
„Že veľmi dobre rozumiem vašej reakcii. Pretože keď som sa dnes
dopoludnia v ambulancii Dr. Millerovej dozvedel, že pani Holliganová
chodí na psychoterapiu, doslova mi zovrelo hrdlo. A samozrejme som
nebral za bernú mincu, čo mi rozprávala. Spočiatku som si to ani
neuvedomoval, neskôr mi však bolo už jasné prečo.“
„To by teda zaujímalo aj mňa,“ poznamenal Bob.
„Najlepšie to potvrdzuje vaša reakcia. Staviate sa voči pani Holliganovej
odmietavo, hoci ju ešte vôbec nepoznáte. A viete aj dôvod?“
Peter a Bob nemo pokrčili plecami.
„Pretože už sám výraz 'psycho' vyvoláva u väčšiny laikov predsudky.“
„Ty sa medzi nich, samozrejme, nepočítaš,“ zašomral Bob.
Peter medzitým dojedol nektarinku a presne miereným pohybom hodil
jadro do koša na odpadky.
„Mohol by mi niekto vysvetliť, čo vlastne robí taká psychoterapeutka?“
„Jednoducho povedané,“ začal Jupiter, „zaoberá sa problémami ľudí,
ktorí sa nevedia vysporiadať s realitou a so svojím okolím. Terapeutka sa
usiluje spolu s pacientom problém vyriešiť. To, že pani Holliganová
navštevuje doktorku Franklinovú, je teda úplne logické a pochopiteľné.“
„Podľa toho, čo hovoríš, je stará dáma v lepších rukách u nej ako u nás,“
namietol Bob.
„Ako mám tomu rozumieť?“ Jupiter si pevne zaumienil doviesť diskusiu
tam, kam chcel on.
„No vieš,“ pokračoval Bob, „na prvý pohľad sa zdá, že by to mohol byť
čertovsky zaujímavý prípad pre Troch pátračov. Mýli ma len jedno - pani
Holliganová sa nechtiac poreže a jej zosnulá sestra to údajne vytuší cez
telefón, ba poranenie ešte aj komentuje. To je pre mňa jasný dôkaz, že tá
pani v hlave to nemá v poriadku.“
„Veď práve toho sa obáva aj pani Holliganová, inak by nehľadala pomoc
u psychiatra,“ povedal Peter.
„U psychoterapeuta,“ opravil ho Jupiter.
„A v čom je tu, prosím, rozdiel?“
„Rozdiel je vo vzdelaní a kompetentnosti,“ odvetil Jupiter.
„Psychiatri vyštudovali medicínu, sú to teda lekári. Pracujú zväčša na
ťažších prípadoch v nemocniciach a môžu predpisovať aj lieky.
Psychoterapeuti študujú psychológiu a absolvujú potom ešte terapeutické
školenie. Zväčša pracujú v sociálnej oblasti a často majú ambulancie aj na
poliklinikách.“
Bob sa netajil svojou skepsou. „Ak by sme sa mali na to dať - a výslovne
zdôrazňujem 'ak'- bol by som rozhodne zato, aby sme zašli do univerzitnej
knižnice a pozháňali si základné informácie k téme psychológia,
psychoterapia a liečba postihnutých.“
„Ale to by mohlo trvať celé týždne,“ prerušil ho Peter.
„Veď práve,“ prikývol Bob. „Čo si myslíte, ako dlho sa musí bifľovať
niekto, kým sa môže vyhlásiť za psychiatra? Psyché, čiže duša človeka, nie
je ešte zďaleka dostatočne prebádaná. A Jupiter si vezme do hlavy, že len
tak, mne nič tebe nič, poskytne terapiu nejakej duševne pomätenej žene.
Nerád sa opakujem, ale mali by sme to prenechať naslovovzatým
odborníkom.“
„V tomto s tebou absolútne súhlasím,“ prikývol Jupiter. „No kým si
nevyjasníme, či je pani Holliganová skutočne pomätená, neviem, prečo by
sme sa nemali do veci zapojiť? Doktorka Franklinová bude potrebovať
pravdepodobne ešte týždne, ak nie mesiace, aby mohla pomôcť pani
Holliganovej, a ktovie, či je ako terapeutka pre ňu vôbec najvhodnejšou
osobou.“
„Teba naozaj nik nepresvedčí,“ poznamenal Bob.
„Spolieham sa, ako vždy, na svoj inštinkt, kolegovia. A ten mi hovorí, že
tu čosi smrdí.“ Prvý pátrač vstal a sprisahanecky pozrel na kamarátov.
„Heslo našej firmy znie: „Vypátrame všetko“ a momentálne nevidím
dôvod, prečo by pani Holliganová nemala využiť naše služby. I keď tiež
nie som si celkom istý, či bolo správne ponúknuť tej dáme našu pomoc.
Kým sa však jednoznačne nevyjasní, či pani Holliganová podľahla
chorobným predstavám, lebo nezvládla smrť svojej sestry, alebo či tu s ňou
hrá niekto špinavú hru, dovtedy by sme nemali dať na predsudky, ale
postupovať prísne logicky.
„Dobre. Súhlasím,“ prisvedčil napokon Peter. „Prípad ma celkom
zaujíma. No keby sa vynorilo čo len najmenšie podozrenie, že sa naháňame
za nejestvujúcim javom a tá žena je jednoducho pomätená, tak s tým
skončíme. Je to jasné?“
„Dohodnuté.“ Jupiter podal Petrovi ruku. „A čo ty, Bob?“
„Ja som za. Napokon nič neriskujeme, ak si dámu osobne pozrieme. No
kladiem si jednu podmienku: Žiadam, aby sme o každom ďalšom kroku v
prípade 'pani Holliganová' demokraticky hlasovali. Myslím tým, že
vyhrávajú dva hlasy proti jednému, a nie naopak, ako sme bežne u teba
zvyknutí.“
„Máte moje slovo.“ Jupiter podal ruku aj Boboví a pátrač, zodpovedný za
záznamy a výskum, si s ním tľapol.
„Trpezlivo vydržíme do zajtra poobede,“ dodal Jupiter. „Dovtedy
vyčkáme, či sa nám pani Holliganová ozve. Ak nie, tak k nej ešte v ten istý
deň bez ohlásenia vpadneme.“
***
Dom pani Holliganovej bol zvonka väčší a honosnejší než Jupiter
očakával. Pred viktoriánskou drevenou vilou sa rozprestierala obrovská,
ale skromne vysadená záhrada, ktorú obkolesoval kovaný železný plot vo
výške chlapa.
Jupiterove predpoklady sa splnili - pani Holliganová dosiaľ nezavolala,
takže Traja pátrači podľa dohody začali iniciatívne konať. Ibaže matka
príroda zmarila ich plán, že pôjdu z Rocky Beach do Malibu na bicykloch.
Nebo sa poobede zamračilo a zotmelo sa. Ponad mesto sa prehnala prudká
letná búrka, a tak chlapci nechali bicykle opreté v kôlni a radšej nasadli do
Petrovho starého korábu.
Druhý pátrač zaparkoval auto priamo pred zamknutou vonkajšou bránou
a fascinovaný pozeral cez mokré predné sklo na vilu. Dažďové kvapky
hlasno cupkali po streche auta. „Chalani, to nie je možné!“ Peter, zanietený
filmový fanúšik, bol úplne bez seba. „To je predsa tá strašidelná vila z
Hitchcockovho filmu Psycho! Ale v origináli! No toto! A tu fakt býva tá
pani Holliganová?“
„Zase psycho.“ Bob sa zaboril hlbšie do zadného sedadla, aby mal lepší
výhľad. Navidomoči bol v rozpakoch. „Vonkajšia brána je zamknutá. Kým
dobehneme k dverám, zmokneme do nitky. Nepočkáme radšej v aute, kým
prestane pršať?“ V tej chvíli sa zablyslo a zadunel hrom. Psychovilu na
zlomok sekundy osvetlilo a Petrovo auto zavibrovalo od detonácie.
„Po domové dvere to bude najviac takých päťdesiat metrov,“ odhadoval
Jupiter. „Keby sme nasadili riadny šprint, mohli by sme vlastne dobehnúť
pomerne suchí.“ Prvý pátrač ďalej nečakal, vyskočil z auta a hnal sa v
najväčšom lejaku cez kaluže a golfové jamky priamo k domu pani
Holliganovej. Bob a Peter nasledovali svojho šéfa, ktorý sa už práve
uchýlil pred dažďom na verandu. Petrovi sa lepili vlasy na čelo a okuliare,
za ktoré si ráno vymenil kontaktné šošovky, boli také zapršané, že cez ne
ledva videl. „Existuje tu niekde nejaký zvonček? Ak áno, tak mi urobte
láskavosť a zburcujte starú dámu z popoludňajšej siesty. Do takéhoto
počasia naozaj nehodno vyhnať ani psa!“
Jupiter prebehol pohľadom po verajach, ale darmo pátral, po nejakom
zvončeku či menovke nebolo ani stopy.
„Tak zaklop,“ radil Peter. Opatrne nazízal cez dopoly zasklené dvere,
zastreté čipkovými záclonami. Aj keď boli priesvitné, nedalo sa zvonku
veľa rozoznať. Vnútri panovala tma.
„Asi nie je nik doma,“ domnieval sa Bob.
„Počkať,“ vyhlásil Jupiter, prikročil k dverám a mocne zaklopal na sklo.
V dome naďalej vládlo ticho, kým vonku čoraz prudšie burácala búrka.
Jupiter sa odhodlal na druhý pokus, tentoraz však energickejšie. „Pani
Holliganová! Haló! Ste doma? Pani Holliganová!“
Ticho.
„Jupiter, Bob má asi pravdu. V dome sa nič nehýbe!“
„Dobre teda, kolegovia! Odtrúbme na ústup a neskôr prídeme znova.“
Jupiter sa už poberal za Bobom a Petrom, no zrazu zastal a zažiarili mu
oči. Z domu sa ozvali šuchtavé kroky, ktoré sa blížili k vchodu.

Piata kapitola

Psychoanalýza
Kľúč chvíľu štrkotal v zámke, akoby sa zasekol. Naveľa sa dvere
odchýlili a Jupiter spoznal tvár pani Holliganovej, ktorá si cez hrubé
okuliare veľmi nedôverčivo premeriavala tváre Troch pátračov. „Čo
chcete?“ spýtala sa drsne. Jupiter mal dojem, akoby ho naschvál nechcela
spoznať.
„Dobrý deň, pani Holliganová.“ Jupiter sa priblížil k dverám. „Pamätáte
sa na mňa, pravda? Včera sme sa stretli v ambulancii a...“
„Čo chcete?“ zopakovala neprívetivo. „Nedohovorili sme sa.“
„Netvrdím, že formálne, pani Holliganová,“ pripomínal Jupiter, „ale dali
ste mi svoju adresu, aby sme sa mohli skontaktovať. A ja som vám dal
našu vizitku.“
„To viem,“ odvetila. „Pokiaľ sa však pamätám, ostali sme pri tom, že keď
budem považovať za potrebné, ozvem sa ja vám, a nie naopak!“
„Znamená to, že už nepotrebujete našu pomoc?“ Jupiter horúčkovito
uvažoval, prečo sa chová stará dáma voči nemu zrazu tak odmietavo, a
ukradomky pozrel bokom na Boba a Petra. Obaja si zrejme potvrdili
pôvodnú domnienku o duševnom stave pani Holliganovej. Búrka ešte stále
vyčíňala, a pani Holliganovej zrejme ani vo sne nenapadlo, aby tých troch
pozvala ďalej.
„Presne tak,“ potvrdila. „Skutočne ti úprimne ďakujem za účasť a veľmi
ľutujem, že si aj so svojimi priateľmi meral ďalekú cestu do Malibu, aby
ste mi pomohli. Musím vám však povedať, že v tomto dome niet už čo
objasňovať. Choďte teda, prosím, a opustite môj pozemok.“
Lenže Jupiter nebol z tých, čo sa tak ľahko vzdajú. „Znamená to, že vaša
sestra prestala so svojimi drastickými výpadmi?“
Pani Holliganovej začalo nervózne mykať obočím. „Nechce sa mi už o
tom hovoriť. Lepšie povedané, vraj to nemám robiť.“
„Kto vám to odporučil?“ zamiešal sa do rozhovoru Peter. „Hádam vaša
sestra?“
„Moja terapeutka. Rozhodla som sa definitívne, že sa naďalej zverím
výlučne do jej opatery, a nebudem hľadať pomoc inde. Mrzí ma to za vás,
musím však myslieť na svoje zdravie.“
„Nebolo by predsa len lepšie, pokračovať obojstranne, madam?“ Jupiter v
duchu už videl, ako sa im trom rozplýva celý prípad v diaľke, no nechcel
popustiť. „Veď pani doktorka Franklinová by sa vám mohla ďalej venovať
po psychickej stránke, zatiaľ čo my - Peter, Bob a ja - by sme zaujali
bojové postavenie. Vyčkali by sme na ďalší útok, nech by sa za ním
skrýval ktokoľvek alebo čokoľvek.“
Pani Holliganová na chvíľu zaváhala. „To nejde. Potrebujem absolútny
pokoj. Hnevám sa na seba už aj preto, že som otvorila dvere. Neberte to
osobne, ale potrebujem teraz čas výlučne pre seba.“
„Je to súčasť vášho terapeutického programu?“ Jupiter cítil, že sa
rozhovor schyľuje ku koncu. No stoj čo stoj chcel získať ešte viac
informácií.
Stará dáma nervózne prešľapovala z nohy na nohu. „Áno,“ odvetila.
„Musím teraz zabudnúť. Je to dôležitá súčasť terapie. Musím toho v sebe
ešte množstvo spracovať.“
„Prihodilo sa vám medzitým ešte niečo pozoruhodné?“ Jupiter veľmi
dúfal, že mu pani Holliganová zodpovie ešte túto poslednú otázku.
„Nechoď na mňa s takouto salámovou taktikou, mladý muž. Je to márne.
Musíte jednoducho brať veci tak, ako sú.“ Prenikavo sa zadívala na
Jupitera. „A teraz už choďte, prosím. A nevracajte sa. Zbohom.“ Dvere sa
zatvorili.
Dažďové kvapky bubnovali ešte stále po streche terasy a šplechotavo
hučali dolu ríňou.
 „Prvý raz v živote vidím, Jupiter, že si stratil reč.“ Bob si zastrčil do
vrecka voľných nohavíc okuliare, ktoré si počas rozhovoru s pani
Holliganovou vyleštil dosucha cípom trička. „Zdržím sa akéhokoľvek
ďalšieho komentára k tomuto rozhovoru.“
„Mohli sme ten čas stráviť aj užitočnejšie,“ doložil Peter. „V Hlavnom
stane čaká na nás množstvo práce. Keď si predstavím len ten riad, čo...
Hej, Jupiter! Počúvaš nás vôbec? Jupiter!“
Prvý pátrač si mimovoľne začal hrýzť spodnú peru. „Čosi mi tu nesedí,
chalani.“
„To sme už počuli, Jupe. Ale teraz zostúp zase z oblakov na zem. Čo sa to
len s tebou robí? Ten prípad nie je pre nás. Chápem ťa, že chceš tej dáme
pomôcť, prosím! No jej reakcia bola viac než jasná. Nechajme ju teda na
pokoji.“
Peter zastával ten istý názor. „Tá žena sa cíti pod psa, o tom niet pochýb.
Ibaže my v tejto veci nemôžeme nič urobiť. To je úloha terapeutky pani
Holliganovej.“
„Máte asi pravdu, chlapci. Pusťme sa radšej do toho umývania riadu.“
„Rozumný nápad, šéf.“ Bob priateľsky objal Jupitera okolo pliec. Peter
vyrazil. „Teda späť k autu. Kto bude posledný, ten bude utierať riad!“
Vtom však Druhý pátrač jedným skokom preskočil všetky verandové
schody a rekordným tempom sa rútil v prúdoch dažďa k svojmu bojovému
vozidlu. Jupiter vedel, že už prehral. Jeho mohutná postava sa natriasala
ako kyprý puding, ako sa márne, s vyplazeným jazykom hnal za Bobom
cez mláky a kaluže.
***
Podvečer sa počasie upokojilo. Dážď sa z asfaltového dvora Jonesovho
bazára, vyparil a vzduch bol po výdatnej“ búrke príjemne svieži. Bob a
Peter sa statočne usilovali pri upratovacej akcii v Hlavnom stane nejako
rozveseliť Jupitera. Poutieral síce zopár pohárov a šálok, no myšlienkami
zotrvával pri pani Holliganovej a v hlave sa mu rojili všelijaké otázky.
Prečo stiahla stará dáma svoju objednávku, ktorú im pôvodne zadala? Ako
si predstavuje, že s pomocou nejakej psychoterapeutky zastaví výpady
svojej sestry, a čo mala znamenať tá jej poznámka o salámovej taktike? Má
to celé vôbec význam, alebo pani Holliganová už stratila v niektorých
veciach súdnosť? Pre Petra a Boba to bol vybavený prípad. Keď v
detektívnej kancelárii upratali, obaja sa rozlúčili a pobrali sa domov. Aj
Jupiter opustil príves a vliekol sa cez dvor do domu. Kuchynským
oblokom videl tetu Matildu, ako sústredene prikrýva na večeru. Otrávene
vstúpil dnu a bez slova zasadol za kuchynský stôl. Jupiter sa obával, že ho
zhovorčivá teta zatiahne do nejakého rozhovoru, no tentoraz sa mýlil.
Roztržite nalievala čaj do pripravených šálok a volala na strýka Tita, ktorý
sa v kúpeľni namáhal zmyť z rúk zaschnutý motorový olej. S pomerne
pochybným výsledkom sa Jupiterov strýko napokon dostavil do kuchyne a
nežne pozrel na svoju ženu. „Tak čo,“ opýtal sa. „Zotavila sa už Emily?“
Teta Matilda si zhlboka vzdychla: „Že by sa bola celkom zotavila, to by
bolo prehnané tvrdenie, no myslím si, že teraz by sme radšej mali prehodiť
tému. Aspoň pri stole.“
Jupiter zbystril pozornosť: „O čom to hovoríte?“
Strýko Titus veľavýznamne pozrel na tetu Matildu. „Náš synovec je už
dostatočne dospelý.“
„Veď ma už toľko nenapínajte. Čo sa stalo Emily?“ Jupiter sa dobre
pamätal na kamarátku tety Matildy. Dlhé roky ich spájalo úprimné
priateľstvo, Emily pracovala v Lake Tahou, kde viedla domácnosť
slávnemu vydavateľovi Michaelovi Oamesovi. Raz teta Matilda za ňu aj
zaskakovala, keď Emily po ťažkom úraze ležala v nemocnici.
„Keď lekári vtedy Emily dôkladne prehliadli, zistili u nej omnoho ťažšiu
chorobu ako beztak dosť ťažké zlomeniny.“ Teta Matilda sa odmlčala a
potom pokračovala: „Diagnóza znela rakovina. Zhubný nádor na ženských
orgánoch. Ak sa ma teraz spýtaš, prečo som o tom nikdy nehovorila,
Jupiter, môžem ti povedať len toľko, že si to Emily výslovne želala.
Nechcela s tým nikoho zaťažovať, dokonca ani mňa. No potom sa
našťastie rozhodla inak.“
„Ako sa rozhodla?“
Teta Matilda si optimisticky miešala lyžičkou čaj v šálke. „Existujú určité
šance, ako zvíťaziť nad touto chorobou, a jedna z nich, pre ktorú sa popri
skutočne nepríjemnej chemoterapii rozhodla aj Emily, je liečba slovom.“
„To znamená,“ vysvetľoval strýko Titus, „že okrem medicínskej liečby
podá pacientovi pomocnú ruku aj psychológ. Vedomie, že vlastné telo
ohrozujú možno smrteľné nádory, mnohých ľudí duševne úplne rozvráti.
Naraz stoja zoči-voči smrti, hoci ešte nedávno boli život sám.“
„Veru, veru,“ dodala teta Matilda. „Rozhovory s psychoterapeutom vedú
pacienta k tomu, aby svoje ochorenie prijal a dokázal proti nemu bojovať.
Naučí sa napríklad brať rakovinu ako fakt, napriek ktorému môže vyťažiť
zo života aj všeličo pozitívne, čo sa mu spočiatku zdalo absolútne
vylúčené.“
Teta Matilda kŕčovito hľadala jednoduchšie slová. „Chcem povedať len
toľko, že terapeut musí znova dať do poriadku silne podlomený duševný
stav človeka, čo potom priaznivo vplýva aj na jeho fyzické uzdravovanie.
Vysvetlím ti to na príklade: Keby si mal zajtra písať v škole ťažkú písomku
a od strachu by si dostal hnačku, tak nielenže by si musel užiť živočíšne
uhlie, ale mal by si si aj uvedomiť, že zbytočný strach ti vlastne len škodí
po telesnej aj po duševnej stránke. Miesto toho sa radšej pozhováraj o tom
so mnou alebo so svojimi kamarátmi.“
„Ľahko sa to povie, keď sa ťa to osobne netýka, teta. Vždy je
jednoduchšie rozoberať filozoficky problémy iných ako svoje vlastné,“
odvetil Jupiter a veľmi jasne si vybavil v pamäti, ako ho zalieval pot pri
poslednej športovej súťaži, do ktorej ho nahnali proti vlastnej vôli.
Ale teta Matilda sa nedala zastaviť a rozvádzala svoju myšlienku ďalej.
„Prirodzene, že školskú písomku nemožno porovnávať s nejakou ťažkou
chorobou. Ale v podstate ide o tú istú vec. Keď niekomu v ťažkej chvíli
správne dohovoríme, môže to často urobiť zázraky. Problémom v živote
treba čeliť, ibaže niektorým ľuďom chýba na to odvaha. A tu práve
pomôže psychoterapia. Vďaka nej prekonala Emily to najhoršie a jej stav
sa zlepšuje. Nádory ustúpili a jej duševná rovnováha sa zase stabilizovala.
Pravdaže, pracovné tempo musela zmierniť. Lekári jej najprv predpísali
šesťtýždňové liečenie.
„Ak sa ti Emily napokon zdôverila so svojou chorobou,“ uvažoval
Jupiter, „myslíš, že to urobila vďaka psychoterapii?“
„Nielenže si to myslím, ja to viem. Terapeutka ju presvedčila, že nemá
potláčať nijaké pocity a voľne hovoriť o všetkých svojich strachoch a
starostiach. Za nijakých okolností sa nemá izolovať od ľudí. A preto začala
Emily so mnou otvorene hovoriť o svojej chorobe. Základným
predpokladom je pritom, samozrejme, dôvera.“
Strýko Titus sa medzitým pustil do jedenia a naložil si kopcom chleba,
syra a salámy. Jupiter si zrazu spomenul na slová pani Holliganovej o
salámovej taktike.
„Teta Matilda,“ opýtal sa, „čo by sa stalo, keby terapeutka predpísala
pacientovi pravý opak?“
„Zaujímavá otázka. A čo by mal byť podľa tvojho názoru ten pravý
opak?“
„Napríklad, že sa má uzavrieť pred ľuďmi, mlčať a utiahnuť sa do
samoty.“
„To je absurdné, chlapče, teraz sme predsa o tom hovorili.“ Teta Matilda
zdvihla prst. „Veď práve tomu chce terapeutka zabrániť.“
 „Si teda pevne presvedčená, že takáto terapeutická metóda neprichádza
do úvahy?“
Tu teta Matilda zneistela. Napokon však potriasla hlavou. „Seriózna
terapeutka by také čosi určite nenaordinovala, veď by to bolo zhubné. Kto
ti nahovoril taký nezmysel?“
„Včera som bol totiž na preventívnej prehliadke u doktora Hendrixena a
dal som sa do reči s istou pacientkou doktorky Franklinovej.“
„Ale veď k nej chodievala aj Emily! Špičková odborníčka!“ nadchýnala
sa teta Matilda. „A tá že by niekomu prikázala taký nezmysel? To sa mi
nechce veriť. Určite sa nemýliš? Netuším síce, ako ti tá pacientka vôbec
mohla natárať čosi také, no keby to bola pravda, obrátilo by to naruby
všetko, čo o tom dosiaľ viem.“
Jupiter s ňou spontánne súhlasil. Z celého prípadu mal nedobrý pocit.
Stále sa nemohol zbaviť dojmu, ktorý v ňom zanechali slová pani
Holliganovej.

