Uvod Do Translatologie Ucebnica

Úvod do translatológie
Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre

Filozofická fakulta
Úvod
do
translatológie
Edita Gromová
Nitra 2009
Recenzenti: doc. PhDr. Jana Rakšányiová, CSc.
doc. Eva Dekanová, PhD.
Monografia je čiastkovým výstupom projektu KEGA č. 3/6483/08

Nová koncepcia univerzitného vzdelávania prekladateľov a tlmočníkov
na Slovensku (preklad a tlmočenie v reláciách zjednotenej Európy
a internacionalizačných procesov).
© Edita Gromová, 2009

Graphic Design © Ľuboslav Horvát, 2009
ISBN 978-80-8094-627-2
Obsah
Na úvod .............................................................................................
1. Z histórie translačných činností . .....................................................
2. Translatológia ako vedná disciplína ................................................
2. 1 K pojmu translatológia . ..................................................................
2. 2 Predmet skúmania ...........................................................................
2. 3 Metodológia skúmania . ..................................................................
2. 4 Prehľad translatologických disciplín .............................................
3. Z histórie translatológie ...................................................................
3. 1 Z histórie translatológie ako vednej disciplíny ............................
3. 2 Z histórie translatológie na Slovensku ..........................................
4. Základné pojmy translatológie ........................................................
4. 1 Pojem preklad v retrospektíve prístupov k jeho skúmaniu ........
4. 2 Translačný proces (translácia) . ......................................................
4. 2. 1 Monolingválna komunikácia . ...........................................
4. 2. 2 Interlingválna komunikácia . .............................................
4. 2. 3 Schéma translačného procesu ...........................................
4. 2. 4 Stupne textovej analýzy v translačnom procese ..............
4. 2. 5 Stupne textovej syntézy v translačnom procese ..............
4. 2. 6 Modely translačného procesu . ..........................................
5. Translátor – subjekt translačnej činnosti ........................................
5. 1 Translátorské kompetencie .............................................................
5. 2 Koncepcia translácie ........................................................................
5. 3 Skúsenostný komplex translátora a jeho inferenčná
schopnosť ..........................................................................................
6. Príjemca translátu . ...........................................................................
6. 1 Vzťah príjemcu translátu a translátora ako účastníkov
komunikácie .....................................................................................
6. 2 Vzťah príjemcu translátu k východiskovému textu . ...................
7. Ekvivalencia v preklade ....................................................................
8. Translačné postupy ...........................................................................
5
9. Posun v preklade
9. 1 Výrazový a významový posun a výrazové zmeny v preklade . ...
9. 2 Typológia výrazových posunov . ....................................................
9. 3 Typológia výrazových zmien v preklade . .....................................
10. Medzičasový a medzipriestorový faktor v preklade . ......................
10. 1 Medzičasový faktor v preklade ....................................................
10. 2 Medzipriestorový faktor v preklade ............................................
10. 3 Poznámky (vysvetlivky) v preklade ............................................
6
na úvod
Translatológia, veda o preklade a tlmočení, vo svojom objekte výsku-
mu translátu a translačnej činnosti na základe rozlišovania teoretic-
kých a praxeologických disciplín do systémového usporiadania radí
všeobecné teoretické otázky translatológie, špeciálne otázky translácie,
praxeológiu translačnej činnosti a didaktiku translácie. Systémové
okruhy translatologického výskumu zohľadňujú reálnu prepojenosť te-
oretického a pragmatického poznania, „obligátnej“ teórie a jej ústrojnej
previazanosti s praxou. Do teoretického skúmania problematiky sa tak
dostáva empíria, prekladateľská skúsenosť, ako neoddeliteľný fenomén
ľudského poznania.
Keďže dominantou translácie ako komunikačného aktu je translátor
(prekladateľ či tlmočník), je len pochopiteľné, že v systémovom členení
translatológie má svoje ústrojné miesto aj teoreticko-pragmatická prob-
lematika spojená s otázkami nadobúdania translátorských kompetencií,
vedúcich k vytvoreniu adekvátneho translátu .
V súčasnosti sa často stretávame s prehlbujúcim sa pragmatickým
prekladateľským voluntarizmom, ktorý uplatňuje a uprednostňuje
v translačnej činnosti zásadu jazykového rutinérstva a nekultivovanej
spontaneity. Zabúda sa na fenomén kultúry v transformácii východisko-
vého textu do cieľového jazyka. Deje sa tak pod vplyvom „sebavedomé-
ho“ klamu ovládania cudzích jazykov a „oslabeného cítenia“ domáceho,
cieľového jazyka. Svoje negatíva tu zohráva slabá úroveň jazykového
vzdelania a kultúry, jazyková internacionalizácia a komercionalizácia
translačnej činnosti. Každý začínajúci prekladateľ či tlmočník sa už pri
prvých pokusoch o kvalitný preklad presvedčí, že vynikajúce ovládanie
cudzieho jazyka je len jedným z predpokladov kvalitného prekladu.
Potreba teoretických poznatkov pre prekladateľa či tlmočníka sa
často spochybňuje. V každom prekladateľovi a tlmočníkovi, ktorý cíti
zodpovednosť za kvalitne odvedenú prácu, sa snúbia tvorivé schopnos-
ti s racionálnym uchopením tejto činnosti, ktoré si vyžaduje vedecké
poznanie. K nevyhnutnosti prepojenia vedy a praxe sa vyjadril už re-
7
nesančný umelec Leonardo da Vinci, keď ľudí zamilovaných do praxe
bez vedy prirovnáva k námorníkom, ktorí nasadnú na loď bez kormidla
a kompasu a nikdy nemajú istotu, kam vlastne smerujú (Rakšányiová,
2009, podľa Coleová 1995: 24).
Prekladanie či tlmočenie je zručnosť, ktorú nenadobúdame automa-
ticky. K jej získaniu potrebujeme teoretické vedomosti, ako aj praktické
skúsenosti. Len skĺbením teoretických poznatkov a praktických skúse-
ností môžeme dospieť ku kvalitnému prekladu.
Učebnica Úvod do translatológie je určená študentom odboru pre-
kladateľstva a tlmočníctva. Jej cieľom je oboznámiť študentov tohto
odboru so základnými pojmami translatológie. Jednotlivé kapitoly sú
zamerané na najdôležitejšie otázky spojené s transláciou. V učebnici po-
užívame a rozoberáme pojmy všeobecne prijaté v odbore. V pojmosloví
vychádzame z komunikačnej teórie prekladu, ktorá ponúka systémový
výklad jednotlivých javov spojených s transláciou a má na Slovensku
takmer štyridsaťročnú tradíciu (pozri Popovič 1968, 1971, 1975, 1983
a Vilikovský 1984). Jednotlivé pojmy prehodnocujeme z pohľadu sú-
časného stavu poznania v odbore. Teoretické vedomosti, ktoré študenti
získajú, nie sú samoúčelné. Sú prepojené s praxou tak, aby im pomohli
v pochopení a reflektovaní javov, s ktorými sa budú stretávať v praxi ako
profesionálni prekladatelia či tlmočníci.
autorka
8
1. z histórie translačných činností
Translačná činnosť, pod ktorou rozumieme prekladateľskú a tlmočníc-
ku činnosť, súvisí s potrebou dorozumievania sa medzi komunikantmi,
ak používajú rozdielne jazyky. Preklad a tlmočenie vždy zohrávali v de-
jinách ľudstva dôležitú úlohu, pretože vďaka tomuto osobitnému druhu
komunikačnej činnosti sa rozširovali nové poznatky, sprostredkúvali sa
kultúrne hodnoty. O prekladateľskej či tlmočníckej činnosti v minulosti
sa dozvedáme nepriamo z viacerých písomných zmienok, ale aj priamo
zo zachovaných prekladov.
Najstaršie zachované písomné pamiatky pochádzajú zo staroveku
z oblasti Mezopotámie, starovekého Egypta, Grécka a Ríma. Známe sú
napr. viacjazyčné nápisy asýrskych a babylonských panovníkov (Sargon,
Chammurapi) z tretieho tisícročia p. n. l. Z diela gréckeho historika Hé-
rodota Historia sa napr. dozvedáme, že v starovekom Egypte sa tlmoč-
níci tešili úcte na dvore faraóna. V spoločenskej hierarchii tlmočníci
patrili ku kaste úradníkov a toto povolanie sa dedilo.
K významným písomným pamiatkam, ktoré dokazujú prekladateľskú
činnosť už v období staroveku, patrí napr. Rossetská doska (z 2. storočia
p. n. l.), na ktorej bol vyrytý nápis v egyptčine (hieroglyfmi a démotic-
kým písmom) a v gréčtine. Okrem toho, že je dôkazom prekladateľskej
činnosti už v staroveku, jej význam spočíva aj v tom, že na základe tohto
dvojjazyčného textu sa Champollionovi podarilo rozlúštiť egyptské hie-
roglyfy.
Téza preložiteľnosti vs. téza nepreložiteľnosti

Preklad plnil svoje komunikačné poslanie aj v období starovekého Gréc-
ka a Ríma. K tomuto obdobiu sa viažu aj prvé úvahy o práci preklada-
teľa. Nejde ešte o systematické vedecké myslenie o preklade, ale skôr
o subjektívne vyjadrenia prekladateľov k svojim prekladom, na základe
ktorých vieme zistiť úroveň dobového myslenia o preklade. Už v období
antiky možno pozorovať dichotómiu názorov na preložiteľnosť. Antická
9
grécka kultúra bola jednojazyková, monoglotná, do seba uzavretá. Oko-
lité národy sa považovali za barbarské. Keďže Gréci nepociťovali potre-
bu obohacovania svojej kultúry inými kultúrami, nevznikla ani potreba
prekladu. Skôr im išlo o rozširovanie gréčtiny do krajín, ktoré mocensky
ovládali. Azda aj táto ich monoglotnosť bola príčinou ich prekladateľ-
ského pesimizmu, keď tvrdili, že preklad nie je možný, pričom sa od-
volávali na nemožnosť prenesenia magickej sily slova do iného jazyka.
Možno povedať, že uznávali tézu nepreložiteľnosti.
Opačný postoj k prekladu zaujímali Rimania. Preklad považovali
za prostriedok získavania nových poznatkov, obohacovania svojej li-
teratúry a kultúry. Boli teda otvorení iným kultúram a veľa prekladali
najmä z gréčtiny. O ich názoroch na preklad sa dozvedáme z viacerých
písomných pamiatok. K najvýznamnejším prekladateľom patril Marcus
Tullius Cicero (106-43 p.n.l.) – právnik, politik, spisovateľ, filozof a reč-
ník, ktorý okrem iného prekladal aj náročné filozofické texty z gréčtiny
a prekladom gréckych filozofických termínov vytvoril latinskú filozofic-
kú terminológiu. Dichotómiu (ne)preložiteľnosti riešil tým, že prefero-
val preklad podľa zmyslu. O svojej prekladateľskej činnosti sa vyslovil,
že „…nechce byť tlmočníkom, ktorý prekladá verbum e verbo tj. doslov-
ne, ale chce byť orátor, ktorý vyjadruje sensum e sensu, prekladá podľa
zmyslu.“ (Dostálová, 1994, s. 6). Tým, že Rimania uznávali tézu pre-
ložiteľnosti a preklad chápali nelen ako mechanickú, ale aj umeleckú,
tvorivú činnosť, mohli dospieť až k prekladu poézie, o čom svedčí napr.
Catullov (asi 84-54 p.n.l.) preklad Kallimacha a Sapfo alebo Horatiov
(65-8 p.n.l.) preklad Sapfo a Anakreonta.
Translačná činnosť v období raného stredoveku

Tézu preložiteľnosti riešili vo svojich prekladoch aj prekladatelia v obdo-
bí raného stredoveku. V tomto období sa prekladala hlavne náboženská
literatúra. Išlo o preklady Starého a Nového zákona, prostredníctvom
ktorých sa malo šíriť kresťanstvo.
K významným prekladom Starého zákona z hebrejčiny do gréčtiny
patrí Septuaginta z čias egyptského kráľa Ptolemaia II. K najvýznamnej-
ším prekladateľským počinom obdobia raného kresťanstva patrí práca
sv. Hieronyma. Sophromus Eusebius Hieronymus (asi 348-419 al. 420)
10
bol učiteľ cirkvi, prekladateľ a exegéta. Vzácny je jeho preklad Biblie
do latinčiny, pričom Nový zákon priamo nepreložil, iba opravil staro-
latinský preklad evanjelií podľa gréckych pôvodín. Priamo z hebrejčiny
(resp. aramejčiny) v rokoch 393-406 preložil Starý zákon, známy pod
názvom Vulgata (tj. rozšírený, ľudu zrozumiteľný). Napriek niektorým
menším nedostatkom to bolo dielo, ktoré prevyšovalo všetky dovtedaj-
šie preklady a zaslúžilo si uznanie cirkvi (Encyklopédia Beliana, zv. 5,
2008: 650). Všeobecne sa presadilo od 7. storočia a bolo kanonizované
tridentským koncilom (konal sa v Tridente v rokoch 1545-63). Pretože
sa Hieronym vo svojom preklade usiloval prekladať zrozumiteľne, t. j.
podľa zmyslu (odvolávajúc sa na Cicera), stretol sa s viacerými odpor-
cami a kritikmi svojej koncepcie prekladu. Jeho ideálnym cieľom nebol
ani doslovný preklad ani voľný preklad, ale „pravdivý“ preklad, ktorý
sa usiluje o zachovanie všetkých charakteristických prvkov východis-
kového jazyka, ale tam, kde to nie je možné, dáva prednosť zachovaniu
zmyslu.
K prvým významným prekladateľským aktivitám na našom území
dochádza v období raného stredoveku v druhej polovici 9. storočia po-
čas pôsobenia vierozvestcov Konštantína sv. Cyrila a Metoda na Veľkej
Morave. Aj Konštantín sa vo svojich prekladoch pokúšal podobne ako
Hieronym prekladať „pravdivo“ – tam, kde sa nedá preložiť doslovne,
prekladá podľa zmyslu. V tom období sa za jazyky, ktoré sú schopné
svojím pojmovým systémom obsiahnuť Bibliu, považovali len hebrej-
čina, gréčtina a latinčina. Ak chceli Konštantín a Metod prekladať sak-
rálne texty do staroslovienčiny, museli vytvoriť dobre vyargumentovanú
koncepciu prekladu. A to sa im aj podarilo. Vyslovili sa v nej za pre-
ložiteľnosť textu, pričom sa opreli o grécku rétoriku. Stanovili poradie
dôležitosti v prekladanom texte: význam, slovo, zvuk. Na prvé miesto
kládli vecnú stránku pojmovej zložky textu a do úzadia odsunuli ich
alegorický význam. Vychádzali z toho, že slovo jedného jazyka má svoj
pojmový ekvivalent v inom slove iného jazyka, a teda preklad je mož-
ný. Treba zdôrazniť, že ich koncepcia prekladu je pôvodná, vytvorená
priamo pre spoločenské potreby konkrétnej doby, a preto je v nej ak-
centovaná preložiteľnosť textu, aj keď v niektorých prípadoch pripúšťajú
nepreložiteľnosť, ktorú nahrádzajú použitím istého tvorivého princípu.
11
Zhrnutie
Z týchto príkladov, na ktorých demonštrujeme vývoj myslenia o pre-
klade v staroveku a ranom stredoveku, jasne vyplýva, že sa názory
na preklad pohybovali v opozíciách preložiteľnosť – nepreložiteľnosť
a vernosť – voľnosť. Možno povedať, že názory na preklad sa pohybo-
vali v intenciách týchto opozícií až po súčasnosť. V zásade platí, že ak
chceme navzájom komunikovať a rozvíjať vlastný jazyk a kultúru, potre-
bujeme prekladať. Téza (ne)preložiteľnosti sa teda odvíja v prvom rade
od potrieb jazykového a kultúrneho spoločenstva, pre ktoré sa prekladá.
Každý tvorivý preklad je obohatením cieľového jazyka a kultúry. Výstiž-
ne túto skutočnosť vyjadrila S. Mathauserová (1989: 151) nasledovne:
„Tým, že sa preložiteľný obsah „pretlmočí“ a nepreložiteľné sa prevedie
v podobe tvorivého princípu, podnecuje sa domáca tvorba k vlastnému
rozvoju. Vznikne tak prostredie, v ktorom i sám preklad ožije a vrastie
do domácej pôdy, aby vydával ďalšie plody“ (preklad z češtiny E. G.).
Odporúčaná literatúra:
Dostálová, R.: Překlad v antice, ToP. 1994, roč. 5. č. 23, s. 5-10.
Huťková, A.: Vybrané kapitoly z dejín prekladu literárno-umeleckých
textov, Univerzita Mateja Bela, Filologická fakulta, Banská Bystrica,
2003.
Mathauserová, S.: Nejstarší slovanské teorie překladu. In: Hrdlička, M.
– Gromová, E. (eds.): Antologie teorie uměleckého překladu (Výběr
z prací českých a slovenských autorů). Ostravská univerzita, Filozo-
fická fakulta Ostravskej univerzity, 2004, s. 248-253.
Mathauserová, S.: O přeložitelnosti a nepřeložitelnosti v raných slo-
vanských koncepcích překladu. Translatologica Pragensia III, 1.
část. Acta Universitatis Carolinae, Univerzita Karlova, Praha, 1989,
s. 147-153.
Huťková, A.: Vybrané kapitoly z dejín prekladu literárno-umelecných
textov. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Filologická fakulta,
2003.
12
2. translatológia ako vedná disciplína
2.1. K pojmu translatológia
Translatológia je vedný odbor, ktorý sa zaoberá javmi spojenými s pre-

kladom a tlmočením. Tento názov sa začína u nás presadzovať koncom
80. rokov 20. storočia. Dovtedy bol zaužívaný termín teória prekladu
alebo veda o preklade, pričom preklad sa chápal ako rodový názov pre
preklad i tlmočenie. Dnes sa v translatológii presadzuje pre preklad
a tlmočenie strešný termín translát, ktorý používame, ak hovoríme vše-
obecne o preklade i tlmočení. Pre písomnú formu translačnej činnosti
používame termín preklad a pre ústnu formu tlmočenie, ktorým sa
špeciálne zaoberá teória tlmočenia.
Hlavné oblasti výskumu translatológie sú dejiny prekladu a tlmo-
čenia, všeobecná teória prekladu a tlmočenia, porovnávacie štúdiá,
didaktiku prekladu a tlmočenia a kritika a evalvácia translačných čin-
ností. Z metodologického hľadiska členíme translatológiu na všeobec-
no-teoretickú, deskriptívnu a aplikovanú. Do všeobecno-teoretickej
zložky patrí všeobecná teória prekladu a tlmočenia, deskriptívna zahŕňa
prekladateľské porovnávacie štúdiá a dejiny prekladu a tlmočenia a apli-
kovaná sa venuje didaktike, kritike a evalvácii translačných činností.
2.2 Predmet skúmania
Predmetom skúmania translatológie je translát (preklad a tlmočenie ako

produkt) a translačný proces, vrátane vplyvu vonkajších spoločensko-
kultúrnych faktorov. K spoločensko-kultúrnym faktorom patrí napr. aj
prekladateľská dobová norma a konvencie. Translátor (prekladateľ či tl-
močník) si mnohokrát ani neuvedomuje, že sloboda jeho rozhodovania
pri voľbe stratégie, prostriedkov a metód prekladu je dopredu stanovená
13
práve dobovou prekladateľskou normou a konvenciou. Uvedomuje si ju
až vtedy, keď ju hodlá porušiť (Jettmarová, 1995:2).
2.3 Metodológia skúmania
Translatológia ako empirická a integrovaná disciplína metodologicky vy-

chádza hlavne zo všeobecnej a aplikovanej lingvistiky a literárnej vedy.
Špecifickosť translatológie spočíva v integrácii ďalších vedných disciplín
ako teória komunikácie, semiotika, psychológia a kulturológia. K zá-
kladným metódam výskumu patrí komparatívna analýza a interpretácia
východiskového a cieľového textu, pričom dôraz sa kladie na recepciu
prekladu, ovplyvňovanie prijímajúceho systému noriem a to nielen ja-
zykových a žánrovo-štylistických, ale i mimojazykových, ako sú systémy
hodnotové, ideologické a kultúrne. Využívajú sa aj metódy z odborov
psychológie (najmä pri výskume tlmočenia) a sociológie.
2. 4 Prehľad translatologických disciplín
I. Všeobecná translatológia
a) Teória tlmočenia (ústnych prekladateľských činností a foriem)
b) Teória prekladu (písomných prekladateľských činností a foriem)
c) Teória strojového prekladu
II. Teória špeciálnych translatologických disciplín

1. Teória prekladu vedeckých, odborných a populárno-náučných textov
a) Prekladateľské činnosti a formy prekladu spoločenskovedných
textov
b) Prekladateľské činnosti a formy prekladu prírodovedných a tech-
nických textov
c) Prekladateľské činnosti a formy prekladu inštitucionálnych tex-
tov
d) Prekladateľské činnosti a formy prekladu pragmatických (účelo-
vých a úžitkových) textov
2. Teória prekladu publicistických textov
3. Teória prekladu literárnoumeleckých textov
a) Prekladateľské činnosti a formy prekladu básnických textov
14
b) Prekladateľské činnosti a formy prekladu prozaických textov
c) Prekladateľské činnosti a formy prekladu dramatických textov
d) Prekladateľské činnosti a formy prekladu biblických a sakrálnych
textov
4. Teória prekladu pre audiovizuálne a elektronické médiá
5. Teória konzekutívneho a simultánneho tlmočenia
III. Praxeológia prekladu a tlmočenia

a) Sociológia prekladu a tlmočenia
b) Redakčná prax
c) Kritika a evalvácia prekladateľských a tlmočníckych výkonov
IV. Pedagogika a didaktika prekladu a tlmočenia

a) Všeobecná metodika vyučovania prekladu a tlmočenia
b) Špeciálna metodika vyučovania prekladu a tlmočenia (pre jazy-
kové dvojice)
c) Metodika využívania pomôcok prekladateľa a tlmočníka (slovní-
ková a encyklopedická literatúra, prekladateľské softvéry, termi-
nologické databázy, internet, paralelné texty)
Poznámka: Jednotlivé zložky uvádzame na základe poznania domácej

a zahraničnej literatúry, príčom vychádzame zo systematiky uvedenej
v publikácii A. Popoviča a kol. Originál/Preklad. Interpretačná termi-
nológia (1983: 265). Niektoré doplnky a úpravy v názvoch disciplín
a prekladateľských činností robíme na základe súčasného stavu po-
znania v odbore ako aj na základe vlastnej teoretickej, prekladateľskej
a pedagogickej skúsenosti.
Jettmarová, Z.: Čím se zabývá translatologie. Tlumočení-Překlad, 6, 26,
1995, s. 1-3.
Rakšányiová, J.: Preklad jako interkultúrna komunikácia. Bratislava:
AnaPress, 2005.
Keníž, A.: Preklad ako hra na invariant a ekvivalenciu. Bratislava: Ana-
press, 2008, 96 s.
15
Popovič a kol.: Originál/Preklad. Interpretačná terminológia. Bratislava:
Tatran, 1983.
Huťková, A.: Vybrané kapitoly z teórie prekladu literárno-umelecných
2003.
Munday, J.: Introducing Translation Studies. London and New York:
Routledge, 2001.
Baker, M. The Routledge Encyclopaedia of Translation Studies. London
and New York: Routledge,1997.
Kusá, M.: Preklad ako súčasť dejín kultúrneho priestoru. Bratislava:
Ústav svetovej literatúry SAV, 2004.
Vajdová, L. a kol. Myslenie o preklade. Bratislava: Ústav svetovej litera-
túry – Kalligram, 2007.
Gromová, E. – Müglová, D.: Kultúra – Interkulturalita – Translácia. Nit-
ra: Univerzita Konštantína Filozofa, Filozofická fakulta, 2005.
16
3. z histórie translatológie
V tejto kapitole sa sústredíme na vývoj translatológie ako vednej dis-
ciplíny, ktorá sa zaoberá javmi spojenými s translačnou činnosťou,
transláciou ako procesom a translátom ako výsledkom tohoto procesu.
3.1 Z histórie translatológie ako vednej disciplíny
Historicky sa translatológia ako integrovaná disciplína v medzinárod-

nom meradle konštituovala až v 80. rokoch minulého storočia, hoci zá-
klady tejto vednej disciplíny sa kládli už v 60. a 70. rokoch minulého sto-
ročia, o čom svedčia práce mnohých významných teoretikov prekladu.
K nim patrí napr. britský lingvista John C. Catford s významnou prácou
A Linguistic Theory of Translation (1967), francúzsky teoretik prekladu
George Mounin s prácou Les problemes théoriques de la traduction (1965).
V češtine vyšla táto kniha v roku 1999 pod názvom Teoretické problémy
překladu). K ďalším teoretikom patria kanadskí autori J. Vinay s J. Dar-
belnet s knihou Stylistique comparée du francais et de lánglais: Méthode
de Traduction (1958), ktorá bola preložená v roku 1995 do angličtiny
pod názvom Comparative Stylistcs of French and English. A Methodology
for Translation. Čo do významnosti, najmä v oblasti umeleckého pre-
kladu, k nim patrí český teoretik Jiří Levý. Jeho najznámejšou knihou je
Umění překladu (1963). K významným americkým teoretikom prekladu
60. rokov minulého storočia patrí Eugene A. Nida, ktorý vypracoval te-
óriu biblického prekladu v diele Toward a Science of Translating (1964).
Spolu s Charlesom R. Taberom vydali v r. 1969 teoreticko-praktickú
príručku The Theory and Practice of Translation.
V 70. rokoch sa disciplína ďalej rozvíja zásluhou významných
translatológov ako boli J. S. Holmes, R. van den Broeck, A. Lefevere,
O. Kade, T. Savory, A. Neubert, L. S. Barchudarov, A. V. Fiodorov,
V. N. Komissarov, V. Krupnov, J. J. Recker, A. D. Švejcer a iní. K týmto
významným teoretikom 70. a začiatku 80. rokov minulého storočia,
17
zakladateľom modernej translatológie, možno zaradiť aj slovenského
literárneho vedca a teoretika prekladu Antona Popoviča.
Osobnosť A. Popoviča a jej miesto vo svetovej translatológii

