1. Vznik a vývoj teórie a aplikácie modelov a metód operačnej analýzy.

1 fáza: obdobie 2. svetovej vojny

 analýza a riadenie zložitých vojenských operácií Operačný výskum (Operational Research),

2 fáza: po skončení 2. svetovej vojny

 ukázalo sa, že metódy operačného výskumu (OV) sa dajú aplikovať aj na riadenie veľkých
priemyselných komplexov
3 fáza: približne 60-te a 70-te roky 20. storočia
 výrazne sa rozširuje oblasť skúmania a aplikácií aj na iné typy činností napr. obchod, doprava,
štátna správa, zdravotníctvo, výskum, školstvo, šport a pod.
 ide nielen o výskum matematických metód, ale aj o skúmanie podstaty jednotlivých typov
procesov.
4 fáza: súčasnosť
V súčasnosti sa ako OA označuje disciplína zameraná na riešenie problémov manažmentu
podniku pomocou matematických modelov a metód.
Аplikácia vedeckých metód, spôsobov, pomocou ktorých možno riešiť úlohy, , aby riadenie
operácií prebiehalo na základe optimálneho riešenia, t.j. riešenia, ktoré prinesie maximálny zisk.
Definícia OA
Operačná analýza (OA) je vedný odbor, ktorého predmetom skúmania je štúdium a analýza
operácií, ktoré prebiehajú v určitej organizačnej jednotke, pričom analýza týchto operácií sa robí
najčastejšie pomocou matematického modelovania.
charakteristické črty OA
1. Vytváranie vedeckých tímov na riešenie problémov - v OA sa využívajú poznatky z
viacerých vedeckých disciplín.
2. Systémový prístup k riešeniu problémov - myslenie a konanie, pri ktorom sa javy chápu
komplexne s ich vnútornými a vonkajšími súvislosťami.
3. Konštrukcia matematických modelov na riešenie problémov.
metódy OA
• štruktúrna analýza,
o matematické programovanie,
o sieťová analýza,
o metódy pre riešenie problémov súťaže (oblasť konkurencie, teória hier),
o simulačné metódy,
o teória zásob a skladov,
o teória obnovy,
o teória hromadnej obsluhy,
o matematicko-štatistické metódy,
o graficko-analytické metódy,
o heuristicke metódy.
delenie OA
hľadisko oblasti použitia, resp. povaha riešení problémov:
o alokačné procesy (procesy rozdeľovania),
o zásobovacie procesy,
o procesy obnovy,
o procesy hromadnej obsluhy,
o nadväzné procesy,
o sekvenčné úlohy,
o rozhodovacie úlohy v oblasti súťaže.
metodologické hľadisko (metódy OA)

Model
• každá úloha, ktorá je predmetom skúmania metód operačného výskumu, musí byť
kvantifikovateľná a musí sa dať vhodne matematicky formulovať
• pri skúmaní každého problému je potrebné poznať len niektoré informácie o príslušnom
objekte, preto stačí spravidla skúmať len jeho zjednodušený obraz (model)
• musia byť v ňom presne definované ciele, ktoré treba dosiahnuť a charakteristiky
vonkajších a vnútorných podmienok a vplyvov, ktoré umožňujú resp. neumožňujú
dosiahnuť dané ciele
klasifikácia matematických modelov
Podľa úrovne rozhodovacieho procesu:
• mikroekonomické a makroekonomické modely
Podľa povahy predpokladaných vzťahov medzi veličinami:
• deterministické
• stochastické (pravdepodobnostné)
Podľa vývoja v čase:
• statické
• dynamické
Podľa povahy použitých matematických prostriedkov:
• lineárne,
• nelineárne.
Podľa povahy vzťahov medzi subjektmi:
• konfliktné,
• nekonfliktné.
Podľa používaných prostriedkov pri zostavovaní
modelov:
• analytické (matematické),
• simulačné,
 • heuristické modely.
Etapy procesu prijatia rozhodnutí.
1. etapa: vznik a identifikácia problému, jeho ekonomická formulácia, zostavenie ekonomického
modelu. Správne formulovaná úloha = 50% riešenia.
2. etapa: formalizácia problému vytvorením matematického zobrazenia jeho modelu.
3. etapa: priradenie zodpovedajúcej úlohy k modelu ako celku alebo len k niektorej jeho časti
podľa príslušných požiadaviek riešenia čiastkových problémov.
4. etapa: hľadanie riešenia, resp. riešení úlohy, výber vhodnej metódy a výber najvhodnejšieho
riešenia,
5. etapa: verifikácia (overenie) zostaveného modelu a dosiahnutého riešenia na základe
výsledkov získaných riešením,
6. etapa: realizácia rozhodnutia získaného na základe riešenia problému a zhodnotenie
dosiahnutých ekonomických výsledkov
Rozhodovací proces a jeho fázy
 zahrňuje prácu so špecifickými informáciami, týkajúcimi sa daného riadiaceho prípadu a
vyúsťuje do rozhodnutia o riešení príslušného riadiaceho prípadu.
Fázy rozhodovacieho procesu:
1. DIAGNOSTICKO – POZNÁVACIA: určenie, poznanie problémov a stanovenie cieľov
riešenia.
2. ANALYTICKO – SYNTETICKÁ: na základe analýzy východiskovej situácie sa formulujú
varianty riešenia daného problému a prognózujú sa ich dôsledky.
3. ZAISŤUJÚCA OPTIMÁLNE RIEŠENIE: treba vybrať najvýhodnejší variant.
4. REALIZAČNO – OVEROVACIA (KONTROLNÁ): uskutočňuje, realizuje rozhodnutia, ktoré
sú výsledkom 3. fázy a rozhodnutia aj kontroluje.
2 Štruktúrna analýza produkčného systému
Predstavuje kvantitatívne skúmanie vzťahov medzi jednotlivými prvkami daného hospodárskeho
systému pre zabezpečenie proporcionality medzi týmito prvkami systému vo všetkých
odvetviach národného hospodárstva.
Systém
množina vnútorne spojených prvkov, ktoré tvoria určitý celok
produkčný systém
systém, v ktorom produkcia pokrýva nielen vlastnú výrobnú spotrebu, ale jej časť odchádza aj
mimo systém na konečné použitie.
štruktúrny model
Pomocou ŠM vyjadrujeme kvantitatívne vzťahy medzi spotrebou a výrobou.
Zobrazenie materiálových, ale tiež nákladových, pracovných, prípadne aj ďalších väzieb medzi
zložkami produkčného systému, resp. medzi produkčným systémom a jeho okolím pomocou
matematických výrazových prostriedkov, najčastejšie pomocou sústavy rovníc.
základné štruktúrne vzťahy
• sú materiálového a finančného typu,
• vzťahujú sa na výrobky, polovýrobky, základný a pomocný materiál, živú prácu, kapitál
atď.,
• ich zobrazenie teda materiálové, finančné a iné štruktúrne vzťahy.
Klasifikácia štruktúrnych modelov
1. Podľa závislosti modelu od času: statické (v určitom období sa nemenia a sú konštantné) a
dynamické.
2. Podľa zobrazenia interakcie produkčného systému s okolím: otvorené (vzhľadom na
odbyt) a zatvorené.
3. Podľa účelu, pre ktorý sa štruktúrny model konštruuje: plánovacie (syntetické) a
rozborové (analytické).
4. Podľa úrovne riadenia: makreokonomické, mezoekonomické, mikroekonomické
5. Podľa typu konštrukcie modelu: modely Leontievovho typu modely Pichlerovho typu a
štruktúrne modely s optimalizačnými prvkami.
Postup pri konštrukcii štruktúrnych modelov
1. Štatisticko - analytický prístup:
1.1 Rozčleníme produkčný systém na zložky.
1.2 Zostavíme šachovnicovú tabuľku a naplníme ju údajmi xij a Xj
1.3 Na základe vzťahu xij = aij . Xj
2. Technologicko - syntetický prístup:
2.1 Vymedzíme výrobky al. procesy, ktoré budeme zobrazovať.
2.2. Vypracujeme grafickú schému väzieb medzi nimi.
2.3 Grafickú schému doplníme číselnými údajmi o vstupujúcich a vystupujúcich množstvách.
2.4 Jednotlivé úseky grafickej schémy popíšeme rovnicami, alebo ich systémom.
2.5 Čiastkové sústavy rovníc spojíme do jediného systému (rovníc).
2.6 Na základe vytvorenej sústavy rovníc zostavíme maticu technických koeficientov
Štruktúrne modely Leontievovho typu (šachovnicová tabuľka, vzťahy a väzby medzi
zložkami produkčného systému)
Základom je šachovnicová bilancia vzťahov a väzieb medzi zložkami produkčného systému.
Túto bilanciu možno schematicky vyjadriť v podobe tabuľky.
Tabuľka obsahuje dve bilancie:
 bilanciu rozdelenia produkcie jednotlivých produkčných zložiek do ostatných produkčných
zložiek a do okolia produkčného systému (odbyt),
 bilanciu nákladov na vyrobenú produkciu jednotlivých produkčných zložiek.

