Theognis – neznámy známy

Matúš Porubjak

Ak by sa zostavil hypotetický rebríček všeobecného povedomia o prvých písomných dielach

antickej kultúry, víťazný veniec by si určite odniesol Homér. Za ním by sa, aspoň myslím,
umiestnili antickí dramatici spolu s Platónom a Aristotelom. Avšak medzi týmito dvoma
obdobiami nie je žiadny „stratigrafický hiát“. Práve tu nájdeme veľmi zaujímavé texty
autorov najstaršej gréckej lyriky, ktorí sú, snáď s výnimkou Sapfó, pre dnešného človeka
takmer úplne neznámi. A pritom etika, ktorá sa časom stane hlavnou témou gréckej filozofie,
je vo veľkej miere filozofickým uchopením a prepracovaním toho éthos, ktorý opisujú
najstarší lyrici. Na prvom mieste medzi nimi stojí Theognis z Megary. Vďaka svojim
náučným básňam sa stal pre celý starovek morálnou autoritou par excellence (citujú ho o. i.
Platón, Xenofón, Aristotelés, Isokratés a mnohí helenistickí moralisti). Xenofón o ňom
napísal: „Tento básnik nehovorí o ničom inom než o cnosti a o ľudskej hanebnosti; jeho spis
sa môže skôr nazývať ‚Rozprava o ľuďoch‘, podobne ako keby odborník, ktorý sa vyzná v
koňoch napísal rozpravu ‚O jazdeckom umení‘.“1 Theognisova tvorba však siahala aj mimo
antiku. Jeho vplyv možno nájsť v starozákonnej knihe Kazateľ,2 či u cirkevných otcov a Ch.
Darwin cituje jeho báseň vo svojej knihe O pôvode človeka.3 Dnes Theognis zostáva
vzdelanej verejnosti „dobre utajený“. A pritom ešte nedávno, v časoch klasických gymnázií,
by jeho meno poznal aj repetent. Rád by som vo svojom príspevku tento stav aspoň trocha
napravil. Preto sa pokúsim, hoc len zbežne, predstaviť niektoré filozoficko–etické motívy,
ktoré sa nám v Theognisových básňach zachovali.

Ja zakúsil som sťa Odysseus

O Theognisovom živote máme len skromné správy. Pochádzal z mesta Megara a pôsobil
okolo roku 500 pred Kr. Bol prísnym, ale kritickým dórskym aristokratom a „vášnivým
odporcom tyranie i demokracie“.4 Jeho básne sú cenným svedectvom politických pomerov v
Megare, ktorá bola na sklonku archaickej doby otriasaná politickými a sociálnymi konfliktami
súvisiacimi s pádom Theagenovej tyranie. Zmeny v obci sa priamo dotkli aj jeho života. Sám
o sebe píše, že toho „zakúsil sťa Odysseus“ (v.1123).5 Po politickom zápase v obci, z ktorej
ako víťaz vyšiel ľud, bol Theognis s najväčšou pravdepodobnosťou zbavený majetku a

1
Stobaeus Anthologus, Joannes IV,29c,53,2–6; cit. podľa Canfora, L.: Dějiny řecké literatury. Praha :
KLP, 2001; s. 91.
2
Ranston, H.: Ecclesiastes and Theognis. The American Journal of Semitic Languages and Literatures
> Vol. 34, No. 2 (Jan., 1918), pp. 99–122.
3
Ide o verše 183–192, v ktorých si Theognis ťažká na skutočnosť, že pri domácich zvieratách sa
staráme o kvalitu plemien, avšak ľudia si neváhajú zobrať horšieho partnera len preto, že je bohatý. K analýze
Theognisovej básne u Darwina pozri: Ashley, M. F.: Theognis, Darwin, and Social Selection. Isis > Vol. 37, No.
1/2 (May, 1947), pp. 24–26.
4
Zamarovský, V.: Grécky zázrak. (2. vyd.) Bratislava : Perfekt, 2002; s. 147.
5
Theognisa citujem podľa: Nejstarší řecká lyrika. Preklad F. Stiebitz, F. Novotný, P. Oliva, R. Hošek,
R. Mertlík; ed. R. Hošek. Praha : Svoboda, 1981; s.139 –206. Pre potreby článku preklad miestami upravujem a
dopĺňam podľa: Anthologia lyrica graeca. Fasc. 2 : Theognis, Ps.–pythagoras, Ps.–phocylides, Chares, Anonymi
aulodia. Ed. E. Diehl. Lipsiae : Teubneri, 1950; pp. 3 – 81.

