SLOVENSKÁ POĽNOHOSPODÁRSKA UNIVERZITA V 

NITRE
FAKULTA EKONOMIKY A MANAŽMENTU

PROBLÉMOVÁ KOMUNIKÁCIA
(Semestrálna práca)

Školský rok: 2020/2021

Vypracovali: Renáta Grúnerová; MAP-1
Viktória Mužíková; MAP-1
OBSAH

ÚVOD.........................................................................................................................................2

1 KRITIKA.............................................................................................................................3

1.1 Chyby v kritike.............................................................................................................3

1.2 Typy kritiky..................................................................................................................4

1.3 Reakcia na kritiku.........................................................................................................4

2 KONFLIKTY......................................................................................................................5

2.1 Zdroje komunikačného konfliktu......................................................................................5

2.2 Konflikty a ich riešenie.....................................................................................................6

2.2.1 Postup riešenia komunikačného konfliktu.................................................................6

2.3 Delenie konfliktov...........................................................................................................7

3. DISKRIMINÁCIA, RASIZMUS A XENOFÓBIA.............................................................10

3.1 Diskriminácia..................................................................................................................10

3.2 Rasizmus.........................................................................................................................11

3.3 Xenofóbia........................................................................................................................13

ZÁVER.....................................................................................................................................14

POUŽITÁ LITERATÚRA.......................................................................................................15
ÚVOD

Komunikácia, ako jedna z foriem sociálneho styku, zasahuje do všetkých oblastí života
každého človeka. Je to prostriedok, ktorý nám umožňuje dorozumievanie a interakciu na
úrovni verbálnej, ale aj neverbálnej formy komunikácie. Tak, ako aj v iných aspektoch života,
aj v komunikácií nastávajú defekty ktoré spôsobujú problémy.

V seminárnej práci s názvom „Problémová komunikácia“ sa budeme zaoberať práve

problematikou ktorá sa týka chýb v komunikácií. Tieto chyby nastávajú v situáciách, kedy je
narušená forma porozumenia a zhody. Príčiny spôsobujúce problémy v komunikácií môžu
byť rôzne. Ako príklad môžeme uviesť nevhodné správanie zamestnancov. Zameriame sa
najmä na problémy ktoré vznikajú v komunikácií na pracovisku, a to zo strany manažéra ku
svojím podriadeným.

Pre manažérov je veľmi dôležité ovládať techniky pozicioningu kritiky a riešenie

konfliktov. V seminárnej práci ďalej zadefinujeme pojmy ako diskriminácia, rasizmus
a xenofóbia, ktoré sú aj napriek faktu že žijeme v 21. storočí stále aktuálnou problematikou.
 1 KRITIKA

Najčastejšími formami spätnej väzby zo strany manažéra podriadeným sú kritika a

pochvala. Cieľom ich používania by mala byť motivácia pracovníkov a skvalitnenie ich práce.
Manažéri musia pravidelne komunikovať so svojím tímom, aby si vybudovali ich dôveru
a preto je nevyhnutné aby dokázali správne vyjadriť kritiku.

Pochvala je pre pracovníka aj pre manažéra príjemnou formou spätnej väzby. Mala by
byť konkrétna, aktuálna, úprimná, a hlavne, mala by byť. Blanchard a Johnson radia
manažérom „pristihnúť podriadených, keď sa im darí“ (1993, s. 39). Súčasťou pochvaly by
malo byť aj povzbudenie ku ďalším dobrým výkonom.

Menej príjemná forma spätnej väzby je kritika. Aj kritika môže motivovať, ak je

správne podaná. V každom prípade by mala byť prezentovaná tak, aby nevyvolávala odpor a
obranu u kritizovaného pracovníka. Pre kritiku platia tie isté základné požiadavky ako pre
pochvalu, má byť konkrétna, aktuálna a úprimná. Jej súčasťou by však malo byť aj vyjadrenie
dôvery a názoru, že chybu či nedostatok napravia.

1.1 Chyby v kritike

Kritika je špecifická situácia komunikácie, ktorá má v sebe silný emočný náboj.

