3.

NITOVANIE A ZVÁRANIE

Nitový spoj patrí k nerozoberateľným spojom. Nerozoberateľnosť sa dosahuje

tvárnou deformáciou nitov. Demontáž nitového spoja je možná iba zničením nitu
(odseknutím, odbrúsením hlavy). Nitovaním sa nezaručí presné vzájomné ustavenie
spojovaných súčiastok. Spojovanie nitovaním sa hodí na spájanie plochých súčiastok.
Druhy a rozmery nitov sú normalizované v normách STN. V minulosti sa
nerozoberateľné konštrukcie spojovali výlučne nitovaním. Postupom času, ako sa
zdokonaľovala technológia zvárania sa ukázalo, že z ekonomického hľadiska
i z hľadiska zníženia hmotnosti je výhodnejšie zváranie. Aj keď nitované spoje
ustupujú pre zváranými spojmi, u určitých konštrukcií je výhodnejšie aj dnes použiť
nitové spoje (drak a poťah lietadiel, mostové konštrukcie, železničné vagóny atď.).

Podľa požiadaviek, ktoré sa kladú na nitové spoje rozoznávame:

1. Nitovanie kotlové, vyžaduje sa pevnosť a tesnosť. Používalo sa pri výrobe parných

kotlov, nádob a potrubia s vnútorným pretlakom.

2. Nitovanie nepriepustné, vyžaduje sa len tesnosť. Používa sa pri výrobe nádrží,

plynojemov, plechových komínov a tam, kde sa kládol dôraz na tesnosť a len malá
požiadavka na pevnosť.

3. Nitovanie pevnostné, vyžaduje sa len pevnosť. Používa sa pri stavbe mostov

a iných oceľových konštrukcií a pre pevnostné spojenie strojných častí vôbec.

Pretože nitovanie kotlové a nepriepustné sa v dnešnej dobe veľmi málo používa

a v každej staršej literatúre sú tieto spôsoby nitovania podrobne popísané, budeme sa
venovať len pevnostnému nitovaniu.

3.1. PEVNOSTNÉ NITOVANIE

Pevnostné nitovanie sa vyskytuje u konštrukcií každého druhu (poťah krídla

a trupu, nosné konštrukcie,, stĺpy, mosty). Nity majú obvykle polguľové hlavy, alebo
kužeľové hlavy k zapusteniu v spojovaných častiach. Priemery nitov dn volíme podľa
najmenšej hrúbky spojovaných častí (obr.76a, 76b).

54
 Pre s < 12 mm je dn = 2. s

Pre s > 12 mm je dn = s + 10 mm

Poloha nitových otvorov u valcovaných uholníkov je (obr.75):

l m in  2,5  d n

a1 a1
dn  
3 4

e1  ( 1,5  2 )  d n

Pre daný priemer nitu dn je prípustná určitá minimálna šírka profilu, ktorá je:

pre L, U, Z profily smin = 3. dn + s

pre I, T profily smin = 6. dn + s

pre ploché oceľové pásy smin = 3. dn

keď a ≥ 4. dn zhotovujeme nitovanie dvojradové so striedavým usporiadaním nitov.

MATERIÁL A DOVOLENÉ NAMÁHANIE

Akosť ocelí pre nity závisí od akosti použitej ocele pre konštrukciu a volí sa:

pre konštrukčné ocele rady 11 370, 11 372 nity z ocele 11 341

pre konštrukčné ocele radu 11 452 nity z ocele 11 371

pre konštrukčné ocele radu 11 522 nity z ocele 11 451

Použitie a materiál nitov na letecké konštrukcie sa riadi špeciálnymi predpismi.

Nitované spoje pevnostné sú väčšinou namáhané striedavými alebo pulzujúcimi

silami a preto sa nemožno spoliehať na prenos pôsobiacich síl trením. U oceľových
konštrukcií môže nastať vzájomné posunutie znitovaných častí a potom nity aj
v skutočnosti sú namáhané strihom a otlačením. Pri statickom zaťažení sa sily

55
a momenty prenesú trením medzi styčnými plochami a nit je v skutočnosti namáhaný
iba na ťah. Pretože nie je možné zaručiť rovnakú technológiu nitovania počas celého
výrobného procesu, norma STN predpisuje kontrolu nitu v takom stave, akoby bol
uvoľnený a namáhaný na strih a na otlačenie.

