1.

Historický pohľad na vývoj fotografie

5. až 17. storočie –čínsky filozof Mo-Ti, Aristoteles, Leonardo da Vinci, ..... prvé zobrazovanie obrazu
(Camera Obscura)

1826 Joseph Nicéphore Niépce – asfaltová emulzia

1833 – Niépce a Daguerre – zlúčeniny striebra

1839 – Dagugerrotypia, 1840 William Fox Talbot (kalotypia) – východisko pre dnešnú fotografiu
(výsledky prevzal George Eastmen)

1840 – J.M. Petzvall – portrétny objektív, svetelnosť 3,5 – možnosť snímať „krátkymi“ expozičnými
časmi

1861 – James Clerk Maxwell: Princíp aditívneho miešania svetiel vo fotografii

1884 – Eastman – prvý celuloidový film

1888 – prvý fotoaparát Eastmen Kodak Brownie – N°1 box camera (fotografická kamera, skriňová
kamera)

1890 – vytvorený objektív typu Anastigmat

1891 – Edison – prvé pohyblivé obrázky - Kinematoskop

1895 – prvé fotografie letecké, šarkany, kamera s padákom,. .. )

1895 – Auguste a Louis Lumiér - Kinematograph – prvý reálne natočený a prehrávaný film

1902 – Vypočítaný a vyrobený objektív ZEISS Tessar

1904 – Lyon, Auguste a Louis Lumiér – Autochrom, prvá prakticky použiteľná farebná fotografia

1925 – vznik štandardu maloformátovej fotografie 35 mm, prvé fotoaparáty LEICA

1948 – Hasselblad dáva na trh profesionálny fotoaparát na stredný formát

1963 – Polaroid - okamžitá fotografia

1967, 1969 – vynález snímača CMOS a CCD

1973 – Firma Fairchild Semiconductor prvý „veľkoformátový“ CCD čip, 100 x 100 bodov

1975 – Bryce Bayer, Kodak, filter pre farebnú digitálnu fotografiu

1981 – prvý reálne použiteľný digitálny fotoaparát SONY MAVICA

1991 - Kodak DCS 100, 1,3 Mpx, externý kufrík s HDD, batériami a zobrazovačom, NIKON D1, 2,7 Mpx
– prvá „DSLR“

1994 – Apple QuickTake 100 – prvý komerčne šírený digitálny fotoaparát - kompakt

2000 – CANON EOS D30 - 3,1 Mpx

2006 – SONY Alpha 100,...

2. Prenosový reťazec, optická prenosová funkcia
Svetlo
• nositeľ všetkých informácií, kt. prenášame pri procese snímania, prenosu a reprodukcie vizuálnej
informácie cez prenosový reťazec.

Prenosové vlastnosti
• ovplyvňujú všetky časti reťazca, ale aj vlastnosti prenášaného signálu – svetla.
• Podobne ako v elektrickej oblasti je možné mechanizmy prenosu optických signálov definovať
optickou prenosovou funkciou (OTF, Optical Transfer Function).
• Príjemca informácií je ľudské oko, jeho vlastnostiam musia byť podriadené prenosové parametre
celej prenosovej cesty.

Optická prenosová funkcia

• Pri optických systémoch, aké má kamera, fotoaparát alebo ľudské oko
• Definuje ako sú priestorové funkcie zvládnuté
• opis optického premietania svetla z objektu/scény na film, obrazovku, sietnicu
• Jej varianta - modulačná prenosová funkcia (Modulation Transfer Function – MTF)
3. Parametre oka z hľadiska vnímania svetla

Svetlocitlivý prvok – sietnica zabezpečujúca videnie:

1. Skotopické
- len čiernobielo
- obrysy
- 125 mil. tyčiniek obsahujúcich pigment skotopsín
- Min. potrebná úroveň jasu okolo 3.10-5 cd/m2
2. Fotopické
- vidíme farebne – trichromatické videnie
- 6 miliónov čapíkov citlivých na 3 vlnové dĺžky svetla – 430 nm, 530 nm, 570 nm.
- Minimálny jas 3 cd/m2
- zotrvačnosť
• Nerovnomerné rozdelenie receptorov na sietnici:
- žltá a slepá škvrna
- max. tyčiniek mimo osi oka
- max. čapíkov na žltej škvrne ( hustota asi 25 000/mm2)
- Viac receptorov ako nervov (130/100 mil. – „paralelné zapojenie“ viac tyčiniek k
neurónu)

Rozsah spracovaných jasov: 1 : 1 000 000 000, t.j. 9D (s adaptáciou), t.j. približne30 EV. Adaptácia
zrakovej sústavy na vyváženie farieb, rozsah vnímaného kontrastu. Posun farebného podania s
úrovňou osvetlenia.

Spektrálna citlivosť ľudského oka:

• závisí na vlnovej dĺžke svetla (rôzna citlivosť
farbocitlivých čapíkov).
• Maximum citlivosti v okolí 555 nm.
• Na okrajoch spektra citlivosť minimálna.
• Túto vlastnosť oka musíme rešpektovať aj pri
použití iného typu snímača ako oko
(film,digitálny snímač).
• Preto sú úrovne signálov R, G, B váhované
(násobené koeficientmi približne 0,3R –
0,11B– 0,5 G)
4. Základné vlastnosti svetla z hľadiska jeho intenzity

Tri navzájom komplementárne parametre:

1. Svetelný tok
- vyjadruje svetelný výkon, ktorý sa šíri zo zdroja a prejde guľovou plochou 1m2 –
Označenie Φ [lm, W/m2] Φ = Popt = Pel * W (λ) [lm, W, W, lm/W]
- W – spektrálna účinnosť optického zdroja pri premene elektrického výkonu na
optický

2. Svietivosť (Irradiance, Iluminácia, vyžarovanie, I):

- Vlastnosť zdroja svetla,
- množstvo svetelnej energie,
- svetelný výkon vo viditeľnej časti spektra, ktorú zdroj vyžiari do priestorového uhla
Ω = 1 steradián.
- Jednotka Kandela [cd] - základná jednotka SI a je definovaná cez plochu žeravej
platiny alebo cez vyžiarený výkon.
- 1 cd = 1/683 W na steradián = 1,464 mW/st, alebo 1W/st = 683 cd
- I = Φ / Ω = [cd, lm, st]
- nezávisí na vzdialenosti od zdroja
3. Jas zdroja svetla (Luminancia, L [cd/m2])
- Svietivosť na jednotku plochy zdroja: L = I/S [cd/m2, cd, m2]

• Ak polomer r guľovej plochy = 1m, potom číselne je svietivosť [cd] zhodná s veľkosťou svetelného
toku Φ [lm] alebo Φ= 683 lm/W.

• Intenzita osvetlenia (E, lx):

• Účinky svetla pri dopade na povrch plochy, plošná hustota dopadajúceho svetelného toku Φ [lm]
na plochu A [m2].
• Svetelný tok Φ dopadá na plochu A sústredený do priestorového uhla Ω.
• Osvetlená plocha A závisí na veľkosti priestorého uhla vyžarovania Ω a vzdialenosti medzi
zdrojom a osvetľovanou plochou r: A = Ω* r2
• Uhol α definuje uhol dopadu lúčov od kolmého dopadu (0°)
• Intenzita osvetlenia danej (guľovej) plochy bude:
• E = (Φ/ A)* cos α [lx, lm, m2, deg]
• Intenzita osvetlenia je daná podielom svietivosti zdroja násobenej kosínusom uhla dopadu
svetelného toku a štvorca vzdialenosti svetelného zdroja od osvetľovanej scény.
• Intenzita svetla klesá s druhou mocninou vzdialenosti r a veľkosťou uhla, pod ktorým dopadá
 svetlo.
• Bodový zdroj svetla so svietivosťou m [Cd] vyvolá na kolmej (guľovej) ploche vzdialenej 1 m
intenzitu osvetlenia m [lx]

Intenzita osvetlenia scény vo vzťahu k expozícii

• Scéna osvetlená primárnym zdrojom svetla s určitou intenzitou osvetlenia

• Objekty na scéne časť svetelnej energie odrážajú - stávajú sa sekundárnymi zdrojmi svetla s
určitou svietivosťou a jasom (Brightness)
• Odrazený svetelný tok prechádza prenosovou cestou (prostredie, objektív) na snímacie médium
V závislosti na parametroch snímacieho média (citlivosť, dynamický rozsah) sa vytvára
interpretácia snímanej scény (optochemická/elektronická)
• Cieľom exponometrie je optimálne transformovať rozsah jasov snímanej scény do dynamického
rozsahu záznamového média – nastaviť optimálnu expozíciu
• Tri základné parametre prevodu:
1. Aké množstvo svetla dopadne na médium
- závisí na: jase snímanej scény („Brightness“) optickom tlmení prenosovej cesty
(reguláciou prenosu objektívu clonou)
2. citlivosť média na svetlo a jeho prevodová charakteristika
3. čas, po ktorý bude médium vystavené účinkom svetla (expozičný čas)
- a ostatné parametre, subjektívne zhodnotenie scény a kreatívny zámer autora
• Všetky tieto parametre spolu určujú, ako bude snímaná scéna zaznamenaná.
• Je to teda viacdimenzionálny proces. Pre konkrétnu hodnotu osvetlenia scény ho zvykneme
zobrazovať tzv. expozičným trojuholníkom, ktorého strany tvoria jednotlivé expozičné parametre.
• Správnu expozíciu v zmysle prenosu rozsahu jasov na médium je možné získať ľubovoľnou
vhodnou kombináciou parametrov, avšak zmena každého z parametrov má vplyv na ostatné
parametre snímaného obrazu (šum, ostrosť, dynamika,..) Rozhodnutie, ako jednotlivé zložky
optimálne nastaviť je na fotografovi (alebo programe fotoaparátu /kamery)
5. Svetlo a svietenie – umelé zdroje svetla a ich vlastnosti

Podmienkou správneho videnia farby predmetov je osvetlenie „bielym svetlom“, t.j. svetelným
zdrojom s rovnomerným spojitým spektrom v celom rozsahu viditeľných vlnových dĺžok (ekvivalent
bieleho šumu).

Denné svetlo spĺňa požiadavku spojitého spektra, aj keď priemerný výkon v spektre nie je absolútne
rovnomerný, mení sa s dennou dobou a pod. Ľudské oko vníma takéto svetlo ako referenčné a voči
nemu porovnávame umelé zdroje svetla.

Reálne umelé zdroje svetla- frekvenčne nevyrovnané a často nespojité spektrum

Žiarovka (žeravé vlákno) – výkonové spektrum spojité, frekvenčne nevyrovnané

• Korekcia – potlačenie časti výkonu inverzne k charakteristike priebehu výkonového spektra

filtrom
• Filter výkon nemôže nikdy pridať, len potlačí nežiadúci výkon v určitej časti spektra
(doplnkovej k farbe filtra)
• Vždy strata svietivosti zdroja
• Veľmi dobré svetelné vlastnosti, ale malá účinnosť

Fluorescenčné lampy (Žiarivky, úsporné žiarovky) sú nízkotlakové a nízkonapäťové výbojky

• Zapálenie oblúku zapaľovacím vláknom/vyšším napätím (ionizácia plynu)

• V ionizovanom plyne (ortuťové výpary a zmes plynov) sa vytvorí oblúk, regulácia prúdu
predradníkom
• oblúk generuje UV svetlo, luminofór na trubici ho konvertuje na viditeľné
• Výkonové spektrum nespojité - čiarové, nevyrovnané
• Výkonové spektrum je možné len čiastočne vykorigovať filtrom
• Pre fotografické/filmové účely sa používajú špeciálne trubice s viacnásobným luminofórom,
ladeným tak, aby sa vyrovnali extrémne rozdiely

Nízkotlakové sodíkové výbojky (oblúkové lampy)

• Princíp podobný ako pri fluorescenčných lampách – riadený elektrický oblúk horí v plyne
dotovanom sodíkovými výparmi
• Extrémne vysoká účinnosť, ale veľmi úzke čiarové spektrum – nie je možné zobraziť farby

Vysokotlakové výbojky oblúkové (High-intensity discharge lamps (HID )

• Riadený elektrický oblúk horí v rôznych plynoch, vzniká plazma

• Vysoká účinnosť, lepšie spektrálne vlastnosti
• Často dopované aj rádioaktívnymi plynmi, ortuťou a pod.
• Vyžarujú svetlo aj v UV oblasti (oči!!!)
• Osvetlenie veľkých priestorov, projektory, ale aj svetlá s batériovým napájaním

Vysokotlakové výbojky metal-halidové a xenónové

• extrémne vysoké výkony, slušné výkonové spektrum

• Veľké filmové a digitálne projektory
• Veľkoplošné osvetlenie

Diódy LED:
• Konverzia elektického prúdu na svetelný tok na polovodičovom P-N prechode
elektroluminiscenciou (rekombináciou dier a elektrónov vznikajú fotóny)
• Farba svetla daná konštrukčne – šírkou „zakázaného pásma“
• Biele LED – alebo trojica RGB, alebo UV/Blue LED + oranžový / žltý fosfor
• Spojité spektrum, výkonovo nevyrovnané
6. Exponometria

• Je to meranie účinkov svetla dopadajúcich na svetlocitlivú plochu fotoaparátu

• Meranie expozície – svetla na fotografovanej scéne
• Používa sa expozimeter
• O výslednej snímke si môže urobiť predstavu na základe subjektívnych skúseností (takto
postupuje "pocitový fotograf") alebo musí svetlo na scéne objektívne merať (toto robí "technický
fotograf").

Logaritmické vyjadrenie expozičných parametrov

• Vo fotografickej praxi často vyjadrujeme jednotlivé parametre v logaritmickom tvare s
dvojkovým základom logaritmov (systém APEX - Additive system of Photographic Exposure)
hlavne z dôvodov:
- možnosť vyjadriť veľký rozsah hodnôt malým číslom
- lepšie prispôsobenie vnímaniu veličín človekom
- náhrada násobenia/delenia s čítaním/od čítaním.
• Celková expozícia - daná v logaritmickej stupnici parametrami:
o Hodnota jasu scény (Brightness Value, BV)
o Hodnota citlivosti média (Sensitivity Value, SV)
o Expozičná hodnota (Exposure Value, EV).
• Súhrn týchto hodnôt pri započítaní vplyvu korekčného faktora EVK (Exposure Bias) musí by ť v
rovnováhe (exponometrická rovnica):
EV = BV + SV - EV K
• Expozičná hodnota EV (Exposure Value)

Dve metódy merania osvetlenia scény:

1. Meranie dopadajúceho svetla

- nezávisí na odrazivosti scény,
- presný spôsob stanovenia expozície ak sa dá dostať expozimetrom/luxmetrom blízko
hlavnému objektu (vždy pri komponovanom snímku, hranom filme a pod.)
2. Meranie odrazeného svetla (luminancie)
- závisí na odrazivosti jednotlivých komponentov scény.
- Predpokladá priemernú odrazivosť scény/objektu 18%.
- Ak je odrazivosť iná - nepresnosť merania.
- Meranie bodové (Spotmeter, uhol merania okolo 1° ) integrálne, cez definovanú časť
plochy snímky.

• Pri meraní cez objektív (tzv. TTL – Through The Lens) /automatické meranie nutné rôzne
korekcie/metódy merania, vždy sa meria odrazené svetlo s väčšou/menšou nepresnosťou.
• preto sa používajú prídavné mechanizmy ako preferencia časti snímku, režim protisvetlo
(Backlight), bodové osvetlenie (Spotlight), manuálna korekcia v rozsahu pár EV a pod.
• Závislosť medzi fyzikálnymi hodnotami osvetlenia a jasnosti scény vo vzťahu k expozícii média
určujú kalibračné konštanty expozimetra:
- KE – kalibračná konštanta expozimetra pre dopadajúce svetlo
- KL – kalibračná konštanta expozimetra pre odrazené svetlo
• Štandard stanovuje typický rozsah hodnôt týchto konštánt, presná hodnota konštanty závisí
na výrobcovi a spôsobe merania:
- KL = 10, 6 .... 14 (12,5 = Canon, Nikon, Seconic, 14 = Minolta, Pentax)
- KE = 240 .....400 (250 = rovný snímač, polguľový 320 = Minolta, 340 = Seconic,.... )
• Ich pomer rešpektuje predpokladanú priemernú odrazivosť scény:
 o L – vyjadruje jas snímaného objektu [cd/m2]
o E – intenzitu osvetlenia scény [lx]

Princíp expozimetra
7.Kreatívne parametre svetla, kontrastnosť, difuzita, smer

Kreatívne vlastnosti svetla

Osvetlenie scény vytvára svetelnú atmosféru a je hlavnou zložkou svetelnej skladby snímky

Celková intenzita osvetlenia je dôležitá z hľadiska expozičných parametrov, ale na svetelnej skladbe
sa nepodieľa

Voľba charakteru svetelného zdroja (zdrojov):

• Prirodzené (ambientné) osvetlenie

• Zdroj príroda (Slnko)
• Zdroje umelé, ale scénicky neriadené (existujúce
osvetlenie)
• umelo vytvárané osvetlenie (ateliér) – vedome
organizované s cieľom dotvorenia svetelnej atmosféry
• Kombinácia oboch spôsobov svietenia s cieľom
„doplniť“ dominantné osvetlenie scény (a riešenie
otázok kombinácie rôznych svetelných zdrojov...)

Hierarchia svetelných komponentov:

15. Jediná hladina - homogénne, dokonale difúzne svetlo

• Nevytvára tiene
• Je všesmerové
• Rozdiel v tonalite daný len vlastnosťami modelu
• (zatiahnutá obloha, fotografický stan)

16. Viac hladín svetelných zdrojov:

• Možnosť vytvoriť/dotvoriť svetelnú náladu podľa potreby
• Viac druhov svietidiel/svetiel:
• Hlavné svetlo (kľúčové, „Key Light“)
– vytvára osvetlenie dominantnej časti scény,
– plná intenzita (referenčná)
– stanovuje prevažne expozičné parametre
– vytvára hlavný tieň
• Doplnkové svetlo (Fill-in Light):
– dopĺňa osvetlenie tieňovej časti scény,
– znížená intenzita (1-3 EV)
– vyrovnáva kontrastnosť osvetlenia
– nesmie vytvárať vlastný tieň
• Pomocné svetlo (svetlá):
– vytváranie obrysov, kontúr, zvýraznenie lokálnej časti snímky, pozadie,...

Špeciálny prípad viachladinového osvetlenia - osvetlenie prirodzené – jeden hlavný svetelný zdroj a
sekundárne odrazy od okolia, predmetov,...

Kontrastnosť (tvrdosť) svetla: Uhol (uhly) dopadu svetelných lúčov na objekt

• Spolu s teplotou chromatičnosti najvýznamnejší parameter vlastností svetla

 • svetelné lúče dopadajú rovnobežne na objekt – ostro ohraničený tvrdý tieň, tvrdé svetlo
(priame osvetlenie)
• lúče dopadajú pod rôznymi uhlami – mäkko ohraničené tiene, rozptýlené, mäkké difúzne
svetlo (nepriame osvetlenie)

Kontrastnosť určuje účinná (relatívna) veľkosť svetelného zdroja:

• Malý zdroj – rovnobežné lúče, tvrdé svetlo

• Veľký zdroj – rozptýlené, mäkké svetlo
Čo znamená malý/veľký zdroj v praxi?

Zväčšenie plochy prírodného svetla - Príklady mäkkého/tvrdého prírodného svetla: ....

Umelé osvetlenie – jeho veľkosť vo vzťahu k snímanému objektu

• platí kvadratický úbytok intenzity so vzdialenosťou zdroja (pri dennom svetle zanedbatelné)

Techniky na vytvorenie umelého tvrdého svetla: Malý zdroj svetla – žiarovka s krátkym vláknom,
parabolický reflektor (PAR), Fresnelova šošovka, lamelové filtre a mriežky (voština), komínček

Techniky na vytvorenie mäkkého (difúzneho) svetla: Zväčšenie rozmeru zdroja svetla použitím
difúzorov, nepriamym svietením odrazom od plochy, softbox, „Beauty Dish“,....