Šiesta kapitola

Neviditeľný účinkujúci
„Dohodli sme sa, že budeme demokraticky hlasovať, Jupiter! Bob a ja
sme proti.“ Peter sa sprisahanecky pridal k Bobovi.
Prvý pátrač po rozhovore so svojou tetou a strýkom celú noc takmer
nezažmúril oka a okolo druhej nad ránom sa rozhodol, že musí znova celú
vec predebatovať s oboma kamarátmi. Teraz sedeli všetci traja v Hlavnom
stane a Jupiter rozvádzal, prečo pochybuje o podozrivej terapii doktorky
Franklinovej. Petra podľa všetkého vonkoncom nezaujímalo, že k
Jupiterovým teoretickým záverom sa pridružila aj teta Matilda. Spoliehal
sa na Boba a úprimne dúfal, že mu neurobí čiaru cez rozpočet, keď príde
na hlasovanie.
„Opakujem, že som proti!“ Druhý pátrač demonštratívne zdvihol ruku.
„A čo ty, Bob? Veď zaujmi aj ty nejaký postoj.“
Bob rozpačito pokrčil plecami. „Keby som to len vedel? Akosi vás oboch
rovnako chápem...“
„To hádam nie je pravda!“ Peter išiel z kože vyskočiť. „Uvedomujete si
vôbec, do čoho sa chcete pustiť? Jupiter stretne v čakárni u lekára
navidomoči pomätenú ženu, ktorá počuje záhadné hlasy a poverí nás, aby
sme sa ujali jej prípadu, no krátko nato svoje poverenie zruší, podľa mňa z
celkom pochopiteľných príčin. A čo plánuje Jupiter? Chce sa silou-mocou
votrieť do súkromného života tejto dámy, hoci nám včera celkom
jednoznačne ukázala dvere.“
„A čo si myslíš, čo viedlo pani Holliganovú k tomu, aby nás poslala do
kelu?“ spýtal sa Jupiter vyzývavo.
„Uvažoval si vôbec niekedy o tom, že všetko má svoje medze?“ Peter
pohoršene pozrel na Jupitera a hneď si namiesto neho aj sám dal odpoveď:
„Kdeže, pri tvojej dotieravosti, ako lezieš ľuďom do súkromia, také čosi
ťažko predpokladať. No uznaj už konečne, že sú aj takí ľudia, ktorí cítia
inak ako ty. V živote nastanú chvíle, keď človeku vonkoncom nieje do
reči. Dokonca ani s tebou, Jupiter. Je to síce tvrdá skutočnosť, no konečne
by si to raz mal pochopiť! Pokiaľ teda ide o moju osobu, ja starú dámu
úplne chápem.“
Jupitera doslova ochromili Petrove obvinenia a na chvíľu stratil reč,
nedokázal sa brániť.
„Tak moment, Peter, zadrž,“ zasiahol Bob. „Nezabúdaj, že práve to, čo ty
nazývaš dotieravosťou, nám v mnohých prípadoch pomohlo zo šlamastiky.
A v jednom bode musím nášmu šéfovi dať za pravdu: na liečebnej terapii
pani doktorky Franklinovej mi tiež čosi nevonia.“
„Mohol by si nám to bližšie vysvetliť?“ chcel Peter vedieť.
„Možno by vás zaujímalo, kolegovia, že som bol v knižnici a zozbieral
som materiál k téme 'hlasy z podsvetia'.
„Ty si sa už aj pustil do výskumov v tejto oblasti? Klobúk dolu!“ Jupiter
pyšne pozrel na priateľa.
Bob si obkročmo sadol na širokú stoličku. „Neverili by ste, koľko ľudí
vníma hlasy, ktoré my ostatní nepočujeme. Podľa štatistiky päť percent
všetkého obyvateľstva na zemeguli trpí týmto kvázi fenoménom. A
medicína dosiaľ nenašla na to prijateľné vysvetlenie. Mimochodom, aj sám
Johann Wolfgang Goethe mával zaujímavé diskusie s imaginárnymi
spoločníkmi. Aj Robert Louis Stevenson, autor knihy Ostrov pokladov,
tiež poviedky Dr. Jekyll a Mr. Hyde, si vyfantazíroval neviditeľné postavy,
ktorým dal žartovné pomenovanie 'brownies'. Vidíte teda, že pani
Holliganová so svojou chorobou - ak vôbec ide o chorobu - nie je
osamotená. Ba práve naopak: bádatelia v oblasti mozgu, psychológovia a
psychiatri sa už celé veky zaoberajú touto záhadou, ibaže sa dosiaľ
nedopracovali k uspokojivému výsledku. Medicína tu ešte vždy zostáva v
štádiu prvotných výskumov. Jednoducho povedané: páni vedátori a panie
vedátorky sa dosiaľ nezjednotili na tom, či tento jav možno považovať za
chorobu, nadanie, božskú iskru alebo jednoducho poruchu funkcie mozgu.
Špecialisti si však ujasnili jedno: medzi duševné choroby tento fenomén
nepatrí. Dokazuje to množstvo pokusov a testov, ktorým sa pacienti
dobrovoľne podrobili. Rozhodne platí, že keď sa ľudia, čo počujú vnútorné
hlasy, utiahnu a zavládne okolo nich ticho, potom hlasy zosilnejú. Preto
psychológovia a terapeuti veľmi dbajú na to, aby sa ich pacienti neizolovali
od ostatných ľudí. A to znamená, že musím s Jupiterom súhlasiť. Liečebná
metóda doktorky Franklinovej sa mi zdá veľmi pochybná. Lebo keď pani
Holligariovej prikázala, že sa má utiahnuť do samoty a že nikomu
nezasvätenému, v tomto prípade nám, nesmie hovoriť o hlasoch z
podsvetia, tak tu čosi nesedí.“
„Výborne, Bob,“ pochválil ho Jupiter. „Máš to isté podozrenie, čo ja.
Tvoje zistenia sa jednoznačne zhodujú s tým, čo hovorila teta Matilda, aj s
mojimi domnienkami. Iba jedna vec mi nejde do hlavy.“
„A síce?“ spýtal sa Bob zvedavo.
„Teta Matilda nedá dopustiť na Dr. Franklinovú. Nech je, ako chce, ale u
Emily dosiahla táto terapeutka so svojou liečebnou metódou veľké
pokroky. Pomocou psychoterapeutických rozhovorov sa jej podarilo
rozptýliť pacientkin strach pred chorobou a zmobilizovať fyzické sily
potrebné na uzdravenie. U pani Holliganovej to vyzerá zas presne naopak.
Lebo ak niekoho nabádajú, aby sa izoloval od iných a uzavrel sa do
samoty, nemôže to odbúrať jeho strachy, práve naopak! Pýtam sa teda,
akou terapiou mieni pani doktorka Franklinová vyliečiť starú dámu z jej
problémov?“
„Možno nám pani Holliganová jednoducho chcela prejsť cez rozum,“
špekuloval Peter. „Keď sa mojej mame napríklad nechce telefonovať, ale
ako naprotiveň práve zavolá jej teta, stáva sa, že rozhovor predčasne
preruší s odôvodnením, že je unavená alebo že ju bolí hlava. Hoci tu ide o
niečo celkom iné. Existujú totiž situácie, keď človek jednoducho nemá
vôľu komunikovať s nikým. Ani nevie prečo, proste len tak, nechce sa
mu.“
„To mi je jasné,“ povedal Jupiter. „Ale mali ste vidieť tvár pani
Holliganovej, keď som jej ponúkol, že by sme sa toho prípadu ujali. V
celej našej doterajšej pátračskej histórii som ešte nezažil klienta, ktorý by
bol na našu ponuku zareagoval s takou vďakou ako ona. Na tú starú dámu
dolieha nejaký ťaživý problém a ja sa spolieham na svoj inštinkt. A ten mi
hovorí, že sa nás pani Holliganová nestriasla len tak, z vlastného rozmaru.“
„Ty si teda myslíš, že terapia, o ktorej hovorila, mala vlastne byť len
maskovacím manéverom?“ Bob sa zamyslel. „Zaujímavá teória. Ale ako si
na to prišiel?“
„Podľa mňa sú tu iba dve možnosti,“ zhrnul Jupiter svoje úvahy. „Alebo
nás pani Holliganová vyhodila včera z čisto bezpečnostných dôvodov,
alebo bola k tomu donútená.“
„Mohol by si bližšie rozviesť prvú možnosť?“ bol zvedavý Bob.
„Samozrejme.“ Jupiter sa zatváril dôležito. „Metzla Holliganová, jej
nebohá sestra, si podľa všetkého pri svojich výpadoch asi nepočína veľmi
fajnovo. Keď jej spustoší dom, alebo dokonca chce svoju nenávidenú
sestru dať zraziť autom, tak by bolo celkom možné, že nás pani
Holliganová chce pred ňou ochrániť.“
„No tá mŕtva predsa nechce odpraviť na druhý svet nás,“ poznamenal
Peter, „ale svoju sestru Abigail.“
„Máš stopercentne pravdu. Ale predstavte si, ako ľahko by sme jej mohli
padnúť do rany, ak Metzla Holliganová, alebo ktokoľvek sa za ňu vydáva,
opäť udrie. Stará dáma, prirodzene, nemôže vedieť, že my by sme také
útoky bezpečne zvládli. Musíme ju o tom najprv presvedčiť.“
„A ako vyzerá tá druhá možnosť?“ zaujímalo ďalej Boba.
„Povedzme, že by pani Holliganová bola spomenula pred nejakou treťou
osobou, že si ako pátračov angažovala nás. Tomu Veľkému neznámemu by
to nemuselo hrať do karát. Možno vyslovene prikázal starej dáme, že sa
nás má strániť.“
„Metzla Holliganová,“ kombinoval Bob. „Zosnulá sestra, ktorá možno
vôbec nieje mŕtva?“
„Túto teóriu môžeme bezpečne vyškrtnúť. Abigail Holliganová
vlastnoručne zatlačila svojej sestre Metzle oči na smrteľnom lôžku.“
Jupiterovi pracoval mozog na najvyššie obrátky.
„Dobre teda,“ zamiešal sa do reči Peter. „Ak, pravdaže, môžeme veriť
slovám pani Holliganovej. Potom by všetko ukazovalo na jednu vec: že
niekto chce starú dámu vohnať do šialenstva. Najme si hlasovú imitátorku,
a tá vyvíja na pani Holliganovú taký teror cez telefón, že starú paniu
napokon zbavia svojprávnosti, alebo môže dokonca aj zomrieť na srdcovú
porážku.“
 „Veď práve,“ odvetil Jupiter a tešil sa v duchu, že Petra prípad podľa
všetkého napokon predsa len zaujal.
„Ale odkiaľ by ten hlas v telefóne vedel, že si pani Holliganová porezala
prst?“ pripomenul Bob obom priateľom nezodpovedanú otázku.
„Aj ja som si už nad tým lámal hlavu.“ Jupiter vstal a začal nervózne
pobiehať po tesnej kancelárii. „Nech tú vec rozoberáme a obraciame zo
všetkých strán, naše závery nepovedú k ničomu, ak sa nám konečne
nepodarí uskutočniť prieskumy v teréne. Prakticky to znamená toľko, že
musíme pani Holliganovú pohnúť k tomu, aby otvorene vyložila karty na
stôl.“
„A ako si to predstavuješ?“ spýtal sa Peter. „Chceš ju k tomu azda
donútiť?“
„Svojím spôsobom áno.“ Jupiter bol zrejme optimistický. „Urobíme
druhý pokus. Zavezieme sa do Malibu a vysypeme pred pani Holliganovou
všetky znalosti o psychoterapii. Uvidíme, ako na to zareaguje. Priamo jej
povieme, že sme na základe výskumov dospeli k presne opačným
výsledkom, ako je to, o čom nás presviedčala ona. A potom vyčkáme.
Domnievam sa, že by sme ju tým mali zlomiť.“
„Znie to dosť brutálne, Jupe,“ poznamenal Peter. V kútiku duše však
horel zvedavosťou, ako vyzerá príbytok pani Holliganovej, tá jej
'psychovila' zvnútra.
„Mimoriadne okolnosti vyžadujú mimoriadne opatrenia,“ podoprel
Jupiter svoj plán a dodal: „Ak nám pani Holliganová napriek všetkému aj
po druhý raz ukáže dvere, dáme od prípadu ruky preč. To vám sľubujem.
Mali by sme skrátka smolu - aj my, aj ona. Lenže tentoraz nedostaneme
košom, som si istý.“
„Odkiaľ len berieš tú istotu?“ pozrel Peter spýtavo na Jupitera.
„Ja na rozdiel od pani Holliganovej dôverujem svojmu vnútornému
hlasu.“
„Súhlasím, šéf! Môžeš so mnou počítať!“ Bob už priam horel túžbou po
čine, schytil bundu a povzbudivo žmurkol na Petra. „Vybavili sme to
demokraticky. Navrhujem, aby sme hneď aj vyrazili a preskúmali zblízka
tú záhadnú historku. Ak by sme tento prípad skutočne vyriešili, špekulujem
celkom vážne o doktoráte z psychoterapie!“
„Bol by som za,“ vtipkoval Peter. „To by sme mohli prevziať aj naše
firemné logo a vyvesiť ho na veľkej tabuli nad našu ambulanciu. Veď čo
už môže byť výstižnejšie, ako je neprebádaná oblasť 'psychológie' opatrená
troma otáznikmi?“
 ***
Dom pani Holliganovej v to slnečné predpoludnie nepôsobil zďaleka tak
pochmúrne a zlovestne, ako v ten zamračený predchádzajúci deň. Jupiter
fučal a potil sa. Peter a Bob ho - opäť demokraticky - prehlasovali, aby
dlhú cestu z Rocky Beach do Malibu prešli na bicykloch. Konečne dorazili
do cieľa a pripevnili bicykle na prašnom námestí o plot.
Traja pátrači tak ako predtým vyšli opäť na verandu a Jupiter zaklopal na
oblôčik. Ubehlo zopár sekúnd. Potom začuli známe kroky, približujúce sa
k dverám. Kľúč sa otočil v zámke a pani Holliganová otvorila dvere.
Krátky pohľad do jej očí okamžite signalizoval Jupiterovi, že Traja pátrači
ešte vždy nie sú v jej dome vítaní. Odmietavo skrížila ruky na hrudi a
upierala pohľad do zeme.
Jupiter nasadil svoj optimistický úsmev. „Pani Holliganová,“ začal,
„viem, že si želáte mať pokoj od všetkého. A my skutočne chceme v plnej
miere rešpektovať vaše želanie. No včera som celú noc nemohol spať a
lámal som si hlavu nad jednou otázkou, na ktorú nemôže dať odpoveď nik
iný okrem vás.“
„A tá otázka znie?“ Teraz zdvihla stará dáma oči a zvedavo pozrela na
Jupitera.
„Spytoval som sa všetkých kamarátov, poprezeral som aj encyklopédie,
no na nič som neprišiel. Výraz, ktorý ste včera použili, je mi absolútne
cudzí a rád by som sa od vás dozvedel jeho význam.“ Jupiter bol vnútorne
napätý ako dáždnik.
„O akom výraze hovoríš?“ Pani Holliganová si napravila okuliare.
„Salámová taktika. Všetci traja, samozrejme, presne poznáme slovo
'saláma', no aký je skrytý zmysel taktiky v spojení s nejakou salámou?“
Peter a Bob ledva potlačili úsmev. Jupiterova otázka sa im zdala veľmi
čudná. Starú dámu však navidomoči ešte viac prekvapovalo to, že pre nich
to nie je bežný termín.
„Kde vy žijete, nečítate ani ilustrované časopisy?“ Pani Holliganová, ako
zvyčajne, vôbec nečakala na odpoveď, ale zodpovedala otázku sama. „Asi
nie, lebo inak by ste už určite neraz boli narazili na termín salámová
taktika.“
„Prosím vás, mohli by ste nám to trochu bližšie vysvetliť?“ opýtal sa Bob
opatrne.
Premerala si pohľadom Jupiterovu zavalitú postavu a po tvári jej preletel
úsmev. „Predstav si, že si sa rozhodol schudnúť. Otvoríš chladničku a
siahneš po lákavej saláme. Prirodzene, je ti jasné, že by si sa jej nemal ani
dotknúť. Veď držíš diétu. No napriek tomu si odkrojíš tenké koliesko, lebo
si pomyslíš, čože ti urobí taký kúštik. A takto pokračuješ pekne-krásne
ďalej, až kým nespucuješ celú salámu, hoci si sa zapovedal, že budeš
dodržiavať železnú disciplínu. A tak isto sa správaš voči mne. Prosila som
vás, aby ste ma nechali na pokoji. A napriek tomu sa pokúšate ťahať zo
mňa informácie, kúsok po kúsku, darmo je to výslovne proti mojej vôli.“
„No to sa dá použiť na všetko v živote, madam,“ povedal nato Jupiter.
„Nedovolil by som si zďaleka intelektuálne sa porovnávať s vašimi
názormi, ale fakticky je to tak, že sa my ľudia, a to všetci, predierame
dopredu kúštiček po kúštičku. Či už čítame nejakú knihu, či diskutujeme,
alebo sa musíme bifľovať na hodinu dejepisu. Samozrejme, ak naše
medziľudské vzťahy obrazne prirovnávame k ukrajovaniu zo salámy.“
Peter bol doslova ohúrený, aké rozumy to tu Jupiter rozvádza, a zbadal,
že pôvodný zamietavý postoj pani Holliganovej sa postupne mení. No skôr
ako sa stihol pripojiť k Jupiterovým názorom, ozvalo sa z domu prenikavé,
ohlušujúce rinčanie. Pani Holliganová zúfalo vypleštila oči, horúčkovito sa
poobzerala okolo seba, potom obrátila hlavu dohora, odkiaľ sa šíril rinkot.
Napokon prosebne a bezmocne uprela zrak na Troch pátračov. „Musíte mi
pomôcť... prosím! Metzla sa vrátila!“ Hlas sa jej triasol. „Chce ma zabiť!“

