STAROVEK

EPOS O GILGAMEŠOVI
Autor: neznámy. Literárny druh: epika. Literárny žáner: hrdinský epos

Hlavné postavy:
Gilgameš - silný, prísny kráľ mesta Uruk, z dvoch tretín z bohyne Nissun, z jeden tretiny človek po
otcovi Lugalbandovi, zidealizovaný, pokúša sa o nesmrteľnosť.
Enkidu- stvorila ho Aurura, silný hrdina, stepný muž, divoch.
Utanapištin - jediný človek, ktorý dostal nesmrteľnosť od bohov, prežil potopu sveta.

Hlavná téma:
 Hlavnou témou diela je púť Gilgameša za nesmrteľnosťou a ideou je hľadanie odpovede na
otázku o zmysle života.

Hlavná idea:
 Hľadanie odpovede na otázku zmyslu ľudského života.
 Kráľ Gilgameš si svojimi činmi zabezpečil nesmrteľnosť.
 Gilgameš nedosiahne v epose večný život, ale jeho pamiatkou, ktorá pretrvá oveľa dlhšie ako
on sám, sú hradby mesta, ktoré dal postaviť a slávne činy, ktoré vykonal, toto dielo a jeho
povesť pretrvajú a prekonajú hranice, ktoré má ľudský život.

Kompozícia diela:
 Epos o Gilgamešovi sa skladá z prológu a štyroch častí.
 Dá sa rozdeliť na dve väčšie časti: prvú o priateľstve Gilgameša a Enkidua a druhú o úsilí
Gilgameša dosiahnuť večný život.

Epos o Gilgamešovi – obsah

Dej - Enkidu príde so stepi do mesta Uruk. GIlgameš sa vo svojom sne dozvie, že s ním bude zápasiť, tak je
pripravený. Ich boj ku ničomu nevedie a stávajú sa z nich priatelia. Gilgameš chce pokoriť obludu z cédrového
lesa Chumbabu. Musí vyrúbať cédrový les, aby obluda z lesa vyšla. Enkidu mu pomáha a spolu ju zabijú. Bohyňa
Ištar túži po Gilgamešovi, ale on vie, že svojich predošlých manželov premenila na zvery, tak ju odmietne. Pošle
na nich nebeského býka, ktorého zabije Enkidu. Bohovia sa nahnevajú a preto vydajú rozsudok, že ten, ktorý
nemá rodiča boha dostane chorobu a umrie.

Následne na to Enkidu umiera.. Gilgameš prichádza ku podsvetiu a volá ducha Enkidu. Keď vyjde, dozvedá sa
o živote v podsvetí a má strach, že sa tam niekedy dostane. V meste Uruk vypukol mor a on sa bojí, že umrie.
Vydáva sa na cestu hľadania nesmrteľnosti. Stretne krčmárku Siduri, ktorá mu rozpráva, že iba jeden človek
zatiaľ dostal dar nesmrteľnosti a ukáže mu cestu k moru smrti. Má problémy, ale zvládne to. Stretáva
Utanapištima, ktorý ako jediný prežil potopu sveta a preto dostal nesmrteľnosť. Vyrozpráva mu príbeh ako sa
môže stať nesmrteľným. Musí premôcť spánok a nespať 6 dní a 7 nocí. Nepodarí sa mu to a prespí 7 dní, ale aj
tak dostane rastlinku, ktorá mu v starobe dá mladosť. Zožerie mu ju had, no Gilgameš sa domov vracia ako
hrdina.
SOFOKLES- ANTIGONA (starovek)

Bol najväčší grécky dramatik, ktorý napísal 123 tragédií, ale z nich sa kompletne zachovalo iba sedem, ďalej len mená a malé
zlomky niektorých ďalších.

Literárne obdobie: staroveká antická literatúra

Literárny druh: dráma. Žáner: tragédia

Miesto deja: Téba. Čas: mýtická doba

Téma: Dej je založený na konflikte medzi Kreónom a Antigonou, ktorá sa aj napriek jeho zákazu rozhodne pochovať svojho brata
Polyneika.

Hlavná myšlienka diela: Zdôrazniť božské zákony( spravodlivosť, demokracia, ľudskosť, morálka), ktoré víťazia nad diktatúrou
jednotlivca, nad nespravodlivosťou). (Láska je silnejšia ako nenávisť. „Ja som prišla na svet milovať, nie nenávidieť.“ (Antigona).)

Antigona – Obsah diela:

Tragédia začína po Oidipovej smrti. Jeho dvaja synovia zahynú vo vojne, keď si navzájom v tej istej chvíli spôsobia smrť. Eteokles ako obranca vlasti bol
pochovaný slávnostne s patričnými poctami, avšak Polyneikovi boli odoprené a jeho telo bolo ponechané divej zveri na príkaz nového vládcu Kreonta.
Pochovať telo mŕtveho zradcu Polyneika bolo pod trestom smrti.

Antigona sa vzbúri proti týmto príkazom, pretože si nemyslí, že ľudské zákony by mohli prevýšiť odveké božské zákony, ktoré nariaďujú pochovať mŕtvych
príbuzných. Rozhodne sa teda obdarovať mŕtveho Polyneika poslednými poctami a napriek zákazu ho pochová. Nemá strach, lebo verí, že to, čo koná, je
správne a v súlade s morálnymi zásadami.

Neodhovorí ju ani jej mladšia, bojazlivá sestra Isména. Strážcovia ju však pri zakázanom čine prichytia a privedú ju ku krutovládcovi Kreontov. Ten ju obviní z
porušenia zákonov a uvalí na ňu hrozný trest: Antigona bude zaživa pochovaná v skalnej hrobke.

