Syntax ako jazykovedná disciplína

• gréc. syntaxis
➢ predpona syn-: „spolu“
➢ taxis: „usporiadanie, zoradenie, poradie“
➢ slovenský preklad: skladba
• náuka o syntaktickej rovine jazyka
• opisuje:
1. ako sa skladajú správne vety a ich časti
2. ako sa skladajú vety do súvetí

Syntaktický systém jazyka

 Syntaktické jednotky
 VČ
 syntagma
 polovetná konštrukcia
 veta
 súvetie
 Syntaktické vzťahy a konštrukčne pravidlá
 uplatňujú sa vnútri syntaktických jednotiek
 Syntaktické prostriedky
 využívajú sa pri uplatňovaní syntaktických vzťahov

Delenie syntaxe
• syntagmatika
• vetná syntax
• polovetná syntax (doplnok, prístavok, prívlastková polovetná konštrukcia)
• súvetná syntax
• textová (nadvetná) syntax

Syntax v systéme jazykových rovín

• medzi čisto jazykovými rovinami stojí najvyššie
• najužšie súvisí s morfológiou
➢ syntax + morfológia = gramatika jazyka

1
 ➢ morfológia opisuje slovo ako samostatnú jednotku
➢ syntax zaujíma slovo ako komponent konštrukcie
➢ tvary ohybného slova predurčujú jeho syntaktickú funkciu vo vete
- neohybné SD nemajú žiadnu syntaktickú funkciu vo vete

Syntax v systéme jazykových rovín

• Lexikálna rovina
➢ syntaktické konštrukcie sa opierajú o lexikálny význam slov
➢ napr. z koľkých záväzných komponentov sa bude skladať veta, závisí od lexikálneho významu slovesa, resp. od jeho intenčného typu
• Fonická rovina
➢ suprasegmentálne prostriedky (melódia, pauza, vetný prízvuk a dôraz)
• Štylistická rovina
➢ štylistika využíva konštrukcie s ohľadom na ich plánovaný účinok (iné konštrukcie sa použijú v oznámení, iné v rečníckej otázke a pod.)

Veta ako predmet syntaxe

• stavba a štruktúra viet sa v syntaxi skúma:
➢z hľadiska gramatického: o gramatickú štruktúru vety tvoria syntaktické vzťahy medzi VČ, ako aj morfologické prostriedky, ktorými sa VČ
vyjadrujú (Otec [Po] číta [Pr] noviny [Pd].)
➢z hľadiska sémantického: o sémantickú stavbu vety tvoria významové vzťahy medzi prísudkom a komponentmi, ktoré sú s ním sémanticky
späté (Otec číta noviny: A – D – P)
➢z hľadiska komunikačnej funkcie vety: o s akým cieľom hovoriaci alebo píšuci vetu použil (oznámenie, otázka, rozkaz, zákaz, prosba, návrh...)

Veta
• základná jednotka syntaktickej roviny jazyka (i jazyka vôbec)
• elementárna komunikatívna jednotka
• vetou ako jednotkou reči hovoriaci/píšuci vyjadruje svoj komunikačný zámer alebo postoj k mimojazykovej skutočnosti
• samostatná predikatívna konštrukcia s uceleným významom, intonačným vymedzením a s gramatickým usporiadaním členov
• gramatickú stavbu vety možno zachytiť vzorcom: Otec číta noviny: Nnom – VF – Nak

Vlastnosti vety
• má nejaký vecný obsah
• vyjadruje sa ňou určitá komunikačná funkcia
• má ustálenú gramatickú stavbu
2
 ➢usporiadanie jej komponentov zodpovedá gramatickým pravidlám daného jazyka
má viaceré stránky:
 obsahovú – vypovedá o niečom zo skutočnosti, je to relatívne ucelená myšlienka
 gramatickú – je organizovaná gramatická štruktúra s jedným predikačným jadrom
 intonačnú – je vydelená osobitnouu koncovou pauzou hovoriaceho a jeho postoje

Veta a výpoveď
Jazyk – reč
• jazyk
➢ abstraktný systém jazykových prostriedkov a pravidiel ich používania
• reč
➢ realizácia jazykového systému v dorozumievacej situácii

Veta – výpoveď
• veta
➢ jednotka „jazyka“
➢ elementárna syntakticko-sémantická jednotka jazykového systému
• výpoveď
➢ jednotka „reči“
➢ veta zakotvená v konkrétnej komunikačnej situácii, pričom plní určitú komunikačnú funkciu
➢ výpoveď zahŕňa aj súvetia: Keby pršalo, na prechádzku nepôjdeme

Vlastnosti výpovede
• výpoveď je vždy situačne zakotvená
• v dôsledku situačnej zakotvenosti sa veta ako gramatická schéma vo výpovednej realizácii modifikuje:
➢Kto prišiel? – Peter. (elipsa prísudku)
• poradie komponentov výpovede závisí od konkrétnej situácie:
➢Môj brat študuje fyziku. – Fyziku študuje môj brat. – Môj brat fyziku (naozaj) študuje.
• len pri výpovedi môžeme zisťovať, s akým zámerom bola vyslovená

Štruktúra výpovede

• 2 základné zložky
3
  informatívna (vecný, propozičný obsah)
 pragmatická (závery a postoje)

PROP : ZÁM (OZN – VÝZ)

VÝPOVEĎ --> : POST (HODN:
KONT klad. – záp.)
VETA --> Nnom – VF – Nak ; Nnom – VF – Ndat – Nak

Modálna stavba viet

1. postojová modálnosť
➢ na základe nej rozoznávame 4 komunikačné typy viet (oznamovacie, opytovacie, rozkazovacie, želacie)
2. istotná modálnosť
➢ hovoriaci vyjadruje istotu o stupni platnosti svojej výpovede (uplatňuje sa len v oznamovacích a opytovacích vetách)
➢ hlavným prostriedkom sú tu hodnotiace častice na osi áno – nie (iste, zrejme; asi, možno; sotva, nepriam...)
3. voluntatívna (voľová) modálnosť
➢ hovoriaci vyjadruje, či pokladá dej za nevyhnutný, možný...
➢ táto modálnosť sa vyjadruje modálnymi slovesami a modálnymi vetnými/obsahovými príslovkami

Typy viet
• vety sa typologicky vymedzujú vzhľadom na ich modálnu a gramatickú stránku
• rozlišujú sa vety:
 podľa komunikačnej funkcie (platnosti) – podľa postoja hovoriaceho ku skutočnosti a podľa jeho komunikačného zámeru – tzv. modálne,
resp. komunikačné typy viet
 podľa gramatickej stavby – tzv. gramatické typy viet

Komunikačné typy viet

• pri klasifikácii viet podľa ich komunikačnej funkcie vychádzame:
➢ zo vzťahu autora k mimojazykovej skutočnosti, o ktorej vypovedá
➢ z jeho vzťahu k adresátovi
• v školskej praxi sa táto klasifikácia označuje ako vety podľa obsahu
• rozlišujú sa tu vety nevýzvové a výzvové

I. Nevýzvové vety

4
• vzťahujú sa na funkčnú oblasť oznámenia
• ich hlavnou funkciou je odovzdať adresátovi informáciu
1. oznamovacie (enunciatívne) vety
➢ majú oznamovaciu komunikačnú funkciu (v rámci nej sa môžu rozlišovať špecifickejšie funkcie, napr. konštatácia, správa, upozornenie,
domnienka, námietka, protest, sľub, súhlas...)
➢ indikatív/kondicionál VF + konkluzívna kadencia: Skúšku ste urobili. – Taký výsledok by ho potešil.
➢ pri citovom zaujatí hovoriaceho sa používa stúpavo-klesavá kadencia (zvolacie vety): Prijali ma! – Konečne sme vyhrali!
➢ v niektorých prípadoch sa na oznámenie používajú explicitné jazykové výrazy (tzv. performatívne slovesá): Oznamujeme vám, že
plánovaný zájazd sa neuskutoční. – Tvrdím, že to nie je pravda!

II. Výzvové vety

• ich cieľom je vyzvať adresáta na nejakú činnosť – rečovú (opytovacie vety) alebo nerečovú (rozkazovacie vety)
• k výzvovým vetám patria aj želacie vety, ale tie sa nevzťahujú na konkrétneho adresáta, ale priamo na mimojazykovú skutočnosť (Kiež by už
prestalo pršať!)

II. Výzvové vety (opytovacie vety)

2. opytovacie (interogatívne) vety
➢ hovoriaci adresuje prijímateľovi výzvu s tým cieľom, aby mu poskytol žiadanú informáciu
a) zisťovacie otázky: o hovoriaci apeluje na poslucháča, aby obsah jeho výpovede potvrdil alebo poprel o indikatív/kondicionál VF +
antikadencia: Ideš na prednášku?/Urobil som skúšku?
b) dopĺňacie otázky: o hovoriaci žiada poslucháča, aby jeho výpoveď doplnil o opytovacie zámeno + indikatív/kondicionál VF + klesavá
kadencia: Kto chýba? Čo by ste si želali?

3. rozkazovacie (imperatívne) vety

➢ vyjadrujú výzvu adresovanú prijímateľovi, aby realizoval/nerealizoval nejakú činnosť
➢ imperatív + klesavá kadencia
➢ v písomnom prejave sa na konci viet vyjadrujúcich (naliehavý) rozkaz alebo zákaz píše výkričník (označuje zvolaciu intonáciu): Všetci
rýchlo vystúpte! Prestaňte sa medzi sebou rozprávať!
➢ rozkaz alebo zákaz možno vyjadriť aj neurčitkom alebo mennými výrazmi (Stáť! Neodchádzať! Ticho! Vodu! Rýchlo!)

