PIONIER MÓDNEJ FOTOGRAFIE NA SLOVENSKU

ZAČIATKY MÓDNEJ ŽURNALISTIKY

Módna žurnalistika na Slovensku je relatívne mladý fenomén. Pri pohľade

naspäť do medzivojnového Československa sledujeme najmä dovoz zahranič-
ných magazínov: nemeckých, maďarských, v menšej miere anglických či fran-
cúzskych. České periodiká, u nás taktiež obľúbené, nadviazali v tom období na
staršiu tradíciu, ktorá siaha ešte do polovice 19. storočia. Situácia po skončení
druhej svetovej vojny oživila opäť predstavu o spojení českého a slovenského
národa, ktoré sa budú rozvíjať v nových mierových podmienkach. V roku 1948
sa s komunistickým prevratom orientácia krajiny definitívne nastavila smerom
na Sovietsky zväz. Postavením železnej opony sa pretrhol odkaz na tradíciu
medzivojnovej moderny a z ideologického hľadiska bola inšpirácia západnou
kapitalistickou módou v najbližších rokoch neprípustná. Domáce módne referá-
ty sa objavovali príležitostne v rôznych ženských a spoločenských magazínoch,
ale o prvom, po slovensky písanom módnom časopise hovoríme až od roku
1949. Volal sa Mariena a ponúkal kresby modelov aj ich stručný opis, čo bola
dostatočná vizuálna informácia pre potreby domácich či profesionálnych kraj-
čírok. Módna fotografia tam zatiaľ nemala priestor. Časopis však vychádzal len
rok, už v roku 1950 ho nahradil časopis Móda – textil. V roku 1961 sa jeho názov
zmenil na Naša móda a od roku 1968 na krátky titul Móda.

Prvou šéfredaktorkou časopisu bola od roku 1951 Marta Štefániková-Hodálová,

v roku 1958 nastúpila na túto pozíciu Anna Chudíková, neskôr Rút Vávrušová.
V roku 1969 sa stala šéfredaktorkou výrazná osobnosť Mária Lörinczová, ktorá
už predtým viedla v časopise módnu rubriku. Hneď po svojom nástupe ini-
ciovala aj vznik nového módneho časopisu pre mladú generáciu – Dievča. Od
roku 1972 vedením redakcie Móda poverili Emíliu Šándorovú, ktorá zotrvala na
tejto pozícii až do roku 1990. Koncom deväťdesiatych rokov časopis zanikol.

Cieľom redakcie bola „výchova ku vkusu a estetickému cíteniu“ v oblasti odievania.

Okrem módy a módneho poradenstva časopis prinášal tiež kultúrnu rubriku,
pravidelne sa objavovali témy o kultúre bývania, zdravej výžive, kozmetike,
výchove detí, zodpovedne sa venoval otázkam čitateliek. Módna rubrika časo-
pisu predstavovala odevy na rozličné príležitosti. Dbalo sa na variabilitu odev-
ných typov od odevov na každodenné nosenie cez pracovné odevy či odevy
pre určité profesie. Časopis však ponúkal módu aj na špeciálne príležitosti – na
plesy, stužkovú, svadby či do divadla. V roku 1950 sa vydával v náklade 27 000,
o desať rokov stúpol náklad na 65 000 a jeho záverečný rozmach v roku 1990
bol dokonca v počte 150 000 kusov.

