JAR 1453

Po tme v ponurých vnútorných komnatách sa denné svetlo za ich múrmi

javí priam jagavo žiarivé. S prižmúrenými očami vnímam hučanie početné-
ho davu, množstvo hlasov, ktoré však nevydávajú vojaci mojej armády, aby
ma privolali k sebe. Spočiatku tlmený hukot pomaly prerastá do burácania,
no nie sú to hromové výkriky mojich mužov vyrážajúcich do útoku, nie je
to rinčanie ich mečov, keď narážajú na štíty nepriateľov. Na trepotajúcich
sa plátenných zástavách sa k oblohe nevznášajú starostlivo vyšití moji anje-
li s ľaliami – to sa v májovom vánku triumfálne vlnia štandardy tých pre-
kliatych Angličanov. Dunivé hučanie davu nemá nič spoločné so zunením
našich nábožných hymnusov, toto je besné zavýjanie ľudí bažiacich po smrti
– po mojej smrti.
Len čo prekročím prah môjho väzenia a ocitnem sa na námestí, pria-
mo predo mnou sa týči môj neodvratný osud: naukladaná hromada dreva
– hranica, o ktorú je opretý rebrík s hrubo opracovanými priečkami. „Kríž.
Smiem dostať kríž?“ zašepcem a potom hlasnejšie zvolám: „Kríž! Musíte mi
dať kríž!“ Akýsi muž – je to cudzinec, nepriateľ, Angličan, jeden z tých, kto-
rých nazývame „pľuhaví zatratenci“ pre ich ustavičné rúhavé reči – drží pred
sebou vo vystretých rukách krucifix z ohobľovaného kusa dreva; neváham
a bez bázne mu ho z tých jeho pošpinených hriešnych rúk vytrhnem. Ako ma
postrkujú a tlačia čoraz bližšie k nakopenému drevu hranice a potom sáca-
júc vytláčajú na rebrík, tuho si ho k sebe pritískam. Habkavými krokmi sa
šuchcem hore po hrubých priečkach rebríka, až som od zeme vyššie, ako sama
meriam, a vystúpim na vyvýšený stupeň popraviska, kde ma vzápätí surovo
otočia k davu, pritlačia o kôl a zozadu mi oň priviažu ruky.

11
 phil ippa gregory

Celé to dianie prebieha tak neskutočne pomaly, až sa mi zdá, akoby sa

čas takmer zastavil a zhora sa po mňa zniesli anjeli. Veď už sa toho udialo
toľko zvláštneho. Či ma vari nenavštívili anjeli, keď som pásla ovce? Či ma
neoslovili po mene? Vari som neviedla armádu a neoslobodila mesto Orleán?
Či som nekorunovala dauphina a nezahnala preč Angličanov? Ja, ja sama?
Obyčajné dievča z dedinky Domrémy, vedené hlasmi anjelov?
Dole okolo celého okraja hranice zapaľujú triesky na podpalok; vo vánku
sa začína zvíjavo vznášať čmud. O chvíľu vzbĺkne oheň a mňa obostrie ho-
rúci oblačný opar. Rozkašlem sa, žmúrim, z očí sa mi rinú slzy. Plamene mi
začínajú bolestivo oblizovať bosé chodidlá, striedavo dvíham raz jednu nohu,
nato hneď druhú, bláznivo na mieste poskakujem, akoby som ešte dúfala,
že si takto uľavím. Cez hustnúci dym upieram zrak, či nezazriem niekoho
s vedrami vody, ako pribieha a kričí, že kráľ, ktorého som korunovala, to, čo
sa práve odohráva, zakázal, prípadne že Angličania, ktorí si ma odkúpili od
vojaka, už priznávajú, že im neprináležím, aby ma usmrtili, alebo že cir-
kev uznáva, že som dobré dievča, dobrá mladá žena, navýsosť nevinná, iba
pokorne slúžiaca Bohu s náruživou rozhodnosťou.
Lenže medzi prítomnými v dave tlačiacich sa a sácajúcich sa ľudí sa ne-
nájde ani jediný záchranca. Hluk sa vo vlnách stupňuje a prechádza priam
do jačavého škrekotu, počuť výkriky žehnania i preklínania, mätež modli-
tieb aj oplzlých nadávok. Dvíham hlavu a uprene hľadím k modrej oblohe,
z ktorej zostupujú moji anjeli, zatiaľ čo podo mnou sa do hranice začína zo-
súvať klada, kôl, o ktorý som priviazaná, sa pomaly rozkolísava a môj kabá-
tec sa chytá od prvých prskavo vyletujúcich iskier. Vidím, ako mi dopadajú
až po rukáv, žiariac sťa svätojánske mušky, a cítim, ako ma v hrdle nasucho
škriabe. Od hustnúceho dymu sa rozkašlem a ako malé dievčatko chripľa-
vo šepcem: „Drahý Bože, zachráň ma; zachráň svoju dcéru! Predrahý Bože,
polož na mňa svoju ruku a zachráň ma. Drahý Bože, zachráň ma, zachráň
svoju pannu…“

Prásk… Bác! Najprv sa ozve rachot a vzápätí schytám úder do hlavy, až mi

v nej zahučí. S rukou na puchnúcom uchu celá zmätená sedím na podlahe
vo svojej spálni a zarazene ako blázon sa obzerám okolo seba, no nič zvlášt-
ne nevidím. O chvíľu sa otvoria dvere a dnu vstúpi moja guvernantka.

