GIS Teoria Zaklady

ÚVOD
Čo všetko sa očakáva od absolventov environmentalistiky? Aby dokázali analyzovať kvalitu

jednotlivých zložiek životného prostredia, navrhovať opatrenia pre trvalo-udržateľný manažment krajiny,
riešiť konflikty záujmov pri využívaní krajiny a vykonávať množstvo ďalších odborných činností súvisiacich
so spoznávaním, manažovaním a ochranou životného prostredia.
Práca environmentalistu má niekoľko špecifík. Prvé vyplýva zo skutočnosti, že environmentalistika
je interdisciplinárna náuka o životnom prostredí, to znamená, že aj práca v tejto oblasti vyžaduje rovnako
interdisciplinárny prístup. Druhé špecifikum je, že údaje s ktorými pracuje majú nielen časový, ale aj
priestorový charakter. Z toho vyplýva, že k interdisciplinárnemu obsahu sledovaných objektov a javov
pribúdajú rovnako dôležité priestorové vzťahy medzi nimi. Tretie špecifikum vyplýva z praktického
zamerania na aktuálne problémy, ktoré sa snažíme riešiť. To znamená že práca environmentalistu je
veľmi často zameraná na budúcnosť, na plánovanie, modelovanie a simulácie procesov a javov v
životnom prostredí. Tieto tri základné špecifiká robia prácu environmentalistov náročnou a v niektorých
prípadoch až nerealizovateľnou bez technickej podpory. K tomu aby bolo možné plnohodnotne vykonávať
všetky odborné činnosti siahajú environmentalisti po nástrojoch, ktoré im umožnia zbierať priestorové
údaje, spracovávať ich, analyzovať, vizualizovať a vzájomne ich zdieľať. Dominantnú úlohu tu zohrávajú
geografické informačné systémy, ktoré zvládajú všetko tieto činnosti a v rukách odborníkov sa tak stávajú
moderným a efektívnym nástrojom, často nevyhnutným pre vykonávanie ich práce.
Cieľom tejto vysokoškolskej učebnice je predstaviť problematiku geografických informačných
systémov študentom aplikovanej environmentalistiky. Logika učebnice sleduje cestu, ktorou sa
priestorové informácie dostávajú z reality do dátových modelov, kde ich je možné ďalej spracovávať,
vizualizovať a zdieľať. Potenciál GIS v úlohe environmentalistu však nekončí pozbieranými upravenými a
vizualizovanými priestorovými údajmi. Skutočná sila spočíva v širokej škále analytických nástrojov,
prostredníctvom ktorých je možné riešiť priestorové vzťahy, odhaľovať na prvý pohľad neviditeľné
vlastnosti a javy, kvantifikovať zmeny, modelovať a simulovať javy a pod. Z tohto dôvodu sme venovali
pozornosť aj základným priestorovým analýzam, ktoré je možné v prostredí GIS realizovať.
Dúfame že učebnica sa stane dobrou učebnou pomôckou nielen pre študentov environmentalistiky,
ale aj pre každého, ktorý sa zaujíma o inovatívne možnosti spracovania priestorových údajov.
Autori
- 5 -
Geografické informačné systémy pre environmentalistov Imrich Jakab, Michal Ševčík
1 Geoinformatika a geografické
informačné systémy
Čo má spoločné Školský atlas sveta s navigačným systémom GPS, služba Google Maps s
modelovaním hydrologických procesov, mapovanie druhotnej krajinnej štruktúry s armádnou
špionážou, či mapovanie drobných zemných cicavcov s televíznou predpoveďou počasia?
Odpoveď je jednoduchá:
Všetky využívajú geografické informačné systémy.
1.1 Geoinformatika
História geografických informačných systémov sa spája s rozvojom informačných technológií, ktoré
v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vytvárali priestor pre vznik nových aplikácií. Prvým
priekopníkom, ktorý razil slovo „GIS“, a ako prvý ukladal, porovnával a analyzoval údaje o využívaní pôdy
v Kanade bol geograf Roger Tomlinson. Spolu s tímom IBM vyvinuli Kanadský geografický informačný
systém (tzv. CGIS).
Rozvoj technológie geografických informačných systémov postupne zvyšoval záujem o
problematiku vyjadrenú nielen počtom aplikácií, ale najmä špecialistov, ktorí sa venovali výskumu a
vývoju inovatívnych metód pre zber, spracovanie, analýzu a vizualizáciu priestorových údajov.
A tak sa na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia objavil termín geoinformatika, ktorým sa označovali
poznatky a činnosti na styku geografie, geodézie, kartografie, diaľkového prieskumu Zeme (DPZ),
informatiky, matematiky a niektorých ďalších disciplín (obr. 1A). Geoinformatika sa zamerala na
organizáciu, budovanie a fungovanie informačných systémov, aby s ich pomocou mohla riešiť rôzne úlohy
(Pravda, 2001).
- 6 -
Nitra 2020 1 Geoinformatika a geografické informačné systémy
Goodchild (1992), ktorý medzi prvými pomenoval túto novú rozvíjajúcu sa disciplínu ju
charakterizoval prostredníctvom opisu jej výskumných záujmov. Tie vidí najmä v oblasti zberu údajov,
priestorovej štatistiky, modelovania údajov, údajových štruktúr a algoritmov, zobrazovania, priestorových
analýz a aj širších aspektov používania geografických informačných systémov v praxi.
Od tohoto obdobia vzniklo množstvo špecializovaných vedeckých časopisov venovaných
Geoinformatike (napr. International Journal of Geographic Information Science, Transactions in GIS,
Geoinformatica a iné) ako aj samostatné pracoviská a študijné odbory. Tento postupný proces viedol k
prirodzenému etablovaniu geoinformatiky ako samostatnej vednej disciplíny s vymedzeným objektom
výskumu a vlastnými výskumnými metódami (Hofierka a kol., 2014).
Vymedzenie geoinformatiky ako samostatnej vednej disciplíny je možné vyjadriť schematicky
pomocou obrázka 1B.
Obr. 1 Vymedzenie geoinformatiky

A – geoinformatika ako interakcia viacerých vedných disciplín
B – geoinformatika ako samostatná vedná oblasť
Poznámky: Uvedené sú tu len najdôležitejšie príbuzné disciplíny geoinformatiky
Schéma B nerieši vzájomné prieniky alebo interakcie príbuzných disciplín
(Zdroj: Hofierka a kol., 2014)
Z obrázka 1B vyplýva, že geoinformatika má naďalej veľmi interdisciplinárny charakter s

rozsiahlymi prienikmi s príbuznými disciplínami, avšak teraz už má aj vlastnú, samostatnú oblasť výskumu
ktorou môže stimulovať aj spomínané príbuzné vedy. Napríklad prebiehajúca revolúcia v metódach zberu
geopriestorových dát (napr. GPS, LiDAR) podnecujú geoinformatiku k novým metódam ich spracovania,
čo poskytne nové možnosti aplikácií a impulzy pre ďalšie oblasti výskumu krajiny (Hofierka a kol., 2014).
Hlavným predmetom záujmu geoinformatiky je spracovanie geografických (geopriestorových) dát
pomocou geoinformatických metód a informačných technológií tak, aby bolo možné z nich získavať nové
informácie a poznatky o stave a spôsobe fungovania objektov a javov krajinnej sféry. V konkrétnej rovine
a stručným spôsobom môžeme tiež konštatovať, že geoinformatika je vedecká disciplína, ktorá sa venuje
- 7 -
teoretickým a metodickým aspektom spracovania geografických (geopriestorových) informácií pomocou

geografického informačného systému (Hofierka, 2012).
1.2 Vymedzenie pojmu geografický informačný

systém
Od prvého uvedenia geografických informačných systémov (GIS) do praxe prešlo už vyše 50 rokov
a GIS si našli svoje uplatnenie v mnohých oblastiach ľudskej činnosti ale doposiaľ nebola vytvorená ich
jednotná definícia.
Samotný názov Geografické informačné systémy nám však prezrádza niekoľko základných
informácií:
 geografický – znamená, že GIS pracuje s konkrétnym miestom, ktoré sa viaže na Zemský povrch
a ktoré je možné využitím súradnicového systému lokalizovať,
 informačný – zameriava sa na prácu s informáciami, ktoré majú priestorový charakter. To
znamená že umožňuje ich zber, úpravu (editáciu), ukladanie a zdieľanie, analýzu a syntézu ako aj
dvojrozmernú či trojrozmernú vizualizáciu,
 systém - jedná sa o štruktúru, ktorú tvorí technické a programové vybavenie, priestorovo
orientovaná databáza a ľudský prvok.
Pri snahe o hľadanie vhodnej exaktnej definície sa stretávame so skutočnosťou, že rôzni autori
vnímajú tento pojem na odlišných úrovniach. V nadväznosti na túto nejednotnosť vyčleňuje Rapant (2002)
tri úrovne chápania pojmu GIS:
- GIS ako softvér,
- GIS ako konkrétne aplikácie,
- GIS ako informačné technológie.
1.3 GIS ako softvér

Na tejto najnižšej úrovni je pojem GIS postavený na úroveň programových produktov, ktoré
zabezpečujú správu a analýzu dát. Typickým prejavom stotožnenia sa výlučne s týmto pohľadom je
preferovanie určitých softvérových nástrojov a predstava, že konkrétny produkt od konkrétnej firmy je ten
skutočný GIS. Podobných prístupov nájdeme v informatike mnoho, rovnakým spôsobom si užívatelia
predstavujú konkrétny softvérový produkt pri definovaní informačného systému, textového editora,
tabuľkového procesora, či nástroja na tvorbu prezentácií.
- 8 -
GIS sú produktom výskumu mladej vednej disciplíny – geoinformatiky, ktorá má

medzipredmetový charakter a stavia najmä na poznatkoch z geografie, kartografie, informatiky,
matematiky a diaľkového prieskumu Zeme. A geoinformatika ako veda sa priamo neviaže na žiaden
konkrétny softvér. Ak by sme sa začítali do odborných knižných publikácií, ktoré sa podrobne venujú
problematike GIS, zistili by sme že neopisujú konkrétne softvérové produkty, ale teoretické a metodické
aspekty spracovania geografických informácií pomocou GIS. Konkrétne softvéry GIS nám
prostredníctvom rôznorodých nástrojových balíkov umožňujú praktickú realizáciu týchto teórií a metodík
v konkrétnych aplikáciách. Z toho vyplýva, že väčšina navzájom konkurenčných GIS softvérov ponúka
rovnaké základné nástroje pre spracovanie priestorových údajov. Odlišnosti sú hlavne v grafickom
užívateľskom rozhraní a v špeciálnych, rozšírených funkciách pre pokročilejšiu prácu s GIS.
Z pohľadu softvéru môžeme GIS rozdeliť na tri základné typy:
1. Desktop GIS - V súčasnosti je vo svete dostupných mnoho komerčných alebo voľne dostupných
softvérových balíkov GIS. Všetky majú svoje silné a slabé stránky, ktoré zvyčajne vyplývajú z ich
histórie vývoja a z ich špecifického zamerania. Medzi najznámejšie softvérové balíky GIS, so
širokým spektrom využitia, patria: QGIS, ILWIS (ITC), GeoMedia (Hexagon), ArcGIS Pro (ESRI),
GRASS GIS, MapInfo Pro (Pitney Bowes Software) a pod.
2. Serverový GIS - Serverový GIS predstavuje vývojové prostredie na tvorbu internetových aplikácií
využívajúcich geografické (priestorovo viazané) údaje. Najčastejšie je tento typ využívaný na
poskytovanie priestorovo viazaných údajov vo forme máp, rastrových snímok a vektorových
objektov pre následné publikovanie prostredníctvom webových mapových služieb
(http://geo.enviroportal.sk). Avšak vzhľadom na stále sa zvyšujúci objem dostupných údajov (big
data), sa rôzne pre-processingové (správa, údržba, úprava údajov) a processingové (výpočtové)
úlohy presúvajú s desktopového prostredia na server (príp. cloud).
3. Mobilný GIS - Ich najväčšou doménou je zber priestorových údajov, priamo v teréne. Okrem
lokalizácie objektov umožňujú užívateľom aj úpravu, analýzu a zobrazenie geografických
informácií, pričom všetko je možné realizovať priamo v teréne (www.aeroterra.com).
Najznámejšou technológiou využívajúcou mobilné GIS je GPS prijímač.
Pre GIS z pohľadu softvéru je tiež dôležité (a to vo všetkých troch typoch) rozlišovať licenciu pod
ktorou daný softvér pracuje. Tu môžeme rozlišovať (Štědroň, 2010):
1. Zatvorený, resp. proprietárny softvér: pričom týmto termínom sú označené GIS softvéry, ktoré
sú pre účely práce dodávané len v podobe binárneho kódu bez prístupu ku zdrojovému kódu, a
teda bez možnosti úprav užívateľom a prísne limitovaných možností užívania a ďalšieho šírenia.
Výhodou tohoto typu je stála technická podpora a istota vývoja softvéru, alebo kontrolovaný vývoj
- 9 -
programu určeným smerom (Lajčin, 2013). Ako príklad môžeme uviesť väčšinu ESRI (ArcGIS)
produktov, IDRISI, Manifold atď,
2. Otvorený, resp. slobodný softvér: Aj keď tieto dva pojmy nie sú identické a rozdiely medzi nimi
sú len filozofické, základná myšlienka zdieľania súborov a zdrojového kódu zostáva rovnaká, preto
ich možno používať ako synonymá. Stallman (2002) stanovil štyri základné kritéria slobodného
softvéru: slobodu spustiť softvér pre akékoľvek účely, slobodu skúmať a upravovať program,
slobodu program kopírovať, slobodu vylepšovať softvér a podeliť sa o toto vylepšenie s
verejnosťou, pre úžitok celej spoločnosti. Za výhody slobodných softvérov môžeme pokladať
najmä bezpečnosť (na vývoji sa podieľa väčší počet vývojárov, a tým je vyššia šanca nájdenia
chyby a jej rýchleho opravenia), flexibilitu (možnosť upravovania programu podľa potreby
používateľa), možnosť vyskúšania pred obstaraním, cena a sloboda. Najznámejšími z radov
otvorených softvérov sú GRASS GIS, QGIS, SAGA, DIVA, ILWIS atď.
Vzhľadom na veľké množstvo GIS aplikácií a ešte väčšie množstvo možností dátových formátov
na ukladanie a distribúciu priestorových údajov, bolo potrebné zaviesť určité štandardy, aby sa
zabezpečila schopnosť spolupráce medzi jednotlivými GIS softvérmi a službami. OGC (Open Geospatial
Consortium) je medzinárodná nezisková organizácia zameraná práve na vývoj a definovanie takýchto
otvorených štandardov pre priestorové údaje.
1.4 GIS ako konkrétne aplikácie

Pohľad na GIS cez aplikácie, ktoré je možné prostredníctvom nich riešiť je prítomný v mnohých
definíciách GIS. Príkladom môže byť známa a často citovaná definícia GIS podľa Burrough (1986), kde
GIS predstavujú „výkonnú sadu nástrojov pre zber, ukladanie, vyhľadávanie, transformáciu a
zobrazovanie priestorových údajov z reálneho sveta."
V praxi najčastejšie používané desktopové GIS softvéry ponúkajú užívateľom rôznorodé možnosti
pre zber, ukladanie, správu, analýzu, syntézu a prezentáciu priestorových dát. Svoje nezastupiteľné
miesto zohrávajú GIS najmä v oblasti priestorových analýz (Obr. 2). Práve schopnosť riešiť priestorové
analýzy odlišuje GIS od ostatných informačných systémov.
Pohľad na GIS v tejto rovine je silne poznamenaný organizačnou jednotkou, ktorá ho používa a oblasťou,
v ktorej sa dané aplikácie využívajú. Iné aplikácie využíva Slovenská správa ciest, iné Slovenský
hydrometeorologický ústav, Správa národného parku TANAP, či Ústav krajinnej ekológie Slovenskej
akadémii vied.
- 10 -
Manažment
krajiny Sieťové
Zdroje
analýzy
zásob Mapovanie
udalostí
Hydrologické
Priestorové
analýzy
merania
Výber
Výber
lokality koridorov
Inžinierske Modelovanie
služby dopravy
Demografické Trasovanie,
analýzy logistika
Prieskum
zdrojov
Topografické
Podnikový
analýzy
manažment
Rozširovanie Geoprocessingové
a difúzia modelovanie
Obr. 2 Možnosti GIS aplikácií založených na priestorových analýzach

(Zdroj: Abukhater, 2011 – upravené)
1.5 GIS ako informačné technológie

GIS z pohľadu informačných technológií predstavuje najvšeobecnejšiu rovinu chápania tohto
pojmu. GIS môžeme v tejto rovine definovať ako informačné technológie, ktoré dokážu ukladať,
analyzovať a zobrazovať priestorové i nepriestorové údaje (Parker, 1988). V podstate sa jedná o celistvý
pohľad na GIS ako na hardvérové, softvérové a organizačné prostredie, v ktorom vznikajú a prebiehajú
jednotlivé aplikácie GIS.
Toto prostredie obsahuje nasledovné štrukturálne komponenty (Jedlička, Brehovský, 2003):
1. Hardvér – zahrňuje počítače, počítačové siete, vstupné a výstupné zariadenia (geodetické
prístroje, pozemný i kozmický segment globálneho lokalizačného systému GPS – digitizéry,
plottery, scannery, …);
2. Softvér – vlastný softvér pre prácu s geografickými dátami je často postavený modulárne.
Základom systému je jadro, ktoré obsahuje štandardné funkcie pre prácu s geodátami, a
programové nadstavby (moduly) pre špecializované práce (napr. spracovávanie fotogrametrických
snímkov a snímkov diaľkového prieskumu Zeme, sieťové, priestorové a štatistické analýzy, 3D
zobrazovania, tvorba kartografických výstupov);
3. Dáta – predstavujú najdôležitejšiu časť GIS. Aj keď došlo v posledných rokoch k pozitívnym
zmenám vo vzťahu k dostupnosti dát, hlavne zvyšujúcou sa podporou slobodného používania
- 11 -
geografických dát, stále tvorí získavanie geopriestorových dát veľkú časť finančných nákladov na
chod GIS;
4. Ľudia - používajúci daný GIS – programátori, špecialisti GIS (analytici), koncoví užívatelia;
5. Metódy – metódy využitia daného GIS, jeho zapojenie do existujúceho informačného systému
podniku (z hľadiska praxe veľmi komplikovaná a náročná časť).
Spojením týchto troch pohľadov môžeme GIS charakterizovať ako:

„Funkčný celok vytvorený integráciou technických a programových prostriedkov, dát, pracovných
postupov, obsluhy, užívateľov, organizačného kontextu, zameraných na zber, ukladanie, správu, analýzu,
syntézu a prezentáciu priestorových dát pre potrebu popisu, modelovanie a simulácie okolitého sveta
s cieľom získať nové informácie potrebné pre racionálnu správu a využívanie tohto sveta“ (Rapant, 2002).
„Systém pozostávajúci z hardvéru, softvéru, dát, ľudí, organizačných a inštitucionálnych opatrení,
ktorý slúži pre zber, ukladanie, analýzu a šírenie informácií o jednotlivých častiach Zeme (Dueker a Kjerne
1989)“
1.6 Využitie GIS v ekológii a environmentalistike

Možnosti uplatnenia GIS je možné nájsť takmer vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti, pretože
každá činnosť prebieha na určitom mieste, alebo sa k určitému miestu viažu. Podobné široké uplatnenie
ponúkajú GIS aj v oblasti ekológie a environmentalistiky. Príkladom je:
 analýza priestorovej aktivity živočíchov,
 štúdium ekosystémových služieb,
 modelovanie šírenia inváznych druhov rastlín a živočíchov,
 hodnotenie miery vplyvu ľudskej činnosti na životné prostredie,
 analýza šírenia a dopadu znečistenia na jednotlivé zložky krajiny,
 inventarizácia a manažment prírodných zdrojov,
 modelovanie prírodných procesov, ako je vodná či veterná erózia pôd, povodňová vlna v povodí
rieky,
 analýza zdravotného stavu obyvateľstva, modelovanie a simulácia šírenia epidémií v populácii,
 tvorba územných plánov a systémov ekologickej stability územia,
 mapovanie nelegálnych skládok a litteringu,
 analýza mikroklimatických činiteľov a identifikácia tepelných ostrovov v mestách,
 modelovanie trendov vývoja krajiny,
 identifikácia archetypov krajiny a pod.
- 12 -
Využívanie nástrojov a aplikácií GIS nie je len doménou odborníkov ktorých práca závisí od
priestorových údajov, ale stáva sa súčasťou nášho každodenného života. Príkladom je využívanie web
GIS aplikácií pri hľadaní konkrétneho miesta pre dovolenku, zisťovaní najrýchlejšej cesty, hľadaní
najbližšej služby, pri modelovaní prognóz počasia, alebo využitie mobilných GIS aplikácií pri navigácii v
doprave, prípadne pri spoznávaní prírodných a kultúrnych krás hrami ako geocaching a whereigo.
- 13 -
2 Geografické dáta a geografické prvky
Čím sa odlišujú geografické dáta od ostatných typov dát?

