Divadlá v 

Paríži 17. a 18. storočia

Na začiatku 17. storočia po mnohých nepokoj sa začalo Francúzsku a jeho divadlu konečne
dariť. Divadlo malo veľkú návštevnosť publika a tešilo sa priazni kráľa. Cirkev však mala
negatívny prístup. Mnoho hercov exkomunikovala, ale jej vplyv sa uvoľňoval kvôli peniazom.
Pred príchodom Moliéra fungovali v Paríži dve stále scény – Hôtel de Bourgogne
(podporované kráľom Ľudovítom XIV.) a menšie divadlo Marais. Vo verejných divadlách sa
najčastejšie uvádzali učené drámy a frašky inšpirované commediou dell’arte.

Hotel de Bourgogne
V roku 1548 bol vydaný zákaz náboženských hier. Náboženská skupina alebo bratstvo
Confrérie de la Passion, ktorá získavala peniaze pre nemocnice a chudobných zo ziskov
v tomto období stavala nové divadlo, kde by mohla hrávať svoje hry. Paríž dal teda Confrérie
právo uvádzať svetské hry vo svojom novom divadle Hotel de Bourgogne. V skutočnosti
dostali výhradné práva na produkciu divadiel v Paríži. Ak chcela teda nejaká divadelná
skupina (napríklad talianskych komikov) hrať divadlo v Paríži, museli si prenajať Hotel de
Bourgogne od Confrérie, alebo zaplatiť istý poplatok. Týmto zvláštnym spôsobom sa teda
skupina na podporu komunity, ktorá sa špecializovala na náboženskú drámu zmenila na
komerčnú producentskú organizáciu práve v čase, keď v celej Európe nastal hlad po divadle.

Hotel de Bourgogne bol dlhé roky jediným divadlom v Paríži a malo pomerne jedinečné črty.
Bolo úzke a dlhé, 31x13 metrov a hĺbka javiska bola asi 13 metrov. Na prízemí ľudia zvyčajne
stáli, vzadu bol strmý rad lavíc na základni asi 3 metrov. Sedieť sa taktiež dalo po bokoch
javiska, tam však sedeli ľudia, ktorí si platili za to, pretože chceli byť viac videní než aby niečo
videli (toto bolo zvykom aj v anglických súkromných divadlách).

Napriek tomu, že bol Hotel de Bourgogne jediné divadlo v Paríži, skupiny divadelníkov mohli
hrávať aj v iných priestoroch, keď zaplatili Confrérie poplatok. Takýchto priestorov
podobných Hotelu bolo v Paríži veľa, pretože na istý čas stratil šport na svojej popularite.
Divadlá sa teda mohli hrať aj v priestoroch, kde sa inokedy hrával Jeu de paume, istý druh
tenisu. Stačilo pridať na jeden kraj vyvýšené pódium alebo plošinu a mohli ste v týchto
priestoroch hrať divadlo.

Theatre de Marais
Z takéhoto tenisového kurtu bol v roku 1634 postavený Theatre du Marais, rival Hotela de
Bourgogne. Táto budova slúžila až do roku 1644, kedy vyhorela.

Nový Marais bol 35 metrov dlhý, 11 metrov široký a 15 metrov vysoký. Mohlo tu byť
približne 1500 miest na sedenie.

Pravdepodobne, aby lepšie konkuroval novému Marais, bol Hôtel de Bourgogne v roku 1647
prerobený v takmer rovnakom štýle ako Marais. V 30-tych a 40-tych rokoch 17. storočia sa v
Hôtel alebo Marais veľa nesnažili, pokiaľ ide o predstavivosť. Akadémia tlačila na
spisovateľov, aby ctili jednotu miesta, čo obmedzovalo hry na jeden súbor. Zatiaľ čo v
minulosti sa v Hôtel de Bourgogne používali simultánne kulisy, po roku 1636 tieto dve
divadlá využívali relatívne neutrálne prostredie: pre komédiu miestnosť so štyrmi dverami a
pre tragédiu miesto vpredu paláca.

Divadlá, ktoré sa hrávali na dvore boli o niečo komplikovanejšie v používaní spektáklu.

Dvorné publikum bolo zvyknuté na zmeny scény v talianskom štýle už v 20. rokoch 17.
storočia v dočasných priestoroch. V roku 1641 nechal kardinál Richelieu postaviť divadlo vo
svojom dome, Palais Cardinal. V jednom dvornom balete, ktorý sa predvádzal v tomto
priestore bolo predstavených až 9 rôznych scén zmenených výhľadom. Po smrti Richelieua
v roku 1642 jeho dom a divadlo prevzala koruna a premenovala ho na Palais Royal.

