Novodobá slovenská literatúra (klasicizmus, romantizmus, od romantizmu k 

realizmu – matičné
obdobie, realizmus)

Začiatky realizmu – od romantizmu k realizmu (porevolučné a matičné obdobie)

Spoločensko - historické pomery (1850-1875)

Po porážke revolúcie 1848/1849 nastolila viedenská vláda krutý policajný režim. Toto obdobie sa podľa
vtedajšieho ministra vnútra Alexandra Bacha nazýva obdobím Bachovho absolutizmu, ktoré trvalo celých
desať rokov. Nový absolutizmus mal za následok, že mnohí štúrovskí spisovatelia odišli do ústrania, Ľudovít
Štúr a Jozef Miloslav Hurban sa dostali pod policajný dozor . Viedenská vláda mala snahu o rozbitie
jazykovej jednoty, preto Viedeň podporovala „staroslovákov“ pod vedením Jána Kollára. Kollárova skupina
vydávala časopis Slovenské noviny, ktoré vychádzali v staroslovienčine, čiže v upravenej češtine. Tieto
tendencie sa podarilo včas zastaviť predstaviteľmi slovenského hnutia – Štúr, Palárik, Hodža, Hurban, ktorí
sa v roku 1851 zišli v Bratislave, kde sa dohodli na jednotnej spisovnej reči. Vtedy sa rozhodlo o  zrušení
fonetického pravopisu Štúrovej slovenčiny a prijal sa etymologický pravopis –na základe historického
vývinu jazyka opäť rozlišovali i, y, hlásky l, ľ, ä atď. Tieto zmeny boli opísané v  Krátkej mluvnici
slovenskej od Martina Hattalu (1852), čo vlastne znamenalo víťazstvo štúrovskej podoby spisovného jazyka.
Oživenie slovenského národného života nastáva až po páde Bachovho absolutizmu. V  roku 1861 začal
vychádzať politický časopis Pešťbudínske vedomosti, ktorý bojoval za rovnoprávnosť všetkých národov
v Uhorsku. Keďže viedenská vláda nesplnila svoje sľuby obsiahnuté v Októbrovom diplome, zišlo sa 6. a 7.
júna 1861 v Turčianskom Svätom Martine celonárodné zhromaždenie. Októbrový diplom vydal cisár
František Jozef I. v roku 1860. Tento pamätný diplom živil nádeje mnohých Slovákov, hlavne tým svojím
ustanovením, podľa ktorého si mestá a obce mohli v záležitostiach školských, cirkevných i obecných sami
rozhodovať, akú rokovaciu reč budú používať. Aj keď sa tu sľubovala národná rovnoprávnosť, nespomínali
sa nijaké záruky na zabezpečenie jej dodržovania. Prijali dokument pod názvom Memorandum národa
slovenského. Žiadali v ňom zabezpečenie svojich národných práv, slovenské školstvo, slovenskú
administratívu a územnú samosprávu so slovenským úradným jazykom. Splnenie týchto požiadaviek
odmietla viedenská vláda, aj reakcia uhorského snemu bola negatívna. Viedeň súhlasila jedine s niektorými
požiadavkami z oblasti kultúry a školstva, vďaka čomu bola v  roku 1863 založená Matica slovenská
a postupne tri slovenské gymnáziá – v  Revúcej (1862), v  Martine (1867) a v  Kláštore pod Znievom (1869).
Sídlom Matice sa stal Martin a jej prvým predsedom biskup Štefan Moyses. Od tých čias bol Martin centrom
slovenského národného života a významné postavenie si udržal až do roku 1918. Obdobie od založenia
Matice slovenskej v roku 1863 až do jej zrušenia v roku 1875 dostalo názov matičné obdobie (matičné
roky). Matica slovenská sa snažila podporovať rozvoj umeleckej tvorby a kultúrneho života (vydávala
kalendáre, učebnice atď. Rakúsko-uhorské vyrovnanie v roku 1867 malo za následok zastavenia rozvoja
slovenského národného života. Vládnuce kruhy Uhorska sa snažili presadiť ideu jednorečového maďarského
štátu. V roku 1874 až 1875 boli postupne zatvorené všetky slovenské gymnáziá a  v roku 1875 aj Matica
slovenská.
Slovenská literatúra porevolučných a matičných rokov
V porevolučnom období literárny život prechádzal hlbokou krízou. Koncom 60-tych rokov sa do popredia
dostala próza a dramatická tvorba. V próze prevládajú krátke formy ako črty, anekdota, novela atď. Ich
charakteristickou črtov je humor a satira. Prózu reprezentovali Ľudovít Kubáni a Gustáv Kazimír Zechenter-
Laskomerský. Dramatickej tvorbe sa venovalo viacej autorov, no najvýznamnejšie diela vytvorili Ján Palárik
a Jonáš Záborský.
Jonáš Záborský (1812-1876)
Vo svojich dielach sa snažil podať realisticky a kriticky obraz súčasného národného života. Zobrazil v nich
spoločensko-politické pomery v rokoch Bachovho absolutizmu a po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Vysoko
sa hodnotí jeho povesť Dva dni v Chujave pre jej výchovné tendencie. Povesť má dve časti: prvá časť má