Geografické dáta vyjadrujú nielen vlastnosti objektov, ale aj ich presnú lokalizáciu v priestore a
vzťahy k iným priestorovým objektom,
Chránený areál ako geografický údaj je v GIS priestorovým objektom nakoľko:
 má presne definovanú lokalizáciou, ktorá určuje geografickú polohu každej časti areálu,
 obsahuje priestorové informácie - napr. rozlohu areálu, dĺžku jeho hraníc
ale aj nepriestorové informácie - napr. jeho názov, prevládajúce biotopy, vlastníkov
pozemku, predmet ochrany a pod.
 má definované vzťahy k ostatným priestorovým objektom - presne vytýčené hranice so
susednými pozemkami, prístupovú cestu a pod.
2.1 Geografické dáta a geografické prvky

Geografické informačné systémy pracujú so zvláštnym typom dát, a to s priestorovými dátami.
Priestorové dáta (angl. spatial data) sú dáta, ktoré sa vzťahujú k určitým miestam v priestore, a pre ktoré
sú na potrebnej úrovni rozlíšenia známe lokalizácie týchto miest (Rapant, 2002).
Vo väčšine prípadov je priestor, v ktorom môže byť definovaná poloha údajov redukovaný na
povrch prípadne bezprostredné okolie povrchu Zeme, preto sa v praxi často používa pojem geografické
dáta (skrátene geodáta) (Frank, 1988).
Základnou entitou popisovanou geografickými dátami je geoprvok (angl. geo-feature).
Geografický prvok alebo geoprvok je model lokalizovaného objektu reálneho sveta, ktorý je ďalej
nedeliteľný na jednotky svojej triedy a ktorý zahrňuje priestorovú lokalizáciu (Kusendová, 2003).
- 14 -
Nitra 2020 2 Geografické dáta a geografické prvky
Príkladom geoprvku môže byť napríklad samosprávny kraj. Kraj už nie je možné ďalej deliť na kraje
to znamená, že je ďalej nedeliteľný na jednotky svojej triedy. Môžeme ho ale rozdeliť na jednotky inej
triedy, napríklad okresy, obce, katastrálne územia a pod.
Geoobjekty popisujúce rovnaké témy (vyjadrujúce špecifickú vlastnosť reality) sa v prostredí GIS
združujú a ukladajú do tematických mapových vrstiev. Geoprvky obsiahnuté v mapových vrstvách
môžu reprezentovať nielen objekty reálneho sveta ako napríklad budovy, cesty, rieky, les, ale aj
abstraktné jednotky ako kvalitu služieb, mieru znečistenia a pod.
Pri vytváraní máp z mapových vrstiev vnímame jednotlivé vrstvy ako priehľadné fólie, z ktorých
každá predstavuje nakreslenú určitú časť reality (napríklad hranica katastrálneho územia, prvky krajinnej
štruktúry, miesta zmapovaných nelegálnych skládok a pod.). Jednotlivé vrstvy podobne ako fólie na seba
vrstvíme a vizuálnym zlučovaním častí reality vytvárame výslednú mapu. Spravidla jedna tematická
mapová vrstva tvorí jeden dátový súbor, ktorý možno prenášať a tým ju zdieľať s ďalšími užívateľmi.
Jedna vrstva tak môže byť súčasne vo viacerých mapových projektoch.
Každý geoprvok, ak má byť v GIS správne reprezentovaný a spracovaný, musí byť popísaný
z niekoľkých hľadísk. Popis geoprvkov pozostáva z nasledovných zložiek (Komárková, Kopáčková,
2008):
a) geometrická zložka,
b) tematická zložka,
c) časová zložka,
d) vzťahová zložka,
e) kvalitatívna zložka.
- 15 -
3 Geometrická zložka popisu geoprvku
Geometrická zložka popisu geoprvku udáva, KDE sa daný prvok nachádza a AKO je na mape
reprezentovaný. Mapu ktorá obsahuje len geometrickú zložku popisu geoprvku často nazývame
slepou mapou. Neobsahuje žiadne informácie o vlastnostiach geoprvku. V praxi to znamená že
vidíme na mape presne lokalizované bodové, líniové, alebo plošné geoprvky, ale nevieme čo
symbolizujú. Navyše nemáme k dispozícii legendu, ani žiadny iný popis, ktorý by nám prezradil
aké informácie sú v nich obsiahnuté.
Geometrická zložka popisu geoprvku popisuje jeho geometrické vlastnosti – tvar a geografickú
polohu - lokalizáciu geoprvku v priestore.
V GIS, je geografická poloha považovaná za najdôležitejšiu zložku popisu geoprvku a predstavuje
kľúčovú vlastnosť, ktorou sa GIS odlišuje od iných informačných systémov (Maguire, 1991).
Priestorové údaje môžu byť reprezentované ako presne definované subjekty v priestore, (napr.
parcely, pozemky, administratívne či geomorfologické hranice, kde vieme presne vyčleniť hranice medzi
objektami), alebo kontinuálne variácie jednotlivých atribútov (ako sú teplota alebo zrážky, kde je
hranica medzi hodnotami atribútov iba orientačná) (Burrough a kol., 2013).
Poloha objektu sa dá stanoviť:
1. priamo: pomocou súradníc súradnicových systémov (angl. georeferencing) ako je napr.
súradnicový systém zemepisných dĺžok a šírok (48.308719N, 18.091548E),
2. nepriamo: konvertovaním vstupného textu na konkrétne súradnice (angl. geocoding). Vstupný
text vzhľadom na typ informácie o polohe objektu rozlišujeme na:
 absolútny – udávajúci popis absolútneho, nezávislého a nezameniteľného umiestnenia
objektu najčastejšie pomocou identifikátorov akými sú systémy adries, geografických
názvov, kódov obcí a iných štatistických systémov (napr. Tr. Andreja Hlinku 1, Nitra,
Slovensko),
- 16 -
Nitra 2020 3 Geometrická zložka popisu geoprvku
 relatívny – ktoré častokrát samé o sebe nepokutujú dostatočné množstvo informácií na

presnejšiu lokalizáciu a sú závislé od iných referenčných plôch (napr. 30 metrov od hlavnej
cesty pri mestskom úrade).
3.1 Priame určovanie polohy v priestore

Na určovanie polohy v priestore bolo vytvorených niekoľko základných geografických konceptov,
bez ktorých by presná lokalizácia objektov nebola možná (Lott, 2015):
 súradnicový systém: ide o sadu matematických pravidiel na určenie spôsobu akým sa budú
súradnice prideľovať jednotlivým bodom,
 dátum: môžeme chápať ako parameter resp. sadu parametrov ktoré definujú polohu začiatku,
mierku a orientáciu súradnicového systému,
 súradnicový referenčný systém: ide o súradnicový systém, ktorý pomocou dátumu definuje
vzťah k reálnemu svetu,
 transformácie: zmena súradníc medzi dvoma súradnicovými referenčnými systémami
založených na rôznych dátumoch.
Úloha presne lokalizovať body na zemskom povrchu a následne ich zobraziť na mape je
matematicky i technicky náročná, nakoľko povrch zemského telesa je horizontálne i vertikálne značne
členitý a geometricky značne komplikovaný. Jednou zo základných úloh kartografie je transformácia
priestorového telesa (Zeme) do roviny, ktorú predstavuje mapa. Rieši sa to postupným zjednodušovaním
popisu tvaru tohto povrchu, najčastejšie pomocou elipsoidov.
3.1.1 Geoid a elipsoid

Vertikálna členitosť povrchu zemského telesa je však vzhľadom na priemernú veľkosť zemského
polomeru (r = 6371km) veľmi malá. Tak napríklad na guli s polomerom 6,37 metra by mal Gerlachovský
štít vo Vysokých Tatrách nadmorskú výšku 2,66 milimetra, Tatranská Štrba by mala 0,9 milimetra, takže
relatívna výška Gerlachovského štítu oproti Štrbe je 1,76 milimetra (Krcho,1986).
Nakoľko nerovnosti skutočného povrchu Zeme sú v porovnaní s rozmermi zemského telesa
bezvýznamné a ¾ zemskej kôry sú pokryté vodou, počiatočný model zjednodušenia vychádza z povrchu
svetového mora t.j. z ustálenej strednej hladiny morí. Stredná hladina náleží určitej uzavretej ploche, ktorá
prebieha i pod povrchom kontinentov a zodpovedá hladine nulovej nadmorskej výšky (Tichý, Švec, 1986).
Tento počiatočný model zjednodušenia skutočného povrchu Zeme sa nazýva geoid (obr. 3).
- 17 -
Hladina mora Elipsoid
Zemský
povrch
Geoid
Obr. 3 Geoid a elipsoid

(Zdroj: Jakubík, 2010)
Pre kartografiu je však podstatné, že geoid je matematicky nedefinovateľné fyzikálne teleso a

preto je všeobecne prijímaným zjednodušením nahradenie komplikovaného geoidu referenčným
elipsoidom (obr.3), alebo guľou, ktoré sa dajú matematicky definovať (Koreň, 1996).
Elipsoid je definovaný (obr. 4):

 veľkou, hlavnou poloosou a,
 malou, vedľajšou poloosou b .
Obr. 4 Hlavná a vedľajšia poloos elipsoidu
Nahradiť geoid vyhovujúcim elipsoidom patrilo v minulosti k popredným úlohám geodézie

a kartografie. Aj z tohto dôvodu sa v rôznych obdobiach a na rozličné účely zaviedli mnohé elipsoidy.
V geodetickej a kartografickej praxi sa na Slovensku používa niekoľko elipsoidov (tab. 1).
Pre civilné mapy v Křovákom zobrazení (viac o zobrazení sa dozviete v kapitole 3.2.2) sa používa
Besselov elipsoid, ktorý je ako referenčná plocha základom topografických máp vo viacerých krajinách
prevažne strednej Európy, okrem Slovenska a Česka aj napr. v Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku,
Holandsku. Pre vojenské mapy sa po 2. svetovej vojne vo všetkých štátoch bývalej Varšavskej
zmluvy (teda aj v Československu) využíval pre Gaussovo-Krügerovo zobrazenie (kapitola 3.2.2)
Krasovského elipsoid. Po vstupe Slovenska do Severoatlantickej aliancie sa v súvislosti zo
zavedením zobrazenia UTM (Universal Transverse Mercator) začal využívať Hayfordov elipsoid.
Uvedené elipsoidy nemajú svoj stred totožný s ťažiskom Zeme, pretože boli skonštruované na
základe meraní častí zemského povrchu (pre vybrané územia, napr. Severná Amerika, Stredná
Európa, bývalé ZSSR a pod.) a boli navrhnuté tak, aby čo najlepšie vystihovali priebeh geoidu v týchto
- 18 -
územiach. Najnovší referenčný elipsoid je WGS 84, ktorý bol odvodený z družicových meraní, má
globálny charakter a jeho stred je totožný s hmotnostným stredom Zeme. Jeho povrch sa primyká k
povrchu geoidu s odchýlkou 60 m. WGS 84 je platformou pre najpresnejšiu geometrickú reprezentáciu
tvaru zemského telesa a presné určovanie polohy pomocou globálnych navigačných satelitných systémov
(Kaňuk, 2015).
Tab. 1 Rozmery vybraných referenčných elipsoidov
Názov Dĺžka hlavnej poloosi (km) Dĺžka vedľajšej poloosi (km)
Besselov elipsoid (1841) 6377.39716 6356.07896
Clarkov elipsoid (1880) 6378.24915 6356.51487
Hayfordov elipsoid (1909) 6378.38800 6356.91195
Krassovského elipsoid (1940) 6378.24500 6356.86302
WGS 72 (World Geodetic System 1972) 6378.15300 6356.75052
WGS 84 (World Geodetic System 1984) 6378.13700 6356.75231

Zdroj: http://www.globalmapper.com/helpv11/datum_list.htm
3.2 Súradnicové systémy

Referenčné plochy ako elipsoid prípadne guľa predstavujú matematické modely Zeme, na ktorých
povrchu sa dá jednoznačne a presne určiť poloha bodov, čo znamená, že dané body sa dajú lokalizovať.
Aby bolo možné pracovať s geodátami, je nutné definovať priestorové vzťahy pre geoobjekty
(geometriu, topológiu), načo slúžia práve súradnicové systémy.
Súradnicový systém musí spĺňať tri požiadavky (Hrubý, 2006):
1. definícia polohy je jednoznačná - objekty s rovnakou polohou sú identické a naopak,
2. definícia polohy je kvantifikovateľná - možno definovať jednotku a v tej merať,
3. musí byť definovaná metrika tak, že možno merať vzdialenosť medzi objektami.
Rozlišujeme dva hlavné typy súradnicových systémov:
1. systémy globálne (napr. WGS 84, či UTM),
2. systémy lokálne (národné, územné).
3.2.1 Globálne súradnicové systémy

Snahou globálnych súradnicových systémov je pokryť celý geografický priestor Zeme (napr. WGS
= World Geodetic System). Ich výhodou je univerzálnosť v popise planéty a možnosť prenosu do iných
- 19 -
GIS systémov. Priestorom globálneho súradnicového systému je povrch elipsoidu (Hrubý, 2006).
Globálne súradnicové systémy môžu byť definované vo vzťahu k (Rapant, 2002):
1. Zemskému povrchu - pri súradnicových systémoch definovaných k zemskému povrchu sa kvôli
jednoduchosti najčastejšie v GIS využíva geografický súradnicový systém, ktorý je v širokej
miere používaný aj pri lokalizácii objektov a javov prostredníctvom GPS. Poloha sa vyjadruje
zemepisnými súradnicami a to zemepisnou šírkou φ (angl. latitude) a zemepisnou dĺžkou λ (angl.
longitude) a výškou (označovanou ako h). Zemepisná dĺžka a šírka sa udáva v stupňoch (obr.5).
Zemepisnú dĺžku predstavuje uhol natočenia (od -180° do 180°) nultého poludníka od meraného
bodu. Nultý poludník λ=0° zodpovedá Greenwichskému (tzv. nultému) poludníku. Zemepisná šírka
je definovaná ako uhol (od -90 ° do 90 °), ktorý zviera normála (kolmica k referenčnej ploche)
v uvažovanom bode s rovinou rovníka (zemepisná šírka rovníka je 0°). Výška je zvislá vzdialenosť
medzi meraným bodom a referenčnou plochou (elipsoidom) (Cai a kol, 2011).
Tab. 2 Formáty súradníc v geografickom súradnicovom systéme
Popis Príklad
Označenie
anglický slovenský φ λ
DD.ddddd decimal degrees° stupne v desatinnom tvare 48.308327° 18.091266°
stupne/minúty v
DM.ddd degrees° decimal minute’ 48° 18.5’ 18° 476’
desatinnom tvare
degrees° minute’ decimal stupne/minúty/sekundy v
DMS.ddd 48° 18’ 30’’ 18° 5’ 28.6’’
second’’ desatinnom tvare
2. K rovine do ktorej je zemský povrch premietnutý - ak chceme globálne súradnicové systémy

(kde už nie je možné zanedbať zakrivenie) zobraziť na plochej mape, musíme vykonať určité
transformácie. Podľa Tučeka (1998) sa tieto transformácie realizujú v nasledovných krokoch:
1. Redukcia mierky tak, aby sa zobrazovaná oblasť zmestila na list papiera požadovanej
veľkosti.
2. Systematické premietnutie zakriveného povrchu do roviny. Tomuto premietaniu sa hovorí
kartografické zobrazenie prípadne mapová projekcia (obr. 5).
Pre zjednodušenie matematicky definovaných zobrazovacích rovníc sa pre kartografické

zobrazenia zaviedli geometrické odvodenia tzv. jednoduché zobrazenia (obr. 6). Podľa druhu
zobrazovacej roviny hovoríme o valcových (cylindrických) zobrazeniach, kužeľových (kónických)
zobrazeniach a rovinných (azimutálnych) zobrazeniach (Smýkalová, 2007).
- 20 -
P (x,y)
Obr. 5 Princíp kartografického zobrazenia – 3D geografický a 2D karteziánsky súradnicový systém

(Zdroj: http://nationalatlas.gov/articles/mapping/a_projections.html)
A
C
B
Obr. 6 Valcové (A), kužeľové (B) a (C) rovinné zobrazenie