Smer svetla – základný činiteľ svetelnej skladby:

Ľavé/pravé predné horné:

• najbežnejšie, neutrálne, prírodné (oficiálne foto bez emotívneho zámeru)

Ľavé/pravé priečne svetlo:

• polovica modelu v tme

• zvýraznenie štruktúry povrchu
• tieň mimo záber
Osové predné svetlo:

• ploché, tieň mimo záber (presne za

modelom)
• častokrát ako doplnkové svetlo, v
prírode sa nevyskytuje

Osové normálne protisvetlo:

• Plocha tieňa je väčšia ako plocha osvetlenej plochy

• Zdroj svetla krytý modelom
• Vytvorenie kontúry okolo modelu
• Riziko vzniku reflexov v objektíve (všetky protisvetlá)
Spodné svetlo (všetky smery):

• V prírode sa nevyskytuje
• Len špeciálne efekty
8.Odraz svetla ako podstata videnia a fotografie, typy odrazov,
skupina uhlov odrazu

Predmet snímania a jeho vplyv na prechod svetla:

• Predmety úplne prepúšťajúce svetlo, priehľadné – kolmý/šikmý dopad lúčov – kedy sú takéto
predmety snímateľné? (prechod, lom svetla na hrane, ...)
• Predmety rozptyľujúce svetlo, priesvitné
• Predmety odrážajúce svetlo – odraz vidíme, snímame....
• Predmety pohlcujúce svetlo čiastočne (väčšina)/úplne/selektívne/širokopásmovo

Čo nesvieti, to nevidíme a nedokážeme snímať“ – každý objekt je primárnym alebo sekundárnym

zdrojom svetla - oko aj médium vidí iba svetlo odrazené od objektu

Dôležitá je:

• Intenzita odrazeného svetla – definuje osvit, expozíciu (len technicky)

• Charakter odrazeného svetla (podstatné): Predmety z rôzneho materiálu, ale s rovnakou
mierou odrazu/pohltivosti vidíme inak – dôvod: rôzne druhy odrazu, ktoré závisia na
štruktúre povrchu predmetu

Charakter predmetu je určený charakterom odrazeného svetla – odrazom

Dva základné druhy odrazu:

• rozptýlený odraz (difúzny)

• priamy odraz

Rozptýlený odraz:

• jas zostáva rovnaký bez ohľadu na uhol pozorovania

a/alebo uhol dopadu svetla
• jas odrazu sa mení so štvorcom vzdialenosti svetla od
objektu
• Vzhľad predmetu sa nemení v závislosti na veľkosti
(kontraste) svetelného zdroja
• Svetlo nie je polarizované

Väčšina bielych/svetlých predmetov, papier,. ... vytvára rozptýlený odraz

Priamy odraz (zrkadlový):

• Platí zákon dopadu a odrazu

• Jas odrazu nezávisí na vzdialenosti od zdroja svetla (ale
mení sa veľkosť odrazu zdroja svetla)
• Priamy odraz polarizuje svetlo (ale nie od kovu .. )
• Voda, sklo, vyleštený kov, zrkadlo,...

V skutočnosti sa neodráža jediný lúč, ale skupina lúčov tvoriacich

priamy odraz

• Lúče sa odrážajú ako skupina uhlov odrazu

• Veľkosť skupiny závisí na snímacom uhle optiky
Skupina uhlov (priameho) odrazu:

• Svetlo umiestené v skupine uhlov odrazu vytvorí priamy

odraz svetla
• Svetlo musí byť tak veľké, aby pokrylo celú požadovanú
skupinu odrazov
• Ak priamy odraz nie je žiaduci, nesmie byť svetelný zdroj
umiestený v skupine uhlov odrazu
• Svietenie optimálne pre predmety, ktoré vytvárajú minimálny
rozptýlený odraz (čierny, tmavý objekt,...)
 9.Perspektíva, zobrazovanie predmetov s rešpektovaním
zákonitostí perspektívy

Zákony perspektívneho videnia

Perspektívne videnie vzniká na sietnici oka pri pozeraní na ľubovoľný predmet

Lineárna perspektíva definuje zákony umožňujúce perspektívne zobrazenie

predmetov a priestoru podobné ako vidí ľudské oko

Zmena vzdialenosti vyvoláva zmenu rozmeru, otáčanie predmetu zmenu tvaru

Kocka má rovnaké veľkosti strán, ale nikdy ju tak nevidíme, pretože pri videní dochádza k
perspektívnemu skresleniu (skreslenie tvaru perspektívou)

• Pri kolmom čelnom pohľade je zostáva čelná strana

štvorec
• Ak kocku otočíme, uvidíme všetky tri steny
• Ich rozmery sú skrátené – vzniká perspektívne
skracovanie
• Body, v ktorých sa zbiehajú vzďaľujúce sa línie
predmetov nazývame úbežníky
• Pri vzďaľovaní kocky nastáva len zmena veľkosti, ale
nie tvaru - nastáva perspektívne zmenšovanie

Vytvorenie obrazu predmetu rešpektujúceho zákonitosti perspektívy

• Pozorovateľ (človek alebo fotoaparát/kamera)

• Predmet pozorovania umiestený na základnej rovine
• Projekčná plocha (priesvitná) kolmá na základnú rovinu –
priemetňa
• Stred pozorovateľovho oka – zorný bod
• Zo zorného bodu vychádzajú zorné lúče smerom k
predmetu
• Ak jednotlivé body predmetu spojíme zorným lúčom s
okom, priesečníky zorných lúčov s priemetňou definujú
obraz zobrazovaného telesa so zachovaním perspektívy

Ak nebudeme hýbať hlavou, vidí ľudské oko len obraz určitej časti scény, danej zorným uhlom lúčov,
čo je približne 45° – 55°

Plochu, ktorú takto zrak obsiahne, nazývame zorná plocha

Ak preložíme zorným bodom rovinu rovnobežnú so základňou, pretne priemetňu v priamke,

nazývanej horizont

• Horizont je vždy rovnobežný so základňou a leží vo výške oka (objektívu)

• Zmena výšky očí vyvoláva aj zmenu výšky horizontu
• Predmety, ktoré ležia nad horizontom sú vyššie ako pozorovateľovo oko – vidíme ich z
podhľadu
• Predmety pod horizontom vidíme z nadhľadu
• Predmety situované na horizonte – horná časť v nadhľade, spodná časť v podhľade
Priamka vychádzajúca zo zorného bodu kolmo na priemetňu pretína horizont v hlavnom bode (H)
Všetky priamky telesa kolmého na priemet ňu v perspektívnom obraze sa zbiehajú v hlavnom bode H

Jednoduché telesá v perspektívnom videní

Telesá situované tak, že ich čelná strana je rovnobežná s priemet ňou ( a naším čelom...)

• Línie kolmé na čelnú rovinu sa zbiehajú do hlavného bodu H

• Stena telesa v prie čelnej polohe nevykazuje tvarové zmeny

Ak je teleso situované v nepriečelnej polohe (čelná stena natočená), potom sa zorné línie zbiehajú
v úbežníkoch

Perspektíva hranatých telies, ktorých steny sú nepriečelné a nie sú rovnobežné ani zo základňou (ani
s čelnou rovinou):

• Rovnobežné hrany (ich línie) sa zbiehajú v jedinom bode, ktorý je situovaný mimo horizont

Lepšiu predstavivosť získame na kocke s vloženými kruhovými plochami:

V čelnej polohe zostáva štvorec aj kruh bez zmeny tvaru

• Iná poloha plochy v perspektívnom zobrazení deformuje tvar plochy a kružnice sa menia na
elipsy
• Ak ležia v rovinách, ktoré nie sú kolmé ani na základňu, ani na čelnú rovinu ich úbežníky ležia
mimo horizont
• Špeciálny prípad: horná stena je v rovine horizontu a je vodorovná so základňou – v
perspektívnom zobrazení sa transformuje na úsečku
Pri perspektívnom zobrazovaní kružnice je dôležité, aby, podobne ako pri štvorci, boli zachované
všetky zákony o perspektívnom skracovaní rozmerov, t.j. plocha polelipsy vzadu a jej poloos bude
kratšia,...

Jediné teleso, pri zobrazovaní ktorého nedochádza k tvarovým zmenám je guľa – vždy sa javí ako
kružnica

Znalosti perspektívneho zobrazenia študovali a využívali výtvarní umelci všetkých čias a rovnako aj pri
iných metódach vizuálneho zobrazenia je treba ich poznať a rešpektovať pri komponovaní snímky.

Leonardo da Vinci: Posledná večera:

Ako ovplyvni ť perspektívu pri snímaní kamerou/fotoaparátom?

• Polohou predmetu vo či horizontu (nadhľad, podhľad,...)

• Výberom bodu snímania (polohou a náklonom osi objektívu spolu so vzdialenosťou)
• Výberom objektívu s vhodnou ohniskovou vzdialenosťou.
10.Šošovky ako základ objektívov, zobrazovanie šošovkami

Spojné šošovky (Spojky, konvexné šošovky) Rozptylné šošovky (Rozptylky, konkávne)

Ohnisko: Miesto, kde lúč prechádzajúci týmto bodom sa láme ako rovnobežný a opačne

Šošovka ohraničená dvoma guľovými plochami

Typy šošoviek:
Zobrazovanie šošovkami
• Dvojnásobný lom lúčov: vzduch – sklo - vzduch
• Lúče sa lámu podľa Snellovho zákona: kde:
- α – je uhol dopadu
- β – je uhol lomu
- v1 – je rýchlosť šírenia vlnenia v 1. prostredí
- v2 – je rýchlosť šírenia vlnenia v 2. prostredí
- n1 – je index lomu v 1. prostredí
- n2 – je index lomu v 2. prostredí

• Lom svetla na šošovke/guľovej ploche

- a* = obrazová vzdialenosť [m]

- b* = predmetová vzdialenosť [m]
- f = ohnisková vzdialenosť [m]
- r = polomer jednoduchej guľovej plochy [m]
- S = stred zakrivenia guľovej plochy
- ϕ = optická mohutnosť [Dioptria, D]

• Reálna šošovka dvojstranne zakrivená:

• Okrajové lúče sa šíria rýchlejšie – tenšia vrstva skla

(dopadnú na to isté miesto??)
• Index lomu závisí na vlnovej dĺžke – biele svetlo je
spektrum, okrem toho sú aj neviditeľné časti spektra –
vypočítané hodnoty platia pre jednu vlnovú dĺžku
• Preto minimálne treba potlačiť všetky vlnové dĺžky
kratšie (UV filter) a dlhšie (infra filter) ako je viditeľné spektrum (neostrosť)
• Smery šírenia význačných lúčov cez šošovky
• Lúče prechádzajúce optickým smerom šošovky pokračujú v smere šírenia
• Lúče rovnobežné s optickou osou sa lámu do ohniska F (spojka)/rozptyľujú sa tak, akoby
prechádzali ohniskom (rozptylka)
• Lúče prechádzajúce ohniskom opúšťajú spojku (rozptylku) rovnobežné s optickou osou
• Dohodnuté pravidlá o znamienkach:
• Predmetová vzdialenosť: kladná pred šošovkou (skutočný obraz), záporná za šošovkou
• Obrazová vzdialenosť (výťah): kladná za šošovkou, záporná pred šošovkou (neskutočný obraz)

Spojka: kladná ohnisková vzdialenosť Rozptylka: záporná ohnisková vzdialenosť

Jednotlivé prípady zobrazenia:

1, Predmet je v nekonečne:

• Zobrazovacia rovina je v ohnisku.

• Obraz je skutočný (a>0),
• zmenšený (nekonečne malý), (|Z| < 1)
• prevrátený (Z<0).
• Výťah objektívu a = f
• Štandardné fotografické zobrazenie

2, Predmet je vo vzdialenosti >2f > ∞ :

• Obraz je skutočný (a>0),
• zmenšený (|Z| < 1)
• prevrátený (Z <0).
• Obrazová vzdialenosť/ výťah > f > 2f .
• Štandardné fotografické zobrazenie

3, Predmet je vo vzdialenosti 2f:

• Obraz je skutočný (a>0),

• rovnako veľký (|Z| = 1)
• prevrátený (Z < 0).
• Výťah objektívu je 2f.
• Makro fotografia 1:1

4, Predmet je vo vzdialenosti >f > 2f :

• Obraz je skutočný (a>0),

• zväčšený (|Z| > 1)
• prevrátený (Z < 0),
• výťah objektívu väčší ako 2f.
• Makro/ mikrofotografia 1:>1

5, Predmet je vo vzdialenosti f:

• Obraz sa vytvorí v nekonečne – nedá sa zaostriť

6, Predmet je vo vzdialenosti < f:

• Obraz je neskutočný (a < 0),

• zväčšený (|Z| > 1)
• priamy (Z > 0) - Virtuálne zobrazenie „pred objektívom“,
nepoužiteľné
11.Objektívy, ich klasifikácia, vlastnosti a konštrukcia

• Objektív ako súčasť prenosového reťazca medzi originálom a jeho obrazom

• Na kvalite prenosu obrazu sa podieľa celý prenosový reťazec:
- Prenosové prostredie medzi originálom a objektívom
- Prenosové vlastnosti objektívu, hlavne:
o rozlišovacia schopnosť objektívu
o prenos kontrastu
o priepustnosť objektívu pre svetelný tok (svetelnosť)
o skreslenia objektívu

- Prenosové médium medzi objektívom a filmovým médiom/snímačom

- Filmové médium alebo digitálny snímač
o jeho rozlišovacia schopnosť (max. priestorová frekvencia, ktorú prenesie)
o schopnosť zaznamenať dynamické rozpätie svetelných hodnôt v požadovanom
rozsahu
o zachovanie dostatočného odstupu signálu od šumu
o skreslenie

- Spracovanie obrazu (analógové/digitálne zväčšenie, úpravy obrazu,...

- Reprodukcia nasnímaného obrazu (zobrazenie na displeji, projekcia, tlač,...)

• Aj keď je možné fyzikálne merať oddelene parametre objektívu a snímača/média, v praxi je

rozumné komplexné posudzovanie prenosových parametrov ako celku.
• Vždy treba uvažovať, že:
- Parametre opticko – elektrickej prenosovej cesty závisia na vlnovej dĺžke prechádzajúceho
signálu (svetla) - farebné zložky svetla predstavujú frekvenčné spektrum
elektromagnetického vlnenia
- Obsah obrazu - výskyt detailov na scéne predstavuje spektrum v oblasti priestorovej
frekvencie
- Každá časť prenosového reťazca má svoje fyzikálne limity (šírku pásma, šum,...).

Základné rozdelenie objektívov podľa:

• Charakteru dominantných optických častí:
o Optické členy sú šošovky (spojky, rozptylky a ich kombinácie)
o Optické členy sú zrkadlá doplnené šošovkami (katadioptrické alebo zrkadlové
objektívy)

• Variability ohniskovej vzdialenosti:

o Objektívy s pevnou ohniskovou vzdialenosťou („Prime lens“)
o Objektívy s premenlivou ohniskovou vzdialenosťou (pankratické objektívy,
transfokátory, zoomy,. .. )
 • podľa obrazového uhla: superširokoúhle (nad 100°) – širokoúhle (75° - 100°) – krátke (55° -
75°) – normálne (45° - 50°) – dlhé (25° - 50°) – teleobjektívy (15°- 25°) – ultrateleobjektívy
(2°- 15°). 10. Špeciálne prípady objekívov, katadioptrické objektívy

Obrazový uhol objektívu:

„Normálny“ objektív: obrazový uhol približne zhodný so snímacím uhlom ľudského oka v pokojovom
stave – t.j. medzi 40 - 50°

Okrem obrazového uhla rozoznávame aj: stranový uhol (f= 50 mm, l= 36 mm: θW = 40º), výškový uhol
(f = 50 mm, v =24 mm, θH = 27º)

Objektívy z hľadiska konštrukcie

Šošovkové objektívy pevné (Prime lens)

Napr. triplet: spojka-rozptylka-spojka

Petzvalov objektív (1846 Voigtländer)

Kombinované objektívy - viac členov v skupinách

Napr. 7 členov v piatich skupinách Alebo 17

členov, sedem skupín...

Vlastnosti:

• Spravidla vysoká (maximálne dosiahnuteľná) optická kvalita

• Výborná svetelnosť a/alebo vysoká rozlišovacia schopnosť
• Optimálne vykorigované chyby šošoviek, napr. asférické členy - brúsené tak, aby výsledná
plocha nebola guľová – potláčanie sférickej chyby (aberácie)
• zníženie odrazov na jednotlivých členoch: bežné optické sklo odrazivosť 5-7% na plochu – čím
menej plôch, tým menej odrazov (zníženie priepustnosti svetla, strata kontrastu,...)
 • antireflexná vrstva na povrchu skiel, vrstva je frekvenčne závislá (preto kombinácia viac
vrstiev rôzne ladených: „Multi Coating, MC“ „Super Multicoating, SMC“, straty 0,3 – 0,5 %)
• Potreba väčšieho počtu objektívov (hmotnosť, cena)

Objektívy s premenlivou ohniskovou vzdialenosťou (pankratický objektív, „transfokátor, Zoom“)

• Pôvodne určené pre reportážne TV kamery, postupne prenikli aj do fotografie

• Opticky aj mechanicky podstatne náročnejšie
• Vždy kompomis medzi optickou kvalitou a praktičnosťou
• Funkcia vyžaduje viac skupín s optickými členmi so všetkými nevýhodami (nežiadúce zníženie
kontrastu, svetelnosti, preostrovanie pri zmene ohniskovej vzdialenosti,. .. )

Funkcie skupín členov objektívu:

• Prvá skupina členov – optimálne pevná (filtre, slne čná clona,. )

• Druhá skupina – variátor, meni č ohniskovej vzdialenosti
• Kompenzácia ostrenia v závislosti na zmene ohniskovej vzdialenosti
• Zaostrovanie posunom skupiny členov – menšie mechanické nároky ako posun celého
objektívu – nutné pri ostrení mikromotorom
• Kompenzácia aberácie a ostatných skreslení
• Pohyblivá skupina okolo optickej osi - stabilizácia obrazu (ak objektív má stabilizáciu)
12.Modulačná prenosová funkcia objektívu (MODULATION
TRANSFER FUNCTION, MTF)

Táto téza sa pri nových tézach volá

„Prenosové vlastnosti objektívov (svetelnosť, optické vady, modulačná
prenosová funkcia)“.
Veci z tejto tézy sa nachádzajú aj v téze predtým.
Optická prenosová funkcia OTF je komplexnou funkciou:
• zložka prenosu amplitúd jasu - amplitúdovej modulácie optického signálu (Modulation
Transfer Function, MTF)
• zložka prenosu fáze optických signálov (Phase Transfer Function, PTF)
a definuje, ako sa menia tieto parametre v závislosti na priestorovej frekvencii.
MODULAČNÁ PRENOSOVÁ FUNKCIA vyjadruje schopnosť preniesť požadovaný rozsah jasov
(kontrast) pri čo najvyššom rozlíšení (priestorovej frekvencii)– frekvenčná charakteristika kanálu

MTF definuje akú najvyššiu priestorovú frekvenciu (koľko čiar/mm) dokáže objektív preniesť
pri poklese kontrastu na hodnotu g = 0,5 (0,9)
• MTF spravidla meriame „sínusovým“ signálom, kde prechod medzi čiernou a bielou
prebieha spojito a sleduje funkciu sin (x)
• Ak použijeme obdĺžnikový signál, hovoríme o funkcii prenosu kontrastu (Contrast
Transmission Function, CTF.
Ostrosť (MTF) sa mení v závislosti na: Nastavenom clonovom čísle a polohe na snímku (stred,
okraje, rohy,. ... )
13.Špeciálne prípady objektívov, katadioptrické objektívy

Katadioptrické (zrkadlové) objektívy

Snahy o zníženie celkovej dĺžky a hmotnosti super_teleobjektívu
na rozumnú hodnotu
Vzor v optických zrkadlových teleskopoch
Kompromisné riešenie, nedosahuje plnú optickú kvalitu špičkového
klasického objektívu, ale je malý a lacný
Zobrazovanie zrkadlom:

• Ohnisko – optický stred – polomer – vrchol: rovnaký

význam ako u šošovky
• Iný mechanizmus: nie lom, ale odraz
• Duté/vypuklé zrkadlo
• Význačné lúče – podobne ako pri šošovke

Zrkadlový objektív v porovnaní s klasickým superteleobjektívom

• Vhodný pre ohniskové vzdialenosti nad 200 mm, horná hranica 1000 – 1500 mm
• Krátke telo, približne 1/4 až 1/5 klasického objektívu s rovnakou ohniskovou vzdialenosťou
• Jednoduchá konštrukcia, relatívne nízka cena, nízka hmotnosť (400-800 g, 600-700 €)
• Žiadne vady spôsobené chromatickou aberáciou
• Pevná nemeniteľná clona
• Menší prenos kontrastu, menšia rozlišovacia schopnosť
• Typický „bokeh“ (rozmazanina, prepis z japončiny)
• Nutnosť používať slnečnú clonu.
Tilt shift
• efekt optickej ilúzie vo fotografovaní
• napríklad pri fotografii mesta sa po upravení pomocou tilt-shift zdať, že ide o miniatúru
• najčastejšie – architektúra, interiér, krajina
• môže byť aj pri produktovej fotografii, portréte
• optickou sústavou možno hýbať dvomi spôsobmi:

Shifting
• posun optickej osi hore alebo dolu (podľa potreby)
• cieľom je korekcia perspektívy (zbiehanie línií)
• napr. pri budovách

Tilting
• naklápanie prednej časti objektívu hore, dolu alebo do strán
• súčasne sa mení (nakláňa) rovina zaostrenia
• klasický objektív – rovina zaostrenia kolmá na snímač a ide ju vychýliť do šikmého smeru
• vďaka tomu môžeme dostať do hĺbky ostrosti vzdialené predmety aj pri nízkej clone
• krajina alebo produktová fotografia
• možno dosiahnuť aj opačný účinok – naklopením prednej časti objektívu vymedziť malú
plochu ktorá bude ostrá – efekt miniatúry
14. Ostrosť fotografie, vplyvy, hĺbka ostrosti
Ostrosť a kvalita obrazu
Obraz je ostrý vtedy, ak poskytuje také rozlíšenie, aké je schopné vnímať naše oko pri pozorovaní z
pozorovacej vzdialenosti

Na ostrosť má vplyv celý prenosový reťazec, najmä:

• Rozlišovacia schopnosť objektívu
• Rozlišovacia schopnosť záznamového média (film, digitálny snímač)
• Správne zaostrenie dominantnej časti obrazu
• Minimalizácia pohybovej neostrosti dominantnej časti obrazu
• Dodatočné spracovanie obrazu (post-processing).
Okrem ostrosti má vplyv na celkovú kvalitu aj prenos optimálneho rozsahu jasu originálu (dynamický
rozsah snímky), prenos farebného rozsahu originálu ako aj minimalizácia všetkých nežiadúcich
artefaktov (šum, skreslenia,. .. ).