A. Popovič sa zaoberal najmä teóriou umeleckého prekladu. Je auto-
rom komunikačnej teórie prekladu. Najvýznamnejšie pracovné aktivity
A. Popoviča sa spájajú s pôsobením v Kabinete literárnej komunikácie
(dnes Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie FF UKF) Pedagogickej
fakulty v Nitre (predchodca dnešnej Univerzity Konštantína Filozofa
v Nitre) v 70. rokoch 20. storočia, kde sa spolu s tímom spolupracovní-
kov (k najvýznamnejším patril F. Miko) zameriaval na výskum v oblasti
literárnej komunikácie a komunikačnej teórie prekladu. Tento – na tú
dobu progresívny – prúd v literárnej vede a teórii prekladu je vo svete
známy pod názvom nitrianska škola. M. Shuttleworth a M. Cowieo-
vá (1997:112) predstavujú vo výkladovom slovníku translatologických
termínov Dictionary of Translation Studies nitriansku školu ako smer
v teórii prekladu, v ktorom sa kladie dôraz na zachovanie umeleckej
kvality diela v preklade, sleduje sa možnosť katalogizovania výrazových
vlastností obsiahnutých v texte (Miko, 1970b) a dôležitosť posunu ako
všeobecného prekladového javu (Popovič, 1970), ako aj uvažovanie
o preklade v kontexte širšieho pojmu metatext (Popovič, 1976).
K najvýznamnejším prácam A. Popoviča patrí Teória umeleckého
prekladu (1975), ktorá bola preložená do viacerých cudzích jazykov
(taliančina, ruština, maďarčina). Popovič vypracoval aj prvý výklado-
vý slovník termínov z teórie prekladu, ktorý vyšiel v angličtine pod
názvom Dictionary for the Analysis of Literary Translation (1976).
Je spoluautorom interpretačnej terminológie, ktorá vyšla v r. 1983 pod
názvom Originál/Preklad. Intrpretačná terminológia. Doteraz sú tieto
diela terminologickým základom slovenskej translatológie a mnohé
Popovičove termíny (napr. výrazový posun, štylistická ekvivalencia) sa
ujali i v zahraničí.
Translatológia v 80. a 90. rokoch 20. storočia

Modernú translatológiu v 80. a 90. rokoch rozvíjajú najmä I. Even-Zo-
har, G. Toury, M. Snell-Hornbyová, K. Reissová, Ch. Nordová, W. Wilss,
18
H. J. Vermeer, H. Hönig, P. Kussmaul, J. Houseová, D. Seleskovit-
chová, D. Gile, J. Lambert, T. Hermans, P. Newmark, S. Bassnettová,
M. Bakerová, B. Hatim, I. Mason, A. Pym, J. Sager a ďalší. Popri tradič-
nej fukčne štrukturalisticky zameranej teórii prekladu sa v teoretických
publikáciách o preklade uvádzajú dve hlavné školy: manipulačná škola -
Manipulation School a škola všeobecnej translatológie – School of Gene-
ral Translatology.
Názov manipulačná škola prvýkrát použil J. Lambert (1991:33).
Do tejto školy patria teoretici prekladu z viacerých krajín (Belgicko,
Holandsko, bývalé Československo a Izrael). Škola sa vyznačuje kon-
cepciou, že „všetky preklady obsahujú určitú manipuláciu originálu
za určitým účelom“ (Hermans 1985:11). Najvýznamnejší predstavitelia
tejto školy sú I. Even-Zohar, G. Toury, T. Hermans, K. van Leuven-
-Zwartová, A. Lefevere a J. Lambert. K nim sa v zahraničných publi-
káciách o teóriách prekladu zaraďuje aj J. Holmes, ako aj predstavitelia
z bývalého Československa – J. Levý, A. Popovič a F. Miko, ktorých teo-
retické práce prispeli v značnej miere k vzniku tejto školy.
Škola všeobecnej translatológie je známa koncepciou teórie sko-
posu (Skopostheorie – z gréckeho slova skopos – cieľ, účel), prístupom
k prekladu, ktorý navrhli koncom 70. rokov 20. stor. nemeckí teoretici
prekladu K. Reissová a H. J. Vermeer (1984). Teória skoposu vyzdvi-
huje pragmatické aspekty prekladu zdôrazňovaním, že výsledný tvar
prekladu je predovšetkým určený funkciou „skoposu“ – cieľa, ktorý má
splniť v cieľovom kontexte. Cieľ sa môže meniť na základe recipienta
(ibid., 1984:101). Teória sa ujala najmä v nemecky hovoriacich kraji-
nách, v poslednom období – najmä vďaka anglickému prekladu tohto
diela – sa stala všeobecne známa a uznávaná, hoci má svojich odporcov
a kritikov.
3.2 Z histórie translatológie na Slovensku
50. a 60. roky 20. storočia

Vo všeobecnej rovine sa základy vedy o preklade, či translatológie
na Slovensku kládli už v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. sto-
ročia. Významnú úlohu tu zohrávali slovenskí i českí lingvisti, literár-
19
ni vedci a prekladatelia z praxe. Súvisí to s rozvinutými tradíciami vo
výskume jazyka a literatúry (B. Havránek, K. Horálek, B. Ilek, J. Levý,
K. Hausenblas, V. Kochol, J. Felix, O. Čepan, Z. Jesenská, J. Ferenčík a i.).
Už tu možno hovoriť o základoch všeobecnej teórie prekladu s lingvis-
tickou, štylistickou, versologickou či literárnovednou orientáciou. Bá-
datelia sa zameriavali hlavne na výskum v oblasti umeleckého prekladu,
čo zodpovedalo vtedajšej spoločenskej požiadavke. Najväčšie množstvo
prekladov, ktoré vznikli v tom období, patrilo práve k prekladom lite-
rárnych diel. Toto obdobie podľa najvýznamnejších osobností, ktoré ho
teoreticky formovali, nazývame felixovsko-čepanovské (podľa význam-
ných predstaviteľov prekladateľského a literárnovedného života Jozefa
Felixa a Oskara Čepana). Vyznačovalo sa analyticko-interpretačným
prístupom k skúmaniu prekladovému textu.
70. a 80. roky 20. storočia

Nezvyčajný ruch v oblasti myslenia o preklade u nás nastal v sedemde-
siatych a na začiatku osemdesiatych rokov 20. storočia, keď k felixovské-
mu a čepanovskému analyticko-interpretačnému prístupu k skúmaniu
prekladového textu pribudla semioticko-komunikačná koncepcia, kto-
rou sa vyznačovala nitrianska škola (názov školy vznikol podľa miesta
pôsobenia skupiny vedcov, ktorí vo svojich výskumoch pracovali s touto
koncepciou).
Táto koncepcia sa spája predovšetkým s aktivitou Antona Popoviča.
V istej kontinuálnosti Popovič zhodnotil predchádzajúce obdobie českej
a slovenskej vedy o preklade (1974) a v nadväznosti na dielo J. Levého
(1963) rozpracoval vlastnú koncepciu na báze teórie komunikácie. Vy-
chádza v nej z modelu literárnej komunikácie, od r. 1968 uplatňovaného
v literárnovedných výskumoch Kabinetu literárnej komunikácie Peda-
gogickej fakulty v Nitre, t.č. Ústavu literárnej a umeleckej komuniká-
cie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Všeobecný komunikačný
model AUTOR – TEXT – PRÍJEMCA Popovič aplikuje na preklad.
Z hľadiska komunikačnej koncepcie akt prekladu pokladá za komuni-
kačnú konfrontáciu s aktom pôvodnej tvorby, čo vyjadruje modelom
EXPEDIENT – TEXT1 – PREKLADATEĽ – TEXT2 – PERCIPIENT.
Súhrnne prekladateľský proces teda spočíva v konfrontácii systémov
20
dvoch expedientov, dvoch textov a dvoch percipientov. Pri deskripcii
a hodnotení prekladových operácií sa Popovič opiera o práce Františka
Mika, a to vedno s tematickou analýzou najmä v oblasti štylistiky, teo-
reticky precizovanej vo výrazovej sústave a syntetizovanej v publikácii
Miko, F. – Popovič, A.: Tvorba a recepcia (1978).
Po počiatočných – v domácom kontexte pozoruhodných – knižných
prácach Preklad a výraz (1968), Poetika umeleckého prekladu (1971)
a mnohých štúdiách Popovič syntetizuje svoju koncepciu v základnom
slovenskom diele vedy o preklade Teória umeleckého prekladu (1975).
Sústreďuje sa v ňom na všeobecné otázky teórie prekladu, na preklad
ako komunikačný proces, na štruktúru prekladového textu, na komuni-
káciu v štýle prekladu, hovorí o problémoch semiotiky prekladu a dotý-
ka sa aj otázok praxeológie a didaktiky prekladu. S ambíciou po vedecky
systémovom (scientistickom) koncipovaní teórie prekladu ako vednej
disciplíny Popovič spájal úsilie o „vlastný“ jazyk pre túto disciplínu.
Toto úsilie prezentoval v kolektívnej práci pod vlastnou redakciou – vo
výkladovom slovníku Originál / preklad (1983).
V 70. a 80. rokoch v česko-slovenskom kontexte výskum smeroval
do všeobecnej teórie prekladu založenej na semioticko-komunikačných
princípoch (B. Ilek, M. Hrdlička, A. Popovič), k štylistike prekladu
(F. Miko, K. Hausenblas), k versológii (V. Turčány, D. Slobodník,
J. Hvišč, Z. Válková, J. Vilikovský, Ľ. Feldek, H. Bacigálová-Valcerová,
J. Zambor), k vzťahu preklad – pôvodná tvorba (D. Ďurišin) a tiež k de-
jinám prekladu (V. Vlašinová, E. Panovová, S. Lesňáková). Výsledky
vplývali na rozvoj vlastnej disciplíny, ale obohatili aj rozvoj myslenia
o jazyku a literatúre.
Zo spomenutej bohatej publikačnej produkcie sa žiada poukázať
okrem výsostne teoreticky ladených prác A. Popoviča a F. Mika aspoň
na niektoré ďalšie knižné publikácie o otázkach prekladu, v ktorých sa
isté teoretické otázky vyvažujú praktickým poznaním, prekladateľskou
skúsenosťou. V tomto duchu sú koncipované Rybákove (1982) Kapitol-
ky o jazyku a prekladaní, ale aj Ferenčíkove (1982) Kontexty prekladu,
ktoré sa opierajú hlavne o skúsenosti z prekladu ruskej a sovietskej lite-
ratúry. Zatiaľ čo Rybákova práca má viac charakter praktickej príručky
o prekladaní, Ferenčík si kladie popri prekladateľskej pragmatike aj teo-
reticko-komunikačne ambície. Cez vlastnú skúsenosť ozrejmuje edičné
21
a praxeologické hľadiská prekladovej literatúry a zdôrazňuje existenciu
tzv. slovenskej prekladateľskej školy. Bohaté prekladateľské skúsenosti
uplatnil v prakticko-teoreticky orientovanej práci Dobrodružstvo pre-
kladu (1991) B. Hečko. Jeho praktická argumentácia zvýrazňuje potreby
teórie v prekladateľskej praxi.
Osobitnú koncepciu prekladu s prihliadnutím na poetologické, ale
hlavne žánrové osobitosti poézie, básnického prekladu, rozpracúva
Ľ. Feldek (1977) v knihe Z reči do reči. Popri Popovičových bádateľských
iniciatívach vo vede o preklade za najväčší prínos v slovenskej teórii
prekladu 80. rokov sa pokladá Vilikovského monografia Preklad ako
tvorba (1984), ktorej prepracované vydanie Překlad jako tvorba (2002)
vyšlo aj v českom preklade. V relácii teória – prax Vilikovský syntetizo-
val bipolárnosť prekladovej opozície „estetiky zhora“ a „estetiky zdola“.
Jazyk v preklade chápe ako nositeľa istých nejazykových, estetických,
kultúrnych a spoločenských významov. Preklad hodnotí ako semiotickú
operáciu. Autor sa v podstate opiera o semioticko-komunikačnú teóriu,
pričom v komunikačnom reťazci značnú pozornosť venuje čitateľovi
prekladu.
Od 90. rokov 20. storočia po súčasnosť

V 90. rokoch 20. storočia v slovenskej translatológii prevládajú vply-
vy semioticko-komunikačnej koncepcie, ale objavujú sa aj publikácie,
v ktorých zaznamenávame prehodnocovanie a prípravu na kvalitatívne
vyššiu syntézu v teoretickom myslení o preklade. V roku 1990 vychá-
dza monografia B. Hochela Preklad ako komunikácia. Novšie doplnky
a hodnotiace stanoviská k Popovičovej semioticko-komunikačnej
koncepcii prekladu prinášajú výskumné materiály Ústavu jazykovej
a literárnej komunikácie vtedajšej Vysokej školy pedagogickej v Nitre
Metatext a preklad (1993).
Významným prínosom najmä pre preklad poézie je knižná publiká-
cia J. Zambora Preklad ako umenie (2000), ktorá prináša autorove práce
o básnickom preklade za posledné štvrťstoročie. Zambor o preklade
nepíše „nezainteresovane, ale ako účastník literárneho a v rámci neho
prekladového procesu, s ktorým je spätý nielen ako teoretik, ale aj ako
22
praktik“ (2000: 5). K významným teoretickým prácam patrí aj kniha
M. Andričíka K poetike umeleckéhi prekladu (2004).
Ďalšími významnými prácami sú monografie J. Rakšányiovej Pre-
klad ako interkultúrna komunikácia (2005) a A. Keníža Preklad ako
hra na invariant a ekvivalenciu (2008). Kulturologický a pragmatický
obrat v translatológii je výrazne badateľný v publikáciách E. Gromovej
a D. Muglovej Kultúra – Interkulturalita – Translácia (2005) a G. Mišší-
kovej Analysing Translation as Text and Discourse (2007). Reflektovanie
najnovších trendov v myslení o preklade zachytáva kolektívna mono-
grafia Libuši Vajdovej a kol. Myslenie o preklade (2007).
Od začiatku 90. rokoch 20. storočia sa na Slovensku teórii a dejinám
prekladu venuje výskumný tím pracovníkov Ústavu svetovej literatúry
SAV v Bratislave najprv pod vedením K. Bednárovej, neskôr M. Ku-
sej, ktorý rieši výskumné úlohy zamerané na teóriu a dejiny prekladu
na Slovensku. Výsledkom ich výskumu je séria zborníkov K otázkam
teórie a dejín prekladu na Slovensku, ktoré obsahujú hodnotné práce
teoretického i aplikačného charakteru. Teoreticky tieto práce stavajú
na popovičovskej a ďurišinovskej tradícii, aj keď niektorí autori (Suwa-
ra-Marčoková, 1995:10-19, Vajdová, 1995:19-48, J. Koška) A. Popoviča
prehodnocujú a stavajú sa k jeho teórii polemicky. Vo svojich úvahách
o preklade sa autori zaoberajú aj novými fenoménmi súčasnej literatú-
ry, hlavne postmodernou. B. Suwara napr. uvažuje o „postmodernom
preklade, ktorý sa zameriava na intertextové sémantické efekty a pre-
kladateľ v ňom funguje ako médium, ktoré kreuje novú intertextualitu.
V tomto smere vzniká aj nový druh recepčnej situácie prijímania, in-
terpretácie, tvorby a fungovania prekladu literárneho diela“ (K. Kení-
žová-Bednárová, 1995:5). Hodnotným počinom výskumného tímu je aj
vydanie antológie slovenského myslenia o preklade Chiméra preklada-
nia (1999) pod editorstvom D. Sabolovej. Vydanie antológie sústreďuje
to najpodstatnejšie a teoreticky najpodnetnejšie, čo za obdobie vývinu
teórie umeleckého prekladu na Slovensku vzniklo. K významným prá-
cam z produkcie Ústavu svetovej literatúry patria monografie B. Suwary
O preklade bez prekladu (2002), M. Kusej Preklad ako súčasť dejín kul-
túrneho priestoru (2004).
23
Gromová, E. – Rakšányiová, J.: Translatologické reflexie. Bratislava:
Book&Book, 2005.
AnaPress, 2005.
Keníž, A.: Preklad ako hra na invariant a ekvivalenciu. Bratislava:
Anapress, 2008, 96 s.
Tatran, 1983.
2003.
Routledge, 2001.
Vajdová, l. a kol. Myslenie o preklade. Bratislava: Ústav svetovej literatúry
– Kalligram, 2007.
Gromová, E. – Müglová, D.: Kultúra – Interkulturalita – Translácia.
Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, Filozofická fakulta, 2005.
24
4. základné pojmy translatológie
V tejto časti sa budeme venovať kľúčovým pojmom translatológie. Ide

o pojmy, ktorými definujeme javy spojené s translačnou činnosťou a vý-
sledkom tejto činnosti – translátom. K základným patria pojmy ako
translát, translácia al. translačný proces, ekvivalencia, posun v pre-
klade, časový a kultúrny faktor v preklade, translátor, kompetencie
translátora, príjemca translátu.
V translatológii pre písomné činnosti a formy translácie používame
termín preklad a pre ústne činnosti a formy translácie používame ter-
mín tlmočenie. Rozlišuje sa spravidla trojaké chápanie pojmov preklad
a tlmočenie:
a) translácia (preklad a tlmočenie ako proces),
b) translát (preklad a tlmočenie ako produkt),
c) translát (preklad a tlmočenie ako pojem, ktorý v teoretickom,
abstraktnom vyjadrení zahŕňa proces i produkt).
Pojem preklad sa často v odbornej literatúre používa ak rodový názov

pre preklad i tlmočenie. V laickom prostredí sa tieto pojmy často za-
mieňajú. Pojem translát a translácia sa v ostatnom období presadzujú
v translatológii ako strešné termíny, zahŕňajúce preklad i tlmočenie.
V ďalšej časti sa sústredíme na výklad pojmu preklad v rodovom
chápaní tohto pojmu.
4. 1 Pojem preklad v retrospektíve prístupov k jeho skúmaniu
Na výklad pojmu preklad sa pozrieme z hľadiska jeho definovania

v procese myslenia vedy o preklade. Každá doba dodávala pojmu pre-
klad svoj obsah. Vychádzajúc z bádateľskej retrospektívy, možno hovoriť
o parciálnych prístupoch k výkladu pojmu preklad – o filologickom,
lingvistickom, sémantickom a semioticko- alebo štylisticko-komuni-
kačnom aspekte skúmania prekladu. Filologická definícia vychádza
25
z opozície tzv. vernosti a voľnosti jazykového prekladu. Motivácia pre
tento typ prekladu bola len v prekladateľskej skúsenosti. Lingvistický
prístup skúma preklad ako výlučne jazykovú operáciu. V komparácii
dvoch jazykových systémov – východiskového a cieľového jazyka – sa
neberú do úvahy komunikačné súvislosti prekladu. Sémantický prístup
k prekladu sa zakladá na sledovaní prekladu ako prekódovania význa-
mov v procese prekladu, na modelovaní prekladového textu z hľadiska
jazykovo-významovej opozície invariant – variant.
V novších translatologických prístupoch k chápaniu pojmu preklad
lingvistický a sémantický aspekt prekladu sa integruje do celistvejšieho
výkladu pojmu prekladu, ktorý je najvýstižnejšie vyjadrený semiotic-
kým, resp. štylisticko-komunikačným aspektom. Vychádza sa v ňom zo
semiotickej a informačnej teórie, založenej na znakovosti textu a jeho
komunikácie, a to či už literárnej, alebo – širšie – kultúrno-spoločen-
skej. Štylistický aspekt prekladu sa chápe v zmysle jednoty jazykových
a tematických zložiek literárneho textu. Tak sa pojem prekladu dostáva
z roviny jazyka na rovinu vyššiu – s výrazovou štylistickou hodnotou
v konfrontácii dvoch jazykov, dvoch literárnych a kultúrnych systémov.
Z tohto aspektu skúmania prekladu vychádza vo svojej komunikačnej
teórii prekladu A. Popovič (1983:171), keď preklad definuje ako „prekó-
dovanie jazykového textu, pri ktorom dochádza k vytvoreniu jeho novej
jazykovej podoby a štylistického tvaru.“
Zo semioticko- resp. štylisticko-komunikačného aspektu sa preklad
chápe ako štylistická operácia, ako „štylistické modelovanie prototextu
jeho prekladovým metatextom“, teda ako primárna a sekundárna komu-
nikácia (Popovič 1983:180). V komunikačno-semiotickej koncepcii sa
teda preklad chápe ako intersemiotický, intertextuálny a komunikačný
akt. Výklad tohto aktu vyjadruje komunikačný model prekladu. Popovič
vytvoril model primárnej a sekundárnej komunikácie, v ktorom rozdie-
ly medzi nimi možno vyjadriť pojmom výrazový posun. Tento posun
je v komunikačnom modeli translácie vyjadrený amplitúdou posunu.
Posunom sa vyjadruje výrazový rozdiel medzi originálom a prekladom.
V modeli sa zobrazuje komunikácia vo východiskovom i cieľovom texte
(primárna a sekundárna komunikácia) prostredníctvom vektorov, ktoré
súborne vyjadrujú vzťahy medzi jednotlivými zložkami modelu. Systé-
movo model vychádza zo schémy primárnej a sekundárnej komunikácie
26
podľa A. Popoviča (1983:181-2), ktoré upravil a doplnil M. Hrdlička ml.
vo svojej monografii Literární překlad a komunikace (1997:13) do na-
sledujúcej schémy:
Komunikačný model translácie
Podnety pre rozpracovanie komunikačného modelu prekladu vychá-

