Alfonz Bednár

Jeden z popredných autorov povojnovej literatúry na Slovensku. Ako prvý sa rozhodol

postaviť sa čierno-bielej literatúre socialistického realizmu. Vo svojich dielach sa usiluje poskytnúť
objektívnejší pohľad na život počas komunistického režimu – vytvára hrdinov, ktorí nie sú dokonalí,
ktorí majú svoje chyby a častokrát zlyhávajú. Hoci sa vo svojich dielach nebráni opisom života za
socializmu, obrazom veľkopodnikov a beztriednej spoločnosti, vykresľuje ich v ich skutočnom svetle.
Ukazuje, že ani ,,vzorný proletár“ nie je bez chyby a bez viny. Experimentuje s formou textu a dejovou
kompozíciou. Pre jeho tvorbu je typické striedanie časových pásiem, retrospektíva... V zbierke noviel
Hodiny a minúty (súčasťou je aj Kolíska) konfrontuje minulosť s prítomnosťou. SNP zobrazuje ako
hraničnú existenčnú situáciu, v ktorej sa prejavia skutočné vlastnosti jednotlivca. Odheroizoval
protifašistický odboj a ukázal, ako vojna tragicky doliehala na osudy postáv. Okrem písania prózy sa
venuje aj tvorbe filmových scenárov – Slnko v sieti.

Kolíska
Novela, ktorej dej sa odohráva v troch časových pásmach:

- za 1. ČSR – keď ľudia zo Slovenska odchádzali za prácou na majere do Čiech

- počas SNP – v dedine Lieskov, kde hliadkujú nacisti
- v prítomnosti – 50. rokoch 20. storočia, kedy sa odohrávajú procesy

V novele  Kolíska autor približuje strach, utrpenie a hrôzy, ktorým muselo čeliť civilné
obyvateľstvo počas druhej svetovej vojny. Autorovým zámerom však nebolo zachytiť dramatické
situácie počas tohto ťažkého obdobia, sústreďuje sa na  psychológiu ľudí –  ich myslenie, duševný
stav, správanie, pocity, výčitky svedomia a  spomienky. Práve prostredníctvom spomienok nám
retrospektívne zobrazuje udalosti z minulosti. (Catlíková, Maturita SJL)

Dej novely sa začína v 50. rokoch, v Lieskove. V kuchyni v chalupe sedí Zita Furková-
Černeková a jej muž Mišo Černek a počúvajú rádio. Zrovna vysielajú prenos zo súdneho procesu
s Majerským, ktorého poznala ešte pred vojnou a jej muž proti nemu na súde svedčil. Zazlieva
Mišovi, akým spôsobom to urobil, hoci neskôr sa dozvedáme, že niektoré časti jeho výpovede boli
vystrihnuté, do niektorých vecí ho prinútili a proces teda nebol objektívny. Počas počúvania sa
v spomienkach vracia do obdobia SNP k udalostiam, ktoré zažila s Majerským.

Počas neskorého večera v zime bola Zita sama v chalupe, jej muž, Mišo bol veliteľom oddielu
partizánov v horách. Všetkým prikazoval Lieskovu sa vyhýbať širokým oblúkom, lebo tam mal ženu
a malého syna, v kolíske. V dedine bola hliadka nacistov, ktorí prenasledovali partizánov, pred
nejakým časom vypálili 17 chalúp – na otázku, prečo toľko, odvetili, že preto, lebo bolo 17.-teho, ak
by bolo 18.-teho, bolo by ich o jednu viac. Mišo sa bál, že sa im niečo stane a chcel ich ochrániť.

Zita v chalupe svieti, hoci je už neskoro a v kolíske kolíše svojho syna, ktorý má horúčku,
preto ešte nespí. Zrazu sa na prahu objaví Majerský, ktorý je tiež partizán, z Černekovho oddielu,
hoci ešte nevie, že Černek je Zitin muž. Ušiel z hory, lebo má problémy so zrakom. Pohľad na biely
sneh – slnko, ktoré sa na ňom láme, spôsobilo, že začína strácať zrak, ostatní partizáni ho nebrali
vážne, mysleli si, že si vymýšľa, a tak ušiel. Potrebuje, aby ho niekde ukryla. Zita neváha, má príliš
dobré srdce. Majerský jej v minulosti ublížil, ale ani svojmu nepriateľovi by neodmietla pomoc, a tak
ho schová v posteli v zadnej miestnosti, pod perinami. Keďže je hladný, stane si za pec a pripravuje
mu praženicu.
 Náhle sa do chalupy vovalí tlupa nemeckých vojakov. Počuli, ako vnútri niečo klepoce a prišli
to preveriť. Bola to kolíska, ktorá bola už zodratá a klepotala o drevenú dlážku ako Zita kolísala.
Usadia sa u nej v kuchyni za stôl a snažia sa zistiť, prečo ešte nespí a čo varí.

