Tri temné koruny

Vyšlo aj v tlačovej podobe

Objednať môžete na
www.cooboo.cz
www.albatrosmedia.sk

Kendare Blake

Tri temné koruny – e-kniha

Copyright © Albatros Media a. s., 2018

Všetky práva vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie nesmie byť rozširovaná
bez písomného súhlasu majiteľov práv.
 THREE DARK CROWNS © Kendare Blake, 2016
First published by HarperTeen, an imprint of HarperCollins Publishers.
Translation rights arranged by Wolf Literary Services LLC, USA.
Translation © Jozef Klinga, 2018
E-book konverzia © Grafické a DTP studio Fragment, 2018

ISBN v tlačenej verzii 978-80-566-0485-4

ISBN e-knihy 978-80-566-0534-9 (1. zverejnenie, 2018)
Tri temné kráľovné
v údolí zrodené,
priateľstvo trojičkám
nebude súdené.

Tri temné sestry

krásne ako sen,
prežiť a vládnuť
môže jedna len.
Šestnáste narodeniny kráľovien
21. december
štyri mesiace pred Beltainom
 PANSTVO EFEMÉRA
Mladá kráľovná stojí bosá na drevenom hranole a vystiera ruky.
Miestnosťou sa ťahá studený prievan a nič jej neponúka ochranu pred
chladom okrem tenučkej spodničky a dlhých čiernych vlasov, ktoré jej
padajú na chrbát. Jej drobné telo potrebuje všetku silu, aby udržala
vzpriamený postoj a zdvihnutú bradu.
Okolo dreveného hranola krúžia ako supy dve vysoké ženy. Končekmi
prstov si bubnujú po lakťoch prekrížených rúk, opätkami hlasno klopkajú
po chladnej drevenej dlážke.
„Je chudá ako rúčka od metly,“ zhodnotí Genevieve a ťukne hánkami po
kráľovniných vytŕčajúcich rebrách, akoby ich jediným pohybom mohla
zahnať hlbšie pod kožu. „A stále taká drobná. Drobné kráľovné
nevzbudzujú u poddaných veľkú dôveru. V rade si o tom ustavične
šepocú.“
Znechutene si premeriava kráľovnú od hlavy po päty a oči sa jej
zastavujú na každej nedokonalosti: na prepadnutých lícach, na pokožke
bielej ako krieda. Pravú ruku jej ešte vždy hyzdia chrasty od kôry
z jedovatého duba. No bez jedinej jazvy. Na tie si dávajú veľký pozor.
„Zves ruky,“ prikáže Genevieve a zvrtne sa na päte.
Kráľovná Katharine sa pozrie na Nataliu, vyššiu a staršiu zo sestier
Arronových, a až potom poslúchne. Natalia prikývne a kráľovnej sa do
končekov prstov znova nahrnie krv.
„Dnes večer si bude musieť obliecť rukavičky,“ vyhlási Genevieve
nezameniteľným kritickým tónom. Lenže zodpovednosť za výchovu
a vzdelanie kráľovnej nesie Natalia, a ak chce Natalia trieť kôru
z jedovatého duba o kráľovnine ruky iba týždeň pred oslavou jej
narodenín, aj to urobí.
 Genevieve chytí medzi prsty pramienok Katharininých čiernych vlasov.
Potom silno potiahne.
Katharine zažmurká. Odkedy sa postavila na hranol, tľapkali po nej
Genevievine ruky zo všetkých strán a občas tak drsne, akoby sa Genevieve
nevedela dočkať, kedy ju pokarhá za to, že spadla, a vynadá jej za nové
modriny.
Genevieve ju opäť potiahne za vlasy.
„Aspoňže jej nevypadávajú. No ako len môžu čierne vlasy vyzerať tak
matne? Nemajú nijaký lesk, a navyše je drobná, príšerne drobná.“
„Je najmenšia a najmladšia z trojčiat,“ odvetí Natalia pokojným hlbokým
hlasom. „Niektoré veci sa jednoducho nedajú zmeniť, drahá sestra.“
Keď Natalia urobí krok dopredu, Katharine nevie zabrániť očiam, aby ju
nesledovali. Natalia Arronová je pre ňu to najbližšie k matke, čo mohla
mať. Práve do jej hodvábnej sukne si šesťročná Katharine zabárala hlávku
počas celej dlhočiznej cesty z Čiernej chatrče do svojho nového domova
v panstve Efeméra a ronila slzy za sestrami, od ktorých ju odtrhli. V ten
deň Katharine vôbec nepripomínala kráľovnú. Lenže Natalia k nej bola
zhovievavá. Hladkala ju po vláskoch a nechala ju vyplakať sa, hoci jej
detské slzy zničili drahé šaty. Dnes je to Katharinina najstaršia spomienka.
Len tento jediný raz jej Natalia dovolila správať sa ako dieťa.
V bledom svetle, ktoré nepriamo dopadá do salónika, sa Nataliin
ľadovoplavý drdol mihoce takmer ako striebro. Nie je však stará. Natalia
nikdy nezostarne. Má ešte priveľa úloh a nesie priveľkú zodpovednosť, aby
si to mohla dovoliť. Je hlavou Arronovcov, rodiny travičov, a zároveň
najmocnejšia členka Čiernej rady. A vychováva ich novú kráľovnú.
Genevieve schmatne Katharine za poranenú ruku. Palec jej prechádza po
chrastovej mozaike a len čo nahmatá tú najväčšiu, rýpe do nej nechtom, až
kým nezačne krvácať.
 „Genevieve,“ osloví ju Natalia varovne, „to stačí.“
„Rukavičky by naozaj neboli zlé,“ uvažuje jej sestra nahlas. „Keď jej budú
siahať nad lakte, dodajú jej rukám pekný tvar.“
Pustí Katharininu ruku a tá kráľovnej slabo pleskne o bok. Katharine stojí
na kuse dreva vyše hodiny a deň sa ani zďaleka nekončí. Čaká ju toho ešte
veľa, kým nadíde večer a jej veľká oslava Gave Noir. Hostina travičov. Už
len pri pomyslení na ňu ju zabolí brucho a kráľovná slabulinko zvraští tvár.
Natalia sa zamračí.
„Oddýchla si si?“ spýta sa.
„Áno, Natalia,“ prikývne Katharine.
„Nemala si nič okrem vody a riedkej ovsenej kaše?“
„Nie.“
Celé dni nepila a nejedla nič iné, a aj tak to možno nebude stačiť. Jedy
a najmä ich množstvo, ktoré bude musieť stráviť, budú silnejšie než počas
Nataliiných príprav na hostinu. Pre kráľovnú by to, samozrejme, bola
úplná hračka, keby len nemala taký slabý dar travičstva.
Z miesta na hranole odrazu pôsobia tmavé steny salónika stiesňujúco.
Katharine sa zdá, že na ňu padajú, drvia ju, pučia pod počtom Arronovcov
za nimi. Prišli sem zo všetkých kútov ostrova pre túto mimoriadnu udalosť.
Šestnáste narodeniny kráľovien. Efeméra väčšinou pripomína rozľahlú,
mĺkvu jaskyňu, v ktorej niet živej duše okrem Natalie, jej služobníctva a jej
príbuzných, keď práve netrávia čas vo svojich domoch v meste – súrodenci
Genevieve a Antonin, bratranec Lucian a sesternica Allegra. Dnes
v Efemére, naopak, panuje rozruch a všetko sa od čistoty priam blyští. Kam
sa pozriete, všade travič či travička. Keby sa domy vedeli usmievať,
panstvo Efeméra by sa vyškieralo od ucha k uchu.
„Musí byť pripravená,“ zdôrazní Genevieve. „V každom kúte ostrova sa
dopočujú o tom, čo sa tu dnes večer stane.“
 Natalia sa na Genevieve pozrie s naklonenou hlavou. Dokonalé gesto,
ktorým dáva najavo, ako chápe sestrine obavy, a ako ju už unavuje
ustavične ich počúvať.
Potom sa Natalia otočí, aby sa pozrela z okna na Indrid, hlavné mesto
ostrova pod snehobielymi kopcami. Ponad dym z komínov mestských
domov sa týčia dve čierne veže Volroja, majestátneho paláca, v ktorom
býva vládnuca kráľovná a kde sídli Čierna rada.
„Si priveľmi nervózna, sestra.“
„Priveľmi nervózna?“ zopakuje Genevieve. „Dnes vstupujeme do
Nástupného roka, a to so slabou kráľovnou. Ak prehráme… rozhodne sa
nevrátim do Prynnu!“
Hlas jej sestry je odrazu taký prenikavý, že Natalia sa zachichoce. Prynn.
Kedysi bol mestom travičov, no dnes v ňom žijú len tí najslabší. Travičom
teraz patrí celé hlavné mesto. A tak je to už vyše sto rokov.
„Za celý svoj život si v Prynne ešte nebola, Genevieve.“
„Nesmej sa mi.“
„Tak nebuď smiešna. Niekedy naozaj neviem, čo ti je.“
Opäť sa pozrie z okna a zahľadí sa na čierne veže Volroja. V Čiernej rade
sedí päť Arronovcov. Už tri generácie ich v rade nesedelo menej.
Zakaždým ich do rady dosadila vládnuca kráľovná travičov.
„Hovorím nahlas iba to, čo si si možno nevšimla, odkedy sa už v rade
takmer ani neukážeš a namiesto toho rozmaznávaš našu kráľovnú.“
„Ja si všímam všetko,“ odvetí Natalia prísne a Genevieve sklopí zrak.
„Pravdaže. Prepáč, sestra. Ide len o to, že v rade rastie napätie, odkedy
chrám otvorene stojí na strane elementalistov.“
Natalia sa pohŕdavo zasmeje.
„Chrám je dobrý na náboženské sviatky a modlitby za choré detičky.“
Natalia sa otočí ku Katharine, zdvihne ruku a nadvihne jej prstom bradu.
„So všetkým ostatným sa ľudia obracajú k rade. Čo keby si zašla do stajní
a zajazdila si po okolí?“ navrhne svojej sestre nezmeneným tónom.
„Upokojí ťa to. Alebo sa vráť do Volroja. Určite sa tam nájde nejaká
záležitosť, ktorá si vyžaduje tvoju prítomnosť.“
Genevieve zatvorí ústa. Chvíľu sa zdá, že neposlúchne alebo zdvihne ruku
a vylepí Katharine zaucho, len aby si uľavila.
„To je dobrý nápad,“ povie napokon. „Uvidíme sa dnes večer, sestra.“
Keď Genevieve konečne odíde, Natalia kývne na Katharine. „Už môžeš
zliezť.“
Dievčine sa trasú chudé kolená, keď schádza z dreveného hranola. Dáva si
veľký pozor, aby sa nepotkla.
„Choď do svojich komnát,“ prikáže Natalia a odvráti sa, aby sa venovala
listinám na svojom stole. „Giselle ti prinesie misku ovsenej kaše. Potom si
už nesmieš dať nič okrem zopár dúškov vody.“
Katharine skloní hlavu a vystrúha polovičný pukerlík, ktorý si Natalia
všimne kútikom oka. Dievčina však stojí na mieste.
„Naozaj…“ Katharine zaváha. „Naozaj je to také zlé, ako hovorí
Genevieve?“
Natalia k nej otočí tvár a chvíľu sa na ňu pozerá, akoby sa rozhodovala, či
sa vôbec má unúvať odpovedať.
„Genevieve si robí starosti,“ vyjadrí sa napokon. „Je taká už odmalička.
Nie, Kat. Nie je to až také zlé.“ Pohladí dievčinu po líci, aby jej zároveň
zastrčila niekoľko neposlušných prameňov za ucho. Natalia to často robí,
keď je s kráľovnou spokojná, a Katharine nič iné neupokojí tak rýchlo ako
toto nežné gesto. „Kráľovné z radov travičov sedeli na tróne už dávno pred
mojím narodením. A budú na ňom sedieť ešte dlho po tom, ako my obe
zomrieme.“ Materinsky chytí Katharine za holé plecia. Vysoká Natalia,
plná ľadovej krásy. Slová, ktoré jej vychádzajú z pekne vykrojených úst,
nenechávajú priestor na hádky ani pochybnosti. Keby sa Katharine väčšmi
ponášala na Nataliu, Arronovci by sa nemali čoho obávať.
„Dnes večer budeme oslavovať,“ povie Natalia. „Teba a tvoje narodeniny.
Uži si svoju oslavu, kráľovná Katharine. O všetko ostatné sa postarám ja.“
Kráľovná Katharine sedí pred svojím toaletným stolíkom a skúma svoj
odraz v okrúhlom zrkadle, kým jej Giselle dlhými pravidelnými pohybmi
češe vlasy. Má na sebe iba spodničku a župan, pod ktorými sa ešte vždy
trasie od zimy. Efeméra je miesto, kde večne vládne prievan a v kútoch sa
ponevierajú dlhé tiene. Niekedy sa jej zdá, že drvivú väčšinu svojho
mladého života prežila v tme a premrznutá na kosť.
Po jej pravici stojí sklené terárium. Odpočíva v ňom jej koralovec,
ktorému sa mierne vydúva hadia koža od cvrčkov, ktoré zožral. Katharine
ho chová, odkedy sa hadík vyliahol z vajíčka, a je jediným jedovatým
tvorom, ktorého sa nebojí. Had pozná vibrácie Katharininho hlasu a vôňu
jej pokožky. Doteraz ju ani raz nepohrýzol.
Katharine si ho dnes zoberie na oslavu, ovinutého okolo zápästia ako
teplý, živý náramok. Natalia si zasa prinesie čiernu mambu. Háďa na
zápästí síce nie je také elegantné ako hrubý had prehodený cez plecia ako
dlhý šál, no Katharine uprednostňuje decentnejší doplnok. Navyše má jej
háďa krajšie šupiny v odtieňoch červenej, zlatej a čiernej. Vraví sa, že sú to
jedovaté farby. Dokonalý doplnok pre kráľovnú travičov.
Katharine prejde prstom po skle a had zdvihne okrúhlu hlávku. Katharine
výslovne zakázali dať plazovi meno a dokola jej omieľali, že had nie je
domáci maznáčik. Lenže Katharine háďa v tajnosti volá Zlatka.
„Nepreháňaj to so šampanským,“ povie Giselle, keď rozdeľuje Katharinine
čierne vlasy do hrubších prameňov. „Určite v ňom bude jed nejakého
zvieraťa alebo doň primiešajú vlastnú otravu. V kuchyni som čosi začula
o bobuliach ľuľkovca.“
 Jej narodeniny – a narodeniny jej sestier. Všade na ostrove dnes ľudia
oslavujú šestnáste narodeniny najmladšej generácie kráľovských trojčiat.
„Iba si omoč pery,“ poradí jej Giselle. „A viac nepi. Nemysli iba na jed, no
i na samotný alkohol. Taká krehká osôbka ako ty nepotrebuje veľa piť, aby
sa jej podlamovali kolená.“
Giselle zapletie kráľovnej vlasy do vrkočov a následne ich zatočí do
jedného drdola, ktorý jej pripne na temeno. Má nežný dotyk. Nešticuje ju.
Slúžka vie, že roky plné jedov a otráv jej oslabili kožu na hlave.
Katharine sa načiahne po ďalšie líčidlá, no Giselle nesúhlasne tľoskne.
Kráľovná už má na sebe priveľa púdru, aby zakryla vytŕčajúcu kľúčnu kosť
a zamaskovala prepadnuté líca. Jedy jej ukradli detský tuk. Po prepotených
a prevracaných nociach jej pokožka zostala krehká a priesvitná ako mokrý
papier.
„Už si dosť pekná,“ ubezpečí ju Giselle a usmeje sa na ňu v zrkadle. „Máš
veľké, tmavé oči ako porcelánová bábika.“
Giselle je milá a priateľská. Katharine ju má najradšej zo všetkých sluhov
a slúžok v Efemére. Lenže ešte aj obyčajná slúžka je oveľa krajšia ako
kráľovná. Má plné boky, ružové líčka a lesk jej plavých vlasov zahanbuje aj
ľadovoplavý odtieň, ktorým si Natalia odfarbuje svoje.
„Oči ako bábika,“ zopakuje Katharine.
Možno. No nie sú rozkošné. Iba dve veľké, čierne gule v chorľavej tvári.
Pri pohľade do zrkadla si Katharine rozkladá svoje telo na jednotlivé časti.
Kosti. Koža. Nedostatok krvi. Nemuseli by sa veľmi snažiť, aby ju roztrhali
na franforce, aby jej z kostí stiahli slabučké svaly, povytŕhali orgány
a nechali ich uschnúť na slnku. Často rozmýšľa, či by sa takto rozpadli aj
jej sestry. Či sú pod povrchom všetky tri navlas rovnaké. Žiadna travička,
naturalistka a elementalistka.
„Genevieve je presvedčená, že zlyhám,“ zdôverí sa jej Katharine. „Podľa
nej som primalá a prislabá.“
„Si kráľovná travičov,“ odvetí Giselle. „Na čom inom by malo záležať?
Navyše nie si až taká malá. Ani slabá. Videla som už aj menšie a slabšie
dievčatá.“
Natalia vkĺzne do miestnosti v úzkych čiernych puzdrových šatách. Mali
počuť, že sa blíži – opätky jej klopkali po tvrdej dlážke a ich ozvena sa
niesla až k vysokým stropom. No asi sa priveľmi ponorili do odrazu
v zrkadle a dôverného rozhovoru.
„Je pripravená?“ spýta sa Natalia a Katharine okamžite vstane. Je to veľká
pocta, aby ju obliekla hlava rodiny Arronovcov, a dievčine sa jej dostáva
iba na slávnostné dni. A na najdôležitejšie narodeniny v živote.
Giselle prinesie Katharininu večernú róbu. Je čierna ako noc, so sukňou až
po zem. Ťažká. Nemá síce rukávy, no k róbe už sú pripravené čierne
saténové rukavičky, ktoré zakryjú škaredé chrasty od kôry jedovatého
duba.
Keď Katharine vlezie do sukne a Natalia jej začne šnurovať korzet,
kráľovná dostane slabý kŕč v žalúdku. Po schodoch už k nim doliehajú prvé
zvuky hostí, ktorí sa zhromaždili na oslavu. Natalia a Giselle jej navlečú
rukavičky. Giselle otvorí terárium. Katharine vyloví Zlatku a háďa sa jej
poslušne ovinie okolo zápästia.
„Omámili ste ju?“ spýta sa Natalia. „Možno by to bolo lepšie.“
„Nič neurobí,“ ubezpečí ju Katharine a pohladká Zlatkine šupiny. „Je
dobre vychovaná.“
„Ako povieš.“ Natalia otočí Katharine tvárou k zrkadlu a položí ruky na
jej plecia.
Nikdy v dejinách nesedeli na tróne za sebou tri kráľovné s rovnakým
darom viac ako jeden raz. Sylvia, Nicola a Camille boli prvé aj posledné.
Všetky tri boli travičky, ktoré vychovali Arronovci. Ešte jedna a mohla by
z toho vzniknúť dynastia. Potom by možno v budúcnosti dovolili dospieť
iba kráľovnej-travičke a jej sestry utopia ako mačence hneď po príchode na
svet.
„Na Gave Noir nebudú striehnuť nijaké prekvapenia,“ vysvetlí Natalia. „Na
stole nebude nič, s čím by si sa doteraz nestretla. Platí však rovnaké
pravidlo ako vždy – nejedz priveľa. Drž sa svojich fígľov. Rob, čo sme
nacvičovali.“
„Bolo by naozaj dobré znamenie, keby sa môj dar prebudil dnes večer,“
hlesne Katharine. „Práve na moje narodeniny. Ako sa to stalo kráľovnej
Hadly.“
„Už zasa si dlho vysedávala v knižnici.“ Natalia strekne trocha
jazmínového parfumu na Katharinin krk a jemným dotykom skontroluje
vypnuté vrkoče. Natalia má ľadovoplavé vlasy upravené podobne, možno
ako prejav podpory. „Kráľovná Hadly nebola travička. Mala dar vojny. To
je niečo iné.“
Katharine prikývne a nechá sa obracať doľava a doprava, akoby ani
nebola človek, ale iba figurína z drsnej hliny, ktorú môže Natalia tvarovať
svojím travičským darom.
„Si trochu chudá,“ povie Natalia. „Camille nebola nikdy vychudnutá, skôr
takmer bacuľatá. Na Gave Noir sa vždy tešila ako dieťa na nedeľný obed.“
Pri zmienke o kráľovnej Camille nastraží Katharine uši. Hoci ju vychovala
Camillina nevlastná sestra, Natalia o predchádzajúcej kráľovnej takmer
nikdy nehovorí. O Katharininej matke, i keď ona o nej takto neuvažuje.
Chrámová doktrína hovorí, že kráľovné nemajú matku ani otca. Sú
dcérami Bohyne a nikoho iného. Navyše, kráľovná Camille opustila ostrov
aj so svojím manželom, len čo sa zotavila z pôrodu trojčiat, ako všetky
kráľovné pred ňou. Bohyňa poslala ostrovu nové kráľovné a vláda tej starej
sa tým skončila.
 Katharine však i napriek tomu rada počúva príbehy o svojich
predchodkyniach. Jediný príbeh o Camille, ktorý jej Natalia ochotne
porozpráva, sa točí okolo získania koruny. Camille otrávila svoje sestry tak
prefíkane a tak potichu, že zomierali niekoľko dní. Keď bolo po všetkom,
vyzerali také pokojné, že keby sa im na perách neleskla pena, povedali by
ste si, že určite zomreli v spánku.
Natalia videla obe pokojné, otrávené tváre na vlastné oči. Ak Katharine
uspeje, uvidí ďalšie dve.
„Vo všetkom ostatnom sa však na Camille veľmi podobáš,“ pokračuje
Natalia s povzdychom. „Aj ona milovala tie zaprášené bachanty v knižnici.
A večne vyzerala taká mladá. Bola taká mladá. Vládla iba šestnásť rokov od
svojej korunovácie. Bohyňa jej zoslala trojčatá priskoro.“
Bohyňa zoslala kráľovnej Camille trojčatá priskoro, lebo bola slabá. To si
šepoce ľud. Katharine občas rozmýšľa, koľko času bude mať ona. Koľko
rokov bude panovať svojim poddaným, kým sa Bohyňa rozhodne, že je
najvyšší čas nahradiť ju. Domnieva sa, že Arronovcom je to fuk. Čierna
rada vládne ostrovu od narodenia kráľovien až po korunováciu najsilnejšej
a bude ho ovládať, aj keď bude mať korunu na hlave Katharine.
„Camille mi svojím spôsobom bola ako mladšia sestra,“ zaspomína
Natalia.
„Takže ja som tvoja neter?“
Natalia chytí Katharine za bradu.
„Nebuď precitlivená,“ prikáže jej a až potom ju pustí. „Na to, ako
mladučko vyzerala, zabila Camille svoje sestry s prekvapivo veľkou
sebadôverou. Vždy bola výborná travička. Jej dar sa prebudil veľmi skoro.“
Katharine podráždene zvraští čelo. Aj jednej z jej sestier sa dar prebudil
veľmi skoro. Mirabelle, veľkej elementalistke, vládkyni živlov.
„Ja zabijem svoje sestry rovnako hladko, Natalia,“ vyhlási Katharine.
„Sľubujem. Lenže keď s nimi skoncujem, pravdepodobne nebudú vyzerať,
akoby spali.“
Tanečná sála v severnom krídle je plná travičov. Zdá sa, že každý, komu
v žilách koluje aspoň kvapka arronovskej krvi, a veľa ďalších travičov
z Prynnu i okolia, meralo cestu do Indridu. Katharine si prezerá
zhromaždený dav z vrchu hlavného schodiska. Zo všetkých strán sa ligoce
krištáľ, striebro a drahokamy a odrazené svetlo sa leskne na jagavých
vežičkách z ružových bobúľ ľuľkovca zlomocného obalených
v pavučinkách ťahaného karamelu.
Hostia pôsobia príliš elegantne. Krky žien obopínajú tesné náhrdelníky,
na ktorých sa trbliecu čierne perly a diamanty, mužom krášlia hrudníky
kravaty z čierneho hodvábu. Všetci majú na kostiach priveľa svalov.
Priveľa sily v údoch. Budú ju odsudzovať a nebude sa im zdať dosť dobrá.
Vysmejú ju.
Ako ich tak sleduje, jedna žena s tmavočervenými vlasmi sa zasmeje
a zakloní hlavu. Na chvíľu jej vidno stoličky a ústa sa jej otvoria do takej
šírky, akoby si vykĺbila čeľusť. V Katharininých ušiach sa zdvorilé trkotanie
mení na prenikavé kvílenie a tanečná sála je odrazu plná jagavých príšer.
„Nezvládnem to, Giselle,“ zašepká. Slúžka jej prestane uhládzať objemnú
sukňu a zozadu ju chytí za plecia.
„Ale áno, zvládneš,“ uistí ju.
„Toľko schodov tu nikdy nebolo.“
„Kdeže,“ pokrúti Giselle hlavou a zasmeje sa. „Kráľovná Katharine, budeš
dokonalá.“
V tanečnej sále pod nimi stíchne hudba. Natalia zdvihla ruku.
„Si pripravená,“ zhodnotí Giselle a posledný raz skontroluje vodopád
čiernej látky.
„Všetkým vám ďakujem,“ prihovorí sa Natalia hosťom svojím hlbokým
hlasom, ktorý sa odráža od vysokých stien, „že ste tu s nami v tento
významný deň. Tento deň je dôležitý každý rok, no tentokrát získava ešte
väčší význam. Dnes má naša Katharine šestnásť rokov!“ Hostia zatlieskajú.
„A keď príde jar a s ňou Beltain, nebudeme sláviť iba tento sviatok. Bude to
začiatok Nástupného roka. Celý ostrov uvidí počas obradu Oživenia pravú
moc travičov! A keď sa Beltain skončí, budeme s potešením sledovať, ako
naša kráľovná slastne otrávi svoje sestry.“
Natália ukáže vystretou rukou na hlavné schodisko.
„V tomto roku slávime začiatok a o rok budeme sláviť korunu.“ Ďalší
potlesk. Smiech a nadšené pokriky. Myslia si, že to bude hračka. Jeden rok
na otrávenie dvoch kráľovien. Mocná kráľovná by to zvládla za mesiac, no
Katharine mocná nie je.
„Dnes večer,“ pokračuje Natalia, „sa smiete tešiť z jej spoločnosti.“
Natalia sa otočí k strmým schodom pokrytým purpurovým kobercom. Pri
tejto príležitosti naň položili ešte lesklý čierny behúň. Možno ho sem však
dali iba preto, aby sa Katharine pošmykla a stratila rovnováhu.
„Táto róba je ťažšia, než vyzerala v mojej skrini,“ povie Katharine potichu
a Giselle sa tlmene zachichoce.
Len čo opustí tieň a postaví sa na najvyšší schod, Katharine na sebe cíti
každučký pár očí. Traviči sú od prírody vážni a veľmi inteligentní.
Pohľadom vedia ublížiť rovnako dobre ako nožom. Ľud ostrova Fennbirn
silnie s kráľovnou, ktorá sedí na tróne. Naturalisti silnejú pod vládou
naturalistky. Elementalisti pod vládou elementalistky. Po troch travičkách
na tróne je aj posledný travič silný ako ešte nikdy, a Arronovci sa týčia
nad všetkými.
Katharine netuší, či sa má usmievať. Vie len, že sa nesmie triasť. Ani
potknúť. Takmer zabúda dýchať. Kútikom oka si všimne Genevieve, ktorá
stojí na pravej strane za Nataliou. Jej bledofialové oči sú ako dva kamene.
Tvári sa zúrivo aj ustráchane, akoby Katharine nabádala urobiť chybu.
Akoby sa už nevedela dočkať toho slastného pocitu, keď jej ruka pristane
celou silou na Katharininom prepadnutom líci.
Len čo Katharine zíde z posledného schodu na dlážku tanečnej sály,
dvíhajú sa čaše a blyštia sa biele zuby. Katharine padne kameň zo srdca.
Všetko je v poriadku, aspoň zatiaľ.
Sluha ponúkne Katharine pohár šampanského. Prijme ho a ovonia.
Pripomína jej dub a jablká. Ak nápoj otrávili, potom nie ružovými
bobuľami ľuľkovca, ako sa domnievala Giselle. Napriek tomu si však
dopraje iba malý dúšok, len toľko, aby si navlhčila pery.
Po slávnostnom príchode kráľovnej začne opäť hrať hudba a trkotanie
pokračuje ako predtým. Traviči v najlepších čiernych šatách sa k nej zletia
zo všetkých strán ako kŕdeľ vrán, muži sa jej zdvorilo klaňajú a ženy
strúhajú pukerlíky, predstavujú sa jej všakovakými menami, no len jedno
z nich má skutočný význam, a to meno Arron. Po chvíli sa jej začne
zmocňovať úzkosť. Čierna róba sa jej odrazu zdá pritesná, zviera ju,
nedovoľuje jej dýchať v miestnosti, kde ešte pred chvíľou nebolo tak
horúco. Pátra pohľadom po Natalii, no nevie ju nikde nájsť.
„Je vám niečo, kráľovná Katharine?“
Katharine zažmurká na neznámu ženu pred sebou. Nevie si spomenúť, čo
jej hovorila.
„Nie,“ odvetí stroho. „Nič.“
„Čo si teda myslíte? Sú narodeninové oslavy vašich sestier rovnako
veľkolepé ako vaša?“
„Ó, kdeže!“ mávne Katharine rukou. „Naturalisti si budú opekať ryby na
paliciach.“ Traviči sa zborovo zasmejú. „A Mirabella… Mirabella…“
„Skacká bosá v dažďových kalužiach.“
Katharine sa otočí. Usmieva sa na ňu príťažlivý mladý travič, ktorý má
modré oči a ľadovoplavé vlasy ako Natalia. Podá jej ruku.
„Vedia sa elementalisti zabávať aj nejako inak?“ spýta sa jej. „Smiem
prosiť, kráľovná moja?“
Katharine prijme jeho ruku a nechá sa odprevadiť na tanečný parket.
Mladý muž si ju pritiahne. Na pravej chlopni má pripnutého nádherného
modro-zeleného hrubochvostého škorpióna. Jedovatý tvor je dokonca
napoly živý a končatiny sa mu omámene zvíjajú. Je to groteskne prekrásna
ozdoba. Katharine sa z opatrnosti mierne odtiahne. Jed hrubochvostých
škorpiónov je mimoriadne bolestivý. Doteraz ju ním bodli a vyliečili
sedemkrát, no i tak nemá takmer žiadnu odolnosť voči jeho účinkom.
„Zachránil si ma,“ poďakuje sa mužovi. „Keby som musela ešte sekundu
pátrať po odpovedi, okamžite by som utiekla.“
Jeho úsmev je taký intenzívny, že ju zaleje červeň. Kým sa otáčajú na
parkete, využije čas, aby preskúmala jeho ostré črty.
„Ako sa voláš?“ spýta sa ho. „Určite si Arron. Vyzeráš ako jeden z nich.
A tvoje vlasy. Ibaže by si si ich špeciálne na túto príležitosť odfarbil.“
Zasmeje sa jej slovám. „Prosím? Myslíš tak, ako to robí vaše služobníctvo?
Ach, tetuška Natalia a to jej pozlátko.“
„Tetuška Natalia? Takže si naozaj Arron.“
„Som,“ prikývne. „Volám sa Pietyr Renard. Moja mama bola Paulina
Renardová. Nataliin brat Christophe je môj otec.“ Zatočí ju. „Veľmi dobre
tancuješ.“
Ruka mu prejde po jej chrbte a Katharine stuhne, keď sa zatúla blízko
k plecu, kde by mohol nahmatať drsné miesto, ktoré jej zostalo po jednej
dávnejšej otrave.
„Keď si človek pomyslí, aká ťažká je táto róba,“ povie Katharine rýchlo, „je
priam zázrak, že ešte nekrvácam z toho, ako hlboko sa mi ramienka
zarezávajú do kože.“
 „Tak to nesmieš v žiadnom prípade dopustiť. Vraví sa, že krv mocnej
kráľovnej-travičky je sama jedovatá. Nezniesol by som predstavu, že by si
ťa niektorý z týchto supov odviedol na súkromnú hostinu.“
Jedovatá krv. Keby sa napili z jej, čakalo by ich len veľké sklamanie.
„Supi?“ spýta sa. „Nepatria niektorí z hostí k tvojim príbuzným?“
„Veď práve.“
Katharine sa zasmeje, no ihneď prestane, lebo tvár skloní priveľmi nízko
nad škorpióna. Pietyr je pomerne vysoký, prevyšuje ju takmer o hlavu.
Poľahky by s ním mohla ďalej tancovať a pozerať sa do očí škorpiónovi.
„Máš roztomilý smiech,“ zalichotí jej Pietyr. „No nejde mi to do hlavy.
Čakal som, že budeš nervózna.“
„Som nervózna,“ odvetí Katharine. „Z Gave…“
„Nemyslel som z Gave Noir. Z tohto roka. Z obradu Oživenia na Beltaine.
Ním sa všetko začne.“
„Ním sa všetko začne,“ zopakuje tíško.
Natalia jej často vravela, aby brala všetko tak, ako to príde. Aby si
z ničoho nerobila ťažkú hlavu, lebo by sa jej z toho iba zakrútila. Zatiaľ to
nebolo mimoriadne zložité. Lenže na druhej strane, z Nataliiných úst znie
všetko vždy úplne ľahko.
„Postavím sa k tomu tak, ako mi povinnosť káže,“ dodá napokon
Katharine a Pietyr sa zasmeje.
„Máš v hlase toľko hrôzy. Dúfam, že sa ti podarí prejaviť viac nadšenia,
keď sa stretneš so svojimi nápadníkmi.“
„Na tom nezáleží. Nech si za manžela zvolím kohokoľvek, bude ma ľúbiť,
keď získam korunu a trón.“
„Nechcela by si radšej, aby ťa ľúbil už predtým?“ zaujíma sa. „Povedal by
som, že presne po tom túži každý – aby nás niekto ľúbil pre to, akí sme,
a nie pre naše postavenie.“
 Katharine už má na jazyku pripravenú odpoveď: byť korunovanou
kráľovnou nie je iba o postavení. Kráľovnou nemôže byť hocikto. Iba ona
a jej sestry sú v úzkom spojení s Bohyňou. Iba ony môžu porodiť ďalšie
pokolenie trojčiat. Chápe však, ako to Pietyr myslí. Bolo by pekné, keby na
nej niekomu záležalo i napriek jej nedostatkom. Aby ju niekto chcel pre jej
osobnosť a nie pre moc, ktorú s ňou automaticky získa po svadbe.
„A nebola by si radšej, keby ťa ľúbili všetci,“ pokračuje Pietyr, „namiesto
jediného?“
„Pietyr Renard,“ pozrie sa mu do očí, „asi si k nám prišiel z veľkej diaľky,
ak sa k tebe nedostali klebety. Každý na ostrove vie, kto sa bude tešiť
najväčšej priazni nápadníkov. Vraví sa, že moja sestra Mirabella je krásna
ako svetlo hviezd. O mne ešte nikto nikdy nič také lichotivé nepovedal.“
„Možnože sú to len lichôtky a nič viac,“ odvetí Pietyr. „Vraví sa aj to, že
Mirabella už takmer prepadla šialenstvu. Má sklony k záchvatom
a výbuchom hnevu. Vraj je náboženská fanatička a tancuje, ako chrám
píska.“
„A je dosť mocná, aby zrúcala aj budovu.“
Pietyr len prevráti oči k stropu nad nimi a Katharine sa usmeje.
Nemyslela Efeméru. Na celom svete niet sily, ktorá by otriasla základmi
Efeméry. Natalia by to nedopustila.
„A čo tvoja sestra Arsinoe, tá naturalistka?“ vypytuje sa Pietyr nenútene.
Obaja sa zasmejú. Nikto nešíri klebety o Arsinoe.
Pietyr opäť zvrtne Katharine a pretancujú okolo parketu. Tancujú už dlho.
Hostia i domáci ich začínajú sledovať.
Pieseň sa skončí. Bola to ich tretia, možno už štvrtá. Pietyr prestane
tancovať a pobozká kráľovnej končeky prstov v rukavičkách.
„Dúfam, že ťa opäť uvidím, kráľovná Katharine,“ rozlúči sa.
Katharine prikývne. Nevšimla si, aké ticho sa rozhostilo v tanečnej sále.
Keď Pietyr odíde, ľudia sa opäť začnú rozprávať a ich hlasy sa odrážajú od
zrkadiel na južnej strane a nesú sa ozvenou, kým nenarazia do kachlíc
s ozdobnými rytinami na vysokom strope.
Natalia, ktorá stojí v kruhu čiernych prepychových rób, venuje Katharine
vyzývavý pohľad. Teraz by mala tancovať s iným mužom. Lenže okolo
dlhého stola s čiernym obrusom už behajú sluhovia ako usilovné mravce,
aby jej naservírovali slávnostné jedlo na prikrytých strieborných
podnosoch.
Gave Noir. Niekedy sa jej hovorí aj čierna žranica. Obradná otrávená
hostina, ktorú kráľovné travičov absolvujú takmer pri každom väčšom
sviatku. A preto ju musí vykonať aj Katharine a je úplne jedno, aký slabý
je jej travičský dar. Musí v sebe udržať jed až do konca hostiny, kým sa za
ňou bezpečne nezatvoria a nezahasprujú dvere jej komnaty. Nikto
z vážených hostí nesmie vidieť, čo sa stane potom. Potenie, kŕče, krv.
Keď spustia violončelá známe tóny, musí odolať nutkaniu vziať nohy na
plecia a utiecť z tanečnej sály. Ešte je predsa priskoro, alebo nie? Mala mať
viac času.
Dnes večer sa v tanečnej sále nachádza každý travič, ktorý má postavenie
a meno. Všetci Arronovci, ktorí sedia v Čiernej rade: Lucian a Genevieve,
Allegra a Antonin. Nezniesla by, ak by Nataliu sklamala.
Hostia sa obrátia k prestretému stolu. Tento jediný raz dav Katharine
pomôže, lebo čierna vlna, ktorá sa k nej valí, ju posúva k stolu, či sa jej to
páči, alebo nie.
Natalia dá služobníctvu pokyn, aby odhalili jedlá pod striebornými
poklopmi. Kôpky lesklých bobúľ. Kurčatá plnené duseným bolehlavom.
Kandizované škorpióny a sladká oleandrová poleva. Pikantné dusené mäso,
v ktorom sa ligocú červeno-čierne semená ružencovca. Katharine pri
pohľade na jedlo vyschne v hrdle. Zdá sa jej, že ešte aj živôtik a háďa na
zápästí sa nervózne stiahli.
„Si hladná, kráľovná Katharine?“ spýta sa Natalia.
Katharine prejde prstom po Zlatkiných teplých šupinách. Vie, ako má
odpovedať. Všetko si dopredu nacvičili podľa scenára.
„Ako vlk.“
„Čo by iných zabilo, to teba zasýti,“ pokračuje Natalia. „Bohyňa nám
poslala svoje dary. Si spokojná?“
Katharine sťažka preglgne.
„Dar je primeraný.“
Tradície prikazujú, aby sa Natalia poklonila kráľovnej. Keď to však urobí,
vyzerá to neprirodzene, akoby bola hlinená socha, ktorá praská.
Katharine si sadne k stolu a vyloží naň ruky. Zvyšok hostiny je len na nej:
poradie, trvanie i tempo. Môže stáť alebo sedieť, ako len chce. Nemusí zjesť
úplne všetko, no čím viac toho zje, tým to bude pôsobivejšie. Natalia jej
poradila, aby zabudla na príbor a jedla rukami. Aby jej šťavy a omáčky
stekali po brade. Keby bola rovnako mocná travička ako je Mirabella
elementalistka, zhltla by celú hostinu aj so stolom.
Jedlo vonia lahodne. Lenže jej žalúdok sa už nenechá prekabátiť. Pokúša
sa stiahnuť, zatvoriť, krúti sa v bolestivých kŕčoch.
„Kurča,“ prikáže. Sluha pred ňu položí podnos s pečenou hydinou. Vzduch
v sále oťažel, všetky zvedavé oči lipnú na nej a vyčkávajú. Pokojne jej
strčia tvár do jedla, ak budú musieť.
Katharine narovná plecia. Celkom vpredu v dave hostí stojí sedem
z deviatich členov rady. Päť Arronovcov a s nimi Lucian Marlowe a Paola
Vendová. Zvyšných dvoch členov rada zo zdvorilosti poslala navštíviť
narodeninové oslavy jej sestier.
V dave sa nachádzajú iba tri kňažky, no podľa Natalie na predstaviteľkách
chrámu vôbec nezáleží. Veľkňažka Luca odjakživa liezla Mirabelle do
zadku a dokonca sa zriekla neutrality chrámu vo viere, že Mirabella
konečne vytrhne moc z rúk rady, ktorej velia traviči. Čierna rada má však
teraz hlavné slovo v riadení ostrova a kňažky nie sú nič iné, než prežitok
starých čias a pomocné pestúnky.
Katharine odtrhne biele mäso z najtučnejšej časti kuracích pŕs – najďalej
od jedovatej plnky. Pretlačí si ho cez pery a požuje. Chvíľu sa bojí, že kurča
neprehltne. Lenže mäso jej zíde dolu krkom a dav sa badateľne uvoľní.
Ako ďalší chod požiada o kandizované škorpióny. Tie sú hračka. Pekné,
trblietavé maškrty v zlatých cukrových truhlách. Všetok jed je v chvoste.
Katharine zje štyri páry klepiet a potom si vypýta dusené srnčie mäso
s ružencovcom.
Dusené mäso si mala nechať na koniec. Jed v ňom nemá šancu obísť.
Šťava z bobúľ ružencovca presiakla do celého jedla. Je v každom kúsku
mäsa a každej kvapke šťavy.
Katharine sa rozbúši srdce. Kdesi v tanečnej sále ju Genevieve už určite
preklína, aká je hlupaňa. Lenže s tým nič neurobí. Musí zjesť celý tanier
a dokonca si obliznúť prsty. Sŕka šťavu na lyžici a spláchne ju dúškom
studenej čistej vody. Rozbolí ju hlava a rozostrí sa jej zrak, keď sa jej
roztiahnu zreničky.
Nebude mať dosť času, aby ušla, kým jej bude zle. Kým zlyhá. Cíti na sebe
váhu ich očakávania. Vyžadujú, aby hostinu dokončila. Ich vôľa je taká
silná, že ju priam počuje.
Nasleduje koláč s jedovatými lesnými hubami, ktorý do seba pchá čo
najrýchlejšie. Tep už má nepravidelný, no nie je si istá, či za to môže jedlo
alebo nervy. Rýchlosť, akou konzumuje, robí na hostí dojem a Arronovci
jej nadšene tlieskajú. Zakrátko ju povzbudzuje celá sála. Vďaka nim sa
začne správať ľahkovážne, nedáva si pozor a prehltne viac húb, ako chcela.
Jedna z posledných chutí ako plávka, no tú by jesť nemala. Sú príliš
nebezpečné. Pichne ju v žalúdku. Jed je rýchly a agresívny.
„Bobule.“
Vhodí si dve do úst a presúva si ich jazykom v líci, kým sa napokon
načiahne po otrávené víno. Väčšina tekutiny jej stečie po krku na luxusný
korzet, no na tom už nezáleží. Gave Noir sa skončila. Pleskne oboma
dlaňami po stole.
Traviči jasajú.
„Toto bola iba ochutnávka,“ vyhlási Natalia ponad radostné výkriky.
„Gave Noir na obrade Oživenia sa zapíše do dejín.“
„Natalia, musím odísť,“ precedí Katharine cez zuby a schmatne Nataliu za
rukáv.
Dav stíchne. Natalia sa jej nenápadne vytrhne.
„Čože?“ spýta sa potichu.
„Musím odísť!“ skríkne Katharine, lenže je neskoro.
Obráti sa jej žalúdok. Stane sa to tak rýchlo, že ani nemá čas odvrátiť tvár.
Prehne ju v páse a Katharine vyvráti zjedenú Gave Noir na čierny obrus.
„Hneď to prejde,“ zastoná Katharine a bojuje s nutkaním znova vracať.
„Asi som len chorá.“
Žalúdok jej opäť zaklokoce. No znechutené zhíknutia sú hlasnejšie. Drahé
večerné róby a obleky šuštia, keď traviči cúvajú pred nechutným
pohľadom.
Katharine vidí ich zachmúrené tváre cez slzy v očiach podliatych krvou.
Jej hanba sa odráža v každej jednej tvári.
„Môže ma, prosím, niekto,“ povie Katharine a od bolesti zalapá po dychu,
„odprevadiť do mojich komnát?“
Nikto jej nepríde pomôcť. Podlomia sa jej kolená a tvrdo spadne na
mramorovú dlážku. Nie je to mierna nevoľnosť. Od potu je premočená do
nitky. Cievy na lícach jej škaredo navreli.
„Natalia,“ zastoná. „Mrzí ma to.“
Natalia mlčí. Jediné, čo Katharine vidí, sú Nataliine zaťaté päste a pohyby
jej rúk, keď mlčky a zúrivo vyzýva hostí, aby opustili tanečnú sálu. Zo
všetkých strán sa hlasno nesú zvuky krokov, keď sa hostia ponáhľajú preč,
čo najďalej od Katharine. Opäť sa jej zdvihne žalúdok a pritiahne si obrus,
aby sa zakryla.
Svetlo v tanečnej sále zhasne. Kým sa Katharinino drobné telíčko skrúca
v ďalších kŕčoch, služobníctvo začne upratovať stoly.
Je to taká veľká hanba, že ani len oni kráľovnej nepomôžu.
 VLČÍ PRAMEŇ
Camden striehne na myš v snehu. Drobné hnedé stvorenie sa stratilo na
čistine a nech cupká po bielej perine ako rýchlo chce, Camden nesú jej
nohy rýchlejšie, i keď sa zabára až po kolená.
Jules sleduje tú strašidelnú hru s pobaveným úsmevom. Myška sa trasie
od strachu, no nehodlá sa vzdať. Camden sa nad ňou vzrušene týči, akoby
sa jej pod fúzy dostala srnka či kusisko jahňaciny a nie korisť, ktorú
zožerie celú na jeden slabý hlt. Camden je horská levica a v treťom roku
života už dosahuje svoju plnú, úctyhodnú veľkosť. Už dávno nie je
mačiatko s mliečnymi očkami, ktoré sa pridalo k Jules, keď sa vracala
domov z lesa. Bola vtedy taká drobná, že jej srsť s čiernymi škvrnami
väčšmi pripomínala páperie. Dnes sa jej medovozlatý kožuch leskne na
slnku a jediné čierne miesta zostali na končekoch uší, labiek a špičke
chvosta.
Camden náhle vyskočí a do výšky vyletia dve snehové spŕšky, ktoré
myšku tak naľakajú, že sa ozlomkrky rúti za úkrytom v holých kríkoch.
Jules ani napriek putu so svojím pomocníkom nevie, či Camden myšku
ušetrí, alebo zožerie. V každom prípade však dúfa, že čoskoro bude po
všetkom. Chuderka myška musí prebehnúť ešte veľký úsek do úkrytu
a naháňačka v snehu sa už väčšmi podobá na týranie.
„Jules, nejde mi to.“
Kráľovná Arsinoe stojí uprostred čistiny. V tradične čiernom oblečení
kráľovien vyzerá nad bielym snehom ako atramentová machuľa. Pokúša sa
nechať rozkvitnúť púčik ruže, no zelená vec na jej dlani sa jednoducho
odmieta otvoriť.
„Modli sa,“ poradí jej Jules.
Rovnaká pesnička ako už tisíckrát. A Jules dobre vie, čo bude nasledovať.
 Arsinoe k nej vystrie ruku.
„Prečo mi nepomôžeš?“
Keď sa Jules pozrie na púčik, vidí klbko energie a možností. Priam cíti
každučkú kvapôčku parfumu ukrytú v srdci ruže. Vie, aký odtieň červenej
budú mať lupene.
S touto úlohou by si mal vedieť poradiť každý naturalista. Pre kráľovnú
naturalistov by to mala byť úplná hračka. Arsinoe by mala vedieť nechať
rozkvitnúť celé záhony ruží a dozrieť lány obilia. Lenže jej dar sa
neprebudil. Pre túto slabosť ani nikto neočakáva, že Arsinoe prežije
Nástupný rok. Lenže Jules to s ňou nehodlá vzdať. Ani len v deň oslavy
šestnástych narodenín kráľovnej a štyri mesiace pred Beltainom, ktorý na
nich už teraz vrhá svoj ponurý tieň.
Arsinoe zavrtí prstami a púčik sa prekotúľa zboka nabok.
„Len ho trochu drgni,“ prosí ju, „nech sa zahrejem.“
Jules zavzdychá. Láka ju odmietnuť. Mala by odmietnuť. Lenže zatvorený
púčik je ako vyrážka, ktorú si potrebuje poškriabať. Tá úbohá vecička je
bez materskej rastliny v skleníku tak či tak odsúdená na smrť. Nemôže ju
nechať zvädnúť a zvráskavieť, keď nikdy ani len nerozkvitla.
„Sústreď sa,“ prikáže. „Spolu so mnou.“
„Ahm-hm,“ prikývne Arsinoe.
Stačí máličko. Zárodok myšlienky. Výdych pri zašepkaní. Zelený púčik
odrazu pukne ako fazuľová šupka na rozpálenom oleji a Arsinoe sa na
dlani rozvinie ťažká červená ruža s prekrásnymi lupeňmi. Žiari ako krv
a vonia letom.
„Hotovo,“ vyhlási Arsinoe a odloží ružu do snehu. „Nebolo to ani zlé.
Takmer všetky lupene v strede som tuším urobila ja.“
„Skúsme ďalšiu,“ navrhne Jules, lebo si je celkom istá, že všetku prácu
urobila sama. Možno by radšej mali pokračovať s niečím iným. Cestou
z domu začula škorce. Mohli by ich skúsiť privolať, kým si neposadajú na
všetky holé haluze po obvode čistiny. Privolali by ich tisíce, až kým by
v celom Vlčom prameni nezostal jediný škorec a stromy by sa neprehýbali
pod váhou strakatých čiernych operencov.
Arsinoina snehová guľa trafí Camden do tváre a cíti to aj Jules:
prekvapenie a záblesk podráždenia, keď si levica vytrepáva vločky
z kožucha. Druhá snehová guľa udrie Jules do pleca v správnej výške, tak
aby sa jej studený sneh zatúlal za teplý golier. Arsinoe sa zasmeje.
„Si strašné decko!“ skríkne Jules nahnevane a Camden zaprská a vrhne sa
dopredu.
Arsinoe sa útoku nevyhne. Zakryje si síce tvár ramenom a skrčí sa, no
pazúry podráždenej šelmy jej seknú po chrbte.
„Arsinoe!“
Camden odskočí a zahanbene sa vzdiali. Nie je to však jej vina – cíti iba
to, čo Jules. Jej reakcie sú Julesine reakcie.
Jules pribehne ku kráľovnej a chvatne ju prezrie. Nijaká krv. Ani stopy po
pazúroch či roztrhaný kožuch.
„Prepáč!“
„Nič sa nestalo, Jules.“ Arsinoe upokojujúco položí ruku na Julesino plece,
no prsty sa jej trasú. „Netráp sa. Koľkokrát sme ako malé jedna druhú
zhodili zo stromu?“
„Toto je niečo iné. Vtedy sme sa hrali.“ Jules sa kajúcne pozrie na svoju
levicu. „Camden už nie je mača. Pazúry i tesáky má ostré a je rýchla ako
blesk. Odteraz musím byť opatrnejšia. A aj budem.“ Vytreští oči na
Arsinoe. „Ty máš na uchu krv?“
Arsinoe si zloží čiernu kapucňu a odhrnie si strapaté čierne vlasy, ktoré
jej siahajú pod bradu. „Nemám. Vidíš? Nezranila ma. Vedela som, že by ste
mi nikdy neublížili, Jules. Ani jedna z vás.“
 Vystrie ruku a Cam sa nechá pohladkať. Hlasno a hlboko zapradie, aby sa
ospravedlnila.
„Vážne som nechcela,“ dušuje sa Jules.
„Ja viem. Všetci sme pod tlakom. Už sa tým netráp.“ Arsinoe si opäť
nasadí čiernu kapucňu. „A nehovor o tom starkej Cait. Tak či tak už má
starostí vyše hlavy.“
Jules prikývne. Nemusí starej mame nič hovoriť, aby vedela, čo by jej na
to povedala. Priam vidí to sklamanie na jej utrápenej vráskavej tvári.
Keď opustia čistinu a vyjdú z lesa, túlajú sa Jules a Arsinoe najprv popri
prístave a potom zamieria na námestie, kde stojí zimné trhovisko. V zátoke
Jules zamáva na Shada Millnera, ktorý stojí na korme svojej lode. Očividne
sa práve vrátil z mora i s dnešným úlovkom, pretože len čo na ne zamáva,
ukáže im tučnú hnedú soleu. Jeho pomocníčka, čajka, hrdo zamáva
krídlami, hoci Jules pochybuje, že by rybu ulovila ona.
„Dúfam, že nedostanem jednu z nich,“ povie Arsinoe s pohľadom upretým
na bieleho vtáka. Dnes ráno sa pokúšala zavolať svoje spriaznené zviera,
ktoré sa má stať jej pomocníkom. Ako každé ráno, odkedy ako malé
dievčatko opustila Čiernu chatrč. Lenže na jej volanie zatiaľ nič
neodpovedalo.
Kráčajú po námestí, Arsinoe dupe po čľapkanici a Camden za ňou
nešťastne cupitá. Šelme sa nepáči, že musela vymeniť divočinu pokrytú
bielym prachom za studenú mokrú dlažbu mesta. Zimná škaredosť drží
Vlčí prameň v pevnom zovretí. Dlhotrvajúce mrazy a čiastočný odmäk
pokryli mačacie hlavy hrubou vrstvou špiny. Okná na domoch sú
zahmlené a sneh na uliciach je hnedý od nekonečného zástupu
zablatených nôh. Pod ťažkými mračnami, ktoré im lenivo visia nad
hlavami, má človek pocit, akoby sa na mesto pozeral cez špinavé okuliare.
„Daj si pozor,“ zamrmle Jules, keď prechádzajú okolo obchodu sestier
Martinsonových. Kývne na niekoľko prázdnych debničiek od zeleniny.
Čupia za nimi traja nezbedníci: Polly Nicholsová, ktorá má na hlave starú
tvídovú čiapku svojho otca, a dvaja chlapci, ktorých Jules nepozná. Dobre
však vie, čo majú za lubom.
Každé z detí má v ruke kameň.
Camden sa postaví vedľa Jules a nahlas zavrčí. Deti ju začujú. Pozrú sa na
Jules a pričupia sa ešte nižšie. Chlapci sa myknú, no Polly Nicholsová len
prižmúri oči. Toto dievčisko už vyparatilo toľko šibalstiev, koľko pieh má
na tvári. Ešte aj jej matka to vie.
„Neopováž sa ho hodiť, Polly,“ varuje ju Arsinoe, no iba čo priliala olej do
ohňa. Polly stisne pery tak silno, že jej zmiznú pod nosom. Vyskočí spoza
debničiek a šmarí kameň z celej sily. Arsinoe ho odkloní dlaňou, no kameň
ju zboku udrie do hlavy.
„Au!“
Arsinoe si pritlačí ruku na poranené miesto. Jules zatne päsť a vyšle
vrčiacu Camden za deckami. Chce vidieť Polly Nicholsovú bezbranne ležať
na zemi.
„Zavolaj si ju, nič mi nie je,“ namieta Arsinoe. Utrie si cícerok krvi, čo jej
pomaly steká po spánku. „Krpatí darebáci.“
„Darebáci? Fagani sú to!“ precedí Jules cez zuby. „Na dereš s nimi! Aspoň
dovoľ Cam roztrhať Pollinu smiešnu čiapku!“
Jules však zapíska na Camden, levica zastane na rohu ulice a ešte
niekoľkokrát zaprská na Polly, ktorá už vzala nohy na plecia.
„Juillenne Milonová!“
Jules i Arsinoe sa otočia. Kráča k nim Luke, majiteľ a prevádzkovateľ
Gillespieho kníhkupectva. Má na sebe elegantné hnedé sako a plavé vlasy
sčesané nabok z mimoriadne príťažlivej tváre.
„Malé žieňa s veľkou levicou,“ povie Luke a zasmeje sa. „Poďte ku mne na
čaj.“
Keď vchádzajú do obchodu, Jules sa postaví na špičky a zdvihne ruku, aby
umlčala zvonček nad dverami. Kráča za Lukom a Arsinoe popri vysokých
regáloch s knihami viazanými v zelenej a modrej koži a všetci traja vyjdú
po schodoch na odpočívadlo, kde ich už čaká stôl s obloženými chlebmi
a pyramída maslovožltých mafinov na striebornom podnose.
„Sadnite si,“ povie Luke a odíde do kuchyne po čajník.
„Ako si vedel, že ideme?“ spýta sa ho Arsinoe.
„Odtiaľto mám dobrý výhľad na kopce. Pozor na pierka. Hank práve
pĺzne.“
Hank je pekný čierno-zelený kohút a Lukov pomocník. Arsinoe odfúkne
zo stola pierko a načiahne sa po mafin. Zdvihne si ho k nosu a začne ho
skúmať.
„To lesklé čierne sú nohy?“ spýta sa Jules.
„A panciere,“ odvetí Arsinoe. Chrobačie mafiny, aby mal Hank vitamíny,
po ktorých mu rýchlejšie narastie nové perie. „Operence,“ poznamená
a vráti mafin k ostatným.
„Kedysi si túžila po vrane ako je Eva,“ pripomenie jej Jules.
Eva je pomocník starkej Cait. Prekrásna veľká čierna vrana. Aj Julesina
mama Madrigal má vranu. Volajú ju Aria. Je menšia a štíhlejšia než Eva
a rovnako náladová ako Madrigal. Jules si dlho myslela, že i ona bude mať
vranu. Celé hodiny pozorovala hniezda v korunách stromov a čakala, kedy
jej do nastavených dlaní spadne čierne vtáčatko. V tajnosti si však želala
psa, akého má jej dedo Ellis – bieleho španiela menom Jake. Dnes by,
pravdaže, nevymenila svoju Camden za nič na svete.
„Asi by som chcela rýchleho zajaca,“ zamyslí sa Arsinoe nahlas. „Alebo
múdreho medvedíka čistotného s čiernou srsťou okolo očí, čo pripomína
masku. Pomáhal by mi kradnúť Madgine vyprážané mušle.“
 „Budeš mať niečo oveľa pôsobivejšie než zajaca či medvedíka čistotného,“
predpovie jej Luke. „Si predsa kráľovná.“
Arsinoe i Luke sa automaticky pozrú na Camden, ktorá je taká vysoká, že
hlava i plecia jej trčia ponad stôl. Kráľovná alebo nie, nijaký pomocník by
nemohol byť pôsobivejší než horský lev.
„Možno vlka, ako kráľovná Bernadine,“ dodá Luke. Naleje Jules čaj
a vylepší ho smotanou a štyrmi kockami cukru. Sladučký ako pre dieťa –
tak ho má Jules najradšej, no doma jej ho takýto nedovolia.
„Ešte jeden vlk vo Vlčom prameni,“ húta Arsinoe a poriadne sa zahryzne
do chleba. „Pri súčasnom tempe budem rada aj za… za chrobáka
z Hankovho mafina.“
„Nebuď taká pesimistka. Ani k môjmu otcovi neprišiel jeho pomocník
pred dvadsiatymi narodeninami.“
„Luke.“ Arsinoe sa naňho usmeje. „Kráľovné bez daru sa dvadsiatky
nedožijú.“
Zoberie si ďalší obložený chlieb.
„Možno preto sa ma môj pomocník neunúva nájsť,“ pokračuje. „Vie, že
o rok budem tak či tak mŕtva. Au!“
Na tanieri sa rozpleskla kvapka krvi. Pollin kameň ju porezal niekde pod
vlasmi. Druhá kvapka spadne na Lukov krásny obrus. Hank k nej doskacká
a začne do nej ďobať.
„Musím sa na to pozrieť,“ povie Arsinoe a vstane od stola, aby zašla do
kúpeľne. „Mrzí ma to, Luke. Kúpim ti nový.“
„Nerob si starosti,“ ubezpečí ju Luke a len čo Arsinoe zmizne v kúpeľni,
položí si bradu do dlaní. „Ona bude tá, kto budúcu jar zasadne na trón,
Jules. Uvidíš, len počkaj.“
Jules sa uprene díva do svojej šálky čaju, v ktorom má toľko smotany, že
je takmer biely.
 „Najprv však musíme prekonať Beltain tejto jari,“ odvetí Jules.
Luke sa iba usmeje. Je si istý svojou pravdou. Lenže v posledných troch
generáciách padli i mocnejšie kráľovné naturalistov než Arsinoe.
Arronovci sú prisilní. Ich jed vždy zvíťazí. A keby aj nie, ešte vždy musia
rátať s Mirabellou. Každá loď, ktorá sa doplaví k severovýchodným brehom
ostrova, sa vracia s príbehmi o divokých búrkach okolo mesta Rolant, kde
leží domov elementalistov.
„Môžeš iba dúfať,“ povie Jules. „Presne ako ja. Pretože nechceš, aby
Arsinoe zomrela. Pretože ju ľúbiš.“
„Samozrejme, že ju ľúbim,“ prikývne Luke. „No neprestávam veriť. Verím,
že Arsinoe je vyvolená kráľovná.“
„Ako vieš?“
„Jednoducho viem. Prečo inak by nám Bohyňa zoslala takú mocnú
naturalistku ako si ty, aby ochraňovala našu kráľovnú?“
Oslava Arsinoiných narodenín sa koná pod velikánskymi čierno-bielymi
stanmi na námestí. Každý rok sa stany vydúvajú od tepla z jedla a tiel
nespočetných návštevníkov, až kým niekto napokon neotvorí bočné steny,
aby sa dnu nahrnul studený zimný vzduch. Každý rok je väčšina
návštevníkov opitá ešte pred západom slnka.
Arsinoe si prebíja cestu davom a Jules s Camden sú jej v pätách. Na
námestí panuje veselá nálada, no pálenka to môže ľahko zmeniť.
„Táto zima trvá dlho,“ začuje Jules v dave, „no veľa ľudí o rozum neprišlo.
Môžeme hovoriť o zázraku, že do mora nespadlo viac rybárov, keď ich do
hlavy udrelo rahno.“
Jules potlačí Arsinoe, aby sa pohli dopredu. Musia ešte pozdraviť veľa
ľudí, kým si budú môcť sadnúť k jedlu.
„Tieto sa naozaj vydarili,“ zhodnotí Arsinoe a zohne sa, aby ovoňala
vysokú kyticu poľných kvetov v porcelánovej váze. Kytici dominujú
ružové a fialové odtiene rozkvitnutého čistca a krikľavé orchidey.
Pripomína jej prekrásnu svadobnú tortu ozdobenú kvetmi, ktoré niekto
nechal predčasne rozkvitnúť pomocou naturalistického daru. Každá rodina
prispela na oslavu vlastnou kyticou a niektorí priniesli zo dve, zo tri, aby
skrášlili i stoly neobdarených.
„Tento rok ich urobila naša Bey,“ vysvetlí muž, ktorý stojí hneď vedľa
Arsinoe. Žmurkne a usmeje sa od ucha k uchu na zapýrené dievčatko na
opačnom konci stola, ktoré má asi osem rokov a na sebe novučičký pletený
čierny sveter a kožený náhrdelník.
„Vážne, Bey? Fíha, tvoje kvety sú tento rok najkrajšie zo všetkých.“
Arsinoe sa usmeje a Bey sa jej poďakuje. Ak si aj niekto všimol, že
dievčatko vie vytvoriť také elegantné kvety a kráľovná neotvorí ani jeden
ružový puk, nedal to najavo.
Bey sa rozžiaria oči, len čo zbadá Camden, a levica k nej podíde, aby sa
nechala pohladkať po chrbte. Otec dievčatka šelmu pozoruje. Uznanlivo
prikývne na Jules a potom sa všetky tri poberú ďalej.
Milonovci sú najbohatší naturalisti vo Vlčom prameni. Ich polia sú vždy
najvýnosnejšie a sady majú obťažkané šťavnatými plodmi. V ich lesoch žije
plno zveri. A teraz majú Jules, o ktorej sa vraví, že je zrejme najmocnejšia
naturalistka za posledných šesťdesiat rokov. Práve pre tieto dôvody
vybralo mesto ich rodinu, aby opatrovali kráľovnú naturalistov a prijali
všetku zodpovednosť, ktorá sa s touto výsadou spája – vrátane pohostenia
členov Čiernej rady, ktorí poctia Vlčí prameň svojou prítomnosťou. A to je
čosi, čo Milonovcom robí vrásky na čele.
V hlavnom stane sedí Julesina stará mama a starý otec, medzi nimi čestný
hosť, ktorým nie je nik iný než Renata Hargrovová. Členku Čiernej rady
sem poslali až z ďalekého mesta Indrid. Mala by pri nich sedieť i Madrigal,
no jej stolička zíva prázdnotou. Niekam sa vytratila ako zvyčajne. Chudáci
Cait a Ellis, prilepení na stoličky proti vlastnej vôli. Deda Ellisa budú
zakrátko bolieť líca od nekonečných falošných úsmevov. Jeho pomocník,
biely španiel Jake, mu sedí na kolenách a rozťahuje papuľu, ktorá menej
ako priateľský psí úsmev pripomína vycerené zuby.
„Tento rok poslali len jedného člena,“ zamrmle Arsinoe. „Len jedného
z deviatich. A navyše neobdareného. Čo sa tým, podľa teba, snaží Rada
povedať?“
Zachichoce sa nad vlastnou otázkou a vhodí si do úst krabie klepeto
vyprážané na masle s bylinkami. Bezstarostne sa usmeje a vyhľadá očami
Renatu Hargrovovú. Renata si ju všimne a mierne skloní hlavu. Nie je to
mimoriadne priateľský pozdrav, no stačí na to, aby sa Jules zježili chĺpky
na šiji.
„Každý vie, že jej neobdarená rodina jej kúpila miesto v Čiernej rade,“
precedí cez zuby. „Pokojne by Natalii Arronovej zlízala jed z topánok, keby
ju o to požiadala.“
Jules prejde pohľadom po niekoľkých kňažkách z chrámu vo Vlčom
prameni, ktoré sa rozhodli prísť na oslavu. Poslať len jedného člena Rady je
urážka, no i tak sa k Arsinoe zachovali lepšie než chrám. Veľkňažka Luca
neprišla na oslavu jej narodenín ani raz. Ešte keď boli kráľovné malé, sem-
tam sa prišla pozrieť do Efeméry. No teraz je to už iba Mirabella, Mirabella,
Mirabella.
„Kňažky by sa tu radšej nemali ukazovať,“ zašomre Jules. „Chrám by si
nemal vyberať jednu stranu.“
„Ber to s nadhľadom, Jules,“ upokojuje ju Arsinoe, potľapká ju po ruke
a zmení tému. „Rybárom sa podaril pôsobivý úlovok.“
Jules sa otočí k hlavnému stolu, ktorý sa prehýba pod váhou rýb a rakov.
Jej úlovok zaujal čestné miesto v samom strede dlhého stola – obrovitánska
čierna treska medzi dvoma prerastenými striebornými ostriežmi. Privolala
ich z hlbín mora skoro ráno, kým ešte Arsinoe spokojne odfukovala
v posteli. Teraz ležia na lôžku zo zemiakov, cibule a bielej zimnej kapusty.
Po väčšine z ich šťavnatých filiet sa len tak zaprášilo.
„Nemala by si nad tým mávať rukou,“ vystríha ju Jules. „Záleží na tom.“
„Na ich nedostatku úcty?“ spýta sa Arsinoe a odfrkne si. „Nie, nezáleží.“
Hodí do seba ďalšie krabie klepeto. „Počuj, ak prežijem Nástupný rok,
chcela by som mať ako vrchol svojej ďalšej hostiny žraloka.“
„Žraloka?“
„Veľkého, bieleho. Keď príde čas na moju korunováciu, nebuď lakomá,
Jules.“
Jules sa zasmeje. „Keď prežiješ Nástupný rok, privoláš si bieleho žraloka aj
sama.“
Uškrnú sa na seba. S výnimkou tradičnej farby pleti Arsinoe veľmi
nevyzerá ako kráľovná. Vlasy má nepoddajné a nikto jej nevie zabrániť,
aby si ich strihala tak nakrátko. Dennodenne si oblieka čierne nohavice
a to isté platí pre jej ľahký čierny kabát. Jediný zaujímavý doplnok, na
ktorý ju Milonovci prehovorili, je nový šál, ktorý Madrigal vyhrabala
u Pearsona. Utkali ho z najjemnejšej srsti svojich šľachtených králikov so
zvesenými ušami. No takto je to asi najlepšie. Vlčí prameň si na nádheru
nepotrpí. Je to mesto rybárov, roľníkov a robotníkov v prístave a ľudia sa
tu vyberanejšie obliekajú iba na Beltain.
Arsinoe si prezerá tapisériu, ktorá visí nad hlavným stolom, a zamračí sa.
Bežne visí v radnici, no pri príležitosti narodenín kráľovnej ju vždy
prinesú do hlavného stanu na námestí. Zobrazuje korunováciu poslednej
mocnej naturalistky na ostrove. Bernadine, ktorej pomocníkom bol
velikánsky vlk, a keď sa prechádzala okolo sadov, stromy sa razom
prehýbali pod váhou zrelého ovocia. Na tkanom obraze stojí Bernadine i so
svojím verným vlkom pod obťažkanou košatou jabloňou. Vlk drží medzi
zubami vytrhnuté hrdlo jednej z jej sestier, ktorej telo leží Bernadine pri
nohách.
„Neznášam tú vec,“ šepne Arsinoe.
„Prečo?“
„Lebo mi pripomína, kým nie som.“
Jules ju drgne lakťom do ramena. „V stane cukrárov majú makovníky,“
prehodí. „A tekvicové koláče. A aj vanilkovú tortu s jahodovou polevou.
Poďme nájsť Luka a oslaďme si život.“
„Tak fajn.“
Arsinoe cestou občas zastane, aby prehodila pár slov s naturalistami
a pohladkala ich pomocníkov. Väčšinou sú to psy a vtáky, bežné
spriaznené zvieratá jej ľudu. omas Mintz, najlepší rybár na celom
ostrove, nabáda svojho tuleňa, aby ponúkol Arsinoe jabĺčko, ktorým
balansuje na špičke studeného ňufáka.
„Už odchádzate?“ začujú za sebou hlas Renaty Hargrovovej.
Jules a Arsinoe sa zvrtnú na päte. Prekvapuje ich, že Renata si dala toľko
námahy, aby vstala od hlavného stola a prišla až za nimi.
„Ideme len do stanu cukrárov,“ vysvetlí Arsinoe. „Môžeme… môžeme vám
niečo priniesť?“
Rozpačito sa pozrie na Jules. Žiadny člen Čiernej rady nikdy neprejavil
záujem o Arsinoe i napriek tomu, že boli hosťami na oslavách jej
narodenín. Vždy sa najedia, porozprávajú sa s Milonovcami, koľko im
slušnosť káže, a zasa odídu, pričom hundrú na kvalitu jedla a veľkosť izieb
v hostinci U Wolvertona. Ibaže Renata ich dve tuším naozaj rada vidí.
„Ak odídete, zmeškáte môj oznam,“ odvetí Renata s úsmevom.
„Aký oznam?“
„Chystám sa oznámiť, že Joseph Sandrin sa smie vrátiť z vyhnanstva. Už
sa vraj plaví na ostrov a mal by doraziť o dva dni.“
Morské vlny špliechajú o koniec dreveného móla v Tulenej zátoke.
Zvetrané sivé laty vŕzgajú v silnom južnom vetre a more sa vo svite
mesiaca chveje rovnako ako Julesin dych.
Joseph Sandrin sa vracia domov.
„Jules, počkaj.“ Arsinoine kroky sa ozývajú celým prístavom, keď beží za
Jules na koniec móla a Camden jej váhavo klusá po boku. Levica nikdy
nemala rada vodu a neverí, že tenké, poprehýbané laty sú
najdôveryhodnejšia zábrana, aby nespadla do zátoky.
„Je ti dobre?“ spýta sa Jules automaticky.
„To sa pýtaš ty mňa?“ odvetí Arsinoe. Zaborí si bradu čo najhlbšie pod
šál, aby sa chránila pred vetrom.
„Nemala som ťa nechať samu.“
„Áno, nemala si,“ prikývne Arsinoe. „Vracia sa. Po toľkých rokoch.“
„Takže tomu veríš?“
„Šíriť takúto lož, a ešte k tomu na oslave mojich narodenín… ani len
Arronovci nie sú takí chladnokrvní.“
Spolu sa zahľadia na tmavú morskú hladinu, ďaleko za úzku piesčitú
plytčinu, ktorá chráni Tuleniu zátoku pred rozbúrenými vlnami
a nebezpečnými prúdmi.
Prešlo už päť rokov, odkedy sa pokúsili ujsť z ostrova. Odkedy Joseph
ukradol jednu z otcových plachetníc a pokúsil sa im pomôcť opustiť
Fennbirn.
Jules si oprie hlavu o Arsinoino plece. Týmto gestom nachádzali oporu
jedna u druhej už ako deti. Aj keď ich tento pokus o útek stál veľa, Jules
nikdy neľutovala, že to skúsili. Pokojne by to urobila znova, keby mali čo
i len záblesk nádeje.
Lenže žiadnu nemajú. More potichu špliecha o mólo, ako vtedy špliechalo
o boky lode, keď ich lapilo do hustej hmly, ktorá obklopuje celý ostrov.
Mohli otáčať plachty na všetky svetové strany, mohli vypustiť dušu pri
veslovaní, hmla bola nepreniknuteľná. Pátracia výprava ich napokon našla
uzimených a vystrašených na spiatočnej ceste do prístavu. Rybári im
vraveli, že to mali tušiť. Že Jules a Josephovi sa to mohlo podariť – stratiť
sa na mori či doplaviť sa k pevnine. Lenže Arsinoe je kráľovná. A ostrov ju
nikdy nepustí.
„Ako podľa teba teraz vyzerá?“ dumá Arsinoe.
Asi už nie je malý, so špinou na brade a za nechtami. Už nebude dieťa.
Určite vyrástol.
„Bojím sa vidieť ho,“ prizná sa Jules.
„Ty sa nebojíš ničoho.“
„Čo ak sa zmenil?“
„Čo ak nie?“ Arsinoe vytiahne z vrecka plochý kamienok a pokúsi sa
hodiť žabku po hladine, no tá je priveľmi rozvlnená.
„Zdá sa mi to správne,“ pokračuje. „Že sa vracia. Pre toto. Náš posledný
rok. Mám pocit, že nám to je súdené.“
„Akože je to vôľa Bohyne?“ spýta sa Jules.
„To som nepovedala.“
Arsinoe sklopí zrak a usmeje sa. Poškrabká Camden medzi ušami.
„Poďme,“ zavelí Jules. „Nepomôže nám, keď dostaneme zápal pľúc.“
„Rozhodne nie, lebo ti očervenejú oči a opuchne ti nos.“
Jules postrčí Arsinoe dopredu, aby sa pohla k prístavu a dlhej kľukatej
ceste k domu Milonovcov.
Camden kráča za nimi a naráža hlavou Arsinoe do kolien. Jules ani levica
dnes v noci nebudú poriadne spať. Vďaka Renate Hargrovovej sa im
mysľou preháňa každá spomienka na Josepha, ktorá im zostala.
Keď kráčajú popri poslednej lodenici, Camden spomalí a otočí hlavu
s nastraženými ušami späť k námestiu. Arsinoe nič nepočuje, lebo
horekuje, že jej chudák žalúdok nedostal ani kúsoček vanilkovej torty. Ani
Jules nič nepočuje, no Camdenine žlté oči jej vravia, že čosi nie je
v poriadku.
„Čo sa deje?“ spýta sa Arsinoe, keď ich dobehne.
„Neviem. Asi sa niekto bije.“
„Určite nejakí opilci z mojej oslavy.“
Bežia späť na námestie. Čím sú bližšie, tým dlhšími krokmi levica skáče.
Prebehnú popri Gillespieho kníhkupectve a Jules prikáže Arsinoe zaklopať
na dvere a počkať vnútri.
„Ale, Jules!“ spustí Arsinoe, ibaže Jules i Cam sú už preč, uháňajú po
mačacích hlavách okolo vyľudnených stanov až k uličke, v ktorej sa
nachádza vchod do kuchyne hostinca Kamenný vres.
Jules hlasy nepoznáva. Dobre však pozná zvuk pästí, keď sa začnú oháňať.
„Prestaňte!“ skríkne a skočí medzi bitkárov. „Už aj prestaňte!“
Camden k nej priskočí a ľudia pred nimi začnú cúvať. Dvaja muži a jedna
žena. Jules je fuk, o čo sa vlastne bijú. Keď im z hláv ráno vyprchajú
posledné zvyšky svetlého piva, na ich spore už tak či tak nebude záležať.
„Milonka,“ posmieva sa jej jeden z chlapov. „Môžeš nás zastrašovať s tou
svojou potvorou, ale nie si zákon.“
„Nie, nie som,“ povie Jules. „Čierna rada je zákon a ak neprestanete,
postarám sa, aby si na vás zgustli. Potom do vás budú na trhovom námestí
v Indride liať toľko jedu, kým neprídete o rozum. Alebo o život.“
„Jules,“ osloví ju Arsinoe a vystúpi z tieňa. „Stalo sa niečo?“
„Kdeže,“ pokrúti Jules hlavou. „Len malá bitka.“
Áno, bitka, lenže taká, ktorá sa mohla zvrtnúť v niečo horšie. Opitá žena
drží krátku palicu.
„Staraj sa radšej o kráľovnú,“ osopí sa opitá meštiačka na Jules, „a practe
sa stadeto.“
 Žena zdvihne palicu a zaženie sa. Jules odskočí, no koniec palice ju i tak
bolestivo udrie do pleca. Camden zavrčí a Jules zatne päsť.
„Hlupaňa!“ skríkne Arsinoe. Skočí medzi Jules a neznámu. „Neprovokuj
ju. Neprovokuj mňa.“
„Teba?“ spýta sa druhý opilec a chrapľavo sa zarehoce. „Keď sem príde
pravá kráľovná, ponúkneme jej tvoju hlavu napichnutú na kopiji.“
Jules vycerí zuby a vrhne sa naňho. Z celej sily ho udrie do brady, no
Arsinoe sa podarí chytiť ju za ruku, kým nenapácha viac škody.
„Pošli ho do Indridu!“ vrieska Jules. „Vyhrážal sa ti!“
„Tak nech,“ odpľuje si Arsinoe. Otočí sa a sotí opilca, ktorý si stíska
zakrvavenú bradu. Camden syčí a prská na zvyšných dvoch, ktorí začnú
cúvať. „Practe sa!“ zakričí Arsinoe. „Ak si ma chcete podať, dostanete
šancu. Každý bude mať šancu, len čo sa skončí Beltain.“
 ROLANT
Pútnici sa zhromaždili pod severnou kupolou rolantského chrámu. Pery
majú ešte lepkavé od karamelových koláčov a sladkých kuracích špízov
s citrónmi. Čierne plášte prehodené cez plecia sa im vlnia vo vetre.
Kráľovná Mirabella stojí pred oltárom Bohyne. Potí sa, no nie od
horúčavy. Elementalistom zmeny teploty neprekážajú a keby aj áno, nikto
by sa nemohol sťažovať, že v chráme je príliš teplo. Rolantský chrám patrí
kráľovnej počasia, je otvorený na východnom i západnom konci, jeho
strechu podopierajú drevené stĺpy a hrubé mramorové piliere. V každom
ročnom období tu fúka a nikto sa netrasie – nikto až na kňažky.
Mirabella práve naplnila vzduch bleskami. Prekrásne, jasné záblesky
prečesávajú nebo krížom-krážom a udierajú do zeme v hrubých
rozvetvených žilách. Každú chvíľu rozjasnia vnútro chrámu, akoby sa noc
lusknutím prsta premenila na pravé poludnie uprostred leta. Mirabella je
nadšená. Blesky má najradšej. Blesky a búrky, keď jej elektrina prúdi krvou
a vibruje až v špiku kostí.
Podľa výrazov na tvárach svojho ľudu by si však niekto mohol pomyslieť,
že neurobila vôbec nič. V pomarančovom svetle faklí sa odráža ich
očakávanie. Počuli plno zvestí a klebiet o tom, čo kráľovná Mirabella
dokáže. A všetko to uvidia. Oheň, vietor, vodu. Zatrasie im zemou pod
nohami, až kým nepopraskajú piliere chrámu. Možno by dokonca chceli
vidieť, ako odlomí celý čierny útes a vrhne ho do mora, aby sa chrám
zosunul do zátoky.
Mirabella si odfrkne. Raz možno. V tejto chvíli by však od nej predsa len
žiadali priveľa.
Privoláva vietor. Sfúkne polovicu faklí a v oceľových košoch vybuchnú
pravé spŕšky iskier. Uši jej naplnia výkriky čistej radosti, keď sa dav
natešene uhýba pred ohnivým vetrom.
Ona ani nepočká, kým vietor zamrie, a vyženie plamene na posledných
fakliach do výšky – tak vysoko, že zakryjú nástennú maľbu kráľovnej Ely,
hltačky ohňa, ktorá stojí vo svojom pozlátenom člne v Bardonskom
prístave a spaľuje útočnú flotilu lodí z pevniny na popol.
I tak by chceli vidieť viac. Tlačia sa k sebe ako nedočkavé deti. Prišlo ich
viac, než kedy videla, zaplnili celý chrám i nádvorie. Veľkňažka Luca jej
pred zahájením ceremónie povedala, že cesta k chrámu sa premenila na
svetelnú rieku – od sviec v rukách jej nespočetných prívržencov.
Neprišli sem iba elementalisti. Mirabellin dar prilákal na jej stranu aj
ďalších – niekoľkých naturalistov a dokonca aj zopár nositeľov vzácneho
daru vojny. Veľa neobdarených. Prichádzajú za ňou s túžbou presvedčiť sa
na vlastné oči, že chýry sú pravdivé, že Mirabella je budúca kráľovná
Fennbirnu a že dlhá vláda travičov sa konečne chýli ku koncu.
Mirabelle sa trasú ruky. Už veľmi dávno svoj dar nedotlačila takto ďaleko.
Možno od prvého príchodu do Rolantu a Západných lesov, keď ju ako
šesťročnú odtrhli od sestier a ona sa pokúsila zrovnať dom
Westwoodovcov so zemou pomocou vetra a bleskov. Teraz vrhne letmý
pohľad na plytké jazierko po svojej pravici, ktorého hladina sa leskne ako
zrkadlo vo svetle plávajúcich kahancov.
Nie. Vodu nie. Voda je jej najhorší element. Najťažšie sa ovláda. Mala
s ňou radšej začať. Aj by bola, keby nemala od nervozity zahmlenú myseľ.
Mirabella prebehne pohľadom po dave a zastaví sa až úplne vzadu, kde sa
veľkňažka Luca zababušená v hrubom habite opiera o južnú stenu.
Mirabella sa na ňu pozrie spod obočia, z ktorého jej kvapká pot,
a veľkňažka okamžite pochopí.
Lucin jasný autoritatívny hlas pretne všetok hluk ako rozpálený nôž.
 „Ešte jeden.“
Dav sa nechá ľahko ovplyvniť a zakrátko sa medzi mrmlaním
a povzbudzujúcimi výkrikmi začnú opakovať slová „ešte jeden“.
Jeden. Už len jeden element. Ešte jedna ukážka.
Mirabella siahne na úplné dno, mlčky vzýva Bohyňu a vzdáva jej vďaku
za svoj dar. Toto jej však vštepili v chráme. Mirabella modlitby
nepotrebuje. Svoj dar má pevne ukotvený hlboko v srdci. Nadýchne sa
a vypustí ho. Pod nohami im preletí nárazová vlna. Chrám a všetko, čo sa
v ňom nachádza, sa zakýva. Kdesi spadne váza a roztriešti sa. Ľudia na
nádvorí zacítia zemetrasenie a zborovo zhíknu.
A ľud v chráme konečne mohutne zaburáca na slávu.
Zablyštia sa nožnice a vzápätí sa zaligoce krv. Pohyb, ktorým mala svojej
sestre zastrihnúť vlasy, jej namiesto toho odsekol uo.
„Je to nejaká riekanka, sestrička?“ spýta sa jej sestra. „Alebo rozprávka?“
„Už som ju raz počula,“ odvetí Mirabella a so záujmom si prezerá
karmínovú škvrnu. Hodí uo sestre do lona a končekom prsta prejde po
ostrej čepeli nožníc.
„Pozor, neporež sa. My kráľovné máme krehkú kožu. Navyše som svojim
vtákom sľúbila, že im ťa hodím v celku. S očami v lebke a ušami na hlave.
Nepi. Premenila naše víno na krv.“
„Kto?“ spýta sa Mirabella, hoci odpoveď dobre pozná.
„Víno na krv a čím bola prv, v žilá koluje, do čiaš sa preleje.“
Kdesi vo veži spieva dievčenský hlas. Priletí k nim po sodo a krúti sa
okolo ni ako slučka, ktorá sa pomaly uťahuje.
„Ona nie je moja sestra.“
Jej sestra pokrčí plecami. Z otvorenej diery na boku jej hlavy sa pomalým
vodopádom valí krv.
„Ona je a ja tiež. My obe.“
 Nožnice sa otvoria a cvaknú. Do sestrinho lona spadne i druhé uo.
Mirabella sa prebudí s pachuťou krvi v ústach. Bol to iba sen, no veľmi
živý. Takmer ráta s tým, že keď sklopí zrak, uvidí v zaťatých pästiach kúsky
svojich sestier.
Arsinoino ucho jej pristálo v lone mäkučko ako pierko. I keď to
v skutočnosti nebola Arsinoe. Prešlo už toľko rokov, že Mirabella nemá
potuchy, ako dnes Arsinoe vyzerá. Ľudia jej vravia, že Arsinoe je škaredá
ako noc, vlasy má ako slamu a tvár, za akou sa žiadny muž neotočí. Lenže
Mirabella im neverí ani slovo. Všetci jej hovoria iba to, čo podľa nich chce
kráľovná elementalistov počuť.
Mirabella odkopne prikrývku a dopraje si výdatný dúšok vody z pohára
na nočnom stolíku. Na rozľahlom pozemku Westwoodovcov panuje ticho.
Predstavuje si, že celý Rolant ešte spí, hoci slnečné lúče jej oznamujú, že je
takmer poludnie. Oslava jej narodenín pokračovala do skorého rána.
„Si hore.“
Mirabella sa otočí k otvoreným dverám a venuje slabý úsmev útlej
kňažke, ktorá vošla do jej komnaty. Je drobná a mladučká. Čierne náramky
na jej zápästiach sú naozaj len náramky, nie tetovania.
„Áno,“ prikývne Mirabella. „Iba chvíľku.“
Dievčina prikývne a podíde k jej posteli, aby jej pomohla s obliekaním.
Pripojí sa k nim druhá novicka, ktorú si nevšimla, lebo postávala v tieni.
„Vyspala si sa dobre?“
„Pomerne dobre,“ zaklame Mirabella. Jej nočné mory sa v poslednom čase
zhoršili. Podľa Lucy sa to dalo čakať. Tak to vraj už medzi kráľovnami
chodí a len čo budú jej sestry mŕtve, nočné mory prestanú.
Mirabella stojí na mieste a nehýbe sa, kým jej kňažky češú vlasy
a obliekajú jej pohodlné šaty, ktoré sú príjemnou zmenou po divokej
oslave. Až potom konečne cúvnu do tieňa. Kňažky jej neustále dýchajú na
chrbát. Dokonca aj v dome Westwoodovcov. Odkedy veľkňažka na vlastné
oči videla moc jej daru. Dvadsaťštyri hodín denne je pod dozorom chrámu
a niekedy si želá, aby zmizli.
Cestou do kuchyne stretne na chodbe strýka Milesa, ktorý si pritláča
studený obklad na čelo.
„Priveľa vínka?“ spýta sa ho.
„Priveľa všetkého,“ odvetí strýko a nemotorne sa jej pokloní, kým zamieri
do svojej izby.
„Kde je Sara?“
„V salóne,“ odpovie jej ponad plece. „Už od raňajok odtiaľ nevytiahla
päty.“
Sara Westwoodová. Jej pestúnka. Milá, pobožná žena, no má mierne
sklony priveľmi sa znepokojovať. O Mirabellu sa dobre starala a sama
oplýva silným darom, ktorým najradšej ovláda vodu. Keď si Mirabella
urobí pohodlie v obývacej izbe, aby si dopriala šálku čaju, chvíľkami sa
k nej nesie Sarino tiché stonanie. Pravdepodobne sa uvelebila na kresle
dolu v salóne. Bezuzdnosť si vyžiadala svoju cenu.
Noc však bola úspešná, ako povedala Luca. Všetky kňažky tvrdia to isté.
Ľud Fennbirnu bude o Mirabelle rozprávať celé roky. Budú sa chváliť, že
boli pri tom, keď povstala nová kráľovná.
Mirabella si vyloží nohy na zamatovú podnožku oproti pohovke
a natiahne sa. Je vyšťavená. Dar ju tlačí pod srdcom ako kus gumy,
trasľavý a nepokojný. No zotaví sa.
„Bolo to celkom dobré predstavenie, kráľovná moja.“
Bree sa oprie o zárubňu a potom lenivým krokom vojde do miestnosti.
Zatočí sa, rozhodí ruky a zrúti sa na dlhú saténovú pohovku hneď vedľa
Mirabelly. Z gaštanového vrkoča sa jej uvoľnilo niekoľko lesklých zlatých
prameňov, a na nej vyzerá ešte aj vyčerpanosť pekne.
 „Neznášam, keď ma tak voláš,“ zašomre Mirabella a usmeje sa. „Kde si
bola?“
„Fenn Wexton mi ukazoval stajne svojej matky.“
„Fenn Wexton.“ Mirabella si odfrkne. „Ten šašo?“
„Videla si už jeho ramená?“ spýta sa Bree. „A včera večer na ňom nič
smiešne nebolo. Aj Tilda a Annabeth s nami chvíľu boli. Zobrali sme si
krčah medového vína a ľahli sme si na strechu ich stodoly, aby sme sa
pozerali na hviezdy. Taká je prehnitá, že pod nami takmer praskla!“
Mirabella prevráti oči k stropu.
„Možno sme ťa mali prepašovať za nami,“ povie Bree a Mirabella sa
zachichoce.
„Bree, priviazali mi zvončeky na členky. Veľké, cengajúce zvonce, akoby
som bola mačka. Akoby si mysleli, že sa vykradnem z chrámu!“
„Nebolo by to prvý raz,“ dodá Bree s úškrnom.
„Ale nikdy pri takej dôležitej veci!“ bráni sa Mirabella. „V dôležitých
záležitostiach som bola vždy svedomitá. Lenže oni chcú ustavične vedieť,