Konštrukcia modelov Leontievovho typu

Pri konštrukcii vychádzame zo šachovnicovej tabuľky. Aby sme mohli zostaviť ŠM
hospodárskej jednotky, musíme si ju rozložiť na zložky- odbory.
Odbory vystupujú v dvoch funkciách:
 dodávatelia: nachádzajú sa v riadkoch šachovnicovej tabuľky,

 spotrebitelia: nachádzajú sa v stĺpcoch šachovnicovej tabuľky.

Leontievov statický štruktúrny model (maticový zápis úlohy + riešenie modelu).
čo možno považovať za základný tvar Leontievovho statického štruktúrneho modelu, otvoreného
na strane výstupu:

A - matica rozmeru (n, n), tvorená koeficientmi aij

X - matica rozmeru (n, 1) - stĺpcový vektor, tvorený hodnotami Xj
Y - matica rozmeru (n, 1) - stĺpcový vektor hodnôt yi .
Riešenie modelu
Uvedený model možno riešiť tak pre X, ako aj pre Y, resp.
v niektorých prípadoch pre časť vektora X, resp. Y.
Zápis Leontjevovho modelu v maticovom tvare:

Ak uvažujeme, že spotreba primárnych činiteľov si v jednotlivých produkčných zložkách je tiež

priamoúmerná objemu ich produkcie, t.j. že platí:
S=B.X
S - matica rozmeru (n,1) - stĺpcový vektor celkovej spotreby primárnych činiteľov,
B - matica rozmeru (m,n), vyjadrujúca spotreby i-tého primárneho činiteľa na jednotku
produkcie j-tej produkčnej zložky

čo predstavuje Leontievov statický štruktúrny model, otvorený na strane vstupu i výstupu

produkčného systému.
Prvky matice bijmajú významnú ekonomickú interpretáciu, pretože predstavujú komplexné
normy spotreby.
Matica X - matica hrubého obratu jednotlivých výrobkov Xj.
Matica Y - vyjadruje objem produkcie určený na odbyt alebo zvýšenie zásoby výrobku alebo
polotovaru.
3 Štruktúrne modely (ŠM) technologických procesov
▪ pomocou nich možno v produkčnom systéme popísať nielen tok materiálov, energií a pod., ale
aj priebeh jednotlivých výrobných, resp. technologických procesov,
▪ môžu byť veľmi užitočné tak pre riadenie v reálnom čase, ako aj pre projektovanie nových
technologických procesov a teda aj pre účely perspektívneho plánovania,

Zadefinujte vlastné a technologické výrobné činitele

a) vlastné - súhrn fyzikálnych, chemických a rôznych úžitkových vlastností surovín, materiálov,
energií, , ktoré ovplyvňujú technický a ekonomický výsledok výrobného procesu, teda také
činitele, ktoré sa môžu v jednotlivých výrobných (technologických) operáciách meniť a ktoré
môžeme v priebehu procesu merať a kvantifikovať,
b) technologické - predstavujú kvantifikovateľné technologické parametre, pri pôsobení ktorých
prebiehajú jednotlivé technologické operácie. Môže to byť napr. teplota, tlak, postupová rýchlosť
a pod.
Konštrukcia modelov (znázornenie 3 typov a zápis v maticovom tvare)

Problémy pri využívaní ŠM v riadení produkčného systému.

1. Pri formulácii maticového modelu predpokladáme, že vzťahy medzi prvkami vstupu a
výstupu sú lineárne.
2. Výrobný proces, tak ako väčšina reálnych procesov, má stochastický charakter.
3. ŠM, ktoré sa v súčasnosti využívajú, majú väčšinou statický charakter.
4. V ŠM implicitne predpokladáme, že jednotlivé prvky vstupu sú navzájom nezávislé.
5. Pri konštrukcii a interpretácii výsledkov ŠM technologických procesov, treba zvlášť
spomenúť, že tieto sú jednosmerné, t.j. nie je možné zo známych výsledkov určiť
podmienky realizácie technologického procesu.
4. Matematické programovanie, všeobecná úloha LP.
MATEMATICKÉ PROGRAMOVANIE pomerne často sa využíva pri riešení problémov
optimálneho využitia surovín, materiálu, časového fondu strojov a zariadení, plôch, počtu
pracovníkov.
▪ umožňuje relatívne presne kvantitatívne hodnotiť výber určitého riešenia z väčšieho množstva
možných riešení
Vecná interpretácia ÚF
Optimalizačné kritérium- je také, podľa ktorého sa vyberá najlepšie zo všetkých možných
riešení. Malo by výstižne vyjadrovať určený cieľ. Ciele sa v úlohách MP vyjadrujú
prostredníctvom optimalizačných kritérií.
Na formuláciu optimalizačného kritéria úloh MP na úrovni výrobného podniku sa
najčastejšie používajú nasledovné kritéria:
▪ maximalizácia množstva výrobnej produkcie,
▪ maximalizácia zisku,
▪ maximalizácia produktivity práce,
▪ maximalizácia rentability,
▪ minimalizácia mzdových nákladov,
▪ minimalizácia celkový nákladov.
V dopravných podnikoch možno ako základné kritériá uviesť:
▪ minimalizácia prepravných nákladov,
▪ minimalizácia množstva najazdených kilometrov,
▪ maximalizácia množstva prepraveného tovaru a pod.
 Uvedené optimalizačné kritériá nevyčerpávajú celú škálu cieľov, ktoré sa dajú dosiahnuť
optimalizáciou.
Normovaný (kanonický) tvar úlohy LP (lineárny optimalizačný model - LOM).
Matematický zápis úlohy.