Zatvrdené Kreontovo srdce neobmäkčia ani prosby Ismény, ani prehovárania jeho syna a Antigoninho snúbenca Haimóna. Až strašná predpoveď veštca
Teirésia ho presvedčí napraviťchyby.Kreón sa sám rozhodne vyslobodiť Antigonu zo skalnej hrobky a zachrániť jej život. Prichádza však neskoro.

V hrobke nájde Antigonu obesenú na vlastnom závoji a pri nej nariekajúceho a bolesťou kvíliaceho Haimóna. On, plný zloby, vytasí meč a snaží sa zasiahnuť
svojho otca, no nezasiahne. Vtedy obráti svoj meč a zabije samého seba.

Táto tragická správa sa doniesla do uší aj Haimónovej matke a Kreontovej manželke Eurydike. Otrasená hroznými novinami, vzala si i ona život. Vlastným
zapríčinením prišiel takto Kreón o svojich najbližších. Uvedomí si to a začína sa preklínať a ľutovať svoje chyby, je už však neskoro.

Vonkajšia kompozícia diela:

Dielo je rozdelené do 5 dejstiev + prológ a epilóg

Prológ: Isména sa rozpráva s Antigonou a snaží sa ju odhovoriť od jej snahy o pohreb svojho brata. Čitateľ sa dozvedá o Kreónovom zákaze pochovať
Antigoninho brata – Polyneika, ktorý viedol vojenské ťaženie proti Tébam. Antigona je odhodlaná porušiť mocenský zákaz, lebo zákon bohov je pre ňu
dôležitejší než zákon Kreonov.

Vstupná pieseň zboru: Opisuje vojnu medzi novým tébskym kráľom Eteoklom a jeho bratom Polyneikom. Opisuje ich smrť v bratovražednej bitke, kde sa
naraz v jednej chvíli obaja bratia zabijú.

Prvé dejstvo: Kreón sa po smrti Oidipa ujíma tébskeho trónu. Vydáva prísny zákaz pochovať Polyneika a necháva jeho telo napospas psom a vtákom – tým
sa vlastne dopúšťa prehrešku voči gréckemu náboženstvu, kde je pohreb znakom ľudskosti. Do paláca prichádza strážca a oznámi Kreontovi, že niekto
odniesol Polyneikovu mŕtvolu. Kreón zúri a hrozí vinníkovi smrťou. Po prvom dejstve nasleduje prvá pieseň zboru, ktorá oslavuje človeka a jeho prácu v
prospech svojej vlasti a odsudzuje každého, kto koná proti svojej vlasti.

Druhé dejstvo: Strážca pristihne Antigonu pri »nelegálnom« pohrebnom obrade a odvádza ju do paláca. Antigona pred Kreonom obhajuje svoj čin s
odvolávaním sa na božské zákony a mravné princípy. Kreón odmieta Antigonine argumenty a stojí si za svojím kráľovským rozhodnutím a upevňuje svoju
autoritu. Dáva priviesť Isménu, ktorú podozrieva zo spolupáchateľstva. Isména bráni Antigonu a žiada rovnaký trest aj pre seba. Antigona ju od toho odrádza
– Ja som si vybrala smrť, ty si si vybrala život… Kreón vydá rozkaz obe uväzniť. Nasleduje druhá pieseň zboru.

Tretie dejstvo: Haimón sa snaží Kreontovi dohovoriť a schvaľuje jeho snahu o upevnenie autority, ale nie za cenu neprávosti. Haimón obraňuje Antigonu a
zdôrazňuje to, čo si myslia samotní obyvatelia Téb ale boja sa vysloviť svoj názor, že Antigona by mala byť za svoj čin velebená a nie usmrtená. Kreón si
naďalej stojí za svojim názorom a odmieta si dávať radiť od Haimóna. Mám hádam chodiť v tomto veku k nezrelému mladíkovi po rozum? Haimón mu
oponuje: Ani pre takého muža, ktorý mnoho pozná nie je hanbou ešte mnohému sa priučiť a nebyť tvrdohlavý. Rozzúrený Haimón opúšťa kráľovský palác.
Kreón rozhodne o Antigoninom a Isméninom osude. Rozhodne, že Isménu ušetrí ale Antigonu zaživa pochová do hrobky v pustatine. Tretia pieseň zboru
oslavuje Erosovu moc - lásku a čo je človek schopný kvôli láske urobiť. Zamilovaný človek dokáže povýšiť pôvab nad mocenské záujmy a zákony.

Štvrté dejstvo: Antigonu odvádzajú v svadobných šatách do kamennej hrobky. Ona narieka a prirovnáva svoj osud k osudu Tantalovej dcéry, ktorá v
podobe brečtanu vrástla do skaly. Ľutuje svoju mladosť a smúti za neprežitými dňami, o ktoré je pripravená. Prosí Théby a jej obyvateľov o účasť na jej
nespravodlivej smrti.

Piate dejstvo: Do paláca prichádza slepý veštec Teiresias. Upozorňuje na Kreonove porušenie mravných princípov a na jeho previnenie voči božskému
zákonu. Kreón si sprvu neoblomne opevňuje svoju pozíciu kráľa a stojí si za svojím rozhodnutím. Teiresias mu ďalej vraví, že Kreón privolal na Téby hnev.
Bohovia odmietajú obete z oltárov tébskych chrámov – čo značí ich hnev. Kreón sa dostáva do hádky s veštcom a uráža ho. Starec opustí palác. Náčelník
zboru upozorňuje Kreona, že Teiresiasove veštby sa vždy naplnili. Kreón sa zlomí a vydá sa do pustatiny oslobodiť Antigonu. V piatej piesni oslavuje zbor
Dionýza a prosí ho, aby ochraňoval Téby aj v čase, keď na ne privodil Kreón boží hnev.

