Umenie ako krása

Otázkou krásy sa zaoberajú ľudia už od čias pred našim letopočtom. Filozofovia starovekého
grécka označovali krásu za primeranosť, poriadok, proporciu, harmóniu a iné. Platón
označuje krásu za niečo podstatné, nadčasové, niečo čo podlieha premenám v čase
konvenciám a predstavám, pričom toto premenlivé určenie ma svoje kritérium absolútnej
krásy. Ako uvádza Ossian Ward, krása je dnes zdá sa tak zastarala predstava, že sa dnes
takmer nikto neopováži vysloviť jej meno, nie to ešte hodnotiť, či je niečo krásne alebo nie.
V starších obdobiach boli však umelci posudzovaní iba podľa atraktívnosti, že sa to takmer
stalo akousi hlúpou kvalifikáciou na posudzovanie každého diela. Ak sa však zdá, že starí
majstri trpeli nadbytkom krásy, stále vieme nájsť určitú hranicu vyrovnanosti, elegancie,
čistoty a výnimočnosti, ktorá presahuje obyčajnú pôvabnosť. Každý vek mal svoju vyhranenú
definíciu krásy, ktorá bola záhadnejšia, opojnejšia a zvodnejšia ako tá z predchádzajúcej éry.

Slovom krásny a ďalšími obdobnými výrazmi ako pôvabný, pekný, ušľachtilý, nádherný alebo
skvelý väčšinou označujeme niečo, čo sa nám páči. Zdá sa že v tomto zmysle pre nás „krásny“
znamená „dobrý“. V historických epochách boli pojmy krása a dobro tesne spojené. Pokiaľ
však pri posudzovaní vychádzame z každodennej skúsenosti, máme za tendenciu označovať
ako dobré to, čo sa nám nie len páči, ale čo by sme zároveň chceli mať pre seba. Je
nekonečné množstvo vecí, ktoré považujeme za dobré – opätovanú lásku, poctivo získané
bohatstvo, zaslúženú odmenu – a práve vo všetkých týchto prípadoch by sme onú „dobrú
vec“ chceli mať. Ja som sa teda rozhodol že sa pozriem na tému krásy v zobrazeniach lásky.

Ako prvé dielo tu máme dielo s názvom Bozk od Francesca Hayeza z roku 1859.

Kontext: Po porážke napoleonského Francúzska v 19. storočí sa v roku 1815 konal Viedenský
kongres s cieľom prekresliť mapu Európy. Taliansko malo v porovnaní s ostatnými
európskymi krajinami veľmi okrajovú úlohu a malo byť rozdelené do niekoľkých štátov.
Každý štát bol buď priamo alebo silne ovplyvnený Habsburgovcami z Rakúskeho cisárstva.
Táto fragmentácia bola v rozpore s rastúcim nacionalistickým sentimentom za zjednotenie
Talianska a spôsobila vytvorenie tajných spoločností s demokraticko-radikálnymi
orientáciami, ako sú Carboneria a Young Italy. Hoci tieto združenia boli neúspešné, ich úloha
bola zásadná pri formovaní verejnej mienky.

Prvá vojna za taliansku nezávislosť (1848) bola neúspešná, ale v roku 1859 tajná dohoda
medzi Napoleonom III. a Camillom Bensom, grófom z Cavour, stanovila vytvorenie
protirakúskej aliancie. Príspevok Francúzska bol považovaný za kľúčový, pretože rakúske
armády boli porazené spojenectvom v Lombardsko-Benátskom kráľovstve. Toto víťazstvo
spustilo proces zjednotenia a o niekoľko rokov neskôr, v roku 1861, bolo vyhlásené Talianske
kráľovstvo.

Práve v tom období Francesco Hayez namaľoval The Kiss. Umelec, pamätajúci na krvavé
represie nacionalistického hnutia, sa rozhodol zamaskovať ideály sprisahania a boja proti
útočníkom pod reprezentáciu minulých udalostí. Použitie nejednoznačných, nepriehľadných
metafor umožnilo umelcovi vyhnúť sa cenzúre zo strany úradov
Obraz predstavuje pár zo stredoveku, objímajúci sa pri vzájomnom bozkávaní. Patrí medzi
najvášnivejšie a najintenzívnejšie znázornenia bozku v histórii západného umenia. Dievča sa
nakloní dozadu, zatiaľ čo muž pokrčí ľavú nohu, aby ju podopieral, pričom súčasne položí
nohu na schod vedľa seba, akoby sa každú chvíľu chystal ísť. Pár, hoci je v strede obrazu, nie
je rozpoznateľný, pretože Hayez chcel, aby bol bozk v strede kompozície. V ľavej časti plátna
číhajú v rohu tienisté formy, ktoré vyvolávajú dojem sprisahania a nebezpečenstva.

Geometrická a perspektívna schéma obrazu Bozk je postavená na sérii uhlopriečok, ktoré

sledujú priebeh krokov a zbiehajú sa k úbežníku, umiestnenému naľavo od dvoch milencov.
Tieto línie predstavujú rámec obrazu a priťahujú pozornosť pozorovateľa k páru.

Chromatizmus obrazu je zdedený z renesančných škôl benátskych majstrov, kde Hayez viedol
svoje prvé štúdiá. Hnedá farba plášťa a červená chlapčenských pančuchových nohavíc
harmonicky splývajú so svetlomodrou v šatách dievčaťa, zatiaľ čo neutrálne odtiene pozadia
pomáhajú páru vyniknúť. Svetlo vychádzajúce z vonkajšieho zdroja umiestneného naľavo od
obrazu dopadá na celú scénu homogénne: jeho odrazy zvýrazňujú hodvábne šaty dievčaťa,
zdôrazňujúc aj dlažbu a tehly na stene.