Obraz bude technicky ostrý vtedy, ak celková rozlišovacia schopnosť na výslednej fotografii bude
minimálne ≈1300 LW/PH (650 DL/PH, 6-7 DL/mm )

S nárastom clonového čísla:

• Zhoršuje sa fyzikálna rozlišovacia schopnosť objektívu (rastie disperzia svetla)
• Zlepšuje sa potlačenie optických chýb
• Každý objektív má optimálnu hodnotu clonového čísla, pri ktorom má najvyššiu rozlišovaciu
schopnosť

Hĺbka ostrosti
• Teoreticky je obraz ostrý iba v rovine, na ktorú je zaostrené (vyjadruje rovnica zobrazenia
šošovkou/objektívom)
• Ak pripustíme určité rozostrenie obrazu, môžeme považovať za ostro zobrazené aj predmety
zobrazené v priestore pred a za rovinou zaostrenia.
• Šírka tohoto priestoru je fyzikálna veličina založená na tolerovanej neostrosti vyjadrenej
maximálnym priemerom rozptylového krúžku.
• rastie s veľkosťou clonového čísla (ale klesá celková ostrosť vplyvom difrakcie) a s priemerom
rozptylového krúžku
• klesá s veľkosťou ohniskovej vzdialenosti.
Krátka ohnisková vzdialenosť, malá svetelnosť objektívu ⇒ veľká hĺbka ostrosti (extrém:
pevné zaostrenie, „Fix-focus“, netreba zaostrovať
Hyperfokálna vzdialenosť H–zaostrovacia vzdialenosť, pri ktorej je všetko ostré od b1 až do
∞
15. Makrofotografia
Makrofotografia – koeficient zväčšenia originál/ obraz okolo 1
• Výťah objektívu blízky dvojnásobku ohniskovej vzdialenosti
• Štandardný objektív má obmedzený rozsah výťahu
• Mechanické zväčšenie výťahu medzikrúžkami, mechom
• Medzikrúžok
- neobsahuje žiadne sklo;
- posunúva objektív ďalej od filmu/digitálneho senzora.
- Čím ďalej je objektív od filmu/senzora, tým bližšia je jeho zaostrovacia vzdialenosť (a
väčšie zväčšenie) a tmavší obraz.
- Medzikrúžky rôznych dĺžok môžu byť naukladané na seba - väčšie miery zväčšenia
- fotoaparát často stratí schopnosť zaostriť do nekonečna.
• Makroobjektív (spravidla do zobrazenia 1:1, napr. Tamron 2,8/90)
• Úbytok svetelnosti v závislosti na výťahu (viď ďalej)
• Použitie predsádkových šošoviek – zmena ohniskovej vzdialenosti a roviny zaostrovania pri
konštantnom výťahu (pôvodná rovina ostrenia b, nová bk)
- Jednoduché a lacné riešenie, ale výrazný pokles kvality zobrazenia
• inverzne použitý (otočený) štandardný/krátky objektív
- podstatne lepšia možnosť

• Korekcia perspektívneho skreslenia (zbiehavosť zvislých línií, rovina zaostrenia, architektúra,

makro,...)
• Skreslenie nevzniká, ak snímame objekt s optickou osou kolmou na rovinu zobrazenia
• Ak toto nie je možné dodržať, vzniká prídavné skreslenie a posúva sa rovina ostrosti
• Ak je takéto skreslenie na závadu, treba ho kompenzovať
• Klasický veľkoformátový fotoaparát – prepojenie objektívu a tela mechom
– bezproblémové riešenie
– ako medzikrúžok, ale nastaviteľné
• ( čiastočné) vyrovnanie zbiehavosti v dodatočnom spracovaní - (Photoshop a iné programy)
16.Filtre, ich použitie

Použitie filtrov:
• Filter žiadnu farbu do svetla nepridá
• prepustí alebo zadrží len svetlo určitej teploty chromatičnosti (určitú časť spektra)

Dôsledok:

• v závislosti na pohltivosti filtra sa vždy znižuje množstvo svetla dopadajúceho na médium o 0,5 –
3 EV
• objekty s farbou zhodnou s farbou filtra sú na snímke svetlejšie

Rozdelenie filtrov (len fotografické filtre pred/za objektívom):

• Korekčné filtre (citlivosť snímača/média, teplota chromatičnosti svetla, UV, Skylight, Neutral
Density ND,. )
• Kreatívne filtre (zámerný posun farebného podania snímky (špeciálne pri čb. fotografii, žltý,
žlto-zelený, oranžový), tonalita časti snímky (prechodové filtre), obrazové efekty (hviezdičky,
multiplikačné filtre,. )
• Selektívne filtre (výťažkové filtre pre tlač, filter pre IR fotografiu, polarizačný filter, )

• Pre filtre závislé na ich natočení je výhodou pevná vstupná časť objektívu
• Niektoré filtre nie je možné dodatočne nahradiť pri softvérovom spracovaní snímku (hlavne UV,
polarizačný filter a filter pre IR fotografiu)
• Optická kvalita filtra vplýva na kvalitu a ostrosť výslednej fotografie
• Rozmerovo – filtre kruhové (so závitom) a filtre štvorcové (špeciálny držiak alebo kompédium)

Polarizácia svetla
• Svetlo – priečne elektromagnetické vlnenie vznikajúce kmitaním fotónov, rovina polarizácie
kolmá na smer šírenia vlnenia
• Oko človeka nerozlišuje rovinu vlnenia svetla (niektorý hmyz áno)
• Svetlo zo zdroja – suma náhodných vlnení – nepolarizované svetlo
• Polarizačným filtrom na zdroji svetla je možné zámerne svetlo polarizovať
• Odrazom od povrchu alebo prechodom prostredím usmerňujúcim polarizáciu pokračuje len
časť svetla s polarizáciou závislou na prostredí (tlmenie ≈ 1,0 - 2,5 EV)
• Odrazené svetlo je až na výnimky vždy zmesou nepolarizovaného a polarizovaného svetla,
polarizovaná časť kmitá (prevažne) rovnobežne s odrazovou plochou S
• svetlo prechádzajúce rozptylovou vrstvou atmosféry („modrá obloha“) je polarizované
(mrakmi nie)

Polarizácia svetla závisí na druhu a štruktúre materiálu, i na uhle dopadu svetla:

• Pravdepodobne nepolarizované odrazy:

o Kovy a materiály vedúce elektrinu
o Zrkadlový vzhľad povrchu (výnimka – ak odráža už polarizované svetlo)
• Pravdepodobne polarizovaný odraz:
o Plasty, sklo, keramika, farba
o Lak na dreve, koža pri snímaní pod uhlom okolo 45°
Polarizované svetlo (napr. odraz) je možné potlačiť polarizačným filtrom nastaveným do smeru
kolmého na polarizáciu odrazeného svetla
Polarizácia je veľmi často využívaná v bežnom živote (polarizačné okuliare, LCD displeje, 3D
zobrazovanie,. ... )

Polarizačný filter je najpoužívanejším filtrom vo farebnej fotografii:

• Potlačenie odrazov od oblohy, farebných plôch

• Potlačenie reflexov na nekovových materiáloch, skle, laku a pod.
• Zvýšenie saturácie farieb v dôsledku potlačenia odrazov
• Dobrý polarizačný filter musí byť farebne neutrálny.
17.Filmový materiál – základné vlastnosti a spôsob spracovania

Filmový materiál

Fotochemický princíp, používaný už viac ako 130 rokov (≈1890). Filmový materiál pre
monochromatické („čierno-biele“) alebo chromatické – „farebné“ snímanie.

Princíp vzniku obrazu na čierno-bielom negatívnom materiáli:

• Fotochemicky aktívna vrstva – emulzia – tvorená želatínou s koloidnými časticami

halogenidov striebra (bromid strieborný, chlorid strieborný)
• Pôsobením svetla expozíciou dochádza k redukcii striebra (vzniká latentný obraz)
• Latentný obraz má inverznú tonalitu – viac svetla ⇒ viac striebra ⇒ menšia priehľadnosť po
vyvolaní
• Pôsobením vyvolávacej látky dôjde k sčernaniu redukovaného striebra – vzniká negatív
• Neosvetlené halogenidy sa rozpustia v ustaľovači
• Film sa zbaví chemikálií dôkladným praním a usuší.

Kopírovaním/premietnutím negatívu zväčšovacím prístrojom na svetlocitlivý papier (alebo iný film) a

rovnakým chemickým postupom vzniká pozitív (kinopozitív)

Medzi charakteristické vlastnosti filmových materiálov patria: citlivosť na svetlo, reciprocita,

spektrálna citlivosť, farebné vyváženie, zrnitosť, rozlišovacia schopnosť, expozičné pružnosť, kontrast,
neutralita šedých poltónov

Citlivosť k svetlu (všeobecná citlivosť)

• vcelku zrozumiteľná.
• určuje, ako dlho musí na citlivú vrstvu pôsobiť svetlo o určitej intenzite, aby došlo ku sčernaniu o
určitú hodnotu.
• Hodnota citlivosti filmového materiálu sa udáva na základe senzitometrických meraní.
• Filmy podľa citlivosti delíme:
- s nízkou citlivosťou - cca do ASA 50,
- stredná citlivosť - cca ASA 100 až 400,
- vysoká citlivosť ASA 800 až 3200 a vyššie.
• Cez všetok pokrok vo vývoji citlivých vrstiev platí, že so vzrastajúcou citlivosťou vzrastá zrnitosť
filmu - citlivosť k svetlu je totiž priamo úmerná veľkosti kryštálov halogenidov striebra.

Reciprocita
• opisuje ju zákon Bunsenov-Roscoeův.
• Stanovuje, že výsledná expozícia H (= Et; teda: intenzita svetla × čas) zostáva pri zmene jedného z
parametrov konštantný, ak sa zmení zodpovedajúcim spôsobom druhý parameter.
• Napr. teda expozícia s časom 1 / 125s a clonou f = 8 je ekvivalentná expozícii 1 / 60s a clone f =
11.
• Údaj o dodržanie tejto vzájomnosti je u filmového materiálu poskytovaný vo forme intervalov
expozičných časov, v ktorom je tento lineárny vzťah dodržaný (napr. 1s až 1 / 10 000s.
• Väčšina materiálov spĺňa tento zákon v oblasti kratších expozičných časov, problematické bývajú
expozičné časy nad 1s (tieto odchýlky popisuje známy Schwarzschild exponent). Ak by bol zákon
reciprocity dodržaný, nemala by senzitometrická charakteristika tvar krivky, ale priamky rôzne
sklonenej k osi logaritmov expozície.

Spektrálna citlivosť
• udáva, aké vlnové dĺžky svetla sú schopné spôsobiť zmeny citlivé vrstvy.
• Snahou je prispôsobiť spektrálnu citlivosť filmového materiálu tak, aby zodpovedala spektrálnej
citlivosti ľudského zraku (viditeľné svetlo v rozmedzí cca 380 až 780 nm; ľudské oko je
najcitlivejšie na svetlo stredných vlnových dĺžok, teda cca 555 nm - žltozelené svetlo).
• Tento interval vlnových dĺžok tvorí jednu z východiskových hodnôt pri konštrukcii optiky, citlivých
vrstiev, CCD snímačov, senzorov expozi- pod.

Farebné vyváženie
• Farebné materiály na rozdiel od ľudského zraku nie sú schopné prispôsobiť reprodukciu farieb
farebnej teplote svetelného zdroja (ľudský mozog áno - napr. Pri svetle žiaroviek sa javí ľudskému
zraku predmety v rovnakej farbe, ako pri dennom svetle.
• Farebné materiály sú teda vyvážené buď na denné svetlo - farebná teplota cca 5000 stupňov K,
alebo na umelé žiarovkové osvetlenie s farebnou teplotou cca 2800 stupňov K.
• farebná teplota denného svetla sa bohužiaľ v priebehu dňa mení, preto je - najmä u
diapozitivních materiálov - nutné pri kritických motívov používať korekčné filtre a zariadenia na
meranie farebnej teploty.

Zrnitosť
• Veľmi dôležitá vlastnosť, najmä v pomere k digitálnemu záznamu obrazu (viď ďalej).
• Obraz na filme je tvorený čiastočkami kovového striebra, resp. čiastočkami farbiva.
• Hustota a veľkosť týchto častíc sú jedny z veľmi dôležitých parametrov.
• Všeobecne platí, že so vzrastajúcou veľkosťou týchto častíc vzrastá citlivosť filmu k svetlu, ale aj
tak sa zvyšuje ich úvahu na výslednej detailný záber (resp. Premietanom diapozitívu).
• [Novšie materiály majú optimalizovaný tvar týchto zŕn, tzv. "T" kryštály, ktoré zvyšujú svoju
účinnú plochu na úkor hrúbky - výsledkom je nižšia úvahu zrna pri vyššej citlivosti].
• Zrnitosť je subjektívne vnem čiastočiek, tvoriacich obrazový záznam.
• Vnímaná zrnitosť je ekvivalentom obrazového šumu.
• Jej objektívne stanovenie nie je možné, lebo závisí od konkrétneho pozorovateľa, navyše je vnem
zrnitosti závislý na denzite (optickej hustote) a miestom kontrastu.
• Objektívnejším údajom o zrnitosti je tzv. Difúzne RMS granularita.
• Podľa daných podmienok je materiál rovnomerne naexponovaný na denzitu 1,0, a po spracovaní
sú vykonané merania mikrodenzitometrom s meracou plôškou o priemere 0,048 mm (čo
zodpovedá cca 12 násobnému zväčšeniu). Výslednú hodnotu potom tvorí štandardná odchýlka
(RMS) denzity (optickej hustoty). Vypočítané hodnoty sú pre ľahšie porovnanie vynásobené
číslom 1000. Rozsah udávaných hodnôt je cca 5 až 50. Čím menšia hodnota, tým nižšia zrnitosť.
• Pretože tento údaj nie je príliš názorný, a navyše sa vzťahuje iba k zrnitosti negatívneho materiálu
(resp. Diapozitívu), používa sa tiež údaj PGI (Print Grain Index), vyjadrujúci zrnitosť na výslednom
detailnom zábere.
• Údaj PGI je určený na to, aby fotograf mohol podľa údajov o zrnitosti posúdiť, či pre danú úlohu
použiť napr. Menej citlivý film, alebo väčší formát negatívu.
Rozlišovacia schopnosť
• Najdôležitejšie (pre mnohých) z vlastností filmových materiálov, a súčasne vlastnosť často zle
chápaná a zavádzajúcim spôsobom prezentovaná.
• Rozlišovacia schopnosť je mierou jemnosti detailov objektu, ktoré je materiál schopný
zaznamenať.
• Meradlo rozlišovacej schopnosti - počet ešte rozlíšiteľných prvkov na dĺžke jedného milimetra.
• na citlivú vrstvu sa naexponuje pravidelná mriežka, zložená zo striedajúcich sa rovnako širokých
dvojíc čiernych a bielych čiar s rastúcou priestorovou frekvenciou (priestorová frekvencia je počet
týchto dvojíc čiar na 1 mm).
• Tento údaj býva zneužívaný, pretože je veľmi ľahké ho nadhodnotiť.
• Rozlišovacia schopnosť všeobecne je totiž výrazne závislá na kontraste predlohy a mnohých
ďalších faktoroch (u filmového materiálu napr. Na rozptylu svetla vo vrstve, strmosti, atď.).
• Hodnota rozlišovacie schopnosti bez udania kontrastu objektu, ku ktorému sa vzťahuje, nemá
veľký praktický význam.
• Jediným objektívnym a opakovateľným meradlom rozlišovacej schopnosti, ktoré nie je pri
testovaní závislé na pozorovateľovi, je tzv. Funkcia prenosu modulácie, prezentovaná vo forme
tzv. MTF charakteristiky. Táto metóda, využívaná pri testovaní objektívov, je využiteľná aj pre
testovanie filmových materiálov.
• MTF krivka udáva, s akým kontrastom je filmový materiál schopný reprodukovať vzorka o určitej
priestorovej frekvencii.
18.Digitálny snímač z hľadiska jeho fotografických vlastností

Digitálny snímač a jeho vlastnosti

Konverzia svetlo → elektrický náboj → elektrické napätie → digitálne vyjadrené hodnoty napätia

Dve základné technológie:

CCD

– Snímač s prenosom náboja

– analógový snímač,
– osvetlenie spôsobuje náboj konvertovaný na napätie pri vyčítavaní.
– A/D konvertor je súčasťou kamery.
– Paralelné spracovanie viac výstupov (riadky)
– Vysoká kvalita obrazu,
– vysoká citlivosť na svetlo,
– externý prevodník zabezpečuje uniformitu signálov
– Vysoká spotreba energie, ohrev

CMOS

– „aktívne obrazové body“,

– prevod na napätie je súčasťou čipu,
– A/D konverzia môže byť súčasťou čipu.
– Menej miesta na obrazové prvky,
– vyšší šum.
– Lacnejší, menšia spotreba (až 100 x).
– Spravidla menší celkový rozsah jasu,
– viac šumu pri silnom svetle v porovnaní s CCD (ale o niečo
lepší v slabom svetle a dlhých expozíciach – menšia spotreba
energie, tepelný ohrev

Obrazový snímací prvok „nereaguje“ na vlnovú dĺžku, len na úroveň

jasu

Farbonosná informácia musí byť oddelená ešte pred vstupom na

snímač

Riešenie snímača s jedným / troma snímacími prvkami

Jeden snímací prvok spoločný pre všetky tri farby:

• obraz prechádza deliacim farebným filtrom

(obyčajne Bayerov RGGB filter)
• prvky filtra musia kopírovať fyzické
usporiadanie obrazových snímacích bodov
(pixelov) – sú umiestené vedľa seba
• Farebná hodnota sa dopočítava kombináciou
troch (štyroch) susedných bodov
(odmozaikovanie dát)
• Rozlišovacia schopnosť závisí aj na spôsobe
spracovania signálov zo snímacích bodov
• Sériové spracovanie farebnej informácie –
postupné vyčítanie

Tri snímacie prvky R, G, B:

• umiestené pod sebou: Foveon X3 – kopíruje

vrstvové usporiadanie ako na farebnom filme –
lepšia rozlišovacia schopnosť, v súčasnosti
jediný výrobca (Sigma)
• umiestené vedľa seba: Svetlo je po prechode
objektívom rozdelené optickým hranolom s
filtrami na tri farebné zložky, R, B, G:
- každá farba svoj vlastný snímač, obraz separovaný dichroickými zrkadlami –
optimálne riešenie, paralelné spracovanie informácií zo senzora
- Oddelené spracovanie jednotlivých farebných signálov
- Jednoduchšie dosiahnutie vyššej rozlišovacej schopnosti
- Minimalizácia presluchov medzi farbami – lepšia reprodukcia farieb, hlavne na
hranách
- Netreba presné nastavenie polohy masky – filtra oproti senzoru
- Náročnejšie na priestor, používané v kvalitných videokamerách