Básnické trópy a figúry:

Epiteton - Prirovnanie -Inverzia -Personifikácia -Metafora -Apostrofa

Antigona - Hlavná postava ,Dobrosrdečné, odvážne, rozumné, múdre Kreón - necitlivý, neoblomný, tvrdohlavý, neobmedzený vládca
 STAROVEK

Proglas (rozbor diela)

- je to najstaršia slovanská báseň – hymnus CHVÁLOSPEV (oslavná báseň), veršovaný predspev
k prekladu Evanjelia do staroslovienčiny

FORMA DIELA – báseň má 110 veršov, nie je členená na strofy

OBSAH DIELA – báseň je chválospevom na preklad Evanjelia do staroslovienčiny a obhajobou

slovanskej knižnej vzdelanosti. Autor vyjadruje právo Slovanov na vlastný liturgický jazyk, vyzdvihuje
význam jazyka (hlaholiky) ako prostriedku na poznanie Boha a prijatie kultúry a vzdelanosti.
- kritizuje situáciu národov, ktoré nepochopili potrebu vlastnej slovesnej kultúry („ lebo sú bez kníh
nahé všetky národy“)

BÁSNICKÉ PROSTRIEDKY V DIELE

SYNKRETIZMUS – kríženie lit. druhov, splývanie umeleckej a náučnej literatúry
ALITERÁCIA – opakovanie rovnakej hlásky na začiatku po sebe idúcich slov
GRADÁCIA – stupňovanie
(„ Bo také ústa, ktoré sladkosť necítia,
človeka činia akoby bol z kameňa.
A ešte väčšmi od človeka z kameňa
je mŕtva duša, každá duša bez písmen“)

ZNAKY STRED. LIT. V DIELE – bohaté citáty z Biblie (najmä od sv. Pavla)
- ozdobný, rétorický štýl

Proglas – čiže Predslov Konštantína Filozofa je veršovaný predhovor k staroslovienskemu prekladu

Biblie. Je vôbec prvou literárnou pamiatkou v staroslovienčine. Jej pergamenovú verziu v cyrilike z 13.
storočia objavil v roku 1858 ruský slavista Hilferding.

V Proglase dominuje obraz slova, ktorý možno interpretovať nielen ako výpoveď, ale aj
ako písmo, vzdelanie alebo ako označenie Biblie či dokonca Ježiša Krista (vtelené Božie
Slovo).

HUMANIZMUS A RENESANCIA
William Shakespeare – Hamlet
 Literárny druh: dráma Literárny žáner: tragédia Hl.myšlienka diela: Žiaden zlý čin
neostane nepotrestaný

Hamlet obsah:
Je to príbeh z dánskej kroniky. Hamletovho otca, dánskeho kráľa, zavraždil vlastný brat Claudius tým, že
mu v spánku nalial jed do ucha, aby sa zmocnil vlády nad Dánskom a získal si za manželku bratovu ženu
Gertrúdu. Hamlet sa to dozvedá od ducha svojho otca, ktorý sa zjavil na zámku a chce jeho strašnú smrť
pomstiť.

Duch: „Pomsti tú hnusnú, bezohľadnú vraždu.“ (1.) Hamlet predstiera choromyseľnosť a pri rozhovore so
svojou matkou zabije Polónia, kráľovho radcu, ktorý za závesom počúval ich rozhovor ako svedok, ktorého
si prizvala Gertrúda. Hamlet: „Čo potkan? Mŕtvy! Stavím sa, že mŕtvy.“ (2.) Polonius: „Bože môj zabili ma!“
(3.) Ofélia, Poloniova dcéra sa zblázni,skočí do rieky a utopí sa. Jej brat Laertes vyzve Hamleta na súboj,
pričom svoj kord potrie jedom.

Laertes: „Spravím tak a na ten účel dám ešte svojmu kordu pomazanie. Akýsi mastičkár mi predal masť, čo
vraždí tak, že keď sa jedna kvapka dostane do krvi, už nepomôže nijaký obklad zo zázračných bylín za noci
nazbieraných – usmrtí aj škrabnutie.“ (4.) V súboji Hamleta ľahko zraní, ale po výmene kordov Hamlet
zasiahne Laerta.

Kráľovná padá mŕtva na zem a Hamlet sa dozvedá , že sa napila z jemu určeného vína, ktoré kráľ otrávil.
Hamlet sa do Laerta dozvie, že onedlho obaja zomrú, preto donútia vypiť kráľa zvyšok otráveného vína, na
čo kráľ zomiera. Nakoniec zomierajú všetci, prežije len Horacio aby podal svedectvo o Hamletovej nevine.

Kompozícia deja
Dielo sa člení na päť dejstiev a tie sa delia na výstupy

1. dejstvo - 5 výstupov 5. dejstvo -7 výstupov

2. dejstvo - 2 výstupy
3. dejstvo - 2 výstupy
4. dejstvo - 4 výstupy

Hamlet postavy:
Hamlet – princ a syn zavraždeného kráľa Hamleta, Claudius – brat kráľa Hamleta, Dánsky kráľ, manžel
Gertrúdy

Polonius – kráľovský radca. , Horácio – najlepší Hamletov priateľ

BAROK
Hugolín Gavlovič : Valašská škola - mravúv stodola
Rozbor diela : Dielo sa člení na 21 cyklov, každý cyklus sa skladá z 29 strof, každá strofa

obsahuje 12 veršov. Dielo napísané bohemizovanou slovenčinou – prvky češtiny.

