Morfológia rastlín – učebné materiály

RNDr. Michal HRABOVSKÝ, PhD., RNDr. Silvia Kubalová, PhD., RNDr. Eduard Králik, CSc.
Katedra botaniky, Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave

1. Všeobecné morfologické znaky

1.1. Premena

Rastlinný orgán počas fylogenetického vývoja sa častokrát prispôsobil vykonávaniu

rôznych iných funkcií - premieňa sa, mení sa jeho anatomická stavba aj morfologický tvar.
Premena sa deje najčastejšie prostredníctvom redukcie. Počas fylogenetického vývoja
u mnohých druhov niektoré orgány z rôznych príčin zakrpatievajú – redukujú. Redukcia
najčastejšie nasleduje po strate funkcie určitého orgánu, pri výraznej metamorfóze, alebo
prispôsobení sa zmeneným podmienkam prírodného prostredia. Zvyšok redukovaného orgánu
nazývame rudiment – napr. šupiny namiesto listov na podzemkoch, podzemných poplazoch
(mäta – Mentha, pýr – Elymus, podbeľ – Tussilago); redukovaná koreňová sústava
u poloparazitických a parazitických rastlín (imelo – Viscum, čermeľ – Melampyrum, kukučina
– Cuscuta). Pri úplnej redukcii (abortácia) rastlinný orgán úplne vymizne. Abortácia môže
byť: l. postgenitálna – reálna, keď možno rastlinný orgán dokázať v mladšej ontogenetickej
vývinovej fáze a 2. kongenitálna – ideálna, keď rastlinný orgán u recentných druhov počas
fylogenetického vývoja zanikol úplne, bezo zvyšku. Napr. zánik tyčiniek alebo piestikov v
jednopohlavných kvetoch semenných rastlín (vŕba – Salix, ostrica – Carex, kukurica – Zea).
Opakom redukcie je atavizmus, teda znovuobjavenie sa pôvodného tvaru rastlinného orgánu
na rastline, u ktorej už takýto orgán svoju funkciu stratil a bol prípadne nahradený tvarovo
iným, odvodenejším orgánom. Napr. pôvodné ihlicovité listy sa objavujú občas spoločne
s odvodenými šupinovitými listami na konároch borievky kláštornej – Juniperus sabina.

Poznáme dva typy metamorfovaných orgánov:

1.1.1. Analogické orgány [gréc. ana – rozdielny, logos – pôvod] – majú rôzny pôvod
(koreňový, stonkový, listový), ale nadobudli rovnaký alebo podobný tvar, pretože vykonávajú
takú istú alebo podobnú funkciu. Napr. tŕne – stonkové (hloh – Crataegus), listové (dráč –
Berberis), prílistkové (agát – Robinia).
1.1.2. Homologické orgány [gréc. homo – rovnaký, logos – pôvod] – majú rovnaký pôvod,
avšak vykonávaním rozličnej funkcie nadobudli rôznu vnútornú stavbu aj rôzny vonkajší tvar,
ktorým sa prispôsobili vykonávanej funkcii. Napr. všetky kvetné orgány (kvetné obaly,
tyčinky, plodolisty) sú listového pôvodu; alebo metamorfózy stonky – hľuza, poplaz,
výbežok, úponka, fylokládium.

1.2. Homoplázia (rovnakotvarosť)

Termínom homoplázia sa označuje vonkajšia podobnosť orgánov, ktoré vznikli počas

zhodného vývoja. Pri geneticky rozdielnych skupinách rastlín, ktoré sa vyvíjajú v geograficky
vzdialených oblastiach sveta, avšak vo veľmi podobných životných podmienkach, sa nazýva
konvergentný vývoj, konvergencia, napr. vývoj sukulentov v arídnych podmienkach
v čeľadiach mliečnikovité (Euphorbiaceae) v Afrike a kaktusovité (Cactaceae) v strednej
Amerike. Zhodný vývoj v geneticky príbuzných skupinách sa nazýva paralelný vývoj,
paralelizmus, napr. sukulentná stonka v podrode Euphorbia subgen. Euphorbia a Euphorbia
subgen. Rhizantium.

1.3. Súmernosť (symetria)

1.3.1. Asymetrické, nesúmerné orgány – rastlinný orgán sa nedá rozdeliť na zhodné

polovice (list brestu – Ulmus, lipy – Tilia). Pri kvete sa používa pojem asymetrický kvet
(kvet valeriány – Valeriana)

1.3.2. Monosymetrické, súmerné orgány – rozdeliť sa dajú len jednou rovinou súmernosti
(asimilačné listy väčšiny druhov rastlín, kvety hluchavky – Lamium, fazule – Phaseolus, plod
kôstkovica). Pri kvete sa používa aj termín jarmovito súmerný, zygomorfný (skrátene
súmerný) kvet.

Vo vzťahu k symetrii sa niekedy používajú špeciálne termíny, napr. ak sa monosymetrické orgány vyvinú
dorziventrálne (bifaciálne), znamená to, že majú odlišne vyvinuté strany – vrchnú (lícnu, chrbtovú, dorzálnu)
a spodnú (rubovú, ventrálnu, brušnú), napr. väčšina listov. Ak sú obidve strany monosymetrického orgánu
rovnako vyvinuté, t.j. nedá sa rozlíšiť rub a líce, sú to monofaciálne orgány (napr. ihlicovité listy).

1.3.3. Bisymetrické orgány – dajú sa na zhodné polovice rozdeliť dvoma rovinami

súmernosti (štvorhranná stonka s krížmo protistojnými listami, kvet srdcovky – Dicentra).

1.3.4. Polysymetrické orgány – dajú sa na zhodné polovice rozdeliť tromi až viacerými

rovinami súmernosti (okrúhle stonky so striedavými alebo praslenovitými listami, plod
malvica, bobuľa, tobolka). Pri kvete sa používa označenie lúčovito súmerný, aktinomorfný
(hovorovo pravidelný) kvet – kvet s pravidelne lúčovito rozostavenými kvetnými orgánmi,
ktorými je možné položiť tri až viac rovín súmernosti (iskerník – Ranunculus, ruža – Rosa,
silenka – Silene, tulipán – Tulipa).
1.4. Povrch orgánov a odenie
1.4.1. Povrch bez trichómov alebo iných výrastkov (holý) alebo strácajúci trichómy (lysý) alebo povrchy
chránené sekrétmi pokožkových buniek (voskový a lepkavý)
1.4.2. Povrch s guľovitými (zrnitý) alebo šupinkovitými trichómami (šupinatý)
1.4.3. Povrch s krátkymi trichómami (chĺpkatý)
1.4.3.1. Povrch s riedkymi chĺpkami (drsný)
1.4.3.2. Povrch s hustými chĺpkami (páperistý)
1.4.3.3. Povrch s veľmi hustými chĺpkami (zamatový)
1.4.3. Povrch s dlhými trichómami (chlpatý)
1.4.3.1. Povrch s mäkkými riedkymi chlpmi (chlpatý)
1.4.3.2. Povrchy s mäkkými hustými chlpmi (vlasatý, huňatý, vlnatý, hodvábny a plstnatý)
1.4.3.3. Povrchy s tuhými chlpmi (srstnatý a štetinatý)
1.4.4. Povrch s tvrdými trichómami alebo výrastkami (pichľavý)
1.4.4.1. Povrch s tvrdými trichómami, pichľavými emergenciami alebo okrajmi listov – ostňami (ostnatý)
1.4.4.2. Povrch s pichľavými premenenými stonkami, listami alebo prílistkami – tŕňmi (tŕnitý)
1.4.5. Povrch so žliazkatými trichómami (žliazkatý)

2. Rastové typy rastlín

2.1. Podľa konzistencie a habitusu
2.1.1. Byliny – žiadne nadzemné orgány im nedrevnatejú, ostávajú bylinné; osobitným
prípadom sú stromovité byliny – byliny stromovitého vzrastu so stvrdnutým kmienkom
(diksónia – Dicksonia, cykas – Cycas, palmy – Arecaceae) alebo byliny stromovitého vzrastu
s pabyľou (banánovník – Musa), a bylinné liany, ktoré potrebujú pre svoj rast oporu (chmeľ –
Humulus).
2.1.2. Dreviny – stonka zdrevnatená.
2.1.2.1. Polokry – dolné nadzemné časti stonky drevnatejú a pretrvávajú, vytvárajú horné
bylinné kvetonosné stonky, ktoré každoročne odumierajú (šalvia lekárska – Salvia officinalis)
2.1.2.2. Kríčky – rastliny menších rozmerov, zdrevnatené, husto rozkonárené, obnovovacie
púčiky na nadzemných stonkách (čučoriedka – Vaccinium).
2.1.2.3. Kry – drevnatá stonka, už od bázy rozkonárená, dorastajúca do výšky niekoľkých
metrov (hloh – Crataegus). Patrí sem aj prútnatý ker – ker s drevnatým podzemkom,
z ktorého vyrastajú každoročne viaceré dlhé, prútovité konáre, málo rozkonárené, chabé,
pomerne krátkeho života (2 – 4 roky) (malina – Rubus).
2.1.2.4. Stromy – dreviny so stonkou celou zdrevnatenou, v dolnej časti nerozkonárenou,
vytvárajúcou kmeň, ktorý prechádza v bohato rozkonárenú korunu (dub – Quercus, smrek –
Picea).
2.1.2.5 Liany – dreviny so stonkou dlhou, málo rozkonárenou, ktorá potrebuje oporu. Okolo
opory sa môžu ovíjať, opierať, šplhať, popínať (plamienok – Clematis).

2.2. Byliny podľa trvácnosti

2.2.1. Jednoročné byliny – svoj vývin začínajú aj ukončia v jednom vegetačnom období
(hrach – Pisum). Sem patria aj efemérne rastliny – ich životný cyklus trvá veľmi krátke
obdobie, keď vyklíčia, vykvitnú, prinesú plody a odumrú počas niekoľkých týždňov.
Objavujú sa väčšinou v jarných mesiacoch alebo na jeseň (chudôbka jarná – Draba verna).
2.2.2. Dvojročné byliny – ich životný cyklus prebieha počas dvoch vegetačných období.
V prvom roku vytvoria vegetatívne orgány, v tomto stave prezimujú, v druhom roku vytvoria
kvetonosné, generatívne orgány, prinesú semená a celá rastlina odumiera (mrkva – Daucus).
Sem patria aj ozimné rastliny – rastliny vyklíčia na konci vegetačného obdobia, vytvoria
prvé vegetačné orgány, prezimujú a v ďalšom vegetačnom období ukončia svoj vývin,
vytvoria semená a odumrú (ozimné obilie).
2.2.3. Viacročné byliny – ich životný cyklus trvá niekoľko, až mnoho rokov, v poslednom
roku života kvitnú, prinesú plody so semenami a odumrú (agáva – Agave).

2.2.4. Trváce byliny – ich nadzemné bylinné časti každoročne kvitnú a plodia. Ak sa
vyskytujú v oblastiach s nepriaznivými klimatickými podmienkami, ich nadzemné časti
väčšinou každoročne odumierajú a nepriaznivé obdobie roka pretrvávajú podzemnými
orgánmi s obnovovacími púčikmi (šalvia lúčna – Salvia pratensis). Ak nadzemné časti
pretrvávajú aj počas nepriaznivého obdobia roka, nazývajú sa vždyzelené (praslička zimná –
Equisetum hyemale). Medzi trvalky patria aj efemeroidy – trváce byliny, vytvárajúce
vegetatívne aj generatívne orgány v krátkom časovom období, spravidla na jar, čoskoro celá
ich nadzemná časť odumiera, pretrvávajú každoročne podzemnými orgánmi – zásobný koreň,
hľuzy, podzemky, cibule (konvalinka – Convalaria, chochlačka – Corydalis, snežienka –
Galanthus).
Poznámka. Všetky dreviny (vrátane drevnatých lian) patria medzi trváce rastliny. Opadavé
dreviny zhadzujú počas nepriaznivého obdobia roka listy (listnaté stromy mierneho pásma,
smrekovec – Larix) alebo koncové časti konárikov s listami (tisovec – Taxodium).
Vždyzelené dreviny si olistenie zachovávajú aj počas nepriaznivého obdobia roka (ihličnaté
dreviny, cezmína – Ilex).
2.3. Podľa plodivosti:
2.3.1. Raz plodiace, monokarpické rastliny – počas svojho života plodia len jeden krát. Patria sem jednoročné,
dvojročné a viacročné byliny.
2.3.2. Mnohoráz plodiace, polykarpické rastliny – rastliny žijúce, kvitnúce a plodiace viac vegetačných
období. Patria sem trváce byliny a dreviny.

2.4. Podľa spôsobu výživy:

2.4.1. Autotrofné rastliny – schopné tvoriť organické látky pomocou fotosyntézy – asimiláciou, ich vegetatívne
časti obsahujú chlorofyl, tj. sú to zelené rastliny.
2.4.2. Heterotrofné rastliny – získavajú organické látky z prostredia alebo iných rastlín:
2.4.2.1. Mykoheterotrofné (saprofytické) rastliny – získavajú organické látky z organických zvyškov
odumretých organizmov, avšak nepriamo prostredníctvom mykorízneho vzťahu s hubami (hniezdovka –
Neottia); sú nezelené.
2.4.2.2. Parazitické rastliny – odoberajú živiny z hostiteľskej rastliny. Holoparazity (úplné parazity) –
z hostiteľa odoberajú všetky potrebné živiny (záraza – Orobanche), sú nezelené; ich vegetatívne orgány alebo
celé rastliny sú silne redukované. Hemiparazity (poloparazity) – organické látky získavajú pomocou
fotosyntézy ako autotrofné rastliny (sú teda zelené), minerálne látky a vodu však čerpajú z hostiteľa (imelo –
Viscum, očianka – Euphrasia).
2.4.3. Mixotrofné, mäsožravé rastliny – kombinujú autotrofiu s heterorofiou, autotrofia je však pre ne
nevyhnutná. Heterotrofia sa u nich vyvinula ako doplnkový spôsob výživy, pretože rastú v prostredí
s nedostatkom dusíka, fosforu a draslíka v pôdnom substráte (rosička – Drosera, mucholapka – Dionaea).

2.5. Podľa tvarového prispôsobenia sa ekologickým podmienkam (životné formy):

2.5.1. Fanerofyty – rastliny, ktoré majú obnovovacie púčiky vyššie ako 30 cm nad zemským povrchom (stromy,
liany, kry, sukulenty aj tropické byliny); Obr. 1.
2.5.2. Chamaefyty – rastliny s obnovovacími púčikmi do 30 cm nad zemou; polokry, kríčky, sukulentné byliny
alebo niektoré trváce byliny (dúška – Thymus, veronika lekárska – Veronica officinalis); Obr. 2.
2.5.3. Hemikryptofyty – rastliny s obnovovacími púčikmi na povrchu pôdy (trváce a dvojročné byliny); Obr. 3.
2.5.4. Kryptofyty – rastliny s obnovovacími púčikmi skrytými v pôde alebo vo vode. Patria sem geofyty,
helofyty a hydrofyty.
2.5.4.1 Geofyty – rastliny prežívajúce pod zemou v zásobných orgánoch (cibuľoviny, zemiak – Solanum
tuberosum); Obr. 4a.
2.5.4.2 Helofyty – močiarne alebo bahenné rastliny, ktorých nadzemná časť je vynorená z vody; prežívajú
v zásobných orgánoch ukrytých v mokrej pôde al. plytkej vode (pálka – Typha, trsť – Phragmites); Obr. 4b.
2.5.4.3 Hydrofyty – rastliny prežívajúce vo vode; môžu tvoriť zásobné orgány (lekno – Nymphaea), pretrvávať
v podobe zimných pupeňov (stolístok – Myriophyllum), semien (kotvica – Trapa) alebo spór (salvínia –
Salvinia); Obr. 4c.
2.5.5. Terofyty – rastliny prežívajúce vo forme semien (jednoročné byliny okrem vodných jednoročiek, ktoré
patria medzi hydrofyty).
2.5.6. Epifyty – rastliny žijúce na povrchu fanerofytov (ale neparazitujú na nich), napr. bromélie –
Bromeliaceae, orchidey – Orchidaceae. Rovnaké druhy sa môžu v trópoch vyskytovať aj na skalách vo forme
litofytov.