(Zdroj: http://nationalatlas.gov/articles/mapping/a_projections.html)
Podľa vzájomnej polohy referenčnej plochy a konštrukčnej osi zobrazovacej roviny sa zobrazenia
rozdeľujú na (obr. 7) (Seko, 1985):
1. zobrazenia v normálnej (pólovej) polohe: zobrazovacia plocha roviny sa dotýka Zeme (referenčnej
plochy) na severnom, alebo južnom póle,
2. zobrazenia v priečnej (transverzálnej resp. rovníkovej) polohe: zobrazovacia plocha roviny sa
dotýka referenčnej plochy v ľubovoľnom bode rovníka,
3. zobrazenia vo všeobecnej (šikmej, horizontálnej) polohe: zobrazovacia plocha roviny sa dotýka
referenčnej plochy v ľubovoľnom bode medzi rovníkom a pólom.
- 21 -
Kuželové Valcové Azimutálne

zobrazenie zobrazenie zobrazenie
Normálna poloha
Priečna poloha
Všeobecná poloha
Obr. 7 Rôzne vzájomné polohy referenčnej plochy a konštrukčnej osi zobrazovacej roviny
Zmyslom všetkých kartografických zobrazovacích spôsobov je dosiahnuť čo najpresnejšieho

obrazu zemského povrchu, čiže obmedziť jeho skreslenie na geografickej mape na čo najmenšiu mieru.
Nakoľko guľová ani elipsoidná plocha nie je rozvinuteľná súvisle do roviny bez skreslenia dĺžok, plôch
a uhlov, nie je možné zostrojiť mapu, ktorá by bola verným a neskresleným obrazom zemského povrchu
(Tichý, Švec, 1965).
Pri konštrukcii máp je preto dôležité zvoliť taký zobrazovací spôsob, ktorý by buď skreslenie čo
najviac tlmil, alebo by aspoň niektorý prvok guľového obrazu (dĺžky, uhly, plochy) zobrazil neskreslene.
Podľa toho, ktorý prvok sa v obraze neskresľuje, rozoznávame tieto zobrazovacie spôsoby
(Pravda, Kusendová, 2007):
 ekvidištančné (rovnakodĺžkové) – minimalizácia skreslenia dĺžky,
 ekvivalentné (rovnakoplošné) – minimalizácia skreslenia plochy,
 konformné (rovnakouhlé) – minimalizácia skreslenia uhlov,
 kompenzačné (vyrovnávacie) – vyrovnávajú sa skreslenia na základe účelu mapy.
V súčasnosti najpopulárnejšou projekciou je Mercator, ale nie z dôvodu že by bol najlepší, alebo
že najlepšie odzrkadľuje reálny svet. Jeho popularita je historickým dedičstvom, ktoré pretrváva od 16.
storočia, od čias kedy boli mapy dôležitými nástrojmi na navigáciu v oceánoch. Mercator je presný, pokiaľ
ide o uhly, tzn., že je konformným kartografickým zobrazením. Je za tým jeho účel – ktorým je navigácia.
Ak loď vypláva konštantným smerom podľa svojho kompasu, Mercator ukáže jej cestu ako priamku.
Najväčším nedostatkom Mercatora je jeho nepresnosť vzhľadom na veľkosti plôch. Mimoriadne
- 22 -
kontroverzná je projekcia Mercatora v prípade Európy a USA (v porovnaní s Afrikou), ktoré vyzerajú oveľa
väčšie, ako v skutočnosti sú (obr. 8). Gall-Peters je ekvivalentnou projekciou, čo znamená, že plocha
každého regiónu na mape je zachovaná presne. Presnosť v jednej vlastnosti ide však na úkor skreslenia
ďalších vlastností, ktorými sú dĺžky a tvary. Na obr. 8 je vidieť ako sú krajiny v strede vysoké a pretiahnuté,
zatiaľ čo tie v hornej a dolnej časti mapy sú ploché a široké. Gall-Peters projekcia definuje plochu Grónska
správne, ale skutočný tvar Grónska je oveľa bližší tomu, čo ukazuje projekcia Mercator.
Mercator a Gall-Peters sú dve z najznámejších projekcií máp, existujú však tisíce ďalších, z ktorých
každá má svoje silné a slabé stránky podľa účelu, na ktorý je určená. Millerova projekcia je kompromisom
medzi Mercatorom a Gall-Petersom. Opravuje niektoré skreslenia veľkosti, ale zachováva správne tvary.
Winkel-Tripel je projekcia, ktorú používa National Geographic. Z matematického hľadiska môže ísť o
najsprávnejšiu projekciu. I keď, ako už bolo povedané, neexistuje žiadna ideálna, správna projekcia,
Winkel-Tripel je považovaná na najvyváženejšiu, pokiaľ ide o všetky typy skreslenia (Galka, 2016).
A B
C D
Obr. 8 Mapové projekcie A) Mercator, B) Gall-Peters, C) Miller, D) Winkel-Tripel

Fialové elipsy slúžia na ukážku veľkosti a typu skreslenia pri premietnutí zemského povrchu (na ktorom sú tieto elipsy identické) do
jednotlivých projekcií. Šedé okrajové časti sú kvôli veľkému skresleniu v kartografickej praxi nepoužiteľné.
(Zdroj: http://metrocosm.com/mercator/)
- 23 -
Na výber vhodného kartografického zobrazenia vplýva najmä:

 geografická poloha - napríklad pre územia v pólových oblastiach sa môže hodiť azimutálne
zobrazenie v normálnej polohe oproti tomu pre územie nachádzajúce sa v rovníkovej oblasti môže
byť vhodné valcové zobrazenie v normálnej polohe, všeobecná poloha je väčšinou používaná pre
územia v stredných zemepisných šírkach,
 tvar - pre územie okrúhleho tvaru je vhodnejšie azimutálne zobrazenie pre územia pozdĺžneho
tvaru zas kužeľové, alebo valcové,
 veľkosť zobrazovaného územia – so zväčšujúcim sa rozmerom územia narastá skreslenie mapy.
3.2.2 Príklady kartografických zobrazení a súradnicových systémov používaných

na Slovensku
Na Slovensku sa najčastejšie stretávame s mapovými vrstvami ktoré využívajú nasledovné
súradnicové systémy:
 Súradnicový systém S-JTSK (Súradnicový systém Jednotnej trigonometrickej siete katastrálnej)
je základný súradnicový systém platný na území Českej republiky a Slovenska. Od roku 1937 sú
v ňom vydávané civilné štátne mapové diela. Jedná sa o národný súradnicový systém s týmito
vlastnosťami (Hrubý, 2006):
1. je to pravouhlý súradnicový systém,
2. jednotkou je meter,
3. chyba spôsobená transformáciou (projekciou) reality do súradnicového systému S-JTSK je
na sledovanom území znesiteľná.
Súradnicový referenční systém S-JTSK je definovaný vlastným kartografickým zobrazením – tzv.
Křovákovým zobrazením. Křovákove zobrazenie navrhol Ing. Josef Křovák pre územie vtedajšieho
Československa (Pravda, 2001). Bolo vytvorené z dôvodu snahy o minimalizáciu skreslenia na
celom území štátu, ktorý mal veľmi špecifický tvar. Ide o konformné kužeľové zobrazenie vo
všeobecnej polohe (angl. Oblique Conformal Conic projection – OCC projection) (Kuska 1960). Na
svete neexistuje iná štátna súradnicová sieť založená na OCC zobrazení. Kvôli tejto jedinečnosti
softvéry GIS buď obsahujú Křovákovo zobrazenie, alebo nemajú žiadne parametrizované OCC
zobrazenie, V druhom prípade neexistuje možnosť presného zadefinovania S-JTSK v softvéroch
GIS (Timár, Danišík, 2003).
- 24 -
Obr. 9 Křovákove zobrazenie

(Zdroj: Čada, 2016)
Křovákové zobrazenie je dvojitým konformným zobrazením Besselovho elipsoidu najprv na

zmenšenú Gaussovu guľu, a z gule na kužeľový plášť vo všeobecnej polohe, ktorý sa gule dotýkal
v zobrazovacej rovnobežke so sférickou šírkou 78°30´, vedenej približne stredom štátneho územia
(obr. 9) (Seko, 1985).
Základná kartografická rovnobežka pretína poludník so zemepisnou dĺžkou λ=42°30´ (Ferro), čo
je asi 24°50´ (Greenwich) v bode zo zemepisnou šírkou 48°15´. Dotyčnica v tomto bode
k uvedenému poludníku je kladnou osou X, so začiatkom súradnicového systému v jej vrchole
(Klimánek, 2012).
Os X je tvorená obrazom základného poludníka, jej kladný smer je orientovaný k juhu. Os Y je
kolmá k osi X a smeruje na západ. Pre ľubovoľný bod na území SR platí Y<X.
Táto „opačná“ orientácia osí spôsobuje problémy pri práci v GIS softvéroch, preto sa častejšie
používa tzv. záporný Křovák (často označovaný aj ako „KrovakEastNorth“) (Klimánek, 2012).
Transformácia funguje ako preklopenie osí okolo priamky orientovanej SZ-JV, dochádza pri tom
k zámene Křovákových osí za štandardný karteziánsky systém (obr. 10). Znamená to že:
Křovákove –X = +y (sever),
Křovákove –Y = +x (východ).
Z toho vyplýva že sú obe súradnice stále záporné a pre celú SR platí Y<X
.
- 25 -
Obr. 10 „Záporný Křovák“ v súradnicovom systéme

(Zdroj: Klimánek, 2012)
 Súradnicový systém S-42 a Gaussovo konformné valcové zobrazenie - sa používal

v bývalom Československu na topografických mapách len v rámci vojenského sektoru nášho štátu.
V súčasnosti je mapové dielo odtajnené a k dispozícii sú mapy v mierkach 1:5 000, 1:10 000, 1:25
000, 1:50 000, 1:100 000 a 1:200 000.
Názov súradnicového systému vyjadruje napojenie astronomicko-geodetickej siete bývalého
Československa na sieť bývalého ZSSR vyrovnanú v roku 1942 a vypočítanú na Krasovského
elipsoide so začiatočným bodom Pulkovo (Bitterer, 2008).
Do roviny sa elipsoid zobrazil Gauss-Krügerovým kartografickým zobrazením. Gaussovo
konformné valcové zobrazenie vytvoril F. Gauss v prvej polovici 19. storočia a pre praktické
použitie upravil Krüger začiatkom 20. storočia. Zobrazenie sa podľa obidvoch autorov zvykne
nazývať Gauss-Krügerovým zobrazením (Koreň, 1996). Matematicky je definované valcovým
zobrazením referenčného elipsoidu (Krasovského) v priečnej polohe do roviny. V tomto zobrazení
(obr. 11) poludníky rozdeľujú povrch referenčného elipsoidu na 6° poludníkové pásy (Seko, 1985).
Každý poludníkový pás je samostatne zobrazený do roviny, takže sa vytvorí sústava samostatne
zobrazovaných poludníkových pásov. V zobrazovacej rovine má každý pás svoju vlastnú pravouhlú
súradnicovú sústavu. Os X-ová je stotožnená s obrazom osového poludníka a smeruje na sever,
Y-ová os sa zhoduje s obrazom rovníka a smeruje na východ. Začiatok súradnicového systému sa
nachádza v priesečníku obrazu rovníka s obrazom osového poludníka (Koreň, 1996).
Poludníkové pásy sú označené arabskými číslami, pričom číslovanie začína od poludníka 180° a
pokračuje smerom na východ. Každý poludníkový pás je ďalej rovnobežkami rozdelený na vrstvy
široké 4° zemepisnej šírky. Vrstvy sú od rovníka k pólom označené veľkými písmenami latinskej
abecedy (Seko, 1985). Povrch referenčného elipsoidu je poludníkovými pásmi a vrstvami
- 26 -
rozčlenený na 60 x 23 sférických lichobežníkov. Každý z nich zmenšený v mierke 1:1 mil.

predstavuje orientačný rámec jedného mapového listu. Označenie (kladu) listu pomocou písmena
rovnobežkovej vrstvy a čísla poludníkového pásu vyjadruje polohu územia listu na povrchu Zeme
(Pravda, Kusendová, 2007).
Obr. 11 Rozvinutie plochy valca do roviny po 6° poludníkových pásoch

(Zdroj: Jakubík, 2010)
Slovensko je v Medzinárodnej mape (1:1 000 000) na mapových listoch: M-33, M-34, L-33 a L-34
(obr. 12). Ďalším delením tejto mapy vzniká orientačný rámec listov väčších mierok. Napríklad v
prípade delenia na 4 časti, ktoré sa označujú veľkými písmenami abecedy (A,B,C,D) vzniknú listy
mapy s mierkou 1:500 000, ktoré sa označujú napr. M-34-B.
Obr. 12 Slovensko v klade listov Gauss-Krügerovho zobrazenia v mierke 1:1000000

(Zdroj: http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/d/d1/Division_of_the_Earth_into_Gauss-Krueger_zones_-_Net.svg)
- 27 -
 Zobrazenie UTM (Univerzal Trasverse Mercator Projektion) - Mercatorovo transverzálne

zobrazenie je modifikáciou Gaussovho-Krügerovho zobrazenia. Ich spoločnou charakteristikou je,
že referenčný elipsoid je zobrazený konformne na valcovú plochu v transverzálnej (priečnej)
polohe. Valcové zobrazenie v systéme UTM je aplikované pre body s elipsoidickou šírkou od 80°
južnej do 84° severnej šírky. Územia v oblasti pólov sú zobrazené v tzv. stereografickom
azimutálnom zobrazení (Szatmári, Vajsáblová, 2012).
Zobrazenie UTM je používané pre vojenské verzie topografických máp západoeurópskych štátov
v mierkach 1:25 000, 1:50 000, 1:100 000, 1:250 000 (Pravda, 2001). Na Slovensku sa zobrazenie
používa od roku 2000, v súvislosti s prípravou nášho vstupu do štruktúr NATO a od roku 2008 sa
používa pre naše nové vojenské štátne mapové dielo. V našich podmienkach sa používa so šírkou
poludníkového pásu 6° a v súčasnosti ako referenčnú plochu používa elipsoid WGS 84 (Jakubík,
2010). Územie SR leží v 6° poludníkovom páse č.33 a 34 (obr. 13).
Obr. 13 Slovensko v 6° poludníkových pásoch zobrazenia UTM leží pod číslami 33 a 34

(Zdroj: http://www.velites.cz/clanek_mgrs.html)
Nakoľko existuje množstvo súradnicových systémov globálneho i lokálneho charakteru a ďalší

tucet ich odnoží, vznikajú situácie, kedy je potrebné prekryť mapové vrstvy jedného územia vytvorených
vo viacerých súradnicových systémoch. V tomto prípade sa nevyhneme transformácii súradnicových
systémov. Pre tento účel je k dispozícii mnoho GIS aplikácií, v ktorých je nevyhnutné nastaviť zdrojový
súradnicový systém (pred transformáciou) a cieľový súradnicový systém (po transformácii). Vhodnou
pomocou pri vyhľadávanie súradnicových systémov môže byť ich kód zadefinovaný v EPSG databáze.
- 28 -
European Petroleum Survey Group (EPSG) vytvorila v roku 1985 pre svojich členov databázu
geodetických parametrov. V roku 2005 sa EPSG zmenila na Surveying and Positioning Committee,
spadajúcu pod International Association of Oil and Gas Producers. Dnes používame označenie EPSG
geodetic parameter dataset, skrátene EPSG dataset (EPSG databáza). EPSG je databáza parametrov
na základe ktorej je možné (Kubátová, 2007):
 jednoznačne identifikovať súradnicový systém,
 definovať transformáciu a konverziu medzi jednotlivými CRS.
V tabuľke 3 je uvedený príklad rôznych kódov súradnicových systémov používaných na Slovensku

podľa EPSG databázy. Informácie o konkrétnych súradniciach v EPSG databáze je možne nájsť na
www.epsg-registry.org prípadne na: http://epsg.io/ .
Tab. 3 EPSG kódy niektorých súradnicových systémov používaných na Slovensku
Názov súradnicového
EPSG kód Typ Pokrytie
systému
WGS 84 EPSG: 4979 Geografický Celý svet
WGS 84 / UTM zone 33N EPSG: 32633 Rovinný Medzi 12°E a 18°E
WGS 84 / UTM zone 34N EPSG: 32634 Rovinný Medzi 18°E a 24°E
Pulkovo 1942(58) / Gauss- EPSG: 3333 Medzi 12°E a 18°E (Nemecko, Poľsko, Česká
Rovinný
Kruger zone 3 (28403)* republika, Maďarsko, Slovensko)
Pulkovo 1942(58) / Gauss- EPSG: 3334 Medzi 18°E a 24°E (Albánsko, Poľsko, Česká
Rovinný
Kruger zone 4 (28404) * republika, Maďarsko, Slovensko, Bulharsko, Rumunsko)
Pulkovo 1942(83) / Gauss- Medzi 12°E a 18°E (Nemecko, Česká republika,
EPSG: 3835 Rovinný
Kruger zone 3 Slovensko, Maďarsko)
Pulkovo 1942(83) / Gauss- Medzi 18°E a 24°E (Česká republika, Slovensko,
EPSG: 3836 Rovinný
Kruger zone 4 Maďarsko)
S-JTSK EPSG: 4156 Geografický Česká republika, Slovensko
S-JTSK (Ferro) EPSG: 4818** Geografický Česká republika, Slovensko
EPSG: 2065**
S-JTSK (Ferro) / Krovak Rovinný Česká republika, Slovensko
(102065) *
S-JTSK (Ferro) / Krovak East
EPSG: 5221** Rovinný Česká republika, Slovensko
North
EPSG: 5514
S-JTSK / Krovak East North Rovinný Česká republika, Slovensko
(102067) *
Európsky terestrický referenčný Geografický
EPSG: 4937 Európa
systém 1989 (3D)
Európsky terestrický referenčný Geografický
EPSG: 4258 Európa
systém 1989 (2D)
Európsky terestrický referenčný Geografický Európa
EPSG: 4936
systém 1989 (geocentrický)
Európsky terestrický referenčný
EPSG: 3035 Rovinný Európa
systém 1989
Poznámka: * v zátvore uvádzané kódy sú, prípadne boli interným kódovaním v rámci niektorých GIS softvérov
** zastarané kódy ktoré by sa už nemali používať
(Zdroj: http://www.epsg-registry.org/ )
- 29 -
4 Tematická zložka popisu geoprvku
Tematická zložka popisu odpovedá na otázky ČO sa nachádza na danej lokalite a aké to má

vlastnosti. Tematickou zložkou získa slepá mapa informácie o vlastnostiach javov, ktoré
symbolizuje. Vďaka nej vieme, že línie na mape sú riekami. Použitím GIS môžeme k riekam pripojiť
množstvo informácií (dĺžka, názov, stupeň znečistenia, spád, prietok a pod.) Tieto informácie
môžu byť prospešné nielen pri tvorbe rôznych tematických máp, ale aj pri riešení priestorových
analýz (napr. modelovanie odtokového režimu či simulácia záplav).
Tematická (prípadne atribútová) zložka popisu zaznamenáva negeometrické vlastnosti geoprvku,

jeho tzv. atribúty, teda vlastnosti, ktoré sú pre daný geoprvok špecifické.
Atribúty sa nazývajú tiež nepriestorové dáta, pretože sami o sebe nereprezentujú polohovú
informáciu a nie sú zviazané s lokalitou. V GIS sú však atribúty zviazané s priestorovými dátami, čo
umožňuje ich využitie pri popise reality, ako aj pri analýzach javov a procesov (Šimonides, 2000). To
znamená, že geometrická zložka a tematická zložka geoprvku sú v GIS navzájom prepojené. Každý
geoprvok nesie priestorové informácie o geoprvku, na základe ktorých má svoj tvar a je presne
lokalizovaný v priestore. Zároveň je nositeľom nepriestrových informácií tzv. atribútov, ktoré nesú
informácie o vlastnostiach geoprvku.
Podobne ako geometrická zložka popisu geoprvku aj tá atribútová obsahuje určitú úroveň vlastnej
vrodenej nepresnosti. Napríklad borovicový porast nikdy nemá 100 % zastúpenia borovice. Táto
nepresnosť užívateľom GIS často nevadí, ale pri určitých analýzach je dôležité o nich vedieť a počítať
s nimi (Voženílek, 1998).
- 30 -
Nitra 2020 4 Tematická zložka popisu geoprvku
4.1 Kvalitatívne a kvantitatívne atribúty geoprvkov

