ZMENA CENTRA, MODULÁCIA(diatonická, enharmonická

a chromatická) A VYBOČENIE, VZŤAHY CENTIER A OKOLÍ

Zmena centra vyplynula z protirečení funkčného systému, ako priamy dôsledok sekundárnej
centralizácie vnútri jedného centrálneho okruhu. Skúmanie zmeny centra preto plynule
nadväzuje na skúmanie funkčných vzťahov a vytvára s ním nedeliteľný celok.

Pohyb v harmónií je základom i samotného princípu centra. Všeobecne je pohyb jednotou

a výsledkom boja vnútorných protikladov: zachovania a popretia, zotrvania a zmeny a zhody
a rozdielnosti. Takýmito elementárnymi protikladmi, protipólmi v harmonickom pohybe sú:

1. Spoločný prvok
2. Posunutie prvku

Spoločný prvok predstavuje zachovanie, zotrvanie, nepremennosť v čase. Je statickým

elementom celku, osou, okolo ktorej sa otáča zmena vzťahov. Nemusí byť ním len spoločný
tón, akord, či súzvuková skupina, ale akýkoľvek spájajúci činiteľ.

Posunutie prvku znamená popretie, zmenu prvku. Prináša negáciu, presný opak spoločného
prvku, zmenu danej situácie. Je to kinetický element celku, moment novosti.

Tieto dva protiklady však nemôžu existovať jeden úplne bez druhého, sú nevyhnutne
prítomné v každom konkrétnom pohybe ako celku.

Všetky vlastnosti harmonického materiálu sú funkciou času. Centrálnosť v harmónií vytvára

potom hudobný priestor. Metriku tohto priestoru určuje práve centrum, ktoré je teda
v istom zmysle stredom pozornosti vnímateľa. Akýkoľvek jav, ak má byť stredom pozornosti
dlhší čas, nemôže byť nepremenný. Teda zmena, alebo pohyb je základnou podmienkou
sledovania, pripútania pozornosti.

Tonálna harmónia spĺňa túto podmienku v podobe zmeny centra, teda prechodu z okruhu
pôsobnosti jedného centra do okruhu pôsobnosti druhého centra. Toto nazývame pohybom
centra.
Kvalita zmeny centra má 3 stránky:

1. Druh prechodu
2. Charakter prechodu
3. Spôsob prechodu

Druh prechodu závisí od pomeru závažností dotyčných centier, ktoré môžu byť podradené,
alebo nadradené jedno druhému, alebo (približne) rovnocenné. Charakter prechodu závisí
od stupňa centrálnej neurčitosti a rýchlosti zmeny. Spôsob prechodu je daný vzťahom
centrálnych súzvukov a ich okolí.

Princíp harmonického centra sa realizuje prostredníctvom dynamických súzvukov so

smernou tendenciou do centra. Tieto nazývame okolím centra a vzťahový celok, spolu
s centrálnym prvkom nazývame centrálnym okruhom. Vzťah dvoch centrálnych okruhov pri
zmene centra je daný mierou kontrastu. Tento vzťah sa uskutočňuje:

1. Vzťahom samotných centier

2. Vzťahom okolí

Ak sú centrá v úzkom príbuzenskom vzťahu, potom samozrejme aj ich okolia majú viac
spoločných prvkov. Avšak ikeď sú centrá veľmi vzdialené, existujú v ich okoliach aj tesné
príbuzenské vzťahy. V prípade melodických, tónových centier je ich vzťah daný intervalom,
ktorý tvoria. Tento význam intervalu sa prenáša i do vzťahu akordických centier. V prípade
kvintakordov je ďalším parametrom akordická hodnota centra. Posledným sú spoločné tóny
oboch centrálnych súzvukov.

Kvantitatívne vzťahy, to je dĺžka, trvanie, zapríčiňujú, alebo spôsobujú určitú kvalitu, význam
či dôležitosť. Keď má celok nie príliš dlhé trvanie nazývame tento druh prechodu vybočením.
Vybočenie už svojím krátkym trvaním predpokladá buď návrat, alebo nové, ďalšie vybočenie.

