Maturitná otázka č.

26
Zobrazenie totalitných režimov

Totalita – vláda jednej strany, ktorá má v krajine absolútnu moc. Takéto vládnutie je často spojené
so zneužívaním moci v prospech toho, kto vládne. Akékoľvek prejavy nesúhlasu s politikou
vládnucej moci sú nemilosrdne potrestané, jedinci, ktorí sa búria a chcú nové, spravodlivejšie
zriadenie (tzv. disidenti), sú prenasledovaní či uväznení.
Samizdat – ilegálne vydávaná tlač. Neoficiálna (zakázaná) literatúra, ktorú ilegálne šírili
odporcovia totalitného režimu.

Alexander Solženicyn (1918-2008)

Ruský prozaik, vo svojich dielach zobrazoval totalitný systém sovietskej moci. Bol väznený,
nesmel publikovať, v roku 1970 nesmel prevziať Nobelovu cenu, potom ho vyhostili z vlasti, usídlil
sa v USA. Roku 1994 sa vrátil do Ruska.
Diela: Jeden deň Ivana Denisoviča, Súostrovie Gulag, Rakovina.

Jeden deň Ivana Denisoviča

Novela hovorí o živote väzňov v ruských koncentračných táboroch:

- autor opisuje jeden úplne bežný deň, taký, aké boli v stalinských táboroch skoro všetky,
- hlavnou postavou novely je Ivan Denisovič Šuchov, človek nespravodlivo odsúdený k núteným
prácam na Sibíri,
- jeho deň je naplnený ťažkou prácou na stavbe v podmienkach sibírskej zimy, ponižovanie je v
tábore zákonom,
- odmenou a impulzom sú pre neho trochu tepla, nekvalitné jedlo a chvíľa odpočinku,
- Ivan Denisovič sa snaží dodržiavať všetky väzenské predpisy, aby mu nepredĺžili desaťročný trest.
- Šuchov mal 40 rokov, bol odsúdený na 10 rokov za to, že bol istý čas v nemeckom zajatí. Má ešte
pred sebou zimu, leto, zimu a skončí sa mu trest. Bol ženatý, mal dve dcéry, syn mu zomrel. Rodine
píše, ale ani sa mu nežiada písať viac listov ako dva za rok - nemal by im o čom častejšie písať, jeho
dni sa podobajú jeden na druhý. Nechce ochudobňovať svoju rodinu, ktorá trie biedu, a preto
požiada ženu, aby mu neposielala balíky, hoci by ich strašne rád dostával.

Obsah:

O piatej ráno zaznel budíček. Avšak Šuchov v to ráno výnimočne nevstal. Cítil sa veľmi zle, drvila
ho zimnica a bolelo ho celé telo. Zohriať sa nebolo kde a vonku bolo najmenej mínus tridsať. Ktosi
zrazu strhol zo Šuchova pokrývku. Bol to Tatár, ktorý ho chcel potrestať 3-dňovým väzením za
ležanie v posteli. Nebol to síce ten pravý karcer, z ktorého sa nikto zdravý nevrátil, ale mrzelo ho,
že vždy vstáva medzi prvými, a práve dnes, keď sa tak zle cíti, ho prichytili. Tatár s ním vošiel do
štábneho baraka, do izby dozorcov a Šuchovovi sa uľavilo. Žiadny karcer, treba poumývať dlážku.
Keď tak spravil, rozhodol sa rýchlo ešte zabehnúť na maródku, lebo ho znova začala drviť triaška.
Najskôr ale zašiel do jedálne, kde sa všetci tlačili, aby sa im ušla teplá ,,žbrnda". Po raňajkách
zastrčil si Šuchov svoju lyžicu naspäť do vrecka a pobral sa rýchlo na maródku. Na ošetrovňu sa mu
podarilo prísť bez nepríjemností. V služobnej miestnosti sedel iba felčiar Koľa. Ten dal Šuchovovi
Maturitná otázka č. 26
teplomer. Šuchov mal len zvýšenú teplotu, a tak sa mu nepodarilo vyhnúť celodennej namáhavej
práci.
Rozbehol sa do svojho baraka, kde rýchlo vyliezol na posteľ, aby ju upravil a zašil si do nej svoj
prídel chleba. Šuchov sa rýchlo obliekol a na nástupe bol včas.
Po prehliadke, či nemajú trestanci na sebe viac košieľ alebo nevynášajú zakázané predmety, sa
pohli na miesto, kde sa malo pracovať. Po zrátaní pred bránou ich pustili do objektu stavby. Museli
pracovať na opustenej stavbe tepelnej elektrárne. Dostali za úlohu ťahať múry zo škvárových
tvárnic na prvom poschodí.
Dopoludnia si zhotovili piecku, pri ktorej sa ohrievali, ale slúžila im aj na to, aby malta nezamrzla.
Výťah nefungoval, a tak sa museli tvárnice na prvé poschodie vyhadzovať. Malta sa nosila po
zamrznutých drevených schodoch. Napriek tomu 104.brigáda vykonala dnešný deň kus práce.
Šuchov, ktorý pracoval ako murár, bol tiež spokojný so svojou prácou.
Pri vrátnici sa už zhromaždili trestanci. Pri rátaní sa zistilo, že jeden chýba, akýsi Moldavan. Všetci
trestanci boli namosúrení, lebo tým, že sa tu zdržiavajú, im ubúda z ich vlastného voľna. Nakoniec
Moldavana našli. Niekde zaspal. Teraz už počet trestancov sedel a mohlo sa ísť.
Trestanci zrýchľovali krok, aby sa dostali skôr do tábora ako iné brigády. Pri vstupe do tábora sa
vždy konala prehliadka, či trestanci neprinášajú niečo ostré. Vtom si Šuchov spomenul, že má u
seba kúsok pílky, ktorú našiel na stavbe a z ktorej si chcel spraviť malý nožík. Našťastie mu ju
nenašli.
Po večeri zašiel Šuchov k Lotyšovi. U neho si kupoval tabak. Mal rubeľ, ktorý si zarobil
súkromnými prácami: ušil papuče z handár, zaplátal kacabajku. Zaň si nakúpil tabaku.
Cézar dostal dnes balík a spolu s kapitánom z neho ujedajú. Šuchov počul, ako dolu pod ním Cézar
ponúka svojho suseda kapitána sendvičom, maslom a kúskom salámy. No dlho im pohoda
nevydržala. Po kapitána si prišli, aby ho odviedli na 10-dňové väzenie. Potom ktosi zareval, že bude
prehliadka postelí a všetci museli von. Šuchov poradil Cézarovi, čo rýchlo urobiť s balíkom, aby oň
neprišiel. Mohla by ho vziať kontrola, alebo poslední, či prví trestanci z miestnosti. Podarilo sa a
Cézar ho ponúkol salámou a nejakými zákuskami. Salámy nebolo veľa, ale Šuchov si ju vychutnal.
Zapálil si cigaretu a cítil sa celkom dobre, lebo prežil takmer šťastný deň.

Súostrovie Gulag – rozsiahla trilógia o sovietskych koncentračných táboroch, o prenasledovaní

nevinných občanov, o kulte osobnosti.

Rakovina – dej románu sa odohráva na onkologickej klinike v nemenovanom ázijskom meste v

čase stalinizmu. Na rozhovoroch pacientov chorých na rakovinu sa čitateľ dozvedá, ako fungoval
štátny režim v bývalom Sovietskom zväze.

Ladislav Mňačko (1919-1994)

Slovenský spisovateľ a novinár.

Vplyv totalitnej spoločnosti na jednotlivca opísal v románe Ako chutí moc. Autor tu využil
reportážno-groteskné rozprávanie:
- príbeh tvoria spomienky fotografa Franka (rozprávača príbehu) na nemenovaného vysokého
štátneho funkcionára počas niekoľkých dní, keď sa pripravuje jeho veľkolepý štátny pohreb. Frank
na ňom plní funkciu oficiálneho fotografa,
Maturitná otázka č. 26
- Frank poznal štátnika od mladosti a sledoval, ako sa mení vplyvom kariéry z čestného človeka na
bezcharakterného a bezohľadného funkcionára,
- autor využil v románe stajomňovanie – nepoznáme meno mŕtveho, názov štátu ani mesta, kde sa
dej odohráva,
- v románe je využitá retrospektíva, rozprávač sa vo svojich spomienkach vracia do čias 2. svet.
vojny, keď bol členom partizánskeho oddielu, kde bol veliteľom spomínaný funkcionár. V tomto
období ho Frank poznal ešte ako čestného a odvážneho človeka. Po vojne (počas totalitnej
komunistickej diktatúry) sa z neho stal mocný a vplyvný muž a jeho charakter sa zmenil. Z
vojnového hrdinu sa stal diktátor, ktorý zneužíval svoju moc.