2.5.7. Aerofyty – epifyty, ktoré stratili korene a získavajú živiny a vodu zo vzdušných aerosólov (tilandsia –
Tillandsia).-

3. Stonka
Stonka (staršie os) je základným orgánom tela vyšších rastlín, vyvíja sa z terminálneho
pletiva embrya (rastový vrchol – plumula; pozri kapitolu Klíčenie), v súčasnosti u väčšiny
druhov dorastá negatívne geotropicky a pozitívne fototropicky.

3.1. Rozkonárovanie

3.1.1. Vidlicovité, dichotomické rozkonárovanie – rozkonárovanie na rastovom vrchole,

terminála (iniciála) alebo viacbunkový protomeristém sa delí na dve pôvodne rovnaké
primordiá, ktoré dorastajú na dva nové konáre, ktoré sa neskoršie môžu znova rovnakým
spôsobom rozkonárovať (napr. plavúnka – Selaginella, žilky posledného stupňa v listoch
semenných rastlín). V mieste rozvidlenia môže vyrastať angulárny list (A), Obr. a – b
(plavúnka – Selaginella). Je to evolučne najstarší typ rozkonárovania stonky.
3.1.2. Perovité, nepravé jednoosové, pseudomonopodiálne rozkonárovanie – z dvoch
nových konárov po rozvidlení sa jeden vytvorí extrémne silný a pokračuje v raste pôvodnej
materskej stonky; z dvojice konárov tenší rastie v polohe bočného konáru (napr. plavúň –
Lycopodium, listy a listové žily semenných rastlín) Obr. c.

3.1.3. Jednoosové, monopodiálne rozkonárovanie – rozkonárovanie, pri ktorom sa

protomeristém v rastovom vrchole nemení, ale pokračuje ako celok v raste. Primordiá
bočných konárov sa zakladajú po stranách rastového vrcholu tesne nad primordiom listov
(väčšina cievnatých rastlín). V užšom ponímaní je to rozkonárovanie, pri ktorom terminálny
púčik pokračuje vo vývine, zachováva smer rastu, hlavný výhonok je najdlhší a najhrubší,
pazušné (bočné) púčiky sa súčasne vyvíjajú na bočné výhonky – bočné konáre, ktoré sú pri
strapcovitom monopódiu kratšie a tenšie ako hlavná stonka alebo pri vrcholíkovitom
monopódiu rastú intenzívnejšie ako hlavná stonka a prevyšujú ju. Princíp rozkonárenia sa
zachováva aj pri bočných konároch. Postavenie konárov býva zhodné s postavením listov –
striedavé, protistojné, krížmo protistojné, praslenovité (napr. smrek – Picea, jedľa – Abies);
Obr. a. V širšom ponímaní zahŕňa aj súosové rozkonárovanie, ktoré sa z neho vyvinulo.
3.1.4. Súosové, sympodiálne rozkonárovanie – terminálny púčik redukuje (je potlačený vo
vývine) alebo metamorfuje, alebo je kvetný, alebo sa mení na bočný konár. Najvyššie
postavený alebo niektorý z najvyšších bočných púčikov pokračuje v smere rastu hlavnej –
materskej stonky (napr. krytosemenné rastliny); Obr. b – e.

3.2. Púčik

Púčik je najmladšie vývinové štádium výhonku so základmi budúcich orgánov.

3.2.1. Podľa obsahu základných orgánov:

3.2.1.1. Listový púčik – nesie základy budúcich olistených stoniek
3.2.1.2. Kvetný púčik, púpä – nesie základy kvetu alebo súkvetia
3.2.1.3. Zmiešaný púčik – nesie aj základy olistených stoniek, aj kvetov alebo súkvetí.
3.2.2.Podľa miesta vyrastania:
3.2.2.1. Bočný, pazušný púčik – vyrastá v pazuchách listov. Postavenie pazušných púčikov
zodpovedá postaveniu listov – striedavé, protistojné, krížmo protistojné, praslenovité púčiky.
Ak sú stonky medzi najbližšími bočnými púčikmi skrátené, vznikajú tzv. nakopené púčiky
(napr. čerešňa – Prunus). Ak sú popri bočných púčikoch aj ďalšie, nazývajú sa prídatné –
zostupné (Obr. I.), vzostupné (Obr. II.), kolaterálne (Obr. III.).

3.2.2.2. Vrcholový, terminálny púčik – ukončuje stonku, obsahuje vrcholové meristémy, ich
delivou činnosťou stonka lineárne rastie a tiež sa tesne nad pazuchami listov tvoria základy
pazušných púčikov. V prípade redukcie, premeny alebo zániku terminálneho púčika funkciu
rastu prevezme najbližšie postavený bočný púčik alebo dvojica bočných púčikov – ten sa
potom nazýva pavrcholový.
3.2.2.3. Vedľajší, adventívny púčik – vyrastá mimo pazúch listov a vrcholov stoniek (napr.
paprade, praslička – Equisetum).

3.2.3. Podľa času rozvíjania:

3.2.3.1. Odpočívajúci púčik – zakladá sa počas vegetačného obdobia, začiatkom nového
vegetačného obdobia sa rozvíja (púčiky viditeľné na výhonkoch).
3.2.3.2. Spiaci púčik – rozvíja sa najčastejšie po niekoľkých rokoch až desaťročiach. Pri
zhrubnutí stonky bývajú takéto púčiky druhotne prekryté okolitými pletivami, nazývajú sa
potom skryté púčiky. Ak sú skryté púčiky zároveň kvetné, kvety sa vyvíjajú na starších
drevnatých stonkách, čo sa nazýva stonkokvetosť, kauliflória (caulifloria).

3.3. Článkovanosť
3.3.1. Nečlánkovaná stonka – pôvodný typ stonky bez púčikov, s pôvodnými listami
(mikrofylmi); napr. plavúne.
3.3.2. Čiastočne článkovaná stonka – stonka s púčikmi a s pôvodnými listami (mikrofylmi).
Uzly vznikajú v mieste púčikov; napr. ihličnany.
3.3.3. Článkovaná stonka – stonky s púčikmi a s premenenými listami (megafylmi). Uzly
vznikajú v mieste púčikov. Medzi uzlami – nodmi sa nachádzajú články – internódiá, napr.
krytosemenné rastliny; ginko – Ginkgo.

3.4. Premeny stonky

Základným typom stonky je byľ. Najstaršími premenami stonky sú kmienok, kmeň,

koreň a list (pozri kapitoly Koreň a List).

3.4.1. Kmeň – drevnatejúca stonka (stromy).

3.4.2. Kmienok – stvrdnutá nedrevnatejúca stonka s množstvom cievnych zväzkov (palmy,
cykasy, stromovité paprade, papája – Carica).
3.4.3. Stvol – bezlistá stonka, so silne skrátenými článkami, nahromadenými listami
v prízemnej ružici, posledné internódium je silne predĺžené, nesie terminálny kvet alebo
súkvetie. Terminálny stvol je predĺžené hlavné internódium (gerbera – Gerbera), Obr. b I.
Laterálny stvol je silne predĺžené internódium bočného konára, vyrastajúceho z pazuchy
niektorého ružicového listu (sedmokráska – Bellis), Obr. b II.
3.4.4. Steblo – stonka väčšinou s dutými článkami a plnými uzlami, z ktorých vyrastá
dlhopošvovitý list. Listová pošva (Obr P) môže tesne – rúrkovito obrastať okolo časti, celého,
alebo niekoľkých internódií. V mieste prechodu do listovej čepele (Obr C) môže vyrastať
blanitý jazýček (lipnicovité – Poaceae)
3.4.5. Pasteblo – podobne ako stvol, stonka bez uzlov predstavuje silne predĺžené posledné
internódium, vyplnené stržňom s listami rastúcimi v prízemnej ružici (sitina – Juncus, ostrica
– Carex); Obr. d.

3.4.6. Výbežky – bočné konáre stonky slúžiace na vegetatívne rozmnožovanie.

3.4.6.1. Poplazy – tenké bočné stonky s výrazne predĺženými internódiami, monopodiálne aj
sympodiálne rozkonárené, vyrastajú z bazálnych uzlov stonky, najčastejšie z pazúch
ružicových listov (zbehovec plazivý – Ajuga reptans, jahoda – Fragaria).
3.4.6.2. Podzemné poplazy – vyrastajú z podzemnej časti stonky (ľuľok zemiakový –
Solanum tuberosum), z podzemku (čarovník – Circaea).
3.4.6.3. Podzemok – podzemný výbežok so skrátenými a zhrubnutými článkami, nezelenými
šupinami, z uzlov vyrastajú adventívne korene, v pazuchách šupín vyrastajú púčiky, slúžiace
na rozkonárovanie podzemku, alebo ako prezimujúce (odpočívajúce) púčiky. Podzemok
funguje aj ako zásobný orgán, tiež ako vegetatívny rozmnožovací orgán; poznáme mnoho
typov a tvarov podzemkov, veľmi často sa rozlišujú podľa spôsobu rozkonárovania na
monopodiálne a sympodiálne podzemky (kostihoj – Symphytum, kosatec – Iris, sladič –
Polypodium, pýr – Elymus).
3.4.6.4. Hľuzovitý podzemok, tiež aj podzemková al. podzemná hľuza – vzniká zhrubnutím
časti podzemného poplazu (zemiak – Solanum tuberosum, čistec močiarny – Stachys
palustris).
3.4.6.5. Odnož – krátke výbežky vyrastajúce pod zemou alebo pri zemi z bázy stonky
(kostrava – Festuca, banánovník – Musa).
3.4.7. Stonková hľuza – vzniká silným zmnožením základného pletiva celej stonky, alebo
niektorej časti, slúži ako zásobný orgán, ako orgán vegetatívneho rozmnožovania, ako orgán
pretrvávajúci obdobie vegetačného pokoja. Na stonkových hľuzách môže byť viditeľná
článkovanosť, listy sa vyvíjajú buď normálne, alebo redukujú na šupiny, v ich pazuchách sa
vyvíjajú bočné púčiky, niekedy nazývané očká. Môže byť nadzemná (kaleráb – Brassica
oleracea var. gongylodes), bázová (šafrán – Crocus, mečík – Gladiolus), hypokotylová
(reďkovka – Raphanus sativus, chochlačka dutá - Corydalis cava).
3.4.8. Úponka – stonka s pružným mechanickým pletivom, prispôsobeným na prichytávanie
sa rastlín k podkladu, často rozkonárená, prichytáva sa ovíjaním. Vzniká buď premenou
stonky súkvetia (vinič – Vitis) alebo bočných stoniek (posed – Bryonia).
3.4.9. Sukulentná stonka – zdužnatená stonka, v parenchymatickom pletive je schopná
zadržať značné množstvo vody a prežiť dlhšie obdobie bez prísunu vody (kaktusovité –
Cactaceae, poludňovkovité – Aizoaceae, mliečnikovité – Euphorbiaceae, baobab –
Adansonia)
3.4.10. Platykládium – listovito sploštená stonka so zachovaným článkovaním, v uzloch sa aj
rozkonáruje, môže niesť aj listy (záclonovka – Muehlenbeckia).
3.4.11. Kladódium – sploštená stonka so zaniknutým článkovaním na jednotlivých
výhonkoch (opuncia – Opuntia).
3.4.12. Fylokládium – listovito sploštený skrátený bočný konárik (špargľa – Asparagus,
listnatec – Ruscus).
3.4.13. Brachyblast – skrátený bočný konár, nesúci listy alebo listy a kvety (jabloň – Malus,
slivka – Prunus). Neskrátená nepremenená stonka sa zvykne vo vzťahu s brachyblastom
označovať ako makroblast.
3.4.14. Stonkový tŕň – zdrevnatený ostrý skrátený bočný konár s redukovanými listami
slúžiaci ako obranný orgán pred bylinožravcami (hloh – Crataegus, trnka – Prunus).
3.4.15. Pacibuľka – púčik so zdužnatenými šupinami; pazušná pacibuľka vyrastá v pazuche
byľových listov (zubačka cibuľkonosná – Cardamine bulbifera), súkvetná pacibuľka vyrastá
v pazuchách listeňov súkvetia (cesnak – Allium); ak sa už na materskej rastline vyvíja na
mladú rastlinku so zreteľnými listami a korienkami, nazýva sa živorodá pacibuľka (lipnica
cibuľkonosná živorodá – Poa bulbosa ssp. vivipara).

4. Koreň
Koreň je podzemný orgán vyšších rastlín upevňujúci rastlinu v pôde (mechanická funkcia)
a čerpajúci z pôdy vodu a v nej rozpustené minerálne látky (fyziologická funkcia). Druhotne
môže koreň fungovať ako zásobný orgán alebo ako orgán vegetatívneho rozmnožovania.

4.1. Koreňová sústava

Súbor všetkých koreňov rastliny nazývame koreňová sústava.

4.1.1. Homorízia – koreňová sústava tvorená súborom vedľajších (adventívnych), väčšinou

nerozkonárených koreňov, približne rovnakej dĺžky a hrúbky (výtrusné rastliny, druhotne aj
semenné – hlavne jednoklíčnolistové). Termínom vedľajší, adventívny koreň sa označujú
všetky korene, ktoré vznikajú na stonke, listoch alebo na ich početných metamorfózach. Za
adventívne korene sa označujú aj tie, ktoré vznikajú na starších sekundárne hrubnúcich
koreňoch, v pletivách vzniknutých sekundárnym hrubnutím, teda v iných pletivách ako
pericykel. Adventívne korene sa zakladajú najčastejšie endogénne, na ich vzniku sa podieľajú
rôzne pletivá: parenchým lúčov cievnych zväzkov, interfascikulárny parenchým,
nediferencovaný floém, kambium (pericykel zriedkavo, napr. kukurica – Zea).
Poznámka. Homorízia sa vyskytuje aj u dvojklíčnolistových rastlín, ktoré majú vyvinuté rôzne podzemné
stonkové metamorfózy – poplaz podzemný a nadzemný, podzemok, stonkové a koreňové hľuzy a pod. (podbeľ –
Tussilago, jahoda - Fragaria, zubačka – Cardamine), rovnako aj u rastlín, ktoré boli vegetatívne šírené
odrezkami.
4.1.2. Alorízia – koreňová sústava tvorená hlavným koreňom a bočnými koreňmi niekoľkých
stupňov, ktoré vznikli premenou nečlánkovanej stonky, vedľajšími koreňmi a koreňovým
vlásím. Hlavný koreň býva najčastejšie najdlhší, najväčší a najhrubší, rastie pozitívne
geotropicky, vytvára sa z korienka (radikuly) semenných rastlín (pozri kapitolu Klíčenie).
V určitej vzdialenosti od koreňového vrcholu hlavného koreňa sa vo vnútornom pletive
pericyklu endogénne zakladajú bočné korene, ktoré prerastajú pletivami primárnej kôry
a pokožky. Bočné korene I. stupňa sú konármi hlavného koreňa, rastú najčastejšie šikmo dolu,
alebo vodorovne, vyrastajú z nich bočné korene II. a vyšších stupňov a korienky posledného
stupňa, dorastajúce koreňovým rastovým vrcholom. Na nich a na najmladších konároch
koreňa, tesne pod predlžovacou zónou vyrastajú jednobunkové trichómovité vychlípeniny
pokožky, koreňové vlásie. Vedľajšie (adventívne) korene môžu vyrastať z hlavného aj
bočných koreňov.