(1)
donútený utiecť do vyhnanstva (Théby, možno aj Megara na Sicílii), odkiaľ sa vrátil až po
uzavretí mieru medzi súperiacimi stranami.6
Po Homérovi a Hésiodovi je Theognis prvým autorom, „ktorý si vytvoril nezávislú
tradíciu“.7 Pod jeho menom sa nám, vďaka gréckym lyrikom konca byzantského obdobia,
dodnes zachovala zbierka kratších elégií (okolo 1400 veršov písaných v elegickom distichu,
t.j. dvojverší, v ktorom sa strieda hexameter s pentametrom, zväčša s vážnou, či výchovnou
tematikou). Koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia sa istý čas viedol spor o
autorstvo jemu pripísaných elégií, keďže v zbierke možno rozpoznať aj niekoľko básní iných
autorov (Solóna, Tyrtaea, Mimnerma a iných).8 Theognisovo autorstvo však nakoniec bolo
takmer jednoznačne uznané. Zbierka pôsobí dojmom celku a vyznačuje sa „vysokým stupňom
jednoty jazyka, myslenia a štýlu“.9 Historicky prvá zbierka Theognisových básní vznikla s
najväčšou pravdepodobnosťou už čoskoro po jeho smrti. Zakrátko sa stala „školskou
knihou“10 a neoddeliteľnou súčasťou antických reálií. Jeho dvojveršia boli prednášané tak pri
politických rečiach, ako aj pri zábavách a symposiách.

S tebou ja priateľsky zmýšľam, môj Kyrnos

Theognisova lyrika obsahuje výrazný gnómický (múdrostný) element.11 Mnohé z jeho básní
sú „výchovné“ a majú charakter morálnych naučení adresovaných básnikovmu milému
priateľovi – mladíkovi Kyrnovi. Aké hodnoty vštepuje tomuto mladému mužovi, sa teraz
pokúsime bližšie ukázať. Theognisovo morálne myslenie sa zakladá na dobovej novinke:
vyzdvihovaní umiernenosti – rozvahy (sófrosyné, fronésis).12 Mladému Kyrnovi sa básnik
snaží odovzdať to, čo sa sám v mladosti naučil od dobrých – poriadnych (agathoi) ľudí
(v.28).13 Napomína ho, aby nezískaval pocty a zisk zlým konaním, či bezprávnym činom, ale
vyhľadával spoločenstvo dobrých: „...ani sa nestýkaj so zlými mužmi, ale sa vždy len
šľachetných (agathón) drž! Vedľa nich pi a vedľa nich jedz, pospolu s nimi seď a vyhovuj
tým, čo majú preveľký vplyv. Veď od dobrých ľudí budeš sa dobrému učiť, no ak sa so zlými
združíš, stratíš i rozum, čo teraz máš.“ (v. 31–36) Vyzýva nebodaj Theognis Kyrna k tomu,
aby sa opíjal a obžieral v mocenských kuloároch? Určite nie. Treba si uvedomiť, že v
Theognisových časoch neexistovali školy v našom chápaní. Výchova detí prebiehala v
rodinách a výchova mladých mužov počas telesnej prípravy na boj v palaistrách a

6
Řecká lyrika. Preklad F. Stiebnitz. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění,
1945; s. 18. Uveďme niektoré časti básní, v ktorých Theognis opisuje svoju situáciu: „Já, jenž mám vznešený
původ, teď v Thébách pobývám, v městě / chráněném pevnými zdmi, vyhnanec z otčiny své.“ (v.1209–10);
„...mých kvetoucích polí jiný teď pánem se stal.“ (v.1200); „Vyhnanec přítele nemá a nemá ni věrného druha: /
víc než vyhnanství samo působí bolest ta věc.“ (v.209–10)
7
Allen, T. W.: Theognis. The Classical Review > Vol. 19, No. 8 (Nov., 1905), p. 386.
8
Ich prehľad a hodnotenie podáva: Highbarger, E. L. Literary Imitation in the Theognidea. The
American Journal of Philology > Vol. 50, No. 4 (1929), pp. 341–359.
9
Highbarger, E. L.: A New Approach to the Theognis Question. Transactions and Proceedings of the
American Philological Association > Vol. 58 (1927), p. 198.
10
Řecká lyrika. Preklad F. Stiebnitz. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění,
1945; s. 18.
11
Cornford, F. M.: Principium sapientiae (The Origins of Greek Philosophical Thought). New York:
Harper & Row, 1965; p. 105 – 106.
12
„Zdá sa, že slovko ‚sófronein‘ sa prvý krát objavuje v novo nájdenej básni od Alkaia, 24B12:
sa]ofronén: cf. Diehl, RhM 92.13.“ Snell, B.: The Discovery of the Mind (The Greek Origins of European
Thought). New York: Harper Torchbooks, 1960; p. 317, note 4.
13
„S tebou já přátelsky smýšlím, i vložím sem všechno, můj Kyrne, / čemu jsem od řádných lidí (apo
tón agathón) v mládí se naučil sám. / Rozvahu (pepnyso) chovej a jednáním mrzkým či bezprávným činem /
nehledej pro sebe pocty (timas), hodnosti (aretas) anebo zisk (afenos)!“ (v.27–30)