dzali od J. Levého (1983:30), ktorý ako jeden z prvých bádateľov uva-
žoval o exaktnej analýze literárneho textu originálu i prekladu s vyu-
žitím informatiky a kybernetiky. Za ústredný problém prekladateľskej
problematiky považoval „objektívne poznanie obsahu diela a jeho
dvojakú konkretizáciu čitateľom originálu a čitateľom prekladu“ (Hrd-
lička 1983:218). Z komunikačného modelu vychádza tiež teória V. N.
Komissarova (1973). Základom jeho teórie je sémantická analýza textu
originálu a problém ekvivalencie v prekladovom texte. Ekvivalencia
textu a prekladateľský proces posudzuje tak z lingvistických, ako aj z ne-
lingvistických – sémantických, transformačných, situačných – hľadísk.
Proces prekladu Komissarov podriaďuje cieľu komunikácie prekladu.
Ten preberá úlohu invariantnosti a vo vzťahu k nemu sa v procese pre-
kladu ekvivalentne reprodukuje textová rovina znaku, výpovede i situá-
cie. Zohľadňovanie týchto „vyšších“ rovín textu s požiadavkou na komu-
nikačný cieľ prekladu vedie prekladateľa k výberu takých prekladových
27
variantov, ktoré sú podobné variantom v origináli. Zachovávanie ekvi-
valencie na vyšších úrovniach textu zamedzuje sklonom k doslovnosti
prekladu a umožňuje dosahovať optimálne možný stupeň ekvivalencie
textu originálu a prekladu.
S komunikačným princípom prekladu sa v súčasnosti intenzívne
vyrovnáva moderná veda o preklade. Či už ide o západné, viac lingvis-
ticko-semioticky, tiež informaticky orientované výskumy, alebo o slo-
venskú a českú teóriu prekladu, ktorá prijíma komunikačnú a semio-
ticko-štylistickú orientáciu (Hochel 1990; Feldek 1977; Ferenčík 1982;
Miko 1976; Rybák 1982, Vilikovský 1984; Hrdlička st. 1995, Hrdlička ml.
1997). V tomto zmysle vyznieva napríklad aj Vilikovského definícia pre-
kladu ako reprodukcie „invariantnej kontextovo relevantnej informácie
so zachovaním funkčnej ekvivalencie medzi pôvodným a výsledným
textom“ (Vilikovský, 1984:86), či Bellova definícia prekladu ako „vyjad-
renie v inom (cieľovom) jazyku toho, čo bolo vyjadrené v origináli, so
zachovaním sémantickej a štylistickej ekvivalencie“ (Bell 1991:5).
V pohľade na komunikačnú koncepciu prekladu, ako ju teoreticky
sformuloval A. Popovič, sa vynímajú práce F. Mika (1969; 1970; 1978;
1987; 1989). Tie sa stali jednou z opôr tejto koncepcie, najmä v prepra-
covanosti koncepcie textu, ktorej epicentrom sa stala štýlová orientácia.
Text sa tak prestal chápať len ako súhrn lingvistických vzťahov a hodnôt.
Do popredia sa dostávajú hodnoty významovo-znakovej povahy. Na tej-
to báze precizoval hodnotové výrazové rozmery textu a systematizoval
ich do modelu výrazovej sústavy. Tá všeobecne orientovanú Popovičovu
komunikačnú koncepciu pomohla priblížiť a uplatniť na úrovni textu
– toho fenoménu, cez ktorý reálne komunikuje expedient i príjemca,
pôvodca originálu (autor) a prekladateľ (autor a prekladateľ) s čitateľom
originálu či prekladu. (Výrazovú sústavu podľa F. Mika i s výkladovým
slovníkom pozri F. Miko 1970a.)
4. 2 Translačný proces (translácia)
Pri definovaní translačného procesu translatológia vychádza z chápania

tohto pojmu ako faktu jazykovej komunikácie. V nej ide hlavne o akt
recepcie informácií zakódovaných vysielateľom (autorom) do textu
a dekódovaných recipientom, v našom prípade translátorom. Keďže ide
28
o jazykový typ komunikácie, teória prekladu pracuje s poznaním jazy-
ka a s disciplínami, ktoré súvisia s psychologickými a sociologickými
aspektmi poznávania jazykovej komunikácie. Sú to psycholingvistika,
sociolingvistika a najnovšie aj kognitívna lingvistika. Psycholingvistika
pomáha spoznávať procesy, ktoré sa odohrávajú vo vedomí príjemcu
(i translátora ako príjemcu). Sociolingvistika zasa hodnotí východis-
kový a cieľový jazyk z hľadiska ich kultúrno-spoločenského kontextu,
kognitívna lingvistika zasa z hľadiska poznania (skúsenostný kompex
vysielateľa, translátora a adresáta).
Komunikácia medzi vysielateľom a adresátom može mať podobu
monolingválnu (bez sprostredkovateľa) a interlingválnu (so sprostred-
kovateľom – translátorom).
4.2.1 Monolingválna komunikácia

Monolingválnu komunikáciu môžeme vyjadriť ako komunikačný reťa-
zec
autor (A) – text (T) – recipient (R).
Prejavuje v nasledujúcej postupnosti:

1. Autor (A) tvorí kód, vyberá správu.
2. Autor kóduje správu (T).
3. Vyberá si kanál (spojenie, písomný alebo ústny prejav).
4. Prenáša signál cez správu (T).
5. Recipient (R) dostáva signál.
6. Recipient rozlišuje kód.
7. Signál dekóduje.
8. Interpretuje správu (text T).
9. Porozumie a pochopí správu.
4. 2. 2 Interlingválna komunikácia
V situácii, keď do procesu komunikácie vstupuje prekladateľ so za-
cielením na preklad, t.j. s účasťou na komunikácii z aspektu druhého
29
(cieľového) jazyka, dochádza k inému typu komunikácie – ide o inter-
lingválnu, t. j. translátorom sprostredkovanú komunikáciu.
Schéma interlingválnej (sprostredkovanej) komunikácie:

A1 – T1 – R1
||
P (A2) – T2 – R2
Prejavuje sa v nasledovnej postupnosti:

1. Prekladateľ (recipient R1 = prekladateľ P) prijíma signál od vysie-
lateľa (autor – A1) vo východiskovom jazyku (T1).
2. Rozlišuje kód 1.
3. Dekóduje signál 1.
4. Interpretuje správu (východiskový text – T1).
5. Porozumie a pochopí správu.
6. Vyberá kód 2 (pre cieľový text – T2).
7. Kóduje správu kódom 2.
8. Vyberá kanál (spojenie písomné alebo ústne).
9. Prenáša signál 2 správy 2 (vytvára text T2 , t.j. preklad, ktorý pri-
jíma recipient R2).
Z modelového náčrtu translačného procesu vyplýva, že spoznanie a po-

chopenie tohto procesu zasahuje do kompetencie:
a) psycholingvistiky (fáza 3 a 7 – dekódovanie a kódovanie)
b) sociolingvistiky resp. textovej lingvistiky (fázy 1, 2, 4, 5, 6, 8 –
účastníci komunikácie, charakter správy, spôsoby prenosu správy
k príjemcovi), čo znamená, že sa ku komunikácii vyžaduje aj so-
ciokultúrny prístup.
4. 2. 3 Schéma translačného procesu

V translačnom procese ide o transformáciu textu východiskového jazy-
ka (teda originálu) na text cieľového jazyka (prekladu) procesmi, ktoré
prebiehajú vo vedomí, v pamäti – od analýzy (interpretácie) východisko-
vého textu na univerzálnu (znakovú) sémantickú reprezentáciu (pred-
30
stavu) po syntézu (textotvorbu) tejto sémantickej predstavy do podoby
prekladu, čo znázorňuje nasledujúca schéma:
T1 (východiskový text) → analýza (interpretácia)
↓
sémantická reprezentácia (predstava)
↓
syntéza (textotvorba) → T2 (cieľový text)
Pre poznanie translačného procesu je príznačné, že sa pohybuje medzi

analýzou (interpretačnou fázou) a syntézou (textotvornou fázou). V di-
póle oboch sa uplatňujú operácie v troch stupňoch: 1. syntaktickom,
2. sémantickom a 3. pragmatickom. V analytickej fáze translačného pro-
cesu sa hĺbkovou analýzou východiskového textu (čítaním pri preklade
a posluchom pri tlmočení) translátor dostáva k porozumeniu a pocho-
peniu textu. Po analytickej fáze nasleduje rozhodovací proces, v ktorom
sa translátor rozhoduje pre určitý variant syntézy. Syntéza je vlastne kon-
cipovanie výsledku translačného procesu, čiže „tvorby“ translátu. V tejto
syntetickej (textotvornej) fáze sa spravidla mení poradie stupňov trans-
lačných operácií: od 1. pragmatického cez 2. sémantický až k 3. syntaktic-
kému, t. j. k skladobnému tvaru a jeho stvárneniu v písomnej alebo ústnej
podobe – ku konečnému produktu translačnej činnosti – k translátu.
V interpretačnej fáze rozlišujeme prirodzenú a reflexívnu interpretá-
ciu (Dolník – Bajzíková, 1998:99-101), pričom prirodzenú interpretáciu
považujeme za proces chápania textu, ktorý sa dostavuje pri recepcii
textu automaticky, a reflexívnu interpretáciu za uvedomelú činnosť,
ktorá sa v procese recepcie textu nedostavuje automaticky, ale vyžaduje
si ďalšiu uvedomelú mentálnu aktivitu recipienta (opätovné, zamýšľanie
sa nad textom, čítanie alebo získavanie ďalších informácií na pochope-
nie textu).
Analýza a syntéza v translačnom procese sa týkajú práce s textovým
materiálom východiskového a následne cieľového jazyka. A to na nižšej
i vyššej úrovni textu. V nasledujúcich častiach uvedieme na vybraných
príkladoch jednotlivé stupne textovej analýzy a syntézy v ideálnej časo-
vej postupnosti.
31
4. 2. 4 Stupne textovej analýzy v translačnom procese
Na začiatku je recepcia textu v jazyku východiskovom. S recepciou súvi-
sí analýza v nasledujúcich stupňoch:
1. stupeň – syntaktická analýza – zo strany recipienta-translátora sa tu

preukazujú jeho schopnosti rozlíšiť lexikálne jednotky i vetnú skladbu.
Príklad uvádzame na vete v ruskom jazyku. Podobne postupujeme aj pri
iných jazykoch.
Papa kupil gazetu.

| | |
Podmet Prísudok Predmet
2. stupeň – sémantická analýza – za pomoci syntaktickej stavby schop-

nosť identifikovať významové a logické vzťahy vo vete:
Papa kupil gazetu.

| | |
Podmet Prísudok Predmet
3. stupeň – pragmatická analýza ako

a) translátorova schopnosť identifikovať informáciu z hľadiska výcho-
diska a jadra výpovede – či je veta výrazovo bezpríznaková alebo prí-
znaková:
Papa kupil gazetu.
| | Bezpríznaková
Téma Réma vetná stavba
(východisko výpovede) (jadro výpovede)
b) translátorova schopnosť identifikovať štylistické využitie výrazových

prostriedkov vzhľadom na vzťah k prijímateľovi informácie. V štylistic-
kej analýze ide o schopnosť prekladateľa určiť výpovednú výrazovosť,
ktorá ho vedie k záverom o type výpovede – textu.
32
Na základe trojstupňovej analýzy si prekladateľ vytvára sémantickú pred-
stavu o vete – všeobecnejšie o texte – originálu, ktorá je východiskom
pre trojstupňovú syntézu – teda tvorbu konečnej podoby translátu cez
fázu pragmatickej analýzy.
Do konca 3. stupňa analýzy (pragmatická analýza) je translátor
v pozícii recipienta východiskového textu (VT). Keď začína svoju sé-
mantickú predstavu o recipovanom a analyzovanom texte realizovať, t.
j. reprodukovať do cieľového jazyka, prestupuje z roly recipienta do inej
roly – zaujíma pozíciu translátora. Z recipienta-interpretátora sa stáva
translátor-tvorca.
4. 2. 5 Stupne textovej syntézy v translačnom procese

Fáza syntézy v translačnom procese má trojstupňovú podobu:
1. stupeň: Pragmatická syntéza – translátor sa rozhoduje, čo z východis-
kového textu zachová a čo zmení. Ide tu hlavne o tieto kľúčové problé-
my:
a) ako si poradiť s účelom textu,
b) ako neporušiť (alebo porušiť) vzťah východiska a jadra výpovede,
(uvádzaným vetným vzťahom synekdochicky tu myslíme na in-
formačno- výpovedné vzťahy v celotextovej podobe),
c) ako si poradiť so štýlom východiskového textu v štýle cieľového
textu.
2. stupeň: Sémantická syntéza – na základe predstavy z pragmatickej
analýzy a syntézy translátor pracuje na vytváraní významového charak-
teru reprodukovaného textu.
3. stupeň: Syntaktická syntéza – translátor vychádza z pragmatickej a sé-
mantickej analýzy a syntézy, aby ich uplatnil pri „utváraní“ syntaktických
vzťahov na úrovni textu ako tvarového celku a jeho výslednej podoby.
4. 2. 6 Modely translačného procesu

V nasledujúcich modeloch predstavujeme možnosti komplexného za-
chytenia translácie cez jednotlivé stupne. Deskripcia vnútorných vzťahov
translácie na báze analýzy a syntézy môže zvádzať k zjednodušujúcej pred-
stave o translačných činnostiach v procese translácie, v skutočnosti je to
33
však zložitý proces, ktorý prebieha v našom vedomí a nie je vždy lineárny
v smere od analýzy k syntéze. Translátor môže postupovať aj spätne –
od syntézy k analýze, niektoré kroky robí automaticky a niektoré vedome
reflektuje. Závisí to od vedomostnej základne a inferenčných schopností
translátora (pozri kapitolu Translátor – subjekt translačnej činnosti).
Model translačného procesu z aspektu analýzy a syntézy (podľa Bell, 1991, s. 59)
Východiskový text Cieľový text
↓
↑
Čítanie, vizuálne vnímanie Grafické (textové)
lexikálnych a vetných prvkov stvárnenie
(symbolická úroveň)
↑
↓ (štruktúrna úroveň)
Syntaktická analýza Syntaktická syntéza

– analyzátor – syntetizátor
↓ ↑
Ukladanie lexikálnych Ukladanie lexikálnych

jednotiek a vetných jednotiek a vetných
štruktúr do pamäti štruktúr do pamäti
↓ ↑
(štruktúrna úroveň) (kontextová a obsahová úroveň)
↓ ↑
Sémantická analýza Sémantická syntéza
↓ ↑
(kontextová a obsahová úroveň) (štýl)
↓ ↑
Pragmatická analýza Pragmatická syntéza
↓ ↓ ↓
spôsob zafarbenie komunikačná spôsob zafarbenie komunikačná
vyjadrenia hodnota vyjadrenia hodnota (účel)
(účel) ↑ ↑ ↑
↓ ↓
štýl " áno "
→ sémantická predstava Preložiť?

→ „organizátor“ semiózy
→ stratégia (plánovač) „ nie “
34
Prekódovanie jednotlivých jazykových úrovní z východiskového do cie-
ľového textu by sa malo uskutočňovať tak, aby sa dotýkalo všetkých
úrovní naraz. Jednotlivé jazykové vrstvy, či úrovne textu sú totiž úzko
prepojené – nedajú sa od seba oddeliť. Vyplýva to zo zákonitostí výstav-
by textu. Štruktúrne vyhodnotenie textu v konečnom dôsledku závisí
od vyhodnotenia komunikačnej situácie (okolností) a komunikačného
postoja prekladateľa. Transláciu (prekódovanie) podľa jednotlivých
rovín výstavby textu v translačnom procese z hľadiska systémového
prehľadu približuje nasledujúca schéma (podľa Popovič a kol., 1983,
s. 175)
ORIGINÁL PREKLAD
text → text
úsek textu → úsek textu
veta → veta
fráza → fráza
syntagma → syntagma
slovo → slovo
morféma → morféma
fonéma/graféma → fonéma/graféma
analýza syntéza
Aj keď sa v translačnom procese zdanlivo javí, že ide o prácu translátora

len s jazykom a hĺbková podstata textu je v akejsi druhotnej polohe,
v podstate ide o hĺbkové prekódovanie významovej, ba až širšej kul-
túrnej podstaty. Translátor už pri porovnaní na úrovni slovo – slovo zo
skúsenosti vie, že pre cielenosť translátu rozhodujúce je porovnávanie
na úrovni význam – význam. Obdobne je to s translátom na úrovni
veta – veta. A to je aj podstata rozlišovania translátu, resp. prekódovania
textu na povrchovej alebo hĺbkovej úrovni. V štrukturálnom chápaní
hĺbkovosťou sa rozumie tematická štruktúra textu (Mukařovský, 1948).
V semiotickom chápaní zasa semiotická podstata textu, pričom sa ope-
ruje so základnou funkčnou jednotkou prvotného významu – archisé-
mou – v zmysle teórie o prvotnom a druhotnom modelujúcom systéme
textu (Lotman, 1969).
35
Pri translácii sa teda žiada pracovať na významovom pláne textu, ktoré-
ho základ je v znakovom modelujúcom systéme. A tu sa s prihliadnutím
na vyššie uvedený analyticko-syntetický model translačného procesu
a na schému jednotlivých rovín výstavby textu ponúka modelový náčrt
hĺbkového a povrchového prekódovania (Popovič, 1983:176):
ORIGINÁL PREKLAD
znak (archiséma) → hĺbkové prekódovanie → znak (archiséma)
vec (reálie) → povrchové prekódovanie → vec (reálie)
Model translačného procesu, schéma prekladania podľa jednotlivých

rovín textu a náčrt hĺbkového a povrchového kódovania v syntetizu-
júcej podobe vyjadrujú pracovné postupy pri translácii. Ich teoretická
orientácia je – pochopiteľne – v diskurzívnom vzťahu s translačnou
praxou. V predstavených modeloch sa systemizujú a usúvzťažňujú po-
znatky z oblasti lingvistiky, semiotiky a teórie komunikácie. Ich úlohou
je predstaviť si a následne si uvedomiť a racionalizovať translačný proces
v konkrétnej situácii, t.j. vytvoriť si koncepčný nadhľad, ktorým sa povy-
šuje intuícia a praktická skúsenosť translátora na teoreticko-koncepčnú
prácu s textom, čím sa dosahuje adekvátnosť translácie. V tom zmysle
chápeme aj uvedené modelové priblíženie tohto „vedomého“ translač-
ného procesu.
Zhrnutie
Vychádzajúc z koncepčnej otvorenosti uvádzaných modelov, žiada sa
uviesť, že jednotlivé fázy a činnosti sa nemusia podriaďovať lineárnosti
alebo sukcesívnosti ich usporiadania. Celistvosť, integrita tohto proce-
su, podlieha tvorivému „narúšaniu“ pri konkrétnej práci s translátom,
k tvorivému prehodnocovaniu istých krokov a rozhodnutí translátora.
Čo však z detailizovaného modelového náčrtu aktivít zostáva pevnejšie,
invariabilné, to je lineárne nadväzovanie jednotlivých úkonov transláto-
ra smerom od analýzy k syntéze. Všeobecne sú to tieto kroky:
1. analýza (interpretácia) východiskového textu,
2. organizácia sémantických predstáv jednotlivých segmentov textu
do integrovanej predstavy, ktorá vzniká pri recepcii východisko-
36
vého textu na základe všetkých dostupných informácií získaných
recipientom-translátorom ako aj jeho skúseností,
3. syntéza (textotvorba) v cieľovom jazyku.
Pri spoznávaní tohto procesu sa má postupovať deskriptívne, a nie pre-

skriptívne, pretože účelom prekladovej teórie je „dosiahnuť pochopenie
procesu prekladu a nie – ako sa bežne, ale nesprávne chápe – vypracovať
normy na perfektný preklad (Bassnetová 1980:37). Prekladateľ by si mal
počas translácie uvedomiť mieru závislosti od translačných noriem.
Bell, R.: Translation and Translating. London and New York: Longmen,
1993.
AnaPress, 2005.
Popovič, A.: Teória umeleckého prekladu. Bratislava: Tatran, 1975.
Tatran, 1983.
2003.
Routledge, 2001.
Vajdová, l. a kol. Myslenie o preklade. Bratislava: Ústav svetovej literatú-
ry – Kalligram, 2007.
Vilikovský, J.: Preklad jako tvorba. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1984.
Vilikovský, J.: Překlad jako tvorba. Praha: Ivo Železný, 2002.
37
5. translátor –
subjekt translačnej činnosti
V interlingválnej a interkultúrnej (sprostredkovanej) komunikácii hrá
translátor – prekladateľ či tlmočník – úlohu sprostredkovateľa (mediá-
tora) medzi odosielateľom správy a príjemcom. V komunikačnej teórii
prekladu sa translátor chápe ako príjemca cudzojazyčnej správy (textu),
dekódovateľ a zároveň kódovateľ a vysielateľ správy (textu) v inom jazy-
ku, ktorú odovzdáva príjemcovi.
S pojmom translátora úzko súvisí otázka jeho kompetencií. V po-
slednom čase v súvislosti s profesionalizáciou práce transátora hovoríme
o translátorských kompetenciách. V laickej verejnosti, ku ktorej často
patria aj objednávatelia prekladu alebo tlmočenia, sa tieto kompetencie
často zužujú, resp. stotožňujú s kompetenciou cudzojazyčnou. Prekla-
dateľ či tlmočník často zlyháva práve preto, že na kvalitný prekladateľský
alebo tlmočnícky výkon mu len cudzojazyčná kompetencia nestačí.
Čím sa teda odlišuje translátor profesionálne kompetentný od ne-
kompetentného? Odpoveď by mala byť v zásade jasná – v kvalite vyko-
nanej práce, teda v kvalite konečného produktu – translátu.
Zákonite si teda kladieme otázku, čo všetko translátor potrebuje ve-
dieť, aby bol kompetentný zodpovedne vykonávať translačnú činnosť,
aby bol pripravený na povolanie prekladateľa či tlmočníka? Čo sa skrýva
pod pojmom translátorská kompetencia?
5. 1 Translátorské kompetencie
Skôr ako pristúpime k úvahám o translátorských kompetenciách, ozrej-

