Original title: Katie Cotugno: HOW TO LOVE

Copyright © 2013 by Alloy Entertainment and Katie Cotugno

Published by arrangement with Rights People, London

Slovak edition © Fortuna Libri, Bratislava 2013

Translation © Alexandra Janogová, 2013
Návrh obálky Daniela Antalovská

Vydalo vydavateľstvo Fortuna Libri v edícii Fortuna Litera.

www.fortunalibri.sk

Zodpovedná redaktorka Otília Škvarnová

Prvé vydanie

Všetky práva vyhradené.

Nijaká časť tejto publikácie sa nesmie reprodukovať,
ukladať do informačných systémov ani rozširovať
akýmkoľvek spôsobom, či už elektronicky, mechanicky,
fotografickou reprodukciou, alebo inými prostriedkami,
bez písomného súhlasu majiteľov práv.

ISBN 978-80-8142-109-9
Venujem Jackie, ktorá číta všetko ako prvá.
 1

Potom
Keď som uvidela Sawyera stáť pri prístroji na mrazené
ovocné nápoje v obchode 7-Eleven na Federal Highway, mala
som pocit, že som ho hľadala takmer polovicu svojho života.
Cez sklo sledoval, ako prístroj múti zamrznutý nápoj neónovej
farby, ani čo by očakával, že sa mu tam odkryje niektorá zo
záhad vesmíru.
Keď si na to dnes spomínam, možno si to aj myslel.
Zastala som a zízala naňho. Chcela som si kúpiť žuvačky,
nejaký sladký bublinkový nápoj a pre Hannah sušienky v tvare
zvieratiek. Lenže už vtedy som vedela, že odtiaľ odídem s
prázdnymi rukami. O pätnásť minút som mala byť na svojej
hlúpej prednáške z účtovníctva. Tam vonku zúrila búrka a na
linoleum vnútri obchodu kvapkala voda z môjho vrkoča, ktorý
som nosila na akúkoľvek príležitosť. Okolo nôh sa mi vytvárala
miniatúrna kaluž.
„Ahoj, Reena.“ Tak ako vždy som bola prichytená.
 Sawyer LeGrande si opatrne priložil plastový pohár na
viečko. V celom jeho živote sa k nemu nikto nikdy nepriblížil
bez toho, aby o tom nevedel, a tak keď sa ku mne otočil, vyzeral,
akoby nebol ani trochu prekvapený. Vlasy mal vystríhané
takmer dohola.
„Ahoj, Sawyer,“ povedala som pomaly a v hlave mi to znelo
ako hukot vĺn. Ukazovákom som skĺzla po kľúčenke a zovrela
ju v dlani. Chladný kov sa mi zahryzol do mäsa, keď som si
uvedomila, aké nespravodlivé je to po celom tom čase. Boh
presne vie, kde sa má Sawyer objaviť taký opálený a rozžiarený
práve vtedy, keď ja sama vyzerám ako napoly zatopená skládka
odpadov. Nemala som na sebe mejkap a z dier na džínsoch mi
vykúkali kolená. Bola som takmer o päť kíl ťažšia, ako keď sme
sa videli naposledy. Skôr než som sa začala cítiť úplne ponížene,
Sawyer obišiel kukuričné lupienky i plátky hovädzieho mäsa a
pevne ma objal. Akoby to bolo niečo, čo sme robievali často.
Vonia rovnako, zaregistrovala som. Mydlo a zem.
Zažmurkala som. „Nevedela som…“ začala som a nebola som si
celkom istá, ktorú časť mojej nevedomosti priznám. Možno
všetky. Osemnásť rokov univerzálnych hodnôt. Každý bol dosť
bystrý, aby si ich uvedomil. Každý okrem mňa.
„Len včera som sa vrátil,“ vysvetľoval. „Ešte som nebol v
reštaurácii.“ Uškrnul sa jedným z tých svojich pomalých krivých
úsmevov. Spôsobom, ktorý som sa snažila zo seba vymazať už
od siedmej triedy. „Myslím si, že prekvapím dosť ľudí.“
„Skutočne?“ vyletelo zo mňa skôr, než som to stihla zadržať.
Sawyer sa prestal usmievať. „Ja… hej,“ zneistel. „Asi áno.“
„Dobre.“ Nevedela som, čo lepšie by som na to mala
povedať. Nemôžem, nesmiem sa ani priblížiť k čomukoľvek, čo
by mi pripomínalo okamihy strávené so Sawyerom, hoci sa rada
presviedčam, že niečo z toho som už prerástla. Zakaždým, keď
sme pracovali v tej istej zmene v reštaurácii U Antónie a ja som
roznášala taniere, zabúdala som, ktorá objednávka ide kam,
rovnako ako platba. Mala som pätnásť. Raz v noci, keď bol
Sawyer za barom, si jedna žena pri niektorom z mojich stolov
objednala Sex on the Beach. Kým som nabrala odvahu, aby som
mu to zopakovala, tá žena sa stihla posťažovať otcovi na
pomalú obsluhu. Keď sme potom zatvorili, musela som za trest
vyčistiť celú kuchyňu.
„Mama mi povedala…“ ozval sa, no zmĺkol a pokúsil sa
znova.
„O…“
Predstavila som si, že ho nechám chvíľu visieť v tichu ako
obesenca, ale nakoniec som prehovorila namiesto neho.
„Hannah,“ vyslovila som jej meno a uvažovala, čo mu jeho
mama povedala. Nedokázala som prestať skúmať jeho tvár.
„Volá sa Hannah.“
„Hej. Mal som to na jazyku.“ Sawyer vyzeral, že sa necíti
veľmi príjemne, akoby očakával, že sa niečo stane. Azda to, že k
nemu pristúpim a poviem čosi ako Vitaj späť, ako bolo na výlete,
urobili sme si dieťa, ale čeľuste som nechala zovreté a ústa pevne
zatvorené. Nechaj ho ešte v neistote, pomyslela som si zlomyseľne.
Nechaj ho, nech sa chvíľu potí. Svetlozelený nápoj pripomínal
mimozemšťana. Vrkoč zanechával na mojom tričku mokrý fľak.
Sawyer prestupoval z nohy na nohu.
„Povedala mi.“
Stáli sme tam. Dýchali. Všade okolo nás som počula šumenie
a hučanie obchodu, všetko bolo mrazivé a vo svetle chladničiek
jasné. Nad jeho plecom visel obrovský plagát – reklama na
párok v rožku. Predstavovala som si, že sa to stane inak.
„Fajn,“ povedala som po minúte. Snažila som sa pôsobiť
neformálne a aspoň približne zosúladiť svet, ktorý bol tam, s
tým zvyškom vonku. „Milé, že som na teba narazila. Asi by som
si mala vziať to, po čo som prišla, alebo…“ zmĺkla som a
odhrnula som si pár neposlušných vlasov z čela, pričom som sa
pozerala hore, na bzučiace, svetielkujúce žiarovky. „Sawyer,
naozaj musím ísť.“
Zašklbalo mu sánkou, nekonečne veľa ráz. Je to ten druh
vecí, ktoré si nikdy nevšimnete, pokiaľ nestrávite celú svoju
pubertu tým, že sledujete jeho sánku. „Reena…“
 „Ach, Sawyer, prosím, nie.“ Nechcela som mu to uľahčovať.
Najmä nie preto, že to on zmizol, vyparil sa bez rozlúčky, bez
toho, aby povedal aspoň Ahoj, uvidíme sa neskôr, milujem ťa. Nie,
keď jednoducho len tak odišiel.
„Pozri, čokoľvek mi chceš povedať, nemusíš sa báť. Všetko
nakoniec dopadlo dobre, no nie?“
„Nie, nedopadlo.“
Pozrel sa na mňa a mne sa pred očami vybavilo, ako vyzeral,
keď mal osem rokov, keď mal jedenásť a sedemnásť. Sawyer a
ja sme spolu chodili len niekoľko mesiacov predtým, než
odišiel, ale bol mojou láskou oveľa skôr, než nabral odvahu sa
ku mne priblížiť. Hoci sme nikdy netvorili pár.
Pokrčila som plecami a pohľadom som blúdila po zmrzline,
po vyloženom žuvacom tabaku a čipsoch. Potriasla som hlavou.
„Ale ano.“
„No tak, Reena.“ Sawyer sa zaknísal na podrážkach, akoby
som doňho strčila. „Neopúšťaj ma tu len tak.“
„Ja nemám opúšťať teba?“ vyšlo zo mňa hlasnejšie, ako som
zamýšľala. Znenávidela som sa za to, že som tak hlúpo
prezradila, že naňho stále myslím a nosím ho v sebe. „Každý si
myslel, že si zomrel v nejakej tmavej uličke, Sawyer. Aj ja som si
to myslela. Takže možno nie som najlepšia osoba, ktorej môžeš
hovoriť o pocite, akým je opúšťať ťa.“
Znelo to hnusne a vyrovnane. Chvíľu môj mocný čarodejník
Sawyer vyzeral taký bezmocný, taký poľutovaniahodný, že mi
to znova takmer zlomilo srdce.
„Nerob to,“ rozkázala som mu potichu. „To nie je fér.“
„Nerobím,“ zašepkal a pokrútil hlavou. Potom sa vzchopil a
zopakoval: „Nerobím.“
Vyvrátila som oči dohora. „Sawyer, len…“
„Vyzeráš naozaj dobre, Reena.“
 2

Predtým
„Džin!“ zvolala Allie víťazoslávne a hodila poslednú kartu
na moju prešívanú prikrývku. Na znak víťazstva bojovne
zdvihla ostrú bradu. „Skončila si.“
„Uch, vážne?“ Padla som medzi vankúše a nohy som si
položila do jej lona. Väčšinu popoludnia sme strávili ponorené
do smiešne komplikovanej verzie kartovej hry Rummy. Riadili ju
naše vlastné prísne a zložité pravidlá, ktoré sme neboli schopné
vysvetliť nikomu inému. V skutočnosti na tom nezáležalo, lebo
tú hru sme hrávali iba my dve.
„Končím.“
„Nemôžeš skončiť, keď si už prehrala,“ dorazila ma.
Načiahla sa ponad bielizník a vybrala hudbu z playlistu na
mojom notebooku. Z plechových reproduktorov zaznel veselý,
slnečný pop, ktorý mala najradšej. „V tomto prípade sa to
jednoducho… pripúšťa.“
Zasmiala som sa a trochu ju kopla, ale jemne. „Hlupáčik.“
 „Ty si hlupáčik.“
„Tvoja mama je.“
Na chvíľu sme zostali visieť v pohodlnom známom tichu.
Allie mi mimovoľne vyťahovala rozstrapkané nite z lemu
džínsov. Na stene visel plagát Mosta vzdychov v Benátkach a
obrázok Paríža za súmraku – oba boli fľakaté, s malými
lepkavými miestami v rohoch, ktoré tam zostali po lepiacej
páske. Zvyčajne som ich prelepovala dovtedy, kým neviseli
presne tak, ako som si to predstavovala.
Bola jar nášho prvého ročníka na strednej, takmer leto. Svet
vyzeral nekonečný a zároveň neuveriteľne malý.
„Hej, dievčatá!“ Moja nevlastná matka Soledad sa objavila vo
dverách, tmavé vlasy úhľadne zviazané na zátylku. „Roger a
Lyd tu budú každú chvíľu,“ oznámila. „Reena, môžeš zísť dole
a prestrieť stôl? Allie, zlatíčko,“ pokračovala bez toho, aby sa
obťažovala s čakaním na moju odpoveď – samozrejme, že by
som povedala áno. Vždy poviem áno. „Zostaneš na večeru?“
Allie sa zamračila a pozrela sa na budík na mojom nočnom
stolíku. „Asi by som mala ísť domov,“ povzdychla si. Pred pár
týždňami ju znova prichytili pri krádeži plastových slnečných
okuliarov a hodvábnej šatky značky Gap. Tentoraz ju jej rodičia
držali pekne nakrátko. „Ďakujem, ale…“
„Chápem.“ Soledad sa usmiala, a prv než sa otočila na
odchod, dva razy poklepala na zárubňu. Jemný kov jej obrúčky
zacinkal.
„Určite prestri jedno miesto navyše, Serena, dobre?“ zavolala
cez plece. „Myslím si, že dnes večer príde aj Sawyer.“ Ihneď
sme sa na seba s Allie pozreli, oči doširoka roztvorené.
„Môžem zostať,“ vyhlásila Allie v tom momente a vyskočila
na rovné nohy. „Zavolám mojim… Hej. Určite môžem zostať.“
Nútene som sa rozosmiala, až som skoro spadla z postele.
Napadlo mi, že by som si mala dať na tvár nejaký mejkap.
„Ty si úplne jasná,“ zhodnotila som ju, zdvihla som sa,
postavila sa na koberec a zamierila do chodby. Ako zvyčajne
štýlom niekoho, komu by srdce v hrudi nerozbili ani zbíjačkou.
„Poďme, hlupáčik. Môžeš poskladať obrúsky.“

O dvadsať minút vtrhla do kuchyne Lydia LeGrandová ako

tropická búrka. Bola samá sebadôvera, ovešaná robustnými
náhrdelníkmi. Vtlačila mi na líce letmý bozk. „Ako sa máš,
Reena?“ spýtala sa. Ani nepočkala na odpoveď, hneď si zobrala
z tácky na kuchynskej linke syr, ktorý tam bol vyložený na
ozdobu, a odstránila z neho fóliu. Roger ju nasledoval s fľašou
vína. Napriek svojej mohutnej postave smeroval ku mne s
prekvapivou obratnosťou a položil mi ruku na chrbát, aby ma
pozdravil.
„Ahoj, malá,“ povedal.
LeGrandovci boli nielen najbližší priatelia môjho otca a
Soledad, ale aj ich partneri v reštaurácii, kde sme všetci
pracovali. Okrem toho to boli naši spoločníci na dovolenkách v
Keys či na koncertoch v prírode v Holiday Parku.
Ich tímové hry Outburst boli hlasné a legendárne. Lydia
chodila na vysokú školu s mojou mamou. Ona a Roger
zoznámili mamu s otcom, lebo chceli, aby sa dali dokopy. Keď
mama zomrela na následky sklerózy multiplex, mala som štyri
roky. Otec bol príliš zaneprázdnený tým, že zúril na Boha, takže
nemal čas myslieť na také veci, ako bola príprava obedov či
pranie ponožiek. Vtedy Lydia najala Soledad, aby sa k nám
nasťahovala ako pomocníčka v domácnosti. V tom čase si ešte
neuvedomovala, že našla pre otca druhú manželku, úplne
rovnako, ako našla preňho tú prvú. Po vyše desiatich rokoch k
nám Lydia s Rogerom ešte stále chodievali na večeru – väčšinou
však nie so svojím synom.
V tú noc bola šťastena na mojej strane, alebo to možno bola
nejaká dobrá vesmírna konštelácia, lebo v ich tesnom závese
naozaj prišiel aj Sawyer. Mal zvlnené tmavé vlasy a na sebe
džínsy a tričko. Na krku mu na tenkej retiazke visel matný
strieborný polmesiac.
 „Ty,“ ukázal naňho môj otec namiesto pozdravu. Práve
vošiel dnu z dvora, kde bol rozohriať gril. Allie a ja sme ešte
stále prestierali stôl, ona zvierala v ruke hrsť vidličiek. „Mám
nahrávku a chcem, aby si si ju vypočul. Súčasnú nahrávku.
Herbie Hancock. Poď so mnou.“
„Môj syn dnes nemá náladu,“ zamumlal Roger, varujúc ho.
Lenže Sawyer iba pobozkal Soledad na pozdrav a prikývol
môjmu otcovi. Potom ho nasledoval do obývačky, kde sme mali
veľké stereo. Sawyer bol otcov krstný syn, vyrástol behajúc po
preplnených chodbách nášho domu. Otec ho naučil hrať na
klavíri pred viac než desiatimi rokmi.
„Ahoj, Reena,“ oslovil ma Sawyer roztržito a kývol mi, keď
prechádzal okolo – dosť blízko na to, aby som ucítila vôňu jeho
mydla a slabé teplo, ktoré z neho sálalo. Pred niekoľkými dňami
som ho videla v práci. Nebol u nás na večeri takmer rok.
Prehltla som, srdce mi hrkotalo v hrudi ako okruhliaky na
okennej tabuli. „Ahoj.“
Sawyer bol v škole o dva ročníky vyššie, hoci vyzeral starší –
bližšie k veku môjho brata Cada ako k môjmu. Odkedy som si
ho pamätala, vždy pôsobil tak, ako keby prežil už tisíc rôznych
životov. Mal na starosti bar v reštaurácii, v triede sa ukázal, len
keď chcel, a mňa väčšinou ignoroval. Nie nejakým škodlivým
spôsobom, ale ako keď ignorujete odkaz na stene budovy, ktorý
vidíte každý deň.
Allie však bolo ťažké ignorovať.
„Čau, Sawyer!“ ihneď zavolala, aby upútala jeho pozornosť.
Kučeravé vlasy jej poskakovali s každým zavrtením jej peknej
hlavy. Prezliekla sa. Požičala si jedno z mojich tielok -
jednoduché čierne, s úzkymi ramienkami, nič prezdobené.
Plecia mala posiate pehami od slnka. „Dlho sme sa nevideli.“
Sawyer zastal a so záujmom sa na ňu zahľadel. V tej chvíli
Roger nasledoval Soledad na terasu a otec zmizol do obývacej
izby. Lydia sa správala v našej kuchyni, ako keby sem patrila.
Prehrabávala zásuvku so strieborným príborom, aby našla
vhodný nôž na syr. Allie sa iba usmiala.
 Pozorne som to sledovala. Jasné, že sa poznali. Z množstva
rodinných osláv, narodenín a promócií. Stretávali sa aj na
školských chodbách. Neboli priateľmi, dokonca ani v
najbujnejšej fantázii. Preto som bola taká prekvapená, keď sa na
ňu tiež usmial. Pomaly a zľahka. „Naozaj,“ pripustil a obrátil
hlavu jej smerom. „Dlho sme sa nevideli.“
 3

Potom
„Sawyer LeGrande je doma?“
Bola som celá rozčúlená, keď som sa o celé dve hodiny skôr,
než som mala v pláne, doteperila domov zo 7-Eleven. Cestou do
kuchyne som vybuchovala so všetkou mierumilovnosťou a
vyrovnanosťou ručného granátu. Šoférovala som v nejakých
panických kruhoch v takmer biblickom lejaku, ako keby sa mi
nemohlo stať nič zlé. Ani čo by nebezpečenstvo obchádzalo
tých, čo sú v pohybe, kým ostatní už boli pochovaní. Pod
náporom vetra sa palmy ohýbali v úpenlivej prosbe. Moje auto
muselo stáť na troch rôznych semaforoch.
„Cože?“ strhla sa Soledad. Práve krájala na kuchynskej linke
mrkvu a nôž jej so zarinčaním spadol do drezu. Prv než si strčila
porezaný prst do úst, mäkko zanadávala v španielčine. Hannah,
ktorá sedela vo svojej vysokej stoličke a mliaždila v rukách zrelú
paradajku z otcovej záhrady, začala vrieskať.
 Je malá, tmavovlasá a prudká, to moje dievčatko. Keď sa do
toho naplno vloží, jej vresk znie, ako keby vychádzal z príšery
desať ráz väčšej, než je ona sama.
„Mama,“ nariekala a trvalo to tak dlho, až by ste si mysleli, že
jej ukrivdil celý svet. Láskyplne som si ju privinula a začala som
s ňou pochodovať ako nervózna mačka, levica alebo rys.
„Nič sa nestalo,“ zaklamala som a šepkala jej nezmysly, kým
sa neutíšila a dužina z paradajky sa jej nepretlačila pomedzi
bacuľaté prstíky zovreté do pästí. „Bolo to hrozné. Ja viem. No
už je to v poriadku.“ Obzrela som sa na svoju nevlastnú matku,
ktorá si stále sala krv z prsta a pochybovačne na mňa hľadela.
„Sawyer, Sawyer LeGrande,“ opakovala som, ako keby
existovala možnosť, že si bude myslieť, že je tu nejaký iný
Sawyer, o ktorom hovorím. „Bol pri prístroji na mrazené ovocné
nápoje.“
Soledad chvíľu spracovávala informáciu a potom sa spýtala:
„Aká príchuť?“
Zažmurkala som na ňu. „Aká príchuť?“
„Áno, na to sa pýtam.“
„Čo je to, dočerta, za otázku?“
„Dávaj si pozor na jazyk,“ pripomenula mi. Previnilo som sa
pozrela na Hannah. Moje dieťa sa už batolilo a bľabotalo. Celý
svet okolo seba hltalo s ohromnou lačnosťou a ja som vedela, že
je len otázkou času, než sa dostane do škôlky a začne sa pýtať
učiteľky, prečo je olovrant na hovno.
„Prepáč,“ zamrmlala som a vlepila jej bozk na teplú
páperovú hlavičku, pričom mi stihla po tvári rozmazať kúsok
paradajky. „Tvoja mama je nevychovaná.“
„Vynechala si vyučovanie?“ zaujímala sa Soledad a ja som
mala chuť jej bez okolkov oznámiť, kam v tej chvíli patrila škola
na mojom zozname priorít, keď zrazu vošiel zadnými dverami
môj brat a tesne za ním ich zatvoril otec. Vtedy som si
uvedomila, že popoludní mali stretnutie manažérov.
„Dámy,“ oslovil nás Cade, hodil na mňa krátky pohľad a
zamieril rovno k chladničke. Kedysi patril do stredoškolského
futbalového tímu, no ešte stále sa kŕmil, ako keby musel naberať
na váhe kvôli hre. „Dnes ráno som videl v telocvični Aarona.“
Ignorovala som ho rovnako ako odkaz na môjho frajera.
Tvárila som sa, že som to nepočula. „Vedel si, že Sawyer sa
vrátil?“ vybehla som naňho. Nechcela som, aby to znelo tak
šialene, ako som sa cítila – takmer hystericky. Zhlboka som sa
nadýchla a nadhodila si Hannah na boku. Pokúšala som sa
zabrániť tomu, aby som vzkypela.
„Tak vedel si to?“
„Nie,“ okamžite to poprel Cade a vzápätí odvrátil odo mňa
pohľad. Na šiji ma zasvrbelo. Cade sa sústredil na obsah
chladničky, ako keby tam dávali niečo zaujímavé.
„Vypili ste všetky pomarančové džúsy?“ prehodil namrzene.
„Kincade, znova sa ťa pýtam…“
„Čo?“ ozval sa Cade podráždene. „Nevedel som, že…“
„Cade!“
„Reena!“ Otec sa postavil medzi nás, ako keby sme mali
sedem a dvanásť, a nie osemnásť a dvadsaťtri, a ja som sa
chystala vytiahnuť nejaké neslušné ťahy, ktoré robievajú malé
sestričky svojim bratom, vrátane takého kopu do holennej kosti
alebo úderu do zadnej časti hlavy. Pritom som tu stála a na
rukách držala svoje vlastné dieťa. „Dosť,“ zakročil otec a obrátil
sa na Cada. Môj a Sawyerov otec boli priatelia od detstva. Viac
než desaťročie vlastnili spoločnú reštauráciu a boli aj krstnými
otcami svojich synov. Neexistovala možnosť, že by Sawyer
LeGrande prekročil hranicu štátu Florida a otec by o tom
nepočul.
„A čo ty?“ dožadovala som sa odpovede, pričom som sa
snažila udržať si hlas pokojný. Vlasy na spánkoch už otcovi
šediveli. Hannah sa mi v náručí nespokojne vrtela. „Musel si to
vedieť.“
Prikývol. „Áno,“ priznal a pritom sa pozeral priamo na mňa.
Jednu vec nikdy nerobil – neklamal.
 „A ty si mi to nepovedal?“
Chvíľu len premýšľal a mlčal. Košeľu mal premočenú
lejakom. „Nie,“ prehovoril, až keď bol pripravený.
„Nepovedal.“
Nič z toho nebola pre mňa nová informácia, ale aj tak som to
vnímala ako úder. Niečo, čo sa vyznačovalo fyzickou silou,
obliečka na vankúš naplnená mincami alebo Bohom zoslaná
štyridsaťdňová potopa. „Prečo nie?“ Potrebovala som to vedieť
a môj hlas znel oveľa smutnejšie, než som zamýšľala.
„Reena…“
„Soledad, prosím.“
„Nepovedal som ti to, lebo som dúfal, že tu nezostane,“
pomaly vyšiel s pravdou von a bol až stoicky vyrovnaný. Aha.
Všetci traja na mňa pozerali a čakali. Soledad mala ruku
pritlačenú na srdce. Cade stále stál vedľa chladničky, veľký a
svalnatý, ostražitý.
„Džúsy sú vo dverách chladničky,“ povedala som nakoniec a
vyniesla som Hannah na poschodie, aby si zdriemla.
 4

Predtým
„Na toto sme príliš staré,“ vyhlásila Allie. Celé predpoludnie
sme zabili na hojdačke v najvzdialenejšom kúte bezchybného
priestranného zadného dvora jej rodičov. Len my dve. Tak ako
obvykle. Keď sa zaklonila najviac, ako mohla, jej vlasy farby
dozretého obilia sa treli o trávu. Jasné, že sme na to už príliš
staré,“ súhlasila som. So zohnutými kolenami som ležala dolu
hlavou na plastovej šmykľavke. Rukami som bez úspechu
tápala po púpave alebo nejakej burine, ktorú by som mohla
vytrhnúť.
Allin otec bol fanatik na trávnik. V to leto sme mali pätnásť,
nemohli sme ešte šoférovať, ale neustále sme sa doprosovali
niekoľkých Alliných starších kamarátov, aby nás zviezli. „A
práve o tom to je. Sklapni a hojdaj sa.“
„Fajn,“ zasmiala sa. „Možno sa budem.“
Po chvíli premýšľania potriasla zaklonenou hlavou a znova
navrhla: „Nechceš ísť na kávu?“
 Zamračila som sa. O chvíľu bude príliš horúco, aby sme tu
zostali takto ležať. Lenže skutočný dôvod, prečo chcela Allie ísť
na kávu, bol ten, že jej priateľka Lauren Wernerová pracovala v
kaviarni Bump and Grind a rozdávala ľadovú mokka kávu
zadarmo. Neznášala som tú jej odvahu. „Ty chceš ísť na kávu?“
Allie to sekundu zvažovala, oči sa jej za obrovskými
slnečnými okuliarmi s korytnačím rámom zúžili do štrbiniek.
„Nie,“ vzdala to nakoniec, ale vydala zo seba povzdych, ktorým
naznačila, že som ju do toho rozhodnutia prinútila. „Ja len
chcem ísť niekam inam.“
Chystala som sa navrhnúť skorý film alebo radšej kávu v
kníhkupectve, keď sa v posuvných dverách do kuchyne objavila
Allina mama. Vlasy mala rovnako perfektnej blond farby ako jej
dcéra, len s tým rozdielom, že boli krátke, praktické.
„Dievčatá?“ zavolala na nás, opretá o zárubňu, pričom sa
prstami bosej nohy škrabkala na kolene. „Upiekla som mafiny,
ak ste hladné!“
„Nechceme ich,“ odmietla Allie rázne. „Sú s ľanovými
semiačkami,“ stíšila hlas.
„Nehovor jej to!“ zakričala pani Ballardová. Uši mala ako
netopier. „Nie sú. Len skús jeden, Reena.“
„Dobre,“ súhlasila som po chvíli. Vždy som sa snažila byť
príjemná a aj tak som musela na záchod. Zosunula som sa dolu
chrbtom po šmykľavke a cez hlbokú, jasnú zeleň trávy som sa
vybrala k domu. Už takto skoro ráno bola horúčava ani stena zo
sirupu. „Idem.“
„Zober aj karty!“ zavolala za mnou Allie a tak naše žiadne a
súčasne všetky plány na opustenie dvora zostali zabudnuté. V
to leto sme hrali iba kartové hry, aké hrávajú staré dámy: bridž a
pinochle, euchre a srdcia. Práve to nás Allie nútila robiť. Bola to
posledná vec z dlhého radu po sebe idúcich liet na témy, ako
napríklad Francúzske zapletanie vrkôčikov alebo Filmové umenie
Katharine Hepburnovej. „A papier s perom!“
„Ešte niečo,“ vrhla som na ňu pohľad cez plece, „vaše
veličenstvo?“
 Allie sa zazubila najširším a najbláznivejším spôsobom a
potom hodila jednu zo svojich vyzutých gumených šľapiek
mojím smerom. „Prosíííím.“
„Uvidíme.“
Vycikala som sa a zobrala z Allinej izby karty. Na bielizníku
som zbadala jej kozmetický kufrík, tak som ho otvorila a
prehrabávala som sa v ňom. Chcela som si požičať lesk na pery
Risky Business, o ktorom som vedela, že si ho Allie kúpila
začiatkom týždňa v obchodnom dome. Vytiahla som nejaké
očné tiene a zopár tampónov, ale stále som ho nevidela.
Chystala som sa to vzdať, keď sa mi prsty obkrútili okolo
matného strieborného polmesiaca na tenkej retiazke. Bez
zaváhania som ho spoznala, takisto ako spoznávate svoju
vlastnú tvár v zrkadle. Bol to prívesok Sawyera LeGranda.
Od prekvapenia som zažmurkala a prehltla. Stála som tam,
ani neviem ako dlho. V pozadí ticho hučala klimatizácia a moje
bosé nohy sa vnárali do svetlosivého koberca siahajúceho od
steny k stene. Bol nový, ešte s vákuovými značkami od
Ballardovej upratovacej služby vo Valencii. Nakoniec som vyšla
von a prešla popri pani Ballardovej, ktorá držala papierový
tanier s dvoma čučoriedkovými ľanovými mafinami. Myšlienka
na ne náhle spôsobila, že mi prišlo nevoľno.
Blížila som sa a Allie na mňa zdvihla zrak. Práve visela na
krúžkoch preliezačky. Znova a znova sa kolísala, rovnako ako
sme to robili, keď sme boli malé. Opálené nohy vykopávala do
výšky. „Kde sú otrávené mafíny?“ podpichla ma. Potom
zbadala moju tvár: „Čo je?“
Držala som kývajúcu sa retiazku s príveskom pred sebou,
ako keby bol rádioaktívny. „Ukradla si ho?“ dožadovala som sa
odpovede a dokonca aj vlastným ušiam znel môj hlas ostro.
Allie sa spustila z preliezačky. Celý jej výraz sa zmenil
spôsobom, ktorý som nikdy predtým nevidela. Bol takmer
obviňujúci – bezpečnostné mreže spustené. „Hrabala si sa mi vo
veciach?“ osopila sa na mňa.
 „Čo či som robila?“ zarazila som sa. Chodili sme si navzájom
do vecí stále, bez problémov. Allie by mohla vymenovať obsah
všetkých mojich zásuviek odvrchu až dole. „Hľadala som Risky
Business.“
Allie zažmurkala. „Ach,“ zrazu to pochopila a už zasa
vyzerala normálne. Tubu s leskom vylovila zo zadného vrecka
svojich šortiek.
„Vďaka.“ Pretrela som si leskom pery, ale stále som na Allie
uprene hľadela. Strieborný mesiac sa odrazil od mojich hánok, a
keď som jej podala späť lesk na pery, vzala si aj prívesok.
Urobila to pozoruhodne šikovným ťahom. „Takže?“ domáhala
som sa vysvetlenia. „Ukradla si ho?“
„Či som ho ukradla?“ zopakovala. „Čo si myslíš? Že som
nejaká divná kleptomanka?“
„Ako keby si nikdy predtým nič neukradla.“
Allie naklonila hlavu na stranu, akože Bod pre teba. „V
skutočnosti som ukradla ten lesk na pery,“ priznala sa.
„Čože?“ ohromilo ma to. „V obchodnom dome? Myslela som
si, že si zaň zaplatila.“
„Len som ti povedala, že som to urobila.“ Mykla plecom.
„Ukradla som ho, keď si skúšala voňavky.“
Preboha! Prudko som sa posadila doprostred trávnika a
hodila sa dozadu. Pozerala som sa na nemilosrdne jasnú oblohu.
Vzduch voňal studenou sprchou. „Musíš s tým prestať.“
„Ja viem,“ uznala Allie a ľahla si vedľa mňa. Ani jedna z nás
chvíľu nič nehovorila. Počula som škvŕkanie v Allinom bruchu
a slabé bzučanie osy niekde nablízku.
„Al,“ skúsila som to znova. Snažila som sa, aby môj hlas znel
pokojne. Nechcela som, aby pôsobil hystericky, aj keď som sa
tak cítila. Od našich štyroch rokov bola Allie mojou najlepšou
kamarátkou. „Kde si zobrala ten prívesok?“
Allie si povzdychla na znak, že na mňa máva bielou vlajkou.
Ako keby som sa chystala mučením z nej dostať pravdu a ona
považovala za jednoduchšie povedať mi ju dobrovoľne.
„Neukradla som ho,“ hlesla.
 Cítila som, že zo mňa uniká vzduch a chytá ma závrat, hoci
som ležala na zemi. „Nemyslela som si, že si ho ukradla,“
povedala som, a keď mi to vyšlo z úst, uvedomila som si, že to
bola pravda. „Dal ti ho on?“
Allie prikývla. Pretočila sa na bok a oprela sa o svoj ostrý
lakeť, aby mi videla do tváre. „Chcela som ti to povedať,“ vyšlo
z nej nakoniec. „Len som nevedela ako.“
Dlane som si pritlačila na oči. Farby mi pod tlakom rúk
vybuchovali ako ohňostroj, akoby mi niečo odpálili vnútri
hlavy.
„Sawyer LeGrande ti dal ten prívesok,“ zopakovala som a
takmer som sa rozosmiala, tak absurdne to znelo, keď som to
vyslovila nahlas. „Odkedy sa stretávaš so Sawyerom
LeGrandom?“
Znova to ostrie v mojom hlase, tá šialená prenikavosť, no
Allie len mykla plecom. „Pár týždňov?“
„Pár týždňov?“
„Tri?“
„Tri?“ Rýchlo som sa posadila, teraz sa mi naozaj točila
hlava. Vo dvore bolo veľmi, veľmi horúco. „A my o tom
hovoríme až teraz?“
„No tak, Reena,“ ohradila sa Allie, vstala, líca mala červené a
v hlase náznak výzvy. „Ako keby si bola ten najjednoduchší
človek na svete, ktorému sa isté veci hovoria ľahko. Špeciálne
takéto.“
„To nie je pravda,“ odmietla som to prijať. „Nie je to pravda
a nie je fér…“
„Prepáč,“ okamžite to oľutovala, keď prehodnotila, čo mi
práve povedala. „Máš pravdu. Je mi to ľúto. Mala som sa ti o
tom zmieniť.“
„Mala si sa mi o tom zmieniť?“
„Dobre. Môžeš, prosím, prestať opakovať všetko, čo
poviem?“
„Ja ne…“ zastavila som sa práve včas. „Al, toto nie je nejaký
hocijaký človek, toto je Sawyer Le…“
 „Čo chceš vedieť?“
Čo chcem vedieť? Zízala som na ňu s otvorenými ústami,
hlúpo. Nemala som predstavu, čo sa jej mám spýtať. Absurdne
a s akousi panikou som cítila, že by som sa mohla rozplakať.
„No tak,“ jemne sa mi prihovorila Allie a po chvíli ma drgla
kolenom. Neznášala, keď boli na ňu ľudia nahnevaní,
nezvládala to. „Nepozeraj sa tak na mňa.“
„Nepozerám sa na teba vôbec nijako,“ zaprotestovala som.
„Ja len… na teba pozerám.“
„Tvoja tvár robí takú smiešnu vec.“
„To nie, nerobí!“ zasmiala som sa trochu divným štekotom,
ktorý sa vôbec nepodobal môjmu normálnemu smiechu a
nehodil sa ku mne. „Presne takto normálne vyzerám.“
„To nie je tak, ako si myslíš,“ húdla si svoje. „Prestaň. Len sa
stretávame. Kamaráti sa s Lauren. Raz som ho videla v kaviarni
Bump and Grind a spýtal sa, či by som nechcela, veď vieš…“
„Či by si nechcela čo?“
„Či by som si s ním nechcela niekedy vyjsť! O nič nejde.“
Zrazu sa mi Allie prizrela z väčšej blízkosti, ani čo by jej práve
niečo dochádzalo. Špičky uší mala červené od slnka. „Nie si
naštvaná, však nie?“ skrslo v nej podozrenie. „Ja viem, že sme
vždy vtipkovali o tom, aký je príťažlivý a tak, ale ty vlastne nie
si… Myslím tým, že ti naozaj nezáleží…“
„Nie,“ prerušila som ju. Mala som pocit, že dostatočným
dôrazom sa oslobodím od lži a nejako sa mi ju podarí premeniť
na kúsoček pravdy. Lenže hlboko vo svojej duši som vedela, že
pravdu má Allie. Bola som známa tým, že som si svoje pocity
nechávala pre seba. Ak si Allie nevšimla, ako veľmi veľa –
nesmierne veľa – toho cítim, nech už to bolo čokoľvek, čo som
cítila k Sawyerovi, potom to zrejme bola moja chyba. Nikdy som
to nedala najavo.
Bolo však už príliš neskoro povedať jej to, hoci sme spolu
sedeli na ich dvore rovnako ako stovky iných letných rán.
Rozhodne už bolo neskoro, ak si Sawyer vybral ju. A ak si už
vybrali jeden druhého. Jediná vec, ktorú som mohla v tej situácii
spraviť, bolo ochrániť samu seba lžou.
„To je v poriadku,“ prinútila som sa dostať zo seba a
nenútene som pokrčila plecami. „Vy ľudkovia by ste mali robiť
čokoľvek, čo vás robí šťastnými.“ Asi som mala pokračovať a
ponúknuť im pomoc pri výbere čínskeho porcelánu na ich
svadbu, alebo niečo podobné, ale vďaka Bohu v sieťkových
dverách znova stála pani Ballardová. Jej hlas znel cez prázdny
dvor ako klaksón. „Dievčatá!“ skríkla tentoraz nahnevane,
netrpezlivo. Premýšľala som, koľko toho počula. „Chcete ich,
alebo nie?“
„Nechceme, mami!“ zarevala Allie a potom sa s očakávaním
obrátila späť na mňa. Ibaže ja som už bola na nohách a
oprašovala som si šortky, pričom som si na tvár nasadila masku
nenútenosti a umelého pokoja.
„Ja si dám,“ ozvala som sa, aj keď som na mafiny vôbec
nemala chuť. Prešla som cez trávnik, zatiaľ čo mi slnko pražilo
na tmavú clonu z vlasov. „Idem!“ zakričala som a nechala som
tam Allie samu.
 5

Potom
Bol večer a Hannah som uložila spať. Vzápätí som zablúdila
na prízemie. Myslela som si, že by som si mohla na dvore na
piknikovom stolíku prečítať nejaké veci do školy. Vonku však
bolo mokro, bahnisto, vzduch bol plný komárov. Ak mám byť
úprimná, nebolo to horšie než v akúkoľvek inú noc a aj tak som
sa cítila medzi múrmi nášho domu príliš stiesnene.
Po večeroch som tam trávila dosť veľa času, jedno ucho vždy
nastražené, či nezačujem Hannah. Nohy som si vyložila na
taburetku. Hore kmeňom pomarančovníka cupkala zvláštna
jašterica. Vlhký vzduch vlnil stránky knihy. Mala som v pláne
robiť si domáce úlohy alebo sa preklikávať cez Facebook,
prípadne sa rozprávať so Soledad, pokiaľ bude zhovorčivá.
Niekedy som tu zvykla písať, ešte predtým, než som to napokon
vzdala a prestala sa trápiť – prázdna biela obrazovka ako
obžaloba od osoby, ktorou som bývala na strednej škole,
pripomienka všetkého, čo som sa chystala urobiť, no neurobila
som.
Večer ma otec prevalcoval, ale potom už tvrdo pracoval v
záhrade, ktorú udržiaval, odkedy sme boli ja a Cade deti.
Zbavoval svoje paradajkové priesady vošiek a popritom
počúval Sarah Vaughanovú, ktorej hlas prichádzal cez
kuchynské okno. V záhyboch dlaní mal prilepenú zem.
Takmer som sa vrátila späť, len aby som sa vyhla ďalším
konfliktom. Ešte stále som bola na otca nahnevaná, totálne, ale
to nebol celý príbeh, ani zďaleka nie. Od prvej sekundy, čo som
sa na otca pozrela, vedela som, že Sawyerov návrat znamenal
preňho nevyhnutnosť odkryť všetky druhy nechutností. Už len
stáť vedľa neho pre mňa znamenalo, že ma nanovo zasiahne
dôverne známa páľava frustrácie a hanby. Na okamih som mala
znova šestnásť, bola som tehotná a cítila sa beznádejne. Všetky
moje starostlivo vypracované plány do budúcnosti sa rozptýlili
do neznáma.
No aj tak: to bolo predtým.
„Ako to ide?“ trúfla som si prihovoriť sa mu a prešla cez
terasu, aby som bola k nemu bližšie. Pod nohami som cítila
teplú bridlicu.
Otec sa na mňa pozrel, no vzápätí sa vrátil k svojim
vysokým, vytiahnutým rastlinám. Doktor mu povedal, že
záhradníčenie je dobré na jeho srdce, hoci to nebol dôvod, prečo
sa mu venoval. „Dobre, povedal by som.“ Povzdychol si a
bruškom palca pretrel pichľavý zelený list. „Obávam sa, že by
mohli začať hniť.“ Pozerala som sa, ako sa presúva k jasnožltým
cukinám. Na záver, rovnako ako vždy, sa postará o Soledadine
ružové kríky. Prestrihá ich, aby nemohli prerásť múry domu a
prevziať nad nimi kontrolu, podobne ako v rozprávke.
Kedysi sme tu mali aj nadzemný bazén, ale otec ho zrušil,
ešte keď sme boli malí, pričom nám ako dôvod uviedol náklady
na údržbu a štatistiku utopených detí. „Okrem toho,“ dodal,
„Roger a Lydia sú šťastní, keď vás majú pri sebe. Môžete použiť
ich bazén, kedykoľvek budete chcieť.“
 Skutočne, keď sme boli malí, s Cadom sme tam trávili celé
hodiny. Skákali sme z mostíka a metali kotrmelce do
jasnomodrej vody. Pokúšala som sa predstaviť si, aké by to bolo,
keby sme sa tam ukázali s Hannah, obe oblečené v plavkách.
Prišli sme si zaplávať. Možno by stálo za to vidieť ten výraz na
Lydiinej tvári.
„Čo sa deje?“ prerušil otec moje úvahy, zatiaľ čo sa pustil do
práce na paprikách. Záhradné nožnice mu šikovne cvakali v
ruke.
Spamätala som sa. „Hmm?“
„Uškŕňaš sa.“
„Aha.“ Nevšimla som si, že sa pozerá. Niečo mi hovorilo, že
on by sa tak nebavil na mojej predstave, ako sa na nej bavím ja.
„Neuvedomila som si to.“
Keď som otcovi povedala, že som tehotná, celých jedenásť
týždňov sa so mnou nebavil. Vinila som ho z toho len málo.
Jeho vlastní rodičia zomreli, keď mal sedem rokov. Vychovali
ho mníšky vo farnosti Saint Tammany Parish v Louisiane. Mal v
úmysle stať sa kňazom. Teda až do chvíle, keď stretol moju
mamu. Ešte aj dnes sa každý prvý piatok spovedá a pod
košeľou nosí medailón svätého Krištofa. Vo svojom srdci je
hudobník, ale vo svojej duši ešte stále ten najúprimnejší
miništrant. Fakt, že ma neposlal preč, do nejakého ženského
kláštora, až kým neporodím dieťa, bol pravdepodobne dôkaz
milosrdenstva Boha, ku ktorému sme sa doma vždy modlili.
Odkedy sa narodila Hannah, bolo to medzi nami lepšie.
Vlastne skôr som mala podozrenie, že to bolo preto, lebo po
pôrode som nebola taká viditeľne, agresívne veľká. Za posledný
rok, alebo tak nejako, sme s otcom dosiahli neľahký druh
prímeria. Napriek tomu hnev, ktorý mal vyhradený pre
Sawyera, bol takmer bezodný. Preto ma neprekvapovalo, že ma
ním odvtedy, čo sa môj vychýrený frajer vrátil, priam
zaplavoval.
Pokánie. Spravodlivosť.
 „Chcela som si tu chvíľu čítať,“ povedala som nakoniec, lebo
mi nenapadlo nič lepšie. V ruke som stále zvierala učebnicu.
Otec sa zamračil. „Na to je už tma, Reena.“
Choď preč, myslel si v skutočnosti. Neviem, prečo som mala
pocit, že to musím skúsiť:
„Je tma aj na zbieranie vošiek,“ podotkla som.
Znova si vzdychol, ako keby som bola náročky tvrdohlavá a
ešte aj strácala zmysel pre správnu mieru. „Dobre,“ ozval sa po
chvíli, a keď sa konečne obrátil čelom ku mne, bolo naokolo tak
ticho, že som počula nekonečné syčanie zavlažovača vedľa u
susedov. „Uznávam, máš pravdu.“
 6

Predtým
„Pokašľala som to,“ ozvala sa Allie, len čo som zdvihla
slúchadlo. Jej číslo sa objavilo na displeji telefónu po prvý raz
takmer po týždni. Sedela som na posteli a čítala som si časopisy
o cestovaní, ktoré mi Soledad doniesla z knižnice. Predstavovala
som si, ako putujem po trhoch v Provensalsku alebo ako sedím
na pláži v zátoke Kauai. „Rozhodne ti dlhujem telefonát.“
„Vybodni sa na to,“ vyhlásila som, aj keď to fakt trochu
pokašľala. Bol koniec leta. O pár dní sme mali nastúpiť do
druhého ročníka. August odskackal do nenávratná v akomsi
podivnom, osamelom stave prázdnoty. Hrala som nechutne
veľa solitairu na počítači a trávila som mnoho času sama. „Si
zaneprázdnená. Chápem.“
„Nie, som skôr príšerná. Zúfalo sa mi po tebe cnie. Príď. Moji
rodičia majú dnes večer nejakú právnickú benefičnú záležitosť.
No tak,“ presviedčala ma, keď som zaváhala. „Pripomenie ti to,
ako veľmi ma máš rada.“
 Chvíľočku som si myslela, že ju zruším, poviem jej, že už
mám iné plány, a strávim ďalšiu noc pozeraním repríz
televízneho seriálu
Právo a poriadok so Soledad. Lenže nakoniec mi to pripadalo
ako príliš pochmúrny spôsob zmýšľania a navyše tiež sa mi po
nej zúfalo čnelo. „Dobre,“ súhlasila som napokon. Dočítala som
časopis Travel + Leisure a hodila som jeho lesklé stránky na
podlahu. „Prídem.“

Viezla som sa na bicykli cez známe ulice, ktoré viedli k domu

Alliných rodičov. Všetko naokolo bolo zelené a vlhké, až to
pripomínalo vzdialené dažďové lesy. Pneumatiky sa mi šmýkali
po asfalte. Keď som dorazila k domu, oprela som bicykel o múr
garáže, a kým som čakala na Allie, aby mi otvorila dvere,
nevdojak som si škriabala štípanec od komára, ktorý som
zacítila na kľúčnej kosti.
Namiesto Allie mi otvorila Lauren Wernerová.
„Serena!“ oslovila ma hlasom, ktorý mi pripomenul ovocné
žuvacie cukríky – znel kyslo a akosi lepkavo, nebolo v ňom nič
prirodzené. „Nevedela som, že prídeš.“
Chvíľu som na ňu uprene hľadela, na jej vypasovaný top a
medovohnedé vlasy. „Ahoj,“ zmohla som sa konečne na slovo.
Ja som mala na sebe elastické džínsy zrolované tak, aby vyzerali
ako capri nohavice, a biele tričko značky Hanes, ktoré mohlo v
istom období pokojne patriť aj môjmu bratovi. Obuté som mala
obyčajné letné topánky s drevenou podrážkou. „Ani ja som to
netušila.“
„Allie je niekde nablízku,“ oznámila mi a voviedla ma do
vstupnej haly, ako keby to bolo miesto, kde som ešte nikdy
predtým nebola, a teda som potrebovala, aby ma niekto
navigoval okolo kúpeľne a ukázal mi, kde si mám zavesiť svoj
imaginárny kabát. Nemo som ju nasledovala. V obývačke bolo
asi pol tucta deciek, ktoré som poznala zo školských chodieb.
Chodili možno o ročník alebo o dva vyššie – dievča z hodín
chémie a chalan, ktorý pracoval za kasou v Bump and Grind.
Zopár ľudí som si všimla ponevierať sa po kuchyni. Určite to
nebola žiadna veľká party, ale aj tak som sa tam cítila ako vo
sne, niekde, kde to poznáte, ale kde to náhle vyzerá
pozoruhodne inak. Všetko tak o stupeň alebo dva viac na sever.
„Zakaždým zabudnem, že vy dve ste kamošky.“
„Uch, hej,“ zamrmlala som neurčito a usilovala som sa čo
najviac ignorovať všetky spôsoby, ktorými sa Lauren vedela
prejaviť ako mrcha. Klíma nefungovala, vzduch v chodbe bol
vlhký a odpudivo rybací. „Áno, sme kamošky.“
Práve vtedy sa objavila Allie a celá červená sa na mňa zubila.
Štíhle paže mi bleskurýchlo hodila okolo krku. „Ahoj!“ privítala
ma a v tej sekunde vyzerala taká šťastná, že ma vidí, až som
zabudla na svoje pocity a tiež som sa na ňu usmiala. To bola
presne tá vec na Allie, jeden z dôvodov, prečo som ju mala tak
rada. Keď z vás urobila objekt celej svojej desivej kinetickej
energie, cítili ste sa, ako keby ste sa vyhrievali v lúčoch slnka.
„Si tu!“
„Som tu,“ prisvedčila som a dovolila som jej, aby sa so mnou
dookola točila na podlahe a poskakovala ako v nejakom
rituálnom tanci. „Vieš,“ ozvala som sa, keď sa upokojila, lebo
zhodnotila, že tancovania bolo dosť, a začala ma nežne ťahať po
chodbe. „Aspoň si mi mohla do telefónu spomenúť, že vo
vašom dome bude asi polovica školy. Bola by som si dala, veď
vieš, sprchu.“
„O čom to hovoríš?“ nechápavo sa zamračila. „Vyzeráš
rozkošné.“
„Vyzerám na dvanásť.“
„Vyzeráš bohémsky a trendovo.“
„Okej,“ odfrkla som si. „Nevyzerám ani bohémsky, ani
trendovo...“
„Ahoj, Reena.“
Zľakla som sa. Rozhliadla som sa okolo a pokúsila sa
nevydýchnuť príliš počuteľne. Bol to Sawyer, stál za mnou, v
džínsoch a tričku, s koženými šnúrkami ovinutými okolo
zápästia. Plastový pohár, ktorý práve držal v ruke, si pritisol k
perám. „Ahoj,“ odzdravila som.
Vídala som Sawyera dosť často. Buď sa flákal po reštaurácii,
alebo v nedeľu sedel pred nami v kostole, prípadne mu u nás
môj otec dával lekcie hudby. Nech som o ňom akokoľvek veľa
premýšľala – a premýšľala som o ňom veľa –, bola som len
primerane zbehlá v tom, ako sa udržať pohromade, keď bol
práve niekde nablízku. Dokonca som si dávala pozor, aby som
mu nepodala ruku. V dôsledku toho bol môj život absolútne
neznesiteľný.
Nikdy predtým som ho nevidela v kuchyni u Allie. Ešte
nikdy som ho nevidela, ako svoje rameno ležérne posúva okolo
jej pliec, pričom sa rukou prehrabáva v jej jemných vlasoch. Keď
som to pozorovala, cítila som sa spomalená a ubolená, ako keď
sa vám práve trhá sval. Nemala som potuchy, kam by som sa
mala pozerať.
Nakoniec na tom ani nezáležalo, pretože vzápätí ju už viedol
preč bez toho, aby som mala šancu aspoň sa o to pokúsiť.
Jednoducho urobil krok späť a ona ho nasledovala ako magnet
alebo vysokofrekvenčný zvuk.
„Daj si niečo na pitie a príď do suterénu,“ zavolala na mňa
roztržito. „O minútku hráme fľašu.“
A bola preč.
Chvíľu som tam postávala. Usilovala som sa vyzerať veľmi,
veľmi pokojná. Napokon som okolo dvoch dievčat pri
kuchynskej linke prekĺzla cez posuvné dvere a krytú terasu na
dvor. Vyhýbala som sa osvetleným častiam, ktoré ožarovali
lampy v zadnej časti domu. Vybrala som sa rovno k hojdačke,
mokrej od popoludňajšieho dažďa. Vzduch bol stále taký vlhký,
že ste mali pocit, akoby ste vdychovali pavučiny.
Sadla som si.
Nebola som plachá. Naozaj nikdy som taká nebola. Len som
nevedela, ako to robiť, to je všetko. Zvonenie a švitorenie
strednej školy. Vlastne viac než len to, ani som sa to nechcela
nijako zvlášť naučiť. Celý život ma Cade podpichoval pre moju
totálnu neschopnosť mať súčasne viac ako jedného či dvoch
priateľov. Desať minúť v Allinej preplnenej kuchyni vo mne
zanechalo pocit, že sa nejaké divé zviera dostalo do úplne
cudzieho prostredia, ako napríklad tiger do tundry alebo
tučniak do lesa. Nebola som ani neobľúbená. Bola som len…
nepripravená.
Bolo to iné, keď som mala po boku Allie, ktorá mi pomáhala
vybojovať moje bitky. Ako som tam sedela, spomínala som. Keď
som cítila, že mám zviazaný jazyk, ona sa dokázala postarať o
všetko rozprávanie, lebo vedela nahlas vyjadriť pocity za nás
obe.
Reena a ja si myslíme, že ten film bol hlúpy. Reena a ja by sme rady
išli… Vtom ma prepadla myšlienka, že nemá čas ani trpezlivosť
rozoberať moje mlčanie a na dôvažok si prisvojila človeka,
ktorého som chcela najviac na celom šírom svete.
Bola to moja vina, pomyslela som si, a pomaly som sa
hojdala sem a tam, bez nejakého dlhodobejšieho plánu.
Nevedela som, ako sa otvoriť ľuďom. Netušila som, ako sa stať
typom človeka, ktorý by to vedel spraviť. Nedokázala som prísť
na to, ako Allie…
„Čo tu robíš?“
Sawyer sa sem prikradol cez vlhký šumiaci trávnik. Ruky
mal vo vreckách. Nevidela som ho prichádzať. Tiež sa musel
pohybovať mimo svetiel.
„Ehm,“ tápala som po prijateľnom zapretí, ale žiadne som
nenašla, tak som sa musela uspokojiť s pravdou: „Skrývam sa.“
Sawyer zdvihol obočie a zostal stáť pri šmykľavke. Bol bosý.
Vyzeral uvoľnene ako niekto, kto si nedbanlivo nažíva vo
vlastnom tele a takisto používa svoje svaly a kosti. „Pred
niekým konkrétnym?“
Pred každým, objektívne povedané, ale nemala som pocit, že
by som to mohla povedať Sawyerovi LeGrandovi. Namiesto
toho som celá zablokovaná vyhŕkla: „To je veľmi dobrá otázka.“
„Okej.“ Sawyer sa posadil vedľa mňa na hojdačku a mierne
sa na nej pohojdával. Dlhé nohy mal pod ňou skrčené rovnako
prirodzene, ako keby sme to robievali často. „Zle sa schovávaš,
lebo som ťa hneď našiel.“
„Hľadal si ma?“ vyhŕkla som, a skôr ako mohol odpovedať,
som dodala: „Nebrala som to ako hru.“
Sawyer to zvážil. „Nie,“ povedal nakoniec. „Asi nie.“
Chvíľku sa potichu hojdal. Nikdy predtým sme neboli takto
sami. „Toto zrejme nie je tvoje prostredie, čo?“ odhadol ma.
„Čo ako?“ spýtala som sa naschvál nechápavo. Pocítila som,
ako sa mi v reflexe narovnala chrbtica. Zasiahol ma príliš blízko
tepny. Končeky prstov som pevne skrútila okolo hrany
hojdačky. „Decká sa bavia?“
Sawyer sa zasmial. Vyzeralo to, akoby oceňoval, aká som
bystrá, alebo ako keby som mohla mať tajomstvo, o ktoré sa s
ním podelím. „To nie je to, čo mám na mysli. Banda lenivcov
flákajúcich sa naokolo. Neviem. Lauren Wernerová.“
Získal si moju pozornosť, ako keby ju doteraz nemal. Trochu
som prižmúrila oči a snažila som sa odhadnúť výraz jeho tváre.
Bola tu frustrujúca tma – isteže, vynikajúca kvôli napätiu –, no ja
som ho za každú cenu chcela vytiahnuť na svetlo a len… sa
naňho pozrieť. „Myslela som si, že ty a Lauren Wernerová ste
priatelia.“
Sawyer mykol plecami. „Sme, asi. Ale ona je… Chcem tým
povedať…“ zmĺkol. Vyzeralo to, že o tom premýšľa a zatiaľ nie
je úplne rozhodnutý, koľko toho chce priznať. „Veď vieš.“
„Tak to naozaj, naozaj viem,“ povedala som a spôsob, akým
som to predniesla, ho rozosmial. Uškrnula som sa. Usilovala
som sa spomenúť si, kedy naposledy som ho rozosmiala – určite
to bolo dávno. Asi keď sme boli ešte malé deti a pobehovali sme
s bratom okolo neho alebo keď sme sa hrali v háji za domom na
skrývačku. Zvyčajne im to trvalo celú večnosť, kým ma našli.
Striaslo ma. Medzi stromami všetko stíchlo.
Sedeli sme tam ďalšiu minútu a hojdali sa. Za nami som
počula kvákať žaby. Vnútri Allinho domu niečo tresklo o
dlážku, nasledovala spŕška smiechu. Strhla som sa.
 „Už si si niekedy priala, aby si stále mala osem rokov?“
spýtal sa ma zrazu Sawyer. Od prekvapenia som zažmurkala.
Mala som pocit, že mi práve otvoril hlavu a pozrel sa dovnútra.
Znova som sa rozhojdala, vyzula som si topánky a opatrne som
šúchala nohami po chladnej, vlhkej tráve. „Nie.“ Hľadieť naňho
mi pripadalo zvláštne nebezpečné, rovnako ako hľadieť do
slnka. „Len som si vždy priala byť dosť stará na to, aby som
mohla odísť.“
Sawyer bol celú večnosť ticho. Nakoniec som sa naňho
pozrela a on mi opätoval pohľad. V tej tme zaiskrilo medzi nami
niečo zvláštne, nové a osobné. Pohľad príliš dlhý na to, aby to
mohla byť náhoda. Prešla ďalšia minúta, než sa usmial.
„Nemám slov,“ stíšil hlas a svojím členkom sa náhle dotkol
tvrdej hrče môjho holého členka. „Myslím si, že vyzeráš
bohémsky.“
„Ja ne…“ vyplašila som sa, ale v tej chvíli tam bola Allie –
prechádzala cez trávnik v kalužiach svetla, ktorým sme sa ja a
Sawyer vyhýbali ako divadelní herci hľadajúci svoju značku na
doskách.
„Tu ste!“ zvolala veselo. Bola taká pekná aj v jednoduchých
džínsoch a v tielku, kučeravé vlasy starostlivo upravené.
Samozrejme, že si vybral ju. „Moji dvaja obľúbenci.“
„Tu sme,“ potvrdil Sawyer s očami zavesenými na mne len o
jediný tlkot srdca dlhšie. Potom svoju pozornosť obrátil na Allie.
„Reena sa skrýva.“
„To preto, lebo je na mňa naštvaná,“ povedala Allie s
citlivosťou border kólie. Siahla po reťazi na mojej hojdačke a
trochu ňou potriasla. Voňala po sladovej malinovke a maminej
voňavke.
Sawyer naklonil hlavu nabok. „Neviem o tom, že by bola,“
oponoval jej a postavil sa. „Uvidíme sa vnútri.“ Ešte raz sa na
mňa rýchlo pozrel. „Neskôr, Reena.“
„O čom ste sa rozprávali?“ obrátila sa na mňa Allie, len čo
bol Sawyer preč. Uvelebila sa na hojdačke, kde predtým sedel
on, a zakrútila sa do kruhu, takže sa reťaz pretočila. Potom sa
rozhojdala závratnou rýchlosťou. „Ty a ten kráľovský chlapec.“
„O ničom,“ povedala som tajnostkársky a mykla som
plecom. Trochu prirýchlo som vkĺzla do topánok. Iste to
vyzeralo, akoby som sa chystala niekam utiecť. „Chcel len
vedieť, čo tu robím.“
Allie sa na mňa pozrela úkosom. Trochu sa zamračila, zrejme
celkom neverila, že jej hovorím pravdu. „Čo tu teda robíš?“
chcela vedieť aj ona.
„Vážne?“ zazrela som na ňu. Cítila som, ako mi od hnevu
vzplanul v hrudi oheň. „Naozaj vážne?“
Allie zažmurkala, jej doširoka otvorené veľké sivé oči sa
zdali nevinné. Na tvári mala ten svoj výraz Neviem, ako sa tá vec
dostala do mojej kabelky. Zvyčajne si ho vyhradila pre rodičov a
strážnu službu v nákupných centrách. Nepáčilo sa mi, keď ten
pohľad namierila na mňa. „Čo tým myslíš?“
„Tými ľuďmi tu si ma totálne zaskočila!“
V poslednom čase som v nej nenachádzala oporu. Bol to
pocit, ako keby som niekde visela a držala sa len nechtami.
„Prišla som pozerať televíziu a jesť pizzu alebo robiť niečo
podobné, nie hrať fľašu s partiou cudzích ľudí.“
„Nie sú to cudzí ľudia“ zahriakla ma ostro. V diaľke zablikali
žiarivé svetlá. Chvíľu boli tam a zase zmizli. „Všetci sú zo školy.
Vedela som, že by si neprišla, keby som ti povedala, že tu bude
Lauren, takže…“
„Hej,“ prerušila som ju. Nepočúvala ma. „Ja viem. Lenže ja
to vnímam inak.“
„No tak, za čo vlastne môžem?“ Allie začínala byť
nahnevaná. „Sú to moji priatelia, Reena. Mám ich rada. Nie sú
to nejakí zlí, temní ľudia. Sú milí.“
„Nikdy som nepovedala, že nie sú milí,“ bránila som sa.
„Nikdy som dokonca nepovedala, že sú dôvodom, prečo si sa
toto leto úplne vyparila zo zemského povrchu…“
 „Povedala som ti prepáč!“ Hlas mala zrazu silný, takmer
jačala. „Keby si mi to mohla prestať robiť také ťažké, keď ťa
chcem zahrnúť…“
„Možnože nechcem byť zahrnutá do týchto vecí, Al!
Nenávidím to! Ja len chcem, aby sme robili normálne veci, tak
ako vždy.“
„Kartové hry a staré čiernobiele filmy?“ Allie sa zamračila.
Vzduch páchol po blate a bolo v ňom niečo skľučujúce. Chcela
som skočiť na bicykel a uháňať preč. „To je to, čo chceš robiť?
Naozaj? Stále to považuješ za zábavné? No tak, Reena,“ drgla
do mňa, keď som neodpovedala. „Ľudia ako ty, vy všetci si
myslíte, že vy nemáte radi ich.“
„Chcem povedať,“ skúšala som to inak. „že ich všeobecne
nemám rada.“
„Veď ich ani nepoznáš!“ vybuchla. Potom zlomyseľne
dodala: „Páči sa ti Sawyer.“
Bože, to zabolelo.
„Okej.“ Vstala som, utrela som si dlane mokré od dažďa do
zadnej časti džínsov. Pretože ani náhodou, ani náhodou, sme my
dve nemali viesť ten rozhovor. Najmä preto, lebo som sa už aj
tak cítila dosť divne, osamelo, cnelo sa mi po domove a bola
som zahanbená zo všetkého, po čom som túžila a nemala som.
Pozrela som sa na rad paliem na hranici pozemku a pokúšala
som sa udržať pohromade. Zrazu ešte aj ten dvor bolo cítiť
niečím zlovestným. Známe miesta sa mi v tme javili hrozivé a
zvláštne. „Chceš vyhrať túto hádku, Al? Dobre, môžeš ju
vyhrať, mne to neprekáža. Uvidíme sa neskôr.“
„Počkaj,“ ozvala sa, náhlivo vstala a nasledovala ma cez
trávnik. „Je mi to ľúto. Nechcem byť potvora.“
„Naozaj?“ Zastala som a pozrela sa na ňu, s rukami v bok.
Túžila som to celé pretočiť späť ako nejakú nahrávku. Celú noc
a celé toto leto. Len kvôli tomu bizarne sa meniacemu vesmíru.
Prevrátiť ho, aby sa všetko vrátilo do svojich starých koľají tak,
ako to malo byť. Už si si niekedy priala, aby si stále mala osem
rokov?
 „Nie!“ zvolala. „Snažím sa s tebou rozprávať. Ježišu! Cnie sa
mi po tebe! Chcem, aby sme sa spolu bavili.“
„Naozaj?“ zopakovala som chladne a Allie obrátila oči v stĺp.
„O čom presne?“
„Neviem.“ Allie pokrčila plecami, celá bezmocná, a štíhle
ruky poletovali pred ňou. V tej chvíli mi pripomínala vážku.
„Vieš, čo si myslím. On je… Neviem. On nie je taký, ako sme si
mysleli.“
„Je to upír?“ spýtala som sa vecne.
To ju nahnevalo. „Dobre,“ odvetila zlostne. „Chceš vyhrať
túto hádku ty, Reena? Môžeš ju vyhrať. Potop ma. Lenže ja sa
len pokúšam byť k tebe úprimná. Viem, že si o mne myslíš, že
som hrozný človek, a rovnako viem, že si myslíš, že som urobila
hroznú vec, lebo som ti ho ukradla, alebo niečo také.“
„Nikdy som nepovedala, že…“
„Lenže urobila som ti láskavosť. Ak nie si schopná prísť k
nám domov a hrať fľašu s Lauren Wernerovou, určite by si
nezvládla sex so Sawyerom LeGrandom.“
Zatackala som sa. Stála som tam a premýšľala som, veľmi
jasne, o slove zdevastovaná.
„Pozri, Reena.“ Len čo to bolo vonku, Allie vedela, že
prekročila hranicu. Nejakú vytýčenú hranicu, ktorá bola
označená tak zreteľne, že keď ju porušila, naše životy to navždy
rozdelilo – na časy, keď sme boli malé deti a keď sme nimi už
neboli. Na to, čo bolo predtým a potom. Posledný raz som sa na
Allie pozrela a otočila som sa jej chrbtom. Nad hlavou mi
zaburácal hrom, hlasno a zlovestne. Prichádzala búrka.
„Reena!“ zavolala za mnou Allie oveľa dôraznejšie, ale to
som už bola preč.
 7

Potom
Jedna vec, ktorú by ste mali vedieť o živote v južnej Floride,
je tá, že kamkoľvek idete, všetko je nasilu klimatizované.
Vrátane modlitební. Keď sme v nedeľu vstúpili do kostola
zasväteného Panne Márii, bolo tam len šestnásť stupňov. A tak
je to, odkedy dal Boh človeku centrálnu klimatizáciu. Na veky
vekov, amen.
Sme nábožné rodiny, LeGrandovci a my: krstiny a birmovky,
spoločné večere a nedeľné omše. Otec a Soledad sa vzali v tomto
kostole. Kým som chodila na základnú školu, pravidelne som
sem zašla, aby som zapálila sviečku za mamu. Dokonca ešte aj v
mojich najúbohejších, najosamelejších stavoch, rovnako ako v
tehotenstve, som tu sedávala hneď za Sawyerovými rodičmi.
Každý víkend v siedmej lavici vpravo. Napriek tomu som si
myslela, že po tom všetkom sa jeho a moja rodina navzájom
milujú a nenávidia s rovnakou intenzitou. Vyznávanie viery je
len ďalšia vec, ktorú sme vždy robievali spolu.
 Práve som Hannine ruky, tučnučké ako také dve klobásky,
ledva dostala do svetra, ktorý Soledad doplietla pred necelým
týždňom, keď bočným vchodom vošiel do kostola Sawyer,
sprevádzaný Rogerom a Lydiou. Ruky mal strčené hlboko vo
vreckách tmavých džínsov. Z výstrihu v tvare písmena V mu zo
sviatočnej polokošele viseli slnečné okuliare. Všetci, dokonca aj
Sawyer, nosili do kostola košeľu s golierom.
„Ahojte, všetci,“ zašepkal, keď sa zasunuli do radu pred
nami. Môj otec ho ignoroval. Cade naňho iba zazrel. Jeho
manželka Stefanie sa na Sawyera pozrela takým spôsobom, že
som mala chuť udrieť ju po jej zvedavej okrúhlej tvári. Ano, Stef,
je to pekný muž. Ano, Stef, je späť.
Ježišu Kriste, všetci. Rýpte sa v tom všetci spolu.
Soledad bola zrejme jediný člen našej rodiny so štipkou
milosti, hoci nie že by to dávala nejako očividne najavo. „Ahoj,
Sawyer,“ pozdravila ho hlasom tvrdým ako vždy, so stopami
detstva stráveného na Kube. Vedľa neho svietila jeho matka,
priam žiarila. Prečo by aj nemala? Jej márnotratník sa vrátil, tak
ako sľuboval kňaz v kázni. „Rada ťa vidím.“
Sawyer pobozkal Soledad na líce a potom obrátil pohľad na
Hannah. Takmer celú minútu sa na seba mlčky dívali. V tom
momente som ani nedýchala. Sawyer bol vždy plný nervozity,
neustále bubnoval prstami alebo si silno trel svaly na krku.
Patrilo to k tomu, prečo sa dievčatá doňho zamilovávali. V tej
chvíli bol úplne chladný, ako keby mu krv vyschla v žilách.
Lydia si odkašľala. Hannah sa nervózne zavrtela. Sawyer sa
na mňa pozrel pohľadom, ktorým ma obviňoval, že som mu
zlomila srdce. „Dobrá práca,“ vyhŕkla som a zasmiala sa.
Keď sme ešte boli spolu, zvyčajne som trávila nedeľné rána v
kostole triafaním Sawyera do chrbta. Vždy som počkala, kým sa
nikto nebude pozerať, a potichu som sa pripravila, aby som mu
mohla streliť do chrbta gumičkou z boxeriek, ktoré mu vzadu
vykukovali z nohavíc. Zakaždým ma dočiahol, schmatol mi
ruku a pretláčali sme sa dovtedy, kým si to Soledad alebo Lydia
nevšimli a lakťom nedrgli jedného alebo oboch do boku.
„Dávajte pozor,“ zasyčali a vzápätí sa obrátili späť k oltáru.
Zvyšok už pekne-krásne nechali na našom vlastnom
rozhodnutí. Boli sme zamilovaní. Ale to bolo vtedy. Už je po
všetkom. A je to tak v poriadku.
V polovici žalmu sa Hannino krútenie zmenilo na fňukanie.
Jej horúce telo v mojom náručí oťaželo. Bola podráždená. V noci
nespala dobre. Ani jedna z nás nespala bohvieako, ak chcete
vedieť pravdu. V tej chvíli som však mala pocit, ako keby sa
nakoniec celou svojou vystrašenou intuíciou batoľaťa spoľahla
na mňa. Ihneď som pocítila, že to vie. Nadvihla som si ju a
zamierila do uličky. Vzápätí sme o ten pocit prišli. Práve
uprostred čítania z Pavlovho Prvého listu Korinťanom: „Hľa,
poviem vám tajomstvo.“ Dostali sme sa von cez zadné dvere,
priamo do oslepujúceho svetla.
„Aj tak som nikdy nemala rada Pavla, len tak
mimochodom,“ povedala som Hannah, hneď ako sme vyšli z
kostola. Dláždenú terasu priestranstva osídľoval dobrý poltucet
sôch anjelov a svätých v životnej veľkosti. Pripomínalo to
nejaký druh čudnej náboženskej kokteilovej party s hostiteľom –
apoštolom Bartolomejom. Postavila som Hannah na nohy a
nechala ju bežkať.
Leto v Browarde býva brutálne, strašidelne. Všetky palmy a
zelené spleti divého hrozna sa ovíjali okolo pomníka stojaceho
na trávniku. Hannah svojimi bacuľatými hviezdicovitými
ručičkami vytrhla chumáč trávy. „Ach, jaj,“ povzdychla som si.
„Čo to máš, malá?“
„Ach, jaj,“ zopakovala a ja som sa usmiala. Hannah je veľmi
krásne dieťa, tmavovlasé, s očami ako trnky, aj keď by som v jej
hodnotení mohla byť trochu predpojatá, keď vezmem do
úvahy, že rástla vnútri môjho tela. Teraz zastavovala
okoloidúcich a prihovárala sa im: „Ach, jaj!“
Sadla som si na drevenú lavicu, sledujúc ju pohľadom.
Mlčanlivá Panna Mária bdela na vrchole vyschnutej fontány na
okraji terasy. Tam, kde sa jej závoj mal stretnúť so šatami, kusy
sochy chýbali. Myslela som na moju mamu, ktorú som si sotva
pamätala – len vodopád tmavých vlasov a slabá vôňa levandule.
Bola som zvedavá, či mala nejaké tajomstvá, o ktoré by sa bola
neskôr so mnou podelila. Prechádzala som palcom po
vrúbkovanom okraji kameňa, čakala som. Soledad sa
modlievala k Márii prakticky za všetko a prisahala, že Mária jej
zakaždým odpovedá. Lenže ak aj mala táto Matka, alebo tá moja
matka, pre mňa nejakú radu, držala jazyk za zubami. „Malou
pomocou ste mi,“ povedala som im a vyskočila zachytiť svoje
dieťa pred istým pádom.
 8

Predtým
V desiatej triede som nemala nijakých priateľov.
Dobre, dramatizujem to. Mala som priateľov. Nejedávala
som obed sama, sediac na záchodovej doske, alebo tak nejako.
Väčšinou som jednoducho neobedovala. Namiesto toho som
zašla do knižnice. Zdržiavala som sa na galériách a čítala som.
Keď som predsa len išla do jedálne, sedela som so Shelby,
novou pomocníčkou v našej reštaurácii. Shelby bola tretiačka.
Prisťahovala sa z Tucsonu so svojou mamou a s dvojčaťom
Aaronom, ktorému stačili len dva dni v zhubnom močiari južnej
Floridy, aby sa rozhodol, že neexistuje absolútne nijaká šanca,
aby tu niekedy zostal žiť. Ešte predtým, ako sa začal školský
rok, utiekol bývať do New Hampshire k otcovi. Shelby mala
ryšavé vlasy a ústa veľké ako obchodné loďstvo. Na ľavom
uchu nosila rad drobných strieborných krúžkov a chodila s
kapitánkou dievčenského futbalového tímu. Automaticky som
predpokladala, že ma považuje za takú príšerne nudnú, že by
nepripustila, aby som s ňou vôbec dýchala ten istý vzduch. Teda
až do dňa, keď si položila svoju tácku priamo vedľa mojej a
spýtala sa ma, ako je to s jedlom na tomto Bohom zabudnutom
mieste – ani čo by sme sa poznali celý náš život.
„Nestojí za nič,“ povedala som jej, žmurkajúc od vďačného
prekvapenia. „Tak je to.“
Shelby sa usmiala a podala mi polovicu tyčinky Kit Kat,
ktorú si práve rozbalila. „Aj mne sa zdá.“
Raz popoludní ma viezla do práce. Vo vetchom volve jej z
reproduktorov reval dievčenský rock z deväťdesiatych rokov.
Keď vychádzala z parkoviska, odfrkla si a bradou ukázala na
čelné sklo. „To je ten barman?“ spýtala sa, oči trochu
prižmúrené. „Z reštaurácie?
Sledovala som jej pohľad na bok budovy spolovice skrytý za
radom suchých, hnednúcich kríkov. V tieni, ktorý vrhali previsy
kríkov nad bočnými dverami telocvične, boli pritlačení k jej
betónovému múru Allie a Sawyer. Jeho dlaň sa kĺzala pod jej
sukňu.
„Áno,“ prikývla som pomaly. Chvíľočku som mala pocit, že
sa nemôžem nadýchnuť, lebo mi v hrudi hneď vedľa srdca
zaberá miesto niečo neznáme. „Áno, to je on.“
„Ľudia si to rozdávajú za denného svetla,“ poznamenala
Shelby a zaradila auto do premávky. „To znamená, že teroristi
ešte nevyhrali.“ Potom sa na mňa pozrela, bledé obočie spojené
dokopy. „Čo?“ zarazila sa. „Doriti, prepáč. Patríš k ľuďom, ktorí
sú citliví na vtipy o teroristoch?“
To ma rozosmialo. „Nie som nijako zvlášť citlivá na nič,“
klamala som a úkosom som sa pozrela von z okna. Potom som
zaklonila hlavu a sledovala ťažké, tučné mraky.

Rok si ubiehal ďalej svojou vlastnou cestou – Halloween, Deň

vďakyvzdania. Konečne som dostala študentskú legitimáciu.
Strávila som veľa času ponorená do svojho denníka. Soledad ma
pozorne sledovala a katalogizovala zúžené parametre môjho
tínedžerského života ako antropológ, ktorý robí terénne
výskumy: Škola, Práca, Domov. Osprchovať sa a zasa odznova.
Nepovedala som jej o Allie a Sawyerovi – nikdy som je
nepovedala ani o Allie a mne –, ale to jej nezabránilo vyzvedať.
„Chceš sa o tom porozprávať?“ spýtala sa ma raz v sobotu večer
pri tretej epizóde seriálu o maratóne neviest, ktorá práve bežala
na káblovke.
Pokrčila som plecami, akoby som nemala najmenšie tušenie,
na čo sa ma pýta. „O čom?“ Tvárila som sa nevinne.
Soledad obrátila oči v stĺp.

Raz som zavolala Allie na záznamník. Nezdvihla a ja som

nenechala správu. Rovnako tak, len do záznamu: nezavolala mi
späť.