Dovolené napätie v strihu  D a dovolený plošný tlak v obline  otl ,D sú pre nity
z ocelí nasledovné:

11 341  D  110  160  106 Pa  otl ,D  280  320  106 Pa

11 371  D  135  195  106 Pa  otl ,D  340  390  106 Pa

11 451  D  160  230  106 Pa  otl ,D  400  465  106 Pa

U strojových častí zaťažených striedavými silami sa pripúšťa výrazne nižšia

hodnota dovolených napätí.

Pre nity z ocele 11 341 to budú hodnoty:

 D  35  50   106 Pa  otl ,D  70  100  106 Pa

Nitované konštrukcie nie sú bežne navrhované tak, aby boli nity namáhané
ťahom. Takéto namáhanie sa pripúšťa iba v podradných spojoch. Pri osovom
namáhaní nitu ťahom  D  20  106 Pa , pri kľudnom zaťažení môžeme voliť

 D  70  106 Pa .

Ak je nit súčasne namáhaný ťahom a strihom, porovnávacie napätie  por má

byť menšie ako  por ,D  140  106 Pa

3.1.1. PEVNOSTNÝ VÝPOČET NITOV A NITOVÝCH SPOJOV

U nitových spojov, ktoré prenášajú sily z jednej časti konštrukcie na druhú, sú

nity zaťahované spravidla za tepla (výnimočne u malých priemerov za studena).
U nitov zaťahovaných za tepla, po vychladnutí vzniká osová sila Fn. Táto sila vyvolá

56
medzi spojovanými elementmi treciu silu Ft = Fn . f. Keď sila F, ktorú chceme
spojom prenášať je väčšia ako trecia sila Ft, nastane posunutie spojovaných častí po
sebe. Toto posunutie nastáva u nitovaných spojov zaťažených striedavými silami.
V dnešnej dobe je ekonomické používať nitované spoje len v prípade, keď je
konštrukcia namáhaná striedavými silami. Pretože sa u konštrukčného nitovania nedá
spoliehať na to, že pôsobiace sily sa prenesú z jednej spojovacej časti na druhú len
trecou silou Ft, počítame nity na strih a na otlačenie a oslabený plech na ťah.

Pri prenášaní sily kolmej na os drieku kontrolujeme jednostrižný nitový spoj

(obr.76a).

4F
A. Nit 1, na strih   D
  d n2

F
2, na otlačenie  otl    otl ,D
s  dn

B. Oslabený plech na ťah

F
  D
s  b  d n 

U dvojstrižného nitovaného spoja kontrolujeme (obr.76b).

A. Nit 1, na strih (pri uvažovaní jednej strižnej plochy)

4F
  D
  d n2

(pri uvažovaní dvoch strižných plôch)

2F
  D
  d n2
2
4

57
 F 2F
2. na otlačenie  otl    otl ,D  otl    otl ,D
s  dn t  dn

B. Oslabený plech na ťah

F
  D b = šírka plechu
s  b  d n 

SPÁJANIE PÁSNIC

Pri spájaní pásnic zaťažených silou kolmou na os nitu nemôžeme počítať

s rovnomerným rozložením zaťažujúcej sily na každý nit. Uvádzame rozloženie
zaťažujúcej sily na jednotlivé nity získané praktickým meraním. Keď poznáme

58
veľkosť sily, počítame spoj ako v predošlom prípade. Nit na strih a otlačenie a plech
v oslabenom priereze na ťah.

Rozloženie síl u pásnic s dvoma nitmi zaťaženými osovou silou je na obr.77a.

V tomto prípade rozloženie síl je rovnomerné na obidva nity.

U pásnic spojených štyrmi nitmi sú krajné nity zaťažené viac ako vnútorné nity
obr.77b.