kde som. Čo robím. Na čo myslím.“
„A teraz ťa budú kontrolovať ešte prísnejšie,“ povie Bree. „Rho a tie jej
stráže.“ Prevráti sa na brucho. „Mira, budeš vôbec niekedy slobodná?“
Mirabella sa na ňu pozrie kútikom oka a potichu sa zasmeje. „Nebuď taká
melodramatická. Radšej vstaň, mala by si sa ísť umyť. Dnes popoludní si
máme vyskúšať šaty.“
Uvoľnený schod šesťkrát zavŕzga a po chvíli do miestnosti vojde šesť
vysokých kňažiek. Bree skrúti tvár a lenivo sa popreťahuje.
„Kráľovná moja,“ povie najbližšia dievčina. „Veľkňažka Luca si ťa želá
vidieť.“
„No dobre.“ Mirabella vstane. Rátala s niečím horším, no Lucu vždy rada
navštívi.
 „Nezabudnite nám ju vrátiť na skúšku šiat dnes popoludní,“ prikáže im
Bree a zavrtí prstami na rozlúčku.
Mirabella pochybuje, že dnes ešte Bree uvidí. Skúšanie šiat alebo nie, Bree
takmer nič nezabráni urobiť presne to, na čo má chuť. A keďže je jedinou
milovanou dcérou Sary Westwoodovej, nikto sa ani nikdy poriadne
neunúval skúsiť to. Mirabella by sa mohla poľahky pohoršovať nad jej
slobodou, keby Bree neľúbila z celého srdca.
Vonku sa Mirabella pustí do svižného kroku, aby trochu podpichla
kňažky, ktoré ju strážia ako oko v hlave. Väčšinu z nich ešte mátajú
dozvuky opitosti z jej narodeninovej oslavy ako Saru a z rýchlej chôdze sú
raz-dva sinavé v tvári.
Nie je k nim však priveľmi krutá – dom Westwoodovcov neleží ďaleko od
chrámu. Keď bola Mirabella dieťa a ľahšie prekĺzla svojej strážkyni popod
ruku, občas sa vykradla za Lucou osamote, alebo sa išla prebehnúť po
pozemkoch chrámu až k čiernym čadičovým útesom Shannoninej tiesňavy.
Cnie sa jej za takou voľnosťou. Za súkromím. Za časmi, keď mohla chodiť
zhrbená či kopať kamienky do stromov. Keď mohla byť divá, ako sa na
kráľovnú elementalistov patrí.
Teraz ju obklopujú biele habity. Ak chce aspoň na zlomok sekundy vidieť
mesto pod nimi, musí si priam vykrútiť krk ponad plece najbližšej kňažky.
Rolant. Mesto elementalistov, ktoré sa rozrastá z kamenného srdca
a obmýva ho rýchla rieka, čo pramení vo vždyzelených horách. Vodné
kanály sa kľukatia medzi budovami ako tepny, ktoré vďaka systému komôr
prevážajú ľudí a tovar z mora do vnútrozemia. Z tejto výšky svietia
mestské stavby takmer bielym jasom a kanály sa modro ligocú. Mirabella
priam vidí, ako mesto kedysi žiarilo, keď bolo bohaté a opevnené. Predtým,
ako sa trónu zmocnili traviči a Čierna rada sa ho odmietla vzdať.
„Dnes je krásne,“ povie Mirabella, aby prerušila nudné ticho.
 „To áno, kráľovná moja,“ odvetí jedna z kňažiek. „Bohyňa nám dopraje.“
Viac nepovedia. Mirabella nepozná ani jednu sprievodkyňu po mene.
V poslednom čase prišlo do rolantského chrámu toľko nových kňažiek, že
stratila prehľad i o tých, ktoré už trochu poznala. Luca vraví, že chrámy po
celom ostrove zažívajú nevídaný rozmach. Sila Mirabellinho daru vraj
prinavrátila Fennbirnu vieru. Mirabella si niekedy želá, aby Luca moci jej
daru nepripisovala toľkú silu.
Luca ju prijme celkom oficiálne v chráme a nie hore vo svojich
komnatách. Stará žena roztiahne náruč. Prevezme Mirabellu od kňažiek
a pobozká ju na líce.
„Nevyzeráš veľmi unavene,“ povie Luca. „Možno som ťa predsa len mala
nechať dlhšie pracovať s vodou.“
„Keby si to urobila, ničoho by si sa nedočkala,“ odvetí Mirabella. „Alebo
by som niekoho nechtiac zmáčala do nitky.“
„Nechtiac,“ zopakuje Luca sarkasticky. Keď sa prvý raz stretli, pokúsila sa
Mirabella utopiť Lucu tak, že vyvolala vodného ducha z Hviezdneho jazera
a poslala ho do Lucinho hrdla. No odvtedy pretieklo už veľa vody.
Luca si zasunie ruky pod kožušinu a hrubú látku svojho habitu. Mirabella
nevie, aký dar Luca mala pred príchodom do chrámu, no nebola
elementalistka. Na to jej až priveľmi prekáža chlad.
Kňažka, ktorá okolo nich prechádza, sa potkne o kameň a takmer spadne,
no Lucina ruka vystrelí dopredu a zachytí ju.
„Opatrne, dieťa,“ povie Luca a dievčina prikývne. „Máš pridlhý habit. Ešte
si ublížiš. Požiadaj niekoho, aby ti ho skrátil.“
„Áno, Luca,“ zašepká mladá kňažka.
Je to iba novicka. Ešte vždy môže zlyhať v službách chrámu. Ešte vždy
môže zmeniť názor a vrátiť sa domov.
Dievčina kráča pomalšie k južnej stene chrámu, kde ju už čakajú ďalšie
tri, aby zreštaurovali nástennú maľbu kráľovnej Shannon. Pôvodný maliar
vystihol kráľovnú mimoriadne verne. Jej čierne oči vykúkajú zo steny
a uprene sa pozerajú dole napriek dažďu a búrke, ktoré jej zatemňujú
dolnú polovicu tváre.
„Odjakživa ju mám najradšej zo všetkých,“ povie Mirabella. „Kráľovnú
Shannon a jej búrky.“
„Bola jedna z najmocnejších. Až kým si sa nenarodila ty. Tvoja tvár raz na
tejto stene zatieni Shannoninu.“
„Dúfajme, že nie,“ odvetí Mirabella. „Ani jedna z týchto malieb
neznázorňuje obdobie mieru.“
Luca si vzdychne. „Ani dnešné časy nie sú práve najmierumilovnejšie,
keďže traviči si už desaťročia držia hlavné mesto. A Bohyňa by ťa
neobdarila takou veľkou mocou, keby si ju nepotrebovala.“ Luca ju chytí za
plece a vedie ju južnou kupolou.
„Raz,“ pokračuje, „možno po tvojej korunovácii, ťa zoberiem do chrámu
kráľovnej bojovníkov v Bastiáne. Nemajú tam síce nástenné maľby, ale
sochu Emmeline – máva nad hlavou zakrvavenou kopijou a všade lietajú
šípy –, ktorá visí zo stropu.
„Visí zo stropu?“ čuduje sa Mirabella.
„Pred dávnymi časmi, keď bol dar vojny ešte mocný, mohla kráľovná
bojovníkov hýbať predmetmi silou vôle.“
Mirabella vypúli oči a veľkňažka sa zachichoce. „Alebo sa to aspoň vraví.“
„Prečo si ma chcela vidieť, veľkňažka?“
„Lebo mám pre teba úlohu.“ Luca sa odvráti od nástennej maľby a zopne
dlane. Kráča na sever, k oltáru Bohyne, a Mirabella ju hneď dobehne.
„Chcela som počkať,“ pokračuje. „Vedela som, že budeš unavená po
ukážke svojej moci. Ale nech sa snažím, koľko chcem, nemôžem ťa večne
vnímať ako dieťa a držať ťa na tomto pokojnom mieste. Vyrástla si. Si
kráľovná a ak tvoj dar nedokáže zastaviť čas, bude ťa čoskoro čakať obrad
Oživenia. Už nemôžeme dlhšie odsúvať to, čo treba urobiť.“
Priloží vráskavú dlaň na Mirabellino mladé líce. „Ak však nie si
pripravená, budem to ďalej odsúvať.“
Mirabella položí svoju ruku na Lucinu. Keby ich kňažky nesledovali ako
sokoly, pobozkala by starenu na čelo. Nijaká veľkňažka ešte neprejavila
takú priazeň jedinej kráľovnej, ako Luca Mirabelle. A nijaká pred ňou
nevyvolala taký škandál, keď opustila svoje komnaty v Indride, aby sa
presťahovala čo najbližšie k svojej obľúbenkyni.
„Som pripravená,“ vyhlási Mirabella. „S radosťou urobím všetko, o čo ma
požiadaš.“
„Dobre.“ Luca ju ešte raz pohladí po líci. „Dobre.“
Kňažky vedú Mirabellu ďaleko za hranice chrámových pozemkov, cez
vždyzelený les až k čadičovým útesom nad morom. Mirabella odjakživa
milovala slaný vzduch. Vychutnáva si vánok a jej krok je čoraz veselší.
Keď ju prišli vyzdvihnúť, nepovedali jej, čo má urobiť. Kňažka Rho kráča
na čele jej sprievodu a preto si Mirabella myslí, že sa vybrali na lov. Rho
vždy velí lovkyniam. Všetky novicky v chráme sa jej boja. Vie sa o nej, že
neváha udrieť každú, ktorá ju podráždi. Žiadna kňažka síce nemá minulosť,
no Mirabella si je istá, že Rho má dar vojny.
Dnes je však Rho triezva a zachmúrená. Kňažky si nesú svoje lovecké
kopije, no nepriviedli si žiadne poľovnícke psy. A všetka dobrá zver žije
ďaleko za nimi, hlboko v lese.
Keď prídu k útesom, zabočia na sever, oveľa ďalej ku skalám, než sa
Mirabella kedy odvážila zatúlať.
„Kam ideme?“ spýta sa ich.
„Už len kúsok, kráľovná moja,“ odpovie Rho. „Už len kúsok.“ Potľapká
kňažku po svojej ľavici. „Bež napred,“ prikáže jej. „Uisti sa, že je všetko
pripravené.“
Kňažka mlčky prikývne, rozbehne sa po vyšliapanom chodníku a po
chvíli zmizne za odbočkou.
„Rho? Čo sa deje? Čo mám urobiť?“
„Splniť želanie Bohyne a povinnosť kráľovnej. Je to dakedy niečo iné?“
Obzrie sa ponad plece na Mirabellu, zlovestne sa usmeje a spod bielej
kapucne jej vykuknú vlasy červené ako krv.
Ich čižmy hlasno vŕzgajú na kamennom štrku, no v pravidelnom rytme.
Okrem kňažky, ktorú poslali napred, nekráča ani jedna rýchlejšie ako
ostatné bez ohľadu na Mirabelline pokusy zmeniť ich tempo. Rýchlo to
vzdá a cíti sa hlúpo – ako vtáča uväznené v klietke bielych habitov, ktoré
máva krídlami na mreže.
Chodník pred nimi sa zatáča až ich nakoniec obklopia vysokánske steny
z čierneho kameňa. Mirabelle sa konečne naskytne pohľad na to, pre čo ju
sem priviedli. Nevyzerá to ako nič mimoriadne. Zhromaždenie kňažiek
v čierno-bielych habitoch. Vysoký oceľový kôš, v ktorom horí čosi, čo
takmer nedymí. A drevený sud. Keď skupinka začuje, že sa k nim blížia,
otočia sa a postavia sa do radu.
Nie je medzi nimi ani jedna čerstvo vysvätená kňažka. Iba dve sú novicky
– jedna z nich je odetá v jednoduchej čiernej halene a plecia jej prekrýva
deka. Hnedé vlasy má rozpustené a napriek hrejivej deke sa jej pokožka
zdá bledá ako krieda a studená ako ľad. Civie na Mirabellu vypúlenými
vďačnými očami, akoby ju kráľovná elementalistov prišla spasiť.
„Mala si mi to povedať,“ namieta Mirabella. „Mala si mi to povedať, Rho!“
„Načo?“ spýta sa Rho. „Zmenilo by sa tým niečo?“ Jednoduchým
kývnutím dá novicke signál, aby predstúpila. Dievčina zo seba zhodí deku
a roztrasene kráča na bosých nohách ku kráľovnej.
 „Túto obetu skladá pre teba,“ zašepká Rho. „Nezneucti ju.“
Mladá kňažka padne pred Mirabellou na kolená a zdvihne zrak. Má jasný
pohľad. Nedali jej ani len nič na zmiernenie bolesti. Novicka vystrie ruku,
Mirabella ju chytí a ochromene stojí na mieste, kým sa dievčina modlí. Keď
skončí, kňažka vstane a kráča k okraju útesu.
Je tu všetko: voda v sude, oheň v koši, vietor a blesk, ktoré len čakajú na
jej zavolanie. Mohla by tiež zatriasť zemou a pochovať ju pod popadanými
skalami. Možno by aspoň necítila bolesť.
Dievčina, ktorá sa rozhodla obetovať, sa usmeje na Mirabellu a zatvorí
oči, aby to kráľovnej uľahčila. Lenže to nie je o nič ľahšie.
Rho netrpezlivo prikývne na kňažku vedľa oceľového koša, ktorá vzápätí
zapáli fakľu.
„Ak to neurobíš ty, kráľovná moja, urobíme to samy. A ver mi, že náš
spôsob bude zdĺhavejší.“
 PANSTVO EFEMÉRA
Giselle leje teplú vodu na napuchnuté pľuzgiere, ktoré hyzdia pokožku
kráľovnej Katharine. Vriedky plné tekutiny sa jej ťahajú v lesklých
červených radoch po chrbte, pleciach i ramenách – výsledok ranného
výcviku, v rámci ktorého jej Natalia potierala kožu bavlnenou špongiou
vymáčanou vo výluhu zo žihľavy.
„Nedávala vôbec pozor,“ zamrmle Giselle. „Teraz sa nehýb, Katharine.“
Napriek nežnému dotyku sa mladej kráľovnej po líci skotúľa slza.
Natalia by výluh nikdy neurobila taký silný. Ona ho však nepripravovala.
Bola to Genevieve.
„Keď uvidí, čo ti to porobilo a ako veľmi ti napuchli, dá tú svoju sestru
zbičovať na námestí.“
Och, ako rada by to videla. Lenže neuvidí. Natalia sa bude hnevať, keď
uvidí pľuzgiere. No i keď Genevieve stihne zaslúžený trest, odohrá sa to
v tichosti a súkromí.
Katharine utrápene vydýchne, keď jej Giselle poleje plecia ďalšou vodou.
Slúžka pridala do kúpeľa rumanček na zmiernenie opuchov, no i tak potrvá
niekoľko dní, kým sa Katharine bude opäť môcť obliekať bez obáv, že si
pľuzgiere popraská.
„Predkloň sa, Kat.“
Kráľovná jej vyhovie a znova sa rozplače. Cez otvorené dvere kúpeľne
vidí do svojej spálne, rovno na prázdne terárium na toaletnom stolíku. Jej
Zlatku dozaista vyľakalo, keď sa Katharine počas Gave Noir zrútila k zemi,
odplazila sa jej zo zápästia a stratila sa. Teraz už je pravdepodobne mŕtva
a hnije niekde v chladných múroch Efeméry.
Otrava žihľavovým výluhom nemala byť za trest. Aspoň jej to tak
povedala Natalia svojím pokojným, vyrovnaným hlasom, kým jej pomaly
prechádzala mokrou špongiou po bledej pokožke. Lenže Katharine nie je
hlúpa. Nikoho, kto sklame Arrona, neminie trest – dokonca ani kráľovnú.
Mohlo sa to skončiť aj horšie. Ako pozná Genevieve, neváhala by jej
pichnúť pavúčí jed, po ktorom odumiera tkanivo až tak, že jazvy už do
konca života nezmiznú.
„Prečo ti to robí?“ spýta sa Giselle, kým kráľovnej pritlačí teplý obklad na
šiju.
„Jej dôvody dobre poznáš,“ odvetí Katharine. „Robí to, aby ma posilnila.
Aby mi zachránila život.“
Na chodbách a v izbách Efeméry panuje nádherné ticho. Po nekonečných
príchodoch a odchodoch počas posledných dní v dome znova zavládol
pokoj a Natalia sa môže utiahnuť do samoty svojej študovne, kde sa uvoľní
v obľúbenom koženom kresle s vysokým operadlom. Až do chvíle, keď
ktosi zaklope na dvere.
Jej majordómus vojde s prázdnymi rukami, čo jej náladu rozhodne
nezlepší.
„Dúfala som, že mi nesieš kanvicu mandragorového čaju.“
„Ako si želáte, pani moja,“ odvetí sluha. „Mám priniesť i šálku pre vášho
hosťa?“
Pootočí sa vo svojom kresle, aby dovidela na postavu, ktorá vyčkáva
v prítmí chodby. Len raz podráždene prikývne na znak, že hosť smie vojsť.
„Človek by si myslel, že po tridsiatich rokoch bude môj vlastný sluha
vedieť, že neprijímam hostí hneď po tom, čo sa dom konečne vyprázdnil,“
oznámi Natalia a vstane.
„Už som sa veru čudoval, kam sa všetci podeli. Akoby sa ešte aj
služobníctvo vyparilo do vzduchu.“
„Dnes ráno som všetkých poslala preč.“ Ich tváre ju už unavovali.
Nekonečné samoľúbe a vyčítavé pohľady. „Ako sa ti vodí, Pietyr?“
 „Mám sa dobre, tetuška Natalia.“
„A čomu vďačím za tvoju návštevu? Myslela som si, že si sa už dávno
vrátil na svoje vidiecke sídlo, i s mojím bratom a Marguerite.“
Keď zaznie meno jeho macochy, mladý muž sa zamračí. Natalia sa mu ani
nečuduje. Christophovu prvú ženu mala oveľa radšej. Tá by ho nikdy
nedotlačila do náruče chrámu.
„Veď práve,“ odpovie Pietyr. „Dúfal som, že mi dovolíš zostať tu, aby som
sa tam nemusel už nikdy vrátiť.“
Nečaká na pozvanie, prejde okolo Nataliinho kresla a naleje si veľkorysý
pohárik jej najlepšieho otráveného koňaku. Keď si všimne jej zarazený
výraz, spýta sa: „Prepáč. Dáš si tiež? Zdalo sa mi, že si si rozkázala čaj.“
Natalia prekríži ruky. Už si spomína, prečo mala Pietyra odjakživa
najradšej zo všetkých synovcov, a dokonca i neterí. Ako jediný zdedil jej
vysoké lícne kosti a ľadovomodré oči. Jej vážne ústa a drzosť.
„Ak sa nehodláš vrátiť na vidiek, čo budeš robiť? Mám ti pomôcť
s hľadaním ideálnej pozície v hlavnom meste, kde by si využil svoje
nadanie?“
„Nie,“ pokrúti jej synovec hlavou a usmeje sa. „Dúfal som, že zostanem tu,
s tebou. Aby som ti pomohol s kráľovnou.“
„Takže to s tebou tak dlho tancovala,“ spomenie si Natalia.
„Áno, so mnou.“
„A teraz si presvedčený, že presne vieš, akú pomoc potrebuje.“
„Viem, že nejakú už potrebovať bude,“ podotkne Pietyr. „Keď si ju dnes
ráno trávila, počul som vonku jej výkriky.“
„Jej dar nechce zmocnieť, no Kat robí pokroky.“
„Vážne? Takže imunita sa jej už zlepšila? Môže za to však jej dar, alebo
tvoj…“ stíši hlas, „výcvik?“
„Na tom nezáleží. Má znamenitú ruku, keď má sama namiešať a podať
jed.“
„To rád počujem.“
Natalia však vie, že Katharine bude potrebovať viac ako len to. Žiadna
kráľovná z rodu Arronovcov ešte nikdy nemusela čeliť protivníčke s takým
mocným darom, aký má Mirabella. Už sa narodilo a zomrelo niekoľko
generácií, odkedy ostrov videl kráľovnú, ktorá by bola aspoň spolovice
taká silná. Ešte aj v Indride sa šepká, že každá kráľovná travičov je slabšia
ako jej predchodkyňa. Vraví sa, že Nicola mohla pokojne zomrieť na otravu
hubami a Camille nezniesla hadí jed. A kolujú i klebety, že Camille miešala
svoje jedy tak mizerne, že Natalia zavraždila jej sestry za ňu.
Záleží na tom však? Dar čoraz väčšmi stráca význam. Korunu už nikto
nevyhráva, ale získava vďaka politike, intrigám a spojenectvám. A nijaký
rod na celom ostrove sa nevyzná v týchto špinavých vodách lepšie ako
Arronovci.
„Pravdaže, Westwoodovci si stále myslia, že nás majú v hrsti,“ pokračuje
Pietyr. „Veria, že Mirabella je vyvolená. Nedotknuteľná. Lenže my obaja
vieme, že ak Mirabella nastúpi na trón, nebude ostrovu vládnuť ona, ale
chrám.“
„Presne tak,“ pritaká Natalia. „Odkedy Luca začala protežovať
Westwoodovcov, dovolili jej všetci elementalisti, aby si ich veľkňažka
omotala okolo malíčka.“
Hlupáci. No i hlupáci môžu byť pre travičov hrozbou. Ak Mirabella
naozaj získa korunu, využije svoje kráľovské právo, aby každého traviča
v Čiernej rade vymenila za elementalistu. Za Westwoodovcov. A keď bude
ostrov riadiť rada plná Westwoodovcov, zoslabne do takej miery, že to
bude jeho koniec.
„Ak máš nejaký návrh, Pietyr, sem s ním.“
„Katharine má iné prednosti,“ spustí jej synovec. „Iné silné stránky.“
Nadvihne pohár do svetla a obdivuje farbu alkoholu. V dome jeho
macochy Marguerite by taký kvalitný koňak ťažko hľadal.
„Po Beltaine budú kráľovné obletovať nápadníci z pevniny. Ľahko by tým
dvom mohli podsunúť jed a naše ruky by zostali čisté.“
„Všetci nápadníci poznajú pravidlá. Nikto z nich nebude riskovať
odhalenie.“
„A možno áno, keby sa zaľúbili do Katharine.“
„To je pravda,“ pripustí Natalia. Chlapci urobia hocičo pre dievča,
o ktorom si myslia, že ho ľúbia. Bohužiaľ, Katharine nie je obdarená ani len
telesne, aby v niekom vzbudila takú slepú oddanosť. Je rozkošná, no krotká
ako baránok. A Genevieve má pravdu, keď nadáva, že je vychudnutá na
kosť.
„Myslíš si, že ju zvládneš včas vykŕmiť?“
„Zvládnem,“ uistí ju. „Keď s ňou skončím, bude z nej taký drahokam, že
všetci razom zabudnú na politiku a spojenectvá. Budú rozmýšľať už len
srdcom.“
Natalia si odfrkne. „Bohato by mi stačilo, keby rozmýšľali iba tým, čo
majú medzi nohami.“
„Budú aj tým.“
Vojde jej sluha s kanvicou čaju z mandragory, no Natalia ho mávnutím
ruky odmietne. Radšej si naleje koňak, aby spečatila dohodu s drahým
synovcom. A aj keby jej nápadníci nepomohli s jedom, budú stáť už len za
to, akú hanbu Mirabelle urobia, keď si ju ani nevšimnú.
„A akú odmenu chceš za svoju pomoc?“
„Len takú drobnosť,“ odvetí Pietyr. „Aby som sa už nikdy nemusel vrátiť
k svojmu slabošskému otcovi a tej hlupani, s ktorou žije. A…“ V modrých
očiach sa mu nebezpečne zablysne. „Keď Katharine zasadne na trón, chcem
miesto v Čiernej rade.“
 Katharine stojí bez najmenšieho pohybu v izbe, odetá iba v čiernom
rannom župane ľahučkom ako pierko, kým jej Giselle a Louise vymieňajú
posteľnú bielizeň. Po Gave Noir a prebolenom ráne ju môžu rovno vyhodiť,
lebo je samá škvrna od potu a krvi. Možno ju však ešte zachránia. Odkedy
sa Louise pridala k jej slúžkam, naučila sa veľa fígľov, ako prať kráľovninu
bielizeň. Už si zvykla na pranie po ťažkých otravách.
Katharine sa chce tuhšie zavinúť do župana, no ihneď sa mykne, keď sa jej
látka obtrie o pľuzgiere. Jednou rukou sa oprela o Zlatkino prázdne
terárium. Jej milovaná stratená chuderka. Mala ju radšej dať na starosť
niekomu zo služobníctva pred začiatkom hostiny. Že sa Zlatka stratila si
Katharine pre svoj zdravotný stav všimla až ráno. Keď už bolo neskoro.
Najväčšmi zo všetkého ju však dojalo, že Zlatka – hoci musela byť dozaista
vydesená na smrť – ju ani raz nepohrýzla.
Louise sčista-jasna zvreskne, až Katharine nadskočí a Giselle slúžku silno
uštipne do pleca. Louise bola odjakživa mierne precitlivená. Tentoraz má
však prekvapený výraz oprávnene. V kráľovninej spálni totiž stojí mladý
muž.
„Pietyr,“ pozdraví ho Katharine a on sa jej pokloní.
„Stalo sa niečo tvojmu maznáčikovi?“ spýta sa a ukáže na prázdne
terárium.
„Môjmu háďatku, áno.“ Povzdychne si. „Stratila sa, po… po…“
„Prikázala Natalia sluhom, aby prehľadali tanečnú sálu?“
„Nechcela som ju obťažovať.“
„Som si istý, že by ju to neobťažovalo.“ Pietyr veľavravne prikývne na
Louise, ktorá okamžite vystrúha pukerlík a vzápätí sa rozbehne, aby
predala odkaz Natalii. Ešte sa za ňou ani nezatvorili dvere a Pietyr prepustí
i Giselle.
„Prepáč, že som prišiel neohlásený,“ ospravedlní sa Pietyr, „no ešte som si
celkom nezvykol na tradície a protokol. U nás na vidieku sa riadime
voľnejšou etiketou. Dúfam, že mi odpustíš.“
„Samozrejme. Ale, čo… prečo si vlastne prišiel? Všetci hostia už dávno
odišli.“
„Ja nie.“ Nadvihne obočie. „Práve som sa rozprával so svojou tetou a zdá
sa, že tu smiem zostať.“
Pietyr vykročí ku Katharine, no v poslednej chvíli zmení smer a dôkladne
si prezerá flakóny s parfumami na jej toaletnom stolíku. Na tvári sa mu
roztiahne huncútsky úsmev, akoby mal s Katharine spoločné tajomstvo.
Alebo akoby mali najprv spolu odhaliť cudzie tajomstvá.
„Zostávaš? Tu?“
„Áno. Pri tebe. Mám sa stať tvojím najlepším priateľom, kráľovná
Katharine.“
Katharine zmätene nakloní hlavu. Určite ide len o nejaký dômyselný žart,
ktorý si vymyslela Natalia. Katharine nikdy nerozumela jej zmyslu pre
humor.
„Aha. A čo spolu budeme robiť?“
„Nuž, predpokladám, že všetko, čo priatelia bežne robievajú.“ Pietyr
ovinie ruku okolo jej pása. „Keď sa zotavíš, aby si na to mala silu.“
„Tancovať už viem.“
„Nehovorím iba o tanečných pohyboch.“
Predkloní sa, aby ju pobozkal, no ona sa mu automaticky uhne. Vzápätí sa
začne koktavo ospravedlňovať, hoci vlastne ani nevie, za čo. On sa však
netvári nahnevane.
„Vidíš?“ spýta sa jej s úsmevom na perách. „Strávila si priveľa času
s mojimi tetuškami a svojimi slúžkami. Na obletovanie nápadníkmi ťa
pripravili rovnako mizerne ako na otrávenú hostinu.“
Katharine sa zapýri až po uši. „Ako si dovoľuješ hovoriť čosi také? Kto si
myslíš, že si?“
„Som tvoj oddaný služobník,“ odpovie Pietyr a nežne ju pohladí po líci.
„Som tvoj otrok. Prišiel som sa postarať o to, aby žiaden z tvojich
nápadníkov neplytval ani len myšlienkou na tvoje sestry, ale jedine
a výlučne na teba.“
 VLČÍ PRAMEŇ
V deň Josephovho návratu domov vychádza slnko na zamračené
a pochmúrne nebo. Jules sa na to sychravé predstavenie pozerala už zo
svojej postele. V noci takmer nezažmúrila oka.
„Celé týždne vedeli, že sa má vrátiť,“ povie.
„Pravdaže vedeli,“ prikývne Madrigal. Jules teraz sedí pred toaletným
stolíkom v izbe, o ktorú sa delí s Arsinoe. Madrigal stojí za ňou a kefuje jej
tmavohnedé kadere.
„Prečo ho teda posielajú domov práve teraz, dva dni po Arsinoiných
narodeninách? Oslavu už zmeškal, no príde včas, aby stihol obdivovať
smeti na uliciach a sledovať, ako sa čajky bijú o posledné zvyšky
s vranami.“
„Presne preto,“ usúdi Madrigal. „Teraz sa aspoň môžu prizerať, ako sa
okolo neho zletíme ako vyhladované kvočky. Chuderka Annie Sandrinová
už z toho určite ide zošalieť.“
Pravda.
Dole v ich dome pri prístave Josephova matka určite stratí rozum
z nekonečných príprav a neprestane štekať na svojho manžela, rovnako
ako na Mahewa s Jonahom. Nadšene a šťastne, no i tak štekať.
„A čo ak nepríde?“ spýta sa Jules.
„Prečo by neprišiel?“ Madrigal sa ešte raz pokúsi vypnúť Julesine vlasy na
temeno pomocou sponky. „Má tu predsa domov.“
„Aký podľa teba bude?“
„Ak je aspoň trochu ako jeho brat Mahew, potom hrozí všetkým
dievčatám z Vlčieho prameňa veľké nebezpečenstvo,“ odvetí Madrigal
s úškrnom. „Keď bol Mahew v Josephovom veku, plavila sa polovica
mesta za jeho člnom.“
 Jules sa silno mykne a matkina kefa ju pošticuje.
„Mahewa nikdy nezaujímal nikto okrem tety Caragh.“
„Hej, hej,“ zamrmle si Madrigal. „Bol mojej vážnej sestre oddaný ako pes.
Presne ako bude Joseph bez pochýb tebe.“ Beznádejne vyhodí ruky nad
hlavu, až Julesine vlasy preletia vzduchom. „S týmito vlnami si už ani
Bohyňa neporadí!“
Jules sa smutne pozrie do zrkadla. Madrigal je vždy krásna so svojimi
gaštanovými vlasmi, ktoré sa jej lesknú ako med, a ladnými krivkami.
Nikto by nikdy neprišiel sám od seba na to, že ona a Jules sú matka a dcéra.
Jules má občas podozrenie, že Madrigal to priam lichotí.
„Mala si si dlhšie pospať,“ pokarhá ju Madrigal. „Pod očami máš tmavé
kruhy.“
„Ako som mala spať, keď Camden každú chvíľu vyskočila alebo sa
prehodila?“
„A prečo asi nemohla spať? Tvoja nervozita jej v tom bránila. Ak dnes
vrazí do stola a niečo rozbije, bude to tvoja vina.“ Madrigal sa za dcériným
chrbtom posunie nabok a obdivuje svoj odraz. Dotkne sa končekov svojich
hladkých zlatohnedých vĺn a na alabastrové hrdlo si nanesie zopár
kvapôčok parfumu.
„Urobila som, čo som mohla,“ vyhlási. „Teraz ťa musí ľúbiť takú, aká si.“
Arsinoe vyjde po schodoch a oprie sa o zárubňu. „Vyzeráš úžasne, Jules.“
„Mala si počkať, kým príde on za tebou,“ utrúsi Madrigal.
„Prečo? Sme priatelia. Toto predsa nie je hra.“ Jules vstane od toaletného
stolíka a poberie sa na prízemie. Až keď vybehne z dverí a urobí niekoľko
krokov po chodníku, všimne si, že Arsinoe zostala stáť pred domom.
„Ty nejdeš?“
Kráľovná si vopchá ruky do vreciek. „Asi nie. Mala by si ho čakať sama.“
„Bude ťa chcieť vidieť.“
 „Dobre. Ale to počká.“
„Fajn. Tak sa so mnou aspoň kúsok prejdi!“
Arsinoe sa zasmeje. „Čo už s tebou.“
Kráčajú bok po boku kľukatým horským chodníkom, ktorý vedie od
pozemku Milonovcov, okolo lodeníc a námestia až do srdca mesta na
zimné trhovisko. Keď vyjdú na posledný kopec pred zátokou, Arsinoe
zastane.
„Rozmýšľaš niekedy nad tým, čo by sme robili, keby sa to skončilo inak?“
spýta sa Arsinoe.
„Ako inak? Keby sme sa nikdy nepokúsili ujsť? Keby sa nám to podarilo?
Alebo keby z ostrova vykázali i nás dve?“
Vykázali však iba Josepha. Jules odsúdili na doživotie slúžky trónu
v Čiernej chatrči. Celkom osamote. Mala byť dulou a pestúnkou budúcich
kráľovien – počas tehotenstva by jej spoločnosť robila iba kráľovná a jej
manžel, a potom trojičky až do veku, keď by si po ne prišli patričné rodiny.
Doteraz by sedela v Čiernej chatrči, keby sa jej teta Caragh dobrovoľne
neprihlásila, že prevezme jej miesto.
„Mali ma zabiť,“ šepne Arsinoe. „Mala som sa im ponúknuť a výmenou za
svoj život žiadať, aby Joseph mohol zostať. Aby Caragh nemusela nikdy
vkročiť do tej chatrče.“
„Chceli zabiť nás všetkých,“ spomenie si Jules. „Natalia Arronová by nám
do gágora naliala toľko jedu, že by sme sa zvíjali na dlážke pred Čiernou
radou a z úst by nám vytekala pena. Uprostred Volroja.“
Keby si Natalia myslela, že jej to prejde, ešte by aj verejne vystavila ich
telá na trhovom námestí v Indride. Vtedy mali iba jedenásť rokov.
„Ak nebudeme dodržiavať pravidlá, ešte stále by sme tak mohli skončiť,“
prikývne Arsinoe. „A to by bolo zlé. Namiešali by nám jed, po ktorom by
sme umierali niekoľko dlhých dní. Aby nám vytekala krv z očí a úst.“
Znechutene si odpľuje. „Traviči.“
Jules si len povzdychne a z výšky sa pozrie na mesto, v ktorom vyrastala.
Sivé drevené domy sa tlačia jeden na druhý ako fúzonôžky na brehu
zátoky. Vlčí prameň dnes vyzerá naozaj hnusne. Rozhodne nie dosť
pompézne pre Josepha ani nikoho iného, kto sa sem má po dlhom čase
vrátiť.
„Má podľa teba nejaký dar?“ spýta sa Arsinoe.
„Asi nie, alebo len prislabý. Všetci Sandrinovci sú neobdarení. Teda až na
Mahewa, ten vie počariť rybám.“
„Ja si myslím, že to Mahew povedal tvojej tete Caragh iba preto, aby na
ňu urobil dojem,“ domnieva sa Arsinoe. „Jeho pravý dar je počariť
dievčatám, a ten majú všetci chlapi z rodu Sandrinovcov. Dokonca už aj
Jonah začal behať za sukňami.“
Jules potichu zahreší. Presne to povedala i Madrigal.
„Takže preto sa bojíš?“ spýta sa Arsinoe.
„Nebojím sa,“ odsekne Jules. Lenže klame. Veľmi sa bojí, že sa Joseph
zmenil, a jej Joseph sa už nikdy nevráti. Že za tých päť rokov odlúčenia sa
vyparil do vzduchu.
Camden sa vlečie po okraji cesty pred nimi a zívne si.
„Jednoducho neviem, čo s ním mám robiť. Nemôžeme už predsa chodiť
k Weldenskému rybníku a chytať žaby a slimáky.“
„Aspoň nie v tomto počasí,“ dodá Arsinoe.
„Aké sú podľa teba dievčatá na pevnine?“ spýta sa Jules nečakane.
„Dievčatá na pevnine? Pche, sú otrasné. Príšerné. Stelesnené nočné mory.“
„Aha. Pravdaže. Presne preto medzi ne dokonale zapadala i moja matka.“
Arsinoe si odfrkne. „Ak sú aspoň trocha ako Madrigal, potom sa nemáš
čoho báť.“
 „No možno mala pravdu. Možno som sem naozaj radšej nemala chodiť.“
Arsinoe ju silno sotí dopredu.
„Už bež, ty trdlo,“ prikáže svojej priateľke. „Inak ho nestihneš.“
A tak Jules ide dolu do prístavu, kde už Josephova rodina nedočkavo
prešľapuje vo svojich najlepších čiernych plášťoch. Josephova loď sa ešte
ani len nevynorila na obzore, no jeho matka Annie už stojí na drevenej
debne, aby mala lepší výhľad. Jules by mohla čakať s nimi. U Sandrinovcov
bola vždy srdečne vítaná už odmalička, dokonca ešte pred sobášom jej tety
Caragh s Josephovým bratom Mahewom. Namiesto toho však kráča ďalej
k námestiu, aby sa pozerala z diaľky.
Na námestí ešte stoja stany z oslavy. Už ich čiastočne upratali, no nie
všetky. Od konca osláv sa Vlčí prameň pomaly dostáva z kolektívnej opice.
Nikde sa nič nehýbe. Jules nakukne cez jednu otvorenú stanovú plachtu
a všimne si, že na hlavnom stole zostalo ležať niekoľko tácní, ktoré
spolovice zakrývajú trepotajúce sa čierne krídla. Vrany sa zleteli na zvyšok
jej tresky. Keď si naplnia bruchá, niekto vyhodí kosti do mora.
V prístave sa zišlo viac ľudí a už nestoja iba na móle. Všade okolo zátoky
sa poodsúvali závesy a pootvárali okná, a tu i tam ľudia vyšli na ulicu
a predstierajú, že si zametajú pred prahom.
Jules čosi drgne do boku a keď sklopí zrak, pozerá sa do Camdeniných
hladných žltozelených očí. I jej už škvŕka v bruchu. Na písacom stole
v Julesinej izbe zostal ležať nedotknutý podnos s čajom a chlebom
s maslom. Vtedy nemohla na jedlo ani pomyslieť. Teraz je však
vyhladovaná ako ešte nikdy.
Na zimnom trhovisku kúpi svojej šelme pekného morského ostrieža
s jasnými očami a tak zvláštne zahnutou chvostovou plutvou, akoby
zamrzol uprostred plávania. Sebe kúpi zopár ustríc z Madginho ranného
úlovku a okamžite ich vypáči svojím nožom so širokou čepeľou.
 „Tu máš,“ povie Madge a podá jej fľaštičku octu. Mykne hlavou k zátoke.
„Nemala by si byť tam dole a robiť hurhaj s ostatnými?“
„Nemám rada davy,“ odvetí Jules.
„Nečudujem sa ti.“ Vtisne jej do ruky ďalšieho mäkkýša. „Pre tvoju levicu,“
dodá a sprisahanecky na ňu žmurkne.
„Ďakujem, Madge.“
Dav v prístave sa zamrví a vlna pohybu sa valí celým kopcom až na
trhovisko. Madge natiahne krk.
„Aha, tamto je,“ zahlási.
Josephova loď vplávala do prístavu. Nejakým zázrakom sa k nim
nepozorovane prikradla a teraz je už tak blízko, že Jules voľným okom
rozozná členov posádky na palube.
„Čiernočierne plachty,“ zhodnotí Madge. „Tuším sa nám niekto z pevniny
pokúša liezť do zadku.“
Jules sa šponuje, ako len môže. Loď priplávala. A s ňou sa nezadržateľne
blíži chvíľa, po ktorej päť rokov túžila – a ktorej sa desila.
„Radšej už bež, Jules Milonová. Všetci vieme, že na tvoju tvár sa teší
najviac zo všetkých.“
Jules venuje Madge krátky úsmev a potom sa i s Camden rozbehnú. Preč
zo zimného trhoviska, krížom cez námestie a okolo povädnutých stanov.
Zhromaždilo sa tu veľa ľudí, ktorí nevedeli skrotiť svoju zvedavosť. Nikdy
cez nich neprejde. Ani keby jej Camden prerážala cestu – iba ak by vrčala
a oháňala sa pazúrmi. Lenže to by starká Cait neschvaľovala a určite by sa
o tom dozvedela.
Jules skľúčene kráča sem a tam po malom kopci, ktorý si zvolila za svoju
provizórnu vyhliadku. Posádka najprv vykladá debny a truhlice: osobné
predmety a možno aj tovar na predaj. Dary. Jules si napäto prezerá loď
z pevniny. V Tulenej zátoke pôsobí ako päsť na oko, má žiarivo biely trup
a na takeláži i okolo lodných okien sa leskne zlato a striebro. Pod
pochmúrnym sivým nebom Vlčieho prameňa svieti na vode ako mesiac
v splne.
A vtom na prístavný mostík vystúpi Joseph.
Aj bez výkriku jeho matky by ho okamžite spoznala. Aj keď je vyšší
a starší a z čŕt sa mu vytratila mäkkosť chlapca… spoznala by ho.
Sandrinovci ho objímu zo všetkých strán. Mahew ho zdvihne zo zeme,
kým otec oboch synov tľapká po chrbtoch. Joseph postrapatí Jonahovi
vlasy. Annie sa zubami-nechtami drží Josephovho kabáta.
Jules automaticky cúvne. Päť rokov je dlhý čas. Dosť dlho, aby ste na
niekoho zabudli. Čo má urobiť, keď ju zbadá na kopci a len sa na ňu
zdvorilo usmeje? Ak na ňu len mlčky kývne, kým bude popri nej
prechádzať so svojou rodinou?
Už-už sa chce otočiť, no vtom zavolá jej meno. Potom ešte raz, tak silno,
že všetkých prehluší: „Jules!“
„Joseph!“
Rozbehnú sa k sebe, on si lakťami preráža cestu davom, ona sa rúti
z kopca, div z neho nezletí. Čierny kabát mu veje tak divoko, že mu spod
neho vykúka biela košeľa – a potom do seba narazia.
Nie je to zvítanie ako v rozprávke, ani trochu sa nepodobá na to, ako si to
predstavovala deň čo deň počas jeho neprítomnosti: jej brada sa stretne
s jeho hrudníkom. Nevie, kam by mala dať ruky. No je pri nej, skutočný,
z mäsa a kostí, celkom iný a predsa bez jedinej zmeny.
Keď sa od seba konečne odtiahnu, schmatne ju za plecia a ona mu chytí
lakte. Začala tíško plakať, no vzápätí si uvedomí, že neroní slzy smútku.
„Si taký…“ spustí Jules.
„Presne ako ty.“ Palcom jej zotrie slzy z líca. „Božemôj, Jules, už som sa
bál, že ťa nespoznám. No ty si sa takmer vôbec nezmenila!“
 „Vážne?“ Odrazu sa cíti nepríjemne, že je taká nízka. Bude ju považovať
za decko.
„Tak som to nemyslel,“ odvetí Joseph. „Pravdaže si vyrástla. Ako som si
však niekedy mohol myslieť, že by som nespoznal tieto oči?“
Pohladí ju po spánkoch, najprv po tom vedľa jej modrého oka, potom po
pokožke vedľa zeleného. „Dlho som si bol istý, že ťa stretnem, iba keď
budem dôkladne hľadať.“
To však nebolo možné. Rada im zakázala udržiavať akýkoľvek kontakt.
Jules a Sandrinovci smeli vedieť iba to, že Josepha u seba ubytovala jedna
rodina na pevnine a je živý. Keď ho vykázali z ostrova, mysleli na všetko.
Camden sa obtrie Jules o nohy a hlasno pradie. Jej pohyb pôsobí takmer
placho, no Joseph i tak nadskočí.
„Čo ti je?“ spýta sa Jules okamžite.
„Č-čo to…“ zajachtá, no potom sa nahlas zasmeje. „No jasné. Bol som iba
dlho preč. Celkom som zabudol, aký môže byť Fennbirn čudesný.“
„Ako to myslíš, čudesný?“
„Keby si bola preč ty, pochopila by si.“ Joseph vystrie ruku k zlatej levici,
aby mu ju mohla oňuchať, a šelma mu pohotovo oblizne prsty. „Je to
pomocník.“
„Pomocníčka,“ opraví ho Jules. „Predstavujem ti Camden.“
„Ale hádam nepatrí…?“
„Ale áno.“ Jules prikývne. „Patrí ku mne.“
Pohľad mu skáče z dievčaťa na horskú levicu a späť. „Nemala by však
patriť k Arsinoe?“ spýta sa po chvíli. „Pomocník ako tento z teba predsa
robí najmocnejšiu naturalistku za posledných päťdesiat rokov.“
„Odhaduje sa, že šesťdesiat,“ upresní Jules a pokrčí plecami. „Keď na trón
nastúpi naturalistka, mocnie s ňou aj náš dar. Alebo si zabudol aj na to?“
Joseph s úškrnom poškrabká Camden za ušami. „A akého pomocníka teda
má Arsinoe? Kde vlastne trčí? Priviedol som so sebou zopár ľudí, ktorých
by som jej rád predstavil. Najmä jedného.“
„Koho?“
„Môjho nevlastného brata z pestúnskej rodiny, Williama Chatwortha
mladšieho. A jeho otca. Tento rok prídu s delegáciou.“
Šibalsky sa na ňu usmeje. Chrám nebude vôbec nadšený, že sem prišli.
Delegácie z pevniny môžu vstúpiť na ostrov až počas beltainských
slávností a nápadníci môžu nadviazať kontakt s kráľovnami až po obrade
Oživenia. Čo sú títo dvaja muži zač, že tak ľahko obišli starodávne
pravidlá?
Joseph mykne bradou na čosi, čo sa nachádza za Jules, a ona sa otočí.
Autumn, kňažka chrámu vo Vlčom prameni, k nim kráča s vážnou tvárou.
„Juillenne Milonová,“ pozdraví ju láskavým tónom, „prepáč, prosím, že
vás ruším. Chrám by rád privítal Josepha Sandrina v jeho domovine. Radi
by sme ho aj s rodinou priviedli k oltáru, aby sme im mohli dať naše
požehnanie.“
„Samozrejme,“ prikývne Jules.
„Nepočká to?“ spýta sa Joseph a zachmúri sa, keď kňažka neodpovedá.
Chrám Vlčieho prameňa, okrúhla biela tehlová stavba, leží na kopci
trocha bokom od mesta, obklopený chalupami kňažiek. Autumn je jedna
z dvanástich žien, ktoré tam bývajú. Vždy, keď sa tam Jules vybrala
pomodliť, zdalo sa jej to ako veľmi osamelé miesto. S výnimkou
náboženských sviatkov chrám takmer vždy zíva prázdnotou – nebyť
Autumn, ktorá spravuje pozemky, a ďalších kňažiek, ktoré sa starajú
o chrámové záhrady.
„A ako vždy,“ pokračuje Autumn, akoby sa nechumelilo, „platí naše
pozvanie i pre kráľovnú Arsinoe, ktorej by sme tiež rady požehnali.“
Jules prikývne bez jediného slova. Arsinoe do chrámu nevkročí, ani keby
ju tam dotiahlo stádo volov. Vraví, že sa nebude modliť k Bohyni, ktorá sa
jej otočila chrbtom.
„Počuj,“ skúsi to Joseph s kňažkou ešte raz, „prídem k vám, keď na to
budem pripravený. Ak vôbec prídem.“
Už aj tak s príliš vážnou tvárou, Autumn sa ešte viac zachmúri. Prudko sa
zvrtne na päte a odíde.
„Toto nebolo najvrúcnejšie privítanie,“ zhodnotí Jules. „Mrzí ma to.“
„Lepšie privítanie som ani nepotreboval.“ Joseph ju jednou rukou vezme
okolo pliec. „Byť tu. Pri tebe. A svojej rodine. Poď ich pozdraviť. Chcem
vás mať všetkých pri sebe tak dlho, ako budem môcť.“
Madrigal oznámila Arsinoe, že spolu zájdu do hory poľovať na bažanty.
Ona ich vraj priláka a Arsinoe ich zastrelí.
„Ty si predsa nikdy nepoľovala,“ odvetí Arsinoe, kým si cez plece
prehadzuje svoju malú kušu a tulec so šípmi. „Takže o čo ti ide?“
„Netuším, o čom hovoríš.“ Madrigal pohodí žiarivými svetlohnedými
vlasmi, no spôsob, akým sa obzrie na starkú Cait, ktorá za kuchynským
oknom práve varí mäso, Arsinoe prezradí, že je na správnej stope.
Kráčajú po chodníku na sever, ďaleko od domu a popri čistine
a Drieňovom rybníku, kým sa nezatúlajú hlboko do lesa. Arsinoe zapadne
po kolená do snehu. Madrigal si však hmká neznámu melódiu a napriek
bielej perine sa pohybuje tradične ľahko ako pierko. Aria, jej vrania
pomocníčka, letí popredu nad vrcholcami stromov. Nikdy Madrigal nesadá
na plece, ako to robí starkej Eva. Takmer sa zdá, akoby medzi tými dvomi
neexistovalo žiadne puto. Možno je to však len tým, že Ariino lesklé čierne
telo nikdy neladí so šatami, v ktorých sa Madrigal rada predvádza.
„Kam to ideme, Madrigal?“
„Už sme skoro tam.“
Prešli už dlhú trasu. Vystúpili do miest, kde zo zeme trčia veľké sivé
kamene. Niektoré sú naozaj iba obyčajné kamene, no nájde sa medzi nimi
dosť pozostatkov menhirov, ktoré pochádzajú z čias, keď bol ostrov ešte
mladý a volal sa inak.
V zime však menhiry ležia pochované pod snehom a sú klzké. Arsinoe už
dva razy takmer spadla.
Madrigal zmení smer a kráča po vyvýšenine k záveternej strane hory, kde
sneh nie je taký hlboký. Je to zvláštne miesto, stojí tam prehnutý strom
s hrubým kmeňom, ktorého haluze sa priam dotýkajú zeme a vytvárajú tak
akúsi klenbu. Na úpätí hory vybrala Madrigal zo svojej tajnej skrýše nošu
suchého dreva a dve nízke trojnožky. Podá jednu trojnožku Arsinoe,
rozviaže nošu a začne ukladať drevo na oheň. Postaví pyramídku a do
medzier zastrkáva triesky. Napokon celú kôpku pokropí olejom zo
striebornej čutory a zapáli ju dlhou zápalkou.
Do výšky vyšľahnú biele plamene. Drevo sa rýchlo chytí.
„Celkom slušné na naturalistku,“ zhodnotí Madrigal svoj výkon. „Hoci by
to bolo ľahšie, keby som bola elementalistka. Občas si myslím, že by som
bola radšej hocičo, len nie naturalistka.“
„Dokonca aj travička?“ podpichne ju Arsinoe.
„Keby som bola travička, aspoň by som si žila v prepychovom dome
v srdci Indridu a nie so svojou matkou v chatrči pri mori, v ktorej je večne
prievan. Lenže – nie. Myslela som skôr na dar vojny. Život bojovníčky by
bol oveľa vzrušujúcejší ako toto. Alebo dar jasnozrivosti, aby som vždy
vedela, čo sa stane.“
Arsinoe si postaví trojnožku k ohňu. Radšej si zahryzne do jazyka
a nepovie nahlas, že sídlo rodu Milonovcov sa dá len ťažko označiť za
chatrč pri mori, v ktorej je večne prievan. Madrigal o ňom ani inak zmýšľať
nebude.
„Prečo si sa potom vrátila?“ spýta sa jej Arsinoe. „Ak si tu taká
nespokojná? Šesť rokov si bola na pevnine, mohla si tam predsa zostať.“
Madrigal štuchne do plameňov dlhou palicou. „Pre Jules, samozrejme.
Nemohla som jednoducho zostať tam a dopustiť, aby ju vychovala moja
nudná sestra.“ Odmlčí sa, lebo si uvedomila, že si nedala pozor na jazyk.
Nikto v rodine nesmie povedať krivého slova na Caragh. Aspoň nie odkedy
odišla žiť do samoty Čiernej chatrče namiesto Jules. Ako to len musí
Madrigal rozčuľovať – málokedy nachádzala pre svoju sestru milé slovo.
„A pre teba,“ pokračuje Madrigal a pokrčí plecami. „Pre našu novú
kráľovnú. Keď korunovali poslednú, nebola som ešte ani na svete, takže
nasledujúcu korunováciu si nesmiem nechať ujsť. Si to jediné vzrušenie,
ktoré človek na tomto ostrove nájde.“
„Jasné, vzrušenie,“ odfrkne si Arsinoe. „Stavím sa, že aj moja smrť bude
neuveriteľne vzrušujúca.“
„Nebuď taká mrzutá,“ odvetí Madrigal. „Ja som na tvojej strane, čo sa
rozhodne nedá povedať ani o polovici ľudí tam dole. Prečo som ťa asi
ťahala celú cestu až sem?“
Arsinoe si odloží kušu a tulec vedľa nôh a zaborí si studené ruky do
vreciek. Mala jej radšej povedať, že nikam nejde. Lenže Jules je teraz vo
Vlčom prameni s Josephom, takže mala na výber – „poľovačka“ s Madrigal,
alebo domáce práce.
„Ktovie, čo teraz robí moja Juillenne dolu v meste?“ premýšľa Madrigal
nahlas, kým sa prehrabáva vo vrecku svojho plášťa. Vytiahne kožené
vrecúško a položí si ho do lona.
„Zvítava sa so starým priateľom,“ povie Arsinoe. „So svojím najlepším
priateľom.“
„Ty si jej najlepšia priateľka,“ opraví ju Madrigal šibalským tónom.
„Joseph Sandrin bol odjakživa… niečo iné.“
Vloží ruku do vrecúška a vytiahne štyri predmety: zvinutý zväzok vlasov,
pás sivej látky, dlhú čiernu saténovú stužku a ostrú striebornú dýku.
„Nízka mágia,“ prehodí Arsinoe.
„Prestaň. Tak tomu nadávajú iba v chráme. Toto je životná miazga nášho
ostrova. To jediné, čo ešte z Bohyne zostalo vo vonkajšom svete.“
Arsinoe sleduje, ako Madrigal starostlivo rozkladá predmety do
úhľadného radu, a nevie od nej odtrhnúť zrak. Tu hore sa čosi vznáša vo
vzduchu, a i po zemi sa kráča akosi inak – akoby stála na tlčúcom srdci. Je
naozaj zvláštne, že sa až doteraz nikdy nezatúlala na toto miesto, alebo že
ani nenatrafila na prehnutý strom. Naozaj sa tu nikdy predtým neocitla.
Keby totiž áno, spoznala by prazvláštne miesto na prvý pohľad.
„Pre mňa za mňa,“ pokračuje Arsinoe. „Nízka mágia však nepatrí k daru
kráľovnej. Nie sme ako ostatní. Náš rodokmeň je…“ Stíchne. Takmer
povedala posvätný. Dar Bohyne. Je to síce pravda, no z tých slov jej vždy
zostávala trpká pachuť na jazyku. „Nemala by som sa s ňou zahrávať,“
uzavrie stručne. „Radšej by som mala bežať dolu k vode a kričať na
nejakého kraba, kým predo mnou nepadne na kolená.“
„Ako dlho to už skúšaš?“ spýta sa Madrigal. „Koľkokrát si volala svojho
pomocníka, ktorý nikdy neprišiel?“
„Príde.“
„Áno, príde. Keď ti zosilníme hlas.“
Madrigal sa usmeje. Arsinoe sa na rozdiel od väčšiny ľudí nikdy nezdala
krásna. Ten výraz ju ani zďaleka nevystihuje.
„Jules mi ho pomôže zosilniť,“ vyhlási Arsinoe.
„Nebuď tvrdohlavá. Jules sa to možno ani nepodarí. K nej si tieto veci
vždy nájdu cestu priľahko. Dar jej vždy prúdi v žilách v plnej sile, vo dne,
v noci. V tomto mi veľmi pripomína moju sestru.“
„Vážne?“
„Áno. Caragh raz ráno otvorila oči a mala dar. Presne ako Jules. Nebol
síce až taký mocný ako Julesin, no stačil, aby ním našim rodičom pomotala
hlavy. A nemusela pre to ani pohnúť prstom.“ Madrigaline ústa sa
roztiahnu do trpkého úsmevu. Kľakne si pred oheň, rozdúcha plamene a do
výšky vyletí záplava žeravých iskier. „Sem-tam som si kládla otázku, či
Caragh nejakým nedopatrením nie je Julesina pravá matka. I keď si živo
spomínam, ako som ju porodila. Po mojom návrate na ostrov si tie dve boli
také blízke. Jules ešte aj vyzerá ako ona.“
„Čiže škaredšia ako ty, chcela si povedať,“ dodá Arsinoe so zvrašteným
čelom.
„To som nepovedala.“
„Ako inak si to mohla myslieť? Ty a Caragh sa na seba podobáte. A Jules
sa veľmi neponáša ani na jednu z vás. Caragh a Jules majú iba jednu
spoločnú črtu – sú menej pekné ako ty. Samozrejme, že sa zblížili. Čo si
čakala? Veď si bola preč. Caragh ju vychovala.“
„Vyovala,“ zopakuje Madrigal otrávene. „Nemala ešte ani deväť rokov,
keď som sa vrátila.“
Zoberie si sivý pás látky a odtrháva z neho rozstrapkané nitky, kým nie
sú okraje hladké.
„Áno, možno ma trápia výčitky, že som odišla,“ prizná sa, no nezdvihne
zrak. „Možno práve preto robím toto.“
Arsinoe si premeriava sivú látku. Skúma zväzok tmavohnedých vlasov
a dumá, komu asi patrili. Pod prehnutým stromom už vôbec nefúka a oheň
horí pokojne a plynule. Nech už Madrigal robí hocičo, mala by ihneď
prestať. Nízka mágia je len pre prostoduchých alebo zúfalých. A ak aj
zafunguje, vyžiada si svoju daň.
„Všimla si si vôbec, ako nikoho veľmi netrápi, že sa tvoj dar zatiaľ
neprebudil?“ spýta sa Madrigal. „Ani Cait. Ani Ellisa. Ba v skutočnosti ani
len Jules. Nikto si nemyslí, že prežiješ, Arsinoe. Lebo kráľovné naturalistov
nikdy neprežijú. Len ak sú pravé šelmy, ako bola Bernadine so svojím
vlkom.“ Urobí na páse látky uzol a druhý koniec priviaže k vlasom.
„Veľká kráľovná Bernadine,“ zašomre Arsinoe. „To jej meno už pomaly
nemôžem ani počuť, vieš? Zostala ľuďom v pamäti ako jediná kráľovná
naturalistov.“
„Je jediná, na ktorú stojí za to spomínať,“ vysvetlí jej Madrigal. „Ľudia
z Vlčieho prameňa sú hrozní. Prijali tvoju smrť. Lenže ja nie.“
„Prečo?“
Madrigal opäť pokrčí plecami. „Možno preto, lebo som sledovala, ako
vyrastáš v tieni Julesinho mocného daru, ako som ja žila v Caraghinom
tieni. Alebo možno preto, lebo chcem, aby ma moja dcéra ľúbila, čo sa
možno znova naučí, keď ťa zachránim.“
Zdvihne vrkoč a látku. Arsinoe však pokrúti hlavou. „Toto sa zle skončí.
Keď ide o mňa, niečo sa vždy zvrtne. Niekoho to určite zabolí.“
„Zabolí to teba, keď sa ťa tvoje sestry pokúsia zabiť,“ pripomenie jej
Madrigal a strčí Arsinoe do ruky talizman.
Vyzerá ako neškodná vec. No nemá z neho ten pocit. Akosi je oveľa ťažší,
než by mal obyčajný chuchvalec vlasov a zdrap látky byť. A živší ako
všetky ružové púčiky dokopy.
„Bohyňa je tu, na tomto mieste,“ povie Madrigal. „Kňažky sa k nej modlia,
akoby bola nejaká vzdialená bytosť odtrhnutá od ostrova, no my obe
vieme, že sa mýlia. Cítime ju na ostrove. Všade. Ty si ju cítila v nočnej
hmle, keď vám nedovolila odísť v člne. Ona je ostrov a ostrov je ona.“
Arsinoe preglgne. Cíti pravdu v Madrigaliných slovách. Kedysi dávno
možno Bohyňa bola všade, rozplývala sa nad nebom až k pevnine. No
teraz sa stiahla, zvinula sa do klbka ako zviera v nore. Rovnako mocná
a rovnako nebezpečná.
„To sú Julesine vlasy?“ vyzvedá Arsinoe.
 „Áno. Vybrala som ich z kefy, keď som ju dnes ráno česala. Trvalo mi celú
večnosť narovnať ich a zapliesť.“
„A látka?“ Vyzerá stará, pokrkvaná a špinavá.
„Pás z Josephovej košele, ktorú nosil ako chlapec. Tak mi to aspoň
povedala jeho matka. Roztrhol si ju na klinci, čo trčal zo stodoly, a Jules si
ju nechala, keď dostal novú. Neviem, ako si to môže pamätať.“ Odfrkne si.
„Mohli by sme, pravdaže, použiť aj niečo iné, čo patrilo Josephovi, no
nechceme predsa, aby sa za Jules vyrútil ako jeleň v ruji.“
„Toto je kúzlo lásky,“ pochopí Arsinoe. „Zaúčaš ma do nízkej mágie, aby
som Jules pričarovala lásku?“
„Poznáš hádam nejakú rýdzejšiu motiváciu?“ Madrigal jej podá čiernu
stužku. „Omotaj ich okolo seba a potom ich zaviaž stužkou.“
„Odkiaľ vieš, ako sa to robí?“ zabŕdne ešte Arsinoe, hoci cíti, že i sama
takmer vie, čo má robiť. Jej prsty ovinú klbko vlasov okolo látky takmer
automaticky a bez najmenšej námahy a vedela by, že si má vyžiadať
stužku, i keby jej ju Madrigal sama nepodala.
„Mysli iba na ostrov. Nič iné už neexistuje,“ šepne Madrigal. „Zatvor oči.
Pozri sa do plameňov.“
„Jules by to chcela urobiť sama,“ nadhodí Arsinoe. „Vlastne nie, vôbec by
to neurobila. Nepotrebuje to.“
Madrigal len súcitne stisne pery. Každé dievča vo Vlčom prameni vie, akí
sú sandrinovskí chlapci – majú nezbedné úsmevy a v očiach sa im
odrážajú búrkové mračná nad morskou hladinou. V čiernych vlasoch sa im
ustavične preháňa vietor. Joseph sa určite nezmenil. A i keď Arsinoe
neskonale ľúbi Jules a považuje ju za krásnu, sama dobre vie, že Jules nie je
typ krásky, ktorá takého chlapca dostane do svojej moci.
Arsinoe sklopí zrak na talizman, ktorý vzniká medzi jej prstami. Ešte pred
chvíľou to bol iba prachobyčajný zdrap, ktorý by sa mal vyhodiť do
odpadu alebo vtákom, aby si z neho vystavali hniezdo. Lenže vďaka uzlom,
ktoré urobila Madrigal, a spôsobu, akým sa Julesine vlasy tuho ovíjajú
okolo Josephovej košele, z toho vzniklo čosi celkom iné.
Arsinoe naposledy ovinie čiernu stužku a pevne zaviaže jej konce.
Madrigal zoberie strieborný nôž a poreže Arsinoe na spodku predlaktia tak
rýchlo, že rana začne krvácať až o zopár sekúnd.
„Au,“ posťažuje sa Arsinoe.
„Nebolelo to.“
„Bolelo, a pokojne si ma mohla varovať.“
Madrigal ju zahriakne, aby bola ticho, a priloží talizman k cícerku krvi.
Druhou rukou stisne Arsinoino predlaktie a vytlačí do talizmanu krv ako
mlieko z kravského vemena.
„Krv kráľovnej,“ vyhlási Madrigal. „Krv ostrova. Vďaka tebe už Jules
a Josepha nikdy nič nerozdelí.“
Arsinoe zatvorí oči. Jules a Joseph. Od narodenia boli nerozlučná dvojica,
až kým medzi nich neprišla ona. Až kým sa ju obaja nepokúsili zachrániť
a odmenou za svoju námahu im bolo odlúčenie na niekoľko rokov. Čierna
rada nepotrestala Arsinoe za spoluúčasť na plánovanom úteku. Zostal jej
len pocit viny. A ten ju počas rokov, ktoré musela Jules prežiť bez Josepha,
vytrestal až-až.
Madrigal pustí jej ruku a Arsinoe ju ohne v lakti. Už toľko nekrváca
a v reznej rane jej začína pulzovať bolesť. Madrigal nenapadlo priniesť do
hory i niečo, čím by jej vyčistila a obviazala ranu. Takže kráľovná možno
za nízku mágiu zaplatí stratou ruky.
Madrigal vloží talizman do koženého vrecka. Keď ho podáva Arsinoe, má
lepkavé a červené prsty, a talizman vo vrecku jej pripomína tlčúce srdce.
„Nechaj ho uschnúť,“ radí jej Madrigal, „a potom ho ulož na bezpečné
miesto. Pod svoj vankúš. Alebo si ho zapleť do vlasov, ak si ich aspoň
chvíľu vydržíš nestrihať.“
Arsinoe zatne päsť, v ktorej drží talizman. Teraz, keď je hotový, má z neho
zlý pocit. Zdá sa jej skazený, i keď je pretkaný dobrými úmyslami. Netuší,
prečo s tým súhlasila. Na um jej neprichádza nijaké ospravedlnenie okrem
toho, že to bolo ľahké a jej sa doteraz nikdy nič nepodarilo bez námahy.
„Nemôžem to Jules urobiť,“ vyhlási napokon. „Nemôžem ju jednoducho
okradnúť o vlastnú vôľu. Ani s najlepším dôvodom na svete by to
nechcela.“
Kým si to stihne rozmyslieť, šmarí Arsinoe talizman do ohňa. Vrecúško
vzbĺkne ako kus papiera a Julesine vlasy i Josephov vyschnutý zdrap košele
sčernejú a zvíjajú sa ako nohy chrobáka v smrteľných kŕčoch. Z talizmanu
stúpa odporný dym, ktorý ju dráždi v nose. Madrigal zvreskne a vyskočí
na nohy.
„Uhas plamene a poďme domov,“ zavelí Arsinoe. Snaží sa znieť ako
kráľovná, no je roztrasená a slabá, akoby stratila polliter krvi a nie zopár
čajových lyžičiek.
„Čo si to urobila?“ spýta sa Madrigal smutne. „Čo si to len našej chuderke
Jules práve urobila?“
 ROLANT
Uzavreté nádvorie východného bloku chrámových pozemkov poskytuje
Mirabelle chvíľu samoty. Je to jedno z mála miest, kam ju kňažky pustia
bez sprievodu. Jedno z mála miest, kde je podľa nich bezpečne. Dokonca
i keď sa modlí pred oltárom, stojí jedna či dve kňažky v tieni. Iba na
nádvorí a vo svojej izbe u Westwoodovcov môže byť sama. Len tam smie
slobodne myslieť, uvoľniť sa a dokonca si poplakať.
Od Rhoinej skúšky na útesoch často plakala. Väčšinu sĺz sa jej podarilo
vyroniť v tajnosti. No nie všetky. Rýchlo sa rozkríklo, aká bola rozrušená,
a kňažky po nej začali vrhať podozrievavé pohľady. Nevedia sa rozhodnúť,
či je jej plač znamením slaboty alebo veľkého súcitu. I tak by však boli
najradšej, keby už kráľovná neplakala.
Mirabella si zasunie nohy pod seba. Len čo sa dotknú studenej kamennej
lavičky, pristane na zemi v odtlačku jej nohy malý čierno-biely ďateľ
s chocholom na hlave a skacká dopredu a dozadu.
„Ach.“ Aký oduševnený tvorček s bystrými čiernymi očkami. Mirabella si
potľapká vrecká na sukni a vytrasie si záhyby plášťa. „Prepáč, ale nemám
pre teba nijaké semiačka.“
Mala si sem niečo priniesť. Hrkútanie holubíc by ju určite príjemne
rozptýlilo.
„Nepriletel sa nazobať.“
Mirabella sa otočí. V otvore zasneženého živého plota, ktorý slúži ako
vstup na nádvorie, stojí mladá novicka. Pridŕža si bielu kapucňu, aby si
chránila tvár pred mrazivým vetrom.
Mirabella si odkašle. „Čo teda chce?“
Dievčina sa usmeje a vykročí ku kamennej lavičke. „Rozveseliť ťa,“ odvetí.
Zloží si kapucňu a ďateľ bleskurýchle vyletí zo zeme, aby sa jej zaboril za
golier.
Kráľovná vypleští oči. „Ty si naturalistka.“
Dievčina prikývne.
„Volám sa Elizabeth. Vyrástla som v Bernadininom prístave. Hádam sa
nehneváš, že som sem vtrhla. Ale vyzerala si taká smutná. A mne Pepper
vždy vyčarí úsmev na tvári.“
Vtáčik za zvuku svojho mena vystrčí zobáčik spod kapucne a zasa zmizne
ako blesk. Mirabella ho so záujmom sleduje. Ešte nikdy nevidela
pomocníka. Každá kňažka sa po príchode do chrámu musí vzdať svojho
daru a ak má pomocníka, nesmie ho mať viac pri sebe.
„Ako sa ti podarilo nechať si ho?“ zaujíma sa Mirabella.
Elizabeth opáleným lícom pohladká vtáčiu hlavičku. „Prosím ťa, nikomu
to nehovor. Okamžite by mi ho zabili. Snažila som sa ho odohnať, no
nechce ma opustiť. Asi mám šťastie, že sa dá tak ľahko skryť. Je kruté žiadať
od nás, aby sme sa vzdali pomocníkov, kým prijmeme chrámové náramky.
Čo ak si to rozmyslím a opustím toto miesto? Kde potom Peppera nájdem?
Hlboko v lese? Alebo vysoko v horách, kde možno už nikdy nezačuje moje
volanie?“
„Už len to, že vás nútia vzdať sa ich, je kruté samo o sebe,“ pritaká jej
Mirabella.
Elizabeth pokrčí plecami. „Moja mama vraví, že kedysi to tak nebolo.
Lenže dnes je ostrov rozštiepený. Naturalista proti travičovi, travič proti
elementalistovi a tak ďalej. Ešte aj tých zopár s darom vojny alebo s ešte
vzácnejším darom jasnozrivosti sa štíti jeden druhého.“ Pozrie sa na
Peppera a povzdychne si. „Už nás zjednocuje iba vzdávanie sa našich
darov. A naša obeta nás pripútava k viere. Napriek tomu však máš pravdu
– je to kruté.“
„Smiem?“ Mirabella spýtavo vystrie ruku. Elizabeth sa usmeje a ďateľ
priletí k Mirabelle, aby sa jej uvelebil na zvinutých prstoch.
„Páčiš sa mu,“ zhodnotí Elizabeth.
Mirabella sa zachichoce. „Je milý. Lenže ty si naturalistka, takže tento
vtáčik urobí všetko, čo mu povieš.“
„Puto medzi naturalistom a pomocníkom takto nefunguje. A rozdiel by si
si všimla. Zdráhal by sa a očká by mu nesvietili ako teraz. Možno by ti
dokonca našpinil do dlane.“
„Potom mám šťastie, že sa mu páčim,“ povie Mirabella.
Pepper raz žmurkne a rýchlo sa vráti do bezpečia Elizabethinej kapucne.
„Keď som ťa tu videla samu a smutnú ako korytnačku, musela som zistiť,
či ti môžeme nejako pomôcť.“ Elizabeth si k nej prisadne na lavičku. „Viem,
prečo plačeš.“
„Stavím sa, že to vie každá kňažka v našom chráme.“
Elizabeth prikývne. „No pre mňa to má zvláštny význam,“ pokračuje,
„lebo takmer obetovali mňa.“
„Teba?“
„Mazali mi med okolo úst,“ vysvetlí. „Vraj je to obrovská pocta, vďaka
ktorej sa zjednotíme s Bohyňou. Splníme si tým svoju povinnosť. Takmer
som súhlasila. Myslela som si, že by som mala. Volala sa Lora. Tá
dobrovoľníčka. Zomrela vo viere, že robí Bohyni veľkú službu. A sú aj
horšie spôsoby, ako opustiť tento svet, než ten jej.“
Horšie spôsoby, ako napríklad nechať sa svojimi sestrami-kňažkami upáliť
zaživa. Mirabella sa na to skúsila pozrieť z tejto stránky. Presviedčať sa, že
nešťastnicu zachránila pred plameňmi. Nefungovalo to. Nebolo to správne
a je jedno, ako jej život vyhasol.
„Každý dar má svetlú i temnú stránku, kráľovná Mirabella. A my všetci
v sebe nosíme obe. My naturalisti vieme nechať čokoľvek vyrásť, no
zároveň mámime homáre do vriacich hrncov a naši pomocníci trhajú
zajace na franforce.“
„Áno, ja viem.“
Elementalisti vypaľujú celé lesy s rovnakou ľahkosťou, s akou ich kropia
životodarným dažďom. Dar vojny vraždí i chráni. Ešte aj tí s darom
jasnozrivosti sú často prekliati šialenstvom a paranojou. Práve preto musí
dula v Čiernej chatrči každú jasnozrivú kráľovnú utopiť hneď po príchode
na svet.
„Dokonca aj traviči sú zároveň liečiteľmi,“ dodá Elizabeth.
„Tak toto počujem prvý raz v živote,“ vyhlási Mirabella. Traviči, notorickí
surovci. Každá poprava v ich réžii prebieha mimoriadne nepekne, lebo
odsúdencov usmrcujú extravagantnými jedmi, od ktorých krvácajú z očí
a zmietajú sa v takých silných kŕčoch, že im praskajú chrbtice.
„Je to pravda,“ trvá Elizabeth na svojich slovách. „Vyznajú sa v rozličných
spôsoboch liečenia. Len na ne zabudli vo svojej posadnutosti sedadlami
v Čiernej rade.“
Mirabella sa pousmeje. Vzápätí pokrúti hlavou. „Ale to nie je to isté,
Elizabeth. Medzi kráľovnami je to iné.“
„To predsa viem. A hoci som v Rolante iba krátko, už teraz vidím, že si
dobrý človek, Mirabella. Neviem, či z teba bude dobrá vládkyňa, no vidí sa
mi, že máš za sebou sľubný začiatok.“
Spod Elizabethinej kapucne vykĺzne čierny vrkoč, takmer rovnako čierny
ako kráľovnin. Pripomenie jej Bree, ktorá si ho zapletá rovnako. Pepper
našuchorí perie. Zdá sa, že toho veľa nenaspieva.
„Si jediná kňažka z tohto chrámu, ktorá sa so mnou kedy rozprávala,“
prezradí jej Mirabella. „Teda okrem Lucy.“
„Naozaj?“ spýta sa Elizabeth. „Ó, nie. Ďalší znak, že som mizerná kňažka.
Rho mi to stále hovorí. Nakoniec má možno pravdu.“
 Krvilačná Rho. Naháňa strach celému chrámu. Mirabella si nespomína, že
by ju niekedy videla správať sa k niekomu milo či počula povedať pekného
slova. Lenže hneď ako sa skončí Beltain a začne sa Nástupný rok, bude jej
skvelou osobnou strážkyňou. V tom musí dať Luce za pravdu.
Elizabeth nakloní hlavu. „Je ti už troška lepšie?“
„Je,“ prikývne Mirabella.
„Dobre. Ten obrad pri útesoch, teda obeta pre Bohyňu – môžeš si byť istá,
že ho vymyslela Rho. Chce oživiť staré tradície a dosadiť chrám na miesto
rady. Myslí si, že sa jej to podarí násilím, akoby ona sama bola rukou
Bohyne. Ibaže nie je.“ Elizabeth sa oslnivo usmeje. „Ty si.“
„Povedala si, že to urobila,“ vysvetlí veľkňažka. „A tým sa to vyriešilo.“
„Nepovedala som však, že to urobila dobre,“ tvrdí Rho.
Zdvihne akúsi čačku z Lucinho mahagónového stola – lesklú guľu
z opálu, ktorá sa blyští rôznymi farbami – a pohŕdavo skriví tvár.
Veľkňažkine komnaty na najvyššom poschodí chrámu, odkiaľ je výhľad na
útesy Shannoninej tiesňavy, sa jej nepáčia. Všetko je tu primäkké,
s nespočetnými vankúšmi a dekami, ktoré majú zabrániť prievanu. A všade
sa váľajú ozdobné predmety, ktoré nemajú praktické využitie, ako
napríklad vázy zdobené mozaikou alebo vyrezávané pozlátené vajcia.
Alebo táto opálová guľa.
Luca sleduje, ako sa Rho napriahne, aby ju šmarila z okna.
„Nerob to,“ varuje ju veľkňažka. „Bol to dar.“
„Je to len kus kameňa.“
„I tak to bol dar. A zatvor okno. Vonku dnes fúka studený vietor. Už aby
bola jar. Neviem sa dočkať beltainských ohňov, ktoré nám prinesú teplé
letné večery. Nedáš si polievku? V kuchyni mi povedali, že dnes bude
kapustnica s králičím mäsom a smotanou.“
„Luca, ty ma vôbec nepočúvaš,“ sťažuje sa Rho. „Ten obrad bol fraška.
Našu kráľovnú sme museli zahnať do kúta a ani vtedy by nič neurobila,
keby sme tomu dievčaťu nedali zakúsiť oheň.“
Luca si povzdychne.
„Obeta leží pochovaná pod hromadou spadnutých kameňov. Mirabella
obrad vykonala. Nemôžeš od nej chcieť, aby sa v ňom vyžívala.“
Ani Luca z neho nemala radosť. Počúvla tých, ktorí jej vyčítali, že je
primäkká. Verila im, keď vraveli, že nakoniec to uškodí iba Mirabelle.
A teraz je jedna nevinná duša mŕtva. Rozdrvená pod skalami, z ktorých
rovno vznikol pomník, ku ktorému sa môžu chodiť modliť.
„Už od nej nebudeme žiadať nič podobné,“ pokračuje Luca. „Nepoznáš ju
tak dobre ako ja. Ak na ňu vyvinieme priveľký nátlak, vzoprie sa nám.
A ak sa Mirabella naučí vzpierať… ak si spomenie, ako…“
Luca sa zahľadí zo západného okna na strechu domu Westwoodovcov za
vrcholcami zasnežených stromov. Dokonca aj z tejto diaľky vidí, ako
medené bleskozvody trčia do výšky ako postavené chlpy. Westwoodovci
dobre vedia, prečo ich zatiaľ neodmontovali.
„Ty si tam nebola, keď priviezli Mirabellu z Čiernej chatrče,“ dodá Luca.
„Ani ja. Vtedy som sa ešte v Indride preťahovala s Čiernou radou aspoň
o štipku moci. No keď sa za mnou prirútila Sara Westwoodová, aby mi
povedala, že naša šesťročná kráľovná jej čoskoro zhodí dom na hlavu,
neuverila by som jej, keby nemala ten výraz čistej hrôzy.
Ostrov už desaťročia nezažil taký mocný dar, odkedy sa pominula
Shannon a kráľovné dávnoveku. My Mirabellu chránime, no nevlastníme
ju.“
„Možno máš pravdu,“ pripustí Rho. „No ak sa neujme svojich povinností,
Čierna rada bude zvierať ostrov vo svojej moci ďalšiu generáciu.“
Luca si drsne pretrie tvár. Na toto je už asi pristará. Už je vyčerpaná
z celoživotnej snahy vypáčiť moc z rúk Arronovcov. Lenže Rho má pravdu.
Ak zasadne na trón ďalšia travička, Arronovci a ich Čierna rada budú
vládnuť, kým nedosiahnu ďalšie trojičky plnoletosť. A keď sa to stane, bude
Luca už dávno mŕtva.
„Mirabella získa korunu,“ uistí ju veľkňažka. „A chrám znova obmedzí
moc rady. Keď do nej dosadíme prevahu Westwoodovcov, budeme ju oveľa
ľahšie ovládať.“
O niekoľko dní sa Mirabella prebudí z ďalšieho sna s pachuťou krvi na
jazyku. Vo sne boli ona, Arsinoe i Katharine iba deti. Spomína si na čierne
vlasy roztiahnuté na vodnej hladine ako vejár a na blato na Arsinoinom
nose. Spomína si, že jej vlastné ruky sa premenili na ostré pazúry a trhali
Arsinoe i Katharine na franforce.
Namáhavo zdvihne tvár z vankúšov a podoprie sa lakťami. Je poludnie
a v izbe je celkom sama. Možnože za dverami nestriehnu kňažky, keďže
Sara, Bree i všetci ostatní Westwoodovci sú doma.
Sny prichádzajú čoraz častejšie. Budia ju dva, dakedy tri razy za noc. Luca
ju pred nimi varovala. Vraj jej ukážu cestu. Nevystríhala ju však pred
hrôzou, ktorá ju po každom z nich premôže.
Mirabella zatvorí oči. Namiesto tmy však vidí tvár obetovanej kňažky pod
skalami. Vidí Arsinoin zablatený nos. Počuje Katharinin smiech.
Kráľovné nesmú ľúbiť svoje sestry. Vždy to vedela, dokonca i keď spolu
žili v Čiernej chatrči, no i tak ich vtedy ľúbila.
„Už dávno nie sú deti,“ šepne si do dlaní.
Sú kráľovné. Musia zomrieť.
Ozve sa zaklopanie na dvere a keď Bree vzápätí strčí hlavu do izby, hnedý
vrkoč sa jej hompáľa na pleci.
„Už je čas?“ spýta sa Mirabella. Dnes si majú urobiť výlet do mesta, kde
na ne čakajú najlepší remeselníci z celého Rolantu, aby im predviedli
najkrajšie šperky a najlepšie šaty pre beltainské slávnosti.
 „Takmer,“ odpovie Bree. „No to nie je dôvod na taký zronený tón. Aha,
kto sem prišiel z chrámu.“
Bree otvorí dvere dokorán a spoza druhej strany sa vynorí Elizabeth.
Mirabella sa usmeje.
„Ó, nie. Teraz si ľudia začnú šepkať, že sa priatelím iba s dievčatami, ktoré
nosia vrkoče.“
Keď sa Mirabella oblečie a upraví, nastúpi spolu s Bree a Elizabeth do
pristaveného koča, ktorý čaká pred domom. Sara už sedí v ňom.
„Výborne,“ povie Sara a zaklope na strechu, aby dala znamenie kočišovi,
že môžu vyraziť. „Naozaj nás teší, že si nás dnes poctila svojou
prítomnosťou, kňažka,“ usmeje sa na Elizabeth. „Chrám dnes bude určite
spokojný s našimi rozhodnutiami.“
„Ach, dnes som neprišla zastupovať želania chrámu.“ Elizabeth sa srdečne
usmeje a sleduje, ako sa popri nich striedajú mestské domy. „Len som
chcela ujsť pred svojimi povinnosťami.“
Sara prísne stisne pery a Bree sa zachichoce.
„V každom prípade sme rady, že si s nami,“ pokračuje Sara. „Mira, je ti
niečo? Si akási bledá.“
„Je mi fajn, Sara.“
Sara zaklepe na strechu silnejšie a kočiš popoženie kone, aby pridali do
kroku.
„Možno by si mala niečo zjesť. Keď prídeme do parku, budú nás čakať
plné stoly jedla.“
Slatinský park leží v srdci mesta a preteká popri ňom kanál. Na jar je
prekrásny, plný rozkvitnutých stromov, bledých kameňov a dokonca
v ňom zurčí slonovinová fontána. V tomto ročnom období sú však stromy
holé a široké trávniky nikto nevyužíva. Tým viac priestoru zostáva
klenotníkom a krajčírom, aby predviedli svoj tovar.
 „Dúfam, že si dnes klenotník z tretieho obvodu priviedol toho pekného
syna,“ ozve sa Bree.
„Myslela som si, že sa stretávaš s tým chlapcom od Wextonovcov,“
začuduje sa Sara.
Bree sa znova ponorí do mäkučkých zamatových vankúšov koča.
„Už nie. Od Mirabelliných narodenín sa akosi zabudol bozkávať. Samý
jazyk!“ Strasie ju, vydá niekoľko dávivých hlások a oprie sa o Mirabellu,
aby u kráľovnej našla útechu vo svojom okatom trápení. Mirabella
a Elizabeth sa nahlas zasmejú. Sara mlčí, no oči jej vyliezajú z jamôk
a pery stisne tak pevne, že jej ich takmer nevidno.
Mirabella sa pozrie z okna. Sú takmer v cieli. V samom srdci mesta stoja
široké biele budovy, ktorých praskliny mešťania dôkladne prekryli novým
náterom. Tu každý vidí, aké nádherné mesto Rolant kedysi bolo. Tu každý
vidí, aký nádherný opäť bude, keď sa Mirabella zmocní trónu.
„A sme tu,“ zahlási Sara, keď koč s myknutím zastane. Uhladí si sukňu
dlhých čiernych šiat a ešte kým vystúpi z koča, pozrie sa na svoju dcéru.
„Prosím ťa, Bree, pokús sa tentoraz nikam nezatúlať.“
„Áno, matka,“ odpovie Bree a prevráti oči.
Mirabella vystúpi z koča hneď po Sare. Cez otvorenú bránu parku už vidí
klenotníkov a krajčírov, ktorí už stoja v rade a čakajú. A, samozrejme,
kňažky. V pozore ako vždy.
Bree natiahne krk.
„Je tu,“ vyhlási so šibalským úsmevom.
Nie je ťažké zistiť, o kom hovorí. Vedľa klenotníka, ktorý stojí takmer na
konci radu, čaká príťažlivý chlapec so svetlohnedými vlasmi. Aj on už
zbadal Bree.
„Nikdy ti to netrvá dlho,“ poznamená Mirabella potichu.
„Nemalo by, s mojimi dlhoročnými skúsenosťami.“ Jednou rukou Bree
chytí Mirabellu za rameno, druhou zasa Elizabeth. „Musíme zistiť, ako sa
volá.“
„To by už stačilo,“ vmieša sa do toho Sara. Odtrhne dievčatá od seba
a zaujme svoje miesto po boku kráľovnej.
„Matka,“ zahundre Bree. „Ideme si len vybrať nejaké šperky. Nemusíš
z toho hneď robiť Vylodenie!“
„Po Mirabellinej korunovácii sa všetky jej verejné vystúpenia ponesú vo
formálnom duchu,“ vysvetlí Sara. „Radšej si na to začnite zvykať.“
Keď vojdú do parku, Sara si zavolá jednu novicku z chrámu.
„Kráľovná Mirabella dnes ešte nejedla. Priniesli by ste jej niečo, prosím?“
Kňažka prikývne a ponáhľa sa preč. Mirabella v skutočnosti nemá veľký
hlad. Po snoch o jej sestrách väčšinou nemá až do večera na nič chuť.
Radšej si však zamestná ústa žutím, ako škriepkami so Sarou.
Predavači sa klaňajú, keď k nim ženy podídu. Westwoodovci od každého
kúpia aspoň drobnosť – prstienok, šatku, náramok. Len zopár šikovných
šťastlivcov získa objednávku na šaty či súpravy šperkov.
„Aj so zavretými očami ti poviem, že v prvom stánku nakúpime iba
vreckovky,“ šepne Sara do Mirabellinho ucha. „Tá ženská nemá žiadny cit
pre voľnosť, akú pri pohybe potrebuje elementalistka. Všetky veci šije
priúzko a s prísnym strihom. V tých sa môže cítiť pohodlne jedine
travička.“
Keď zastanú pred stánkom, Mirabella vidí, že Sara má pravdu. Všetky
látky sa na svetle trbliecu a každé jedny šaty sú úplne na telo. Lenže
krajčírka je veľmi nervózna. A plná nádeje.
„Máte tu veľmi pekné rukavice,“ pochváli jej tovar skôr, ako by Sara stihla
otvoriť ústa. „Šijete i z kože?“ Pootočí sa k Sare. „Bree by potrebovala nový
pár rukavíc na lukostreľbu. A malý Nico už určite vyrástol z tých svojich.“
„Áno, kráľovná Mirabella,“ odpovie predavačka. „Prácu s kožou mám zo
všetkého najradšej.“
Mirabella sa vzdiali od stánku, aby mohla Sara vyjednávať o cene a aby
nemusela počúvať jej škrípanie zubami. V ďalšom stánku si vyberie
prstienok z vinutého striebra a od nasledujúceho predavača zasa kúpi
prsteň z lešteného zlata. Vtom ju však Bree ťahá ďalej, lebo sa ponáhľa za
svojím hnedovlasým fešákom.
Mladá kňažka sa vráti s podnosom, na ktorom nesie syry, chlieb a pohárik
zaváraných rajčín. Elizabeth si ho od nej zoberie.
„Spomaľ, Bree,“ zasmeje sa. „Dopraj si chvíľku na jedlo.“
Poslúchne ju, no teraz ich od mládenca delí už len jeden stánok a Bree
hryzká svoju syrovú pochúťku pomerne dvojznačne.
„Musíme nájsť niečo, čo odpúta jej pozornosť,“ šepne Elizabeth Mirabelle.
„Možno tamtie šaty. Sú nádherné!“
„Neverím, že ju nejaké handry odlákajú,“ zapochybuje Mirabella. „Ani tie
najkrajšie na svete.“
Krajčír si premeria Bree. Načiahne sa pod svoj stôl.
„A čo tieto?“ spýta sa a rozvinie ich pred nimi.
Mirabella a Elizabeth stratia reč. Bree vypadne syr z ruky.
Nie sú to šaty pre kráľovnú, lebo tie musia byť celé čierne. Šaty pred nimi
majú na živôtiku vyšité modré vlny a rozdelená čierna sukňa je podšitá
modrým saténom, ktorý pripomína nebo pred búrkou a prechádza do
nariasenej vlečky. Sú čarokrásne.
„Toto sú tie pravé,“ vyhlási Mirabella. Otočí sa k Bree a láskyplne pohladí
jej vrkoč. „V týchto ma zatieniš. Všetci nápadníci budú mať oči len pre
teba.“
„Nie,“ namietne Elizabeth. „To nie je pravda, Mira!“
Možno nie je. Kráľovnine havranie vlasy a podmanivé čierne oči vždy
upútajú pozornosť. Lenže Elizabeth ju nepochopila. Mirabella nežiarli. Na
Bree by nikdy nemohla žiarliť.
Sara sa k nim vráti a súhlasne prikývne.
„Kúpime od vás trojo šiat,“ oznámi krajčírovi, „vrátane týchto pre moju
dcéru. Možno sa vrátime po ďalšie, ak už nenájdeme nič, čo sa vyrovná
vašej zručnosti. Spojím sa s vaším krajčírstvom, aby sme prebrali
podrobnosti.“
„Konečne,“ zašepká Bree do Mirabellinho ucha. Prepracovali sa
k poslednému klenotníkovi a jeho synovi.
„Nebudeme hovoriť s ním, ale s jeho otcom,“ podotkne Mirabella. „Ako to
chceš urobiť?“
Bree diskrétne mykne bradou. Klenotník a jeho syn majú v stánku
postavený kôš z hrubého železa, v ktorom plápolá oheň, aby sa zahriali,
kým čakajú. Možno teda nie sú elementalisti, alebo len majú prislabé dary.
Bree chytí Elizabeth za plecia.
„Drahá Elizabeth, veď ty sa celá trasieš!“ zvolá teatrálne. Otočí sa
k mladíkovi. „Môžeme ísť za tebou a postaviť sa k vášmu ohňu?“
„Isteže,“ prikývne chlapec oduševnene.
Mirabelle podozrievavo myká perami, keď Bree vedie Elizabeth
k železnému košu. Bree lenivo mávne zápästím a z červených uhlíkov
vyšľahnú vysoké plamene. Obzrie sa ponad plece na Mirabellu a žmurkne.
„Výborne,“ hlesne Sara. „Už som si myslela, že im budeme musieť vykúpiť
celý stánok, aby mala dosť času na koketovanie.“
Lenže od nich možno naozaj kúpia všetko, lebo klenotník ponúka
znamenitý tovar. Dôkladne vybrúsené drahokamy usadené vo
filigránskych obrubách sú naaranžované po celom stole. Mirabellina ruka
sa zatúla k náhrdelníku s troma kameňmi, ktoré visia na krátkej striebornej
retiazke a hrajú červenou a pomarančovou farbou, akoby do nich klenotník