(2)
gymnasiách. Grécke scholé znamená prestávku medzi telesnými cvičeniami. Počas nej
chlapci počúvali literárne výklady učiteľa, čítali, recitovali a učili sa zákony. Neoddeliteľnou
súčasťou výchovy mladého muža boli aj symposiá, ktoré si zachovávali obradný charakter, a
ktoré „kultivovali solidaritu a sociabilitu“ v spoločenstve mužov.14 Symposiá boli aj častým
námetom básní (vzniká tzv. sympotická lyrika) a naopak, recitácia básní bola štandardnou
súčasťou symposií. Práve v spoločenstve zdatných mužov si môže Kyrnos nájsť vzory, ktoré
sú hodné nasledovania. Theognis sa do istej miery drží archaického chápania etiky, v ktorom
vhodné správanie nie je výsledkom „výučby“ v našom slova zmysle, ale schopnosťou
začleniť sa do spoločenstva prijatím vzorového správania a jeho správnym vykonávaním.
Ozveny týchto starších vrstiev z gréckej etiky nikdy nevymiznú. V istom zmysle ostanú
dodnes ústredným problémom samotnej výchovy, v ktorej sa mravnosť zakladá predovšetkým
na ľudských vzoroch a ich nasledovaní, a až potom na učení.15
Theognis radí Kyrnovi, aby vyhľadával spoločenstvo dobrých mužov. Styk s dobrými
nás učí dobrému. Styk so zlými človeka zbavuje súdnosti a nakoniec ho vedie do nešťastia.
Zlí nemajú súdnosť, nepoznajú mieru, ktorá je základom pre právo (diké) a zákonný poriadok
(nomos) (v.54). A jedine právo a zákonný poriadok sú schopné udržať spoločenstvo obce
pospolu. Pre neznalosť miery zlí nie sú schopní rozoznať dobro od zla – nemajú cit ani pre
dobro, ani pre zlo.16 V dôsledku tejto necitlivosti nedokážu vnímať dobrý čin a prejaviť zaň
vďačnosť. Dobrí vnímajú dobré skutky, sú schopní vďaky, neopustia svojho druha a dokážu
sa spolupodieľať „na veciach dobrých i zlých“ (v.82).17 Necitlivosť sa zároveň prejavuje ako
spupnosť, pýcha (hybris). Podstatou pýchy je práve necitlivosť, ako voči ľudskému, tak i
božskému poriadku. Pýcha, ktorá tento poriadok popiera je v konečnom dôsledku
bezbožnosťou. Podľahnúť vlastnej pýche znamená prvý krok do záhuby (tak to opíše aj
antická dráma); pýcha človeka oberá o rozum,18 vydeľuje z celku, robí ho bezcenným:
„Pýchu, Kyrnos, boh najprv nadelí človeku zlému, ktorého bezcenným tvorom na svete učiniť
chce.“ (v.151–52)
S pýchou, ako faktickým popretím celku, súvisí aj nadmerné bohatstvo. Kritika
bohatstva je častou témou v archaickej lyrike a súvisí s rozsiahlymi spoločenskými a
hospodárskymi zmenami, ktoré sa odohrali v VII. a VI. storočí po celej Helade. Theognis na
túto kritiku v mnohých veršoch nadväzuje. Pokračovať v nej budú Xenofanés a Hérakleitos
(pre nich bude bohatstvo často synonymom zmäkčilosti) a po nich mnohí ďalší grécki filozofi
a moralisti. Theognis, so svojim „výrazným aristokratizmom a so zaujatosťou pre dórsky