3.1.2. NITY NAMÁHANÉ MOMENTOM A POSÚVAJÚCOU SILOU

(NITOVANÉ KONZOLY)

Pri prenášaní momentu M a posúvajúcej sily F sú nity namáhané na strih a na

otlačenie od výslednej sily Fv, ktorá je výslednicou sily F/n a sily F1 vyvolanej od
momentu. Keď predpokladáme rovnomerné rozloženie posúvajúcej sily na všetky
nity, potom u konzoly (obr.78a) pripojenej piatimi nitmi, môžeme počítať spoj
nasledovne:

1. Určíme silu F1

M
M  F  l  4  F1  r1 potom F1 
4  r1

2. Pri predpokladanom rovnomernom

rozdelení posúvajúcej sily F na
jednotlivé nity pripadá pri počte nitov
n na jeden nit sila F/n. Výsledná sila
pôsobiaca na jeden nit bude

F
Fv  F1 
n

V praxi sa používa rôzne prevedenie

nitovania a to:

a) jednoradové nitovanie (obr.79a)

b) dvojradové nitovanie s vystriedanými nitmi (obr.79b)

c) dvojradové nitovanie s rovnobežnými radmi nitov (obr.79c).

59
 U jednoradového nitovania veľkosti síl F1, F2, F3 sú úmerné vzdialenostiam
nitov od neutrálnej osi a platí (obr.79a):

Fmax
M  F1  a1  F2  a2    Fmax  amax    ai2
amax i

M  amax
z toho najväčšia sila Fmax 
 ai2
i

Pre jednoradové nitovanie s počtom nitov n je a1 = t,

a2 = 3. t; a3 = 5. t; a max = (n - 1). t (platí iba pre párny počet nitov - obr. 79a) bude

 
n  n2  1 2 n n  1 2
 ai2 
i 6
t  
6 n 1
 a max

Keď túto rovnicu dosadíme do predošlej rovnice dostávame

M 6  n  1 M
Fmax    C
a max n  n  1 a max

Obdobne je možné odvodiť konštanty C pre ďalšie typy nitovaných spojov.

Vypočítané hodnoty C pre jednotlivé typy nitových spojov podľa obr.79a sú uvedené
v tabuľkách.

60
 3.2. ZVÁRANÉ SPOJE

Zváranie je jedným zo spôsobov vzájomného spájania materiálov. Je to spájanie

za pôsobenia tepla alebo tlaku a tepla s použitím alebo bez použitia prídavného
materiálu. Zváranie je spojenie nerozoberateľné. Zvariteľnosť jednotlivých častí je
podmienená zvariteľnosťou materiálov. Zvariteľnosť závisí od chemického zloženia
materiálu. Zvárať sa dajú: oceľ, liatina, zliatiny medi, hliníku, horčíku, niklu, zinku aj
umelé hmoty. Najčastejšie sa zvárajú ocele. Zvariteľnosť ocelí závisí tiež na spôsobe
zvárania.

Miestnym ohriatím vzniká v materiáli pnutie, ktoré sa odstraňuje žíhaním

(650 - 900C).

Poznáme niekoľko spôsobov zvárania, ktoré môžeme rozdeliť následovne:

1. Zváranie tvárne - zvárané materiály sa zahrejú na teplotu nižšiu ako je teplota

tavenia a tlakom (údermi kladiva - kováčske zváranie, alebo
lisom) sa spoja.

2. Zváranie tavné - zvárané materiály sa miestne roztavia a v týchto miestach sa

spoja.

Zváranie ďalej môžeme deliť:

1. Zváranie plameňom - bez prídavného materiálu

- s prídavným materiálom

2. Zváranie termitom - s použitím tlaku

- bez použitia tlaku

3. Zváranie elektrickým oblúkom - s uhlíkovou elektródou

- s kovovou elektródou

4. Zváranie elektrickým odporom

5. Zváranie trením

6. Zváranie tlakom - za studena

- ultrazvukom

61
 3.2.1. ROZDELENIE TAVNÝCH ZVAROV

Zvary delíme:

A) podľa tvaru zvárného miesta

B) podľa polohy zvaru k zaťažujúcej sile

C) podľa účelu

A) Rozdelenie podľa tvaru zváraného miesta

1. Zvary lemové - vzniknú zváraním lemovaných okrajov spojovaných plechov,

väčšinou bez prídavného materiálu. Hodia sa na zváranie veľmi tenkých plechov
(obr.80) najmä ako zvary tesniace.