Zvyčajne ani jednej zo zúčastnených strán nie je príjemná. Szarková tvrdí že manažér by sa
mal pri kritizovaní vyvarovať najmä týchto chýb:

a) Nekonkrétnosť. Pracovník by mal vždy konkrétne vedieť, čo urobil zle, aby mohol
chybu napraviť.
b) Kritika v neprítomnosti pracovníka. Takýto spôsob kritiky zhoršuje vzťahy manažéra
s podriadenými. Pracovníci strácajú dôveru v manažéra. Predpokladajú, že aj ich kritizuje,
keď tam nie sú. Okrem toho sa kritizovaný nemá možnosť k prípadu vyjadriť a ujasniť si,
o čo ide.
c) Nepriama kritika prostredníctvom ironických poznámok a narážok. Táto forma kritiky
svedčí o agresivite a zaujatosti manažéra, alebo o jeho neschopnosti konkretizovať
výhrady, ktoré k práci podriadeného má. Pracovník sa obyčajne nemá ako brániť.

4
d) Kritika pred spolupracovníkmi vedie ku strate autority pracovníka. Nepríjemnosť
situácie sa prítomnosťou ďalších osôb zvyšuje. Používať by sa mala len v naozaj
špecifických prípadoch, keď je účasť iných osôb nevyhnutná. Riziko takejto kritiky pre
manažéra je v tom, že v prípade nezvládnutia situácie stratí autoritu aj on.
e) Kritika po telefóne. Mala by byť obmedzená len na núdzové prípady. Telefón
neumožňuje vytvorenie kontaktu, manažér nevidí neverbálne reakcie.
f) Vracanie sa ku kritizovanému prípadu (ak nejde o jeho opakovanie). Dobre zvládnutá
kritika by mala viesť k náprave. V tom prípade nie je dôvod, k prípadu sa vracať. Ak to
manažér robí, dáva pracovníkom najavo, že ich chyby sú tu stále a nikdy nekončia.
Znižuje tak ich dôveru v seba. (2002, s. 198)

1.2 Typy kritiky

„Ako človek podá kritiku závisí od rôznych faktorov. Vždy by mal ale myslieť na to, že
kritika je pre každého nepríjemná a preto je potrebné ju podať takých spôsobom aby sa
minimalizovalo napätie a stres. Zmyslom kritiky by malo byť dosiahnutie zlepšenia, nie trest
ani odsudzovanie kritizovaného.“ (Olexová, 2006)

Každý človek je iný, to znamená že aj kritika každého z nás sa variuje na základe

rôznych faktorov. Kritiku možno rozdeliť do niekoľkých typov – kategórií:

a) oprávnená konštruktívna kritika – vyjadrená,

b) oprávnená konštruktívna kritika – prijatá,
c) neoprávnená kritika,
d) nevecná kritika.

1.3 Reakcia na kritiku

Existujú štyri možné reakcie na kritiku:

a) pritakávač – ustupuje každej kritike bez toho, aby sa vôbec zamyslel nad jej
opodstatnenosťou,
b) ľahostajný – kritike sa vyhýba, ako to len ide, situáciu sa snaží nadľahčovať
humorom,
c) riešiteľ problému – najkompetentnejší prijímateľ kritiky, ktorý sa kritikou
konštruktívne zaoberá
5
 d) útočník – je pripravený ísť okamžite do konfliktu, trvá tvrdohlavo na svojom.

V živote sa stretávame skôr so zmiešaným typom.

2 KONFLIKTY

Záťažové situácie sa vo vyhranenej podobe presadzujú vo forme konfliktu. Všeobecne

je konflikt vymedzovaný ako špecifický druh sociálnej interakcie pri ktorej dochádza
k rozporu medzi očakávaným a reálnym stavom situácie. Konflikt je vymedzovaný ako taký
prípad rozporu, kedy napätie medzi póly rozporu dosahuje vrcholu a prejavuje sa vzájomným
popieraním, krížením snáh a záujmov a priamym bojom. Chápeme ho ako stretnutie dvoch
protichodných, približne rovnako silných pohnútok (tendencií, motívov, podnetov), ktoré sa
úplne alebo do určitej miery navzájom vylučujú. V konfliktných situáciách je človek
postavený pred viaceré možnosti v ktorých sa stretávajú nezlučiteľné, protichodné tendencie,
ktoré vyžadujú protichodné až nezlučiteľné konanie.