V prvých rokoch pod vplyvom dobovej ideológie propagujúcej socialistickú

kultúru obliekania dostupnú širokým masám pracujúcich žien, ale aj pod tla-
kom politickej kontroly zo strany vydavateľa – Živeny a Zväzu československých
žien – časopis hľadal svoju vizuálnu aj obsahovú podobu. Vtedy nastúpil do
redakcie Karol Kállay. Náhodné stretnutie priateľa zo štúdií vo vlaku cestou
do Bratislavy sa stalo pre neho osudným – priateľova manželka bola šéfre-
daktorkou časopisu Móda a práve hľadali fotografa. So šéfredaktorkou Martou
Štefánikovou sa hneď dohodli na spolupráci, ktorá napokon trvala vyše tridsať
rokov. V tom čase mal už tento mladý absolvent Vysokej školy obchodnej za se-
bou viaceré pracovné aktivity či už ako reportér alebo asistent vo filmových štú-
diách v Bratislave a Prahe. Časopis dovtedy zamestnával niekoľkých fotografov,
ktorí tam príležitostne publikovali módne fotografie, napríklad Kamila Vyskoči-
la, Otakara Rybáka, Štefana Petráša či Oldřicha Staněka.

÷tMYLKHR[VYRH̷HZVWPZ\Móda
,TxSPH÷mUKVYV]m]Z[YLKL
H̷SLUR`̶LZRVZSV]LUZRtOV
a]pa\üPLUZLKLTKLZPH[LYVR`
Z[VYV̷PHMóda,KP[VYHUK
*OPLM,TxSPH÷mUKVYV]mJLU[LY
^P[OTLTILYZVM[OL*aLJOVZSV]HR
>VTLU»Z<UPVU Z
Časopis Móda a neskôr aj Dievča sa stali výnimočnou platformou na rozvoj
módnej fotografie na Slovensku. V období rokov 1950 až 1990 tam pracovalo
tridsaťpäť fotografov.1 So vznikom módneho časopisu sa postupne začali roz-
víjať aj ďalšie profesie, napríklad módnych redaktoriek či manekýnok, ale po
vzniku vlastného vývojového centra v roku 1969 aj návrhárok, ktoré pri fotení
mohli tiež zabezpečovať pozíciu „stajlistky“. Výpravy do odľahlých oblastí mimo
Bratislavy s cieľom nafotiť kolekciu si vždy vyžadovali istú dávku improvizácie,
pretože bolo potrebné nosiť so sebou množstvo šatstva na prezliekanie a rea-
govať na prekvapené pohľady zvedavého obyvateľstva. Treba tiež pripomenúť,
že časopis sa chystal v trojmesačnom predstihu, čo znamenalo, že zimné oble-
čenie sa fotilo, keď bolo ešte teplo, a letné modely zasa v zime, takže sa často
za samozrejmosť považovali aj odhodlanosť a otužilosť manekýnok.
PÚDROVÁ ROMANTIKA MÓDNEJ FOTOGRAFIE / 1950 – 1959
Môžeme predpokladať, že začiatkom päťdesiatych rokov redakcia nemala stále-
ho fotografa, ale skôr externých spolupracovníkov, alebo sa preberali fotogra-
fie z domácich inštitúcii ako Textilná tvorba. Až v roku 1953 sa začali objavovať
prevažne fotografie brnianskeho fotografa Otakara Rybáka a jeho meno sa už
uvádza tiež v tiráži časopisu. V roku 1956 na pozíciu módneho fotografa nastú-
pil Karol Kállay a pod jeho kreatívnym vedením sa začal formovať aj vizuálny
charakter časopisu. Prvé fotografie sa objavili v šiestom, letnom čísle. Jeho
úlohou bolo nafotiť kolekcie domácich podnikov, ktoré mali Československo
reprezentovať na jednom z najatraktívnejších zahraničných veľtrhov východ-
ného bloku – veľtrhu v Lipsku. Dámy v distingvovaných pózach, mimovoľne
podopierajúc boky či držiac kvety, pózujú v obrazárni pražskej Národnej galé-
1 Anonym, 1990. Kto sme a čo robíme? In: Móda magazín ’90, s. 4 – 7.
 rie, vo Valdštejnskej záhrade a v Kounickom paláci. Denné odevy, ale aj večerné
róby na čiernobielej fotografii mali prezentovať kvalitu našich domácich výrob-
cov a fotografie túto úlohu zrejme naplnili. Od ôsmeho čísla (august – septem-
ber) sa začalo objavovať meno Karola Kállaya už aj v tiráži.