14
Tamtiež, s. 68. Samotné symposion (doslova „spolupitie“) je v Theognisovej dobe relatívne novou
„inštitúciou“. Spolu s ním sa objavujú slová ako sympaschein (spolutrpenie, spoluprežívanie, sympatizovanie),
synaschalan (spolupohoršenie) a syneidenai (spoluvedenie), ktoré prvý krát nájdeme práve u archaických
lyrikov. Tamtiež, s. 314, pozn. 22. Krásnym opisom symposia je Xenofanov zlomok B1.
15
Xenofón hovorí o Sókratovi, že nikdy nesľuboval, že bude učiteľom areté, ale že vyzýval k
nasledovaniu predovšetkým svojim príkladom, „dokazujúc svoje učenie skutkom“ a utvrdzujúc ho „mocou
svojich slov“ (na podporu tejto myšlienky Xenofón vzápätí cituje Theognisove verše 35–36). Xenofón,
Spomienky na Sókrata, I,2 (porovnaj Obrana Sókrata, 26). Problém nájde svoje vyjadrenie v sókratovsko–
platónskej otázke, či možno areté učiť tým istým spôsobom, ako ostatné „zručnosti“ (technai).
16
Platón bude v 7. liste hovoriť o nutnosti poznávať zároveň dobro a zlo, pravdu a nepravdu, pričom ľudia
„zle založení“, tí ktorí majú zlú chápavosť a povahu, toho nie sú schopní (Platón, Listy, 344a,b).
17
„Špatným kdo dobře činí, ten nadarmo čekal by vděčnost, / stejně jako by zrní zaséval do mořských
pěn. Nesklidí úrodu hojnou, kdo obilí do moře seje, / nezíská prospěch ni vděk, dobro kdo prokáže zlým. Bídáky
nasytit nelze; když pochybíš v jediné věci, / napřed už ve všem všudy přátelství bude totam. / Řádní však přiznají
rádi, když někdo jim prokáže dobro, / podrží v mysli čin dobrý a s ním i budoucí vděk.“ (v.105–12; podobne
verše 854, 1038)
18
„Pýcha vidí vždy falošne.“ Klíma, L.: Filosofické listy. Praha : Herrmann, 1993.

(3)
ideál dôležitosti rodiny“,19 si ťažká na to, že „bohatstvo (plútos) zmiešalo rod“, že synovia z
dobrých (teda aristokratických) rodín si berú za ženy dcéry boháčov (a naopak) len kvôli
majetku.20 Hlavný problém bohatstva tkvie v nenásytnosti, ktorá môže človeka pripraviť o
súdnosť: „majetok pre ľudí značí – pominúť sa na rozume svojom“ (v.230). Nadbytok ľahko
vyvoláva túžbu po ešte väčšom nadbytku, ktorý nakoniec možno dosiahnuť len
prostredníctvom nezákonných činov. „Prílišný nadbytok (koros) zlo je, zlo pre ľudí zo
všetkých najhoršie; ľudské zlo celé, Kyrnos, nadbytku zhubný je plod.“ (v.1175–76)
Nadbytok a bohatstvo svojou mnohosťou a leskom človeka okúzľujú a klamú.21 Ak zbohatne
zlý, jeho povaha sa naplno prejaví: „keď zlému mužovi osud dá v bohatstve žiť, stráca on
súdnosť a ďalej už nezvládne povahu zlú“ (v.321–22). Nadbytok je extrémom, preto ho
človek musí dokázať zvládnuť rovnako ako nedostatok, inak zvládnu oni jeho. Väčšina je
náchylná konať neprávosti tak v prípade nedostatku, ako aj nadbytku (v.397). Podobný motív
neskôr nájdeme aj v Platónovej Ústave (422e), kde sú chudoba a bohatstvo označené za
dvoch „veľkých nepriateľov obce“, lebo bohatstvo je príčinou „rozmarnosti, záhaľky a túžby
po novotách“ a chudoba príčinou „ničomnosti a nízkeho pracovného výkonu“. Ďalším
znakom bohatstva je jeho pominuteľnosť a náhodnosť – grécky boh bohatstva Plútos sídli v
Háde a je slepý. „Bohatne premnoho zlých a dobrí zas naopak chudobnejú; s nimi však
vymeniť si bohatstvo (plútos) za svoju zdatnosť (areté) nechceme za žiadnu cenu, bo zdatnosť
je trvalým majetkom, naopak peniaze vo svete vždy iný má.“ (v.315–18) Na rozdiel od
zdatnosti je bohatstvo bez zákona a poriadku, preto nemôže byť trvalým, a preto zdatnosť
vyniká nad bohatstvo. Jedine právom (bez prečinu na druhých – na celku) získaný majetok
môže mať určité trvanie (v.197–98). Takýto majetok neprekračuje mieru, je dostatkom toho,
čo potrebujeme: „Práve tak bohatý je ten, kto množstvo má zlata a striebra, úrodné pšeničné
lány, kone aj muly má k nim, ako je ten, kto vlastní len to, čo je nutné, čo ale zároveň poteší
žalúdok, nohy i pohlavie... Veď do Hádu nevstúpi nik, kto by ten majetok celý, nadmerný so
sebou si vzal. Aj keby výkupné dal, tým neujde smrti, ni ťažkým chorobám, ni starobe plnej
trudu a bied.“ (v. 719–28) Ako vidíme, Theognis nie je nijakým „asketikom“. Keď kritizuje
bohatstvo, snaží sa poukázať na strednú cestu, ktorá vedie medzi nadmerným majetkom a
biedou, pred ktorými – ako pred extrémami – varuje.