Odpoveďou na čokoľvek, ako som si odjakživa myslela, bolo

vypadnúť z mesta. Vždy som rada čítala o cudzích miestach –
National Geographic som odoberala od svojich desiatich rokov –,
no v tú zimu som bola absolútne nenásytná. Čas som trávila
vyvalená na posteli a zahádzaná cestopismi z knižnice. Ich
lesklé obaly boli lepkavé a zašpinené. Snovala som plány. Robila
zoznamy. Zostávala som hore celú noc a preklikávala sa cez
jeden blog za druhým – príbehmi a obrázkami žien, ktoré
strávili roky v Maroku a Tanzánii či na juhu Francúzska. A
potom som si zmapovala svoju vlastnú trasu.
Zakresľovala som si ju striebornou fixkou, ako keby to bol
nejaký druh imaginárnej Hodvábnej cesty.
Tak veľmi, veľmi som chcela odísť.
„Kam sa vyberieš dnes v noci?“ spýtal sa ma raz večer otec,
vznášajúci sa vo dverách mojej izby, v ruke držal tonik s
limetkou. Predtým som ho počula hrať na prízemí na klavíri,
potom som niekde vo svojej hlave matne zaregistrovala ticho.
Spôsobom, akým si všimnete, že už vypla umývačka riadu.
„Chicago,“ odvetila som veselo, keď som zdvihla zrak od
obrázkov Oak Parku na mojom notebooku. Pred pár rokmi
dostal otec infarkt. Skolaboval na parkovisku tesne predtým,
ako som nastúpila do ôsmeho ročníka. Snažila som sa byť pred
ním veselá, kedykoľvek sme boli spolu. „Alebo možno Kodaň.“
„Chicago je skvelé hudobné mesto,“ odsúhlasil mi nápad a
prikývol, ako keby uvažoval, že by som tam mohla zamieriť aj v
skutočnosti, „Azda budeš mať chuť prerušiť cestu a zísť do
kuchyne. Soledad robí pesto.“
Usmiala som sa. Zavrela som počítač a skotúľala sa z postele.
„Hneď som tam.“

V tú jar som raz ráno dostala v triede pozvánku, aby som sa po

vyučovaní zastavila na riaditeľstve školy. Prepadol ma strach.
Cítila som sa nesvoja. Nikdy predtým si ma nezavolali do
kancelárie. Napadlo mi, či nemám náhodou nejaký problém pre
niečo, o čom neviem, že som urobila. Alebo či nejaký samaritán
neprejavil s dobrým úmyslom znepokojenie nad mojou
všeobecnou neschopnosťou zvládať despotizmus strednej školy.
„Všimli sme si, že ste spoločensky neobratná,“ predstavila som
si, ako mi hovorí poradkyňa s hlavou naklonenou na stranu, aby
ukázala, ako pozorne ma počúva. „Neustále sa pozeráte von
oknom. Ste ako posadnutá vlastnými predstavami, trávite tým
príliš veľa času.“
„Nežartujte,“ fantazírovala som, ako jej odpovedám, zatiaľ
čo som mierila s batohom preveseným cez jedno plece na
hodinu angličtiny. „Povedzte mi rovno, čo nezvládam.“
Celé predpoludnie som strávila s hrčou úzkosti usadenou
niekde v hrudi. Na začiatku obednej prestávky som váhavo
zaklopala na dvere kancelárie. Vzduch voňal kávou a prachom.
Čakala som, že sa stretnem s pani Ortumovou, staršou, mierne
vyšinuto vyzerajúcou poradkyňou, ktorá viedla všetky naše
deviatacké semináre a ktorej manžel, ako sa hovorilo, zarobil sto
miliónov dolárov v podnikaní s technikou. Lenže na jej mieste
sedela tmavovlasá mladá žena, ktorú som nikdy predtým
nevidela. Na stole mala štítok s menom pani BOWENOVÁ.
„Vitaj, Serena,“ pozdravila ma so širokým úsmevom. „Poď
ďalej.“ Nemala som tušenie, ako vie, kto som, ale bola pekná a
vyzerala inteligentne, takže som sa jej hneď chcela zapáčiť.
Prichytila som sa, že sa na ňu tiež usmievam.
„Nemáš nijaký problém,“ začala, len čo som si sadla. Rukávy
naškrobenej bielej blúzky mala vyhrnuté až po lakte. „Všetci,
ktorých som si sem doteraz pozvala, si mysleli, že majú
problém.“ Zdvihla fascikel a chvíľu ním poklepkávala po stole.
Čítajúc hore nohami, zistila som, že obsahuje protokol. „Som tu
nová, preto si prechádzam zoznamy študentov a usilujem sa
spoznať každého, koho môžem.“
Spýtala sa ma, ako sa mi darí v jednotlivých predmetoch a či
popri škole niekde pracujem. Snažila som sa jej odpovedať tak
neurčito, ako to len bolo možné. Ona si zatiaľ robila poznámky
do svojho žltého notesa. Na prostredníku ľavej ruky sa jej
trblietal prsteň – bižutéria s jasným tyrkysovým kameňom. Na
stole vedľa nej stála karafa s vodou, v ktorej plávali plátky
citróna. Karafa bola luxusná, podobnú sme používali v
reštaurácii. Na to, že sme boli v škole, vyzerala neobyčajne
draho. Väčšina pedagógov sa uspokojila s termoskami, na
ktorých boli vytlačené logá bánk.
„Už si niekedy premýšľala nad vysokou?“ prekvapila ma
pani Bowenová otázkou, zatiaľ čo sedela vo svojej nepohodlne
vyzerajúcej stoličke a s úsmevom sa na mňa pozerala. Pero
položila späť na stôl k poznámkovému zošitu.
„Trochu,“ odvetila som, ale bola to lož. V skutočnosti som o
výške premýšľala neustále. O tom, kde by som chcela ísť, aj o
ľuďoch, ktorých by som tam mohla stretnúť. Aj v tej chvíli som
mala na domácom pracovnom stole katalóg predmetov z
Northwesternu. Bol už taký obchytkaný, že sa takmer
rozpadával, najmä študijné programy zamerané na tvorivé
písanie, na ktoré som si nalepila žlté záložky.
„Dobre,“ zdalo sa, že pani Bowenová je s mojou odpoveďou
spokojná. „Presne o tom som chcela s tebou hovoriť. Prezerala
som si tvoje záznamy, Serena, a sú skutočne pôsobivé. Každý
polrok, odkedy si na našej škole, najvyššie bodové ohodnotenie.
Rada by som ťa videla na jednej či dvoch mimoškolských
aktivitách, ale fakt je, že ak si udržíš túto úroveň známok a
naďalej budeš chodiť na vybrané maturitné predmety, a dobre
na nich pracovať, mohla by si mať nárok na ukončenie strednej
školy o celý rok skôr.“ Naklonila sa dopredu, takmer
sprisahanecky, a s nadšením na mňa pozrela. „Mala by si o to
záujem? Chcela by si na tom popracovať?“
Chvíľu mi trvalo, než som tú informáciu absorbovala. O celý
rok skôr. Oprávnená na maturitu.
Nezmohla som sa na odpoveď, len som nemo pozerala na
poradkyňu. V tichu sa z vedľajšej miestnosti ozývali
prerušované zvuky kopírky a asistentkin rozčúlený hlas.
Pani Bowenová zrejme pochopila moje zaváhanie ako
nezáujem. Naklonila svoju upravenú hlavu na stranu, v rovnako
solidárnej póze, ako som si ju predstavovala. „Samozrejme,
nemusíš,“ ozvala sa. „Poznám veľa študentov, ktorí by nechceli
prísť o posledný ročník a o všetko, čo s tým súvisí. Len som ti
chcela dať vedieť, že máš mož…“
„Rada by som,“ prerušila som ju rýchlo. Myslela som na
lietadlá a priestranné prednáškové sály univerzity. A na zámku
klietky, ktorá sa otvára. „Čo mám preto urobiť?“

Podľa pani Bowenovej bolo to, čo mám urobiť, pomerne

jednoduché. Aspoň zatiaľ. Naďalej si dobre viesť na hodinách,
urobiť si zoznam univerzít, na ktoré by som si chcela podať
prihlášky, a zabezpečiť si materiály nevyhnutné na maturitu.
„Nájdeme ti nejakú stáž na leto,“ sľúbila a oči jej pritom žiarili,
ako keby bola mojimi vyhliadkami nadšená takisto ako ja.
„Trošku posilníme tvoj protokol.“

V máji odišli dve servírky, takže popri extra štúdiu som

pracovala ako včelička aj v reštaurácii – tri noci za týždeň a
potom dvakrát cez víkend. Žila som v tmavých nohaviciach a
naškrobenej bielej blúzke. Otec a Roger kúpili reštauráciu, keď
som bola malé dievča, a stoly som obsluhovala asi rovnako
dlho. Jedálny lístok a stálych zákazníkov som poznala
naspamäť. Pravda je, že som tam vždy bola rada.
Rozmiestňovala som príbory a prestierala na stoly biele
plátenné obrusy, ako keby to boli spoločenské šaty. Navyše v
bare vždy hrala kapela.
Chlapci, ktorí hrali v ten večer, patrili medzi mojich
obľúbených. Bola to akási smiešna oldies kapela, ktorá mala v
repertoári veľa skladieb od Sama Cooka. Pospevovala som si
spolu s nimi tak potichu, že to nikto nemohol počuť, zatiaľ čo
som nahadzovala kreditky do počítača vedľa baru. Niekedy
počas druhej strofy som zistila, že nie som sama. O podávacie
okienko sa opieral Sawyer a sledoval ma. Na tvári mal tajomný,
ironický úsmev. S cvaknutím som zavrela čeľuste a očervenela
som od hanby. V tú noc Sawyer nepracoval. Nebol na rozpise.
Uvedomila som si, že nemám upravené vlasy. On mal na sebe
džínsy a tričko, bežné oblečenie. Z druhej strany okienka šíril
horúčavu. „Neposmievaj sa,“ nariadila som mu, keď som sa asi
po minúte spamätala. Zo všetkých síl som sa snažila, aby
nezistil, že moje city k nemu sa ani trochu nezmenšili, hoci už
viac ako sedem mesiacov randil s Allie. „To nie je pekné.“
Sawyer pokrčil plecami a zostal stáť, akoby neexistovalo
žiadne iné miesto na svete, kde by práve mal byť.
„Neposmievam sa,“ povedal a skutočne tak ani nevyzeral.
„Bring It On Home To Me? To je dobrá pesnička.“
„To je skvelá pesnička,“ opravila som ho a on sa usmial.
„Hovoríš ako tvoj otec.“
„Nie. On má rád Otisa Reddinga.“ Popri reči som roztrhala
potvrdenku a vrátila som mu úsmev. „Čo tu robíš?“
Sawyer naklonil hlavu. „Hľadám ťa.“
„To ti tak verím,“ odfrkla som a šupla karty späť do
peňaženiek. „Pred chvíľou sa tu premávala tvoja mama.“ Lydia
nebola nijako osobitne zapojená do dennodenného chodu
reštaurácie, hoci jej odtlačky prstov boli všade, ak ste vedeli, kde
ich hľadať: starožitné portréty umiestnené na dverách toaliet,
Edisonove žiarovky visiace nad barom. Lydia bola umelkyňa,
fotografka, ale jej rodina zarobila majetok vďaka reťazi
úspešných reštaurácií so steakami pozdĺž celého východného
pobrežia. Pravdepodobne mala lepšiu hlavu na podnikanie v
oblasti stravovania ako Roger alebo môj otec. Ukázala sa tu však
len z času na čas, bdelá, s výrazom na tvári, ako keby v mysli
spočítavala nejaké tajné cifry. Pomocníci servírok, ktorí umývali
riady a spratúvali stoly, z nej boli vydesení. Shelby ju poza
chrbát volala Dračia lady. Ja som sa usilovala nepliesť sa jej do
cesty.
Jediná osoba, na ktorú, ako sa zdalo, Lydia nikdy neobrátila
svoj chladný, orlí zrak umeleckej kontroly, bol Sawyer. Bol to jej
jediný syn, jej najmilovanejší. Keď bol ešte dieťa, museli ho
operovať, zaplátať mu dieru v srdci. S Allie sme to považovali
za nesmierne, neznesiteľne romantické. Rovnako dlho, ako som
Lydiu poznala, ho zúrivo ochraňovala. „Asi ťa prinúti ísť najprv
na krvné testy, kým ti dovolí byť jeho priateľkou,“ povedala
Allie, keď bola raz neskoro v noci u nás. Bláznivo sme sa
rozchichotali. Zdá sa, že ani to Allie napokon nezastavilo.
Chystala som sa vrátiť sa na pľac, keď sa Sawyer natiahol a
chytil ma za zápästie. „Reena.“ V spôsobe, akým ma oslovil,
bolo čosi neočakávané a naliehavé, ako keby sa mi chcel s
niečím zdôveriť, no potom si to rozmyslel. „Prečo ťa nevídam
viac niekde naokolo?“
Nedôverčivo som naňho zažmurkala. Stále bol zavesený na
mojej ruke. „Možno som v skrývaní sa lepšia, než si si myslel.“
Sawyerovi trvalo dosť dlho, než odpovedal, takže som si
bola istá, že nemá predstavu, o čom hovorím. Od tej noci na
Allinom dvore ubehlo veľa času a po tom všetkom na to hádam
hneď zabudol. Mienila som sa z toho vykrútiť, keď sa usmial.
„Možno,“ neurčito súhlasil. Chcel odísť, ale vôbec sa nehýbal.
„Myslím to vážne.“
„Áno, dobre.“ Cítila som, ako sa mi obočie vyťahuje do
oblúka. „Ja tiež.“
„Čo robíš dnes večer?“ zaujímal sa.
Naklonila som hlavu a rozhliadla sa okolo. Kapela plynulo
prešla do skladby It´s All Right. Na druhej strane baru som
videla otca, ako sa rozpráva so stálymi zákazníkmi. „Pracujem?“
zatiahla som trochu ironicky.
Sawyer na mňa zagúľal očami. „Ďakujem, princezná. Myslím
potom.“
„Idem domov?“
„Poď so mnou niekam.“
„S tebou?“ vyhŕkla som a Sawyer sa uškrnul lenivo ako
kocúr Cheshire Cat miznúci zo stromu. „Áno, Reena. So mnou.“
Po všetkých tých rokoch, čo som ho poznala – a poznala som
ho viac-menej, odkedy som sa narodila –, ma Sawyer nikdy
nepožiadal, aby som s ním šla kamkoľvek. Chvíľu mi trvalo,
kým som sa spamätala. Napriek tomu som pokrútila hlavou. Bol
to reflex, niečo, čo som cítila v žalúdku. Myslela som na party u
Allie, na Lauren Wernerovú a davy ľudí, ktorých som nevedela
zvládnuť. „Počúvaj, Sawyer, Allie a ja naozaj nie…“ zmĺkla som
a skúsila som to znova, pričom som uvažovala, čo všetko mu
Allie nahovorila. „Chcem povedať, že nie sme až také…
Nestretávame sa.“
Sawyer sa zamračil a opäť mal na tvári výraz, ako keby mi
sem prišiel povedať niečo konkrétne. „Nemyslel som tým, že aj
s Allie,“ spresnil.
Ach!
„Ach!“ vyšlo zo mňa. Nevedela som, čo na to povedať.
Pozrela som sa naňho, vzápätí späť na otca s jeho kávou a
úsmevom. „Sawyer…“
„No tak, Reena,“ naliehal, tentoraz už mierne netrpezlivo.
Mala som pocit, že sa ma pokúša presvedčiť. „Som to iba ja.“
Myslela som na Allie a pripomínala som si veci, ktoré mizli.
Lesk na pery, ktorý jej vkĺzol do vrecka, odšťavovač, čo ukradla
priamo spred vášho nosa. Bez ohľadu na to, ako som sa
pokúšala ospravedlniť sama pred sebou, uvedomovala som si,
že by to bol hrdelný zločin priateľstva. Bola by to zrada, hoci
ona to spravila prvá.
„No tak,“ pritlačil na mňa ešte trochu. Za mnou sa končila
pieseň, záverečný akord a pasca sklapla.
„Dobre, môžeme spolu niekde ísť.“
 9

Potom
Po omši som sa s Hannah vrátila domov naobedovať sa.
Posadila som ju do vysokej detskej stoličky, a aby som ju
zamestnala, kým jej opečiem pšeničný chlebík, nakrájala som jej
ovocie. „Hej, slečna, môžeš povedať banán?“ učila som ju
rozprávať a Hannah to poslušne zopakovala. „Šikovné
dievčatko,“ pochválila som ju šťastne a podržala som dlaň hore,
aby sme si tľapli. Nech to znie akokoľvek hlúpo, keď som bola
tehotná, ani mi len nenapadlo, že by Hannah mohla mať úplne
inú povahu, ako mám ja. Lenže každý deň sa čoraz jasnejšie
ukazovalo, že to tak je. Hannah mala na rozdiel odo mňa rada
zmrzlinu a avokádo, a kým sedela vzadu v aute, rada sa vrtela
na pesničky od Beyoncé. Jej malé telo sa v bezpečí autosedačky
pohybovalo s prekvapivým entuziazmom. Rozprávala teraz
viac a viac, bábätkovsky bľabotala a opakovala útržky
rozhovorov. Pre mňa to bola jedna z najmilších vecí vôbec.
Vtom vošla do kuchyne Soledad a položila si kabelku na
kuchynskú linku, pričom si vzala kus banána z lopárika.
Vyhŕkla som: „To je pre Hannah!“
„Prepáč, som hladná,“ vysvetlila Soledad a láskyplne
pohladila Hannah po hlavičke. „Keď sme odchádzali z kostola,
prihovorila sa mi Lydia,“ oznámila mi a ani sa neobťažovala
vysvetliť, ako sa k tej téme dostala. „V niektorý deň tohto
týždňa chce zobrať Hannah do knižnice, aby jej vybavila
preukaz.“
„Čo? Prečo?“ Rozotrela som trochu arašidového masla na
opečený chlebík, rozkrájala ho na malé trojuholníčky a tie som
poukladala na podnos pripevnený k detskej stoličke. „Nech sa
páči, dievčatko.“ Hodila som nesúhlasný pohľad na Soledad a
pokrčila som nosom. „Na čo potrebuje preukaz? Má štrnásť
mesiacov. Ja jej prinesiem knihy.“
„Ja to viem. Ale tipujem, že Lyd chce s ňou stráviť trochu
času.“
Bojovne som sa vystrela. „Skutočne?“
Sol prikývla: „Skutočne.“
„Aké zvláštne.“
Keď som vyrastala, trávila som s Lydiou viac času ako s
ktoroukoľvek z mojich tiet alebo ako s bratrancami. Preto
nedávalo veľký zmysel, že som sa jej nikdy neprestala báť. Mala
som desať, jedenásť, keď sme si ona, Soledad a ja zvykli chodiť
spolu na drahé obedy, na pedikúru alebo si čítať bulvárne
časopisy, pričom sme si na každej stránke vyberali šaty, ktoré by
sme chceli mať. Lydia mala rozbehnutý úspešný fotografický
biznis a rada navštevovala blšie trhy, kde vyhľadávala
zaujímavé starožitné koberce do ich domu. Keď som dovŕšila
trinásť rokov, kúpila mi tam krásny krištáľový prívesok v tvare
ruže. Svoju dračiu silu nikdy naplno neobrátila proti mne,
rozhodne nie priamo, ale aj tak som ju považovala za
strašidelnú – podobným spôsobom, akým som sa v detstve
desila vlčice alebo učiteľky, na ktorú som nedokázala zapôsobiť.
Nevedela som sa zbaviť predstavy, že na mne vidí niečo
nesmierne dôležité, čo považuje za úplne nedostačujúce.
 Navyše až do toho rána preukázala toľko záujmu o Hannah,
ako by človek prejavil pri bifľovaní sa ľahších detailov
obchodných podmienok na zriadenie e-mailového účtu. Takže je
možné, že v tej konkrétnej situácii som necítila k Lydii
LeGrandovej toľko kresťanskej lásky, ako by sa patrilo k
blížnemu svojmu.
„V ten deň sme určite zaneprázdnené,“ oznámila som
dôležito a moja nevlastná matka obrátila oči v stĺp.
„Nepovedala som ti, v ktorý deň.“
„No, Hannah a ja máme veľmi rušný spoločenský život.“
Soledad sa uškrnula, ale len slabučko. „Reena.“
„Sawyer je späť ešte len deň a ona zrazu kandiduje na
ocenenie Babička roka? To akože vážne?“ Zachmúrila som sa a
naliala Hannah mlieko do jej pohára s viečkom. „Kedy to bolo
naposledy, čo si videla, aby vôbec držala toto dieťa na rukách?
Nikdy je odpoveď, ak by si nevedela. Nikdy.“
„Nikdy,“ ako ozvena po mne veselo zopakovala Hannah a
hodila časť chlebíka s arašidovým maslom na podlahu.
Soledad zdvihla obočie. „Reena,“ skúsila to znova, tentoraz
tichšie. „Upokoj sa.“
„Ty sa upokoj!“ Rozčuľovalo ma to. „Nie. Povedala som nie.
A prečo to vlastne hovorila tebe? Ak sa chce rozprávať so mnou,
môže to spraviť priamo. Som tu. Bola som tu, pokiaľ si
spomínaš, celé posledné dva roky.“
Soledad pomaly prikývla. Nevedela som povedať, či
odmietavo, alebo na ňu moje slová trochu zapôsobili. „Áno,
srdiečko,“ ustúpila po chvíli, a prv než odišla, vtlačila mi bozk
na spánok. „Spomínam si.“

Telefón mi zazvonil práve vo chvíli, keď som išla Hannah uložiť

do postieľky. Vyhrabala som ho zospodu tašky, kde vibroval
pod téglikom ibuprofenu a detským leporelom Veľmi hladná
húsenica. Bol to Aaron. Usmiala som sa. „Dobrý deň, pane,“
pozdravila som ho a vkliesnila si telefón medzi ucho a plece,
zatiaľ čo som sa rútila po schodoch. Zamávala som Soledad a
ponáhľala som sa k zadným dverám. „Čo sa deje?“
„Roh Las Olas a tretej Ave,“ zahlásil a v hlase mu bolo
evidentne cítiť radostný úsmev. „Dostal som ťa.“
„Čo? Ani náhodou.“ Znamenalo to, že tam bol ten travestita,
ktorý vyzeral ako Celin Dionová a potĺkal sa po meste. Ak
mohol Aaron dokázať, že ho videl, musela som mu kúpiť
večeru, také boli pravidlá hry. Aaron kupoval tú večeru častejšie
ako ja. „Urobil si fotku?“
„Čo si myslíš, že som nejaký začiatočník?“ zasmial sa.
„Samozrejme, že som urobil obrázok. Steak na teba, kuriatko.
Dnešný večer stále platí?“
Váhala som. Aaron bol Shelbino dvojča, to, ktoré sa
presťahovalo do New Hampshire predtým, ako som ho mohla
vôbec stretnúť na strednej škole. Teraz bol z neho lodný
mechanik v prístave v Intracoastal a pravdepodobne bol tým
najlepším, čo sa mi v živote prihodilo – rozumné randenie.
Napriek tomu, že ten deň nebol ešte ani v polovici, netúžila som
po ničom inom, len ticho sedieť v izbe sama so sebou. „Čo tak
zajtra?“ kľučkovala som.
„Zajtra môže byť,“ povedal Aaron dobromyseľne. „Dovtedy
sa zvez do centra a uvidíš, či ho aj sama nestretneš. Pôjdeme s
účtom na polovicu.“
„Aké veľkorysé,“ žartovala som. Napokon boli to moje
pravidlá. „Počúvaj, obsluhujem v reštaurácii pri neskorých
raňajkách, takže musím ísť, ale…“
„Hej, hej. Žiadne obavy,“ upokojoval ma. Potom sa ma
váhavo spýtal: „Si v poriadku? Tvoj hlas znie… Neviem…
Nejako divne.“
Aaronovi by som pravdepodobne mohla povedať všetko,
nebol by v tom žiaden háčik. Bol to rozumný človek, hoci oveľa
bezstarostnejší, ako by som mohla dúfať, že raz budem ja počas
svojho pobytu na tejto zemi. Nevýhoda bola, že by sa vôbec
nedivil, že sa Sawyer len tak vrátil odnikiaľ. Predpokladala som,
že by to prijal úplne v pohode.
 Napriek tomu. Aj tak. Napriek tomu.
„Som unavená,“ vykrúcala som sa, aj keď to nebola lož.
„Uvidíme sa zajtra večer.“

„Kde si, dočerta, bola?“ osopila sa na mňa Shelby, keď som

prišla do práce o desať minút neskôr, ešte predtým, ako
povedala Ahoj alebo Ako sa máš?, alebo čokoľvek iné aspoň
vzdialene zdvorilé. Prišla na leto domov z Bostonu v štáte
Massachusetts, kde študovala medicínu a tiež sa tam učila
rozprávať ako dobrý Will Hunting.
Shelby priletela do Browardu v polovici svojho prvého
ročníka na univerzite len preto, aby bola pri mne, keď som
rodila Hannah. Medzi mojimi kontrakciami a očarúvaním
sestier, aby jej pomohli s prípravou na skúšky, sa učila
vymenovať naspamäť všetky kosti v ľudskom tele. Mala
osemnásť rokov a bola mojou pôrodnou asistentkou. Nie každý
má priateľku ako ona.
 10

Predtým
„S kým?“ spýtal sa ma otec, keď som mu povedala, že
pôjdem po práci na chvíľu von. Otázka namieste, keďže za
posledných osem mesiacov ma nevidel s nikým sa stretávať, ak
nerátam chlapca z donášky pizze Papa Gino. Práve sa rozprával
s bubeníkom z kapely a voňal po káve a kolínskej – tak známo.
Bola to vôňa, ktorá by mi určite chýbala, keby som odišla z
domu.
„S Allie,“ vyhŕkla som. Nevedela som, že budem klamať, až
kým sa to nestalo. „S Allie.“
Neviem, prečo som mu klamala. Nemala som dôvod myslieť
si, že by mi nedovolil ísť so Sawyerom. Bol to predsa jeho krstný
syn, dedič jeho hudobného talentu – ak nie pokrvný, tak určite
vďaka lekciám hudby, ktoré mu dával. Napriek tomu by chcel
vedieť všetky tie kam a prečo, a čo budeš robiť, a tisíc ďalších vecí,
o ktorých som zatiaľ nemala ani predstavu. Nateraz sa zdalo
jednoduchšie mu to nepovedať.
 „S Allie,“ zopakoval pomaly a ovinul svoje medvedie
rameno okolo mojich pliec. „To je meno, ktoré som už istý čas
nepočul.“
„Hm,“ prisvedčila som. „Áno.“
Pokrčil plecami a kývol na jedného z čašníkov, aby nalial
ďalšie kolo drinkov. Veril mi. Nikdy nemal dôvod neveriť mi.
„Uži si to,“ povzbudil ma a pritisol pery na moje čelo v
roztržitom rozlúčkovom bozku. „Buď doma podľa toho, ako
sme sa dohodli.“
„Hej,“ znova som prikývla. „Samozrejme.“
Sawyera som našla v zadnej chodbe. Opieral sa o dvere
kancelárie, skrútený nad svojím telefónom a akýsi nejasne
znudený. „Klamala si o mne otcovi?“ zaujímal sa a máličko sa
pritom uškŕňal.
„Áno,“ priznala som sa.
Jeho úškľabok rozkvitol do úsmevu. „No teda,“ zahlásil,
zvrátene potešený. „Dobre, že viem, na čom som. Si
pripravená?“
„Jasné,“ prisvedčila som. Márne som dúfala, že nedokáže
rozoznať, aké to bolo pre mňa náročné – len myšlienka na to, že
s ním budem sama, spôsobovala, že môj žalúdok predvádzal
salta, na ktoré by bol pyšný aj Béla Károlyi.
Sawyer mi podržal zadné dvere otvorené. Nasledovala som
ho cez parkovisko do jeho starého džípu. Nič nehovoril. Nemala
som predstavu, kam ideme, a teraz by už bolo trochu neskoro sa
na to pýtať. Otvorila som ústa, potom som zaváhala a znova ich
zavrela. Nezdalo sa, že by sa Sawyer vôbec obťažoval povedať
mi to.
Rozhliadla som sa po džípe tak nenápadne, ako som len
vedela. Keď Sawyer pridal plyn, v hlave som si začala spisovať
zoznam. Podlaha auta Sawyera LeGranda, kompletný súpis: prázdna
fľaša od broskyňového ľadového čaju, odfajknuté. Cédečko z koncertu
naživo Duke Ellington Live v Newporte, rok 1956, odfajknuté.
Prístrojová doska: slnečné okuliare, odfajknuté. Osviežovač vzduchu
v tvare stromčeka, ešte zabalený, odfajknuté. Hudobný mix na
cédečku s menom Allie Ballardovej na štítku, odfajknuté.
Na sekundu som zavrela oči. Allie mi v jednom kuse
vyrábala hudobné mixy, pesničky na narodeniny, na Vianoce,
na jar, na utorky. Môj obľúbený sa volal BadBoys Mix: šesťdesiat
minút smiešneho hiphopu, korunovaného Philom Collinsom a
jeho A Groovy Kind of Love. Darovala mi ho pri príležitosti našej
prvej stredoškolskej tancovačky. V ten večer sme sa vrátili k
nám domov už o pol jedenástej. Spolu so Soledad sme si upiekli
sušienky a hulákali zarovno s Kanyem, pričom sme sa ešte
dvakrát hlasnejšie hystericky smiali.
Mimovoľne som si povzdychla. Neuvedomila som si to, ale
musela som si povzdychnúť, lebo v tej chvíli sa Sawyer pri
zatáčaní na A1A na mňa pozrel. Vďaka svetlu na prístrojovej
doske mu jeho ostré rysy tváre svietili dočervena. „Dlhý deň?“
spýtal sa.
„Hej,“ odvetila som a nechala som ho, nech si myslí, že ma
tak vyčerpala monotónnosť obsluhovania, a nie absolútna
beznádej z toho, že som v jeho džípe. Za zelenou farbou jeho očí
som videla trblietať sa tisícky prídavných mien. „Tak nejako.“
Sawyer prikývol. „Chceš zmrzlinu?“
Zažmurkala som. „Zmrzlinu?“ zopakovala som. Ja neviem,
čo som očakávala, ale toto… to nebolo.
„Hej, princezná, zmrzlinu.“ Sawyer sa zasmial a zatiahol
auto na parkovacie miesto, aby počkal na moju odpoveď. „Čo si
si myslela, že ti idem ponúknuť? Nejaké lepidlo na čuchanie?“
„Nie!“ Pobúrilo ma to, aj keď, aby som bola úprimná,
pravdepodobne to nebolo ďaleko od pravdy. Rozopla som si
bezpečnostný pás a vystúpila z auta. „Nie.“
„Myslíš si, že som taký hlúpy?“ Ramenom drgol do môjho,
zatiaľ čo sme kráčali cez parkovisko. Urobil to tak zľahka, až
som si myslela, že to bola náhoda. „Že som horší, než v
skutočnosti som?“
Potriasla som hlavou a pozrela sa bokom. „Naozaj nie,“
poprela som.
 „Dobre,“ prehodil nedbalo, ani čo by si myslel, že som
chudera, ale nijako zvlášť mu to neprekážalo. „Keď to vravíš.“
Pri pulte sme si objednali. Hľadajúc peňaženku, začala som
sa prehrabávať v taške, pričom som z nej musela najprv
vytiahnuť kľúče od domu a cestovného sprievodcu Lonely
Planet, kým som sa dostala až na dno. Sawyer mi odtlačil ruku.
„Zaplatím to,“ ponúkol sa a podal pokladníkovi pokrčenú
desiatku. Pohľad mu padol na moju knihu. „Plánuješ výlet?“
„Hej,“ potvrdila som. „Teda vlastne nie.“ Zrazu som sa cítila
nesmierne hlúpo. Bola to hra, ktorú som hrala sama so sebou,
niečo ako Hopskoč alebo s Barbie. „Potrebujem to kvôli eseji na
prijímačky na vysokú.“
„Na výšku?“ Sawyer zdvihol obočie, a prv než mi podal
kornútik, oblizol jeho kvapkajúce dno.
Obchod, v ktorom sme vtedy stáli, bol staromódny. Mal
drevené obloženie a na poličkách poukladané rôzne drobné
postavičky. Okrem toho tam bola starodávna registračná
pokladnica, ktorá sa otvárala na pružinu, s hlasným zacinkaním.
Zacítila som cukor a chladný vzduch. „Tak skoro?“ spýtal sa.
Prikývla som. „Northwestern,“ spresnila som. „Budem
maturovať o rok skôr a na jeseň si podám prihlášku.“
Sawyer uznanlivo naklonil hlavu nabok. „To je ambiciózne.“
„Som ambiciózna.“
„Ja viem,“ súhlasil a vzal si svoju zmrzlinu. Vzápätí ma hnal
späť k dverám a jednou nohou ich pridržal, aby som cez ne
mohla prejsť. „Takže o tom bude tvoja esej?“ vyzvedal sa, keď
sme prešli časť parkoviska smerom k jeho autu, pričom sme si
kliesnili cestu cez hemžiaci sa dav hlučných, rozbesnených
deciek v našom veku, ktoré vykrikovali a smiali sa.
„Cestovanie?“
„Áno, tak nejako,“ riekla som v rozpakoch a pokrútila som
hlavou. „Je to hlúposť.“
„Pochybujem o tom.“ Práve vtedy sme došli k jeho džípu.
Sawyer vyliezol na kapotu, aby si tam zjedol svoj kornútik
zmrzliny.
 Hlavu si oprel o predné sklo a dal mi znamenie, aby som
vyliezla cez nárazník k nemu. „Hovor.“
„Fú, tak teda dobre.“ Trochu som vyvrátila oči a začervenala
som sa do tmy. „Program, na ktorý si podávam prihlášku, je
zameraný na tvorivé písanie, vieš? Cestopisy.“ Slová zneli
monotónne a neznámo. O tom som nikomu, okrem Allie,
nerozprávala. „Takže píšem esej z pozície cestovného
sprievodcu, v podstate choďte tam, robte toto, vyhnite sa
tomuto príšernému hotelu, ibaže namiesto toho, aby to bolo o
konkrétnom mieste, v skutočnosti je to o… mojom živote.“ V
rozpakoch som mykla plecami. „Alebo o živote, aký chcem žiť.“
„To nie je hlúpe.“ Sawyer sa usmieval. „To je úžasné. Chcel
by som si tú esej prečítať, keď ju dokončíš.“
„No hej, jasné,“ zatiahla som ironicky.
„Myslím to vážne,“ trval na svojom Sawyer. Jeho biele tričko
žiarilo vo svetle z výkladov. „Skoršia maturita?“ napadlo mu po
chvíli. „Tak zúfalo sa chceš odtiaľto dostať?“
„Nie, tak to nie je,“ vysvetľovala som. „Samozrejme, že mi
bude chýbať moja rodina a všetci. Mám ich rada, ja len…“
Mykla som plecom. Nevedela som, ako vysvetliť svoju
osamelosť niekomu, ako je Sawyer. Neovládateľnú túžbu nájsť
niečo, do čoho by som sa mohla celá ponoriť, a pocit, že nech je
to čokoľvek, nie je to tam, kde práve som. „Tu toho pre mňa
moc nie je, vieš?“
Sawyer sa trochu nečitateľne usmial. „Takže by som sa mal s
tebou stretávať, pokiaľ ešte môžem. To sa mi snažíš povedať?“
Čože? Nemala som ani tušenie, o čo mu ide. „Presne tak,“
bolo všetko, na čo som sa zmohla.
Chvíľku sme mlčky sedeli a sledovali, ako z parkoviska
odchádzajú autá smerom na diaľnicu. Zjedla som svoju
zmrzlinu. Čakala som.
„Si ticho,“ nevydržal to nakoniec.
Sekundu som uvažovala. „Áno,“ odvetila som. „Ty tiež.“
 „Reena.“ Boli sme tak blízko pri sebe, až sa naše telá, ruky a
plecia navzájom dotýkali – jemne sa na seba lepili od horúčavy.
„Prečo si tu?“
Úkosom som sa naňho pozrela. Moje srdce sa v hrudi
správalo ako noha na kopáku bicích. „To mi povedz ty.“
Sawyer zavrtel hlavou. „Myslím to vážne.“
„Fakt?“
„Áno,“ konštatoval. „Naozaj.“
„Sawyer,“ zaváhala som, červenajúc sa. Bola som si na
deväťdesiat percent istá, že nech sa tu deje čokoľvek, až tak som
to nepochopila. „Pozri, Allie je moja kamarátka. Alebo aspoň
bola moja kamarátka a…“
„Nie si z toho unavená?“ prerušil ma.
Zarazila som sa. „Z čoho?“
Sawyer mykol plecom. „Byť niekým, o kom si všetci myslia,
že si.“
„Prosím? Nie.“ Odmietavo som pokrútila hlavou a pozrela
som sa cez cestu na rad obchodov a paliem. Zacítila som mokrú
dlažbu a výfukové plyny. „Kým iným by som ešte mohla byť?“
Zdalo sa, že Sawyer vie, že to predstieram. Na krátky
okamih sa na mňa pozrel spôsobom, ktorý ma znervóznil.
Napadlo mi, že mi vidí až pod kožu. Bojovala som s pocitom, že
to je na mňa priveľa, a tak som urobila to, čo by spravil každý
človek, keby bol konfrontovaný s otázkou, na ktorú nechce
odpovedať. Najmä keby mu tú otázku položila osoba, do ktorej
je celé dve prezidentské obdobia nešťastne zamilovaný.
Strčila som mu svoj kornútik priamo do tváre.
„Prepáč,“ vyliezlo zo mňa, pričom som sa hystericky
rozosmiala. „Ježišu Kriste. Je mi to ľúto. Nemôžem uveriť, že
som to spravila.“
Sawyer sa na mňa chvíľu pozeral, so zmrzlinou rozmazanou
po ústach a nose. „Ani ja nejako nemôžem uveriť, že si to
spravila,“ konštatoval napokon so smiechom. Potom mi položil
ruku na zátylok a pobozkal ma. Zacítila som čokoládu a dúhovú
príchuť zmrzliny. Ani som nezavrela oči.
 Máličko sa odtiahol. „Je to v poriadku, že som to urobil?“
spýtal sa ma po jednej alebo dvoch sekundách.
Hlúpo som prikývla.
„Páčilo sa ti to tak veľmi ako mne?“
Znova som prikývla.
„Budeš sa ešte niekedy vo svojom živote so mnou baviť?“
Aj do tretice som prikývla. „Hádam,“ dostala som zo seba,
pomaličky sa spamätávajúc. Myšlienky mi poletovali ako nočné
mole zachytené v úplnej panike niekde hlboko v mojom mozgu.
„Áno.“
Sawyer sa usmial. „Dobre,“ dodal spokojne. Zvyšok
zmrzliny hodil do neďalekého odpadkového koša a ruky si
priložil na moje líca. „Dobre,“ zopakoval.
Ešte stále ma bozkával, keď mu o minútu neskôr zazvonil v
džínsoch telefón. Odtiahla som sa, ale jeho zovretie bolo
pevnejšie – nežná päsť v mojich vlasoch. „Ignoruj to. Ignoruj
to,“ zamrmlal a ja som to v tej chvíli naozaj ignorovala. Lenže
potom začal zvoniť aj môj telefón. „Sawyer,“ prerušila som ho a
natiahla som sa po taške, hoci zvyšok mňa bol ešte stále zaujatý
niečím iným. „Sawyer, to je z domu. Musím to zdvihnúť. Áno?“
ozvala som sa do telefónu, zatiaľ čo – ach, Bože, ach, dočerta, boli
sme na parkovisku a na linke bol môj otec – Sawyer presunul
pery na môj krk.
„Ahoj. Čo sa deje?“
„Reena,“ vyletelo z otca. Jeho hlas bol ako ešte nikdy
predtým plný paniky a hnevu. „Ach, vďaka Bohu. Kde,
dopekla, si?“
Zoskočila som z kapoty džípu tak rýchlo, že som so sebou
potiahla aj Sawyerovu hlavu. Tuho som zažmúrila oči a
usilovala som sa prísť na to, čo povedať. Prvý raz v celom svojom
živote som klamala otcovi a bola som prichytená. Ako to bolo
vôbec možné?
Stále som sa ešte usilovala vymyslieť nejakú odpoveď, keď
na mňa zatlačil: „Si s Allie?“
 Voľnú ruku som zaťala do päste. Cítila som, ako sa mi
nechty zaryli do dlane. Sawyer ma sústredene pozoroval.
Tápala som a hľadala niečo vierohodné. Nakoniec som musela
vyjsť von s pravdou. „Nie,“ priznala som. „Nie, nie som.“
„Vďaka Bohu,“ zopakoval otec komukoľvek, kto s ním bol
práve vtedy v miestnosti, Soledad alebo Cadovi. „Je v poriadku.
Mám ju.“
„Čo?“ ozvala som sa ostro. Zrazu som bola veľmi, veľmi
vystrašená. „Čo sa deje?“
„Reena,“ začal a ja som vedela, že na to, čo mi povie, do
konca svojho života nezabudnem. V blízkosti som vnímala
neónové svetlá zmrzlinárne, zvedavý výraz na peknej tvári
Sawyera LeGranda a drobné črepiny skla zapustené v asfalte,
akoby tam práve vybuchlo čosi krehké a jasné. „Musím ti
oznámiť niečo zlé.“
 11

Potom
Sawyera som po zvyšok svojej nedeľnej popoludňajšej
služby nevidela. Lenže rovnako dobre by mi mohol hoci aj
dýchať na krk, toľko o ňom každý rozprával – ako keby bol
filmová hviezda na návšteve, a nie skazený chlap, ktorý opustil
každého, kto mu venoval čo len polovicu pozornosti. Stáli
zákazníci boli nadšení, že ho vidia. Servírky sa nevedeli
spamätať z jeho vlasov. Finch mi v kuchyni povedal, že Sawyer
celý ten čas chaoticky cestoval po štátoch, skoro ako kopa suchej
slamy povievajúcej po divokom západe alebo ako Jack Keruac.
Bez toho, aby mal na mysli nejakú konkrétnu destináciu.
„Cestoval,“ zopakovala som pomaly. Kolosálna nespravodlivosť
toho všetkého do mňa vrazila s takou fyzickou silou, že kým sa
mi nevrátila stabilita, musela som sa pridržať okraja stola, ktorý
slúžil na prípravu jedál. Mala som pocit, akoby mi niekto vybral
z tela vnútornosti, ako keby som bola nejaká deformovaná
strašidelná verzia samej seba. „Aké pekné od neho.“
 Bolo štvrť na šesť a jediné, čo som chcela robiť, bolo ísť
domov a stočiť sa pod prikrývkou do klbka. Lenže hneď ako
som si cvikla kartu a obrátila som sa, vo dverách kancelárie stál
Sawyer a rukou si šúchal strnisko na líci.
„Dočerta,“ vyletelo zo mňa hlasnejšie, než som mala v
úmysle. „Vydesil si ma.“
„Prepáč,“ povedal tónom, akoby to nemyslel vážne. Pomaly
sa vliekol k zárubni. Po prvý raz odvtedy, čo sa vrátil, som si
dovolila pozerať sa naňho dlhšie než sekundu – viac než iba
rýchly, hladný pohľad kútikom oka. Bol mohutnejší, ako keď
odišiel. Chĺpky na rukách mal vyblednuté od slnka. Trpezlivo
tam stál a nechával ma obzerať si ho.
„Čo je?“ vyštekla som, keď som si to uvedomila.
Šklblo mu perami. „Nič,“ pokojne odpovedal.
Zobrala som si tašku a začala som sa v nej kutrať. Hľadala
som kľúče od auta, pričom týmto spôsobom som z nej vybrala v
ten deň už druhý raz knižku Veľmi hladná húsenica. „Bol si tu
celé popoludnie?“ opýtala som sa. Hľadela som na neporiadok
v taške, takže som sa nemusela pozerať naňho.
„Nie,“ keď to povedal, nedbalo som k nemu zdvihla zrak.
Sawyer zavrtel hlavou. „Pozrel som sa na rozpis.“
„Prečo?“
„Aby som ťa chytil, keď budeš odchádzať.“
„Výborne,“ vyhlásila som tak nepríjemne, ako som len
dokázala, a konečne som našla kľúče. „Misia splnená. Tu sú.“
Sawyer sa nehýbal od dverí. „Dnes si vyzerala poriadne
zaneprázdnená,“ pokračoval. „Musím si na to znova zvyknúť,
predpokladám.“
Oči sa mi zúžili. „Prečo by si mal?“ žiadala som vysvetlenie.
Mali sme teraz ďalšieho barmana, päťdesiatnika menom Joe,
ktorý mi pri každom odchode domov dával lízanky pre
Hannah, hoci bola na ne ešte príliš malá. „Nejdeš si zapísať
nejaké zmeny, však nie?“
„Chystáš sa ma zabiť, keď poviem áno?“
 „Možno,“ zvažovala som a on sa usmieval, ako keby som
bola nesmierne vtipná. Nesnažila som sa byť vtipná. Bála som
sa, že sa rozplačem. „Môžeš prestať?“ požiadala som ho a hlas
som mala slabý. Chvíľami, keď bola Hannah nahnevaná,
pritlačila si ruky na uši a kričala. Mala som chuť urobiť to isté.
„Tak môžeš? Nie som… Len… prestaň.“
Sawyer sa prestal usmievať a pohol sa ku mne. Natiahla som
ruky pred seba, aby som si ho udržala od tela. „Reena,“ skúšal
to.
„Vážne,“ trvala som na svojom. „Nemôžeš sem po takom
dlhom čase len tak prísť, pokúšať sa so mnou žartovať a správať
sa, ako keby sa nič nestalo. To nie je… Veľa sa toho stalo,
Sawyer. Nemôžeš sa len tak vrátiť.“
Sawyer sťažka zdvihol plecia. Vyzeral o toľko starší ako
kedysi. „Lenže ja som späť,“ povedal jemne. „Musíš… Som tu.“
Príšerné na tom bolo, že som mu chcela odpustiť. Dokonca aj
po tom všetkom. Chcela. Dieťa pred sedemnástymi
narodeninami a budúcnosť taká pustá ako povrch Mesiaca.
Napriek tomu som sa pri pohľade naňho cítila, akoby som sa
vrátila domov, ako keby išlo o pieseň, ktorú som kedysi
poznala, ale už som ju celkom zabudla.
Bože, ktorý si vo svojom zlatom nebi, aké je to všetko totálne
pokašľané, pomyslela som si.
„Drž sa odo mňa ďalej,“ zamrmlala som a rázne som vyšla
popri ňom z miestnosti.

„Ako bolo v práci?“ spýtala sa ma Soledad, keď som sa o niečo

neskôr vrátila domov. Sedela s prekríženými nohami na
pohovke, na očiach okuliare na čítanie, a sústredene lúštila
novinovú krížovku. Soledad sa naučila po anglicky, keď mala
dvadsaťdva rokov, ale ešte stále vypĺňala krížovky v New York
Times. Bol to jeden z dôvodov, prečo som ju mala tak rada.
„Nanič, vďaka. Ahoj, krásna slečna,“ pozdravila som
Hannah a zdvihla som ju z miesta na dlážke, kde sa hrala.
Niekoľkokrát som jej hlasno fukla do brušká, až sa začala
chichotať na celé kolo a šťastne sa zvíjať v mojom náručí. „Ako
si sa dnes mala? Bola si dobrá?“
„Bola ako sen,“ povedala Soledad. To isté mi hovorila
zakaždým, keď dávala pozor na Hannah. Trávili spolu veľa
času. Rada som na ňu myslela ako na Hanninu druhú mamu,
akou bola aj pre mňa. Soledad žila s našou rodinou takmer
desať rokov, kým ju môj otec požiadal o ruku – ďalšia časť tejto
rodiny ticho zapadla na svoje miesto. Pre muža nie je dobré, aby
bol sám.
„Kde je?“ spýtala som sa jej, zatiaľ čo som si palcami na
nohách vyzúvala topánky a presúvala som si Hannah na bok.
Od našej potýčky pri paradajkách sa mi otec vyhýbal.
Kedykoľvek som bola niekde nablízku, zámerne tam nebol.
Malá mi šťastne švitorila do ucha.
„Znova na dvore. Reena…“ Soledad vyzerala, že ju to mrzí.
Niekedy mi jej hlas pripomínal vodu nad ohňom, stúpal ako
para. „Hádam by si mu mala dať trochu času.“
„Ach, tak,“ prikývla som. Nebola som si úplne istá, čo jej
robilo starosti – či jeho nálada, alebo jeho srdce. S najväčšou
pravdepodobnosťou oboje. Keď som bola ráno na počítači,
všimla som si, že nedávno vyhľadávala na Googli informácie o
účinkoch stresu na srdcové ochorenia. „Okej. Premýšľala som,
že zoberiem malú previezť sa autom.“
„O chvíľku sa máme stretnúť s Rogerom a Lyd, len tak
mimochodom,“ oznámila mi Soledad. „Ideme sa pozrieť na to
nové miesto na Las Olas.“ Vyzerala, že mi chce povedať ešte
niečo iné. V tej chvíli som sa jej takmer spýtala, ako je možné, že
môj otec môže ísť na priateľskú večeru so Sawyerovými
rodičmi, aby hodnotili cudzie kulinárske špeciality, no nemôže
nájsť vo svojom srdci ani len toľko citu, aby sa pozrel na mňa,
svoju dcéru. Nakoniec sme to obe nechali tak. „Uži si to,“
popriala mi.
„Užijem. No poď,“ obrátila som sa na malú a vyniesla som ju
na poschodie prezliecť sa. „Ideme na výlet autom.“
 Keď bola Hannah ešte nemluvniatko, mávala bolestivú
koliku. Do šiestich mesiacov nespávala v jednom kuse dlhšie
než pár hodín. Zmena plánu kŕmenia nefungovala. Položiť ju na
sušičku nefungovalo. Terapeutická masáž chrbta sa míňala
účinkom, rovnako ako dlhé kúpanie v detskej vaničke. Soledad
mi pomáhala, ako mohla, ale napokon som zakaždým skončila
sama s Hannah na podlahe kúpeľne a spoločne sme plakali.
Úprimne povedané, nemala som potuchy, čo robiť.
Hannah sa rada vozila v aute, a keď som nebola príliš
vyčerpaná, aby som si sadla za volant, zvyčajne netrvalo dlho a
doslova omdlela na zadnom sedadle, s hlavičkou voľne
zaklonenou a s pastičkou strčenou v ústočkách. Napriek tomu
by ju v prvú hodinu, alebo tak nejako, zobudilo aj najmenšie
zastavenie, preto som jazdievala dlhé kilometre po medzištátnej
ceste, kde nehrozilo do červená sfarbené osvetlenie ani
povinnosť dávať prednosť chodcom. Raz mi v Miami došiel
benzín a musela som zavolať Cada, aby po nás prišiel. Inokedy
som v noci úspešne zvládla dlhú cestu do Vera, kým som si
uvedomila, že je čas vrátiť sa domov.
Nakoniec Hannine bolesti brušká ustúpili a naše výlety pri
mesačnom svite hore a dole deväťdesiatpäťkou sa stali čoraz
zriedkavejšie. Po tom úseku diaľnice som nešla už celé mesiace.
V tú noc, keď sa moje dieťa za spoľahlivého vyhrávania
džezovej muziky vo verejnom rádiu prepadlo do ríše snov, sa
mi scéna za oknami zdala taká známa, ako keby som bola doma.
 12

Predtým
Po celý čas, čo Sawyer šoféroval z parkoviska pred
zmrzlinárňou do nemocnice, nepovedal ani slovo. Bol mĺkvy
ako nočné ticho a vlastne ako dovtedy vždy. V hrudi sa mi
otvorila roklina. V stereu sa bez prestania točilo cédečko starého
Louisa Armstronga. Sawyer ho musel dostať od môjho otca.
Natiahla som sa a zastavila som ho. „Je to zlé?“ odvážila som sa
spýtať.
Sawyer pokrčil plecami, oči mal zafixované na asfalt pred
sebou. „Neviem.“
„Musí to byť zlé, nie? Ak ju už operujú… Môj otec by ne…“
hlas sa mi zlomil, slová zostali pohltené vinou, zmätkom a
obrovským, nekonečným strachom. Zaryla som nechty do
sedadla spolujazdca a priala som si, aby to auto išlo rýchlejšie.
„Musí to byť zlé.“
„Povedal som, že neviem, Reena,“ nervózne reagoval Sawyer,
takže som radšej zmĺkla.
 Zaparkovali sme v priestrannej garáži nemocnice a stratili sa
na ceste na pohotovosť. Putovali sme po chodbách ako nejakí
panikáriaci prestarnutí Janko a Marienka. „Tadiaľto,“
nasmeroval nás Sawyer nakoniec a ja som ho nemo nasledovala
chladnou chodbou ožiarenou neónovými svetlami. Prešli sme
cez niekoľko dverí a vpadli priamo do chaosu. V čakárni už bol
nepokojný malý dav: Allini a Sawyerovi rodičia, Lydia so
svojimi neposlušnými vlasmi zviazanými do komplikovaného
uzla. Bola tam aj Lauren Wernerová a hlasno plakala. Stáli tam
môj otec a Soledad, ostražití a čakajúci – vypitvaní ako jatočné
telá, prázdni ako vylúskané struky. Soledad vyzerala, že má
zlomené srdce. Otec pôsobil staro.
Ako som prechádzala cez veľkú plochu linolea, ostatní sa
postavili. Videla som, ako sa otcove oči zúžili v zmätku. Do
telefónu som mu nepovedala, kde som ani s kým, a teraz tu bol
tesne za mnou Sawyer, ktorý sa celý triasol od strachu a
horúčavy.
Allin frajer, pomyslela som si po stý raz za posledných
pätnásť minút. Bola som s Alliným frajerom.
Otec nemal čas sa ma čokoľvek opýtať, pretože Allina mama
ma spoznala a rozbehla sa ku mne. Schmatla ma tak silno, až ma
to zabolelo. Cítila som, ako sa mi rebrá stisli dokopy. „Je mŕtva,“
zúfalo kvílila pani Ballardová. Bol to zvuk, ktorý som nikdy
predtým nepočula, a ak to tešilo Boha, nech, ale ja by som sa
toho najradšej vzdala.
„Reena, dieťa. Naše dievčatko odišlo.“
Pomyslela som si veľmi jasne: To nie je možné.
Napadlo mi: To je naša chyba.
Chvíľu som tam len tak stála s Allinou mamou a nechávala
ju vzlykať do záhybov môjho trička. Neplakala som. Nerobila
som nič, ak mám byť úprimná. Cítila som sa primrznutá,
bizarne tichá, ako keby bolo vo mne niečo hermeticky uzavreté.
V diaľke som počula hučanie sanitky a rozplesknutie dverí,
ktoré sa vzápätí potichu zatvárali. Nakoniec mi pán Ballard
nežne vytiahol manželku z náručia.
 „Nestihli sme sa uzmieriť… s Allie,“ povedala som mu.
„Reena,“ priblížila sa ku mne Soledad, ale ja som ustúpila
mimo jej dosahu.
„Naozaj,“ panikárila som, tentoraz hlasnejšie. Bolo ťažké
pochopiť, čo sa to deje. „Neboli sme… Boli sme…“
Stíchla som, keď ma Soledad objala. Stála som tam skrútená
a zmätená, zatiaľ čo mi Soledad po španielsky šepkala do ucha
modlitby. „Naozaj,“ nevedela som prestať, hoci môj hlas
dostával trhliny. Cítila som, že skolabujem. Prv než som si
prestala čokoľvek pamätať, ešte naposledy som zdvihla hlavu.
Práve včas, aby som zachytila ostrú, zubatú líniu Sawyerovej
chrbtice, ktorá posuvnými dverami vykĺzla von.
 13

Potom
S Aaronom sme si na piatok večer naplánovali rande. Po
skončení jeho zmeny sme sa mali stretnúť v prístave.
Prechádzajúc sa pozdĺž širokého, zvetraného doku, našla som
ho, ako sa rozpráva s Lorraine, vlasatou dôchodkyňou z New
Jersey, ktorej zmysel pre obliekanie sa prikláňal k výstrednej
krikľavosti. Vtedy mala na sebe legínsy s geparďou potlačou.
Ona a jej manžel Hank kotvili so svojou loďou Hanky Panky v
prístave už pätnásť rokov. Vždy, keď som ju stretla, predviedla
mi veľkolepý výstup o tom, že Aaron je jej obľúbený mechanik.
„Reena!“ volala radostne, že ma vidí, a mávala mi na
pozdrav slameným klobúkom. Lorraine sa ku každému
správala ako k dlho stratenému priateľovi. „Minule som bola vo
vašej reštaurácii! Rebierka boli božské. Povedala som Hankovi,
že ma bude musieť dokotúľať domov.“
Trošku sme sa rozprávali o našej reštaurácii a o tom, aký
preplnený býva Intracoastal. Časom sa objavil zavalitý ryšavý
Hank a nás „mladých“ prepustili. Cestou k autu si Aaron
zasunul ruku do zadného vrecka mojich džínsov. „Mám
rovnaké legínsy, ako sú tie jej,“ zašepkal mi do ucha a ja som od
smiechu vyvrátila hlavu dozadu.
Aaron bol zdesený, keď zistil, že som celý svoj život prežila
len pätnásť minút od oceánu a nikdy som nejedla sendviče s
homárom, takže ma zobral na jedno príšerné miesto na móle v
Lauderdale. Boli tu piknikové lavice a pivo v plastových
pohároch. Obchody so suvenírmi žiarili na bielo, rovnako ako
neóny pozdĺž plážovej promenády. Turisti po nej putovali rôzne
opálení a povyzliekaní. „Toto jedlo predsa pochádza z Mainu!“
protestovala som a vytiahla za hrsť obrúskov zo stojana na stole.
„Nie je sendvič s homárom z Mainu?“
Aaron mykol plecami. „Asi ide o yankeeovské homáre, čo
znamená, že ťahajú tieto spomalené morské kôrovce celou
cestou sem nadol, len aby si mohla mať takýto úchvatný
zážitok, takže by si sa azda mohla prestať sťažovať.“
„Ja sa nesťažujem,“ prehodila som a usmievala som sa. Na
tanieri medzi nami trónila hromada smažených cibuľových
krúžkov. Posledný západ slnka odrážal zlato v Aaronových
vlasoch. „Vlastne som šťastná ako blcha.“
Aaron zastonal. „To mal byť vtip?“ spýtal sa a ja som
hlúpučko zakotkodákala: „Naozaj? Naozaj.“
Keď Aaron dokončil strednú školu v New Hampshire, kde
žil u otca, začal pracovať na rybárskych lodiach v Gloucesteri v
Massachusetts, kým sa po niekoľkých rokoch nepresťahoval
začiatkom leta na Floridu. Dva týždne vyzdvihoval Shelby
každý večer v práci, kým som si uvedomila, že to nerobí preto,
aby jej zjednodušil život.
„Si si vedomý toho, že so mnou nie je zábava?“ opýtala som
sa ho, keď ma pozval na prvé rande. „Mám dieťa. So mnou
sranda nie je. A nebola ani predtým, než som mala dieťa.“
„Si úplne nudná,“ súhlasil a vážne prikývol. Stáli sme po
jedenástej večer na chodníku pred reštauráciou a vdychovali
sme vôňu horúčavy, výfukových plynov a oceánu.
„Jednoznačne.“ Potom sa zasmial a mne sa zazdalo, akoby sa mi
v hrudi s prasknutím otvorilo niečo teplé a priezračné. „Čo tak
tento víkend?“ jemne na mňa nástojil.
V tú noc, keď sme dojedli sendviče s homárom, sme sa
chvíľu túlali v tme po pláži. Na chodidlách som cítila
hrubozrnný piesok a ten dotyk mi bol známy. S Aaronom sme
sa rozprávali o predmetoch, ktoré som vtedy navštevovala na
Browardskej štátnej vysokej škole – literatúru, dejiny umenia a
účtovníctvo. Bol to pre mňa posledný zúfalý pokus, ako
zabrániť mozgu, aby sa začal zaoberať tým gulášom, čo som
mala v hlave.
„Sme teda dohodnutí na sobotu?“ spýtal sa Aaron, keď sme
boli späť v mojom aute. Pri bozkávaní som si uvedomila slabé
zasvišťanie matovej žuvačky medzi jeho zubami. Cade a
Stefanie strážili malú. Sľúbila som im, že sa do desiatej vrátim.
„Pravdaže,“ potvrdila som, hoci som na to, pravdupovediac,
úplne zabudla. V dome jeho mamy chystali na sobotu
grilovačku. Rodinná záležitosť so Shelby a s každým, o kom mi
Aaron rozprával minulý týždeň. Pravdepodobne budem musieť
urobiť šalát, uvedomila som si. „Vyzdvihneš nás okolo jednej?“
„Jasné, vyzdvihnem.“ Aaron ma pobozkal na rozlúčku a
predtým, ako som sa pohla, dvakrát zaklopal na strechu môjho
auta – Dostaň sa domov bezpečne. Svetlá, ktoré som si všimla v
spätnom zrkadle, mi pripomenuli pestrofarebný karnevalový
sprievod.

Ráno so mnou Hannah trochu bojovala, odmietala vstať a

zaspávala mi. Nestíhala som. Musela som ju rýchlo obliecť,
zbehnúť do kuchyne a dokončiť balenie detskej tašky s
plienkami. Pohybom boku som rozrazila lietajúce dvere a našla
za nimi stáť Sawyera, oblečeného v pracovnom odeve. Pozeral
sa na obrázky dieťaťa na chladničke. Zamrazilo ma. „Čo…?“
„Nevedel som, že si tu,“ bránil sa v snahe zastaviť ma, prv
než sa doňho pustím. „Môj otec sem len potreboval hodiť nejaké
pracovné papiere pre tvojho otca. Tvoje auto nebolo… Nevedel
som, že si tu.“
„Nepočul si v dome hluk?“ zarazila som sa. Zastala som vo
dverách, chvíľu som ho sledovala a spomínala som. Po cely čas,
čo sme spolu chodili, som ho tam takto nachádzala. Len sa tak
potĺkal po našom dome, ani čo by tam býval alebo chcel bývať.
Prehltla som a zovrela dieťa trochu tuhšie v náručí. „Cade vzal
tie papiere dnes ráno.“
Sawyer prikývol. „Povedala si, aby som sa držal od teba
ďalej.“
„To som povedala.“ Nadhodila som si Hannah vyššie na bok
a prehrabávala som sa v chladničke, hľadajúc uzatvárateľný
pohárik s džúsom, ktorý som si tam prichystala v noci. Hannine
bacuľaté ručičky boli zakliesnené v mojich vlasoch. Chytala sa
ma klaustrofóbia, mala som pocit, že sa steny približujú k sebe.
Naša kuchyňa bola malá, tmavá a zastaraná, trápna spomienka
priestoru. „Trochu som to zdramatizovala.“
Sawyer mykol plecami. „Máš to dovolené.“
„Ja som si nepýtala povolenie.“ Keď Hannah prechádzala
rúčkami od mojich vlasov k náušniciam, mierne som sa uhla.
Usilovala som sa odtrhnúť ju od nich bez toho, aby som ju
pustila z rúk alebo aby som odložila plastové nádobky na jedlo,
ktoré som tiež práve v tej chvíli držala.
„Hannah, zlatíčko,“ zamrmlala som a odtisla som ju tak
jemne, ako som dokázala. „Láska moja.“ Sawyer urobil neistý
krok bližšie k nám. „Potrebuješ ju podržať?“
„Nie, kdeže,“ vyšlo zo mňa bez rozmýšľania, ako keby som
vždy mala na jazyku nejakú zlomyseľnosť. Potom som si
povzdychla. „Chceš ju podržať?“
Vyzeral naozaj prekvapený, čo vo mne vyvolalo dosť zlý
pocit. „Áno,“ vyhŕkol hneď. „Hej, teda ak je to okej.“
Zhlboka som sa nadýchla a podala mu svoje dievčatko –
sledovala som umiestnenie jeho rúk a sklon Hanninej hlavičky,
hoci už bola príliš veľká na to, aby som sa o ňu bála. On bol
takisto až nezmyselne opatrný, ako keby držal bombu. Vyzeral
absolútne, neskrývane vydesený. Takmer som sa rozosmiala.
Hannah chvíľu kňučala, akoby sa chystala nariekať, no
Sawyer sa s ňou začal krútiť, aby odvrátil jej plač. „Hannah,“
prihováral sa jej, keď sa malá trochu uvoľnila. „Pekné
dievčatko.“ Hannah sa usmievala, ako keď sa ráno rozplynie
hmla. Prudko som odvrátila zrak. Keď boli tak blízko vedľa
seba, vyzerali tak, tak podobne, olivová pleť a ostro rezané
inteligentné tváre. Srdce sa mi akosi nepríjemne vznášalo – hrací
automat sa nakláňal. „Ahoj!“ povedala mu malá veselo.
Sawyer chvíľu zízal. „Rozpráva?“ prekvapene sa spýtal.
„Áno, je to predsa ľudská bytosť,“ arogantne som vyštekla.
Potom som však dodala: „Prepáč.“ Špičky prstov som si
zakvačila okolo opierky stoličky. „To bolo… Prepáč.“
„V poriadku,“ Sawyer pokrčil plecami a zahľadel sa na
jabĺčkovo okrúhlu krivku na Hanninom líci. „Uvedomuješ si, že
som to nevedel?“ zašepkal.
Cúvla som, odkašľala som si a opatrne sa pozrela bokom.
„Nevedel si čo?“ vyzvedala som s celou svojou nevedomosťou,
tak obyčajne a nevýrazne, ako to len bolo v mojich ľudských
silách.
„No tak, Reena.“ Sawyerove zelené oči potemneli, spodnú
sánku mal vysunutú ako vždy, keď nemal práve dobrú náladu.
„Pozri,“ hlas mal pevný. „Môžeš ma nenávidieť. Nezáleží na
tom. Len nerob zo mňa hlupáka, dobre? Ak Hannah nie je
moja…“
„Robíš si zo mňa srandu?“
„Zízala som naňho, lebo vážne, to bol gól. „Samozrejme, že
je!“ V nejakom bizarnom spätnom pretočení pásky som mu
vyšklbla dieťa z náručia. Hannah bola vystrašená. „Ježišu,
Sawyer…“
„Dobre, tak potom to len povedz!“ Sawyer pokrútil hlavou.
„Reena, nikomu som nevolal. Nikto nevedel, ako ma nájsť. Vieš
to. Nevedel som, že si bola… Keby som bol vedel, tak…“
 „Tak by si čo?“ skríkla som, „Prišiel by si skôr? Alebo by si
mi ponúkol, že za mňa zaplatíš, aby som…“
„Nie,“ prerušil ma, ale nepozeral sa na mňa, ale na dieťa.
„No tak. To je hlúposť.“
„Mýlim sa?“
„Áno!“ vybuchol a potom zaváhal, silno si trel šiju. „Ja
neviem.“
„Jasné,“ odsekla som roztrpčená. Zbalila som do detskej
tašky sušienky a hrozno, všetko jednou rukou. „To je presne to,
čo som si myslela.“
Sawyer frustrovane zavrtel hlavou, ako keby som bola
zámerne nechápavá. „Nemám poňatia, čo by som bol urobil,
Reena. Vieš, čo som bol zač. Pokašľal som to. To je dôvod, prečo
som odtiaľto vtedy odišiel.“ Nahlas si povzdychol, s rukou v
zježených vlasoch. „No teraz som tu.“
Nadhodila som si Hannah vyššie na boku. „Zjavne.“
„Nikam neodchádzam,“ pokračoval, ignorujúc kyslý podtón
môjho hlasu. Pohyboval sa obratne, ustupoval mi z cesty podľa
toho, ako som sa presúvala po kuchyni, akoby dokázal
predvídať, kedy a kam práve zamierim. „Chcem byť tu. Chcem
robiť všetko, čo môžem, aby som bol súčasťou tohto.“
Otvorila som ústa s úmyslom povedať mu niečo arogantné,
ale potom som si to rozmyslela. Zrazu som bola unavená. Taká
unavená, až sa mi zdalo, že som dva roky ani oka nezažmúrila.
„Dobre,“ súhlasila som. „Okej.“
Sawyerove oči sa rozšírili v očakávaní, že mu poviem, aby sa
dal vypchať. Ani som sa mu nedivila. Prekvapene sa ozval:
„Okej?“
Mykla som plecami. „To som povedala.“
Chvíľku sme tam len tak stáli a napätie medzi nami sa
opatrne uvoľňovalo. Čakala som. Malá, príjemne utíšená,
nechávala odpočívať svoju ťažkú hlavu na mojom pleci, ako
keby sme ju nudili.
„Čo tak park?“ navrhol Sawyer, keď si ma raz alebo dva razy
premeral očami.
 Nechápavo som zažmurkala. „Park?“
„Verejné miesto,“ vysvetľoval Sawyer, zobral Hannine
slnečné okuliare z linky a podával mi ich. „Uprostred dňa.“
Vyvrátila som oči, ale slnečné okuliare som vzala. „Prestaň,“
zrušila som ho.
„Rozosmial som ťa.“
„Blahoželám,“ vyhlásila som a trochu som si odfrkla.
Opatrne som nasadila slnečné okuliare Hannah navrch hlavy.
Nosila ich len občas.
Sawyer sa usmial. „Čo tak zajtra?“
Povzdychla som si. „Zajtra môže byť.“
„Reena, srdiečko…“ Cez kuchynské lietajúce dvere prestrčila
hlavu Soledad. Keď nás tam však zbadala, zastala. Tmavým
obočím jej zašklbalo.
„Madam,“ Sawyer ju namiesto pozdravu zdvorilo oslovil.
Ak by mal na hlave klobúk, som si istá, že by si ho zložil.
„Ahoj, Sawyer,“ odzdravila ho a smerom ku mne dôrazne
povedala: „Aaron je tu.“
„Aha.“ Nadhodila som si detskú tašku na pleci a odhrnula
Hannah tmavú šticu vláskov z čela. „O chvíľku som tam.“
„Takže,“ nadviazal Sawyer, keď Soledad odišla. Asi
očakával, že mu bude aj naďalej priať šťastie. „Aaron.“
Prevrátila som oči. „Mám priateľa, Sawyer. Viem, že je ťažké
tomu uveriť, ale…“
„Nie je to ťažké.“
„Dobre.“ Nevedela som, čo na to mám povedať. Srdce mi
išlo vyskočiť z hrude. „Fajn. Uvidíme sa neskôr.“
„Jednoznačne,“ súhlasil, ale kráčal za mnou z kuchyne ako
tieň a bolo mi jasné, že presne vie, čo robí. Aaron stál v obývacej
izbe a po očku sledoval televíziu, ktorú Soledad nechala bežať.
Mal na sebe šortky, šľapky a ľahký, pohodový úškľabok.
„Ahoj,“ zvítala som sa s ním.
„Ahoj,“ pozdravil Aaron.
„Ahoj,“ priplietol sa do toho Sawyer.
 Stáli sme tam všetci traja. Pozerali sme sa jeden na druhého.
Soledad mala na tvári výraz, ako keby si myslela, že som stratila
rozum. „Aaron,“ ujala sa slova, keď bolo jasné, že nemám v
úmysle robiť akékoľvek predstavovanie. „Toto je Sawyer.
Sawyer, Aaron.“
„Rád ťa spoznávam,“ vysúkal zo seba Aaron.
„Podobne,“ zareagoval Sawyer.
„Výborne!“ ozvala som sa a v tej chvíli som takmer vybuchla
do smiechu, len aby som sa vyhla nejakej inej, menej žiaducej
reakcii. „Musíme ísť.“
Sawyer pomaly prikývol. Pozrel sa na Aarona a potom na
mňa. „Uvidíme sa zajtra,“ neodpustil si a v kútikoch úst sa mu
objavil najslabší náznak úškrnu.
Domýšľavý parchant. „Hej,“ zamrmlala som. „Ahoj.“
Pobozkala som Soledad a schmatla Aarona za zápästie. Zadné
dvere sa za nami s hlasným plesknutím zatvorili. Čo
najrýchlejšie som utekala do auta.
„Takže,“ začal Aaron, keď sme si zapli bezpečnostné pásy.
„To bol on.“
Aaronovi som za celý čas, čo sme sa poznali, ešte nikdy
nepovedala jediné slovo o Sawyerovi. „Áno,“ prehodila som po
chvíli. „To bol on.“
Aaron otočil kľúčikom v zapaľovaní. „Myslel som si, že bude
vyšší,“ bolo nakoniec všetko, čo na to povedal.
 14

Predtým
V deň, keď mala Allie pohreb, ma poštípala osa. Boli to tri
vlhké dni po tom, čo omotala svoje rozkošné autíčko okolo
stromu, len tri bloky od domu svojich rodičov. Tento svet
opustila jedným z pompéznych aktov divadelnej hlúposti, a to
tak výrazne, že mi nejakým šialeným, zvráteným spôsobom
začala chýbať ešte viac ako dovtedy.
Bola opitá, to bola novinka, ktorá sa týždeň po nehode začala
šíriť po škole. Jej hladina alkoholu v krvi bola len o desatinu
promile vyššia, než je zákonný limit pre dospelých v štáte
Florida. Pritom mala iba šestnásť. Psychológovia, ktorí sa
zaoberajú pomocou tým, čo bojujú so žiaľom, si rozbehli v
riaditeľní školy svoj biznis. Pretrpeli sme povinné
zhromaždenie, na ktorom sa hovorilo o nebezpečenstve riadenia
pod vplyvom alkoholu. Decká si na popruhy svojich školských
batohov pripli fialové stužky. Lauren Wernerovú podľa
všetkého vypočúvali policajti.
 Bola streda a pršalo. Stále som čakala, že budem plakať.
Páliaci červený štípanec veľkosti vlašského orecha pod
kolenom vyzeral ako dobrý dôvod na to, aby som rezignovala
na ten deň.
Hneď ako sme sa vrátili z kostola, som zaliezla do postele a
zostala, som tam, až kým mi na dvere nezaklopala Soledad. Bolo
to tesne predtým, ako v dome vypukol zhon, rovnako ako pred
každou našou večerou. „Dosť, moja,“ spustila rázne, buchla po
vypínači a izbu zalialo matné žlté svetlo. „Musíš vstať.“
„Spím,“ zamrmlala som do vankúša, aj keď to nebola
pravda. Popoludnie som strávila skrytá pod prikrývkou, úplne
bdelá. Po celý čas som sledovala kľukatú líniu trhliny v
sadrokartóne a čakala som na Soledadine kroky na schodoch.
Koleno ma svrbelo a bodavo bolelo. Škriabala som si ho tak
zúrivo, až mi začalo krvácať.
„Cade hovorí, že si dnes večer na rozpise.“
„Cade je špinavý klamár.“
Počula som pomalý rytmus ťažkej chôdze a vo dverách
zastal otec. Klimatizácia astmaticky zasvišťala a zachrapčala.
„Nechaj ju, Sol. Môžem zavolať niekoho, kto pôjde namiesto
nej.“
„Leo,“ začala, pripravená bojovať s ním. Myslím si, že som ju
naštartovala.
„Nerob si starosti,“ prekonala som sa a odhodila prikrývku.
„Vstanem.“
„Si si istá?“ otec nebol presvedčený. Uvažovala som, či si
spomenul na moju mamu, na pohrebné kvety a náhrobný
kameň, na životy vyhasnuté príliš skoro. Uvažovala som, čo by
sa stalo, keby som sa ho na to opýtala. Sotvakedy sme hovorili o
mame.
„Úplne,“ namiesto toho som zaklamala a usilovala som sa
dostať svoje ťažké ja z matraca. „O desať minút sa stretneme pri
aute.“
„Robí si o teba starosti,“ povedala Soledad, keď bol preč.
Otvorila šatník a načiahla sa po moje čierne pracovné nohavice.
Dlhé tmavé vlasy jej voľne viseli na chrbte. Prehodila som si
nohy cez okraj postele a pokrčila plecami. „Ty nie?“
„Čakám na teba, aby si sa so mnou rozprávala, Reena. Ak to
však nechceš urobiť...“
„Musím sa obliecť,“ prerušila som ju. „Teda, ak chceš, aby
som išla do práce.“
„Dávaj si pozor na spôsob, akým sa so mnou bavíš, prosím.“
Soledad hodila nohavice mojím smerom, rovnako ako bielu
blúzku, ktorá, úprimne, zažila už aj lepšie časy. Trikrát sa ma
spýtala, čo sa dialo v noci, keď sa stala tá nehoda. Kde som bola,
prečo som klamala a čo som robila so Sawyerom. Myslela si, že
pred ňou z nejakého dôvodu zatajujem akúsi tínedžerskú
hlúposť alebo že som bola na party a viem niečo, čo som im
nepovedala. Nemohla som jej povedať, že pravda bola
miliónkrát horšia. „No dobre, rob, ako myslíš. Možno by si si
chcela dať trochu červene na líca, kým pôjdeš do práce.“
Zamračila som sa. „Vďaka.“
„Je po piatej, srdiečko. Snažím sa, aby sa veci pohli ďalej. Daj
si niečo na tú nohu, veď budeš stáť celú noc.“