„Konflikt vzniká, keď sa stretávajú záujmy dvoch ľudí alebo dvoch skupín, prípadne
jednotlivca a skupiny, a keď prestanú fungovať normálne metódy vyjednávania a je treba
použiť silu. Pokiaľ hovoríme o konflikte záujmov dvoch ľudí, potom je konflikt také
stretnutie dvoch ľudí, pri ktorom splnenie túžby jedného, buď úplne alebo len do určitej
miery, vylučuje uspokojenie druhej strany.“ (Boroš, Ondrišková, Žičicová 2000, s. 216-218)

2.1 Zdroje komunikačného konfliktu

„Najčastejšou príčinou konfliktov býva neschopnosť komunikantov navzájom

komunikovať, vypočuť jeden druhého, byť empatický – vedieť sa vcítiť do jeho situácie a tak
lepšie pochopiť jeho stanovisko pri riešení sporu. Komunikační konflikt vzniká, pokiaľ sa
komunikační partneri snaží presadiť len svoje vlastné názory a neberú do úvahy názory iných.
Konflikt vzniká tiež v prípade, keď človek prichádza na stretnutie s určitou konkrétnou
predstavou o výsledku rozhovoru a snaží sa ho za každú cenu presadiť.“ (Ferjančík, 2001)

Mechanizmus vzniku komunikačného konfliktu funguje často podľa tohto modelu:

a) niekto povie nevinnú vetu, požiadavku alebo vecne konštatuje

nepríjemnú skutočnosť,

6
 b) druhý to zoberie na seba, prijme túto vetu ako osobný útok a zareaguje
protiútokom,
c) ten prvý je zaskočený protiútokom a podľa svojho osobného profilu
reaguje buď slovnou agresiou – agresívnou komunikáciou alebo
pasívnou komunikáciou, pasívnou agresiou – zaujme rolu trpiteľa.
(Leinhartová, 2011)

Komunikačný konflikt vzniká:

a) čas,
b) skúsenosti,
c) dezinformácie,
d) ego,
e) nedostatočný tréning,
f) precitlivenosť. (Nagyová, 1999)

2.2 Konflikty a ich riešenie

Pri riešení konfliktných situácií vznikajú situácie, v ktorých nie je možné plne
predvídať sociálne dôsledky konkrétneho riešenia, správania alebo konania. Preto sa
zdôrazňuje potreba rozhodovať samostatne, so zreteľom a zmyslom pre rešpektovanie
konkrétnej sociálnej situácie, nepodliehať vo vyhrotených konfliktných situáciách
emocionálnym prejavom. Permanentne je nutné racionálne zvažovať možné varianty účelného
a účinného riešenia, na základe dostatočnej miery zodpovednosti, ktorá sa prejavuje zvýšenou
tendenciou k zvažovaniu dôsledkov vlastného konania, vysokou sebakontrolou správania.

2.2.1 Postup riešenia komunikačného konfliktu

„V procese riešenia konfliktov je najdôležitejší komunikovať tak, aby ku

komunikačným konfliktom nedochádzalo. Je vhodné identifikovať latentný komunikačný
konflikt na základe existujúcich indikátorov, ako napr. zvýšené emocionálne prejavy
nekongruentné neverbálne prejavy (také, ktoré nezodpovedajú obsahu verbálnej
komunikácie), prejavy netrpezlivosti pri počúvaní, prejavy rozčúlenia apod. V tejto etape je
7
možné predchádzať komunikačnému konfliktu prostredníctvom komunikačných prostriedkov
a nástrojov.“ (Malejčík, 2006)

„Je pochopiteľné, že vznikajú komunikačné situácie, ktoré napriek všetkému úsiliu

dostávajú konfliktnú podobu. Preto je potrebné nielen poznať charakter konfliktných situácií,
ale tiež vedieť tieto situácie riešiť. Oprávnene sa zdôrazňuje potreba rozhodovať sa
samostatne, so zreteľom a zmyslom pre rešpektovanie konkrétnej sociálnej situácie,
nepodliehať vo vyhrotených konfliktných situáciách emocionálnym prejavom. Tiež je
potrebné racionálne zvažovať možné varianty účelného a účinného riešenia na základe
dostatočnej miery zodpovednosti. Tá sa prejavuje zvýšenou tendenciou pre zvažovanie
dôsledkov vlastného správania a jeho vysokou sebakontrolou.“ (Bratská, 2001)