uzatvoril živý oheň v strede zimy. Až má strach, že do dreveného stola
vypália dieru.
„Tento by som chcela na obrad Oživenia.“
Keď ukončia svoje nákupy, vrátia sa ku koču. Mirabella si v lone drží
zamatové puzdro, v ktorom sa ukrýva ohnivý náhrdelník. Nevie sa dočkať,
kedy ho ukáže Luce. Je presvedčená, že veľkňažke sa bude páčiť. Možno jej
ho po Oživení daruje.
„Takže?“ spýta sa napokon. „Ako sa volá?“
Bree a Elizabeth sedia oproti nej a skúmajú nakúpené šperky. Bree
zdvihne zrak a usmeje sa od ucha k uchu.
„Samuel,“ odpovie. „A čoskoro ho opäť uvidím.“
Sara skepticky nadvihne jedno obočie.
„Keďže to už konečne máme za sebou,“ ujme sa Sara slova, len čo sa koč
pohne z miesta, „počula som zaujímavé novinky. Z Vlčieho prameňa,
predstavte si.“
„Novinky?“ zaujíma sa Bree. „Aké novinky?“
„Zdá sa, že sa u nich ubytoval nápadník. Jeho delegácia prišla s veľkým
predstihom.“
„Ale veď to nie je dovolené,“ pripomenie Mirabella. „Chrám o tom už
vie?“ Pozrie sa na Elizabeth, no novicka iba pokrčí plecami.
„Vie,“ odvetí Sara. „Je to prvá delegácia jeho rodiny. Údajne im udelil
výnimku, keďže sú v miernej nevýhode. Aby sa mohli pripraviť na
neznámy terén. A tiež ako prejav vďaky za starostlivosť o Josepha Sandrina
počas jeho vyhnanstva.“
„To meno som už dávno nepočula,“ povie Mirabella. Kedysi naňho
myslievala. Vždy, keď si spomenula na Arsinoe. Chlapec, ktorý s ňou
skúšal odísť z ostrova. Ktorý jej pomáhal pri pokuse o útek. Počula, že keď
ich chytili, napľul Natalii Arronovej k nohám.
 A teraz Arsinoe privádza nápadníka. Asi to nemal ľahké, keďže k nej cítil
tak veľa.
„Určite sa s ním stretneš,“ pokračuje Sara.
„S Josephom?“
„Nie. S tým nápadníkom. Pred Beltainom. Zariadime jeho návštevu. Pod
dozorom chrámu, pochopiteľne.“
„Nie je to škoda?“ ozve sa Bree. „Toľko nápadníkov a smieš si vybrať iba
jedného.“ Slastne sa zachveje. „Niekedy si želám byť kráľovnou.“
Mirabella sa na ňu zamračí. „Už to nikdy nehovor.“
Tón v jej hlase všetky razom umlčí.
„Len som žartovala, Mira,“ hlesne Bree napokon. „Pravdaže si to neželám.
Nikto si naozaj neželá byť kráľovnou.“
 PANSTVO EFEMÉRA
Majestátna knižnica panstva Efeméra, po ktorej sa plazia dlhé tiene, patrí
k zopár miestam, kde Katharine trávi čas zo všetkého najradšej. Veľký
kozub vrhá teplo takmer do každého kúta, a keď bola malá, mohla sa medzi
vysokánskymi regálmi alebo za mohutnými koženými kreslami poľahky
skryť pred Genevievinou trestajúcou rukou alebo ďalším skúšaním jedov.
Dnes však oheň iba slabo plápolá a ona sedí s Pietyrom v otvorenom
priestore. Odtiahli závesy na troch východných oknách a kúpu sa v jasnom
svetle. Teplo zo slnečných lúčov ju hreje akosi príjemnejšie než oheň. Sú
nežnejšie, a netreba pre ne nosiť drevo a hrbiť sa so zápalkami.
Pietyr jej podá kúsok chleba natretý tučným ovčím sýrom. Na koberci pre
nich pripravil malý piknik, ktorý pozostáva z lahodného jedla bez kvapky
jedu, čo sa mu nejakým zázrakom podarilo nájsť v kuchyni. Sladké gesto,
i keď s najväčšou pravdepodobnosťou mu ide iba o to, aby ju vykŕmil.
„Musíš ochutnať krabie suflé,“ poradí jej. „Kým vychladne.“
„Ochutnám,“ sľúbi mu Katharine.
Odhryzne si z chleba so syrom, no nie je to ľahké. Dokonca i to najlepšie
jedlo chutí ako blato, keď je človeku zle od žalúdka. Takmer nevedome sa
dotkne úzkeho obväzu na svojom zápästí.
„Čo to bolo tentoraz?“ spýta sa Pietyr.
„Dajaký hadí jed.“
Pritom na nej tento jed skúšali už v minulosti. Lenže rez do kože, bez
ktorého by jej otravu nemohli podať, bol dnes hlbší ako bolo treba – vďačí
za to Genevieve a jej neutíchajúcemu hnevu od Gave Noir. Pietyr si už jej
ranu prezrel a ten pohľad sa mu vôbec nepáčil.
„Keď dostaneš korunu, nebude to už potrebné.“
Na tanierik jej naloží praženicu s kaviárom a kopčekom kyslej smotany.
Katharine si vloží za lyžičku do úst a pokúsi sa usmiať.
„To nie je úsmev, Kat. To je grimasa.“
„Možno by sme to radšej mali odložiť,“ navrhne mu. „Do večere?“
„Aby si mohla vynechať obed i olovrant?“ Pokrúti nad ňou hlavou.
„Musíme ti prinavrátiť travičskú chuť do jedla. Vyskúšaj pečivo. Alebo
aspoň vypi trochu džúsu.“
Katharine sa zasmeje. „Si ten najlepší osobný sluha, akého som kedy
mala. Dokonca lepší ako Giselle.“
„Vážne?“ Nadvihne jedno obočie. „Pritom nemám žiadnu prax. V našom
dome na vidieku máme všetko, na čo si zmyslíme, a hoci sa to zdráham
priznať, Marguerite sa dobre stará o domácnosť. Celý život sa o mňa niekto
staral.“
„Tak si mal očividne dobrý vzor,“ povie Katharine. „Tuším ti naozaj veľmi
záleží na tom, aby som nastúpila na trón. Ako každému Arronovi. Naozaj
si k nám prišiel, aby si utiekol z vidieka? Čo ti Natalia sľúbila?“
„Miesto v Čiernej rade po tvojej korunovácii. No to nie je jediný dôvod,
prečo som tu.“
Keď sa na ňu veľavravne pozrie, Katharine zaleje červeň. Páči sa mu, keď
sa pred ním červená. Pietyr vraví, že Mirabella je pravdepodobne priveľmi
pyšná, aby ukázala potešenie z prejaveného záujmu.
„Travičské kráľovné ostrovu prospievajú.“ Začne ju kŕmiť ďalším kúskom
chleba. „Už sto rokov mu dobre vládneme. Westwoodovci sú naozaj
arogantní, keď si myslia, že to zvládnu lepšie.“
„Westwoodovci,“ zopakuje Katharine, „a chrám.“
„Áno. Chrám. Nechápem, prečo si v chráme pripadajú takí znevýhodnení.
Prečo si musia uzurpovať srdcia ľudí iba pre seba? Presne to požadujú.“
Pietyr zje krajec chleba s jablkovou marmeládou. Nad neotráveným
jedlom neohŕňa nos ako ostatní Arronovci. Katharine si v jeho spoločnosti
nepripadá menejcenná, lebo má slabý dar.
„Strašne tu smrdí prach, Kat. Nechápem, prečo sem tak rada chodíš.“
Katharine sa poobzerá po vysokých regáloch so zväzkami viazanými
v koži. „Kráľovná Camille ich mala rada,“ odpovie mu. „S láskou si čítavala
o kráľovnách z pevniny. Vedel si, podľa koho pomenovala Arsinoe?“
„Nie.“
„Na pevnine kedysi žila kráľovná, ktorú zavraždila jej sestra. I ona sa
volala Arsinoe. Takže keď prišla Arsinoe na svet taká slabučká, pomenovali
ju podľa nej. Naturalistka Arsinoe.“
„Celkom zvrátené pomenovanie novorodenca. Až je mi jej takmer ľúto,“
oduje Pietyr spodnú peru.
„Kráľovná vie už od pôrodu, čo sme. Pozná naše dary. I naše slabiny.“
„Tebe dala v každom prípade pekné meno. Travička Katharine. Už vtedy
určite vedela, že z teba vyrastie milé a vnímavé dievča.“ Prstom jej prejde
po okraji líca. „A pekné ako obrázok.“
„Dosť pekné, aby na seba strhlo zrak každého nápadníka?“ spýta sa
Katharine. „Vážne musím?“
„Musíš. Len si predstav ten výraz na Mirabellinej tvári, keď ju budú všetci
ignorovať. Možno sa od zlosti dokonca vrhne z rolantských útesov.“
To by bolo naozaj veľmi praktické. I keď by Katharine zostala
ochudobnená o slastný pohľad, ako jej sestra lapá po dychu, kým jej
špeciálny jed stiahne hrdlo.
Katharine sa zasmeje.
„Čo?“ nechápe Pietyr.
„Práve som si musela zmyslieť na Arsinoe. Na to, aké smutné a zároveň
jednoduché bude zabiť ju, keď už bude Mirabella z kola von.“
Pietyr sa zachechce. Pritiahne si ju. „Pobozkaj ma,“ zavelí a ona
poslúchne. Bozkáva sa čoraz lepšie a je i smelšia. Po bozkoch mu nežne
hryzká peru.
Je taký príťažlivý. Vedela by ho bozkávať od rána do večera a nikdy by sa
ho nenabažila.
„Učíš sa rýchlo,“ pochváli ju.
„Bolo to tak aj u teba? Povedz, na koľkých dievčatách si trénoval, Pietyr?“
„Bolo ich veľmi veľa,“ odvetí. „Prakticky na každej slúžke, ktorá sa zatúlala
do našej domácnosti, a potom väčšine dievčat z dediny. A okrem toho na
zopár priateľkách mojej matky, ktoré už mali o čosi väčšie nároky.“
„Radšej som sa nemala pýtať,“ oduje sa.
Pietyr jej prejde rukou od kolena k stehnu a Katharine sa zasmeje. Toľko
dievčat. Toľko žien. No teraz patrí len a len jej. Zatiaľ.
„Nezdám sa ti po všetkých tých skúsenejších kusoch nudná?“
„Nie.“ Zadíva sa jej hlboko do očí. „Nikdy. V skutočnosti bude na celej
tejto veci najťažšie to, na čo som doteraz nechcel veľmi myslieť.“
„Čo?“
„Dôvod, prečo som tu. Aby som z teba urobil kráľovnú, ktorá si
podmaňuje srdcia. Aby som ti pomohol získať podporu ostrova na
Beltaine.“
„Čo tam po ich podpore? Ľudia mi zabiť sestry nepomôžu.“
„Kráľovná sŕdc získa veľa ochotných očí a uší. A prinajmenšom po tvojej
korunovácii sa ti podpora poddaných veľmi, naozaj veľmi zíde.“
Katharinin žalúdok sa kŕčovito stiahne a ona od seba odtlačí tanier
s jedlom.
„Stále samý nátlak a očakávania. A ja zlyhám. Presne tak, ako na svojej
narodeninovej oslave.“
„Nezlyháš,“ odporuje jej Pietyr. „Keď počas Oživenia vystúpiš na svoje
pódium, nikto sa ani len neotočí za pódiami tvojich sestier. A len čo ťa
nápadníci zbadajú počas Vylodenia, razom zabudnú, že existujú i ďalšie
kráľovné.“
„Ale Mirabella…“
„Zabudni na Mirabellu. Bude meravá a namyslená. Ty sa budeš usmievať.
Koketovať. Budeš ich vysnenou kráľovnou. Teda po tom, ako ťa konečne
naučím stáť vzpriamene.“
„Stáť vzpriamene?“
„Chodíš veľmi zhrbená, Kat. Chcem, aby si po každej miestnosti
prechádzala, akoby ti patrila. Niekedy mám dokonca dojem, že drobčíš.“
„Vraj drobčím!“
Zasmeje sa a odstrčí ho. On pristane na koberci a tiež sa zasmeje.
„Máš však pravdu. Niekedy naozaj drobčím. Ako potkan.“ Uškrnie sa
naňho. „Ale s tým je koniec. Budeš ma učiť a ja sa postarám, aby nápadníci
zabudli vlastné mená. Postačí mi jediný pohľad.“
„Jediný pohľad? Odvážny sľub.“
„Ale ja to urobím. A aj teba prinútim na niečo zabudnúť.“ Katharine
zvodne sklopí zrak.
„Na čo?“
Pozrie sa naňho spod sklopených mihalníc.
„Že ti nie som súdená.“
Keď Natalia požiada Katharine, aby ju sprevádzala do Volroja, môže to
znamenať len jedno: aby kráľovná otrávila väzňa. Ešte nikdy nenavštívila
palác z iného dôvodu. Nikdy sa nezúčastnila zasadania Čiernej rady,
nepočúvala ich diskusie o dani za ovocie od naturalistov či za okenné sklá
z Rolantu. Ani sa nikdy nestretla so zástupcami posledného kráľovského
manžela, ktorí prišli na ostrov z pevniny, aby presadili svoje záujmy.
Natalia však vraví, že pre to nemusí smútiť. Raz, keď bude sedieť na tróne,
si takýchto príležitostí užije až-až.
 „Odsúdili ho v Kenore,“ vysvetlí jej Natalia, keď sa vezú ulicami Indridu
k dvojici čiernych veží Volroja. „Za vraždu. Niekoho dobodal, a celkom
brutálne. Rade stačila chvíľa, aby rozhodli o jeho treste.“
Koč na chvíľu zastane pred bočnou bránou do paláca. Katharine zakloní
hlavu v tmavom tieni hradieb, no už sú príliš blízko, aby dovidela na
špicaté vrcholce veží. Po korunovácii sa sem presťahuje, no na Volroji jej
nikdy mimoriadne nezáležalo. I napriek dvom majestátnym vežiam
a majstrovsky zdobeným oporným pilierom je veľmi neosobný a plný
tvrdých plôch. A hoci je tu viac okien i svetla ako v Efemére, pôsobí palác
chladne. Bludiskom nespočetných chodieb sa ťahá prievan ako noty
z flauty.
Keď sa hradby presunú nad ich hlavy, strčí Katharine hlavu späť do koča.
„Sú tu dnes Genevieve a Lucian?“ spýta sa.
„Áno. Neskôr si s nimi možno zájdeme na obed. Pokojne posadím
Genevieve k samostatnému stolu.“
Katharine sa usmeje. Genevieve sa ešte vždy nesmie presťahovať späť do
Efeméry, lebo Natalia má radšej, keď v panstve panuje ticho. S trochou
šťastia jej nedovolia vrátiť sa až do konca Beltainu.
Koč zastane, obe vystúpia a vojdú do paláca. Ľudia na chodbách úctivo
zdravia dve ženy v strohých čiernych kabátoch z vlny pozapínaných až po
krk a hrejivých čiernych čiapkach. Katharine si dáva pozor, aby si prstami
pridŕžala konce rukávov a neukazovala tak obväz na posledných chrastách
po pľuzgieroch, ktoré jej spôsobila Genevieve. Už sa jej takmer zahojili,
dokonca podstatne rýchlejšie ako čakala. Vďaka Pietyrovi je zdravšia
a silnejšia. A spod odpadnutých chrást už presvitá hebká ružová pokožka.
Nezostanú jej nijaké jazvy.
Na schodisku, ktoré vedie k celám v podzemí, Katharine krátko zastane.
V podzemných priestoroch sa nikdy necítila príjemne a z väzenských ciel
sa navyše šíri nepríjemný zápach, aký sa nedá pomýliť s ničím iným.
Smrdí to tu chladom a špinavým ľadom. Prievan, ktorému sa nedarí
z Volroja uniknúť, padá do podzemia jedným z mnohých okien, aby tam
zhnil.
„Vražda je jediný zločin, ktorý spáchal?“ spýta sa Katharine, keď opatrne
schádza po kamenných schodoch. Za bežných okolností zatvárajú do ciel
pod Volrojom iba mimoriadne dôležitých väzňov. Napríklad takých, ktorí
sa dopustili zločinu proti kráľovnej.
„Pravdepodobne ho mohli popraviť i v Kenore hneď po súde,“ pripustí
Natalia. „Ja som si však myslela, že by sa ti zišiel ďalší tréning.“
Na spodku schodiska ustupuje zápach chladu a ľadu pred pravým
smradom ciel: ľudská špina, pot a strach. V úzkej blízkosti a teple fakieľ na
stenách štípe v nose ešte silnejšie.
Natalia si vyzlečie kabát a najbližšia dozorkyňa vystrie ruku, aby jej ho
zobrala, kým sa obe sklonia a prejdú nízkym klenutým vchodom. Ďalšia
dozorkyňa odomkne posledné veľké kovové dvere a odsunie ich nabok
s takou silou, že oceľ zarinčí o koľajničku.
Len jedna z mnohých ciel na najnižšom poschodí je obsadená. Väzeň sa
krčí v najvzdialenejšom kúte a pritláča si kolená k hrudi. Je špinavý, na
pokraji síl a vyzerá ešte ako chlapec.
Katharine zovrie mreže oboma rukami. Odsúdili ho. Za vraždu. Lenže
v takomto vydesenom stave, v akom sa pred nimi krčí, si ani pri najlepšej
vôli nevie predstaviť, že by bol takého činu schopný.
„Koho zabil?“ obráti sa k Natalii.
„Iného chlapca. Bol len o zopár rokov starší ako tento.“
Dali mu deku a trocha slamy. V kúte vedľa neho ležia zvyšky raňajok –
prázdny plechový hrnček a tanier, ktorý vylízal dočista. Mreže medzi nimi
sú z pevnej ocele, no Katharine by bola v bezpečí, i keby ich utkali
z bavlny. Ak v ňom po súde zostal nejaký bojovný duch, tých niekoľko dní
vo väzení ho z neho vysalo.
„Ako sa voláš?“ spýta sa ho Katharine. Kútikom oka si všimne, že Natalia
sa mračí. Na jeho mene nezáleží. Ona by ho však i tak rada poznala.
„Walter Mills.“
Oči mu skáču zľava doprava. Vie, prečo prišla.
„Walter Mills,“ osloví ho láskavým tónom. „Prečo si zabil toho chlapca?“
„Zavraždil mi sestru.“
„Prečo potom nesedí v tejto cele namiesto teba?“
„Lebo o tom nič nevedia. Myslia si, že ušla z domu.“
„Ako vieš, že neušla?“ vmieša sa do toho Natalia skepticky.
„Lebo viem. Nikdy by neušla.“
Natalia sa skloní ku Katharininmu uchu. „Nevieme, či hovorí pravdu,“
pošepne jej. „Odsúdili ho. Je vinný. A toho mŕtveho chlapca sem asi ťažko
privedieme na výsluch.“ Natalia si vzdychne. „Videla si už dosť?“
Katharine prikývne. Nedá sa nič urobiť. Rada už o chlapcovom osude
rozhodla. A ona teraz pozná všetko, čo potrebuje. Jeho zločin. Príčinu. Jeho
približný zdravotný stav, vek a váhu.
„Prosím,“ zašepká chlapec. „Milosť.“
Natalia objíme Katharine jednou rukou okolo pliec a vyvedie ju z cely.
Prísne vzaté, nie je práve legálne, aby sa Katharine zúčastňovala popráv
pred svojou korunováciou. Natalia však nepozná nitky, ktoré by nemohla
potiahnuť. Katharine s ňou chodila do komnaty jedov, už odkedy si ju
vyzdvihli z Čiernej chatrče.
V komnate, ktorá sa nachádza vysoko vo východnej veži, si Katharine
rozopne kabát a prehodí ho cez jedno z Nataliiných obľúbených kožených
kresiel s vysokým operadlom. Rukavice si nechá. Sú priliehavé a okrem
chladu ju chránia i pred jedmi, keby ich omylom rozliala.
 „Poznáme podrobnosti zločinu?“ spýta sa.
„Dobodal ho dýkou s krátkou čepeľou,“ odpovie Natalia. „Šestnásťkrát,
podľa slov liečiteľa.“
Šestnásťkrát. Taký počet už prezrádza obrovský hnev. Dôkazy takého
hnevu by dodali vierohodnosť Walterovmu tvrdeniu o oprávnenej pomste.
Katharine to však nevie naisto. A preto je to také ťažké.
Skrinky a vitríny s jedmi zaberajú celé dve steny komnaty. Zbierka
travičov sa v priebehu rokov rozrástla vďaka šetrnému používaniu
i nespočetným výpravám Arronovcov po ostrove i na pevnine. Sú tu
bylinky, jedy a sušené bobule z každého kontinentu a každého typu
podnebia, všetky dôkladne uschované a katalogizované. Katharinine prsty
prebehnú po ebenových zásuvkách so štítkami a ona si mrmle názvy
jednotlivých jedov. Raz ich možno použije, aby sa nadobro zbavila
Mirabelly a Arsinoe. Im dvom namieša naozaj prvotriedne zmesi. Na
Waltera Millsa však nebude mrhať nadaním ani kreativitou.
Ruka jej zastane na zásuvke plnej flakónov s ricínovými fazuľkami. Ich jed
sám osebe spôsobuje veľmi pomalú smrť, pri ktorej vykrvácajú všetky
orgány.
„Ten chlapec, ktorého zabil,“ položí ďalšiu otázku. „Zomrel rýchlo? Alebo
musel trpieť?“
„Jednu dlhú noc a celý deň.“
„Teda nijaké zľutovanie.“
„Myslíš?“ spýta sa Natalia. „Ani keď je páchateľ taký mladý?“
Katharine sa na ňu pozrie. Nestáva sa často, aby obhajovala milosť. Ale
nech. Ricín teda vynechá. Namiesto toho kráľovná otvorí ďalšiu zásuvku
a ukáže na zaváraninové poháre so sušenou kôrou strychnínovníka –
jedovatého orecha.
„Dobrá voľba.“
 Strychnínovník i všetky ostatné prísady sú bezpečne uložené
v oddelených nádobkách. Dokonca i zásuvky a police v skrinkách
a vitrínach sú utesnené, aby z nich neunikli jedovaté látky, keby sa niečo
náhodou rozlialo. Takéto opatrenia už pravdepodobne zachránili veľa
nepozorných slúžok pred zdĺhavou, bolestivou smrťou.
Katharine položí nádobu so zvoleným jedom na jeden z dlhých stolov
a pripraví si mažiar a paličku. Poruke už má krčahy s vodou a olejom na
výrobu emulzie. K jedovatému orechu prisype vŕbový prášok na
zmiernenie chlapcovej bolesti a koreň valeriány na potlačenie strachu.
Dávka je obrovská a smrti neunikne, no Katharine sa postará o to, aby bola
naozaj milosrdná.
„Natalia, objednáš nám, prosím, krčah dobrého sladkého vína?“
Vždy je prítomná, keď sa podáva jed. V tomto bola Natalia neoblomná.
Katharine sa ako kráľovná musí naučiť, čo vlastne robí, aby videla, ako sa
obete vzpierajú v okovách, alebo ako sa bránia pred rukami, ktoré im
pritláčajú jed k ústam. A musí vidieť, ako ich vie dav na popravisku
vydesiť. Spočiatku sa na to nevydržala pozerať. Lenže Katharine už roky
nerozplakala nijaká poprava a naučila sa udržať oči široko otvorené.
Hlboko pod Volrojom sa Walter Mills opiera o stenu cely a objíma si
kolená.
„Vrátili ste sa tak skoro,“ povie. „Prišli ste ma odviesť na nádvorie, aby sa
ľudia mohli dívať?“
„Kráľovná ti udelila milosť,“ odpovie Natalia. „Zomrieš tu. V súkromí.“
Keď chlapec zdvihne zrak, všimne si krčah v Katharininých rukách
a potichu sa rozplače.
„Stráže. Prineste nám stôl a tri stoličky. A dve čaše.“
„Čo chceš urobiť, kráľovná Katharine?“ spýta sa Natalia, aby ju chlapec
nepočul. V ničom jej však nebráni.
 „Otvor celu,“ prikáže dozorkyni, ktorá priniesla stôl. „Priprav ho pre
troch.“
Walter chvíľu civie na otvorené dvere, no i v strachu a panike dobre vie,
že útek je márny. Katharine a Natalia si sadnú k stolu a kráľovná naleje
víno do dvoch čiaš. Walter sa na ne pozerá, akoby mala tekutina v nich
začať dymiť či syčať. Prirodzene, nestane sa ani jedno. V skutočnosti sa
z nej dokonca šíri príjemná sladká vôňa.
„Zavraždil mi sestru,“ hlesne chlapec.
„Tak si ho mal radšej priviesť k nám,“ odvetí Natalia. „My by sme sa už
oňho postarali, to mi ver.“
Katharine sa na chlapca snaží milo usmiať.
„Vážne veríte, že to len tak vypijem?“ spýta sa ich.
„Podľa mňa je to veľká česť,“ odpovie Katharine. „Koniec koncov,
naposledy si pripíjaš práve s hlavou rodiny Arronovcov. A podľa mňa je
oveľa príjemnejšie rozprávať sa a piť, až kým nezaspíš, než sa zmietať
pritlačený k zemi a zadúšať sa ním.“
Podá mu čašu. Walter chvíľu váha a vyroní ešte niekoľko sĺz. Napokon si
k nim však prisadne.
Natalia si dopraje prvý dúšok. Čakajú dlho, no Walter nakoniec pozbiera
odvahu. Napije sa. Dokonca pri tom už ani neplače.
„Je…“ začne a prestane. „Je veľmi dobré. Ty si nedáš, kráľovná Katharine?“
„Nikdy nepožívam vlastné jedy.“
Po tvári sa mu mihne tieň. Chlapec už určite verí, že všetky klebety
o neobdarenej kráľovnej travičov sú pravdivé. Ale teraz je to už jedno. Jed
sa mu dostal do žalúdka.
Walter Mills pije čašu za čašou a Natalia s ním drží krok, až kým
chlapcovi nezružovejú líca a nie je opitý. Rozprávajú sa iba o príjemných
veciach: o jeho rodine, o tom, aké mal detstvo. Dýcha čoraz prerývanejšie,
až kým nakoniec nezatvorí oči a nezosunie sa pod stôl. O necelú hodinu
mu prestane biť srdce.
Natalia sa pozrie na Katharine a neubráni sa úsmevu. Možnože má naozaj
slabý dar, alebo sa dokonca ešte neprebudil. Jej zručnosť v miešaní jedov
však prekoná málokto.
 VLČÍ PRAMEŇ
Jules vedela, že po Josephovom návrate sa niečo zmení. Nečakala, že sa
opäť hladko začlení do jej života. Keď bol tak dlho preč, nevedela s istotou
ani len to, či si tu po toľkých rokoch nájde miesto. Niekomu sa možno päť
rokov nezdá veľa, no z Josepha za ten čas vyrástol mladý muž. Mladý muž,
ktorý teraz možno chápe svet oveľa lepšie, než by kedy Jules dúfala o sebe,
zastrčenej v juhozápadnom cípe ostrova Fennbirn.
Teraz je však Joseph zasa doma. Jeho rodina si konečne vydýchla.
A Joseph si s ňou pred zrakom ostatných vymenil takmer všetky
zdvorilostné frázy.
„Nie je ti zima?“ spýta sa jej, keď kráčajú po ulici z hostinca Levia hlava.
„Nie,“ odvetí Jules.
„Ale je. Tak si vtiahla hlavu, že ti ani nevidím krk.“ Poobzerá sa po
dolnom i hornom konci ulice. Nevidí žiadny podnik, do ktorého by sa
mohli ísť zohriať. Obaja sú už unavení z toho, ako na nich potmehúdsky
žmurkajú starí zaľúbenci, a z nedôverčivých pohľadov prižmúrených očí
od ľudí, ktorí nenávidia pevninu.
Začne snežiť a Camden si s podráždeným vrčaním začne vytrepávať
vločky z kožucha. Deň sa už chýli ku koncu. Mali by si to priznať, zaželať si
dobrú noc a rozlúčiť sa, no ani jeden nechce opustiť toho druhého.
„Niečo mi napadlo,“ povie Joseph a usmeje sa.
Chytí ju za ruku a chvatne ju vedie na dolný koniec ulice smerom
k zátoke, kde kotví jeho loď z pevniny.
„Dnes večer bude na palube iba zopár námorníkov. Pán Chatworth a Billy
nocujú U Wolvertona, kým sa nevráti domov.“
„Nevráti?“ spýta sa Jules. „Nechcel si povedať nevrátia?“
„Billy s ním neodíde. Zostane tu až do Beltainu. Aby spoznal Arsinoe.
Napadlo mi, že by sme ich mohli čím skôr zoznámiť. Urobíme si spoločný
piknik pri rybníku. Rozložíme si oheň.“
Znova ju chytí za ruku a zbehnú zo svahu k lodeniciam. Loď z pevniny sa
potichu hojdá na vode. Kruhové okienka a takeláž sa jej lesknú vo svite
mesiaca. Ešte aj v noci žiari prijasne na pomery Vlčieho prameňa.
„Chceš z neho mať manžela kráľovnej,“ uvedomí si Jules.
„Pravdaže chcem. Môj nevlastný brat a Arsinoe na tróne, ty a ja v Čiernej
rade – všetko by sa tým krásne spojilo.“
„Ja a v rade?“ zasmeje sa Jules. „Skôr na čele jej osobnej stráže. Vidím, že
si si všetko dopodrobna naplánoval, Joseph.“
„Mal som predsa päť rokov na rozmýšľanie.“
Prejdú po mostíku a Jules vystrie ruku ku Camden, aby ju prehovorila
a šla za nimi na palubu.
„Bojí sa lodí?“
„Nie, no nemá ich v láske. Občas mu s Mahewom pomáhame loviť ryby
na mori.“
„Som rád, že ste si zostali blízki,“ povie Joseph. „Najmä po tom, čo sa stalo
Caragh. Myslím si, že v tvojej blízkosti mu ožívajú spomienky na ňu.
Niečo, čo mu tí sviniari nemôžu zobrať.“
„Áno,“ prikývne Jules. Mahew jej tetu Caragh neustále ľúbi a Jules dúfa,
že sa na jeho citoch nikdy nič nezmení.
Jules sa poobzerá. Paluba sa leskne čistotou a všade je poriadok. Nesmrdí
tu rybacina. Čierne plachty sú zvinuté a pevne zaviazané. Je logické, že sa
Chatworth doplavil na ostrov na svojom najlepšom plavidle. A tam, odkiaľ
pochádzajú, sú Chatworthovci bez pochýb významná rodina. Ako inak by
sa jeho syn mohol stať nápadníkom kráľovien?
„Jules, tadiaľto.“
Joseph ju vedie do kajút v podpalubí a kráčajú po špičkách, aby si ich
nevšimla posádka. Prejdú malými dverami do čiernočiernej tmy, kým
Joseph nezažne lampu. Miestnosť, v ktorej sa ocitli, je drobná a nenachádza
sa v nej nič okrem poschodovej postele, písacieho stola a skrine, v ktorej
visí zopár kusov oblečenia. Cam sa postaví na zadné a oňucháva dvere.
V bruchu lode je teplo a Jules vytiahne hlavu z kabáta. I napriek tomu
však túži po výhovorke, aby si skryla tvár.
„Neviem, čo ti mám povedať,“ prehovorí napokon. „Chcela by som, aby
bolo všetko presne ako kedysi.“
„Ja viem,“ prikývne Joseph. „No dnes sa už nemôžeme hrať na rytierov
a princezné, však?“
„Rozhodne nie bez Arsinoe, ktorá bola drak.“
„Ach, Jules,“ zastoná. „Prečo som sa musel vrátiť práve v Nástupnom
roku? Už teraz mám pocit, že si ťa musím pre seba kradnúť.“
Jules preglgne. Počuť z jeho úst takéto slová je šok. Ako deti takto nikdy
nerozprávali. Ani len keď sa predbiehali, kto zloží najveľkolepejší sľub
oddanosti.
„Niečo pre teba mám,“ pokračuje Joseph. „No teraz sa mi to zdá trocha
hlúpe.“
Prejde k písaciemu stolu a otvorí zásuvku. Leží v nej biela škatuľka
previazaná zelenou stužkou.
„Je to darček k tvojim narodeninám.“
Jules nikdy neoslavuje narodeniny. Je dcéra Beltainu, čiže dieťa, ktoré
rodičia splodili počas slávnosti, rovnako ako kráľovné. Traduje sa, že je to
mimoriadne dobré znamenie a všetky takéto deti sa narodia pod šťastnou
hviezdou, no je to ten najhorší deň na oslavu narodenín. Zabudnutý
a zatienený kráľovnami.
„Rozbaľ ho.“
Jules rozviaže stužku. V škatuľke sa zaleskne strieborný prstienok
osadený tmavozelenými drahokamami. Joseph ho vyberie a nastokne jej
ho na prst.
„Na pevnine by jeho nosenie znamenalo, že sa za mňa vydáš,“ dodá
potichu.
Prstienok výmenou za manželstvo. Myslela by si, že žartuje, keby sa
netváril tak vážne a úprimne.
„Je to veľmi pekný prsteň.“
„Áno,“ prikývne Joseph. „No k tebe sa nehodí. Mal som to vedieť.“
„Je na mňa pripekný?“
„Nie, tak som to nemyslel. Nemusíš predstierať, že sa ti páči. Nemusíš ho
nosiť.“
„Ale ja chcem.“
Joseph sa k nej skloní a pobozká jej ruku. Hoci má teplé pery, Jules sa
zachveje. Pozrie sa na ňu tak, ako ešte nikdy, a ona si s nádejou a strachom
uvedomí, že je to pravda. Vyrástli.
„Chcel by som, aby bolo všetko presne tak, akoby ma nikdy nevyhnali. Už
si od nich nenechám nič vziať, Jules. Najmä nie teba.“
„Luke, ten koláč je suchý.“
Arsinoe si dopraje poriadny glg čaju, aby ho zapila. Lukovo pečivo má
najradšej na celom ostrove. Večne skúša nové recepty z kuchárskych kníh
od výmyslu sveta, no drvivá väčšina výtvorov mu potom leží vo vitríne,
nikto ich nekupuje.
„Ja viem,“ povzdychne si Luke. „Chýbalo mi jedno vajce. Občas si želám,
aby bol Hank sliepka.“
Arsinoe odsunie svoj tanier po pulte a čierno-zelený kohút začne zobať
omrvinky.
Jules s Josephom by mali každú chvíľu prísť. Arsinoe sa s ním konečne
zvíta. Jules ju ubezpečovala, že ju neobviňuje zo svojho vyhnanstva.
A pravdepodobne je to pravda. Nič to však nemení na skutočnosti, že by
mal.
Jules a Joseph sa majú dobre, sú opäť nerozluční a Arsinoe to stačí. Jules je
v poslednom čase taká šťastná, že je s ňou priam na nevydržanie. Nakoniec
sa zdá, že ich predsa len nepostihne nič zlé za spálenie Madrigalinho
talizmanu.
Arsinoe nepovedala Jules ani nikomu inému o výlete k prehnutému
stromu. Ani o podivuhodnom a silnejúcom nutkaní vrátiť sa na to
prazvláštne miesto. Len by si ich pohnevala. Každý, kto má dar, nízkou
mágiou opovrhuje. A kráľovná by sa jej mala vyhýbať širokým oblúkom.
Arsinoe to vie, no nechce to počuť nahlas – najmä nie od Jules.
Začuje kroky na drevenom prahu a vzápätí zacengá mosadzný zvonček
nad Lukovými dverami. Arsinoe sa zhlboka a roztrasene nadýchne.
Zvítanie s Josephom ju znervózňuje takmer rovnako ako predtým Jules.
I keď sa Joseph najprv priatelil len s Jules, neskôr sa stal i Arsinoiným
priateľom. Jedným z mála, ktorých kedy mala.
S omrvinkami na kabáte sa otočí a od napätia zvraští tvár…
Jules a Joseph nie sú sami. Priviedli so sebou dajakého chlapca. Arsinoe
zaškrípe zubami. Už aj tak poriadne nevie, čo povedať Josephovi. Teraz aby
sa ešte nútila do zdvorilej konverzácie s cudzím človekom.
Jules, Joseph a neznámy vojdú do obchodu a smejú sa, akoby práve
ukončili nejaký súkromný rozhovor, od ktorého sa išli popukať. Keď Joseph
zbadá Arsinoe, úsmev sa mu roztiahne od ucha k uchu. Arsinoe však
prekríži ruky.
„Vyzeráš presne tak, ako som si ťa predstavovala,“ vyhlási.
„Ty tiež,“ odvetí Joseph. „Nikdy si nevyzerala ako kráľovná.“
Jules sa iba uškrnie, no Arsinoe sa od srdca zasmeje a pritiahne si Josepha,
aby ho poriadne vystískala. Nie je taká vysoká ako on, no veľa jej nechýba.
Ich výškový rozdiel je rozhodne menší ako v Julesinom prípade.
„Tak a teraz som na rade ja,“ ozve sa Luke a prekliesni si k Josephovi
cestu, aby mu potriasol rukou a potľapkal ho po chrbte. „Joseph Sandrin.
Ty si si teda dal načas.“
„Luke Gillespie,“ odzdraví Joseph. „Už je to dávno. Ahoj, Hank.“
Kohút na pulte skloní hlavu a celý obchod stíchne. Arsinoe hľadá správne
slová. Ešte jedna chvíľa ticha a nepodarí sa jej dlhšie ignorovať cudzinca,
ktorého tí dvaja priviedli. Nie je však dosť rýchla.
„Rád by som ti niekoho predstavil,“ ujme sa slova Joseph. Chytí ju za
plecia a otočí ju ako sochu k chlapcovi, ktorý je podobne vysoký ako on,
má tmavoplavé vlasy a výraz, ktorý sa jej zdá prehnane samoľúby.
„Toto je William Chatworth mladší. Jeho rodina sem tento rok posiela
delegáciu. Je jedným z nápadníkov.“
„Počula som,“ utrúsi Arsinoe.
Chlapec jej podá ruku. Ona ju prijme a len raz mu ňou potrasie.
„Môžeš ma volať Billy,“ prihovorí sa priamo jej. „Každý ma tak volá.
Okrem môjho otca.“
Arsinoe naňho prižmúri oči. Najradšej by Jules vykrútila krk, keby jej
Camden hneď nevyškriabala oči. Pôvodne si myslela, že sa stretne so
starými priateľmi. Nie, že sa jej bude vtierať niekto nový.
„Takže, junior,“ začne Arsinoe. „Koľkým členom Čiernej rady ste museli
vliezť do riti, aby vám dovolili prísť na ostrov takto skoro?“ Sladko sa
naňho usmeje.
„Nemám potuchy,“ odvetí chlapec a opätuje jej úsmev. „V našej rodine je
hlavným riťolezcom môj otec. Pôjdeme?“
Jules a Joseph zosnovali diabolský plán urobiť si spoločný piknik na brehu
Drieňového rybníka. S ohníkom a opekaným mäsom na palici. Arsinoe
dúfa, že Billy Chatworth je sklamaný. Zdrvený, že Vlčí prameň nemá
žiadnu úroveň. Šokovaný nevychovanosťou tunajšej kráľovnej. Lenže ak aj
je, nedáva to najavo. Natešene s nimi pochoduje k rybníku, dokonca aj keď
zapadne po kolená do snehových závejov.
„Skús sa aspoň tváriť milo,“ pošepne jej Jules.
„Neskúsim. Nemala si to robiť. Mala si ma varovať.“
„Keby som ťa varovala, nikam by si nešla. Okrem toho, raz sa to stať
muselo. Prišiel sem predsa práve kvÔli tebe.“
Nie je to však úplná pravda. Nápadníci sa zoznámia so všetkými
kráľovnami, no pokúsia sa dvoriť iba tej pravej. Tej, ktorá dostane korunu.
Nie Arsinoe. Ak sa naozaj teší, že ju spoznal, tak iba preto, aby na nej
mohol trénovať, kým sa stretne s Mirabellou a Katharine.
„Mohlo sa to stať aj neskôr. Myslela som si, že dnešok bude patriť len nám
trom. Ako kedysi.“
Jules len zavzdychá, akoby na to mali kopu času. Ak však existuje niečo,
čoho Arsinoe nikdy nemala kopy, je to čas.
Keď sa priblížia k rybníku, chlapci bežia napred, aby založili oheň. Na to,
že je koniec decembra, nie je vonku príšerná zima. Keby slnko vykuklo
spoza oblakov, možno by sa začal topiť sneh. Camden preskakuje záveje
a rozhadzuje labkami spŕšky bieleho prachu. Arsinoe musí uznať, že je
naozaj pekný deň. Dokonca i s votrelcom.
„Takže?“ spýta sa Jules, keď sú Joseph a Billy konečne dosť ďaleko, aby ich
nezačuli. „Ako sa ti pozdáva?“
Arsinoe prižmúri oči. Billy Chatworth je oblečený ako ostrovan, no akosi
vytŕča. Je len o dva-tri centimetre nižší než Joseph a piesčité vlasy má také
krátke, že ich má doslova pricapené k hlave.
„Nie je ani zďaleka taký pekný ako Joseph,“ podpichne Arsinoe svoju
priateľku a Jules sa zapýri ako paprika. „Vedela som, že mu raz narastie tá
sandrinovská brada. A tie jeho oči.“ Ďobe Jules prstom do rebier, kým sa tá
nerozosmeje a neodoženie ju ako otravnú mušku. „A vôbec, čo si myslíš
o pevninčanovi ty?“
„Neviem,“ odvetí Jules. „Vraj mali doma mačku, keď bol malý, a tá sa na
mňa podobala. Jedno oko mala modré a druhé zelené. A narodila sa
hluchá.“
„Aké rozkošné.“
Prídu k brehu rybníka. Joseph práve vyberá balíček mäsa na opekanie
a Camden sa k nemu prikradne, aby mu ho oňuchala. Oheň už blčí
a pomarančové plamene jasno žiaria na pozadí ľadu a stromov pokrytých
snehom.
Arsinoe sa načiahne ku korune najbližšieho stromu a odlomí dve haluze –
jednu pre seba a druhú pre Jules. Vytiahnu si nože a zastrúhajú konce.
Pevninčan ich sleduje a Arsinoe si dáva záležať, aby strúhala drevo dlhými
ťahmi, ktoré vyzerajú nebezpečne.
„Nemám,“ spustí Billy a odkašle si. „Nemám ti s tým pomôcť?“
„Nie,“ pokrúti Arsinoe hlavou. „Túto popravde strúham pre teba.“
Vyberie si kúsok mäsa a zastrúhaný koniec palice ním prejde ako
rozpálený nôž maslom. Potom ho vopchá rovno do plameňov a počúva,
ako syčí.
„Ďakujem,“ povie Billy zdvorilo. „Ešte som nestretol dievča, ktoré by
vedelo tak zručne narábať s nožom. Lenže, na druhej strane, ešte som
nestretol ani dievča s tigrom.“
„Je to horská levica,“ opraví ho Jules a hodí Camden kúsok surového mäsa.
„U nás tigre nežijú.“
„No mohli by ste ich tu mať?“ spýta sa Billy. „Bolo by to teoreticky
možné?“
„Ako to myslíš?“
 „Našiel by sa medzi vami niekedy taký mocný naturalista, že by privolal
tigra spoza mora?“
„Možno som to ja,“ dumá Arsinoe nahlas. „A práve preto to možno toľko
trvá.“
Vyškerí sa na Jules, kým strúha druhú palicu.
„Neviem si predstaviť taký mocný dar,“ ozve sa Jules. „Ja patrím
k najmocnejším naturalistom na ostrove a ani moje volanie nedosiahne
ďalej ako do hlbín pred pobrežím.“
„To predsa vôbec nevieš,“ nesúhlasí s ňou Arsinoe. „Stavím sa, že by si to
dokázala, keby si skúsila. Stavím sa, že ty privoláš hocičo, Jules.“
„Aj ja si to myslím,“ pridá sa Joseph. „Jules je oveľa zlostnejšia, odkedy
som odišiel.“
Stiahnu mäso z palíc a v tichosti jedia. Je pekne prerastené a rozpadáva sa
v ústach. Arsinoe uvažuje, či si nechá šťavu stekať po brade, no nakoniec si
povie, že by zašla priďaleko.
I tak však neprehovorí, až kým ju Jules nekopne do nohy. „Ako sa ti páči
náš ostrov, junior?“
„Zaľúbil som sa doň,“ odpovie Billy. „Až po uši. Joseph mi o Fennbirne
rozprával už odkedy sa k nám prisťahoval. Mám veľkú radosť, že ho
konečne vidím na vlastné oči – i teba, Jules, lebo o tebe som počúval ešte
častejšie.“
Arsinoe stisne pery. Dobrá odpoveď. A predniesol ju tak pekne.
„Asi by som sa ti mala poďakovať, že si sa nám o Josepha postaral,“ povie
napokon. „Povedal ti, že to kvôli mne ho vyhnali?“
„Arsinoe, prestaň,“ vmieša sa do toho Joseph. „Keby som mohol vrátiť čas,
urobil by som to znova.“
„Lenže ja nie,“ namietne ona. „Chýbal si mi.“
„Aj ty si mi chýbala.“ Chytí Jules za ruku. „Vy obe.“
 Mala by tým dvom dopriať chvíľu súkromia. I keď Arsinoe veľmi chýbal,
Jules sa za ním cnelo celkom iným spôsobom.
Arsinoe si vhodí do úst posledný kúsoček mäsa a vstane.
„Kam ideš?“ spýta sa Jules bleskovo.
„Ukázať juniorovi výhľad,“ odpovie. „Nebudeme dlho preč.“ Žmurkne na
Josepha a dodá: „Teda, nie pridlho.“
Arsinoe vedie pevninčana pomedzi stromy k úzkemu chodníku
lemovanému skalami, ktorý sa kľukatí okolo kopcov nad Tuleňou zátokou.
Nie je to najbezpečnejšia cesta, ak je zima a nevyznáte sa v okolitej krajine.
Arsinoe sa cíti takmer previnilo. Ak sa však Billy naozaj túži oženiť
s kráľovnou, čakajú ho aj horšie veci.
„Toto má byť chodník?“ ozve sa spoza jej chrbta.
„Áno. Spoznáš to podľa toho, že na ňom nerastú stromy ani kríky.“
Skaly sú ostré a takmer všetky pokrýva ľad. Stačí jedno pošmyknutie
a raz-dva si porežú lakeť alebo rozbijú koleno. Nesprávny krok môže byť
smrteľný. Arsinoe kráča najrýchlejšie, ako jej svedomie dovolí, no Billy
nefrfle. Ani ju nežiada, aby spomalila. Učí sa rýchlo.
„Je pravda, že na pevnine nemáte dary?“ spýta sa ho.
„Dary? Aha. Myslíš mágiu. Áno, to je pravda.“
Na to sa však v skutočnosti nepýtala. A nie je to pravda. I keď si to možno
neuvedomujú, nízka mágia žije, a darí sa jej všade vo svete. Povedala jej to
Madrigal.
„Vraví sa, že kedysi ste mali,“ pokračuje. „A že ste ich stratili.“
„Ktože to vraví?“ spýta sa Billy. „Tlačia vám tu do hláv rozprávky.“
„Pevnina je určite podivné miesto, bez darov.“
„Môžeš mi veriť, že mať dary je oveľa podivnejšie. A nemala by si to volať
pevnina. Za morom existuje veľa rôznych krajín, aby si vedela.“
Arsinoe mlčí. Ostrovania volajú všetko, čo nie je ostrov, pevnina.
Odjakživa. A ona to tak bude volať až do smrti, lebo nikdy nedostane šancu
odísť a presvedčiť sa o opaku.
„Veď uvidíš sama. Raz.“
„Nie, neuvidím. Kráľovná možno áno.“
„A ty nie si kráľovná? Vyzeráš tak. Vlasy ako eben, podmanivé čierne
oči.“
„Podmanivé,“ zopakuje Arsinoe popod fúzy a zaškerí sa. Len tak ľahko ju
nezíska, o to sa postará.
Zdolajú i posledný úsek hory a ocitnú sa na vyhliadke.
„Nech sa páči.“ Arsinoe široko mávne rukou pred seba. „Na celom ostrove
sa ti nenaskytne lepší výhľad na Vlčí prameň. Tam dole je dom
Sandrinovcov a zimné trhovisko. A tamto v prístave sa hojdá vaša loď.“
„Naozaj krásny výhľad,“ súhlasí Billy a pootočí sa. „Ako sa volá ten vrch?“
„To je Rohatec. Narodila som sa na jeho úpätí, priamo v jeho tieni,
v Čiernej chatrči v údolí pod ním. Odtiaľto ho však nevidno.“
Billy prerývane dýcha. Teší ju to. Jej je iba trošku teplo pod šálom. Keď ju
chytí za ruku, je to také nečakané, že sa mu ani len neskúsi vytrhnúť.
„Ďakujem. Že si mi to ukázala. Verím, že mi toho poukazuješ viac, kým
dostaneš korunu a ja s tebou. Alebo manželia kráľovien korunu
nedostávajú? Toto mi nikdy nebolo úplne jasné.“
„Si naozaj tvrdohlavý.“ Vytrhne si ruku z jeho zovretia. „No nie si hlupák
a ani ja nie som hlupaňa.“
Jeho predstieraný skormútený úsmev jej veľmi pripomína Josepha.
Rovnaké skrivené a prefíkané ústa. Možno sa ten úsmev naučil od neho.
„Dobre, dobre,“ zavzdychá Billy a prevráti oči. „Bože, toto je fakt ťažké.“
„A bude to len horšie. Možno by si sa mal radšej vrátiť domov.“
„Nemôžem.“
„Prečo?“
 „Pre korunu, pochopiteľne, a všetko, čo k nej prináleží. Právo na
obchodovanie s Fennbirnom. Prestíž. Môj otec chce všetko alebo nič.“
„A ty si myslíš, že ja ti to pomôžem získať?“
Billy pokrčí plecami. Zamyslene sa zahľadí na zátoku.
„Joseph verí, že áno. A ja dúfam, že má pravdu. Urobilo by mu to
obrovskú radosť. Nebude nadšený, ak zomrieš a ja sa ožením s inou
kráľovnou.“
Arsinoe sa zachmúri. Josephovi by sa to vôbec nepáčilo. No pozviechal by
sa. Všetci by sa pozviechali. Dokonca i Jules.
„Vieš, čo je zvláštne?“ pokračuje Billy. „Nastúpil som na našu loď
v prístave, preplavili sme sa cez akúsi hmlu a odrazu som pred nami uvidel
Fennbirn, hoci som ho nikdy predtým nevidel, keď sme sa plavili do týchto
vôd. A teraz som tu a hrám svoju úlohu vo vašom šialenom predstavení.“
„Mám ťa azda poľutovať?“ spýta sa Arsinoe.
„Nie, v žiadnom prípade. Viem, že teba čakajú oveľa horšie povinnosti.
A páči sa mi, čo si práve urobila. Ako si si vyslobodila ruku. Ako si zo mňa
vypáčila pravdu. U nás doma nie je veľa dievčat, ktoré by sa takto
zachovali.“
„Tu je ich habadej,“ ubezpečí ho Arsinoe. „Toľko, že sa nás čoskoro preješ.
Len neplytvaj časom na mňa, dobre? Ja nie som… mne sa neoplatí dvoriť.“
„Dobre,“ prikývne a ponúkne jej ruku. „No nejaký čas budeme susedia. Čo
keby sme si teda potriasli rukami a ty ma po tomto zradnom chodníku
opatrne zavedieš späť k rybníku?“
Arsinoe sa usmeje a chytí Billyho za ruku. Teraz, keď už vedia, čo od seba
môžu očakávať, sa jej páči podstatne viac.
„Čo podľa teba práve robia?“ spýta sa Jules a prehrabe sa palicou
v žeravých uhlíkoch.
„Povedal by som, že všetko ide podľa plánu,“ odpovie Joseph.
 Posúva sa k nej po vlhkom, zasneženom spadnutom kmeni. Hreje a oheň
tiež. Jules sa hrá so strieborným prstienkom na svojom prste. Povedal, že
na pevnine by znamenal svadobný sľub. No na ostrove je to len prsteň.
Zatiaľ nenašla odvahu spýtať sa ho, ktorý z tých dvoch významov v ňom
vlastne vidí.
„Na také reči je zatiaľ priskoro,“ povie mu. „Možno sa jej ani nepáči. Tak
či tak musí spoznať i ostatné kráľovné.“
„Musí. A aj spozná. No nebude ich chcieť. Po všetkých príbehoch
o Arsinoe, ktoré som mu vyrozprával, by už do nej mal byť napoly
zamilovaný.“
Jules si nevie predstaviť, čo mohol narozprávať o Arsinoe, aby sa do nej
niekto zamiloval, keďže ich odlúčili ešte ako deti. Ak však klamal alebo
prikrášľoval, Billy čoskoro sám spozná pravdu.
„Bude to zvláštne, keď Arsinoe dostane korunu,“ zamyslí sa Joseph.
„Potom budem musieť poslušne skláňať hlavu, vždy keď prehovorí.“
„Ale iba keď okolo nás budú cudzí ľudia,“ uvedie to Jules na pravú mieru.
„Asi máš pravdu. Lenže po toľkých rokoch mimo ostrova budem mať
problém skloniť hlavu. Asi sa dokonca zabudnem pokloniť veľkňažke a zasa
sa nechám vyhnať.“
„Joseph,“ zasmeje sa Jules. „Za to by ťa predsa nevyhnali.“
„Nie, ale tam vonku je všetko celkom iné, Jules. Muži na pevnine sa
netrasú od strachu, keď ženy otvoria ústa.“
„Nikto by sa nemal triasť. Práve preto ostrov potrebuje zmenu v Čiernej
rade.“
„Ja viem. A dočká sa jej.“
Objíme ju jednou rukou a najprv pohladí prstienok, ktorý jej daroval, až
potom jej hnedé vlasy.
„Jules.“ Celkom pomaly sa k nej skloní.
 Len čo sa im dotknú pery, odskočí od neho. Joseph cúvne a zmätene na ňu
žmurká.
„Prepáč,“ ospravedlňuje sa mu. „Neviem, prečo som to urobila.“
„Nič sa nestalo.“
Obaja však cítia, že je to bohapustá lož. Joseph sa od nej napriek tomu
nevzdiali. Sedí pri nej a drží ju pevnejšie.
„Jules, mala si niekoho? Kým som bol preč?“
Pokrúti hlavou. Až doteraz sa za to nikdy nehanbila, no odrazu je jej to
trápne.
„Vôbec nikoho?“
„Nie.“
Nikto na ňu nikdy nehľadel tak ako Joseph. Ani len on sám pred
návratom domov. Nie je prekrásna ako jej matka či teta Caragh. Vždy si
pripadala malá, tuctová a čudná. No jemu sa s tým nezdôverí.
Namiesto toho povie: „Myslím si, že chlapci sa ma báli.“
„O tom niet pochýb,“ vyhlási Joseph s úškrnom. „Pre tvoj temperament sa
ťa báli, už keď sme boli malí. A tá tvoja levica tomu rozhodne neprospela.“
Jules sa usmeje na Camden.
„Malo by mi ťa byť ľúto,“ pokračuje Joseph. „Bridí sa mi však predstava,
ako sa ťa dotýka niekto iný. Kým som bol preč, občas mi to napadlo. No
v takých chvíľach ma Billy vytiahol do krčmy, aby som sa opil.“
Jules sa zasmeje a oprie si čelo o Josephovo. Na brehu rybníka jej
pripomína chlapca, ktorého tak dlho poznala. Jej Josepha. Teraz,
pochopiteľne, vyzerá inak, s tými svojimi čiernymi vlasmi a ostrejšími
črtami tváre. So širšími plecami a hrudníkom.
„Zmenili sme sa,“ hlesne Jules. „Ja si však želám, aby sa to nikdy nestalo.“
„Muselo sa to stať, Jules. Dospeli sme. Ľúbil som ťa už ako malý chlapec.
Tak, ako dieťa ľúbi svojich kamarátov. No skutočne som sa do teba zaľúbil,
až keď som musel odísť. Medzi nami to už nikdy nemôže byť tak, ako
kedysi.“
Opäť sa k nej nakloní a pery sa im stretnú. Nežne a pomaly. Každý pohyb
prináša možnosť okamžite prestať, ešte aj keď si ruky tuhšie ovinie okolo
jej pása. Keď Jules nebude chcieť, Joseph prestane.
Jules ho objíme okolo krku a venuje mu ten najvášnivejší bozk. Presne to
chce. Presne to chcela už odjakživa.
 ROLANT
„Čoskoro prídu, aby nás rozdelili,“ povie Arsinoe. Už zasa lozila v kríko
a zbierala bobule. Líca má lepkavé od čer-
venej šťavy. Alebo sa možno dopiala na tŕňo.
„Willa nás nepustí,“ ozve sa Katharine. „Ja necem odísť. Chcem zostať tu.“
Mirabella by tiež rada zostala. Je teplý jarný deň. Keď im začne byť priteplo,
privolá vietor, aby i poštípal na pokožke. Katharine to vždy rozosmeje.
Zatúlali sa na opačný breh, ktorý i delí od atrče, a Willa sa už za nimi
brodiť nebude. Voda je vraj priveľmi studená a rozboleli by ju z nej staré kĺby.
„Willa ťa neoráni,“ odvetí Arsinoe.
„Ale oráni,“ oduje sa Katharine. „Má ma totiž najradšej. To teba
neoráni.“
„Ja oránim vás obe,“ sľúbi Mirabella a nežne prejde prstami cez
Katharinine dlhé čierne pramene. Má i hladké a lesklé ako satén. Malá
Katharine. Najmladšia z trojičiek. Odkedy vyrástla tak, aby ju mohli držať
za ruku, je Mirabelliným i Arsinoiným najväčším pokladom.
„Ako?“ vyzvedá Arsinoe a sadne si do trávy s prekríženými nohami.
Odtrhne najbližší kvietok a šúa ho Katharine o nos, kým jej nezožltne od
peľu.
„Privolám hrom, aby som i vydesila,“ odpovie Mirabella a začne
Katharine zapletať vlasy do hrubého vrkoča. „A taký silný vietor, že nás
odfúkne až na Rohatec.“
Arsinoe to zvažuje a zvraští malé obočie. Pokrúti hlavou. „To nebude nikdy
fungovať. Musíme vymyslieť niečo iné.“
„Bol to iba sen,“ snaží sa ju Luca utešiť. Sú vysoko v chráme, v komnatách
veľkňažky zaprataných vankúšmi a ozdobnými čačkami.
„Nebol,“ namietne Mirabella. „Bola to spomienka.“
 Luca sa klepe pod šálom z hustej kožušiny a snaží sa nedať najavo
podráždenie, že ju vytiahli z postele pred svitaním. Keď Mirabella prudko
otvorila oči vo svojej posteli u Westwoodovcov, bola ešte tma. Čakala tak
dlho, koľko vydržala, kým sa nakoniec neprirútila do chrámu, aby dala
zobudiť veľkňažku, no i napriek tomu presvitajú do komnaty cez zatvorené
okenice len tie najbledšie ranné zore.
„Poď so mnou do kuchyne,“ prikáže Luca. „O tomto čase ešte nie je hore
nikto, kto by nám sem priniesol čaj. Budeme si ho musieť uvariť samy.“
Mirabella sa zhlboka nadýchne. Keď vypustí vzduch, strasie ju.
Spomienka – alebo sen, ak to naozaj bol sen – sa jej jednoducho nechce
pustiť, spolu s pocitmi, ktoré vyvolala.
„Kráčaj opatrne,“ poradí Mirabella veľkňažke, keď jej pomáha po strmých
chrámových schodoch. Pre istotu radšej prinúti plameň petrolejovej lampy
horieť jasnejšie. Luca si naozaj mala vybrať komnatu na niektorom
z nižších poschodí. Možno nejakú teplú blízko kuchyne. Luca však nikdy
nepripustí, že je stará.
V kuchyni Mirabella zapáli oheň v peci a zohreje vodu v čajníku, kým
Luca prehľadáva police, aby našla svoje najobľúbenejšie čajové lístky. Ani
jedna neprehovorí, kým si nesadnú za kuchynský stôl a z dvoch šálok čaju
štedro osladeného medom nestúpa para.
„Všetko si vymyslel tvoj duch, lebo si nervózna. Čo by nás nemalo
prekvapovať, keďže obrad Oživenia sa nezadržateľne blíži. A po tom, ako ťa
mátali nočné mory o smrti obetovanej kňažky. Rho ťa k tomu obradu na
útesoch nikdy nemala prinútiť.“
„Tým to nie je,“ trvá Mirabella na svojom. „Nevymyslela som si to.“
„Keď si svoje sestry naposledy videla, bola si ešte dieťa,“ vysvetlí jej Luca
prívetivo. „Možno si o nich začula nejaké príbehy. Možno si dokonca
spomínaš na niektoré maličkosti, ako napríklad chatrč a najbližšie okolie.“
 „Mám pamäť ako slon.“
„Kráľovné si tieto veci nepamätajú,“ namietne Luca a odpije si z čaju.
„Len preto, že to vravíš ty, to ešte nie je pravda.“
Luca sa vážne zahľadí do svojej šálky. V pomarančovom svetle
petrolejovej lampy na stole je vidno každú vrásku, každú koženú brázdu na
tvári starej ženy.
„Pre teba to však musí byť pravda,“ dodá veľkňažka napokon. „V opačnom
prípade by jednoducho bolo priveľmi kruté nútiť kráľovnú, aby zabila tie,
ktoré ľúbi. Alebo aby videla na vlastné oči, ako sa tie, ktoré ľúbi, priženú
k jej dverám ako vyhladované vlčice a budú žiadať jej hlavu.“
Keď Mirabella mlčí, Luca sa k nej načiahne a utešujúco ju chytí za ruku.
Ozvena Luciných slov znie v Mirabelliných ušiach tak nahlas, že Elizabeth
jej už takmer dýcha na krk, kým kráľovná zareaguje na jej volanie.
„Nepočula si ma?“ spýta sa zadýchane kňažka.
„Prepáč,“ ospravedlní sa Mirabella. „Nečakala som, že niekto bude hore
takto zavčasu.“
Elizabeth ukáže na kmeň neďalekého ihličnana. „Pepper vstáva so slnkom.
A ja tiež.“
Keď sa Mirabella pozrie na mladú kňažku, neubráni sa úsmevu. Elizabeth
má v sebe čosi, čo zaháňa akýkoľvek smútok. Dnes nemá kapucňu a tmavé
vlasy si zatiaľ nezaplietla do vrkoča. Chocholatý ďateľ jej priletí na plece
a ona mu k zobáčiku zdvihne dlaň s trochou prosa.
„Okrem toho,“ pokračuje, „si nemusíme robiť starosti, že nás niekto
začuje, keď vstávame tak skoro.“
Mirabella nežne chytí Elizabeth za zápästie. Zatiaľ nemá tetovania, ale iba
náramky z čiernej stuhy a korálikov. Ešte je len novicka a kedykoľvek
môže zmeniť názor.
„Prečo tu zostávaš?“ spýta sa Mirabella. „Keď sme sa spoznali, povedala
si, že keby sa dozvedeli o Pepperovi, zobrali by ti ho a zabili. Keď je vaše
puto také silné, prečo radšej neodídeš z chrámu?“
Elizabeth pokrčí plecami. „A kam? Som dieťa chrámu, Mirabella.
Nehovorila som ti to?“
„Nie.“
„Moja mama bola kňažka chrámu v Kenore. Môj otec bol liečiteľ, s ktorým
často úzko spolupracovala. Keď som sa im narodila, mama ma neposlala
k pestúnom. Vyrástla som v chráme a okrem neho nič nepoznám. Okrem
toho dúfam…“
„Dúfaš, že čo?“
„Dúfam, že si ma po svojej korunovácii zoberieš do chrámu v Indride.“
Mirabella prikývne. „Áno. Veľa ľudí v Rolante dúfa v čosi podobné.“
„Prepáč,“ sklopí Elizabeth zrak. „Nechcela som ťa ešte viac obťažovať.“
„Nie.“ Mirabella svoju priateľku objíme. „Neobťažuješ ma. Pravdaže ťa
zoberiem so sebou. Porozmýšľaj však ešte raz nad týmito.“ Veľavravne
zaťahá Elizabeth za náramky. „Nemusíš vstúpiť do tamojšieho chrámu. Máš
veľa možností. Máš na výber všetky možnosti na svete.“
Rho nemá rada, keď si ju veľkňažka volá do svojich komnát. Vždy sa
postaví zhrbene k oknu. Nikdy sa u Lucy nepokúša urobiť si pohodlie.
V podstate nikdy nepôsobí dojmom, že by sa cítila pohodlne, možno jedine
vtedy, keď poveruje mladšie kňažky úlohami.
Luca chápe, prečo ju Mirabella nemá v láske. Rho je prísna,
nekompromisná, a keď sa usmeje, zostávajú jej oči ako ľad. Patrí
však k najlepším kňažkám, aké Luca za svoj dlhý život poznala. Kráľovnej
je možno Rho ukradnutá, a naopak, no veľkňažka si je istá, že Rho sa
elementalistom ešte bude hodiť.
„Ona teda tvrdí,“ pokúša sa Rho zhrnúť, čo jej Luca vyrozprávala
o Mirabellinej rannej návšteve, „že si spomína na svoje sestry.“
 „Neviem, či hovorí pravdu. Možno sa ju len snaží oklamať vlastná myseľ.
No mohla by to mať aj z nervov.“
Rho sklopí zrak. Je jasné, že ona si to nemyslí.
„A čo teraz?“ spýta sa veľkňažky. „Čo chceš podniknúť?“
Luca sa oprie na stoličke. Nič. Možno nemusí ani prstom pohnúť.
A možno sa celý čas mýlila a Mirabella nie je vyvolená kráľovná. Chrbtom
ruky si pretrie ústa.
„Budeš akurát všetkým na posmech, keď si ju tak dlho podporovala,“
predpovie jej Rho. „Teraz už nemôžeš zmeniť kurz.“
„Ja kurz nezmením,“ odsekne Luca podráždene. „Kráľovná Mirabella je
vyvolená. Musí byť.“
Zrak jej skočí ponad Rhoino plece a oči sa jej zastavia na vysokej mozaike
– znázorňuje hlavné mesto Indrid, šesťhrannú chrámovú kupolu
a majestátne čierne veže Volroja.
„Ako dlho ešte budeme musieť čakať, kým bude iba naším hlavným
mestom?“ húta Luca. „A nie hniezdom travičov?“
Rho sa pozrie tam, kam veľkňažka, a pokrčí plecami.
„Kedysi to bolo inak,“ pokračuje Luca. „Kedysi mesto patrilo nám.
A kráľovnej. Teraz patrí im. Rovnako ako Čierna rada. Získali priveľkú
moc, aby boli ochotní počúvať iných, a pre nás tam už nie je miesto.“
Rho neodpovedá. Ak Luca dúfala, že ju poľutuje, mala si radšej zavolať
inú kňažku.
„Rho, ty si ju predsa videla. Večne na ňu striehneš ako sokol na myš. Čo si
myslíš?“
„Či si myslím, že ich obe dokáže zabiť?“ Rho prekríži ruky na prsiach.
„Pravdaže dokáže. S takým mocným darom potopí celú flotilu. Mohla by
byť skutočne veľkolepá. Ako kráľovné dávnoveku.“
„Lenže?“
 „Lenže na ňu Bohyňa dar premrhala. Dokáže zabiť svoje sestry,
veľkňažka. No neurobí to.“
Luca si povzdychne. Nevyvádza ju z miery, že to konečne počuje nahlas.
Popravde už to nejaký čas tušila a desilo ju to, odkedy spoznala Mirabellu
na brehu Hviezdneho jazera a takmer sa utopila. To dievčisko sa zlostilo
ako čert. Oplakávalo stratu Arsinoe a Katharine takmer rok. Keby už vtedy
bola taká mocná ako dnes, Luca i celá rodina Westwoodovcov by už boli
na onom svete.
„Keby tak existoval spôsob, ako usmerniť ten jej hnev,“ zamrmle.
„Možno na nejaký prídeš,“ odvetí Rho. „Mne však napadlo niečo iné.“
„Čo?“
„Zákon o bielorukej kráľovnej.“
Luca nakloní hlavu. Bieloruké kráľovné nastúpia na trón bez toho, aby
preliali čo i len kvapku krvi svojich sestier. S nepoškvrnenými rukami.
„O čom to hovoríš? Mirabella sa narodila celkom bežne medzi trojičkami.“
„Nehovorím o modrej kráľovnej.“ Rho tým odkazuje na veľmi, veľmi
vzácnu štvrtú sestru, ktorá sa považuje za takú požehnanú, že dula utopí
jej sestry hneď po príchode na svet.
„A čo máš teda na mysli?“ nechápe Luca.
„Staré legendy hovoria ešte o dvoch bielorukých kráľovnách,“ odvetí Rho.
„Kráľovná Andira, ktorej obe sestry sa narodili s darom jasnozrivosti,“
háda Luca. Keďže kráľovné s týmto darom často prepadali šialenstvu, zabili
ich v mladom veku. Lenže Arsinoe ani Katharine nie sú jasnovidky.
„Existuje ešte jedna,“ povie Rho. „Hovorím o bielorukej kráľovnej
Obetného roka.“
Luca prižmúri oči. Rho o tom musela uvažovať veľmi dlho. Obetný rok
môže nastať v generácii kráľovien, keď majú dve sestry takú slabú moc,
akoby boli neobdarené. Keď sú také slabé, že ich ostrov vníma väčšmi ako
obradné obety než vražednú korisť.
Rho sa zavŕtala naozaj hlboko. Dokonca i nejasné indície či príbehy
o Obetnom roku sú také utajené, že o nich vedia iba najvzdelanejší učenci
chrámu.
„Mohli by sme mať presne taký rok,“ prikývne Luca. „I tak však
nechápem, ako nám to pomôže, ak Mirabella nevykoná obetný obrad.“
„Počas niektorých Obetných rokov obetuje ľud slabé sestry namiesto
kráľovnej,“ vysvetlí Rho. „Večer po obrade Oživenia na tom
najposvätnejšom mieste ľud povstane a nakŕmi beltainské ohne telami
slabých kráľovien.“
Luca si kňažku dôkladne premeriava. O tom nikdy nepočula. „To nie je
pravda.“
Rho pokrčí plecami. „Keď si o tom bude šepkať dosť ľudí, stane sa z toho
pravda. Navyše by to bolo rýchle, čisté a ušetrilo by to kráľovnino mäkké
srdce.“
„Ty chceš, aby sme…“ začne Luca, no vzápätí sa obzrie a pre istotu stíši
hlas, „obetovali Arsinoe a Katharine počas Beltainu?“
„Áno. V tretí večer. Po obrade Oživenia.“
Krvilačná Rho, ktorá večne vyhľadáva konečné riešenia. Luca si však ani
vo sne nepredstavovala, že z úst vypustí čosi také ohavné.
„Čierna rada by nám zoťala hlavy.“
„Mirabella by získala korunu. A okrem toho by sa neodvážili, keby bol
celý ostrov na našej strane. Keby sme rozšírili správne klebety.
Nezaobídeme sa bez Sary Westwoodovej.“
Luca pokrúti hlavou. „Sara by nesúhlasila.“
„Zo Sary sa stala pobožná žena. Urobí všetko, čo jej chrám prikáže.
A kňažky tiež. Navyše, ostrovu len prospeje, keď mu pripomenieme jeho
staré legendy.“
Staré legendy. Príbehy, ktoré utkajú zo vzduchu.
„Zatiaľ to s Mirabellou nechcem vzdať,“ povie Luca a Rho sa zachmúri.
„Toto je však možnosť, ktorá stojí za zváženie.“
 PANSTVO EFEMÉRA
Katharine a Pietyr sa práve naobedovali za jedným stolom s Nataliou.
Podávalo sa bravčové karé z otrávenej svine, omáčka z masla a mlieka od
kravy, ktorá sa pásla na čiernom blene. K tomu chlieb z ovsenej múky na
namáčanie. Ako dezert nákyp z kališníka hnedooranžového. Natalia
nevyžaduje každý deň výlučne otrávené jedlo, no všetky dnešné chody
obsahovali jedy, na ktoré už Katharine získala takmer absolútnu odolnosť.
Natalia objedná ďalšie víno. V jej jedálni je príjemne hrejivo. V kozube
pukoce oheň a hrubé červené závesy zadržiavajú teplo v miestnosti.
„Kríval dnes Polmesiac?“ spýta sa Natalia. „Jeden z paholkov mal starosti,
lebo pravá zadná sponka sa mu zdala mierne opuchnutá.“
„Nie, nekríval,“ odvetí Katharine. „A v nohe nemal ani zvýšenú teplotu.“
Polmesiac je jej najobľúbenejší čierny valach, ktorý vďačí za svoje meno
kosáku bielej srsti na čele. Keby prejavil čo i len najmenšie náznaky
krívania, Katharine by ho nikdy nevytiahla zo stajne. Pod stolom pošúcha
kolenom Pietyra.
„Ani ty si si nič nevšimol, Pietyr?“
„Vôbec. Vidí sa mi zdravý ako rybička.“
Odkašle si a odsunie koleno od Katharininho, akoby sa bál, že Natalia
vycíti ich dotyk pod stolom. V tetinej prítomnosti sa vždy snaží udržiavať
odstup od kráľovnej i napriek tomu, že Natalia dobre vie, čo robia.
I napriek tomu, že Natalia na jeho prítomnosti trvá.
„Mám vzrušujúce správy,“ povie Natalia. „Jedna delegácia z pevniny
dorazila oveľa skôr. A nápadník si praje stretnúť sa s Katharine.“
Katharine sa vystrie, akoby ju niekto pichol špendlíkom do chrbta,
a pozrie sa na Pietyra.
„Pochopiteľne, nebude posledný,“ pokračuje Natalia. „No je to nádejný
začiatok. S jeho rodinou už dlhé roky udržiavame dobré obchodné vzťahy.
Opatrovali Josepha Sandrina počas vyhostenia z ostrova.“
„V tom prípade naňho budem hľadieť láskavo,“ zhodnotí Katharine.
„Ale o nič láskavejšie ako na ostatných nápadníkov,“ upozorní ju Natalia,
hoci v tajnosti si želá presný opak. „Volá sa William Chatworth mladší.
Neviem, na kedy sa mi podarí dohodnúť vaše stretnutie. V súčasnosti sa
nachádza vo Vlčom prameni a dvorí sa Arsinoe, chudák chlapec. No keď
sem zavíta, budeš pripravená?“
„Budem.“
„Verím ti,“ usmeje sa Natalia. „V posledných týždňoch si opeknela.
Vyzeráš silnejšia.“
Má pravdu. Od Pietyrovho príchodu sa Katharine zmenila. Genevieve
však i tak šomre, že je drobná a tenká. Po toľkých rokoch v znamení jedov
a otráv je nanajvýš nepravdepodobné, že sa niekedy zotaví alebo doženie
stratený rast. No jej vlasy, pleť i pohyby vyzerajú podstatne lepšie.
„Mám pre teba darček,“ oznámi Natalia. Jej sluha Edmund vojde do
jedálne so sklenou nádobou. Malý koralovec s červenými, zlatými
a čiernymi šupinami dvíha hlávku za sklom.
„Aha, koho som našla vyhrievať sa na okne.“
„Zlatka?“ zvolá Katharine. Odsunie stoličku tak prudko, že ju takmer
prevráti, a beží k Edmundovi. Had pred jej rukou mierne cúvne, no potom
sa jej ochotne ovinie okolo zápästia.
„Myslela som si, že som ju zabila,“ zašepká Katharine.
„Očividne má tuhý korienok,“ odvetí Natalia. „Som si však istá, že už sa jej
veľmi cnie za svojím starým teráriom a svetlom výhrevnej lampy. Navyše
sa potrebujem porozprávať s Pietyrom medzi štyrmi očami.“
„Áno, Natalia.“ Katharine obom venuje krátky úprimný úsmev a keď sa
poberie na odchod, takmer poskakuje od radosti.
 „Stačí jeden malý darček a zasa je z nej decko,“ zašomre Natalia.
„Katharine to háďa miluje,“ bráni ju Pietyr. „Myslel som si, že je po ňom.“
„Veď aj je. Tretí deň po Gave Noir ho našli ležať v rohu kuchyne
studeného ako ľad.“
„A čo si potom práve odniesla?“ nechápe Pietyr.
Natalia pokrčí plecami. „Nespozná rozdiel. Tento je vycvičený rovnako
ako jeho predchodca.“
Opäť dá pokyn Edmundovi, ktorý im prinesie podnos s dvoma pohármi
jej obľúbeného otráveného koňaku.
„Robíš pokrok,“ pochváli Natalia synovca.
„Áno, no keď ide o šaty, ešte stále by sa najradšej zahaľovala od hlavy po
päty, aby zakryla vyrážku či trčiace rebro. A keď ju niečo vystraší, drobčí
ako potkan.“
„Ale no tak, Pietyr. Nezaobchádzali sme s ňou až tak mizerne.“
„Ty možno nie. No Genevieve je stelesnený netvor.“
„Moja sestra je len taká prísna, ako jej dovolím. A Katharinin tréning na
posilnenie imunity ťa nemusí zaujímať.“
„Ani len vtedy, keď mi sťažuje úlohu?“
Odfúkne si plavú ofinu z očí a otrávene sa zosunie vo svojom kresle.
Natalia sa naňho usmeje ponad pohár koňaku. Akoby sa pozerala do
zrkadla. Raz by sa dokonca mohol stať hlavou rodiny, ak bude dosť šikovný
a nijaká vhodná dcéra sa nedožije plnoletosti.
„Povedz mi, synovec – je naozaj pripravená na stretnutie s tým
nápadníkom?“
„Asi áno. Nemala by mať problémy okúzliť ho, najmä keď sem príde rovno
z Vlčieho prameňa. Každý vie, že Arsinoe je asi taká príťažlivá ako miska
ovsenej kaše.“
„To je možné,“ prikývne Natalia, „o Mirabelle to však neplatí. Podľa toho,
ako ju Westwoodovci ospevujú, je krajšia ako nočné nebo.“
„A rovnako vzdialená a chladná,“ dodá Pietyr. „Katharine má aspoň
zmysel pre humor. A je sladká, čo sa vám z nej, našťastie, vytrieskať
nepodarilo.“
Čosi v Pietyrovom tóne sa Natalii nepáči. Znie ochranársky. Takmer
majetnícky, a to Natalia nesmie dopustiť.
„Ako ďaleko ste zašli?“ spýta sa ho.
„Ako to myslíš?“
„Vieš dobre, ako to myslím. Pokojne si ju nauč všetky fígle, ktoré chceš,
no nesmieš pritom zájsť priďaleko, Pietyr. Pevninčania sú čudní ľudia.
Budú vyžadovať, aby sa vydala ako panna.“
Natalia ho pozorne sleduje, či sa nepomrví. Zdá sa jej sklamaný, možno
dokonca znechutený, no rozhodne nie vystrašený. Zatiaľ sa teda neodvážil
urobiť tento krok.
„Si si istá, že by skôr neocenili, keby si do spálne priniesla určitú
zručnosť?“ spýta sa tety. Vzápätí však pokrčí plecami. „V najhoršom
prípade by som ju zaučil aj ihneď po sobáši.“
Kopne do seba posledný glg koňaku a položí prázdny pohár na stôl.
Najradšej by už odišiel a vyhľadal Katharine, aby ju mohol vyzliekať
a obliekať ako bábiku.
„Takto to bude najlepšie, synovec,“ usúdi Natalia. „Bojím sa, že keby si sa
s ňou vyspal, zaľúbila by sa do teba. Už teraz má oči takmer iba pre teba
a na tom sme sa nedohodli.“
Pietyr si posúva pohár medzi rukami.
„Je tak?“ spýta sa Natalia ostrejšie.
„Nemaj obavy, tetuška. Iba manžel kráľovnej je dosť hlúpy na to, aby sa
do nej zaľúbil.“
Keď Pietyr vojde do izby kráľovnej, Katharine sa ešte hrá s hadom. Tak
veľmi jej chýbal, že sa s ním nevie rozlúčiť ani na sekundu. Sedí pred
svojím toaletným stolíkom so Zlatkou ovinutou okolo zápästia, nos má
pricapený na šupinatej hlávke a obdivuje spoločný odraz v zrkadle.
„Katharine,“ osloví ju. „Už ju odlož. Nech si oddýchne.“
Poslúchne ho a vstane, aby uložila háďa do vyhriateho terária. Vrchnák
nechá otvorený, aby mohla siahnuť dnu a hladkať hadie šupiny.
„Neviem uveriť, že prežila,“ rozplýva sa Katharine. „Natalia určite
prikázala všetkým sluhom, aby ju hľadali.“
„Asi áno.“
„Takže.“ Katharine vytiahne ruku z terária a obe si zloží do lona. „Naozaj
sa mám stretnúť so svojím prvým nápadníkom?“
„Áno.“
Stoja blízko seba, no nedotýkajú sa ani sa nepozerajú jeden druhému do
očí. Pietyr prejde prstami po brokátovom chrbte stoličky a zvraští obočie
nad uvoľnenou nitkou.
„Si si istý, že nemôžem najprv otráviť svoje sestry?“
Pietyr sa usmeje. „Som si istý. Nápadník je prvoradý, Kat.“
Pootočí sa k oknu a cez úzku medzeru medzi závesmi sa pozrie na
zamračenú oblohu a tiene na nádvorí. Jazero na juhovýchode, okolo
ktorého sa spolu dnes ráno viezli, teraz pripomína sivú kaluž olova.
Čoskoro bude mať opäť bledomodrú hladinu a v zelenej tráve na nádvorí
rozkvitnú narcisy. Vonku sa už oteplilo. Na svitaní už mráz strieda hmla.
„Mirabella bude tvrdý oriešok,“ pokračuje Pietyr. „Je vysoká, mocná
a nádherná. V Rolante už ľudia skladajú piesne o jej vlasoch.“
„Piesne o jej vlasoch?“ zopakuje Katharine a nahlas si odfrkne. Malo by ju
to zaujímať. Popravde by jej však neprekážalo, keby sa všetci nápadníci
dvorili iba Mirabelle. Ani jeden z nich sa nebude bozkávať tak dobre ako
Pietyr. Vždy, keď ju drží v náručí, cíti Katharine z jeho strany
nepremožiteľnú túžbu, ktorá jej vyráža dych.
„Myslíš si, že ma budú nápadníci bozkávať tak ako ty?“ spýta sa ho, len
aby videla, ako oduje spodnú peru.
„Pravdaže nie. Sú to chlapci z pevniny. Len funia a slintajú. Nebudeš to
mať ľahké, keď budeš predstierať, ako si to užívaš.“
„Všetci predsa nemôžu byť mizerní. Som si istá, že sa nájde aspoň jeden,
ktorý sa mi zapáči.“
Pietyr skepticky nadvihne obočie. Zaborí prsty do brokátového chrbta
stoličky, no keď zbadá jej výraz, uvoľní sa.
„Ty si ma doberáš, Kat?“
„Áno, doberám si ťa,“ zasmeje sa potešene. „To si ma predsa učil, nie? Aby
som proti kráľovskej formálnosti svojich sestier používala úsmevy
a vášnivé srdce. Pamätáš?“
Roztopašne ho drgne do pŕs, no on ju chytí za ruku.
„Už ti to ide pridobre,“ šepne a pritiahne si ju. „Budeš sa musieť smiať ich
vtipom, i keď nebudú vtipné.“
„Rozkaz.“
„A prinútiť ich, aby hovorili o sebe. Daj si záležať, aby si ťa zapamätali.
Musíš byť ako drahokam, Kat. Musíš byť tá, ktorá vyčnieva ponad všetky
ostatné.“ Mierne neochotne pustí jej ruku. „Nech urobíš čokoľvek,
nápadníci budú aj tak chcieť vyskúšať všetky tri kráľovné. Dokonca aj
Arsinoe s tuctovou tvárou. A Mirabellu…“ Zhlboka sa nadýchne nosom.
„Akúkoľvek róbu si oblečie na obrad Oživenia, buď si istá, že budú
zomierať túžbou strhnúť ju z nej.“
Katharine sa zachmúri. „Pravdepodobne im ju predstavia ako hlavnú
výhru.“
„A ešte akú,“ zastoná Pietyr, za čo si od Katharine vyslúži poriadny úder
do pŕs. On sa len zasmeje.
„Teraz si doberám ja teba.“ Znova si ju pritiahne. „Tej elementalistky by
som sa nedotkol, ani keby predo mnou padla na kolená a prosíkala. Tvári
sa, že už má korunu. Lenže je na omyle. Ty si naša kráľovná, Kat.
Nezabudni na to.“
„Nikdy,“ prikývne. „Ostrov sa nám ešte poďakuje za všetko dobré, čo preň
urobíme, len čo dostanem korunu a ty zasadneš do čela Čiernej rady.“
„Do čela?“ spýta sa a v očiach sa mu zaiskrí. „Natalia by nám k tomu
určite mala čo povedať.“
„Isteže, Natalia zostane na svojej pozícii tak dlho, ako len bude chcieť,“
opraví sa Katharine. „No ani ona nemôže sedieť v rade naveky.“
Za nimi sa koralovec plazí po stene terária. Šupinatá hlávka vykĺzne nad
otvorený poklop a chvíľu ochutnáva vzduch rozoklaným jazýčkom.
Katharine nič netuší a spustí ruku, aby sa oprela o toaletný stolík. Plazovi
sa ten pohyb nepáči. Zvinie sa dozadu, aby zaútočil.
„Katharine!“
Pietyrove ruky vystrelia dopredu. Hadie tesáky sa mu zaboria do
zápästia. Druhou rukou háďa nežne chytí a počká, až kým sa nepustí, hoci
by mu mal radšej zlomiť väz. Katharine nebude v jeho blízkosti v bezpečí
a Pietyr nesmie dovoliť, aby sa jej takto krátko pred obradom Oživenia
niečo stalo.
„Och, Pietyr, veľmi ma to mrzí! Asi sa ešte celkom nespamätala.“
„Asi.“ Vráti hada do terária a tentoraz sa uistí, že je vrchnák pevne
zatvorený. „Odteraz by si s ňou mala zaobchádzať veľmi opatrne. Nech si
na teba znova zvykne. I tých zopár týždňov osamote mohlo stačiť, aby
zdivela.“
Pietyrovi sa na zápästí lesknú dve kvapky krvi. Nie je to hlboká rana.
U takého mocného traviča z rodu Arronovcov zanechá hadí jed nanajvýš
začervenanú pokožku.
„Mám tu hojivú masť, ktorá ti pomôže,“ ponúkne sa Katharine a zájde po
ňu do vedľajšej miestnosti.
Pietyr si stíska zápästie a skľúčene pozoruje hada za sklom. Reagoval
správne. Katharine by z hadieho jedu ochorela na niekoľko dní, aj keby ju
včas ošetrili. Urobil to však automaticky. A bál sa o Katharine. Naozaj sa
o ňu bál.
„Iba manžel kráľovnej je dosť hlúpy na to, aby sa do nej zaľúbil,“ zopakuje
potichu.
 VLČÍ PRAMEŇ
Arsinoe a Billy sa prechádzajú bok po boku zimným trhoviskom. Od ich
prvého stretnutia u Luka a popoludnia pri Drieňovom rybníku sa ho
Arsinoe akosi nevie striasť, no tu na trhovisku jej to až tak neprekáža. Jules
teraz trávi veľa času s Josephom, a bez nej sa cíti na ľudnatých miestach
zraniteľná. V rušných štvrtiach, ako napríklad na trhovisku, ju zlomyseľné
pohľady bodajú ako včelie žihadlá. Hocikto v dave by sa náhle mohol
osmeliť natoľko, aby sa otočil a podrezal jej krk.
„Arsinoe?“ spýta sa Billy. „Je ti niečo?“
Kráľovná si premeriava uzimené tváre predavačov rýb, ktorých pozná,
odkedy prišla do Vlčieho prameňa. Mnohí z nich považujú jej slabosť za
hanbu a najradšej by ju videli mŕtvu.
„Nie,“ odpovie mu.
Billy si povzdychne. „Dnes akosi nemám náladu na trhovisko,“ dodá.
„Kúpme si niečo pod zub a poďme sa prejsť hore do sadov. Až taká zima
zasa nie je.“
Cestou sa zastavia v Madginom stánku s mäkkýšmi a Billy si kúpi dve
vyprážané plnené mušle. Tentoraz mu už mince nerobia takmer nijaké
ťažkosti. Učí sa naozaj rýchlo.
Jedia počas chôdze, aby nemrzli na jednom mieste. Madge svoje mušle
plní kúskami krabieho mäsa a chlebovou strúhankou s roztopeným
maslom. Keď má dobrý deň a je mimoriadne štedrá, nakrája do plnky
i peknú prerastenú slaninku.
Keď prechádzajú okolo prístavu a zabočia na cestu, ktorá sa vinie hore
kopcom a do jabloňových sadov, Billy sa zadíva na prázdnu mušľu
a prevracia ju v rukách.
„Pohľadom ju znova nenaplníš,“ povie mu Arsinoe. „Mal si radšej kúpiť
tri.“
Billy sa s úškrnom napriahne a z celej sily mušľu šmarí čo najďalej do
zátoky.
Arsinoe za ňou vrhne svoju.
„Moja letela ďalej,“ tvrdí ona.
„To teda neletela.“
Arsinoe sa usmeje. Vlastne by to nepoznala.
„Čo máš s rukou?“ spýta sa Billy.
Arsinoe si potiahne rukáv kabáta, aby zakryla chrasty na novej rune,
ktorú si vyrezala do dlane.
„Porezala som sa na pletive v kuríne.“
„Aha.“
Neverí jej. Mala si vymyslieť inú lož. Nijaké pletivo na svete by
nezanechalo také spletité vzory. Ani Jules ešte neprezradila, čo robili
s Madrigal v hore.
„Junior?“ Pohľad sa jej zastavil na drevenom móle. „Kde máš loď?“
Miesto, kde kotvilo ich plavidlo od Josephovho návratu, zíva prázdnotou
a celá zátoka akosi potemnela.
„Otec sa vrátil domov,“ odpovie jej. „Bez problémov príde aj odíde. Stačí
krátka plavba cez hmlu a je späť. Božemôj, zdá sa mi to šialené, keď to
hovorím nahlas. A ešte šialenejšie, lebo viem, že to je pravda.“
„Bez problémov príde aj odíde,“ zopakuje potichu Arsinoe. Bez problémov
pre každého okrem nej.
„A keď sa vráti…“
„Tak čo?“
„Chce, aby som spoznal tvoje sestry. Keď sa po mňa vráti, pôjdeme do
Indridu k Arronovcom. A ku kráľovnej Katharine.“
Pravdaže. William Chatworth starší chce, aby jeho synáčik získal korunu.
Jeho oddanosť sa nevzťahuje výlučne na naturalistov a je úplne jedno, ako
veľmi mu Joseph počas vyhnanstva prirástol k srdcu.
„Už ma vôbec neoslovuješ kráľovná Arsinoe,“ poznamená.
„Mám?“
Pokrúti hlavou. Oslovenie kráľovná jej väčšmi pripomína prezývku. Ako
čosi, čím by ju oslovoval iba Luke. Mlčky pochodujú po ceste a zamávajú
Maddie Paceovej, keď sa okolo nich prehrnie na svojom volskom povoze.
Arsinoe sa nemusí dívať, aby vedela, že Maddie sa otočila na sedadle
a civela na nich. Celé mesto sa zaujíma o to, ako sa prvý nápadník dvorí
ich kráľovnej.
„Neviem, či tie dve vôbec chcem spoznať,“ uvažuje Billy nahlas. „Trocha
mi to pripadá, akoby som sa mal spriateliť s kravou, ktorá už kráča na
bitúnok.“
Arsinoe sa zachichoce. „Nezabudni to povedať mojim sestrám, najlepšie
hneď na prvom stretnutí,“ poradí mu. „Ak ich však nechceš spoznať, nikam
nechoď.“
„Môj otec nie je typ človeka, ktorému sa dá odporovať. Čo chce, to vždy
dostane. Nevychoval predsa slabocha.“
„A koho vychovala tvoja matka?“ spýta sa Arsinoe a Billy jej venuje
prekvapený pohľad.
„Na tom nezáleží,“ odvetí Billy po chvíli. „Toto nikdy nechcela. Vieš, aké
sú matky. Keby mohli, naveky by si nás priviazali k zásterám.“
„V matkách sa nevyznám,“ povie Arsinoe. „Vyznám sa však v tom, čo
znamenajú tvoje ovisnuté kútiky úst. Nezabudni, prosím, na drobný
rozdiel medzi tým, čo znamená strata koruny pre teba a čo pre mňa.“
„Aha. Máš pravdu. Prepáč.“