míme si výklad pojmu kompetencia. Slovník cudzích slov (1979) ho-
vorí, že kompetencia znamená 1. právomoc, okruh pôsobnosti, dosah
právomoci, 2. lingv. schopnosť produkovať jazykové, rečové prejavy
(a rozumieť im) na základe súhrnu poznatkov o jazykovom systéme,
ktoré máme uložené v pamäti (napr. podľa jazykovednej teórie gene-
38
ratívnej gramatiky). Vo Velkom anglicko-českom slovníku (1984) ang-
lický výraz competence okrem týchto významov znamená aj zručnosť,
obratnost ako aj povolanosť, spôsobilosť, kvalifikovanosť.
Pojem kompetencia sa teda používa v jazykovede v súvislosti s jazy-
kovou kompetenciou (tak, ako ju chápe lingvista N. Chomsky vo svojej
generatívnej gramatike), ale aj v teórii vyučovania cudzích jazykov a te-
órii komunikácie vo význame zručnosť, spôsobilosť, či kvalifikovanosť
v spojeniach ako cudzojazyčná kompetencia, komunikačná kompetencia.
V teoreticky zameraných prácach sa pojmu translátorskej kompe-
tencie venuje značná pozornosť. A. Neubert (1990) hovorí o piatich zá-
kladných parametroch tejto kompetencie. Rozlišuje jazykovú, textovú,
tematickú, kultúrnu a prevodovú (strategickú) kompetenciu.
V pohľade na translátorskú kompetenciu sa v jednotlivých obdobiach
výskumu odráža stav teoretického myslenia o preklade. Translatológia
prešla obdobím, keď sa zdôrazňoval lingvistický prístup a aplikačne sa
kládol dôraz na lingvistickú (jazykovú) kompetenciu. Za posledných
20 rokov prešla translatológia prudkým vývojom, ktorý ovplyvnili aj
progresívne výskumy v oblasti textovej lingvistiky, pragmatiky a v po-
slednom období aj medzikultúrnej komunikácie, čo vyústilo do kom-
plexnejšieho chápania translátorskej kompetencie s dôrazom na jej
sociokultúrnu zložku. Translátorská kompetencia je komplexný feno-
mén, v ktorom sa berú do úvahy všetky zložky prítomné v komunikácii
a zdôrazňované v teórii komunikácie. V našom chápaní tejto kompeten-
cie vychádzame okrem vyššie spomenutých poznatkov aj z poznatkov
slovenskej translatologickej školy vychádzajúcej zo semioticko-komu-
nikačného teoretického modelu zdôrazňujúcom okrem jazykovej kom-
petencie i kompetenciu štylistickú a sociokultúrnu ako aj skúsenostný
komplex prekladateľa.
Na základe uvedených chápaní kompetencií translátora možeme
zhrnúť, že ich tvorí súbor jeho vedomostí, schopností a zručností, ktoré
využíva tak, aby vytvoril komunikačne prijateľný translát, ktorý bude
komunita, pre ktorú je určený, považovať za adekvátny.
Na nadobudnutie translátorskej kompetencie je v prvom rade po-
trebná určitá vedomostná základňa, na ktorej translátor buduje svoju
kompetenciu. V skratke ju môžeme vyjadriť nasledovne:
39
Prvky vedomostnej základne translátora
Oblasť prípravy Nadobudnuté vedomosti
Odborná jazyková a) znalosť východiskové-

príprava ho jazyka
b) znalosť cieľového
jazyka
Odborná štylistická c) schopnosť vedieť
príprava špecifikovať text, určiť
typ textu
Príprava z odboru alebo d) znalosť odboru alebo osobitne platí pre
literárnovedná príprava oblasti prekladu odborný a umelecký
preklad
Kontrastívna lingvistika, e) kontrastívna znalosť
štylistika, literárna kom- prvkov a), b), c), d)
paratistika
Reálie, kultúrna f) kontrastívna znalosť
antropológia
Poznámka: V umeleckom preklade s odbornosťou prekladateľa súvisí li-

terárne vzdelanie prekladateľa. Myslí sa tým súbor osvojených informá-
cií o origináli, o literatúre a textológii vôbec, ktorými disponuje prekla-
dateľ. Patrí sem tiež vzťah prekladateľa k vysielajúcej kultúre, informácie
o realite zobrazovanej v origináli, o vývinovom zaradení prekladaných
textov, o autorskom a čitateľskom kóde a vzťahu prekladateľa ku kontex-
tu domácej kultúry.
Translátorská kompetencia sa skladá z piatich subkompetencií – lin-

gvistickej, sociolingvistickej, diskurzívnej, interkultúrnej a strategickej
(pozri Gromová – Müglová, 2001:137-141).
Lingvistická kompetencia spočíva v ovládaní pravidiel kódu vý-
chodiskového i cieľového jazyka – slovnej zásoby, tvorenia slov, vetnej
stavby, výslovnosti a pravopisu.
Sociolingvistická kompetencia je schopnosť translátora vhodne
40
chápať a produkovať výpovede v kontexte, ako to vyplýva z témy, posta-
venia účastníkov komunikácie, cieľov interakcie.
Diskurzívna kompetencia spočíva v kombinátorských schopnos-
tiach translátora v práci s „formou“ a významom na dosiahnutie jednot-
nosti textu v rozličných žánroch. Jednota závisí od kohézie formy (spô-
sob, akým sa výpovede – prehovory – skladobne spájajú, aby sa uľahčila
recepcia a interpretácia textu) a od koherencie významu (vzťahy medzi
rozličnými významami v texte, komunikačná funkcia a kultúrno-spolo-
čenský význam).
Interkultúrna kompetencia spočíva v osvojení si poznatkov z kul-
túry východiskovej i cieľovej v implicitnej i explicitnej konfrontácii,
schopnosti sebareflexie vlastnej kultúry v prepojení na cudziu kultúru,
schopnosti anticipácie kultúrnej presupozície (t.j. informácie, o ktorej
translátor predpokladá, že je príjemcovi známa).
Strategická kompetencia je určovaná schopnosťou translátora ovlá-
dať komunikačné stratégie prekladu, schopnosti v rozhodovacom pro-
cese vybrať funkčne optimálny variant. Inheruje schopnosť cielene pre-
pojiť a adekvátne koordinovať rôzne vedomosti, schopnosti a zručnosti
obsiahnuté v štyroch vyššie spomínaných kompetenciách. Strategická
kompetencia má z hľadiska kompetencií translátora dominantné po-
stavenie – bez nej nemôžeme očakávať profesionálnu úroveň translátu.
V značnej miere závisí aj od skúseností translátora.
5. 2 Koncepcia translácie
So strategickou kompetenciou prekladateľa sa spája otázka koncepcie
translácie. Ak totiž hovoríme o strategickej kompetencii, máme na mys-
li hlavne schopnosť translátora myslieť strategicky, teda vytvoriť si kon-
cepciu translácie.Tvorbe koncepcie by mal translátor venovať značnú
pozornosť. Pod tvorbou koncepcie rozumieme výber textu na preklad
(motivácia výberu textu vzhľadom na jeho predpokladanú úspešnosť
v cieľovom kultúrno-spoločenskom kontexte), voľbu metódy a z nej vy-
plývajúcich jazykových, štylistických translačných operácií (postupov).
Teoretické výklady tohto pojmu sa viažu viac na umelecký preklad a viac-
menej sa zhodujú v tom, že kľúčom ku koncepcii prekladu je význam
diela vyberaného na preklad. Význam je určovaný z dvoch hľadísk:
41
a) z hľadiska recepcie a interpretácie originálneho diela,
b) z reprodukčného hľadiska originálneho diela v preklade.
Inak povedané, o výbere textu na preklad rozhoduje významová hod-

nota diela v jeho východiskovom kultúrno-spoločenskom kontexte
a predpokladaná hodnota diela v jeho cieľovom kultúrno-spoločenskom
kontexte.
Koncepcia translácie sa modelovo formuje cez recepčné informácie
translátora z východiskového kultúrno-spoločenského kontextu, v kto-
rom je ukotvený východiskový text a reprodukčnú realizáciu cieľového
textu vzhľadom na predpokladané očakávania príjemcu v cieľovom kul-
túrno-spoločenskom kontexte nasledovne:
Recepcia → KONCEPCIA PREKLADU → Reprodukcia

východiskový ↓ cieľový kultúrno-
kultúrno-spolo- determinácia translácie: spoločenský
čenský kontext metódy, postupy, kontext
translačné riešenia
Na tvorbu koncepcie translácie vplýva kultúrno-spoločenský kontext

východiskovej kultúry ako aj kultúrno-spoločenský kontext cieľovej
kultúry. Koncepcia zasahuje do „reprodukčných“ aktivít v translačnom
procese (determinuje počínanie translátora od zvolených princípov,
metód a postupov až po jednotlivé prekladateľské riešenia použité v cie-
ľovom texte). V dipóle interpretácie východiskového textu a translačnej
reprodukcie sa pohybuje miera koncepčnej „uvoľnenosti“ translátu –
a to v škále od doslovného prekladu až po adaptáciu.
Popri tvorbe koncepcie, o ktorej sa prekladatelia zvyknú zmieňovať
v predslovoch či doslovoch svojich prekladov, existuje najmä v ume-
leckom preklade aj tvorivá „nepomenovateľná“ stránka koncepcie,
ktorá vychádza z invencie spájanej s talentovanosťou prekladateľa.
S talentovými predpokladmi prekladateľa sa spája intuícia prekladateľa.
Ide o schopnosť prekladateľa odhadnúť, interpretovať a voliť štylistické
prostriedky na základe talentových, sociálno-psychologických osob-
nostných predpokladov (Popovič a kol., 1983, s. 167). Súbor ustálených
štylistických návykov a schopností prekladateľa, ich realizácia v texte
42
prekladu sa nazýva výrazový idiolekt prekladateľa (Popovič a kol., 1983,
s. 167). Každý translátor si vytvára časom istú pamäť prekladateľských
riešení – „zásobáreň“ výrazových konvencií.
V umeleckom preklade prekladateľ využíva svoj poetický idiolekt
realizovaný na výrazovom pláne ako systém prekladateľských individu-
álnych výrazových odchýlok na pozadí výrazovej normy, resp. ustálenej
prekladateľskej metódy. Nazývame ho poetika prekladateľa (Popovič
1983:165). Tu je koncepcia prekladu na úrovni teórie v úzadí preklada-
teľskej tvorivej praxe.
Koncepcia prekladu je teda integrovaná predstava translátora o spô-
sobe realizácii translátu podstatne determinovaná interpretačnou aktivi-
tou a komunikačnou situáciou. Z nej sa v translačnom procese vychádza
pri rozhodovaní o tom, aké prostriedky či postupy zvoliť v translačnom
procese.
5. 3 Skúsenostný komplex translátora a jeho inferenčné schopnosti

Dôležitú úlohu v translácii zohráva aj skúsenosť translátora. Na skúse-
nosť ako dôležitý fenomén kvalitného translačného výkonu upozorňuje
už v 70. rokoch 20. soročia slovenská translatologická škola, ktorá hovo-
rí o skúsenostnom komplexe prekladateľa ako „súhrne spoločenských,
filozofických, psychologickych a iných názorov a individuálnych skú-
seností osvojených prekladateľom, ktoré slúžia ako pozadie pri komu-
nikačnej, semiotickej a štylistickej realizácii prekladu“ (Popovič, 1983,
s. 164).
So skúsenostným komplexom prekladateľa súvisia aj inferenčné
schopnosti translátora, teda interpretačná kompetencia – schopnosť
pochopiť, dekódovať, východiskový text. Pod interpretačnou kom-
petenciou v zmysle textovej lingvistiky chápeme popri interpretačnej
kompetencii prirodzenej, automatickej, neuvedomelej hlavne interpre-
tačnú kompetenciu reflexívnu, teda schopnosť vedomej interpretácie,
pri ktorej sa menej zrozumiteľné stáva zrozumiteľným (o prirodzenej
a reflexívnej kompetencii pozri Dolník – Bajzíková, 1998, s. 100) ako aj
schopnosť, resp. kompetenciu textotvorby, teda produkcie textu v cie-
ľovom jazyku.
43
K inferenčným schopnostiam patria aj talentové predpoklady, ktoré
sa prejavujú v schopnosti intuitívne nájsť adekvátne ad hoc riešenia.
Hovoríme tu o istých talentových predpokladoch, prekladateľskej in-
tuícii či jazykovom cite, ktorý je vlastne súhrou všetkých spomínaných
faktorov – vedomostí, schopností, zručností, skúseností, ale i psycholo-
gických daností.
Inferenčné schopnosti môžeme v skratke vyjadriť ako:
a) schopnosť dekódovať čítanie, posluch, interpretácia,

texty pochopenie východiskového
textu
b) schopnosť kódovať textotvorba v cieľovom jazyku

texty
c) schopnosť intuície talentové predpoklady,

schopnosť intuitívne nájsť
adekvátne ad hoc riešenia
Stať sa kvalitným profesionálnym prekladateľom či tlmočníkom však

dnes už znamená viac ako len mať určité vedomosti, schopnosti, zruč-
nosti, skúsenosti či danosti ktoré dovoľujú produkovať prijateľný text
v cieľovom jazyku na základe interpretácie východiskového textu, teda
nadobudnúť istú translačnú kompetenciu.
Nadobudnúť kompetencie profesionálneho prekladateľa či tlmoční-
ka znamená vedieť sa prispôsobiť premenlivým normám, ale aj vedieť sa
od nich odpútať – vedome ich porušiť (ak to translátor uzná za vhodné
a vie si svoje rozhodnutie zdôvodniť), vedieť využívať nástroje a infor-
mácie tak, aby dokázal vytvoriť recepčne úspešný text, vedieť pracovať
v tíme s inými prekladateľmi a expertmi na danú problematiku, vedieť
vytvoriť formálne prijateľne upravený text (text hotový do tlače) a v ne-
poslednom rade správať sa profesionálne ku klientovi, či ku svojim ko-
legom, poznať svoje práva, ale i povinnosti, vedieť sa orientovať na trhu
práce. Tieto schopnosti zdanlivo nesúvisia s kompetenciami translátora
(ak pod týmito kompetenciami rozumieme len komunikačnú sprostred-
44
kovateľskú kompetenciu), sú však dôležitou súčasťou jeho komplexnej
profesionálnej kompetencie. Až po nadobudnutí týchto sprievodných
kompetencií sa totiž stáva z adepta prekladateľskej či tlmočníckej profe-
sie skutočný profesionál.
Aby prekladateľ či tlmočník uspel na trhu práce, okrem sprostredko-
vateľskej translátorskej komunikačnej kompetencie teda potrebuje ďal-
šie kompetencie, ktoré síce nesúvisia priamo s transláciou, zvýhodňujú
ho však na trhu práce. Súbor týchto schopností by sme mohli zastrešiť
pojmom technická kompetencia, kompetencia spojená s ovládaním
počítača, vyhľadávaním informácií prostredníctvom internetu, elektro-
nickou komunikáciou so zadávateľom prekladu, technickou úpravou
textu podľa predstáv zadávateľa, edičnou úpravou textu, či využívaním
pamäťových softvérov (napr. TRADOS) a jazykových počítačových
korpusov. Profesionálny profil prekladataľa v neposlednom rade dotvá-
ra aj správanie sa podľa etického kódexu prekladateľa. Skrátka, ako pri
každom povolaní, prekladateľ musí mať aj isté osobnostné predpokla-
dy. Toto všetko tvorí teda kompetencie, bez ktorých už dnes – ak chce
uspieť na trhu práce – profesionálny prekladateľ či tlmočník nemôže
existovať.
Zhrnutie
Kapitolu o kompetencíách translátora by sme teda mohli uzavrieť
konštatovaním, že kompetencie translátora sú súborom vedomostí,
schopností, zručností, skúseností i osobnostných daností, ktoré mu
pomáhajú vytvoriť kvalitný produkt svojej práce – translát. Tento
produkt by mal byť vytvorený na základe určitej premyslenej koncepcie
translácie, vyplývajúcej z danej komunikačnej situácie, v ktorej trans-
lát vzniká. Súčasťou komunikačnej situácie, ktorú translátor v procese
trnslácie berie do úvahy, je aj príjemca translátu. Aj on sa nepriamo
zúčastňuje na tvorbe koncepcie. V ďalšej časti sa preto budeme venovať
práve jemu.
45
Použitá slovníková literatúra:
SLOVNÍK cudzích slov. Zost. M. Ivanová-Šalingová. SNP, Bratislava,
1979.
VELKÝ anglicko-český slovník I A-G. Zost. K. Hais – B. Hodek, Akadé-
mia, nakl. ČSAV Praha, 1984.
Rakšányiová, J.: Preklad ako interkultúrna komunikácia. Bratislava:
AnaPress, 2005.
press, 2008, 96 s.
Tatran, 1983.
Vilikovský, J.: Preklad jako tvorba. Bratislava: Slovenský spisovateľ,
1984.
Dolník, J. – Bajzíková, E.: Textová lingvistika. FF UK, Bratislava, 1998.
Gromová, E. – Müglová, D.: Interkulturologická kompetencia vo vyučo-
vaní translácie. In: Preklad a tlmočenie. Filologická fakulta UMB,
Banská Bystrica, 2002, s. 101-108.
Makarová, V.: The Interpreter as an Intercultural Mediator. In: J. Tommo-
la (ed) Topics in Interpreting research. University of Turku, Turku
1995, s. 51-59.
Neubert, A.: Competence in Translation: a Complex Skill, How to Study
and How to Teach It. In: Snell-Hornby, F. Pöchhacker & Kaindl (eds)
Translation Studies: An Interdiscipline, Amsterdam, John Benja-
mins., 1992.
Pym, A.: A Definition of Translational Competence Applied to the training
of Translators. In: M. Jovanovic (ed) Translation: A Creative Profes-
sion. 12th World Congress of FIT Proceedings, Belgrade, Provodilac,
1991, s. 541-546.
46
6. Príjemca translátu
V tejto kapitole sa sústredíme na vzťah príjemcu translátu a translátora

ako účastníkov komunikácie, ozrejmíme si pojmy ako virtuálny, resp.
potenciálny príjemca translátu. Budeme sa zaoberať vzťahom translá-
tora k príjemcovi, vyjadrením postoja translátora k príjemcovi antici-
povaním skúsenostného komplexu príjemcu, čo sa odráža v koncepcii
tranlácie a v cieľovom texte sa prejavuje ako odhad očakávaní príjemcu
(presupozícia). Vysvetlíme si jav nadbiehania príjemcovi v preklade
a budeme si definovať typy príjemcu podľa jeho vzťahu k východiskové-
mu textu – príjemcu diferencovaného a nediferencovaného.
6. 1 Vzťah príjemcu translátu a translátora ako účastníkov

komunikácie
Dôležitou súčasťou prekladovej komunikácie je aj príjemca prekladu.

Jeho účasť v komunikácii môže byť priama alebo nepriama. Priama býva
spravidla pri ústnej sprostredkovanej komunikácii (tlmočení) a nepria-
ma v komunikácii písomnej (preklade). Ak je príjemca nepriamym
účastníkom komunikácie, nazývame ho virtuálnym alebo potenciál-
nym príjemcom. V tom prípade musí translátor príjemcu prekladu an-
ticipovať – vytvoriť si v koncepcii translácie obraz ideálneho príjemcu,
ktorému je translát určený.
Obraz príjemcu translátu a anticipovanie jeho skúsenostného
komplexu sa premieta do textu ako projekcia konvencíi a očakávaní
príjemcu translátu. V literárnej komunikácii prekladateľ v procese pre-
kladu uplatňuje výrazové prostriedky, ktoré vyhovujú skúsenostnému
komplexu potenciálneho čitateľa, konvenujú jeho estetickým záľubám
a výrazovým sklonom. Toto zámerné vyhľadávanie a uplatňovanie čita-
teľsky známych a populárnych výrazových konvencíí v texte prekladu,
favorizovanie čitateľských stereotypov a estetického vkusu sa nazýva
nadbiehanie čitateľovi v preklade (Popovič a kol., 1983: 249). Prekla-
dateľ pri prihliadaní na kultúrny kód a konvencie čitateľa, ale aj jeho
47
sociálny status vykonáva výrazové zmeny, ktoré slúžia k zmenšovaniu
napätia medzi „svojím – cudzím“ v texte prekladu buď približovaním
alebo vzďaľovaním sa od predlohy rozličnými postupmi (lokalizačnými,
adaptačnými alebo aktualizačnými). Prekladateľ môže vytvoriť preklad,
ktorý nie je v súlade s kultúrne a sociálne podmienenými čitateľskými
konvenciami, čím narúša čitateľské stereotypy (v prípade umeleckého
prekladu literárne normy). Tým prispieva k zmenám v čitateľských ná-
vykoch, resp. k pretváraniu stereotypov prijímajúceho spoločenského
prostredia.
6. 2 Vzťah príjemcu translátu k východiskovému textu
Príjemca translátu môže mať k východiskovému textu dvojaký vzťah.

Buď pozná východiskový text z autopsie (dokáže ho čítať v origináli)
a teda je schopný sledovať a konfrontovať prácu prekladateľa s pôvod-
ným textom, alebo je odkázaný len na preklad. Prvý typ čitateľa sa nazýva
diferencovaný čitateľ, druhý typ čitateľa je nediferencovaný čitateľ (po-
zri Popovič a kol., 1983: 248). S týmto javom súvisí pojem prekladovosť
(ibid.,:177). Je to vzťah v komunikačnom reťazci medzi autorom pôvod-
ného komunikátu a príjemcom prekladu, ktorý si v istých podmienkach
uvedomuje alebo neuvedomuje, že text, ktorý číta, je preklad.
Bell, R.: Translation and Translating. London and New York: Longmen,
1993.
AnaPress, 2005.
press, 2008, 96 s.
Tatran, 1983.
48
Vilikovský, J.: Preklad ako tvorba. Bratislava: Slovenský spisovateľ,
1984.
49
7. Ekvivalencia v preklade
Ekvivalencia prekladu je jedným z ústredných pojmov translatológie.
Určuje vzťah, ktorý existuje medzi východiskovým a cieľovým textom.
Podľa J. Vilikovského (1984:31) možno prekladový ekvivalent definovať
ako „prostriedok (alebo súbor prostriedkov) jedného jazyka, ktorý je
nositeľom tej istej informácie ako prostriedok (alebo súbor prostried-
kov) iného jazyka.“ Chápanie pojmu ekvivalencie ešte ani dnes nie
je v translatológii jednotné a mnohí teoretici prekladu ho označujú
za problematické (napr. T. Hermans, 1995:217, M. Hrdlička 1995:20-24,
J. Vilikovský, 1984:31-41). J. Vilikovský (1984:39) chápe ekvivalenciu
funkčne a to tak, že „zhodnosť funkcie je spoločným menovateľom pre
všetky roviny oznámenia, bez ohľadu na konkrétne jazykové vyjadrenie.
Úlohou prekladu nie je reprodukovať samotné jazykové prostriedky, ale
funkciu, ktorá im pripadá v rámci vyššieho celku“. Potom možno pre-
kladový ekvivalent definovať ako „prostriedok alebo súbor prostried-
kov, ktoré v inom jazyku funkčne reprodukuje kontextovo relevantnú
informáciu, obsiahnutú v pôvodnom texte, pričom zachováva jej inva-
riantnosť.“ (ibid.)
Funkčnosť v ekvivalencii zdôrazňuje aj A. Popovič (1983:189), ktorý
vychádza z Mikovho chápania štýlu ako dynamickej konfigurácie vý-
razových vlastností v jazykovom prejave (Miko, 1969:12). Ekvivalenciu
potom chápe ako zhodu výrazových vlastností – je to „funkčná rovno-
cennosť prvkov originálu i prekladu s cieľom dosiahnuť výrazovú zhod-
nosť s invariantom zhodného významu“ (Popovič 1976:49).
Niektorí teoretici chápali prekladovú ekvivalenciu čisto z lingvistic-
kého hľadiska. J. C. Catford (1965) ju chápe jednoducho ako výmenu
jednotky východiskového jazyka za najvhodnejší ekvivalent cieľového
jazyka, čo podľa M. Snell-Horbyovej (1988:16) predpokladá určitú
symetriu medzi jazykmi a problémy prekladu redukuje len na jazyko-
vé cvičenie, pričom ignoruje kultúrne, textové a iné situačné faktory,
ktoré hrajú v preklade dôležitú úlohu. E. Nida (1964) rozlišuje dyna-
mickú a formálnu ekvivalenciu, O. Kade (1968) totálnu (jeden výraz
50
k jednému), fakultatívnu (jeden výraz k viacerým), aproximatívnu
(viac výrazov k jednému) a nulovú (jeden výraz k žiadnemu). Od čiste
lingvistického chápania ekvivalencie sa odkláňa W. Koller (1979/1992,
1989), ktorý rozlišuje denotatívnu, konotatívnu, textovo-normatívnu
(založenú na rozlišovaní typu textu), pragmatickú a formálne-estetic-
kú ekvivalenciu. Širšie chápanie ekvivalencie ponúkajú aj K. Reissová
s H. Vermeerom (1984), ktorí prekladovú ekvivalenciu chápu vzhľadom
na funkciu a komunikačný účinok, teda ak text v cieľovom jazyku spĺňa
rovnakú komunikačnú funkciu ako vo východiskovom jazyku.
Slovenská translatologická škola vychádza z princípu funkčnej ekvi-
valencie, ktorý sa odráža v teoretických prácach jej najvýznamnejších
predstaviteľov (A. Popovič, J. Vilikovský, B. Hochel). Popovič ňou ozna-
čuje rovnorodosť prvkov jazyka originálu a jazyka prekladu (Popovič,
1983:189). Podľa toho, na ktorej rovine textu sa preklad uskutočňuje,
rozlišuje viacero druhov ekvivalencie:
1. jazykovú ekvivalenciu (ekvivalentnosť na úrovni foném a grafém,
na úrovni morfém, slova, na rovine syntagmy, frázy, vety);
2. textovú ekvivalenciu (zakladá sa na možnosti výberu výrazových
prostriedkov z výrazovej sústavy a ich usporiadaní v texte);
3. štylistickú (translačnú) ekvivalenciu (funkčná rovnocennosť prv-
kov originálu a prekladu, pri ktorej prvky originálu sa nahrádzajú
v preklade tak, aby pri invariantnej zhode ich významov smero-
vali k výrazovej identite);
4. paradigmatickú ekvivalenciu (ekvivalencia prvkov na rovine štýlu
ako systému výrazových prvkov – nie je totožná s lexikálnou sy-
nonymickou ekvivalenciou).
AnaPress, 2005.
Tatran, 1983.
51
1984.
Gromová, E.: Preklad a čitateľská kultúra. In: Eva Kalivodová et al. Ta-
jemná translatologie? Cesta k souvislostem textu a kultury. Praha:
Ústav translatologie, Filozofická fakulta, Univerzita Karlova, 2008,
s. 96-100.
52
8. Translačné postupy
Translačné postupy sú postupy, ktoré vedú k manipulačným zmenám
v cieľovom texte. Na základe odbornej translatologickej literatúry (Nida
1969, Chesterman 1997) ich možno zhrnúť do štyroch základných po-
stupov. Postupy, pri ktorých dochádza k 1. zmene poradia textových prv-
kov, 2. zmene štruktúry (výstavby) textov, 3. vynechávaniu a 4. dopĺňaniu
istých prvkov textu.
A. Chesterman (1997) napr. uvádza až 30 základných textovo-pre-
kladateľských postupov. Vybral ich a utriedil z rôznych zdrojov vrátane
J. C. Catforda (1965) a J.-P. Vinayho s J. Darbelnetom (1958). Z nich
je 10 syntaktických (narábanie s vetnou výstavbou textu), 10 sémantic-
kých (manipulácia s významovou oblasťou textov) a 10 pragmatických
(narábanie s prekladovým textom vo finálnej fáze pod vplyvom extra-
lingvistických faktorov). Výberovo uvedieme aspoň tie, ktoré sa v kon-
frontácii s našou prekladateľskou a vyučovacou skúsenosťou ukazujú
ako inštruktívne.
Gramatické prekladateľské postupy