Proximálna, horná časť koreňa najčastejšie hrubne, tvorí spolu so zväčšeným trvácim
hypokotylom a zdrevnatenou bázou stonky koreňovú hlavu. Pri dvojročných a trvácich
rastlinách sa na koreňovej hlave vytvárajú obnovovacie – prezimujúce púčiky. Koreňová
hlava vytvára rôzne tvary, napr.: jednoduchá k. hlava a – nerozkonárená, s jedinou stonkou aj
listovou ružicou; celistvá k. hlava b – zrastená z niekoľkých konárov, má niekoľko listových
ružíc a stoniek; rozkonárená k. hlava c – rozdelená rozkonárením proximálnej časti koreňa na
niekoľko konárov.
4.1.2.1. Typy alorízie:
4.1.2.1.1. Subtamnoidná alorízia – hlavný koreň predĺžený, bočné korene vyrastajú po celej dĺžke,
najintenzívnejšie však v distálnej časti. Obr. 1
4.1.2.1.2. Tamnoidná alorízia – hlavný koreň je skrátený v distálnej časti, s bočnými koreňmi husto
rozkonárenými a predĺženými hlavne v proximálnejj časti hlavného koreňa, pripomína homoríziu
(paprika – Capsicum). Obr. 2
4.1.2.1.3. Dendroidná alorízia – predĺžený hlavný koreň, po celej dĺžke rozkonárený na bočné korene, tie sú
viacnásobne rozkonárené, kratšie ako hlavný koreň, intenzívnejšie sa tvoria v proximálnej časti
hlavného koreňa (borovica – Pinus). Obr. 3

4.2. Tvar a typy koreňa

Tvar koreňa môže byť značne premenlivý, pod týmto pojmom myslíme spravidla tvar hlavného koreňa,
ale s podobnými tvarmi sa stretávame aj u bočných a adventívnych koreňov, čo súvisí hlavne u dvoj- až
viacročných rastlín s ukladaním zásobných látok.
Aj napriek značnej premenlivosti sa vyskytujú tieto najčastejšie tvary koreňov:
4.2.l. niťovitý koreň – tenký, bylinný, nezhrubnutý koreň (jednoročné byliny)
4.2.2. kolovitý koreň – najväčší a najhrubší koreň, často druhotne hrubnúci a drevnatejúci po celej dĺžke (trváce
byliny a stromy)
4.2.3. valcovitý koreň – koreň po celej dĺžke ± rovnomerne hrubý, v objeme valcovitý (chren – Armoracia)
4.2.4. srdcovitý koreň – značne skrátený a zhrubnutý hlavný koreň (plytko zakoreňujúce byliny a dreviny, napr.
smrek – Picea)
4.2.5. kužeľovitý koreň – v proximálnej časti zhrubnutý hlavný koreň, smerom k distálnej sa stenčuje (mrkva –
Daucus, petržlen – Petroselinum)
4.2.6. vretenovitý koreň – v prostriedku svojej dĺžky zhrubnutý, k obidvom koncom sa rovnomerne zužujúci
(georgína – Dahlia)
4.2.7. repovitý koreň – značne zhrubnutý hlavný koreň v proximálnej a strednej časti, náhle zúžený v tenký
distálny koniec (repa obyčajná – Beta vulgaris)
4.2.8. hľuzovitý koreň – hľuzovito zhrubnutý hlavný alebo aj bočný koreň
4.2.9. povrazcovitý koreň – dlhý, nezhrubnutý, pomerne tenký a po celej dĺžke rovnako hrubý koreň
4.3. Premeny – metamorfózy koreňa

4.3.1. Zaťahovacie korene – činnosťou kontraktilných buniek, ktoré sa za určitých

podmienok prostredia zmenšujú v parenchymatickej primárnej kôre, sa koreň skráti a zatiahne
bazálnu časť rastliny hlbšie do pôdy. Zaťahovaciu schopnosť poznáme podľa priečneho
zvráskavenia koreňa (ľaliovité – Liliaceae, kosatcovité – Iridaceae).
4.3.2 Zásobný koreň – rôzne zhrubnutý koreň (hlavný, bočné aj adventívne), s hojne
vyvinutým parenchymatickým pletivom, obsahujúcim rôzne zásobné látky a produkty
asimilácie a látkovej premeny. Ako zásobné pletivo najčastejšie funguje xylém, ale aj floém
a primárna kôra. Popri zásobnej funkcii zabezpečuje aj príjem vody a minerálnych látok
(mrkva – Daucus, georgína – Dahlia).
4.3.3. Rozmnožovací koreň – koreň, ktorý podobne ako stonkový výbežok rastie vodorovne
pod zemou a z adventívnych koreňov vytvára dcérske rastliny (sladké drievko – Glycyrrhiza,
topoľ – Populus, pichliač – Cirsium). Patria sem aj koreňové odnože.
4.3.4. Koreňová hľuza – koreň značne zhrubnutý, funguje len ako zásobný orgán, na rastline
sú ešte vyvinuté korene vyživovacie. U rastlín s vyvinutými koreňovými hľuzami hovoríme
o koreňovej dvojtvárnosti – koreňovom dimorfizme (blyskáč – Ficaria, vstavač – Orchis).
4.3.5. Vzdušný koreň – adventívny koreň, vyrastajúci z ktorejkoľvek časti stonky, má
mnohovrstvovú pokožku – velamen, kde sa v medzibunkovom priestore kondenzujú vodné
pary z atmosféry (Monstera).
4.3.6. Priliepavý koreň – krátky vzdušný koreň nerozkonárený, po celej dĺžke alebo
vrcholom sa priliepajúci k podkladu (kmeň, múr) (brečtan – Hedera, trúbkovec – Campsis),
alebo rozkonárený, na vrcholoch bočných korienkov s okrúhlymi prísavnými terčíkmi
prichytený k podkladu (viničovec – Ampelopsis).
4.3.7. Asimilačný koreň – adventívny koreň, často dorziventrálne sploštený, v primárnej kôre
obsahuje chloroplasty (kotvica – Trapa).
4.3.8. Dýchací koreň, pneumatofór – bočný koreň, vyrastajúci negatívne geotropicky z pôdy
do ovzdušia, intercelulárami zabezpečuje príjem kyslíka z ovzdušia do podzemných orgánov,
napr. u drevín rastúcich v trvale mokrých pôdach (tisovec – Taxodium, jelša – Alnus).
4.3.9. Barlovitý koreň – adventívny koreň, vyrastajúci oblúkom z dolnej časti stonky šikmo
dolu a upevňujúci rastlinu v bahnitej pôde (rastliny mangrovových porastov – Avicennia,
Rhizophora, kukurica – Zea).
4.3.10. Symbiotický koreň – koreň žijúci v symbióze s hubovými hýfami, cyanobaktériami,
baktériami; býva skrátený, môže tvoriť malé hľúzky zbujnením kôrového parenchýmu
(bakteriálne hľúzky) (bôbovité – Fabaceae). Mykoríza – spolužitie koreňov niektorých
rastlín s hýfami húb na báze vzájomnej výmeny látok: ektotrofná mykoríza – hubové hýfy
nevnikajú do vnútorných pletív koreňa, obaľujú ho na povrchu; endotrofná mykoríza –
hubové hýfy prenikajú do vnútorných pletív koreňa (dub – Quercus, breza – Betula, borovica
– Pinus).
4.3.11. Parazitický koreň – silne redukovaný koreň cudzopasnej (parazitickej) rastliny,
prenikajúci do tela hostiteľskej rastliny a z lykovej časti cievnych zväzkov odoberajúci
asimiláty (záraza – Orobanche, kukučina – Cuscuta).

5. List
List je chápaný ako bočný orgán výhonku, vzniká exogénne na stonke, v pravidelnom
postavení, má obmedzený rast, nenesie pravé púčiky, teda ani korene, stonky, listy a kvety.
Pôvodná funkcia listu je asimilácia, transpirácia a výmena plynov. Najstaršie známe listy
(mikrofyly) vznikli z koncových vidlicovitých konárikov, listy väčšiny súčasných rastlín
(megafyly) vznikli sploštením bočných konárov dichotomicky alebo pseudomonopodiálne
rozkonárených stoniek nesúcich mikrofyly. Premenené listy aj prechodné štádiá medzi
stonkou a listami sa označujú ako fylómy. Obyčajne sa list skladá z listovej stopky, ojedinele
listovej pošvy, prílistkov a listovej čepele.

5.1. Typy listov

5.1.1. mikrofyl – najstarší typ listu, s jednou žilou (lykofyl – list plavúňov) alebo
dichotomicky rozkonárený list (archeofyl – list archeopterí, damarovník – Agathis, sieťová
žilnatina súčasných listov); ihlica – tuhý čiarkovitý al. šupinovitý, väčšinou neopadavý
mikrofyl, ktorý pravdepodobne vznikol spätnou redukciou megafylu (ihličnany – Coniferae).
5.1.2. makrofyl – premenená bočná stonka nesúca mikrofyly. Patrí sem makrofyl bez listovej
čepele (meiofyl – list príveskoviek, praslička – Equisetum), aj s listovou čepeľou (sfenofyl –
list klinolistu – Sphenophyllum, ginko – Ginkgo, nazývaný aj vejárovitý list).
5.1.3. megafyl – premenená sústava stoniek nesúca makrofyly. Patrí sem pteridofyl a eufyl.
Pteridofyl – list papradí s dlhodobo dorastajúcim apikálnym meristémom, s otvorenou
žilnatinou. Najčastejšie je vyvinutý v podobe výtrusonosného asimilačného fylómu –
trofosporofyl (papraď – Dryopteris) Zriedkavejšie má len asimilačnú funkciu – trofofyl,
alebo len výtrusonosnú s potlačenou asimilačnou funkciou – sporofyl (rebrovka – Blechnum).
Eufyl, pravý list, list krytosemenných rastlín – list dorastajúci apikálnym meristémom len
v mladšej vývinovej fáze, neskoršie dorastá bazálnym a laterálnym meristémom.
Tab. 1. – Vývoj listov. – 1: konár s indeterminovaným rastom s lykofylmi; Lycopodium – 2: konár
s determinovaným rastom s archeofylmi; Saaropteris – 3: jednoduchý meiofyl, čiže zlistnatený konár s bazálnym
konárikom a mikrofylmi – 4: zložený mnohodielny meiofyl, čiže dichotomicky rozkonárený jednoduchý
meiofyl; Multifurcatus – 5: nahý meiofyl, čiže zložený meiofyl bez mikrofylov; Celatheca – 6: ihlicovitý
meiofyl; Calamites – 7: dvojpočetný meiofyl, čiže meiofyl redukovaný na dva mikrofyly; Foozia – 8: perovitý
sfenofyl, čiže meiofyl čiže jednoduchý meiofyl s listovou čepeľou – 9: vejárovitý sfenofyl, čiže zložený meiofyl
s listovou čepeľou; Sphenophyllum – 10: lístoček zloženého pteridofylu, čiže jednoduchý meiofyl s listovou
čepeľou; paprade – 11: lístok zloženého pteridofylu, Eusphenopteris – 12: premenený perovito strihaný
dvojdielny pteridofyl; Dichophyllum – 13: premenený perovito zárezový dvojdielny pteridofyl; Psygmophyllum
– 14: premenený vejárovitý sfenofyl, ciže redukovaný dvojdielny pteridofyl; Ginkgo – 15: dvojzárezový
premenený sfenofyl – 16: archeofyl vzniknutý redukciou merifilu; Cordaites – 17: ihlica, čiže lykofyl vzniknutý

redukciou merifylu – 18: eufyl; Gnetum – 19: eufyl jednoklíčnolistových rastlín. (autor: M. Hrabovský, Bull.
Slov. Bot. Spoločn. , roč. 43 , č. 2: 299–309 , 2021)

5.2. Žilnatina

Žilnatina je súbor cievnych zväzkov v liste, zabezpečuje rozvádzanie výživných

roztokov v liste a mechanickú funkciu (pevnosť) celého listu. Najvýraznejšie je vyvinutá
v listovej čepeli. Poznáme viac typov žilnatiny.

5.2.1.Podľa spojitosti
5.2.1.1. Otvorená žilnatina – žily vyšších stupňov ostávajú navzájom nespojené, končia pri
okraji čepele voľne (plavúne, väčšina papradí, ginko)
5.2.1.2. Uzavretá žilnatina – žilky vyšších stupňov sa navzájom spájajú (anastomozujú),
vytvárajú drobné políčka – sieť, preto sa aj často nazýva sieťovitá žilnatina
5.2.2. Podľa tvaru
5.2.2.1. Perovitá žilnatina – v liste vyvinutá jedna hlavná žila prebiehajúca od bázy až po
vrchol listovej čepele, od nej odbočujú pod rôznym uhlom žily II. stupňa ku okraju listu. Po
celom priebehu sa sekundárne žilky rozkonárujú na anastomozujúce žilky (buk – Fagus,
jabloň – Malus), Obr 2a.
5.2.2.2. Dlaňovitá, prstovitá žilnatina – do bázy listovej čepele vstupuje viac žíl prvého
stupňa, ktoré sa lúčovito rozbiehajú smerom ku okraju listovej čepele. Po celej dĺžke sa
rozkonárujú na anastomozujúce žilky (javor – Acer), Obr 2b.
5.2.2.3. Odnožená žilnatina – hlavná žila sa na báze rozkonáruje vždy na vonkajšiu stranu,
podobne sa rozkonárujú aj následné bočné žily, čím vznikne žilnatina dosť podobná
dlaňovitej žilnatine (čemerica – Heleborus), Obr 2c.
5.2.2.4. Rovnobežná žilnatina – u jednoklíčnolistových rastlín s úzkymi a dlhšími listami
(lipnicovité – Poaceae), rovnako hrubé žily prebiehajú rovnobežne s okrajom listu husto
vedľa seba až do vrcholu listu, Obr 3a.
5.2.2.5. Vrcholovo súbežná žilnatina – súbežne oblúkom od bázy až po vrchol listu
prebiehajú v širších listoch primárne, sekundárne žily a medzižily, spojené sú zreteľnými
komisurálnymi žilami (konvalinka – Convallaria), Obr 3b.
5.3. Rozdelenie listov
5.3.1. Jednoduché listy – majú celistvú alebo výkrojkami rôzne hlboko delenú čepeľ, ktoré
môžu zasahovať až skoro ku hlavnej žile alebo až ku báze listovej čepele.
5.3.1.1. Listy celistvé – čepeľ majú nedelenú, celistvú, môžu mať vyvinutú listovú stopku,
listovú pošvu, prílistky a listovú čepeľ.

5.3.1.2. Listy delené – listy s čepeľou delenou rôzne hlbokými výrezmi, avšak čepeľ musí
súvisieť aspoň úzkym nedeleným prúžkom čepeľového pletiva pozdĺž hlavnej žilky alebo pri
báze čepele. Hĺbka výrezov je dôležitá pri určovaní typu deleného listu.