Tento obraz je považovaný za symbol talianskeho romantizmu, z ktorého má mnoho čŕt. V

povrchnejšej rovine je obraz znázornením vášnivého bozku, ktorý sa dáva do súladu s
princípmi romantizmu. Preto kladie dôraz skôr na hlboké city než na racionálne myslenie a
predstavuje reinterpretáciu a prehodnotenie stredoveku vo vlasteneckom a nostalgickom
tóne. Niektorí historici umenia tiež naznačujú, že jedným z politických významov, ktoré môže
obraz niesť, je, že mladý taliansky vojak, ktorý odchádza bojovať za Taliansko proti Rakúsko-
Uhorsku, sa rozlúči so svojou láskou, keď ju naposledy pobozká.

V hlbšej rovine obraz symbolizuje romantické, nacionalistické a vlastenecké ideály

Risorgimenta; túto interpretáciu podporujú viaceré ikonografické prvky.

Bezprostrednú rozlúčku medzi milencami naznačuje mužská noha dočasne položená na

schode a pevné zovretie, ktorým ho jeho milovaná drží. To predstavuje nevyhnutnosť, že
musí odísť.

Ako druhé dielo tu mám obraz Bozk od Gustava Klimta.

Gustav Klimt zobrazuje pár zomknutý v intímnom objatí na zlatom, plochom pozadí. Dve
postavy sú situované na okraji rozkvitnutej lúky, ktorá končí pod odhalenými nohami ženy.
Muž má na sebe róbu s potlačou geometrických vzorov a jemných špirál. On nosí korunu
viniča, zatiaľ čo žena nosí korunu kvetov. Je zobrazená vo splývavých šatách s kvetinovými
vzormi. Mužova tvár sa divákom neukazuje a namiesto toho je jeho tvár sklonená nadol, aby
žene pritlačila bozk na líce, a jeho ruky zvierajú tvár ženy. Oči má zatvorené, jednu ruku
ovinutú okolo mužovho krku, druhú jemne položenú na jeho ruke a tvár má vyvrátenú, aby
prijala mužov bozk.

Vzory na obraze naznačujú štýl secesie a organické formy hnutia Arts and Crafts. Pozadie
zároveň evokuje konflikt medzi dvoj- a trojrozmernosťou, ktorý je vlastný dielu Degasa a
iných modernistov. Obrazy ako The Kiss sú vizuálnym prejavom ducha fin-de-siecle, pretože
zachytávajú dekadenciu sprostredkovanú opulentnými a zmyselnými obrazmi. Použitie
plátkového zlata pripomína stredoveké zlaté maľby, iluminované rukopisy, skoršie mozaiky a
špirálovité vzory na odevoch pripomínajú umenie doby bronzovej a ozdobné úponky, ktoré
sa v západnom umení vyskytujú ešte pred klasickými časmi. Mužova hlava končí veľmi blízko
vrchu plátna, čo je odklon od tradičných západných kánonov, ktorý odráža vplyv japonskej
tlače, rovnako ako zjednodušená kompozícia obrazu.

Ďalšie dielo je od Mikuláša Galandu a nazýva sa Milenci.

Na tomto diele môžeme vidieť muža a ženu v objatí, stojacich pred akýmsi hranarým
objektom v pozadí.
Dielo Milenci vykazuje značné ovplyvnenie Picassovým neoklasicizmom. Lyrické variácie
neoklasicizmu španielskeho giganta uplatnil Galanda najmä v cykle aktov kúpajúcich a
česajúcich sa žien i v tradičnej téme materstva. Zachovával pritom elementárnu kubistickú
reč: obraz prestáva byť priehľadom do priestoru, síce vždy imaginatívneho, ale predsa
opakujúceho našu každodennú skúsenosť. Vzniká celkom nový konvenčné nevymedzený
obrazový priestor. Zároveň však neoklasicizujúci figurálny prvok opätovne sprítomňuje ilúziu
trojdimenzionálnej maľby.

Posledné dielo nesie názov Pyrrhovo víťazstvo od Ivany Mojšovej

Na tejto maľbe autorka zachytáva príbeh o tom, ako prehnané ambície, jednostrannosť
a sebaláska človeka môžu byť deštruktívnymi pre spoločnosť i preňho samého. V horizonte
obrazu pokojne leží mužské telo hľadiace na svoj ideálny obraz/protipól aj napriek tomu, že
priestor naokolo sa rozpadá a samotné telo je tiež ranené. Nevníma, nevidí, nechce vidieť. Je
unášané svojou neskrotnou túžbou vlastniť a ovládať. Avšak získané víťazstvo a úspech
v konečnom dôsledku žiadnym víťazstvom nemusia byť. Maliarka akoby aktualizovala
klasický mýtus o Narcisovi – posúva ho smerom k súčasnosti a otvára možnosti novým
koncepciám. Zobrazuje človeka zahľadeného, posadnutého samým sebou. Upozorňuje na
malichernú a egocentrickú koncentráciu vlastného ja – v čase, keď nás ohrozuje klimatická
kríza a doslova planetárne problémy. V istom zmysle poukazuje touto cestou na ohrozenú
civilizáciu, ktorá sa tvári, že je všetko v najlepšom poriadku práve v momente, keď sa rúcajú
impériá.