2. Zvary tupé - vnikajú v medzere dvoch zvarencov zrazených na tupo. Tieto zvary
sa hodia na súčiastky, ktoré sú dynamicky namáhané. Príprava plôch je daná
hrúbkou materiálu a prístupom. Sem patria zvary I, V, X a iné (obr.81).

Zvar I sa používa ako tesniaci, alebo upínací pre plechy s < 3 mm (obr.81a). Pre
plechy s > 4 mm je nutné navárané plechy upraviť úkosom (obr.81a).

Zvar V sa používa pre plechy s = 4 - 20 mm, ak je zvárané miesto prístupné iba

z jednej strany (obr.81b).

Zvar X sa používa obdobne ako zvar V, ak je zvárané miesto prístupné z oboch

strán (obr.81c).

62
 3. Zvary kútové a rohové - slúžia k spojovaniu častí, ktoré sú vzájomne sklonené
alebo ak sú tieto časti preplátované (obr.82a). Na tomto obrázku je ukážka aj
kútových spojov, ktoré sa nedoporučujú a ktoré sa v minulosti používali.

4. Zvary dierové a žliabkové (obr.82b,82c) - vypĺňajú priebežne otvory vytvorené

v jednej zo zváraných častí.

5. Zvary bodové - používajú sa najviac na preplánovanie tenkých plechov. Bodové

zvary sú celosvetovo veľmi používané a aj ekonomicky sú veľmi výhodné.

B) Rozdelenie podľa polohy zvaru k zaťažujúcej sile

Rozoznávame tri druhy zvarov. Rozdielnosť je zrejmá z obrázkov.

1) Zvary čelné obr. 83a

2) Zvary bočné obr. 83b

3) Zvary šikmé obr. 83c

63
 C) Rozdelenie zvarov podľa účelu:

1) Zvary nosné - slúžia na prenos zaťaženia

2) Zvary upínacie - slúžia k vzájomnému spojeniu častí v priebehu

technologického procesu

3) Zvary tesniace - slúžia k utesneniu nádob, krytov a pod.

3.2.2. ROZBOR VOĽBY DOVOLENÉHO NAMÁHANIA ZVAROV

U zvarov je nutné v prvom rade skúmať či je namáhanie statické, alebo

dynamické, pretože voľba dovolených napätí pre zvary závisí predovšetkým na druhu
namáhania, na mechanických vlastnostiach základného materiálu, na prevedení zvaru,
na spoľahlivosti s akou je možné zistiť skutočné prevádzkové zaťaženie a na
dôkladnosti kontroly zvaru.

64
A) Dovolené namáhanie pri statickom zaťažení:

1, u tupých zvarov bude platiť:  zv ,D  k   zákl .mat ,D

2, u kútových zvarov STN pripúšťa len napätie v šmyku τ :

 zv ,D  k   zákl.mater ,D

Koeficient k môže nadobudnúť hodnoty:

k = 0,6 – pre ručné zvary bez akejkoľvek kontroly

k = 0,7 - pre ručné zvary

k = 0,8 - pre poloautomatické jednovrstvové zvary

k = 1 - pre automatické jednovrstvové zvary a pri dokonalej kontrole

Ostatné napätia σ, τ, volíme v tom istom pomere.

B) Dovolené namáhanie pri dynamickom zaťažení.

Pri dynamickom zaťažení zvarov je voľba dovoleného namáhania veľmi zložitá.

Závisí jednak na prevedení a opracovaní zvarov a ich konštrukčnej úprave.

Mnohí autori sa zaoberali zisťovaním dovoleného namáhania kútových zvarov.