Postup pri formulácii matematického modelu.

1. rozobrať ekonomický model, uvedomiť si čo sú činnosti modelu (procesy) a čo sú zdroje -
činitele vstupujúce do činnosti a čo sú výsledky - činitele vystupujúce z činnosti, čo je kritérium
optimality,
2. určiť premenné, ich presný význam, dimenziu a mernú jednotku. Premenné vyjadrujú
neznáme a hľadané úrovne, úrovne na ktorých sú uskutočňované činnosti (procesy),
3. vyjadriť lineárnymi rovnicami alebo nerovnosťami obmedzenie úlohy v činiteľoch,
4. vyjadriť zvolené kritérium optimality ako lineárnu funkciu premenných úlohy.
Zložky LOM (popísať + uviesť praktické príklady)
1. funkcia (Z)
Matematicky ňou formulujeme cieľ, ktorý chceme dosiahnuť riešením úlohy. Ide o lineárnu
formu alebo o lineárnu funkcionálu.
LOM má jednu funkciu z => jednokriteriálna optimalizácia,
viac funkcií z => viackriteriálna optimalizácia.
NAJČASTEJŠIE CIELE:
maximalizácia - celkového zisku z predaja výrobkovvyužitie materiálu, produktivity práce...
minimalizácia - výrobných, prepravných, mzdových nákladov, celkových nákladov, spotreby
času, penálov, odpadu z produkcie
 2. obmedzujúce (ohraničujúce) podmienky (OP)
Pomocou nich charakterizujeme základné procesy, ktoré sú typické a podstatné pre daný jav.
Rozoznávame dva druhy obmedzení:
▪ vlastné (štruktúrne) obmedzenia (VO)- matematicky vyjadrujú najrôznejšie podmienky,
ktorými je charakterizovaný určitý jav
o môžu mať tvar rovníc alebo neostrých nerovností v oboch smeroch,
o ak v slovnom zadaní úlohy sa nežiada striktná formulácia obmedzenia v tvare rovnice,
čiže ak môžeme rozhodnúť, či použiť rovnicu alebo nerovnosť, tak je vhodnejšie použiť
nerovnosť.
Vlastné obmedzenia môžu vyjadrovať v ekonomickej praxi:
▪ OP na strane vstupu - predstavujú disponibilné množstvá výrobných činiteľov
▪ OP na strane výstupu - sú dané plánom výroby
▪ podmienky nezápornosti (PN).
premenných riešenia, ktorými vyjadrujeme požiadavku, aby procesy, ktoré uskutočňujeme,
neprebiehali na zápornej úrovni
Pre dopravné podniky môže ohraničujúce podmienky tvoriť napríklad:
▪ kapacita skladov,
▪ prepravné kapacity,
▪ parametre prepravných komunikácií,
▪ veľkosť prepravovaného tovaru a pod.
6. Vlastnosti riešenia úloh lineárneho programovania: prípustné riešenie úloh LP,
základné (bázické) riešenie, optimálne riešenie.
1. PRÍPUSTNÉ RIEŠENIE ÚLOHY LP:
nazývame vektor
ktorý vyhovuje vlastným obmedzeniam (VO) a aj podmienke nezápornosti (PN).
Všeobecne môžeme povedať, že množina prípustných riešení (MPR) úloh LP je konvexnou
množinou.
Konvexná množina (KM)- každá taká množina, do ktorej patrí celá spojnica ľubovoľných
dvoch bodov tejto množiny. Napr.: priamka, polpriamka, úsečka, rovina, polrovina, priestor.
2) ZÁKLADNÉ (BÁZICKÉ) RIEŠENIE ÚLOH LP:
také prípustné riešenie
ktoré má maximálne toľko nenulových kladných premenných, koľko je v úlohe lineárne

nezávislých obmedzujúcich podmienok:

 Medzi základnými riešeniami a krajnými bodmi platí nasledovný vzťah: Ku každému
krajnému bodu patrí jedno základné riešenie a ku každému základnému riešeniu patrí jeden
krajný bod.
3) OPTIMÁLNE RIEŠENIE ÚLOHY LP
nazývame také prípustné riešenie, ktoré tiež vyhovuje účelovej funkcii ÚF (maximalizuje,
minimalizuje lineárnu funkcionálu).
Veta 1. Veta 2.
Veta 1: Množina všetkých prípustných riešení úloh LP je konvexná.
Veta 2: ÚF nadobúda extrém v krajnom bode konvexnej množiny, ktorá je množinou
prípustných riešení tejto úlohy. Ak ÚF nadobúda extrém vo viac ako jednom krajnom bode,
dosahuje túto hodnotu v ľubovoľnom bode, ktorý je konvexnou lineárnou kombináciou týchto
bodov.
Základná veta LP + závery z nej vyplývajúce.
Ak má úloha LP optimálne riešenie, potom má tiež základné optimálne riešenie.
Závery:
1. Existuje taký krajný bod prípustnej množiny, v ktorom ÚF úlohy LP nadobúda svoj extrém.
2. Každé základné (bázické) riešenie zodpovedá nejakému krajnému bodu prípustnej množiny
riešení.
3. Každému krajnému bodu prípustnej množiny riešení prislúcha m lineárne nezávislých
vektorov z danej sústavy n vektorov
Možné prípady pri riešení LOM (ak úloha LP nemá resp. Má optimálne riešenie).
1) ÚLOHA LP MÁ OPTIMÁLNE RIEŠENIE:
a) úloha má iba jedno jediné optimálne riešenie
b) úloha má nekonečne veľa optimálnych riešení
Množinu optimálnych riešení možno rozdeliť na dve podmnožiny:
▪ α - diskrétnu podmnožinu optimálnych základných riešení,
▪ β - spojitú podmnožinu optimálnych nezákladných riešení.
2) ÚLOHA NEMÁ OPTIMÁLNE RIEŠENIE:
a) Nemá vôbec prípustné riešenie
b) Úloha má síce prípustné riešenie, ale ÚF nenadobúda na
množine prípustných riešení konečný požadovaný extrém
 7. Grafické riešenie LOM. Aké úlohy možno riešiť graficky
Graficky možno riešiť iba:
▪ Úlohy LP s obmedzeniami vo forme nerovností, obsahujúce iba dve (tri) premenné a
ľubovoľný počet obmedzujúcich podmienok.
• Úlohy s dvomi obmedzujúcimi podmienkami a ľubovoľným počtom neznámych.
2 etapy priebehu grafického riešenia
3 prípady prípustných riešení
Pri zostrojovaní oblastí prípustných riešení sa môžeme stretnúť s troma prípadmi:
a - oblasť prípustných riešení je prázdnou množinou,
b - oblasť prípustných riešení je konvexným mnohouholníkom,
c - oblasť prípustných riešení je neobmedzenou konvexnou oblasťou.
postup grafického riešenia úloh LP.
1) Znázorníme oblasť prípustných riešení,
Pri zostrojovaní prípustných riešení sa môžeme stretnúť s troma prípadmi:
a) Oblasť prípustných riešení je prázdna čiže neexistuje.
b) Oblasť prípustných riešení existuje a je ohraničená (konvexný mnohouholník).
c) Oblasť prípustných riešení je existuje a je neohraničená (je neobmedzenou konvexnou
oblasťou).
2) Nájdeme na tejto oblasti optimálny bod (t.j. bod, v ktorom dosiahne ÚF svoj extrém).
Geometrická interpretácia úloh LP.

