Nicolo Machiavelli - VLADÁR

Je venované osobe panovníka. Predkladá charakteristiku ideálneho panovníka, jeho vlastnosti a

spôsoby vládnutia. Vladár je návod a zároveň prosba o zjednotenie Talianska založený na
Machiavelliho vedomostiach. Dnes v ňom však môžeme nájsť i to, ako sa má chovať človek, aby mal
úspech. Dielo je určené mužovi Lorenzovi Medici. V tomto diele uvádza tipy na zjednotenie krajiny,
udržanie sa pri moci, ako aj vytvorenie silnej krajiny.
Uvádza mnoho tipov, ako dobre vládnuť. Vychádzal z toho, že každý človek je mocichtivý a hriešny.
„Všetky štáty a dŕžavy, ktoré kedy vládli ľuďom, boli a sú alebo republiky, alebo vladárstva. Vladárstva
sú dedičné alebo nové.“ Takto delí štáty, ale republikou sa v tomto diele nezaoberá.

Všetky svoje tvrdenia podkladá skutočnými udalosťami

Uznáva, že vladár by sa mal podrobiť akejsi prirodzenej morálke a zbytočne neklamať a nerobiť
podvody. Je to ale však nutné pre blaho štátu, má použiť určité metódy. Vladár má takto konať
cynicky a rozhodne, aby nedal šancu nepriateľom na víťazstvo.
Podľa Machiavelliho sa štáty dajú rozdeliť na republiky a na kniežactvá a tie sa delia na dedičné,
získané a novo vzniknuté. V svojom diele opisuje podrobnejšie iba kniežatstvo.

Samozrejme, že dedičné knieža má všetko jednoduchšie

Pretože prichádza do štátu s už zavedenými zákonmi a pravidlami. stačí iba, ak sa vladár pohybuje v
„šľapajach svojich predkov“, je obľúbený a neubližuje poddaným. Potom je na najlepšej ceste k
úspechu. Machiavelli tvrdí, že dedičné knieža má menej príčin ubližovať niekomu, keďže na trón sa
dostalo dedičnou formou a nemuselo o svoje postavenie bojovať. To je zásadný rozdiel od
kniežatstiev nových.

Tie sú často tzv. zmiešaným typom spoločenského zriadenia, keďže sú (alebo boli) súčasťou starého
kniežatstva a ľud má možnosť porovnávať vládu. Často sa teda poddaní chopia zbrane, v nádeji na
zmenu, väčšinou si práve naopak pohoršia.

Autor dáva však radu na bezpečné spravovanie nových kniežatstiev

„Kto nadobudne také štáty, aby ich zachoval, musí pamätať na dvoje vecí : po prvé, musí vyhubiť
panovnícky rod, po druhé nesmie meniť staré zákony, nezvyšovať dane, a tak v najkratšom čase
splynú s jeho starým kniežatstvom v jeden celok.“ Neodporúča sa však spravovať krajinou pomocou
vojska, keďže je to ekonomicky nevýhodné a ľud nadobúda pocit nepriateľstva. Ak sa vladár dostal k
moci za pomoci nejakej urgencie, Machiavelli uvádza prekvapivý záver: „ padne každý, kto dopomôže
druhému stať sa mocným. Ukáže pri tom totiž svoju ľstivosť alebo silu, ktoré novému mocnárovi kolú
oči.“ (str. 317, III. Kapitola)

Ak niekto získa štát

Ktorí je spravovaný určitými zákonmi a ľudia v ňom žijú slobodne, mal by postupovať podľa
nasledujúcich 3 spôsobov : štát zničiť, do štátu sa presťahovať a usadiť sa v ňom alebo v štáte dosadiť
vládu, jemu oddanú.
Čo sa týka osoby, ktorá nadobudne nový štát, jedná sa o človeka buď obdareného šťastím, alebo
nadaného génia, ktorý svoj plán dopredu dôkladne premyslel. No obsadením nového územia nesmie
dotyčný zaspať na vavrínoch. To je rozdiel medzi géniom a šťastlivcom. Kým ten prvý sa nemôže
spamätať z dosiahnutého úspechu, druhý je neustále v strehu, lebo nový štát je plný ľudí, ktorí žili v
starom poriadku, snažiacich sa o znovu nastolenie starých móresov. Týchto ľudí je dobre držať určitý
čas v šachu za pomoci vojska, ktoré by novoty presadzovalo. Ak to vladár myslí so štátom a ľuďmi
dobre po čase sa jeho vláda zaobíde aj bez vojakov.