Zisťovali sa Wohlerove krivky pre rôzne druhy zvarov a pre rôzne prevedenia
zvarov. Celkove môžeme povedať, že pre dynamické namáhania sa hodia len tupé
zvary s prevareným koreňom a prebrúseným povrchom. V súčasnosti sú známe tri
spôsoby zistenia dovoleného namáhania pri dynamickom zaťažení a to:

1. Použitie zmenšovacieho súčiniteľa pri namáhaní na únavu.

2. Použitie Erker - Thumovho diagramu.

3. Skúšky in natura.

3.2.3. URČENIE ROZMEROV A NAMÁHANIA ZVAROV

Pretože výpočet zvarov úzko súvisí s návrhom, technologickým postupom

a pevnostným výpočtom celej konštrukcie, musíme venovať náležitú pozornosť
komplexnému prístupu pri návrhu konštrukcie.

65
 Zo známych síl a momentov vo zvarenci určíme obvyklými metódami pružnosti
a pevnosti dovolené napätia navrhovaného zvaru.

A. Tupé zvary

U tupých zvarov sa hrúbka zvaru väčšinou zhoduje s hrúbkou zváraného

materiálu. Pri výpočte tupých zvarov neberieme ohľad na druh zavru (I, V, X, U atď.)
a predpokladáme pri výpočte, že vo zvare je rovnaký priebeh napätia ako
v základnom materiáli. Keď spájame plochy nerovnakých hrúbok je pre výpočet
rozhodujúca hrúbka tenšieho plechu (obr.84).

Napätie v tupom zvare pri namáhaní ťahom, alebo tlakom je:

F
  D
s l

Do dĺžky zvaru l počítame len tú časť, ktorá má predpísaný prierez. Obvykle

z dôvodov, že začiatok a koniec zvaru má menší prierez, odpočítame zo skutočnej
dĺžky zvaru dvojnásobok hrúbky zvaru. Keď je tupý zvar namáhaný šmykovou silou
Ft je stredná hodnota šmykového napätia vo zvare

Ft
   D
s l

Keď je tupý zvar namáhaný ohybovým momentom Mo v krajných vláknach vzniká

normálové napätie

Mo
  D
Wo

66
 Pri výpočte šikmých tupých zvarov (obr.85) rozkladáme silu F na zložku
normálovú Fn namáhajúcu zvar na ťah

Fn  F  cos 

a na silu namáhajúcu zvar na šmyk

Ft  F  sin 

Napätie vypočítané od síl Fn, Ft sčítame podľa niektorej hypotézy pre výpočet
porovnávajúceho napätia  por.

B. Rohové a kútové zvary

Za nebezpečný prierez kútového zvaru sa považuje o výpočte prierez S určený

výškou rovnoramenného trojuholníka a = 0,7 .t. Napätie v nebezpečnom priereze
čelného kútového zvaru môžeme rozložiť na zložku normálovú  a na
tangenciálnu  . Vzhľadom na to, že pevnosť ocele v šmyku je nižšia ako pevnosť
v ťahu počítajú sa kútové zvary na základe dohody len na šmyk. Šmykové napätie τ
v kútovom zvare sa určuje bez zreteľa na druh a spôsob zaťaženia.

Keď je kútový zvar zaťažený ťahovou, alebo šmykovou silou za predpokladu

rovnomerného rozloženia napätia v priereze zvaru je napätie (obr.86).

F
    zv ,D
0 ,7  t  l

67
kde: τ - šmykové napätie vo zvare [ N. m-2 ]

F - pôsobiaca sila [ N ]

l - dĺžka kútového zvaru [ m ]

t - šírka kútového zvaru [m]

Pri výpočte zváraného spoja namáhaného ohybovým momentom Mk je

rozhodujúci prierezový modul nebezpečného prierezu sklopeného do roviny
pripojenia.