Zdatných by uviezla jediná loď

Poznali sme, že areté nespočíva ani v bohatstve, ani v rode (u Homéra to boli práve rod,
bohatstvo a fyzická sila, ktoré charakterizovali zdatného bojovníka). V čom teda spočíva
zdatnosť, ktorú nám predstavuje Theognis? Ako opisuje zdatného človeka? K zdatnosti patrí
rozvaha, opatrnosť, múdrosť, rozumná myseľ, zmysel pre mieru a spravodlivosť, pravda a

19
Abel, Herbert D.: Genealogies of Ethical Concepts from Hesiod to Bacchylides. Transactions and
Proceedings of the American Philological Association > Vol. 74 (1943), p. 95.
20
„Berany, osly a koně si hledáme z výtečných plemen (eugenas), / Kyrne, vždyť každý chce mít z
dobrého plemene chov; / šlechtic však špatnou dceru si neváhá z rodiny špatné / za ženu zvolit, jen když majetek
velký mu dá. / Stejně se nezdráhá žena být manželkou špatného muže / boháče – majetný pro ni více než
šlechetný je. / Peníze jenom jsou v úctě: tak dobrý se ožení s špatnou, / špatný si vezme zas vzácnou – bohatství
smísilo rod (plútos emeixe genos). Proto se nediv, Kyrne, že občanské rody se kazí, / neboť co šlechetné je, se
špatným slučuje se.“ (v.185–92)
21
Grécke „thelgó“ – čarujem, kúzlim, vábim, v zlom lákam (napr. o hlase Sirén – Od. XII,40), pútam,
mätiem, klamem – má svoj koreň v indoeurópskom základe *ghuel– (odchylný, krivý), z ktorého pochádza aj
slovenské a české slovo „zlý“. Holub, J., Kopečný, F.: Etymologický slovník jazyka českého. 3. vydání. Praha :
Státní nakladatelství učebnic, 1952; heslo „zlý“.

(4)
právo, česť, poctivosť, zbožnosť a ostych.22 Naplniť všetky požiadavky, ktoré si nárokuje
zdatný život nie je jednoduché. Pripomeňme výrok Biasa, jedného z tzv. siedmich mudrcov,
ktorý hovorí: „väčšina je zlá“.23 Aj podľa Theognisa je len pre málo ľudí „sprievodcom
zdatnosť a krása“ (v.933); ich počet by stačila uviezť „jediná loď“ (v.84). Zdatnosť vyžaduje
námahu a úsilie, bez ktorých človeku „nikdy nič bohovia nedajú“, úspech vždy spočíva „v
neľahkom (chalepós)“ (v.463–64). Nielenže cesta k zdatnosti je neľahká, ale zdatnosť musí
byť aj preverená a potvrdená mnohými skúškami: „Zdať sa (doxa) je pre ľudí preveľkým
zlom, vec najlepšia – skúška (peira): mnohí, čo neprešli skúškou, zdajú sa dobrými stále.“
(v.571–72) „Ak budeš kremeňom skúšaný a zároveň olovom brúsený, krásnym sťa rýdze
zlato, budeš sa javiť všetkým nám.“ (v.1105–06). Zhodnú intenciu nájdeme aj v Platónovej
Ústave: „Musíme ich preskúšať..., musíme mladých mužov vystavovať nejakým hrôzam a
potom ich zasa vrhať do rozkoší, skúšajúc ich oveľa prísnejšie ako zlato v ohni, či sa ukážu
ťažko prístupnými mámeniu a zachovajú si vo všetkom vznešený postoj, či sú dobrými
strážcami svojej osoby i nadobudnutého múzického vzdelania a či vo všetkých týchto
skúškach osvedčia svoj dobrý rytmus a harmóniu: taký muž by bol iste najprospešnejší tak
sebe, ako aj obci.“24 Človek sa v bežnej situácii môže javiť zdatným, ak sa však dostane do
neľahkej a neobvyklej situácie môže rýchlo zlyhať. Často nám až hraničná situácia strhne
masku a ukáže našu pravú tvár. Núdza a nedostatok preverujú charakter človeka. Iba vskutku
dobrý, ktorý má vo svojom vnútri trvalo vštiepenú „úprimnú, poctivú myseľ (dikaia fronei
noos)“, dokáže zvládnuť nedostatok bez toho, aby sa uchýlil k neprávosti (v.396). Byť zdatný,
znamená osvedčiť sa v neľahkých skúškach, pred ktoré nás život postaví. Bez nich môže byť
naša zdatnosť len zdaním (doxa), ktoré v nás vyvoláva pýchu, a ktoré otupuje našu pozornosť
voči vlastnému zlému správaniu.
Predložme Theognisovi jeden z problémov, ktoré naplno otvoria vo svojich úvahách
sofisti, Platón a Aristotelés – známu „sókratovskú“ otázku, či možno zdatnosť učiť.
Hypotetická odpoveď obsiahnutá v Theognisových elégiách sa podobá ambivalentnej
Platónovej odpovedi z dialógu Menón, v ktorom sú Theognisove verše hojne citované.25 Na
jednej strane Theognis zdôrazňuje potrebu výchovy a dôležitosť styku s dobrými, od ktorých
sa môžeme dobro učiť (v.35–36). Nie všetci zlí sa narodili ako zlí, k zlu ich doviedlo
priateľstvo so zlými, ktorým nezvratne dôverujú a od ktorých pochytili „zlé skutky i hanebné
slová a spurnosť (hybris)“ (v.305–08). To by naznačovalo kladnú odpoveď na nami položenú
otázku. Na druhej strane však Theognis používa ten istý „argument“, aký použije aj Sókratés
v spomenutom dialógu Menón, že ak by bolo možné sa naučiť zdatnosti, nikdy by sa