Tí ktorí prišli ku kniežatstvu so šťastím

Len málokedy si ho udržia: „ Keďže títo ľudia nahor letia, prekážky im v ceste nestoja. Prichádzajú
však potom, keď zaujmú svoje miesto. Sú to tí, ktorým bol štát prepustený za peniaze alebo z priazne
darcu.“ ( str. 322, VII. Kapitola)
No ich koniec je taký rýchly ako začiatok. Títo ľudia sú neschopní rozkazovať.
Súkromná osoba sa môže stať kniežaťom ešte dvojakým spôsobom ( pritom nepočítame,
predchádzajúce rozdelenie ). Môže to byť cesta zločinecká a cesta priazne spoluobčanov. Zločinec ak
sa stane vladárom, má tendenciu používať svoje nekalé spôsoby aj v tejto profesii : „Podľa mňa
spočíva vec v dobrom alebo v zlom uplatňovaní krutosti.“ „Treba pripomenúť, že keď dobyvateľ
uchvacuje štát, musí vychádzať z týchto skutočností a všetkých krutostí sa dopustiť naraz. Potom sa k
nim nebude musieť vracať každý deň, ľuďom bude môcť dať pocit bezpečnosti a získať si ich
dobrodeniami.“ (str. 330, VIII. Kapitola)

Ak sa k moci dostane osoba z priazne spoluobčanov

Snaží sa nejakou formou zavďačiť sa im. „Kto sa však stal vladárom z priazne ľudu, vládne sám a má
okolo seba najviac ak pár ľudí, ktorí nie sú privyknutí poslúchať. Ľud má počestnejší cieľ ako mocní,
lebo kým tí chcú utláčať, on iba nechce byť utláčaný.“ (str. 331, IX. Kapitola) Občiansky vladár by si
mal zachovať priateľstvo ľudu. Kto sa však stane vladárom ako nástroj mocných proti ľudu, musí sa
usilovať získať si ľud, nebude to ťažké, ak si ho zoberie pod ochranu. „Ľudia sú už takí, že ak od
niekoho očakávajú všetko zlé, a potom sa od neho dočkajú dobra, tým väčšmi sa mu cítia zaviazaní.“
(str.332, IX. Kapitola)
Rozumný vladár musí nájsť taký spôsob vlády, aby občania potrebovali jeho štát vždy. Potom mu
budú vždy verní.

Posledným vladárstvom

Ktoré uvádza Machiavelli je cirkevné, tu sú ťažkosti iba s nadobudnutím takéhoto vladárstva. Existujú
tu dávne cirkevné poriadky, ktoré sú také mocné a výborné, že dokážu udržať vladárov pri moci bez
ohľadu na to, ako žijú a vládnu. „ Povstali z božej vôle, Boh ich aj udržiava, a kto by sa nimi zaoberal,
bol by domýšľavý a pochabý človek.“ (str. 335, XI. Kapitola)

Hlavným základom dobrého štátu

By mali byť dobré zákony a vojsko. Zákony sú potrebné na uchovávaní faktu spravodlivej spoločnosti
a vojsku na ich podporu. Vojsko môže byť buď zložené z občanov, alebo žoldnierske. Ďalej môže mať
formu pomocného, alebo zmiešaného. Obe majú výhody aj nevýhody, no pri žoldnierskom treba
dávať špeciálne pozor na jeho spoľahlivosť. Žoldnieri totiž nebojujú za ideály, ale za peniaze, ktoré im
v konečnom dôsledku prípadnú stratu života nevrátia, no vlastní vojaci, vychovaní k láske ku
kniežatstvu sú schopní zaň aj padnúť a bojovať urputnejšie. Za pomocné vojsko považujeme vojakov,
ktorých pošle nejaký vladár na pomoc inému vladárovi. Je to vlastne istý druh žoldnierskeho vojska,
keďže vojaci nebojujú za vlastnú vlasť, no namiesto žoldu im musí stačiť dobrý úmysel ich vládcu.

Podľa Machiavelliho je hlavnou starosťou vladára ochrana štátu

Čo v praxi znamená organizovanie vojny. No treba však povedať, že vladári, ktorých jedinou starosťou
bola práve vojna a jej organizovanie, prišli veľmi rýchlo o trón a naopak prílišná nevedomosť vecí
vojenských končí tak isto. Autor radí vladárom aby chodili na poľovačky, študovali zemepis a obranu
vlasti. Správny vladár musí byť dobrým veliteľom, musí vedieť nájsť nepriateľa, ubytovať vojsko,
pripraviť bitku, poznať rôzne taktiky boja. No nielen to musí byť znalý dejín, musí poznať príčiny
víťazstiev jednotlivých vladárov v histórii. Na to všetko sa mu treba pripraviť v čase mieru.
„Ak sa chce vladár udržať, musí sa naučiť schopnosti nebyť dobrý a okrem toho sa musí naučiť aj túto
schopnosť uplatňovať alebo neuplatňovať, ako si to okolnosti vyžadujú.“ (str. 345, XV. Kapitola)