Siedma kapitola

Na pokraji šialenstva
Pani Holliganová sa duchaprítomne odstúpila a kývla Jupiterovi, Petrovi a
Boboví rukou, aby šli na poschodie. Všetci traja sa ozlomkrky rozbehli
hore schodmi a už zďaleka videli tú pohromu. Dvere do miestnosti, kde
dookola stáli regály plné kníh, boli roztvorené dokorán. Celý koberec bol
posiaty ligotavými črepinami a záclona sa trepotala v prievane, čo vtrhol
dnu cez vybité okno. Jupiter priskočil k obloku a rýchlo preskúmal
pohľadom okolie. Široko-ďaleko nikoho nevidel: nijakú postavu, čo by
hľadala úkryt medzi pomerne riedkou výsadbou, ani auto, ktoré by unikalo
so zavýjajúcim motorom. Peter sa pozorne poobzeral po knižnici.
Prehľadával celú dlážku a snažil sa nájsť predmet, ktorým mohli vybiť
okno. No zbytočne.
Pani Holliganová nasledovala Troch pátračov a váhavo vkročila do
knižnice. Jupiter vyjavene pozeral na starú dámu. Nevedel v tej chvíli, ako
zareagovať.
„Mali by sme... mali by sme zavolať sklenára,“ vyjachtal naveľa
rozpačito.
„To je všetko, čo ti v tejto súvislosti napadá, Jupiter?“ Druhý pátrač ďalej
blúdil pohľadom po dlážke. „Kde je kameň alebo hocičo, čím neznámy
vybil tabuľu? Mohol by mi to tvoj supermozog nejako vysvetliť?“
Pani Holliganová prešla po chrupčiacich črepinách k obloku a pristúpila k
Jupiterovi. „Na tieto veci nejestvuje logické vysvetlenie,“ poznamenala.
No nezdalo sa, že by bola o svojich slovách tak celkom presvedčená.
„Lenže my tomu neveríme, pani Holliganová,“ ozval sa Bob. „Aj keby to
na prvý pohľad tak akosi vyzeralo.“
„Predpoklad, že by sa neznámy zdržiaval v dome, môžeme s určitosťou
vylúčiť,“ uvažoval Jupiter nahlas ďalej! „Lebo v tom prípade by tabuľa
bola vyletela von. Črepiny však ležia na zemi.“
Bob pristúpil k stene a ukázal na dve drevené záklopky s kovovými
rúčkami. „Je to kuchynský výťah, pani Holliganová?“
„Uhádli ste,“ odvetila stará dáma. „Presnejšie povedané, bol to výťah na
jedlá. Predchádzajúci majiteľ domu ho zrušil, pretože už nefungoval. A ja
taký krám nepotrebujem. Omnoho závažnejšou sa mi však zdá otázka,
prečo...“ Ďalej sa pani Holliganová nedostala, pretože Jupiter sa zrazu
prikrčil a položil si prst na ústa, aby všetci zostali ticho. Čosi tak čudne
škrípalo, hučalo a bzučalo. Pani Holliganová sa naľakané strhla. „To je... to
je výťah na jedlo,“ vyriekla s námahou. „Ale to predsa nie je možné!“
„Rýchlo, chalani,“ zašepkal Jupiter. „Dolu do kuchyne!“ Prvý pátrač
vypálil z knižnice, Peter a Bob sa hrnuli tesne za ním, preskakovali po
niekoľko schodov odrazu. Keď zbehli dolu, Jupiter prudko roztvoril dvere
na kuchyni a nechápavo zízal do klietky otvoreného výťahu. Bola prázdna!
„Čo to má znamenať, kolegovia?“ Rozčúlený Jupiter blúdil očami po
kuchyni. „Nikto tu nieje! No niekto predsa musel výťah spustiť! Keby bol
vychádzal z kuchyne, museli by sme ho zhora vidieť. No dvere boli
zatvorené a oblok je tiež zavretý.“
Tu vošla do kuchyne aj pani Holliganová. Lapala po vzduchu a utierala si
z čela perličky potu. „Ale... ale ako to, že je výťah otvorený? Záklopky
boli predsa zaklincované. Dvierka sa vôbec nedali pohnúť, viem to určite!“
Váhavo pristúpila bližšie a skúmala vnútro starodávneho zariadenia. „Ak
mi skutočne chcete pomôcť, tak teraz aspoň vidíte, na čo ste sa dali. Metzla
blúdi po tomto dome ako anjel pomsty a nedá mi pokoja dovtedy, kým
nebudem ležať pod zemou.
„Kto má kľúč od tohto domu?“ spýtal sa vzápätí Peter a prenikavo sa
zadíval na pani Holliganovú. „Nikto! Samozrejme okrem mňa.“
„Mohol si niekto zadovážiť duplikát?“ vyzvedal Jupiter ďalej.
„Vylúčené. Mám bezpečnostnú zámku a číslo kľúča je registrované. Bez
môjho súhlasu nesmie nijaký zámočník na svete vyrobiť duplikát. Dopustil
by sa trestného činu.“
„Ale takéto výťahy sa predsa nemôžu dať do pohybu samy od seba,“
poznamenal Bob.
„Potom ostáva už len jedna teória, a síce, že sa neznámy dostal do domu
nejakým iným spôsobom a možno... možno sa ešte stále skrýva niekde tu.“
„Panebože!“ Pani Holliganovej sa rozšírili oči. „To ani nehovor. Kam by
sa mohol skryť tak, že by som ho neodhalila?“
„Správna otázka, dom je totiž dosť veľký. A možno sa schováva aj v tejto
výťahovej šachte. Vedie toto zariadenie až dolu do pivnice, či má konečnú
v kuchyni?“ Jupiter si kľakol a pátral po prípadných stopách, ktoré mohol
zanechať votrelec.
„Tento dom nemá pivnicu. Skladá sa iba z dvoch podlaží a malej povaly.“
„Náhodou neviete, ako sa ten výťah kedysi spúšťal?“ spýtal sa Jupiter.
„Nikde tu totiž nevidím vypínač.“
Stará dáma sa došuchtala k pracovnému pultu, nad ktorým visela dlhá
ošúchaná šnúra so strapcom. „Keď ste tu potiahli, vyšiel výťah na prvé
poschodie a naopak. No ako som už povedala, tá stará rachotina už nieje v
prevádzke.“
„Dovolíte, madam.“ Bob pristúpil bližšie a mocne mykol lanom. V šachte
to zavŕgalo, zaškrípalo a výťah vybehol na prvé poschodie.
„Táto hádanka by teda bola vyriešená,“ skonštatoval Jupiter. Vopchal
hlavu medzi záklopky a pozrel sa hore do prázdnej šachty. „Tu nie je nik.
No aj tak musel niekto v kuchyni zatiahnuť za šnúru.“
„Ale ja vám prisahám,“ pani Holliganová zodvihla ruku, „že
mechanizmus výťahu nefungoval.“
„Tak ho niekto musel dať znova do prevádzky bez vášho vedomia,“
uvažoval Peter. „Otázka znie len: kto a prečo?“
Bob znova zatiahol za šnúru. „Ešte by bola aj tá možnosť, že ste dosiaľ
nikdy nepotiahli dosť silne. A možno sa niečo iba zaseklo.“
 Kabína výťahu zbehla zase dolu šachtou a zastavila sa.
„Chalani, rozdelíme sa.“ Jupiter vydal jasné inštrukcie. „Peter, ty sa
poobzeráš vonku po záhrade. Nájdi miesto, odkiaľ mohol asi neznámy
hodiť skalu do knižnice pani Holliganovej a pátraj po odtlačkoch nôh a
podobných stopách. Pani Holliganová, Bob a ja sa poobzeráme medzitým
po dome. Pravdaže, len ak nemáte nič proti tomu, madam.“
„Ale prirodzene! Pusťme sa hneď do toho.“ Stará dáma šla dopredu a
vyšla na chodbu. „Neskrývam pred vami nijaké tajomstvá. Pozrite sa za
každé dvere a odtiahnite každý koberec. Ak sem prenikol nejaký votrelec,
tak ho musíme vystopovať!“
Zatiaľ čo Jupiter, Bob a pani Holliganová začali prehľadávať dom, Peter
vyšiel do záhrady a skúmal okolie. Nikde však nenašiel ani len stopu,
votrelec si zrejme počínal veľmi obozretne.
Po nejakom čase sedeli Traja pátrači a pani Holliganová dosť zdeptaní v
obývačke a debatovali o tom, ako sa tomu neznámemu podarilo urobiť
všetko tak potajomky, bez toho, že by ho odhalili. No nevedeli na nič prísť.
„Musím sa priznať, madam, že svoje teórie nemôžeme podložiť
dôkazmi.“ Jupiter siahol do misy s pečivom, čo stála na stole, a
bezmyšlienkovite chrumkal keks. „Nepovažujte ma, prosím, za
indiskrétneho, ale ako to vidím, tomu provokatérovi môže ísť len o jednu
vec. Preto sa vás chcem opýtať: pani Holliganová, ste vlastne zámožná?“
„Naznačuješ mi, že si niekto brúsi zuby na moje peniaze?“ Stará dáma
odložila šálku s čajom. „To sa teda načaká. Všetko som už usporiadala
testamentom. Po mojej smrti sa celý môj majetok prepíše na nadáciu pre
ľudí postihnutých nádorovými ochoreniami. Videla som, ako dlho trpela
moja sestra, a dúfam, že svojimi peniazmi aspoň trochu pomôžem tým,
ktorí tiež musia zápasiť s touto strašnou chorobou. Vidíte teda, že u mňa si
na nič neprídu.“
„Je len otázne, či to ten Veľký neznámy vie,“ uvažoval Bob. „A čo sa
stalo s textilnou továrňou vašej sestry? Komu teraz patrí?“
„Keď sa Metzla dozvedela o svojej chorobe, previedla firmu na mňa.“
Pani Holliganová si zložila okuliare a šúchala si unavené oči. „Najprv som
to celkom nechápala, keďže ma hlboko nenávidela. No veľmi skoro som na
to prišla. Textilka stála finančne veľmi zle, bola v mínuse. Metzla mi
zrejme chcela testamentárne hodiť na krk túto kliatbu. Našťastie som našla
takého šikovného podnikateľa, ktorý postavil podnik zase na nohy.“
„Keď vám finančne nemajú čo vziať, madam,“ uzavrel Peter, „tak za tými
agresívnymi útokmi bude nejaká iná príčina. Pomstu zo záhrobia môžeme
s istotou vylúčiť.“
„Ešte nie som o tom celkom presvedčená,“ povedala nato pani
Holliganová. „No dúfam, že hovoríte pravdu. Isté je, že mi veľmi odľahlo,
odkedy ste to chytili do rúk vy.“
„Aké úmysly by mohol ešte mať ten neznámy?“ uvažoval nahlas Bob.
„Možno si niekto dovoľuje zlý žart.“ Peter nebol síce o tejto téze pevne
presvedčený, no podľa jeho názoru nemohlo uškodiť, ak zvážia aj túto
možnosť.
„V čom asi spočíva ten vtip?“ Jupiter ostro zazrel na Druhého pátrača.
„Nuž pozrite,“ začal vysvetľovať Peter. „Tento dom je predsa exaktnou
ponáškou na vilu z hororového filmu Alfréda Hitchcocka. Čo keby niekto
prišiel na morbídny nápad ukázať pani Holliganovej, čo je to hrôza? Len
tak, pre zábavu! Napokon aj vo filme Psycho išlo o mŕtvu ženu, okolo
ktorej sa vyvolával dojem, že je ešte nažive. Musíte uznať, že určité
podobnosti by tu boli.“
„Nezmysel,“ pokrútila hlavou pani Holliganová. „Ja som ten film síce
nikdy nevidela, ani nemám záľubu v hororoch, no nemyslím, že by Richard
zašiel až tak ďaleko.“
Jupiter so záujmom pozrel na starú dámu. „A kto, márnosť šedivá, je ten
Richard?“
„Môj starý priateľ a zároveň fanatický obdivovateľ starých
hollywoodskych filmov. V šesťdesiatych rokoch, keď Hitchcockov
klasický film Psycho žal svetové úspechy, dal postaviť tento dom presne
podľa slávneho filmu.“ Pani Holliganová ukázala na zarámovanú
fotografiu, ktorá visela nad písacím stolom. „To je Richard. Žil v tejto vile
vyše tridsať rokov. Bol síce strašný čudák, ale stopercentný kamarát.“
„A kde býva teraz?“ Bob si prezeral fotografiu a muž s plešinou a
potmehúdskym pohľadom mu bol svojím spôsobom sympatický.
„Na jednej ceste do Európy sa zaľúbil do mladej ženy a žije s ňou teraz v
Taliansku. Páčil sa mi tento dom, hoci, ako som už povedala, ten
hrôzostrašný film som nikdy nevidela. Bez rozmýšľania som ho odkúpila.
Boli sme priatelia a nikdy by neklesol tak hlboko, že by ma chcel vohnať
do šialenstva. Okrem toho vie, že mám slabé srdce.“
„Ako to vyzerá s pozemkom, madam?“ spýtal sa Jupiter. „Nedostali ste
náhodou v poslednom čase od niekoho ponuku, ktorú by ste boli
odmietli?“
Pani Holliganová pokrútila hlavou. „To veru nie! Ani sa s nikým
nesporím a nie som si vedomá, že by som bola niekomu ublížila. Tieto
strašné udalosti musia mať nejakú inú príčinu: Som si tým absolútne istá!“
„Absolútne istí si nemôžeme byť ani jednou z našich doterajších teórií,
kým sa nedokáže opak,“ upozornil Prvý pátrač. „Kto sa tu inak ešte
pohybuje po dome? Myslím, či máte nejakú pomocnicu v domácnosti,
alebo zamestnávate upratovačku?“
„Už len to by mi chýbalo!“ rozhorčila sa pani Holliganová. „Som síce
stará, ale nie zas natoľko, aby som sa nemohla postarať sama o svoju
domácnosť.“
„Navštevujú vás sem-tam nejakí priatelia?“ Jupiter vytrvalo sledoval
svoju líniu.
„Priatelia, ktorých som mala, už nežijú.“ Stará dáma stíšila hlas. „Richard
mi pošle dvakrát do roka pohľadnicu z Talianska. To je všetko. So
starobou sa usídli v duši aj samota a človek neuzatvára už tak ľahko nové
priateľstvá. Stala som sa nedôverčivou a utiahla som sa. Cenou, ktorú za to
platím, sú čiastočne aj moje veľké depresie.“
„Depresie?“ zbystril Peter pozornosť. „Ako sa to prejavuje?“
„Osamelosť. Ticho. Hlboký zármutok, ktorý človeka zvnútra zožiera. A
najhoršia na tom je bezmocnosť, proti tejto chorobe nemôžete podniknúť
nič konkrétne. Zavše tu len tak sedím a plačem. A zväčša ani neviem
prečo. Tá tíšina... a ten prázdny dom...“ Pani Holliganová preglgla. „Dúfala
som, že mi zmena bydliska prospeje, a zrejme som sa mýlila. Niekedy sa
mi všetko zdá také nezmyselné... a vtedy sa mi už nechce ani žiť...“
Jupiter, Peter a Bob sa rozcítili a boli v rozpakoch. Nevedeli presne
odhadnúť duševný stav pani Holliganovej. Na jednej strane pôsobila tak
energicky a aktívne, no potom akoby sa zrazu čosi v nej zvrtlo a ostala len
ako hŕbka nešťastia, ktorú by ste najradšej vzali do náručia, aby ste ju
mohli ochrániť.
Zrazu zazvonil telefón. Drnčal tak nahlas, že sa pani Holliganová
zachvela od ľaku a vytrhla sa z melancholických myšlienok. „Metzla!“
zastenala. „Je to ona! Cítim to!“ Zvonenie sa zopakovalo a starej dáme sa
nezadržateľne začala triasť hlava. Hoci sa jej tušenie ešte nepotvrdilo, tvár
sa jej stiahla od bolesti a chytila sa za srdce. Z vrecka na zástere vytiahla
malú fľaštičku, otvorila ju a nakvapkala si pár kvapiek na jazyk. Kým jej
však chlapci priskočili na pomoc, už sa zase ovládla a ukázala na telefón,
ktorý ešte stále zvonil. „Zistite, kto to volá!“
Jupiter vyskočil, oboma rukami siahol po aparáte a ukázal na jedno
tlačidlo. „Chyťte to vy, pani Holliganová. Telefón má zosilňovač. Ak by
skutočne volala Metzla, tak stlačte tento gombík!“
 Stará dáma rozumela a prikývla. Potom siahla svojou vráskavou rukou po
slúchadle.

Osma kapitola

Stratený syn
Najprv sa nič nedialo. No potom sa pani Holliganovej rozšírili hrôzou oči
a nahlas, hystericky kričala do slúchadla: „Daj mi pokoj, Metzla!“ Hlas jej
preskočil. „Daj mi už konečne pokoj! Počuješ? Doparoma, čo som ti
urobila?“
Jupiter naznačoval pani Holliganovej gestami, že má stlačiť gombík, aby
počul aj on, lenže stará dáma akoby zabudla na všetko okolo seba.
Energicky stisol teda gombík on, a vzápätí sa schúlil od strachu. Traja
pátrači začuli bláznivý, šialený rehot nejakej starej ženy, ktorý nemal
konca-kraja. Petrovi behali po chrbte zimomriavky a napäto pozeral na
mikrofón.
Potom smiech utíchol a prešiel do rýchleho a prudkého dychčania.
„Nebudem mať pokoja dovtedy, kým neskapeš, ty stará bosorka! Pomstím
sa ti za to, čo si mi urobila.“ Hlas sa znova rozrehotal. „Darmo by si aj
ušla, nepomôžeš si, počuješ? Môžeš zaliezť do hocijakej škáry ako šváb.
Vysliedim ťa a rozpučím vlastnými prstami! Za všetko sa môžeš
poďakovať sama sebe!“
Pani Holliganová zakvílila a zaťala ľavú ruku do kresla. „Ako ma len
môžeš tak hlboko nenávidieť? Odpovedz!“
Hrozivý hlas nereagoval na výzvu. Bolo to skôr už len chrčanie. „Teraz
stojíš nad črepinami...“
Cvaklo a spojenie sa prerušilo.
Pani Holliganová nechápavo držala slúchadlo v roztrasenej ruke.
Neprítomné hľadela do tvárí Troch pátračov.
Jupiter jej vzal z ruky slúchadlo a položil ho späť na vidlicu.
„Mimoriadne šarmantná, tá vaša sestra.“ poznamenal sucho. „Bol to
stopercentne jej hlas?“
„O tom... o tom niet pochýb,“ jachtala ešte vždy zdrvená stará pani a
nespúšťala oči z telefónu, akoby čakala, že znova zazvoní. No aparát bol
nemý. Jupiter vstal z pohovky, začal sa nervózne prechádzať hore-dolu po
obývačke a neprestajne si hrýzol dolnú peru. „Niekto hrá tu s vami
sadistickú hru. A zrejme musíme vychádzať z toho, že v tom má prsty aj
vaša sestra.“
„Jupiter, hádam si len nemyslíš, že... že Metzla možno ešte vôbec...“ Peter
sa neodvážil dopovedať svoju myšlienku.
„To nehovorím. Metzla istotne nie je viac medzi živými. Mohla celú vec
narafíčiť a zinscenovať ešte pred smrťou.“
„A ako by to malo podľa teba fungovať?“ Bob vyzývavo pozrel na
Jupitera.
„Niekto jednoducho pustí kazetu s jej hlasom a ilúzia je perfektná.
Najjednoduchšie metódy bývajú zväčša najúčinnejšie.“
„Myslíte?“ Pani Holliganová sa zodvihla zo stoličky, až jej zapraskalo v
kolenách a postavila sa oproti Jupiterovi. „Vravíte, že je to celkom
jednoduché, hej? Potom by som ale mala kopu otázok na teba a tvojich
dvoch kolegov!“
„Tak von s nimi!“ Jupiter sa nedal vyviesť z rovnováhy.
„Ešte vždy teda vychádzate z toho, že ide o magnetofónové nahrávky,
pravda?“
„Pokiaľ tvrdíte, že hlas v telefóne bol bezpečne hlasom vašej sestry, no
pritom ste jej podľa vlastného vyhlásenia na smrteľnej posteli sama
zatlačili oči, potom áno. Vtedy je akákoľvek iná možnosť vylúčená.“
Jupiterovi sa zablysla v očiach iskrička prevahy. Pani Holliganová sa
naňho chvíľku nemo dívala, potom jej zmeravela tvár a prstom ukázala po
rade na Jupitera, Petra a Boba. „Tri otázniky. Hneď k nim môžem klásť aj
otázky: Porežem si prst, a moja sestra to komentuje v telefóne. Nevyznám
sa síce veľmi v technike, ale ako by to malo logicky fungovať s tou
páskou?“
Jupiter bez slova pozeral na starú dámu.
Pani Holliganová nerušene pokračovala ďalej. „Vybijú mi obločnú
tabuľu, no ani jeden z vás mi nevie povedať čím. Potom sa ako mávnutím
čarovného prútika dá do pohybu kuchynský výťah, hoci okrem nás nik
nebol v dome. Ako si toto logicky vysvetliť?“
Teraz uprela pani Holliganová oči sústredene na Petra, ktorý tam stál ešte
vždy s otvorenými ústami. Bob tušil, že nasledujúca otázka padne naňho.
A veru sa ani nemýlil.
„Aj ty si predsa práve počul Metzlin hlas. Poviem ti: tak ako pred chvíľou
znela v telefóne, ten kašeľ a to chrčanie, to som zažila iba raz. Tesne pred
jej koncom. A už týždne predtým by Metzla nebola vôbec schopná
zúčastniť sa na sprisahaní proti mne. Vy si to neviete predstaviť, ale verte
mi, tumor bol už v príliš pokročilom štádiu. Metzla nedokázala jasne
myslieť. Preto mi, prosím ťa, odpovedz na poslednú otázku: Je smrteľne
chorý človek v agónii ešte schopný nahrať na magnetofón účelový text a
potom pásky predo mnou dokonca ešte skryť? Metzla zosnula vo vlastnej
posteli. Bola som pri tom a napokon som aj upratala izbu. Nenašla som
tam nič!“
Nastala pauza. Traja pátrači sa cítili trápne. Detektívi - a nevedia starej
dáme odpovedať ani na jednu jej otázku! Rozpačito pozerali jeden na
druhého a tajne dúfali, že niektorý z nich dokáže pani Holliganovej
vysvetliť aspoň jednu zo záhadných udalostí. No museli kapitulovať.
Stará dáma začala odpratávať zo stola prázdne čajové šálky. Jej gesto
bolo jasné.
„Ak mi rozumne a dokázateľne zodpoviete čo len jednu z otázok, ktoré
som vám položila, tak vám prípad zverím. No myslím si, že...“
Jupiterovi išlo o česť Troch pátračov a nechcel ešte raz pohorieť pred pani
Holliganovou. Preto ju predbehol a skočil jej do reči. „Nesklameme vás,
madam. Ak dovolíte, vzdialili by sme sa teraz na poradu. Ale ozveme sa,
máte naše slovo.“
„Dobre teda.“ Pani Holliganová prikročila k dverám a otvorila ich.
„Choďte teraz domov a vypracujte si domáce úlohy. Keď sa vám podaria,
tak sa ohláste. Som unavená a musím si ľahnúť.“
Traja pátrači vyšli na verandu a chceli sa práve rozlúčiť, no vtom sa pani
Holliganová postavila na špičky, skúmavo nazrela do poštovej schránky a
šikovne sa jej podarilo vytiahnuť obálku. Poobzerala si ju z oboch strán.
Nato prebehla pohľadom po odosielateľovi. Zarazila sa a nervózne natrhla
obálku. Pri čítaní listu vydávala zvláštne zvuky, až Jupiterovi prebehol
mráz po chrbte, hoci bolo naozaj teplo. Pani Holliganovú prepadol zrazu
hlboký smútok a oči sa jej zarosili.
„Nedobré správy?“ spýtal sa opatrne a jemne ju pohladil po ramene.
Bez slova mu podala list, prikročila k zábradliu a neprítomne sa zahľadela
na zapadajúce slnko. Peter a Bob nazerali ponad plece Jupiterovi, ktorý
pomaly rozprestrel papier a začal čítať.