Vlastnosti objektov je možné popísať kvalitatívnymi a kvantitatívnymi atribútmi. Kvalitatívne
atribúty charakterizujú typ objektu. Sú vyjadrené nominálnymi dátovými typmi, kde sú objekty
klasifikované do pomenovaných skupín (Stevens, 1946). Napríklad triedy vytvorené na základe skupín
krajinných prvkov: skupiny lesných prvkov, trvalo trávnych porastov a pod.
Kvantitatívne popisujú vlastnosti objektov, ktoré je možné vyjadriť (Stevens, 1946; Kalkhan 2011):
 Ordinálne - ak sú hodnoty atribútov merateľné na ordinálnej, teda poradovej škále. Napríklad
poradie od najnižšej po najväčšiu hodnotu sledovaného javu: nízky – vysoký, malý – stredný –
veľký.
 Intervalom – na rozdiel od ordinárnych hodnôt sú nielen zoraditeľné, ale umožňujú aj kvantifikovať
rozdieli medzi hodnotami. Dôležitými vlastnosťami je ekvidistantnosť (rovnaká vzdialenosť medzi
jednotlivými hodnotami) a absencia pravej nuly. Pravá nula označuje neprítomnosť niečoho. Na
intervalových stupniciach je nula len formálne definovaná a jej pozícia je viacmenej ľubovoľná.
Príkladom môže byť vyjadrovanie teploty v stupňoch Celzia kde 0° neznamená absenciu teploty,
ale bod definovaný ako bod mrznutia vody. 20°C tu nepredstavuje dvojnásobok teploty 10 °C ale
len o 10 °C teplejšie. Ďalšie príklady: zemepisná šírka a dĺžka, IQ, pH.
 Pomerom (angl. ratio) – rovnako ako pri intervaloch sú zachované rovnaké vzdialenosti medzi
jednotlivými hodnotami, avšak škála už obsahuje pravú nulu. Napríklad rýchlosť, hmotnosť, výška
– kde pri hodnote 0 sa objekt nepohybuje, nemá žiadnu hmotnosť ani výšku.
Dátové typy
Nominálny
Ordinálny
do lep naj
Intervalový
0 37
Pomerový
0 1 2 3
Obr. 14 Nominálny, ordinálny, intervalový a pomerový dátový typ
meter
- 31 -
4.2 Priestorová databáza

Všetky atribúty geoprvkov sú uložené v databázach. Databázu chápeme organizovanú množinu
účelovo zhromaždených dát (Hofierka a kol. 2014). Používanie databáz prináša pre užívateľov GIS
množstvo výhod, nakoľko disponuje radom užitočných funkcií (Huisman, By, 2009):
1. databáza môže byť používaná viacerými užívateľmi súčasne, t.j. umožňuje súbežné používanie,
2. databáza ponúka celý rad techník pre uchovávanie dát a umožňuje použitie tej najefektívnejšej
(podpora optimalizácie uchovávania dát),
3. databáza umožňuje evidenciu pravidiel uložených dát, pravidiel, ktoré budú automaticky
kontrolované po každej aktualizácii dát (podpora integrity dát),
4. databáza ponúka jednoduchú manipuláciu s dátami pomocou databázového jazyka (najčastejšie
používaný je SQL), ktorý umožňuje užívateľovi vykonávanie všetkých druhov extrakcií dát a ich
aktualizácie. Tento proces nazývame dopytovaním na databázu (angl. query),
5. databáza sa bude snažiť vykonať každý dotaz v jazyku manipuláciu s dátami čo najefektívnejším
spôsobom (podpora optimalizácie dopytov).
Okrem toho ponúkajú databázové systémy aj zvýšenú bezpečnosť a ochranu údajov. Údaje bývajú
pravidelne zálohované a len autorizovaný používatelia majú prístup k údajom.
Podľa spôsobu ukladania údajov Komárková, Kopáčková (2008) rozdeľujú GIS do troch generácií:
 Prvá generácia GIS je špecifická tým že nevyužíva databázy. Miesto nich využívajú buď čisto
rastrový prístup, alebo systém jednoduchých atribútových tabuliek (Komárková, Kopáčková, 2008).
Systém jednoduchých atribútových tabuliek (angl. Flat file) je jednoduchou súborovou štruktúrou
zahŕňajúcou dátové záznamy, ktoré nemajú štruktúrovaný vzájomný vzťah (U.S. Department of
Transportation, 2001). To znamená, že tento systém nepodporuje možné väzby (prepojenia)
medzi jednotlivými atribútovými tabuľkami. Všetky informácie o geoobjekte sú spravidla uložené
v jednej atribútovej tabuľke, kde spravidla každému prvku geoobjektu zodpovedá jeden riadok v
tabuľke a každá jedna vlastnosť prípadne téma prislúcha jednému stĺpcu tabuľky (obr. 15).
Rozloha
kód Kraj
[km²]
1 Bratislavský 2 052,5
2 Trnavský 4 146,6
3 Trenčiansky 4 502,0
5 Žilinský 6 808,7
4 Nitriansky 6 343,8
8 Košický 6 754,5
6 Banskobystrický 9 454,4
7 Prešovský 8 973,9
Obr. 15 Nitriansky kraj vyznačený na mape a v atribútovej tabuľke
- 32 -
Tabuľky obsahujú navyše aj údaje o polohe objektov, buď priamo na základe súradníc, alebo
pomocou odkazu na tieto súradnice uložené v binárnom formáte (Hofierka, 2003).
 Druhá generácia GIS využíva relačnú databázu (Komárková, Kopáčková, 2008). Relačná
databáza obsahuje sadu niekoľkých tabuliek, z ktorých každá má dvojrozmerné pole záznamov
(riadky a stĺpce) obsahujúce atribúty o sledovanom jave či predmete štúdia (Longley a kol., 2005).
Geometria i atribúty sú pri týchto systémoch uložené v jedinej databáze ako oddelené súbory. To
uľahčuje správu všetkých súborov pomocou nástrojov konkrétneho prostredia GIS (Voženílek,
1998).
Rozloha Počet Hustota obyv. Počet Počet miest

kód kraj Kód
[km²] obyvateľov [ob./km²] okresov a obci
1 Bratislavský 2 052,5 1 606 537 296 8 73
2 Trnavský 4 146,6 2 555 509 134 7 251
+
3 Trenčiansky 4 502,0 3 594 186 132 9 276
5 Žilinský 6 808,7 5 689 601 101 11 315
4 Nitriansky 6 343,8 4 689 564 109 7 354
8 Košický 6 754,5 8 792 991 117 11 440
6 Banskobystrický 9 454,4 6 660 128 70 13 516
7 Prešovský 8 973,9 7 815 806 91 13 666
Rozloha Počet Hustota obyv. Počet Počet miest

kód Kraj
[km²] obyvateľov [ob./km²] okresov a obci
1 Bratislavský 2 052,5 606 537 296 8 73
2 Trnavský 4 146,6 555 509 134 7 251
3 Trenčiansky 4 502,0 594 186 132 9 276
5 Žilinský 6 808,7 689 601 101 11 315
4 Nitriansky 6 343,8 689 564 109 7 354
8 Košický 6 754,5 792 991 117 11 440
6 Banskobystrický 9 454,4 660 128 70 13 516
7 Prešovský 8 973,9 815 806 91 13 666
Obr. 16 Spájanie atribútov z viacerých atribútových tabuliek využitím kódu ako jednoznačného identifikátora
(Zdroje údajov v tabuľke: http://portal.statistics.sk)
V relačnej databáze je možné atribútové tabuľky navzájom kombinovať (napr. spájať, aktualizovať
obsah a podobne) pokiaľ položky v tabuľkách obsahujú totožný jednoznačný identifikátor (Hofierka
a kol., 2014). V praxi to znamená že k jednému geoprvku je možné pripojiť atribúty z viacerých
atribútových tabuliek. Jednoduchý príklad je uvedený na obrázku 16.
Na obrázku máme dve tabuľky, obe obsahujú informáciu o siedmych samosprávnych krajoch
Slovenska. Prvá obsahuje kódy krajov, ich názov a rozlohu, druhá obsahuje taktiež kódy krajov,
počet a hustotu obyvateľov, počet okresov a obcí. Položka „kód“ , ktorá je súčasťou oboch tabuliek
môže poslúžiť ako jednoznačný identifikátor, ktorým sa záznamy dvoch tabuliek môžu pospájať.
Výsledkom je tabuľka obsahujúca všetky údaje.
- 33 -
Toto zdanlivo jednoduchá konštrukcia založená na relačných databázach sa ukázala byť

pozoruhodne flexibilná a užitočná v celej rade aplikačných oblastí, čo je dôvodom, že dnes je
väčšina údajov v databázových systémoch uložených práve formou relačných databáz.
 Tretiu generáciu GIS (tzv. postrelačnú) tvoria objektové a objektovo-relačné modely GIS.
Objektovo orientovaný model GIS bol pôvodne navrhnutý tak, aby eliminoval niekoľko slabín
relačných databáz, ako neschopnosť ukladať kompletné objekty (ich stav i správanie) priamo v
databáze (Longley a kol., 2005). Podstatný rozdiel medzi relačným a objektovo orientovaným
modelom je v tom, že každý objekt reálneho sveta je v objektovo orientovanej databáze
reprezentovaný jedným databázovým objektom, zatiaľ čo v relačnej databáze je charakterizovaný
viacerými záznamami popisujúcimi vlastnosti tohto objektu (Kaňok, 2015). Príkladom
prekrývajúcich sa geoprvkov môže byť rieka a dolina. Objektovo-relačné modely GIS vznikali tak,
že do relačných databáz boli postupne implementované aj objektovo-orientované prvky, takže
vznikli hybridné, objektovo-relačné databázy. Tie sa môžu chápať ako relačné databázy, ktoré
môžu pracovať aj s objektami. Objektovo-relačné modely GIS dokážu spracovávať na jednej strane
údaje opisujúce samotný objekt (atribúty objektu ako farba, veľkosť a vek) na strane druhej
správanie, ktoré určuje, čo daný objekt robí (metódy a funkcie objektu ako dotazové rozhranie, či
interpolačné algoritmy), a tie môžu byť riadené a uložené spoločne ako jeden integrovaný celok
(Longley a kol., 2005). Nakoľko databáza, ktorú využívajú GIS spracováva okrem nepriestorových
(atribútových) i priestorové (geometrické) údaje z daného územia nazývame ju priestorovou
databázou (geodatabázou). Malé, jednoduché databázy (GIS prvej generácie), ktoré sú používané
pri nízkom počte užívateľov, môžu byť uložené na disk počítača v štandardných súboroch. Avšak,
väčšie a zložitejšie databázy s mnoho desiatok, stoviek alebo tisícok užívateľov vyžadujú systém
riadenia databáze - DBMS (DataBase Management System) na zabezpečenie integrity a dlhej
životnosti databázy (Longley a kol., 2005).
DBMS je sadou softvérových programov, ktoré umožňujú užívateľom vykonávať databázové

funkcie ako napr. vytvárať, ukladať, aktualizovať a zdieľať dáta, selektovať dáta na základe konkrétnych
požiadaviek (Chapple, 2013).
Softvérové prostredia databázových systémov (konkrétne DBMS) môžeme podľa dostupnosti
ich zdrojového kódu rozdeliť na proprietárne (s uzavretým, nedostupným zdrojovým kódom) a open
source (s otvoreným zdrojovým kódom, väčšinou voľne dostupné).
Medzi najznámejšie open source DBMS v súčasnosti patria PostgreSQL (s možnosťou
priestorového rozšírenia PostGIS) a MySQL, medzi proprietárne DBMS najmä Oracle, SQL Server,
- 34 -
ale aj ďalšie databázové systémy ako Sybase, či spoločnosťou IBM vytvárané systémy DB2 a Informix.
Menšie databázové aplikácie môžu byť realizované aj ako personálne (jednopoužívateľské) alebo
desktopové databázy, napr. v softvérovom prostredí Microsoft Access alebo Visual FoxPro, aj keď v
týchto prípadoch v skutočnosti nejde o kompletné plnohodnotné databázové systémy (Duriačová,
Cibuľka, 2015).
- 35 -
5 Vzťahová zložka popisu geoprvku
Vzťahová zložka popisu geoprvku hľadá odpovede na otázky AKO jednotlivé geoprvky navzájom
súvisia. Rieši priestorové vzťahy medzi geoobjektami – ako sú navzájom umiestnené v priestore,
aká je ich vzájomná vzdialenosť či orientácia. Napríklad obec patrí do okresu, okres prislúcha
kraju, dve susedné parcely majú spoločnú hranicu, na strete vodného toku a cesty je umiestnený
most, na ľavom brehu rieky je prístav, na pravej strane cesty je benzínová pumpa, škola je viac
ako tri kilometre ďaleko od internátu.
Vzťahová zložka popisu geoprvku popisuje vzťahy, do ktorých geoprvok vstupuje s inými
geoprvkami. Na jednej strane môžeme vzťahy medzi geoprvkami zadávať priamo do atribútovej tabuľky
ako napríklad vlastnícke vzťahy, preferovaný biotop, výskyt určitého javu - nelegálnej skládky, inváznej
rastliny a pod. Na strane druhej prostredníctvom GIS dokážeme odvodiť vzťahy z geometrickej zložky
popisu geoprvkov. Dokážeme napríklad identifikovať priesečník dvoch línií, reprezentujúci križovanie
dvoch ciest, alebo prekryv dvoch plôch ako prekryv dvoch polygónov a pod.
Ester a kol. (1999) rozlišujú tri typy priestorových vzťahov medzi geoprvkami založenými na
topológii, vzdialenosti a smere.
5.1 Topologické vzťahy

Topologické vzťahy sú geometrickými vzťahmi geoprvkov. Topológia analyzuje vzťahy, väzby
medzi objektmi a táto topologická informácia je uložená aj v databáze. Vďaka topológii je možné určovať
susedské vzťahy medzi geoprvkami, analyzovať či jeden objekt obsahuje iný, nachádzať prieniky, určovať
mieru prepojenia a pod.
Špecifikáciou topologických vzťahov je, že sú nemenné voči topologickým transformáciám. Ak sú
oba geoprvky súčasne otáčané, rôzne prekladané, zväčšované či zmenšované topologické vzťahy medzi
nimi sú zachované (Palicao a kol., 2003).
- 36 -
Nitra 2020 5 Vzťahová zložka popisu geoprvku
Egenhofer (1989) definoval 8 základných topologických vzťahov (obr.17 - vo vzťahu objektu

A k objektu B):
1. A sa nedotýka (nesúvisí) s B (angl. disjoint),
2. A obsahuje B (angl. contains),
3. A je vo vnútri B (angl. inside),
4. A sa zhoduje s B (angl. equals),
5. A sa dotýka s B (angl. meet),
6. A zakrýva B (angl. cover),
7. A je zakrývané s B (angl. covered by),
8. A sa prekrýva s B (angl. overlaps).
A A B A
B B A
B
1 2 3 4
5 6 7 8
A A B 8
B A A B
B
6
Obr. 17 Základné topologické vzťahy geoprvkov
5.2 Vzdialenostné vzťahy

Vzdialenostné vzťahy, ako už samotný názov prezrádza sa týkajú vzdialenosti medzi geoprvkami.
Tieto vzťahy porovnávajú vzdialenosti medzi dvoma geoprvkami a danou konštantou pomocou
aritmetických operátorov, ako sú < > a =, pričom vzdialenosť medzi nimi je definovaná ako minimálna
(najkratšia) vzdialenosť (obr. 18) (Palicao a kol., 2003).
Vzdialenostné vzťahy predstavujú kvantitatívne hodnoty stanovené pomocou meraní, alebo
vypočítané zo známych súradníc dvoch objektov v konkrétnom súradnicovom systéme. Často používanú
definíciu vzdialenostných vzťahov možno dosiahnuť pomocou Euklidovej geometrie a Karteziánskych
súradníc. V dvojrozmerných kontinuálne sa meniacich súradnicových systémoch, zodpovedá dĺžke
najkratšej cesty (úsečky) medzi dvoma objektmi, ktorá je tiež známa ako euklidovská vzdialenosť (Santos,
Moreira, 2009).
Euklidovská vzdialenosť je definovaná vzťahom:
d(i,j) =
- 37 -
kde: d(i,j) je vzdialenosť medzi bodmi i a j,

xi, yi predstavujú súradnice bodu i,
xj, yj predstavujú súradnice bodu j.
Vzdialenosti je možné vyjadriť aj kvalitatívne (ordinálne). Vtedy výsledné vzdialenosti musia
zodpovedať rozsahu kvantitatívnych hodnôt vo vopred definovaných intervaloch. Napríklad definovaním
kvantitatívnych hodnôt vieme zadefinovať hraničné hodnoty pre kvalitatívne vyjadrenie vzdialenosti
použitím škály: veľmi blízko – blízko – ďaleko – veľmi ďaleko. Týmto spôsobom vieme určovať vzájomné
vzdialenosti geoobjektov na škále od „veľmi blízko“ po „veľmi ďaleko“ (obr. 18).
B B
A A
Vzdialenosť medzi A a B = 2 m Vzdialenosť medzi A a B = 0,5 m

Vzdialenosť medzi A a B > 1cm Vzdialenosť medzi A a B < 1cm
A je ďaleko od B A je blízko k B
Obr. 18 Vzdialenostné
viac ako 1cm vzťahy geoprvkov vyjadrené kvantitatívne a kvalitatívne
5.3 Smerové vzťahy

Smerové vzťahy opisujú ako sú geoprvky umiestnené v priestore (orientované) vo vzťahu k sebe.
Na posúdenie orientácie sú potrebné tri prvky: dva geoprvky a jeden fixný referenčný bod (zvyčajne
severný pól). Smerové vzťahy možno vyjadriť pomocou číselných hodnôt, ktoré sú špecifikované v
stupňov (0 °, 45 ° ...), alebo použitím kvalitatívnych (nominálnych) hodnôt a symbolov, napríklad sever
alebo juh, ktoré majú pridružený určitú oblasť hodnôt (obr. 19) (Santos, Moreira, 2009).
B
S S S
Z V Z V
C
JZ J A
J
V
Obr. 19 Oblasti pre definovanie kvalitatívneho vyjadrovania smerov Obr. 20 Vyjadrovania smerov geobjektov
Definovať je možné niekoľko smerových vzťahov v závislosti na počte geoprvkov, ktoré sú

považované za zdrojové a cieľové (Palacio a kol., 2003). Napríklad objekt A je južne od objektu B a na
západ od objektu C (obr. 20).
- 38 -
Nitra 2020 6 Časová a kvalitatívna zložka popisu geoprvku
6 Časová a kvalitatívna zložka popisu

geoprvku
Časová zložka popisu dáva odpoveď na otázku KEDY vznikol daný geoprvok a kedy nastali zmeny
v geometrickej či tematickej zložke popisu geoprvku. Poznanie a určenie času sledovaných
znakov je nevyhnutnou podmienkou počas práce s geoprvkami. Napríklad plocha môže byť jeden
rok pokrytá trvalo-trávnymi porastmi, druhý rok tu môžu začať stavebné práce a v ďalšom roku tu
môže stáť rodinný dom. Čas zohráva dôležitú úlohu aj pri modelovaní a simulovaní procesov
napríklad pri šírení znečistenia, požiaru či migrácii živočíšnych druhov. Dôležité je si však
uvedomiť a nezabúdať, že čas a priestor sú nedeliteľnou dvojicou. Neexistuje miesto bez času a
čas bez miesta.
Kvalitatívna zložka, ako z jej názvu vyplýva charakterizuje kvalitu popisu geoprvku. Geoprvok,
vytvorený v prostredí GIS reprezentuje len vybrané vlastnosti javov záujmového územia. Bol
vytvorený konkrétnymi autormi za špecifickým účelom v určitom softvéry GIS s jasne
zadefinovaným súradnicovým systémom, v presne stanovenej mierke a rozlíšení, pričom všetky
vzniknuté atribúty sa viažu k určitému časovému obdobiu. Všetky tieto informácie popisujú
vytvorený geoprvok a sú určitou správou, odzrkadľujúcou kvalitatívnu zložku geoprvku. Vďaka
týmto informáciám bude umožnené, aby rôzni užívatelia mohli kedykoľvek v budúcnosti použiť
a správne interpretovať vytvorený geoprvok.
6.1 Časová zložka popisu geoprvku