Digitálny snímač a jeho vlastnosti z hľadiska rozlišovacej schopnosti

• Obraz na snímači je zložený z pravidelne usporiadaných bodov

• Rozlišovacia schopnosť daná počtom obrazových bodov na milimeter/výšku snímača
• Diskrétna štruktúra obrazového snímača – ekvivalent vzorkovania v priestorovej oblasti
• Platí Nyquistovo kritérium – vzorkovacia (priestorová) frekvencia musí byť aspoň
dvojnásobok maximálnej (priestorovej) frekvencie obrazu
• Vyjadrené počtom dvojíc čiar/mm: Dvojica čiar vyžaduje minimálne dva body na snímači ( ≈
1,1 - 1,2 krát viac, inak vzniká aliasing)
• Anti-aliasingový filter a anti–IR filter pred snímačom
• Napr.: snímač s rozlíšením 4000 x 6000 bodov veľkosti APS-C (≅ 15 x 22 mm) má približne
270 bodov/mm – bod približne 3,7 um
• Jeho reálna rozlišovacia schopnosť bude okolo 120 dvojíc čiar/mm (120 LP/mm, 240 LW/mm,
≈ 1800 LP/PH alebo 3600 LW/PH na snímači APS-C)
• Formát 24 x 36 mm („Full Frame“) asi 167 bodov/mm, bod 6 um, (3600 LW/PH , 1800LP/PH)
– celkové rozlíšenie zhodné s APS-C!!!
 • ALE pre formát FF: obraz menej „zväčšujeme“ – menšie nároky na rozlišovaciu schopnosť
objektívu (rozptylový krúžok môže byť väčší 1,5 x v porovnaní s APS-C)
• Plocha obrazového bodu približne 2,25 x väčšia – teoretické zlepšenie odstupu signál/šum o
približne 4 dB

Ostatné (ale aspoň tak dôležité) parametre:

• rozsah osvetlenia a gradačná krivka - daná vlastnosťami snímača a rozsahom A/D prevodníka
• Ekvivalentná citlivosť: daná výstupným napätím senzora (k * Osvetlenie/plocha pixelu) a
zosilnením predzosilňovača, ekv. 50 ISO ..... 256 000 ISO (film)
• Rozsah optickej hustoty: A/D prevodník 10 – 14 bitov D 10 – 14 EV (100 ISO), platí len formát
RAW/TIFF (napr. Canon 1D Mark IV okolo 14,5 EV)
• Rozsah optickej hustoty klesá s nárastom citlivosti (ISO) až na 7 EV
• MTF aj dynamika klesá viac pri malom obrazovom bode
• preexpozícia spôsobuje „vypálenie“ bielej, o niečo lepšie sa chová snímač pri podexpozícii
(ale rastie šum), rozsah expozičnej pružnosti menší alebo rovnaký ako pri filme
• Problém dlhých expozičných časov – narastá šum (niečo lepšie sú CMOS, nižší šum za tmy
alebo snímače chladíme. .. )
• Softvérové úpravy pri dostatočne veľkej dynamike snímača a prevodníka (Dynamická
optimalizácia kontrastu, prípadne HDR pri kompresii do formátu JPEG softvérom fotoaparátu,
formát JPEG - 8 bitov alebo postprodukčným softvérom (len pri formátoch typu RAW)
• Šum: nárast so zväčšovaním zosilnenia vstup. zosilňovača (ISO), pokles s veľkosťou plochy
bodu na čipe (malá plocha čipu, veľká rozlišovacia schopnosť D vysoký šum)
• Odstup signál / šum pri 100 ISO je typicky v rozmedzí 40:1 (32 dB, napr. Canon S60, S70) až
po 300:1 (52 dB, Canon 1D Mark III, http://www.clarkvision.com, DF_2018)) – merané voči
priemernému jasu 18%, oproti plnému rozsahu bude približne o 15 dB lepší)
• spektrálne vlastnosti – senzor je citlivý aj v infra červenej oblasti (filter pred sníma čom)
19.Gradačné krivky a ich význam

Gradačná krivka („Gama krivka“) udáva priebeh zčernania (film) alebo výstupnej hodnoty napätia
(snímač) na osvetlení – určuje strmosť a linearitu prevodu osvetlenia na inú veličinu: výstup = k .
(vstup) γ

• Teoreticky optimálny výsledný lineárny priebeh,

prakticky vždy je nelineárny (aj zámerne)
• Závislosť priebehu gradačnej krivky na materiáli
a spôsobe spracovania
• Platí rovnako aj pre digitálny záznam – tam nie
je spojitá, ale nadobúda diskrétne hodnoty

• Priebeh závisí na voľbe stupníc

(lin/log)
• V priebehu spracovania signálu
nadobúda gradačná ( γ - gama) krivka
rôzne hodnoty, snažíme sa, aby celková
hodnota γ = γ1 . γ2 ......... γn bola v
rozmedzí 1,0 .. 1,2
• Charakterom a priebehom gradačnej
krivky ovplyvňujeme podanie rozsahu
jasov na výslednej snímke

Práca s gradačnou krivkou - regulácia strmosti zobrazovania jasu

• CCD/CMOS snímač – kvazi-lineárna závislosť výstupného napätia na počte dopadajúcich

fotónov (množstve svetla)
• Ľudské oko vníma jas logaritmicky (preto krivky jas/hladina jasu sú logaritmické)
• Zobrazovacie jednotky – spravidla nelineárne (CRT displej γ=2,2 monitor, projektor iné
hodnoty)
• Rozsah vnímania jasu ľudským okom je podstatne väčší, ako je rozsah prevodníka
používaného pre videokamery (8 – 14 bitov) a len časť z tohoto rozsahu dovoľuje využívať
obrazový štandard (8 bitov SDTV/HDTV, 10 bitov HDTV/UHDTV, 12 UHDTV/DCI)
• Rozsah jasov filmu je taktiež väčší ako pri bežných videoformátoch
• S vývojom nových formátov sa zvyšuje aj dynamika obrazu, rozsah jasov
• Cieľ: Ako natlačiť čo najväčší rozsah jasov scény do výsledného digitálneho obrazu

Kompresiu dynamiky jasu medzi rozsahom snímača a výsledným formátom videa definujú
gradačné krivky

• Referenčná hodnota je 18% odrazivosti scény („Skin Tone“)

• Okolo tejto hodnoty nadobúda jas scény rozsah +/- 5 až 8 EV („Stops“) na obe strany
• Rozsah prevodníka zahŕňa pri TV aj prenos synchronizácie (dolných 16 - 64 hodnôt „černejší
ako čierna“)
• Na hornej hranici prevodníka sa vždy necháva asi 10 % rezerva na prebudenie („prepal“,
„superbiela“)
 • Ostatné hodnoty sú použité na prenos obrazových informácií
• Priebeh gradačnej krivky definuje rozsah jasov scény, ktoré dokážeme preniesť
• BT.709 – Krivka pre štandardný TV signál
• „novšie“ krivky viac kopírujú priebeh strmosti gradačnej krivky filmu

Čím plochejšia krivka, tým väčšie rozpätie jasu „stlačíme“ do rozsahu A/D prevodníka

• 8 bitov – 0 ... 255, pre rozsah obraz. signálu použité hladiny 64 – 235 (SDTV, BT.709)
• 10 bitov – 0 .. 1024, použité 64 – 940 (HDTV/UHD TV)
• 12 bitov – DCI/DCP (Digital Cinema)
• Napr. kamera RED WEAPON 8K (16 bitov) pri zázname do RAW, ale DCI má max. 12 bitov,
softvérovo sa komprimuje rozsah jasov o 4 EV
20.Konštrukcia fotoaparátov na filmový materiál

Konštrukcia fotoaparátov na klasický materiál

Základné rozdelenie:

Podľa formátu filmu:

• Malý formát – 35 mm „kinofilm“ (135), rozmery snímku 24 x36 mm (18 x 24 mm)

• stredný formát – film so šírkou 60 mm (45 mm,) rozmery snímku 45 x60 mm, 60 x 60 mm, 60
x 70 mm, 60x90mm)
• veľký formát – ploché filmy, sklenené dosky 9x12 cm, 13x18 cm, výnimočne viac
• špeciálne typy, napr. 16 mm film, rozmer snímku 7,5 x 10 mm, fotoaparáty s okamžitým
výstupom obrázku (Polaroid), foto na fotocitlivý papier 9 x 12 cm....

Konštrukcia hľadáčika („Viewfinder“)

• Jednoduchý priehľadový hľadáčik (bez optiky, s optikou)

• Maximálna jasnosť obrazu v hľadáčiku
• Možnosť používať niekoľko objektívov s rôznou ohniskovou vzdialenosťou
• Diaľkomer ako doplnok, kompenzácia paralaxy

Zrkadlovky dvojoké, jednooké (Single Lens Reflex, SLR)

• Výhody a nevýhody
• Riešenie náhľadovej časti
o Šachta s matnicou + lupa, doplnok matnice (Fresnelova šošovka, diaľkomerný klin)
o Matnica a päťboký (pentagonálny) hranol

• Konštrukcia uzávierky a jej vlastnosti

o Centrálna
▪ súčasť objektívu
▪ Súčasť tela fotoaparátu pred rovinou filmu
o štrbinová (vertikálna, horizontálna, lamelová, materiál, riadená
mechanicky/elektronicky .. )
▪ Telo komory, transport filmu, spôsoby pripojenia objektívov
▪ Špeciálne typy fotoaparátov (panoramatický, letecké snímkovanie,
Polaroid,. .. )
21.Filmová kamera – základný princíp

• Mechanická časť (teleso, transportný mechanizmus, prevody,...)

• Optická časť (objektívy, hľadáčik)
• Elektronická a riadiaca časť (riadenie otáčok pohonu, synchronizácia,...)
• Pohonná jednotka

Základné formáty 16 mm, 35 mm, 70 mm

Rozmery filmového poľa pre 35 mm film:

• 16 x 22 mm / 1,375:1 ((formát „Academy“, rok 1909!!!)

• x 22 mm / 1,85:1 (Widescreen)
• 18.8 x 22 mm /2,39:1 (Anamorfické zobrazenie, 1,17/2,39)
• 18,6x 25 mm (super 35)
• 9,5 x 22 mm (Techniscope)

Spolu s obrazom umiestené zvukové optické a/alebo magnetické stopy. Pre 16 mm film: 7,5 x 10 mm,
7,5 x 12,5 mm

Filmová kamera – základný princíp a funkčné časti

Mechanická časť:

• Film sa posúva po čas exponovania nespojito, tzv. strhom. Počas posunu je uzávierka
zatvorená, svetlo dopadá do okulára na matnicu.
• Po skončení strhu a stabilizácii filmu sa uzávierka otvára a exponuje materiál.
• Posun filmu 24 snímkov/s alebo s premenlivou riadenou rýchlosťou (1 až 120 snímkov/s).
Vyrovnanie rovnomernosti posunu zabezpečujú slučky filmu.

• Zariadenie na pohyb filmu zabezpečuje transport filmu filmovým kanálom z odvíjacej na

navíjaciu cievku cez filmovú dráhu celým telom kamery.

Strhovacie zariadenie:

Vačkový mechanizmus s drapákom (prevzaté z [Komorný, Š.: Filmová technika])

Maltézsky kríž – dokonalejší posun filmu, menej namáhaná filmová surovina, len rotačné časti

• Riadiace kolečko rotuje dookola

• Maltézsky kríž robí prerušovaný otočný pohyb

• Uzávierka – rotačná kruhová výseč, uhol otvorenia meniteľný vnútorným nastavením v

rozmedzí od 40° do 300° podľa režimu natáčania a synchronizácie s osvetlením 50 Hz (napr.
180° pre natáčanie 25 snímkov/s , 172,8° pre 24 snímkov,. .... )
• Transportné bubienky a kladky /ozubené - neozubené
• Filmový kanál – vedie film od odvíjacej cievky cez filmovú dráhu po navíjaciu cievku
 • Filmová dráha vedie film v okolí uzávierky, zabezpečuje stabilizáciu filmu v mieste osvitového
okna
• Telo kamery (kamerová skriňa): svetlotesná a zvukotesná mechanická jednotka, v ktorej sú
všetky vnútorné časti kamery

Dráha filmu v tele kamery (prevzaté z Komorný, Š.: Filmová technika)

Prevodový mechanizmus – zabezpečuje redukciu rýchlosti otáčania/posúvania všetkých pohyblivých

častí od pohonnej jednotky (dnes spravidla motor na jednosmerný prúd)

Kazety s filmom

• chránia film pred nežiadúcim osvitom (svetlotesný obal), obsah 120 m – 300 m suroviny
• zásobník neexponovaného a exponovaného materiálu a príslušný odvíjací a navíjací
mechanizmus (kolečká, vodiace čapy a pod.)
• Usporiadané podľa mechanického riešenia kamery
• v jednej rovine - nad sebou spolu s filmovým kanálom
• V troch paralelných rovinách odvíjacia cievka – filmový kanál – navíjacia cievka

Optická časť kamery: Okrem objektívov s pevnou a premenlivou ohniskovou vzdialenosťou aj:

• anamorfické objektívy (optická kompresia/expanzia šírky obrazu)

• Shift & Tilt: optické uchytenie, lavica umožňujúca objektív vysunúť (zväčšenie výťahu, makro)
a sklopiť (kompenzácia zbiehavosti línií, vyrovnanie perspektívy, hĺbka ostrosti pre šikmo
umiestené objekty)

• Možnosť nastavovať objektív motoricky, na diaľku (ostrenie, clona, zoom)

• Rôzne periskopy na snímanie z uhlov
• Kompédium a filtre
• Hľadáčik interný/externý, zväčšenie až 13 x

Pomocné zariadenia a riadenie: Počítadlo snímkov, dĺžky filmovej suroviny, ukazovateľ rýchlosti
posunu filmu, nastavovacie a indikačné prvky uzávierky, rôzne kontrolky,...

Typická filmová kamera súčasnosti (podľa Komorný, Š.: Filmová technika):

• Formáty 16mm, S16, 35 mm, S35

• Uchytenie objektívu bajonetom PL, ARRI, NIKON,...
• Objektívy doplnené kompédiom („Matte Box“) – účinné tienenie bočného svetla a používanie
veľkoplošných filtrov
• Zaostrovanie externým doplnkom – „Follow Focus“
• Projekcia pomocných informácií na matnicu
• Snímacia frekvencia pevná / variabilná, zmena za chodu kamery
• Pohon jednosmerným motorom riadený procesorovo s presnosťou kryštálu (10-6)
• Batériové/sieťové napájanie
• Kazety s filmom 60 m – 300 m s počítadlami na kazete
• Integrovaný video asistenčný systém – náhľad snímaného obrazu na TV monitor
• Záznam časového kódu SMPTE a iných riadiacich kódov medzi perforáciou a okrajom filmu
• Hluk 20 – 30 dB, teplotný rozsah -10 °C do 40 °C.
22.Digitálny fotoaparát, princípy, parametre

• Konštrukčne vychádzajú z filmových fotoaparátov, hlavný rozdiel - záznamové médium je

digitálny snímač a elektronizácia ovládania
• Konštrukcia objektívov podobná ako pri klasických fotoaparátoch, rovnaké optické
parametre, naviac objektívy doplnené elektronikou
• identifikácia výmenného objektívu z pamäti objektívu
• elektronické ovládanie clony, podpora zaostrovania prípadne zmeny ohniskovej vzdialenosti
optimalizované tak, aby bola minimalizovaná hmotnosť pohybujúcich sa častí (posun
vnútorných optických skupín mikromotorom)

Rozdelenie podľa:

• Pevný objektív alebo výmenné objektívy

• Riešenie náhľadovej časti:
o Hľadáčik optický – priehľadový alebo pentagonálny hranol
o Hľadáčik elektronický
o Náhľadový displej (len info, obraz, živý náhľad -„Live view“)
Prenosové prostredie medzi objektívom a snímačom

• Len „vzduch“
• Pohyblivé zrkadlo (DSLR, „zrkadlovka“)
• Pevné polopriepustné zrkadlo (Single Lens Translucent, SLT)
Riešenie uzávierky (elektromechanická, elektronická)

• Oneskorenie uzávierky (Shutter Lag)

• Kadencia snímkov/sec. v sérii
• Rýchlosť uzávierky (sync)

• Stabilizácia chvenia fotoaparátu (elektronická, elektromechanická v objektíve, riadený

mikropohyb snímača)
• Kompatibilita funkcií fotoaparátu a kamery
• Meranie expozície a jej automatické nastavovanie s možnosťou plne manuálneho režimu
• V akom rozsahu? V akom (akých) bodoch?
• Čas ukladania snímky na médium
• Ukladanie surových dát a metadát (RAW)
• Programové režimy
• Výkon procesora a zvládnuté predspracovanie obrazu
• HDR, riadenie dynamiky obrazu
• Odstraňovanie šumu pri málo svetelných expozičných podmienkach
23.Automatizácia nastavení fotoaparátu a kamery

Automatické zaostrovanie (Autofocus)

Kritéria:

• Presnosť zaostrenia na žiadané miesto (je možnosť jednoduchým a rýchlym spôsobom

označiť zaostrovací bod?)
• Akú úroveň svetla potrebuje AF (presnosť klesá s množstvom svetla aj s malou svetelnosťou
objektívu)
• Ako závisí presnosť na kontraste scény (zaostrí kamera optimálne pri malom kontraste
scény?)
• Ako súvisí zaostrenie a pohyb obrazu na scéne (zmení sa zaostrenie pri pohybe objektu ak
tento zostáva v rovine zaostrenia?)
• Je zaostrovanie dostatočne rýchle a nehlučné?

Zásada: zaostrovanie musí prebiehať pri plne odclonenom objektíve – minimálna hĺbka ostrosti,
maximum svetla na matnicu a zaostrovacie snímače (nie je možné pri video kamere, preto
problémovejšie ostrenie)

Aktívne metódy (vysielajú zaostrovací signál):

• Ultrazvukom (Sonar-like, nezávisí na osvetlení, citlivý na ak. odrazy, len malá vzdialenosť)
• Infra: Objekt ožiarený IRLED, odraz snímaný cez mikroobjektív synch. posúvaný s hlavným
obj. Obraz lúča premietaný na dve fotodiódy – pri presnom zaostrení rovnaká intenzita
signálu. (problém: snímanie cez sklo, zrkadlo, IR pohlcujúce plochy a pod.)

Pasívne metódy (využívajú len svetlo odrazené od objektu):

Metóda maximalizácie kontrastu

• Princíp: prenos kontrastu je maximálny pri zaostrenom snímku, čím viac je obraz rozostrený,
tým viac je rozsah jasov spriemerovaný
• Algoritmus: Nájdi miesto s max. kontrastom / detekuj signál z definovaného miesta (bodové)
• Zaostrenie na „nekonečno“ – postupné ostrenie o ΔF až do bodu, keď kontrast začne klesať,
potom návrat späť o ΔF...
• nevyžaduje prídavný snímač, jednoduché, ale: pomalá metóda, vyžaduje dostatočne
kontrastný objekt
• s použitím prídavných snímačov – líniových senzorov s malým rozlíšením umiestených v
obrazovom poli vertikálne/horizontálne

Pohyb v obraze - zmena kontrastu – snaha automatu o doostrenie („nevadí“ pri fotoaparáte,
nebezpečné pri kamere)

Metóda fázového porovnávania: Okrem hlavného snímača dva pomocné snímače (CCD pásik). Pri
správnom zaostrení sú oba prídavné snímače rovnako osvetlené v strede snímača
 • Z pomeru osvetlení prídavných snímačov je zrejmý smer zaostrovania
• Prídavné polopriepustné zrkadlá – treba vyššiu hladinu osvetlenia
• Nie je až tak citlivé na kontrast objektu ale čo je hlavný objekt??