Fotografie na stránkach časopisu Móda – textil sú charakteristické skôr doslov-

nosťou a strohou dokumentačnou hodnotou. Začiatkom päťdesiatych rokov
musela podoba módnej fotografie napĺňať predstavy opisného realizmu.
Postupne však medzi ateliérové fotografie vstupuje aj fragment pozadia, zau-
jímavý interiér či dokonca exteriér a stávajú sa vhodným dopovedaním účelu
odevu. Zhruba od polovice päťdesiatych rokov prežívala prerod aj svetová mód-
na fotografia. Dovtedy sa v prevažnej miere viazala na ateliérový spôsob práce
a v osvetlení inšpirovanom filmom aj strohými pózami sa snažila čo najzrozu-
miteľnejšie predstaviť oblečenie. Od polovice tejto dekády manekýnka opúšťa
aranžovanú pózu, do snímky prichádza priestor a zapĺňa sa dejom.2

V ďalších rokoch po nástupe na novú pozíciu módneho fotografa sa Kállay pre-

javuje ako dobrý pozorovateľ. Okom režiséra pripravuje manekýnky nielen na
štúdiovú fotografiu, ale vyháňa ich do záhrad, lunaparkov, galérií, na schodiská
mestských historických budov. Elegantná póza a relatívne statický postoj boli
nielen zaužívaným trendom, čo sa menil iba pomaly, ale nepochybne si takéto
pózovanie vynútil aj typ fotoaparátu, ktorý z hľadiska dĺžky expozície ešte veľa
dynamiky nedovoľoval. Romantický, akoby púdrový prepis kolorovanej fotogra-
fie do tlače (farba sa objavuje najmä na titulke a záverečnej strane, len zriedka-
vo vnútri časopisu) dnes pôsobí mimoriadne pôvabne, ženy v montérkach opa-
trne striedajú dámy v módnej ženskej siluete X. V nadväznosti na ideologický
tlak boli päťdesiate roky komplikovaným obdobím spojeným s neustálym obha-
jovaním práce redakcie proti politickej kontrole.

Manekýnka Jarmila Košťová si na prvé roky v redakcii časopisu Móda – textil a na

výraznú osobnosť šéfredaktorku Martu Štefánikovú spomínala: „Inšpirovala ju svetová
móda a snažila sa uplatňovať ju nielen pri návrhoch jednotlivých modelov, ale i pri spôsobe
fotografovania a vo vizáži časopisu. (…) Časopis určite nepredstavoval žiadaný socialistický
realizmus. Hodnotil sa ako lepší a atraktívnejší než česká Žena a móda. Tá viac spĺňala
predstavy vtedajších ‚úvé‘ a výborov žien. Výbor slovenského zväzu žien, ktorý vlastne Módu
a textil vydával, upozorňoval redakciu, aby upustila od západom presiaknutých spôsobov
a sľuboval sankcie.“3 Netrvalo dlho a šéfredaktorka s dvoma členkami redakcie dostali
24-hodinové výpovede s odôvodnením, že časopis propaguje západnú buržoáznu
módu nevhodnú pre pracujúcu ženu.

Hoci sa príležitostne situácia s funkcionárkami Československého zväzu žien

vyostrila, zo strany šéfredaktorky dostal Kállay pri práci voľnú ruku: „Šéfredaktorka
Módy Marta Štefániková a redaktorka Jarka Košťová boli kultivované dámy a nikdy sa nebrá-
nili pokusom dať módnej fotografii inú, kreatívnu vizáž. Móda bol možno jediný časopis, do
ktorého sa bezprostredne neplietli súdruhovia alebo súdružky z KSS či zo zväzu žien.“4

Z osobného rozprávania fotografov, redaktoriek a manekýnok možno konšta-

tovať, že ideologické tlaky sa v priebehu fungovania časopisu menili. Časopis
na čele so šéfredaktorkou sa zodpovedal Československému zväzu žien a je oči-
vidné, že hranice „socialistickej krásy“ sa menili. V priebehu päťdesiatych a šesť-