Poznanie a určenie času sledovaných znakov je nevyhnutnou podmienkou počas práce
s geoprvkami. Na jednej strane geografické informácie sú vztiahnuté k určitému časovému bodu alebo
časovému úseku (intervalu), na strane druhej sa podľa Šimonidesa (2000) geografické objekty vyznačujú
časovou variabilitou – dynamikou, ktorá hrá významnú úlohu v geovedách.
Existuje niekoľko spôsobov pre získavanie časového aspektu popisu geoprvku (Voženílek, 1998):
- 39 -
 stanovením časového intervalu, v ktorom sa jav vyskytuje,

 zberom informácií o jave v určitých časových okamihoch,
 stanovením rýchlosti pohybu objektu alebo zmeny stavu určitého javu.
V aplikáciách GIS zväčša rozdeľujeme údaje na aktuálne, ktoré zobrazujú súčasný stav,
neaktuálne, ktoré popisujú stav minulý a navrhované, ktoré v reálnom svete neexistujú, ale môžu byť
výstupom určitých modelov, koncepcií, či návrhov. Tieto údaje je však možné využiť v rôznych oblastiach.
V oblasti životného prostredia umožňujú tieto dáta hodnotiť zmeny krajiny v čase a hodnotiť tak dopady
ľudských aktivít a mieru ovplyvňovania životného prostredia človekom.
Časová zložka popisu geoprvku môže v GIS spôsobovať niekoľko problémov:
 Čas vzniku priestorových údajov o určitom objekte nemusí byť totožný s časom, kedy objekt daný
údaj nadobudol. Príkladom môže byť novoobjavená nelegálna skládka, ktorá môže byť aj 10 rokov
stará.
 Rovnako čas publikácie priestorových údajov nemusí byť totožný s časom zberu priestorových
údajov, pričom sa sledované objekty a javy mohli za tú dobu zásadne zmeniť. Dobrým príkladom
je mapovanie druhotnej krajinnej štruktúry za určitý rok. V januári, v čase mapovania, mohla byť na
danom území ešte orná pôda, v lete už vyznačené stavebné parcely a na jeseň toho istého roku
základy rodinných domov. V čase publikácie mapy tam v skutočnosti môže stáť nová obytná štvrť,
ale na mape zostala zaznamenaná orná pôda.
 Ďalší problém, na ktorý upozorňuje aj Rapant (2002) vychádza zo skutočnosti, že čas je veľmi
tesne zviazaný s geometrickým a tematickým popisom geoprvkov, a obe tieto zložky sú vzhľadom
ku svojej rozdielnej povahe spracované v databázach GIS oddelene. Pri tvorbe mapových vrstiev
je preto dôležité odlišovať čas vytvorenia geometrickej a atribútovej zložky priestorových údajov.
 Posledným problémom je dvojaký charakter času. Čas sa môže prejavovať jednak ako sled
diskrétnych udalostí, jednak ako kontinuálna zmena. Všetko, čo bolo až doposiaľ uvedené, sa týka
práve „diskrétneho“ času. Kontinuálny čas nás zaujíma najčastejšie v prípade modelovania v
oblasti životného prostredia (napríklad modelovanie šírenia znečistenia podzemných vôd,
modelovanie šírenia škodlivín v ovzduší a pod.), kedy sme schopní pomocou zodpovedajúcich
modelov vypočítať aktuálny stav v prakticky ľubovoľnom čase. Väčšinou sa však i tieto úlohy
prevádzajú na „diskrétny“ prípad - modelom sa vypočítavajú stavy pre definované časové okamžiky
a tie sa potom uložia do databázy GIS. Medzistavy sa môžu vypočítavať použitím vhodných
analytických nástrojov napr. použitím interpolácií.
- 40 -
Nitra 2020 6 Časová a kvalitatívna zložka popisu geoprvku
6.2 Kvalitatívna zložka popisu geoprvku

Ako doplňujúca zložka, ktorá sa nevzťahuje priamo k popisovanému geoprvku, ale k jeho popisu
ako takému, je kvalitatívna zložka, ktorá popisuje kvalitu popisu geoprvku (Komárková, Kopáčková,
2008). Kvalita popisu geoprvku je obvykle dokumentovaná formou metadát.
6.2.1 Metadáta
Najznámejšia definícia metadát je, že sú to "dáta o dátach" (Ahronheim, 1998). Táto definícia je
jednoduchá a chytľavá, ale nevyjadruje všetky okolnosti vyplývajúce z tohto pojmu. Po prvé sú metadáta
informácie, ktoré vytvoril a stále vytvára človek. Preneseným príkladom je vytvorená mapa o skutočnom
svete. Skutočný svet neobsahuje poludníky a rovnobežky, ale tieto človekom vytvorené línie pomáhajú
popísať informácie o reálnom svete, podobne ako metadáta pomáhajú popisovať existujúce dáta. To nás
privádza k druhej vlastnosti metadát a to je ich účel, funkcia. Podobne ako už spomenuté mapy majú svoj
špecifický účel (turistické mapy, školské atlasy, mapa metra a pod.) a v rôznej miere odzrkadľujú objekty
a javy skutočné sveta aj metadáta sú pripravované za rôznym účelom pre širokú škálu užívateľov.
Rovnako ako neexistuje jediný druh mapy, ktorá slúži pre všetky potreby, nie je možné pripraviť
univerzálnu formu metadát. Dôvodom je skutočnosť, že nie samotný objekt určuje obsah metadát, ale
potreby a ciele ľudí, ktorí ho vytvárajú a ktorým bude slúžiť.
Metadáta nereprezentujú skutočný svet, ale to ako skutočný svet vidíme v určitom časovom
okamihu a za nejakým účelom (Coyle, 2005).
Metadáta sú v praxi často používané ako náhrada za skutočné dáta. Podobne ako v katalógu
knižnice, kartotékové listy nahradzujú reálne knihy na policiach, v digitálnom prostredí, je náhradná úloha
metadát kľúčová, pretože nesú informácie o dátach, ktoré vlastníme a pomáhajú nám pri správnej
manipulácii s nimi a pri ich ďalšom používaní.
Nárast záujmu o metadáta je súčasťou snahy organizovať náš trochu chaotický svet digitálnych
zdrojov do systému, uľahčiť a zefektívniť prístup k týmto digitálnym zdrojom a poskytnúť služby pre ich
vyhľadávanie, prezeranie, výmenu, nákup, predaj a pod.
Metadáta teda identifikujú, opisujú informačný objekt a dokumentujú jeho „chovanie“, funkcie, a
spôsobov manipulácie s ním a jeho využitia, ako aj väzby a vzťahy k iným informačným objektom
(Kusendová 2007).
Metadáta môžu byť uložené v rôznych formátoch, ako textový súbor, v XML (Extensible Markup
Language) formáte, alebo ako záznam v databáze. Vzhľadom k svojej minimálnej veľkosti v porovnaní
s priestorovými údajmi, ktoré metadáta opisujú, sú menej náročné pre uchovávanie a ľahšie pre ich
publikovanie a zdieľanie (http://www.esri.com).
- 41 -
V metadátach by mali byť obsiahnuté minimálne nasledujúce informácie (Novotná a kol., 2012):
 Tematická zložka - čo je obsahom dát.
 Rozlíšenie - priestorové (aké územie zaberajú), popisné (popis možných hodnôt atribútov a ich
význam) a časové (akú časovú etapu zahrňujú – kedy boli aktuálne).
 Formát dát (typ súboru, predávacie médium).
 Dátum vytvorenia dát (prípadne aktualizácie).
 Kontakt na tvorcu dát, prípadne správcu.
- 42 -
Nitra 2020 7 Dátové modely - z reálneho sveta do GIS
7 Dátové modely - z reálneho sveta do GIS
Previesť skutočné objekty a procesy do prostredia GIS nie je jednoduchou úlohou, pretože realita
je nepravidelná a neustále sa meniaca a jej vnímanie je silne závislé od pozorovateľa. Napríklad
geodet vidí cestu ako dve hrany, ktoré majú byť predmetom zameriavania, pracovník správy ciest
sa na cestu pozerá ako na asfaltový povrch, ktorého kvalita musí byť dostačujúca pre
neobmedzenú cestnú premávku a vodič ju vidí ako diaľnicu, po ktorej sa môže pohybovať určitou
rýchlosťou.
V mnohých ohľadoch predstavuje GIS zjednodušený pohľad na skutočný svet. Ak zjednodušíme

reálny svet, pričom cielene ponecháme zastúpenie niektorých častí reálneho sveta, aby vznikajúca
reprezentácia mala určité požadované vlastnosti spoločné s reálnym svetom, môžeme výsledok tejto
činnosti považovať za model (Huisman, de By, 2009).
Digitálne modely majú mnoho výhod oproti papierovým modelom. Vzniknutý digitálny model nám
na jednej strane spätne umožňuje študovanie procesov a javov skutočného sveta, na strane druhej nám
vytvára príležitosti pre pružnejšiu zmenu dát či parametrov modelu, čím umožňuje sledovanie procesov
a javov v rôznych podmienkach. Napomáha tak hľadaniu odpovedí na otázku "čo keby". Práve ďalšie
využívanie digitálnych modelov pri simuláciách procesov môže pomáhať pri procese spoznávania
a chápania nášho sveta.
Dátové modelovanie je procesom abstrakcie, pri ktorom sú podstatné elementy reálneho sveta
zdôraznené a nepodstatné eliminované - avšak s ohľadom na cieľ, ktorý má toto modelovanie splniť.
Dátové modelovanie môže byť v rámci geografických informačných systémov (GIS), definované aj ako
proces pri ktorom sa využívajú nástroje GIS pri snahe o napodobňovanie procesov reálneho sveta,
v jednom danom okamihu, alebo po dlhší čas (Goodchild, 2005).
Výsledkom dátového modelovania je dátový model, ktorý predstavuje formálnu reprezentáciu
reálneho sveta, ktorá poskytuje štandardnú štruktúru pre ukladanie, zdieľanie a výmenu dát nezávisle na
softvérovom prostredí a programovacích jazykov (Kumar, 2010).
- 43 -
Realita
Konceptuálny model
Dátová štruktúra
Súborová štruktúra
Obr. 21 Proces dátového modelovania
Proces dátového modelovania pozostáva zo štyroch základných úrovní (Molenaar, 1998; Peuguet,
1984) ktoré sú graficky vyjadrené na obr. 21:
1. Prvou úrovňou je samotná realita - skutočná, užívateľom vnímaná štruktúra javov. Tvoria ju javy
vo svojej skutočnej podobe vrátane všetkých jej vlastnosti, ktoré sú alebo nie sú pre danú aplikáciu
dôležité (Voženílek, 2008).
2. Druhú úroveň predstavuje konceptuálny model, ktorý je prvým krokom abstrakcie a zahrňuje len
tie súčasti reality, ktoré sú považované za podstatné pre konkrétnu (špecifickú) aplikáciu. Dobrým
príkladom pre stelesnenie konceptuálneho modelu je mapa, nakoľko obsahuje len tie vlastnosti
javov, ktoré kartograf vybral pre reprezentovanie a všetky ostatné aspekty reality sú vynechané.
Požadované vlastnosti reality sú naďalej z mapy ľahko interpretovateľné alebo z nej
rekonštruovateľné. Práve ako kartograf sa musí rozhodnúť v tvorbe mapy, aká symbolika by mala
byť použitá pre rôzne javy, tak aj v štádiu konceptuálneho modelovania sa rozhoduje, aká
reprezentáciu údajov bude použitá (či použiť vektor či raster) a aké mapové vrstvy budú vytvorené
pre danú tému. Konceptuálny model je často uvádzaný aj ako dátový model (Brimicombe, 2010).
- 44 -
Nitra 2020 7 Dátové modely - z reálneho sveta do GIS
3. Tretia úroveň je logický model, často nazývaný aj ako dátová štruktúra. Je budúcou abstrakciou
konceptuálneho modelu do záznamov, polí a matríc (Longley a kol., 2005). Určuje akým spôsobom
budú geoprvky z konceptuálneho modelu vkladané a zobrazené v databáze, ako budú ovládané
a v rámci kódu softvéru zaznamenané (Brimicombe, 2010). Logický model môže byť všeobecne
interpretovaný ako realita len s asistenciou softvéru (vizualizácia údajov v prostredí GIS).
4. Štvrtá úroveň je fyzickým modelom, tzv. súborovou štruktúrou. Táto záverečná abstrakcia
reprezentuje spôsob akým sú dáta fyzicky uložené na hardvéry počítača prípadne na iných
médiách vo forme bitov a bajtov (Brimicombe, 2010)
Pri dátových modeloch i dátových štruktúrach sa predpokladá dlhá životnosť dát (až 50 rokov)
z čoho vyplýva, že za túto dobu sa môže mnohokrát zmeniť technické i programové vybavenie, ale dáta
zostávajú stále rovnaké. Z tohto dôvodu by mali dátové modely použité v databázach GIS spĺňať určité
pravidlá štandardizácie. Vytvorenie dobrého dátového modelu je veľmi dôležité, nakoľko tento model
zohráva významnú úlohu pri rozhodovaní, ktorá časť reality bude reprezentovaná v databáze, ako bude
reprezentovaná, čo sa s ňou bude možné riešiť a ako rýchlo. A hlavne dátový model popisuje
najstabilnejšiu a najnákladnejšiu súčasť geografického informačného systému – dáta (Rapant, 2002).
Modely sa môžu vyskytovať v mnohých formách. V prostredí GIS je jedným najznámejších modelov
mapa. Mapa je zjednodušená a zmenšená reprezentácia vybraných častí reálneho sveta (Huisman, de
By, 2009).
Mapa je svojím obsahom priestorovou databázou geoprvkov, vykreslenou na papieri alebo
uloženou v digitálnej podobe. Mapa by mala mať podľa Voženílka (1998) nasledujúce vlastnosti:
 má definovaný súradnicový systém,
 poloha objektov je v tomto systéme presne určená,
 z kresby môžeme odvodiť veľkosť a tvar objektov aj ich vzťah k iným objektom,
 objekty sú vyjadrené symbolmi, ktoré reprezentujú ich vlastnosti.
- 45 -
8 Reprezentácia údajov v prostredí GIS
Už sme si spomínali že GIS sú tvorené základnými komponentmi, a to hardvérom, softvérom, ľuďmi,

dátami a metódami. Na to aby mohli ľudia, čiže užívatelia využívať GIS softvér pre modelovanie,
vizuálne vyjadrenie, či priestorovú analýzu údajov je potrebné využiť vhodné modely digitálnej
reprezentácie krajiny. V súčasnosti sa využívajú dva základné dátové modely, a to rastrový a vektorový
dátový model.
Existujú dva základné spôsoby reprezentácie údajov v GIS, vychádzajúce z protikladných

možností modelovania priestoru (Tuček, 1998):
1. Vektorová (implicitná) reprezentácia, ktorá vychádza z objektového – relatívneho modelovania
priestoru,
2. Rastrová (explicitná) reprezentácia, označovaná i ako mozaiková, ktorá vychádza z modelovania
pomocou polí - absolútneho modelovania priestoru.
8.1 Vektorový dátový model

Vo vektorovom dátovom modely sa pre popis geometrických vlastností geoprvkov používajú
lineárne geometrické prvky, tzv. vektory. Vektor je v terminológii GIS orientovaná úsečka, definovaná
súradnicami počiatočného a koncového bodu a často aj na základe topologických väzieb.
Súradnice, ktoré definujú geometriu každého objektu môžu mať 2 rozmery (x, y: riadky stĺpce, alebo
zemepisná šírka a dĺžka), 3 rozmery (x, y, z: pridanie hodnoty výšky) , alebo 4 (x, y, z, m: pridanie ďalšej
hodnoty, ktorá predstavuje čas alebo inú vlastnosť – napr. posun dopravného značenia od osi cesty)
(Longley a kol., 2005).
Väčšinou pracujú GIS len s dvoma súradnicami x a y, čo postačuje k tomu, aby sme v geografickom
súradnicovom systéme mohli definovať polohu, nakoľko sa automaticky predpokladá, že popisovaný bod
leží niekde na povrchu Zeme.
- 46 -
Nitra 2020 9 Zber geopriestorových údajov
Objekt reality je vo vektorovej reprezentácii tvorený pomocou troch základných geometrických prvkov:
bodov, línií a polygónov (obr. 22).
Obr. 22 Základné geometrické prvky bod (zelená), línia (žltá), polygón (modrá)
v geografickom súradnicovom systéme
8.1.1 Bodová reprezentácia
Bod (angl. point) je základným geometrickým prvkom vektorových objektov. Je definovaný ako
samostatná súradnicová dvojica (x, y), keď sa pracuje v 2D, alebo súradnicové trojice (x, y, z), keď sa
pracuje v 3D zobrazení.
Bodmi sú vyjadrené zväčša malé objekty, ktoré by sa pri svojej reálnej veľkosti nedali zobraziť na
mape (napr. telefónne búdky, hydranty, autobusové zastávky, či bankomaty na mape mesta, alebo
jaskyne, hrady, čerpacie stanice, menšie obce pri zobrazení celej krajiny) prípadne miesta predstavujúce
určité služby pri ktorých nás zaujíma len ich lokalizácia a nie ich tvar a veľkosť (napr. reštaurácie, lekárne,
parkoviská, múzeá, čerpacie stanice).
Body z geometrického pohľadu nemajú žiadne rozmery, veľkosť bodov sa určuje len pre potreby
vizualizácie bodového prvku na výslednej mape.
Možno ich prezentovať aj ako línie s nulovou dĺžkou. Pre bodové prvky, ktoré nie sú súčasťou
žiadnej línie (resp. sú líniami nulovej dĺžky) nie je nutné riešiť topologické priestorové vzťahy. Udaním
polohy bodu definujeme jeho priestorovú nezávislosť od iných bodov (Kusandová,2003).
- 47 -
8.1.2 Líniová reprezentácia
Líniové objekty pri ktorých nás okrem ich lokalizácie zaujíma aj ich dĺžka a smer (napr. riečna,
cestná či železničná sieť) sú tvorené líniami. Línia je sériou usporiadaných dvojíc súradníc a z
geometrického pohľadu nemá stanovenú šírku, resp. plochu. Šírka línie sa definuje len pre potreby
vizualizácie.
Línia (angl. line, polyline, arc) je definovaná dvomi koncovými bodmi – uzlami (angl. node) a
vnútornými uzlami, tiež známymi ako vrcholy (angl. vertex). Rovné časti línie medzi dvoma po sebe
nasledujúcimi vrcholmi alebo koncovými uzlami sa nazývajú hrany (angl. edge, segment) (Huisman, de
By, 2009). Uzly a hrany slúžia na definovanie línie a vrcholy poskytujú línii tvar, ktorým je možné získať
lepšie priblíženie geoprvku k reálnemu objektu.
Príklad pre ukážku uzlov, hrán a vrcholov línie je uvedený v obrázku 23.
uzly
vrcholy
hrany
Obr. 23 Línia s dvomi uzlami, tromi vrcholmi a štyrmi hranami
Väčšina GIS ukladá líniu práve týmto spôsobom, ako jednoduchý sled súradníc jej koncových uzlov
a vrcholov, pričom všetky jeho hrany sú považované za rovné (Huisman, de By, 2009). Tento princíp je
vyhovujúci vo väčšine prípadov, nakoľko ak je jedna považovaná za neuspokojivú reprezentáciu
skutočnosti (napríklad pri oblých tvaroch) môže byť nahradená viacerými menšími hranami.
GIS môžu podporovať aj dátové modely (napr., spline alebo B'ezier krivka), v ktorých sú lineárne
vlastnosti zastúpené nielen ako séria usporiadaných súradníc, ale tiež ako krivky definované
matematickými funkciami (Longley a kol., 2005).
8.1.3 Polygónová reprezentácia

