Vnučka moja, vieš, ono to s tou prvou slovenčinou nebolo také čiernobiele, ako to máte

vykreslené v učebniciach. To ja som bol prvým, komu sa sa podarilo vytvoriť jazyk pre Slovákov,
no napriek mojím snahám, nie všetci to vedeli oceniť.

Počas osvietenstva sa konečne začali diať veci. Na tróne bola Mária Terézia s jej synom
Jozefom II. Bolo zrušené nevoľníctvo a hlavne tie žobravé rehole sa stali minulosťou. Vyzeralo
to tak, že naša krajina sa postupne obracia k lepšiemu a že smerujeme do vyspelejšej
spoločnosti. Problémom však bol jazyk, ktorý do dnešného dňa Slováci nemali, a tak som sa
rozhodol tento problém vyriešiť. Určite by bolo najlepšie, keby sme začali používať jednotnú
slovenskú národnú reč, ktorá by bola podobná tej českej. Podobné myšlienky mali aj stúpenci
Bernoláka, no namiesto podpory si aj oni vytvorili vlastný jazyk založený na západoslovenskom
nárečí. Naše slovenčiny boli podobné – obe využívali „w“ namiesto „v“ a dvojhlásky taktiež
neboli prítomné, no Antonovi sa podarilo tento jazyk aj kodifikovať, zatiaľ čo ja som v ňom
napísal prvý román. Mal predsa aj väčšiu podporu – napríklad ten smiešny Fándly, o kt. som aj
pamflet napísal s celým jeho tovarišstvom. Pravda, ja som si objednával ich tituly, ale nie preto,
že by som ich myšlienkovo podporoval...

Je síce smutné, že sa moja verzia jazyka neuchytila, som však hrdý, že práve ja som bol ten
prvý, kt. sa to podarilo