2 HLAVÁČ, Ľudovít, 1982. Karol Kállay. Bratislava: Osveta, s. 98.

3 Jarmila Košťová v rozhovore pre časopis Miau. Manekýnky päťdesiatych rokov. In: Miau 2002, č. 3, s. 69.
Móda – textil,  4 KÁLLAY, Karol, 2006. Potulky životom. Bratislava: Ikar, s. 66.
desiatych rokov sa to týkalo hlavne póz, podoba vizualizovanej ženskej erotiky
a zmyselnosti bola prísne kontrolovaná.5 Z dnešného hľadiska už bizarný škan-
dál sa tiež týkal fotografií žien v nohaviciach, ktorý mal aj vážne následky, ako
si spomínal Karol Kállay: „Na zadnej obálke uverejnili moju fotografiu modelky v úzkych
nohaviciach. Pre komunistov niečo nevídane drzé, úpadkovo kapitalistické. Bolo treba
nájsť vinníka. Do Bratislavy pricestovala z Prahy na mimoriadne zasadnutie zväzu žien
jeho predsedníčka Anežka Hodinová-Spurná. Predvolali ma: ,Ako ste mohli nafotografovať
pracujúcu ženu v takých nohaviciach?’ spýtala sa ma. (…) ,Súdružka Spurná, veď aj ženy
vo fabrikách nosia nohavice – montérky,’ namietol som. ,Áno, ale široké, pri práci, a nie
také kapitalistické ohavnosti.’ Moja poznámka, že ja som tie nohavice neušil, mi nepo-
mohla. Móda musela so mnou prerušiť spoluprácu.“6

Prerušenie spolupráce bolo síce len dočasné, ale ideologická kontrola bola v tom-
to období bežnou súčasťou práce. Uvedená epizóda len dokazuje, že podobné
tlaky bolo treba zvládať a Kállayovi sa to nepochybne darilo. To isté sa týkalo aj
redaktoriek: „Šéfredaktorka Mimi Lörinczová a hlavná módna redaktorka Vlasta Kozlová-
Hegerová boli skvelé. Aj neskôr, po odchode Mimi Lörinczovej z miesta šéfredaktorky a jej
nahradením Milkou Šándorovou sa veľa nezmenilo. Milka statočne odrážala sporadické
útoky niektorých súdružiek zo Zväzu slovenských žien, ktorému časopis patril.“7 Napriek
týmto problémom však Kállay v roku 1998 v rozhovore pre nemeckého vydavate-
ľa konštatuje, že módna fotografia nebola u nás taká ideologizovaná ako ostatné
oblasti kultúry.8

5 Ján Krížik si spomínal na častú kritiku fotografií aj v priebehu sedemdesiatych rokov, keď fotografoval pre časopis Dievča.
Modelka napríklad nemohla stáť rozkročená. Pri uverejnení fotografie, kde manekýnke presvitali bradavky, sa musel celý náklad
v tlačiarni vyretušovať. Módna fotografia, ktorá bola určená najmä pre mladé dievčatá, nemohla pôsobiť nijako vyzývavo.
6 KÁLLAY, 2006, s. 67.
7 Tamže, s. 129.
8 MELIS, Dorothea, ed., 1998. Sibylle, Modefotografie aus drei Jahrzehnten DDR. Berlin: Schwarzkopf & Schwarzkopf, s. 126.
 KOKETNÁ GEOMETRIA / 1960 – 1969