4. želacie (dezideratívne) vety

➢ hovoriaci sa neobracia na adresáta ako na uskutočňovateľa svojho želania: Keby prestalo fúkať!
➢ želacia častica + kondicionál + klesavá kadencia
5
 ➢ častice: bárs/bár, kiež, kiežby, aby, žeby, keby, čoby, bodaj, bodaj by...
a) reálne želacie vety: vyjadrené želenie je priaznivé pre adresáta (alebo pre hovoriaceho) Aby si sa šťastlivo vrátil! Keby sa mi podarilo tú
skúšku urobiť!

b) nereálne (nesplniteľné) želacie vety: vyjadrujú také želanie, ktoré sa už nedá uskutočniť; keby (len keby, bodaj, kiež) + podmieňovací
spôsob minulého času
Keby som tam radšej nebol šiel! Kiežby som bol ostal doma!

Kladné a záporné (negatívne) vety

• platnosť výpovede sa najzreteľnejšie mení záporom
• záporná veta vyjadruje opak kladnej
1) vetný zápor (vetná negácia)
➢záporná predpona ne- + VF: Nestihol som vlak. – Nebol by som mu to povedal, keby ma o to nepožiadal.
2) členský zápor (členská negácia)
➢záporná častica nie + člen, ktorého sa zápor týka: Test sa nám nie celkom vydaril.
• v slovenčine je gramatikalizovaný tzv. dvojitý zápor: Nikto to nevedel.

Gramatické typy viet

• z hľadiska gramatickej stavby sa vety delia podľa spôsobu vyjadrenia gramatického jadra:
➢ ak je gramatické jadro vyjadrené slovesom v určitom tvare (verbum finitum – VF): slovesné vety (Učiteľ chváli žiaka.)
➢ ak je gramatické jadro neslovesné, t. j. menné v širokom zmysle slova: neslovesné vety (Kontrola cestovných lístkov! Strašné! Výborne!)

Slovesné vety
• gramatickým jadrom je sloveso v určitom tvare (VF), ktoré je nositeľom najmä predikačných kategórií spôsobu a času
 Vedci riešia závažnú vedeckú úlohu.
 Lietadlo letí vysoko.
 Prší.
• delia sa podľa toho, či VF vyžaduje syntaktickú pozíciu podmetu (dvojčlenné vety), alebo ju nepripúšťa (jednočlenné vety)

Dvojčlenné vety (DV)

• ich gramatické jadro má dva členy: podmet a prísudok (prisudzovací sklad)
• prísudok je vyjadrený slovesom v určitom tvare, ktoré okrem predikačných kategórií spôsobu a času vyjadruje aj zhodu s podmetom v osobe, čísle,
príp. aj v mennom rode (kongruenčné kategórie): Žiak napísal úlohu dobre. – Žiačka napísala písomku na jednotku.
• DV sa rozlišujú podľa toho, či je podmet vety činiteľom deja, alebo ním nie je:
6
 ➢ aktívne (agentné) vety: podmet vety je činiteľom deja: Parlament schválil zákon.
➢ pasívne (deagentné) vety: podmet vety nie je činiteľom deja: Zákon bol schválený parlamentom.

Pasivizácia (deagentizácia) DV
• deagentné (pasívne) vety možno v slovenčine odvodiť iba od tých agentných (aktívnych) viet, ktoré majú prísudok vyjadrený činnostným
prechodným slovesom (slovesom z 1. IT):
➢Dekan našej fakulty vyznamenal študentov s najlepším prospechom. → Študenti s najlepším prospechom boli vyznamenaní dekanom našej
fakulty.
➢Kuchárky vydávajú obedy od dvanástej do druhej. → Obedy sa vydávajú od dvanástej do druhej.

Pasívne DV v slovenčine
• v slovenčine máme dva druhy pasívnych viet:
a) vety s opisným pasívom: Žiak bol vyvolaný učiteľom.
b) vety so zvratným pasívom: Obchody sa otvárajú o ôsmej
• obidva typy pasív umožňujú odsunúť činiteľa deja z pozície podmetu:
➢ Murári opravujú dom. – Dom sa opravuje.
➢ Parlament schválil zákon. – Zákon bol schválený (parlamentom).

7
Jednočlenné vety (JV)
• ich gramatické jadro je nerozčlenené: má iba jeden člen – vetný základ (VZ)
• VZ je nositeľom iba predikačných kategórií (spôsobu a času), ale nie kongruenčných kategórií (VF sa totiž nespája s podmetom, s ktorým by sa
zhodovalo v osobe a čísle)
• slovesný tvar je v neosobnom tvare (3. os. sg. neutra): Sneží. (Snežilo. Bude snežiť.)

Typy JV
• JV s plnovýznamovým slovesom vo funkcii VZ klasifikujeme podľa toho, či význam slovesa nepredpokladá nijakého činiteľa, alebo ho
predpokladá:
1. BEZAGENTNÉ JV:
a) bezagentné JV, ktorých sloveso vo funkcii VZ nemá pri sebe nijaký záväzný komponent: Prší. (Vonku prší.) Mrholí. Sneží. Ochladilo sa.
8
 b) bezagentné JV, ktorých sloveso vo funkcii VZ má pri sebe záväzný komponent (predmet alebo príslovkové určenie):
 Smädí ma. Škriabe ma v hrdle. Susedu strašilo. Mátalo ju. Privalilo ho (v lese).
 ide o dačo, neostalo pri dačom, (ne)záleží na dačom...
 vety Zatmelo sa mi pred očami. Zaľahlo mi v ušiach... majú záväzný komponent príslovkové určenie miesta
1. DEAGENTNÉ JV:
 ich VZ sú neosobné tvary pôvodne osobných slovies, ktoré sa tvoria z nezvratnej podoby určitého slovesného tvaru pomocou zvratného
zámena sa: robím, robíš, robí → robí sa...
 tieto vety sú zo sémantického hľadiska synonymné s dvojčlennými vetami so všeobecným podmetom: Rozprávali o tom po celej dedine.
→ Rozprávalo sa o tom po celej dedine. Písali o tom vo všetkých novinách. → Písalo sa o tom vo všetkých novinách.
 patria sem aj vety so slovesami vyjadrujúcimi psychofyziologický stav človeka, pri ktorých stojí tzv. logický (nie gramatický) subjekt v
datíve: Čká sa mi. Kýchlo sa mu. Cnie sa mi za domovom...

Dejové a dispozičné vety

• Deagentné vety (DV aj JV) sa podľa významu slovesa delia na:
1. dispozičné: Matematika sa študovala Petrovi dobre. (DV) Sedí sa mi pohodlne. (JV) Drieme sa mu. (JV)
2. dejové: Obedy sa vydávajú od dvanástej do druhej. (DV) Písalo sa o tom v novinách. (JV)

Sponové a nesponové vety

• DV aj JV možno ďalej deliť:
 ak je prísudok alebo VZ vyjadrený plnovýznamovým slovesom: nesponové vety
 ak je prísudok alebo VZ vyjadrený sponovým slovesom v určitom tvare a menným výrazom (substantívom, adjektívom, príslovkou):
sponové (slovesno-menné) vety

Sponové DV
• ich prísudok sa skladá zo sponového slovesa (gramatický komponent) a menného výrazu (obsahový komponent)
• sponové slovesá: byť, stať sa, zdať sa, javiť sa, cítiť sa, robiť sa, tváriť sa...
• sponové sloveso vyjadruje predikačné kategórie spôsobu a času
• obsahovú zložku prísudku predstavuje menný výraz
• prisponovým výrazom môže byť: ➢substantívum (Otec je učiteľ.), adjektívum (Brat je šikovný.), zámeno (Tá taška je moja.), číslovka (Náš
pretekár bol prvý.), príslovka (Sused je už na tom dobre.)

Sponové JV
• gramatické jadro JV má tiež dva komponenty:
 sponové sloveso v neosobnom tvare (3. os. sg. neutra): je/ostalo chladno, prišlo mu zle

9
  prisponové výrazy, ktoré predstavujú obsahovú časť VZ: Bolo chladno. – Bolo mu smutno.
• mennou časťou VZ je obsahová príslovka (alebo výraz príslovkového charakteru: Je mi do plaču.):
 vety so stavovou príslovkou: Je (mi) chladno. Je teplo. Bude dobre.
 vety s modálnou príslovkou (+ neurčitok): (Bolo/bude) treba sa učiť. Hodno mu veriť. Neslobodno vyrušovať.
 stavový význam majú aj konštrukcie s trpným príčastím: Už je posiate. – Už je navarené.