12
 červená kráľov ná

Vidí, aká som omráčená, a zazrúc prevrátené kľačadlo vedľa mňa, nazlos-
tene povie: „Lady Margaréta, ihneď do postele! Už dávno ste mali spať.
Na Pannu Máriu neplatia modlitby neposlušných malých dievčat. S tým
modlením to preháňate, nijako vám neosoží. Vaša pani matka chce, aby
ste zajtra boli hore už zavčas rána. Nemôžete sa predsa modliť celú noc,
to je číre bláznovstvo.“
Po týchto slovách s tresnutím dverí odchádza a ja počujem, ako slúž-
kam nariaďuje, nech jedna z nich ide dnu za mnou, musí ma uložiť do
postele, ľahnúť si vedľa mňa a dávať pozor, aby som o polnoci nevstala
a nezačala odriekať ďalší sled modlitieb. Nepáči sa im, že sa pravidelne
modlievam hóry*, postavili sa medzi mňa a život vedený v plnej svätosti;
vravia, že vraj som na to ešte veľmi mladá a potrebujem sa dobre vyspať.
Dokonca neváhajú tvrdiť, že to sa len predvádzam a na zbožnú sa iba
hrám, pričom ja naisto viem, že to ma Boh povoláva k životu v zbožnosti,
a poslúchať ho je moja povinnosť, moja výsostná povinnosť.
Ibaže aj keby som sa opäť pustila do modlenia hoc i na celú noc, už
by sa mi aj tak nepodarilo zmyslami nanovo zachytiť to nedávne videnie
a oživiť si celý ten výjav, čo sa mi pred chvíľou javil taký zreteľný… A te-
raz je po všetkom! Na okamih, na ten posvätný okamih som sa tam pre-
niesla: bola som Pannou Orleánskou, francúzskou svätou Janou z Arku.
Pochopila som, čo všetko môže vykonať prosté dievča, čo môže dokázať
žena, čím sa môže stať. Lenže potom ma stiahli späť na zem a vyhrešili ma,
akoby som bola len také ledajaké obyčajné dievča, čím všetko prekazili.
„Panna Mária, veď ma; anjeli, vráťte sa ku mne,“ šepcem a pokúšam
sa vrátiť na to námestie, k upretým pohľadom davu ľudí, k tomu vzrušu-
júcemu okamihu. No márne, už je to celé preč. Musím sa dotiahnuť k stĺ-
piku postele, aby som vstala. Točí sa mi hlava a idú na mňa mdloby; je to
určite tým, že sa postím a neprestajne modlím. Udrela som si o stĺpik ko-
leno a teraz si ho na tom mieste šúcham. Cítim, ako mi na ňom pokožka
zdrsnela, a rukou si nadvihnem nočnú košieľku, aby som si prezrela obe
kolená. Sú rovnaké: vrásčito drsné a červené. Sú to kolená svätcov a svätíc;

* Cirkevné hodinky, modlitby stanovené na jednotlivé hodiny dňa (pozn. pre-

kladateľa).

13
 phil ippa gregory

buď zvelebený, Bože, mám kolená, aké mávajú svätí! Ustavične sa mod-
lievam na tvrdých dlážkach, a tak mi pokožka na kolenách stvrdla, akoby
zmozoľnatela, naozaj vyzerá ako zrohovatený mozoľ na prste anglického
lukostrelca. Ešte nemám ani desať rokov, a už mám kolená, aké mávajú
svätí! A to mi za to stojí, nech si moja stará lady guvernantka vraví mojej
matke o prehnanej a teatrálnej zbožnosti, čo len chce. Mám predsa ko-
lená svätých! Odrela som si ich ustavičným odriekaním modlitieb, sú to
moje stigmy – kolená, aké majú svätci a svätice. Dožič mi, Bože, aby som
aj ja smela naplniť to, k čomu sú svätí povolaní, a napokon som skončila
svoju životnú púť rovnako ako oni.
Práve si líham do postele, ako mi prikázali, veď poslušnosť – dokonca
i voči hlúpej a hrubej žene – sa počíta za cnosť. Hoci som dcérou muža,
ktorý bol jedným z najuznávanejších anglických vojenských veliteľov vo
Francúzsku a pochádzal z urodzenej rodiny Beaufortovcov, čiže bol záro-
veň dedičom trónu anglického kráľa Henricha VI., tak či tak stále musím
poslúchať svoju lady guvernantku a svoju matku, akoby som bola neja-
kou prostou dievčinou. V hierarchii nášho kráľovstva mi prináleží vy-
soké postavenie, som sesternicou samotného kráľa, lenže doma to nikto
neberie na vedomie; som zúfalá, lebo si ma nikto nevšíma a musím robiť
presne to, čo mi nakazuje tá stará hlupaňa guvernantka, ktorá v kostole
počas homílie spí a pri modlitbe pred jedlom cucká cukrové slivky. Pred-
stavuje pre mňa kríž, ktorý musím chtiac-nechtiac niesť, no i tak sa za
ňu modlím.
Moje modlitby zaiste zachránia jej dušu – a to aj napriek tomu, že si
to skutočne ani trochu nezaslúži –, lebo mňa náš Pán vždy vyslyší. Do-
konca už celkom odmalička, odkedy som dovŕšila päť rokov, o sebe viem,
že v očiach Boha som mimoriadne dieťa. A po celé tie roky som to poci-
ťovala ako jedinečný dar: niekedy som pri sebe vnímala prítomnosť Boha,
inokedy som zas v podobe jasných vnemov prijímala požehnanie od sa-
motnej Panny Márie. A potom, bolo to minulý rok, sa pri našich kuchyn-
ských dverách práve vo chvíli, keď som odstreďovala smotanu, pristavil
jeden z tých vojnových veteránov, čo sa podchvíľou vracajú z Francúzska,
a chcel si od nás niečo vyžobrať na cestu do svojej farnosti. Začula som,
ako si od dojičky pýta čosi pod zub, a vraví jej, že je vojak a v živote už