Ide o postupy, ktoré sa týkajú gramatickej štruktúry textu. Sem zaraďu-
jeme doslovný preklad, ktorý je maximálne blízky k forme originálu, ale
počíta s istými gramatickými zmenami, výpožičku, kalk (vypožičanie si
jednotlivých gramatických štruktúr východiskového jazyka), transpo-
zíciu – napr. zmena slovného druhu v relácii substantívum – verbum,
adjektívum – adverbium a pod., zmenu na úrovni gramatických kategórií
slovných druhov, napr. čísla alebo rodu u substantív, času u slovies, zme-
nu na úrovni vetných členov, keď napr. dochádza k zmene trpného rodu
na činný, zmenu na úrovni vety – rozdelenie zloženého súvetia na dve
alebo viac viet alebo zmena typu vedľajšej vety, zmeny v kohézii – ide tu
o prípady elipsy, zmeny v odkazovaní v rámci textu, zmeny v používaní
konektorov a pod.
53
Sémantické prekladateľské postupy
Ide o postupy týkajúce sa synonymie – použitia blízkeho synonymického
ekvivalentu, aby sa zabránilo opakovaniu lexikálnej jednotky, antonymie
– výberu lexikálnej jednotky opačného významu, predpony alebo časti-
ce vyjadrujúcej negáciu, hyponymie, zmeny na úrovni hyponymických
a hyperonymických vzťahov v opozícii všeobecné – špecifické, zmeny
v miere abstrakcie v opozícii abstraktné – konkrétne, zmena v šírke vý-
razu v opozícii expanzia – kompresia, využitie parafrázy, zmeny v me-
taforike.
Pragmatické prekladateľské postupy

Ide o postupy, ktoré sa dotýkajú prenosu informácie do cieľového jazy-
ka a vychádzajú z mimojazykovej situácie. Týkajú sa napr. „filtrovania“
kultúrnych informácií v opozícii naturalizácia – exotizácia, teda miery
využívania cudzích prvkov v preklade a nahrádzania cudzích prvkov
domácimi, ďalej sa prejavujú v miere explicitnosti – implicitnosti pre-
nosu informácií. Sem možno zaradiť vynechanie informácie nepo-
trebnej pre príjemcu v cieľovej kultúre alebo opačný postup – pridanie
informácie. Sem možno zaradiť aj zmeny v stupni formálnosti, emo-
tívnosti, odbornosti vzhľadom na komunikatívnosť v cieľovej kultúre,
percepčnosť prekladového textu. Postupové zmeny môžu nastať v spô-
sobe vyjadrenia smerom do výrazovej operatívnosti alebo ikonickosti.
Do tejto kategórie patrí aj stratégia čiastočného prekladu alebo sumáru
textu v preklade vzhľadom na požiadavku príjemcu či klienta, fonetický
prepis – transkripcia, ale aj zásah do štylistickej podoby originálu, resp.
štylistická úprava originálu na prekladové účely. Sem zaraďujeme aj pri-
dávanie informácií formou poznámky prekladateľa, resp. vysvetliviek,
alebo zmeny na základe jazykovej normy, zmeny formálnej úpravy textu
(layout), či výber slangu alebo dialektu v preklade literárnych textov.
Zhrnutie
Výsledkom týchto manipulačných textových postupov v procese prekla-
du sú zmeny, resp. posuny, ktoré možno identifikovať v texte prekladu
pri porovnávacej analýze. V ďalšej časti sa budeme venovať pojmu po-
sun a jeho typológii.
54
Chesterman, A.: Memes of Translation. Amsterdam: Benjamins, 1997.
AnaPress, 2005.
Tatran, 1983.
2003.
Routledge, 2001.
1984.
55
9. Posun v preklade
S pojmom ekvivalencie úzko súvisí pojem posunu v preklade. V moder-
nom chápaní translatológie posuny v preklade sú zmeny, ktoré vznikajú
v procese prekladania ako výsledok interpretačného procesu prekla-
dateľa. Paradoxne posun v preklade neznamená nedostatočnú vernosť
originálu. Preklad sa totiž musí nutne posúvať vzhľadom na rozdiely ja-
zykovej, kultúrnej, či literárnej povahy, t.j. niečo sa v preklade realizuje,
niečo pribúda, niečo sa nerealizuje, niečo ubúda.
9. 1 Výrazový a významový posun v preklade
Termín posun (preklad z anglického „shift“) prvýkrát definoval britský

lingvista J. C. Catford (1965:73) ako zmeny, ktoré nastávajú v procese
prekladu štrukturálnou nekompatibilitou medzi východiskovým a cie-
ľovým jazykom. Catfordom opísané posuny však majú čiste lingvistic-
kú povahu, pričom sú hlavne gramatického a lexikálneho charakteru.
Pojem posunu rozširuje A. Popovič (1970:79-85), ktorý ho nechápe
len ako výsledok lingvistických rozdielov, ale aj rozdielov textuálnych,
literárnych a kultúrnych. Ide tu o zmeny, ktoré v porovnaní s originálom
nastali pri tvorbe prekladu a dajú sa identifikovať v sústave výrazových
prostriedkov. Prekladateľ by mal zachovať jadro (invariant) originálu.
Vzniknuté straty sa musia preto nahradiť funkčným spôsobom. Posun
by vždy mala byť vedomá zmena voči originálu, ku ktorej prekladateľ
dospeje na základe hĺbkovej interpretácie originálu vo svojom rozhodo-
vacom procese. Nastáva paradoxne preto, že sa prekladateľ chce vyjadriť
čo najvernejšie, preto, že sa chce textu zmocniť v jeho totalite. Absolútny
preklad v podstate neexistuje. Existujú však spôsoby, ako „stratené“ prv-
ky originálu možno funkčne adekvátne nahradiť. Čo sa deje s východis-
kovým textom pri preklade možno podľa Popoviča (1983: 196) vyjadriť
nasledovne:
56
ORIGINÁL PREKLAD
PREKLAD
Jadro, ktoré prechádza z originálu do prekladu v súvislosti s priamym

prenosom estetickej alebo vecnej informácie (preklad sensu stricto) je
invariantom textu. V dôsledku rušenia pôvodnej informácie zmenou
kvality komunikačného kanála, prechodom komunikačnej štruktúry
z jedného systému do druhého dochádza k úbytku (–). Vyrovnávanie
úbytku pri prekódovaní znakového systému originálu do znakového sys-
tému prekladu sa uskutočňuje prostredníctvom užitočnej redundancie
(+). Pole vyrovnávania je poľom rozmanitých transformácií na jazyko-
vej i tematickej rovine prekladu, ktoré v jazyku štylistiky nazývame vý-
razovými posunmi. Pretože sa straty nahrádzajú funkčným spôsobom,
hovoríme o funkčnom výrazovom posune. Je to posun, ktorý si kladie
za cieľ adekvátne vyjadriť prvky v podmienkach odlišnosti dvoch systé-
mov, je teda optimálnym variantom originálu (Popovič, 1971:81). Platí
teda, že „charakter výrazového posunu sa posudzuje vždy len na základe
interpretácie originálu“ (Popovič, 1983:196). To tvrdí aj Levý (1983:51-
81), keď rozlišuje tri základné príčiny vzniku posunov: pri nepochopení
originálu, pri interpretácii originálu a pri preštylizovaní originálu.
9. 2 Typológia výrazových posunov
Rôznorodosť typov výrazových posunov viedla translatológov k vytvá-

raniu rozličných typológií výrazových posunov. A. Popovič (1983:197)
typológiu posunov v preklade vytvára na základe kritéria cieľa literár-
neho komunikátu, ktoré je nadradené ostatným kritériám. Cieľ určuje
podstatu posunu a relatívnosť jeho zaradenia. Na základe tohto krité-
ria môže byť posun funkčný, čiže vzhľadom na komunikačnú situá-
ciu a cieľ komunikátu opodstatnený alebo, nefunkčný, čiže vzhľadom
na komunikačnú situáciu a cieľ komunikátu neopodstatnený. Uplatňo-
vaním hľadiska lingvistického alebo interpretačného rozlišujeme posun
konštitutívny (objektívny) a individuálny (subjektívny). Ak berieme
do úvahy charakter a veľkosť medzitextového invariantu a rozsah straty
57
a jej kompenzácie, ako aj zachovania sémantickej a estetickej informácie
textu, hovoríme o posune na osi invariant – variant, teda o pozitívnom
a negatívnon posune. V závislosti od rozsahu textu, na ktorom posun
vzniká, teda jeho makroštruktúry a mikroštruktúry vzniká rozsiahla
typológia posunov na úrovni makroštruktúry a mikroštruktúry textu
– výrazových zmien podľa stupňa výrazovej intenzity oproti originálu.
Ďalšou skupinou posunov sú posuny, ktoré nastávajú z hľadiska časo-
vého rozdielu medzi vznikom originálu a prekladu a rozdielnych kul-
túrnych kódov originálu a prekladu. Tieto rozdiely spôsobujú posuny
na osi historizácie – modernizácie a exotizácie – naturalizácie.
A. Popovič vychádzal pri typológii posunov z umeleckého textu, pre-
to sa v jeho typológii objavujú posuny typické pre umelecký text, napr.
rytmický posun, druhový (žánrový) posun. Stretávame sa však s nimi
aj v textoch „neumeleckých“, napr. publicistických či reklamných. Uvá-
dzané príklady sú excerpované z prekladov umeleckých textov ako aj
odborných publikácií a iných materiálov (napr. prekladov reklám pre
audiovizuálne médiá).
Konštitutívny posun
Konštitutívny posun je posun objektívny, nevyhnutný, ku ktorému
dochádza na základe rozdielností medzi jazykovým kódom originálu
a prekladu a odôvodňuje sa rozdielnou jazykovou a štylistickou nor-
mou východiskového a cieľového jazyka. Vzniká v mikroštruktúre textu
na všetkých jeho rovinách – morfologicko-syntaktickej, lexikálno-sé-
mantickej i štylistickej (napr. rozdiely v počte pádov, časov, existencia/
neexistencia členov, rozdiely vo frekvencii používaní pasíva a pod.).
Príklady:
Ray had to scrounge for places to sack in... (43)/ Ray musel ako zlodej
hľadať, kde by sa pichol... (33) (Segal, E.: Love Story/ Príbeh našej lásky).
Ide o preklad infinitívnej väzby vedľajšou vetou.
...this so that no one would be offended (too soon) about missing our wed-
ding. (73) / ... to preto, aby sa nikto neurazil (onedlho), že nebol na našej
svadbe. (57) (Segal, E.: Love Story / Príbeh našej lásky). Ide o preklad
gerundiálnej väzby vedľajšou vetou.
58
Eventually all Europe was influenced by the new spirit./ Nakoniec
tento nový duch ovplyvnil celú Európu... (zmena pasíva na aktívny spô-
sob vyjadrenia zmenou predmetu na podmet),
...for the purpose of safeguarding and realising the ideas.../...za úče-
lom ochrany a napĺňania ideálov... (preklad gerundálnej väzby substan-
tívom resp. slovesným substantívom),
...which is deemed to be able.../...ktorá sa považuje za schopnú...
(pasívna väzba nahradená aktívnou väzbou so zachovaním neosobnosti
vyjadrenia),
...in the countries applying for EU membership.../...krajín, ktoré sa
uchádzajú o členstvo v EÚ...(preklad gerundiálnej väzby, ktorá slúži
v angličtine ako kondenzátor, vedľajšou vetou, pričom sa uplatňuje viac
hľadisko lingvistické ako interpretačné).
Uvedené príklady sú typickými ukážkami prekladu infinitívnych

a -ingových tvarov, fungujúcich v anglickom jazyku ako kondenzáto-
ry, vedľajšou vetou ako aj zmeny pasívnych väzieb na aktívne, ktoré sa
v slovenčine využívajú častejšie ako v angličtine. Uplatňuje sa tu viac
hľadisko lingvistické ako interpretačné.
Individuálny posun
Individuálny posun je posun subjektívneho charakteru, ktorý doku-
mentuje isté individuálne prejavy prekladateľa, teda je prejavom prekla-
dateľovho idiolektu. Vychádza z interpretácie originálu a je prejavom
prekladateľskej poetiky či zámeru. Uplatňuje sa pri ňom viac hľadisko
interpretačné ako lingvistické. Môže spôsobiť:
a) preinterpretovanie originálu prílišným zdôrazňovaním vlastností
originálu,
b) podinterpretovanie originálu zanedbaním výrazových vlastností
originálu.
Levý (1983:65) napr. varuje pred prílišným „štylistickým prehodnocova-

ním originálu“, teda pred nadmerným presadzovaním prekladateľovho
idiolektu slovami: „Štylistickým ladením prakticky každý prekladateľ,
a zvlášť prekladateľ poézie, vnucuje originálu vo väčšej či menšej miere
59
svoj štýl a tým i svoje poňatie diela; avšak štylistické prehodnotenie ne-
smie ísť tak ďaleko, aby nám skreslilo zmysel originálu. A predovšetkým
prekladateľ nesmie presadzovať svoju koncepciu, či už ideovú alebo
umeleckú, zásahmi do textu, skracovaním alebo doplňovaním originálu;
to potom nie je preklad, ale úprava, a každá úprava deformuje umelecké
dielo.“
Z druhov individuálneho posunu uvedieme dva najfrekventovanej-
šie, ktoré sú vlastné aj odbornému prekladu.
a) Simplifikácia v preklade – neadekvátny výber lexiky, stereotypnosť

prekladateľských riešení, vyplývajúce z nediferencovaného idiolektu
prekladateľa, z jeho poetiky alebo z favorizovania aspektu príjemcu
a spoločenskej požiadavky. Prejavuje sa zjednodušovaním textu, nahrá-
dzaním explicitnosti implicitnosťou výrazu.
Príklady:
Shit, in a way I´ve gained one, she spends so much time here.“ (44) / „Sta-
rú belu, jeden mi ešte pribudol, veď tá tvoja kočka je tu pečená-varená.“
(34) (Segal, E.: Love Story / Príbeh našej lásky)
Prekladateľka prejavuje svoj idiolekt výberom slangových výrazových
prostriedkov. V prípade prekladu shit oslabuje expresívnosť výrazu,
štylisticky neutrálny výraz she spends so much time here zasa naopak
štylisticky zosilňuje, výraz vyznieva expresívnejšie ako v origináli. Touto
štylistickou kompenzáciou sa usiluje zachovať štylistickú hodnotu textu.
Takýto individuálny posun hodnotíme ako pozitívny.
Z druhov individuálneho posunu uvedieme dva najfrekventovanejšie.
a) Simplifikácia výrazových vlastností (neadekvátny výber lexiky,
stereotypnosť prekladateľských riešení, vyplývajúce z nediferencované-
ho idiolektu prekladateľa, z jeho poetiky alebo z favorizovania aspektu
príjemcu a spoločenskej požiadavky). Pri simplifikácii nastáva oslabenie
estetickej kvality.
Príklady:
...holding out a hand cased in a long primrose-coloured glove / podávala
mu ruku v dlhých žltkastých rukaviciach (Galsworthy: Forsytovská sága,
prekl. Ján Trachta 1970)
60
...If it is not the fastest, easiest and most fun way you´ve ever found to
lose pounds and inches, simply return it for a full refund of the purchased
price. So call now, to get the completely portable, amazingly affordable
fitń fold strider./ Ak ani po uplynutí tejto doby nebudete spokojní, Vaše
peniaze sa Vám vrátia späť. Tak neváhajte a presvedčte sa sami.
Ide tu o favorizovanie aspektu príjemcu reklamy, čo vedie k zjed-
nodušovaniu čiže simplifikácii až adaptácii v preklade.
...the Euromed countries bordering the Mediterranean.../ stredomor-
ské krajiny (Euromed)...
...country director for Slovakia.../ ... riaditeľ pre Slovensko
Ide tu o nahrádzanie explicitnosti implicitnosťou postačujúcou pre
slovenského príjemcu. Posun nastáva na základe zohľadnenia širšieho
situačného kontextu, pričom simplifikácia nenarúša komunikatívnosť
čitateľského príjmu.
b) explikácia v preklade – nahrádzanie implicitnosti explicitnosťou,

preferovanie viacslovného vyjadrenia pred jednoslovným. Chápe sa ako
„nadbiehanie“ príjemcovi za účelom zvýšenej komunikatívnosti príjmu.
Za explikáciu sa považujú aj vnútorné vysvetlivky, vysvetľovanie logic-
kých vzťahov na úrovni syntaxe – náhrada prechodníkov vedľajšími
vetami, komentovaný text.
Príklady:
...a quick clever old squirrel from the Park. (184) / ... rýchlu, prešibanú
starú vevericu z Central Parku. (10) (Dahl, R.: The Way Up to Heaven /
Cesta do neba)
...There was a house surrounded by tall elms that looked as though it
might be a Queen Anne, and there were two likely farms away over on
the left (195) / ...Dom uprostred brestov vyzeral ako z čias kráľovnej
Anny, ďalšie dve sľubne vyzerajúce farmy stáli kúsok vľavo. (35) (Dahl,
R.: Parson´s Pleasure / Farárova zábavka)
...the ACP countries.../... oblasť „Afrika – Karibik – Pacifik“ (ACP)...Ide
tu o vysvetlenie neznámej skratky.
...the Committee is developing a dialogue with representatives.../...výbor
rozvíja „štruktúrovaný dialóg“ so zástupcami...Ide tu u bližšiu špecifiká-
ciu výrazu dialóg.
61
Peace Corps volunteers .../...Mierové zbory USA... (rozšírené o údaj USA
pre slovenského adresáta – ide o bližšiu špecifikáciu reálie)
Choose once but choose well. A Patek Phillipe because it´s for a lifeti-
me./ Vyberte si raz, ale zato správne. Hodinky Patek Phillipe sú na celý
život.
Ide tu o bližšiu špecifikáciu výrobku pre slovenského adresáta.
Nasledujúce typy posunov – retardačný, tematický, druhový a ryt-

mický – môžeme chápať ako individuálny posun alebo ako posun vy-
plývajúci z dobovej prekladateľskej poetiky, metódy alebo smeru.
Retardačný posun nastáva pri preferovaní staršej výrazovej formy

v kontexte prijímajúceho jazyka, ide o nadmerne archaizujúci štylistic-
ký posun.
Príklad:
Zrekvíroval si zápalku... takéto pozornosti, hoci kúpené, ho predsa len
učankali...
(M. Foster: A Passage to India, 1924, prel. Ján Mihál, 1949)
Tematický posun vzniká na úrovni tematickej výstavby textu, keď dielo

chápeme ako jednotu jazyka a témy. Vyjadruje rozdiel medzi tematic-
kými faktami, reáliami originálu a prekladu, ktorý vzniká použitím roz-
dielnych denotátov. Dôležitý je tu cieľ komunikátu. Za tematický posun
môžeme považovať napr. funkčnú náhradu cudzieho prvku domácim.
V odbornom texte, najmä v administratívnom štýle a v administratív-
no-právnych textoch ide napr. o substitúciu cudzích textových „šablón“
domácimi.
Príklady:
We require university degree.../...požadujeme vysokoškolské vzdelanie
(inzerát),
Mr.... requests the honour of your presence.../...Pán... si považuje
za česť pozvať Vás...(fráza používaná vo formálnom prejave v pozván-
kach),
...administered on Friday, September 16 at 6:00 pm /...ktorá sa bude
62
konať v piatok 16. septembra o 18,00 hod. (rešpektovanie kultúrnej tra-
dície v označovaní časových údajov).
The members of the Council of Europe are the Parties to this Statute./
Členovia Rady Európy sú zmluvnými stranami tohto Štatútu. (šablóno-
vitá fráza zo Štatútu Rady Európy)
...got all dressed and then I packed those two Gladstones I have (45) /
...obliekol som sa a potom som si zbalil tie dva kožené kufre, čo som mal.
(52) (Salinger, J. D.: The Catcher in the Rye / Kto chytá v žite)
Druhový posun je druhom tematického posunu. Ide o posun vo forme

diela, napr. poézia vyjadrená prózou, skrátenie verzie predlohy. Ako
príklad na druhový posun v preklade uvádza Popovič (1983:202) Can-
terbury Tales, nedokončené básnické dielo Geoffreyho Chaucera z dru-
hej polovice 14. storočia, ktoré „preložila“ do prózy významná anglická
autorka pre mládež Eleanor Farjeonová a do slovenčiny pod titulom
Canterburské poviedky preložila Margita Príbusová (Mladé letá, 1969).
Rytmický posun nastáva pri inom rytmickom usporiadaní originálu