Obsah : "Valašská škola"- životná skúsenosť spísaná medzi pastiermi na salaši. Autor si za cieľ kladie "vyškoliť"
čitateľa v životnej múdrosti a skúsenosti pastierov. Ponúka čitateľom bohatstvo mravných naučení a praktických
rád o najrozmanitejších veciach a životných otázkach, náboženských a najmä laických, svetských, občianskych,
morálnych zásad podliehajúcich i vymykajúcich sa normám barokovej hierarchie ľudských a spoločenských hodnôt
("mravúv stodola").

Poukazuje na vzťah človek – Boh, človek – blížny, človek – spoločnosť. Podáva rady a napomenutia, ktoré by mali
čitateľa viesť k cnostnému životu. Osloviť sa snažil všetkých ľudí, bez rozdielu postavenia. Vyzýva k odstupu od
pozemského sveta, ktorý je pominuteľný, za pravé šťastie považuje božiu milosť. Odsudzuje poverčivosť a vieru v
sny. Poukazuje na nevyhnutnosť smrti. Vystríha pred zlozvykmi (opilstvo, alkoholizmus, chamtivosť, klebetníctvo,
ľudská obmedzenosť a tuposť), pričom ich vysvetľuje pomocou vtipnej anekdoty, ktorá má vždy mravné
ponaučenie.

Vlastný výber

Ukážka: rým - združený

V horách zbojníci a v dedinách páni,

horší páni od zbojníkuv, když jim svet nebráni.
Ten pán zbíjá svých poddaných, který víc než treba
naproti spravedlivosti ujímá jim chleba.

Obsahy:

Spaní zbytečné neužitočné i škodlivé bývá

Vysvetľuje, čo znamená pre telo spánok a hovorí, kde sú hranice medzi užitočnosťou a lenivosťou.

Sliby plniti potrebno

Najlepšie je podľa autora buď nesľubovať, alebo ak áno, tak malé sľuby, ktoré môžeme splniť. A ak niečo
sľúbime, mali by sme to dodržať.

Svet toho miluje, kto mu ustupuje, teho nenávidí, koho často vidí
Lepšie je pre nás nechodiť do spoločnosti veľa, pretože tak si nás budú ostatní vážiť viac, inak sa ostatným
„zunujeme“.

Prvňá robota nebýva bez chyby

Málokedy sa nám všetko podarí na prvý krát. Preto sa nikdy nemáme vzdávať, a do druhého pokusu ísť s ešte
väčším odhodlaním, pretože ten prvý pokus nás poučil.

KLASICIZMUS

Kollar -slávy dcera

Slávy dcéra vyšla prvýkrát v roku 1824 v troch spevoch, bolo to neúplné dielo.
Spevy: Sála, Labe, Dunaj. Druhýkrát vyšla v roku 1832 v piatich spevoch ako úplné dielo.

Spevy:
1. Sála 2. Labe, Rén, Vltava 3. Dunaj. 4. Léthe (slovanské nebo). 5. Acheron
(slovanské peklo)

Předspěv – je to elégia nad slovanskou minulosťou, v ktorej bolo násilie nad ľudskosťou. Básnik stojí na
posvätnej zemi, kolíske Slovanov, ktorá je im hrobom. Hľadá oporu a nachádza ju v ruskom národe (porazili
Napoleona), kritizuje vinníkov príčin neslobody, „Lebo nie je hoden slobody ten, kto slobodu nedopraje iným.“.

1. spev – básnik spomína krásne časy lásky v Jene, lúči sa s Mínou, podáva obraz milovanej bytosti.

2. spev – je začiatok bolestného rozchodu, poznanie utrpenia národa. V sprievode Milka (Milek je slovanský
Amor, syn bohyne Lady, Mína je dcéra bohyne Slávy) putuje po polabských krajinách, žiali nad ponemčenými
lužickými srbmi a nad rozpínavosťou Nemcov v Čechách. Východisko vidí v svornosti Slovanov.

3. spev – je na Slovensku, autor zobrazuje trúchlivú, smutnú prítomnosť a ideál budúcnosti. Túži sa stretnúť s
Mínou vo večnosti. Mína je dcéra bohyne Slávy, odčiní krivdy Slovanom a je ideálom slovanskej devy. Rozdiel
medzi Sládkovičom a Kollárom je v tom, že Kollár delí svoje srdce na dve polovice a dáva „Jednu vlasti půlku a
druhú Míne.“. Sládkovič chce aj vlasť aj Marínu milovať rovnako celým srdcom. Druhý rozdiel je v tom, že Kollár
putuje s mŕtvou Mínou po slovanskom nebi a pekle a Sládkovič odmieta ísť s Marínou do nadpozemských výšin,
pretože jeho vlasť je na zemi a viažu ho pozemské potreby.

4. spev – autor putuje s mŕtvou Mínou po Léthe, slovanskom nebi, oslavuje všetkých prajníkov slovanstva.

5. spev – Acheron je slovanské peklo, autor zatracuje všetkých neprajníkov slovanstva.

Ľúbostné a vlastenecké motívy Slávy dcéry:
- ľúbosť je pre Kollára základ lásky k vlasti a národu
- básnik hovorí, že kto nemiloval, nevie, čo je vlasť a národ
- jeho ľúbosť nie je sebecká, je ohniskom lásky k národu
- objíma celé slovanstvo, vracia sa z cudziny, a je rád, že je medzi svojimi „Všudy dobre, doma nejlépe, parom po
všech všudy cizinách, mně ve slavjanskych krajinách sama zem už voní příjemnej.“.

Autora inšpirovala láska k Friderike Vilhelmíne(Míne) Schmidtovej, ktorú stretol na štúdiách v Jene.
Evanjelici nemali v Uhorsku vysoké školy, a tak museli študovať v zahraničí. Druhým inšpiračným
zdrojom bola myšlienka slovanskej vzájomnosti, ktorej tvorcom je sám Kollár. Predstaviteľom tejto
myšlienky je aj Šafárik, podľa ktorého je pomenovaná univerzita v Košiciach.