22
„...rozvaha s opatrností víc je než veliká ctnost.“ (v.1074); „O zdatnost a poctivost snaž se, měj v
oblibě pravdu a právo.“ (v.465); „Nějakou jinou starost ať dále už nepoznám kromě / starosti o zdatnost a
moudrost (aretés, sofiés); ty jen ať trvale mám.“ (v.789–90); „Veškerá občanská zdatnost se skrývá v
spravedlnosti (dikaiosyné).“ (v.147); „K moudrým mužům (tois’ agathois’) se druží i rozumná mysl a ostych
(gnómé, aidós)“ (v.635)
23
Stobaios, III,1,172,76. Toto konštatovanie nájdeme dva krát u Hérakleita (B 104, B 39) a výrok
obdobného znenia zaraďuje Iamblichos (Vita pyth. 85) medzi pythagorovské akúsmata: „čo sa hovorí
najpravdivejšie? Že ľudia sú zlí.“ (DK 58 C 4) Analogickú skúsenosť zrejme odhaľuje i básnik Sémónidés (pol.
VII. st.) keď hovorí: „Být mrtvi; na to máme času přemnoho, / však žijem úhrnem jen málo let – a zle.“ (zl.3,
v.1–2) Vďaka naším ľudským nedostatkom: „Být zcela bez hany či škody nelze nám.“ (zl.4).
24
Platón, Ústava, 413d–e. Dodajme ešte, že Theognisove „zdať sa“ – doxa nájdeme u Platóna v
hlavnom význame „mienka“. A platónska doxa tiež musí prejsť skúškou – skúmaním. Po tejto skúške môže byť
„zviazaná rozumovým výkladom príčiny“, aby sa z nej stalo vedenie (epistémé) (Platón, Menón, 98a).
25
Platón, Menón, 95d–96a (Platón tu uvádza Theognisove verše 33–36, 434–438). Verše 35–36 s obľubou
cituje aj Xenofón (Spomienky, I,2,20; Symposion, 2,4). K interpretácii odchýlok v citovaní Theognisa u Platóna a
Xenofóna pozri: Mitscherling, J.: Xenophon and Plato. The Classical Quarterly > New Series, Vol. 32, No. 2
(1982), pp. 468–469. Ďalšiemu dosť obsiahlemu rozboru Theognisovej básne sa Platónov Sókratés venuje v
dialógu Prótagoras (339a–347a).