Riešením sústavy je spoločná časť – prienik polrovín určených nerovnosťami danej sústavy.
Táto spoločná časť je konvexnou množinou.
Nakreslíme si smernicu ÚF a posunieme ju, ak je to možné, do polohy opornej priamky a to do
optimálnej polohy priamky.
V takom prípade existuje jeden alebo nekonečne veľa bodov, ktoré sú spoločné ako pre smernicu
UF tak pre MPR a tento alebo tieto body sú optimálnym riešením danej úlohy
a) oblasť prípustných riešení je prázdna

b1) spoločná časť polrovín je mnohouholník –množina riešení je obmedzenou množinou

b2) riešte graficky sústavu nerovností o dvoch neznámych

c) Spoločná časť polrovín obsahuje aspoň jednu polpriamku – množina riešení je

neobmedzená

8. Numerické riešenie LOM - úloh LP. Lineárny optimalizačný model v normovanom

tvare.
Simplexová metóda.
Simplexová metóda (SM) - najpoužívanejšia - univerzálna a presná metóda. matematickým
základom je Gausova eliminačná metóda (GEM).
zabezpečuje vychádzajúc zo známeho bázického riešenia úlohy, že každé nové riešenie, na ktoré
prejdeme bude riešením prípustným a z hľadiska ÚF výhodnejším ako predchádzajúce riešenie.
vykonať jeden krok = vypočítať jedno základné riešenie
Podmienky, ktoré musí spĺňať LOM, aby sa mohol riešiť SM.
1. b ≥ 0 vektory pravých strán obmedzujúcich podmienok musia byť nezáporné, ak niektorá
hodnota je záporná, tú obmedzujúcu podmienku musíme prenásobiť hodnotou (-1).

2. x ≥ 0 všetky premenné v modeli musia spĺňať podmienku nezápornosti, ak niektorá z

nich túto z podmienok nespĺňa, musíme ju nahradiť substitúciou.

3. Všetky nerovnosti v modely zmeniť na rovnice pomocou prídavných premenných xi ´ ,

pre všetky prídavné premenné platí podmienka nezápornosti (xi ≥
́ 0, i = 1, 2, ..., m)

4. Sústavu VO musíme dať do kanonickho tvaru pomocou pomocných premenných xi ´´pre

́ ́ 0, i = 1, 2, ..., m)
všetky pomocné premenné platí podmienka nezápornosti (xi ≥
Kanonický tvar.
Kanonický tvar - v každej obmedzujúcej podmienke musí byť aspoň jedna premenná, pri ktorej
je kladný jednotkový vektor a tieto jednotkové vektory musia spolu vytvárať jednotkovú maticu
(kladnú jednotkovú bázu).
Vecná interpretácia prídavných a pomocných premenných.
I) PRÍDAVNÉ PREMENNÉ
▪ Primárnou funkciou je vyrovnávanie nerovnosti na rovnice.
▪ Tie prídavné premenné, pri ktorých sú kladné jednotkové vektory plnia aj druhú funkciu-
prispievajú ku kanonizácii sústavy obmedzujúcich podmienok.
II) POMOCNÉ PREMENNÉ
Plnia len jednu funkciu - pomocou nich dostaneme sústavu OP do kanonického stavu (ak daná
úloha má prípustné riešenie, čiže ak sa pomocné premenné anulujú v priebehu riešenia, tak slúžia
len ako výpočtové prostriedky na získanie východiskového riešenia.
▪ Ak daná úloha nemá prípustné riešenie, potom nenulové hodnoty pomocných premenných
predstavujú čiastky, o ktoré treba zvýšiť pravé strany obmedzujúcich podmienok
▪ Ak má daná úloha optim. riešenie potom všetky pomocné premenné sú v optim. riešení nulové.
Algoritmus pri riešení úloh LP – POOPÍSAŤ VŠEOBECNE A ODVODIŤ:
Algoritmus SM má dve základné fázy
1. Určenie východiskového základného riešenia.
2. Postupný prechod od jedného základného prípustného riešenia k druhému základnému
prípustnému riešeniu tak, aby sa zlepšovala hodnota ÚF (deje sa to v tzv. iteračných krokoch).
Výpočtový algoritmus (t.j. 2 fáza SM) sa v každej iterácii rozpadá do troch etáp:
▪ kritérium optimality,
▪ zlepšovanie riešenia,
▪ zmena riešenia.
▪ nájdenie 1. základného prípustného riešenia (východzieho) a úprava úlohy do
kanonického tvaru. Použitie prídavných premenných na vytvorenie
východiskového riešenia v prípade, ak obmedzujúce podmienky tvoria systém
nerovností typu „≤“
▪ Tento krok sa robí najťažšie. Nevieme totiž ohodnotiť, kde máme začať (napr. 6 krajných
bodov konvexného mnohouholníka).
▪ Jedným z možných spôsobov, ako hľadať východiskové bázické riešenie, je použitie GEM pri
riešení sústavy m-lineárnych rovníc o n-neznámych (m < n).

▪ Táto sústava môže mat maximálne základných riešení, ostatné nezákladné voľné premenné
sú rovné nule.