Umeleckým vrcholom diela je Předzpěv.

Z hľadiska formy je napísaný časomierou aj preto, lebo v klasicizme sa autori vracali do antiky
a časomiera má antický pôvod. Spevy nie sú napísané časomierou, ale sylabotonickým veršovým
systémom a majú formu sonetu,ktorý sa vtedy nazýval znelka(4,4.3,3 verše).

Témou skladby je putovanie lyrického hrdinu, ktorý sa vracia z Jeny cez územie obývané Slovanmi
domov na Slovensko. Okrem LH vystupuje v diele hlavne Mína.
Predspev: je žalospevom nad osudom Slovanov, zvlášť polabských, ktorí v minulosti žili v okolí Jeny
a teraz sú už ponemčení. Ale autor hovorí aj o slobode, úcte k človeku a k národom. Štýl Predspevu je
ozdobný, nadnesený, rečnícky.

Moliere – Lakomec
Moliere, vlastným menom Jean Baptiste Poquelin(poklén) patrí do obdobia francúzskeho klasicizmu.

Lakomec: námet pochádza z antiky, od rímskeho autora Plauta(v 1. páde Plautus). Autor sa
vysmieva z lakomstva, ktoré deformuje charakter človeka, ničí medziľudské vzťahy v rodine.

V klasicizme, čo je obdobie 17. až 18. storočia, sa literárne žánre delia na vysoké a nízke. Komédia
patrila medzi nízke, lebo bola napísaná vo forme prózy, jazyk mala hovorový a postavy pochádzali
z meštianskych vrstiev. Komédia Lakomec zachováva jednotu miesta, času a deja. Odohráva sa
v dome Harpagona, v Paríži za 1 deň a celý príbeh je analýzou lakomého človeka.
Autor hyperbolizuje - zveličuje vlastnosť lakomstvo. Autor využíva zámenu postáv ako zdroj
komična./humoru.

Vonkajšia kompozícia: 5 dejstiev

Vnútorná kompozícia: zápletka nie je dôležitá, dôležitý je pohľad na lakomca zo všetkých strán.
Rozuzlenie je nečakané.

Postavy:
Harpagon(arpagon: , (francúzština nečíta začiatočné h)): je to skupáň, má 56 rokov, je vdovec, otec
dvoch dospelých detí: Kleant, Eliza. Je lakomý, sebecký, podozrievavý, nespoločenský. Okrem peňazí
ho nič nezaujíma, nedopraje nič sebe, ani deťom, ani sluhom. Bojí sa, že príde o peniaze. Je
úžerníkom, to je človek, ktorý požičiava za vysoký úrok. Sluhovia sú hladní, Harpagon dokonca kradne
ovos koňom, takže sú vychudnuté, hladné. Harpagon dôveruje správcovi Valérovi, lebo mu neustále
lichotí a poklonkuje. Harpagon sa mieni oženiť s mladým dievčaťom Marianou a žiada od nej aj veno.
Zápletka spočíva v tom, že mu zmizne truhlička s peniazmi. Takmer stratí rozum a až po nájdení
peňazí sa upokojí. Nakoniec súhlasí so sobášmi svojich detí hlavne preto, že ich nemusí financovať.
Valér: pracuje v dome Harpagona ako sluha, ale v skutočnosti je to šľachtic, ktorý je zaľúbený do
Elizy. Je bystrý, vie si získať Harpagona.
Kleant: syn Harpagona, je na nože s otcom, nemieni ho počúvať. Hrá hazardné hry, chce si požičať
peniaze od úžerníka a vysvitne, že ním je jeho otec. Miluje Marianu, je teda sokom v láske vlastnému
otcovi.
Eliza: dcéra Harpagona, krásna, nesmelá, miluje Valéra, ale otec ju chce vydať za starca.
Frozína: parížska dohadzovačka. Je majsterka v lichôtkach, v pretvarovaní.

Lakomec – Obsah diela:

Dej: Valér pracuje v dome Harpagona, lebo chce byť v blízkosti Elizy, ktorú miluje. Kleant sa zdôverí sestre Elize,
že ľúbi chudobné dievča Marianu. Harpagon o citoch svojich detí nič nevie, lebo ho zaujímajú iba peniaze. Oznámi
deťom, že sa mieni oženiť s Marianou. Kleantovi našiel vdovu a Elize postaršieho pána Anzelma.

Deti sú proti. Večer má prísť na návštevu Mariana, opäť sa prejaví jeho skupánstvo. Mariana na návšteve
spoznáva, že jej milý Kleant je synom jej budúceho ženícha. Klent sa preriekne a jeho otec pochopí, že má
v synovi soka v láske.

Zmizne Harpagonova truhlička s peniazmi, krádež vyšetruje komisár a Harpagon žiada zavrieť celé mesto.
Truhličku vzal sluha Šidlo a odovzdal ju Kleantovi. Do domu prichádza Anzelm. Valér priznáva, že miluje Elizu a že
do Paríža prišiel hľadať otca, ktorý si myslí, že jeho deti zahynuli pri stroskotaní lode.
Vysvitne, že Valér a Mariana sú stratené deti Anzelma, ktorý je to v skutočnosti neapolský šľachtic. Keď Anzelm
sľúbi, že vystrojí obe svadby svojich detí, Harpagon im dá požehnanie. Je rád hlavne preto, že sa našli jeho
peniaze, ktoré mu vrátil Kleant pod podmienkou, že bude súhlasiť, aby si on i jeho sestra mohli vziať partnerov,
ktorých milujú.