Pozrie sa naňho kútikom oka. Pravdepodobne to nemá jednoduché – prísť
na cudzí ostrov a pre korunu sa vzdať všetkého, čo dovtedy poznal. Snaží
sa len byť férový a ona by mohla skúsiť to isté. Mala by si však držať
odstup. Ak sa veľmi zblížia, neustojí pohľad na jej mŕtvolu. Lenže ona má
tak málo priateľov. Nemôže odohnať ani jediného.
Arsinoe zastane. Nevšimla si, že sa s Billym zatúlala na chodník, ktorý
vedie k prehnutému stromu a starým menhiron.
„Nie.“ Otočí sa. „Poďme inou cestou.“
„Aké sú podľa teba tvoje sestry?“
„Neviem a nezaujíma ma to,“ odsekne Arsinoe. „Stavím sa, že obe práve
trénujú na obrad Oživenia. Zostávajú nám necelé tri mesiace.“
„Beltain,“ prikývne Billy. „Koná sa každý rok?“
„Áno. Lenže tento rok to bude iné. Tento Beltain zaháji Nástupný rok.“
„To som vedel. No v čom to bude iné? Aj tentoraz potrvá tri dni?“
Arsinoe nakloní hlavu. Môže mu povedať iba to, čo sama počula. Ona ani
Jules sa ho nikdy nezúčastnili, lebo vtedy ešte nemali šestnásť rokov. Nikto
mladší na Beltain nesmie.
„Aj tentoraz potrvá tri dni,“ odpovie mu. „A vždy sa začína Poľovačkou.
Z mäsa uloveného na obradnej poľovačke sa pripravia hostiny. Chrám
potom tradične od rána do večera vykonáva bohoslužby a dáva ľuďom
požehnania. No tento rok sa nebude konať veľa malých obradov, ale iba tri
veľké: Poľovačka, na ďalší večer Vylodenie a večer po ňom Oživenie.“
„A počas Vylodenia vás predvedú nápadníkom.“
„Nie. Nápadníci sa predvedú nám.“ Arsinoe ho udrie do pleca.
„Dobre, dobre. Au. A počas Oživenia musí každá z vás predviesť svoj dar.
Ako to hodláš urobiť?“ spýta sa a rovno sa pripraví na ďalší buchnát.
Arsinoe sa však len zasmeje. „Napadlo mi, že sa naučím žonglovať
s troma sleďmi. Katharine bude žrať jedy a Mirabella… Mirabella si pre
mňa za mňa môže prdieť hurikány. Ostrov ju bude tak či tak milovať.“
„Prdieť hurikány,“ zopakuje Billy a zaškerí sa.
 „To by sa ti páčilo, všakže?“
Pokrúti hlavou a vráti sa k pôvodnej téme. „A po Beltaine sa vám môžu
nápadníci oficiálne dvoriť. A vy sa…“
„A my sa konečne môžeme pozabíjať,“ dokončí Arsinoe zaňho. „Budeme
na to mať celý rok. Až do ďalšieho Beltainu. Hoci, ak sa sem Mirabella
prirúti ako rozzúrený býk, mohlo by byť už do týždňa po mne.“
Brodia sa snehom, ktorému po krátkom odmäku zostala ľadová kôrka,
a vojdú do spiaceho sadu. Túlajú sa čoraz hlbšie do údolia, až kým už
nespievajú žiadne vtáky a nefúka vietor.
„Rozmýšľaš niekedy nad tým, čo sa stalo s tvojou matkou?“ spýta sa Billy
po dlhom tichu. „Po tom ako aj s kráľom opustili ostrov?“
„S manželom,“ opraví ho. „A nie, nerozmýšľam.“
Pravdaže o nich kolujú príbehy, a nielen o jej rodičoch. Príbehy o veľkých
kráľovnách, ktoré opustili ostrov, aby sa stali veľkými kráľovnami na
pevnine. V iných sa rozpráva o kráľovnách, ktoré prežili zvyšok života
v mieri a ústraní so svojimi manželmi. Lenže Arsinoe im nikdy neverila ani
slovo. V jej predstavách leží každá z týchto kráľovien na dne mora –
utopená rukou Bohyne, keď už ju viac nepotrebovala.
Jules prejde rukou po tmavých vlasoch na Josephovom spánku. Sú hladké
a dosť dlhé, aby si ich mohla ovíjať okolo prstov. Dnes sú sami doma
u Sandrinovcov. Josephov otec si s Mahewom vyrazil na more na
Hvizdošovi a jeho matka a Jonah sa práve vezú v koči do Vyšebrán, aby
nakúpili novú lodnú výbavu. Celkom sa im to hodí, lebo odkedy sa Billyho
otec odplavil domov na pevninu, nemôžu už využívať Josephovu kajutu.
„Je to tu rovnako nepohodlné ako na lodi,“ zhodnotí Joseph. Podopiera sa
nad ňou vystretými rukami, kým Camden si hovie na jej nohách.
„Ani som si nevšimla.“ Jules ho stiahne na seba a začne ho vášnivo
bozkávať. Podľa toho, ako ju objíme, sa dovtípi, že ani jemu nedostatok
miesta v skutočnosti neprekáža.
„Dakedy v blízkej budúcnosti si však budeme musieť nájsť posteľ, do
ktorej sa vojdeme my dvaja i tvoja levica.“
„Dakedy určite,“ prikývne Jules. Teraz je však rada za stiesnené priestory
a nedostatok súkromia. I keď Josepha veľmi ľúbi, nie je pripravená urobiť
ďalší krok. Kým ju Camden obmedzuje v pohybe, môže Josepha bozkávať
tak dlho, ako chce, a nemusí mať pocit, že by mali robiť niečo iné.
Joseph skloní hlavu a bozkáva Jules na kľúčnu kosť, ktorá jej vykúka spod
rozopnutej košele. Oprie si o ňu bradu a vzdychne.
„Čo ti je? Dnes sa mi zdáš akýsi duchom neprítomný.“
„Môj duch je iba pri tebe,“ odpovie. „Je tu však jedna vec.“
„Aká vec?“
„Spomínaš si na tú loď v našom západnom prístavisku? Malá plachetnica
s nanovo nalakovanou palubou a modrým pásom na bruchu?“
„Ani nie.“
V Sandrinovskej lodenici je už niekoľko mesiacov rušno. Ostrovania si
dávajú opravovať svoje lode a člny z čistej márnivosti, aby sa ukázali pred
pevninčanmi, ktorí čoskoro priplávajú na Fennbirn. Objednali si ich
dokonca aj rybári z Vlčieho prameňa, ktorí precedia slovo „pevnina“ len
cez skrútené, pohŕdavé pery. Možnože pevninčanom pľujú k nohám, no
rovnakými pľuvancami si tiež leštia vlastné topánky.
„Čo je s ňou?“ spýta sa Jules.
„Mám sa na nej plaviť do Trignoru, aby som ju vrátil majiteľovi. Vyrazím,
len čo sa matka s Jonahom vrátia z Vyšebrán.“
„Aha. A prečo ti to robí starosti?“
Joseph sa usmeje. „Bude to znieť hlúpo, ale nechcem sa od teba ani na
minútu vzdialiť.“
 „Ach, Joseph.“ Jules sa veselo zasmeje. „Od tvojho návratu sme spolu
strávili takmer každú minútu.“
„Ja viem. A nebudem dlho preč. Pri dobrom vetre sa do Trignoru
doplavím pri západe slnka. Späť pôjdem kočom, takže mi potrvá
prinajhoršom dva-tri dni, kým sa vrátim do Vlčieho prameňa. No i tak…“
Opäť sa nad ňu zdvihne. „Nechceš ísť so mnou?“
Plavba na malej plachetnici s Camden na palube a niekoľkodňová cesta
v nadskakujúcom koči – to neznie veľmi lákavo. Lenže s Josephom by aj to
bolo príjemné. Ovinie ruky okolo jeho krku a vzápätí začuje Arsinoin hlas:
Jules a Joseph, nerozluční už od narodenia.
„Nemôžem,“ odmietne jeho ponuku. „Už dosť dlho Arsinoe zanedbávam.
Mala s mojou mamou pracovať na svojom dare a ja ju už dlhšie nemôžem
žiadať, aby za mňa robila domáce práce. Veď je kráľovná.“
„Najlepším kráľovnám trochu domácich prác neuškodí.“
„Ale aj tak. Nemala by som ju tu nechávať. A ty by si to odo mňa nemal
žiadať. Nezabúdaj, že ju tiež ľúbiš. Tak ako mňa.“
„Takmer ako teba,“ opraví ju. „Iba takmer.“
Zvesí hlavu, aby si ju oprel o jej plece.
„Čoskoro sa opäť uvidíme, Joseph. Neboj sa.“
 ROLANT
Tento sen je zlý. Mirabellu zobudí zvuk vlastného kriku. Vytrhne ju zo
spánku tak náhle, že sen akoby prenikol do jej povedomej izby, jej telo je
lapené medzi snovým a bdelým vedomím a prepotená perina sa jej ovinula
okolo nôh. Posadí sa a pre istotu si ohmatá tvár. V sne plakala. Plakala
a smiala sa.
S tichým cvaknutím sa otvoria dvere jej izby a Elizabeth nakukne dnu.
Chopila sa väčšiny povinností jej osobnej stráže a Mirabella si vydýchne,
lebo jej odľahlo, že dnes v noci nestála na stráži pred jej dverami žiadna
iná kňažka.
„Je ti niečo?“ spýta sa Elizabeth. „Počula som ťa kričať.“
Ďateľ Pepper jej zletí z pleca a poletuje kráľovnej od stehna k hlave, aby
sa presvedčil, že jej nikto neublížil.
Dvere sa otvoria ešte viac a do izby vojde Bree. „Aj ja som to počula.“
Okamžite za sebou i kňažkou zatvorí dvere. Mirabella si pritiahne kolená
k prsiam a Bree s Elizabeth si k nej vylezú na posteľ. Bree mávne zápästím
a sviečky na bielizníku sa zapália.
„Prepáčte,“ ospravedlní sa Mirabella. „Zobudila som podľa vás ešte
niekoho?“
Bree pokrúti hlavou. „Strýko Miles by prespal i bitku o Bardonský
prístav.“
Izby, v ktorých spí Sara a malý Nico sú priďaleko. Rovnako ako ubytovňa
služobníctva na prvom poschodí. Ony tri sú teda jediné zobudené duše
v tmavom dome.
„Mira, veď ty sa celá trasieš!“ zľakne sa Bree.
„Prinesiem ti vodu,“ ponúkne sa Elizabeth a Pepper zaletí ku karafe, vedľa
ktorej slabo šveholí, aby ju naviedol správnym smerom.
 „Nie,“ odmietne Mirabella. „Žiadnu vodu.“
Vstane z postele, aby sa poprechádzala po izbe. Sny o jej sestrách sa jej
niekedy držia ako kliešť aj niekoľko dní. Iné spľasnú a vyblednú – tieto nie.
„Čo sa ti snívalo?“ spýta sa Bree.
Mirabella zatvorí oči. Tentoraz to nebola spomienka, ale vír farebných
obrazov.
„Neviem to opísať.“
„Snívalo sa ti…“ Elizabeth zaváha. „O kráľovnách?“
Kráľovné, áno. Jej sladké sestričky, mŕtve a vypchaté, usadené vzpriamene
na stoličkách, so zelenou pokožkou a zašitými perami. Potom záblesk
s Katharine ležiacou na chrbte s rozpáraným hrudníkom, v ktorom však
len zívala prázdna červená diera. A nakoniec Arsinoe, ktorá na Mirabellu
vrešťala a nevydala ani hláska, lebo hustá tmavá krv jej upchala hrdlo.
Mirabella, hovorili. Mirabella, Mirabella.
„Držala som ich pod vodou,“ šepne kráľovná. „V potoku vedľa chatrče.
Voda v ňom bola strašne studená. Z úst im vytekal atrament. Boli ešte také
malé.“
„Och, Mira,“ vzdychne Bree. „To je hrozné, no bol to iba sen. Už dávno nie
sú malé deti.“
„Pre mňa budú navždy deťmi.“
Zdá sa jej, že ešte cíti, ako Arsinoe a Katharine ochabli pod jej prstami,
a pošúcha si dlane, akoby ich mala špinavé.
„Už to dlhšie nezvládnem.“
Luca bude sklamaná. Vložila do nej vieru a vychovala z nej budúcu
vládkyňu. Rovnako ako Westwoodovci, mesto i sama Bohyňa. Narodila sa,
aby vládla. Aby sa stala kráľovnou, akú ostrov potrebuje. Ak zájde
navštíviť Lucu do chrámu, veľkňažka Mirabelle povie to isté. Že tieto sny
a pocity jej skrížili cestu z dobrého dôvodu. Aby ju vyskúšali.
 „Musím odísť,“ vyhlási Mirabella. „Musím odtiaľto zmiznúť.“
„Mirabella, upokoj sa,“ žiada ju Elizabeth. „Napi sa vody.“
Prijme pohár od kňažky a napije sa, len aby potešila svoju priateľku.
Prehĺta sa jej však ťažko. Voda jej v ústach zanecháva pachuť, akoby sa
v nej niekto utopil.
„Nie. Musím ísť. Musím odtiaľto odísť.“ Prejde k svojej skrini a otvorí ju.
Prehrabáva sa plášťami a šatami – samá čierna, čierna, čierna.
Bree a Elizabeth vstanú. Vystrú k nej ruky, aby ju zastavili, aby sa ju
pokúsili upokojiť.
„Nemôžeš odísť,“ namietne Elizabeth. „Je hlboká noc!“
„Mira, tam vonku nebudeš v bezpečí,“ pridá sa Bree.
Mirabella sa rozhodne pre podšité bavlnené šaty. Navlečie si ich na nočnú
košeľu a otvorí zásuvku s teplými pančuchami.
„Pôjdem na juh. Nikto ma neuvidí.“
„Ale uvidí!“ nesúhlasí Elizabeth. „Pošlú za tebou pátrací oddiel!“
Mirabella stuhne a ešte sa trasie. Majú pravdu. Samozrejme, že majú
pravdu. I tak to však musí aspoň skúsiť.
„Musím odísť,“ zopakuje. „Prosím. Už tu nemôžem zostať ani sekundu
a mať sny, ako sa so mnou rozprávajú mŕtvoly mojich sestier. Nemôžem
ich zabiť. Viem, že to musím urobiť, pre vás všetkých. Viem, že je to môj
osud…“
„Mira,“ skočí jej Bree do reči. „Ty to dokážeš.“
„Neurobím to,“ odsekne kráľovná rázne.
Elizabeth a Bree nenápadne cúvajú k dverám, aby jej zatarasili východ. Sú
smutné a ustarostené, a čochvíľa zobudia Saru a zburcujú chrám. A potom
Mirabella skončí až do Beltainu zamknutá v Luciných komnatách a pod
ustavičným dozorom kňažiek.
Mirabella si obuje čižmy a zaviaže si šnúrky. Nech už za ňou vyšlú
hocikoho, určite ju chytia. Ona sa však tak ľahko nevzdá. Odhodlane sa
pred svojimi priateľkami narovná do plnej výšky, pripravená preraziť si
cestu hrubou silou, ak jej nedajú na výber.
„Počkaj.“ Elizabeth zdvihne ruku, pootvorí dvere a vyjde na chodbu. Ak
zakričí, Mirabelle možno nezostane dosť času na útek. Lenže Elizabeth je
ticho. Vráti sa do izby a podáva jej biely kňazský habit.
„Zober si ho. Nasaď si kapucňu a skry si vlasy.“ Sladko a nežne sa na
kráľovnú usmeje. „Kňažkám sa nikto nepozerá do tváre. Vždy sa iba
poklonia a ustúpia nám z cesty.“
Mirabella ju vďačne objíme. Habit je jej trocha krátky, no je dosť veľký
a má správny strih, aby zakryl Elizabethine bujné krivky. Zahalí teda
i Mirabelline bavlnené šaty.
„Elizabeth…“ spustí Bree, no zmĺkne. Chytí Mirabellu za ruku. „Aspoň
nám dovoľ ísť s tebou.“
„Nie, Bree,“ odvetí Mirabella vľúdne. „Nechcela som, aby ste o tom
čokoľvek vedeli. Keď zistia, že som zmizla, budú hľadať vinníkov. Niekoho,
koho by potrestali. Nedovoľ, aby si vybili hnev na tebe alebo Elizabeth.“
„Budeme dávať jedna na druhú pozor,“ zaprisahá sa Bree.
Mirabella sa smutne usmeje a pohladí Bree po líci.
„Ešte nikdy som v tvojich očiach nevidela taký strach.“ Silno ju objíme.
„Prosím ťa, Bree, pochop ma. Ľúbim ich. Presne ako teba. Jednoducho tu
nemôžem zostať a dopustiť, aby ma chrám prinútil zabiť ich.“
Pustí Bree a podá ruku Elizabeth. Aké šťastie, že ich má.
Keď Mirabella napokon prejde cez južnú hranicu westwoodovských
pozemkov, sfarbí sa obzor na východe do ružova. Sen ju asi zobudil oveľa
neskôr, ako si myslela. V meste už horia lampy a ohne, predavači a kováči
sa pripravujú na nový deň. Stiahne si bielu kapucňu čo najnižšie, aby si
zakryla tvár.
 Vyberie sa hlavnou cestou do Rolantu. Možno by sa mala držať vedľajších
ciest, no túto pozná z cestovania kočom a radšej nech ju niekto zazrie,
akoby sa mala stratiť.
Keď cesta zabočí k plavebným komorám a srdcu mesta, Mirabella zatají
dych, lebo začula ľudí. Na chodníku pred ňou stojí žena, ktorá práši
koberec a želá dobré ráno susedke na opačnej strane ulice, ktorá práve
vylieva vedro do priekopy. Mirabella kráča so sklonenou hlavou, no
Elizabeth mala pravdu. Žena s kobercom na ňu iba raz prikývne a uhne jej
z cesty. Ak sa aj niekto čuduje, čo robí kňažka z rolantského chrámu
v meste takto skoro ráno, nikto ju nezastaví, aby sa začal vypytovať.
Len čo má Rolant bezpečne za sebou, zastaví sa na kopci a naposledy sa
obzrie na strechy domov s dymiacimi komínmi, na svoje mesto v bledom
rannom svetle. V diaľke za ním, medzi vysokými ihličnanmi, by sa teraz
mala zobúdzať Sara a zvyšok westwoodovskej rodiny. Luca teraz v chráme
pravdepodobne popíja svoj tradičný čaj.
Je jej smutno, že ich všetkých opúšťa. Keď si však spomenie na udalosti
posledných dní, odchádza sa jej oveľa ľahšie, ako si myslela.
 VLČÍ PRAMEŇ
Arsinoe sedí tesne pri ohni pod prehnutým stromom a točí sa jej hlava.
Madrigal jej tentoraz zarezala hlboko do ruky a vytlačila z nej toľko krvi,
aby ňou nasiakli tri motúzy. Zadržia v sebe krv, kým ju nebudú potrebovať.
A aby bola ich nízka mágia taká silná, že zabije inú kráľovnú, budú
potrebovať všetku krv, ktorej sa Arsinoe môže vzdať.
Zatiaľ sa nerozprávali o tom, akú podobu nízkej mágie použijú. Možno
kliatbu. Alebo talizman, ktorý prináša smolu. Nezáleží na tom. Arsinoe vie
iba to, že aj ona sama je deň odo dňa silnejšia.
„To stačí,“ oznámi Madrigal. Opatrne zvinie krvavé motúzy do
zaváracieho pohára. „Nevydržia večne. Mali by sme ich použiť hneď po
Beltaine.“
Madrigal vloží zaskrutkovaný pohár do vreca z čiernej látky a prevesí si
ho cez plece. „Tu máš.“ Pritlačí šálku na Arsinoine pery. „Jablčný mušt.
Napi sa.“
„Nepriniesla si aj nejaké oriešky?“ spýta sa Arsinoe. „Alebo krajec
chleba? Niečo na jedenie?“
S roztrasenými prstami chytí šálku a sŕka sladký nápoj. Šálka je lepkavá
a zacapkaná od červených odtlačkov – Madrigaline prsty, Arsinoina krv.
„Jules má pravdu,“ zašomre Madrigal. „Rozmýšľaš len žalúdkom.“
Podá kráľovnej plátenné vrecúško. Syr a desať černíc, ktoré nechali
dozrieť zruční naturalisti.
„Ďakujem,“ odvetí Arsinoe poslušne. V ruke jej brní a rana ju páli, kým jej
ju Madrigal čistí a obväzuje, no je to dobrá bolesť. Arsinoe v skutočnosti
ešte nikdy necítila väčšiu nádej.
„Nikdy by som si nemyslela, že práve ty mi raz pomôžeš. Bez ohľadu na
to, s čím.“
 Madrigal len zvraští nos. Lenže v jej prípade ešte aj to vyzerá rozkošne.
„Áno, ja viem.“
Sadne si na trojnožku, zababuší sa do teplej kožušiny a tvári sa urazene,
že sa jej nikdy nedostalo patričného uznania. Na starkú Cait a deda Ellisa
sa však za to nikto hnevať nemôže. Už odmlada mala Madrigal radšej
pohodlie ako prácu. Teta Caragh jej raz rozprávala, ako Madrigal nechala
rozkvitnúť lúčne kvety v nádhernej špirále, len aby ich vzápätí natrhala
a uvila si z nich veniec do vlasov. A v záhrade im zatiaľ vädli uhorky.
„Kde je dnes moja Juillenne?“ spýta sa Madrigal.
„Lúči sa s Josephom. Mal by sa plaviť do Trignoru.“
Madrigal sa uprene zahľadí do plameňov. „Jules má naozaj šťastie, že si
našla takého chlapca. Nemyslela som si, že s tými svojimi zvláštnymi
očami dakedy niekoho uloví. Navyše, keď sa skôr podobá na svojho otca.“
„Na svojho otca?“ spýta sa Arsinoe. „Myslela som si, že si ho nepamätáš.“
„Ani nepamätám. Aspoň nie celkom. Spomínam si na beltainské ohne.
A ako som si myslela, aké by bolo nádherné splodiť dieťa v tú posvätnú
noc. Aké by bolo mocné. Ako veľmi by ma milovalo.“ Odfrkne si. „Na jej
otca mi nezostala žiadna spomienka. Jules sa však na mňa ani trochu
nepodobá, takže musí byť celá po ňom.“
„Myslíš si, že to vie?“
„Čo či vie?“
„Že má dcéru, a že je najmocnejšia naturalistka na celom ostrove.“
Madrigal pokrčí plecami. Pravdepodobne to nevie. A keby aj vedel, bolo
by to fuk. Podľa kňažiek z chrámu sú deti Beltainu posvätné. A rovnako
ako kráľovné nemajú v očiach chrámu nijakých otcov.
Arsinoe sa oprie o kameň. Po syre a černiciach sa jej v žalúdku opäť
rozlialo teplo a už sa netrasie. Vystrie nohy a vyhrieva si päty v žiare
uhlíkov.
 „Joseph je veľmi pekný,“ poznamená Madrigal skleslo.
„To áno,“ prikývne Arsinoe.
„Keď ho vidím s Jules, uvedomujem si, ako dlho už som sama. Možno by
som si aj ja mala vyrobiť nejaké kúzlo, ktoré mi privolá takého milého.“
„Hm.“ Arsinoe vrhne po Madrigal pohľad spod privretých očí. „Akoby si
na to už len ty potrebovala nízku mágiu.“
„Možno nie. No postačil by centimeter jedného z týchto motúzov,“
potľapká čierne vrece na svojom stehne, „a mohla by som mať najkrajšieho
chlapa z celého ostrova.“
Arsinoe otvorí oči, aby sa uistila, že Madrigal iba žartuje, a začne sa
chichotať. Zakrátko sa chichot premení na smiech a vzápätí sa smejú obe.
No i keby sa nesmiali, nepočuli by, ako sa k nim potichu zakrádajú
Camden a Jules.
Horská levica príde k ohňu skôr ako Jules, no ani tak nestihnú nahodiť
nevinné výrazy.
Jules prejde pohľadom zo svojej matky na Arsinoe.
„Čo to má znamenať?“
Arsinoe skriví tvár. Sedia pod posvätnými kameňmi obklopené
vreckovkami nasiaknutými krvou kráľovnej. Arsinoe má navyše vyhrnutý
rukáv až nad lakeť a vidno jej obväzy na predlaktí.
„Takže toto robíš?“ obuje sa Jules do matky a takmer pritom kričí. „Len čo
sa otočím chrbtom, privedieš ju sem a rozrežeš ju? Aby si ju zaúčala do
nízkej mágie?“
„Jules.“ Arsinoe vstane a vystrie ruku, akoby chcela Madrigal brániť, no
Jules to ešte väčšmi rozhnevá. Camden začne vrčať.
„Pomáham jej,“ povie Madrigal stručne.
„Tak ty jej pomáhaš?“ Jules chytí Arsinoe za ruku a trhne ňou tak silno, že
kráľovná takmer zakopne o trojnožku, na ktorej sedela. „Toto nemôžeš. Je
to nebezpečné.“
Madrigal pokrútil hlavou. „Ničomu nerozumieš. Nemáš o tom najmenšej
potuchy.“
„Viem, že si to vždy vyžiada svoju daň,“ odvetí Jules. „Viem, že je to pre
hlupákov, zúfalcov a slabochov.“
„V tom prípade aj pre mňa.“ Arsinoe si zhrnie rukáv, aby zakryla obväz
a krvavé runy na dlani.
„Arsinoe, to nie je pravda.“
„Ale je. A ja ju využijem. Nízka mágia je to jediné, čo mám.“
„Lenže ty nevieš, čo ťa bude stáť.“
„Nič sa mi nestane, Jules. Madrigal ju používala, kým žila na pevnine, a je
živá a zdravá.“
„Kto sa vyslovuje proti nízkej mágii, ten len opakuje chrámové povery
ako papagáj,“ súhlasí s ňou Madrigal, kým začne hasiť oheň.
Arsinoe a Madrigal v tichosti schádzajú z hory a nevedia sa dočkať, kedy
odvedú Jules čo najďalej od ich posvätného miesta. Tá za nimi nahnevane
kráča s levicou po boku.
Kam až Arsinoe siaha pamäť, nespomína si, že by sa s Jules dakedy hádala
o niečo dôležitejšie ako o najväčší kúsok torty. Smutne zvesí plecia.
„Chvíľu to potrvá,“ predpovie jej Madrigal potichu, „no raz sa upokojí.“
 ZÁPADNÉ POBREŽIE
Keď široko-ďaleko nevidí koče ani povozy, odváži sa bežať po krajnici. Tam
je aspoň čerstvejší vzduch a môže sa pozerať na kúsok nezastretej oblohy.
Mirabella sa pozrie hore – svetlo už bledne. Od úteku z Rolantu je už tretí
deň na cestách a zastavila sa iba na niekoľko hodín nepokojného spánku,
keď sa opierala o kameň či hrubý kmeň stromu. Krajinu na juhu netvoria
mäkké lúky ani strmé skalné útesy. Rastú tu hustejšie lesy a obzor
zakrývajú zvlnené kopce. Toľko stromov. Ešte aj v zime, keď majú holé
konáre, Mirabellu stiesňujú. Vôbec nechápe, prečo sú naturalisti takí
posadnutí lesmi.
Nadvihne si sukňu, aby prekročila polozamrznutú kaluž. Nechce si ju
zašpiniť, hoci lem habitu, ktorý jej požičala Elizabeth, je už plný tmavých
škvŕn od vody a blata. Nebola to ľahká púť. Bolia ju nohy a škvŕka jej
v bruchu. Včera si na pomoc privolala malý blesk, aby zabila pstruha, no
nie je taká zručná lovkyňa ako kňažky so svojimi poľovníckymi psami.
Cnie sa jej za Bree a Elizabeth. Za Lucou i Sarou. Chýba jej ešte aj strýko
Miles a neposedný malý Nico. Ale vydrží to. Nemôže sa dlho zdržiavať na
jednom mieste a nesmie sa ani často zatúlať do dedín a miest. Zakrátko si
však bude musieť zadovážiť nové šaty a jedlo, v ktorom bude dosť zeleniny,
aby jej nevypadali zuby.
Mirabella rýchlo preskočí jarok, lebo po ceste sa čosi blíži. Nech je to
hocičo, zdá sa to veľké. Možno kolóna vozov. Žeby pátracia družina
z Rolantu?
Musí zájsť hlboko do lesov, aby ju nevideli a aby ani ona nevidela ich.
Pohľad na chuderku Lucu pricapenú na okno koča by jej zlomil srdce.
Keď zájde dosť hlboko do lesa, zastane a započúva sa. Po ceste prejde iba
jeden koč. Asi nejaký rozheganý povoz, ktorý má namierené do Indridu,
možno vezie náklad vlny či ovčieho mlieka alebo syra. Len nedávno
zacítila vo vzduchu ovčie pastviny a premýšľala, či neprechádza cez
Waring s množstvom statkov a salašov.
Celkom istá si tým však nie je. Mapy a atlasy študovala odmalička, no na
papieri vyzerá ostrov oveľa menší a od smerovníka, okolo ktorého
prechádzala skoro ráno, nenatrafila na žiadnu inú ceduľu. Teraz, krátko
pred západom slnka, by mala byť prinajmenšom na hornom konci
Trignoru. Možno dokonca v Lipolesí. Už len zopár dní chôdze a mala by sa
dostať na perifériu Indridu.
Kde ťa dolapia, ty hlupaňa, začuje v hlave Lucin hlas.
Mirabella si odhrnie čierne pramene z očí. Kdesi na východe zaburáca
hrom. Je taká unavená, že ani netuší, či ho privolala ona. No i tak po ňom
zatúži a vzdiali sa od cesty, aby kráčala za vôňou búrky.
Len čo v diaľke zazrie útesy a otvorené nebo, pridá do kroku. Nad
stromami sa valí toľko čiernočiernych mračien, že už nevie určiť, či je ešte
deň alebo už nadišla noc.
Vyjde z lesa. V prvej chvíli dostane strach, že chodila vo veľkom kruhu,
lebo útesy, na ktorých stojí, sa podobajú na Shannoninu tiesňavu. Prvý
blesk jej však vyjaví, že tunajšie útesy sú sčasti biele, sčasti sa lesknú
odtieňmi zlatej a vyzerajú oveľa mäkšie ako jej milovaný čierny čadič.
„Trocha silnejšie,“ prikáže vetru, ktorý ju ihneď objíme a mocne ňou
zatrasie. Zničený habit jej takmer odfúkne z pliec.
Mirabella sa odváži zájsť až na okraj vysokého útesu nad rozbúreným
morom. Pod ďalším bleskom zasvieti voda modrou a zelenou žiarou. Musí
tu byť nejaký chodník na pláž. Chce sa prebrodiť tak ďaleko, že jej vlny
budú obmývať prsia.
Jediná cesta nadol je veľmi strmá a plná mokrých skál. Sú klzké a zradné,
no Mirabella sa nikam neponáhľa, vychutnáva si vietor a dážď. Ľudia, ktorí
žijú v tomto kúte ostrova, budú zajtra hovoriť o Shannoninej búrke,
pomenovanej podľa kráľovnej, ktorej maľba na stene zdobí najväčšiu časť
rolantského chrámu. Budú o nej hovoriť za stolmi nad raňajkami. Odfúkne
strechy a poláme stromy, ktoré budú musieť upratovať. Ostrovania budú
spievať pieseň o kráľovnej Shannon a rozprávať si príbehy o tom, že vedela
privolať hurikány a vysielať ich nad krajinou ako poštové holuby.
A možno budú ľudia jedného dňa nazývať obrovský lesný požiar
Mirabellin plameň a budú o nej spievať, že vedela spáliť samotné slnko.
Teda za predpokladu, žeby neutiekla.
Mirabella sa zahľadí na more a zloží si kapucňu, aby jej dážď uhladil
vlasy. Vtom sa znova oslepujúco zablysne a ona zbadá loď, ktorá sa
prevracia.
„Nie!“
Je to malé plavidlo a vlny sú neľútostné. Búrka loď možno vytrhla
z kurzu. Na nikoho sa nemôže nalepiť taká smola, že sa v drobnej lodi
zatúla rovno do hrdla búrkového monštra.
Loď sa prevráti a zasa sa narovná. Premočené plachty sa uvoľnili
a trepocú sa vo vetre. A nevyplávala na more bez posádky – osamelý
námorník sa pridŕža stožiara.
Mirabella sa obzerá na všetky strany, no na pláži niet ani živej duše, nikde
nesvieti priateľský oheň ani okná dedinských chalúp. S volaním o pomoc
sa otočí k ceste za sebou, lenže tá je priďaleko.
Loď sa znova prevráti, no už sa nenarovná. Zakrátko sa ponorí hlboko do
mora, kde si ju budú prehadzovať nepokojné prúdy, kým z nej nič
nezostane.
Mirabella zdvihne ruku. Nemôže sa nečinne prizerať, ako sa osamelý
námorník utopí. I napriek tomu, že je unavená a voda ju odjakživa
poslúchala najmenej zo všetkých živlov.
 „Použi vietor,“ poradí sama sebe. Doteraz ho však nikdy neprivolala, aby
pohla niečím iným ako svojím telom alebo menšími predmetmi – Luciným
šálom či Sariným klobúkom.
Mirabella pozoruje vodu. Mohla by skúsiť vytlačiť loď tak ďaleko na more,
že by búrke unikla.
Alebo by ju mohla vyplaviť na súš.
Obe možnosti sú riskantné. Stačí okamih nepozornosti a roztrieštila by ju
o útesy. Alebo by stratila moc nad vodou a potopila by ju. Alebo by
napichla jej brucho na neviditeľný skalnatý výčnelok pod hladinou.
Zatne päste. Už nemá čas. Sústredí preto svoj dar na vodu okolo lode,
tlačí ju a mení jej prúdy, aby kĺzali malé plavidlo k brehu. Privolá si na
pomoc mocný vietor a loď poskočí dopredu ako vyplašený kôň.
„Bohyňa,“ precedí Mirabella cez stisnuté zuby, „veď moju ruku.“
Loď sa odrazu začne neovládateľne hádzať na vlnách. Hlavné rahno sa
zavrtí ako psí chvost a námorník sa za ním hodí, aby ho chytil. Netrafí
a rahno ho udrie rovno do chrbta. Preletí cez okraj lode a šplechne do
mora.
„Nie!“ skríkne Mirabella.
Pomocou svojho daru rozdelí vodu až do hlbín. Ešte nikdy také čosi
nerobila. Ťažké vrstvy mora, jeho prúdy a mútny piesok sa hýbu, ako im
káže. Nie je to ľahké, no voda ju poslúcha.
Námorník sa opäť vynorí na hladine v náručí prúdu, ktorý vytvorila. Je
menší ako jeho loď a preto sa jej s ním ľahšie narába.
Keď sa dotkne pláže, telo sa mu drsne prekotúľa na mokrom piesku.
Nevedela, ako taký pohyb zmierniť. Pravdepodobne mu dolámala všetky
kosti.
Mirabella zbehne zo strmého chodníka, pošmykne sa a na ostrých skalách
si doreže dlane do krvi. Uháňa po piesku za námorníkom a pritlačí
doráňané dlane na jeho hrudník.
Z úst mu vyteká voda. Leží na okraji príboja a je bledý ako stena. Pokojne
by mohol byť dajaký morský tvor, ktorého vypľuli vlny na breh hore
bruchom.
„Dýchaj!“ skríkne naňho, no nevie mu vohnať vietor do pľúc. Nie je
liečiteľka. Nevie, čo si má počať.
Zakašle. Začne sa zúrivo triasť, no i to je lepšie ako smrť.
„Kde to som?“ spýta sa.
„Neviem,“ odpovie mu. „Asi niekde pri Trignore.“
Vyzlečie si habit a prikryje ho. Nebude to stačiť. Musí ho dostať do tepla,
no široko-ďaleko nevidí nič, kde by sa mohli ukryť.
„Nevybral…“ začne a zatrasie ním, lebo sa jej zdá, že opäť stráca vedomie.
„Nevybral si si najlepšie miesto na vylodenie.“
Chlapec sa na jej počudovanie zasmeje. Je približne v jej veku a má husté
tmavé vlasy. Keď sa im pohľady stretnú, jeho oči jej pripomínajú búrku.
Možno vôbec nie je človek, ale nejaký duch, zrodený z rozbúrenej vody
a ohlušujúceho hromu.
„Vládzeš kráčať?“ spýta sa ho, no už znova omdlel a trasie sa tak silno, až
mu drkocú zuby. Neodnesie ho. Rozhodne nie na útesy po strmom
chodníku, ani na koniec dlhočiznej pláže, ktorá ich možno delí od
najbližšej dediny.
Na mieste, kde sa útesy zarezávajú do vnútrozemia, tvoria štrbinu
s miernym previsom. Nie je to jaskyňa, no bude musieť stačiť.
Mirabella zasunie ruku pod jeho hrudný kôš a vyloží si ho na plecia.
Zhlboka sa nadýchne a začne jeho bezvládne telo ťahať k útesom. Piesok
jej škrípe pod čižmami. Jej už tak či tak unavené nohy horia na protest, no
podarí sa jej s ním dostať až do provizórneho úkrytu.
 „Musím pohľadať drevo na oheň,“ oznámi. Chlapec leží na boku a trasie
sa. I keby ho včas dostala do tepla, noc možno neprežije. Nevie, či sa
nenahltal priveľa morskej vody.
Po celej pláži sa váľajú kusy mokrého naplaveného dreva a polámaných
haluzí, ktoré sem z lesa na útesoch zavial vietor. Mirabella nanosí niekoľko
náručí dreva do úkrytu a postaví z neho neúhľadnú pyramídu. Do medzier
nastrká morské riasy, mušle a okruhliaky.
Aj ona sa trasie. Svoj dar už vyčerpala takmer do dna.
Keď zavolá oheň k drevu, nijaký neprichádza.
Mirabella si čupne a pošúcha si ruky. Oheň má hneď po blesku najradšej.
Keď ju však ignoruje, akoby sa jej najmilovanejšie domáce zviera otočilo
chvostom a zutekalo.
Chlapcovi už zmodreli pery.
„Prosím,“ hlesne Mirabella a zatlačí na svoj dar z celej sily.
Najprv sa nič nestane. Potom pomaly, pomaličky pyramída zadymí.
Tenký sivý dym sa skrúti vo vzduchu a zakrátko im plamene ohrievajú líca
a vysušujú šaty. Oheň syčí a prská, keď naň dopadajú dažďové kvapky
Shannoninej búrky, no s tým nič nezmôže. Je priveľmi unavená, aby
zavelila mračnám odísť. Búrka prejde sama, keď sa vybúri.
Chlapec vedľa nej sa už tak netrasie. Vyzlečie mu kabát i košeľu a rozloží
ich na piesok čo najbližšie k ohňu, no zároveň v bezpečnej vzdialenosti,
aby nevzbĺkli. Položí k nim i Elizabethin habit. Ak stihne vyschnúť, oboch
ich udrží v teple.
Pomedzi pery mu unikne slabý ston. Keby tu len bola Luca. Ona by si už
poradila.
„Zima,“ zamrmle chlapec.
Mirabella ho nevylovila z hlbín a nevytiahla na piesok, len aby teraz
sledovala, ako zomrie. Napadá jej už len jediná možnosť.
 Rozopne si vlnené šaty a vykĺzne z nich. Ľahne si k chlapcovi a objíme
ho, aby sa podelila o svoje teplo. Keď habit konečne vyschne, prikryje ním
seba i jeho.
Mirabella sa mykne a otvorí oči. Len čo použila Elizabethin habit ako
spoločnú prikrývku, hľadela do plameňov tak dlho, kým nezaspala. Opäť sa
jej snívalo o Arsinoe a Katharine. Naplavené kusy dreva sa premenili na
ich kostnaté prsty a zamotané dymiace morské riasy na ich čierne vlasy.
Zhoreli na uhoľ a rozpadli sa na popol, kým sa snažili vydriapať z piesku
ako kraby.
Chlapec leží v jej náručí. Na čele sa mu lesknú kvapky potu a vzpiera sa
jej dotyku, no ona ho pevne drží. Musí zostať v teple. Ráno bude
potrebovať pitnú vodu. Možno sa jej podarí nejakú nájsť, keď vyjde po
strmom chodníku na útes a zatúla sa do lesa. Dokonca aj po búrkovom
lejaku bude na haluziach a kmeňoch ľad.
Mirabella si nájde pohodlnejšiu polohu a chlapcova ruka sa ovinie okolo
jej pása. Oči sa mu pootvoria na úzku štrbinu.
„Moja loď.“
„Leží na dne mora.“ Keď vezme do úvahy silu Shannoninej búrky,
s najväčšou pravdepodobnosťou rozbitá na triesky.
„Moja rodina ju bude musieť nahradiť,“ zašepká chlapec.
„Tým sa teraz netráp. Ako sa cítiš? Bolí ťa niečo?“
„Nie.“ Znova zatvorí oči. „Je mi zima. Strašná zima.“
Ruka sa mu váhavo túla po jej chrbte pod habitom. Mirabelle sa rozbúši
srdce. Dokonca aj na pokraji smrti je jeden z najkrajších chlapcov, akých
kedy videla.
„Som mŕtvy?“ spýta sa jej. „Zomrel som?“
Vsunie si nohu medzi jej kolená.
„Nezomrel si,“ odpovie mu so zatajeným dychom. „No musím ťa zohriať.“
 „Tak ma teda zohrej.“
Prisunie k jej perám svoje. Chutí po soli. Ruka sa mu pomaly kĺže po jej
koži.
„Nie si skutočná,“ šepne jej na ústa.
Nech už tohto chlapca zaučil do tajov bozkávania hocikto, odviedol
skvelú prácu. Pritiahne si ju na seba, aby jej bozkával krk. Opakuje, že nie
je skutočná.
Možno však nie je skutočný on. Chlapec s búrkou v očiach.
Mirabella ho objíme nohami. Keď sa mu z úst vyderie ďalší ston, nie je to
od zimy.
„Zachránila som ti život,“ povie mu. „Nenechám ťa zomrieť.“
Nenásytne ho bozkáva a jej dotyk ho vyťahuje z tmy späť na svetlo, do
sveta živých. On cíti, že patrí do jej náručia. Ona mu nedovolí zomrieť.
Zohreje jeho i seba.
Oboch ich rozpáli.
 VLČÍ PRAMEŇ
Josephovej matke sa prisnil sen. Sen, v ktorom jej syna prehltli morské
vlny. Povedala, že to bola skôr nočná mora, a Jules jej verí. V útlom detstve
sa u Josepha prejavoval veľmi slabý dar jasnozrivosti. Po niekom ho predsa
musel zdediť. K rečiam Annie Sandrinovej sa stavali skepticky, až kým
neprišla správa z trignorského prístavu, že Joseph doň nedoplával.
Luke vtisne Jules do dlane hrnček čaju. Na mólo priniesol celú kanvicu
a pod plece si zasunul niekoľko hrnčekov.
„Prepáč,“ ospravedlní sa chvatne, keď vyleje trocha horúceho čaju cez
okraj a obarí jej hánky. „A dvojnásobné prepáč za to, že som nemal dosť
rúk, aby som priniesol i smotanu. Tak aspoň toto…“ Siahne si do vrecka na
kabáte a vhodí jej do čaju hrsť kociek cukru.
„Ďakujem, Luke.“
Kohút Hank mu kvoká na pleci, kým Luke chodí od jednej ustarostenej
tváre k druhej a rozdáva im hrnčeky.
Jules je taká znepokojená, že sa ani nevládze napiť. V správe z Trignoru sa
písalo, že nad pobrežie sa privalila búrka, monštruózna prietrž mračien,
ktorá sa prihnala z otvoreného mora a zanechala za sebou obrovskú spúšť
od Lipolesia až po prístav v Baníckom zálive.
Po jej boku sa objaví Billy a stisne jej plecia.
„Joseph je skvelý námorník, Jules,“ ubezpečuje ju. „S najväčšou
pravdepodobnosťou zakotvil v nejakej zátoke, aby prečkal najhoršie vlny,
a po búrke jednoducho pokračoval v plavbe. Čoskoro sa o ňom určite
dopočujeme. Som si tým istý.“
Jules mlčky prikývne a Arsinoe sa o ňu oprie z druhej strany. Camden sa
jej obtrie o nohy. Napriek všetkým ubezpečujúcim slovám už z Tulenej
zátoky vyplávalo niekoľko lodí, vrátane Hvizdoša s Mahewom. Dokonca
i pán Baxter sa zaprisahal, že sa na svojej Edne vydá do hlbokých vôd.
Jules sa zadíva na zátoku. Zo svojho miesta na móle sa jej more zdá šíre
a zákerné. Po prvý raz v jej živote sa jej hnusí. Ľahostajné, ťažkopádne,
plné nenásytných vĺn, s morským dnom posiatym kosťami.
Len jeden jediný raz more z duše nenávidela – v noc, keď sa pokúsili ujsť
z ostrova a ono sa zdráhalo pustiť Arsinoe. Kým si ich pohojdávalo
v nepreniknuteľnej hmle hustej ako rybárska sieť, Jules mu od spaľujúcej
nenávisti napľula do vĺn.
Vtedy však bola dieťa. Bohyňa by sa na ňu za tento prejav trpkosti
nehnevala toľké roky, len aby jej to teraz vrátila.
„Nechápem, načo sa tak pachtíme pre nejakého namysleného fagana, čo
páchne pevninou,“ zahundre ktosi v dave.
Jules sa otočí, div si nevykrúti krk. „Čo si to povedal?“ zasyčí. Zatína
päste, až kým jej pod prstami nepukne porcelánový hrnček.
„Pokoj, Jules.“ Arsinoe jej stiahne ruku k stehnu. „Josepha nájdeme.“
„Už nechcem počuť ani jedno zlé slovo o Josephovi,“ zašomre Jules. „Až
kým sa nevráti. Až kým nenazbierate odvahu, aby ste mu to povedali do
očí.“
„Poďme preč, Jules,“ požiada ju Arsinoe, keď dav cúvne pred jej
zdvihnutou päsťou. „Nájdeme ho.“
„A ako?“ spýta sa Jules. Neprotestuje však, keď ju odvádza z móla.
„Arsinoe, ešte nikdy som sa tak nebála.“
„Ani sa nemusíš,“ odvetí Arsinoe. „Mám plán.“
„Teraz sa zasa začínam báť ja,“ utrúsi Billy popod fúzy, keď za nimi kráča
z prístavu.
Arsinoe, Jules a Billy vyrazia o dve hodiny z Vlčieho prameňa na troch
osedlaných koňoch, ktoré im požičal Reed Anderson. Kone, na ktorých
cválajú Arsinoe a Billy, majú dlhé štíhle nohy. Julesin tátoš je svalnatejší
a mocnejší, aby uniesol i dodatočnú váhu dospelej horskej levice.
Arsinoe si navyše pod svoje sedlo zasunula náhradné šaty pre Josepha –
a ostrý strieborný nôž.
 ZÁPADNÉ POBREŽIE
Keď Mirabella vstane, leží pod Elizabethiným habitom sama. Búrka už
prešla a oheň vyhasol, no ju ešte hrejú spomienky na chlapcovu nežnosť.
Bol jej prvý. Bree bude nadšením celá bez seba, keď sa o tom dozvie… ak sa
Mirabella niekedy bude môcť vrátiť do Rolantu, aby jej o ňom
porozprávala.
Vystrčí hlavu z ich úkrytu. Ešte je veľmi skoro. Voda sa zatiaľ neligoce, no
pláž sa už kúpe v matnom sivom svetle. Chlapec sa už obliekol, a teraz sedí
chrbtom k nej s hlavou v dlaniach.
Mirabella sa nadvihne na lakti. Leží na svojich šatách. Možno sa jej do
nich podarí vkĺznuť tak, aby si to nevšimol.
„Je ti dobre?“ spýta sa ho potichu.
Pootočí sa k nej.
„Áno.“ Zatvorí oči. „Ďakujem ti.“
Mirabella sa začervená. Cez deň je rovnako krásny ako vo svetle
plameňov. Páčilo by sa jej, keby si k nej vliezol a pritúlil sa. Akosi sa jej
však zdá duchom neprítomný.
Ešte stále od nej odvracia polovicu tváre a len sa spýta: „Čo… čo sa
stalo?“
„Nespomínaš si?“
„Spomínam si na búrku a na teba a mňa,“ začne, no prestane. Po chvíli sa
nadýchne a dodá: „Len nerozumiem, ako… ako som to mohol urobiť.“
Mirabella sa posadí a zavinie sa do habitu. „Ty si to nechcel,“ skonštatuje
znepokojene. „Nepáčilo sa ti to.“
„Páčilo. Bolo to nádherné. Nič z toho… Ty za nič z toho nemôžeš.“
Vzdychne si od úľavy a prilezie k nemu, aby ich oboch prikryla habitom.
Pobozká mu plece a potom krk. „Tak si poď ku mne ľahnúť,“ navrhne mu
šeptom. „Ešte sa celkom nerozvidnilo.“
Zatvorí oči, keď sa jej pery dotknú jeho spánku. Mirabella si na chvíľu
myslí, že sa od nej odtiahne, no napokon sa k nej otočí a vezme ju do
náručia. Vášnivo ju bozkáva a pritlačí ju na piesok vedľa vyhasnutých
uhlíkov.
„Neviem, čo robím,“ šepne jej do ucha.
„Mne sa zdá, že to vieš veľmi dobre,“ odvetí Mirabella s úsmevom.
„A pokojne to zopakuj.“
Nadvihne sa, aby sa jej pozrel do očí.
Ona sleduje, ako jeho neveriaci výraz ustupuje beznádejnému pohľadu.
„Nie,“ zastoná nad ňou. „Ó, nie.“
„Čo je? Čo sa stalo?“
„Ty si kráľovná,“ zachrapčí. „Ty si Mirabella.“ Chvatne pred ňou cúvne.
Takže počas minulej noci ju nespoznal. Sčasti sa toho obávala a kládla si
otázku, či ju nedovlečie späť do Rolantu. No zvyšku jej mysle i tela to bolo
celkom fuk.
„Nie,“ zopakuje on a ona sa tomu len zasmeje.
„Neboj sa. Spať s kráľovnou nie je zločin. Nikto ťa nepotrestá. Nezotnú ti
hlavu.“
„Čo tu robíš?“ spýta sa jej. „Prečo nie si v Rolante? A prečo nosíš biely
habit?“
Opatrne si ho premeriava. Očividne mu neprekáža, že je kráľovná, ale čosi
iné.
„Ako sa voláš?“
Arron nie je, mal by iný tón pokožky. Navyše je oblečený ako remeselník
– má obnosené šaty, ktoré mu niekto viackrát zaplátal. Musel priplávať
z veľkej diaľky. Prízvuk ako ten jeho jakživ nepočula.
 „Volám sa Joseph Sandrin.“
Mirabelle stuhne krv v žilách. To meno pozná. Sedí pred ňou chlapec,
ktorý ľúbi Arsinoe. Ten, ktorého vyhnali z ostrova, lebo jej chcel pomôcť
ujsť.
Zdvihne svoje šaty z piesku a rýchlo si ich oblečie pod Elizabethiným
habitom. Vyspala sa s chlapcom, ktorého ľúbi jej sestra. Chce sa jej vracať.
„Myslel si si, že som ona?“ Snaží sa pozapínať si gombíky čo najrýchlejšie.
„Myslel si si, že som Arsinoe?“
„Čože?“ Vytreští na ňu oči. „Nie!“
A vzápätí sa prekvapene zasmeje.
„Keby som sa Arsinoe dotkol tak, ako som sa dotýkal teba…“ nadýchne sa
a opäť zvážnie, „zbila by ma.“
Zbila by ho. Áno, to sedí. Keď boli malé, Arsinoe vždy uštedrila prvý
úder. Najmä ľuďom, na ktorých jej záležalo.
Joseph sa zahľadí na morské vlny. Teraz je voda pokojná. Trbliece sa
a snaží sa tváriť nevinne po nočných výbuchoch zlosti a nespútanom
vyčíňaní.
„Prečo sa to muselo stať?“ spýta sa Joseph. „Teraz, keď som na ňu tak dlho
čakal.“
„Na koho?“
„Na dievča, ktoré ľúbim celý svoj život.“ Neprezradí Mirabelle jej meno.
Tak fajn. Nech si ho nechá.
„Nikdy sa o tom nemusí dozvedieť,“ poradí mu Mirabella. „Nie si zranený
a žiješ. Môžeš sa vrátiť domov.“
Joseph okamžite pokrúti hlavou. „A ja na to mám zabudnúť?“ Pozrie sa na
ňu a dotkne sa jej líca. „Už sme napáchali škodu.“
„Tak tomu nehovor. Škoda. Akoby sme vyviedli niečo príšerné. Veď sme to
nevedeli!“
 Joseph uhne pred jej pohľadom. Namiesto toho sa smutne pozrie na more.
„Mirabella. Možno by bolo najlepšie, keby si ma včera nechala, aby som sa
utopil.“
Nemôžu zostať naveky na pláži. Keď začne odliv, vyhrabávajú z piesku
jedlé mušle a následne si vysušia nanovo premočené šaty vedľa čerstvého
ohňa, no iba odkladali neodvratné. Ich čas vypršal.
„Kam odtiaľto pôjdeš?“ spýta sa Mirabella.
„Do vnútrozemia, musím nájsť cestu. Pôvodne som sa mal do Vlčieho
prameňa vrátiť v koči. Hádam sa mi to podarí.“
Joseph sa pozrie na kráľovnú po svojom boku. Nie je vôbec ako Arsinoe.
A už vôbec nie ako v jeho predstavách. Počul, že Mirabella sa nosí ako páv,
akoby už dávno mala korunu na hlave. Že keď kráča po ulici, každý pred
ňou musí padnúť na kolená. Že ju držia pod zámkom v sídle
Westwoodovcov alebo pod bdelým dozorom kňažiek v rolantskom chráme.
Predstavoval si ju ako vianočnú ozdobu, ktorá smie na denné svetlo iba
počas sviatkov a nikto sa s ňou nesmie hrať.
Mirabella vedľa neho však taká vôbec nie je. Je divá a odvážna. Čierne
vlasy nenosí zapletené do vrkoča ani vypnuté sponkami. Dumá, či túto
kráľovnú vídajú ostrovania v Rolante. Či všetky chýry o nej neboli lož.
A možno sa táto Mirabella zjavuje iba na plážach po búrke. Ak je to tak,
potom patrí len jemu a nikomu inému.
Posledné zvyšky vyhasnutého ohňa zahádžu pieskom a Mirabella zavedie
Josepha k strmému chodníku pod útesmi.
„Hore sa ide ľahšie ako dolu.“ Ukáže mu dorezané dlane.
Keď sa vyštverajú na útesy, kráčajú spolu lesom k ceste.
„Pravdepodobne musíš zájsť do najbližšej dediny pešo, aby si našiel
nejaký koč,“ vysvetlí mu Mirabella. „Kráčala som popri tejto ceste viac ako
deň a prešlo popri mne iba zopár ľudí na kočoch a povozoch.“
 Joseph náhle zastane. „Prečo nie si v Rolante so svojimi budúcimi
dvoranmi?“
Hovorí to tak, akoby sa jej trocha vysmieval. Ibaže on to tak nemyslí.
Chytí ju za ruku. „Tu vonku nie si v bezpečí.“
„Znieš ako moja priateľka Bree. Postarám sa o seba.“
„Napadlo mi, či náhodou nemáš namierené na juh, lebo tam žijú
Katharine a Arsinoe. Lenže to je vylúčené. Nesmieš na ostatné kráľovné
zaútočiť, kým sa neskončí Beltain – ibaže by sa zmenili pravidlá. Zmenili
sa? Bol som veľmi dlho preč.“
„Nezmenili,“ odpovie Mirabella. „Sem-tam prekĺznem von, aby som mohla
byť aspoň na chvíľu sama. Máš veľké šťastie, že som sa tadiaľto včera
túlala!“
„To je pravda,“ pripustí Joseph a usmeje sa. „Asi som tvojím dlžníkom.“
„Tiež si myslím.“
Už pred sebou vidia cestu, no ani jednému sa nechce opustiť druhého. Ich
kroky sú čoraz pomalšie, takmer sa vlečú. Keď sa Joseph ponúkne, že ju
odprevadí ešte kúsok na juh, Mirabella ho pobozká na líce.
Prvý bozk vedie k ďalším. Jednému zostane po tom druhom tak málo, že si
musia zobrať všetko, čo sa im núka. Keď začne slnko zapadať za obzor,
nedoputovali veľmi ďaleko, no medzi stromami aspoň ľahšie nájdu drevo
na oheň.
 CESTA Z VLČIEHO PRAMEŇA
Jules použije svoj dar, aby popohnala kone. Ešte nikdy necválali tak rýchlo.
Zvieratá aj ich jazdci však musia tak či tak prenocovať vo Vyšebránach,
a keď sa dostanú na predmestie Indridu, Arsinoe im za peniaze Billyho
otca požičia nové kone a zaplatí spiatočný odvoz požičaných zvierat do
Vlčieho prameňa.
Jules každého koňa láskyplne potľapká a pobozká na líce. Držali sa
statočne a rýchle tempo cvalu budú ich svaly ešte dlho cítiť.
„Tak poďme,“ zavelí Arsinoe. „Pokračujme.“
„Počkaj aspoň minútu,“ zastoná Billy a ponaťahuje si unavený chrbát.
Rozmaznaný mestský synáčik nie je zvyknutý na zhon ani na driemanie
v sedle. „Ešte som si neupravil strmene.“
„Ide to aj bez nich.“
„Ale nie tak dobre ako s nimi.“
Keď sa načiahne po remeň, dievčatá mu vyhovejú a využijú voľnú chvíľu,
aby si upravili vlastné strmene. Dvakrát si skontrolujú podbrušníky a Jules
dá hladnej Camden pás sušeného údenáča.
Arsinoe by najradšej pokračovala v ceste. Vždy, keď sa zastavia, vyzerá
Jules ako kôpka nešťastia. Už sú takmer v cieli. Čoskoro prídu k Rohatému
mysu, miestu, okolo ktorého sa mal Joseph plaviť a kde ho mohla zastihnúť
búrka.
„Odteraz zostaneme v lese,“ vyhlási Arsinoe.
„A to už prečo?“ nerozumie Billy.
„Uvidíš.“
Zoskočí zo sedla a otočí sa k čiernym vežiam Volroja. Indrid je zatiaľ
mestom jej sestry a preto doň Arsinoe nesmie vstúpiť bez pozvania. No po
Beltaine sa to zmení, a ak nastúpi na trón, budú tieto veže patriť jej – i keď
už len z pohľadu na ne sa jej točí hlava.
Rýchlo cválajú bludiskom ulíc z mačacích hláv až na štrkovú cestu, ktorá
sa po chvíli zmení na hlinu, preskočia posledný jarok a zmiznú medzi
stromami. V lese sa pohybujú pomalšie a indridským koňom sa okolie
nepáči – sú to elegantné tvory čierne ako vrany –, no Jules sa darí
udržiavať ich v pohybe. Camden je unavená a leží krížom cez Julesino
sedlo. Horská levica pradie a pridŕža sa konského krku. To, že jej kôň
nezomrie od strachu, je ďalší dôkaz, akú moc ma Julesin dar.
„Mali sme radšej zostať na ceste,“ ozve sa v jednej chvíli Billy. Nikto mu
neodpovedá a preto už nevydá ani hláska. Odkedy odišli z Vlčieho
prameňa, nikto sa neodvážil povedať nahlas, čo si myslia všetci: ak Joseph
spadol do ľadových vĺn, je s ním amen. Smrť by si poňho prišla v priebehu
niekoľkých minút a žiadne dôkladné pátranie im ho nevráti. Čoskoro to
zistia. Ak ich Arsinoino kúzlo zavedie na breh mora, budú to vedieť naisto.
Keď prídu k čistine, na ktorej je dosť miesta pre jazdcov, kone i táborový
oheň, Arsinoe zastaví svoje čierne zviera.
„Dobre teda, poďme nazbierať drevo.“
„Nazbierať drevo? Veď len pred chvíľou sme vymenili kone,“ namietne
Billy.
Arsinoe už zosadla, aby nazbierala popadané haluze. Nebude treba, aby
oheň dlho horel. Jules svojím nožom ošúpe kôru z brezového konára a na
navŕšené haluze hodí kôpku bielych a broskyňovo pomarančových pásov,
ktoré pripomínajú husté kučery.
Kým Arsinoe škrtá zápalkou, Jules si kľakne vedľa nej. „Budeš potrebovať
moje vlasy?“
Arsinoe prekvapene zdvihne zrak. Samozrejme, že to vie. Jules v nej
odjakživa vedela čítať ako v otvorenej knihe.
 Arsinoe siahne do svojho koženého vreca a vytiahne malý strieborný nôž.
Vytiahne ho z pošvy. Ostrá čepeľ je mierne zahnutá a asi o polovicu dlhšia
než bežné nože vo Vlčom prameni. Vyzerá nebezpečne. Potom Arsinoe
vyberie Josephove šaty, ktoré si priniesla, a nôž položí na ne.
„Čo sa to tu deje?“ spýta sa Billy. „Čo to robíte?“
Arsinoe prihodí na oheň suchú burinu a tenké halúzky. Okrem nich nie je
široko-ďaleko ani živá duša. Cestou na čistinu nevideli ohrady ani nepočuli
štekot psov. Na stromoch sa nepohne ani lístok, zima trochu ustúpila
a okrem praskania horiaceho dreva panuje na čistine stiesňujúce ticho.
Jules si vyhrnie rukáv.
„Myslel som si, že vy naturalisti len nútite rozkvitnúť kvety a horské levy
udržať knihy na hlavách,“ zašepká Billy.
„Jules svoju levicu do ničoho nenúti.“ Arsinoe schmatne nôž a špičkou
pátravo prehŕňa kôpku oblečenia. „A áno, vie nechať rozkvitnúť kvety.
Lenže ja nie. Ja mám iba toto.“
„Nízku mágiu,“ vysvetlí Jules.
„Čary pre neobdarených.“ Arsinoe zakvačí zuby do Josephovej košele
a odtrhne z nej pás látky.
„To neznie dobre,“ pokračuje Billy. „Prečo mám pocit, že si to až doteraz
tajila?“
„Lebo tajila,“ prizná Arsinoe.
„Nízka mágia je totiž zradná,“ vysvetlí Jules. „Lebo vypáli proti tebe.“
„Tak prečo ju potom teraz používate?“
Arsinoe mu podrží nôž pred tvárou. „Chceš nájsť Josepha, alebo nie?“
Jules ustarostene sleduje, ako sa nôž v Arsinoinej ruke chveje. Sama sa
s nízkou mágiou ešte nikdy nezahrávala, ani len vo veku, keď sa vo väčšine
detí na ostrove prebudí určitá zvedavosť. S nízkou mágiou sa neradno
zahrávať. Nedá sa vlastniť ako dar, ani sa nedá uviazať na vôdzku ako
pomocník. Nepozná hranice. Kňažky z chrámu ju niekedy volajú škodlivá
modlitba: možno vás mágia vypočuje a možno nie, no vždy si vyžiada
svoju daň.
„Dobre teda.“ Jules vystrie ruku.
„Počkaj!“ zvolá Billy, kým Arsinoe stihne urobiť prvý zárez. „Joseph by
nechcel, aby si to robila. Neschvaľoval by to!“
„Ja viem. Ale aj on by to urobil pre mňa, keby sa po mne zľahla zem.“
„Zatvor oči,“ prikáže jej Arsinoe. „Mysli na Josepha. Nemysli na nič iné,
iba na neho.“
Jules prikývne. Arsinoe sa zhlboka nadýchne a zareže do mäkkého mäsa
na Julesinej ruke, hneď vedľa palca. Krv vytečie v tenučkých červených
čiarach, ktoré sa spoja a kvapkajú na zem. Arsinoe opatrne reže ďalej
a vytvára zložitú sieť symbolov, ktoré jej ukázala Madrigal.
Podrží Julesinu ruku nad Josephovou košeľou. „Zatni.“
Jules stlačí prsty. Krv pokropí látku. Keď je jej dosť, Arsinoe hodí
zakrvavenú košeľu na oheň a rýchlo svojej priateľke previaže porezanú
ruku odtrhnutým pásom látky.
„Teraz vdýchni dym.“
„Nezobrala si mi priveľa krvi?“ spýta sa Jules neisto. „Je mi akosi čudne.
Moje oči…“
„Neboj sa. Mysli na Josepha.“
Spálená krv dodala dymu štipľavý zápach. Arsinoe a Billy s morbídnym
uchvátením sledujú, ako Jules vdychuje čierne kúdoly a kúzlo jej
vydlabáva vnútro. Nízka mágia z nej urobí prázdnu nádobu pre hocičo, po
čom dym zatúži. A ak Arsinoe urobila všetko správne, dym zatúži len po
Josephovi.
„Je jej dobre?“ strachuje sa Billy.
„Čoskoro jej zasa bude,“ odvetí Arsinoe, hoci to v skutočnosti sama nevie.
Na tom však nezáleží. Teraz už niet cesty späť.
Arsinoe a Billy vedú kone za Jules, ktorá sa nemotorne tacká pomedzi
stromy. Nie je to ľahké – keďže Julesin dar už zvieratá neupokojuje, sú
nervózne a snažia sa im vytrhnúť. Boja sa toho, čo sa stalo z Jules: mágia
v schránke z mäsa a kostí, v ktorej nezostala nijaká osobnosť.
„Čo to s ňou robíš?“ šepne Billy.
„Ja nič nerobím. Hľadá Josepha.“
To hľadá Josepha. Nie je to Jules. No len čo ho nájdu, Jules sa im zasa vráti
z područia neznámej sily. Alebo v to Arsinoe aspoň dúfa.
Camden vrazí do Arsinoinej nohy a nervózne zavrčí. Zdá sa, že levici je
z kúzla trochu zle. Nechce byť v blízkosti škrupiny, ktorá je i nie je Jules,
a tak sa radšej drží pri koňoch.
Billy prejde pohľadom z levice na Arsinoe.
„Ako dlho už robíš… toto?“ Mykne hlavou za nich, smerom k opustenému
táborovému ohňu.
„Prečo?“
„Lebo sa mi zdá, že ti to nejako nejde.“
Od čistého sklamania zvesí kútiky úst, za čo si od Arsinoe okamžite
vyslúži buchnát.
„Veď to funguje, nie? A navyše si nemyslím, že ty si ten pravý, kto to
môže posúdiť.“
Jules jej povedala, že podľa Josepha je Billy na najlepšej ceste zaľúbiť sa
do nej. Lenže sa mýlila. Arsinoe ho prekukla a hlboko v jeho vnútri vidí
temné plány jeho otca. Ožení sa s kráľovnou. S vyvolenou kráľovnou, aby
získal jedinú korunu. Aj napriek tomu sa jej páčilo spriateliť sa s Billym.
Navyše má pre jeho pohnútky pochopenie.
Jules pred nimi zhlboka zastoná. Potom skríkne a rozbehne sa k pobrežiu.
K vode. Arsinoe sa ustráchane pozrie na Billyho a on jej stisne plece.
 Po chvíli Jules zmení smer a opäť beží rovno dopredu.
Arsinoe chvatne podá opraty svojho koňa Billymu.
„Zostaň tu,“ prikáže mu. „Cam, za mnou!“
Levica nepotrebuje, aby ju povzbudzovala dvakrát. Akoby cítila, že Jules
sa vracia do svojho tela. Nastraží uši a hlasno pradie, keď sa spolu
s Arsinoe rozbehnú za Jules.
Joseph a Mirabella kráčajú ruka v ruke. Dokonca i po dlhom ráne pri ohni
sa nezadržateľne blížia k hlavnému mestu. Je jedno ako pomaly kráčajú,
čoskoro sa budú musieť rozlúčiť. Ani jeden z nich to už nemôže dlhšie
odkladať.
Joseph sa vráti do Vlčieho prameňa. K svojej milej, kam patrí, a táto
zvláštna medzihra sa skončí.
No nezabudnú na ňu.
„Nemá zmysel smútiť,“ povedala mu Mirabella večer, keď ležali v objatí
pred ohňom. „Je to skrátka tak, ako to je. I keby si bol slobodný, nikdy by
som s tebou nemohla zostať.“
Medzi stromami sa čosi pohne a Mirabella zmeravie. Joseph sa pred ňu
okamžite ochranársky postaví. Možno je to pátracia výprava z Rolantu.
Takmer v to dúfa, lebo by ju aspoň odvliekli nasilu a nemusela by sa od
neho odtrhnúť z vlastnej vôle.
Lesom sa ozve vysoký dievčenský hlas. Josephove prsty sa od nej odlepia.
„Jules?“ zavolá do diaľky. „Jules!“
Na okamih sa otočí k Mirabelle a ona v jeho očiach zazrie stopu ľútosti.
Potom odbehne do lesa a nechá ju osamote.
Mirabella sa vydá za ním a udržiava si bezpečný odstup. Je dosť blízko,
aby uvidela dievča, ktoré sa skrčene vyrúti z nízkych kríkov ako dajaké
zviera.
„Joseph!“
 Dievča sa mu bez akejkoľvek ladnosti hodí na hruď a oblapí ho oboma
rukami. Vzlyká – veľmi hlasno na takú malú osobu.
„Tvojej matke sa o tebe snívalo,“ povie zadychčane. „Tak som sa bála!“
„Nič mi nie je, Jules.“ Pobozká ju na hlavu. Ona vyskočí a pritlačí svoje
pery na Josephove.
Mirabella má odrazu pocit, akoby jej srdce vyletelo z hrude a hompáľalo
sa na nitke. Rýchlo cúvne do tieňov stromov, kým Joseph bozkáva dievča,
ktoré ľúbi celý život.
Čosi zašuští v kríkoch a na zamilovanú dvojicu sa vrhne veľká zlatá
šelma.
Mirabella sleduje, ako obaja hladkajú horskú levicu. Sú to teda naturalisti.
A taký silný pomocník je hodný kráľovnej. Arsinoe je určite niekde
nablízku. Arsinoe, jej sestra.
A vtom ju zbadá. Beží do kopca s úsmevom, ktorý Mirabella okamžite
spozná, a krátke vlasy jej povievajú nad plecami.
Mirabella chce zakričať. Chce otvoriť náruč. Lenže má priveľký strach
urobiť čo i len najmenší pohyb. Hoci už ubehlo toľko rokov, odkedy
Arsinoe videla naposledy, jej sestra sa vôbec nezmenila. Dokonca má na
nezbednej tvári rovnaké škvrny od hliny.
Spoza stromu vyjde ďalší chlapec, ktorý vedie tri kone. Možno ich sluha.
„Už sme si mysleli, že si mŕtvy,“ povie Arsinoe.
„Veď vidím. Ani ste sa neunúvali priviesť štvrtého koňa.“
Všetci sa rozosmejú, len Jules zostáva vážna.
„To nie je vtipné… ešte nie.“
Mirabellu nevidia. Ona sleduje, ako sa objímajú, a počúva ich smiech. Aj
keď opakovane otvára ústa ako ryba na suchu, nevie nájsť odvahu
prehovoriť. Radšej si čupne za strom a trpí v tichosti. Nepotrvá dlho, kým
odídu.
Arsinoe si vydýchne od úľavy, keď si Joseph a Jules padnú do náručia. Už
je to zasa jej stará dobrá Jules. Len čo zbadala Josepha, kúzlo ju prepustilo.
„Si zranený?“ zavolá Billy z väčšej diaľky. Kone sú ešte nervózne a on má
plné ruky práce, aby ich udržal.
„Nie,“ odpovie Joseph. „Ale loď je fuč. Zastihla ma búrka a potopila mi ju.
Len tak-tak som doplával na breh.“
„Myslel som si, že som ťa naučil oveľa lepšie plachtiť,“ pokrúti Billy
hlavou a zasmeje sa.
„Ty si ho vôbec nenaučil plachtiť,“ ozve sa Arsinoe poza plece. „Joseph
lozil po palube, keď ešte nevedel chodiť.“
„Jules.“ Joseph sklopí zrak na jej ruku obviazanú premočenou látkou. „Čo
sa ti stalo?“
„Neskôr,“ predbehne ju Arsinoe. „Nestačí, že si sa nám neutopil? V prvom
rade by sme ťa mali dostať z tohto lesa a nad tanier teplého jedla.“
„Máš pravdu,“ prikývne Joseph. Jednou rukou si pritiahne Jules, no popri
tom sa krátko obzrie za seba, medzi stromy. Arsinoine oči nasledujú jeho
pohľad a všimne si záblesk čiernej sukne. Keď sa všetci spoločne poberú na
odchod z lesa, Arsinoe tajne nechá svoj nôž spadnúť. O chvíľu bude
poľahky predstierať, že ho stratila, aby sa poň mohla osamote vrátiť.
Mirabella nič nepočuje, až kým Arsinoe nevykročí spoza stromu. Ani len
halúzka jej nepraskne pod nohami.
„Arsinoe!“
„Nevieš sa dobre skrývať. Tá tvoja rozkošná čierna sukňa kričí už
z diaľky.“
Mirabella zmeravie pri tóne Arsinoinho hlasu. Oči jej vyletia k sestrinej
ruke, v ktorej zviera strieborný nôž. Všetci jej hovorili, aké sú jej sestry
slabé. Že zabiť ich bude úplná hračka. No Mirabelle sa to nezdá ľahké.
Arsinoe má nad ňou v tejto hre prevahu.
 „Čo tu robíš?“ spýta sa Arsinoe.
„Neviem,“ odvetí Mirabella. Znie ako blázon. Keď odchádzala z Rolantu,
ani vo sne by jej nenapadlo, že uvidí jednu zo svojich sestier a začuje jej
hlas. A teraz stoja zoči-voči. Akoby ich k sebe niečo priviedlo.
„Ale si vyrástla,“ zhodnotí Mirabella.
Arsinoe si odfrkne. „Vraj vyrástla.“
„Pamätáš sa na mňa?“
„Viem, kto si.“
„Na to som sa nepýtala.“ Nevie uveriť, ako veľmi sa túži Arsinoe dotknúť.
Až do tejto chvíle si neuvedomovala, ako veľmi jej sestra chýbala.
Urobí krok dopredu. Arsinoe cúvne a zovrie nôž tak pevne, až jej obelejú
hánky.
„Pre to tu nie som,“ ubezpečí ju Mirabella.
„Je mi fuk, prečo si tu.“
„Takže sa nepamätáš,“ usúdi Mirabella. „To nič. Ja sa pamätám dosť za nás
obe. Rada ti o tom porozprávam, ak budeš ochotná počúvať.“
„Počúvať čo?“ Arsinoine podozrievavé oči zaletia k tieňom stromov.
Naturalisti ju naučili báť sa. Naučili ju i nenávidieť, ako sa to chrám snažil
vštepiť Mirabelle. Lenže všetko boli iba lži.
Mirabella vystrie ruku. Nevie, čo urobí, ak ju Arsinoe prijme, no musí to
aspoň skúsiť.
Zadunia podkovy. Arsinoe odskočí, keď sa spomedzi stromov vyrútia
jazdkyne. Už nie sú osamote. Zo všetkých strán ich obklopia ozbrojené
kňažky a krúžia okolo nich ako vyhladované supy.
„Čo to má znamenať?“ zavrčí Arsinoe. „Prepadnutie z úkrytu?“ Prebehne
pohľadom po noži vo svojej ruke, akoby zvažovala, že Mirabellu zadrží ako
rukojemníčku. Namiesto toho však z plných pľúc zakričí: „Jules! Jules!“
O niekoľko sekúnd sa dievča i levica prirútia na čistinu a Joseph beží tesne
za nimi. Nepreniknú však až k Arsinoe. Kňažky pomocou koní zovrú sestry
do tesnejšieho kruhu.
„Arsinoe, nie!“ spustí Mirabella.
„Kráľovná Mirabella!“
Za zvuku známeho hlasu zvraští čelo. Rho sedí obkročmo na vysokom
bielom koni. V jednej ruke stíska opraty. V druhej sa jej zablysne dlhý,
pílkovitý chrámový nôž.
„Si zranená?“
„Nie. Nič mi nie je! Som v bezpečí! Dajte nám pokoj!“
Rho popoženie svojho koňa medzi dve sestry tak násilne, že Arsinoe sa
zatacká a spadne horeznačky na lesné lístie.
„Rho, prestaň!“
„Nie,“ odsekne kňažka. Schmatne Mirabellu za rameno a vytiahne ju na
sedlo, akoby bola ľahká ako pierko. „Na toto je priskoro,“ oznámi nahlas.
„Ani ty nemôžeš porušiť pravidlá. Odložte si svoje vražedné hry, až kým sa
neskončí Oživenie!“
Arsinoe ju zo zeme prebodáva pohľadom. Mirabella krúti hlavou, no
nemá to cenu. Rho dá pokyn kňažkám a všetky v tesnej formácii odcválajú
na sever. Stačí pár sekúnd a stratia sa Arsinoe i Josephovi z dohľadu.
„Veľkňažka nie je nadšená, kráľovná moja,“ zašušká Rho Mirabelle do
ucha. „Nemala si ujsť.“
 HVIEZDNE JAZERO
Luca sa stretne so Sarou Westwoodovou na brehu Hviezdneho jazera.
Rozľahlé, hlboké jazero, ktoré sa ťahá podstatne viac do šírky ako do dĺžky,
leží ďaleko vo vnútrozemí. Na tomto mieste pramení Modrá rieka a práve
sem priviedli Mirabellu na prvé stretnutie s veľkňažkou. Z Rolantu je to
pomerne ďaleko na šálku čaju a vychladnutý obed, no aspoň tu nepočúva
toľko zvedavých uší.
Sara sa veľkňažke ukloní na pozdrav. Minulý rok jej do vlasov votkal viac
sivých prameňov a v kútikoch očí sa jej vlnia prvé vrásky. Do konca
Nástupného roka zo Sary možno bude starena.
„Nijaké správy?“
„Zatiaľ žiadne,“ odpovie Luca. „Ale Rho už ju nájde.“
Sara sa zahľadí na oceľovomodrú hladinu. „Naša Mira,“ hlesne smutne.
„Nevedela som, že je nešťastná. Nikdy by mi nenapadlo, že pred nami raz
začne skrývať svoje pocity. Čo ak sa jej niečo stalo?“
„Nič sa jej nestalo. Bdie nad ňou Bohyňa.“
„Ale čo urobíme?“ spýta sa Sara. „Neviem, ako dlho to udržíme v tajnosti.
Služobníctvo už začína niečo tušiť.“
„Keď sa Mirabella vráti, nebudú mať nijaký dôkaz. Nerob si starosti. Nikto
sa nikdy nedozvie, že utiekla.“
„A čo ak ju nenájde Rho, ale niekto iný? Čo ak…“
Luca ju schmatne za rameno. Dotyk veľkňažky odjakživa vedel zastaviť
klíčiacu paniku. A Luca dnes na paniku rozhodne nemá čas. Nepožiadala
Saru, aby sem merala takú dlhú cestu, len aby zahnala jej obavy.
Zavedie Saru popri brehu k mladým jedličkám a veľkej tmavej zvetranej
skale, ktorá je plochá ako stôl. Kňažky jej ho prestreli a pripravili čaj,
chlieb a polievku ohriatu nad malým ohňom.
 Luca si napne staré kosti a vylezie na skalu. S potešením si uvedomí, že to
nie je až také ťažké, a kňažky jej pripravili i vankúš na sedenie
a poskladanú mäkkú deku.
„Prisadneš si a naješ sa so mnou?“
„Najem sa,“ odpovie Sara s vážnym pohľadom na skalnatý stôl, „no ak ti
to nebude prekážať, veľkňažka, nesadnem si.“
„Prečo?“
„Tá skala je posvätná,“ vysvetlí jej Sara. „Kňažky elementalistov na nej
obetovali zajace a ich srdcia hádzali do jazera.“
Luca prejde dlaňou po skale. Teraz, keď vie, koľko krvi do nej vsiaklo, zdá
sa jej byť čímsi viac ako iba skalou. A je si istá, že to nebola len zajačia krv.
Za mnohými vecami na celom ostrove sa ukrýva oveľa viac, ako vidí oko.
Existuje toľko miest, kde Bohyňa neustále bdie. Aká dokonalá náhoda, že si
Luca vybrala práve toto miesto, aby prediskutovala obetovanie kráľovien.
Luca natrhá chlieb a podá kúsok Sare. Je do dobrý, mäkký chlieb s peknou
ovsenou kôrkou, no Sara si ani raz neodhryzne. Mrví ho medzi prstami,
kým sa nerozpadne na omrvinky.
„Nikdy by som si nemyslela, že Mirabella vyvedie čosi také,“ povie Sara.
„Veď bola vždy taká svedomitá.“
„Vždy nie,“ podotkne Luca, kým sa zahryzne do chleba. Spomína si na
časy, keď Mirabella nepočúvala nikoho a nič. Bolo to však už veľmi dávno
a odvtedy z nej vyrástla dôstojná mladá kráľovná.
„Čo si počneme?“
Luca si odpije z čaju a bojuje s nutkaním vylepiť Sare zaucho. Je to dobrá
žena a už veľa rokov ju považuje za svoju priateľku. Je však jednoducho
primäkká. Ak má niekedy veliť Čiernej rade, bude potrebovať chrbtovú
kosť z ocele, aby ju udržala pokope. Veľkňažka Luca občas ľutuje svoju
nástupkyňu, lebo vie, že práve jej pripadne táto úloha.
 „Čo si počneme,“ zopakuje pokojne. „Vskutku. Hneď ti to prezradím, milá
Sara, no najprv mi povedz, čo vieš o bielorukých kráľovnách.“
„Sú požehnané,“ odvetí Sara váhavo. „Štvrté dcéry.“
„Presne tak, no to nie je všetko. Kráľovná sa stáva bielorukou vtedy, keď
jej sestry zomrú inak ako jej vlastnou rukou. Či už ich utopí dula hneď po
narodení, padnú za obeť dajakej nešťastnej kliatbe, alebo…“ Luca sa na
chvíľu odmlčí, „alebo keď ich ľud obetuje v mene jedinej pravej kráľovnej.“
„O tom som jakživ nepočula.“
„Je to prastará legenda. Alebo som si aspoň myslela, že je to iba legenda.
Čosi ako povesť, aká koluje o Obetnom roku. Táto je však taká stará, že sa
ani nečudujem, prečo sme si nevšimli znamenia.“
„Aké znamenia?“
„Arsinoinu a Katharininu slabosť. Bezhraničnú moc našej Miry. A,
pravdaže, Mirabellin odpor k zabíjaniu.“ Luca si pritlačí ruku na čelo. „Tak
veľmi sa hanbím priznať, že som to vždy považovala za jediný nedostatok
našej kráľovnej.“
„Nerozumiem. Ty teda veríš, že Mirabella má odpor zabiť svoje sestry,
lebo je jej súdené stať sa bielorukou kráľovnou? A že Arsinoe s Katharine…
má obetovať ľud?“
„Keď nadíde večer po obrade Oživenia, stanú sa posvätnou obetou
Bohyni.“
Luca zabubnuje prstami po skale. Hlboko v jej chladnom vnútri zaznie
ozvena, ako tlkot ľudského srdca.
„Toto sú staré príbehy,“ pokračuje veľkňažka. „Príbehy o kráľovnej, ktorej
moc už od narodenia zatieňuje jej sestry. Jediná pravá kráľovná vo svojom
pokolení. Večer po Oživení to ľud spozná a zvyšné kráľovné odovzdá
plameňom.“
Luca napäto čaká. Sara dlho mlčí. Stojí bez najmenšieho pohybu
s dlaňami zopnutými na bruchu.
„Bolo by to tak oveľa ľahšie,“ prehovorí napokon a Luce padne kameň zo
srdca. Sara má sklopený zrak, no nezáleží na tom, či veľkňažke naozaj
uverila. Rho mala pravdu. Sara urobí všetko, čo jej chrám prikáže.
„Nezaťažuj sa tým,“ dodá Luca chvatne. „Čo sa má stať, stane sa. Ide iba
o to, aby bol ostrov pripravený. Vždy si bola silným hlasom nášho chrámu,
milá Sara. A bolo by lepšie, keby sa ľud o tom príbehu dozvedel ešte
predtým, ako ho uvidí na vlastné oči.“
Sara prikývne. Tento príbeh bude šíriť tak svedomito, ako rozširovala
chýry o Mirabellinej sláve. Večer po Oživení bude ľud napäto čakať. Možno
sa dokonca chopí nožov sám.
Podíde k nim novicka, aby im doliala čerstvý čaj. Pod záhybmi jej habitu
Luca zazrie záblesk striebra na dlhom pílkovitom chrámovom noži.
S príchodom Beltainu bude taký visieť na páse každej oddanej kňažky.
Nie je to lož, povedala jej Rho. Skrýva sa za tým určitá pravda. A robia to
pre dobro ostrova. Niekto musí zobrať veci do svojich rúk, keď ich
vyvolená kráľovná odmieta.
Po obrade Oživenia, keď bude beltainský dav opitý a vo vytržení
z Mirabellinho vystúpenia, predstúpia ozbrojené kňažky, aby Arsinoe
a Katharine zoťali hlavy. Odrežú im ich pod krkom a odseknú im ruky
v pleciach. A keď s nimi skoncujú, budú mať novú kráľovnú.
 PANSTVO EFEMÉRA
Arronovci privítajú delegáciu Chatworthovcov jediným spôsobom, ktorý
poznajú: večierkom. Nie je to však pompézna, jagavá slávnosť v tanečnej
sále v severnom krídle. Hoci ani tu sa neubránia okatej ukážke svojho
prepychu, večierok na počesť mladého Chatwortha má slúžiť v prvom rade
na zoznámenie kráľovnej so svojím potenciálnym manželom. Preto sa táto
schôdzka bude odohrávať v menšej jedálni na druhom poschodí, kde bude
o čosi intímnejšia atmosféra. A kde môžu usadiť Katharine do stredu stola
ako zlatý klinec večera.
Je vzrušujúce, že panstvo sa znova pripravuje na večierok a hemží sa to tu
ľuďmi. Bratranec Lucas si priviedol sluhov zo svojej domácnosti a klania sa
Katharine zakaždým, keď ju vidí, aj keby len prechádzala po chodbe. Vždy
sa mu pritom na tvári roztiahne zvláštny úsmev a Katharine si nie je
istá, či sa na ňu usmieva, alebo sa jej smeje.
Nanešťastie sa s príchodom ľudí do Efeméry dovalila i Genevieve, ktorá si
svoje vyhnanstvo zobrala nanajvýš osobne. Ako mladšej sa jej protiví, že
ju jej staršia sestra Natalia vylúčila zo života na panstve, a od svojho
návratu preto trvá na tom, aby ju zapájali do každého plánovania.
„Ešte stále ma bolí temeno z nekonečných účesov, do ktorých mi skúšali
zapliesť vlasy,“ posťažuje sa Katharine Pietyrovi a oprie si oňho chrbát.
Ukryli sa medzi policami v knižnici, na jednom z mála miest, kde môžu byť
od Genevievinho návratu sami.
„Chuderku Giselle určite bolia prsty,“ pokračuje Katharine. „Genevieve
nikdy nie je spokojná s mojimi vlasmi.“
„Máš prekrásne vlasy,“ pochváli ju Pietyr. „Sú dokonalé.“
Genevieve kázala skúšať vrkoč za vrkočom, drdol za drdolom. Nechala
kráľovnej zapliesť do vlasov koráliky čierne ako noc a biele ako perly, len
aby ich jej zasa vytiahla. A všetko len pre to, aby napokon vyhlásila, že
Katharine má ešte vždy príliš tenký krk a mala by nosiť vlasy rozpustené,
aby to zakryla.
„Niekedy si myslím, že Genevieve chce, aby som zlyhala,“ šepne
Katharine.
„Nepočúvaj ju.“ Pietyr jej pobozká boľavú červenú chrastu blízko spánku.
„Len čo nápadník odíde, Natalia ju zasa pošle do jej domu v meste. Potom
sa na ňu nebudeš musieť dívať až do Beltainu.“
Otočí sa v jeho náručí, aby ho pobozkala.
„Presne takto musíš bozkávať toho mladého Chatwortha,“ vysvetlí jej
vzápätí. „Nebude však ľahké nájsť ideálny okamih počas tohto malého,
nedomysleného večierka. Skôr či neskôr sa však naskytne chvíľa, aby si sa
s ním niekam vytratila.“
„Čo ak sa mi nebude páčiť?“
„V tom prípade si naňho jednoducho zvykneš. No ak nie, nič zlé sa
nestane. Ty si kráľovná a budeš si medzi nápadníkmi vyberať.“
Pohladí ju po líci a zdvihne jej bradu. Veď on už sa postará, aby žiadny
z nápadníkov nepadol do osídiel Mirabelly. A ani Katharine.
William Chatworth mladší je celkom pekný mladík. Nie je až taký
okúzľujúci ako Pietyr, no má široké plecia, ostré črty tváre a veľmi krátke
vlasy, ktorých farba pripomína mokrý piesok. Oči má tuctovo hnedé, no
pozerajú sa pevne a pokojne – dokonca aj na večierku v obklopení
travičov.
Prišiel sám, bez rodičov, iba v sprievode dvoch sluhov. Napätý výraz jeho
tváre prezrádza, že to nebol jeho nápad. Hodili ho do jamy levovej. Nájde
sa však i horšia spoločnosť, medzi ktorú môže pevninčan zavítať. Navyše,
veľa Arronovcov udržiavalo dobré vzťahy s posledným manželom
kráľovnej. Zo všetkých rodín na ostrove majú práve oni najlepšie
vedomosti o pevnine a tamojších zvykoch.
S výnimkou meravého úklonu a vzájomného predstavenia zatiaľ spolu
neprehodili ani slovko. Väčšinu večera sa rozprával s Lucianom, no
Katharine ho tu i tam pristihla pri tom, ako si ju pozorne premeriava.
Podáva sa večera. Opekané bravčové medailóniky s trojuholníkom
dozlatista upečeného zemiakového nákypu. Všetko bez jedinej kvapky
jedu, pochopiteľne. Arronovci sa veľmi premáhajú, aby dali najavo
nadšenie, hoci iba tí hladní ako vlky si doprajú viac ako jedno malinké
hryznutie.
Genevieve schmatne Katharine za rameno a zaborí jej nechty do kože.
„Len teraz nezačni žrať ako prasa,“ zasyčí. „Len preto, že v tom nie je jed.“
Aby zdôraznila, že to myslí vážne, uštipne Katharine z celej sily do
lakťovej jamky. Katharine od bolesti takmer skríkne. Zajtra jej ju bude
hyzdiť tmavá podliatina, ktorú bude znova musieť zakrývať dlhými
rukávmi a rukavičkami.
Pietyr ich pozoruje z opačnej strany stola a škrípe zubami. Zdá sa, že už-
už preskočí taniere a vykrúti Genevieve krk. Katharine sa mu pozrie do očí
a očividne ho tým upokojí. Nakoniec mal pravdu. Musí to s ňou vydržať,
iba kým neodíde nápadník. Potom Genevieve opäť vyženú z Efeméry.
Keď všetci dojedli alebo aspoň šikovne poposúvali pokrm z jedného
okraja taniera na druhý, len aby to vyzeralo, že si dostatočne pochutili,
Natalia presunie spoločnosť do salónika. Edmund podáva pohárik
alkoholu, aby všetkým vytrávilo, ktorý je pravdepodobne otrávený, lebo
Arronovci sa k nemu zletia ako holuby na chlebovú kôrku. Ďalší sluha
nesie strieborný podnos so zelenou fľašou a dvoma pohármi – čosi
špeciálne pre kráľovnú a jej nápadníka.
„Dovoľ,“ povie Katharine. Zdvihne fľašu za hrdlo a poháre za stopky. Keď
si Lucian všimne, ako sa k nim blížia, pokloní sa kráľovnej i mladému
Chatworthovi na rozlúčku.
„Napiješ sa so mnou, William mladší?“
„Samozrejme, kráľovná Katharine.“
Obom naleje šampanské, ktoré sa trbliece a šumí.
„Môžeš ma volať Katharine, ak chceš. Alebo dokonca iba Kat. Viem, koľko
času človek stratí s vyslovením celého titulu.“
„Nie som naň zvyknutý,“ ospravedlní sa jej. „Mal som si to nacvičiť.“
„Na to budeš mať kopu času.“
„A prosím ťa, volaj ma Billy. Alebo William. Niektorí ľudia na ostrove ma
začali volať junior, no ja by som bol radšej, keby sa to nerozšírilo.“
„Je to zvláštny zvyk, pomenovať dieťa po rodičovi. Takmer akoby rodič
dúfal, že raz zdedí telo svojho potomka.“
Spoločne sa zasmejú.
„Môj otec vždy hovorí, že by bola škoda nepoužiť dobré meno druhý raz.“
Katharine sa musí opäť zasmiať. Poobzerá sa po miestnosti. „Všetci nás
sledujú a predstierajú opak. Ja by som uprednostnila, keby sme sa spoznali
inak.“
„Vážne? A ako?“
„Niekde vonku, v pekný jarný deň. V sedle, aby si mi rovno dokázal, aký
si nebojácny, a porazil ma v pretekoch.“
„Skutočnosť, že som sem prišiel osamote, podľa teba nedokazuje moju
odvahu?“
„Máš pravdu. To rozhodne dokazuje.“
Je nervózny a pohár sa mu rýchlo vyprázdňuje. Katharine mu doleje.
„Arronovci tu žijú už veľmi dlho,“ zhodnotí a Katharine súhlasne
prikývne.
