Bájky

Bocian a vlk
Raz sa jeden pahltný vlk tak rýchlo napchával, že sa mu zapichla do hrdla
ostrá kosť. Myslel si už, že zahynie, lebo ani kričať o pomoc nemohol. Mal
však šťastie. Dal znamenie bocianovi, ktorý neďaleko žaby lovil, aby mu
pomohol dajako. Bocian sa zľutoval, keď videl nešťastného vlka a vytiahol
mu kosť z hrdla koncom svojho dlhého tenkého zobáka. „Istotne si zaslúžim
skvelú odmenu za takú službu, ktorou som ti život zachránil,“ oslovil bocian
vlka, ktorý už polapil dych.
Pri slove odmena však vlka strašná zlosť pochytila: „Ty nevďačník! Pokladaj si za odmenu,
že si spolu s kosťou aj vlastný zobák vytiahol bez nehody z mojej papule.“
Rýchlo veru nevďačný vlk zabudol, že ešte pred chvíľou ho smrť obchádzala.
Vyceril na bociana zuby a už ho nepustil k slovu: Prac sa mi z očí, nech ťa už nikdy viac
nevidím!“

Ponaučenie: Nečakaj, že dobro sa vždy dobrým odpláca.

Havran a lišiak
Na konári vysokého stromu sedel raz havran a držal v zobáku hodný kus syra.
Jeho lahodná vôňa prilákala k stromu starého lišiaka. Keď zbadal, že havran
privysoko sedí, žeby sa ho zmocniť mohol, zastal pod stromom.
„Dobrý deň ti želám, kráľ havranov! Dnes si výnimočne pekný. Tvoj pohľad
ma priam očaril. A ak máš taký nádherný aj hlas, si v tomto lese vtákom
najvznešenejším!“
Havran polichotený toľkými poklonami hneď a zaraz chcel lišiakovi dokázať, že nielen šaty,
ale hlas je hodný titulu kráľovského.

Otvoril hneď zobák doširoka a syr mu z neho vypadol.

Kým niečo stihol zakrákať, syr už držal lišiak v papuli a havranovi hovorí:
„Vďaka za ten syr a vedz, že každý lichotník žije na účet svojich poslucháčov. Toto poučenie
je vzácnejšie ako tvoj syr.“
Havran si zahanbene v duchu prisahal, že si už odteraz dá dobrý pozor na lichôtky.

Ponaučenie: Ten, kto druhého príliš vychvaľuje, zväčša nemá úprimné úmysly.
Páv a bohyňa
Vybral sa nespokojný páv ku chrámu posťažovať sa bohyni: „Spev, ktorým si
ma obdarovala, je nepekný a škrekľavý, nikomu sa nepáči. Zato však spev,
ktorým si obdarila toho malého, nepekného a chudučkého slávika, je taký
hladký, že práve on každý rok jar víta.“
Bohyňa sa na páva nahnevala: „Ty žiarlivec jeden, ty máš byť predsa ticho!
Vari závidíš slávikovi jeho hlas? Pozri sa na seba, do čoho som ťa zaodela.
Máš perie nádherných farieb, korunku na hlave a prekrásny chvost. Príroda naozaj nepozná
väčšieho parádnika!“ Potom mu však pokojne vysvetlila: „Nemôže mať každý všetko.
Bohovia vás obdarili rôznymi vlastnosťami: jedni sú mocní, iní vynikajú veľkosťou. Orol má
mocné krídla, havran predpovedá budúcnosť, vrana upozorňuje na nešťastie. A všetci sú so
svojim hlasom spokojní. Prestaň nariekať! Inak ti za trest odoberiem krásne perie.“

Ponaučenie: Aj v túžbach treba poznať hranice – nemožno mať všetko.

Poľovník a lev
Krajinou sa muž ponevieral, čo sa za poľovníka vydával.
Rozprával každému, koho stretol, že loveckého psa vzácnej rasy stratil.
Myslel si, že sa potravou hladného leva jeho pes stal.
Keď zbadal oddychovať pastiera so stádom oviec pod stromami, zamieril
hneď k nemu. „Nevidel si tu leva v okolí?“ vyzvedal bez pozdravu.
Ani na odpoveď nečakal a hneď sa zastrájal: „Určite on mi zožral psa. Za to
mu poriadnu príučku uštedrím!“
„Ľahko nájdeš leva, pod tým veľkým stromom oddychuje v tráve,“ odvetil pastier a ukázal na
neďaleko rastúci košatý strom. „Lev je mocný, ja som s ním radšej uzavrel dohodu. Každý
mesiac mu darujem jedného barana a on ma nechá prejsť aj so stádom za krajinu,“ vysvetľuje
pastier.
Ani nedopovedal, a už zbadali leva, ako sa k nim zakráda. Dohoda – nedohoda, vôbec sa veru
lev nesprával priateľsky. Zlostne vrčal a podchvíľou ceril zuby. Namiesto príučky, na ktorú sa
poľovník zastrájal, zrazu kričí. „Rata! Pomoc!“ A vyľakaný sa na strome ukryl.

Ponaučenie: Nevystatuj sa, keď si nie odvážny.