Každý konflikt je potrebné riešiť individuálne, hľadať determinujúce faktory konfliktnej

situácie. Aj keď nemôžeme stanoviť univerzálny prístup pri riešení konfliktov, môžeme
odporučiť nasledujúci postup:

a) analyzovať zdroj konfliktu a jeho charakter,

b) hľadať variantné riešenie konfliktu a snažiť sa nájsť optimálny postup,
c) riešiť komunikačný konflikt.

„Žiaden konflikt sa neodvíja presne podľa uvedenej schémy a pre uspokojujúci

výsledok nie sú vždy potrebné všetky fázy.“ (Koubek, 2007)

2.3 Delenie konfliktov

Konflikty môžu byť:

a) vonkajšie – napr. nezhody ľudí rôznych názorov,
b) vnútorné – boj motívov a dôvod pri určitom rozhodovaní jedinca. (Mcconnon, 2009)
Ďalej môžeme konflikty rozdeliť na pozitívne, ktorých vyriešenie upevní vzťah a uvoľní
napätie medzi partnermi, a negatívne, výsledkom ktorých je nepriateľstvo a prerušenie
vzťahov.
Podľa počtu zúčastnených rozoznávame nasledujúce druhy konfliktných situácií:

a) intrapersonálne, vnútorné konfliktné situácie týkajúce sa jedného človeka.

Zvyčajne sa to stáva predovšetkým v situáciách:
 s vysokými požiadavkami na zdržanlivosť a trpezlivosť,

8
  v ktorých je človek nútený meniť ustálené zvyky (zručnosti, postoje,
stereotypy myslenia, štýl práce a iné),
 s rýchlym striedaním činností, v ktorých sa očakávajú dôležité
rozhodnutia na základe nejasných alebo nedostatočných informácií.
b) interpersonálne, predpokladajú prítomnosť dvoch ľudí, medzi ktorými sa
odohráva konflikt. Môžu tiež nadobúdať podobu skupinových konfliktov.
c) vnútroskupinové, existujú vo vnútri jednej skupiny (profesijnej, pracovnej,
záujmovej a pod.).
d) medziskupinové, vznikajú medzi dvoma a viacerými spoločenskými skupinami.
Príčiny môžu byť rôzne - osobné ambície, konkurencia, bezohľadnosť a pod.

Podľa psychologickej charakteristiky rozlišuje J.Křivohlavý nasledujúce druhy

konfliktov:

a) Konflikty predstáv

Konflikty predstav vznikajú v prípadoch, kedy dôjde k stretnutiu rôznych vnemov

alebo predstav. Predstavy sú základným predpokladom nášho uvažovania, sú taktiež na
pozadí pojmov a logického myslenia. Pri ich spracovaní dochádza k skresľovaniu. Ako
faktory tohto skresľovania vystupujú očakávania, predsudky, fantázia.

b) Konflikty názorov

Názory vznikajú, keď spojíme určitú predstavu s hodnotiacim súdom. Každé

hodnotenie je spojené s určitými indikátory, rôznymi preferenciami. Je pochopiteľné že
existujú rôzne názory na rovnakú vec, udalosť.

Konflikty názorov sú prirodzenou súčasťou nášho života, sú dynamickým prvkom

vedeckého skúmania. Ich riešenie vychádza predovšetkým z kritického a sebakritického
postoja, z  diskusie a vyjasňovania prístupov.

c) Konflikty postojov

Postoj chápeme ako názor, zafarbený citovým vzťahom. V jeho obsahu sa spája
spojuje poznávacia a citová stránka. Pri ich riešení je dôležité rešpektovať výrazné
emocionálne signály, ktoré sa prejavujú prostredníctvom neverbálnej komunikácie, využívať
primeraných argumentov a žiadnom prípade neznižovať dôstojnosť komunikačného partnera.