14
 červená kráľov ná

zažil hotové zázraky – na vlastné oči vraj videl dievča, ktoré nazývali Pan-
na Orleánska.
„Nech len vojde dnu. Pustite ho!“ prikázala som, nemotorne sa zo-
šuchnúc zo stoličky.
„Je špinavý,“ zaprotestovala slúžka. „Len po prah, ani o krok bližšie.“
Muž sa prišuchtal ku vchodu dverí a spustil svoj batoh na zem. „Ne-
bolo by pre mňa trochu mliečka, panička?“ bedákavo zaprosíkal. „A há-
dam by sa našla aj smidka chleba pre chudáka, čo slúžil ako vojak svoj-
mu zemepánovi a jeho krajine.“
„Čo ste to vraveli o Panne Orleánskej?“ prerušila som ho. „A o tých
zázrakoch?“
Slúžka za mojím chrbtom si čosi zamumlala popod nos a potom pre-
vracajúc oči odrezala krajec tmavého ražného chleba a naliala mlieka do
obitého hlineného hrnčeka. Muž jej ho takmer vytrhol z ruky a hneď jeho
obsah vlial do seba. Zjavne by ešte chcel, ako dal gestom najavo.
„Tak odpovedzte mi!“ rázne som ho vyzvala.
Slúžka mu prikývla, aby ma poslúchol, na čo sa otočil a uklonil sa mi.
„Slúžil som vo Francúzsku pod velením vojvodu z Bedfordu, keď sme sa do-
počuli o istej dievčine, ktorá s Francúzmi tiahla do boja na koni,“ začal roz-
právať veterán. „Niektorí ľudia ju považovali za bosorku, ďalší si zas mysleli, že
je spolčená so samotným diablom. Zato moja radodajka…“ Slúžka smerom
k nemu výstražne luskla prstami, na čo on pri poslednom slove naprázdno
prehltol. „… teda istá milá mladá žena, ktorú som tam spoznal, Francúzka,
mi povedala, že tá dievčina, tá Jana z Domrémy, sa vraj zhovárala s anjelmi
a vyhlásila, že bude svedkom korunovácie francúzskeho princa a jeho uve-
denia na trón Francúzska. Bola to len prostá sedliacka dievčina, čo vravela,
že ju oslovujú anjeli a vyzývajú do zbrane za oslobodenie jej krajiny od nás.“
Uchvátilo ma to. „Prihovárali sa jej anjeli?“
Muž sa vtieravo usmial. „Áno, milosťpanička. Keď bola dievčinou nie
oveľa staršou od vás.“
„Ale ako to, že ju ľudia vôbec počúvali a uverili, že je taká výnimoč-
ná? Ako to dokázala?“
„Ó, jazdila na veľkom bielom koni a obliekala sa do mužských šiat,
dokonca mala na sebe brnenie. Cválala so zástavou, na ktorej boli vyšití

15
 phil ippa gregory

anjeli a ľalia, a keď ju priviedli za francúzskym princom, ktorého pred-

tým nikdy nevidela a on sa pred jej príchodom vmiešal do davu svojich
dvoranov, hneď ho medzi nimi všetkými spoznala.“
„Jazdila v brnení?“ udivene som zašepkala, akoby sa predo mnou od-
víjal môj vlastný život, nie príbeh akéhosi neznámeho francúzskeho diev-
čaťa. Čím asi tak by som mohla byť ja, keby si ľudia uvedomili, že aj mne
– tak ako tej Jane – sa prihovárajú anjeli?
„Áno, mala na sebe brnenie a viedla svojich mužov do boja,“ prisved-
čil muž. „Sám som ju videl.“
Otočila som sa k dojičke. „Dajte mu aj mäso a malé pivo.“ Žena od-
behla do komory a ja som s tým neznámym mužom vyšla pred kuchyňu,
kde si on sadol na kamennú lavičku vedľa zadných dverí. Ja som zostala
stáť a čakala, kým dostal jedlo na tácke, ktorú si položil k nohám, a hltavo
sa začal napchávať. Bol hladný ako vlk, jedol neokrôchane, a keď dojedol
a vylôchal obsah hlineného hrnčeka do poslednej kvapky, znova som sa ho
začala nástojčivo vypytovať. „Kde ste ju prvý raz videli?“
„Ó, to nám vtedy prikázali obliehať jedno francúzske mesto – Orle-
án,“ vravel, utierajúc si ústa o rukáv. „Boli sme si istí, že vyhráme. V tom
čase sme dosahovali jedno víťazstvo za druhým; to však bolo ešte predtým,
než sa objavila ona. My sme mali veľké luky, oni nič také, a práve vďaka
tým našim lukom sme nepriateľov porážali; boli z nich parádne terče. Aj
ja som bol lukostrelec.“ Odmlčal sa, akoby zahanbený, že teraz prestrelil.
„Teda… vlastne som bol šípar,“ opravil sa. „Vyrábal som šípy. No naši lu-
kostrelci naozaj pre nás vyhrávali jednu bitku za druhou.“
„Dobre, dobre, ale čo tá Jana?“
„Veď o tej vravím, lenže musíte pochopiť, že oni nemali najmenšiu
šancu zvíťaziť. Múdrejší a zdatnejší muži než ona vedeli, že sú proti nám
stratení. Prehrávali predsa bitku za bitkou, každučkú jednu!“
„No a ona?“ zašepkala som spýtavo.
„Vyhlasovala, že počula, ako sa jej prihovárajú anjeli a zhovárajú sa
s ňou. Vraj mala ísť za francúzskym princom – tým obmedzencom, nikto-
šom jedným – a dopomôcť mu získať trón, stať sa kráľom, a nás vyhnať
z našich území vo Francúzsku. A naozaj, dostala sa až ku kráľovi a pre-
svedčila ho, že sa musí zmocniť vlády a ju poveriť vedením armády. On sa