Polygón je uzavretou plochou a používa sa pre vyjadrenie plošných objektov (napr. zastavané
plochy, vodné plochy, chránené územia, katastrálne územia obcí, okresy, kraje).
Keď sú objekty predstavujúce plochy uložené pomocou vektorového prístupu ako polygóny,
obvykle sa používa tzv. nespojitý model. To znamená, že každá plocha je reprezentovaná uzavretým
systémom línií (tvorených uzlami a hranami) čím sa vytvára mnohouholník – polygón.
Príklad takejto reprezentácie je znázornený na obr. 24, kde je zobrazený jednoduchý prípad s tromi
objektmi, plochami, ktoré sú reprezentované svojimi hranicami.
- 48 -
Najjednoduchším spôsobom ako by sme mohli vyjadriť geometriu týchto polygónov je použitie
samostatného zoznamu uzlov pre každý polygón, kde každý riadok v zozname by predstavoval jeden
polygón (jednu uzavretú líniu), alebo použitie zoznamu línií (uzlov a hrán), ktoré popisujú ohraničenie
polygónu. V tomto prípade by každý riadok v zozname predstavoval jednu líniu t.j. sekvenciou, ktorá
začína a končí v uzle (s jedným, prípadne s viacerými vrcholmi medzi uzlami) (Huisman, de By, 2009).
B6
L4
B5 B7
B1
P2
L1 L2 L5
L6
P1 B2
P3
L3
B3
B4 B8
Objekt ID Body (uzly i vrcholy) Poloha

polygón P1 B1, B2, B3, B4, B5, B1 7,9; 8,6; 9,3; 1,2; 3,10; 7,9
polygón P2 B1, B2, B7, B6, B1 7,9; 8,6; 13,10; 8,11; 7,9
polygón P3 B2, B3, B8, B7, B2 8,6; 9,3; 14,2; 13,10, 8,6
Objekt ID Línie Poloha (počiatočný, koncový uzol)

polygón P1 L1, L2, L3 (9,3; 7,9), (7,9; 8,6), (8,6; 9,3)
polygón P2 L2, L4, L5 (7,9; 8,6), (7,9; 13,10), (13,10; 8,6)
polygón P3 L3, L5, L6 (8,6; 9,3), (13,10; 8,6), (13,10; 9,3)
Obr. 24 Príklad princípu nespojitého vektorového modelu s vyznačenými duplicitami
Nevýhodou tohto nespojitého vektorového modelu je, že dáta (uzly, vrcholy i hrany) vyjadrujúce
spoločné hranice polygónov sú evidované a zapísané duplicitne. To znamená že línia, ktorá tvorí hranicu
je rovnaká v prípade oboch polygónoch, z čoho vyplýva, že by bola uložená dvakrát, samostatne pre
každý polygón.
Jedná sa o formu duplikácie dát, známej ako redundancia dát, ktorá je (aspoň teoreticky) zbytočná,
aj keď je stále rysom niektorých GIS (Huisman, de By, 2009).
Na základe skutočnosti že línie sú na seba ukladané nespojito ako špagety, nazýva sa tento
nespojitý model „špagetovým modelom“. Okrem vyššie uvedenej skutočnosti, že je každý geoprvok na
mape kódovaný oddelene, špagetový model nezaznamenáva vzťahy s okolitými geoprvkami
(Komárkova, Kopáčková, 2008).
- 49 -
Skutočnosť, že každý polygón je vedený samostatne môže do značnej miery skomplikovať riešenie
priestorových analýz. Napríklad keby sme chceli zistiť ktoré polygóny susedia s polygónom P1 na obr. 24
musíme urobiť, pomerne zložité a časovo náročné analýzy porovnávajúce vrcholy a uzly všetkých
hraničných čiar s vrcholmi a uzlami hraničnej čiary polygónu P1. V prípade situácie na obrázku kedy
máme k dispozícii len tri polygóny, to nie je až tak náročná operácia, ale keby náš súbor dát obsahoval
5000 polygónov s okrajovými hranami v počte 20000, potrebovali by sme náročnejšie výpočty a dlhší čas
pri hľadaní susedných polygónov.
Hraničný model (boundary model) taktiež nazývaný topologickým dátovým modelom, je lepšou
reprezentáciou, eliminujúcou spomínané nevýhody. Topologický model zachytáva niektoré topologické
informácie, napríklad okolie polygónu. Ukladá jednotlivé časti hranice polygónu ako neslučkové hrany a
uvádza, ktorý polygón je na ľavej strane a ktorý je na pravej strane každej hrany (Huisman, de By, 2009).
Pri topologickom modeli sa analyzujú väzby, vzťahy medzi objektmi a táto topologická informácia je
uložená aj v databáze. Vďaka topológii je možné ľahko určovať susedské vzťahy medzi geometrickými
prvkami a objektmi, analyzovať či jeden objekt obsahuje iný, vnorený objekt, nachádzať prieniky objektov
a podobne (Hofierka, 2003)
V1
H4
V4 U4
U1
P2
H1 H2 H
5 H6
P1 U2
P3
H3
U3
V3 V2
Súbor topologických vzťahov Súbor súradníc bodov

Hrana Začiatok Koniec Vrcholy Pravý polygón Ľavý polygón Uzol, vrchol X Y
H1 U1 U3 V3, V4 0 P1 U1 7 10
H2 U1 U2 0 P1 P2 U2 8 6
H3 U2 U3 0 P1 P3 U3 9 3
H4 U4 U1 V1 0 P2 U4 13 10
V1 8 11
H5 U2 U4 0 P3 P2
V2 14 2
H6 U3 U4 0 0 P3 V3 1 2
V4 3 10
Obr. 25 Príklad princípu topologického vektorového modelu
- 50 -
Jednoduchý príklad topologického modelu je znázornený na obr. 25. Pri topologickom vektorovom
modely sa jednoducho vieme dopytovať na susedné polygóny, nakoľko je táto informácia priamo vedená
v geodatabázach.
Obvykle sa vektorové systémy skladajú z viacerých zložiek, takže okrem geometrickej zložky
zodpovednej za spravovania priestorových údajov, je potrebné spravovať aj tematické dáta – atribúty
geoprvkov. Tento systém organizácie dát sa nazýva hybridným systémom pretože spája relačnú
databázu obsahujúcu atribúty s topologickou, ktorá slúži pre spracovanie priestorových údajov. Kľúčovým
prvkom v týchto systémov je identifikátor každého objektu, ktorý umožňuje vzájomné prepojenie databáz
(Escobar 2002).
Vektorový údajový model s topologickými väzbami je všeobecne náročnejší na prípravu a spracovanie
údajov. Príkladom využitia topologickej informácie je sieťová analýza – napr. pri analýze hľadania optimálnej
trasy v rámci siete dopravných komunikácií, kde je dôležité mať informácie o prikázaných smeroch jazdy, resp.
možnostiach odbočenia a slepých uliciach. Vďaka tomu je možné optimalizovať trasu doručovania zásielok,
čo výrazne znižuje čas doručenia a náklady (Hofierka, 2003).
8.1.4 Topologické pravidlá

Na základe požiadaviek na nami zvolený dátový model umožňujú softvérové aplikácie GIS
nastavenie rôznych topologických pravidiel. Zároveň obsahujú editačné nástroje pre ich kontrolu
a prípadnú opravu. Topologické pravidlá vychádzajú z 8 základných topologických vzťahov podľa
Egenhofer (1989), ktoré sme predstavili v kapitole 5.
Topologické pravidlá možno použiť pre sledovanie priestorových vzťahov medzi prvkami v rámci
jednej triedy prvkov (napríklad medzi polygónmi), rovnako aj medzi prvkami dvoch tried (napr. medzi
bodmi a polygónmi). Základné topologické pravidlá sú uvedené v Tabuľke č. 4.
Tab. 4 Základné topologické pravidlá
Pravidlá pre body

Názov pravidla Popis pravidla Použitie
Bod – polygón
Musia byť vo vnútri Body z jednej vrstvy musia ležať vo Pri kontrole či je každý bod v nejakom polygóne.
polygónov vnútri polygónu druhej vrstvy. Napríklad hlavné mestá v štátoch.
Musia ležať na Body z jednej vrstvy musia ležať na Pri kontrole či každý bod leží na hranici polygónu.
hraniciach polygónu hranici polygónov druhej vrstvy Napríklad inžinierske siete na hraniciach stavebných
pozemkov
Bod – línia
Musia byť pokryté Body z jeden vrstvy musia byť pokryté V prípade ak všetky body v danej vrstve majú
koncovými bodmi koncovými bodmi línii druhej vrstvy. súhlasiť s koncami línii.
Musia ležať na líniách Body z jeden vrstvy musia ležať na Pri kontrole či všetky body ležia na líniách. Napr.
línii vrstvy monitorovacie stanice čistoty vôd musia ležať na
vodných tokoch.
- 51 -
Pravidlá pre línie

Línie v rámci jednej vrstvy
Nesme mať voľné Koniec každej línie sa v rámci jedinej V prípade ak majú byť všetky línie navzájom
konce vrstvy musí dotýkať buď inej línie alebo prepojené.
tej istej
Nesmie mať Žiadna línia sa v rámci jednej vrstvy Pri čistení dát obsahujúcich nevhodné rozdelenie
pseudouzly nemôže svojim koncovým bodom línií.
(uzlom) dotýkať inej línie. Môže sa ale
dotýkať samej seba.
Nesmie prekrývať samu Línia sa v rámci jednej vrstvy nesmie V prípade kedy by segmenty jednej línie nemali mať
seba prekrývať. Môže sa ale dotýkať, rovnaký priebeh s inými segmentmi tej istej línie.
pretínať a prekrývať s inou líniou. Napr. pri dopravnej analýze by sa nemali segmenty
línie v rámci jedného prvku prekrývať.
Nesmie sa prekrývať Línia sa nesmie prekrývať so žiadnou V prípade ak línie nemajú mať rovnaký priebeh
svojou časťou ani s inou líniou v rámci s ostatnými líniami. Línie reprezentujúce cestnú sieť
tej istej vrstvy. Línie sa môžu krížiť sa môžu pretínať a dotýkať ale nesmú sa vzájomne
dotýkať koncovými bodmi, alebo prekrývať.
prekrývať sami seba.
Nesmie sa prekrývať Všetky línie v rámci jednej vrstvy sa V prípade ak sa jednotlivé segmenty nemajú pretínať,
ani pretínať nesmú prekrývať ani vzájomne alebo mať rovnaký priebeh s inými líniami. Línie
pretínať. vodných tokov sa nesmú pretínať, ani prekrývať.
Koncové body sa môžu dotýkať iného segmentu.
Nesmie pretínať samu Línia sa v rámci jednej vrstvy nesmie V prípade ak sa línie môžu dotýkať iba svojich koncov
seba prekrývať ani pretínať samu seba. bez toho, aby sa pretínali alebo prekrývali. Línie
Môže sa ale dotýkať, pretínať vrstevníc nesmú pretínať sami seba.
a prekrývať s inou líniou.
Musí mať jedinú časť Línie v rámci jednej vrstvy musí byť V prípade ak každá línia má byť zložená len z jednej
tvorená len jednou časťou. Tzn. že rady navzájom prepojených hrán. Cestná sieť je
obsahuje len jeden počiatočný a jeden tvorená z línií, pričom každá cesta je tvorená práve
koncový uzol. jednou neprerušenou líniou.
Nesmie sa prekrývať, Všetky línie v rámci jednej vrstvy sa V prípade ak sa línie môžu dotýkať iba svojimi
pretínať ani dotýkať môžu dotýkať iba svojimi koncovými koncovými bodmi. Napr. línie hraníc parciel (namiesto
(okrem koncov) bodmi. Nesmú prekrývať, pretínať ani použitia polygónov).
dotýkať
(okrem koncov).
Línia - línia
Musia byť pokryté Línie z jednej vrstvy musia byť pokryté Na porovnanie línii dvoch vrstiev či majú rovnaký
vrstvou líniami z inej vrstvy. priebeh. Línie mestskej hromadnej dopravy musia
viesť po cestnej sieti.
Nesmú sa prekrývať Všetky línie v jednej vrstve, nesmú V prípade línií z dvoch vrstiev, ktoré by nikdy nemali
prekrývať žiadnu časť línii druhej mať spoločný priebeh. Napr. cesty síce môžu
vrstvy. pretínať rieky, ale nesmú sa s nimi vzájomne
prekrývať.
Línia - bod
Koncové body musia Konce línií (uzly) jednej vrstvy musia Pri modelovaní konca línií jednej vrstvy, ktoré sa
byť pokryté byť pokryté bodmi druhej vrstvy. prekrývajú s bodmi druhej vrstvy. Napr. v koncových
bodoch línie prípojky elektrického vedenia musí byť
buď transformátor alebo elektromer.
Línia - polygón
Musia ležať na hranici Línie v jednej vrstve musia byť pokryté V prípade ak majú byť línie totožné z hranicami
polygónov hranicami polygónov druhej vrstvy. polygónu.
Pravidlá pre polygóny
Polygóny v rámci vrstvy
Nesmie presahovať V rámci jednej vrstvy nesmie žiadny V prípade ak sa nemá vyskytovať miesto, ktoré
polygón presahovať svojim rozsahom prislúcha viacerým polygónom.
do iného polygónu.
- 52 -
Nesmie obsahovať V rámci vrstvy nesmie byť medzi V prípade ak majú všetky polygóny tvoriť súvislý
medzery polygónmi žiadny prázdny priestor. priestor bez medzier.
Vzťah polygónových vrstiev

Nesmie presahovať Žiadny polygón v rámci jednej vrstvy V prípade ak sa nemá vyskytovať miesto, ktoré majú
(vzťah dvoch vrstiev) nesmie presahovať svojim rozsahom dve vrstvy totožné.
do iného polygónu v druhej vrstve.
Musí byť pokrytý inou Polygón jednej vrstvy musí byť úplne V prípade ak každý polygón v jednej vrstve má byť
vrstvou pokrytý polygónmi druhej vrstvy. úplne pokrytý polygónmi druhej vrstvy. Napríklad
štáty sú úplne pokryté polygónmi
Musí byť pokrytý Polygóny jednej vrstvy sú vo vnútri V prípade ak polygóny z jednej vrstve majú byť vo
polygónom jediného polygónu druhej vrstvy. vnútri jedného polygónu druhej vrstvy. Napr. kraje
ležia v vnútri štátu.
Musia byť vzájomne Všetky polygóny jednej vrstvy a všetky V prípade ak všetky polygóny dvoch vrstiev majú
pokryté polygóny druhej vrstvy sa navzájom pokrývať rovnakú oblasť.
pokrývajú.
Hranice musia ísť po Hranice polygónu jednej vrstvy musia V prípade ak by mali hranice polygónov jednej vrstvy
hraniciach polygónov byť pokryté hranicami z druhej vrstvy. súhlasiť s hranicami polygónu druhej vrstvy. Napr.
hranice krajov a okresov.
Polygón - bod
Musí obsahovať bod Každý polygón z prvej vrstvy musí Pri kontrole či každý polygón má v rámci svojich
obsahovať aspoň jeden bod z druhej hraníc aspoň jeden bod. Presahujúce polygóny môžu
vrstvy. zdieľať spoločný bod.
Polygón - línia
Hranice musia byť Hranice polygónov jednej vrstvy V prípade ak všetky hranice polygónov majú byť
pokryté líniami musia byť prekryté líniami druhej pokryté líniami, ale nie všetky línie musia ležať na
vrstvy. hraniciach polygónov.
(Zdroj: http://download.arcdata.cz/doc/TopologiePlakat.pdf)
8.2 Rastrový dátový model

