Ako to bolo s objavom penicilínu

Písal sa rok 1928. Fleming sa stal prednostom katedry bakteriológie a

imunológie na londýnskej univerzite. Flemingov objav nezvyčajnej plesne
Penicillium notatum v tomto roku má zásadný význam. Jeho vznik vystihuje
vlastný výrok Alexandra Fleminga „Človek niekedy nájde to, čo nehľadá“.
Flemingovi priatelia si spomínali na časy, keď sa díval na každý plesnivý povrch
pohľadom iskriacim zvedavosťou, keď sa ich spytovával, či by nedoniesli nejaké
staré poplesneté topánky…

Petriho miska s jednou z laboratórnych kultúr baktérií – stafylokokov, bola

kontaminovaná spórami plesne. Fleming nechal misku počas svojej
trojtýždňovej dovolenky ležať na pracovnom stole. Počasie bolo pôvodcom
„triku“ – spočiatku bolo dostatočne chladno pre rast plesne, a potom pomerne
teplo, aby sa darilo baktériám. Pri svojom návrate si Fleming všimol, že baktérie
tesne obklopujúce pleseň zahynuli. Usúdil, že z plesne unikla silná antibiotická
substancia, ktorá je pre stafylokoky jedovatá. Účinok produktu kolónií plesne
Penicillium notatum na stafylokoky ako správny vedec preveril a potvrdil
mnohými ďalšími pokusmi. Tak objavil prvé antibiotikum, ktoré v roku 1929
nazval penicilín – podľa latinského názvu všetkých plesní (Penicillium).

Fleming zistil, že penicilín je účinný proti infekčným mikróbom. Ukázal, že nie je

toxický ani pre zdravých ľudí a zvieratá. Nepodnikol však ďalší očakávaný krok –
nepodával ho zvieratám úmyselne infikovaným smrteľnými baktériami.
Dôvodom takéhoto konania bolo zistenie, že po zmiešaní penicilínu a krvi v
laboratóriu stráca liek väčšinu svojho účinku. Zaumienil si, že získa toľko
cenného produktu látkovej premeny – penicilínu – aby ho mohol používať aj pri
praktických lekárskych pokusoch. Až neskôr vyšlo najavo, že ani množstvo
získané viacročnou kultiváciou nestačí na to, aby pomohlo čo len jedinému
človeku. Predpovedal, že penicilín by mohol byť významný v lekárstve.
Nedokázal ale vyvinúť techniku, ako získať čistý penicilín. Liek sa pár rokov ešte
nevyužíval.

Zmenšil bremeno ľudskej bolesti

„Musím priznať, že hoci si vysoko cením pocty, aké mi udelili, pokladám všetky
svetské vyznamenania za nič oproti tomu, že som nástrojom, ktorý do akej –
takej miery zmenšil bremeno ľudskej bolesti“, napísal Fleming do svojho denníka
v roku 1935. Bol si dokonale vedomý terapeutickej hodnoty peniclínu, a horlivo
nástojil, aby ho očistili. Fleming veril, že penicilín je schopný zabíjať naozaj
rezistentné mikróby, a pritom nepoškodiť biele krvinky. Nestrácal nádej, že
jedného dňa ho uvidí v čistej forme. V extračných vedách boli ním oslovení
kolegovia odkázaní na knihy. Prečítali si štúdiu o klasickej metóde: použiť ako
rozpúšťadlo acetón, éter alebo čistý lieh, nechať odpariť bujón v chlade, pracovať
vo vákuu. Trošku viac vedeli, keď skončili. Sami sebe si boli učiteľmi…

Penicilín by sa ako antibiotikum asi nezačal používať, keby nebolo vynikajúceho

austrálskeho patológa Howarda Waltera Floreya. V roku 1935 sa vo veku 37
rokov stal riaditeľom Dunn School of Pathology v Oxforde, kde prijal nadšeného
biochemika Ernsta Borisa Chaina, nemeckého Žida, ktorý práve unikol pred
nacistami. V úsilí nájsť protibakteriálne substancie, spoločne systematicky
študovali vedeckú literatúru. Po preštudovaní viac ako dvesto prác Chain objavil
Flemingovu správu. Už mali k dispozícii vzorku plesne Penicillium notatum a
začali ju kultivovať. Zakrátko narazili na ťažkosti pri izolovaní aktívnej
ingrediencie od kvapaliny, ktorú pleseň produkuje. Asi by sa boli vzdali, keby
Norman Heatley, ďalší biochemik v tíme, nebol navrhol spôsob zmeny
skupenstva penicilínu zmenou jeho kyslosti.

Medzitým sa Veľká Británia ocitla vo vojne. Napriek nedostatku prostriedkov,

zariadení a hrozbe leteckých útokov, pokračovali v rafinovaní lieku. Dňa 25. mája
1940 naočkovali ôsmim myšiam smrteľné dávky streptokokov. Štyri z nich potom
dostali penicilín. Nasledujúce ráno o 3:45 hod. boli myši, ktoré nedostali penicilín
mŕtve, kým ostatným sa darilo dobre. Florey si uvedomil možnosti tohto lieku,
najmä pri liečení ranených, a tak sa jeho univerzitná katedra stala továrňou.
Dospeli k názoru, že je čas vyskúšať liek na človeku. Prvým bol pacient s
abscesmi, na pokraji smrti. Mali málo penicilínu, a tak v prvý deň liečby zbierali
jeho moč, aby získali napäť aspoň minimálne množstvo penicilínu. Tento mu
podávali na tretí deň, a štvrtý deň sa jeho stav zlepšil. Keď sa zásoby lieku minuli,
pacient zomrel.

Flemingov penicilín užívali vojaci

Tím potom úspešne liečil ďalších štyroch pacientov, ale Florey si veľmi rýchlo
uvedomil, že jeho laboratórium nie je schopné produkovať dostatok penicilínu
na klinické testy. Obrátili sa na britské farmaceutické firmy. Tie boli ale
zamestnané vojnovými potrebami štátu. V júli 1941 preto Florey spoločne s
Heatleym odišli do USA. Florey získal záujem amerického ministerstva
poľnohospodárstva. V laboratóriu v Peorii boli odborníci na fermentačné
procesy. Heatley tam zostal niekoľko týždňov. Všetok americký penicilín bol
vyhradený pre armádu. Z podnetu britskej a americkej vlády sa v roku 1943 do
veci zapojili farmaceutické firmy. Začali vyrábať penicilín vo veľkom, v roku 1945
sa rozšíril po celom svete. Fleminga, povestného skromnosťou („Penicilín
produkuje príroda, ja som to iba objavil“), povýšili do šľachtického stavu. Začali
ho oslovovať titulom Sir.