16
 červená kráľov ná

domnieval, že to dievča má zrejme prorocký dar – naisto to síce nevedel,

no tak či tak nemal čo stratiť. A u mužov si získala dôveru. I keď to bolo
len obyčajné sedliacke dievča, odelo sa do mužského brnenia a nieslo zá-
stavu s vyšitými ľaliami a anjelmi. Do jedného kostola vyslalo posla, kde
sa potom našiel križiacky meč, ktorý tam bol ukrytý celé roky – presne na
tom mieste, ktoré opísala.“
„Naozaj?“
Muž sa zarehotal a zachrachľal, vykašľúc hlien. „Nuž, ktohovie? Mož-
nože je na tom čosi pravdy. Tá moja radoda… teda dobrá priateľka, si mys-
lela, že Jana je svätica povolaná Bohom, aby zachránila Francúzsko od nás
Angličanov. A vraj sa tej dievčiny nemôže dotknúť nijaký meč, lebo je to
vlastne stelesnený anjelik.“
„Ako vyzerala?“
„Obyčajné dievča; také dievča ako vy. Neveľké, s jasným pohľadom,
sebaisté.“
Po tých slovách mi srdce priam poskočilo. „Ako ja?“
„Celkom ako vy.“
„Aj jej ľudia ustavične vraveli, čo má robiť? A že nič nevie?“
„Nie, nie, tá dievčina bola hotový komandír. Mala svoju vlastnú víziu
a rozhodne si šla za ňou po svojom. Viedla armádu viac ako štyroch tisíc
mužov. Napadli nás, keď sme táborili pred mestom Orleán. Našim lor-
dom sa nepodarilo vyslať vojakov vpred do boja proti nej, už len samotný
pohľad na ňu nás desil. Nikto by proti nej nevytasil svoj meč. Pripadalo
nám, že je neporaziteľná. Vydali sme sa do Jargeau a ona nás prenasledo-
vala, útočila na nás… stále na nás útočila. Naozaj sme z nej boli všetci
vydesení. Zaprisahali sme sa, že určite je to čarodejnica.“
„Tak čarodejnica, alebo svätica vedená anjelmi?“ dôrazne som sa ho
spýtala.
Iba sa usmial. „Videl som ju v Paríži. Nič diabolské som na nej ne-
pobadal. Vyzerala, akoby ju na tom jej veľkom koni držal samotný Boh.
Môj pán ju nazval kvetinou kavalérie. Naozaj.“
„Bola krásna?“ zašepkala som. Lebo ja veru nie som pekné dievča,
z čoho je moja matka sklamaná. Ja však pre to sklamaná nie som, ja sa
nad takúto svetskú márnosť povznášam.

17
 phil ippa gregory

Muž potriasol hlavou a riekol presne to, čo som chcela počuť. „Nie,
krásna nie, ba ani peknučká; nevyzerala veľmi dievčensky, zato z nej vy-
žarovalo svetlo.“
Prikývla som. Zjavne som pocítila, že presne v tej chvíli mi to do-
šlo… všetko som pochopila. „A ešte vždy bojuje?“
„Ó, nie; žehnaj vás Boh za tú bláznivú dušu, tá už je po smrti. Veru,
je mŕtva… hádam aj takých dvadsať rokov.“
„Ona už nežije?!“
„Po Paríži nastal zvrat v jej neprospech. Priamo z mestských hradieb
sme odrazili jej útok – len si to predstavte! No podarilo sa nám to len
tak-tak. Takmer dobyla Paríž! Potom ju však v jednej bitke zrazil z toho
jej bieleho koňa nejaký burgundský vojak,“ vecne riekol bedár a dodal:
„Burgunďanom sme za ňu zaplatili peknú sumičku, odsúdili sme ju a na-
pokon upálili na hranici za kacírstvo.“
Zhrozila som sa. „Ale veď ste vraveli, že ju viedli samotní anjeli!“
„Šla za ich hlasmi až na smrť,“ odvetil muž bez akéhokoľvek náznaku
vzrušenia v hlase. „Podrobili ju výsluchu a veru: skonštatovali, že je na-
ozaj panna. Popravde, Panna Orleánska. Veruže sa nemýlila, keď nám dala
najavo, že vo Francúzsku utrpíme porážku. Tuším teraz je už po nás…
Z ich kráľa urobila skutočného muža a z ich vojakov sformovala skutoč-
nú armádu. Nebola to obyčajná dievčina. Nemyslím si, že ešte niečo také
niekedy v živote uvidím. Ona horela dávno predtým, než sme ju postavili
na hranicu. Blčal v nej Svätý Duch.“
Odľahlo mi. „Som ako ona,“ zašeptala som.
Pozrel na mňa a rozosmial sa, keď uvidel na mojej tvári dychtivo za-
ujatý výraz. „No nie; ale veď toto je dávny príbeh. Nič pre dievčinku, ako
ste vy,“ poznamenal. „Ona je mŕtva a onedlho sa na ňu zabudne. Jej po-
pol rozptýlili; tej veru svätyňu nikto nepostaví.“
„A predsa k nej – k obyčajnej dievčinke! – prehovoril Boh,“ zarea-
govala som šeptom. „Neoslovil kráľa ani nejakého iného chlapa. Oslovil
dievča!“
Starý vojak prikývol. „Ja nepochybujem, že to dievča si bolo isté tým,
čo robí. Nepochybujem, že naozaj počulo hlasy anjelov. Potom jednodu-
cho muselo takto konať. Muselo, ináč by nevykonalo to, čo vykonalo.“

18
 červená kráľov ná

Vtom ku mne od predných dverí domu doľahlo škrekľavé volanie

mojej guvernantky. Na chvíľku som tým smerom otočila hlavu, zatiaľ čo
starý vojak zdvihol zo zeme svoj batoh a prehodil si ho cez plece.
„Ale je to všetko pravda, však?“ dožadovala som sa odpovede, náhle
ho súriac, keď sa dlhým valivým krokom začal poberať k stajniam a brá-
ne von na cestu.
„Taľafatky vojnových veteránov,“ utrúsil ľahostajne. „Zabudnite na
ne. A aj na ňu. Čo už, Boh vie, že ani na mňa si takisto nikto nespo-
menie.“
Nechala som ho tak, nech si ide, no na Janu som nezabudla – na Janu
nikdy nezabudnem. Menovite k nej sa modlievam, aby aj mňa viedla
v živote viera. Zatváram oči a pokúšam sa ju uvidieť. Od toho dňa kaž-
dý vojak, ktorý prichádza k našim dverám do Bletsoe žobrať o jedlo, tam
musí vyčkať na mňa, na mladučkú lady Margarétu, lebo sa s ním chcem
naisto stretnúť. A vždy sa každého z nich pýtam, či boli v Les Augustins,
v Les Tourelles, v Orleáne, v Jargeau, v Beaugency, v Patay, v Paríži. Jani-
ne víťazstvá poznám tak dobre ako názvy všetkých našich susedných de-
dín tu v Bedfordshire. Niektorí vojaci v bitkách s ňou osobne bojovali, ba
niektorí z nich ju dokonca videli na vlastné oči. Všetci mi zhodne rozprá-
vali o útlej dievčine sediacej na veľkom koni, ako jej nad hlavou povieva
zástava, taká neprehliadnuteľná počas najurputnejších bojov; o dievčine
podobnej princovi, ktorá oddajúc sa do služieb Bohu prisahala dobyť ví-
ťazstvo a priniesť svojej krajine mier; o prostej dievčine, takej prostej ako
ja, a predsa o nej vraveli ako o hrdinke.