Tvar sústavy lineárnych rovníc (po použití eliminačnej metódy), v ktorej každá rovnica obsahuje
jednu a len 1 základnú premennú, nazývame kanonickým tvarom sústavy lineárnych rovníc.
Našou úlohou je zvoliť 3 základné riešenia a ostatné (voľné) položiť rovné 0.
Ak zvolíme za základné premenné (ZP) tie, vzhľadom na ktoré je sústava v kanonickom tvare x1
, x2 , x3 a ostatné x4 = x5 = 0 za nezákladné premenné (NP), potom x1 = 4, x2 = 2, x3 = 5.
Použitie prídavných premenných na vytvorenie východiskového riešenia, ak OP tvoria
systém nerovností typu " ≤ "
V ekonomickej oblasti je takouto úlohou napr. zostavenie výrobného programu pri
obmedzujúcich činiteľoch. Matematická formulácia problému Riešiť sústavu lineárnych
nerovností tak, že pripojením ďalších neznámych (prídavných premenných) utvoríme
ekvivalentnú sústavu lineárnych rovníc.

Aby sme mohli riešiť model LP SM, musíme všetky vlastné obmedzenia vyrovnať na rovnice
pomocou m - prídavných premenných x' 1 , x' 2 , ..., x'm, x'i ≥ 0 (i = 1,2, ..., m), ktoré sú
rovné rozdielu oboch strán nerovnosti.
 Za základné premenné (ZP) pri východiskovom riešení zvolíme prídavné premenné x i ' ( i
= 1, 2,....., m) t.j.: x' 1 x' 2 x' m
a za nezákladné premenné (NP) zvolíme pôvodné premenné xj = 0 (j = 1,2,....., n) t.j.: x1,
x2, xn
Tak dostaneme jedno z bázických, súčasne prípustných riešení, pretože z povahy zadania
plynie, že bi ≥ i 0 (= 1,2,....., m)

▪ ohodnotenie nájdeného riešenia kritériom (testom) optimality.

Majme všeobecnú úlohu LP zadanú takto: Treba nájsť maximálnu hodnotu ÚF:
z = c1x1 + c2x2 +...+ cmxm + cm+1 xm+1 +... + cL xL + ...... + cnXn = ! max
Za podmienok:

Máme sústavu m - rovníc o n premenných

Predpokladajme, že koeficienty aij (i, j = 1, 2, ....,m) tvoria regulárnu maticu m-tého rádu, čiže
prvých m-premenných tvorí bázu, sú lineárne nezávislé
Riešme sústavu rovníc podľa neznámych x1, x2, ...., xm:

že treba pretransformovať pôvodnú maticu koeficientov na maticu

jednotkovú.

Využijeme pri tom maticu koeficientov štruktúry prvých m-premenných.

Vynásobením sústavy rovníc zľava inverznou maticou −1 B dostaneme:

Ak dosadíme za NP nuly, xm+1 = .... = xL = ....= xn = 0, dostaneme 1. základné riešenie:

Nech βi ≥ 0 (i = 1,2, ..., m), potom môžeme toto riešenie považovať za východzie riešenie našej
úlohy.

Hodnota ÚF bude:

V upravenej sústave rovníc:

Teraz pôjde o posúdenie, či nájdené riešenie je optimálne. Riešenie bude zrejme vtedy optimálne,
ak prechodom na iné prípustné riešenie hodnota ÚF vzrastie.
Ďalšie riešenie zistíme tak, že za jednu NP (x1) dosadíme hodnotu t > 0: x1 = t.
Dostaneme potom takéto nezákladné riešenie:

a ostatné premenné sú rovné nule!

ÚF nadobúda pri tomto riešení hodnotu:

Ekvivalentná kombinácia procesov je daná pre proces „1“ vzťahom:

kde táto rovnica vecne znamená, že každý proces je z hľadiska daných obmedzení ekvivalentnou
lineárnou kombináciou základných procesov v tom zmysle, že ak berieme do úvahy len sústavu
obmedzení (nie však ocenenia), je úplne jedno, či uskutočňujeme daný proces alebo kombináciu
základných procesov jemu ekvivalentnú.

Tri prípady, ktoré môžu nastať pri nezákladných procesoch, ak pri každom základnom
procese aj je rozdiel (cl´- cl) >0 ; (cl´- cl) <0 ; (cl´- cl) = 0.

Všeobecne pri hodnotení riešenia z hľadiska optimality využívame rozdiel:

Kritérium optimality.
Kritérium optimality: medzi cenou každého nezákladného procesu a cenou ekvivalentnej
kombinácie základných procesov jemu príslušnej.
• Ak ide o maximalizáciu ÚF, potom optimálne je riešenie, pre ktoré platí c'j – cj ≥ 0 pre j
= 1, 2,....., n.
• Ak ide o minimalizáciu ÚF je zase optimálne to riešenie, pre ktoré platí c'j – cj ≤ 0 pre j=
1, 2,....., n.
• Ak v optimálnom riešení je rozdiel (c'j – cj) = 0 aspoň pre jeden nezákladný proces, ide o
viacnásobné optimálne riešenie.
Ak pri maximalizácii ÚF je aspoň jeden z rozdielov (c'j – cj) < 0 (záporný), nie je toto riešenie
optimálne, v riešení musíme pokračovať. Pri minimalizácii ÚF riešenie nie je optimálne vtedy,
ak aspoň jeden z týchto rozdielov (c'j – cj) > 0 (je kladný).
▪ prechod na nové - lepšie základné riešenie (odvodenie)

Aby bolo toto riešenie prípustné, musí platiť:

Táto požiadavka je splnená pre všetky i, pre ktoré α iL ≤ 0. Pre všetky i, pre ktoré je α iL > 0,
musí ,,t“ premenná, ktorú zaraďujeme do riešenia, spĺňať podmienku:

9. Dualita úloh lineárneho programovania,

Úlohu, ktorú zostavujeme ako prvú na základe slovného zadania nazývame primárnou
úlohou a druhú úlohu, ktorú zostavujeme na základe primárnej nazývame duálnou úlohou.
symetrické duálne úlohy (maticový zápis, závery)
symetrická dualita - ak vlastné obmedzenia oboch duálne združených úloh sú formulované
v tvare nerovností opačného typu;

1. Ak je primárna úloha maximalizačná, k nej duálne združená úloha je minimalizačná (a

naopak).
2. Vlastné obmedzenia v PÚ sú formulované v tvare nerovnosti (≤) a primárne premenné
spĺňajú podmienku nezápornosti (≥ 0), potom aj vlastné obmedzenia DÚ sú formulované
ako nerovnosti (≥) s opačným znamienkom a duálne premenné spĺňajú podmienku
nezápornosti (≥ 0).
3. 3. Matica koeficientov vlastných obmedzení DÚ je vlastne transponovaná matica
koeficientov vlastných obmedzení PÚ.

nesymetrické duálne úlohy (maticový zápis, závery).

také duálne úlohy, v ktorých jedna z duálne združených úloh má vlastné obmedzenia v tvare
rovníc a druhá v tvare nerovností.
Nevieme zaručiť nezápornosť premenných:
a) ak i-te obmedzenie v PÚ je rovnica potom i-ta duálna premenná je voľná premenná,
b) ak j-ta primárna premenná je voľná premenná potom j-te obmedzenie v DÚ sa zapisuje
ako rovnica.