Kardinál Mazarin, ktorý sa stal nástupcom Richelieua bol zodpovedný za blaho krajiny počas
detstva nového kráľa Ľudovíta XIV. Mazarin miloval taliansku operu a túto formu doniesol aj
do Paríža. Aby pre tieto opery docielil patričnú veľkolepú scénu, doviezol do Paríža Giacoma
Torelliho, najznámejšieho scénického dizajnéra v Taliansku. V roku 1645 Torelli vytvoril
v paláci vedľa Louvru stále divadlo v talianskom štýle s názvom Petit Bourbon, so systémom
tyčí a vozov na ohúrenie publika. Nasledujúci rok urobil podobné zmeny v divadle v Palais
Royal, takže v roku 1646 mal Paríž spolu s dvoma verejnými divadlami aj dva dvorné
priestory, ktoré produkovali veľkolepé balety, v ktorých tancovali dvorania. Torelliho získal
veľký úspech pre tieto návrhy a obecenstvo nebolo nadchnuté len z nich, ale napríklad aj
z toho, že sa v niektorých baletoch na javisku objavil samotný kráľ, ktorý často robil
veľkolepé vstupy a tancoval tiež. V jednom balete sa objavil ako „slnko“, ktoré prišlo rozptýliť
temnotu.

Kardinál Mazarin priviedol konkurenčného talianskeho dizajnéra Gaspare Vigaraniho, aby

vytvoril požadovanú podívanú na svadbu kráľa Ľudovíta XIV. Torelliho Salle du Petit Bourbon
zbúrali a v paláci Tuileries Vigarani postavili nové divadlo, najväčšie v Európe, s názvom Salle
des Machines. Hoci bolo divadlo dokončené čas pred kráľovou svadbou, jeho prvá
produkcia bola uvedená až v roku 1662.

Dvorské divadlo
Z dvorských slávností sa vyvíja ballet du cour, inšpirovaný antickou požiadavkou jednoty
dramatického deja, piesní, tancov a bohatej výpravy. Oslňujúce, obrovské spektakulárne
predstavenia tohto typu sa konali na dvore Ľudovíta XIV. („Kráľ Slnko“), ktorý v nich neraz
aj sám účinkoval. Obdivovali ich aj príslušníci iných európskych kráľovských dvorov.

Charakteristika divadla
Divadelná tvorba
Nadväzuje na formy a estetické pravidlá antického divadla :
 vyrovnáva sa dĺžka jednotlivých dejstiev v hrách
 symetria
 každé dejstvo má najmenej jednu „veľkú scénu“
  upúšťa sa od používania chóru ako prvku retardujúceho dej
 mizne didaktickosť hier, koncentrácia na drámu
 dramatici používali verš alexandrin – rýmovaný dvanásťslabičný (mužský) alebo
trinásťslabičný (ženský) verš tvorený jambickými stopami so stálou prerývkou po
šiestej slabike

Divadelné a dramatické žánre

 vysoké – tragédia
 nízke – komédia a fraška
 pastierske hry, tragikomédie
Neskôr pribudla hra tzv. komédia s baletom a opera, ktorá sa stala osudnou aj pre Moliéra
(vytlačila ho z dvora). Postupne sa však vytvárala veľká bariéra medzi vážnym a veselým
žánrom.
Tragédia
 zložená z výstupov a monológov
 neskôr si vybudoval miesto dialóg
Fraška
 mizla z dvora postupne, ale prekvitala na vidieku
 z vidieku ju priniesol späť Moliére

Javisková prax
 čerpá z javiskových výdobytkov baroka
 predstavenia rozdeľuje prestávkami (princíp symetrie, zaostrenie divákovej
pozornosti na ďalší dej)
 simultánne kulisy (aké boli v stredovekom divadle) sa nahrádzajú suksezívnymi („po
sebe nasledujúcimi“ – podľa priebehu deja)
 javiská boli úzke a hlboké
 divadelné spoločnosti mávali v aktuálnom repertoári okolo sedemdesiat inscenácií,
ktoré pravidelne obmieňali; pri vytváraní novej inscenácie mal rozhodujúce slovo
predstaviteľ hlavnej postavy