(5)
neobjavil zlý syn dobrého otca.26 „Ľahšie je človeka splodiť a vyživiť, ako mu vštiepiť
šľachetnú myseľ (frenas esthlas); nikto z nás doposiaľ neprišiel na to, ako učiniť hlupáka
múdrym a šľachetným zlého. Ak by boh umožnil potomkom Asklépia ľudské zlo liečiť a
klamlivú myseľ, zisk by to veľký im prinieslo, ako aj bohatú mzdu. Keby sa vytvoriť dal a
vložiť v človeka rozum, nikdy by z dobrého otca nevzišiel nehodný syn, lebo slov múdrych
by dbal. Však učením nestvoríš nikdy zo zlého muža takého, čo zdatný je.“ (v.429–38)27 Na
jednej strane Theognis zdôrazňuje nezastupiteľnú rolu učenia a výchovy pri dosahovaní
zdatnosti. Je však aj aristokratom, ktorý tvrdí, že k zdatnosti sú potrebné isté vrodené
predpoklady. To však nemusí súvisieť len s jeho aristokratickým zameraním. Hovorili sme, že
cesta k zdatnosti vyžaduje neustále úsilie a námahu; je natoľko náročná, že dostatočné
predpoklady pre ňu by Theognis, ani pri najväčšej vôli, nemohol priznať všetkým.28 Keď o
tejto otázke uvažuje Aristotelés vo svojej Etike Nikomachovej (II,1; 1103a–b) hovorí, že
zdatnosti nám nie sú dané ani „od prirodzenosti“, ani „proti prirodzenosti“ (t.j. zdatnosť ani
nie je vrodená, a zároveň ani výchova k zdatnosti neruší ľudskú prirodzenosť), ale že máme
prirodzenú schopnosť zdatnosti nadobudnúť a prostredníctvom zvyku (éthos) ich zdokonaliť.
Aristotelés ďalej hovorí, že so zdatnosťami je to ako s hrou na kytharos, pre ktorú máme
vrodené predpoklady, ale ktorú musíme rozvinúť učením sa a cvikom. Theognis by s
Aristotelom s najväčšou pravdepodobnosťou súhlasil. Aristotelov príklad je dobre zvolený.
Len málo ľudí dosiahne v hre na hudobný nástroji skutočnú virtuozitu. Rovnako je to aj so
zdatnosťou, len málo ľudí sa rodí s „absolútnym mravným sluchom“ a s túžbou ho rozvinúť.
Väčšina dosiahne len priemernú úroveň vychovania – priemernú úroveň zdatnosti, a tú by
Theognis nemohol nazvať zdatnosťou.

(Druhá časť príspevku vyjde v nasledujúcom Ostiu. Za jazykovú spoluprácu ďakujem Sofii
Farárovej.)

Literatúra

Abel, H. D.: Genealogies of Ethical Concepts from Hesiod to Bacchylides. Transactions and
Proceedings of the American Philological Association > Vol. 74 (1943); pp. 92–101.
Allen, T. W.: Theognis. The Classical Review > Vol. 19, No. 8 (Nov., 1905); pp. 386–395.
Anthologia lyrica graeca. Fasc. 2 : Theognis, Ps.–pythagoras, Ps.–phocylides, Chares,
Anonymi aulodia. Ed. E. Diehl. Lipsiae : Teubneri, 1950.

26
Theognis, v.436; Platón, Menón, 93c–94e.
27
Podobne verše: „Nevzejdou z cibulí mořských ni hyacinty, ni růže, / nikdy se z otrokyně nezrodí
svobodný syn.“ (v.537–38)
28
V tejto súvislosti sa ukazuje zaujímavým problém, ktorý sa tiahne dejinami, či sa môže narodiť
človek, ktorý má vrodenú orientáciu na zlo. Jedno zo zaujímavých filozoficko–teologických riešení predkladá F.
W. J. Schelling. Podľa neho každá ľudská duša, keďže je podobná Bohu a večná, bola stvorená hneď na počiatku
(vo večnosti) a bola stvorená ako slobodná. Preto každý človek hneď na počiatku uchopil samého seba v istej
podobe a slobodne sa rozhodol buď pre dobro, alebo zlo. Toto pôvodné seba–uchopenie potom človek rozvíja a
napĺňa vo svojom pozemskom živote. (Schelling, F. W. J.: Filosofická zkoumání bytnosti lidské svobody a s tím
souvisejících předmětů. Praha : FÚ ČSAV, 1992; s. 54–59) Na inú stránku problému poukazuje návrh súčasného
psychológa M. Scotta Pecka, aby bolo ľudské zlo chápané ako diagnóza a liečené ako psychická porucha. (Peck,
M. S.: People of the lie. New York: A Touchstone Book, 1983.) K tejto otázke sa v psychiatrii a psychológii
viažu tiež problémy s psychopatiou (antisociálna porucha osobnosti), jej príčinami, testovaním (známy Hareho
test PCL–R) a možným účinným liečením.