Platí:
 Ak i-te obmedzenie v PÚ je v tvare rovnice, tak i-ta duálna premenná je voľná premenná;
 alebo ak j-ta primárna premenná je voľná premenná, potom jte obmedzenie v DÚ treba
formulovať v tvare rovnice;
  čiže pri nesymetrických duálnych úlohách nie je zabezpečená nezápornosť premenných pri
tej úlohe (primárnej, duálnej), ktorá má vlastné obmedzenia v tvare nerovnosti
Vlastnosti riešenia duálnych úloh.
1. Ak obe duálne združené úlohy majú prípustné riešenia, potom majú aj optimálne riešenia.
2. Ak ÚF jednej z duálne združených úloh nenadobúda na množine prípustných riešení
konečný extrém, potom druhá úloha nemá vôbec prípustné riešenie.
3. Ak jedna z duálne združených úloh nemá prípustné riešenie, potom druhá úloha buď
taktiež nemá prípustné riešenie
4. Ak jedna z duálne združených úloh má optimálne riešenie, potom má optimálne riešenie aj
druhá úloha a hodnoty ÚF sú pre obe riešenia rovnaké.

Duálne riešenie v simplexovej tabuľke.

Výhodou riešenia duálne združených úloh je, že ak riešime jednu úlohu SM, riešime tým
automaticky i druhú úlohu k nej duálnu.
Duálna premenná, ktorá zodpovedá obmedzujúcej podmienke takého činiteľa, ktorý sa pri
realizácii optimálneho riešenia úplne spotrebuje, nadobudne v optimálnom riešení hodnotu >
0.
Duálna premenná, ktorá zodpovedá takému výrobnému činiteľovi, ktorý sa pri realizácii
optimálneho riešenia nespotrebuje, nadobudne v optimálnom riešení nulovú hodnotu.

Veta o rovnováhe.

Vzťah medzi optimálnymi hodnotami prídavných premenných v DÚ a medzi optimálnymi

hodnotami primárnych premenných:

Slovná formulácia PÚ
Na akej úrovni xj (j = 1,2, ... n) treba uskutočniť každý proces, aby sa pri známej cene cj na
jednotku výroby j-teho druhu a pri daných disponibilných zdrojoch bi (i = 1, 2, ... m) dosiahla
maximálna hodnota ÚF.
slovná formulácia DÚ
Akú cenu ui (i = 1, 2 .... m) treba priradiť jednotke každého činiteľa, aby sme pri daných
disponibilných zdrojoch bi (i = 1, 2, ..., m) a pri danej cene cj (j = 1, 2, ..., n) na jednotku výroby
každého druhu minimalizovali celkovú hodnotu spotrebovaných činiteľov.
výhody duality,
1. Z dvoch duálnych úloh riešime tú, ktorej riešenie je z hľadiska spotreby strojového času
výhodnejšie
2. Na základe duality sa modifikovala simplexová metóda (duálne simplexová metóda)
3. Dualita sa využíva v postoptimalizačných úvahách;
4. Ekonomická interpretácia duality, informácie, ktoré nám poskytuje duálne riešenie o
optimalite.
duálne simplexová metóda - postup výpočtu
Simplexovú metódu používame vtedy na riešenie, ak je východiskový stav: primárne riešenie je
prípustné a duálne riešenie je neprípustné.
Postup výpočtu spočíva v tom, že sa snažíme zmeniť primárne riešenie na prípustné, čim zároveň
zlepšujeme (spresňujeme) hodnoty duálneho riešenia.
Konkrétny postup pri výpočte DSM
 Pri DSM zvolíme najprv kľúčový riadok, až potom kľúčový stĺpec (pri SM to bolo opačne).

 Stĺpec, v ktorom je tento podiel najmenší (absolútne) volíme za kľúčový stĺpec.

 Ďalší postup výpočtu je taký istý ako u SM.
voľba kľúčového riadku a kľúčového stĺpca.
Za kľúčový riadok volíme ten riadok, ktorý má v stĺpci zápornú hodnotu a zo všetkých
záporných hodnôt v tomto stĺpci je táto hodnota absolútne najväčšia.
 Kľúčový stĺpec určíme tak, že hodnoty v riadku (c´ j - cj ) podelíme zápornými hodnotami
kľúčového riadku.
10. Distribučné úlohy.
Distribučné problémy.
▪ umožňujú riešiť úlohy spojené s rozvozom tovaru,
▪ patria medzi najpoužívanejšie úlohy LP v praxi,
▪ ich riešením sa získavajú podklady na rozhodovanie o riadení dopravy v rámci podniku,
medzi skladmi, resp. medzi výrobcami a spotrebiteľmi
V praxi sa pri formulovaní distribučných problémov stretávame s dvoma základnými
typmi úloh – vymenujte ich.
1. úlohy alokácie tovaru (tzv. dopravné úlohy):
▪ preprava homogénneho tovaru,
▪ preprava nehomogénneho tovaru,
▪ použitie rôznych typov dopravných prostriedkov,
▪ zovšeobecnené atď.
2. priraďovacie úlohy:
▪ klasický priraďovací problém,
▪ úlohy optimalizačnej okružnej cesty,
▪ rozmiestňovanie úlohy a pod.
Metódy pre hľadanie východiskového riešenia dopravnej úlohy.
približné – aproximatívne (napr. metóda severozápadného rohu, indexová metóda,
Vogelova aproximačná metóda) tieto nám nezaručujú, že nájdené riešenie bude optimálne,
ale ich výhoda je v tom, že sú využiteľné aj pri ručnom výpočte, nakoľko sú málo pracné
Formulácia dopravnej úlohy, všeobecný zápis.

Cieľom riešenia dopravného problému je stanoviť taký plán rozvozu (teda xij ), aby bolo
vyhovené požiadavkám pri zachovaní kapacít s co najnižšími nákladmi.
Všeobecná formulácia jednoduchej vyváženej dopravnej úlohy:

Ohraničenia ai vyjadrujú podmienky vyváženosti riadkových súm – rozvoz disponibilného

množstva tovaru.
Ohraničenia bj vyjadrujú podmienky vyváženosti stĺpcových súm – dovoz požadovaného
množstva tovaru.
 • xij - predstavuje množstvo materiálu, ktorý treba prepraviť od i-teho skladu k j- temu
odberateľovi,
• cij – prepravná sadzba v € za prepravu jednej jednotky materiálu z i- teho skladu k j-
temu odberateľovi.
Metódy riešenia dopravných úloh - približné metódy (formulácia dopravnej úlohy,
konkrétny postup riešenia dopravných úloh približnými metódami).
približné – aproximatívne (napr. metóda severozápadného rohu, indexová metóda,
Vogelova aproximačná metóda)
Metóda severozápadného rohu (políčka)
Približná metóda, pomocou ktorej hľadáme iba východiskové riešenie dopravnej úlohy.
Riesenie
1. Je alebo nie je úloha vyvážená (vybilancovaná)?
2. Určiť poradie obsadenia polí v akom ich budeme obsadzovať
3. Ak poznáme pole, kt. obsadzujeme, obsadíme ho najväčším (maximálnym) možným
prepravovaným množstvom vzhľadom na okrajové podmienky, t.j. POTREBY a ZDROJE -
ako prvé obsadzujeme SZ pole tabuľky (v ľavom hornom poli tabuľky... Odtiaľ je názov
metódy) - schodová metóda
4. Je riešenie bázické?
5. Vypočítame hodnotu ÚF.
Indexová metóda
• je aproximatívna metóda, ktorá zohľadňuje prepravné sadzby a ich veľkosť
• Predpokladá sa, že optimálne riešenie obsahuje skôr kratšie cesty, menej nákladné,
než cesty dlhé, nákladné.
Postup:
1.Nájdeme políčko, v ktorom je najmenšia sadzba (najkratšia cesta) a obsadíme ho maximálnym
možným množstvom.
2.Potom nájdeme ďalšie políčko (ďalšiu najkratšiu cestu z doposiaľ neobsadených), v ktorom z
neobsadených políčok je najmenšia sadzba a opäť ho obsadíme maximálnym možným
množstvom.
3.Takto pokračujeme až dovtedy pokým nezískame základné riešenie.
Vogelova aproximačná metóda (VAM)
Je veľmi vhodná na ručné alebo mechanizované riešenie dopravných úloh.
Postup:
1.Vypočítame riadkové a stĺpcové diferencie (rozdiely)- rozdiel medzi dvomi najmenšími
sadzbami v riadku resp. v stĺpci – označím ich ∆ i, ∆ j a zapíšem ich do pomocného stĺpca a
riadku tabuľky.
2.Nájdeme riadok alebo stĺpec, v ktorom je rozdiel najväčší a v tomto riadku, stĺpci nájdeme
políčko, v ktorom je najmenšia sadzba a do neho zapíšeme maximálne možné množstvo
3. Opäť vypočítame diferencie zo sadzieb na neobsadených poliach, teda nové riadkové a
stĺpcové rozdiely tam kde sa zmenili
4. ďalej postupujeme podľa bodov 2 a 3 až dovtedy pokým nie sú všetky polia obsadené a
nenájdeme základné riešenie.
10. Metóda MODI.
je odvodená zo simplexovej metódy a postupuje sa pri nej podobne.
Metóda sa zakladá na formulácii duálnej úlohy k primárnej úlohe dopravného problému
Testovanie optimálnosti dosiahnutého riešenia.
Princíp spočíva v preverovaní podmienok duálnej dopravnej úlohy, metódou potenciálov.

Na základe tejto podmienky možno zostaviť maximálne (m+n-1) rovníc typu (Ri + Kj ) = c ij, v
ktorých je (m+n) neznámych (všetky stĺpcové a riadkové čísla).
Výpočet nového bázického riešenia s lepšou hodnotou účelovej funkcie.
 aby sa mohli hodnoty Ri a Kj z týchto rovníc vypočítať, treba dosadiť za jednu neznámu
ľubovoľnú hodnotu (najlepšie nulu)
Výpočet ukážeme na príklade v tabuľke, v ktorej je už východiskové bázické riešenie nájdené
jednou z približných metód.
Na ohodnotenie riešenia v tabuľke potrebujeme poznať stĺpcové a riadkové čísla. Môžeme ich
vypočítať priamo v tabuľke, ak k tabuľke pridáme pomocný stĺpec pre riadkové čísla Ri , i = 1,
2, 3 a riadok pre stĺpové čísla Kj , i = 1, 2, 3, 4.
Postup riešenia MODI.

Vlastnosti dopravných úloh.

 Každá dopravná úloha má prípustné riešenie.
 Existuje prípustné riešenie, ktoré nemá viac ako (m+n-1) kladných zložiek.

 Riešenie, ktoré obsahuje presne (m+n-1) kladných zložiek, je nedegenerované.

 Každá dopravná úloha má optimálne riešenie.
11. Nevyvážená dopravná úloha.

12. Metódy sieťovej analýzy a ich využitie v podnikovej praxi.

Kde sa používa sieťová analýza /SA/.

Charakterizujte projekt.
▪ súbor spravidla veľkého počtu čiastkových činností, ktoré sú navzájom podmienené a
realizované v určitom poradí a ktoré musia byť vykonané v rámci riešenia zložitej úlohy
▪ počet „produktov“ takto realizovaných činností je malý, spravidla ide o splnenie jedinej úlohy,
napr. realizácia jednej stavby, vybudovanie jedného závodu
Metódy SA.
Metódy SA sa používajú na riešenie problematiky projektového plánovania resp. riadenia
projektov.
1. metóda CPM (Critical Path Mathod - metóda kritickej cesty)
pri riešení deterministických úloh, keď vieme určiť presné trvanie jednotlivých činností
2 . metóda PERT (Project Evaluation and Review Techniques metóda hodnotenia a
previerky projektov)
metóda určená pre riešenie stochastických procesov - úloh, keď nevieme určiť presné trvanie
jednotlivých činností
Fázy SA.
1. fáza: zostavenie modelu projektu (80-90% práce, nie je algoritmizovateľná, modelom
projektu je sieťový graf - konečný, súvislý, orientovaný. Skladá sa z dvoch
konštrukčných prvkov, sú to: body a ich spojnice.
2. 2. fáza: analýza zostaveného modelu a to v časovej analýze, nákladovej a zdrojovej
analýze
Zadefinujte sieťový graf /SG/ + jeho základné formálne pravidlá.
je prostriedkom na znázornenie projektu a činností, ktoré musia byť vykonané, aby bol
dosiahnutý stanovený cieľ projektu.
Každá hrana v grafe zodpovedá jednej činnosti – reálnej, fiktívnej alebo odstupovej.
Reálna činnosť je taká, ktorá je v skutočnosti v rámci projektu vykonávaná. Je charakteristická
určitou spotrebou času
Fiktívna činnosť je taká, ktorá v skutočnosti neprebieha v čase (jej trvanie má hodnou 0).
Odstupová činnosť (čakacia, vyrovnávacia) rovnako ako fiktívna nezodpovedá reálnej činnosti,
avšak má nenulové trvanie.
Základné formálne pravidlá:
▪ SG má jeden počiatočný a práve jeden koncový uzol,
▪ v SG nesmú byť cykly,
▪ SG nesmie obsahovať rovnobežné alebo násobné hrany.
Priebeh modelovania
1. Hranovo definovaný graf: činnosti modelujeme pomocou hrán grafu. Činnosti v grafe
predstavujú hrany a uzly sú časové okamihy, v ktorých činnosti končia a iné začínajú.
2. Uzlovo definovaný sieťový graf: činnosti projektu zobrazíme uzlami grafu a hrany
predstavujú závislosti medzi činnosťami.
Budeme sa zaoberať len hranovo definovanými sieťovými grafmi. Pri grafickom zápise týchto
grafov sú udalosti znázornené spravidla krúžkami a hrany orientovanými úsečkami – spojnicami
uzlov reprezentujúcich východiskový a cieľový stav danej činnosti.
Klasifikácia hranovo definovaných SG.
Vstupy do uzla: a) konjunktívne, b) inkluzívne, c) disjunktívne.
Výstupy z uzla: a) deterministické, b) stochastické.
Formalizácia SG
1. Matematicky: G(U, H).
2. Graficky – využíva diagram grafu
3. Pomocou incidenčnej matice.
4. Tabuľkou – umožňuje zachytiť viac informácií, avšak je menej prehľadné ako grafické
znázornenie.
5. Ganttov diagram (harmonogram).
Postup pri zostavovaní SG
1. Vytvorí sa zoznam činností a určia sa väzby medzi nimi. V rámci prvej fázy je vhodné použiť
napr. zápis formou tabuľky, obsahujúci pre každú činnosť- bezprostredných predchodcov danej
činnosti.
2. Vytvorí sa grafický model projektu – sieťový graf.
3. Prebehne riešenie, t.j. výpočet všetkých potrebných charakteristík, ich analýza a vypracovanie
záverov pre jednotlivé činnosti a pre celý projekt.
Ohodnotenie SG,
▪ Časovo - k hranám grafu pri HDG alebo uzlom grafu pri UDG priradené čísla, ktoré
predstavujú trvanie jednotlivých činností zvolených časových jednotkách.
▪ Zdrojovo - k hranám grafu alebo uzlom grafu priradené čísla, ktoré predstavujú nároky.
▪ Nákladovo - k hranám grafu alebo uzlom grafu sú priradené čísla, ktoré predstavujú náklady
na realizáciu týchto činností.
▪ Pravdepodobnostne (špecial. prípad) - pri zovšeobecnených grafoch sa jednotlivé hrany
ohodnocujú aj pravdepodobnostne (čísla medzi 0 a 1), ktoré predstavujú podmienené
pravdepodobnosti realizácie činností.