Nasledujúce ráno sa pri raňajkách dozvedám, prečo mi zakázali modliť sa

v noci. Matka mi vraví, aby som sa pripravila na cestu, na dlhú cestu. „Ide-
me do Londýna,“ povie pokojne. „Na dvor.“
Pri pomyslení na výlet do Londýna pocítim radostné vzrušenie, no
dávam si pozor, aby som sa navonok nezaradovala ako nejaké márno-
myseľné pyšné dievča. Pokorne skloním hlavu a poviem: „Ako si želáte,
pani matka.“ Je to to najlepšie, čo sa mohlo stať. Môj domov v Bletsoe
uprostred bedsfordského grófstva je taký pokojný, jednotvárny a nezáživný,

19
 phil ippa gregory

že tu nemám nijaké možnosti odolávať nebezpečným nástrahám tohto

sveta. Nestriehnu tu na mňa nijaké pokušenia, nestretávam tu nijakých
iných ľudí okrem nášho služobníctva a mojich starších nevlastných bratov
a sestier, ale tí všetci na mňa hľadia len ako na bezvýznamné malé diev-
čatko. Premýšľam o Jane, ako pasie stádočko oviec svojho otca v dedinke
Domrémy, odlúčená od sveta rovnako ako ja tam kdesi v rozľahlých bla-
tistých lúčinách. No nesťažovala sa na svoj nudný život v odľahlom kúte
krajiny – nie, ona trpezlivo čakala a potom načúvala hlasom, ktoré ju vy-
zývali vykonať veľkolepé činy. A to isté musím urobiť aj ja.
Zaujímalo by ma, či to nariadenie odísť do Londýna je tým hlasom,
na ktorý som doteraz čakala, hlasom vyzývajúcim teraz aj mňa vykonať
niečo veľkolepé. Budeme na dvore dobrotivého kráľa Henricha VI. Ten
ma musí privítať ako svoju najbližšiu príbuznú, som predsa jeho sester-
nica. Jeho starý otec a môj starý otec boli bratia po ich otcovi, čo je na-
ozaj veľmi blízky príbuzenský vzťah, pričom jeden z nich sa stal kráľom
a osobne vydal zákon na uznanie rodiny toho druhého – čiže nás Beaufor-
tovcov – za legitímnych členov rodu, hoc i nie s kráľovským puncom. Kráľ
vo mne určite pobadá to svetlo svätosti – rovnaké, aké vyžaruje on sám,
o čom všetci hovoria. Musí sa ku mne prihlásiť tak ako k príbuznej, a zá-
roveň aj ako k spriaznenej duši. Čo ak sa rozhodne nechať ma na dvore
pri sebe? Veď prečo by nie? Čo ak si ma bude chcieť ponechať ako svoju
poradkyňu – tak ako francúzsky dauphin Janu z Arku? Som predsa jeho
sesternica z druhého kolena a mávam videnia takmer ako svätí. Aj na-
priek tomu, že mám iba deväť rokov, počujem hlasy anjelov a celé noci sa
modlievam, keď mi to dovolia. Keby som sa narodila ako chlapec, dnes
by bol zo mňa princ z Walesu. Niekedy sa nad tým zamýšľam, lebo rada
by som vedela, či si všetci v našej rodine neželali, aby sa namiesto mňa
narodil chlapec, a preto sú teraz slepí a nevidia to svetlo, čo zo mňa vyža-
ruje. Nebude to hádam tak, že sú až tak veľmi zaslepení hriechom pýchy,
ako si zo mňa nesmierne želali mať chlapca, že teraz načisto ignorujú tú
jedinečnosť mojej osobnosti, ktorá zo mňa robí už v dievčenstve sväticu?
„Dobre, pani matka,“ poslušne prisvedčím.
„Veľmi nadšene to nevravíš,“ poznamená. „Ty vari nechceš vedieť,
prečo tam ideme?“

20
 červená kráľov ná

Priam zúfalo to chcem vedieť, no odvetím: „Ale áno, prosím.“

„Žiaľ, s ľútosťou musím konštatovať, že tvoje zásnuby s Jánom de la
Pole sa musia zrušiť. Keď si mala šesť rokov a zasnúbili sme ťa s ním, vy-
zeralo to na skvelú partiu, ibaže teraz máš s tým zväzkom nesúhlasiť. Bu-
deš stáť pred zborom sudcov, ktorí sa ťa spýtajú, či si želáš svoje zásnuby
zrušiť, a ty odpovieš, že áno. Rozumieš?“
Toto vyzerá znepokojujúco. „Ale ja nebudem vedieť, čo tam mám
vravieť.“
„Odsúhlasíš ukončenie tvojho zasnúbenia. Iba čo odvetíš: áno.“
„A čo ak sa ma spýtajú, či je to podľa mňa aj Božia vôľa? Či to nie
je odpoveď na moje modlitby?“
Matka zavzdychá, pretože ju tým už začínam unúvať. „Na nič také
sa ťa pýtať nebudú.“
„A čo bude potom?“
„Jeho milosť kráľ ustanoví nového poručníka a ten ti zas vyberie za
manžela muža podľa vlastného úsudku.“
„Takže ďalšie zásnuby?“
„Áno.“
„A odísť do kláštora v opátstve by som nemohla?“ spýtam sa celkom
tichučko, hoci viem, ako mi odpovie. Duchovné bohatstvo, akým som
obdarená, si nikto necení. „Teraz, keď ma oslobodili od tých zásnub, by
som tam ísť nemohla?“
„Samozrejme, že do opátstva nepôjdeš, Margaréta. Nebuď hlúpa. Tvo-
jou povinnosťou je porodiť syna a dediča trónu – priniesť do našej rodi-
ny Beaufortovcov chlapca, nového pokrvného príbuzného kráľa Anglicka,
mladého mužského potomka dynastie Lancasterovcov. Boh vie, že Yorkov-
ci majú chlapcov nadostač, takže my musíme dostať od teba nášho muž-
ského potomka. A ty nám ho poviješ; nášho vlastného.“
„Lenže ja cítim, že ma povoláva…“
„Ty si povolaná na to, aby si bola matkou budúceho dediča lancas-
terovského rodu,“ pohotovo zareaguje matka. „A to je ambícia, ako vy-
niknúť, výrazne dostatočná pre ktorékoľvek dievča. Tak už sa choď pri-
chystať na odchod. Šatstvo ti pobalia ženy, ty si len vezmi na cestu svoju
bábiku.“