Arronovci zapustili do Efeméry korene. A nemôžu za to len ich jedy
a morbídne umenie na stenách – zátišia plné surového mäsa a kvetov
a čiernych hadov, ktoré sa ovíjajú okolo nahých tiel. Ich prítomnosť vsiakla
do samotných základov panstva. Teraz už je každý centimeter dreva
a každý tmavý kút ich súčasťou.
„Pôvodné sídlo rodiny Arronovcov leží v Prynne,“ vysvetlí mu Katharine.
„Panstvo Efeméra je právoplatným domovom kráľovských správcov, čo
znamená, že jeho obyvatelia sa menia spolu s kráľovnou.“
„Chceš povedať, že ak Arsinoe získa korunu, budú tu bývať Milonovci?“
Billy v momente zatvorí ústa, akoby dostal pokyn nespomínať mená jej
sestier.
„Presne tak,“ odvetí Katharine. „Myslíš si, že by sa im tu páčilo? Že by sa
tu cítili ako doma?“
„Nie,“ pokrúti hlavou a zdvihne oči k vysokánskym stropom a oknám
zahaleným zamatovými závesmi. „Povedal by som, že by oveľa radšej
bývali v stanoch na dvore.“
Katharine vybuchne do smiechu. Smeje sa od srdca a len čo si to
uvedomí, jej oči previnilo vyhľadajú Pietyrove. Odtiahol sa do vzdialeného
kúta a predstiera, že so záujmom počúva ustarostený rozhovor Renaty
Hargrovovej s Margaret Beaulinovou, no celý čas vrhá žiarlivé pohľady na
Katharine a jej nápadníka. Proti svojej vôli si prizná, že by to bolo oveľa
ľahšie, keby sa dnešného večierka nezúčastnil.
„Billy, nechcel by si vidieť viac z nášho panstva?“ spýta sa ho.
„S veľkou radosťou.“
Nikto nenamieta, keď spolu vyjdú na chodbu, hoci v už tak či tak stíšenej
konverzácii zavládne chvíľkové ticho. Len čo za sebou zatvoria dvere
salónika, Katharine si zhlboka vydýchne od úľavy. Pevninčan sa na ňu
nechápavo pozrie a tvár jej zaleje červeň.
„Občas mám pocit, že od toľkých formalít začnem kričať,“ zdôverí sa mu.
 Usmeje sa na ňu. „Viem, ako to myslíš.“
Katharine si to nevie predstaviť. Čoskoro to však všetko zažije na vlastnej
koži. Celý Beltain je jedna formalita za druhou: Poľovačka, Vylodenie
a Oživenie. Chuderka jeho pevninská myseľ bude mať čo robiť, aby si
zapamätala protokol a všetky pravidlá.
„Pravdepodobne ti nedajú ani na chvíľu vydýchnuť,“ pokračuje Billy. „Ani
len od takýchto stretnutí. Koľko nápadníkov ťa ešte čaká, kráľovná
Katharine?“
„Neviem. Kedysi ich bolo veľa. Natalia si však myslí, že teraz ich nepríde
viac ako šesť alebo sedem.“
A pri pomyslení na Pietyra sa jej aj tento počet zdá ako priveľké bremeno.
Ako ho môže žiadať, aby stál bokom a pozeral sa? Sám prisahá, že chce
presne to, no ona dobre vie, že ju klame.
„Neznieš vzrušene,“ všimne si mladý Chatworth. „Tak sa mi zdá, že ani
jedna z kráľovien nemá záujem o dvorenie. Dievčatá u nás doma by šaleli,
keby mali toľko nápadníkov.“
Katharine sa pokúsi usmiať. Na okamih povolila slučku a teraz jej uniká –
takto by ho ešte mohla lapiť Mirabella aj s Westwoodovcami. Prinúti sa
podísť k nemu a zdvihnúť tvár k jeho ústam.
Má teplé pery. Keď jej bozk vráti, Katharine sa od neho takmer odtiahne.
Pri ňom sa v žiadnom bozku nestratí tak ako pri Pietyrovi. Nemá zmysel
ani len dúfať v opak. A keď nastúpi na trón, zažije takýchto chvíľ oveľa
viac. Chvíľ bez štipky vášne, počas ktorých bude celé jej vnútro kričať,
kým sa konečne nebude môcť vrátiť k Pietyrovi.
„To bolo pekné,“ povie Chatworth napokon.
„Áno. Bolo.“
Rozpačito sa na seba usmejú. Jeho slová nezneli o nič úprimnejšie ako tie
jej. No i tak sa k sebe predklonia, aby to zopakovali.
 VLČÍ PRAMEŇ
„Nenávidíš ju, však?“ spýta sa Joseph, kým sedí s Arsinoe za kuchynským
stolom u Milonovcov a Madrigal čistí čerstvo vyrezané runy na
kráľovninej ruke. Teraz sa jej už ťahajú až k obom zápästiam a na
vnútornej strane predlaktí sa jej pomaly hoja rany, cez ktoré jej púšťala krv
na motúzy.
„Myslíš Mirabellu?“ spýta sa Arsinoe. „Pravdaže ju nenávidím.“
„Ale prečo? Veď ju ani nepoznáš.“
Keď k nej v lese Mirabella vystrela ruku, na chvíľu takmer túžila uveriť
v niečo iné. Potom sa však prirútili kňažky – ktoré vyzerali väčšmi ako
vojačky než služobníčky chrámu – a aj ten najslabší plamienok nádeje
vyhasol. Jej sestra je prefíkaná a mocná. Prišla k nej veľmi blízko. Očividne
potrebuje toľko vojačiek, aby ju udržali na uzde. Aby jej zabránili
odkradnúť sa a zabiť svoje sestry skôr, než nadíde správny čas.
„Mne sa na tom nezdá nič čudné,“ povie Arsinoe. „Čo nechápeš? Musí to
byť jedna z nás. Musí to byť ona. Celý život počúvam, že to musí byť ona.
Že ja musím zomrieť, aby ona mohla vládnuť. Že na mne vôbec nezáleží,
lebo je tu ona.“
Na druhom konci kuchyne sa starká Cait oháňa utierkou, aby si z pleca
odohnala svoju vranu. Aria odletí do vedľajšej miestnosti a vráti sa
s pohárom plným šalviovej masti. Pristane na stole a zaťuká sklom po
dreve.
„Tak tej sa ani nedotknem,“ namietne Madrigal. „Je mazľavá a smrdí.“
„Urobím to teda sama,“ povie starká Cait nevrlo a rovnakou utierkou
vyženie svoju dcéru zo stoličky.
Cait drsne vtiera šalviovú masť do Arsinoiných rán. Má surový dotyk,
lebo je ustarostená, no nič nepovie. Nikto Arsinoe nič nepovedal na to, že
používa nízku mágiu. Odkedy im priviedla Josepha domov, ešte i Jules sa
zdržuje akéhokoľvek komentára.
Starká Cait v skutočnosti nemá v povahe držať jazyk za zubami, keď ide
o vlastný názor. Dobre však vie, že karhať Arsinoe by ničomu neprospelo.
Pridlho kráľovnú rozmaznávali a zvykla si robiť, čo sa jej zachce.
„Nechaj ju chvíľu pôsobiť na vzduchu a až potom si ruky nanovo obviaž.“
Cait na niekoľko sekúnd podrží Arsinoinu ruku, pevne ju potľapká
a položí jej ju na stôl. Arsinoe zvraští čelo. Milonovci ju odjakživa mali
radi, no iba ako vec odsúdenú na zánik. Jedine Jules v nej vždy videla čosi
iné. A teraz i Madrigal.
„Nepredpokladám, že nejako zaváži, že ani za jednu z týchto vecí nemôže
Mirabella,“ pokračuje Joseph a Cait ho plesne utierkou.
„Prestaň brániť tú kráľovnú, Joseph Sandrin,“ oborí sa naňho.
„Veď mi zachránila život.“
„Tým si dnes každý kúpi tvoju oddanosť?“ spýta sa Cait a Joseph
s Arsinoe sa na seba uškrnú.
Jules vojde do kuchyne a Joseph vstane. Skloní sa k Arsinoe a pobozká ju
na čelo.
„Aj ty si ma zachránila. Našla si ma.“ Položí ruku na jej plece. „Ale už si
neprajem vidieť nijaké zárezy na Jules, rozumieš?“
„Ani len vtedy, keď sa znova stratíš?“
„Ani vtedy.“
Arsinoe si odkašle. „Už znieš ako chrámový miništrant.“
„Možno hej. No mohol by som znieť i oveľa horšie.“
Arsinoe nevidí Jules až do neskorého večera, keď jej priateľka vkĺzne do
spoločnej izby s Camden v pätách. Keby za sebou horská levica nevliekla
zlatý chvost tak smutne, Arsinoe by si pravdepodobne ani nevšimla, že
Jules niečo trápi.
 „Jules? Len teraz si prišla?“
„Áno. Zobudila som ťa?“
Arsinoe si sadne a prehmatáva nočný stolík, kým konečne nájde zápalky.
Zažne sviečku, aby sa pozrela na Julesinu utrápenú tvár.
„Tak či tak som nevedela zaspať.“ Arsinoe vystrie ruku ku Camden, aby ju
pohladkala, no veľká mačka iba zavrčí. „Čo sa deje? Stalo sa niečo?“
„Nie. Neviem.“ Jules si vlezie do postele a ani sa neprezlečie do nočnej
košele. „Trápi ma, či sa niečo nestalo Josephovi.“
„Ako to myslíš?“
„Od tej nehody sa zmenil.“
Jules si ľahne na svoje vankúše a Camden vyskočí na posteľ, aby sa
uvelebila vedľa nej. Veľké laby si položí na jej plecia.
„Myslíš si…“ spustí Jules, „myslíš si, že sa mu mohlo niečo prihodiť
s tvojou sestrou?“
„S mojou sestrou?“ zopakuje Arsinoe. Jules takmer nikdy nepoužíva to
slovo, keď sa potrebuje zmieniť o ostatných kráľovnách. Znie to takmer ako
výčitka, hoci Arsinoe neverí, že Jules to tak myslí. „Nie, v živote. To sa ti
len zdá.“
„Ustavične ju spomína,“ povzdychne si Jules.
„Iba preto, lebo ho zachránila.“
„Strávili spolu dve noci.“
Arsinoe sa v hrdle urobí nepríjemná hrčka. Želala by si, aby o tom Jules
prestala hovoriť. Nechce to vedieť.
„Nič to neznamená. Iba ho… iba ho využila, aby našla mňa. Možno
dokonca poslala i tú búrku.“
„Možno,“ pripustí Jules.
„Spýtala si sa ho?“ napadne Arsinoe a Jules pokrúti hlavou. „Tak sa ho
spýtaj. Určite ti povie, že sa nič nestalo. Joseph na teba čakal celé roky.
Nikdy by…“
Arsinoe zmĺkne a pohľad sa jej zatúla k Madrigalinej izbe, ktorej dvere sú
hneď oproti. Keď sa Joseph vrátil z pevniny, vytvorili spolu kúzlo.
Zauzlený talizman zmáčaný jej krvou. Ona ho však zničila, kým mohli
kúzlo dokončiť. Alebo si aspoň myslela, že ho zničila.
„Pospi si, Jules,“ povie Arsinoe a sfúkne sviečku. „Ráno múdrejšie večera.“
V tú noc ani jedno z dievčat nespí dobre. Jules a Camden sa v posteli bijú
o miesto, vrčia jedna na druhú a odtláčajú sa labkami a kolenami. Arsinoe
dlho počúva šuchot periny. Keď konečne zatvorí oči, sníva sa jej
o Josephovi, ktorý sa topí v krvavočervenom mori.
Ráno pošle starká Cait Jules a Arsinoe do mesta, aby si zohnali šaty na
beltainskú slávnosť. Róby, zdôrazní s úškrnom. Cait, rovnako ako Arsinoe,
nemá slabosť pre krásne róby. Jednoduché hnedo-zelené šaty z vlny, ktoré
nosí, keď sa stará o domácnosť, jej bohato stačia. Lenže aj ona bude
potrebovať jednu róbu. Bude to prvý Beltain starej matky Milonovej,
odkedy sa narodila Jules. A keďže Milonovci sú kráľovskí správcovia, každý
člen ich rodiny sa musí na slávnosti ukázať. Starká Cait tvrdí, že Beltain
oslavujú len mladí a tí, ktorí musia.
„Pôjdeme najprv pozrieť Josepha?“ navrhne Arsinoe.
Jules ohrnie nos. „Aby sme ho prinútili nakupovať s nami handry?“
„Neviem, prečo by sme mali trpieť osamote. Aspoň si s ním môžem skúšať
kabáty u Murrowa a jesť toľko krabích klepiet, až kým nás nevykopne.
Bude to zábava.“
„Tak dobre,“ zavzdychá Jules a prevráti oči. „Aj tak nevypláva na more.“
Joseph skutočne ešte dlho nevypláva so žiadnou loďou na more. Keďže sa
svojej rodine vrátil len nedávno, všetkými veľmi otriaslo, že oňho takmer
znova prišli. Najmä jeho matkou. Dala Josephovi i Jonahovi nepriame
domáce väzenie, lebo oboch poslala pracovať do lodenice. Ešte aj
Mahewovi zakázali plaviť sa priďaleko na Hvizdošovi, hoci pre to prídu
o najlepšie úlovky.
Arsinoe vdychuje hrejivý ranný vzduch. Vo Vlčom prameni konečne
začal odmäk. Zakrátko začnú stromy pučať a všetci budú mať oveľa lepšiu
náladu.
„Počkajte! Jules! Arsinoe!“
Ponad hlavy im preplachtí čierna vrana a opíše ostrý oblúk, aby dvakrát
prudko zamávala krídlami do Julesinej tváre.
„Aria!“ prská a pľuje Jules. Camden sa postaví na zadné, aby operenca
odohnala labkou, no vrana je prirýchla a stihne odletieť, a pristane pri
Madrigaliných nohách.
„Idem s vami,“ vyhlási Madrigal. V svetlomodrých šatách a vysokých
hnedých čižmách jej to veľmi pristane. Natočené hnedé vlasy sa jej zvodne
hojdajú okolo pliec. Cez lakeť má prehodený košík prikrytý bielym
plátnom. Arsinoe zacíti čerstvý chlieb.
„Načo?“ nechápe Jules.
„O šatách viem viac ako vy dve dokopy. A bola by škoda presedieť taký
krásny deň vnútri.“
Jules a Arsinoe si vymenia pohľady a zborovo zavzdychajú. V noci sa
takmer nevyspali a tak ani jedna z nich nemá energiu a chuť škriepiť sa
s ňou.
Josepha nájdu na palube Hvizdoša, pohrúženého do debaty s Mahewom.
„Pozrime sa!“ zvolá Mahew s úsmevom od ucha k uchu. „Idú k nám naše
tri najobľúbenejšie krásky.“
„Mahew Sandrin,“ povie Jules a úkosom sa pozrie na svoju matku. „Si
priveľmi zdvorilý.“ Usmeje sa však, keď Joseph zoskočí na mólo a pritiahne
si ju.
 „No nie sú rozkošní?“ zašteboce Madrigal.
„To sú, hoci by som sa na to nemusel večne pozerať,“ utrúsi Mahew
a hodí Josephovi na hlavu lodné lano.
„Prišli sme ti ho ukradnúť,“ oznámi Arsinoe.
„A čo mi zaňho dáte? Tvoju milú spoločnosť, kým prinesiem hrniec
s krabmi?“
Arsinoe sa zapýri. Mahew Sandrin je jediný chlapec, ktorému sa kedy
podarilo vohnať jej červeň do tváre. Ako len závidela tete Caragh, dokonca
už ako malé dievčatko.
„A nepostačí ti na výmenu toto?“ Madrigal zdvihne svoj prikrytý košík.
„Ovsený chlieb priamo z pece a dusená šunka. Dve z našich najlepších
skleníkových rajčín. Ja sama som ich nechala dozrieť.“
Mahew sa predkloní, aby si od nej košík zobral.
„Ďakujem. Toto som naozaj nečakal.“
„Neskôr si prídem po košík,“ dodá Madrigal. „Budeš na mori dlho?“
„Pod prísnym dozorom mojej matky? Asi ťažko.“
„Poďte už.“ Jules netrpezlivo zamáva. „Keď to budeme mať rýchlo z krku,
možno ešte stihneme zájsť na čaj k Lukovi.“
Zamieria do Murrowovho obchodu s odevmi, jediného miesta v celom
Vlčom prameni, kde by sa im mohlo pošťastiť nájsť sviatočné šaty pre
kráľovnú.
„Čo tak nejaké s čipkou?“ navrhne Joseph, len čo vojdú, a Arsinoe chytí
rukáv najbližších šiat.
„Čipka,“ zatrilkuje. „Čipka, čipka, čipka, nech je zo mňa pipka.“
Joseph prevráti oči. „Takže bez čipky.“ Lenže nemajú veľmi z čoho
vyberať. Väčšina ponúkaného tovaru sú prosté jednofarebné šaty z bavlny
– v odtieňoch modrej alebo zelenej.
„Nepotrebuješ niečo aj ty?“ Arsinoe mu priloží na prsia kabát. „Napríklad
na Poľovačku?“
„Chcela si povedať na hostinu,“ ozve sa Madrigal. „Naturalisti chodia na
Poľovačku bez košele. S holým hrudníkom, teda až na symboly, ktorými
ich my ženy pomaľujeme. Keďže je to tvoj prvý Beltain, Jules, mala by si si
pre Josepha vymyslieť nejaké pekné vzory.“ S úsmevom podá svojej dcére
šaty, ktorá ich však odtisne – rovnako, ako by to urobila jej levica.
„Zúčastní sa Mahew tohtoročnej Poľovačky?“ spýta sa Madrigal Josepha.
„Neviem. Možno áno. Alebo aj nie. Tvrdí, že Poľovačka je pre mladých.“
„Ale veď Mahew nie je starý! Nemôže mať viac ako tridsať!“
Joseph bez slova stlačí Julesinu ruku. Mahew má iba dvadsaťsedem
rokov. Je Lukov rovesník. Lenže Luke pôsobí oveľa mladšie. Nezažil taký
veľký smútok ako Mahew. Nemusel sa vyrovnávať s takou veľkou stratou.
Odkedy Mahewa odlúčili od Caragh, každý rok bez nej sa mu určite
neznesiteľne vlečie.
„Idem sa porozprávať s predavačom,“ oznámi Joseph. „Možno by ešte
niečo stihli objednať z Indridu, ak sa ešte nezačali báť otrávených šiat.“
Len čo odíde, nakloní sa Arsinoe k Jules: „Mne sa nezdá iný.“
„Hádam máš pravdu,“ odvetí Jules.
„Čo keby si si ho uchmatla a na chvíľu sa niekam vytratíte? V tomto
obchode sa na nás šťastie neusmeje.“
„Určite?“ Jules sa obzrie za svojou matkou. „Môžem s tebou zostať.“
„Choď,“ zavelí Arsinoe a zaškľabí sa na šaty, ktoré tvorí iba čierna čipka
a nekonečné more mašlí. „Aspoň uvidíš moju hanbu na vlastné oči až
počas Vylodenia, ako všetci ostatní.“
Jules ju štuchne do pleca a Arsinoe sleduje, ako jej priateľka prikročí
k Josephovi a niečo mu šepne do ucha. Určite nejaké táraninky mladých
zaľúbencov, aké ona v živote nevysloví.
Pravdaže sa Jules mýli. Aj keď sa Joseph v minulosti možno otáčal za
sukňami, odjakživa mal v srdci miesto iba pre jediné dievča. Ibaže keď
obaja vyjdú z obchodu, Arsinoe zachytí Josephov odraz v skle výkladného
okna. Zdá sa jej previnilý.
„Arsinoe?“ Madrigal sa vynorí po jej boku. „Stalo sa niečo?“
„Nič,“ odpovie, no vzápätí schmatne Madrigal za zápästie. „Naše prvé
kúzlo pod prehnutým stromom… keď sa Joseph vrátil domov… nesplnilo
sa. Zničila som ho, je tak?“
„Ja neviem. Varovala som ťa predsa, nech ho nepáliš.“
Lenže keď spoločne opustia obchod a zamiera na trhovisko a ku
Gillespieho kníhkupectvu, Arsinoe si spomenie: Madrigal ju nevystríhala,
aby talizman nepálila. Až keď ho oblizovali plamene, pokarhala ju, že to
nemala robiť.
Nízka mágia vždy vypáli proti tebe. Koľkokrát to už počula? Od Jules, od
Cait. A veľmi, veľmi dávno i od Caragh.
„Čo ak sme spôsobili nejakú škodu?“ zabŕdne Arsinoe znova. „Čo ak sa
niečo medzi Jules a Josephom pokazí?“
„Ak si niečo také spôsobila, teraz s tým už nič nenarobíme,“ vyhlási
Madrigal. „Kúzlo vykoná vlastnú vôľu. Čokoľvek si už vyslala do sveta,
musí to nájsť svoj cieľ.“ Huncútsky Arsinoe drgne dopredu. „Moja Jules je
šťastná a zaľúbená až po uši. Zbytočne sa trápiš.“
Arsinoe však ani nad Lukovým čajom so znamenitým makovníkom
a bagetami s kuracím mäsom nevie myslieť na nič iné. Keď sa Madrigal
ospravedlní, že sa potrebuje vrátiť do lodenice a pozrieť sa, čo dnes
Mahew ulovil, Arsinoe ju takmer nepočúva.
„Vieš, celé to vaše prehrabávanie u Murrowa je len plytvanie časom,“
prihovorí sa jej Luke. Podľa toho, ako medzi prstami prevracia Hankovo
čierno-zelené pero, jej prezrádza, že už dlhšie chcel rozhovor zvrtnúť
týmto smerom. „Ja by som ti totiž vedel ušiť dvakrát také dobré šaty ako
jeho najlepší krajčíri.“
Arsinoe naňho vytreští oči a usmeje sa.
„Luke, to je geniálne!“ poteší sa. „Musíš mi navrhnúť tie najkrajšie šaty,
aké kto kedy videl. Mám len jednu prosbu – uši ich tak, aby sedeli Jules ako
druhá koža.“
Jules a Joseph sedia na širokom kmeni stromu na brehu Drieňového
rybníka, kým Camden tľapká po kusoch topiaceho sa ľadu, aby si oblizla
vodu z vankúšikov labiek. Počas odmäku nie je rybník taký pôvabný ako
uprostred zimy. Breh je zablatený, hladina mútna a voda páchne po
hnijúcich rastlinách. Napriek tomu to je a navždy bude ich miesto, kam sa
v tajnosti túlali už ako deti.
„Podľa mňa si Arsinoe nikdy nenájde ideálne šaty,“ vyhlási Joseph.
Napriahne sa a hodí mokrú palicu do stredu rybníka. „A ak predsa, Cait ju
v živote neprinúti obliecť si ich.“
„Všetkým bude fuk, čo bude mať Arsinoe na sebe, ak počas obradu
Oživenia nepredvedie nijaký dar. Keď som sa jej naposledy pýtala, s čím
vystúpi pred ostrovanmi, odvetila len, že im ukáže, ako sa pitve ryba.
Nakrája ju na filé.“
Joseph sa zachechce. „To je naša Arsinoe.“
„Niekedy vie byť fakt neznesiteľná.“
Joseph chytí Jules za ruku a pobozká jej ju. Už nemusí nosiť obväzy.
Zárezy z Arsinoinho kúzla sa už takmer zahojili. Ona si ju však i tak
zakrýva, rovnako ako Arsinoe svoje ruky i lakte, keď ide do mesta.
„Madrigal by mali natiahnuť na škripec za to, že ju do toho zatiahla,“
zašomre Joseph.
„Áno, to by mali,“ pritaká Jules, „hoci mi to už toľko neprekáža, odkedy mi
ťa jej čary priviedli domov. A ešte menej, odkedy to Arsinoe dodalo nádej.
Len nech ju nízka mágia chráni, kým sa prebudí jej pravý dar.“
„Nemala by si ju skôr chrániť ty a tvoja horská levica?“
Všetci to vravia. Jules a Camden sú už veľmi dlho strážkyňami kráľovnej.
A budú aj naďalej, až kým nebude po všetkom – tak, alebo onak.
„Lenže i tak jej nezostáva veľa času. Mala by si čím skôr niečo vymyslieť
a najlepšie niečo veľkolepé. Do Beltainu zostáva už len zopár týždňov.“
Joseph sklopí zrak.
Jules a Joseph už plánovali, že to urobia v prvú noc veľkého sviatku.
V jeho izbe aj v kajute lode z pevniny už zašli veľmi ďaleko, no Jules chcela
počkať. Ona je dieťa Beltainu a už dlhé roky si predstavuje, že prvý raz by
sa s Josephom mali milovať tiež počas Beltainu.
„Viem, že na to nerada myslíš, no kládla si si niekedy otázku, čo sa stane,
ak Arsinoe prehrá? Ako bude tvoj život pokračovať?“
Joseph trhá steblá mŕtvej trstiny vedľa kmeňa a skrúca ich medzi prstami.
Nepovedal ak ju zabijú. Lenže to je pravý význam. A Jules už zopárkrát
v tajnosti rozmýšľala, ako by mohla zomrieť spolu s ňou. Ako by mohla
bojovať a padnúť po jej boku.
„Veľmi som nad tým neuvažovala,“ odpovie mu. „No napadlo mi to.
Nejako si neviem predstaviť, že by nám bolo súdené žiť ďalej bez nej. Lenže
budeme musieť. Asi sa ujmem starostlivosti o dom. O polia a sady. Bohyňa
vie, že Madrigal sa toho určite nechopí.“
„Možno áno, to nemôžeš vedieť. A potom by si aspoň mohla zvažovať iné
možnosti.“
„Aké iné možnosti?“
„Tam vonku čaká celý svet, Jules.“
„Máš na mysli pevninu.“
„Nie je to tam až také zlé. Niektoré kraje sú naozaj úžasné.“
 „Ty sa… ty sa tam chceš vrátiť?“
„Nie.“ Opäť ju chytí za ruku. „Nikdy by som sa tam nevrátil. Ibaže by si
sama chcela. Len vravím, že… že ak sa náš život tu doma skončí, mohli by
sme začať odznova tam vonku.“ Skloní hlavu. „Neviem, prečo o tom
rozprávam. Prečo nad tým vôbec uvažujem.“
„Joseph.“ Pobozká ho na ucho. „Čo sa deje?“
„Nechcem ťa klamať, Jules. No nechcem ti ani ublížiť.“
Odrazu vstane a zíde k okraju rybníka.
„V tú noc, keď ma Mirabella zachránila, sa niečo stalo.“ Vopchá si ruky do
vreciek a zahľadí sa na vodnú hladinu. „Takmer som sa utopil. Bol som
premrznutý až na kosť. Blúznil som.“ Zmĺkne a po chvíli zahreší. „Ach,
Jules! Nechcem vyznieť, akoby som hľadal výhovorku!“
„Výhovorku pre čo?“ hlesne Jules.
Otočí sa, aby sa jej pozrel do očí. „Najprv som blúznil. Možno dokonca aj
vtedy, keď sa to začalo. No potom som mal jasnú myseľ. Bola tam, ja tiež,
a my sme…“
„Čo ste?“
„Nechcel som, aby sa to stalo, Jules.“
Možno nechcel. Ale stalo sa.
„Jules? Preboha, Jules, povedz niečo, prosím ťa.“
„A čo chceš počuť?“ Nevládze rozmýšľať. Necíti si telo, akoby bolo
z rovnako mŕtveho dreva, na akom práve sedí. Čosi teplé jej zatlačí na
kolená – Camdenina ťažká hlava. Z hrdla sa jej derie vrčanie, ktoré je
namierené na Josepha.
„Škaredo mi vynadaj,“ prosí ju Joseph. „Nakrič na mňa, aký som hlupák.
Povedz mi… povedz mi, že ma nenávidíš.“
„Nikdy by som ťa nemohla nenávidieť. Ak však okamžite neodídeš, moja
levica ti rozpára hrdlo.“
 ROLANT
„Poď od toho okna, Mira,“ povie Luca, „a vyskúšaj si tieto.“ Mirabella ešte
niekoľko sekúnd hľadí na čierne útesy, kde sa s Bree ako malé často
pretekali. Bree z ich hier vyrástla, no Mirabella nie. Jej láska k vetru
a otvoreným priestranstvám ju často privádzala na okraj čadičových
útesov. Alebo aspoň dovtedy, kým jej nezatvorili všetky dvere.
„Načo?“ otočí sa Mirabella k Luce. „Tak či tak nemajú veľa látky a dajú sa
stiahnuť šnúrkami. Budú mi dobré.“
Luca odloží šaty na stoličku. Kráľovná si ich oblečie na obrad Oživenia.
Dva nazberkané pásy čiernej látky, ktoré niekoľkokrát vymáčajú
v špeciálnom vývare z bylín, aby nevzbĺkli. Mirabella totiž vystúpi
s ohnivým tancom.
„Aká hudba mi bude hrať?“ spýta sa Mirabella. „Struny? Píšťalky?“
„Bubny,“ odvetí Luca. „Dlhý zástup veľkých kožených bubnov, ktoré ti
budú udávať rytmus podobný tlkotu srdca.“
Mirabella prikývne.
„Bude to čarokrásne,“ nadchne sa Luca. Dlhou špicatou sviečkou zapáli
petrolejovú lampu a nechá ju odkrytú. „Nočný obrad a pomarančová žiara
plameňov. Všetci budú mať oči len pre teba.“
„Áno.“
„Mira.“ Luca si sťažka povzdychne. „Čo ti je?“
Veľkňažka má súcitný tón. Mirabella v ňom však počuje i frustráciu,
akoby nevedela pochopiť, prečo by Mirabella mala byť nešťastná. Akoby sa
Mirabella mala tešiť, že ju zajali, priviedli domov a zamkli. Akoby im mala
ďakovať, že ju nezbičovali na námestí.
Hoci však Luca vie, čo sa stalo na ceste – že stretla svoju sestru a chcela
jej podať ruku –, nevie všetko. Netuší, že Mirabella stretla aj chlapca, ktorý
jej zlomil srdce. A nevie, že na jediný okamih zazrela v Arsinoiných očiach
záblesk dôvery.
„Kde je Elizabeth?“ spýta sa Mirabella. „Sľúbila si mi, že ju nevyženieš.“
„Ani som ju nevyhnala,“ odvetí Luca. „Teda nie naveky. Čoskoro sa ti
vráti, len čo si odpyká svoj trest.“
„Chcem ju vidieť, hneď ako príde.“
„Isteže, Mira. Aj ona bude chcieť vidieť teba. To dievča si o teba robilo
veľké starosti.“
Mirabella si zahryzne do pery. Áno, Bree a Elizabeth si o ňu robili veľké
starosti. Ani po dvanástich ranách bičom nič nevyzradili. Pritom mala
vedieť, že sa to stane. Rovnako ako mala vedieť, že chrám odsúdi Elizabeth
za sprisahanie vo chvíli, keď ju našli v bielom habite. Mirabella klamala, že
ho ukradla, keď sa Elizabeth nedívala. Nikto jej neveril.
Mala nájsť nejaký spôsob, ako obe ochrániť. Nebude ľahké pozrieť sa
Elizabeth do tváre. Ani znovu vidieť Arsinoe počas Beltainu, lebo jej
nebude môcť vysvetliť, že išlo o jedno veľké nedorozumenie. Mirabella
zničene skriví tvár. Pri pomyslení na to, čo ju čaká, sa jej stiahnu
vnútornosti. Jedinú útechu nájde v snoch o spoločných nociach
s Josephom, no i tie sú poškvrnené jeho láskou k inej.
„Bežal za ňou,“ zašepká a neuvedomuje si, že hovorí nahlas. „Akoby ju sto
rokov nevidel.“
„Čo?“ ozve sa Luca. „Mirabella, čo si povedala?“
„Nič.“ Vystrie ruku k teplu z plameňa lampy. Mávne prstom a oheň
preskočí z knôtu na chrbát jej ruky. Luca natešene pozoruje, ako oheň lezie
po Mirabellinom zápästí ako zvedavý červík a ovíja sa jej okolo predlaktia.
Takto sa to začne. Pomaly a príjemne teplo. Bubny jej naplnia uši. Oheň sa
k nej načiahne a ona ho prijme, dovolí mu plaziť sa po jej tele, keď sa ich
kráľovná bude krútiť s rozpaženými rukami. Zavinie sa doň ako do
ohnivých reťazí a nechá ho horieť. Možno jej vnikne až do srdca a vypáli
všetku lásku k sestrám, ktorá jej zostala.
O niekoľko dní kráča Mirabella lesom pri dome Westwoodovcov, keď
začuje ďatľa ďobať do kôry. Pozrie sa hore. Je malý, čierno-biely a má
chochol na hlávke. Možno je to Pepper. Myslí si, že je to on, hoci všetky
ďatle sa na seba podobajú ako vajce vajcu.
„Drž sa chodníka, kráľovná Mirabella.“
Jedna kňažka z jej osobného sprievodu ju postrčí späť do stredu lesného
chodníka. Akoby sa im naozaj pokúsila ujsť, kým je takto obklopená. Teraz
ich je šesť a všetky sú mladé, v skvelej telesnej kondícii. Keď im vietor
nadvihne habity, na svetle sa zablysnú strieborné čepele ich nebezpečných
pílkovitých nožov. Nosili kňažky tieto zbrane odjakživa? Mirabella o tom
pochybuje. Prinajmenšom nie toľké ani tak často. Teraz sa zdá, že visia na
opasku každej novicky.
„Ako sa len všetko zmenilo,“ zhodnotí Mirabella.
„Presne tak,“ odvetí najbližšia kňažka. „A čia je to vina?“
Pred nimi sa spoza stromov vynorí sedlová strecha domu
Westwoodovcov, z ktorej trčia bleskozvody ako medené chlpy na ruke. Už
sa nevie dočkať, kedy bude dnu. Tam sa smie aspoň túlať sama po
chodbách. Možno ponúkne Sare šálku čaju, ako gesto zmierenia. Sara sa
o ňu veľmi bála, keď utiekla. V jej prísnom drdole sa teraz ligoce oveľa viac
bielych prameňov. A keď Mirabellu priviedli späť, objímala ju tak pevne, že
takmer nevládala dýchať.
„Mira!“
Rúti sa k nim Bree a hnedé vrkoče sa jej hompáľajú vo vetre. Oči má celé
červené, akoby si ich išla vyplakať.
„Bree! Čo sa deje?“
Bree si prekliesni cestu cez mocné plecia kňažiek a chytí Mirabellu za
ruky.
„Nič,“ odpovie, no i tak to nezatají. Jej smutná tvár ju prezrádza.
„Bree, čo ti je?“
„Ide o Elizabeth.“ Vycerí zuby a preletí zlostným pohľadom po kňažkách.
„Najradšej by som vám na mieste podpálila habity!“ skríkne. „Mala by som
vás pozabíjať v spánku!“
„Bree!“
Mirabella si pritiahne priateľku k svojmu boku.
„Povedali sme vám, že s tým nemala nič spoločné!“ zavzlyká Bree.
„Vraveli sme vám, že Mirabella ten habit ukradla!“
„Čo ste urobili?“ obráti sa Mirabella na kňažky. Vyzerajú však rovnako
znepokojene ako ona.
Mirabella a Bree sa rozbehnú a razia si cestu cez sprievod.
„Neutekaj, kráľovná Mirabella!“
Niekoľko kňažiek sa ju pokúša chytiť za ramená, no sú rozpačité a ona sa
im vykrúti. Vedia, kam beží. Mirabella a Bree sa rútia po posledných
metroch chodníka a zabočia za roh domu.
Elizabeth stojí na príjazdovej ceste na mieste, kde zvyčajne zastavujú
koče. Stojí k nim otočená chrbtom vedľa prázdnej kamennej fontány.
Kňažky, ktoré ju priviedli, sklopia zrak, keď sa k nim priblíži kráľovná.
Mirabella si vydýchne od úľavy. Elizabeth je opäť doma. Pôsobí síce akosi
meravo, no je živá.
„Elizabeth?“ osloví ju Mirabella a podíde bližšie.
Mladá kňažka sa pootočí.
„Som v poriadku,“ prehovorí. „Nie je to až také zlé.“
„Čo nie je až také zlé?“ spýta sa Mirabella a Elizabeth si vyhrnie rukáv
kňazského habitu.
Odsekli jej ľavú ruku.
 Kýpeť má obviazaný drsnou bielou gázou, cez ktorú presiakla krv a po
zaschnutí ju sfarbila dohneda.
Mirabella sa zatacká a padne k priateľkiným kolenám. Vyhŕknu jej slzy
a stíska Elizabethinu sukňu. „Nie,“ zastoná zronene.
„Držali ma,“ povie Elizabeth. „Ale bolo to tak lepšie. Napokon mi ruku
odrezali nožmi a trvalo im to dlhšie, ako keby mi ju odťali sekerou. Preto
bolo lepšie, že ma držali. Bol to dobrý pocit, keď som sa im mohla
vzpierať.“
„Nie!“ zreve Mirabella a na svojom chrbte ucíti Breeinu ruku. Elizabeth ju
pohladká po hlave.
„Neplač, Mirabella,“ hlesne kňažka. „Nebola to tvoja vina.“
Lenže bola. Pravdaže bola.
 VLČÍ PRAMEŇ
„Čoskoro mu odpustí,“ vyhlási Madrigal na margo Jules a Josepha. „I keď jej
ublížil a je nahnevaná, chýba jej. A ja mu verím, že ju miluje. Tuším sa ani
raz neusmial, odkedy mu povedala, že ho nechce ani vidieť.“
„Ako to vieš?“ spýta sa Arsinoe a Madrigal len pokrčí plecami.
„Lebo som bola v lodenici,“ odpovie. „Videla som ho pri práci. Stále sa
mračí. Ani len tvoj Billy ho nevie rozveseliť.“
Napriek svojej vôli sa Arsinoe pri tých slovách musí uškrnúť. Jej Billy. To
síce nie je, no i tak je to vtipná predstava. A Madrigal má pravdu. Jules
čoskoro Josephovi odpustí. Aj Arsinoe. Ani ona to nemala ľahké, keď si ho
predstavovala s Mirabellou. Akoby určitým spôsobom zradil i ju.
„Nepristane mu to,“ zavzdychá Madrigal. „Sandrinovci by nemali mať
vážne tváre. Je to také smutné. Sú stvorení pre smiech a bezstarostnosť.“
„Zaslúži si trpieť,“ odvetí Arsinoe. „A každú škaredú nadávku od Jules
a zopár aj odo mňa. Kto sa o ňu postará, ak ja prehrám a neprežijem?
Spoliehala som sa, že sa toho chopí Joseph.“
„Ja sa o ňu postarám,“ povie Madrigal, no nevládze sa pritom pozrieť
Arsinoe do očí. Starostlivosť o iných nikdy nebola jej silná stránka. A jej
dcéra by to vôbec nedopustila.
„Domnievam sa, že naša Jules sa o seba dokonale postará aj sama.“
Arsinoin hnev už chladne. „A možno ani nikdy nebude musieť. Ešte stále
môžem získať korunu.“
„Naozaj by si mohla,“ súhlasí Madrigal. Zdvihne svoj krátky strieborný
nôž a prečeše ním plamene. „Lenže čakanie sa už skončilo. Teraz sme na
ťahu my.“
Vedľa Madrigal stojí zavárací pohár plný tmavej tekutiny. Tvorí ju najmä
Arsinoina krv – čerstvá i zásoby uložené v motúzoch, ktoré namočila do
vody zo zátoky. Madrigal zoberie pohár a prejde ku kmeňu prehnutého
stromu.
„Čo to robíš?“ spýta sa Arsinoe.
Madrigal neodpovedá. Otvorí pohár a pokvapká jeho obsahom kopec,
posvätné kamene, kmeň prehnutého stromu i jeho korene, ktoré ho svojou
hustou sieťou zakotvujú v zemi. Madrigal čosi šepne kôre a strom akoby sa
zhlboka nadýchol. Arsinoe prekvapene vypleští oči, keď na holých
halúzkach naskáču nespočetné púčiky kávovej farby ako husia koža na
ruke.
„Nevedela som, že kvitne.“
„Nekvitne, alebo aspoň nie často. Lenže dnes večer musí. Podaj mi ruku.“
Arsinoe podíde k stromu a s očakávaním bolesti vystrie ruku. Nerátala
však s tým, že Madrigal jej mocným trhnutím pricapí dlaň na kmeň
a zabodne do nej nôž, ktorý prenikne až do kôry.
„Ááá! Madrigal!“ zvreskne Arsinoe. Neznesiteľná bolesť jej vybehne po
ruke až do pŕs. Nemôže sa hýbať. Je uväznená, prišpendlená k prehnutému
stromu. Vtom začne Madrigal odriekať zaklínadlo.
Arsinoe nepozná slová, alebo im možno iba nerozumie, lebo Madrigal ich
vyslovuje prirýchlo. Bolesť v jej ruke prehlušuje všetky zvuky. Madrigal sa
vráti k ohňu a Arsinoe spadne na jedno koleno. Odoláva nutkaniu
vyslobodiť si ruku rýchlym šklbnutím. Čepeľ je však zaborená hlboko
v dreve. Skúsi opatrne potiahnuť rukoväť a potom silnejšie, no nehne sa
ani o milimeter.
„Madrigal,“ precedí cez zuby. „Madrigal!“
Madrigal zapáli fakľu.
„Nie!“ skríkne Arsinoe. „Daj mi pokoj!“
V Madrigalinej tvári sa zračí také odhodlanie, aké u nej Arsinoe v živote
nevidela. Nevie, či jej Madrigal plánuje nechať ruku vrásť do stromu, no
nechce to zistiť. Nadýchne sa a pripravuje sa na to, že si ruku predsa len
vytiahne, hoci si tým prereže kosti medzi prostredníkom a prstenníkom.
Madrigal sa rýchlosťou blesku načiahne k stromu a vytrhne nôž z kmeňa.
Arsinoe chvatne cúva a pritláča si ruku na prsia, kým Madrigal priloží
fakľu ku kmeňu. Prehnutý strom vzbĺkne jasnými žltými plameňmi
a vzduch naplní smrad spálenej krvi.
Arsinoe sa zrúti a celý svet sčernie.
V tú noc leží Arsinoe – bez toho, aby vedela, ako sa tam dostala – vo
svojej posteli a sníva sa jej o medveďovi. O veľkom medveďovi hnedom
s dlhými zahnutými pazúrmi a ružovo-fialovými ďasnami. V jej sne stojí
na zadných a reve pred obhoreným prehnutým stromom.
Slnko ešte ani nevykuklo, keď Arsinoe nežne trasie Jules, aby ju zobudila,
za čo si vyslúži vrčanie od dievčaťa i levice na jej vankúši.
„Arsinoe?“ zamrmle Jules. „Čo je? Si v poriadku?“
„Som viac než v poriadku.“
Jules na ňu žmúri v bledomodrom svetle. „Prečo ma potom budíš tak
skoro?“
„Pre niečo naozaj veľkolepé,“ odvetí Arsinoe a usmeje sa od ucha k uchu.
„Vstávaj a obleč sa. Chcem vyzdvihnúť aj Josepha a Billyho.“
Jules nepotrebuje veľa času, aby sa umyla, obliekla a skrotila svoje
nepoddajné kučery hrubou stuhou na zátylku. Dlho predtým, ako sa
hocikto iný začne vrtieť v posteli, vyjdú z domu a vyberú sa na cestu do
mesta. Dokonca ani starká Cait ešte nevstala.
Jules nenamietala, že Arsinoe s nimi chce zobrať i Josepha, no keď zastanú
pred domom jeho rodiny, odmieta zaklopať.
Arsinoe si uvedomí, že ani jej sa nechce. Hoci má v pláne čo najskôr prísť
k prehnutému stromu, cíti sa previnilo a netradične sa hanbí budiť
Sandrinovcov v takúto skorú hodinu. No keď sa už-už chystá pozbierať
kamienky, ktoré by hodila Josephovi do okna, otvoria sa dvere a vyjde
z nich Mahew.
Zľakne sa, keď ich zbadá. Potom sa usmeje. „Čo máte vy dve o tomto čase
za lubom?“
„Nič,“ odsekne Arsinoe nevinne. „Hľadáme Josepha. Už je hore?“
„Práve vstal,“ povie Mahew. „Idem mu povedať, aby pohol zadkom.“
„A aj pevninčanovi!“ zavolá za ním Arsinoe, keď sa Mahew vráti dnu.
„Kým tí dvaja vylezú, prezradíš mi už konečne, čo tu robíme?“ Jules si
zívne a oprie sa o horskú levicu.
„Možno je to prekvapenie,“ odpovie Arsinoe. Nepokojne kráča v kruhu
okolo Jules. Arsinoe je taká nabudená, že nevníma ani bolesť v mizerne
obviazanej ruke. Ešte však váha vyjsť s pravdou von. Bojí sa, či jej Jules
nepovie, že sa jej to iba snívalo. A bojí sa aj toho, že Jules by mohla mať
pravdu.
Prejde hádam celá večnosť, kým chlapci konečne vykročia z domu,
pretierajú si oči a zmätene sa obzerajú. Josephovi sa rozžiari tvár, keď
zbadá Jules. Len čo si Billy všimne Arsinoe, začne si uhládzať vlasy,
a Arsinoe si odkašle, aby zakryla úsmev. Nevideli sa, odkedy sa vrátil zo
stretnutia s Katharine, a hoci by to v živote nepriznala, bála sa, že sa vráti
ako oddaný priateľ travičov.
„Aký príjemný pohľad,“ rozplýva sa Billy. „Tak strašne som ti chýbal, že
ma musíš vytiahnuť z postele, len čo sa vrátim do Vlčieho prameňa?“
„Myslela som si, že si späť už niekoľko dní,“ zaklame Arsinoe. „A nie som
tu kvôli tebe, ale kvôli Josephovi.“
„Dala si si ma zavolať. A aj pevninčanovi! Nie som hluchý.“
Arsinoe mlčí. Priveľmi ju zamestnáva sledovanie Josepha, ktorý nevie
odtrhnúť oči od Jules, ktorá zasa uprene hľadí na svoju levicu.
„Arsinoe, počúvaš ma? Pýtam sa, kam ideme.“
 „Na sever,“ odvetí roztržito. „Do lesa.“
„Aha, takže pôjdeme okolo Levej hlavy. Kúpim nám niečo pod zub.“
„Ja si nechcem robiť prestávku.“
„Lenže budeš musieť,“ prikáže Billy, „ak chceš moju spoločnosť. Koniec
koncov, vytiahla si nás z domu pred raňajkami.“
Aj chlapca z kuchyne Levej hlavy vytiahnu z domu pred raňajkami, preto
čakajú na praženicu so slaninou a opekanými fazuľkami dlhšie ako
zvyčajne. Arsinoe sedí počas celých raňajok ako na ihlách, no i napriek
tomu sa jej podarí zjesť celý tanier a napchať do seba i polovicu Julesinej
porcie.
Keď majú konečne plné bruchá, ženie ich uličkami a ulicami Vlčieho
prameňa čo najrýchlejšou trasou k prehnutému stromu. Každú chvíľu ohne
zranenú ruku v lakti, aby si uľavila od bolesti. Po odchode z hostinca jej
v nej začalo brnieť.
Až keď sa ocitnú hlboko v lese, Jules si uvedomí, ktorým smerom kráčajú,
a zostane stáť.
„Von s tým, Arsinoe. Už aj.“
„Čo?“ pozrie sa na ňu Joseph nechápavo. „Čo sa deje? Kam nás to vedie?“
„Už zasa je v tom nízka mágia,“ odvetí Jules, keď sa veľavravne zadíva na
čerstvú ranu na Arsinoinej ruke. „Alebo nie?“
„Stále nechápem, v čom je nízka mágia iná od toho,“ obráti sa Billy
priamo na Jules, „čo stváraš s tou svojou levicou.“
„Je medzi tým rozdiel,“ chopí sa Joseph vysvetlenia. „Julesin dar patrí iba
jej. Nízku mágiu môže používať hocikto. Ty, ja… dokonca aj u vás doma
sme ju mohli používať. No je nebezpečná. A nie je pre kráľovné.“
„Tak počkať,“ povie Billy. „Chceš povedať, že u nás doma si mohol…“ Urobí
krátky krúživý pohyb zápästím, ktorý sa Arsinoe nepáči. Joseph prikývne
a Billy po chvíli pokrčí plecami. „To nie je možné. A neviem si predstaviť,
ako si mrmleš nejaké zaklínadlá. Si mi ako vlastný brat.“
„Ako to s tým súvisí?“ ozve sa Arsinoe.
„Nijako,“ odvetí Billy rýchlo. „Ja len, že… teda… Áno, spoznal som Luka
a Ellisa a veľa ďalších chlapov, lenže… čary? Akosi som si napriek
všetkému vždy myslel, že čary sú len pre ženy.“
„Prečo by boli iba pre ženy?“ spýta sa Arsinoe, hoci sa jeho nevedomosti
naozaj nemôže čudovať.
„Na tom teraz nezáleží,“ vmieša sa do toho Jules. „Arsinoe. Odpovedz mi
na otázku. Prečo nás vedieš na toto miesto?“
„Lebo som videla svojho pomocníka.“
Jules i Joseph sa vystrú, akoby do nich udrel blesk. Ešte aj Camden
nastraží uši s čiernymi špičkami. Arsinoe zdvihne ruku a odvinie obväz,
aby im ukázala začervenanú ranu s hnedou chrastou, ktorá sa jej tiahne
celým stredom dlane.
„Použili sme moju krv. Bola som pripútaná k prehnutému stromu
a prebudili sme môj dar. Madrigal… Nejako musela vedieť, že Bohyňa nás
vyslyší len na tomto posvätnom mieste, keď moja kráľovská krv vsiakne do
koreňov.“
Znie to absolútne bláznivo. Ona však bola pri tom. Cítila, že ňou čosi
prešlo do kmeňa. Do posvätných kameňov a ostrova. Tam, kde stojí
prehnutý strom, je ostrov oveľa viac ako iba nejaké miesto. Tam dýcha
a počúva.
„Čo si videla?“ spýta sa Jules. „A kde?“
„V mojom sne včera v noci. Medveďa. Bol to veľký medveď hnedý.“
Jules ohromene zhíkne. S veľkým medveďom hnedým ako spriazneným
zvieraťom by sa z Arsinoe stala najmocnejšia kráľovná naturalistov, aká
kedy kráčala po ostrove. Mocnejšia ako Bernadine so svojím vlkom. Možno
dokonca mocnejšia ako Mirabella a jej blesky. Jules odmieta schvaľovať, že
Arsinoe znova použila nízku mágiu, no ani ona sa nevládze ubrániť
klíčiacej nádeji.
„Si si istá?“ zapochybuje Jules ešte raz.
„Nie som si istá ničím,“ odpovie Arsinoe. „No videla som, čo som videla.
Aspoň vo sne.“
„Mohla by to byť pravda?“ ozve sa Joseph.
Arsinoe zatne poranenú päsť a spod tenkých chrást vytryskne cícerok
krvi, akoby sa tým jej sen mohol premeniť na skutočnosť.
„Chrám si možno rozmyslí, či bude podporovať Mirabellu,“ dodá Joseph.
„Trápilo by ťa to?“ podpichne ho Jules. Otočí sa k Arsinoe. „Možno by tu
nemal byť. Mali sme ho radšej nechať doma.“
„Chcel som tým len povedať, že nikoho v konečnom dôsledku nezaujíma,
či bude ostrovu vládnuť elementalistka alebo naturalistka,“ bráni sa Joseph
vľúdnym hlasom. „Len ak to nebude travička.“
Jules zvraští čelo. Nepohne sa z miesta, hoci Arsinoe okolo nej začala
kráčať vo veľkom kruhu, ktorý sa pomaly posúva k miestu s prehnutým
stromom.
„Nikomu to nemôže uškodiť, no nie?“ spýta sa Billy a vzdiali sa o niekoľko
krokov, aby dohnal Arsinoe. „Len sa pozrieme.“
Arsinoe ho spokojne potľapká po pleci. „Presne tak, junior! Poďme!“
Rýchlo kľučkuje medzi stromami, hľadá si bezpečnú cestu v posledných
kôpkach snehu a ostrovčekoch topiaceho sa ľadu. Neobzerá sa. Hoci
nepočuje Julesine a Camdenine tiché kroky, vie, že sú jej v pätách. Či už
Jules schvaľuje, čo Arsinoe robí, alebo nie, nikdy by ju nenechala ísť samu.
Čím sú bližšie k stromu, tým zreteľnejšie sa medveď črtá za Arsinoinými
privretými viečkami. V jej sne vyzeral obrovitánsky. Zatienil všetko
ostatné. Nemyslí na nič iné okrem lesklej hnedej srsti, ohlušujúceho revu,
bielych tesákov a zahnutých čiernych pazúrov, ktoré by jediným pohybom
rozpárali dospelého jeleňa.
„Bude to krotký medveď, však?“ chce vedieť nervózny Billy.
„Asi taký krotký ako Camden,“ odpovie mu Joseph.
„Čiže vôbec,“ doplní Jules. „Priateľom však neublíži.“
„Tá šelma je krotkejšia ako polovica španielov mojej matky,“ prezradí im
Billy. „Neviem si však predstaviť medveďa s rovnakým správaním.“
Prejdú cez poslednú zákrutu a ocitnú sa pred prehnutým stromom
a prastarými zvyškami posvätných kameňov.
Strom je nedotknutý. Večer sa zdalo, že ho žlté plamene celý pohltili, no
v skutočnosti zostal na kôre len jeden spálený fľak, ktorý sa ťahá od zeme
k najnižším haluziam. Púčiky, ktoré Madrigal vyvolala, a všetky krvavé
kropaje zmizli, akoby nikdy neboli. Alebo akoby sa vpili do dreva.
„Čo sa tu stalo?“ Jules sa zamračí. Opatrne prekročí kruh vyhasnutých
uhlíkov a prechádza dlaňou nad sčernetou časťou kmeňa. Potom si utrie
prsty do kabáta, hoci sa spálenej kôry ani nedotkla.
„Myslím si…“ Billy zaváha. „Myslím si, že i ja čosi cítim. Priam vibráciu
alebo niečo podobné.“
„Toto miesto sa mi zdá unavené,“ vyhlási Joseph. „Akoby ho niekto
vyčerpal.“
„Nie,“ pokrúti Jules hlavou. „Zdá sa nám presne také, aké je: iné. Tento
kúsok lesa je iný ako všetky ostatné. Toto miesto je iné ako zvyšok nášho
kraja.“
„Áno,“ pridá sa Arsinoe so zatajeným dychom. „Presne ako hovoríš.“
Chĺpky na Arsinoinej šiji vstanú dupkom. Takto sa ešte nikdy necítila.
Takmer sa jej zdá, akoby sa Julesine obavy a Billyho nervozita šírili
vzduchom.
„Tu by mal byť?“ spýta sa Joseph. „Na tomto mieste sa ti zjavil?“
 „Áno.“
Bol tu, pri prehnutom strome. Reval, kým mu za chrbtom horeli haluze.
Lenže haluze nie sú obhorené. A ona ich sem viedla takú dlhú cestu
zbytočne.
„Ako dlho budeme čakať? Nemali by sme naňho… zapískať?“ vypytuje sa
Billy.
„Nie je pes,“ vyštekne Arsinoe. „Ani domáci maznáčik. Ešte… ešte chvíľku.
Prosím.“
Otočí sa a prechádza pohľadom po stromoch. Nič nepočuje. Ani vietor,
ani vtáky. Okolie prehnutého stromu je nehybné a mŕtvolne tiché ako
vždy.
„Arsinoe,“ osloví ju Jules láskavým tónom. „Nemali by sme tu byť. Bola
chyba, že sme prišli.“
„Nie, nebola,“ trvá Arsinoe na svojom.
Jules tam nebola. Nebola pripútaná k stromu a nekrvácala doň. Necítila
zmenu vo vzduchu. Madrigal povedala, že kráľovská krv je vzácna, a mala
pravdu. Arsinoina nízka mágia má veľkú moc.
„Medveď príde,“ zamrmle. „Príde.“
Rozbehne sa na sever.
„Arsinoe?“ Jules chce utekať za ňou, no Billy ju zastaví.
„Daj jej chvíľu,“ požiada ju. Potom sa za ňou vyberie sám, no udržiava si
odstup, aby mohla nerušene prehľadávať les.
Keď nakoniec predsa len príde, ťažko by si ho nevšimla. Medveď je
obrovský a ospalo dupe po horskej stráni. Plecia sa mu hojdajú v smutnom
dvojtakte, kým si k nej razí cestu pomedzi husté stromy.
Arsinoe naňho takmer zavolá, no v poslednej chvíli jej v tom čosi zabráni.
Medveď nevyzerá ako v jej sne. Laby vlečie po blate a hlava s vyplazeným
jazykom sa mu pri každom kroku zatrasie – akoby ho niekto po smrti
vytiahol z priekopy a prinútil ho postaviť sa na hnijúce nohy.
„Spozná ma,“ zašepká Arsinoe a prikáže svojim nohám urobiť krok.
A potom druhý.
Do nosa ju poštípe pach hniloby. Chlpy v medvedej srsti sa vlnia ako
chlpy mŕtveho zvieraťa, v ktorých sa hemžia kolónie lariev a mravcov.
„Jules?“ vysloví šeptom a odváži sa obzrieť za seba. Lenže Jules je
priďaleko. Nevidí ho.
„Choď od neho preč, Arsinoe,“ varuje ju Billy. „Toto je šialenstvo!“
Lenže nemôže. Privolala ho a patrí k nej. Vystrie k nemu ruku.
Spočiatku sa zdá, že medveď si ju vôbec nevšíma. Potáca sa ďalej, a akoby
nemal málo nedostatkov, s jeho chôdzou čosi nie je v poriadku: ľavá
predná laba dopadá na zem tvrdšie ako pravá. Arsinoe si všimne červený
fľak v jeho stopách. Jeden z pazúrov mu vrástol do laby, čo sa často stáva
veľmi starým alebo chorým medveďom.
„Je to on?“ spýta sa Billy. „Je to tvoj pomocník?“
„Nie,“ odpovie, a presne v tom okamihu sa zakalené medvedie oči stretnú
s Arsinoinými. Odráža sa v nich slepý hnev.
„Bež!“ zakričí a otočí sa, keď medveď otvorí mocnú papuľu a divo zreve.
Zem sa zatrasie pod jeho váhou, keď vyrazí do útoku.
Rútia sa z kopca a čas akoby odrazu zastal. Pred niekoľkými rokmi, keď
boli aj s Jules ešte malé, priniesol jeden sedliak na námestie svoje mŕtve
poľovnícke psy, aby obyvateľov Vlčieho prameňa vystríhal pred divým
medveďom. O niekoľko dní poľovníci zviera vystopovali a zabili. Ukázalo
sa síce, že to bol iba obyčajný medveď čierny, no sedliakove roztrhané
zvieratá vôbec nepripomínali psy. Medvedie pazúry ich rozpárali od
ňufáka až po chvost. A teraz, po toľkých rokoch, má Arsinoe pred očami
znova lebku jedného psa, ktorému dolná čeľusť visela len na tenučkom
páse kože.
Plecia jej ofŕka blato, ktoré vyletuje do výšky spod medvedích láb.
Nestihne to.
Jules zakričí a rozbehne sa k nej, no Joseph ju schmatne okolo pása.
Dobrý chlapec. Nemôže jej dovoliť riskovať vlastný život. Teraz musí
dávať na Jules pozor, ako to Arsinoe odjakživa predvídala.
Arsinoe sa pokĺzne na blate a spadne. Zatvorí oči. Ostré pazúry jej
čochvíľa rozpárajú lýtka. Všetka krv, ktorá jej zostala, vsiakne do zeme.
„Hej!“ zaručí Billy odrazu. „Hej! Hej!“
Ten hlupák vbehol medveďovi rovno do zorného poľa. Máva rukami
a hádže do zvieraťa gule z ľadu a blata. Síce sa len odrazia od mŕtvolnej
hnedej srsti, no aspoň dodajú Arsinoe drahocenný čas, aby sa pozviechala.
„Uteč!“ zakričí na ňu. „Uteč, Arsinoe!“
Lenže tým vymenil svoj život za jej. Medveď po ňom každú chvíľu skočí.
Billymu sa to možno javí ako spravodlivá výmena, no jej nie.
Arsinoe sa vrhne medzi Billyho a medveďa, ktorý sa presne v tej sekunde
zaženie mocnou labou. Väčšinu útoku schytá jej plece, ktoré jej okamžite
vykĺbi, no zvyšok si odnesie jej tvár.
Posledný sneh v lese zafarbia tenké červené čiary.
Camden zavrčí, zbehne z kopca v jednej dlhej zlatej šmuhe a zrazí sa
s veľkým medveďom.
Billy ovinie jednu ruku okolo Arsinoinho hrudného koša a podoprie ju.
„Je mi horúco i zima,“ zamrmle Arsinoe, no nevie prinútiť ústa, aby
správne artikulovali.
„Vzchop sa!“ zvolá Billy a Jules zvreskne. Camden žalostne zakvíli. Ten
zvuk náhle zanikne, keď levica preletí vzduchom a vrazí do hrubého kmeňa
stromu.
 „Nie!“ zaškrieka Arsinoe, no sotva ju počuť cez Jules, ktorá kričí čoraz
hlasnejšie, až to vôbec neznie ako jej hlas. Medveď začne krútiť hlavou
a zúrivo sa škrabať po hrudníku, akoby si chcel vydriapať srdce z tela.
Na okamih sa zdá, že Julesine výkriky zdvihli medveďa do vzduchu.
Potom sa mŕtvy zrúti na zem.
Z Jules steká pot ako uprostred leta a vyčerpane klesne na jedno koleno.
Medveď je mŕtvy a všetky štyri laby má roztiahnuté. Leží bez najmenšieho
pohybu a vyzerá takmer mierumilovne. Už nie je starý a chorý, ale
zbavený trápenia.
„Jules.“ Joseph si čupne vedľa nej. Objíme ju okolo pliec a otočí k sebe jej
tvár. „Je ti dobre?“
„J-je,“ vyjachtá zo seba. Zhlboka sa nadýchne. Nič sa jej nestalo. A nech
už použila hocijakú moc, aby medveďovi rozorvala srdce v hrudi, už
zmizla. Možno sa vrátila do jadra hrčovitého prehnutého stromu.
„Cam?“ hlesne. „Arsinoe?“
„Pozriem sa.“ Joseph vyskočí a vybehne na kopec k miestu, kde ležia
Arsinoe a levica. Billy si už odtrhol rukávy z košele a pevne ním Arsinoe
zaviazal plece. Zvyšok látky jej silno pritláča na tvár.
„Už predtým nemala veľa krvi,“ zavrčí Billy. „Čo najrýchlejšie ju musíme
dostať k lekárovi.“
„Tých u nás nemáme,“ odvetí Joseph. „Iba liečiteľov.“
„To je mi fuk. Potrebuje pomoc!“
„V tom prípade musíme ísť do chrámu,“ poradí im Jules, keď k nim podíde
a kľakne si. „Alebo k nim domov, do mesta. Ó, Bohyňa… toľko krvi…“
„Mesto je bližšie, však? Jules, teraz nesmieš podliehať panike. Počúvaj ma.
Rana na líci krváca ako besná a na snehu to vyzerá ešte horšie. Zvládneš
nám pomôcť, alebo omdlieš?“
„Neomdliem.“
 „Nie je nebezpečné hýbať s ňou?“ spýta sa Joseph.
„Nemáme na výber,“ odsekne Billy. „Stráca priveľa krvi. Nezastavím
krvácanie.“
Nad Arsinoiným nehybným telom si chlapci vymenia smrteľne vážne
pohľady. Jules takmer nič nevidí cez vodopády sĺz. Billy jej kázal, nech
nepodlieha panike, no nevie si pomôcť. Arsinoe je bledá ako duch.
„Tak dobre, ty ju chyť za boky a nohy,“ poverí ju Billy duchaplne. „Ja ju
zdvihnem za plecia a musím jej ďalej pritláčať látku na tvár.“
Jules urobí, ako jej povie. Prsty jej takmer okamžite pokryje teplá krv.
„Joseph? Nezabudni na Camden,“ požiada ho. „Nenechaj ju tu samu.“
„Nenechám,“ prikývne a rýchlo ju pobozká. „Sľubujem.“
Jules a Billy vynášajú Arsinoe z lesa po známom chodníku. Joseph kráča
za nimi s Camden prehodenou cez plecia. Veľká mačka potichu zavrčí. Keď
sa za nimi Jules obzrie, Camden Josephovi oblizne ucho.
Keď konečne prídu do Vlčieho prameňa, sú všetci úplne zničení. Od domu
najbližšieho liečiteľa ich delia iba štyri ulice, no i to je teraz priďaleko.
„K Wolvertonovi,“ rozhodne Billy a mykne bradou k hostincu. Kope do
dverí tak dlho, kým im niekto neotvorí, a potom reve na pani Casteelovú,
až kým všetci zmätene nepobehujú okolo nich.
„To sa v tomto meste nenájde nikto aspoň trochu užitočný⁈“ zahuláka
Billy.
Položia Arsinoe na pohovku pri vchode a čakajú. Keď konečne príde
liečiteľ s dvoma kňažkami v pätách, aby jej vypálili a pozašívali rany,
odtlačia od nej Jules i Billyho.
„Čo sa stalo?“ spýta sa jedna z kňažiek. „Ako prišla k týmto zraneniam?
Bol to ďalší útok z Rolantu? Vari sa Mirabella znova objavila v lese?“
„Nie,“ odpovie Jules. „Napadol nás medveď.“
„Medveď?“
 „My…“ pokračuje Jules, no stíchne. Všetko sa stalo tak rýchlo. A ona to
mala vedieť. Mala ju ochrániť.
„Urobili sme si prechádzku,“ priskočí jej Joseph na pomoc, „a zatúlali sme
sa hlboko do lesa. Medveď sa k nám z ničoho nič prirútil.“
„Kde presne?“ Kňažka sa mimovoľne dotkne pílkovitého noža, ktorý jej
visí na boku. „Vyšlem poľovníkov.“
„Netreba,“ povie Jules. „Zabila som ho.“
„Ty?“
„Áno, ona,“ ukončí Joseph rázne diskusiu. „Teda spolu so svojou horskou
levicou.“
Objíme Jules okolo pása a odtiahne ju nabok, aby ju uchránil pred ďalšími
otázkami. Pomaly sa presunú k Billymu, ktorý kľačí vedľa Camden
a hladká ju po zlatej hlave. Levica sa ešte nevládze postaviť na nohy, no
pradie.
„Joseph?“ Jules k nemu prosebne zdvihne zrak. „Obe sa z toho nakoniec
dostanú, však?“
„Camden je vďaka tebe silná,“ odpovie a silno si ju privinie. „A my obaja
dobre vieme, že Arsinoe ma tuhší koreň ako hociktorý medveď.“
 PANSTVO EFEMÉRA
Na panstve Efeméra rozhodne netrpia nedostatkom jedov. V každej skrinke
či zásuvke sa s najväčšou pravdepodobnosťou nachádza nejaký prášok,
tinktúra či pohár s jedovatou rastlinou. V uliciach Indridu sa dokonca
šepká, že Westwoodovci po vysťahovaní Arronovcov panstvo kompletne
vyprázdnia. Vraj sa dokonca boja, že aj samotné múry by mohli byť
nasiaknuté jedmi.
Tí hlupáci. Akoby už len Arronovci zaobchádzali so svojím nadaním tak
ľahkovážne. Akoby vôbec niekedy k niečomu pristupovali
s ľahkovážnosťou.
Natalia a Genevieve popíjajú svoj ranný čaj pred kozubom v miestnosti
s jedmi. Za nimi pracuje Katharine nad laboratórnymi stolmi
a v ochranných čiernych rukaviciach pripravuje najrôznejšie vražedné
zmesi.
„Konečne sme sa dočkali,“ povie Genevieve. „Vonku sa oteplilo a oheň
v kozube je zbytočný. Čoskoro začnete otvárať okná, aby sa tu dalo
dýchať.“
„Tu nie,“ odvetí Natalia. Tu dnu nikdy. V tejto miestnosti stačí, aby ten
najslabší vánok zafúkal správnym smerom nad nesprávnym práškom
a hneď sa to skončí mŕtvou kráľovnou.
Genevieve sa zachmúri a pootočí sa v koženom kresle. „Čo to tam
vystrája?“
„Pracuje,“ odpovie Natalia. Katharine si odjakživa veľmi dobre
pripravovala svoje jedy. Už ako malá sa hrbila nad stolmi s flakónmi
a fiolami s takým nadšením, že Genevieve ju musela odtiahnuť a vyplieskať
ju, aby jej vštepila viac vážnosti v prístupe k nebezpečným látkam. Lenže
Natalia jej to zatrhla. Katharininu radosť z prípravy jedov má na nej
Natalia zo všetkého najradšej.
Genevieve si len povzdychne. „Už si počula, čo sa stalo?“
„Áno. Predpokladám, že práve preto si ma navštívila, alebo sa mýlim?
Aby si sa uistila, že sa mi doniesli najnovšie správy.“
„No je to predsa zaujímavé, nemyslíš?“ Genevieve odloží svoju šálku
a dôkladne si opráši sušienkové omrvinky z prstov, aby popadali na
tanierik. „Najprv pokus v Gaštanovom lese a teraz leží Arsinoe na
smrteľnom lôžku?“
Cinkanie a klepot za nimi stíchne, keď Katharine znehybnie, aby
počúvala.
„Vraví sa, že ju napadol medveď,“ pokračuje Natalia.
„Aby medveď napadol kráľovnú naturalistov?“ Genevieve prižmúri oči.
„Alebo je len Mirabella bystrejšia, než sme si mysleli? Náhodná smrť ako
táto by nevyzerala ako porušenie pravidiel zo strany elementalistky.“
„Tá si nelámala hlavu s porušením pravidiel, ani keď ušla z Rolantu, aby
striehla na Arsinoe v lese,“ vyhlási Natalia. Obzrie sa za Katharine. Tento
útok otriasol všetkými obyvateľmi Efeméry, lebo Gaštanové lesy ležia iba
pol dňa cesty od Indridu. Tá arogantná elementalistka sa k nim
jednoznačne dostala príliš blízko.
Natalia vstane z kresla pred kozubom, podíde ku Katharine a položí jej
ruku na útle plece. Na stole je hotový neporiadok. Zdá sa, že povyťahovala
jedy z každej police a každej zásuvky.
„Čo to tu máš, Kat?“
„Zatiaľ nič,“ odpovie mladá kráľovná. „Zmes ešte musím prevariť
a zredukovať. A následne sa musí vyskúšať.“
Natalia sklopí zrak k jantárovej tekutine vo fiole, ktorej hladina nesiaha
vyššie ako päť centimetrov nad dnom. V tejto miestnosti sa dá vyrobiť
nekonečne veľa kombinácií. Miestnosť s jedmi v Efemére v mnohých
smeroch prekoná i komnatu jedov vo Volroji. Po prvé, je oveľa lepšie
usporiadaná a po druhé, je domovom mnohých špeciálnych zmesí, ktoré
vytvorila Natalia sama.
Natalia s láskou pohladí drevo. Koľko životov už ukončila sponad tohto
stola? Koľko neverných manželov a nepohodlných mileniek odstránila?
Postarala sa tu o nemálo problémov svojich spojencov z pevniny, aby
posilnila aliancie a záujmy kráľovského manžela.
Keď sa Natalia načiahne k fiole, Katharine sa kŕčovito stiahne – akoby sa
Natalia skutočne mala čoho báť.
„Pozor, nech ti z neho nevykvapne na stôl,“ varuje ju a začervená sa. „Je
leptavý.“
„Leptavý?“ zopakuje Natalia prekvapene. „Proti komu by niekto chcel
použiť taký jed?“
„Proti Arsinoe určite nie,“ odpovie Katharine. „Ona by si ešte vždy mohla
zaslúžiť milosť.“
„Milosť,“ zašomre Genevieve vo svojom kresle.
„Takže je pre Mirabellu?“ spýta sa Natalia.
„Všetci neustále vravia, aká je prekrásna. Ibaže len navonok.“ Katharine sa
na hlavu rodiny Arronovcov pozrie tak hanblivo, že Natalia sa usmeje
a pobozká jej temeno.
„Pani Natalia.“
Jej majordómus Edmund stojí pri dverách, tradične rovný ako svieca. „Je
tu niekto, kto by s vami rád hovoril.“
„Teraz?“
„Áno.“
Katharine prejde pohľadom zo svojho jedu na Genevieve. Ešte neskončila,
no nerada s ňou zostáva osamote, keď Natalia nie je nablízku.
 „Pre dnešok stačilo,“ vyhlási Natalia. Zručne preleje nebezpečný jed do
krištáľového flakónu a zazátkuje ho. Potom si ho vyhodí a chytí. Keď
nastaví Katharine zaťatú päsť a otvorí ju, jed je preč. Zmizol jej v rukáve.
Jednoduchý trik, ktorý by sa mal naučiť každý travič. Želala by si, aby ho
Katharine konečne mala v malíčku.
„Postrážim ti ho, aby si ho neskôr mohla dokončiť.“
Hosť čaká v Nataliinej študovni. Nie je to neznáma tvár, no takú váženú
návštevu nečakala. William Chatworth, otec prvého nápadníka z pevniny,
sedí v jednom z jej kožených kresiel s vysokým operadlom. V jej
najobľúbenejšom.
„Smiem ti ponúknuť niečo na pitie?“ spýta sa ho.
„Priniesol som si vlastné,“ odpovie. Spod kabáta vytiahne striebornú
čutoru a zamáva ňou, kým pohŕdavo preletí zrakom po jej bare. Zastaví sa
pri fľaši koňaku, v ktorom je vylúhovaný bolehlav a nad dnom pláva
pekný čierny škorpión.
„To si nemusel. Vždy máme pripravené neotrávené dobroty pre hostí.“
„A koľkých ste už omylom otrávili?“
„Nikoho významného,“ prizná Natalia s úsmevom. „Už po tri generácie
udržiavame dobré vzťahy s našimi spojencami z pevniny a počas týchto
rokov sme neotrávili nikoho, kto si o to nekoledoval. Nebuď taký
paranoidný.“
Chatworth sa rozťahuje v kresle, akoby mu patrilo. Je rovnako drzý
i príťažlivý, ako keď sa pred dávnymi rokmi zoznámili. Skloní sa k nemu,
dotkne sa jeho pleca a ruka jej skĺzne na jeho hrudník.
„Prestaň,“ povie ihneď. „Dnes nie.“
„Si tu teda čisto obchodne. Aká škoda.“ Sadne si do kresla oproti nemu.
William je skvelý milenec. Lenže vždy, keď sa s ním vyspí, zdá sa jej, že ju
považuje za čosi menejcennejšie. Akoby mu medzi vankúšmi odovzdávala
niečo, čo jej už nikdy nevráti.
„Páči sa mi štýl, akým rozprávaš,“ skonštatuje William.
Natalia si zamyslene odpije zo svojho pohára. Páči sa mu jej štýl reči
a páči sa mu i jej výzor. Oči sa mu nikdy nezastavia na jednom mieste,
večne sa túlajú po jej tele, dokonca i teraz, keď by sa mal sústrediť na
obchodné záležitosti. U mužov z pevniny sa nejakým zázrakom všetky
vzťahy so ženami raz skončia medzi ich nohami.
„Čo hovoríš na môjho syna?“
„Je to milý mladík. Šarmantný ako jeho otec. Zdá sa však, že sa mu
mimoriadne zapáčilo vo Vlčom prameni.“
„Nemaj obavy. Urobí, čo mu prikážem. Naša dohoda stále platí.“
Ich dohoda. Uzavreli ju tak dávno, keď Natalia hľadala ideálne miesto,
kam by Čierna rada vykázala Josepha Sandrina. Jej priateľ a milenec bola
najľahšia voľba. Nemohla to sandrinovské chlapčisko síce zabiť, ako chcela,
no nenechala sa zahnať do kúta. Z každej situácie sa dá niečo vyťažiť, stačí
len poriadne hľadať.
„Výborne,“ prikývne Natalia. „Poslušnosť sa mu vyplatí. Už len vďaka
novým obchodným dohodám si tvoja rodina značne polepší.“
„Presne tak. A zvyšok?“
Natalia dopije svoj koňak a vstane, aby si naliala ďalší.
„Aký si len precitlivený,“ zachichoce sa. „Len to povedz. Atentáty. Vraždy.
Otravy.“
„Nebuď vulgárna.“
Nebola. No i tak si vzdychne.
„Dobre, máš mať aj zvyšok.“ Pokým bude ich spojenectvo trvať, zabije
Natalia každého, kto sa stane nepohodlným – diskrétne a z takej veľkej
vzdialenosti, že nikto nikdy neodhalí pravého vraha. Presne tak, ako to ona
a všetci Arronovci pred ňou robili pre každého kráľovského manžela.
„Prečo si sa tu objavil tak nečakane? Určite ti nejde iba o prerokovanie
starej dohody.“
„Nie,“ odtuší. „Som tu, lebo som sa dozvedel o tajomstve, ktoré sa mi
vôbec nepáči. Mohlo by nám pokaziť všetko, čo sme si tak dôkladne
naplánovali.“
„A čo to je?“
„Práve som prišiel z Rolantu, kde som svojmu synovi dohadoval
audienciu u kráľovnej Mirabelly. A Sara Westwoodová sa mi v slabej chvíli
zdôverila s tajomstvom, o ktorom určite nevieš.“
Natalia si neveriacky odfrkne – to je nepravdepodobné. Ostrov sa síce vie
šikovne skryť pred zvyškom sveta, no pred hlavou rodiny Arronovcov
neutají ani pohnutie stebla trávy vo vetre.
„Ak to máš od Sary Westwoodovej, štval si sem svojho koňa zbytočne,“
odvetí Natalia. „Je to milé žieňa, no to je asi tak všetko. Milé a pobožné.
Možno si zaslúži ešte dva zbytočné prívlastky, o ktorých som jakživ
nepočula.“
„Väčšina obyvateľov Fennbirnu je pobožná,“ pokračuje Chatworth. „Keby
si aspoň na jedno ucho počúvala váš chrám, nemusel by som ti teraz
vravieť, čo do toho môjho pošepkalo jedno rolantské vtáča.“
Natalii sa zablysne v očiach. Ak teraz namočí svoj otvárač na listy do
koňaku, mohla by ho bodnúť do krku. Potom už len postačí s napätím
sledovať, čo ho zabije skôr: jed alebo strata krvi.
„Plánujú atentát na kráľovné,“ prezradí jej.
Tie slová jej na chvíľu znejú tak smiešne, že Natalia nevie spracovať ich
význam.
„Čože?“ spýta sa ho. „Samozrejme, že plánujú zabiť kráľovné. Ako my
všetci.“
„Nie,“ pokrúti William hlavou. „Mám na mysli chrám. Kňažky. Po tom
vašom komickom obrade počas sviatku. Chcú nám nastražiť pascu a zabiť
našu kráľovnú i jej sestru z Vlčieho prameňa. Sara to nazvala Obetný rok.“
„Obetný rok,“ zopakuje Natalia neprítomne. Generácia dvoch slabých
kráľovien a jednej silnej – o tom nebude nikto pochybovať. Ona však
v živote nepočula o tom, že by kňažky povraždili slabé kráľovné počas
obradu Oživenia. „Ach, Luca. Ty prešibaná stará líška,“ zašepká.
„Takže?“ spýta sa Chatworth a predkloní sa vo svojom kresle. „Čo
urobíme?“
Natalia pokrúti hlavou a vzápätí vyčarí žiarivý úsmev.
„My neurobíme vôbec nič. Ty už si vykonal svoje. Chrám a veľkňažku
môžeš pokojne prenechať Arronovcom.“
„Určite? Prečo si myslíš, že sa vám podarí klepnúť im po prstoch?“
„Lebo to robíme už dobrých sto rokov.“
 VLČÍ PRAMEŇ
L en čo sa Arsinoe zobudí, je jej jasné, že s tvárou nemá všetko v poriadku.
Najprv si myslí, že možno len zle ležala a priveľmi sa pritláčala na vankúš.
Ibaže leží na chrbte.
Izba je tichá a presvetlená ako na pravé poludnie. Nevie, ako dlho spala.
Modro-biele závesy sú zatiahnuté. Písací stôl je zaprataný taniermi
s jedlom, ktorého sa nik nedotkol.
„Medveď,“ zašepká.
Jules sa objaví vedľa jej postele. Je unavená a hnedé kučery má také
strapaté, že by sa jej v nich mohli zahniezdiť vrabce.
„Nehýb sa,“ prikáže, no Arsinoe sa už dvíha na lakte. Len čo však presunie
váhu na plecia, zvreskne od bolesti.
„Ukáž, nech ti aspoň pomôžem.“ Jules ju podoprie a za chrbát jej naukladá
niekoľko vankúšov.
„Prečo nie som mŕtva?“ spýta sa Arsinoe. „A kde je Camden?“
„Tam leží. Má sa dobre,“ odvetí Jules.
Kývne hlavou k vlastnej posteli, na ktorej leží levica. Veľká mačka vyzerá
celkom pokojne. Srsť jej hyzdí niekoľko rezných rán a jednu prednú labku
má obviazanú a upevnenú v trojcípej šatke, no mohla skončiť oveľa horšie.
„Má zlomenú kľúčnu kosť,“ vysvetlí Jules potichu. „Čakali sme dlho, kým
sa mi na ňu pozrel nejaký liečiteľ… Už sa jej asi nikdy celkom nezahojí.“
„Je to moja vina,“ hlesne Arsinoe a Jules odvráti zrak.
„Mohol ťa zabiť,“ povie napokon. „Madrigal ťa nikdy nemala učiť čarovať.“
„Len sa mi snažila pomôcť. Ona nemôže za to, že sa to zvrtlo. Všetci dobre
vieme, čo nízka mágia občas napácha. My všetci poznáme to riziko.“
„Hovoríš tak, akoby si ju napriek všetkému chcela znova použiť.“
Arsinoe sa zachmúri – alebo aspoň skúsi. Ústa ju neposlúchajú. A líca má
nejaké ťažké. Časť tváre si už vôbec necíti, akoby sa jej koža premenila na
kameň.
„Otvorila by si okno, Jules?“
„Samozrejme.“
Prejde na opačnú stranu izby, aby odhrnula závesy. Čerstvý vzduch
okamžite prinesie úľavu. V izbe sa už dlho vznášal pach krvi a stojatého
vzduchu.
„Bol tu Luke,“ oznámi Jules. „Priniesol ti sušienky.“
Arsinoe sa načiahne k svojej tvári a odmotá si obväzy.
„Arsinoe, prestaň!“
„Prines mi zrkadlo.“
„Musíš zostať v posteli,“ nástojí Jules.
„Nedurdi sa toľko. Prines mi jedno z Madrigaliných.“
Na chvíľu sa zdá, že Jules odmietne. Vtedy dostane Arsinoe po prvý raz
ozajstný strach. Napokon sa však jej priateľka odíde prehrabať v matkinom
bielizníku, kým sa nevráti s okrúhlym zrkadlom s peknou perleťovou
rúčkou.
Arsinoe si prejde zdravou rukou po čiernych vlasoch a uhladí si pramene
na temene, ktoré jej odstávajú od ležania na vankúši. Potom zdvihne
zrkadlo a pozrie sa.
Nežmurkne. Ani keď si Jules prikryje tvár a rozplače sa. Musí sa prinútiť,
aby neodvrátila zrak, aby si zapamätala každý červený centimeter zošitej
kože. Každý škaredý čierny uzol, ktorý drží pokope to, čo jej zostalo
z tváre.
Väčšina jej pravého líca je preč a tvár má prepadnutú na mieste, ktoré by
malo byť bucľaté. Čiara čiernych stehov sa jej ťahá od kútika úst
k vonkajšiemu kútiku oka. Druhá, ešte dlhšia čiara sa vinie od prepadnutej
lícnej kosti až pod bradu.
 „No,“ vyhlási, „o chlp vyššie a musela by som nosiť klapku cez oko.“ Začne
sa smiať.
„Arsinoe, prestaň.“
V zrkadle pozoruje, ako sa stehy napínajú, kým jej krv nestečie cícerkom
po brade. Jules sa ju pokúša upokojiť a zavolá starkú Cait a deda Ellisa, no
Arsinoe sa rehoce čoraz hlasnejšie.
Rany sa jej rozovrú. Soľ jej sĺz ju páli. Ešte šťastie, že jej nikdy nezáležalo
na tom, ako vyzerá.
Jules nájde Josepha v rodinnej lodenici, kde rozmotáva zamotané povrazy
a laná. Je teplý deň a preto si vyzliekol kabát a vyhrnul rukávy košele.
Bezútešne sa díva, ako si utiera pot z čela. Je ten typ fešáka, ktorý pritiahne
každé oko.
„Jules,“ povie, keď si ju všimne a zloží motanicu na zem. „Ako sa má?“
„Je to naša Arsinoe – roztrhala si stehy. Teraz ju znova zašívajú. Nemohla
som tam zostať. Už som sa na to nezniesla pozerať.“
„Chcel som jej priniesť kvety,“ dodá Joseph rozpačito. „Vieš si to
predstaviť? Chcem ju vidieť, no neviem, či bude ona chcieť vidieť mňa. Či
bude chcieť, aby ju niekto videl.“
„Bude ťa chcieť vidieť,“ uistí ho Jules. „Arsinoe sa nikdy pred ničím
neskryje.“
Jules sa otočí čelom k vode, i keď more za mnohými plavidlami v lodenici
a dlhým mólom takmer nevidno.
„Cítim sa zvláštne,“ prizná sa Jules. „Bez Camden i Arsinoe. Akoby som
prišla o svoje tiene.“
„Vrátia sa ti.“
„Lenže už nebudú ako predtým.“
Joseph ju váhavo chytí okolo pliec, až kým sa oňho celá neoprie. Na
chvíľu sa zdá, že by ju mohol bez najmenšej námahy zdvihnúť a uniesť celú
jej váhu na jednej ruke.
„Aj ja ju ľúbim, Jules. Takmer tak ako teba.“
Spoločne sa zadívajú do zátoky. Je pokojná a vietor hladí iba malé vlnky.
Zdá sa, akoby sa mohli plaviť donekonečna.
„Joseph… kiežby sme ju pred piatimi rokmi dostali preč z tohto ostrova.“
Billy sa neusmieva, keď vojde do jej izby, a to je dobre. Aspoň má
znesiteľnejší výraz ako všetci liečitelia a Milonovci s tými svojimi
previnilými, roztrasenými, silenými úsmevmi. Zdvihne ruku – priniesol jej
kvety. Kyticu žltých a pomarančových kvietkov, aké nerastú v nijakom
skleníku vo Vlčom prameni.
„Objednal ich môj otec, až od matkinho obľúbeného kvetinára na pevnine.
Poslal po ne, len čo sa o tebe dopočul. Keď ešte nikto z nás nevedel, či
prežiješ alebo zomrieš. Vraj ich využijeme tak či tak, na dvorenie alebo
vyjadrenie sústrasti. Mám ich pošliapať?“
„V dome naturalistov?“
Arsinoe kyticu prijme. Kvietky majú lupienky hebké ako zamat a ich vôňa
jej pripomína pomaranče, ktoré dovážajú počas leta.
„Sú krásne. Jules ich určite prinúti dlho kvitnúť.“
„No ty nie,“ povie Billy.
„Nie. Ja nie.“
Arsinoe položí kyticu na svoj nočný stolík, blízko okennej rímsy, na
ktorej sadá prach na pokrútenú schránku jej mŕtvej zimnej paprade. Billy
si prehodí kabát cez stoličku, no sadne si na koniec jej postele.
„Ako si sa sem dostala?“ spýta sa jej. „Ak si naozaj… neobdarená, prečo ťa
potom umiestnili k Milonovcom? Vyhrala ťa ich rodina v nejakej lotérii?
Alebo nejakú prehrali?“
Arsinoe sa zachichoce a po tvári jej ako blesk preletí ostrá bolesť. Chytí sa
za líce a Billy sa k nej okamžite predkloní, no nemá jej ako pomôcť.
A okrem toho, počuť jej smiech za to stojí.
„Nikto nikdy nepovedal, že som neobdarená,“ vysvetlí mu. „Aspoň nie
vtedy. Ani jednej z nás nevypálili znamenie neobdarenej.“
„Znamenie?“
„Každá kráľovná vie, aké dary dostali jej dcéry do vienka. Po pôrode nás
prenechá dule, ktorá nás má vychovať. Keď sme dosť veľké, prídu si po nás
naše rodiny. Mňa sa ujala Jules. Len vďaka nej som sa nebála. Keď prišla,
jednou rukou držala tetu Caragh a druhou Mahewa.“
„Aha.“ Billy sa opäť narovná. „Teta Caragh a Josephov brat Mahew.
Z toho, čo som počul, to s nimi dvomi vraj bolo veľmi vážne.“
„To bolo,“ prikývne Arsinoe. „Niektorí ľudia hovoria, že bola preňho
privážna. Že si našla primladého. No ja nikdy nezabudnem, ako sa tváril,
keď mu ju odviedli.“
Arsinoe si odkašle. Určite vyzerá smiešne – pripútaná k posteli
a zafačovaná ako múmia hovorí o nešťastnej láske.
„Vrhla si sa pre mňa pred toho medveďa,“ povie Billy nečakane.
„Ty si sa pred neho vrhol prvý, pre mňa.“
Vyčarí mu tým slabý úsmev. „A Jules ho potom zabila. Vždy som si
myslel, že z jej príliš mocného daru bude viac škody ako úžitku, no
môžeme hovoriť o šťastí, že tam bola.“
„Áno,“ pritaká Arsinoe. „Dám si pozor, aby som ju nabudúce mala po
svojom boku.“
„Nabudúce? Arsinoe, veď si takmer zomrela!“
„A ak to neskúsim znova, zomriem celkom určite.“
Uprene sa jeden druhému pozerajú do očí. Billy uhne prvý.
„Každá kráľovná teda vie, aké dary dostali jej dcéry do vienka.“ Billy
pokrúti hlavou. „V mnohých smeroch ste naozaj čudné.“
 „Určite si počul, čo sa vraví – že kráľovné v skutočnosti nie sú ľudia.
Takže keď sa vraždíme, nikoho nezabíjame.“ Arsinoe sklopí zrak. „Tak sa to
aspoň vraví. Ibaže ja už vlastne neviem, či je to vôbec pravda.“
Pravda alebo nie, nezáleží na tom. Takto to na ostrove chodí. A čoskoro
nadíde ich čas. Keď sa roztopí posledný sneh, Beltain bude tu. Ostrovania
sa čoskoro preberú a zamieria do srdca ostrova. Po tri noci budú všetky
významné rody natlačené vedľa seba v údolí Innisfuil.
„Včera mi prišiel list od otca,“ oznámi Billy. „No neotvoril som ho. Viem,
čo si v ňom prečítam – že mám odísť z Vlčieho prameňa a stretnúť sa
s Mirabellou. Lenže ja nechcem.“
„Chceš, aby som vyhrala,“ uvedomí si Arsinoe. „Chceš sa so mnou oženiť.“
Billy sa uškrnie. „Nechcem sa s tebou oženiť. Chýba ti všetko, čím sa
vyznačuje poriadna manželka. Nechcem však, aby si zomrela. Stala si sa mi
pridobrou priateľkou, Arsinoe.“
Chytí ju za ruku a pevne ju drží. Arsinoe je prekvapená, ako veľa to pre
ňu znamená. Jeho slová sú úprimné, i keď nakoniec predsa len pôjde na
stretnutie s Mirabellou.
„Chceš sa pozrieť?“ Arsinoe sa dotkne obväzov na svojej tvári.
„Čo sme malí chlapci, ktorí si porovnávajú chrasty?“
„Keby sme boli, vyhrala by som.“
Pootočí hlavu a stiahne si obväzy. Štichy sa napnú, no rany nezačnú
krvácať.
Billy si dopraje čas, aby si všetko dôkladne poprezeral.
„Mám ťa klamať a povedať, že som už videl aj horšie?“ spýta sa a ona
pokrúti hlavou. „Vieš, u nás doma o vás máme riekanku,“ pokračuje.
„Spievajú si ju dievčatká, keď skáču cez švihadlo:
Tri čierne bosorky v údolí zrodené,
priateľstvo trojičkám
 nebude súdené.
Tri čierne strigy krásne ako sen,
prežiť a vládnuť
môže jedna len.
Takto vás na pevnine volajú. Bosorky. Aj môj otec to o vás hovorí.
Bosorky. Strigy. Príšery. Lenže ty nie si príšera.“
„Nie,“ hlesne Arsinoe. „Ani moje sestry. To však nemení nič na tom, čo
musíme urobiť.“ Jemne mu stlačí ruku. „Vráť sa k Sandrinovcom, junior.
Vráť sa a prečítaj si svoj list.“
 INDRID
Pietyr Renard ešte nikdy nedostal pozvanie do Volroja, no odjakživa o tom
sníval – už odkedy mu otec ako malému chlapcovi rozprával príbehy
o čiernom paláci. Na jeho dlhých chodbách vraj nepočuť nijaký zvuk.
Volroj vzdoruje akýmkoľvek ozdobám, akoby sa v jeho vnútri nachádzalo
priveľa dôležitých vecí, aby ho niekto zapratával tapisériami. Iba v sále,
kde zasadá Čierna rada, sa nachádza niečo iné ako len hladké čierne
plochy – reliéf zobrazujúci kvety naturalistov, ohne elementalistov,
jedovaté hady travičov a krviprelievanie bojovníkov. Časť venovanú
travičom dokonca Pietyrovi nakreslil uhlíkom na biely papier: klbko zmijí
na lôžku z oleandrových lupeňov.
Otec Pietyrovi sľúbil, že ho zoberie do Volroja, len čo dosiahne plnoletosť.
Lenže to bolo pred domom na vidieku a jeho novou ženou.
„Tadiaľto, prosím,“ povie sluha, ktorý vedie Pietyra po schodoch do
východnej veže, kde ho už čaká Natalia.