Bernolákovčina

(-takto od roku 1967; iné názvy: Bernolákova (spisovná) slovenčina, Bernolákova

kodifikácia spisovnej slovenčiny, bernolákovská slovenčina, v rokoch 1953 -
1967: bernoláčtina, do roku 1953: bernoláčina) bola prvá kodifikovaná forma (spisovnej)
slovenčiny s nárokom na celospoločenskú platnosť, podrobne opísaná v normatívnych
príručkách.
Ustanovil ju v roku 1787 Anton Bernolák na základe kultúrnej západoslovenčiny s niektorými
prvkami stredoslovenského nárečia a s fonologickým pravopisom.
Obdobie bernolákovskej kodifikácie spisovnej slovenčiny súviselo s vystupňovaným
národnouvedomovacím procesom na územiach Rakúskej monarchie.
Osobitný význam malo zriadenie seminára pre výchovu kňazov na Bratislavskom hrade, ktorí
mali v duchu reforiem pôsobiť medzi slovenským ľudom. Tento novozriadený seminár sa stal
ideovou i organizačnou základňou bernolákovského hnutia.
Jadrom tohto hnutia bola skupina vlasteneckých filológov (tak sa sama nazývala), ktorá
pochopila, že šíriť vzdelanie a osvetu medzi pospolitým ľudom a strednými vrstvami možno len
zrozumiteľným a kultivovaným jazykom.
Z tohto presvedčenia potom vznikla prvá spisovná forma slovenčiny — bernolákovčina
Pravopis bernolákovčiny je diakritický (á, é, ď, ť, ž a podobne).
Uplatňuje sa v ňom princíp foneticko-fonologický (a—á, e—é, d—ď a podobne) a morfologický
(Dub vzhľadom na Dub-a, Dub-u). Pri výbere písmen sa rešpektovala tradícia (w = v, g = j, ǧ = g,
ale x = ks). Pre hlásky i, í sú iba písmená i, í (písmená y, ý sa nepoužívali).
Veľkými písmenami sa píšu aj podstatné mená (Woda, Zima).
Bernolákovčina nemala dvojhlásky, mala však mäkké ď, ť, ň, ľ, páry k—g, dz—dž a podobne.
V morfológii prevládali tvary známe v západnej slovenčine (ženám, ulicám, dobrého, cudzého a
podobne).
V staršej fáze boli v nej viaceré stredoslovenské javy.
Napríklad vyskytovala sa dvojhláska ie (wgem, Pgesek), boli tvary s Pánom, o dobrom, padol a
iné.
V mladšej fáze boli v nej už len západoslovenské javy (wím, Písek, s Pánem, o dobrém, padel a
iné). Particípiá, niektoré tvary a slová mali českú podobu (Dúvera, milugíc).
Štylisticky bola bernolákovčina primerane diferencovaná.

ROMANTIZMUS
Samo Chalupka - Mor ho!
Literárny druh: epika. Literárny žáner: hrdinská lyricko-epická báseň

Idea: Za všetkých okolností bojovať za slobodu svojho národa, aj v už vopred prehratom boji a radšej zomrieť
ako žiť v otroctve

Literárne obdobie: Romantizmus v slovenskej literatúre

Téma: statočný boj slovanských junákov za slobodu svojho kraja proti omnoho početnejšiemu rímskemu vojsku
( boj za práva národa)

Miesto deja: hranice vlasti okolo Dunaja

Forma : používa združený rým ( aabb ) – sylabický prozodický systém 13-slabičný verš

Konflikt: Chamtivosť a túžba po moci rímskeho cára vyvolala boj medzi Slovanmi a rímskymi vojakmi

Jazykové prostriedky:
- personifikácia : krv zovrela, mestá ľahli
- metafora : svieti pevný hrad, veľkým citom srdcia im zahrali
- symboly : orol, vatra = sloboda, orli = slovenskí bojovníci
- epiteton : vysoké hory, šíra voda, valný Dunaj
- epizeuxa : Mor ho!
- synekdocha : kto kradmou rukou siahne ....

Autor: bol slovenský romantický básnik a evanjelický kňaz, mladší brat Jána Chalupku. Významné diela: Spevy,
Junák, Turín Poničan, Branko.

Hlavné postavy: rímsky cár

slovanská družina – kolektívny hrdina

Charakteristika hlavných postáv:

Slováci : mierumilovní, pohostinní, rovnosť medzi ľuďmi a sloboda
Rimania : krutí, panovační, chcú zvíťaziť za každú cenu

Obsah – Mor ho!

Dej: K cisárovi prichádzajú slovenskí poslovia, ktorých autor opisuje ako junákov vysokých a zdatných. Praktiky
ako napríklad: hlboké úklony, alebo klaňanie sa cisárovi sú im neznáme. Prinášajú mierové posolstvo od rady
starších, ale zároveň cisára varujú. V ich krajine je hriechom keď, sa niekto nadraďuje nad ostatných, keď im
chce vládnuť. V ich krajine sa všetci starajú len o svoje problémy. Ich zvykom síce nie je napádať cudzie vlasti
(mierumilovnosť), ale nemajú inú možnosť ak chcú prežiť. Ich nepriatelia si často podrobili ich krajinu a nazdávali
sa, že z ich práce budú žiť naveky. Junáci prinášajú cisárovi na privítanie a na znak priateľstva chlieb a soľ. On
však ich dary odmieta a odmieta aj ich slobodu a vyhlasuje ich za otrokov. Pyšným hlasom im povie, že rovnako
ich vlasť ako aj všetky krajiny, ktoré povstali v boji proti Rímu, budú dobité, ľud zotročený a mladí junáci
odvedení. Posli sa však jeho slov nezľaknú. Práve naopak, hľadia mu rovno do očí, bez strachu.