9
 d) Konflikty záujmov

Stretávanie interpersonálnych záujmov predstavuje najzávažnejšiu skupinu

medziľudských konfliktov. Tu sa vytvárajú ohniska najväčších ťažkostí v medziľudských
vzťahoch. Ich riešenie má nielen rozmer psychický, ale tiež rozmer sociálny, spoločenský,
ideologický a politický.

10
3. Diskriminácia, rasizmus a xenofóbia

„Milióny pracovníkov po celom svete majú skúsenosti s diskrimináciou kvôli ich rase,
farby pleti, národnosti, alebo etnickému pôvodu. Globalizácia spôsobila drastický nárast
v počte migrujúcich pracovníkov a bohužial ich necháva obzvlášť zraniteľných.“
(Uniglobalunion, 2012) „Diskriminácia na základe rasového, etnického, zdravotného
postihnutia, sexuálnej orientácie, veku, náboženstva alebo viery je v Európskej únii
legislatívne zakázaná́ , aj keď samotný problém pretrváva. Je dokázateľné, že v niektorých
členských štátoch neboli zavedené minimálne štandardy ochrany proti diskriminácii.“
(Kolačanová, 2005)

3.1 Diskriminácia

„Priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza

menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou
osobou v porovnateľnej situácii.“ (Gender.gov, 2008) Podstatou priamej diskriminácie je
rozdiel v zaobchádzaní, ktorému je osoba vystavená. Na základe toho prvým znakom priamej
diskriminácie je dôkaz o ne‐ priaznivom zaobchádzaní. Toto sa dá pomerne ľahko určiť v
porovnaní s nepriamou diskrimináciou, pri ktorej sú často potrebné štatistické údaje.

„Medzi príklady patrí: odopretie vstupu do reštaurácie alebo obchodu, získanie menšieho
dôchodku alebo nižšej mzdy, vystavenie verbálnym útokom alebo zneužívaniu, odopretie
vstupu na kontrolnom stanovišti, vyšší alebo nižší vek odchodu do dôchodku, zakázanie
výkonu určitého povolania, nemožnosť domáhať sa dedičských práv, vylúčenie z bežného
systému vzdelávania, vyhostenie, nepovolenie nosenia náboženských symbolov, odmietnutie
alebo zrušenie platieb sociálneho zabezpečenia.“ ( European court of human rights, 2010)

Ľudská dôstojnosť a diskriminácia predstavuje nerovnaké zaobchádzanie podkopávajúce a

spochybňujúce dôstojnosť človeka. Zákaz diskriminácie teda automaticky neznamená
rovnaké zaobchádzanie. V istých prípadoch práve formálne rovnaké zaobchádzanie sa môže

11
stať ponižujúcim a teda diskriminujúcim (v tomto poňatí slovo "diskriminácia" nadobúda
oproti zúženému chápaniu slova v zmysle "rozlišovanie" nový význam: "znevýhodňovanie").

Dôvody pre diskriminačné právanie

Diskriminačné dôvody vychádzajú z negatívnych vlastností diskriminovaných osôb iba vo

výnimočných prípadoch.

Príčinami najčastejšie bývajú:

a) osobnostné problémy diskriminujúcich (komplexy menejcennosti,

b) podceňovanie iných pre zvyšovanie vlastného sebavedomia,
c) znižovanie agresivity po duševných traumách týmto spôsobom,
autoritatívnosť…)
d) socializácia diskriminujúcich ľudí (prevládajúci názor na vlastnú subkultúru,
kultúrna identita, spoločenské postavenie…)
e) stereotypy (zúžené predstavy o iných)
f) predsudky (ideológiou vštepené, negatívne hodnotenia s emocionálnou
zložkou)
g) právny rámec, ktorý diskrimináciu umožňuje.