5.3.1.2.1. Nemecká koncepcia delených listov

5.3.1.2.1.1. Laločnatý list – tupé výrezy sú plytšie a nepresahujú 1/4 až 1/3 šírky polovice listovej čepele
5.3.1.2.1.2. Zastrihovaný list – ostré výrezy sú plytšie a nepresahujú 1/4 až 1/3 šírky polovice listovej čepele.
5.3.1.2.1.3. Rozstrapkaný list – nepravidelne zastrihovaný list.
5.3.1.2.1.4. Zárezový list – výrezy zasahujú od 1/3 do 1/2 šírky čepele – listy perovito, dlaňovito a odnoženo
zárezové.
5.3.1.2.1.5. Dielny list – výrezy zasahujú od 1/2 do 2/3 šírky čepele – listy perovito-, dlaňovito-, odnoženo
dielne.
5.3.1.2.1.6. Strihaný list – výrezy presahujú 2/3 šírky čepele, popri hlavnej žile alebo pri báze čepeľ musí ostať
celistvá, nedelená – listy perovito-, dlaňovito-, odnoženo strihané.

5.3.1.2.2. Pôvodné delenie delených listov podľa Linného

5.3.1.2.2.1. Laločnatý list – s tupými alebo ostrými lalokmi a tupými zástrihmi siahajúcimi
do polovice listovej čepele – listy perovito laločnaté, dlaňovito laločnaté, odnoženo laločnaté.
5.3.1.2.2.2. Zastrihovaný list – s ostrými lalokmi a ostrými zástrihmi siahajúcimi do
polovice listovej čepele – listy perovito zastrihované, dlaňovito zastrihované, odnoženo
zastrihované.

5.3.1.2.2.3. Rozstrapkaný list – nepravidelne zastrihovaný list.

5.3.1.2.2.4. Dielny list – s tupými alebo ostrými dielmi a tupými zárezmi siahajúcimi cez
polovicu listovej čepele – listy perovito dielne, dlaňovito dielne, odnoženo dielne.
5.3.1.2.2.5. Zárezový list – s ostrými dielmi a ostrými zárezmi siahajúcimi cez polovicu
listovej čepele.

5.3.1.2.2.6. Strihaný list – s cípmi a výrezmi siahajúcimi k strednej žile – listy perovito-,
dlaňovito-, odnoženo strihané.
U všetkých typov perovito delených listov môže dôjsť ku deleniu lalokov, úkrojkov, dielov
a segmentov popri žilkách 2., 3. až vyšších stupňov. Potom poznáme listy dvojito, trojito až
viacnásobne perovito delené.

5.3.2. Zložené listy – listy s čepeľou rozdelenou na samostatné lístky, buď sediace na listovej
kostrnke, alebo vyrastajú na krátkych stopôčkach. Viackrát zložené listy – ak sa podobným
spôsobom rozdelia čepieľky lístkov na lístočky popri žilkách vyšších stupňov, napr. dvojito
zložené listy, trojito zložené listy.
5.3.2.1. Perovito zložené listy – list je odvodený od listov s perovitou žilnatinou, kde sa
hlavná žilka mení na kostrnku, z nej vyrastajú žilky II. stupňa, popri nich sa čepeľ rozdelila
na samostatné lístky, dva protistojne stojace lístky vytvárajú jarmo. Stopka zloženého listu
siaha po najnižšie postavený lístok, alebo jarmo. Nepárno perovito zložený list – okrem
lístkov vytvárajúcich rôzny počet jariem je vyvinutý aj nepárny vrcholový lístok (agát –
Robinia), párno perovito zložený list – list bez vrcholového nepárneho lístku, ukončený
hrotom listovej kostrnky, alebo úponkou (hrach – Pisum). Striedavo jarmový perovito
zložený list – na liste sa striedajú jarmá malých a väčších lístkov (túžobník – Fillipendula).
Dvojito až viacnásobne perovito zložené listy – listová čepeľ je viacnásobne zložená
z lístočkov samostatne vytvorených popri žilkách III. až vyšších stupňov (gledíčia trojtŕňová –
Gleditsia triacanthos).
5.3.2.2. Dlaňovito zložené listy – list odvodený od listov s dlaňovitou žilnatinou; ak nie je
vyvinutá listová stopka, potom sú všetky lístky sediace na listovej stope (na stonke), ak je
stopka vyvinutá, lístky sedia na konci tejto listovej stopky. Trojpočetný list – s tromi lístkami
(ďatelina – Trifolium), štvorpočetný list – so štyrmi lístkami (marsilea – Marsilea),
päťpočetný list – s piatimi lístkami (akébia – Akebia), sedempočetný list – so siedmimi
lístkami (pagaštan – Aesculus), štítovito mnohopočetný list – dlaňovito mnohopočetný list
s lístkami rozostavenými dookola vrcholu listovej stopky (vlčí bôb – Lupinus).
5.3.2.3. Odnoženo zložené listy – rozdelená čepeľ s odnoženou žilnatinou na samostatné
lístky (mučenka odnožená – Passiflora pedata) Terminológia závisí rovnako od počtu lístkov
ako u listov dlaňovito zložených.

5.4. Organológia listu krytosemenných rastlín

5.4.1. Listová inzercia – miesto, kde list vyrastá zo stonky. Miesto na stonke navonok viditeľné, z ktorého list
vyrastá a ktoré je po jeho odpadnutí, resp. odtrhnutí viditeľné, nazývame listová stopa, jazva. Na listovej jazve
môžeme pozorovať tzv. lakúny, to sú miesta, kadiaľ vstupuje cievny zväzok zo stonky do bázy listu.
Listová jazva podľa počtu vstupujúcich cievnych zväzkov: jednolakunárna, trojlakunárna, päť- až
mnoholakunárna.
Listová jazva podľa tvaru: okrúhla, srdcovitá, polmesiacovitá, polkruhovitá, obličkovitá, elipsovitá, objímavá,
zbiehavá.
5.4.2. Listová stopka – stopkovitá časť listu, ktorou prechádza cievny zväzok do čepele, nesie listovú čepeľ ako
asimilačný orgán a vystavuje ju do čo najvýhodnejšej polohy k prichádzajúcemu svetlu.
Listy podľa dĺžky listovej stopky:
list stopkatý – má zreteľne vyvinutú stopku (javor – Acer)
list sediaci – listová stopka chýba a čepeľ vyrastá priamo od stonky (kýchavica – Veratrum)
Sediace listy podľa tvaru bázy listovej čepele:
a) objímavý list – vybiehajúce bazálne laloky čepele alebo ušká v mieste inzercie objímajú stonku
(mak siaty – Papaver somniferum)
b) poloobjímavý list – stonku objímajúci len spolovice veľmi otvoreným bazálnym zárezom (peniažtek
roľný – Thlaspi arvense)
c) prerastený list – bázou čepeľ obrastá okolo stonky aj na protiľahlej strane listovej inzercie
(prerastlík okrúhlolistý – Bupleurum rotundifolium)
d) zrastené listy – protistojné listy bázami svojich čepelí spolu zrástli (zemolez kozí – Lonicera
caprifolium)
e) pošvovito zrastené listy– bázami čepelí zrastené protistojné listy spoločne tvoriace pošvovitý útvar
(klinček – Dianthus)
f) zbiehavý list – báza čepele okrajmi zbiehajúca ako úzke krídla pozdĺž stonky (kostihoj lekársky –
Symphytum officinale)

g) pošvatý list – rozšírená bazálna časť listu alebo listovej stopky zrastá do listovej pošvy
(iskerníkovité – Ranunculaceae, mrkvovité – Apiaceae, lipnicovité, trávy – Poaceae). Vyrastá vždy
z uzla (nodus) a obrastá internódium. V mieste prechodu listovej pošvy do listovej čepele často vyrastá
u tráv blanitý útvar rôzneho tvaru a veľkosti – jazýček.
5.4.3. Prílistky – najčastejšie ploský, párovitý orgán listového pôvodu vyrastajúci pri báze listovej stopky alebo
pri báze čepele sediaceho listu. Vznikli laterálnym (bočným) rastom baziplastu. Sú typické pre niektoré druhy,
rody, aj čeľade.
Podľa rastu:
a) voľné prílistky – úzkou bázou prirastajú k listovej stopke (vŕba – Salix)
b) prirastené prílistky k listovej stopke – vnútorným okrajom zrastajú s listovou stopkou (ruža –
Rosa)
c) zrastené prílistky – okrajmi navzájom zrastené
d) rúrka – valcovitý pošvovitý orgán vznikol zrastom prílistkov okolo stonky nad uzlom a tesne alebo
voľnejšie obaľuje internódium, pod ktorým vyrastá spolu s listom (stavikrv – Polygonum)
5.4.4. Listová čepeľ – plochá časť listu; vznikla z akroplastu činnosťou apikálneho,
laterálneho a bazálneho meristému; môže byť celistvá (nedelená) alebo delená, s rôznym
typom okraja, rôzneho tvaru podľa celkového obrysu, rôzny je tvar vrcholu a bázy čepele.
5.4.4.1. List podľa okraja čepele
5.4.4.1.1. Celistvookrajový list – list s hladkým okrajom (orgován – Syringa), Obr. a.
5.4.4.1.2. Pílkovitý list – zuby aj výrezy sú ostré, smerujúce ku vrcholu, takže dolná strana
zubu je dlhšia ako horná (gaštan – Castanea, čerešňa – Cerasus), Obr. b
5.4.4.1.3. Zubatý list – zuby sú ostré, výrezy zaokrúhlené (deväťsil – Petasites), Obr. c
5.4.4.1.4. Vrúbkovaný list – zuby sú zaokrúhlené (= vrúbky), výrezy ostré (záružlie –
Caltha), Obr. c
5.4.4.1.5. Vykrajovaný list – zuby aj výrezy sú zaokrúhlené (= výkrojky) (osika – Populus
tremula), Obr. e

5.4.4.2. List podľa obrysu čepele: podlhovastý list, elipsovitý list, okrúhly list, kopijovitý list, vajcovitý list,
obráteno kopijovitý list, obráteno vajcovitý list, čiarkovitý list, štetinovitý list, trojuholníkovitý list,
kosoštvorcový list, srdcovitý list, obráteno srdcovitý list, obličkovitý list, lopatkovitý list, šípovitý list, štítovitý
list, oštepovitý list.
5.4.4.3. Vrchol listových čepelí: končistý vrchol, zihlený vrchol, hrotitý vrchol, zaokrúhlený vrchol, vykrojený
vrchol, vtlačený vrchol.
5.4.4.4. Báza listových čepelí: klinovitá báza, zaokrúhlená báza, uťatá báza, zbiehavá báza, srdcovitá báza,
obličkovitá báza, šípovitá báza, oštepovitá báza.

5.5. Kategórie listov u krytosemenných rastlín

5.5.l. Klíčne listy – vyvíjajú sa ako súčasť zárodku – embrya, pri klíčení
môžu zozelenieť a stať sa dočasne asimilačným orgánom (epigeické
klíčenie) alebo môžu fungovať ako zásobný orgán, z ktorého rastlina pri
klíčení čerpá výživné látky (hypogeické klíčenie) – vtedy sú klíčne listy
značne zhrubnuté, vyplňujú prakticky celý vnútorný obsah semena, pretože
nahromadili všetky zásobné látky namiesto výživného endospermu.
U jednoklíčnolistových rastlín funguje klíčny list (štítok/haustóriový klíčny
list) ako absorpčný orgán a počas klíčenia odčerpáva pre klíčiacu rastlinku
výživné látky z výživného endospermu semena. Klíčne listy väčšinou po
dosiahnutí určitej vývinovej fázy klíčiacej rastliny odumierajú.
5.5.2. Podlistene, šupiny – vyrastajú ako najnižšie listy na výhonku
sú nedokonale vyvinuté, často šupinovité. Ochraňujú najčastejšie
obnovovacie púčiky.
5.5.3. Lupeňovité listy – patrí sem väčšina zelených asimilačných listov
s typickým tvarom a veľkosťou u každého druhu a rodu.
5.5.4. Nadlistene – vyrastajú v hornej časti stoniek a mávajú jednoduchší tvar.
5.5.4.1. Listene – redukované listy, z pazúch ktorých vyrastá kvet, alebo súkvetie.
5.5.4.2. Listence – pripájajú sa ku kvetnej stopke (fialka voňavá – Viola odorata).
5.5.5. Kvetné fylómy – veľmi metamorfované fylómy, ktoré vytvorili kvet a jeho jednotlivé
časti sa tvarom prispôsobili vykonávaným funkciám.

5.6. Prefoliácia

Prefoliácia je spôsob poskladania listov v priestore listových alebo zmiešaných púčikov.

5.6.1. plochá prefoliácia – protistojné mladé listy sú priložené ku sebe lícnymi stranami čepelí (imelo – Viscum)
5.6.2. prehnutá (pozdĺžne zložená) prefoliácia – listy sú prehnuté pozdĺž hlavnej žily a lícne polovice čepele sú
ku sebe pritlačené (čerešňa – Cerasus)
5.6.3. riasnatá prefoliácia – listy sú poskladané pozdĺž žíl prvého stupňa (u listov s dlaňovitou žilnatinou) alebo
pozdĺž hlavnej žily a žíl druhého stupňa (listy s perovitou žilnatinou), Obr. c.
5.6.4. zatočená (špirálovite stočená) prefoliácia – listová čepeľ je zvinutá od vrcholu smerom ku báze listu, list
sa rozvíja opačným smerom – od bázy ku vrcholu (sladič – Polypodium, papraď – Dryopteris)
5.6.5. nadvinutá prefoliácia – okraje listov sa zvinujú na lícnu stranu čepele smerom ku hlavnej žilke (fialka –
Viola, topoľ – Populus), Obr. d.
5.6.6. podvinutá prefoliácia – okraje listov sa zvinujú na rubovú stranu listu smerom ku hlavnej žilke
(prvosienka – Primula, vŕba – Salix), Obr. e.
5.6.7. zvinutá prefoliácia – čepeľ je rúrkovito zvinutá v smere od okraja po okraj (konvalinka – Convallaria,
áron – Arum), Obr. f.
5.6.8. pohúžvaná prefoliácia – medzižilové políčka sú silne vyklenuté na lícnu stranu čepele, vyrovnávajú sa do
plochy až v dospelosti listu (rebarbora – Rheum)

5.7. Fylotaxia

Fylotaxia listov je postavenie listov a púčikov na stonke.

5.7.1. Striedavé listy – na stonke vznikajú akropetálne, keď v jednej rovine vyrastá vždy len
jeden list. Spojnica všetkých listov rastúcich na stonke v poradí vzniku (od najstaršieho ku
najmladšiemu) opisuje okolo stonky závitnicu, nazývanú genetická závitnica GS.
Po určitom počte otáčok okolo stonky závitnica príde ku listu ležiacemu nad listom počiatočným. Tento úsek
genetickej závitnice ohraničený dvoma nad sebou stojacimi listami nazývame cyklus. Genetickú závitnicu
môžeme opisovať smerom doľava, alebo doprava, vždy uprednostníme smer, v ktorom má počas jedného cyklu
menej otáčok okolo stonky. Spojnica listov stojacich na stonke nad sebou sa nazýva ortostich O, vzdialenosť
týchto listov sa nazýva dištancia D, rovina položená medzi ortostichom a stredom stonky sa nazýva mediana.
Mediany dvoch susedných listov (listov, ktoré na genetickej závitnici nasledujú za sebou) zvierajú medzi sebou
divergenčný uhol DV. Podľa celkovej hustoty listov na stonke je rozdielna aj hodnota divergenčného uhla.
Hodnota divergenčného uhla ako časti celého obvodu stonky sa navhodnejšie vyjadruje zlomkom. Najčastejšie
hodnoty divergenčného uhla sú: l/2, 1/3, 2/5, 3/8, 5/13, 8/21. Čitateľ vyjadruje počet otáčok genetickej závitnice
v jednom cykle, menovateľ počet ortostichov na stonke. Zlomkové vyjadrenie hodnoty divergenčného uhla
zodpovedá vyjadreniu veľkosti uhla v stupňoch, ako časti celého obvodu stonky (360°). Pri skrátení internódií,
a tým aj stlačení genetickej závitnice nie sú ortostichy dostatočne zreteľné. Výrazne vynikajú druhotné
skrutkovité rady – parastichy P, ktoré taktiež poukazujú na zákonité postavenie listov. Parastichy môžu
smerovať na stonke doprava (pravoovíjavé) alebo doľava (ľavoovíjavé). Počet parastichov na stonke môže byť
rôzny, avšak všetky, pravo- aj ľavoovíjavé, prechádzajú vždy všetkými listami na stonke. Poradie listov na
parastichu je dané počtom pravoovíjavých parastichov , napr. ak sú 3 pravoovíjavé parastichy na stonke, poradie
listov na prvom parastichu je: list č. l, 4, 7, 10, 13, atď., na druhom parastichu: list č. 2, 5, 8, 11, atď., na treťom
parastichu: list č. 3, 6, 9, 12, atď., rovnaké pravidlo platí aj u ľavoovíjavých parastichov, len musíme brať do
úvahy počet týchto ľavoovíjavých parastichov.