Hoci by sme len ťažko mohli hovoriť o Slovensku, respektíve o Bratislave ako
o módnom centre, isté povedomie o domácej produkcii sa začalo budovať
aj prostredníctvom časopisu Móda. Dnešná presýtenosť vizuálnym obrazom
bola vtedy úplne vzdialená – panoval veľký hlad po obrázkoch a v stereotype
socialistickej reality aj túžba po kráse. Časopisy, stále vzácny artefakt, sa zbie-
rali, obrázky sa vystrihovali a ešte nadlho boli osobným fetišom. Na svoje prvé
roky v Móde Kállay spomínal: „Bolo mi jasné, že móda, skutočná móda sa robí v Paríži,
Miláne, New Yorku a Ríme. No vedel som, že vizuálna stránka časopisu je v mojich a grafi-
kových rukách a od nás závisí, ako bude časopis vyzerať, bez ohľadu na to, že sa pokúša-
me o profesionálny výsledok v amatérskych podmienkach.“9
↖
Móda – textil,  

↗
Naša móda  9 KÁLLAY, 2006, s. 65 – 66.
Redakcia objednávala niekoľko zahraničných módnych časopisov, ktoré formo-
vali aj podobu domácej módnej fotografie, napríklad anglický Vogue, francúzske
Jardin des Modes, L' Écho de la mode, Elle, nemecké Burda, Brigitte, taliansky Rakam.
Kállay však často cestoval fotografovať aj do Prahy a tam rád navštevoval kniž-
nicu Umeleckopriemyselného múzea, kde boli dostupné mnohé zahraničné
časopisy, najmä americký, anglický a francúzsky Vogue. Sledujúc aktuálne trendy
obdivoval fotografie Richarda Avedona, Irvinga Penna, Guya Bourdina, Davida
Bailyho či Jeanloupa Sieffa. V Československu sa meno Karola Kállaya začalo
zviditeľňovať a jeho práca sa stala zárukou kvality nielen v prípade práce pre
redakcie časopisov, spolupracoval tiež s odevnými a textilnými podnikmi, obuv-
níckymi firmami, ale i výrobcami bižutérie či na reklamnej fotografii určenej na
rôzne kalendáre a katalógy. Prácu s módou začali viac ovplyvňovať aj jeho skú-
senosti z reportážnej fotografie. V šesťdesiatych rokoch už pracoval pre zahra-
ničné módne redakcie a neustála interakcia s cudzinou či komunikácia s mnohý-
mi profesionálmi dodávali jeho práci nové prepojenia.

V šesťdesiatych rokoch sa v časopise, ktorý sa premenoval na Naša móda, začali

odvážnejšie presadzovať nové trendy vo fotografii. Grafické spracovanie časo-
pisu mala na starosti Vlasta Kozlová-Hegerová, ktorá sa striedala s Milanom
Veselým. Výraz fotografií sa menil aj vďaka novým technologickým možnostiam
a inovatívnym spôsobom grafickej reprodukcie. Skrátenie expozície na nových
fotoaparátoch umožnilo premenu zo strnulých póz na podstatne dynamickejší
postoj, do fotografie sa dostával príbeh. V časopise sa pravidelne striedajú ate-
liérové fotografie s editoriálmi nafotenými v zaujímavých exteriéroch. Módna
fotografia začala komunikovať s hravými náhodami okolia a prepojila dva svety:
štylizovaný a dokumentárno-reportážny.

Prvý z výrazných cyklov tejto dekády, realizovaný v uvoľnenej atmosfére

v priestoroch bratislavskej radnice, prináša tému svadobného dňa, v širšom
zastúpení svadobného páru a svadobných hostí. Fotografické snímky spontán-
nej veseliacej sa spoločnosti využívajú kompozíciu niekoľkých perspektívnych
plánov. Objavujú sa nečakané výrezy (ruky mladomanželov s pozadím hostí)
či štylizovaná hra so svadobným fotografom. Zasadením veseliacej sa komunity
do historickej architektúry Bratislavy ponúkla táto dynamická módna séria ino-
vatívny pohľad na tému a naznačila ďalšie smerovanie žánru.

Uvažovať o fotografii sa začalo tiež v trochu surreálnej rovine určitej ilúzie.