„Aj nevedomosť a nepozornosť voči iným sa môžu stať príčinou – neúmyselnej

diskriminácie.“(Wikipédia. 2012)

3.2 Rasizmus

Termín „rasizmus“ býva definovaný niekoľkými spôsobmi. Slovník cudzích slov

uvádza, že je to: reakčná a nevedecká teória hlásajúca nerovnocennosť rás, pripisujúca určitej
rase význam vo vývine ľudstva, pričom označuje niektoré rasy za „nižšie“ a „neplnocenné“.
Ďalšia definícia ho označuje za vedomú, ale aj nevedomú vieru v nadradenosť jednej rasy nad
inou, pričom tej prvej rase osobuje právo vládnuť nad tou druhou. „Nesmieme však zabúdať,
že termín „rasizmus“ zahŕňa správanie tak jednotlivcov, ako aj skupín.“ (Kolčanová, 2005)

Rasizmus je relatívne nový koncept, ktorý sa dostal do popredia počas obdobia

európskeho imperializmu, následného rozvoja kapitalizmu a najmä obchodu s otrokmi,

12
ktorým sa často ospravedlňoval. Bol tiež hnacím motorom rasovej segregácie, najmä
v Spojených štátoch amerických v 19. storočí a v prvej polovici 20. storočia a v Južnej Afrike
počas apartheidu. Rasizmus z 19. a 20. storočia v západnej kultúre je dobre zdokumentovaný
a poskytuje základ pre skúmanie rasizmu. „Rasizmus zohrával úlohu v genocídach, ako
je Holokaust alebo Arménska genocída, a taktiež v koloniálnych projektoch, vrátane
kolonizácie Ameriky, Afriky a Ázie ako aj v  Sovietskych deportáciách etnických menšín.
Pôvodní obyvatelia často boli, a doteraz sú, objektom rasistických postojov.“ (Wikipédia
2020)

Rasizmus existuje v troch rovinách:

 Individuálnu rovinu pokrýva správanie jednotlivca, jeho prístupy, viera a hodnoty.

Rasistické predsudky, stereotypy, fanatizmus, ponižovanie, násilie, vyhrážky alebo
žiarlivosť patria medzi príklady rasistického postoja.
 Inštitucionálna rovina sa prejavuje v praktikách, zvykoch, pravidlách a štandardoch
organizácie, ktoré znevýhodňujú ľudí pre ich rasu alebo etnickú príslušnosť. Nemusí
ísť vždy o zjavné odlišné správanie. Napríklad pri prijímaní do zamestnania sa môže
rasizmus prejaviť požadovaním vzdelania, ktoré nie je potrebné pre dané pracovné
miesto.
 Kultúrna rovina, rasizmus sa môže prejavovať aj v kultúrnych hodnotách a viere. Ide
napríklad o predstavu ako má vyzerať krásny človek, kto by mal zastávať post
riaditeľa alebo naopak, kto by mohol byť zločinec. (EDMULLER, WILHELM. 2011)

„Jedným z najzákladnejších predpokladov bezkonfliktnej komunikácie aspolupráce je

tolerancia. Pod pojmom tolerancia najvšeobecnejšie rozumieme pripúšťanie odlišných
názorov, odlišného správania, odlišného vzhľadu, ale i znášanlivosť a trpezlivosť vo vzťahu k
iným. Tolerancia ako druh postoja vychádza zo všeobecných princípov tolerancie odvodených
na základe morálnych princípov.“ (Erlichová, 2014)

Predstava, že miliardy biologických a kultúrnych odlišností medzi akýmikoľvek skupinami

môžu byť takto zhrnuté a zovšeobecnené je jednoducho mylná. Genetické odlišnosti medzi
etnickými skupinami sú biologické fakty, ale existuje viac genetických odlišností medzi
rozličnými africkými skupinami než medzi africkými a európskymi. Z toho vyplýva,
že určenie akých si ľudských „rás” je otázkou svojvoľného subjektívneho určenia hranice.
Rasizmus prichádza s pohľadom, že na základe vonkajšieho vzhľadu je možné určiť

13
vnútorných charakter človeka, a to zatriedením do určitej „rasy”. „Treba však zdôrazniť, že z
biologického hľadiska existuje len jedna skutočná rasa, ľudská.“ ( Zhao, 2014)

3.3 Xenofóbia

Oxford English Dictionary definuje xenofóbiu ako „chorobný strach z cudzincov a

cudzích krajín. Dá sa povedať, že je to aj averzia voči cudzincom. Psychológia ju zase
definuje ako pocit alebo percepciu založenú na sociálne skonštruovaných predstavách, ktoré
sú neobjektívne a iracio- nálne. Pre lepšie pochopenie popisuje dva modely vnímania: model
„my“, ku ktorému zahŕňame každého, kto vyzerá, cíti myslí ako my a model „oni“, ku
ktorému patria tí zlí, ktorých môžeme označiť slovami - delikventi, tuláci, nepokoj, hrozba,
násilie, atď.