Veľactená pani Abigail Holliganová,

už celé týždne, ak nie aj mesiace, sedím za svojím písacím stolom nad

hárkom papiera a pokúšam sa vyjadriť slovami to, čo mi víri hlavou a
oberá ma o všetok pokoj.
Moje meno vám nič nepovie. Takisto by to bolo aj s mojím dnešným
zovňajškom. A predsa som si viac než istý, že ste na mňa nikdy nezabudli.
Vlastne som sa Vám chcel ohlásiť osobne, neviem však, či by ste ma vôbec
chceli znova uvidieť. Táto predstava ma napĺňa strachom, no musel by som
sa s tým zmieriť.
Moji rodičia zahynuli pred štyrmi rokmi pri autohavárii a zanechali ma
tu s veľkou lžou. V závete som narazil na určité údaje, ktoré mi odvtedy
nedajú spať. Začal som pátrať po okolnostiach a konečne som sa dozvedel
pravdu. Mám 54 rokov a až teraz viem, že ma vtedy adoptovali nevlastní
rodičia. Dnes je mojou najväčšou túžbou uvidieť konečne moju vlastnú
matku a môcť ju objať.

P. S. Opäť sa ozvem.

Tvoj syn Ron.

Jupiter znova zložil rukou napísaný list a podal ho pani Holliganovej,

ktorá sa ešte vždy pridŕžala zábradlia a po tvári jej stekali slzy.
„Prepáčte, madam...“ začal, no stará dáma sa od neho odvrátila.
„Odíď teraz, prosím ťa,“ vzlykla.
Keď sa Jupiter znova obzrel od brány, ešte vždy stála na verande a
pozerala do diaľky...

Deviata kapitola

Prípad na nočné rozjímanie

 „Svetová blamáž!“ Bob v návale zlosti tak tresol päsťou po stole, že sa
celý príves roztancoval. „To hádam ani nie je pravda!“
Traja pátrači sedeli vo svojom Hlavnom stane a bezradne pozerali na
seba. Zaznamenali síce čiastkový úspech, pretože sa im podarilo získať
Abigail Holliganovú za klientku. No k vlastnému jadru v tejto pochybnej
záležitosti sa ešte vždy neprepracovali.
„Tak sa už upokoj,“ chlácholil ho Jupiter. „Pripúšťam, že sme sa mali o
prípad starať trochu dôkladnejšie, no ale to ešte neznamená, že sme sa ho
vzdali. Chyba bola, že som nezačal konať na správnom mieste.“
„A kde si mal teda začať?“ zaujímalo Druhého pátrača.
„Mal som si bleskovo pozrieť miesto činu. Lenže doktorka Millerová ma
vtedy v ambulancii odtiahla za pulóver od záchodových dverí a nepustila
ma na dámsku toaletu.“
„Tomu sa vôbec nečudujem.“ Bob sa medzitým upokojil a napúšťal do
kanvice vodu na čaj.
„Mal som tiež informovať Lys. Keby v umyvárni bola skrytá aparatúra, z
ktorej vychádzal hlas sestry pani Holliganovej, bola by ju odhalila.“ Jupiter
mal o svojej priateľke vysokú mienku a veľmi ju obdivoval. Lys de
Kerková bola filmová herečka a už častejšie pomohla Trom pátračom z
kaše. Svojimi rýchlymi kombinačnými nápadmi prispela k vyriešeniu
niektorých prípadov.
„Napokon, vtedy si nemohol tušiť, že je za tým niečo nekalé,“ nahrával
Bob dobromyseľne Prvému pátračovi.
„Od našej prvej návštevy u pani Holliganovej ubehli tri dni, a nie sme o
nič múdrejší, ako sme boli,“ upozornil Peter. „Viete vy vôbec, akú
zodpovednosť tu berieme na seba? Ak Metzla Holliganová neprestane so
svojimi neľútostnými výpadmi voči svojej sestre, alebo ich ešte surovejšie
vystupňuje, možno budeme mať na konte našich úspechov čoskoro jednu
mŕtvu!“
Jupiter súhlasil s Petrom. „Aj ja to vidím rovnako. V pozadí týchto
útokov sa skrýva úmysel a predpokladám, že je za tým čosi viac ako zlý
žart. Ak to bude takto pokračovať, musíme rátať s tým najhorším.“
„Mohol by si to upresniť?“ Petrovi začalo zvierať žalúdok.
„Skrslo vo mne podozrenie, že pani Holliganovú chcú takto odpratať z
cesty. Stručne povedané - pokus o vraždu na malé etapy.“
„Ak by to naozaj mala byť pravda, musíme ihneď informovať inšpektora
Cottu a prepustiť prípad jemu,“ preriekol Peter vážne. „Vraždy nie sú náš
obor, a keby pani Holliganová mala pri tom nedajbože zomrieť, nikdy by
som si to neodpustil!“
„To my všetci traja,“ prisvedčil Jupiter. „No ako vieme, je to iba
podozrenie, a na polícii už pani Holliganová bola. Policajti starú dámu
pekne-krásne s úsmevom poslali domov.“
„No medzitým sa už všeličo stalo a dokonca osobne v našej prítomnosti.“
Peter sa netajil svojimi obavami. „Treba upovedomiť políciu. Predsa len
môžeme potvrdiť, že jej mŕtva sestra skutočne telefonovala a že nejde iba o
nejaké šibnuté babské výmysly pani Holliganovej!“
Jupiter ostro zahriakol Petra. „Mohol by si sa, prosím, vyjadrovať trochu
primeranejšie? Mne je tá pani sympatická napriek svojim čudáctvam. A
beriem ju veľmi vážne.“
„Mali by sme sa sústrediť na podstatné veci, chlapci,“ nasadil Bob
naschvál zmierlivý tón. Zložil medzitým z variča kanvicu a nalial vriacu
vodu do pripraveného čajníka. „Ktokoľvek púšťa tento horor na pani
Holliganovú, musí mať nejaké zištné úmysly. Aj keby sme vychádzali z
predpokladu, že Metzla Holliganová skutočne pred smrťou nahrala tie
magnetofónové kazety, treba ešte vyjasniť otázku, kto začal túto hru po jej
smrti. Načo a začo?“
„Čo myslíš tým, že začo?“ opýtal sa hneď Peter.
„No pozrite sa,“ snažil sa Bob zhrnúť prípad. „Predsa len je to nákladná
vec. Ten dotyčný - alebo tí dotyční - investujú množstvo času, aby sa
tajomné udalosti odohrávali v chronologickom slede. Osobám, ktoré by sa
prípadne podujali na to, že zinscenujú celú túto vec po smrti Metzly
Holliganovej, by dotyční museli ponúknuť kopu dolárov a najmenej
polovicu vyplatiť vopred. No Metzla celý svoj majetok bezvýhradne
poručila sestre. Ešte za života, keď bola smrteľne chorá a pripútaná na
lôžko.“
„No a celé toto dedičstvo prejde zase na nadáciu pre chorých na rakovinu.
O peniazoch je teda už rozhodnuté. Otázka však znie, či aj Veľký
neznámy, ktorý rozohráva túto hru, o tom vie,“ dodal Peter a náhlivo si
odchlipol vriaceho čaju, pričom si popálil ústa.
„Možno nemôže o tom vedieť, pretože sa dosiaľ vôbec nedostal s pani
Holliganovou do osobného kontaktu. Nezarazilo vás, že náhodou práve
dnes našla pani Holliganová v schránke list od syna, ktorého dala kedysi na
adopciu?“
„Tak počkať, počkať!“ Bob úplne znervóznel. „Myslíš, že by v pozadí
mohol byť on?“
„Vôbec to nevylučujem. Možno zistil, že jeho vlastná matka je bohatá
žena. A nechce sa mu čakať na jej prirodzenú smrť.“
„Nie je to trochu pritiahnuté za vlasy, Jupiter?“ Petrovi medzitým
príjemne vychladol čaj a poriadne si z neho odchlipol.
„Zdôrazňujem, že sú to iba číre špekulácie, kolegovia. Ale každý
záchytný bod môže byť dôležitý. Okrem toho ma zaujíma, či otec toho
syna ešte žije a ako sa vyjadrí o veci pani Holliganová. Len sa mi dnes
akosi nezdala najvhodnejšia chvíľa, spýtať sa jej na to.“
„Čo myslíte,“ uvažoval Peter, „bolo by možné, že by za tým všetkým stál
ten čudný patrón Richard? Pokiaľ ide o mňa, ja by som to naňho veru aj
povedal. Veď koľko indivíduí sme už stretli počas detektívnej činnosti, čo
si často vôbec neuvedomovali dopad svojich zlých žartov.“
„V každom prípade zapíšeme záhadného syna pani Holliganovej na
listinu podozrivých. No v prvom rade by jeden z nás mal absolvovať malý
psychologický kurz. Pretože sme ešte stále nerozriešili našu hlavnú
hádanku.“
Peter a Bob prekvapene pozreli na svojho šéfa.
„Jupiter, nemohol by si sa vyjadriť trochu jasnejšie?“ Bob, ktorý
zodpovedal za výskumy a archív, nenávidel, keď Jupiter robil narážky a
informácie museli z neho doslova ťahať.
„Chcel by som sa konečne dozvedieť od doktorky Franklinovej, prečo
zakázala pani Holliganovej hovoriť s nezainteresovanými ľuďmi o tom
hlase, ktorý si údajne namýšľa. A som zvedavý, čo povie, keď jej
dokážeme, že ten duchársky hlas skutočne reálne existuje.“
„Aký tomu pripisuješ význam?“ spýtal sa Bob. „Domnievaš sa azda, že
by sa za tým mohla skrývať psychoterapeutka?“
„Nezmysel!“ Jupiter siahol po hrubej knihe, čo ležala na písacom stole.
Psychoterapia a jej liečebné šance, stálo veľkými zlatými písmenami na
obálke. „Prečítal som si niektoré kapitoly z tejto knižky a musím sa
priznať, že nie som o nič múdrejší. Nikde sa ani slovkom neopisuje
liečebná metóda, ktorá by zaväzovala pacientov, že musia o svojich
problémoch mlčať.“
Bob chytil do ruky zastaralú rukoväť psychológie, ktorá mala takmer tisíc
strán, a letmo ju prelistoval. „Možno táto kniha neobsahuje práve tie
najnovšie poznatky a doktorka Franklinová chce na pani Holliganovej
vyskúšať nejakú novú metódu, pričom ju používa aj ako pokusného
králika.“
 „Prichádzalo by to do úvahy,“ poznamenal Peter. „No nechápem celkom,
aký zmysel by malo zháňať informácie o určitých terapeutických
metódach? Chcem povedať, ak doktorku Franklinovú nepodozrievaš, tak
načo toľká námaha?“
„Pretože ma zaujíma, ako taká psychoterapeutka vysonduje problémy
svojich pacientov. Rozhodne musí sledovať nejaký cieľ, keď pani
Holliganovej zalepí ústa neviditeľnou náplasťou. Určite by takáto
informácia mohla byť prospešná pre našu ďalšiu prax. Doktorku
Franklinovú je v odbornom svete veľmi uznávajú pre jej terapeutické
metódy. A keď máme príležitosť rozšíriť svoje vedomosti, netreba prepásť
príležitosť. Možno nám to pomôže aj v prípade pani Holliganovej.“
Peter nebol v tomto smere veľmi optimistický. „O tej nám doktorka
Franklinová určite nič nepovie. Je síce pravda, že sme rozviazali jazyk už
aj nemým, no na mlčanlivosti, ktorou sú viazaní lekári, si vylámeme zuby.
„Musíme na to teda ísť rafinovanejšie.“ Bob sa za ten nápad veľmi
zapálil. „Už dávno som sa chcel zdôveriť so svojimi problémami nejakému
psychoterapeutovi. Ty sa v tej ambulancii nemôžeš znova objaviť, Jupiter.
To by bolo nápadné. Hlásim sa teda ako dobrovoľník. Zverím sa tej pani
doktorke do rúk a vyskúmam, čo je zač.“
„Výborne, Bob!“ Jupiter bol úplne nadšený.
„Moment, moment,“ zamiešal sa do reči Peter. „A čo náš úmysel, že
budeme informovať inšpektora Cottu? Napokon sme sa všetci zhodli na
tom, že život starej panej netreba vystavovať riziku.“
„Hovorili sme o tom,“ prikývol Jupiter. „No podľa mňa bezprostredné
nebezpečenstvo nehrozí. Doterajšie útoky boli ešte - nič v zlom - pomerne
mierne. Ak by niekto chcel starú dámu priamo odpratať z cesty, bol by to
urobil už dávno. Ako hovorím, neznámy sa celkom pomaly zakráda k pani
Holliganovej a zahráva sa s jej strachom. Reálneho ohrozenia sa predbežne
nemusíme báť. Pôjdeme však na to prefíkane psychologicky a nastavíme
nepriateľovi pascu. No napred musí Bob získať určité informácie.“
Bob si zhlboka vydýchol. „Prípad na nočné rozjímanie - to mi je celkom
po chuti.“ Lenže v skutočnosti sa necítil zase až tak optimisticky, ako sa
tváril pred kamarátmi. Ťažil ho jeden problém, o ktorom sa chcel súrne
pozhovárať so psychoterapeutkou medzi štyrmi očami.
 Desiata kapitola

Rozhovor medzi štyrmi očami

Nad mestom zase vyčíňal nečas. Blesky pretínali nebo a Bob sledoval
dažďové kvapky stekajúce v potôčikoch po oknách deviateho poschodia.
Objednal sa k Dr. Franklinovej a o dva dni nato sedel oproti nej v
ambulancii v pohodlnom koženom kresle.
V kútiku duše musel priznať, že si psychoterapeutku predstavoval celkom
inak. Aspoň čo sa týka zovňajšku. Mala na sebe priliehavý čierny rolák, k
tomu biele džínsy, a hladké tmavoplavé vlasy jej dodávali mladistvý
nádych, hoci podľa všetkého už prekročila päťdesiatku. Bob bol príjemne
prekvapený a poopravil si svoju pôvodnú predstavu. Bol by odprisahal, že
prijíma svojich pacientov v bielom plášti, chladná a vecná. Doktorka
Franklinová však vyžarovala teplo, ktoré vzbudzovalo dôveru. Priateľsky
sa usmiala na Boba a pestovanou rukou odtisla na písacom stole nejaké
papiere. Potom sa oprela v kresle dozadu a prenikavo sa mu zadívala do
tváre.
„Je to skutočne nezvyklé, že ma vyhľadá mladý muž v tvojom veku.“ Jej
hlas znel pokojne a mierne. „Normálne si trúfnu ľudia sem prísť až hodne
po dvadsiatke.“
Bob si rozpačito šúchal ruky. „To je možné.“
„Povedali mi, že ide o súrny prípad a že rozhodne nemôžeš čakať do
budúceho týždňa. Tak som ťa teda zaradila medzi dva termíny a dúfam, že
ti trochu aj pomôžem v tom, čo ťa ťaží.“ Psychologička uprela naňho
spýtavý pohľad.
„Ak mám byť úprimný, nie som si taký istý, či mi vôbec môže niekto
pomôcť.“ Bob myslel pri tom aj na svoje pracovné poslanie. No najmä tu
existovala istá osobná záležitosť, ktorá bola preňho prvoradá. Pátračskú
informáciu chcel zapliesť do rozhovoru celkom mimochodom.
„Všetko sa dá vyriešiť,“ odvetila psychologička. „Aj tvoj problém sa ti
bude javiť hneď ľahší, keď sa o ňom porozprávame.“ Ľavou rukou ukázala
na podobločnicu, kde stál kávovar. „Môžem ti ponúknuť niečo na pitie?“
Bob odmietol. „Nie, nie. Ďakujem pekne, neprosím si.“
Mlčky pozerali na seba, zatiaľ čo šero v miestnosti preťal občas blesk a
vzápätí zadunel hrom. „Tak čo ťa trápi?“
Bob sa zhlboka nadýchol. Nevedel, ako začať. No potom pomaly,
rozpačito vyšli z jeho úst prvé slová. „Mám najlepšiu priateľku, ako si
vôbec možno predstaviť,“ začal. „Chodím s Elizabet už dlhšiu dobu a bez
nadsádzky si dovolím povedať,, že sme jeden pre druhého ako stvorení.“
„V čom sa to prejavuje?“
„Smejeme sa spoločne na tom istom, v mnohých veciach máme tie isté
názory a vážime si jeden druhého. Navyše si úplne dôverujeme.“ Bob
vážne pozrel na terapeutku. „Určite viete lepšie ako ja, že pri takom dlhom
vzťahu sa to často nestáva a vlastne by som sa mal považovať za šťastného
človeka.“ Teraz vonku tak zahrmelo, až to Boboví zarezonovalo kdesi v
bruchu.
„Ibaže to tak nie je,“ pomáhala mu psychologička.
„Presne ste to vystihli.“
Opäť sa na seba chvíľu mlčky pozerali.
„Čo sa teda stalo?“
Bobovi sa zrýchlil tep.
„No tak von s tým.“ Doktorka Franklinová bola naďalej pokojná a
trpezlivá. „Tak čo?“
„Ja... zamiloval som sa do iného dievčaťa.“
Konečne to dostal zo seba. No vôbec sa mu tým neuľavilo, práve naopak.
„Ibaže ona ma nechce,“ doložil bezvýrazne.
Psychoterapeutka si prisunula stoličku bližšie k písaciemu stolu a
podoprela si bradu dlaňou. „Ako mám tomu rozumieť?“
„Bohužiaľ, na tom niet čo rozumieť. Bol som si istý...“ vykoktal. „Bol
som si skutočne istý, že moje city opätuje.“
„A podľa čoho si tak usúdil?“ bola zvedavá terapeutka.
Bob si nervózne prelamoval prsty. „Podľa jej správania, podľa jej
nesmelosti či rozpačitosti. A vôbec... ako sa na mňa díva.“ Bob pocítil pri
srdci slabé pichnutie. „Keď sa nám oči stretnú, strácam pôdu pod nohami.“
Bob si uvedomoval, že sa priveľmi rozrušil. Doktorka Franklinová to
zrejme vycítila a snažila sa ďalej pokračovať vecným tónom. „Hovoril si s
ňou o tom?“
„Viackrát,“ odvetil. „Boli sme spolu už aj v kine.“
„No a?“
Bobove oči hľadeli kamsi do prázdna. „Bolo to hrozné, dala mi košom,
elegantne a jednoznačne.“
Doktorke Franklinovej preletel po tvári úsmev. „Ako to myslíš?“
 „Že to ponižujúcejšie už ani nemohlo byť. Neviem, čo všetko ste museli
už v živote prehltnúť vy. Ale keď vám dievča, do ktorého ste po uši
zamilovaný, povie, že nie ste jej typ a aby ste si nerobili nijaké nádeje, tak
to je kruté.“
„Ozaj to neznie neisto. Skôr otvorene a priamo.“
„Práve že nie,“ nesúhlasil Bob.
Terapeutku pozrela naňho so záujmom. „To je zaujímavé. Mohol by si mi
to bližšie vysvetliť?“
„Neverím jej,“ odvetil Bob úsečne.
„A prečo?“
Bob sa oprel v kresle dozadu a letmo pozrel von oknom. Ešte stále zúrila
búrka. „Pretože nemám hrošiu kožu, pani doktorka. Celkom jednoducho.
Napríklad, keď teraz zatvorím oči,“ pokúšal sa jej to vysvetliť, „som v
stave povedať vám, či som vám sympatický, alebo nie. Vo vašich
odborných kruhoch sa to nazýva senzibilita, však?“
„Celkom správne.“ Terapeutka prikývla. „Nebol by si však prvý, čo
podľahne ilúzii, že jeho láska je opätovaná. Keď sa obzrieš dozadu, tak...“
„Ale ja sa nepotrebujem obzerať dozadu,“ prerušil ju rýchlo Bob.
„Spolieham sa na svoje vnemy a tie mi hovoria, že ona ma má rada. Ináč sa
volá Brenda. Chcem... chcem len povedať, že ak sa už nemôžem
spoľahnúť na vlastné vnemy, pani doktorka... tak čo mi už potom ostáva?“
Bob si nevedel predstaviť, že terapeutka bude mať ihneď naporúdzi
odpoveď. No veľmi sa mýlil.
„Musíš sa ponoriť do vlastného vnútra,“ vyšlo z jej pekne krojených úst.
„A nato sa treba obzrieť dozadu. Myslím si totiž, že ty nie si nešťastný
kvôli Brende, ale že to má inú, hlboko zakorenenú príčinu, ktorá sa tají
kdesi v tvojom dávnom detstve. Brenda predstavuje nanajvýš ak ventil. Ale
s tvojím trápením v podstate nemá nič do činenia.“
Bob len otváral ústa. Slová doktorky Franklinovej ho na chvíľu
vykoľajili. „Chcete mi tým teda povedať, že to, čo cíti moje srdce, nieje
pravda?“ A vyzývavo dodal: „To má byť tá vaša veľká veda?“
„Nechytaj ma hneď za slovo,“ povedala. „Každý človek zažije útrapy z
lásky, bez toho to jednoducho nejde. No musíš si bolesť priznať, jedine tak
sa s tým vysporiadaš. V našej hantírke sa to volá 'smútočná práca'.“
Boboví pripomenul ten výraz pohreb, ale nechal si to pre seba. „Bolo by
fajn, keby ste mali pravdu,“ vyhŕkol miesto toho spurne. „Myslím však, že
vaša diagnóza mi veľmi nepomôže. Lebo to, čo sa mi snažíte vysvetliť,
znamená inými slovami len toľko, že ma môj inštinkt klame. A teraz sa vás
pýtam ako expertky: ako môžete tak bleskovo analyzovať jednotlivca po
tejto stránke, keď predsa v pocitoch a reakciách každého sa prejavujú tisíce
rozličných odtienkov? Chcem povedať, čo ak ani u Brendy nieje všetko v
poriadku? Čo ak je kľúč k jej odmietavému správaniu niekde v jej
zbabranom detstve?“
„Aj to je možné. No teraz ide v prvom rade o teba, nie o ňu.“
Bob sa však nehodlal zriecť svojich pocitov. „Nie som jej ľahostajný.“
Jeho hlas znel veľmi rozhodne. „O tom som skalopevné presvedčený.“
„Si veľmi sebavedomý.“ Doktorka Franklinová sa naňho vážne
zahľadela. „No ak budeš aj naďalej tak tvrdošijne trvať na svojom, potom
sa utrpenia nezbavíš. Je ti to jasné, nie?“
Bob len krátko preglgol a dodal: „S tým počítam.“
„Keď si naozaj taký nerozumný, tak ti, bohužiaľ, nemôžem pomôcť.“
Terapeutka sa rýchlo zodvihla zo svojej stoličky.
Bob na ňu spýtavo pozrel. „Je to vaše posledné slovo?“
Vonku sa začalo stmievať a doktorka Franklinová pomaly prikročila k
oknu a pozerala na hustý dážď.
„Nie celkom.“ Na pár sekúnd sa odmlčala, zrejme uvažovala. „Bola by tu
ešte ďalšia možnosť,“ pokračovala napokon, „pozrieť sa na tvoje city k
Brende z inej perspektívy. Môžeme to skúsiť s hypnózou. Uviedla by som
ťa do tranzu a ukázalo by sa, odkiaľ vyviera tvoja bolesť, tvoje pocity, aj
tvoj nereálny postoj voči tomu dievčaťu. To všetko len za predpokladu, že
sa nebudeš predo mnou uzatvárať. Dôvera je pri hypnotickej terapii alfou a
omegou.“
„Rozumiem.“ Bob si v duchu pripomenul, že by pomaly mal usmerňovať
rozhovor tým smerom, aby to vnieslo trochu jasno do prípadu pani
Holliganovej, čo bolo pre Troch pátračov mimoriadne dôležité. No ani sa
nemusel veľmi namáhať, pretože doktorka Franklinová sama od seba
načala túto tému. „Mimochodom dôvera: povedal si vlastne priateľke
Elizabet o svojej novej láske?“
Bob cítil, že sa ho zmocňuje úzkosť. „O ničom nevie.“
„To som si myslela. A ako je to s kamarátmi? Hovoríš s nimi o svojich
problémoch?“
„O všetkých iných áno, ale o ľúbostných záležitostiach nie.“
Tu psychoterapeutka pristúpila bližšie k Boboví a položila mu ruku na
plece. „To je veľká chyba,“ povedala ticho. „Všetkým svojim pacientom
radím, aby nezatajovali svoje problémy pred blízkymi. To, čo človeka
vnútorne ťaží, treba dostať von. Musíme o tom hovoriť. Keď to v sebe
dusíme, vôbec nám to nepomôže. Taký je zákon medicíny.“
Bob zbystril pozornosť a vykoktal: „Bez výnimky?“
„Bez výnimky,“ potvrdila dôrazne. „Tak čo povieš na môj návrh?
Skúsime to s hypnózou?“
Bob horúčkovito uvažoval, ako nenápadne previesť rozhovor na pani
Holliganovú. „Súhlasím,“ odvetil. „Len by som ešte rád vedel...“
Vtom sa prudko roztvorili dvere a pani Petersenová rozrušené kývla na
Dr. Franklinovú.
„Pani doktorka!“ zvolala. „Akútny prípad v izbe 7 B!“
Terapeutka sa už aj ponáhľala k dverám a stručne zavolala Bobovi:
„Hneď som tu!“
Obidve vybehli z izby a zanechali Boba osamote na kresle. Bob sa so
záujmom poobzeral po ordinácii. A hoci sa jeho myšlienky ako divé krútili
okolo slov doktorky Franklinovej, predsa mu padol pohľad na pootvorenú
zásuvku jej písacieho stola. Bola v nej malá škatuľka z plexiskla a v nej
diskety. Pacienti/Franklinová/ženy, stálo na nalepenom štítku. Bob veľa
nerozmýšľal, duchaprítomne siahol po škatuľke a šuchol si ju do vrecka.
„Tak ako?“
Bob sa strhol, na smrť preľaknutý. Otočil sa a pozrel na dvere. Stála v
nich Dr. Franklinová a skúmavo naňho pozerala.