10
Neslovesné vety
• vety bez explicitne vyjadrenej preditácie
• ich jadrom nie je VF
• základ týchto viet tvorí meno v širokom zmysle slova (substantíva, adjektíva), neohybné slovo (príslovky, častice, citoslovcia), prípadne neohnutý
tvar (neurčitok):
1. infinitívne (neurčitkové): Počkať! Nehýbať sa!
2. substantívne: Supermarket. Mestský úrad.
3. vokatívne: Ty môj hlupáčik!
4. adjektívne: Nádherné! Strašné!
5. príslovkové: Správne. Výborne!
6. časticové: Áno. Nie.
7. citoslovné: Pst! Ach!
SYNTAGMATIKA
11
 • časť syntaxe, ktorá sa zaoberá spájaním slov vo vete
• syntagma (sklad)
 významové a gramatické spojenie dvoch alebo viacerých plnovýznamových
slov vo vete
• druhy syntagiem:
 determinatívna syntagma (určovací sklad): vysoká budova
 predikatívna syntagma (prisudzovací sklad): lietadlo letí
 koordinatívna syntagma (priraďovací sklad): brat a sestra
 z hľadiska gramatických vzťahov medzi členmi skladu možno syntagmy rozdeliť podľa opozície podraďovanie – priraďovanie:
 podraďovanie vyjadrujú: určovací a prisudzovací sklad
 priraďovanie vyjadruje: priraďovací sklad

Ktoré slová vstupujú do syntagmatických vzťahov?

 iba plnovýznamové SD
o z nich majú pre syntax zásadný význam základné slovné druhy:

 zámená a číslovky vystupujú vo funkcii podstatných mien, prídavných mien alebo čísloviek: Peter sa kvalitne pripravil na skúšku.
– Každý sa tak pripravil na skúšku.
Neplnovýznamové slovné druhy v syntaxi
• neplnovýznamové SD nevstupujú do syntagmatických vzťahov, nemajú funkciu vetných členov
 vyjadrujú syntagmatické vzťahy medzi plnovýznamovými slovami
(predložky, spojky): učiť sa na skúšku, pracovať a študovať
 modifikujú obsah vety so zreteľom na vyjadrovanie konkrétnej komunikatívnej funkcie (častice)
• citoslovcia sú slová – vety
• pomocné slovesá vytvárajú skladobný člen iba v spojení s neurčitkom (fázové, limitné, modálne) alebo s menným výrazom (sponové

12
 slovesá): začína pracovať, ide ma poraziť, musím sa učiť, otec je lekár
• združené pomenovania (Matica slovenská, vysoké napätie) a frazeologické spojenia (držať jazyk za zubami) pokladáme za jediný
syntaktický člen
determinatívna syntagma
• spojenie dvoch členov, z ktorých jeden (podradený) bližšie určuje druhý (nadradený) člen
• nadradeným členom syntagmy môže byť:
 podstatné meno: dobrý študent, slová útechy, dom pri ceste, cesta domov, túžba vyniknúť
 prídavné meno: verný tradíciám, červený od hanby, matematicky presný
 sloveso: riešiť úlohu, pomáhať priateľovi, vrátiť sa domov, cestovať do práce
 príslovka: veľmi dobre, matematicky presne
typy DS
a) jednoduchá
 tvoria ju dve plnovýznamové slová
 starý dom, variť obed, cesta späť
b) zložená
 rozvitý môže byť nadradený člen: dobré výsledky štúdia, vydarený hod diskom
 alebo podradený člen: vyriešiť ťažkú úlohu, prečítať zaujímavú knihu
 poradie určujúcich členov závisí od toho, ktorý z členov najviac špecifikuje význam nadradeného substantíva: dobré výsledky štúdia
 adjektívum dobré rozvíja celú syntagmu výsledky štúdia: dobré výsledky štúdia (= dobré študijné výsledky/Výsledky štúdia sú dobré.)

Predikatívna syntagma (PS)

• vzťah medzi členmi syntagmy, v ktorom jeden člen (prísudok) prisudzuje inému členu (podmetu) aktualizovaný (časovo a modálne
zaradený) príznak (činnosť, stav, vlastnosť)
• časová a modálna aktualizácia príznaku sa vyjadruje základnými predikačnými kategóriami: kategóriou času a spôsobu
• predikatívna syntagma vytvára jadro gramatickej stavby vety
• vetné členy, ktoré sú v prisudzovacom vzťahu, sa nazývajú základné (hlavné) VČ
• prísudok sa zhoduje s podmetom v osobe, čísle a v niektorých prípadoch (minulý čas, podmieňovací spôsob) aj v mennom rode:
13
  zhoda v osobe a čísle: študent pracuje, študenti pracujú
 zhoda v osobe, čísle a mennom rode: študent pracoval, študentka pracovala, dieťa pracovalo
• predikatívny vzťah sa realizuje dvojako:
a) pripojením plnovýznamového slovesa v určitom tvare k podmetovému substantívu: Peter sa usiluje.
b) pripojením pomocného sponového slovesa v určitom tvare a menného výrazu k podmetovému substantívu: Peter je usilovný.
Koordinatívna syntagma (KS)
• spojenie dvoch alebo viacerých syntakticky rovnocenných členov, pričom každý z nich má rovnaký vzťah k inému (nadradenému alebo
podradenému) vetnému členu
napr. trpezliví a poctiví študenti
• PS a DS sú vždy dvojčlenné (štruktúrne uzavreté)
• KS predstavuje otvorenú štruktúru – môže prijať ďalšie členy: čítať romány, poviedky, novely a básne...
Významové vzťahy členov KS
• zlučovací (kopulatívny): študovať a oslavovať
• odporovací (adverzatívny): nie oslavovať, ale študovať
• vylučovací (disjunktívny): buď študovať, alebo oslavovať
• stupňovací (gradačný): študovať, ba i oslavovať
• príčinný (kauzatívny): oslavovali, veď dobre študovali
• dôsledkový (konsekutívny): študovať, a preto i oslavovať
• prípustkový (koncesívny): študovali, a jednako neoslavovali
Formálna stránka syntagiem
• ide o prostriedky a spôsoby, ktorými plnovýznamové slová vytvárajú syntagmy

PROSTRIEDKY SPÁJANIA ČLENOV SYNTAGIEM

• syntaktické: slovosled
• morfologické:
o akú slovnodruhovú príslušnosť majú nadradený a podradený člen
o tvary ohybných slov (najmä gramatické kategórie, ktoré vyjadrujú)
o pomocné slová (spojky a predložky)
• zvukové (suprasegmentálne) prostriedky: prízvuk (dôraz), pauza, intonácia

SPÔSOBY SPÁJANIA ČLENOV SYNTAGIEM

a) zhoda (kongruencia):
 podradený člen sa tvarovo zhoduje s nadradeným členom
 uplatňuje sa v dvoch skladoch: v určovacom a prisudzovacom

14
  adjektívum ako podradený člen sa s nadradeným substantívom zhoduje v rode, čísle a páde: šikovný žiak, šikovná žiačka, šikovné dieťa –
o šikovnom žiakovi, šikovnej žiačke, šikovnom dieťati...
 zhoda nastáva aj v týchto prípadoch: mesto Nitra (v meste Nitre), rieka Hron (nad riekou Hronom) ALE: Tatran Prešov (o Tatrane
Prešov), Slovan Bratislava (o Slovane Bratislava) – v týchto prípadoch už nejde o zhodu! (teda najdôležitejšou kategóriou pri zhode je
pád)
 slovesný prísudok sa s podmetom zhoduje v osobe a čísle: Peter sa učí – žiaci sa učia...;
 pri minulom čase a podmieňovacom spôsobe nastáva zhoda aj v mennom rode: žiak sa učil – žiačka sa učila – dieťa sa učilo...
 pri slovesno-mennom prísudku sa zhoduje aj spona, aj prísudkové meno: Peter je študent.
 vykanie: Pán profesor, boli by ste taký ochotný a oznámili mi hodnotenie z predmetu?

b) väzba (rekcia):
 nadradený člen v determinatívnej syntagme určuje podradenému členu pádovú formu:
 nadradeným členom býva:
o najmä sloveso: písať list (čo písať?), dôverovať priateľovi (komu dôverovať?), spoľahnúť sa na kolegu (na koho sa spoľahnúť?)
o prídavné meno (odvodené od slovesa): veriť priateľovi – verný priateľovi, podobať sa bratovi – podobný bratovi...
o podstatné meno (odvodené od slovesa): stavať budovu – stavba budovy, hádzať diskom – hod diskom...
 podradený člen má v syntagmách s nadradeným slovesom (v niektorých prípadoch i s nadradeným adjektívom) funkciu predmetu: riešiť
úlohu, ďakovať učiteľovi; verný priateľovi, zvedavý na všetko...

c) primkýnanie (adjunkcia):
 syntaktický a sémantický vzťah členov syntagmy sa nevyjadruje morfologicky (tvarom slova), ale slovosledom a intonáciou: brat a sestra,
usilovne študovať, neprísť pre dážď, vrátiť sa do školy, túžba zvíťaziť...
 najzreteľnejšie sa primkýnanie prejavuje v určovacom sklade s príslovkou ako určujúcim (podradeným) členom syntagmy: vrátiť sa skôr,
prísť ráno, matematicky presný, cesta návrat domov...
 o primkýnanie ide aj pri spojeniach, v ktorých sa príslovkový význam vyjadruje pádom substantíva: o vrátiť sa pred večerou, vstať o
siedmej, vyjsť na ulicu...
Vetné členy (VČ)
• funkcia plnovýznamového slova
 vyplývajúca z jeho sémantických a syntaktických vzťahov k iným slovám vo vete
 významový aspekt: čo sa VČ vyjadruje (činiteľ deja, nositeľ stavu, objekt deja, okolnosť deja...)
 gramatický aspekt: akými prostriedkami sa VČ vyjadruje (napr. podmet sa vyjadruje substantívom v nominatíve)
• podľa toho, či VČ vytvárajú gramatické (predikačné) jadro vety, alebo nie, rozlišujeme:
a) hlavné VČ: podmet, prísudok, vetný základ
b) vedľajšie (rozvíjacie) VČ: predmet, príslovkové určenie, prívlastok