5.7.2. Protistojné listy – na stonke vyrastajú oproti sebe dva listy v jednej rovine.
K nahromadeniu listov došlo skrátením vždy dvoch internódií na stonke (vtáčí zob –
Ligustrum).
5.7.3. Krížmoprotistojné listy – po sebe nasledujúce páry protistojných listov sú orientované
v dvoch rovinách na seba kolmých (hluchavkovité – Lamiaceae).
5.7.4. Praslenovité listy – z jedného uzla stonky vyrastajú tri až viac listov (praslička –
Equisetum, čerkáč – Lysimachia)
5.7.5. Listová ružica – vzniká nahromadením listov po výraznom skrátení viacerých
internódií, načastejšie v bazálnej časti stonky (púpava – Taraxacum, prvosienka - Primula).

5.8. Premeny listov

5.8.1. Listy mäsožravých rastlín – lepivé listy s tentákulami – premenenými trichómami,
ktoré majú na vrchole vajcovitú hlavičku, vylučujúcu slizký lepkavý sekrét s enzýmami
rozkladajúcimi hmyz, ktorý je následne digesčnými žliazkami vstrebaný (rosička – Drosera);
listy tvoria lepivé pasce; krčiažtekovité listy tvoria krčiažtekovité pasce na vrchu chránené
listovitým úkrojkom v tvare viečka, vo vnútri naplnené tekutinou s fermentami (saracénia –
Sarracenia, darlingtónia – Darlingtonia, krčiažnik – Nepenthes); ampulovité listy vodnej
rastliny bublinatky (Utricularia) majú popri jemných nitkovitých úkrojkoch vyvinuté aj
drobné vakovité ampuly, ktoré slúžia na chytanie drobných vodných živočíchov
(ampulovitá pasca); sklápacie listy predstavujú sklápacie pasce (mucholapka – Dionaea) so
špecifickým mechanizmom lovu koristi, pri ktorom dochádza k rýchlemu sklopeniu
metamorfovanej vrcholovej časti listovej čepele.
5.8.2. Listové korene – spodné listy premenené na zväzky vláken porastených koreňovými
vláskami (salvínia – Salvinia).
5.8.3. Listové tŕne – vznikajú premenou celého listu, asimilačné listy vyrastajú v pazuchách
takto premenených tŕňov na brachyblastoch (dráča – Berberis), egreš – Grossularia). Na tŕň
sa môžu premeniť aj prílistky (agát – Robinia) alebo okraj listu (cezmína – Ilex, mahónia –
Mahonia).
5.8.4. Listové úponky – slúžia rastline na prichytenie sa k opore, vyvíjajú sa buď
z posledného lístka(bôbovité – Fabaceae), alebo niekoľkých jariem perovito zložených listov
(bôbovité – Fabaceae), alebo celých výhonkov (tekvicovité – Cucurbitaceae).
5.8.5. Cibuľa – zdužinatená listová ružica nesúca husto nakopené zdužnatené šupinovité listy
alebo pošvy listov, obsahujúce zásobné látky.
5.8.5.1. Plná cibuľa – zdužnatie báza jediného listu (krivec – Gagea).
5.8.5.2. Zložená cibuľa – tvorená niekoľkými samostatnými zdužnatenými šupinami alebo
púčikmi premenenými na cibuľky (cesnak kuchynský – Allium sativum).
5.8.5.3. Sukňovitá cibuľa – tvorená zdužnatenými bázami rúrkovitých listov alebo šupín
(cibuľa kuchynská – Allium cepa).
5.8.5.4. Šupinovitá cibuľa – tvorená niekoľkými alebo mnohými zdužnatenými šupinami,
väčšinou striedavo postavenými šupinami, bez alebo so spoločnými obalovými šupinami
(ľalia – Lilium, korunka – Fritillaria).

6. Plodenstvá
Plodivé štruktúry semenných rastlín sa nazývajú plodenstvo. Plodenstvo je
najčastejšie chápané ako súbor výtrusných listov s výtrusnicami. Ale z fylogenetického
pohľadu plodenstvá zahŕňajú aj kvety, súkvetia a plody, ktorým sa budeme venovať
v osobitných kapitolách. Výtrusný list, sporofyl je list rôzneho vývojového stupňa nesúci
jednu alebo viac výtrusníc. Výtrusnica je orgán, v ktorom sa z archespóru (materského
pletiva) meiotickým delením tvoria výtrusy (spóry). Sú tri typy výtrusníc. Eusporangiátne
(hrubostenné) vznikajú z viacbunkového primordia a steny výtrusnice sú viacvrstvové.
Protoleptosporangiátne (prvotenkostenné) vznikajú z viacbunkového primordia a steny
výtrusnice sú jednovrstvové. Leptosporangiátne (tenkostenné) vznikajú z jednobunkového
primordia a steny výtrusnice sú jednovrstvové.
Po premene výtrusnice na vajíčko u semenných rastlín sa sporofyl nazýva v čase
kvitnutia vajíčkový list, po oplodnení vajíčka semenný list. Ak semenný list tvorí počas
vývinu semien plod, nazýva sa plodolist. Tento pojem sa používa v závislosti od interpretácie
plodu. Ak je plod chápaný ako orgán vzniknutý premenou semenníka, tak plodolisty majú len
krytosemenné rastliny. Ale ak plodné štruktúry nahosemenných rastlín vnímame takisto ako
plody, tak všetky semenné listy možno označiť ako plodolisty.
Po premene jednej alebo viacerých samčích výtrusníc na peľový váčok sa pri
krytosemenných rastlinách samčí výtrusný list nazýva tyčinka (pozri kapitolu Kvet).

6.1. Výtrusný list, sporofyl

6.1.1. Podľa usporiadania

6.1.1.1. Roztrúsené sporofyly – pôvodné postavenie sporofylov na plodných častiach stonky,
napr. chvostník – Huperzia.
6.1.1.2. Nakopené sporofyly – sporofyly zoskupené do vrcholovej šištice (strobilus,
výtrusnicový klas), napr. plavúň – Lycopodium, plavúnka – Selaginella.

6.1.2. Podľa pohlavia

6.1.2.1. Rovnakovýtrusové, izospórické, homospórické sporofyly – sporofyl
s výtrusnicami, ktoré obsahujú výtrusy (spóry) vytvárajúce obojpohlavné alebo
jednopohlavné gametofyty rovnakého tvaru, napr. papraď – Dryopteris.
6.1.2.2. Rôznovýtrusové, heterospórické sporofyly – sporofyly nesú buď samčie alebo
samičie výtrusnice, ktoré obsahujú výtrusy vytvárajúce jednopohlavné gametofyty rôzneho
tvaru. Vznikli u vodných rastlín, kde výtrusnice poskytli výtrusom priestor na rast
gametofytov (retencia spór). Gametofyty zároveň rastú vnútri výtrusov (endospória). Samičie
gametofyty sú rozmerovo väčšie, aby vyživovali embryo, preto sú samičie výtrusy väčšie
a počtom redukované na minimum (4) kvôli priestorovej kapacite výtrusníc. Napr. salvínia –
Salvinia.
6.1.2.2.1. Samčie výtrusné listy, mikrosporofyly – sporofyly nesúce samčie výtrusnice,
mikrospórangiá so samčími výtrusmi, mikrospórami.
6.1.2.2.2. Samičie výtrusné listy, megasporofyly – sporofyly nesúce samičie výtrusnice,
megaspórangiá so samičími výtrusmi, megaspórami.

6.1.3. Usporiadanie výtrusníc na liste

6.1.3.1. Podľa polohy
6.1.3.1.1. Vrcholová, terminálna výtrusnica – umiestnená na špičke sporofylu, napr.
vratička – Botrychium.
6.1.3.1.2. Okrajová, marginálna výtrusnica – umiestnená na okraji sporofylu, napr.
blanolistník – Hymenophyllum.
6.1.3.1.3. Priosová, adaxiálna výtrusnica – umiestnená na líci sporofylu, napr. plavúň –
Lycopodium.
6.1.3.1.4. Odosová, abaxiálna výtrusnica – umiestnená na rube sporofylu, napr. papraď –
Dryopteris.
6.1.3.2. Podľa počtu
6.1.3.2.1. Jednotlivé výtrusnice – väčšinou samičie výtrusnice alebo výtrusnice
plavúňovitých rovnakovýtrusových rastlín, napr. plavúnka – Selaginella.
6.1.3.2.2. Združené výtrusnice – väčšinou samčie výtrusnice alebo výtrusnice papraďovitých
rovnakovýtrusových rastlín zoskupené v kôpke, niekedy chránené blanitou zásterkou.
6.1.3.2.2.1. Voľné výtrusnice – každá výtrusnica má svoj vlastný sporangiofor, napr.
papradka – Athyrium.
6.1.3.2.2.2. Zrastené výtrusnice – výtrusnice zrastajú do synangia, ktoré nesie spoločný
synangiofor, napr. maratia – Marattia.

6.2. Vajíčko

Vajíčko je premenená samičia výtrusnica (megaspórangium) semenných rastlín.

Vyrastá na vajíčkovom liste zo semenice, placenty. Ku semenici je upevnené vajíčkovou
šnúrou, pútkom (Obr.: F), ktorou prerastá cievny zväzok do vajíčka. Miesto na báze vajíčka,
ktorým preniká cievny zväzok z pútka do vajíčka, sa nazýva chaláza (Obr.: CH). Samotná
výtrusnica sa nazýva vajíčkové jadro, nucelus (Obr.: N). Vo vajíčkovom jadre vznikajú 4
samičie výtrusy (megaspóry). Z týchto 4 megaspór pokračuje vo vývine len jedna, ktorá pri
súčasných druhoch zrastá so stenou výtrusnice, v nej sa vydiferencuje gametofyt nazývaný
zárodočný miešok (Obr.: SE).
Nucelus je obalený jedným alebo častejšie dvoma vajíčkovými obalmi (Obr.: IN), čo
sú pletivové vrstvy, ktoré vznikli zrastením cípov deleného sporofylu, ktoré stratili výtrusnice.
Z toho dôvodu býva vajíčko označované aj ako premenené megasynangium. Obaly vajíčok na
vrchole celkom nezrástli, ostal drobný otvor – peľový vchod, mikropyla (Obr.: MI), ktorým
môže peľové vrecúško klíčiaceho peľového zrna preniknúť do vnútra vajíčka ku vajcovej
bunke, oosfére (Obr.: OO). Tento spôsob preniknutia peľového vrecúška do vajíčka a do
zárodočného miešku nazývame porogamia. Prerastenie peľového vrecúška cez vajíčkové
obaly (integumenty) medzi mikropylou a chalázou do vnútra zárodočného mieška vo vajíčku
nazývame mezogamia. Ak peľové vrecúško prerastá cez semenicu a do vnútra vajíčka sa
dostáva cez chalázu, nazýva sa tento spôsob chalazogamia. Mezogamia a chalazogamia sa
označujú spoločným termínom aporogamia.
Samičí gametofyt, homologický s prvorastom papraďorastov, vzniká mnohonásobným
mitotickým delením u nahosemenných rastlín alebo najčastejšie trojnásobným mitotickým
delením na 8 buniek zárodočného mieška u krytosemenných rastlín. U nahosemenných rastlín
mnohonásobným mitotickým delením megaspóry vzniká zárodočný miešok, v ktorom sa
diferencujú bunky len na mikropylárnom póle a predstavujú archegónium s dvomi vajcovými
bunkami (Obr.: AS). Zvyšné bunky tvoria základ pre primárny haploidný endosperm (Obr.:
TP). U krytosemenných rastlín sa tri z ôsmich vzniknutých buniek vyvíjajú na mikropylárnom
póle zárodočného mieška a predstavujú redukovaný zvyšok archegónia so stredovou
vajcovou bunkou a dvoma pomocnými bunkami, synergidami (Obr.: SG), zúčastňujúcimi
sa na procese oplodnenia. Na chalazálnom póle zárodočného mieška sa nachádzajú tri
protiľahlé bunky – antipódy (Obr.: AN), ktoré sa nezúčastňujú oplodnenia. Dve bunky
nachádzajúce sa v strede zárodočného mieška splynú a vytvoria centrálne diploidné jadro
zárodočného mieška.

6.2.1. Podľa vzájomnej polohy vajíčka, pútka a semenice:

6.2.1.1. Priame, ortotropné vajíčko – vajíčko umiestnené priamo na vajíčkovej šnúre so
spoločnou osou vajíčkovej šnúry, chalázy a mikropyly; Obr. a
6.2.1.2. Obrátené, anatropné vajíčko – poloha vajíčka sa zmení jeho otočením o 180°,
mikropyla leží tesne pri vajíčkovej stopke; Obr. b

6.2.2. Podľa súmernosti:

6.2.2.1. Viacstranné vajíčko – lúčovito súmerné vajíčko, ktorého vnútorný obal tvoria 3
alebo viac zrastených cípov.
6.2.2.1. Dvojstranné vajíčko – jarmovito súmerné vajíčko, ktoré obklopuje vnútorný
vajíčkový obal zrastený z dvoch cípov.

6.2.3. Podľa počtu obalov:

6.2.3.1. Bezobalové, ategmické vajíčko – nucelus nie je chránený žiadnym obalom (napr.
imelo – Viscum)
6.2.3.2. Jednoobalové, monotegmické vajíčko – nucelus je chránený jedným obalom.
Evolučne najstaršie džbánkové vajíčko malo obal tvorený sporangioforovou čiaškou
(džbánok). Evolučne mladšie vajíčka majú obal vytvorený z cípov deleného sporofylu.
6.2.3.3. Dvojobalové, bitegmické vajíčko – nucelus je chránený dvomi obalmi,
k vnútornému obalu sa pridružuje vonkajší obal.
6.2.3.4. Trojobalové, tritegmické vajíčko – nucelus je chránený tromi obalmi.