Jedenásta kapitola

Ticho pred búrkou

„Prosím?... Nerozumiem... zajakal sa Bob. „O čo ide?“
„Predsa o terapiu hypnózou. Rozhodol si sa?“ Terapeutka ešte vždy stála
vo dverách a spýtavo naňho pozerala. Bobovi odpadol kameň zo srdca.
Lekárka zrejme nezbadala, že si bez dovolenia vypožičal diskety. Napriek
tomu sa musel vzchopiť. Na chvíľku mu vyrazilo dych a len vrúcne dúfal,
že skúsená psychologička na ňom nič nezbadala. Pristúpila bližšie.
„Prepáč, prosím ťa, no teraz musíme naše stretnutie prerušiť. Ak máš
záujem o hypnózu, tak si žiadaj termín na príjme. Najlepšie na pozajtra
poobede. Bohužiaľ, musím teraz k ďalšiemu pacientovi.“
Bob si rýchlo položil ruku na ľavé vrecko a modlil sa, aby si doktorka
Franklinová nevšimla, aké je vyduté od tej škatuľky. „Dobre... uhm...
súhlasím.“
Chcel z tejto miestnosti čo najskôr zmiznúť a náhlivým krokom vykročil
k dverám. No vtom mu doktorka Franklinová položila ruku na plece a
zadržala ho.
„Počkaj, Bob!“
Bob nevedel zistiť z jej tónu, či ho odhalila, alebo nie. Bojazlivo zastal.
„Prosím?“
„Povedzme, že by si Brendu získal a chcela by s tebou chodiť... čo bude
potom s Elizabet?“ Bob sa ani nepohol a vyhýbal sa terapeutkinmu
skúmavému pohľadu. „Ja... no... prečo?...“
Doktorka Franklinová nespustila z neho prenikavý pohľad.
„Netvrdil si mi pred chvíľou, že ste si vypestovali vzájomný šťastný
vzťah, založený na dôvere?“
Bob vedel, kam mieri doktorka Franklinová, a pocítil čosi, čo veľmi
pripomínalo výčitky svedomia.
Odtiahla ruku z jeho pleca. „Na tvojom mieste by som sa nad tým
zamyslela. - Tak teda,“ doktorka Franklinová sa zvrtla na opätku,
„pozajtra.“
Bob tam iba stál a díval sa za lekárkou, kým nezmizla za dvermi, na
ktorých stálo 7 B. Potom si vyžiadal od pani Petersenovej termín na
hypnózu a čo najrýchlejšie sa usiloval z budovy zmiznúť.
***
„Stojíme pred ďalšími hádankami.“ Bob vytiahol z počítača poslednú
disketu a zastrčil ju späť do vypožičanej plastikovej škatuľky. Tak ako sa
dohodli, prezreli si celú kartotéku, no údaje o všetkých pacientkách, okrem
pani Holliganovej, boli prísne tajné. Nemali síce najlepší pocit, keď Bob
ťukal do klávesnice a pred očami sa im premietali stovky mien s
príslušnými chorobopismi, ale upokojovala ich myšlienka, že sa nevŕtajú v
detailoch a hľadajú presne určitú osobu. No nikde, v nijakej súvislosti sa
nevynorilo meno Abigail Holliganová. Kartotéka Dr. Franklinovej
vzbudzovala dojem, akoby noha starej dámy nikdy nebola prekročila prah
terapeutkinej ambulancie.
Bob vypol počítač a spýtavo pozrel na kamarátov. Stručne opísal
Jupiterovi a Petrovi svoj rozhovor s lekárkou a oni podľa očakávania
považovali jeho starosti s láskou za rafinovaný ťah na šachovnici, za číry
výplod fantázie. Zaprisahal sa v duchu, že im neskôr povie celú pravdu.
Teraz však bolo prvoradé zistiť, prečo sa tvrdenia starej dámy a tvrdenia
doktorky Franklinovej tak diametrálne rozchádzajú.
Traja pátrači zostali pominulé dva dni v telefonickom kontakte s pani
Holliganovou a s uspokojením sa dozvedeli, že neznámy votrelec si dal
odpočinkovú pauzu. Aspoň teda za posledných štyridsaťosem hodín sa
starej dáme neprihodilo nič mimoriadne.
„A čo ďalej?“ pýtal sa Peter. „Odkedy sme začali pátranie, pohybujeme
sa ustavične v akomsi bludnom kruhu: spočiatku nás prekvapovali výroky
pani Holliganovej, potom sme spochybnili liečebnú metódu doktorky
Franklinovej. A teraz mám zase dojem, akoby pani Holliganová zatajovala
pred nami určité informácie.“
„Čo tým chceš povedať, Peter?“ spýtal sa rozčúlene Jupiter.
„Položím ti protiotázku,“ kontroval Peter. „Keď doktorka Franklinová
tvrdí, že všetkým pacientom odporúča, aby sa neuzatvárali do seba, prečo
by pani Holliganovej radila opak? Veď mohla Bobovi narozprávať aj niečo
celkom iné. Napríklad, že existujú výnimočné prípady, pri ktorých by bolo
lepšie mlčať. Ale neurobila to. Z toho vyplýva, že jedna z tých dvoch
nehovorí pravdu.“
„Veľmi správny postreh, pán kolega,“ pochválil ho Jupiter. „A preto si
podáme pani Holliganovú ešte raz. A to najlepšie hneď. Okrem toho by
sme sa mali prepracovať k ďalšiemu zásadnému bodu.“
„A síce?“ opýtal sa Bob.
„K testamentu Abigail Holliganovej. Ak chceme ten prípad naozaj
vyriešiť, nemá stará dáma inú možnosť, len aby nám ho predložila.“
Petrovi však, na rozdiel od Jupitera, hneď nezapínalo: „A načo?“
„To je celkom jednoduché,“ vysvetľoval Jupiter. „Ide o zámožnú osobu a
na jej majetok si niekto brúsi zuby. Som o tom absolútne presvedčený. A
tiež si musíme presne overiť, ako to vyzerá s nadáciou proti rakovine.
Možno je tam nejaká legislatívna medzera, ktorú chce neznámy využiť.
„Mohol by za tým byť syn pani Holliganovej, ktorý sa tak neočakávane
znova vynoril,“ uvažoval Bob horúčkovito. „Ozaj, čo by sa stalo? Mal by
vlastne nárok na dedičstvo?“
„Zaujímavá úvaha. No skôr ako sa pustíme do ďalších špekulácií,
navrhujem, aby sme navštívili pani Holliganovú. Hneď ju zavolám a
spýtam sa, či by sme sa mohli teraz u nej zastaviť.“
„Tak volaj.“ Bob podal Jupiterovi telefón. „Dúfajme, že bude doma.
Jupiter zapol mikrofón a vyťukal číslo. Zvonilo. „Hneď uvidíme.“
 Na druhom konci šťuklo. Potom začuli Traja pátrači prudký dych a
vzápätí sa pani Holliganová hystericky rozkričala do slúchadla. „Zmizni z
môjho života! Počuješ? Strať sa už konečne!“ Rozplakala sa a znelo to,
akoby mlela z posledného.
Jupiter bleskovo zareagoval. „Pani Holliganová!“ zakričal. „To sme my,
Traja pátrači! Bol to zase hlas vašej sestry? Zase vám niekto volal?“
Pani Holliganová niečo zašomrala. No nič z toho nevyrozumeli, pretože
slová zanikali medzi slzami a vzlykmi. Znelo to tak zúfalo, že sa Petrovi
zježili vlasy.
Jupiter sa napriek tomu snažil starú dámu upokojiť. „Vzchopte sa! Veľmi
vás prosím! Hneď sme u vás. Len nám povedzte, čo sa stalo?“
Stará dáma ešte vždy prudko dýchala. No potom sa premohla a začala
trhane hovoriť: „Telefón... zazvonil... a tentoraz... tentoraz som počula jej
hlas z aparátu skôr, ako som vôbec zodvihla slúchadlo!“
Dvanásta kapitola

Prezidentka nadácie
Traja pátrači preskúmali telefón aj stolík, na ktorom stál aparát. Nenašiel
sa však nijaký mikrofón alebo iné zariadenie, ktoré by vysvetľovalo, ako sa
hlas Metzly Holliganovej mohol ozývať v sestrinej obývačke. Stará dáma
sa schúlila na gauči a s tvárou skrivenou od bolesti sa chytila za srdce.
Vyzerala veľmi zničene. Peter medzitým uvaril v kuchyni čaj a podal pani
Holliganovej pariacu sa šálku, zatiaľ čo Jupiter si sadol so skríženými
nohami vedľa pohovky a začal klásť otázky.
„Máme troch podozrivých, madam, a dovoľujem si tvrdiť s najväčšou
pravdepodobnosťou, že jedného z nich usvedčime ako páchateľa, ak nám
poskytnete potrebné informácie.“
„Troch podozrivých?“ neverila stará dáma. „Prepána, a ktorí sú to?“
„Osoba číslo jedna je váš dlhoročný priateľ Richard, od ktorého ste
odkúpili tento dom.“
Pani Holliganová sa rozrušené vzpriamila a hrabla si do šedivých
rozstrapatených vlasov. „Buďte takí dobrí a nájdite si iného obetného
baránka!“ Rázne si odhrnula z kolien vlnenú deku a vkĺzla do pripravených
papúč. „Richarda z toho láskavo vynechajte! On je posledný, čo by mi
chcel takto poškodiť. Nie je mi síce jasné, čo rozumiete pod priateľstvom,
no keď ja označím niekoho za priateľa, tak ho spokojne môžete vyčiarknuť
zo zoznamu podozrivých. A basta!“
Traja pátrači si vymenili preľaknutý pohľad. Impulzívny protest starej
dámy prišiel tak nečakane, že sa Peter až zľakol, či ich v nasledujúcej
chvíli opäť nevyhodí. No takisto rýchlo, ako sa pani Holliganová rozčúlila,
vedela sa znova aj upokojiť. „A aký by mohol mať motív?“ spýtala sa a
odchlipla si čaju.
„Ak mám byť úprimný, táto otázka predstavuje hádanku u všetkých
podozrivých,“ pokračoval Jupiter nerušene. „Pretože motív by mohol byť u
všetkých v podstate len jeden.“
„Tak to som teda zvedavá.“ Pani Holliganová položila šálku a zložila si z
nosa okuliare. Bola strašne nervózna, vstala a nepokojne začala pobiehať
hore-dolu po obývačke. „No prosím, počúvam vás.“
Prvý pátrač bez veľkého okolkovania pristúpil k veci. „Radi by sme
nahliadli do vášho testamentu, určite sa v ňom uvádza, akým spôsobom sa
má celý váš majetok previesť na nadáciu proti rakovine.“
„A prečo?“
„Pretože začínam mať podozrenie, že tu nieje čosi s kostolným
poriadkom.“ Jupiter sa zadíval starej dáme priamo do očí. „Už niekoľko
dní si lámem hlavu nad tým, čo vôbec sleduje ten neznámy svojimi
neľútostnými výpadmi. Záver, ku ktorému sme dospeli, vyzerá dosť
neutešene.“
Pani Holliganová mlčala, navonok neprejavovala nijaké vzrušenie.
„Nie ste už najmladšia, madam, a máte slabé srdce.“ Jupiter preglgol.
„Všetci vám želáme dlhý život. No zdá sa mi, že nášmu neznámemu ide
práve o to, aby vám ho čo najrýchlejšie ukončil. Niekto si brúsi zuby na
vaše dedičstvo, a preto narafičil aj ten horor s vašou nebohou sestrou.
Všetko tiež pripravil do najmenších detailov, zrejme si musí byť
stopercentne istý svojou vecou.“
„Stopercentne istý, že zhrabne váš majetok, len čo zavriete oči,“ upresnil
Bob.
„To jednoducho nieje možné!“ Pani Holliganová zalapala po vzduchu.
„Firma, tento pozemok a všetky moje úspory prejdú výlučne na nadáciu.
Môžem vám to dokázať čierne na bielom!“
„Veď presne o to ide, madam.“ Jupiter tvrdošijne stál na svojom. „Práve
túto klauzulu by sme si radi prečítali.
„Dobre teda,“ stará dáma napokon súhlasila. „Ale nie skôr, ako mi
poviete, kto sú tí dvaja ďalší podozriví. No o Richardovi už ani slovo.
Zaňho dám ruku do ohňa!“
„A ako to vyzerá s vaším synom?“ spýtal sa Peter z mosta do prosta.
Pani Holliganovej preletelo tvárou šklbnutie. Potom zavládlo na pár
sekúnd hrobové ticho. Bolo počuť iba tikanie starých nástenných hodín.
Pani Holliganová pomaličky prešla k stolu, sadla si na stoličku a naliala si
ešte trochu čaju do šálky. „To nebolo fér, mladý muž,“ vyriekla potichu.
„A vrcholne netaktné. Vtedy boli iné časy ako dnes.“
Trom pátračom bolo veľmi trápne, že prišla na pretras táto súkromná
záležitosť. No ak sa mal skončiť ten horor, museli mať absolútnu istotu.
„Nemanželské dieťa, to bola vtedy veľká hanba,“ rozhovorila sa stará
dáma. „Najmä, keď jeho otec krátko pred pôrodom kamsi zmizol. Bola
som strašne naivná. Naozaj som si predstavovala, že si ma ten muž chce
vziať a založiť so mnou rodinu. Ibaže môj sen sa rozplynul ako mydlová
bublina a rodičia nástojili na tom, aby som dala dieťa na adopciu. No a...
nakoniec si presadili svoje. Celé sa to odohralo pred päťdesiatimi štyrmi
rokmi, no odvtedy neprešiel jediný deň, že by som svoj čin neoľutovala.
Prisahám vám.“
„A odvtedy ste o svojom synovi nikdy nič nepočuli?“ zaujímal sa Bob.
„Nikdy. Až kým predvčerom neprišiel ten list.“
„Aj tak je veľmi zvláštne, že dal o sebe znať až po štyridsiatich piatich
rokoch, a to zrovna o tomto čase.“ Jupiter pozrel na ňu. „Nezaráža vás to?“
„Zrejme ide o náhodu,“ komentovala to pani Holliganová. „Nevidím v
tom priamu súvislosť. Radšej mi povedzte, kto je ten tretí na vašom
zozname.“
„Doktorka Franklinová,“ vyriekol Jupiter sucho, opäť však narazil na
prudké pobúrenie.
„Skutočne vás už nemôžem brať vážne.“ Stará dáma nechápavo krútila
hlavou. „Keď vás takto počúvam, môže vás ospravedlniť jedine vaša,
mladosť a neskúsenosť. Vy naozaj podozrievate doktorku Franklinovú? To
je predsa smiešne!“
„A prečo?“ Bob si napravil okuliare.
„Pretože tú dámu zaujímajú omnoho dôležitejšie veci ako peniaze.
Preto!“
„Z čoho tak usudzujete, pani Holliganová?“
„Človek, ktorý bezplatne pomáha iným a presviedča ich, že psychická
pohoda je neporovnateľne dôležitejšia ako všetky pozemské poklady, ktorý
nájde v sebe odvahu poskytnúť pomoc umierajúcemu, sotva môže mať
záujem na tom, aby ma predčasne doviedol do hrobu.“
„Bezplatne? Ako máme tomu rozumieť?“ spýtal sa Peter.
„A o akú pomoc umierajúcemu ide?“ pridal sa s otázkou Jupiter.
„Keď sa Metzla dozvedela o svojej nevyliečiteľnej chorobe a pochopila,
že má pred sebou už len kúsok života, doslova šalela. Spolužitie s ňou sa
stalo pre mňa utrpením. Potom som čírou náhodou natrafila v časopise Los
Angeles Post na článok o psychoterapii, v ktorom do neba vychvaľovali
Dr. Clarissu Franklinovú. Bez zaváhania som ju čoskoro vyhľadala v
ordinácii a zverila som sa jej so svojimi ťažkosťami. Bola som vtedy s
nervami v koncoch a chytala som sa ako topiaci každej slamky.“
Pani Holliganová po krátkej odmlke pokračovala: „Doktorka Franklinová
sa ujala mojej sestry. Obetavo sa starala o Metzlu, a dokonca sa jej
podarilo pomocou psychoterapeutických rozhovorov zmierniť hroznú
úzkosť, ktorú mala moja sestra pred smrťou. Okrem toho sa veľmi
usilovala uhladiť trecie plochy medzi nami dvoma. Dokonca ešte aj krátko
pred smrťou vzala doktorka Franklinová na seba ťažkú úlohu osobne
poskytovať umierajúcej útechu a pomoc. Bez honoráru. A to po celé
týždne.“
Jupiter musel najprv v duchu spracovať tieto nové informácie. Ako
posadnutý si cmúľal spodnú peru. So záujmom počúval tieto pochvalné
slová pani Holliganovej, no inštinkt mu pritom stále hovoril, že tu čosi nie
je v poriadku.
„Triafate so svojimi podozreniami vedľa, dám vám to hoci aj písomne.
Okrem toho hádam len nechcete pochybovať, že sa predsa len trochu
vyznám v ľuďoch? Ani jedna z troch spomenutých osôb neprichádza pre
mňa do úvahy ako páchateľ. A najmenej pani doktorka Franklinová. Azda
si len nemyslíte, že by som prezidentke nadácie proti rakovine zanechala
jediný dolár, keby som mala čo len najmenšiu pochybnosť o jej lojalite?“
Jupiterovi skoro zabehol čaj. „Prosím, rozumel som správne? Váš celý
majetok pripadne doktorke Franklinovej?“
„Nie jej,“ opravila ho pani Holliganová. „Ale nadácii proti rakovine,
ktorú založí. A som veľmi spokojná, že sa peniaze použijú na dobročinné
ciele.“
„A to všetko je zachytené aj v testamente?“ Jupiter bol ohromený, no
nedal to najavo.
„Ty máš teda ešte horšiu pamäť ako ja. Veď som vám to povedala už pred
pár dňami.“
„A kto vlastne spísal testament?“ opýtal sa Peter opatrne.
 Ukázalo sa, že stará dáma má napriek vysokému veku výbornú pamäť na
mená. „Renomovaný, veľmi úspešný notár. Volá sa Jack Cliffwater. Má
kanceláriu v Santa Barbare, kúsok odtiaľto. No testament vám toho veľa
neprezradí. A nenájdete v ňom nijaký háčik, nato je notár príliš seriózny.“
„A vy ho odkiaľ poznáte?“ Peter kládol otázky niekedy takisto šikovne
ako Jupiter.
„Zoznámila som sa s ním náhodou pred rokom na podnikovej oslave
mojej textilnej firmy. Dobrák od kosti. Dokonca som nemusela kvôli
závetu ani ísť do jeho kancelárie. Navštívil ma doma a všetky formality
vybavil priamo tu u mňa.“
„Mohli by ste nám testament na chvíľu ukázať?“ pripomenul Bob
diskrétne pani Holliganovej jej prísľub.
„Nedbám. Výnimočne. Dúfajme, že to neprinesie nešťastie...“ Pomaly sa
odšuchtala k antickému mahagónovému písaciemu stolu a vytiahla spodnú
zásuvku. „Ale vlastním iba kópiu. Ako som už povedala, originál je
uložený u notára.“
Spočiatku boli jej ruky ešte pokojné, ako prezerala papiere a mrmlala si
popod nos čosi nezrozumiteľné. No zrazu znervóznela a jej prsty začali
hľadať hekticky a horúčkovito. Jupiter, Peter a Bob pozorovali starú dámu,
ako pomaly bledne. Potom sa obrátila a ohromene pozerala na Troch
pátračov. „Teraz si môžete o mne myslieť, že som šialená, ale kópiu
testamentu niekto ukradol!“