V skutočnosti nijakého sprievodcu nepotrebuje. Vo svojich predstavách sa
po Volroji prechádzal už tisíckrát.
Prechádzajú popri okne a Pietyr sa pozrie na západnú vežu. Je taká široká
a mohutná, že zatieňuje všetko ostatné. Zblízka nepôsobí tak veľkolepo ako
z diaľky, keď sa zabodáva do neba ako gravírovaný nôž. Nie, odtiaľto je iba
čierna a hrozivá, a až do príchodu novej vládkyne pevne zamknutá.
Sluha zastane pred malými dverami a ukloní sa. Pietyr zaklope a otvorí si.
Za dverami je malá okrúhla študovňa, ktorá vyzerá takmer ako brloh
kňažky vyhĺbený do čiernej skaly. Natalia, ktorá stojí pri jedinom okne, sa
zdá priam priveľká pre túto miestnosť.
„Poď ďalej,“ prikáže mu.
„Prekvapilo ma, že si ma sem zavolala,“ povie namiesto pozdravu.
 „Akoby si už dlho nečakal, kedy sa ti konečne naskytne pohľad na tvoju
odmenu. Nuž? Vyzerá ako v tvojich predstavách?“
Pietyr sa pozrie z okna a zapíska.
„Musím sa priznať, že som si odjakživa myslel, že palác by mal mať tri
veže namiesto dvoch. Jednu pre každú kráľovnú. No teraz už chápem, že
pri takejto ohromnej konštrukcii sú i dve nevídaný úspech!“
Natalia prejde na opačnú stranu miestnosti k nízkej skrinke. Jej kroky sa
na tvrdej dlážke ozývajú ako konské podkovy na ceste dláždenej mačacími
hlavami. V tomto paláci nie je jediný koberec. Služobníctvo po večeroch
určite príšerne bolia nohy.
Natalia naplní dva poháre slamovožltou tekutinou. Májové víno. Pietyr
cíti jeho vôňu až pri okne. Zvláštna voľba. Detský nápoj. Keď si od nej
zoberie pohár, privonia k nemu, no necíti nijaký pridaný jed.
„Pripíjame si na nejakú zvláštnu príležitosť?“ spýta sa tety. „Májové víno
som nepil už roky. Moja macocha ho kedysi robievala v lete pre mňa
i mojich bratrancov a sesternice. Sladila ho medom a jahodovou šťavou.“
„Presne tak som ho robievala pre Katharine,“ prikývne Natalia. „Vždy si
preň išla dolámať nohy, hoci spočiatku jej z neho bývalo strašne zle,
chuderke malej.“
Pietyr si odpije. Dokonca aj neosladené májové víno chutí vynikajúco.
„Pochádza z viníc vo Vlčom prameni,“ prezradí mu Natalia. „Naturalisti sú
možno banda špinavcov, no vedia, ako vypestovať hrozno. V každej bobuli
sa ukrýva malé slnko – tak si ho chvália.“ Odfrkne si.
„Tetuška Natalia? Čo sa stalo?“
Pokrúti hlavou. „Si pobožný chlapec, Pietyr? Poznáš zvyky chrámu?“
„Ani nie,“ odpovie Pietyr. „Marguerite mi ich po svadbe s mojím otcom
skúšala objasniť, no bolo neskoro.“
„Nikdy nie je neskoro. Presvedčila tvojho otca, aby odišiel z rady, či nie?
Aby sa vzdal života v hlavnom meste i svojej rodiny.“ Povzdychne si.
„Kiežby Paulina nikdy nezomrela. Keď si Christophe zobral Marguerite za
ženu, bola to veľká urážka jej pamiatky.“
„Presne tak,“ prikývne Pietyr. „Ale preto si ma sem nevolala.“
Natalia sa zachichoce.
„Si celkom ako ja. Nikdy nechodíš ako mačka okolo horúcej kaše. A máš
pravdu. Zavolala som si ťa sem, lebo chrám proti nám spriada intrigy. Už
sa k tebe dostali klebety o takzvanom Obetnom roku?“
„Nie.“
„Neprekvapuje ma to, keďže si sa s Katharine pomerne stiahol do
ústrania. Obetný rok môže nastať v generácii kráľovien, kedy je jedna
mocná a dve slabé.“
„Čiže napríklad v tejto.“
„Áno. Táto časť legendy je naozaj pravdivá. Dokonca i moja stará matka
mi rozprávala tento príbeh, ktorý jej vyrozprávala jej stará matka a tak
ďalej. Chrám sa však teraz rozhodol odkloniť od pôvodnej legendy.“
„Do akej miery?“
„Šíri poveru, že v Obetnom roku ľud hneď po obrade Oživenia roztrhá dve
slabé kráľovné na franforce.“
„Ako, prosím?“ Pietyr položí svoj pohár na okennú rímsu tak rázne, že na
ňu vyšplechne trochu vína.
„Vravia, že v dávnych dobách nespokojný ľud povstal, odtrhol kráľovnám
ruky i hlavy a vhodil ich do plameňov. A presne to chce chrám urobiť
s Katharine a Arsinoe. Veľkňažka chce mať z Mirabelly bielorukú
kráľovnú.“
Pietyr zatají dych. Ľud bieloruké kráľovné nadovšetko miluje. Prekoná ich
len modrá kráľovná – no taká sa už dvesto rokov nenarodila.
„Táto časť legendy o Obetnom roku je vymyslená,“ pokračuje Natalia.
„Aspoň ja som o ničom takom jakživ nepočula.“
„Žeby bola Luca až taká zúfalá? S tou ich elementalistkou sa určite niečo
stalo.“
„Možno áno. Alebo v tom chrám len vidí výhodnú príležitosť a chce sa jej
chopiť. Nezáleží na tom. Dôležité je, že o tom vieme.“
„Odkiaľ o tom vieme?“ spýta sa Pietyr.
„Jeden hlúpy vtáčik z pevniny mi to zaspieval do ucha.“
Pietyr si pretrie tvár. Katharine. Sladká Katharine. Hodlajú jej odtrhnúť
ruky a hlavu. Chcú ju upáliť.
„Prečo som tu iba ja, Natalia? Kde sú Genevieve, Lucian a Allegra?“
„Nepovedala som im to. Nemôžu nič urobiť.“ Otočí sa k oknu a zadíva sa
ponad strechy mestských domov do diaľky. „Na tomto ostrove sa nestane
nič bez toho, aby som sa o tom dozvedela. Alebo som si to aspoň myslela.
Teraz však viem, že každý jeden obradný nôž, ktorý chrám vlastní, je na
ceste do Innisfuilu. Všetky kňažky budú ozbrojené.“
„Tak sa ozbrojíme aj my!“
„Nie sme vojaci, synovček. A aj keby sme boli, nie je čas. Potrebovali by
sme naverbovať každého traviča v meste. V Innisfuile budú mať nad nami
elementalisti a kňažky prevahu tri na jedného.“
Pietyr chytí svoju tetu za ramená a silno ňou zatrasie. V detstve ju možno
často nevídal, no otec mu toho o nej narozprával dosť, aby vycítil, keď nie
je sama sebou. Hlava rodu Arronovcov jednoducho neprijíma porážku.
„Nebudeme sa nečinne prizerať, ako našej kráľovnej zotnú hlavu,“ povie
Pietyr naliehavo. Zjemní stisk a pokojnejším hlasom dodá: „Nie našej
Katharine. Nie našej Kat.“
„Čo by si urobil, aby si ju zachránil, Pietyr? Počas Beltainu budeme
bezmocní. Kňažky budú dohliadať na všetko, od Poľovačky až po Oživenie.
Bude takmer nemožné niečo proti nim podniknúť.“
 „Takmer,“ zdôrazní Pietyr, „ale nie úplne nemožné. A ja urobím všetko, čo
bude treba. Urobím hocičo.“
Natalia skriví pery. „Ty ju ľúbiš.“
„Áno,“ prizná sa. „A ty tiež.“
 VLČÍ PRAMEŇ
Dedo Ellis strúha Arsinoe masku, aby si mohla zakryť zašité rany, ktoré sa
jej pomaly hoja. Maska je taká tenká a sedí jej tak presne, že by jej držala
na nose aj sama, no i napriek tomu jej do bokov vyvŕta dve dierky
a prevlečie cez ne kvalitnú čiernu stužku, aby si ju mohla zaviazať za
hlavou. Maska je ošetrená čiernym lakom, opiera sa o jej zdravé líce
a mostík nosa, aby sa zasa zúžila na pravej dolnej strane jej brady. Na
Arsinoinu žiadosť jej Ellis namaľuje pod oko a na zašité líce žiarivo
červené čiary.
„Teraz urobíš dojem na nápadníkov,“ zhodnotí Ellis svoju prácu. „Len čo
vystúpia zo svojich lodí, budú sa čudovať, kto si. A čo skrývaš pod
maskou.“
„A keď to zistia, budú mať od strachu plné gate,“ dodá Arsinoe. Keď jej
Ellis venuje škaredý pohľad, Arsinoe mu položí ruku na plece. „Maska je
prekrásna. Ďakujem.“
„Ukáž, nech ti ju pomôžem nasadiť,“ ponúkne sa Jules.
„Nie,“ odmietne Arsinoe. „Radšej si ju budem šanovať. Pre Vylodenie, ako
povedal dedo Ellis.“
Starká Cait prísne prikývne. „Dobrý nápad. Takú krásnu vec by si mala
nosiť iba pri zvláštnych príležitostiach.“
Zatlieska a do vzduchu vyletí múka. Práve vaľká cesto na štrúdľu
z posledných jabĺk, ktoré sa im urodili na jeseň. Jules už ich nastrúhala
a povarila so škoricou a cukrom. Aj Madrigal im mala pomôcť, no od rána
ju nikto nevidel. V rohu pri dome, kde stojí kurín, čosi zašuchoce. Jules sa
pozrie z okna.
„To je Billy,“ oznámi. „Zachytil sa do kríka dráča. Asi prišiel cez sad.“
„Pôjdem ja,“ ponúkne sa Arsinoe a už aj vstáva od stola. Padol jej kameň
zo srdca, že mohla konečne vyliezť z postele a opäť stáť na nohách. Možno
sa s ním pôjde prejsť do hory. Alebo radšej nie. Horský chodník sa kľukatí
príliš blízko prehnutého stromu a nikto z Milonovcov nechce, aby tam
chodila. Hoci ju svrbia palce na nohách od toho, ako veľmi tam túži zájsť.
Billy práve nasrdene kope do kríka. „Čo je to za diabolskú rastlinu,
doparoma?“
„Dráč,“ odpovie Arsinoe. „Cait ich vysádza ku kurínom, aby odradila
líšky. Čo tu robíš?“
Billy sa prestane oháňať. „To je mi teda milé privítanie. Prišiel som ťa
pozrieť. Ibaže by si dnes chodila ako kakabus.“
„Kakabus?“
„Odľud,“ vysvetlí Billy. „Mrzutý, nevľúdny, deprimovaný človek.“
Zachechce sa. „Bože, vy ostrovania viete byť občas fakt čudní.“
Vyzývavo k nej vystrie ruku a Arsinoe ho vytiahne z kríka.
„Napadlo mi, že by si odtiaľto možno rada na chvíľu vypadla. Ďaleko od
svojho nemocničného lôžka.“
„Konečne máš aj dobrý nápad.“
Zavedie ju dole do zátoky k jednému zo sandrinovských člnov. Je to
pekná plachetnica so žltým trupom a bledomodrými plachtami. Arsinoe by
sa v skutočnosti mala vyhýbať moru, odkedy sa pokúsila ujsť z ostrova.
Pravda však je, že jej to nikto výslovne nezakázal.
Je ideálny deň pre plavbu po mori. Zátoka je pokojná ako už dlho nie a pri
brehu vytŕčajú spomedzi skál hlavy niekoľkých tuleňov, po ktorých ju
ľudia pomenovali.
„Poď. Poprosil som pani Sandrinovú, či by nám nepripravila niečo na
obed.“ Zdvihne pletený košík prikrytý bielym plátnom. „Vyprážané kurčatá
a varené zemiaky. Kyslá smotana. Vraj je to jedno z tvojich obľúbených
jedál.“
 Kým si Arsinoe premeriava košík, zachytí zle utajené pohľady pána
Bukovyho, ktorý sa práve dohaduje o cenách s dvomi trhovníkmi. Čo si
o nej ľudia v týchto dňoch šepkajú? Zjazvená kráľovná. Najprv ju v lese
napadla sestra a potom ju takmer zabil medveď. Ešte aj tí, ktorí do nej
vkladali akú-takú nádej, o nej určite začali pochybovať. Dokonca i Luke.
„Vyprážané kurčatá?“ ubezpečí sa a vlezie do člna.
Billy odviaže lano. Zakrátko sa kĺžu na vlnách popri tuleňoch a plachtia
na sever pozdĺž západného pobrežia ostrova.
„Ak zájdeme ďalej, možno uvidíme penochrbáty,“ vyhlási Arsinoe.
„Veľryby. Mali sme zobrať aj Jules. Prinútila by ich ťahať náš čln a my by
sme mohli zvesiť plachty.“
Billy sa zasmeje. „Znie to takmer zatrpknuto.“
Nie takmer. Je zatrpknutá. Ako často si želala mať aspoň štipku Julesinho
daru? Zdvihne ruku a mimovoľne sa dotkne obviazaných rán na líci. Do
Beltainu sa jej nestihnú premeniť ani na jazvy, budú červené, chrastavé
a škaredé.
„Kedy by si mal odísť, aby si sa pripravil na Vylodenie?“
„Čoskoro,“ odpovie Billy. „Zátoka dlhých rán nie je ďaleko. Môj otec
navrhuje plaviť sa tam v noci a pri dobrom vetre by sme mohli prísť do
cieľa ešte skôr. Okrem toho stačí, keď sa doplavíme iba do Piesočného
prístavu a odtiaľ to už bude pomalá plavba v sprievode ďalších nápadníkov
do zátoky. Aspoň tak mi to vysvetlil Joseph.“
„Asi ti teda vysvetlil všetko.“
„Mal som dávať lepší pozor,“ pokarhá sa Billy. „Lenže nič z toho sa mi
nezdalo skutočné, kým sme sa nepreplavili cez hmlu a nevynoril sa pred
nami Fennbirn.“
Arsinoe sa obzrie k ostrovu. Vyzerá inak ako more. Bezpečnejšie. Akoby
nebol živý tvor, ktorý ustavične baží po krvi.
 „Som sklamaný, že nápadníci neuvidia Poľovačku. Je to jediná časť
slávnosti, ktorá znie aspoň trocha zábavne.“
„Nebuď smutný. Keď sa oženíš s kráľovnou, budeš môcť každý rok veliť
poľovníkom. A aj keby si sa s ňou neoženil, môžeš sa aj so zvyšnými
nápadníkmi zúčastniť Lovu jeleňov, ktorý sa bude konať o rok, pred
svadbou.“
„Bola si tam vlastne niekedy? V Innisfuile?“
„Nie,“ pokrúti Arsinoe hlavou. „Hoci je to veľmi blízko Čiernej chatrče,
kde som sa narodila.“
„A kde teraz žije Julesina teta Caragh,“ spomenie si Billy. „Bude to celkom
kruté, keď je tak blízko. Myslíš si, že Jules a Madrigal sa ju pokúsia
navštíviť?“
„Jules možno občas koná zbrklo, no ani ona si nedovolí porušiť nariadenia
rady. Bez ohľadu na to, aké je nespravodlivé. A čo sa Madrigal týka… ona
a Caragh si nikdy neboli veľmi blízke.“
„Na tomto ostrove sa tuším nijaké sestry nemajú veľmi v láske,“ zahundre
Billy a Arsinoe si odfrkne.
„Keď už je reč o sestrách, nemal by si sa náhodou dvoriť tej mojej? Prečo
nie si v Rolante s Mirabellou?“
„Po tvojej nehode sa mi tam už nechcelo. Uvidím ju až na slávnosti ako
všetci ostatní nápadníci.“
Z jeho slov ju príjemne zahreje v bruchu. Je celkom dobrý, pevninčan
jeden. A hoci neklamal, keď vravel, že by z nej bola mizerná manželka,
z neho sa raz stane skvelý manžel jednej z jej sestier. Pomyslenie, že by sa
mohol stať jej dobrým manželom, si ani len nepripustí. Taká nádej býva
nebezpečná.
Billy napne plachty a otočí čln od ostrova, na otvorené more.
„Nemali by sme sa plaviť priďaleko,“ upozorní ho Arsinoe. „Inak sa
budeme vracať za tmy.“
„Nevrátime sa do Vlčieho prameňa.“
„Čože? A kam teda ideme?“
„Robím to, čo by mal urobiť každý civilizovaný človek. Beriem ťa preč
z tohto ostrova a najkratšou cestou k nám domov. Môžeš tam pokojne
zmiznúť, keď budeš chcieť. Alebo môžeš zostať so mnou. Dám ti všetko, čo
budeš potrebovať. Tu však zostať nemôžeš.“
„Zostať s tebou?“
„Teda nie naozaj so mnou, lebo sa musím vrátiť na slávnosť. Keby som sa
neukázal, otec by mi urobil zo života peklo. No ak sa neožením
s kráľovnou, vrátim sa domov, k tebe. A okrem toho ti moja matka a sestry
zatiaľ budú so všetkým pomáhať.“
Arsinoe sedí a mlčí. Toto nečakala. Pokúša sa ju zachrániť, odviesť ju
nasilu čo najďalej od nebezpečenstva. Čosi také by naozaj urobil len
pevninčan. A skutočne odvážny priateľ.
„Nemôžem ti to dovoliť. Ak odídem, potrestajú ťa.“
„Postarám sa, aby to vyzeralo, že si ma hodila cez palubu a doplával som
na ostrov,“ pokúša sa ju presvedčiť. „Keďže si sa o to už raz pokúsila, nikto
nebude o mojej historke pochybovať.“
„Junior.“ Arsinoe sa zahľadí na more a priam očakáva, že sa pred nimi
zdvihne sieť hmly. „Ostrov ma nepustí. Joseph ti to nepovedal?“
„Tentoraz to bude iné. Toto nie je fennbirnský čln. Patrí mne a môže si
prísť aj odísť, ako sa mu zachce.“ Prejde dlaňou po sťažni, akoby hladkal
koňa po krku. „Poslal som poň. Keď môj otec naposledy išiel domov,
požiadal som ho, aby mi ho dovliekol na ostrov. Klamal som, že je to dar
pre Josepha. Aby sme spolu mohli plachtiť.“
V Arsinoe sa dvihne vlna nádeje. V jeho podaní sa jej náhle zdá, že by sa
jej útek naozaj mohol podariť.
 „Billy. Si mojím dobrým priateľom. Lepšieho som si ani nemohla želať. No
ja nemôžem odísť. Navyše, mal by si vo mňa veriť. Dokonca aj s touto
dokaličenou tvárou mám ešte stále šancu vyhrať.“
„Ale nemáš.“ Prasknú mu nervy. „Arsinoe, oni ťa zabijú. A nie do roka
a do dňa. Ani o niekoľko mesiacov. Teraz. Môj otec mi povedal, čo plánujú.
To preto mi poslal list. Kňažky z toho vášho prekliateho ostrova chcú teba
i Katharine roztrhať na franforce. Hodlajú vám odseknúť hlavy a ruky,
hodiť vás do plameňov a pred úsvitom ďalšieho dňa korunovať Mirabellu.“
„To nie je pravda,“ namietne Arsinoe, no i tak si vypočuje všetko, čo Billy
vie o tajnom sprisahaní a upravenej legende o Obetnom roku.
„Arsinoe, veríš mi? Nikdy by som ťa neklamal. Toto by som si nevymyslel
ani v najdivokejších snoch.“
Arsinoe mlčí. Po jej pravici leží ostrov – večný kus zeme, ktorý netrápia
morské vlny. Ukotvený v hlbinách. Keby sa tak dal vytrhnúť a hodiť do
vody, aby ho odplavila preč. Keby to bol jednoducho ostrov a nie pekný
spiaci pes s pieskom na labkách a útesmi na pleciach, ktorý čaká iba na to,
aby sa zobudil a rozpáral jej brucho.
„Tvoj otec by sa mohol mýliť,“ hlesne Arsinoe.
Lenže sa nemýli. Billy hovorí pravdu.
Arsinoe musí myslieť na Luka a Milonovcov. Na Josepha. Na Jules.
„Chceli sme bojovať,“ povie napokon. „Aj napriek tomu, že to bol vopred
prehraný boj. Ja som si však myslela, že mám viac času. Nechcem zomrieť,
junior.“
„Netráp sa, Arsinoe. Ja ťa zomrieť nenechám. A teraz chyť tamto lano
a pomôž mi zrýchliť čln.“
Slávnosť Beltain
Údolie Innisfuil
 TÁBOR WESTWOODOVCOV
„Nič nenašli, ani len najmenšiu stopu. Neskrývala sa na žiadnej povale vo
Vlčom prameni a rybári nevytiahli v sieťach nič okrem rýb. Arsinoe sa
vyparila.“
„Nemohla sa vypariť,“ namietne Mirabella, na čo Bree len stisne pery.
„Možno sa vyparila, možno nie. No je preč.“
„To je predsa dobre,“ usúdi Elizabeth. „Ak ušla, nikto ťa nemôže nútiť, aby
si jej ublížila. A ani ona nebude môcť ublížiť tebe.“
Ublížiť. To je slabý výraz pre to, čo musia urobiť. Od Elizabeth by však ani
nič drsnejšie neočakávala.
Mirabella stojí pred vysokým zrkadlom a Bree jej zaväzuje dlhé čierne
šaty na chrbte. Sú pohodlné, voľné a pomerne ľahké. Ideálne na voľnejší
deň, keď ju nemusí nikto vidieť.
Elizabeth kľačí na koberci a prehľadáva truhlice, aby našla mäkkú kefu na
vlasy. Zabudne však na svoje zranenie a udrie si obviazaný kýpeť o roh
jedného poklopu. Pevne si ruku stisne a zahryzne si do pery. Ďateľ Pepper
jej rýchlo priletí na plece.
„Elizabeth, nemusíš to predsa robiť,“ povie jej Mirabella potichu.
„Ale áno, musím. Inak sa ju nenaučím používať.“
Vonku sa mihnú tiene. Kňažky sú večne v ich blízkosti a večne stoja na
stráži. Mirabellin honosný čierno-biely stan je zariadený hrubými
behúňmi, posteľou, mäkkými vankúšmi a stolmi so stoličkami, takže
poľahky zabudnú, že nie sú v miestnosti s hrubými múrmi, a že cez steny
z plátna a hodvábu ich hocikto môže ľahko počúvať.
Bree zaviaže poslednú šnúrku a postaví sa vedľa Mirabelly.
„Už si sa pozerala na chlapcov?“ spýta sa nahlas. „Ako si na slnku stavajú
stany a vyzliekajú si pritom košele? Ktovie, či sú naturalistickí chlapci takí
divosi, ako sa o nich hovorí…“
Mirabella zatají dych. Naturalistickí chlapci. Ako napríklad Joseph. Bree
ani Elizabeth nevedia o tom, čo sa medzi nimi dvoma stalo. Hoci sa im túži
zdôveriť, bojí sa to povedať nahlas. Joseph bude na slávnosti – mohla by ho
opäť vidieť. Lenže on bude s Juillenne Milonovou. A nezáleží na tom, čo sa
odohralo na pláži a neskôr i v lese medzi ňou a Josephom. Nezáleží na tom,
že sa jeden v druhom tak stratili, že ani nepočuli búrku. Mirabella vie, že
v tomto príbehu je vedľajšou postavou.
„Zatiaľ nie,“ odpovie Mirabella rovnako nahlas. „Som si však istá, že ty to
zistíš a porozprávaš mi o tom.“
Tiene odídu a Bree stisne Mirabellino plece. Po dvoch dlhých dňoch na
cestách sa im aj dnešný deň strávený v stane bude vliecť ako slimák.
V nadskakujúcom koči z Rolantu sa im dvíhali žalúdky, najmä keď
prechádzali okolo Piesočného prístavu, ktorý smrdel soľou a rybacinou.
Mirabella vykukne spomedzi dvoch stanových plachiet. Vonku je toľko
ľudí, ktorí sa smejú a pracujú na slnku. Z údolia toho veľa nevidela. Nútili
ju sedieť v koči a čakať, kým jej nepostavia stan, a potom ju doň okamžite
presunuli. Zatiaľ sa jej naskytol len pohľad na útesy v rannom svetle
a husté tmavé stromy obklopujúce širokú čistinu. Viac jej nedovolili.
Kňažky vravia, že tu by sa mala cítiť vo svojom živle, väčšmi ako
kráľovná, lebo toto je srdce ostrova a v nevysvetliteľne temnej, údajne
bezodnej Brekciovej hĺbave vraj môže cítiť, ako Bohyni tlčie srdce. Lenže
Mirabella sa tu necíti o nič lepšie ako doma. Áno, vníma silu ostrova ako
bzukot pod svojimi nohami, no vonkoncom sa jej to nepáči.
„Kde je Luca?“ spýta sa Mirabella. „Dnes som ju ešte nevidela.“
„Má plné ruky práce s pátraním,“ odvetí Elizabeth. „Ešte nikdy som ju
nevidela takú znepokojenú ani nahnevanú. Nevie uveriť, že tvoja sestra je
taká neskrotná.“
Lenže to je Arsinoe. Bola taká už odjakživa a ako sa zdá, detstvo vo
Vlčom prameni to iba zhoršilo. Mirabella jej to videla v očiach, keď sa
stretli v lese. Zachytila to i v Josephovom pohľade. Vlčí prameň si
vychováva rebelantov.
„Okrem toho musí veľkňažka dozerať i na presun tých záhadných debien,
nech už v nich je čokoľvek,“ doplní Bree. „Debna za debnou a nikto nevie,
čo sa v nich skrýva. Ty to vieš, Elizabeth?“
Kňažka pokrúti hlavou. Neprekvapuje ich to. Chrám jej už vôbec
nedôveruje, a s odseknutou rukou by im tak či tak nebola nápomocná pri
prekladaní.
„Myslíte si, že ju ešte nájdu?“ spýta sa Elizabeth. „Naozaj sa jej mohlo
podariť ujsť a prežiť?“
„Nikto si to nemyslí,“ povie Bree vľúdne. „Ale nech radšej zomrie pri
úteku ako iným spôsobom.“
 TÁBOR ARRONOVCOV
Traviči dorazia v noci a celý ich klan sa rozlezie po slávnostnom území ako
húf mravcov. Stany si stavajú pri svite mesiaca a slabom svetle lámp.
Pracujú tak potichu, že nejedna kňažka s tvrdším spánkom na svitaní
nového dňa civie s otvorenými ústami na dokončený tábor.
Katharine nepokojne kráča po svojom stane. Pietyr jej mal priniesť
raňajky, no už je preč príliš dlho. On sa môže slobodne túlať po celom
údolí a ona musí trčať v stane až do Vylodenia. Keby sa jej podarilo nájsť
Nataliu, možno by sa mohli ísť aspoň poprechádzať na čerstvom vzduchu.
Vyjde zo stanu a vrazí do Bertranda Romana.
„Radšej zostaň vnútri, kráľovná moja,“ povie a položí svoje ručiská na jej
plecia, aby ju posunul späť za stanovú plachtu.
„Už aj z nej zlož paprče.“ Pietyr vkročí medzi nich a z celej sily Bertranda
sotí, hoci tým mohutného surovca nevyvedie z rovnováhy na dlho.
„Je to pre jej vlastné bezpečie.“
„To ma nezaujíma. Už sa jej nedotkneš.“
Ovinie jednu ruku okolo Katharininho pása a odtiahne ju do stanu.
„Protiví sa mi.“
„Mne tiež. Nevidela som ho, odkedy mi ako malej ukazoval, ako niekoho
otráviť oleandrovým mliekom,“ povie Katharine. „A už vtedy som si
nemyslela, že mi to nemusí predvádzať na celom vrhu mačiatok!“
„Na druhej strane lepšieho človeka pre čelo svojho ozbrojeného sprievodu
by si nenašla,“ zašomre Pietyr. „Keď ide o tvoju bezpečnosť, nesmieme nič
ponechať na náhodu.“
Pokojne však mohli vybrať aj niekoho iného. Surovec Bertrand Roman bol
určite Genevievin nápad. Katharine o tom nemá najmenšie pochybnosti.
Pietyr vylezie na jej provizórnu posteľ a rozloží na ňu všetko jedlo, čo
našiel. Väčšinu potravín ešte nevybalili alebo ich dôkladne strážia na
hostinu. Jemu sa však podarilo zohnať peceň chleba, trochu masla a zopár
vajec uvarených natvrdo.
„Pietyr… máš vo vlasoch kvietok.“
Zdvihne ruku a vytrhne si ho spoza ucha. Je to iba margarétka, aké bežne
rastú na lúke.
„Odkiaľ ju máš?“
„Od nejakej kňažky,“ odpovie a Katharine si prekríži ruky na prsiach.
„Kat.“ Vstane a objíme ju. Bozkáva ju po celej tvári, kým sa nezačne
chichotať. Bozkáva ju na pery i krk a ona mu vkĺzne rukou pod košeľu.
„Nie je odo mňa spravodlivé, aby som žiarlila.“
„To nič. Taký je už náš osud: privádzame jeden druhého do žiarlivého
šialenstva. Ty pobozkáš nápadníka, ja zasa kňažku, a to všetko len
rozdúcha oheň v tvojom srdci, ktorý horí pre mňa.“
„Nedráždi ma,“ zachmúri sa Katharine, no vzápätí sa usmeje.
Pred stanom majú traviči plné ruky práce s vybaľovaním truhlíc a útržky
tichých rozhovorov prenikajú cez steny stanu. Prípravy na veľkú večernú
Poľovačku sa už začali. Čoskoro bude každý travič v Innisfuile naťahovať
tetivu svojho luku, vkladať šíp do kuše a namáčať ostré hroty do odvaru
z čemerice, známej tiež ako vianočná ruža.
„Tak rada by som sa zúčastnila Poľovačky,“ vzdychne Katharine. Kľakne si
na posteľ a natrie si maslo na krajec chleba. „Určite je zábavné preháňať sa
v sedle po kopcoch a plašiť prepelice a bažanty zo skrýš. Pôjdeš na koni
alebo pešo?“
„Ani jedno, ani druhé,“ odpovie Pietyr. „Zostanem tu s tebou a budem ti
robiť spoločnosť.“
„Pietyr, to nemusíš. Strašne ti poleziem na nervy a budem šalieť z Gave
Noir a Vylodenia.“
 „Nie, nad tým si nemusíš lámať hlavu.“
„Nezvládnem myslieť na nič iné.“
„V tom prípade ti pomôžem.“
Pietyr si ju privinie na prsia a opäť ju bozkáva, kým obom nedôjde dych.
„Jednoducho na to nemysli, Kat. Netráp sa.“ Nežne ju položí na posteľ.
„Neboj sa.“
Opatrne si na ňu ľahne a jeho teplý dych ju pohladí po uchu. Je akýsi
zmenený – v jeho dotyku cíti zúfalstvo a smútok. Katharine si to
vysvetľuje tak, že ich čoskoro rozdelí jeden z nápadníkov, čo musí byť
jasné aj Pietyrovi. Nepovie mu však ani slovo zo strachu, že by mohol
prestať. Z jeho bozkov sa jej točí hlava i napriek tomu, že nechápe, prečo
sa mu ukazovák tak cielene kĺže po jej pokožke: najprv tam, kde sa jej
rameno pripája na plece, a potom v neviditeľnej čiare po jej hrdle.
 TÁBOR MILONOVCOV
Jules zdvihne kladivo vysoko nad kolík a udrie. Sila nárazu však kúsok
dreva rozštiepi na dve. Čisté plytvanie dobrým kolíkom, no aspoň
odstrašila divákov. Odkedy Arsinoe zmizla, Jules nemá chvíľu pokoja.
Každý si myslí, že ju kráľovná zasvätila do svojich plánov a Jules určite vie,
kam sa podela.
Ešte aj Billyho otec. Deň po tom, ako sa stratila ich plachetnica, sa
William Chatworth osobne prirútil k domu Milonovcov, trieskal im päsťou
na dvere a dožadoval sa odpovedí, že ho zrejme počuli až v meste.
Dožadoval sa trestu. Lenže nemajú koho potrestať. Kráľovná zmizla –
a Billy s ňou.
Dedo Ellis a jeho biely španiel Jake sa sklonia nad zničený kolík.
„Nechcela som ho rozštiepiť,“ ospravedlní sa Jules.
„Veď ja viem. Netráp sa. Jake ho vyhrabe a na voze máme kopu ďalších.“
Jules si zotrie pot z čela a pozerá sa, ako pes hrabe. Ich hlavný stan leží na
tráve ako krídlo mŕtveho netopiera a stúpa z neho podobne kyslý zápach.
Nie je ani spolovice taký pekný ako kvalitné stany, v ktorých prebývajú
Mirabella i Katharine. Na čom teraz už tiež vôbec nezáleží. V podstate si
ani nemusia stavať stan. Bez Arsinoe ani nemuseli chodiť do Innisfuilu.
Jules sa vŕta palcom na nohe v diere na leme stanovej plachty, ktorú treba
zaplátať.
„Taká hanba,“ zašomre. „Možno sme sa mali viac snažiť. Mali sme sa k nej
správať ako ku skutočnej kráľovnej.“
„Aj sme sa správali,“ povie Ellis. „Pristupovali sme k nej ako ku kráľovnej
naturalistov. Nechali sme ju rýpať sa v hline. Behávať s nami po lúkach
a loviť ryby. Kráľovné-naturalistky sú kráľovnami ľudu – preto sú z nich
také dobré vládkyne, ak sú dosť silné, aby sa im podarilo získať korunu.“
 „Prac sa!“
Jules i Ellis otočia hlavy a vidia, ako starká Cait vyháňa Camden zo
svojho stanu. Eva zakráka a zamáva krídlami nad zlatou hlavou levice.
„Čo sa stalo?“ spýta sa Jules.
„Zatiaľ nič,“ odvetí Cait, „ale zapáčila sa jej slanina.“ Mykne hlavou
a dodá: „Aha, Joseph.“
Kráča mierne zhrbený a zamáva im na pozdrav. Odkedy sa po Billym
a Arsinoe zľahla zem, obracia ostrov zrak i naňho.
„Vitaj, Joseph,“ pozdraví ho Ellis. „Už ste si s rodinou našli miesto? Kde
stanujete?“
„Kúsok týmto smerom.“ Ukáže na východ. „Naši sa však rozhodli zostať
doma s Jonahom, takže som sem prišla iba ja a Mahew.“
„Už si preskúmal poľovný revír?“ zavolá naňho Cait.
„Nie. Zatiaľ nie.“
„Tak radšej choď. A zober so sebou aj Jules. Keď nepôjdete rýchlo, môžete
si vziať aj túto potvoru.“
Hoci nezaznelo jej meno, Camden sa nádejne pozrie na Jules. Predná ľavá
noha i kľúčna kosť sa jej síce hoja pomaly, no v žltozelených očiach má
starú známu iskru. Akoby vraveli: Nie som neužitočná. Som nažive
a pripravená na čokoľvek.
„Poďme,“ zavelí Jules potichu a mačka vykročí dopredu na troch nohách.
„Dajte si záležať,“ prikáže im Cait. „Tento rok padne viac poľovníkov, už
len preto, koľko nôh pobeží lesmi.“ Prejde pohľadom po širokom údolí.
„Zakrátko sa tieto stany roztiahnu až na pobrežie.“
A pribudne k nim veľa ďalších. I takí, ktorí prídu bez stanu, aby spali pod
hviezdami.
„Jules?“ osloví ju Joseph, keď sa ponoria do lesa.
„Podrast tu nie je veľmi hustý,“ zhodnotí Jules. Vďaka tomu sa im bude
ľahšie kráčať, lebo Poľovačka v tieňoch stromov býva i tak dosť nebezpečná
– ľudia sa rýchlejšie potknú a ostatní ich udupú. Alebo si na nerovnom
území, ktoré nepoznajú, dolámu kosti. Alebo sa napichnú na nepozorný
meč či zatúlaný šíp.
„Jules.“ Nežne sa dotkne jej pleca. „Ako sa máš? Myslím po tom všetkom,
čo sa stalo.“
„Nemali by sme sa z toho vlastne radovať?“ spýta sa a strasie ho zo seba.
„Nechceli sme predsa, aby sa raz dostala z ostrova?“
„Áno,“ prikývne Joseph. „Nečakal som však, že sa to stane tak náhle.
A bez jediného slova. Nemyslel som si, že by odišla bez nás.“
Jules štípu slzy v očiach. „Áno, to zabolí. No nič jej nevyčítam – zbadala
šancu a chopila sa jej.“
Camden skúma terén kúsok pred nimi a vrčí na klzkom brehu
vyschnutého koryta potoka. Počas Poľovačky musí Camden zostať v tábore
aj s ostatnými pomocníkmi naturalistov. Hoci sa jej to nepáči a najradšej
by sa pridala, všetky psy a operence môžu byť rady – nielenže majú krehké
kosti, ale hociktorý poľovník by si ich v šere mohol pomýliť s lovnou
zverou.
„Mirabella je tu.“ Kútikom oka Jules spozoruje, ako sa Joseph kŕčovito
stiahne. „Videl si koče, ktoré ju priviezli? Pozlátené a bez najmenšej špinky.
Ich kone nemali v hrivách jediný sivý vlas. Nebyť všetkého toho striebra
na postrojoch, vyzerali by ako tiene.“
„Nevidel som ich. Nevidel som ju, Jules.“
„Zdá sa mi dobré, že je Arsinoe preč,“ pokračuje Jules. „Nikdy by
nevyhrala. S Arronovcami či Westwoodovcami za chrbtom by možno mala
šancu, no nie s nami. Keby sme jej len mohli dať viac… hocičo…“
„Arsinoe bola šťastná,“ skočí jej Joseph do reči. „Bola naša priateľka
a mohla ujsť. Vďaka tebe bola dosť silná, aby sa odvážila.“
 Kdesi pukne halúzka a Camden nastraží uši. Ďalší poľovníci sa
oboznamujú s revírom. Joseph zdvihne ruku na pozdrav. Sú to neznáme
tváre. Mohli by byť naturalisti a pokojne môžu mať hociktorý iný dar.
Počas Beltainu sa ľudia miešajú a dávajú sa do reči s hocikým, hoci podľa
stanov by to nikto nepovedal. Naturalisti táboria vedľa naturalistov
a všetky stany z Indridu i Prynnu stoja pri sebe. Ešte aj počas Poľovačky
opustia vlastné rady len tí s darom vojny. A aj to iba preto, lebo ich je tak
málo a dobre vedia, že keď naturalisti svojím darom vylákajú korisť, budú
mať lepšie vyhliadky na prelievanie zvieracej krvi.
„Už sa nám to blíži,“ povie Joseph a oči mu svietia. I napriek svojmu
smútku z Arsinoinej neprítomnosti je a bude mladý vlk, ktorý smie prvý
raz bežať so svojou svorkou.
„Na pevnine určite nemajú takéto poľovačky,“ domnieva sa Jules.
„Nie. Chodili sme poľovať, no bol to slabý odvar toho, čo nás čaká dnes
večer. Už len preto, lebo na pevnine sa poľovalo za denného svetla, aby
sme videli.“
Z tábora k nim doľahne zvuk bubnov. Pomaly sa budú musieť vrátiť.
Čoskoro sa rozhoria ohne a ľudia budú preskakovať vysoké plamene.
Naturalisti vymenia svoje kožené odevy za srnčie kože a pomaľujú si telá
čiernou a bielou farbou.
Keď sa vrátia na čistinu, slnko je už za stromami a zalieva údolie matnými
lúčmi súmraku. A Cait mala pravdu – v ich neprítomnosti sa Innisfuil
zaplnil na prasknutie. Medzi stanmi už takmer nezostali žiadne medzery,
a chodníčky i okolia ohnísk sa hemžia vzrušenými ostrovanmi s usmiatymi
tvárami.
Len čo prídu k jeho stanu, Joseph si vyzlečie košeľu.
„Chceš si ich nechať na sebe?“ Jules ukáže na kožené nohavice, ktoré si
priniesol z pevniny.
 „Prečo nie?“ odpovie. „Tak či tak si všetci myslia, že sa zo mňa stal
pevninčan.“
Pomôže jej vyzliecť blúzku, takže pred ním zostane stáť v koženej tunike
a legínach z mäkkej kože. Nemá veľmi náladu na poľovačku, no
naturalistická krv v žilách jej nedovolí zostať v úzadí. Už teraz ju to ťahá
k stromom.
„Pomaľuješ ma?“ požiada ju Joseph a podá jej dózu s čiernou farbou.
Najprv nevie, čo by mala namaľovať. A potom jej niečo napadne.
Namočí štyri prsty do farby, dotkne sa mu pleca a kreslí dlhú čiaru nadol.
Znova namočí prsty a nakreslí mu štyri čiary na pravé líce, a potom sa
pomaľuje rovnakými symbolmi.
„Pre Arsinoe.“
„To je dokonalé,“ pochváli ju. „Chýba už len jedna vec.“
„Aká?“
Chytí ju za zápästie.
„Odtlačok tvojej ruky na mojom srdci.“
Julesina dlaň sa vznáša nad jeho hrudníkom. Potom si ju pokryje farbou
a pritlačí na miesto, pod ktorým cíti, ako mu bije srdce. Keď to urobí,
pritlačí svoje pery na jeho.
Chýbal jej jeho dotyk. Teplo jeho tela a sila jeho rúk. Od príhody
s Mirabellou mala občas pocit, akoby sa jej Joseph nikdy nevrátil
z pevniny. Lenže je tu, aj keď Arsinoe nie, a aj keď už nikdy nesplní sľub, že
počas Beltainu zažijú obaja svoje prvé milovanie s tým druhým.
Joseph ju pevne objíma a bozkáva ju tak dychtivo, akoby sa obával chvíle,
keď budú nútení odlepiť sa od seba.
„Joseph… urobila som chybu.“
„Nie,“ odvetí so zatajeným dychom. „Neurobila. Môžeme zostať celú noc
tu, Jules. Nemusíme ísť na Poľovačku.“
 „Nie.“
Pohladí ju po líci, no ona uhýba pred jeho pohľadom. Keby sa mu totiž
pozrela do očí, začala by váhať.
„Odpustíš mi niekedy?“
„Dnes určite nie,“ odpovie Jules. „Chcem cítiť, že všetko, čo medzi nami
bolo, nie je nadobro zničené. Chcem z nás mať opäť správny pocit. Chcem,
aby to bolo ako predtým.“
„A keď to nepôjde?“
„Potom budeme vedieť, že nám to nikdy nebolo súdené.“
 BREKCIOVÁ HĹBAVA
„Je čierna ako noc,“ zhíkne Arsinoe.
„Presne tak,“ prikývne Pietyr. „Ako kráľovná by si sa však v čiernej mala
vyznať.“
Jeho hlas prichádza zďaleka za ňou. Odmietol ísť tak blízko k okraju ako
ona. Len čo však Katharine zbadala Brekciovú hĺbavu, ľahla si na brucho
a priplazila sa k nej ako vretenica.
Brekciová hĺbava je obrovská priepasť v zemi, ktorú ľudia volajú srdce
ostrova. Posvätné miesto, ktoré vraj nemá dno. No ani teraz, keď ju má
Katharine priamo pred očami, nenachádza správne slová, aby opísala jej
temnotu. Je taká čierna, až sa jej takmer zdá modrá.
Pietyr ju prepašoval z tábora, len čo prípravy na Poľovačku odpútali
pozornosť Natalie i Genevieve. V tichosti sa zatúlali do južných lesov
Innisfuilu, kde je zakázané poľovať, a bežali tak dlho, kým stromy
neustúpili ostrým sivým skalám – a dlhej čiernej trhline v zemi, ktorá
vyzerá, akoby niekto poranil ostrov obrovským pílkovitým nožom.
„Poď sem ku mne,“ vyzve ho Katharine.
„Nie, ďakujem.“
Katharine sa zasmeje a vykloní hlavu ponad okraj. Pietyr nemôže cítiť to,
čo ona ako kráľovná. Toto miesto Bohyňa stvorila pre jej predchodkyne
i všetky, ktoré prídu po nej.
Opäť sa nadýchne tak zhlboka, že jej takmer prasknú pľúca.
Brekciová hĺbava ju cíti. Brekciová hĺbava má vlastné vedomie, rovnako
ako veľa ďalších posvätných miest na Fennbirne, no súčasne je bodom, do
ktorého sa všetky tieto miesta zbiehajú. Je zdrojom. Keby Katharine
vyrastala v chráme ako Mirabella, možno by našla lepšie slová, aby opísala
napätie, ktoré visí vo vzduchu a od ktorého sa jej na šiji zježili chĺpky.
 Chladný, hustý vzduch Brekciovej hĺbavy sa jej nahrnie do krvi a tak sa
jej zatočí hlava, že sa zasmeje.
„Kat, už aj poď odtiaľ,“ zavelí Pietyr rázne.
„Hádam sa už nemusíme vrátiť? Páči sa mi tu.“
„Absolútne nechápem, čo sa ti tu tak páči – na tomto morbídnom mieste
uprostred ničoho.“
Katharine si podoprie hlavu rukou a znova sa díva do priepasti. Pietyr má
pravdu. Nemala by sa jej tak páčiť. V minulých generáciách do hĺbavy
hádzali telá kráľovien, ktoré neprežili svoje Nástupné roky. Genevieve
hovorí, že na jej dne leží obrovská kopa ich roztrieštených kostí.
Lenže teraz si to Katharine nemyslí. Brekciová hĺbava je taká veľká
a hlboká, že kráľovné nemôžu ležať na jej dne. Určite ešte stále padajú
v nepreniknuteľnej tme.
„Katharine, nemôžeme tu zostať celú noc. Musím sa vrátiť pred koncom
Poľovačky.“
Naposledy sa dlho pozrie do čierňavy a povzdychne si.
Vstane a opráši si šaty. Naozaj by sa už mali vrátiť. Musí si pred
zajtrajškom oddýchnuť.
Ráno sa musia pripraviť na Vylodenie, ktoré sa má konať pri západe slnka.
Vtedy ona i Mirabella po prvý raz uvidia svojich nápadníkov – i jedna
druhú. Rozmýšľa, či bude pekná elementalistka prekvapená, ako zdravo
vyzerá jej slabučká sestra-travička.
„Bozkávať sa s tým Billym Chatworthom z pevniny bola úplná strata
času, keď nakoniec zdrhol aj s Arsinoe,“ utrúsi len tak na okraj.
„Bozkávať sa s ním? Ako to myslíš?“ spýta sa Pietyr. „Ty si sa s ním
bozkávala?“
„Pravdaže áno,“ odvetí Katharine. „Prečo som asi opustila salónik? Aby si
sa na nás nemusel pozerať.“
 „To je síce pekné, no čoskoro sa tomu nevyhnem. Musíš sa naučiť
predstierať, že nie som nablízku, Kat. Budeš sa musieť tváriť, že
neexistujem.“
„Áno, no budem iba predstierať. A počas Beltainu sa ma žiadny nápadník
ani nedotkne. Nebudem s nimi osamote, až kým sa neskončí obrad
Oživenia.“
Pietyr odvráti zrak a Katharine k nemu rýchlo podíde, aby ho pobozkala.
Dnes i zajtra večer si ukradne toľko bozkov, koľko len bude môcť –
kedykoľvek sa im podarí ujsť pred Genevieve a jej nesúhlasným pohľadom.
„Nikto nás nerozdelí,“ šepne mu na pery, „aj keď sa budeme musieť
navždy skrývať.“
„Ja viem, Kat.“ Objíme ju a ona si oprie hlavu o jeho hrudník.
Bude to ťažké, no nie nemožné. Koniec koncov, už sa stali majstrami hry
na skrývačku.
 POĽOVAČKA
Pred začiatkom Poľovačky, kým údery na bubny odrátavali posledné
sekundy, stála Jules tak blízko Josepha, že sa takmer dotýkali, na čele tlupy
naturalistov. Potom veľkňažka zatrúbila na roh a obaja sa rozbehli spolu
s ostatnými. V ušiach im duneli výkriky iných poľovníkov a dupot
nespočetných nôh na tráve.
Nejaký čas bežali bok po boku, kým naturalisti pomocou svojho daru
nadháňali zver k stromom. Potom sa v jednej chvíli otočila doprava a už
ho nebolo. Hľadala ho všade, kam jej napadlo pozrieť. Dokonca si zobrala
fakľu, aby prehľadávala i zem pre prípad, že spadol. Nenašla ho však
a teraz už v lese panuje ticho.
„Joseph?“ zavolá naňho. Ostatní naturalisti i tých zopár poľovníkov
s darom vojny medzitým odbehli. Ešte začula ich víťazoslávne výkriky, no
i tie už stihli zaniknúť. Traviči so svojimi otrávenými šípmi a čepeľami si
vytýčili poľovný revír v kopcoch pod útesmi a rýchli elementalisti
s ľahkým krokom podľa všetkého zaplavili severné lesy za stanom svojej
milovanej kráľovnej.
„Joseph!“ zavolá znova a čaká.
Bude v poriadku. Je v skvelej forme a zručný poľovník. V mohutnom
dave, ktorý udupe všetko, čo mu skríži cestu, sa spoločník ľahko stratí z očí
– a možno bola už od začiatku hlúposť, že chceli zostať spolu.
Jules zdvihne fakľu nad hlavu a zadíva sa do tmy. Keď nebeží, nočný
vzduch ju začne chladiť na koži. Po chvíli sa vyberie opačným smerom ako
záplava naturalistov. Zašla už tak ďaleko, že nevidí dôvod, prečo by sa
nemala vybrať hľadať korisť aj sama.
Mirabella sedí nad tanierom s ovocím a syrmi. Pred jej stanom čosi buchne
a ona rýchlo vstane od stola. O niekoľko sekúnd vtiahnu Bree a Elizabeth
do stanu dve omráčené kňažky, ktoré stáli na stráži.
„Čo to má znamenať?“
Bree to veľmi pristane v čiernej tunike prešívanej striebornými niťami
a so širokým opaskom. K tomu má obuté vysoké mäkké čižmy a – rovnako
ako Elizabeth – plášť z tmavosivej vlny. Plášte, aké sa nosia na poľovačku.
„Čo ste urobili?“ spýta sa Mirabella.
„Nezabili sme ich,“ odvetí Bree tónom, v ktorom počuje, že by jej bolo fuk,
keby sa už nikdy neprebrali. „Sú len omámené. Viem, viem, také veci robia
iba traviči, no keď už ich je plné údolie, prečo si od nich nezohnať aspoň
jednoduchý uspávací elixír?“
Elizabeth podá Mirabelle poskladaný sivý plášť.
„Odhalia nás,“ namietne Mirabella. Sklopí zrak na Elizabethin bok, kde by
mala odpočívať ruka. „Nemôžeme riskovať.“
„Len sa na mňa nevyhováraj,“ odpovie kňažka. „Možno patrím k chrámu,
no ovládať sa ním nenechám.“ Tmavé líca pod kapucňou sa jej červenajú
od vzrušenia.
„Raz z teba bude mizerná kňažka,“ zhodnotí Bree s nezbedným smiechom.
„Prečo tam vlastne zostávaš? Mohla by si bývať u nás. Veď k tej bande už
v podstate ani nepatríš.“
Elizabeth odhodlane vrazí plášť Mirabelle do rúk. „Byť vyvrheľom nie je
až také zlé,“ vysvetlí im. „A to, že sa odo mňa odvrátili kňažky, ešte
neznamená, že Bohyňa tiež. Poďte už, nemusíme byť dlho preč. Len kým si
obzrieme naturalistov – pravých lovcov s pierkami zapletenými do vlasov
a kosťami zavesenými na krkoch.“
„Chcela si povedať s holými hrudníkmi,“ zdôrazní Bree.
„A len čo sa vrátime, odtiahneme tieto dve späť na ich stanovisko,“
vyhlási Elizabeth. „Možno sa po prebudení prepadnú od hanby, že zaspali,
a nikomu o tom nepovedia.“
Bree má za opaskom zastrčenú dýku a prak a Elizabeth si cez plece
prehodila kušu. Na ochranu kráľovnej, nie na lov zveri. Mirabelle zaletia
oči k chýbajúcej ruke jej priateľky. Niekto jej bude musieť pomáhať
s nabíjaním.
„Tak dobre.“ Oblečie si plášť. „Ale rýchlo.“
Jules začuje medveďa ešte predtým, ako zbadá jeho brloh vyhĺbený do
kopca. Keď svetlo fakle padne na vchod, zasvietia na ňu jeho jasné oči.
Je to veľký medveď hnedý. Nehľadala ho. Bežala v stopách jeleňa a za
ďalším svahom by ho určite dohnala.
Medveď nevyhľadáva problémy. S najväčšou pravdepodobnosťou zaliezol
do svojho zimného brlohu, aby sa vyhol poľovníkom.
Jules vytiahne nôž. Má dlhú, ostrú čepeľ, ktorá by prenikla i cez medvediu
kožu. Mohutné zviera ju však aj tak zabije, ak sa predsa len rozhodne
bojovať.
Medveď zavetrí pohyb jej ruky, zdvihne ňufák a všimne si nôž. Jules si
sčasti želá, aby na ňu zaútočil. Prekvapuje ju, ako v nej horí zlosť, ako ju
tlačí zúfalstvo.
„Ak hľadáš kráľovnú,“ povie, „prišiel si neskoro.“
Nikto sa nemusí pozerať na elementalistov ani travičov, aby vedel, že
naturalisti sa vrátia s najväčším úlovkom. Nespočetní poľovníci pobehujú
medzi stromami a každú chvíľu sa z lesov ozve víťazný pokrik. Väčšine
z tých, ktorých Mirabella vidí, visí korisť na opasku: zajace alebo vypasené
bažanty. Nikto na hostine naturalistov nedostane mäso kozy odchovanej
na poli, to je isté.
Spolu s Elizabeth a Bree sa vybrali za poľovníkmi a možno zašli oveľa
ďalej, ako chceli. Lenže skupiny sa hýbu tak rýchlo, že je priam nemožné,
aby niekoho nestrhli so sebou.
„Dar naturalistov silnie,“ povie Mirabella, keď si spomenie na Juillenne
Milonovú a jej horskú levicu.
„Počula som klebety o dievčati, ktoré má za pomocníka zlatú šelmu,“ ozve
sa Elizabeth.
„Nie sú to klebety,“ opraví ju Mirabella. „Videla som ju. Bola v lese, keď
som stretla svoju sestru.“
„Vážne?“ Bree znie takmer vystrašene, lenže v slabom mesačnom svite
z nej nevidno viac ako siluetu.
„Prečo?“ spýta sa Mirabella. „Čo sa deje?“
„Nenapadlo ti, či naturalisti náhodou aj nezmúdreli? Čo ak až doteraz
skrývali Arsinoin dar a tá levica v skutočnosti patrí k nej?“
„To si nemyslím,“ odpovie Mirabella.
„A okrem toho,“ dodá Elizabeth, „horská levica hore-dolu, Arsinoe je
preč.“
Mirabella súhlasne prikývne. Už by sa radšej mali vrátiť do tábora.
Omámené kňažky sa čoskoro prebudia. Kým to však stihne vysloviť,
priženie sa k nim ďalšia skupina poľovníkov a strhne ich ako prívalová
vlna.
„Jules?“
Za výkrikmi poľovníkov a smiechom Bree a Elizabeth nie je jeho drsný
hlas viac ako šepot.
„Jules?“
Mirabella spomalí a po chvíli zostane stáť. Jej priateľky bežia ďalej bez
nej.
„Joseph?“
Je sám a drží fakľu, ktorá už dohorieva. Tvár i plecia má pomaľované
čiernou farbou. No je to on.
Keď ju uvidí, zmeravie.
„Kráľovná Mirabella. Čo tu robíš?“
„Neviem. Asi by som tu nemala byť.“
Po krátkom zaváhaní ju chytí za ruku a odtiahne ju za hrubý kmeň
najbližšieho stromu, kde ich nikto neuvidí.
Ani jeden nevie, čo povedať. Len pevne stískajú ruku toho druhého. Hoci
už svetlo fakle takmer vyhaslo, Mirabella si všimne, že Josephovi sa na
brade leskne krv.
„Si zranený.“
„Je to iba škrabanec,“ zahovorí. „Potkol som sa o konár, keď sa Poľovačka
začala. Stratil som svoju skupinu.“
Stratil Juillenne – to chcel povedať. Mirabella sa pousmeje. „Tuším si často
ranený. Asi by sme ťa nemali púšťať von osamote.“
Joseph sa zasmeje. „Asi nie. Odkedy som sa vrátil z pevniny, mám akosi
šťastie na… nehody.“
Opatrne prejde prstami po krvavej šmuhe na jeho brade. Nie je to nič
vážne. Spolu s čiernymi čiarami na tvári a nahom pleci mu rana dodáva
výzor divocha. Mirabella rozmýšľa, kto mu ich asi namaľoval,
a predstavuje si, ako sa Julesine prsty kĺžu po Josephovej pokožke.
„Vedela som, že tu budeš. Dokonca aj po tom, čo sa stalo Arsinoe. Vedela
som. Dúfala som.“
„Nerátal som s tým, že ťa uvidím,“ odvetí. „Nemala si byť zatvorená?“
Zatvorená. Ako prísne strážená väzenkyňa. Lenže ona aj s Bree už
odmalička marili chrámu všetky pokusy držať ju pod zámkou.
V skutočnosti je zázrak, že sa kňažky doteraz nevzdali. Alebo, že sa aspoň
nezlepšili.
Mirabella sa dotkne Josephovho hrudníka, prejde vyššie a ovinie sa mu
okolo pleca. Privinie si ho, kým sa im pery takmer nedotýkajú.
„Nepoznáš ma tak dobre ako Jules,“ pripustí Mirabella, „no chceš ma
rovnako ako ju? To, čo sa medzi nami stalo v noc po búrke na mori –
znamenalo to pre teba niečo?“
Joseph dýcha prerývane. Pozrie sa na ňu spod zvrašteného obočia. Jeho
odpor už takmer zlomila – niežeby ho na začiatku mal mimoriadne veľa.
Keď mu položí voľnú ruku na šiju, vášnivo ju pobozká a pritlačí ju
k stromu.
„Znamenalo, a ešte koľko,“ zašepká jej do ucha. „Ale, bože, kiežby to len
bolo inak.“
 TÁBOR ARRONOVCOV
Traviči ulovili najmä vtáky a zopár zajacov. V porovnaní s tým, čo prinesú
naturalisti, to nebude nič, no dalo sa to čakať. Poľovačka je časť Beltainu,
ktorá patrí naturalistom.
Katharine nájde Nataliu v dlhom bielom kuchynskom stane, kde je až po
predlaktia zaborená v perí a šklbe bažanta.
„Nemala som priviesť služobníctvo?“
„Nie,“ odpovie Natalia. „Tých zopár, ktorých sme priviezli, som už
poverila inými úlohami. Tieto vtáky však aj tak treba ošklbať. Beltain robí
sluhov z nás všetkých.“
Katharine si vyhrnie rukávy na šatách a schmatne najbližšieho operenca.
Natalia súhlasne prikývne. „Pietyr má na teba dobrý vplyv.“
„Šklbať hydinu ma neučil,“ odvetí Katharine. „Možno narobím veľký
neporiadok.“
„No si sebavedomá. Roztomilá. Odkedy k nám prišiel, dospela si.“
Katharine sa usmeje a odfúkne si pierko zo špičky nosa. Väčšina úlovkov
je určená na hostinu, no zopár najlepších kusov odložia na jej Gave Noir
v rámci obradu Oživenia.
„Nepriviedla si ho práve preto do Efeméry?“
„Áno,“ pritaká Natalia. „Dostal za úlohu urobiť z teba príťažlivú ženu
a splnil ju.“ Na prstoch sa jej zaleskne krv. Potiahla prisilno a natrhla kožu.
„Mojou úlohou bolo rozvinúť tvoj dar a postarať sa o tvoje bezpečie. Urobiť
z teba kráľovnú ostrova.“
„Natalia, čo sa deje?“ spýta sa Katharine. „Hovoríš to takmer tak, akoby si
zlyhala.“
„Možno som naozaj zlyhala.“ Natalia prejde do šepotu, ktorý takmer
nepočuť, hoci stan je prázdny a na stenách sa nemihajú žiadne blízke
siluety. „Dúfala som, že po Arsinoinom úteku zmenia svoje plány,“
pokračuje Natalia. „Že budú mať plné ruky práce s pátraním po tej
ohyzdnej sopľani. Alebo, že už to nebudú považovať za potrebné. Včera
som však videla, ako sťahujú debny, a viem, čo v nich je. Všetky ich
pílkovité čepele.“
Na opačnej strane stola Katharine pokračuje v práci. Ten neprítomný,
prázdny pohľad v Nataliiných ľadovomodrých očiach a hrôza v jej hlase
chladia Katharine až v špiku kostí.
„Arsinoe bola múdra,“ pokračuje Natalia. „Zbabelá, no bystrá. Využiť toho
pevninčana, aby ju prepašoval z ostrova… Kto by čakal, že sa mu to
podarí?“
„Podľa mňa sa im to nepodarilo,“ vyhlási Katharine. „Myslím si, že obaja
ležia na dne mora a ryby im vyžierajú líca.“
Natalia sa zasmeje. „Možno áno. No aj keby ležala na dne mora, nie je tu.
Takže teraz budú mať už iba jeden terč.“
„Oni? Natalia, o čom to vlastne rozprávaš? Je niečo zle? Bojíš sa, že sa
počas Gave Noir opäť povraciam?“
„Nie, to určite nie. Budeš mať nevídaný úspech.“
Katharine cíti, ako sa jej od hanby červenajú líca. Veľmi sa bojí Gave Noir.
Bála sa jej už dávno pred potupou na svojej narodeninovej oslave. Zlyhať
pred očami Natalie a Genevieve je dosť zlé samo osebe. No zlyhať pred
očami celého ostrova bude oveľa, oveľa horšie.
„Nevídaný? To ťažko.“
Natalia odsunie ošklbané vtáky. Oči sa jej zatúlajú ku Katharine, akoby ju
videla prvý raz v živote.
„Veríš mi, Kat?“
„Samozrejme, že ti verím.“
„Tak potom sa napchávaj zo svojej Gave, kým ti nepraskne brucho.“ Ruka
jej vystrelí dopredu ako útočná zmija, a zovrie prsty mladej kráľovnej.
„Jedz nebojácne. A ver, že v jedle nebude nijaký jed.“
„Čože? Ako?“
„Kňažky si možno myslia, aké sú prefíkané,“ pokračuje Natalia tajomne,
„ale keď ide o prefíkanosť, moje šikovné ruky nikto neprekoná. A ja urobím
čokoľvek, aby si pôsobila mocne. Aby nikto nemohol tvrdiť, že toto je
Obetný rok.“
 TÁBOR MILONOVCOV
„Kedysi sme sa o mäso delili,“ povie dedo Ellis, „a nerobili sme oddelené
hostiny. Traviči, naturalisti, bojovníci, elementalisti a dokonca aj
neobdarení – počas slávnosti sme všetci jedli za jedným stolom, keď som
bol mladý.“
„A to bolo kedy, dedo?“ spýta sa Jules.„Pred sto alebo dvesto rokmi?“
Ellis sa široko uškrnie a pošle Jaka po vrchu stola, aby ju uštipol do
prstov.
Ráno po Poľovačke sa nesie v znamení ticha. Každý v údolí buď pracuje
alebo oddychuje. Alebo sa stará o zranených. Predpovede sa splnili a veľa
poľovníkov zranil dav, no nikto nepriniesol správy o mŕtvych. Podaktorí
ostrovania si už začali šepkať, že Bohyňa tohtoročnému Beltainu
požehnala.
Nemohla mu však požehnať, keď je Arsinoe nezvestná.
Camden nemotorne vylezie Jules na kolená a oňucháva jej obviazané
plece. Nezranil ju medveď. Veľkého hnedého tvora nechala schúleného
v brlohu, kde ho našla. Radšej pokračovala v prenasledovaní jeleňa,
vystopovala ho a jediným plynulým pohybom mu podrezala krk. Lenže
keď ho držala v smrteľných kŕčoch, zasiahol ju kopytom.
Jules sa načiahne k úlovku na stole a odreže svojej levici hrubý plátok
z jelenieho srdca.
„Tento jeleň je najlepší úlovok tohtoročnej Poľovačky,“ ozve sa starká
Cait. „Podľa tradícií by jeho srdce malo putovať do večere pre kráľovné.“
„Tak pošli kuchárom jeho zvyšok,“ odvetí Jules. „Aj tak tu nie sú všetky
kráľovné. A Arsinoe by si určite želala, aby Cam dostala svoj podiel.“
Za stolom zašuští Madrigalin stan. Jules sa zachmúri a privinie si levicu.
Stan jej matky šuští, odkedy sa Jules zobudila. Celý sa trasie a ozýva sa
z neho chichot. Madrigal nie je sama.
„Vstávaj a vylez,“ pleskne Cait po stene stanu. „Máš tu prácu.“
Stena stanu sa nadvihne a Mahew ju podrží, aby ju Madrigal mohla
podliezť.
Cait a Ellis stŕpnu. Mahew spal s Madrigal – lenže to nie je možné.
Miluje predsa Caragh. Alebo miloval. Madrigaline prsty sa skĺznu po
rozopnutom golieri jeho košele a Mahew sa usmeje. Ba priam vyškerí ako
verný pes, ktorému majiteľ hodil palicu.
Jules vyskočí tak prudko zo stoličky, že Cam zletí na zem.
„Čo si to urobila?“ zreve na matku a udrie do stola. Jeleň i všetko ostatné
nadskočí. „Vypadni od neho!“
„Jules, zadrž!“ Ellis chytí Camden okolo krku, práve keď sa chystá skočiť.
Mahew sa postaví pred Madrigal ako živý štít a Jules zavrčí.
„Ja,“ začne Madrigal, „ja…“
„Je mi fuk, že si moja matka. Drž hubu!“
„Juillenne Milonová.“
Jules stíchne. Zatne päste i zuby a odtrhne oči od Mahewa a Madrigal,
aby sa pozrela na svoju starú mamu.
„Radšej odtiaľto odíď,“ prikáže Cait vnučke pokojne. „Hneď teraz.“
Jules sa niekoľkokrát zhlboka nadýchne. Nakoniec sa však upokojí a Ellis
sa odváži pustiť Camden. Jules sa zvrtne na päte.
„Jules, počkaj,“ vykročí za ňou Madrigal.
„Madrigal,“ osloví ju Cait príkro. „Zavri zobák.“
Naštvaná Jules sa zatúla do beltainskeho davu a v priebehu sekúnd sa
v ňom stratí.
Chvíľu sa bezcieľne túla, pričom každý sa širokým oblúkom vyhýba
nahnevanému dievčaťu s horskou levicou. Mahew a Madrigal sa tvárili
ako úplné neviniatka. Ani trochu nevyzerali ako čerství zaľúbenci. A keďže
sa Madrigal často niekam vytráca, nedá sa povedať, kedy presne sa to
začalo.
„Nenávidím ju,“ zdôverí sa levici stíšeným hlasom. Sebecká Madrigal,
ktorá vždy najprv koná a až potom rozmýšľa – ak vôbec. Ona môže za to,
že celý Julesin život je jeden veľký chaos, a nikdy sa nepokúsila niečo na
ňom napraviť. Iba klipkala mihalnicami a špúlila pery. Teraz má Mahewa.
Odjakživa Caragh všetko brala. Ešte aj toto posledné, to jediné, čo jej
zostalo.
„Jules!“
Otočí sa. Je to Luke a plecami si preráža cestu cez dav ľudí.
Až doteraz si nebola istá, či príde na slávnosť. Oddaný Luke. Od
samotného začiatku veril v Arsinoe. Bol jediný, ktorý o nej nikdy
nezapochyboval.
Len čo sa dostane k Jules, vezme ju do náručia a hrejivo ju vyobjíma.
Kohút Hank mu zletí z chrbta, aby Camden ďobol na pozdrav.
„Aká som len rada, že ťa vidím,“ zavzdychá Jules. „Konečne môžem počas
Beltainu zažiť aspoň jednu peknú chvíľu.“
Bez jediného komentára jej podá veľký zelený balík.
„Čo je to?“
„Šaty, ktoré som ušil pre Arsinoe,“ odpovie Luke.
Jules ohmatá látku pod papierom.
„Načo si ich priniesol? Ona si ich predsa obliecť nemôže.“
„Nikdy neboli pre ňu. Požiadala ma, aby som ich ušil pre teba. Aby boli
také krásne, že v nich budeš žiariť. Objednala ich pre teba a pre oči tvojho
milého.“
Jules si pritlačí balík na prsia. Milá, hlúpa Arsinoe, ktorá myslela na ňu
namiesto na seba. A možno nie. Možno to urobila len preto, lebo už vtedy
vedela, že ujde.
„Naozaj nás opustila, Jules?“ spýta sa Luke. „Alebo ju uniesol ten chlapec
z pevniny?“
Jules si nevie predstaviť, ako Arsinoe robí niečo proti svojej vôli. Možné
to však je. A možno táto myšlienka dodá Lukovi trocha útechy.
„Neviem,“ odpovie. „Možno ju naozaj uniesol.“
Luke si povzdychne. Zo všetkých strán ich obklopujú iba veselé tváre bez
jediného trápenia – všetci majú sviatočnú náladu. Väčšina je
pravdepodobne rada, že Arsinoe zmizla. O jednu prekážku v Mirabellinej
ceste na trón menej. Teraz v nej stojí už len Katharine. Travička, o ktorej sa
hovorí, že je slabá a chorľavá.
„Teraz by sme asi mali podporovať Mirabellu,“ zamyslí sa Luke. „Budeme
si na ňu musieť zvyknúť. Keďže už nemusí zavraždiť našu Arsinoe, možno
nebude až také ťažké, aby sme sa naučili mať ju radi.“
Jules pochmúrne prikývne. Mirabellu nebude mať nikdy rada, na to má
vlastné dôvody. Neznamená to však, že z nej bude mizerná vládkyňa.
„Keď som prechádzal popri Piesočnom prístave, videl som lode
nápadníkov,“ zmení Luke tému. „Bolo ich päť, hoci Billyho loď sa
v skutočnosti neráta.“
Jules mlčky prikyvuje, keď jej Luke rozpráva o vlajkách na jednotlivých
sťažňoch: dve pochádzajú z krajiny, kde sa narodil Bernadinin manžel,
jedna z domoviny Camillinho partnera. Z poslednej vlajky však nevedel
vyčítať, odkiaľ pochádza posledný nápadník. Ibaže Jules je myšlienkami
úplne inde. Loď Billyho otca mieri do Innisfuilu. Je na palube aj Billy? Jules
si to nemyslí. Pochybuje, že William Chatworth vie o osude svojho syna
a kráľovnej naturalistov viac ako hocikto iný.
„Nie je to zvláštne?“ dumá Luke. „Najprv necháme pevninčanov, aby nám
liezli do zadku, a nakoniec im aj tak zabuchneme dvere pred nosom.“
Juhovýchodne od údolia čakajú lode nápadníkov na západ slnka, aby sa
potom v pomalom zástupe plavili do Zátoky dlhých rán. V nej zakotvia
a začne sa Vylodenie. Keby pri nej bola Arsinoe, mohla Jules zobrať
Camden k útesom, aby pre ňu špehovali nápadníkov. No aj to je teraz
jedno. Nech si Mirabella vyberie, koho chce. Jej vyvolený nebude mať nad
ostrovom takmer žiadnu moc. Kráľovskí manželia sú iba šachové figúrky
a symboly mieru s pevninou.
„Čo sa deje?“ spýta sa Luke s namiereným prstom.
Nespočetné množstvá kňažiek bežia po vyšliapanom chodníku na vrchol
útesov, zostáva po nich len jedna dlhá čierno-biela šmuha. Jules a Luke sa
pretlačia dopredu, aby mali lepší výhľad. Veľa ostrovanov sa pokúsi o to
isté. Jules je nízka a musí vyskakovať, aby videla ponad ich hlavy a plecia.
V tábore Westwoodovcov nastal nepokoj. Alebo možno v stane
veľkňažky. Ťažko povedať, keďže ich stany sú na seba nalepené. Luke
poklepe vysokého chlapíka pred sebou po pleci.
„Hej, nevieš, čo sa to tam deje?“
„Nie som si istý,“ odpovie neznámy. „No znie to tak, akoby dolapili
kráľovnú-zradkyňu.“
„To nie je možné,“ zhíkne Luke.
„Podľa mňa je. Aha, idú tam ďalšie kňažky.“
„Uvoľnite nám cestu!“ zakričí Jules, no dav je príliš hustý. Začne vrčať
a prskajúca Camden skočí mužovi pred sebou na chrbát. Pazúry mu
rozseknú košeľu, látka náhle sčervenie a muž vykríkne.
Dav sa rozostúpi. Niektorí škaredo nadávajú na všetkých naturalistov
alebo priamo urážajú Jules a tú jej potvoru, no jej to je fuk. Luke už
odbehol po starkú Cait a deda Ellisa. Ak je to naozaj Arsinoe – v čo Jules
dúfa a zároveň sa toho bojí –, potom bude potrebovať na svojej strane
každého z nich.
 TÁBOR VEĽKŇAŽKY
Netrvá dlho, kým sa Čierna rada zhromaždí v stane, ktorý určila
veľkňažka. Je malý a až na zopár kobercov a stohy debien pomerne
prázdny – v podstate len dočasný nestabilný prístrešok určený pre nikoho,
no osobnosti, ktoré sa pod ním zhromaždili, mu dodávajú význam skaly
pod kráľovským palácom.
Traviči Lucian Marlowe a Paola Vendová stoja s bojovníčkou Margaret
Beaulinovou a Renatou Hargrovovou na jednej strane, pričom Natalia
Arronová je na ich čele. Hlava hada, ako ju niekedy volá Luca. Za ňou
stoja ostatní Arronovci z rady: Allegra, Antonin, Lucian a Genevieve, ktorá
stojí tesne vedľa svojej staršej sestry. Vraví sa, že ona je Nataliinými
vernými ušami v rade. Jej dýka v tme. Mirabelle sa tá žena protiví už na
prvý pohľad.
Mirabella sa sem dostala náhodou. Keď sa kňažky prirútili za Lucou so
správou o nájdenej kráľovnej naturalistov, Mirabella bola práve
s veľkňažkou, ktorej nezostal čas hádať sa s ňou o tom, či smie zostať.
Na sekundu sa Mirabelle a Jules, ktoré stoja v protiľahlých rohoch stanu,
stretnú pohľady. Napätý okamih medzi mnohými ďalšími, ktorý však
netrvá dlho. Lenže aj dlho po ňom si Mirabella bude pamätať Julesin
divošský výraz i to, ako veľmi sa v tej chvíli podobala na horskú levicu po
svojom boku.
„Kráľovná Mirabella by tu nemala byť,“ vyhlási Natalia svojím chladným,
vyrovnaným hlasom. Zdá sa, že je jediná v stane, komu nejde srdce
vyskočiť z hrude. „Nie je členkou rady.“
„Rovnako ako niekoľko ďalších, ktorí sa tu zišli,“ upozorní ju Cait.
„Samozrejme, Cait, vy smiete zostať,“ odobrí Natalia. „Milonovci ako
pestúni tu môžu zotrvať.“
 „To ti teda pekne ďakujeme,“ odvetí Cait sarkasticky. „Ale je to pravda?
Naozaj ju našli?“
„Čoskoro sa to dozvieme,“ ozve sa Luca. „Poslala som svoje kňažky na
pobrežie, aby k nám priviedli tých moreplavcov – nech už je to hocikto.“
Čierna rada sa pohŕdavo zasmeje pri slove moreplavci a Natalia ich
zahriakne ako malé deti. „Ak je jednou z nich skutočne kráľovná Arsinoe,
potom by kráľovná Mirabella mala opustiť stan. Sama najlepšie vieš, že až
do Vylodenia sa nesmú stretnúť.“
„Už sa raz stretli,“ odvetí Luca, „takže ani druhé stretnutie im neuškodí.
Kráľovná Mirabella tu zostane a bude čušať. To isté platí i pre teba, mladá
Milonová.“
Levica stiahne uši. Starká aj dedo položia Jules ruku na plece.
Ozvú sa ťažké kroky a všetci prítomní počujú, ako niekto kohosi vlečie
proti jeho vôli – kňažky sa vrátili z pláže. Mirabella napäto počúva
mrmlanie davu pred stanom, potom sa odhrnie záves a kňažky doň sotia
Arsinoe.
Mirabella si musí zahryznúť do líca, aby neskríkla. Na prvý pohľad by
Arsinoe nespoznala: je do nitky premočená, leží zvinutá do klbka na
koberci a trasie sa ako osika. Tvár jej hyzdia hlboké pozašívané rany.
Kňažky stoja nad ňou s rukami na svojich nožoch, keby kráľovná chcela
ujsť. Sú smiešne. To dievča nevládze ani stáť, nie ešte bežať.
„Čo to má s tvárou?“ spýta sa znechutene Renata Hargrovová.
„Takže ju naozaj napadol medveď,“ zamrmle Genevieve spoza Nataliinho
pleca.
Rany sú tmavočervené. Slaná voda pravdepodobne podráždila nezahojené
tkanivo.
Vonku opäť nastane nepokoj a do stanu vojdú ďalšie dve kňažky
s chlapcom, ktorý sa im pokúša vykrútiť. Aj cez premočené šaty špinavé
od piesku Mirabella spozná chlapca, ktorého videla v lese, keď Arsinoe
a Jules našli Josepha. Držal ich kone, a preto si vtedy myslela, že je ich
sluha. Musí to však byť ten nápadník, William Chatworth mladší.
Chlapec sa kňažkám vytrhne a roztrasene si kľakne vedľa Arsinoe.
„Arsinoe,“ prihovorí sa jej. „Všetko bude v poriadku.“
„Arsinoe, som tu!“ zvolá Jules, no Cait a Ellis ju pevne držia.
Lucian Marlowe sa skloní a vytiahne mladého Chatwortha za golier. „Ten
chlapec musí zomrieť,“ vyhlási.
„Možno.“ Natalia nakloní hlavu. „No patrí k delegácii z pevniny.“ Podíde
k Billymu a chytí ho za bradu. „Zobral si so sebou kráľovnú Arsinoe
vedome, pevninčan? Chcel si jej pomôcť ujsť z ostrova? Alebo sa zmocnila
tvojho člna a všetko urobila sama?“
Dáva si pozor, aby mala neutrálny tón. Hociktorý poslucháč má dojem, že
jej absolútne nezáleží, akú odpoveď dostane.
„Zachytila nás búrka,“ odpovie jej. „Takmer sme sa sem nedostali.
Nechceli sme opustiť ostrov.“
Margaret Beaulinová sa nahlas zasmeje. Genevieve Arronová pokrúti
hlavou.
„On o ničom nevedel,“ prehovorí po prvý raz Arsinoe. „Prinútila som ho.
Bola to moja vina.“
„Výborne,“ povie Natalia. Zdvihne ruku a dve kňažky chytia Billyho za
ramená.
„Nie!“ namietne. „Ona klame!“
„Prečo by sme mali uveriť slovu pevninčana namiesto jednej z našich
vlastných kráľovien?“ spýta sa Natalia. „Odveďte ho do prístavu a pošlite
správu jeho otcovi. Odkážte mu, že nám padol kameň zo srdca, lebo jeho
synáčik sa vrátil živý a zdravý. A poponáhľajte sa. Nezostáva mu veľa času,
aby sa pripravil na Vylodenie.“
 „Všetci ste blázni,“ zavrčí Billy. „Nedotýkajte sa jej! Neopovážte sa na ňu
siahnuť!“
Opäť sa zmieta, no keďže je na konci so silami, podarí sa kňažkám odviesť
ho bez väčšej námahy.
Len čo sa nápadník stratí, všetky pohľady padnú na Arsinoe.
„Nanajvýš poľutovaniahodné,“ povie Renata.
„A vrcholne nepríjemné,“ dodá Paola. „Mala radšej zostať stratená. Alebo
sa utopiť. Teraz sa všetko skomplikuje.“
Genevieve vykĺzne spoza Natalie a skloní sa k Arsinoinmu uchu.
„Aká je len hlupaňa,“ zasmeje sa. „Ďalší čln a ďalší chlapec. Ani si len
nevymyslela nový plán.“
„Prac sa od nej.“ Jules Milonová vrčí ako mačka. Genevieve sa najprv
pozrie na levicu, akoby si nebola istá, či neprehovorila zlatá šelma.
„Ticho,“ zahriakne Jules veľkňažka. „A ty, Genevieve – vráť sa na svoje
miesto.“
Genevieve zatne zuby. Pozrie sa na Nataliu, no jej sestra nenamieta. Počas
Beltainu má hlavné slovo chrám. Vôľa Bohyne je zákon, či už sa to Čiernej
rade páči alebo nie.
Luca si kľakne pred Arsinoe. Chytí ruky mladej kráľovnej a pošúcha ich.
„Si ako ľad. A vyzeráš ako ryba, čo pláva hore bruchom.“ Dá pokyn jednej
z kňažiek. „Prines jej vodu.“
„Vodu nechcem.“
Luca si povzdychne. Láskavo sa však na Arsinoe usmeje a pokúša sa
nestrácať trpezlivosť. „Čo teda chceš? Vieš, kde si?“
„Pokúsila som sa od vás ujsť,“ hlesne Arsinoe. „Skúšala som to, no hmla
ma odmietala pustiť. Bojovali sme s ňou, pádlovali sme, no držala nás ako
hustá sieť.“
„Arsinoe, už nič nehovor,“ vystríha ju Cait.
 „Teraz už je to jedno, Cait, lebo sa mi to nepodarilo. Držala nás, kým nás
nakoniec nevypľula rovno do tohto prekliateho prístavu.“
Arsinoe sa síce trasú ruky, no pozerá sa skalopevným pohľadom. Oči má
podliate krvou, unavené, plné nenávisti a zúfalstva, no nespúšťa ich
z veľkňažkinej tváre.
„Už o tom vie?“ spýta sa Arsinoe. „Vie vaša milovaná kráľovná, čo máte
za lubom?“
Luca sa prudko nadýchne. Pokúsi sa odtiahnuť, no Arsinoe ju schmatne
za ruku. Kňažky okamžite priskočia na pomoc a schmatnú Arsinoe za
plecia.
„Vie Mirabella, že ma chcete zabiť?“
Kňažky pritlačia Arsinoe tvárou na koberec. Jules skríkne a Ellis z celej
sily drží Camden okolo krku, aby jej zabránil skočiť.
„Tak vie to?“ vykríkne Arsinoe.
„Zabite ju,“ prikáže Luca s ľadovým pokojom. „Druhý pokus o útek jej už
nemôžeme prepáčiť.“ Dá kňažkám pokyn a zablysnú sa strieborné čepele.
„Zotnite jej hlavu a odrežte ruky. Vyrežte jej srdce. A všetko nahádžte do
Brekciovej hĺbavy.“
Arsinoe sa zmieta, keď sa na ňu kňažky vrhnú. Prišpendlia ju k zemi
a zdvihnú nože nad hlavy. Členovia rady sa zdesene pozerajú. Ani len
traviči neboli na takéto čosi pripravení. Jediný, kto ani trocha neozelenie
v tvári, je Margaret Beaulinová s darom vojny.
„Nie!“ zreve Jules.
„Cait, odveďte to dievča,“ prikáže Natalia. „Pre jej vlastné dobro. Nemala
by sa na to pozerať.“
Cait a Ellis majú čo robiť, aby odvliekli Jules zo stanu. Mirabella vyjde
z kúta a chytí Lucu za rameno.
„Toto nesmieš,“ pošepne veľkňažke nahnevane. „Nie tu, nie teraz. Veď je
kráľovná!“
„A pochováme ju, ako tradície kážu, hoci táto kráľovná zomrie v hanbe.“
„Luca, prestaň. Už aj!“
Veľkňažka Mirabellu jemne odtlačí.
„Ani ty tu nemusíš zostať. Možno by bolo lepšie, keby sme ťa odprevadili
von.“
Arsinoe leží na tenkom koberci a kričí, keď ju kňažky pritláčajú k zemi
a ťahajú jej nohy i ruky. Zdá sa, že roní červené slzy, no to sa jej len
roztiahli stehy na tvári.
Mirabella zašepká meno svojej sestry. Kedysi sa Arsinoe prezliekala za
príšeru a naháňala Katharine po blatistom brehu potoka. Večne bola
špinavá. Večne zúrivá. Večne sa smiala.
Jedna z kňažiek prišliapne Arsinoin chrbát a silno jej šklbne rukou, aby jej
ju vykĺbila. Arsinoe skríkne, no bojového ducha už jej takmer zlomili.
Nebude ťažké odrezať jej hlavu i ruky.
„Nie!“ zreve Mirabella. „Toto neurobíte!“
Privolá búrku. Mocný vietor zalomcuje stanom a odtrhne bočnú stenu,
ktorou všetci vošli. Kňažky sa tak sústredia na Arsinoe, že si nič nevšimnú,
až kým do zeme pod nimi neudrie prvý oslepujúci blesk.
Členovia Čiernej rady sa rozbehnú ako vystrašené potkany, kým by po
nich Mirabella stihla vrhnúť ohnivé gule z plameňov sviečok alebo udrieť
ich bleskom rovno do hlavy. Luca a kňažky sa ju pokúšajú presvedčiť, aby
mala rozum, no Mirabella len vleje ďalšiu silu do búrky. Polovica stanu sa
zrúti pod náporom vetra.
Nakoniec utečú aj ony.
Mirabella si privinie Arsinoe na kolená a odhrnie jej z tváre vlasy zlepené
slanou vodou. Búrka utíchne.
„Už je dobre,“ sľúbi jej nežne. „Všetko bude zasa v poriadku.“
 Arsinoe otvorí unavené čierne oči a zažmurká na ňu. „Za toto ťa
potrestajú.“
„Je mi to fuk,“ odvetí Mirabella. „Len nech si nás popravia obe.“
„Heh.“ Arsinoe si nahlas odfrkne. „To by som chcela vidieť.“
Mirabella pobozká sestru na čelo. Má horúčku a je slabá. Pozašívané rany
na polovici tváre má opuchnuté a zopár stehov sa roztrhlo. Každý
centimeter jej tela určite kričí od bolesti, no Arsinoe ani nemihne brvou.
„Si tvrdá ako skala,“ pochváli ju Mirabella a pohladká ju po zašitom líci.
„Je zázrak, že ťa vôbec niečo dokázalo poraniť.“
Arsinoe sa vykrúti zo sestrinho náručia. Áno, aj takúto si ju Mirabella
pamätá. Nespútaná tigrica, nijaké mačiatko na maznanie.
„Je tu voda?“ spýta sa Arsinoe. „Alebo si z nej vyrobila šíp a prebodla ním
srdce Natalii Arronovej?“
Mirabella zdvihne džbán, ktorý vietor zhodil na zem. Našťastie sa nerozbil
a na dne zostalo trochu vody, ktorá špliecha o vnútro. „Veľa jej nie je.
Prepáč, nesústredila som sa. Len som ich chcela odohnať. Ako vtedy pred
Čiernou chatrčou.“
„Ten deň si nepamätám,“ odvetí Arsinoe. Priloží si džbán k vyschnutým
ústam, prevráti ho dolu hrdlom a hltavo pije. Možno sa povracia, len čo sa
postaví zo zeme.
„Tak skús. Skús si spomenúť.“
„Nechcem.“ Arsinoe odloží prázdny džbán. Chvíľu jej to trvá, no nakoniec
sa predsa len postaví na nohy.
„Tvoje plece,“ upozorní ju Mirabella. „Opatrne.“
„Poprosím Jules, aby mi ho napravila. Už by som mala ísť.“
„Ale čo rada a Luca?“ namietne Mirabella. „Budú na teba čakať.“
„Aha.“ Arsinoe urobí jeden krok, zatají dych a potom vypustí vzduch. „To
si nemyslím. Podľa mňa si svoje stanovisko vyjadrila celkom jasne.“
 „Ak mi však dovolíš…“
„Čo? Čo ti mám dovoliť? Jasné, myslíš si, že si práve urobila niečo
veľkolepé. Lenže ja som tu a som lapená v pasci. Ako my všetky.“
„Takže ma nenávidíš?“ spýta sa Mirabella. „Chceš ma zabiť?“
„Áno, nenávidím ťa,“ odpovie Arsinoe. „Vždy som ťa nenávidela.
Nepokúsila som sa ujsť, aby som ušetrila tvoj život. Nikdy nešlo o teba.“
Mirabella mlčky sleduje, ako jej sestra kríva von zo stanu.
„Asi som bola naozaj hlúpa,“ povzdychne si Mirabella. „Asi…“
„Nebuď taká smutná. A nepozeraj sa na mňa tak. Sme, čo sme. Nezáleží
na tom, že sme sa o to nikomu neprosili.“
Arsinoe odhrnie záves. Váha, akoby chcela niečo dodať. Akoby jej to bolo
ľúto.
„Teraz ťa nenávidím o čosi menej,“ povie potichu a odíde.
 TÁBOR MILONOVCOV
Jules čaká na Arsinoe hneď pred polozrúteným stanom. Arsinoe sa jej
nechce oprieť o plece, no prijme jej rameno a vytiahne si golier blúzky, aby
si zakryla tvár. Látka jej poskytne aspoň akú-takú ochranu pred
pľuvancami a ovocnými šupkami, keď si prebíjajú cestu davom.
„Všetci uhnite!“ zavrčí Jules. „A nikto ani slovo!“
Naozaj uhnú, vďaka Camden, no hovoria a hádžu po nich toho ešte viac.
„Celkom ako u nás doma, čo?“ zhodnotí Arsinoe pochmúrne.
V hlavnom stane Milonovcov, kde sú chránení pred zvedavými očami, sa
Cait a Ellis postarajú o jej poranenia. Sú s nimi aj Luke a Joseph. Dokonca
i Madrigal. Keď Ellis začne naprávať Arsinoino plece, Luke sa rozplače.
„Kráľovná Mirabella je už takmer fanatička, keď ide o dodržiavanie
pravidiel,“ utrúsi Ellis. „Pri nej nesmú ani len kňažky predčasne siahnuť na
kráľovnú.“
„To preto ich zastavila?“ zapochybuje Jules. „Lebo ich chce zabiť sama?“
„Nech už má akýkoľvek dôvod, podľa mňa si chrám teraz uvedomuje, že
ju nemôžu ovládať tak ľahko, ako si mysleli,“ dodá Ellis.
„Je Billy v poriadku?“ spýta sa Arsinoe. „Počul o ňom niekto?“
„Bol celý, keď ho kňažky odvádzali do Piesočného prístavu,“ odpovie
Joseph. „Som si istý, že už je tam a pripravuje sa na Vylodenie.“
„Ach áno, Vylodenie,“ ozve sa Madrigal. „Do západu slnka už nemáme
veľa času.“
„Mlč, Madrigal,“ zahriakne ju Jules. „Arsinoe sa tým trápiť nemusí.“
„Ale musí,“ nesúhlasí Arsinoe. „Teraz som tu a nedovolím, aby ste kvôli
mne mali ďalšie problémy.“
„Ale…“ začne Jules.
„Jules, oveľa radšej na tie útesy vyjdem sama, ako keby ma tam mali
odvliecť kňažky.“
Cait a Ellis si vymenia vážne pohľady.
„Radšej teda dokončime prípravy na hostinu,“ navrhne Cait, „a oprášme
naše čierne šaty od naalínových guľôčok.“
„Pomôžem vám,“ ponúkne sa Luke. V elegantnom slávnostnom obleku mu
to veľmi pristane. Lenže Luke sa vždy obliekal lepšie ako zvyšok Vlčieho
prameňa. „Ak s vami mám zostať a jesť, mal by som vám aj pomôcť.“ Chytí
Arsinoe za ruku a stlačí jej ju. „Som rád, že ťa opäť vidím,“ usmeje sa na ňu
a vyjde zo stanu za Cait a Ellisom.
Arsinoe si sadne na provizórnu posteľ z vankúšov a vlnených prikrývok.
Najradšej by prespala celé dni aj napriek tomu, že stan trocha smrdí
plesňou a nie je vybavený ničím okrem drevenej truhlice a stola, na
ktorom stojí vanilkovobiely džbán s vodou.
„Mala by som ti vykrútiť krk,“ vyhlási Jules.
„Buď na mňa milá. Veď ani nie pred hodinou mi ho takmer prerezali.“
Jules naleje Arsinoe pohár vody a sadne si na zatvorenú truhlicu.
„Musím ti niečo povedať,“ odváži sa Arsinoe. „Vám všetkým.“
Zomknú sa okolo nej, Jules, Joseph, Madrigal. Počúvajú, keď im rozpráva,
čo jej prezradil Billy o Obetnom roku a plánovanom útoku na ňu
a Katharine.
„To nemôže byť pravda,“ zašepká Jules, keď Arsinoe skončí.
„Lenže je. Videla som to v Luciných starých očiach.“ Arsinoe si vzdychne.
„Luke by mal odísť. Niekto ho odtiaľto musí odviesť preč. Postavil by sa
medzi mňa a tisíce kňazských nožov a ja nechcem, aby mu ublížili.“
„Zadrž,“ namietne Joseph. „Teraz sa predsa nemôžeme jednoducho vzdať,