6.3. Semeno

Vajíčko sa po oplodnení vajcovej bunky (oosféry) mení na semeno. Vonkajšie obaly

vajíčka tvoria osemenie, ktoré môže mať jednu až niekoľko vrstiev rovnakej alebo rozličnej
konzistencie. Bunky výtrusnice (nucela) spolu s bunkami gametofytu (zárodočného miešku)
vytvárajú bielok. Konkrétne z výtrusnice vzniká vonkajší bielok, perisperm, z gametofytu
vzniká vnútorný bielok, endosperm. Oplodnená vajcová bunka (zygota) vyživovaná
bielkom rastie na zárodok, embryo. Zárodok sa diferencuje na dva klíčne listy (v prípade ich
zrastenia jeden, alebo delenia viacero), prvotnú stonku nazývanú hypokotyl, korienok
(radikula) a základný rastový púčik (plumula), ktorý vytvára nový článok nazývaný epikotyl
(pozri kapitolu Klíčenie).

6.4. Vajíčkové a semenné listy

Vajíčkový list, ktorý sa po oplodnení premieňa na semenný list, je štrukturálne zhodný

s lupeňovitými asimilačnými listami a samčími výtrusnými listami, hoci každá štruktúra môže
byť v inom štádiu premeny. Najskôr boli vajíčkové listy jednotvárne, teda celý list niesol iba
vajíčka. Ak časť listu vajíčka nevytvára a prispôsobuje sa inej funkcii, vzniká dvojtvárny
vajíčkový list (napr. cycas – Cycas). Pôvodné mnohokrát vidlicovito-perovitozložené
vajíčkové listy s veľkými vajíčkami mali tendenciu redukovať na malé celistvé listy až šupiny
s jedným alebo niekoľkými malými vajíčkami.
Semenné listy okrem ochrany vznikajúcich semien častokrát zabezpečujú aj ich
rozširovanie, čomu zodpovedá ich rôzny tvar a konzistencia (podieľajú sa na tvorbe plodov).
V prípade prvých nahosemenných rastlín, kde semenné listy pripomínali listy súčasných
papradí, koncové lístky formovali okolo semien čiašky rôznej konzistencie, ktoré možno
označiť ako najstaršie známe plôdiky. Po sformovaní celistvých semenných listov dochádza
k ich vzájomnému zrastaniu a vytváraniu tzv. gyneceí.

7. Kvet
Jednoduchý kvet je jednoosová šištica z nakopených premenených megafylových výtrusných
listov, napomáhajúci pohlavnému rozmnožovaniu. Zložený kvet (súkvetie) je viacosový
útvar, zložený z viacerých kvetov.

7.1. Kvet

7.1.1. Podľa umiestnenia:

7.1.1.1. vrcholový, terminálny – sedí na vrchole hlavnej stonky, napr. tulipán – Tulipa
7.1.1.2. bočný – sedí na kvetnej stopke v pazuche podporného listeňa
7.1.1.2.1. stopkatý – ku stonke pripojený viditeľnou kvetnou stopkou, ktorá predstavuje
stonkový článok posledného stupňa, prechádzajúci apikálne v kvetné lôžko nesúce samotný
kvet
7.1.1.2 .2. sediaci – sediaci na zakrpatenej kvetnej stopke.

7.1.2. Kvetné lôžko:

7.1.2.1. kužeľovité – pôvodná neskrátená stonka nesúca premenené sporofyly, napr. magnólia
– Magnolia
7.1.2.2. vypuklé – skrátená stonka nesúca premenené sporofyly, napr. jahoda – Fragaria
(Obr.a)
7.1.2.3. ploché – stonka extrémne skrátená, premenené sporofyly vyrastajú z niekoľkých
nakopených praslenov, napr. ľalia – Lilium (Obr.b)
7.1.2.3. stĺpikovité (gynofor) – skrátená stonka s druhotne predĺženými poslednými
článkami, nesúca tyčinky a piestiky, pričom piestiky vyrastajú z niekoľkých nakopených
praslenov, napr. ibištek – Hibiscus
7.1.2.4. preliačené (kvetná čiaška) – stonka kvetu miskovito až bankovito preliačená, napr.
ruža – Rosa (Obr.c).

7.1.3. Podľa usporiadania kvetných orgánov na kvetnom lôžku:

7.1.3.1. bezkruhový, acyklický – na kužeľovitom kvetnom lôžku sú kvetné orgány
usporiadané špirálovite a sú mnohopočetné, napr. magnólia – Magnolia
7.1.3.2. polokruhový, hemicyklický (syn. spirocyklický) – na vypuklom kvetnom lôžku
niektoré, obyčajne vonkajšie kvetné orgány (kvetné obaly) vyrastajú v praslenoch (kruhoch),
ostatné špirálovite, napr. iskerník – Ranunculus
7.1.3.3. kruhový, cyklický – všetky kvetné orgány vyrastajú v kruhoch, ich početnosť je
odvodená od nejakého čísla, alebo od jeho násobku, napr. silenka – Silene.

7.1.4. Podľa súmernosti

Symetria kvetu je spôsob vzájomného postavenia kvetných orgánov vo vzťahu ku stredovej
rovine súmernosti kvetu, súvisí s adaptáciou na konkrétne spôsoby zoogamie.
7.1.4.1. nesúmerný, asymetrický – nepravidelný kvet, ktorý nie je možné rozdeliť rovinou
súmernosti na dve zhodné polovice, napr. valeriána – Valeriana
7.1.4.2. jarmovito súmerný, zygomorfný, monosymetrický – nepravidelný kvet s jedinou
rovinou súmernosti, napr. šalvia – Salvia, hrach – Pisum
7.1.4.3. bisymetrický – nepravidelný kvet s dvoma na seba kolmými rovinami súmernosti,
napr. srdcovka – Dicentra
7.1.4.4. lúčovito súmerný, aktinomorfný, polysymetrický – pravidelný kvet s orgánmi
lúčovito usporiadanými, ktorými možno položiť dve až viac rovín súmernosti, napr. ľalia –
Lilium.

7.1.5. Podľa zastúpenia pohlavia:

7.1.5.1. obojpohlavný – v jednom kvete sú zastúpené tyčinky aj piestiky, napr. ruža – Rosa,
obojpohlavné rastliny
7.1.5.2. jednopohlavný – v kvete sú zastúpené pohlavné orgány len jedného pohlavia, napr.
uhorka – Cucumis, jednodomé, dvojdomé a polygamické rastliny
7.1.5.2.1. tyčinkový, samčí – len s tyčinkami bez piestikov
7.1.5.2.2. piestikový, samičí – len s piestikmi, bez tyčiniek
Poznámka: jednodomá rastlina má jednopohlavné kvety na jednej rastline (breza – Betula),
dvojdomá rastlina má jednopohlavné kvety tyčinkové na jednej rastline a piestikové kvety
na druhej rastline (pistácia – Pistacia, vŕba – Salix), polygamická rastlina má na jednej
rastline jednopohlavné aj obojpohlavné kvety (javor mliečny – Acer platanoides).

7.1.6. Stavba kvetu

Na kvetnom lôžku sú postupne od bázy k vrcholu, alebo od okraja k stredu umiestnené

kvetné obaly, súbor tyčiniek (andreceum) a súbor plodolistov (gyneceum).

7.1.6.1. Kvetný obal

Súbor metamorfovaných výtrusných listov, obaľujúci pohlavné orgány kvetu.

7.1.6.1.2. Kalich – vonkajší kvetný obal, tvorený najčastejšie zelenými asimilujúcimi

premenenými listami – kališnými lístkami (sepalmi) rôznej veľkosti a tvaru, ktoré tvoria
ochranný obal kvetu v púčiku. Asimilačnou schopnosťou prispievajú k výžive kvetu. Na
kvetnom lôžku je umiestnený z kvetných častí najnižšie.
7.1.6.1.2.1. Podľa zrastania:
7.1.6.1.2.1.1. voľnolístkový – kališné lístky nezrastené
7.1.6.1.2.1.2. zrastenolístkový – kalíšne lístky zrastené, ich zrastením vzniká rôzne dlhá
kališná rúrka, nezrastené časti kališných lístkov tvoria kališný lem.

7.1.6.1.3. Koruna – vnútorný obal, vyznačuje sa jemnejšou konzistenciou

a rôznofarebnosťou, pôsobí ako optické lákadlo pre opeľovače. Korunu tvoria korunné
lupienky (petaly), ktorých počet, usporiadanie a tvar je typický pre jednotlivé taxóny.
Korunný lupienok je na báze tvorený zúženým nechtíkom a horným rozšíreným lupeňom.
7.1.6.1.3.1. Podľa zrastania:
7.1.6.1.3.1.1. voľnolupienková koruna – korunné lupienky nezrastené
7.1.6.1.3.2.2. zrastenolupienková koruna – korunné lupienky zrastené, tvoria korunnú
rúrku a korunný lem.

7.1.6.1.4. Okvetie – je rovnakotvarý kvetný obal, zložený z okvetných lístkov (tepalov),

rovnakého tvaru a funkcie. Okvetné lístky tvoria vonkajšie a vnútorné okvetie. Vonkajšie
okvetie vzniklo vyfarbením kalicha. Okvetie sa najčastejšie vyskytuje v kvetoch
fylogeneticky pokročilejších jednoklíčnolistových rastlín. V slovenskej literatúre sa zvykne
označovať ako okvetie aj jednoobalový kvet, v ktorom koruna alebo kalich sú zakrpatené,
napr. dub – Quercus.

7.1.6.1.5. Kvet podľa obalu :

7.1.6.1.5.1. rovnakoobalový, homochlamydeický – kvetný obal nerozlíšený, skladá sa
z farebných okvetných lístkov, vytvárajúcich okvetie
7.1.6.1.5.2. rôznoobalový, heterochlamydeický – kvetný obal rozlíšený na vonkajší
(najčastejšie zelený) kalich a farebnú vnútornú korunu
7.1.6.1.5.3. jednoobalový, monochlamydeický – jednoduchý obal, keď je vyvinutý iba
kalich alebo iba koruna, vnútorný alebo vonkajší obal je zakrpatený
7.1.6.1.5.4. bezobalový, achlamydeický – nahý kvet bez vyvinutého kvetného obalu alebo so
zakrpatenými kvetnými obalmi, zastúpené sú len tyčinky a piestik.

7.1.6.2. Tyčinka

Premenený mikrosporofyl, s veľmi redukovanou čepeľou, vyvinutou v podobe nitky,

a mikrosporangiami zrastenými v mikrosynangiá, ktoré tvoria peľnicu. Funkcia tyčiniek
spočíva v tvorbe mikrospór, z ktorých rastú peľové zrná, ktoré obsahujú základ samčej
pohlavnej bunky. Súbor tyčiniek v kvete nazývame andreceum.

7.1.6.2.1. Podľa zrastania:

7.1.6.2.1.1. voľné – tyčinky nezrastené
7.1.6.2.1.2. zrastené – tyčinky zrastené navzájom, ale tiež aj zložené tyčinky vo zväzkoch
(ľubovník – Hypericum).
7.1.6.2.2. Podľa plodnosti:
7.1.6.2.2.1. plodná, fertilná – peľnica tyčinky dokonale vyvinutá
7.1.6.2.2.2. neplodná, sterilná – peľnica zakrpatená, bez peľu
7.1.6.2.2.2.1. patyčinka, staminódium – redukovaná neplodná tyčinka bez peľníc
7.1.6.2.2.2.2. petalizovaná – neplodná tyčinka premenená na korunný lupienok (leknovité –
Nymphaeaceae).

7.1.6.2.3. Morfológia tyčinky

7.1.6.2.3.1. nitka – stopkovitá, sterilná časť tyčinky, na vrchole prechádza do spájadla
nesúceho peľnicu
7.1.6.2.3.2. spájadlo, konektív – spojnica nitky s peľovými váčkami peľnice.
7.1.6.2.3.3. peľnica – skladá sa z dvoch peľových váčkov, v každom sa náchádzajú dve
peľové komôrky, v ktorých sa tvoria peľové zrná. Peľové komôrky po dozretí peľu môžu
splývať, priehradky medzi nimi sa rozrušia a peľové zrná sa rozsýpajú vo vnútri váčku.
Peľové váčky tak môžu byť dvoj alebo jednopuzdrové, respektíve celá peľnica môže byť
štvor-, dvoj- alebo jednopuzdrová. Peľnica je pokrytá jednovrstvovou pokožkou peľnice
(exotécium), pod ňou je stena peľnice (endotécium), ktorej súčasťou je fibrózna vrstva,
ktorá napomáha pri pukaní peľnice. Vnútro peľových komôrok je vystlané výstelkou
(tapetum), jednovrstvovým pletivom z doštičkovitých buniek, bohatých na plazmu,
vyživujúcich materské bunky peľových zŕn (archespór). Sekretorické tapetum –
fylogeneticky pôvodnejšie, plazma buniek tapeta počas tvorby peľu zostáva vo vnútri buniek;
améboidné tapetum – odvodenejšie, počas tvorby peľu plazma tapetových buniek vstupuje
medzi bunky archespóru a tvorí s nimi tzv. periplazmódium. Archespór, materské pletivo
peľových zŕn, vyplňuje peľové komôrky ako parenchymatické pletivo. Meiotické (redukčné)
delenie buniek archespóru prebieha buď postupne – sukcedánna tetradogenéza, alebo sa
delia všetky bunky naraz – simultánna tetradogenéza. Zrelý peľ v peľových puzdrách leží
buď voľne, alebo je spojený do tetrád (štvoríc), alebo sa všetky peľové zrná zlepujú –
vytvárajú polinárium, ktoré sa zachytáva na tele opeľujúceho hmyzu, a uľahčí sa tým opelenie
(vstavačovité – Orchidaceae). Peľnica sa otvára pukaním stien, najčastejšie na bokoch, na
vrchole alebo priečnou štrbinou. Otvor puknutej peľnice môže byť pozdĺžny, priečny, bočný,
vrcholový.
 Obr. Prierez peľnicou – 2 peľové váčky (napravo a naľavo), v ktorých sú dve peľové
komôrky (L). Spájadlom prechádza cievny zväzok (F). Povrch tvorí exotécium (E),
vnútornejšie je endotécium (EN), fibrózna vrstva (SF) a tapetum (T). V komôrkach sa
nachádzajú peľové zrná (P). Vrchná strana peľnice je chrbtová (PD), spodná brušná (PV).

7.1.6.2.3.4. Peľ – redukovaný prvorast vznikajúci z mikrospóry. Vonkajší tvar a veľkosť

peľových zŕn sú veľmi rôzne, ale pre určitý rastlinný druh sú ustálené. Štruktúra peľu: obal
peľového zrna tvoria dve blany – vonkajšia viacvrstvová exina a vnútorná jednovrstvová
intina. V exine sa náchádzajú určité stenčené miesta – apertúry, cez ktoré klíčia dozreté
peľové zrná a ktoré sa podieľajú na harmomegatii (proces, pri ktorom peľové zrná menia svoj
tvar v závislosti od prostredia, v ktorom sa peľ nachádza). Po redukčnom delení materskej
bunky mikrospór (mikrosporocytov) sa v každej mikrospóre v cytoplazme nachádza jedno
haploidné jadro. Peľové zrno vzniká, keď sa haploidné jadro rozdelí na vegetatívnu –
protáliovú bunku a rozmnožovaciu – generatívnu bunku. Generatívna bunka sa rozdelí na
dve neobrvené spermatické bunky – spermácie. V prípade nahosemenných rastlín zo
skupiny cykasov a gínk sú samčie pohlavné bunky obrvené – spermatozoidy a protáliových
buniek je viac.

7.1.6.3. Piestik

Metamorfovaný megasporofyl (plodolist) okrajmi zrastá a vytvorí piestik. V kvetoch bolo

pôvodne mnoho piestikov, ktoré majú tendenciu redukovať na jeden piestik alebo zrásť do
jedného piestiku. Súbor piestikov v kvete nazývame gyneceum.