Módne stránky prezentujú kolážové fotomotívy: odrazy v zrkadle, fotografiu
vkladanú do fotografie, ktoré sa stávajú hravým oživením. Veľmi plodným bol
profesijný aj priateľský vzťah Karola Kállaya s grafickou dizajnérkou a výbornou
kresliarkou Vlastou Kozlovou-Hegerovou, neskoršou návrhárkou vývojového
ateliéru. Mnohé fotosérie vznikli v šesťdesiatych rokoch práve na základe ich
spolupráce: fotografie sukní sa na stránke prepojili s kresbou blúzok, grafická
hra s kreslenými mužmi obdivujúcimi fotografie „plagátov“ s manekýnkami
a pod. Tak i banálne jednoduchá štúdiová fotografia prepojená s kresbou alebo
textom dostala nový kontext.

Módna fotografia sa stala pre Kállaya príležitosťou na opustenie Bratislavy

a objavovanie nových zážitkov z krajiny. Reportážne naladenie sa prenieslo
do sérií nafotených na hradných kopcoch, na Považí, Oravskom Podzámku,
na lúkach či vrchoch Karpát, ale i vo vzdialenejších regiónoch. Vďaka chalupe
na Podbanskom s obľubou fotil Kállay v tomto regióne aj módu.
 Nečakané uhly nanovo budujú perspektívne vzťahy kompozície. Možno aj preto
sa fotky s modelkami kráčajúcimi po múre či pózujúcimi na strechách domov
a ich zameranie z podhľadu stávajú atraktívnymi. Okolo polovice dekády sa
farebné fotografie stále častejšie objavujú aj vnútri časopisu. Pod vplyvom ume-
leckých smerov ako op-art či nadšenia z minimalizmu sa v módnej fotografii
začína prejavovať určitá geometrizácia. Fotografia sa viac nastriháva, člení a pre-
pája s textom, čo je dôvod, prečo sa veľké fotografické reportážne výpravy posú-
vajú do úzadia. Možno v tom dôležitú rolu zohrala aj Kállayova pracovná vyťaže-
nosť, lebo práve koncom šesťdesiatych rokov sa pretínali jeho pracovné aktivity
pre všetky ostatné zahraničné magazíny ako Saison, Sibylle aj Jardin des Modes.

OČARENÝ POHYBOM / 1970 – 1979

„Pri módnom fotografovaní treba strážiť každý detail – manekýnku, jej pohyby, jej výraz
od pohľadu očí až po malíček, atmosféru – proste všetko. (…) Móda sama osebe môže byť
samoúčelná. Preto módna fotografia hľadá nové výrazy. Surovo povedané – makaróny sú
makaróny, ale dá sa z nich uvariť fantastické jedlo. S módou je to podobne. Odhliadnuc
od toho, že kontrast pomáha zvýrazniť spodobňovaný predmet, ktorý je sám osebe fádny.
Preto nie je nezmyslom fotiť večerné šaty na snehu a bielizeň, povedzme, v suchom lístí,“10
konštatoval Kállay v roku 1970 v úvode čísla časopisu Móda, venovanom oslave
dvadsiateho výročia vzniku.

Nová dekáda zacielila viac pozornosti na špecifické témy. Postupne mizne

grafické členenie stránky výraznými lištami a obsah módnej fotografie sa pre-
javuje osobitým naturalizmom či istou naratívnosťou. Prechádzka žien po za-
sneženej Moskve, modely ÚBOK-u nafotené v uličkách Prahy, známa fotoséria
manekýnky s hercom Vladom Müllerom alebo medzi hokejistami na zimnom
štadióne patria k tým zaujímavým príkladom prerozprávajúcim vzťahy medzi
modelkou – odevom – okolím.