Autor tu nepojednáva o ideálnych vlastnostiach vladára, ale o skutočných

Vladár ale musí byť natoľko obozretný, aby sa vedel vyvarovať takých hanebných necností, ktoré by
ho pripravili o štát.
Dobrý vladár nesmie byť štedrí, ba musí byť až skúpy a pred ľudom nesmie budiť dojem človeka,
žijúceho v prepychu. Najlepší vládca je taký, ktorý aj v časoch vojen nedvíha dane, ale vojnu vedie z
úspor rokov minulých, alebo z vojnovej koristi, na čo Machiavelli dodáva že „dávať z cudzieho
neuberá na tvojej povesti, naopak, pridáva : dávať z tvojho, to ti jedine škodí.“
Každý vladár si má želať, aby ho považovali skôr za súcitného ako za ukrutného. No nový vladár
väčšinou nemá inú možnosť ako si vynútiť rešpekt, než byť ukrutným. Vystáva teda otázka, čo je
lepšie – budiť lásku, alebo strach. Najlepšie je oboje, ideálny vládca musí byť milovaný, no zároveň
musí budiť rešpekt a autoritu.

Vladár pozná dva druhy bojov

Pomocou zákona a pomocou násilia. Machiavelli prirovnáva prvý spôsob ako charakteristický pre
človeka a druhý ako spôsob zvierací. Dobrý vládca sa teda musí správať ako človek, aj ako zviera.
„Vladár musí skrátka dbať, aby mu z úst nikdy nevyšlo niečo, čo by bolo v najmenšom rozpore s
piatimi vlastnosťami. Nech vyzerá podľa reči a vzhľadu plný súcitu, oddanosti, čestnosti, ľudskosti,
nábožnosti.“ (str. 351, XVIII. Kapitola)

Správny vladár

Má budiť vzbudzovať rešpekt, no nemal by byť nenávidený a opovrhovaný. To dosiahne ak bude

dodržiavať pravidlo, že ľudu sa nesmie siahať na majetok a česť, inak sa búri. Do čela vzbury sa
dostávajú sprisahanci. Ak je vladár milovaný ľudom, potom vzbura nenachádza odozvu a sprisahanci
sa musia báť nielen trestu vladárovho, ale aj hnevu ľudí. Vladár by mal však poveriť trestom iných a
on sám by sa mal obmedziť iba na udeľovanie milosti.

Veľký vladár sa stáva veľkým

Vďaka svojim víťazstvám nad nepriateľmi a teda mnohí sa nazdávajú, že vladár, len čo sa naskytne
príležitosť, má voči sebe podnecovať svojich nepriateľov. Autor tvrdí, že otázka správnosti tohoto
kroku závisí od konkrétnych situácií, no nie vždy sa odporúča mať nepriateľov na každej strane.
Každé kniežatstvo má pevnosti, ktoré slúžia na obranu pred nepriateľmi. Keď sa však nový vladár
ujme vlády, ľud ho berie spočiatku ako nepriateľa, preto by mohol pevnosti využiť. Ak chce mať
vladár patričnú vážnosť, najlepšie si ju získa veľkými podujatiami a dobrým príkladom. Ďalej sa musí
vladár pridať k nejakému názoru, pretože správny vladár musí byť niekomu priateľom a niekomu
nepriateľom, pretože ak tak nespraví, ľud nadobudne pocit neistoty. Priatelia (spojenci) by mali byť
slabší ako on, lebo inak by sa mohol stať v prípade víťazstva ich väzňom.

Správny vladár by mal vládnuť pomocou ministrov

Keďže nemôže byť vo všetkých oblastiach odborníkom. Ministri a ich voľba je otázkou kráľovej
múdrosti. vladár si má všímať, či konajú vo svoj prospech, alebo v prospech štátnej veci. Dobrých
ministrov je potrebné od kniežaťa pochváliť, vyznamenať aby mu boli oddaní. Ministri musia mať
rovnako ako vladár strach zo vzbury.
Treba ešte spomenúť zvláštny typ ministrov – lichotníkov. Takýchto ministrov majú väčšinou
vládcovia, ktorí nechcú počuť pravdu a preto sa z jeho ministrov stane skupina sluhov, hlásiacich to,
čo chce vladár počuť. „ Pred pochlebovačmi sa totiž vladár môže ubrániť len tak, keď ľudia budú
vedieť, že ho neurazia pravdou.“(str.366, XXIII. Kapitola)

Za Machiavelliho čias bolo Taliansko

Postihnuté častými vzburami v kniežatstvách. Predpokladal, že hlavnou príčinou je to, že sa ľudia

necítia šťastní.
Nakoniec Machiavelli odporúča L. Medicejovi aby zjednotil Taliansko.
Machiavelliho dielo je prehľadnou charakteristikou vladárových vlastností. Za veľmi dobrý fakt
považujem, že pri radách a myšlienkach uvádza príklady tých, ktorí sa nimi riadili a ako dopadli, i tých,
ktorí sa ni mi neriadili a ako dopadli. Pomáha to na praktické využitie autorových slov.