Križiacke výpravy

Sú súhrn vojenských ťažení na Blízky východ v 11. až 13. storočí, ktoré si kládli za cieľ
oslobodenie Svätej zeme od moslimskej nadvlády. Prvú križiacku výpravu zvolal pápež Urban
II. a uskutočnila sa v roku 1096. Bola najúspešnejšia, podarilo sa dobyť Jeruzalem. Spolu sa
uskutočnilo sedem výprav.

Príčiny križiackych výprav

1. Oficiálnou príčinou bola podľa cirkvi povinnosť kresťanov oslobodiť Boží hrob v Palestíne.
Okrem toho bol zámienkou násilie páchané na kresťanských pútnikoch do Palestíny.
2. Byzantská ríša bola pod tlakom seldžuckých Turkov, ktorí svojimi dobyvačnými aktivitami
prerušili obchodné cesty s Orientom. Pre západnú cirkev to bola zaujímavá možnosť
expandovať na východ a dostať pod kontrolu východné kresťanské oblasti.
3. Feudálna šľachta potrebovala nové léna. V Európe sa voľná pôda minula a cirkev zo
znepokojením sledovala zvyšovanie napätia. Preto cirkev nasmerovala nahromadenú energiu
na vonkajšiu agresiu proti moslimom, namiesto neustálych vojen medzi kresťanskými
kniežatami.

Vznik križiackeho hnutia

Križiacke hnutie vyhlásil pápež Urban II. na veľkom cirkevnom koncile v Clermonte. Pápež
vyhlásil, že je povinnosťou každého kresťana oslobodiť boží hrob v Svätej zemi, ktorý je
okupovaný neveriacimi. Veľkú zásluhu na popularizácií križiackeho hnutia mal Bernard
z Clairvaux. Myšlienka križiackej výpravy si získala popularitu vo všetkých spoločenských
vrstvách. Cirkev vyhlásila úplne odpustenie hriechov pre každého, kto na križiackej výprave
zomrie, čo bolo pre stredovekých ľudí významná motivácia. V podstate im cirkev vyhlásila
zaručenú spásu, napriek všetkému, čo na križiackej výprave urobia.

Križiacke štáty
Prvá križiaka výprava dosiahla svoj cieľ dobytím Jeruzalema. Po dobytí Jeruzalema vzniklo
Jeruzalemské kráľovstvo. Okrem tohto štátu vznikli ďalšie tri vazalské križiacke štáty Eddeské
grófstvo, Antiochijské kniežatstvo a Tripoliské grófstvo. Úspech križiackeho ťaženia spočíval
v to, že moslimský svet bol politicky rozdelený a nejednotný. Napriek tomu boli križiacke
štáty obkľúčené moslimskou presilou. Aby mohli bezpečne existovať, postavili križiaci na
kľúčových miestach mohutné hrady, ktoré mali križiacke územie chrániť. Dobrým príkladom
bola pevnosť Krak de Chevaliers (Hrad gavalierov) v dnešnej Sýrii.
 Križiacka pevnosť Krak de Chevaliers

Sultán Saladín a dobytie Jeruzalema

Sériu križiackych úspechov zastavil až nástup sultána Saladína. Tento saracénsky panovník
začal zjednocovať rozdrobené moslimské štáty, vybudoval mohutnú armádu a začal
systematicky ohrozovať križiacke štáty. V roku 1187 nalákal veľkú križiacku armádu do
riskantného letného ťaženia v púšti. V bitke pri Hattíne drvivo porazil vyčerpaných križiakov.
Po tejto bitke obsadil mnohé križiacke pevnosti, ktorých posádky zahynuli pri Hattíne
a nakoniec dobyl aj Jeruzalem. Pre križiacke hnutie to bola katastrofa.

Výprava korunovaných hláv

Okrem prvej výpravy mala najväčší význam tretia výprava. Uskutočnila sa ako reakcia na
porážku pri Hattíne a stratu Jeruzalem. Na tretej výprave sa zúčastnil anglický kráľ Richard
Levie srdce, francúzsky kráľ Filip II. August a nemecký cisár Fridrich I. Barbarossa. Skončila sa
neúspechom, najmä vďaka rozporom. Podobne sa skončili aj ďalšie výpravy. Saracéni vedení
sultánom Saladínom, vytlačili postupne križiakov z Palestíny.

Križiacka výprava detí

Okrem oficiálnych vojenských výprav sa uskutočnili aj výpravy, ktoré iba zvýraznili tragiku
doby. V roku 1212 sa uskutočnila nevyhlásená výprava detí, vo viere, že ba nevinné deti
môžu dobyť Palestínu. Výprava sa skončila tragicky, pretože väčšinu detí predali priekupníci
do otroctva. Podobne nezmyselne dopadla aj križiacka výprava chudobných.

Dôsledky križiackych výprav

Hlavný cieľ križiackych výprav, dobyť a udržať Palestínu, sa nepodarilo splniť. Napriek tomu
mali výpravy obrovský význam pre ďalší vývoj Európy:
1. vďaka presunom vojenských kontingentov, sa rozvinulo bankovníctvo.
2. vzájomné kontakty ovplyvnili rozvoj výroby a nových technológii.
3. vzrástla intenzita obchodných vzťahov medzi východom a západom
4. Európania spoznali nové plodiny( cukrovú trstinu, bavlnu, marhule, citróny, ryžu),, ale aj
rôzne luxusné výrobky, či rôzne hygienické návyky( horúce kúpele, umývanie rúk pred
jedlom)

Križiacke rady
Vďaka výpravám vznikli profesionálne mníšske vojenské rády, ktorej členovia si kládli za cieľ
ochraňovať Svätú zem. Zaujímavosťou bolo, že mnísi- bojovníci po prvýkrát zaviedli
uniformu. Najvýznamnejšími rádmi boli:
1. templári – boli zväčša francúzskeho pôvodu, bolo ich možné spoznať podľa bielych plášťov
a červených krížov.
2. johaniti – boli zväčša talianskeho pôvodu a nosili čierne plášte s bielymi krížmi.
3. nemeckí rytieri ( rád nepoškvrneného srdca Panny Márie) – boli zväčša nemeckého
pôvodu a nosili biele plášte s čiernymi krížmi.

Templár a johanita
Koniec križiackych výprav
Križiacke hnutie v Palestíne sa skončilo v roku 1291, keď moslimovia dobyli pevnosť Akkon.
Bola to posledná bašta križiakov v Palestíne. Dvesto rokov krvavých bojov medzi križiakmi a
saracénmi skončilo.

Križiacke výpravy mimo Palestíny

V širšom ponímaní sú križiacke výpravy akékoľvek vojenské ťaženia kresťanov, proti
inovercom, alebo kacírom, teda odpadlíkom od hlavného prúdu kresťanov. Ako príklad môžu
slúžiť križiacke výpravy proti Maurom na Pyrenejskom polostrove alebo križiacke výpravy do
Pobaltia proti tamojším pohanským kmeňom.