Vytasia meče a akoby jedným hlasom zvolajú „Mor ho!“. Cisár sa zo strachu vrhá medzi svoju družinu. Na povel
sa každý vojak chytá zbrane a zrazu je celá slovenská družina obkľúčená rímskymi vojakmi. No posli nepriateľov
nepočítajú a statočne bojujú. Sú si vedomí toho, že ich nepremôžu, ale ak už majú padnúť, tak nech padnú ako
víťazi.

Junáci bojujú ako kedysi ich dedovia, čo bránili vlasť pred nájazdmi a ktorých mená sa stali nesmrteľnými v
ľudových piesniach. Posli zomierajú ranení ale bez vydania hlásku, nikdy sa už nevrátia, padli v boji za národ.
Stávaju sa morálnymi víťazmi. Po skončení boja stojí cisár na bojisku, ale nemá dôvod radovať sa. Vidí mŕtvych
Slovanov, ale takisto aj hromady svojich vojakov ležiacich tam bez života.

Marína obsah - Andrej Sládkovič

MARÍNA - veľké dielo ľúbostnej a reflexívnej lyriky v štúrovskej literatúre.
Považuje sa za ústredné dielo slovenského romantizmu. A. Sládkovič sa prvý osmelil osláviť krásu, lásku a mladosť, čo Ľudovít
Štúr prijal s nevôľou, lebo tému považoval za málo vlasteneckú.

HLAVNÁ POSTAVA: MARÍNA

HLAVNÁ IDEA: básnik ospieval svoju lásku k Maríne, jej mladosť a krásu.

CHARAKTEISTIKA DIELA:
Skladba má 2 veľké časti:

1.lyricko – epická – zobrazuje nešťastnú lásku k Márií Pišlovej

2.reflexívno – symbolická – láska nadobúda nadosobný spoločenský charakter

V skladbe autor rozoberá 4 hlavné témy:

1. krása. 2. láska k Maríne

3. Láska k Slovensku 4. mladosť

Marína je veľkým dielom ľúbostnej lyriky v štúrovskej literatúre. Básnik v skladbe oslávil krásu a mladosť, vyslovil svoj cit v
radostnom i bolestnom prežívaní lásky. Sládkovič ako štiavnický lýceista sa zaľúbil do Márie Pišlovej. Ona opätovala jeho city,
ale keď Sládkovič študoval v Halle, rodičia ju donútili vydať sa za druhého. Sládkovič pod týmto dojmom a možnosťou straty
Márie začal písať verše. Dôveruje v jej lásku a vernosť, ktorú nezlomia nijaké nástrahy.

Sprítomňuje si Marínu v rozličných obrazoch. Vidí ju ako v izbe spieva, ako sa vyznáva zo svojej lásky k nemu, odbíja bohatého
pytača a prisahá vernosť milému. Keď rodičia predsa donútili Máriu vydať sa za bohatého pernikára, Sládkovič do pôvodnej
osnovy skladby vsunul pochmúrne, baladické zložky. Marína narieka nad svojím osudom. Na vrchu Čertova svadba, slávia vŕby
tajomnú slávnosť.

Prichádza medzi ne aj Marína, ktorá nemôže zabudnúť na svoju lásku. Zúfalý básnik blúdi popri Hrone a Marína – víla, vábi ho
do vodných hlbín. Básnik prekováva žiaľ, víťazí v ňom vôľa a povinnosť k životu. V jeho záverečných slohách už niet trpkosti,
ale len bláznivá spomienka krásnej lásky.

Marína je predovšetkým nadšená oslava krásy. Krása očarúva básnika. Stelesnením všetkých krás je básnikovi jeho milá Marína.
Básnikova láska k nej je veľká, krásna a čistá. Nie je len úzkym citom, upierajúcim sa jedine k milovanej osobe.

Veľká láska k žene sa spája s veľkou láskou k vlasti, čo je vyjadrené aj v básni slovami: „...Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,
Marínu drahú v peknej otčine a obe v jednom objímať...“ V Maríne sa odzrkadľuje problém vzťahov medzi mladými ľuďmi v
rozvíjajúcej sa kapitalistickej spoločnosti. Sládkovič obnažuje falošnú buržoáznu morálku, ktorej je cudzia šľachetnosť a
úprimnosť vzťahov medzi ľuďmi. Aj láska medzi mladými ľuďmi sa rieši ako problém hmotných záujmov.

1. téma: - vyjadruje túžbu po kráse, splynutie predstavy krásy a Maríny – autor je

opojený krásou a stelesnenie nachádza v dievčine
2. téma:
„Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu drahú v peknej otčine a obe v jednom objímať!“

Kollár rozdelil lásku na dve časti, oddeľuje lásku k vlasti a lásku k Míne – víťazí rozum a povinnosť (hlavný znak klasicizmu)

3. téma: Sládkovič v závere vyvyšuje lásku k pozemskému životu a rodnému kraju nad nadpozemskú blaženosť po boku víly
Maríny.