nie po tom všetkom, čo sme prekonali. Musí existovať nejaká možnosť…
niečo, čím ich zastavíme.“
„Prejsť cez rozum veľkňažke? Počas Beltainu?“ zdôrazní Arsinoe. „To
sotva. Mal by si…“ Zmĺkne. Skúsi to znova: „Joseph, mal by si odviesť aj
Jules. Z rovnakého dôvodu ako Luka.“
„Ja nikam nejdem,“ vyhlási Jules. Pozrie sa na Josepha a v očiach sa jej
zlostne zablysne, akoby ju mal okamžite odvliecť.
„Nechcem, aby si to videla, Jules. Nikto z vás by to nemal vidieť.“
„Tak im v tom zabránime,“ prehovorí Madrigal.
Všetky oči sa k nej otočia. Znie veľmi sebaisto.
„Povedala si, že chrám vás chce zabiť pod zámienkou Obetného roka, je
tak?“ pokračuje Madrigal. „Jedna mocná kráľovná a dve slabé.“
„Áno,“ prikývne Arsinoe.
„Tak sa postaráme, aby si bola mocná. Po obrade Oživenia nebudú môcť
zaútočiť, keď ľud neuvidí slabú kráľovnú. Lož sa im rozpadne ako domček
z karát.“
Arsinoe sa pozrie na Jules a Josepha.
„To by mohlo fungovať,“ odvetí Arsinoe unavene, „lenže neexistuje
spôsob, ako zo mňa urobiť mocnú naturalistku.“
„Počkaj.“ Jules má nesústredený pohľad, akoby si dívala do neznáma.
Nech už sa jej hlavou preháňa hocičo, zamýšľa sa nad tým tak dôkladne, že
si ani nevšimne, ako ju Camden ostrými pazúrmi ťahá za nohavicu.
„Čo keby tu bola možnosť, vďaka ktorej by si vyzerala mocná?“ Oči sa jej
bleskovo vrátia na Arsinoe. „Čo ak zajtra večer na pódiu privoláš svojho
pomocníka a on k tebe príde v podobe veľkého medveďa hnedého?“
Arsinoe sa mimovoľne dotkne rán na svojej tvári. „O čom to hovoríš?“
„V západných lesoch som našla veľkého medveďa hnedého,“ vysvetlí jej.
„Čo keby sa mi podarilo priviesť ho k tebe? Mohla by som ho udržať na
pódiu.“
„To by aj na teba bolo príliš. Veľký medveď uprostred davu a hurhaja…
neudržala by si ho. Pred všetkými by ma roztrhal.“ Arsinoe nakloní hlavu.
„Hoci by som asi bola radšej, keby ma namiesto kňažiek zabil medveď.“
„Jules to dokáže,“ ubezpečí ju Madrigal. „Držať medveďa na pódiu však
nebude stačiť. Musí ťa poslúchať, inak ti nikto neuverí. Musíme ho k tebe
pripútať krvou.“
Jules schmatne svoju matku za zápästie. „Nie. Už nie.“
Madrigal trhne rukou a pohŕdavo strasie dcérin stisk. „Juillenne. Nemáme
na výber. A aj tak to bude nebezpečné. Nebude to puto človeka so
spriazneným zvieraťom. Arsinoe s ním nebude môcť komunikovať. Bude to
skôr domáci maznáčik.“
Arsinoe sa automaticky pozrie na Camden. Horská levica rozhodne nie je
domáci maznáčik, ale rozšírením Julesinej osobnosti. No lepší maznáčik
ako podrezané hrdlo či odseknuté ruky a nohy.
„Čo potrebujeme na tvoje kúzlo?“ spýta sa Arsinoe.
„Medvediu krv a tvoju.“
Jules sa roztrasene nadýchne. Joseph ju chytí za lakeť.
„Žiadaš priveľa,“ nesúhlasí Joseph. „Držať medveďa je jedna vec, no pustiť
mu žilou? Musí sa to dať aj inak.“
„Nedá.“
„Jules, je to nebezpečné.“
„Bol si preč veľmi dlho,“ vmiesi sa opäť Madrigal. „Nevieš, čoho je
schopná.“
Joseph zatne zuby. Zdá sa, že každý sval v tele mu každú chvíľu praskne
od napätia, no podarí sa mu prikývnuť.
„Ako vám pomôžem?“ ponúkne sa.
„Nepleť sa nám pod nohy,“ odpovie Jules.
„Prosím⁈“
„Je mi to ľúto, no myslím to vážne. Ešte nikdy som od svojho daru
nežiadala tak veľa, preto ma nič nesmie rozptyľovať. A nezostáva mi veľa
času. Chvíľu mi potrvá, kým medveďa vylákam z lesa. Potom ho musím
priviesť veľkou okľukou, aby ho nikto nevidel. Dokonca aj keby som sa
odkradla z tábora dnes v noci, keď všetci zaspia, mohlo by sa stať, že to
nestihnem. A ak ho poľovníci zahnali ešte ďalej…“
„Je to naša jediná šanca,“ vyhlási nakoniec Arsinoe. „Ak si pripravená,
Jules, skúsim to.“
Jules sa krátko pozrie na Madrigal. Prikývne.
„Odídem dnes v noci.“
 VYLODENIE
Arsinoe zaujme svoje miesto na vrchu útesov ako posledná z troch
kráľovien. Keď kráčala po lúke a chodníku na útesy, údolie už bolo
prázdne. Všetci sa zhromaždili na pláži, kde stoja v mihotavom svetle
dlhých fakieľ a čakajú na lode.
Arsinoe si napraví masku na tvári. Aj ten najjemnejší dotyk dreva na
zapálených ranách bolí. Napriek tomu si masku nechá, lebo Ellis si s ňou
dal toľko práce. Navyše, namaľované červené čiary budú vo svetle fakieľ
vyzerať hrozivo. Aj keď nie až tak hrozivo ako pravé rany pod drevom.
Keď vyjde po posledných schodoch k provizórnemu drevenému altánu na
útesoch, prejde pohľadom po ľuďoch pod nimi. Ukáže sa im taká, aká prišla
– čierne nohavice, čierna košeľa, čierna vesta. Arsinoe sa nehodlá skrývať.
V altáne, ktorý je od Arsinoe najďalej, stojí Katharine nehybne ako socha,
obklopená predstaviteľmi rodu Arronovcov. Mladá kráľovná má na
sebe čierne šaty bez ramienok a hrdlo jej obopína úzky náhrdelník
s čiernymi drahokamami. Okolo zápästia sa jej ovíja živý had.
Na prostrednom javisku stojí Mirabella v širokej vzdušnej róbe.
Rozpustené vlasy jej padajú na chrbát. Nevenuje Arsinoe ani jeden pohľad
a uprene sa díva pred seba. Mirabellin postoj oznamuje celému svetu, že
ona je pravá kráľovná a nemá dôvod ani len sa pozrieť na nejakú inú.
Arronovci i Westwoodovci sa vzdialia od svojich altánov. Arsinoe začne
panikáriť a schmatne Jules za ruku.
„Počkaj! Čo mám teraz robiť?“
„To, čo vždy,“ odvetí Jules a sprisahanecky na ňu žmurkne.
Arsinoe jej ešte raz stlačí prsty. V skutočnosti by tu hore vo svetle fakieľ
mala stáť Jules, ktorá je v šatách od Luka prekrásna. Madrigal jej v stane
namaľovala pery červeným rúžom a do vlasov jej zaplietla medené
a tmavozelené stužky, ktoré dokonale ladia k decentnej čipke na jej šatách.
Keby na pódiu stála Jules, ostrov by videl nádhernú naturalistku so
zlatosrstou horskou levicou a nikto by o nej nemal najmenšie pochybnosti.
Arsinoe sa pozrie na pláž pod sebou a zatočí sa jej hlava.
„Bojím sa,“ zašepká.
„Ty sa ničoho nebojíš,“ odvetí Jules a vyberie sa chodníkom z útesov, aby
sa postavila k svojej rodine.
Zaznejú prvé tóny bubnov a Arsinoin žalúdok túži urobiť salto. Ešte sa
nezotavila zo svojho pokusu o útek a v bruchu má kopu slanej vody.
Odhodlane sa rozkročí a narovná plecia. Neodpadne ani sa nepovracia.
A neurobí svojim sestrám radosť pádom z útesu.
Opäť sa pozrie na Mirabellu, ktorá bez najmenšej námahy vyzerá
čarokrásne a vznešene, a na Katharine, ktorá vyzerá tak dokonale
a nebezpečne ako čierna črepina. V porovnaní s nimi je Arsinoe nič.
Zbabelá zradkyňa. Neobdarená, neprirodzená a zjazvená. V porovnaní
s nimi nie je vôbec kráľovná.
V zátoke čaká päť lodí z pevniny, ktoré už spustili kotvy. Arsinoe sleduje,
ako každá loď vysiela na breh čln – v každom sedí mladý muž, ktorý dúfa,
že sa stane kráľom ostrova. Všetky člny sú vyzdobené a osvietené fakľami.
Rozmýšľa, ktorý asi patrí Billymu. Dúfa, že otec bol k nemu po návrate
zhovievavý.
Rytmus bubnov sa zrýchli a dav sa odvráti od kráľovien, aby pozoroval
príchod člnov. Toľko ostrovanov v čiernom určite pôsobí na každého, kto
sa blíži k brehu, no iba jeden z pytačov vyzerá vystrašene – opálený
chlapec s čiernymi vlasmi a červeným kvetom v gombíkovej dierke.
Ostatní sa nedočkavo a s úsmevom predkláňajú.
Billyho čln je pozadu za ostatnými, ktoré sa už dotkli piesku na pláži.
Nápadníci sú zatiaľ priďaleko na slová či presnejšie dojmy, tie prídu až
neskôr. Vylodenie je predovšetkým obrad s pevne danými pravidlami. Prvé
pohľady, prvé rumence.
Keď sa prvý nápadník pokloní Katharine, Arsinoe trucovito vystrčí bradu.
Katharine sa usmeje a vystrúha polovičný pukerlík. Keď sa pokloní
Mirabelle, tá len prikývne. Nakoniec sa prekvapene pozrie na Arsinoe,
akoby si až vtedy všimol, že je tam tiež. Pridlho jej civie na masku. Venuje
jej iba polovičný úklon.
Arsinoe sa nehýbe, uprene sa na nich díva zhora a necháva za seba
hovoriť masku – kým konečne nepríde na súš Billyho čln.
Billy stojí pod útesmi a pozrie sa hore na Arsinoe. Pokloní sa, pomaly
a hlboko, a dav si začne šuškať. Arsinoe zatají dych.
Klania sa iba jej.
 TÁBOR ARRONOVCOV
Traviči majú zakázané primiešavať jed do pokrmov svojej beltainskej
hostiny. Prikazujú im to pravidlá, ktoré vydal chrám, aby sa každý
návštevník slávnosti mohol tešiť z darov Bohyne. Natalii sa to zdá
výsostne nespravodlivé, keďže elementalisti si môžu slobodne vysielať
vietor cez údolie a naturalisti nechávajú všade pobehovať svojich
špinavých pomocníkov.
Na jej tanieri leží pečený vták bez hlavy, v ktorom nie je ani kvapka jedu.
Nezníži sa k tomu, aby z neho jedla. Ešte včera radostne spieval v nízkych
kríkoch. Aké plytvanie. Znechutene si odfrkne, vstane a presunie sa do
svojho stanu. Bočná stena sa za ňou zavlní a keď sa Natalia otočí, stojí pred
ňou jej synovec.
„Mali by nás nechať, aby sme si so svojou hostinou robili, čo chceme,“
povie Pietyr, akoby jej čítal myšlienky. „Aj tak nikto nie je dosť odvážny,
aby ochutnal z nášho jedla.“
Cez odhrnutú stenu sa Natalia pozrie von do noci, premeria si vatry
a túlajúcich sa ľudí. Pietyr má pravdu. Ani len tí, ktorí to prehnali
s alkoholom, sa neodvážia dotknúť dobrôt, ktoré pripravili traviči. Majú
priveľký strach a primalú dôveru.
„Prinajmenšom zástupcovia delegácií z pevniny by sa mohli odvážiť
podísť k našim stolom a niečo zjesť,“ usúdi Natalia. „A tých naozaj
nechceme otráviť. Len si predstavte ten škandál, keby sa nápadníci zmietali
v kŕčoch na koberci.“
Nemôžu si dovoliť prísť ani o jedného. S každou generáciou prichádza
čoraz menej nápadníkov. Počet rodín na pevnine, ktoré poznajú tajomstvo
ostrova, sa znižuje. Z Fennbirnu raz možno nezostane nič viac ako legenda,
povera, rozprávka na dobrú noc pre pevninské deti.
 Natalia si povzdychne. Niekoľko nápadníkov sa už pristavilo pri
Katharininej hostine. Prvý prišiel ten pekný chlapec so širokými plecami
a vlasmi ako zlato. Zdalo sa, že sa mu kráľovná veľmi páči, hoci s ňou ešte
nesmie hovoriť.
„Dúfam, že si ju naučil flirtovať na diaľku.“
„Ona už vie, ako má používať oči,“ uistí ju Pietyr. „A pohyby. Nemaj
obavy.“
On ich však má. Vidí mu to na zvesených pleciach.
„Škoda, že ten mladý Chatworth prejavil oddanosť Arsinoe,“ utrúsi Pietyr.
„Naozaj? Ja som opačného názoru. Uistili ma, že nakoniec vpláva do
našich vôd.“
„Na pláži to tak nevyzeralo. V tejto chvíli pravdepodobne prešľapuje pred
Arsinoinou hostinou ako pes, čo dúfa, že mu hodia kosti.“
Natalia zatvorí oči.
„Je ti dobre, tetuška? Zdáš sa mi unavená.“
„Nič mi nie je.“
Lenže v skutočnosti je unavená. Katharinin Nástupný rok je druhý v jej
živote. A pravdepodobne to bude aj posledný. S Camille šlo všetko oveľa
ľahšie – Natalia bola vtedy ešte dievča a jej matka bola nažive a zastávala
rolu hlavy rodiny.
Pietyr civie von cez nadvihnutú stenu.
„Tí hlupáci z vidieka sa navzájom provokujú, kto sa prvý priblíži k našej
hostine,“ oznámi jej. „Taký mocný vplyv na nich máme. Ťažko uveriť, že už
zajtra bude po všetkom. A že kňažky vyhrajú.“
„Kto povedal, že vyhrajú?“ spýta sa Natalia a Pietyr sa na ňu prekvapene
pozrie. „Vravíš, že som unavená – prečo asi? Požiadal si ma, aby som našla
spôsob, ako zachrániť našu Kat. Celý deň som pripravovala jedlo na jej
Gave Noir, v ktorom nie je nijaký jed.“
 „Ako?“ zaujíma sa Pietyr. „Veď kňažky na všetko dohliadajú.“
Natalia víťazne nadvihne bradu. Nijaký travič nemá šikovnejšie ruky ako
ona.
„Natalia, ochutnajú z neho.“
Natalia neodpovedá. Ten chlapec sa práve tvári, akoby jeho teta už celý
život neotravovala cudzie jedlá a nápoje tak, aby si to nikto nevšimol.
 TÁBOR VEĽKŇAŽKY
„Nechce sa mi veriť, že tá sopľaňa sa vrátila,“ soptí Rho. Stojí s veľkňažkou
pred jej stanom a spoločne dohliadajú na presun posledných debien
z chrámu.
„Je to naozaj podivuhodné,“ prikývne Luca. „Nikdy by som nečakala, že
kráľovnú Arsinoe vyplaví more priamo na túto pláž. Lenže o tom predsa
ona nerozhodla.“
„Zdá sa, že jej časť príbehu sa ešte neskončila,“ usúdi Rho. „Alebo možno
Bohyňa dbá na naše tradície rovnako ako Mirabella a nijakú kráľovnú
nenechá odísť inak, ako rukou vlastnej sestry.“
„Čo sa ti donieslo do uší, Rho?“ Luca nespúšťa zrak z debien. „O dnešnom
fiasku? Čo si ľudia šepkajú?“
„Počula som len šuškanie o Arsinoinom návrate. Keď ide o Mirabellu,
hovoria iba o jej hneve. Nikto netuší, prečo búrku naozaj privolala.“
Rho odstúpi o niekoľko krokov a zabreše na mladú kňažku, lebo debna
v jej rukách je poškodená. Vytrhne jej ju a vylepí jej zaucho. Novicka,
ktorá nemôže mať viac ako trinásť rokov, s plačom utečie.
„To si nemusela,“ upozorní ju Luca. „Prasklina v dreve nebola veľmi
veľká.“
„Bolo to pre jej vlastné dobro. Keby debna praskla, mohla prísť o niekoľko
prstov.“
Rho ťahá nalomenú latu, až kým nepraskne bok debny. Vnútri sa zaleskne
tridsať pílkovitých chrámových nožov.
Luca jeden vytiahne. Dlhá, mierne zahnutá čepeľ zlovestne žiari v svetle
slávnostných vatier. Nevie, aký je nôž starý, no rukoväť je ošúchaná
a pohodlne padne do ruky. Ktovie, koľkými chrámami prešiel, kým si
našiel cestu do Innisfuilu? Možno pochádza od naturalistov, kde ho
používali najmä na sekanie kukurice. Nech však pochádza z hociktorého
miesta, veľkňažka nepochybuje, že čepeľ už zakúsila krv.
Otáča nožom sem a tam. Ako veľkňažka už roky nedržala v rukách zbraň.
„Zajtra budeš musieť stáť na ich čele,“ vysvetlí Luca napokon. „A to ihneď
po Mirabellinom ohnivom tanci, keď sa v dave rozhostí ticho. Ešte
predtým, ako sa ujmem slova. Predbehnite Arronovcov a schmatnite
Katharine. Nech vám to netrvá dlho. A chcem, aby si bola pred pódiom
naturalistov, keď si prídeme po Arsinoe.“
„Áno. Spoľahni sa. Ak sa mi niekto postaví do cesty, bude to
pravdepodobne to milonovské dievčisko so svojou horskou levicou. Ak sa
nás pokúsi zadržať, vybavím si to najprv s jej mačkou.“
Luca prejde palcom po čepeli, a že sa porezala si všimne až vtedy, keď jej
rana začne krvácať.
„Všetky musia byť takéto ostré,“ rozkáže. „Aby to bolo rýchle a ony to ani
len necítili.“
 TÁBOR MILONOVCOV
Hostina Milonovcov sa teší najväčšej obľube zo všetkých a nie iba vďaka
pečenému mäsku z Julesinho krásneho jeleňa. Arsinoe totiž počas
Vylodenia urobila dojem, hoci to nemala v úmysle. Ľudia sa tlačia okolo
stanu a stolov, aby sa pozreli zblízka na kráľovnú naturalistov
v pomaľovanej čiernej maske. Keď stála na útesoch, bola celkom iná ako
zvyšné dve kráľovné. A teraz si ľud kladie otázku, či sa v nej neskrýva viac
ako vidno na prvý pohľad. Či im niečo neušlo.
„Tamto prichádza ten posledný,“ oznámi Joseph s plnými ústami guláša.
Mykne hlavou k tlačenici pred stanom a Arsinoe si všimne nápadníka so
zlatými vlasmi, ktorý na ňu uprene hľadí od jedného zo stolov. Po tvári jej
preletí skromný úsmev a pohľad sa jej zatúla k Billymu, ktorý postáva
obďaleč a ochranársky ju pozoruje.
„Tak to by sme mali všetkých,“ ozve sa Luke. Ako jeden z mála v Arsinoe
odjakživa veril a priam prekypuje pýchou.
Arsinoe nečakala, že by na ich hostinu prišiel čo i len jeden z nápadníkov.
Nie je zvyknutá byť takýmto stredobodom pozornosti.
„Keby som vedela, že pevninčanom sa zdá neodolateľné, keď ich niekto
ignoruje, nerobila by som si pred Vylodením toľko starostí.“ Opäť sa obzrie
za Billym. „Keby sa k nám tak len junior mohol priblížiť. Niekto by ho sem
mal priviesť. Len nech si nás chrám ohovára, koľko chce.“
Jules sa radostne zasmeje. „Pozrime sa, kto je opitý víťazstvom. Nie,
Arsinoe, dnes už si porušila dosť pravidiel.“ Položí ruku na Josephovo
plece. „My dvaja mu pôjdeme robiť spoločnosť.“
„Kým sa v tvojom mene pustí do bitky s niektorým nápadníkom,“ dodá
Joseph s úškrnom.
Tesne pred odchodom Jules veľavravne drgne Arsinoe do pleca.
Zvečerieva sa. Zakrátko sa vatry zmenšia a Jules odíde do lesa po veľkého
medveďa hnedého.
„Kiežby som ťa nepotrebovala,“ povzdychne si Arsinoe. „Alebo keby som
tak mohla ísť s tebou.“
„Dám si pozor,“ uistí ju Jules. „Neboj sa.“
Billy má náladu pod psa, keď si Jules s Josephom prerazia cestu na okraj
hostiny, kde stojí s prekríženými rukami a s neskrývanou nevraživosťou
zazerá po ostatných nápadníkoch.
„Priniesli sme ti trocha Ellisovho guláša,“ oznámi Joseph a vnúti mu teplú
misku. „Keďže si okolo nás krúžil z takej diaľky, že si si nemohol sám
nabrať.“
„Nevedel som, ako blízko smiem prísť,“ odvetí Billy. „A po tom, ako nás
našli, sa mi zdalo lepšie udržiavať si odstup od Arsinoe.“
„A pokloniť sa iba jej sa ti zdalo múdre? Otec ti za to odtrhne hlavu.“
„Ja viem, to mi ver. Netuším, na čo som myslel.“ Priloží si misku s gulášom
k perám.
„Jej si v každom prípade pomohol,“ zhodnotí Jules. „Len sa pozri na
všetkých týchto ľudí. Spôsobila to tvoja poklona. I to, čo si urobil predtým.
Keď si ju chcel odviesť preč.“
Billy skloní hlavu. „Mrzí ma, že som vám o tom nič nepovedal.
Jednoducho som to musel skúsiť, keď som sa dopočul, čo jej plánujú
kňažky urobiť. A teraz je zasa tu. Dočerta s tým!“
„Netráp sa. Aj my už máme plán.“
„A aký?“
Jules sa k nemu nakloní a pošepká mu do ucha niečo, po čom sa mu
konečne rozžiari tvár. „Joseph vždy vravel, že si geniálna. A tie šaty! Si
v nich očarujúca!“
„Očarujúca? Aké pekné slovo.“
 „Je to pravda.“
Jules sa zapýri a prisunie sa k Josephovi, aby si ukryla tvár za jeho
rameno.
„Takže tak.“ Billy si povzdychne. „V každom prípade mi nemusíte robiť
spoločnosť nasilu. Hodlám tu zostať celú noc, až kým ma kňažky neodvedú
späť k môjmu člnu.“
„Si si istý?“ začne Joseph, no Jules už ho ťahá za rameno. Zamávajú
Billymu na rozlúčku a vrátia sa do davu.
„Čo robíme?“ spýta sa Joseph, keď ho Jules chytí za ruku.
„Napadlo mi, že bude múdre, keď nás čo najviac ľudí uvidí spolu,“
prezradí mu. „Aby sa zvedavci skoro ráno nečudovali, kam som sa podela.
Všetci si totiž budú myslieť, že som sa s tebou zašila do stanu.“
Svetlo vatier a veselý smiech vypĺňajú noc. Krásne dievčatá
s rozpálenými lícami ťahajú chlapcov do tanca a Jules sa v šatách od Luka
cíti rovnako krásna ako ony.
„Takúto som ťa ešte nikdy nevidel.“ Páči sa jej, ako sa Josephove oči kĺžu
po jej tele. „Luke bude musieť zatvoriť svoje kníhkupectvo a vymeniť ho za
krajčírsky obchod.“
Jules sa zasmeje. Ťarcha, ktorú cítila pred začiatkom Beltainu, z nej
konečne opadla. Arsinoe sa vrátila. A oni sa nebudú nečinne prizerať, ako
ju niekto zabije. Už len pomyslenie, že niečo podniknú, jej dodá taký elán,
že Camden sa blázni ako natešené mačiatko.
Kútikom oka si všimne, ako jedno dievča skĺzne prstom po holom
chlapčenskom hrudníku. Dnes v noci sa veľa dvojíc vytratí do stanov alebo
na mäkkú zem v úkryte stromov a kríkov.
„Ako sme sa sem dostali?“ čuduje sa Joseph.
Jules ich pomaly viedla do kruhu okolo vatry, aby nakoniec zastali pred
jej stanom.
 Odhodlane Josepha vtiahne dnu. „Asi by som sa mala ospravedlniť, že
sme kvôli mne premárnili toľko času.“
„Nie,“ pokrúti Joseph hlavou. „Neospravedlňuj sa!“
Jules zapáli lampu a zatvorí vchodovú plachtu. Jej stan nie je veľký
a posteľ tvorí iba niekoľko vlnených prikrývok na koberci. Bude to však
musieť stačiť.
Podíde k nemu a prstami sa mu zatúla pod golier košele. Cíti, ako sa mu
zrýchli tep, kým k nemu zdvihne pery a pobozká ho na hrdlo. Vonia po
koreniach, ktoré použili na prípravu hostiny. Objíme ju okolo pása.
„Chýbal si mi.“
„Pred Poľovačkou si ma nechcela…“ spustí Joseph, no Jules pokrúti hlavou.
Predtým vnímala len bolesť. Teraz je všetko inak.
Pritiahne jeho hlavu k svojej a dychtivo sa naňho celá pritlačí. Dnes večer
je smelá. Možno je to šatami alebo beltainskými ohňami.
Lačne sa bozkávajú a Josephove ruky zovrú Julesin chrbát.
„Je mi to tak ľúto,“ povie jej potichu.
Rozopne mu košeľu a pomôže mu rozviazať svoje šaty.
„Jules, počkaj.“
„Čakali sme už dosť dlho.“
Jules cúvne k provizórnemu lôžku a obaja klesnú na kolená.
„Musím ti niečo povedať.“ Jules ho však zastaví perami a jazykom. Nechce
už nič počuť… o Mirabelle. Je to za nimi. Koniec. Na Mirabelle už nezáleží.
Ľahnú si a Julesine ruky vkĺznu Josephovi pod košeľu. Dnes večer sa ho
bude dotýkať všade, preskúma prstami každý centimeter jeho nahej kože.
Joseph si na ňu opatrne ľahne. Bozkáva je plecia i krk. „Ľúbim ťa,“
zastoná. „Ľúbim ťa, ľúbim ťa.“
Vtom však stisne viečka a tvár mu posmutnie. Zošmykne sa z nej
a prekotúľa sa na chrbát.
 „Joseph? Čo sa stalo?“
„Prepáč.“ Pritlačí si dlaň na oči.
„Urobila som niečo zle?“ spýta sa Jules a Joseph si ju vzápätí pevne
privinie.
„Smiem ťa držať?“ spýta sa jej. „Chcem ťa iba držať.“
 TÁBOR ARRONOVCOV
Hostina sa skončila, vatry dohorievajú a Katharine s Pietyrom ležia bok po
boku v jej stane – on na chrbte, ona na bruchu. Obaja počúvajú
doznievajúce zvuky hýrenia. Vzduch vonia po dyme rozličných druhov
dreva, ktoré padlo na ohne, a druhov mäsa, z ktorých sa dnes varilo. Tieto
teplé vône sa vznášajú nad arómou ihličia a slaného vzduchu, ktorý sem
vanie od mora.
„Veríš Natalii?“ spýta sa Pietyr. „Že sa jej podarí zmanipulovať tvoju Gave
Noir?“
Katharine mu zabubnuje prstami po hrudníku. „Nikdy mi nedala dôvod
pochybovať o nej.“
Pietyr neodpovedá. Počas celej hostiny bol ticho. Katharine si naňho
vylezie, aby ho skúsila rozveseliť bozkami.
„Čo ti je? Si nejaký iný. Taký poddajný.“ Na ukážku mu nadvihne ruku
a keď ju pustí, ochabnuto jej spadne na stehno. „Kam sa podel tvoj
zvyčajný nenásytný dotyk?“
„Vážne som bol až taký grobian?“ Krátko sa usmeje a zasa zatvorí oči.
„Ach, Katharine. Sladká, naivná Katharine. Už neviem, čo robím.“
Prevráti sa na bok a schmatne ju za bradu. „Pamätáš si cestu k Brekciovej
hĺbave?“
„Áno, asi áno.“
„Leží tamtým smerom.“ Ukáže na juh. „V lese za päťbokým stanom
s bielym povrazom. Od neho pobežíš rovno, až kým neprídeš ku
kamenistej zemi a praskline. Musíš sa prebrodiť cez potok. Pamätáš si to?“
„Pamätám, Pietyr. Preniesol si ma cez vodu.“
„Lenže zajtra v noci ťa neprenesiem. Nebudem môcť.“
„Ako to myslíš?“
 „Počúvaj ma, Kat,“ požiada ju nástojčivo. „Natalia si myslí, že má všetko
pod kontrolou. No ak nie…“
„Čo?“
„Zajtra neprídem na obrad Oživenia. Keby sa niečo zvrtlo, nezniesol by
som sa na to pozerať.“
„Ty vo mňa vôbec neveríš,“ usúdi Katharine dotknuto.
„O to vôbec nejde. Katharine, musíš mi niečo sľúbiť. Ak sa zajtra večer
niečo stane, chcem, aby si utiekla. Bež rovno za mnou k Brekciovej hĺbave.
Rozumieš?“
„Áno,“ odvetí potichu. „Ale, Pietyr, prečo…“
„Čokoľvek, Kat. Keby sa stalo čokoľvek. Nikoho nepočúvaj. Len bež za
mnou. Sľubuješ?“
„Áno, Pietyr. Sľubujem.“
Oživenie
 TÁBOR WESTWOODOVCOV
Elizabeth prehodí Mirabelle cez plecia plášť z poddanej čiernej látky až po
zem a Bree jej ho vpredu zaviaže. Zakryje nariasené mokré pásy látky
presiaknuté vývarom z bylín, ktoré kráľovnej zahaľujú boky a prsia. Počas
obradu Oživenia na sebe elementalistka nebude mať nič iné – s výnimkou
ohňa.
„Tvoj milý z teba nebude vedieť odtrhnúť zrak,“ predpovie jej Bree.
Mirabella na ňu zamietavo tľoskne. „Bree, ja nijakého milého nemám.“
Bree a Elizabeth sa na seba sprisahanecky usmejú. Odkedy ju našli
zadychčanú a červenú na lúke po Poľovačke, jednoducho jej to neveria.
Mirabella im však nedokáže povedať o Josephovi. Je naturalista a oddaný
prívrženec jej sestry. Táto kombinácia by pravdepodobne bola priveľa i na
Bree, ktorá má pochopenie takmer pre všetko, keď ide o mužov.
Svetlo pred stanom pomaly získa sýty pomarančový nádych a potom sa
preklopí do modrastej ružovej. Obrad Oživenia sa začne na pláži hneď po
západe slnka.
„Už ste videli Lucu?“ spýta sa Mirabella.
„Dnes popoludní som ju zazrela ísť na pláž. Bude mať plné ruky práce
a neviem, či sa stihne vrátiť, aby sa na teba pozrela pred tvojím
vystúpením.“ Elizabeth sa na kráľovnú povzbudivo usmeje. Jasné,
veľkňažka bude zaneprázdnená. Určite sa Mirabelle nevyhýba preto, lebo
jej v hneve prekazila Arsinoinu popravu.
„V skutočnosti by si sa mala ty hnevať na ňu,“ povie Bree.
„Veď sa aj hnevám,“ prizná sa Mirabella. Čo je na jednej strane pravda,
a na druhej ani nie. Luca jej celé tie roky bola veľkou oporou. Rozpor
medzi nimi, ktorý sa počas posledných mesiacov iba vyostroval, sa však
nedá jednoducho zamiesť pod koberec.
 „Čo majú kňažky za lubom, Elizabeth?“ vyzvedá Bree, keď vykukne
z medzery medzi stenami stanu. „Všetky sa správajú nejako čudne. Mrmlú
si a neustále si niečo šepocú.“
„Nemám potuchy. Keďže vedia, že patrím k vám, nepovedia mi ani slovo.“
Mirabella natiahne krk, aby sa pozrela. Bree má pravdu. Kňažky sa už od
rána nesprávajú normálne. Dokonca sú prísnejšie a odmeranejšie ako
zvyčajne. A zdá sa, že niektoré sa boja.
„Vo vzduchu sa vznáša niečo,“ zhodnotí Bree, „čo sa mi vôbec nepáči.“
 TÁBOR MILONOVCOV
Arsinoe si zapína ďalšiu čiernu vestu na ďalšej čiernej košeli a utiahne si
stuhu na svojej maske. Vedľa nej stojí Madrigal a ošíva sa v hladkých,
splývavých čiernych šatách.
„Povedala ti Jules…“ odhodlá sa napokon opýtať, „že ma pristihla
s Mahewom?“
Arsinoe zamrzne pri ďalšom gombíku a otočí sa k Madrigal. Je
prekvapená a sklamaná. „S Mahewom?“ neverí. „S Caraghiným
Mahewom?“
„Nevolaj ho tak.“
„Pre teba i pre nás ostatných je presne to. Viem si predstaviť, že Jules
neskákala od radosti.“
Madrigal kopne do vankúša a prudkým pohybom hlavy si prehodí krásne
gaštanovohnedé vlasy dozadu.
„Nikto neskákal od radosti. Vedela som, že ani ty nebudeš. Presne som
vedela, čo mi povieš.“
Arsinoe sa od nej zasa odvráti. „Keď si vedela, čo ti na to povieme, potom
pre teba naše slová nemajú nijaký význam. Tak či tak si to totiž urobila.“
„Dnes sa so mnou nehádaj! Potrebuješ ma.“
„Tak to preto si mi to povedala až teraz?“ spýta sa Arsinoe. „Aby som ti
nemohla vynadať tak, ako si zaslúžiš?“
Ibaže Arsinoe ju naozaj potrebuje. Na okrúhlom stolčeku už čakajú
potrebné čarovné pomôcky – sviečka, nôž a malá kameninová miska
s vodou, ktorú prevarili s bylinkami a lupeňmi červenej ruže a nechali
vychladnúť. Madrigal našpúli pery, keď zapáli sviečku a zohreje čepeľ
svojho noža v plameni.
„Ešte som Jules vôbec nevidela,“ pokúsi sa Arsinoe zmeniť tému. „Ak sa
nevráti včas…“
Madrigal zdvihne misku aj nôž a podíde ku kráľovnej. Arsinoe si vyhrnie
rukáv.
„Uvažuj pozitívne,“ poradí jej a urobí hlboký zárez do Arsinoinej paže.
„Príde.“
Kráľovnina krv steká do misky ako med zo včelieho plástu. Na vodnej
hladine sa roztiahnu červené šmuhy a rozvíria plávajúce bylinky a ružové
lupene. Keď k nim prilejú medvediu krv, bude jednu polovicu misky
vypĺňať voda a druhú krv. Arsinoe si nevie predstaviť, ako všetko vypije.
„Bude kúzlo fungovať, aj keď to vyvraciam na pódium?“
„Čuš,“ zahriakne ju Madrigal. „Teraz ma dobre počúvaj. Dnes si nemôžeš
runu vyrezať do ruky – máš na nej priveľa jaziev zo starých a túto nesmú
narúšať. Musíš si ju nakresliť na kožu. Keď budeš piť z misky, dbaj na to,
aby si v nej nechala trocha tekutiny. Potrieš ňou totiž runu na ruke
a pritlačíš ju medveďovi na čelo.“
„Si si istá, že musím vypiť všetko sama? Nemôžeme sa s medveďom
rozdeliť?“
Madrigal priloží čistú handričku na Arsinoinu porezanú pažu a silno jej ju
stlačí. „Prestaň žartovať! Toto nie je ledajaké malé kúzlo. Neurobí
z medveďa tvojho pomocníka. Možno ani tvojho priateľa. Ak Jules
nezostane po ceste údolím dosť sily, aby ho udržala, mohol by ťa pred
zrakom všetkých roztrhať.“
Arsinoe zatvorí ústa. Vôbec o to nemali Jules žiadať. Joseph mal pravdu –
je to priveľa. Ovládať medveďa v tichom lese je dosť ťažké. Držať ho pred
šalejúcim davom a planúcimi fakľami sa zdá priam nemožné.
„Čo keby sme Jules nafarbili vlasy na čierno a urobili z nej kráľovnú?“
navrhne Arsinoe sarkasticky.
„Áno, keby to len šlo.“
 Pred stanom vyzývavo zabreše Jake.
„Arsinoe?“ ozve sa Ellis. „Je čas.“
Madrigal chytí mladú kráľovnú za plecia a zatrasie ňou, aby ju upokojila.
„Keď sa Jules vráti, prinesie mi krv a ja ti po nej pošlem misku na pódium.
Neboj sa. Stále máme čas.“
Arsinoe vyjde zo stanu a v hrdle sa jej urobí veľká hrča. Pred stanom
nestoja iba Sandrinovci, Luke a Milonovci, ale asi polovica naturalistov
z údolia.
„Čo tu robia?“ šepne Arsinoe Josephovi.
„Títo?“ Joseph sa usmeje. „Zdá sa, že niekto začul klebety o tvojom
vystúpení. Kráľovná Arsinoe a jej veľký medveď hnedý.“
„A ako sa to stalo?“
„Len čo sa o tom dozvedel Luke, do hodiny sa to rozkríklo po celom
údolí.“
Arsinoe si premeriava tváre. Niektorí sa na ňu usmievajú vo svetle fakieľ.
Celý jej život ju títo ľudia považovali za neschopnú, za odsúdenú na smrť,
no pri prvom náznaku nádeje sa ju i tak rozhodli nasledovať, akoby nikdy
nechceli nič iné.
A možno to tak naozaj bolo.
 PÓDIUM KRÁĽOVNEJ KATHARINE
Chrám určil poradie vystúpení – ako prvá sa predstaví Katharine. Kňažky
jej na pódium pripravili dlhý mahagónový stôl s otrávenou hostinou. Fakle
už horia. Teraz už len musí kráľovná vyjsť a začať.
Katharine naťahuje krk, aby si prezrela dav. Pod všetkými tromi pódiami
a aj po veľkej časti pobrežia sa vlní more tvárí a tiel odetých v čiernom.
Katharinino pódium stojí uprostred. Priamo oproti nemu sa nachádza
altán, v ktorom sa usadila veľkňažka Luca s nápadníkmi.
„Toľko kňažiek,“ zamrmle vedľa nej Natalia.
„Áno,“ pritaká Katharine. Žalúdok sa jej stiahne. Hoci je jej Natalia
oporou, želala by si, aby Pietyr zmenil názor a prišiel na jej obrad.
„Tak dobre, Kat. Poďme na to.“
Spoločne vyjdú po schodoch. Katharine sa usmeje najžiarivejšie ako vie,
len aby nevyzerala tak meravo a formálne ako jej sestra elementalistka.
Dav napriek tomu ani nehne brvou. Keď vyjde Mirabella na svoje pódium,
určite sa budú vyškierať ako blázni.
Genevieve a bratranec Lucian stoja v prvom rade. Katharine im prikývne
a Genevieve sa aspoň raz nechmúri.
Katharine a Natalia zaujmú svoje miesta za vrchstolom.
„Ver mi,“ zašepká Natalia. „A hovor pekne nahlas.“
Katharinine šaty jej zašuštia okolo nôh. Sú príliš krásne, aby ich zničila
škvrnami z Gave Noir. Môže iba dúfať, že ani jedna škvrna nebude od jej
zvratkov.
Kňažky podídu k ich stolu, zdvihnú poklopy zo všetkých pokrmov
a oznámia, z čoho pozostávajú: huby – hnojníky atramentové – plnené
kozím syrom a prilbicou modrou. Treska varená v tisových bobuliach.
Amarylkové koláčiky. Kandizované hrubochvosté škorpióny s oleandrovou
šľahačkou. Na zapitie víno rozriedené arzénom a kantaridínom. Stredu
stola kraľuje majestátny mäsový koláč so zlatou kôrkou v tvare labute.
Vzduch naplnia lahodné vône a traviči v prvých troch radoch zdvihnú
nosy, aby sa naňuchali ako pouličné mačky pod kuchynským oknom.
„Si hladná, kráľovná Katharine?“ spýta sa Natalia nahlas a Katharine sa
zhlboka nadýchne.
„Ako vlk.“
Natalia odstúpi od stola, keď sa Katharine pustí do jedla. Spočiatku hryzie
váhavo a po malých kúskoch, akoby ešte mala pochybnosti. Ako však
hostina napreduje a traviči ju povzbudzujú potleskom, rastie jej
sebavedomie. Z brady jej kvapká omáčka s ružovým nádychom.
V altáne si chlapci z pevniny obliznú pery. Istotne to pre nich je
mimoriadny zážitok – sledovať dievča, ktoré nemôže zomrieť. Už ani
nezáleží na tom, že to nie je skutočné.
Katharine od seba odsunie tanier s kandizovanými škorpiónmi. Zjedla tri
a bola dosť bystrá, aby rozmrvila chvosty v zlatistom cukre. Zostáva už len
labutí koláč.
Natalia prevedie Katharine k stredu stola a kráľovná začne trhať kôrku,
aby si do ruky nabrala mäso. To je všetko. Katharine sa načiahne po plnú
čašu vína a vypije ju do poslednej kvapky, aby spláchla i posledný hlt.
S veľkou silou pleskne dlane na stôl. Diváci jasajú. Zdá sa, že od číreho
prekvapenia burácajú ešte hlasnejšie.
Natalia zdvihne zrak k altánu a vyhľadá Lucin ľadový pohľad.
Hlava rodu Arronovcov sa usmeje.
 PÓDIUM KRÁĽOVNEJ ARSINOE
Z miesta za svojím pódiom, ktoré stojí napravo od Katharininho, vyzerá
Gave Noir rovnako groteskne, ako Arsinoe od obradnej hostiny travičov
očakávala. Veľa jedov v pokrmoch, ktoré kňažky vymenovali, jej nič
nehovorí, no dokonca aj ona musí uznať, že pažravosť drobnej bledej
Katharine na ňu zapôsobila. Keď je po všetkom, Katharine má ruky až po
lakte zašpinené a lepkavé od bobuľovej polevy a dav je vo vytržení.
Arsinoe zatne päste a vzápätí ich otvorí, lebo si spomenula na runu, ktorú
si nakreslila na dlaň. Nesmie ju rozmazať ani zašpiniť. A toto možno nie je
najlepší spôsob, ako presviedčať svoje dlane, aby sa nepotili.
„Arsinoe?“
„Jules! Vďaka Bohyni!“
Jules jej nasilu vtisne do ruky malú čiernu misku s nápojom. Arsinoe
vystrúha grimasu.
„Predstav si, že je to víno,“ poradí jej Jules.
Arsinoe civie do misky. Je vylúčené, aby to vypila. Hoci toho nie je viac
ako štyri hlty, sú to štyri hlty slanej, kovovej a vlažnej tekutiny. Krv z jej
vlastných žíl a zo žíl medveďa.
„Tuším v tom pláva chlp.“
„Arsinoe! Vypi to!“
Priloží si misku k ústam a dvíha ju, až kým jej okraj neklopne o drevo
masky.
Nápoj chutí presne tak odporne, ako sa obávala. Je prekvapivo hustý,
pričom ani bylinky, ani ružové lupene nepomohli, lebo tomu celému
dodávajú zrnitosť, akoby nápoj musela požuť. Arsinoino hrdlo sa pokúša
zatvoriť, no podarí sa jej nasilu prehĺtať, až kým v miske nezostane len
troška tekutiny, ktorou si má pomaľovať dlaň.
 „Budem hneď vedľa pódia,“ oznámi Jules a vytratí sa.
Kňažky ohlásia kráľovnú Arsinoe a ona vyjde na pódium. Ucíti na sebe
ťarchu pohľadov ako na útesoch, no teraz na ne nesmie myslieť. Kdesi
celkom blízko na ňu čaká medveď.
Vykročí k stredu pódia a narýchlo postĺkané dosky jej vŕzgajú pod
nohami. Na jazyku má pachuť krvi a dvíha sa jej žalúdok. Dlaň
s nakreslenou runou si opatrne drží na prsiach. Bude to fungovať. Budú si
myslieť, že sa modlí. Že privoláva svoje spriaznené zviera. Svojho
pomocníka.
„Ná, maco, maco, maco,“ zamrmle si Arsinoe, akoby volala sliepky,
a zatvorí oči.
Najprv zavládne hrobové ticho. A potom zreve.
Ľudia s vreskotom ustupujú, vytriešťajú oči a uvoľnia medveďovi širokú
cestu, keď vyjde z tieňov útesov a zamieri k pódiu. Bez váhania vylezie po
schodoch a postaví sa vedľa nej. Pri pohľade na jeho dlhé zahnuté
pazúriská ju zasvrbia zašité rany pod maskou. Kdesi po svojej pravici
začuje Camden prskať a syčať.
Arsinoe pravdepodobne nemá veľa času. Jules ho možno dlho neudrží.
Musí mu pritlačiť krvavú dlaň s runou na hnedé čelo.
Medveď k nej podíde. O stehno sa jej obtrie teplá srsť a Arsinoe celá
stuhne. Čeľusť má takú veľkú, že by jej polovicu hrudného koša rozpáral
jedným hryznutím.
„Poď,“ prikáže mu a je prekvapená, že sa jej netrasie hlas. Medveď k nej
otočí ňufák. Spodný pysk mu ovísa ako takmer každému medveďovi.
Ďasná má ružové s tmavými škvrnami. Na špičke jazyka má čiernu bodku.
Arsinoe vystrie ruku a pritlačí zakrvavenú dlaň s runou rovno medzi
medvedie oči.
Zatají dych. Civie do hnedých očí zvieraťa, v ktorých tancujú zlaté
iskierky.
Medveď jej oňuchá tvár a potom jej oblizne masku. Arsinoe sa začne
smiať.
Dav jej volá na slávu. Dokonca aj tí naturalisti, ktorí o nej pochybovali,
nadšene zdvihnú ruky nad hlavu. Arsinoe postrapatí medveďovi hnedú
srsť a odhodlá sa pokúsiť svoje šťastie ešte o čosi viac.
„Do toho, Jules,“ zamrmle a roztiahne ruky nad hlavu do tvaru písmena V.
„Hore sa!“
Medveď sa skĺzne dozadu. Potom sa postaví na zadné a ohlušujúco zreve.
Celou plážou sa nesú radostné pokriky ostrovanov, burácanie naturalistov
a štekot i krákanie ich šťastných pomocníkov. Medveď klesne späť na
všetky štyri, Arsinoe mu oblapí krk a pevne ho objíme.
 ALTÁN
Veľkňažka sa pozerá, ako dievča objíma medveďa, a tlieska s ostatnými.
Nemá na výber. Kĺže pohľadom po jasajúcom dave, kým konečne nenájde
Rho, ktorej v očiach blčí krvilačnosť. Luca pokrúti hlavou. Je koniec.
Prehrali.
Rho tiež pokrúti hlavou a s vycerenými zubami sa dotkne noža na svojom
opasku.
 PÓDIUM KRÁĽOVNEJ MIRABELLY
„Nikto neočakával také predstavenie od Katharine ani Arsinoe,“ povie Sara
Westwoodová, keď Mirabelle uhládza plášť. „Ale to je jedno. Ľudia sa sem
i napriek tomu prišli pozrieť iba na teba.“
Mirabella natiahne krk, aby dovidela na Katharine za otráveným stolom
na svojom pódiu, a potom doprava, kde stojí Arsinoe a pokojne hladká
obrovského medveďa. Nie je si istá, že Sara má pravdu. Môže však urobiť
len to, čo je v jej moci.
Bubny sa rozoznejú ešte predtým, ako ju kňažky zavolajú na pódium.
Všetky fakle zhasnú, aby sa pódium ponorilo do tmy – s výnimkou teplej
červenej žiary z osamelého oceľového koša.
Mirabella vyjde tromi rýchlymi krokmi po schodoch. Odhodí svoj plášť
a dav zmĺkne. Na údolie padne ticho, v ktorom nikto ani nedýcha.
Bubny zrýchlia tempo ruka v ruke s tlkotom jej srdca. Nastaví ruku ohňu
a plameň jej preskočí na otvorenú dlaň. Keď sa rozdelí, lezie jej po rukách
a skrúti sa na bruchu, davom prebehne vlna šepotu.
Práca s ohňom je pomalá a zmyselná. Ovláda sa jej oveľa lepšie ako vietor
či búrka. Vníma ho a on ju na slovo poslúcha. Plamene jasne žiaria
a nepália ju, hoci má i tak pocit, že krv jej vrie v žilách.
Zatočí sa, počuje zhíknutie davu a praskanie ohňa.
Medzi ľuďmi, ktorí sa začínajú zhypnotizovane tlačiť k pódiu, stojí Joseph.
Keď si ho všimne, takmer sa pomýli a vyjde z rytmu. Vo svetle svojho
ohnivého tanca vyzerá presne ako v noci, keď ho spoznala a svetlo
plameňov na tmavej pláži mu zalievalo tvár. Ako rada by ho vytiahla
k sebe na pódium! Oboch by ich mohla zaodieť do ohňa. Potom by ich telá
i srdcia mohli horieť spoločne a nie ďaleko od seba.
Vysloví jej meno presne vo chvíli, keď kráľovná zakloní hlavu.
„Mirabella.“
 PÓDIUM KRÁĽOVNEJ KATHARINE
Natalia sa pozerá, ako sa dievča v plameňoch točí. Spod pódia ju sleduje
more prázdnych, okúzlených tvárí. Mirabella ich má v hrsti.
V radoch kňažiek, ktoré obklopujú všetky pódiá, nastane pohyb. Prsty sa
im skĺznu pod plášte a ovinú sa okolo rukovätí nožov. Jedna kňažka
s vlasmi červenými ako krv zazerá na Nataliu takým upreným pohľadom,
že od nej musí odvrátiť tvár.
Mirabellino predstavenie má moc, ktorej sa takmer nedá odolať. Dokonca
aj Natalia cíti jej vábenie, to silné nutkanie priblížiť sa k jej pódiu.
Zažmurká, aby sa prebrala, a otočí sa k Luce a jej temným starým očiam,
v ktorých horí oheň. Už nezáleží na tom, aké triky dnes Natalia
i naturalisti vytiahli z rukáva – chrám necúvne. Kňažky sa postarajú, aby
bol tento rok obetný.
 PÓDIUM KRÁĽOVNEJ ARSINOE
Jules horko-ťažko drží medveďa a zároveň sleduje Mirabellin tanec. Hluk
a pohyb davu ho znervózňujú – začína nakláňať hlavu v Arsinoinom objatí
a škriabať po doskách pod labami.
Jules sa opäť sústredí na zviera.
„Všetko je v poriadku,“ zašepká s kropajami potu na čele. Vo svojom
vedomí cíti medvedí odpor. Myká sa, čoraz silnejšie.
Dav sa hrnie k Mirabelle a Jules zatne k zuby. Kedy už to dievča skončí?
Tancuje už celú večnosť, hoci sa zdá, že to nikomu neprekáža. Jules sa
zhlboka nadýchne a pátra po Josephovi. Určite ju kdesi sleduje a je hrdý, čo
dokázala s medveďom.
Ibaže na Jules sa vôbec nepozerá. Je nacapený na Mirabellino pódium.
Tlačí sa k nej spolu s ostatnými.
Jules nemôže uveriť pohľadu v jeho očiach. Keby zakričala jeho meno
z plných pľúc, nepočul by ju. Ani keby stála vedľa jeho ucha. Zo
žiadostivosti na jeho tvári sa Jules dvíha žalúdok. Na ňu sa nikdy nepozrel
tak, ako práve hľadí na Mirabellu.
Mirabella sa uprostred tanca otočí k Josephovi a podá mu ohnivú ruku.
Každý to vidí. Všetci vidia, že sú spolu. Že Jules je hlupaňa.
Julesino srdce jej tlačí na hrudník ako črepina a ona zacíti, ako sa v nej
čosi pretrhlo. A v tej chvíli sa pretrhne jej spojenie s medveďom.
Arsinoe vie, že čosi nie je v poriadku, keď medveď začne krútiť hlavou.
Pokoj v jeho očiach vystrieda strach a potom hnev.
Kráľovná cúvne.
„Jules.“ Snaží sa upútať priateľkinu pozornosť, no nejde to. Jules sa uprene
pozerá na Mirabellino pódium ako všetci ostatní.
Medveď zahrabe pazúrmi po drevených doskách.
 „Pokoj,“ zašepká Arsinoe, no nízka mágia, ktorá ich k sebe púta, nie je to
isté ako puto naturalistu s pomocníkom. Medveď sa bojí a Jules ho už
neovláda.
Nie je čas na varovanie, medveď s revom zoskočí z pódia, vrhne sa do
davu, zaháňa sa ostrými pazúrmi a kýva hlavou zľava-doprava. Nikto
nemôže ujsť. Všetci sú na seba natlačení pod Mirabelliným pódiom. Keďže
si ani mocnými pazúrmi neprerazí cestu cez ostrovanov, otočí sa medveď
späť k pódiám.
„Jules!“ skríkne Arsinoe. Jej krik však zanikne medzi revom ostatných, keď
si začnú uvedomovať, čo sa deje.
Medveď sa vydriape na prostredné pódium a Katharine zvreskne. Zviera
sa vyrúti k stolu so zvyškami jej Gave Noir, rozláme ho na kúsky a jedlo
popadá do piesku. Nestihne však zaútočiť na Katharine, ktorá sa jedným
rýchlym skokom z boku pódia vrhla do bezpečia.
Kňažky vytiahnu nože a vyrútia sa dopredu, hoci sa im na tvárach zračí
čistý strach. Medveď sekne po tej najbližšej a ani jej biely habit nezakryje
červenú krv a vnútornosti, ktoré sa vyvalili z diery po ostrých pazúroch.
Pri pohľade na prúdy krvi stratia ostatné kňažky odvahu. Otočia sa a spolu
s davom začnú utekať.
Veľkňažka Luca stojí a vykrikuje rozkazy. Nápadníci sa zhrozene dívajú,
čo sa to deje.
Na vzdialenom pódiu prestala Mirabella tancovať, no oheň sa jej ešte vlní
na prsiach a bokoch. Netrvá dlho, kým na seba strhne pozornosť medveďa.
Zviera sa rozbehne a strháva k zemi fakle i každého nešťastníka, ktorý mu
stojí v ceste. Mirabella stojí ako socha. Nemôže ani len zakričať.
Joseph vyskočí na pódium a postaví sa medveďovi do cesty. Zakryje
Mirabellu vlastným telom.
„Nie!“ zakričí Arsinoe. „Zadrž!“
 Jules predsa musí vedieť, že je to Joseph. Veď ho vidí. Možno je však už
neskoro, aby medveďa odvolala.
 PÓDIUM KRÁĽOVNEJ MIRABELLY
Napriek kriku kňažiek, ktoré žiadajú ochranu kráľovnej, nepočuje
Mirabella nič okrem medvedieho revu. A cíti, ako ju Josephove ruky berú
do náručia.
Medveď ich neroztrhal. Postavil sa na zadné, zreval, no nakoniec sa začal
škriabať po ňufáku, akoby mal bolesti, a zoskočil z pódia, aby utiekol na
pláž.
Mirabella zdvihne hlavu a pozrie sa na roztrúsený dav ľudí, ktorí podľahli
panike. Väčšina bežala do bezpečia za útesmi a teraz utekajú do údolia.
Niekoľko nehybných tiel však leží pod pódiami. Mladá kňažka, ktorá stála
pred Katharininým pódiom, leží na zemi s roztiahnutými rukami
a rozpáraným habitom i bruchom, ktoré každému bije do očí. A veľa, veľa
ďalších utŕžilo zranenia.
„Si v poriadku?“ šepne jej Joseph do ucha.
„Áno.“ Pritúli sa k nemu. „Som celá.“
Pobozká jej vlasy a plecia. Vzápätí ich zo všetkých strán obklopia kňažky
v bielych habitoch s vytasenými nožmi.
„Upokojte sa!“ kričí Luca zo svojho altánu, kde stojí vedľa dvoch
roztrasených nápadníkov. „Už je preč!“
Mirabella vykukne ponad Josephovo rameno a vidí zničené pódiá.
Arsinoe stojí osamote a ruky jej roztrasene visia po bokoch. Možno si ani
neuvedomila, aké krviprelievanie spôsobí.
„Poštvala toho medveďa na mňa,“ uvedomí si Mirabella. „Po tom všetkom,
čo som urobila, aby som ju zachránila. Nechala by ho, aby ma roztrhal,
keby si mi neprišiel na pomoc.“
„Na tom už teraz nezáleží,“ odvetí Joseph. „Si v bezpečí a nič sa ti nestalo.“
Vezme jej tvár do dlaní a pobozká ju.
 „Kde je kráľovná Katharine?“ zreve Natalia Arronová. „Luca! Kde je?“
„Nepanikár,“ odpovie veľkňažka. „Nájdeme ju. Medzi obeťami nie je.“
Natalia sa divo obzerá, zrejme aby si narýchlo vytvorila pátraciu skupinu.
Všetci traviči však zmizli. Keď sa spod jej pódia ozve tiché stonanie, zvraští
tvár.
Medveď zhodil zvyšky Katharininej Gave Noir z pódia, takže pristálo pri
nohách davu. Po piesku je roztrúsené otrávené jedlo, ktoré začali oblizovať
psí pomocníci naturalistov.
„Žrali z neho,“ narieka jedna žena. „Zadržte ich! Zavolajte si ich!“
Natalia sa rýchlo chopí iniciatívy. „Izolujte jedlo,“ rozkáže. Vrátila sa jej
rozvaha a hlas má opäť vyrovnaný a hlboký. „Priveďte psov do môjho
stanu, aby som ich ošetrila. Rýchlo. Zhromaždite ich a zvyšok držte na
vôdzkach. Nech sa už ani jeden nepriblíži k hostine.“
Arsinoe sa medzitým v kruhu Milonovcov stiahne zo svojho pódia. Vďaka
maske nikto netuší, aké pocity sa jej odrážajú v tvári.
„Ako mohla?“ spýta sa Mirabella zdrvene. No vzápätí si uvedomí, aká je
tá otázka zbytočná.
Joseph ju utíši a pobozká jej vlasy.
„Odstúp od nej, naturalista.“ Rho sa načiahne a odtiahne Josepha ako
handrovú bábiku. Keď zbadá pílkovitý nôž v jej ruke, nepokúsi sa brániť.
„Nechaj ho na pokoji, Rho,“ zavelí Mirabella. „Zachránil ma.“
„Pred útokom jeho vlastnej kráľovnej,“ upozorní ju Rho. Myknutím hlavy
privolá tri kňažky, aby Josepha odviedli. Rho schmatne Mirabellu za
rameno a zaborí jej pritom prsty tak hlboko do mäsa, že Mirabella
vykríkne.
„Vráť sa do svojho stanu, kráľovná moja. Oživenie sa skončilo. Začal sa
Nástupný rok.“
 BREKCIOVÁ HĹBAVA
Katharine sa rúti južným lesom tak rýchlo, že ju haluze škriabu po tvári.
Srdce jej bije ako opreteky a v kolene jej pulzuje bolesť od pádu na tvrdom
pódiu. Sukňa sa jej zachytí o lesné malinčie a spadne aj druhý raz. Bez
fakle ju navádza iba svit mesiaca, no hlboko v lese je aj toho primálo.
„Pietyr!“ zavolá zadychčane. Urobila presne ako jej kázal a rovno
z obradu Oživenia sa rozbehla k päťbokému stanu a do lesa za ním.
„Pietyr!“
„Katharine!“
Vyjde spoza stromu a nad hlavou drží malú lampu, aby jej posvietil na
cestu. Tackavo k nemu beží, až kým si ju konečne neprivinie na prsia.
„Neviem, čo sa stalo,“ dychčí Katharine. „Bolo to príšerné.“
Ten medveď by ju zabil. Rozpáral by ju ako tú chuderku kňažku. Potrvá
veľmi dlho, kým sa jej podarí zabudnúť na pomätený pohľad v medvedích
očiach a jeho ostré zahnuté pazúry.
„Dúfal som, že sa to nestane,“ vzdychne Pietyr. „Dúfal som, že Natalia má
pravdu. Že má všetko pod kontrolou. Je mi to tak ľúto, Kat.“
Položí si hlavu na jeho plece. Je taký vnímavý, že sa s ňou stretol tu,
ďaleko od všetkých, a ponúka jej chvíľu útechy. Jeho ruky jej zahrejú
studenú pokožku a Katharine sa upokojí, keď vdýchne podivuhodný
zemitý pach Brekciovej hĺbavy.
Pietyr ju hojdá v náručí sem a tam. Pomaly s ňou kráča v kruhu, kým to
takmer nevyzerá ako tanec, v ktorom sa im nohy kĺžu po hladkých skalách
k okraju priepasti.
„Možno som mala zostať s Nataliou,“ hlesne Katharine. „Čo ak je
zranená?“
„Natalia sa o seba vie postarať,“ uistí ju Pietyr. „Jej nijaké nebezpečenstvo
nehrozí. Rozhodla si sa správne.“
„Čoskoro si po mňa prídu. Už ma určite hľadajú. Nemáme veľa času.“
Pietyr ju pobozká na temeno. „Ja viem,“ zastoná s ľútosťou v hlase. „Ten
krvilačný chrám.“
„Prosím?“
„Nemal som dovolené ľúbiť ťa, Kat.“ Zoberie jej bledú tvár do dlaní.
„No i tak to robíš?“
„Áno,“ odpovie a pobozká ju. „Ľúbim ťa.“
„Aj ja ťa ľúbim, Pietyr.“
O krok od nej odstúpi a nežne ju chytí za plecia.
„Pietyr?“
„Prepáč,“ povie a sotí ju. Padá dolu, dolu, dolu do bezodnej čierňavy
Brekciovej hĺbavy.
Nastupný rok sa začína
 TÁBOR ARRONOVCOV
Poldruha dňa po pohrome na obrade Oživenia je údolie Innisfuil takmer
ľudoprázdne. Naturalisti aj elementalisti už odišli, rovnako ako neobdarení
a tých zopár ostrovanov s darom vojny. Dokonca aj väčšina travičov sa
vrátila do svojich pohodlných domovov, s výnimkou Arronovcov a rodín,
ktoré sú im najoddanejšie.
Zostalo aj veľa kňažiek vrátane veľkňažky Lucy, ktorá vysiela jednu
pátraciu výpravu za druhou k útesom, aby ich prehľadali do posledného, či
nenájdu Katharine. Prečesali však už celé údolie, pobrežie i les zo všetkých
strán. Chudák Pietyr ju hľadal bez prestávky, odkedy sa stratila.
Nenašli však nijaké telo ani odpovede.
Natalia sedí osamote vo svojom kresle. Odvčera nepomáhala s pátraním
a čím dlhšie kňažky hľadajú, tým menej chce kráľovnú travičov nájsť. Dnes
by jej telo ešte stále vyzeralo ako Katharine. No čoskoro sa nafúkne
a zhnije. Natalia nevie, či by vydržala pohľad na Katharinine malé kosti,
ktoré by držali pokope vďaka posledným šľachám a prehnitým čiernym
šatám.
Položí si hlavu do dlaní a nemá silu vstať. Je príliš unavená, aby sa pustila
do skladania stanov a pripravila sa na návrat do Indridu, kde bude musieť
čeliť rade a tváriť sa, že jej úloha sa ešte neskončila.
Vráskavá ženská ruka odhrnie stenu stanu a vojde veľkňažka Luca
v bielom habite s čiernym golierom. Natalia sa narovná, no pochybuje, že
jej nesie správy o Katharine. Vtedy by totiž poslala po Nataliu a neprišla
by za ňou sama a bez sprievodu.
„Veľkňažka,“ privíta ju Natalia. „Nech sa páči. Poď ďalej.“
Luca sa pootočí a ubezpečí sa, že za sebou zatvorila. Potom pokrčí nos.
„Tento stan smrdí po zdochnutých psoch, Natalia.“
 Natalia stisne pery. Psí pomocníci, ktorých k nej priviedli naturalisti po
Oživení, zomreli nepeknou smrťou. Nemala čas namiešať šetrný a čistý jed.
Použila, čo mala poruke, a zvieratá sa zvíjali v kŕčoch a vyvracali sa na
koberce a vankúše.
Luca si stiahne kapucňu a rozopne si golier. Ukáže sa jej vráskavý krk
a hladké vlasy biele ako sneh.
„Čoskoro budem musieť odísť,“ oznámi. „Do Rolantu, k Mirabelle.“
„Budeš musieť?“ zopakuje Natalia trpko.
„Nechám tu malú skupinu kňažiek. Budú pokračovať v hľadaní, kým sa tá
malá kráľovná nenájde.“
Dve ženy si chvíľu hľadia do očí. Potom Natalia ukáže na stoličku za
stolíkom, oproti jej kreslu.
Luca luskne prstami a dve kňažky jej do stanu prinesú kanvičku čaju. Len
čo si obe urobili pohodlie a opäť majú súkromie, veľkňažka si povzdychne
a unavene si oprie chrbát.
„Jedna z delegácií utiekla,“ prezradí Natalii. „Ten opálený s červeným
kvetom na kabáte. Je z poverčivej rodiny. Povedali, že táto generácia je
prekliata.“
„Nebol to práve najúspešnejší Beltain v dejinách,“ zhodnotí Natalia a Luca
sa krátko zasmeje.
„Keby sme len tej sopľani odrezali hlavu a ruky, keď sme mali príležitosť.“
„Keby nám to len tvoja Mirabella dovolila.“
Luca si do čaju pridá smotanu a dve kocky cukru a na tanierik si položí
tenký keks.
„Neobsahuje jed,“ povie Luca unavene o čaji. „Možno by si si do svojej
šálky mohla vytlačiť toho svojho hada.“
Natalia si so samoľúbym úsmevom na perách odpije. „Čo môžeme
podniknúť v súvislosti s Arsinoe?“
 „Čo máš na mysli?“
„Zaútočila predsa na kráľovné pred koncom Oživenia. Pred zahájením
Nástupného roka. Porušila pravidlá, alebo nie?“
„Len o jeden deň skôr. Išlo o demonštráciu sily, či sa nám to páči, alebo
nie. Ak ju verejne potrestáme, ľudia sa vzbúria.“
„Na čo je dobrý chrám, ak nevie presadzovať vlastné zákony?“ zašomre
Natalia.
„Vskutku,“ odvetí Luca. Odpije si z čaju a spoza šálky si premeriava hlavu
rodu Arronovcov. „Mimochodom, blahoželám k fantastickej Gave Noir,
ktorú si pripravila,“ pokračuje. „Len škoda všetkého toho jedu, čo skončil
v piesku. Trochu som z neho prepašovala do večere jednej z mojich
kňažiek. A čuduj sa svete!“ Luce sa na okamih rozžiari tvár. „Prežila! Ani
jej len nebolo zle – čo sa nedá povedať o tých úbohých psoch, ktorých si
zabila. Čo si im dala, Natalia? Arzén?“
Natalia zabubnuje prstami po stolíku. Veľkňažka nadvihne obočie.
„Nefňukaj mi tu o slabosti chrámu, drahá Natalia. Chrám je len to, čo
z neho urobila Čierna rada. To vy ste sa napokon postarali o to, že sa od
nás ľud odvracia.“
„To, že ľudia už viac nechcú počúvať vaše kázne, určite nie je naša vina.
Nikdy sme sa nesnažili vnútiť chrámu vôľu rady.“
„Možno nie,“ pripustí Luca, „no chceli ste nás umlčať.“ Potichu Nataliu
skúma. Už veľa, veľa rokov sú protivníčky a pritom spolu strávili len veľmi
málo času.
„Je naozaj zvláštne, že si sa odvrátila od Bohyne,“ zhodnotí Luca. „Ona
predsa tvorí kráľovné a jej moc zachováva náš ostrov a náš štýl života.“
Keď Natalia prevráti oči, veľkňažka dodá: „Viem, viem. Si presvedčená, že
za to vďačíme vám. Že moc vášho daru nám zaisťuje bezpečie. Kto vám
však ten dar dal? Bohyňa je zdrojom všetkého, čo uctievaš, a pritom ju
samu si nectíš. Vo svojej pýche zabúdaš, že ona ti všetko dala a že ona ti to
môže zasa zobrať.“
 ROLANT
V uliciach Rolantu za oknom nadskakujúceho koča panuje netradičné
ticho. Mesto v skutočnosti rátalo s víťazoslávnym návratom kráľovnej
Mirabelly. Keď sa ho nedočkalo, zdá sa, že vo vzduchu sa vznáša pocit
straty. Z obchodov v srdci mesta dokonca zmizla beltainská výzdoba a kde-
tu vidno už len zopár jednoduchých stúh a vencov. Mirabella nakoniec
neutrpela porážku. Jej obrad Oživenia dosiahol úspech – alebo takmer.
Vďaka Arsinoe sa totiž nepretancovala do ohnivého finále.
Zakrátko bezpečne dorazia do sídla Westwoodovcov. Aj keď tam teraz
bude všetko iné ako predtým. Keďže Katharine je nezvestná a ľudia
začínajú veriť, že zomrela, zaujme chrám obranné stanovisko, kým sa
nevyjasní, čo sa vlastne stalo. Rho rozostaví okolo Mirabelly malé vojsko,
ktoré ju bude strážiť dňom i nocou. Ozbrojené kňažky obkolesujú jej koč
už teraz, rovnako ako koč pred nimi, v ktorom sa vezie Sara so strýkom
Milesom.
Mirabella pochybuje, že Arsinoe sa tak skoro pokúsi o ďalší útok. Chrám
však bude pripravený na všetko.
„Keď sa na mňa vyrútil medveď, jednoducho som skamenela,“ zašepká
Mirabella a Bree i Elizabeth zdvihnú hlavy od okien, o ktoré si ich opierali.
„Najprv som si myslela, že je to omyl. No išiel rovno po mne.“
Jej priateľky smutne sklopia zrak. Nepovedia, že Arsinoe to tak nemyslela.
Mirabella to od nich ani nechce počuť. Celé dni dokola prežívala všetku tú
hrôzu vo svojej hlave, až kým sa bolesť v jej srdci nepremenila na hnev. Čo
ak Arsinoe zabila aj Katharine? Možno na ňu čakala nejaká jej ďalšia
potvora, keď utiekla do lesa.
Sladká malá Katharine, ktorej ona i Arsinoe prisahali, že ju budú chrániť.
„Elizabeth,“ povie Mirabella, „ty si predsa naturalistka. Vedela by si urobiť
to, čo Arsinoe s medveďom?“
Mladá kňažka pokrúti hlavou. „Nikdy. Ani keby som mala po boku
päťdesiat takých ako ja. Ona je… mocnejšia ako všetci naturalisti, akých
som kedy stretla.“
„Alebo o akých kto kedy počul,“ dodá Bree s vytreštenými očami. „Mira,
čo si počneme? Keby nebolo Josepha, bola by si mŕtva.“
Mirabella im po tej udalosti vyrozprávala, kto je Joseph a čo sa medzi
nimi stalo. Vyletelo to z nej vo vodopáde slov v jej stane, keď sa doň vrátila
s dvojnásobne zlomeným srdcom: Arsinoe ju zradila a odtrhli ju od
Josepha – možno navždy.
„Drahý Joseph,“ vzdychne Elizabeth. „Jeho láska k tebe ťa možno opäť
zachráni. Ak je naozaj Arsinoiným dobrým priateľom, možno ju zastaví.
Možno nám pomôže.“
„Nebudem ho žiadať, aby si vybral stranu,“ odvetí Mirabella.
„Lenže niekto to urobí. Arsinoe. Alebo Luca. Nemyslím si, že niekto
s takým mocným darom ako Arsinoe bude váhať, či využije svoje výhody.“
„To je dobre,“ odsekne Mirabella. „Nechcem, aby dlho váhala. Len nech
ma dráždi, až kým ju nebudem naozaj nenávidieť.“
Pozrie sa z okna, aby unikla pred smútkom v očiach svojich priateliek.
Vedeli, že sa to stane. Každý to vedel, iba Mirabella nie. Ibaže ona už so
sentimentálnosťou skončila. Medveď a Arsinoina chladná tvár pod maskou
jej vyjavili pravdu.
Sestry, ktoré ľúbila v Čiernej chatrči, už neexistujú. Arsinoe zacítila
príležitosť a chopila sa jej. Nabudúce sa Mirabella chopí tej svojej.
 PANSTVO EFEMÉRA
Po týždni neúspešného pátrania sa Pietyr vrátil do Efeméry s Nataliou. No
len čo prišli, nechcel zostať. Bez Katharine na to nemal dôvod.
Natalia sa ho nepokúšala presvedčiť o opaku. Ten chlapec bol taký
nešťastný, že dokonca uprednostnil nudný dom na vidieku pred Efemérou,
v ktorej by ho prenasledoval Katharinin duch.
Pred odchodom si ešte dali posledný spoločný pohárik v Nataliinej
študovni.
„Tvoj príbeh o úkladoch chrámu a Obetnom roku ma absolútne
presvedčil,“ povedal jej. „Bol som si istý, že jej odrežú hlavu, a na Arsinoe
som vôbec nepomyslel.“
Teraz už je preč, sedí v koči, a Natalia je opäť sama. Genevieve i Antonin
sa zo strachu z jej nálady okamžite vrátili do svojich domov v meste. Bez
výslovného pozvania sa neodvážia do Efeméry vkročiť.
Aj služobníctvo sa jej odmieta pozrieť do očí. Pritom by naozaj ocenila,
keby aspoň niekto z nich mal toľko slušnosti, aby predstieral, že je všetko
v poriadku.
Natalia kráča po hlavnej chodbe panstva a počúva jarnú búrku, ktorá
udiera konármi do okien. Zdá sa jej, že tento rok je v Efemére akýsi
prievan. Mala by zavolať robotníkov z hlavného mesta, aby sa pozreli na
okná a dvere. Majestátne panstvo jej už možno nebude dlho patriť, no
rozhodne ho nenechá upadnúť.
Na dlhej chodbe s červeným kobercom, ktorá sa pripája k schodisku do jej
izby, si všimne prach na nástenných svietnikoch a kôpku úhľadne
poskladaného oblečenia hneď vedľa dverí kúpeľne. Podíde k nej, aby ju
zdvihla, a zmeravie.
Nie je sama. Vo vstupnej hale stojí dievča.
 Šaty má potrhané na tisíc zdrapov a strapaté, zauzlené vlasy plné špiny.
Nehýbe sa. Pokojne tam mohla stáť už veľmi, veľmi dlho.
„Kat?“ spýta sa Natalia.
Postava neodpovedá. Keď k nej Natalia vykročí, začne sa báť, či sa s ňou
len kruto nezahráva jej predstavivosť. Ak už naozaj stratila rozum, dievča
pred jej očami sa vyparí alebo sa rozpadne na klbko pavúkov.
Keď k nej Natalia vystrie ruku, zdvihne mladá žena hlavu a pozrie sa jej
priamo do očí.
„Katharine!“ zvolá Natalia a mocným potiahnutím si privinie dievča na
prsia.
Je to naozaj Katharine, špinavá a studená ako ľad, no živá. Dorezaná na
každom centimetri pokožky. Pomliaždené ruky jej ochabnuto visia po
bokoch. Končeky prstov má tmavočervené a väčšina nechtov sa jej odtrhla
až k mäsu.
„Nespadla som,“ zachrapčí Katharine drsným hlasom. Akoby mala plné
hrdlo zeminy z vlastného hrobu.
„Musíme ťa zohriať,“ vyhlási Natalia. „Edmund! Prines deky a napusti
horúcu vaňu!“
„Nechcem,“ odvetí Katharine.
„Ako to myslíš, srdiečko? Čo teda chceš?“
„Pomstu,“ zašepká Katharine. Jej prsty zanechávajú na Nataliiných
ramenách krvavé stopy.
„A potom svoju korunu.“
 VLČÍ PRAMEŇ
Hoci by ju mešťania radi videli, Arsinoe trávi čas v dome Milonovcov
alebo v sadoch. Nedá sa to nazvať skrývaním. No tu na ňu aspoň nikto
nezíza s novoobjavenou úctou a nikomu nemusí vysvetľovať, kam sa podel
jej medveď.
Nebude ľahké vysvetliť ľuďom, že ten medveď v skutočnosti nebol jej
pomocník. Úskok na nich možno zapôsobí, no i tak budú sklamaní, že sa na
ňom nepovezie do mesta.
„Prijímaš návštevy?“ Od domu sa k nej blíži Billy.
„Junior,“ pozdraví ho, za čo ju odmení slabým úsmevom. Už sa celkom
zotavil z plavby po mori a blúdenia v hmle, a v bledomodrom kabáte mu to
pristane. S jarným lístím na pleci už vôbec nevyzerá ako obyvateľ pevniny.
„Ešte nikdy si neznela tak nadšene, že ma vidíš,“ podotkne.
„Nebola som si istá, či si stále na ostrove. Napadlo mi, že ti otec možno
zbalil kufre, naložil ťa na svoju loď a odplával domov.“
„Nie, nie,“ pokrúti Billy hlavou. „Čoskoro by som sa mal začať formálne
dvoriť kráľovnám, ako ostatní nápadníci. Môj otec je tvrdošijný muž. Len
tak sa nevzdáva. Ešte sa o tom sama presvedčíš.“
Podá jej svetlomodrú škatuľu previazanú zeleno-čiernou stužkou.
„Posiela ti toto, ako ponuku zmierenia.“ Pokrčí plecami. „Nič mimoriadne,
len niekoľko sladkostí od nášho najobľúbenejšieho cukrára tam u nás.
Čokolády. Oriešky v čokoládovej poleve. Karamelky. Mne však napadlo, že
ti možno zachutia. Nakoniec, rozmýšľaš predsa žalúdkom.“
„Darček? Vážne?“ Arsinoe od neho prijme škatuľu. „Ten medveď mu asi
pomohol zmeniť názor.“
„Všetkým pomohol zmeniť názor.“ Povzdychne si a kývne hlavou k domu
za sebou. „Ako to tam vyzerá?“
 Arsinoe sa zachmúri. Od Oživenia je Jules nešťastná. Takmer s nikým sa
nerozpráva.
Za Billym sa vynorí Joseph s rukami hlboko vo vreckách. Je zamračený,
no tvári sa odhodlane.
„Čo tu chceš?“ oborí sa naňho Arsinoe.
„Prišiel som navštíviť Jules. Potrebujem sa s ňou porozprávať o tom, čo sa
stalo.“
„Skôr sa potrebuješ podlizovať. Nám obom.“
„Vám obom?“ spýta sa zmätene.
„Tá moja sestra elementalistka musí byť naozaj kus, keď si pri nej zabudol
na každý sľub, ktorý si kedy dal Jules. A mne.“
„Arsinoe…“
„Teraz chceš, aby som zomrela ja namiesto nej? Bol by si šťastný?“
Arsinoe popri ňom prejde k domu a silno ho drgne do pleca. Najradšej by
mu na hlavu nakydala oveľa viac popola, no Jules by mala dostať
príležitosť prvá.
„Toto odnesiem dnu,“ zatrasie Arsinoe škatuľou so sladkosťami, „a potom
ti pohľadám Jules.“
Netrvá jej dlho, kým nájde Jules na jednom z južných polí po boku deda
Ellisa. Práve diskutujú o jarnej výsadbe. Keď ju Jules uvidí, vytratí sa jej
farba z tváre, akoby vedela.
„Raz s ním budeš musieť hovoriť,“ povie Arsinoe.
„Vážne?“ odsekne Jules.
Ellis sa nežne dotkne vnučkinho pleca, zdvihne Jaka do náručia a vyberie
sa medzi hriadkami späť k domu. Malý biely španiel od Beltainu horko-
ťažko stojí na nohách. Ellis však ďakuje Bohyni, že mu ho jed nezabil ako
toľkých pomocníkov, ktorí žrali z rozsypanej hostiny kráľovnej travičov.
Jules dovolí Arsinoe, aby ju odprevadila k hlavnému vchodu rodinného
sídla, kde ju čakajú Joseph a Billy.
Arsinoe chytí Billyho za lakeť a vedie ho preč, aby dopriali Jules
a Josephovi súkromie.
„Tak dobre,“ vyhlási Jules. „Porozprávajme sa.“
Zavedie Josepha do izby, o ktorú sa delí s Arsinoe, a opatrne zatvorí svojej
horskej levici dvere pred ňufákom. Zatiaľ netuší, čo sa z rozhovoru
vykľuje, či ako veľmi sa rozčúli. Keby ho však Camden zranila, Jules by to
neskôr mohla oľutovať.
Vonku Joseph pôsobil napäto, no odhodlane. Akoby si pred zrkadlom
veľakrát nacvičoval svoj monológ. V jej izbe sa však scvrkol. Pohľad sa mu
zatúla na jej posteľ, kde strávili veľa spoločných chvíľ.
„Ako si to mohla urobiť?“ spýta sa jej potichu. „Ako si na ňu mohla
poštvať toho medveďa?“
„Veď som ho zastavila, nie?“ odsekne Jules. „Takže pre toto si prišiel? Aby
si mi vynadal? Nechcel si sa mi náhodou ospravedlniť, že si sa zaľúbil do
inej?“
„Jules. Zomreli nevinní ľudia.“
Odvráti sa od neho. Ona to dobre vie. Myslí si, že je hlúpa? Stalo sa to tak
rýchlo. V jednej chvíli mala medveďa v moci a v ďalšej… Dostať ho opäť
pod kontrolu bolo to najťažšie, čo sa jej kedy podarilo. Nemohla mu však
dovoliť, aby ublížil Josephovi.
Jules sa oprie o písací stôl a drgne do modrej škatule so stužkou.
„Čo je to?“
„Billy to priniesol Arsinoe,“ odpovie Joseph. „Je to škatuľa so sladkosťami.“
Jules nadvihne veko. Sladkosti v skutočnosti veľmi nemusí. Rozhodne si
za nimi nejde dolámať nohy ako Arsinoe.
„Vybral dobre,“ zhodnotí.
„Jules. Odpovedz mi na otázku. Prečo si to urobila?“
 „Nechcela som ho pustiť!“ skríkne. „Neurobila som to naschvál. Držala
som ho. Až kým som nezbadala jej tanec. Až kým som neuvidela teba
a tvoj hladný pohľad. Na mňa si sa nikdy tak nepozeral.“
Joseph zvesí plecia. „To nie je pravda,“ bráni sa. „Samozrejme, že sa na
teba pozerám. Vidím teba, Jules. Vždy to tak bolo.“
„Nie tak, ako ju.“ Jules v mysli vidí, ako sa medveď vyrútil dopredu. Nevie,
či by mu zabránila zabiť Mirabellu. Pamätá si iba zlosť a bolesť, ktorá
všetko náhle sfarbila do červena.
Jules siahne do škatule, vyberie kúsok čokolády a vloží si ho do úst. Nemá
nijakú chuť, no aspoň jej Joseph nemôže klásť ďalšie otázky, kým prežúva.
„V ten večer po Vylodení,“ pokračuje nakoniec Jules šeptom. „V mojom
stane. Keď si sa ma odrazu už nechcel dotknúť. Bolo to kvôli nej, však?“
„Áno.“
Povedal to tak prosto. Jedným slovom. Akoby nemusel nič viac
vysvetľovať. Nijaké ospravedlnenie. Akoby sa Jules odrazu nezačal točiť
celý svet pred očami.
„Takže ma už neľúbiš? Ľúbil si ma vôbec niekedy?“ Odtlačí sa od
písacieho stola a zatacká sa. Žalúdok sa jej kŕčovito stiahne. „Bola som
pekná hlupaňa, no nie?“
„Nie,“ odpovie Joseph.
Jules zažmurká. Pred očami sa jej zatmie, vzápätí znova vidí všetko jasne
a zasa všetko zahalí tma. Prestane si cítiť nohy pod kolenami.
„Jules… ja…“
„Joseph.“ Zvuk jej hlasu ho konečne prinúti zdvihnúť zrak. Vystrie ruky
a zachytí ju, keď padá k zemi. „Joseph,“ zachripí. „Jed.“
Vytreští na ňu oči. Preletia k škatuli so sladkosťami. Vtom však Jules stratí
vedomie a Joseph panicky zakričí na Cait a Ellisa.
„Je to moja vina,“ hlesne Joseph.
 „Drž hubu,“ zahriakne ho Arsinoe. „Ako by to mohla byť tvoja vina?“
Sedia vedľa Julesinej postele – už odkedy odišli liečitelia. Vraveli, že sa
nedá nič robiť, iba čakať a sledovať, kedy jej jed ochromí pľúca alebo srdce.
Cait ich okamžite vyhodila. Tresla za nimi dverami a celé hodiny
preplakala zohnutá nad kuchynským stolom.
„Dočerta, kde trčí Madrigal?“ Josephove prsty sa zaboria do Camdeninej
zlatej srsti. Horská levica si ľahla na Julesine nohy a nespúšťa z nej žlté
mačacie oči.
„Nezvládla to,“ odpovie Arsinoe. Dobre však vie, kde Madrigal je. Odišla
k prehnutému stromu, aby sa modlila a zapredala sa krvou nízkej mágii.
Odišla prosiť za život svojej dcéry.
Ellis zľahka zaklope na dvere a nakukne do izby.
„Arsinoe? Vonku čaká chlapec z pevniny a chce s tebou hovoriť.“
Vstane a pretrie si oči. „Nenechaj ju samu, Joseph.“
„Nenechám,“ sľúbi jej. „Nikdy. Už nikdy.“
Billy stojí na dvore, chrbtom k domu. Keď ju začuje, otočí sa a Arsinoe sa
na chvíľu zdá, že sa ju pokúsi objať, no neurobí to.
„Nič som o tom nevedel, Arsinoe. Musíš mi veriť, naozaj.“
„Ja viem.“
Tvár mu zaplaví úľava. „Je mi to tak ľúto. Dostane sa z toho?“
„Neviem. Nemyslia si to.“
Billy ovinie ruky okolo Arsinoe, pomaly a váhavo, akoby ho mohla
pohrýzť. Pravdepodobne by ho aj pohryzla, keby to nebol taký príjemný
pocit, môcť sa oňho oprieť.
„Za toto zaplatia, oni všetci,“ zašepká mu do pleca. „Budú kvíliť a krvácať
a dostanú, čo si zaslúžili.“
Dva dni po otrave Jules otvorí oči. Arsinoe je taká vyčerpaná, že si najprv
nie je istá, či nemá halucinácie, až kým Camden nevylezie Jules na hrudník
a neoblizne jej tvár.
Madrigal roní slzy šťastia. Ellis kľačí pri posteli a modlí sa. Cait znova
pošle svoju vranu Evu po liečiteľov.
Joseph bezuzdne plače a pritláča si Julesinu ruku na líce.
Arsinoe nesie vázu s ďalšou kyticou kvetov od Josepha do ich izby
a položí ju na okennú rímsu. Už ju takmer nemala kam dať. Ich izba je taká
zaprataná rozličnými darmi, že pomaly pripomína rozkvitnutý skleník.
Kým aranžuje kvety, zopár púčikov sa s tichým puknutím otvorí. Arsinoe
sa otočí k Jules, ktorá sedí na posteli a opiera sa o vankúše.
„Už je ti teda lepšie?“ spýta sa jej Arsinoe.
„Len som chcela skúsiť, či to stále dokážem,“ odpovie Jules.
„Pravdaže dokážeš. Vždy to budeš vedieť.“
Sadne si na okraj jej postele a poškrabká Camden na stehnách. Jules dnes
vyzerá oveľa lepšie. Arsinoe zomiera túžbou niečo jej povedať a Jules by
konečne mohla byť dosť silná, aby si ju vypočula.
„Čo?“ spýta sa Jules. „Čo ti je? Tváriš sa ako Camden, keď sa jej podarí
šlohnúť vajcia z kurína.“
„Musím ti niečo povedať,“ začne Arsinoe. „O tých sladkostiach.“
„Čože? Ide o Billyho? Má v tom prsty?“
„Nie. Vlastne neviem. Podľa mňa nie.“ Sťažka preglgne a s iskierkami
v očiach sa pozrie do Julesiných.
„Aj ja som z nich jedla.“
Jules na ňu nechápavo zíza.
„Keď som priniesla škatuľu do izby,“ vysvetlí Arsinoe. „Predtým, ako som
po teba prišla na pole. Zjedla som tri. Dve čokolády a karamelku.“
„Arsinoe…“
„Už si ma niekedy videla odmietnuť sladkosti?“
 „Nechápem.“
„Ani ja som nechápala,“ prizná Arsinoe. „Aspoň najprv nie. Bola si na tom
tak zle a Joseph pritom tvrdil, že si mala iba jednu. A ja som sa o teba celý
čas tak strachovala, že som o tom vôbec nepremýšľala. Keď si sa však
prebrala, začala som. A odrazu mi to bolo jasné.“
Arsinoe sa predkloní tak veľmi dopredu, že sa musí podoprieť lakťami.
„Nikdy som nebola neobdarená kráľovná, Jules. Nevedela som prinútiť
fazuľovú stonku, aby vyklíčila, rajčinu v skleníku, aby sčervenela, ani
nijakého hlúpeho vtáka, aby si mi sadol na plece.“ Rozpráva čoraz
hlasnejšie a rýchlejšie, až kým si to neuvedomí a nepokračuje stíšeným
hlasom: „Celý čas som si myslela, že som nula. Lenže ja nie som nula,
Jules.“
Arsinoe sa usmeje na svoju najlepšiu priateľku.
„Som travička.“
 Poďakovanie
Ahojte! Toto bola ozajstná odysea. Roky práce a toľko ľudí, ktorým sa
treba poďakovať. Kde však začať?
Asi pri nápade. Spisovateľov sa často pýtajú, kam chodia na svoje nápady,
a mne až doteraz nenapadla dobrá odpoveď. O to viac sa teším, že teraz
mám jednu v rukáve. Srdečne by som sa chcela poďakovať svojej priateľke
Angele Hansonovej a jej priateľovi a včelárovi Jamiemu Millerovi, lebo náš
rozhovor o včelích spoločenstvách uviedol celý tento kolos do pohybu.
Čučoriedkové pivo bolo tiež veľkým pomocníkom – včely a pivo, vy dvaja
naozaj viete, ako má vyzerať zábava!
Nasleduje skok od nápadu k procesu písania. Na tomto mieste sa musím
poďakovať svojej literárnej agentke Adriann Rantovej (prirodzene aj za
veľa ďalších vecí). Keď som jej prvý raz porozprávala o svojom nápade na
knihu, rozžiarili sa jej oči. Potom si zdvorilo vypočula aj môj nápad na inú
knihu, ktorú som chcela napísať pred touto. Dokonca si ju prečítala, len čo
som ju dopísala, no vedela som, že chce príbeh troch kráľovien. Adriann,
ďakujem ti, že si ma povzbudzovala pri práci na Tro temný koruná už
vtedy, keď som nemala nič okrem mizernej kostry príbehu, a že si nad nimi
bdela ako pastierka nad ovečkami až do úplného konca.
Rada by som sa poďakovala svojej úžasnej redaktorke Alexandre
Cooperovej. Vniesla si toľko dobrého do sveta kráľovien. Milujem tvoje
puntičkárstvo – ty už vieš, o čom hovorím. Si tiež tá najlepšia bojovníčka,
ktorú za seba môže nejaká kniha poslať do boja o čitateľov. Tieto kráľovné
mali naozaj šťastie.
Ďakujem všetkým členom tímu vo vydavateľstve HarperTeen:
neprekonateľnej Aurore Parlagrecovej, legendárnej umeleckej riaditeľke
Erin Fitzsimmonsovej, všemocnej manažérke vzťahov s verejnosťou Olivii
Russovej a čarodejniciam z marketingového oddelenia Kim
VandeWaterovej a Lauren Kostenbergerovej. Okrem nich ďakujem Jonovi
Howardovi, ďalšiemu znamenitému redaktorovi, a famóznej korektorke
Jeannie Ngovej. Neprestávam žasnúť, koľko nadšenia vkladáte do všetkých
svojich projektov. A koľko ich stihnete dokončiť!
Virginia Allynová, famózna mapa. John Dismukes, prekrásne koruny.
Obaja ste nesmierne nadaní umelci.
Ďakujem Allison Devereuxovej a Kristen Wolfovej zo spoločnosti Wolf
Literary.
Moja veľká vďaka patrí aj Amy Stewartovej, ktorú som síce nikdy
nestretla naživo, no ktorej vynikajúca kniha Zlé rastliny a ďalšie botanié
zverstvá: Rastliny, ktoré zabíjajú, škodia a omamujú mi veľmi pomohla
v súvislosti s jedmi. Samozrejme, dovolila som si určitú tvorivú slobodu,
takže ak nejaké fakty nesedia, na ňu sa nehnevajte.
Ďakujem spisovateľke April Genevieve Tucholkovej, že čítala jeden
z prvých konceptov a povedala mi, že sa jej páči.
Veľmi pekne ďakujem aj čitateľom, knihovníkom, knižným blogerom,
kníhkupcom, knižným youtuberom a kniholizačom (už som vás zopár
videla – nehanbite sa, hrdo lížte ďalej).
Ďakujem svojim rodičom (ste pripravení na ďalšiu rodinnú opekačku na
počesť vydania knihy vašej dcéry?), svojmu bratovi Ryanovi a svojej
priateľke Susan Murrayovej. Ďakujem, Missy Goldsmithová.
A keďže to prináša šťastie: Ďakujem ti, Dylan Zoerb.
 TRI TEMNÉ KORUNY
Kendare Blake