1
názov Deň škaredý a druhá časť názov Deň pekný. Prvá časť zobrazuje zaostalosť, biedu a alkoholizmus
dedinského ľudu. Páni zdierajú ľud, vymáhajú dane, preto ľudia hľadajú zabudnutie v  krčme. Druhá časť má
utopistický charakter. Dej tejto časti sa odohráva o  niekoľko rokov neskôr. Zobrazuje Chujavu radostnú
a spokojnú. Z dediny zmizla stará inteligencia, nový učiteľ a farár sa starali o výchovu, o kultúru, založili
škôlky, svojpomocné pokladnice atď.
Ján Palárik (1822-1870)
Popri Jánovi Chalupkovi patrí k najvýznamnejším slovenským dramatikom 19. storočia. Ťažiskom
Palárikovej literárnej tvorby bola dráma. Napísal tri veselohry – Inkognito, Drotár a Zmierenie alebo
dobrodružstvo pri obžinkoch .
Najčastejšie hrávanou veselohrou Jána Palárika je Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch . Jeho
cieľom bolo poukázať na potrebu tolerancie a zmierenia medzi Maďarmi. Ústrednou témou hry je boj proti
odrodilstvu, oslava vlastenectva a úcta k rodnému jazyku. Využíva tu dvojitú zámenu postáv, z čoho vzniká
množstvo humorných situácií.
Dej: Grófka Eliza Hrabovská sa má vydať za baróna Kostrovického, s  ktorým je zasnúbená od detstva, ale
nikdy ho nevidela. Rozhodne sa preveriť jeho charakter a nahovorí svoju spoločníčku Milušu, aby si
vymenili šaty, a teda aj postavenie. Rovnaký nápad má aj barón, ktorý si vymení úlohu s priateľom,
zememeračom Rohonom. Dvojice o výmene nič netušia, dochádza k rôznym komickým situáciám, pretože
každý z nich sa zaľúbi do toho „nepravého“. Všetko sa vyrieši na dožinkovej slávnosti, správne dvojice sa
nájdu a hra končí šťastne. Namyslený Kostrovický sa začne správať slušne k  jednoduchým ľuďom a uznávať
slovenskú reč. Hra sa končí zvolaním Sláva Slovákom i Maďarom statočným!

Ukážka (Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch – úryvok)

ĽUDOVÍT:
Nu, nu, moja zlatá duša
už mi všetko známe! Ha, jak som šťastlivý,
že ma nepomýlil tvoj figeľ klamlivý:
Už mojej ľúbosti storaké próby máš,
len mi povedz teraz, či ma tiež rada máš
tak ako ja teba?
GRÓFKA (vrhne sa mu v náručie, on ju objíme):
Ó, z celého srdca!
KOSTROVICKY:
A tak už môžete i od svojho otca
dostať požehnanie, moje drahé deti! (Požehná ich.)
Milujte sa verne, žite letá blahé!
ĽUDOVÍT (objímuc otca):
Ó, môj drahý otče, jak som ti povďačný! (K Rohonovi, podávajúc mu ruku.)
Zmierenie, priateľ môj drahý a srdečný! (K Miluši, podávajúc jej ruku.)
I vám, drahá panna, za vašu lekciu
úprimne ďakujem: Slováci nech žijú!
To nech nám bude dňom zmierenia sviatočným!
ŽENCI a ŽNIČKY:
Sláva Slovákom i Maďarom statočným! (Stoja všetci pohromade.)