Doplnkové funkcie zaostrovania:

• Uzamknutie ostrenia (Autofocus Lock)

• Asistované zaostrenie (Autofocus Assist), hlavne kamery
• Prisvetlenie počas zaostrovania (LED, možnosť projekcie zaostrovacieho obrazca na objekt
ostrenia), zábleskami,... (len fotoaparát)
• Zvýraznenie hrán (hornopriepustný filter, „Peaking“, len elektronický hľadáčik)
• Lupa počas zaostrovania (len elektronický hľadáčik)

Vyváženie „bielej“ – farebného tónu

• Princíp zhodný s meraním farebnej teploty

• Na rozdiel od kolorimetra vždy používame svetlo
odrazené od objektu (problém)
• Softvérová „homogenizácia“ obrazu –
spriemerovanie celého / časti snímku
• Nastavovanie úrovne jednotlivých farbonosných
zložiek riadením zisku jednotlivých zosilňovačov
R, G, B tak, aby výsledný priemer bol „neutrálne
šedivý“
• Je ale skutočne digitálne spriemerovaný obraz vždy „šedá“??
• Na presnejšie nastavenie vyváženia prednastavenia jednotlivých farebných teplôt
dopadajúceho svetla (denné, umelé, žiarivka, fotoblesk,...)
• Možnosť nastaviť vyváženie individuálne
• Pri väčšom rozsahu zmeny je vhodné pomôcť automatike konverzným B/R filtrom –
rovnomerné rozdelenie šumu v obraze

Reakcia kamery na zmenu svetelných podmienok - nie vždy je vhodné automatické dorovnávanie
počas snímania – prechod na ručné nastavenie alebo uzamknutie nastavenia (do opätovného
zapnutia)
24.Blokový koncept video kamery a kamkordéra

Riadenie optiky:

• Manuálne/ automaticky
• mechanicky/motorovo
• interný/externý motor
Ovládanie:

• Z tela kamery/kamkordéra
• Diaľkovo vybrané funkcie cez štandardizované rozhranie (napr. SONY LANC, Infra,...)
• Externou kamerovou jednotkou z réžie (väčšina funkcií kamery)

V prípade kamkordéra okrem obrazovej časti aj:

• Zvuková jednotka s výstupom digitálneho signálu do výstupného multiplexu

• Záznamová jednotka (Pás, Flash pamäť, HDD/SSD)
• Kompresia obrazu do formátu MPEG2 /H.264/H.265/PRORES 422 (súvisí s kapacitou
záznamového média v kamere), Cine – kamery možnosť záznamu 4K alebo 8K v
nekomprimovanom (RAW) formáte

„Profesionálne“ kamery:

• Kvalita obrazu nemusí byť zásadne iná ako u poloprofesionálnych/špičkových komerčných

• Iný je spôsob ovládania – čo najviac funkcií na tlačidlách (kamkordér),
• Diaľkové vládanie z externej kamerovej jednotky (štúdiová)
• Podpora plne manuálneho ovládania, čo najviac funkcií vrátane zvuku (zvuk len kamkordér)
• Výstup obrazu vždy v nekomprimovanom tvare (Rozhranie SDI, HDMI, kompozitný analógový
signál)
• Môže byť aj výstup v komprimovanom tvare (kamkordér, MPEG2.ts cez IEEE1394 alebo ASI)
• Vstup a výstup časového kódu, jeho záznam do systémových dát
• Možnosť synchronizácie kamery z externého zdroja taktu (Genlock)
• Možnosť voľby priebehu gradačnej krivky (preddefinované hodnoty)
• Výmenné objektívy (štúdiové kamery)
• Objektívy s ostrením „Follow Focus“ a konštantnou transmisi
26.Fotografia ako súčasť oznamovacieho procesu

Fotografia ako súčasť oznamovacieho procesu

Technické ovládanie fotoaparátu/kamery je nevyhnutnou samozrejmou podmienkou, ale to ešte

netvorí fotografiu... ale poskytuje prostriedky, ktorými dokážeme vyjadriť kreatívny zámer

Fotografia ako oznamovací proces

Oznamovací proces predpokladá, že existuje zdroj informácie – jej spracovanie, distribúcia a príjemca
informácie, preto je podstatné definovať:

• Kto je cieľová skupina pre ktorú je fotografia určená?

• Čo je hlavný motív mojej fotografie?
• Ktoré ostatné komponenty scény sú na fotografii funkčné okrem hlavného motívu?
• Sú tam zobrazené podstatné prvky v takom usporiadaní, aby divák pochopil môj zámer?
Kategórie fotografie podľa rôznych kritérií, napr.:

Podľa dominantnej témy/zamerania fotografie (reportážna, krajinárska,...)

Podľa miery štylizácie:

• Informatívna fotografia - s cieľom reálneho,

verného zobrazenia predmetu, scény bez
subjektívneho pohľadu autora
o Podstatný je informačný obsah
fotografie bez akejkoľvek štylizácie
• Emotívna fotografia – vedomá subjektívna
transformácia (až deformácia) reality na základe
pocitov a kreatívneho zámeru autora
o Informačný obsah nie je podstatný, ale pôsobenie na diváka
• Kombinácia oboch kategórií s rôznym stupňom ich presahu

Podľa spôsobu práce (a časového stresu):

• Ateliérové prostredie a dopredu premyslené a pripravené zábery (módna, produktová,

dokumentová,.....
• Snímanie živých udalostí bez možnosti ovplyvňovať priestor, čas, svetlo a aktérov záberov
(reportážna, dokumentárna, športová,. .. )

Podľa charakteru svetla:

• Fotografia v existujúcom (prirodzenom,

ambientnom) svetle (Available / Ambient) Light
Photography) – nesvietim dodatočným svetlom,
využívam len prirodzené svetlo scény (pre ALF na
hranici technických možností)
• Fotografia v umelom svetle (ateliér, ... )
• Kombinácia oboch spôsobov ( použitie doplnkového
osvetlenia scény, využitie existujúceho svetla ako
doplnkového,. )
27.Psychológia videnia vo vzťahu k fotografii „pre čo vidí fotoaparát
inak ako človek“

• Oko vidí ostro len v malom uhle (do 6°, foveálne videnie), veľké predmety vnímame ostro
neustálym preostrovaním oka a „skákaním“ v rámci obrazu
• Ako „ostré“ vidí človek to, čo človeka zaujíma, ostatné potláča
• Predmety vnímame ako celky a nie naraz všetky ich detaily – vecné, subjektívne vnímanie
(Fotoaparát vidí objektívne)
• Človek okrem zraku využíva súčasne aj ostatné zmysly (fotoaparát nie)
• Videnie je priestorové (klasická fotografia nie)
• Vidíme v prirodzených farbách s korekciou podľa dlhoročnej skúsenosti (fotoaparát vidí
technicky presne)
• Oko (a mozog) podvedome nevníma rušivé prvky a nepodstatné detaily v okolí objektu
záujmu (fotoaparát vidí všetko)
• Oko sleduje záber podobne ako čítame - zľava doprava, zhora dolu
• Vzdialenejšie objekty vnímame s menšou rozlišovacou schopnosťou a nižším farebným
kontrastom (vzdušná perspektíva)
• Selektívne vnímanie scény – najprv známe veci, jasné veci , až následne neznáme a/alebo
tmavé
• Oko sa orientuje podľa zreteľných línií a plôch, horšie sa orientuje v „chaose“ čiar, plôch
a škvŕn
• Videnie sa riadi skúsenosťou (kognitívne funkcie mozgu), „dokomponuje“ a vyhľadáva známe
tvary len z náznakov (napr. Kanizsov trojuholník – obr.)
• Mozog má snahu predmety zoskupovať na základe podobnosti, symetrie a pod.
• Oko má konštantnú ohniskovú vzdialenosť a tým aj stabilný vnem perspektívy
• Fotoaparát zobrazuje mechanicky, bez podpory mozgu a jeho skúseností, s perspektívou na
princípoch optickej projekcie (geometrická perspektíva, ktorú deformujeme aj voľbou
snímacieho uhla objektívov)
28.Fotografické videnie, výrazové prostriedky fotografie

Fotografiu nerobí technické vybavenie, ale fotografické obrazové videnie

• predstavuje súbor poznatkov potrebných na vyjadrenie myšlienok a pocitov fotografa a

vyžaduje určitý stupeň poznania, estetiky a výtvarného cítenia, obrazovej predstavivosti,
analýzy motívu a jeho osvetlenia
• je to pozorovacia a zobrazovacia schopnosť autora využívajúca fotografické výrazové
prostriedky

Fotografické videnie je komplexný proces, ktorého zvládnutie umožní fotografovi spolu s technickou
stránkou fotografie komponovať svoje fotografické predstavy. Jeho súčasťou je fotografické obrazové
myslenie, výtvarne pestované oko a schopnosť pozorovať, vnímať obraz a transformovať predstavy
do výslednej fotografie.

Hlavné výrazové prostriedky fotografie sú:

• Určenie okamihu snímania (vyjadrenia deja v časovom okamihu)

• Osvetlenie predmetu snímania
• Určenie bodu snímania
• Práca s perspektívou zobrazenia
• Práca s ostrosťou a neostrosťou
• Jasová a farebná tonalita snímaného objektu
• Usporiadanie všetkých prvkov obrazu
• Rámovanie celého záberu.

Použitie výrazových prostriedkov musí byť cielené a účelové – inak ich použitie nemá zmysel.
Zdanlivo jednoduchšia informatívna fotografia musí vyjadrovať neskreslené zobrazenie, z ktorého sú
jasné vzhľad, tvarové, objemové a účelové hľadiská snímaného objektu – či je to špendlík, papierový
dokument, ľudia alebo architektúra.

Príklad voľby bodu snímania a osvetlenia [2]:

• Zobrazenie gule, kocky a ihlana informatívnym spôsobom

• Guľa – nezávisí na bode snímania, len na charaktere osvetlenia
• Kocka a ihlan – citlivé na voľbu bodu snímania aj charakter osvetlenia
• Prípadný tieň nesmie rušiť charakter zobrazenia
• Smer svetla a jeho kontrastnosť ovplyvňujú podanie
• Musí zostať zachovaná perspektíva a proporcie (musí byť jasné, že je to
kocka a nie kváder)
• Do akej miery je dôležitá štruktúra povrchu/textúra materiálu?

Fotografia architektúry – voľba bodu snímania (a/alebo jeho korekcia objektívmi

typu „Tilt & Shift pri súčasnej kontrole správneho podania perspektívy)

Voľba vhodného osvetlenia (horné ľavé difúzne...)

Portréty ľudí, zobrazenia krajiny, komunikácií, ..... na dokumentačné účely Vždy pri
informatívnej fotografií musí byť jasný účel, predstava o rozmeroch,
funkčnosti,. ...... toho, čo snímame
 29.Základné pravidlá obrazovej kompozície, rám a formát,
rámovanie

Základné pravidlá obrazovej kompozície

Kompozícia (obrazová skladba) je vedomé usporiadanie všetkých objektov a grafických prvkov v
ráme obrazu („rámovanie“) tak, aby pôsobili harmonicky, vizuálne kvalitne a vyvážene

• Kompozičné pravidlá tvoria množinu poznatkov, vychádzajúcich zo psychológie vnímania,

ktoré stanovujú, ako bude človek vnímať daný obraz/scénu
• Kompozícia je záležitosťou subjektívneho vnemu a skúseností človeka
• Pravidlá sú známe už od počiatku vizuálneho vyjadrovania sa človeka a v priebehu storočí ich
používali všetci maliari, sochári, architekti. Preto najlepším zdrojom na získanie citu pre
kompozíciu obrazu je inšpirácia v dielach výtvarných umelcov – klasikov.
• Kompozičné pravidlá nie sú dogma, ale optimalizujú vnímanie obrazu. Ich nedodržanie musí
byť zámerné, cielené a nie náhodné z neznalosti
• Zvolená kompozícia obrazu musí vypĺňať celý rám obrazu – ideálne celé obrazové pole
snímača (problém pri „živej“ fotografii a reportážach)
o Reálne je to možné len pri ateliérovej alebo krajinárskej fotografii
o Ostatné prípady – obraz obsahuje aj prvky, ktoré kompozíciu narušujú
• Všetky nefunkčné obrazové prvky musia preč alebo aspoň nesmú odvádzať pozornosť od
hlavného motívu
• Najdôležitejší nástroj kompozície – zvolenie optimálneho obsahu obrazu a jeho usporiadanie
do rámu
o Ideálne pri kompozícii samotnej fotografie a jej zosnímaní - ateliér, krajinárska
fotografia
o alebo aspoň pri spracovaní – stanovenie výrezu (Cropping)
• Najlepší pomocník fotografa – nožnice a kôš....
• Vhodné orezanie snímky umožňuje výber podstatnej časti scény, ostatné musí preč
• Výrez spôsobuje zníženie kvality obrazu, preto základná technická kvalita snímky musí by ť s
dostatočnou rezervou (napr. rozlišovacia schopnosť optiky, snímača,. )
• V ideálnom prípade formát média a výslednej fotografie je rovnaký (napr. 2:3,. )
• Pri orezaní nie sme viazaní na fyzický formát média, môžeme zvoli ť optimálny formát
vzhľadom ku scéne
• Ale sme limitovaní: formátom fotopapiera na tla č fotografie, formátom cieľového
umiestenia fotografie (kniha, obal DVD,. .... )

Kompozičné pravidlá sú rovnako platné pre statický aj dynamický obraz pri zohľadnení špecifík -
fotografia vyjadruje príbeh koncentrovaný do jediného časového okamžiku, film, video rozvíja príbeh
v čase, preto:

• Kompozícia musí rešpektovať zábery pred a po aktuálnom zábere a potreby strihu

• Rámovanie je viazané – pevný nemenný základný formát (len horizontálne, 4:3, 16:9, 2.39:1,
.....)
• Rámovanie musí byť presné, dodatočné úpravy sú problematické ( .. nemožné)
• Šírka rámu – širokouhlý rám zdôrazňuje krajinu, rozhľahlosť, veľký počet ľudí, ktorých reakcie
treba sledovať,...
• Zmena formátu je možná len s použitím maskovania ( v odôvodnených prípadoch!!!)
 • Zúženie formátu maskou – koncentrácia na určitý dej v obraze, rôzne typy masiek (kľúčová
dierka, „ďalekohľad“, vertikála štrbina, delený obraz,....) – je to výrazový prostriedok!!!
• Zdôraznenie rámovania – „rám v ráme“ – prirodzený (okno, ....) alebo umelý...

Rám ohraničuje obrazový priestor ukázaný divákovi, ale veľký význam (hlavne vo filme) má
mimoobrazový priestor – Zo strán, pre kamerou, za scénou – jeho vyjadrenie a využitie (rozdiel medzi
snímaním obrazu a zvuku z hľadiska mimoobrazového priestoru)
30.Prekrytia a zrasty

Nežiadúce spojenie popredia a pozadia – prekrytia a zrasty

Pri nepozornej analýze scény sa objekt v pozadí vizuálne spojí s objektom v popredí – „zrastú“ do
jedného celku, alebo objekt v popredí prekrýva hlavný objekt na pozadí

• Čiastočne to môže byť spôsobené rozdielnym spôsobom videnia očí a objektívu

• Vo všeobecnosti – zrastom je aj, ak sa predmety (alebo predmet a rám, horizont,...)
nežiaduco dotýkajú, čo vyvoláva nejednoznačnosť informačného obsahu
• Vznikajú nevhodnou voľbou bodu snímania, ignorovaním obrazovej perspektívy,
nepozornosťou,...

Príklady nevhodného usporiadania prvkov z hľadiska zrastov a usporiadania:

• Objekt v popredí prekrýva hlavný objekt, narušuje informačnú hodnotu (2)

• Objekt v pozadí narušuje zrozumiteľnosť a jednoznačnosť, „zrastá“ s hlavným prvkom

• Dotyk popredia a pozadia spôsobuje deformáciu priestorového vnemu (5)

• Stredné (6) prekrytie hlavného objektu spolu s prekrytím druhého plánu (voda) spôsobí
nejednoznačné identifikovanie prostredia a vytvára neprehľadnú kompozíciu
• Vysoké prekrytie (7) znemožňuje identifikáciu „hlavného hrdinu“ fotografie a deformuje jej
celkový zmysel

• Zrast značky a hlavy, deformácia perspektívy (9) – zníženie obsahovej jasnosti

• Vloženie ďalšieho prvku medzi hlavné objekty – logický zrast, narušenie významu snímku a
posun pozornosti na nepodstatný objekt (10)
 • Silný zrast, záporne mení obsah obrazu, podstatný objekt dáva do nového nežiadúceho
obsahového vzťahu s vedľajším objektom (11)

Zrasty hlava – horizont

• Veľmi častý zrast vzniknutý snímaním z roviny očí – najmä reportáž a pod.

• Zrast hlavného objektu „na dotyk“ s prvkami a líniami pozadia, popretie priestorovosti,
zníženie obsahovej hodnoty obrazu (6)
• Chyba prekrytia hlavný objekt – pozadie, zmena významu obrazu (7)
• Chyby zrastov objektov (8, 9)
• Zrast bočnej línie a nosa, brzdí pohľad, ruší logiku obrazu (10)

Zrast hlavného objektu s pozadím (vlak)

• Závažná zmena významu záberu (horí budova, 15)

• Komická zmena ....
• Tonálne podobné popredie/pozadie spôsobí ich splynutie do jednej plochy (tonálny zrast a
prekrytie, 11)
• Príliš členité pozadie za hlavným objektom ruší jeho čitateľnosť (11)
• Zrast s pozadím mení význam obsahu obrazu (12)
• Nevhodné tonálne zrasty a rozbité pozadie, oko stratí orientáciu na snímke (13)
• Hlavný objekt sú ľudia, ale oko je smerované na ostro podaný a výrazný traktor (14)

• Zmena významu záberu nevhodnou polohou (17, 18)

• Porušenie logiky záberu nepriamym prekrytím (19, 20)
31.Obrazové plány ako nástroj definovania hĺbky obrazu

• Rozdelenie snímky na jednotlivé plány určuje, ako má divák vnímať priestorovú hĺbku obrazu
• Nie je univerzálne, ale charakter plánu sa mení prípad od prípadu
• V danom pláne modelujeme jeho vlastnosti napr. svetlom, ostrosťou, tonalitou a pod.
• Prvý (predný) plán – najbližšie popredie, úvod do obrazu, jeho základňa. Primeraná veľkosť a
za členenie - výrazný, ale nie dominantný vzhľad
• Druhý (stredný) plán: Tu sú umiestené podstatné prvky záberu. Definuje aj logickú vertikálnu
výšku obrazu. Vždy by mal mať základňu (nohy, korene,. .... ). Maximálna ostrosť.
• Tretí (zadný) plán: najvzdialenejšie pozadie, obloha oddelená horizontom. Uzatvára obraz,
ale nesmie narušiť čitateľnosť hlavného motívu. Využitie vzdušnej perspektívy (ostrosť/farba)

Počet plánov a ich konštrukcia závisí na kompozícii snímky

Jediný plán:

• kompozícia s potlačeným pozadím, aktívna plocha v popredí, pozadie pasívne (bez

vplyvu) – portrét, úžitková (produktová) fotografia
• Snímky bez horizontu (nadhľad nad krajinu, terén,....)

Dva plány:

• jednoduché pozadie alebo nízky horizont

• vcelku vyvážené popredie/pozadie

Neúmerne široký druhý plán (vysoký horizont)

• Druhý plán je široký a trhá obraz na dve časti

• Vyváženie doplnením ďalších prvkov do rámu alebo zmenou bodu snímania
• Horizont musí byť vždy v rovine
• Nefunkčný druhý plán – nenesie žiadnu informáciu/prvok – je nadbytočný
• (prípadný) dotyk prvku s horizontom („zrast“) – kompozičná chyba – vyvolanie súvislosti
prvku s horizontom
• Vhodné riešenie – Zvislé predmety zaplnia pozadie v druhom a treťom pláne a prekryjú čiaru
horizontu – vytvorenie súvislého celku

Začlenenie osoby – vyjadruje jej vzťah k okoliu

• V prvom pláne – izolácia od okolia

• Prvé dva alebo všetky tri – miera záujmu o okolie

Príklad členenia obrazu do viac plánov:

Ukázka z filmu Číňanka (Gothard) 1. plán – ruka 2. plán – portrét 3.

plán – pozadie

• Jednotlivé plány sú oddelené hladinou osvetlenia

• prekrytím hrán sa vyvoláva pocit hĺbky obrazu
Pomer veľkostí obrazových plánov

Poloha hranice medzi jednotlivými plánmi ovplyvňuje dramatickosť zobrazenia scény

– od neutrálneho (bez napätia, 50/50 cez „klasický“ krajinársky „tretinový“ až po
extrém, kde je deliaca hranica extrémne vysoko alebo nízko

Majme dva obrazové plány (napr. popredie/pozadie) s rôznym vzájomným

pomerom:

V prvom prípade je obrazový rám rozdelený na polovice - takéto riešenie nepreferuje žiadnu rovinu,
nevytvára medzi nimi napätie ani zvláštne vzťahy. Je neutrálne, „nudné“.

Ak posunieme deliacu hranu tak, aby jedna rovina mala

prevahu, nastane preferencia jednej z nich a kompozícia
získa na dynamike.

Pri vhodnom rozdelení pomeru oboch plánov (napr. zlatý

rez) sa kompozícia stáva harmonickou.

Ak deliaci pomer ešte zväčšíme, dostaneme plány do silne

dominantnej polohy, v ktorej jedna plocha potláča druhú.
Kompozícia nadobudne až dramatický charakter

Poloha deliacej roviny (v krajine spravidla horizont) súvisí s

obsahom snímky – plán, v ktorom sa odohráva
dominantný dej musí byť najširší
32.Zlatý rez a z neho odvodené kompozičné pravidlá

„Božský pomer“ alebo „Zlatý rez“ (proporcionálny rez)

Od počiatkov vizuálneho umenia (niekoľko sto rokov pred n.l.) hľadali umelci metodiku zobrazovania
tak, aby bol obraz lahodný oku (a hudobníci počítali hudobné stupnice...)

Častokrát s podporou vtedajších vedcov a matematikov (Euklides, Kepler, Leonardo Da Vinci,

Leonardo z Pisy/Fibonacci, ...)

Ich výtvorom sú algoritmizovanie proporcií ľudského tela (pomer výšky človeka temeno – pupok-
zem), špeciálne postupnosti a iracionálne čísla (napr. π =3,141 .....)