Základné zásady pri zostavovaní SG.

1. Každá činnosť má 1 počiatočný (východiskový) a 1 koncový uzol. Pomocou čísel
počiatočného a koncového uzla môžeme činnosť presne definovať.
2. SG podobne ako činnosti by mal mať 1 vstupný uzol a 1 výstupný uzol. Ak to tak nie je tak
môžeme pomocou fiktívnych činností SG normalizovať.
3. 3. Medzi dvoma uzlami môže bezprostredne predchádzať iba jedna činnosť.
4. Použitie fiktívnych činností na znázornenie závislosti medzi činnosťami
5. Ak nakreslíme SG v časovom merítku v takom prípade dĺžky hrán grafu nemusia byť
úmerné trvaniu jednotlivých činností.
6. 6. Agregácia a deadregácia SG
7. 7. Sieťový graf nesmie obsahovať cyklus
Metódy zostavovanie SG.
Metóda postupu vpred – nakreslíme počiatočný uzol (prameň) grafu a všetky hrany, ktoré z
neho vychádzajú – reprezentujú činnosti, ktoré nemajú bezprostredných predchodcov. Tieto
hrany ukončíme uzlami. Z každého z týchto uzlov vychádzajú ďalšie hrany, ktoré sú
bezprostrednými následníkmi hrán vstupujúcich do uzla.
Metóda postupu späť – najprv sa nakreslí koncový uzol (ústie) grafu a všetky hrany, ktoré
doňho vstupujú – reprezentujú činnosti, ktoré nie sú bezprostrednými predchodcami žiadnej
činnosti.
Metóda kreslenia grafu zo stredu (z prostriedku) - SG nezostavujeme naraz, ale si ho
rozložíme na čiastkové, ktoré potom spojíme do celkového grafu.
13. Sieťová analýza – časová a nákladová analýza.
Časová analýza je tiež východiskom pre nákladovú alebo zdrojovú analýzu.
Časová analýza SG metódou CPM.
Na časovú analýzu vieme CPM použiť vtedy, ak je zadaný začiatok realizácie projektu T0 ,
ktorý môže byť zadaný absolútne ako dátum (napr.: 9. 11. 2020) alebo relatívne od 0
okamihu.
Taktiež musíme poznať trvanie jednotlivých činností tij vyjadrené v zvolených časových
jednotách – dňoch, týždňoch, mesiacoch a pod.
Cieľom časovej analýzy je určiť priebeh kritickej cesty (kritických ciest) v SG.
Čo je to kritická cesta
▪ časovo najdlhšia cesta, ktorá vychádza zo začiatočného uzla a končí v poslednom
uzle SG.
▪ Vzhľadom na zadané časové trvanie časových činností predstavuje KC najskôr možný
čas realizácie projektu.
▪ Prechádza cez kritické činnosti a kritické uzly.

kritická činnosť
Kritické činnosti - nemajú žiadnu časovú rezervu (majú presne stanovený počiatočný aj
konečný termín realizácie.
kritický uzol
Kritické uzly nemajú žiadnu časovú rezervu.
nekritická činnosť
Činnosti, ktoré neležia na kritickej ceste, sa nazývajú nekritické činnosti. Majú nenulovú
prinajmenšom celkovú rezervu a v určitých prípadoch môžu mať nunulové aj iné rezervy.
Základné spôsoby skrátenia kritickej cesty.
1. Vykonáme analýzu časového trvania kritických činností tij a pokúsime sa návrhom
racionalizačných opatrení skrátiť časové trvanie pri týchto kritických činnostiach.
2. Presunutím výrobných kapacít z nekritických činností na kritické činnosti (čiastočne
nie úplne), umožní nám to skutočnosť, že nekritické činnosti majú určité časové rezervy a v
rámci týchto rezerv ich môžeme predĺžiť.
3. V situáciách kde je to možné vykonáme časové prekrytie (čiastočné) kritických
činností.
4. Vynechaním niektorých kritických činností, ktoré z hľadiska realizácie projektu svojím
charakterom nie sú závažné.
Nákladová analýza SG - zakreslite a popíšte kumulatívnu krivka nábehu plánovaných
nákladov.
sa dá uskutočniť dvoma spôsobmi:
▪ časy trvania jednotlivých činností tij považujeme za konštantné,
▪ predpokladáme funkčnú závislosť medzi vynaloženými nákladmi a časom realizácie
činnosti- nepriamu závislosť- čím väčšie náklady, tým kratší čas realizácie.
Kumulatívna krivka nábehu plánovaných nákladov

▪ krivka 1 - bola zostrojená na základe ľavostranného plánu nárokov na zdroje

▪ krivka 2 - bola zostrojená na základe pravostranného plánu nárokov na zdroje
▪ krivka 3 (S)- zodpovedá vyrovnanému plánu nárokov na zdroje (toto chceme dosiahnuť).
Zakreslite krivku celkových nákladov projektu