Prostredie na fotografovanie hľadal Kállay priebežne, podmieňoval ho, samo-

zrejme, typ odevu, ale nové nápady často prinášali aj manekýnky či redaktorky
z redakcie. Séria z augustového čísla v roku 1973 vznikla po vzájomnej debate
↗
Naša móda,   

↗↗
Naša móda,  10 Foto Karol Kállay. In: Móda 1970, č. 1, s. 41.
 v redakcii,11 fotoseriál priniesol príbeh dvoch mladých ľudí – moment ich zozná-
menia, prvé rande, scénu s titulkou „láska“, svadbu, podvečer doma, prechádzku
s dvoma malými deťmi, obraz rodinného koncertu aj štylizáciu páru v pokroči-
lých rokoch manželstva. Tento naratívny obsah sa stal vhodnou platformou na
propagáciu odevov domácich závodov. Zaujímavou fotosériou z posledného
čísla toho roku je tiež spojenie najmódnejších kolekcií ÚBOK-u12 s ľudovou tradí-
ciou: manekýnky sa tam stretli s babičkou v kroji na pozadí tradičnej čičmianskej
architektúry. V ďalšom roku sa na stránkach objavila séria fotografií mladého
páru – pózujú v známych lokalitách bratislavského centra a do fotografie priná-
šajú nečakanú uvoľnenosť. Jeden zo záberov využíva „promenádu“ novo otvo-
reného mosta SNP, v tom čase ešte bez áut. Domáca mestská reportáž verzus
modely Makyty a OZ Trenčín.

11 Z osobnej komunikácie s Vlastou Hegerovou.

12 Ústav bytovej a odevnej kultúry vznikol v roku 1959, nadviazal na podnik Textilná tvorba. Išlo o centrálnu inštitúciu s hlav-
ným sídlom v Prahe, ktorej cieľom bolo dohliadať na kvalitu výrobkov v oblasti textilného a odevného priemyslu, ale aj
v oblasti bytovej kultúry. ÚBOK so svojimi návrhárskymi ateliérmi mal tiež vzdelávaciu, konzultačnú a poradenskú funkciu
v prepojení na priemyselné podniky v Československu.
 V roku 1975 sa na stránkach objavila ďalšia pozoruhodná séria, ktorá prezento-
vala svadobnú kolekciu z vývojového ateliéru časopisu. Odevy, ktoré tam každý
mesiac vznikali podľa návrhu Vlasty Hegerovej, sa stali zaujímavým spestrením
medzi kolekciami domácich priemyselných podnikov. Ženích, v gangsterskej
hre medzi viacerými nevestami, pózuje medzi manekýnkami, ale aj nehybnými
figurínami.

V závere dekády sa veľké príbehové témy vytrácajú, fotenie sa vracia skôr do

štúdia. Experimentuje sa s rôznymi možnosťami štruktúr v pozadí, prípadne
svetelnými efektmi. Šaty zostávajú i naďalej nosnou témou, dôležité je však
zobrazenie každého strihového detailu, lebo krajčírky si model podľa strihovej
prílohy mohli realizovať aj doma, a to bolo pre Kállaya nepochybne dôležité
zadanie.

NÁVRAT DO ATELIÉRU / 1980 – 1989

V roku 1980 mal Kállay 54 rokov, za sebou úspešnú prácu na viacerých knihách
a niekoľko dôležitých ocenení. Práca pre časopis Móda, napriek tomu, že ho
zamestnávali ako jediného interného fotografa,13 však v publikovaných rozho-
voroch aj rozhlasových reláciách zostávala okrajovou témou. Svoju kreatívnu
energiu čoraz viac investoval do cestovateľských reportáží a na prácu v časopi-
se už nezostával taký široký priestor.