Trinásta kapitola

Dvaja pod jednou strechou

Pani Holliganová obrátila naruby celý písací stôl, ale písomnosť sa
nenašla.
„Čo sa vlastne vzrušujeme?“ spýtal sa napokon Peter. „Originál je predsa
uložený u notára. Pokojne mu môžete zavolať a požiadať ho, by dal z neho
urobiť ďalšiu kópiu. Pošle vám ju - letmo do nej nahliadneme - a bude po
probléme.“
 „A že došlo ku krádeži, na to nepoviete vôbec nič?“ Pani Holliganová
nechápavo pozerala z jedného na druhého. „Nemali by sme radšej
upovedomiť políciu?“
„Ja by som s tým chvíľu počkal,“ navrhol Jupiter. „Možno ten cudzí
človek pozoruje váš dom a keď sa objaví polícia, bude veľmi opatrný. A
práve tomu by sme mali momentálne zabrániť.“
„Nemohol by si sa vysloviť trochu jasnejšie, Jupe?“ Peter už tušil, že
Jupiter má konkrétny plán.
„Musíme Veľkého neznámeho vylákať z úkrytu. Preto by sme mali
postupovať veľmi premyslene.“ Prvý pátrač sa znova obrátil k pani
Holliganovej. „Prosím vás, vydržte ešte dva dni, kým upovedomíte pána
Cliffwatera, že vám odcudzili kópiu. A vôbec, nerozprávajte o tom
nikomu.“
„Túto vetu poznám už od doktorky Franklinovej.“
„Ani jej, prosím, nič nehovorte. No a čo je najhlavnejšie, ani duša sa
nesmie dozvedieť o tom, že ste si nás angažovali ako detektívov. Vydržíte
to najbližších štyridsaťosem hodín, madam?“
„Samozrejme,“ odvetila pani Holliganová a dodala chladne: „Nie som
predsa blázon.“
„Veruže nie,“ povedal nato Jupiter potichu, skôr pre seba. „Utiahneme sa
teraz do nášho Hlaného stanu a poradíme sa o ďalších krokoch. Ak by sa
náhodou prihodilo niečo nepredvídané, tak prosím neváhajte a hneď nám
zavolajte.“
„Rozumiem. Môžete byť úplne pokojní, ja vydržím. A čo vlastne
zamýšľate?“
„Majte trpezlivosť ešte dva dni, potom sa všetko dozviete.“ Jupiter
sprisahanecky žmurkol na pani Holliganovú a pobral sa s Bobom a Petrom
ku dverám. Na polceste sa ešte raz obrátil. „Ach, pani Holliganová?“
„Áno?“
„Prečo vám doktorka Franklinová medziiným odporúčala, že sa máte
utiahnuť do samoty?“
„Kvôli môjmu srdcu. Je veľmi slabé. Doktorka Franklinová tvrdí, že keby
som sa zhovárala o Metzle s ďalšími ľuďmi, hrozilo by mi, že sa citovo
zase veľmi rozruším, a ja sa za nijakých okolností nemám vystavovať
podobnému riziku.“
Jupiter si nebol istý, či je to správny argument, alebo nie. Vzal ho však na
vedomie a zdržal sa komentára.
***
 „Bob, nahoď počítač, vytiahni adresár a zisti, kde má Jack Cliffwater
kanceláriu!“
Traja pátrači vošli do starého prívesu a Bob si podľa Jupiterových
pokynov hneď sadol k počítaču. Vytiahol súbor, v ktorom boli uložené
všetky údaje o obyvateľoch Kalifornie. Prvý pátrač nervózne bubnoval
prstami po písacom stole, kým počítač lovil v pamäti.
„Neviem, ale ak sa nemýlim, môžeme na zoznam pripísať aj štvrtého
podozrivého, čo povieš, Jupiter?“ Peter s napätím sledoval monitor, na
ktorom bežali údaje o obyvateľoch.
„Udrel si klinec po hlavičke, kamarát.“ Jupiter si pritiahol stoličku, spustil
sa na ňu, až zapraskala pod jeho mohutným telom, a chopil sa myši, ktorou
šikovne vyťukal písmeno C. „Zaráža ma, že zmizol testament, ktorého
obsah pozná len pani Holliganová a ten advokát Cliffwater.“
„Ja v tom nevidím nijakú súvislosť,“ zamiešal sa do reči Bob. „Chcem
povedať, čo by si kto počal s kópiou, keď originál je predsa bezpečne
uložený v notárskej kancelárii? A vôbec, aký motív by viedol notára k
tomu, aby vnikol do bytu pani Holliganovej a znova jej zobral kópiu, ktorú
sám urobil? No a čo je najdôležitejšie: ako si prišiel na to, že by do veci
mohol byť namočený aj on?“
„Veď pohnite trochu rozumom, vážení.“ Jupiter medzitým narazil na
adresu Jacka Cliffwatera a zistil, že bydlisko a kancelária sú identické.
Poznačil si údaje, zapol tlačiareň a spýtavo pozrel na priateľov. „Pani
Holliganová nám predsa rozprávala, že notár prišiel k nej domov a tu
spoločne spísali protokol. Okrem toho spomenula, že už nemá nijakých
priateľov a len veľmi zriedka prijíma návštevy, je to tak?“ Jupiter znova
urobil teatrálnu pauzu. „Čo nám to celé hovorí?“
„Mne aspoň nie veľa!“ priznal sa Peter úprimne.
„Zato mne hej! Prirodzene!“ Bohovi zažiarili oči.
„Pri tom úzkostlivom poriadku, ktorý udržiava pani Holliganová vo
svojom dome, by stará dáma určite ihneď zistila, keby počas jej
neprítomnosti nejaký cudzí človek hľadal tú kópiu. Jedine ak by...“
„Jedine ak by...“ dopovedal Jupiter, „ten neznámy vedel, kde má hľadať.
A tento niekto nemohol byť nik iný ako notár, lebo keď testament overil a
opatril pečaťou, určite ostal ešte u pani Holliganovej na šálku čaju a presne
odpozoroval, na ktoré miesto v písacom stole dokument uložila.“
„Alebo tým poveril nejakého komplica,“ uvažoval Bob.
„Je to možné.“ Prvý pátrač ťukol na myš a preskočil na písmeno F. „V
každom prípade môžeme s určitosťou vychádzať z toho, že tie zastrašujúce
výpady a krádež testamentu možno pripísať na to isté konto. Dať si
vyhotoviť duplikát kľúča k bezpečnostnej zámke nie je síce ani pre
cudzieho nemožné, no býva s tým veľká oštara. Teraz sa len pýtam, kedy
sa tomu človeku naskytla príležitosť nepozorovane vziať pani Holliganovej
kľúč a...“ Jupiter sa odmlčal, zbledol a srdce sa mu od rozčúlenia
rozbúšilo. „Čo sa stalo, Jupiter?“ spýtal sa Peter. „Prečo nepokračuješ?“
Jupiter s otvorenými ústami zízal na obrazovku a neveril vlastným očiam.
Z čírej zvedavosti si vytiahol údaje o Dr. Clarisse Franklinovej, kde okrem
adresy ambulancie bola uvedená aj súkromná adresa. „Pána, chalani,
neklame ma zrak?“
„Dočerta!“ vykĺzlo Petrovi z úst. „Najbližšia dôverníčka pani
Holliganovej na otázky psychiky býva pod jednou strechou s naším
podozrivým číslo štyri, Jackom Cliffwaterom. Blomingdale Road číslo l.
Nechcem byť indiskrétny, no myslím si, že by sa to dalo definovať ešte
presnejšie: Jack Cliffwater a Clarissa Franklinová dúchajú do jedného
vreca!“
„Presne, ako hovoríš, Peter.“ Jupiter si poznamenal údaje a ešte ich aj
vytlačil. Z dvoch lístkov, ktoré držal o pár sekúnd v ruke, podal jeden
Bobovi a vzápätí siahol po telefóne. „To som teda zvedavý, kto zdvihne
telefón na Blomingdale Road č. l.“ Zapol zosiľovač a vyťukal číslo, ktoré
sa zhodovalo u oboch osôb. Najprv zvonilo. Potom cvaklo a naskočil
odkazovač. Ozval sa monotónny mužský hlas: „Tu je automatický
odkazovač kancelárie Cliffwater. Momentálne som mimo domu a vrátim sa
až v piatok večer. Po zaznení signálu mi láskavo zanechajte správu, alebo
to jednoducho skúste neskôr znova.“ Jupiter nečakal na signál a položil.
„Ale čo teraz?“ zneistel Bob a s nepríjemnými pocitmi myslel na
rozhovor s doktorkou Franklinovou. „Naozaj si myslíte, že v tom majú
prsty títo dvaja?“
„To sa ukáže pozajtra. Vtedy už budeme bezpečne vedieť, na čom sme,“
vyslovil Jupiter hlbokým presvedčivým tónom.
„Pozajtra?“ spýtal sa Bob. „Prečo práve pozajtra?“
„Ak by si bol náhodou pozabudol: o dva dni máš termín u svojej
psychoterapeutky, má ťa hypnotizovať. A najmenej na hodinu musíš
odpútať jej pozornosť svojimi problémami.“
Bob nechápal: „Odpútať jej pozornosť? Ale od čoho?“
„Človeče, Bob - veďže sa preber! Hypnóza sa koná až pozajtra!“ Teraz už
aj Petrovi zaplo, kam mieri Prvý pátrač. „Kým ty budeš odpočívať na gauči
u doktorky Franklinovej, my dvaja s Jupiterom, vybavení pakľúčom, sa
vyberieme na Blomingdale Road. Priaznivejšiu chvíľu si už ani nemožno
predstaviť. Advokát Cliffwater sa vráti až v piatok večer a jeho
spolubývajúca bude práve hypnotizovať mladíka chorého láskou.“ Peter
nevládal potlačiť úsmev. „A keď tam nenatrafíme na testament, tak
nájdeme možno iné usvedčujúce materiály alebo aspoň nejaký dôkaz, že
náš vypečený párik najpodlejším spôsobom ukladá o život pani
Holliganovej.“
„Som za!“ Bob vstal zo stoličky, vypol počítač a víťazoslávne pozrel na
Jupitera a Petra. „Vydám sa na pospas našej učenej psychoterapeutke. Nie
som o nič menej prefíkaný ako ona. Len sa dobre poobzerajte na
Blomingdale Road, ja medzitým prejdem cez rozum tej superšpecialistke
na hypnózu podľa všetkých pravidiel Troch pátračov!“ Bob dokonca
špekuloval už aj o tom, ako z prezidentky Nadácie proti rakovine vymámiť
aj nejaké ďalšie informácie. V prvom rade však musí zase nenápadne vrátiť
na miesto škatuľku s disketami, ktorú si vypožičal. Všetko mal už
dopodrobna premyslené, ibaže pritom pozabudol na jedno - že jeho
poznatky a výskumy o hypnóze sú dosiaľ veľmi chabé.