15
Podmet (Po)
• hlavný VČ dvojčlennej vety vyjadrený syntaktickým substantívom v nominatíve
• vyjadruje sa ním: činiteľ deja (mama cestuje), nositeľ stavu (otec šedivie), nositeľ vlastnosti (sestra je usilovná), paciens deja (spolužiak bol
vyznamenaný), príčina deja (búrka zvalila stodolu)...
• prostriedky vyjadrovania podmetu:
 syntaktické substantívum v N: Vlak vchádza do stanice. Sýty hladnému neverí. Každý druhý vystúpi z radu.
 substantívum v G: V noci napadlo snehu. Doma nebolo ani chleba, ani múky, ani cukru.
 neurčitok: Zvíťaziť nebolo jednoduché.
 vedľajšia veta: Je správne, že sa o tom hovorí. Hovorí sa, že toho roku bude dlhá zima.
• nevyjadrený Po
 v slovenčine ako flektívnom jazyku sa v štylisticky bezpríznakových výpovediach nepoužívajú zámená 1. a 2. os. vo funkcii podmetu
(Ešte chodím do školy. – Zajtra prídeš?...)
 ako Po sa nepoužíva ani zámeno 3. os., ak je Po známy z kontextu: Eva bola v kine. – Vrátila sa až o jedenástej. – Chlapci hrali futbal
skoro dve hodiny. – Boli veľmi unavení.
 osobné zámená sa vo funkcii Po používajú:
a) pri dôraze: Ja to len tak nenechám!
b) pri protiklade: Ja pracujem a on celý deň leňoší!
c) pri viacnásobnom Po: Pôjdem ja, ty a Eva.
d) ak prísudok nie je vyjadrený určitým slovesným tvarom: Ja také niečo povedať?!
• všeobecný Po
 ďalej sa zámenný Po vynecháva, keď slovesný tvar neodkazuje na konkrétnu osobu, ale má všeobecný význam (takáto osoba približne
korešponduje so slovami človek, ľudia), prísudok je v 2. os. sg. alebo pl., príp. v 1. os. pl.: Ako si ustelieš, tak budeš spať. – Zeleninu
pridáme až po zovretí polievky. – Nehovorte s vodičom počas jazdy.
• neurčitý (anonymný) Po
 prísudok je vyjadrený 3. os. pl.: Predvolali ho na daňový úrad. – Vyšetrovali ho dve hodiny.

Prísudok (Pr)
• hlavný VČ dvojčlennej vety vyjadrený slovesom v určitom tvare (VF)
• vyjadruje dej, činnosť, stav, vlastnosť, okolnosť prisudzovanú podmetu
• podľa spôsobu vyjadrenia rozlišujeme:
a) slovesný prísudok: určitý tvar plnovýznamového slovesa (Sestra študuje v Nitre.)

16
 b) slovesno-menný prísudok: určitý tvar sponového slovesa byť + menný výraz, t. j. podstatné meno, prídavné meno, zámeno, číslovka,
príslovka (Otec je robotník. – Sestra sa stala učiteľkou. – Brat je usilovný. – Slovenský tím je druhý.) ALE: Snežný človek nie je. – Horolezci
sú v Himalájach. (Ide o tvary plnovýznamového slovesa byť.)
• podľa zloženia rozlišujeme:
a) jednoduchý prísudok: jedno plnovýznamové sloveso v určitom tvare (Brat stavia dom. – Brat by staval dom. – Brat bude stavať dom.)
b) zložený prísudok: pomocné fázové alebo modálne sloveso + neurčitok plnovýznamového slovesa (Brat začal stavať dom. – Brat chce
stavať dom.)
• prísudok sa zhoduje s podmetom v osobe, čísle a v minulom čase aj v mennom rode (orol letel, lastovička letela, lietadlo letelo)
• pri viacnásobnom Po závisí tvar prísudku od:
 slovosledu (či stojí Pr pred alebo za Po)
 či sa členy viacnásobného Po podieľajú na deji rovnakou mierou alebo nie, či konajú ten istý dej spoločne
o ak stojí prísudok pred viacnásobným Po, obyčajne sa zhoduje s prvým členom viacnásobného Po: Na zastávke stál starší muž a
nejaká žena.
o ak stojí prísudok za viacnásobným Po, pričom každý z členov viacnásobného Po vykonáva tú istú činnosť, má tvar plurálu: Otec,
matka a brat išli do mesta.

Vetný základ (VZ)

• hlavný VČ jednočlennej vety vyjadrený slovesom v 3. osobe singuláru neutra (Prší. V noci snežilo. Bolo nám smutno.)
• rozlišujeme:
a) slovesný VZ: plnovýznamové sloveso v 3. os. sg. neutra (Celý deň pršalo. – Ešte stále mrholí. Sedí sa mi dobre. Kýchlo sa mu.)
b) slovesno-menný VZ: sponové sloveso v 3. os. sg. neutra + obsahová príslovka (Včera bolo chladno. Neslobodno sa rozprávať. Nebolo mu
to treba opakovať.)
c) neslovesný (menný) VZ: je vyjadrený iným slovným druhom ako slovesom (najmä podstatným menom, príslovkou, časticou,
citoslovcom, príp. neurčitkom): Nitrianska galéria. – Hlavná stanica. – Vystupovať! – Určite. – Áno.

Predmet (Pd)
• vedľajší, rozvíjací VČ
• väzobné určenie najmä slovesa, zriedkavejšie prídavného mena (nadradené slovo predurčuje objektu deja pádovú formu)
• vyjadruje substanciu, ktorú dej zasahuje (zotierať tabuľu), vytvára (stavať dom), ku ktorej smeruje (zavolať na priateľa), ktorú dej obsahuje
(spievať pieseň), na ktorú sa dej vzťahuje (veriť priateľovi)
• podľa formy (pádu substantíva), ako aj podľa jeho významového vzťahu k určovanému slovesu rozlišujeme:
a) priamy predmet
 viaže sa s prechodnými slovesami (otec číta noviny, smädí ma...)
 môže byť v bezpredložkovom A (hľadať knihu)

17
  alebo v pádoch, ktoré sú synonymné s A: nasypať piesok (A) – nasypať piesku (G), nakrájať chlieb (A) – nakrájať chleba (G), vrhať
guľu (A) – vrhať guľou (I), hádzať disk (A) – hádzať diskom (I), dať každému jabĺčko (A) – dať každému po jabĺčku (L) – dať z
jabĺčok (G s predložkou z)

b) nepriamy predmet
 viaže sa s prechodnými slovesami ako druhá väzba: darovať synovi mobil, ušiť dcére šaty...
 je v inom páde ako bezpredložkový A: radiť priateľovi, pomáhať kolegovi, tlieskať hercovi, susediť s domovníkom, hospodáriť so
zásobami...
 niektoré predmety sa častejšie vyjadrujú vedľajšou vetou: Myslel som si, že to dokážem. – Povedal, že to urobí. – Počul som, že sa už
vrátil.

Príslovkové určenie (PU)

• vedľajší VČ
• neväzobné (tvarovo neriadené) určenie slovesa, prídavného mena, príslovky alebo i celej vety
• vyjadruje vlastnosti (spôsob, mieru) alebo okolnosti (miesto, čas, príčinu)

1. vlastnostné PU
a) PU spôsobu
 vyjadruje kvalitu deja
 odpovedá na otázku ako?
 vyjadruje sa príslovkami spôsobu (letieť vysoko, spievať pekne), predložkovými pádmi substantív (jesť s chuťou, hovoriť (o niečom)
s hrdosťou), prirovnaním (spievať ako slávik, písať ako kocúr...)

b) PU zreteľa
 vzhľadom na koho/na čo platí dej alebo vlastnosť
 Michal je fyzicky slabý. – Eva sa spoločensky angažuje. – Peter sa postavou podobá otcovi.

c) PU miery
 vyjadruje kvantitu, mieru alebo stupeň deja, vlastnosti
 odpovedá na otázky koľko?, do akej miery?, do akého stupňa?
 Rodičia boli nad očakávanie spokojní. – Vrátili sme mu všetko do posledného centu. – Žiak je veľmi šikovný. – Najedli sme sa do
sýtosti.

d) PU prostriedku a nástroja

18
  vyjadrujú prostriedok alebo nástroj slovesného deja
 najčastejšie sa vyjadrujú substantívom v inštrumentáli
 písať perom, cestovať autobusom, zarábať si na chlieb rozumom...

e) PU pôvodu alebo látky

 aký pôvod má dej alebo z čoho vzniká
 voňať od parfumu, páchnuť benzínom (od benzínu, po benzíne), ušiť šaty z hodvábu, upiecť niečo z múky

2. okolnostné PU
a) PU miesta
 vyjadrujú statické a dynamické priestorové okolnosti
 odpovedajú na otázky kde?, kam?, odkiaľ?, kade?, pokiaľ?, ako ďaleko?
 vyjadrujú sa predložkovými pádmi a príslovkami
 sedieť v študovni, stáť pri dverách, prechádzať sa po triede, bývať blízko, ísť domov...

b) PU času
 vyjadrujú časové úseky deja
 vyjadrujú sa pádmi substantív (A, G, L) a príslovkami
 prísť do internátu po prednáške, odišiel o hodinu, stalo sa to minulého roku, ísť do kina zajtra...

c) PU príčiny:
a. PU vlastnej príčiny
 vyjadrujú príčinu, ktorá dej alebo stav spôsobila
 odpovedajú na otázky prečo?, pre akú príčinu?, z akého dôvodu, začo?
 vyjadruje sa predložkovými pádmi substantív, zriedkavo príslovkami
 neprísť pre dážď, ďakovať za pomoc, odpadať od únavy, urobiť niečo úmyselne (nevedome)...
b. PU pôvodcu
 používajú sa v pasívnych konštrukciách, kde vyjadrujú činiteľa (bývajú v I alebo v G s predložkou od)
 Zákon bol schválený parlamentom. – Ústava bola podpísaná prezidentom. – Dieťa bolo doštípané od komárov...
c. PU účelu (cieľa)
 vyjadrujú, načo sa dej uskutočňuje, čo sa má cieľom dosiahnuť
 odpovedajú na otázky načo?, za akým cieľom?, s akým cieľom?
 vyjadrujú sa akuzatívom s predložkou na, akuzatívom s predložkou po a pre, genitívom s predložkou do a neurčitkom slovesa
 pripravovať sa na skúšku, ísť po noviny, variť pre študentov, ísť do žatvy, prišiel pomôcť...