Naznačíme výpočet niektorých zvarovaných spojov vyhotovených kútovými

zvarmi. Preberieme len tie prípady ktoré sú špecifické.

a) Pripojenie pásu s rôznymi hrúbkami kútových zvarov (obr.87). Výpočtová hrúbka

zvaru t (ak dĺžka zvarov je rovnaká):

t1  t2  t3    tn
t
n

kde n je počet zvarov s rôznymi hrúbkami. V prípade, že hrúbka zvarov je

rovnaká, môžeme dĺžku zvarov počítať nasledovne:

l  l1  l2  l3    ln

68
Všeobecný vzorec pre výpočet šmykového napätia bude:

F
   0 ,7  1   zákl .mater.D
0 ,7   ti  li

b) Pripojenie konzoly kútovými zvarmi (obr.88). Pri riešení úlohy postupujeme tak, že
najprv rozložíme silu F do vertikálnej a horizontálnej zložky. Potom zistíme
priebeh vonkajších síl, momentov a zistíme napätie.

Fv  l Fh  e
1. Od ohybu 1  2 
1 1
2   b 2  0 ,7  t 2   b 2  0 ,7  t
6 6

Fv
2. Od posúvajúcej sily Fv pri s1 = s2 3 
2  b  0 ,7  t 

Pri s1 < s2 vzniká vyššie napätie v krajných polohách, preto tuhosť obidvoch
zvarencov má byť rovnaká.

Fh
3. Od Fh na ťah 4 
2  b  0 ,7  t 

Výsledné napätie vo zvare bude

v   1   2   4 2   32  0 ,65  0 ,7    D
Je to výsledné (maximálne) napätie v bode I.

69
 c) Pripojenie uholníka kútovými zvarmi (obr.89). Pre rozmiestnenie zvarov musí
platiť podmienka, aby sa výslednica síl, ktorú zvary prenášajú kryla s osovou
silou prechádzajúcou ťažiskom prúta. Postupujeme obdobne ako u nosníka na
dvoch podperách pri výpočte reakcií. V našom prípade platí

F2  l  F  e1 pričom e1, e2  e1, e2 profilov

a súčasne platí F2  F1  F

Z týchto rovníc o dvoch neznámych vypočítame F1 a F2. Keď poznáme sily F1,
F2, potom napätia od týchto síl vypočítame

F1 F2
1    zv ,D 2    zv ,D
0 ,7  t  l1 0 ,7  t  l2

Vzhľadom na to, že τ1 a τ2 majú byť rovnaké, vypočítame potrebné dĺžky l1 a l2

pre známe hrúbky zvarov t.

d) Konzola z U profilu pripojená zvarmi (obr.90). V tomto prípade zistíme veľkosť

sily F1 z podmienky:

 l t
2   F1   F e
 2 

Z toho vypočítame silu F1. Zvar bude namáhaný na šmyk od sily F1 a od

(polovičnej) posúvajúcej sily F/2. Celková sila pripadajúca na jeden zvar je

F F F
1  2
1
 F1 a teda napätie   zv ,D
2 S zv

70
e) Výpočet zváraného nosníka I (obr.91). Zvar je namáhaný šmykovým tokom.

FT ,m ax  U x
q
Ix
[ N.m ] 1

q l
Pričom maximálna posúvajúca sila FT,max FT ,max 
2

h s 
Statický moment hornej pásnice Ux U x    2   b  s2
2 2 

Moment zotrvačnosti celej plochy Ix k osi (Steinerova veta).

1  h s2  
2

Ix    2
i
1
12

I x ,i  Si  a   s1  h  2    b  s2  b  s2     
3 3

 12  2 2  

Sila pripadajúca v smere šmykového toku na jeden rozstup je:

F  q t

F F
pričom platí  zv     zv ,D
2  S zv 2  0 ,7  t   l 

C. Dierové zvary

U dierových zvarov kontrolujeme spravidla šmykové napätie. Nebezpečný

prierez je v navarovanej ploche na prípojnej súčiastke. V otvore malého priemeru sa
veľmi zle zvára a nemôžeme zaručiť dobré pripojenie nebezpečného prierezu a preto
uvažujeme len jeho časť. Dierové zvary sa nehodia na dynamické namáhanie.