Štrnásta kapitola

Hĺbková hypnóza
Plán, ktorý zosnovali Traja pátrači, vyzeral sľubne. Bob si robil veľké
nádeje, keď v piatok poobede kráčal do ambulancie doktorky Franklinovej,
zatiaľ čo si Jupiter a Peter v Hlavnom stane pripravovali potrebné náčinie.
Jupiter pre istotu ešte raz zavolal do advokátskej kancelárie a s
uspokojením sa presvedčil, že je ešte stále zapnutý ten istý odkazovač ako
predvčerom.
Už práve odchádzali, keď prenikavo a naliehavo zazvonil telefón. A hoci
sa už veľmi ponáhľali a každá minúta bola vzácna, Jupiter od zvedavosti
predsa len zdvihol slúchadlo.
„Jupiter...“ zajakal sa hlas na druhom konci.
„Pani Holliganová,“ ohlásil sa Jupiter. „Čo sa deje? Práve odchádzame
a...“
„Verte mi, robím si také hrozné výčitky,“ skočila mu do reči. „Ale
doktorka Franklinová nástojila na absolútnej dôvere, a tak som porušila
prísahu.“
„O čom to hovoríte?“ Jupiter zapol zosiľovač a pozrel do Petrovej
ustarostenej tváre.
„Dnes doobeda som mala terapiu u doktorky Franklinovej a rozprávala
som jej o vás...“
„Čo myslíte pod tým 'rozprávala som jej o vás'?“ Jupiterovi sa zatmelo
pred očami.
„Nuž...“ Stará dáma zrejme ťažko hľadala správne slová. „Hovorili sme o
mojich depresiách a o mojej osamelosti a že mi ťažko padne uzatvárať sa
pred ľuďmi. Ani sama neviem, ako mi to vykĺzlo.“
Jupiter strácal trpezlivosť. „Čo vám vykĺzlo?“
„Že som vás angažovala ako detektívov! Ukázala som doktorke
Franklinovej vašu vizitku a povedala som, že ma nepovažujete za blázna a
chcete konečne urobiť koniec tej hrôze s Metzlou! Viete, som na vás taká
hrdá.“
Jupiterovi vyrazilo dych. V prvej chvíli vôbec nedokázal reagovať na
priznanie pani Holliganovej.
„Viem, dohodli sme sa, že celá vec ostane medzi nami,“ pokračovala
ďalej. „No doktorka Franklinová je predsa viazaná lekárskou
mlčanlivosťou a myslela som si...“
„To ste nemali urobiť,“ zareagoval Jupiter trochu ostro. „Ale čo sa stalo,
už sa neodstane. Dúfajme len, že nám z toho nevzniknú enormné ťažkosti.“
„Ťažkosti? Ale prečo?
„Bob je práve na ceste k doktorke Franklinovej, chce zistiť niektoré
ďalšie skutočnosti v súvislosti s naším pátraním. Teraz môžeme len tŕpnuť,
či je psychoterapeutka natoľko bystrá, že si spočíta všetky súvislosti.“
„Ale čo má doktorka Franklinová spoločné s vaším pátraním?“ kričala
stará dáma do slúchadla.
„O tom vás teraz nemôžeme informovať. Prosím vás, už nič teraz
nepodnikajte a držte sa doma,“ nakladal jej dôrazne. „Pre všetkých
zúčastnených je to momentálne najlepšie. Sľúbite nám to?“
Pani Holliganová chvíľku mlčala. „Dobre teda,“ povedala napokon.
„Nepodniknem nič v súvislosti s vaším pátraním. Skutočne sa domnievate,
že by váš priateľ mohol mať z toho problémy?“
„Ostáva nám jedine čakať,“ odvetil Jupiter, ustarostene pozrel na hodinky
a usiloval sa rozhovor ukončiť. „Nestrácajte nervy a prosím, vyčkajte, kým
vám zavoláme. Len čo sa dozvieme niečo dôležité, hneď vám to
oznámime. Nehnevajte sa, prosím, ale musím už položiť.“
Pani Holliganová ešte čosi nezrozumiteľne plietla, ale napokon súhlasila a
skončila. Jupiter s vážnou tvárou položil slúchadlo.
„Už len to nám chýbalo,“ poznamenal Peter a zbalil rýchlo nástroje do
tašky. „Svojhlavá klientka, ktorá nedodrží dohodu. Čo teraz urobíme?
Bezpodmienečne musíme Boba varovať. Keď doktorka Franklinová zistí,
že prišiel za ňou do ordinácie len preto, aby odpútal jej pozornosť, mohlo
by to byť pre Boba nebezpečné! O pätnástej hodine ľahne na gauč!“
„Nemaľuj hneď čerta na stenu,“ chlácholil Jupiter Petra, no v kútiku duše
sa tiež obával. „Máme teraz zviazané ruky. Keby sme ho chceli varovať,
beztak by sme priveľmi riskovali. Lebo bohvie, kto všetko je v ambulancii
napojený na telefón.“
„Čo teda navrhuješ?“
„Ostávame pri pôvodnom pláne a spoľahneme sa na Boba. Do šestnástej
hodiny psychologičku zamestná. Tak sme sa dohodli a náš Tretí pátrač to
aj dodrží. Dúfajme, že dovtedy nájdeme aj testament a budeme mať
predstavu, pokiaľ je naše duo namočené do tejto špinavej záležitosti.“
Peter naveľa pristal a pri pohľade na hodinky skonštatoval, že sa musia
strašne ponáhľať. Bolo už pol tretej a Blomingdale Road bola vzdialená
minimálne pol hodiny jazdy.
***
„Teraz ti upevním na hlavu elektródy.“ Doktorka Franklinová zaviedla
Boba do miestnosti, označenej nad dverami svetelnou tabuľkou Sektor 7
modrý. Stál tam gauč a čudesná aparatúra, do ktorej zastokla terapeutka
nejaké káble a potom siahla po dóze s divne zaváňajúcou pastou.
Bob už ležal na koženom gauči a ustarostene pozoroval psychologičku.
„Ale nebude to bolieť, však?“
Doktorka Franklinová mu jemne votrela krém do pokožky na hlave a
citlivo pritlačila druhé konce káblov, vedúcich k aparatúre. „Nebudeš cítiť
absolútne nič,“ vyhlásila pokojne. „Elektródy slúžia len na to, aby
zaznamenali tvoje mozgové vlny. Elektroencefalogram - to je táto
aparatúra - kontroluje počas hypnózy tvoj mozog. Počas mikrospánku sa
zmenia tvoje telesné reakcie. Krvný tlak klesne a spomalí sa látková
výmena. No najprekvapujúcejšie je to, že energie mozgových vĺn sa
presunú z ľavej polovice mozgu na pravú.“ Kývla na prístroj a ukázala na
dve svietiace žiarovky.
 „A čo to znamená?“ spýtal sa Bob so záujmom.
„Keď sme v bdelom stave, teda teraz, pracuje ľavá polovica nášho
mozgu, zvaná aj hemisféra. Tou je podmienené naše racionálne, analytické
myslenie. Povedané inými slovami, naša logika.“
„A pravá polovica mozgu?“
„Tá je sídlom nášho podvedomia, našich pocitov a emócií. Dôsledok
prepnutia z racionálnej strany na emocionálnu je ten, že ľavá polovica
mozgu beží takpovediac na udržiavací plamienok. A to znamená, že
môžem preniknúť bližšie k tvojmu podvedomiu. Tento počítač premieta
vlny mozgových tokov do grafickej podoby, takže potom presne uvidíme,
čo sa počas hypnózy odohrávalo v tvojom mozgu.“
Boba sa zmocnil nepríjemný pocit a skepticky pozrel na
psychoterapeutku. „A myslíte, že to bude fungovať?“ Doktorka
Franklinová sa usmiala. „Nie si prvý pacient na tomto gauči.“ Zrazu bolo v
jej pohľade čosi pichľavé, čo mimovoľne pripomenulo Bobovi
hypnotického hada Ka z Knihy džungle. „Záleží, pravdaže, aj na tom, či sa
poddáš. Ale to uvidíme až potom.“ Vstala zo stolčeka. „Si pripravený?
Cítiš sa uvoľnene?“
Bob prikývol. „Môžeme začať.“
„Dobre, tak teda stlmím svetlo.“ Stúpila nohou na nejaký vypínač a malá
miestnosť sa pomaly zatemnila. Terapeutka siahla po diaľkovom ovládaní
a zapla záznamník elektroencefalogramu. Potom si znova sadla na stolček
a pokojnými, uvoľňujúcimi slovami začala s hypnózou.
„Zatvor oči... Tvoje telo je ľahšie a ľahšie... Pociťuješ vnútorné teplo,
ktoré ťa preniká a unáša ťa ďaleko, ďaleko. Tvoj dych sa upokojuje... a si
unavený... nevýslovné unavený...“
Bob sa cítil v bezpečí a bol zvedavý, či psychoterapeutka skutočne
dokáže preniknúť až do jeho podvedomia a tak sa dostať k jeho
najvnútornejším pocitom. Najdôležitejšie bolo však to, aby sa doktorka
Franklinová zaoberala s ním najmenej hodinu a Jupiter s Petrom mali
medzitým voľné pole.
„Tvoje najskrytejšie pocity sa uvoľňujú a derú sa na povrch. Terapeutkin
hlas bol čoraz dôvernejší. „Pociťuješ hlbokú túžbu... Túžbu po istote,
nežnosti a blízkosti...“
Bob cítil, ako ho premáha únava. „Áno...“ zamrmlal, ako padal do spánku
a v hlave sa mu rozlieval príjemný pocit.
„Pred tvojím duševným zrakom sa vynára Brenda... Usmieva sa na teba a
berie ťa pomaly do svojho mäkkého, teplého náručia...“
 „Brenda...“
Doktorka Franklinová vrhla skúmavý pohľad na signalizátor mozgových
tokov. Ukazoval, že ľavá polovica mozgu sa utlmila a aktivovala sa
hypnóza.
„Ale sú tu aj tvoji priatelia... Jupiter a Peter,“ pokračovala nezmenene
pokojným tónom. „Snažíte sa pomôcť istej starej dáme... starej chorej
dáme, ktorá počuje hlasy...“
„Áno...“
Bob zažmurkal a rozmazane vnímal doktorku Franklinovú, ktorej
pohrával okolo úst diabolský úškľabok a nespúšťala pohľad z počítačovej
grafiky.
„Snažíte sa zistiť, odkiaľ prichádzajú tie hlasy... Začali ste už aj pátranie,
však?“
Bob nebol už pánom svojich zmyslov. „Musíme jej predsa pomôcť...
Musím ju odpútať...“
„Koho musíš odpútať...?“ Slová doktorky Franklinovej zneli ešte
pokojnejšie ako inokedy. „Koho musíš odpútať. ..?“ opakovala naliehavo.
„Doktorku Franklinovú... Nesmie sa o tom dozvedieť... Testament...“
„Dýchame pokojne a uvoľnene... cítime sa príjemne...“
„Áno...“
„Tvoji priatelia...“ Bob cítil, ako ho ruka doktorky Franklinovej jemne
hladí po ramene. „Kde sú teraz?...“
„Testament... mrmlal. „Musíme nájsť testament... Blomingdale Road...
Musím dovtedy odpútať... prezidentku... som unavený...“
Skúsená ruka psychoterapeutky ho bez prestania hladila ďalej. „Pokojne...
celkom pokojne... musíš spať... hlboko a príjemne spať...“ Letmý pohľad
na signalizačnú dosku ukazoval, že Bob sa pohrúžil už do fázy hlbokého
spánku. Prestala teda s hladkaním a miesto toho vytiahla z hlbokého vrecka
na sukni mobilný telefón. Teraz sa jej predsa len nervózne roztriasli prsty,
keď stláčala malé gumené tlačidlá mobilu a čakala na spojenie. Konečne sa
na druhom konci ozval hlas.
„Prosím?“
„Jack! Nastali veľké komplikácie!“ Psychoterapeutka šepkala, hoci bola
veľmi rozrušená, mala strach, aby sa Bob predčasne neprebral z hypnózy.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa hlas chladno a vecne.
„Nemôžem ti to vysvetliť. Kde si teraz?“
„Ešte vždy v L. A. No práve som sa už chystal späť. Počúvaj, prečo máš
taký rozrušený hlas?“
 Doktorka Franklinová hovorila úsečné a jedným dychom. „Traja chalani
sú nám na stope. Skontaktovali sa s Holliganovou. Dvaja z nich sú práve u
nás v byte a hľadajú testament!“
„Netáraj! A kde je tretí?“
Terapeutka hodila bleskový pohľad na počítačovú signalizáciu. „Leží
predo mnou na gauči. Práve som vytiahla z neho tieto informácie.“
„Spí?“
„Áno. Doparoma, čo teraz?“
Muž pri druhom aparáte zmenil zrazu tón. Hovoril mierne a dôverne, ako
predtým terapeutka. „Pokojne, len pokojne. Už aj štartujem a všetko tam
zistím.“
„Pôjdem s tebou!“ navrhla doktorka.
„Dobre. Kedy tam môžeš byť?“
„O tridsať minút. Ale čo medzitým s týmto chlapcom... toľký čas?“
„Pichni mu niečo. Rozhodne sa nesmie zobudiť skôr ako o dve hodiny.
Neskôr sa oňho postaráme. Teda dovidenia a hlavne nestrácaj nervy.
Počkám ťa v aute dolu pred naším bytom.“
Doktorke Franklinovej šklblo tvárou. „Jack?“
„Čo ešte?“
„Ľúbim ťa,“ zašepkala skoro nečujne, potom stisla prstom tlačidlo a
spojenie sa prerušilo. Mobil skĺzol späť do vrecka na sukni.
Bob dýchal ešte vždy pokojne a uvoľnene. Doktorka Franklinová takmer
nečujne vytiahla zásuvku na malej lekárničke a vybrala ampulku, potom
pokojnými pohybmi natiahla jej obsah do sklenej, dlhej injekčnej
striekačky. Bez toho, že by mu vopred dezinfikovala kožu, pichla Bobovi
ihlu do ohnutej ruky a silný uspávací prostriedok mu prenikol priamo do
krvného obehu.

Pätnásta kapitola

Posledná vôľa
Všetky okná domu na Blomingdale Road boli zvnútra zastreté závesmi.
Keď tam Jupiter a Peter prišli, nebolo na vznešenej ulici ani človeka.
Napriek tomu zachovali opatrnosť a prikrádali sa nenápadne cez
predzáhradku k bráne.
Pri zvončeku objavili malú kovovú tabuľku, na ktorej boli vyryté mená
Cliffwater & Franklinová. V dome panovalo ticho, nič sa nepohlo.
Poplašné zariadenie nebolo vidieť.
Peter prikročil k činu a vytiahol z vrecka šperhák. Zastrčil ho do
staromódnej kľúčovej dierky, pár sekúnd otáčal nástrojom sem a tam, a
lišiacky sa uškrnul, keď dvere slabo vrzli a otvorili sa.
„Pane, ráčte vstúpiť,“ zavtipkoval, a keď sa ocitli dnu, dvere opäť zavrel.
Z chodby viedlo viacero dverí. Všetky boli pootvárané, takže bolo vidieť
do izieb. V kuchyni nezbadali nič mimoriadne, v dreze sa nakopilo toľko
špinavého riadu, že sa skoro prekotil.
Prvý pátrač vstúpil do vedľajšej izby a od prekvapenia hvízdol.
Nachádzali sa v notárovej pracovni. Vo viacerých regáloch bolo v
abecednom poriadku pedantne zoradených a označených veľké množstvo
spisov. Jupiter prikročil priamo k jednému regálu. Na konci bolo lepiacou
páskou pripevnené písmeno H. Jupiter vytiahol fascikel s nápisom
Holliganová.
„Ani som nedúfal, že to pôjde tak rýchlo,“ poznamenal potichu a posadil
sa s obalom na prepychový písací stôl. Prelistoval niekoľko strán, až
napokon ťukol prstom po spise, ktorý hľadal. „Tu ho máme!“ Potom
zablúdil pohľadom do kúta miestnosti a oči mu zažiarili. „Peter, zapni
kopírku! Prefotíme si testament a originál položíme zase späť do fascikla.
Cliffwater a jeho premilená Clarissa vôbec nezistia, že sme sliedili v ich
kancelárii!“
„Nechceš si testament aspoň prečítať?“
„Pravdaže,“ odvetil Jupiter. „Kopírka aj tak potrebuje chvíľu, kým sa
zohreje.“
Nato Peter zapol prístroj a sadol si k Jupiterovi na písací stôl.
„Pekní vtáčikovia...“ zamrmlal Jupiter, keď preletel očami dokument.
„Vypočuj si to, Peter:

Ja, Abigail Holliganová, pri plnom vedomí vyhlasujem: Spoznala som za

svojho života všetky výšky i hĺbky. Okúsila som smútok i šťastie, bolesť i
zdravie, a teraz cítim, že pomaly nadišiel čas pomýšľať na odchod. Nikdy
mi nezáležalo na majetku a pohŕdam tými, ktorí pripisujú väčšiu váhu
hmotným statkom ako duchovným pokladom.
 Láska, priateľstvo a sympatie boli pre mňa v živote prvoradé. Bohužiaľ
som sa však presvedčila, že tieto hodnoty pre väčšinu ľudí nič
neznamenajú. Verím v posmrtný život a som presvedčená, že náš krátky
pozemský život je iba skúška. Musíme sa naučiť vážiť a ceniť si jeden
druhého bez toho, že by sme mysleli na vlastné výhody. Hmotárske
myslenie je myslenie primitívne. Táto skúsenosť ma sprevádzala
sedemdesiat rokov. Peniaze a majetok neprinášajú človeku šťastie; jedine,
ak sa o ne ochotne podelí. Naučila som sa, že medzi slovom a skutkom
ležia celé svety. Preto odkazujem celý svoj majetok, predstavujúci toho
času dvadsať miliónov dolárov, svojej najbližšej dôverníčke Dr. Clarisse
Franklinovej, narodenej 18. júna 1946 v Bostone. Ona ma naučila, že
láska k blížnemu je najvyšším prikázaním na zemi a priviedla ma na cestu
múdrosti. Mieni založiť nadáciu pre ľudí chorých na rakovinu. Prajem
prezidentke nadácie všetko, všetko najlepšie a dúfam, že svojou obetavou
pomocou urobí šťastnými ešte mnohých ľudí.

S prejavom hlbokej úcty

Abigail Holliganová v.r.
Moja domnienka sa úplne potvrdila. Doktorka Franklinová bude po smrti
pani Holliganovej o dvadsať miliónov dolárov bohatšia.“ Jupiter si hrýzol
spodnú peru. „Teda čím skôr ukončí život pani Holliganovej, tým pre ňu
lepšie.“
„Ibaže na to nemáme priame dôkazy, šéf.“ Peter si nerobil až také nádeje.
„Jasné, testament je formulovaný tak, že naša psychologička peniaze
dostane, aj keby tú nadáciu vopred nezaložila. Ak vôbec na niečo také
pomýšľa!“
„O tom si dovoľujem pochybovať.“ Jupiter vybral závet z plastikového
obalu a podal ho Petrovi na odkopírovanie, potom nazrel do vedľajšej
miestnosti. Aj tu stál písací stôl zavalený knihami, ktorých tituly sa
pohybovali v rozmedzí od Modernej psychológie až po Moc podvedomia.
Nebolo pochybností, že táto malá miestnosť slúži ako pracovňa doktorky
Franklinovej.
Jupiter automaticky vytiahol jednu z malých, mosadzou vrúbených
zásuviek a vypleštil oči. Siahol dnu a vybral malý diktafón. Vedľa ležali
dve kazety spojené gumičkou. Na starom ošúchanom štítku stálo: Metzla.
„Pozrime sa,“ vykĺzlo mu z úst a hodil sa s diktafónom v ruke do koženého
kresla. Vtom prišiel už Peter s kópiou testamentu a zvedavo mu nakúkal
cez plece. „Čo to máš?“ Prvý pátrač namiesto odpovede založil do
diktafónu kazetu a stisol gombík.
Najprv bolo počuť len šum. Potom rozoznali obaja chrčavý ston a kašeľ
starej ženy, ktorej pekne dohovárala nejaká mladšia: Dr. Clarissa
Franklinová a Metzla Holliganová!
Obom pátračom prebehol po chrbte mráz. S vydeseným pohľadom a
zatajeným dychom sedeli nad diktafónom. Nahrávka nebola síce kvalitná,
no napriek tomu jasne rozumeli každé slovo:
„Nevládzem už...“ Z lacného mikrofónu zaznieval utýraný hlas Metzly
Holliganovej. „Jej ďakujem za to, že tu teraz ležím. Celý život ma
provokovala. A teraz, keď umieram, tak sa moja sestra hrá na
samaritánku... Abigail... nebudem mať pokoja dovtedy, kým nebudeš na
druhom svete, ty stará bosorka...“
„Túto vetu sme predsa počuli z telefónu!“ vykríkol Peter tak prudko, že
sa Jupiter preľaknuté strhol.
„Ticho,“ napomenul ho, pretože z pásky sa ozval hlas doktorky
Franklinovej.
„Vaša sestra vám vždy závidela,“ podpichovala psychoterapeutka s
intrigánskym podtónom. „Ja na vašom mieste by som si dobre rozmyslela,
či jej mám poručiť čo len cent.“
Posmešný smiech Metzly Holliganovej prešiel do priduseného kašľa.
„Nie, nie... takto je to dobre... Firma ju zruinuje... Tak jej treba, hnusobe
jednej!“
To Jupiterovi stačilo a vypol prístroj. Trvalo pár sekúnd, kým sa Peter
spamätal. „Ak som tomu dobre rozumel, Jupiter, tak doktorka Franklinová
huckala Metzlu Holliganovú proti vlastnej sestre! Zvláštna pomoc
umierajúcemu. Alebo sa mýlim?“
„Bodaj by si sa mýlil, máme však v rukách dôkazový materiál o jednom z
najodpornejších zločinov. Doktorka Clarissa Franklinová provokovala
Metzlu Holliganovú ešte aj na smrteľnej posteli k nenávistným slovám,
aby našej starej dáme mohla cez telefón predvádzať bohatý výber týchto
príšerných výrokov!“
„Nielen cez telefón,“ opravil ho Peter, „ešte aj v ambulancii na toalete.
Doktorka Franklinová tam pravdepodobne tajne namontovala mikrofón,
aby si jej ostatní kolegovia mysleli, že stará dáma je skutočne blázon.“
„Vrátime sa späť do Hlavného stanu.“ Jupiter vzal diktafón aj s kazetami
a skryl corpus delicti do náprsného vrecka. Zanechali pracovňu doktorky
Franklinovej v takom istom stave, ako keď do nej vstúpili.
Tesne pred odchodom Prvý pátrač rýchlo pristúpil k notárovmu
písaciemu stolu a bez zaváhania zobral originál testamentu pani
Holliganovej. Fascikel zasunul naspäť do police. Doklad poskladal a podal
ho Petrovi. „Tu máš, vezmi si to k sebe. Myslím, že sme získali dostatok
dôkazov. Teraz mažme odtiaľto, v Hlavnom stane sa stretneme s Bobom a
budeme informovať inšpektora Cottu. Prisahám ti, že ešte dnes večer...“
Jupiter sa zháčil v polovici vety a v tej chvíli mal pocit, že sa mu zastavilo
srdce. Hľadel na bránu. Kľučka sa ticho a nenápadne pohla!