19
 d. PU podmienky
 označujú okolnosť, od ktorej závisí uskutočnenie deja alebo stavu
 odpovedajú na otázky pri akých podmienkach?, za akých podmienok?, pod ako podmienkou?
 vyjadrujú sa predložkovými pádmi substantív
 Pri dobrej vôli sa to bude dať urobiť. – Bez podpisu vám to nevydáme. – Bez práce nie sú koláče. – V prípade útoku sa budeme
brániť.
e. PU prípustky
 označujú okolnosť, napriek ktorej sa dej alebo stav uskutočňuje
 vyjadruje sa hlavne druhotnou predložkou napriek s datívom: Išli na prechádzku napriek dažďu.
 prípustka sa tiež vyjadruje tými istými predložkovými pádmi ako podmienka, ale stoja pred nimi častice aj, i, ani, príp. hodnotiace
prívlastky:
Pri dobrej vôli sa to bude dať urobiť (podmienka). – Nebude sa to dať urobiť ani pri najlepšej vôli (prípustka).
Bez podpisu vám to nevydáme (podmienka). – Vydáme vám to aj bez podpisu (prípustka).
Prívlastok (Pk)
• vedľajší VČ, ktorý rozvíja syntaktické substantívum (v akejkoľvek vetnočlenskej platnosti)
• vyjadruje rozličné časovo nezaradené príznaky určovaného substantíva
1) podľa spôsobu vyjadrenia závislosti od substantíva rozlišujeme:
a. zhodný Pk (PkZ ): vyjadruje sa najmä adjektívom, ktoré preberá od nadradeného substantíva kategórie rodu, čísla a pádu (Lesníci
spílili vysoký strom. – Z vysokého stromu na nás hľadeli veveričky.)
➢ zhodným Pk bývajú aj iné slová adjektívneho charakteru – adjektiváliá: chodiť do prvej triedy, nastúpiť do preplneného autobusu,
tešiť plačúce dieťa...
➢ patria sem aj prípady: mesto Nitra – sociálne služby mesta Nitry, prezident Horák – o prezidentovi Horákovi; ALE: obchodný dom
Dunaj – v obchodnom dome Dunaj (ide o nezhodný Pk)

b. nezhodný Pk (PkN ): nezhoduje sa s nadradeným substantívom v páde: budova fakulty (v budove fakulty...)
➢ nezhodný Pk vyjadruje svoju závislosť od nadradeného substantíva polohou (primkýnaním) alebo väzbou (stavba mosta, riešenie
úloh)
➢ nezhodný Pk môže byť vyjadrený:
 bezpredložkovým genitívom: ručička hodín, dom horného suseda
 nominatívom: uhol alfa, loď Morava
 genitívom s predložkou: strela do žrde, zelenina zo skleníka
 datívom: pomoc priateľom, služba zákazníkom
 akuzatívom s predložkou: nárok na odmenu, prechod cez ulicu
 lokálom: čaj o piatej, prechádzka po námestí
20
  inštrumentálom: let nad morom, plavba loďou
 neurčitkom slovesa: túžba cestovať, chuť žiť, možnosť slobodne sa rozhodnúť...

2) podľa polohy Pk rozlišujeme:

a. anteponovaný Pk: stojí pred nadradeným substantívom (veľká trieda)
b. postponovaný Pk: stojí za nadradeným substantívom (strom života)

3) podľa zloženia rozlišujeme:

a. holý (jednoduchý) Pk: presný výpočet
b. rozvitý Pk: absolútne presný výpočet, strecha nášho domu
c. postupne rozvitý Pk: Pk rozvíja celú syntagmu s predchádzajúcim Pk: súčasný (slovenský jazyk), moderná (stavba mosta)
d. viacnásobný Pk: dva alebo viaceré rovnocenné Pk určujú nadradené substantívum: slovenský a maďarský jazyk, stavba mosta a
priehrady...

21
Polopredikatívne konštrukcie (PPK)
 k základnej predikácii (k vzťahu Po – Pr, resp. k vetnému základu jednočlennej vety) sa môže pripájať druhotná predikácia
 býva vyjadrená neurčitým slovesným tvarom (prechodníkom, príčastím, neurčitkom), substantívom či adjektívom
 napr. Rodičia prišli z divadla nadšení.
o prvotná predikácia: rodičia prišli
o druhotná predikácia: nadšení (= Rodičia prišli z divadla a boli nadšení.)
 PPK sú medzistupňom medzi VČ a vetou
 dajú sa zmeniť na samostatnú vetu: Kováčovci idú, neprerečúc ani slova. → Kováčovci idú a neprerečú ani slova.
Doplnok
 druhotný prísudok, ktorý sa priraďuje k prvotnému prísudku alebo VZ
 vyjadruje stav, vlastnosť, zaradenie, činnosť... podmetu alebo predmetu
 Príklady: Eva prišla zo školy veselá. – Sused pracuje v škole ako školník.
 doplnok ako druhotná predikácia nevyjadruje predikačné kategórie času a spôsobu, ale ich preberá od prvotného prísudku
 rozvíja vždy dva VČ zároveň
prísudok a podmet
prísudok a predmet

Druhy doplnku
1. podmetový doplnok:
 Peter odišiel do školy pripravený.
 Chlapec vybehol na ulicu bosý.
 Otec pracuje v dielni ako majster.
 Eva sedela v triede sama.
 Náš pretekár dobehol do cieľa druhý.
 Chlapec stojí pred tabuľou s kriedou v ruke.
 Ten chlapec sa narodil umelcom.
 Študent odchádzal z učebne usmievajúc sa.

2. predmetový doplnok:
 Našli ho pri jazere zraneného.
 Ovocie jeme surové.
 Poznal som ho ako chlapca.
 Rozprával som sa s ním ako s priateľom.
 Videl ju v triede samu.
22
  Zazreli sme ich prvých.
 Dali jej to darom.
 Zvolili ho za predsedu.
 Našli sme ho sedieť.

VETNÁ STAVBA S PODMETOVÝM DOPLNKOM

23
VETNÁ STAVBA S PREDMETOVÝM DOPLNKOM

Prístavok
 menný polopredikát, ktorý vyjadruje vzťah aktuálnej totožnosti so svojím východiskovým členom
 Janko Kráľ, najrevolučnejší štúrovský básnik, napísal báseň Duma bratislavská.
 výraz najrevolučnejší štúrovský básnik vyjadruje vzťah aktuálnej totožnosti s menom Janko Kráľ
 túto vetu môžeme „rozložiť“ na dve vety: Janko Kráľ napísal báseň Duma bratislavská.; Janko Kráľ bol najrevolučnejší štúrovský básnik.
Druhy prístavku
a) vysvetľovací prístavok:
 má užší významový rozsah ako oporný člen:
o Predikáciu tvoria hlavné vetné členy, t. j. podmet a prísudok.
o Železník kvitne dlho, od júna do neskorej jesene.

24
 d) zaraďovací prístavok:
 má širší významový rozsah než jeho oporný člen (meno):
o Boli tam otec, matka, brat aj sestra, skrátka celá rodina.
o V Malej Ázii, v krajine neďaleko Hellespontu, stálo v dávnych časoch mesto Trója.

VETNÁ STAVBA S PRÍSTAVKOM

Prívlastková PPK
 určuje substantívum v platnosti hociktorého VČ
 svojím významom je synonymná s prívlastkovou vedľajšou vetou
 je obsahovo bohatšia ako prívlastok (je vyjadrená rozvitou syntaktickou konštrukciou)
 oproti Vv prívlastkovej neobsahuje vo svojom jadre prísudok:
25
  Obdivovali sme toto umelecké dielo, vytvorené rukou prírody. (prívlastková PPK)
 Obdivovali sme toto umelecké dielo, ktoré bolo vytvorené rukou prírody. (Vv prívlastková)
 býva vyjadrená príčastím (činným a trpným) alebo adjektívom, ktoré sú obyčajne rozvíjané ďalšími VČ
 stojí za substantívom, ktoré bližšie určuje (niekedy môže stáť aj pred ním: Do polievky pridáme na kúsky pokrájanú zeleninu.)

Druhy prívlastkových PPK

a) prívlastková PPK môže význam nadradeného substantíva úzko špecifikovať (tvorí s ním tesný významový celok):
 neoddeľuje sa čiarkami od nadradeného substantíva
 Všetci študenti poberajúci sociálne štipendium sa majú dostaviť na študijné oddelenie.
 Modely vyrobené v roku 2015 majú poruchovú elektroniku.
b) prívlastková PPK môže s nadradeným substantívom vytvárať voľnejšie spojenie:
 oddeľuje sa čiarkami
 Kniha nášho profesora, vydaná v zahraničnom vydavateľstve, má veľký ohlas.
 Pôsobivým zákutím mesta pod Zoborom je záhrada Galérie Františka Studeného, nachádzajúca sa pri hlavnej ceste smerujúcej na hrad.