Z anglického originálu Kendare Blake: ree Dark Crowns, ktorý vyšiel vo

vydavateľstve HarperTeen, an imprint of HarperCollins Publishers, New
York 2016, preložil Jozef Klinga.
Vydalo vydavateľstvo CooBoo v Bratislave v roku 2018
v spoločnosti Albatros Media Slovakia, s. r. o.,
so sídlom Mickiewiczova 9, Bratislava, Slovenská republika.
Číslo publikácie 1 682
Jazyková redakcia Andrea Cséfalvay Kopernická
Zodpovedný redaktor Erik Fazekaš
E-book konverziu vytvorilo Grafické a DTP studio Fragment
1. vydanie

Cena uvedená výrobcom predstavuje nezáväznú

odporúčanú spotrebiteľskú cenu.

Objednávky kníh:
www.albatrosmedia.sk
eshop@albatrosmedia.sk
tel.: 02/4445 2046

© Albatros Media Slovakia, s. r. o., 2018. Všetky práva sú vyhradené.

Žiadna časť tejto publikácie sa nesmie kopírovať a rozmnožovať za účelom
rozširovania v akejkoľvek forme alebo akýmkoľvek spôsobom bez
písomného súhlasu vydavateľa.
Kompletnú ponuku titulov nájdete na
www.albatrosmedia.sk