D. Bodové zvary

Rozmery bodových zvarov sa neurčujú výpočtom, ale empiricky a pomocou

overovacích skúšok. Únosnosť týchto zvarov závisí od rôznych faktorov, ktorých
vplyv na pevnosť spoja nemožno spoľahlivo zistiť.

Na obr. 92 je zobrazený vhodný a nevhodný príklad privarenia výstuhy. Na

obr.93 sú zobrazené možnosti použitia bodových zvarov.

71
72
 3.3. LEPENÉ SPOJE

Lepenie je progresívny spôsob nerozoberateľného spojovania pevných

materiálov. Oproti klasickým metódam t.j. nitovaniu (oslabuje nosný prierez) alebo
zváraniu (vyvoláva pnutie a deformácie) poskytuje lepenie zaujímavé konštrukčné
možnosti a dovoľuje získať spoje takých vlastností, ktorých by nebolo možné
dosiahnuť bežnými metódami spájania.

Kritérium pevnosti lepených spojov je ich súdržnosť, ktorá má dosahovať

hodnôt spojovaného materiálu. Dobrých výsledkov bolo dosiahnuté s epoxidovými
živicami vytvrdzovanými pri teplote 180  200oC.

Únosnosť lepeného spoja je závislá na vnútornej pevnosti lepidla (kohézia) a na

priľnavosti (adhézia).

Ako vzniká lepený spoj. Vyvolanie špecifickej adhézie medzi dvoma tuhými
materiálmi bez toho, aby sme použili lepidlo, by predpokladalo, že spájané plochy
budú k sebe priblížené na molekulárne vzdialenosti, t.j. na menej ako 3 x 10-10 m.
Splnenie tejto podmienky je prakticky nemožné, pretože by vyžadovalo kontaktné
plochy absolútne rovné, absolútne hladké, absolútne rovnobežné a čisté.

Podstatne ľahšie vzniká relatívna adhézia medzi povrchmi pevných a tekutých

látok. Kvapalina sa dobre prispôsobí nerovnostiam povrchu pevnej hmoty a dokáže z
mikropórov povrchu pevnej hmoty vypudiť väčšinu absorbovaných plynov. Je však
nutné, aby kvapalina daný povrch dobre zmáčala (rozlievala sa po ňom), čo súvisí s
niektorými fyzikálno-chemickými predpokladmi. Ak zistíme, aby kvapalina stuhla v
okamihu, keď došlo k zmáčeniu stykových plôch stáva sa lepidlom.

Druh lepidla môžeme správne vybrať iba za predpokladu, že dobre poznáme

materiál, ktorý má byť lepený. Adhézia k podkladu nie je jediným kritériom pre výber
lepidla. Lepidlá, ktoré prichádzajú z tohoto hľadiska do úvahy, je nutné znova
hodnotiť podľa toho, aké vlastnosti od spoja požadujeme, napr. podľa odolnosti voči
dynamickému, tepelnému a chemickému namáhaniu. Ak nie je možné dosiahnuť vo
všetkých smeroch optimálnych hodnôt, je nutný kompromis.

Lepenie kovov nám umožňuje odľahčiť konštrukčné sústavy. Táto technológia

umožnila výrobu nových konštrukčných materiálov, napr. sendvičových panelov s
kovovými voštinami (použitie v leteckom priemysle) alebo tzv. plošných

73
viacvrstvových spojov, ktoré sú dôležitým prvkom prístrojovej miniaturizácie v
slaboprúdovej technike. Veľkou prednosťou technológie lepenia je, že vylučuje vznik
elektrolytickej korózie medzi dvomi rôznymi kovmi a tlmí chvenie konštrukcie.
Lepenie je tiež lacnejšie ako letovanie a zváranie.

Má však aj nevýhody, ku ktorým patrí náročná úprava stykových plôch,

náchylnosť spojov k tečeniu pri dlhodobom namáhaní za vyšších teplôt.

Kovy sú materiály nepriepustné pre plyny, vyznačujú sa dobrými adhéznymi

vlastnosťami a vysokou tepelnou odolnosťou ktorá dovoľuje aplikáciu lepidiel za
normálnej aj zvýšenej teploty.