ϕ = 1,6180339 ....... (1,62)

Tento pomer sa vyskytuje v prírode

veľmi často, je riešením rovnice

1/ϕ = ϕ - 1

Fibonacci-ho postupnosť ako rad

čísiel, v ktorej pomer dvoch susedných čísiel v nekonečne konverguje k
hodnote ϕ: 0, 1, 1, 2, 3, 5, 8, 13, 21, 34, .......610, 987, .....

„Zlatý“ trojuholník – pomer strán 1 : 1,62 rozdelením

dlhšej strany zlatým rezom vznikne nový zlatý trojuholník,
opakovaním ... donekonečna

„Zlatý’’ obdĺžnik: vpísaním štvorca vznikne znova zlatý

obdĺžnik, ktorý je možné rovnako rozdeliť,. ... až do
nekonečna Rozmery štvorcov sledujú Fibonacci–ho
postupnosť

Ak spojíme rohy štvorcov hladkou krivkou, vytvorí sa logaritmická „zlatá“ špirála, ktorá sa postupne
stáča do jediného bodu:

Ak prevrátime špirálu okolo oboch osí, dostaneme štyri „magické body“, kde je optimálne umiestiť
dominantný objekt. Presný pomer 1:1,618 ... nie je až tak podstatný, v praxi ho zaokrúhľujeme na
1:1,5 až 1:1,6 Z toho je odvodené „pravidlo tretín“ – rozdelíme scénu vo zvislom aj vodorovnom
smere na tretiny a body „optimálneho umiestenia dominantných prvkov“ sú v priesečníkoch deliacich
čiar (aký je pomer strán pre kinofilmové políčko/digitálny snímač?)
Iné pravidlo: Harmonický pomer vytvára strana štvorca v pomere k jeho uhlopriečke (1:1,41), tzv.
„Brána harmónie“.....

Usporiadanie dominantného prvku do diagonál

• Modifikácia „zlatého rezu“ (holandský fotograf Edwin Westhoff)

• Rozdelenie rámu (formát 3:2) na dva štvorce a vytvorenie ich uhlopriečok
• Dominantné objekty sú situované na uhlopriečky
• Pri rozdielnom formáte (napr. 4:3) vedú uhlopriečky pod uhlom 45° z rohov obrazu
• E.W. uvádza, že toto pravidlo bolo získané analýzou veľkého počtu malieb a fotografií...
33.Pozitívny a nosný priestor

Umiestenie objektov v priestore rámu

- pozitívny a nosný priestor

• Príliš veľa objektov a detailov odvádza pozornosť od hlavného objektu, preto zmyslom
vytvorenia nosného (pasívneho, negatívneho) priestoru je redukcia informačného obsahu
snímky
• Cieľ: selektovať malú časť scény, ktorá vyjadruje podstatu toho, čo chceme povedať a
sústrediť na ňu pozornosť diváka
• Pozitívny (aktívny) priestor v obrazovom ráme predstavuje oblasť, kde sú sústredené objekty,
ktoré si má divák všimnúť
• Nosný priestor je neutrálna plocha, ktorá umožňuje sústrediť sa na hlavný objekt – a
oddychová zóna pre vnímanie – ekvivalent ticha v hudbe
• Nosný priestor nesmie obsahovať objekty a línie zobrazené tak, aby konkurovali objektom v
pozitívnom priestore – jediné kritérium „nerušiť hlavný motív a splynúť“
• Väčšinou je to pozadie, tonálne a jasovo jednoliate, neostré
• Nosný priestor v kompozícií nemusí by ť nevyhnutne, ale je to účinný výrazový prostriedok
navigácie na fotografii aj znázornenia pocitov
• excentrické umiestenie hlavného objektu do nosného priestoru výrazne dramatizuje snímku

Vytvorenie nosného priestoru

• výberom scény (napr. jednoliate pozadie v štúdiu, stena, piesok, voda, obloha, ...)
• podexpozíciou alebo preexpozíciou – v niektorých prípadoch nežiadúce prvky na pozadí
posunieme o 4-5 EV mimo jas hlavného objektu
• preexpozícia pozadia – treba veľmi opatrne, digitálne snímače majú presluch z pixelu silno
osvetleného do susedného (blooming), narastá aj chromatická aberácia
• rozostrením pozadia využitím hĺbky ostrosti (dlhšie ohniskové vzdialenosti objektívov, nízke
clonové čísla, prípadne väčší snímač)
34.Umiestenie objektov v ráme a otváranie a zatváranie obrazu

Základné otázky:

• Aký veľký má byť hlavný objekt v porovnaní s okolím?

• Kde má by ť v ráme umiestený?
• Je veľa teórií o optimálnej kompozícii (tretiny, zlatý rez,. ... )
• dobrá kompozícia je vždy o tom, aby obraz pôsobil harmonicky a evokoval určité myšlienky,
emócie a pocity
• Ak kompozícia vyvoláva v divákovi to, čo chcel fotograf povedať, je to dobrá kompozícia

Veľkosť hlavného objektu

Zbytočne veľký objekt (tu zostava objektov)

• Nevidíme prostredie, kde sa objekt nachádza

• Rám „tlačí“ na objekt, vzniká pocit stiesnenosti a nedostatok
priestoru, vznik zrastov

Zbytočne malý objekt

• „utopený“ v nosnom priestore

• nečitateľné detaily objektu

Primeraná veľkosť objektu, je dostatočne veľký, ale okolo neho (aj jeho
tieňov) zostáva voľný priestor

Umiestenie objektu (jeho ťažiska) do stredovej polohy

• Prvky objektu vytvárajú uzatvorenú skupinu okolo stredu rámu

• Celková symetria scény pôsobí pokojne, bez akýchkoľvek vzruchov
a dynamiky

Rozložením objektu na plochu sa posúva ťažisko objektu mimo stred

• Ľavá a pravá plocha má „váhovo“ iný pomer

• Tento pomer je vyvážený
• Dominantná časť (džbán) je umiestený približne v proporciách zlatého rezu

Kompozícia dvoch alebo viac predmetov

• Osamotený predmet – centrálne alebo do vhodného bodu v
ráme
• Viac predmetov – treba vzájomne kompozične vyvážiť a
vhodne umiestiť v ráme snímky
• Rovnaké predmety umiestené vedľa seba na vodorovnej
(zvislej) osi (1) – len informatívne oznámenie
• Uhlopriečne s rôznym rozmerom (2) – vytvorenie priestoru a
hĺbky obrazu
• Oddelené líniou – rozpad na dva obrazy (3)
• Doplnením línií a diagonálnym usporiadaním vytvoríme
priestor aj s rovnakou veľkosťou objektov (4)
• Prekrytie objektov znemožňuje ich identifikáciu, vzniká nový
celok (5)
• Prekrytie, ale iné osvetlenie, zmena bodu snímania (6)
• Tri rovnako veľké predmety nevyjadria priestor, len plošné
dekoratívne zobrazenie (7, 10)
• Zmena veľkosti doplní hĺbku, ale bez ďalších prvkov (línií)
„visia“ vo vzduchu (8)
• Neúplný objekt v popredí, nie je jasný celkový tvar objektu
(kedy úmysel, kedy chyba? - 9)
• Doplnením línie získava snímka priestor (11)
• Kompozícia do trojuhulníka, nevhodný pomer jeho strán (2+1
objekt, 12)

• Ťažisko skupiny objektov je posunuté mimo stred rámu –

rozdelenie plochy na nerovnaké veľkosti, vytvorenie napätia v
kompozícii (4, 5)
• Preťažená pravá strana, zrast objektov z rámom (6)
• Vysunutie objektov k hornému okraju (naviac so zrastom) –
vyvolanie pocitu tlaku na objekty, pokračovanie objektu „za
rámom“ (7)
• Vysunutie objektov k dolnému okraju – chýba úvod záberu
(popredie). Divák je tlačený do role „súčasť skupiny objektov“.
Obraz musí mať primeraný plochu na vstupnú časť (8)
• Pri usporiadaní skupiny objektov treba dbať na vhodné
rozloženie objektov v rámci rámu.
• Nevhodný extrém je natlačenie objektov do malého
priestoru – riziko prekrytia, zrastov, neprehľadnosti, veľa
nosného priestoru (10)
• Jednoduchšie je rozmiestniť objekty rovnaké alebo podobné
ako predmety rôznych tvarov a veľkostí. V prvom prípade treba pracovať so zmenou
veľkosti v zmysle perspektívneho zobrazenia (čo na obr. 11 nie je dodržané!)
• V druhom prípade malé predmety dopredu, väčšie dozadu a podlhovasté uhlopriečne (12)
• Prípadné prekrytia treba riešiť tonálne príp. farebne odlišným odtieňom a osvetlením
(tiene rôznobežné s rámom)
Otváranie a zatváranie obrazu:
Bežná krajinárska kompozícia – rám prerušuje na okrajoch obraz. Pohľad oka „uteká“ z rámu preč

Treba rozlišovať, či obraz môže pokračovať (do nekonečna) aj za hranou rámu (krajina) alebo nie
(figurálna kompozícia)

V prvom prípade prerušenie nevadí, v druhom áno.

• Oko musí mať dostatok času, aby si pozrelo hlavný motív

• Ak sa nemá čoho zachytiť, obraz len „prebehne“
• Dráhu oka spomaľujeme rôznymi líniami v obraze, ktoré oko sleduje (cesta,...... ).
• Cieľom zatvárania obrazu je donútiť oko, aby sa vrátilo späť k hlavnému motívu
• Toto sa dosiahne umiestením tmavého prvku na zvislú hranu rámu, ktorá oko „zastaví“ a
vráti smerom do scény

Klasická často používaná výtvarná technika („Repoussoir“), napr. Jakob van Ruisdael: Funkciu
„odrazového prvku“ tu tvorí vyvrátený peň

Odrazovým prvkom môže byť čokoľvek – strom, postava, alebo len stmavený okraj obrazu

Obdobná technika platí všeobecne – dolná (ťažšia) časť obrazu býva tmavšia ako horná (obloha)

Ak scéna obsahuje objekt, ktorý nemôže za rámom pokračovať bez obmedzenia (napr. postava) je
prerušenie rámom problematické. (Odrezanie časti končatín, časti tváre, .... ktoré sú funkčné z
hľadiska obsahu obrazu)

Preto nie: krátke rukávy pri portrétoch , nohy odrezané na predkolení,..... )

Vplyv smerového prvku (napr. smer pohľadu človeka) na otvorenie/zatvorenie obrazu

• Otvorený obraz do ľavej strany, pravú zatvára

strom
• Zatvorený obraz stromom

Obyčajne je prijateľnejšie, ak pohľad smeruje do obrazu

35.Línie a krivky, tvary a objekty

• Línie a krivky predstavujú prepojenie medzi aspoň dvoma bodmi a je to najčastejšie sa

vyskytujúci útvar v prírode
• Vnímanie človeka je od narodenia trénované na vnímanie línii a podvedome vždy vyhľadáva
cez línie známe obrazce – aj tam, kde sú len v náznaku
• Línia môže mať rôzny tvar – priama, zahnutá, zalomená, zvislá, v uhlopriečke,...
• Môže byť tvorená aj predmetom s hranicou (architektúra, budovy), dlhými úzkymi
predmetmi (cesta, vedenie, ... ), kontrastnými jasovými alebo tonálnymi prechodmi (ostré
tiene, hrany tonálne alebo farebne odlišných plôch)
• Línia môže byť aj virtuálna, vzniknutá líniovým usporiadaním drobných predmetov alebo
mysleným prepojením dvoch a viac bodov (smer pohľadu osoby, línia horizontu, pomyselná
čiara medzi bodmi,. )
• Menej je viac – príliš veľa neusporiadaných línií oko dezorientuje a zavádza chaos. Oko potom
nevníma jednotlivé línie, ale si odpamätá danú štruktúru ako obrazec (Pattern).

Vplyv línií na vnímanie obrazu

• Usporiadanie línií na snímke výrazne ovplyvňuje jej vnímanie. Ľudské vnímanie je

programované tak, že podvedome na scéne vyhľadáva línie a sleduje ich cestu
• V ideálnom prípade línie by mali naviesť naše oči k dominantnému objektu celej scény –
určujú spôsob „čítania“ fotografie
• Horizontálne línie – ilúzia pokoja, veľkého priestoru (typ. krajina)
• Vertikálne línie – pocit výšky, mohutnosti (architektúra) Šikmé až diagonálne usporiadané
línie – dynamická kompozícia, navodenie pohybu, akcie
• Zbiehajúce sa línie – evokujú perspektívu, dojem hĺbky a priestoru (maják, veža,. )

Ešte účinnejším kompozičným prvkom sú zakrivené línie – krivky

• Evokovanie ladnosti, toku, plynutia,. .. Na rozdiel do priamej línie naše oko spomaľujú, hlavne
viackrát zahnuté („S-krivka“)

Krivka sa nesmie dotýkať rámu (okrem jej začiatku) – musí zostať uzatvorená na ploche – inak rušivo
odvádza pozornosť od motívu

• Krivky spravidla sú súčasťou scény, musia s ňou harmonizovať jasovo aj tonálne

• „Nechcené“ línie – narušenie kompozície a odvedenie pozornosti na nevhodné miesto (tvrdé
tiene, nežiadúce objekty, ... )
• Aj malá zmena bodu snímania môže podstatne zmeniť charakter a smerovanie línií
• Množstvo línií už vytvára obrazec (vzor) a oko ich už nesleduje
• Ukončením línie v ploche obrazu alebo prekrížením línií vzniká „bod záujmu“, ktorý oko
vyhľadáva

• Línie prebiehajúce cez obraz ho rozdeľujú na jednotlivé plochy a geometrické tvary a vizuálne
ovplyvňujú celý charakter snímky
• Línie rovnobežné s okrajmi rámu rám zmenšujú až tak, že okrajová plocha sa stáva
nadbytočnou

Účinok línií okolo objektov

• Línie na ploche obrazu vytvárajú opticko-vizuálne vzťahy s rôznym účinkom a okrem
smerových účinkov môžu obraz komplikovať (1)
• Vodorovná línia nad predmetom evokuje horizont, vyjadruje priestor na obraze, Šikmé čiary
spolu s rozdielnou tonalitou vytvárajú dojem hĺbky (2)
• Šikmá línia (hrana oddeľujúca tonálne odlišné plochy) smerujúca zhora dolu vedľa predmetu
alebo za ním vytvára dojem podkladu, na ktorom objekt leží – až tak, že evokuje pohľad zhora
(3)
• Zvislá línia delí obraz na dve časti a vytvára ojem, že predmet visí v priestore (4) – obyčajne
chyba
• Vodorovná línia vytvára pozadie (oddelenie plánov, 5)
• Viac rôznych línií/tonálne oddelených plôch – zdanie vzájomného vzťahu k predmetu (6)
• Línie vyvolávajúce nežiadúce zrasty, hlavne nikdy v charakteristických bodoch (uzloch)
predmetu (7, 8)
 Tvary a objekty:
• Tvar (objekt) tvorí uzatvorená krivka, vyplnená určitou textúrou, farbou alebo tonalitou
odlišnou od jej okolia.
• O tvaroch hovoríme skôr pre primitívne plošné útvary (kruh, štvorec,...)
• Objektom môže byť čokoľvek, umiestené v ráme snímky (kameň, mrak, vták, budova,
človek,..)
• Vnímanie človeka je nastavené tak, že vždy vyhľadáva dôverne známe útvary (kognitívne
funkcie mozgu)- a preto sa niekedy snažíme komponovať usporiadanie objektov do fiktívnych
trojuholníkov...
• Umiestenie objektov známej veľkosti dáva snímke merítko – ideálne človek (stafáž)
• Ak je v ráme príliš veľa drobných objektov, vnímanie ich prestane rozlišovať a z celej skupiny
si vytvorí obrazec, vzor (pattern)

Smerovanie línií a objektov

• Predmet (objekt) umiestený medzi zbiehajúcimi sa líniami sa zdá

byť v pohybe v smere zbiehania linií
• Stranové otočenie obrazu môže zmeniť celkové vyznenie obrazu:
• virtuálny smer pohybu „z ľava do prava“ a „zdola hore“, vyjadruje
stúpanie (1)
• „zhora dolu“, vyjadruje klesanie(2)
• Najprv vnímame osobu (dominantná), až potom zvislú líniu. Pri
stranovom prevrátení sa dominantnou stane zvislá stena, línia a
plocha ňou ohraničená (3, 4).
• Dojem pohybu je na ľavej strane pomalší ako na pravej strane, brzdí
ho svah otočený proti smeru čítania snímky. V druhom prípade sú
smery zhodné (5, 6).
• Objekt na vodorovnej ploche pôsobí staticky.
• Šikmá základňa mu dáva dynamiku, zdanie, že objekt sa hýbe.
Predmety umiestené na uhlopriečke majú dynamický účinok (okrem
stredovej kompozície, 7)
• Maximálny efekt dynamiky je pri sklone základne 30° (optimálny
sklon, 8).
• V obraze môžeme asymetricky rozložiť viac objektov pri dodržaní
vyváženia kompozície.
36.Svetlo a tieň, jasová a farebná tonalita

Svetlo a tieň
• Rozsah jasov scény spolu so zmenou jasu (plynulou alebo skokovou) účinne ovplyvňuje
priestorové podanie predmetov
• Tam, kde je osvetlený objekt, tento vrhá tieň, ktorého vlastnosti závisia na charaktere
osvetlenia
• Tvrdosť tieňa je priamoúmerná tvrdosti svetla – mäkké difúzne svetlo vytvára minimálny tieň
• V prírode je len jeden hlavný zdroj svetla, takže objekt vrhá len jeden tieň
• Pri umelom alebo kombinovanom osvetlení je viac tieňov kompozičná chyba
• Vlastnosti denného svetla veľmi závisia na výške slnka nad obzorom a stave oblohy - mení sa
difuzita svetla aj teplota chromatičnosti
• Zadné svetlo až protisvetlo – silný kreatívny nástroj, ale pozor na:
→ Rozsah jasov, ktorý je schopný fotoaparát/kamera spracovať
→ Priame zamierenie optiky do Slnka môže skončiť poškodením snímača, príp. závierky
fotoaparátu/kamery

Farba
• Farba podvedome vytvára emócie – čo využíva aj reklamná grafika,...
• Farby komplexne ovplyvňujú nervový systém človeka
• Vnímanie farieb je silno individuálne a dané okrem individuálnych nastavení človeka aj
ľudskou kultúrou, tradíciami, pohlavím,...
• Najbežnejšie používame model HSV - Hue (odtieň farby) – jas farby (Value) a sýtosť farby
(Saturation) – je človeku najbližší

Farebná kompozícia
Monochromatická

• Pracuje len s jedným odtieňom farby, najčastejšie bielou (čierno-biela snímka)

• Jediné kritérium - jas (čierna je farba s nulovým jasom)
• Potlačenie farebnosti zvyšuje rozlišovaciu schopnosť človeka na tvary, línie a hodnoty jasu -
dôsledky (kedy je farba rušivý element?)

Dvojfarebná (Duotone) fotografia

• Technika využíva dve farby na čiernej (RGB) alebo bielej (CMYK) podložke
• Najčastejšie farby sú čierna a sépiová na bielom pozadí
• Väčšina fotoeditorov má preddefinované možnosti konverzie do mono alebo duo tónovej
stup

Fotografia v blízkych (analogických) farbách

• Využíva len úzke spektrum farieb s rôznymi odtieňmi blízko seba

• Farby sú podobné a preto harmonické, jemné a neagresívne
• Vytvorenie pocitu pohody, pokoja
• Často spôsob používaný tvorcami firemných stránok, ktoré majú budiť dojem pokoja,
harmónie,...