Zita od strachu nevie, čo má robiť, tak len stojí, kolíše (sleduje na zemi mláčku, ktorú tam
zanechali Majerského topánky a dúfa, že si ju nevšimnú) – lebo jej to prikazujú vojaci, a spomína na
časy pred vojnou, kedy sa stretla s Majerským po prvýkrát. Spolu sa mamou pracovala v kuchyni na
majeri, kde bol Majerský šafárom. Majerský Zite nadbiehal a dvoril sa jej, ale Zita potom zistí, že má
ženu a dieťa, ktorú tým podvádza. Otehotnie s ním a keď mu to povie, Majerský zariadi, aby sa o ňu
uchádzal Ján Ragala, aby hanba nepadla na neho. Vyženie ich z majera – obviní z krádeže, za čo sa
dostanú pred súd. S Janom sa vezmú, ale nie sú spolu šťastní, Jano Zitu bije, potom sa pridá
k zlodejskej skupine – dostane sa do prestrelky a zomiera. Zita sa neskôr vydá za Černeka, ktorý ju
privedie do Lieskova.

Majerský v zadnej izbe nezvládne tlak situácie, z kuchyne k nemu doliehajú hlasy Nemcov.
Rozhodne sa ujsť – cez okno vylezie z domu. Zita, ktorá o ničom nevie je v kuchyni a tlačí do seba
praženicu, ktorú pre Majerského navarila, hoci nie je hladná, ale musí dokázať, že si ju varila pre seba.
Nemci ju zatiaľ podpichujú nepríjemnými rečami a snažia sa z nej vytiahnuť nejaké informácie. Ich
provokácia a nevhodné správanie dôjdu až tak ďaleko (vypýtajú si od Zity hrniec, do ktorého chcú
močiť a pokrstiť tým potom dieťa + chcú to dať Zite vypiť), že sa Zita odhodlá na odvážny čin. Zavolá
Majerského meno, v očakávaní, že jej príde na pomoc a aspoň niekoľko vojakov postrieľa pred tým,
ako oni postrieľajú ich. V tej chvíli sa ale vonku ozvú výstrely. Majerský zaútočil na časť hliadky, ktorá
bola vonku. Do chalupy začnú nosiť mŕtvych a ranených, ktorým Majerský stihol ublížiť, nakoniec
chytia aj jeho a odvedú ho na výsluch.

Na záver sa vraciame späť do prítomnosti a k vysielaniu v rádiu. Majerského odsúdili na 12

rokov väzenia – za kulactvo a sabotérstvo, hoci štátu dodával kontingent vyšší ako družstvo. Mišo
ľutuje, že proti nemu svedčil, aj keď by si to možno zaslúžil.

Sklený vrch

Román písaný formou denníka. Dej sa odohráva v 50.-tych rokoch 20. storočia
a retrospektívne sa vracia do obdobia vojny a SNP (zážitky v Tichej doline). Má pásmovú kompozíciu,
3 úrovne: 1. psychologický román – píaný v prvej osobe formou denníka hlavnej postavy, 2.
povstalecký román – povstanie je stále v pozadí konania a myslenia ľudí, 3. román s tajomstvom,
lebo počas celého deja je jedna z postáv tajomná a nič o nej nevieme, všetko sa dozvedáme až na
konci. Bednár kládol dôraz na individuálne osudy postáv a prvky lyrizácie: vykreslenie Tichej doliny
pomocou umeleckých opisov, príroda je tu partnerom človeka; rozprávka o Sklenom vrchu;
symbolika čísla 3 – tri vrchy v Tichej doline, tri etapy a traja muži v Eminom živote, tri návraty do
doliny, tajomnosť mužského hrdinu. (Zmaturuj z  literatúry 1)

Mohli by sme povedať, že román v sebe skĺbil dva protichodné žánre – baladu a rozprávku.
Baladická dejová línia sa odohráva v priestore „tam dole“, v meste, na stavbe priehrady,
v prítomnosti, ktorá je komplikovaná, neutešená, prináša problémy a zmätok. Dejová línia rozprávky
je umiestnená do magického prostredia hôr – Tichej doliny, kde sú postavy idealizované, opúšťajú
ich všetky problémy, cítia sa akoby novými ľuďmi, očistenými, nachádzajú tu harmóniu a pokoj,
zabúdajú na problémy tamdole. Rozprávková krajina Tichej doliny je čierno-biela, vieme, kto je dobrý
a kto zlý. Vo svete v meste je všetko inak, na povrch sa dotávajú aj negatívne vlastnosti ľudí, sú reálni,
robia dobré aj zlé rozhodnutia. Súboj rozprávky a balady vrcholí na konci románu, kde tragickosť
balady víťazí a Ema náhle zomiera zrovna v momente, kedy ju čakala ďalšia cesta do rozprávkovej
Tichej doliny, kde mala nájsť pokoj a východisko zo svojich problémov – vysporiadanie sa
s minulosťou.

Román sa začína krátkou zmienkou o tom, že Jožo Solan, muž Emílie (Emy) Klaasovej-
Solanovej si začne čítať jej denník. Ema vtedy nie je doma, nedozvedáme sa však hneď, čo sa s ňou
v tom momente deje.