Rastrový dátový model digitálnej reprezentácie krajiny vychádza z rozdelenia rovinného priestoru,
predstavujúceho záujmové územie pravidelnou mriežkou na jednotlivé diely označované ako bunky (angl.
cell). Každá bunka obsahuje atribút s tematickou informáciou, ktorou charakterizuje časť záujmového
územia.
Obr. 26 Bod línia a polygón v rastrovej štruktúre
- 53 -
Bunky často označované ako pixle (skratka pre Picture element) predstavujú najmenší zobrazovací
prvok rastrovej reprezentácie (obr. 26), ktorý obsahuje atribút a ku ktorému sa viažu informácie o jeho
geometrii (súradnice) (Longley a kol., 2005). V prípade 3D reprezentácie má bunka tvar kocky alebo kvádra,
3D ekvivalent pojmu pixel je voxel (volume element) (Hofierka, 2014).
Najčastejšie používanou mozaikou pre rastrovú reprezentáciu priestorových údajov je pravouhlý
raster (štvorec, prípadne obdĺžnik), zastúpený v GIS v prípade 2D ako pole n x m prvkov (Huisman, de
By, 2009).
V rastrovom modely sa nezaznamenávajú geoprvky priamo tak ako je to pri vektorových modeloch,
kde je geoobjekt jedným ohraničeným kontinuálnym prvkom, ale nepriamo prideľovaním vlastností
geoprvkov vo forme atribútov každej bunke rastra individuálne. Z toho vyplýva, že pri rastrových modeloch
nepristupujeme priamo ku geoprvkom ako takým, ale k jednotlivým bunkám rastra, znázorňujúcich
rozloženie vlastností geoprvkov v záujmovej oblasti.
Pri hodnote pridelenej ku konkrétnej bunke sa predpokladá, že platí pre celú oblasť bunky. To
znamená že u rastrovej reprezentácii nie sú priestorové údaje kontinuálne, ale rozdelené na jednotlivé
(diskrétne) jednotky (Huisman, de By, 2009).
Bodové objekty sú reprezentované hodnotou atribútu uloženou v jednotlivých, samostatných
bunkách. Líniové objekty sú vyjadrené množinou na seba nadväzujúcich buniek, plošné objekty zhlukom,
zónou pixlov vo vnútri plochy objektu ktorý reprezentujú. Týmto spôsobom je možné vyjadriť polohu,
topológiu i vlastnosti objektu (Voženílek, 1998).
Na základe rozsahu hodnôt, ktoré je možné v bunke zaznamenať rozlišujeme niekoľko typov
rastrov:
 Binárne raste. – zaznamenávajú len prítomnosť respektíve neprítomnosť atribútu. Vyjadruje sa
hodnotami logickej jednotky a nuly, kde 1 znamená prítomnosť a 0 neprítomnosť atribútu. Pre
záznam hodnoty jednej bunky potrebujeme vždy jeden bit. V prípade, ak je atribútom farba, binárne
rastre ponúkajú len dve možnosti napr. čierna a biela;
 Osemibitové rastre - v bunke sa rozlišuje 256 rôznych celočíselných hodnôt sledovaného atribútu.
Pre záznam hodnoty jednej bunky potrebujeme 8 bitov, čiže jen bajt. V prípade, ak je atribútom
farba môže osembitový raster ponúknuť dostatok odtieňov pre jednu farbu. Preto sa osembitové
rastre často používajú pri rastroch, ktorých hodnota sa vyjadruje v odtieňoch šedej;
 24 bitové rastre – v bunke sa rozlišuje 224 (približne 1,7 miliónov rôznych celočíselných hodnôt
sledovaného atribútu. Pre záznam jednej bunky potrebujeme tri bajty. 24 bitové rastre umožňujú
miešať 3 základné farby (červenú, zelenú, modrú) každú s 256 odtieňmi a vytvárajú plnofarebnú
škálu.
- 54 -
 Kontinuálne rastre (32 a viac bitové) - v bunke sa rozlišuje takmer neobmedzené množstvo
reálnych hodnôt sledovaného atribútu (tj. desetinných čísel). Pre záznam jednej bunky
potrebujeme obvykle štyri resp. šesť bajtov.
8.2.1 Geometria a topológia rastra
Pre rastrové dáta je charakteristická priama väzba medzi geometrickou (udávajúcou polohu
objektu) a atribútovou zložkou modelu. Na základe zadaných súradníc je možné okamžite nájsť daný
pixel s príslušným tematickým obsahom.
Geometria rastra je definovaná:
 Začiatkom a smerom osí súradníc. Definovaných spravidla v karteziánskom súradnicovom
systéme, pričom sa stĺpce rastra vytvárajú podľa osi X a riadky podľa osi Y. Orientácia osi X rastra
je obyčajne zhodná s orientáciu osi X karteziánskeho súradnicového systému. Os Y rastra, však
môže mať aj opačnú orientáciu (rotovanú o 180 stupňov) oproti osi Y karteziánskeho
súradnicového systému. Začiatok rastra v takomto prípade leží vľavo hore (Kusendová, 2003)
 Rozlíšením rastra. Veľkosť oblasti, ktorú jediná bunka rastra predstavuje sa nazýva rastrové
rozlíšenie (Huisman, de By, 2009). Vyjadruje sa veľkosťou bunky (бx, бy) a obvykle sa udáva v
každom smere zvlášť. Zmenšovanie hodnôt бx a бy vedie ku zvýšeniu rozlišovacej schopnosti a
opačne. Rozlíšenie je vhodné vybrať tak, aby bol daný jav vhodne reprezentovaný. To znamená,
aby raster dobre vystihol jav aj i v miestach, kde nastávajú prudké zmeny.
Rozlíšenie rastra by podľa Star, Estes (1990) malo byť nastavená tak, aby veľkosť pixla nebola
väčšia ako je polovica najmenšej reprezentovanej vzdialenosti. V snahe o zvyšovanie kontinuity
údajov v rastri sa často zmenšujú bunky rastra, aby sa zmenšovala plocha ktorú jednotlivé bunky
reprezentujú.
Zmenšovanie buniek rastra na jednej strane podľa Huisman, de By (2009), zlepšuje kontinuitu
priestorových údajov, nakoľko sa zmenšujú "medzery kontinuity“, na strane druhej podľa Hofierku
(2003) sa vytvára redundancia (nadbytočnosť) údajov s malými zmenami javu.
Hustota buniek rastra sa v konečnom dôsledku prejavuje aj zvýšením objemu uložených údajov,
pretože ukladáme každú bunku v matici, bez ohľadu na to, či sú údaje rovnaké, alebo či sa jedná
o "prázdny" priestor.
 Veľkosťou rastra. Veľkosť rastra, t. j. počet riadkov a stĺpcov, pričom veľkostný rozsah je daný
rozdielom maximálnych a minimálnych súradníc Xn, Yn a X1, Y1 jednotlivých pixlov rastra
(obr. 26). V rastri sú pre tento účel použiteľné hodnoty súradníc ľavých dolných a pravých horných
rohov pixlov alebo ich ľavých horných a pravých dolných rohov.
- 55 -
Riešenie topológie pri rastri je jednoduché, nakoľko ku každej bunke priliehajú jej susedia.
Susedov je možné ďalej rozlíšiť na (Hrubý, 2006):
 plných - dokonalých susedov, ktorý majú s bunkou spoločnú hranu. Okrem buniek na okraji rastra
majú všetky bunky 4 plných susedov.
 diagonálnych susedov, dotýkajúcich sa bunky iba v okrajových bodoch („rožkom“ bunky).
Topológiu využíva niekoľko analytických nástrojov napr. interpolácie, morfometrické a susedné analýzy.
8.3 Digitálne modelovanie terénu (povrchy)
Najčastejším zdrojom údajov pre tvorbu digitálnych modelov reliéfu sú merania nadmorskej
výšky mapovaného povrchu. Ak sú uložené v digitálnej podobe v počítačovom prostredí možno z týchto
údajov vytvoriť súvislý digitálny výškový model (DVM). U nás sa tento termín zriedkavejšie
používa , avšak v medzinárodnej anglickej literatúre je bežným pojmom (v preklade digital elevation
model - DEM). Nadmorská výška je treťou dimenziou priestoru okolo nás a je definovaná ako výška bodu
od priemernej morskej hladiny. Hodnoty nadmorskej výšky môžu reprezentovať rôzne typy povrchu.
V prípade, že ide o výšky „povrchu, po ktorom chodíme“ resp. povrchu „odkrytej zeme“ hovoríme o
digitálnych modeloch reliéfu (DMR), alebo digitálnych modeloch terénu (DMT), čo je aj ekvivalent
anglického pojmu digital terrain model (DTM) (Gallay, 2015).
Často je dôležité v digitálnom modelovaní reliéfu pracovať s povrchom, ktorý podľa Burrough
(1986) môže implikovať atribúty krajiny iné ako nadmorskú výšku krajinnej pokrývky. Umožňuje zahrnúť i
atribúty krajiny (napr. výšku zastavaných plôch a lesných porastov) ale v najvšeobecnejšom zmysle slova,
akékoľvek hodnoty povrchu (napr. geologické štruktúry a dokonca aj teplotu vzduchu, hustotu
obyvateľstva a pod.) (Weibel, Heller, 1991). Vtedy hovoríme o digitálnych modeloch povrchu krajinného
krytu, alebo zjednodušene o digitálnych modeloch povrchu (DMP), z angličtiny digital surface
model (DSM) (Gallay, 2015).
Jedným z najstarších zdrojov vstupných údajov pre tvorbu digitálnej modelu reliéfu sú
zvektorizované vrstevnice z existujúcich máp. Nakoľko sa v prípadne vektorizácie jedná o metódu
sekundárneho zberu priestorových údajov, výsledok môže obsahovať množstvo chýb a nepresností.
Ďalším významných zdrojom sú fotogrametrické údaje založené na stereoskopickom spracovaní
leteckých alebo družicových údajov. Množstvo veľmi presných údajov o nadmorskej výške nielen reliéfu,
ale aj o výške a vlastnostiach objektov na reliéfe (budovy, vegetačný kryt a podobne) ponúka technológia
LIDAR, založená na zaznamenávaní odrazeného laserového lúča (viac o fotogrametrii a diaľkovom
prieskume Zeme je popísané v kapitolách 9.3 a 9.4)
- 56 -
Využitím technológie LIDAR Úrad geodézie, kartografie a katastra SR (ÚGKK SR) zostavuje
od roku 2017 nový digitálny model reliéfu DMR5.0 celého územia Slovenskej republiky, vytvorený
z údajov leteckého laserového skenovania (ďalej aj LLS) , ktorý poskytuje výškovú presnosť od 7 až do
2 centimetrov v závislosti od konkrétneho územia.
Ďalším zdrojom údajov o reliéfe sú pozemné geodetické merania a GPS. Tieto však nie je možné
využiť na mapovanie veľmi rozsiahlych území.
Skalné previsy, skalné hríby, jaskyne a rôzne iné útvary je takmer nemožné vyjadriť štandardným
DMR či DMT nakoľko topografické plochy sú v nich reprezentované len ako "polia" (tj. povrchové modely
obsahujú ako atribút súradnicu Z často vyjadrenú formou nadmorskej výšky, ktorá sa jednoducho pripojí
k hodnotám X a Y). V tomto zmysle sa nejedná o skutočný 3D model ale len o 2.5 D model (Longley
a kol., 2005). Digitálne povrchové modely sú len ako keby zvlnenou plachtou reprezentujúcou povrch,
pričom im chýba objem (obr. 27).
Obr. 27 2,5D a 3D model

(Zdroj: https://grass.osgeo.org)
V skutočnom 3D obraze má každý jeden pixel trojrozmerné súradnice XYZ. Inými slovami na
rozdiel od 2.5D modelov, kde pre každé X a Y prislúcha len jedna Z súradnica, v 3D modeli prislúchajú
každej X, Y súradnici viac Z súradníc. Takýto typ údajov je vhodný napríklad pri modelovaní geologických
podloží, či podzemných vôd. Podľa toho, či je priestorové rozmiestnenie atribútov usporiadané pravidelne
alebo nepravidelne, hovoríme o rastrovom digitálnom modely reliéfu (prípadne terénu) a o nepravidelnej
trojuholníkovej sieti MESH (príp. TIN)
8.3.1 Rastrové modely terénu

Pri rastrových modeloch terénu je skúmaná oblasť rozdelená na pravidelný raster, ktorého bunky
sú priestorovo lokalizované. V každej bunke je uložená hodnota výšky terénu (Obr. 28). Najčastejšie sa
jedná o maticu, teda o priame datovanie informačnej vrstvy. Priestorové údaje – lokalizácia buniek rastru
je obvykle uložená vo špecifickej časti súboru (header) alebo vo zvláštnom dokumentačnom súbore
(Tuček, 1998).
- 57 -
Výhody rastrových DMT sú totožné s výhodami rastrového údajového modelu, manipulácia s maticou
obsahujúcou výškové dáta je jednoduchá, a taktiež algoritmy modelovania terénu majú tendenciu byť
relatívne jednoduché (Weibel, Heller, 1991). Na druhej strane, pravidelná priestorová štruktúra údajov pri
nižšom rozlíšení neumožňuje dobre zachytiť ostré zmeny v tvare reliéfu (napr. okraje lomov, výmoľov, zárezy
na svahoch a podobne) (Hofierka, 2003). Pri zvyšovaní rozlíšenia sa zase stretávame s ďalšou nevýhodou
a tou je významné zvyšovanie objemu dát na počítači.
Obr. 28 Rastrový digitálny model reliéfu vizualizovaný vo farbách výškových stupňov v GRASS GIS
vizualizovaný v 2D (vľavo) a v 2.5D (vpravo dole) zobrazení
8.3.2 Vektorové modely terénu
Vrstevnice a bodové polia s atribútom nadmorskej výšky sú vektorové formáty, ktoré obsahujú
informáciu o nadmorskej výške, ale nakoľko nemajú plošný charakter nevieme ich priamo použiť pre
modelovanie povrchov. Sú však dôležitými zdrojmi informácií, z ktorých je možné rekonštruovať
(interpolovať) digitálne modely terénu založených na nepravidelnej trojuholníkovej sieti (ang. Mesh).
Mesh je súborom k sebe priľahlých a zároveň sa neprekrývajúcich trojuholníkov. Obsahuje vrcholy,
hrany a plochy, prostredníctvom ktorých je možné modelovať tvar zemského povrchu (Fabio, 2003).
Trojuholníková sieť sa najčastejšie vytvára pomocou Delaunayovej triangulácie (Longley a kol.
2005). Vrcholy trojuholníkov sú tvorené vstupnými bodmi definované súradnicami x, y, z (obr. 29).
Takýmto spôsobom modelovaný zemský povrch poznáme pod skratkou TIN (Triangulated Irregular
Network). TIN reprezentuje povrch ako súbor trojuholníkov (z toho dôvodu trojuholníková), ktoré sú
definované tromi bodmi umiestnenými kdekoľvek v priestore (preto nepravidelná) a pre tieto trojuholníky
uchováva topologické vzťahy (odtiaľ sieť) (Jedlička a kol. 2003). TIN ako topologická dátová štruktúra,
- 58 -
teda spravuje informácie o uzloch tvoriacich každý trojuholník a o susedoch každého trojuholníka
(Longley a kol. 2005).
Trojuholníky musia spĺňať určité kritériá. Základným kritériom je podľa Hofierku (2003), že do vnútra
kružnice opísanej danému trojuholníku nesmie padnúť vrchol iného trojuholníka.
V počítači je TIN uložený v troch zoznamoch, a to: v zozname trojuholníkov, v zozname hrán týchto
trojuholníkov a v zozname súradníc vrcholov týchto trojuholníkov (Jedlička a kol. 2003).
TIN ponúkajú mnoho výhod pre modelovanie a analýzu povrchov (Longley a kol. 2005).:
 obsahujú pôvodné vstupné body, ktoré poskytujú užitočnú kontrolu presnosti modelu,
 nepravidelná hustota trojuholníkov predurčuje TIN k efektívnemu ukladaniu atribútov o povrchu
ktorý majú zásadné zmeny v topografii,
 dátová štruktúra umožňuje ľahko vypočítať prevýšenie, sklon, a analýzu viditeľnosti medzi
jednotlivými bodmi.
Obr. 29 Vstupne body obsahujúce hodnotu nadmorskej výšky a Delaunayova triangulácia

(bod P nevstupuje do procesu triangulácie nakoľko nemá priradenú výškovú hodnotu)
(Zdroj: Huisman, de By, 2009 – upravené)
8.4 Formáty súborov v GIS

Formáty súborov definujú spôsob akým sú uložené geografické údaje, pričom zároveň umožňujú
ich jednoduchší presun a výmenu. Historicky jedným z najčastejšie používaným formátom pre vektorové
vrstvy je ESRI Shapefile, ktorý je tvorený troma základnými súbormi: .shp, .dbf, .shx. (prípadne ďalšími
nepovinnými súbormi s koncovkami .prj, .sbn, .cpg, a iné). V rámci tohto formátu súbor .shp zahŕňa
geometrickú zložku geoprvku a zároveň je hlavným súborom, ktorým sa vrstva otvára, .dbf predstavuje
atribútovú zložku geoprvku a .shx je indexový súbor, ktorý nesie informácie o ofsete a dĺžke obsahu
každého prvku v hlavnom .shp súbore. Nepovinným, ale často-krát doplňujúcim súborom je .prj, ktorý
zahŕňa informáciu o projekcii (súradnicovom systéme). Shapefile ako formát zo sebou prináša množstvo
- 59 -
nevýhod: nerieši topológiu vrstvy, je obmedzený na 255 stĺpcov atribútovej tabuľky maximálne umožňuje
použiť len 10 znakov pre názov atribútu v hlavičke atribútovej tabuľky, obmedzená veľkosť na 2GB
(niektoré nástroje sú síce túto hranicu posunúť, ale nikdy na viac ako 4GB), nedefinovaná znaková sada,
atď.
Lepším riešením je GeoPackage (.gpkg), ktorý predstavuje kompaktný, prenosný, popisný
a otvorený formát, založený na štandardoch, nezávislý na platforme a umožňujúci prenos
geopriestorových informácií (www.sigterritoires.fr). GeoPackage je postavený na SQLite databázovom
systéme, ktorý umožňuje uloženie ako vektorových, tak aj rastrových reprezentácií. Rovnako veľkou
výhodou je aj možnosť použitia viacerých rozšírení, vďaka ktorým je tento formát ešte mocnejší. Jedinou
jeho nevýhodou je, že SQLite je pomerne komplexný binárny formát, ktorý nie je úplne vhodný na čítanie
a zápis údajov mimo lokálneho súborového systému. resp cez sieť.
Rovnako dobrou alternatívou, je pomerne nový (od GDAL v3.1,) formát FlatGeobuf (.fgb; len pre
vektorové údaje) postavený na multiplatformovej knižnici FlatBuffers. FlatGeobuf bol vytvorený pre čo
najefektívnejší výkon a medzi-systémový integráciu, čo umožňuje využitie najmä pri operáciach kde je
potrebné čítanie a zápis údajov aj cez sieť (flatgeobuf, 2020).
Medzi ďalšie základné formáty s ktorými sa môžeme stretnúť pri práci s vektorovými vrstvami patria
GeoJSON (.geojson;.json), OGC GML (.gml), a OGC KML (.kml). Ide o textové, človekom čitateľné
formáty vytvorené prevažne ľahšie webové zobrazovanie geografických údajov. Zatiaľ čo GeoJSON je
postavený na JavaScriptovom objektovom spôsobe zápisu priestorových údajov (JSON), OGC GML a
OCG KML využívajú na zápis rozšíriteľný značkovací jazyk (XML). OGC GML patrí medzi pomerne
komplexné štandardy a je jeho využitie je najmä pri uchovaní zložitejších datasetov. Oveľa jednoduchšími
formátmi sú GeoJSON a OGC KML, ktorých jednoduchosť sa však odzrkadľuje na ich možnostiach.
OGC KML (ako formát pôvode vyvíjaný spoločnosťou Google pre svoje produkty Google Earth, či Google
Maps) oficiálne podporuje len súradnicový systém WGS-84 (EPSG:4326), čím nieje vhodný pre množstvo
aplikácií. Rovnako tak pri GeoJSON formáte sú možnosti obmedzené len na niektoré typy geometrií a nie
všetky súradnicové systémy. V oficiálnej dokumentácií (Butler, a kol., 2016) pre GeoJSON formát je
dokonca uvedené, že WGS-84 je jediný systém, ktorý by mal byť používaný.
Niektoré z GIS softvérov, majú svoju vlastnú, priamo integrovaný databázovú štruktúru. Napríklad
GRASS GIS využíva svoju GRASS GIS databázu, ktorá je jednoduchou sadou adresárov (zložiek) a
súborov s určitou štruktúrou, s ktorou systém efektívne pracuje. Databáza začína adresárom ktorý si
vytvorí užívateľ (s názvom napríklad grassdata). Do tohto adresára systém ukladá užívateľom vytvorené
GRASS GIS projekty (obr. 30). Projekt je v GRASS GIS zadefinovaný ako Location, v ktorom sa
nachádzajú všetky geopriestorové údaje s rovnakou kartografickou projekciou. Každé užívateľom
vytvorené Location obsahuje Mapsety (ide o podzložky v rámci Location zložky). Každý Mapset obsahuje
- 60 -
údaje týkajúce sa konkrétnej úlohy, ktorú užívateľ rieši v rámci projektu. Súčasťou každého Location je
povinný Mapset s názvom PERMANENT, ktorý obsahuje metadáta súvisiace k konkrétnym Location
(napr. projekciu). Rovnako tak môže obsahovať spoločne používané údaje v rámci projektu, ktoré sú
viditeľné a načítateľné do ďalších užívateľom (prípadne užívateľmi) vytvorených mapsetov, čo môže byť
praktické pri veľkých, viacužívateľských projektoch.
grassdata
location1 location2
PERMANENT Mapset 1.1 Mapset 1.2 PERMANENT Mapset 2.1
Obr. 30 Štruktúra GRASS GIS geodatabázy z pohľadu ako ju vidí užívateľ
ArcGIS má priamo integrovaný objektovo-relačný systém súborovej geodatabázy (File

geodatabase) do ktorého sa ukladajú všetky druhy geografických údajov, vrátane vektorových, rastrových
a obrazových. Súborová geodatabáza je adresár (s koncovkou .GDB) do ktorého sa ukladajú tabuľky a
indexy ako binárne súbory. Hlavnou výhodou súborovej geodatabázy je neobmedzená kapacita (je
limitovaná veľkosťou diskového priestoru) a vyššia rýchlosť spracovania (pretože sa k údajom pristupuje
priamo, nie prostredníctvom databázového systému). Nevýhodou je, že ide o proprietárny, uzatvorený
formát, ktorý sa dá vytvoriť a spracovať len v prostredí systému ArcGIS (Koreň, 2014).
Výber formátu súboru je často podmienený typom reprezentácie geografických údajov. Zatiaľ
všetky doposiaľ opísané formáty (okrem GeoPackage), boli zamerané len na vektorové reprezentácie.
Rovnako tak existuje viacero formátov určených na uchovávanie rastrových reprezentácií.
Najčastejšie využívaným formátom je tzv. GeoTIFF (.tif;.tiff), ktorý sa stal štandartom v oblasti GIS
ale aj diaľkového prieskumu Zeme na prenos a uchovávanie rastrových obrazových údajov. Rovnako ak
ESRI Shapefile, aj tento formát je možné (ale nie nutné) dopĺňať súbormi s rôznymi príponami a rozšíriť
tak informácie ktoré o samotnom GeoTIFF máme (napr. .xml obsahujúce metadáta, či .aux doplňujúci
informácie o projekcii.). Ku GeoTIFF je takisto ako podporný súbor možné vytvoriť tzv, pyramídové .ovr
súbory, ktorý značne zlepšujú rýchlosť zobrazovania daného rastra.
- 61 -
Ďaľším otvorením formátom je tzv. ASCII (American Standard Code for Information Interchange)
Grid (.asc). Ide o veľmi jednoduchý formát, ktorý na uchovanie údajov používa množinu čísel a hlavičku
s hlavnými, kľúčovými informáciami (obr. 31).
Okrem týchto základných formátov existujú aj viaceré produktovo-špecifické formáty ako napr.
ERDAS Imagine (.img), IDRISI Raster (.rst;.rdc), Envi RAW Raster (.bil;.bip;.bsq), alebo Esri Grid (.adf).
Zobrazenie: Hodnoty: ASCII grid:
ncols 5
nrows 4
xllcorner 0.0
yllcorner 0.0
cellsize 10.0
NODATA_value -9999
-9999 -9999 100 110 120
-9999 100 110 120 130
100 110 120 130 140
-9999 110 110 120 130
Obr. 31 Ukážka ASCII grid formátu
- 62 -
3. Každá kategória popisu sa odlišuje rôznym nastavením písma, ktoré sa volí podľa významu a
charakteru popisovaného javu;
4. Popisujú sa len vybrané prvky obsahu mapy podľa významu či charakteru javu a účelu mapy;
5. Popis musí byť priradený k objektu jednoznačne;
6. Zásadne sa popisy umiestňujú vodorovne s dvoma výnimkami:
 popis pozdĺž zemepisnej siete,
 popis pozdĺž líniových či plošných objektov (ich osí),
7. Najprv by sa malo popisovať veľkým písmom, potom stredným a nakoniec malým;
8. Popisy sa nesmú medzi sebou prekrývať!
9. Pozor na písmena I a o , O, aby u nich nedochádzalo k zámene s bodovými či líniovými znakmi
a naopak;
10. Písmená popisov by nemalí zaniknúť v segmentoch línií (napríklad I umiestnené na obraze
poludníka).
11.5 Kompozícia tematických máp