Reštaurácia bola plná a sparná horúčava leta na Floride víťazila

ešte aj nad priemyselnou klimatizáciou. Pot sa mi akumuloval v
záhyboch lakťov. Sawyer za preplneným barom chýbal. „Ahoj,
malá,“ pozdravil ma namiesto neho jeho otec, zatiaľ čo
vyťahoval z umývačky riadu pollitrové poháre a ukladal ich na
jednu hromadu vedľa výčapu. Roger bol vysoký a pevný, mal
široký úsmev a vášeň pre zápasy. Poklopal po podávacom
okienku a podišiel ku mne. Okolo pliec mi prehodil známu
ruku. „Držíš sa?“
Prikývla som a vymotala som sa z objatia tak zdvorilo, ako
som len zvládla. Naozaj som nemala pocit, že by sa ma Allin
pohreb nejako dotkol. „Som v poriadku,“ odvetila som – lož ako
garážové vráta. Nič som si nepriala viac než to, aby na mňa v
dohľadnej budúcnosti nikto nerozprával a aby som sa mohla
stočiť do toho najmenšieho klbôčka a zmiznúť všetkým z očí.
 Noc pokročila. Roznášala som objednávku po objednávke
Finchovho vyprážaného sumca v kukuričnej múke a zdvorilo
som sa usmievala na desiatky zákazníkov. Strácala som sa v
buchote a rinčaní príborov klopkajúcich o taniere a v
pravidelnom rytme kapely rozloženej za barom. Takmer sa mi
podarilo vymazať z hlavy každú zatúlanú myšlienku, keď som
zahla za roh a narazila do jednej z kokteilových servírok.
Podnos, ktorý som niesla, pristál aj s celým jeho obsahom na
podlahe.
Bolo to len trochu riadu, rozbité taniere, o ktoré by sa v
priebehu minútky vedel postarať pomocník v reštaurácii, ale na
mňa toho bolo zrazu príliš veľa. Rozbehla som sa cez spojovaciu
chodbu k terase. Vyhla som sa barmanovmu pomocníkovi a
pretlačila sa okolo ženských toaliet. Srdce sa mi v hrudi triaslo
ako v pasci. Prečo si si myslela, že by si to mohla spraviť? Zúfalo
som premýšľala, prechádzajúc okolo jednej z prípravovní, kde
pre prestávku práve nikto nebol. Nefunguje to.
„Čo nefunguje?“ Bol to Cade, ktorý sa predo mnou zhmotnil
v celej svojej futbalovej veľkosti, ba v sláve generála
Abercrombieho, a chytil ma za ruku. Neuvedomila som si, že
som to vyslovila nahlas, a teraz som horela pod jeho blízkym
veľkobratským skúmavým pohľadom. Naozaj, naozaj som sa
nechcela rozprávať.
„Je tu príliš horúco,“ zamrmlala som, prekĺznuc okolo neho.
„Terasa je otvorená?“
„Prší,“ varoval ma, ale odstúpil.
Asi sa o mňa tiež bál. „V poslednom čase stále prší. Budem v
poriadku.“
Nechala som ho za sebou a pretlačila som sa cez
dvojkrídlové sklenené dvere. Rozľahlá zadná terasa bola
posvätne tichá a pre dážď opustená. Hoci, keď som pod ním
stála, uvedomila som si, že to nebol naozajstný dážď, ale nejaký
druh rafinovaného oparu, ktorý necítite až do okamihu, keď si
všimnete, že ste úplne premočený. Veľké fialové kvety prerážali
cez plot z tepaného železa a biele svetlá sa mihali v palmách.
Niekoľko hlbokých nádychov a moje divoko bijúce srdce sa
spomalilo, potom som však zistila, že tam nie som sama.
„Ach!“ vykríkla som, keď som ho uvidela. Sedel so
sklonenou hlavou a s lakťami položenými na kolenách na
vetroni vo vzdialenom kúte dvora. Bol to reflex, len jedna
plachá slabika. Zastala som tak rýchlo, že som takmer zakopla.
Sawyer zdvihol hlavu s nepatrným zábleskom záujmu.
Pozeral, ako keby nevedel, kto som. Videla som ho v to ráno na
pohrebe a prázdnota jeho výrazu ma prekvapila. Uvažovala
som, či je pod ním niečo tlčúce a živé. Dokonca ani zblízka som
to nedokázala rozoznať.
„Prepáč,“ prehodila som cez plece, keď som sa otočila, aby
som z toho miesta utiekla navždy alebo aspoň v ten večer. Od
tej scény v nemocnici sme sa spolu nerozprávali. Nedokázala
som si predstaviť, o čom by sme mohli začať hovoriť. „Ja som…
Nikto mi nepovedal, že si tu. Prepáč.“
„Nič to,“ povedal Sawyer, no neznelo to nejako príjemne.
„To je v pohode. Zostaň.“
Zostala som stáť a pozrela sa naňho. Ešte stále mal na sebe
oblečenie z toho rána – sivú viazanku voľne visiacu z krku a
pohrebné topánky žiariace ako ónyx. V kostole mal oči pevne
zafixované dopredu.
„Nemyslím si, že… by som naozaj mala…“
„Myslím to vážne,“ pozrel sa na mňa úkosom. „Netvár sa tak
vydesene, Serena. Nechcem ti ublížiť.“
Bože, to nebolo to, čoho som sa bála, ani zďaleka. Vydesilo
ma, že som bola naďalej schopná cítiť k nemu tie veci. Po tom
všetkom, čo sa stalo, a keď moja najlepšia kamarátka bola preč.
Sawyer bol jediný človek na svete, ktorý to azda mohol
pochopiť. Jediný človek, ktorý vedel, čo sme urobili. V tej chvíli
som mu takmer všetko povedala. Prečo sme s Allie prestali byť
priateľky, akými sme boli predtým, ako som ho tak dlho chcela,
že si ani nepamätám, aké je nechcieť ho. Nakoniec som namiesto
toho zbabelo cúvla. „Netvárim sa vydesene,“ klamala som,
potriasajúc hlavou, akoby už len tá myšlienka bola smiešna.
Sawyer si odfrkol tak zhlboka, až to pripomínalo zviera. Skĺzol
sa trochu nabok a urobil mi miesto vedľa seba. „Dokáž to,“
povedal.
„Ja… Dobre.“ Nahnevaná, zmätená a nepripravená som
prešla cez terasu, ktorá bola medzi nami, a opatrne som sa
usadila na kraji vetroňa. Sawyer slabo voňal mydlom a v jeho
blízkosti bol vzduch teplejší. Vyzeralo to, že jeho telo vydáva
viac tepla ako normálne. „Tu som.“
„Tu si.“ V ruke držal poloprázdnu zelenú fľašu. Palcom utrel
jej hrdlo a ponúkol mi ju bez toho, aby sa mi pozrel do očí.
„Pracuješ?“
„Hej.“ Vzala som ju od neho, obtočiac prsty okolo chladného
skla. Dúfala som, že si nevšimne, ak si z nej neodpijem. „Áno,
tak nejako.“ V hrudi som mala pocit, ako keď nočný motýľ
narazí do okennej tabule – zúfalé škrípanie krídel.
„Len mi spadol podnos s taniermi.“
Sawyer zdvihol obočie. „Z nejakého dôvodu?“ zaujímal sa.
„Nie.“
„Nie,“ zopakoval a konečne sa na mňa pozrel. Máličko sa
pousmial, krivý úsmev, ktorý som vídala stovky ráz predtým
počas pätnástich rokov, ktoré som prežila na periférii jeho
života. „Dúfam, že nie.“
Sawyer si povzdychol. Čakala som. Sedeli sme tam potichu a
nehybne ako smrť a počúvali osy, ako spievajú svoje elégie
vysoko v lístí nad našimi hlavami.
 15

Potom
Aaronova a Shelbina matka žila v gýčovom malom
bungalove mimo mesta v Poinsettia Heights. Okolo bazéna mala
vysadené ostnaté zelené sukulenty, ktoré z chladnej dláždenej
podlahy vybuchovali sťa mimozemské formy života. Hannah
bola v siedmom nebi, keď som ju v žltom plastovom detskom
člne posúvala po priezračnej modrej vode. Všade naokolo bolo
množstvo žien stredného veku v neónových kvetovaných
plavkách, ktoré ju ospevovali okrem iného aj pre jej slnečné
okuliare v tvare dvoch hviezdičiek. Keď už mala Hannah
prstíky podobné sušeným slivkám, opatrne sme sa vyšplhali z
bazéna na priľahlú plošinu. Dolu chrbtom mi v chladných
cícerkoch tiekla z vlasov voda. Cítila som, aké je Hannine telíčko
chladné a klzké, pripomínalo mi tuleňa. Zabalila som ju do
osušky s kapucňou, ktorá vyzerala ako žaba s vypleštenými
očami, a odniesla som ju dovnútra, aby som ju prezliekla. Na
ceste späť som sa zastavila v kuchyni. Chcela som jej vybrať z
tašky, ktorú som zbalila ráno, nejaké občerstvenie. Shelby práve
hľadala v chladničke limetku, ktorú by si hodila do piva.
„Rozmýšľala som, kam ste to odišli,“ povedala a ponúkla mi
fľašu. Mala na sebe šortky s vreckami a šľapky, mokré vlasy
zviazané na šiji. „Chceš?“
Cez zástup minikaktusov na okennom parapete som
sledovala veľkú partiu vo dvore. „Nebudem piť, neplnoletá,
pred celou tvojou rodinou.“
„Ach, ako keby to niekoho zaujímalo. Si tu s nemanželským
dieťaťom a aj tak ťa všetci zbožňujú. A čo ty, dievčatko?“
prihovorila sa Hannah. „Mai tai? Margarita?“ Potom sa na mňa
pozrela a zamračila sa. „Čo sa tak tváriš?“ namietla. „Žartujem.
Nejdem predsa robiť tvojmu dieťaťu margaritu. Je to bábätko.
To by bol zlý nápad.“
„Hm?“ zažmurkala som na ňu, celá roztržitá. Stále som
hľadela von na dav na plošine okolo bazéna. „Nie, nie. Prepáč.
Nepočúvala som ťa.“
„Dobre, ďakujem,“ povedala zahanbene a zároveň drzo.
Ramenom narazila do môjho. „Ako sa ti tu páči?“
Mykla som plecom. Pokúsila som sa o žiarivý úsmev, ale
pravdepodobne mi to nevyšlo. „Som v pohode,“ zrazu som
nevedela, čo povedať. „Vlastne… nemôžem spávať.“
„Čaute!“ Shelby prerušila náš rozhovor, keď sa dve z jej
dospievajúcich sesterníc začali tmoliť po kuchyni. Mali ešte
kostnaté kolená a nôžky ako gazely. „Pozri,“ začala, keď sme
znova zostali samy. „Môžeš sa so mnou rozprávať. Ja viem, že je
to teraz divné, pretože randíš s mojím bezočivým bratom a
stretávaš sa so všetkými mojimi tučnými tetami, a ktovie, čo
ešte. Lenže predtým si sa so mnou rozprávala o všetkom, veď
vieš. To neznamená, že sa mi teraz nemôžeš zdôveriť. Môžeš mi
to povedať.“
Podala som malej keksík – ja viem, vykrmovala som ju –, ale
bolo zbytočné skúšať tým odradiť Shelby. Vždy vydržala čakať.
„Sawyer bol dnes u nás,“ spustila som konečne. Zjedla som pár
sušienok, aby som spravila niečo pre svoju líniu. „Mali sme…
rozhovor.“
„Rozhovor na štýl Ja viem, že sme naozaj katolíci, ale toto je to
miesto, odkiaľ prichádzajú na svet deti?“ Shelby sa smiala a modré
oči mala doširoka otvorené. „Bez urážky, Reena, ale ten ste mali
mať už pred dvoma rokmi. Vieš, čo chcem povedať?“
„Ach, si veľmi zábavná.“ Spravila som grimasu. „Mali sme
rozhovor na štýl Urobili sme si dieťa a tu je, ty chytráčka.“
„Oh,“ prekvapilo ju to. Oprela sa chrbtom o pult aj s pivovou
fľašou v ruke a zľahka si ňou poklopkávala po predných
zuboch. „Ten rozhovor. Ako to išlo?“
„Dobre,“ povedala som, ale neznelo to veľmi presvedčivo.
„Ja neviem. Nič, čo by zvyšok vesmíru už nevedel, však áno?
Zajtra sa máme stretnúť všetci traja.“
„Ako rodina?“ vyhŕkla, až ma ten zvuk vyľakal. To sme my
traja? napadlo mi. Nemohlo to byť to, čo sme boli.
„Uhm, hej,“ priznala som si po chvíli. „Asi áno.“
„Fajn,“ Shelby stíchla. Zo skúsenosti som vedela, že to
logicky spracovávala vo svojej mysli, ako keby to bol nejaký
druh lekárskej hádanky: svaly a šľachy, chrupavky a kosti.
„To je dobrá vec, nie? Myslím si, viac-menej, Sawyer je…“
„Nehovor to,“ požiadala som ju, lebo som vedela, čo príde.
Shelby obľubovala práve túto konkrétnu frázu.
„… otec tvojho dieťaťa. Nemusíte k sebe nutne pociťovať nič
veľké alebo tak, ale to neznamená, že by nemal byť v živote
tvojho dieťaťa. Správne, Hannah?“ Vzala si pomarančovú
sušienku, ktorú jej malá ponúkla, a pobozkala ju na rúčku
špinavú od omrviniek. „Chceš, aby ťa tvoj príťažlivý, ale
skazený otecko zobral do Disneylandu a tak ďalej, však?“
Musela som sa smiať, nemohla som si pomôcť. „Môžeš s tým
prestať?“ požiadala som ju.
„Robím si žarty. Prepáč, moc som ti nepomohla.“ Vrátili sme
sa na slnko a do hluku, pričom Shelby voľnou rukou skĺzla dole
a objala ma okolo pása. „Len, vieš, nezabudni na všetky tie
odporné veci, ktoré urobil. Mysli na to, že teraz si šťastná.“
 „Hej,“ prisvedčila som, ale ešte stále som bola roztržitá.
Prezerala som si dav okolo stola. Shelbini strýkovia sa práve
dobromyseľne hádali o politike a jej sesternice sa hrali hlučnú
hru Marco Polo. Znova som premýšľala o rodinách – jej, mojej a
Sawyerovej. O tom, ako vyzerajú a čo robia.
Shelby sa na mňa pozrela s ťažkým srdcom. „Si teraz šťastná,
alebo nie?“
Aaron mi práve v tej chvíli pripaľoval na grile párok v rožku,
pretože tak ho mám rada. Okolo jeho tváre sa ako tmavá
korunka vznášal mrak dymu. „Hej,“ zopakovala som, ale už
istejšie. „Áno, samozrejme.“
 16

Predtým
V to leto po Allinej smrti Sawyer pekne-krásne zmizol,
vlastne sa po ňom zľahla zem. Potuloval sa okolo barov na
spustnutejšej strane Browardu a dostával sa do hlučných
chuligánskych bitiek. V júni ho zatkli za pitie a výtržníctvo. V
júli sám seba zlikvidoval, keď si zlomil ruku. V auguste svojim
rodičom konečne spomenul, že, mimochodom, vôbec nemá v
úmysle ísť na výšku, ako to pôvodne zamýšľal. Keďže to
dovtedy nepovedal nikomu v celom dome, Rogera a Lydiu
skoro ranila mŕtvica. Reštauráciu premenili na pozadie veľkej
rodinnej drámy LeGrandovcov.
„Jeho otec sa zbláznil,“ prezradil mi Cade raz v noci cestou
domov. Dážď rytmicky plieskal o predné sklo a stierače svišťali.
To, že chalani nemajú radi klebety, je len mýtus. Cade by
nedokázal udržať ani len tajomstvo, ktoré by mu zachránilo
život. „Povedal mu, že ak nepôjde na školu, bude sa musieť
vysťahovať z domu. Veď vložili kopu peňazí ako zálohu na jeho
vysokoškolské štúdium.“
„Aj som si to myslela.“ LeGrandovci boli bohatší ako my, to
som vedela. Lenže nie dosť bohatí, aby pre nich záloha na
vysokoškolské štúdium nič neznamenala. Navyše som
predpokladala, že Lydia bude zrejme nazlostená viac ako
ktokoľvek iný. Koniec koncov, Sawyer bol jediná živá bytosť, na
ktorú nikdy nepovedala ani jediné kritické slovo. Jakživ by to
pred nikým nepriznala, ale vedela som si predstaviť, ako veľmi
sa jej Sawyerova absolútna sebadeštrukcia dostala pod kožu.
Samozrejme, tiež ma to zasiahlo, ale nebolo to také silné, že
by som o tom potrebovala hovoriť nahlas.
Tá vec s vysokou školou mi predsa len dávala nejaký zmysel.
Pamätám si, že ešte predtým, ako sa to všetko stalo, som
premýšľala, že je divné, že práve on mieni ísť na FSU – Do toho
atletický tím Floridskej štátnej univerzity – ako každý iný štvrták v
štáte. Bolo to také pešiacke, ani čo by niekto ako Sawyer mohol
mieriť k pastvinám zelenším, než sú opilecké party alebo
prvácke semináre z histórie západnej civilizácie. Skôr by mohol
obiehať kaviarne v New Yorku alebo účinkovať v Otvorenom
mikrofóne v Kalifornii, prípadne sa len tak flákať po okolí,
vyzerať dobre a čakať, kým ho niekto objaví.
Alebo cestovať po svete s nejakou dievčinou, ktorá by letela
na také veci. Čokoľvek.
„Takže,“ pokračovala som, pričom som si na tvár starostlivo
nasadila svoju ťažko nacvičenú pokerovú masku a kútikom oka
som hľadela na Cada. „Kde sa chystá žiť?“
Cade pokrčil plecami. „S nejakými priateľmi v Dania Beach
pri Browarde. Je veľa takých, ktorí žijú v akejsi spoločnej
ubytovni mimo diaľnice. Rogera to veľmi naštvalo, lebo po celej
tej ulici cítiť, ako si tam varia pervitín.“
„Znie to teda veľmi atraktívne.“ Vyzula som si topánky a
bosé nohy som si vyložila na prístrojovú dosku. „Povedal, prečo
nejde na školu?“
 „Ja neviem. Pekne to pokašľal, predpokladám.“ Vtom môj
brat zaváhal a trochu nervózne sa na mňa pozrel. V našom
dome sa o Allie nehovorilo. Mala som pocit, že všetci sa boja, čo
by som mohla urobiť, keby to vytiahli – vybuchnúť ako
improvizovaná nálož, lietajúce sklo a šrapnely všade, kam sa
pozriete. Prešli tri mesiace a zdalo sa, ako keby Allie nikdy ani
neexistovala, ani čo by bola len nejakou mojou imaginárnou
priateľkou. „Pre to všetko, čo sa stalo.“
„Správne.“ Prehltla som náhlu hrču v hrdle. „No,“ povedala
som veselo, „štát je plný pokašľaných vecí. Vyzerá to, že Sawyer
tam zapadá.“

Jedna vec, ktorú Sawyer rozhodne nerobil, bolo, že sa už

neukazoval na svojich zmenách v reštaurácii. Preto som zostala
taká prekvapená, keď som prišla raz v piatok v septembri na
večernú šichtu a našla som ho za barom mixovať mojito.
„Ahoj,“ pozdravil ma, schmatol handru a z lesklého povrchu
baru začal utierať, čo rozlial. Sotva sa na mňa pozrel. „Tvoj otec
ti odkazuje, aby si ho vyhľadala, keď prídeš.“
„Ešte stále tu pracuješ?“ vyhŕkla som a batoh mi skĺzol z
pleca. Zvykla som si, že ho už v tejto úlohe nevídam. Zmierila
som sa s predstavou, že sa už nikdy nebudeme takto rozprávať,
že najbližších dvanásť mesiacov strávim vo výlevke viny,
zmätku a smútku a potom odídem. Chvíľu som premýšľala o tej
noci na parkovisku. Spomenula som si na chuť čokoládovej
zmrzliny a na pocit jeho prstov na mojich lícach.
Pobozkal si ma, myslela som si, ako som sa naňho pozerala.
Pobozkal si ma a Allie potom zomrela. Zazdalo sa mi, že Allie sedí
oproti mne za barom, ostrú bradu skrytú vo svojej chudej ruke,
a obe pozorujeme Sawyera, rovnako ako sme to robievali ešte
vtedy, keď pozorovať ho nebolo niečo, čo bolí.
Sawyer naklonil hlavu, pery trochu našpúlené. „Tiež ťa rád
vidím,“ povedal a vrátil ma do prítomnosti. Allie zmizla.
 „To som nemala práve na mysli.“ Začervenala som sa. „Je to
len… Veď vieš. Dlho, čo si tu takto nebol.“
„Asi áno.“ Niekoľkokrát zarachotil šejkrom a potom jeho
obsah vylial na ľad. Na ozdobu pridal pár matových lístkov.
Sawyer sa staral o bar v reštaurácii už od puberty. Dokázal by
drinky namixovať so zavretými očami. „Chýbal som ti?“
„Nie,“ znela moja pohotová odpoveď. Placho som sa
rozhliadla okolo. Bolo ešte skoro, traja alebo štyria ľudia cucali
svoje nápoje za barovým pultom. Z reproduktorov sa rinulo The
Best of Ella Fitzgerald, typická popoludňajšia muzika. „Neviem.“
Znova som zdvihla svoj batoh. Bola som pripravená ísť
hľadať otca, ale Sawyer ešte neskončil. „Videl som ťa nedávno,“
nadhodil. „V tvojom aute pri blšom trhu.“
Zažmurkala som. „Čo si robil na blšáku?“
„Nebol som na blšáku. Mal som skúšku s kapelou,“ opravil
ma, ako keby zaujímať sa o starožitnosti a umelecké zbierky
bolo smiešnejšie ako zvyšok blbostí v štýle Jamesa Deana alebo
Jamesa Franca, ktoré robil on. „Náš bubeník býva neďaleko
trhu.“
„Ako hráš so zlomenou rukou?“ opýtala som sa. Sawyer sa
uštipačne usmial. „Už nie je zlomená, princezná.“ Kývol na
mňa, aby som sa posadila na prázdnu stoličku. Keď som
dosadla, skĺzli sa mojím smerom nejaké praclíky. Pozrela som sa
na hodiny, ktoré viseli nad barom – mala som ešte niekoľko
minút, kým som si musela cviknúť kartu.
„To si robil namiesto toho, aby si chodil do práce?“ opatrne
som vyzvedala ďalej. „Hrával si s kapelou?“
„Chceš povedať, že na rozdiel od toho, aby som pokračoval
vo vyššom vzdelávaní?“
Pokrčila som plecami. „Na rozdiel od… čohokoľvek.“
„Neviem,“ zaváhal Sawyer. „Naozaj neviem. Niekedy
hrávame v bare Prime Meridian.“ Zdvihol obočie ako výzvu.
„Mohla by si písť.“
Prime Meridian bol ošúchaný malý klub bokom od diaľnice
v Dania Beach. Bol typický pivom Bud Light a vyhadzovačmi,
ktorí sa neobťažovali kontrolovať občianske preukazy. V Prime
Meridian ľudia dostávali výprask.
„Prečo niekedy nehráte tu?“ opýtala som sa bez toho, aby
som to nejako okomentovala.
Sawyer sa uškrnul, ani čo by som povedala niečo veselé.
„Môjmu otcovi by sa to páčilo, som si tým istý.“
„Prečo?“ zareagovala som. „Je to také na nič?“
„Určite,“ zažartoval so smiechom. „Dopekla, sme úžasní,
Serena.“
„Dobre,“ znervóznela som. „Som si istá, že ste.“
Chlapík na konci baru si objednal škótsku so sódou. Sawyer
vstal a natiahol sa po fľašu na hornej polici. Tričko sa mu
vyhrnulo k rebrám a odhalilo malé tetovanie, ktoré sa mu
vinulo nad pásom džínsov – zelené zatočené nekonečno, ktoré
som poznala z učebnice matematiky. „Bolelo to?“ zaujímala som
sa, keď do pohára z hrubého skla naberal ľad.
„Čo či bolelo?“
Ukázala som neurčito. „Na tvojom chrbte.“
„Ach, nie.“ Sawyer podal chlapíkovi jeho drink a naklonil sa
cez pult, ako keby sa mi chystal povedať tajomstvo. Ucítila som
limetkovú vôňu leštidla na drevo. „Je to mužné, no nie?“
„Jasné,“ prikývla som, ale zaskočilo ma to. Sama som sa
trochu naklonila bez toho, aby som to mala v úmysle.
„Očividne.“
Dva razy poklepal po bare, akoby to bol nejaký rytmus, a
narovnal sa. „Čo ty, princezná?“ ozval sa hlasom, že možno
žartuje a možno ani nie. „Máš niekde tetovanie, o ktorom nikto
nevie?“
Otvorila som ústa, že mu odpoviem, keď prešiel cez lietajúce
dvere na vzdialenom konci reštaurácie môj otec. Keď nás zbadal
pri bare, zastal. „Reena!“ zvolal ostro. Pomyslela som si, že viac
než čokoľvek iné bol prekvapený. Ešte stále sme sa
neporozprávali o tom, čo som robila so Sawyerom v tú noc v
nemocnici. Jediný pohľad do otcovej tváre mi napovedal, že to,
čo videl, sa mu nepáčilo. „Nechcem, aby si tu vysedávala, keď
máme zákazníkov. Poďme!“
„Prepáč,“ zamrzelo ma to. Zliezla som z barovej stoličky.
Cítila som, ako som sa začervenala. Keď som o dve minúty
neskôr, ako som si mala cviknúť kartu, mierila späť do
kancelárie, ani som sa na Sawyera nepozrela.
 17

Potom
„To nie je rande,“ zaprisahávala som sa ráno Soledad, keď sa
ma pýtala na podrobnosti môjho výletu na detské ihrisko so
Sawyerom a s Hannah. Sedela pri stole a pila svoj obľúbený čaj s
medom a mliekom zo starej northwesternskej šálky, ktorú si
objednala asi pred miliónmi rokov. Jej svetlohnedá pokožka
bola hladká a bez mejkapu. Vážne, ale fakt vážne som neznášala
tú šálku. „Chce len stráviť trochu času s Hannah, tak som mu
povedala, že môže.“ Šteklila som Hannah nožičky, ako sedela
vo svojej vysokej detskej stoličke, a ona sa chichotala. „Božtek,
prosím,“ vyžiadala som si a potom som počkala, aby mi jeden
vlepila na líce ešte predtým, ako som sa obrátila späť k Soledad.
„Vlastne si myslím, že z mojej strany je to veľmi dospelé
správanie.“
Soledad sa na mňa zaujato zadívala ponad svoje latté.
Vyzerala pritom, akoby si myslela, či hádam slečna neprotestuje
až príliš. „Počula som, že ty a Hannah máte veľmi plný
spoločenský program,“ prehodila.
„Ach, ty si úžasná,“ zamračila som sa.

Bolo pol štvrtej a vonku takmer 32 stupňov. So Sawyerom sme

postrkovali Hannah v detskej hojdačke na ihrisku pred
základnou školou. Asfalt pod našimi nohami bol teplý a
lepkavý. Auto som mala ešte stále u mechanika, preto ma
Sawyer vyzdvihol doma, rovnako ako to robieval predtým. V
stereu hral Count Basi a ja som sa musela poriadne sústrediť,
aby som pozerala von oknom a nerozbila sa na kúsočky priamo
tam, na prednom sedadle jeho auta. Nespomínam si, prečo som
s tým súhlasila. V tej chvíli sa mi to nezdalo ako dobrý nápad.
„Takže čo zmenilo tvoj názor?“ spýtal sa. Mal na sebe džínsy
a tričko a do čela stiahnutú bejzbalovú čiapku. Šokovane som si
uvedomila, že nevyzerá ako rocková hviezda ani ako priateľ,
ktorý zdrhol, ale ako otec. Mal so sebou ďalší mrazený ovocný
nápoj a mne priniesol tiež jeden – s kolovou príchuťou. Bol
ľadový a v ruke sa mi príjemne topil.
Zdvihla som obočie a neprestávala som hojdať Hannah. „Na
čo?“
„Ja neviem,“ najprv zahováral, a keď som odstúpila od
hojdačky, vystriedal ma. Vymieňali sme sa dozadu a dopredu
približne pol hodinu, pravidelne ako metronóm. Hannah sa
mohla hojdať celé dni. Šťastne pritom kopala bacuľatými
nôžkami. Pred pár mesiacmi sa naučila tlieskať a každú chvíľku
si tľapkala ručičkami v nejakej tajnej detskej radosti. „Na toto.
Na mňa.“
Pokrútila som hlavou. „Nezmenila som názor na teba.“
Sawyer si odfrkol: „Uch.“
„Sawyer…“ zmĺkla som, trochu nahnevaná. „Snažím sa,
vieš?“
„Viem,“ spamätal sa.
 Ďalej sme hojdali Hannah, potichu, trpezlivo. Slnko
prenikavo svietilo. Pľúca ma boleli, ako keby boli plné prachu,
suché a neúrodné.
„Aké bolo najlepšie miesto, ktoré si navštívil?“ rozhodla som
sa zmeniť tému. Nepýtala som sa ani tak preto, že som to chcela
vedieť – bolo skoro bezpečnejšie nevedieť to –, ale preto, lebo
som si nevedela predstaviť, čo iné sa ho mám spýtať, a ticho
medzi nami mi ničilo nervy. Na asfalte na ihrisku bola
namaľovaná mapa Spojených štátov. Zaujímalo ma, či ma hoci
aj také maličkosti, ako je táto mapa, prestanú zarmucovať a
pripomínať mi, čo všetko som premeškala. „Tak ktoré bolo to
najlepšie?“
Sawyer sa na mňa pozrel s prekvapeným výrazom a potom
chvíľu premýšľal. „Nashville,“ rozhodol sa nakoniec. „V
Nashville by sa ti fakt páčilo.“
Trochu som si pohmkávala a najprv som na to nič
nepovedala. „Naozaj by sa mi páčilo.“
„Veru, Reena,“ prisvedčil. „Myslím si, že áno.“
„Dolu,“ prerušila nás Hannah, a keď to vyslovila celkom
jasne, Sawyer sa zasmial.
„Dolu?“ zopakoval po nej.
„Dolu!“
„Dobre, teda. Dolu z hojdačky.“ Zdvihol ju a posadil na zem.
Hannah sa začala batoliť a šťastne sa blížiť k pieskovisku.
„Mama povedala, že by to bolo pre ňu dobré,“ nadhodil.
„Myslím tým Hannah. Keby mala všetkých svojich starých
rodičov naokolo a teba, a…“ Trochu hanblivo sa usmial.
„Povedala o nej, že je naozaj bystrá.“
To upútalo moju pozornosť. „Tvoja mama povedala niečo
také?“ neverila som tomu – Hannah bola bystrá, v poriadku, ale
ak to nemalo nič spoločné s tým veľkým záujmom, ktorý jej
zrazu chceli preukazovať starí rodičia, tak potom ja som pápež.
„Vážne?“
„Uch, áno.“ Sawyer zrazu vyzeral, ani čo by sa cítil
nepohodlne, ako keby si myslel, že možno stúpil vedľa – to
nebol výraz, ktorý by som si uňho pamätala z minulosti, keď
sme ešte spolu chodili. Vždy si bol sám sebou taký istý. „Prečo
by to nebolo…?“
Trochu ma to desilo, ale nie natoľko, ako by ste si mysleli.
Lydia pravdepodobne vytiahla čokoľvek, o čom bola
presvedčená, že tým udrží Sawyera doma. Ak to znamenalo, že
ho bude musieť presvedčiť, ako v tomto smere všetci fantasticky
spolu vychádzame a aký sme moderný typ zmiešanej rodiny,
dobre, potom to tak zariadi.
Napriek všetkému som to nikdy nemala v povahe – len tak,
jednoznačne, odstrčiť Lydiu. Vyzeralo to ako veľa kriku pre nič.
Na dôvažok nevymykalo sa to ani reálnej možnosti, že nejaká
malá časť mňa dúfala, že to bude fungovať a že Sawyer naozaj
zostane.
Pokrčila som plecami. „Nie, niečo na nej rozhodne je,“
súhlasila som bez toho, aby som sa obťažovala vymedziť, ktorú
ju mám na mysli alebo čo by to niečo mohlo byť. Kývla som na
Hannah, ktorá na mňa volala skraja pieskoviska. „Tu som,
buchtička!“
Sawyer sa na mňa pozrel, akoby úplne nekúpil, čo
predávam. Netlačil ma ďalej. Zdalo sa, ako keby sme mali
medzi sebou nejakú tichú dohodu, že sa budeme v to horúce
slnečné popoludnie k sebe správať pekne. „Asi áno,“ povedal a
nasledoval Hannah pri jej vyhliadkovej trase po ihrisku. Slnko
sa jej odrážalo od bieleho miestečka na šiji. Čupla si k zemi a
nabrala za hrsť piesku. Takmer stratila rovnováhu, tak som k nej
natiahla ruku, aby som ju zachytila. „Stále píšeš?“
Zasmiala som sa skôr, než som to stihla zastaviť – hlboké
zlostné krákanie, ako od zlej čarodejnice zo Západu. Snažila
som sa necítiť horkosť. Vždy to nefungovalo. „Nie,“ priznala
som sa. „Nie, nie tak naozaj.“
Sawyer sa zamračil. „To je dosť zlé.“
„Je to v poriadku,“ nechcela som to ďalej rozvádzať a dúfala
som, že to prijme.
Namiesto toho pokračoval: „Prečo si prestala?“
 „Pretože.“ Pokrčila som plecami a z detskej tašky som
vyhrabala opaľovací krém. Je možné, že to ani nebola reálna
odpoveď, ale v tej chvíli to bolo to najlepšie, čo som mohla
urobiť. „Nemôžem písať o cestovaní, keď som nikdy nikde
nebola.“
Sawyerovi nejaký čas trvalo, kým to absorboval. Pre tú
bejzbalovú čiapku bolo ťažké vidieť mu do tváre. „Dosť
úprimné,“ rozhodol sa po minúte pre odpoveď. Viac mi už
nepoložil nijakú otázku. Iba sa díval na hojdačky, na bejzbalové
ihrisko a na Hannah. Sadol si do piesku a hrabal sa v ňom.

Keď sme sa dostali domov, otec si práve pripravoval v kuchyni

desiatu – zvyšky kuracieho mäsa a ryžu z predchádzajúcej noci.
Všetko bez kože a nízkotučné, ako to preňho Soledad vždy
uvarila. Rádio si vyhrávalo, naladené na verejnú džezovú
stanicu mimo Miami, ktorú mal otec rád. „Ahoj,“ pozdravila
som ho a vložila Hannah do jej stoličky. Odhrnula som jej vlasy,
ktoré mala od potu prilepené na tvári. Pozbierala som niekoľko
zatúlaných cereálií z rána a hodila som ich do drezu.
Otec mi len chladne kývol. Lieky na cholesterol a vysoký
krvný tlak mal zoradené pozdĺž kuchynskej linky. Za posledný
rok pribral na váhe.
„Boli sme v parku,“ oznámila som mu.
„Počul som,“ prikývol.
„So Sawyerom,“ pokračovala som.
„Počul som.“ Matka Božia, už zasa.
Ach, prestaň už s tým! takmer som vykríkla. Namiesto toho
som sa zhlboka nadýchla, aby som sa upokojila.
„V poriadku,“ vzdala som to. S výnimkou Soledad ani jeden
člen našej rodiny nebol veľmi emotívny typ. Napriek tomu by
otec dokázal svojím tichom prebiť kohokoľvek, dokonca aj mňa.
„Môžeme sa len… zamerať na skutočnosť, že sa to deje?“
„Čo sa deje?“
 To ma naštvalo. „Vieš čo,“ tentoraz som sa nedala a v mojom
hlase sa objavilo ostrie, ktoré som nebola schopná otupiť. „Že sa
vrátil. Nič viac.“
Otec si povzdychol. „Reena, naozaj nemám pocit, že by tu
bolo čokoľvek, o čom by sme sa mali baviť. Vieš, ako sa cítim.
Sama si si vybrala. Rob, čo chceš.“ Na stole boli položené
raňajšie noviny, a tak si ich roztvoril na medzinárodných
správach. „Tam je jedlo,“ ukázal mi bez toho, aby zdvihol zrak
od novín.
„Okej,“ skončila som a radšej som otvorila chladničku.
„Len…“
Nie je to tak dávno, čo sme na hodine výtvarnej výchovy
čítali o renesancii a o tom, aký veľmi dlhý čas po jej skončení
nemohli talianski umelci čokoľvek vytvoriť. Celá tá história už
bola za nimi, uvedomili si. Ale aký to potom malo zmysel?
 18

Predtým
„Je to s tebou náročné,“ počula som, ako otec hovorí v
reštaurácii Cadovi, keď som raz v sobotu v noci vychádzala z
kuchyne. Bol to víkend, keď sa v škole konala každoročná
oslava, vtedy môjho tretieho a so všetkým šťastím aj posledného
ročníka na strednej škole. V ten večer bola v škole tancovačka,
na ktorú som mala ísť. Namiesto toho som si radšej zobrala
zmenu navyše. Bolo po polnoci a reštaurácia zívala prázdnotou.
Pracovné topánky mi pískali o drevenú podlahu.
„Dobre, čo to je? Je to ako… Aké je to slovo? Začína sa na P.“
To bol Cade. Oblečený vo svojom lacnom obleku z veľkoskladu,
opieral sa o bar. V tú jeseň ho povýšili a teraz manažoval denné
zmeny a niektoré víkendy. So snúbenicou Stef šetrili, aby si
mohli kúpiť dom.
„Je to plazma,“ pomohol mu Sawyer. Z umývačky, ktorá
bola za barom, práve vykladal poháre. Ako som sa priblížila,
usmial sa na mňa. „Spýtaj sa Reeny. Reena bude vedieť.“
 „Čo budem vedieť?“ Položila som si na barový pult tanier
plný palaciniek a vyskočila som na stoličku. Cítila som, ako sa
mi uvoľnili vlasy z vrkoča.
„Dobre,“ súhlasil Cade s plnými ústami praclíkov z baru.
„Reena, keby som na teba vylial vedro krvi…“ dramaticky sa
odmlčal, „budeš mokrá?“
Zažmurkala som. „Čo?“
„Či budeš mokrá,“ zopakoval otec, ako keby to bola nejaká
logická hádanka. V ten večer bol rozradostený a pochabý –
niekedy sa tak správal, keď bol s chalanmi. Robilo ho to
mladším. Položila som vidličku. „Po prvé, je to nechutné. Po
druhé…“ obrátila som sa na Sawyera, „prečo by to malo byť
niečo, čo by som mala vedieť?“
„Pretože si bystrá,“ odpovedal rozumne. „A bystrí ľudia také
veci vedia.“
„No, v takom prípade dobre.“ Zdvihla som pohľad. Aj ja
som bola rozjašená a radostná. V to ráno som spravila náročný
test a podarilo sa mi ešte vyššie vytiahnuť svoje skóre z
matematiky. Bol to pre mňa ďalší z logického sledu krokov, o
ktorom som si myslela, že mi pomôže vypadnúť z toho miesta.
„Akokoľvek to je, ale asi má pravdu, lebo som. Inak si myslím,
že budeš viac lepkavý ako mokrý.“
„Ha, šikovné dievča,“ pochválil ma otec so zadosťučinením.
Pobozkal ma na temeno. „Odchádzam odtiaľto, skôr ako
Soledad zavolá políciu, kde som. Chceš ísť so mnou, alebo ťa
dovezie Cade, keď to tu zavriete?“
„Uhm,“ zaváhala som. Pozerala som sa azda do všetkých
predstaviteľných smerov, okrem toho jediného, ktorým som sa
chcela pozerať. Vlastne som mala ísť domov. Prihlásila som sa
do školských novín, presne, ako mi to prikázala pani Bowenová,
a písala som stĺpček s názvom Naprieč mestom o pouličných
festivaloch a nových obchodoch na Federal Highway. Mala som
odovzdať dvestopäťdesiat slov o parku sôch, ktorý sa nachádzal
v blízkosti pláže. Bola to prvá povinnosť, ktorú som si
potrebovala splniť na pondelok ráno. „Môžem tu chvíľu
zostať.“
Keď otec odišiel a Cade, poverený svojimi novými
manažérskymi povinnosťami, sa vrátil do kancelárie spočítať
nočnú tržbu, všimol si Sawyer môj tanier. „To nie je fér,“
zatváril sa smutne, ale pripomínal skôr hlúpu karikatúru.
„Finch ti spravil palacinky?“
Nadšene som prikývla a strčila som do nadýchanej hromady
tróniacej na mojom tanieri. „Finch ma miluje.“
„A kto by mu to mohol vyčítať?“ Sawyer zavesil na stojan
nad svojou hlavou pár vínových pohárov. Potom sa natiahol cez
bar, vzal mi z ruky vidličku a odštikol si veľký kus palacinky.
„No tak!“ zvolala som s hranou podráždenosťou.
„Zaobstaraj si vlastné.“
„Tvoje sú lepšie,“ zamumlal s plnými ústami. Trochu som sa
ofučala, ale zároveň ma to potešilo, no pokúšala som sa
nepripustiť si to.
„Vieš, nie všetci chcú tvoje baktérie.“
„Reena,“ odvetil mierne a vrátil mi vidličku. „Ty už máš
moje baktérie.“
Iba na sekundu som stuhla a potom som sa začala smiať.
Bolo to najintímnejšie, ako sme sa o tom kedy bavili – iba
náznak, že mi ich už dal, a vôbec, že si pamätá, že sa to stalo.
Počuť ho, ako to povedal, uvoľnilo vo mne nejakú hrču, o ktorej
som ani nevedela, ako mi tlačí na svaly v hrudi. Približne
minútu som sa smiala ako bláznivá. Bol to absurdne uvoľňujúci,
šialený hyení rehot. Nesmiala som sa tak celé roky. „Sklapni,“
rozkázala som mu, keď som konečne chytila dych.
„Tu to máš, Reena,“ zazubil sa Sawyer a odhalil dva
perfektné rovné rady bielych zubov. „Po celý čas si taká vážna.
Dostal som ťa a zlepšilo mi to tento prekliaty večer.“
„Hej, dobre,“ zhlboka som sa nadýchla a trochu som sa
upokojila. „Robím, čo môžem.“
„Hm,“ Sawyer sa zatúlal ku klavíru a urobil si pohodlie na
taburetke. Otec zložil pred dlhými rokmi zálohu za reštauráciu
čiastočne aj preto, aby mal miesto, kde by mohol hrávať. Trvalo
mu niekoľko mesiacov, kým si uvedomil, že starostlivosť o
vedenie reštaurácie si vyžaduje viac času a úsilia, než
predpokladal. Potom si sadal za náš klavír len raz alebo dva
razy za mesiac, iba pri špeciálnych príležitostiach. Zvyšok času
tam hrávali kapely.
„Nejaké prianie, madam?“ spýtal sa Sawyer. Svižné ruky už
mal roztiahnuté po klaviatúre. Začal niekoľkými rýchlymi
akordmi, preletel cez začiatok pesničky od Dava Matthewsa,
ktorá bola jednou z Cadových najobľúbenejších, a potom sa
pustil do nejakého džezu v štýle západného pobrežia, o ktorom
som vedela, že ho to musel naučiť môj otec. Dave Brubeck,
rozoznala som po chvíli. Hudba z reklamy na autá.
Je niečo, v čom nie si dobrý? chcela som sa ho spýtať, ale len
som sa usmiala a vytiahla som si gumičku z vlasov. „Hraj, čo
chceš. Budem počúvať.“
„Prial by som si, aby to bolo s každým také jednoduché. Poď
si sadnúť.“
Skĺzla som z barovej stoličky a sadla si k nemu. Matne som si
spomenula na staré fotografie, na ktorých som videla pekne
vzpriamene sedieť mojich rodičov v babičkinom dome. Tmavý
pohľad mojej mamy Antonie zafixovaný na mladú tvár môjho
otca počas toho, ako on hrá.
„Mala by si častejšie nosiť rozpustené vlasy,“ zalichotil mi
Sawyer. Pozeral sa na mňa, kým sa mu ruky mihali v rytme
songu, ktorý som nepoznala. Naše stehná sa dotýkali. „Svedčí ti
to takto.“
Zasmiala som sa, no Sawyer len zavrtel hlavou. „Myslím to
vážne,“ presviedčal ma, zatiaľ čo neprestával hrať. Jeho hlas sa
stal tichší a posunul sa do nižších polôh. „Všimol som si ťa, vieš
to? Ešte predtým, ako prišla minulá jar, som si ťa všimol.“
Vlani na jar si randil s mojou mŕtvou najlepšou kamarátkou,
pomyslela som si, ale nepovedala som to. Namiesto toho som
kľučkovala. „Vážne?“
„Hej.“ Sawyer pokrčil plecami. „Len ty si… iná.“
 „Iná,“ zopakovala som. Myslela som na Lauren Wernerovú,
na to, že v tej chvíli boli s výnimkou mňa všetci ostatní z ročníka
na tancovačke. Bola som unavená z toho, že som iná, to je
pravda. Dopálilo ma to. „Myslíš tým iná ako Allie?“
Nemala som to povedať. Sawyer nechal prsty položené na
klaviatúre, dohral síce akord, ale celé jeho telo sa naplo.
Pomyslela som na struny vnútri klavíra. „Prepáč,“ zamrzelo ma
to, pokúsila som sa to vrátiť späť. Nemala som v úmysle
spomenúť ju, nie otvorene, len som o nej ešte stále často
premýšľala. Ako keby šesť mesiacov od nehody nebolo dosť
dlho na to, aby utlmilo pocit, že mi tak chýba. Človek by si
myslel, že môj smútok nejako zmierni fakt, že v skutočnosti som
ju stratila už rok predtým, ako zomrela. Namiesto toho som tú
bolesť v sebe cítila stále viac a viac. „Nemala som… Len som si
myslela…“
„To je v poriadku,“ vpadol mi do ospravedlňovania Sawyer.
Prvý raz za celú noc sa mi zvuk jeho hlasu nepáčil. Bola som
zvedavá, ako veľa o nej premýšľa. Uvažovala som, či na ňu
vôbec myslí.
„Okej, ale…“
„Povedal som, že je to v poriadku, Reena.“ Chvíľku sme
sedeli v trápnom, mrzutom tichu, až kým sa nevynoril z
kuchyne Cade. „Beriete priania?“ spýtal sa. Potom si všimol
naše kamenné tváre a vyčítavo sa pozrel na Sawyera. „Čo sa
deje?“
„Nič,“ vyletelo zo mňa asi príliš nahlas. Výraz tváre som sa
pokúšala udržať taký neutrálny, ako sa len dalo. Zreteľne som
cítila, že nech bolo medzi nami čokoľvek, práve som to rozbila.
Skôr než som si dokázala uvedomiť, že by to mohlo byť zničené.
„Všetko je fantastické.“
 19

Potom
Mala som polročný test z predmetu moderný americký
román. Keď som tie prednášky minulý semester našla v
študijnom katalógu Browardskej štátnej vysokej školy, bola som
z nich celkom hotová. Ukázalo sa však, aké klamlivé bývajú
niektoré veci. Z nejakého dôvodu som si živo predstavovala
sofistikované konverzácie o vynikajúcich spisovateľoch
niekoľkých posledných generácií. Namiesto toho prednášky
viedol tučný profesor v strednom veku, ktorý nebol ani tak
nekonečne nudný ako nehanebne unudený. Cez výstredné
okuliare nás vždy sledoval s nejakou nejasnou ľútosťou a
pravidelne nám dával testy s viacerými možnými odpoveďami,
o ktorých som si bola celkom istá, že ich tlačil z internetu. „Vy
ste moje pokánie za minulý život,“ vyhlásil hneď v prvý deň, čo
sme s ním mali prednášku. Ešte predtým, ako nám vymenoval
veci, ktoré si máme priniesť, určil nám na čítanie dve knihy od
Johna Updika. Tým sa to preňho absolútne skončilo. Neraz som
si predstavovala, že aspoň jeden deň budem schopná prísť na
prednášku v Browarde bez myšlienky na pani Bowenovú a na
to, aká by bola sklamaná. Aby som bola úprimná, taký deň
nenadišiel.
Ráno som zaparkovala auto a zamierila po chladnej chodbe
do triedy. Prešla som okolo nástenky s letákmi, ktoré pozývali
na školský futbalový zápas a ponúkali jedno jedlo za cenu
dvoch počas šťastnej hodinky v bare blízko areálu školu. Už
klasicky, nemala som toho s mojimi spolužiakmi vo
všeobecnosti veľa spoločného. Aj keď vtedy to rozhodne bola
predovšetkým moja vina. Niekoľkokrát som bola s nejakými
dievčatami zo spoločných prednášok z účtovníctva na káve.
Väčšinou však môj čas strávený na Browarde nebol veľkým
spoločenským ziskom, ako Shelby dúfala, že by mohol byť. V
podstate som sa tam s jedinou výnimkou, a tou bol telocvik,
cítila podobne ako na strednej.
Sadla som si za jeden z dlhých stolov a dvojkou ceruzkou
som zaškrtla príslušné políčko v prezenčnej listine. Potom som
si vzala z prednej časti miestnosti svoj test. Dobrý starý profesor
Orrin tam práve sledoval displej svojho telefónu značky
Atlantic. Kým svoju pozornosť znova obrátil k telefónu,
neprítomne na mňa kývol. Po teste som po schodoch bežala
späť na parkovisko, kde na mňa čakalo moje auto. V ten deň
som mala na programe viac než len nejakú literatúru.
Allin starý dom bol už celé veky prázdny. Jej rodičia sa
nedlho po nehode presťahovali do Tampy a noví vlastníci ho asi
po roku zavreli. Odvtedy si tam dom len tak sedel v
prepadajúcej sa zákrute jednej slepej uličky. Vyzeral ako štrbavý
a nejasne strašidelný, ani čo by čakal na čokoľvek, čo ešte príde.
Allie bola pochovaná vo Forest Lawn. Nikdy som si moc
nepotrpela na cintoríny. Veď aj tak, nech už bol pod tým
náhrobným kameňom pochovaný ktokoľvek – milovaný anjel,
zlaté dievčatko –, nebola to tá Allie, ktorú som poznala. Alebo
možno to dievča, s ktorým som všetky tie noci predtým bojovala
na terase v nemilosrdnej žiare svetiel, nebola Allie. Buď jedno,
alebo druhé. Napriek tomu som mala niekedy pocit, že je stále
na starom zadnom dvore. Vždy znova som chodievala okolo. Či
už to bolo v lete, alebo keď som bola osamelá či vystrašená.
V to popoludnie – pol týždňa od môjho rande so Sawyerom
na detskom ihrisku a ktovie ako dlho odvtedy, čo sa mi otec
pozrel do očí – som nebola jediná, kto sa ponevieral okolo domu
Ballardovcov. Na príjazdovej ceste bol zaparkovaný
nezameniteľný Sawyerov hrdzavý džíp. Neveriacky som
pokrútila hlavou, ako keby tam bola nejaká neviditeľná reťaz,
ktorá nás po celý ten čas, čo bol preč, držala priviazaných k
sebe, a teraz bola ešte viac utiahnutá – jej koniec obtočený okolo
môjho zápästia.
„Urobil si priestupok, vieš?“ zavolala som naňho a putovala
som cez zanedbanú plochu suchej, hnedej trávy. Kedysi
udržiavaný trávnik Allinho otca bol vyrastený a samá burina.
Napadlo mi, nie prvý raz, že veci sa menia bez ohľadu na to, či
ste nablízku, aby ste si to všímali, alebo nie.
„Viem,“ priznal sa. „Čo tu robíš?“
„Čo ja tu robím?“ Sadla som si vedľa neho na hojdačku,
rovnako ako sme sedeli pred mnohými nocami na party.
Gumené pásy ma pálili na vonkajších stranách stehien. „Čo ty tu
robíš?“
Sawyer mykol plecami. „Bol som v susedstve. Neviem. Mám
pocit, ako keby som nikdy naozaj…“ zasekol sa, stíchol, jednu
tenisku vytočil k zemi. „Niekedy o nej premýšľam, vieš?“
„Hej,“ povedala som a bolo to veľmi zdržanlivé vyjadrenie.
„Ja tiež.“
„Kým som bol preč, veľa som o nej premýšľal.“ Zdvihol
hlavu, aby sa na mňa pozrel. Vyznelo to ako výzva. „Myslel
som aj na teba.“
Tie posledné slová som ignorovala. Trochu som potriasla
hlavou a pozrela som sa cez dvor na prázdnu terasu a
zatemnené špinavé okná. Na tom dvore som vyrástla – Allie a ja
sme tam každé leto spávali. Spolu pod stanom s Colemanovým
kempingovým lampášom a rádiom a počúvali sme top
štyridsať. V druhom ročníku som cez tie preliezačky prepadla a
zlomila som si obe zápästia. „Bola by na univerzite,“
potrebovala som to povedať. „Ak by nebola… Ak by žila.
Obidve sme mohli byť, hádam.“
Sawyer pomaly prikývol. „Hádam,“ súhlasil so mnou. Oči
mal zúžené až do štrbiniek, ako keby sa pokúšal prísť na to, ako
veľmi a z čoho všetkého ho viním. Nevedela som, či je toho viac,
alebo menej, ako si myslel on.
„Išla by na Barnard,“ pokračovala som. Znelo to trochu, ako
keby som konečne objavila spôsob, ako o tom po celom tom čase
hovoriť. „A ja by som po škole išla do New Yorku. Našli by sme
si nejaký fantastický apartmán pri Central Parku a aj v bežnom
živote by sme chodili vyobliekané. Keď sme boli mladšie, vždy
to hovorievala – že by sme aj v bežnom živote chodili
vyobliekané.“ Zahľadela som sa na svoje šortky a tričko, voľné
tričko bejzbalového tímu Red Sox Ringer, ktoré mi zo školy
priniesla Shelby. „Ako môžeš vidieť, začala som byť
emotívnejšia.“
Sawyer sa usmial. „Neviem, čo na to povedať.“ Vytiahol
obočie do oblúka. „Pôsobíš umelecky.“
Opatrne mi narazil do členka. Po chvíľke som narazila ja do
jeho.
 20

Predtým
„Takže,“ začal Sawyer z ničoho nič, „už si dokončila svoju
esej?“
„Čože?“ zažmurkala som naňho. Sedela som pri zadnom
stole a balila strieborné príbory do malých bielych plátenných
obrúskov, takže vyzerali ako burritá. Jednu nohu som mala
zastrčenú pod sebou. Blížil sa Deň vďakyvzdania počas tretieho
ročníka. So Sawyerom sme sa od tej noci pri klavíri dlhé týždne
len veľmi opatrne obchádzali. Jeho vzdialenú obežnú dráhu
som sledovala kútikom oka. V reštaurácii to ševelilo a jej prúd
nás unášal. „Moju esej?
„Tú sprievodcovskú,“ spresnil. Spod polokošele mu vykuklo
sivé tielko „Na Northwestern.“
„Ja viem, o čom hovoríš.“ Skončila som s rolovaním
obrúskov a posledný z nich som vložila do prúteného koša na
stole. „Len som si nemyslela, že si to pamätáš.“
„Pamätám,“ mykol plecami.
 Predstavte si to. „Mám ju takmer hotovú,“ trochu som
zavádzala. V skutočnosti som bola niekde v polovici tretieho
konceptu tej stupídnej veci. Samozrejme, že tam bolo niečo
dôležité, čo som vynechala. Pani Bowenová sa na to pozrela,
rovnako ako moja učiteľka angličtiny. Noelle, večne
namosúrená blond editorka školských novín, čítala kópiu a
vyhlásila, že je to uspokojivé, čo bol z jej úst vlastne obrovský
kompliment – možno dokonca viac, ako je jej štandard. Ale nie
môj. „Len tam upravím pár vecí.“
„To je super. Stále to chcem vidieť.“ Na minútu zaváhal a iba
tam tak stál s rukami vo vreckách a pozeral sa na mňa. „Máš
prestávku?“ spýtal sa. „Musím vyzdvihnúť nejaké cédečko od
Animala.“
Cítila som, ako sa mi dvíha obočie. „Animala?“
„To je náš bubeník.“
„Rovnako ako v Muppet Babies?“
„Hej, ako v Muppet Babies.“ Sawyer sa usmial. „No tak, poď
so mnou. Cestou si dáme niečo sladké bublinkové alebo čosi
také. Čokoľvek, čo v dnešných časoch pijú deti.“
„Absint, väčšinou,“ prijala som jeho hru. Zaváhala som,
nechcela som mu dať najavo, ako veľmi som za posledných päť
týždňov dúfala v pozvanie, ako bolo toto. Konečne som chytila
dych. „Idem.“ Postavila som sa a rozviazala si zásteru. „Len ma
počkaj, kým to poviem otcovi.“
Strčila som hlavu do preplnenej kancelárie, o ktorú sa môj
otec delil s Rogerom. Na stole boli naskladané papiere a na
stenách viseli fotky oboch našich rodín. „Môžem si zobrať
prestávku?“ poprosila som ho. „V reštaurácii niet ani nohy.“
Pozrel sa na mňa ponad monitor počítača, okuliare na čítanie
posadené na konci nosa. „Dobre. A kam ideš?“
„Ďakujem,“ potešila som sa. Potom som rýchlo dodala: „So
Sawyerom bežíme po nejakých pochôdzkach.“
„So Sawyerom?“ Obočie mu vystrelilo hore tak rýchlo, až
som si pomyslela, že mu odskočí z hlavy.
„Áno.“
 „V poriadku,“ súhlasil, tentoraz váhavo. Z tváre mu
vyžarovalo, akoby si prial, aby tu bol pádny dôvod, pre ktorý
by to mohol zamietnuť. „Buď opatrná.“
„Budem.“
„Klamala si mu?“ spýtal sa Sawyer, keď som sa vrátila. V
jednej ruke držal môj batoh a v druhej kľúče od auta. Nakláňal
sa cez bar.
„Nie,“ poprela som to. Bola som prekvapená, že si spomenul.
„Povedala som pravdu.“
V blízkosti reštaurácie nebola v tú dennú dobu nejaká veľká
premávka. V okolí bolo len jedno mizerné starožitníctvo a
popraskaná dlažba. Pod nohami mi hučal motor. Sawyer
štuchol do tlačidla na stereu a v prehrávači sa prebralo k životu
cédečko. Miles Davis, spoznala som po chvíli. Bitches Brew.
„Veľmi sa mi páčila tá vec, čo spravil tesne pred týmto,“
kývla som na stereo. Sawyer sa zatiaľ obzrel cez plece a zapojil
sa do premávky. „Kind of Blue. Viem, že všetkým sa tento album
fakt páči. Je dobrý, ale keď si niekedy videl jeho fotky z toho
obdobia, sú hrozné a smutné. Na všetkých je oblečený ako Tina
Turnerová.“
Sawyer sa zasmial. „Žasnem. Nevedel som, že sa rozumieš
do takýchto vecí.“
Pokrčila som plecami. „Nepovedala by som, že do toho
vidím. No nemôžeš žiť v našom dome šestnásť rokov bez toho,
aby si niečo nepochytil.“
„Máš pravdu,“ uznal. „V každom prípade tu niekde je
pohodený môj iPod. Pusti si, čo chceš.“
Prikývla som a rozhliadala som sa okolo, kým som ho
nenašla. Pustila som nejakého starého Solomona Burkeho.
„Dobré?“ zaujímalo ma, čo si o tom myslí, keď začali hrať na
rohoch.
„Je to dobré,“ Sawyer sa usmieval. Ako riadil, zabubnoval na
spodnej strane volantu prstami. „Vieš, že ma k takýmto
vecičkám priviedol vlastne tvoj otec? Keď mi dával lekcie
hudby.“
 „Spomínam si.“ Sedávala som vtedy v kuchyni a počúvala.
„Bol sklamaný, keď zistil, že ja a Cade sme hudobne hluchí.“
Usmiala som sa. „Iba o jedno viac v dlhom rade rodičovských
sklamaní.“
„O tom nič neviem,“ potriasol hlavou. „Vy ste perfektné deti.
Každý vie, aký je na vás hrdý.“
Keď sme zabočili za roh, vytiahla som si jednu nohu na
sedadlo a oprela si bradu o koleno. „Dobre, tvoj otec je…“
Sawyer ma prerušil. „Čo keby sme nehovorili o mojom
otcovi?“
„Je na teba hrdý,“ protestovala som.
„Je to bastard.“ Ako bodku za tým konštatovaním Sawyer
šliapol na brzdy. Žiadne ďalšie argumenty. Napadlo mi, že
napriek všetkým tým rokom, čo sme žili vo vzájomnej blízkosti,
som azda vôbec nevedela, aké je byť LeGrandová.
„Tu je to,“ upozornil ma o čosi neskôr, keď si rozopol
bezpečnostný pás a prešiel si rukou po zvlnených vlasoch.
Sedeli sme v aute pred malým šedivým domom, ktorý by
naliehavo potreboval aspoň príležitostného účastníka relácie o
domácich majstroch. Veranda padala, jedno z predných okien
bolo rozbité a trávnik bol čokoľvek, len nie živý. Soledad by
mala aneuryzmu už len pri pohľade na ten dom a bola som si
istá, že ani na Lydiu LeGrandovú by to neurobilo zvlášť veľký
dojem. „Chceš tu počkať?“
„Ach,“ zasekla som sa. Krátko som premýšľala o tom, kto by
ho priviedol do rozpakov, Animal alebo ja, prípadne či som ho
zasa netlačila do niečoho až príliš. „Hej, iste.“
„Ten dom je pekne nechutný,“ vysvetlil mi Sawyer a pokrútil
hlavou. „Žije tu banda chalanov, takže… Neviem, nechcem ťa
šokovať.“
„Nie, to je v poriadku. Počkám tu.“ Zaklonila som hlavu, aby
som si vypočula muziku. Na moju vlastnú česť sa mi podarilo
počkať ešte ďalších tridsať sekúnd, kým zmizol vnútri domu –
predné dvere boli odomknuté, preto vošiel rovno dnu – a kým
som sa pustila do dôkladnejšieho preskúmania vnútrajška jeho
džípu. Obrátila som sa, aby som videla na zadné sedadlo:
vyblednutá modrá mikina a staré vydanie časopisu Rolling
Stone. Všetko pokrčené na dlážke. Inak tam bol poriadok. Allin
hudobný mix niekam zmizol. Všimla som si pár ešte
nezaplatených účtov, ktoré boli spolu s niekoľkými mincami v
priehradke medzi prednými sedadlami. A – ach, Bože, to je to,
čo sa vám prihodí, keď ste príliš zvedavý – v zásuvke, kde
zvyčajne bývajú odložené peniaze na mýto, boli dva kondómy.
Ucítila som, ako sa červenám, hoci v džípe okrem mňa nikto
nebol. Shelby by z toho bola celá rozrušená, tým som si bola
istá.
„Hej,“ vyrušil ma Sawyer a ja som nadskočila, keď otvoril
dvere. „Môžeme ísť?“
„Iste. Kde sú cédečká?“
„Cédečká?“ pozrel sa na mňa nechápavo.
„Áno,“ bola som zmätená. „Povedal si, že zoberieš…“
„Ach, jasné, jasné,“ prikývol Sawyer. „Nemal ich.“
„Aha.“ Klamal, očividne. Spomenula som si na barové bitky
a podozrivé osoby. Premýšľala som, na akom úteku sa to práve
zúčastňujem.
„On je trochu mimo, vieš? Taký vesmírny tulák,“ pokračoval,
keď sme vytiahli auto na hlavnú cestu. „Mám na mysli
Animala. Jeho skutočné meno je Peter. Lenže nemôžeš byť v
rockovej kapele a volať sa Peter.“
„Samozrejme, že môžeš,“ opáčila som. „Čo Pete
Townshend?“
„Dobre, dobre…“
„Pete Seeger.“
„Hej, ale…“
„Peter, Paul and Mary.“
„Peter, Paul and Mary neboli rocková kapela!“
„Ibaže spievali o drogách.“ Bavila som sa. „Takže ak je
tvojím argumentom, že ľudia s menom Peter sú príliš konvenční
na spievanie o drogách, potom Peter z Peter, Paul and Mary
jasne ukazuje, že je to inak.“
 „Asi som ťa mal radšej, keď si nerozprávala.“ Sawyer sa
zasmial. „Chceš kokteil alebo niečo také? Zmrzlináreň Baskin-
Robbins máme po ceste späť.“
„Nie. Niečo bublinkové bude lepšie.“
„Si na rade,“ povedal a ďalej sa presúval medzi jazdnými
pruhmi. Nakoniec zvlášť zručne a perfektne zaparkoval kúsok
od čínskeho obchodu s potravinami na A1A. Vyskočila som z
auta na chodník. Na pokožke som pocítila upokojujúce teplé
slnko.
„Ach!“ povzdychla som si šťastne, keď sme boli v obchode.
Potraviny Sunrise nielenže patrili medzi vychválené
samoobsluhy, ale na stojane pri dverách sa vždy našiel aj nejaký
zaujímavý druh tovaru. Normálne by som o tom rada napísala
stĺpček do novín na tému Škaredé ovocie. „Majú granátové
jablká.“
„Granátové jablká?“ Sawyer hodil na pult balíček žuvačiek a
začal sa hrabať v zadnom vrecku. Hľadal peňaženku. „Dáš si
jedno?“
Zastala som a vytiahla fľašu kokakoly z chladiaceho boxu pri
dverách. „Vlastne, áno.“
Sawyer sa zasmial. „Tak si ho zober. A vezmi jedno aj mne.
Nikdy som to ešte nejedol.“
„Ty si ešte nikdy nejedol granátové jablko?“ Prekvapilo ma
to. Obe jablká veľkosti softbalovej loptičky som položila na pult.
„Nie.“
„A žiješ tu celý svoj život?“
„Dokonca dlhšie než ty.“
„Je mi ťa ľúto.“
„No, je to smutné,“ súhlasil. Vhodil mince do košíka s
nápisom Nechajte tu drobné a podal mi igelitové vrecko so
slovami: „Ponúkam zmier.“
Zdvihla som obočie. „Hádali sme sa?“
„Ja neviem,“ nebol si istý. Podržal mi otvorené dvere. Prešli
sme cez chodník k džípu a vliezli dovnútra. „To mi povedz ty.“
 Asi sekundu som o tom premýšľala, o tej noci v reštaurácii a
o tom, ako absolútne zmĺkol v okamihu, keď som vyslovila
Allino meno. „Nie,“ rozhodla som sa po chvíli. Natiahla som sa
po taške z potravín a šmátrala v nej, až kým som nevylovila
jedno tučné granátové jablko. „Myslím si, že sme v pohode.“
Potom som sa zhlboka nadýchla, nechtami som praskla kožku
jablka a roztvorila som ho. „Chýba ti?“
Bolo jasné, že Sawyer to odo mňa nečakal. Tiež som to
neočakávala – normálne som to bola ja, kto sa nechcel rozprávať
o bolestivých veciach –, ale mala som pocit, akoby to jeden z nás
musel povedať. Zdvihla som zrak a pozorovala som, ako sa mu
na tvári strieda hneď niekoľko rôznych výrazov: prekvapenie,
smútok, niečo, čo vyzeralo ako vina. Nakoniec sa rozhodol pre
mierne podráždenie. „Samozrejme, že áno,“ povedal hlasom,
ako keby sme predsa len spolu po tom všetkom bojovali.
„Vážne, čo je to za otázku?“
V obrane som pokrčila plecami. „Dobre, ja viem…“
„Boli sme pohádaní, keď sa to stalo,“ prerušil ma Sawyer
hrubo a pokrčil plecami, akoby to nechcel pripustiť a zároveň
bol nahnevaný, že som to z neho dostala. Kým štartoval, ani sa
na mňa nepozrel. „Vyber si z toho, čo chceš.“
Zažmurkala som. „Prečo ste boli pohádaní?“ vyhŕkla som
skôr, než som sa mohla zastaviť. Pri všetkej tej mentálnej
energii, ktorú som kedy minula na predstavu, že Sawyer a Allie
spolu chodili, nikdy mi nenapadlo, že by sa oni dvaja hádali.
Premýšľala som o noci, keď ma pobozkal. Vtedy som mala
pocit, že sa mi chce s niečím zdôveriť, ale nakoniec si to
rozmyslel. „Musím ti povedať, že nič z toho nie je moja vec, ja
len…“
„To je jedno.“ Sawyer rozhodne zavrtel hlavou. „Nie je to
dôležité. Rozprávať sa o tom nič nezmení.“ O chvíľu, ako keby
si to rozmyslel, dodal: „A tebe chýba?“
„Ja…“ odmlčala som sa. Pokúšala som sa vymyslieť, ako to
vysvetliť. Bola to moja najlepšia priateľka ešte od škôlky. To
dievča, o ktorom sme sa rozprávali. Dievča, s ktorým som sa
delila o desiatu a domáce úlohy z matematiky ešte prv, než som
si dokázala zapamätať svoje telefónne číslo. Priateľka, ktorá si
zvykla zaboriť svoje nepríjemne studené malé nohy podo mňa
počas niekoľko tisíc rôznych filmových nocí a ukázala mi, ako
používať tampón. Vyrástla v našej kuchyni, bola ako môj tieň –
alebo skôr ja som bola jej tieň – a už je navždy preč. Znova som
uvažovala, čo mu Allie povedala o tom, prečo sme sa my dve
prestali priateliť.
„Hej,“ dostala som zo seba konečne. „Hej, veľmi mi chýba.“
Sawyer prikývol, viditeľne nesvoj. Rozprávať sa o tom nič
nezmení. Normálne by som s ním z celého srdca súhlasila, ale v
prípade Allie tam bolo niečo celkom iné. Zdalo sa mi, akoby
sedela v aute s nami, mäso a krv a jej nohy na zadnom sedadle,
a sťažovala sa na muziku. Premýšľala som, ako je možné, že
Sawyer ten pocit nemal. Dodávala som si odvahu, aby som ho
potlačila trochu ďalej, keď náhle zastavil. Brzdy na džípe pri
prudkom zastavení na kraji cesty nepríjemne zaškrípali. Boli
sme stále štyri alebo päť blokov od reštaurácie. „Čo robíš?“
spýtala som sa ho trochu piskľavo. Zasmial sa a pokrčil plecami
rovnako, ako keby sme boli zase v pohode. Vyzeralo to, že sa
mu nepáčil vývin našej konverzácie, a preto sa rozhodol stočiť
ju podľa svojej vôle. „Idem si zjesť svoje granátové jablko.“
„Zbláznil si sa?“ neodpustila som si, ale napokon som mu
vybrala z tašky granátové jablko. Cítila som, že Allie vykĺzla
zadnými dverami a nechala ma so Sawyerom v aute. Len nás
dvoch.
„Možno,“ súhlasil. „Ako ho mám zjesť?“
„Len ho roztrhni, aby sa otvorilo, a zjedz semienka.“
Pozorne som sledovala, ako to spravil. Uľavilo sa mi, keď sa
chvíľu nato usmial. „Chutí ako ovocný punč.“ Zamyslene jedol
a potom dodal: „Tak ako to, že nemáš priateľa?“
Skoro mi zabehlo. „Čože?“
„Počula si ma.“
„Kto hovorí, že nemám priateľa?“
 Zdvihol obočie. Na brade jednodňové strnisko a na spodnej
pere šťava z granátového jablka. „Máš?“
„Nie,“ priznala som. Odtrhla som kúsok kožky z
granátového jablka a ryla som do nej nechtom. „No nie je to so
mnou také zlé. Teoreticky by som mohla mať nejakého.“
„Teoreticky by si mohla,“ súhlasil. „Tak prečo nemáš?“
„Pretože som chladná a nepriateľská.“
Sawyer sa zasmial a prehodil si jednu ruku za spolujazdcovu
opierku na hlavu. Za oknom svišťali okolo nás autá. Desiatky
cudzincov išli svojou cestou – totálne nevšímaví k čomukoľvek,
čo sa mohlo diať v Sawyerovom džípe. „Nie, nie si.“
„Ale som,“ nesúhlasila som s ním. „Spýtaj sa kohokoľvek.
Ľadová kráľovná.“
„Nie, nie si.“ Teraz bol vážny. „Len sa držíš späť, to je
všetko. Je to prinajmenšom… zaujímavé.“
„Správne,“ dostala som zo seba a nesúhlasne som pokrútila
hlavou.
„Prečo si nemôžeš pripustiť kompliment?“
„Prečo mi kladieš tak veľa otázok?“ zaútočila som.
„Prečo som spôsobil, že sa tak červenáš?“
„To si nespôsobil!“ Priložila som si ruky k tvári. Naozaj,
horela mi v dlaniach. „Dočerta,“ zanadávala som v rozpakoch.
Napriek tomu som svoje telo na sedadle spolujazdca posunula
viac k Sawyerovi a vytiahla som jedno koleno, aby som na ňom
nechala odpočívať svoju bradu. Chcela som vedieť, kam tento
rozhovor smeruje.
„Ľadové kráľovné sa nečervenajú,“ povedal Sawyer, akoby
bol spokojný sám so sebou. „Ergo nie si ľadová kráľovná.“
Obrátila som oči v stĺp. „Ako vedecky zdôvodnené.“
Sawyer pokrčil plecami. „Je to len logické. Takže kto sa ti
páči?“
„Kto sa mi páči?“ zasmiala som sa, lebo som vedela, že ho
baví spôsobovať mi rozpaky. To zasa pobavilo mňa. „Čo sme v
šiestej triede?“
„Si smiešna.“
 „Nikto sa mi nepáči.“
„Nikto?“
„Nie. Som ľadová kráľovná.“
„Prestaň to hovoriť. Neverím ti. Každému sa niekto páči.“
„Okej,“ súhlasila som a dúfala, že môj hlboký nádych nebolo
počuť. „Dobre, tak potom, kto sa tebe páči?“
„To nie je fér,“ namietol. „Pýtal som sa ťa prvý.“
Pokrútila som hlavou. „Nebudem sa s tebou o tom baviť.“
„Znova sa červenáš,“ doberal si ma veselo a pritom vyberal
ďalšie semienka z granátového jablka. Za oknom sa trblietalo
slnko. Položil lepkavú ruku na moju šiju a sebaisto ma pritiahol
k sebe. Keď ma pobozkal, bolo to cukrovo sladké a purpurové,
ako niečo, vedľa čoho som žila celý život, ale nikdy som to
nevyskúšala.
„Ľadová kráľovná,“ zamrmlal, keď sa odtiahol. Znelo to, ani
čo by potreboval niečo si dokázať a uspel v tom. „Neskočil som
ti na to, Reena. Ani na sekundu.“
 21

Potom
Všetky džínsy, ktoré som vlastnila, boli deravé a Soledad
bola zaneprázdnená inými povinnosťami. Preto som zapla
Hannah do jej autosedačky a zobrala som ju na niečo, o čom
som dúfala, že bude svetovo najkratší a najefektívnejší výlet, do
Gallerie na East Sunrise Boulevard. Nákupné centrum voňalo
chlórom a osím hniezdom poliatym pudingom. Energická
predavačka – vysokoškoláčka na brigáde – mi odniesla veci do
kabínky. Šortky mala také úzke, že jej trčali von vrecká, a
kontrastovali s jej opálenými nohami. „Je taká roztomilá,“
prihovorila sa mi a usmiala sa na Hannah, ktorá odovzdane
spala v kočíku. Jednu pästičku mala zovretú a napchatú v
ústočkách. „Strážite ju?“
„Nie,“ rýchlo som priznala. Dostávala som tú otázku často a
zvyčajne ma rozčúlila, takže som na ňu odpovedala dosť hlúpo
– vždy som sa snažila vykoktať nejaké zmysluplné vysvetlenie.
Či už pokladníčkam v banke, alebo čašníkom v kaviarňach. Oni
aj ja sme si priali, aby sa preboha radšej nepýtali. Nakoniec som
zistila, že je lepšie byť úprimná a priama. „Je moja.“
Predavačkine oči sa rozšírili, hoci iba na sekundu.
Pravdepodobne bola len o rok alebo možno aj menej mladšia
než ja. „Ach,“ usilovala sa odpovedať veselo, ale keď vešala
džínsy na háčik v osvetlenej kabínke, odvrátila oči. „To je
skvelé.“
Ledva som v kabínke stihla za sebou zamknúť dvierka a
rozopnúť si nohavice, keď sa Hannah zobudila, celá očervenela
a začala byť mrzutá. „Hej, dievčatko,“ prihovorila som sa jej s
úsmevom a pokúsila som sa ju upokojiť. „Budeme odtiaľto preč
do dvoch sekúnd, dobre?“
Bez šance. Hannah kňučala, zatiaľ čo ja som sa pokúšala
vpratať do prvých nohavíc. V okamihu, keď mi bolo jasné, že
všetko, čo som si vybrala, je aspoň o číslo menšie, roztvorila
Hannah ústa, naplno sa rozplakala a prešla až do skutočne
teatrálneho záchvatu. Keď som ju zdvihla z kočíka a robila som
všetko možné, aby som ju utíšila, rozkričala sa, akoby ju mučili.
„Je tam všetko v poriadku?“ prenikavo zavolala predavačka.
„V poriadku!“ zakričala som späť a snažila som sa, aby môj
hlas znel sebavedome. V skutočnosti, samozrejme, som vedela,
čo sa deje. Usilovala som sa nepripustiť si to, zatiaľ čo som
tlačila svoje pery na Hannino čelo. „Sme v poriadku.“ Neboli
sme a Hannah potrebovala zmenu, aby prestala plakať. Dnes už
nijaké nakupovanie nebude. Tak rýchlo, ako to len bolo možné,
som si natiahla svoje deravé džínsy. Hannah čkala od revu a
zúrivo opakovala: „Niééé!“ Kým som letela von z obchodu,
bolestne som si uvedomovala, že musím vyzerať ako niekto z
tých reality show na MTV, ktoré ľudia pozerajú, aby sa cítili
lepšie vo svojich vlastných životoch. „Škoda!“ volala za mnou
predavačka. „Žiadne z nich nesedeli?“

Neželala som si nič iné, len zamieriť domov a na jeden deň to

celé vzdať. Lenže povedala som Aaronovi, že po nákupoch
prídeme k nemu na pizzu a na film, nejaký triler, s ktorým som
napriek svojmu presvedčeniu súhlasila. „Uvoľni sa,“ požiadal
ma v polovici filmu a smial sa na mne, pretože za posledných
dvadsať minút som už tretí raz takmer vyskočila z pohovky.
Neznášala som strašidelne filmy, taká bola pravda.
„Ty sa uvoľni. Mrcha, je po nej,“ odvrkla som, natiahla som
sa po pukance položené na konferenčnom stolíku a kývla som
na policajtku na obrazovke. Hannah spala v Aaronovej spálni.
Buldog Maxie driemal na dlážke.
„Nie.“ Aaron si ma pritiahol bližšie. Svojou veľkou rukou sa
mi ledabolo prehrabával vo vlasoch. Voňal ako slaná voda a
mydlo, čisto. „Je príliš chutná. Roztomilé nikdy neumierajú.“
„V akom svete?“ spýtala som sa so smiechom. Chystala som
sa oprieť do jeho náručia, keď hlboko v mojej taške začal zvoniť
telefón. Rolling Stones, uvedomila som si po chvíľke. Sympathy
for the Devil. Srdce mi v hrudi vystrájalo smiešne veci. V treťom
ročníku na strednej škole mi Shelby zmenila zvonenie na
telefóne, takže Sympathy for the Devil mi hralo vždy, keď volal
Sawyer. Keď som to teraz počula, tak trochu som… zmrzla.
Aaron sa začal smiať. Potom sa mi pozrel do tváre a zamračil
sa. „Kto je to?“ spýtal sa, kým som sa úporne snažila vyhrabať
telefón z tašky.
„Nikto,“ zapierala som, už vzchopená, a stlačila som červené
tlačidlo IGNOROVAŤ. „To je len… žart.“
„Je to Sawyer?“ Pri tej myšlienke nevyzeral zvlášť nadšene.
Modré svetlo z televízie mu osvetľovalo tvár.
„Hej,“ musela som to priznať – nemala som nijaký dôvod
klamať, nie? Veď o nič nešlo. „Ja s ním však nepotrebujem
hovoriť, takže…“
„Takže,“ odrazil Aaron smeč. Nepresvedčila som ho. „Prečo
potom telefonuje?“
Prekvapilo ma to – bolo to prvé podozrenie, čo som na ňom
kedy videla. Muselo to byť na mojej tvári vidno, pretože zrazu
pribrzdil. „Pozri,“ povedal mi. „Nechcem byť sviniar. Ja len…“
 „Nie, ja viem,“ skočila som mu do reči. „To je v poriadku.
Nemám poňatia, čo chce, úprimne. Ani ma to nejako zvlášť
nezaujíma. Chodím teraz s tebou, veď vieš.“
„Dobre,“ podvolil sa nakoniec Aaron. Ležali sme spolu
dvadsať dlhých minút na pohovke, kým sa skončil film. Mal
pravdu, či už to za to stálo, alebo nie: statočná policajtka prežila,
aby mohla ďalej bojovať so zločinom.
„Môžem sa ťa niečo opýtať?“ začal znova, keď som sa
pomaly oslobodila z jeho náručia. Už bolo dosť neskoro a ja som
sa rozhliadala po svojich šľapkách. „Čo by sa stalo, keby si
zostala?“
„Nemôžem,“ automaticky som to zamietla. Bol to reflex.
Chvíľu som uvažovala, ako by som sa cítila, keby som povedala
áno. „Veď vieš, je tu dieťa a…“
„Viem.“ Vyzeral sklamaný. Nakrátko sa mu na tvári usadil
výraz, akože nežartuje. Keď som mala k nemu prísť prvý raz s
Hannah, Aaron kúpil kryty na všetky elektrické zásuvky.
„Nemal som v úmysle poslať ju domov taxíkom.“
„Ja viem.“ Práve preto som ho mala od začiatku naozaj,
naozaj rada. Na to, aby ste sa vyznali v mape Aaronovho srdca,
ste nepotrebovali žiadnu navigáciu. Napriek tomu zostať tu by
bola veľká vec. Krok, o ktorom som nevedela, či som na sto
percent pripravená absolvovať ho s ním. Myslela som na svoj
telefón, ktorý mi predtým zvonil. Sympathy for the Devil.
Pokúšala som sa vyhodiť si to z hlavy.
Konečne som sa usmiala a postrapatila som Aaronovi na šiji
jeho pieskové vlasy. „Inokedy,“ sľúbila som a zamierila do
spálne zobrať si svoje dievčatko.