Jožo otvára denník a postupne sa dozvedáme o tajomnej minulosti jeho manželky.

Zoznamujeme sa tu so Zolom, Eminym snúbencom. Pohádajú sa a Ema odchádza sama do Tichej
doliny na chatu pod Veľkým vrchom, na lyžovačku. Tu sa stretáva s partiou lyžiarov, s ktorými sa
spriatelí. Najdominantnejším z nich je Mišo Pogáň, výrečný chlap, ktorý sa tvári, že všade bol, všetko
videl. Rád rozpráva rôzne historky o tom, čo zažil na chate ešte pred povstaním. Spomína na istého
generála Laudona, v ktorom Ema nakoniec spoznáva svojho dávneho priateľa Milana Kališa. Práve
k nemu sa najčastejšie vracajú jej spomienky. Ešte v 40.-tych rokoch boli spolu v Tichej doline, značili
chodníky a trávili tu spolu čas. Sľúbili si, že sa tam po vojne opäť stretnú, ale Milan sa stal
nezvestným a nikto o ňom nič nevie.

Súčasťou partie lyžiarov je aj Jožo Solan. Zblížia sa s Emou a neskôr sa aj zoberú. Oboch
spojilo nešťastie v láske. Ema sa dozvedá, že jej snúbenec, Zolo, si berie inú ženu a zhodou okolností
je to práve bývalá priateľka Joža Solana.

Druhá dejová línia sa odohráva v prítomnosti, v meste, kde žije Ema s Jožom. Jožo je vedúci
na stavbe vodnej zhybky na priehrade. Okolo stavby je veľa konfliktov, terén neumožňuje stavať
podľa stanoveného plánu, je potrebné urobiť nový projekt. Problematická je postava Tretinu,
jedného z pracovníkov, ktorý bol za vojny partizánom a vie o Eminom vzťahu k Milanovi Kališovi – ako
partizán sa volal Martin Tkáčik. Ema s ním čakala dieťa, ale prišla oň, preto nemôže mať deti. Jožo na
ňu nalieha, lebo nerozumie, prečo deti mať nechce. Ema pred Jožom tají veľa vecí, lebo sa stále
nedokáže odstrihnúť od Milana, netuší, čo sa s ním stalo a to jej zabraňuje zabudnúť. Od Tretinu sa
nakoniec dozvedá, že Milana umučili nacisti v horách. Má tam hrob neznámeho partizána, ktorý ju
zaujal, keď bola po vojne v Tichej doline.

Po problémoch na stavbe sa Ema s Jožom dohodnú, že si pôjdu na jar oddýchnuť do Tichej

doliny. Ema sa na tento výlet veľmi teší. Očakáva, že jej pomôže konečne urobiť bodku za svojou
minulosťou a prekonať ,,vrch“, ktorý je medzi ňou a Jožom. V poslednej chvíli však nastane zvrat. Eme
sa na stavbe stane úraz, zasiahne ju elektrický prúd a dostáva sa do nemocnice. Práve to je ten
okamih, kedy si Jožo otvára jej denník. Dozvedáme sa, že Ema je v nemocnici a tesne pred tým, čo
denník dočíta, sa Jožo dozvie, že zomrela.

A prečo práve Sklený vrch? Rozprávka o Sklenom vrchu je príbeh, ktorý v Tichej doline
rozprával Eme Milan Kališ a neskôr ho ona vyrozpráva Jožovi Solanovi. Je to príbeh o Kráľovčíkovi,
ktorý musí prekonávať rôzne prekážky – troch obrov, nájdenie Skleného vrchu, vyštveranie sa naň,
aby našiel krásnu princeznú – svoje šťastie. Aj Ema je taký Kráľovčík, traja muži v jej živote, tri výlety
do Tichej doliny. Borí sa so svojimi problémami a chce nájsť zmierenie a pokoj. Nakoniec jej to však
nie je umožnené. Jej smrť má ale aj „pozitívnu“ konotáciu – Jožo, ktorý sa dovtedy cítil vzdialene od
ľudí vo svojom okolí si uvedomí, aké dôležité je hľadať si k nim cestu, vytvárať si mosty.

A ešte pár slov o Milanovi Kališovi. Milan je najtajomnejšou postavou celého diela. Pôsobí až
mysticky a nadprirodzene. Je stelesnením krásnych hodnôt, má charizmu, je výrečný, nežný
a odvážny. Vystupuje pod rôznymi menami – prezývkami. Málokto ich pozná všetky. Stáva sa, že
niekto o ňom hovorí ako o Tkáčikovi, druhý o generálovi Laudonovi a pri tom si neuvedomujú, že je to
jeden a ten istý človek. Je stelesnením romantického lyrizovaného hrdinu, ktorý umiera hrdinskou
smrťou titana a zanecháva za sebou v ľuďoch, ktorých stretol, veľa spomienok, múdrostí a časť zo
svojej vlastnej bytosti.