21
 phil ippa gregory

A tak si teda idem po bábiku a tiež po moju vlastnoručne prepísanú

modlitebnú knižku. Viem čítať po francúzsky, samozrejme, a takisto po
anglicky, ale latinčine a gréčtine nerozumiem, matka mi totiž nedovolí
súkromného učiteľa. Dievčatá sa podľa nej nemajú čo vzdelávať. Kiežby
som vedela prečítať žalmy a modlitby v latinčine! Žiaľ, neviem to, a ich
ručne prepisované kópie sa v angličtine nájdu veľmi zriedkavo, sú vzácne.
Chlapci sa učia latinčinu, gréčtinu a takisto aj ďalšie predmety, zatiaľ čo
dievčatá majú vedieť iba čítať a písať, vyšívať, naučiť sa starať o domácnosť,
môžu sa venovať hudbe a nájsť si potešenie v poézii. Keby som bola abati-
šou, mala by som prístup do veľkej knižnice a mohla by som poveriť du-
chovných bratov, aby sa pustili do prepisov všetkých textov, ktoré by som
si chcela prečítať. Novicom by som nariadila, aby mi po celý deň z nich
predčítavali. Namiesto nevzdelaného dievčaťa, hlúpučkého ako hociktorá
obyčajná dievčina, bola by zo mňa učená žena.
Keby žil môj otec, možno by ma učil latinčinu. Bol to oduševnený
vzdelanec, veľa čítal a písal; aspoň toto z toho mála o ňom viem. Veľa ro-
kov strávil v zajatí vo Francúzsku, kde sa deň čo deň venoval štúdiu. Na-
nešťastie, otec zomrel len zopár dní pred mojimi prvými narodeninami.
Moje narodenie však preňho nebolo vôbec dôležité, keďže odišiel na vo-
jenskú výpravu do Francúzska, aby sa tam znova pokúsil nahonobiť bo-
hatstvo a majetky, pričom to bolo práve v čase, keď moja matka zaľahla
do postele, aby ma porodila. A neprišiel domov ani neskôr, až tesne pred
mojimi prvými narodeninami, ibaže čoskoro nato zomrel. Takže ma vô-
bec nepoznal a ani sa nikdy nedozvedel, akým duchovným bohatstvom
som bola obdarená.
Potrvá nám tri dni, kým sa dostaneme do Londýna. Moja matka po-
cestuje na vlastnom koni, zatiaľ čo ja sa poveziem usadená na koni za chrb-
tom jedného z našich koniarov. Volá sa Wat a namýšľa si o sebe, že je tým
najokúzľujúcejším fešákom v stajniach, vlastne v celej našej domácnosti.
Žmurká na mňa, akoby som sa k takému mužovi ako on mala správať
neviem ako priateľsky, no ja sa naňho škaredo mračím, aby som mu dala
jasne najavo, že ja pochádzam z urodzeného rodu Beaufortovcov, kým
on je nikto. Sedím za ním na koni a musím sa pevne držať za jeho kože-
ný opasok. Keď sa ma pýta: „Sedí sa nám dobre? Držíme sa pevne?“, iba

22
 červená kráľov ná

chladne prikývnem, čím ho chcem upozorniť, že si neželám, aby sa mi

celou cestou až do Ampthillu prihováral.
On si však namiesto slovného domŕzania začne vyspevovať, z čoho mi
je rovnako nanič. Zvučným tenorom si nôti pesničky o láske a o prácach
pri senách, pričom muži jazdiaci s nami, aby nás chránili pred ozbrojenými
bandami lupičov, čo sa v týchto časoch potĺkajú všade po celom Anglicku,
sa k nemu pridávajú. Kiežby im to moja matka zakázala, nech sú už raz ti-
cho, prípadne nech aspoň spievajú žalmy, lenže ona je spokojná, že si jazdí
na koni za teplého slnečného jarného počasia. No a keď prechádza popri
mne, usmeje sa a povie: „Už to nie je ďaleko, Margaréta. Dnes ešte preno-
cujeme v Abbots Langley a zajtra sme v Londýne. Nie si veľmi unavená?“