7.1.6.3.1. Podľa zrastania:

7.1.6.3.1.1. voľnoplodolistové, apokarpné – piestiky nezrastené
7.1.6.3.1.1. jednoplodolistové, monokarpné – piestik len jeden, vzniká redukciou
apokarpného gynecea
7.1.6.3.1.2. zrastenoplodolistové, cenokarpné – piestiky zrastené
7.1.6.3.1.2.1. synkarpné gyneceum – vzniká zrastením vytvorených piestikov, počet puzdier
semenníka korešponduje s počtom plodolistov, napr. ľalia – Lilium (Obr. I)
7.1.6.3.1.2.2. parakarpné gyneceum – vzniká zrastením okrajov nezrastených plodolistov,
semenník je jednopuzdrový, napr. fialka – Viola (Obr. II)
7.1.6.3.1.2.3. lyzikarpné gyneceum – vzniká rozrušením stien synkarpného gynecea,
semenník sa stáva počas dozrievania vajíčok jednopuzdrovým, napr. prvosienka – Primula
(Obr. III)

7.1.6.3.2. Morfológia piestika

7.1.6.3.2.1. semenník – spodná rozšírená časť piestika s placentou, na ktorej sú vajíčka
7.1.6.3.2.2. čnelka – horná časť semenníka rôzneho tvaru
7.1.6.3.2.3. blizna – najvyššia časť piestika, ktorá zachytáva peľové zrná.

7.1.6.3.3. Podľa umiestnenia v kvete:

7.1.6.3.3.1. vrchný – umiestený je na kvetnom lôžku najvyššie, tyčinky a kvetné obaly
vyrastajú pod ním, napr. tulipán – Tulipa (Obr. a)
7.1.6.3.3.2. polospodný – čiastočne ponorený v kvetnom lôžku, tyčinky a kvetné obaly sú
umiestené okolo stien semenníka na okraji kvetného lôžka, napr. bergénia – Bergenia, lekno –
Nymphaea (Obr. b)
7.1.6.3.3.3. spodný – ponorený v preliačenom kvetnom lôžku (kvetnej čiaške), s ktorým
niekedy zrastá, tyčinky, kalich a koruna zdanlivo vyrastajú nad semenníkom, napr. jabloň –
Malus (Obr. c)

7.1.6.3.4. Placentácia – spôsob umiestenia vajíčok na semenici (placente) v semenníku.

7.1.6.3.4.1. stredouhlová – typická pre synkarpné gyneceum, vajíčka sú umiestené v strede
semenníka v blízkosti komisúr (zrastov) semenníkových puzdier, v každom puzdre v dvoch
radoch nad sebou (Obr. a)
7.1.6.3.4.2. stredová – typická pre lyzikarpné gyneceum, vajíčka vyrastajú v radoch zo
stredného stĺpika (Obr. b)
7.1.6.3.4.3. nástenná – typická pre parakarpné gyneceum, vajíčka vyrastajú zo steny
semenníka v blízkosti okrajov zrastených plodolistov (Obr. c)
7.1.6.3.4.4. bazálna – ak sa vajíčka redukujú a ostane v plodoliste alebo v celom piestiku
jediné najspodnejšie vajíčko, umiestené na báze semenníkovej dutiny. Vyskytuje sa pri
všetkých typoch gyneceí (Obr. d)
7.1.7. Opelenie

Opelenie je prenesenie peľového zrna na bliznu semenníka.

7.1.7.1. Podľa zabezpečenia genetickej diverzity
7.1.7.1.1. samoopelenie (autogamia) – opelenie vlastným peľom
7.1.7.1.1.1. priama autogamia – peľ sa prenesie priamym kontaktom – dotykom peľníc
a blizny
7.1.7.1.1.2. nepriama autogamia – peľ je v kvete prenesený prispením iného faktoru (človek,
hmyz, pohyb vzduchu)
7.1.7.1.1.3. kleistogamia – priama autogamia v obojpohlavných kvetov, prebieha priamo
v uzavretých kvetoch, ktoré sa ani v plnom vývine neotvárajú (fialka voňavá – Viola odorata)
7.1.7.1.1.4. chazmogamia – priama alebo nepriama autogamia v plne rozkvitnutom
otvorenom kvete
7.1.7.1.2.cudzoopelenie (alogamia) – opelenie peľom z iného kvetu tej istej, alebo inej
rastliny rovnakého druhu
7.1.7.1.2.1. geitonogamia – opelenie peľom z iného kvetu tej istej rastliny
7.1.7.1.2.2. xenogamia – opelenie peľom z kvetov iného jedinca toho istého druhu
7.1.7.1.2.3. dichogamia – časove rozdielne dozrievanie tyčiniek a piestikov v jednom kvete
u cudzoopelivých rastlín: protandria, prvopeľnosť – tyčinky dozrievajú skôr ako piestiky
(astrovité – Asteraceae), protogýnia, prvobliznosť – piestiky dozrievajú skôr ako peľnice
(skorocel – Plantago)
7.1.7.1.2.4. herkogamia – spôsob umiestnenia tyčiniek a piestikov v kvete cudzoopelivých
rastlín zabraňujúce samoopeleniu, čnelky priestorovo oddeľujú blizny od peľníc.

7.1.7.2. Podľa prenosu peľu:

7.1.7.2.1. hydrogamia, hydrofília, vodoopelivosť – opelenie sprostredkované vodou
(rožkatec – Ceratophyllum)
7.1.7.2.2. anemogamia, anemofília, vetroopelivosť – peľ je prenášaný vetrom; vetroopelivé
rastliny majú obyčajne nahé kvety (bez alebo s redukovanými kvetnými obalmi), kvety sú
umiestnené v pohyblivých súkvetiach (jahňada, šištica) alebo peľnice sú veľmi pohyblivé
(trávy), s hojnosťou peľu; peľové zrná sú malé, hladké, alebo majú vzdušné vaky; blizny
vetroopelivých rastlín sú často veľké, perovité
7.1.7.2.3. zoogamia, zoofília, zveroopelivosť – opelenie sprostredkované živočíchmi:
hmyzoopelivosť – hmyz prenáša peľ na chĺpkoch a výrastkoch svojho tela (včela – Apis);
vtákoopelivosť – opelenie vtákmi, peľ prenášajú na perí na koreni zobáku (kolibríky);
slimákoopelivosť – opelenie slimákmi, peľ prenášajú na povrchu tela (záružlie – Caltha);
netopieroopelivosť – opeľovanie sprostredkované netopiermi (kaktusy – Cactaceae).

7.1.8. Popisovanie kvetu

Stavba kvetu sa môže vyjadriť číselne (kvetný vzorec) alebo schematickým nákresom
(kvetný nárys) alebo diagramom kvetu (kvetný pôdorys).
Symboly používané v kvetných vzorcoch:
alebo ⚥ = obojpohlavný k., ♀= samičí k., ♂= samčí k.
alebo ∗ = pravidelný, aktinomorfný k.
↓= súmerný, zygomorfný k.
= bisymetrický k.
= asymetrický k.

= cyklický k.
= acyklický k.
= hemicyklický, spirocyklický k.
( ) = zrast kvetných orgánov rovnakej kategórie
[ ] = zrast kvetných orgánov viacerých kategórií
b = listeň, a = adosovaný listeň, α β = listence, k = kalištek
P = okvetie, K = kalich, C = koruna, c = korunka
A = tyčinky, st = patyčinka
G = piestiky, pi = zakrpatený piestik, papiestik
G1̅= spodný semenník, G1= polospodný semenník, G1 = vrchný semenník
+ = oddeľuje dva cykly kvetných orgánov jednej kategórie, – = rozdielny počet orgánov,
/ alebo . = oddeľuje kvetné orgány v rámci jedného cyklu jednej kategórie kvetných orgánov,
pokiaľ majú rozdielny tvar.

7.2. Súkvetie

Súkvetie alebo zložený kvet je súbor kvetov umiestnených podľa určitých zákonitostí na
spoločnej rozkonárenej stonke – vretene súkvetia, ktorej listy sú často redukované na listene,
alebo úplne abortujú. Bočné konáre, ktoré v súkvetí nesú kvet, sa nazývajú kvetná stopka.

7.2.1. Metlina

Základný typ súkvetia, premenou ktorého vznikajú ostatné súkvetia. Rozkonáruje sa

monopodiálne, monopodiálno-sympodiálne alebo sympodiálne. Býva tradične radená medzi
strapcovité súkvetia, hoci monopodiálno-sympodiálne alebo sympodiálne metliny sú
vrcholíkmi.
7.2.1.1. Podľa rozkonárovania
7.2.1.1.1. metlina – rozkonáruje sa monopodiálne, napr. jednoklíčnolistové rastliny –
Monocotidae (Obr. j)
7.2.1.1.2. kytička, vrcholíková metlina – rozkonáruje sa monopodiálno-sympodiálne alebo
sympodiálne, napr. magnóliové alebo pravé dvojklíčnolistové rastliny – Magnoliidae
a Eudicotidae.
7.2.1.2. Podľa tvaru
7.2.1.2.1. strapcovitá (vrcholíková) metlina, pastrapec – metlina alebo kytička
trojuholníkového tvaru, pôvodne klasifikovaná ako rozkonárený strapec, napr. vinič – Vitis.
7.2.1.2.2. klasovitá (vrcholíková) metlina, paklas – metlina alebo kytička klasovitého tvaru,
pôvodne klasifikovaná ako rozkonárený klas, napr. pšenica – Triticum.
7.2.1.2.3. chocholíkovitá (vrcholíková) metlina, pachocholík – metlina alebo kytička
chocholíkovitého tvaru, pôvodne klasifikovaná ako rozkonárený chocholík, napr. javor –
Acer.

7.2.2. Jednoduché, čiastkové súkvetia

7.2.2.1. strapcovité – nerozkonárené súkvetie, bočné konáre nesú jednotlivé kvety, vrchol
vretena súkvetia kvetné stopky neprevyšujú, nanajvýš dorastajú do jeho výšky
7.2.2.1.1. strapec – súkvetie s pretiahnutým vretenom, v pazuchách listeňov nesie kvetné
stopky s kvetmi, rozkvitá zdola nahor, postavenie kvetov môže byť striedavé, protistojné,
krížmo protistojné, praslenovité, napr. modrica – Muscari, ríbezľa – Ribes (Obr. a)
7.2.2.1.2. klas – vreteno súkvetia dlhé, kvetné stopky veľmi kratučké, až celkom redukované,
kvety najčastejšie drobné sediace v pazuchách listeňov, napr. skorocel – Plantago, (Obr. b).
Malý klas sa nazýva klások (Obr. d). Pri lipnicovitých a šachorovitých sa listene
podopierajúce vejárikový klások nazývajú dolná a horná pleva (GI, GS), a listence pod
kvetmi plevice (L), oproti ktorým stojí šupinkovitá plievočka P. Z vrcholu alebo chrbta
plevice často vyrastá končistá osť (AR) rôznej dĺžky a tvaru, napr. lipnica – Poa, mednička –
Melica.
Klas pripomínajúci výzorom šištice výtrusných alebo nahosemenných rastlín, bylinný (Obr. e)
alebo drevnatejúci (Obr. g), sa nazýva šištica, napr. chmeľ – Humulus, jelša – Alnus.
7.2.2.1.3. jahňada – súkvetie s chabým, previsnutým vretenom a sediacimi, najčastejšie
jednopohlavnými kvetmi, po odkvitnutí opadáva v celosti. Kvety sú prispôsobené
vetroopelivosti veľmi redukovanými a zjednodušenými kvetnými obalmi. Poznáme jahňady
tyčinkové – po dozretí a vypadaní peľu celé opadávajú; piestikové – vytrvávajú na rastline až
po dozretie plodov a semien, napr. topoľ – Populus, vŕba – Salix (Obr. c)
7.2.2.1.4. šúľok – na zdužnatenom vretene súkvetia vyrastajú drobné, často bezobalné
kvietky; ak sú jednopohlavné, v dolnej časti šúľka rastú piestikové, v strednej tyčinkové
a vrchol vretena vybieha v podlhovastý až kyjakovitý prívesok SX. Farebnosť a nápadnosť
súkvetia zvýrazňuje zväčšený a rôznofarebný listeň tulec SP, napr. áron – Arum, diablik –
Calla (Obr. e)
7.2.2.1.5. chocholík – kvetné stopky sa predlžujú až na úroveň vrcholového kvetu, majú
rôznu dĺžku, kvety ležia približne v jednej rovine, napr. bledavka – Ornithogalum (Obr. h)
7.2.2.1.6. okolík – kvety vyrastajú v jednej rovine na približne rovnako dlhých stopkách
z vrcholu stonky (prvosienka – Primula). Súbor listeňov, z pazúch ktorých vyrastajú stopky
vonkajších kvetov, tvorí obal (Obr. i)
Malý okolík sa nazýva okolíček, pri ktorom listence tvoria obalček, napr. mrkva – Daucus.
7.2.2.1.7. hlávka – súkvetie s veľmi skráteným vretenom (tým sa líši od klasu) a so
skrátenými rovnako dlhými kvetnými stopkami. Kvety vyrastajú husto rozostavené okolo
rozšíreného vretena, vytvárajú guľovitú, polguľovitú, vajcovitú, elipsoidnú alebo klasovitú
hlávku (štetka – Dipsacus, ďatelina – Trifolium). Súbor sterilných listeňov vonkajších kvetov
hlávky vytvára zákrov.
Sploštená hlávka astrovitých – Asteraceae sa nazýva úbor. Lôžko úboru TH nesie (zriedka
jeden–) mnohé kvety rovnakých alebo rôznych tvarov (rúrkovité, dvojpyskové, vláknité,
lúčovité, jazykovité). Kvety uprostred tvoria terč D; okrajové kvety vytvárajú lúčovitý veniec
R. Listene vnútorných kvetov sa nazývajú plievky alebo u väčšiny druhov chýbajú.
Preliačená hlávka s mäsitým alebo dužnatým lôžkom, na ktorom sedia alebo sú v ňom
vnorené kvety, sa nazýva miska, cenantium, napr figovník – Ficus.
Poznámka. Medzi strapcovité súkvetia možno zaradiť aj metlinu so stiahnutým hlavným
vretenom – krážeľ, strapcovité súkvetia s kvetmi v dvoch radoch – vejárik, alebo strapcovité
súkvetia s kvetmi v jednom rade – kosáčik, ktoré boli tradične považované za vrcholíky.