a prekladu, napr. zmena metrického systému pri preklade básne (napr.
preklad sylabického verša francúzskej a španielskej poézie sylabotónic-
kým, používanie jambu pri preklade francúzskej poézie, využitie desať-
slabičného trocheja pri preklade hexametra a pod.)
Na osi invariant – variant môže nastať pozitívny i negatívny posun

na základe charakteru a veľkosti medzitextového invariantu a rozsahu
straty a kompenzácie (+ -), resp. zachovania miery sémantickej a este-
tickej informácie textu.
Negatívny posun nastáva neadekvátnym riešením zvláštností originálu

v preklade. Vzniká v dôsledku: a) jazykového nepochopenia, b) nepo-
chopenia autorskej interpretácie skutočnosti a jej stvárnenia, c) zane-
dbaním celistvosti komunikačného translačného procesu. Prejavuje sa
v makroštruktúre textu a spôsobuje nekomunikatívnosť v čitateľskom
príjme.
63
Príklad:
konať v piatok 16. septembra o 6. hod. popoludní. (nerešpektovanie kul-
túrnej tradície v označovaní časových údajov).
...in the countries applying for EU membership.../...tých krajín,
ktoré sa uchádzajú o rozšírenie Únie (sémantický posun – nedá sa
uchádzať o rozšírenie, ale o členstvo.
K negatívnemu posunu patrí aj vynechanie časti textu, ktoré je dôležité
z hľadiska logickej náväznosti, či hlbšej charakteristiky postavy literár-
neho diela. Napríklad v preklade S. Bellowa Henderson the Rain King
zostala nepreložená veta It doesn´t sense (To je predsa nezmysel / To ne-
dáva zmysel) (75-86). Tento výrok je dosť dôležitý, pretože dokumentuje
Hendersonov vzťah k svetu, završujú sa ním jeho úvahy o svete, touto
vetou dáva (samozrejme v kontexte) najavo nesúhlas voči nepriateľské-
mu postoju k vonkajšiemu svetu. Prekladateľ tak neodkrýva jeden zo
závažných názorových postojov hrdinu (Slováčková, 1989:31).
9. 3 Typológia výrazových zmien v preklade
Typológia výrazových zmien v preklade vyplýva zo zmien, ktoré nastá-

vajú v procese prekladu na makro- i mikroštylistickej rovine textu. Pod
makroštylistikou prekladu rozumieme výrazové usporiadanie vyšších
rovín v texte prekladu, od vety cez nadvetné celky až k textu ako celku.
V literárnom texte sem zaraďujeme aj tematickú výstavbu diela (dej, čas,
priestor, postava, kompozícia). K. Reissová (1968:380) navrhuje takéto
usporiadanie zmien, ktoré môžu nastať pri preklade na makroštylis-
tickej rovine: aktualizácia (Zeitbezug) – úpravy týkajúce sa času diela,
lokalizácia (Ortbezug) – úpravy miesta deja, resp. témy a adaptácia
(Sachbezug) postáv, resp. reálií. Tieto zmeny v preklade sú obyčajne
motivované komunikačným záujmom príjemcov, resp. literárnym ká-
nonom prijímajúceho prostredia.
Pod mikroštylistikou rozumieme výrazové usporiadanie nižších
jazykových rovín textu v preklade – od fonémy až po vetu. Na tejto
úrovni prebiehajú najčastejšie prekladateľské operácie a tu sa odohráva
zápas prekladateľa o zvládnutie výrazovej štruktúry originálu. Na mik-
roštylistickej rovine rozlišujeme výrazovú zhodu realizovanú výrazovou
64
substitúciou alebo inverziou (zámenou), výrazové zosilnenie dosahova-
né výrazovou typizáciou resp. individualizáciou a výrazové zoslabenie
dosahované výrazovou nivelizáciou až stratou. Výrazové zmeny typolo-
gicky vyčleňuje A. Popovič, ktorého typológiu preberáme (A. Popovič,
1983: 204).
makroštylistika aktualizácia (Zeitbezug)

diela lokalizácia (Ortsbezu)
(tématická výstavba) adaptácia (Sachbezug)
výrazová
výrazové typizácia
zosilňovanie
štýl diela výrazová

individualizácia
výrazová
výrazová substitúcia
zhoda
mikroštylistika výrazová
diela zámena
(jazyková výstavba)
výrazová
výrazové nivelizácia
zoslabovanie
výrazová
strata
Výrazovou zhodou sa rozumie adekvátne vystihnutie významového

invariantu
Výrazovou originálu.
zhodou saIde tu tiež
rozumie o dosiahnutie
adekvátne vystihnutieštylistickej
významovéhoekvivalencie
invariantu
voriginálu.
preklade. Dosahuje sa výrazovou substitúciou alebo výrazovou inver-
Ide tu tiež o dosiahnutie štylistickej ekvivalencie v preklade. Dosahuje sa
ziou (zámenou). Výrazová (štylistická) substitúcia znamená funkčnú
výrazovou substitúciou alebo výrazovou inverziou (zámenou). Výrazová (štylistická)
náhradu nepreložiteľných výrazových prvkov (napr. frazeologizmov,
substitúcia znamená funkčnú náhradu nepreložiteľných výrazových prvkov (napr.
reálií) prvkami s približne rovnakou výrazovou hodnotou. Tento postup
frazeologizmov, reálií) prvkami s približne rovnakou výrazovou hodnotou. Tento postup
znamená prekódovanie nie na úrovni jazyka, ale na úrovni štýlu (vý-
znamená prekódovanie nie na úrovni jazyka, ale na úrovni štýlu (výrazu). Náhrada
razu). Náhrada môže nastať napr. pri preklade frazeologizmov, kde sa
môže nastať napr. pri preklade frazeologizmov, kde sa cudzí frazeologizmus substituuje
cudzí frazeologizmus substituuje domácim frazeologizmom s približne
rovnakou výrazovou hodnotou.
domácim frazeologizmom Pri odborných
s približne rovnakou výrazovoutextoch najmä
hodnotou. adminis-
Pri odborných
tratívneho charakteru náhrada nastáva výmenou textových „šablón“ vý-

textoch najmä administratívneho charakteru náhrada nastáva výmenou textových
chodiskového textu zatextu
„šablón“ východiskového textové „šablóny“
za textové s približne
„šablóny“ rovnakou
s približne výrazovou
rovnakou výrazovou
hodnotou v texte cieľovom. Výrazová (štylistická) zámena (inverzia) znamená funkčné
premiestňovanie výrazových prvkov originálu na iné miesto v texte prekladu. Inverzia65
sa môže odohrávať v rámci vety, ale aj širšieho úseku textu.
hodnotou v texte cieľovom. Výrazová (štylistická) zámena (inverzia)
znamená funkčné premiestňovanie výrazových prvkov originálu na iné
miesto v texte prekladu. Inverzia sa môže odohrávať v rámci vety, ale aj
širšieho úseku textu.
Príklady:
The man never has been able to see much further than the end of his pro-
be, you know that. (225) / Ten chlap si nikdy nedovidel ďalej ako na špič-
ku nosa, to dobre vieš. (23) (Dahl, R.: Mrs. Bixby and the Colonel´s
Coat / Pani Bixbyová a kožuch od plukovníka)
to carry the coal to Newcastle.../...nosiť drevo do lesa (funkčná náhra-
da kultúrne motivovaného frazeologizmu domácim),
Mr.... requests the honour of your presence.../...Pán... si považuje
za česť pozvať Vás...(fráza používaná vo formálnom prejave v pozván-
kach zachováva úctivosť výrazu v preklade),
konať v piatok 16. septembra o 18,00 hod. (rešpektovanie kultúrnej tra-
dície v označovaní časových údajov).
The members of the Council of Europe are the Parties to this Statute./
Členovia Rady Európy sú zmluvnými stranami tohto Štatútu. (šablóno-
vitá fráza zo Štatútu Rady Európy zachováva formálnosť výrazu).
V poviedke R. Dahla Mrs Bixby and the Colonel´s Coat / Pani Bi-
xbyová a kožuch od plukovníka hrdinka poviedky ľutuje, že ju milenec
odvrhol, ale zároveň sa teší z jeho drahého daru slovami: „What you lose
on the swings you get back on the roundabouts.“ (224) /“ Čo stratíš dnes,
zajtra sa ti vráti.“ (23) (výrazová substutúcia)
V preklade románu E. Segala Love Story (Príbeh našej lásky) preklada-

teľka v prvej časti vety znižuje expresivitu tým, že neprekladá slango-
vý výraz goddamn, štylistickú hodnotu textu však vyrovnáva na inom
mieste v rámci tej istej vety, keď zvyšuje expresivitu použitím prívlastku
sprostú.
„Can´t I take my goddamn wife to dinner if I want to?“ (109) / „Nemô-
žem vziať svoju manželku na jednu sprostú večeru, keď chcem?“ (84)
(výrazová zámena)
66
Výrazové zosilnenie v preklade sa prejavuje vychyľovaním výra-
zových vlastností originálu k zvýšenej subjektívnosti či expresívnosti
v preklade v dôsledku zámerného zdôrazňovania charakteristických
výrazových vlastností originálu. Dosahuje sa výrazovou typizáciou ale-
bo individualizáciou. Výrazovou (štylistickou) typizáciou označujeme
prekladateľské transformácie príliš zdôrazňujúce charakteristické vý-
razové vlastnosti originálu. Výrazovou (štylistickou) individualizáciou
označujeme prekladateľskú transformáciu stupňujúcu jedinečné výra-
zové vlastnosti predlohy nad jej skutočný stav. Do popredia sa dostáva
prekladateľov výrazový idiolekt.
Príklady:
...You see, most people add far too much fat to their diet for three
reasons.../...mnohé gazdinky pridávajú zbytočne veľa tuku a to hlavne
z nasledujúcich dôvodov...(zvýšená expresivita),
Time is what you make of it. Swatch / Spravte si čas na správny čas!
Swatch. (výrazové zosilnenie – zvýšená expresivita).
Zvýšená expresivita je príčinou výrazového zosilnenia v poviedke

R. Dahla Mrs Bixby and the Colonel´s Coat / Pani Bixbyová a kožuch
od plukovníka v nasledujúcej vete:
„The husband is too good a man even to suspect her.“ (221) / „Chudá-
kovi manželovi by však ani vo sne nenapadlo podozrievať ju.“ (20)
Hlavná postava románu amerického spisovateľa J. D. Salingera „Kto

chytá v žite“ (1994) Holden Caulfield je charakterizovaná slangom ame-
rickej mládeže 50. rokov. Prekladateľka Viera Marušiaková (1993) rečo-
vo typizuje túto postavu, pričom využíva slovenský mládežnícky slang:
„If you keep your yap shut...“ (39) / „Ak okamžite nezavrieš zobák...“
(45), „She had very big knockers.“ (78) / „Mala fantasticky veľké náraz-
níky.“ (85), „Hey, is she good-looking?.. I don´t want any old bag.“ (83)
/ „Počujte, a je pekná?.. Nechcem nejakú starú škatuľu.“ (90) (výrazová
typizácia)
Výrazová (štylistická) individualizácia sa prejavuje prekladateľskou
transformáciou stupňujúcou jedinečné výrazové vlastnosti predlohy
nad jej skutočný stav. Do popredia sa dostáva prekladateľov výrazový
67
idiolekt. Prejavuje sa často pri preklade prekladateľov-básnikov (napr.
Hviezdoslavov preklad Shakespeara).
Výrazové zoslabenie v preklade znamená zoslabovanie výrazo-

vých vlastností originálu (napr. znižovanie expresivity, figuratívnosti).
Prejavuje sa výrazovou nivelizáciou až stratou.Výrazová (štylistická)
nivelizácia je zbavenie jedinečných, špecifických vlastností výrazovej
štruktúry originálu v preklade.Výrazová (štylistická) strata znamená
ochudobnenie prekladu o dôležité výrazové prvky originálu, resp. ich
úplný zánik v preklade (napr. strata obraznosti, expresívnosti).
Príklady:
...Introducing the perfectly portable, amazingly affordable, the fitń
fold strider. .../...Predstavujeme Vám nášho rýchlobežkára. (vynechané
adjektíva zdôrazňujúce kvality prístroja – znížená expresivita),
...If it is not the fastest, easiest and most fun way you´ve ever found
to lose pounds and inches, simply return it for a full refund of the purcha-
sed price. So call now, to get the completely porable, amazingly affordable
fitń fold strider./ Ak ani po uplynutí tejto doby nebudete spokojní, Vaše
peniaze sa Vám vrátia späť. Tak neváhajte a presvedčte sa sami. (strata
expresivity).
V preklade románu E. Segala Love Story (Príbeh našej lásky) prekla-
dateľka vynechaním nadávky v preklade znižuje expresivitu v replike
hlavného hrdinu románu Olivera Barretta. Oliver mal veľmi negatívny
vzťah k svojmu otcovi, čo sa malo prejaviť aj vo výbere štylistických
prostriedkov prekladateľky.
„... Oliver Barrett III was my banker in the very grossest sense: he paid
the goddamn tuition.“ (49) / „...že Oliver Barret III bol môj bankár v naj-
prozaickejšom zmysle slova: platil za mňa školné.“ (37)
„Not just to eye the cheese, although I admit I liked to look“ (11)“ /
„Niežeby som si tam chodil obzerať dievčatá, hoci priznám, rád som si
ich obzeral.“ (7) (Segal. E.: Love Story / Príbeh našej lásky) Prekladateľka
zvolila štylisticky neutrálnejšiu frázu obzerať si dievčatá, hoci v angličti-
ne je použitý omnoho expresívnejší slangový výraz, ktorému viac zod-
povedá slovenské kočky, čím sa dopustila výrazovej nivelizácie.
Výrazová (štylistická) strata znamená ochudobnenie prekladu o dô-
ležité výrazové prvky originálu, resp. ich úplný zánik v preklade (napr.
68
strata obraznosti, expresívnosti). Napríklad slovanské jazyky môžu vy-
užívať derivačný systém sufixov a prefixov na vyjadrenie kladného či
záporného citového postoja hovoriaceho (malý – maličký, malilinký,
dievča – dievčatko, dievčisko, víno – vínko, vínečko, žltý – žltkavý, žlt-
kastý, nažltlý atď.) Angličtina napr. nemá natoľko rozvinutý derivačný
systém prefixov a sufixov, ktoré by vyjadrovali emocionálny vzťah sub-
jektu k svetu, preto sa na tom istom pláne nedá dosiahnuť emocionálny
výraz originálu. Prekladateľ by mal hľadať riešenie na inom pláne, aby
dosiahol podobnú mieru subjektivity výrazu.
V preklade S. Bellowa Henderson the King of Rain (Henderson, kráľ
dažďa) prekladateľ ignoruje zvláštnosti rečového prejavu afrického
domorodca Romilayua, Hendersonovho sprievodcu. Jeho nedokonalú
angličtinu prekladateľ prekladá replikou v spisovnej slovenčine, čím sa
stráca expresivita výrazu:
„Oh, Mistah Henderson – you´ strodinary man.“ ((75-86) / „Ó, pán
Henderson – ste výnimočný človek.“ (83-95)
Zhrnutie
Uvedený prehľad výrazových posunov a zmien aj s príkladmi umožňuje
lepšie sa orientovať v jednotlivých druhoch posunov a zmien v preklade
a vedieť ich správne identifikovať v konkrétnom texte pri porovnávacej
analýze. Jednotlivé posuny na príslušných rovinách štýlovej výstavby
textu sú navzájom podmienené, napr. tematický posun postihuje aj
mikroštylistiku a naopak, zmeny na mikroštylistickej rovine pôsobia aj
na sémantiku textu – na tematickú rovinu.
AnaPress, 2005.
Tatran, 1983.
Catford, J. C.: A Linguistic Theory of Translation. London, OUP 1965.
69
2003.
Routledge, 2001.
1984.
70
10. medzičasový
a medzipriestorový faktor v preklade
10. 1 Medzičasový faktor v preklade
Temporálna dimenzia v preklade vyplýva z faktu, že medzi vznikom ori-

ginálu a prekladu existuje časový rozdiel. V preklade sa táto dimenzia
vyjadruje približovaním času originálu (historizácia) alebo jeho vzďa-
ľovaním (modernizácia), a to v závislosti od komunikačných postojov
prekladateľa. Kultúrny kód realizovaný v origináli sa svojou intenzitou
nemusí zhodovať s kultúrnym kódom realizovaným v texte prekladu.
Buď sa oneskoruje za kultúrou prekladu, alebo ju predbieha.
Historizácia v preklade vychádza z kódu (poetiky) autora originálu.
Približuje sa štýlu originálu v preklade preferovaním historických reálií,
zastaralých výrazových prostriedkov, zachovaním pôvodného metra
a pod.
Modernizácia v preklade znamená úplné alebo čiastočné zacielenie
prekladateľa na príjemcu. Prekladateľ sa siluje akceptovať vkus alebo že-
lanie adresáta zmenami v čase, v priestore a v reáliách originálu. Prejavu-
je sa hlavne na rovine jazyka, ale môže sa dotýkať aj témy a kompozície
literárneho diela (napr. preklad ruských bylín v preklade H. Križanovej-
Brindzovej v r. 1965, Kotov preklad Shakespearových hier do modernej
slovenčiny).
10. 2 Medzipriestorový faktor v preklade
Napätie medzi originálom a prekladom zvyšuje nielen časový rozdiel

v preklade, ale aj rozdiel medzi kultúrou vysielajúceho prostredia a kul-
túrou prijímajúceho prostredia. Napätie medzi týmito odlišnými kul-
túrnymi systémami vyjadruje semiotická opozícia, ktorú možno podľa
71
Lotmana (1969:460 – 477) vyjadriť ako opozíciu „my“ – „oni“. Typolo-
gicky Lotman rozlišuje tri pozície tohto vzťahu:
a) aktivita vonkajšieho prostredia je silnejšia

ako aktivita vnútorného prostredia
b) aktivita vnútorného prostredia je silnejšia

ako aktivita vonkajšieho prostredia
c) vyrovnávanie napätia medzi

vonkajším a vnútorným prostredím
Pod vnútorným prostredím rozumieme kultúrny kód príjemcu (svo-

je, domáce), pod vonkajším prostredím chápeme identifikáciu faktov
za hranicou vnútorného prostredia (cudzie). Intenzita napätia medzi
kultúrami sa vyjadruje koeficientom historických, kultúrnospoločen-
ských, antropologických a psychologických rozdielov medzi textami.
Tento pomer sa v preklade môže realizovať v závislosti od prekladateľov-
ho komunikačného postoja približovaním sa predlohe a vzďaľovaním sa
od predlohy. Ak sa prekladateľ približuje predlohe, teda cudzie prvky
ponecháva v preklade, hovoríme o exotizácii, ak sa vzďaluje od predlohy,
teda prvky cuzie nahrádza domácimi, hovoríme o naturalizácii. Prekla-
dateľ sa len zriedkavo uchyľuje k úplnej exotizácii, či úplnej naturalizá-
cii. Usiluje sa o vyváženosť ponechávania prvkov cudzích a nahrádzania
cudzích prvkov prvkami domácimi. V preklade dochádza k zmiešava-
niu oboch kultúr, výsledkom čoho je kreolizácia (zmiešavanie kultúr)
v preklade.
72
Z hľadiska uplatnenia medzikultúrneho faktora v preklade typolo-
gicky rozlišujeme tri druhy prekladu:
1. Prvky cudzie prevažujú nad domácimi (exotizujúci preklad).
Teoretickým extrémom je text v preklade zachovávajúci všetky cudzie
prvky za cenu zníženej komunikatívnosti príjmu, pričom sa v tomto
prípade neberie do úvahy čitateľ prekladu.
2. Prvky domáce prevažujú nad cudzími (naturalizujúci preklad).
Extrémom je úplná adaptácia a parafráza, teda vznik textov, ktoré už
nezahŕňame pod pojem prekladu. Ide tu o preexponovanú orientáciu
na čitateľa prekladu.
3. Prvky domáce a cudzie sa udržujú v rovnováhe (kreolizujúci pre-
klad). Prekladateľ sa usiluje rešpektovať autora, ale pritom berie do úva-
hy aj čitateľa prekladu.
Prekladateľ sa pri utváraní svojej prekladateľskej koncepcie musí
rozhodnúť, do akej miery bude predpokladaného čitateľa konfrontovať
s príznakmi cudzieho prostredia, teda do akej miery ich bude ponechá-
vať a do akej miery nahrádzať prvkami domácimi. J. Vilikovský (1984:
130) tieto príznaky delí do troch skupín:
1. Materiálna špecifika – výrazy označujúce javy spoločenskej sku-
točnosti a materiálneho bytia krajiny vzniku: reálie, koloritové prvky,
označenie inštitúcií.
2. Jazyková špecifika – javy spojené s jazykom, v ktorom bolo dielo
napísané. Sem zaraďujeme vlastné mená, oslovenia a zdvorilostné frázy,
frazeológiu vrátane prísloví a porekadiel, otázku využívania slangu, ná-
rečí a subštandardných prvkov jazyka vôbec.
3. Kultúrno-kontextová špecifika – vlastnosti textu podmienené
príslušnosťou k istej kultúre a literárnej tradícii: výstavba textu, spôsob
vnútrotextového nadväzovania, vetná a nadvetná štylistika. Môžeme
sem zaradiť aj otázku básnickej formy a jej sémantickej a asociatívnej
hodnoty, ktorá je tiež podmienená literárnym kontextom. Patria sem
aj narážky a ozveny (alúzie) najmä literárne a odrazy predstáv o svete
spojených s danou kultúrou, otázky ideologického charakteru.
Z hľadiska časopriestorového podľa B. Hochela (1990:43) možno
hovoriť o prekladateľských metódach (princípoch) ponechávajúcich
(exotizácia, historizácia) a nahradzujúcich (naturalizácia, modernizá-
cia). Tieto metódy určujú ďalej prekladateľské postupy (štýlové inten-
73
cie), ktoré potom rozhodujú o prekladateľských riešeniach (štylistické
konkretizácie).
Pri metóde ponechávania, prenášania cudzích prvkov, teda pri exo-
tizácii sa využívajú transferenčné postupy, pri metóde nahrádzania
cudzích prvkov prvkami domácimi sa využívajú substitučné postupy.
Pri konečnom prekladateľskom riešení prekladateľ by mal dbať na to,
aby nahrádzajúci prvok z domácej kultúry mal približne rovnakú funk-
ciu a bol štylisticky bezpríznakový. Napríklad pri preklade z prostredia
neslovanských jazykov by prekladateľ nemal siahnuť po slovách, ktoré
sú v našom kultúrnom prostredí štylisticky príznakové a odrážajú slo-
venský kolorit (napr. krpce, kozub, valaška a pod.). Prekladateľ prijíma
konečné riešenie vždy na základe typu textu, predpokladaného infor-
mačného pozadia príjemcu, časopriestorového rozdielu medzi prostre-
dím vysielajúcej a prijímajúcej kultúry, dôležitú úlohu hrajú aj literárne
tradície a normy. Nemôžeme preto hovoriť o presných návodoch, kde
použiť transferenciu a kde substituovať.
Ani taká oblasť ako vlastné mená nemá pri preklade celkom jedno-
značné riešenia. Napríklad pôvodné mená sa v preklade ponechávajú,
ak však napr. v humoristickom žánri mená vyjadrujú aj istú vlastnosť
postavy, mali by sa prekladať funkčným slovenským menom, priezrač-
ným pomenovaním, čo je súčasťou umeleckého (autorského) zámeru.
V. Turčány v preklade Danteho Pekla substituuje mená diablov Mala-
coda (Zlochvost), Scarmiglione (Kvákal) slovenským ekvivalentom,
pretože ich mená zároveň reprezentujú aj ich vlastnosti. V niektorých
prípadoch, najmä v prípade blízkych jazykov môže prekladateľ použiť
aj čiastočnú substitúciu. D. Lehutová v preklade Gogoľovho Revízora,
kde hlavný hrdina Chlestakov nesie v slovenčine meno Chvastakov, vy-
riešila takýmto spôsobom rozpor resp. napätie medzi požiadavkou vý-
znamovej priezračnosti a cudzej lokalizácie. V „neumeleckých“ textoch
sa tento postup používa napr. v reklamnom žánri pri lokalizácii reklamy
do slovenského prostredia.
Príklady na exotizujúce a naturalizujúce princípy v preklade (všetky

z knihy J.D. Salingera The Catcher in the Rye / Kto chytá v žite):
... Pencey Prep is this school that´s in Agerstown, Pennsylvania...
/ ... Pencey je súkromná stredná škola v Agerstowne v štáte Pennsylvá-
74
nia.“ Prekladateľ používa transferenčný postup s explikáciou, čím dosa-
huje istý kompromis medzi komunikatívnosťou príjmu a zachovaním
cudzej reálie. Výsledkom tohto postupu je kreolizácia.
„Mine came from Mark Cross... (97) / „Moje boli od Marka Crossa...“
(106). Prekladateľka využíva exotizačný princíp, ponecháva cudzí výraz
bez náznaku, že ide
o obchod, využíva teda transferenčný postup.
„...and for dessert you got Brown Betty, which nobody ate...“ (31) /
„...a ako dezert (dostali) puding, ktorý nikto nejedol...“ (37) Naturalizácia
sa dosahuje substitučným postupom, generalizovaním.
„The bellboy that showed me to the room was this very old guy...“ (55)
/ „Hotelový sluha, čo ma zaviedol do izby, bol taký vetchý dedo...“ (61)
Naturalizáciu sa dosahuje substitučným postupom.
„I got F in it.“ (165)/ „Tak som z toho prepadol.“ (173) Prekladateľka
naturalizuje nahrádzaním cudzej reálie domácou. Využíva substitučný
postup.
„It´s really ironical, because I´m six foot and half...“ (8) / „To je teda fakt
irónia, lebo meriam 189 cm...“ (12) Pri preklade metrických jednotiek sa
často používa princíp naturalizácie. Prekladatelia vychádzajú v ústrety
čitateľovi, aby mu uľahčili čitateľský príjem.
„You take that book Of Human Bondage, by Somerset Maugham, though.“
(16) „Alebo vezmime si napríklad knihu Volanie bez ozveny od Somerseta
Maughama.“ (21) Prekladateľka použila v preklade názov, pod ktorým
je kniha známa u nás. Je to bežný postup pri preklade názvov umelec-
kých diel (knihy, obrazy, filmy a pod.), ktoré v čase prekladu už fungujú
pod určitým názvom. V takomto prípade prekladateľ musí rešpektovať
už existujúci názov, pod ktorým dielo funguje v domácej kultúre.
Príklady z iných textov:

A washing machine that´s easier to unload.../...Kvalita, s ktorou
ušetríte. Prekladateľ reklamy zvolil pragmatický ekvivalent v sloven-
skom prostredí, kde adresát reklamy preferuje cenu pred jednoduchou
manipuláciou. Využil princíp naturalizácie.
...If you want to lose some pounds and inches…/…ak chcete zhodiť
niekoľko kilogramov... (pri preklade metrických jednotiek dochádza
k naturalizácii),
75
Those je trouve vraiment mieux que French fries…/…tak to sú zatiaľ
najlepšie hranolky, aké som kedy jedol. Prekladateľ neponechal francúz-
sku repliku, čím znížil kolorit výrazu.
The „acquis communautaire“ (Community patrimony) is the body
of common rights and obligations which bind all the Member States to-
gether…./… „Acquis communautaire“ (Community patrimony) je súbor
spoločných práv a povinností, ktorý zaväzuje všetky členské štáty. Prekla-
dateľ využíva ponechávajúci princíp, čím dosahuje exotizáciu.
10. 3 Poznámky (vysvetlivky) v preklade
S problematikou naturalizácie a exotizácie v preklade súvisí aj využíva-

nie poznámok (vysvetliviek) v preklade. O miere a spôsobe využívania
poznámok, či vysvetliviek v preklade rozhodujú už vyššie spomínané
kritériá a to typ textu, predpokladané informačné pozadie čitateľa,
vzdialenosť kultúr, literárna tradícia a norma. Poznámkami prekladateľ
rieši napätie medzi požiadavkou zachovania cudzieho v preklade a po-
žiadavkou komunikatívnosti prekladu, teda bezproblémového čitateľ-
ského príjmu. Spôsoby využívania poznámok, resp. vysvetliviek sú in-
dividuálne, závisia od zvolenej prekladateľovej koncepcie a ovplyvňujú
ich aj literárne a štylistické normy v prijímajúcej kultúre. Prekladateľ,
najmä prekladateľ umeleckej liteeratúry, by však mal vysvetlivky využí-
vať s mierou, aby informačná hodnota textu neprevýšila jeho hodnotu
estetickú. Najčastejšie spôsoby použitia poznámok v preklade:
1. explikovanie textu vnútornou vysvetlivkou, teda vysvetlivkou za-
budovanou priamo do textu (využíva sa forma doplňujúcej frázy
vo forme prívlastku, prístavku alebo vysvetľujúcej informácie
v zátvorke), ide i inkorporačný spôsob „vtiahnutia“ vysvetlivky
do vnútra textu;
2. poznámkou pod čiarou;
3. sústavou poznámok za textom.
Príklady na vnútornú vysvetlivku:

Príklady (všetky z knihy J.D.Salingera The Catcher in the Rye / Kto
chytá v žite /):
„I only had on my reversible and no gloves or anything.“ (3) / „Mal som
76
len taký ľahký plášť, čo sa nosí na obe strany, a inak nič, ani rukavice. (7)
Prekladateľka sa usiluje explikáciou dosiahnuť bezproblémový čitateľský
príjem. Explikácia by však mala byť podľa možnosti čo najstručnejšia.
V tomto prípade stačilo použiť obojstranný plášť.
„I took out of my wallet and started looking for this address a guy...that
went to Princeton, gave me.“ (57) / „Vytiahol som náprsnú tašku a hľadal
adresu, ktorú mi dal jeden chalan z vysokej v Princetone.“ Prekladateľka
spresňuje explikáciou informáciu o Princetone, dôležitú z hľadiska bez-
problémového čitateľského príjmu.
Rovnaké dôvody má aj ďalší príklad:
„He told me he went to the Nationals at Forest Hills...“ (101) / „Povedal
mi, že každé leto chodí na Majstrovstvá Spojených štátov vo Forest Hi-
lls...“ (109)
... Pencey Prep is this school that´s in Agerstown, Pennsylvania... / ...
Pencey je súkromná stredná škola v Agerstowne v štáte Pennsylvánia.
Prekladateľ používa transferenčný postup s explikáciou, ktorú chápeme
ako vnútornú vysvetlivku.
...the ACP countries.../... oblasť „Afrika – Karibik – Pacifik“ (ACP)...
Ide tu o vysvetlenie neznámej skratky formou vnútornej vysvetliv-
ky.
...the Committee is developing a dialogue with representatives.../...
výbor rozvíja „štruktúrovaný dialóg“ so zástupcami...
Ide tu u bližšiu špecifikáciu výrazu dialóg, ktorú môžeme chápať ako
vnútornú vysvetlivku.
Peace Corps volunteers .../...Mierové zbory USA... Prekladateľ rozširu-
je text o údaj USA pre slovenského adresáta – ide o bližšiu špecifikáciu
reálie, a teda vnútornú vysvetlivku.
Choose once but choose well. A Patek Phillipe because it´s for a lifeti-
me./ Vyberte si raz, ale zato správne. Hodinky Patek Phillipe sú na celý
život.
Ide tu o bližšiu špecifikáciu výrobku pre slovenského adresáta, rieše-
nú vnútornou vysvetlivkou.
77
Zhrnutie
V preklade často nastávajú zmeny, ktoré vyplývajú z napätia tempo-
rálneho a kultúrneho charakteru medzi východiskovým a cieľovým
textom. Časopriestorové napätie sa rieši v preklade na osi historizácia
– modernizácia a exotizácia – naturalizácia, t. j. hovoríme o ponechá-
vajúcom (exotizácia, historizácia) alebo nahradzujúcom (naturalizácia,
modernizácia) princípe (metóde), ktorý sa realizuje transformačnými
alebo substitučnými postupmi. Pri substitučných postupoch je dôležité
zachovať v preklade rovnakú funkciu a štylistickú bezpríznakovosť.
Použité materiály:
European Economic and Social Committee in ten points. (Propagačný
materiál. EÚ, anglická verzia) Vydala Unit for Conferences, Information
and Visits, Brusel, č. katalógu CES 2001-003 EN.
Európsky hospodársky a sociálny výbor: desať otázok. (Propagačný
materiál EÚ, slovenská verzia) Unité Conferences, Information et Visi-
tes, Brusel, č. katalógu CES 2001-003 FR.
Fit n´ fold Strider. Televízna reklama na propagáciu výrobku.
Fat-fee express. Televízna reklama na propagáciu výrobku.
Použitá literatúra:
AnaPress, 2005.
Tatran, 1983.
Popovič, A.: The Concept „Shift of Translation“ in Translation Analysis.
In: Holmes, J.S. et al (eds) The Nature of Translation. The Hague,
Mouton 1970, s. 78-87.
2003.
78
Routledge, 2001.
Vajdová, l. a kol. Myslenie o preklade. Bratislava: Ústav svetovej literatú-
ry – Kalligram, 2007.
1984.
LOTMAN, J.M.: O metajazyke tipologičeskich opisanij kuľtury. In: Tru-
dy po znakovym
sistemam, IV. Tartu 1969.
Hochel, B.: Preklad ako komunikácia. Bratislava: Slovenský spisovateľ,
1990.
79
Bibliografia
Andričík, M.: Kpoetike umeleckého prekladu. Levoča: Modrý Peter,