Sawyer mi zavolal znova, keď som bola na ceste domov. Mick

Jagger mi brnkal z hĺbky tašky.
Vylovila som telefón a obzrela sa cez plece na Hannah v jej
detskej autosedačke. Lenže ona bola momentálne pre svet
mŕtva. Moje auto páchlo ako cereálie Cheerios a dezinfekčný
prípravok na ruky. „Nič nechceme,“ zahlásila som namiesto
pozdravu.
„Ani si nepočula, čo predávam,“ zasmial sa Sawyer, počula
som to v jeho hlase.
Mračila som sa na cestu predo mnou, na všetky ponuré
neónové pásy obchodov a reštaurácií s rýchlym občerstvením.
Bola som taká unavená z jazdy po tejto trase. „Nepotrebujeme
to.“
„Jasné, že áno.“
„Nože?“ spýtala som sa, zatiaľ čo som sa pripájala na
diaľnicu. „Vinylové platne? Protipovodňové poistenie?“
„Lepšie,“ naťahoval ma, plný prísľubov. „Dovoľ mi, aby
som ti uvaril večeru.“
Bože. „Čo?“
„Večera,“ zopakoval pomalšie, ako keby bol problém v jeho
výslovnosti. „Dnes večer.“
„Je pol desiatej.“
„To je európska večera.“
„Vo vašom dome?“
„No, tam, kde mám kuchyňu,“ dal mi logickú odpoveď.
Vyvrátila som oči. Diaľnica bola v tú hodinu celkom
prázdna. Temné siluety paliem posievali jej stred a vpredu
žiarili osamotené červené zadné svetlá áut. Čelné sklo sa trochu
zahmlievalo od vlhkosti, takže som po ňom prešla dlaňou. „Kde
sú tvoji rodičia?“
„V reštaurácii.“
Neexistuje. „Už som jedla.“
„Naješ sa znova,“ navrhol mi neochvejne.
„Nemyslím si.“
Asi minútku bolo ticho, kým zmenil taktiku. „Kde si?“ skúsil
nanovo. Ešte raz som v zrkadle skontrolovala Hannah. „V aute.“
„Kde si bola?“
Vzdychla som si. „U Aarona.“
 „Aha,“ ozval sa Sawyer spokojne. „To je dôvod, prečo si
nezdvihla.“
„Možno som nezdvihla, lebo som nechcela s tebou hovoriť.“
„To nie je pravý dôvod,“ vyhlásil sebavedome. „Teraz si mi
zdvihla, nie?“
Bože, tak ma rozčuľoval. Ale asi mal pravdu. „Pozerali sme
film.“
„Aký film?“
„Kto si, môj otec?“ Hrabala som sa v prístrojovej doske,
hľadala som nejakú žuvačku. Kúsok z nej som si strčila medzi
zuby a prudko som doň zahryzla. „Nejaký strašidelný, neviem.“
„Strašidelne filmy predsa nenávidíš.“
„Možno sa mi teraz páčia.“
„No tak.“
„Sawyer.“ Mala som chuť zavesiť, naozaj. Neviem, prečo
som sa s ním ešte bavila. „Nie.“
„Prečo nie? Príď, Reena,“ prehováral ma. „Chcem ťa vidieť.“
„Videl si ma minule.“
„Chcem ťa vidieť znova.“
Bol to zlý nápad, presne tak. Bol to fakt hrozne zlý nápad.
„Musím končiť,“ rozhodla som sa. Na svete neexistoval jediný
dôvod, pre ktorý by som mu mala chcieť povedať áno tak
veľmi, ako som mu ho v skutočnosti chcela povedať. V tom
okamihu som prechádzala okolo letiska. Lietadlá lietali nízko a
boli nekonečne veľké, všetko to prilietalo a odlietalo, len ja som
bola presne tam, kde vždy. „Šoférujem, uvedomuješ si to? Nie je
to bezpečné.“
Po druhý raz mi Sawyer neodpovedal. Očakávala som, že
príde s nejakým novým, kreatívnym argumentom, ale nakoniec
mi len povedal: „Nie je.“ Trochu si povzdychol, ako keby som
ho porazila. Prekvapilo ma to, lebo som vôbec nemala pocit, že
by som vyhrala. „Naozaj to nie je bezpečné.“

Doma som uložila malú do jej detskej postieľky bez toho, aby
som sa ešte nepokojne potulovala po dome. Napila som sa akejsi
vody, ktorá stála vedľa drezu. Potom som vyšla do svojej izby a
zahľadela sa na Sawyerovo číslo na mojom adresári v telefóne –
vytočila som šesť číslic, ale rozmyslela som si to a zavesila (celý
svoj život sa držím toho istého vzorca, všetko sú to variácie na
počkaj a uvidíš). Prechádzala som sa.
Nakoniec som zišla na prízemie.
Soledad a otec sedeli v obývacej izbe a z gauča sledovali
Zákon a poriadok. „Mohli by ste mi urobiť láskavosť?“ požiadala
som ich. Pritom som sa vznášala na spodnom schode ako duch a
priala som si, aby môj hlas neznel tak opatrne.
Obaja sa na mňa pozreli s očakávaním. Nestávalo sa často,
žeby som ich o niečo žiadala. „Čo potrebuješ, srdiečko?“ spýtala
sa Soledad a prejav jej lásky spôsobil, že som sa hneď cítila o pár
centimetrov vyššia.
„Môžete dať pozor na Hannah?“ poprosila som ich. „Musím
si niečo vybaviť.“
 22

Predtým
Sedela som na stole v redakcii novín a na pol ucha som
počúvala horlivý druhácky výpočet faktov o čistote v
kaviarňach. Vtom som zacítila, ako mi v zadnom vrecku vibruje
telefón. Najprv som ho ignorovala – Noelle, naša editorka, bola
ohromne nervózna, keď sme si posielali správy počas
redakčných rád –, lenže minútu nato znova zabzučal. Vylovila
som ho tak diskrétne, ako som len mohla.
Pozri hore, bolo napísané v správe.
Pozrela som a nahlas vydýchla: v chodbe pri sklenených
dverách do učebne stál Sawyer s rukami prekríženými cez prsia.
Vyzeral trochu pobavene. Keď zachytil môj pohľad, kývol na
pozdrav hlavou a ja som sa doširoka usmiala, až sa mi srdce
vychýlilo do strany. Čo tu robíš? naznačila som mu ústami.
„Reena!“ Okamžite sa mi vrátila pozornosť. Nebola som
jediná, kto si všimol Sawyera. Noelle po mne strelila pohľadom,
ktorý by dokázal olúpať kôru z paliem. „Tešíme sa tvojej
pozornosti, alebo ani nie tak veľmi?“
„Prepáč,“ povedala som a začervenala som sa. Všetci sa na
mňa pozerali. Sawyer vyzeral, ako keby sa chystal vybuchnúť
do smiechu. Schmatla som svoj batoh zo stoličky a zamierila
som k dverám. „Práve som si spomenula, že mám nejakú
povinnosť.“
„Takže,“ začal Sawyer, keď som sa dostala na chodbu.
Tlačiac ma na skrinky, bozkával ma na privítanie, ako keby to
bolo oveľa dlhšie než len pár dní, čo sme sa videli. „To bolo
veľmi rafinované, čo si tam spravila.“
„Buď ticho!“ zahriakla som ho a smiala som sa. Jemne som
ho štuchla do pliec a nechala som ho, nech mi odnesie batoh po
chodbe, ako to býva v tínedžerských filmoch. Stretávali sme sa
čoraz častejšie. Chodili sme na dlhé výjazdy pozdĺž pobrežia a
išli sa pobiť o čerešňovo-limetkovú malinovku Sonic. Vášnivo
sme sa bozkávali, až kým som nemala ústa celé opuchnuté a
červené. „Ako si sa sem vlastne dostal?“
„Mám svoje metódy,“ pokrčil Sawyer plecami. „Vlastne,
nejaká prváčka ma pustila dnu.“ Odfrkla som si a vyvrátila oči.
„Samozrejme, že ťa pustila.“
„Samozrejme,“ zopakoval Sawyer. „Tak ako to ide vo svete
printových médií?“ spýtal sa a otvoril mi dvere. Vykročili sme
do skorého zimného súmraku. „V predvečer zániku, ako vždy?“
„Vlastne ani neviem,“ priznala som sa s úsmevom. „Mohla
by som ti na to odpovedať lepšie, keby si ma nevytiahol zo
stretnutia redakčnej rady ešte pred jej skončením.“
Sawyer pretiahol tvár. „Nechcel som ťa vytrhnúť
odkiaľkoľvek,“ opáčil, schmatol ma za zápästie a ťahal ma k
sebe, aby si mohol dať ruku okolo mojich pliec.
„V poriadku,“ zasmiala som sa a naklonila sa bližšie k nemu,
mriežka na jeho termotričku ma hriala na líci. „Nie, ide to.
Noelle mi začala dávať nejaké dôležité veci aj mimo stĺpčeka, čo
je úplne fantastické. Budem robiť zimný muzikál, mal by si ho
poznať.“
 Sawyer ironicky zdvihol obočie. „Fantázia.“
Trucovito som odula pery. „To je!“
„Ja viem,“ chcel si ma udobriť a znova ma pobozkal. „Je to
úžasné, Reena.“ Keď potom odomkol džíp kľúčom vo dverách
na strane vodiča, spýtal sa ma: „Čo robíš dnes v noci? Máš
niečo? Nejaké plány?“
Áno, ak sa počítajú domáce úlohy, prebehlo mi mysľou.
„Vlastne som uvažovala, že by som na víkend išla dole, do
Havany,“ žartovala som. Zistila som, že sarkazmus je
najbezpečnejšia cesta, ktorou treba ísť v podobných situáciách.
Sawyer to v poslednom čase rozhodne hral medzi nami na
poriadne randenie. V dňoch, keď som nešla so Shelby, ma
vyzdvihoval zo školy a nechával mi granátové jablká na našej
prednej verande.
Napriek tomu a bez ohľadu na to, o čo medzi nami šlo, ešte
stále to bolo bolestne šedivé a beztvaré. Neurobil žiadne
oficiálne vyhlásenia a ja som rozhodne nemala v úmysle spraviť
to ako prvá. Radšej som čakala. Pozrela som sa na hodinky.
„Skontrolujme nočný život.“
„Jasné.“ Sawyer vsunul ruku za moju opierku hlavy a
vycúval z parkovacieho miesta. „Dobre, ak si myslíš, že môžeš
iba na dnešnú noc zrušiť El Prezidenta, tak neskôr hráme v
Prime Meridian. Mohla by si prísť a pozrieť si nás, stretnúť
všetkých.“
Všetkých.
Počas nocí, keď sme zabíjali čas ponevieraním sa okolo
reštaurácie alebo stretávaním sa na verande jeho rodičov, bolo
ľahké zabudnúť, že do istej časti Sawyerovho života som
nemala prístup – že sa stretával s priateľmi, ktorých som v
živote nevidela, hral muziku, ktorú som nikdy nepočula.
Nerada som myslela na to, kde bol, keď nezdvíhal telefón, alebo
cez víkendy, ktoré som strávila buď so Shelby, alebo sama, keď
som si plnila samé svetské, stredoškolské úlohy. Znervózňovalo
ma to. Bol to divný pocit.
 „Súhlasím,“ usmiala som sa a chcela som potlačiť slizkú
zelenkastú masu úzkosti, ktorú som už cítila na dne žalúdka.
„Len tak medzi nami, je dosť ťažké dostať sa na Kubu.“
„Už len samotné víza,“ Sawyer sa uškrnul a zastavil pred
naším domom. Potiahol ma za vlasy, ktoré sa mi uvoľnili z
vrkoča. „Vyzdvihnem ťa o deviatej.“

Prime Meridian vôbec nevyzeral dobre. Bol vkliesnený medzi

obchod s chovateľskými potrebami a úbohú čínsku reštauráciu
v rade obchodov mimo diaľnice. Dlhý a úzky priestor sa chválil
maličkým pódiom umiestneným v zadnej časti podniku. Vlastne
to bolo len vyvýšené miesto nejakých pár centimetrov nad
zemou.
Bar bol navlečený do rôznofarebných vianočných svetiel a
pripomínal mohutného lodníka, ktorý bol, so všetkou
vážnosťou, vysoký aj dva metre. Smrdelo to tam pivom a
cigaretami. Na príliš malom priestore sa tiesnilo príliš veľa ľudí.
Raz som tu už bola s Allie, ešte na začiatku strednej školy.
Obe sme mali na sebe priveľa mejkapu a oblečené najtesnejšie
džínsy. Iba raz sme nakukli dovnútra a utiekli sme do
osvetleného bezpečia pekárne Panera Bread. Predpokladala
som, že ona sa tam v istom bode života vrátila. Je viac ako
pravdepodobné, že s tým istým chalanom, ktorý ma práve
viedol cez dav. Jednu ruku mal na mojich krížoch. Tá myšlienka
spôsobila, že som pocítila smútok a trochu mi prišlo nevoľno,
rovnako ako kedykoľvek, keď som premýšľala o Allie a
Sawyerovi.
„Musím sa ísť pripraviť,“ zakričal Sawyer ponad hlučné
drkotanie davu, hneď ako ma usadil na vzdialenom konci baru.
„Budeš v pohode, keď ťa tu nechám samu? Mike povedal, že dá
na teba pozor.“
Mike, obrovský barman, stroho a niekam mojím smerom
prikývol a ja som tiež trochu kývla. Potila som sa. V Prime
Meridian bolo nedýchateľne dusno. „Neboj sa, budem v
poriadku. Bez obáv.“
 „Dobre.“ Sawyer mi chytil ruku a slabo ju stisol. „Dávaj
pozor, či fandíš skutočne nahlas.“
Potom ma tam nechal a zamieril k pódiu, kde pár chlapov už
skladalo biciu súpravu a pripájalo zosilňovač. Chvíľku som ich
sledovala, až kým ma bubeník – pravdepodobne samotný
Animal – nezachytil pohľadom a nestuchol Sawyera. Ten niečo
povedal, ale nevedela som rozoznať, čo to bolo.
Snažila som sa pohodlne sa usadiť na stoličku, na nikoho
uprene nepozerať a vyzerať, ako keby som sem patrila. Kiežby
som mala so sebou svoj zápisník. Kiežby som mala pero. Dievča,
ktoré si niečo zapisuje na barovom pulte, by bolo asi divné, ale
nie také divné ako dievča, ktoré tam samo len tak posedáva a
potí sa bez možnosti uvoľnene sa kamkoľvek pozerať. Ľutovala
som, že som nepožiadala Shelby, aby prišla.
„Dáš si niečo?“ spýtal sa ma Mike. Naklonil sa cez bar, takže
som ho v tom hluku mohla počuť.
Prikývla som. „Kolu. A veľa ľadu.“
„To je všetko?“ začudoval sa.
„Všetko.“
„Dobré dievča.“
Len som pokrčila plecami. Už som raz taká, chcela som mu
povedať. Serena Monterová, dobré dievča z jej vlastnej
slobodnej vôle. Mala by som mať vytlačené vizitky s tým
textom.
Cmúľala som ľadové kocky, zatiaľ čo sa bar napĺňal. Ďalší
chlapík vyliezol na pódium a začal ladiť gitaru.
Ľudia si stále podávali kľučku na dverách. Obozretne som sa
rozhliadala okolo seba, keď sa skupina troch alebo štyroch
dievčat posadila takmer priamo predo mňa. Tej noci to bola v
Prime Meridian rozhodne cieľová skupina. Väčšina z nich bola
oblečená v klasickej sexy značke American Apparel. „Počkaj,“
ozvala som sa, keď prešiel okolo mňa Mike. „Môžem sa ťa niečo
opýtať?“
„Práve si to urobila,“ odpovedal a tváril sa netrpezlivo. Bol
zaneprázdnený.
 „Hrajú tu často?“
„Každých pár týždňov alebo tak.“
„Je to vždy takéto? Ten dav, myslím.“
„Čo, zástupy báb?“ Mike sa uškrnul a pohľadom skĺzol po
sále. „Takmer vždy.“ Potom nakrátko uprel oči na mňa.
„Potrebuješ ešte niečo?
Áno. Ako to, dočerta, že som nevedela, že je to taká populárna
kapela? chcelo sa mi vykríknuť, ale hlavný spevák, ktorý mal na
sebe oblečené zelené tričko s nápisom MOJA ĎALŠIA JAZDA JE
TVOJA, MAMI, sa priblížil k mikrofónu. „Sme kapela Platonic
Ideal,“ oznámil a hneď nato začali hrať bicie. „Ako sa máte,
ľudkovia?“
Obzrela som sa na Mika a len som pokrútila hlavou. „Nie,“
odpovedala som mu, zreteľne artikulujúc, hoci to nemalo
význam – nepočula som ani svoj vlastný hlas. „Nateraz nič.“
Členovia kapely Platonic Ideal boli všetkými možnými
variáciami na rovnakú tému. Vlasatí chalani s drsným postojom
a s teniskami Converse, ale fungovalo to – hodilo sa to k ich
skladbám, ktoré boli nádherné, súzvuk ako ušitý na mieru.
Klávesák mal strojček na zuby, všimla som si s úsmevom.
Gitarista, ktorý mal založené letecké slnečné okuliare, hoci bola
dnu temná tma, a o ktorom mi Sawyer povedal, že je to Iceman,
mal v sebe viac z Johna Mayera, ako chcel zrejme priznať.
Sawyer, teda môj Sawyer LeGrande, bol úplne jednoznačne
ich frontman – tmavé džínsy stiahnuté nízko na úzkych bokoch
a pracka na opasku vo veľkosti tanierika. Mal oblečené biele
tričko, ten typ, čo kúpite vo Wal-Marte v balíčkoch po troch za
šesť dolárov.
Pravdaže vyzeral ako za milión babiek z každého uhla
pohľadu – samý sval a urputná koncentrácia. Vybrala som si
ďalšiu kocku ľadu z pohára.
Vedel, ako to hrať na dievčatá. Najmä na skupinku približne
štyroch alebo piatich bosoriek, ktoré stáli tesne vedľa pódia a
spievali s nimi každú pesničku, pričom sa neprestajne vrteli.
Vrteli sa. Sawyer hral na basgitaru a veľa toho nepovedal, len sa
občas naširoko usmial. Jednou nohou obutou v teniske si
podupkával po pódiu a spieval si svoje milované piesne. Mal
pekný hlas, roztúžený tenor, zamatový a smutný.
Posunula som sa na stoličke, rozladená a boľavá. Nemohla
som sa ubrániť podozreniu, že som sedela presne tam, kde som
nechcela sedieť. Posadil ma na to vzdialené miesto a jediné, čo
som mohla odtiaľ urobiť, bolo sledovať ho cez celú miestnosť a
priať si, aby existoval spôsob, ako ho upútať, privlastniť si ho –
dievča počas party, ktoré sa skrýva v tmavom kúte. Rozprával
sa s tými kočkami medzi pesničkami, smial sa, ako keby ich
poznal, skláňal sa k nim z pódia. „Sawyer, vyzleč si tričko!“
zavolala jedna z nich z väčšej vzdialenosti dosť hlasno na to, aby
to každý počul. Pravdepodobne len žartovala, ale aj tak mi
zabehlo, až som sa skoro zadusila.
„Najprv ty,“ vrátil jej to.
Nakoniec som vstala a vybrala sa na záchod. Vydala som sa
na kľukatú cestu davom. Pokúšala som sa cezeň pretlačiť, ako
sa len dalo. Keď som bola pri vchode, odtlačila som vstupné
dvere, ignorujúc hrču ľudí stojacich okolo dodávky na
parkovisku aj sklenené fľaše v ich spotených rukách. Chvíľu
som pozerala do výkladu obchodu s chovateľskými potrebami,
na šteniatka a mačiatka, ktoré spali v malých prepravkách.
Vytiahla som telefón, aby som zavolala Shelby.
„Bingo!“ ozvala sa veselo.
„Toto miesto je plné chudier.“
„Samozrejme, že je,“ pobavene súhlasila. V pozadí som
počula zvuk televízie, príšernú detektívnu šou, ktorú mala rada.
„Je to nechutné.“
„Žiadna z nich nie je dosť stará na to, aby tu mohla byť.
Napokon ani ja nie som na to dosť stará, ale aspoň nemám na
sebe v januári sukňu, ktorá mi ledva siaha do polovice zadku.“
„Pravda,“ pritakala Shelby. „Ty si počkáš na letné mesiace,
aby si si ju obliekla.“
 „Buď ticho!“ so smiechom som ju zahriakla. „Nežartujem.
Vedela si, že toto je kapela, kvôli ktorej sem vo veľkom chodia
ľudia?“
„Ako by som to mohla vedieť?“ začudovala sa. „Ty predsa
budeš písať dizertačnú prácu o živote a časoch Sawyera
LeGranda.“
„Mám dojem, že musím odtiaľto vypadnúť.“
„Pre tie chudery?“
„Cítim sa ako fanúšička, Shelby.“ Kopla som do nejakého
uvoľneného kúska betónu ako malé dieťa, keď má zlú náladu.
„Znie to hlúpo, ale Sawyer sa mi tak veľmi páči.“
„Viem, že áno,“ zacmukala Shelby na druhom konci
telefónu. Jej trpezlivosť bola v prípade Sawyera dosť
obmedzená, to som vedela. Chvíľu som si dovolila myslieť na
Allie. Na to, ako sme v deviatom ročníku vedeli stráviť celé
popoludnie rozoberaním jej nového účesu alebo spôsobu, akým
vyslovuje písmeno l. Bola to len ďalšia vec, ktorá mi v súvislosti
s ňou chýbala. Rovnako ako jej podivné kostnaté členky a to,
ako veľmi milovala banálne vtipy, skratky a tajný jazyk
priateľstva ešte o dekádu alebo viac späť. „Chceš, aby som
prišla po teba?“
Povzdychla som si, ale ovládla som sa. „Nie, budem v
poriadku. Som veľké dievča.“
„Viem, že si. Zavolaj mi, keby si si to rozmyslela.“
„Vďaka.“ Ukončila som hovor a poklopkala som brúskami
prstov po výklade obchodu s chovateľskými potrebami. Potom
som sa vlečúc vrátila dovnútra. Medzitým som prišla o svoje
miesto, tak som si vzala od Mika ďalšiu kolu a uspokojila som
sa s pozorovaním zvyšku šou opretá o stenu, s jednou rukou
prekríženou cez hruď ako štít. Práve oznámili poslednú pieseň,
keď som pocítila na pleci niečiu ruku a v uchu som začula
monotónny spevavý zvuk.
„Se-ree-na. Čo tu robíš?“
Lauren Wernerová. Samozrejme. Mala na sebe značkové
džínsy a tielko s módnymi dierkami. Na krku sa jej trblietala
tenká retiazka s jemným ametystovým príveskom. V tej chvíli
som radšej chcela byť mŕtva. Alebo, ešte lepšie, aby bola mŕtva
ona.
„Ahoj. Ja, uhm…“ Skonči to, Reena, Ježišu. Cítila som sa
prichytená, ako keby ma našla robiť niečo nezákonné. „Som tu
so Sawyerom.“
To ju prekvapilo. Oči sa jej zúžili, zrazu boli prefíkané,
mačkovité. „Naozaj? Páni, vy ste akože…“ nedokončila, ale aj
tak to znelo, ako keby ma išla z niečoho obviniť. „Randíte
spolu?“
„Čože? Nie, nie,“ poprela som rýchlo. „Sme len… Naši
otcovia vlastnia spoločnú firmu, takže…“
Takže.
„Nežartuj.“ Lauren ma prekukla. Zacítila som slabý závan jej
drahého parfumu. „Nikdy to nespomenul. Máš taký zmätený
výraz tváre, ako keby si Sawyera LeGranda videla po prvý raz.
Lenže ja viem, že vy dvaja sa poznáte, odkedy ste boli malé
decká.“
Prižmúrila som oči. „Tak nejako.“
„To je roztomilé,“ zatiahla falošne. „Je skvelý, však?“
Chystala som sa jej odpovedať, ale ona sa nedala vyrušiť z
rozprávania. „A zdá sa, že ty, veď vieš, máš s Allie zjavne dosť
veľa spoločného…“
No teda! Asi tak pol sekundy som uvažovala, že sa poberiem
k dverám a zavolám Shelby alebo pôjdem stopovať, ak by to
bolo treba. Lenže v tom okamihu sa za mnou objavil Sawyer a
namiesto pozdravu mi strčil ruku do zadného vrecka nohavíc.
Otočila som sa k nemu. Bol teplý a vlhký od potu. „Čau, Laur,“
povedal. „Dobre si sa mi o ňu postarala?“
„Najlepšie, ako mohla,“ odpovedala som namiesto nej.
„Sme staré kamošky,“ zapojila sa Lauren do rozhovoru.
Tí dvaja sa chvíľu rozprávali o nejakej party, na ktorej boli
pred niekoľkými týždňami, a o akýchsi ľuďoch, o ktorých som
nikdy nič nepočula. Potom Lauren znova zmizla v dave. Na
rozlúčku ma obdarovala úsmevom, ktorý vyzeral, úprimne
povedané, ako vyhrážka. Sawyer si to nevšimol. „Tak čo si
myslíš?“ spýtal sa ma, len čo bola preč.
Zhlboka som sa nadýchla a nasadila som si masku hráča
pokeru. „Bolo to úžasné, len čo je pravda.“
Usmial sa, no vzápätí sa zamračil. „Čo sa deje?“
„Nič,“ zapierala som, klipkajúc očami. „Len som trochu
unavená.“
„Chceš, aby som ťa odviezol domov?“
Pokrútila som hlavou. „Nie. Zostaň, ak chceš. Môžem
zavolať Shelby, aby ma vyzdvihla.“
„Nerob to,“ zatiahol prosebne. „Nechoď. Daj mi ešte pár
minút a vypadneme odtiaľto.“
„Sawyer…“
„Bude to len pár minút,“ sľúbil mi.
Bolo to viac než pár minút. Vypila som ďalšie tri koly a
absolvovala dva výlety na provizórny záchod, ako aj stretnutia
asi s tridsiatimi nadpriemerne peknými dievčatami, väčšinou
Sawyerovými kamarátkami. Niekoľké z nich dokonca vyhlásili:
„Ach, aká je chutná!“ Akoby som tam ani nebola alebo ako keby
som mala štyri roky či tak nejako. Bolo po polnoci, kým sme sa
dostali von.
Opatrne som sa usadila na sedadle spolujazdca a pritisla sa k
dverám tak ďaleko od Sawyera ako pred dlhými mesiacmi onej
noci na terase v reštaurácii. Musel si spomenúť na to isté,
pretože zagúľal očami.
„Prestaň.“ Natiahol sa a chytil ma za ruku. Jeho mozole
hudobníka ma poškriabali na dlani, ako ma ťahal cez sedadlo,
až kým som mu takmer nesedela na kolenách. „Je mi ľúto, že
sme zostali tak dlho. Neuvedomil som si, ako je neskoro.“
Pokrútila som hlavou. „Nie, to nie je preto.“
Sawyer sa usmial. „Bolo ti tam nanič, Reena. Môžeš to
priznať.“
„Nepovedala by som, že to bolo nanič,“ chcela som to
zľahčiť.
 „Tak ako by si to nazvala?“ Trhal mi šev na džínsoch a prsty
sa mu neprítomne pohybovali hore a dole po mojom stehne.
Bezmocne som pokrčila plecami. „Tvoja kapela sa mi naozaj
páčila.“
„Dobre, ale na to som sa nepýtal.“
„Sawyer…“ povzdychla som si. „Ja nie som tvoj typ.“
Zadivene zdvihol obočie. „Kto je to môj typ?“
Allie. Lauren. Tie vrtiace sa kočky pod pódiom. „Ja nie.“
„Čo to má celé znamenať?“
„Nie som dobrá v takých veciach. Nemám rada…“ Bary.
Dievčatá, ktoré ti hovoria, aby si sa vyzliekol. Pocit, že som
fanúšička. „… davy ľudí. Ja nie som veľmi spoločenská.
Jednoducho, nie som tvoj typ.“
„Koho to zaujíma? Neznášam môj typ. Chcem teba.“ Obtočil
si koniec môjho vrkoča medzi dva prsty. „Prečo si naštvaná?“
„Neviem,“ pokrčila som plecami. Chcem teba povedal.
„Neznášam Lauren,“ začala som predsa len. Jeho tvár
polorozkvitla do úsmevu. „Ako dlho ste vy dvaja priatelia?“
premohla ma zvedavosť, zatiaľ čo štartoval džíp a vychádzal z
parkoviska.
„Od prváku?“ odvetil a skontroloval cestu za nami.
„Nepamätám sa. Chvíľu randila s Icemanom.“
„Už ste niekedy…?“ hlas mi zoslabol a tie slová som
oľutovala ešte skôr, ako sa zo mňa dostali von.
Lenže Sawyer sa usmieval. „Či sme už niekedy čo, Reena?“
Pozrela som sa bokom. „Zabudni na to.“
„Prekážalo by ti to?“
„Možno.“
„Nie, nikdy.“
„Dobre.“
Pozrel sa na hodiny na prístrojovej doske. V tej chvíli sme
mierili na diaľnicu. Ak by Sawyer zahol doľava, skončili by sme
pri našom dome a dome jeho rodičov, doprava by nás to
doviedlo na juh, smerom k ulici, kde Sawyer býval. Zastavil
džíp na červenej. „Potrebuješ zavolať otcovi?“ spýtal sa.
 Pokrútila som hlavou. Naši rodičia strávili večer na
dôchodcovskej večeri pre jedného z dlhoročných zákazníkov
reštaurácie. Predstavila som si ich v spoločenskej miestnosti.
Bola to naozaj zvláštne utešená myšlienka, že sú všetci spolu na
jednom mieste. Neklamala som, keď som povedala Sawyerovi,
že by mi chýbali, keby som odišla z domu. „Nevedela som, ako
dlho to bude trvať, ten koncert, takže som im povedala, že
pravdepodobne zostanem u Shelby.“
Sawyer prikývol a dlho nič nepovedal. Stereo si pohmkávalo.
„Chceš ísť na chvíľu ku mne?“ spýtal sa. Kým som mu
odpovedala, takmer som nedýchala. Cítila som, ako mi horí
tvár. Svetlo sa zmenilo na zelenú. „Reena?“ ozval sa znova.
„Hej,“ prikývla som. „Na chvíľu môžem.“
 23

Potom
Bolo po pol jedenástej, ale vlhkosť ovzdušia stále umárala.
Ešte aj vo chvíli, keď som sa dostala k domu Sawyerových
rodičov, bolo možné váhu vzduchu cítiť priam fyzicky, ako
niečo, čo by ste najradšej rýchlo zhodili zo seba. Pred pár
hodinami pršalo – pršalo každý boží deň ako bez konca – a
tráva sa mi šmýkala pod nohami.
Dva razy som zazvonila, ale obávala som sa, že Sawyer tam
nebude – alebo ešte horšie, že tam budú jeho rodičia –, no keď
konečne otvoril dvere, dom za ním bol tichý, bezpečný, s
výnimkou hmkania rádia niekde vnútri. Na nose mal okuliare s
tmavým rámom. „Kedy si oslepol?“ rypla som si doňho.
„Vždy som bol slepý,“ pokrčil plecami, akoby ani nebol
prekvapený, že ma vidí. „Nemohol som to priznať.“
„Aha,“ konštatovala som úsečne. „Ešte stále mi chceš uvariť
večeru?
 To mu vyčarilo úsmev na tvári. „Hej,“ prikývol a urobil krok
dozadu, aby ma pustil dnu. „Určite. Poď ďalej.“
Išla som za ním cez obývaciu izbu a okolo množstva
čiernobielych rodinných portrétov zavesených na stenách
jedálne. Lydiine práce boli všade po chodbách. Keď som bola
malé dievča, Lydia mi dovolila používať jej ťažký fotoaparát na
tridsaťpäťmilimetrový film. Ukazovala mi, ako vyvolať fotky v
tmavej komore, ktorú si zriadila na prízemí v kúpeľni. Pamätám
si, aká som bola nervózna, keď som sa okolo nej motala, a ako sa
mi triasli ruky, keď som mala držať ten fotoaparát, a nakoniec
bol film aj tak plný rozmazaných, nezaostrených snímok.
Poznala som dom LeGrandovcov skoro rovnako dobre ako
ten náš. Viac ako tucetkrát som v tej miestnosti sedela na ich
koženom gauči počas zápasov Super Bowls a celé roky som na
fašiangy jedávala ich kráľovský koláč s pestrofarebnou polevou.
Vedela som, kde majú uložené lyžice, kde recyklovačku odpadu
i zásoby toaletného papiera, a poznala som všetky ich ďalšie
tajomstvá aj pachy.
„Máš rada rizoto?“ vyzvedal Sawyer.
„Ehm.“ To je… No, nie je to to, čo som očakávala, keď
povedal slovo večera. Zažmurkala som. „Iste.“
Sawyer zažal svetlo v kuchyni a miestnosť bola náhle
klinicky jasná. Rovnako ako všetky svetlozelené dlaždice a
žiariace antikorové spotrebiče. „Takže,“ začal a zvesil hrniec zo
stojana nad samostatne stojacou časťou kuchynskej linky. „Ako
sa má Aaron?“
Trochu som si odfrkla. „Môžeš prestať vyslovovať jeho meno
takým spôsobom?“
„Ako som ho vyslovil?“
„Ja neviem.“ Vybuchla som do smiechu, trochu hysterického.
Mala som pocit, že všetky orgány môjho tela sa mi usadili
niekde v hrdle. „Tak, ako si to povedal.“
„Nevyslovujem to nijako.“ Sawyer pokrčil plecami. „Aaron je
biblické meno.“
 Vysadla som na kuchynskú linku. „Aaron pracuje na
lodiach.“
Sawyer pomaly prikývol, ako keby spracovával novú
informáciu. Vyzeralo to, akoby mal v hlave nejakú staromódnu
skrinku na katalogizačné lístky a Aarona umiestnil rovno do
zásuvky s označením Chudáci, z ktorých sa, úprimne povedané,
nejdem zblázniť, ale mám pocit, že s tým, že sú tu, nateraz budem
musieť žiť. „Neprekáža mu, že máš dieťa?“
„Nebola by som s ním, keby mu to prekážalo,“ odpovedala
som trochu bojovne a dodala som: „Môžeme, prosím, prestať
hovoriť o Aaronovi?“
Sawyer sa uškrnul spôsobom, ako si želáš. „O čom sa chceš
teda baviť?“
„Neviem,“ rozmýšľala som. „O čomkoľvek, o čom sa bavia
normálni ľudia. Bejzbal.“
„Chceš sa baviť o bejzbale?“
„Nie!“ Zdvihla som a zasa spustila ruky. „V skutočnosti o
bejzbale neviem vôbec nič.“
„Ja tiež nie.“
Krájal cibuľu, rýchlo a zručne, ako nás to všetkých učil Finch,
keď sme boli ešte deti. „Čo je na tom zvláštne?“ spýtal sa, keď
hodil cibuľu do hrnca, a pritom sa na mňa pozeral kútikom oka.
„Máš na tvári výraz, ako keby si si myslela, že to, čo robím, je
niečo neuveriteľne zvláštne.“
„No,“ zaváhala som, pokrčila som plecami a odtrhla si z
prsta záder. „Je to trochu divné.“
„Áno, je,“ zopakoval ako ozvena. Potom o niečo slabšie
dodal: „Udržiavala všetko stále rovnaké. Moju izbu a všetky
veci.“
„Kto?“ zaskočilo ma to. „Tvoja matka?“ Pravdupovediac,
naozaj som ho nepočúvala. Namiesto toho som sa naňho
pozerala, ako opeká ryžu a zalieva ju plnou naberačkou vývaru.
Jednoznačne sa pritom cítil uvoľnene – jasné, že to robil už
predtým –, ale stále mi to pripadalo nejako neprirodzené, ako
keby mali stromy začať rozprávať.
 „Uhm, čo sa deje?“ ozval sa, keď ma prichytil, ako naňho
zízam. „Takto sa robí rizoto.“
„Viem, ako sa robí rizoto,“ nedala som sa. Pätami som
kopala do skriniek. „Len som prekvapená, že to vieš aj ty.“
„Viem, ako sa robí veľa vecí, o ktorých som kedysi ani
netušil,“ poučil ma a viac sme už o večeri nehovorili. Vzduch
praskal. Bolo tam príliš veľa elektrónov, mohli by ste ich
dočiahnuť, schmatnúť a cítiť, ako vám bzučia v ruke. Odvrátila
som pohľad.
„V každom prípade,“ pokračovala som príliš hlasno. „Tvoja
mama. Tvoja izba. Myslím si, že ona jednoducho… Neviem.
Som si istá, že vedela, že sa vrátiš.“
„Zjavne áno.“
„Chýbal si jej.“
„Naozaj?“ zaujalo ho to. Predtým, ako ryžu odstavil zo
sporáka, ešte raz ju premiešal a – ach, Bože – ostal stáť práve
vtedy, keď sa ocitol medzi mojimi kolenami.
„Hej,“ vyslovila som pomaly a zahľadela sa dole. Jeho ruky
pristáli na mojich stehnách.
„Myslím si, že trochu áno.“ Keď som sa naňho pozrela, naše
tváre boli tak blízko seba ako tváre ľudí, ktorí v preplnenom
vlaku dochádzajú za prácou v tej najväčšej dopravnej špičke, a
ja som naozaj potrebovala aspoň pol sekundy na to, aby som…
„Zadrž,“ snažila som sa to zastaviť.
„Reena…“ zašepkal, ale ja som ho prerušila.
„Prestaň,“ pokrútila som hlavou. „Len to nie… Potrebujem
iba…“ Chcela som zo seba dostať chvíľu premýšľať, ale namiesto
toho tam bol v tom okamihu ten náhly tlak pier a tvárí, jazykov
v ústach toho druhého, ako keby bolo v tej vlhkej temnote
skryté nejaké zakrpatené milujem ťa. Mohla som zahrať
prekvapenú, ale kvôli tomu som tam išla, nie? To som predsa
chcela od toho rána. Ovinula som ruky okolo jeho šije, silno a
zvieravo. Po chvíli som ho počula vysloviť moje meno.
 24

Predtým
Netrvalo dlho a dostali sme sa z Prime Meridian do
rozpadajúceho sa domu so štukovou omietkou, kde Sawyer
býval s partiou svojich kamošov. Keď vychádzal na príjazdovú
cestu, vypol rádio, potom ma chytil za ruku a viedol ma hore
schodmi na maličkú verandu a cez nezamknuté zadné dvere
dovnútra. Kuchyňu osvetľovali špirálové florescenčné žiarovky
pripevnené na strope. Na škvrnité linoleum a staré spotrebiče
vrhali zelenkasté svetlo. Vnútri to bolo veľmi podobné tomu, čo
som čakala, s výnimkou – všimla som si s úsmevom – plastovej
misky s granátovými jablkami na stole. „Takže kto tu býva?“
spýtala som sa konečne.
Neprehovoril, odkedy ma pozval dnu, potom zatriasol
plecami v mikine a odpovedal ľahko, ako keby ani nebola
nejaká pauza v rozhovore. „No, po celý čas sme tu ja a Iceman,
plus Animalov brat Lou a Louov kamoš Charlie. Zvyčajne tu
prespáva aj zopár ďalších ľudí.“ Odmlčal sa a pohol sa k
chladničke. „Dnes v noci sú pravdepodobne všetci preč. Si
hladná?“
Pokrútila som hlavou.
„Ja tiež nie,“ povedal a pobozkal ma. Tlačiac ma chrbtom k
chladničke, bozkami kopíroval líniu mojej brady. Cítila som sa,
ako keby sa mi celé telo roztápalo. Na rukách mi naskočila husia
koža a nemohla som prekonať dojem, že podlaha nie je úplne
rovná. Nejasne som myslela na to, že sa mi krv len ťažko
dostáva na miesta, kde by mala byť.
„Je ti zima?“ prejavil Sawyer starostlivosť, keď som ho
studenými rukami poškrabkala po šiji pod značkou na golieri
jeho trička.
„Nie.“
„Dobre.“ A potom mi pošepkal do ucha, hoci tu nebolo
nikoho, kto by ho mohol počuť, aj keby kričal: „Chceš vypadnúť
z tejto kuchyne?“
„Uhm.“ Len na sekundu som ho pustila, aby sa jednou rukou
oprel za mojím chrbtom o rukoväť na dverách chladničky. Cítila
som sa ako tie mačky, ktoré som niekedy videla stáť uprostred
cesty neskoro v noci, keď som šoférovala od Shelby. Alebo ako
keby som sa vyšplhala na vrchol vysokého skokanského
mostíka a zrazu si spomenula, že neviem plávať.
Netýkalo sa to Boha. Bola som katolíčka len zvykovo, nie
taká tá oddaná. Moja viera neovplyvňovala nič, čo sa tu dialo.
Len som… mala strach. Nie tým zlým spôsobom, ale štýlom,
akým by ma vydesil hurikán. Prichádzalo niečo silné a lepšie by
bolo poskrývať do debien všetko sklenené.
„To je v poriadku, miláčik,“ prihovoril sa mi Sawyer, jemne
si vypáčil ruku z dverí chladničky a spojil naše prsty.
Samozrejme, že to vedel. „Môžeme zostať tu.“
„Nie,“ tvrdohlavo som pokrútila hlavou. „Poďme.“
Sawyer sa na mňa pozorne zahľadel, jednu ruku položenú
na mojej tvári. „Si si istá?“
„Som si istá.“
„Reena…“
 „Sawyer, robil si to už predtým?“
„Hej, Reena,“ usmial sa hanblivým spôsobom, ako to
niekedy robieval, a pozeral sa dole. „Robil som to už predtým.“
„Dobre teda,“ posmelila som ho. „Ukážeš mi ako.“
Prikývol a trochu si zahryzol do spodnej pery. „Ukážem.“
Sawyerova izba voňala limetkovo po leštidle na nábytok.
Neobťažoval sa so svetlom – vlastne ani som si nebola istá, či
tam nejaké bolo –, ale v žiare osvetlenia z chodby som mohla
vidieť, že izba je čistá, uprataná a len sčasti zariadená.
Rozhliadla som sa okolo: samostatne stojaci regál, draho
vyzerajúce stereo na dlážke a matrac bez posteľného rámu.
Vnútri pootvorenej skrine bolo vidno ohromnú hromadu
haraburdia – tenisky, knihy a rozličné chlapčensko-tínedžerské
haraburdy, ktoré som v matnom osvetlení nemohla rozoznať.
Usmiala som sa. Cade bol takýmito spôsobmi doma preslávený.
Vždy, keď mu Soledad zakázala zísť na prízemie, kým si
neuprace izbu – buď počas prázdnin, alebo väčšinou keď sme
mali mať návštevu –, nasypal všetky svoje krámy do šatníka
alebo ich nastrkal pod posteľ.
Leštidlo na nábytok. Návšteva. Naklonila som hlavu nabok.
„Môžem sa na niečo spýtať?“
„Hmm? Pýtaj sa.“ Zohol sa a stlačil tlačidlo „power“ na
stereu. Súčasne sa pohrával s tlačidlami na rádiu. Niekedy sa
dala naladiť stanica SFU a Sawyer mi raz povedal, že neskoro v
noci mávajú dobrú bluesovú reláciu.
„Ty si to tu upratal kvôli mne?“
„Čože? Nie.“ Vzpriamil sa trochu príliš rýchlo a prešiel si
rukou po vlasoch. „Nie. Prečo?“
„Ale upratal. Upratal si to tu kvôli mne.“
„Reena…“ Vyzeral rozpačito. „Nechcem, aby si si myslela, že
som plánoval, že si ťa sem privediem.“ Posadila som sa na okraj
matraca a samoľúbo som sa naňho uškrnula.
„Neplánoval?“
„Okej…“ Pokrútil hlavou. „Ja neviem, Reena. Nebudem
predstierať, že som na to nemyslel. Toto miesto je skládka vecí.“
 „Nie je to skládka,“ protirečila som mu.
„Ale je. Chcel som, ak by si sem prišla, aby to bolo smetisko,
po ktorom nie sú kade-tade porozťahované krámy.“
„Kto si?“ opýtala som sa ho so smiechom. Cítila som sa
takmer ako opitá. Bola som rada, že sedím.
„Veď vieš, kto som,“ stále sa hanblivo usmieval a ja som sa
mu na to chystala odpovedať, no Sawyer LeGrande bol nežný,
taký nežný. Zatlačil ma späť na matrac a to bol koniec.
„Reena,“ zamrmlal, „musíš mi povedať, ak budeš chcieť, aby
som prestal, dobre?“
„Hej,“ sľúbila som mu a usmiala sa. „Naozaj nechcem, aby si
prestal.“
Dlho ma bozkával najskôr po oblečení a potom aj pod ním.
Moje tričko s povzdychom pristálo na dlážke. Na hrudi mal
malú, ale nezameniteľnú jazvu od operácie, ktorú absolvoval
ako dieťa. Bol slaný ako oceán a fascinoval ma spôsob, akým
bolo vytvarované jeho telo, medzery medzi jeho prstami, svaly
na chrbte. Natiahla som sa za gombíkom na jeho leviskách a
Sawyer sa zhlboka a prerývane nadýchol. „Nebudeme sa
ponáhľať, dobre?“ pribrzdil ma. „Pôjdeme pomaly.“

Keď bolo po všetkom, nechcela som spať. Chcela som sa

pozorne pozerať, zapamätať si každý jeden detail, aby som si ho
mohla zapísať do mysle a nikdy naň nezabudnúť, ale cítila som
sa ospalá a malátna, ako keby som sa pokúšala plávať v sirupe.
„Môžeš tu zostať?“ zamumlal, no nepamätám si, čo som
odpovedala. Keď som sa prebudila, vonku svitalo a ja som bola
úplne sama.
Siahla som na podlahu z chladného tvrdého dreva, aby som
z klbka oblečenia vytiahla svoje tričko, snažila som sa na nič
nemyslieť a najmä nepanikáriť. Nepočula som ho odísť. Jeho
spolubývajúci by sa teraz niekedy mali vrátiť, nie? Čo, dočerta,
budem robiť? Zídem dolu a poviem „ahojte“? Cítila som sa ako
cvok a bola som čudne dezorientovaná, totálne mimo.
 Obliekla som sa tak rýchlo, ako som vládala. Potom som
prešla cez miestnosť, aby som si obula šľapky, ktoré večer
skončili v kúte pri okne. Oprela som sa rukou o parapet, aby
som nestratila rovnováhu, a pri obúvaní mi pohľad skĺzol dolu.
Zastrčené v Sawyerovej hipsterskej teniske, zalesklo sa pokrčené
igelitové vrecúško, odrážajúce svetlo. Vnútri bolo asi pol tucta
malých bielych tabletiek. Dočerta.
Mohli by to byť lieky proti bolesti Advil, nahovárala som
sama sebe, keď som sa zohýnala, aby som ich vybrala z tenisky.
Lenže už vtedy som vedela, že moje vysvetlenie je smiešne. To
bolo naozaj zlé zistenie. Možno to sú lieky proti bolesti,
pomyslela som si neradostne, ale bolo mi jasné, že Sawyer ich
neužíva každý večer pre neznesiteľné bolesti hlavy.
Práve som premýšľala, či existuje spôsob, ako by som mohla
vykĺznuť z domu bez toho, aby si to niekto všimol, keď som
začula zvuky na chodbe. Strčila som vrecúško tam, kde som ho
našla, a rýchlo som si natiahla šľapky na nohy. Vtom sa dvere
otvorili a dnu vošiel Sawyer. V oboch rukách držal tučné
granátové jablká. „Hej, slečna,“ nonšalantne ma oslovil a usmial
sa na mňa, ako keby fungoval vo svete, kde sa dobré veci
stávajú často a ja som bola jednou z nich. „Ako si spala?“
„Uhm,“ zamumlala som, celá rada, že ma nenachytal pri
špicľovaní. Napriek všetkému som cítila, že sa pri pohľade
naňho usmievam. Bola som pokrčená od spánku a šťastná. Mal
už na sebe džínsy a tričko zo včerajšej noci. „Ďakujem,“
povedala som. „Dobre.“
Podal mi jedno z granátových jabĺk a usadil sa so skríženými
nohami na matrac. „Si v poriadku?“
„Áno,“ prikývla som. „Práve som sa prebudila a…“ zarazila
som sa. Myšlienka, že odtiaľ zmizol bezo mňa, mi pripadala
hlúpa.
„Čo si si myslela, že som odišiel?“ Pobozkal ma na spánok.
„Ty si fakt myslíš, že som taký nevychovanec?“ Načal svoje
granátové jablko a ticho zanadával, keď mu šťava kvapla na
tričko. Asi minútu z neho doloval semienka a potom sa zvedavo
sústredil na kožku jablka. „Čo by sa stalo, keby som zjedol aj
túto tvrdú časť?“ spýtal sa.
Pozrela som sa naňho, stále sa usmievajúc, potešená teplým
prúdom jeho pozornosti. Dokonca aj tie tabletky sa zrazu zdali
menej zlovestné, takže ostrie paniky už zmizlo. Asi som sa
mýlila, pomyslela som si. Možno som naozaj nevedela, čo som
presne videla. „Vyrastie ti v žalúdku granátové jablko,“
uťahovala som si z neho.
„Naozaj?“
„Ak budeš mať šťastie.“
Sawyer sa usmial a klesol na matrac vedľa mňa. „Ach, mám
to ja ale šťastie,“ povzdychol si.

Blížilo sa poludnie, keď ma Sawyer odviezol domov. Vkradla

som sa dnu zadnými dverami dúfajúc, že nepozorovane
vybehnem hore, ale otec už bol v kuchyni a pil kávu. „Ako sa
majú Shelbini rodičia?“ spýtal sa ma ticho, palcom krúžiac po
okraji šálky.
„Dobre,“ povedala som.
„Dobre,“ zopakoval. Keď som zamierila k schodisku, zvolal:
„Reena!“
Uch. Otočila som sa, oči rozšírené. Mala som pocit, ako keby
mi videl pod kožu. „Prosím?“
„Posaď sa.“
„Práve som išla…“
„Serena!“ otec zvýšil hlas a ja som si pomyslela na Mojžiša na
vrchu Sinaj, na Boží hlas a horiaci krík. „Neviem, či ste včera v
noci boli, alebo neboli so Shelby, ale viem, že to musí prestať.
Hneď.“
Zažmurkala som. Skúšala som sa tváriť, že neviem, o čom
hovorí. Líca mi priam horeli. „Čo ako?“
Otcove oči sa zúžili. „Prosím, neurážaj ma.“
„Neurážam,“ bránila som sa. Držala som sa okraja
kuchynskej linky, prichytená končekmi prstov. „Nemyslela som
to tak.“
 „Prosím ťa, nemysli si, že som taký neznalý, že neviem, o čo
ide medzi tebou a Sawyerom.“ Vyzeral, že sa pri tých slovách
cíti nepríjemne, až mi ho bolo takmer ľúto.
„Možno neviem, o čo presne – a mám pocit, celkom úprimne,
že nechcem vedieť, o čo presne –, ale hovorím ti, že s tým musíš
prestať, skôr ako urobíš niečo, čo budeš ľutovať.“
Inštinktívne som sa pozrela von oknom, no, samozrejme, nič
tam nebolo vidieť. Sawyer ma vyložil v polovici cesty vedúcej k
nášmu domu. Otec zbadal môj pohľad a pretrel si rukou tvár.
„Reena,“ skúsil to znova, tentoraz miernejšie. „Mám ťa rád. Aj
preto ti musím povedať, že v tomto prípade sa pohybuješ po
veľmi tenkom ľade. Nie som si istý, či chápeš, s čím máš do
činenia.“
Prižmúrila som oči. „Tým myslíš…“
„Tým myslím, že Sawyer má veľa problémov.“
Holé popretie – to bol môj prvý inštinkt. „Ach, ocko, nemá.“
„Sú veci, ktoré o ňom nevieš, Serena. A ktoré nevieš o svete.
Možno je to moja chyba, možno som ťa predtým…“
„Môžeš prestať?“ ostro som ho prerušila. Bolo to najbližšie k
istej nepísanej hranici, ako som sa kedy s ním dostala, ale…
Nechcela som pokračovať v tom rozhovore. Nepotrebovala som,
aby mi ktokoľvek hovoril, čo všetko neviem. „Nie je to tak. On
nie je nejaký náhodný…“ hlas sa mi zlomil, ale aj tak som sa
ďalej pokúšala vymyslieť, ako mu to vysvetliť. „Veď ty poznáš
Sawyera.“
Otec sa na mňa pozrel, ako keby ma v živote nevidel, ani
čoby, úprimne povedané, nemal tušenie, čo so mnou má vôbec
robiť. „Áno, Reena,“ povedal konečne. „Práveže poznám.“
Pozerali sme sa jeden na druhého s istým odstupom. Na
moment som si priala, aby tu bola mama – niekto, kto mi chytí
stranu v tom všetkom. Napokon som pokrčila plecami a
trucovito som zdvihla bradu. „Môžem ísť?“ Očakávala som
ďalšie argumenty, ale otec iba mlčky zúril. „Choď,“ povedal
konečne, a ako som vchádzala dverami do obývačky, bola som
si takmer istá, že som ho počula povzdychnúť si.
 25

Potom
Hrýzla som Sawyera do spodnej pery v kuchyni jeho rodičov
a nechávala svoje ruky kĺzať sa po obvode jeho hlavy tam, kde
predtým mával vlasy. „Tu si,“ povedal po minúte, s dlaňami po
oboch stranách mojej tváre, ako keby sa chcel uistiť, že
neplánujem kamkoľvek ísť. Naširoko a šťastne sa usmieval
priamo oproti mojim ústam.
„Ahoj,“ riekla som. Bozkávať ho bol povedomý, ale zároveň
nový pocit. Ako pesnička, ktorú nehrali v rádiu pekne dlho.
„Rizoto potrebuje pomiešať.“
„Koho to zaujíma?“ Jeho zuby na mieste, kde sa môj krk
stretáva s plecom. „Bože, Reena,“ mrmlal a vdychoval vôňu
môjho tela. „Chýbala si mi, tak veľmi.“
„Pssst,“ umlčala som ho a sústredila sa na jeho dotyky.
Chutil ako soľ a slnko, stále rovnako. „Nie, nechýbala.“
Sawyer sa ihneď zatváril, ako keby som ho udrela. Prudko
ma znova vysadil na linku, až mi zachrapčalo v chrbtici.
 „Au! Čo robíš, dočerta, Sawyer?“ zaprotestovala som a siahla
som za seba, aby som si pošúchala kostrč. „To bolí.“
„Prepáč.“ Jeho tvár na chvíľu zmäkla. „Lenže neviem, do
akej miery by som mal oceniť, že neustále hráš, ako neveríš ani
jedinému slovu, ktoré vyjde z mojich úst.“
Krátko som sa zasmiala. „Ja naozaj neverím jedinému slovu,
ktoré vyjde z tvojich úst.“
„Prečo?“
„Pretože si klamár!“
„Tak ako to, že si tu?“ vybuchol.
Zamračila som sa naňho, zahanbená. Bola to chyba. Vedela
som, že som tam nemala chodiť, no aj tak som to urobila. Pomaly
sa učíš, pomyslela som si s odporom voči sebe aj Sawyerovi.
Hlúpe dievča.
„Pozri, Reena,“ takmer šepkal. Opatrne pristúpil trochu
bližšie. Za uchom som ucítila jeho teplý dych. „Som
presvedčený, že to aj tak budeme robiť.“
Odtiahla som sa, akoby bol rádioaktívny. „Nie, nebudeme to
robiť.“
„Budeme,“ nedal sa a zjavne si myslel, že je to také
jednoduché. Chcela som zoskočiť z kuchynskej linky, ale stál mi
v ceste. „A netvár sa, že to nechceš. Keby to tak bolo, neukázala
by si sa tu o jedenástej večer len preto, aby som ti mohol uvariť
druhú večeru, ktorú vôbec nemieniš jesť.“ Vyzeral taký istý sám
sebou, že som mala chuť zabiť ho. „Akurát že nedovolím, aby sa
to stalo, kým mi neodpustíš.“
„Dobre, tak v tom prípade to nebudeme robiť ani za stotisíc
rokov.“
Sawyer si odfrkol. „Tak teda nebudeme.“
„Ach, zrazu si za odkladanie uspokojenia?“ vychrlila som
naňho absolútne nevyberane. Chcela som mu ublížiť tak rýchlo
a tak veľmi, ako to len išlo. Na sporáku kypela ryža, počula som
jej nahnevané syčanie.
 „Si naštvaná,“ konštatoval s prižmúrenými očami. Úder teda
sadol, ale nebol taký silný, ako mohol byť. „Takže to nechám
tak.“
„Aké šľachetné.“
Sawyer pokrčil plecami. „Keby som chcel len sex, mohol som
ho mať. Ver mi, urobil by som to. Ale ja chcem teba.“
Vážne som ho skoro prefackala. „Bože, ty si idiot.“
„Je to diagnóza.“
„Hej, mali by sme pre teba usporiadať benefičný večer.“
Uškrnul sa. „Na staré kolená začínaš byť hašterivá.“
„Ty si neuveriteľný.“ Náhle ma prepadla chuť poznačiť túto
perfektnú kuchyňu, vytiahnuť panvice zo stojanov a pokresliť
steny fixkami, ako to robia deti. „Nabúchať a okašľať, to ti ide
dokonale!“
„Nevedel som, že si tehotná!“
„To je mi jedno!“
Sawyer si nahlas vzdychol. „Tak čo chceš teraz robiť? Znova
na mňa zaútočíš? Pretože…“
„Vlastne áno!“ vyletela som naňho. Zoskočila som na
dlaždice a hrubo som ho odstrčila. „To je presne to, čo urobím.“
Zhrabla som zo stola svoju kabelku, a ako som odchádzala,
obtrela som sa oňho. Zápach prihorenej ryže som si v záhyboch
trička niesla so sebou cez celé mesto.

Keď som prišla domov, namierila som si to rovno na poschodie,

aby som skontrolovala dieťa. V hlave mi neustále zápasili hnev,
únava a nekonečné rozpaky. Rinčali ako nejaké rozsypané
mince. Dom bol chladný, tichý a chodba tmavá, takže na ňu
mohla dopadať žiara Hanninho nočného svetla, ktoré sa matne
rozlievalo cez pootvorené dvere. Vošla som do jej izby a našla
som ju hore. Čakala ma s výrazom na tvári, ktorý pripomínal
pokojnú hladinu jazera. „Ahoj, mami,“ ozvala sa a radostne sa
pritom usmievala, ani čo by nespala len preto, aby mohla so
mnou hovoriť, a teraz bola spokojná sama so sebou, že vydržala
tak dlho hore. Oči mala hlboké ako bezodná studňa.
 „Ahoj, malá.“ Pustila som kabelku na zem a prešla po
koberci k postieľke. Náhle som si bola na sto percent istá, že sa
rozplačem. Tak hlúpo sa mi uľavilo, že ju znova vidím. Ten
deväťkilový zázrak bol pre mňa všetko. Pôvodne som si o nej
myslela, že zo mňa spraví väzňa s rukami a nohami bezpečne
zviazanými plastovým lankom. Aby som bola úprimná, v
niektoré dni som sa tak cítila, ale v tej chvíli ma zaplavila
nevýslovná radosť.
Prehltla som slzy a tiež som sa na ňu usmiala. „Ahoj,
Hannah,“ zopakovala som, vybrala som ju z postieľky a
pritúlila si ju k sebe. Jej páperovú teplú hlavičku som si šúchala
o líce. V poslednom čase bola čoraz ťažšia, skôr ako batoľa než
ako bábätko. Cítila som sa zvláštne nostalgicky a horko-sladko.
„Čo ešte robíš hore, ha?“
Hannah neodpovedala – už síce poznala slová, ale ešte toľko
nerozprávala –, namiesto toho sa privinula ku mne a
prekvapivo silnými rukami sa mi ovinula okolo krku. „Mama,“
zamrmlala.
„Som tvoja mama,“ prisvedčila som a klesla som aj s ňou do
hojdacieho kresla. Dlaňou som jej na chrbátiku vyhladila vzory
z pyžamka. „Som jediná, koho máš, ty moje úbožiatko.“
 26

Predtým
Bože, pomôž mi. Sawyer nezavolal.
Akože… vôbec nezavolal.
Prvé dva dni po tom, čo som uňho prespala, neboli také zlé.
Asi je len zaneprázdnený, uvažovala som, keď som sa úpenlivo
snažila nepozerať na displej telefóna – alebo som sa len
pokúšala nebyť ten typ dievčaťa. Potrebovala som si dokončiť
domácu úlohu. Musela som napísať články. V pondelok som
obsluhovala na večierku v reštaurácii a na záver akcie som si
nastrkala extra sprepitné do vlastného vrecka. Povedala som si,
že je to môj začiatočný kapitál, ktorý použijem na akékoľvek
úžasné dobrodružstvo, ktoré na mňa čaká po maturite. Všetko je
v poriadku, presviedčala som sa pri pohľade do zrkadla na
dámskych toaletách. Bola som pokojná. Dva dni sa však zmenili
na tri, potom na päť – a čoskoro prešiel týždeň. Najradšej by
som vyskočila z kože.
 Potulovala som sa v blízkosti Flea, kde skúšala jeho kapela.
Zavolala som svojím vlastným mobilom na našu pevnú linku,
aby som vylúčila možnosť, že sa nejako náhodne prerušilo
poskytovanie telefónnych služieb v našom dome.
„Dobre,“ zamrmlala som, keď sa telefón ozval rovnako
bezpečne, ako keď sa vonku spustí dážď. Myslela som na otca,
myslela som na Allie, premýšľala som o všetkých tých veciach,
o ktorých vraj neviem. Dobre.
Neplakala som. Namiesto toho som plánovala. Vyhrabala
som svoje cestopisy a kúpila som si plnú náruč nových. Nanovo
som prekopala svoje staré trasy a robila som si poznámky:
Macedónsko a Mykonos, Joshua Tree a Big Sky. Zistila som si ceny
výletov k pyramídam na stránkach časopisov Kayak a Expedia.
Urobila som si virtuálnu prehliadku hotelov v Prahe. Fungovalo
to. Prechodne. Ďalšie noci už nie tak dobre.
Soledad, unavená z toho, ako ma sledovala chodiť po chodbe
na hornom poschodí sťa zviera v zoo, ma začala posielať von po
čokoľvek, na čo si zmyslela: mlieko, paralen, bankové vklady.
Zosilnila som klimatizáciu a vozila sa v aute. Nie vždy to
pomáhalo. Raz v noci okolo Valentína vo mne konečne niečo
prasklo a zamierila som na juh na deväťdesiatpäťku, smerom k
Sawyerovým rodičom. Na zadnom sedadle viselo otcovo
plastové vrecko na veci z čistiarne.
Okná domu boli tmavé a vjazd prázdny. Ešte raz som prešla
okolo, aby som sa uistila.
„Teda tak,“ zhodnotila Shelby, keď som sa jej s tým priznala
na druhý deň popoludní v jedálni ponad jej francúzske
zemiaky. Hlavu som si držala v dlaniach nad smutným
téglikom jogurtu. Ona sa cez Vianoce rozišla so svojou
priateľkou, ktorá bola hviezdou dievčenského futbalového
družstva. Celý rozchod strávila viac či menej rozvalená na mojej
posteli, pričom pozerala všetkých šesť sérií Stratených na
dévedéčkach. Kedykoľvek som sa jej spýtala, či je v poriadku,
zamrmlala len úsečne, jednoslabičné odpovede. Napadlo mi, že
vzťahy sú v podstate nanič a vôbec nezáleží, kam ste spadli na
Kinseyho stupnici. „Mala som slabú chvíľku.“
Vytriedila som si šatník. Urobila som rozhovor pre noviny so
Sandy a s Dannym, s predstaviteľmi zimného muzikálu.
Zastavila som sa v kancelárii u pani Bowenovej – znova –, aby
som sa uistila, že v Northwesterne dostali všetky moje materiály
k prihláške o prijatie. „Všetko sme pripravili,“ upokojila ma.
Keď sa cez stôl pozrela na mňa, hladké čelo sa jej trochu
pokrčilo. Tmavé vlasy mala vyčesané do drdola a krátke nechty
namaľované sýtym purpurovočerveným lakom. „Teraz sa nedá
už robiť nič iné, iba oddychovať a čakať.“
„Ja viem,“ uznala som, ale hoci som sa to snažila ovládnuť,
cítila som, ako sa do môjho hlasu vkradla ostrosť. Oddychovať
a čakať bol v poslednom období príbeh môjho života. Prijať to
práve od nej bolo ťažšie než od kohokoľvek iného. „Ja len…“
Celá nesvoja som si prehodila batoh na druhé plece. Náhle som
si uvedomila, že mám slzy na krajíčku. „Je to veľmi dôležité,
aby som sa tam dostala, to je všetko.“
„Reena,“ ozvala sa pani Bowenová ustarane. Náhle sa jej
zapli všetky inštinkty poradkyne. „Si v poriadku?“
Bože, takmer som jej všetko povedala. O Sawyerovi a Allie, o
tom, aká osamelá sa cítim v poslednom čase aj ako veľmi sa
potrebujem odtiaľ dostať. Spôsob, akým sa na mňa dívala, jej
otvorená a inteligentná tvár, ako aj niečo na nej zapríčinilo, že
som si myslela, že naozaj počúva. Čosi v nej vo mne vyvolávalo
pocit, že by mi mohla pomôcť.
Vyliať si však srdce zo všetkých tých ľudí práve poradkyni?
To bolo patetické. Absurdné.
„Áno,“ odvetila som s úsmevom takým širokým a žiarivým,
ako som len zvládala. Asi som vyzerala pomätené. „Je mi
skvele.“
Dostala som A zo všetkých polročných testov. Išla som so
Shelby nakupovať do Lauderdale. Snažila som sa prehrýzť
zbierkou od Sylvie Plathovej Collected Poems. Lenže to Soledad
ešte viac znervóznilo, tak som prešla na Jane Austenovú, aby
mohla bez obáv spávať a nemyslela si, že si idem strčiť hlavu do
plynovej rúry. Čo som nešla.
Pravdepodobne.
Cítila som sa tak neuveriteľne, neodpustiteľne hlúpo. To
bolo zo všetkého to najhoršie – najúbohejší typ stereotypného
správania, najprimitívnejší druh blázna. Spomenula som si na
ten večer vonku, keď bola u Allie party. Na súcitný pohľad jej
ostro rezanej tváre, keď mi povedala: Určite by si nezvládla sex so
Sawyerom LeGrandom. V poriadku, mala som sex so Sawyerom –
dala som mu niečo, čo som si nemohla vziať späť. Dostal, čo
chcel. Hra sa skončila, ďakujem za účasť. Bolo to hlúpe. Bolo to
predvídateľné.
Bolelo to ako nič iné v mojom živote.
Prešli týždne. Život plynul ďalej. V noci som žialila a
mapovala svoju budúcnosť. Dívala som sa na mesiac za oknom
a premýšľala, kam na tejto zemi by som mohla ísť.
 27

Potom
V Las Olas sa konal trh farmárov. Cez víkendy som tam rada
brávala malú. Vždy sme nakúpili plné tašky lacných žltučkých
citrónov a pozorovali čulých dôchodcov. V ten deň som Hannah
vzala sušienku s čokoládovými kúskami z ekologickej pekárne,
a zatiaľ čo ona šťastne leňošila v kočíku, ja som pokračovala v
nákupoch: rozmarín pre Soledad, avokádo pre otca a jedenásť
kumquatov, ktorých tvar sa mi páčil.
Aaron za nami prišiel neskôr. Bol blázon do nutelového
chleba, ktorý bol v podstate tortou – čokoláda a lieskové oriešky
s pomarančovo-cukrovou polevou. V to ráno sa s nami stretol
pri fontáne, ako vždy. Mal obuté trendy tenisky a pútal
pozornosť zdatnou postavou. Ako sme kráčali, jednu ruku mal
na mojom zadnom vrecku. Aaron bol jediný človek v mojom
živote, pri ktorom som sa oprávnene cítila malá.
Zdal sa mi tichý, nejakým spôsobom zamyslený. Pod
čiapkou vraštil čelo. „Čo sa deje?“ spýtala som sa nakoniec a
siahla po dúšku jeho limonády, pričom som štuchla do jeho
pevného ramena. Voňal čistotou a citrusmi, ako mydlo v jeho
kúpeľni. Na brade mal malý rázštep, kde sa takmer presne
vošiel môj palec. „Si divný.“
Aaron mlčky pokrčil plecami. Očakávala som Nie, nie som
alebo Nerob si s tým starosti, niečo na štýl Hádaj, čo mi chodí po
rozume, na čo som bola zvyknutá, keď to prišlo na niektorého z
mužov v mojom živote. Namiesto toho sa posadil na lavičku
blízko stánku s mydlami a so sviečkami z včelieho vosku a
rukou si prešiel po vlasoch pieskovej farby. „Môžem sa ťa niečo
spýtať bez toho, aby si z toho bláznila?“ začal.
Celé telo sa mi ihneď naplo do ostražitosti, náhle som bola
čulá ako fretka. Ako by sa to mohol dozvedieť?
„Určite,“ presviedčala som očakávajúc, čo bude ďalej.
Myslela som na Cada a na mňa, keď sme boli ešte deti a
takýmto spôsobom sme robili zo seba hlúpych. Pritiahla som si
bližšie kočík, takže som mohla vidieť malej do tváre.
„Pravdaže.“
„Keď si vtedy v noci odo mňa odišla, išla si k Sawyerovi?“
Ehm.
„Sledoval si ma?“ vyhŕkla som prvé, čo mi napadlo. V
priebehu dvoch a pol sekundy som prešla z nuly do totálneho
šialenstva. Slnko mi pražilo na krk. Hneď niekoľko rôznych
emócií sa bez akýchkoľvek pochýb prevalilo cezo mňa – vina,
zvláštne rozhorčenie, hnev na Sawyera a na seba. Najviac zo
všetkého som však bola vydesená, že som to pokašľala. Aaron
sa na mňa pozeral, ako keby som sa zbláznila.
„Nie,“ odmietol to. „Len som sa stretol s Lorraine v práci a
zmienila sa, že ťa tam niekde videla. Neviem. Iba sa pýtam…“
„Lorraine ma sledovala?“
„Reena, nikto ťa nesledoval!“ Aaron vyzeral trochu
nahnevaný. „Upokoj sa. Žije tam niekde. V blízkosti
LeGrandovcov, zdá sa mi. Pozná ich, tak mi o tom povedala.“
 Ja… ach. „To je všetko?“ utvrdzovala som sa.
Aaron sa zamračil. „Je tu ešte niečo iné?“
„Nie,“ reagovala som prirýchlo. „Nie, určite nie.“ On to
nevedel. Bola som blázon. „Som blázon,“ ospravedlnila som
svoje správanie a sústredene sa pozerala na chodník pod
nohami. „Je mi to ľúto.“ Chvíľku som si rukou šúchala konček
vrkoča a usilovala sa prísť na to, ako to uhrať. Vedela som, že
môžem byť tajnostkárska. Nie je to vlastnosť, ktorú by som mala
na sebe obzvlášť rada, ale nemohla som Aaronovi povedať celú
pravdu. To, čo sa stalo so Sawyerom, bola hlúpa chyba, nejaká
bizarná jednorazová záležitosť svalovej pamäti. Už nikdy viac
sa to nezopakuje. „Prepáč. Áno, videla som v tú noc Sawyera.“
„Vážne?“ Aaron zostal prekvapený – a, Bože, jeho tvár. Cítila
som sa hrozne. Zdalo sa mi, že som najhorší človek na svete.
Vyzeral nahnevaný, hej, ale ešte viac než to zranený. „Vážne?“
„Je to Hannin otec, Aaron,“ zámerne som klamala, ako keby
bol Sawyer naozaj len to – niekto, koho som poznala už veľmi
dávno, nejaká poznámka pod čiarou môjho života. Nebolo to
odo mňa fér, vedela som to, ale posledná vec, ktorú som chcela,
bolo pokaziť si to s Aaronom. „Samozrejme, že sa budeme teraz
vídať, keď je späť. Chce byť v živote dieťaťa a my len
potrebujeme… zistiť, ako to bude fungovať, tak sa zdá.“
Natiahla som sa za jeho rukou a palcom som mu prešla po
mozoľoch na vankúšikoch prstov. Na dlani mal dlhú tenkú
jazvu od vrúbkovaného kovu na škuner, ktorý sa pokúšal
opraviť ešte v New Hampshire. Niekedy som si hovorila, čo by
sa stalo, keby ešte na strednej škole zostal v Browarde – či by
som si ho vtedy všimla, jeho ironický úsmev a jantárové škvrny
v tmavohnedých očiach, alebo by som bola príliš hlúpa a
rozptýlená, aby som to videla.
Pokrčil plecami, akoby v náznaku mrzutej tvrdošijnosti,
ktorú som si uňho nikdy predtým nevšimla. „Nie, ja viem,“
ozval sa nakoniec. Chvíľu hľadel na Hannah a bez zaváhania si
od nej zobral napoly rozžutú sušienku, ktorú mu podávala.
„Pozri, Reena,“ povedal mi. „V živote som si užil fakt poriadne
sračky. Už nechcem takto fungovať. Mám ťa veľmi rád. Chcem,
aby si vedela, že ťa mám rád. Ale ak nie si vo svojom živote na
mieste, z ktorého to medzi nami môže niekam smerovať…“
pokrútil hlavou, „… bol by som radšej, keby si mi to povedala
teraz.“
Cítila som, ako sa červenám. Teplý, radostný prúd sa začínal
rozširovať v mojej hrudi a vyžarovať von. Celé telo sa mi
rozpaľovalo spôsobom, ktorý nemal nič spoločné s miestnym
indexom vlhkosti. Chytila som jeho tvár do dlaní a pobozkala
ho na ústa. „Mám ťa rada, a veľmi,“ povedala som mu, pričom
som sa mu končekmi prstov prehrabávala vo vlasoch na
zátylku. „Toto je len… ja neviem, neočakávaný vývoj alebo
niečo také. Medzi mnou a Sawyerom o nič nejde, veríš mi?“
Prehltla som vinu i neistotu a usmiala sa, keď sa natiahol, aby
mi zastrčil prameň neposlušných vlasov za ucho.
„Povedala by som ti, ak by to bolo inak.“
Po chvíli sa Aaron zdráhavo pousmial. Na konci ulice sa
pripravovala dychová kapela. Napokon mi Aaron podal ruku a
cez trh, cez zástupy ľudí, záplavu oranžových citrusov a krajinu
zaliatu slnečným svitom sme zamierili späť.