4. téma:

- mladosť nevníma ako fyzický vek, ale ako stav ducha, živú túžbu zmeniť skutočnos

Lit. druh: lyrika

Lit. žáner: básnická skladba (1. časť s lyricko-epickým charakterom a 2. časť s reflexívno-symbolickým charakterom)

Téma: láska k žene, Bohu, vlasti, národu

Marína – (Mária Pišlová) – stelesňuje krásu básnikovi, Básnik – autor

SMRŤ JÁNOŠÍKOVA

Literárny druh: lyrika

Literárny žáner: lyricko-epická skladba
Téma: obraz zlapania a popravy Juraja Jánošíka

Idea:
V tomto diele chce autor zobraziť Jánošíka ako junáka slobody. Nechce opísa ť
jeho hrdinské skutky, ale chce vyjadriť svoje city, ťažký osud poddaných,
bezradnosť a odvahu slovenského národa. Idea nevyjadruje boj poddaných a
zbojníkov s pánmi, ale len spomienky na tieto časy. Ide o vykreslenie troch
záverečných fáz života Jánošíka, a to zlapanie, väznenie, smr ť.
Kompozícia: predspev + 9 spevov
Hlavné postavy:
Juro Jánošík - udatný, smelý slovenský junák, túži po slobode zotročeného
národa
Gajdošík - jeho priateľ, neskôr zradca
Z hľadiska veršového systému je to sylabický veršový systém. Spomienky na
voľnosť sú v dvanásťslabičníku: združený rým.
Jazykový plán: používa prevažne metafory; epitetá, prirovnania, inverziu...
Autor: J. Botto (1829 – 1881), slovenský básnik, štúrovec, známe diela Smr ť
Jánošíkova, Margita a Besná, Žltá ľalia
Záver: toto dielo je vrcholným dielom Jána Bottu. Prostredníctvom Jánošíka v
ňom zobrazil koniec štúrovskej generácie
Obsah:

Námetom sú predsmrtné vízie, smrť Jánošíka. Jánošík tu je symbolom slobody, jeho

poprava symbolizuje stav po prehratej revolúcii. Napísal ju v dusnom ovzduší Bachovho
absolutizmu. Botto neskladal svoj spev o Jánošíkovi podľa historických dokladov, ale
Jánošíka poznal podľa toho, ako sa ľud o ňom vyjadroval, čiže z ľudového podania. Nie je to
ani výlučne baladická, ani výlučne lyrická skladba. Je to svojrázny romantický epos, ktorý
sleduje osud zbojníka a súčasne nastoľuje aktuálne sociálne a politické otázky
slovenského národa. Báseň začína prológom, ktorý patrí k najsilnejším lyrickým výtvorom
Botta i celej romantickej poézie. Kým v 1. časti predstavuje Jánošíka a jeho družinu ako
hrdinských bojovníkov proti feudálom, v 2. časti sú v popredí jeho vízie o budúcnosti
národa, v čom sa značí aj romantický konflikt medzi veľkými túžbami a tvrdou realitou,
ktorá ich nedovolí uskutočniť. Autor verí v príchod mesiáša, záchrancu slovenského ľudu.
Skladbu tvorí 9 spevov.

Predspev: Spôsobom alegórie matky a detí posiela svoje verše po Slovensku. Bojí sa, že je
to zakliata krajina a nenájdu ozvenu. Stretnú sa však s hôrnymi chlapcami. Spolu idú po
zboji a ukážu ľudu zakliatemu v porobe cestu k slnku slobody. Úvod ako predspev Smrti
Jánošíkovej je obranou hôrnych chlapcov a oslavou slobodného života.
1. spev: Je oslavou Jánošíka a jeho družiny. 12 zbojníci sedia pri vatre (symbol slobody).
Jánošíkova družina žije slobodným životom. Vatra slabne, až zhasne. Svitá, no Jánošík
neprichádza. Dozvedajú sa, že Jánošík je lapený.
2. spev: Hovorí sa o lapení Jánošíka, vyjadruje smútok nad Jánošíkovým osudom, ktorého
nepremôže sila, ale zrada. Páni ho mučia a obviňujú zo zbojníctva.
3. spev: Jánošíka navštívi v podobe jeho milej duša ľadu vo väzení a lúči sa s ním.
4. spev: Je najpochmúrnejší, predsmrtné predstavy a úvahy Jánošíka, zbičovaný
a v okovách, ale sníva že je slobodný.
5. spev: Jánošík si uvedomuje jeho neslobodu, uvažuje o voľnosti. Svitá na deň pre jeho
smrť. Verí však, že nadíde čas odplaty a spravodlivosti. Jánošík sa ospravedlňuje za svoje
činy, ale všetko robil iba preto, že nezniesol útlak poddaných.
6. spev: Jánošíka vedú na šibenicu. Kňaz sa za neho modlí, no Jánošík mu káže aby sa
radšej modlil za ľud.
7. spev: Jánošík sa lúči s krajinou. Smúti za ním nad rakvou nebo i zem, no ľud verí, že
Jánošík neumrel. Umiera však a ocitá sa medzi vílami. Tam sa dostanú iba nesmrteľní.
Posol prináša milosť, no je neskoro.
8. spev: Ľud je smutný a bez nádeje na lepšiu budúcnosť, rozpráva povesti o Jánošíkovi.
Slovensko sa mení na zakliatu krajinu, ktorá očakáva svojho vyslobodite ľa. Navodzuje
situáciu po revolúcii.
9. spev: Ľud nechce veriť, že Jánošík zomrel, ale veria, že sa dostal do neskutočného sveta.
Je tu alegorický obraz Jánošíkovej svadby s kráľovnou víl, v ktorom Botto ukazuje budúce
víťazstvo oslobodenej krajiny a ľudu. Je to dôkaz Jánošíkovej nesmrteľnosti. Kráľovná víl je
symbol slobody a lepšieho života. Jánošík - symbol celého národa. Záver - autor si
uvedomuje, že Jánošík obetoval svoj život za slobodu národa, ktorá je zmyslom ľudského
bytia.
Ján Botto bol reprezentatívnym básnikom Jednoty mládeže slovenskej a tu sa ukázalo
Bottovo nadanie, keď prispieval do študentských rukopisných zábavníkov Život, Holubica
a Považie. Do časopisov prispieval pod pseudonymom Janko Maginhradský. Tento
pseudonym si vybral podľa vrchu nad jeho rodiskom.