„V publikácii „A Manual of Human Rigths Education with Young People“ sa uvádza,

že budovanie vlastnej identity v etnickej skupine, národe zahŕňa aj budovanie povedomia o
rozličnosti iných príslušníkov spoločnosti:“ (A manual on human rights education with young
people, 2002) Preto by sme k tým druhým mali pristupovať viac ako k bratom, ses- trám,
priateľom, a nie ako ku cudzincom, nepriateľom či rivalom.“ (Kolačanová, 2005)

„Xenofóbia je odborný termín z psychológie, ktorý znamená chorobný strach zo

všetkého cudzieho (ľudí, prostredia, miest atď.), najmä však cudzích ľudí. Mimo lekárskeho
prostredia sa toto slovo používa na označenie odporu k cudzincom a strachu z nich, napr. voči
okolitým štátom či gastarbeiterom a podobne. Ide o formu šovinizmu. Xenofóbia môže viesť
k rasizmu.“ (Wikipédia, 2020) „Xenofóbia môže pôsobiť ako logický doplnok etnocentrizmu,
ale nie je výlučne viazaná na etnicitu. Existencia etnocentrizmu umožňuje hneď aj xenofóbiu.
Xenofóbia je podkladom pre diskrimináciu cudzích a diskriminácia znamená konflikt.
Jednoduchá rovnica, podľa nej je etnocentrizmus daný, xenofóbia je jeho sprievodným javom
a etnický konflikt je teda nevyhnutný, neplatí.“( TESAŘ, 2007)

14
ZÁVER

V dnešnej dobe je veľmi dôležitá tolerancia, akceptácia iných a vzájomná komunikácia

medzi národnostnými menšinami. Je potrebné aby sa práve tieto národnostné menšiny zapojili
viac do spoločnosti to však nejde bez vzájomnej spolupráce jednej aj druhej strany. Cieľom je
hlavne posilnenie súdržnosti spoločností v Európe, rešpektovanie rozmanitosti, dodržiavanie
základných práv a garancia rovnakých príležitostí pre každého.

V seminárnej práci „Problémová komunikácia“, sme sa zamerali na problematiku ako je

kritika a konflikt. Zároveň sme zadefinovali pojmi ako diskriminácia, xenofóbia a rasizmus.
Z nášho uhla pohľadu, je aj v dnešnej dobe, kladený nedostatočný dôraz na riešenie
a prevenciu týchto problémov.

15
POUŽITÁ LITERATÚRA

1. BLANCHARD, Kenneth - JOHNSON, Spencer. 1993. Minutový manažer. Praha:

Vydavateľstvo Pragma. 106 s. ISBN 80-7205-542-9.
2. BOROŠ, Július - ONDRIŠKOVÁ, Edita - ŽIVČICOVÁ, Eva. Psychológia. Bratislava:
IRIS, 2000 s. ISBN 80-8877-887-5.
3. BRATSKÁ, Marta. 2001. Zisky a straty v záťažových situáciách alebo príprava na život.
Bratislava: Práca, 2001. 325 s. ISBN 80-7094-292-4.

4. Compass: A Manual on Human Rights Education with Young People, Council of Europe
Publishing, Nemecko, 2002, s. 333

5. Diskriminácia (znevýhodňovanie). 2012. [online], [citované 14.11.2020]. Dostupné na:

<https://sk.wikipedia.org/wiki/Diskriminácia_(znevýhodňovanie)>

6. EDMULLER, Anreas – WILHELM, Thomas. 2011. Veľká kniha manipulativních

technik. Praha: Grada Publishing, 2011. 264 s.

7. Equal Opportunities. [online], [citované 14.11.2020]. Dostupné na:

<https://www.uniglobalunion.org/groups/equal-opportunities/about-us> .

16
8. ERLICHOVÁ, Iveta. 2014. [online], [citované 14.11.2020]. Dostupné na:
<http://soslc.sk/wp-content/uploads/2014/01/Diskriminácia-rasizmus-xenofóbia-
intolerancia-antisemitizmus.pdf>.