Na stránkach časopisu sa propagovali čoraz viac športové typy odevov a móda

pre zamestnanú ženu – od robotníckych profesií päťdesiatych rokov väčšmi
k intelektuálnym prácam pre ženy učiteľky či dokonca funkcionárky, ale aj krea-
tívne dámy, ktoré majú viac odvahy. Stále väčší priestor totiž získavali autorské
návrhárky, ktorých originálny rukopis vyčnieval nad socialistickým stereotypom
konfekčných závodov. Fotenie sa vrátilo naspäť do ateliéru, kde atmosféru do-
pĺňalo pár potrebných prvkov: stolička, kreslo, stojan na šaty, dáždnik či ďalšie
↖ doplnky. Prípadne manekýnky pózovali v parkoch alebo chodbách mestských
Móda 

↗
Móda 
13 Nakrátko ho vystriedal koncom roka 1968, kým bol v Hamburgu, Pavel Janek. Viacerí fotografi konštatovali, že nebolo veľa
↗↗ príležitostí fotiť módu. Priestor ponúkal ešte časopis Dievča. Pre časopis Móda fotili ďalší fotografi napríklad detskú módu
Móda  alebo témy, ktoré z nejakého dôvodu Kállaya nezaujímali, resp. ich časovo nestíhal.
 budov. V pozadí sa odráža mesto v sklenej stene, vidieť štruktúru dreva, mra-
morové obklady budov, kamenné schodiská… Rozvíja sa hra so svetlom a jeho
reflexiami, kolážové efekty. Na fotografii sa prejavuje technologická skúsenosť
majstra v samotnom „remesle“, nie však už nové výpravné témy.

V roku 1986 pri osobnej rekapitulácii ponúkol Karol Kállay takéto čísla:
„A aj pri skromnom odhade môžem povedať, že som za tých 31 rokov, čo sa tejto tematike
venujem v Móde, mal uverejnených približne dvadsaťtisíc módnych fotografií – doma
i v zahraničí – vyše tristo obálok, čo predstavuje približne dvesto až tristotisíc nafotogra-
fovaných políčok.“14 Dnes sa v rodinnom archíve rodiny Karola Kállaya nachádzajú
mnohé negatívy, tlačené fotografie alebo digitalizované snímky. Samozrejme,
je to len zlomok pôvodného materiálu. Úplne absentuje materiál z päťdesiatych
rokov, zopár z nich pochádza z rokov šesťdesiatych, väčšinu fotografií by sme
mohli datovať do sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Príliš akčný pohyb
či viac rozostreté zábery s dlhou expozíciou nepatrili práve k príkladom, ktoré
redaktorky vyberali do tlače. Zvoliť si z desiatky podobných záberov ten, ktorý
má dobré svetlo, ideálny odev, pozíciu manekýnky, bolo výsledkom vzájomnej
spolupráce s redaktorkami.

Rozpadom redakcie po roku 1989 a nástupom nových tém sa aj Kállayova

spolupráca s časopisom Móda postupne uzatvára, jeho tvorivú prácu v oblasti
módnej fotografie striedajú iné pracovné úlohy. Možno s istou dávkou nostal-
gie pripomenul v roku 1986 svoje nenaplnené sny v oblasti módnej fotografie:
„Mám vysnívané fotografie, ktoré asi nikdy nebudem môcť urobiť. Chcel by som napríklad
pri západe slnka nafotografovať na Lomnickom štíte večerné šaty. Chcel by som urobiť
seriály ako kedysi – manekýnu, ktorá letí vzduchom či pláva pod vodou. Práve tieto seriály,
ktoré sme spolu fotografovali, pokladám za najlepšie a vystavujem ich na každej výstave
doma i v zahraničí. Myslím, že módna fotografia nemá iba konštatovať, má prekvapiť. (…)
Dodnes medzi najlepšie módne seriály patrí ten s poprednými slovenskými hercami Vladom
Müllerom a Jozefom Adamovičom. Verím, že neboli posledné. Mám stále mnoho vysníva-
ných vecí, aj keď viem, že sa môžem občas spáliť. Móda je pre mňa vôbec horúci sporák,
← ale to ma práve láka, je v nej kus zdravej erotiky, fádnosť predsa nikoho neinšpiruje.“15
Móda 

↗
Móda 

↗↗ 14 ŠÁNDOROVÁ, Emília, 1986. Chvála okamihu. In: Móda. Roč. 36, č. 12, s. 47.
Móda   15 Tamže.