Lepeniu v leteckom priemysle je venovaná mimoriadna pozornosť ako metóde

doplňujúcej alebo úplne nahrádzajúcej tradičné zváranie, nitovanie alebo
skrutkovanie. Pre konštrukciu sú lepené spoje príťažlivé najmä preto, že umožňujú
znížiť celkovú hmotnosť lietadla, zachovať nosný prierez nosníkov a rovnomerne
rozdeliť dynamické namáhanie.

Pre konštrukčné lepenie dreva prežívajúce vo výrobe vetroňov sa používa

dvojzložkových lepidiel fenolických a fenol-rezorcínových.

Lepenie v automobilovom priemysle. Bežne sa lepia gumové tesnenia na kov a

čalúnické materiály v interiéri vozidla a to najmä roztokovými lepidlami na báze
chloroprénového kaučuku.

Novšie je upevňovanie brzdového obloženia, ktoré postupne nahradilo klasické

nitovanie. Ako náhrada spájky pri vyrovnávaní povrchov karosérií sa uplatňujú tmely
na báze epoxidových polyesterových živíc. Skúšajú sa špeciálne epoxidové lepidlá
pre priame nalepovanie vzpier a výstuh, ktoré zaisťujú vznikajúcu súdržnosť spoja.

Lepenie v elektrotechnike. Pre elektrotechnický priemysel majú zvláštny

význam epoxidové živice v rôznych aplikačných formách, ako odlievacie hmoty, laky
i ako lepidlá.

Epoxidové lepidlá (obyčajne zahustené minerálnymi plnidlami) slúžia k lepeniu

kovových, porcelánových a bakelitových súčastí elektrotechnických zariadení, napr.
kondenzátorov, cievok, relé, odporov. Epoxidové lepiace fólie na sklenných textíliách
(označované ako Pre-preg) slúžia k výrobe viacvrstvových spojov.

74
 Výpočet lepených spojov. Lepené spoje vykazujú veľkú únosnosť pri zaťažení
šmykom. Veľmi zle znášajú ťah. Preto ich tvarujeme tak, aby bol spoj zaťažený
výhradne šmykom.

Lepený spoj je zaťažený silou F (obr.39a). V tomto prípade (za predpokladu, že

materiál pásnic je nepružný) sa oba dielce posunú o dĺžku e. Ak platí pre lepidlo
Hookov zákon je v celej dĺžke spojenia l napätie τ rovnaké.

Spojovací materiál je však pružný a preto skutočnosti sa bude približovať viac

situácia znázornená na obr.93b. Vzhľadom na rôzne deformácie budú v spoji i rôzne
napätia. V strede bude posunutie emin a na krajoch posunutie emax.

Špičky napätí  1 ,  2 , majú nepriaznivý vplyv na únosnosť spoja.

Koncentrácii napätí na krajoch preplátovaného spoja sa zvyšuje pôsobením momentu
ktorý vyvoláva dvojica síl F. Základná výpočtová rovnica vychádza zo stredného

napätia  rovnomerne rozloženého po celej dĺžke spoja a porovnávame ho

s dovoleným napätím  D 

F p
 D D 
bl k

k - bezpečnosť ( k = 3 )

75
Z uvedeného vzťahu môžeme vypočítať plochu lepeného spoja

F
bl 
D

Ak má lepený spoj mať rovnakú únosnosť ako nosný prierez lepených častí musí
platiť

Rm
s  b  Rm  l  b   p l  s
p

l – dĺžka, Rm - statická pevnosť v ťahu pre spojovaný materiál

Pokusy ukázali tieto hodnoty  p

Oceľ  p  23  54 106 Pa

hliník  p  24  57  106 Pa

pre dynamické namáhanie  p ,dyn   p  0 ,3

Z uvedeného rozboru vyplýva, že k prasknutiu spoja môže dôjsť i za

predpokladu, že stredné napätie    D (keď špičková hodnota napätia prekročí
hodnotu dovolenému napätia).

76