Pod týmto pojmom sa rozumie rozmiestnenie základných náležitostí mapy alebo mapového diela
na mapovom liste (na formáte papiera, na ktorom je mapa vytlačená). Závisí na účele a mierke mapy,
kartografickom zobrazení, tvare a veľkosti zobrazovaného územia a na veľkosti formátu mapového listu.
Tie sú štandardizované v projekte Štátneho mapového diela (Jakubík, 2010).
Kompozícia tematickej mapy úzko súvisí s účelom mapy. Účel každej mapy musí byť stanovený
úplne jednoznačne. Musí byť z neho zrejmý (Voženílek, 2002):
 cieľ, ktorému má príslušná mapa slúžiť,
 okruh budúcich užívateľov, pričom sa prihliada k požiadavkám užívateľov, ich vzdelaniu a
kvalifikácie či praktickým skúsenostiam,
 spôsob použitia a práce s mapou, prípadne jej väzby na ďalšie mapové diela.
Pri rozpracovaní účelu mapy sú často nevyhnutné konzultácie s užívateľmi mapy. V tejto
rozhodujúcej fáze založenia nového mapového diela platí zásada, že „mapa potvrdí svoj účel až vtedy,
ak splní požiadavky praxe“ (Voženílek, 2002).
Často nie je možné znázorniť celé mapové územie na jednom mapovom liste. V tom prípade sa
delenie mapy na jednotlivé mapové listy riadi zásadami pre delenie súboru topografických máp podľa
- 144 -
Nitra 2020 11 Vizualizácia a kartografická prezentácia geopriestorových dát
kladu listov (v dotykových stĺpcoch a vrstvách) alebo zásadami pre všeobecné geografické mapy a
prekryvovými pásmi susedných mapových listov (Drápela, 1983).
Základnými kompozičnými prvkami mapy sú názov, legenda, mierka, tiráž a mapové pole (obr.
79). Základné kompozičné prvky musí obsahovať každá mapa. Výnimky tvoria iba mapy, ktoré sú
súčasťou rozsiahlejších súborov mapových diel (napr. štátne mapové diela). Zo všetkých prvkov musí byť
vlastná mapa najdominantnejšou a názov (resp. titul) prevedený najvýraznejším písmom (Voženílek,
2002).
Názov Názov
Legenda
Mapové pole Legenda Mapové pole
Mierka
Mierka Tiráž Tiráž
Názov Názov Legenda
Mierka
Mapové pole
Mapové pole
Legenda
Tiráž Mierka Tiráž
Obr. 79 Príklady kompozície tematickej mapy
11.5.1 Názov mapy

Musí obsahovať vecné, priestorové a časové vymedzenie tematického javu, ktorý je hlavným
obsahom mapy. Umiestňuje sa najčastejšie k hornému okraju mapy a píše sa najčastejšie veľkými
písmenami. Názov je najdôležitejší písmenový prvok mapy a nepoužíva sa v ňom slovo „mapa“, pretože
je na prvý pohľad zrejmé o aký produkt sa jedná. (Jakubík, 2010)
Pri zostavení názvu mapy je dôležité dodržať zásadu nasledujúceho reťazca (Voženílek, 2002): téma
- názov mapy - hlavný vyjadrovací prostriedok - legenda.
To znamená, že téma mapy, ktoré kartograf dostáva ako zadanie, musí byť v názve stručne, avšak
jednoznačne obsadená. K tomu slúži všeobecné, priestorové a časové vymedzenie tematického
zamerania mapy. U javov, ktoré nie sú časovo významne premenlivé (napr. nadmorská výška, pôdne
- 145 -
typy), sa nemusí v názve uvádzať časové vymedzenie. Ak je názov príliš dlhý, rozdelí sa na titul a podtitul.
Titul najčastejšie obsahuje vecné vymedzenie, výnimočne priestorové vymedzenie, hlavnej témy mapy.
Píše sa vždy veľkými písmenami. Podtitul najčastejšie obsahuje priestorové a časové vymedzenie javu.
Píše sa vždy pod titul menšími písmenami než titul (Voženílek, 2002).
11.5.2 Legenda
Podáva výklad použitých mapových značiek a ostatných kartografických vyjadrovacích
prostriedkov vrátane farebných stupníc (Čapek a kol., 1992). Vysvetlivky môžu byť v samostatnej knižnej
podobe ako značkové kľúče v prípade rozsiahlych mapových diel, tvorených viacerými mapovými listami
ako napr. Štátne mapové dielo alebo súbory geologických máp a pod.. Jednotlivé listy potom legendu
neobsahujú alebo len v skrátenej podobe (Jakubík, 2010).
Pre tvorbu legendy platia všeobecné zásady. Legenda tematickej mapy musí spĺňať nasledovné
kritériá (Drápela, 1983; Voženílek, 2002; Jakubík, 2010):
1. Úplnosť - zjednodušene: „Čo je v mape musí byť v legende a naopak, čo je v legende musí byť v
mape“. To znamená tiež, že v legende nesmú byť znaky, ktoré sa nevyskytujú v obsahu mapy. Na
druhej strane legenda musí obsahovať všetky prvky nutné pre dekódovanie informácii z mapy. Na
tematických mapách musí obsahovať predovšetkým prvky tematického obsahu a nemusí
obsahovať prvky topografického obsahu, aj keď nie je to chyba. Potom sa topografické prvky
uvádzajú až na koniec legendy za tematický obsah. Legenda spravidla neobsahuje matematické,
pomocné a doplnkové prvky obsahu mapy;
2. Jednoznačnosť– spočíva v tom, že musí obsahovať znaky, ktoré jednoznačne vyjadrujú obsah
mapy, tzn., že jednému druhu objektov v mape je možné priradiť len jeden mapový znak. Duplicitná
grafická interpretácia v mape je neprípustná;
3. Usporiadanosť – spočíva v logickom usporiadaní mapových znakov do skupín podľa prvkov
obsahu, napr. komunikácie, vodstvo, sídla, georeliéf, popis po jednotlivých skupinách v
hierarchickej postupnosti podľa významu týchto prvkov. V rámci skupín je takisto vhodné
zachovávať hierarchickú postupnosť napr. v skupine pozemných komunikácií, ako prvé diaľnice,
potom cesty 1. triedy, 2. triedy, atď.;
4. Súlad s obsahom mapy – spočíva v zhodnom grafickom znázornení mapových znakov priamo v
mape (mapovom poli) a v legende, tzn. , že znaky musia mať zhodnú veľkosť, tvar, farbu atď.
Akákoľvek odlišnosť môže byť používateľom mapy interpretovaná ako vyjadrenie rozdielnej
kvantity alebo kvality znázorňovaného javu;
- 146 -
5. Zrozumiteľnosť – s ohľadom na budúcich používateľov, pre ktorých musí byť dobre čitateľná a
ľahko zapamätateľná.
11.5.3 Mierka mapy

Mierka mapy je podriadená účelu a tematickému zameraniu kartografického diela. Ovplyvňuje
podrobnosť a presnosť znázornenia prvkov obsahu a možnosti riešenia úloh na mapách. Má vplyv i na
plošný rozsah územia kartograficky znázorneného na jednom liste mapy. Je spojené s formátom mapy a
kartografickým zobrazením. Mierka je hlavným ukazovateľom stupňa podrobnosti vyjadrenia prvkov a
javov. Voľbu mierky ovplyvňuje význam územia, jeho zvláštnosti, rozmery mapového listu, prehľadnosť
a čitateľnosť (Voženílek, 2002).
Obvykle sa uvádza v grafickej a číselnej podobe. Najspoľahlivejší typ mapových mierok je grafická
mierka. Častou chybou je používanie číselných mierok pri prezentovaní v obrazových médiách a pri
manipulácii s veľkosťou vytvorenej mapy. Jej význam stúpa najmä v súčasnosti, kedy mnohé
kartografické produkty vznikajú použitím GIS a sú vizualizované v digitálnych formátoch na monitoroch
počítačov.
Uprednostňuje sa z dvoch dôvodov (Jakubík, 2010; Voženílek, 2002):
 pri kopírovaní alebo vizualizácii na monitoroch, kde dochádza k zväčšovaniu alebo zmenšovaniu
obrazu mapy sa súčasne s ním mení aj grafická mierka, pričom číslená by ostala zachovaná,
 ak je tematická mapa výstupom z informačného systému, môže byť zhotovená aj v neštandardnej
mierke napr. 1: 333 333. potom sa uvádza iba grafická mierka, pretože číselná stráca okamžitú
informačnú schopnosť a pôsobí neobvykle.
11.5.4 Tiráž
Tiráž mapy je súbor informácií o rôznych aspektoch tvorby a vlastníctva mapy. V programoch GIS
sa dá zostaviť bez väčších problémov. Tiráž mapy má vždy obsahovať (Pravda, Kusendová, 2007):
 meno autora alebo vydavateľa mapy,
 miesto vydania (spracovania) mapy,
 rok vydania (spracovania) mapy.
Tiráž sa najčastejšie umiestňuje na dolnom okraji mapy (väčšinou vpravo, ale môže byť aj rozdelená,
napr. údaje o vydavateľovi a autoroch možno umiestňovať v ľavom dolnom okraji mapy, resp. aj v záhlaví
mapy a údaje o reprodukcii, tlač a vydaní v pravom dolnom okraji mapy).
- 147 -
11.5.5 Mapové pole

Mapové pole je plocha vyplnená mapovým obsahom a obmedzená vnútornou rámovou čiarou .
Okrem hlavnej mapy môže byť v mapovom poli zobrazená ešte jedna, prípadne viac vedľajších máp či
mapových výrezov (Čapek a kol. 1992).
Pre vyjadrenie mapového obsahu sa používajú kartografické vyjadrovacie prostriedky, ktorým sme
sa bližšie venovali v predchádzajúcej kapitole.
11.5.6 Smerovka (smerová ružica)

Smerovka je podľa Jakubík (2010) a Voženílek (2002) grafické vyjadrenie orientácie mapy ku
svetovým stranám. Najčastejšie má podobu magnetickej strelky ukazujúcej na sever. Ak je súčasťou
smerovky popis alebo písmenové označenie svetových strán je žiaduce, aby bolo v tom jazyku ako je aj
názov mapy, jej legenda a tiráž, tzn. na slovenskej mape by sa nemala používať smerovka s anglickým
označením svetových strán písmenami – N, E, S, W.
Smerovka sa na mapách uvádza vždy. Existujú iba tri výnimky, kedy mapa nemusí smerovku
obsahovať, a to:
 ak obsahuje mapa zemepisnú sieť (poludníky a rovnobežky),
 ak sa jedná o známe územie, kedy napríklad tvar pobrežia, alebo štátne hranice určia orientáciu
mapy (napr. mapa sveta, Afriky, Slovenskej republiky a pod.),
 ak je mapa súčasťou mapového súboru, ktorý je ako celok orientovaný určitým smerom (napr.
štátne mapové dielo).
11.5.7 Nadstavbové kompozičné prvky

Nadstavbové prvky, ktoré môžu byť súčasťou mapy (Pravda., Kusendová, 2007; Voženílek, 2002):
 logo - grafický symbol alebo obrázok vzťahujúci sa k tematike mapy, autorovi, vydavateľovi a pod.
 tabuľky - spravidla obsahujúce doplňujúce a spresňujúce údaje,
 grafy - doplňujúce dané témy mapy,
 diagramy - ilustrujúce doplňujúce témy mapy,
 schémy - obsahujúce štruktúru mapovaného javu alebo niekedy aj postup konštrukcie mapy,
 vedľajšie mapy - znázorňujúce výrezy alebo lokalizačné mapky,
 obrázky - doplňujúce obsah a napĺňajúce estetickú stránku mapy,
 textové polia - vysvetľujúce obsah mapy (charakter, definície, opisy metód a pod.),
- 148 -
 blokdiagramy - priestorové (2D až 3D) zobrazenia veľmi často ilustrujúce aj geologickú štruktúru
podložia)
 citáty (citácie) - upozorňujúce na platné zákony, vyhlášky, normy a iné dôležité dokumenty,
 profily - grafy - obrazy zvislého rezu georeliéfu, ktoré majú vertikálnu mierku spravidla väčšiu ako
horizontálnu
 registre a zoznamy - obsahujúce súpisy objektov, lokalít, alebo výpisy z rôznych súborov,
 reklamy - umiestnené na mapách najčastejšie za finančné príspevky, ktoré umožnili vydanie mapy
a rôzne ďalšie doplnky.
Obr. 80 Ukážka komplexného riešenia tematickej mapy

(Petlušová a kol. 2016)
- 149 -

GIS Teoria Zaklady

Uploaded by

Document Information

Original Title

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

GIS Teoria Zaklady

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

ÚVOD

Čo všetko sa očakáva od absolventov environmentalistiky? Aby dokázali analyzovať kvalitu

Obr. 1 Vymedzenie geoinformatiky

Z obrázka 1B vyplýva, že geoinformatika má naďalej veľmi interdisciplinárny charakter s

teoretickým a metodickým aspektom spracovania geografických (geopriestorových) informácií pomocou

1.2 Vymedzenie pojmu geografický informačný

1.3 GIS ako softvér

GIS sú produktom výskumu mladej vednej disciplíny – geoinformatiky, ktorá má

1.4 GIS ako konkrétne aplikácie

Obr. 2 Možnosti GIS aplikácií založených na priestorových analýzach

1.5 GIS ako informačné technológie

Spojením týchto troch pohľadov môžeme GIS charakterizovať ako:

1.6 Využitie GIS v ekológii a environmentalistike

2 Geografické dáta a geografické prvky

Čím sa odlišujú geografické dáta od ostatných typov dát?

2.1 Geografické dáta a geografické prvky

3 Geometrická zložka popisu geoprvku

 relatívny – ktoré častokrát samé o sebe nepokutujú dostatočné množstvo informácií na

3.1 Priame určovanie polohy v priestore

3.1.1 Geoid a elipsoid

Hladina mora Elipsoid

Obr. 3 Geoid a elipsoid

Pre kartografiu je však podstatné, že geoid je matematicky nedefinovateľné fyzikálne teleso a

Elipsoid je definovaný (obr. 4):

Obr. 4 Hlavná a vedľajšia poloos elipsoidu

Nahradiť geoid vyhovujúcim elipsoidom patrilo v minulosti k popredným úlohám geodézie

Tab. 1 Rozmery vybraných referenčných elipsoidov

Názov Dĺžka hlavnej poloosi (km) Dĺžka vedľajšej poloosi (km)

Besselov elipsoid (1841) 6377.39716 6356.07896

Clarkov elipsoid (1880) 6378.24915 6356.51487

Hayfordov elipsoid (1909) 6378.38800 6356.91195

Krassovského elipsoid (1940) 6378.24500 6356.86302

WGS 72 (World Geodetic System 1972) 6378.15300 6356.75052

WGS 84 (World Geodetic System 1984) 6378.13700 6356.75231

3.2 Súradnicové systémy

3.2.1 Globálne súradnicové systémy

Tab. 2 Formáty súradníc v geografickom súradnicovom systéme

2. K rovine do ktorej je zemský povrch premietnutý - ak chceme globálne súradnicové systémy

Pre zjednodušenie matematicky definovaných zobrazovacích rovníc sa pre kartografické

Obr. 5 Princíp kartografického zobrazenia – 3D geografický a 2D karteziánsky súradnicový systém

Obr. 6 Valcové (A), kužeľové (B) a (C) rovinné zobrazenie

Kuželové Valcové Azimutálne

Zmyslom všetkých kartografických zobrazovacích spôsobov je dosiahnuť čo najpresnejšieho

Obr. 8 Mapové projekcie A) Mercator, B) Gall-Peters, C) Miller, D) Winkel-Tripel

Na výber vhodného kartografického zobrazenia vplýva najmä:

3.2.2 Príklady kartografických zobrazení a súradnicových systémov používaných

Obr. 9 Křovákove zobrazenie

Křovákové zobrazenie je dvojitým konformným zobrazením Besselovho elipsoidu najprv na

Obr. 10 „Záporný Křovák“ v súradnicovom systéme

 Súradnicový systém S-42 a Gaussovo konformné valcové zobrazenie - sa používal

rozčlenený na 60 x 23 sférických lichobežníkov. Každý z nich zmenšený v mierke 1:1 mil.

Obr. 11 Rozvinutie plochy valca do roviny po 6° poludníkových pásoch

Obr. 12 Slovensko v klade listov Gauss-Krügerovho zobrazenia v mierke 1:1000000

 Zobrazenie UTM (Univerzal Trasverse Mercator Projektion) - Mercatorovo transverzálne

Obr. 13 Slovensko v 6° poludníkových pásoch zobrazenia UTM leží pod číslami 33 a 34

Nakoľko existuje množstvo súradnicových systémov globálneho i lokálneho charakteru a ďalší

V tabuľke 3 je uvedený príklad rôznych kódov súradnicových systémov používaných na Slovensku

Tab. 3 EPSG kódy niektorých súradnicových systémov používaných na Slovensku

S-JTSK EPSG: 4156 Geografický Česká republika, Slovensko

S-JTSK (Ferro) EPSG: 4818** Geografický Česká republika, Slovensko

4 Tematická zložka popisu geoprvku

Tematická zložka popisu odpovedá na otázky ČO sa nachádza na danej lokalite a aké to má

Tematická (prípadne atribútová) zložka popisu zaznamenáva negeometrické vlastnosti geoprvku,