Dej:
Rozprávačom celého príbehu je prominentný novinár a fotograf politického diania v spoločnosti
Frank. Dej sa odohráva v priebehu troch dní počas pohrebu bývalého predsedu vlády a bývalého
Frankovho priateľa. Nepomenovaný „Mŕtvy“ sa vlastne stáva hlavnou postavou. Kniha začína
opisom prípravy rozlúčky s Mŕtvym. Frank má za úlohu zásobovať svoju redakciu fotografiami z
rozlúčky.
Dej v reálnom čase však nie je takmer žiadny, väčšinu tvoria úvahy novinára nad jeho vzťahom k
Mŕtvemu a nad Mŕtvym samotným. Frank sa vracia v spomienkach do minulosti (retrospektíva).
Pripomína si chvíle, ktoré spolu prežili. Zo začiatku boli veľmi dobrí kamaráti, bojovali spolu v
povstaní, bok po boku znášali útrapy. On (ten mŕtvy) bol vždy vodcovský typ a Frank sa mu
podriaďoval. Spolu sa chodievali večer kúpať, s nimi aj Frankovo dievča Margita. Keď mu ju
prebral, po chlapsky si to vybavili a šlo sa ďalej. Áno, v tých časoch to bol ozajstný chlap.

Lenže po vojne sa dostával vyššie. Stále vyššie a vyššie. Zabúdal na starých priateľov a nových
nenachádzal, lebo všetci sa báli jeho moci a on sa zase bál ich. Posledný krok k odcudzeniu urobil
vtedy, keď opustil Margitu (neskôr za ňou vyhodil aj syna Martina) a oženil sa so svojou bývalou
sekretárkou. Začali sa stýkať už len oficiálne. Občas síce spolu posedeli, ale boli to už iba škrobené
stretnutia. Mocný muž už zabudol na všetko, za čím kedysi pevne stál.
Podpisoval rozhodnutia, z ktorých sa niektoré ukázali chybné a vždy za to vinil druhých. Nikomu
naokolo už nedôveroval. A potom nastal úpadok. Človek v pozadí, mocnejší ako ten najvyšší
(Galovič) rozhodol, že nastala jeho spoločenská smrť. Zakázal uverejňovať jeho fotky v novinách.
Potom prišla ozajstná smrť. Ešte i jej príčina sa zdala Galovičovi málo dôstojná (urémia - moč v
krvi) a lekári ju museli zmeniť na leukémiu. Frank fotografuje ľudí, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť.
Ľudí, ktorým už bol úplne ľahostajný, lebo ich veľmi sklamal. Alebo ľudí, ktorí sa pretvarovali,
pritom ho z celej duše nenávideli. Aj Galovičov rozlúčkový prejav bol falošný a plný pretvárky.

V závere Frank rozmýšľa, čo vlastne moc je a čo je jej dôsledkom.

„Načo ti bola všetka tá moc, ktorú si získal? Ako ti chutila? V čom ti pomohla, čo ti vyriešila, kam
ťa doviedla? Kedysi si býval zdravý, mocný, plný elánu. A šťastný. Zintenzívnilo sa tvoje šťastie?
Priniesla ti moc ďalšie šťastie, alebo nahradila bývalé nejakým iným? (...) Možno je také šťastie,
čudné, ale pripúšťam, že môže byť také: šťastie z moci. Ukazovať, že si viac ako iní, že môžeš
rozhodovať o ľudských osudoch, suverénne rozhodovať, ty sám, bez zodpovedania sa, bez skladania
účtov. Možno aj to je šťastie, niekoho vyzdvihnúť a potom ho zašliapnuť. Chutí to? Dáva to človeku
uspokojenie? Ukája to jeho vášne, jeho pudy?“

Ďalšie Mňačkove diela:

Smrť sa volá Engelchen – autobiografický román z obdobia SNP.
Maturitná otázka č. 26
Oneskorené reportáže – súbor jedenástich reportážnych príbehov podvedených a nepochopených
ľudí, ktorých zlomilo cudzie sebectvo, karierizmus, zbabelosť.