9. European court of human rights, 2010. Príručka o európskom antidiskriminačnom práve.

Luxemburg: Imprimerie Centrale, 22 s. ISBN 978-92-871-9981-2
10. FERJENČÍK, Ján. 2001. Komunikácia v  organizácií. Bratislava: EKONÓM. 140 s. ISBN
80-2251-414-4.

11. Gender.gov, 2008. [online], [citované 14.11.2020]. Dostupné na:

<https://www.gender.gov.sk/diskriminacia/diskriminacia/pojmy/priama-diskriminacia/>.
12. GYMERSKÁ, Martina - KOŽUCH, Branislav et al.: Ako riešiť konflikty a ostať
priateľmi. [online]. [citované 14.11. 2020]. Dostupné na internete:
<http://www.ozpersona.sk/metodiky/konflikty.pdf>.
13. KAČÁNI,Viktor - BUCKOVÁ,Mária. 2000. Ako zvládať konflikty. Bratislava: IRIS,
2000. ISBN 80-89018-211.
14. KOLAČANOVÁ, Zuzana. 2005. Rasizmus a  xenofóbia. Bratislava: Vydavateľstvo
IUVENTA – NK Mládež, 4 s. ISBN 978-80-8072-070-4.
15. KOLAČANOVÁ, Zuzana. 2005. Rasizmus a  xenofóbia. Bratislava: Vydavateľstvo
IUVENTA – NK Mládež, 7 s. ISBN 978-80-8072-070-4
16. KOLAČANOVÁ, Zuzana. 2005. Rasizmus a  xenofóbia. Bratislava: Vydavateľstvo
IUVENTA – NK Mládež, 7 s. ISBN 978-80-8072-070-4
17. KOUBEK, Ondrej. 2007. Herzbergerova dvoufaktorová teorie. In. Řízení lidských
zdrojú: Základy moderní personalistiky. 4.vyd. Praha: Management Press, 2007. ISBN
978-80- 7261-168-3.
18. KŘIVOHLAVÝ, Ján. 2002. Konflikty mezi lidmi. Praha: Portál, 2002. 192 s. ISBN 80-
7178-642-X.
19. LIENHARTOVÁ, Andrea. 2011. Respekt v zaměstnání: Strategie jiné firemní kultury.
Prvé vydanie. Praha: Wolters Kluwer, 2012. 116-122 s. ISBN 978-80-7357-861-9.
20. MALEJČÍK, A. 2006. Základy manažmentu. Nitra : Slovenská poľnohospodárska
univerzita, 2006. 144 s. ISBN 80-8069- 644-6.
21. MCCONNON, Say – MCCONNON, Margaret. 2009. Jak rešit konflikty na pracovišti. 1.
vyd. Praha: Grada Publishing, a. s., 2009. 144 s. ISBN 9788024730035.

17
22. NAGYOVÁ, Ľudmila. 1999. Sociálna komunikácia. Nitra: Slovenská poľnohospodárska
univerzita, 142 s. ISBN 80-7137-636-1.
23. OLEXOVÁ, Cecília. 2006. Ako komunikovať efektívne. In Personálny a mzdový poradca
podnikateľa, roč. 2006, č. 2-3.
24. Psychológia konfliktov. [online], [citované 14.11.2020]. Dostupné na internete:
<https://www.zones.sk/studentske-prace/psychologia/2534-psychologia-konfliktov/>.
25. Rasizmus. 2020. [online], [citované 14.11.2020]. Dostupné na:
<https://sk.wikipedia.org/wiki/Rasizmus>
26. SZARKOVÁ, V. 2002. Komunikácia v manažmente. Bratislava: Vydavateľstvo
EKONOM, 198 s. ISBN 80-225-1585-X.

27. TESAŘ, Filip. 2007. Etnické konflikty. Praha. Grada Publishing, 2007. s. 251
28. Xenofóbia. 2020. [online], [citované 14.11.2020]. Dostupné na:
<https://sk.wikipedia.org/wiki/Xenofóbia>.

29. ZHAO, Dj. 2014. [online], [citované 14.11.2020]. Dostupné na:

<https://thisisafrica.me/politics-and-society/disease-racism-basic-diagnosis/>.

18