Začiatkom leta sme sa so Shelby každý štvrtok hneď po mojej

prednáške z výtvarného umenia pravidelne stretávali na hodine
jogy. Lenže potom sa tri týždne po sebe stalo, že buď jedna,
alebo obidve sme prišli tak neskoro, že sme sa už nedostali dnu.
Odvtedy sme sa stretávali na raňajkách v gréckej reštaurácii
naproti centru jogy, kde sme zázračne vždy prišli načas.
V ten deň tam bola skôr ako ja a sedela pri našom zvyčajnom
stole. Pred sebou mala dve ľadové kávy. Keď som si prisadla,
posunula tú tmavšiu mne. „Dávaj pozor,“ povedala potichu,
pričom jej červené vlasy padali ako divadelná opona cez tvár.
„Marjorie je v nálade.“
„Dobre vedieť.“ Marjorie bola extrémne vysoká, veľmi
chudá čašníčka, ktorá mávala v tom čase zmenu v gréckej
reštaurácii Mount Olympus. V polovici prípadov bývala
nadšená, že nás vidí, a v druhej polovici nás nenávidela až na
smrť. Pritom neexistovalo nijaké pravidlo ani spôsob, ako by sa
to dalo predvídať. Westernskej omelete to dodávalo prvok
skutočného prekvapenia. Svižne som prikývla a načiahla som sa
po jedálny lístok. „Rýchlo si vyberiem.“
„Dobre spravíš.“ Shelby si naliala do kávy smotanu a potom
si dala pokusný dúšok. Zvraštila svoj pehavý nosík. „Tak čo si
sa dnes naučila v škole, zlatíčko?“ spýtala sa, hneď ako si veľmi
slušne objednala hemendex. „Máš pre mňa nejakú domácu
úlohu, ktorú treba podpísať?“
Zazubila som sa. „Mám nejaké slovíčka na vyhláskovanie.
Môžeš ma z nich vyskúšať, ak chceš.“ Shelby bola tá osoba,
ktorá ma prinútila zapísať sa na Browardskú štátnu vysokú
školu, a to hneď po narodení Hannah. Obávala sa,
pravdepodobne oprávnene, že už nikdy neuvidím nikoho v
mojom veku, pokiaľ sa nebudem povinne ukazovať na
miestach, ktoré navštevujú moji rovesníci. „Truhlík.“
Pili sme kávu a so zanedbateľným úspechom sa pokúšali
doviesť Marjorie k úsmevu. Robili sme si plány, že zoberieme
malú na pláž. Shelby vtedy chodila v Bostone s dievčinou
menom Cara, ktorá študovala politológiu a nosila obrovské
hipsterské okuliare. Bola som na ňu zúfalo zvedavá. Shelby
povedala, že by mohla prísť do Browardu koncom leta.
„Budete sa jedna druhej páčiť,“ sľúbila mi. V skutočnosti
som si však nevedela predstaviť, že by bola Shelbina kamarátka
z domu – smutná matka tínedžerka – nejako mimoriadne
vysoko na zozname povinných stretnutí tej kočky. Napriek
tomu Shelby vyzerala taká šťastná. Nemohla som sa dočkať,
kedy osobne spoznám príčinu jej šťastia.
„Takže,“ nadviazala na náš rozhovor, keď som dojedala
toast. Vďaka ťažko vnímateľnej zmene v tóne jej hlasu som
dostala divný pocit, že viem, kam to všetko smeruje. „Ty a
Sawyer.“
 „Ja a Sawyer čo?“ vyšlo zo mňa trochu prudšie, ako som
mala v úmysle. Zhlboka som sa nadýchla a zaregistrovala
rozstrapkané spodné okraje obrusa. „Aaron ti niečo povedal?“
„Či mi môj brat rozpráva o jeho problémoch s dievčatami?“
Shelby si odfrkla. „Vôbec nie.“ Natiahla sa a zobrala si
posledných pár osamelých hranolčekov z môjho taniera. „On
tento typ rečí nemusí.“ Pokrčila plecami, ako keby tým chcela
povedať Čo narobíš?. „Typické pre dvojčatá.“
Prikývla som a pomaly ďalej žula. „Správne.“
„Áno, správne,“ zopakovala Shelby, dala si dlhý dúšok kávy
a potom sa oprela dozadu. Sledovala ma cez rozpukanú dosku
stola. Robievala to. Vedela som to z vlastnej skúsenosti.
Dokázala vyčkávať.
„No čo je?“ dožadovala som sa vysvetlenia a doslova som
pritom vyhodila ruky do vzduchu v geste, že sa vzdávam. Môj
nôž zarinčal na stole. Marjorie na mňa vrhla hnusný pohľad.
„So Sawyerom sa nič nedeje. Ver mi. Sawyer je pohroma. Ja a
Sawyer, spolu, sme pohroma.“
„A ešte?“ Shelby ma pobádala a potom to tri razy
zopakovala: „A ešte, a ešte, a ešte.“ Uškŕňala sa, ako keby sa
pokúšala vytiahnuť mi žihadlo. „To je z básne, hej? Mám pocit,
že to bolo z básne.“
Odfrkla som si. „Pravdepodobne,“ snažila som sa byť mierna
a robila som, čo bolo v mojich silách, aby som to celé zastavila.
Cítila som sa ako najhorší druh dezertéra. Vzhľadom na to, čo sa
stalo so Sawyerom – či už to bola jednorazová záležitosť, alebo
nie –, išlo o viac, ako že som sa len zahrávala s Aaronom. Bolo to
stokrát komplikovanejšie. Shelby a jej rodina sa o mňa vždy
starali. Aj moja rodina sa o mňa vždy starala, naozaj, a ja som
každému klamala, ako keby sa opakoval tretí ročník na strednej
škole. Neznášala som to. Nerobievala som také veci. V nijakom
prípade.
Shelby len pokrčila plecami. „Pozri,“ začala jemne.
„Nebudem tu sedieť a hovoriť ti, že v tom nie som nijako
emocionálne zapojená. Mám ťa rada, mám rada svojho hlúpeho
brata. Pravdaže chcem, aby ste obaja boli šťastní. A jasné, že
chcem, aby ste boli šťastní spolu, ak je to možné.“
„Shelby…“ pokúsila som sa ju prerušiť, ale zdvihla ruku, aby
ma zastavila.
„Lenže ak nemôžeš – a ja som už tento film predtým raz
videla, takže viem, ako to medzi tebou a Sawyerom chodí –,
potom, pokiaľ to nejako zásadne nepokašleš, musím ti povedať,
že sa pokúsim nebyť mrcha a nerobiť z toho drámu.“ Znova
pokrčila plecami, akoby bola z tej konverzácie unavená. „Má ťa
rád. Aaron. To ti môžem povedať, Reena.“
„Tiež ho mám rada,“ odvetila som. Bol to reflex, ako keď pri
oslovení okamžite zareagujete na zvuk svojho mena. „Veľmi sa
mi paci.
„Dobre,“ uspokojila sa. „Fajn.“ Potom sa však zamračila a
cez celé bistro zízala na Marjorie. „Hádam by som si mohla
objednať ešte slaninu,“ zamyslela sa nahlas a viac sme už o tom
nehovorili.
 28

Predtým
V jedno vlhké popoludnie na konci februára som to vo
voľnej chvíli narýchlo otočila do reštaurácie. Síce som práve
mala voľno, ale noc predtým som si v kancelárii nechala svoju
učebnicu matematiky a chcela som si ju odtiaľ zobrať ešte
predtým, ako som sa musela vrátiť do školy kvôli redakčnej
rade.
„Dopekla!“ začula som. Reštaurácia bola v prestávke medzi
obedom a večerou prázdna a z kancelárie stúpal Rogerov hlas:
„Kde si bol?“
„Pozri, viackrát sa to už nestane,“ ozval sa druhý hlas.
Sawyer. Stuhla som. Kde bol dovtedy? Niekam sa vyparil?
Nevidela som ho celé týždne od tej noci, čo som uňho prespala,
a myslela som si, že sa mi vyhýba.
„Buď si istý, že sa to už nestane. Stačilo. Nebudem volať
policajtov do svojho domu. Nebudem ti tolerovať, že z času na
čas zmizneš na niekoľko týždňov. Ak chceš žiť v tej diere,
zahodiť svoje vzdelanie a zruinovať si život, je to tvoja vec, ale
ja sa na tom podieľať nebudem.“
Polícia? Čo urobil? Spomenula som si na tabletky v jeho
teniske v tú noc, čo sme strávili spolu. Spomenula som si na jeho
zlomenú ruku minulý rok. Stála som tam ako zasiahnutá
bleskom, nechtami som škriabala okraj obrusa. Mala som pocit,
že som absolútne vrástla do podlahy. „Strať sa mi z očí, Sawyer.
Nechcem sa na teba viac pozerať.“
Mohla som počuť, ako mi bije srdce, rýchlo a nervózne.
Prikradla som sa bližšie, aby som lepšie počula. „Preboha,
otec…“ začal Sawyer, ale Roger ho prerušil, aby celú záležitosť
uzavrel.
„Nežartujem. A neopovažuj sa nadávať na mňa.“
„Okej.“
Začula som, ako sa Sawyer postavil. Pohla som sa teda čo
najrýchlejšie k predným dverám. Snažila som sa k nim dostať
tak potichu, ako sa len dalo, ale popruh batoha sa zachytil o
operadlo stoličky a musela som zastať, aby som ho odmotala.
Ruky sa mi triasli, keď som sa ho pokúšala uvoľniť.
„Ach,“ vzdychol Sawyer, keď zahol za roh a zbadal ma.
Vyzeral naštvaný. „Ahoj.“
„Nič som nepočula,“ vypadlo zo mňa ako v sebaobrane,
potom som ustúpila. „Ahoj. Ja, ehm, nechala som tu učebnicu
matiky.“
„V kancelárii,“ spresnil s najnejasnejším náznakom úsmevu –
len záblesk, ktorý hneď zmizol. Nebol oholený. „Na stole.
Myslel som si, že je tvoja.“
„Hej, je moja.“ Chcela som prejsť okolo neho, ale chytil ma za
zápästie.
„Kam ideš?“
„Zobrať si tú učebnicu,“ nechápala som. Vrhla som pohľad
dole na naše ruky, potom hore na jeho tvár a znova na ruky.
Celé to vypálilo hnusnejšie, ako som to myslela.
„Aha.“ Stisol a vzápätí pustil moju ruku. „To vyzerá ako
plán.“
 „Áno… Takže… Idem a… vezmem si ju.“
Sawyer prikývol. „Dobre.“
Pobrala som sa do kancelárie, zamrmlala som pozdrav
Rogerovi, schmatla tú prekliatu učebnicu a vybehla odtiaľ,
akoby mi horelo za pätami.
Sawyer mal džíp zaparkovaný pri chodníku a opieral sa o
kapotu na strane vodiča, ruky a členky prekrížené. „Potrebuješ
zviezť?“ ponúkol sa.
Prehltla som. „Nie.“
„A nechceš sa zviezť?“
„Sawyer…“ Fúkal vietor. Okolo prefrčalo nejaké auto. „Mám
redakčnú radu.“
Pokrčil plecami. „Tak ju zruš.“
„Nie.“
„Prečo nie?“
Robíš si zo mňa žarty? skoro som sa spýtala. Pretože ja sa
pokúšam dostať ťa zo seba. Pretože nie vždy sa mi páči, ako konám, keď
som s tebou. Pretože sme sa milovali a ty si sa vzápätí vyparil zo
zemského povrchu.
„Prečo policajti volali k vám domov?“ spýtala som sa
namiesto toho.
Sawyer sa usmial. „Myslel som si, že si nič nepočula.“
„Klamala som.“
„Teraz sme si rovní. Zvez sa so mnou a ja ti to poviem.“
„Presne takto zomierajú dievčatá.“
„Ako to myslíš?“
„Nastúpia do auta s povrchnými chlapcami.“
Sawyer len nadvihol obočie. „Tak teda prechádzka.“
Mala som povedať, že nie. Mala som ísť na tú hlúpu
redakčnú radu. Mala som urobiť v podstate čokoľvek iné okrem
toho, čo som spravila. Lenže keď prišlo na Sawyera, nikdy ma
nič nezastavilo. Dokonca ani keď som myslela na to absolútne
peklo, v ktorom som sa posledných pár týždňov zmietala.
Namiesto toho som prikývla. „Ale rýchlu,“ súhlasila som po
minúte. „Okolo bloku.“
 Sawyer to zvažoval, potom zopakoval po mne: „Okolo
bloku.“
Pod svetlou februárovou oblohou sme vyrazili smerom na
Grove Street, minuli sme klenotníctvo aj čistiareň. Bol to trochu
smiešny pocit. Chvíľu ani jeden z nás nerozprával. „Som tu, ako
si chcel,“ povedala som konečne. „Prechádzame sa. Čo chceli
policajti?“
Sawyer mykol plecami. „Dostal som sa do menšieho
problému v bare. Príliš veľa som pil.“
Mimovoľne som vyvrátila oči ešte predtým, než som to
mohla zastaviť. „Myslíš si, že ťa to robí zaujímavejším alebo
čo?“
„Hmm?“ spozornel. „Čo to má znamenať?“
„Celá tá vec s tým, ako sa hráš na kráľa utrpenia a
donekonečna medituješ o problémoch.“ Cítila som sa ako
mechom udretá. Už raz odo mňa odišiel, nemala som teda čo
stratiť. „Viem, že dievčatá do toho spadnú. Aj ja som do toho
spadla. No myslíš si, že ťa to robí zaujímavejším? Pretože, veď
vieš…“ Pokrčila som plecami. „Nerobí.“
„Nie.“ Sawyer sa nečitateľne uškrnul. „Naozaj nerobí.“
„Môžem sa ťa ešte niečo spýtať?“
„Poď na to!“ vyzval ma. „Vytmav mi to.“
„Prečo si so mnou strácal čas?“ Utešoval ma rytmus mojich
krokov na chodníku. Z nejakého dôvodu som pri ňom naberala
odvahu. „Myslím na tie dievčatá… Tie na tvojom koncerte alebo
tie, čo prišli do reštaurácie. Mám pocit, že by to bolo s nimi… že
by si to s nimi vyžadovalo menej úsilia. Menej dvorenia.“
Sawyer zastal. „Ja ich nechcem. Povedal som ti to.“
„Presne tak. Nenávidíš svoj typ.“
„Reena, prepáč, že som ne…“
„To nič,“ zaklamala som. „Len tak medzi nami, naozaj som
od teba nič neočakávala.“
„Au,“ Sawyer zavzdychal a jazykom si prešiel po zuboch.
„Mala by si sa porozprávať s mojím otcom.“
 „Vidíš? To je to, o čom hovorím. Chudáčik. Ak si naozaj len
kopa odpadkov, tak potom nechápem, prečo som ti dovolila
dostať sa ku mne tak blízko. Veď aj tak sa chystám v priebehu
niekoľkých mesiacov odísť, len tak mimochodom.
Pravdepodobne sa sem už nevrátim ani za milión rokov, iba ak
na Vianoce, prípadne keď budem potrebovať, aby mi niekto
kúpil kabát. Alebo tak nejako.“
„Viem, že odtiaľto odídeš, Reena,“ vzdychol Sawyer.
„Nemusíš sa so mnou hrať na bystrú, hej? Viem, že si bystrá.
Pozri,“ pokračoval vážnym tónom, znova ma chytil za zápästie
a ťahal ma po chodníku tak silne, že som batohom zavadila o
roh budovy. Srdce mi skoro vyskočilo z hrude.
„Som trochu nestály, okej? Niekedy to robím. Som aj mierne
vydesený. Lenže nechcem to robiť pri tebe. Nechcem mať
strach.“
Podráždilo ma to. „Prestaň s tým.“
„Myslím to s tebou vážne,“ povedal jemne. Držal ma za obe
zápästia. Vzápätí spustil naše ruky dole, takže sme sa vlastne za
ne držali. „Viem, že nemáš nijaký dôvod veriť mi. Ja by som si
pravdepodobne neveril. Tiež sa považujem za obyčajného sráča.
Ale páčiš sa mi.“
Tvrdohlavo som pokrútila hlavou. „No jasne!“
„Páčiš. Mám rád tvoj mozog,“ uškrnul sa, „a mám rád aj ten
zvyšok, ak ti neprekáža, že ti to vravím.“
Niekde v mojej hlave maličký pilot v malom lietadielku robil,
čo mohol, aby zabránil nárazu a následnému výbuchu. Kričal
Mayday!, ktoré nemohol počuť nikto iný. „Kašli na to,“ nariadila
som Sawyerovi, lebo ja som sa v tej chvíli s ním nezahrávala ani
som ho neklamala.
„Nežartujem.“
„Ani ja nie.“
„Nikdy by si mi nepovedal ani slovo, keby som nebola…“
„Mýliš sa,“ prerušil ma. „Trvalo by mi to nejaký čas,
pravdepodobne. No dostal by som sa k tomu.“
„Úprimne pochybujem.“
 „Budem ti to musieť dokázať inak.“
Neisto som prestúpila z jednej nohy na druhú. V hrudi mi
zúrila tichá vojna. „Ja na tú výšku naozaj mienim ísť,“ povedala
som mu nakoniec, ako keby to bol nejaký druh kompromisu –
únikové padacie dvere, pohotovostný plán, spôsob, ako si
chrániť srdce. „Čoskoro dostanem odpoveď zo škôl.
Nezostanem tu dlho.“
„Správna poznámka.“ Sawyer sa usmial. „No ja chcem byť s
tebou.“
„Vždy dostaneš, čo chceš?“ začala som, ale prišla som len do
polovice toho špecifického vypytovania sa, pretože Sawyer sa
naklonil, oprel ma o múr budovy a pobozkal ma. Cítila som jeho
teplé ruky na svojich lícach. V horúčave, ktorú vo mne vyvolalo
jeho telo, sa moje otázky tak nejako vyparili do vlhkého
floridského vzduchu.
 29

Potom
Prešlo niekoľko dní a Aaron ma vzal na večeru do mexickej
reštaurácie. (V jednej z predajní siete lekární CVS som spoznala
nášho travestitu prezlečeného za Celine Dionovú. V ruke držal
časopis US Weekly a rodinné balenie orieškov M & M. Takže s
platením bol na rade Aaron.) Sadli sme si k stolu kúsok od
kapely a objednali si dve margarity a rybacie tacos. Reštaurácia
sa nachádzala len kúsok od Aaronovho bytu, vlastne hneď za
rohom. Po večeri sme preto zamierili k nemu. Držali sme sa za
ruky s pevne poprepletanými prstami. Po celý čas som sa
urputne usilovala udržiavať aspoň svoju časť konverzácie.
Chvíľami som musela pripomínať nejakú známu, vyzývajúco sa
správajúcu filmovú hviezdu. Pravdupovediac, bola som taká
utáraná, až to muselo pôsobiť šialene. Vo svojom vnútri som
však bola celá podráždená a rozladená – zmocňoval sa ma
nepokoj, ba až panika. Mala som pocit, že každú chvíľu
vyskočím z kože. Asi to bola len bežná úzkosť, nič viac. Napriek
tomu som po celý večer nedokázala vnímať ani slovo z toho, čo
hovoril môj frajer.
Vlastne, nedokázala som prestať myslieť na Sawyera.
„Okej.“ Aaron to konečne vzdal a kúsok sa odo mňa
odtiahol. Sedeli sme na gauči v jeho obývacej izbe. Jednu zo
svojich veľkých rúk mal položenú na mojej šiji. Bola som napätá
od špičiek uší až po členky. „Teraz si pre zmenu divná ty.“
Prekvapilo ma, že si to vôbec všimol. Vlastne ma to dostalo.
Zrazu som bola preňho čitateľná a ešte sa o tom chcel aj
rozprávať. Nebola som uňho zvyknutá na tento typ pozornosti.
Chvíľu som sa nevedela rozhodnúť, či sa mi to páči, alebo nie.
„Kto, ja?“ pokúšala som sa tváriť, že neviem, o čom hovorí. Oči
som mala doširoka otvorené, ako neviniatko. „Som v poriadku.“
Neveril mi – áno, môžem povedať, že mi naozaj neveril.
Pokúšala som sa s ním ďalej bozkávať, ale po minúte ma
zastavil a skúsil to znova. „Reena,“ povedal mi jemne a
popritom mi prechádzal dlaňou hore-dolu po ramene. „No tak.
Môžeš so mnou hovoriť.“
Napadlo mi, že by som mu to naozaj mohla povedať, a skoro
som to aj urobila, ale namiesto toho som pridala plyn. „Čo keby
som dnes v noci zostala?“ navrhla som mu. „Mohla by som ísť
po malú a vrátiť sa sem a…“ zasekla som sa. „Veď vieš. Zostať.“
Vyzeralo to, že Aaron je prekvapený. Niečo také odo mňa
nečakal. „Iste,“ začal pomaly a po tvári sa mu šíril šťastný
úsmev. „Bol by som rád, teda ak to naozaj chceš.“
„Ja… áno,“ povedala som a hlas som mala náhle posadený
trochu privysoko. Ešte aj mojim vlastným ušiam to znelo zúfalo.
„Áno.“
Aaronovi sa strácal úsmev z tváre, hoci zatiaľ len v kútikoch
úst. „Si si istá?“
„Aaron…“ išla som ho upokojiť, povedať mu, že pravdaže to
chcem. Lenže keď som začula svoju vlastnú odpoveď, zazdalo sa
mi, že sa vynorila odniekiaľ z môjho vnútra, z miesta, o ktorom
som až dovtedy ani nevedela, že existuje. Z nejakého malého
skrytého bodu, ktorý by sa neobjavil ani na tej najpodrobnejšej
mape. „Myslím si, že by sme si mali dať pauzu.“
Ehm.
„Čože?“ Na zlomok sekundy to vyzeralo, že je totálne,
kompletne bezradný. Tváril sa, ako keby som sa s ním
rozprávala jazykom, ktorý ešte nikdy predtým nepočul.
Nemohla som ho za to viniť – veď len pätnásť sekúnd predtým
som mu navrhla, že by som mohla zostať na noc. „Ja ne…“
Nechápavo zažmurkal. Určite si myslel, že som sa zbláznila.
„Prečo?“
„Ja len…“ Hneď ako som to vyslovila, vedela som, že je to
pravda. Nech som sa tam vtedy snažila o čokoľvek,
nefungovalo to. Ako keď nasilu strkáte kľúčik do zámky, kde
nepasuje. „Vieš, mám pocit, že potrebujem prestávku. Pre to
všetko, čo sa teraz deje s mojou rodinou a so školou…“
„Čo sa deje so školou?“ Celé to bolo dosť zlé vysvetlenie a
Aaron to vedel. Stále na mňa zízal, ako keby som ho oslepila. Do
hlasu sa mu začínal vkrádať hnev. „Je to kvôli Sawyerovi?“
„Nie, nie je,“ okamžite som to poprela a naďalej sa pokúšala
udržiavať tempo rozhovoru. „Naozaj nie je.“
„Skutočne?“ hlas mu stúpol, hoci len o kúsok. „Vôbec to
nechápem, lebo keď to nie je o Sawyerovi, tak o čo potom ide?“
„Ide o mňa!“ vybuchla som. V tom momente sme boli
najbližšie k hádke, ako kedy sme sa dostali. Svoje pocity som si
však naďalej držala bezpečne uzamknuté vnútri. „Som nejaká
nespokojná alebo čo. Neviem.“
„Tak si niekam vyrazme!“ navrhol mi. „Poďme do Keys
alebo inam. Môžeme zobrať Hannah a niekoľko dní zostať na
pláži.“
Nerozumieš mi, mala som chuť povedať mu. Bolo toho oveľa
viac. Vážne, mohol by to pochopiť? Nikdy som sa neobťažovala
tým, aby som mu aspoň niečo z toho vysvetlila.
Najhoršie na tom všetkom bolo, že keď som si samu seba
predstavila s Aaronom, vedela som, že by som s ním dokázala
byť šťastná. Mohli by sme sa usadiť niekde v malom domčeku
aj s dieťaťom, bezpečne vedľa jeho a mojej rodiny. Doštudovala
by som na štátnej vysokej škole, a až kým by Hannah
nevyrástla, obsluhovala by som v reštaurácii. Všetko som si to
dokázala predstaviť. Jasne som videla, ako to tam na mňa čaká.
Pôvabné, malé a príjemné, ako ten víkend v Keys. A predsa som
mala chuť pri tej predstave kričať tak ako nikdy v živote.
Nemohla by som tam takto zostať žiť. Nemohla.
„To nie je riešenie,“ usilovala som sa ovládať, ale hlas sa mi
trochu triasol – Bože, už pri tých slovách som si vzdialene
uvedomovala, že som asi tá najhlúpejšia žena, ktorá sa kedy
narodila. „Pozri, Aaron, zaslúžiš si niekoho, kto bude na sto
percent…“
„Nerob to,“ potichu ma prerušil a vtedy som pochopila, že
som ho nahnevala. „Netvár sa, že ide o to, čo si zaslúžim ja. Ak
so mnou nechceš byť, potom fajn, ale povedz mi aspoň pravdu.“
Áno, toľko si odo mňa rozhodne zaslúžil, a tak som len…
prikývla. „Je mi to ľúto,“ povedala som a rezignovane som
mykla plecami. Cítila som sa ako v oku hurikánu. Panika a
pokoj zároveň. „Asi by som mala ísť.“
Aaron sa na mňa chvíľu pozeral, ako keby som ho práve
úplne zničila. Akoby si uvedomil, že som niekto úplne iný.
„Hej,“ konečne sa rozhodol a mierne pokrčil plecami – raneno a
nepresvedčivo. „Myslím si, že by si mala.“
 30

Predtým
„Len sa naňho pozri,“ pošepla mi vo štvrtok večer Shelby,
práve keď mierila okolo skupinky piatich hostí k pódiu pre
kapelu. Boli jarné prázdniny tretieho ročníka. Pláže sa hemžili
ľuďmi a reštaurácia bola preplnená. Shelby ukázala smerom k
baru a pritom sa znechutene pozerala. „Myslí si, že je Don Juan
krížený s DeMarcom. Chápeš? Keby som sa ja takto správala k
zákazníkom, môžeš staviť svoj zadok, že by som si o tom
vypočula svoje. Alebo nedajbože ty.“
„O čom to hovoríš?“ Pozrela som sa za seba. V jednej ruke
som držala košík s chlebom a v druhej džbán s vodou. Usilovala
som sa tváriť tak ľahostajne, ako to len šlo. Vedela som, že
Shelby nie je práve veľká fanúšička čohokoľvek, čo sa dialo
medzi mnou a Sawyerom. „Ty to voláš chodenie, ja to volám
masochizmus,“ hovorievala mi a krčila pritom svojím pehavým
nosíkom.
 Možno to bol masochizmus. Naozaj, práve v tej chvíli sa
Sawyer nakláňal cez barový pult, plne zaneprázdnený živou
konverzáciou, vlastne zjavným flirtovaním s dvoma dievčatami,
ktoré som tak trochu poznala zo školy.
„Hm,“ bolo nakoniec všetko, čo som zo seba dostala tesne
predtým, ako som odniesla košík s chlebom. Vo svojom vnútri
som sa z celej sily pokúšala ignorovať mohutný, kyslý nával
žiarlivosti a prudko klesajúce vzrušenie. Prakticky sme spolu
nechodili, aspoň som si nemyslela, že by to tak bolo. Od scény na
chodníku prešli dva týždne a ja som ešte stále nevedela, čo
vlastne my dvaja sme.
Nech to bolo čokoľvek, takto to bolo v poriadku. Sawyerovi
sa všeobecne páčili dievčatá. No a práve sa mu páčili tie dve.
Keď som sa vracala okolo Shelby do kuchyne, uvedomila
som si, že obidve držia v rukách napoly prázdne vínové poháre.
„Ach, ten somár,“ zamrmlala som.
„Nolan, stôl pre štyroch!“ zakričala Shelby a potom sa
obrátila ku mne, sediac na stoličke. „Urob to. Buď statočná.“
Na ceste späť okolo baru som tak intenzívne zízala na
Sawyera, až sa mi podarilo zachytiť jeho pohľad.
„Porozprávame sa chvíľu?“
Uškrnul sa, strhol si handru prevesenú cez plece a hodil ju
pod pult. „Dobre, kráska.“
„Nevolaj ma tak,“ odsekla som, kým ma nasledoval do
zadnej chodby, kúsok od kancelárie.
Sawyer sa zamračil. „Prečo nie?“
„Pretože sa mi to nepáči.“ Tiež som sa zamračila a pozrela sa
na tie dievčatá. Jedna z nich mala na tričku z kamienkov
vyskladane slovo SEXY. Bolo to trápne. Ako keby ste niekomu
museli vysvetľovať vtip. „Premýšľaš ty vôbec niekedy? Myslím
tým…“ odmlčala som sa, hľadajúc vhodné slová. „Premýšľaš
niekedy?“
„Ja ne…“ Sawyer mi položil ruku na plece. „O čom to
vravíš?“
Vykrútila som sa z jeho zovretia. „Obsluhuješ ich?“
 „Či obsluhujem koho?“
„Tie dievčatá,“ kývla som ich smerom. „Helgu a Olgu, alebo
ako sa, dočerta, volajú.“ Prehltla som. „Obsluhoval si ich?“
„Hej,“ povedal bez váhania. Vyzeral zmätený. „Prečo?“
„Chodíme spolu na telocvik, Sawyer. Sú na strednej.“
„Aha.“ Pozrel sa na ne, potom späť na mňa.
„Aha?“ zopakovala som ironicky, ale bolo mi to jedno.
„Naozaj? Toto je tá najlepšia cesta k tomu, aby otec prišiel o
licenciu na predaj alkoholu.“
„Reena, upokoj sa. Nikto tu o licenciu nepríde. Nemyslel
som si, že ich treba kontrolovať, ale…“
„Snažím sa ti len povedať, že možno keby si trávil menej
času…“ zarazila som sa. Menej času čím? Pozeraním sa na tie
kočky? Ale to som nemohla vysloviť nahlas.
Sawyer na mňa zažmurkal. „Aha,“ povedal po chvíli. „Okej.
Si naštvaná.“
„Ano, som naštvaná.“
„Je to celkom roztomilé.“ V kútikoch úst sa mu objavili dve
ryhy, ktoré sa možno túžili stať jamkami.
„Prestaň mi hovoriť také veci,“ zamračila som sa. „Vieš, nie
každá baba na tomto svete je z teba hotová.“
Vážne prikývol. „Približne tri štvrtiny.“
Bože môj, niekedy dokázal byť taký bastard. Chcelo sa mi
kričať.
Vtom medzi nás vpadla Shelby. Obkrútila svoje studené
prsty okolo môjho zápästia. „Šéfe, začínaš tam mať dav,“
prerušila nás a kývla smerom k baru.
Sawyer prikývol. „Už idem,“ povedal a pritom sa pozeral na
mňa. „Reena…“
„Zabudni na to,“ potriasla som hlavou. „Zabudni.“ Odtiahla
som sa, nalepila si na tvár profesionálny úsmev a išla plnou
parou vpred znova obsluhovať zákazníkov vo večernom zhone.
O pár hodín som stála v zadnej chodbe, pozerala sa von oknom
na terasu a pila svoju šálku kávy, keď som ho začula
prichádzať. „Flákačka,“ oslovil ma namiesto pozdravu.
 „Mám prestávku.“
„Viem. Žartujem. Počúvaj, Reena, o tom predtým…“
„Nie,“ prerušila som ho. Zrazu som sa cítila taká hlúpa,
žiarlivá a príliš mladá. „Nechcem sa o tom baviť.“
„Prešvihol som to, okej? Prepáč. Ale nikto nebol zranený.“
„Iste. Máš pravdu.“ Začala som ho odtláčať, aby som mohla
okolo neho prejsť. Schmatol ma za rameno, ale vytrhla som sa
mu. „Prestaň.“
„Prečo?“ Pozrel sa na mňa celý zmätený. Vyzeral ako
Christopher Robin. „Reena, nechápem, aký máš dnes večer so
mnou problém, ale…“
V tom okamihu ho prerušilo prenikavé húkanie
protipožiarneho alarmu. Všimla som si, ako sa mu zmraštila
tvár a oči sa doširoka roztvorili. „Doriti,“ ticho zanadával, a keď
som sa otočila, aby som sa pozrela za seba, uvidela som z
kuchynských dverí unikať dym.
„Ach, Bože.“
„Doriti! Pohni sa!“ rozkázal mi. Okamžite stlačil kľučku na
zadných dverách a tisol ma cez ne von. Počula som, ako vnútri
kričia ľudia.
„Sawyer, môj otec…“
„Reena!“ Schmatol ma za pažu a nasilu ma vyviedol na
terasu. Šálka, ktorú som držala v rukách, sa rozbila o dlažbu.
„Choď!“
Neskôr som sa dozvedela, že ten oheň sa rozšíril z oleja na
panvici. Malý, rýchly a zapáchajúci. Nikto nebol zranený, ale
škody v kuchyni boli dostatočne rozsiahle na to, aby sme museli
reštauráciu do konca týždňa zatvoriť. Na stenách zostali tmavé,
akoby vlhké škvrny, pripomínajúce akési krivé prsty. Celá
jedáleň páchla od dymu a oleja.
O niekoľko hodín som sedela sama v reštaurácii, keď mi na
plece položil ruku otec. Shelby a ostatný personál už poslal
domov. „Mám tu ešte zopár vecí, ktoré potrebujem dokončiť,“
ozval sa. Vyzeral vyčerpane. Predtým som ho videla, ako si
dáva kalciové tabletky. Začala som sa báť, aký by mohol mať
celý ten stres vplyv na jeho srdce. Keď som si uvedomila, že by
sme mohli prísť o reštauráciu, zachvátila ma panika. Cítila som,
že potrebujem chrániť to miesto rovnako ako otca. Uvažovala
som, že o pár mesiacov by som mala odísť na vysokú školu.
Hoci otec v tej chvíli stál predo mnou, už vtedy mi chýbal a tá
predstava mi spôsobovala bodavú bolesť. „Mohla by si tu zostať
trochu dlhšie?“
„Ja ju môžem odviezť, Leo,“ ozval sa Sawyer. Objavil sa tam
náhle, ako nejaký duch. Bola som presvedčená, že už odišiel.
Bez rozlúčky a bez vysvetlenia, ako v tú noc v nemocnici, keď
zomrela Allie. „Môžem Reenu odviezť domov.“
Otec dlho hľadel na Sawyera a potom znova na mňa.
Nakoniec si povzdychol. „Rovno domov,“ rozhodol a ja som
vedela, že sa určite cíti horšie, než v skutočnosti vyzerá.
„Určite!“
„Rovno domov,“ sľúbil Sawyer. „Naozaj.“
Prikývla som, vstala a zamávala otcovi na rozlúčku. Sawyer
svojím širokým plecom potlačil predné dvere reštaurácie, aby sa
otvorili, a keď sa dovnútra vovalil prudký náraz vetra, ticho
zaklial. „Je mrazivo,“ zhodnotil, hoci na Floride nebýva mráz.
Chytil ma za ruku a urobil to tak nenútene, až som premýšľala,
či si vôbec uvedomuje, čo práve spravil. Prehltla som a pokúsila
som sa ten jemný kontakt medzi nami ignorovať, aj keď sa mi
ako nárazové vlny šíril v kostiach.
„Nemáš bundu?“ spýtal sa ma, keď sme sa ponáhľali okolo
reštaurácie na parkovisko, pričom pokrčil nosom.
„Zostala v kuchyni.“ Obloha vyzerala ťažká, plná tučných
fialových mrakov.
„Tam ti nebude na nič,“ nezdržal sa komentára a otvoril mi
dvere pre spolujazdca. „Na zadnom sedadle je mikina.“
Chalan má aspoň spôsoby, pomyslela som si. O to sa zrejme
postarala Lydia. „Som v pohode,“ zaklamala som.
Vkĺzol za volant a chvíľu šmátral po zadnom sedadle, až
nakoniec vytiahol sivú mikinu s kapucňou. Vyzeral nahnevaný.
„Reena, mohla by si na chvíľu zabudnúť na svoje zásady alebo
čokoľvek to je a len si ju obliecť? Bude to iba na pár minút, kým
sa zohreje auto.“
V prítmí vyzeral neskutočne dobre a ja som si uvedomila, že
prikyvujem. „Okej.“
„Fajn.“ Sawyer pridal plyn. „Ani to nebolo také ťažké,
však?“
Nič som mu na to nepovedala. „Bude to stáť kopu peňazí,“
radšej som zmenila tému.
„Na to je predsa poistenie.“
„Asi áno.“ Zatlačila som cédečko Johna Coltrana A Love
Supreme do sterea. Keď začala hrať muzika, oprela som si hlavu
o okno.
„Takže,“ začal, „k tomu, čo sa stalo predtým.“
Vydýchla som. „Sawyer, prosím, prosím, prosím, mohli by
sme na to, čo bolo predtým, zabudnúť? Správala som sa ako
mrcha. Bezdôvodne. Niekedy som proste taká.“ Bola to lož.
Mala som dôvod – v skutočnosti som mala hneď dva dôvody –,
ale bola by som oveľa radšej, keby si Sawyer myslel, že som
mala obyčajný a úplne náhodný výkyv nálady. Radšej než to, že
som žiarlila na pozornosť, ktorú venoval tým dievčatám.
Žiarlivosť vás robí zraniteľnými, kým sebeckosť z vás spraví len
ľadovú kráľovnú. „Nehovorme o tom, dobre? Prepáč, bola som
na teba hnusná.“
„Neospravedlňuj sa. Ja sa neľutujem.“
„Samozrejme, že nie.“
„Prečo mi stále hovoríš také sprostosti?“
„Neviem. Vidíš? Som mrcha a úplne bezdôvodne.“ Zavrela
som oči a posunula sa bližšie k oknu. Najviac, ako mi to
dovoľoval bezpečnostný pás. Nevedela som, čo mi je, ale
obávala som sa, že keby som sa naňho pozrela, tak sa to zo mňa
všetko vyvalí von. Práve pred týmto chalanom, ktorého som
chcela, chcela a chcela tak nekonečne dlho, až sa to stalo mojou
súčasťou, časťou môjho chemického zloženia, časťou mojich
kostí. Napriek tomu, že už som ho mala, stále som čakala na
nejakú nepríjemnú skutočnosť, ktorá by to všetko pokazila.
 „V poriadku.“ Odmlčal sa a nechal hrať hudbu tak dlho, až
som stratila prehľad o čase. Motor vrčal rovnomerne a nahlas.
„Prepána!“ ozval sa zrazu a trochu sa pritom zasmial.
Prudko šliapol na brzdy.
„Čo sa deje?“ okamžite som otvorila oči. Džíp sa šmýkal
uprostred opustenej cesty.
Sawyer kývol na čelné sklo. „Pozri.“
Prižmúrila som oči. „Čo to je…?“
„Vyzerá to ako páv.“
Bol to páv. Nehybne stál uprostred Campos Road, perá na
chvoste naširoko roztiahnuté. Bol obrovský. Zažmurkal. Kým
Sawyer zašiel ku krajnici, obzerala som si ho cez okno. „My tu
máme pávy?
„Nemyslím si.“ Sawyer si rozopol bezpečnostný pás.
„Čo robíš?“
„Len chcem zistiť, či má nejaký štítok alebo také niečo.“
„Žeby niekomu patril? Sawyer, pravdepodobne má
besnotu.“
„Vtáky mávajú besnotu?“
„Neviem.“
„Lenže, Reena, také veci bystrí ľudia ako ty vedia,“ zazubil
sa na mňa. „Upokoj sa.“ Zložil si bezpečnostný pás a vyliezol z
džípu. „Možno je z rezervácie alebo tak.“
Vták dovolil, aby sa k nemu Sawyer priblížil na niekoľko
metrov. Pritom ho pozoroval opatrnými očami. Okrem všetkého
ostatného sa zo Sawyera vykľul ešte aj páví vábič. Sawyer sa
prikrčil. „Hej, kamoš,“ oslovil ho. Páv mu neodpovedal. Stáli
tam a dlho na seba len pozerali. Musela prejsť aspoň minúta.
Nakoniec som to nevydržala a otvorila som dvere.
Pohyb vtáka prekvapil. Vydal zo seba hlasný vreskot a
stiahol svoje ozdobné perá, ako keď s cvaknutím zatvoríte vejár.
Oveľa väčšou rýchlosťou, než by som od neho očakávala, sa
rozbehol na druhú stranu cesty. Zažmurkala som. „Toto sa
akože fakt stalo?“
 „Odstrašila si ho,“ povedal mi Sawyer mierne, vrátil sa k
autu a postavil sa na stranu spolujazdca.
„To je v poriadku. Stáva sa mi, že mám na ľudí taký účinok.“
„Ale nie.“ Načiahol sa a chytil ma za ruky. Ťahal ma z džípu
na trávnatú krajnicu. Na dlaniach som pocítila jeho mozole.
„Nech ťa to nemrzí.“
„Ach, to nie.“
„Nie?“ Jeho ruky mi ľahučko prešli hore a potom dolu po
ramenách, až kým sme sa znova nedržali. Ruky mi vytiahol
nahor a ovinul si ich okolo krku.
„Aj tak vtáky nemám rada,“ snažila som sa uviesť veci na
pravú mieru. Sawyer sa zasmial. Trochu som sa začervenala a
pozrela sa na ten nevyhovujúci priestor medzi nami. „Mám rada
teba.“
„Dobre,“ povedal a pobozkal ma. „To je dobre.“
Z auta stále bolo počuť Coltrana. Nevedela som sa
rozhodnúť, či mi je teplo, alebo zima. Sawyerovu tvár som mala
priamo pred sebou. Bola mäkká, ani čo by sa mi ospravedlňoval.
Posunul sa bližšie ku mne, neuveriteľne blízko. Oprela som sa o
džíp a cez mikinu, ktorú mi požičal, som zacítila chladný kov.
„Si moja frajerka?“ tichučko mi zamrmlal do ucha. Zasmiala
som sa hlasno a spevavo, aby som mu tým povedala Áno, som.
 31

Potom
Dva dni po rozchode s Aaronom som prišla do reštaurácie a
našla som Shelby sedieť vzadu za stolom. Práve stierala nápisy
na hrubých tabuliach, ktoré sme používali na zverejnenie dennej
ponuky a špecialít večera. „Nehovor na mňa,“ spustila hneď na
úvod.
Trochu mi skrútilo žalúdok. Myšlienka, že by som sa s ňou
mala hádať, sa mi protivila. Rovnako ako predstava, že by som
si pokašľala ďalšie veľké priateľstvo. Po takej ceste som už
predtým išla a bola lemovaná totálnym hnusom. „Shelby…“
„Nie,“ prerušila ma a sotva pritom zdvihla zrak. Ryšavé
vlasy mala zvlnené, padali jej do tváre ako závoj. „Potrebujem,
aby si na mňa nejaký čas nehovorila. Reena, zvyčajne na teba
nebývam naštvaná, takže nemám veľa skúseností s tým, ako to
robiť. Preto jediné, čo práve teraz potrebujem, je sedieť tu a
stierať tieto sprostosti z týchto hlúpych tabúľ. Kým neprídem na
to, ako sa s tým všetkým vyrovnať, nechaj ma radšej tak.“
 „To nie je fér,“ zaprotestovala som a napriek vlastnému
presvedčeniu som sa posadila oproti nej. Dúfala som, že sa
aspoň obhájim. „Povedala si, že nech sa medzi mnou a
Aaronom stane čokoľvek, nebudeš sa do toho pliesť.“
Po tých slovách sa Shelby na mňa pozrela. Oči obrátila v stĺp,
ako keby som zo seba zámerne robila hlúpu. „Povedala som, že
sa do toho nebudem miešať, nech už sa medzi tebou a Aaronom
udeje čokoľvek, pokiaľ to nejako totálne nepokašleš, čo sa stalo.“
V tej chvíli som mala divný, prenikavý pocit, že je tam Allie.
Pripomínalo mi to noc spred sto rokov na hojdačke. Chceš vyhrať
túto hádku? Po všetkých tých rokoch som opäť bola v tej istej
situácii a bojovala so svojou najlepšou priateľkou o Sawyera.
Čiastočne som sa za to nenávidela. Trochu som za to nenávidela
aj Shelby. „Okej,“ povedala som jej tak pohŕdavo, ako som
vládala. „Som nanič frajerka a nanič kamarátka.“
„Dobre, počúvaj teda,“ vzdychla si Shelby. Tabule postavila
na stôl. Na tvári mala výraz, že to nemienila urobiť, ale ja som ju
do toho dotlačila, tak nech si to vypočujem. „Reena, viem, že
máš za sebou pár drsných rokov. To fakt naštve. Veď vieš,
takým tým štýlom, ako keď Alanis Morrissettová spieva Isn’t it
ironic. Vždy si bola ten typ, ktorý nikdy v ničom neriskuje.
Napriek tomu sa ti stali všetky tie nepríjemnosti. Potom si
urobila naozaj kus práce, aby si si pre seba vytvorila dobrý
život. No a teraz, keď je Sawyer späť, správaš sa, akoby sa vrátil
tretí ročník na strednej.“
Na prstoch mi odrátala zoznam všetkého, čo robím, sťaby to
boli potenciálne vedľajšie účinky nejakých nových, ešte
neschválených liekov. „Bojuješ, vymýšľaš, Sawyer je tvoj
najmilší človek, ale zároveň ho nenávidíš do špiku kostí. Zrejme
ani nemá povahu, ktorá by sa k tebe hodila, neviem, no asi je to
jediná osoba, pri ktorej si schopná byť naozaj sama sebou. Stále
je to všetko v poriadku. Je to vaša vec, ale len dovtedy, kým so
sebou neťaháš iných ľudí na dno.“
 „Ja som Aarona nechcela ťahať so sebou na dno,“ celá
naježená som sa s ňou hádala. „To je hlavný dôvod, prečo som
sa s ním rozišla.“
Shelby spravila grimasu. „Ach, Reena, nebuď decko. S
Aaronom si sa rozišla pre Sawyera, či už priamo, alebo
nepriamo. To nie je…“ nakrátko sa odmlčala a pokrútila hlavou.
„Nechcem, aby si si myslela, že som na teba naštvaná, lebo si
odkopla môjho brata.“
„Tak prečo teda?“ vybuchla som a pre istotu sa okolo seba
sebavedomo rozhliadla. Bolo tu niekoľko podnikateľov, ktorí
neskoro popoludní pili v bare svoj drink, postaršia dvojica alebo
dve, ktoré jedli skorú večeru. Stíšila som hlas. „Vážne. Prečo si
na mňa naštvaná?“
„Hnevám sa na teba…“ povzdychla si Shelby. „Hnevám sa,
lebo sa vrátil Sawyer a ty sa tváriš, že si zabudla, ako si to
naposledy schytala. Je to rovnaké ako vtedy. Keď je niekde
nablízku, na všetkej tej tvrdej práci, ktorú si odviedla, zrazu
nezáleží. Nemám nič proti Sawyerovi. Nechcem, aby si si to
myslela. Najmä keď si každý z tvojej rodiny myslí, že je to
antikrist…“
„Vďaka,“ prerušila som ju a Shelby zo seba vytlačila hlučný
povzdych.
Jednoducho mám pocit, že si na seba kvôli nemu zabudla,“
povedala stroho.
Nahnevalo ma to. „Na čo som zabudla?“ spýtala som sa. „Že
žijem doma s otcom, ktorý sa väčšinu dní nedokáže na mňa ani
len pozrieť, pretože si oprávnene myslí, že som nejaká
babylonská štetka? Pretože som iba čašníčka a pravdepodobne
vždy ňou zostanem? Alebo že mám osemnásť rokov a dieťa, o
ktoré sa musím postarať, a je teda nemysliteľné, aby som
vypadla z tohto sprostého miesta?“ Bože, musím byť úprimná,
pomyslela som si. Shelby nemá problém odtiaľ vypadnúť. Ona
so svojím vysokoškolským štipendiom, s duchaplnou
priateľkou a s nádejnou budúcnosťou lekárky. Na konci leta sa
zdvihne, pobalí si veci a odletí odtiaľto tisíce kilometrov ďaleko.
Čo by asi tak práve ona, preboha, mohla vedieť o tom, aký ja
mám pokašľaný život? Hlučne som zasunula stoličku späť a zo
stola zhrabla svoju kabelku. Bola som už taká chorá z názorov
všetkých naokolo, že som mala chuť kričať. „Vďaka, Shelby,“
zakončila som náš rozhovor takým hnusným tónom, ako som
dokázala. „Teraz to už viem a budem to mať na pamäti.“

Sawyer sa, samozrejme, nevzdával. Kus svojho života som

strávila tým, že som z jeho tváre čítala ako z čajových lístkov.
Vtedy v noci, keď som utiekla z kuchyne jeho rodičov, pozeral
sa na mňa spôsobom, ktorý mi prezradil, že pokiaľ ide oňho, my
dvaja sme ešte neskončili. Až do polovice nasledujúceho týždňa
zostávalo jedinou otázkou, kedy to celé bude mať pokračovanie.
Vydržal do štvrtka. Keď zatiahol džíp na našu príjazdovú
cestu, bola som s notebookom uvelebená na hojdačke na
verande. V oranžovom pološere som si znova všimla, ako to
auto zle vyzerá. Nikdy nebolo zvlášť pekné, no vtedy bolo ešte
aj preliačené, podobné plechovke od kávy. Na dverách malo
veľký hrdzavý fľak. Podľa zvuku som usúdila, že má odtrhnutý
výfuk.
Chĺpky na rukách sa mi postavili do pozoru, hoci vonku bolo
ešte stále dvadsaťsedem stupňov. Rýchlo som zatvorila
notebook, trochu prudšie, než som mala v úmysle. Nechcela
som, aby sa Sawyer pozrel na monitor. Síce mi už vypršalo
predplatné všetkých časopisov, ktoré som si objednávala na
internete, dokonca som zrušila aj svoju mailovú adresu v
zoznamoch všetkých cestovateľských webových stránok, ale
stále som mala slabosť na blogy. Bola som schopná preklikávať
sa cez ne celé noci. Prezerala som si farebné obrázky, ktoré
nafotili rôzne ženy pri návšteve San Diega, alebo kým trávili
celý rok v Jakarte. Čítala som si príbehy o jedlách, ktoré
ochutnali, a o ľuďoch, ktorých stretli po ceste. Mučilo ma to a
vlastne som stále nechápala, prečo to robím.
Zatiaľ som nebola schopná prestať si to prezerať.
 „Hej!“ zavolal Sawyer pološeptom a dral sa rovno ku mne.
Mal na sebe tmavé deravé džínsy a tričko. Topánky si nechal v
aute. Bosé nohy boli v porovnaní s betónom bledé. V ruke držal
obrovský plastový pohár.
„Musím sa spýtať,“ nedalo mi. Trochu ťažko som naňho
krížom cez trávnik zaostrila. „Čo to má s tými všetkými
mrazenými ovocnými nápojmi znamenať?“
Sawyer pokrčil plecami a naklonil pohár mojím smerom.
„Lacnejšie než chľast.“ Uvažovala som o tom, pričom som sa
hrýzla do vnútornej strany úst. Nakoniec som to radšej nechala
tak.
„Pokazia sa ti z toho zuby,“ varovala som ho. Potom som sa
spýtala: „Čo by si urobil, keby som tu nesedela?“
„Kto povedal, že som prišiel za tebou?“ povedal s úsmevom
a vyšiel po schodoch za mnou. Sadol si bokom na vrchný schod,
oprel sa o múr nášho domu a otočil sa ku mne tvárou. Vnútri
bolo ticho, okná potemneli. Popoludní mal otec záťažový test,
preto šiel do postele skoro. Soledad išla hneď za ním. „Zaklopal
by som na dvere.“
Zdvihla som obočie. „Je dosť neskoro.“
„Tak potom by som ti možno hádzal do okna kamienky.“
Kývol na notebook. „Písala si?“
„Nie,“ pokrútila som hlavou. Zo svojej odpovede som mala
nejaké čudné, perverzné potešenie. „Povedala som ti, že už
nepíšem.“
„Hej, pamätám si, že si to povedala.“ Sawyer sa na mňa
skúmavo pozrel. „Je to škoda. Pôvodne som si myslel, že to
hovoríš len preto, aby si mi to celé ešte viac sťažila.“
„Pretože, samozrejme, všetko, čo robím, je o tebe?“
Sawyer vyvrátil oči. „Povedal som niečo také?“ spýtal sa bez
toho, aby za tým bolo nejaké zvláštne podráždenie. Skôr to
vyznelo, akoby vedel, že má na mňa počkať vonku, a bol
ochotný to spraviť. „Vážne. Počula si, že by som práve teraz
niečo také povedal?“
 „Kašlem na teba,“ odbila som ho a neodpustila som si pritom
imitovať tón jeho hlasu. Zrazu ma tá jeho trpezlivosť vydráždila
natoľko, až som sa s ním chcela pohádať. „Čo odo mňa vlastne
chceš?“
„Chcem, aby si ma prestala nenávidieť.“
„Ja k tebe necítim nenávisť.“
„Nemáš ma rada.“
Zdvihla som hlavu a pozrela sa naňho. Sedel na podlahe ako
nejaký kajúcnik. Vzdychla som si a radšej mu povedala pravdu.
„Sawyer, to, či ťa mám rada, nikdy nebol ten hlavný problém.“
Usmial sa – priala som si, aby nemal taký krásny úsmev – a
zmenil taktiku. „Poď, sadni si vedľa mňa,“ skúsil.
„Prečo?“
„Pretože ťa o to žiadam.“ Zohol sa a z cestičky vedúcej na
verandu si nabral za hrsť žiarivo bielych kamienkov. Po jednom
ich začal hádzať na trávnik. Pokrútila som hlavou. Kamienky
poskakovali po vlhkej zelenej tráve.
„Sawyer,“ požiadala som ho, „nerob to.“
„Prečo nie?“
Nemala som poruke žiadnu vhodnú odpoveď – žiadnu,
ktorú by som mu mohla dať. Položila som preto deku bokom na
hojdačku a posadila sa na vrchný schod. Sawyer sa skĺzol dole,
takže teraz sedel podo mnou. Bradu mal na úrovni môjho
kolena. „To je nové,“ ukázala som na tmavomodrú hviezdu na
jeho bicepse, ktorá tam predtým nebola. Vystupovala z jeho
pokožky ako odznak.
„Mám ju z Tucsonu.“
Cítila som, že sa mi dvíha obočie a dostávam výraz, ktorý
Shelby nazvala veľká vráska. „Čo si robil v Tucsone?“
Sawyer sa na mňa zadíval s jemným úsmevom. „Pracoval
som na farme.“
„Vážne?“
„Sójové bôby,“ prikývol. „A v hrnčiarskej dielni.“
Zasmiala som sa. Nemohla som si pomôcť. „Utrhol si sa z
reťaze.
 „Čo s tým má spoločné utrhnutie sa z reťaze?“ spýtal sa,
samá nevinnosť. „Rozbehol som tam sušiareň.“
„Jasné.“ Pravdaže to spravil. Sawyer predsa mohol mať
akúkoľvek prácu. Robiť čokoľvek. Riadiť vysokozdvižný vozík
či pretekárske auto, zmeniť vodu na víno. „Kam si ešte šiel?“
„Ach, jaj.“ Sawyer uvažoval. „Dobre. Keď som odtiaľto
odišiel, zamieril som rovno do New Orleans. Potom LA.“
Los Angeles je špinavé mesto, plné neónových nápisov.
Nemôžete tam ani piť vodu z vodovodného kohútika. Vedela
som to. Síce som tam nikdy nebola, ale rovnako ako mnoho
iných vecí som to čítala v knihe.
„Do Kansasu, na chvíľu.“
„Kansas.“
„Ehm. Predtým som tam nebol, ale je to tam samá rovina.“
„Tiež som počula.“
„Missouri. Takisto rovinaté.“
Zavrela som oči a uvažovala, ako je možné, že to stále
robíme. Ako to, že sa dokážeme rozprávať rovnako ako kedysi.
Vo vánku som zacítila oceán, blízky a nekonečný. Krv mi
pulzovala v hrdle ako načasovaná bomba. Trochu som
zahmkala, neochotná pripustiť inú možnosť.
„Nové Mexiko,“ vymenúval miesta sťa nejaké litánie a po
chvíli sa jeho ruka obtrela o moju pätu. „Austin.“
Snažila som sa ten dotyk nevnímať – verím na náhody –,
lenže jeho dlaň sa kĺzala vyššie po lýtku, cez svaly, ktoré sa tu
usadili, odkedy bol preč. „Hej, ty,“ vyrušila som ho, a aby som
tie slová zo seba dostala, musela som si odkašľať.
„Reena,“ oslovil ma a zvuk, ktorým vyslovil moje meno, mi
zavibroval dolu chrbticou. Pripomínalo mi to nejaké ševelenie,
akoby mi prešiel dlaňou po chrbte. Na záhyb pod kolenom si
pritisol svoj ukazovák. „Veď nič nerobím.“
„Ty si ale!“ Bože, bolo by to také ľahké. Je to možné, že by to
bolo ešte stále také ľahké? Zhlboka som sa nadýchla a prekĺzla
som cez schod ďalej od neho.
 Sawyer sa okamžite odtiahol. Načiahol sa za ďalšími
kamienkami na hádzanie, a keď žiadne nenašiel, začal z puklín
v chodníku vyťahovať stebla trávy. „Môžem sa ťa niečo
spýtať?“ ozval sa bez toho, aby sa na mňa pozrel. Jeho ruky boli
opálené. „Keby som ťa vtedy požiadal, aby si išla so mnou, šla
by si?“
„Vtedy, keď si odtiaľto odišiel?“ Zvedavo som sa naňho
pozrela. „Už som bola tehotná.“
Sawyer sa usmial. „Nezahováraj, princezná. Na to sa ťa
nepýtam. Povedz mi, či by si chcela ísť.“
Pár sekúnd som uvažovala, čo by som na to mala povedať.
Zdalo sa mi, že celý svet spí, len to naše ticho neónovo žiari.
Okolo nás prebehla zelená jašterica. Myslela som na mapy
zložené v mojej izbe, na cestovných sprievodcov a atlasy, ktoré
nikdy nepoužijem. Spomínala som na moje dievčatko, ktoré
milujem viac než akúkoľvek živú bytosť v celom vesmíre.
Nakoniec som zaklonila hlavu a hľadela na mesiac, akoby som
sa chystala na tiché zavíjanie.
„Nie,“ uvedomila som si. „Pravdepodobne nie.“
Sawyer prikývol. Zrejme som mu len potvrdila to, čo od
začiatku tušil. „Hej,“ povedal. „Presne to som si myslel.“
Keď som ráno vstala, našla som na našom prahu granátové
jablko – červené a perfektné, okrúhle ako svet.
 32

Predtým
Cade a Stefanie sa vzali hneď ďalší víkend po tom, ako v
reštaurácii vypukol požiar. Postavili sa pred Boha a pred
všetkých ostatných a sľúbili jeden druhému celoživotnú lásku a
oddanosť. Spoločný život v bohatstve aj v chudobe, až kým ich
smrť nerozdelí. Predpokladali, že svadobná hostina bude v
našej reštaurácii. Kuchyňa však bola ešte stále vyhorená, a tak sa
Finch usídlil u nás doma. So Soledad sme strávili celú sobotu
drhnutím domu, prípravou stolov na zadnom dvore a
napĺňaním obrovských džbánov limetkami až po vrchol. Cade
sa väčšinou len prechádzal hore-dolu.
O pár minút sa mala krájať torta a ja som stála na špičkách
vo svojom šatníku. Niekde na vrchnej polici som hľadala
škatuľu s ročenkami, pretože teta Carin ich chcela vidieť práve v
tej chvíli. Reena, prines ich sem. Stihla som odtiaľ vytiahnuť nejaké
doklady, keď ku mne zozadu podišiel Sawyer a ovinul si paže
okolo môjho pása. Jeho hladko oholená brada spočinula na
mojom pleci. „Ahoj,“ zvítal sa so mnou.
„Ahoj.“ Usmiala som sa na svoje svetre, ani som sa k nemu
neobrátila.
„Ahoj,“ zopakoval a potlačil ma hlbšie do šatníka. Otočil si
ma sám, aby som sa mu mohla pozrieť do tváre. Potom bez
ďalších rečí zamieril k mojim ústam. Chrbát mi tlačil do
naskladaných búnd a džínsov. Zacítila som jeho telový sprej a
dotyk hodvábnej vreckovky. Zasmiala som sa.
„Prišiel si, aby si si so mnou užil v šatníku?“ doberala som si
ho a urobila som ešte krok dozadu. „To je veľmi nóbl, pán
LeGrande.“
Sawyer pokrčil plecami a pousmial sa. „Môžeme si spolu
užiť aj na prízemí, ak chceš.“
Odfrkla som si. „Lákavé, ale musela by som dostať
povolenie.“
„Vedel som to,“ povedal lišiacky. „Som tvoje malé špinavé
tajomstvo.“
„Ach, to si.“
Znova sa usmial sa. „Chýbala si mi.“
„Na tejto oslave som naozaj populárna.“
„Vidím.“ Pozrel sa na dvere šatníka, potom sa zahľadel na
steny. „Maľovala si?“
Poobzerala som sa okolo seba a samoľúbo sa naňho
uškrnula. „Asi pred dvoma rokmi.“
„Je to tak dávno.“ Tentoraz sa zasmial. „Ani si nepamätám,
kedy mi naposledy dovolili byť tu hore.“
„Ja áno,“ okamžite som vyhŕkla a vzápätí ma to vydesilo. „Je
to trápne.“
„Nie.“ Sawyer sa posadil na dlážku šatníka. Chytil ma za
ruku a jemne ma ťahal, až kým som nesedela vedľa neho. Jeho
ukazovák sledoval tenký prúžok na mojich šatách. „Povedz
mi…“
„Nie.“ Odtisla som bokom stoh časopisov o cestovaní z
minulého roka. Stránky boli z neustáleho listovania špinavé a
zvlnené. Najhoršie vyzeral jeden článok o pouličných trhoch v
Londýne, ktorý by som dokázala prerozprávať takmer slovo po
slove – takisto som si pamätala každý jeden detail o tom
poslednom raze, keď bol Sawyer v mojej izbe. „Je to hlúpe.“
„Naťahuješ ma,“ podpichol ma Sawyer a oprel sa chrbtom o
stenu. Bola tu tma, lebo džínsy a šaty bránili svetlu. Mala som
pocit, ako keby sme predstierali, že sa skrývame v pevnosti.
Úplne vzadu v šatníku bola odložená stará Allina mikina.
Červená, s veľkým bielym krížom. Dostala ju v to leto, keď
robila záchranárku. Inštinktívne som sa po nej načiahla, pričom
som potiahla šnúrku na kapucni. „No tak.“
„Vlastne neviem,“ uvažovala som nad tým a začínala som
byť trochu nahnevaná – bolo to v noci, keď k nám spolu s
rodičmi prišiel na večeru, v lete po skončení prvého ročníka.
„Bolo to už dávno. A bola tu so mnou Allie.“
„Ach!“ zdalo sa, že sa rozpamätáva. „Hrali sme karty?“
Prikývla som. Rummy, mohla som dodať. Allie si požičala moje
tielko a ty si jej povedal, že vyzerá na svoj vek staršie. Kým sme tu
sedeli, bolo to prvý raz za celé naše kamarátstvo, čo som si priala, aby
tu Allie nebola. Lebo potom by si si ma možno konečne všimol.
Sawyer si musel uvedomiť, že sa mi zmenil výraz tváre, lebo
ma náhle objal okolo pása. Pritiahol si ma bližšie a moja hlava sa
ocitla v jeho lone. Pod sivými vlnenými nohavicami som pocítila
jeho svaly na stehnách.
„Nebuď čudná.“
„Nie som čudná,“ zaprotestovala som, aj keď som si
uvedomila, že pravdepodobne trochu som. Nebola som schopná
dostať sa cez predstavu, že sme boli v tom vzťahu traja, že v
ňom bola aj Allie. Nevedela som sa vzdať pocitu, že to, rovnako
ako moja túžba po Sawyerovi, pocity viny či intenzita, s akou mi
chýba Allie – až tak, že sa pod tou ťarchou moje kosti menia na
prach –, bolo nevyhnutne zviazané dohromady. Šnúrku na
Allinej kapucni som medzičasom takmer úplne vytiahla. Pozrela
som sa na Sawyera, aby som zistila, či to tiež tak vníma – či ju
cíti, natlačenú spolu s nami v mojom rozhádzanom šatníku –,
ale pozeral sa na mňa pokojne. Rozprávať sa o tom nič nezmení,
pripomenula som si. „Povedz mi niečo pekné,“ navrhla som mu
namiesto toho.
Sawyer sa začudoval. „Niečo konkrétne?“
„Nie, ja neviem. Čokoľvek. Povedz mi, aký je tvoj
najobľúbenejší film všetkých čias.“
„Krstný otec.“
„Naozaj?“ zatiahla som. „Predvídateľné.“
„Hej, a čo tvoj?“
Pokrčila som plecami a zamrmlala: „Úžasná chvíľa.“
„Lebo to je odvážna voľba.“
„Sklapni,“ odbila som ho, on sa však sklonil a znova ma
pobozkal – tentoraz dlhšie, jeho ruky putovali po mojom tele.
„Byť neviditeľný?“ spýtal sa, zatiaľ čo mal ústa zaborené do
môjho ramena. „Alebo vedieť lietať?“
„Neviditeľný, určite,“ rozhodla som sa.
„Byť hluchý, alebo slepý?“
„Slepý.“
„Kvôli hudbe?“
„Uhm. Kedy mi dáš prečítať svoju esej?“
Usmiala som sa. Stala sa z toho taká naša interná zábavka.
Sawyer povedal, že by si chcel prečítať text, ktorý som posielala
do Northwesternu, lenže príliš som sa hanbila, aby som mu ho
ukázala. „Jedného dňa,“ sľúbila som. „Uvidíme.“
Chvíľočku sme sa ešte maznali. Desať minút skrytí v
džínsoch, teniskách a tričku z Northwesternu, ktoré mi napriek
mojim protestom, že tam ešte nie som, objednal otec cez
internet. Sawyer mi prstami prešiel po vlasoch. Voľnou rukou
zablúdil niekam dole a na sekundu som sa napla. Nakoniec mi
len odtlačil koleno, pozrel sa na obsah môjho šatníka a prikývol.
„Máš tu kopu miesta,“ konštatoval, na perách ten najslabší
náznak úsmevu. „Kiežby som tiež mal taký veľký šatník.“
„Aby si v ňom mohol ubytovať všetky svoje koncertné tričká
s ironickými nápismi?“
 „Myslíš si, že si bystrá, však?“ spýtal sa a už som cítila, že
končekmi prstov hľadá môj bok. Tesne predtým, ako ma stihol
poštekliť, som sa postavila. Schmatla som ho za rameno a chcela
som ho vytiahnuť zo šatníka. „Poďme, macher,“ zavelila som.
„Musím už zísť dolu.“
„Mmm,“ zaprotestoval a ani sa nepohol. „Nie, nemusíš.“
„Naozaj musím. Otec ma príde hľadať,“ uškrnula som sa.
„Aj s brokovnicou.“
„Tvoj otec nevlastní brokovnicu.“
„Jasné, že áno. Používa ju na chalanov, čo sa pokúšajú užívať
si so mnou v šatníku.“
„Správna poznámka,“ zazubil sa Sawyer a pohol sa.
„Najväčšia protivnosť.“
Povzdychla som si a znova si čupla, takže sme mali oči na
rovnakej úrovni. „Kto nesprávne vyslovuje slovo nukleárny?“
Zasmial sa. „Negramotní hlupáci.“
„Obľúbená kniha.“
„Bľabot a bes od Williama Faulknera.“
„Klameš.“
„Aby si vedela, ja nie som úplne negramotný.“
„Nie, jasné, že nie,“ začervenala som sa. „Len som si myslela,
že ideš povedať niečo ako…“
„Kto chytá v žite?“
„Hej,“ priznala som v rozpakoch. „Vlastne áno.“
Sawyer sa ku mne naklonil. „Nie som taký čitateľný, ako sa ti
zdá. Prvý bozk.“
„Elliot Baxter na tancovačke v ôsmej triede. Čo si si naozaj
vyzdvihol u vášho bubeníka vtedy v noci?“
Sawyer sa zamračil. „Okej,“ zasekol sa náhle. Vstal z koberca
a pokúšal sa okolo mňa vyliezť zo šatníka. „Máš pravdu. Je čas
ísť dole.“
„Hej, to je presne to, čo som si myslela.“ Pustila som na zem
Allinu mikinu a dovolila som mu, aby ma vytiahol cez dvere
šatníka, pričom som chytala ľahký závrat. Dostali sme sa na
svetlo v mojej izbe, také náhle a jasné. „Lieky proti bolesti,
správne?“
„Ja…“ Sawyer sa zatváril prekvapene a v tom okamihu som
vedela, že sa nemýlim. „Prečo si to myslíš?“ spýtal sa ma.
Nedbalo som pokrčila plecami. „Mám oči,“ odpovedala som.
A tiež mám Google. „Nie som hlúpa.“
„Nikdy som si nemyslel, že si.“ Ani sa neospravedlňoval, ani
sa to nepokúšal poprieť. Namiesto toho si ovinul ruky okolo
mojich pliec a stisol ich, priateľsky a známo. „Nerobím to
často,“ vysvetľoval. „Len z času na čas.“
To je ako často? chcela som sa ho spýtať. Myslela som na
Lauren Wernerovú a dlhé noci v Prime Meridian a spomenula
som si na reality show o závislostiach, ktoré Shelby tak rada
pozerala. Podľa toho, čo som videla vo filmoch a v televízii,
Sawyer nevyzeral ako závislák – ako niekto, kto sa celý čas potí
a kradne rodičom DVD prehrávače. Napriek tomu bola v jeho
živote kopa vecí, o ktorých som nič nevedela – celé odseky
vymazané z vojnových listov, filmy upravené tak, aby vyzerali
dobre na premietacom plátne. Kto si? zaujímalo ma. Namiesto
toho som len prikývla a celý ten útržok informácie, ako aj to, čo
všetko to mohlo znamenať, som posunula do zadnej časti hlavy
na neskoršie úvahy. Zároveň som sa pokúšala ignorovať pocit v
žalúdku, že sa potápam. Potrebovala som vidieť Sawyera nie
príliš dobrého, ale pravdivého, skutočného. „Ach, Ježišu,“
zhrozila som sa, keď som v zrkadle nad bielizníkom, na ktorom
boli rozložené fotky, šperkovnica a deodorant, zazrela svoje
vlasy. Štyridsaťpäť minút Soledadinej poctivej ručnej práce bolo
totálne zničených. „Vidíš, čo si spôsobil?“
Sledoval, ako si naprávam aspoň najhoršie škody. Pobozkal
ma na čelo a usmial sa. „Si fakt roztomilá.“
Vyplazila som naňho jazyk. „V poriadku, ty
drogovopomätený ničiteľ účesov. Poďme.“
„Až po tebe, ty jazykovoposadnutá intelektuálska elitárka.“
Keď Sawyer zišiel po schodoch, počkala som ešte takých päť
minút a vkradla som sa na prízemie tak nenápadne, ako som
vedela. Sawyer nie je moje tajomstvo, povedala som si sama pre
seba. Ani špinavé, ani nijaké iné. Lenže to bol Cadov deň a ja
som chcela byť šťastná. Posledná vec, čo som potrebovala, bol
ďalší hrob – sklamaný pohľad môjho otca či neodbytné pocity
niekde za mojimi rebrami, že voľačo nie je v poriadku.
Naložila som si kúsok svadobnej torty a pobrala som sa s
ním cez dvor. Vtom ma schmatla za ruku teta Carin, ktorá
prechádzala okolo mňa. Na tvári mala výraz, ako keby som sa
za posledných tridsať minút, čo ma nevidela, nevysvetliteľne
zmenila. „Reena,“ povedala zvedavo, „čo sa stalo s tými
ročenkami?“
 33

Potom
Pre hádku so Shelby som sa cítila úplne mizerne. Spočiatku
som jej chcela písať správu vari pre hocičo. Chcela som sa s ňou
podeliť o obyčajné, hlúpe veci. Túžila som jej dať vedieť, že na
káblovke ide tanečný film Center Stage alebo sa posťažovať na
novú pesničku od Taylor Swiftovej, ktorá mi uviazla hlboko v
hlave. Lenže potom som si uvedomila, že sa spolu nebavíme, a
hodila som telefón na gauč. Trucovala som. Pamätala som si ten
pocit z roku pred Allinou smrťou. To čudné prázdno, keď po
svojom boku nemáte najlepšiu priateľku, ktorej by ste sa mohli
zdôveriť. Osamelosť, ktorá je väčšia než po akomkoľvek
rozchode s mužom.
Raz v noci sme spolu pracovali v rovnakej zmene v
reštaurácii. Boli sme plne zaneprázdnené, pretože naraz sme
obsluhovali dva stoly, pri ktorých večeralo po osem ľudí, a
spoločnosť v banketovej miestnosti, kde sa práve konal
večierok. Kratučko pred začiatkom prestávky som ju pri bare
chytila za zápästie, moje prsty obtočené okolo pol tucta jej
náramkov.
Shelby podvihla obočie. Náruč mala plnú obrúskov a výraz
jej tváre hovoril, že ak jej chcem niečo povedať, bolo by lepšie,
keby to bolo pozitívne.
„Čo chceš?“ vyštekla.
Váhala som. Chcela som sa jej spýtať, aký mala týždeň,
získať posledné novinky o jej hipsterskej priateľke Care. Túžila
som jej povedať, že ma to mrzí a naozaj sa cítim ako jedna z tých
príšerných dievčat, ktoré nevedia fungovať v priateľstvách s
inými dievčatami. Mala som v úmysle priznať sa jej, že mi až
neskutočne hlúpo chýba. Vysúkať zo seba, že som nechcela
vybabrať s jej bratom a spravím čokoľvek, čo bude chcieť, aby
sme si to my dve medzi sebou urovnali. Chystala som sa to
napraviť hoci aj tým najhorším, najhlúpejším spôsobom, ale
vlastne som nevedela, ako to mám urobiť. Nakoniec som iba
zavrtela hlavou. „Zabudni na to,“ rezignovala som a v poslednej
sekunde som zbabelo cúvla. „Nič to.“
„Okej.“ Shelby vyvrátila oči, čo znamenalo, že práve to sme
od toho obe čakali a že na dôvažok išlo ešte aj o kolosálnu
hlúposť. „Rob si čo chceš, Reena,“ zakončila Shelby náš
rozhovor a ja som zlomok sekundy nato pustila jej ruku.

Týždeň sa vliekol ďalej. Bola som nepokojná a nervózna. S

Hannah sme každú noc celé hodiny križovali diaľnice. „Míňaš
plyn,“ vyčítal mi Cade, ale ja som len mykla plecami. Podávala
som svoju kreditnú kartu obsluhe na pumpe – bledému,
chudému chlapíkovi, pripomínajúcemu nejakého závisláka od
kreku, ktorý hľadá nápravu. Pod nohami mi dunela cesta: Choď,
choď, choď!
Vozila som sa.
Bola nedeľa päť hodín a Soledad práve varila večeru.
Kuchyňa úžasne voňala. Na sporáku vrel veľký hrniec žltej ryže
a kuchynská linka bola posiata ingredienciami, z ktorých si
Soledad, tak ako vždy, vyberala popamäti. Nikdy nič nerobila
podľa knihy. „Chystáš sa zostať niekde tu počas večere?“
spýtala sa ma, zatiaľ čo som vyťahovala z chladničky fľašu
vody. „Prídu LeGrandovci.“
Bola som napätá. „Prečo?“
„Čo myslíš, prečo?“ začudovala sa a zvláštne sa na mňa
pozrela. „Predsa na večeru.“
„Nie, ja viem.“ Bola to idiotská otázka. Roger a Lydia k nám
z času na čas stále chodievali na večeru. Ja a Hannah sme sa
zvyčajne snažili, čo nám sily stačili, aby sme sa dostali z domu
zadným vchodom ešte predtým, ako sem prišli – vždy mi to
pripadalo úprimnejšie. Teda nie že by nás niekto prehováral,
aby sme zostali. Nemala som potuchy, o čom sa tu bez nás
rozprávajú.
„Nevidela si tento týždeň Aarona?“ Soledad bola zvedavá,
no na tvári mala svoj nacvičený nedbalý výraz, keď vyťahovala
z rúry prikrytú misu. Robila som, čo som mohla, aby som sa jej
v tom prispôsobila. Odkedy som sa s Aaronom rozišla, nechal
mi na mobile niekoľko správ. Zatiaľ som mu ešte nezavolala
späť.
„Uhm, nie,“ bola som nervózna a pohrávala som sa s malými
magnetickými písmenkami na chladničke – REENA, hláskovala
som, červené a zelené a žlté. DOMOV. „Dali sme si niečo ako
prestávku. Môžem ti nejako pomôcť?“
„Tu miešaj. Ale lepí sa to.“ Uhla mi a tak som mohla stáť
priamo pri sporáku. Soledad prešla okolo mňa a ja som zacítila
vôňu orgovánu a vanilky. „Čo tým myslíš, že prestávku?“
„Hm?“ spýtala som sa. Drevenou lyžicou som búchala do
hrnca o niečo s väčšou silou, než to bolo bezpodmienečne nutné.
„Neviem. Len nejaký čas budeme fungovať oddelene.“
„Naozaj? To je veľmi zlé.“ Soledad hodila pár mini
paradajok do drevenej šalátovej misy. Jednu z nich potom strčila
do svojich úst a jednu do mojich, aby zachovala spravodlivú
rovnováhu. „Mám rada Aarona,“ povedala a prehltla kúsok.
„Myslím si, že je pre teba dobrý.“
 „Netáraj,“ vyletelo zo mňa. „Dočerta. Prepáč. Len, veď vieš,
ty a všetci ostatní.“
„Ach,“ povzdychla si a viac už nepovedala ani slovo. Viselo
nad nami ticho ako kvapka krvi v miske mlieka. Trpezlivo som
čakala. Konečne sa Soledad ozvala. „Reena, k Sawyerovi…“
Ihneď sa mi prestalo páčiť, kam smeroval náš rozhovor. „Sol,
prosím, nechcem…“
„Ja viem, že je v ňom určitý druh… romantiky. Ako vo filme.
Napriek tomu by som chcela, aby si si pamätala, aké boli
posledné roky, dobre?“ Soledad sa presunula k cibuli. Jej
elegantné, tenké ruky ju sekali a krájali na malé kúsky. „Pre nás
všetkých. Pre tvojho otca.“
„Pre môjho otca?“ začudovala som sa.
Soledad neprestávala pracovať. Výkonné zvuky kovu na
dreve. „Bolo to ťažké pre všetkých, to sa ti snažím povedať.
Všetci sme museli začali robiť veci inak a…“ Jej tvár zmäkla.
Pozrela sa na mňa so súcitom, preto som zostala prekvapená,
keď nakoniec povedala: „Prosím ťa, srdiečko, tentoraz aj
premýšľaj.“
Chvíľočku som tam iba tak stála a pozerala ako teľa na nové
vráta. Potom sa mi v nemom úžase otvorili oči. „Robíš si zo mňa
srandu?“ oborila som sa na ňu potichu a bola som si istá, že mi
za moju drzosť vynadá. Namiesto toho len položila nôž na linku
a potriasla svojou krásnou tmavou hlavou.
„Nie, Serena,“ odpovedala pokojne. „Naozaj, nerobím.“

Musela som vypadnúť.