Charakteristika súvetia
 syntaktická jednotka, ktorá sa skladá z dvoch alebo viacerých viet spojených do jedného gramatického a obsahového celku
 súvetie je tvorené:
a) obsahovou stránkou: významové vzťahy medzi vetami
b) formálnou stránkou: spájacie prostriedky (spojky, zámená, príslovky)

Delenie súvetí
1. podľa počtu viet:
a) jednoduché súvetie (dve vety)
b) zložené súvetie (tri a viac viet)

2. podľa syntaktického vzťahu:

a) priraďovacie súvetie (parataxa)
b) podraďovacie súvetie (hypotaxa)

3. podľa spájacích výrazov:

a) bezspojkové (asyndetické) súvetie: Stará sa o syna, chodí do práce, študuje externe na vysokej škole.
b) spojkové (syndetické) súvetie: Mama chodí do práce a študuje aj na vysokej škole.

26
Priraďovacie súvetie (parataxa)
 medzi vetami je koordinatívny vzťah
 pripojená veta nezávisí od predchádzajúce ako jej vetný člen
 ak je symetria medzi významovým vzťahom viet v súvetí s jeho formálnym vyjadrením (priraďovacími spojkami sa vyjadruje priraďovací
obsah) → pravá parataxa
 Študuje na vysokej škole a brigáduje v obchode.
 ak sa priraďovacou formou vyjadruje podraďovací vzťah → nepravá parataxa
 Peter bol chorý, a preto neprišiel do školy.

1.Pravé priraďovacie súvetia

a) zlučovacie súvetie
 spojenie obsahovo i gramaticky rovnocenných viet na základe obsahovej spolupatričnosti
 otvorená štruktúra, do ktorej môžu vstúpiť viac ako dva členy
o Stromy rastú akoby zázrakom a tichý šelest lístia je ich rečou.
o Najprv voľakto vyvolával Malku, potom sa hlasy zvírili.
 zlučovacie spojky: a, aj, i, ani, tiež, aj – aj, i – i, ani – ani
 spájacie výrazy príslovkového pôvodu: (a) potom, najprv – potom, tu – tu, tam – tam...

b) odporovacie súvetie
 spojenie dvoch viet, v ktorom jedna veta odporuje obsahu druhej vety, obmedzuje ho alebo ho popiera
o Prišli sme ťa navštíviť, ale ty si nebol doma.
o Nepripravil sa dôsledne, no skúšku urobil.
 odporovacie spojky: ale, no, lež, iba, ibaže, len, lenže; jednako, však...

c) vylučovacie súvetie
 spojenie viet, ktorých obsahy sa navzájom vylučujú: buď platí obsah jednej vety, alebo druhej
o Buď budeš poriadne študovať, alebo pôjdeš pracovať!
o Alebo pôjdeš do obchodu, alebo budeš bez večere.
 vylučovacie spojky: alebo, buď, či, buď – buď, alebo – alebo, buď – alebo...

d) stupňovacie súvetie
 spojenie viet, v ktorom druhá veta vyjadruje závažnejší obsah ako prvá veta
o Nielenže sa dobre bránil, ale aj úspešne útočil.

27
 o Nespravil skúšku z tohto predmetu, ba nemal ani dosť kreditov na postup do ďalšieho ročníka.
 stupňovacie spojky: ba, nielen – ale i, nielen – ale aj, a navyše...

2.Nepravé priraďovacie súvetia

a) príčinné (vysvetľovacie) súvetie
 spojenie dvoch gramaticky rovnocenných viet, z ktorých druhá veta uvádza príčinu obsahu prvej vety (podáva vysvetlenie jej obsahu)
o Musel ma pochopiť, veď som mu to jasne vysvetlil.
o Nekúpil som vám nič, totiž do mesta som sa ani nedostal.
 spojky: veď, však, totiž, ináč; aj tak, i tak, beztak, tak či tak; čiže...

b) dôsledkové súvetie
 spojenie dvoch gramaticky rovnocenných viet, z ktorých druhá veta vyjadruje dôsledok vyplývajúci z obsahu prvej vety
o Nerozumel tejto otázke, preto sa jej radšej vyhol.
o V miestnosti bolo veľmi dusno, a tak sme celý deň presedeli na terase.
 spojky: preto, a preto, teda, a teda, tak, a tak, nuž

c) prípustkové súvetie
 spojenie dvoch gramaticky rovnocenný viet, v ktorom druhá veta vyjadruje neočakávaný dôsledok obsahu prvej vety
o Chlapec ešte nechodí do školy, a už vie čítať a písať.
o Janko je chorý, a predsa do školy prišiel.
 spojky: a predsa, a jednako, aj – aj, i – i, a, aj ešte

Podraďovacie súvetie (hypotaxa)

 determinatívne spojenie dvoch viet, v ktorom Vv má úlohu niektorého vetného člena Hv
 Hv je formálne (gramaticky) a významovo nadradená
 Vv je formálne a významovo podradená
 formálna stránka podraďovacích súvetí: podraďovacie spojky a iné spájacie prostriedky (že, aby, keď, ak, pretože, lebo, čo, ktorý, kde, koľko,
ako...)
 obsahová stránka podraďovacích súvetí: významové vzťahy medzi Hv a Vv

Pravá a nepravá hypotaxa

 ak sa podraďovací významový vzťah medzi vetami vyjadruje podraďovacími spojkami (symetria medzi obsahom a formou súvetia) → pravá
hypotaxa

28
  Syn prišiel na prázdniny domov, aby pomohol rodičom.
 ak sa podraďovacou formou vyjadruje priraďovací vzťah medzi vetami → nepravá hypotaxa
 Súper sa stiahol do obrany, aby vzápätí vyrazil do protiútoku. (= Súper sa stiahol do obrany, ale vzápätí vyrazil do protiútoku.)
 Jeho prejav bol otvorený a smelý, čo prekvapilo všetkých prítomných. (= Jeho prejav bol otvorený a smelý a to prekvapilo všetkých
prítomných.)
1.Pravé podraďovacie súvetia
a) podmetové Vv
 v Hv podmet buď nie je vyjadrený, alebo je iba naznačený odkazovacím zámenom ten, tá, to, tí tie
 podmetové Vv sa spájajú s Hv najmä spojkami že, aby, či alebo zámenami kto, čo, ktorý
o Bolo by trápne, keby sme teraz odišli.
o Dôležité je, aby sa človek vždy správal statočne.
o Páči sa mi najmä to, že štátnice zvládol veľmi dobre.
o Kto neskoro chodí, sám sebe škodí.

b) prísudkové Vv
 vyjadrujú mennú časť slovesno-menného prísudku Hv
 v Hv bývajú odkazovacie zámená ten, tá, to, tí, tie, taký
 Vv sa uvádzajú spojkami že, aby alebo zámenami aký, ako, čo
o Eva je taká, že si ju každý hneď všimne.
o Aká matka, taká Katka.
o V tej chvíli sa cítili takými, akými chceli byť.
o Nie som ten, čo sa ľahko zľakne.

c) vetnozákladové Vv
 vyjadrujú tú časť zloženého VZ jednočlennej vety, ktorá stojí pri spone
o Bolo už aj tak, že sme chceli so všetkým skončiť.
o Bolo mi, ako keby ma boli obliali studenou vodou.
o Raz sa tak stalo, že všetci museli rýchlo zmiznúť.

d) predmetové Vv
 vyjadrujú predmet slovesa hlavnej vety
 predmetová Vv bližšie určuje obsah predmetového slovesa hlavnej vety
 bez nej by bola Hv obsahovo neúplná

29
  Vv sa uvádza spojkami že, aby, či a vzťažnými zámenami
o Nevedel som, kedy prídeš/že prídeš/kto príde/koľko je hodín/čo mám robiť.
o Oznámili nám, že štátnice budeme mať v májovom termíne.
o Nepočul som, čo sa stalo.
o Povedal mu, aby sa rýchlo vrátil.

e) príslovkové Vv
 vyjadrujú všetky druhy príslovkových určení:
1. miestne Vv: Hľadali ho, kde sa len dalo. – Išiel učiť tam, kde to bolo najviac potrebné. 2. časové Vv: Keď cestujem autobusom, čítam
noviny. – Odvtedy, čo prišli do módy vyšívané blúzky, pani Novobilská má plné ruky práce.
3. príčinné Vv: Otec nešiel do práce, lebo bol chorý. – Keďže je sviatok, obchody sú zatvorené.
4. účelové Vv: Prišiel som, aby som vám pomohol. – Západoeurópski kupci prichádzali do Uhorska najmä preto, aby tu získali drahé
kovy, zlato a striebro.
5. podmienkové Vv: Ak sa budeš učiť, neprepadneš. – Bude lepšie, keď zostaneš doma. – Keby som sa bol dobre pripravil, bol by som tú
skúšku urobil.
6. prípustkové Vv: Peter prišiel do školy, hoci bol chorý. – Urobím to, i keby som tri noci nespal.
7. spôsobové Vv: Pracoval tak, ako najlepšie vedel. – Čím neskôr sa začneš pripravovať, tým to bude horšie.
8. príslovkové Vv miery a účinku: Chlapec bol taký silný, že si poradil aj s medveďom. – Naložili mu toľko, že to nevládal odniesť.
9. zreteľové Vv: ➢ ide najmä o ustálené vetné zvraty: pokiaľ ide o, vzhľadom na/so zreteľom na to, že..., čo sa týka...
o Čo sa týka mňa, nemôžem sa sťažovať.
o Taká zima bola iba pred dvadsiatimi rokmi, čo sa ja pamätám.

f) prívlastkové Vv
 vyjadrujú Pk hociktorého substantíva Hv
 stoja vždy za substantívom, ktoré určujú
 uvádzajú sa všeobecnými podraďovacími spojkami alebo vzťažnými zámenami: že, aby, či, keď, aký, ktorý, kde kadiaľ, kedy, ako...
o Zrazu som zazrela muža v kroji, aký sa nosil v našom kraji.
o Našli sme dom, po akom sme vždy túžili.

g) doplnkové Vv
 vyjadrujú predmetový alebo zriedkavejšie podmetový doplnok k Hv
 prísudok Hv je vyjadrený slovesami s významom vidieť, počuť, cítiť, zbadať, predstaviť si a pod.
 uvádzajú sa spojkami že, žeby, že by, aby, akoby a zámenami ako, čo

30
 o Prišla mi na um stará učiteľka, ako nám trpezlivo vysvetľovala matematiku.
o Videli sme ho, že tajne vchádza zadnými dverami.
o Počul som ho, ako si pospevuje.