Šestnásta kapitola

Hodina pravdy
Prvý pátrač zareagoval bleskovo. Okamžite dal Petrovi znamenie a
duchaprítomne otvoril okno na advokátovej pracovni. Potom obaja
rýchlosťou vetra preleteli do vedľajšej izby. Jediný možný úkryt bol písací
stôl doktorky Franklinovej. Síce bolo pod ním strašne tesno, no Peter a
Jupiter sa schúlili a nastražili uši.
Kroky zo susednej izby veľmi tlmil koberec, ktorý pokrýval celú podlahu.
Potom zavládlo na chvíľu hrobové ticho. Zrazu sa ozval hlas doktorky
Franklinovej. „Prišli sme neskoro! Zdrhli oknom!“
Niekto bežal k obloku: „Doparoma! Nič už nevidieť.“
Jupiter okamžite identifikoval hlas. Poznal ho už z notárovho
odkazovača. Podľa toho bola doktorka Franklinová v susednej izbe s
Jackom Cliffwaterom.
„Kde je testament?“ Otázka psychoterapeutky znela ako rozkaz.
Peter a Jupiter počuli, ako niekto vyťahuje z regálu spis. Potom
zašuchotal papier. „Dočerta!“ opäť zahrešil notár. „To nieje možné.“
„Tak kde je ten testament?“ vrieskala doktorka Franklinová priam
hystericky. Jack Cliffwater iba ťažko dychčal: „Je preč! Čo teraz?“
Jupiterovi vyrazil pot na čele a Peter cítil, ako sa od strachu trasie na
celom tele.
„Preboha!“ Doktorka Franklinová stŕpla. „Mám hrozné tušenie! Pásky!“
„Kde si ich schovala?“ spýtal sa ostro notár.
 „Vedľa, do písacieho stola.“
Peter cítil, ako ho zalieva horúčava a jeho strach sa prenáša aj na Jupitera.
A skutočne - racionálne založený Prvý pátrač mal zrazu pocit, že sa od
strachu zadusí, a niekoľko sekúnd nebol schopný jasne rozmýšľať. Keď
doktorka Franklinová pristúpila k svojmu pracovnému stolu a odhalila tých
dvoch v ich úbohej skrýši, pozeral jej do očí ako uštvané zviera zahnané do
úzkych.
Povýšene a bez stopy prekvapenia cúvla o krok dozadu a zavolala na
svojho komplica. Jupiter si všimol, ako notárovi šklblo kútikom úst, keď
na zavolanie doktorky Franklinovej v celej svojej mohutnosti zastal v
otvorených dverách.
„Ale čo, pozrime sa. Myšky sa teda chytili do klepca! Mysleli ste si, že
nás dostanete?“ Cliffwater na chvíľočku zapichol pohľad do Jupiterových
očí. Tento okamih stačil Prvému pátračovi, aby sa znova spamätal. Fučiac
vyliezol spod písacieho stola a odvážne sa vztýčil oproti notárovi. „Tak
moment, pane, vás predsa poznám.“
Cliffwater zmeravel vo dverách. „Nemám tušenia, o čom to hovoríš.“
Jupiter si nebol istý, či notár len z taktických príčin predstiera
nevedomosť, alebo skutočne nevie. „My dvaja sme sa zrazili pri výťahu.
Pri výťahu do ordinácie doktorky Franklinovej, vašej blízkej a dôvernej
odborníčky na vedomie a podvedomie. A síce presne v ten deň, keď ste
pani Abigail Holliganovej púšťali v nemocničnej umyvárni magnetofónové
nahrávky s hlasom jej sestry Metzly. Bola to vaša robota!“
Notár ešte stále zachovával pokoj.
„Neviem síce presne, ako sa vám podarilo namontovať v umyvárni
mikrofón tak, aby na to nik neprišiel,“ pokračoval Jupiter nerušene ďalej,
„no teoreticky si predstavujem, že ste svoju aparatúru inštalovali vo
vetracej šachte, odkiaľ sa šírili Metzline nenávistné slová a odrážali sa od
stien dámskej toalety.“
Teraz vyliezol spod písacieho stola aj Peter, pre istotu sa však držal za
Prvým pátračom. Terapeutka ho podozieravo sledovala a ostro udrela na
Jupitera: „Sem s tým testamentom. Ale rýchlo!“ Jupiter sa obrátil k
lekárke. „Ani mi nenapadne.“ Vyzývavo sa uškrnul.
Tu sa doktorka Franklinová nečakane rozohnala a vylepila šéfovi Troch
pátračov také zaucho, že sa Jupiter na chvíľku zapotácal a mal čo robiť,
aby sa udržal na nohách. Zdalo sa, že dokonca aj Johna Cliffwatera
prekvapila osobná iniciatíva jeho priateľky. Urobil krok dopredu a nežne ju
pohladil po rozrušenej tvári. „Ale, ale... upokoj sa, mačička. Na to je
predsa aj iný spôsob.“ Otočil sa k Jupiterovi: „Daj mi hneď ten testament!“
„To už presahuje všetko!“ Jupiter si šúchal boľavé líce a pozeral na
doktorku Franklinovú. „Do poslednej chvíle som nechcel tomu uveriť. Ako
psychoterapeutka ste boli jedinou dôverníčkou pani Holliganovej. Prečo
ste ju museli tak hrozne trápiť? Tak či tak by ste boli všetko zdedili.“
„O desať rokov?“ vyštekla doktorka Franklinová bezcitne. „Alebo možno
aj o dvadsať?“
To bolo priveľa aj na Petra. „Teda preto! Všetko ste robili z čírej
chamtivosti.“ Rázne prikročil k terapeutke. „Ako hlboko musí človek
klesnúť, aby zneužil starú umierajúcu ženu na taký hnusný zločin. Ste
skutočne najpodlejšia osoba, akú sme kedy stretli.“
Terapeutka nenávistné zazrela na Petra. „Len sa nerozdrapuj, lebo ti takú
vrazím, že onemieš. A teraz navaľ ten testament!“
Jupiter s obavami sledoval, ako doktorka Franklinová siahla do vrecka na
sukni a pod tenkou hodvábnou látkou sa jasne vyduli obrysy nejakého
predmetu, s ktorým jej prsty veľmi skúsene narábali. Len s najväčším
sebazaprením sa mu podarilo zachovať pokoj a rozvahu. „Dobre, ale
najprv by som sa od vás rád dozvedel, ako ste to narafičili, aby Metzlin
hlas zareagoval, keď sa pani Holliganová pri šúpaní zemiakov porezala? Je
predsa vylúčené, že by ste to boli predvídali.“
Jupiter zrejme nasadil ten správny tón. Terapeutkino vnútorné napätie
povolilo a takmer prehnane pokojne sa usadila do kresla pri svojom
písacom stole, zatiaľ čo pán Cliffwater ďalej blokoval možnú únikovú
cestu.
„Malú nehodu s nožíkom sme, prirodzene, nemohli vopred naplánovať.
Metzline výroky, keď blúznila v horúčkach, som nahrala už týždne
predtým. Zvukový záznam bol teda daný, a stará úplne náhodou práve
mala nožík v ruke.“
„Teraz už chápem!“ Jupiter sa plesol po čele. „Bola to číra náhoda, že si
pani Holliganová presne v pravej chvíli porezala prst. Nemohli ste tušiť, že
Metzlin text z pásky tak ideálne sadne.“
Terapeutka zrazu vytiahla prsty z vrecka a vzala si cigaretu zo škatuľky
na písacom stole. Chladnokrvne siahla po zapaľovači, pripálila si a vyfúkla
belasý dym. „Bolo to znamenie, nech už prichádzalo odkiaľkoľvek.
Znamenie, že v tejto hre treba pokračovať ďalej. A musím povedať, že to
veľkolepo zaúčinkovalo. Keď na druhý deň prišla do mojej ambulancie,
triasla sa na celom tele. Bola úplne bez seba.“ Doktorka Franklinová sa pri
tej spomienke škodoradostne zasmiala.
 „A ten záhadný votrelec v dome pani Holliganovej, to ste boli vy, pán
Cliffwater, všakže?“ Peter obozretne cúvol o krok dozadu a oprel sa o
písací stôl. „Otvorili ste okno a rozbili ho tak, aby sa črepy zosypali
dovnútra, potom ste oblok zas zavreli, výťahom na jedlo ste ušli do
kuchyne a odtiaľ nepozorovane až k bráne.“
Pán Cliffwater sa ešte vždy nepohol ani o milimeter. „Presne si to
odhadol.“
„A ako sa vám podarilo nebadane vniknúť do bytu pani Holliganovej?“
sledoval Jupiter ďalej svoju líniu. Doktorka Franklinová však nepripustila
ďalšiu diskusiu. Zahasila nedofajčenú cigaretu a znova siahla do vrecka.
„Predstavenie sa skončilo. Počítam do troch, a keď nenavalíš testament, tak
si ho vezmem sama.“
Jupiter cítil jej vnútorné napätie. Nebol si istý, ako dlho sa terapeutka ešte
ovládne, lenže Prvý pátrač sa len tak ľahko nevzdával.
„Budeme vypovedať pred políciou, a s dedičstvom sa môžete rozlúčiť.
Budete totálne odpísaní hotoví. Totálne. Ani jeden z vás nebude môcť
ďalej vykonávať svoje povolanie, a hrozí vám aj pekných pár rôčkov basy.
Okrem toho vás rozvláčia po všetkých novinách.“
„A právom!“ pridal sa k Jupiterovi Peter.
„Ale čo, myslíte?“ Doktorke Franklinovej preletel po tvári povýšený
úsmev. „Potom prijmite radu úspešnej psychologičky.“
Jupiter vyzývavo pozrel na terapeutku. „A tá znie?“
„Mýliť saje ľudské. Jack, odbachni ich!“ Peter s Jupiterom neverili
vlastným ušiam, no keď pozreli na notára, zaraz im bolo jasné, že počuli
dobre. Pán Cliffwater s bohorovným pokojom siahol do vnútorného
vrecka, vytiahol revolver a namontoval naň tlmič. Petrovi vyschlo v ústach
a ťažko preglgol: „Vy... vy ste blázni.“
„To by sme boli, keby sme vás nechali ujsť.“ Doktorka Franklinová
prikročila k obloku a zatiahla závesy. „Ľutujem, ale váš život mi zas
nestojí za dvadsať miliónov dolárov!“
Jupiter sa ešte nikdy necítil taký bezmocný. Situácia vyzerala
bezvýchodiskovo. Zrazu mu preblesklo hlavou - čo je s Bobom? Zavesil sa
na päty terapeutke a notárovi? Jupiterovi zúrivo vírili hlavou myšlienky,
zatiaľ čo hlaveň revolvera mierila rovno naňho. Musel získať čas. Nájsť
spôsob, aby obaja s Petrom vyviazli živí a zdraví z tohto pekla. Ale ako?
Nevedel na nič prísť. V úzkosti nepríčetne, no predsa s nádejou nahlas
volal Bobovo meno. Z výrazu doktorky Franklinovej však jasne vyčítal, že
so svojím tretím kamarátom nemôžu počítať.
 „Čo ste... čo ste urobili s Bobom?“ koktal. „Pane, počúvajte... buďte
predsa rozumný!“ Jupiter doslova modlikal.
Na notára to neplatilo. „Nepapuľuj!“ zavrčal a uprene pozeral na
terapeutku, čakajúc na ďalšie rozkazy.“
„Počuješ ich, ako skučia o pomoc?“ Doktorka Franklinová rázne kývla
svojmu priateľovi. „Na čo čakáš? Odbachni ich!“
Jupiterovi a Petrovi od strachu vyhŕkli slzy z očí a nezadržateľne sa triasli
na celom tele.
Vtom padol výstrel. Jupiter vykríkol a Peter videl, ako sa Prvý pátrač
zrútil na zem a nehybne ostal ležať.

Sedemnásta kapitola

Darovaný život
„Nie!“ Peter sa hodil na kolená vedľa Jupitera. Na jeho bunde zreteľne
videl dierku, ktorú vypálila guľka. „Čo ste to urobili?“
John Cliffwater spustil zbraň a tupo pozeral do prázdna. Peter prosebné
uprel zrak na dvojicu. Doktorka Franklinová nevydržala jeho pohľad a
zmäteno odvrátila oči. Hodnú chvíľu panovalo v šerej pracovni ticho.
Petrovi to pripadalo ako večnosť.
Zrazu sa všetci strhli na mohutný praskot. Doktorka Franklinová
ohromene zízala na policajtov, ktorí vyvalili dvere a zrazili na zem
Cliffwatera. S pištoľou v ruke vkročil cez rozbité dvere do pracovne
inšpektor Cotta.
Peter sa spamätal prvý: „Potrebujeme sanitku! Postrelil Jupitera!“
Skôr než mohol inšpektor odpovedať, pretisli sa dnu popri policajtoch
pani Holliganová a Bob a predierali sa dopredu. Obaja s otvorenými ústami
hľadeli na Jupitera, ktorý ešte vždy nehybne ležal na dlážke.
Bob začul výstrel ešte pred domom. „Čo... čo je s Jupiterom?“
Vtom z Jupiterových úst zaznelo: „Paráda, páni kolegovia! Nič sa mi
nestalo!“ Jupiter sa so stonaním zviechal a hoci bol sám ešte vyľakaný,
úprimne sa bavil na ohúrených prítomných.
Peter nechápavo vyvalil oči. „Ale Jupiter...“ jachtal. „Ako... ako je to
možné?“
Prvý pátrač siahol do vnútorného vrecka a víťazoslávne vytiahol diktafón.
„Asi je po ňom, pani doktorka. Guľka tam zrejme uviazla, lebo ja som
neutŕžil ani škrabanec.“ Jupiter podal prekvapenému inšpektorovi zničený
nahrávač, na rube ktorého bolo zreteľne vidieť priestrel po guľke.
Vzápätí už doktorke Franklinovej a pánovi Cliffwaterovi nahlas cvakli
okolo zápästia putá.
Peter pristúpil k inšpektorovi Cottovi a dôkladne si prezrel diktafón.
„Všetka česť,“ komentoval s úľavou a uškrnul sa. „Tam, kde v klasických
westernoch zachytí guľku Biblia, v modernej dobe zachráni nášmu šéfovi
život malý magnetofón!“
Pani Holliganová stratila reč. Ohromene, s otvorenými ústami hľadela na
dvojicu zločincov a chytala sa Jupiterovej ruky ako topiaci sa slamky.
„Tvoje domnienky boli od začiatku správne. A ja, naivná duša, som si
myslela, že môj syn... že za celou tou príšernou akciou by sa mohol
skrývať môj syn.“
Doktorka Franklinová sa zachvela. Prvý pátrač pustil ruku pani
Holliganovej a prenikavo sa zadíval na psychologičku. „Ten list od syna
pani Holliganovej, to bol váš výmysel, však?“
Doktorka Franklinová iba pozerala do zeme a mlčala.
Pani Holliganová sa ťažko nadýchla. „Nie... to neverím.“ V hĺbke srdca
však cítila, že Jupiter sa zrejme nemýli. „Ale povedzte mi, prečo?“
„Aby v krajnom prípade bol poruke niekto podozrivý, na koho by sa
mohla sústrediť polícia, alebo, ako v našom prípade, detektívi.“ Jupiter
siahol do vrecka a vyložil na písací stôl pred inšpektora nahrané kazety. „Z
týchto pások si vypočujete usvedčujúci dôkaz, že doktorka Franklinová a
pán Cliffwater sa pomocou hlasu jej nebohej sestry pokúšali privodiť pani
Holliganovej predčasnú smrť. Tí dvaja vedeli, že stará dáma je vážne chorá
na srdce, a dúfali, že sa svojím psychoterorom skôr dostanú k dedičstvu. K
dedičstvu, ktoré by táto vážená dvojica bola aj tak zhrabla, keby nebola až
taká netrpezlivá.“
Inšpektor Cotta nechápavo pozeral na Jupitera. „To mi musíš neskôr
podrobne vysvetliť. Ale zdá sa mi, že vy traja ste zase vypátrali veľmi
nekalý prípad.“
Doktorka Franklinová preglgla. „Je mi to ľúto,“ dostala s námahou zo
seba.
„Znie to naozaj šialene presvedčivo,“ utrúsil ironicky Druhý pátrač, zotrel
si z čela kropaje potu a postavil sa k Boboví, ktorý si neodbytne
premeriaval psychologičku:
„Povedané vašimi slovami, pani doktorka Franklinová: vo väzení budete
mať dostatok času na smútočnú prácu. Tam môžete naozaj dôkladne
'vstúpiť do seba'.“
„To už stačilo,“ prerušil inšpektor Bobovu záverečnú reč a dal policajtom
pokyn: „Odveďte tých dvoch.“
Pani Holliganová stála tu ešte vždy, akoby do zeme vraštia, no zdalo sa,
že jej odpadol ťažký kameň zo srdca.
Policajti vzali doktorku Franklinovú a pána Cliffwatera medzi seba a
odvádzali ich z izby. Psychologička sa zrazu zastavila a obzrela sa na
Tretieho pátrača:
„Apropo, Bob, veľa šťastia.“
„Ďakujem,“ odvetil bezvýrazné a rozpačito pozeral za psychologičkou.
***
Slnko žiarivo svietilo cez okná na obývačke, ktoré pani Holliganová už
zavčasu ráno umyla s čerstvou energiou a silou. Keď stará dáma v to skoré
predpoludnie privítala pred bránou Troch pátračov a zaviedla ich do
obývačky, Jupiter, Peter a Bob si hneď všimli, ako sa pani Holliganová
zaktivizovala. Koberce boli povysávané, prach utretý a vo všetkých vázach
svietili pestré kvety, jarné dary prírody.
O chvíľu už Traja pátrači sedeli pri prestretom stole u pani Holliganovej,
ktorá s očakávaním a zvedavosťou upierala oči na chlapcov. Jupiter sa ako
prvý ujal slova. „Musím sa priznať, že som dlho premáhal svoje
podozrenie voči doktorke Franklinovej. Jej nemorálny, zvrátený plán sa mi
v celom rozsahu odhalil až dnes ráno v kancelárii inšpektora Cottu.“
Pani Holliganová sa pohodlne oprela v kresle dozadu. „Bola by som
veľmi rada, keby si celú históriu vyložil pekne od počiatku. Tuším, že sa
na staré kolená ešte všeličo naučím.“
„Nebudete jediná, madam,“ poznamenal Peter a prvý raz sa cítil v tomto
dome príjemne a útulne.
„Domnievam sa, že keď sa doktorka Franklinová pred mesiacmi starala o
vašu chorú sestru Metzlu, konala ešte skutočne zo sociálnych pohnútok.
Ako psychoterapeutka dosiahla už veľa pozoruhodných úspechov a možno
by si bola vyslúžila ďalšie vavríny aj psychologickými rozhovormi s vašou
chorou sestrou, keby jej Metzlina nenávisť voči vám nebola vnukla
diabolskú ideu. Začalo sa to vtedy, keď sa Metzla dozvedela o svojej
nevyliečiteľnej chorobe a požiadala o terapiu doktorku Franklinovú. Od
Metzly a od vás, pani Holliganová, psychologička vysondovala, aký spor
vznikol medzi vami a aký majetok zanecháte. Keď doktorka Franklinová
počula, že ani jedna z vás ešte neustanovila dediča, zavetrila, že by mohla
prísť k veľkým peniazom.“
„To je pravda,“ potvrdila pani Holliganová. „Musím sa dokonca priznať,
že som už v tom čase koketovala s myšlienkou, že jej odkážem celý svoj
majetok, keďže som bola úprimne presvedčená o jej nezištnej obetavosti.
„Ako psychologička to zrejme jasne vycítila.“ Bob si znova predstavil
sám seba, ako sedí v jej ordinácii.
„Presne tak!“ pokračoval Jupiter. „A tak vás oboznámila so svojimi
plánmi, že mieni založiť nadáciu pre postihnutých rakovinou. A nezabudla
len tak medzi rečou poznamenať, že jej chýbajú akurát potrebné drobné.
Nato ste sa rozhodli, že celé dedičstvo prepíšete na ňu.“
Stará dáma súhlasne prikývla.
„Psychologička sa potom dozvedela, tiež od vás, že ste dostali pozvanie
na oslavu do vašej textilky. Vyslala teda na túto akciu svojho priateľa a
milenca Jacka Cliffwatera, aby narafičil celkom náhodné zoznámenie s
vami a naviedol vás potom na ten testament. To sa notárovi aj hravo
podarilo. Testament skoncipoval tak, že doktorke Franklinovej mal celý
dvadsaťmiliónový majetok pripadnúť v každom prípade, aj keby z tých
peňazí nezaložila nijakú protirakovinovú nadáciu. Až potiaľ bol tento
rafinovane formulovaný testament nanajvýš do neba volajúcou podlosťou,
no nepodliehal ešte trestnému právu.“
„Čo bola zrejme chyba,“ vyčítala pani Holliganová sama sebe. „No ja
som doktorke Franklinovej absolútne dôverovala.“
„Celkom pochopiteľne, madam.“ Jupiter vrhol na starú dámu povzbudivý
pohľad. „Čím bola Metzla slabšia, tým väčšia bola jej nenávisť voči vám.
Keď si predstavila, že by ste si po jej smrti ešte spokojne mali požiť pár
pekných rôčikov, šalela od nenávisti. Zúrivé slová, ktoré si doktorka
Franklinová musela od nej vypočuť, ju napokon priviedli na myšlienku
tajne nahrávať nenávisťou sršiace kliatby.“
„Ale prečo?“ poobzerala sa pani Holliganová spýtavo po svojich hosťoch.
„Milenec doktorky Franklinovej sa ocitol na mizine, to je celkom
jednoduché,“ predbehol Peter Jupitera. „To sa stáva aj v
najrenomovanejších povolaniach. A pretože psychologička bola do notára
beznádejne zbláznená, špekulovala, ako sa čo najrýchlejšie dostať k
dedičstvu, aby pánu Cliffwaterovi pomohla z kaše. Vedela, že ste ťažko
chorá na srdce, pani Holliganová, a tak prišla na pekelný nápad: vzkriesiť
Metzlu pomocou jej hlasu, aby vyvolala u vás šok, v dôsledku ktorého by
vám mohlo zlyhať srdce.“
„Je to vôbec možné, aby nejaký človek vážne spriadal takéto zločinné
úmysly?!“ Pani Holliganová sa rozhorčene vzpriamila a pohoršene
pozerala na Petra.
„Žiaľbohu áno,“ odvetil miesto neho Jupiter. „A zhoda okolností, že ste si
z nepozornosti porezali prst práve vtedy, keď Metzla vykríkla vetu, ktorá
bola na to ako šitá, bola taká neuveriteľná a nepravdepodobná ako prvá
cena v lotérii. Preto nám ani len na um neprišlo ísť na vec z tohto konca.
Zato doktorke Franklinovej ešte len vzrástla odvaha: počas hypnózy vám
vybrala z kabelky kľúč, pani Holliganová, a s pomocou voskového
odtlačku si dala urobiť duplikát.“
Ohúrená stará dáma len otvárala oči.
„No a potom mali už obidvaja nehatený prístup do vášho domu.
Inscenovali ďalšie horory, akoby Metzlin pomstivý duch tu ešte stále
strašil. Pán Cliffwater vybil s rinkotom oblok a namontoval pod telefónom
mikrofón, ktorý vyvolával ilúziu, že hlas vašej sestry vychádza z telefónu
ešte skôr, než zodvihnete slúchadlo.“
„Ale vy ste predsa stolík na telefón dôkladne preskúmali!“ Pani
Holliganová vrhla ponad stôl spýtavý pohľad na Jupitera.
„To je pravda. Ibaže pán Cliffwater medzitým mikrofón už zase odstránil.
Keď ste nám telefonovali, bol vo vašom dome. Len čo počul, ako voláte o
pomoc, rýchlo odstránil mikrofón a zbalil aj testament. Napokon presne
vedel, do ktorej zásuvky ste ho vtedy strčili.“
„Ale načo mu ten testament vlastne bol?“
„Ani inšpektor Cotta spočiatku celkom nechápal Cliffwaterovo
počínanie.“ Jupiter vystrúhal veľmi dôležitú tvár. „No napokon ho prinútil
k obšírnemu priznaniu. Notár prišiel na myšlienku, že k závetu pripojí
ďalšiu klauzulu. A tá mala znieť, že v prípade smrti doktorky Franklinovej
celý majetok prechádza naňho.“
Pani Holliganová zbledla. „Má to azda znamenať, že pán Cliffwater
mienil po mojej smrti odstrániť aj doktorku Franklinovú?“
Jupiter prikývol. „Peniaze kazia charakter. A tých dvadsať miliónov
dolárov si chcel notár uchmatnúť sám pre seba, hoci jeho dlhy
nepresahovali dovedna viac ako pár stotisíc.“
„Podľa toho neopätoval lásku doktorky Franklinovej,“ utrúsil Bob a
horko preglgol. „Keby ste včera neboli prišli do ordinácie, pani
Holliganová, a neboli donútili Dr. Millerovú otvoriť miestnosť na terapiu,
a keby som sa včas nebol prebral z omámenia, mohol celý prípad dopadnúť
veľmi zle.“
„Ibaže nedopadol!“ Stará dáma sa potmehúdsky usmiala. „Keď Jupiter do
telefónu vyslovil podozrenie, že Bobovi možno hrozí nebezpečenstvo,
okamžite som si prehodila kabát a vyštartovala do ordinácie. Nestrácala
som ani minútu.“
Traja pátrači sa usmiali.
„Tým by bolo vlastne všetko objasnené,“ poznamenal Jupiter a s
obrovským apetítom sa vrhol na lákavé dobroty, ktoré stará dáma postavila
na stôl.
„Tak je,“ potvrdila pani Holliganová. „A teraz by som konečne využila
príležitosť, aby som sa vám z celého srdca poďakovala. Po tom všetkom
som nesmierne rada, že ste sa nedali mnou znechutiť. S tou salámovou
taktikou, to bola odo mňa ozaj hlúposť. Rozhodne aspoň v súvislosti s
vami. Vy ste super, chlapci! Všetci traja, za to dám ruku do ohňa!
Spoliehajte sa aj v budúcnosti na svoj zdravý inštinkt a uvidíte, že to
takmer vždy dobre dopadne.“ Pri tejto poslednej vete sa stará dáma
zahľadela na Boba. A optimisticky naňho žmurkla, akoby uhádla, čo sa v
ňom odohráva.

Digitalizácia a oprava: Davis.