Nevedela som kam. K Shelby, možno, ak so mnou ešte
niekedy prehovorí, alebo na diaľnicu, alebo autom priamou
čiarou z útesu. Prvý krok bolo vypadnúť z toho domu. Hannah
som už vybrala z ohrádky a usilovala som sa nájsť niekde pod
vankúšmi na gauči kľúče od auta. Vtom zazvonil zvonček a dnu
vstúpili Roger s Lydiou. Priamo za nimi kráčal Sawyer.
Mal kravatu.
 Chvíľu som sa na nich pozerala. Ako keď sa na niečo díva
dieťa, ktoré sa pokúša dať zmysel tomu, čo ešte nikdy predtým
nevidelo. Vyšiel zo mňa krátky hysterický smiech.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa ma Sawyer, prv než ma pozdravil.
„Nič,“ zaklamala som. Bol to čistý reflex. „Ahoj.“
Sawyer s tou odpoveďou vôbec nebol spokojný. Kývol na
kľúče v mojej ruke. „Kam ideš?“
Roger a Lydia pozreli na mňa s očakávaním a vtedy prešla
cez kuchynské dvere Soledad. „Nikam,“ zrušila ma a to bola
konečná odpoveď. Pasca zaklapla. Odložila som kľúče a
nasledovala ich dnu.
 34

Predtým
V jedno slnečné aprílové ráno som kráčala do školy totálne
stratená vo vlastných úvahách. Práve som sa pokúšala rozmotať
zvlášť nepoddajný uzol na svojich slúchadlách. Popritom som
rozmýšľala nad článkom o tínedžerských cestovných zájazdoch
na leto, ktorý som sa v to popoludnie chystala predstaviť
Noelle. Zrazu za mnou zatrúbil klaksón. Vyskočila som ani
bláznivá a môj iPod zletel na chodník. Vystrašene som sa otočila
a všimla si pri obrubníku zaparkovaný Sawyerov džíp.
„Rozbil sa?“ zavolal na mňa zo sedadla vodiča. Zašiel si pol
bloku od nášho domu po mojej zvyčajnej trase. Na očiach mal
slnečné okuliare, ale aj cez ne som mohla vidieť, že sa smeje.
Sawyer mal naozaj znamenitý smiech.
Zdvihla som zo zeme iPod a preskúmala, či na ňom nie sú
trvalé škody. Okrem pár škrabancov vyzeral v poriadku. „Nič
sa mu nestalo!“ zavolala som a potriasla hlavou, zatiaľ čo som
sa vydala k autu, k dverám na jeho strane. „Išla som okolo teba
a nevšimla som si ťa?“ spýtala som sa v rozpakoch.
„Uhm.“ Sawyer natiahol ruku a cez otvorené okno ma
pobozkal. Teplé ranné slnko žiarilo na pochrómovanom džípe.
Sawyer mal na sebe vyblednuté modré tričko, ktoré vyzeralo, že
bolo miliónkrát praté. Akoby sa mohlo rozpadnúť sťa nejaká
cukrová vata. Stačilo by zaň len trocha potiahnuť. Prsty mal
prevlečené cez moje a stláčal ich. Vyhlásil: „Ty si chronicky
napätá.“
„Nie som!“ zaprotestovala som. Zdvihla som slúchadlá a
máličko prestúpila z nohy na nohu, aby som si lepšie umiestnila
batoh na chrbte. Ak som sa chcela oprieť o džíp, musela som sa
ohnúť v prapodivnom uhle.
„Bola som sústredená.“
„Jasné.“ Sawyer sa znova zasmial. Tvár mal takú naklonenú
k mojej, že keď sa pohol, naše nosy sa o seba treli. Ucítila som,
že ma na šiji nepríjemne svrbí pot. „Takže preto,“ dodal tým
tichým dôverným hlasom, až ste si mysleli, že vám ide povedať
niečo naozaj vzrušujúce, ale musíte mu sľúbiť, že si to necháte
len pre seba. „Zobudil som sa s myšlienkou na vafle.“
Odfrkla som si. „To je nejaká šifra?“ laškovala som s ním.
Sawyer nadvihol obočie. „Chceš, aby bola?“
Pokrčila som plecami a dostala sa k nemu trochu bližšie.
Jedným prstom som mu posunula na nose slnečné okuliare.
Vnútri auta to voňalo rovnako ako Sawyer. „Možno,“ pripustila
som.
„Možno.“ Sawyer naklonil bradu mojím smerom a začal ma
bozkávať po spodnej pere. Usmial sa a ja som zacítila jeho zuby.
„Poď a uvidíš.“
Bože, chcela som. Tak veľmi som chcela, až mi žalúdok
skákal celou silou do strán, ale zamietla som to pokrútením
hlavy: „Nemôžem.“ Trochu som si vydýchla a zlomila tým celé
kúzlo. „O pätnásť minút mi začína triednická hodina.“
„No a?“ začal Sawyer znova. Ako som sa odtiahla, jeho ústa
s úsmevom nasledovali tie moje. „Vynechaj ju.“
 Zasmiala som sa. Vzpriamila som sa a vlhké ruky som si
utrela do zadnej strany džínsov. Stále som držala svoj iPod.
„Nemôžem ju len tak vynechať.“ Môj hlas znel nepresvedčivo,
ale naozaj som nemohla. Na začiatku som mala test z Anny
Kareniny a potom stretnutie s pani Bowenovou, aby sme sa
porozprávali o letnej stáži. Plus redakčná rada a odovzdanie
laboratórnej správy. Musela som sa dostať do školy – a skoro.
Vlastne, ak nechcem prísť úplne neskoro. „Nemôžem.“
Sawyer sa podľa všetkého vôbec neponáhľal. „Samozrejme,
že môžeš,“ presviedčal ma. „Pozri, ukážem ti to. Ty len nasadni
do auta, ja šliapnem na plyn a nasledovať bude úspech – vafle.“
Pokrčila som nosom. Slnko jasne svietilo a slúchadlá som
mala zamotané do prstov horšie, ako keď som ich začala
rozmotávať. „Takže tak?“ nevedela som, čo iné povedať.
„Takže tak,“ súhlasil.
Nepochybovala som o tom, že preňho to bolo také
jednoduché. Keď Sawyer chcel niečo urobiť, urobil to. Bodka.
Koniec príbehu. Nepremýšľal o všetkom tom, čo by sa mohlo
pokaziť. Zamyslela som sa, aké by to bolo, keby som patrila k
takým typom – takým, čo sa ustavične neboja o to, čo sa môže
stať alebo čo si pomyslia iní. Nepremýšľajú o každej katastrofe,
ktorá by ich mohla postretnúť hoci len pár krokov po ceste.
Jednoducho konajú.
Znova mi prišlo na um stretnutie kvôli stáži a článok pre
noviny, z ktorého som sotva pred piatimi minútami ešte bola
taká vyhecovaná. Cítila som, že čím dlhšie tu postávam a
pozerám sa na Sawyerovu tvár, tým viac moje odhodlanie
slabne. Ešte aj po mesačnom randení ma vzrušovalo, keď sa tu
takto nečakane ukázal. Bolo to znamenie, že na mňa myslel dosť
na to, aby prišiel a vyhľadal ma. Akoby očakával, že aj ja, tak
ako on, v prvom rade konám.
„Máš na mňa zlý vplyv,“ rozhodla som sa nakoniec a cítila
som sa pritom previnilo. Po tvári sa mi rozlial šťastný úsmev,
keď sa mi v hlave začala usídľovať myšlienka, že strávim jeden
celý tajný deň so Sawyerom. Pozrela som sa najprv cez plece a
potom späť na svoje nohy, takže nemohol vidieť, aká som v
skutočnosti rozrušená. „Naozaj.“
Sawyer prikývol. „Ja viem,“ priznal a na minútu to vyzeralo,
že sa preto azda oprávnene cíti zle. Hádam si myslel, že ma
nejakým spôsobom ťahá dole. Potom sa naširoko usmial.
„Nastúp.“

Ukázalo sa, že vafle skutočne znamenajú vafle. Išli sme do

gýčového Dennyho na Federal Highway a objednali si dva
veľké taniere vaflí so šľahačkou a s brusnicami. Potom medzi
nami ešte zakotvili obrovské plátky slaniny. Sawyerovo teplé
koleno sa pod stolom tlačilo k môjmu. Sedeli sme tam dobrú
polovicu predpoludnia, obkolesení skupinkou dôchodcov,
niekoľkými mamičkami, ich hlučnými deťmi a nevábne
vyzerajúcou inštaláciou pri okne. Z reproduktorov hrala úbohá
muzika od Michaela Boltona. Byť tu v takom zvláštnom čase mi
pripadalo, ako keby sme sa ocitli na dovolenke niekde oveľa
ďalej než len pätnásť minút od domova. Akoby sme spolu
dokázali urobiť nejaký veľký trik, len ja a on proti celému svetu.
Vedela som, že je to hlúpe, veď som iba vynechala školu, nebola
to nijaká banková lúpež ani úspech v medzinárodnom
prieskume inteligencie – napriek tomu to teda vôbec nebola
úplne neatraktívna predstava.
„Takže čo si myslíš, koľkí z týchto ľudí sú špióni?“ prehodil
Sawyer a poriadne si odpil z pomarančového džúsu. Uškŕňal sa
a zdalo sa, že mi číta myšlienky. „Je to perfektné krytie, no nie?“
Pretiahol kus slaniny cez mláku sirupu. „Nikto by nikdy nemal
ani byľku podozrenia.“
„Okrem teba,“ podotkla som so smiechom. Bola som
nekonečne plná, ale aj tak som chcela pokračovať v jedle, aby
som mala dôvod naďalej sa zdržiavať v tej mizernej reštaurácii.
Vypila som toľko kávy, že som sa začínala chvieť.
„Dobre a teraz ty.“ Kývol na starú paniu pri stole neďaleko
nášho. Mala na sebe kvetované domáce šaty a svetlooranžové
gumené pantofle. „Napríklad všimni si tú paniu. Vyzerá, že tu
len tak sedí a stará sa iba o vlastné záležitosti. Napcháva sa
raňajkami, ale v skutočnosti je to zvláštna agentka CIA.“ Sawyer
zlovestne nadvihol obočie. „Hovorím ti, že by pokojne mohla
hrať v nejakej skutočne bláznivej prihlúplej bondovke.“
„Naozaj?“ naklonila som sa k nemu cez stôl. „Aké má krycie
meno?“
„Hemendex,“ vystrelil Sawyer bez zaváhania, štuchol ma pod
stolom nohou a členkom sa zahákoval o môj. „Ha.“
Hneď ako Sawyer zaplatil, išli sme bez akéhokoľvek
dohovárania priamo k nemu. Obaja sme tak trochu vedeli, kde
skončíme. Pri prechádzke som si všimla, že z puklín na
chodníku trčí fialovo-zelená burina. Dom bol tichý a prázdny.
Všetci Sawyerovi spolubývajúci boli buď vonku, alebo spali. Na
stred týždňa to tam bolo opustené. Vo vzduchu razilo
zatuchlinou. Na špinavo vyzerajúcom rozťahovacom gauči
zostalo pohodené nedojedené vrecko mexických paprikových
čipsov. Po konferenčnom stolíku sa váľali pivové fľaše. Jedna z
nich bola prevrátená, ale nikto sa neobťažoval zmyť jej obsah z
podlahy. Sawyer sa previnilo uškrnul. „Tentoraz som
neupratal,“ ospravedlňoval sa.
„To je v poriadku,“ rýchlo som ho upokojila, aj keď v
skutočnosti ma to trochu sklamalo. Zamyslela som sa, ako tam
žijú zo dňa na deň. Myslela som na Rogerov a Lydiin vzdušný,
nepoškvrnený dom, plný zreštaurovaných starožitností a
plyšových koberčekov, ktoré boli príjemné na dotyk nôh.
Napadlo mi, či má Sawyer nejaký dlhodobejší plán.
Nemala som veľa času premýšľať o tom, lebo v nasledujúcej
sekunde Sawyer zozadu ovinul okolo mňa svoje paže a začal ma
bozkávať všade tam, kde sa mi šija stretávala s plecami.
Zachvela som sa, oblečená len v sivom tielku. „Stále ma máš
rada?“ zašepkal, a keď ma viedol k schodisku, pritisol si ústa k
môjmu uchu. „Aj napriek tomu, že žijem s bandou bordelárov?“
A… áno. Naozaj, naozaj som ho mala rada.
Keď sme skončili, na chvíľu sme si zdriemli. Sawyerovo telo
bolo pod prikrývkou teplé a pevné. Obaja sme striedavo upadali
do spánku a budili sa. Palcom jemne prechádzal po pehách na
mojom pleci. Najradšej by som ho celého zabalila do prikrývok
a držala ho tam celé dni. Len my dvaja, navždy. Za normálnych
okolností som si príliš nepotrpela na takéto oddychovanie, ale
so Sawyerom bolo všetko také ľahké a uvoľnené.
Ešte takí ospalí sme sa k sebe privinuli. Sawyer preniesol
váhu svojho tela na mňa. Práve ma perami pomaly hladil
pozdĺž sánky, keď sa dvere jeho izby prudko otvorili. „Hej, si
doma?“ zakričal Iceman. Vzápätí zaspätkoval: „Sorry, decká.“
Stuhla som, nesmierne zahanbená. Prekvapene som zalapala
po dychu. Tielko som si obliekla už skôr, keď som sa išla napiť
vody, takže nemohol nič vidieť, ale aj tak. Sawyer mal vyzlečené
tričko a ja som musela byť katastrofálne strapatá. Rozhodne to
vyzeralo, ako keby sme boli práve uprostred niečoho
konkrétneho. Cítila som, že mi tvár zaplavuje horúčava a
červeň.
Sawyerovi to pravdepodobne neprekážalo. „Somár,“
zareagoval a prevalil sa na bok. Díval sa na Icemana, ako keby
na seba narazili niekde v kuchyni alebo na ulici. „Kto minul
všetok toaletný papier, ha?“
Iceman si odfrkol. „No, hej, sorry, to som bol fakt ja. Počkaj,
môžem to napraviť.“ Dlho sa hrabal vo vrecku a nakoniec z
neho vylovil rovnaké vrecúško ako to, ktoré som v tú noc, čo
som u Sawyera prespala, videla v jeho topánke. Bolo v ňom
možno tak pol tucta tabletiek. Hodil ho na matrac. „Vlastne
preto som sem prišiel.“ Potom, ani čo by mu len teraz začalo
dochádzať, aké je trápne len tak tu stáť a pozerať sa na nás ako
na párik zvierat v zoo, mi zamával: „Ahoj, Reena.“
„No super,“ začala som, len čo sa vytratil. Vyvrátila som oči
a zhodila zo seba prikrývku. Cítila som sa nejako bezbranne a
nemotorne. Mala som pocit, že som strávila deň v presýpacej
snehovej guli a niekto ju bez okolkov rozbil. Prvý raz od chvíle,
keď som ráno nastúpila do Sawyerovho auta, som si uvedomila,
že som radšej mala ísť do školy.
 „Čo sa ti nepáči?“ zamračil sa na mňa Sawyer. Ešte stále ležal
na chrbte, s jednou rukou založenou pod hlavou. „Nebuď
zlostná. Nemohol vedieť, že si u mňa. Vážne, bol to omyl.“
„Napriek tomu zostal a ešte dvadsať minút rozprával!“
„To nie.“ Sawyer sa na mňa usmial a zdalo sa, že ma
pochopil. Podal mi ruku. „Okej. Máš pravdu, prepáč. Mal som
mu hneď povedať, aby si išiel po svojom.“
S nevôľou som si odfrkla, ale ponúkanú ruku som prijala.
Sawyer ma ťahal, až kým som si k nemu opäť nesadla. Hneď
som sa ocitla zaseknutá v ohybe jeho tela. Zdvihla som
vrecúško, ktoré sa usadilo v návliečkach. „Koľko ti bude trvať,
kým ich všetky užiješ?“ spýtala som sa. Cez igelit som počítala
tabletky ukazovákom. Bola som na ne podivne zvedavá –
vyzerali tak nevinne, podobali sa na Tylenol, Altoids alebo niečo
podobné. Zároveň ma však znervózňovalo byť s nimi v jednej
izbe. Sawyera som dovtedy nikdy nevidela ich užívať. „Hm?“
popchla som ho. „Ako dlho?“
Sawyer, zaborený do perín, pokrčil plecami. Tým gestom mi
naznačil, že mi na to nechce odpovedať. Stále ma držal za ruku.
„Dosť dlho,“ dodal po chvíli. Potom som sa ho už na nič
nepýtala.
O chvíľu sme zišli dole, aby sme sa najedli, a našli sme
Icemana a Loua vyvalených na rozťahovacom gauči. Z telky
práve revala Sudkyňa Judy a vo vzduchu sa vznášala vôňa trávy.
„Ešte raz sorry!“ netaktne sa ozval Iceman. Zdesila som sa.
„Chceš sa pridať?“ ponúkol Sawyerovi bongo a potom, asi aby
bol zdvorilý, sa obrátil aj na mňa: „Reena?“
Pokrútila som hlavou ešte prv, než som sa nad tým vôbec
zamyslela. Rovnaký inštinkt, ktorý mi velil nezobrať si cukrík
od cudzieho človeka. „Nie, ďakujem,“ odmietla som.
„Si si istá?“
Bola som si istá. Sawyer si nebol, takže som si sadla do
tulivaku v kúte, zatiaľ čo on fajčil a na Channel 5 sledoval
slečnu v limetkovozelenom tesnom tope bez ramienok, ako sa
háda o príspevok na dieťa. „Nečúrajte na nohu sudkyni Judy a
nehovorte jej, že prší,“ prehodil Lou a Sawyer sa zasmial.
Unudene a nervózne som sa venovala svojim záderom.
Zrazu som si naplno uvedomila, na čo všetko som sa vykašľala.
Ja som nikdy nebola niekto, kto vynechá test alebo sa neukáže
na dohodnutom stretnutí. V čase, keď sudkyňa Judy pridelila
slečne v tope späť jej podporu na dieťa, som už bola plná
úzkosti, ktorá ma pálila v pätách.
Pozrela som sa na hodinky – bolo len pol tretej. Uvedomila
som si, že keby som hneď odišla, stihla by som aspoň redakčnú
radu. Možno by som ešte pred odchodom chytila pani
Bowenovú a vysvetlila jej, že mi bolo zle, ale už sa cítim lepšie.
Poobzerala som sa naokolo po mojom batohu. Pokúšala som sa
spomenúť si, či som si ho, keď sme išli hore, zobrala so sebou.
Moja nervozita upútala Sawyerovu pozornosť. „Niečo nie je v
poriadku?“ vyzvedal, už zasa v pohode. Zamyslela som sa, či
stráviť so mnou deň je dôvod, prečo sa potrebuje uvoľniť.
„Mala by som už ísť,“ zamrmlala som a snažila som sa z
tulivaku vyliezť tak elegantne, ako to len bolo možné. „Už je
neskoro.“
„Prečo?“ Sawyer sa na mňa zamračil. Bol natiahnutý na
špinavom koberci, členky mal prekrížené a rukami sa opieral
dozadu o gauč. „Pre trávu?“
Začervenala som sa. Pozrela som na Icemana a Loua.
Nechcela som, aby si mysleli, že som nejaká nervózna suchárka
– hoci som sa tak cítila. Aby usúdili, že som niekto, kto sa ani
nedokáže tešiť z niečoho takého zdanlivo neškodného, ako je
uliať sa jeden deň zo školy. „Nie,“ poprela som to rýchlo. „Nie
je to tak, len…“
„Ale vyzerá, že to tak je,“ prerušil ma Sawyer.
„Okej, dobre,“ povedala som a očami som konečne vypátrala
môj batoh – bol priamo pri spodku schodiska, kde som ho
nechala tesne predtým, ako sme sa so Sawyerom vypotkýnali do
jeho izby. Vstala som a prehodila som si ho cez plece. „Nie je to
tak. Len som dnes zameškala kopu vecí. Uvidíme sa v práci,
dobre?“ Zamierila som k predným dverám. Batoh som zvierala
ako ochranný pancier korytnačky. Zdalo sa mi, že sa ten deň
náhle zmenil.
Sawyer ma dobehol na prednej verande ich domu –
chvalabohu, pretože keď som prekročila prah, uvedomila som
si, že nemám ani poňatia, ako sa dostanem domov. „Reena,“
zastavil ma a prešiel si rukou po tvári. „No tak, neodchádzaj tak
hlúpo.“
„Neodchádzam tak,“ nedala som sa a myslela som to
úprimne. Nevedela som, čo presne cítim. Nedokázala som
pochopiť, že sa chvíľu môžete cítiť k niekomu tak blízko a
vzápätí si nie ste istý, či toho človeka vôbec poznáte. „Naozaj,
potrebujem ísť. Čaká ma dnes ešte veľa povinností, vážne.“
Sawyer ma namiesto odpovede objal. Na líci som pocítila
jeho modré tričko. Bolo teplé a mäkké. Len čo sa ma dotkol,
začala som sa upokojovať. Nechala som sa tým strhnúť. „Okej,“
súhlasil nakoniec. Pery mal pritisnuté na mojom spánku.
Nepripadal mi ako úplne presvedčený. „Mňa tiež.“
 35

Potom
Bola to opovážlivosť, že k nám Sawyer prišiel na večeru. Aby
som bola úprimná, ohromilo ma to. Na okamih som si myslela,
že by ho môj otec mohol odstreliť. Ak si však Sawyera – vždy
priateľského, usmievavého, zabávajúceho ostatných príhodami,
ktorého každý považoval za obľúbeného márnotratného syna –
vôbec všimol, nedal to najavo. Premýšľala som, čo musí behať
po rozume Lydii, keď ho zobrala na návštevu so sebou. Aké je
pre ňu dôležité prinútiť ho, aby uveril, že sme jedna veľká
šťastná rodina. Či sa ho tým nesnaží presvedčiť, aby ostal s
nami a neodišiel.
Sadli sme si za stôl, usadili sme aj malú, naplnili sme si
poháre a naložili plné taniere. Otec predniesol rýchlu modlitbu.
Len napoly som počúvala okolitú konverzáciu – Lydiin kritický
názor na nový film od Woodyho Allena, ktorý videli len
nedávno. Soledadin smiech, pripomínajúci cinkanie zvonkohry
vo vetre. Zdalo sa mi, že to všetko ku mne prichádza ako z
hlbokej studne.
„Si v poriadku, Serena?“ oslovila ma Lydia, keď mi podávala
košík s pečivom. Krátke nechty mala namaľované očarujúcim
tmavofialovým lakom. Na sekundu som si predstavila, že jej ten
košík hodím do hlavy. „Si veľmi tichá.“
„Som v poriadku,“ zamrmlala som a sklopila zrak ku
kolenám. Moje nechty zúfalo potrebovali manikúru. Zádery
som mala také poobhrýzané, až boli skoro krvavé. Pripili sme si
a pustili sme sa do večere. Sadla som si späť na svoju stoličku.
Mala som pocit, že som v pasci, rovnako ako v prvé dni svojho
tehotenstva. Mala som pocit, že tam, kde sedím, môžem
doslovne zhorieť v plameňoch, no každý by si len povedal
Človeče, čo je to za počasie. Ako keby som ani neexistovala.
Ani Hannah nebola hladná. Ryžu, ktorú som jej naložila,
rozhadzovala po celom podnose na svojej vysokej stoličke. Do
toho mávala vo vzduchu rukami a kričala. Po chvíli začala
kňučať. „Uh-uh,“ dohadovala sa. Nebola ochotná sa s
čímkoľvek, čo som jej ponúkla, trochu zabaviť. Keď som sa ju
usilovala zlákať na maslový rožok, podráždene mi odtlačila
ruku. „Nie, mama.“
„Je unavená,“ vysvetľovala som, keď sa jej kňučanie zmenilo
na prenikavý, rozčúlený vreskot. Spomenula som si na ten deň v
Gallerii a pomyslela si Ach, malá, prosím, teraz nie. „Dnes
popoludní nespala.“
„Popestujem ju,“ ponúkla sa Lydia, ako keby to bola tá
najprirodzenejšia vec na svete. Ani čo by upokojovala moje
dieťa celý posledný rok a pol, a nie nás namiesto toho úplne
ignorovala ako nejaké druhoradé a nejasne trápne faux-pas.
Takým spôsobom, akým ignorujete zelený kusisko špenátu v
zuboch vášho spoločníka počas večere. Načiahla sa po Hannah
presne vo chvíli, keď som na stôl položila svoj obrúsok. Jej
pestované ruky už boli pod Hanninými bacuľatými ručičkami.
 „Ja sa o to postarám,“ skočila som jej do toho a trochu
prirýchlo som sa postavila. Cítila som, ako sa mi krv hrnie do
tváre.
Lydia ma odignorovala a odopla bezpečnostnú sponu na
detskej stoličke. „Serena, miláčik, to je v poriadku…“
„Nie je.“
To ju zastavilo. Vlastne to zastavilo všetkých. Celý stôl bol
zrazu ticho, s výnimkou búrlivého náreku mojej dcéry.
„Potom teda dobre,“ ustúpila Lydia mäkko, zdvihnutím
ruky v obrannom geste, a sadla si späť za stôl.
„Prepáčte.“ Bola som zahanbená, no ešte viac som bola
nahnevaná. Cítila som, že to niekde v mojom vnútri na mňa
tlačí, dočervena a silno. Pokúšala som sa to vysvetliť: „Ja len…
Viete, ako mi to pripadá? Po takom dlhom čase zrazu
prejavujete o nás záujem?“
Lydia vytiahla jedno starostlivo upravené obočie.
„Nerozumiem.“
„Reena,“ začal otec. „Nechaj to tak.“
„Nie, Leo,“ povedala Lydia chladne ako druhá strana
vankúša uprostred noci. „Ak nám má Serena čo povedať, nech
to rozhodne povie.“
„Celé tie roky ste nechceli mať čokoľvek spoločné ani s
Hannah, ani so mnou,“ spustila som. Predstavila som si
prelomené hrádze a padajúce steny. „Nebavíte sa so mnou.
Nikto sa so mnou nerozpráva. O mne možno a možno nie.
Nemôžem to vedieť, lebo toto je prvá nedeľa, odkedy sa
narodila Hannah, čo som bola pozvaná na spoločnú večeru.“
Pozrela som na Sawyera pohľadom ako zviera zahnané do
kúta. „Takže ďakujem, že ste ma vzali späť do klubu.“
„Reena…“ začal Sawyer, ale odignorovala som ho. Namiesto
toho som sa pozrela na rodičov. Hannah stále plakala. Bolo to
šialené – a pravdepodobne obrovská chyba –, ale v skutočnosti
som ešte len začala. Cítila som sa silnejšia než celé tie roky.
„Ja nie som idiotka,“ zaútočila som s novou silou. Zdvihla
som malú zo stoličky a privinula si ju k boku. Nepomáhalo to.
Neexistoval spôsob, ktorým by som ju mohla taká podráždená
utíšiť. „Síce som to pokašľala, ale vo všeobecnosti nie som
hlúpa. Nemyslite si, že neviem, ako vám zo mňa je. Všetci ste to
dali veľmi jasne najavo.“
„Počkaj!“ Sawyer znova vpadol do môjho monológu. Pozrel
sa na svoju matku. „Čo ste spravili?“
„Ja som určite ne…“
„No, Hannah je nás oboch.“ Vyčítavým pohľadom som
obišla celý stôl. Zahľadela som sa na Rogera, z neho na otca, na
Lydiu a znova späť. „Ja a Sawyer. Mali sme sex. Nie sme
zosobášení. Ľutujem. A viem, že je to pre vás všetkých urážlivé,
ale je to tak. Lenže nemôžem tu len tak sedieť a tváriť sa, že je
všetko v poriadku… Kajať sa ešte viac. Kajala som sa niekoľko
rokov.“ Na okamih som zmĺkla a nahnevane potriasla hlavou.
„Nikto pre moje bábätko nepripravil ani len novorodeneckú
oslavu!“
„Serena,“ pokúsil sa ma zastaviť otec. Jeho tvár tmavla do
odtieňa paradajok a obočie sa mu stiahlo do jednej hrubej čiary.
„Upokoj sa.“
„Nemôžem,“ počula som, ako zo mňa vychádzajú tie slová, no
zároveň som vnímala, že sa mi láme hlas. Nechcela som plakať
– ak by som začala, vyzerala by som ako blázon a narušila
všetko, čo som sa chystala povedať –, lenže nevedela som si
pomôcť. Bola som už nesmierne unavená z toho, čo všetko si v
sebe nesiem, všetku tú vinu, hnev a osamelosť. Nemohla som
viac. Bolo toho príliš veľa. „Oci, mrzí ma, že som ťa sklamala a
že som vrhla na našu rodinu hanbu. Je mi ľúto, že ma nenávidíš
a myslíš si, že som štetka a všetky tie ostatné hnusné veci.“
Teraz som už vzlykala, poriadne nahlas. V náručí som pevne
zvierala Hannah. „Možno som si to zaslúžila, ale možno nie. No
teraz s tým už nemôžem nič urobiť. Naozaj si prajem, aby si mi
konečne odpustil. Ako môžeš byť mojím otcom a neodpustiť
mi?“ Hannah ma mlátila, kmásala ma za vlasy a ja som nebola
schopná urobiť jedinú vec, aby som ju upokojila. „Vážne! Prečo
si ma mal rád, len keď som bola dobrá?“
 Pozrela som sa na Soledad. Cez slzy som jej krásnu tvár
videla rozmazanú a skreslenú. Prosím ťa, tentoraz aj premýšľaj.
Zúfalo som pokrútila hlavou. „Naozaj? Ako keby som nevedela,
aké je to ťažké. A pre mňa to ťažké nebolo?“
„Môže mi niekto, prosím, povedať o čo tu, dopekla, ide?“
dožadoval sa Sawyer. Teraz už stál a tiež sa prestával ovládať.
Rovnaký náznak podráždenosti som si pamätala z obdobia, keď
sme ešte boli spolu. Jeho oči od hnevu potemneli.
„Spýtaj sa ich,“ odvrkla som a tuhšie si privinula k sebe
plačúce dieťa. Večeru som nechala nedojedenú a zamierila som
k dverám. „Ja som tu skončila.“

„Reena!“ Sawyer vybehol za mnou. „Reena, počkaj.“ Pridržal

dvere vodiča v momente, keď som sa ich chystala pribuchnúť.
Tvár mi stiahlo do grimasy.
„Skoro som ti pribuchla prsty.“
„Nie,“ usmial sa a bol by to naozaj fantastický úsmev, keby
zasiahol aj hornú polovicu tváre. „Mám rýchle reflexy.“
„Spomínam si.“
Otvoril dvere dokorán a nejako sa medzi ne vmanévroval,
takže som sa ani nemohla pokúsiť znova ich zatvoriť. „Dovoľ
mi ísť s tebou, okej?“
Pokrútila som hlavou a potiahla nosom. Určite som mala na
tvári sopeľ. V tie dni som rozhodne nebola pekné dievča. „Toto
bude dlhá cesta.“
„To je v poriadku.“
„Idem na diaľnicu.“
„Mne to neprekáža.“
Cítila som, akoby mi vnútornosti poškriabali vidličkou.
Pripomínalo mi to vydlabané vnútro tekvice. Nevedela som,
kedy sa mi to mohlo vymknúť spod kontroly. Pokrčila som
plecami a utrela si tvár. Trhnutím hlavy som ukázala na stranu
spolujazdca. „Ak chceš, nastúp,“ povedala som pokojnejším
hlasom.
 Desať minút sme išli po deväťdesiatpäťke a ani jeden z nás
nič nepovedal. Prvý začal Sawyer. Jeho tichý hlas znel ako oceán
pri odlive. „Nikto ti nepripravil oslavu pre bábätko?“ čudoval
sa.
„Nie,“ pokrútila som hlavou. „No bolo hlúpe povedať niečo
také. Sprostý príklad. Len mi to prišlo na um.“
„Nie je to hlúpe. Raní to.“
„To áno. Pre moju rodinu som jedno veľké, veľké
sklamanie.“ Koncentrovala som sa na cestu a pokúšala som sa
pôsobiť pokojne, rezignovane. Cítila som sa ponížená, že som sa
tak prestala ovládať. Ja sa nikdy tak nesprávam, nikdy.
Uvedomila som si, že sa potrebujem spamätať tak rýchlo, ako sa
len dá. „A pre tvoju tiež.“
Sawyer potriasol hlavou. Vyzeral znechutený. „Neviem,
prečo som šokovaný. Samozrejme, že na teba vytiahli všetky tie
katolícke sračky. Madony a hriešnice a čokoľvek, čo môže
spôsobiť, že sa budeš cítiť úplne maličká. Sú to pokrytci, všetci
do jedného.“
„Nie, to nie sú.“
„Môžeš byť, prosím, naštvaná?“
„Samozrejme, že som naštvaná, Sawyer!“
„Ja viem.“ Sawyer pokrútil hlavou a nervózne sa poškrabal
vo vlasoch. „Mrzí ma to. A čím viac o tom premýšľam, tým viac
som rozčúlený.“
„Preto o tom radšej nepremýšľam.“
„Si tých sračiek plná.“
Pokrčila som plecami. „Len trochu.“
„Prečo si sa s tým zmierila?“
„No, nemôžeme všetci utiecť,“ znova som otvorila starú
tému. Potom som si uvedomila, aká tenká hranica je medzi tým
byť hlúpa a správať sa ako totálna mrcha. A vtedy som ju
pravdepodobne prekročila. „Prepáč,“ rýchlo som dodala s
povzdychom. Niekedy mám pocit, že celý môj vzťah so
Sawyerom bolo jedno dlhé ospravedlňovanie. „Nemyslela som
to tak, ako to vyznelo.“
 „Tak trochu áno,“ ozval sa zmierlivo.
„Hej, tak trochu.“ Cítila som sa ako vyžmýkaná špongia.
Takmer som sa zasmiala.
„V každom prípade nemala som kam ujsť.“
„Škoda, že si mi to nepovedala skôr. Už vtedy, keď som sem
prišiel prvý raz. Prajem si, aby si mi to vtedy povedala.“
Pozrela som sa cez plece a prešla do druhého jazdného
pruhu. „Je to tvoja rodina, Sawyer.“
„Ja viem.“ Načiahol sa za seba, aby zdvihol látkového
zajačika, ktorého Hannah pustila na zem. Hannah sa naňho
usmiala. „Aj vy ste moja rodina.“
Jazdili sme vyše hodiny a nikto z nás neprehovoril. Sawyer si
pohmkával nejakú melódiu. Bol to podivuhodne pokojný a
prospešný pocit, len tak s ním byť v aute. Zdalo sa, akoby sme
boli všetci traja v našej vlastnej malej, nami kontrolovanej
bubline. Úplne nerušení svetom letiacim okolo nás. Vedela som,
že nakoniec sa budeme musieť vrátiť a čeliť tomu, čo nás čaká –
vedela som, že nie je možné, aby to trvalo večne –, ale Hannah
zaspala a Sawyer dýchal vedľa mňa. Na chvíľu bolo pekné
predstierať.
Zatiahla som auto na príjazdovú cestu. Vtom vybehla na
cestu pred domom Cadova manželka Stefanie. Bacuľatú tvár
mala plnú obáv a trochu ako keby deformovanú. Od
prekvapenia som zažmurkala. Stefanie na večeri predsa nebola.
Vzápätí ma zasiahol chladný náraz strachu. Dvere na aute som
otvorila tak rýchlo, ako sa len dalo. Moje myšlienky sa pretekali
jedna cez druhú. Pamäť sa ako uprostred oka hurikánu vracala
k telefónu, ktorý mi vyzváňal v tú noc, keď zomrela Allie.
„Čo sa stalo?“ zakričala som dosť hlasno na to, aby som
zobudila malú. Tápala som, pokúšala sa odopnúť si
bezpečnostný pás a vyškriabať sa z auta. „Stef!“
Stefanie dvíhala ruky nad hlavu a potriasala svetlou
kučeravou hlavou. „Reena,“ dostala zo seba, skôr než sa mi
podarilo vyliezť z auta. „Tvoj otec...“
 36

Predtým
Pani Bowenová vôbec nebola nadšená tým, že som
vynechala naše stretnutie. „To sa na teba naozaj nepodobá,
Reena,“ dohovárala mi chladnejším tónom, aký na mňa nikdy
predtým nepoužila. Na očiach mala okuliare s korytnačím
rámom. Tie, v ktorých vyzerala tak inteligentne. „Nehovoriac,
že to bolo voči mne neúctivé.“
„Uvedomujem si to.“ Cítila som, že sa pod jej pohľadom
zmenšujem. „Mrzí ma to.“ Na dôvažok môj učiteľ anglickej
literatúry a kompozície sa prejavil ako tvrdohlavý človek.
Keďže som nepriniesla lekárske potvrdenie, znížil mi známku
za test o Tolstom o celé dva stupne. Pozerala som sa na
jasnočervené C na hornom okraji môjho testu. Cítila som sa
nanič. To sa rozhodne viackrát nestane, sľúbila som si, kým som
kľučkovala preplnenou školskou chodbou. Nesmiem dovoliť,
aby ma Sawyer rozptyľoval a odvádzal od toho, čo je mojou
povinnosťou. Najmä ak chcem zmaturovať o rok skôr.
 Moje odhodlanie však netrvalo dlho. Prešiel týždeň alebo tak
nejako. Už tretí raz som počas večernej zmeny uháňala
upachtená cez reštauráciu. Práve som sa vracala do kuchyne po
ďalší košík s chlebom pre turistov milujúcich karbohydráty,
ktorí sedeli pri stole pre dvoch v zadnej časti reštaurácie, keď
ma Sawyer strhol za zápästie do kancelárie.
„Čo to robíš?“ protestovala som s vytreštenými očami. Lenže
to už strkal do dverí, aby ich za nami zavrel. Potom ma o ne
pritlačil a začal ma divoko bozkávať. Keď mi perami letmo
prechádzal po hrudi, darilo sa mu držať emócie na uzde asi ako
jeleňovi v ruji. Chutil po žuvačke, pod ktorou som ucítila pivo.
„Ako sa ti dnes večer darí, miláčik?“ zamrmlala som do
výraznej, elegantnej línie jeho spodnej sánky.
Sawyer sa usmial, široko a žiarivo. Teplé ruky pritlačil pod
moje rebrá tam, kde som mala spodnú časť blúzky nezakasanú
(presnejšie tam, kde mi ju vytiahol on). „Dnešná noc je skvelá,“
povedal a znova ma pobozkal.
Zavrela som oči a nechala som sa unášať tým, čo sa so mnou
dialo. Päste sa mi otvárali a zatvárali na naškrobenej látke jeho
pracovnej košele. Sawyer sa bozkával dobre. Jednu ruku mal na
mojej šiji, druhú v mojich vlasoch. O nepatrný kúsok mi
potiahol hlavu dozadu. Len toľko, aby sa mohol dostať k citlivej
pokožke pod golierom. Chvíľkami pomaly hýbal kolenom
medzi mojimi nohami. Vtom sa za mnou prudko otvorili dvere
do kancelárie. Postrčilo ma to dopredu, priamo do Sawyera.
Otočila som sa.
Stál tam môj otec. Oči mu od hnevu potemneli, zuby mal
zaťaté. Chvíľočku na nás len zazeral.
„Ehm,“ neartikulovane som sa ozvala a ruka mi automaticky
vyletela k ústam ešte predtým, ako som mohla potlačiť nutkanie
utrieť si ich chrbtom ruky. Sawyer si za mnou odkašlal. „My
sme len…“
„Nie.“ Otcovi na oboch lícach vystúpili farebné fľaky.
Otvoril ústa a znova ich zavrel. Zrejme to vyžadovalo každý
kúsok jeho sebaovládania, aby na nás pred Bohom a
sedemdesiatimi piatimi hosťami v jedálni nenahučal z plných
pľúc. „Vráť sa do baru, skôr než ťa vyhodím,“ konečne zasyčal s
pohľadom upretým na Sawyera. „Ihneď!“
Sawyer poslušne prikývol, uhladil si prednú časť košele a
pohol sa popri mne k dverám. Šla som sa za ním s tvárou ešte
červenšou, ako bola tá otcova. Ako som však prechádzala okolo
otca, schmatol ma za lakeť dosť pevne na to, aby to zabolelo.
„Ty tu ostaneš,“ povedal ticho.
„Leo…“ začal Sawyer.
„Sawyer, prisahám Bohu, že ak mi okamžite nezmizneš z
dohľadu, zažiješ ma takého ako ešte nikdy predtým. A ver mi,
nebude sa ti to páčiť.“
Sawyer odišiel.
Otec za ním prudko zavrel dvere a otočil sa, aby si to so
mnou vybavil. „Robíš si zo mňa dobrý deň?“ zúril. Vydržal môj
pohľad len zlomok sekundy. Zdalo sa, že je preňho ťažké
udržať očný kontakt. Potom podišiel k stolu a z vrchnej zásuvky
vydoloval fľašku aspirínu. Prehltol dve tabletky naraz bez toho,
aby ich zapil vodou. „Seriózne, Reena. Naozaj neviem, ako ťa
mám v poslednom čase zvládať.“
„Oci,“ začala som. Chcela som ho upokojiť rovnakým
spôsobom, akým som sa naučila zaobchádzať s podráždeným
zákazníkom. „Boli sme len…“
„Boli ste len čo, Serena?“ zúril ďalej a pritom rozhadzoval
rukami. Na stole zadrnčal telefón, no on sa tváril, že ho
nepočuje. Pohľad vrhol na moju vykasanú blúzku. „Blbli ste v
mojej kancelárii a ktovie, čo ešte? Nebudem to tolerovať.
Nebudem.“
Pohrávala som sa s káblami od počítača, ktoré viseli cez okraj
stola. Aby som bola úprimná, kancelária bola kolosálne
najhlúpejšie miesto, ktoré sme si mohli vybrať – aj pre mňa bolo
ťažké nájsť aspoň akú-takú logiku, prečo to Sawyerovi vôbec
napadlo. „Prepáč,“ povedala som otcovi tak úprimne, ako som
vládala. Veľmi som ho chcela upokojiť. „Bolo to hlúpe.“
 „To bolo,“ súhlasil a pošúchal si spotené čelo. „No nechcem
už počuť, že ťa to mrzí. Som unavený z toho, že to musím večne
počúvať. Považoval som ťa za dospelú, Reena. Veril som ti, aj
keď to bolo pre mňa ťažké. Viem, že máš za sebou náročný rok.
Zatiaľ som ti ešte nezakazoval, aby si sa vídala so Sawyerom,
ale urobím to, ak je to jediný spôsob, ako ťa z toho dostať.“
Stmievalo sa. Za oknom bolo vidieť, ako sa menia svetlá z
fialových na modré. „Bojím sa o teba, Reena. Rozumieš mi? Nie,
viac než to. Som vydesený.“
„Z čoho?“ spýtala som sa. „Čo ti robí také starosti?“
Otec sa na mňa pozeral, ako keby som bola dieťa, ktoré v
celej svojej úprimnosti nemá ani len predstavu o tom, ako to vo
svete chodí. „Počúvaj ma,“ povedal dôverne a prvý raz, odkedy
vošiel do kancelárie, sa mi pozrel priamo do očí. „Som tvoj otec
a obávam sa, že spravíš chybu, ktorú nebudem schopný
napraviť.“
Cítila som, že sa mi narovnáva chrbát. Bola som unavená z
otcovej nábožnosti, z jeho súdov, z hriechov a z ťaživej vône
kadidla. Nevynikala som v porušovaní pravidiel, ale už ma
vyčerpávalo toľké poslúchanie. Nevedela som sa dočkať, kedy
odídem do Northwesternu a dostanem sa spod otcovho
bdelého, tyranského oka – hoci to tiež znamenalo, že budem
musieť opustiť Sawyera.
„Si taká krásna,“ takmer prosebne zašepkal otec. „A taká
bystrá. Za ten svet nedokážem pochopiť, prečo to chceš všetko
zahodiť kvôli…“
„Ale ja nič nezahadzujem!“ môj hlas nebezpečne stúpal.
„Mám šestnásť. Mám priateľa. Je to normálne. Až doteraz to
síce možno pre mňa nebolo normálne, ale pre iných ľudí je
práve niečo také úplne normálne. Môžeš sa, prosím, upokojiť a
nechať ma aspoň trošičku žiť si svoj život?“
Otec sa na tom ticho a neveriacky zasmial. „Reena, to je
presne to, o čo sa pokúšam,“ pokračoval rovnako tlmene.
 Otvorila som ústa, aby som mu na to niečo povedala, ale on
tou vetou so mnou skončil. Zamieril k stolu, aby si zobral
čokoľvek, po čo sem pôvodne prišiel. „Vráť sa do práce,“
prikázal mi takmer neprítomne. „A, preboha, zakaš si tú
blúzku.“

Neviem, kedy mi prvý raz napadlo, že otec nie je jediný, kto sa

ide zblázniť pri predstave, že ja a Sawyer spolu chodíme. Aj
Lydia nás podozrievavo sledovala. „Tvoja mama si myslí, že
som idiotka,“ vyrukovala som na Sawyera po jednom obzvlášť
trápnom stretnutí s Lydiou na parkovisku reštaurácie. Ponúkla
sa, že ma zvezie domov, ale urobila to spôsobom, z ktorého bolo
cítiť až priveľa záujmu. Zrazu som nevedela, ako sa z toho
vykrútiť, pretože som práve mierila za jej synom. Nakoniec som
sa musela priznať. Sawyer sa na tom zasmial, asi si myslel, že
žartujem. Nebola som si tým úplne istá.
„Je to tyranka, to je všetko,“ zhodnotila Shelby, keď som sa
jej o tom zmienila cez jednu z našich spoločných voľných chvíľ.
Opísala som jej, ako som sa cítila, a priznala sa, že mám pri
Lydii zviazaný jazyk. Veď išlo o ženu, ktorú som videla, ako
takmer doviedla k slzám nášho statného šéfkuchára, keď ho
ostro karhala za kvalitu holandskej omáčky. Preto keď mi
položila úplne jednoduchú otázku o našom novom jarnom
rozvrhu, nebola som schopná pospájať si ani najzákladnejšiu
odpoveď. Spomenula som Shelby, že na mňa podráždene
zazrela a radšej išla preč. „Musíš sa jej len postaviť. Ako keď dáš
facku tomu najhoršiemu decku na ihrisku.“
Odfrkla som si tak nahlas, až na mňa knihovník vrhol
karhavý pohľad, pričom mu jeho obrovské okuliare skĺzli po
mastnom nose. Pozrela som sa na článok o jarnom koncerte
džezovej kapely, ktorý som mala napísať, a potom späť na
Shelby. „Chceš odo mňa, aby som udrela Lydiu LeGrandovú?“
„Ach, môj Bože, presne tak. Každým kúskom svojho ja to
chcem,“ povzbudila ma so smiechom a natiahla sa ponad stôl.
Upokojujúco ma potiahla za vrkoč. „Len dávaj pozor, nech
nikdy nezistí, odkiaľ ten úder prišiel.“

Sedela som so skríženými nohami na posteli, vedľa mňa

položený notebook a zošit viazaný špirálou. Striedavo som sa
venovala článku o džezovej kapele a sprievodnému listu na
letnú stáž do časopisu South Florida Living. Pani Bowenová –
ktorá, ako sa zdalo, mi odpustila – si bola istá, že sa tam môžem
dostať. Zrazu niečo buchlo do okenného rámu za mojou hlavou.
Vyskočila som a notebook sa zosunul na drevené parkety.
Kľakla som si na posteľ, pričom som sa otočila k oknu. Práve
som vykukla von, keď na stenu nášho domu presne vo výške
môjho nosa narazil biely kamienok.
Odhrnula som si vlasy z tváre a pocítila som, ako sa mi
skrútil žalúdok – na našej príjazdovej ceste stál v bejzbalovom
tričku s dlhšími rukávmi Sawyer. Jednu ruku mal v strapatých
vlasoch. Povzdychla som si. Jasné, že som musela byť
zamilovaná do chalana, ktorý mi hádzal do okna kamienky.
Vytiahla som okno hore a dnu sa vovalil vlhký, horúci
floridský vzduch. Obloha bola tmavá. Smerom od vody sa
privalili ťažké fialovočierne mraky a pod návalom dusného
vetra sa začínali ohýbať palmy. Vo vzduchu bolo cítiť dážď.
„Čo to robíš?“ zasyčala som. Obzrela som sa k otvoreným
dverám svojej izby. V smere, kde mali izbu otec a Soledad, som
hľadala akékoľvek známky života. Po scéne v kancelárii
reštaurácie bolo poslednou vecou, ktorú som potrebovala, aby
otec uprostred noci prichytil Sawyera v našom dome.
„Hej!“ zavolal Sawyer. „Môžeš zísť dole?“
„Čože?“ zatvárila som sa hlúpo, hoci som ho počula dobre.
„Iste. Áno. Vydrž.“ Na tielko som si natiahla sveter a naboso
som sa zakrádala dolu schodmi. V tmavej kuchyni svietila len
mikrovlnka. Panovalo tam ticho. Jedinou výnimkou bolo
nehlučné vrčanie umývačky riadu pustenej na sušenie. Keď som
otvorila dvere, Sawyer stál na zadných schodoch.
 „Ahoj,“ pozdravil ma polohlasne. Obaja sme boli nervózni.
Báli sme sa, že budeme prichytení. Dlho ma bozkával bez toho,
aby vošiel dnu. Akoby čakal na pozvanie. Sálalo z neho teplo
ako zo zeme, ale nie úplne čisté. Keď konečne vstúpil do
kuchyne, doniesol so sebou trochu blata. „Prepáč,“
ospravedlňoval sa, pozerajúc sa na dlážku. „Ahoj.“
„Ahoj. To je v poriadku.“ Nakukla som ponad jeho hlavu na
príjazdovú cestu, ale jeho džíp tam nebol. „Prišiel si sem
autom?“
„Nie. Prešiel som sa.“
„Od vášho domu?“
Sawyer zavrtel hlavou. „Bol som na party.“
„Prečo?“
„Prečo som bol na party?“
„Prečo si išiel peši?“
„Chcel som ťa vidieť.“
Prižmúrila som oči. „Si opitý?“
„Len trochu.“
„Len trochu?“
Sawyer sa zatváril skrúšene. „Môžem tu zostať spať?“
Ježišu! „Uhm,“ privolila som váhavo. V podstate to bol ten
najhlúpejší nápad na celom šírom svete. Neexistoval spôsob,
ako by mohol Sawyer stráviť noc v mojej posteli. Nedokázala
som si ani len predstaviť, aký by bol otec zúrivý, keby nás
prichytil. Po tom všetkom by mi ho definitívne zakázal vídať, a
kam by sme sa takto dostali? Bolo nekonečne hlúpe už len o tom
premýšľať – samovražedná akcia. „Iste,“ počula som sa, ako
hovorím. „Hej. Jasné. Čo sa deje?“
„Nič. Chýbala si mi. Som hlupák. Pravdepodobne si spala.“
„Nie, robila som si domáce úlohy.“ Odhrnula som mu vlasy
z čela. Potreboval by ostrihať.
„Aha.“ Sawyerova tvár na zlomok sekundy pohasla, ale len
okolo očí. „Ak si zaneprázdnená, môžem ísť.“
Jeho hlas ma zabíjal, taký hlboký a rezonujúci ako mačacie
pradenie a súčasne kamión na štrkovej ceste. Pravda bola, že od
Sawyera by som si nechala čítať aj celý telefónny zoznam. „O to
si nerob starosti. Poď hore. Môžem to dokončiť zajtra ráno.“
Keď som to vyslovila, trochu som sa zľakla. Spomenula som si
na pani Bowenovú, na moje céčko z angličtiny a na sľuby, ktoré
som dala sama sebe, že niečo podobné už nikdy viac neurobím.
Bola jar a maturita predo dvermi. Nemohla som si dovoliť
pokašľať to. Napriek tomu som nechala vkĺznuť svoju ruku do
Sawyerovej a pritiahla som si ho bližšie. „Vážne, je to v
poriadku.“
Zaváhal a ani sa nepohol. „Nechcem ti nič pokaziť,“ zdráhal
sa.
„Nikomu nič nekazíš.“
„Hej, povedz to môjmu otcovi.“
„Čo ti povedal tvoj otec?“ Zastala som a spýtavo som sa
naňho pozrela. Stáli sme uprostred kuchyne. Šálky na rannú
kávu boli starostlivo pripravené na kuchynskej linke. Soledad
nikdy nešla spať bez toho, aby boli všetky veci na svojom
mieste. „Kedy si vlastne videl svojho otca?“
„Zastavil som sa doma, aby som si vyzdvihol nejaké veci.
Mal by som sa osprchovať.“
„Sawyer, čo povedal?“
Jeho zuby sa škrabli o hornú časť mojej dolnej čeľuste, kúsok
od môjho ucha. „Mala by si ísť so mnou do sprchy.“
„Už som sa umyla,“ odbila som ho, ale počuteľne som
pritom prehltla.
„Nepôjdeš?“
„Nepôjdem, lebo keď sa otec prebudí, odtrhne ti guľky.“
Sawyer naklonil hlavu na stranu v zmysle To máš pravdu.
„Potom teda sprcha nie.“
Zachichotala som sa a potiahla som ho za studenú mäkkú
ruku. Vliekla som ho za sebou z kuchyne a cez tmavú chodbu.
Staré schody zavŕzgali, zastonali. „Pst,“ zasyčala som. Srdce mi
búšilo. Končeky prstov som mala zakvačené do jeho ramena,
aby som ho udržala tam, kde práve bol. Bála som sa, že nás
prichytia.
 Chvíľu som načúvala, ale nič som nezačula. „Musíš byť
ticho, Sawyer, žiadne žarty.“
„To som nebol ja, ale váš dom,“ zašepkal. Jeho ruka sa
vkradla pod moje tričko. Aj keď opitý, bol rýchly, opatrný a
elegantný ako štvaná zver. Myslela som na Sherwoodsky les a
na Robina Hooda.
Moja izba bola osvetlená len lampou, ktorá stála na nočnom
stolíku. Zostala som stáť pri dverách a rozhliadala sa okolo.
Pokúšala som sa prísť na to, čo Sawyer uvidí, keď sem vstúpi.
Pozerala som sa na napchaté police na knihy, na fotky na
stenách – Cade a ja na pláži, keď sme boli malí, Shelby na
tribúne v škole. Bola tam aj fotka mojej mamy, keď ma čakala.
Veľká ako plážová lopta, s hlavou pri smiechu vyvrátenou
dozadu. Vedľa toho bol výrazný čiernobiely obrázok Seiny.
„Ahoj,“ znova ma pozdravil Sawyer. Vydýchol a posadil sa
na okraj matraca. „Máš teplú posteľ.“
„Sedela som na nej.“ Zamkla som dvere, aby sme boli v
bezpečí. Potom som prešla cez izbu a kľakla si pred neho. Na
krku mal retiazku a okolo zápästia kožené šnúrky, aké nosia
cigáni. „Si si istý, že si v poriadku?“
„Hej. Prepáč. Mal som ťa jednoducho nechať spať.“
„Povedala som ti, že som nespala. Ľahni si,“ prikázala som
mu a vyšplhala som sa k nemu. Chvíľu som počúvala, ako
dýcha. Zdalo sa, že sa trochu upokojil. Jedno ucho som mala
stále nastražené smerom k chodbe. Sawyer rozhodne nebol iba
opitý.
Prisunula som sa bližšie, až som ležala pritisnutá k nemu.
Jednu nohu som mala prehodenú cez neho. Bradu som si
zasunula do jeho kľúčnej jamky. Jemná pokožka na jeho krku
ma hriala na líci. Premýšľala som, kde bol a s kým. Či sa bavil
lepšie, keď som s ním nebola. Mala som pocit, že keby chcel,
mohol byť úplne iným človekom. Ani čo by sa vedel zmeniť
priamo pred mojimi očami.
On nie je taký, ako sme si mysleli, spomenula som si, čo mi
povedala Allie. V tú poslednú noc, keď sme ešte boli priateľky.
Svetlá na zadnom dvore sa jej vtedy odrážali vo svetlých
vlasoch. Priala som si, aby som s ňou mohla hovoriť. Bol takýto aj
s tebou? Predstavila som si, ako sa jej to pýtam – obe sme sedeli
na hojdačke, na ktorú sme boli už príliš staré. Jej mama robila v
dome ľanové mafiny.
„Myslievaš na Allie?“ vyhŕkla som. Povedala som to ticho a
rýchlo, prv než som v mysli zašla tak ďaleko, že by som stratila
odvahu.
Chvíľočku som sledovala, ako Sawyer mizne niekde vo
svojej hlave. Tam, kde som ho nevedela nájsť. Potom zažmurkal
a vrátil sa späť. „Prosím?“
„Počul si ma.“
„Možno nie.“
„Ale áno.“
Pokrčil plecami zaborenými do vankúšov na mojej posteli.
„Neviem, Reena. Nechcem sa o tom baviť.“
„Prečo nie?“ naliehala som. Oprela som sa o lakeť, aby som
naňho videla. Svaly na jeho ramenách, tvrdé uzlíky kostí na jeho
zápästiach. Pokožku mal mierne lesklú, trochu bledú.
Tvrdohlavo zavrtel hlavou. „No tak.“
„Ja no tak,“ zamračila som sa, „ty no tak. Len sa pýtam…“
„Reena,“ ozval sa nahnevane. Ako keby som ho nejako
trápila. Ako keby oľutoval, že sa tu objavil. „Pozri, môžem
odísť, keď chceš, aby som šiel. Ale naozaj sa o tom nechcem
baviť.“
„Fajn,“ pretočila som sa na chrbát a zadívala sa do stropu.
Cítila som sa nejako boľavo a nepríjemne.
„Prestaneš ma mať rada,“ potichu zapochyboval, „ak o tom
budeme hovoriť.“
Posadila som sa na posteli. „Čo to má znamenať?“
Sawyer znova pokrčil plecami, tentoraz apaticky. „Znamená
to presne to, čo som povedal.“
„Nikdy by som ťa nemohla prestať mať rada,“
zaprotestovala som, hoci zrazu sa ozvala časť mňa samej, ktorá
si nebola úplne istá, či je to pravda. „Nakoniec o tom aj tak
budeme musieť hovoriť, nemyslíš?“
„Prečo?“ nechápal a jeho hlas znel nevýrazne a stroho.
Nemala som na to odpoveď. Myslela som na Allinu ostrú bradu
a klaunovské nohy, na dlhé hodiny strávené v knižnici v
oddelení s dévedéčkami, ako sa dohadujeme, čo si v noci
pozrieme. Spomínala som na spôsob, akým ma vedela
rozosmiať, hoci aj z druhého konca miestnosti. Stačilo jej na to
obyčajné šklbnutie tváre.
Pretože mne chýba, takmer som sa preriekla. Pretože mi chýba
tak, až mi to láme moje hlúpe srdce.
Napokon som to nechala tak. Neviem prečo. Možno som sa
bála, čo by mi povedal. Keby to už raz bolo vonku, nikdy nikto
by to nedokázal vziať späť. Čokoľvek, čo sme mali my dvaja so
Sawyerom, bolo veľmi krehké – pripomínalo to vajcovú
škrupinku. Bolo to cenné ako drahokam, takže som to musela
ochraňovať bez ohľadu na to, čo ma to stálo.
„Povedz mi jednu vec, na ktorú myslievaš a je niečím
zaujímavá.“ Zmenila som tému. Paže som si obtočila okolo
kolien a pozerala sa naňho. „Nie niečo bežné. Nepovedz mi, že
tvoja gitara.“
Sawyer sa viditeľne uvoľnil, celé telo mu ochablo. Jednu
ruku si strčil pod hlavu a zase sme boli priatelia. „Môžem
povedať, že kočky?“ podpichol ma a pousmial sa.
„Nehovor, že kočky.“
„Môžem povedať, že konkrétne jedna kočka?“
„Povedala som, aby si o kočkách nehovoril!“
„Okej.“ Prevalil sa, aby sa na mňa pozrel. „Dobre, keď
nemôžem povedať, že gitara, a nemôžem povedať, že kočky,
hádam by som mal povedať, že počasie.“
„Počasie?“
Mykol plecom. „Áno, počasie.“
„Akože všetky druhy počasia?“
„No áno. To však nie je to, čo tým presne myslím. Hovorím o
tom, ako to funguje. Prúdenie a poveternostné fronty a podobné
veci. Vlastne viem veľa o počasí. Kedysi, keď som bol malý
chlapec, chcel som byť meteorológ.“
„To hádam nie.“
„Chcel som.“
„Si plný prekvapení.“
„Hovoria to o mne.“
Natiahla som sa cez neho a zhasla som nočnú lampu.
„Rozprávaj mi o oblakoch.“
 37

Potom
Naposledy som bola v nemocnici, keď sa narodila Hannah.
Kým prišlo na svet moje dievčatko, trvalo to dlhých
dvadsaťjeden hodín. Väčšinu z toho času som strávila drvením
ľadových kúskov medzi zubami a preklínaním Boha aj človeka.
Dívala som sa na nevýrazné žlté steny pôrodného oddelenia a
občas som vykríkla.
Predtým som tam bola v tú noc, čo zomrela Allie.
„Prečo si si nevzala mobil?“ zisťoval Cade, kým mi stihol
povedal čokoľvek iné. Vyzeral neupravene a nervózne sa
prechádzal po čakárni ako lev v klietke. „Pokúšal som sa ti
dovolať azda tisíckrát.“
„Stef nás stretla pri dome,“ dostala som zo seba. Potriasla
som hlavou, aby som si ju trochu prečistila. Hannah som podala
Sawyerovi. Ruky už mal pripravené. „Čo sa deje? Ako mu je?“
„Operujú ho. Mal infarkt.“
 „Ja viem!“ osopila som sa naňho. „Stef nám to už povedala.
Čo ešte?“
„Priviezli ho iba pred pár minútami. Má trojnásobný bajpas.“
„Je to nebezpečné?“
„Nie nebezpečnejšie než infarkt,“ odvrkol Cade a jeho tvár sa
škaredo pokrivila.
„Nemusíš byť naštvaný.“
„Mala si mať so sebou telefón.“
„Odišla som narýchlo.“ Keď som si spomenula na svoj
dramatický odchod, prevalila sa cezo mňa čerstvá vlna hrôzy.
Nemohla som uveriť tomu, že som sa s otcom tak rozprávala,
hoci som vedela, ako je na tom so srdcom. „Pri večeri som
naňho bola príšerná. Bol tam aj Roger s Lydiou. Pohádali sme
sa.“ Slová zo mňa vychádzali len ťažko. To, čo sa práve dialo,
mi pripomínalo nejaké kruté déja vu. Snažila som sa nesledovať
celý ten myšlienkový pochod až do jeho nevyhnutného konca. K
tomu, ako sme sa s Allie nestihli uzmieriť, než…
„Ježišu, Reena,“ Cade pokrútil hlavou. „Sú tu. Odišli si dať
kávu.“ Pozrel sa cez plece na Soledad, ktorá nehybne sedela na
plastovej stoličke s tvrdou opierkou. Pripomínala sošku Panny
Márie v obchode so suvenírmi. Košeľu mala pokrčenú.
Vyzerala, ako keby zomierala. Sadla som si vedľa nej, z dna jej
kabelky som vyhrabala ruženec a podala som jej ho. Bez toho,
aby sa na mňa čo i len pozrela, začala prechádzať po ňom
prstami.
Rozhliadla som sa okolo. Sawyer stál pri dverách a potichu
sa prihováral malej. Vysvetľoval jej význam hnusne
vyzerajúceho akvarelu, ktorý visel na stene. „… oceán,“ počula
som, ako vraví. „Dnes sa nepláva.“
Stena bola namaľovaná v odtieňoch sivej a béžovej.
Linoleum bolo sivé a škvrnité ako lacná reprodukcia obrazov od
Jacksona Pollocka. Prístroj na bublinkové malinovky rachotil a
svietil. Mladý muž s uterákom omotaným okolo ruky sedel
vedľa znudene vyzerajúcej ženy, ktorá mala okolo krku
uviazané tričko a hrala sa na svojom mobile. Okrem nás boli
jediní v tej miestnosti. Na pohotovosť to bol možno príliš nudný
deň.
Prekrížila som si nohy a zase som ich natiahla pred seba.
Bolo tu nepohodlne a chladno, ako na severnom póle. Alebo ako
o druhej ráno v samoobsluhe. Myslela som na deň, keď sa vrátil
Sawyer. Spomínala som na noc, keď havarovala Allie. Recepčná
za stolom čítala módny časopis Glamour. Prehltla som.
Raz mi Cade rozprával, že v tú noc, keď zomrela naša mama,
sedel otec v tme nášho starého praskajúceho domu a hral na
klavíri, až kým neprišiel úsvit a celého ho nezalial svetlom.
Scales, povedal mi Cade. Scales a Mozart, a Billy Joel, a hocičo
iné, na čo si otec spomenul. Melódie, ktoré vytváral z riedkeho
vzduchu a ktoré si, hneď ako prišlo ráno, nikto vrátane neho
nepamätal.
Neexistoval nijaký spôsob, ktorým by bolo možné overiť si
historickú presnosť tejto legendy. Boh vie, že môj brat vždy
obľuboval dobré príbehy. Nikdy mu nechýbala predstavivosť,
aby si nejaký vykonštruoval. Lenže od tej noci, čo som ho prvý
raz počula – zašepkaný cez horúčosť dažďového lesa na našom
zadnom dvore, celé roky po tom, čo sa údajne stal –, slepo som
mu verila. V hlave som mala o tom jasnú predstavu. Môj otec v
ňom vystupoval poznačený smútkom, chrbát mal zhrbený a
prsty mu lietali po čiernych a bielych klávesoch klavíra.
Predstavovala som si to tak zreteľne a tak dlho, až som bola
presvedčená, že si to pamätám tiež.
Po takom dlhom čase, odkedy som na to myslievala, som si
uvedomila, že to azda bolo len niečo pozliepané – nejaká
sfušovaná zubná plomba. Skladačka zo všetkých iných nocí,
keď som sa prebudila a našla ho pri našom prepychovom
klavíri značky Steinway, umiestnenom hneď vedľa okna. Stalo
sa to desiatky a desiatky ráz, keď som bola ešte dievčatko. V
noci, keď som vyliezla z postele, lebo ma prebudila akási
ohavná nočná mora, naboso som sa zakrádala, napoly
prebudená, po chodbe. Sadla som si na spodok schodov a
počúvala, ako otec hrá. Nechápte to zle. So správnou skladbou
dokázal môj otec odčiniť akýkoľvek hriech, ktorý tento svet
spáchal na jeho dcérenke. Pri správnej skladbe som si vždy, keď
som si oprela svoju tmavú hlavu o zábradlie a zavrela oči, s
ospalou dôverou myslela, že ma otec môže ochrániť.
„Reena.“
Zdvihla som hlavu a uvedomila si, že to nebolo prvý raz, čo
ma Sawyer oslovil. Že on a Cade so Stefanie, ktorá prišla za
nami vo svojom aute, sa na mňa pozerali a čakali. Môj členok sa
divoko vrtel. Zastavila som ho. „Prosím?“ bola moja okamžitá
obrana.
„Zoberiem Hannah a vymením jej plienku.“
Skoro som sa zasmiala. „Vieš vôbec, ako sa to robí?“ spýtala
som sa, a keď som to vyslovila, znelo to odpornejšie, než som to
myslela.
Sawyer sa kratučko usmial a odišiel so slovami: „Prídem na
to.“
Čakali sme. To, čo vám o nemocniciach nepovedia ani vám
neukážu v televíznych reláciách o fantastických lekároch a ich
pacientoch, je, že všetko trvá nekonečne dlho. Roger a Lydia sa
vrátili s dvoma lepenkovými škatuľami plnými ľadových káv.
Jednu som si zobrala a poďakovala sa. Stef doniesla jedlo z
bufetu. Sawyer sa prechádzal s Hannah okolo. Soledad si
mrmlala po španielsky „Dios te salve, Maria…“
Keď recepčná dočítala Glamour a položila ho na pult, išla
som si ho vziať. Chcela som zistiť, čo v tej sezóne nosia dievčatá,
ktoré majú viac peňazí ako ja, menej brušného tuku a zdravých
otcov. Počula som tikať hodiny, pravidelne.
Trvalo celé hodiny, kým sa s nami prišiel niekto
porozprávať. Bola už takmer polnoc. Prišiel ošumelý, unavene
vyzerajúci lekár v okuliaroch bez rámu. Vošiel do čakárne, len
aby nám dal vedieť, že vlastne nám nemá čo oznámiť. Boli tam
nejaké komplikácie, hovoril nejasne. Okrem toho nám nič
nepovedal, iba to, že otca budú operovať až do rána. Prístroje
budú pípať a chladné ruky pracovať vnútri jeho hrudníka.
Všetci vraj máme ísť domov.
 „Ja zostanem,“ okamžite vyhlásil Cade a potriasal hlavou
ako mulica. „Ty by si mala ísť,“ povedal Stef. „Reena, ty tiež.“
Pichlo ma to. „Ak zostávaš ty, zostanem aj ja.“
Podvihol obočie. „A čo Hannah?“ Niekedy to bol panovačný
bastard, ten môj brat. Zato bol rázny, ako všetci vyhadzovači.
Pozrela som sa na Sawyera. Bola som naozaj natoľko zúfalá,
že som mu dovolila, aby mi zobral Hannah? Snažila som sa
rýchlo premýšľať, ale vtedy sa Soledad postavila zo stoličky,
ako keby do nej niekto zapojil elektrický kábel. Vrátila sa do
akcie a prešla do útoku.
„Nebuď tvrdohlavá, Reena,“ prehovorila mi do duše.
„Vezmi Hannah domov.“
„Ja ju vezmem,“ ochotne sa ponúkol Sawyer.
„Nehovor namiesto mňa, akoby som tu nebola,“ vyštekla
som. „Som tu.“
Pokrčil plecami, samá nevinnosť. „Viem, že si.“
„Choď,“ popohnala ma Soledad. „Ľúbim ťa. Ulož dieťa do
postele.“ Prv než som mohla zareagovať inak, objala ma a tuho
stisla. „Reena,“ pokračovala mäkko. „Pomodli sa.“

Hneď ako sme sa vrátili domov, zabuchla som dvere auta na

príjazdovej ceste. Ten zvuk bol zvláštny, až zarážajúci. Na
verande zvonila zvonkohra. V stromoch si cikády treli o seba
svoje lenivé nohy. „Aký buchot,“ zašepkal Sawyer Hannah, keď
ju vyberal z autosedačky. Cestou späť sme boli v aute po celý
čas ticho. Jedna z mála chvíľ, čo som strávila v aute so
Sawyerom bez pusteného sterea. Náhly hluk, či už prirodzený,
alebo nie, nás vyrušil.
Sawyer ma odprevadil k dverám. Váhal, keď videl, že sa
prehrabávam v Hanninej taške na plienky, aby som našla kľúč.
Hannah bola už úplne prebratá a veľmi nahlas vyslovovala
rôzne nezmyselné slabiky. Keď som už mala dvere odomknuté,
Sawyer mi ju podal. Zrazu toľké oteckovanie a dcérkovanie.
„Ako ti je?“ spýtal sa ma. Stál na verande s rukami vo
vreckách. Bola som napoly vnútri a napoly vonku.
 Mykla som plecom, zaťažená mojím dievčatkom a taškou,
ale najmä náhlou únavou pohlcujúcou celé moje telo, akoby som
bola zahrabaná v piesku. „Cítim sa unavená.“
Sawyerovi taká odpoveď zjavne nestačila. Nehýbal sa. „Iba
to?“
„Neviem.“ Niečo, čo som nedokázala pomenovať. „Som
mimo, neviem logicky uvažovať.“ Všetko bolo také ťažké.
Náhle ma prepadol pocit – a naozaj to bolo bláznivé –, že v
nasledujúcej sekunde vybuchnem do smiechu priamo jemu do
tváre.
„Chceš, aby som zostal?“ spýtal sa.
V tej istej chvíli som mu povedala: „Nechceš zostať?“
Odkiaľ to, dočerta, prišlo? Netúžila som ísť do toho domu
sama. Presne odtiaľ to prišlo. Lenže nebola som si celkom istá, či
tam chcem ísť so Sawyerom. „Budem v poriadku,“ upokojovala
som ho, no Sawyer ma prerušil.
„Vyspím sa na gauči.“
„Nie, hej, rozhodne,“ tápala som. „Pravdaže.“
Hoci to nebol jasný súhlas, Sawyer to tak zobral. „Dobre,“
pomaly zakončil naše doťahovanie. „Takže… zostanem.“
Zažmurkala som. „Okej.“ Podržala som mu sieťkové dvere,
aby mohol vojsť dovnútra, a nechala som ich za sebou
zabuchnúť. Tašku na plienky som hodila na zem pod
schodiskom. V prvom rade som potrebovala vypnúť
klimatizáciu. Nezniesla by som ani jediný ďalší nádych
recyklovaného vzduchu.
Vzala som si Hannah a vyvažovala si ju na boku, pričom som
otvárala jedno okno za druhým. Nechávala som, aby sa vzduch
zvonku dostal dnu. Za posledný rok a pol som sa veľmi dobre
naučila robiť veci len jednou rukou.
„Reena,“ oslovil ma Sawyer, keď vošiel za mnou do jedálne.
„Potrebuješ pomôcť?“
„Nemôžem dýchať.“ Asi to bola pravda, lebo keď som o tom
premýšľala, pravdepodobne som nemala slušné množstvo
vzduchu v pľúcach už od večere. Bolo možné, že bez kyslíka sa
mi poškodil mozog.
„Dajme malú spať,“ navrhol Sawyer. Prikývla som, ochotná
poslúchnuť ho, prezliecť Hannah a bez zbytočných komentárov
ju uložiť do postieľky. „Márna snaha,“ upozornil ma Sawyer a
rýchlo si pošúchal svoje zježené vlasy, zatiaľ čo Hannah už
dobrú chvíľu zhlboka odfukovala.
„No sláva.“ Vyčerpane som klesla do kresla.
„Choď sa prezliecť do pyžama,“ zavelil Sawyer, keď si
všimol, aká som unavená. Zrejme som vyzerala príšerne.
Vlastne som sa o seba vôbec nevládala postarať. „Nie si
hladná?“
Pokrútila som hlavou. „Jedla som. Tri balenia čokoládových
orieškov, kým sme čakali,“ odvetila som a prijala ruku, ktorú mi
ponúkal, aby mi pomohol postaviť sa na nohy.
„Viem,“ zašepkal Sawyer, a keď sme sa vracali do chodby,
privrel za sebou dvere detskej izby. Nechali sme ich pootvorené,
takže prúžok svetla mohol dopadať na sivý koberec vnútri.
„Pozoroval som ťa. Si neuveriteľná žena. Nemáš chuť na
poriadnu večeru?“
„Áno. Hádam. Neviem.“
„Dobre, keďže si o tom tak pevne presvedčená,“ uškrnul sa.
„Zbehnem do kuchyne a pozriem sa, čo je v chladničke. Choď
sa už prezliecť.“
„Sklapni.“ Prešla som po chodbe do svojej izby a náhlivo
som si zaplietla vlasy. Vo chvíli, keď som schádzala po
schodoch, Sawyer zohrieval zvyšky večere. Stef musela upratať,
kým na nás čakala. Na kuchynskej linke bolo naskladaných
niekoľko čistých plastových škatuliek. Sawyer naladil
Soledadino malé rádio na univerzitnú stanicu, kde Billie
Holidayová sentimentálne spievala o svojom zlom, zlom
manželovi.
„Nechceš natankovať?“ vystrčil hlavu spoza dverí
chladničky a vyťahoval odtiaľ fľašu bieleho vína.
Začudovala som sa. „Myslela som si, že už nepiješ.“
 „Nepijem, ale to neznamená, že ani ty nemôžeš.“
„Nie, ďakujem.“ Keď vrátil fľašu na miesto, vysadla som na
kuchynskú linku. „Bol si na liečení?“
„Hm?“
„Aby si prestal piť.“
„Oh. Nie. Ja som to len tak nejako nechal.“
„Fíha.“
„Nebol som alkoholik. Bol som len hlúpy.“ Ležérne pokrčil
plecami. „OxyContin, lieky proti bolesti, s tými som potreboval
trochu pomôcť. Prečo sa na mňa tak pozeráš?“ zarazil sa, keď si
všimol môj užasnutý výraz. Rázne prikývol a popritom si vložil
plnú vidličku ryže do úst. „Preto som išiel na mesiac do
Tucsonu.“
Zažmurkala som. „Pred farmou na sójové bôby, alebo po
nej?“
„Predtým.“ Pozrel na mňa pobavene. „Je také ťažké tomu
uveriť?“
„Že si išiel na liečenie? Asi áno.“
Sawyer pokrčil plecami. „Nerozširuj to moc, dobre?
Nechcem, aby si ľudia mysleli, že som zmäkol.“ Usmial sa a
zahľadel sa von, na temný dvor. „Ale spravil som dobre. Keď
som odtiaľto odchádzal, už som bol celkom závislý, zlato.“
Myslela som na tabletky v Sawyerovej topánke, ktoré neboli
Advil, v tú prvú noc, čo sme boli spolu. Vybavil sa mi Animal a
Lauren Wernerová, a malý dom so štukovou omietkou.
Spomenula som si na to, aký to bol pocit, stratiť ho, pomaly,
bolestivo a mätúco. Vybavili sa mi pochybnosti, či som ho vôbec
niekedy mala. „Hej,“ prikývla som pomaly. „Nezabudla som.“
Chvíľu sme obaja zostali ticho. Nakoniec som si odkašľala.
„Tvoji rodičia to vedia?“ premohla ma zvedavosť. Môj hlas znel
v prázdnej kuchyni hlasno. „Že si tam išiel?“
„Nie,“ pokrútil hlavou. Odviazal si svoju smiešnu kravatu,
rozopol si košeľu pri krku a rukávy si vyhrnul až po lakte.
„Nikto. Myslím si,“ pokračoval. „Teraz to vieš ty.“
 Minútku som o tom premýšľala. „Prajem si, aby si bol vtedy
niečo povedal.“
„Naozaj?“ zaujalo ho to.
„Naozaj,“ priznala som a trochu sa usmiala. „Mohla som ťa
nenávidieť o niečo menej.“
Sawyer sa uškrnul. „Pravdepodobne nie.“
„Dobre teda, tak pravdepodobne nie.“ Prehŕňala som sa v
jedle na tanieri a po kúsočkoch si ho naberala na vidličku. „Asi
to nebolo jednoduché.“
„Predovšetkým to nebolo veľmi zábavné,“ mykol Sawyer
plecom. „Našťastie tam mali dvadsaťštyri hodín denne k
dispozícii prístroj na mrazené ovocné nápoje.“
Aha.
Pokrčila som nosom. „Tak v tom je pes zakopaný,“ konečne
mi došlo. Cítila som sa akosi zahanbene a nebola som si istá
prečo. Stále som o ňom toľko nevedela. „Lacnejšie než chľast.“
„Lacnejšie ako veľa vecí,“ dodal a vzápätí sme sa prepadli do
ticha. Napriek predchádzajúcim pochybnostiam som bola rada,
že tam bol. Uvoľnila som sa. Môj tep sám od seba prešiel do
rytmu hudby prichádzajúcej z rádia, sentimentálne sladkej. Už
len toto zistenie vo mne vyvolalo čerstvý nával paniky. V ten
večer som poslala svojho otca do nemocnice. Ponížila som celú
rodinu. Som nepodarok, úbožiačka a myslia si to o mne všetci v
pravom zmysle tých slov.
„No tak,“ ozval sa Sawyer. „Nechaj to.“
Vrátila som sa do reality. „Čo mám nechať?“
„Nespôsobila si svojmu otcovi infarkt.“
„Prosím?“ Na kratučký bláznivý moment mi napadlo, že mi
dokáže čítať myšlienky, ale Sawyer len mykol plecom.
„To si práve robila, nie?“ vysvetľoval. „Práve si sa chystala
potrestať samu seba za to, že si sa raz vo svojom živote ozvala.“
Zvažovala som, či to popriem, ale rozhodla som sa, že by to
bolo zbytočné. „Okrem iného.“
„Dobre, tak sa na to vykašli. Pozri,“ rozhovoril sa. „Vieš, že
mám tvojho otca rád, ako keby bol môj. Určite ma teraz
neskutočne nenávidí a je to v poriadku. Lenže keď som bol
dieťa, vždy bol ku mne iba dobrý, takže teraz to nebolo
namierené proti nemu. Ibaže poznám, ako funguje. Preto tuším,
aké to muselo byť pre teba. Všetko, čo si mu povedala pri
večeri.“ Sawyer pokrútil hlavou. „On si to viac než len zaslúžil.“
„Možno.“
„Nie možno,“ opravil ma. Pristúpil ku mne, priamo do mojej
osobnej zóny. Dych sa mi trochu zadrhol. „Hovorím ti pravdu.“
Uvedomila som si, aký je štíhly – och, Bože, je taký príťažlivo
štíhly a tak blízko, že môžem vidieť jantárové škvrnky v jeho
zelených očiach. Radšej som rýchlo zoskočila z kuchynskej linky
a vyhla sa mu. Ten deň sa ťahal už roky a ja som sa
nepotrebovala vystaviť ďalšiemu nebezpečenstvu.
„Asi skúsim ísť do postele,“ vyhovorila som sa a vytvorila
medzi nami bezpečné množstvo priestoru, pozostávajúce z čistej
rozlohy kuchynskej dlažby. „Chceš, aby som ti ustlala na
gauči?“
Sawyer vytiahol jedno tmavé obočie. „To hádam zvládnem.“
„Tak potom dobre.“ Vložila som taniere do umývačky riadu
a naprogramovala umývanie. Strieborný bledý mesiac umýval
cez okno nás dvoch.
 38