Naopak, pri dlhom trvaní nového centra sa pomer závažností oboch centier blíži
k rovnocennosti. Kvantita, trvanie nového centra(B) je dostatočné na to, aby stačilo zrušiť
platnosť prvého centra(A). Centrum B už nie je potom sekundárnym centrom vo vzťahu
podradenosti k A, ale obe sú primárne. Takýto druh prechodu nazývame moduláciou.

Ide teda v základe o jednotný a ten istý proces zmeny centra, ktorý sa v dôsledku rôznej
kvantity vo vzťahu dvoch centier prejavuje rôznou kvalitou.

Žiadna zmena centra sa nedeje len na základe vzťahu centier samotných. Vždy sa uplatňujú
aj príbuznosti okolí, čiže súzvukov prináležiacich do okruhov týchto centier.
Súzvuky, ktorými sa realizuje vzťah dvoch centier, sú spojené spoločnými tónmi, teda
hovoríme o spoločnom akorde. Na takomto princípe sa deje diatonické prehodnotenie, tzv.
diatonická modulácia. Je založená na viacznačnosti akordu, ktorý môže byť funkčný vo
východzej aj v cieľovej tónine. Patrí sem aj zmena centra frygickým akordom. Je durovým
trojzvukom, preto má dosť možností na prehodnotenie. V klasicizme sa často používal
v podobe neapolského sextakordu. Ak modulujeme do vzdialenejšej tóniny, ktorá nemá
spoločný akord, musíme použiť tóninu, ktorá obsahuje akord spoločný obom tóninám. Ak sú
od seba tóniny vzdialené o tri a viac predznamenaní, použijeme ako spoločný akord molovú
subdominantu vyššej tóniny.

Enharmonická modulácia využíva vo funkcii spoločného akordu vyššie súzvuky, v klasickej

harmónií prevažne štvorzvuky. Akordická hodnota súzvuku sa však nemení, dva centrálne
okruhy sa stýkajú v spoločnom akorde, presne tak ako v diatonickej modulácií. Preto sa často
radia tieto dve modulácie do spoločnej kategórie. Pri prehodnocovaní hlavných štvorzvukov,
čiže smerných akordov, môžeme hovoriť o viacsmernosti. V klasickej harmónií sa najčastejšie
používa na zmenu centra prehodnotenie zmenšeného štvorzvuku, ktorý je viacznačným
akordom. Každý je vlastne smerným akordom k štyrom rôznym akordickým centrám.
Podobné vlastnosti má zväčšený trojzvuk. Je enharmonicky zhodný so svojimi obratmi.
V klasicizme sa však používal len na vybočenie z durového centra do subdominanty alebo do
paralely. Ďalší akord, ktorý sa používa na prehodnotenie je dominantný štvorzvuk. Oproti
predchádzajúcim dvom nemá pravidelnú intervalovú štruktúru. Modulácia na základe tohto
akordu je charakteristická tým, že vytvára tritónový a poltónový vzťah. Zmena centra
takýmto spôsobom ma v klasickej harmónií už značný význam a znamená progresívny jav.

Chromatická modulácia používa chromatické postupy a viacznačnosť akordu v rôznych

tóninách a funkciách. Využíva sa tu modulácia priamym nástupom do cieľovej tóniny.
Nedochádza tu k prehodnoteniu akordu, preto pre zmiernenie ostrosti je dobré ak majú
susedné akordy aspoň jeden spoločný tón. Modulácia musí obsahovať chromatický postup.

Každá sekundárna centralizácia je vlastne už zmenou centra(aspoň minimálnou). Extrémny

prípad v tomto zmysle zlom vzniká priradením dvoch jasne definovaných centrálnych
okruhov bez zjavného sprostredkovania. Takúto zmenu centra obyčajne nazývame tóninový
skok.