7.2.2.2. vrcholíkové – nerozkonárené alebo rozkonárené súkvetie, v ktorom rozkvitá prvý

vždy vrcholový kvet, a potom v rôznom poradí bočné konáre nesú jednotlivé kvety, vrchol
vretena súkvetia kvetné stopky buď neprevyšujú, dorastajú do jeho výšky, alebo ho prevyšujú.
7.2.2.2.1. mnohoramenný vrcholík – pokiaľ sa viacnásobne rozkonáruje, vytvára kytičku
(túžobník – Filipendula, baza – Sambucus, svíb – Swida), pokiaľ je nerozkonárený, je
zamieňaný za strapcovité súkvetia a nazýva sa vrcholíkový strapec, vrcholíkový klas,
vrcholíková hlávka, vrcholíkový chocholík (napr. jabloň – Malus)
7.2.2.2.2. dvojramenný vrcholík – vrcholík, pri ktorom sa pod vrcholovým kvetom tvoria
len dva konáre. Najčastejším typom je vidlica s krížmo protistojnými konármi, často
viacnásobne rozkonárenými. Dvojica protistojných konárov sa môže vyvíjať rovnomerne
(hviezdica – Stellaria) alebo nerovnomerne s jedným konárom silnejším a dlhším (knôtovka –
Melandrium) a tiež môže celá sústava redukovať na dvojkveté súkvetie (ľan – Linum).
Pár protistojných vidlíc sediaci v pazuchách protistojných listov so silne skrátenými konármi
aj kvetnými stopkami sa nazýva papraslen, napr. hluchavkovité – Lamiaceae.
7.2.2.2.3. jednoramenný vrcholík – vrcholík, pri ktorom sa pod vrcholovým kvetom tvorí
len jeden kvet. Pripomína strapcovité súkvetie, od ktorého sa líši postavením listeňov oproti
kvetom.
7.2.2.2.3.1. skrutec – bočné kvety sa tvoria len na jednu stranu, môže byť pravotočivý alebo
ľavotočivý, napr. ľaliovka – Hemerocallis
7.2.2.2.3.2. závinok – bočné kvety sa tvoria striedavo, vďaka čomu ostávajú orientované do
jednej strany a mladšie kvety sú špirálovito zvinuté pod rozkvitnutými, napr. rajčiak –
Lycopersicum.
7.2.2.2.4. premenené vrcholíky
Podobne ako sa strapec premieňa na okolík, chocholík alebo hlávku, aj vrcholíky
strapcovitého tvaru podliehajú rovnakým premenám.
7.2.2.2.4.1. zväzoček – stiahnutý vrcholík so skrátenými konármi a krátkymi alebo dlhými
kvetnými stopkami, podobný chocholíku, napr. klinček – Dianthus, banánovník – Musa
7.2.2.2.4.2. klbko – veľmi silne stiahnutý vrcholík s krátkymi, až takmer sediacimi kvetmi,
podobný hlávke, napr. mrlík – Chenopodium
7.2.2.2.4.3. paokolík – silne stiahnutý vrcholík s dlhými kvetnými stopkami, podobný
okolíku, napr. muškát – Pelargonium, cesnak – Allium.

7.2.3. Zložené súkvetia

Druhotné súkvetie na koncoch konárov namiesto kvetov nesie čiastkové súkvetia.

7.2.3.1. rovnakotvaré, homotaktické – čiastkové a druhotné súkvetie sú rovnakej kategórie:

7.2.3.1.1. homotaktické racemózne – čiastkové aj sekundárne súkvetia sú tvorené len
niektorými typmi strapcovitých – racemóznych súkvetí, napr. okolík okolíkov, klas kláskov,
strapec úborov, metlina kláskov a podobne.
7.2.3.1.2. homotaktické cymózne – čiastkové aj sekundárne súkvetia sú tvorené len typmi
cymóznych súkvetí, napr. dvojzávinok~vidlica závinkov (borákovité – Boraginaceae),
pohárik~vidlica závinkov (mliečnikovité – Euphorbiaceae), kytička závinkov a podobne
7.2.3.2. rôznotvaré, heterotaktické – druhotné súkvetie je iného typu ako čiastkové:
7.2.3.2.1. botryocyma, sarmentida – botrytické, strapcovité typy tvoria súkvetia čiastkové,
druhotné súkvetie je vrcholíkové – vrcholíkový chocholík úborov, krážeľ strapcov, klbko
úborov (voškovník – Xanthium)
7.2.3.2.2. cymobotrya – cymózne, vrcholíkové súkvetia tvoria súkvetia čiastkové, druhotné
súkvetie je strapcovité – metlina skrutcov, klas papraslenov, strapec vidlíc.

8. Plod

Plod je orgán semenných rastlín, ktorý slúži na ochranu a niekedy aj na roznášanie semien
v čase zrelosti. V širšom zmysle môže ísť o plodenstvá nahosemenných aj krytosemenných
rastlín. V užšom je plod chápaný ako premenený semenník piestika. Súčasťou alebo
ochranou plodu môžu byť aj iné časti kvetu (kvetné obaly, kvetná čiaška) alebo iné
vegetatívne orgány pridružené ku kvetu (listene). Preto sa plody tradične rozdeľujú na
semenné plody (plody nahosemenných rastlín), pravé plody (plody krytosemenných rastlín
vzniknuté z piestika) a nepravé plody (pravé plody s pridruženými orgánmi). Posledná
kategória je však nadbytočná, preto budeme rozlišovať plody nahosemenných rastlín a plody
krytosemenných rastlín.

8.1. Plody nahosemenných rastlín (semenné plody)

Samotné nechránené semená sa teoreticky mohli vyskytovať pri prvých semenných rastlinách
v devóne. Väčšina známych druhov nahosemenných rastlín má buď semeno premenené na
plod alebo je čiastočne až úplne chránené obalmi.
8.1.1. semenná kôstkovica – vrchná časť integumentu je dužinatá a má funkciu plodu, napr.
ginko – Ginkgo
8.1.2. semenná čiaška – semeno chránené v čiaške vzniknutej z časti plodolistu, napr.
elkinsia – Elkinsia
8.1.3. semenná nažka – semeno chránené v zrastenej semennej čiaške, napr. krídlosemenec –
Fraxinopsis.
8.1.4. semenná bobuľa – semeno chránené v dužinatej semennej čiaške, napr. kajtónia –
Caytonia.
8.1.5. semenná tobolka – semeno chránené v uzavretej semennej čiaške, ktorá v zrelosti
pukala, napr. iránia – Irania.
8.1.6. plody ihličnanov vzniknuté premenou šištíc
8.1.6.1. šiška – v súčasnej podobe len zložená šiška – súplodie vznikajúce zdrevnatením
semenných šupín zloženej šištice (zlistnatených šišticových brachyblastov), napr. smrek –
Picea, jedľa – Abies
8.1.6.2. šišková bobuľa – súplodie vznikajúce zdužnatením šištice, napr. borievka –
Juniperus, chvojník – Ephedra (sekundárne súplodie)
8.1.6.3. nepravá semenná nažka – súplodie vzniknuté stvrdnutím šištice, napr. velvíčia –
Welwitschia, chvojník – Ephedra (primárne súplodie)
8.1.6.4. nepravá semenná bobuľa – semeno obklopené mieškom vznikajúcim redukciou
šiškovej bobule, napr. tis – Taxus, nohovec – Podocarpus
8.1.6.5. nepravá semenná kôstkovica – semeno obklopené mieškom vznikajúcim redukciou
šiškovej bobule (sekundárne súplodie) a tvrdým obalom nepravej semennej nažky (primárne
súplodie), napr. lianovec – Gnetum.

8.2. Plody krytosemenných rastlín (pravé a nepravé plody)

8.2.1. jednoduché – vznikajúce z jedného kvetu
8.2.1.1. celistvé – vznikajúce z monokarpného alebo cenokarpného piestika
Jednoduchý celistvý plod pozostáva z oplodia, ktoré vzniká zo stien semenníka, respektíve sa
k nemu pridružuje kvetná čiaška, ktorá môže byť so spodným semenníkom dokonca zrastená.
Oplodie sa delí obyčajne na tri vrstvy: vonkajšie oplodie, exokarp – tvorí ho vonkajšia
pokožka a subepidermálne vrstvy semenníka; stredné oplodie, mezokarp – stredná vrstva
rôzne hrubá a rôznej konzistencie (suchá, dužinatá); vnútorné oplodie, endokarp – obsahuje
vnútornú pokožku a subepidermálne pletivá vnútornej strany plodolistov, na ktorých
bezprostredne vyrastajú zo semenice, placenty semená. Puzdrá semenníka sa menia na
semenné puzdrá.
8.2.1.1.1. suché – oplodie suché, tri vrstvy ťažko od seba odlíšiteľné
8.2.1.1.1.1. pukavé, mechúrikovité – väčšinou viacsemenné plody, ktorých oplodie v čase
zrelosti puká. Vznikli buď z monokarpného semenníka (mechúriky) alebo z cenokarpného
semenníka (tobolky). Medzi mechúriky (napr. muškátovník – Myristica) patria tiež vrecká,
ktoré pukajú nepravidelne (žaburinka – Lemna, Epimedium) a struky, ktoré pukajú na
brušnom šve aj pozdĺž hlavnej žily plodolistu (napr. hrach – Pisum), dokonca aj dužinaté
mechúriky a struky, v ktorých obvykle dužnatie placenta (napr. akébia – Akebia, rohovník –
Ceratonia). Medzi tobolky (napr. prvosienka – Primula, kosatec – Iris) patria tiež
podlhovasté šešule a skrátené šešuľky, ktoré sú definované ako parakarpné tobolky
s nepravou blanitou priehradkou (napr. kapustovité – Brassicaceae). Dužinaté tobolky
s placentou (napr. durian – Durio) sú radené medzi suché plody.
8.2.1.1.1.2. nepukavé, nažkovité – väčšinou jednosemenné plody, ktorých oplodie chráni
semeno až do vyklíčenia. Vznikli buď z monokarpného semenníka (nažky) alebo
z cenokarpného semenníka (achény, viacplodolistové nažky). Jednoplodolistové nažky (napr.
posidónia – Posidonia) sú v prírode zriedkavé, najčastejšie sú vo forme plôdikov delených
plodov. Medzi viacplodolistové nažky patria aj krídlatá nažka, samara (napr. jaseň –
Fraxinus), zrno (pšenica – Triticum), pamechúrik (ostrica – Carex) alebo oriešok (lieska –
Corylus). Dužinaté nažky s placentou (napr. dvojslivka – Litchi) sú radené medzi suché plody.
8.2.1.1.2. dužinaté – majú rozlíšené tri vrstvy oplodia, z ktorých je aspoň jedna dužinatá
8.2.1.1.2.1. bobuľovité – väčšinou viacsemenné plody, ktorých oplodie je aspoň čiastočne
dužinaté. Existujú aj jednosemenné bobule (napr. avokádo – Persea , datľovník – Phoenix).
Medzi bobule patrí tiež citrusový plod (citrusy – Citrus), pepónium (melón – Cucumis,
mučenka – Passiflora), amfisarka (fľaškovník – Crescentia, baobab – Adansonia, kakaovník
– Theobroma), balausta (granátovník – Punica) a malvica (pôvodne definovaná ako tobolka
v zdužnatenej kvetnej čiaške, napr. jabloň – Malus). Z fylogenetického hľadiska sú
bobuľovité plody zdužnatené mechúriky alebo tobolky.
8.2.1.1.2.1. kôstkovicovité – väčšinou jednosemenné plody, ktorých oplodie je aspoň
čiastočne dužinaté a ktorého vnútorná vrstva je premenená na ochranný drevnatý obal –
kôstku. Existujú aj viacsemenné kôstkovice (napr. mélia – Melia) alebo viackôstkové
kôstkovice (napr. baza – Sambucus, kávovník – Coffea). Z fylogenetického hľadiska sú
kôstkovité plody zdužnatené nažky.
8.2.1.2. delené – vznikajúce z apokarpných piestikov, alebo monokarpného piestika, ktorý sa
potrhá na jednosemenné diely, alebo cenokarpného piestika, v ktorom sa zrasty medzi
plodolistami rozpadnú počas vývinu plodu, plôdiky sú podobné celistvým plodom.
8.2.1.2.1. rozdelené – plody sa počas dozrievania delia podľa počtu semien na jednosemenné
plôdiky, plodolist sa roztrháva. Napr. pastruk (ranostaj – Coronilla), pašešuľa (reďkev –
Raphanus)
8.2.1.2.2. plodstvo – vzniká z apokarpných piestikov, v čase zrelosti je tvorené plôdikmi
podobnými celistvým plodom. Terminologicky sa označuje ako plodstvo mechúrikov,
nažiek, bobúľ, kôstkovičiek alebo rozdelených plodov.
8.2.1.2.3. rozpadavé – plody sa počas dozrievania delia podľa počtu plodolistov na jednotlivé
plôdiky, v čase zrelosti sú nerozoznateľné od plodstva, plodolisty ostávajú celistvé
Terminologicky sa označujú ako plody rozpadavé na mechúriky, nažky, bobule,
kôstkovičky alebo rozdelené plody. Príkladom plodu rozpadavého na rozdelené plody sú
tvrdky (hluchavkovité – Lamiaceae, borákovité – Boraginaceae).
8.2.2. zložené – vznikajúce zo zloženého kvetu (súkvetia), sú tvorené viacerými
jednoduchými plodmi. Terminologicky sa označujú súkvetím, z ktorého vznikli a názvom
jednoduchého plodu (napr. strapec toboliek, závinok bobúľ, metlina plodstiev nažiek)

9. Klíčenie

Ak semená alebo plody so semenami (diaspóry) dozrejú, sú rozširované do okolia.

Najpôvodnejším činiteľom pri rozširovaní je voda (hydrochória) a vietor (anemochória).
Niekedy má rastlina vyvinutý plod prispôsobený na samorozširovanie (autochória), buď
prostredníctvom balistických pukavých plodov alebo krídlatých nažiek alebo semien. Často
diaspóry rozširujú aj živočíchy (zoochória), a to buď neúmyselne napr. na srsti
(epizoochória) alebo konzumáciou (endozoochória). Diaspóry úmyselne aj neúmyselne
rozširuje tiež človek (antropochória). Ak sa diaspóra dostane do vhodného prostredia, začína
klíčiť. Niektoré semená sú prispôsobené na pozastavenie klíčenia počas nepriaznivého
obdobia (dormancia).

9.1. Nadzemné, epigeické klíčenie

9.1.1. semená bez endospermu a perispermu
V prvej fáze klíčenia z radikuly R vzniká hlavný koreň. Potom predlžujúci sa hypokotyl H
(stonka medzi radikulou a klíčnymi listami) vynesie klíčne listy C nad zem, kde zozelenejú
a prevádzajú fotosyntetickú asimiláciu. Postupne dorastajú jednotlivé vegetatívne orgány
z plumuly F z embryonálnych základov do typickej veľkosti a tvaru. Klíčne listy postupne
odumierajú, napr. hrach – Pisum.
9.1.2. semená s endospermom alebo perispermom
V prvej fáze klíčenia z radikuly R1 vzniká hlavný koreň. Klíčne listy alebo zrastené klíčne
listy (tzv. haustóriové) C ostávajú prisaté k endospermu alebo perispermu, z ktorých čerpajú
výživné látky a postupne sa dvíhajú nad zem. Hypokotyl je zakrpatený. Po vyčerpaní
endospermu alebo perispermu zozelenejú. Medzitým z plumuly vznikajú prvé asimilačné listy
F, môžu sa formovať adventívne korene R2, napr. cesnak – Allium, ľalia – Lilium.
9.2. Podzemné, hypogeické klíčenie
9.2.1. semená bez endospermu a perispermu
Klíčenie začína rastom radikuly R. Klíčne listy C sú príliš veľké, aby ich hypokotyl H
vyniesol nad zem. Zostávajú teda v osemení a slúžia ako zásobáreň výživných látok, ktoré
potrebuje mladá rastlina. Nad zem vychádza prvý stonkový článok (epicotyl) EP vyrastajúci
z plumuly P, z ktorého najskôr vyrastajú rudimentárne listy, neskôr sa postupne vytvárajú
prvé asimilačné listy.
9.2.2. semená s endospermom alebo perispermom
V prvej fáze klíčenia z radikuly R1 vzniká hlavný koreň. Klíčne listy alebo zrastené klíčne
listy v podobe štítka SC ostávajú prisaté k endospermu alebo perispermu, z ktorých čerpajú
výživné látky. Hypokotyl je zakrpatený. Nad zem vychádza prvý list z plumuly, prvý článok
M je tiež obvykle zakrpatený. Môžu sa formovať adventívne korene R2. Pri trávach sa prvý
nadzemný list nazýva koleoptyla CO, až po ňom nasledujú asimilačné listy F. Radikula je
chránená koleorízou CR nejasného pôvodu.