(6)
Antológia z diel filozofov. Zv. I (Predsokratovci a Platón). Ed. J. Martinka, preklad J.
Špaňár, M. Okál. Bratislava : Iris, 1998.
Aristoteles: Ethica Nicomachea. Lipsiae : Teubneri, 1912.
Aristoteles: Etika Nikomachova. Preklad J. Špaňár. Bratislava : Pravda, 1979.
Ashley, M. F.: Theognis, Darwin, and Social Selection. Isis > Vol. 37, No. 1/2 (May, 1947);
pp. 24–26.
Canfora, L.: Dějiny řecké literatury. Praha : KLP, 2001.
Cornford, F. M.: Principium sapientiae (The Origins of Greek Philosophical Thought). New
York: Harper & Row, 1965.
Dodds, E. R.: Řekové a iracionálno. Praha : Oikúmené, 2000.
Ebert, T.: Vědění vědění a předběžné pojmové vymezení vědění v dialogu Charmidés. In:
Dialog, vědění, orientace. PomFil,3; ed. P. Rezek. Praha : Oikúmené, 1992.
Gadamer, H. G.: Idea Dobra mezi Platónem a Aristotelem. Praha : Oikúmené, 1994.
Hésiodos: Železný věk. Preklad J. Nováková, Praha : Odeon, 1976.
Highbarger, E. L.: A New Approach to the Theognis Question. Transactions and Proceedings
of the American Philological Association > Vol. 58 (1927), pp. 170–198.
Highbarger, E. L.: Literary Imitation in the Theognidea. The American Journal of Philology >
Vol. 50, No. 4 (1929); pp. 341–359.
Holub, J., Kopečný, F.: Etymologický slovník jazyka českého. 3. vydání. Praha : Státní
nakladatelství učebnic, 1952.
Homéros: Ílias. Preklad M. Okál. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1962.
Homéros: Odysseia. Preklad M. Okál. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1966.
Klíma, L.: Filosofické listy. Praha : Herrmann, 1993.
Kratochvíl, Z.: Výchova, zřejmost, vědomí. Praha : Herrmann, 1995.
Mitscherling, J.: Xenophon and Plato. The Classical Quarterly > New Series, Vol. 32, No. 2
(1982), pp. 468–469.
Nejstarší řecká lyrika. Preklad F. Stiebitz, F. Novotný, P. Oliva, R. Hošek, R. Mertlík; ed. R.
Hošek. Praha : Svoboda, 1981.
Novotný, F.: O Platonovi III. Praha : Laichter, 1949.
Patočka, J.: Platón a Evropa. In: Péče o duši II (Sebrané spisy Jana Patočky). Svazek 2.
Praha : Oikúmené, 1999.
Peck, M. S.: People of the lie. New York: A Touchstone Book, 1983.
Platón: Dialógy. Zv. I, II, III. Preklad J. Špaňár. Bratislava : Tatran, 1990.
Pražák, J. M., Novotný, F., Sedláček, J.: Latinsko–český slovník. Praha : Česká grafická unie,
1926.
Ranston, H.: Ecclesiastes and Theognis. The American Journal of Semitic Languages and
Literatures > Vol. 34, No. 2 (Jan., 1918); pp. 99–122.
Řecká lyrika. Preklad F. Stiebnitz. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a
umění, 1945.
Schelling, F. W. J.: Filosofická zkoumání bytnosti lidské svobody a s tím souvisejících
předmětů. Praha : FÚ ČSAV, 1992.
Snell, B.: The Discovery of the Mind (The Greek Origins of European Thought). New York:
Harper Torchbooks, 1960.
Tavel, P.: Psychologické pohľady na svedomie. In: Paidagogos. [online] 2004, IV., 17. [akt.
2004–12–20]. ISSN 1213–3809 Dostupné na internete: <http://www.paidagogos.net>.
Vernant, J.–P.: Vesmír, bohové, lidé (Nejstarší řecké mýty). Praha; Litomyšl : Paseka, 2001.
Xenofón: Spomienky na Sokrata. Preklad E. Šimovičová. Bratislava : Tatran, 1970.
Zamarovský, V.: Grécky zázrak. (2. vyd.) Bratislava : Perfekt, 2002.

(7)
Theognis – Unfamiliar Familiar

This paper tries to propagate ethical views of archaic lyricist – Theognis of Megara. His views
are yet to become essential for Greek philosophy, particularly in its later moral and political
period. In first chapter is discussed some topics of Theognis life and work. Second chapter
shows gnomic and pedagogical aspects of Theognis poems in its historical period context.
Third chapter debates problem of virtue (arete): whether it depends on learning and habits, or
it is necessary to have some natural abilities for it. (The study will continue in the next issue
of Ostium.)

Kľúčové slová: antická filozofia, lyrika, etika, zdatnosť, cnosť, úcta, miera

(8)