Tí, ktorým zverili starostlivosť o mňa, sa veru nijako nečinili, dokonca ma

nenaučili jazdiť na koni, takže teraz som až natoľko nepripravená cestovať
koňmo, že sama neviem ani poriadne sedieť na koni, nieto viesť ho. A tak
je to aj teraz, keď vchádzame do Londýna a stovky ľudí na uliciach, trho-
viskách a v obchodoch zvedavo civejú na päťdesiatčlenný sprievod našej
domácnosti, prechádzajúci popri nich. Ako sa mám teda ukázať ľuďom
sťa hrdinka, ktorá má ochrániť Anglicko, keď sa musím dať niesť na koni?
Veď sedím za Watovým chrbtom a pridržiavam sa jeho opaska ako nejaká
dedinská ťapa, čo ide na trh kupovať husi… Takto veru vôbec nevyzerám
ako hrdá dedička lancasterovskej dynastie! Ubytujeme sa v hostinci – ta-
kže nie na dvore! –, keďže môjho poručníka vojvodu zo Suffolku príšerne
zhanobili, je po smrti a v jeho paláci sa usadiť skrátka nemôžeme. S touto
skutočnosťou, ako i s tým, že v Londýne nemáme ani len poriadny vlast-
ný dom, sa v modlitbách posťažujem Panne Márii, no potom si uvedo-
mím, že aj jej musel postačiť obyčajný hostinec v Betleheme, hoci Hero-
des vo svojom paláci určite mal dosť voľných miestností. Nepochybne sa
tam muselo nájsť oveľa vyhovujúcejšie prostredie, než aké predstavovala
prostá maštaľ. Berúc do úvahy, kto to bol, tak nepochybne! Usilujem sa
preto zmieriť so svojím údelom tak ako ona.
Aspoňže ešte predtým, než pôjdeme na súd, aby som odstúpila od svo-
jich zásnub, mám dostať poriadne šaty – také, aké sa nosia v Londýne.

23
 phil ippa gregory

Moja pani matka povolala do hostinca, kde teraz bývame, krajčírov a šičky,
aby mi na mieru ušili nádhernú róbu. Tí vravia, že dámy na dvore nosia
vysoké kužeľovité čepce – vraj až také vysoké, že si žena musí čupnúť, aby
s takou ozdobou na hlave prešla cez dvere. Kráľovná Margaréta z Anjou
miluje krásne šaty a v tomto období ich nosí v novej, rubínovočervenej
farbe, ktorá sa objavila na trhu len prednedávnom – údajne je taká čer-
vená ako krv. Moja matka prikázala ušiť mi anjelsky biele šaty, aby v ich
kontraste vyniklo lemovanie, ktoré vytvárajú lancasterovské červené ruže
– nech nikto nezapochybuje, že i keď mám iba deväť rokov, som hrdou
dedičkou nášho rodu. Až keď sú moje šaty hotové, môžeme sa vydať bár-
kou po rieke na súdne konanie, kde oficiálne odstúpim od zásnub, a po-
tom ma predstavia kráľovskému dvoru.
Odstúpenie od zásnub pred súdom je pre mňa obrovským sklamaním.
Dúfala som, že zrejme predstúpim pred členov tribunálu a tí mi budú klásť
otázky, pričom ja, hoc plaché mladé dievča, im zreteľne jasným hlasom
oznámim, ako mi sám Boh vyjavil, že Ján de la Pole sa nemá stať mojím
manželom. Predstavovala som si seba pred tribunálom sudcov, ako ich
ohúrim podobne ako mladučký Ježiško učiteľov v chráme. Myslela som si,
že im budem môcť vyrozprávať svoj sen, v ktorom mi bolo vyjavené, že sa
za toho muža nemám vydať, lebo ma čaká veľkolepé predurčenie: vyvole-
ná samým Bohom mám zachrániť Anglicko! Mám sa stať kráľovnou An-
glicka a podpisovať sa ako kráľovná Margaréta: Margaret R. Ibaže oni mi
nedávajú nijakú, skutočne nijakú možnosť osloviť ich, zažiariť v plnej svo-
jej duchovnej nádhere. Všetko je už dopredu spísané ešte pred naším prí-
chodom a jediné, čo mi vôbec dovolia povedať, je: „Odstupujem.“ Hneď
nato sa pred nimi podpíšem – iba ako Margaréta Beaufortová –, a hotovo,
je po všetkom. Nikto z prítomných sa ma ani len nespýta na môj vlastný
názor na celú túto záležitosť…
Potom sa dostavíme pred kráľovu prijímaciu komnatu, kým z nej ne-
vyjde jeden z jeho komorníkov a nezvolá: „Lady Margaréta Beauforto-
vá!“, na čo sa všetci prítomní poobzerajú, až ma zbadajú. Toto je okamih,
naskutku čarovný okamih, keď cítim, ako sa všetky pohľady upierajú na
mňa: cudne sklopím zrak – svetská márnosť sem, svetská márnosť tam –
a moja matka ma zaraz vedie do kráľovej prijímacej komnaty.

24
 červená kráľov ná

Kráľ sedí na veľkom tróne, má na sebe odev zodpovedajúci jeho stavu,

rozprestretý plášť mu prevísa cez okraj stolca až k ďalšiemu trónu takmer
rovnakej veľkosti hneď vedľa toho jeho, ktorý patrí kráľovnej. Tá – svet-
lovlasá, s hnedými očami, okrúhlou tváričkou s plnými lícami a rovným
nosom – je podľa mňa síce krásna, no rozmarná, kráľ vedľa nej vyzerá po-
blednutý, no zdá sa, že je to spravodlivý človek. Žeby som však na ňom
hneď na prvý pohľad pobadala nejaké úžasné vyžarujúce svetlo svätosti, to
teda povedať nemôžem. Pripadá mi celkom obyčajný. Keď k nemu pristú-
pim a zdvorilo sa mu ukloním v hlbokom pukerlíku, usmeje sa na mňa,
zato kráľovná prechádza zrakom od červených ruží lemujúcich moju róbu
až k malej korunke, čo mi drží závoj a je znakom mojej príslušnosti k vy-
sokej šľachte, a potom odo mňa ľahostajne odvráti pohľad, akoby o mne
nemala vysokú mienku. Keďže je Francúzka, predpokladám, že vôbec
netuší, kto vlastne som. Niekto jej veru mal povedať, že ak nebude mať
dieťa, bude sa musieť nájsť chlapec – ich dedič z dynastie Lancasterovcov,
a toho raz pokojne môžem priviesť na svet práve ja. Som si istá, že potom
by mi venovala oveľa náležitejšiu pozornosť. Ona je však zjavne svetská
osoba. Francúzi sú príšerne svetskí ľudia. Usudzujem, že táto kráľovná by
nikdy nevybadala v Jane – Panne Orleánskej svetlo, ktoré z nej vyžarova-
lo. Takže sa nemám čo diviť, že ku mne nepocítila obdiv.
Hneď vedľa nej je nejaká prekrásna žena, možno tá najkrajšia, akú
som kedy videla. Na sebe má modré šaty pretkávané po celej dĺžke strie-
bornou niťou, ktoré sa kmitavo trblietajú ako voda, ba pôsobia sťa jagavé
šupiny ryby. Zbadá, ako na ňu uprene hľadím, a usmeje sa na mňa, na čo
sa jej rozžiari celá tvár a ešte väčšmi opeknie vrúcnym výrazom, ako keď sa
v letný deň odrazia na vodnej hladine slnečné lúče.
„Kto je to?“ šeptom sa pýtam matky, ktorá ma hneď štipne do ruky,
čím mi pripomenie, že mám byť ticho.
„Jacquetta Riversová. A prestaň na ňu civieť,“ tlmene zavrčí matka
a znova ma uštipne do ruky, aby som sa vrátila do reality. A tak vystrú-
ham hlboký pukerlík a usmejem sa na kráľa.
„Vašu dcéru odovzdávam do poručníctva mojich vrúcne milovaných
nevlastných bratov Edmunda a Jaspera Tudorovcov,“ vraví kráľ mojej mat-
ke. „Kým sa nevydá, môže bývať s vami.“