Doplnkové (komplementárne) farby

• Farby umiestené na opačnej (takmer opačnej) strane kolesa farieb

 • Maximálny farebný kontrast, agresivita
• Štandardné riešenie – tonálne komplementárne obrazové plány – pozadie a popredie navedú
oko na popredie, aj keď je rozmerovo podstatne menšie ako pozadie

Teplé a studené farby

Farebné ladenie záberu podľa toho, či má pôsobiť „letne, teplo“ alebo chladne „zimne“

Selektívna farebnosť

• Nie je fotografickou kompozičnou technikou, ale patrí do oblasti fotografiky (maskovanie

záberu, prípadne kolorovanie)
• vytvára sa pri spracovaní, kde dominantný detail (alebo časť záberu) zostáva farebný, zvyšok
snímky sa konvertuje na monochromatický
• veľmi silný účinok, koncentrácia pozornosti na dominantný detail a potlačenie farebných
(rušivých) vplyvov okolia/pozadia
• ľahko skĺzne do gýču, používať len s mierou
37.Dominancia hlavného objektu a metódy jej vytvorenia

Dominancia a podriadenosť objektov

• Snímka, ktorá nemá hlavný motív je nečitateľná – má nanajvýš informatívny charakter (takto
to vyzeralo v ... )
• Snímka by mala mať hlavný (dominantný) motív, ku ktorému je smerovaná pozornosť
celkovou kompozíciou obrazu
• Objektov na snímke môže byť viac, ale dominantný len jeden
• Všetky prvky vrátane dominantného musia vytvárať súlad a harmóniu
• Psychológia vnímania – pozornosť priťahuje každá výnimočnosť až extrém
• Preto treba využiť túto vlastnosť ľudského vnímania na nasmerovanie pozornosti na hlavný –
dominantný objekt

Dominancia kontrastom

• najčastejšie používaná metóda, výrazné odlíšenie dominantného

prvku od ostatných jasovým alebo farebným kontrastom

Dominancia izoláciou

• Vyčlenenie objektu zo skupiny ostatných spôsobí sústredenie

pozornosti na vyčlenený objekt – mozog má snahu zoskupovať
objekty na základe podobnosti, izolovaný objekt viaže pozornosť
• Väzba izolovaného objektu na „stádo“ – cez línie, logické alebo
vizuálne prepojenie (napr. naznačenie smeru pohybu ku skupine. )
• Časté chyby – viac samostatných dominantných objektov bez
náväznosti

Dominancia dotykom

• Ak sa dva objekty dotýkajú a ostatné nie, mozog má snahu objekty od seba oddeliť – každé
narušenie poriadku usporiadania vedie k napätiu a tým k pútaniu pozornosti
• Dominancia dotykom ako chyba kompozície – zrast objektu s rámom alebo iným objektom

Dominancia líniami

Línie (najmä šikmé) vedú oko k hlavnému objektu:

• v architektúre línie budov

• v krajinárskej fotografii tiene smerujúce k objektu, cesty, (zakrivené lepšie)...
• línie by mali vždy smerovať do obrazu, nie von z rámu (aj virtuálne línie,
udávajúce smer – pohľad)

Dominancia tvarom (exkluzivita)

 • V skupine podobných subjektov si okamžite všimneme tie, ktoré sú iné ako ostatné
o tvarovo
o tonálne
o farebne...

Dominancia rozpoznaním

• Vnímanie človeka je naprogramované tak, že silno rozpoznáva tvary pripomínajúce človeka

alebo jeho časti (oči, tvár,...) a podvedome ich vyhľadáva a viaže na ne pozornosť
• Z tohoto hľadiska pri fotografiách živých tvorov je bezpodmienečne nutné ostrenie na oči
(vždy hľadáme na snímke oči a snažíme sa čítať ich výraz, aj keď ide o zver alebo hmyz...)

Pravidelné opakovanie, rytmus

• Človek je od narodenia citlivý na rytmiku, podvedome ho vyhľadáva a cíti

• Svet okolo nás je plný rytmov a opakovaní
• Významný prvok na upútanie pozornosti aj vo fotografii
• Niekoľkokrát sa opakujúci motív, prípadne aj s variáciami a drobnými odchýlkami
• Narušenie rytmu – prídavný prvok upútania pozornosti (tzv. „tvrdý rytmus“)
• Dostatočný odstup od motívu – mnohé scény (krajina) ukážu rytmus až z diaľky

Neusporiadaný stav až chaos

• Častý jav, ale sám o sebe fotogenický nie je

• Význam vtedy, ak vnútorne skrýva určitý systém, ktorý sa snažíme tlmočiť divákovi („riadený
chaos“)
• Vyšší stupeň kompozície, vyžaduje perfektné fotografické videnie a myslenie
• je to proces so spätnou väzbou – neustále sa učíme na vlastných chybách.

Zoskupovanie objektov vo vedomí človeka

Ľudské myslenie funguje tak, že podvedome a na základe skúseností:

• rozpoznáva náznaky jemu známych predmetov a podvedome ich hľadá

• zoskupuje sledované objekty podľa podobnosti (veľkosť, tvar, farba, tonalita), podobného
chovania (pohyb,..)
• objekty tvoriace skupinu vníma ako jednotlivé plány (popredie, pozadie,. ...)
• prednostne sa zaoberá vzájomným vzťahom skupín, až následne vzťahom jednotlivých
objektov
• preto by jednotlivé prvky nemali súťažiť o pozornosť, ale sa vzájomne podporovať
• nemalo by ich byť veľa, aby sa pozornosť netrieštila medzi ne.
38.Vyváženie kompozície, súlad a harmónia

Súlad a harmónia (Harmony, Unity)

Harmónia všetkých komponentov snímky – hlavný cieľ kompozície, t.j.:

• Všetky prvky snímky patria logicky a vizuálne k sebe,

• Na snímke nie sú objekty, ktoré narušujú čitateľnosť snímky a odvádzajú pozornosť
Usporiadanie objektov smeruje pozornosť diváka k dominantnému objektu
• Celok pôsobí esteticky a harmonicky – alebo ak nie, musím mať jasný cieľ, pre čo chcem
diváka „vybudiť“

Na dosiahnutie celkovej harmónie musí by ť snímka aj opticky vyvážená a súdržná - ale s mierou:
veľmi dokonalá harmónia je nudná.....

Súdržnosť – jednotlivé komponenty patria logicky k sebe a je jasné, čo je to za objekt, pre čo je tam a
či tam logicky môže byť („ryba medzi vtákmi. ...“)

Napr. fotografia chrobáka, ktorý nelieta na kvete, ...

Opačne – zámerná riadená nesúdržnosť môže provokovať (portréty a akty v prostredí starých tovární,
strojov,. ) – vytvorenie obsahového kontrastu

Vyváženie kompozície (Balance)

• Vizuálna váha objektu (skupiny objektov) je metrika, akou daný objekt (skupina) púta
pozornosť diváka
• Veľké predmety – viac pozornosti – vyššia vizuálna váha
• Tmavé predmety – vyššia vizuálna váha...
• Analógia s hmotnosťou predmetov a ťažiskom celej zostavy

Objekty (skupiny objektov) by mali byť rozmiestené na snímke tak, aby bola využitá celá plocha
snímky a vizuálna váha rozdelená rovnomerne s ťažiskom v strede fotografie (snímka nikde „nepadá“,
vizuálna „pohoda“)

Prirodzený spôsob vyváženia

• symetria podľa zvislej alebo vodorovnej osi

Absolútna „zrkadlová“ symetria

• nie, je to neprirodzené

Asymetrická vyváženosť

• Obe strany sú váhovo odlišné, ale je zachovaná vizuálna rovnováha vhodným rozložením
objektov s rôznou vizuálnou váhou

Vyváženie kompozície kontrastom:

• Kontrastný prvok má vyššiu vizuálnu váhu, mal by byť menší v porovnaní s prvkom menej
kontrastným, aby sa váhy vyrovnali
Rovnaký princíp - aj v prípade farebného kontrastu, kde objekt s vysokou
saturáciou farieb by mal by ť rozmerovo menší ako objekt s málo významnými
farbami – jasné a sýte farby majú vyššiu vizuálnu váhu

Prvky tvarovo komplikované priťahujú viac pozornosti, majú vyššiu vizuálnu váhu
ako prvky jednoduché a pravidelné, preto sta čí, aby z hľadiska vyváženia snímky
boli menšie

To isté platí pre prvky s výraznou textúrou v porovnaní s hladkými, homogénnymi

plochami

Zobrazenie textúry je záležitosť svietenia, použitie kontrastného svetla pod nízkym

uhlom textúru zvýrazní

Vyváženie polohou

• Princíp páky – vizuálne ťažšie objekty blízko k optickej osi, vizuálne ľahšie
ďalej od osi

Vyváženie smerovaním oka

• Akákoľvek línia, líniový obrazec alebo hrana automaticky naviguje oko

smerom na svoj koniec
• Ak je toto spojené s perspektívou, účinok je ešte zvýraznený
• Malý predmet, situovaný na konci línie nadobúda vyššiu vizuálnu váhu – a
to je možné použiť na nastavenia vyváženosti snímky.
39.Časová kompozícia snímky

Časová kompozícia snímky – rozhodujúci okamih

Dynamické udalosti vyžadujú zvoliť vhodný okamih expozície

Je nevyhnutné poznať priebeh deja, bez toho nie je možné optimálne „zmrazenie“ času

Príklad: Fotografia (detského) portrétu – mimika tváre

postupne graduje a po dosiahnutí vrcholu prudko klesá [2]

Obrázok: interval 1s rozdelený do 24 políčok

• Od náznaku akcie po vrchol približne 800 ms, ale

najviac fotogenický záber je 100 -200 ms pred
vrcholom
• Kedy stlačiť spúšť, ak môj reakčný čas je .... (150 -
300ms), a oneskorenie spúšťania uzávierky (Shutter
lag) je .... (60 – 300 ms)?
• Čiastočné riešenie – ak fotoaparát umožňuje
sekvenčné snímanie s frekvenciou aspoň 10 snímok/s

Najdôležitejší faktor – správny okamih (tak, aby fotografovaný o mne „nevedel“ – portrét, street
foto) Každý dej má svoj priebeh, bez detailnej znalosti priebehu deja je dobrá fotografia len dielom
náhody
40.Portrétna fotografia – pravidlá, svietenie

Oficiálna dokumentačná fotografia (doklady, preukazy,...)

• Jednoznačná identifikácia osoby bez „výtvarnej zložky“

• Viac-menej štandardné svietenie aj poloha modelu

Portrét osoby (pracovný, emotívny,...)

• Vystihuje vlastnosti modelu alebo jeho činnosti (preto treba model poznať...)
• Voľné svietenie podľa zámeru fotografa/kameramana

Dôležité parametre:

• Osvetľovacia schéma (koľko svetiel a ako ich nastaviť)

• Pomer intenzít jednotlivých svetiel
• Natočenie tváre smerom k svetlám
• Postavenie fotoaparátu/uhol snímania

Vždy musí platiť:

• Len jediný tieň

• Len jeden odraz svetla v oku (Catchlight)
• Ak chceme zachovať charakter tváre, os objektívu v osi tváre
• Model musí dodržiavať disciplínu, jednoduchšie namiesto neustáleho manipulovania so
svetlami je pohnúť modelom....
• Ako prvé treba riešiť pozadie a umiestenie modelu (objektu) na pozadie
• Umiestenie fotoaparátu do vhodnej polohy oproti modelu (stranovo, výškovo)
• Rovnomerné nasvietenie pozadia (ak má byť biele)
• Stanovenie hlavného svetla (plný výkon) a nastavenie jeho polohy
• Vyrovnanie kontrastu osvetlenia doplnkovým svetlom alebo odraznou plochou (0.5 až 3 EV
pod úroveň hlavného svetla)
• Ak treba, použitie efektového (akcentového) svetla (vlasy, kontúry)
• Skontrolovanie úrovní a pomerov osvetlenia pozadia, hlavného a doplnkového
svetla meraním (oko je podstatne menej citlivé na rozdiely osvetlenia ako
fotoaparát)
• Expozícia
• Použitie zábleskového systému – udržiavať primeranú hladinu stáleho
osvetlenia (reakcia zreničiek, „ červené oči“)
• Kombinácia rôznych druhov svetla – teplota chromatičnosti
• Rovnaké pravidlá platia aj pri použití prirodzeného osvetlenia

Nasvietenie pozadia jediným reflektorom:

Na rovnomerné nasvietenie pozadia musí byť vzdialenosť svetla aspoň 1,5 - 2 násobok šírky pozadia
(úbytok intenzity so vzdialenosťou)

Základné osvetľovacie schémy:

• Rozdelené svietenie (Split Lighting)

• Slučkové svietenie (Loop Lightnig)
• Rembrandtovské svietenie (Rembandt Lightnig)
 • Motýlikové svietenie (Butterfly Lighting)

Rozdelené svietenie (Split Lighting)

• Delí tvár na osvetlenú a neosvetlenú (menej osvetlenú) časť

• Jediné tvrdé svetlo v uhle 90° a v osi modelu
• Pomer osvetlení až 3-4 EV
• Efektné „divadelné“ svietenie
• Nie je vhodné ako oficiálny portrét

Slučkové svietenie (Loop Lightnig)

• Vytvára malý slučkovitý tieň na boku nosa

• Svietenie difúznym zdrojom svetla pod uhlom 30° – 45°, umiesteným nad
úrovňou hlavy
• Najrozšírenejšie portrétne svietenie

Rembrandtovské svietenie (Rembandt Lightnig)

• (maliar, Holandsko, ≈ 1650)- trojuholník svetla na líci

• Model pootočený od hlavného svetla
• Svetlo je nasadené zhora, tieň nosa robí jednu stranu
trojuholníka
• (nevhodné pre osoby s malým nosom .... )

Hlavné svetlo:

Ľavé/pravé horné difúzne svetlo umiestnené tak, aby na tieňovej

časti tváre bol zrejmý osvetlený „kľúčový“ trojuholník:

• Široký trojuholník – svetlo príliš v ose

• Úzky až žiadny trojuholník – svetlo príliš zo strany
• Nízky a široký trojuholník – svetlo príliš zhora.

Motýlikové svietenie (Butterfly Lighting)

• Hlavné (a jediné) svetlo je umiestené v osi objektívu a zhora

• Vytvára tieň pod nosom a bradou
• Menej zvýrazňuje vrásky ako bočné svietenie
• Menej vhodné pre okrúhle tváre
• Výraznosť tieňa závisí na tvrdosti svetla

Široké a úzke svietenie

Ak je model natočený z poloprofilu, môže hlavné svetlo dopadať z tej strany, kde je natočený alebo
dopadať z odvrátenej strany

Široké svietenie

• Svetlo dopadá z opačnej strany, ako sa model díva

• väčšia časť tváre je v svetle, tiene sú menšie
• tvár vyzerá širšia
• ak model nosí okuliare, treba používať široké svietenie (reflexy na sklách)

Úzke svietenie

• Svetlo dopadá v smere pohľadu modelu (z užšej strany tváre)

• Väčšia časť tváre je v tieni
• Tvár vyzerá užšia

Tie isté pravidlá svietenia platia aj pri použití denného svetla, len tu nemôžeme manipulovať s
polohou svetelného zdroja... O to dôležitejšie je nájsť správnu polohu modelu, fotoaparátu, prípadne
odrazových plôch.

Klasické ateliérové svietenie – portrét na svetlom pozadí:

Hlavné svetlo: pravé/ľavé horné svetlo, šikmo pod úhlom asi 45°

Doplnkové svetlo: ľavé/pravé horné, prípadne predné osové difúzne

svetlo

• Intenzita menšia o 1 až 2 EV (merať!! – oko „klame“ – má

veľký dynamický rozsah)
• Alternatívne odrazová plocha
Pomocné svetlá 1 a 2: osvetlenie pozadia

Pomocné svetlo 3 („Accent Light“): horné svetlo, vlasy,...)

Osvetlenie na čiernom pozadí

Najčastejšie chyby pri svietení portrétu
• Hlavné a doplnkové osvetlenie rovnako intenzívne (dvojité tiene na tvári a/alebo na pozadí)
• Nízke svietenie v rovine pohľadu
• Tvrdé kontrastné svetlo, veľký pomer medzi hlavným a doplnkovým svetlom
• Nevhodné pozadie
• Os fotoaparátu nad/pod výškou očí
• Používanie „krátkeho“ objektívu (min. 50 mm, optimum 75 - 80 mm pre plný formát)
• Porušená svetelná logika (zdroj svetla v zábere, ale hlavné svetlo dopadá z opačnej strany.... )
• Nevhodne oblečený model, zlé držanie tela, rúk (vždy pootočené telo, nedívať sa do
objektívu, ruky)
• Bez komunikácie s modelom
• Bez úpravy tváre (odstránenie lesku z pleti, aj páni. )

V exteriéri:
• Nežiadúce objekty na pozadí (zrasty, „strom rastie z hlavy .. )
• Tonálne a kompozične rozbitý obraz
• Nevhodná kvalita svetla (Slnko nízko alebo vysoko nad obzorom, optimálny čas 9.00 – 10.30 a
medzi 14.00 a 15.00 a /alebo mraky )
• Zanedbanie vyrovnania tieňov (odrazová doska, doplnkové osvetlenie)

Špecifické spôsoby svietenia (a modelovania scény)

High Key
• Fotografia pri ktorej je tonálny rozsah obmedzený od bielej po
sivú
• Biele silno nasvietené pozadie
• Preexpozícia pozadia o 2-4 EV oproti hlavnému svetlu (najlepšie
zábleskom alebo slnkom) – nie viac
• Difúzne predné svietenie (aj vstavaný fotoblesk s difúzorom)
• Model v svetlých farbách, svetlé vlasy (deti, nežné modelky,. )

Low Key
• Tonálny rozsah obmedzený od sivej po čiernu
• Vhodný model
• Tmavé homogénne oblečenie
• Často monochromatické ( čierno-biele)
• Tmavé ( čierne) pozadie
• Tvrdé bočné svietenie
• Prídavné bodové svetlo na detaily (vlasy,. )
• Výrazovo silné fotografie
41.Fotografia 2D a 3D predmetov,
priehľadných predmetov

• Podstatná je farba a grafika dokumentu, nie štruktúra

povrchu nosiča, preto len rozptýlené odrazy
• Svetlá umiestené mimo skupinu uhlov odrazu
• Vhodná voľba uhla snímania objektívu – široká skupina uhlov
odrazu – ťažšie nájsť optimálnu polohu svetla (rovnomerné
osvetlenie predlohy!!!)
• Všeobecne je vhodnejší krátky teleobjektív
• Veľkosť uhla svetla ovplyvňuje zobrazenie štruktúry podkladu – svietenie z nízkeho uhla
zdôrazňuje štruktúru

Výnimočné riešenie (nedostatok miesta na umiestenie svetiel,. .. ):

• Umiestenie svetla s polarizačným filtrom do skupiny uhlov

odrazu (rovnomerné nasvietenie predlohy .. )
• Vzniknuté priame odrazy sú polarizované, nasadením
polarizačného filtra na objektív do vhodnej polohy sa dajú
potlačiť
• Nevýhoda: podstatný úbytok svetla (až 4 EV)

Dokumentárna/informatívna/produktová fotografia 3D objektov

• Mať jasné, čo z predmetu a jeho vlastností má fotografia ukázať

• Pripravené neutrálne homogénne pozadie („nekonečné“ pozadie z role papiera)
• Voľba osvetlenia - hlavné – doplnkové prípadne pomocné svetlo nastavené tak, aby ukázalo
podstatné vlastnosti objektu, alebo svetelný stan
• Ak je objekt pohyblivý, svetlo dostatočnej intenzity aby umožnilo krátky exp. čas
• Nežiadúce reflexy odstráni ť/zmierniť polarizačným filtrom

Guľatý kovový predmet – skupina uhlov odrazu

• Okolie sa odráža v kovovom predmete (lesklý)

• Problematické svietenie – vždy zdroj svetla v skupine uhlov odrazu - reflexy
• Nutné maskovanie odrazov
o prirodzeným spôsobom (narušenie homogenity .. )
o v dodatočnom spracovaní (editor)
• Osvetlenie a snímanie cez fotografický stan
• Retuš priemetu objektívu na guľu
Fotografia sklenených (priehľadných) predmetov

• Priehľadné premety neodrážajú svetlo s výnimkou viac-menej nežiadúcich reflexov, ktoré

treba potlačiť
• Chýba informácia o povrchových obrysoch predmetu – treba ju vytvoriť vhodným svietením

Metóda svietenia skla na svetlom pozadí

• Obrysy chceme tmavé, preto na hranách skla nesmú byť priame odrazy (v hraničných bodoch
skupiny uhlov odrazu)

• Pozadie musí presne vyplniť obrazové pole (rozhranie svetlo/tma na hranu objektu)
• Umiestenie objektu do vhodnej polohy a expozícia meraná na pozadie s korekciou +1 ...2EV
(biele pozadie), 0 EV šedé pozadie 18%, -1...2 EV tmavošedé pozadie

Metódy svietenia skla na tmavom pozadí

• Obrysy skla budú svetlé, preto vo všetkých hraničných bodoch (zhora, zdola, z boku...) musí
byť dostatok svetla
• Pozadie zostane nenasvietené
• Použitie veľkého počtu svietidiel , alebo jedného veľkoplošného difúzneho svetla:

• Pozadie musí presne vyplniť obrazový formát

• Umiestením objektu nastavíme vhodnú kompozíciu a šírku obrysových línií
• Expozícia – meranie problém (spotmeter na hrane +1... 2EV, na pozadí -2 EV... )
42.Poznámky k fotografii krajiny

Krajinárska fotografia
• Fotografia krajiny musí mať emotívny náboj – technicky vynikajúca fotografia bez duše je
dobrá na pohľadnicu....
• Jeden z najdôležitejších prvkov – charakter svetla
• Hodina pred východom a hodina po východe slnka („zlatá hodina“)
• Podobne hodina pred a po západe slnka („modrá hodina“)
• Nižšia teplota chromatičnosti, nízky uhol lúčov nad obzorom, menšia intenzita (optimálne pre
protisvetlo)
• Veľmi rýchlo sa menia svetelné pomery – desiatky sekúnd až minúty
• Bez znalosti miesta a čakania na správne svetlo sa nedá dosiahnuť optimálny výsledok
• Nebáť sa experimentovať s rôznymi uhlami pohľadu
• Ak je to možné, umiestiť do prvého plánu objekt známych rozmerov (stafáž – človek v
krajine)
• Často potrebná veľká hĺbka ostrosti – vyššie clonové číslo (a statív .. )
• Zvážiť, čo je pre krajinu typické, či celok alebo detail – voľba objektívu
• Experimentovať s protisvetlom, podľa potreby použiť pre popredie doplnkové svetlo s
riadeným výkonom (odrazná plocha, fotoblesk,. )
• Fotografovanie za dažďa – studenšie svetlo, využívať reflexy na mokrej krajine
• Rozhodnutie, ako má dážď vyzerať na fotografii dĺžka expozície
• Tečúce objekty (voda, sneh, mraky,...) snímať (aj) dlhšími časmi (1/50..... 1/5 s)
• Krajina v búrke – blesky: široký objektív, ISO 100, čas 10 – 60 s (šum!), clonové číslo podľa
okolitého osvetlenia (4 ... 8)
43.Poznámky k fotografii v dostupnom svetle

Available Light Photography

• Fotografia v existujúcom prírodnom svetle „bez prídavných umelých úprav“
• Špeciálne v extrémnych svetelných podmienkach (EV < 0)
• Dlhšie expozičné časy – pri portréte (napr. pri svite mesiaca) - maximálna disciplína modelu aj
fotografa
• Výhoda (nevyhnutnosť) používať objektívy s vysokou svetelnosťou ( a statív...)
• Používať telo fotoaparátu s dostatočnou citlivosťou a nízkym šumom snímača (ak je to
možné...)
• Pravdepodobne bude nutné používať manuálny režim, automatika v slabom svetle nefunguje
44.Zhrnutie základných pravidiel pri fotografovaní
 Zvyšok

45.Trojuholníková a diagonálna kompozícia snímky

• Diagonály a trojuholníky v scéne pridávajú fotografii akési

dynamické napätie.
• Vodorovné a zvislé línie totiž dodávajú scéne stabilitu. Keď
však do scény umiestnite diagonály a hrany trojuholníka,
všetko sa zdá akési dynamickejšie

Kompozícia trojuholníkom
• Trojuholníkový útvar je pravidelný, ale asymetrický ( v
porovnaní so štvorcom/kruhom) –
• Veľmi často sa vyskytuje v prírode, oko je na neho
„natrénované“
• Dokáže emulovať stabilitu, vratkosť aj dynamiku podľa toho, ako je situovaný v ráme

Trojuholníkovú organizáciu využívali veľmi často aj starí majstri

(obr. Frans Snijder’s dogs, Amstredam okolo r.1600|

Vizuálne najlepšie pôsobí kompozícia s usporiadaním so „zlatými

trojuholníkmi“ Svet okolo nás je plný trojuholníkov, len ich treba
objaviť...