Predtým
Nedlho po tej noci, čo sa Sawyer vkradol do nášho domu, ma
začal brávať na party do okrajovej časti Hollywoodu –
preplnené akcie v prenajatých bungalovoch ďaleko od pobrežia,
tridsať regálov piva Bud Light v chladničke. „Len sa tu na
minútku zastavíme,“ presviedčal ma vždy predtým, než sme sa
tam dostali, ale minútka nakoniec znamenala aspoň hodinu.
Najprv ma držal za ruku, predstavil ma priateľom Animala
alebo dievčaťu, ktoré zmaturovalo na mojej strednej škole pred
rokom či dvoma. Potom odišiel, ale sľúbil mi, že hneď bude
späť. Zakaždým mi povedal, že sa musí práve teraz, rýchlo
porozprávať s nejakým chalanom alebo sa postarať o akúsi
dôležitú vec.
„Iba ak chceš…“ vždy začal a vzápätí sa vytratil. Nechal ma,
aby som si vyplnila prázdnu chvíľu sama – iba ak som sa chcela
uvoľniť, konečne sa pustiť svojej šialenej sebakontroly a byť
konečne, konečne ako ktokoľvek iný. Stiahnuť si brnenie.
Urobiť ho šťastným. Iba ak som chcela.
Problém bol, že som nechcela. A tak som si zakaždým sadla
na kuchynskú linku, bez ohľadu na to, v akej som bola práve
kuchyni, a pila teplé pivo z červeného plastového pohára.
Sledovala som, ako na hodinách na mikrovlnke plynú minúty, a
dúfala som, že mi nikto z tých ľudí, čo sa práve pohybovali po
miestnosti, nič nepovie. Priala som si, aby som bola doma a
mohla sledovať reprízy seriálov so Soledad. Moja nevlastná
matka verila vo večierky a grilovanie za súmraku – udalosti,
ktoré vyžadovali pozvania, miešané drinky a na stoloch
sklenené vázy plné sedmokrások. „Reena, srdiečko, to nie je to,
čo robievame my,“ povedala by, keby vedela, ako trávim svoje
noci.
Keď som bola v tých cudzích kuchyniach, nerada som
myslievala na Soledad. Vyhýbala som sa spomínaniu na veľa
vecí, taká bola pravda. Aby som sa zamestnala, radšej som sa
hrávala rôzne hry: Spočítaj opilcov alebo Veci, ktoré by som si priala
robiť práve teraz. Raz som si priniesla knihu a skryla som sa v
komore, aby som si mohla čítať.
Sawyer sa po čase vždy vrátil späť, unášaný stavom extázy,
celý blažený, doslova necítil nijakú bolesť. Zakaždým bol rád, že
ma vidí, hoci moje nálady boli viac než len nepredvídateľné.
Niekedy som bola taká vďačná, že sa objavil, až som bola
prehnane priateľská a hodila sa mu okolo krku ešte predtým,
než sme sa milovali uňho doma. Inokedy som bola unavená a
nahnevaná. Keď sa Sawyer vyvliekol v noci z obývacej izby, mal
ospalé, červené oči. A ja? Bola som pripravená zabiť ho.
Sedela som v kuchyni vedľa drezu a kopala som do skriniek
pod sebou. Počúvala som zvuky party, vnímala som, ako sa telá
ženú dovnútra a von. Omylom som si položila ruku do niečoho
lepkavého a dlaň som si poutierala do džínsov. V tom momente
sa sťa prílivová vlna predrala cez dvere Lauren. Mala oblečené
modré tričko z padavého materiálu a kovbojské čižmy, aké som
videla v módnom časopise. Naširoko sa usmievala.
 „Hej, Serena!“ zvolala príliš nahlas. Znelo to ako facka. Keď
sa dostala až ku mne a nazrela mi do pohára, zľakla som sa.
„Stále pracuješ na tom jednom pive?“
Pokúsila som sa o úsmev, pravdepodobne ho však
nezachytila. „Ešte stále.“
„Dobré dievča, dobré dievča. Môžem sa ťa niečo spýtať?“
Vyskočila vedľa mňa na kuchynskú linku a vrazila svojím
plecom do môjho štýlom Veď sme staré kamošky. „Je to pravda, že
tvoja rodina je akože bigotne nábožná? Preto vôbec nežúruješ?“
„Nenazvala by som ich bigotne nábožnými…“ začala som a
prebehlo mi mysľou, či ich tak nenazval Sawyer, ale Lauren
pokračovala.
„To je v pohode, ak sú. Nechcela som vyzvedať. Len som
vždy mala pocit, že katolicizmus je jedným z tých náboženstiev,
ktoré robia z dievčat buď naozaj frigidné, alebo skutočne
zábavné, vieš?“ Lauren sa zasmiala. „Inak, práve som nechala
tvojho frajera v druhej izbe. Je na sračky.“ Poklepala si po nose a
chutne ním potiahla. „Budeš potrebovať veľa šťastia, aby si ho
dnes v noci dostala domov.“
Ach, Bože. Na chvíľu som zavrela oči. Nebolo to tak, že by
som nevedela, čo Sawyer robí s tabletkami, ktoré si začal nosiť
so sebou čoraz častejšie – OxyContin pôsobí veľmi podobne ako
heroín, keď sa rozdrví a vdychuje, ďakujem za tip, Wikipedia –, ale
počuť to od Lauren vyznelo ako nejaký súkromný vtip medzi
ňou a Sawyerom…
Chcela som ho nájsť, aby som nás odtiaľ dostala, šliapnuť na
plyn a prísť na to, čo urobím potom. Náhle som si spomenula na
noci, ktoré som trávila v reštaurácii, keď som mala dvanásť,
trinásť. Sedela som v šatni pri dverách, popíjala kávu a čítala si,
kým otec, Roger a Finch zatvárali. Pravda bola, že na tej party
som chcela mať vedľa seba svojho otca. Hodiny na mikrovlnke
ukazovali, že čo nevidieť bude polnoc, a ja som si pomyslela, že
naši sú ešte stále v reštaurácii. Lauren predstavovala moju
zvieraciu kazajku a ja som sa pokúšala vymyslieť útek, ktorý by
zapôsobil aj na Houdiniho. Bola som však príliš pomalá a hlúpa,
takže Harry by sa nakoniec utopil.
„Vieš,“ nevzdávala sa Lauren a stále niečo brblala, jej hlas
mal alkoholový rytmus. „Keď sme boli so Sawyerom spolu, po
celý čas sme sem chodievali na party.“
Nie.
Povedal mi, že nie. Povedal mi, že on a Lauren nikdy neboli
spolu, ale nejako som to vedela. Nemala som? Prečo inak by
som sa ho na to pýtala?
Zažmurkala som. „To vážne?“
Bola trochu opitá, ale nie natoľko, aby jej z očí zmizol ťažký
kovový lesk. „Prepáč. Zdá sa ti to akože divné?“
„Ale nie!“ hlúpo som pokrútila hlavou. „Nie. Vôbec nie.“
„Nič to neznamenalo. Myslím si. Boli sme len deti. Chodili
sme na strednú a po celý čas sme boli riadne spití. Mali sme
šestnásť. Správali sme sa ako vagabundi. Bolo to komické.“
Nehovor, dočerta. Fantasticky komické. Mali by ste s tým
vyjsť do ulíc, naozaj brilantné. Zovrela som prstami pult
kuchynskej linky.
Lauren zazvonil telefón a ona ho vylovila zo svojho zadného
vrecka. Dva razy jej takmer spadol. „Oh, to si musím zdvihnúť,“
zatiahla veselo pri pohľade na meno volajúceho. Zamierila k
dverám a zamávala mi. Keď vychádzala z miestnosti, takmer sa
zrazila so Sawyerom.
„Už môžeme ísť?“ vyletela som naňho bez pozdravu.
Sawyer zvraštil obočie, podišiel ku mne a postavil sa medzi
moje kolená. „Iste,“ vľúdne súhlasil a potom kývol hlavou
smerom k sieťkovým dverám. „Tam išla tvoja kamoška.“
„Správne. Vieš, práve sme mali veľmi pekný rozhovor. Taký
od srdca. Kým si bol zaneprázdnený.“ Zoskočila som na dlážku
a zodvihla svoju kabelku. „Povedala som jej o tom, ako som si
podala prihlášku na vysokú školu, a ona mi porozprávala o
tom, ako sa predáva za peniaze na drogy.“
 „Au,“ vydýchol a nasledoval ma na dvor, potom okolo
domu k príjazdovej ceste.
„To sú vážne obvinenia od takého nevinného stvorenia. Ona
nie je štetka, ktorá sa predáva za drogy, Reena.“
„Viem. Ona je svätica.“ Bol stred apríla a všade vládlo
mokro, tráva bola vlhká, a ako som prechádzala cez trávnik,
lepila sa mi na nohy. „Spi s ňou, keď sa ti tak páči. Ach, počkaj.“
„Hej, hej.“ Sawyer sa zamračil, do hlasu sa mu vkradla
ostrosť. „Čo je s tebou?“
„Len sa mi páči to tvrdenie, že chyba, drahý Brutus, nie je vo
hviezdach, ale vo mne. Daj mi kľúče od auta.“
„To je Shakespeare?“
„Dáš mi tie kľúče od auta? Nie. Sama som si to celé
vymyslela.“ Cítila som sa pohotová a prenikavo ostrá ako
britva. Mala som pocit, ako keby som si tiež niečo dala.
„Bystré dievča.“
„Daj mi ich.“
„Čo? Nie.“ Sawyer otvoril dvere na strane spolujazdca a
pokynul mi, aby som nastúpila. „Som v poriadku.“
„Žartuješ? Daj mi svoje kľúče od auta, alebo si zavolám
taxík.“
„Vážne?“ zagúľal na mňa očami, ale odovzdal mi ich. „Fajn.
Tu máš. Vieš, Reena,“ nedal sa, ako som si zapínala pás,
„nezabilo by ťa, keby si sa občas uvoľnila.“
„A dobrý spôsob, ako to urobiť, je nechať ťa havarovať a
zabiť ma? Sklapni, Sawyer.“
„Aký máš dnes večer problém?“
„Mali slabé pivo.“ Zamierila som z príjazdovej cesty na
ulicu. Bez väčšieho nadšenia som prepínala tlačidlá na
autorádiu. V tej chvíli som bola taká vytočená, že som nás oboch
chcela utopiť. „Videl si to? Dávali tomu psovi pivo do jeho
misky na vodu. Považovali to za zábavné.“
„Tomu psovi neublížili.“ Sawyer si trochu odfrkol. Asi mi
tým chcel naznačiť, že sa pokúšam byť nasilu premúdrená. „Zo
všetkého, čo sa dialo na tej party, si si vybrala akurát problém so
psom?“
„Nie, vlastne som si vybrala problém s Lauren von Lacná
štetka, ktorá mi podala detailnú správu o svojich hrdinských
sexuálnych činoch, zatiaľ čo som sedela v kuchyni domu, v
ktorom som nikdy predtým nebola, a ty si bol neviem kde, celý
blažený. A ten pes, musím sa priznať, ma už fakt dorazil.
Ktokoľvek iný by bol tiež hotový z ich vyčíňania. Toho úbohého
psa do toho len namočili.“
„To je metafora?“
„Chceš, aby bola?“
Sawyer sa oprel lakťom o okno a trel si čelo, ako keby ma
pokladal za nejaké neposlušné dieťa. „Môžeme sa tým teraz
nezaoberať, prosím?“
„Prečo?“ odsekla som. „Ničím ti tvoje fantastické stavy?“
„Toto je o mojich stavoch?“
„Nie, je to o tom, že si mi povedal, že si nikdy nemal sex s
tou babou, keď si ho pritom mal!“
„Ach, Bože.“ Chvíľu ostal ticho. Oprel si tmavú hlavu späť o
sedadlo. „S Lauren? Povedala ti to?“
„Okrem iného.“
Tak trochu som očakávala, že to poprie, no Sawyer iba
pokrčil plecami. „Stalo sa to pred tebou. A tiež pred Allie.
Nebolo to dôležité.“
„Jasne som sa ťa na to spýtala a ty si klamal.“
„Povedala si, že ťa to naštve, ak som s ňou mal sex! V
podstate si ma požiadala, aby som ti klamal.“
„Tak to rozhodne nie!“ zaprotestovala som a prudko som
vybrala pravú zákrutu na Commercial Street.
„Bola som čestná. A to isté som očakávala od teba.“
„Reena, zlato, ty nechceš, aby som bol k tebe úprimný.“
„Čo to má znamenať?“
„To znamená…“ odmlčal sa. „Znamená to, že si si v hlave
vytvorila nejakú predstavu o tom, kto som, čo nemusí nutne
zodpovedať realite. Keď nekonám tak, ako si myslíš, že by mal
Sawyer LeGrande konať, robíš scény, ako keby som sa nenaučil
svoje repliky alebo čo.“
„Po prvé, to nie je pravda.“ Bola? „Po druhé, nikdy som ťa
nežiadala, aby si konal akýmkoľvek spôsobom, okrem toho, že
som chcela, aby si jednoducho len bol so mnou. Úprimne
povedané, myslím si, že ty si jediný, kto má scenár, ako by sa
mal Sawyer LeGrande správať. Lebo ty sa musíš po celý čas na
sto percent tváriť, že si až príliš dobrý na to, aby si chodil do
školy. Nemusíš. Musíš byť iba ľudský.“
Pokrčil plecami. „Bol som len… Myslel som si, že ti len
hovorím, čo si chcela počuť.“
Po tisíci raz som si spomenula na Allie. Keď nedokážeš hrať
fľašu s Lauren Wernerovou… V mojom mozgu sa z toho stala
nechutná mantra. Cítila som, že niečo zneucťujem, keď sedím v
jeho džípe a prehĺtam hrču, ktorá sa mi tvorila v hrdle.
Najradšej by som sa bola schúlila do rohu a nikdy viac nikomu
nedovolila, aby sa ma dotkol. „Stále sa ti páči?“
„Reena.“ Sawyer krátko zasipel tichým smiechom. „Preto ju
tak veľmi nenávidíš? Pretože si myslíš, že sa mi páči?“
„Nie, to preto tak nenávidím teba. Ju nenávidím pre veľa
iných dôvodov.“
„Nehovor, že ma nenávidíš.“ To ho zasiahlo. Oči sa mu
zúžili, akoby som ho udrela. „To nie je pekné.“
„Takže je to lož.“ Zabočila som na príjazdovú cestu k domu,
kde žil, a stúpila som na brzdy. „Choď spať, Sawyer. Auto ti
sem doveziem zajtra.“
„Ak ti ide len o to…“ Vystúpil z džípu a chvíľu som si
myslela, že pôjde do domu bez rozlúčky, ale prešiel okolo k
otvorenému oknu na strane vodiča. „Pobozkaj ma.“
Zblízka nevyzeral dobre. Bol bledý, takmer voskový, oči
jasné ako v tú noc v mojej izbe. Smrdel, ako keby práve vyšiel z
baru. Ďobla som mu pusu na pery, rýchlu a antiseptickú.
Sawyer na mňa spravil grimasu.
„To myslíš vážne?“ spýtal sa, pokrútiac hlavou.
„Nepobozkáš ma?“
 „Pobozkala som ťa.“
„To nebol bozk.“
„Sawyer…“ pokrčila som plecami. „Nepobozkala by som ťa
ani potom, keby si zjedol celý balík mexických paprikových
čipsov.“
„Čo to má znamenať?“
„Nič. Ja neviem.“
„Vieš, Reena. Len si myslím, že možno keby si skúsila…“
začal, ale ja som k tomu okamžite zaujala odmietavý postoj.
„Neopovažuj sa,“ dostala som zo seba, s rukami
prekríženými na hrudi, akoby mi bolo chladno, aj keď bolo
takmer dvadsaťsedem stupňov. „Nie.“
„Hej,“ povedal, zdvihol ruky a urobil krok späť. „Hej. To
som ja. Pokoj.“
„Dobre, nesnaž sa na mňa vyvíjať nátlak!“
Zasmial sa. „Nesnažím sa robiť nič. Len si myslím, že každý
by mal raz vyskúšať všetko.“
Vyvrátila som oči. „To je také nudné, Sawyer.“
„Čo je nudné?“
„Prečo potrebuješ, aby som ti dala svoj súhlas?“
„Nepotrebujem!“
„Tak si rob, čo chceš!“
„Fajn, ale potom sa netvár, že som len nejaká sračka, keď si
robím, čo chcem!“
„Netvárim sa tak.“
„Ale áno.“
„To je smiešne.“ Schmatla som volant a čelo si položila na
hánky rúk.
„Možno by som nemala chodievať s tebou na party.“
„Možno nie.“
„Potom teda dobre.“ Mykla som plecami a vyhodila ruky
dohora. Modré svetlo sa mi rozlialo po tvári. Cítila som, že som
to nejako dostala zo seba, kým som nedávala pozor. „Len…
Dobre.“
 Sawyer siahol cez okno do džípu, prebehol mi rukou po
vlasoch a po líci. Otočila som hlavu a pritisla si pery na jeho
dlaň. „Uvidíme sa zajtra,“ povedal pomaly, ale aj tak to znelo
ako rozlúčka.
 39

Potom
Ešte som nespala, keď mi uprostred noci zazvonil telefón.
Ležala som len tak na posteli a bála sa o otca. Mysľou sa mi
rútila jedna myšlienka za druhou ako nejaký nákladný vlak. V
tej chvíli som sa však hneď hodila celou váhou cez matrac, aby
som to zdvihla. „Čo je?“ skríkla som prenikavým hlasom,
plným paniky. „Tak už mi povedz, čo sa deje,“ netrpezlivo som
sa dožadovala odpovede.
„Reena,“ jemne ma oslovila Soledad a vtedy som si
pomyslela, že po všetky moje dni na tejto zemi som sa ešte
nikdy nebála viac. „Reena, všetko je v poriadku.“
Všetko je v poriadku.
Zvládol to, povedala mi pokojne. Prežil operáciu, je v
kritickom stave, ale dýcha. Nemôžeme spraviť nič iné, len ho
nechať odpočívať. Prv než zavesila, ešte mi stihla povedať:
„Ľúbim ťa.“ Všade okolo mňa bola tma. Hlavu som mala
sklonenú na kolenách. V bledých spotených hánkach som
zvierala slúchadlo. „Srdiečko, a bez ohľadu na to, čo sa ešte
stane, tvoj otec ťa ľúbi tiež,“ dodala.
Zavesila som a potom som sa rozplakala. Sedela som na
posteli ako na ostrove uprostred mora. Nakoniec som predsa len
vstala.
Otvorila som dvere a zalapala po dychu. Sawyer bol tam.
Sedel na chodbe na dlážke a hlavu si opieral o obklad na stene.
Lakte položené na kolenách. Košeľu, ktorú mal na večeri, si
vyzliekol. Zdalo sa mi, že prešli celé veky, čo spolu s Rogerom a
Lydiou prišiel do nášho domu, taký hlúpy a odvážny. Na
ramene, z miesta, ktoré mu nezakrývalo tielko, mu vykúkal
vytetovaný kríž. „Ahoj. Ako je tvojmu otcovi?“ spýtal sa ma
zrazu celý čulý.
„Dúfam, že dobre. Soledad povedala, že je v poriadku.“
Čupla som si k nemu, takže sme mali oči na rovnakej úrovni.
Hovorila som potichu, aby sme nezobudili dieťa. „Čo tu robíš?“
Sawyer mierne mykol plecami, trochu zahanbene. „Dávam
pozor.“
„Na votrelcov?“
„V podstate na teba,“ vystrúhal grimasu. „Prepáč. Bolo odo
mňa hlúpe povedať niečo také. Nechcem ťa desiť.“
„Nedesíš ma.“
„Tak trochu desím sám seba.“
Mykla som plecami a dodala som: „Otec to zvládol. Aspoň
nateraz.“
Sawyer sa usmial. „Volala Soledad?“
Prikývla som. Vlastne vôbec som nebola prekvapená, že som
ho tam tak našla. Bola to priam nevyhnutnosť, prirodzený
priebeh vecí. Možno je ako holub, ktorý sa vracia domov. A tým
domovom som bola preňho ja.
„Napadlo ti niekedy, že toto pre nás nie je to správne
miesto?“ spýtal sa ma.
Pozrela som sa naňho podozrievavo. Nebola som si celkom
istá, čo to má znamenať. „Každý deň,“ predsa len som dostala
zo seba. „Lenže ako som ti už predtým povedala, kam by som
mala ísť?“
„Nie ty,“ opravil ma naliehavo, ako keby mi chcel vysvetliť
niečo, čo som celkom dobre nepochopila. „My.“
„My?“
„Čo keby sme my dvaja odtiaľto vypadli?“ spýtal sa ma.
„Potom, keď bude tvojmu otcovi lepšie. Vieš… Čo keby sme
vzali dieťa a odišli?“
Srdce mi išlo vyskočiť z hrude, ale radšej som ho prehltla.
„Kam?“ spýtala som sa.
Sawyer sa pozrel priamo na mňa a usmial sa, široko a
jednoducho, presne ako svet na mape. „Všade,“ povedal.
Všade.
„Sawyer.“ Ihneď som začala zvažovať dôvody, prečo by to
nebolo možné. Zároveň som dumala o všetkých tých miestach,
kde som nikdy nebola, o všetkom, čo som nikdy nespravila.
Myslela som na cesty, ktoré sa tiahnu krajinou do všetkých
smerov. Spomínala som na všetky noci, ktoré som strávila sama.
Všimla som si, že stále čaká na moju odpoveď, a tak som mu
dala tú jedinú, ktorá mi dávala zmysel: „Prečo radšej nejdeš
spať tam, kam patríš?“
Medzi obočím sa mu náhle spravila zvislá vráska a jeho oči
dostali sýty smaragdovozelený odtieň. Pripomínali drahý
kameň blyštiaci sa v tme. „Si si tým istá?“ spýtal sa ma po chvíli
a hlas mal položený nižšie, než som uňho kedy počula.
„Nehovor to, ak si tým nie si istá.“
„Uhm,“ zamrmlala som a s prekvapením si uvedomila, aká
som vyrovnaná. Sawyer zatváral a otváral päste. Jednu som si
vzala do rúk. Prinútila som ho otvoriť ju a vložila som si do nej
svoju ruku. „Som si istá.“
Pomohla som mu postaviť sa na nohy a zatiahla som ho do
izby. Cez otvorené okno som počula, že vonku začalo pršať. V
našich končinách však horúčava nepoľavuje ani v takých
chvíľach. Chrbtom som mäkko dopadla do perín.
 Na spánku som ucítila Sawyerove pery, ako si pohmkávajú
nejakú melódiu. Krivka jeho hlavy pod zježenými vlasmi mi
pripadala známa a trochu zvláštna. Ovinula som si paže okolo
jeho krku. Pritom som sa vyhýbala tomu, aby sa mi kĺby treli o
seba. Objímali sme sa, ako keby to mal byť náš posledný deň.
Náhle Sawyer úplne stíchol.
„Povedz, že ma miluješ,“ požiadal ma potichu. Vôbec sa
nehýbal.
„Hm?“ spýtala som sa s perami zaborenými do jeho pleca.
Pozrela som sa naňho. Podopretý na predlaktiach, snažil sa
udržať rovnováhu. Ako sa nado mnou týčil, všimla som si pehy
na jeho tvári. „Nerozumiem.“
„Povedz, že ma miluješ,“ zopakoval a v tmavom záblesku
jeho zelených očí som mohla vidieť, aké to bolo preňho
nesmieme dôležité. Ako keby išlo o nejaký druh sľubu, ktorý
dal sám sebe. Nechcel, aby som s ním bola, kým mu nepoviem
tie slová. Takmer prosebne na mňa prehovoril: „Reena, povedz,
že ma miluješ.“
Nerob mi to, chcela som zo seba dostať. Nemôžeš. Ja nemôžem.
Vtedy, keď odišiel, držala som to jeho Milujem ťa pevne vo
svojich spotených dlaniach a potom som si ho ako nejaký
talizman zastrčila pod blúzku. Milujem ťa. Jediná vec, ktorú mi
dal a ktorú som mu nikdy nevrátila. To jediné som si nechala len
pre seba.
„Sawyer,“ pokúsila som sa z toho vykrútiť. Palcom som mu
prešla po obočí a naďalej som taktizovala: „No tak.“
Pozrel sa priamo na mňa. „Povedz to.“
Keby som mu to povedala a znova ho stratila, zabilo by ma
to. Lenže ak by som mu to nepovedala, možno by som ho
stratila práve preto. Srdce mi tĺklo, mala som pocit, že sa mi
chce prebiť von z hrude. „Nemôžem,“ zašepkala som nakoniec.
Stal sa zo mňa ten najhorší zbabelec. „Prepáč.“
Nakratučko zavrel oči. Bola som taká napätá, čakala som na
úder. Predpokladala som, že sa odo mňa odvráti a raz a navždy
odtiaľ vypadne niekam do pekla.
 „Okej,“ dostal zo seba Sawyer s dlhým a pokojným
výdychom. Jeho rebrá sa rozpínali a znova sťahovali, opreté o
môj hrudník. „V poriadku.“
„Môžeme prestať, ak chceš,“ navrhla som mu hlúpo. „Ak
budeš chcieť, tak prestaneme.“
Ležala som pod ním a Sawyer sa na mňa usmieval. Rýchlo a
prchavo. „Nechcem, aby sme prestali.“
Tak to teda bolo. Pokračovali sme.
Po tom všetkom, čo sa stalo, bolo zvláštne a zároveň
srdcervúco známe milovať sa s ním. Náhle som si spomínala na
stovku rôznych vecí, na ktoré som sa prinútila zabudnúť. Na
krátke zadrhnutie v jeho hlase, keď dýchal, aj na jazvu na jeho
hrudi. Nohu som si zasunula pod jeho koleno a pocítila som
odtiaľ sálať teplo. Po celý čas sa na mňa pozeral.
Keď bolo po všetkom, ležali sme na boku, tvárou oproti sebe.
Tak dlho, až sa zdalo, že to boli celé dni. Za oknom sa
rozvidnievalo. Bolo počuť len zvuk vetra. Vnímala som ťažobu
jeho pohľadu ako niečo fyzické. Pokožka sa mu leskla od potu.
Nakoniec som to nevydržala. Obyčajné dýchanie mi
pripomínalo hurikán.
„Seattle,“ začala som.
„Seattle?“ začudoval sa.
„Myslím si, že to naše všade by sa malo začať v Seattli.“
„Bude to Seattle,“ zopakoval, akoby to už bolo isté. A potom
sme zaspali.
 40

Predtým
Keď začal chodiť Sawyer na party bezo mňa, bolo to takmer
horšie, ako keď som chodila s ním. Niekedy sa objavil na našej
príjazdovej ceste, zablikal reflektormi na džípe a v tme čakal,
kým nezídem na prízemie, aby som ho pustila dnu. Stúpali sme
po schodoch a ja som ho tíšila, celá vydesená, že nás môj otec
prichytí. Kedykoľvek sme spolu ležali v posteli, snažila som sa
nemyslieť na to, kde práve bol a čo robil. Rozprávali sme sa o
všetkých možných veciach: o hudbe, o našich rodinách, o
rôznych vedeckých faktoch, ktoré Sawyer zbieral od útleho
detstva. To strávil, ako mi vysvetlil, ponorený v knihách o
počasí. „Povedz mi niečo o búrkach,“ zašepkala som ospalo.
Tornáda. Suchá.
Možno sa naše problémy začali potom, keď som odbočila od
meteorologických javov, na ktoré som sa ho zvyčajne pýtala.
Možno sa začali už oveľa skôr. Dokonca ešte pred tou nocou,
keď sa ukázal v našom dome ešte neskôr ako zvyčajne. Spotený
a nervózny, omámený a bledý. „Si v poriadku?“ spýtala som sa
ho, len čo som nás zamkla v izbe, skrytých pred spiacim svetom.
Sawyer neurčito prikývol: „Uhm.“
„Si si istý?“
„Povedal som, že áno, miláčik.“
Nikdy nespal celú noc a vždy sa prehadzoval, ale v tú noc sa
zmietal zo spánku viac než inokedy. Ťažko dýchal, zamotaný do
prikrývky. Prechádzala som dlaňou hore-dolu po jeho chrbte a
pokúšala sa ho upokojiť. Lenže správal sa, ani čo by striehol na
niečo, čo by mohol napadnúť. Vyzeral, že chce vstať a ísť číhať.
„Koľko si si ich dal?“ spýtala som sa nakoniec, keď sa tretí
raz, len čo zaspal, hneď aj prebudil. Znervózňoval ma.
Sawyerove mimoškolské aktivity vždy smerovali skôr k tým
nelegálnym, ale až takého som ho ešte nikdy nevidela. Snažila
som sa spomenúť si na to, čo som čítala. Na to, aké jednoduché
je predávkovať sa. „Sawyer, hej. Koľko?“
„Čo?“ ozval sa zlostne. „Nič. Som v poriadku.“
„Sawyer…“
„Reena,“ ostro ma zahriakol. „Nechaj to tak, áno?“
Tak načo si sem teda prišiel? mala som chuť sa ho spýtať,
počuť, ako mi to vysvetlí. Namiesto toho som to vzdala a otočila
som sa čelom k stene. „Iste,“ povedala som mrzuto. Ráno som
mala mať test z matematiky a bola som unavenejšia, než som si
bola ochotná priznať. „Fajn, pokús sa nezomrieť, dobre?“
To upútalo jeho pozornosť. „No tak,“ spamätal sa a prisunul
sa bližšie. Pritlačil sa na mňa zozadu. Celou dĺžkou svojho tela
kopíroval moje telo. Tvár si zaboril do mojich vlasov. „Som v
poriadku. Prepáč. Nechystám sa zomrieť. Dnes v noci som bol
hlúpy. Už to viac ráz nespravím.“
Neodpovedala som. Nerozumela som tomu, čo bolo medzi
mnou a Sawyerom. Nedokázala som prísť na to, ako ma mohol
robiť takou šťastnou a zároveň spôsobovať, že som sa cítila tak
mizerne. Dovolila som mu, aby ma držal. Naše tepy pulzovali v
synkopickom rytme a naše dýchanie sa konečne zosúladilo. Už
niekoľko minút som mala zatvorené oči, keď mi to povedal.
„Milujem ťa,“ zamrmlal. Ticho, podobne ako modlitbu, ktorú
mi šepkal perami zaborenými do šije.
„Hmm?“ Takmer som spala, obrysy naokolo rozmazané.
Bola som si absolútne istá, že som zle počula.
„Milujem ťa,“ zopakoval hlasnejšie. Priamo do môjho ucha,
až ma jeho dych pošteklil. Zmenila som sa na vodíkovú bombu.
Pokúsila som sa byť ticho, ale vedela som, že určite cíti napätie
v celom mojom tele, že pripomínam bežca, ktorý je pripravený
vyštartovať…
Pripraviť sa…
Pozor…
Štart.
Otvorila som ústa a znova ich zavrela. Ach, Bože.
Milovala som ho, to bolo z toho to najhoršie. Ľúbila som
Sawyera od siedmej triedy, keď sme si s Allie začali viesť
zoznam miest, kde sme ho zazreli. Zbožňovala som jeho rýchle
muzikantské ruky plné mozoľov a jeho poctivú dušu, ktorú
schovával v bezpečí pod všetkou svojou bravúrnosťou. Bola
som zaľúbená do toho, ako som ho ešte stále každý jeden deň
vychovávala. Ľúbila som jeho hlúpu tajnú stránku a spôsob,
akým ma prinútil cítiť sa, ako keby som bola nejaký vysoký
strom, už len tým, ako sa pozeral na moju tvár. Milovala som
Sawyera LeGranda tak veľmi, že som to niekedy nemohla
vydržať, tak ma ten cit napĺňal. Lenže keď som otvorila ústa,
aby som mu to povedala, nič z nich nevyšlo. Náhle som si to
uvedomila.
Mohla som preňho urobiť hocičo, dať mu čokoľvek. Len to
nie. Ak by som mu to povedala, vedela som, že už by som to
nikdy nemohla vziať späť.
„Spi už,“ zašepkala som a on to už nezopakoval.
 41

Potom
Prebudila som sa niekedy na svitaní. Po Grove Street
prechádzalo rachotiace smetiarske auto. Chvíľu som počúvala
rinčanie kovových smetiakov pri dverách. Keď som otvorila oči,
zbadala som Sawyera stále spať vedľa mňa. Po všetkých tých
nociach, ktoré sme strávili spolu, to bolo prvý raz, čo nevykĺzol
z domu pred východom slnka.
Mala som tak možnosť obzrieť si ho. Spal tvárou dole, s
jednou rukou prehodenou cez hlavu. Chrbát mu pokrývali pehy
podobné súhvezdiam. Chvíľku som mala nutkanie dotknúť sa
ho. Prstami som mu prešla po pehavých súhvezdiach, ale
Sawyer sa ani nepohol. Spal inak, ako zvykol.
Hádzal sa menej a dýchal hlbšie. Predtým sa v spánku chvel
a niečo si mrmlal, ako keby bol v jeho snoch samotný diabol.
Neprebudil sa, až kým som nevstala z postele. Pootvoril oči.
„Kam ideš?“ ozval sa a trochu sa ponaťahoval.
Usmiala som sa. „Musím vstať.“
 „Nie.“ Ospalo potriasol hlavou a podržal odchýlenú
prikrývku – pozvanie, aby som zaliezla nazad. „Ešte päť
minút.“
„Dobre,“ podvolila som sa. „Okej.“ Vsunula som sa k nemu,
prevrátila sa na brucho a ruku si vložila pod vankúš. „Dobré
ránko.“
„Dobré. Čo máš dnes v pláne?“ spýtal sa ma. Jednu ruku mal
vyloženú na mojom chrbte a palcom mi na ňom lenivo kreslil
kruhy.
„Uhm.“ Preletela som v hlave zoznam, čo musím spraviť.
„Nemocnica. A potom škola, ak bude môcť Stef namiesto mňa
postrážiť dieťa.“
„Ja ho môžem postrážiť namiesto teba.“
„Super.“ Vyvolalo mi to na tvári úsmev. „A potom začínam
o štvrtej v práci.“
„Ja začínam o siedmej,“ uškrnul sa. „Dlho sme spolu
nerobili.“
„Keď sme boli na strednej, vždy som si kontrolovala tvoj
rozpis, hneď ako som si prešla ten svoj. Vieš, aby som vedela, či
si mám dať záležať na tom, ako budem v ten deň vyzerať,“
priznala som. Dovolila som si trochu sa odviazať. „Nie že by si
si to niekedy všimol.“
„Ach, všimol som si to.“
„Nevšimol,“ odvrkla som.
„To, ako vyzeráš, nikdy neušlo mojej pozornosti,“ povedal,
ovinul jednu ruku okolo mojich pliec a pritiahol si ma bližšie,
aby moja hlava spočinula na jeho hrudi. „Nič, čo súvisí s tebou,
moja drahá, nezostalo bez povšimnutia.“
 42

Predtým
V máji začala Sawyerova kapela Platonic Ideal hrávať pod
jedným z veľkých stanov na pláži. Icemanov strýko robil pre
televíznu reláciu Parks and Recreation, v ktorej menili verejné
priestranstvá v mestách na krajšie a kultúrnejšie miesta. V rámci
toho im dohodil tie koncerty. Hrávali každý utorok a štvrtok
tesne po západe slnka. Chodila som sa na nich pozerať takmer
vždy, keď som nepracovala. Niekedy sa mi podarilo zlákať aj
Shelby. Väčšinou zabral prísľub vysmážaných cibuľových
krúžkov a mliečneho kokteilu. Inokedy som prišla sama.
Požičala som si na noc Soledadino auto a vyrazila k vode.
Stiahla som si všetky okná a ticho si pohmkávala nejakú
melódiu. Bola pravda, že sa mi páčilo byť sama. Slobodne si
sedieť vzadu na nízkom múriku, ktorý oddeľoval piesok od
chodníka. Mohla som bez vyrušovania pozorovať a počúvať
svojho frajera, ako hrá a spieva.
 V ten večer som sedela na svojom obvyklom mieste.
Zamyslene som si hrýzla spodnú peru, keď kapela začala hrať
rockovú verziu Come Rain or Come Shine, o ktorej som vedela, že
ju upravil Sawyer.
Prezerala som si okolitý dav a rozpoznala som niekoľko
známych tvárí z iných plážových koncertov alebo z party, na
ktorých som bola ešte predtým, ako som sa rozhodla, že tam
prestanem chodiť. Boli tam aj tie kočky z koncertu v Meridiane.
Snažila som sa nezízať na ne, neobzerať si ich v tých ich
šortkách a vrchných dieloch bikín. Sawyer sa tiež usiloval, čo
mu sily stačili, neokukovať ich. Zachytil môj pohľad a uškrnul
sa, pričom prstami rýchlo prechádzal po hmatníku svojej
basovej gitary.
Išlo mu to dobre a ja som bola šťastná, že sa môžem naňho
pozerať. Keď hral muziku, ktorú mal rád, celé jeho telo sa
uvoľnilo. Na teniskách mal uviazané uzlíky, aké sa vtedy nosili,
symbol jeho vlastnej slobody. Oblečené mal námornícke modré
šortky, ktoré si odstrihol z džínsov, a plátenky značky Chuck
Taylors. Nikdy som nebola šťastnejšia, že práve ja som jeho
frajerka. Budem ťa milovať, ako ťa nikto nemiloval…
„Takže sme boli neskutočne fantastickí?“ spýtal sa ma, keď
skončili, a on si ku mne konečne prisadol. Dav sa pomaly
rozchádzal a v skupinkách po troch či štyroch sa vzďaľoval v
tme. Vždy som sa usilovala nechať mu v takých situáciách jeho
vlastný priestor a počkala som, kým ma sám nevyhľadá.
Podvihla som si ťažké, spotené vlasy zo zátylku.
„Ako vždy.“
„Hej, ideme na chvíľku do Meridianu,“ náhle nás prerušil
Animal. Stál s jedným z tých dievčat, čo vždy všade pobehujú v
bikinách. Sama pre seba som ich volala Giggles Wiggles.
Uchichotané natriasačky. „Decká, idete s nami?“
Zadržala som dych, ale Sawyer pokrútil hlavou. „Nie!
Uvidíme sa neskôr!“ zakričal, aby prehlušil rytmické hučanie
oceánu.
 Z obchodu s obloženými žemľami na druhej strane ulice sme
si zobrali nejaké Sprity a vrátili sa k vode. Zvalili sme sa do
piesku, ktorý začínal chladnúť. „Nechodíme na pláž dosť
často,“ konštatovala som, keď som sa pozerala na temný
horizont. Začínal sa príliv a more mi oblizovalo prsty na
nohách. „Páči sa mi tu.“
„Praví Floriďania nechodievajú na pláž,“ poučil ma. „Je tu na
nich priveľmi horúco.“
„A čo tie decká?“ spýtala som sa a naklonila som hlavu
trochu doprava. V diaľke si skupinka len o trochu starších než
my dvaja práve sadala na spoločnú deku. Bolo po desiatej a
okrem nich a nás bola pláž takmer prázdna. „Ony sú tu.“
„Pravdepodobne sú z Michiganu.“
Dopila som svoj Sprite a natiahla sa za tým jeho. Sawyer mi
ho prepustil s naoko ťažkým povzdychom: „Neohrýzaj mi
slamku.“
„Neohrýzam slamky.“
„Ale ohrýzaš,“ protirečil a vtisol mi bozk na šiju. Pokožka na
celom tele mi príjemne stŕpla, ale aj tak som sa naklonila
dopredu, aby som sa vyhla jeho ústam. „Som spotená.“
„Slaná,“ opravil ma. „Chutíš skvele. Ako praclíky.“
„Ty naozaj vieš, ako zalichotiť dievčatám.“
„Hotový Casanova,“ potvrdil.
„Heathcliff,“ povedala som. „Veď vieš, na vresoviskách a
tak.“
„Don Juan.“
„Juan Valdez,“ zachichotala som sa.
„Ehm. Milovala si sa niekedy na pláži?“
„Skutočné Floriďanky nemávajú sex na pláži,“ informovala
som ho vážne. „Je tu na ne príliš horúco.“
Jazyk si strčil do vnútornej strany líca a trochu ho vydul.
„Chytráčka.“
„Mohol by si však skúsiť šťastie u jednej z tých dievčat z
Michiganu.“
 „Správne.“ Uškrnul sa, keď som mu podávala späť jeho
pohár. „Pozri sa na toto,“ upozornil na seba, zodvihol slamku a
spravil grimasu.
„Si ako svišť.“
Hodil sa dozadu a hlavu si zaboril do piesku. Dlhú chvíľu
ani jeden z nás neprehovoril. „Takže čo budem robiť, keď
odídeš, Reena?“
Zažmurkala som. To som od neho nečakala. Nemyslela som
si, že budeme o tom niekedy hovoriť, a už vôbec nie, že s tým
začne on. Pravdepodobne tu dlho nezostanem, povedala som mu v
ten deň, keď sme boli spolu pred reštauráciou. Moja maturita,
ktorá bola ešte ďaleko, zrazu vyzerala, ako keby tu mala byť čo
nevidieť. Každý deň som si kontrolovala schránku. Čakala som
na obálku z Northwesternu. „Budeš tu mať predsa dievčatá z
Michiganu, to je jasné.“
„Myslím to vážne.“
Dobre.
„Neviem,“ povedala som ostražito. Slová som vyberala
opatrne, ako človek, ktorý má dlhoročné skúsenosti s riešením
školských hádaniek a hlavolamov, „Nie že by som nikdy
neočakávala, že budeš… Nikdy som ťa o nič nežiadala.“
Sawyerovou tvárou prebleskol nečitateľný výraz. Nepozeral
sa na mňa.
„Nie, nie, tak som to nemyslela,“ zaradila som spiatočku.
„Chcem povedať, že viem, že dokážeš byť… verný. To som
mala na mysli. Teda, ak budeš chcieť. Ja len… Nemyslím si, že
by si chcel, o to ide. Okrem toho…“ odvážila som sa znova,
keďže stále mlčal, ako keby mi na to odmietal čokoľvek
povedať. „Všetko je zatiaľ len úplne teoretické. Ak sa tam
dostanem. Vieš, magické ak.“
Mykol plecom a zahľadel sa na oceán. Vlny prichádzali
rýchlejšie. Uvedomila som si, že čoskoro sa budeme musieť
presunúť. „Dostaneš sa tam.“

Mal pravdu. Dostala som sa tam.

 Sawyer ma vyzdvihol v škole, a keď sme zastali pred našimi
dverami, začala som pomaly a trochu chaoticky vyberať zo
schránky poštu. Kým som vyťahovala účty a televízny program
TV Guide, prsty mal zakliesnené do pútka na zadnej strane
mojich džínsov.
Vtom…
Veľká obálka. Z Northwesternu.
„Ach,“ vykĺzlo mi z úst a znelo to ako povzdych. Sadla som
si na schody. Ruky som mala plné katalógov a obálok, ktoré
som vzápätí položila na zem. „Ach, Bože môj.“
„Veľká je dobrá, správne?“ spýtal sa Sawyer a posadil sa
vedľa mňa. Sám musel najlepšie vedieť, že je to tak. Veď, koniec
koncov, prijali ho na výšku len rok predo mnou. Na očiach mal
stále nasadené slnečné okuliare, takže som mu do tváre
nevidela. „Veľká znamená, že ťa chcú?“
„Veľká znamená, že ma chcú.“
„Jasné, že ťa chcú. Boli by idioti, kebyže nie.“
Gratulujeme, stálo v liste.
So zaškrípaním sa zrazu otvorili sklenené dvere, ktoré mali
byť ochranou pred dažďom, a stála tam Soledad vo svojom
svetloružovom tielku, celá opálená, s pehami na pleciach. „Ako
ti dopadol test?“ spýtala sa ma. Potom sa otočila a pozdravila
Sawyera.
„Dobre,“ povedala som, keď som sa obrátila a pozrela sa na
ňu. Ukázala som jej list. „Dostala som sa na Northwestern.“
Soledadina tvár hneď rozkvitla do širokého, šťastného
úsmevu. „Reena!“ vykríkla a ponáhľala sa von. Objala ma a
pokračovala: „Ach, Reena, srdiečko, to je fantastické!“
Bože na nebesiach, ako veľmi som chcela ísť na
Northwestern. Ako som len túžila po tom študijnom programe,
mala som v úmysle odísť do zahraničia – vlastniť pár
menčestrových nohavíc, čítať po kaviarňach tučné ruské
romány a brodiť sa ulicami v hrubých žltých čižmách, celá
premrznutá nekonečnou zimou. Snívala som o tom, že budem
niekým úplne iným. Plánovala som si, že uvidím miesta, na
ktorých som nikdy predtým nebola. Prahla som po tom všetkom
tak dlho, ako som si len bola schopná spomenúť. Lenže Sawyera
som chcela ešte oveľa dlhšie. No keď som ho už mala, som si
uvedomila, že si budem musieť vybrať. Náhle ma zaplavil pocit,
že to vôbec nebude také jednoduché, ako by bolo kedysi. Myseľ
mi zablúdila k pani Bowenovej. K všetkej tej ťažkej práci, ktorú
sme urobili, len aby som mohla zmaturovať skôr. Poznám veľa
študentov, ktorí by nechceli prísť o posledný ročník a o všetko, čo s tým
súvisí.
Sawyer sa potĺkal po našom dome do neskorého večera.
Takmer do jedenástej sme spolu sedeli na dlážke v mojej izbe,
dvere doširoka otvorené, presne podľa Soledadiných pokynov.
Hrali sme impozantnú hru – Rummy. Sawyer bol jediný, komu
sa kedy podarilo naučiť sa Allinin spletitý súbor pravidiel.
Uprostred hry som zbehla na prízemie, aby som nám doniesla z
mrazničky zmrzlinu. Neviazane som ešte prehodila cez plece:
„Nepodvádzaj!“ Vrátila som sa o päť minút s pollitrom Super
Fudge Chunk – bielej a tmavej čokolády s pekanovými a
vlašskými orechmi, poliatej fondánom. Sawyera som však už
nenašla sedieť na koberci, kde som ho nechala. Stál za
pracovným stolom, s členkami nenútene prekríženými, a čítal si
moju esej, ktorú som poslala s prihláškou na Northwestern.
„Hm,“ upozornila som ho, že som už naspäť. Snažila som sa,
aby som sa necítila iracionálne prichytená a odhalená, akoby ma
podivuhodne špehoval. Koniec koncov, stále som mu sľubovala,
že mu to dám prečítať. „Kde si to vzal?“
„Mala si to navrchu tej kopy,“ kývol na skutočne šialený
bordel na mojom stole: učebnice a testy, vytlačený mail zo South
Florida Living, v ktorom ma žiadali, aby som prišla a
porozprávala sa s nimi o možnej stáži. Vôbec sa netváril
previnilo. Naopak, usmieval sa. „Toto je vážne dobré, Reena.“
„Hej?“ spýtala som sa, ale do hlasu mi presiakla nejaká
ostrosť. Vedela som, že tá esej je, objektívne povedané, dosť
dobrá. Veď ma dostala na Northwestern. Lenže bolo iné počuť
to od Sawyera. Položila som zmrzlinu na bielizník. „Myslíš si?“
 Sawyer prikývol a posadil sa na posteľ. Inštinktívne som sa
pozrela na chodbu, ale otec aj Soledad boli stále na prízemí.
„Prečo si mi nikdy predtým nedovolila si to prečítať?“ spýtal sa.
„Neviem,“ povedala som a prisadla si k nemu. Dvoma
prstami som pošúchala jeho dva prsty položené na prikrývke.
„Asi som sa hanbila.“
Sawyerovi sa na tvári objavil úsmev. „Nemusíš byť stále taká
hanblivá,“ povedal. „To som len ja.“ A potom dodal: „Ty fakt
pôjdeš na všetky tie miesta?“
Prekvapene som sa naňho pozrela. Na spôsobe, akým to
povedal, bolo niečo, prečo som si začala myslieť, že konečne mu
to celé došlo. Fakt, že sa na konci leta naozaj chystám odísť.
„Taký mám plán,“ povedala som ticho.
Znova prikývol a hodil sa do vankúšov. Prespal tu už
toľkokrát. Moje periny začínali voňať ako on. „Asi tiež odtiaľto
potrebujem vypadnúť,“ zamyslel sa po chvíli nahlas.
Vytiahla som obočie nahor a natiahla sa po zmrzlinu. Bolo to
vôbec prvý raz, čo som ho počula rozprávať o niečom, čo sa
aspoň vzdialene podobalo na plán. „Myslím si,“ povedal a
naklonil sa z postele, aby zdvihol naše lyžice z prázdnych
misiek na koberci. „Zdá sa mi, že som počul, že Chicago je
dobré muzikantské mesto.“
„Naozaj?“ Znova som uprela zrak na Sawyera, ktorému sa
na tvári usadil široký, úprimný úsmev. Cítila som, ako sa mi
hlboko v hrudi rozpína niečo podobné nádeji sťa žltý balón.
„Naozaj,“ dodal, štrngnúc si svojou lyžicou o moju. Gesto,
ktorým potvrdil, že sme sa práve na niečom dohodli. „Asi by
som sa tam mal pozrieť.“
 43

Potom
Trvalo nám pol hodinu, než sme sa dostali dole. Museli sme
obliecť a nakŕmiť Hannah a dať ju do ohrádky v jedálni hneď
vedľa kuchynských dverí. „Spravím ti raňajky,“ rozhodol sa
Sawyer a zamieril k chladničke.
Pokrútila som hlavou. „Vlastne nie som hladná.“
Sawyer sa zatváril nesúhlasne. „Včera večer si nejedla,
pretože si bola nahnevaná, čo je v poriadku. Ale dnes je nový
deň. Takže vajíčka.“ Usmial sa na mňa svojím typickým krivým
úsmevom a ja som si sadla, spokojná, že bude o mňa pár minút
postarané. Spokojná, že mu umožním urobiť to pre mňa.
Zazvonil zvonček na dverách. „To bude Shelby,“ povedala
som Sawyerovi a postavila som sa. Jej mama bola sestričkou v
nemocnici. Na mojom mobile blikalo množstvo prijatých správ.
Telefón v kuchyni začal vyzváňať. „Môžeš to vziať?“ požiadala
som Sawyera a obzrela sa cez plece.
 Ponáhľala som sa cez obývačku k vchodovým dverám, ktoré
som otvorila bez toho, aby som sa pozrela cez priezor. Vzápätí
som si uvedomila svoju hlúposť. V to slnečné letné ráno ma
neprišla pozrieť Shelby, ale Aaron. V tom momente som v
duchu zanadávala.
„Ahoj!“ vyšlo namiesto toho zo mňa živo. Urobila som krok
späť a dovolila som mu spraviť iba krôčik do domu, nie viac.
Bol čerstvo oholený a mal na sebe tričko s logom prístavu, ktoré
zobrazovalo lode plávajúce na more.
„Ahoj!“ pozdravil ma. „Počul som o tvojom otcovi.“
„Dúfame, že bude v poriadku,“ povedala som. „O chvíľu
idem do nemocnice.“
„Nechceš spoločnosť?“ spýtal sa. „Mohli by sme si dať rýchle
raňajky.“
Rozhodovala som sa, čo mu na to odpoviem, keď k nám cez
obývačku doľahol Sawyerov hlučný a veselý hlas. „To je
Shelby? Pozvi ju dnu! Tiež jej urobím vajíčka.“
Dočerta.
Aaronova tvár sa zmenila. Rysy mu stvrdli. „Prepáč,“
povedal. „Nevedel som, že máš spoločnosť. Na príjazdovej ceste
je len tvoje auto.“
„Nie, to je len…“ To je len čo? To nie je len tak hocičo. To bol
sex so Sawyerom LeGrandom.
„Shelby Fitzsimmonsová, hviezda javiska a filmového
plátna!“ zvolal Sawyer a blížil sa k nám cez obývačku. Zbadal
Aarona a na chvíľu zmrzol. Potom sa spamätal, ale v kútikoch
úst sa mu usadil takmer neviditeľný úsmev, až som mala chuť
ho niečím udrieť. „Ach, to nie je Shelby.“
„Nie tak celkom,“ povedal Aaron pomaly a, Bože, Bože, cítila
som sa ako úplný odpad.
„Rád ťa vidím, chlape,“ vzchopil sa Sawyer. Keby som ho
nepoznala lepšie, myslela by som si, že sa správa celkom slušne.
„Ja som… Robím práve raňajky, ak máš chuť.“
 „Ďakujem, ale musím už ísť,“ vykrútil sa zo situácie Aaron a
pokúšal sa pretlačiť späť k dverám. „Idem do práce. Prišiel som
sa len uistiť, že Serenin otec je v poriadku.“
„Práve som dotelefonoval so Soledad a povedala mi, že sa
má skvele.“
„To bola Sol?“ spýtala som sa a aspoň na malú chvíľočku
som zabudla na ten masaker, čo sa práve odohrával pred mojimi
očami.
„Tak potom je všetko fajn.“ Aaron sa pozrel najprv na mňa,
potom na Sawyera a zasa späť na mňa. „Hádam… hádam, že
budem, ach… Uvidíme sa neskôr, Reena.“
„Aaron…“ Čo som mu vlastne chcela povedať? Bola som
naňho príšerná. Na tohto skvelého človeka, túto dobrú dušu,
ktorá mi priniesla kvety a vyčarila úsmev na tvári aj v tých
najhorších zo všetkých mojich dní. Na to neexistovalo nijaké
ospravedlnenie.
Lenže už na tom nezáležalo. Aaron vyšiel z dverí. „Odovzdaj
otcovi môj pozdrav!“ zakričal cez plece a ustupoval, ako keby
bol celý náš dom v plameňoch a ja som bola príliš hlúpa na to,
aby som si to uvedomila a zachránila sa.
„Dočerta,“ zanadávala som, keď jeho auto zmizlo z
príjazdovej cesty. „Dokelu!“
„Prosím?“ ozval sa Sawyer.
S divokým výrazom som sa naňho osopila: „Zmĺkni!“
„Ale, no tak.“ Sawyer to v sebe držal tak dlho, ako mohol,
napokon sa usmial. „Nie je to také zlé.“
„Nie, vlastne je to ešte horšie. Nerozumieš tomu. Vôbec
tomu nerozumieš.“ Premýšľala som, aká je Shelby na mňa
nahnevaná a čo povie po tomto incidente. Mala som pocit, že
som práve nadobro pochovala celé naše priateľstvo. „Práve som
si to sama celé pokašľala.“
„Nuž,“ darebácky ma sledoval po očku. „Nenazval by som
to takto.“
„Povedala som ti, aby si láskavo zmĺkol!“
 Sawyer sa na mňa zahľadel. „Môžem sa ťa niečo spýtať? Ešte
sa ti páči? Alebo je to pre teba len veľmi praktické – byť s ním?
Pretože, Reena, musím ti povedať, že on je ako ľudský
ekvivalent misky s pšeničnými cereáliami.“
„Choď dočerta, Sawyer. Nepoznáš ho. Je to naozaj dobrý
chlap.“
„Taký je aj pán Rogers z relácie Neighborhood, ale to nie je
dôvod na to, aby si s ním skákala do postele.“
„Po prvé, s kým ja skáčem alebo neskáčem do postele, vôbec
nie je tvoja vec. Po druhé, hovoríš o veciach, o ktorých nič
nevieš. Aaron bol naozaj dobrý frajer.“ Obrátila som sa na päte a
odpochodovala do kuchyne. „A po tretie, pán Rogers je mŕtvy!“
To ho zaskočilo. „Pán Rogers je mŕtvy?“
„Celé roky!“
Šiel za mnou cez jedáleň a iba na okamih sa pristavil pri
Hannah, aby jej postrapatil vlasy. „Môžeš prestať utekať
zakaždým, keď sa snažím s tebou rozprávať?“
„Ty si jediný, kto tu rozpráva o úteku,“ vrátila som mu to.
Vypla som sporák a vložila vajíčka späť do chladničky.
Sawyer sa zatváril, ako keby to bol preňho nejaký starý,
ošúchaný refrén. „Dobre, ale teraz som tu,“ ohradil sa.
„V poriadku.“ Skákala som po kuchyni ako pinballová
loptička a hádzala do batoha položeného na stoličke rôzne
predmety: telefón, kľúče, sušienky pre Hannah, niekoľko
škatuliek džúsu a plyšového stegosaura. „Skôr než budeš mať
zase raz nutkanie, alebo čokoľvek to je, čo ťa núti robiť takéto
hnusné veci, a potom znova zmiznúť, tak si uvedom, že ja vinou
toho skončím opäť tam, kde som začínala. Lenže tentoraz s tým
rozdielom, že som od seba dokonale odohnala jediného chlapa v
celom svojom živote, ktorý so mnou zaobchádzal dobre.“
To sa Sawyerovi nepáčilo. Jemné pery sa mu stiahli. „Ja som
s tebou zaobchádzal dobre.“
„Uhm. Špeciálne som ocenila tú časť, keď si odišiel bez
akejkoľvek rozlúčky, bez toho, aby si si vymyslel aspoň nejaké
klamstvo, napríklad, že si ideš skočiť po cigarety.“
 „Ako dlho to chceš ešte používať proti mne?“
„Až kým neprestanem byť z toho taká vytočená!“
„Takže navždy?“
„Bol si preč dva roky! A späť si len dva týždne.“
„Vieš, čo sa mi na tom všetkom páči asi najviac? Ako ľahko
zabúdaš na to, že vtedy, keď som odišiel, ty si sa tiež chystala
odtiaľto vypadnúť. Hovorila si mi o tom každý deň.“
„Išla som na vysokú!“
„Mienila si odtiaľto vypadnúť o celý rok skôr a už nikdy sa
nevrátiť. Chystala si sa ísť robiť niečo fantastické, úžasné a
stokrát lepšie, ako je práca v reštaurácii a život v tomto meste, a
stokrát lepšie, než som ja.“
„Sawyer, nebuď také decko. To som nikdy nepovedala.“
„Povedala si to sto rôznymi spôsobmi. Aj tak si odchádzala.
Navyše som si myslel, že pôjdem iba na čas.“
„Ježišu Kriste,“ prevrátila som oči a chvíľu som sa pokúšala
nereagovať, len premýšľať. Došla som k jedinému logickému
záveru. Zrazu som si pripadala ako nejaký besný pes. Krotko
som riekla: „To bolo od nás hlúpe.“
Podozrievavo na mňa pozeral. „Čo ako?“
„Toto,“ rozhodila som rukami. „Posledná noc, toto ráno,
všetko. Bol to zlý nápad. Bola som naštvaná. Nemala som ťa
nechať…“
„Nechať ma?“ vybuchol. „Prišla si za mnou! Bol som
pripravený spať na sprostom gauči!“
„To je jedno. Na tom predsa nezáleží. Dôležité je, že sa opäť
správam ako maniačka a robíš ju zo mňa ty. Bol si späť tridsať
sekúnd a zo mňa sa razom stala čistá idiotka.“
„Dobre, asi to nebude ďaleko od pravdy.“
Bože, bola som z neho taká frustrovaná. Bola som
frustrovaná z celého svojho života. „Kašlem na teba.“
„Pekne,“ zasipel. „Vieš čo? Tak na to zabudnime.“
„Ty vieš čo? Zabudnime.“
„Fajn,“ súhlasil a jeho oči boli chladné ako dve sklenené
guľôčky s mramorovým vzorom. „Nikdy sa to nestalo.“
 44

Predtým
„Čo máš na sebe?“ spýtal sa Sawyer.
Pozrela som sa do zrkadla, zatiaľ čo som balansovala s
telefónom zasunutým medzi uchom a plecom. Bol prvý piatok
po tom, čo som dostala list z Northwesternu. O dvadsať minút
ma mal vyzdvihnúť a zobrať na niečo, čo nazval veľmi veľké
rande. „Prečo?“
„Pretože sa chcem ubezpečiť, že nemáme na sebe to isté.“
„Sklapni.“ Bol máj a vonku bolo nepríjemne horúco. „Vo
všetkom, čo som si obliekla, som sa potila. Takže možno nemám
na sebe nič.“
„Uvidíme.“ Počula som, ako sa pri tej predstave usmieva.
„Tak, teraz ten nápad. Budeš pripravená o desiatej, hej?
Oslavujeme, lebo moja frajerka sa tento týždeň dostala na
výšku.“
V tú noc sme sa odviezli do South Beach. Okná na džípe boli
počas celej cesty spustené. Keďže pred niekoľkými týždňami sa
nám, našťastie, pokazila klimatizácia, mohla som si
vychutnávať vôňu oceánu a leta. Charley Patton svojimi ostrými
vibráciami spieval do horúčavy Took my baby to meet the
mornintrain… Sawyer si počas jazdy deväťdesiatpäťkou položil
ruku na moju nohu. Dotyk prerušil vždy iba na chvíľu, aby si
pošúchal sval, ktorým mu občas myklo na sánke.
„Páči sa mi tvoje zápästie,“ poznamenal zrazu. Pozeral sa na
miesto, kde moje ruky odpočívali v lone. Špičkou prsta mi
prešiel po spodnej línii predlaktia.
Skepticky som sa naňho pozrela. „Moje zápästie?“
„Áno,“ povedal, a ako prechádzal medzi jazdnými pruhmi,
jemne sa usmieval. „Pokojne. Nemám žiadnu divnú úchylku na
zápästia. Len sa mi páčia tie tvoje. Sú krehké. Ako kosti
vtáčaťa.“
„Kosti vtáčaťa,“ zopakovala som.
„Hej,“ odmlčal sa. „Vidíš? Teraz si zničila ten okamih.“
„Ty si si ho pripravoval?“
„Snažil som sa!“
Zasmiala som sa. „Prepáč. Skús to znova.“
„Nie,“ zatváril sa urazene. „Tá chvíľa je preč.“ No smial sa
tiež.
South Beach bolo vysvietené ako počas karnevalu. Všetky
miestne budovy art déco aj výklady. Spolu s Breezeway, kam
sme zamierili, spôsobili, že Prime Meridian zrazu vyzeral ako
bar v hoteli Ritz. Aby sme sa dostali k vstupným dverám,
museli sme prejsť tmavou alejou plnou odpadkov. Napadlo mi,
ako Sawyer vie, kam ide. Šoféroval si celú tú cestu len preto, aby si
ma nakoniec priviedol práve sem, keď je celé South Beach také
vysvietené? chcela som sa ho spýtať, ale nemala som náladu na
hádku.
Sawyer ma držal za ruku a s istotou ma viedol cez dav. Ťahal
ma za sebou, svoje ťažké bremeno. Získala som dojem, že sa mu
páčia davy, veľké hlučné tlačenice ľudí. Zdalo sa, že v
predieraní sa je naozaj dobrý.
Pustil ma, až keď sme prišli k baru. Díval sa ponad húf ľudí,
asi niekoho hľadal. „Počkaj tu!“ zakričal mi do ucha. Jeho dych
ma pošteklil a dlhé, visiace náušnice sa mi začali hojdať.
„Prečo?“ podozrievavo som prižmúrila oči. Musela som
zvýšiť hlas, aby som prekričala búšiacu hlasnú hudbu, ktorú
som nepoznala. „Kam ideš?“
„Len tu na mňa sekundu počkaj. Hneď potom pôjdeme na
večeru, sľubujem.“
Vzdychla som si a zamierila na záchod. Cestou som si
zobrala minerálku. Chvíľu som na toaletách zabíjala čas čítaním
farebných nápisov nasprejovaných na stene vedľa prázdneho
dávkovača na tampóny. Prechádzala som cez naškriabané
iniciálky, načmárané srdcia a prísahy a vymýšľala som si ku
každému z nich príbehy. Začínala som byť veľmi dobrá v
zabíjaní času. Topánky sa mi prilepili o podlahu. Pomaly som sa
zbierala späť do klubovej časti, keď som začula nejaký ženský
krik, ktorý sa niesol ponad všetko ostatné.
„Čo sa stalo?“ spýtala som sa opitého chlapa, keď som z
malej miestnosti pred záchodmi zahla späť za roh. Kým som
bola preč, nahrnulo sa tam ešte viac davu, takže som nemohla
vidieť, čo sa v klube deje.
„Pustili sa do seba nejakí dvaja idioti,“ odpovedal mi a
premeral si ma od hlavy po päty takým spôsobom, až som sa
zachvela. Potom, lebo to asi nebolo dosť jasné, dodal: „Bitka.“
Očami som pátrala po Sawyerovi. V mysli som rýchlo
odriekala krátku modlitbu, aj keď som vedela, že je to úplne na
nič. Stála som na špičkách a pokúšala sa aspoň niečo zazrieť
ponad masu ľudí. Akosi som už tušila, že jedným z tých dvoch
idiotov, ktorí sa pustili do seba, je môj frajer. Odrazu mi dával
náš malý výlet do Breezeway oveľa väčší zmysel.
„To sa mi vari len zdá,“ zamrmlala som si sama pre seba,
keď mi všetko začalo jasne a kruto dochádzať. Všimla som si, že
k bitkárom sa blížia vyhadzovač a barman, aby ich oddelili. Ja
som tam zatiaľ nekonečné sekundy stála ani primrazená a
uvažovala som, či sa pohnem smerom k nim, alebo utečiem.
Keď narazila päsť na Sawyerovo líce, zamraučala som. Cúvol a
vrazil hánkami do úst druhého chalana. Pocítila som, ako mi
hore hrdlom stúpa kyselina. Tupo som si uvedomila, že Sawyer
je dobrý bitkár. Vzápätí som sa zvrtla na päte a pretláčala sa
davom k dverám.
Keď som si to namierila do aleje, začula som, ako Sawyer
hovorí chlapovi, ktorý ho vytiahol cez dvere z baru: „Hej, ja nie
som zhulený!“ Zdalo sa, že vyhadzovača to nezaujíma. „To on
začal, prisahám.“
„Patrí k tebe?“ obrátil sa na mňa chlapík.
Takmer som povedala, že nie. Sawyer sa na nás pozeral s
mrzutým výrazom na tvári. „Asi patrí,“ priznala som.
„Ďakujem. Prepáč.“ Vyhadzovač prikývol, mykol plecom, otočil
sa a vošiel dovnútra. Kým Sawyer kráčal po ulici, vytiahla som
mu zo zadného vrecka kľúče od auta. Vôbec som nemala chuť
šoférovať domov. „Nastúp do auta!“ oborila som sa naňho.
„Reena, mala to byť rýchlovka, ale ten chalan…“
„Nevyhováraj sa,“ prerušila som ho.
„Chcel som ťa zobrať ešte niekam…“
„Povedala som ti, aby si bol ticho!“ rozkázala som mu a
naštartovala auto. „Na toto si ma sem bral takú dlhú cestu?“
pustila som sa doňho. Neodpovedal – asi preto, lebo som mu
zakázala rozprávať –, takže som radšej vyrazila dopredu. Bola
som taká nahnevaná, až som skoro plakala. „Akože fakt? A ešte
si sa aj pokúsil, aby to vyzeralo ako rande. Pretože som sa
dostala na výšku? Už ti neverím. Vážne ti neverím.“
„Malo to byť rande,“ zamrmlal. „Chcel som ťa vziať ešte
niekam inam. Toto mala byť iba sekunda, keby ten chalan nebol
taký hajzel.“
„Výborne. Takže je to jeho chyba. Je to chyba tvojho
drogového dílera.“ Trhlo mnou už len pri pohľade na jeho zničené
hánky. Presakovala z nich krv. „To je smiešne,“ zahľadela som
sa z okna a zapla blinker. „Vieš, že je to fakt smiešne? Toto nie je
skutočný život. Ja takto nefungujem.“
„Kam to ideš?“ spýtal sa namiesto toho, aby mi odpovedal.
„Zastavíme sa v lekárni Walgreens.“
„Prečo?“
„Pretože ti idem kúpiť nejaké lieky na tvoje krvavé ruky!
Pane Bože!“
„Nič mi nie je.“
„Sú tam stopy po zuboch. Chceš dostať besnotu?“
Vyprskol od smiechu. „Nikto tu nedostane žiadnu besnotu.“
„Tak potom aids?“ Pri tých slovách mi takmer zabehlo. Džíp
som odstavila na parkovisku pri lekárni a po minútovom
doťahovaní sa som si privlastnila kľúče od auta.
„Paráda,“ urazene zatiahol. „Kam by som asi tak išiel?
Myslíš si, že ťa tu nechám?“
„Kto, dočerta, vie, čo by si spravil?“ Zabuchla som dvere a
zamierila do lekárne, kde som minula celú svoju hotovosť na
peroxid, gázu, antiseptickú masť a ďalšiu bublinkovú
malinovku. Túžila som po tom, aby tu bol so mnou môj otec či
Shelby, alebo Soledad, dokonca aj Lauren. Vôbec som sa
nechcela vrátiť do auta. Cítila som, že sa mi Sawyer vzďaľuje,
uniká mi tak ďaleko, až som ho nedokázala chytiť, a už vôbec
som ho nevedela zastaviť.
Pokladník skontroloval môj nákup, spola súcitne sa na mňa
pozrel a povedal: „Dúfam, že táto noc bude už len lepšia.“
„Ďakujem.“ Radšej som sa zadívala do neónového svetla,
aby som sa udržala a nezačala plakať.
„Dokelu, Sawyer,“ zasyčala som pri zapínaní stropného
svetla v džípe. Vyzeral horšie, ako som si myslela, a začínal sa
mu robiť monokel. Vrazila som mu do rúk fľašu s malinovkou a
on si ju priložil na rýchlo sa zväčšujúce oko. Dúfala som, že ho
aspoň poriadne bolí hlava.
„Prečo by som vlastne mala ísť niekam na výšku, keď tu
môžem zostať a hrať sa kvôli tebe na Florence Nightingalovú?“
 „Tak mi to ešte aj ty oslaď. Doriti,“ zaskučal, keď som sa
peroxidom dotkla jeho krvavých hánok. Dych z neho syčal ako z
balóna. „To bolí.“
„Má to bolieť.“
„Pozri, neobťažuj sa,“ vzdal to a odtiahol ruku. „Radšej sa
postarám o seba sám. Naštartuj.“
„Fajn. Rob, ako chceš.“ Omylom som začala cúvať.
Nenávidela som to auto, mesto a vôbec celú Floridu. Myslela
som na to, aké by bolo príjemné prekročiť povolenú rýchlosť
smerom na Alligator Alley a potom vybočiť autom z cesty rovno
do najbližšieho močiara. „Nemôžem uveriť tomu, že si sa takto
správal.“
„Dobre, nebudeš to musieť trpieť už veľmi dlho,“ ohradil sa
a skrčil sa na sedadle, až pripomínal vrecovitý pár džínsov.
Ruky si prekrížil cez prsia.
„Úprimne, si na mňa naštvaný pre Northwestern?“
„Nie som na teba naštvaný pre nič.“
„Klamár!“ zaútočila som. „Nie je to tak, že by si nevedel o
mojich plánoch ísť na výšku. Hneď na začiatku som ti povedala,
že odtiaľto odchádzam.“
„Netáraj!“
„Ty netáraj!“ zopakovala som a vzápätí sme zostali ticho.
Rádio prebíjal len horúci rev vetra. Pot mi stekal po šiji.
Nakoniec som to predsa len zo seba dostala. „Chcem sa
rozprávať o Allie.“
Spozornel. „Teraz?“
„Počul si ma.“
„Chceš o tom hovoriť práve teraz?“
„A kedy je podľa teba na to lepší čas?“ spýtala som sa.
„Chodíme okolo toho už šesť mesiacov, ale v podstate sme sa o
tom ešte nikdy nebavili.“
Povzdychol si. Fľašu s malinovkou mal ešte stále pritlačenú
na tvári. Preblesklo mi hlavou, či nemôže mať tú ruku zlomenú.
„Čo s ňou?“
„Prečo si ju mal rád?“
 „Reena, prečo to robíš?“
„Len mi odpovedz.“
„Neviem,“ povedal s hlasným povzdychom, pri ktorom si
oprel hlavu o sedadlo. Nakoniec začal rozprávať: „Ona bola
naozaj… otvorená, vieš. A jemná. A nikdy ju nič nevydesilo.“
Napadlo mi, či to povedal preto, aby tým ranil moje city. Či
chcel upozorniť na rozdiely medzi mnou a mojou najlepšou
priateľkou – porovnať svoju starú a novú frajerku –, alebo sme
boli také absolútne protipóly, až si nedokázal pomôcť a celé to
vyznelo tak, ako to vyznelo. „Bola taká… zábavná.“
Zábavná. Správne. Zhlboka som sa nadýchla a radšej sa
uprene zahľadela na dopravnú značku. Zoširoka som vybrala
zákrutu doprava. „Bolo by sa niečo z toho, čo je medzi nami,
niekedy stalo, keby…“ stíchla som.
„Ona zomrela, Reena.“ Nepozeral sa na mňa. Namiesto toho
zízal von oknom a pozoroval, ako okolo nás blikajú svetlá. „Keď
už sa o tom takto bavíme, pokojne to povedz. Keby nezomrela.“
„Keby nezomrela.“ Prehltla som. „Chcel by si byť niekedy so
mnou, keby Allie vtedy nezomrela?“
„Čo je to, dopekla, s tebou?“ rozčúlil sa. „Môžeme s tým
prestať?“
„Len mi odpovedz!“
Nastalo dlhé ticho. Zdalo sa, že zvažuje svoje možnosti.
„Neviem,“ ozval sa nervózne. „Ja neviem! A potom, je tu niečo,
čo o mne nevieš, svinstvo, ktoré nevieš o tej noci…“
„Dobre, tak mi to povedz!“
„Nemôžem!“
Nehádala som sa. Čo som vlastne čakala? Navyše bolo
naozaj nebezpečné šoférovať v takom stave. Asi by bolo
rozumnejšie zastaviť a konečne celý problém vyriešiť. Lenže
bola som už unavená a veľmi som túžila po domove.
Automaticky som zastavila na semafore, pričom som si ani
neuvedomila, že svieti červená.
„Opatrne,“ upozornil ma potichu.
„Zmĺkni!“ zahriakla som ho.
 Zvyšok cesty ubehol bez toho, aby sme spolu prehodili čo
len slovo. Jediným zvukom v džípe bola hudba z rádia. You
know you done me wrong…
Keď som zatiahla na Sawyerovu príjazdovú cestu, obloha
bola plná ťažkých purpurových mrakov a dom pôsobil
strašidelne. Vyzeralo, že sa schyľuje k dažďu. Pozbierala som
odvahu. „Sawyer, potrebuješ pomoc.“
„Ach, prosím,“ z hrdla sa mu vydral nejaký odmietavý zvuk.
„S týmto na mňa nechoď.“
„Dobre, ale potrebuješ.“
„Prestaň.“
„Nešiel si na výšku, pracuješ len na polovičný úväzok a aj
tak to máš v práci neprestajne nahnuté, mrháš svojím časom…“
„Tak to nie je!“ prerušil ma.
„Úprimne, Sawyer, jediné, o čo ti momentálne ide, som ja, no
aj tak sa ti darí robiť všetko preto, aby si si to aj u mňa
pokašľal.“
„Správne,“ zamrmlal. „Všetko je to moja vina, len ja som ten,
čo to celé kazí.“
„Nemôžem za to, že odchádzam.“
„To nesúvisí s tým, že odchádzaš!“ vykríkol.
„Tak s čím?“
Neodpovedal.
„Takže?“
Stále nič.
„Tak veľmi ťa to baví?“ odmietala som sa vzdať diskusie.
„Všetky tie tvoje sprostosti, ktoré neustále robíš? Čo z toho
máš?“
„Že sa ma to pýtaš práve ty. A teba baví byť stále dobrým
dievčatkom? Aký to má pre teba vlastne význam?“
„Ja sa nehrám na dobré dievčatko. Som proste taká.“
„Fajn, tak u mňa je to možno to isté. Jednoducho som len
sám sebou.“
„Toto nie si ty!“
„Možno som.“
 „Tak potom ťa asi nepoznám.“
„Asi nie.“ Vzdychol si, otvoril dvere džípu a vykĺzol von.
„Smiem očakávať, že s tými sprostosťami v dohľadnom čase
prestaneš?“ zavolala som naňho cez okno.
Usmial sa. „Aké sprostosti máš na mysli?“
„Ty dobre vieš aké!“ Dostala som chuť udrieť ho. Chcela som
byť taká zlomyseľná, ako som len dokázala byť. „Poviem ti,
Sawyer, výstrelky v tvojom živote už prestávajú byť
zaujímavé.“
Sawyer cúvol a stíchol. „Výstrelky v mojom živote?“ spýtal
sa takmer pošepky. V tej chvíli som si uvedomila, že som zašla
priďaleko.
„Pozri, prepáč,“ povedala som mu. „Nemyslela som… Ja
len…“
„Zabudni na to.“
„Sawyer…“
„Musím odtiaľto vypadnúť,“ vyhlásil, ako keby len sám pre
seba. Keď som si uvedomila, čo sa deje, bol už na druhej strane
dvora, s rukami ako bielymi pavúkmi prehrabávajúcimi sa vo
vlasoch. „Uvidíme sa neskôr, Reena.“
Tentoraz ma nepobozkal na rozlúčku.
 45

Potom
Hannah som nechala spať so Stefanie a trochu prirýchlo som
šoférovala do nemocnice. Na sedadle spolujazdca som mala
pripravené šaty na prezlečenie a žemľu pre Soledad. Keď som
tam prišla, všimla som si, že Sol vyzerá naozaj hrozne. Zato sa
zdalo, že otec bude v poriadku, hoci pôsobil omámene a bol
bledý. Z chrbta ruky mu trčala infúzia. Mala som pripravených
asi päťdesiat vecí, ktoré som mu chcela povedať, ale obaja sme
mlčali. Sadla som si na okraj postele a spolu sme pozerali v telke
nejaký neuveriteľne nudný diel o hľadaní najlepšieho letného
produktu. Dostala som pritom akurát tak chuť na čučoriedky a
sem-tam som sa nervózne zavrtela. Napadlo mi, aký by bol
sklamaný, keby vedel, že som posledných dvanásť hodín
strávila tým, že som si zopakovala predchádzajúci omyl so
Sawyerom. Ktovie, možno by to bral len ako nejaký druh zlých
správ, ktoré už odo mňa očakáva. Navyše som sa cítila veľmi
hlúpo. Ako som si mohla myslieť, že po tom všetkom, čo sa
medzi nami stalo, by to ešte mohlo fungovať?
„Vydesil si ma,“ povedala som mu konečne. Chcela som
povedať prepáč, ale nevedela som, kde začať. „Už to viac
nerob.“
„Dobre,“ prikývol a oprel sa chrbtom o vankúše. Pokožku
pod očami mal svetlosivú, líca fľakaté a na tvári jednodňové
strnisko. „Soledad mi už veľmi energicky vyčistila žalúdok.“
„Neskôr ťa prídem pozrieť aj s Hannah,“ sľúbila som mu pri
odchode a na rozlúčku som ho pobozkala na čelo. Vydržala som
neplakať, až kým som neprišla na parkovisko. Cítila som sa ako
zbitá.