2.Nepravé podraďovacie súvetia

 forma podraďovacieho súvetia (podraďovacie spojky) sa použije na vyjadrenie priraďovacieho významového vzťahu medzi vetami
 významový vzťah medzi vetami môže byť:
a) zlučovací:
 Český kráľ sa usiloval usmerniť pohyb nemeckých kupcov cez české kráľovstvo, čo sa mu do značnej miery podarilo. (= Český kráľ
sa usiloval... a to sa mu do značnej miery podarilo.)
 Vtedy sa prvý raz objavilo meno Martina Benku, aby sa po vojne stalo synonymom moderného slovenského výtvarného umenia. (=
Vtedy sa prvý raz objavilo meno Martina Benku a to sa po vojne stalo synonymom...).

b) odporovací významový vzťah medzi vetami:

 Ty si sa správal dobre, čo sa však nedá povedať o tvojom priateľovi. (= Ty si sa správal dobre, ale to sa nedá povedať o tvojom
priateľovi.)
 Mnohých širšia verejnosť ani nepoznala, zatiaľ čo známejší vzbudzovali údiv. (= Mnohých širšia verejnosť ani nepoznala, ale
známejší vzbudzovali údiv.) – konfrontácia dvoch obsahov
 Landík odchádzal, aby na druhý večer zase prišiel. (= Landík odchádzal, ale na druhý večer zase prišiel.)
 Ak v sebe nenachádzal zmysel ani čas pre umelecké písané slovo, mal veľký zmysel pre slovo povedané zo živých úst. (=
Nenachádzal v sebe síce zmysel ani čas pre umelecké písané slovo, ale (zato) mal veľký zmysel pre slovo povedané zo živých úst.) –
vyjadrenie kontrastu medzi obsahmi viet
Zložené súvetie
 syntaktická jednotka pozostávajúca z troch alebo viacerých viet, medzi ktorými je:
 priraďovací vzťah (Hn )
 podraďovací vzťah (H1 → Vn )
 alebo kombinácia oboch vzťahov (Hn → Vn )

Štruktúry a typy zloženého súvetia

31
Postup pri rozbore zloženého súvetia
1. Určíme počet viet.
2. Zistíme Hv a Vv.
3. Zisťujeme syntakticko-sémantické vzťahy medzi jednotlivými vetami.
4. Zložené súvetie zaradíme do jednej z troch základných štruktúr.
5. Určíme typ zloženého súvetia.

Prvý typ (I. štruktúra: Hn ); H1 – H2 – Hn

H1 H2 H3
Toto leto pôjdem na dovolenku, trochu budem pracovať v záhrade a pôjdem navštíviť svoju babku. Grafické znázornenie vzťahov medzi vetami:

Druhý typ (II. štruktúra: H → Vn ); H → V1 → V2

H V1 V2
Až teraz chápem, ako sa človek cíti, keď v cudzom svete nikoho nemá.

32
Tretí typ (II. štruktúra: H → Vn )
V1 ← H → V2
V1 H V2
Kým otec neodišiel na vojnu, vravieval nám, že veľký agát chráni náš dom pred ohňom širokou, košatou korunou.

Štvrtý typ (II. štruktúra: H → Vn )

H → (V1 – V2 )
H V1 V2
Syn sľúbil rodičom, že sa bude učiť a každú sobotu bude chodiť domov.

Piaty typ (III. štruktúra Hn → Vn )

H1 – H2 → V
H1 H2 V
Dnešná kozmetika nesľubuje zázraky, ale presvedčivo tvrdí, že súčasná starostlivosť o pleť prináša v každom prípade sľubné výsledky.

33
Šiesty typ (III. štruktúra Hn → Vn )
(H1 – H2 ) → V

H1 H2 V
Peter chodil domov neskoro večer a zase skoro ráno odchádzal, lebo mal veľa práce.

Siedmy typ (III. štruktúra Hn → Vn )

(H1 → V1 ) – (H2 → V2 )
H1 V1 H2 V2
Imro sľúbil, že pôjde on, no hádam to nepovedal presvedčivo, lebo ženy nebrali jeho slová vážne.

Ôsmy typ (III. štruktúra Hn → Vn )

H1 – H2 → V1 →V2
H1 H2 V1
Prechádzali sme mnohými mestami, ale v Bratislave sme sa zdržali, pretože nás očarila pamiatkami,
V2
ktoré sa nachádzajú v historickom centre.

34
Deviaty typ (III. štruktúra Hn → Vn )
H1 – (V1 ← H2 → V2 )
H1 V1 H2 V2
Domáci sa na zápas dobre pripravili, a hoci súper bol silný, presvedčivo zvíťazili, lebo boli bojovnejší.

Desiaty typ (III. štruktúra Hn → Vn )

H1 – H2 → (V1 – V2 )
H1 H2 V1 V2
Držala som sa jej a prizerala sa, ako si krajom zástery utierala oči a ako nasilu dusí plač v sebe.

TEXTOVÁ SYNTAX
Aktuálne vetné členenie (AVČ)
 okrem gramatického členenia vety na podmetovú a prísudkovú časť môžeme vetu rozdeliť aj z komunikačného hľadiska, a to na východisko
výpovede a jadro výpovede
 ide o aktuálne vetné členenie (AVČ)
 je závislé od aktuálnej situácie alebo kontextu výpovede
 východisko výpovede
 časť vety, ktorej obsah je známy z predchádzajúceho kontextu alebo z mimojazykovej situácie
 nadväzuje na predchádzajúci kontext, vychádza z neho
 jadro výpovede
35
  časť vety, ktorou sa z hľadiska komunikácie vyjadrujú nové skutočnosti alebo okolnosti
 kvôli tejto časti výpovede sa komunikácia uskutočňuje

Východisko a jadro výpovede

 Kedy sa Peter vrátil? Peter sa vrátil večer.
 jadrom výpovede je príslovka večer
 Kto sa vrátil večer? Večer sa vrátil Peter. Eva sa vrátila už poobede.
 jadrom výpovede je meno Peter

1. Peter predal Pavlovi auto.

2. Peter predal auto Pavlovi.
3. Pavlovi predal auto Peter.
4. Peter Pavlovi auto (skutočne) predal.

Prostriedky aktuálneho členenia výpovede

a) slovosled
b) intonácia (vetný prízvuk a dôraz)
 slovosled je v slovenčine motivovaný hlavne potrebami AVČ
 na poradie slov vo vete môže vplývať aj gramatický činiteľ a fonický (rytmický) činiteľ

Slovosled z hľadiska AVČ

 pri AVČ môže byť dvojaké poradie východiska a jadra výpovede:
a) 1. východisko výpovede – 2. jadro výpovede
 v citovo nezafarbených výpovediach je to základné usporiadanie
 objektívny slovosled
 Slovenský jazyk (VV) je slovanský jazyk. Slovanské jazyky (VV) sú jednou vetnou indoeurópskych jazykov.
b) 1. jadro výpovede – 2. východisko výpovede
 subjektívny slovosled
 využíva sa v citovo zafarbených výpovediach
 Nie slová, ale činy sú rozhodujúce. – Činy sú rozhodujúce, nie slová.

Slovosled z hľadiska gramatickej stavby vety

 v slovenčine ako flektívnom jazyku slovosled nie je gramaticky relevantný
 slovosled nerozhoduje o syntaktickej funkcii slova vo vete: Peter ľúbi Evu. – Evu ľúbi Peter. (v oboch vetách je podmetom meno Peter)
36
  poradie slov je však dôležité v prípadoch, keď sa tvar A formálne nelíši od N:
 Nákladné auto ťahá traktor. – Traktor ťahá nákladné autor.
 Slovan Bratislava porazil vo finále Spartak Trnava. – Spartak Trnava porazil vo finále Slovan Bratislava.
 ustálený (záväzný) slovosled je v slovenčine najmä v syntagmách s prívlastkom:
 prívlastok stojí vždy pri určovanom substantíve
 podobne prístavok stojí vždy za menom, s ktorým sa stotožňuje: Anton Bernolák, katolícky kňaz, bol prvým kodifikátorom spisovnej
slovenčiny.
 slovosled adjektívnych výrazov rozhoduje niekedy o tom, či majú platnosť prívlastku alebo doplnku: Uzdravené (Pk) deti sa vrátili zo
sanatória k svojim rodičom. – Deti sa vrátili zo sanatória k svojim rodičom uzdravené (doplnok).
 základný slovosled slovenčiny je SUBJEKT – VERBUM – OBJEKT – tento slovosled je voľný, pričom sa riadi AVČ