25
 phil ippa gregory

Kráľovná sa otočí a čosi šepoce Jacquette, ktorá sa nakloní dopredu

ako vŕba nad žblnkotajúcu rieku, pričom sa jej okolo vysokého čepca za-
vlní závoj. Zdá sa, že z kráľovho vyhlásenia nie je kráľovná nadšená, zato
ja som z toho načisto ohromená. Čakám, že niekto sa ma spýta, či s tým
vôbec súhlasím, aby som všetkým mohla vysvetliť, že ja som osudom pred-
určená viesť život vo svätosti, ale moja matka sa jednoducho iba ukloní
a ustúpi o krok dozadu. Nato dopredu pristúpi ktosi druhý a vyzerá to
tak, že pre mňa je tu už po všetkom. Kráľ sa na mňa sotva pozrel; ani te-
raz o mne nevie o nič viac než predtým, ako som vošla do tejto miestnos-
ti, zato vôbec neváhal zveriť ma do rúk nového poručníka, opäť mne cel-
kom neznámeho človeka. Ako to, že si ani trochu neuvedomuje, aké som
mimoriadne dievča – obdarené svätosťou, akou sa vyznačoval aj on. Vari
sa mi nenaskytne príležitosť porozprávať mu o mojich vykľačaných kole-
nách, aké mávajú svätí? „Môžem niečo povedať?“ pýtam sa šeptom matky.
„Nie, samozrejme, že nie.“
Tak ale ako sa má potom kráľ dozvedieť, kto skutočne som, ak Boh
urýchlene niečo nepodnikne, aby mu to sám vyjavil? „Tak čo bude teraz?“
„Počkáme, kým vybavia ostatných žiadateľov o prijatie a potom pôj-
deme na obed,“ odvetí matka.
„Nie, myslím, čo bude teraz so mnou.“
Hľadí na mňa ako na nejakú hlupaňu, čo ničomu nerozumie. „No
predsa musíme ťa nanovo zasnúbiť,“ odvetí. „Vari si to nepočula, Mar-
garéta? Kiežby si bola pozornejšia. Najprv budeš zverenkyňou Edmunda
Tudora a potom sa staneš jeho manželkou – je to kráľov nevlastný brat.
Bratia Tudorovci sú vlastnými synmi kráľovej matky kráľovnej Kataríny
z Valois z jej druhého manželstva s Owenom Tudorom. Obaja bratia Tu-
dorovci sú významnými favoritmi kráľa, ich nevlastného brata. Tak Ed-
mund, ako aj Jasper majú polovičný kráľovský pôvod a obaja sa tešia krá-
ľovej priazni. Za toho staršieho sa vydáš.“
„A nechcel by ma najskôr spoznať?“
„A načo?“
„Aby zistil, či sa mu páčim.“
Matka potrasie hlavou. „O teba im nejde,“ povie. „Chcú syna, kto-
rého im máš porodiť.“

26
 červená kráľov ná

„Ale veď mám iba deväť rokov.“

„On počká, kým dovŕšiš dvanásť rokov.“
„Vtedy sa zaňho vydám?“
„Samozrejme,“ odvetí matka s výrazom, akoby som bola blázon, že
sa na to vôbec pýtam.
„Koľko rokov bude mať v tom čase on?“
„Dvadsaťpäť,“ odvetí po chvíli premýšľania.
Nato najprv iba zažmurkám a potom sa spýtam: „A kde bude spávať?“
Myslím na dom v Bletsoe, kde veru nemáme voľný trakt s izbami pre uras-
teného mladého muža a jeho sprievod, ale ani pre jeho mladšieho brata.
Matka sa zasmeje. „Ach, Margaréta. Ty predsa nezostaneš doma so
mnou. Pôjdeš s ním do Walesu, kde budeš žiť s ním a jeho bratom v pa-
láci Lamphey.“
Znova neveriacky zažmurkám. „Pani matka, vy ma posielate preč žiť
s dvoma odrastenými dospelými mužmi? Do Walesu… a celkom samu?!
Keď budem mať iba dvanásť rokov?!“
Mykne plecami, akoby jej to bolo ľúto v zmysle: no čo už, nič sa nedá
robiť. „Naozaj je to dobrá partia,“ povie. „Kráľovská krv z oboch strán
manželov. Ak porodíš syna, bude si môcť veľmi výrazne uplatniť právo na
trón. Ty si kráľovou sesternicou a tvoj budúci manžel je kráľov nevlastný
brat. Takže keď splodíte chlapca, ten raz a navždy zmarí nádeje Richarda
z Yorku. Na toto mysli; nič iné nech ťa nezaujíma!“