Sawyer sa objavil v práci o desať sedem, aby prevzal službu po

Joeovi, ktorý mi predtým, než zamieril domov k manželke, dal
pre Hannah karamelovú lízanku. Sawyer, rovnako ako my
ostatní, vyrástol za barom, a len čo sem prišiel, bol medzi
všetkými tými whisky a grenadínami ako doma, akoby nikdy
neodišiel.
Čo mi sily stačili, snažila som sa naňho nepozerať, nevšímať
si, ako blýska profesionálnym úsmevom na ženu v strednom
veku s prehnaným mejkapom ani ako sa baví o bejzbale s
dvojicou mužov v oblekoch, ktorí sem prišli na konferenciu.
Ešte nebol čas večere a ani my sme neboli nejako zvlášť
zaneprázdnení, preto mi reštaurácia neponúkala príliš veľa
rozptýlenia. Na chvíľu som sa schovala v kuchyni a
porozprávala Finchovi, čo je s otcom.
O ôsmej sa už reštaurácia naplnila natoľko, že som sa mohla
dostať do toho známeho zvláštneho pracovného rytmu.
Rozpočítavala som platby pre jednotlivých zákazníkov,
roznášala som olivový olej, nože a taniere. Oznamovala som
Sawyerovi cez počítač v zadnej chodbe moje objednávky na
drinky a vôbec som sa naňho nepozerala.
Nakoniec si všimol, že ho ignorujem. Keď som mierila do
kuchyne s plným náručím špinavých tanierov, konečne sa mu
podarilo zachytiť môj pohľad. Neviem, čo presne som od neho
očakávala, ale rozhodne nie sladký, podlízavý televízny úsmev,
ktorým po mne strelil. „Potrebuješ niečo, Reena?“ spýtal sa.
Vlastne áno, len som to ešte nenahodila do počítača.
„Dvakrát pivo Amstel,“ vypýtala som si bez úvodu a bola to
vlastne prvá vec, ktorú som mu za celú noc povedala.
Sawyer povytiahol obočie a začal si ma doberať. „A zázračné
slovíčko?“
Zamračila som sa. „Sawyer, sklapni a prines mi pivá.“
„Podráždená,“ povedal a trochu na mňa vyplazil jazyk.
Otočil sa, aby vybral poháre. Svaly sa mu pod košeľou tak
napínali, že ani pri všetkej mojej snahe som si to nemohla
nevšimnúť. Pozrela som sa bokom, aby som to zakryla, a
pokúsila som sa, aby môj hlas znel tak nahnevane, ako to len
bolo možné.
„Vieš,“ začala som prešibane. „Keby som bola tebou, dávala
by som si pozor, čo robíš s tým jazykom.“
„Ak?“ Ostentatívne si ma premeral pohľadom odhora až
dole. „Kde by bolo preň bezpečné miesto?“
„To ako vážne?“ Žalúdok sa mi skrútil tak silno, až ma to
zabolelo – ako keby sa o seba škriabali plechy dvoch áut. V
rukách som stále držala štyri špinavé taniere. „Sklapni!“ bolo
však nakoniec všetko, na čo som sa zmohla.
Sawyer sa zasmial. „Prečo mi vždy hovoríš, aby som
sklapol?“ spýtal sa mierne.
„Pretože si to zaslúžiš?“ odsekla som a išla zložiť taniere do
zásobníka umývačky. Vrátila som sa o minútu a našla ho
opretého o barový pult, obe pivá už čakali pripravené.
„Prečo si jej vybrala meno Hannah?“ prekvapil ma otázkou,
akoby sa v našej predchádzajúcej konverzácii nič nestalo a celé
popoludnie sme sa rozprávali ako starí priatelia.
„Hm?“ Rýchlo som zobrala pivové fľaše. „Vybrala som
Hannah, prečo?“
Sawyer vyvrátil oči. „Vieš, na čo sa ťa pýtam. Čo to
znamená?“
 „Milosť Božia.“
Zamyslene prikývol, akože súhlasí. „Pekne vybraté.“
„Mala som knihu.“
„Praktické,“ uznanlivo pokýval a pokračoval: „A čo tvoje
meno?“
„Serena?“ Mykla som plecami a odniesla pivo zákazníkom.
Potom som sa aj napriek svojmu presvedčeniu vrátila späť. „Len
to, ako to znie. Dali mi zlé meno.“
„Nie,“ povedal Sawyer a potriasol hlavou. Stále bol opretý o
bar a tmavú hlavu mal naklonenú tak blízko mňa, ako keby
očakával, že mu poviem nejaké tajomstvo. „Vyhľadala si si
niekedy moje meno?“
„Nie,“ odvrkla som a asi som naozaj zranila jeho city.
Úprimne povedané, čo malo to celé vlastne znamenať?
Zamračila som sa. „Môžeš prestať?“
Sawyer sa tiež zachmúril. „Prestať s čím?“ urobil zo seba
hlúpeho.
„S čímkoľvek, čo teraz robíš,“ začínala som sa hnevať. Cítila
som, že sa približujem k hranici, keď ma dokáže vytočiť takmer
čokoľvek. Z nejakého dôvodu sa mi tie jalové reči zdali byť
horšie než najhnusnejšia hádka. „Pýtať sa na mená. Robiť zo
seba kamoša.“
„Som zdvorilý.“
„Dobre, tak nebuď.“
Sawyer si odfrkol. „To je veľmi dospelé.“
„Máš vôbec nejaké city?“
Zízal na mňa. „Či mám čo?“
„City,“ zopakovala som, lebo som si myslela, že som to
nepovedala dosť nahlas. „Máš nejaké? Alebo máš nejakú
genetickú chybu?“
Sawyer na mňa chvíľu len civel a nepatrne krútil hlavou.
„Okej,“ povedal nakoniec, zdvihol barovú dosku a vyšiel pred
bar. Chytil ma za ruku, nie práve jemne. „A stačilo.“
„Čo to robíš?“ zasyčala som, zatiaľ čo ma ťahal zadnou
chodbou okolo kancelárie a kuchyne. Otočil zámku na dverách,
ktoré viedli na terasu, a trochu ich potlačil, aby sa otvorili.
„Pusti ma,“ požiadala som ho. „Prší.“
„No a čo? Toto je Florida.“ Hneď ako sme boli vonku, obrátil
sa ku mne čelom. Spolovice sme boli zakrytí markízou
upevnenou nad dverami. Vzduch bol horúci, dusný a moje
pravé plece trochu moklo. „Vieš, toto je klasika,“ povedal a
zdalo sa, že nemôže uveriť tomu, ako sa ešte aj po takom dlhom
čase o tom stále bavíme. „To je naozaj fantastické.“
„Čo ako?“ hrala som sa na nechápavú. Nechcela som to
robiť. Nie teraz.
„Ty, zo všetkých ľudí práve ty sa ma pýtaš, či mám city.“
Dlaňami si pretrel oči. „Vieš, vždy som si myslel, že je to
hlúposť, keď o tebe ľudia hovoria, že si ľadová kráľovná, lebo
ťa nepoznajú tak dobre ako ja. Lenže teraz…“
„Už si tým nie si taký istý?“ zaútočila som naňho. „Dobre,
nemôžem povedať, že som ťa nevarovala.“ Prestrčila som sa
okolo neho a zamierila k dverám – tam som skončila, s ním som
skončila –, ale znova ma chytil za rameno.
„Reena,“ jeho hlas znel ostro. „Môžeš s tým prestať?“
Potriasla som hlavou. „Prepáč,“ vytlačila som zo seba a
pokúšala som sa dostať od neho preč tak ľahko, ako to len bolo
možné. Ibaže pri Sawyerovi to nebolo možné vôbec. „Minulá
noc, to všetko, ja som len…“
„Neospravedlňuj sa,“ rozkázal mi. „Pozri, ja nechcem… Ja
len nechcem, aby to bol ďalší zo spôsobov, ako jeden druhého
opustíme, dobre?“
„Ale, no tak. Jeden druhého?“ neveriacky som sa naňho
pozrela. „Ja som tu bola.“
„Viem,“ súhlasil so mnou. „A teraz mi ani trochu neveríš, to
viem tiež. Naznačila si mi to dosť jasne.“ Zohol sa tak, aby mal
ústa pri mojom uchu. „No myslím si, že si nakoniec rada, že sa
to stalo takto.“
Posmešne som si odfrkla. „Ach áno, bolo to úžasné.“
„Myslím to vážne,“ z jeho hlasu bolo cítiť, že to tak naozaj je.
„Predpokladám, že sa ti to takto páči. Máš dobrú zámienku, aby
si sa mohla pred všetkými uzatvoriť a nikomu nedať šancu, aby
si s tebou niečo začal.“ Sawyer sa ku mne priblížil. Obaja sme
boli ešte stále na terase pod markízou – na mieste, ktoré sme
poznali celý náš život.
„Pravda je, že si nám nikdy poriadne nedovolila, aby sme
boli spolu. Tak blízko si si ma nepustila. Teraz si ma tiež držíš
od tela a hovoríš si, že si to zaslúžim. Možno aj áno, ale nebudeš
to mať také jednoduché, pretože tentoraz to nestačí.“ Zatlačil ma
k stene reštaurácie. Postavil sa tesne ku mne, ako keby si chcel
byť stopercentne istý, že mu neujdem. „Počuješ ma, Reena?
Chcem viac než len to.“
Znova som pokrútila hlavou. Priala som si, aby som ho
nebola počula. „Shelby mi to nikdy neodpustí,“ vyhŕkla som.
„Dopekla, Reena,“ hlas mu stúpal, vytáčala som ho do
šialenstva. „Môžeš ma, prosím, aspoň na jedinú sekundu pustiť k
sebe bližšie?“
„To ako vážne?“ Bola som zaskočená. Cítila som, že rastiem
a moje plecia sa rozširujú. „Pustiť si teba bližšie? Po celý čas, čo
sme boli spolu, som sa snažila, aby si so mnou hovoril.“
To ho zaujalo. „O čom?“ spýtal sa a znelo to úprimne
zvedavo.
„O všetkom!“ nedala som sa. „O tvojej rodine, o tvojich
priateľoch, o Allie…“
„Dal som Allie kľúče od jej auta.“
„Prosím?“ Bolo to také náhle, až som si myslela, že som zle
počula. Pozrela som sa mu do tváre a videla som, že aj jeho tá
úprimnosť prekvapila. Chvíľočku sme na seba len hľadeli,
zvažovali, čo ďalej, potom sa Sawyer nadýchol a pokračoval.
„V tú noc, keď zomrela.“ Zdalo sa mi, že vysloviť to bolo
preňho priam fyzicky bolestivé, ako keby tie slová chutili ako
štrk. „Mal som jej kľúče. A dal som jej ich.“
Mala som pocit, že hovorí po mandarínsky. „Dobre, ale v tú
noc, čo zomrela, sme boli spolu,“ stále som tomu nerozumela.
„Na zmrzline.“
 „Predtým,“ vydýchol Sawyer nahlas a rukami si prehrabol
vlasy. Zmysel celého nášho rozhovoru sa náhle zmenil, zrazu to
už nebolo len o ňom a o mne. „Predtým, ako som prišiel do
reštaurácie. Boli sme s nejakými ľuďmi na party. S Lauren a
ostatnými. Neprišli sme tam spolu. Každý išiel na svojom aute,
ale dala mi svoje kľúče, pretože nechcela so sebou nosiť
kabelku. Mala takú tú veľkú hlúpu kabelku, vieš?“ Sawyer
mykol plecom, a hoci stále pršalo, opustil bezpečie markízy a
cez terasu zamieril k vetroňu vzadu na dvore. Po minúte som sa
rozhodla ísť za ním.
„Boli sme tam asi hodinu,“ pokračoval a trochu sa
pohojdával. Zo svojich pracovných nohavíc si mimovoľne
vyťahoval šev. „Možno hodinu a pol. Potom sme sa začali
hádať.“
„Pokračuj,“ potichu som ho pobádala, zatiaľ čo som si sadla
vedľa neho na vetroň, rovnako ako v tú noc po Allinom
pohrebe. Nejakým spôsobom to bolo takto ľahšie – nemusela
som sa mu pozerať do očí. Z reštaurácie som počula hluk,
podobný tomu poslednému razu, keď sme tam tak spolu sedeli.
Ako keď zažívate pocit senzácie z podmorského sveta, ktorý
nemá s vami vôbec nič spoločné. „Dobre, pokračuj.“
Sawyer prikývol. „Povedala, že odchádza,“ ozval sa po
chvíľke. Cítila som, že srdce mi prudko búši niekde za rebrami.
„Kričala na mňa, aby som jej dal kľúče, a nebola… nebola práve
príjemná, vieš? Nemohol som odmietnuť jej žiadosť. Mala v
sebe pár pív a v očiach ten pohľad, a…“ hlas sa mu zlomil, takže
len bezmocne potriasol plecami. Vyzeral o desať rokov starší.
„Nikdy som ju nemal nechať odísť. Lenže spravil som to. Hodil
som jej kľúče a povedal som jej, aby išla dopekla, ak to tak cíti, a
ja…“
„… a ty si prišiel do reštaurácie a vyhľadal si ma.“
Sawyer prikývol, bol na konci s dychom. Dažďové kvapky
mi stekali po šiji. „Takže…“ uprel oči na druhú stranu dvora.
Choď dopekla, povedal jej a ona išla. „Teraz to vieš.“
Teraz to už viem.
 Veľmi dlho nikto z nás neprehovoril ani slovo. Dážď zatiaľ
husto padal na chodník. Myslela som na Sawyera, ako si nosil
toto tajomstvo po celej krajine. Rozmýšľala som o Allie, o tom,
že zomrela ešte skôr, než vôbec začala žiť. Sedela som na vetroni
a plakala. Spomenula som si na fialovú stuhu, ktorú som celé
dlhé týždne po nehode nedokázala nosiť. Mala som pocit, že
neexistuje dosť dlhý pás stužky, ktorý by zodpovedal veľkosti
toho, čo všetko som stratila. Sawyerovo teplé rameno sa
opieralo o moje. „O čom bola tá hádka?“ predsa len som sa
odvážila spýtať.
„O tebe,“ povedal bez akéhokoľvek zaváhania. Zdvihol
hlavu, aby sa na mňa pozrel. Na tvári mal taký zvláštny
pokrútený a čestný výraz, ktorý odzrkadľoval jeho zlomené
srdce. „Hádali sme sa kvôli tebe.“
„Kvôli mne?“ Žalúdok mi spadol niekam k nohám. Nemohla
som uveriť tomu, že po celý čas, čo sme spolu, to bola pravda.
Nechcela som uveriť, že mi to až doteraz nepovedal. „Prečo?“
„Povedala mi, že si do mňa zamilovaná.“
Tiché zalapanie po vzduchu a zakňučanie. Trvalo mi asi
minútu, kým som si uvedomila, že to vychádza z mojich úst.
„To nemyslíš vážne?“ snažila som sa mať svoju reakciu aspoň
trochu pod kontrolou. „Povedala… čo?“
Sawyer mykol plecom. „Počula si ma,“ zašepkal, čím
potvrdil, že je to holý fakt, ktorý ma nenechá bez pochýb, že
hovoril pravdu. „Povedala mi, že si do mňa zamilovaná, hoci by
si to nikdy nepriznala. Vraj už dlho a myslela si…“ pokrútil
hlavou. „Myslela si, že ja do teba tiež.“
„Čo?“ zopakovala som to jediné slovo, ako keby to bolo
nejaké cédečko zaseknuté v prehrávači. Mojou prvou reakciou
bolo, že som sa začala úplne iracionálne hanbiť za svoje vtedy
len pätnásťročné ja. Hoci ten vek bol dostatočný na to, aby som
mala dieťa, ktoré dnes už chodí a rozpráva. Pravdepodobne už
bolo neskoro cítiť sa ponížene pri predstave, že Sawyer vedel o
tom, ako som bola doňho vtedy zamilovaná. Napriek tomu
dozvedieť sa, že ma Allie takto predala a použila moje
najintímnejšie pocity ako nejaký druh pokašľaného citového
platidla, opitá, v hádke so svojím frajerom – to ma ranilo. Po
stotisíci raz som si želala, aby sa nezabila v aute a nezmizla
navždy. Keď už pre nič iné, tak aspoň preto, aby som jej mohla
povedať, aký to bol od nej podraz.
Napokon, tiež som ju zradila. Myslela som na úplne prvý
raz, keď ma Sawyer pobozkal. Na kapote džípu pred
zmrzlinárňou. V posledný večer Allinho života. V našom
priateľstve sme Allie a ja zlyhali všetkými možnými spôsobmi.
Keď som si to uvedomila, zosmutnela som.
„Nech sa stalo čokoľvek, nemyslím si, že ti chcela ublížiť,“
dodal Sawyer a pozoroval moju tvár tak dôkladne, ako keby sa
pokúšal rozlúštiť v nej vyryté hieroglyfy. „Myslím si, že bola
len… nahnevaná.“ Ešte raz pokrčil plecami, úprimne a s
ľútosťou. „A inak, nie že by sa mýlila.“
Teraz som už naňho zízala. Zažmurkala som. „To
znamená…?“
„Žartuješ?“ Sawyer sa na mňa pozrel, akoby som bola
nepríčetná a ešte stále sme trčali na dvoch opačných brehoch
rieky. „Prečo si myslíš, že som ťa v tú noc vyhľadal, Reena? Aby
som zistil, či to bola pravda. Nechal som svoju opitú priateľku s
kľúčmi od auta a išiel som ťa hľadať, rozumieš? Prečo by som to,
dopekla, robil, ak by ma nezaujímalo, či to je, alebo nie je
pravda?“
„Uch,“ tvrdohlavo som pokrútila hlavou. Odmietala som
tomu uveriť. „Predtým si mi nikdy nevenoval ani len kúštik
pozornosti…“
„Nie, to ty si mi nikdy nevenovala ani trochu pozornosti!“
Sawyerov hlas stúpal. „Tak si sa bála, aby som na to neprišiel,
aby som nevedel, či ku mne cítiš to alebo ono. A to všetko len
preto, aby si sa nemusela cítiť trápne alebo zraniteľne, alebo
akokoľvek…“ zmĺkol a vstal z vetroňa. Otočil sa, aby sa mi
pozrel do očí. „Dobre, hádaj čo, Reena? Nikdy som nevedel, čo
ku mne cítiš.“ Trochu pokrčil plecami, svojimi mužnými
plecami, ktoré sa len sťažka pohli. Bola to tá najsmutnejšia vec,
akú som ho kedy videla urobiť. „Takže mám pocit, že si
vyhrala.“
Chvíľu sme jeden na druhého len hľadeli. Všade okolo nás
syčal dážď. Srdce mi bilo rýchlo ako krídla malého nočného
motýľa vnútri mojej hrude. Vedela som, že teraz som na ťahu ja.
Sawyer mi povedal najhoršiu a najúprimnejšiu vec, ktorú v sebe
nosil. Spomenula som si na hádku, ktorú som mala s Allie v tú
noc na party: Chceš vyhrať túto hádku ty, Reena? Nemala som
pocit, že by som čokoľvek vyhrala.
„Znamená to drevorubač,“ dostala som zo seba a chrbtom
chladnej, vlhkej ruky som si zotrela dážď alebo slzy z tváre.
Neviem, prečo som si zrazu pomyslela, že na tom záleží.
Sawyera priam vydesil zvuk môjho hlasu. Pozrel sa na mňa a
zažmurkal. „Čo?“ spýtal sa.
„Tvoje meno,“ podarilo sa mi dostať zo seba. „Ten, kto
rúbe.“
Nebolo to presne to, v čo dúfal. Postoj jeho tela to vyjadril
jednoznačne. Napriek tomu vyčaroval úsmev. „Myslím si, že to
dáva zmysel,“ zakončil náš rozhovor, ponúkol mi ruku a
pomohol mi vstať.
 46

Predtým
Po našej úbohej noci v South Beach som Sawyera vysadila
pred ich domom a vrátila som sa domov. Išla som priamo do
kúpeľne na prízemí, len aby som vyvrátila všetko, čo som za
celý deň zjedla.
Všetko.
Dlho potom som sedela na kúpeľňovej dlažbe, s hlavou
opretou o stenu. Čakala som, kým sa mi žalúdok upokojí a kým
môj dych prestane dunieť splašene rýchlo. Chvíľu som vzlykala
a cítila sa pateticky. Mala som dojem, že sa mi búria
vnútornosti. Ráno mi Soledad priniesla toast a čaj a sadla si na
okraj postele. Čítala si román v španielčine a palcom ma
neprítomne hladila po klenbe nohy, zatiaľ čo počúvala, ako sa
usilujem neplakať.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa ma okolo obeda. Ponorená do
vankúšov na posteli, iba som pokrčila plecami.
 Podvečer som sa už cítila lepšie. Myslela som na to, že mu
zavolám, ale rozhodla som sa, že to zatiaľ nespravím.
Bdela som a sedela na posteli, až kým nevyšlo slnko.

Ráno mi bolo znova zle. Potom deň nič.

A ďalší deň znova.
(A vtedy som sa začala báť.)

Šoférovala som celú cestu do lekárne Walgreens v Pompano

Beach, len aby som si kúpila tehotenský test. Potom som išla
priamo k Shelby, kde som si ho urobila. Sedela som na ich
záchode, na kryte potiahnutom kobercom, s rukami okolo
kolien. Shelby sedela s prekríženými nohami na dlážke.
„Len sa na to pozri, dobre?“ poprosila som ju, zatiaľ čo som
sledovala sekundovú ručičku plaziť sa po ciferníku – pomaly,
veľmi pomaly. Nebola som schopná pripustiť si myšlienku, že
by sa mi mohlo niečo také prihodiť. Nebola som takmer vôbec
nervózna, taká som si bola istá, že to nemôže byť pravda. Dávali
sme si pozor, nie? Spoľahlivo som vedela, že sme boli opatrní.
„Len… sa pozri.“
„Pozerám sa,“ povedala a uprene sa dívala na tyčinku.
Mračila sa. Mala na sebe odstrihnuté šortky a tričko s obrázkom
Mario Bros. „No ešte to… ešte sa nič nedeje.“
„Ako to, že tam nič nevidno?“ netrpezlivo som sa naklonila
dopredu, aby som jej test vychmatla z rúk. „Musí tam byť…“
Shelby si test pritiahla k sebe. Zahľadela sa naň zbližša a
znova sa pozrela na obrázok na zadnej strane balenia. „Reena,“
ozvala sa a vyzerala tak ľútostivo. Zavrela som oči, aby som to
nemusela vidieť.
 47

Potom
Po otcovej operácii nastali komplikácie, krvácanie, ktoré si
vyžiadalo ďalší zákrok. Celý týždeň sme strávili dni a noci v
čakárni. Striedali sme sa s Cadom a so Soledad. Domov sme
chodili len preto, aby sme si dali sprchu alebo si pripravili
večeru, ktorá väčšinou pozostávala z koly a z mexických
paprikových čipsov, všetko z predajných automatov. Shelbina
mama nechala na našom prahu casserole – panvicu so
zapečenými cestovinami, zeleninou a mäsom. Lydia nám
priniesla veci na prezlečenie. Hannah sa podarilo nachladnúť,
takže sme boli celé noci hore. Všetko ma to postupne zmenilo, v
každom zmysle slova, na komparzistku z nejakého filmu o
apokalypse. Našťastie sa v nemocnici objavil Sawyer, aby si
zobral na starosť Hannah, a dával na ňu pozor dvadsaťštyri
hodín denne. Podal mi plastovú misku plnú rizota, ktoré určite
navaril sám.
 „Dlhoval som ti večeru,“ povedal a zavesil si naše dieťa na
svoj bok.
„Dlhuješ mi viac než len večeru,“ podpichla som ho. Nebolo
za tým žiadne reálne rozhorčenie. Chytila som mu voľnú ruku a
pevne som mu ju stisla. „Vďaka.“
Sawyer sa na mňa usmial. „Niet za čo.“
Nehovorili sme veľa, ja ani moja rodina. Cade sa prechádzal.
Ja som čítala časopisy. Soledad sa modlila. Takmer úplne
prestala jesť. Myslela som na Ježiša na púšti, ako štyridsať dní
bojoval so svojimi démonmi.
„O tej veci,“ povedala mi náhle Soledad raz v noci, keď som
prišla do nemocnice. Práve sledovala nočnú šou s Jayom Lenom,
viečka ťažké od únavy. „Nemala som ti to povedať. Nemala
som ti to hovoriť, aby si nemyslela. Viem, že premýšľaš.“
„To je v poriadku,“ potriasla som hlavou. „Už na tom
nezáleží.“
„Ale áno, záleží.“
„Hej,“ povedala som predsa len. „Tak teda dobre, záleží.“
Zodvihla som vrecko s jedlom z donáškovej služby a spomenula
som si, ako sme sa s Cadom, ešte keď sme boli deti, bíjavali, no
vzápätí sme sa správali ako predtým, hneď ako nám do života
prišlo niečo dôležitejšie. Ako keby sa medzi nami nikdy nič
nestalo. Možno to súviselo s tým, ako fungujú rodiny. „Priniesla
som ti jedlo. Donáška bolo to jediné, čo bolo otvorené.“
„Ďakujem, srdiečko,“ vzdychla si. „Sawyer je s dieťaťom?“
„Uhm.“
„Nevedie si zle,“ pochválila ho. „Musím mu to povedať.“
Myslela som na Seattle, na dažďové lesy a kávu, na
zamračené rána. Myslela som na púšte a horúci suchý vzduch,
na stred tejto krajiny a na jej nekonečnú kľukatú zeleň. Tak
veľmi, veľmi, veľmi som chcela odtiaľ vypadnúť.
„Áno,“ súhlasila som. „To naozaj musíš.“

Ráno som sa na ceste domov zastavila v obchodnom dome a

kúpila si tam cestovný atlas kontinentálnych Spojených štátov.
 Len tak, aby som si ho mohla prezrieť.

Hannah a ja sme sa v kuchyni delili o sendvič s arašidovým

maslom a džemom, keď náhle zazvonil zvonček – nie raz, ale
päť alebo šesť ráz po sebe, bez konca. Takmer nečujne som
naboso prešla cez obývačku, s dieťaťom zaveseným na boku.
Otvorila som vchodové dvere a stála tam Shelby, na sebe tričko
s obrázkom postavičky Ms. Pac-Man. Mračila sa. V rukách
držala veľký sklenený podnos s mramorovým koláčom.
„Upiekla som vám toto,“ povedala stroho a vrazila mi tácku do
rúk. „Zjedzte to, alebo zahoďte.“
Voľnou rukou som sa natiahla po podnose, čistý reflex, než
takmer spadol na dlažbu. So všetkým, čo sa tu okolo dialo, sa
naše cesty nestretli už niekoľko týždňov. „Ďakujem,“ povedala
som, trochu šokovaná, a pokúsila som sa o úsmev. „Otrávila si
ho?“
Shelbine oči sa zúžili. „Mala som,“ zaručala namrzene.
Vystrela sa a prešla okolo mňa do domu. „Povedala som ti, že
nebudem hnusná, hoci ty si sa zachovala odporne,“ oznámila a
vyskočila na gauč. „Dobre, ty si sa chovala na figu. Lenže ja som
tu teraz tá fantastická.“
Zažmurkala som, celkom som to nechápala. Tácku s koláčom
som nechala odpočívať na televízore. „Naozaj?“
„Áno, naozaj.“ Stále vyzerala nahnevaná, ale s vystretými
rukami čakala, kedy jej podám dieťa. Popritom Hannah
škrabkala v ohybe jej pehavej ručičky. Hannah od rozkoše
slastne bľabotala – milovala Shelby, vždy ju milovala. Shelby
prechádzala svojím palcom po Hanninom mäkkom ušku. „Zdá
sa, že nemáš práve veľa voľného času. Takže teraz ti dávam
pauzu.“ Vzápätí som pocítila, ako mi hore hrdlom stúpa hrča.
Ruky sa mi bezmocne trepotali po oboch stranách tela. „Ty mi
vždy dopraješ prestávku,“ hlas sa mi trochu lámal – pomyslela
som si, že si nezaslúžim niekoho, ako je ona. Niekoho takého
divokého, ako je Shelby, aby bojovala moje bitky. „Ty si moja
najlepšia priateľka.“
Shelby naklonila hlavu na stranu. Všimla som si, že od
kútikov úst sa jej ťahá vráska, ako keby si robila starosti, že od
nej budem chcieť podobné vyznanie. „Ach, prestaň s tým,“
prikázala mi stroho, ale potom si to rozmyslela: „Tiež si moja
najlepšia priateľka.“
Dobre, to by stačilo. Rozplakala som sa. Sadla som si na
pohovku a všetko to boľavé sa zrazu dostávalo na povrch.
„Prepáč,“ trochu ma to mrzelo. Takmer som zašla tak ďaleko, až
som zo seba nebola schopná dostať tie slová. „Nechcela som
tvojmu bratovi spôsobiť problémy. Nemala som v úmysle
všetko tak pokašľať.“
Shelby ma voľnou rukou objala okolo pliec, takže držala
naraz mňa aj Hannah. „Ja viem,“ tíšila ma a jej ryšavé spánky sa
jemne treli o moje. „Tiež mi prepáč. Mala som sem prísť, hneď
ako ochorel tvoj otec. Bolo to od mňa fakt hnusné.“
„Myslela som si, že ma budeš navždy nenávidieť.“ Keď som
to vyslovila, uvedomila som si, že to bola pravda. Myslela som
si, že naše priateľstvo sa skončilo rovnako ako to moje a Alline.
Predpokladala som, že som ju nadobro stratila a že už nikdy
nebudem schopná nájsť cestu späť. Nesmierne sa mi uľavilo, že
sme znova kamarátky. Shelby sa usmiala. „Nikdy by som ťa
nemohla nenávidieť, ty truhlík,“ dohovárala mi. „Na to ťa mám
príliš rada.“ Sťažka si vzdychla a počkala, kým sa upokojím.
„Pst, Reena. To je v poriadku,“ tíšila ma. „Je to v poriadku,“
sľubovala mi pošepky a v hlase mala niečo, čo spôsobovalo, že
som jej verila.
 48

Predtým
Nekonečne dlho som sedela na dlážke v Shelbinej kúpeľni,
čelo opreté o okraj vane. Obe sme mlčali. Na pokožke som cítila
porcelán, taký chladný a čistý. Shelby sa chrbtom opierala o
dvere, nohy prekrížené. Sedela trpezlivo, len pod nohy si vložila
kartónovú škatuľu. Počula som, že jej mama sa pohybuje po
kuchyni, varí večeru a spieva si spolu s rádiom – zvuk života
ako z pustenej platne.
Bola som tehotná.
Ja.
„Ježišu Kriste, Shelby,“ zašepkala som nakoniec, podoprela
som sa rukami o vaňu a pozrela sa hore. Keď som zdvihla
hlavu, pocítila som, aká je zrazu ťažká. Až tak, že sa mi takmer
odlomila z krku. Túžila som po tom, aby ma pohltil močiar.
Túžila som po mame. „Čo budem robiť?“
Musím to povedať Soledad.
Musím to povedať otcovi.
 Musím to povedať…
Ach, Bože.
Opláchla som si tvár vodou, potom som nasadla do auta a
deväťdesiatpäťkou som sa vydala na juh k Sawyerovi a jeho
rozpadajúcemu sa domu so štukovou omietkou. Vonku padol
súmrak a palmy tvorili sivé siluety. Proti tmavnúcej oblohe boli
pôvabné. Zrýchlila som. Vlastne som išla veľmi rýchlo a pritom
som plakala. Zabočila som doľava na Powerline Road a len o
pár centimetrov som sa vyhla kanárikovožltej dodávke. Takmer
som sa zabila.
Takmer som zabila seba aj svoje dieťa.
Rev klaksóna postupne zanikol v diaľke. Tak rýchlo, ako
som len mohla, som zašla ku krajnici. Ruky sa mi triasli na
volante. Myslela som na Allie a na to, že aj ja som takmer
havarovala. Premýšľala som, prečo sa veci na zemi dejú tak, ako
sa dejú. Chýbala mi viac než kedykoľvek predtým. Môj dych
postupne prechádzal do bláznivého prehĺtania vzlykov.
„Gratulujem, hlupáčik,“ povedala som náhle. Prihovárala
som sa Allie, ako keby sedela na mieste spolujazdca vedľa mňa,
nohy vyložené na prístrojovej doske. Takmer som počula, ako si
spieva zarovno s rádiom, hlavu má vyvrátenú dozadu a nahlas
sa smeje. Nikdy predtým som to neurobila. Ani raz počas celých
tých mesiacov, čo bola preč. „Mala si pravdu. Nemohla som to
zvládnuť. Nemôžem to zvládnuť a bolo by skvelé, keby si tu,
dočerta, niekde bola a pomohla mi dostať sa z toho.“
Autá okolo mňa svišťali smerom na bulvár. Allie
neodpovedala.
Nakoniec som sa upokojila natoľko, aby som zvládla zvyšok
cesty k Sawyerovi. Potichu som auto zaparkovala k obrubníku.
Vypla som motor a vystúpila. Šľapky sa mi vnorili do mäkkej
trávy. Všimla som si, že na chodníku sú porozhadzované zelené
črepiny dvoch rozbitých pivových fliaš.
Dlho som sa pozerala na ten dom. Vyzeral horšie, než som si
pamätala – špinavé hliníkové markízy nad oknami a čudné
hrdzavé škvrny plaziace sa po vonkajšej strane pri dverách.
Oranžový dopravný kužeľ náhodne prevrátený na trávniku.
Kedysi som si myslela, že to je nejaká exotická klubovňa,
romanticky ošarpaná. Teraz ten dom vyzeral už len bezútešne.
Okná boli tmavé. Sawyerov džíp stál na príjazdovej ceste a ja
som sa prehovárala, aby som prešla cez predný dvor a zazvonila
na zvonček. Vtom sa dvere otvorili. Stál v nich Sawyer. Lenivý a
vláčny, nahnevaný a smutný. Sotva som rozpoznala jeho tvár.
Uvedomila som si, že veľmi schudol. Predtým som si to
nevšimla. Plecia mu podivne vyčnievali spod trička sťa nejaký
laminát alebo bridlice.
Vlastne, vyzerali trochu zvláštne. Ako krídla.
Nevidel ma. Nepozeral sa. Držal svoj batoh, akýsi smiešny
starý kempingový kúsok. Náhodou som ho spoznala. Patril jeho
otcovi, pretože môj otec mal taký istý. Kúpili si ich, ešte keď boli
tínedžeri a spolu robili rôzne veci, napríklad aj táborili.
Sawyer prešiel krížom cez trávnik, hodil batoh na zadné
sedadlo džípu a vkĺzol na sedadlo vodiča. Stála som tam a nemo
som ho pozorovala. Nevedela som, kam ide. Nevedela som,
koľko bude preč. Počkala som, kým mu naskočil motor, hlasno a
mrzuto. Reena v pozadí, ako zvyčajne, ho len sledovala. Zadné
svetlá jeho džípu žiarili, podobné dvom červeným uhlíkom.
Počkaj! takmer som zakričala, ale neurobila som to. A práve
to sa stalo bremenom, ktoré som odvtedy musela niesť.
Namiesto toho som stála na chodníku a pozorovala ho, ako
mizne. Svetlá sa strácali v diaľke. Mala som pocit, že sa
prebúdzam zo sna.
Stála som tam dlho, nohy vraštené do chodníka. V hlave mi
to všetko začalo dávať nejaký chorý zmysel. Nepôjdem nikam,
uvedomila som si bez toho, aby som niečo cítila – nijaká výška,
nijaké Chicago. Žiaden odchod pri západe slnka, aby som
mohla vidieť celý ten úžasný svet. Stalo sa to. Sawyer bol preč –
preč, preč. Vedela som to rovnako, ako viete, že ste hladný alebo
že má pršať. Budem musieť zostať v Browarde. Budem si tým
musieť prejsť – bez ohľadu na to, čo to bude – sama, na vlastnú
päsť.
 Znova som plakala, ticho a hlúpo, priamo tam pri obrubníku,
ako ten najväčší blázon. Všetko to starostlivé plánovanie, všetky
tie mapy a časopisy, noci, ktoré som presnívala, až kým sa mi
nepodarilo zaspať. Miesta, ktoré som sa chystala objaviť,
príbehy, ktoré som chcela napísať, keď sa tam dostanem – a
načo? Pozrela som sa na vlhkú, popraskanú dlažbu a pocítila
som, ako sa okolo mňa sťahujú múry môjho života. Vzduch bol
ťažký a skľučujúci, tlačil ma na pokožku.
Po nekonečne dlhej chvíli som sa dala dokopy. Utrela som si
oči a dlane si obtrela do džínsov. Zhlboka som sa nadýchla a
zamierila k jedinému cieľu, ktorý mi v tej situácii dával zmysel.
Vrátila som sa späť do auta a išla domov.
 49

Potom
Otca pustili domov v polovici augusta. Bol o desať kíl ľahší a
robilo mu problém obliekanie. Väčšinu dní trávil v obývačke
alebo na rehabilitáciách. Býval omámený alebo rozmrzený.
Hlavné však bolo, že prežil, a to nám stačilo. Všetci sme vpadli
do novej rutiny. Celý život sa točil okolo zoznamu liekov.
Začala som varievať večere. Ticho padlo na náš dom sťa nejaký
závoj. Sawyer niekoľkokrát do týždňa zarachotil džípom na
našej ceste a sám od seba zobral na pár hodín Hannah do parku
alebo zoo.
„Ako sa máš?“ spýtal sa ma vždy, keď ju bral von.
„Fajn,“ bola moja už tradičná odpoveď, skôr než som ho
sledovala, ako mizne na ceste.
Cez deň som bola poslušná dcéra. Plela som burinu v
záhrade. Solila polievku. A po nociach som si ako Bibliu čítala
atlas a predstavovala si svoj útek.
 Chvíľu to tak išlo. Podobalo sa to stabilnému bzukotu a
hukotu centrálnej klimatizácie. Až do jedného popoludnia.
Hannah som uložila spať a zišla som na prízemie. Otca som
našla sedieť na gauči a prepínať kanály. „Potrebuješ niečo?“
spýtala som sa automaticky. „Nie si hladný?“
„Nie, ďakujem, mám všetko,“ odpovedal mi a potom so
šťuknutím vypol televíziu. „Poď sem na minútku, dcéra moja.“
V žalúdku som pocítila nervozitu – teplý, pichľavý nával
viny a úzkosti, a to napriek tomu, že som si jasne spomínala na
chvíle, keď som sa so svojím otcom cítila bezpečnejšie než s
kýmkoľvek iným na zemi. „Čo sa deje?“ Pokúsila som sa
nepôsobiť vystrašene. Ruky sa mi však pohybovali pred telom
ako motýle a prsty nôh sa skrúcali do koberca.
„Posaď sa,“ prikázal mi a ja som poslúchla. Sadla som si
vedľa neho na okraj gauča. Nohy som mala stále vrastené do
koberca, zároveň som však bola pripravená každú chvíľu
vyskočiť a ujsť.
„Chcem s tebou hovoriť o tej noci pri večeri,“ začal.
„Je mi to ľúto,“ vyhŕkla som, aby som sa vyhla očakávanej
prednáške. Pomyslela som si, že ak sa do mňa zasa pustí, radšej
bez mihnutia oka hneď vezmem všetku vinu na seba a hotovo,
predbehnem ho. V izbe ma aj tak čakala hromada učebníc.
Budúci týždeň sa začnú záverečné skúšky. „Nemala som stratiť
trpezlivosť.
„Tak to nie je,“ prekvapil ma. Potriasol hlavou a vzdychol si.
„Dlhujem ti ospravedlnenie.“
„Po celý čas to bolo naozaj ťažké…“ zastavila som sa, keď
som si uvedomila, čo povedal. „Naozaj?“
„Áno, dlhujem ti to.“ V jeho prejave bolo niečo neprirodzené,
akoby si to nacvičil. Čakala som. „Mala si pravdu, Reena,“ začal
po chvíli znova. „V tom, čo si povedala pri stole. Neochránil
som ťa…“ hlas sa mu zlomil, ale nevzdal to. „Keď prišlo dieťa,
bol som nahnevaný. Veď vieš. Povedal som ti odporné veci a
hanbím sa za seba. Odpusť mi to.“ Prehltol. „Taký život som si
pre teba nepredstavoval.“
 Potriasla som hlavou, ruky sa mi stále krútili v lone. Aby
som ich upokojila, vsunula som si ich medzi kolená. „Ani ja som
si nepredstavovala svoj život takto.“
„Ja viem. No mal som pocit, že ako tvoj otec som zlyhal.
Najmä keď som videl, že si prišla o možnosť ísť na
Northwestern. Vieš, mať dieťa v šestnástich, to nie je spôsob,
akým som ťa vychoval. Mrzí ma, ak je pre teba ťažké to
počúvať, ale je to pravda.“
Cítila som, že mi horia líca. „Ja viem.“
„To ma však neospravedlňuje.“ Otec si znova povzdychol. V
poslednom čase vyzeral taký starý. Výraz tváre sa mu zľahka
uvoľnil. „Odkedy si mi povedala, že si tehotná, správal som sa
hrozne. Moc som ti nepomohol. Vtedy si určite potrebovala
svojich rodičov viac než kedykoľvek v celom svojom živote. A
ja? Čo som spravil? Odstrčil som ťa.“
V nejakom absurdnom reflexe som to začala popierať. Bolo
bizarné počúvať, že hovorí niečo také. Nakoniec som len
rezignovane prikývla: „Áno.“ A dodala som: „Bolo to ťažké.“
„Lenže pozri sa na seba,“ prekvapil ma. „Sama si si so
všetkým poradila s takým pôvabom. Si zodpovedná. Nesieš si
svoj kríž. S Hannah to robíš skvele. Možno si myslíš, že som si
to nevšimol, ale tak to nie je.“
Zdalo sa, že sa čoskoro rozplačem. V hrdle sa mi objavila
známa hrča. Začínala som mať pocit, že posledné dva roky mám
slzy stále na krajíčku. „Ďakujem.“
„Viem, že ťa veľa ľudí v tvojom živote opustilo,“ pokračoval
otec a vtedy sa mi slzy už naozaj začali kotúľať po lícach.
Prisadol si bližšie a svoju ťažkú ruku mi položil na chrbát.
„Tvoja mama a Allie. Sawyer. A ja tiež.“ Jeho ruka sa ovinula
okolo mojich pliec. Pritiahol si ma a ja som zacítila, ako vonia po
pracom prášku a limetkách. „Chcem ti tým povedať, zlatko, že
sa to viac nestane. Nezáleží na tom, čo sa stane, čo urobíš alebo
kam pôjdeš – viac ma nestratíš.“
Niečo sa vo mne pretrhlo. Ako keby mi zrazu dával súhlas,
aby som sa povzniesla nad všetko, čo som po celý čas tak pevne
držala v sebe – vinu a strach, s ktorými som od tej noci, keď
dostal infarkt, chodila okolo neho, a obrovský hnev, ktorý sa mi
zavŕtal pod rebrá. Hlavu som si položila na jeho plece. Nechal
ma trochu sa vyplakať. Na tričku mu po mojich slzách zostali
mokré fľaky. To som nespravila, odkedy som bola malým
dievčatkom. Otec ma hladkal po vlasoch. Vedela som, že to
nemohlo napraviť všetko, čo sa medzi nami stalo – vedela som,
že musíme prejsť ešte dlhú, dlhú cestu –, ale prinajmenšom to
bol začiatok.
„Je tu ešte niečo,“ pokračoval, keď som sa upokojila a vzlyky
nahradilo čkanie. Ruku, po dlhom čase takú blízku, mal stále
položenú na mojom chrbte. „Týka sa to Sawyera.“
„Vážne?“ zastenala som. „Medzi mnou a Sawyerom o nič
nejde.“
„To som nemal na mysli,“ pokrútil hlavou. „Aké
rozhodnutie urobíš v jeho prípade, záleží jedine na tebe.“ Znova
si odkašlal a narovnal sa. „Je tu niečo, čo som ti o Sawyerovi
nikdy nepovedal. O tom období, keď odišiel.“
Stuhla som v očakávaní. Mohla som si len skúsiť predstaviť,
o čo išlo. „O čom to vravíš?“
Otec sa natiahol po pohár vody položený na stole, a prv než
pokračoval, odpil si z neho. „Prišiel sem, do domu. Hľadal ťa.“
„Počkaj,“ zostala som ako obarená. „Predtým, než nadobro
odišiel?“
Prikývol. „Bolo to vtedy, keď sme sa k sebe nesprávali práve
priateľsky, a tak som ho ani nepozval dnu. Jeho auto bolo plné
rôznych nezmyslov. Vyzeralo to, že sa vybral na dlhý výlet.“
Pohár s vodou postavil späť na stôl. „Nevedel som, že
odchádza, ale tiež som ti nikdy nepovedal, že tu bol.“
Chvíľu som tam sedela a prehodnocovala, čo som práve
počula. Mala som pocit, že ma zasiahla demolačná guľa.
Myslela som na Sawyera, ako stojí v inú noc pred naším domom
a pýta sa ma: Ak by som ťa požiadal, aby si išla so mnou, išla by si?
Vlhké dlane som si utrela do džínsov. Možno, že v ten deň chcel
Sawyer niečo iné – možno som tomu nerozumela dobre. Lenže
ak mal v aute naozaj kopu vecí, znamenalo to, že v ten deň, keď
som ho videla baliť sa a odchádzať raz a navždy z toho
mizerného domu so štukovou omietkou, sa chcel so mnou
rozlúčiť.
„Dobre.“ Otec sa posunul dopredu. Dýchal ťažko, ako keby
sám seba vyčerpal. „Reena, len som ti chcel povedať, že je mi
ľúto, že som bol na teba taký tvrdý. Súdil som ťa a to bola
chyba. Ak je tu niečo, rád by som sa pokúsil to napraviť.“
Chvíľu som sama so sebou bojovala. Snažila som sa pospájať
si dokopy všetky úlomky – prísť s nejakým všeliekom, alebo
aspoň s plánom, ako žiť po tom všetkom naše životy po novom.
Chystala som sa mu povedať, aby na to zabudol, že obaja
potrebujeme len čas, keď mi náhle čosi napadlo, tak jasne a tak
desivo ako z Knihy zjavenia. „Potrebujem tvoje požehnanie,“
rozhodla som sa.
Chvíľu váhal. Myslel si, že to bude mať niečo do činenia so
Sawyerom, bola som si tým istá. Na jeho veľkú česť som však
mohla povedať, že s tým aj tak súhlasil. „Povedz, čo to je.“
Zdvihla som hlavu, utrela si oči a pozerala sa priamočiaro na
svojho otca. „Idem si urobiť výlet.“
 50

Predtým
Po návrate domov, hneď ako od nás odišli Sawyerovi
rodičia, zatvorila som dvere svojej izby a začala baliť všetkých
cestovných sprievodcov. Mapy som zahodila do smetiaka.
Postŕhala som zo stien plagáty Paríža a Prahy. Vzala som zimný
kabát, ktorý som mala pripravený do Chicaga – „Viem, že je na
to trochu priskoro,“ povedala mi Soledad, keď mi ho ukázala v
katalógu, „ale je dobré byť pripravený.“ – a strčila ho do
šatníka, hlboko dozadu, až tam, kde sme so Sawyerom blbli v to
popoludnie, keď mali Cade a Stefanie svadbu. Predstavovala
som si, že je tu, že ho môžem cítiť – mydlo a mdloby.
Musela som si dať dve prestávky, aby som sa vyvracala.
Keď som bola konečne hotová, posadila som sa na chvíľu na
dlážku svojej izby. Poobzerala som sa dookola, na prázdne
police na knihy a holé steny. Oprela som sa a zadívala sa do
stropu. Obe ruky som mala pritlačené na žalúdok. Kratunko
som si poplakala. Potom som premýšľala.
 Nakoniec som zablúdila na prízemie, kde Soledad smažila
cibuľu a pritom si polohlasne pohmkávala s Dolly Partonovou.
„Mäsová omáčka,“ povedala mi namiesto pozdravu a dodala:
„Nevedela som, že si doma.“ Chladnú ruku mi položila na líce,
ako keby mi kontrolovala teplotu pre niečo, čo síce vnímala, ale
nevedela dokázať. „Cítiš sa lepšie?“
Pokrčila som plecami a potom som ju objala, impulzívne a
silno. Voňala čisto a známo, vanilka a domov. „Som v
poriadku,“ ledva som zo seba dostala. Vdychovala som jej vôňu
a usilovala som sa nerozsypať sa. „Je mi fajn.“
„To som rada,“ odvetila a pobozkala ma na spánok. Vyzerala
prekvapená. Napadlo mi, že som ju možno nemala nechať, aby
ma objala. „Priprav teda stôl.“
Keď som to spravila, zostala som sa obšmietať po dome.
Čítala som si vedľa Soledad, chodila som za otcom po záhrade
ako tieň a kŕmila som sa jahodami. Chcela som, trochu bizarne,
stráviť čas s nimi oboma, kým som ešte mala tú možnosť. Bola
som presvedčená, že potom ich iste stratím. Bola som si tým
rovnako istá, ako som sa isto dokázala pohybovať po tomto
svete. Vedela som, že sa už nikdy na mňa nepozrú rovnako – a,
úprimne povedané, neviem, či by som to od nich ešte chcela.
Napriek tomu jednej mojej časti už teraz chýbali a chcela som si
vychutnať ich blízkosť, pokiaľ to len bolo možné.
Takže som obtrhávala suché listy na paradajkách a pomáhala
Sol s večerou. Môj život plynul rovnako ako predtým. Sedela
som na dvore pod pomarančovníkom a pokúšala som sa
nahovoriť si, že mi to musí stačiť. Že ešte môžem byť šťastná, že
nie som vystrašená a necítim sa osamelá, že steny sa na mňa
netlačia zo všetkých strán a nesnažia sa ma zlisovať.
Dúfala som, že sa ozve. Úzkostlivo som sledovala telefón ako
strážnik.
Neozval sa.
Bola sobota v noci a otec prepínal medzi starými filmami,
ktoré práve išli na káblovke. Tonik a limetku mal položené na
stole vedľa seba. Keď som vošla, pozrel sa na mňa trochu
podivne. „Ahoj, zlatko,“ pozdravil ma a ovinul svoju ťažkú
ruku okolo mojich pliec. Vyzeral taký rád, že ma vidí, až mi tým
takmer zlomil srdce. „Nepôjdeš von?“
„Nie,“ usilovala som sa čo najviac udržať hlas pokojný.
„Zostanem doma.“

Nám všetkým, aj mne samej, trvalo viac než týždeň, kým sme si
uvedomili, že Sawyer je preč.
Asi som im to nemohla mať za zlé. Jeho prítomnosť v práci a
na rodinných večerách bývala, mierne povedané, nepravidelná.
Prichádzal a odchádzal z toho špinavého domu, ako sa mu
zapáčilo. Keď sa teda neukázal niekoľko dní v práci a potom
ešte ďalších pár dní – dobre. „Dočerta, Sawyer,“ počula som,
ako si mrmle Roger raz v noci, keď musel namiesto neho
obsluhovať v bare uprostred večerného zhonu. „Si ako tŕň v
mojom zadku.“
Keby som tušila, že Sawyer sa v dohľadnom čase rozhodne
nevráti – a to bolo viac než len podozrenie, vlastne bolo to niečo,
čo som cítila v kostiach –, určite by som to nebola povedala.
Zrejme by som o väčšine vecí pomlčala. Chodila som do školy,
pracovala som v reštaurácii a svoju myseľ som si zámerne
udržiavala úzkostlivo čistú. Vždy, keď sa mi rozum začal točiť
okolo toho, čo sa stalo, alebo keď som sa usilovala vymyslieť
nejaký plán, moje myšlienky mi nejako unikli. Cítila som sa,
akoby som trávila svoje dni zabalená v hrubej zavinovačke pre
dieťa, všetko utlmené a prichádzajúce z nejakého vzdialeného
miesta.
Nevedela som, ako sa mám vyrovnať s tým, čo sa blížilo.
Tak som to nerobila.
Fungovalo to, ale len chvíľu. Letela som mimo kontroly
radaru najlepšie, ako som mohla. Vedela som, niekde v
najtmavšom kúte svojej mysle, že jedného dňa budem musieť
prehovoriť o Sawyerovi aj o tom ostatnom. Lenže ako dni
plynuli, nejaká šialená malá časť mňa si začala nahovárať, že
azda ešte niečo vymyslím. Predstavovala som si, ako si znova
robím test v Shelbinej kúpeľni a že som hádam nikdy nebola so
Sawyerom.
Raz popoludní na konci mája som vyšla z domu trochu
neskôr ako zvyčajne, strávila som dobrých pätnásť minút
pozeraním sa na obsah svojej školskej skrinky bez absolútnej
potuchy, ktoré knihy by som si mala zobrať so sebou, a potom,
keď som šoférovala zo školy domov, som nezvládla dve
zákruty. Vydesilo ma to. Mala som problém motivovať sa, aby
som si dávala na seba pozor.
Chystala som sa zamieriť priamo na poschodie do svojej izby
- trávila som tam strašne veľa času čumením do steny –, ale otec
a Soledad sedeli na gauči bok po boku ako pár cínových
vojačikov a čakali. „Ahoj, Reena,“ ozvali sa, keď som vošla
dovnútra.
Zažmurkala som. „Hm,“ zamrmlala som, pustiac svoj batoh
na dlážku tam, kde som stála. Cítila som sa neurčito zle. „Ahoj.“
Prvé, čo mi prišlo na um, bolo, že sa nejako dozvedeli o dieťati,
že to vytušili iba na základe toho, že ma poznajú, a vlna úľavy,
ktorú som pocítila, bola obrovská ako príliv. Potom som si
uvedomila, že to tak nie je.
„Musíme si pohovoriť o Sawyerovi,“ povedala mi Soledad.
„Roger a Lydia potrebujú vedieť, kde je.“
„Sawyer?“ zopakovala som. Prepadlo ma smiešne nutkanie
rozosmiať sa. „Nemám tušenie.“
„Reena,“ napomenul ma otec, „teraz nie je čas na hry.“
„Leo,“ prerušila ho Soledad a potom sa obrátila ku mne: „Už
si o ňom niečo počula? Pohádali ste sa?“
Pokrútila som hlavou a tvrdo som dosadla do kresla s
pocitom fyzického zrútenia. Zrazu som bola taká unavená.
„Vypadol,“ povedala som a mierne pokrčila plecami. „Ja
neviem kde. No nemyslím si, že sa vráti.“
Moje slová na nich zapôsobili ako blesk z jasného neba.
Neviem, čo odo mňa očakávali, ale rozhodne nie to, čo práve
počuli. „Kedy?“ spýtala sa ma Soledad jemne.
 „Pred desiatimi dňami?“ hádala som. Dni začali splývať do
nekonečnej temnej rieky, celé týždne ako pod vodou rozložený
obraz. Nemohla som to tajomstvo už dlhšie držať. „Dva
týždne?“
Otec ticho počúval, tmavý pohľad fixovaný na mňa. „Reena,
zlatko,“ riekol, zjavne zmätený. „Prečo si nám to nepovedala?“
Zhlboka som sa nadýchla a zdvihla som bradu, aby som
prijala nepríjemné dôsledky svojho konania. „Je tu veľa vecí,
ktoré som vám nepovedala,“ začala som.

Povedať, že otec neprijal moje tehotenstvo dobre, by bolo, ako

keby ste nazvali päťstupňový hurikán slabým mrholením.
Kričal – Ježišu Kriste, kričal na mňa všetky druhy nenávistných
obvinení, na ktoré by som si už nikdy nechcela spomenúť.
Plakala som. Soledad plakala. A otec plakal tiež.
Potom sa do nášho domu nasťahovalo ticho.
Soledad sa v niektoré noci vkradla do mojej izby, hladkala
ma po chrbte a šepkala mi do uší modlitby. Shelby ma držala za
ruku a rozprávala mi vtipy. Všetci robili, čo mohli, aby ma
upokojili, nech sa necítim taká sama. Napriek tomu som strávila
tie dlhé hmlisté mesiace presvedčená, že stojím na okraji kaňonu
a kričím, čakajúc na ozvenu, ktorá neprichádza.
 51

Potom
Bolo to tu. Do reštaurácie za mňa našli náhradu a Cade mi na
dodávke vymenil staré pneumatiky za nové. Keď som prišla
domov z posledného, záverečného testu – výber správnej
odpovede z viacerých možností u profesora Orrina, ktorý zostal
verný svojej tradičnej forme, dokonca naspodku strán nechal
vytlačené internetové adresy, z ktorých testy stiahol –, našla
som Soledad a otca piť v kuchyni čaj.
„Hannah spí?“ spýtala som sa, hneď ako som pustila svoj
batoh vedľa kuchynskej linky. Potrebovala som ísť na
pochôdzky, aby som dokúpila posledné zásoby, ako krém na
opaľovanie, zápisníky a audioromány. Mala som v pláne
koncom týždňa sa vydať s Hannah na cestu.
Soledad pokrútila hlavou a ponad svoju veľkú keramickú
šálku sa pozerala mojím smerom. „Je v záhrade,“ odvetila, keď
prehltla. „So Sawyerom.“
 To som nečakala. Otočila som sa na otca s pootvorenými
ústami. Pohľad mi vrátil s výrazom, ktorý nebol úplne
úsmevom. „Veci sa menia,“ dovolil si podotknúť, pričom mu
obočie vyskočilo do oblúka, so slabým náznakom pobavenia. V
posledných dňoch mával oveľa zdravšiu farbu. „Práve ty by si
to zo všetkých ľudí mala vedieť najlepšie.“
Usmiala som sa naňho, nemohla som si pomôcť. Kútiky úst
sa mi vytiahli do neveriaceho úškrnu. „Asi áno,“ priznala som a
zamierila von do horúčavy. Sawyer a Hannah sedeli v záhradnej
stoličke a čítali si detskú knižku Zajko na úteku. Hannah mala
červenú, ospalú tvár. Opierala sa o Sawyera, ako keby ho
poznala celý svoj život. Spomenula som si na prvý deň, keď ju
držal na rukách, a na to, aký totálne vydesený vyzeral. Na
chvíľu ma prepadol údiv, ako rýchlo sa v tom naučil chodiť.
Sadla som si do kresla na terase, aby som ich počúvala. Nohy
som si vyložila na taburetku a počkala som, kým sa zajačik
nevrátil domov.
Keď bola nejaká knižka dočítaná, Hannah sa zvyčajne
postavila a vykrikovala od radosti, dožadovala sa ďalšieho
príbehu alebo sa chcela hrať. Vtedy však zostala tam, kde bola,
sťaby na niečo čakala. Sawyer jej odhrnul tmavé vlásky z tváre.
„Počul som, že odchádzaš,“ prihovoril sa mi po chvíli, s očami
stále upretými na dieťa. Uvedomila som si jemný sklon jej sánky
a materské znamienko na jednej strane úst. Hannah sa podobala
na nás oboch, taká bola pravda.
Prikývla som a odvrátila zrak. Sústredila som sa na ťažké
zrejúce paradajky. Mala som cítiť uspokojenie, že tentoraz
zostane. „Vyzerá to tak,“ priznala som.
„Premyslela si si to?“
„Pravdaže,“ hovorilo sa mi to ľahko, aj keď ma trochu
zmáhala horúčava. Cítila som, ako sa vystieram. Spomenula
som si na cestovný plán, ktorý som si precízne zostavovala
takmer celý svoj život. „Mám ušetrené peniaze. Som bystrá a
budeme v bezpečí.“ Pokrčila som plecami. „Čokoľvek sa stane, s
čím si nebudem vedieť rady, stačí zavolať mojej rodine. Chcem,
aby Hannah vyrastala s tým, že uvidí rôzne miesta, vieš? Prajem
si, aby vždy vedela, čo je tam vonku.“
„Upokoj sa, tigrica,“ povedal Sawyer s úsmevom. Hannah
zaspávala pred mojimi očami. „To som tým nemyslel. Pravdaže
viem, že by si neodišla, keby si si nemyslela, že je to dobré aj pre
dieťa.“
Zažmurkala som a minútu som naňho hľadela. „Takže čo
potom…?“
„Takže…“ Sawyer si sám pre seba mykol plecom. Nepozeral
sa na mňa. „Neviem. Myslím si, že by som mohol byť dobrým
otcom.“
Zavrela som oči a pohodlne sa oprela v kresle. Keby ste mi
pred šiestimi týždňami povedali, že je možné, aby v ľudskej ríši
prebehla táto konverzácia, smiala by som sa, až kým by ma
nepichalo v boku. „Ja viem,“ bola nakoniec jediná odpoveď,
ktorú som na to vymyslela.
„Nikdy by som ťa nepožiadal, aby si nešla, Reena,“
vysvetľoval mi Sawyer ďalej jemne. „Choď. Urob, čo potrebuješ
urobiť. Už som to raz pokašľal, zmaril som ti tvoje životné
plány. Nechcem to spraviť znova.“ Malá pokojne spala, opretá o
jeho hruď. Sawyer teraz posúval váhu jej teplého telíčka. Robil
to gestami, ktoré som sama spravila asi stokrát denne. Rad
malých upravení. „Chcem ti povedať, že keď a ak sa rozhodnete
vrátiť, budem tu.“
Opäť som naňho chvíľu pozerala. Musel si robiť žarty. Musel
byť blázon. „Čo chceš urobiť, čakať na mňa?“ Zarazene som sa
pousmiala. „V Browarde?“
Sawyer sa nesmial. „To mám v pláne,“ potvrdil.
„A budeš tu robiť čo?“
Chvíľu to akože zvažoval. Ten jeho až priveľmi premýšľavý
výzor maskoval skutočnosť, že to už premyslel. „Ktovie?“
prehodil záhadne. Vedela som, že v to popoludnie od neho už
nedostanem žiadnu ďalšiu priamu odpoveď, a rovnako tak som
cítila, že sa už rozhodol. „Budem pracovať na svojom opálení.“
 „Si blázon,“ stále som tomu úplne nerozumela. Sawyer
naklonil hlavu nabok, akože možno, a ja som naňho vyvalila oči.
Bola som nahnevaná a súčasne priam hlúpo zamilovaná. Teplý
vlhký vietor premiešaval listy na kokosových palmách. „Otec
mi povedal, že kým si vtedy odišiel, bol si u nás. Až doteraz
som to nevedela,“ otvorila som novú tému.
Sawyer zdvihol obočie a nenápadne prikývol. „Aha,“
povedal a obrátil hlavu mojím smerom. „Asi to tak bolo lepšie,
nie? Sama si vravela, že by si so mnou nebola išla.“
„Povedala som to hypoteticky.“
„Nešla by si,“ húdol si svoje Sawyer, ale potom sa usmial. Na
krku mal prívesok – strieborný polmesiac, ktorý dal pred
mnohými rokmi Allie. Bol matný a taký známy. Napadlo mi,
kedy a ako ho získal späť. Bolo zvláštne vidieť mu ho na krku
po takom čase. Kúsok nášho starého života sa hladko prešmykol
do našich nových dní. „A urobila by si správne.“
Nevedela som, čo mám na to povedať, takže som radšej
nehovorila vôbec nič. Namiesto toho som vyťahovala z vankúša
kúsky nití a potom nastavila tvár slnku. Sawyer sa zaklonil a
zatvoril oči. Hannah len driemala, sladko a nevinne. V detskej
hlavičke sa jej mihotali tajné sny.
 52

Predtým
Aspoň som zmaturovala.
Celou ceremóniou som prešla ako námesačná. Sedela som vo
veľkom čiernom talári v klimatizovanom auditóriu a počúvala
rozlúčkový príhovor doktora Seussa. Pokúšala som sa
nezvracať. Shelby sedela tri rady predo mnou, neustále sa
obzerala cez plece a ukazovala mi palec hore. Mojím najväčším
úspechom v ten deň bolo, že som prešla po pódiu a bez toho,
aby som sa rozplakala, som si vyzdvihla svoj zbytočný diplom.
Potom ku mne prišla pani Bowenová a pri gratulácii ma
objala. Požiadala ma o stretnutie s mojou rodinou. „Máte
úspešnú maturantku,“ šťastne im blahoželala. Ak aj bola
zmätená tým, že ich správanie v tom najsľubnejšom zo všetkých
dní bolo podobné rodine Adamsovcov, nedala to najavo.
„Nemôžem sa dočkať, až budem počuť, ako sa jej darí na
Northwesterne.“
 Sekundu, dve zostalo ticho, ale mne sa zdalo, že to trvá
najmenej deväť mesiacov, ak nie celý môj život. Soledad sa
zmohla na neutrálne hmmm a otec si odkašlal. Cítila som, ako
ma obaja bezradne sledujú. Nakoniec som teda vyčarovala svoj
najširší a najumelejší úsmev, aký som vedela, a povedala jej, že
nie je jediná.

Naďalej som sa snažila pracovať vo zvyčajných zmenách v

reštaurácii. Lenže tak často som volávala, že nemôžem, až ma
nakoniec nahradili niekým novým – dievčaťom so špinavými
blond vlasmi a s bledou aknóznou pleťou. Shelby mi nahlásila,
že bola dosť milá aj šikovná. Lenže Lydia ju šikanovala, lebo ju
chcela dostať z reštaurácie. „Mama LeGrandová je na vojnovej
nohe,“ upozornila ma Shelby, keď sa raz zastavila u nás doma
na krátku návštevu. Priniesla mi film, časopis a bohatú zbierku
klebiet, ktoré, našťastie, neboli o mne. „Premýšľala som, že teraz
je zrejme ten najvhodnejší čas na to, aby som jej oznámila, že
som lesbička.“
Usmiala som sa. „Lydiu by nezaujímalo, že si lesbička,“
prehodila som, zatiaľ čo som si listovala v lesklom bulvári. V
pozadí veselo džavotala televízia. „Povedz to mojim rodičom,
ak chceš. Možno sa na teba prenesie kus ich rozhorčenia.“
Shelby sa neusmiala. „Vieš, že to nemusíš robiť,“ začala
náhle. Pritom si maľovala nechty na nohách na tmavomodro.
Okno bolo dokorán otvorené v ústrety lepkavej horúčave
zvonka, pretože z tých výparov mi bolo zle od žalúdka.
Roztrhané džínsy mala Shelby zrolované do polovice lýtok.
„Reena.“
Trochu som si povzdychla a potom som sa natiahla
horeznačky na posteli, aby som sa mohla pozerať do stropu.
Zbadala som tam pozostatok po lepiacej páske, ktorou bol o
stenu pripevnený plagát Brooklynského mosta. Pomáhala mi ho
tam umiestniť Allie, ešte keď sme chodili na strednú školu.
Strhla som ho spolu so všetkými ostatnými. „Hej, musím.“
 „Nie, nemyslím si. Nie akože ťa trafiť do hlavy brožúrou
Plánované rodičovstvo alebo tak nejako, ale…“ Shelby sa na mňa
skúmavo pozrela. „Naozaj nie.“
Napriek všetkým mojim pocitom som sa na tom zasmiala,
hlboko a duto. „Myslíš si, že som o tom nepremýšľala?“ Oprela
som sa o lakeť. „Že mi to vôbec nenapadlo? Pravdaže som na to
myslela, Shelby.“
Shelby nasadila uzáver na fľaštičku laku na nechty, nohy
mala vyložené na parapetnej doske. „Takže?“ skúsila.
„Takže nič.“ Rezignovane som pokrčila plecami zaborenými
do vankúšov. „V prvom rade otec by ma nenávidel.“
„To som už počula,“ uznala Shelby pomaly. „Lenže nechcieť,
aby sa na teba hneval tvoj otec, nie je dosť dobrý dôvod, aby si
mala dieťa v šestnástich.“
„Ďakujem ti, kapitán Okamura,“ uškrnula som sa.
„Nepovedala som, že bude na mňa naštvaný. Povedala som, že
by ma nenávidel. Myslím tým, že už teraz ma nenávidí, ale je to
ten druh nenávisti, ktorý môže po čase nejako poľaviť. Ak by
som išla na potrat, mohla by som si rovnako dobre zbaliť kufre a
zabudnúť na to, že mám rodinu.“
Vytrhla som z prikrývky voľnú nitku a sledovala som, ako sa
pára. „Ani to však nie je hlavný dôvod.“
Moja odpoveď Shelby neuspokojila. Pritisla si palec na ruke
na palec na nohe, aby sa ubezpečila, že lak uschol. Potom
podišla k posteli a hodila sa na brucho vedľa mňa. Jej hnedé oči
boli bystré a zvedavé. „Tak čo je ním naozaj?“
Trochu som mykla plecami a pokúšala som sa popremýšľať
o tom, ako by som jej to mohla vysvetliť – ako by som jej mala
povedať, že nejakým zvláštnym spôsobom som už urobila
hrubú čiaru medzi svojím starým a novým životom. Nevedela
som, ako jej mám povedať, že som to už cítila v kostiach.
Napriek všetkému som začínala rozmýšľať o človeku, ktorý vo
mne rástol, ako o človeku – o napoly sformovanom srdci,
rytmicky bijúcom pod tým mojím. Raz neskoro v noci som si na
Googli našla diagram, ktorý opisoval veľkosť dieťaťa tak, že ho
porovnával s rôznymi druhmi ovocia: Vaše dieťa je veľké ako grep,
vaše dieťa je veľké ako mango. Zrazu som mala pocit, že som tu ja a
moje dieťa veľkosti manga. Boli sme v tomto svete pre seba tým
jediným, čo sme mali.
„Neviem,“ začala som nakoniec a otočila som sa k Shelby
tvárou. Pritiahla som si nohy k hrudi. „Shelby, uvedomila som
si, že toto zmení celý môj život. Je to ako…“ zasekla som sa a
znova som mykla plecom, odhodlane a vyľakane zároveň. „Môj
život sa už zmenil.“
Shelby sa na mňa pozrela tak, ako to dokážu len skutočné
priateľky, ako keby to, čo som práve povedala, dávalo aspoň
malinký zmysel. Potom si povzdychla. „Dobre, tak je to v
poriadku, dieťa,“ riekla mäkko. „Poďme na to.“
 53

Potom
V piatok Shelby priniesla fľašu vína a pol litra zmrzliny.
Namáhavo ako Clydesdale vyšla po schodoch, aby mi pomohla
zbaliť sa. „Si si istá, že nechceš, aby som išla s tebou?“ spýtala sa
ma znova, poskladala mi džínsy a strčila mi ich do vaku. Balila
som sa naľahko. Hannah sedela kúsok odo mňa, hrala sa s
ovečkou a kačičkou. „Boli by sme ako z filmu Thelma a Louisa,
iba bez vrážd a smrti uhorením.“
Zasmiala som sa. „Bolo by to skvelé, keby si išla so mnou,“
uznala som. „Lenže potrebujem, aby si sa vrátila do školy,
dokončila ju, mohla zarábať kopu peňazí a finančne ma
podporovať, keď zo mňa bude vetchá starena.“
„A zabezpečila ti životný štýl, na ktorý si si zvykla?“
„Presne tak.“
„Dobre, takže potom je to rozkaz.“ Povzdychla si. „Lenže
stále mi nie je jasné, ako teraz bez teba prežijem zvyšok leta.“
 „Ach, prestaň,“ zahriakla som ju. „Stretneme sa v Bostone,
skôr než sa nazdáš. Dovtedy budeš mať plné ruky práce so
svojou hipsterskou superpriateľkou Carou.“
Shelby sa na mňa zatvárila akože To je fér. „Pravda,“
potvrdila mi to a usmiala sa napoly tajomne. „Mám v úmysle
byť zaneprázdnená.“
Uvedomila som si, že zmeškám návštevu Shelbinej priateľky,
ktorá mala doraziť o dva dni. Na druhý deň som odchádzala s
Hannah vo svojom mizernom starom aute na náš výlet po
krajine. Mala som pocit, ako keby sme to len predstierali, ale
tentoraz som to brala smrteľne vážne. Koniec koncov, nemôžete
byť cestopisec, ak ste nikdy nikde neboli. Doteraz som len
sedela a čakala, kým si ma nájde môj skutočný život. Vzala som
si so sebou obrovský atlas, asi tucet prázdnych zápisníkov, ale
žiadny skutočný plán, okrem toho jediného, a síce, že vezmem
svoje dievčatko a jednoducho odídeme. Bola som ustráchaná a
nadšená zároveň.
Shelby sa hodila na posteľ a zdvihla si Hannah na hruď.
Uškŕňala sa. „Hej, dievčatko,“ prihovárala sa jej. Potom sa
obrátila na mňa. „Takže teraz je už všetko v poriadku? S tvojím
otcom a so Soledad?“
„Tak by som to nepovedala.“ Vybrala som zo šatníka
niekoľko tielok a hodila ich na posteľ. „Je to lepšie. Cítim, že je
to teraz lepšie. Dostatočne dobré na to, aby som mohla odísť.“
„Dobre, tak vďaka Bohu za to.“ Spravila na mňa grimasu.
„Už bolo načase. To je to, z čoho sa pri vás katolíkoch idem
zblázniť. Mučíte sa navzájom za veci, ktoré už boli uzavreté ešte
za čias Svätej rímskej ríše. Nútite sa kajať a kajať až do konca
sveta, amen. Naozaj sa idem z vás zblázniť.“
Zažmurkala som na ňu. „Čo si to práve povedala?“
„Že sa z toho idem zblázniť.“
Len som tam tak minútu stála.
Čo iné som robila, keď nie práve toto?
 „A predovšetkým majte vytrvalú lásku jedni k druhým, lebo láska
zakrýva množstvo hriechov“ To je Peter. Peter, ktorého som vždy
mala rada.
„Hej!“ vykríkla Shelby. „Čo robíš?“
„Nič.“ Vyskočila som na posteľ k mojim dvom najúžasnejším
dievčatám a vrúcne som ich objala. „Vôbec nič.“

Ešte len začínalo svitať, keď som sa dostala k Sawyerovmu

domu. Svitanie za mojím chrbtom pomaly prechádzalo do šede.
Zastavila som sa na čerpacej stanici natankovať a na poslednú
chvíľu doplniť zásoby potravín. Hannah spala v autosedačke,
unavená zo skorého prebudenia. Rádio vydávalo tlmený,
upokojujúci zvuk.
Vyhrabala som si pár kamienkov spomedzi rastlín na
prednom dvore LeGrandovcov, potom som prešla po trávniku
pomedzi skupinku paliem a hodila som ich jeden po druhom do
Sawyerovho okna. Nebolo ani sedem hodín ráno, ale už bolo
sparno. Na pokožke som ucítila závan vlahého floridského
vzduchu.
Nič sa nedialo. Zadržala som dych. To, čo som robila, mi
pripadalo hlúpe, vlastne skôr nepresvedčivé ako poetické. Na
ceste tam mi tá myšlienka dávala nejaký zvláštny zmysel. Práve
som sa to chystala vzdať, keď Sawyer vytiahol okno a vyzrel
von. „To je pre mňa?“ spýtal sa. Napriek tomu, ako rýchlo sa
musel prebrať, mal na tvári široký úsmev.
Vrátila som mu úsmev a poťažkala v ruke ako pozdrav
obrovský pohár mrazeného ovocného nápoja za
deväťdesiatdeväť centov. „Vyzerá to tak.“
Sawyer trochu prikývol, ospalo, ale so záujmom. „Je
priskoro,“ dostal zo seba.
„Viem. Nechcela som strácať čas…“ Zaváhala som, ale
potom som to vyslovila: „Len som sa tu zastavila, aby som
zistila, či by si nemal chuť vyraziť si na malý výlet.“
 Aj zdola som videla, ako sa mu tmavé obočie nadvihlo do
oblúka. „Kam ideš?“ spýtal sa a vyklonil sa z okna, akoby mi
chcel lepšie vidieť do tváre.
Mykla som plecom a bezmocne zdvihla ruky. „Nie som si
tým istá,“ pripustila som, ale stále som sa usmievala. Hneď ako
som to vyslovila, zalial ma pocit neskutočnej sily. „No nakúpila
som kopu zápisníkov.“
„Budeš niečo písať?“ spýtal sa len tak mimochodom.
„Premýšľam o tom,“ odvetila som rovnako nenútene.
Vyzeralo to, ako keby sme sa okolo niečoho motali, hoci obaja
sme vedeli, kam to celé smeruje. Možno sme to vždy vedeli.
„Chcem začať v Seattli.“
Sawyer prikývol. „Seattle je pekný,“ povedal súhlasne. Jeho
opálené prsty sa zakvačili do okenného rámu. „Kedy
odchádzaš?“
„ Teraz.“
Sawyer chvíľu mlčal. Pozeral sa na mňa, akoby ma nepoznal
už celú večnosť. Ako keby som ho každý jeden deň niečím
prekvapovala. Vystrel sa v okne, taký vysoký a známy. Pohár s
nápojom v mojej ruke bol mokrý a ťažký. „Môžeš na mňa
počkať päť minút, kým sa oblečiem?“
Nahlas som sa rozosmiala, sťaby mi niečo syčalo a šumelo v
žilách. Až do tej chvíle som si neuvedomila, že som zadržiavala
dych. Vypustiť ho bolo ohromne oslobodzujúce, ako keby mi to
z tela odviedlo dlhé roky zadržiavané napätie.
„Môžem,“ potešila som sa, stále som sa chichotala –
chichotala, úplne vážne, akoby som to robila večne. Podobne
sme to robievali s Allie, keď sme boli ešte malé deti a hrali sme
sa vonku. „To znie sľubne.“
„Dobre,“ prikývol Sawyer a začal sťahovať okno. „Zostaň na
mieste. Hneď som tam.“
„Okej,“ súhlasila som, no vzápätí som zavolala: „Hej,
Sawyer?“
Zastavil sa a znova sa na mňa obrátil. „Áno? Čo sa deje?“
 Stála som tam. Zbierala som odvahu. Zhlboka som sa
nadýchla, až som mala pocit, že ten nádych vyšiel odniekiaľ
spod zeme pod mojimi nohami, a potom som s tým naňho
vybehla: „Milujem ťa, vieš to?“
„Ja…“ Sawyerovi sa zlomil hlas, naširoko, žiarivo a šťastne
sa usmial. Vyzeral ako malý chlapec. „Vlastne to viem,“ povedal
po chvíli. „Ale… Reena,“ neveriacky sa zasmial. „Je pekné to
počuť.“
Je pekné to vysloviť, chcela som mu povedať, ale potom si
uvedomila, že na to budem mať ešte kopu času. Celú krajinu,
celý kontinent, celý svet. Vychádzalo slnko, bolo oranžové –
žiariaca guľa na oblohe.
„Tak pohni!“ zavolala som na Sawyera a zdvihla som bradu.
„Tentoraz šoférujem ja.“
 Poďakovanie

Zoznam ľudí, vďaka ktorým sa román Ako milovať stal

skutočnosťou, je taký dlhý, že ja sama som z toho ohromená.
Obyčajné ďakujem preto môže znieť absurdne, ba neprimerane,
ale za týmto jednoduchým slovom sa skrýva moja hlboká
vďačnosť. Ďakujem Joshovi Bankovi, Sare Shandlerovej a Joelle
Hobeikovej z Alloy Entertainment za to, že si mňa a môj rukopis
vybrali z celej hromady literárnych diel a doslova spôsobili, že
moje sny sa razom stali skutočnosťou – sama by som si
nedokázala vybrať bystrejší, múdrejší a veselší tím. Ďakujem
Alessandre Balzerovej a všetkým z Balzer + Bray za ich
nekonečnú energiu a múdrosť. Moje poďakovanie patrí
pôvabným dámam z Fourteenery za ich morálnu podporu a
stovky pojašených, bystrých e-mailov. Ďakujem Shane
Waldenovej, Adrienne Coteovej, Erin Guthrieovej a Rachel
Hutchinsonovej. Vy viete za čo. Poďakovanie patrí aj Chrisovi
Frankovi a Jackie Cotugnovej za to, že už takmer tridsať rokov
tolerujú moju charakteristickú črtu, ktorou je neustála roztržitá
mánia, a Tomovi Colleranovi, ktorý je a vždy bol tým
najpravdivejším zo všetkých Severanov. Každý deň som vám
všetkým vďačná a veľmi vás milujem.
 O autorke

Katie Cotugnová je jedna z nových amerických literárnych

nádejí. Veľkú časť detstva prežila v katolíckej škole, čo jej vôbec
nebolo na škodu. Nie preto, že by patrila medzi tie divoké typy,
ktoré potrebujú skrotiť. Práve naopak. Vďaka tejto výchove z
nej vyrástla veľmi jemná a vnímavá mladá žena s bohatým
vnútorným svetom. To sa odrazilo aj v jej debutujúcom románe
Ako milovať.
Sama o sebe vraví, že je poverčivá a náchylná zamilovať sa
do mužov, ktorí nosia saká. Zmysel pre romantiku jej rozhodne
nechýba – skalopevne verí, že romantickí hrdinovia existujú aj v
skutočnom svete.
Napriek mladému veku ju už stihli nominovať na Pushcart
Prize, čo je americká literárna cena, ktorú každoročne udeľuje
vydavateľstvo Pushcart Press za najlepšie literárne diela z
produkcie malých vydavateľstiev v uplynulom roku.
Momentálne žije so svojím priateľom Tomom v Bostone.