Slovosled a rytmický činiteľ

 rytmický princíp sa týka postavenia príkloniek (enklitík)
 krátke slová, ktoré vo vete nie sú nositeľmi slovných prízvukov
 krátke tvary zámen (sa, si, mi, ti, ťa, mu, ho...), tvary slovesa byť v zložených slovesných tvaroch (robil som, robil si...) a častica by (robil
by)
 tieto slová sa kladú za prvé prízvukové slovo vo výpovedi a tvoria s ním jeden prízvukový takt
 preto príklonky stoja obyčajne na druhom miesta vo vete (vo Vv hneď za spojkou):
o Prišiel som domov o piatej. – Včera som prišiel domov o piatej. – Požičal som mu knihu. – Peter mu požičal knihu. – Nevedel, že
mu požičal knihu.
 ak treba vo vete použiť niekoľko príkloniek, ich poradie je takéto:
1. častica by
2. tvary pomocného slovesa byť (som, si...)
3. zvratné zámená sa, si
4. krátke tvary zámen v datíve (mi, ti, mu...)
5. krátke tvary zámen v akuzatíve (ma, ťa, ho...)
 napr.: Keby som to vedel, pokúsil by som sa ti ho obstarať. – Nechcela by si si ho kúpiť?
Textová syntax
 vychádza z idey, že komunikatívne úplnou a funkčnou jednotkou nie je veta ako syntaktická konštrukcia izolovaná od komunikačnej situácie
(kontextu), ale text
 v súčasnosti sa problematikou textu zaoberá jazykovedná disciplína textová lingvistika; zaoberá sa obsahovo-tematickou štruktúrou,
sémantickou štruktúrou, komunikačno-funkčnými aspektmi, pragmalingvistickými, kognitívnymi a ďalšími otázkami textu
 jej predchodkyňou bola textová syntax;
skúma najmä tie aspekty textu, ktoré vychádzajú z obsahovej, sémantickej a gramatickej štruktúry vety ako základnej syntaktickej jednotky
37
Text
 lat. textere – tkať, pliesť
 všeobecne celok pozostávajúci z niekoľkých viet
 výsledok rečovej činnosti obsahujúci tak všeobecné, ako aj jedinečné prvky (Miko, 1970)
 obsahovo ucelená komunikačná jednotka, ktorá prostredníctvom obsahu referuje o nejakom úseku skutočnosti a zároveň slúži na dosiahnutie
určitého komunikačného cieľa
 definícia vyzdvihuje 3 aspekty textu:
1. komunikačný
2. vzťah k mimojazykovej skutočnosti
3. obsahový aspekt textu

Štruktúra textu
 text (ústny alebo písomný) sa ako celok skladá z menších textových jednotiek
 písomný text (napr. román) sa skladá z kapitol, odsekov...
 hovorený text možno tiež rozdeliť na menšie jednotky, napr. dialóg sa skladá z replík
 najvyššou textovou jednotkou je text ako celok (makrotext), napr. súvislé rozprávanie, kompletný dialóg, celé literárne dielo, novinový
článok...
 za základnú jednotku textu ako celku možno označiť vetu (základná textová jednotka – ZTJ)
 pre vymedzenie vety ako ZTJ je najzávažnejšia jej komunikačná stránka – veta je komunikatívna jednotka, čiže má istú komunikačnú
funkciu
 ZTJ je:
 jednoduchá veta (Peter urobil skúšku na jednotku.)
 ale aj podraďovacie súvetie (Peter urobil skúšku na jednotku, pretože sa poctivo pripravoval.)
o pravé podraďovacie súvetie iba ako celok je obsahovo ucelené jednotka a rovnako ako celok vyjadruje istú komunikačnú funkciu

Veta – základná textová jednotka

 Vzťah ZTJ k syntaktickým konštrukciám:
1. jednoduchá veta = 1 ZTJ
2. v pravom priraďovacom súvetí sa počet ZTJ = počtu viet
3. v nepravom priraďovacom súvetí je len jedna ZTJ (pretože obsah je podraďovací)
4. v pravom podraďovacom súvetí je takisto len jedna ZTJ
5. v nepravom podraďovacom súvetí sa počet ZTJ = počtu viet (pretože obsah je priraďovací)

Modifikácia ZTJ
38
  ZTJ (vety), ktoré vznikajú na základe istých modelov (vetných vzorcov), sú ako textotvorné prostriedky bezpríznakové – ide o nocionálne
konštrukcie
 prvotne sa používajú pri tvorbe aktuálnych textov, hlavne písomných
 tieto pravidelné vetné štruktúry sa však najmä v hovorených textoch narúšajú, modifikujú a vznikajú tak modifikačné, príznakové ZTJ
 ide o expresívne, štylistické varianty
 ako príznakové ich hodnotíme v písomných textoch, v hovorených prejavoch fungujú ako nepríznakové, systémové prostriedky
Delenie modifikačných ZTJ
a) syntakticky viazané:
 vytýčený vetný člen
 osamostatnený vetný člen
 pripojený vetný člen
 elipsa
 apoziopéza
b) syntakticky neviazané: parentéza (vsuvka)
Vytýčený vetný člen
 vzniká tak, že sa istý výraz v ZTJ (vete) osamostatní, vyčlení sa z výpovede (zvukovo, resp. graficky)
 používa sa vtedy, ak chceme vytýčený výraz zdôrazniť ako najdôležitejší v rámci celej výpovede
napr.: Pozícia vodcu, tá bola lákavá pre všetkých chlapcov.
 VVČ je vo vete zastúpený odkazovacím zámenom
zámeno má takú vetnočlenskú platnosť ako VVČ
 ako univerzálny odkazovací prostriedok sa bez ohľadu na tvar vytýčeného výrazu používa zámeno to: Vojenská služba, to nebolo nič
príťažlivé. Postarať sa o vianočnú jedličku – to bol obrad.
Osamostatnený vetný člen
 vzniká tak, že sa z vety vyjme a postaví sa až za ňu, a to po kadencii (teda „po bodke“)
 pár dní som dostal list. Od Zuzky.
 Roznášala poštu. Z dvora do dvora.
 Tak to bude najlepšie. Pre oboch.
Pripojený vetný člen
 ide o pripojenie VČ za vetu
 do obsahu vety prináša nejaké doplňujúce, dodatočné alebo presnejšie informácie
 na rozdiel od osamostatneného VČ sa pripojený VČ zvukovo realizuje polokadenciou (v písme sa naznačuje čiarkou alebo pomlčkou): Mala
veľmi pekný hlas, hlboký a sýty. Kúpime si dom v Nitre, so záhradou.
Parentéza
 gréc. parenthesis – vsuvka
39
  začlenenie druhotnej textovej jednotky do základného textu
 odbočenie od základného textu, od hlavnej výpovednej perspektívy
 parentéza tvorí samostatnú stavebnú jednotku
 so ZTJ ako jadrovou vetou nevytvára komplexnú textovú jednotku a nevyjadruje k nej syntaktické vzťahy
 v hovorenom prejave je od jadrovej vety oddelená nekoncovými pauzami, resp. aj zvýšenou intonáciou (v písme je oddelená čiarkami,
pomlčkami alebo zátvorkami):
 Aby sme túto myšlienku – pripomíname, že nie novú – dokázali... (J. Kačala)
 parentézy vysvetľujú, spresňujú, opravujú, modifikujú informáciu, vyjadrujú postoj, hodnotenie, komentár...
 Táto práca – aspoň ja si to myslím – nemápožadovanú odbornú úroveň.
Elipsa
 vzniká vypustením nejakého prvku, ktorý je známy z kontextu alebo situácie
a) kontextová elipsa:
 Peter má rád špenát a Michal šalát.
 Kedy sa vrátia rodičia? – Zajtra.
b) situačná elipsa:
 vynecháva sa časť výpovede, ktorá je zrejmá zo situácie
 primárne je spätá s ústnymi jazykovými prejavmi
 obyčajne sa vynecháva východisko výpovede: Zo školy? (otázka pri stretnutí kamaráta); Jednu orieškovú a jednu vanilkovú.
Apoziopéza
 násilne prerušená alebo zo subjektívnych príčin nedokončená výpoveď
 v ústnej reči je vyčlenená neukončenou intonáciou (v písanom texte býva vyznačená tromi bodkami)
 pri apoziopéze ide o prerušenie alebo nedokončenie výpovede na hociktorom mieste vo vete (obyčajne sa vynecháva jadro výpovede)
 používanie prerušených výpovedí je najčastejšie motivované silným citovým zaujatím hovoriaceho alebo určitými psychologickými
dôvodmi, ktoré mu bránia vyjadriť určitý komponent výpovede:
 Povedal by som ti to, ale...
 Už by som najradšej..., ale ešte hádam počkám.
 najmä v odborných textoch sa výpoveď nedokončí nie z citových dôvodov, ale preto, že prijímateľ dané fakty pozná, resp. sú samozrejmé:
 Abstraktné podstatné mená, ako pojem, úloha, láska, šťastie... spravidla nemajú plurál.
Ďalšie nepravidelnosti vo vetnej stavbe
 Syntaktické chyby:
 anakolút: vybočenie z väzby, z vetnej stavby
o Rasová neznášanlivosť, ktorá v poslednom čase narastá, treba potláčať.
 kontaminácia: vzájomné kríženie dvoch väzieb

40
 o závisieť od niečoho – záležať na niečom → závisieť na niečom, záležať od niečoho...
 atrakcia: zmena tvaru slova podľa iného slova
o je širší ako dlhý → je širší než dlhší...
 zeugma: násilná elipsa
o ľudia nastupovali do vlaku a vystupoval z vlaku → ľudia nastupovali a vystupovali z vlak

41