2004. 108 s.
Adab, B. J.: Annotated for Translation. Multilingual Matters, Clevedon
1994.
Bachtin, M.M.: Formální metoda v literární věde. Praha 1980.
Bachtin, M.M.:Román ako dialog. Odeon. Praha 1980.
Baker, M.: In Other Words: A Coursebook on Translation. London,
Routledge 1992.
Bakoš, M.: Vývin slovenského verša. Bratislava 1970.
Barchudarov, L.S.: Urovni jazykovoj ierarchii i perevod. In: Tetradi
prevodčika, 6, 1969, s. 3-12.
Barchudarov, L.S.: O novom kurse „Teoria i praktika perevoda“ v pe-
dinstitutach i na fakuľtetach inostrannych jazykov. In: Tetradi pre-
vodčika, 10, 1973, s. 97-101.
Bassnett, S.: Translation Studies. Routledge, London 1980.
Becher Costa Silvia A. A.: Adding Variety in Translation Courses. In:
A Forum Anthology, Volume IV, Jan. 1988
Bell, R.: Translation and Translating. Longman, London and New York
1993.
Brewer, T.: The role of culture in succesful translation. In: P. Talgeri and
S.B. Verna (eds.) Literature in Translation. London 1988.
Broeck, R. van den: The Concept of Equivalence in Translation Theory:
Some Critical Reflections. In: Literature and Translation. New Per-
spectives in Literary Studies. Red. Holmes j.s, Lambert, J., Van den
Broeck,R. Acco, Leuven,1978, s. 29-47.
Catford J.C.: A Linguistic Theory of Translation. London, OUP 1965.
Cícha, V. a kol.: Metodika ruského jazyka. Praha 1975.
Csöszová, D.: Výrazové posuny v preklade Dahlových poviedok. Dip-
lomová práca. VŠPg, Nitra 1995. (Nepublikované.)
80
Čeňková, I. a kol. : Teorie a didaktika tlumočení I. Ústav translatologie
FFUK, Desktop Publishing, Praha 2001.
Čepan, O.: Preklad ako proces. Romboid, 7, 1972, č. 3, s. 66-70.
Čermák, J. – Ilek, B. – Skoumal, A. (eds.). Překlad literárního díla.
Praha 1970.
Červeňák, Andrej: Čingiz Ajtmatov: Biela loď. Bratislava, Tatran 1975.
Romboid, 1976. č. 5, s. 90-91.
Červenka, M.: Významová výstavba literárního díla. Praha 1992.
Daneš, F.: Functional Sentence Perspective and the Organization of the
Text. In: Daneš, F. (ed.). Papers on Functional Sentence Perspective.
Praha 1974, s. 106-128.
Derrida, J.: Des tours de Babel. In: J. Graham (ed.). Difference in
Translation. Ithica, Cornell University Press 1980.
Dollerup, C., ed: Teaching Translation and Interpreting I, II. Helsin-
gone 1992, 1994.
Dolník, J. – Bajzíková, E.: Textová lingvistika. Stimul, FiF UK, Brati-
slava 1998.
Duff, A.: Translation. Oxford University Press 1989.
Ďurišin, D.: O literárnych vzťahoch. Sloh, druh, preklad. Veda, Brati-
slava 1976.
Ďurišin, D.: Osobitné medziliterárne spoločenstvá 1. Bratislava 1987.
Ďurišin, D.: Osobitné medziliterárne spoločenstvá 2. Bratislava 1991.
Eco, U.: A Theory of Semiotics. Indiana University Press, Bloomington
1976.
Eco, U.: The Search for the Perfect Language. Blackwell, Oxford 1995.
Encyklopédia jazykovedy. Obzor, Bratislava 1993.
Fairclough, N.(ed.): Critical Language Awareness. Longman, London
1992.
Feldek, Ľ.: Z reči do reči. Bratislava 1977.
Felix, J.: Poeta humanus. In: Francois Villon: Veľký testament. Bratisla-
va 1957, s. 7-36.
Felix, J.: Slovenský preklad v perspektíve histórie a dneška. Romboid, 3,
1968, č. 2, č. 4-5, s. 3-10, 80-91.
Felix, J.: Jubileum Tatranu a naša prekladová literatúra. In: Človek
a kniha (zb.). Bratislava 1972, s. 72-87.
Ferenčík, J..: Kontexty prekladu. Bratislava 1982.
81
Fiodorov, A.V.: Osnovy obščej teorii perevoda. (Lingvističeskij očerk.)
Moskva, Izdateľstvo vysšaja škola, Moskva 1968.
Firbas, J.: Interplay in functional sentence Perspective. In: The Prague
School of Linguistics and Language Teaching, ed. V. Fried, London,
OUP 1972.
Gadamer, H. G.: Philosophical Hermeneutics. Univ. of California
Press, Los Angeles 1976.
Gadušová, Z. – Gromová, E.: Teória a prax v príprave prekladateľov. In:
Preklad a tlmočenie. FiF UMB, Banská Bystrica 1999, s. 225-230.
Gadušová, Z. – Harťanská, J.: Vzdelávanie – Vyučovanie – Jazyk
(Education – Teaching – Language). FFUKF, Nitra 2002, s. 152.
Gavora, P.: Žiak a text. Bratislava 1992.
Gentzler, E.: Contemporary Translation Theories. Routledge, London
1993.
Gile, D.: Basic Concepts and Models for Interpreter and Translator
Training. Amsterdam and Philadelphia, John Benjamins Publishing
Company 1995.
Gromová, E.: Interpretácia v procese prekladu. Vysoká škola pedago-
gická v Nitre 1996..
Gromová, E.: Literárnokomunikačná koncepcia prekladu v inonárod-
ných reláciách. In: Metatext a preklad. Zborník z konferencie. VŠPg,
Nitra 1993, s. 90-95.
Gromová, E.: Interpretation in Teaching Literary Translation. In: Kin-
ga Klaudy-János Kohn (eds.) Transferre necesse est. Proceedings of
the 2nd International Conference on Current trends in Studies of
Translation and Interpreting on 5-7 Sept. 1996 in Budapest. Buda-
pest, Scholastica 1997, s. 364-370.
Gromová, E.: Intertextualita ako prekladateľský problém. In: Zborník
z medzinárodnej konferencie o postmodernizme. FF UKF, Nitra
1999, s. 291-296.
Gromova, E..: Chiméra prekladania? Romboid, XXXV, 4, 2000, s. 88-
89. (Rec.)
Gromová, E. – Müglová, D.: Preklad a prekladateľské kompetencie.
In: Lingua et communicatio. Ostravská univerzita, Ostrava 2001,
s. 137-141.
82
Gutt, E.-A.: Translation and Relevance. Basil Blackwell, Oxford 1991.
Hrušovský, J.: Kapitoly z teórie literárnej vedy. Bratislava 1968.
Hatim, B. – Mason, I.: Discourse and the Translator. Longman, Lon-
don and New York 1990.
Hečko, B.: Dobrodružstvo prekladu. Bratislava 1991.
Hečko, B.: Nehádžte perly sviniam. Slovenský spisovateľ, Bratislava
1994.
Hendrich a kol.: Didaktika cizích jazyku. Praha 1988.
Hermans, T.: Introduction. Translation Studies and a New Paradigm.
In: Theo Hermans ed. The Manipulation of Literature: Studies in Li-
terary Translation, Croom Helm, London 1985, s. 7-15.
Hermans, T.: Toury´s Empiricism Version One: Review of Gideon
Toury´s In Search of a Theory of Translation. In: The Translator 1:2,
1995, s. 215-223 (Rec.).
Hermans, T.: Translation in Systems. St. Jerome Publishing. Manches-
ter 1999.
Hochel, B.: Preklad a štúdium prekladateľstva. In: Jazyk – prostriedok
zbližovania národov, Bratislava 1981, s. 32 – 41.
Hochel, B.: Porovnávacie interpretácie prekladu. Slovenské pohľady,
103, 1978, č. 6, s. 122-1126. Lit. 8.
Hochel, B.: Preklad ako komunikácia. Bratislava 1990.
Holmes, J. S.: (ed.) The Nature of Translation. Essays on the Theory and
Practice of Literary Translation. The Hague, Mouton 1970.
Holmes, J. S.: Translated! Papers on Literary Translation and Transla-
tion Studies. Rodopi, Amsterdam 1988.
Homoláč, J.: Intertextovost a utváření smyslu v textu. Universita Kar-
lova, Praha 1996.
Hönig, H. G. – Kussmaul, P.: Strategie der Übersetzung: Ein Lehr- und
Arbeitsbuch, Gunter Narr Verlag, Tübingen 1982. (Tübingen Beiträ-
ge zur Linguistik Band 205.)
Hönig, H.G.: Konstruktives Übersetzen. Tübingen, Stauffenburg 1995.
Horálek, K.: Příspěvky k teorii překladu. SPN, Praha 1966.
Horecký, J.: Základy jazykovedy. SPN, Bratislava 1978.
Horecký, J.: Spoločnosť a jazyk. Bratislava 1982.
83
Horecký, J.: O prekladaní terminológie. In: Preklad spoločenskoved-
ných textov.Bratislava. Slovenský literárny fond 1978, s.61-66.
Horová, E.: K definici a specifičnosti tzv. „odborného“ překladu. In:
Preklad včera a dnes. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1986.
House, J.: A Model for Translation Quality Assessment. TBL Verlag
Gunter Narr, Tübingen 1977.
Hrabák, J.: Poetika. Praha 1973.
Hrala, M..: Současnost uměleckého překladu. Praha 1987.
Hrdlička, M.: Věda o překladu – výsledky a výhledy. In: Preklad včera
a dnes Bratislava 1986, s. 217-225.
Hrdlička, M.: Translatologický slovník. JTP, Praha 1998.
Hrdlička, M.: Vztah dobové normy, interpretace a tvořivosti při
překládání. In: 9 x o překladu. JTP, Praha 1995, s. 20-24.
Hrdlička, M. ml.: K jazykovému zaměření překladatele na čtenáře v te-
orii a praxi uměleckého překladu. Cizí jazyky ve škole, 33, 1989/90,
č. 6, s. 256-262.
Hrehovčík, T.: Prekladateľské minimum. Bratislava: Iris, 2006.
Hrdlička, M. ml.: Literární překlad a komunikace. Praha, DeskTop
Publishing 1997.
Hudíková, S.: Medzikultúrne rozdiely v preklade. (Analýza textu pre-
kladu románu J.D. Salingera Kto chytá v žite.) Diplomová práca.
VŠPg, Nitra 1996. (Nepublikované.)
HUŤKOVÁ, A.: Vybrané kapitoly z teórie prekladu literárno-umelec-
ných textov. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Filologická
fakulta, 2003.
Chamberlin, D.- White, G.: English for Translation and Advanced
English for Translation. Cambrige University Press 1975.
Chesterman, A.: Memes of Translation. Benjamins, Amsterdam 1997.
Ilek, B.: Místo teorie odborného překladu v soustavě věd o překladu. In:
Preklad odborného textu. Zborník z I. celoštátnej konferencie o pre-
klade odborného textu na PF v Nitre. SPN, Bratislava 1972, s. 9-24.
Jakobson, R.: On Linguistic Aspects of Translation. In: Brower (ed.)
1959. s. 232-239.
Jankovič, M.: Dílo jako dění smyslu. Praha 1992.
Jettmarová, Z.: Čím se zabývá translatologie. ToP, VI, 26, 1995, s. 1-3.
84
Jettmarová, Z.: Volba strategie a rozhodování na základe teorie
skoposu:komplexní kritéria překladatelské analýzy textu. In: 9 x
o překladu. JTP, Praja 1995, s. 25-31.
Kade, O.: Zufall und Gesetzmässigkeit in der Übersetzung., VEB En-
zyklopädie, Leipzig 1968.
Kamendy, M.: Shifts of Expression in Slovak Translation of E. Segal´s
Love Story. Diplomová práca. VŠPg, Nitra 1996. (Nepublikované.)
Katan, D.: Translating Cultures. St. Jerome Publishing, Manchester
1999.
Anapress, 2008, 96 s. ISBN 978-80-89137-38-1
KeníŽová-Bednárová, K.: Úvodom. In: K otázkam teórie a dejín
na Slovensku III. Ústav svetovej literatúry SAV, Bratislava 1995,
s. 5-7.
Kiraly, D.: Pathways to Translation. Pedagogy and Process. The Kent
State University Press, Kent, Ohio, London 1995.
Knittlová, D.: K otázkam lingvistiky překladu. In: Translatologica
Pragensia III., I. část, FFUK, Praha 1990, s. 169-182.
Knittlová, D.: Teorie překladu. Palackého univerzita, Olomouc 2 000.
Knězek, L.: Preklady z iných literatúr do slovenčiny. Bibliogafia 1945 až
1968. Bratislava 1969.
Kochol, V.: Preklad v národnej kultúre. Slovenská literatúra, 7, 1960,
č. 3, s. 346-359.
Koch ol, V.: Prekladová interpretácia. In: Literárne reflexie. Bratislava
1979, s. 121-126.
Kochol, V.: Verš a preklad verša. Print-Servis, Bratislava 1997.
Kollár, D.: Dvojjazyčný prekladový odborný slovník. ToP, roč. X,
č. 49, 1999, s. 7.
Komissarov, V, N.: Slovo o perevode (Očerk lingvističeskogo učenija
o perevode). Moskva 1973.
Komissarov, V. M.: Obščaja teorija perevoda. ČeRo, Moskva 1999.
Komparatistika a preklad. Bratislava 1980.
Kopál, J.:Literárna komunikácia, teória a interpretácia umeleckého tex-
tu, literárne vzdelanie. Nitra 1981.
85
Kopál, J.: Podiel vedeckých podujatí a nitrianskych letných škôl na kon-
štituovaní slovenskej vedy o preklade. In: Preklad včera a dnes. Bra-
tislava 1986, s. 398-410.
Kot, J.: Prekladať znamená sprítomňovať. Scéna 1976, č. 3, s. 163-166.
Kufnerová, Z. a kol.: Překládání a čeština. Jinočany, H&H 1994.
Křečková, V.: Tvorba slovensko-francúzskych terminologických hes-
lárov a študentské aktivity v oblasti terminologickej práce. In: 15 x
o překladu. JTP, Praha-Bratislava 1999, s.74-78.
Kundrát, J.: Teória a prax prekladu. (Vysokoškolské učebné texty.) Ko-
šice 1984.
Kusá, M.: Slovenské myslenie o preklade. In: Philologica, Zborník
FFUK, LII, FFUK, Bratislava 2001, s. 43-50.
Kussmaul, P.: Training the Translator. Benjamins, Amsterdam 1995.
Kvetko, P.: English Phraseology. RETAAS, Bratislava 2002.
Lambert, J.: Shifts, Oppositions and Goals in Translation Studies:
Towards A Genealogy of Concepts. In: Kitty M. van Leuven-Zwart &
Ton Naaijkens (eds.), 1991 s. 25-37.
Lefevere, A.: Translating Poetry: Seven Strategies and a Blueprint, Van
Gorcum, Assen – Amsterdam 1975.
Lefevere, A.: Translation, Rewriting, and the Manipulation of Literary
Fame. Routledge, London 1992.
Lehutová, D.: Nový hrdina našich čias. In: Lermontov, M. J.: Hrdina
našich čias. Tatran, Bratislava 1975, s. 236-238.
Levý, J.: Umění překladu. 2. dopl. vyd., Panorama, Praha 1983.
Lichačov, D.S.: Člověk v literatuře staré Rusi. Praha 1971.
Ljudskanov, A.: Principat na funkcionalnie ekvivalenti – osnova na te-
orijata i praktikata na prevoda. In: Izkustvoto na prevoda. Sofija
1969. Český preklad Princip funkčních ekvivalentú – základ teorie
a prakse překladu. In: Čermák (ed.) Překlad literárního díla. Praha
1970, s. 133-149.
Lotman, J. M.: Štruktúra umeleckého textu. Bratislava 1990.
Lotman, J.M.: O metajazyke tipologičeskich opisanij kuľtury. In: Trudy
po znakovym sistemam, IV. Tartu 1969.
Masnerová, E.: Potřebuje překlad umělecké prózy vysvětlivky? In: Acta
86
Universitatis Carolinae – Philologica 1-3, Translatologia Pragensia
II, Praha, FF UK 1986, s. 359-371.
Mathauser, Z.: Metodologické meditace. Brno 1988.
Mathauserová, S.: O přeložitelnosti a nepřeložitelnosti v raných slo-
vanských koncepcích překladu. In: Translatologica Pragensia III, I.
část, Praha 1989, s. 147-152.
Mathauserová, S.: Cestami staletí. Praha 1988.
Mathesius, B.: Překladatelství – umění a technika. České slovo
21.10.1942. Odtlačené in: Levý 1957, s. 645-648.
Mathesius, V.: Funkční lingvistika. In: Z klasického období pražské
školy 1925-1945. Praha 1972, s. 27-38.
Mareš, J.: Empirické výskumy interakce učitel – žáci v zahraničí. In:
Mareš, J. (ed.): Interakce učitel – žáci a učitel – studenti. Hradec Krá-
love 1981, s. 75-96.
Miko, F.: O štylistickom rozbore umeleckých textov. Bratislava 1964.
Miko, F.: Estetika výrazu. SPN, Bratislava 1969.
Miko, F.: Preklad ako hra na ekvivalenciu. Slovenské pohľady, 1971,
č. 8, s. 10-22.
Miko, F.: Text a štýl. Smena, Bratislava 1970a.
Miko, F.: La théorie de léxpression et la traduction. In: Holmes, J.S., de
Haan, F., Popovič, A. (eds) The Nature of Translation, The Hague,
Mouton 1970b, s.61-77.
Miko, F.: Štýlové konfrontácie. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1976.
Miko, F.: Štylistika odborného prekladu. In: Preklad odborného textu
(zb.), Pedagogická fakulta, Nitra 1977, s. 39 – 50.
Miko, F. – Popovič, A.: Tvorba a recepcia. Tatran, Bratislava 1978.
Miko, F.: Výmena konotačného kódu v preklade. (Modelová analý-
za poetického prekladu.) In: Komparatistika a preklad (zb.), 1980,
s. 35-56.
Miko, F.: Preklad a totožnosť diela. Romboid, 20, 1985, č. 11, s. 32-37.
Miko, F.: Analýza literárneho diela. Bratislava 1987.
Miko, F.: Aspekty literárneho textu. Ústav jazykovej a literárnej komu-
nikácie PF, Nitra 1989.
Miko, F.: Fenomenológia čítania a dielo. In: O interpretácii umeleckého
textu 13, Pedagogická fakulta, Nitra 1991.
87
Mistrík, J.: Posun sémantiky slova pri transponovaní textu. Dialóg,
1968, č. 1, s. 71-80.
Mistrík, J.: Moderná slovenčina. Bratislava 1984.
Mistrík, J.: Štylistika. Bratislava 1985.
Miššíková, G.: Štylistická analýza. FF UKF, Nitra 1999.
Miššíková, G.: Analysing Translation as Text and Discourse. Praha:
Jednota tlmočníkov a Prekladateľov, 2007.
Mlacek, J.: Vplyv prekladu na štýlovú diferenciáciu spisovnej sloven-
činy. In: Slavica Pragensia XXIII. Problémy překladu a tlumočení,
Univerzita Karlova, Praha 1983,
s. 129-136.
Mlacek, J.: Slovenská frazeológia. 2. dopl. vydanie, SPN, Bratislava
1984.
Mlacek, J.: O slovakistickej príprave budúcich prekladateľov. In: Pre-
klad včera a dnes. Bratislava 1986, s. 385-397.
Mončeková, E.: K problematike prekladu odborného textu. In: Preklad
a tlmočenie, FiF UMB, Banská Bystrica 1999, s. 220-224.
Mounin, G.: Les belles infideles. Paris 1955.
Müglová, D.: Preklad v teórii a praxi vyučovania cudzích jazykov.
VŠPg, Nitra 1996.
Müglová, D. – Malá, E.: Učebné stratégie vo výučbe translácie. In Pre-
klad a tlmočenie. FiF UMB, Banská Bystrica 2000.
Müglová, D. Komunikácia, tlmočenie, preklad alebo prečo spadla Ba-
bylonská veža. Nitra: Enigma, 2009.
Mukařovský, J.: Básnické pojmenování a estetická funkce jazyka. In:
Kapitoly z české poetiky I. Svoboda, Praha 1948, s. 157-163.
Mukařovský, J.: Studie z poetiky. Praha 1982.
MUNDAY, J.: Introducing Translation Studies. London and New York:
Routledge, 2001.
Muskat-Tabakovska, E.: The function of Translation in Foreign Lan-
guage Teaching. In: Papers and Studies in Contrastive Linguistics,
vol. I. ed. E. Fiziak, Poznaň.
Nabokov, V.: Translator´s Forward. In: Lermontov, M.Yu.: A Hero of
Our Time. New York 1958.
Nadstoga, Z.: A Communicative Use of Translation in the Classroom.
In: A Forum Anthology, vol. IV. Oct. 1988.
88
Neubert, A.: Text-bound Translation Teaching. In: Translation Theory
and its Implementation, ed. W. Wilss. Tübingen 1984.
Neubert, A.: Text and Translation. VEB Verlag Enzyklopädie, Leipzig
1985.
Newmark, P.: Approaches to Translation. Hemel Hempstead, Prentice
Hall 1981/1988.
Newmark, P.: A Textbook of Translation. Hemel Hempstead, Prentice
Hall 1988.
Newmark, P.: About Translation, Multilingual Matters, 1991.
Nida, E. A.: Toward a Science of Translating: With Special Reference
to Principles and Procedures involved in Bible Translating. E.J. Brill,
Leiden 1964.
Nida, E. A. and Taber, Ch. R.: The Theory and Practice of Translation,
E.J. Brill, Leiden 1969/1982.
Nord, Ch.: Text Analysis in Translation. Rodopi, Amsterdam 1991.
Nord, Ch.: Translating as a Purposeful Activity: Functionalist Approa-
ches Explained. St. Jerome Publishing, Manchester 1997.
Obert, V.: Komunikatívnosť v čitateľskej recepcii a interpretácii. Uni-
verzita Konštantína Filozofa, Nitra 1998.
O interpretácii umeleckého textu 7. Pedagogická fakulta, Nitra 1982.
O interpretácii umeleckého textu 11. Pedagogická fakulta, Nitra 1988.
Pallová, D.: Preklad ako interkultúrna komunikácia. In: Preklad a tl-
močenie. FiF UMB, Banská Bystrica 1999, s.28-32.
Pechar, J.: Otázky literárního překladu. Československý spisovatel,
Praha 1986.
Popovič, A.: Preklad a výraz. VSAV, Bratislava 1968.
Popovič, A.: The Concept “Shift of Expression” in Translation Analysis.
In: Holmes, J.S., de Haan, F., Popovič,A. (eds) The Nature of Transla-
tion. The Hague, Mouton 1970, s. 78-87.
Popovič, A.: Poetika umeleckého prekladu. Proces a text. Tatran, Bra-
tislava 1971.
Popovič, A.: Teória umeleckého prekladu. Aspekty textu a literárnej
metakomunikácie. Tatran, Bratislava 1975.
Popovič, A.: A Dictionary fo the Analysis of Literary Translation. Ed-
monton, Department of Comparative Literature, University of Al-
berta 1976.
89
Popovič, A. – Zajac, P. - Liba, P. - Zsilka, T.: Interpretácia umelecké-
ho textu. SPN, Bratislava 1980.
Popovič A. a kol.: Interpretácia umeleckého textu. Bratislava 1981.
Popovič, A.a kol.: Originál/preklad. Interpretačná terminológia. Tat-
ran, Bratislava 1983.
Preklad odborného textu. SPN, Bratislava 1977.
Preklad spoločenskovedných textov. Obzor, Bratislava 1978.
Preklad včera a dnes. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1986.
Rakšányiová, J.: Podiel teórie a didaktiky prekladu na zvyšovaní pro-
fesionálnej úrovne prekladu. In: Preklad včera a dnes. Slovenský
spisovateľ, Bratislava 1986, s. 392-397.
Rakšányiová, J.: O súčasnej teoretickej reflexii prekladu. Translatolo-
gická žatva (příloha ToP) ToP 38, 8, 1997, s. XII-XIV.
Rakšányiová, J.: Niektoré otázky odborného prekladu z interdiscipli-
nárneho hľadiska. In: Translatologica Pragensia IV, Universita Kar-
lova, Praha 1990, s. 63-67.
Rakšányiová, J.: Preklad ako nástroj propagácie výrobku. In: 9 x
o překladu. Praha 1996, s. 35-38.
AnaPress, 2005.
Reiss, K.: Überlegungen zu einer Theorie der Übersetzungskritik. Lin-
guistica Antverpiensia II 1968.
Reiss, K. – Vermeer, H. J.: Grundlegung einer allgemeinen Translati-
onstheorie. Niemeyer, Tübingen 1984.
Recker, Ja. I.: Teorija perevoda i perevodčeskaja praktika. Moskva
1974.
Repka, R. – Gavora, P.: Didaktika angličtiny. Bratislava 1987.
Revzin, I.I. – Rozencvejg, V.J.: Osnovy obščego i mašinnogo perevo-
da. Moskva 1964.
Rybák, J.: Kapitolky o jazyku a prekladaní. Bratislava 1982.
Sabolová, D., ed.: Chiméra prekladania. Antológia slovenského mysle-
nia o preklade I. ÚSL SAV, Veda, Bratislava 1999.
Sager, J. C.: The Translator as Terminologist. In: Dollerup,c. and Lodde-
gaard (eds) Teaching Translation and Interpreting: Training, Talent
and Experience. John Benjamins Publishing Company, Amsterdam
and Philadelphia, s. 107-22.
90
Sager, J. C.: Language Engineering and Translation: Consequences of
Automation. John Benjamins Publishing Company, Amsterdam and
Philadelphia 1994.
Savory, Th.: The Art of Translation. Cape, London 1957.
Seleskovitch, D. – Lederer, M.: Interpréter pour traduire. Didier
Erudition, Paris 1984.
Shuttleworth, M. – Cowie, M.: Dictionary of Translation Studies.
St. Jerome Publishing, Manchester 1997.
Schäffner, Ch., ed.: Developing Translation Competence. St. Jerome
Publishing, Manchester 2000.
Sinclair, J.M. – Coulthard, R.M.: Towards an Analysis of Discourse.
The language of the Classroom. CUP 1976.
Slawiński, J.: Synchrónia a diachrónia v literárnom procese. In: Slovo,
význam, dielo. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1972, s. 403-423.
Slawiński, J.: Trojitá hra interpretace. Česká literatura 39, 1991, č. 6.
Slimák, I.: Preklad ako dialóg. In: Preklad včera a dnes. Bratislava 1986,
s. 233.
Slimák, I.: Román ako problém prekladu. Romboid, 25, 1990, č. 6,
s. 40-46.
Slobodník, D.: Teória prekladu u nás po roku 1945. Romboid 20, 1985,
č. 7, s. 15-21.
Slobodník, D.: Teória a prax básnického prekladu. Slovenský spisova-
teľ, Bratislava 1990.
Slováčková, S.: Problematika štylistickej ekvivalencie v preklade. Dip-
lomová práca. Pedagogická fakulta, Nitra 1989. (Nepublikované.)
Slovník literarní teorie. Praha 1977.
Snell-Hornby, M.: Translation Studies: An Integrated Approach. John
Benjamins Publishing Company, Amsterdam and Philadelphia
1988/1995.
Sokolová, J.: Tri aspekty jazykovej nominácie. FFUKF, Nitra 2002.
Staiger, E.: Základní pojmy poetiky. Praha 1969.
Suwara-Marčoková, B.: Intertextualita – úloha pre prekladateľa? In:
K otázkam teórie a dejín prekladu na Slovensku III. Ústav svetovej
literatúry, Bratislava 1995, s. 10-19.
Šimon, L.: Úvod do teórie a praxe prekladu (nielen) pre nemčinárov.
Prešov: Náuka, 2005. 143 s.
91
Švejcer, A. D.: Teória perevoda. Status, problemy, aspekty. Nauka,
Moskva 1988.
Švec, Š.: Koncepcia metodológie vied o výchove. Pedagogická revue
1994, č. 9-10.
Tandlichová, E.: Preklad pri plnení požiadaviek komunikatívneho
princípu. CJŠ 1987/88, s. 342-345.
Teória literatúry. Výber z formálnej metódy. Preložil M. Bakoš. Brati-
slava 1971.
Toury, G.: In Search of a Theory of Translation. The porter Institute for
Poetics and Semiotics, Tel Aviv 1980.
Toury, G.: Descriptive translation Studies and Beyond. John Benjamins
Publishing Company, Amsterdam and Philadelphia 1995.
Tvrdoň, E.: Jazykové a štylistické prostriedky propagácie. Univerzita
Komenského, Bratislava 1996.
Tomášek, M.: Překlad v právní praxi. Linde, Praha 1998.
Vajdová, L.: Recepčná tradícia a preklad In: K otázkam teórie a dejín
prekladu na Slovensku III. Ústav svetovej literatúry SAV, Bratislava
1995, s. 19-48.
Vajdová, L. a kol. Myslenie o preklade. Bratislava: Ústav svetovej litera-
túry – Kalligram, 2007.
Vaňko, J: Interpretácia jazyka umeleckej prózy. Pedagogická fakulta,
Nitra 1985.
Vermeer, Hans J.: Skopos und Translationsauftrag – Aufsätze. IKO,
Frankfurt am Main, 1989/1992.
Veselý, J.: Význam interpretace textu pro výuku překladatelství. In: Sla-
vica Pragensia XXIV, Praha 1981, s. 223 a nasl.
Vilikovský, J.: Preklad ako tvorba. Slovenský spisovateľ, Bratislava
1984.
Vilikovský, J.: K vývoju prekladateľských metód za uplynulých štyrid-
sať rokov. In: Preklad včera a dnes (zb.). Bratislava 1986, s. 55-65.
Vilikovský, J.: Alúzia a preklad. In: Acta Universitatis Carolinae, Phi-
lologica 2-3, Translatologica Pragensia III. Universita Karlova 1989,
s. 99-116.
Vilikovský, J.: Překlad jako tvorba. Ivo Železný, Praha 2002.
Vinay, J.-P. & Darbelnet, J.: Stylistique comparée du francais et de
lánglais: Méthode de Traduction. Didier, Paris 1958.
92
Vinay, Jean-Paul & Darbelnet, J.: Comparative Stylistics of French
and English. A Methodology for Translation (translated and edi-
ted by Juan C. Sager & Hamel, M.-J.). Amsterdam & Philadelphia,
John Benjamins Publishing Company. (Preklad Vinay & Darbelnet
1958.)
Voigt, V.: Úvod do semiotiky. Bratislava 1981.
Wilss, W.: Übersetzungwissenschaft. Probleme und Methoden. Klett,
Stuttgart 1977.
Wilss, W.: The Science of Translation: Problems and Methods. Gunter
Narr Verlag, Tübingen 1982. (Anglický preklad Wilssa z r. 1977.)
Zambor, J.: Od prepisu k esteticky plnohodnotnému umeleckému pre-
kladu. Romboid, 18, 1983, č. 7, s. 45-48.
Zambor, J.: Preklad ako umenie. Univerzita Komenského, Bratislava
2000.
Zajac, P.: Tvorivosť literatúty. Bratislava 1990.
Zeman, M. a kol.: Průvodce po světové literární teorii. Praha 1988.
Žilka, T.: Poetický slovník. Bratislava 1984.
Žilka, T.: Alúzia v literárnej komunikácii. Slovenská literatúra, 26, 1979,
s. 152-165.
93
Použité pracovné texty
Bellow, S.: Henderson, kráľ dažďa. Slovenský spisovateľ, Bratislava
1988.
Bellow, S.: Henderson The Rain King. Avon Books, New York 1976.
Dahl, R.: Completely Unexpected Tales. London, Penguin Books 1986.
404 s.
Dahl, R.: Switch Bitch. London, Penguin Books 1984.
Dahl, R.: Neuveriteľné príbehy. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1990.
Chisholm, J.: World History Dates. Usborne Publishing, London
1987.
Segal, E.: Love Story. Coronet Books, London 1971.
Segal, E.: Príbeh našej lásky. Z angl. originálu preložila V. Marušiaková.
Tatran, Bratislava 1991.
Salinger, J. D.: The Catcher in the Rye. London. Penguin Books 1994.
Salinger, J. D.: Kto chytá v žite. Bratislava, Hevi 1993.
STATUTE OF THE COUNCIL OF EUROPE. London, 5 May 1949.
European Treaty Series /1.
ŠTATÚT RADY EURÓPY. Slovenská verzia. Podľa slovenského prekla-
du z originálu Statute of the Council of Europe/Statut du Conceil
de lÉurope (bilingual edition) poskytnutého Ministerstvom zahra-
ničných vecí SR spracovalo Informačné a dokumentačné stredisko
o Rade Európy v Bratislave.
POZVÁNKA na slávnostnú prísahu dobrovoľníkov Mierových zborov
USA Slovensko VII. Anglický originál a oficiálny zverejnený sloven-
ský preklad.
94
Úvod do translatológie
Autor: prof. PhDr. Edita Gromová, CSc.
Vydavateľ: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre

Filozofická fakulta
Jazykový redaktor: autorka
Technický redaktor: PhDr. Ľuboslav Horvát
Návrh obálky: PhDr. Ľuboslav Horvát
Počet výtlačkov: 250 ks
Rozsah: 96 strán
Tlač: ŠEVT, Bratislava
ISBN 978-80-8094-627-2

Uvod Do Translatologie Ucebnica

Uploaded by

Document Information

Original Title

Copyright

Available Formats

Share this document

Share or Embed Document

Sharing Options

Did you find this document useful?

Is this content inappropriate?

Copyright:

Available Formats

Uvod Do Translatologie Ucebnica

Uploaded by

Copyright:

Available Formats

Úvod do translatológie

Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre

Monografia je čiastkovým výstupom projektu KEGA č. 3/6483/08

© Edita Gromová, 2009

Téza preložiteľnosti vs. téza nepreložiteľnosti

Translačná činnosť v období raného stredoveku

2.1. K pojmu translatológia

Translatológia je vedný odbor, ktorý sa zaoberá javmi spojenými s pre-

2.2 Predmet skúmania

Predmetom skúmania translatológie je translát (preklad a tlmočenie ako

2.3 Metodológia skúmania

Translatológia ako empirická a integrovaná disciplína metodologicky vy-

2. 4 Prehľad translatologických disciplín

II. Teória špeciálnych translatologických disciplín

III. Praxeológia prekladu a tlmočenia

IV. Pedagogika a didaktika prekladu a tlmočenia

Poznámka: Jednotlivé zložky uvádzame na základe poznania domácej

3.1 Z histórie translatológie ako vednej disciplíny

Historicky sa translatológia ako integrovaná disciplína v medzinárod-

Osobnosť A. Popoviča a jej miesto vo svetovej translatológii

Translatológia v 80. a 90. rokoch 20. storočia

3.2 Z histórie translatológie na Slovensku

50. a 60. roky 20. storočia

70. a 80. roky 20. storočia

Od 90. rokov 20. storočia po súčasnosť

V tejto časti sa budeme venovať kľúčovým pojmom translatológie. Ide

Pojem preklad sa často v odbornej literatúre používa ak rodový názov

4. 1 Pojem preklad v retrospektíve prístupov k jeho skúmaniu

Na výklad pojmu preklad sa pozrieme z hľadiska jeho definovania

Komunikačný model translácie

Podnety pre rozpracovanie komunikačného modelu prekladu vychá-

4. 2 Translačný proces (translácia)

Pri definovaní translačného procesu translatológia vychádza z chápania

4.2.1 Monolingválna komunikácia

autor (A) – text (T) – recipient (R).

Prejavuje v nasledujúcej postupnosti:

Schéma interlingválnej (sprostredkovanej) komunikácie:

Prejavuje sa v nasledovnej postupnosti:

Z modelového náčrtu translačného procesu vyplýva, že spoznanie a po-

4. 2. 3 Schéma translačného procesu

Pre poznanie translačného procesu je príznačné, že sa pohybuje medzi

1. stupeň – syntaktická analýza – zo strany recipienta-translátora sa tu

Papa kupil gazetu.

2. stupeň – sémantická analýza – za pomoci syntaktickej stavby schop-

Papa kupil gazetu.

3. stupeň – pragmatická analýza ako

b) translátorova schopnosť identifikovať štylistické využitie výrazových

4. 2. 5 Stupne textovej syntézy v translačnom procese

4. 2. 6 Modely translačného procesu

Syntaktická analýza Syntaktická syntéza

Ukladanie lexikálnych Ukladanie lexikálnych

→ sémantická predstava Preložiť?

Aj keď sa v translačnom procese zdanlivo javí, že ide o prácu translátora

Model translačného procesu, schéma prekladania podľa jednotlivých

Pri spoznávaní tohto procesu sa má postupovať deskriptívne, a nie pre-

Skôr ako pristúpime k úvahám o translátorských kompetenciách, ozrej-

Oblasť prípravy Nadobudnuté vedomosti

Odborná jazyková a) znalosť východiskové-

Poznámka: V umeleckom preklade s odbornosťou prekladateľa súvisí li-

Translátorská kompetencia sa skladá z piatich subkompetencií – lin-

Inak povedané, o výbere textu na preklad rozhoduje významová hod-

Recepcia → KONCEPCIA PREKLADU → Reprodukcia

Na tvorbu koncepcie translácie vplýva kultúrno-spoločenský kontext