...alebo usporiadať objekty tak, aby vytvárali zdanie trojuholníka

Diagonálna kompozícia
• Často používaná vo všetkých umeleckých smeroch
• Známa už tisícročia
• Hlavná línia prechádzajúca uhlopriečne presne z rohu do rohu je
magnetom pre zrak diváka.
• uhlopriečna línia spája v sebe rohy, ktoré samé o sebe priťahujú
pozornosť
• Pri presnej kompozícii to môže až príliš pútať pozornosť - často
zámerné jemné “pokazenie” presnosti kompozície - uhlopriečna línia
plynie mimo presné rohy
• nemusí byť geometricky presná a ani do očí bijúca
• môže byť len naznačená, nedokončená
46.Špecifické spôsoby svietenia a kompozície – High Key, Low Key

High Key
• Od čias čierno-bielej fotografie
• Najlepšie výsledky v šedých tónoch alebo pri monochromatickej fotografii (nádych len jednej
farby a ostatné sú potlačené)
• Biele silno nasvietené pozadie
• Preexpozícia pozadia o 2-4 EV oproti hlavnému svetlu (najlepšie zábleskom alebo slnkom) –
nie viac
• Difúzne predné svietenie (aj vstavaný fotoblesk s difúzorom)
• Model v svetlých farbách, svetlé vlasy (deti, nežné modelky,...)
• portrét by mal byť osvetlený mäkkým svetlom prichádzajúcim spoza fotoaparátu - Cieľ je, aby
na modeli neboli tiene, aspoň nie ostré (s výnimkou drobných detailov)

Low Key
• opak high key
• Kontrast medzi tmavými a svetlými partiami prináša do fotky drámu, zdôrazňuje línie a tvary,
oddeľuje predmety od pozadia
• vo väčšine prípadov navodzuje pochmúrnu atmosféru
• Tonálny rozsah obmedzený od sivej po čiernu
• Vhodný model
• Tmavé homogénne oblečenie Často monochromatické ( čierno-biele) Tmavé ( čierne)
pozadie Tvrdé bočné svietenie Prídavné bodové svetlo na detaily (vlasy,...) Výrazovo silné
fotografie
• V tradičnej čiernobielej fotografii sa osvetlenie skladá z troch svetiel:
- hlavného, výplňového (fill-in) a zadného.
- Hlavné svetlo odhaľuje kontúry objektu,
- výplňové prekresľuje tiene a tým znižuje kontrast,
- zadné zdôrazňuje pozadie.
 47.Spektrálne vlastnosti svetla, teplota chromatičnosti

vlastnosti
• Svetlo = elektromagnetické vlnenie
- vlnová dĺžka - stovky nm,
- frekvenčné spektrum rádovo 40 -
75 THz.
- šírenie - rovnaké pravidlá ako iné
elektromagnetic. vlny s
podobným spektrom
• Dva druhy svetla:
- Prirodzené
- Umelé
• Technické vlastnosti svetla:
- Šírka spektra,
-
- jeho poloha na frekvenčnej osi,
- charakter spektra
- Intenzita svetla a ním vyvolaných účinkov
• „Kreatívne“ vlastnosti svetla:
- Kontrastnosť svetla vo vzťahu k osvetľovanému objektu
- Homogenita a difuzita svetla
- Rozloženie svetelných tokov v rámci scény
- Zámerné deformácie spektrálnych vlastností svetla (filtre,...)
- Potláčanie jednej z vlnových zložiek svetla (polarizácia,...)

Spektrálne vlastnosti svetla

• Podstata videnia predmetov a fotografického / filmového snímania - odraz svetla od okolitého
sveta.
• Vlnovú dĺžku žiarenia interpretuje oko/mozog ako farbu
• spektrum vlnových dĺžok vnímaných ľudským zrakom:
- od 380 nm (modrá) cez 550 nm (žltozelená až po 780 nm ( červená)
• Objekt/scéna - osvetlený primárnym zdrojom svetla, časť svetelnej energie pohltí, časť odrazí.
• Odrazom svetla od objektu sa objekt stáva sekundárnym zdrojom svetla
• Objekt vidíme takej farby, aké vlnové dĺžky svetla odráža – „farba vzniká zničením farby“.
• Podmienka správneho videnia farby predmetov - osvetlenie „bielym svetlom“ - svetelným
zdrojom s „rovnomerným“ spojitým výkonovým spektrom v celom rozsahu viditeľných vlnových
dĺžok (ekvivalent bieleho šumu).
• Rozloženie výkonu v spektre definuje teplota chromatičnosti („farebná teplota“) svetla:
- farba vyžarovania neutrálne čierneho telesa zohriateho na určitú teplotu meranú v
Kelvinoch [K]:
- 1 800 K: červená,
- 3 200 K: žltá,
- 5 500 - 6 300 K: denné svetlo, ... do 16-20 000 K
Spektrálne vlastnosti prirodzenéhosvetla
• Spojitý priebeh spektra
• Spektrum tvarované podľa uhla
dopadu na Zem a filtrácie oblohou.
• Poloha ťažiskovej hodnoty výkonu
v spektre udáva „teplotu
chromatičnosti svetla.

• Teplota chromatičnosti svetla v praxi vyjadrená:

- absolútnou teplotou (žeravého čierneho telesa...) v [K],
- alebo v jednotkách „MIcro REciprocal Degree“ (MIRED, 1 000 000 : K), dekaMIRED = 10
MIRED.
- Rozsahy teploty chromatičnosti svetelného zdroja - približne od 2 000 K (50 dekaMIRED)
do 20 000 K (5 dekaMIRED).

- Hustoty farebných filtrov - udávané v dekaMIRED (napr. R3 – „červený“ filter, ktorý

posúva teplotu chromatičnosti o 3 dekaMIRED smerom do červenej, B15 o 15
dekaMired smerom k modrej,...
- Použitie korekcie filtrom predpokladá možnosť merania teploty chromatičnosti
zdroja svetla a znalosť spektrálnej citlivosti média.

Meranie teploty chromatičnosti prirodzeného svetla

• Porovnávací luxmeter s min. dvoma snímačmi a farebnými filtrami – červeným a modrým alebo
trojicou RBG
• Pomer signálov zo snímačov dáva informáciu o teplote chromatičnosti dopadajúceho svetla
• (Vždy, ak je to možné) meriame teplotu chromatičnosti svetelného toku dopadajúceho na scénu
• Ak musíme merať teplotu chromatičnosti odrazeného svetla po prechode svetla objektívom
(digitálne fotoaparáty a kamery - automatické alebo manuálne „vyváženie bielej“) treba pamätať,
že:
o Nameraná hodnota závisí na farebnej skladbe obrazu
o Obraz musí byť dokonale homogénny (transparentná matná
predsádka na objektív, „homogenizácia obrazu“ v procesore)
o Snímaním neutrálnej šedej/bielej tabuľky, na obraze ktorej
procesor nastaví pomer RGB zložiek s následným ručným
zablokovaním automatiky
o Priamo pri snímaní reálneho záberu (závisí na charaktere scény
(priemerná hodnota nemusí byť vždy šedá. .. )
o Funguje dobre, len ak spektrum odrazeného svetla je
„štandardné“ – preto procesoru treba povedať, čo / v akom svetle
snímam
o Dodatočné úpravy pri spracovaní – spravidla zvýšenie šumu
(výnimka spracovanie fotografie vo formátoch RAW)
48.Vlastnosti ľudského oka z pohľadu fotografickej optiky
• Priemer oka - približne 24 mm
• Index lomu očnej šošovky:
- na povrchu: 1,38
- vnútri: 1,41
• optická mohutnosť 58 - 59 D, čo zodpovedá ohniskovej vzdialenosti asi 17 mm
• obrazová vzdialenosť: 17 - 23 mm
• rozsah zaostrenia: 0,2 m - ∞
• Konvenčná zraková vzdialenosť: 25 cm
• Statický zorný (snímací) uhol: 20 stupňov (s optimálnou ostrosťou asi 6-8°)

• Dynamický – s podporou svalov oka 45º a viac, s podporou tela (360º)

• Automatická regulácia citlivosti, automatické zaostrovanie, aut. ochrana proti prachu a
čistenie.....
• Svetlocitlivý prvok – sietnica zabezpečujúca videnie:
- Skotopické
o len čiernobielo
o obrysy
o 125 mil. tyčiniek obsahujúcich pigment skotopsín
o minimálna potrebná úroveň jasu okolo 3 . 10-5 cd/m2
- Fotopické
o vidíme farebne
o trichromatické videnie pomocou 6 miliónov čapíkov citlivých na tri vlnové dĺžky
svetla – 430 nm, 530 nm, 570 nm.
o Minimálny jas 3 cd/m2
o zotrvačnosť
• Nerovnomerné rozdelenie receptorov na sietnici (žltá a slepá škvrna, max. tyčiniek mimo osu
oka)
• Viac receptorov ako nervov (130/100 mil. – „paralelné zapojenie“ viac tyčiniek k neurónu)

• Maximum čapíkov na žltej škvrne ( priemer asi 3 mm, hustota asi 25 000/mm2)
• Rozsah spracovaných jasov: 1 : 1 000 000 000, t.j. 9D (s adaptáciou)
• Adaptácia zrakovej sústavy na vyváženie farieb, rozsah vnímaného kontrastu
• Posun farebného podania s úrovňou osvetlenia
• Rozlišovacia schopnosť ľudského oka: na sietnici 2,5 um, uhlová hodnota 0,7 – 1 uhlová minúta
• Pri sledovaní obrazu z konvenčnej zrakovej vzdialenosti vidíme bez pohybu oka optimálne plochu
asi 15 x 20 cm
• Na tejto ploche sme schopní rozlíšiť dva body vzdialené viac ako 0,07 - 0,1 mm (1“)
• Ak obraz spĺňa túto podmienku, považujme ho za ostrý (v technickom zmysle slova)
• Vyjadrenie rozlišovacej schopnosti celého reťazca dvoma spôsobmi:
- Maximálnou priestorovou frekvenciou, ktorú oko ešte registruje, vyjadrenou:
- Počtom dvojíc čiar čierna/biela na milimeter za štandardných podmienok: 5-7 dvojíc čiar/mm
(Line Pairs per mm, LP/mm)
- Počtom bodov, kde „začínajú“ čiary (Line Width per mm, LW/mm, LW/PH (per Height)
- LW/PH = 2*výška obrazového poľa *LP/mm
- Veľkosťou rozptylového krúžku: pri konvenčnej zrakovej vzdialenosti 25 cm zodpovedá 1
uhlovej minúte kružnica s priemerom 0,1 mm (Rozptylový krúžok, Circle of Confusion, COF).
- Všetky body vo vnútri krúžku vnímame ako jeden bod, všetky body mimo ako samostatné
body.
- Pri nižších nárokoch na kvalitu obrazu z hľadiska ostrosti môžeme uvažovať aj krúžok s väčším
priemerom (0,15 – 0,2 mm) (a ekvivalentne nižším počtom párov čiar/mm)

• Ďalší zmysel rozptylového krúžku:

• Charakterizuje prenosové vlastnosti celého prenosového reťazca:
• Ideálny bod s „nulovým“ priemerom nikdy nebude obrazený ako bod, ale ako kruhová plocha
(optický ekvivalent impulzovej odozvy kanálu – Point Spread Function, PSF – Airyho disk)
• Priemer tejto plochy závisí na prenosových vlastnostiach celej sústavy
• Rozloženie jasu/výkonu na ploche približne 82%/7%/2%/...
• Prenos je tým dokonalejší (obraz ostrejší...), čím je rozptyl menší – preto „rozptylový krúžok“ sa
používa ako merítko ostrosti obrazu (0,1 mm, 10 čiar/mm).

• Uvedené rozlíšenia platia pri pozorovaní výsledného obrazu (fotografia na papieri, projekcia na
obrazovku)
• Rozlíšenie na médiu (film, digitálny snímač) musí byť vyššie v závislosti na lineárnom zväčšení
výslednej fotografie – napr. kinofilmové políčko („Full-frame“) 24 x 36 mm zväčšené na formát 24
x 36 cm ( 10 x lineárne zväčšenie) vyžaduje na filme/snímači 50-70 čiar/mm (alebo priemer
rozptylového krúžku 0,01 mm)
49.Zábleskové systémy
Fotografický zábleskový systém („Fotoblesk“)

Princíp rovnaký ako pri vzniku blesku v prírode

• Fotografická výbojka s dĺžkou niekoľkých cm plnená zmesou inertných plynov (argón,

kryptón, xenón...)
• Energia potrebná na horenie oblúku je akumulovaná v kondenzátore (C.U 2/2)
• Na výbojku je privedené napätie rádovo stovky Voltov, ktoré nestačí na aktiváciu výboja
• Výboj nastane ionizáciou plynov pomocným výbojom s napätím niekoľko 1000 V
• Po ionizácii sa vnútorné prostredie výbojky stane vodivým (R = niekoľko Ohmov) a energia
uložená v kondenzátore sa vybije formou krátkeho elektrického výboja, pri ktorom vzniká
svetlo.
• Čas horenia ≈ R*C1

Spúšťanie záblesku

• Synchronizácia závierky fotoaparátu s horením záblesku

• Minimálny čas závierky, synchronizácia na prvú/druhú lamelu
• Spúšťanie kontaktom /elektronickým kontaktom
• Spúšťanie optickým odpaľovačom Spúšťanie rádiovým odpaľovačom
• Stroboskopické spúšťanie

Svetelný výkon zábleskového systému vyjadrený Smerným číslom GN (Guide Number): GN = clonové
číslo * vzdialenosť [m] pre citlivosť média 100 ISO

Príklad: Zábleskový systém má smerné číslo GN = 20/100 ISO. Scénu osvetľujeme zo vzdialenosti 5 m
priamym svetlom záblesku. Optimálne clonové číslo je 4/100 ISO

• Nepriame osvetlenie („Bounced Flash“)

• Doplnkové osvetlenie (“Fill-in Flash“) a riadenie pomeru osvetlenia hlavné/doplnkové svetlo
• Meniteľný uhol vyžarovania svetla
• Teplota chromatičnosti a rozdelenie výkonu v spektre
• Riadenie výkonu záblesku, systémové fotoblesky riadené TTL (Through The Lens)
• Pilotná lampa a jej význam
• Meranie intenzity osvetlenia scény pri použití zábleskového systému (Flashmetre)

Fotoblesk vstavaný vo fotoaparátoch: Energia niekoľko Ws, smerné číslo GN 10 – 12. Externý
fotoblesk: Energia desiatky Ws, smerné číslo GN 20-60. Štúdiový zábleskový systém: stovky Ws,
smerné číslo 40 – 100.
50.Kvalitatívne parametre svetelných zdrojov – CRI, TLCI

Vyjadrenie kvality svetla zo spektrálneho hľadiska – Color Rendering Index (CRI)

• Stanovuje sa meraním odchýlok vo farebnom podaní definovaných vzoriek oproti

štandardným odtieňom pomerne komplikovaným testovacím postupom
• Dokonale spektrálne vyrovnané biele (denné) svetlo – CRI = 100 (generuje čierne teleso
zohriate na príslušnú farebnú teplotu alebo denné svetlo za špecifikovaných podmienok)
• Pre spektrálne nehomogénne zdroje (napr. sodíkové výbojky) CRI dosahuje až záporné
hodnoty

Niektoré zdroje svetla z hľadiska CRI:

Typ svetelného zdroja Typická teplota chromatičnosti [K] CRI

Biele denné svetlo 5500 + 100
Nízkotlaková sodíková výbojka 1800 - 44
Halogénová žiarovka 3200 + 100
Vysokotlaková sodíková 2100 + 24
výbojka
Štandardná žiarivka „teplá 2940 + 51
biela“
Štandardná žiarivka „studená 4230 + 64
biela“
Špeciálne žiarivky – 3 vrstvy 4080 + 89
Metal-halidová HP výbojka, 5400 + 96
Zábleskový systém 5600 - 6000 + 100
LED biela teplá/studená 3200/5500 +80 až +95 (vybrané typy)

Television Lighting Consistence Index – TLCI

LED osvetlenie je praktické a TV pracovníci ho majú radi. ... ALE:

• V testoch CRI LED svietidlá nedopadajú moc dobre, okrem špeciálnych LED
• Oko vidí viac/inak ako TV kamera, z hľadiska TV je podstatné ako vidí kamera+ monitor (platí
to aj na UHD/Cinema???)
• Spoliehame na to, že niektoré odchýlky farebného podania dokážeme korigovať v
postprodukcii, ale platí:
• „čím viac ušetríme na svietení, tým viac minieme na postprodukčné korekcie“ (Alan Roberts,
HDTV and Color Science consultant, Television Cameramen )

Hodnota TLCI (0-100) sa stanovuje analýzou spektra zdroja svetla špecializovaným spektroskopom. V
praxi sú hodnoty TLCI škálované do 5 tried:

TLCI
85....100 Nepatrné odchýľky bez nutnosti korekcie
75....85 Akceptovateľné výsledky sú dosiahnuteľné s malými korekciami
50....75 Na dosiahnutie akceptovateľných výsledkov sú nevyhnutné výrazné korekcie
25....50 Ani po výrazných korekciach sa pravdepodobne nedosiahne akceptovateľné podanie farieb
0.....25 Veľmi náročné korekcie, pravdepodobne nevysielateľný príspevok
V súčasnosti sa používajú ručné merače, napr. „Lighting Passport“ ako doplnok smartfónu. Alebo
SECONIC C 700. Merajú všetky potrebné parametre svetla a vypočítajú nielen CRI a TLCI, ale aj
ostatné parametre (luminanciu, vlnové dĺžky s extrémnymi hodnotami, pomer extrémov,.... ).

Načo je to dobré

Porovnaním referenčnej tabuľky a tabuľky zosnímanej pri danom svetle je možné stanoviť odchýlky
jednotlivých farieb ako pomôcku pre korigovanie farebnej informácie v postprodukcii: Farebný
priestor HSL H – Hue (odtieň farby) S – Saturation (sýtosť) L – Lightness (svetlosť)